Markovo evanjelium uvádza Ježiša Krista na scénu po Krstiteľovom vystúpení.
Matúšovo posúva jeho začiatok k Abrahámovi.
Lukášovo k Adamovi.
Jánovo, ktorým začíname tieto rozjímania, kladie jeho jestvovanie a pôsobenie pred všetko, čo bolo na svete.
Aby evanjelista Ján vystihol Ježišovu podstatu i úlohu, nazve ho Slovom.
Ak stotožníme toto Jánovo Slovo s gréckym pojmom Logos, dozvieme sa o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi, že je prejavom Otca tak, ako je naše slovo prejavom našej myšlienky.
Ak ho stotožníme s biblickou Božou múdrosťou, o ktorej hovorí Starý zákon (Múd 7, 22; 8, 1) a Pavlov Prvý list Korinťanom (1, 24), dozvieme sa o ňom viac.
Ale najviac vtedy, keď pozorne počúvame Jána, ktorý dáva tomuto ojedinelému pomenovaniu Krista celkom osobitnú náplň.
Hovorí, že Slovo bolo u Boha, aby nám pripomenul, že sa od Boha odlišuje, ale hneď aj dodáva, že bolo Bohom, aby upozornil, že je zároveň Bohu vo všetkom rovné.
Vidí v ňom stvoriteľské Božie Slovo, skrze ktoré vzniklo všetko tam na počiatku a skrze ktoré i teraz vzniká v nás nový život, ten istý, ktorý je v ňom a ktorý sa nám sprostredkúva jeho skutkami a náukou. Asi tak ako svetlo miestam, ktoré sú vo tmách...
A toto Kristovo Slovo svieti – podľa evanjelistových slov – na každého človeka.
Na niekoho lúčmi stvorenia a lúčmi svedomia, ako píše Pavol v Liste Rimanom (1, 19).
Na niekoho aj lúčmi priameho zjavenia.
Každý ho môže mať, kto sa pred ním neuzatvára, ako sa uzatvoril národ, z ktorého sa toto Slovo narodilo v čase podľa tela.
Kto ho prijme ako svoj vzor, ako pravidlo svojho života, ten v ňom nájde nový, vyšší život, život Božieho dieťaťa, a potom, ako uisťuje Pavol, aj život Božieho dediča.
Keď evanjelista Ján hovorí o Ježišovi Kristovi ako o pravom Svetle, nechce tým označiť Krstiteľa za nepravé.
Veď Zachariášov syn svietil do okolitej duchovnej tmy Kristovým svetlom asi tak, ako svieti mesiac do noci svetlom, ktoré dostáva od slnka.
Kým Slnko dejín – Ježiš Kristus – nebol ešte nad obzorom, bol tu Ján Krstiteľ ako svedok jeho jestvovania, jeho skrytého pôsobenia a blízkeho východu.
Krstiteľovým prípadom sa tu zároveň poukazuje na úlohu, akú má vo svojom okolí každý, kto prijal Kristovo svetlo. Kto ho prijal, má ho odovzdávať, aby ho aj iní mohli prijať a nájsť v ňom spásu.


Na počiatku bolo Slovo – na počiatku všetkého, čo bolo stvorené.

A telom sa stalo – aby bolo na počiatku aj toho, čo bolo vykúpené.
Slovo tohto Slova nás upozorňuje, že všetko, čo bolo skrze neho stvorené a vykúpené, len skrze neho môže byť spasené.
A síce vierou, že toto Slovo je Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, Otcov Syn, ktorý prišiel, aby sme mali život.

Bol človek... prišiel vydať svedectvo o svetle. –
Volal sa Ján.
Ale nielen on mal svedčiť o svetle.
Majú tak robiť všetci, ktorí toto svetlo prijali.


Táto reč o Slove je tichou, ale dosť zrozumiteľnou výzvou pripraviť si uši.
A táto reč o svetle je radou pretrieť si oči...
V jednom i druhom prípade ide o srdce, ktoré sa má dokorán otvoriť tomuto Slovu a tomuto svetlu – jeho náuke a príkladu.
Otvorenie sa Kristovi môže mať rozličné prejavy.
Ale zdá sa, že pre začiatok najvhodnejším prejavom by bola modlitba, v ktorej by sme vyjadrili ochotu počúvať ho v každom jeho slove a všímať si ho pri každom čine, a to tak, aby sa toto dvoje – jeho slovo a čin – postupne objavovalo aj v našom konaní a stávalo sa tak aj naším životom.


Pane, ty si bol pri vzniku sveta i pri zrode každého z nás. A chceš byť i na počiatku každého nášho dňa, samozrejme, i na počiatku každého nášho skutku. Chceš tu byť prítomný so svojím slovom, aby si nám dával svetlo a život. Ten život, ktorý trvá večne.
Prosíme, pomôž nám prijať túto ponuku a vytrvať až do konca v počúvaní a uskutočňovaní tvojho slova. Amen.

Ľudský autor tohto verša poznal Ježiša Krista osobne.
Poznal ho vierou i skúsenosťou ako Božie Slovo plné milosrdenstva a vernosti, v ktorom Boh splnil všetko, čo od vekov sľuboval na záchranu človeka.
A tak sa Ježiš Kristus stal pre nás zdrojom Božích dobrodení, stal sa prameňom, dávajúcim zo svojej plnosti dar za darom, milosť za milosťou.
Evanjelistov výraz „milosť za milosťou“ môže sa tu významovo meniť podľa toho, ako sa v ňom preloží grécka predložka „anti“.
Ak sa použije v jej pôvodnom význame „proti“, máme vedieť, že sme dostali milosť proti milosti, hojnejšiu proti skromnejšej, evanjelium namiesto Mojžišovho Zákona. Ak sa tu spomínaná predložka použije v jej druhotnom význame, chce sa nám týmto výrazom povedať, že darúvanie milostí má nepretržité pokračovanie.
Nová milosť nie je náhradou za predchádzajúcu, ale je prídavkom k nej.
Akokoľvek, v obidvoch prípadoch ide o tú istú pravdu: Ježiš Kristus je pre nás zdrojom stále pokračujúcej Božej štedrosti.


Z jeho plnosti – ktorá je nevyčerpateľná, a preto dostatočne pevná ako základ pre náš kresťanský optimizmus...
Škoda, že tak málo myslíme na plnosť Ježiša Krista v prípade strát, ktoré nás bolia, a v prípade neúspechov, ktoré nás znechucujú.

My všetci sme dostali milosť. – Všetci, teda každý.
Veľa ráz a rozličným spôsobom. Cez osoby, veci i udalosti. Ale v každom jednotlivom prípade cez Ježiša Krista, nášho Pána, ktorému česť a sláva naveky.


Pri slovách: Prijali sme milosť za milosťou... bolo by užitočné na chvíľu sa zastaviť a preskúmať sa, či v našom prípade neznie náhodou pravdivejšie: Marili sme milosť za milosťou...
Naozaj, čo sme dosiaľ robili s darom života, zdravia, rozumu, vôle, najmä však s darom začlenenia do Cirkvi, kde sa nám Boh zjavuje prostredníctvom svojho slova a sprístupňuje sa nám pomocou svojich sviatostí?
Za dary sa patrí aspoň poďakovať. Najmä za Božie dary... A tu je výzva i príležitosť.
Ak nezabudneme, že najkrajšou vďakou za Božie dary je naša snaha dosiahnuť ich čím viac a čím lepšie ich využiť pri diele našej i cudzej spásy, neodznelo toto Božie slovo pre nás nadarmo.


Nebeský Otče, prosíme ťa, prijmi našu oneskorenú, ale pritom úprimnú vďaku za Ježiša Krista, tvojho Syna, za všetko, čo sme už v ňom dostali, a za všetko, čo nám v ňom ešte sľubuješ.
Tešíme sa, že jeho dobrota prevyšuje našu zlobu a jeho plnosť je väčšia ako naša prázdnota.
Pomáhaj nám prijímať milosti, ktoré nám cez neho ponúkaš, a rozhojňuj v nás odvahu i zručnosť využívať ich tak, ako si to praješ. Amen.

Lukáš oznamuje svoje rozhodnutie zaradiť sa medzi služobníkov slova a po dôkladnom preskúmaní poporiadku vyrozprávať všetko, čo o Ježišovi Kristovi povedali tí, ktorí ho osobne poznali.
Oznamuje to akémusi Teofilovi, o ktorom nevieme s istotou povedať, či je historickou osobou alebo len symbolickým zástupcom všetkých Božích priateľov.
Teofil totiž v gréčtine znamená niekoho, koho Boh miluje, alebo niekoho, kto Boha miluje.
Ak bol Teofil historickou osobou, mal sa z tohto Lukášovho úvodu dozvedieť, že to, čo nasleduje, nie sú nepodložené historky, z akých žili všetky vtedajšie pohanské náboženstvá, ale dôkladne preverené udalosti.
Ak tu ide len o symbolické meno, patrí tento úvod všetkým, čo boli zasvätení do Kristovho učenia a mali by byť stále viac Teofilmi.
Ďakujme Bohu za túto ohľaduplnosť.
Aby nám uľahčil vieru v svoje slovo, podáva nám ho cez vzdelaného a kritického človeka, ktorý len to podáva, čo si najprv sám dôkladne overil.


Mnohí sa stali služobníkmi slova – ale v každom jednotlivom prípade len tí, čo Božie slovo prijali s vierou a prispôsobili mu svoj život s ochotou...

Rozhodol som sa – stať sa služobníkom slova, aby som svojím príkladom i tebe pomohol k takému istému rozhodnutiu.


Bol by to významný a veľmi osožný krok, keby sme sa na začiatku týchto úvah nad evanjeliom aj my rozhodli dôkladne všetko preskúmať. A potom tak ako Lukáš všetko poporiadku vyrozprávať.
Pomohli by sme sebe, ako aj mnohým iným Teofilom, ktorí už síce vedia niečo, čo sa dialo od počiatku okolo Krista – toho historického i toho mystického –, ale nevedia ešte všetko alebo aspoň nie toľko, koľko treba.
Kto v tomto zmysle povie dnes: Rozhodol som sa..., určite dá veľmi správnu odpoveď na toto Božie oslovenie.


Pane, počuli sme výzvu tvojho evanjelistu Lukáša. Pomôž nám, prosíme, prijať ju a splniť dvojitú úlohu každého tvojho učeníka, urobiť totiž seba i mnohých iných ešte viac tvojimi Teofilmi. Amen.

Ak niekto žije nábožne, to ešte neznamená, že hneď dostane od Boha to, čo si zažiada.
Potvrdilo sa to aj v tomto prípade.
Ale pretože „Boh prisahal“ (tak sa totiž volala Alžbeta), nezabúda „požehnať tých, ktorí ho prosia“ (tak sa zasa volal Zachariáš).
Týmto manželom i napriek ich starobe sa mal narodiť syn, ktorý sa mal volať „Boh vyhovel“ – po hebrejsky Ján.
Zachariáš dostal túto zvesť, keď konal kňazskú službu v chráme.
Zjavil sa mu anjel.
Zachariáš sa ho, prirodzene, naľakal.
Človek sa vždy nejako splaší, keď sa nečakane dostane do styku s nadprirodzeným svetom.
Bola to síce istá chyba, ale nie až taká veľká.
Dopustili sa jej aj mnohí iní nábožní ľudia.
Horšie bolo, že Zachariáš neuveril Božiemu posolstvu, hoci zaznievalo z pravej strany oltára, ktorá predzvestovala Židom priaznivé znamenia.
A najhoršie, že nemyslel na Božiu pomoc, ale iba na Alžbetinu a svoju stareckú neplodnosť.
Musel predsa vedieť, že aj Izák, aj Samson, aj Samuel pochádzali z neplodných matiek.
V tomto prípade sa Zachariáš stal verným obrazom svojho národa, ktorý veľmi dlho vzdychal po Vykupiteľovi, ale keď mu ho Boh na prosby spravodlivých konečne dal, neveril, že by Boh tak presne dodržiaval svoje sľuby.



Onemieš – ako všetci, čo neveria Božiemu slovu a potom nevedia nič povedať ľudu, ku ktorému sú poslaní, aj keď sú to kňazi, ako si ty.


Možno sa aj my už dlho modlíme ako Zachariáš a Alžbeta, prosiac o svoju duchovnú plodnosť.
Ale keď počujeme z pravej strany oltára blahozvesť a v nej posmelenie: Neboj sa, len ver a staneš sa raz pre ľud veľkým požehnaním..., hľadíme vtedy obyčajne len na svoje doterajšie duchovné neúspechy, na zastarané chyby, na nevyslyšané modlitby, zabúdajúc, že Božia všemohúcnosť je vždy nepomerne väčšia ako naša nemohúcnosť.
Ak sa nám to ešte stáva, nie je to obyčajná chyba a nie je to malá škoda.
A toto Božie slovo treba chápať ako výzvu zbaviť sa jej.


Pane, ty si povedal, že tvoj spravodlivý žije z viery, ktorá ho vedie k modlitbe a modlitba k duchovnej plodnosti. Pomáhaj nám, prosíme, pochopiť túto závislosť, prežívať ju vo svojom srdci a stále i navonok vyjadrovať. Amen.

Keď anjel navštívil Máriu, bola už zasnúbená.
Podľa nášho poriadku bola po sobáši, ale ešte pred svadbou.
Čakala, kým si ju Jozef v svadobnom sprievode vovedie do svojho domu.
Či bola zasnúbená s Jozefom ako so svojím budúcim manželom alebo len ako s ochrancom svojho panenstva, o tom netreba diskutovať.
Diskusiou by sme robili na jednej strane nezmyselnou jej otázku: „Ako sa to stane...?“, čo si, zaiste, nemôžeme dovoliť, a na druhej strane by sme uberali čosi manželstvu, ktoré je svätou Božou ustanovizňou.
Pre každého človeka je viac to, čo chce od neho Boh.
A od Márie chcel vzhľadom na svoj veľký plán jedno i druhé – panenstvo i materstvo v tajomnej súhre.
Z evanjelia sa dozvedáme, že anjelov pozdrav ju prekvapil a prinútil zamyslieť sa.
Nedivme sa.
Bol naozaj zvláštny.
Celý, od začiatku až do konca.
Vo Svätom písme vystupujú totiž anjeli ako muži. Ak v tomto prípade muž pozdravil ženu, bolo to vzhľadom na vtedajšie mravy niečo naozaj zvláštne.
A nezvyklý bol aj titul „obľúbená“. *(Takto prekladá Máriino oslovenie Nový zákon, SÚSCM, Rím 1968: „(Bohom) Obľúbená.“)
Takéto oslovenie sa nepoužívalo pri pozdravoch.
Ani pri takých nie, ktorými sa chcelo niekomu polichotiť.
Najzaujímavejšie boli však slová: Pán s tebou...!
Tieto asi najviac nútili Máriu zamyslieť sa.
Takýmito slovami uisťoval totiž Boh v Starom zákone svojich vyvolencov Mojžiša, Jozueho a Gedeona vtedy, keď ich chcel použiť na záchranu svojho ľudu.
Keď anjel upokojil Máriu, naznačil jej, o čo ide.
Povedal jej: Obľúbená si u Boha a podľa jeho priania máš počať a porodiť Mesiáša, ktorého kráľovstvu nebude konca.
Po Máriinej otázke: Ako sa to stane... nasledovala tretia fáza posolstva, nasledovalo zvestovanie tajomného vtelenia.
Anjel jej vysvetlil, že nepočne obyčajným, ale zázračným spôsobom, a že to, čo sa z nej narodí, bude Boh z Boha, Boží Syn v tom pravom a jedinečnom význame.
Bolo to naozaj priveľa.
Hebrejská žena mohla potichu túžiť, aby sa stala matkou Mesiáša, ale aby sa stala matkou Božieho Syna, to prevyšovalo akékoľvek jej sny.
Keď potom spomenul anjel Alžbetu, urobil tak preto, aby sa aj v tomto prípade zachoval postup zjavujúceho Boha, ktorý aj znameniami potvrdzuje svoje slovo a robí ho tak prijateľnejším.
Zo všetkého, čo sa tu stalo a povedalo, bolo Márii jasné, že Boh chce jej prostredníctvom prejaviť vyvolenému ľudu a celému svetu svoju milosrdnú lásku a všemohúcu moc.
A pretože plne verila v tieto dve veľké Božie vlastnosti, bez váhania vyriekla svoje: „Staň sa!“
A Boh mohol bez meškania uskutočniť tajomnú svadbu so svojím vyvoleným národom.
S jej pomocou si vzal telo tohto národa, jeho tvár i reč, aby mu potom skrze toto v nej počaté Telo odovzdal svoju milosť a spásu.


Boh poslal anjela. – K Márii.
No nielen k nej...
Aj k nám ho posiela.
Je ním každý, kto nám sprístupňuje Božiu blahozvesť.

Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala. – A my?
Dáme sa tiež takto vyrušiť Božím slovom a vieme sa nad ním aj zamyslieť?
Je to veľmi potrebné, a najmä vtedy, keď sme si už zamilovali svoje plány, svoje vychodené cestičky a svoje nespočetné a veľmi príjemné pohodlia.


Každé Božie slovo je zvestovaním.
Dostávame ho preto, aby nás, podobne ako Máriu, najprv vyrušilo a po zamyslení viedlo k otázke: Ako sa to stane? K otázke, ktorou sa dozvedáme nielen, čo Boh chce, ale aj, ako to chce...
A každé zvestovanie by sa malo končiť tak ako Máriino.
Slovami: Staň sa!
Len tak môže Božie slovo dostať v nás telo – stať sa skutkom a poslúžiť nám aj našim bratom na spásu.


Bože, ty si nám dal svoju služobnicu Máriu za príklad správneho vzťahu k tvojmu slovu. Daj nám, prosíme, aj to, aby sme ju mali stále pred očami ako učiteľku, ktorá nám povie, ako ťa počúvať, ako sa zamýšľať nad tvojím slovom a v pokore mu dávať viditeľnú podobu – ako ho meniť na skutky, ktoré vedú k spáse. Amen.

Lukášova správa o Máriinej návšteve u Alžbety sa začína slovami: „V tých dňoch...“
Znamená to: Hneď po zvestovaní.
Správa pokračuje poznámkou: „Ponáhľala sa...“
Kvôli čomu?
Či si vari chcela overiť, čo jej anjel povedal o Alžbete?
Určite nie.
Mária uverila všetko, čo jej oznámil nebeský posol.
Dôvod jej ponáhľania treba hľadať inde.
Najskôr v túžbe so všetkým sa zdôveriť.
Jozef by ju sotva vtedy ešte pochopil.
Šla teda za tou, ktorá sa z Božej milosti dostala do podobného rozpoloženia a bola jej v tej chvíli už nielen pokrvne, ale aj duchovne blízka.
A možno šla k Alžbete aj preto, aby prenechala riešenie situácie v Nazarete len Bohu, a konečne aj preto, aby jej poslúžila.
Podľa evanjeliovej správy bola totiž Alžbeta už v šiestom mesiaci.
Ak podľa starej tradície mestečko v hornatom Judsku je Ain Karim, šla Mária sedem kilometrov od Jeruzalema a stotridsať od Nazareta.
A ak sa ponáhľala, ako píše evanjelista, mohla vstúpiť do Zachariášovho domu a pozdraviť Alžbetu až po troch dňoch.
Na vtedajšie pomery to bola dlhá cesta, spojená zaiste s veľkou námahou.
Ale radosť, ktorú priniesla do Zachariášovho domu, bola omnoho väčšia.


Mária sa vydala na cestu. – Bola si vedomá, že blahozvesť, ktorú prijala, nepatrila len jej.

Ponáhľala sa – lebo Božie plány treba oznamovať ochotne a pružne.
Šla do hornatého kraja – do istého mestečka... Do Zachariášovho domu... K Alžbete... lebo tam boli najpripravenejšie srdcia pre Božiu blahozvesť.


Keď v duchu sprevádzame Máriu na jej namáhavej, možno i nebezpečnej ceste, keď ju pozorujeme, ako sa po tri dni a tri noci pripája k skupinám cestujúcich alebo osamote kráča so svojím tajomstvom, aby ho čím prv sprístupnila tým, čo môžu mať z neho osoh a radosť, nevieme, čo si máme myslieť o svojej apoštolskej ťarbavosti a výhovorkách, ktorými túto svoju ťarbavosť prikrývame.
Pod vplyvom tohto Božieho slova by sme si mali predovšetkým to uvedomiť, že bez odpútania sa od pohodlia, od príjemného domáceho prostredia, od svojich záľub nikdy z nás nebudú súci ohlasovatelia Božej spásy.
Predovšetkým toto nám hovorí Mária tou tichou, ale veľmi pôsobivou rečou svojho príkladu.
Ak sa ona kvôli jednej príležitosti namáhala tri dni, malo by nás to povzbudiť, aby sme apoštolsky využili aspoň jednu z tých, ktoré sa nám dnes samy ponúknu.


Bože, ty len toho používaš za sprostredkovateľa svojej blahozvesti a len toho napĺňaš potrebnou odvahou a vytrvalosťou, kto sa snaží tak prijímať a tak odovzdávať tvoje slovo ako tvoja služobnica Mária. Daj nám, prosíme, na jej príhovor odvahu i schopnosť úplne sa otvoriť, keď tvoju blahozvesť prijímame, a úplne sa otvoriť aj vtedy, keď nás posielaš iných ňou osloviť, potešiť a posilniť. Amen.

V tomto prípade vidíme, ako pôsobí Svätý Duch v živote tých, ktorí mu umožňujú uplatniť sa.
Pod jeho vplyvom sa návšteva vzdialenej príbuznej stáva pre Alžbetu Božou návštevou.
Hneď zbadá, že tá, čo pred ňou stojí, prináša vo svojom panenskom lone do jej domu Pána.
A Alžbetin nenarodený syn, ktorý ešte neužíva ani rozum, ani zmysly, je schopný nielen zachytiť, ale aj iným dať na vedomie, pred kým sa nachádza.
Okrem poznania sa pri tomto stretnutí ako ďalšie ovocie Ducha prejavila aj radosť a vzájomná pokorná úcta.
Ale ako celkom inak to vyzerá tam, kde sa Svätému Duchu kladú prekážky.
Tam sú všetky udalosti – a nech sú akokoľvek význačné – len náhodami alebo dôsledkami prírodných či spoločenských zákonitostí.
A tam ani Božie slovo veľa neznamená.
Číta sa alebo počúva len ako mŕtva litera, ktorá nič nevyvoláva v mysli človeka a potom ani v jeho živote.
Kde sa nemôže uplatniť Svätý Duch, tam sa všetko stáva prirodzeným, obyčajným, po čase strnulým, jalovým, smutným a neznesiteľne nudným.


Alžbeta bola naplnená Duchom Svätým. – Naplnená... Nie iba doplnená.
Boží Duch nevchádza do srdca, v ktorom ešte zostalo niečo z toho, čo nie je Božie. Nárokuje si jeho úplné vyprázdnenie, dokonalé vyčistenie od všetkého, čo sa mu v ňom nepáči.

Požehnaná si – plodom svojho života, ktorý je však Božím dielom.
Ty si mu iba dovolila ujať sa a rásť.


Mária sa vtedy stala blaženou, keď pod vplyvom Božieho Ducha uverila v Božie slovo.
A Alžbeta vtedy zaplesala, keď sa o tejto udalosti dozvedela pod vplyvom toho istého Ducha.
Ak zatiaľ ešte nemáme radosť z Božieho slova a z udalostí, ktoré sa dejú vplyvom jeho prijatia, je to znak, že sme sa ešte dostatočne nezbavili svojho hriechu, v dôsledku čoho nás Svätý Duch nemohol naplniť, ako treba.


Duchu Svätý, ty si darcom a udržiavateľom pravého pokoja a radosti. Pomôž nám vypudiť zo seba všetko, čo sa prieči tvojej svätosti. Vieme, že keď nás ty naplníš, staneme sa nielen užívateľmi týchto tvojich darov, ale aj ich úspešnými roznášateľmi. Nech je tak. Amen.

Mária si počas cesty k Alžbete stále viac uvedomovala, že práve jej prostredníctvom sa vyvolený národ dožíva splnenia dávnych Božích prísľubov.
Radosť, ktorá patrila zatiaľ len jej, sa však mala čoskoro stať spoločnou radosťou všetkých, čo očakávali Božie spasenie.
Medzi nich patrila aj Alžbeta.
Povedal jej to anjel a potvrdilo sa jej to aj pri privítaní.
Len čo sa pozdravili, Mária vedela, že už treba začať o veci hovoriť.
Nuž hovorila.
Ale inak, ako sa bežne hovorieva.
Slová sa jej ukladali do radostného rytmu a utvárali prvú oslavnú pieseň Nového zákona – Magnifikat.
Jej duša zvelebovala Pána a jej duch plesal v Bohu, lebo jej telo nosilo Ježiša – spásu Božieho ľudu.
Oslavovala teda Boha duchom, dušou i telom – celou svojou bytosťou.
Najprv pre jeho moc, ktorou spôsobil také veľké veci v národe, potom pre jeho svätosť, ktorou dodržal sľuby dané Abrahámovi, ale najvýraznejšie pre jeho milosrdenstvo, v ktorom neodmietol Izraela, aj keď sa mu už toľkokrát spreneveril.
A všetko, čo dal Boh národu, dal mu práve jej prostredníctvom.
Vedela preto, že nasledujúce pokolenia budú opakovať chváloreč, ktorú jej pri stretnutí povedala Alžbeta.
Budú blahorečiť skromnú nazaretskú Pannu najmä pre jej pokoru, ktorú Boh vždy rád používa za základ pre svoje veľké diela.
Svoju moc vždy dokazuje prostredníctvom malých, ktorí sa už v nasledujúcich dňoch majú dozvedieť, že sú predmetom jeho osobitnej záľuby a že pyšní, mocní a bohatí nikdy nebudú veľa znamenať v jeho spásonosných plánoch.


Velebí moja duša Pána. – Ja naňho posúvam chválu, ktorú dostávam od Alžbety a ktorú očakávam od budúcich pokolení. Veď on je pôvodcom všetkého, čo je vo mne dobré.

Blahoslaviť ma budú. – Je to síce smelý výrok, ale neoberá ma o skromnosť. Veď ním vyjadrujem len to, čo mi urobil Pán. A o tom, čo nám preukázal Pán, treba hovoriť... Rozumie sa, len pred takými, ako je Alžbeta, len pred tými, ktorým takáto reč prináša radosť a úžitok.


Ak ešte cítime, že náš život sa len veľmi zriedka stáva radostným Magnifikatom, je to zaiste preto, že všetko, čo dostávame zhora, prijímame ako samozrejmosť, pričom nám ani na um nezíde pokladať to za nezaslúžený Boží dar.
Nedostatok radosti a nedostatok pocitu vlastnej nehodnosti chodia vždy spolu. A medzi týmito dvoma duševnými stavmi býva vždy priama závislosť.
Preto pyšní, čo žijú v hriešnej sebestačnosti, či už v duchovnej, alebo v hmotnej, nikdy nebudú môcť spievať radostné Magnifikat.


Pane, zvelebujeme ťa za dary, ktoré máme od teba v tele – za zdravie, za dar pohybu a reči.
Ďakujeme ti aj za tie, ktoré si uložil do našej duše.
Ďakujeme ti za rozum, vôľu a pamäť.
Ale najmä za všetky duchovné dary – za vieru, nádej a prijatú lásku.
No pri tejto príležitosti ti chceme poďakovať aj za Máriin príklad, ktorá práve priznaním svojej malosti zvýraznila veľkosť tvojho daru.
Dovoľ, prosíme, aby sme sa mohli aj my k nej raz pripojiť a spolu s ňou ťa úprimným srdcom za všetko zvelebovať. Amen.

Alžbeta sa zaiste veľmi potešila plodu svojho života.
Veď jej dieťa bolo súčasťou spásneho Božieho plánu.
A spolu s ňou sa tešili aj jej príbuzní.
Na ôsmy deň dali chlapčeka obrezať.
Krv z pohlavného údu, poraneného obriezkou, bola u ľudí z Východu znakom zmluvy s národom a u Hebrejov aj znakom zmluvy s Bohom (Gn 17, 9 – 14; 21, 4).
Pri tomto obrade dostával chlapček meno.
Alžbeta ho chcela nazvať Jánom.
Ale jej príbuzní videli v tom určité novátorstvo.
Prečo by sa chlapec nemohol volať napríklad po otcovi?
Spor mal rozhodnúť Zachariáš.
Bol však nemý. Dali mu preto voskom natretú tabuľku a rydlo.
„Ján sa bude volať,“ napísal.
To bolo prvé prekvapenie.
A druhé nasledovalo hneď po ňom: Zachariášovi sa rozviazal jazyk a začal hovoriť.
Keď sa potom príbuzní z jeho reči dozvedeli, kto dal chlapcovi meno, stŕpli.
Ani nevedeli, ako sa dostali do sporu s Bohom.
Ale stáva sa to...
Najmä vtedy, keď sa človek kŕčovito pridržiava vychodených ciest alebo zákonnícky holduje litere, ktorá ochromuje ducha, keď sa príliš hlasno odvoláva na tradície a pravidlá a zabúda pod Božím vedením preverovať si ich aktuálnosť...
Ján teda znamenal odklon od bežného poriadku.
Svojím narodením i svojím menom. A príbuzní museli neskoršie priznať, že z času na čas si aj sám Boh praje takéto odklony.


Radovali sa s ňou – a s nadšením hovorili o Božích rozhodnutiach, pravda, len zatiaľ, kým neboli nimi nútení meniť vžité názory a potláčať vlastnú vôľu.

Veď v tvojom príbuzenstve – nemáš nikoho, čo by mal toto meno... Prispôsob sa zvyklostiam a prianiam tých, s ktorými ťa spája krv alebo priateľstvo.
Nevystupuj z príbuzenského alebo názorového okruhu, do ktorého patríš.
Váž si všeobecnú mienku.
Už mnohí pykali za to, že sa jej nechceli prispôsobiť.

Nie tak, ale Ján sa bude volať. – Komu dal Boh na vedomie svoju vôľu, koho usmernil svojím slovom a naplnil svojím Duchom, ten sa nesmie dať pomýliť, ten musí statočne vydržať odpory a protirečenia aj tých najbližších.


Susedia a príbuzní natoľko verili v správnosť svojich tradícií, že sa odvážili protirečiť aj tej, ktorá mala prvé právo na svoje dieťa. Ale Alžbeta sa nedala odvrátiť od spoznanej Božej vôle.
V tomto je jej veľkosť.
A veľkosť jej príbuzných spočíva zasa v tom, že len čo zbadali, aké je Božie prianie ohľadom dieťaťa, ihneď sa vzdali svojho názoru, vážne sa nad sebou zamysleli a potom horlivo rozhlasovali skutok, ktorý vykonal Boh v ich kraji.
A naša veľkosť bude v čom?
Ak cítime, že nás niektoré miestne zvyky, niektoré rodinné tradície alebo príbuzenské a priateľské vzťahy robia pri plnení Božej vôle neslobodnými, mali by sme sa už dnes osmeliť a povedať s Alžbetou: Nie tak...


Pane, ty si náš a my tvoji...
Ale ako často nie sme ešte dosť ochotní vzdať sa osvojeného názoru, vžitého návyku alebo od predkov prevzatej tradície, hoci nás k tomu dosť hlasno nabádaš svojím slovom.
Daj nám, prosíme, pochopiť, že zo všetkých názorov tvoj je najsprávnejší a zo všetkých vôlí tvoja je najsvätejšia. Amen.

Vo svojom prorockom speve zvelebuje Zachariáš Boha, že nezrušil slovo, ktoré dal Abrahámovi (Gn 17, 4 – 6), a posiela už jeho, potomstvu sľúbeného Osloboditeľa z Dávidovho domu, aby ho zbavil hriechov, lebo pre tieto trpí v politickom jarme, vyčerpáva sa vnútornými spormi a už štyristo rokov je bez prorockej útechy.
Dobrorečí Bohu, že vo svojom milosrdenstve znova dáva Izraelovi proroka, a to nie takého, čo bude Mesiáša iba predpovedať, ale proroka, ktorý bude na neho ukazovať ako na prítomného a poučí vyvolený ľud o tom, ako môže mať účasť na jeho spáse a pokoji.
Zachariášova radosť vrcholí v tomto jeho chválospeve tam, kde hovorí, že oznamovateľom Mesiášovej spásonosnej prítomnosti má byť jeho syn, prostredníctvom ktorého sa bude aj sám Zachariáš podieľať na diele spásy, na zrode nového Izraela, na vzniku nového ľudu, ktorý bude slúžiť Bohu už bez strachu, lebo mu bude slúžiť vo svätosti a v spravodlivosti.
Zachariášovu radosť nám môže priblížiť aj naša osobná skúsenosť.
Vieme, ako ťažko nám býva na duši, keď sa zavše dopustíme nevernosti voči Bohu.
V takýchto chvíľach sa nás zmocňuje pocit, akoby sa Boh od nás vzdialil, akoby sa na nás nahneval. A aká radosť, keď po čase zisťujeme, že nás láskavo predišiel svojou milosťou a je zas pri nás, zas je s nami...
A čím dlhšie a bolestnejšie bolo v takýchto prípadoch odlúčenie, tým radostnejšie býva stretnutie.
Kto niečo podobné už zažil, bude si vedieť aspoň čiastočne predstaviť, čo cítil Zachariáš, keď pod vplyvom Božieho Ducha tvoril druhý novozákonný spev.


Zachariáša naplnil Duch Svätý – a tak ním bol naplnený, že ním bol až preplnený, že ho svojím prorockým spevom vylieval aj na iných a zjavoval tým aj povahu tohto Ducha, ktorý chce každého tak naplniť, aby sa mohol cez neho ďalej šíriť.

Zachariáš prorokoval. – Videl Božie diela v minulosti i v prítomnosti a na základe toho aj v budúcnosti. Stal sa vidiacim, aby pod vplyvom Svätého Ducha aj iným otváral oči pre radostný údiv nad spásonosným Božím dielom.


Zachariášova reč sa zmenila na spev.
A bolo to niečo veľmi prirodzené.
Ak vnikol do Božích tajomstiev, nemohol nespievať.
O Bohu sa ani inak nedá správne hovoriť.
Kto rozpráva o ňom len tak sucho, bez nadšenia, nevie ešte, čo by mal o ňom vedieť...
Ale kde získať toto poznanie o Bohu, ktoré núti človeka spievať?
Ak vieme, že ho Zachariáš získal v chráme pri oltári a vo svojej deväťmesačnej mlčanlivej samote, máme odpoveď, ktorú by sme si mali dobre zapamätať.
Lebo svet opäť veľmi potrebuje spevy o Bohu, veľmi potrebuje slová, ktoré dýchajú láskou a nadšením zaňho a za všetko, čo je jeho.
A tie mu nikdy nedá ten, kto sa vyhýba chrámu a rozjímavej samote.


Pane, prosíme ťa, daj nám pochopiť, že tak ako je potrebný odpočinok pred prácou, tak je potrebné mlčanie pred slovom, ktorým ťa máme zvestovať svetu.
Ale aj to nám daj poznať, pokorne prosíme, že to musí byť činné mlčanie, mlčanie plné uvažovania o tebe, lebo len z takéhoto stíchnutia môžu vzísť chvály podobné Zachariášovým. Amen.

Aby chlapček vzrástol na tele a zosilnel na duchu, o to sa pričinil Boh svojím požehnaním, rodičia svojou výchovou a on sám svojou poslušnosťou.
A keď podrástol, čítame, odišiel na púšť a zostal tam až do dňa svojho vystúpenia. Tento jeho odchod spomedzi ľudí dosť jasne hovorí o dosiahnutej sile ducha. A to v obidvoch jej podobách. V podobe odvahy i v podobe trpezlivosti.
Odvaha mu pomohla vojsť do púšte a trpezlivosť mu pomohla v nej vytrvať až do tridsiateho roku života, kedy už mohol podľa vtedajších zvyklostí vystúpiť na verejnosti ako učiteľ...
Ak nám Božie slovo stavia pred oči tohto odvážneho a vytrvalého muža, tak istotne nie bez dôvodu.
Chce nám tým povedať, že veľké úlohy v Božom kráľovstve si vyžadujú vždy veľkú silu, a preto sa treba na ne pripravovať pod Božím vedením tak, ako sa pripravoval Ján – samotou a odriekaním.


Chlapček rástol a mocnel na duchu – a stal sa živým vyjadrením prvého zákona dokonalosti, podľa ktorého s rastom nášho tela a našich dní musí rásť a silnieť aj náš duch.

A žil na púšti – v drsnej jednotvárnosti bývania, obliekania i stravy, napĺňajúc tak druhý zákon dokonalosti, ktorý žiada neúprosné odlučovanie sa od všetkého, čím žije svet, a usilovné hľadanie toho, čím sa rodí a čím sa živí Boží človek.

Až do dňa, keď vystúpil – aby splnil aj tretí zákon duchovného života; zákon, podľa ktorého sa treba trpezlivo a niekedy veľmi dlho pripravovať na svoje poslanie, ale hneď sa pružne pohnúť, keď Boh zavolá spĺňať ho.


Toto slovo o Jánovi je výzvou preskúmať sa, či úmerne s naším telom a našimi dňami rastie i naša duša; ďalej, či vieme odchádzať na púšť, čiže vzdávať sa všetkých osôb a vecí, ktoré nie sú súčasťou našej prípravy na poslanie; a konečne, či vieme po potrebnej príprave pohotovo preberať zverené úlohy v Božom kráľovstve a verne ich spĺňať, aj keď sa nám zdajú ťažké...
Ak by sme odmietali samotu, v ktorej Boh hovorí k duši človeka mimoriadne zreteľne, ak by sme nevedeli vychádzať z času na čas do púšte zriekania sa, púšť – tá duchovná – by sa nasťahovala do nás, a potom aj medzi nás.


Pane, tvoj predchodca Ján mal odvahu zbaviť sa príjemností, ktoré tak často vedú človeka k zmäkčilosti, ba aj k hriechu...
Pomôž nám, prosíme, zosilnievať na duchu a takto sa pripraviť na zápasy so svetom, s diablom a s telom a stať sa pre mnohých povzbudením, ako sa Ján stal pre nás. Amen.

Keď Jozef zistil, že Mária je v požehnanom stave, bolo mu jasné, že bude musieť riešiť veľmi zložitú situáciu.
V takomto prípade mu Zákon dával dve možnosti. Mohol dať Márii prepúšťaciu listinu pred dvoma svedkami, a tak s ňou zrušiť sobášnu zmluvu, alebo ju mohol vo svojej urazenosti oznámiť súdu, ktorý by ju vyhlásil za nevernú a dal ju ako takú podľa Zákona ukameňovať.
Evanjelista nazval Jozefa spravodlivým. Možno preto, že chcel tento svoj prípad riešiť tak, aby neublížil ani Zákonu, ani Márii v predpoklade, že nič nevedel o počatí zo Svätého Ducha...
Ale pravdepodobnejšie vidí evanjelista jeho spravodlivosť v tom, že si nechcel privlastňovať výsledky Božej činnosti...
Ak sa od Márie dozvedel, čo sa stalo, chcel sa utiahnuť, aby neprekážal Bohu pri ďalšom plánovaní s ňou.
Ale či tak alebo onak, Jozefova situácia nebola ľahká.
No Boh nenecháva nikoho bez potrebnej pomoci.
A nenechal ani Jozefa.
Nebeský posol, ktorý jeho problém vyvolal, prišiel mu ho aj vyriešiť.
Oznámil mu, že podľa Božieho rozhodnutia sa má stať pred Zákonom otcom toho, čo sa bez neho počalo v Márii.
Má mu dať meno, ktoré vybral ten, ktorý je jeho pravým Otcom.
Z anjelovej reči mohol Jozef vyrozumieť, že meno Ježiš – Spasiteľ nebude označovať nejakého politického osloboditeľa, akým bol napríklad jeho praotec Dávid, ktorý mal vojsko, palác a kráľovskú korunu.
Ježiš príde oslobodiť svoj ľud od hriechov...
Keď si potom spravodlivý muž Jozef uvádzal v svadobnom sprievode Máriu do svojho domu, ešte asi dosť nerozumel, prečo má byť navonok pokladaný za toho, kým v skutočnosti nebol.
Ale poslúchal...
Vedel, že Boh je väčší ako jeho zákony.
Vedel, že ten, kto žiada poslušnosť pravidlu, má právo žiadať z neho aj výnimku.


Ako o tom uvažoval – zjavil sa mu anjel Pána... Uvažovanie je svojou povahou veľmi blízke prosbe o Božie zjavenie.

Jozef, neboj sa prijať Máriu – neboj sa odložiť svoje inak sväté plány tam, kde ti Boh predkladá iné.


Keď sa Jozef podriadil ohľadom Márie Bohu, nestratil ju.
Naopak, dostal ju nepomerne väčšiu, neporovnateľne slávnejšiu, akou by bola, keby si ju bol vzal podľa svojho plánu.
Dostal ju ako Božiu Matku.
A ako to bolo v Jozefovom živote, tak to býva aj v našom...
Ak Boh žiada, aby sme sa poslušnosťou jeho slovu niečoho vzdali, žiada to vždy len preto, aby nám mohol dať viac.
Múdre je preto vždy sa naňho spoľahnúť.
On to myslí s nami vždy dobre...


Pane, teší ťa, keď kráčame podľa tvojej svätej vôle, ktorú predpokladáme, ale ešte viac ťa teší, ak sa ochotne prispôsobíme tej, ktorú s istotou poznávame.
Daj nám, prosíme ťa, neúnavnú vytrvalosť pri jej hľadaní, ochotnú prispôsobivosť pri jej nájdení a potrebnú silu pri jej spĺňaní. Amen.

V evanjeliách máme dva rodokmene.
Matúšov a Lukášov.
Matúš chce ukázať, že Ježiš je tým Abrahámovým a Dávidovým potomkom, ktorého Boh sľúbil i poslal na spásu svojho ľudu.
Začína preto Abrahámom a postupuje cez Dávida až k Jozefovi, Máriinmu mužovi.
Lukáš, ktorý pochádzal z pohanstva, chce povedať, že Ježiš prišiel spasiť všetkých, a preto začína Jozefom a zostupuje cez Dávida a Abraháma až k Adamovi, spoločnému otcovi Židov i pohanov.
Ale medzi týmito dvoma rodokmeňmi sú aj iné rozdiely.
Najzávažnejší z nich je tam, kde sa uvádza meno Jozefovho otca.
Podľa Matúša je Jozefovým otcom Jakub.
Podľa Lukáša Eli.
Vykladači Písma vysvetľujú tento rozdiel pomocou takzvaného levirátneho zákona, ktorým Kniha Deuteronómium (25, 5) nariaďuje, aby tam, kde zomrie muž a nezanechá potomstvo, jeho brat si vzal jeho ženu – vdovu a pričinil sa mu o potomstvo.
Ak mal Jozef takýmto spôsobom dvoch otcov, niet v tomto bode vážneho sporu medzi Matúšovým a Lukášovým údajom.
Ale toto miesto sa dá vysvetliť aj adopciou, prisvojením.
Jozef mohol byť adoptovaným synom Eliho a prirodzeným synom Jakubovým, alebo opačne.
Alebo sa tento rozdiel v údajoch môže vysvetliť aj okolnosťou, že v Starom zákone mávali muži dve mená.
Jozefov otec sa mohol volať Jakub a Eli.
Všetky tieto vysvetlenia sú dosť možné, ale ani jedno z nich nie je isté.
V Kristovom rodokmeni máme aj viac takýchto nejasností.
Ale veríme, že nie sú tam nadarmo...
Možno nám nimi chce v neprístupnom svetle prebývajúci Boh dať na vedomie, že pre nás je vždy osožnejšie konať podľa toho, čo sme z jeho zjavenia už pochopili, ako rozumovať nad tým, čo pred nami skryl z dôvodov, ktoré sú len jemu známe.
Medzi záhady Kristovho rodokmeňa patrí aj okolnosť, že sa v ňom stretáme s menami, ktoré nemajú dobrý zvuk.
Prečo?
Nevieme. Ale ak sú tam, veríme, že Svätý Duch ani tieto nedal zaznamenať len tak, bez dôvodu.


Júda mal Faresa z Tamary – to jest z manželky svojho syna.
Ježiš Kristus mal teda aj takýchto predkov vo svojom rodokmeni...
Keby sme my boli rozhodovali o ich výbere, boli by sme namiesto hriešneho Júdu vybrali radšej Jozefa Egyptského. Ale ako by sme potom pri pohľade na seba a na svojich hriešnych predkov uverili, že veľké môže povstať aj z malého a sväté aj z hriešneho?

Dávid mal syna Šalamúna z Uriášovej ženy – ale keď sa potom spamätal, utopil svoj hriech v kajúcich slzách, pre ktoré ho Boh nielen neodmietol, ale ho potešil sľubom, že práve z jeho pokolenia príde Mesiáš.
Povedľa veľkých hriešnikov sa teda v Kristovom rodokmeni objavujú aj veľkí kajúcnici.

Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš. – Po chamtivcoch a násilníkoch sa medzi Ježišovými predkami objavuje aj spravodlivý muž Jozef.
A po smilných a cudzoložných ženách aj prečistá a Bohom obľúbená Mária.
Ale ako vieme, veľmi dlho sa muselo čakať, kým sa prišlo k tejto kráse, z ktorej sa zrodil Kristus.


