Pri oslavách tých, ktorí v živote čosi dosiahli, nechýba nadšenie a potlesk.
Niektorým pri tom oči žiaria radosťou, iným vlhnú od dojatia. V prvom rade, pravdaže, ich príbuzným, priateľom a spolupracovníkom.
Hlavným bodom gratulačného programu býva príležitostná reč, v ktorej sa spomína oslávencov pôvod, počiatok i vrchol jeho diela, význačnejšie pomoci i povzbudenia, ktorých sa mu dostalo, pričom sa nezabudne ani na ťažkosti, ktoré musel prekonať.
Úvod do Jánovho evanjelia nám veľmi pripomína takúto oslavnú reč.
Obsahuje nadšenú Apoštolovu spomienku na svojho milovaného Majstra, s ktorým žil, stoloval, na ktorého hľadel a ktorého sa dotýkal.
Z jeho spomienky cítiť snahu preniesť svoj obdiv a svoju lásku k Majstrovi aj na nás. Chce v nás vzbudiť vďačnosť voči nemu za všetko, čo vykonal a vytrpel pre našu spásu. Ale v tomto úvode cítiť aj apoštolov smútok, že iba tak málo ľudí zahŕňa jeho milovaného Majstra patričnou úctou a láskou.
Aby nás apoštol Ján ľahšie priviedol k obdivu voči Ježišovi a rýchlejšie nám rozohrial srdcia vďačnosťou voči nemu, pomáha si aj svedectvom svojho menovca Jána Krstiteľa.
Najprv nás informuje o Ježišovom pôvode. Hovorí, že vychádza priamo z Boha, ako všetko tvoriace Božie Slovo, všetko oživujúci život a všetko objasňujúce Svetlo.
A keď nás potom informuje aj o jeho činnosti, oznamuje nám s neochvejnou istotou, že cez Ježiša Krista, cez toto Slovo plné milosti a pravdy povstalo všetko, čoho sa dotýkame rukami alebo očami, ale aj to všetko, čo ešte zostáva za hranicou nášho poznania.
Oznamuje nám tiež, že v tomto všemohúcom Slove bol život bez začiatku a bez konca a tento život sa prostredníctvom Panny v plnosti času stal aj ľudským životom.
A nakoniec Ján pripomína aj to, že kým Ježiš žil v ľudskom tele tu medzi nami, stal sa pre nás svojimi slovami i skutkami aj Svetlom, v ktorom poznávame Boha ako všetko obopínajúcu i prenikajúcu skutočnosť, a seba pritom ako niečo veľmi blízke nule. A tu nás Ján potešuje, že každý z nás, akokoľvek malý a úbohý, môže sa vierou v Ježiša Krista stať jeho bratom alebo sestrou, Božím dieťaťom, ktoré okrem prirodzeného, pominuteľného života má ešte jeden – ten nadprirodzený, večný.
Keď čítame, alebo počúvame túto Jánovu oslavnú reč na svojho Majstra, nie je nijakou trúfalosťou stať si v duchu na tejto malej spomienkovej slávnosti medzi Ježišových príbuzných, medzi jeho bratov a sestry, ba dokonca medzi jeho vlastné údy a pokladať potom túto jeho oslavu i za svoju.
Na oslavách tých, čo sa o niečo zaslúžili, žiaria ich príbuzným a priateľom oči radosťou alebo im vlhnú dojatím...
A čo tie naše?
Ak sa nám pri tejto Jánovej oslave Božieho Syna neraduje srdce, prosme o vieru, ktorá je darom, no nezabudnime pritom, že aj úlohou.

V štrnástom a v šestnástom verši hymnu, ktorý apoštol Ján vyspieval na oslavu svojho Majstra a na naše povzbudenie, sa ešte raz zadíval na Slovo, ktoré sa stalo telom, a zhrnul jeho prednosti do dvoch prívlastkov, ktorými nám ho predstavil ako plného milosti, plného lásky (charis) a pravdy.
Urobil tak zaiste preto, aby sme mali Ježiša Krista len takto pred očami, len takto o ňom uvažovali a len takto ho aj iným predstavovali – totiž ako lásku a pravdu.
Stáva sa nám totiž, že pri myšlienke na svoje osobné previnenia hovoríme o Ježišovi Kristovi obyčajne len ako o láske, ako o milosrdenstve. Ale keď myslíme na chyby iných, najmä tie voči nám, vtedy ho radi predstavujeme ako pravdu a spravodlivosť.
Ale to nie je správne.
Tieto jeho dve vlastnosti, ktoré zhrňujú všetky ostatné, musia ísť vždy spolu, keď naňho myslíme alebo o ňom hovoríme, aby nás vtedy, keď pocítime strach z jeho pravdy a spravodlivosti, povzbudzovala jeho láska; a keď sa opovážlivo spoliehame na jeho milosrdnú lásku a odťahuje nás to od spásonosných namáhaní, aby nás opravovala myšlienka na jeho pravdu a spravodlivosť.
V spomínaných veršoch nám apoštol Ján hovorí aj to, že z tejto Kristovej plnosti sme my všetci prijali milosť za milosťou. Veď vďaka tejto plnosti jeho lásky existujeme ako ľudia. A vďaka tejto plnosti jeho pravdy existujeme ako Boží ľudia.
Keby sa nebola na nás uplatnila láska Toho, skrze ktorého všetko povstalo, zívala by na mieste, kde stojíme, naša ničota. A keby sme neboli poznali jeho pravdu, najmä pravdu o svojom hriechu a o jeho milosrdenstve, boli by sme si už po prvom hriechu zúfali a odpykávali si už teraz večný trest.
Všetko, čo sme a čo máme, pochádza z jeho plnosti. U každého je to, pravdaže, v inej miere. V takej, akou sa kto otvára jeho pravde a jeho láske.
Ale vo všeobecnosti treba povedať, že nikto z nás neprijal z jeho plnosti toľko, koľko mohol a koľko mal...
Tú prvú milosť (gratiam primam et sufficientem), ktorú sme dostali ako podklad pre všetky ďalšie, nechali sme už neraz padnúť, už neraz sme ju zmarili svojou prílišnosťou alebo nedbalosťou.
A dôsledok?
Ten tu trčí ako naše hriešne a pre nás veľmi nebezpečné zaostávanie.
Ale ďakujme Ježišovi Kristovi, ak túto vinu ešte cítime... Poznať svoj hriech je veľký Boží dar, ktorý sme tiež dostali z jeho plnosti. Ak sa pri tom neznechucujeme, ale snažíme sa opraviť, ak dbáme, aby tých hriešnych sklzov bolo v našom živote čím menej, ďakujme mu znova.
Túto chuť a túto úfnosť a potom aj silu napredovať, máme tiež z jeho plnosti.
A nakoniec spočítajme, koľkokrát sme už z tejto jeho plnosti dostali milosť za milosťou – novú za zmarenou...
Alebo lepšie: nepočítajme.
Bolo by toho príliš veľa – nespočitateľne veľa.
Radšej ďakujme.
Stále mu ďakujme!

