Láska, ktorá zostupuje
Bratia a sestry, dnes stojíme pred tajomstvom, ktoré sa nedá úplne vysvetliť, iba prijať. Pred krížom. Pred miestom, kde sa Boh neukazuje ako mocný vládca, ale ako Ten, ktorý sa skláňa. A práve v tomto sklonení sa zjavuje najhlbšia pravda o Bohu – že Boh je láska.
Texty piesní o Pánovom služobníkovi u proroka Izaiáša ponúkajú predobraz, ktorý sa v plnosti zjavuje na Kristovi: na Tom, ktorý „nemá výzor ani krásu“, pred ktorým si ľudia zakrývajú tvár, a predsa práve on „niesol naše bolesti a naše utrpenia vzal na seba“ (porov. Iz 53). Láska sa skláňa až k ničote – nie k sile, nie k úspechu, ale k slabosti a odmietnutiu. Kríž nám hovorí, že Boh nás nemiluje z výšky, ale zblízka, a ešte viac: z hĺbky našej biedy. Ako pripomínal pápež František, Boh sa k našim ranám nepribližuje z bezpečnej vzdialenosti, ale sa ich dotýka a berie ich na seba. Tam, kde sa človek cíti zbytočný, zlomený a „ničím“, tam Boh neodchádza, ale sa skláňa najviac.
Ježiš neprišiel len ukázať cestu k Otcovi. On sa touto cestou stal. List Hebrejom nám pripomína, že nemáme veľkňaza, ktorý by nevedel spolucítiť s našimi slabosťami, ale Toho, ktorý bol skúšaný vo všetkom podobne ako my, okrem hriechu (porov. Hebr 4,15). Kristus zostúpil až na dno – do bolesti, do strachu, do skúsenosti smrti. Preto neexistuje situácia, v ktorej by bol človek sám. Keď niekto prechádza temnotou, keď nerozumie tomu, čo sa deje, keď ho bolí telo alebo srdce, môže v tichu tohto dňa spoznať, že Kristus touto cestou už prešiel. A práve preto môžeme s dôverou pristupovať k trónu milosti, lebo ten, ktorý tam stojí, pozná našu slabosť zvnútra.
Na kríži napokon zaznie výkrik opustenosti a potom nastane ticho. Boh mlčí. A toto mlčanie je možno najťažšou skúškou tohto dňa. No List Hebrejom nám odhaľuje, že toto ticho nie je prázdne: Kristus „so silným volaním a slzami prednášal prosby“ a „stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú“ (porov. Hebr 5,7–9). Otec nezasahuje nie preto, že by bol neprítomný, ale preto, že Syn ide v láske do krajnosti. Po tomto mlčaní prichádza mlčanie hrobu – a práve v ňom Boh koná svoje najväčšie dielo. Aj v našom živote sú chvíle, keď Boh mlčí; vo svetle kríža môžeme pochopiť, že Božie ticho môže byť priestorom, kde sa rodí nový život. Tam, kde my vidíme koniec, Boh už pripravuje vzkriesenie.