Proces, ktorým sa Ježiš Kristus cez veky dostával na svet, by sa mal udiať v každom z nás...
To, čo je v nás hriešne, malo by vymrieť, aby sme sa pomocou kajúcnosti dostali do podobnosti s Jozefom a Máriou.
Lebo svet, ktorý dnes tak veľmi potrebuje Krista, môže ho dostať len prostredníctvom svätých. Bolo by chybou, keby sme nedbali, aby ho dostal čím prv.


Bože, ty si dovolil, aby sa aj hriešnici zúčastnili na príchode tvojho Syna na svet...
Neodmietaj nás, prosíme ťa, pre naše nedostatočnosti.
Daj nám vo svojom milosrdenstve nádej, že keď sa očistíme pokáním, aj my ho budeme môcť iným sprístupňovať. Amen.

Správu o Mesiášovom príchode uvádza Lukáš slovami: „V tom čase...“ *(Takto prekladá tento výraz Nový zákon, SÚSCM, Rím 1968.)
Jeho učiteľ, apoštol Pavol, by tu povedal: V plnosti času... (porov. Gal 4, 4) a rozumel by tým dobu, ktorá bola po každej stránke pripravená prijať Pomazaného Pánovho.
Židia dospeli do osobného vzťahu k Bohu, vo svojich žalmoch ho oslovovali ako niekoho spomedzi seba.
Gréci, ktorí zaujali ich krajinu a ovplyvnili ich kultúru, pomohli im svojou filozofiou poznať ho ako nehybného Hýbateľa.
A Rimania, najnovší páni ich krajiny, dali im svojím právnym poriadkom pojem o jeho treste a milosti a okrem toho svojím politickým a kultúrnym zjednotením celého vtedajšieho známeho sveta pripravili budúcim Mesiášovým vierozvestom voľný pohyb od Indie po Galiu a odtiaľ až do Británie.
Miestami, pravdaže, dostávala táto plnosť časov aj inakšiu príchuť.
Vo vyvolenom ľude bola v plnosti času odňatá berla od Júdu, čo sa pociťovalo ako niečo veľmi ponižujúce.
Vládol tu síce ešte Východniar Herodes, ale každý Žid vedel, že tento Idumejec je viac sluhom Ríma, než kráľom Izraela.
Okrem toho bolo vidieť, ako sa v tejto krajine viera v jedného Boha stáva postupne len poverou a morálka len bezduchou literou.
Ale aj v pohanských národoch sa už ozývala túžba po niekom mocnom a dobrom.
Niektoré Vergíliove verše to dosť zreteľne dosvedčujú.
Bol tu teda najvyšší čas, aby Boh zasiahol.
Bola tu plnosť časov.
A toto očakávanie národov sa začalo uskutočňovať takto: Rozkaz cisára Augusta, vládcu svetovej Rímskej ríše, dal do pohybu úradníkov a úradníci ostatných občanov.
Kvôli súpisu, kvôli všeobecnej inventúre osôb a ich nehnuteľností...
A pretože Palestína znamenala pre Rím nie menej ako osemsto talentov ročnej dane, znelo cisárske nariadenie pre ňu patrične tvrdo.
Asi tak, ako ho sformuloval egyptský miestodržiteľ Vibius Maximus, ktorý píše: „Keďže sa pripravuje súpis rodín, je nutné nariadiť všetkým, nevynímajúc ani tých, čo sú pre akúkoľvek príčinu vzdialení z domova, aby sa vrátili k svojmu krbu a podrobili sa obvyklému súpisu.“
Keď sa v zmysle cisárskeho dekrétu pohli aj úrady v Galilei, ktorú vtedy spravoval miestodržiteľ Kvirínius, pohol sa aj Jozef s Máriou, ktorá bola v požehnanom stave, aby v plnosti svojho času dala svetu čakaného Spasiteľa, a to tam, kde to určil Boh slovami proroka Micheáša: „A ty, Betlehem... nijako nie si najmenší medzi mestami Judska, lebo z teba vyjde vojvodca, ktorý má spravovať môj ľud izraelský“ (Mich 5, 2).


V tom čase – keď bol svet pripravený prijať Vykupiteľa a keď aj Mária bola pripravená dať mu ho.
A od týchto dvoch pripraveností závisí aj obroda dnešného sveta. Od pripravenosti prijať Ježiša Krista a od pripravenosti dávať ho.


Jozef s Máriou splnili Otcov plán tak, že sa zaradili do prirodzeného behu udalostí.
Nesnívali o vhodnejšom čase, nečakali na priaznivejšie okolnosti.
To znie ako odkaz, aby sme dávali Krista svetu, lebo žijeme v plnosti času... A dávali mu ho prostredníctvom tých príležitostí, ktoré sa nám naskytnú. Toto však vyžaduje našu stálu pripravenosť na duchovné pôrody.


Pane, ďakujeme ti za čas a okolnosti, v ktorých žijeme.
Nauč nás s vierou čítať v nich tvoje zámery a s radostnou ochotou ťa dávať vo všetkých okolnostiach tým, ktorí ťa ešte nedostali. Amen.

Evanjelium nám predstavuje Máriu najprv s plienkami v ruke, ktoré pripomínajú jej materskú starostlivosť.
A potom nám ju ukáže pri jasliach, ktoré akoby zas popierali túto jej krásnu vlastnosť.
Jasle sú totiž príliš drsným prostredím pre útle novorodeňa.
No v evanjeliu máme našťastie aj vysvetlenie.
Čítame: „... lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.“
Ako vidno, už hneď tu na začiatku sa potvrdzovala pravdivosť Jánovej vety: Medzi svojich prišiel, ale tí ho neprijali...
Neprijali ho do domu, neskoršie ani do mesta, v ktorom bol vychovaný. A nakoniec ani do svojho národa.
Odvrhli ho a vydali pohanom.
To, že ho Mária musela uložiť tam, kam si zvieratá prichádzajú po pokrm, nám tiež čosi hovorí.
No viac ešte okolnosť, že sa to stalo práve v Betleheme, po hebrejsky v Dome chleba...
Ak museli Jozef s Máriou do jasieľ uložiť Chlieb, ktorý prišiel kvôli nám z neba, vieme, na akej výške sme a čo máme robiť.
Pre svoje zlé sklony sme tam, kde zvieratá...
Pred jasľami.
Ale tým našťastie aj pred Ježišom, ktorý je našou spásou.
Chváľme teda Boha, ktorý nás ubezpečuje, že ak budeme jesť tento živý Chlieb, ktorý zostúpil z neba, jeho prostredníctvom dostaneme do seba nový život, ktorým sa zdvihneme nad úroveň zvierat a staneme sa tým, čím máme byť – staneme sa jeho milovanými deťmi.


I porodila svojho prvorodeného – aby ten, ktorý bol zatiaľ iba stredom jej tela a predmetom jej nábožného uvažovania, stal sa aj stredom celého jej života, predmetom jej stálej a všestrannej služby.

Položila ho do jasieľ – pretože sa nenašlo v hostinci pre nich miesta...
A zdá sa, že by to i dnes s nimi len takto dopadlo. Tých, čo verne plnia Božie plány, svet vždy nejako vytláča na okraj.


Plienky hovoria o Máriinej pripravenosti. Jasle o Jozefovej vynachádzavosti.
A maštaľ, do ktorej sa utiahli, o ich pokore a trpezlivej nenáročnosti v službe Kristovi.
A všetko toto spolu o bezhraničnej dôvere v Otca, ktorý istotne najlepšie vie, prečo to tak musí byť, že jeho Syn od začiatku trpí a spolu s ním všetci, čo sa mu stávajú duchovne blízki.
Keď sa pomocou tohto Božieho slova dívame do betlehemskej maštale, mali by sme si raz navždy uvedomiť, že ak sme spojili svoj život so životom Božieho Syna a chceme ho zjavovať svetu, nezaobídeme sa bez činnej obetavosti, bez trpezlivej vytrvalosti, ale najmä nie bez dôvery v Božiu silu a dobrotu.


Bože, ty si aj nato postavil Jozefa a Máriu do bezprostrednej blízkosti svojho Syna, aby nám boli príkladom obetavej služby tvojmu kráľovstvu.
Daj, prosíme, aby sme ich mali stále pred očami a na ich príhovor dosiahli tie čnosti, ktoré nás trvalo udržia v blízkosti pri tvojom Synovi. Amen.

Pastieri, o ktorých čítame v súvise s narodením Pána, žili po väčšinu roka v púšti.
Vo dne pásli svoje stáda a v noci ich strážili pred zvermi a zlodejmi.
Neboli to bojazliví ľudia, ale aj napriek tomu sa veľmi poľakali, keď sa nad nimi ožiarilo nočné nebo.
Nedivme sa tomu.
Strach pri styku s nadprírodou je v Božom slove takmer pravidlom. V takýchto rozpoloženiach sa človek trasie, že Boh zas ide od neho čosi žiadať, hoci sa už toľkokrát mohol presvedčiť, že pri podobných stretnutiach ide takmer vždy o nejaký nový Boží dar, o nejakú novú radosť.
A v tomto prípade išlo naozaj o mimoriadne veľkú. O takú, ktorá ich mala celkom naplniť a ich prostredníctvom sa rozšíriť medzi všetok ľud.
A aby si pastieri nemysleli, že záplava tejto radosti je iba nádherný sen, anjel, ktorý im ju oznamoval, vymenoval aj znaky, podľa ktorých poznajú, že ide o skutočnosť.
Povedal im: Nájdete dieťa v Betleheme v plienkach – v jasliach, v maštali.
A pastieri si zaiste dobre všímali, čo im anjel hovoril.
Veď ten, ktorého mali hľadať a nájsť, patril podľa jeho slov im.
Vám sa narodil – povedal im.
Vám, chudobným, opovrhovaným, ale celkom osobitným spôsobom vám, pastierom, ku ktorým sa raz aj on prirovná.


Nájdete dieťatko. – Takto prichádza na svet váš Spasiteľ, váš Mesiáš.
A vždy bude takto prichádzať. Do dejín národov i do dejín každej jednotlivej duše.
Vždy ako niečo v plienkach, ako niečo veľmi malé.
A vždy k malým a cez malých.


Vtedajší králi si zaiste mysleli, že Osloboditeľ sveta sa narodí v ich palácoch, a kňazi predpokladali, že sa zjaví svetu v ich chrámoch.
No Boh v tomto prípade prekvapil jedných i druhých...
Svojho Syna poslal medzi tých, ktorými všetci opovrhovali a ktorí s takouto možnosťou najmenej rátali.
Ak pozorne čítame tento evanjeliový úryvok, prídeme na to, že nie je dobré myslieť si veľa o sebe a málo o iných.
Boh s obľubou dáva svetu svojho Syna cez ľudí, ktorí sú presvedčení, že na také vyznačenie sú zo všetkých najnehodnejší.


Bože, ty si dal svetu svojho Syna ako dieťa a zjavil si ho najprv malým, chudobným a zaznávaným.
Daj nám, prosíme, pochopiť, že ak budeme ochotne prijímať poníženia, chudobu a nepochopenie, vtedy sa najskôr môžeme stať držiteľmi a sprostredkovateľmi tvojej slávy. Amen.

K anjelovi sa pridružili zástupy nebeského vojska, aby dosvedčovali jeho slová: Narodil sa vám Mesiáš a Pán... a aby zároveň tvorili protiváhu slabosti Dieťaťa, ktoré so svojimi jasľami veľmi málo pripomínalo mocného vladára z Dávidovho rodu.
Krátky oslavný spev, ktorý odznel pri tejto príležitosti nad betlehemskými nivami, obsahoval a vyjadroval životné poslanie prichádzajúceho Kráľa – Mesiáša a bol výzvou pre zem, aby aj ona v záujme svojho dobra prijala tento jeho program.
Aby ho prijala najmä v záujme pokoja, ktorý sa bude zbytočne snažiť dosiahnuť únavnou diplomaciou a veľmi drahým zbrojením.


Sláva Bohu na výsostiach a pokoj ľuďom – spievali nebeské zbory s anjelmi.
Lebo blahozvesť ani nemožno účinne inak šíriť, len tak, ako ju šírili anjeli – s radosťou, a to s takou, ktorá sa mení v spev.


Ježiš prišiel vzdať slávu Bohu a priniesť ľuďom pokoj.
To bol jeho zámer vtedy, keď prichádzal na svet cez Máriu.
A to zostalo jeho snahou aj teraz, keď sa chce cez nás dostať tam, kde ho ešte nepoznajú.
Čo hovoria k tomuto jeho programu naše skutky a naše slová?
Ladia so spevom, ktorým ho vyjadrovali nebeské zbory nad Betlehemom?
Nerušia ho?
Keby sme uisťovali ľudí, s ktorými žijeme v tej istej domácnosti, v tej istej ulici alebo v tom istom meste, že všetkým, čo konáme a čo hovoríme, prinášame Bohu slávu a ľuďom pokoj, uverili by nám to?


Pane, ty si sa rozhodol prostredníctvom svojho evanjelia pomáhať nám v úsilí poznať Božiu vôľu.
Ďakujeme ti za to, ale zároveň prosíme, aby si nám dal to, čo pastierom – poslov, Pane, ktorí by nám oznamovali tvoju blahozvesť a pripomínali, čo treba robiť, aby sa na nebi rozmnožila Božia sláva a na zemi sa zachoval pokoj. Amen.

Obsah evanjelia tvoria dvojaké skutky.
Tie, ktoré Boh vykonal kvôli nám.
A tie, ktoré my máme vykonať kvôli nemu.
Tie, ktoré Boh vykonal, sú výzvou.
Tie naše majú byť odpoveďou.
Ale môžeme potom povedať, že betlehemské jasle zhrňujú v skratke celé evanjelium.
Dieťa, čo v nich leží, je Boží skutok.
Najvynikajúcejší Boží skutok.
Tak Boh miloval svet, že dal svojho Syna...
Ochota pastierov utekať k nemu od svojich stád je odpoveďou.
Ale zároveň ďalšou výzvou.
Pre nás.
Výzvou tak odpovedať na Božie slovo ako oni: presne, ochotne a obetavo.


Keď anjeli odišli – pastieri sa až potom pohli zo svojho miesta.
Až potom. Keď do konca vypočuli a do dôsledkov premysleli, čo im oznámil Boh.

Poďme až do Betlehema – až tam, kde si nás prial mať Pán.
Zostať na polceste by znamenalo to isté, ako zostať na mieste.

Poponáhľali sa. – Ťarbavá odpoveď na Božie volanie by bola dôkazom, že dosť neverili v jeho moc, dobrotu a pravdovravnosť.


Betlehemskí pastieri zanechali svoje stáda, teda to, z čoho žili, o čo sa opierali.
Nevyhovárali sa na nočnú tmu, ani na nevyspatosť a únavu.
Nepoukazovali na hocikedy možný príchod zlodejov a na bezpríkladnú pažravosť vlkov.
Šli bez váhania, kam ich volal Pán, aby sa po krátkej skúsenosti stali ohlasovateľmi jeho pravdovravnosti a milosti...
Keď sa s nimi porovnávame, čo musíme povedať o našom počúvaní a o našom uskutočňovaní Božieho slova?


Pane, keď sa stretáme s tvojou blahozvesťou, dopúšťame sa obyčajne dvoch chýb.
Buď ju nedostatočne počúvame, alebo veľmi nedbalo uskutočňujeme.
Pomôž nám, prosíme, odstrániť obidva tieto nedostatky...
A daj nám aj to pochopiť, že ak chceme to, čo žiadaš, presne a rýchlo vykonať, musíme ťa dôkladne a dlho počúvať. Amen.

Za prvých svedkov Mesiášovho príchodu si vybral Boh pastierov.
Vybral si ľudí, ktorých verejná mienka natoľko obrala o vierohodnosť, že sa napríklad nikto neodvážil pozvať si ich na súd, aby svedčili v jeho prospech...
Boh však nimi neopovrhol.
A treba povedať, že sa mu to naozaj vyplatilo.
Ich svedectvo bolo v tomto prípade veľmi pôsobivé...
Čítame, že sa všetci divili nad tým, čo im rozprávali.
Ale tento krátky evanjeliový úryvok nehovorí len o pastieroch.
Informuje nás aj o Betlehemčanoch a o Pánovej Matke Márii. A tým nám stavia pred oči tri rozličné postoje k blahozvesti.
Betlehemčanov, ktorí si blahozvesť vypočujú, podivia sa jej, ale tým to končí.
Pastierov, ktorí ju vypočujú, ale myslia aj na iných a horlivo šíria, čo prijali.
A nakoniec nám toto evanjelium predstavuje Pannu Máriu, ktorá je krásnym vzorom tých, čo si prijatú blahozvesť zachovávajú v pamäti, rozmýšľajú o nej, upravujú si ňou svedomie a podľa nej potom hovoria i konajú.
Nevieme s istotou povedať, či nás chcel Svätý Duch prostredníctvom svojho evanjelistu Lukáša upozorniť na túto stupnicu vzťahov k blahozvesti, ale je isté, že nás upozornil.


Mária zachovávala vo svojom srdci – všetky tieto slová (a všetky udalosti)...
Nezabúdala na ne, lebo verila, že všetko, čo človek počuje o Božom Synovi, bude musieť v živote raz použiť.

A premýšľala – hľadala súvisy medzi jedným a druhým slovom o svojom Synovi, napríklad medzi prísľubom, podľa ktorého dostane slávny trón praotca Dávida, a medzi pokorujúcou skutočnosťou jaslí, medzi tým, čo sa o ňom dozvedá, a svojím vlastným životom. A konečne medzi touto ohromujúcou skutočnosťou, pred ktorou stála, a medzi životmi tých, ktorých mala okolo.

Jej styk s Božím slovom, to – podľa informácie evanjelia – nebolo naše zvedavé prevracanie stránok, na ktorých sa píše o všeličom zaujímavom.
To bolo prevracanie záhybov duše, ktorá si každú prijatú časť blahozvesti zachováva a premýšľa nad ňou, prežíva ju a v patričnom čase odovzdáva.


Pred svojím duchovným zrakom máme zdržanlivých Betlehemčanov, nadšených pastierov, ale aj tichú, nad všetkým uvažujúcu Pánovu matku.
Veľmi múdro si počíname, ak si pri tejto príležitosti práve ju zvolíme za vzor i pomocnicu pri stretaniach s Božím slovom.


Pane, veľmi starostlivo si uchovávame tvoje činy a tvoje slová v knihách.
Je to potrebné, ale pritom nie dostatočné...
Tvoje činy a tvoje slová si treba zapisovať do srdca, do mysle a do každého svojho skutku.
Len vtedy sú správne zaznamenané.
Prosíme ťa, pomôž nám, aby sme ich podľa príkladu a na príhovor tvojej presvätej Matky zachovávali i odovzdávali ako živé a každému zrozumiteľné svedectvo o tebe, Božom Synovi a našom Pánovi. Amen.

Nevieme, kde a ako sa uskutočnila Ježišova obriezka.
Pri Jánovej boli aj príbuzní.
Kto sa však mohol zúčastniť na tejto?
Okolnosti, v ktorých sa nachádzali Ježišovi rodičia, vnukajú myšlienku, že všetko, čo bolo potrebné na tento úkon predpísaný Zákonom, vykonal sám Jozef za Máriinej činnej prítomnosti.
Meno Ježiš – Spasiteľ, ktoré mu pri tejto príležitosti dali, silno kontrastovalo s biedou, ktorá ich obklopovala.
Ale pritom vyjadrovalo už skutočnosť.
Nie iba túžbu a výchovný program rodičov ako v prípade iných obriezok.
Ježiš už bol Spasiteľom.
Bol ním svojím počatím, svojím narodením a bol ním aj svojou obriezkou.
Prinášal svetu spásu od prvej chvíle svojho pozemského života. A to všetkým, čím bol, čo robil a čo trpel, a neprestal mu ju prinášať až do konca.


Bolo ho treba obrezať – to jest aj viditeľne a citeľne ho začleniť medzi tých, čo patria Bohu.
Aby sa aj týmto prípadom naznačilo, že Bohu nikto nemôže patriť bez obriezky – najmä nie bez obriezky srdca.


Každá obriezka je prejavom záujmu o Božiu slávu a o spásu človeka. Najviac však tá, ktorá sa vykonáva bolestným, ale vytrvalým odstraňovaním vlastných zlých sklonov, nebezpečných naviazaností a návykov.
A v povahe každej obriezky je, že si ju nemôže nikto vykonať sám.
V tomto ohľade sme všetci odkázaní na pomoc iných.
Najmä na pomoc tých, ktorí nám vysvetľujú Božie slovo a vysluhujú sviatosti, ktorí nám poskytujú duchovné vedenie a bratské spoločenstvo.
Bez ich zákrokov, ktoré bývajú niekedy bolestné, nenasmerujeme svoj život k Božej sláve a k spáse človeka.


Pane, tvoj ochranca Jozef a tvoja matka Mária chceli poslúchať Boží zákon, a preto ťa podrobili bolestnému zákroku...
Daj nám, prosíme, milosť, pomocou ktorej by sme pochopili podobné zásahy do oblasti ducha a nezazlievali ich tým, ktorí musia výchovou obrezávať naše srdcia od škodlivých vplyvov len preto, že chcú splniť svoje poslanie a pomôcť aj nám spĺňať naše.
Nauč nás, prosíme, ochotne sa im podriaďovať v tom, v čom sa oni podriaďujú tebe. Amen.

Prvý zákon, o ktorom sa hovorí v tejto krátkej stati (Lv 12, 14), žiadal, aby žena, ktorá počala a porodila, pokladala sa do určitého času za obradne nečistú.
Druhý zákon jej predpisoval, aby po uplynutí stanovených dní rukami kňaza ponúkla ako obetu Bohu ročného baránka a holuba.
Ak bola chudobná, baránka mohla nahradiť holubom.
Ak rodila po prvý raz a porodila chlapca, mala sa podriadiť aj tretiemu zákonu: svoj plod mala odovzdať Pánovi.
Tento tretí zákon bol taký všeobecný, že sa vzťahoval nielen na ľudí, ale aj na zvieratá, z ktorých sa prvorodené, ak boli mužského rodu, obetovali Bohu tým, že sa zabíjali.
Prvorodení chlapci sa od smrti vykupovali piatimi šekelmi, sumou, za ktorú musel ich otec, ak bol robotník, pracovať približne jeden mesiac.
Spĺňanie tohto tretieho zákona malo byť prejavom vďačnosti za to, že Boh ušetril židovských prvorodených vtedy, keď v Egypte dal pozabíjať všetky prvé mužské plody.
Možno nás trochu udivuje, že aj Jozef s Máriou sa podriadili týmto zákonom.
Ježišova matka nepotrebovala predsa očisťovanie.
A nebolo potrebné obetovať Bohu toho, ktorý mu zvláštnym spôsobom patril od prvopočiatku.
Ani od smrti ho nebolo treba vykupovať.
Prišiel predsa na svet, aby sa ako obetný Baránok ponúkol za hriechy svojho ľudu.
Nedivme sa.
Ak si Jozef a Mária niečo z tohto aj uvedomovali, zaiste ešte nie všetko.
A potom, ak to požadoval Zákon, vedeli, že v prípade neistoty je vždy lepšie dať Bohu viac než menej.


Urobili, ako je napísané v Pánovom zákone – a zaiste urobili tak aj preto, že sme veľmi potrebovali príklad poslušnosti voči Pánovi.
A veľmi sme potrebovali aj ukážku, ako sa treba pri spĺňaní jeho zákonov vedieť pokorne zaradiť medzi ostatných zvlášť vtedy, keď si uvedomujeme, že nám Boh pre dobro svojho kráľovstva dal hojnejšie dary a zveril významnejšie úlohy ako iným.


Pán dal zákony nato, aby nimi zjednocoval našu vôľu so svojou a aby zjednocoval navzájom aj naše rozhodovania, a tak istejšie a ľahšie dosahoval to, čo je osožné pre ľudský celok. Ak je zákon potrebou pre každú spoločnosť, tým viac je ňou pre Cirkev. A jeho zachovanie je vždy obetovaním. Obetovaním toho, čo je v nás najvzácnejšie – našej slobodnej vôle.
A je aj očisťovaním. Očisťovaním od chutí a nechutí, ktoré keby sa uplatnili, neosožili by ani jednotlivcom, ani celku.
Zachovanie Božieho zákona je napokon aj vykupovaním.
Vykupovaním od večnej smrti.
Seba aj iných.
Keď vidíme Jozefa a Máriu, ako sa dôsledne podriaďujú zákonom, mali by sme sa v duchu aj my k nim pripojiť.
Najmä dôsledným zachovávaním tých, ktoré nám spôsobujú najviac ťažkostí, pri zachovávaní ktorých mávame najviac výhovoriek.


Pane, ty vieš, ako často obchádzame tvoje sväté zákony.
Pravdaže, na svoju vlastnú škodu.
Odpusť nám, prosíme, túto nerozumnosť a pomôž pochopiť, že v poslušnosti voči nim je naša najvzácnejšia obeta, naše najistejšie očisťovanie sa od hriechov a naše najúčinnejšie vykupovanie sa od večnej smrti.
Pane, buď vždy s nami pri zachovávaní tvojich zákonov a pomáhaj nám svojou milosťou. Amen.

Evanjelium neuvádza Simeonove osobné údaje, ale zato nezabúda na jeho duchovný profil.
Hovorí o ňom, že bol spravodlivý a nábožný, veril v príchod Mesiáša a vplyvom Svätého Ducha stal sa prorokom, stal sa „vidiacim“.
A to nielen v tom zmysle, že sa mohol celkom zblízka pozrieť na Pánovho Pomazaného.
Bol vidiacim aj v inom význame.
Keď držal dieťa Ježiša v náručí a tvoril s ním akýsi tajomný uzol, v ktorom sa spájal Starý zákon s Novým, hovoril: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji...“
Týmito slovami oznamoval, čo sa dialo v prítomnosti. Staré ustupovalo novému, nádej dávala miesto skutočnosti.
Bol tu Mesiáš, ktorý mal presláviť svoj národ, ktorý mal založiť svetovú duchovnú ríšu.
A ohľadom budúcnosti oznamoval, že nie všetci budú ochotní počúvať Mesiášov spásonosný hlas.
Mnohí sa postavia proti nemu.
Preto bude len prirodzené, že tých, ktorí ho budú milovať a duchovne pri ňom stáť tak blízko ako napríklad jeho matka, prenikne meč bolesti.


Vzal ho do náručia – hoci Svätý Duch mu sľúbil len to, že ho uvidí.
Boh je taký...
Vždy dá viac, než sľubuje.

Teraz prepustíš svojho služobníka – ktorý udržiaval nádej na príchod tvojho Pomazaného.
Nebola to ľahká služba, či už išlo o jednotlivcov, alebo o celok. Bolo treba pri nej tak veriť ako Abrahám – veriť v nádej aj proti nádeji.


Podľa Simeonovho proroctva prišiel Ježiš jedným na pád, druhým na povstanie.
Prišiel, aby v nás padli a zahynuli vlastnosti, ktoré sa priečia jeho spásonosnej milosti, a povstali v nás k životu tie, ktoré sa majú pôsobením Božej milosti a naším osobným pričinením pozdvihnúť z obyčajnej ľudskej roviny do vyššej, do tej nadprirodzenej.
Kde sa nášmu Pánovi podarí spôsobiť tento pád a toto pozdvihnutie, tam sa nutne začne proces spoločenského triedenia, o ktorom hovoril Simeon.
Kto sa pridá k Ježišovi, aby podporil túto jeho svätú snahu, nech sa pripraví najprv na bolesť, vyplývajúcu z pádu daktorej náruživosti a z pozdvihnutia daktorej čisto prirodzenej čnosti, ale potom aj na tú, ktorá vyplynie zo spoločenského triedenia.


Pane, keď sa Simeon dostal do tvojej blízkosti, už sa nebál umrieť...
Daj, prosíme, aj nám, aby sme sa ti stali blízkymi srdcom a nebáli sa potom umrieť svojmu hriechu a stále sa vynárajúcej klamnej náruživosti. Amen.

Povedľa Simeona stavia evanjelium starenku Annu.
Okrem jej mena stretáme sa tu aj s menom jej otca.
Ba aj s menom jej rodu.
Zdá sa, že nie náhodou.
Anna totiž znamená: „Boh je milostivý.“
Fanuel znamená: „Boh je svetlo.“
A Aser znamená „šťastie“.
A tieto tri pojmy zhrňujú v sebe všetko, čo mohla prorokyňa Anna pripomínať svojmu okoliu po svojom stretnutí s Ježišom.
Pripomínala, že Boh sa už zľutoval, že už poslal Svetlo na osvietenie národov a že odteraz už každý môže byť šťastný.
Anna je akýmsi prorockým doplnkom starca Simeona.
Je jeho pokračovaním.
Čo on vyspieval vo svojej labutej piesni, to ona rozniesla k všetkým, ale – ako čítame – len k tým, čo očakávali vykúpenie Izraela, čo mohli mať z jej blahozvesti radosť i osoh.


Bola už vo vysokom veku – ale nemyslela si, že vo svojom živote už dosť vykonala pre Boha a pre ľudí.

Neodchádzala z chrámu – lebo v modlitbe nemožno urobiť takú prestávku, ktorou by sme neublížili svojej duši.

Pôstom a modlitbami slúžila Bohu. – Pôstom sa bránila proti tomu, čo by ju mohlo odpútať od Pána, ku ktorému sa pripútavame modlitbami.

A všetkým hovorila – o tom, ktorý jej bol odteraz všetkým.


Nech nehovorí o svojej čnosti, kto nie je v nej vytrvalý.
A nech nehovorí, že je vytrvalý, kto sa ešte neodpútal od seba a nepripútal sa k Bohu.
Ale taký nech neráta s tým, že bude mať stretnutie s Pánom a stane sa jeho nadšeným ohlasovateľom.
Akým veľkým poučením je v tomto ohľade Anna!
Pretože žila v stálom odriekaní, v stálej modlitbe, dožila sa stretnutia s Pánom a napriek svojej starobe sa stala nadšenou ohlasovateľkou jeho kráľovstva.
Kto sa jej chce v tomto podobať, musí začať s tým, čo ju viedlo k stretnutiu s Kristom – musí začať pôstom a modlitbami a začať ihneď...


Nebeský Otče, príkladom starenky Anny nás presviedčaš, že pri diele spásy nikoho nepokladáš za zbytočného.
Za takých sa môžeme len my sami pokladať a takými sa potom aj stať.
Daj nám, prosíme, milosť pochopiť a nasledovať príklad tej, ktorú si nám prostredníctvom tohto tvojho slova dal poznať. Amen.

Podľa starých Chaldejcov mimoriadne posuny nebeských telies súviseli vždy s nejakými významnými dianiami na zemi.
Mudrci, o ktorých je reč, zbadali zvláštnu hviezdu na východe, z čoho usudzovali, že aj na zemi sa muselo udiať niečo pozoruhodné.
A pretože celý vtedajší kultúrny svet očakával príchod niekoho, kto oslobodí ľudstvo zo všetkých jeho bied, a pretože podľa židovských proroctiev mal tento záchranca vyjsť z Judey, pobrali sa mudrci smerom do Jeruzalema.
Nevieme, koľko ich bolo.
Podľa darov, ktoré priniesli, traja.
Ani to nevieme, ako sa volali.
A nie je isté ani to, či boli kráľmi.
Ale zdá sa, že patrili do vyššej spoločenskej vrstvy.
Svedčí o tom zlato a vzácne plodiny, ktoré so sebou niesli.
A svedčí o tom aj rozruch, ktorý spôsobili v Jeruzaleme svojím príchodom.
Aj sám Herodes ho bral vážne.
Vzrušil sa – píše evanjelista.
Mal sa prečo.
Bol Idumejec a bol si vedomý, že kraľuje ľudu, ktorý túži mať na tróne svojho človeka.
Ak prišli mudrci hľadať práve tohto novonarodeného židovského kráľa, jeho obavy sa vystupňovali.
Záujem o miesto narodenia nového kráľa prejavili mudrci a prejavil ho i Herodes.
Ale s akými rozdielnymi zámermi...


Prišli sme – aj keď naša cesta znamenala námahu, nebezpečenstvá a kde-tu aj posmech...
Lebo nie je možné žiť bez výčitiek svedomia v trvalejšom nesúlade medzi svojím poznaním a konaním.

A dali mu dary. – Podali mu zlato, ktoré v tomto prípade znamenalo almužnu.
Podali mu aj kadidlo, ktoré predstavovalo modlitbu.
A k tomu aj myrhu, ktorá predstavovala utrpenie, pôst.
Lebo takéhoto Kráľa si len takýmito darmi možno uctiť.


Kto opravdivo hľadá Ježiša, ten ho nájde.
Ale nikto ho nenájde tak, že by ho už nemusel ďalej hľadať.
Toto Dieťa stále rastie, pohybuje sa a dostáva nové podoby.
Každý deň ho treba znova a znova hľadať.
A tak ako mudrci! Pomocou udalostí, pomocou Písma, v spojení s bratmi, napriek klamstvám Herodesov, nehybnej zákonníckej ľahostajnosti a znechucujúcim úsmeškom svojho okolia.
Dnešný deň je novým úsekom našej cesty za Pánom.
Bolo by preto dobré uvedomiť si na jeho začiatku všetko a všetkých, ktorí by nám na tejto ceste mohli pomáhať, ale aj všetko a všetkých, ktorí by nám na nej mohli byť prekážkou.


Pane, kto sa rozhodol hľadať ťa ako svoj cieľ, ako svoje všetko, nech sa pripraví na množiace sa ťažkosti.
Ale aj na stupňujúce sa radosti...
Veď kto teba hľadá, teší sa najprv z nádeje, že ťa raz nájde.
A kto ťa našiel, teší sa, že ťa raz nájde ešte viac.
Pomáhaj nám, prosíme ťa, vnímať pozorne javy, ktorými nás vyzývaš hľadať ťa, a povzbudzuj nás, aby sme sa na ceste za tebou pokorne radili s Písmom a ochotne prijímali napomenutia tých, prostredníctvom ktorých nás chceš ochrániť pred nebezpečnými vybočeniami. Amen.

Egypt bol po dlhé stáročia azylom židovských utečencov.
V čase narodenia nášho Pána žilo ich tam asi pol milióna.
Podľa Božieho priania aj Jozef sa mal sem uchýliť.
Ak sa vydal na cestu pozdĺž Mŕtveho mora a potom smerom na juhozápad, na egyptskú hranicu sa dostal až po týždni.
Až po týždni mohol prekročiť po väčšinu roka bezvodé koryto Egyptského potoka a vstúpiť do púšte, ktorá zasýpala pieskom stopy tých, čo ňou kráčali jednotlivo alebo v karavánach.
Ak šiel Jozef v karaváne, poslúžil si už tu na ceste zlatom a drahými plodinami, ktoré darovali Dieťaťu mudrci.
Ak šiel samostatne, zišli sa mu pri ubytovaní v niektorej zo židovských kolónií.
Utekať v nočnú hodinu s rodinou do Egypta nebolo zaiste nič príjemné, ale v opise tejto udalosti nepočuť z Jozefových úst ani pol slova sťažnosti.
Nežaloval sa, že musí znášať nepríjemnosti kvôli Dieťaťu toho, ktorý má aj inakšie možnosti postarať sa o jeho záchranu.
Mlčky a s pokojom plnil všetko, čo mu nariadil Boh skrze svojho posla.
Jozef veril, že ten, čo dal rozkaz, najlepšie vie, že to tak musí byť, a veril aj to, že s týmto rozkazom mu dá všetko, čo treba, aby ho mohol splniť.


Vstaň – zanechaj príjemný, ba aj potrebný spánok. Kto bol pozvaný do služieb môjho Syna, musí byť vždy hotový na podobné prekvapenia.

Vezmi dieťa i jeho matku. – Veď vieš, čie je to dieťa. A vieš, čia je to matka.
A ich osudy sú teraz v tvojich rukách.

Ujdi! – Konaj rýchlo. Pomalosť v mojej službe by sa rovnala neposlušnosti.

Zostaň tam, kým ti nedám vedieť. – Vydrž v tejto službe, kým ti nedám inú.
Aj kvôli príkladu.
Veľmi ho potrebujú tí, čo vstupujú do služieb tohto Dieťaťa a tejto Matky.


Poslušnosť voči Bohu, ktorý dáva najavo svoju vôľu najčastejšie cez svojich zástupcov, znamená vždy nejaké odpútanie a vždy aj nejaké pripútanie.
Raz sa treba lúčiť s miestom a navykať si na nové.
Inokedy treba nechať ľudí, s ktorými si rozumieme, a začínať život s neznámymi.
Alebo treba porušiť navyknutý poriadok a osvojiť si iný, ktorý môže znamenať veľké nepohodlie, škodu i posmech.
Ale tam, kde Boh žiada niečo od nás, nemali by sme nikdy váhať. Zaváhanie v takýchto prípadoch znamená nedôveru.
A tá je vždy popieraním jeho moci, múdrosti a dobroty, a preto vždy jeho urážkou...
Komu toto Božie slovo pripomenulo potrebu od niečoho sa odpútať a k niečomu sa pripútať, nemal by odkladať.
Mal by konať ako Jozef pohotovo, hneď. Každý rozkaz, ktorým nás Boh varuje pred nebezpečenstvom, znie rovnako.
Tak ako ten, ktorý dával Jozefovi: Ujdi! Rýchlo konaj!


Bože, tvoji svätí nestrácajú pokoj, keď od nich žiadaš, aby hneď plnili tvoje príkazy.
Daj nám, prosíme ťa, vieru v tvoju moc, múdrosť a dobrotu, aby sme sa jej pomocou stali takými pohotovými a vytrvalými v tvojej službe, ako bol tvoj verný služobník Jozef. Amen.

O čase Mesiášovho narodenia sa Herodes dozvedel od mudrcov.
O mieste sa dozvedel od kňazov a zákonníkov.
Ale to mu nestačilo.
Aby mohol uskutočniť svoj vražedný zámer, potreboval ešte niekoľko údajov.
Mali mu ich priniesť vracajúci sa mudrci.
Čakal ich teda...
No keď ho na Boží rozkaz obišli a vrátili sa inou cestou do svojich krajín, naplnil sa hnevom.
Do akej miery, o tom hovorí jeho nariadenie, podľa ktorého mali ihneď zahynúť všetci chlapci do dvoch rokov žijúci v Betleheme a na jeho okolí...
Ak mal v tom čase Betlehem so svojím okolím tisíc obyvateľov a narodilo sa v ňom za dva roky približne šesťdesiat detí, mohlo pri tejto príležitosti zahynúť mečom vladárových vojakov tridsať chlapcov.
Bolesť, ktorú spôsobila kráľova vypočítavá ukrutnosť, prirovnal evanjelista k tej, ktorú by podľa proroka Jeremiáša preciťovala a vyjadrovala Ráchel pri asýrskej deportácii svojich potomkov.
Keby vtedy vstala zo svojho hrobu, ktorý nebol ďaleko od Betlehema, zasa by horko žialila za tými, ktorí mali na ľudskej zlobe len takú účasť, že ňou trpeli, a ktorí padli kvôli Pánovmu Pomazanému prv, než by niečo o ňom počuli.


Keď Herodes zbadal – že niekto bol v obrane Mesiášovho kráľovstva opatrnejší ako on v snahe zničiť ho, veľmi sa rozhneval.
Herodes po čase umrel, ale jeho hnev proti Božiemu Dieťaťu je podnes živý.

Všetkých chlapcov – od dvojročných nadol.
Stačila aj veková, teda čisto vonkajšia podobnosť medzi betlehemskými chlapcami a Ježišom, aby sa Herodesov hnev obrátil aj proti nim.
O koľko viac musí dráždiť Božieho nepriateľa vnútorná podobnosť s Božím Synom!


Herodes, ktorý ešte i dnes ohrozuje Ježiša Krista v jeho Cirkvi i v každom jej členovi, to je okrem iného aj túžba vládnuť a vyžívať sa v pohodlí.
Tieto dve túžby číhajú Ježišovi na život od rána do večera, každý deň.
Praví mudrci o tom vedia a pričiňujú sa o Ježišovu záchranu tým, že sa Herodesovi vyhýbajú.
Ak máme medzi nich patriť, mali by sme sa zaujímať, čo treba robiť, aby mohol Ježiš Kristus ďalej žiť a rásť vo svojej Cirkvi a v každom z nás.
Boh, ktorý bdie nad životom svojho Syna, povie každému – kto si pozorne všíma jeho pokyny –, čo treba robiť pre jeho záchranu.


Pane, pod vplyvom tohto tvojho slova ťa prosíme o dve opatrnosti. Najprv aby sme zachytili každý tvoj pokyn, či už k nám prichádza zvonka alebo zvnútra, a aby sme zavčasu zbadali každú Herodesovu nástrahu. Sme presvedčení, že pomocou týchto dvoch opatrností uchránime tvoj Boží život v sebe i v našich bratoch. Amen.

Len z poslušnosti sa pobral Jozef do Egypta.
A len z poslušnosti sa z neho vracal.
Možno nás udivuje, že sa bál zostať v Judei, hoci mu Boh jasne oznámil, že pomreli tí, čo číhali Dieťaťu na život.
Jeho strach z Archelaa, ktorý nijako nezaostával v ukrutnosti za svojím otcom Herodesom, sa dá uspokojivo vysvetliť poslušnosťou, ktorú Jozef bral nie podľa litery, ale podľa ducha.
Urobil vždy všetko a hneď, čo mu Boh prikázal, ale ďalšie jeho príkazy sa snažil predchádzať aj vlastným pozorovaním a vlastnou úvahou.
Usmernenie, ktoré potom prišlo zhora, skutočne aj potvrdilo, že si počínal správne, keď sa rozhodol obísť Judeu a vrátiť sa do Nazareta.


Keď sa Jozef dopočul, že Archelaus kraľuje – rozmýšľal, čo mu chce touto novou okolnosťou povedať Boh, ktorý o všetkom vie a všetko riadi.
Každá zmena okolností núti nanovo počúvať Božie slovo a nanovo premyslieť jeho uskutočnenie.


Ako Jozef, aj my sme v istom zmysle ochrancami Božieho Syna.
Povolaní sme chrániť jeho život v sebe a v našich bratoch pred tými, ktorí naň číhajú.
Takáto úloha žiada však od každého z nás pozorné uši a otvorené oči. Žiada vnímavosť a poslušnosť voči pokynom, ktoré dostávame z Božieho slova, ale aj voči tým, ktoré prichádzajú k nám prostredníctvom udalostí.
Okrem počúvania žiada sa teda od nás aj rozhľadenosť.
Boh rozhodne nechce mať z nás otrokov, ktorí trpne čakajú na každý jeho rozkaz. Chce mať z nás slobodné deti, ktoré sa snažia čítať jeho priania zovšadiaľ a predchádzať ich.
Aj Jozefov prípad potvrdzuje, že nemožno od seba oddeľovať počúvanie Božieho slova a sledovanie udalostí.
Ale potom dodajme, že ani ranné rozjímanie od večerného hodnotenia dňa.
Toto dvoje patrí vždy spolu a tvorí základný zdroj poznávania Božej vôle.


Bože, ty si aj nás pozval do služby svojho Syna. Táto sa však nedá ani predstaviť bez poslušnosti a opatrnosti.
Veľmi by sme chceli mať tieto čnosti.
Preto ťa prosíme, aby si svojou milosťou predchádzal i sprevádzal našu snahu získať ich a urobil nás tak podobnými tvojmu vernému služobníkovi Jozefovi. Amen.

Mužom, čo zavŕšili dvanásty rok života, predpisoval Pánov Zákon tri návštevy chrámu: jednu na Veľkú noc, druhú na Turíce a tretiu na Sviatky stánkov.
Tí, čo bývali za hranicami, mali ísť do Jeruzalema aspoň na Veľkú noc a zúčastniť sa v chráme na obetiach, ktoré konali kňazi, a na vyučovaní, o ktoré sa starali zákonníci.
Táto udalosť, ako jediná známa z Ježišovho detstva, vnuká aj nám tú istú otázku, ktorú mu dala jeho matka: „Čo si nám to urobil?“
Naozaj, prečo si Ježiš tak zvláštne počínal pri tejto príležitosti?
Chcel vari svojim rodičom dať pocítiť, že sa mu ako Bohočloveku nemajú až natoľko miešať výchovou do plánov?
Jeho protiotázka akoby to potvrdzovala.
Pripomenul im ňou totiž svojho nebeského Otca, ktorého akoby chcel vyzdvihnúť nad toho, na ktorého myslela Mária, keď hovorila: „Tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali...“
Ale prečo mu potom rodičia nerozumeli?
Vedeli predsa, že je Synom Najvyššieho, čo mu zaiste aj sami pri výchove pripomínali.
A prečo nakoniec šiel s nimi a bol im poslušný?
Alebo je táto príhoda v chráme znakom, že sa Ježiš vyvíjal celkom prirodzeným ľudským spôsobom a šlo tu potom o typicky chlapčenský prípad, známy v pedagogike ako útek z rodiny?
Ak mu rodičia hovorievali o Jeruzalemskom chráme ako o dome jeho Otca, mohla v ňom zakaždým vzrastať túžba dostať sa tu zvláštnym spôsobom do jeho blízkosti.
Keď sa mu konečne táto túžba splnila a keď pri vyučovaní počul hovoriť o plánoch, ktoré mal Boh s vyvoleným ľudom, započúval sa a úplne sa stratil v tom, čo bolo Otcovo.
Podivil sa preto Márii a Jozefovi, keď mu vyčítali to, za čo ho od detstva oduševňovali.
No v každom prípade bolo toto jeho počínanie zvláštne.
Nerozumieme mu.
A takisto ani jeho odpovedi.
Ako jej nerozumeli ani jeho rodičia.
Ale ak čítame o matke Márii, že všetky tieto slová zachovávala vo svojom srdci, vieme, čo máme robiť a aký postoj zaujať v prípadoch, keď ešte nemôžeme pochopiť niektoré Ježišovo slovo alebo niektorý jeho čin.
Máme ich nosiť v srdci, rozmýšľať nad nimi a čakať, kedy sa Bohu zapáči urobiť nám ich prostredníctvom svojho Ducha zrozumiteľnými.