Keď čítame tento úvod do Lukášovho evanjelia, možno sa opýtame, prečo sa tento evanjelista podujíma pridať nový súhrn Ježišových slov a skutkov, keď aj sám hovorí, že už mnohí pred ním vykonali túto prácu. A tí boli predsa časovo bližší apoštolom, boli priamymi svedkami Ježišových slov a skutkov...
Nakoľko je aj Lukášovo evanjelium inšpirovanou súčasťou Božieho slova, musíme pripustiť, že Svätý Duch, ktorý je prvým a hlavným autorom každej posvätnej knihy, sám rozhodol o tom, že ho má Lukáš napísať, aj o tom, ako ho má napísať.
Ak sa tento evanjelista rozhodol všetko od začiatku dôkladne preskúmať a verne rad-radom opísať, aby Teofil, ktorému ho venuje, poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého bol zasvätený, to nás môže tak trochu aj pokúšať. Môžeme sa domnievať, že tí mnohí, čo písali o Ježišovi Kristovi pred ním, neboli dosť spoľahliví, niektorí možno nie dosť úplní, alebo aspoň nie dosť usporiadaní.
Toto pokušenie sa stáva ešte silnejším, keď si uvedomíme, že pred Lukášovým evanjeliom boli tu už dva autentické, Duchom Svätým inšpirované opisy Kristových slov a činov – Matúšov a Markov. Tým viac, že obidvaja poznali Ježiša Krista osobne.
Pri odpovedi na túto otázku nám môže pomôcť toto prirovnanie: Každý z nás si zaiste veľmi rád vypočuje svoju obľúbenú pieseň, ak sa mu podá v novom prevedení. A na začiatku, keď vyšla Lukášova pieseň o Kristovi napísaná človekom z pohanstva pre obrátencov, akým bol aj on, mohlo to mať veľký význam vzhľadom na rasovú odlišnosť, na kultúru a na spoločenský poriadok, ktoré začínali prenikať do Ríma a tadiaľ do Európy.
Ak si uvedomíme, že stojíme na Teofilovom mieste, potešme sa skutočnosti, že Svätý Duch myslel pri písaní tejto Lukášovej piesne aj na nás. Veď aj my sme z pohanstva.
Ale uvedomme si aj to, že stojíme aj na Lukášovom mieste. Veď všetci, čo sme uverili v Krista, povolaní sme byť nielen prijímateľmi, ale aj vysluhovateľmi jeho slova, pričom nám toto Evanjelium uľahčuje jednu i druhú úlohu.
Najmä tú Lukášovu.
A všetci máme svojich Teofilov predovšetkým vo svojich deťoch, v tých pokrvných alebo duchovných, kvôli ktorým treba všetko dôkladne preskúmať a potom verne rad-radom všetko opísať, aby každý náš Teofil poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého bol krstom zasvätený.