Ježiš zostal v Jeruzaleme. – Prečo? Aby zdôraznil, že Otec, ktorý tam býval osobitným spôsobom, chce nás mať čím častejšie vo svojej blízkosti, alebo aby svojimi udivujúcimi otázkami a odpoveďami dal učiteľom Zákona najavo, že prichádza ako nové svetlo, bez ktorého nikto nepochopí a potom ani nevysvetlí zmysel Písem?
Alebo chcel týmto predĺženým pobytom v meste, ktoré zabíjalo prorokov, navykať svoju matku na to, že raz pre spásu sveta aj trvalejšie stratí jeho fyzickú prítomnosť?
Nevieme.
Možno tak urobil pre všetko toto a ešte aj pre mnoho iného.

Potom sa vrátil do Nazareta – a bol im poslušný...
Aby ukázal, ako treba poslúchať tých, čo zastupujú Boha, aj vtedy, keď nie sú na tej mravnej výške ako my, ale sú pritom od Boha ustanovení, aby nás viedli a dávali nás do osožného súladu s tými, s ktorými máme tvoriť jednu veľkú Božiu rodinu.


Ak bol Ježiš svojvoľný v chráme a potom poslušný v Nazarete, možno aj preto, aby nám ukázal dvojrozmernosť poslušnosti: smerom k Otcovi a smerom k ľuďom.
Aby nám ukázal, že tú prvú – smerom k Otcovi – treba zachovávať aj vtedy, keď ňou možno spôsobujeme iným starosti, ba aj bolesti, a tú druhú len vtedy, keď nie je v rozpore s prvou.
Ak sme takto pochopili jeho zvláštne počínanie, nemalo by toto Božie slovo doznieť v nás bez toho, že by sme si – ak treba – neprekontrolovali a neopravili obidve tieto svoje poslušnosti.


Pane, Ježišu Kriste, vieme, že nás týmto svojím príkladom učíš najťažšej, ale zároveň najpotrebnejšej čnosti.
Buď nám stále pred očami, aby sme ani na chvíľku nezabudli, ako treba poslúchať Boha a ako sa treba podriaďovať ľuďom. Amen.

Aj táto veta nás stavia pred problém.
Oznamuje sa nám ňou, že Ježiš rástol vo veku a v múdrosti...
Že rástol vo veku, to bolo prirodzené.
Bol predsa človekom.
Ale ako mohol rásť v múdrosti, keď bol Bohom a mal ju v plnej miere od počiatku?
Frisque a Maertens hovoria, že vstúpil do izraelskej náboženskej tradície celkom po ľudsky, teda vedel, čo potreboval vedieť, až vtedy, keď to mohol a mal vedieť.
Ak vplyvom svojho mimoriadneho prorockého daru dosahoval poznanie tak ako nikto iný, nemožno si myslieť, že ho prejavoval hneď po narodení.
Jeho poznanie o sebe, o Bohu a o svete narastalo len postupne.
Objavovalo sa v ňom spolu s duševným vyzrievaním, najmä vplyvom výchovy a vplyvom prostredia, v ktorom žil.
Ak sa zriekol seba samého – ako hovorí Pavol v Liste Filipanom (2, 6 – 11) – a stal sa nám vo všetkom podobným, zbavil sa aj svojej božskej vševedúcnosti.
Keby si ju ponechal absolútne absolútnu – ako hovoria teológovia –, nebol by nám podobný.
Vedel teda všetko, čo potreboval vedieť na splnenie svojho poslania, ale len vtedy, keď to mohol a mal vedieť.
Aj v tomto ohľade bol teda naším ľudským bratom, hoci nás všetkých nedosiahnuteľne prevyšoval.
Ale je tu ešte aj ďalšia otázka.
Ako rásť v milosti u Boha?
Ak chápeme milosť ako účasť na Božej prirodzenosti, musíme povedať, že v tomto zmysle v nej nerástol.
Bol predsa Božím Synom, Bohom z Boha od počiatku.
Ak tu však vezmeme Božiu milosť vo význame Božej obľuby, vec sa nám stáva jasnou.
V Božej obľube mohol rásť.
Tým, že jeho božská prirodzenosť stále viac prežarovala cez vyvíjajúce sa človečenstvo, stával sa milším Bohu i ľuďom.
Isté je však, že rástol.
A rástol všestranne, čo znie ako odkaz pre tých, čo ho majú predstaviť svetu.
Stály vzrast v múdrosti a v milosti, ktorý má ísť súbežne so vzrastom vo veku, je teda pre každého z nás zákonom.


Ježiš sa vzmáhal – vo veku, ako všetky ľudské deti, potrebnou starosťou o telo.
A v múdrosti tak, ako sa majú vzmáhať všetky Božie deti – potrebnou starostlivosťou o ducha.
A tento duchovný vzrast je pre Božie deti niečím takým podstatným, že by hneď prestali mať Boha za Otca, keby ho v sebe zmarili, keby sa v tomto raste zastavili.

V milosti (v obľube) u Boha a u ľudí. – Najprv u Boha. Až potom u ľudí. Toto poradie nie je náhodné.
Obľuba u ľudí je len vtedy dostatočne odôvodnená, ak je dôsledkom tej, ktorú máme u Boha.


Evanjeliová správa o Ježišovom raste v obľube u Boha i u ľudí, to je pre nás výzva. Ježiš je totiž pre nás vo všetkom zákonom. Naše náboženské zaostávanie a z neho plynúca duchovná krpatosť je teda zrejmým protirečením tomuto Božiemu slovu.
No našťastie má táto správa o Ježišovi ešte aj druhý význam.
Ak sa nám ňou oznamuje, že rástol, znamená to, že ani on nebol hneď od počiatku úplne dokonalý. Z čoho pre nás vyplýva akési právo na našu nedokončenosť.
V tomto Božom slove máme teda dve výzvy.
Výzvu usilovne dosahovať v duchovnej oblasti čím viac a čím lepšie a výzvu byť s tým, čo sme zatiaľ z Božej milosti dosiahli, trpezliví.
Úsilie o viac má byť liekom proti našim nedostatkom a trpezlivosť liekom proti vždy možnej, ale aj vždy nebezpečnej malomyseľnosti.


Bože, vieme, že už tým nie sme dosť múdri, ak sa nesnažíme byť múdrejší.
A už tým nie sme u teba ani dosť obľúbení, ak sa nesnažíme byť obľúbenejší.
Ale aj to vieme, že veľmi potrebujeme pokoru, ku ktorej nám pomáhajú naše zatiaľ neodstránené chyby.
Daj nám, prosíme, dobre pochopiť dvojitú výzvu, ktorá nám zaznieva z tohto tvojho slova. Amen.

Historickými údajmi, ktorými sa začína táto stať, evanjelista podčiarkuje stav, v akom sa vtedy nachádzala Zasľúbená zem, a zároveň vyzdvihuje časovosť Jánovho vystúpenia.
Tibériovo meno pripomína, že Palestína bola vtedy pod rímskou nadvládou, Pilátovo, že to bola mimoriadne tvrdá nadvláda.
Mená Herodesovcov, idumejských prisluhovačov Ríma, sú tu ako mená hrobárov akejkoľvek nádeje dostať sa z tohto politického rozpoloženia.
A mená Annáša a Kajfáša, veľkňazských saducejských karieristov, označujú vrchol náboženskej krízy vo vyvolenom národe.
Prvým svetlom do tejto všeobecnej tmy bol Ján, Zachariášov syn.
Vyšiel z púšte, kde žil na sušených kobylkách a sladkej živici, aby v Eliášovom oblečení, ale aj v Eliášovom duchu roznášal po východnom brehu Jordánu prorocké slovo o blížiacej sa spáse.
„Všetci uzrú Božiu spásu,“ oznamoval.
Všetci, ktorí pripravia Pánovi cestu do svojich sŕdc tým, že vyplnia každú dolinu duchovnej nedostatočnosti a znížia každý kopec hriešnej prílišnosti.
Títo uzrú spásu. Títo sa stanú novým Božím ľudom, budúcim Izraelom, ktorý oslobodený od hriechu bude slúžiť Bohu v pokoji a v radosti za akýchkoľvek okolností.
Aj pod Tibériom a Pilátom.
Aj pod Annášom a Kajfášom.


Boží hlas zaznel na púšti nad Jánom – teda v tichu, bez ktorého nemožno počuť Božie slovo...
A v odriekaní, bez ktorého ho nemožno uskutočniť a potom, rozumie sa, ani účinne hlásať.

Chodil a hlásal krst pokánia. – Hlásal to, čo uveril a čo najprv sám žil... Tak robia všetci praví proroci.


Ján upozorňoval na príchod toho istého Ježiša Krista, ktorý sa kvôli spáse aj k nám denne približuje v najrozličnejších podobách.
Raz k nám prichádza prostredníctvom vnuknutí, raz prostredníctvom udalostí.
Prostredníctvom svojho slova i sviatostí.
Inokedy v osobe trpiacich alebo i pomáhajúcich bratov. Nezriedka aj takých, ako bol Ján.
Ak sú na tejto jeho ceste k nám ešte kopce našej pýchy, jamy našej malomyseľnej nedôvery a zákruty vyhýbavej pohodlnosti, mali by sme si uvedomiť, na čo nás práve vyzvalo toto Božie slovo a mali by sme sa hneď nejako pričiniť, aby tento hlas z púšte nebol hlasom do púšte, aby nebol hlasom do hluchých uší a do tvrdých uzavretých sŕdc.


Bože, ty si poslal Jána pripravovať cesty tvojmu Synovi, nášmu Pánovi; daj nám pod vplyvom príkladu a slova tohto proroka pochopiť, aké vŕšky nám treba znížiť a aké jamy zaplniť.
A tak uprav smer našich túžob, aby sa odteraz všetky zhodovali s tvojimi prianiami. Amen.

Objavenie sa nového proroka pochopil vyvolený národ ako novú Božiu výzvu na pokánie.
Ľudia teda prichádzali a dávali sa krstiť.
Ale Ján zavčasu zbadal, že im ide len o povrchovú obradnosť.
Začal im preto vstupovať do svedomia.
Vedel, že bez skutočnej vnútornej premeny sa nevyrieši ani ich náboženský, ani národný problém.
Oni sa však bránili.
Opierali sa o veľkého Božieho priateľa, o svojho praotca Abraháma, ktorý má rád svojich obrezaných a nedovolí zatratiť ich.
Ján však pevne stál tak na svojom mieste, ako aj na svojich nárokoch a ďalej zobúdzal ich uspaté svedomia.
Pripomínal im blížiaci sa Boží hnev, ktorý neobíde nikoho, kto sa nebude kajať.
A teda ani Abrahámových potomkov. Jeho reč, zjav a Božia milosť pôsobili...
V zástupoch sa začala ozývať otázka, ktorú dávajú len praví kajúcnici:
Čo teda máme robiť?
Keď ju Ján počul, pokračoval.
Asi takto: Kto nerobí zlo, nech robí dobro. Hriechy zo zanedbania nie sú malé hriechy...
A kto robí zlo, nech sa čím prv spamätá a prestane, lebo sekera je už na koreňoch...
Pritom však od mýtnikov nežiadal, aby prestali úradovať, ani od vojakov, aby zahadzovali výzbroj.
Len to žiadal, aby boli spravodliví...
Nešlo mu o zmenu zamestnania.
Išlo mu o zmenu vnútra.
A pri tejto predovšetkým o spravodlivosť.
A aby dal v nej príklad, aj sám vyznal, že nie je tým, za koho ho pokladajú, že nie je Mesiášom, na ktorého čakajú, ale len jeho najpokornejším sluhom, ktorý im má pripomenúť, že Pán už prichádza, aby si vytriedil pšenicu. Kto túži po jeho spáse, nech sa dá na pokánie a vytrvá v ňom až do konca.


Hadie plemeno – uhryznete Boha a potom chcete uniknúť jeho hnevu ponorením sa do vody?
Do jeho hnevu sa ponorte. Do dôsledkov svojho hriechu. Do toho, čo od vás požaduje jeho spravodlivosť, do zadosťučinenia, do uzdravujúcej bolesti zo sebazáporov.
Ale úplne sa ponorte do toho všetkého. A pritom dobrovoľne, s veľkou ľútosťou a s veľkou túžbou dať Bohu ako vynáhradu všetko, čo ste, a všetko, čo máte.

Nehovorte: Naším otcom je Abrahám. – Neschovávajte sa za chrbát svojho veľkého príbuzného. Ani tí najvplyvnejší na nebi vám nepomôžu, ak sa nebudete kajať.


My zaiste nepopierame nutnosť pokánia, ale ako veľmi sme si navykli nebrať ho príliš vážne.
Prijali sme krst, odriekli sa satanáša a jeho skutkov...
Dobre...
Ale prečo ich je ešte toľko v našom živote?
Sú chvíle, keď sa z nich ľútostivo vyznávame pred bratmi a sestrami a keď ich kvôli zmiereniu predkladáme pred zástupcu Boha a Cirkvi.
To je zaiste spravodlivé a správne.
Ale či je to už všetko?
Ak sme čo do počtu a váhy hriechov stále tam, kde sme boli pred mesiacmi a rokmi, čo by nám povedal na to Ján? A čo by nám na to povedal ten, ktorý ho poslal vyzvať nás na zmenu?


Pane, naučili sme sa rozmnožovať svoje modlitby, počúvať alebo čítať slová tvojich prorokov, osvojili sme si niektoré krajšie spôsoby vonkajšieho správania voči ľuďom, ale naše vnútro sa zatiaľ ešte nestalo dosť kajúcim...
Prosíme ťa, zadrž ešte sekeru namierenú na korene našich neproduktívnych kmeňov, pozhovej, Pane, aby sme sa s tvojou pomocou, v ktorú dúfame, mohli raz stať stromom, ktorý prináša hojné ovocie, a mohli sa stať zrnom, ktoré si chceš zhromaždiť do svojej stodoly. Amen.

Medzi kajúcnikmi, čo putovali k Jordánu, kde Ján krstil, objavil sa jedného dňa aj Ježiš z Nazareta.
Vstúpil do vody ako všetci ostatní, ale nevyznával hriechy tak ako oni.
Nemal totiž nijaké.
Preto mlčal.
Ján sa dozaista začudoval tomuto zvláštnemu prípadu a tohto záhadného muža z Galiley sa určite aj opýtal: Načo ti je teda pokánie?
Ak Ježiš odpovedal, že to, čo robí, robí kvôli druhým, Ján mohol tušiť, že tento človek, ktorý nemá hriechy a pokoruje sa iba kvôli druhým, je dozaista oným sľúbeným a očakávaným Božím Baránkom...
Naplnil sa úctou. Ba dostal aj strach a zdráhal sa pokrstiť ho. Ale keď Neznámy ďalej naliehal, vyhovel mu.


Ty prichádzaš ku mne? – Ku mne prichádzajú predsa len takí, ktorí sa chcú vyznávať a naprávať...
Ak nemáš čo vyznávať, mne sa patrí skloniť sa pred tebou...

Nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé. –
A spravodlivé je, aby sa všetci ochotne a obetavo zapojili do diela spásy a nehľadeli pritom na to, či budú v tejto práci viesť, alebo budú vedení, či budú krstiť, alebo budú krstení.
Ak svojím príkladom potiahnem aspoň niektorých sem za tebou, žiadam si aj ja byť pokrstený.

Toto je môj milovaný Syn. – Tak zaznelo z neba nad tým, ktorý nepotreboval pokánie, ale ho robil. A tak zaznieva nad každým, kto sa odhodlal vyznať sa a naprávať.


Ježiš plnil Otcovu vôľu aj tým, že sa dal započítať medzi hriešnikov.
Ján ju plnil tým, že vystupoval ako hlásateľ a vysluhovateľ pokánia.
A toto plnenie Božej vôle na jednej i na druhej strane ich dalo do spolupráce a zároveň ju aj usporiadalo.
Jedného pri nej podriadilo druhému.
V tomto prípade Vyššieho nižšiemu. A bolo to naozaj správne a spravodlivé.
Kde ide o spásu človeka, tam nám nemá záležať na tom, aké miesto zastávame, či sme ako ten, čo vedie, alebo ako ten, čo sa dá viesť.
Tam máme len na to hľadieť, čo viac privádza človeka k Bohu.
Ak pre dobro Božieho kráľovstva nevieme zatiaľ nadväzovať spoluprácu a prijímať v nej aj podradnejšie miesta, mali by sme si dobre všimnúť tento Ježišov príklad.


Pane Ježišu, ty si neváhal pre naše dobro zaradiť sa pri Jordáne medzi hriešnikov. Daj nám, prosíme, odvahu byť hoci aj tými najposlednejšími, ak tým viac poslúžime spáse našich bratov. Amen.

Ján tušil, ale ešte nevedel, koho krstí. Dozvedel sa to až vtedy, keď nad záhadným kajúcnikom uvidel v podobe holubice Božieho Ducha a počul z neba hlas, ktorý mu ho predstavoval ako Božieho sluhu – ako Božieho Syna.
Bol Ježišovým duchovným i pokrvným príbuzným. Rodičia mu zaiste vyrozprávali okolnosti ich počatia a stretnutia, keď boli ešte v živote svojich matiek, ako aj okolnosti ich narodenia.
A dá sa veriť, že Ján túžil uvidieť Ježiša a spoznať ho.
Udivuje nás, že ho nešiel hľadať.
Cez roky verne zotrvával na púšti a potom pri Jordáne, na mieste svojej prípravy i na mieste svojej úlohy, dúfajúc, že Boh sa sám postará o to, aby sa s ním stretol. Nedúfal zbytočne.
Táto príležitosť bola splnením jeho nádeje.
Ale bola aj potvrdením našej, totiž, že ak poslúchame Boha a verne plníme povinnosti, ktoré nám určil, aj nám raz dopraje stretnúť sa s tým, ktorý je stredom sveta a zmyslom každého nášho ustávania.


Ja som ho nepoznal – ale aj tak som mu slúžil.
Kto verne stojí na mieste, na ktoré ho postavil Boh, vždy si pripravuje stretnutie s Ježišom.

Videl som ho a svedčím. – Kým som o ňom iba počul, bol som len pripravovateľom jeho ciest. Odvtedy, čo som ho aj poznal, stávam sa jeho svedkom.
Ale ak som ho až vtedy spoznal, keď mi ho Boh viditeľne dosvedčil, musím predpokladať, že aj iní ho len vtedy spoznajú na základe môjho svedectva, keď im budem tak svedčiť o ňom, ako Boh svedčil mne, keď budem svedčiť o ňom viditeľne.


Bez zásahu Svätého Ducha bol Ježiš z Nazareta pre Jána len takým človekom ako ktorýkoľvek z tých, medzi ktorých sa zamiešal.
A podobne je to aj v našom prípade. Keď čítame evanjelium, len pôsobením Ducha si uvedomujeme, že počúvame Božie slovo, ktoré zaväzuje, ktorému sa treba poddať, ktorému treba uveriť a podľa neho konať.
A keď hľadíme na premenený eucharistický chlieb, Duch nám musí pomôcť precítiť túto tajomnú skutočnosť a dať nám vôľu patrične sa jej prispôsobiť.
A keď stretáme tých, ktorí trpia a čakajú na našu pomoc, len Duch nám umožní vidieť v nich samého Ježiša a len on nám dá odvahu i schopnosť ponúknuť sa im do služieb. Bez prispenia Svätého Ducha by mohol človek po takýchto stretnutiach s Ježišom len to povedať, čo vyjadril Ján:
„Ja som ho nepoznal...“


Bože, ktorý si Jánovu vernosť zverenému poslaniu odmenil tým, že si mu prostredníctvom svojho Ducha dal spoznať svojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista a potom aj silu dosvedčovať ho; prosíme ťa, buď aj voči nám taký štedrý. Uschopni nás tak ti slúžiť vo svojom povolaní, aby sme stále viac spoznávali tvojho Syna a stále účinnejšie ho dosvedčovali z miesta svojej povinnosti. Amen.

Keď Ježiš išiel k Jordánu, mal už dosť zreteľne pred očami svoju veľkú úlohu.
Veď od malička sa o nej dozvedal. Najprv z rozprávania rodičov, potom zo Svätého písma a nakoniec z vynárajúcich sa potrieb okolitého sveta.
Vedel aj to, že prišiel čas, aby začal túto svoju úlohu plniť. Mal totiž tridsať rokov. Teda vek, ktorý ho podľa židovských predpisov oprávňoval vystúpiť na verejnosť v úlohe učiteľa.
Ako človekovi mu však ešte chýbal nejaký vonkajší popud, nejaké viditeľné znamenie zhora.
Otec naňho nezabudol a poslal mu ho v pravý čas.
Keď sa krstom pokánia pri Jordáne ako jediný bezhriešny zaradil medzi hriešnikov a tým aj navonok prejavil svoj vykupiteľský záujem o nich, otvorilo sa nad ním nebo a on v tej chvíli mohol aj zrakom, aj sluchom vnímať pravdu o sebe, že je milovaným Otcovým Synom.
Už v Starom zákone boli králi nazývaní „Božími synmi“ pre ich autoritu a blízkosť k Bohu, teda ako jeho zástupcovia. No pred Ježišom nik nepočul od Boha slová „môj milovaný Syn“. Týmto výrazom je naznačené hlboké Ježišovo tajomstvo, neznáme jeho súčasníkom, ale jemu známe.
Ježiš aj verejne prijal od Otca mesiášsku investitúru, čo bolo naznačené tým, že zostúpil na neho Duch Svätý v podobe holubice. Tak aj nám bolo zjavené, že každé poslanie pochádza od Otca, ale jeho plnenie podnecuje a podporuje Duch Svätý.
Z povedaného je nám jasnejšie, čo prežíval Ježiš, keď si úplne ľudsky uvedomil svoje vlastné Božie synovstvo.
Jeho duch zatúžil po tichu a samote. Preto ihneď opustil breh Jordánu a vedený Duchom Svätým utiahol sa na púšť, aby sa pripravil na svoje veľké poslanie.
My si zaiste len veľmi ťažko môžeme predstaviť toto jeho duchovné rozpoloženie. Ale ak sa nám raz podarí uvedomiť si svoje Božie synovstvo a z neho vyplývajúce úlohy, je možné, že aspoň v matných náznakoch zacítime, čo sa vtedy odohrávalo v jeho duši.


Duch viedol Ježiša na púšť. – Duch ho viedol... Nie telo. Telo ide len za tým, čo je príjemné. Telo sa púšte desí...
Do nepríjemnej, ale vždy užitočnej samoty môže človeka lákať a viesť len jeho duch.

Aby ho tam diabol pokúšal. – Púšť vo Svätom písme je miestom veľkých rozhodnutí za Boha alebo proti nemu. Diabol chce prekaziť realizáciu Ježišovho poslania. Preto ako kedysi pokúšal izraelský ľud na púšti, tak teraz pokúša Ježiša, hlavu nového Izraela. Chce ho zviesť, aby sa uspokojil s politickým mesianizmom. Ježiš rázne premôže pokušenie tým, že zdôrazní absolútne Božie prvenstvo. Týmto pokúšaním mu pomohol čím prv spoznať a trvalo a jednoznačne uprednostniť to, čo si od neho ako od svojho Syna prial nebeský Otec.


Ježišova bezprostredná príprava na poslanie mala spočívať v dokonalom oslobodení sa od ľudských chutí a v celostnom rozhodnutí sa pre Otcovu vôľu.
V týchto chvíľach chcel byť preto len s ním.
Chcel sa dozvedieť, ako si on predstavuje a praje jeho ďalšie podnikanie.
Ak sa mu do samoty, ktorú si na to zvolil, primiešal diabol, nebolo to na škodu. Naopak.
Ježiš nám svojím postojom ukázal, že v každom pokušení máme možnosť prakticky uznať Božie prvenstvo a že všetci, čo uznávajú Boha za Otca, môžu zvíťaziť nad diablom. S jeho pomocou môžu rozpoznať to iba ľudské, protiviace sa Božiemu, a ráznejšie odmietnuť všetko nepravé.
Ak sme poslaní apoštolovať alebo vychovávať, môžeme čakať, že sa aj k nám priblíži pokušiteľ. Bude nám radiť ľudské spôsoby, vnukať ľudské pohnútky a odvádzať nás tak od toho, čo si od nás praje Boh.
Vieme už, čo v takýchto prípadoch robiť... To isté, čo robil Pán.


Pane, povolal si nás, aby sme boli vo svete pokračovateľmi tvojho poslania...
Daj, nech podľa tvojho príkladu pri jeho spĺňaní pocítime občas potrebu uťahovať sa do samoty, kde by sme pomocou Božieho slova skúmali, čo treba zo svojho snaženia vylúčiť a čoho sa v ňom pridŕžať. Buď nám v tomto ohľade príkladom i pomocou, aby sme vždy chceli to a tak, ako to chce Boh, a nikdy nič iné, a nie inak... Amen.

Tento úryvok si žiada aspoň krátke vysvetlenie. Žiadajú si ho najmä slová: „Napokon vyhladol...“ Znejú troška divne.
Veď kto sa postí vo dne v noci, ako sa postil Ježiš, náš Pán, bude stále lačný a bude cítiť veľký hlad už na druhý, na tretí deň...
Podľa všetkého nešlo v tomto prípade o asketický, ale o extatický pôst.
Vyznanie lásky, ktoré urobil Otec pred Jánom na brehu Jordánu, tak veľmi zaujalo Syna, že prestal jesť a v pocite veľkej radosti, ale aj zodpovednosti, ani nezbadal, ako prekonal prvé dni hladovky, v ktorých telo najnaliehavejšie uplatňuje svoje nároky.
Po štyridsiatich dňoch sa však Ježiš dostával do situácie, keď už rozhodne bolo treba čosi podniknúť na záchranu vyhladovaného organizmu.
A práve do tejto situácie sa vplietlo pokušenie.
Bolo silné.
Také silné ako Ježišov hlad.
Ale nie silnejšie ako Ježišova dôvera voči Otcovi.


Ak si Boží Syn – pomôž si z tejto krajnej biedy.
Ak zahynieš hladom, zahynieš na hanbu sebe i svojmu Otcovi.
Rob teda voľačo.
Zachráň seba, svoju i jeho česť.

Nielen z chleba žije človek – preto nemôže ísť za ním, nemôže si ho získavať bez ohľadu na čokoľvek...
V zhone za chlebom nemôže prestať počúvať Boha a dôverovať mu. Nemôže pohrdnúť jeho slovom, najmä nie tým, ktorým Boh uisťuje, že nikoho nedovolí pokúšať nad sily.


Ježišova duša bola naplnená radosťou až po okraj. Ale telo bolo pritom bolestne prázdne.
A to bola naozaj dobrá príležitosť pre diabla.
On vtedy najradšej pokúša, keď sme čímsi veľmi plní alebo keď nám niečo veľmi chýba...
Treba preto vždy byť v strehu, ale zvlášť vo chvíľach nadšenia alebo duševnej ubitosti. Vtedy sa treba čím ďalej držať od neho a čím bližšie pri Bohu.
Pre takéto prípady nám Ježiš dáva príklad i usmerňujúce slovo.
Netvrdí, že netreba hladnému telu chlieb, len to hovorí, že mu ho netreba dávať za cenu dôvery v Boha, ktorý každému dá, kto plní jeho priania, v pravý čas všetko potrebné.


Pane Ježišu Kriste, ty si chcel byť človekom, ale Božím človekom. Pomáhaj nám, keď sa ozve svet, telo a diabol... Nech neprehlušia hlas Božieho slova, ktoré je pokrmom našich duší. Vo chvíľach takýchto pokúšaní buď nám príkladom i pomocou.
Veríme, že s tebou vytrváme vo vernosti Otcovi až do konca. Amen.

Diabol pravdepodobne nepristúpil k nášmu Pánovi v ľudskej podobe.
Treba sa skôr domnievať, že prišiel k nemu ako sila pôsobiaca na jeho zmyslový život, na jeho ľudskú obrazotvornosť.
Tak asi ako prichádza k nám...
Ale isté je, že sa Ježiš nejako cítil na vrcholku Jeruzalemského chrámu. Azda na juhovýchodnej veži, ktorá čnela viac ako sto metrov nad zemou.
A pretože pri prvom pokúšaní diabol videl, ako Ježiš neobmedzene dôveruje svojmu nebeskému Otcovi, za východisko pre druhé pokúšanie použil práve túto jeho dôveru.
„Vrhni sa dolu!“ povedal mu.
„Si predsa Boží Syn...“
Nič nestratíš, ale veľa môžeš získať. Ľudia čakajú zjavenie sa Mesiáša práve tu, vo svätom meste. Zázračný skok z veže im bude znakom, že Mesiáš už prišiel. O divákov máš postarané.
Okolo chrámu, ako vidíš, je dosť ľudí, ktorí to zbadajú a rozchýria.
„Vrhni sa...“
„Veď je napísané...“ začal diabol Božím slovom.
„Ale aj iné je napísané,“ odpovedal mu Ježiš.
Možno sa tak stalo aj preto, aby sme si uvedomili, že treba dobre poznať celé Písmo.
Pokúšania výrokmi Písma, zbavenými potrebných súvisov, nebývajú zriedkavé a nebývajú ľahké.


Vrhni sa dolu. – Zjavíš naraz Boha i seba.
Boha ako svojho Otca a seba ako jeho Posla, jeho Mesiáša. A získaš tak naraz dva veľké úspechy.

Je napísané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha. – Nenúť ho, aby naprával chyby, ktoré robíš preto, že si sa s ním vopred neporadil, že si ho dobre alebo vôbec nepočúval. Nepredpisuj mu, ako ti má pomáhať. V každom prípade sa pýtaj, ako ty máš pomáhať jemu. On je Pán, tvoj Boh.


Diabol nás aj preto pokúša, aby sme my pokúšali Boha. Niekedy mu podľahneme a potom pokúšame Boha napríklad prosebnou modlitbou, ktorú začíname bez toho, aby sme si pripravili srdce, aby sme si ho očistili a uvážili, či to, o čo prosíme, sa zhoduje s jeho vôľou.
A nezriedka aj neuváženou horlivosťou za Božie kráľovstvo. Ak sa chceme vyhnúť tomuto hriechu, mali by sme každú svoju modlitbu a každé svoje apoštolské alebo vychovávateľské podnikanie plánovať a vykonávať až po porade s Bohom alebo po porade s tými, ktorých nám dal v Cirkvi, aby nám vysvetľovali jeho slovo...


Bože, ty si nás aj stvoril a potom pripravil i povolal do svojej služby, Ale nepraješ si, aby sme ju konali podľa svojej chuti a najmä nie podľa diablových vnuknutí. Službu tebe možno konať len pod tvojím vedením.
Daj nám, prosíme, snahu poznať i chcieť nielen to, čo si praješ, ale aj to, ako si to praješ. Amen.

Napokon pokúšal diabol Ježiša v púšti pohľadom na svoju celosvetovú ríšu.
Ukázal mu svoje panstvo.
Ukázal mu ho.
Ukázať je totiž omnoho viac, ako iba opísať slovami.
A Ježiš zisťoval: Áno, má toho naozaj mnoho. Skoro všetko... K Otcovi sa hlási zatiaľ iba jeden malý národ.
Aj z toho iba niektorí.
A aj tí nie úplne...
Ako mu ich získať čím viac?
Ako mu ich získať všetkých?
Ako ich podriadiť jeho vôli a natrvalo zapojiť do jeho služby? Toto všetko ti dám, všetko ti odovzdám... – vychádzal diabol v ústrety Ježišovej horúcej túžbe... Rozumie sa, ak uznáš, že som úspešnejší, a to znamená múdrejší i mocnejší ako tvoj Otec, a tým sa mi pokloníš.
Všetko bude tvoje, ak uznáš, že prostriedky, ktorými získavam človeka, sú účinnejšie, a preto lepšie ako tie, ktorými si ho získava tvoj Otec.
Hovoria o tom predsa výsledky...
Ježišova odpoveď, ktorú mu nadiktovala úcta a láska k Otcovi, bola veľmi rozhodná a rázna: Odíď, satan! Odstúp... Môj Otec je jediný, ktorému patrí poklona, obdiv a poslušnosť...
Služba anjelov, ktorá potom nasledovala, bola pre Ježiša znakom, že šťastne vybojoval tento prvý veľký zápas s pokušením.
Prvý, no nie posledný.
Diabol sa ešte veľa ráz k nemu priblíži a Ježiš sa ešte veľa ráz bude musieť v službe Otcovi vzdať toho, čo je ľudské, a rozhodovať sa pre to, čo je Božie.


Toto všetko ti dám – celý svet bude tvoj a môžeš ihneď spĺňať poslanie, ktoré ti dal Otec.
Pravda, ak sa mi prispôsobíš v cieľoch i v prostriedkoch.

Odíď, satan! – Odmietam všetko, čím získavaš človeka. Odmietam násilia i úplatky.
Zavrhujem klamstvá a podvody. Aj keď niektoré vyzerajú celkom nevinne.
Všetko odmietam, čím buduješ svoju vládu nad svetom. Rozhodnutý som ísť za človekom len Otcovou cestou, cestou pravdy a lásky, cestou dlhého trpezlivého presviedčania, najmä osobným príkladom, aj keď viem, kam ma táto cesta povedie.
Preto odmietnem tých, čo ma budú chcieť urobiť kráľom...
A odmietnem aj svojho najvernejšieho učeníka, keď sa bude pokúšať zastaviť ma na ceste, ktorú mi vyznačil Otec...
Tak ho odmietnem ako teba.
Som Otcov Syn a chcem len to, čo chce Otec, a tak, ako si to on praje.


Postoj, ktorý Ježiš zaujal voči diablovi na vysokom vrchu, je slovo o tom, že v nijakom prípade nemožno plniť Otcovu vôľu diablovými spôsobmi. A to je aj výzva ihneď si preveriť všetky svoje apoštolské prostriedky a metódy... Tento deň by preto nemal uplynúť bez toho, že by sme si dôkladne nepreskúmali ciele, ktoré sledujeme, a spôsoby, ktoré pritom užívame.
Odložiť a potom zanedbať toto zamyslenie, túto previerku, znamenalo by toľko, ako podľahnúť diablovi.


Pane, pod vplyvom tohto tvojho príkladu len o jedno ťa prosíme: Daj nám smelosť radšej hneď všetko stratiť, než čo len v malom prikývnuť nepriateľovi našich duší a spreneveriť sa tak tvojmu a nášmu nebeskému Otcovi. Amen.

Ján krstil na ľavom brehu Jordánu naproti Jerichu. Teda tam, kde kedysi Jozue zoraďoval svoj ľud, aby ho na Boží príkaz previedol do Zasľúbenej zeme.
A táto okolnosť musela dozaista veľmi silno vplývať na myseľ vyvoleného ľudu, ktorý už netrpezlivo čakal na prisľúbeného Vodcu.
Keď sa však zástupy stále viac množili okolo Krstiteľa, veľrada začala strácať pokoj.
Ak bola najvyššou náboženskou a právnou ustanovizňou, nemal Ján robiť to, čo robil, bez jej dovolenia.
Znepokojovalo ju najmä to, že zavádzal aj akýsi očistný obrad.
Rozhodla sa preto poslať za ním kňazov. Im patrilo všetko, čo sa týkalo obradov. A rozhodla sa poslať s nimi aj ich pomocníkov – levitov.
Títo poslovia sa ho mali najprv spýtať, kto je. Opatrne, samozrejme...
Povrávalo sa totiž medzi ľudom, že je to Mesiáš alebo Eliáš, ktorý má pripraviť Pomazanému príchod, alebo je to aspoň nejaký nový Boží prorok.
Ak by bol prorokom, v tom prípade by mal právo na takúto činnosť aj bez schválenia veľrady.
Tým viac, ak by bol Eliášom alebo dokonca Mesiášom. Ale Ján toto všetko poprel.
Keď povedal kňazom, kto nie je, opýtali sa ho, kto je. Museli predsa dať nejakú odpoveď tým, čo ich poslali. Ján nemlčal o sebe, ale keď hovoril, skryl sa pritom za obraz. Nazval sa iba hlasom vyzývajúcim k príprave na Mesiášov príchod.
„Prečo teda krstíš?“ pýtali sa ho poslovia.
Po tejto otázke, v ktorej chýbala pokorná zvedavosť, začal Ján odpútavať ich záujem od seba a poukazovať na toho, ktorý bol už medzi nimi, ale ktorého nepoznali, hoci práve oni mali byť v národe prvými pripravovateľmi jeho príchodu.
Lenže Božie návštevy bývajú niekedy veľmi prekvapivé. A takou bola aj táto.
Boh obišiel Jeruzalem a chrám a prinášal do krajiny spásu z púšte, od Jordánu, tak ako kedysi cez Jozueho, ktorého meno v hebrejčine znamená to isté, čo v aramejčine meno Ježiš.


Ja som hlas – hlas toho, ktorý volá svoj ľud k zmene, ktorý ho volá k pokániu.
Som hlas, nástroj slova.
V tomto prípade nástroj Božieho slova.

Medzi vami stojí ten – na ktorého som prišiel ukázať, aby ste ho videli a poznali. Skláňam sa mu preto k nohám, som podstavcom, na ktorom sa vyzdvihne. Moja veľkosť vrcholí pri jeho sandáloch.


Ján chcel byť len hlasom, len prostriedkom na sprístupňovanie Božieho slova.
Hlas zaznie, vyruší, upozorní, sprostredkuje. Potom sa stráca, zaniká, aby neprekážal pôsobeniu slova...
Slovo zostáva, aby ďalej pôsobilo v mysli a v srdci toho, komu sa povedalo.
Podľa vlastnej výpovede a podľa svojho konania bol Ján len hlasom...
A my?
Nechceme byť niekým a mať všade slovo?
Naša veľkosť je tam, kde Jánova. V službe Slova, ktorému máme byť ako on – iba hlasom.


Pane, obdivujeme pokoru a múdrosť tvojho predchodcu Jána.
Prosíme ťa, daj nám to, čo si jemu dal.
Daj nám schopnosť vyrušovať ľudí z ich hriešneho pokoja, ale vždy len preto, aby si sa ty stal medzi nimi známym. Amen.

Ján povedal o Kristovej prítomnosti najprv cirkevným vrchnostiam.
Potom povedal o nej aj ľudu.
A veľmi názorne.
Predstavil ho ako Baránka.
Kto poznal Izaiášove proroctvá, mohol prísť na to, že Ján hovorí o Ježišovi ako o Jahveho sluhovi, ktorý má vykonať službu baránka, či už tohto veľkonočného, krvou ktorého boli zachránení Izraelovi prvorodení v Egypte, alebo toho, ktorý sa ráno a večer obetoval Bohu v chráme na uzmierenie za hriechy. V aramejčine sa totiž na označenie baránka a sluhu užíva to isté slovo.
No zdá sa, že medzi Jánovými poslucháčmi nebolo veľa takých, ktorí pochopili tento súvis.
Aspoň nečítame, žeby sa nejako prekvapili a potešili. Pravdepodobne hľadeli nechápavo raz na Jána, raz na Ježiša. A vtedy Ján dodal na vysvetlenie, možno aj na ich čiastočné ospravedlnenie: Ani ja som ho nepoznal. Aj ja som videl v ňom iba obyčajného človeka, kým som nedostal pomoc zhora, ktorá je podľa Božieho poriadku (Jn 3) vždy potrebná tam, kde sa má Ježiš stať známym.


Hľa, Baránok – ktorého Otec vydal na zabitie za najdôležitejšiu zo všetkých dôležitých vecí – za odpustenie našich hriechov.


Pretože Jánovi veľmi záležalo, aby sa Ježiš stal známym, využíval každú príležitosť, aby o ňom hovoril.
Akou výčitkou musí byť preto tento Pánov predchodca pre nás, ktorí nevieme bez určitého ostychu hovoriť ani o tom, čo nám Boh zvestoval vo svojom slove, ani o tom, ako sme využili silu, ktorú nám dal v eucharistickom chlebe, ani do akých služieb nás pozval potrebami trpiacich bratov. Ukazovať na Pána prítomného medzi nami v rozličných podobách je naším základným poslaním.
Ak sa dobre pozrieme na seba a na Jána, ktorý bol v tomto ohľade taký horlivý a vynachádzavý, určite sa zahanbíme.


Bože, ty si nás povolal vydávať svedectvo o spásonosnej prítomnosti svojho Syna, ktorý zomrel ako obetný Baránok, ale potom aj vstal, aby naďalej zostal medzi nami ako sluha našej spásy a naďalej nás vykupoval z našich opakujúcich sa hriechov.
Pomôž nám stať sa takými, aby naším prostredníctvom mohli čím viacerí poznať tvojho Syna a čím viacerí mohli čerpať silu z jeho spásonosnej prítomnosti. Amen.

Poslanie pripútalo Krstiteľa k Jordánu. K jeho dolnému toku, kde bolo najviac vody. Presnejšie k Salimu – naproti Jerichu.
Tam sa usadil, aby svojimi kázňami viedol zástupy k pokániu a pripravoval ich tak na príchod Pánovho Pomazaného.
Keď sa medzi zástupmi objavil aj sám Ježiš, Ján naňho ukázal, ale nikto sa za ním nepohol.
Možno preto, že ho Ján predstavil ako Baránka, určeného na zabitie.
Blízkosti tých, ktorí sa až takto obetujú, sa ľudia boja. Nikto teda za ním nešiel.
A predsa niekto.
Dvaja Jánovi učeníci.
Dvaja, ktorých mal Ján istotne veľmi rád. Mal ich rád vtedy, keď boli pri ňom, keď ho počúvali, ale zvlášť teraz, keď ho nechávali preto, že ho dobre počúvali.


Stál znovu na obvyklom mieste. – Starosť o Božie kráľovstvo si vyžaduje spoluprácu.
Spolupráca rozdelenie úloh.
A rozdelenie úloh nezriedka aj rozdelenie miest. No v nijakom prípade nesmie pri spolupráci na Božom kráľovstve dôjsť k rozdeleniu sŕdc.

Stál aj s dvoma učeníkmi. – Mať pri sebe zástupy, to je niečo. Mať aj svojich učeníkov, to je viac.
Ale vedieť zostať sám, vedieť sa kvôli Kristovi zrieknuť aj tých najmilších, to je najviac.


Ján mohol svedčiť o Ježišovi až potom, keď sám uprel na neho svoj zrak...
O Božom Synovi nemôže presvedčivo hovoriť nikto, kto ho nepozná, a nikto ho nepozná, kto sa naňho dôkladne nezadíva pomocou tých jeho slov a skutkov, ktoré podáva evanjelium.
Časté a sústredené počúvanie blahozvesti je prvou podmienkou každého apoštolátu, prvým predpokladom každého kresťanského svedectva.


Pane, tvoj predchodca Ján stál na obvyklom mieste a odtiaľ ukázal na teba svojim učeníkom, ktorí neváhali a hneď sa za tebou pohli.
Daj nám, prosíme, pochopiť, že aj my môžeme mnohých za tebou usmerniť tým, čo bežne robíme na mieste svojej povinnosti; ale aj to nám daj pochopiť, že to môžeme len vtedy, keď budeme pritom na teba často a dôkladne upierať svoj zrak. Amen.

Jánovi učeníci urobili síce prvé spasiteľné kroky za Ježišom, ale úcta k tomu, ktorého Krstiteľ tak vysoko vyzdvihol, im privrela ústa.
Nevedeli sa mu prihovoriť.
Boli preto zaiste veľmi radi, keď ich Ježiš predišiel, keď sa obrátil a opýtal sa ich: „Čo si prajete? Koho hľadáte?“ Odpovedali mu, ako vedeli, protiotázkou. Ak ich zaujímalo jeho bývanie, išlo im zrejme o nejaký trvalejší vzťah s ním, a ak ho pritom oslovili: „Učiteľ“, naznačili mu tým, že chcú byť jeho žiakmi.
A Ježiš vyšiel v ústrety tomuto ich jemne síce, ale dosť jasne vyjadrenému prianiu. Na otázku: „Kde bývaš?“ im odpovedal: „Poďte a uvidíte“, akoby chcel povedať: V mojej škole sa vyučuje predovšetkým príkladom... Poďte sa pozrieť, ako vyzerá moja práca, môj deň, môj život. Hlavne pozorovaním a napodobňovaním sa môžete stať mojimi učeníkmi.
Ak zostali uňho celý ten deň, nasvedčuje to, že medzi Učiteľom a učeníkmi došlo hneď k radostnej zhode.


Čo hľadáte? – Hľadáte azda niekoho väčšieho, ako je ten, ktorého ste dosiaľ počúvali a ktorého ste si ctili? Chceli by ste niekoho múdrejšieho, mocnejšieho a úspešnejšieho? Naozaj, čo hľadáte v mojej blízkosti?
Za čím idete?
Za slávou alebo za pohodlím?
A či vari za možnosťou zbaviť sa krívd, ktoré sa už tak dlho na vás páchajú?
Počuli ste, čo vám povedal Ján o mne... Som Baránok.
Ak ma oslovujete Učiteľ a odhodlávate sa nasledovať ma, znamená to, že aj vy sa raz chcete stať baránkami a položiť svoje životy za druhých.
Ak vám ide o toto, pochopili ste, čo bolo treba. Poďte!

Kde bývaš? – Čo robíš? Ako žiješ?
Ako znášaš denné starosti, ako sa vyrovnávaš s krivdami a neúspechmi?
Ako sa tváriš, keď sa ti darí? A ako vtedy, keď prijímaš uznania a pochvaly?
Kde bývaš?
Radi by sme vidieť to miesto.
Každého totiž možno najľahšie spoznať v jeho dome.


Táto udalosť pripomína vzorec, podľa ktorého treba prežiť každý svoj deň.
Ráno sa treba odpútať od všetkého a od všetkých, pohnúť sa za Kristom a ticho čakať na jeho slovo.
A keď ho začujeme, treba mu hneď naň odpovedať, to jest nasledovať ho, a potom sa držať jeho náuky a príkladu po celý deň.
Ak nám Cirkev na základe stáročnej skúsenosti oznamuje, že ranné rozjímanie nad Kristovým slovom je prvoradým prostriedkom, ako sa stať jeho učeníkmi, mali by sme porozmýšľať, ako sa zabezpečiť, aby sa už náš nasledujúci deň svojím začiatkom i záverom podobal tomuto, ktorý nám opísalo evanjelium.


Pane, ty sa pýtaš všetkých, čo sa rozhodli ísť za tebou: „Čo hľadáte?“ A my ti odpovedáme ako tí dvaja prví: Nič iné, Pane, len chceme vedieť, kde bývaš; chceme pobudnúť s tebou; chceme vidieť, ako žiješ, aby sme ťa stále nanovo poznávali v tvojom slove, zostávali mysľou, srdcom i skutkami s tebou po celý deň a stali sa ti tak čím prv podobnými. Amen.

Ondrejova radosť zo stretnutia s Ježišom i radosť toho druhého učeníka bola príliš veľká, aby sa dala utajiť.
Ale títo dvaja ani nemali záujem skrývať ju.
Veď radosť z príchodu Mesiáša patrila všetkému ľudu.
A zaiste aj on sám preto prišiel k Jordánu, aby sa Jánovým prostredníctvom stal známym čo najširšej verejnosti.
Prvý z dvoch, Ondrej, hneď pri tejto príležitosti uplatnil, čo sa naučil od svojho Majstra.
Pri oboznamovaní ľudí s Ježišom postupoval presne tak ako Ján. Najprv iba povedal o ňom svojmu bratovi Šimonovi.
A potom mu ho aj ukázal.
A tak ako Ján, celkom zblízka.
Šimon sa už pri tejto príležitosti mohol presvedčiť, čo znamená počuť o Ježišovi a čo znamená počuť samého Ježiša. Slovo o Ježišovi núti človeka ponajviac pohnúť sa, zmeniť miesto a ísť sa naňho pozrieť, ale slovo, ktoré povie sám Ježiš, núti meniť omnoho viac, všetko, čo treba, v sebe i okolo seba...


Našli sme Mesiáša. – Ján pomocou Božieho Ducha. My pomocou Jána.
A ty, Šimon, pomocou nás.
A pomocou teba ho nájdu ešte mnohí.
A vždy to tak bude...
Kto ho nájde, pôjde hľadať brata...
Radosť zo stretnutia s ním je príliš silná, aby si ju človek mohol nechať len pre seba.


Naše učeníctvo, naše kresťanstvo sa začína počúvaním Kristovho slova, pokračuje prežívaním jeho prítomnosti a dokonáva sa zapojením do jeho poslania. Čo sa vždy deje v radosti, schopnej aj iných strhávať do jeho blízkosti.
A svet len tejto radosti ďakuje, že sa stal kresťanským. Ak ju v sebe necítime, treba naše kresťanstvo podozrievať z neúplnosti.
Ak je v nás, ale nemá ešte také výrazné prejavy, aby ju precítili aj iní, treba ďalej hľadať toho, ktorý je jej zdrojom. Kto ho takto nájde, nezostane sám. Pôjde hľadať brata a zakrátko už viacerí budú môcť radostne povedať: Našli sme Mesiáša...


Pane, daj nám, prosíme, tú požehnanú zvedavosť, ktorá ťa hľadá i nachádza tam, kde si: v tvojom slove, v eucharistickom chlebe a v trpiacich bratoch, aby sme sa spolu s mnohými našimi bratmi mohli raz tešiť z tvojej blízkosti v nebeskom kráľovstve, kde už niet nebezpečenstva stratiť ťa. Amen.

Filip, ktorého získal Ondrej alebo Peter, stretol Natanaela a chcel mu vo svojej radosti povedať všetko, čo vedel o Mesiášovi. Aj to mu povedal, že je Jozefovým synom z Nazareta.
„Môže byť z Nazareta niečo dobré?!“ odpovedal Natanael ironicky.
Ale Filip bol múdry. Vedel, že tohto kritika nepresvedčí svojím nadšením. Použil preto spôsob, ktorým Ježiš presvedčil svojich prvých dvoch.
„Poď a uvidíš,“ povedal mu.
Presvedč sa. Skús...
Natanael neodmietol toto pozvanie.
Mal rád pravdu. Radšej ako svoju mienku a svoje pohodlie.
Pohol sa za Filipom a jeho stretnutie s Ježišom sa končilo výkrikom: „Ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela...“
Aj keď Natanael nemal ešte ten pojem o Ježišovom Božom synovstve, aký máme my dnes, bol to určite veľký krok v jeho poznaní. Za niekoľko minút sa dostal od Jozefovho syna z opovrhovaného Nazareta až ku kráľovi – Mesiášovi, ktorý mu jeho objav potvrdil a zároveň naznačil, že neskoršie sa o ňom viac dozvie.
Anjeli, ktorých Boh dosiaľ používal ako oznamovateľov svojej vôle, budú odteraz zostupovať na Ježiša a od neho vystupovať späť do neba.
Boh sa bude odteraz len cez neho ako cez jediného prostredníka sprístupňovať ľuďom a ľudia sa len cez neho budú odteraz dostávať k Bohu.
Zatiaľ však, kým jeho učeníci pod vplyvom jeho slova a jeho života a pod vplyvom Otcovej milosti nedozrejú k tomuto poznaniu, chce byť medzi nimi len ako Syn človeka.
Tento Natanaelov prípad by mohol poslúžiť aj ako dôkaz, že sa vždy vyplatí poslúchnuť Kristových učeníkov, keď nás pozývajú do blízkosti svojho Majstra.


Poď a uvidíš. – Najprv jeho. A potom aj nás, ktorí sme ho našli a pridŕžali sme sa ho. Aj z toho, ako sa my správame voči nemu, sa dozvieš, kto je.

Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela. – Keď ho videl, ako sa mu približuje nielen telom, ale aj duchom, ako túži po pravde a je pripravený vzdať sa svojich predsudkov i pohodlia, ochotne sa mu sprístupnil. Takýchto ľudí má Ježiš vždy rád vo svojej blízkosti.


Natanaela premohlo a zložilo na kolená už prvé stretnutie s Ježišom.
Čo je príčinou toho, že sme sa ešte nerozhodli zaňho tak ako on, hoci sme ho už toľkokrát počuli v jeho slove a toľkokrát sa s ním zhovárali v modlitbe?
Nie je tu príčinou naša naviazanosť na vlastné teórie, na svoje príliš osobné názory?
Nie strach o pohodlne vyležané miesto pod figovníkom? Čo urobiť?
Čoho sa zrieknuť, aby sa náš pohyb za Ježišom stal pružnejším?


Pane, také radostné stretnutia s tebou, aké bolo Natanaelovo, sú plodom tvojej milosti, ale aj výsledkom našej ochoty hýbať sa podľa usmernení tých, ktorých si si vybral za učeníkov.
Pomôž nám, prosíme, aby sme sa mohli čím prv zbaviť všetkého, čo túto ochotu v nás ochromuje, a mohli ťa spoznať a skúsiť ako svojho Učiteľa, ako Božieho Syna a raz aj ako nášho večného Kráľa. Amen.

Musíme pokorne priznať, že zatiaľ nevieme dosť uspokojivo vysvetliť túto stať.
Ťažko nám je pochopiť najmä rozhovor, ktorý mal Ježiš so svojou matkou ohľadom chýbajúceho vína.
Prečo ju odmietol? A prečo ona i napriek tomu šla povedať sluhom, aby urobili, čo im povie?
Tomuto ich dialógu možno dosť nerozumieme preto, že nám chýba vonkajší sprievod povedaných slov, ako je napríklad výraz Ježišovej tváre, tón hlasu, jeho úsmev, prípadne posunok. Toto všetko by mohlo veľmi ovplyvňovať význam toho, čo hovoril. Ale na druhej strane musíme aj to priznať, že v jeho slovách by zostali isté hrany, aj keby sme ich akokoľvek zjemňovali tým, čo tu spomíname.
Nasledujúci pokus o vysvetlenie tejto evanjeliovej state si nerobí nárok, že ju zbaví akýchkoľvek nejasností, ale niektoré si predsa len trúfa odstrániť.
Isté je, že Mária bola zasvätená do tajomstiev rodiny svadobčanov. Potvrdzuje to najmä jej ustarostená veta: „Nemajú vína...“ Ale ešte viac bola zasvätená do tajomstiev svojho Syna.
Vedela, koho porodila a chovala, a bolo jej preto celkom prirodzené predniesť túto starosť práve jemu.
Bol tu však problém.
Ježiš bol síce opravdivý Boh, ale neužíval svoju božskú moc. Vzdal sa jej a ako pravý Syn človeka poslúchal zatiaľ nebeského Otca len cez Jozefa a Máriu, s čím Mária zaiste počítala ešte aj tu, v Káne. Ale pri Jordáne, odkiaľ sa Ježiš práve vracal, došlo k zmene. Od chvíle, čo sa nad ním zjavil Boží Duch, mal poslúchať nebeského Otca už priamo. Svadba v Káne bola príležitosťou, pri ktorej si to mala uvedomiť aj jeho matka. Povedal jej preto: „Čo mňa a teba do toho, žena?“
Čo a kedy mám robiť, to je Otcova vec. A on mi zatiaľ nedal pokyn na také niečo, ako ty žiadaš.
Zdá sa, že tento nový vzťah k matke cítiť aj v oslovení
„žena“. Teda už nie matka, ktorú má poslúchať, ale žena, ktorá má poslúchať.
Slová, ktorými vyjadruje túto zmenu, znejú síce tvrdo, ale z toho, čo nasleduje, dá sa cítiť, že Mária sa na tieto slová neurazila ani sa im nedivila ako kedysi tým, ktoré jej povedal pri hľadaní a nájdení v chráme, čo bolo znakom jej duchovného dospievania.
Najmä vo viere.
Povedal, že Otcom určená hodina ešte neprišla, ale udalosti pri Jordáne a kruh učeníkov okolo neho, to všetko jej hovorilo, že chvíľa jeho verejného vystúpenia a jeho mesiášskych zázrakov nemôže byť ďaleko. A ona tu cítila, že ako Bohom obľúbená, ktorá našla milosť v jeho očiach, by vari aj mohla priblížiť a urýchliť túto hodinu.
A tak v úplnej dôvere v Otca a v takej istej dôvere v Otcovho a svojho Syna, dala sluhom pokyn.
A možno práve pod vplyvom tejto matkinej informácie o nedostatku vo svadobnom dome aj sám Syn poprosil a stalo sa, že svadobčania mali odrazu pred sebou nie menej ako šesť hektolitrov kvalitného vína z vody – prvý Ježišov zázrak, ktorým upozornil na seba a ešte väčšou dôverou si pripútal k sebe tých, ktorí sa k nemu pridali.


Nemajú vína. – Hovorím to Božiemu, ale zároveň aj môjmu synovi. Aby na začiatku manželstva, kde má vládnuť pokoj a radosť, nezrodilo sa napätie a smútok.

Ešte neprišla moja hodina. – Moja božská moc zatiaľ ešte poslušne spočíva v Otcových rukách. Či mám vari o ňu požiadať len preto, že niekto nemá dosť vína?
Či je tento nedostatok dostatočným dôvodom upozorniť na seba a zjaviť, že som jedno s Otcom?

Urobte všetko, čo vám povie. – Uverte mu bez výhrady a prejavte svoju vieru aj skutkami. On nič neodoprie tým, čo takto veria.
Poznám ho.
V tomto je úplne podobný Otcovi, ktorého má na nebesiach.


Posledné slová, ktoré počujeme z Máriiných úst v evanjeliách, sú tie, ktoré povedala sluhom na svadbe v Káne: Urobte všetko, čo vám povie... Uskutočnite každé jeho slovo.
To je jej testament, jej posledný odkaz aj pre nás. Ak ju v tomto poslúchneme, poslúchneme jej Syna vo všetkom a v takom prípade naša osobná premena je zaručená. Naša voda sa zmení na víno, ktoré dá človeku radosť a Bohu slávu.


Pane, pomôž nám, aby sme čím prv pochopili, že úcta a poslušnosť tvojej matke vedie k poslušnosti voči tebe a tá k uskutočneniu našej premeny a k dosiahnutiu večnej odmeny. Amen.

To, čo opisuje evanjelista Ján, odohralo sa v prvej chrámovej predsieni, v nádvorí, do ktorého mohli vstúpiť aj pohania, ak mali záujem o výklad Zákona.
Tento priestor slúžil v dňoch veľkých slávností za tržnicu, kde si židovskí pútnici z Babylonu a z Egypta mohli kúpiť obetné zvieratá a zameniť si peniaze na chrámovú daň. Krik predavačov i kupujúcich, ktorý sa tu miešal s ručaním dobytka a s cengotom mincí, nebol zrejme ničím povznášajúcim pre tých, čo prichádzali do chrámu modliť sa. Kňazi tento obchod nielen trpeli, ale ho aj podporovali, zabúdajúc na pravé určenie tohto miesta.
Keď to všetko Ježiš uvidel, zahorel svätým hnevom. Peňazomencom poprevracal stoly a predavačom rozohnal dobytok.
Ale tento jeho hnev nebol bezohľadný, aký býva náš.
Mal svoje medze a svoj presný smer. Znateľne sa stíšil pred tými, čo predávali holuby na obetné dary pre chudobných.
Keď učeníci videli, čo robí ich Majster, prišli im na um slová šesťdesiateho deviateho žalmu: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom...“
Evanjelista tu veľmi vhodne použil budúci čas, lebo práve táto horlivosť strávila Ježiša, táto ho priviedla až na kríž, kde mu ju chrámoví príživníci nezabudli pripomenúť.


Urobil si z povrázkov bič – lebo otupelo srdce ľudu, ktorý už nechápal dosť, čím je preňho chrám, a ovce a voly nerozumeli inej reči... Záujem o to, čo je Otcovo, musí dostať niekedy aj takéto podoby.
Kto by to nepripúšťal, ešte nevie, čo je to láska k Božiemu kráľovstvu.


Jeruzalemský chrám nebol jediným chrámom, ktorý ľudia premenili na tržnicu.
Obeťou ich nezriadených žiadostí stali sa aj mnohé z tých, ktoré slúžia miestnym cirkvám, ale ešte vo väčšej miere tie, ktoré slúžia domácim cirkvám.
Koľko zbytočných a hriešnych záujmov sa aj dnes uplatňuje v kresťanských rodinách. Pohodlie si v nich podáva kľučku s klamstvom, klamstvo so zmyselnosťou, zmyselnosť so sebectvom.
Vytratila sa z nich modlitba a s ňou aj láska.
Zostal obchod, zmenáreň, dom služieb, ale pod heslom: Niečo za niečo.
A príčina?
Treba ju hľadať v znesvätení chrámov nášho tela, ktoré sa obklopilo drahými dopravnými prostriedkami, luxusným nábytkom, moderným oblekom a kŕmi sa vyberanými jedlami a ešte vyberanejšími sexuálnymi a inými vzrušeniami...
Čo by asi urobil Pán, keby vstúpil do týchto našich chrámov?
Bez biča by sa to určite neobišlo.
Nechceme sa v tejto horlivosti za Boží dom aj my k nemu pridať?
Predovšetkým by sme mali rozmýšľať, z čoho upliesť výchovný bič na seba a kde ho najprv použiť.
A ak neprídeme na to, mali by sme sa popýtať.
V každej cirkvi, v domácej i miestnej, je niekto, kto je schopný poradiť nám.


Pane, daj nám pochopiť, že znesvätenie z chrámov, do ktorých vstupujeme, najistejšie odstránime, ak ho vypraceme najprv z tých, ktorými sme my.
A daj nám pochopiť, že to pôjde len s tvojou pomocou. Prosíme ťa preto o odvahu začať a nebáť sa pritom použiť všetko, čo pomôže z našich znesvätených chrámov urobiť zasa Božie domy, domy modlitby. Amen.

Keď svojím odvážnym zákrokom siahol Ježiš chrámovým správcom nielen do právomoci, ale i do vrecka, prišli k nemu a žiadali, aby im vysvetlil, akým právom si takto počína.
Len ten, koho Boh poslal, by sa im mohol týmto spôsobom pomiešať do zodpovednosti.
„Akým znamením dokážeš, že môžeš toto robiť?“ pýtali sa ho.
Táto ich otázka nebola pokojná.
Bolo z nej cítiť hrozbu.
Ježiš ich do určitej miery aj chápal.
Korbáč, ktorý použil, bol na pôde chrámu čímsi neslýchaným.
Rozhodol sa vyhovieť im.
„Zborte tento chrám a ja ho za tri dni vystavím...“ povedal.
Nerozumeli mu.
On myslel na chrám svojho tela, a oni na ten, z ktorého ťažili úctu a peniaze.
Smiali sa mu, keď to hovoril. A potom ešte dlhý čas.
Najsilnejšie vtedy, keď sa im ho podarilo dostať na kríž (Mt 27, 40), kde sa končilo búranie chrámu jeho tela, ale kde sa začínala i jeho výstavba – jeho vzkriesenie, ktoré im malo byť znakom, že má právo na takéto, ba aj na tvrdšie zákroky proti znesväcovateľom Božích príbytkov.


Zborte tento chrám. – Ale zapamätajte si, čím viac sily na to vynaložíte, tým viac slabosti si raz budete musieť priznať. Keď ma zabijete a budete sa cítiť víťazmi, práve vtedy zbadáte, že ste sa pustili do krajne nezmyselného zápasu s Bohom.


Len ten dokáže až po zničenie svojho tela brániť záujmy Božieho kráľovstva, kto verí, že ho Boh raz vzkriesi a odmení večným životom.
Ak pri výkone svojho kresťanského poslania bývame ešte nastrašení, málo výkonní, a potom aj málo užitoční a málo spokojní, mali by sme urýchlene začať prosiť Boha a namáhať sa o vieru vo svoje vzkriesenie, v súd a vo večnú odplatu.
Bez tejto viery sa môžeme podobať chrámovým správcom a predavačom, ale nikdy nie nášmu Pánovi, ktorý sa dal celý stráviť horlivosťou za to, čo bolo Božie.


Pane, ty si sa nebál prejaviť horlivosť za Otcov dom, za jeho kráľovstvo.
Ďakujeme ti za tento strhujúci príklad a prosíme, aby si nám svojou milosťou pomohol zbaviť sa strachu, ľudských ohľadov a vždy nebezpečnej lenivosti v Božej službe.
Rozmnož v nás vieru, že ak by sa z horlivosti chrám nášho tela aj poškodil, ty ho raz znova postavíš.
A krajší, trvalejší, ako je teraz. Amen.

Tu sa nám oznamuje, že Ježiš sa nezdôveril tým, čo uverili v neho pri tejto príležitosti, a zároveň aj vysvetľuje, prečo sa im nezdôveril.
Vedel, čo je v kom – hovorí evanjelista.
Ježiš vedel, že viera tých, ktorých mal pri tejto príležitosti okolo seba, bola len chvíľkovým citovým vzplanutím, prejavom davovej psychózy alebo len obyčajnou vypočítavosťou.
Ak sa odvážil zasiahnuť do kompetencie tých, čo spravovali chrám a viedli národ, a mal pritom taký úspech, tušili, že by vari bolo aj výhodné pridať sa k nemu. Toto však Ježišovi nestačilo, aby sa im zjavil, aby im povedal o sebe, kto je a čo chce.
On sa zdôveruje len tam, kde nájde celkové priľnutie k nemu nielen citom, ale i rozumom a vôľou, nie pre časné výhody, ale pre tie, ktoré sa dávajú až v nebi.
Len ten, kto sa takto k nemu pripojí, vytrvá s ním v skúškach, z ktorých poslednou bude kríž. A on sa len takýmto zjavuje prostredníctvom svojho slova, len takýmto sa zdôveruje.


Ježiš sa im však nezdôveril. – Cit nadšenia, ktorý v človeku tak ľahko zaniká a objavuje sa na jeho mieste opačný, nebol preňho dostatočným dôvodom na to, aby sa otvoril. Zdôveruje sa len tým, čo napriek svojim chutiam a nechutiam zachovávajú jeho prikázania a stávajú sa tak jeho priateľmi.

On vedel, čo je v človeku. – Dôvera je príliš vzácna hodnota a nemožno ju klásť len tak do prázdna, do neurčita.
Vyžaduje si solídny, pevný základ. A ten si človek nedá sám. Ten mu môže na jeho modlitby a úsilia dať len Boh. A Ježiš poznal každého... Vedel, v kom je tento základ Božej milosti a v kom ešte chýba.


Ako sa Ježiš nezdôveroval každému, keď žil vo svojom smrteľnom tele, tak sa nezdôveruje každému ani teraz, keď žije a pôsobí v tele svojej Cirkvi.
Nedáva sväté psom a nehádže perly pred svine.
A to aj nás zaväzuje vyvinúť úprimnú snahu vo dvoch smeroch. Najprv, aby sme skúmali samých seba, či máme v sebe dostatočný dôvod pre jeho dôveru, v ktorej by sa nám prostredníctvom svojho slova stále viac dával spoznávať.
A potom, aby sme sa v tomto ohľade snažili spoznať aj tých, ktorým ho chceme sprístupňovať výchovou alebo apoštolátom.


Pane, ďakujeme ti za toto tvoje mlčanie, ktoré je pre nás tiež slovom.
Dávaš nám ním na vedomie, že miluješ síce všetkých, ale len niektorým dôveruješ, len tým, ktorí o tvoju dôveru prosia a o ňu sa aj namáhajú.
Pomáhaj nám, prosíme, svojou milosťou zaradiť sa i zostať medzi tými, ktorých nazývaš svojimi priateľmi a chceš sa im raz zjaviť taký, aký si. Amen.

Tma bola pre Nikodéma ochranou pred sliedivými zrakmi Židov a nočné ticho veľmi výhodnou okolnosťou na rozhovor s Ježišom. Nikodém ho začínal oslovením Rabbi – Učiteľ. Chcel byť teda žiakom, chcel počúvať.
Ježiš neodmietol tento titul a ako učiteľ šiel hneď k veci. Troška zvláštnym spôsobom.
Nikodémovi povedal, že sa mu treba znova narodiť.
Ako sa môže narodiť, kto už roky žije? – opýtal sa žiak, aby týmto diskusným trikom prinútil Učiteľa vyjadriť sa širšie a jasnejšie.
Ježiš sa nezdráhal.
Vysvetlil, že sa treba narodiť z vody, to jest urobiť to, čo vyjadruje krstný obrad, zatopiť, čo je v nás staré a hriešne, zmyť to zo seba, aby sa potom pod vplyvom Božieho Ducha mohol v nás zrodiť i rozvíjať nový život. Ten, ktorý prichádza zhora, od Boha.
Takéto zrodenie je prvá požiadavka, ktorú Ježiš položil Nikodémovi a všetkým tým, čo budú prichádzať k nemu vo dne alebo v noci, aby ho v jeho slove počúvali a dosahovali tak večný život.


Vieme, že si od Boha prišiel ako učiteľ – preto ťa chceme inak počúvať ako ostatných, ktorí nás učia.
Pozornejšie, častejšie a vytrvalejšie.

Kto sa nenarodí z vody – kto sa kajúco neponorí do nej ako starý človek, ten sa z nej nikdy nevynorí ako nový.

A kto sa nenarodí z Ducha – ten navždy zostane iba telom, ktorého koncom je smrť a večné zavrhnutie.


Kvôli večnému životu vyžaduje Pán radikálnu zmenu. Niečo také, ako je narodenie alebo úmrtie.
Kvôli tejto hodnote treba sa ešte aj po narodení narodiť, čo sa môže stať len vtedy, keď kvôli tomuto druhému narodeniu ešte pred smrťou zomrieme svojim ľudským chutiam a nechutiam, svojim názorom a postojom, svojim prirodzeným sklonom a príliš ľudským citom.
Ak pod vplyvom Božej milosti cítime už v sebe toto umieranie a ak sa už objavujú na nás nejaké známky toho druhého, vyššieho života, máme sa čomu tešiť.
Ak ešte nie, máme sa naozaj čoho obávať.


Dobrý Bože, pretože v nás stále ožíva starý človek s jeho žiadosťami, prosíme ťa, daj nám odvahu a vytrvalosť denne opakovať to, čo sme raz vyjadrili svojím krstom. Pomáhaj nám stále umierať a stále sa znova rodiť, aby sa v nás pod vplyvom Svätého Ducha vždy jasnejšie objavovala podoba tvojho Syna Ježiša Krista a my sme sa v ňom stále viac stávali tvojimi deťmi. Amen.

Božie kráľovstvo, ktoré prišiel Ježiš ohlásiť i založiť, je nadprirodzená skutočnosť.
Kto ju chce spoznávať a skusovať, musí sa na to uspôsobiť. Kvôli tomu sa musí znova narodiť – hovorí Ježiš.
Grécke slovo „anotchén“ („znova“) znamená aj „zhora“, čo v tomto prípade znie veľmi výstižne.
Lebo toto nové zrodenie sa uskutočňuje zhora – je Božím dielom.
Pôsobenie Božieho Ducha, ktorý dostáva človeka do tejto novej sféry, prirovnal Ježiš k vetru, ktorý je vo svojom východisku neviditeľný, vo svojom cieli nevyspytateľný, ale zato dobre poznateľný vo svojich účinkoch.
Nikodém ešte neskúsil tento Boží Vietor, ešte ho nezachytil, nepostrehol.
V jeho prípade to bolo čudné.
Žil predsa v mesiášskej dobe, ktorú podľa proroctiev poznačovalo práve prehojné vyliatie Ducha, spôsobujúce vnútornú obnovu (Iz 44, 31 – 59; Zach 13, 1; Ez 19). Bolo to čudné najmä preto, lebo patril medzi tých, ktorí mali iných na to upozorňovať a pripravovať.
„Ty si učiteľ Izraela a toto nevieš?“ opýtal sa ho Ježiš.
Bola to výčitka?
Zaiste.
Ale nie vystatovačná, nie vysmievačná.
Skôr smutná.
Nikodém úctivo a zahanbene zamĺkol a Ježiš pokračoval, lebo mu chcel povedať ešte aj o ďalších podmienkach na vstup do Božieho kráľovstva.


Nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. – Nevieš, cez ktorú osobu, vec, radostnú alebo bolestnú príhodu, úspech alebo nezdar zapôsobí na teba.
A ani to nevieš presne povedať, kam ťa povedie alebo dotlačí.
Ale ak trochu rozmýšľaš, môžeš na to prísť. Je to predsa Boží Duch, ktorý môže prichádzať len od Boha a len k Bohu ťa môže viesť.


Boží Vietor veje, kam chce, a spôsobuje v človeku zmeny, aké chce. Rozumie sa, len v takom človeku, ktorý mu nevzdoruje, ktorý sa mu nevzpiera.
A prvé, čo v ňom spôsobí, je to, že mu dá spoznať jeho skutočný stav, že ho usvedčí z hriechu, ďalej v ňom vzbudí túžbu svojho hriechu sa čím prv zbaviť.
A nakoniec mu dá na to aj potrebnú silu.
Kto pocítil takýto závan Božieho Vetra aj z tohto Pánovho slova, nemal by ukončiť tento deň bez toho, aby sa nepreskúmal, či tiež nejako nevzdoruje Svätému Duchu a nedopúšťa sa tak viny, ktorá sa neodpúšťa ani v tomto, ani v budúcom veku.


Pane, kto sa narodil, nevie dopredu povedať, aké prekvapenie, aké zmeny ho čakajú v živote.
A platí to najmä o tom, kto sa narodil z Ducha.
Ale kto ti verí, Pane, môže zostať vo všetkých príhodách pokojný...
Veď všetky zmeny, všetky pohyby spôsobuje Duch, ktorý vychádza od Boha a k Bohu aj vedie.
Pane, daj, prosíme, nech táto viera a z nej pochádzajúci pokoj je stálou náplňou našej duše. Amen.

V prvej časti svojho rozhovoru s Nikodémom hovoril Ježiš o tom, ako sa Svätý Duch zúčastňuje na diele ľudskej spásy. V tejto druhej, ktorú tiež začína slovami: „Veru, veru, hovorím ti...“, informuje Nikodéma o svojej vlastnej účasti na tom istom spásonosnom diele.
A tá má byť dvojaká.
Syn má najprv zjaviť ľuďom Otca, v čom ho nikto iný nemôže nahradiť, keďže nikto nevie, kto je Otec a čo si od človeka praje, iba on, ktorý zostúpil z neba, kde žil s Otcom v absolútnej jednote od večnosti.
Ďalej Ježiš, podľa jeho vlastných slov, má zadosťučiniť Otcovi za hriech človeka tým, že sa dá vyzdvihnúť od zeme na kríž.
Tak má zachrániť človeka od večnej smrti, ako kedysi Mojžiš zachraňoval na púšti svoj ľud od časnej smrti vyvesením hada.
A ako v prvej, i v tejto druhej úlohe bol Ježiš nenahraditeľný.
Len ten mohol byť obetou za naše hriechy, kto bol ako on – človekom i Bohom zároveň.
Človekom, ktorý mohol trpieť.
Bohom, ktorý mohol dať svojmu utrpeniu nekonečnú výkupnú hodnotu, lebo naše hriechy čo do počtu i veľkosti sú bez konca.


Každý, kto v neho uverí – dosiahne večný život. Ale musí uveriť, čo on zjavuje.
A teda aj to, že ani naše najdokonalejšie naplnenie toho, čo od nás vo svojom slove žiada, by nestačilo na našu spásu, keby tu nebolo jeho kríža, ku ktorému treba na znak úplnej a úprimnej viery pripojiť aj ten náš každodenný a odhodlane si ho niesť tak ako on, až do konca, až po smrť.


Keď Boží Syn zostúpil z neba, aby nám odovzdal svoje svedectvo o Bohu, znova sa dal vyzdvihnúť do neba.
Ale pomocou kríža, nástroja potupy, bolesti a smrti. A my máme byť svedkami tohto jeho zostúpenia a tohto jeho vystúpenia. Svedkami jeho zjavenia a jeho spásonosného kríža.
Ak začneme plniť prvú svoju úlohu, ak začneme veriť a dosvedčovať, čo povedal, čoskoro sa k nej pridruží aj tá druhá, ktorú predstavuje kríž.
Lebo zatiaľ každý, kto úprimne prijal Kristovu pravdu a začal ju aj navonok dosvedčovať, dostal sa postupne na Golgotu.
Nech nám je vo chvíľach takéhoto zistenia útechou skutočnosť, že Golgota bola nielen miestom Kristovej smrti, ale aj miestom jeho vzkriesenia, nielen miestom jeho bolestného, ale aj radostného vyzdvihnutia.


Pane, ty si zdrojom našej istoty a našej sily.
Pomôž, prosíme, nám, tvojim nasledovníkom, prijať a žiť tvoju pravdu do všetkých dôsledkov, aj do takých, aké predstavuje tvoj kríž.
Veríme, že svojím svedectvom mnohých o nej presvedčíme tak, ako si ty presvedčil nás. Amen.

Keď Ježiš povedal Nikodémovi o tom, akú účasť má Svätý Duch na spáse človeka, a keď sa zmienil aj o svojej účasti na diele vykúpenia, oznámil mu ešte aj to, čo urobil v tomto ohľade pre človeka Otec.
Dal svojho jednorodeného Syna.
Treba dodať: a tým vlastne všetko... Veď bol s ním od večnosti ako jeden Boh. Dal v ňom teda aj seba samého.
Aj keď bol Bohom, na záchranu človeka už nemohol dať viac.
A napokon treba pripomenúť, že čo dal, dal slobodne. Z vlastného popudu. Z lásky.
A to z lásky k tým, ktorí si ju nijako nezaslúžili.
Okrem tohto pripomenul Nikodémovi aj to, že iné je Otcov dar dostať a iné je prijať ho. Všetci ho dostávajú, no nie všetci ho aj prijímajú.
Niektorí neuveria v jeho Syna, neprisvoja si ho a nespoja sa s ním.
Alebo aspoň nie tak, ako si to praje Otec. Ale to je koniec.
Na svete totiž okrem Otcovho Syna niet ničoho a nikoho iného, v kom by človek mohol byť spasený.


Boh tak miloval svet – že dal svojho Syna. Nie preto, že by si ho svet zaslúžil svojou vernosťou, svojou oddanosťou. Ani preto nie, že by Boh dúfal, že sa mu pod vplyvom tohto jeho nesmierneho daru celý svet vrhne hneď do náručia. Dal svojho Syna jednoducho preto, že ho svet potreboval.
V tomto prípade Boh teda ani neodmieňal, ani nezamieňal...
Daroval.
Preukazoval lásku, ktorá všetko dáva, lebo všetko dúfa. Ktorá necúva pred zlobou človeka a nezúfa, keď sa mu už veľa dalo a zdá sa, že zbytočne.


Nie je namieste, ak sa v našom živote ešte tak často objavuje nechuť, nedôvera a smútok. Boh nám predsa dal svoj najväčší dar, hoci sme si ho nijako nezaslúžili, ba ani oň neprosili.
Prečo by nám nedal aj všetky ostatné, ktoré potrebujeme pre svoj časný i večný život...? Najmä ak o ne poprosíme a prejavíme dobrú vôľu nejako si ich aj zaslúžiť...
Naozaj, nemôže byť znechutený a smutný, kto má takéhoto Otca...
A ak by predsa bol, tak len preto, že ešte neuveril v túto pravdu o Otcovi a nepoznal ešte Dar, ktorý máme v jeho Synovi.


Nebeský Otče, chceli by sme ti poďakovať za tvojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista, ktorý je živým dôkazom a stálou pripomienkou tvojej nekonečnej dobroty voči človeku, ale zároveň aj posilnením nádeje, že všetko dostaneme od teba, čo budeme potrebovať pre časný i večný radostný život.
Prijmi teda našu vďaku za tento nesmierny Dar a pomôž nám ešte lepšie pochopiť, čo všetko si nám v ňom dal. Amen.

Vo svojej láske nám Boh dal svojho Syna ako svetlo do tmy, ako svoje orientujúce Slovo do nášho bezradného tápania. Akým spôsobom nám ho dal, o tom nám hovoria najmä jasle a kríž.
A po Synovom odchode do slávy nám ešte poslal svojho Svätého Ducha, ktorý nám má sprístupňovať Kristovo svetlo po celý čas, až do konca.
A čo urobil človek s týmito darmi? Ako odpovedal Bohu na jeho lásku?
Trochu smutne znie, čo tu hovorí Ježiš... Ľudia radšej milovali tmu ako Svetlo, viac sa poddávali svojej prirodzenosti ako Božej milosti, viac šli za tým, čo je príjemné, ako za tým, čo bolo pre nich osožné. A žiaľ, robia tak podnes. Nevedia, ale vo veľmi mnohých prípadoch ani nechcú vedieť, že týmto svojím únikom pred Svetlom, ktoré im poslal Boh na záchranu, sa sami odsudzujú do tmy, ktorá sa raz stane večnou.


A práve v tom je súd, že svetlo prišlo na svet – že prišiel na svet Kristus ako stelesnená Pravda, aby sa každý mohol k nej prirovnať, dozvedieť sa, aký je a kam patrí a ako sa musí upraviť, ak sa chce zachrániť.

Ale ľudia väčšmi milovali tmu – v ktorej sú si väčšmi podobní, v ktorej nikto nikoho nevyrušuje, nenúti meniť sa, prispôsobovať sa a naprávať.

Kto zle robí, nejde na svetlo. – Pre toho je tma príjemnejšia. Svetlo usvedčuje. Prirodzené svetlo len niekedy a len niektorých. Svetlo Kristovej pravdy vždy a všetkých.


Boží Syn odišiel k Otcovi do slávy, ale jeho svetlo zostalo medzi nami.
Zostalo v jeho Cirkvi, ktorá ho pod vedením Svätého Ducha, prostredníctvom evanjelia a životov tých, čo sa usilujú podľa evanjelia myslieť, hovoriť a konať, šíri ďalej.
Kto chce robiť dobro a kto chce robiť dobre, vychádza na toto svetlo, aby sa v ňom pozoroval a dal sa pozorovať, aby sa v ňom upravoval a dal sa upravovať.
Mohlo by sa to pravdivo povedať aj o nás?
Čo hovoria o našom vzťahu ku Kristovmu svetlu naše stretnutia s evanjeliom? A čo o ňom hovoria naše stretnutia s bratmi a sestrami z cirkevného spoločenstva?
Ak sa bojíme vystaviť svetlu, ktoré vyžaruje Cirkev, svoje myšlienky, plány i svoje skutky, nie sme v poriadku... A máme naozaj čo naprávať...


Pane, daj nám odvahu denne otvárať knihu tvojho slova a zdržať sa pri nej dostatočne dlho i vtedy, keď nás usvedčuje, že naše skutky sú zlé, naše myšlienky nesprávne a naše slová nepravdivé...
A ďalej ťa prosíme, aby sme vedeli aj seba otvárať pred bratmi a sestrami a mohli sa s ich pomocou čím prv zbaviť všetkého, čo nás vedie od svetla do tmy, od pravdy ku lži, od teba, ktorý si naša spása, k odsúdeniu.
Pane, prosíme ťa, daj nám túto dvojitú odvahu a zachovaj nám ju až do konca. Amen.

Po vyčistení chrámu a po nočnom rozhovore s Nikodémom sa Ježiš odobral k dolnému toku Jordánu.
Šli za ním aj jeho učeníci a za učeníkmi mnohé zástupy. Kvôli krstu.
Niektorí Jánovi žiaci neboli nadšení týmto ich príchodom. Najmä to sa im nepáčilo, že aj Ježišovi učeníci krstili.
Šli za svojím učiteľom a oznámili mu to. Ale Ján sa nedal pomýliť touto žalobou. Naopak, svojim učeníkom pripomenul, že v tomto obradnom hnutí pri Jordáne bol síce začiatkom, nie však cieľom.
Tým tu bol a zostane Ježiš...
Preto, čo sa odteraz bude diať pod Ježišovým vedením, všetko treba prijímať a podporovať.
Jánova odpoveď, ktorú dal pri tejto príležitosti svojim učeníkom, skrývala aj toto usmernenie: on, Ježiš, nech je odteraz vaším učiteľom. Mojou úlohou bolo priviesť vás k nemu. Jeho poslúchajte, naňho sa obracajte.
Obraz zo svadobného prostredia, ktorý Ján pritom použil, nasvedčuje, že ani v púšti nestratil zmysel pre to, čím žili a čomu sa tešili jeho poslucháči, najmä však nestratil zmysel pre to, čomu mali odteraz žiť a čomu sa mali odteraz tešiť...


Človek si nemôže prisvojiť – prorockú úlohu.
Tú dáva nebo, aj schopnosť k nej, aj úspechy pri jej spĺňaní...
Kde sa toto všetko objaví, tam nie je namieste smútiť alebo sa rozhorčovať...
Tam sa treba pridať s pokorou a pomáhať s ochotou.

On musí rásť a mňa musí ubúdať. – On je akoby stredom kruhu môjho života a mojej práce.
A ja budem šťastný, keď sa tento môj stred tak zväčší, že ma celého zakryje a potom ďaleko prerastie...


Každý opravdivý prorok, každý verný služobník Božieho slova túži po tom, aby si čím viacerých získal, ale len preto, aby ich potom mohol odovzdať Kristovi.
Je preto vždy odhodlaný získavať, ale vždy pripravený aj strácať.
Túži vzrastať počtom stúpencov, ale i umenšovať sa. Byť mnohými obklopený, ale i od všetkých opustený.
Ak bol Ján učiteľom, ak bol majstrom, tak predovšetkým v umení získavať a strácať pre Krista...


Pane, prosíme ťa, daj nám veľkodušnosť tvojho predchodcu Jána, ktorý si len preto získaval ľudí, aby ti ich mohol odovzdať, ktorý sa len preto stával veľkým, aby sa ti mohol pokloniť, a ktorý sa ochotne umenšil tam, kde si mal ty vzrásť.
Zároveň ťa prosíme o milosť, aby sme zavčasu pochopili, kedy sú naše osobné úspechy tvojej veci ešte na osoh a kedy jej už začínajú škodiť. Amen.

Ježiš odchádzal z Judska do Galiley.
Najkratšou cestou.
Cez Samáriu.
Sedem-osemhodinová chôdza pustou pahorkatinou a poludňajšia horúčava uložili ho pri Sychare k studni, ktorú dal podľa tradície vykopať patriarcha Jakub.
Bol unavený – čítame.
Unavený a smädný.
„Daj sa mi napiť,“ povedal žene, čo práve prišla k studni po vodu.
Podivila sa.
Židia so Samaritánmi si totiž takéto služby nevymieňali. A dávno to už tak bolo medzi nimi. Odvtedy, čo si Samaritáni zriadili svoje kňazstvo a postavili si oltár na hore Garizim, ktorá sa odvtedy stala znamením ich odporu voči Jeruzalemu.
Ježiš pokračoval v dialógu tým, že sľuboval žene vzácnejšiu vodu, ako je tá, po ktorú prišla.
Ale si sebavedomý! – akiste si pomyslela a prerušila ho:
„Ty si, vari, trúfaš dať nám viac, ako nám dal praotec Jakub touto studňou?“
Ježiš sa nezastavil. Ďalej sľuboval vodu, po ktorej, ak sa z nej niekto napije, nebude už smädiť, ďalej ponúkal žriedlo, ktoré prúdi do večného života.
Žena nerozumela...
Stále myslela na vodu v obyčajnom význame. „Tak mi daj z tej vody,“ vykríkla. „Aspoň ma zbavíš ďalšieho smädu a ušetríš mi veľa ciest sem, k studni.“
Keď Ježiš počul túto jej prosbu, dostal príležitosť dotknúť sa jej najväčšieho smädu.
„Choď, zavolaj svojho muža a príď sem,“ povedal jej.
„Nemám muža,“ odpovedala v snahe vyhnúť sa ďalšiemu rozhovoru.
„Máš pravdu. Mala si ich päť,“ hoci Zákon dovoľuje len trikrát vydať sa. „A ten, s ktorým teraz žiješ, nie je tvojím mužom...“
Žena sa zachvela.
Neznámy Žid zalistoval v knihe jej života a prečítal stránku, ktorá nemala ísť na svetlo.
To nemôže byť nikto iný, ako prorok – uzatvárala a šikovne siahla do oblasti, ktorá mohla byť zasa preňho problémom: „Naši otcovia sa klaňali Bohu tu,“ – ukazovala na horu Garizim – „kde podľa podania prikázal Mojžiš Jozuemu postaviť oltár. Vy však tvrdíte, že sa treba klaňať Bohu v Jeruzaleme, tam na Sione, kde údajne obetoval Abrahám svojho syna...“
„Žena, ani tu, ani tam,“ prerušil ju Ježiš. „Otec si nepraje, aby sme si ho uctievali obradmi a darmi, pri ktorých si nepokorujeme vnútro pravdou o sebe.“
Zvláštny Žid – pomyslela si. Aj on síce povedal, že spása vyjde od nich, ale neháda sa a neuráža Samaritánov ako tí ostatní...
„Nechápem celkom, čo hovoríš,“ povedala, „ale keď príde Mesiáš, ten nám všetko objasní...“
A len čo to povedala, ocitla sa vo svetle, ktoré zatiaľ v jej krajine nikto nezakúsil: Stála pred Mesiášom...
Keď si začínala uvedomovať, čo sa s ňou stalo, blížili sa jeho učeníci, ktorí boli medzitým v meste po chlieb.
Ohromená práve spoznanou skutočnosťou, utekala oproti, smerom k mestu, nesúc so sebou vodu pravdy, ktorá mala jej prostredníctvom aj mnohým iným striekať do večného života.


Pane, daj mi takej vody – vody pravdy o stave mojej duše, o stave môjho národa, ale najmä o tom, ktorý má prísť, aby nás vyviedol z omylov a odstránil naše biedy.
Ale mi pritom prepáč, ja vlastne ani neviem, o čo prosím. No ty určite vieš, čo mi najviac chýba a čo znamená voda, ktorú mi ponúkaš.

Choď, zavolaj svojho muža. – Kto chce prijať Božiu milosť, dostať Boží dar, nesmie obchádzať otázku vlastného hriechu a otázku svojej vnútornej premeny.