Táto prvá udalosť, zaznamenaná v Lukášovom evanjeliu, je veľkým upozornením pre poslucháčov a čitateľov Blahozvesti.
Ukazuje nám, ako nemáme odpovedať na slová, prichádzajúce od Boha prostredníctvom jeho poslov, ktorých si v Cirkvi práve nato povolal, aby ich potom aj k nám poslal.
Zachariáš vedel, že stojí pred Božím poslom, ktorý mu oznamoval vyslyšanie jeho modlitieb a zvestoval narodenie syna, akého zatiaľ Boh ešte nikomu nepožehnal. Ale aj to vedel, že v dejinách jeho ľudu už boli takéto výnimočné prípady, a predsa sa opovážil upozorniť Božieho anjela, že jeho manželstvo je už veľmi staré a jeho žena okrem toho i neplodná. A tým akoby chcel nebešťanovi Gabrielovi pripomenúť, že by nemal zabúdať, ako je to medzi ľuďmi a brať do úvahy aj prírodné zákony, ktoré sú tiež od Boha.
No keby sme akokoľvek zjemnili Zachariášovu reakciu, napokon by sme museli povedať, že nebola dobrá. Hovoril síce len proti Poslovi, ale tým aj proti Tomu, ktorý ho poslal. Predkladal mu miesto viery v Božiu všemohúcnosť svoj rozum, pripomínajúci hranicu ľudských možností. A tak vyšlo z jeho úst namiesto vďaky za Božiu priazeň stŕpnuté pochybovanie. Namiesto pokorného: Ďakujem ti, dobrý Bože... rozumárske: Dokáž, daj mi nejaké znamenie.
Tento muž, ktorý už roky žil so svojou manželkou podľa všetkých Pánových prikázaní, zrazu zazmätkoval.
Možno prvý raz v živote, ale veľmi...
My by sme boli asi po takomto sklamaní vyradili tohto starca zo svojej evidencie. No Boh sa ho nevzdal. Chcel mu pomôcť spamätať sa a opraviť. Udrel ho preto, obrazne povedané, po ústach. A nebola to hocaká rana – pálila ho po celých deväť mesiacov. Onemel...
Ale teraz obráťme svoj pohľad na seba a pokorne uznajme, že nie sme o nič lepší. Naopak... Veď čoho sa on dopustil voči Bohu neprijatím jeho slova iba raz, toho sme sa my dopustili možno už stokrát.
Ale ak je tak, potom by sme sa nemali diviť, že ako kňazi, proroci a pastieri domácich, skupinových alebo miestnych cirkví, nevieme pre svoju duchovnú nemotu zvestovať veľké Božie činy. Duchovná nemota a duchovná jalovosť ako jej priamy dôsledok sú v Cirkvi veľmi známe tresty za pochybnosti voči slovu, ktoré nám Boh zvestuje prostredníctvom svojich poslov.

Po Zachariášovom stretnutí s Božím poslom vystupuje na scénu nazaretská Panna, ktorá nám je príkladom, ako prijímať tých, ktorých nám Boh posiela cez svoju Cirkev.
Všímajme si ju.
Jej prvou reakciou na stretnutie s anjelom bolo vyrušenie. Zarazila sa – poznamenáva evanjelista Lukáš, pričom zrejme prestala sledovať svoje momentálne záujmy, určite šľachetné, možno veľmi sväté.
No hneď spozornela – a upriamila sa na to, čo malo nasledovať.
Vo výraze „zarazila sa“ cítiť aj určitý strach. A ten tu musel byť, keď anjel cítil potrebu povzbudiť ju slovami: Neboj sa, Mária! Bola to určitá vystupňovaná úcta k nadprirodzenému svetu, bázeň pred Bohom, bez ktorej by sa nám Božie slovo veľmi ľahko skĺzlo do roviny obyčajného ľudského slova, čo nebýva zriedkavým prípadom pri jeho počúvaní alebo čítaní.
Ďalej sa dozvedáme, že Panna Mária rozmýšľala nad pozdravom, ktorým ju anjel priviedol do rozpakov.
Bol to naozaj zvláštny pozdrav, natoľko zvláštny, že mu Mária nerozumela.
Ale anjel vedel, že aj tu musí vysvetliť, čo treba.
„Neboj sa, Mária“ – povedal... Počúvaj a porozumieš.
Boh od vekov jasne formuloval požiadavky, ktoré kládol na ľudí. Všetci sa môžu dozvedieť, čo si praje, ak pozorne počúvajú tých, ktorých im posiela.
Kde sa Božie slovo stretne s takýmto úprimným ľudským záujmom, tam sa tratia nejasnosti a neistoty.
Keď už Panna Mária pochopila, čo sa s ňou má stať, nevedela ešte, ako sa to má stať.
Veď aj dobro možno zle vykonať.
Cítila preto potrebu opýtať sa: „Ako?“
No v tejto jej otázke nebolo nič z toho Zachariášovho zapochybovania, z toho jeho príliš opatrného zastavenia sa pri vlastnom názore alebo pláne. Jej tu nešlo o to, ako si ponechať to svoje, ale ako zodpovedne prevziať to Božie.
A preto hneď, ako doznelo vysvetľujúce anjelovo slovo, vyjadrila svoj súhlas.
A to bola taká rýchlosť, že jej súhlas bol už aj činom.
Keď Cirkev spomína túto skutočnosť vo svojej vianočnej liturgii, zohýba kolená, aby sa poklonila Božej štedrosti a múdrosti, ale aj Máriinej príkladnej poslušnosti. Všetka jej veľkosť spočíva v tomto jej úkone, v úkone pevnej a ochotnej viery v Božie slovo.

Po zvestovaní narodenia Jána a po zvestovaní narodenia Pána, stretáme sa v duchu s Pannou Máriou v Zachariášovom dome.
Keď doň vstúpila, pozdravila Alžbetu.
Prečo nie Zachariáša?
Bol nemý a pozdrav bol na východe niečím obojstranným a slávnostným a mal aj patričnú dĺžku.
Mária a Zachariáš.
Veľká podobnosť, ale ešte väčší rozdiel.
V obidvoch prípadoch ten istý anjel a to isté oznámenie: Budeš mať syna. Za podobných okolností..., ktoré by sme mohli nazvať protirečivými.
V prvom prípade je tu neplodná starena, v druhom panna, nepoznajúca muža.
Dve podobné skutočnosti, ale pritom dva rozdielne postoje: Zachariášov a Máriin.
Výsledky týchto postojov vyjadrujú vety: Preto, že si neuveril, onemieš... Blažená si, pretože si uverila...
Dva postoje. Jeden ako napomenutie; druhý ako povzbudenie.
Ak je náš postoj k Božiemu slovu taký, aký bol Zachariášov, treba sa nám rozhodne opraviť. Jeho dôsledky nie sú dobré. Z nedostatočného počúvania a prijímania Božieho slova plynie duchovná hluchota a z nej potom aj nemota – neschopnosť ohlasovať ho a tým sa prehrešovať proti základnej kresťanskej úlohe.
Ak je náš postoj taký, aký bol Máriin, potešme sa. Časom sa z neho narodí aj náš Magnifikat vyjadrujúci pocit našej veľkej užitočnosti. Požehnaná si medzi ženami... a blahoslavenou ma budú nazývať všetky pokolenia...
Nič iné nemáme pri počúvaní Božieho slova na výber, iba napomenutie a trest za pochybovanie alebo veľké požehnanie a odmenu, aká sa dáva len za vieru a poslušnosť.
A predsa je tu aj tretia možnosť – možnosť opraviť sa, tak ako Zachariáš, ktorý tiež zaspieval svoj nadšený Benedictus... Rozumie sa, až potom, keď poslúchol Boží hlas, ktorý prichádzal zvnútra i zvonka cez Alžbetu. Keď sa pri narodení Jána presvedčil, že Boh vie aj z nemožného urobiť možné.

Toto stretnutie dvoch matiek a ich dvoch zatiaľ nenarodených detí nám ukazuje, čo môže medzi ľuďmi spôsobiť Blahozvesť, ak sa prijíma s vierou.
Obidve matky boli veľmi unavené. Mária niekoľkodňovou chôdzou jej málo známym galilejským a judejským vidiekom. Alžbeta starobou a pokročilým tehotenstvom. Ale len čo sa zvítali, všetko v nich i okolo nich bolo svieže, živé a radostné.
Tá, ktorá mala väčší nárok na únavy, volala takým mocným hlasom, že aj dieťatko v jej útrobách začalo prejavovať radosť.
Vysvetlenie tejto zvláštnej situácie nájdeme v Evanjeliu, ak ho dosť pozorne registrujeme.
Mária, ktorá navštívila Zachariášov dom, bola odvtedy, čo povedala Bohu svoje „áno“, plná radosti, ktorá sa nedala utajiť. Svetlo vychádzajúce z jej bytosti vstupovalo unavenými očami do Alžbetinho srdca, kde ho stále pribúdalo. Svätý Duch utváral tajomné spojivo medzi ňou a Alžbetou a jej dieťaťom. A tým spojivom bol Ježiš. Spoločenstvo sŕdc a myslí sa tu vytvorilo mimoriadne rýchlo. Hneď, ako zaznel Máriin hlas v Alžbetiných ušiach – tak čítame v Písme.
Aké krásne by to mohlo byť aj medzi nami, keby sme tak ako Mária prijímali Ježiša Krista, stávali sa jeho nositeľmi, a jeho pohyblivými sprostredkovateľmi. Ako inak by potom vyzerali naše domácnosti, naše cirkevné spoločenstvá, naše dediny a mestá a celý náš okolitý svet.
Podmienku tejto svätej jednoty sme už vyjadrili.
Vyslovila ju pod vplyvom Svätého Ducha Alžbeta, keď vítala Máriu silným hlasom, aby sme ju všetci dobre počuli, a hovorila: „Blažená si, lebo si uverila, čo ti povedal Pán...“
Áno, viera...
Viera v Božie slovo...
To je ten tajomný zdroj opravdivej vnútornej radosti, ktorá nám, žiaľbohu, dnes začína tak veľmi chýbať.

Máriine slovné prejavy, zachytené v Evanjeliu, sú veľmi stručné (Lk 2, 48; Jn 2, 3-5). No tento, v ktorom hovorí o Bohu, je výnimkou. Nie preto, aby sa prispôsobila Zachariášovej kňazskej domácnosti, ale celkom iste z vnútornej nutnosti – z plnosti srdca.
A celá tu hovorí... Veď o Bohu sa ani nedá inak, ak ho nechceme uraziť: len z celého srdca, z celej mysle a sily.
Cirkev nazýva túto jej dlhšiu súvislú reč hymnom, chválospevom, do ktorého nazaretská Panna vkladá všetku svoju radosť, vďaku, chválu a všetku svoju lásku.
Dr. Jouvanroux nazýva všetko, čím doprevádzame svoju reč, svedectvom a hovorí, že na jeho zmarenie stačí hocaká maličkosť, ktorá neladí s našimi slovami. Ak je čo len jedna struna na harfe nášho srdca uvoľnená, všetko sa kazí, všetko znie falošne.
Stačí napríklad pri poučovaní a napomínaní našich pokrvných alebo duchovných detí čo len pousmiať sa nad tým, ako nám reč dobre ide a všetko začína byť pre ne falošné a protivné.
Máriin Magnifikat to je plný súlad.
Keď hovorí o Bohu, jej duša ho zvelebuje, duch plesá a ústa jasajú.
A tu je zaiste vhodné opýtať sa, aké sú naše prejavy o Bohu, naše spevy i modlitby...
Nezabudnime, že by neboli ani Bohu ani ľuďom dosť milé, ba ani dosť zrozumiteľné, keby spočívali len v slovách. Naše hymny na Božiu oslavu sú len vtedy pekné, keď ich doprevádzajú aj zodpovedné skutky, tak ako u Márie. Veď sa nazvala Pánovou služobnicou, slovom, ktoré je odvodené od slovesa slúžiť, čo v tomto prípade znamená produkovať stále Bohu milé činy.
Ona vedela, že Boh dáva svoju milosť iba pokorným, preto hovorila, že Boh zhliadol na jej poníženosť, ktorá, ak má byť pravá, je stavom duše a nie iba nejakým vonkajším slovným ponižovaním sa, s akým sa neraz stretáme u tých len zdanlivo nábožných.
Ale keď hovoríme o jej poníženosti, čo si máme myslieť o jej radosti z toho, že ju budú oslavovať všetky pokolenia?
Neprotirečí táto jej radosť jej pokore?
Takéto otázky môžu vzniknúť len u tých, u ktorých sú hlavnou postavou ich Magnifikatov oni sami, nie Boh. Mária spomína seba len natoľko, nakoľko sa stala nádobou Božích dobrodení.
Jej Magnifikat nie je reč o osobných zásluhách a nárokoch, ale o Božom obdarovaní.
My si tu možno povieme: Jej sa ľahšie spievalo a jasalo, veď s ňou urobil mimoriadne veľké veci ten, ktorý je mocný.
Nehovorme tak.
Veď či Boh neurobil aj nám veľké veci, keď nás stvoril, vykúpil a sto, ba tisíckrát nám odpustil hriech a znovu prijal medzi svoje deti a tým aj medzi svojich dedičov...
Prečo teda mlčíme? Kde je náš Magnifikat?
Prečo nespievame aj my spolu s Máriou hymnus na oslavu Boha, aby sme vyšli z kruhu tých stŕpnutých, odmlčaných, nebodaj aj ľahostajných? Ona nás učí denne myslieť na dobrodenia, ktoré nám dáva Boh ako jednotlivcom i ako cirkevným alebo národným celkom.
Ak pochopíme Máriin Magnifikat ako výzvu pridať sa k nej vo vyznávaní vlastnej nehodnosti a toľkých a takých veľkých Božích dobrodení, ktoré denne dostávame, máme nádej, že raz, keď šťastne prekročíme hranicu svojho pozemského života a budeme môcť aj my spolu s ňou a s nebeskými chórmi ospevovať po celú večnosť Božiu moc a dobrotu.