Bohu sa treba klaňať v duchu a v pravde. – Alebo v Duchu Pravdy, Pravdy, ktorú máš pred sebou v ľudskej podobe a podľa ktorej nie oltár je dôležitý, ale to, kvôli čomu ho staviame. Nie obetný dar je svätý, ale láska, ktorá ho pripravuje a odovzdáva... Podľa Ducha a podľa Pravdy nie v sklonenom tele je nábožnosť, ale v srdci, ktoré prinútilo telo skloniť sa.


Náš Pán nezačínal svoj rozhovor pri studni povýšenectvom tých, čo chcú inému nasilu dať pravdu o Bohu.
Ani ho nezačínal vyumelkovaným kazateľským hlasom, pred ktorým, len čo ho ľudia začujú, si už aj zatvárajú uši a srdcia.
Začínal ho prosbou.
Až potom ponúkal pomoc, keď podľa hesla „službu za službu“ odstránil zábrany na ceste k srdcu.
No potom šiel už priamo. Zamieril do stredu najosobnejšieho záujmu, odkiaľ viedol svoju poslucháčku klaňať sa Bohu v Duchu a v pravde a pomocou takéhoto klaňania sa k radostnej skúsenosti s Bohom.
Ak sa dnes ocitneme medzi samaritánmi, medzi ľuďmi, čo pomiešali svoje náboženstvo s vedeckými teóriami, s hmotárstvom alebo nacionalizmom a postavili si svoje vzdorochrámy, nemali by sme zabúdať na tento prípad od studne v Sychare, na túto Pánovu príležitostnú katechézu.


Pane, toľkokrát si sa nám už prihovoril prostredníctvom svojho evanjelia, ale ako zisťujeme, tvoje rozhovory s nami nepriniesli zatiaľ očakávanú zmenu. Ani v nás, ani v našom okolí.
Odpusť nám to a daj, aby toto dnešné stretnutie s tebou v tvojom slove bolo začiatkom našich nových úsilí a našich nových úspechov na ceste k osobnej premene, ku ktorej nás vyzývaš každým svojím slovom. Nech je tak, Pane. Amen.

Keď žena vypočula blahozvesť, zabudla na svoj smäd, ktorý v jej živote uspokojovali šiesti muži, a zabudla i na ten, ktorý uspokojovala voda v zanechanom krčahu. Aj Ježiš vo svojej radosti z tohto prvého misionárskeho úspechu zabudol na svoju únavu, na vodu i chlieb.
A ako cítiť z jeho slov, nebol rád, keď ho učeníci vyrušili ustarostenou výzvou: Rabbi, Učiteľ, jedz.
V tejto chvíli mu neznela dobre ich výzva. Do určitej miery mu pripadala ako výsmech toho všetkého, čo práve prežíval.
Keď sa pod jej vplyvom trochu dostal z tohto radostného nadšenia, zadíval sa do Máchenskej nížiny na dozrievajúce obilné polia a zadíval sa aj na prichádzajúcich Samaritánov.
Nebolo treba dlho hľadať podobnosť medzi týmito dvoma skutočnosťami.
Otvorte si oči – povedal učeníkom...
Blíži sa žatva.
Dozrieva už, čo sa sialo do týchto polí, a dozrieva i to, čo sa sialo do týchto sŕdc. A vy ste povolaní zožať, čo iní siali. Pri slove „iní“ myslel predovšetkým na Mojžiša a na tých niekoľkých prorokov, v ktorých Samaritáni zatiaľ neprestali veriť. Títo zasiali do nich nádej na Mesiáša, ktorá teraz začala prudko dozrievať vplyvom jednej ich ženy.
Otvorte si oči...
Blíži sa žatva...
Je čas zavŕšiť prácu tých, čo tu boli pred vami. Pochopte ma a vyjdite v ústrety tomuto môjmu najväčšiemu záujmu.
Učiteľ, jedz!
Ty sa prispôsob nášmu záujmu.
Trápna situácia...
Ale nie ojedinelá.
Veľa ráz odvtedy sa už zopakoval tento známy spor medzi zákonom Ducha a zákonom tela, medzi Ježišom Kristom a jeho stále nie dosť doučenými učeníkmi.


Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal. – Úsilie o spásu človeka je pre mňa takou potrebou a takou radosťou, akou je pre vás pokrm, ktorý mi ponúkate.

Zdvihnite oči – a dobre sa pozrite, koľkí čakajú na vašu duchovnú pomoc.

Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce. – Oni potrebovali predovšetkým odvahu a trpezlivosť, lebo začiatky bývajú ťažké. Vy potrebujete predovšetkým pokoru, ktorá vás zachráni od osudného omylu pripísať konečné úspechy len sebe.

Rozsievač i žnec sa budú spoločne tešiť. – Na Božej roli nie je to dôležité, čo kto robí, ale s akou láskou to robí.


Po vypočutí tohto Božieho slova treba si dať niekoľko otázok. Najprv sa treba opýtať, či vieme pracovať aj tam, kde zatiaľ niet nijakých výsledkov.
Či veríme, že Boh odmieňa každú prácu pre jeho kráľovstvo a teda aj tú, ktorá zostáva v očiach ľudí neúspešnou. A keď niečo začíname, či sa vieme aj veľmi dlho a veľmi ťažko namáhať.
A keď žneme, či vieme s pokorou a vďačnosťou myslieť na tých, čo pracovali na tom istom poli pred nami.
Ako prejavujeme vďaku tým, čo siali, zalievali, ale najmä tomu, ktorý dával vzrast?


Dobrý Bože, ty si nás tak stvoril a tak uspôsobil, že nemôžeme žiť bez radosti. Ak mnohé naše potechy plynú z úspechov v práci, daj nám, prosíme, pochopiť, že sme vždy úspešní a vždy smerujeme k odmene, keď pracujeme na tvojom poli podľa tvojho priania. Vždy, aj vtedy, keď ľudia nezaznamenajú a neocenia nijaké naše úspechy. Amen.

Žena, ktorú Ježiš stretol pri Jakubovej studni, asi nebola pre svojich spoluobčanov príliš veľkou autoritou.
Veď určite poznali jej duchovný profil.
A predsa.
Voda pravdy, ktorej sa napila priamo z Prameňa, dostala sa medzi nich ako mocný prúd nového života jej prostredníctvom. Ako vysvetliť tento jej rýchly apoštolský úspech? Nie inak, ako tým, že hovorila na základe skúseností, že bola svedkom.
Svedok, po grécky martyros, bežnejším prekladom mučeník, nemusí v každom prípade stratiť život kvôli tomu, čo tvrdí, ale v každom prípade z jeho postoja musí vyplývať, že by bol toho schopný.
Žena, ktorú stretol Ježiš pri Jakubovej studni, pôsobila teda na svojich spoluobčanov týmto argumentom, argumentom, ktorým dôvodia mučeníci, svedkovia, a tomuto argumentu je vždy ťažké odolať.


Mnoho Samaritánov uverilo v neho pre slovo ženy. – Mlčali. Nehovorili jej, že sa zasa dala očariť nejakému mužovi... Verili tomu, čo vyvieralo z jej osobnej skúsenosti.
Verili jej slovám, ktoré boli určite nadšené, ale i pokorné, silné, strhujúce, ale i pokojné.
A konečne, ak bolo medzi nimi aj pozvanie: Poďte sa pozrieť..., niet sa čo diviť, že jej mnohí uverili.

Ale ešte viac ich uverilo pre jeho slovo – a už tu na začiatku sa potvrdilo, že je iné počúvať o Kristovi a iné je počúvať samého Krista.

Už veríme nie pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme... – A preto na základe vlastnej skúsenosti môžeme vrelo odporúčať, aby ten, čo počuje hovoriť o Kristovi, šiel ďalej a snažil sa hovoriť aj s ním.


Uveriť v Ježiša Krista na slová ženy, ktorú nazvime, povedzme, literatúrou, to je niečo.
Ale uveriť v neho pre jeho vlastné slová, ktoré nazývame evanjeliom, to je viac.
No nie ešte všetko.
Rozhodujúca je osobná skúsenosť s ním, ktorú by sme mohli vyjadriť ako živé uvedomenie si jeho prítomnosti, skúsenie jeho náročnosti, ale i jeho dobroty a múdrosti, božskej všemohúcnosti, ale i ľudskej skromnosti a priateľskej dôvernosti.
A tu bude azda vhodné poznamenať, že len ten sa môže stať jeho svedkom a pohýbať apoštolsky svojím okolím, kto ho takéhoto nájde a takéhoto aj skúsi.


Pane, v knihách nám hovoria iní o tebe. V evanjeliu hovoríš k nám ty sám...
Ak ti uveríme tak, že budeme dotvrdzovať svoju vieru aj skutkami, čoskoro sa presvedčíme, že si naším Spasiteľom, že nás pomocou svojho slova postupne zbavuješ hriechov, našich nevyvážeností, nervozít, smútkov a iných našich bied.
Dopraj aj nám, Pane, skúsenosť, ktorú v tvojej prítomnosti získala Samaritánka a pod vplyvom ktorej ti toľkých priviedla. Daj aj nám poznať, Pane, teba, ukáž nám svoju tvár a budeme spasení my a mnohí skrze nás. Amen.

Ježiš prišiel znova do Kány.
Bolo tu treba rozdúchať iskru viery, ktorú zažal svojím prvým zázrakom.
No nebol spokojný so svojimi krajanmi.
Nenašiel v nich vieru, akú by si bol prial. Nebola ani taká ako viera spohanštených Samaritánov.
Tým stačilo aj jeho slovo.
Obyvateľom Kány, ako sa zdá, neboli dosť ani jeho zázraky. Čo chcel od nich v tomto ohľade, ukázal im na kafarnaumskom úradníkovi, ktorý práve prišiel prosiť ho, aby mu uzdravil syna. Keď úradník predniesol svoju prosbu začínajúcu slovom: „Poď“, Ježiš mu dal odpoveď začínajúcu slovom: „Choď!“ Nato sa prosiaci hneď odobral, aby urobil tridsať kilometrov vo viere, že ho Ježiš vyslyšal. Doma ho čakala správa, ktorá sa navlas podobala ďalším Ježišovým slovám. Týmto: „Tvoj syn žije...“


Pane, poď – hovoria o tebe, že si schopný lekár. A ja som to uveril.
Poď, prispôsob sa mi... Vyhovej tomuto môjmu prianiu... Ale poď hneď, kým mi syn žije...
Kvôli mŕtvemu by si sa už darmo ustával...

Choď! – To je moja odpoveď na tvoje: Poď! Ty sa prispôsob mne.
Ty splň, čo od teba žiadam.
Tam, kde sa človek spoľahne na moje slovo, je všetko možné. Tam je možné uzdraviť telo i dušu.
Ba aj vzkriesiť ich.

On uveril a šiel. – A tým, že urobil, čo mu Ježiš povedal, zachránil syna pre čas a seba s celou rodinou pre večnosť.


Farizejov karhal Ježiš preto, že neverili ani zázrakom. Svojich krajanov preto, že verili iba zázrakom.
Kafarnaumského otca odmenil, lebo uveril a poslúchol ho na slovo, bez akýchkoľvek výhrad a námietok.
Takéto kategórie mal Ježiš medzi svojimi poslucháčmi... Mali by sme vedieť, do ktorej patríme.
Ale aj to by sme mali vedieť, že z duchovných chorôb možno vyliečiť seba a svoje okolie len takou vierou, akú mal kafarnaumský úradník.


Pane, vieme, že naša viera v tvoje slovo nie je ešte taká, akú by si čakal a akú by si si prial.
Posilni ju, prosíme, svojou milosťou.
Lebo v nás i okolo nás je ešte veľa toho, čo vedie k smrti – a to k tej večnej. A my vieme, že len vierou v tvoje slovo si môžeme zachovať život.
Pane, ty si pôvodcom našej viery. Nuž, buď aj jej udržiavateľom, rozmnožovateľom a odplatiteľom. Amen.

Jánovo uväznenie pripomenulo Ježišovi, že Judea, ktorá odjakživa zabíjala prorokov, nie je ani preňho priaznivým prostredím. Utiahol sa preto do Galiley, odkiaľ pochádzal on i jeho učeníci.
Odišiel medzi živý, štedrý, otvorený a po slobode túžiaci ľud, na breh Genezaretského jazera, do príjemnej zelene, kde sa vzduch neschladzoval nikdy tak, že by sa aj v noci nedalo pokračovať v apoštolskej práci.
Trvalejšie sa zdržiaval v Kafarnaume, v meste, ktorým od pradávna prúdili obchodné karavány zo Sýrie, z Babylonu, z Filistey a z Egypta, vplyvom čoho sa mohla jeho blahozvesť pomerne rýchlo dostať aj do okolitých krajín... K voľbe tohto pôsobiska viedla Ježiša zaiste aj tá okolnosť, že sever omnoho viac potreboval náboženské obrodenie ako juh.
Susedstvo pohanských národov a vzdialenosť od Jeruzalemského chrámu nezostali totiž bez vplyvu na náboženstvo Galilejčanov. Obety v chráme si síce nahrádzali sobotňajším čítaním Zákona v synagógach, ale naozaj sa nemohli hnevať, ak ich Jeruzalemčania pokladali len za druhoradých Izraelitov. To im napokon pripomínalo aj pomenovanie ich krajiny. Galilea – po židovsky Gelil-ha-goim – znamená doslovne „krajinu pohanov.“
Ak podľa Otcovho rozhodnutia mal Ježiš ísť predovšetkým k tým ovciam, čo sa potratili z Izraelovho domu, nuž v Galilei bol potom naozaj tam, kde mal byť.
Bol tam, kde mu to už dávno predtým naznačil Otec cez svojho proroka (Iz 8, 23; 9, 1).


Opustil Nazaret a prišiel bývať do mesta Kafarnaum – aby všetkým, čo ho budú nasledovať, pripomenul, že niekam ísť predpokladá vždy odniekiaľ odísť. A že ak treba kvôli Božiemu kráľovstvu daktoré miesto opúšťať, nie je nijakou zvláštnosťou opustiť kvôli nemu i vlastný dom.


Čo má ohlasovateľ spásy opustiť a kam má ísť, čo robiť, čoho sa vzdať a čo si osvojiť, to mu naznačí Boh svojím slovom, potrebami blížnych a rozličnými vonkajšími okolnosťami.
Preto komu záleží na účinnosti vlastného apoštolátu, na Božej obľube a odmene, častejšie sa bude zastavovať a z označených prameňov sa dozvedať, či je tam, kde má byť, či robí to, čo chce od neho Boh, a či to robí tak, ako si to on praje.


Nebeský Otče, prosíme ťa, aby si v nás živil záujem o tvoju svätú vôľu, ktorú nám denne naznačuješ svojím slovom, potrebami blížnych a životnými okolnosťami.
Daj, aby sme ju stále dôkladnejšie poznávali a stále vernejšie spĺňali, a stali sa tak raz svetlom na osvietenie tých, čo zatiaľ sedia v tieni večnej smrti. Amen.

Podľa Matúša Ježišova blahozvesť nebola iba vyučovaním, ale aj hlasnou a precítenou výzvou.
No treba poznamenať, že jej úspech nepochádzal len zo spôsobu jej podávania.
Ten vyplýval viac z jej obsahu.
Veď sa ňou oznamoval príchod kráľovstva, na ktoré národ už tak túžobne čakal.
Najmä Galilejčania.
No pri šírení blahozvesti bolo treba dávať pozor aj na to, aby nevznikol omyl, aby si ľud nepomiešal politiku s náboženstvom. Ježiš preto povedal, že blahozvesťou sa oznamuje príchod Božieho kráľovstva, to jest Božieho kraľovania nad jednotlivcami a ich združeniami, že ide o nadvládu Boha nad človekom, ktorý prejde raz do večného Božieho kráľovstva, ak sa pokloní Božej vôli a zotrvá v tejto poklone až do konca.
Zvlášť silno musela na ľud pôsobiť pripomienka, že toto Božie kráľovstvo je už blízko, že je už tu a že každý má možnosť doň vstúpiť a stať sa jeho obyvateľom, pravda, ak sa zmení, ak odloží svoje doterajšie zmýšľanie, ak sa vzdá svojich ľudských chutí a nechutí, ak potlačí svoju zmyselnosť, svoje hmotárstvo a pýchu, ak si natoľko vyprázdni srdce, že Boh ho bude môcť celé zaujať, celé ovládať, nad celým kraľovať...


Robte pokánie – čo znamená aj – otvorte sa Bohu. Tieto moje slová, to sú údery na dvere vašich sŕdc, na dvere, za ktorými si bojazlivo skrývate svoje lásky, za ktorými si snujete svoje plány. Pochopte konečne, že Boh vždy nekonečne viac dáva, ako berie. Nebojte sa ho teda. Otvorte sa mu a dovoľte mu aj vy nad sebou kraľovať.


Uspôsobiť sa pokáním na prijatie Božieho kráľovstva znamenalo v Ježišovej reči toľko, ako podpísať Bohu bianko, podpísať čistý hárok a dať si potom nadiktovať naň čokoľvek.
Znamenalo to vzdať sa všetkého, čím sa človek púta ešte k brehu, a bez váhania nasadnúť na jeho loď, ktorá ho povezie tam, kde on bude chcieť.
Ale kto z nás môže povedať, že sa už takto Bohu odovzdal? Všetci cítime, ako tejto Kristovej výzve ešte veľmi protirečia naše túžby, ktoré sa v nás ozývajú, keď sme osamote i medzi ľuďmi, keď sme doma v rodine alebo v zamestnaní, pri stole, pri zábave alebo na cestách...
Toto Božie slovo a naše opakujúce sa chyby nás vyzývajú úprimnejšie vyslovovať prosbu: „Príď kráľovstvo tvoje...“


Pane, ty si sa k nám priblížil so svojou výzvou a so svojou mnohotvárnou milosťou, ale čo by nám to pomohlo, keby sme sa ti neotvorili, keby sme ti nevydali kľúče od všetkých dverí svojho hradu a nepovedali ti v úplnej dôvere a odovzdanosti: Vstúp, Pane, a celých si nás zaujmi.
Prosíme ťa, daj nám k tomuto kroku už dnes potrebnú odvahu. Amen.

Keď Ježiš zastal na brehu Genezaretského jazera a videl okolo seba zástupy, vedel, o čo im ide.
Chceli počuť slovo o kráľovstve.
V tomto prípade sa situácia dala riešiť tým, že vstúpil na Šimonovu loďku, takže keď ju odrazil kúsok od brehu, mohol hovoriť ku všetkým.
Ale ako riešiť takéto rozpoloženie v budúcnosti, keď sa zástupy rozmnožia a rozrastú?
Nie inak, len tým, že rozmnoží aj počet učiteľov, počet pastierov, ale takých, ktorí prijmú jeho slovo a bezvýhradne mu uveria.
Treba preto urobiť výber a urobiť ho čím prv. Začal Petrom, v lodičke ktorého stál. Keď prestal hovoriť k zástupom, dal mu rozkaz, ktorým sa mu pomiešal do remesla. Po nočnom rybárskom neúspechu kázal mu zaveslovať na hlbinu a spustiť siete na lov. Peter vedel, že cez deň ryby na jazere neberú. Ježišov rozkaz sa mu preto zdal nevhodný. No keď ho aj napriek tomu predsa len poslúchol a keď potom zacítil v rukách váhu nečakaného úlovku, pochopil, že viera v Ježišovo slovo je viac ako zdedená rybárska tradícia, viac ako vlastný rozum a viac ako mnohonásobne potvrdená osobná skúsenosť.
Ako rybár vedel, že tu ide o čosi mimoriadne, že ide vyslovene o zázrak a že teda stojí pred niekým, cez ktorého sa práve prejavila Božia sila.
Aj on, ako kedysi Zachariáš a krátko po ňom aj Mária, dostal strach, ale hneď dostal aj to isté utišujúce: „Neboj sa!“ a vzápätí aj úlohu: „Odteraz budeš loviť už ľudí.“
Ak aj on, ako každý Žid, pokladal more za symbol a ríšu zla, vedel, že Ježiš ho týmito slovami pozýva zachraňovať ľudí z diablovej moci.
A takisto pochopili túto Ježišovu reč aj ostatní Petrovi spoločníci.
Preto sa opis tejto príhody na jazere končí slovami: „A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.“


Zatiahni na hlbinu. – To žiadam od teba a od každého, kto ma pustí do svojej životnej loďky.
Každý sa musí odpútať od brehu, na ktorom si ľudia stavajú svoje istoty a svoje pohodlia, aby sa potom spoľahol len na mňa.

Spustite siete – aj vtedy, keď sa vám to zdá beznádejné, zbytočné, protirečivé, možno aj smiešne...

Na tvoje slovo – ktoré je schopné dať človeku istotu a nepomerne väčšie a trvalejšie úspechy, aké by mohol dosiahnuť svojou šikovnosťou alebo svojou silou.

Pane, som človek hriešny. – Viem, Peter. Natoľko ťa poznám. Ale ja potrebujem vo svojej službe práve takých. Len tí budú v nej úspešní, čo spoznali svoju slabosť, a preto sa spoliehajú len na moju silu.

Opustili všetko. – Nebolo toho veľa, ale bolo to všetko.


Sú situácie, v ktorých sú splnené všetky podmienky úspechu, v ktorých je všetko, ako má byť, a predsa to nejde ani v osobnom živote, ani vo výchove, ani v apoštoláte...
Všetko je psychologicky pripravené, takticky vyrátané, finančne zabezpečené, ale sieť zostáva i napriek tomu bolestne prázdna...
A sú prípady, v ktorých už ani rozum neodporúča ďalej podnikať, len viera ešte hovorí, že treba urobiť pokus.
Spustí sa sieť a tí, čo ju držia, nevládzu ju vytiahnuť.
Kde hľadať tajomstvo takýchto zázračných rybolovov? Nie inde ako v Petrovej odpovedi: „Na tvoje slovo, Pane...“


Pane Ježišu, tebe patrí všetko. Tvojím majetkom je celý tento obrovský svetový rybník. A ty sám najlepšie vieš, čo máš v ňom a kedy i ako je v ňom najvýhodnejšie loviť. Nauč nás spúšťať siete len na tvoje slovo, vždy konať len to, čo ty chceš, kedy ty chceš a tak ako to ty chceš. Amen.

Na cestách po Galilei zastavil sa Ježiš aj doma, v Nazarete, kde vošiel do synagógy.
Bola totiž práve sobota.
Keď rabín skončil obvyklý výklad Mojžišovho zákona a malo nasledovať čítanie z prorokov, Ježiš sa prihlásil o slovo.
Pomocník, ktorý sa v synagóge staral o posvätné knihy, mu podal kožený zvitok so spismi proroka Izaiáša. Ježiš rozvinul knihu a čítal:
„Duch Pánov je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť, utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok...“
Keď vrátil knihu a začal vysvetľovať, čo práve prečítal, poslucháči si začali uvedomovať, že tentoraz vstúpil Ježiš do ich zhromaždenia nejako inak, ako vstupoval dosiaľ... Cítili, že už tu nie je ako obyčajný poslucháč a nie je tu medzi nimi ani ako obyčajný vykladač.
Najmä keď vyhlásil, že to, čo práve počuli, povedal prorok o ňom...
I to, že práve teraz, pred ich očami sa začína spĺňať táto predpoveď.
Tí, ktorých zaslepila túžba po moci a majetku, otvoria si pod vplyvom jeho učenia oči a sami budú dobrovoľne prepúšťať tých, ktorých dosiaľ nejako zotročovali. Chudobní pochopia, že je aj iné bohatstvo, ako sú peniaze, a vplyvom tohto nového poznania zostanú aj vo svojej chudobe šťastnými.
A boháči, ktorí uvidia na tvárach chudobných túto novú blaženosť, sami sa budú vzdávať svojich nadbytkov a napomáhať tak majetkové vyrovnanie, aké predpisoval Boží zákon vo svätých jubilejných rokoch.


Duch Pána je nado mnou – pretože ja som pod ním, pod jeho vedením, ochotný a pomazaním aj pripravený na službu, do ktorej ma pošle.

Oči všetkých sa upreli na neho. – Všetci chceli vidieť, ako vyzerá človek, ktorý má poslanie od Boha a ktorý sa pri jeho plnení dá viesť rukou, ktorá je všemohúca.


Ježiša ovládal Pánov Duch a pobádal ho uskutočniť to, čo u Židov predstavoval milostivý rok.
Pod jeho vedením mal nastoliť spravodlivosť, milosrdenstvo, pokoj a bratskosť.
A my čo robíme?
Čo spôsobujeme svojimi slovami a postojmi v prostredí, v ktorom bežne žijeme?
Aj nad nami je Pánov Duch...
Aj my sme pomazaní krstnou, birmovnou, niektorí aj kňazskou krizmou. A oči všetkých sa aj na nás upierajú. Stali sme sa divadlom pre ľudí i pre anjelov, pripomína nám Apoštol...
Uvažovali sme už niekedy nad tým, čo nám treba nechať a čo si ešte osvojiť, aby sme aj my mohli pravdivo o sebe povedať, že Duch Pána je nad nami?


Pane, pri tejto príležitosti ťa prosíme o živší záujem o Božiu vôľu.
Odpusť nám našu doterajšiu ťarbavosť v tomto ohľade a pomáhaj nám tak sa vžiť do svojho poslania, ktoré máme medzi ľuďmi, aby sme v ktorejkoľvek hodine svojho života mohli povedať ako ty: „Duch Pána, ktorý ma pomazal i poslal, je nado mnou...“ a aby tí, medzi ktorými žijeme, to aj cítili. Amen.

Vysvetlenie, ktoré dal náš Pán k prorokom, malo v nazaretskej synagóge veľký úspech. Všetci sa divili – píše evanjelista.
Z tohto jeho prejavu sa nám zachovala iba jedna veta, ale aj tá nám stačí ako dôkaz, že bol naozaj majstrom v podávaní Božej náuky.
Keď povedal: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli,“ jeho poslucháči ani nezbadali, ako sa dostali do stredu ohlasovanej skutočnosti a boli nútení zaujať k nej postoj.
Keď si to uvedomili, asi sa prekvapene dívali okolo seba, prikyvovali súhlasne hlavami a boli v tej chvíli hrdí, že z ich stredu vychádza takýto učiteľ.
Ak nám Svätý Duch dal o Ježišovi aj toto zaznačiť, tak určite nie neodôvodnene.
Z týchto riadkov máme pochopiť, že pri podávaní Božieho slova by sme vždy ako príklad mali mať pred očami Učiteľa z Nazareta.


Všetci mu prisviedčali. – Veď čože iné môže robiť človek, keď počúva Božie slovo a chce pritom zostať rozumný?

Divili sa jeho slovám – lebo Ježiš si nemyslel ako mnohí z nás, že Božie slovo je možné podávať v handrách tam, kde sa lož oblieka do mäkkého zamatu a do lesklého hodvábu...

Milým slovám. – Ježiš teda chcel aj spôsobom reči zaujať tých, ku ktorým hovoril.
Bol si vedomý, že naša reč je služba, a ak má osožiť, nemôže byť ledabolá, nedbalá.


Spolu s krstom sme dostali Kristovo poslanie a dostali sme aj potrebné pomazanie, to jest uschopnenie spĺňať ho.
Kto z nás pridá k tomu aj osobné úsilie, istotne nezostane bez vplyvu pri podávaní blahozvesti.
Taký bude vždy hovoriť z hojnosti srdca, a preto mu nikdy nebudú chýbať vhodné slová, potrebná usporiadanosť a príjemná plynulosť, ktorú obdivovali Nazaretčania na našom Pánovi.
A čo by sa dalo povedať o našom ohlasovaní evanjelia? Ak vieme hovoriť o všetkom možnom a azda aj veľmi zaujímavo, ale vtedy, keď podávame Božie slovo svojim pokrvným alebo duchovným príbuzným, sme nesmelí, neistí alebo nudní, mali by sme tento evanjeliový úryvok pochopiť ako napomenutie k väčšiemu úsiliu v tomto ohľade.


Bože, ty nám dávaš svoje slovo nielen nato, aby sme ho prijímali, ale aj nato, aby sme ho odovzdávali. A dávaš nám aj potrebné schopnosti a vhodné príležitosti. My máme k tomu pridať len svoje úsilie.
Prosíme ťa, posilni nás svojou milosťou, aby sme ho podávali tak ako tvoj milý Syn Ježiš Kristus: odvážne, presvedčivo a zároveň aj príjemne, a získali tak ním pre teba čím viacerých. Amen.

Nadšenie, ktoré vyvolal Ježiš, sa z nazaretskej synagógy veľmi rýchlo vytratilo. Zdá sa, že pre jednu vetu, ktorú vynechal, keď citoval proroka Izaiáša. Zamlčal totiž jeho predpoveď o pomste nad pohanmi. Poslucháči možno čakali, že ju spomenie aspoň pri výklade.
No nestalo sa tak.
A tu ich sklamal.
Nie – mysleli si – takýto Pomazaný Pánov, takýto Mesiáš, ktorý obchádza pomstu a hovorí len o milosrdenstve a milostivom roku, ich nikdy neoslobodí od Rimanov.
Aby ho mohli odmietnuť, začali hľadať na ňom chyby. A Ježiš aj tušil, čím začnú.
Ako prvé mu budú vyčítať, že má radšej cudzích ako svojich. Robil divy v Kafarnaume, prečo ich nerobí aj tu, doma? Snažil sa vysvetliť im, že podnetom na zázraky nie je národná alebo pokrvná spolupatričnosť.
Zázraky môže vyvolať len duchovná príbuznosť – len viera. Táto však jeho krajanom chýbala...
Aby ho ešte lepšie pochopili, pokúšal sa im to objasniť prípadom Eliáša a Elizea.
Aj títo proroci obišli svojich súkmeňovcov. Robili divy len v prospech cudzincov. V prospech tých, v ktorých našli vieru. To bolo pre Nazaretčanov priveľa.
Urazili sa, vzbĺkli hnevom a dostali chuť pomstiť sa. Vrhli sa naňho a viedli ho za mesto... – čítame.
Niektorí vykladači myslia, že táto udalosť časovo nesúvisí s nadšeným prijatím v synagóge, že sa udiala pri nejakej inej jeho návšteve v Nazarete.
Tu sa nevieme s istotou vyjadriť.
Ale nemali by sme sa čudovať, ak by sa to stalo i pri tej istej príležitosti. Takéto prekvapujúce zmeny v postojoch voči Ježišovi Kristovi nie sú ničím výnimočným ani dnes. Napokon, ako rýchlo sa stávajú skutočnosťou jeho vlastné slová: „Kto nie je so mnou, je proti mne“, si mohol každý veľa ráz overiť i vo svojom živote.


Vari to nie je Jozefov syn? – Či to nie je jeden z nás? A či jeho slovo nie je také ako naše? Teda prečo by sme sa mu mali prispôsobovať?

Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. – Pretože hovorí v mene toho, ktorý ho posiela, hovorí vždy akoby zhora, jeho reč sa preto ťažko počúva, najmä tam, kde ho ľudia považujú iba za jedného spomedzi seba.
On však pre vnútorný tlak, ktorý pociťuje, nemôže inak hovoriť, aj keby chcel byť ohľaduplný.
Pravda, ktorú musí podávať, nebýva vždy príjemná...
A ak ľudia nemôžu nič proti pravde, proti prorokovi vždy niečo môžu.
A čo môžu, to aj urobia.
Osud toho, koho Boh posiela, býva preto tvrdý. Najmä medzi svojimi...

Vyviedli ho, aby ho zhodili. – Jeho duchovná výška im vyčítala ich duchovnú krpatosť.
Obviňovala ich z nej.
Preto dostali chuť zhodiť ho pod svoju úroveň, prípadne i zahubiť.


Prorok z Nazareta sa objavuje aj v našich synagógach, vchádza aj do našich náboženských zhromaždení.
Prostredníctvom svojich zástupcov.
Keď ich počúvame a pozorujeme, niekedy povieme ako Nazaretčania: to je syn toho alebo onoho, zabúdajúc, že Pán im povedal: „Kto vás počúva, mňa počúva...“
Raz ich neberieme vážne, pretože sú to cudzinci, inokedy preto, že sú domáci. Raz preto, že ich reč nemá, podľa nás, vhodný obsah, inokedy preto, že má slabú formu. Robíme tak najmä vtedy, keď sa citlivo dotknú našich názorov, našich vzťahov, našich zásob alebo našich pohodlne vychodených chodníkov...
Nazaretská príhoda nebola teda ojedinelá...
Osud proroka je stále ten istý.


Vieme, Pane, že tvoje kráľovstvo sa nezaobíde bez prorokov.
Preto ťa úprimne prosíme, daj nám so záujmom spoznávať, s pokorou prijímať a s odvahou odovzdávať pravdu, kvôli ktorej si ich aj spomedzi nás vyberáš a aj medzi nás posielaš. Amen.

Istotu o svojom prorockom poslaní, ktorú prejavil Ježiš pri vyučovaní v Nazarete, prejavil vzápätí aj v Kafarnaume.
A smelo, bez strachu, že ho znova vyvedú von z mesta a budú chcieť zabiť.
Hovoril otvorene, ako má prorok všade hovoriť.
Aj ľud hneď vycítil, že jeho postoj k ohlasovaným pravdám je iný ako postoj zákonníkov. Tí bez vnútornej účasti len opakovali to, čo počuli od svojich učiteľov. A vysvetľovali len tie súvisy, ktoré sú v Písme medzi slovami, vetami a odsekmi.
Ježiš hovoril aj o iných súvislostiach.
Hovoril aj o tých, ktoré sú medzi Zákonom a spôsobom, akým ho on žije, ale neobišiel ani tie, ktoré by mali byť medzi Zákonom a medzi životom jeho poslucháčov.
Pripomenul im ich a žiadal, aby na ne dbali. Zhromaždenie cítilo, že počúva Božie slovo, o čom sa mohlo aj presvedčiť, keď Boží protivník, diabol, začal vykrikovať, aby rušil Ježiša, ale najmä vtedy, keď práve pod vplyvom Ježišovho slova musel uniknúť a ihneď vyjsť z človeka, v ktorom sa priniesol do synagógy.
Ak sa podarilo diablovi v Nazarete umlčať Ježiša a vyhnať ho zo synagógy, tu v Kafarnaume nepochodil. Tu sa to udialo naopak... Ježiš umlčal a vyhnal jeho.
Tieto dve príhody sa stali malou ukážkou toho, ako to bude vyzerať pri ohlasovaní blahozvesti po všetky časy.
Ježiš a jeho nasledovníci povedú zápas s kniežaťom tmy so striedavým šťastím.
Či sa ich blahozvesť prijme alebo odmietne, o tom vždy rozhodne vôľa tých, ktorým sa blahozvesť bude oznamovať.


V ich synagóge bol človek posadnutý nečistým duchom. – Ale nielen v tej.
V každej sa nájde niekto taký.
V každom náboženskom zhromaždení. A keby len jeden...
Niekedy sa pri podávaní blahozvesti veľmi mnohí znepokoja a začnú jej protirečiť.
Aj keď len vnútorne.

Ježiš ho zahriakol. – Umlčal diabla a vyhnal ho svojím slovom, ktoré má vždy tento zámer, a ak mu človek nekladie prekážky, vždy aj tento účinok.

Mlč a vyjdi z neho! – Rozkazujem. Nevyjednávam.
Ja ti nedávam čas, pomocou ktorého ty získavaš víťazstvá.


Ak sa diablovi podarí zoslabiť náš vzťah k Božiemu slovu, vždy sa stáva víťazom a my porazenými...
Robieva to pomocou nepravdy, ktorá je jeho dcérou, pomocou pýchy, neposlušnosti a lenivosti, ktoré sú jeho najosvedčenejšími pomocnicami.
Ak sa v nás daktoré z týchto diabolstiev ohlási, keď ideme počúvať Božie slovo, najmä vtedy treba dbať na sústredenosť. Práve Božie slovo, ak ho prijímame pozorne a s vierou, je osvedčeným prostriedkom, ktorým možno umlčať a zahnať akékoľvek diabolstvo, o čom nás presviedča aj prípad z kafarnaumskej synagógy.


Pane, ty nám dávaš svoje slovo, aby znepokojovalo a vyháňalo z nás toho, ktorý sa v nás stavia proti tebe.
Ďakujeme ti za tento veľký prostriedok a prosíme ťa o silu vždy ho pozorne počúvať, ochotne prijímať a dôsledne uskutočňovať, a tak sa postupne zbavovať diabla, ktorý mu v nás zatiaľ ešte tak často protirečí a marí jeho účinky. Amen.

Zo synagógy prešiel Ježiš so svojimi učeníkmi do Šimonovho domu. Od vysvetľovania a počúvania Božieho slova ku skutku, k službe...
Domáci ho totiž prosili, aby uzdravil Šimonovu svokru, ktorá ležala v ťažkej horúčke.
Oni jej poslúžili tým, že prosili za jej uzdravenie, on zas tým, že ich vypočul a chorú uzdravil.
A ona sa odvďačila jemu, jeho učeníkom a svojim domácim tým, že hneď vstala a obsluhovala ich.


Rozkázal horúčke a tá ju opustila. – Ježišovo slovo malo a aj dnes má takéto účinky: Zbavuje ľudí bolesti duše i tela. Dáva ich do vzájomnej služby, a tak z nich vytvára jednu domácnosť, jednu veľkú rodinu.

Hneď vstala a obsluhovala ich. – Hneď odpovedala na službu službou.
Ak máme okolo seba takých, čo neslúžia ešte ani Pánovi, ani svojim bratom, vedzme, že sú chorí a treba prosiť o ich uzdravenie.


Šimonova svokra sa nám tu predstavuje v dvoch situáciách. Ako chorá a ako slúžiaca.
Kým ležala, museli ju obsluhovať. Keď ozdravela, obsluhovala ona. Služba je vždy znakom zdravia.
Najmä duchovného, ktoré v nás najčastejšie ohrozujú dve nebezpečné horúčky: pýcha a lenivosť...
Prvá nedovolí človeku skloniť sa pred bratom alebo sestrou a vložiť sa im do služby, druhá zabraňuje v tejto službe hýbať sa. A obidve tieto horúčky sú veľmi nákazlivé.
Ale Pánovo slovo je dosť mocné, aby nás pred nimi chránilo alebo z nich liečilo. Rozumie sa, ak ho dobre počúvame, ak si ho púšťame cez uši k srdcu, v ktorom je, ako Pán povedal, sídlo všetkých našich duchovných chorôb.


Pane, keď sa venujeme vznešeným problémom tvojho kráľovstva, nedaj nám zabudnúť ani na tie najdrobnejšie potreby našich najbližších.
A prostredníctvom svojho Svätého Ducha nám pripomeň, že aj my sme vážne chorí a potrebujeme sa urýchlene liečiť tvojím slovom, ak sa dávame obsluhovať tam, kde by sme mali slúžiť. Amen.

Ježiš vyhnal diabla zo synagógy a horúčku zo Šimonovho domu vo sviatočný deň.
Bol teda ochotný pomáhať chorým kedykoľvek...
Zaiste aj preto, že on vlastne neliečil. Lekár lieči – hovorí príslovie – a Boh uzdravuje.
A on bol v tomto prípade tým, čo uzdravuje – bol Bohom. Ak sa tu ešte takým nezjavil, ak kládol na chorých ruky, akoby liečil, tak len preto, že tu ešte nebol na to čas, že podľa Otcovej vôle mal ešte skrývať toto svoje tajomstvo.


Všetci, čo mali chorých, privádzali mu ich. – A všetci, čo majú chorých, by mali takto robiť... A mali by mu privádzať najmä duchovne slabých... Tých, čo sa mysľou a srdcom nevládzu sami dostať do ozdravujúcej Ježišovej blízkosti. Ježiš sa nezmenil.
Stále lieči.
Pred západom slnka i po ňom. V pracovné dni i vo sviatky. A uzdravuje z akýchkoľvek neduhov.
Treba však pripomenúť, že so zvláštnym záujmom tie, ktoré v človeku vyvoláva prítomnosť zlého ducha, ktoré v ňom zapríčiňuje hriech.


V okolí Kafarnauma bolo vtedy určite aj viac neduživých, ale náš Pán uzdravil len tých, ktorých mu priviedli...
Niektorí nešli za ním so svojimi chorými preto, že sa o ňom nedozvedeli.
Iní preto, že mu nedôverovali, a mnohí zaiste aj preto, že zostali ľahostajní voči bolestiam svojich blízkych...
A my prečo máme okolo seba ešte toľko duševne i telesne trpiacich, hoci Ježiš je ten istý a máme ho stále na dosah? Odpoveď môže byť len takáto: Alebo pre svoju slabú vieru, alebo pre svoj slabý záujem o druhých...
Ak si musíme priznať čo len jednu z týchto dvoch chýb, aj my sme chorí a potrebujeme najprv samých seba preniesť modlitbou k nohám nášho božského Lekára.


Pane, vždy chceme byť citliví na potreby trpiacich, lebo vieme, že choroby, ktoré nepomáhame odstraňovať, prechádzajú na nás. V každom prípade sa stávajú chorobami našej duše.
Zbav nás, prosíme ťa, sebectva a daj nám vieru, že niet na svete takej biedy, z ktorej by si ty človeku nevedel alebo nechcel pomôcť. Amen.

Na konci state o Ježišovom pokúšaní v púšti evanjelista Lukáš oznamuje: „Diabol na čas od neho odišiel...“
V tomto Markovom úryvku sa potvrdzuje, že to bolo naozaj len na čas.
Ostatne, diabol totiž nikoho neopúšťa natrvalo... Po čase sa teda vrátil aj k Ježišovi. Chcel využiť pre svoje ciele jeho prvé zázraky.
Chcel prezradiť ľudu, že Ježiš je Mesiáš, a strhnúť tak davy k predčasnému entuziazmu, vzbudiť v učeníkoch chuť slniť sa v úspechoch svojho Majstra a zdržiavať ho ich prostredníctvom na miestach, kde získal všeobecnú obľubu. Ale náš Pán bol opatrný.
Veľmi zavčasu zbadal pri sebe pokušiteľa v tejto jeho novej podobe.
A veľmi rázne ho odmietol. Tak ako kedysi v púšti.
Zahriakol ho a umlčal.
Skryl sa pred zástupmi a po rozhovore s Otcom vzal svojich učeníkov do susedných miest a dedín, kde mu tiež bolo treba spĺňať určené poslanie.


Včasráno, hneď na úsvite, vstal – aby v nerušenej samote mohol vypočuť Otcove pokyny pre ďalšie zápasy a zaiste aj preto, aby svojim nasledovníkom ukázal, čo treba robiť v čase pokúšania, najmä v čase pokúšania získanými úspechmi.

Poďme inde. – Nezdržujme sa na miestach, ku ktorým nás púta vlastná chuť, prianie väčšiny alebo prítomnosť najbližších. Neusadzujme sa tam, kde je to pre nás príjemnejšie, ale tam, kde je to pre iných i pre nás osožnejšie.


Túžba po tom, čo je príjemné, býva veľmi častou príčinou našich zlyhaní.
Pán nám tu ponúka liek – svoj príklad. Nechce sa zdržiavať na mieste úspechov.
Ponáhľa sa tam, kde sa treba kvôli užitočnosti znova namáhať.
Ak chceme zostať jeho nasledovníkmi aj vtedy, keď sme pokúšaní príjemnosťou, čím prv by sme si mali osvojiť tento jeho spôsob brániť sa.
Pri tom nám môže veľmi pomôcť, ak sa cez deň zastavíme občas pri otázkach:
Som tam, kde ma chce mať Boh?
Robím to, čo si on praje?
A tak ako to on chce?
Ale nemali by sme pritom zabudnúť, že len úprimné odpovede na tieto otázky ukážu, nakoľko vieme byť verní Otcovým prianiam, Synovmu príkladu a vnútorným popudom ich spoločného Ducha.


Pane, ty najlepšie vieš, ako často sa k nám vracia diabol v podobe chuti kochať sa vo svojich úspechoch.
Nedovoľ nám zaspať na vavrínoch, ktoré sme získali v tvojej službe.
Tým by sme ich všetky znehodnotili...
Daj nám chuť znova a znova rozmýšľať, ako sa stať čo najužitočnejšími tvojmu kráľovstvu. Amen.

Veriaci Žid, ktorého za čias nášho Pána postihla hrôza malomocenstva, trpel viacnásobne.
Najprv hnisavými ranami na svojom tele.
Potom opustenosťou od ľudí. Musel sa im totiž vyhýbať, aby ich nenakazil a obradne neznečistil.
A konečne trpel aj vedomím, že nie je v milosti u Boha. K tomuto presvedčeniu ho viedla všeobecná mienka.
Cítil sa teda zavrhnutý súčasne od Boha i od ľudí.
Ten, čo prišiel k Ježišovi, prišiel na základe viery, že Izrael opäť dostal proroka, akým bol kedysi Elizeus, ktorý zbavil tejto strašnej choroby Námana zo Sýrie.
Toto svoje presvedčenie vložil do slov: „Ty ma môžeš očistiť, ak chceš...“
Ježiš nezaprel.
Slovom i skutkom mu potvrdil, že Boh naozaj navštívil svoj ľud – Boh milosrdný, ktorý mu vracia zdravie, ale aj požadovačný, ktorý si aspoň to od neho praje, aby o tomto zázraku nikomu nehovoril.
Niektorí si myslia, že tento Ježišov zákaz neznel vážne. Ale nemyslia si dobre.
Nasledujúce riadky jasne ukazujú, akú nepríjemnosť mu spôsobila neposlušnosť uzdraveného...
Musel sa nejaký čas skrývať a vyhýbať sa ľuďom. Ak sa chcel dostať do vedomia svojich učeníkov a množiacich sa zástupov ako Mesiáš – osloboditeľ od hriechov – len postupnou výchovou, nemohol si dovoliť vstúpiť do mesta, ktoré by po tomto zázraku nebolo videlo v ňom nič viac len dobrodinca, zázračného lekára, pripadne svojho budúceho vládcu.


Na kolenách ho prosil. – Asi cítil, že tento lekár lieči len v tejto polohe.

Ak chceš. – Viem, že môžeš všetko, čo chceš. Len neviem, či chceš všetko, čo môžeš. Preto ťa prosím...

Môžeš ma očistiť. – Môžeš tak urobiť preto, že máš takú moc...
Ale aj preto, že ja mám takú vieru...

Daj si pozor a nikomu nič nehovor. – Vážim si, ak niekto horlí za moju česť, ale nie som rád, ak pritom dosť nedbá na moje slovo...


Ježiš vyplnil prianie malomocného, no malomocný nevyplnil Ježišovo.
Nevďačnosť – povieme.
Áno.
Ale nezabudnime pritom preniesť svoj zrak na seba. Koľkokrát sa už aj nám stalo, že sme sa ukázali kňazom so svojím duchovným malomocenstvom, so svojimi hriechmi a vykonali sme aj predpísanú obetu, ale vzápätí sme sa dopustili neposlušnosti voči tomu, ktorý nás vyliečil.
Prečo asi?
Odpoveď môže byť aj takáto: Poslušnosť Ježišovmu slovu sa nedá improvizovať...
Tá sa musí denne nacvičovať.


Pane, daj nám pomocou tvojho Svätého Ducha čím prv pochopiť, že jedinou opravdivou vďakou za tvoje nespočetné dobrodenia je ochotná poslušnosť voči tvojim prianiam, ktoré nám denne oznamuješ vo svojom slove.
Nech ho vždy pozorne počúvame a vždy verne plníme. Amen.

Malomocného uzdravil Ježiš pre jeho vlastnú vieru. Porazeného pre vieru tých, ktorí mu ho priniesli. Keď mu nad hlavou otvárali prútený strop a otvorom medzi nosnými trámami mu k nohám spúšťali chorého, on hneď vedel, o čo im ide.
Ale oni ešte nevedeli, o čo pôjde jemu.
Musel im to teda povedať.
Ale aj celému zhromaždeniu.
Najmä zákonníkom, ktorí boli tomuto zaujímavému učiteľovi stále v pätách.
Všetkým chcel dať na vedomie, že práve v jeho osobe navštívil Boh svoj ľud, aby ho jeho prostredníctvom oslobodil od chorôb duše, od hriechov...
„Odpúšťajú sa ti hriechy,“ povedal preto porazenému.
Zákonníci stŕpli.
Ako to? ... Len Boh môže odpúšťať hriechy...
Rúha sa.
Hovorí síce neosobne: Odpúšťajú sa ti... Ale aj to je priveľa. Ako môže vedieť, že sa mu odpúšťajú...?
„Prečo si to myslíte vo svojich srdciach?“ vyrušil ich Ježiš zo zamyslenia.
Ak vidím do vašich sŕdc, prečo by som nemohol vidieť aj do jeho?
A potom, či nie je ľahšie povedať: Odpúšťajú sa ti hriechy, ako povedať: Vstaň a choď!?...
Keď poviem to prvé, nikto z vás si nemôže skontrolovať, či sa v duši osloveného niečo deje. Kým v druhom prípade si môžete zmyslami veľmi ľahko overiť účinky mojich slov. Ak poviem porazenému: Vstaň a choď, a on naozaj vstane a bude chodiť, môžete vedieť, že sa stalo aj to, čo je ľahšie povedať, že sa mu odpustili aj hriechy.
Ba poviem vám viac.
Poviem vám, že som mu ich ja odpustil...
Lebo Syn človeka má na zemi aj túto moc.
Má ju a bude ňou slúžiť sám osobne a potom prostredníctvom svojej Cirkvi až do dňa, v ktorom sa zjaví nad zemou, v ktorom príde v oblakoch, aby súdil svet.
Keď porazený naozaj vstal a odchádzal aj s posteľou, stíchli námietky a dom sa naplnil oslavou Boha, ktorý Synovi človeka dával všetko, čím by mohol potvrdzovať, že je opravdivým Božím Synom, a spĺňať tak na zemi svoje poslanie.


Tu prišli k nemu s istým ochrnutým. – Aby mu pomohli z biedy. Ale aj sebe.
Nie je totiž nič príjemné mať medzi sebou porazeného. Vyžaduje to služby, vyvoláva starosti i napätia.
Najmä keď ide o duchovne porazeného.

Ježiš videl ich vieru – videl ju, lebo sa prejavovala aj navonok – skutkami.

Odkryli strechu. – Pre opravdivé spoločenstvo veriacich nie je ani strecha veľkou hodnotou, ak treba bratovi alebo sestre vrátiť zdravie a užitočnosť.

Vstaň a choď – a potom rob podobne ako tí, čo ťa priniesli. Staraj sa, aby tí, čo znehybneli, dostali sa predo mňa, žeby dosiahli zdravie a Boh slávu.


Okrem telesných porážok sú aj duchovné znehybnenia. V takýchto prípadoch sa postihnutý brat alebo sestra prinášajú pred Pána na nosidlách modlitby.
Svedčí sa, aby to bola spoločná modlitba. K nosidlám patria vždy viacerí.


Pane, ak ťa chceme poprosiť o zdravie niekoho z nás, my sa nemusíme tak namáhať ako tí, čo k tebe priniesli porazeného...
Z tvojej dobroty máme k tebe prístup hocikedy a kdekoľvek.
Sme ti vďační za túto možnosť a chceme ti za ňu ďakovať najmä tým, že ju budeme horlivo využívať. Amen.

Palestínsky mýtnik bol najopovrhovanejším človekom. Vyberal totiž poplatky, ktoré ukladala občanom rímska vláda. A preto bol pokladaný za nástroj cudzieho útlaku.
Okrem toho, rozumie sa, aj za nástroj vlastnej ziskuchtivosti.
Všeobecne sa takto naňho hľadelo.
Ale aj na jeho rodinu.
Hovorilo sa: Niet domácnosti, v ktorej by neboli všetci mýtnikmi, ak je v nej čo len jeden.
Ale neboli to len reči...
Pretože v očiach národa bol zlodejom, neprijímali sa od neho príspevky na dobročinné ciele.
A pretože v očiach národa bol luhárom, odmietalo sa jeho svedectvo pred súdom.
Medzi slovo „mýtnik“ a „publikán“, čiže verejný hriešnik, sa dávalo znamienko rovnosti.
Bez výčitiek.
S úplnou samozrejmosťou.
A takým všeobecne opovrhovaným človekom bol aj Lévi. Ale Ježiš sa pri ňom zastavil. Ba čo viac – pozval ho za svojho nasledovníka.
Z tohto Pánovho počínania usudzujeme, že hriech nemôže byť nikomu prekážkou stať sa jeho učeníkom.
Prekážkou by tu mohla byť len neochota vzdať sa ho.


Uvidel mýtnika – a pozval ho do svojej bezprostrednej blízkosti, v ktorej sa aj ten najhriešnejší môže stať svätým...

Povedal mu: Poď za mnou. – No nielen jemu. Každému tak hovorí, kto sa zatiaľ neodpútal od svojho mýta...
Jednému takto: Poď od milej osoby, ktorá pohlcuje celú tvoju pozornosť.
Inému: Poď od veci, ktorú si tak priveľmi ceníš.
Poď od postavenia, na ktoré sa naväzuješ, a od pohodlia, do ktorého sa ponáraš.
Poď od vlastnej mienky, ktorej sa pridŕžaš, a od návykov, ktoré ti berú slobodu ducha. Poď za mnou... a čoskoro sa presvedčíš, že je možné byť bez toho všetkého a mať pritom stonásobne viac, ako je to, čo hľadáš a nachádzaš vo svojom mýte.


Léviho odpoveď, ktorú dal Pánovi, mala tri časti. Čítame, že najprv všetko zanechal, potom vstal a nakoniec ho nasledoval.
Aj naše odpovede Pánovi by mali takto vyzerať. Keď nás osloví, treba najprv nechať všetko, čím sme sa nejako zaujali.
Potom treba vstať, to jest postaviť sa pred neho, stíšiť sa, spozornieť, aby sme verne zachytili všetko, čo nám bude hovoriť.
A konečne nám treba vykročiť, hýbať sa jeho smerom, podľa jeho príkladu a podľa jeho pokynov, ktoré dáva zvnútra pomocou svojich vnuknutí alebo zvonka pomocou svojej Cirkvi.
Ak vieme, že výzva: Poď za mnou... nepatrila len Lévimu, mali by sme aj to vedieť, aké mýto máme už dnes pod vplyvom tejto jeho výzvy zanechať.


Ďakujeme ti, Pane, že nijaká minulosť, nijaký hriech, nijaké mýto nemôže byť na prekážku spolupráce s tebou, ak sa ich vieme vzdať...
Pomôž nám ochotne a rýchlo zrieknuť sa všetkých škodlivých alebo aspoň neužitočných záujmov, pozorne si všímať každé tvoje slovo, aby sme mohli verne vytrvať v tvojej blízkosti po všetky dni nášho života, keď za tebou vykročíme. Amen.

Hostina u Léviho nebola iba hostinou.
Bola stolovaním, pri ktorom sa okrem telesného pokrmu podával aj duchovný, aby sa tak medzi zúčastnenými vytvárala užšia vnútorná jednota.
A bolo by k nej v tomto prípade aj došlo, nebyť farizejov a zákonníkov, ktorí sa stále častejšie objavovali v Ježišovej blízkosti.
Títo stolovanie v Léviho dome pokladali za nezdravé vybočenie od všeobecného a jedine správneho postoja k mýtnikom.
Na vine bol – podľa nich – samozrejme, Ježiš...
No treba aj to poznamenať, že títo galilejskí farizeji boli v útokoch proti nemu jemnejší ako ich kolegovia v Judei.
Neodvážili sa osloviť Ježiša priamo. Obrátili sa na jeho učeníkov.
Otázka, ktorú im položili, vyzerala vo voľnejšom pretlmočení takto: Prečo stolujete s mýtnikmi a prečo sa s nimi spolčujete? Nezdá sa vám, že váš učiteľ blúdi a vy blúdite s ním?
Veľmi vás ponížil, keď jedného z nich prijal medzi vás... Aby Ježiš predišiel možným rozpakom svojich žiakov, o svojom styku s hriešnikmi povedal vetu, ktorou farizejom pripomenul, že ak sa doteraz skláňal nad telesne postihnutých, chce sa odteraz viac venovať tým, ktorí sú chorí na duši...
Títo ho najviac potrebujú.


Lévi urobil veľkú hostinu – a už tu sa ukázal ako pravý učeník.
Snažil sa ňou priblížiť hriešnikov k Ježišovi a Ježiša k hriešnikom.

Prečo jete a pijete s mýtnikmi a hriešnikmi? – Prečo si kazíte dobrú povesť?
A zároveň tratíte čas s týmito beznádejne vykoľajenými? Myslíte si vari, že Ježišova a vaša prítomnosť medzi nimi je schopná zmeniť ich?
My farizeji si to nemyslíme a ani tak nerobíme...

Chorí potrebujú lekára. – A lekár potrebuje chorých... Potrebuje ich vidieť a poznať ich stav, ak im chce pomôcť. Syn človeka preto prichádza medzi hriešnikov a stoluje s nimi.


Ísť a či neísť medzi hriešnikov?
Čo si myslíme o tejto veci?
A čo o nej hovoríme?
Ku komu sa hlásime, keď niekde máme prakticky riešiť túto otázku? Ku Kristovi a či k farizejom?
Ak sme dosť pozornými Kristovými žiakmi, mali by sme vedieť, že neobrátení sa môžu dostať k Bohu len cez obráteného.
Mýtnici len cez Léviho...
Isté je, že aj Kristovmu učeníkovi môže byť spoločnosť mravne bezchybných príjemnejšia, ale aj to je isté, že ak sa snaží vo všetkom zostať verný Kristovi, spoločnosť hriešnikov mu bude užitočnejšia...


Pane, kto sa pod vplyvom tvojej milosti obrátil a skúsil už, ako dobre je byť v tvojej blízkosti, nezdrží sa, aby neprivádzal do nej tých, s ktorými sa stretá.
Daj nám, prosíme, stále hojnejšie okusovať dobro tvojho priateľstva a veríme, že náš apoštolát nezostane neplodný. Amen.

Zákonníci sa vystatovali poznaním Písma. Farizeji jeho zachovávaním.
A jedni i druhí si mysleli, že môžu kritizovať Ježišovo počínanie a mýliť jeho učeníkov.
No prerátali sa.
Keď mu nahlas zazlievali styk s mýtnikmi a hriešnikmi, pripomenul im miesto z proroka Ozeáša (6, 6), kde Boh hovorí takto: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu...“
A tak im pripomenul toto miesto ako učitelia nepodareným žiakom, ktorí sa všetko naučia, ale to najdôležitejšie im pritom vypadne.
Jeho sebaobrana sa tým menila na útok, ktorý vyzeral v podstate asi takto:
Vy, farizeji, horlíte za Zákon a s príkladnou okázalosťou vykonávate vonkajšie úkony bohopocty. To je chvályhodné... Lenže ak pritom zanedbávate milosrdenstvo voči tým, ktorí ho potrebujú, protirečíte Bohu a stávate sa tiež hriešnikmi...
Lenže farizeji by neboli farizejmi, keby neboli presvedčení, že sú dosť svätí.
A zákonníci by neboli zákonníkmi, keby si o sebe nemysleli, že sú dosť múdri.
Neprijali, čo im Ježiš pri tejto príležitosti povedal. Prichádzali teda aj naďalej za ním a znepokojovali ho novými výčitkami.


Milosrdenstvo chcem, a nie obetu. – Pri obete dávate svoj dar. Pri milosrdenstve okrem daru aj seba.
Prispôsobujete sa tomu, kto vás potrebuje.
Vtedy, keď vás potrebuje, a tak, ako vás potrebuje. Milosrdenstvo je preto vždy viac ako obeta.
Ak som vaším Bohom, ktorému patrí všetko, čo ste a čo máte, neuspokojím sa s vašou obetou tam, kde by ste ňou chceli nahradiť milosrdenstvo...


Boh požaduje od nás milosrdenstvo. No nie pre seba... Veď čo by ešte mohol potrebovať a čo by mohol od nás chcieť ten, ktorý je sám v sebe dokonale blažený?
Ale ak predsa len niečo od nás požaduje, tak vždy len kvôli tým, ktorí sú tiež jeho.
A ak je naším zvrchovaným Pánom, má plné právo určiť si, čo mu na znak úcty a lásky máme dať prostredníctvom tých, ktorých chce viac a trvalejšie urobiť svojimi.
Čudne vyzerá, ak otec pýta vodu, a dieťa mu podáva papuče.
Ale ešte čudnejšie, ak Boh chce od nás milosrdenstvo, a my mu ponúkame obetu.
Kto by na svojej ceste k Bohu obchádzal blížneho, nebol by ďaleko od zákonníkov a farizejov.


Bože, ty si nám dal Zákon, ktorým od nás požaduješ obety...
A teraz nám prostredníctvom svojho Syna pripomínaš, že nechceš obety, ale milosrdenstvo...
Ak ti dobre rozumieme, hovoríš nám, že nechceš obety namiesto milosrdenstva.
A ak nejaké predsa požaduješ, tak len tie, ktoré sú zároveň aj milosrdenstvom, také obety chceš, akou bola tá na Golgote...
Nauč nás, prosíme, spájať naše obety s milosrdenstvom. Ničiť napríklad svoj hnev voči tým, čo sú k nám zlí, a svoj nezáujem o tých, ktorí nás nejako potrebujú. Tak splníme, čo si praješ. Amen.

Hostina u Léviho dala do súvisu s naším Pánom tri druhy ľudí.
Učeníkov, ktorých nebolo treba volať, lebo tí už za ním šli...
Farizejov, ktorých zasa nebolo možné volať, lebo títo svoje hriechy nazvali čnosťami a boli presvedčení, že nepotrebujú nijakú zmenu.
A konečne hriešnikov.
Nášmu Pánovi šlo pri tejto príležitosti hlavne o týchto, ktorí cítili svoj hriech a nevedeli, ako sa ho zbaviť.
A týchto aj on najviac potreboval, aby splnil svoje poslanie...
Stretnutie u Léviho bolo teda veľkou hostinou preňho i pre nich.
Ale aj pre nás.
Pri tomto stolovaní sme dostali vynikajúci duchovný pokrm...
Dostali sme uistenie, že pocit viny, ktorý majú hriešnici, je prvým a veľmi vzácnym Božím darom, je prvou podmienkou, aby človek mohol počuť ďalšie spasiteľné Božie volanie.
Kto pocíti v sebe túto základnú Božiu milosť, veľmi by mal za ňu ďakovať.
Napríklad zvýšenou pozornosťou voči ďalším Božím pokynom, najmä voči tým, ktoré vychádzajú z Božieho slova.


Prišiel som pozvať. – Nie prinútiť. Len pozvať.
Zavolať na cestu domov – k Otcovi a povzbudiť tých, čo poslúchnu, aby vytrvali.

Nie spravodlivých – ale hriešnikov...
Tých, čo pocítili svoju vinu, z nej plynúcu bolesť duše, strach alebo aspoň nepokoj. Takých som prišiel pozvať, ako bol Lévi.
A tými istými slovami, ktorými som jeho pozval: „Poď za mnou...“


Ježiš pozýva hriešnikov.
Pozýva ich do spolupráce.
Najprv na ich vlastnej spáse.
A potom aj na spáse iných.
Pozýva teda aj k tomu, aby pozývali, to jest šli popredu a svojím príkladom ukazovali, kam treba ísť.
Chce, aby hovorili ako jeho apoštol Pavol: „Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista.“
Ak už aj my voláme svojich bratov za Kristom, preskúmajme sa, či ich voláme za ním týmto spôsobom.


Pane, ty si miloval aj hriešnikov.
Nie preto, čím boli, ale preto, čím sa práve touto tvojou láskou mohli stať.
Daj nám, prosíme, takú lásku, akú si mal ty. Takú, ktorá všetko verí, všetko dúfa, všetko pretrpí a nikdy neprestáva. Sme si istí, že sa ňou staneme tvojimi úspešnými spolupracovníkmi na svojej vlastnej spáse a na spáse mnohých. Nech je tak. Amen.

Farizeji znovu zaútočili na Učiteľa z Nazareta.
V tomto prípade ho obvinili z náboženskej nenáročnosti. A pomohli si pritom aj Krstiteľovou autoritou.
Povedali mu asi toto:
Ľahko ti je získavať žiakov; keď ich vodíš na hostiny...
Ale skús žiadať od nich pôst, ako žiadal Ján od svojich a ako my požadujeme...
Aby ich Ježiš umlčal, rozhodol sa pripomenúť im pravý zmysel pôstu.
Obraz, ktorý pritom použil, mohli dobre pochopiť najmä Jánovi učeníci.
Raz im totiž ich Učiteľ vyhlásil, že on – Krstiteľ, je iba priateľom Ženícha, ktorého čakajú a na príchod ktorého sa pripravujú okrem iného aj pôstom.
Ale načo by sa mali postiť tí, ktorí už majú Ženícha medzi sebou – dôvodil Ježiš a tým Ženíchom myslel seba.
Či vari len kvôli nejakej litere?
Áno, príde čas, keď aj jeho učeníci zostanú bez Ženícha a potom sa aj oni budú postiť...
Ak sa zamyslíme nad týmto Ježišovým slovom, prídeme k záveru, že pravý pôst vyplýva z túžby mať Ženícha svojej duše v sebe a medzi sebou alebo mať ho ešte viac, ako ho máme...


Môžete žiadať od svadobných hostí – aby sa postili, kým je ženích s nimi?
Byť so ženíchom, to je vždy dôvod na radosť, aj keď treba dodať, že na umiernenú radosť, lebo zatiaľ žijeme v podmienkach, v ktorých je hocikedy možné stratiť ho.

Keď im ženícha vezmú – vtedy sa budú postiť.
Ale ich pôst nebude ani potom smutný, pretože vždy bude v ňom nádej, ba istota, že ak sa nedajú znechutiť a budú svojho Ženícha čakať a hľadať, raz ho nájdu a zostanú s ním naveky.


Život Kristovho nasledovníka má teda poznačovať súčasne pôst i veselie.
Veselie preto, že je so Ženíchom svojej duše. A pôst preto, že nie je s ním ešte tak, ako by mal byť.
Preto nás aj Pavol vyzýva, aby sme sa radovali, ale boli pritom aj umiernení.
A natoľko umiernení, aby všetci zbadali, že sme ešte len vo vigílii, že na to pravé ešte len čakáme.
A čo by sa malo povedať o našom pôste a o našom veselí? Nezachádzame vo svojich náladách niekedy do nezdravých krajností?
Snažíme sa o stálu vnútornú vyrovnanosť?
Prečo by sme sa mali zarmucovať, ak je Pán aspoň nejako s nami? Nič nemôže byť v takomto prípade pre nás stratou.
A nijaký úspech radosťou, ak sa nám pri jeho dosahovaní vytráca z duše istota o Pánovej obľube.
Dobre urobíme, ak sa mysľou aspoň na chvíľku vrátime k svojim najväčším radostiam a k svojim najhlbším smútkom a v zmysle tohto Pánovho slova si ich dôkladne prehodnotíme.


Pane, veľmi ti ďakujeme, že ťa aj po tvojom odchode do neba môžeme mať medzi sebou.
A to aj vo viacerých podobách.
Vieme, že vplyvom ľudskej slabosti sú tieto naše spojenia s tebou veľmi nestále.
Pomôž nám preto pochopiť a prežiť svoj prítomný stav ako pôst, ako stále opatrné úsilie ani na chvíľu sa nevzdialiť od teba a dosiahnuť raz tvoje večné objatie. Amen.

Ani pôst Ježišových učeníkov, ani ostatné prejavy ich nábožnosti sa nemali prispôsobovať starému náboženskému poriadku. Nemohli byť iba novou záplatou na rúcho, ktoré už dosluhuje.
A to isté malo platiť aj o náuke, ktorú prijímali od svojho Učiteľa. Bola silná ako nové víno, ktoré nehodno nalievať do starých kožených, na ohyboch už stvrdnutých a popukaných mechov.
Nové víno tejto náuky si vyžaduje nové formy uchovávania i nové formy podávania.
Ježiš pritom netvrdí, že staré šaty sú zlé a že staré nádoby treba zahodiť.
Necháva ich doslúžiť.
Chce len to povedať, že nie je za kompromisnícke spájanie starého s novým.
Ale zdá sa, že tieto jeho podobenstvá majú aj všeobecnejší význam... Majú byť pre nás upozornením, že jeho náuku a spôsob života môže si len ten osvojiť, kto sa pokáním zbavuje všetkého, čo v ňom zostarlo a skazilo sa...
Záver podobenstiev pripomína najväčšiu prekážku každej vnútornej obnovy – zvykovosť, ktorej sa človek veľmi ťažko vzdáva.
Keď sa mu ponúka niečo nové a lepšie, vo svojej pohodlnosti je schopný povedať: Staré víno je lepšie...
Hoci bez celkovej zmeny, ktorú Ježiš požaduje od každého svojho učeníka a ktorú nazýva i znovuzrodením, sa nikto nedostane do Božieho kráľovstva...


Na starý odev sa nehodí záplata z nového. – To vám hovorím, aby ste moju náuku a prax neprispôsobovali svojim doterajším názorom a postojom, ale aby ste sa vy celí prispôsobili mne.
Som proti všetkým záplatám. Som za úplnú novosť.

Nové víno sa nevlieva do starých mechov. – A tak ani moja náuka do tých, čo sa nechcú obnoviť a tak sa upraviť, aby boli schopní celú ju prijať a v sebe udržať.


Podľa Pánovho slova jeho náuka je novým rúchom a novým vínom.
Je krásna a silná.
Krásna, aby získala ľudské srdcia, a silná, aby v nich vyvolala ozdravujúci pohyb a očisťujúce vrenie.
No Ježiš zároveň upozorňuje, že tento Boží živel má sa liať len do takých ľudských nádob, ktoré majú dosť pevnosti a pružnosti.
V opačnom prípade by bol ohrozený obsah i obal.
Krátky úkon pokánia, ktorým sa duša obnoví, a aspoň krátka modlitba, ktorou sa spevní, by mali preto predchádzať každé naše prijímanie Pánovej náuky...


Vieme, Pane, že sme súčasťou tvojej Cirkvi, súčasťou organizmu, ktorý stále rastie, vyvíja sa, kde staré musí stále ustupovať novému. Prosíme ťa preto, aby si nás neprestal obliekať a neprestával napĺňať svojou novosťou a dával nám ochotu zbavovať sa všetkého, čo jej prekáža, ale zvlášť toho, čo sa jej výslovne prieči. Amen.

Bol sobotný deň, keď Ježišovi učeníci, idúc poľom, trhali klásky, aby si vymrveným zrnom utišovali hlad.
Podľa farizejov sa tým dopúšťali veľkého priestupku proti Zákonu.
Dokonca dvoch.
Žali a zároveň mlátili obilie.
Ak niekto narušoval sobotu takýmto spôsobom nevedomky, mal dostať napomenutie a potom priniesť uzmierujúcu obetu.
Ak to robil ešte aj po upozornení, čiže vedome, mohlo sa mu ďalšie prestupovanie sobotňajšieho zákona prekaziť aj ukameňovaním. Ako čítame, učeníci boli v tomto prípade už napomenutí.
A ďalej?
Ďalej riešil tento problém sám Ježiš.
Riešil ho metódou vtedajších rabínskych škôl. Namiesto priamej odpovede dal farizejom protiotázku.
Opýtal sa ich, či nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi, aby im naznačil, že ak v takýchto prípadoch chcú niekoho naprávať pomocou Zákona, musia dôkladne poznať aj Zákon, aj rozpoloženie toho, od koho žiadajú jeho zachovávanie.
Inými slovami, v podobných prípadoch musia uplatňovať Zákon nie podľa litery, ale podľa ducha, to jest podľa úmyslu toho, kto Zákon dal.
Isté je, že ten, ktorý ustanovil zákon o sobote, nemienil ním ľudí trápiť, ale im pomáhať.
Preto ak farizeji vymáhajú od ľudí Boží kult bez ohľadu na stav, v ktorom sa nachádzajú, konajú proti duchu Zákona, a potom aj proti vôli Zákonodarcu.


Prečo robia, čo neslobodno? – Prečo nezachovávajú sobotný predpis?
Neuvedomujú si, že tým opovrhujú Mojžišom a opovrhujú aj Bohom, ktorý ho poslal?

Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid? – Ak sa chcete riadiť zákonom, najmä ak chcete iných ním upravovať, musíte ho najprv vy dobre poznať.

Sobota bola ustanovená pre človeka. – A preto sa má človek pri jej zachovaní tak prispôsobiť Bohu, ako sa Boh pri jej ustanovení prispôsobil človeku.


Ak človek zachová Božie zákony podľa ducha, čiže podľa úmyslu Zákonodarcu, budú mu vždy pomocou.
V opačnom prípade sa mu stanú nezmyselným bremenom. Ak ich bude chcieť zachovať podľa litery, to jest všetky rovnako dôsledne, po čase zbadá, že to nejde, že to jednoducho nie je možné.
Ako vieme, medzi Pánovými príkazmi sú menšie a väčšie. A jeden z nich je prvý a najhlavnejší.
Z toho nám je jasné, že tam, kde sa dva z nich dostanú do sporu, jeden z nich musí ustúpiť.
Treba pritom, pravdaže, vedieť, ktorému v danej situácii treba dať prednosť a ktorý dočasne alebo i trvalejšie odsunúť.
Kto z nás sa však vyzná v tomto ťažkom umení? No netrápme sa príliš...
Máme tu predsa Cirkev, neomylnú učiteľku a vernú strážkyňu všetkých Božích poriadkov.


Pane, veľmi ťa prosíme o tvojho Svätého Ducha. Daj nám ho, keď počúvame alebo čítame tvoje slovo, ale najmä vtedy, keď máme riešiť zložité životné rozpoloženia a sme pritom obliehaní zákonníckou literou.
Rozmnož v nás v takýchto chvíľach múdrosť, silu, ale najmä poslušnosť voči učiacej Cirkvi, cez ktorú nám ty sám hovoríš, ako treba správne chápať a užitočne zachovávať tvoj svätý Zákon. Amen.

Keď Ježiš odrazil obvinenie, ktoré farizeji hodili na jeho učeníkov pre porušovanie soboty, v jeho blízkosti nastalo asi na chvíľu veľké ticho, veľmi vhodné pre vetu: „Syn človeka je pánom aj nad sobotou...“
Zdá sa, že tento Pánov výrok treba chápať v dvoch významoch, ktoré pochopíme z toho, čo nasleduje.
Ak bola sobota ustanovená pre človeka, a nie naopak, tak každý syn človeka je jej pánom.
Sobota má slúžiť jemu, nie on sobote.
K takému chápaniu vety nás vedie spojka „a tak“, ktorou sa táto veta uvádza.
Keďže človek sa zvykne veľmi mýliť ohľadom toho, čo mu osoží a čo mu škodí, a teda aj ohľadom užívania soboty, potrebné je, aby mu niekto povedal, ako si má v tento deň počínať. A potrebné je, aby to, čo mu je v tomto ohľade na osoh, niekto od neho aj požadoval.
A tu sa žiada pripustiť aj ďalší zmysel tohto Pánovho výroku.
Ježiš Kristus, Syn človeka v osobitnom význame, je najpovolanejší toto najosožnejšie využitie sviatočného dňa mu aj prikázať.
Ježiš Kristus to robí teraz prostredníctvom svojej Cirkvi, v ktorej ďalej s nami zostáva, aby nás v tomto ohľade chránil na jednej strane od škodlivého úzkoprsého zákonníctva a na druhej strane od rovnako škodlivej povoľnosti.


Syn človeka je – nielen učiteľom, ktorý vysvetľuje, čo treba vo sviatočný deň robiť a čo vynechať, ale aj Pánom, ktorý to, čo učí, má právo aj prikázať a požadovať.


Ježiš Kristus – Syn človeka oznámil, že je pánom aj nad sobotou – sviatočným dňom, a žiada, aby to bola pravda v každom prípade.
Aj v našom.
Ak si v tento deň doprajeme potrebný odpočinok, ak hojnejšie a pozornejšie počúvame jeho slovo, dychtivejšie prijímame premenený chlieb a ochotnejšie mu slúžime vo veriacich alebo v trpiacich bratoch, môžeme byť spokojní...
V takomto prípade je syn človeka naozaj pánom nad sobotou. Syn človeka, ktorým je Ježiš Kristus, i ten syn človeka, ktorým je každý z nás.


Pane, prosíme ťa, aby si sa odteraz ujal vlády nad všetkými našimi sviatočnými dňami.
Nech ti všetky odteraz patria.
Nech sú naozaj tvoje.
Nech ti v nich zvláštnym spôsobom patrí naša myseľ, nech ťa častejšie a hlasnejšie počuť v našich slovách a zreteľnejšie vidieť v našich činoch.
Nech naši trpiaci bratia najmä v tieto dni pocítia, že si medzi nami, že sa k nim cez nás približuješ so svojím orientujúcim slovom a so svojou slúžiacou a odpúšťajúcou láskou. Amen.

Tento ďalší spor s farizejmi bol pokračovaním a dovŕšením predchádzajúceho.
V ňom Ježiš ešte výraznejšie podčiarkol vetu: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu...“
Otázka, ktorú položil farizejom, keď sústredil ich pozornosť na ochrnutého, pre lepšie pochopenie problému by sa dala takto rozviesť:
Mám ho uzdraviť, a či nie?
Ak ho uzdravím, naruším podľa vás sobotu...
Ak ho nechám v jeho biede, zanedbám milosrdenstvo, ktoré – už sme to počuli – je viac ako obeta, a potom aj viac ako sobota.
Čo mám teda urobiť?
Čo uprednostniť?
Ako vidíte, stojíme pred problémom...
Uznajte, zákon o sobote nechce nikoho nútiť na hriech. A teda ani mňa na to mravné zlo, ktoré by vyplynulo zo zanedbania dobra.
Ale budem ešte konkrétnejší a osobnejší: Povedzte mi, či je dovolené v sobotu zachraňovať život, ako ho ja zachraňujem tomuto ochrnutému, alebo je dovolené tak naň niekomu číhať, ako naň číhate vy mne...
Keď Ježiš končil túto svoju reč, vo farizejských srdciach sa stále viac zahniezďovala vražedná nenávisť.
Ale on sa jej nebál.
Smelo sa pridŕžal ducha Božieho zákona a chromého uzdravil.


Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle? – Boží zákon nepozostáva predsa len zo zákazov.
Sú v ňom aj príkazy.
A v dôsledku toho jestvujú nielen hriešne činnosti, ale aj hriešne nečinnosti.
A všetkému, čo je hriešne, sa treba vyhnúť. Najmä vo sviatočný deň...

Vystri ruku – nech si farizeji všetkých čias a akýchkoľvek pomenovaní zapamätajú, že živý človek má vždy prednosť pred mŕtvou literou, že Bohu sa prakticky slúži cez blížneho a že kvôli nutnej pomoci bratom treba niekedy zniesť nielen napätia, závisti a hnevy, ale aj ohrozenia.


Toto Pánovo počínanie a toto jeho slovo sú pre nás ďalšou výzvou. A treba uznať, veľmi časovou.
Navykli sme si totiž na neutralitu, čo znamená aj na nečinnosť, ktorú si niekedy ospravedlňujeme veľmi svätými dôvodmi. Svoju hriešnu neochotu slúžiť Bohu v bratoch kryjeme aj sviatočným dňom. A tak si vyhotovujeme svätožiaru z toho, čo sa jej výslovne prieči.
Ako farizeji.
Musíme vedieť, že Ježišov prísny pohľad, ktorým sa pozrel v synagóge po svojich odporcoch, spočíva v takýchto prípadoch aj na nás.
Preskúmajme sa preto v tomto ohľade a opravme sa. Lebo je to karhajúci a odsudzujúci pohľad, ktorý nám rozhodne nemôže byť ľahostajný.


Pane, prosíme ťa, daj nám konečne pochopiť, že ešte nerobíme dosť dobra a že ho ešte nerobíme dosť dobre...
Pripomínaj nám to láskavo každým sviatkom a každým stretnutím sa s duchovnou alebo telesnou biedou našich bratov a sestier. Amen.

Spory o sobotu vyvolali medzi Ježišom a farizejmi veľké napätie.
A Ježiš usúdil, že by už nebolo vhodné rozmnožovať ich. Odišiel preto do ústrania.
Toto jeho počínanie sa bude hádam zdať niekomu čudné a opýta sa: Prečo ustúpil? Prečo sa skryl? Veď oplýval takou múdrosťou a vynikal takou mocou!
Na tieto otázky odpovedá evanjelista tak, že uvádza slová proroka Izaiáša (4, 1 – 4).
Podľa tejto nepriamej odpovede sa Ježiš nevyhýbal sporom s farizejmi zo slabosti. Vyhýbal sa im z poslušnosti voči tomu, ktorý ho poslal.
Podľa Otcovej vôle, naznačenej v spomínanom proroctve, nemal sa škriepiť s protivníkmi, ani krikom zhromažďovať okolo seba nadšené zástupy po námestiach.
Ale sa mal skláňať k nalomeným trstinám a tlejúcim knôtom, teda k chorým a hriešnym.
V týchto mal priviesť Božie právo k víťazstvu a dať nádej na spásu aj opovrhovaným pohanom, ktorí sa im svojím stavom veľmi podobali.


Nebude sa škriepiť. – Nebude násilne prenikať uši tých, čo si vedome a dobrovoľne zatvárajú srdcia.

Nikto nebude počuť na ulici jeho hlas – kde sa preháňajú ľudské starosti a kde sa navzájom prekrikujú ľudské vášne.

Kým neprivedie právo k víťazstvu – kým ľudia neuznajú, že patria Bohu so všetkým, čím sú a čo majú, zatiaľ bude medzi nimi Syn človeka ako slabý a ústupčivý, ako ukrivďovaný, a pritom veľmi trpezlivý.
Nie preto, že by sa tým vzdával svojho poslania, ale preto, že práve týmto spôsobom ho mohol istejšie splniť.


Ako málo sa ešte podobáme nášmu Pánovi...
Kričíme a útočíme aj tam, kde srdcia tých, čo nás počúvajú, nejavia ani najmenšiu známku čakanej zmeny.
A to nás popudzuje, aby sme kričali ešte viac.
Uhnúť z radu zdá sa nám v takýchto prípadoch ponižujúcim neúspechom.
Ďalej teda zvyšujeme hlas, aby sme získali čím viac stúpencov, zabúdajúc, že krik nie je ešte horlivosť. Býva často len jedným z prejavov zvýšeného záujmu o vlastnú česť. Získavanie spoločenských veličín a získavanie más môže ľahko viesť k pýche a pýcha ku krachu.
Dvíhanie nalomených trstín a kriesenie dymiacich knôtov je pre nás bezpečnejšie a dáva aj viac nádeje na apoštolský úspech alebo aspoň – a to je hlavné – na Božiu obľubu a odmenu.
Keď počúvame toto Božie slovo, stojíme v duchu pred Pánom ako pred svojím vzorom a príkladom...
Ak toto slovo aj uskutočníme, buďme si istí, že obstojíme, keď budeme raz pred ním stáť aj ako pred svojím Sudcom.


Pane Ježišu Kriste, v tomto tvojom slove si sa nám predstavil ako pokojný a pokorný sluha našej spásy.
Daj nám, prosíme, čím prv pochopiť, že len tam sa buduje Božie kráľovstvo, že len tam sa vydobýja Božie právo získavaním duší pre Boha, kde sa užívajú také spôsoby, aké si ty používal.
Buď nám, prosíme ťa, aj pomocníkom v tom, v čom si sa nám stal príkladom. Amen.

Ježiš začínal novú etapu svojho verejného pôsobenia. Začínal ju modlitbou, ktorá trvala celú noc.
Lukáš nám o tom píše: „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa...“
Z tejto správy cítiť, že v tomto prípade nešlo nášmu Pánovi o bežnú každodennú modlitbu, ale o nejakú inú, výnimočnú a veľmi dôležitú...
O čo mu v nej šlo, dozvedáme sa nepriamo z toho, čo nasledovalo bezprostredne po nej.
„Keď sa rozodnilo,“ píše evanjelista, „zavolal si učeníkov a vyvolil si z nich Dvanástich...“ (Lk 6, 13). Šlo mu teda o to, aby sa poradil, aby sa svojho nebeského Otca opýtal, ktorých si má vybrať za svojich spolupracovníkov a pokračovateľov svojho diela.
Táto Pánova celonočná modlitba vyznieva pre nás ako tichá, ale dôrazná pripomienka, že poznať poslanie, ktoré nám zveruje Boh, a poznať spôsob, akým ho máme vyplniť, nebýva vždy jednoduché. Niekedy si to od nás vyžiada aj takéto celonočné modlitby...


Vyšiel na vrch. – Hory nás odpútavajú od vyrušujúceho prostredia a nejako prirodzene dvíhajú našu myseľ k Bohu. Zároveň nám aj to pripomínajú, že bez námahy, ktorú predstavuje výstup na horu, sa človeku ťažko podarí stíšiť sa a spojiť sa s Bohom.

V modlitbe strávil celú noc. – Nie preto, aby protirečil svojim vlastným slovám: „Keď sa modlíte, nehovorte mnoho...“, ale aby nás upozornil, že pred Bohom treba niekedy dlho uvažovať nad tým, o čo prosiť, a niekedy aj nad tým, ako prosiť...


V živote stretáme ľudí, ktorí sa celé roky o niečo namáhali, ale keď vyčerpali čas, energiu a materiálne prostriedky, zo začatej cesty sa vrátili.
A stretáme aj takých, ktorí sa horlivo dali do spolupráce s inými ľuďmi a potom sa s nimi rozišli.
Škoda – povieme.
Áno, to je naozaj škoda...
Keby sa boli na začiatku radili s Bohom, hoci celú noc tak ako náš Pán, mohli v živote čosi viac dosiahnuť.
Ale keď ich ľutujeme, myslime pritom aj na seba. Skúmajme sa, či sa vieme pri modlitbe pýtať a potom aj počúvať... Počúvajúca modlitba je prvým predpokladom našej úspešnosti v podnikaniach.
Čo chce Boh, to sa vždy stane, ak nájde človeka, ktorý ho vie počúvať a potom pracovať pod jeho vedením.


Bože, dal si nám úlohu, ale na nás si ponechal, aby sme rozmýšľali, ako ju splniť a koho si k nej prizvať na pomoc. Nech nás naša snaha splniť ju vedie k častej a vážnej porade s tebou, k ochote konať tak, ako ty kážeš. Amen.

Zástupy, ktoré mal Ježiš okolo seba, pozostávali zakaždým z iných ľudí.
Nemohli byť preto dosť bezpečným základom pre jeho dielo.
Učeníci, čo s ním chodili, boli čímsi stálejším. Ale ani títo sa mu nezdali dosť istí.
Potreboval takých, ktorí by sa pripútali k nemu natrvalo. Potreboval niekoľkých, čo by prevzali jeho poslanie a náuku a v jeho mene ju zaniesli do celého sveta.
Stál pred rozhodnutím.
Bolo ich treba vybrať.
Nebolo to ľahké.
Prosil preto o radu Otca.
A prosil ho celú noc.
Ráno si ich vyvolil a nazval apoštolmi, to jest poverencami, delegátmi, ktorých mali ľudia tak prijať ako jeho samého.
Bolo ich dvanásť.
Neskoršie šiel vo výbere ďalej.
Z dvanástich si vyvolil troch a z tých jedného, ktorého nazval Skalou – Základom.
Takto postupoval náš Pán.
Od nestálych más k pevnému jednotlivcovi a od tohto potom späť k masám, ktoré mal tento vybraný spevňovať vo viere.
Vybral si práve dvanástich, najskôr preto, aby týmto číslom naznačil, že zakladá nový Boží ľud, ktorý nadväzuje na dvanásť kmeňov vyvoleného národa.


Keď sa rozodnilo. – Až potom konal. Čakal na svetlo. Hlavne na to, ktoré prichádza zhora – od Otca.

Vyvolil si z nich Dvanástich – aby zaprotirečil našej chuti mať okolo seba príliš veľa apoštolských pomocníkov, ale aj tej druhej – možno povedať opačnej –, pod vplyvom ktorej by človek pracoval pre Božie kráľovstvo najradšej sám.


Kristova Cirkev – to je od svojho začiatku výber a zostane ním až do svojho konca.
No nie je výberom preto, aby pohŕdala tými ostatnými, ale preto, aby im slúžila a pomáhala im stať sa tiež výberom a aby na túto službu aj ich stále viac uschopňovala.
Najmä pokorou.


Pane, prosíme ťa o tri veci, ktoré, ako vieme z vlastnej skúsenosti, nám v tvojej službe ešte veľmi často chýbajú. Prosíme ťa o túžbu byť tvojimi spolupracovníkmi, o ochotu dať sa na túto úlohu pripraviť tak, ako ty chceš, a potom sa dať poslať, kde nás ty najviac potrebuješ. Amen.

Vzrastajúci počet poslucháčov nútil Ježiša nechať občas synagógu a súkromný dom a vyjsť na voľné priestranstvo. V tomto prípade bol na stopäťdesiatmetrovom kopci nad jazerom pri Tabghe.
Výrazy „posadil sa“ a „otvoril ústa“ predstavujú ho ako učiteľa a zároveň upozorňujú na dôležitosť toho, čo tu povedal.
Bol to jeho prvý väčší náukový celok, ktorý je akousi ozvenou jeho počiatočnej výzvy: „Kajajte sa a verte evanjeliu...“ V prvej časti tohto celku – v blahoslavenstvách – sa ozýva jeho: „Kajajte sa...“
V druhej, ktorú charakterizujú slová: „Ja vám však hovorím...“, počujeme jeho: „Verte evanjeliu...“, to jest tomu, čo vám hovorím...
Prvoradou pozoruhodnosťou tejto Ježišovej reči je, že ňou búra poslucháčom doterajšie predstavy o mesiášskom kráľovstve.
Nehovorí tu o ňom ako o nejakom bezbolestnom pozemskom raji Abrahámových potomkov.
Naopak.
Predstavuje ho ako duchovnú ríšu, do ktorej sa človek dostáva len za cenu mnohých sebazáporov.
Veľká náročnosť reči na vrchu viedla niektorých vykladačov Písma k domnienke, že len niektoré jej časti patrili zástupom.
Tie náročnejšie boli vraj určené len učeníkom. Táto domnienka však neobstojí.
Nepotvrdzuje ju ani sama reč na vrchu, ani ostatné časti Ježišovej blahozvesti.
Treba preto povedať, že nároky v nej vyslovené sa ukladajú všetkým, ktorí zatúžili po blaženostiach ohlasovaného Božieho kráľovstva.


Vystúpil na vrch. – Najprv na horu modlitby, až potom na horu práce.
Najprv on počúval Otca, až potom dal počuť seba...