Narodenie Jána Krstiteľa môže byť pre nás výzvou zamyslieť sa nad dvoma vplyvmi, pre ktoré sa v nás často neujíma Božie slovo.
Prvý takýto nebezpečný vplyv vychádza z nášho rozumu, druhý z nášho prostredia.
V tomto prípade zasiahol Zachariáša rozum. Prostredie sa pokúšalo nevhodne zasiahnuť Alžbetu.
Zo začiatku veril Zachariáš slovu, ktoré Boh cez stáročia opakoval svojmu ľudu: „Vzývajte ma a ja vás vyslyším; volajte ku mne a ja vás vypočujem.“ Preto vytrvalo opakoval prosbu, aby ho Pán požehnal potomstvom.
Prosil a znova prosil... Chyba bola, že iba zatiaľ, kým sa mu splnenie tejto prosby videlo ľudsky možné. Keď však zostarel on a zostarla i jeho aj tak neplodná manželka, prihlásil sa k slovu jeho rozum a všeobecne platná skúsenosť, že v takomto veku sa už nedá čakať na potomstvo. Preto už neveril ani vtedy, keď mu sám Pánov anjel oznámil, že sa v jeho prípade tento Boží prísľub splnil.
Ale zamyslime sa, či to nie je aj náš prípad...
Nestoja naše zmysly a potom aj náš rozum pri čítaní a počúvaní Božieho slova ako skalné útesy na morskom brehu, o ktoré sa rozbíjajú všetky jeho prílivy?
Možno, že niečo z Božieho slova zostáva v štrbinách našich duší, ale či to nie je len to, čo je ľudsky možné, pochopiteľné, viditeľné a hmatateľné? Ale ak prijímame z Božej reči len to, čo vidíme a skusujeme, tak vlastne neveríme. A v takomto prípade sme potom schopní odmietnuť každé svedectvo, ktoré stojí na viere, aj keby nám ho podával anjel Gabriel.
Náš rozum by sa nikdy nemal stavať proti viere. Dostali sme ho nato, aby on stál v jej službe. Taký je totiž cieľ filozofie a každého rozumovania – pripomína Geibel – vedieť, že musíme veriť.
Druhý neblahý vplyv, ktorý sa nezriedka uplatní pri prijímaní Božieho slova, je vplyv prostredia.
V prípade narodenia Jána Krstiteľa nám ho predstavujú Alžbetini susedia a príbuzní. Chceli podľa zvyku a tradície nazvať dieťa po otcovi. Alžbeta sa však vzoprela. Podľa nej sa mal volať Ján, aby aj toto jeho meno hlásalo, že sa Boh zmilúva nad tými, ktorí ho vytrvalo prosia.
Susedia stáli na svojom.
Boli smelí a možno aj hluční... Boli predsa vo väčšine, tvorili verejnú mienku a tá vždy znamená silu. Vieme, čo všeličo už spôsobila aj v našom živote. Neraz sme už ustúpili pred ňou aj od jasných Božích požiadaviek a zmenili svoje rozhodnutia zo strachu, že nás nedobre posúdia ľudia, ktorých máme radi, od ktorých závisíme, ktorí čosi znamenajú, alebo sú vo väčšine.
A vieme aj to, čo spôsobuje mienka väčšiny v živote Cirkvi. Jedna silnejšia novinárska kampaň a mnohí sú hneď náchylní pokladať Evanjelium za ľudský výmysel alebo aspoň za anachronizmus a dôsledné pridŕžanie sa jeho noriem za rigorizmus, fanatizmus, za bigotnosť, vydávajúc sa vo svojom duchovnom živote na cestu ordinárnej vlažnosti alebo výhodného prispôsobovania sa ideologickému a či politickému celku.
Veď nemáš nikoho v príbuzenstve s takým menom – protirečilo prostredie...
Aj tak nie... Ján sa bude volať – rozhodla Alžbeta pod vplyvom Svätého Ducha, ktorý ju naplnil pri Máriinej návšteve.
Áno, nie inak. Len silou Ducha možno odolať pokušeniam väčšiny.
A tak sa pod vplyvom toho istého Ducha zachoval potom aj Zachariáš. Ján sa bude volať, vpísal energicky do tabuľky, ktorú mu podali. Nech je tak, ako chce Boh!
Keď hneď nato začal tento nemý kňaz hovoriť, susedia a príbuzní stŕpli a verejná mienka stíchla.
A zaiste si tu ľahko domyslíme, akým dobrodením sa môžeme stať aj my pre svojich pokrvných a susedov, ak sa pridŕžame Božieho slova, ak podriaďujeme svoj rozum viere a dbáme potom len na to, čo povedal Boh, nie na to, čo individuálne alebo hromadne rozchyrujú ľudia.

Zachariáš neuveril sile svojich modlitieb.
Neuveril ani anjelovi, ktorý mu zvestoval, že boli vyslyšané a tým ani všemohúcemu Bohu, ktorý mu sľuboval syna aj napriek starobe a neplodnosti jeho manželky.
Ale keď ho Boh za túto trojnásobnú neveru udrel po ústach tak, že onemel, spamätal sa a uveril všetko; aj to, že jeho syn bude veľký pred Hospodinom.
Uveril i vyznal Božiu veľkosť.
Vyznal ju takým spevom, ktorým si Cirkev podnes uctieva všemohúcnosť, dobrotu a pravdovravnosť svojho Boha.
A aká je naša viera, ktorú vyjadrujeme svojimi prosebnými modlitbami?
Je dosť úprimná a dosť pokorná?
A aká je tá, ku ktorej nás vyzývajú tí sluhovia Boží, ktorí nás v Cirkvi posmeľujú vydržať so svojimi prosbami, ak zatiaľ neprichádza vyslyšanie i spolu s tými, ktorí sa k nám pridávajú.
A konečne, aká je tá naša viera, v ktorej prosíme Boha o niečo, čo prevyšuje ľudsky nemožné? Veríme v takýchto prípadoch, že u Boha je všetko možné? Ak nie..., môže sa stať, že aj nám dá Boh nejaký medicinálny liek ako dal Zachariášovi nemotou.
Ak sa nám niečo podobné stane nezabudnime sa zamyslieť nad svojou vierou.
A keď nám Boh splní, o čo sme ho žiadali, nezabudnime mu zaspievať chválospev podobný Zachariášovmu.

Zachariášovi sa potom rozviazal jazyk... a prorokoval.
Prorokoval o prorokovi – o svojom synovi Jánovi.
A čo prorokoval?
To, čo mu oznámil Boh prostredníctvom svojho anjela.
Kedy?
Potom...
Potom, keď uveril Božiemu slovu poučený trestom nemoty o tom, že Božiemu slovu treba veriť nielen vtedy, keď prevyšuje naše chápanie, našu skúsenosť, ale aj vtedy, keď jeho uskutočňovanie už veľmi prevyšuje našu silu.
Aj my všetci sme s krstnou vodou dostali úlohu prorokovať, úlohu odovzdávať ľuďom, čo sme prijali od Boha.
Preto nezabudnime na poučenie i povzbudenie, ktoré dobrý Boh vložil pre nás do Zachariášovho prípadu.
Nevera ho viedla k nemote a nemota k vyradenosti, k prorockej neužitočnosti.
No keď uveril, rozviazal sa mu jazyk a vyspieval aj on pod vplyvom Svätého Ducha svoj hymnus, v ktorom velebil Boha za všetko, čo urobil pre svoj ľud dosiaľ a za všetko, čo sa chystá urobiť cez jeho syna Jána pre spásu svojho národa, ale aj pre tých, čo ešte sedia vo tmách nepoznania a v nebezpečenstve nedostať sa nikdy k večnému svetlu.