Otvoril ústa – keď sa dobročinnosťou pripravil na toto svoje vystúpenie.
Ako pravý kazateľ prehovoril slovami až po reči skutkov.


Božiemu slovu patrí vždy veľká vážnosť.
Vtedy, keď sa prijíma, i vtedy, keď sa odovzdáva. Pripomína nám to náš Pán, ktorý až potom otvoril ústa, aby prehovoril, keď sa najprv modlil, rozmýšľal, radil sa s Otcom, keď našiel vhodné prostredie a sadol si, aby získal potrebnú pozornosť.
A pripomínajú nám to aj jeho poslucháči, z ktorých mnohí prišli kvôli jeho slovu veľmi zďaleka.
Evanjelista spomína ľudí z Galiley, z Dekapola, z Jeruzalema, ba i zo Zajordánska.
Ak si uvedomujeme, že ideme počúvať presne to, čo oni vtedy počúvali, nemali by sme ľutovať nijakú námahu, vyplývajúcu z dôkladného sústredenia sa na Ježišovo slovo.


Pane, ty si viackrát nazval blahoslavenými tých, čo počúvajú tvoje slovo a zachovávajú ho.
Obdaruj nás, prosíme ťa, potrebnou pozornosťou, keď nám ideš osobitne hovoriť o podmienkach našej pozemskej i nebeskej blaženosti, a obdaruj nás, prosíme, aj schopnosťou tieto podmienky spásy aj iným zodpovedne oznamovať. Amen.

Na úsvite dejín spásy chudoba nepatrila medzi znaky obľúbenosti u Boha.
A v židovských náboženských obciach sa ešte veľmi dlho pokladala za Boží trest.
Aj vtedy ešte, keď už Kniha žalmov a Kniha Jób dosť jasne dávali najavo, že Boh má aj medzi chudobnými svojich priateľov.
Musel to byť preto naozaj veľmi silný náraz na vžitý názor, keď Ježiš vystúpil na vrch a vyhlásil ju za prvú podmienku blaženosti v Božom kráľovstve...
Najmä keď si uvedomíme, že hovoril o chudobe ducha, v ktorej sa človek nezrodil a ktorú mu nikto ani nevnútil, ale si ju sám slobodne zvolil, aby sa mohol tesnejšie primknúť k Bohu, ktorý v dostatočnej miere a v pravom čase dá chlieb, šaty i bývanie každému, kto hľadá jeho kráľovstvo.
Základom chudoby ducha je vedomie vlastnej úbohosti a pocit všestrannej závislosti od Božieho milosrdenstva. A Ježišovo prvé blahoslavenstvo sa sľubuje len tým, čo stále žijú v tomto vedomí.
Pre tých, čo žijú v pocite hmotnej sebestačnosti, má inakší prísľub...
Takýto: Beda vám, boháči...
A tým, čo žijú vo vedomí duchovnej sebestačnosti, hovorí podobne: Beda vám, farizeji!


Blahoslavení chudobní v duchu – opierajúci sa jedine o Boha, ktorý má všetko, čo im chýba, a všetko môže, čo oni nevládzu...

Blahoslavení chudobní v duchu – ktorí sa okrem Boha nespoliehajú na nič – ani na svoju chudobu.


Chudobní duchom sú tí, čo denne prijímajú život svojho tela a svojej duše z Božej dlane ako almužnu, ako nezaslúžený dar, čo denne oň prosia a denne zaň ďakujú, čo nevidia svoj život vo vlastných rukách, ale v Božích, ktorým je hodné viac veriť ako svojim vlastným.
Chudobní duchom neopierajú svoj časný život o svoje zásoby a o svojich lekárov, ani duchovný o svoju zákonnícku spravodlivosť.
Veria len Bohu a jedine jemu.
A Ježiš len týmto sľubuje blaženosť.
Ostatným všetkým vyslovuje hrozbu.
Ak ešte nevieme s istotou povedať, medzi ktorých patríme, mali by sme sa tu zastaviť a zamyslieť.
Mali by sme si všimnúť, ako vyjadrujeme svoju závislosť od Boha v oblasti tela...
Či si nerobíme napríklad nepotrebné zásoby v peniazoch, v pokrmoch, v šatstve a v bývaní. Či máme len to, bez čoho sa naozaj nemôžeme zaobísť.
A takisto by sme si mali zistiť, ako vyjadrujeme svoju závislosť od Boha v oblasti ducha... Či sa nespoliehame na svoje minulé dobré skutky, či si dosť uvedomujeme, že ich hneď môžeme stratiť, ak Boh čo len na chvíľu odtiahne od nás svoju dobrotivú ruku...
Alebo či nevidíme svoju duchovnú bohatosť v dobrých predsavzatiach, vo veľkých apoštolských plánoch...
Či sme dostatočne presvedčení, že ani z týchto nič nebude, ak nám Boh nedá na ich uskutočnenie svoju pomoc. Vo všeobecnosti možno povedať, že pred Bohom sme tým bohatší, čím chudobnejší sa pred ním cítime...


Pane, prosíme ťa, daj nám čím prv pochopiť, že jediným skutočným naším bohatstvom si ty a že najbiednejší spomedzi ľudí sme vtedy, keď chceme byť bohatí bez teba. Amen.

Druhé blahorečenie na vrchu patrilo žalostiacim, ktorí mali to šťastie, že stretli v živote bolesť.
Bolesť je totiž ponuka k láske a láska je jediná hodnota, ktorú Boh odmieňa večnou blaženosťou.
Tí, čo uverili Ježišovi, nemali by sa preto ponárať do smútku, keď strácajú zdravie, česť, drahé osoby alebo majetok. Mali by len na to myslieť, ako premeniť tieto straty na jediný opravdivý zisk, na lásku k tomu, ktorý sa nikdy nedá človeku prevýšiť vo veľkodušnosti.
A mali by neustále ďakovať, že si nemusia hľadať bolesť. Človek sa totiž veľmi ťažko odhodláva stretnúť sa s ňou. Tým, čo ju majú, stačí už len prijať ju.
A každú.
A hocijakú.
Niet na svete takej, z ktorej by sa nedala spraviť láska a z lásky odmena.
Ale zdá sa, že nášmu Pánovi tu ide zvlášť o tie bolesti, ktoré sú prv láskou než utrpením.
Akou je napríklad láska k pravde, najmä k Božej pravde, ktorá má vždy svoje bolestné dôsledky.
Vo svetle Božej pravdy spoznáva človek aj to, čo iných vôbec nepáli.
Najmä vlastný hriech.
A človek je zvlášť vtedy blažený, keď trpí a žalostí pre tento...


Blahoslavení plačúci – ide tu o tých, ktorí plačú nie preto, že musia trpieť, ale preto, že nevedia ešte dosť pohotovo využiť svoju bolesť na oslavu trikrát svätého Boha.


Všetky bolesti sú v Otcových rukách.
A on im dovolí len natoľko sa nás dotknúť, nakoľko nám môžu osožiť.
Ani jednej nedá uplatniť sa nad naše sily.
Ak nám teda daktorá uškodí, to nie je Otcova chyba. Tým, ktorí ho chcú milovať, je všetko na osoh.
Niektorá z tých mnohých, ktoré sa na čas alebo trvalejšie dotknú ľudskej duše alebo tela, trápi zaiste aj nás.
Veď ktorý kresťan by neskúsil rozlúčky s potrebnými vecami, s milými osobami, navykanie si na to, čo nie je príjemné; ktorý by neskúsil ohovárky, zlomyseľné kríženie plánov alebo aj prenasledovania?
Blažený, kto vie všetko využiť, všetko premeniť na lásku k Bohu, dokonca aj tú najväčšiu stratu, stratu práve tejto lásky...


Bože, ďakujeme ti, že nás týmto slovom svojho Syna povzbudzuješ prijímať bolesť a kážeš veriť, že každú dávaš ty ako podklad pre lásku, ktorou si získavame tvoju večnú odmenu...
Rozmnož v nás túto vieru a my pod jej vplyvom už tu začneme byť blažení. Amen.

V tomto treťom vyhlásení na vrchu ide nášmu Pánovi o tých, čo si nechcú riešiť spory s ľuďmi sami. O tých mu ide, ktorí keď povedia a urobia, čo treba, a tak ako treba, viacej sa už neznepokojujú...
Nekričia pri ťažkostiach, nech im ide o akýkoľvek veľký cieľ...
Veria, že Boh má viac možností ako oni a môže v pravý čas urobiť, čo sami nevládzu.
Pri sporoch s ľuďmi zostávajú preto vždy radšej nákovou ako kladivom, ale takou, ktorá sa príliš nerozozvučí ani pod tým najtvrdším úderom.
Aj oni síce idú za svojím cieľom, aby splnili poslanie, dbajú však, aby aj iní mohli spĺňať svoje...
Sú preto ústupčiví, trpezliví a vždy pokojní. Pán o nich vyhlásil, že budú dedičmi zeme.
Chcel tým povedať, že ako za Mojžiša vošli do Zasľúbenej zeme len tí, čo nešomrali pri prechode púšťou, tak aj do nebeského kráľovstva sa dostanú len tí, čo bez reptania prijímajú ťažkosti svojho pozemského putovania.


Blahoslavení tichí. – Nie tí, čo žijú v opatrnej nečinnosti, a preto mlčia ako cintoríny a ich hroby. Ale tí, čo usilovne pracujú pre Božie kráľovstvo, no bez toho, aby sa búrili pri ťažkostiach, bedákali pri nepochopeniach a chvastali sa pri úspechoch.
Týchto nazýva Pán blahoslavenými.
Týchto, čo veria v prevahu Božích prostriedkov nad ľudskými, a preto i v najťažších situáciách sa držia nad hladinou bežnej nervozity a roztrpčenosti.

Blahoslavení tichí – ktorí stále nejako kričia do svojho okolia, ale bez hluku, a víťazia nad inými tým, že víťazia nad sebou.


Opakom tichých sú takí, čo dávajú iným pociťovať každú svoju radosť i bolesť, každý svoj hnev, vedomosť, moc i šikovnosť, čo nečakajú pri riešení svojich problémov pokojne na Boha, ale snažia sa pomôcť si sami.
Nepatríme medzi nich?
Čo by sa dalo a malo povedať o našej radosti?
Nie je príliš hlučná?
Neprejavuje sa na úkor radosti iných?
A nebýva prenáhlená?
Vieme odložiť jej prejavy na príhodnejší čas alebo sa ich aj úplne zrieknuť, ak to vyžaduje dobro našich bratov?
A čo by sa dalo a malo povedať o našich bolestiach? Nebedákame pred každým, koho stretneme?
A keď sa nás zmocní hnev, nemýlime si jeho výbuchy s prejavmi úprimnosti alebo horlivosti?
Tí, ktorým Pán sľubuje túto blaženosť, sú tichí aj tam, kde to iní už nevedia vydržať.
A ešte sa treba opýtať, či nezdôrazňujeme svoje vedomosti, svoju výrečnosť, či sa nevystatujeme svojím majetkom, prípadne telesným zovňajškom...
A potom, keď si na toto odpovieme, skúmajme sa, či nie sme hluční ešte aj v iných oblastiach...


Pane, aby sme dosiahli „zasľúbenú zem“ tvojho kráľovstva, prosíme ťa o veľkú dôveru v tvoju moc a v tvoju dobrotu.
Nech stále pevne veríme, že ty potresceš zlo, ktoré nevinne trpíme, a odmeníš každé dobro, ktoré s pravým zámerom preukážeme...
A nech je táto naša tichosť a vyrovnanosť taká výrečná, aby bolo každému zrejmé, že je to dôsledok našej dôvery v teba. Amen.

Hlad a smäd sú veľmi nepríjemné stavy.
Keď sa v človeku objavia bez jeho viny, vtedy vzniká v ňom okrem bolestnej túžby po jedle a nápoji aj hlad po spravodlivosti, hlad po tom, aby sa vo svete plnila Božia vôľa, a tak sa dostalo každej ľudskej duši a každému ľudskému telu, čo im patrí.
Niektorých sa odveký nedostatok spravodlivosti a z neho plynúci hlad dotýka veľmi bolestne.
Ale náš Pán takýchto uisťuje, že už teraz môžu byť blahoslavení.
A síce nádejou, že svitne deň, keď budú plne nasýtení. Boh raz uplatní svoju spravodlivosť a každému dá podľa jeho skutkov.
Ale hlad po spravodlivosti nemá byť len akýmsi trpným čakaním.
Správne sa prejavuje stálym úsilím o to, aby sa ľuďom dostalo, čo im patrí. Možné je, že pre ľudskú slabosť a zlobu budú túžiaci po spravodlivosti dlho neúspešní, čím sa táto ich bolesť, tento ich hlad bude ešte zväčšovať.
Ak sa bude úmerne zväčšovať aj ich úsilie dosiahnuť vo svojom prostredí spravodlivosť, bude tým rásť aj ich nádej na odmenu. A v dôsledku tejto nádeje aj ich radosť.


Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti – ktorí vedia, že všetko v nich a okolo nich nie je ešte v dostatočnom poriadku, ale ktorí sa aj pričiňujú, aby sa to čím prv napravilo.

Blahoslavení – ktorí sa tak namáhajú o spravodlivosť, že sú nútení znášať preto nespravodlivosť.


Kto pociťuje hlad po spravodlivosti, o tom možno povedať, že duchovne ešte žije.
Kto nič necíti v tomto ohľade, už umrel alebo nemá k tomu ďaleko...
Tešme sa, ak nás to trápi, alebo lepšie, ak sa trápime preto, že sa ani Bohu, ani ľuďom nedostáva, čo im patrí.
Takéto utrpenie plodí vždy nádej na odmenu spravodlivých.


Pane, vieme, akí vynachádzaví a vytrvalí bývajú tí, čo cítia hlad a smäd po hmotnom chlebe a nápoji.
Daj, prosíme, aby sme sa im podobali tam, kde ide o spravodlivosť, a zachovaj nám túto podobnosť s nimi, až kým nebudeme úplne nasýtení tebou, našou najvyššou spravodlivosťou. Amen.

Ježiš neblahorečil chudobných, plačúcich, ústupčivých a hladných po spravodlivosti preto, žeby mal radosť z ich bolesti alebo z ich spoločenskej podradenosti.
Keby to bolo tak, nebol by blahorečil milosrdných za to, že sa súcitne skláňajú nad každým, kto trpí a potrebuje pomoc.
Nie. Ježiš neblahorečil utrpenie...
Blahorečil lásku, ktorú nemožno bez utrpenia nikomu prejaviť, ba bez utrpenia si ju nemožno ani predstaviť v jej dvoch základných podobách, v podobe odpúšťania a v podobe služby.
Isté je, že mnohí potrebujú naše odpustenie a mnohí našu službu, slovom, naše milosrdenstvo...
Ale najviac tí, čo ešte nepoznajú Boha a svoje utrpenie si preto nemôžu zmierňovať vierou v jeho moc a dobrotu a vierou v jeho večnú odmenu...
Preto zo všetkých milosrdných najmilosrdnejší a potom aj najblahoslavenejší budú zaiste tí, ktorí sa budú namáhať o to, aby sa ich bratia a sestry dostali čím prv k viere v Boha, tí, ktorí im budú sprístupňovať Božie milosrdenstvo tak, že im budú dávať pociťovať svoje.


Blahoslavení milosrdní – to jest tí, čo prijímajú iných takých, akí sú, zahrňujú ich láskou, akú práve potrebujú, aby im pomohli dosiahnuť Božiu lásku, pre ktorú sme všetci stvorení.


Milosrdenstvo je akýmsi naším duchovným dýchaním. Dostávame ho, aby sme ho dávali.
Dávame ho, aby sme ho dostali.
Kto by ho niekomu odoprel, zastavil by si tento dych a duchovne by sa zadusil.
Ale treba poznamenať, že milosrdenstvo môže mať rozličné podoby. Môže byť súcitné, odpúšťajúce, pomáhajúce a môže byť výchovné, ale potom aj bolestivé...
Všetko je milosrdenstvom, čo pochádza z lásky a čo k Božej láske vedie.
Mali by sme uvážiť, ktoré svoje skutky pokladáme za milosrdenstvo a ktorým dávame toto meno neprávom.
Je to dôležité vedieť.
Lebo len milosrdní dosiahnu milosrdenstvo.


Pane, pretvor naše srdcia a nauč nás tak milovať ľudí, ako nás ty miluješ.
Nauč nás zbavovať ich chýb, ktoré ešte majú, a tie, ktoré sa im pre ich slabosť nepodarilo zatiaľ odstrániť, tak im odpúšťať, ako nám ty odpúšťaš.
Nauč nás, prosíme ťa, tomuto veľkému umeniu, bez ktorého sa ti nikto z nás nemôže páčiť. Amen.

Keď náš Pán blahorečil čisté srdcia, jeho poslucháči vedeli, na koho myslel. O tých hovoril, že uvidia Boha, ktorí nemajú iný záujem, ako spoznávať Božiu tvár a spĺňať Božiu vôľu.
Takíto budú vidieť Boha už tu, v tomto živote.
Všade, kam sa len pohnú, budú nachádzať stopy jeho múdrosti, dobroty a krásy.
Budú ho vidieť týmto nepriamym, ale predsa oblažujúcim spôsobom v kvetoch na lúke, vo hviezdach na oblohe, v ríši pohyblivých zvierat i v ríši nehybných skál.
Ale aj inde.
Budú ho stretať aj v udalostiach, v životných príhodách ako niekoho tajomne, ale pritom mocne pôsobiaceho pri tvorení dejín celého ľudstva, ale aj pri tvorení dejín každého, akokoľvek nepatrného jednotlivca...
A každé objavenie jeho stopy, či už v prírode a či v ľudskom živote, bude pre čisté srdcia novým krokom k večnému a plne oblažujúcemu pohľadu na Božiu tvár...
Nevieme, ako sa zachovali a čo urobili po vyhlásení tejto blaženosti Ježišovi poslucháči.
Ale nech nám stačí, ak vieme, čo máme po jej vyhlásení urobiť my.


Blahoslavení čistého srdca. – Nie však prázdneho srdca. Prázdnota neblaží.
Kto si ho naplní Božím zmýšľaním, ten si ho tým aj očistí.

Blahoslavení – tí, čo si uvedomujú, že čisté srdce sa nededí, ale sa denne vyprosuje a denne vydobýja kajúcim prispôsobovaním vlastnej vôle spoznaným Božím prianiam.


Jedni sú čistého srdca preto, že nedovolia, aby sa im v ňom čo len na chvíľu usadili záujmy, ktoré nevedú k Bohu.
Druhí zasa preto, že úprimným pokáním hneď vypudzujú z neho tie, ktoré sa im doňho dostali pod vplyvom tela, sveta a diabla.
Tých, čo si zachovávajú srdce v čistote týmto druhým spôsobom, bude medzi nami, zaiste, nepomerne viac.
Ak je pravdepodobné alebo dokonca isté, že aj my patríme medzi nich, nemali by sme zostávať ľahostajní voči nijakej zlej, posudzovačnej, smilnej a chamtivej myšlienke alebo túžbe a mali by sme dbať preto na pravidelnú sebakontrolu a na pravidelné očisťujúce úkony pokánia.


Bože, ty nám oznamuješ, že nič nečisté nepríde k tebe a len tí ťa uvidia, čo budú mať čisté srdce.
Ďakujeme ti za toto tvoje slovo, ktorým nám kážeš zachovať si srdce v čistote a povzbudzuješ nás čím prv si ju získať, ak sme ju nanešťastie stratili.
Prosíme ťa, buď v tomto i ďalej naším rozkazovateľom, povzbuditeľom, ale, Pane, aj pomocníkom. Amen.

Latinské slovo „pacifici“ dosť zreteľne hovorí, koho mal pred svojím duchovným zrakom náš Pán, keď vyhlasoval toto blahoslavenstvo.
Podľa presného prekladu tohto slova blahorečil tu „pokojtvoriacich“. Tých, čo natrvalo zakotvili v Bohu a vierou v jeho moc a dobrotu držia sa nad hladinou bežnej nervozity.
Na tých myslel, ktorí sa všade cítia v Božích rukách, a preto neprepadajú strachu ani tam, kde im ide o život, a tobôž nie tam, kde im ide len o chlieb alebo o osobnú česť.
„Pokojtvoriaci“ sú ľudia, ktorých nič nevyruší, ani strata, ani zisk, ktorí svojím slovom, pohľadom či posunkom pripomínajú okolitému svetu, že nad všetkým a za všetkým stojí Boh, ktorý nedovolí zaťažiť človeka viac, ako je schopný uniesť...
„Pokojtvoriaci“ každým svojím postojom a každým svojím činom vydávajú teda svedectvo o Bohu, ktorý je našou silou, keď bojujeme, našou ochranou, keď sme ohrozovaní, a naším milosrdenstvom, keď pre svoju slabosť zlyhávame...
Všestranne podávanou pravdou o všadeprítomnom, mocnom a dobrom Bohu stávajú sa vo svojom prostredí tvorcami pokoja a podľa Pánovho prísľubu aj tvorcami svojho šťastia.


Blahoslavení „pokojtvoriaci“ – nie tí, čo si od každého požadujú pokoj pre seba, ale čo ho každému odovzdávajú cez seba.

„Pokojtvoriaci“ – tí, čo sa natoľko priblížili vierou k Bohu, že v ich prítomnosti aj iní pociťujú Božiu moc a dobrotu.


Ak sa pokoj chápe ako spočinutie v cieli, a pre nás je cieľovým bodom Boh, vieme, kde ho máme pre seba hľadať a ako ho pre iných tvoriť.
Zatiaľ ho budeme dosahovať, samozrejme, len vierou v Božiu všadeprítomnosť a touto vierou ho aj v iných tvoriť. Ale ak v tomto úsilí vytrváme do konca, objavíme sa raz pred Božou tvárou ako Boží synovia a dediči jeho večne blaženého pokoja.


Dobrý Bože, ak tvoríme pokoj, my sa tvojimi synmi nielen voláme, ale nimi aj sme.
Daj nám pochopiť pri tejto príležitosti, že môžeme len to dať, čo sami máme, a len to môžeme mať, o čo s vierou prosíme a o čo sa s tvojou pomocou namáhame.
Pomáhaj nám, prosíme, stať sa horlivými tvorcami toho pokoja, ktorý sa rozdávaním neumenšuje, ale rastie, zväčšuje sa do nekonečných rozmerov. Amen.

Blahoslavení, ktorých prenasledujú...
Pre spravodlivosť – dodáva Pán.
A v nasledujúcej vete pripája ešte toto vysvetlenie: pre mňa.
Ide teda o spravodlivosť, ktorú on stelesňuje, predstavuje i hlása a ktorú aj my dostávame do seba, keď ho počúvame a nasledujeme.
Túto spravodlivosť svet neznáša.
Nie preto, že by bola sama osebe škodlivá a trestuhodná. Nenávidí a prenasleduje ju všade, kde ju nájde, len preto, že ho usvedčuje z nespravodlivosti, že ho usvedčuje z jeho hriechu. Aby to však mohol robiť, musí dať jej predstaviteľov a ohlasovateľov do súvisu s niečím, čo je naozaj zlé a odsúdeniahodné.
Robí tak pomocou klamstiev a ohovárok.
Už od nepamäti.
Potvrdzujú nám to najmä osudy prorokov.
Mnohí z nich aj životom zaplatili svoju lásku k spravodlivosti.
Ježiš nás povzbudzuje nasledovať ich a blahoslavenými nazýva všetkých, čo pre ňu podstupujú akékoľvek príkoria.
Takíto sa cítia blahoslavenými najprv preto, že podobné prenasledovania sú pre nich zrejmým znakom ich príslušnosti k Pánovi.
„Žiak nie je nad učiteľa,“ povedal, „mňa prenasledovali, aj vás budú prenasledovať.“
Ale hlavne sú blahoslavení preto, že prenasledovaním pre spravodlivosť získavajú nádej na hojnú odplatu v nebi...
A nakoniec si treba ešte aj to všimnúť, že Ježiš pokladá prenasledovanie pre spravodlivosť za taký zrejmý znak učeníctva a za taký silný dôvod nádeje na nebo, že tým, ktorí ho znášajú, káže nielen sa radovať, ale i veseliť sa.


Blahoslavení ste, keď vás budú prenasledovať pre mňa... – keď vás budú zaznávať, odstrkovať i biť pre moju náuku, pre moje slovo, ktoré vám nedovolí prisviedčať klamstvám, podporovať násilia a krádeže a dávať svoje telá do rúk alebo do očú, do ktorých nepatria.

Blahoslavení ste – keď budete svedomito plniť svoju prorockú úlohu a smelo nazývať hriech hriechom a čnosť čnosťou...

Radujte sa – keď vás budú prenasledovať alebo zle o vás hovoriť pre poslušnosť týmto mojim slovám.


„Nie je nám divné, že nás nechce nikto ukrižovať?“ pýta sa prorockou charizmou obdarený muž svojich spohodlnených kresťanských bratov...
Ak nás zatiaľ nikto ani neohovára, ani nebije pre spravodlivosť, ktorá je v podobnosti s Kristom, je to výzva, aby sme sami seba začali hneď prenasledovať pre všetky tie malé i veľké odchýlky od jeho príkladu a od jeho náuky, pre všetky tie taktické prispôsobovania sa svetu a svojmu v pohodlí žijúcemu prostrediu.
Nie je v povahe Kristových učeníkov vyvolávať spory v prostredí, v ktorom žijú, ale nie je v ich povahe ani vyhýbať sa im.
Ak sme zatiaľ bez nich, sme ako kresťania podozriví z nekresťanskej hladkosti, z postupného prispôsobovania sa svetu v názore i v konaní.


Pane, kážeš nám vyhýbať sa prenasledovaniu, ale ako počúvame, aj to nám hovoríš, že v prípadoch, kde sa mu nemožno vyhnúť pre vernosť tvojmu slovu, máme sa z neho tešiť, lebo je jasným znakom, že sme už tvoji, a ak vytrváme, budeme tvoji ešte viac...
Nedovoľ nám, prosíme, zabudnúť na toto uistenie, najmä nie v tých ťažkých rozpoloženiach, do ktorých nás kvôli svojmu kráľovstvu ty sám pošleš. Amen.

Keď Ježiš nazval svojich učeníkov soľou, veľmi názorne im povedal, čo majú vo svete robiť a čoho sa majú chrániť.
Majú zachovávať svet pred mravnou hnilobou a svojou optimistickou vyrovnanosťou pochádzajúcou z viery v Boha majú v ňom udržiavať túžbu po živote.
Ale zároveň dávať pozor, aby oni sami duchovne nezvetrali...
Keby svet nenašiel v nich, čo tak veľmi potrebuje, vo svojom sklamaní by dostal chuť zavrhnúť a pošliapať ich ako zbytočných.
Zdá sa, akoby náš Pán týmto obrazom dopĺňal svoje posledné blahoslavenstvo – blahoslavenstvo prenasledovaných pre spravodlivosť. Akoby chcel ešte dodať, že svet bude vždy nejako prenasledovať tých, čo sa rozhodli nasledovať Božieho Syna.
Raz preto, že sú jeho, že sú soľou.
Inokedy preto, že ňou nie sú, hoci by mali byť...
Niektorí pri čítaní tohto úryvku myslia aj na iné vlastnosti soli. Napríklad na jej farbu a jej veľmi jednoduchú kryštalickú sústavu, ako aj na jej schopnosť miešať sa s inými látkami a poznačovať ich svojou chuťou...
Ale nám stačí, ak sa budeme usilovať byť soľou aspoň v tom, v čom nás ňou chcel mať náš Pán, keď o nej hovoril, ak budeme schopní chrániť svet od mravného zahnívania a od znechucujúceho pesimizmu.


Vy ste soľ – čosi veľmi všedné, každodenné, bežné...
Ale pritom niečo veľmi vzácne, ba treba povedať, priamo nenahraditeľné.

Ak soľ stratí chuť – záujem, ktorý bol o ňu, mení sa na pohŕdanie.


Ak svojou prítomnosťou nepoznačujeme prostredie, do ktorého nás vložil Boh, ešte nie sme soľou... Alebo sme už ňou prestali byť, zvetrali sme a stali sme sa zbytočnými.
Tak hovorí Ježiš.
A tak hovoria aj ľudia...
Ak nie slovom, skutkami určite... A my tu ako myslíme?
Nepresviedčame seba a iných, že je možné žiť medzi ľuďmi a nestarať sa o to, ako ich ovplyvňujeme svojím slovom a svojím príkladom?
Ježiš Kristus, ktorý bude naším sudcom i odplatiteľom, hovorí, že nie sme medzi ľuďmi len tak.
Dôvod našej prítomnosti vo svete je veľmi vážny. Volá sa zodpovednosť.
Pod vplyvom tohto Pánovho slova sa preto treba zastaviť a dôkladne preskúmať, ako spĺňame úlohu soli v rodine, v ktorej žijeme, v domácnosti, v ktorej bývame, a na pracovisku, kde trávime takú veľkú časť svojich dní...
Ak je naše kresťanské pôsobenie na okolie slabé alebo až veľmi slabé, takmer nijaké, čo je príčinou?
Nie naša hrdá neprispôsobivosť?
Nie pohodlná lenivosť alebo nenásytná chamtivosť?
Ako bude oddnes vyzerať naša snaha o zvýšenie kresťanskej účinnosti v prostrediach, v ktorých máme určené žiť a pracovať?


Pane, bolo by smutné a bolestné, keby nás ľudia odmietali a po nás šliapali preto, že nie sme soľou, že nie sme ešte dosť tvoji...
Chráň si nás, prosíme, aby sme ti nezvetrali. Veď si nás preto rozosial po svete, aby si ho aj naším prostredníctvom chránil pred nechutenstvom a mravným zahnívaním, vyúsťujúcim do večnej smrti.
Chráň si svoju soľ. Stále ju posilňuj svojou milosťou. Amen.

Ježiš nazval svojich učeníkov soľou. A potom aj svetlom.
Tak ako seba... (Jn 8, 12).
Soľou preto, že majú chrániť svet od mravného zahnívania a pričiňovať sa, aby ľudia zostali ľuďmi...
Svetlom preto, že ich prostredníctvom majú ľudia spoznávať Boha a stávať sa tak Božími ľuďmi...
Majú ľuďom sprístupniť Syna, cez ktorého sa potom dostanú k Otcovi.
Túto úlohu však splnia len vtedy, keď sa mu stanú podobnými v myslení, v slove, ale najmä v živote.
A keď ju budú plniť bez najmenšej prestávky, nepretržite, budú pred očami ľudí ako mesto na návrší, ktoré sa nemá kam ukryť, a nie ako horiaca svieca, ktorá pod mericou stráca dôvod svojho bytia a čoskoro aj sama zhasne.
Pánovi učeníci musia stáť na mieste, z ktorého je ich svetlo najúčinnejšie.
A musia pritom naplno horieť.
Tlením by nikomu neposlúžili.
Ich skutky majú byť teda výrazne Božie, také, aby každý, kto ich dôkladne skúma, musel pripustiť, že im k nim dáva vnuknutia a silu sám Boh.
Ich činy nemusia byť v každom prípade výnimočné, do očú bijúce.
Drobné skromné skutky môžu niekedy viac povedať o Božom prebývaní a pôsobení v človeku ako tie veľké, obdivuhodné...
Vo všeobecnosti nám týmto svojím slovom chcel Pán pripomenúť, že kto sa stal jeho učeníkom, musí ním zostať vždy, všade a do všetkých dôsledkov.
Bez stálej snahy o výraznú podobnosť s ním, ktorý je prvým a pravým svetlom sveta, nemôže ani jeden jeho učeník splniť svoje poslanie, dosiahnuť potrebnú užitočnosť a získať nádej na jeho odmenu.


Vy ste svetlo – poslaní ste zápasiť s tmou, ktorú by ste nepremohli, keby ste boli len čmudiacimi knôtmi...
Ak chcete poslúžiť, nemôžete iba tlieť.
Musíte horieť, aj keď viete, že to znamená umenšovať sa a postupne sa stravovať.

Lampu stavajú na svietnik – aby svietila všetkým, čo sú v dome...
Všetkým, čo patria do pokrvnej alebo duchovnej rodiny... Nebýva to ľahké...
Vzdialeným sa dá posvietiť aj slovami.
Ale pre tých, čo sú v dome, sú svetlom hlavne skutky.

Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi – aby ďakovali za vás Bohu, že vám dal poslanie, ochotu i schopnosť byť pre nich svetlom.


Pán Boh dáva všetkým ľuďom možnosť dosiahnuť čnosť, čnosťou jeho obľubu a obľubou odmenu.
Ale voči nasledovníkom svojho Syna je štedrejší...
Týmto dáva silu k takým čnostiam, ktorými sa stávajú pre iných svetlom.
Svojou väčšou silou, prenikavejšou múdrosťou, výraznejšou umiernenosťou a presnejšou spravodlivosťou sú pre svoje okolie živým svedectvom o Božej prítomnosti a o Božom pôsobení vo svete.
Dalo by sa to aj o nás povedať?
Aká je naša sila v podobe odvahy i výdrže? Prejavuje sa aj tam, kde ju iní bežne strácajú?
A čo naša múdrosť v slovách a v celom našom počínaní? Je schopná presviedčať ľudí, že sme vo veľmi častom styku s tým, ktorý je jej zdrojom i jej vrcholom?
A aká je naša umiernenosť v jedle, v pohlavnej záľube a v hneve?
A čo naše úsilie, aby sa každému dostalo, čo mu patrí? Tieto čnosti by nám nemali chýbať. Najmä nie tam, kde sa máme stať pre iných svetlom.


Pane, už vieme, že len natoľko spĺňame svoje poslanie medzi ľuďmi, nakoľko im sprostredkúvame teba, jediné a pravé svetlo sveta.
Len natoľko im slúžime v tomto ohľade, nakoľko vyjadrujeme pred nimi tvoje názory a konáme tvoje skutky.
Daj nám, prosíme, svojho Svätého Ducha, aby sme ťa mohli jeho vplyvom stále dôkladnejšie poznávať a stále vernejšie iným predstavovať. Amen.

Ježiš neprišiel, aby výchovu človeka staval na úplne nových základoch.
Použil tie, na ktoré ju kládol cez veky jeho Otec...
Medzi Starým a Novým zákonom nebudú preto rozdiely... A ak predsa, tak len také, aké sú medzi menej dokonalým a dokonalejším, medzi začiatkom a pokračovaním, medzi plánom a jeho uskutočnením...
Neprišiel som zrušiť Mojžiša a Prorokov – povedal.
Prišiel som ich len doplniť...
Preto z toho, čo bolo kvôli človeku napísané, sa nevynechá ani najmenšie znamienko, ktoré nejako zachováva pôvodný zmysel Božieho zjavenia.
Nič sa nevynechá a nič sa nezmení, pokým všetko, čo bolo napísané, nesplní svoju výchovnú úlohu a nenájde v živote Syna človeka a v jeho slove svoje naplnenie.
Takto znie Ježišov úvod k tým jeho vyhláseniam na vrchu blahoslavenstiev, ktoré sa začínajú slovami: „Počuli ste, že otcom bolo povedané... No ja vám hovorím...“
A nám ho treba len tak prijať, ako znie. Nie inak.


Neprišiel som zrušiť Zákon alebo Prorokov. – Boh je nekonečne múdry a nič nenapísal tak, aby sa to muselo meniť... Len nenapísal ešte všetko.

Prišiel som ich naplniť – svojím slovom, ktoré máte pozorne počúvať, a prišiel som ich naplniť svojím životom, ktorý máte verne nasledovať.


Mojžiša ako zákonodarcu prišiel Ježiš doplniť.
Svojím slovom a konaním prišiel povedať, ako treba jeho zákony chápať a zachovávať. A Prorokov prišiel naplniť, to jest uskutočniť, čo pod vplyvom Ducha predpovedali o ňom ako o budúcom Spasiteľovi národa a celého ľudstva.
A čím bol Mojžiš a Proroci pre Ježiša Krista, tým je pre nás on. Nemáme preto jeho evanjelium rušiť ani náukovými, ani skutkovými odchýlkami, ale ho dopĺňať časovými aplikáciami a napĺňať zodpovednými skutkami.
Žiak nie je nad Majstra.
Môže sa preto len tak stavať voči Božiemu Zákonu, ako sa k nemu stavia jeho Učiteľ.


Pane, ty si náš učiteľ a náš vzor.
Ale aj náš pomocník. Tebe ďakujeme, že vieme, čo je našou úlohou, a že ju môžeme aj splniť, že môžeme byť medzi ľuďmi nie ako tí, čo rušia a zahmlievajú tvoje slovo, ale ako takí, ktorí ho spĺňajú, a tým im ho vysvetľujú.
Daj, prosíme, aby sme vždy a všade boli tvojimi pozornými žiakmi a vernými nasledovníkmi, a tak spĺňali poslanie a dosahovali večný život. Amen.

Všetkých svojich učeníkov povoláva Ježiš za vysvetľovateľov Božieho zákona.
A žiada, aby v tejto jeho službe neboli iba teoretikmi.
Je totiž možné poznať Boží zákon a horlivo ho aj vysvetľovať, ale pritom ho prestupovať bez najmenších výčitiek svedomia.
V tejto stati výslovne hovorí, že takýchto apoštolov si nepraje...
Oznamuje, že kto by zrušil čo len najmenšie prikázanie Zákona, a tým ho zľahčil aj v očiach iných – príklady totiž tiahnu –, v Božom kráľovstve by dostal minimum, ktoré by sa mohlo rovnať aj nule...
Podľa tohto Pánovho slova budú jeho opravdivými nasledovníkmi a večne blaženými spoločníkmi len takí, ktorí pri vysvetľovaní Božieho zákona budú k slovám pripájať aj svoj osobný príklad, ktorí budú aj žiť to, čo sa rozhodnú iným podávať.
Ak nás všetkých volá do tejto služby, vieme už, akých nás v nej chce mať...


Kto by zrušil čo aj najmenšie prikázanie... – rušil by tým aj to najväčšie, aj to, ktoré nariaďuje: Milovať budeš, to jest zachovávať všetky moje prikázania z celého srdca, z celej mysle a svojej sily...

Ak vaša spravodlivosť – nebude väčšia ako spravodlivosť farizejov a zákonníkov... budete ako oni konať len to, čo musíte. A to je rozhodne málo...
Kto túži po nebeskom kráľovstve, musí sa odhodlať na viac...
Musí konať všetko, čo len môže...


Farizeji a zákonníci – či už tí niekdajší, alebo dnešní – stavajú si hradby, za ktorými si potom žijú vo vedomí osobnej spravodlivosti a z nej plynúcej falošnej spokojnosti. Kryjú sa literou Zákona...
Ale Ježiš, náš Pán, upozorňuje, že z takejto pozície si nemožno vydobyť nebeské kráľovstvo.
Podľa jeho slova je zákonnícka hradba iba veľkým a nebezpečným sebaklamom.
Kto sa do nej utiahol, má ju ihneď opustiť a zo sebaobrany prejsť do útoku...
Z pokoja do pohybu.
Od spravodlivosti, ktorá dáva, čo musí, k láske, ktorá dáva, čo môže.
Ježiš nesľubuje nebeské kráľovstvo tým, čo nerobia nič zlé.
Sľubuje ho tým, čo sa podujímajú na každé dobro, ktorého sú schopní.


Pane, prosíme ťa, zbav nás farizejského zákonníctva, lebo podľa tvojho slova nevedie k tebe, ale od teba.
A my predsa chceme zostať tvoji v čase i vo večnosti. Amen.

Náš Pán dával poslucháčom stále jasnejšie na vedomie svoju zákonodarnú moc a stále dôraznejšie im pripomínal svoje právo dopĺňať Zákon...
Na vrchu blahoslavenstiev mal pred sebou zväčša negramotných, ktorí poznali Zákon len cez uši, preto im hovoril: Počuli ste..., že vašim predkom, čo žili na púšti, Mojžiš povedal: Nezabiješ... A kto by zabil, bude tiež zabitý... (Lv 24, 17).
Ak Mojžiš nevydal toto nariadenie svojvoľne, ak ho napísal na Boží rozkaz, a Ježiš aj napriek tomu vyhlásil: Ja vám však hovorím..., týmito slovami sa v očiach poslucháčov postavil veľmi vysoko...
Až nad Mojžiša.
Prvá úprava, ktorú dal Starému zákonu, týkala sa teda vraždy.
A vyzerala takto: Vraždu treba vidieť nielen v príslušnom vonkajšom čine, ale už vo vnútornom stave, z ktorého pochádza.
Preto každého, kto prechováva v sebe hnev voči bratovi, možno podľa Božieho zákona pokladať za vraha a ako takého podľa toho istého zákona aj stíhať.
Ján, evanjelista, ktorý počul toto Ježišovo vyhlásenie na vlastné uši, zopakoval ho neskoršie týmito slovami:
„Kto nenávidí svojho brata, je vrah“ (1 Jn 3, 15).
Treba však pripomenúť, že náš Pán určite nepokladal za vraždu hnev, ktorý nás niekedy prekvapí, ale hneď aj zaniká, a tým menej taký, ktorý prejavíme hoci aj formou nadávky preto, že chceme dakoho výchovne otriasť a pomôcť mu z omylu.
Veď vieme, že aj on mal takéto prejavy zachraňujúcej lásky. Farizejov nazval napríklad hlupákmi, slepcami, pokrytcami a hadmi... A jeho verný apoštol nazval kňaza Ananiáša obielenou stenou (Sk 23, 3), čo bol naozaj veľmi tvrdý výraz.
Náš Pán pokladá za vraždu len láskou nezdôvodnený a vedome udržiavaný hnev.
Ale tento aj vtedy, keď sa akokoľvek jemne prejaví navonok.


Kto by teda zabil, pôjde pred – civilný súd... Pred Boží aj ten, kto sa nechce vzdať svojho hnevu.

Každý, kto by ho prejavil svojmu bratovi – zaraďuje sa medzi vrahov...
Nie na základe jeho prejavu.
Ten môže byť dokonca veľmi zdvorilý, jemný... Ale na základe stavu srdca, ktoré keď sa naplní hnevom a stvrdne nenávisťou voči bratovi, vždy zabíja.


Piaty príklad zo Sinaja a toto Pánovo slovo z vrchu blahoslavenstiev mali by sa stať definitívnou časťou nášho denného spytovania svedomia.
Lebo od nelásky k hnevu je len krok.
Od hnevu k nenávisti už len piaď.
A od nenávisti k vražde podľa Božieho zákonníka už nič. Medzi týmito dvoma hriechmi je taká malá vzdialenosť, že sa nedá vôbec merať.
Podľa vyhlásenia toho, ktorý raz príde súdiť nás, je to jedno a to isté.


Pane, ty nás všetkých miluješ a veľmi si praješ, aby sme podľa tvojho príkladu i podľa tvojho príkazu nikoho nevynímali zo svojej lásky.
Pomôž nám, prosíme, zbaviť sa akéhokoľvek hnevu a akejkoľvek nenávisti, ktorá tak nebezpečne ohrozuje nás a našich bratov. Amen.

Starý zákon pod ťažkým trestom zakazoval len vraždu. Ježiš zakazuje aj to, čo nás môže k vražde doviesť.
Podľa neho je preto aj hnev trestuhodným činom. Ale náš Pán nezostáva len pri zákaze...
Žiada, aby sme čím prv odstránili, čo by nás mohlo popudiť proti niekomu, žiada, aby sme sa včas šli zmieriť s bratom, ktorý má niečo proti nám.
Ak si pozorne všímame toto jeho prianie, prídeme na to, že nepočúvame len odporúčanie, nedostávame iba radu, ale výslovný rozkaz.
A veľmi naliehavý.
Aj predpísaný obetný dar môže počkať, ale zmierenie s bratom sa musí vykonať hneď...
Ak sa toto Pánovo slovo doplní nasledujúcimi vetami o veriteľovi, sudcovi, drábovi a väzení, vyznie ešte prísnejšie.
Nič nie je dôležitejšie ako zhoda medzi Otcovými deťmi... Choď teda a všetko urob pre ňu.
Neodkladaj.
Konaj, kým nie je neskoro...
Nemožno zaprieť, že toto Pánovo prianie je naozaj veľmi naliehavé. Ale aj to treba pripomenúť, že pri jeho vysvetľovaní sa nesmie zabudnúť na slovo „brat“, ktoré tu istotne nie je náhodou.
Ak by sme niekoho všemožne, ale pritom márne prosili o odpustenie, nemohli by sme ho pokladať za brata, ale potom ani za prekážku na ceste k oltáru, na ktorý chceme položiť svoj dar.


Keď prinášaš dar na oltár – choď sa zmieriť so svojím bratom.
Bez tohto ohňa, bez tejto lásky by sa tvoj dar na oltári nevznietil a nemohol by vystúpiť ako obeta pred Božiu tvár.


Boží súd pred nami.
A strach pred ním v nás.
Ale k darom a k úctivým poklonám, ktorými by sme si chceli zabezpečiť Božiu priazeň, patrí podľa tohto Pánovho slova aj zhoda s bratmi...
Kto nemôže položiť na oltár tento dar, nech naň nekladie žiaden.
Bez tohto by každý iný dar na oltári iba zavadzal.


Pane, týmto svojím slovom nás poúčaš, že nespravodlivosť, neláska, ba aj nezavinené napätie sú prekážky, pre ktoré sa ti nemôžeme priblížiť s nijakým darom...
Pomôž nám preto, prosíme, už dnes urobiť prvý krok k potrebnému vyrovnaniu, a to aj v takom prípade, keby sa nám zdalo, že by ho mal urobiť ten druhý. Amen.