Ťažko povedať niečo krajšie o dieťati ako to, čo čítame v Písme o Jánovi: Rástol a mocnel na duchu...
Tým, že rástol, podobal sa ostatným deťom. No tým, že mocnel na duchu, prevýšil, vyjmúc nášho Pána, všetkých.
Tajomstvo tejto výnimočnosti nám prezrádza Evanjelium slovami: Vstúpil do púšte. To znamená do samoty, do jednotvárnosti okolia, do veľkej skromnosti v bývaní, v strave i v obleku.
Vstup do púšte predpokladá silu ducha v podobe odvahy, ale najmä v podobe výdrže. A o Jánovi čítame, že vytrval v púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.
A kvôli čomu to všetko?
Odpoveď máme v slovách, ktoré povedal anjel jeho otcovi a ktoré potom Zachariáš vyspieval vo svojom Chválospeve. Mal byť veľký pred Pánom a mnohých v Izraeli obrátiť k ich Bohu. Mal sa volať prorokom Najvyššieho, ísť pred tvárou jeho Pomazaného a pripravovať mu cestu.
Keď Ján vchádzal do púšte, musel už vedieť o tomto svojom poslaní. Otec mu zaiste o ňom rozprával, aby ho naň pripravil. Púšť mala byť teda preňho školou, v ktorej mal nadobudnúť silu ducha, víťaziacu nad túžbami tela.
A tu by sme sa mali opýtať, ako by sa asi vynímali naše pokrvné alebo duchovné deti, keby sme ich postavili vedľa tohto duchovného atléta. Ako by vyzerali so svojimi rozmarmi, komfortnými bývaniami, so svojimi šatníkmi, bohato prikrytými stolmi a so svojimi priateľmi alebo priateľkami... A ako by sme vyzerali vedľa neho my dospelí – veď strom sa pozná po ovocí.
Možno povieme, že Ján mal zvláštne poslanie a preto aj zvláštnu prípravu.
To je pravda, ale či nie je medzi jeho a naším poslaním viac podobnosti ako odlišnosti?
Aj my sme povolaní byť veľkými pred Pánom. Aj my máme byť prorokmi Najvyššieho a pripravovať mu svojím príkladom a slovom cestu do ľudských sŕdc, a tak im zabezpečovať spásu...
Nuž, ale ak je medzi nami a ním toľko podobnosti v poslaní, prečo nie je toľko podobnosti aj v úsilí splniť ho?
Bojíme sa púšte, kúska tej samoty so svojím Bohom, v ktorej sa má v nás ujať a vyklíčiť jeho usmerňujúce slovo? Alebo sa bojíme púšte preto, že by nás obrala o naše naviazanosti na pohodlie, na posedenia s priateľmi pri dobrom jedle alebo príjemných pobaveniach?
Ján rástol a mocnel na duchu...
To je história... Ale nielen história... To je aj Zákon, ktorému sa nám treba podrobiť, ak chceme splniť svoje poslanie a získať si Božiu obľubu a potom aj Božiu odmenu.
Ak rastieme len telom a neskôr už len rokmi, to je málo. Popritom treba zosilnievať na duchu. To však nepôjde bez kúska púšte, bez dennej samoty s Bohom a bez zriekania, ktoré bude od nás vyžadovať táto samota.
Takýto odkaz nám dáva svojím príkladom Zachariášov syn Ján.

Spravodlivý muž je veľmi vzácny titul.
Najmä ak ho niekomu udelí Evanjelium.
Pripomeňme si v krátkosti, čo tento titul obsahuje vo všeobecnosti a čo osobitne v Jozefovom prípade.
Podľa filozofického výmeru spravodlivosť je snaha dať každému, čo mu patrí. Ale potom aj snaha uprednostniť, čo je viac, pred tým, čo je menej. Dosiahnutie tejto čnosti predpokladá vážne rozmýšľanie, porovnávanie a výber. A pretože ide o praktickú vec, predpokladá aj rozhodovanie a zodpovedné konanie.
A teraz povedzme, v čom konkrétne spočíva Jozefova spravodlivosť.
Najprv v tom, že si vybral Máriu, najvzácnejšiu ženu, aká sa kedy narodila.
Zo spravodlivosti jej dal prednosť pred ostatnými a zo spravodlivosti sa pre ňu rozhodol a s ňou sa aj zasnúbil.
Aký žiarivý príklad pre dnešných mládencov, ktorí tu robia výber bez uvažovania, iba pod vplyvom citu a dopúšťajú sa tak nespravodlivosti voči tým, ktoré sú po stránke ducha i tela omnoho súcejšie na spĺňanie rodinných úloh.
Ale Jozefova spravodlivosť dostáva osobitný lesk v onej zložitej situácii, do ktorej sa dostal, keď sa dozvedel, že jeho drahá snúbenica zostala bez jeho pričinenia v požehnanom stave.
Tu bolo treba znovu vložiť hlavu do dlaní. A omnoho hlbšie ako predtým.
Veril v jej nevinnosť, ale musel zohľadniť aj Zákon, ktorý kázal potrestať ju.
A preto, že chcel byť spravodlivý aj pred Zákonom, rozhodol sa byť bez nej.
No keď prišiel z neba odkaz: Jozef, neboj sa vziať si Máriu... jeho spravodlivosť dosiahla svoj vrchol.
Spravodlivé je dať Najvyššiemu prednosť pred kýmkoľvek.
Kde prehovorí Boh, tam sa končí ľudské uvažovanie a ak pokračuje, tak len kvôli tomu, aby sa jeho svätá vôľa splnila čo najpresnejšie.
Mali by sme byť veľmi vďační, že sa nám vo chvíľach neistôt, či konáme spravodlivo, sprostredkuje pomocou Cirkvi Božia vôľa, ktorá je vždy vrcholom spravodlivosti.
Keď sa občas ocitneme pred problémom svedomia, nezabúdajme na Jozefa. Ak sa nám tu stane príkladom, určite nám bude aj pomocníkom.