Ďalšou oblasťou, v ktorej sa veľmi často a veľmi nebezpečne hreší, je pohlavie.
Preto od zákazu: Nezabiješ! prechádza Ježiš hneď k tomuto druhému: Nescudzoložíš...
A vyhlasuje, že sa ním nezakazujú len dokončené pohlavné styky medzi mužom a ženou z dvoch rozličných manželstiev – ako si to na základe ústnej tradície vysvetľovali niektorí jeho súčasníci –, ale že človek môže scudzoložiť s kýmkoľvek.
A to aj bez pohlavného úkonu.
Podľa neho stačí na to aj dobrovoľný žiadostivý pohľad. Hriech je predsa najprv v duši.
A tá sa ho môže dopustiť prostredníctvom tela, ale i bez neho.
Ale aj to si treba všimnúť, že Ježiš tu nehovorí o hocakom pohľade na ženu.
Hovorí o žiadostivom.
Ani on teda nemieni nazývať cudzoložstvom pohľady z neuvedomelej zvedavosti. A tým menej také, ktoré vyžaduje napríklad zdravotná potreba.
Hoci treba pripomenúť, že opatrnosť je aj v takýchto prípadoch na mieste.
Keď ide o túto oblasť, človek nikdy nemá ďaleko od dovoleného pohľadu k hriešnemu.


Kto hľadí na ženu – nech nezabúda, že jeho pohľad v ňom môže splodiť túžbu a túžba hriech.

Už scudzoložil. – O koľko viac scudzoložila tá, ktorá dovolila alebo si aj priala, aby sa na ňu žiadostivo hľadelo, a ktorá túto svoju túžbu vyjadrila napríklad módnym alebo takzvaným hygienickým odhaľovaním svojho tela.

Vo svojom srdci. – Sám v sebe. Bez akejkoľvek účasti toho druhého...
Na cudzoložstvo stačí teda aj jeden.


Podľa tohto Pánovho slova sme omnoho hriešnejší, než si myslíme. Najmä keď uvážime, že je možné cudzoložiť aj pohľadom.
Nemusí pritom byť pred nami živá žena alebo živý muž. Stačí aj žiadostivý pohľad na ich obraz.
A to aj na ten, ktorý nám vyhotovila a ponúkla naša predstavivosť.


Pane, ďakujeme ti za túto tvoju jasnú a jednoznačnú reč, ktorú v časoch mätenia kritérií tak veľmi potrebujeme, najmä pri starostlivosti o zdravie a pri stykoch, ktoré nazývame spoločenskými.
Pomôž nám, prosíme, osvojiť si toto tvoje slovo presne tak, ako si ho ty povedal a ako nám ho vysvetľuje tvoja Cirkev, aby sme sa i v tomto ohľade životom podľa neho zachovali do dňa tvojho príchodu takými, akých si nás praješ. Amen.

Keď Ježiš, náš Pán, vyhlásil odsúhlasenú telesnú žiadostivosť za ťažký hriech, tým ešte nepovedal všetko, čo sa týkalo šiesteho a deviateho príkazu...
Preto ešte dodal, že hriechom je aj dobrovoľný styk s tým, čo k takejto žiadosti vedie.
Podľa tohto jeho dodatku sa treba ihneď všetkého zbaviť, čo túto nedovolenú žiadosť v nás podnecuje, aj keby nám to bolo také užitočné, ba potrebné, ako sú nám potrebné oko alebo ruka...
A akú rozhodnosť žiada od nás v tomto ohľade, to nám naznačuje výrazmi: Vylúp a odhoď... Odtni a odhoď...
Isté je, že túto jeho reč treba chápať len obrazne.
Veď ak by si človek vylúpil oko alebo by si odťal ruku, tým by sa ešte nezbavil pokušenia.
Ale aj to je isté, že táto obrazná Pánova reč nie je iba radou...
Je príkazom...
A veľmi vážnym.
Veď v súvise s jeho nezachovaním sa spomína večné peklo. Divíme sa, že v tomto bode je Pán taký prísny?
Nedivme sa.
Ak sa budeme pozorovať a dobre sa poznať, aj sami prídeme na to, že tu ani nemožno inak hovoriť...
Pokušenia z tejto oblasti sa veľmi prudko menia na túžby a túžby na skutky, ktoré zvyšujú žiadostivosť, znižujú odolnosť a približujú večný trest.


Ak ťa zvádza na hriech tvoje oko – lepšie bude, keď ho ihneď prestaneš nazývať svojím...

Pravé oko... Pravá ruka... – musíš teda presne vedieť a konkrétne určiť, čo ťa zvádza na hriech, len vtedy môžeš účinne zakročiť a vyhnúť sa nebezpečenstvu...

Vylúp... Odtni... Odhoď! – Čo by si mal z dočasnej užitočnosti svojich údov, keby ťa priviedli do večnej záhuby?


Keby sme pomocou daktorej veci nadobúdali veľmi cenné poznatky, keby bola akoby naším pravým okom; a keby nám nejaká osoba bola taká užitočná, že by sme ju mohli právom nazvať svojou pravou rukou, Pán je za to, aby sme si aj takéto oko vylúpili a aj takúto ruku odťali, ak by sme sa ich vplyvom dostávali do telesnej žiadostivosti.
Toto jeho rozhodné slovo znie ako výzva preskúmať a upraviť si všetky vzťahy k osobám iného pohlavia, najmä k tým, s ktorými sa častejšie stretáme, ale aj k veciam, ktoré v tomto ohľade tiež môžu znamenať pre nás nebezpečenstvo.


Pane, ty nepokladáš, ako mnohí z nás, útek pred zlou príležitosťou za zbabelosť...
Pokladáš ho za vysoký stupeň rozumnosti.
Pomáhaj nám, aby sme si aj prakticky osvojili túto múdrosť, ktorá sa ochotne zbavuje toho, čo je menej, aby zachraňovala to, o čom treba povedať, že je nekonečne viac. Amen.

Mojžiš povedal: „Ak si muž vezme ženu a bude ju mať a ona sa mu potom pre niečo odporné znepáči (foeditas), napíše jej priepustný list, dá jej ho do ruky a pošle ju z domu preč“ (Dt 24, 1).
Je isté, že to Mojžiš myslel dobre a dobre to aj napísal. Dobre vzhľadom na okolnosti, v ktorých Boží ľud vtedy žil. Ale ako sa ukázalo, tvrdým srdciam Izraelitov nestačil ani tento jeho ústupok.
Znárokovali si a začali si dovoľovať ďalšie odchýlky od pôvodného znenia manželského zákona.
Každý podľa toho, čo sám pokladal za chybu, pre ktorú Mojžiš dovolil rozviesť sa.
Kto patril do Šamajovej školy, prepúšťal manželku len pre cudzoložstvo.
Kto bol Hillelovým stúpencom, prepúšťal ju aj pre nešikovnosť pri varení.
Akibovi žiaci vyhlasovali, že ju možno aj vtedy prepustiť, keď sa mužovi už zunovala a našiel si krajšiu...
Ježiš zamietol v tomto ohľade všetkých spomínaných učiteľov. Vrátane Mojžiša.
Aj nad tohto sa pozdvihol, keď vyhlásil, že nijaká chyba neoprávňuje muža prepustiť svoju manželku.
Ak bolo toto jasné Pánovo slovo potrebné v jeho časoch, tým potrebnejším sa stáva dnes, keď robíme rozvod za rozvodom a všeličím si zdôvodňujeme túto svoju nerozumnosť.
Niekedy aj textom zo svätého Matúša (19, 3 – 8), v ktorom sa hovorí, že v prípade smilstva je dovolené prepustiť manželku.
Aj keď tu Matúš pod smilstvom rozumie len to, čo Pavol v liste Korinťanom (1 Kor 5, 1) – totiž krvismilstvo, manželské spojenie brata a sestry alebo otca a dcéry.
Ide tu teda o prípady, v ktorých muž nielen môže, ale aj musí prepustiť manželku, keďže takéto spojenie muža a ženy nebolo a ani nemohlo byť manželstvom.
Matúš to len takto myslel, keď pod vedením Božieho Ducha písmom odovzdával náuku svojho Učiteľa.


No ja vám hovorím... – Vám, ktorí ma počúvate, aby ste to povedali všetkým, ku ktorým budete niesť moje slovo...

Každý, kto prepustí svoju manželku – dopúšťa sa dvoch veľkých neverností.
Nevernosti voči svojej žene, ale predtým ešte nevernosti voči svojmu Bohu, ktorý od počiatku zakazoval takéto počínanie a znovu ho zakazuje slovom toho, ktorého poslal vo svojom mene.


Človek túži po zmene.
Niekedy viac ako po chlebe.
A dosť ľahko si preto nahovorí, že život s inou ženou alebo s iným mužom môže byť lepší, zaujímavejší...
Oklamaný týmto zdaním zaútočí občas na svoje alebo i cudzie manželstvo, pričom si pomáha psychológiou, spoločenskými náukami, prípadne domnelým nárokom na väčšiu slobodu a ľudskejší život.
Ježiš, náš Pán, tu však vyslovuje svoje rozhodné a rozhodujúce: „No ja vám hovorím,“ a núti nás preskúmať sa, či v každom jednotlivom prípade súhlasíme s ním, či sa neodchyľujeme od neho, hoci len nepatrne, pre nejaké svoje osobné výhody alebo pre súcit s tými, ktorí sú nám zvlášť blízki.
Neúprosná zákonitosť telesnosti pomocou neumŕtvovaných pohľadov, dvojznačných rečí a neopatrného odhaľovania svojho tela už nejedného doviedla k postupnému zoslabeniu a potom i rozbitiu svojho alebo i cudzieho manželstva...
Nejeden sa už pre neposlušnosť tomuto Pánovmu slovu stal „diablom“, lebo rozdelil, čo Boh spojil...


Pane, ty nám jasne hovoríš, že každý sa prehrešuje, kto koná proti tomuto tvojmu usmerneniu.
Daj, prosíme, nech za týmto a za každým iným tvojím príkazom hľadáme dobro človeka. Pokiaľ však nie sme schopní nájsť ho, nech ťa aspoň s dôverou poslúchame. Amen.

Aj Mojžišov zákon zakazoval prísahu. Ale len v prípade klamstva...
Kto hovoril pravdu, mohol si volať Boha za svedka. Keďže však úcta k Bohu nedovoľovala Židom vyslovovať Božie meno, v takýchto prípadoch si pomáhali menami osôb alebo vecí, ktoré boli s Bohom v nejakom užšom vzťahu.
A tak sa prisahalo na Mojžiša, na chrám alebo i na chrámové zlato.
Mená osôb alebo vecí, ktoré len nepriamo súviseli s Bohom, používali sa v prísahe aj vtedy, keď sa prisahalo na nepravdivú vec v domnienke, že tým nemožno Boha zneuctiť. Svojou rečou na vrchu zasiahol Ježiš aj túto oblasť a zakázal prisahať na čokoľvek.
Dokonca aj na takú maličkosť, akou je vlas, keďže aj tento je v úzkom súvise s Bohom...
Nikomu totiž nezbelie starobou na hlave, ak mu to nedá Boh. Pánovi učeníci si nemajú prísahou získavať a udržiavať vzájomnú dôveru.
Ponúka im na to iný prostriedok: dôslednú pravdovravnosť, pre ktorú žiada, aby ich „Áno“ bolo vždy „Áno“...
Všetko, čo by ho zahmlievalo, čo by zoslabovalo jeho platnosť a potom aj vzájomnú dôveru, má sa z ich rečí vylúčiť. Každé zoslabovanie našich tvrdení, aj to, ktoré nazývame taktickým, je hriešne.
Patrí do arzenálu Božieho protivníka, ktorý ním vzbudzuje v rodine Božích detí nedôveru, nedôverou sťažuje spolužitie a spomaľuje ním aj šírenie evanjelia, ktorým sa Božia rodina rozmnožuje a udržuje.


No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte – aby ste týmto prostriedkom nepodopierali svoje slovo, ktoré samo osebe má byť vždy dosť dôveryhodné...
Dobre postavený dom nepotrebuje podpery. Tie ho iba špatia a spochybňujú jeho pevnosť.

Vaša reč nech je: „áno – áno“, „nie – nie“. – Nech je taká vtedy, keď hovoríte s ľuďmi...
Ale najmä vtedy, keď hovoríte s Bohom...


Lož plodí nedôveru.
Nedôvera si vynucuje prísahu.
Pýtame sa preto: Načo je prísaha v spoločnosti nasledovníkov Krista, ktorý žiada hovoriť pravdu i v maličkostiach?
Tu je naozaj zbytočná.
A po jeho reči na vrchu aj zakázaná...
Ak ju nepoužívame, počíname si správne.
Ale treba sa nám ešte preskúmať, či k nej iných nenútime. Ježiš, náš Pán, si praje, aby sme svojím vždy jednoznačným a pravdivým slovom vytvárali ovzdušie, v ktorom by sa prísaha nemusela vôbec užívať a nemuseli by sa potom užívať ani prísahe blízke prisilné tvrdenia.


Pane, praješ si, aby medzi nami bolo vždy tak ako v dobrej rodine, kde sa verí každému bez toho, aby musel niečo dokazovať.
Odpusť nám, ak len veľmi slabo spĺňame toto tvoje veľké prianie... a maríme si tým vzájomnú dôveru a rodinný súlad...
Prosíme ťa o silu stáť v pravde i vtedy, keď ide iba o maličkosti.
Daj nám odvahu povedať svoje jasné „áno“ a rozhodné, nepochybné „nie“ aj tam, kde sme pokúšaní k nim niečo pridať alebo z nich ubrať.
S tvojou pomocou nech sme aj v najťažších situáciách hodnovernými svedkami pravdy, najmä tej, ktorú si nám ty zjavil. Amen.

Boh, ako prvý a hlavný vychovávateľ, viedol človeka pomocou Mojžišovho zákona stále bližšie k tomu, čo chcel od neho raz žiadať prostredníctvom svojho Syna.
Tento jeho výchovný postup jasne vidieť najmä v oblasti pomsty.
V prvopočiatkoch vyhlasuje: Za Kaina sedemnásobnú odvetu, za Lamecha sedemdesiatsedemnásobnú (porov. Gn 4, 24).
Po východe Izraela z Egypta znie toto jeho vyhlásenie už miernejšie. Takto: „Oko za oko, zub za zub“ (Ex 21, 23).
A v Druhozákone oznamuje, že nikomu nie je dovolené pomstiť sa. To si vyhradzuje pre seba. „Moja bude pomsta a odveta“ (Dt 32, 35).
No človek sa len veľmi pomaly prispôsoboval tomuto postupnému Božiemu vedeniu.
Túto pomalosť badať ešte aj na Jeremiášovi, ktorý prosí Boha, aby potrestal tých, čo nepočúvali jeho prorocký hlas.
Otcov Syn Ježiš Kristus zasiahol do tohto výchovného procesu veľmi radikálne...
Nielenže odsúdil akúkoľvek chuť po pomste, ale od svojich nasledovníkov žiadal, aby v niektorých prípadoch dovolili protivníkovi ešte aj zopakovať svoj útok proti nim.
Povedal: Keď ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé...
A keď ťa niekto ženie pred súd a berie ti spodný oblek, prepusť mu aj plášť...
A keď ťa rímsky kuriér bude nútiť na jednu míľu, aby si mu ukazoval cestu alebo niesol batožinu, choď s ním dve.
Ale preto, že sú aj jemnejšie spôsoby násilia, napríklad prosby, hovorí ďalej: Keď ťa niekto požiada o niečo, daj mu, a keď si chce vypožičať, neodopri...
Ak táto pasivita pripadá niekomu nezmyselne, treba mu povedať, že v ľudskom spolunažívaní má neoceniteľný význam...
Môže nielen prekaziť ďalšie zlo, ale dosiahnuť aj také dobro, akým je napríklad vnútorné obrátenie útočiaceho...
Lenže treba aj to pripomenúť, že tento Pánov príkaz platí len pre osobný rozmer, ako nám to dosť jasne naznačujú všetky tri prípady, ktoré tu uvádza.
Tam, kde sa úradne narušuje spravodlivosť, treba k bezpráviu zaujať iný postoj, taký, aký zaujal náš Pán
pred Kajfášom alebo jeho apoštol Pavol pred veľkňazom Ananiášom. Ani Učiteľ, ani jeho žiak nenadstavili v takomto prípade líce pre druhý nespravodlivý úder. Ohradili sa už proti prvému.
Ježiš nám tu káže neodplácať sa zlom za zlo len v osobnom rozmere. Tu ho máme trpezlivo zniesť, aby sme tak zmarili jeho pokračovanie, pokorným nadstavením druhého líca zahanbili protivníka, priviedli ho k ľútosti a urobili z neho svojho duchovného brata.


No ja vám hovorím: neodporujte zlému. – Nie ten víťazí, kto veľa bije, ale ten, kto veľa vydrží.

Ak ťa niekto udrie – čo môže urobiť aj nevľúdnym slovom, ironickým úsmevom alebo odsudzujúcim mlčaním, strp, vydrž a nevracaj...
V takejto chvíli si pomysli, čo by bolo s tebou, keby sa tvoj Boh neriadil tým, čo tu žiada od teba...

Nadstav mu aj druhé líce. – Neodvracaj od neho svoju tvár. Veď odkiaľ by mohol čítať, ak nie z tvojej tváre, že mu odpúšťaš?


Premieňať zlo na dobro, krivdu riešiť trpezlivosťou je umenie Boha a tých, čo sa mu odovzdali.
Bolo by toho prevzácneho umenia medzi nami viac, keby sme častejšie mysleli na konečnú spravodlivosť a zabudli na tú, ktorú si ľudia bežne vysluhujú.


Pane, nemáme veľa príležitostí dostať úder do tváre alebo popustiť niekomu svoje vrchné rúcho, ale zato takmer denne môžeme odpovedať na nedôveru dôverou, na úradnú alebo i zachmúrenú tvár priateľským úsmevom.
Pomáhaj nám, prosíme, zachovať tento tvoj zákon, lebo veľmi presahuje naše sily a veľmi sa prieči našim povahám a zvyklostiam. Amen.

Náš Pán musel zvlášť v tomto prípade povedať: Počuli ste... Veď keby jeho poslucháči aj vedeli čítať, neboli by našli na stránkach Zákona príkaz o nenávisti voči nepriateľom. Túto náuku mohli mať naozaj len z počutia... Dostala sa im do ušú pravdepodobne pri vysvetľovaní Deuteronómia (Druhozákona).
Mojžiš totiž vo svojej snahe chrániť Boží ľud od pohanstva chránil ho aj od pohanov, a preto napísal: Amončania a Moabčania nesmú ani po desiatom pokolení vstúpiť do izraelskej pospolitosti a Izrael nesmie s nimi nikdy uzavrieť prímerie a naveky im nesmie dožičiť šťastia (Dt 34, 6).
Tento príkaz, ktorý pôvodne znamenal len náboženskú sebaobranu, začal neskoršie vplyvom mylného vysvetľovania a mylného chápania plodiť voči pohanom aj nenávisť, v ktorej sa Židia potom priamo pretekali.
V časoch neskoršieho farizeizmu sa napríklad tešili, keď mohli nechať pohana v biede, keď sa im podarilo oklamať, ba i olúpiť ho...
Ježiš, náš Pán, sa rozhodol zamedziť aj tento vžitý neporiadok, preto vyhlásil: Milujte aj svojich nepriateľov...
Ale aby si jeho poslucháči nemysleli, že mu ide len o neja kú teoretickú lásku, o nejakú dobroprajnosť na diaľku alebo len o modlitbu za nepriateľov, na ktorú by sa hocikto zmohol, dodal: A dobre robte tým, čo vás prenasledujú (Lk 6, 27).
Buďte teda skutočnými priateľmi svojich nepriateľov.


Milujte svojich nepriateľov – tých zdanlivých, o ktorých si len myslíte, že vás nemajú radi.
Ale aj tých druhých, ktorí vás skutočne nenávidia a skutočne prenasledujú pre vašu vieru.
Ale najmä tých milujte, čo vás prenasledujú pre vašu pýchu...


Ak milujeme toho, ktorý je k nám najlepší, zachovávaním jeho príkazu lásky k tým, ktorí sú k nám najhorší, najbezpečnejšie tým milujeme aj seba samých.
Veď treba predpokladať, že ani jeden z našich skutkov nebude tak bohato odmenený ako poslušnosť tomuto zo všetkých najťažšiemu Božiemu príkazu.


Pane, keď si uvedomujeme, ako veľmi táto tvoja požiadavka prevyšuje naše prirodzené sily, prosíme ťa, aby si nám pomáhal spĺňať ju. Chceme totiž opravdivo milovať teba, blížneho i seba, a potom s odôvodnenou nádejou čakať na tvoju odmenu. Amen.

Je nad všetku pochybnosť, že príkaz lásky k nepriateľom veľmi prevyšuje ľudské sily. Bolo preto potrebné pripojiť k nemu patričné povzbudenie.
Máme ho v slovách, ktoré nasledujú hneď po ňom.
Aby sme ich ľahšie pochopili, povieme, že Otec sa vždy nejako prejaví vo svojich deťoch.
Nebeský Otec najvýraznejšie láskou. Tou všeobecnou.
Láskou k dobrým i k zlým.
A ľudia hlavne touto sa môžu dostať do vnútornej podobnosti s ním a podľa Ježišovej výpovede stávať sa jeho opravdivými deťmi. Ale potom aj dedičmi – dodáva Pavol. Za lásku k tým, od ktorých čakáme to isté späť, Ježiš nesľubuje Božie detinstvo a Božie dedičstvo.
A nemôcť očakávať odmenu od Pána je už trestom.
Keď raz príde súdiť v sláve, bude každého trestať, koho nebude mať za čo odmeniť...
A toto má byť tretia pomoc z jeho strany, tretie povzbudenie k láske voči nepriateľom...
A ak si k týmto jeho slovám pridáme ešte aj jeho príklad a milosť, ktorú nám získal svojou smrťou na kríži, nikdy nepovieme o tomto jeho príkaze, že je nesplniteľný...


On dáva svojmu slnku svietiť... – a svojmu dažďu padať aj na zlých, pretože pokiaľ nie je tu čas žatvy, každý môže pod vplyvom týchto jeho darov ešte podrásť, priniesť úrodu a dostať sa tak do jeho stodoly.


Podľa príkladu i príkazu Syna, ktorý najvernejšie napodobnil svojho nebeského Otca, nikoho nemáme vylučovať zo svojej lásky.
Dobrých máme milovať preto, aby takými zostali. Zlých preto, aby sa zmenili a zachránili.
Naša láska má byť teda službou, vytrvalou a nezištnou pomocou, ktorá sa dáva tým, čo ju potrebujú, a tak sa im dáva, ako ju potrebujú.
Nie je to teda obchod. Nie je to zámena. Ale ani pozornosť za dobré správanie.
Láska je úver. To je risk.
Dáva sa aj tam a najmä tam, kde ju ešte nevládzu alebo i nechcú splatiť. Dáva sa v nádeji, že raz predsa len bude môcť počuť svoju vlastnú ozvenu.
Takouto láskou nás miluje Otec a takúto žiada slovom svojho Syna od všetkých, čo chcú byť jeho deťmi a raz potom aj dedičmi.


Pane, ďakujeme ti za toto tvoje slovo.
Už vieme, ako sa máme správať k tým, ktorých nazývame zlými.
Ale stojíme pred ďalším problémom. Vyjadrujú ho slová „chcieť“ a „môcť“...
Stoj preto pri nás svojou milosťou. Podporuj ňou naše váhajúce a nezriedka i vzpierajúce sa srdcia, aby sme sa Božími deťmi mohli nielen menovať, ale nimi v skutočnosti aj byť. Amen.

Táto Pánova veta sa rozlične vysvetľuje...
Niekde sa pokladá za rečnícke zveličenie, ponad ktoré sa potom prechádza s akousi úctivou nevšímavosťou v domnienke, že dosiahnuť Otcovu dokonalosť presahuje nielen naše sily, ale i naše myslenie...
Inde sa zasa myslí, že Pán nám tu len preto dal Otca za vzor, aby nás uchránil od pokušenia zostať pri tom, čo sme v duchovnom snažení dosiahli, a nedovolí nám ustrnúť v zákonníckej spokojnosti so sebou...
Ale najsprávnejšie sa zaiste chápe a vysvetľuje táto Pánova veta tam, kde sa pokladá za výzvu napodobňovať nebeského Otca v láske k všetkým – k dobrým i zlým..., a to zo všetkých svojich síl... Pravda – a to neslobodno zamlčať
–, ak sa chápe pritom nielen ako rada, ale ako výslovný príkaz.
Je isté, že nikto z nás nesplní toto Pánovo prianie tak, ako znie, že nikto nedosiahne výšku Otcovej dokonalosti v tomto ohľade...
Ale toto nás nesmie znechucovať a viesť do nečinnosti. Naopak.
Má nás to povzbudzovať dosiahnuť v láske k ľuďom všetko, čo sa len dá, dosiahnuť čo najviac...
Z toho vychádza záver, že naša dokonalosť v láske k dobrým i zlým, ktorú tu Pán od nás žiada, nebude v jej dosiahnutí, ale v jej usilovnom a vytrvalom dosahovaní.


Buďte dokonalí ako váš Otec. – Milujte tak ako on. Teda všetkých...
Aj tých, ktorí sa vám za lásku neodvďačia, ktorí ju budú podceňovať, odmietať, možno i vysmievať...
Prikazujem vám to.
Ale len tak, ako sa prikazujú lieky proti chorobám alebo ako sa prikazuje smer cesty, aby sa vyhlo priepastiam.


V láske k ľuďom sme ešte stále ďaleko od Otca.
Ale najďalej vtedy, keď sme sa vzdali a neusilujeme sa dosiahnuť v nej viac, ako sme dosiahli...
Ak sme náhodou aj my v tomto stave znechutenia, toto Pánovo slovo by nás malo z neho dostať...
Veď sa v ňom spomína odmena, a tým nepriamo aj trest. Čo hovoria o našom úsilí podobať sa v láske Otcovi naše zamyslenia na sklonku dňa, naše súvahy na konci mesiaca a zastavenia pri závere roka?
Akou láskou chceme dnes zasvietiť na dobrých a akou na tých, ktorých nazývame zlými?
Slúžiacou alebo odpúšťajúcou?
Alebo pošleme na nich aspoň dážď modlitby, aby sme sa stali čo len trošku podobnejšími Otcovi, ktorého máme na nebesiach?


Otče, daj nám svojho Svätého Ducha, aby sme konečne pochopili, že sa ti najviac môžeme podobať a najistejšie dosiahnuť tvoju odmenu, ak sa vynasnažíme podľa tvojho príkladu milovať všetkých, dobrých i zlých...
Daj nám, prosíme, chuť dosahovať, čo žiadaš, a milosť dosiahnuť to, čím takéto úsilie odmieňaš. Amen.

V predchádzajúcej časti svojej reči na vrchu hovoril Ježiš o tých ľudských činoch, ktoré vychádzajú zo zlého srdca a robia nás zlými a trestuhodnými prv, než by sme ich vykonali.
V tejto ďalšej časti hovorí niečo podobné o dobrých skutkoch.
Výslovne spomína almužnu, pôst a modlitbu.
Aj tieto dostávajú svoju kvalitu od vnútorného popudu, od srdca, z ktorého pochádzajú.
Aj keď sú samy osebe dobré, a pritom aj dobre vykonané, predsa nedosiahnu Božiu obľubu a Božiu odmenu, ak úmysel, pre ktorý ich konáme, nie je správny.
Ježiš tu volá: „Dajte si pozor!“ A vie prečo.
Vo všeobecnosti sme totiž veľmi náchylní uprednostniť ľudskú odmenu, ktorá prichádza hneď, pred Božou, na ktorú treba niekedy dlho čakať.
Že tým veľmi urážame Boha, je nad každú pochybnosť... Ale zhon za ľudskou odmenou, najmä ľudskou pochvalou, má aj iné nedobré účinky.
Tam, kde ju človek nedosiahne, vynechá skutky, ktoré by sa inak veľmi žiadali.
Inokedy zasa pod jej vplyvom vykoná aj to, čo by nemal. Nedivme sa, že Ježiš začína túto stať svojej reči na vrchu zvolaním: Dajte si pozor!
Má nás príliš rád, aby prešiel ponad túto oblasť mlčaním.


Dajte si pozor – aby ste v nemúdrom zhone za mydlovými bublinami nešliapali po perlách...

A nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi. – Ani pred sebou... Samoľúby pocit vlastnej dokonalosti môže takisto zničiť vašu večnú odmenu ako chvála, ktorú sa snažíte získať od druhých...


Nadprirodzené záslužné činy bývajú v našom živote väčšou zriedkavosťou, ako si myslíme.
Najprv preto, že dávame svojim dobrým skutkom nesprávny úmysel. Alebo ak ich aj konáme, ako si praje Pán, na konci sa usilujeme, aby ich čím viacerí videli a čím viacerí o nich počuli...
Pán nám privoláva: Dajte si pozor!
Žiadna ľudská chvála nemôže nahradiť Božiu, ale zato každá ju môže veľmi ľahko zmariť...


Pane, ďakujeme ti za toto upozornenie.
Uvedomujeme si priepasť, do ktorej sa nám nenávratne môže prepadnúť zásluha za dobrý skutok.
Občas síce vyjde z nej ozvena nejakej tej ľudskej chvály. Ale čo máme z nej? Len čo doznie, je po všetkom...
Daj nám, prosíme, aby sme vždy vedeli uprednostniť to, čo je večné, pred tým, čo doznieva s časom a má niekedy až prekvapivo krátke trvanie. Amen.

Kto sa chce svojou almužnou zapáčiť Bohu a získať si jeho obľubu i odmenu, musí ju udeľovať úplne slobodne a udeľovať ju aj z toho, čo do určitej miery sám potrebuje.
Ale nie iba z nejakého čisto prirodzeného súcitu. Almužna sa dáva núdznemu preto, že si to Boh praje. A v každom jednotlivom prípade úplne nezištne.
Kto by ju dával pre ľudskú pochvalu alebo pre inú časnú hodnotu, o tom Pán vyhlasuje, že už dostal svoju odmenu, a uvádza ako odstrašujúci príklad vtedajšiu synagógu, ktorá si počínala v tejto veci presne tak, ako sa nemá.
Pre zvýšenie týždenných zbierok na podporu chudobných oznamovala mená darcov a prideľovala na svojich zhromaždeniach čestnejšie miesta tým, čo viac dali alebo aspoň sľúbili... Toto oslavné vyhlasovanie mien nazýva Pán vytrubovaním a tých, čo po ňom túžia, nazýva pokrytcami...
Podľa neho sa má almužna skrývať pred cudzími zrakmi. Ale aj pred svojím vlastným.
Keď ju udeľuje pravá ruka, ľavá nemá o tom vedieť a robiť potom márnomyseľné štatistiky o jej dobročinnosti.
Spoľahnime sa...
Boh lepšie vidí a presnejšie počíta ako my.


Nevytrubuj pred sebou. – Ale ani za sebou...
Neupozorňuj na to, čo dobré ideš vykonať; a keď si vykonal, snaž sa aj sám čím prv na to zabudnúť...

Aby tvoja almužna zostala skrytá – ak nie pred ľudským zrakom, tak aspoň pred ľudskou chválou.


Všeličo možno dať ako almužnu.
Aj poučenie, povzbudenie, dobrú radu alebo i odpustenie. Ale odmena sa sľubuje len tým, ktorí, keď ju udeľujú, vyhýbajú sa ľudskej chvále, a preto nehovoria, čo komu dobrého vykonali...
Sú však situácie, v ktorých sa reč o almužne môže stať ďalšou almužnou, v ktorých môže naša dobročinnosť niekoho povzbudiť alebo poučiť...
V takýchto prípadoch je dobré predložiť ľuďom svoje dobré skutky. Ale vždy tak, aby neoslavovali nás, ale Otca, ktorý je na nebesiach, Otca, ktorý nám takéto skutky vnukol, dal na ne príležitosť i potrebnú silu. Nebýva to ľahké. Vo všeobecnosti sme totiž veľmi citliví na svoje autorské podpisy a na svoje firemné značky.
Preto Pánova výzva: Dajte si pozor!... je vždy namieste tam, kde ide o dobročinnosť...


Pane, ty si praješ, aby sme svojou almužnou obdarovali naraz troch: Boha, blížneho i seba...
Aby Boh dostal ňou slávu, blížny pomoc a my večnú odmenu...
Nedovoľ, prosíme, aby sme nemúdrym vyhľadávaním ľudskej chvály marili toto tvoje sväté prianie. Amen.

Keď Ježiš, náš Pán, žiadal, aby sme sa pri modlitbe utiahli do svojej komôrky a zavreli aj dvere za sebou, nezamietol tým pobožnosti, ktoré si Židia konali v určitých ranných a večerných hodinách tam, kde sa práve nachádzali.
Ani nechcel tým odsudzovať modlitbu v zhromaždeniach...
Veď vieme, že ju aj sám odporúčal. Ba sľuboval svoju zvláštnu prítomnosť všade, kde sa k nej zídu dvaja-traja v jeho mene.
Zmysel tohto jeho slova o modlitbe v skrytosti treba hľadať inde.
Chcel nám ním povedať, že ak je modlitba prejavom snahy zapáčiť sa Bohu, musíme byť pri nej celí a nemôžeme pri nej myslieť aj na ľudskú obľubu.
Napokon, mali by sme vedieť, že naša modlitba nedokazuje, že sme dobrí.
Len to dokazuje, že nechceme byť zlí...
Kto by chcel ňou dokazovať svoju mravnú výšku alebo vyberanými modlitbovými slovami a postojmi by sa snažil strhávať na seba pozornosť, vymáhať si ľudský obdiv a úctu, patril by medzi pokrytcov, ktorých náš Pán nikdy nemal rád.


Nebuďte ako pokrytci – ktorí, keď hovoria s Bohom, upierajú zrak na ľudí.
Kde človek stráca spred očí Boha, tam končí jeho modlitba a začína jeho odporné pokrytectvo.

Vojdi do svojej izby – a zatvor za sebou aj dvere.
Ale šikovne, aby odporné a dotieravé pokrytectvo nevkĺzlo aj tam za tebou...
Je totiž možné modliť sa aj pre samoľúby pocit. A znižovať tak modlitbu, tento jedinečný úkon bohopocty, na obyčajnú hriešnu sebaúctu.


K modlitbe patri komôrka a zavreté dvere aj tam, kde nás obklopuje tisícový zástup. Veď modlitba je rozhovor s Bohom. A ten by sa veľmi urazil, keby sme si počas tohto rozhovoru všímali aj niekoho iného. Alebo by sme sa usilovali dosiahnuť ním, aby si niekto z ľudí všímal nás.
Ak počas modlitby nebývame ešte s celou mysľou a s celým srdcom pred Bohom, máme naozaj čo ľutovať a čo naprávať.


Pane, ďakujeme ti za toto tvoje vyrušujúce, ale zároveň i usmerňujúce slovo...
Prvá modlitba, ktorú ti po jeho vypočutí chceme predniesť, nech je táto: Zachráň nás, Bože, pri všetkých našich rozhovoroch s tebou od akéhokoľvek pokrytectva, ktoré ťa vždy veľmi uráža a nám vždy veľmi škodí. Amen.

Pôst bol pôvodne vecou celej izraelskej pospolitosti, ktorá si už dosť jasne uvedomovala, že hriech jednotlivca je v určitom zmysle aj hriechom celku.
Zákon predpisoval len jeden pôstny deň v roku. Obyčajne pripadal na koniec októbra.
Izraeliti ho prežívali vo vrecovine a v popole, bez jedla a nápoja, bez obvyklých pozdravov pri stretnutiach na ulici, aby tak odčinili hriechy, ktorých sa národ dopustil v uplynulom roku...
Ale okrem tohto predpísaného si niektorí ukladali aj dobrovoľný pôst, pri ktorom mysleli predovšetkým na svoje vlastné hriechy. Tento dobrovoľný pôst propagovali najmä farizeji.
Robili to však takým spôsobom, ktorý sa nášmu Pánovi nepáčil.
Každý pondelok a štvrtok vychádzali na námestia, kde kajúcim spôsobom a vypostenými tvárami upozorňovali na svoj sebazapieravý život.
Ježiš si predstavoval pôst inak a inak zaň aj horlil.
Od svojich nasledovníkov ho žiadal nie iba raz do roka a nie iba občas.
Žiadal ho každý deň.
„Kto chce ísť za mnou,“ povedal, „nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9, 23).
Podľa neho má byť pôst niečím stálym, každodenným, niečím samozrejmým, a preto tichým, nenápadným.
Má byť pokorne prijatým pravidlom a nie vystatovačnou, obdiv budiacou výnimkou.


Keď sa postíte – a mali by ste sa postiť po celý život a každý deň – netvárte sa zamračene. Pôst je sebazápor. To je víťazstvo nad sebou. A víťazi nebývajú smutní. Najmä nie tí, čo premohli ľudský ohľad a vydobýjajú si tým Božiu obľubu.


Pánovi nasledovníci majú kryť svoju modlitbu komôrkou a zavretými dverami a svoje pôsty vyrovnanou, pokojnou, ba i usmiatou tvárou.
Takto majú v sebe potláčať túžbu po ľudskej chvále a obdive, ktorá sa v človeku stále hlási o slovo, a takto roznecovať túžbu po tej, ktorú dáva Boh, najmä za skutky vykonané v skrytosti.


Pane, ak ešte túžime aj po ľudskej obľube a odmene, dokazujeme tým, že nám nestačí to, čo nám ty sľubuješ.
Pomôž nám uvedomiť si, že ťa tým veľmi urážame.
A pomôž nám urobiť si z odmietania ľudskej chvály trvalý, celoživotný pôst. Amen.

Keď Ježiš upravil príkazy: „Nezabiješ!“ a „Nescudzoložíš!“ a keď dal pripomienky k almužne, modlitbe a k pôstu, zastavil sa pri otázke majetku, ktorý nebýva malou prekážkou na ceste do nebeského kráľovstva...
Vyhlásil za nemúdre zhromažďovať si hodnoty, ktoré sa zo zeme získavajú a na zemi aj uskladňujú...
Sú nestále.
Ak ich nezničí ľudská závisť a chamtivosť, môže ich zasiahnuť hrdza, moľ alebo červotoč.
A nestály je aj ich majiteľ.
Ježiš, náš Pán, odporúča zhromažďovať si len také poklady, ktoré sa uskladňujú v nebi.
V prípade takýchto pokladov slovo „mať“ znamená „byť“..., lebo tu vlastníctvo splýva s vlastníkom. A splýva s ním navždy – na večné časy...


Nezhromažďujte si poklady na zemi – kde na vaše vlastníctvo číha veľa zlodejov.
A jeden, ten najnebezpečnejší, aj na vlastníka.

V nebi si zhromažďujte poklady. – Za tie, ktoré si zhromažďujete na zemi, môžete si len zem kúpiť... A tá vo večnosti nemá nijakú cenu...


Aj ľudské srdce podlieha zákonu, ktorý fyzika vyjadruje slovami „horror vacui“ – strach z vlastnej prázdnoty...
Preto sa stále niečím napĺňa, a stále pritom cíti, že je ešte veľmi prázdne.
No proti strachu, že sa nikdy nenaplníme tým, po čom túžime, a že stratíme aj to, čo už máme, je len jeden liek. Ten, ktorý podáva Pán slovami: V nebi si zhromažďujte poklady.
Aké poklady si možno uložiť v nebi, kam sa potom poberie aj naše srdce – lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce –, to by sme už mali vedieť.


Pane, vieme, že až do smrti budeme musieť bojovať s túžbami po nepravých hodnotách a s nezáujmom o tie, ktoré trvajú večne.
Prosíme ťa, pomáhaj nám tak bojovať, aby sme čím prv stratili, čo treba stratiť, a čím prv získali, čo treba získať, aby sme získali teba. Amen.

Ježiš, náš Pán, káže kvôli pokladom, ktoré sa zhromažďujú v nebi, zriekať sa tých, ktoré máme tu na zemi.
Žiada stále odpútavať svoje srdce od toho, k čomu stále lipne.
S naším srdcom je to totiž tak ako s okom. Pokiaľ je naplnené jedným predmetom, stráca schopnosť zaujať sa druhým.
Pokiaľ ho oslepuje lesk zlata, Boh zostáva v ňom vo tme. Kto chce uvidieť Boha, musí sa najprv zbaviť znečisťujúcej hmoty.
Len ten vytuší, ba priam nahmatá tohto Usporadúvateľa všetkých udalostí vo svete a Autora všetkých zákonitostí v prírode a len ten ho bude môcť vidieť raz tvárou v tvár takého, aký je, kto sa nedá zaslepiť hmotou.
Ale kto z nás môže povedať, že je v tomto ohľade už v plnom svetle a nepotrebuje sa zbavovať tmy, ktorú v nás spôsobuje láska k hmote?
Niet medzi nami takého, čo by si pod vplyvom Božieho slova nemusel znova a znova zvlažovať slzou ľútosti svoj duchovný zrak a pravidelným kajúcim žmurkaním stierať si všetko, čo bráni vidieť toho, ktorý je naším jediným a pravým svetlom.


Svetlom tela je oko. – A svetlom srdca Boh.
Dbaj teda, aby sa ti doň nedostali smeti tohto sveta. Zostával by si v duchovnej tme, ktorá by sa ti raz mohla stať večnou.


Máme dve možnosti:
Alebo hľadieť k zemi a mať v tvári tieň.
Zem totiž nie je natoľko láskavá, aby niekomu niečo dávala.
Ona iba požičiava.
Čo dala, po čase žiada späť.
Alebo môžeme hľadieť hore, k nebu, a mať v tvári jas, ktorý nám nemôže nikto vziať, ak sami dobrovoľne neobrátime hlavu k zemi.
Nebo totiž to, čo dáva, dáva natrvalo.
Ľudské srdce je však veľmi nestále v pohľade na nebo. A zemské veci sú preň stále lákavé.
Jeho očisťovanie, jeho napĺňanie Bohom malo by po tejto Pánovej výzve byť preto našou každodennou starosťou.
Rozumie sa, že už aj dnešnou...


Pane, ak sme ti dobre rozumeli, si za hygienu duše. Nie však za jej prázdnotu...
Prosíme ťa, aby si nám to pripomínal prostredníctvom svojho Svätého Ducha a dával silu každý deň dôkladne očistiť svoje srdce a každý deň ho užitočne naplniť. Amen.

Náš Pán Ježiš stále naliehavejšie vyzýval svojich poslucháčov, aby sa vzdali túžby po majetkoch a uvoľnili tak svoje srdcia pre Boha...
Prvou časťou tejto svojej katechézy im iba jemne pripomenul nestálosť pokladov, ktoré sa ukladajú na zemi.
Druhou časťou ich upozornil, že ak si naplnia srdcia hmotou, stratia zmysel pre svetlo Ducha.
V tejto tretej časti svojej katechézy ich stavia pred dilemu: Alebo si vyberiete Boha, alebo mamonu.
Boh je taký Pán, že neznesie popri sebe vo vašom srdci ani toho najmenšieho bôžika.
Chce ho celé.
A ak ho nedostane, vysťahuje sa vám z neho...
Ježiš tu musel byť jasný, jednoznačný a veľmi rozhodný. Vedel, ako sme upriamení na povrch, na to, čo sa dá vidieť a hmatať, a ako náš zrak a hmat udúšajú vieru, bez ktorej nemožno Boha poznať, po ňom zatúžiť a snažiť sa dostať k nemu službou.
Obraz o dvoch pánoch, ktorý tu Ježiš použil, je veľmi výstižný.
Ak sa človek obráti tvárou k jednému, k druhému sa musí obrátiť chrbtom.
Niet iného riešenia, keď ide o Boha a mamonu.


Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone. – Bohu sa totiž musí slúžiť podľa jeho povahy i podľa jeho priania, a to potom znamená: z celého srdca, z celej mysle a zo všetkej sily.

Buď... alebo. – Dať si rozdeliť srdce, to je vždy toľko, ako dať sa zabiť. Kto chce žiť, musí ho celé dať Bohu a celé ho odoprieť mamone.


Málokto z nás môže pravdivo povedať, že slúži Bohu tak, ako si to on praje a zasluhuje.
Niet medzi nami takého, čo by v tomto ohľade nejako nekrivkal.
Ale máme šťastie, že nie to je rozhodujúce pred svätou Božou tvárou, ako slúžime Bohu, ale ako sa usilujeme slúžiť mu...
Kto chce milovať Boha, ten ho už miluje...
Kto túži milovať ho tak, ako si zaslúži a žiada, nech sa teda netrápi...
Jeho milosrdenstvo je dosť veľké, aby prikrylo prípadné nedostatky našej lásky.
Ide len o to, aby naša túžba milovať ho a slúžiť mu bola z celého srdca a z celej sily.


Pane, vieme, že ak sa budeme dívať k zemi, neuvidíme nebo. Ak budeme venovať pozornosť hmote, musíme svoju tvár odvrátiť od teba, ktorý máš byť naším pravým a večným šťastím.
Nedopusť, Pane, aby sa tak stalo.
A keby predsa, nech ťa s tvojou pomocou čím prv nájdeme a až do konca verne vytrváme v tvojej službe. Amen.