Keď chceme deťom urobiť radosť, keď si ich chceme získať, aby sme ich mohli v tom alebo onom opraviť, sľúbime im niečo, po čom túžia a čo podľa nás aj potrebujú.
Tým im uľahčíme poslušnosť a sebe výchovný úspech.
Niekedy sa dlho tešia na to, čo sme im sľúbili, a keď to dostanú, dlho s vďačnosťou spomínajú.
Ak si takto počíname voči svojim deťom, napodobňujeme Toho, od ktorého pochádza každé otcovstvo – a quo omnis paternitas derivatur. Napodobňujeme Boha, ktorý si podobne počína, keď si nás chce trvalo pripútať.
S vďačnosťou spomíname na to, čo nám dal a s radosťou očakávame, čo nám sľúbil.
Keď sme pre svoj hriech stratili raj a pritiahli na seba jeho trest, sľúbil nám Vysloboditeľa. My sme ho poslúchali pre nádej, že raz príde, v presvedčení, že tých, ktorí ho poslúchajú, aj spasí.
A keď splnil, čo sľúbil, poslúchali sme ho ešte viac z vďačnosti za tento nesmierny dar – za to, že sme sa jeho príchodom medzi nás stali z detí trestu deťmi omilostenia.
Ale nebeský Otec kvôli našej poslušnosti, pomocou ktorej nás chce spasiť, urobil nekonečne viac, ako my robíme pre naše deti kvôli ich poslušnosti. Nielenže nás k nej povzbudzoval tým, že nám sľúbil Osloboditeľa z rajského trestu, ale aj tým, že čo sľúbil, to aj splnil. Veď sľúbený Vykupiteľ nielen že prišiel, ale tu v rozličných podobách s nami aj zostal.
Slovo, ktoré sa stalo telom, prebýva medzi nami. Je vo svojej Cirkvi, v ktorej nám radí a cez ktorú nás vedie; je v trpiacich bratoch, v ktorých mu môžeme splácať tie naše nekonečné dlhy za jeho lásku a je aj vo sviatosti, kde nám dáva na to všetko potrebnú silu.
A ak by niekomu ani to nestačilo k radosti, k vďačnosti a ochotnej poslušnosti, pridal nám ešte aj nádej na stretnutie s ním tvárou v tvár, pridal nám nádej na radosť, ktorá raz začne, a už nikdy neskončí.
Mali by sme byť veľmi dobrými deťmi, ak sa nám toľko sľúbilo i dalo a toľko ešte sľubuje.
No akí sme v skutočnosti, na to si v tichu po dôkladnom spytovaní svedomia odpovedzme sami... Ale pravdivo!

Čo máme robiť, to nám Boh oznamuje svojím slovom.
Ako to máme urobiť, to nám obyčajne dáva na vedomie rečou okolností.
Panne Márii povedal prostredníctvom anjela: „Počneš a porodíš syna...“
A Jozefovi: „Neboj sa prijať Máriu za svoju manželku...“
Potom však nasledovala reč okolností, ktorými im naznačoval kde, kedy a ako to od nich chce.
Panna Mária vedela a od nej potom aj svätý Jozef, že podľa prírodných zákonov to bude o deväť mesiacov po jej poslušnom „Fiat!“
Keď počuli Augustov rozkaz o sčítaní ľudu, vedeli aj to, že to bude v Betleheme, lebo tam sa mali ísť v určenom čase zapísať.
A keď Jozef nenašiel miesto v hospode, bolo mu tiež jasné, že to musí byť v tichosti, v nejakej samote a chudobe.
A podobne si Boh počína aj v našom prípade.
K svojmu slovu, ktorým nám dáva na vedomie, čo máme a čo nemáme robiť, pridružuje vo svojej všemohúcnosti a nekonečnej múdrosti aj rozličné okolnosti, aby nám nimi vnukol spôsob, ako by sa malo naším prostredníctvom jeho slovo uskutočniť.
A toto nás zaväzuje, okrem Božieho slova, ktoré počúvame alebo čítame, sledovať aj životný kontext, v ktorom máme potom rozmýšľaním pohľadať správny čas, miesto a spôsob jeho uskutočnenia, ak pravdaže túžime po vlastnej spáse a nie je nám ľahostajná ani spása našich blížnych.
Zdá sa, akoby nás Svätý Duch chcel práve na to upozorniť týmto krátkym evanjeliovým úryvkom.
Snaha dobre počúvať Božie slovo a snaha vážne rozmýšľať, ako ho čo najrýchlejšie a čo najpresnejšie uskutočniť, musia ísť vždy spolu.
Pripomína to dve strany toho istého listu papiera. Na jednej Božie slovo, na druhej reč okolností, v ktorých ho máme splniť...
Na prvej strane: čo robiť, na druhej: kde, kedy a ako, aby bol Boh s nami spokojný a mal nás za čo raz odmeniť.
Bude pre nás zaiste veľmi užitočné, ak nestratíme spred očí Jozefa a Máriu, ktorí si nemysleli, že počúvanie Božieho slova nás oslobodzuje od vážneho rozmýšľania nad tým, čo sa nám ním povedalo.

Pri príležitosti vianočných sviatkov sa dívame na obrázky, drevorezby a sadrové odliatky betlehemských maštaliek. Prezeráme ich a obdivujeme, čo všetko vie človek vytvoriť, keď myslí na toto tajomstvo nášho vykúpenia.
Nemožno proti tomu nič namietať, ak si pritom uvedomujeme, že naša estetická záľuba, ktorá nás núti vydať za takéto predmety niekedy i značné financie, nie je ešte nábožnosťou.
Betlehemská maštaľka to nie je poézia; to je tvrdá realita, bojisko, na ktorom šlo o našu spásu, kde Jozef, Mária a Ježiš zápasili o našu spásu.
Jozef trpel kvôli nám ako statočný muž, najmä keď nemohol nájsť vhodnejšie miesto pre zrodenie toho, ktorého mu ako svojho jediného Syna zveril sám Boh.
Mária tu pre nás trpela bolesťou najstarostlivejšej matky, ktorá chcela, ale nemohla, po prvý raz privinúť k prsiam Dieťatko tam niekde v pripravenom domácom kútiku, ako to mohli aj tie najchudobnejšie v galilejskom Nazarete. Mohla tak urobiť len v maštali, aj to len v požičanej.
No hlavný zápas o nás viedlo Božie Dieťa Ježiš bolesťou svojho poníženia, ktoré Evanjelium vyjadruje tromi výrazmi: Mária porodila svojho prvorodeného Syna – zavinula ho do plienok – a uložila ho do jasieľ.
Porodila ho, priviedla ho na svet ako človeka, ktorý sa zriekol (ekénosen) tej svojej veľkosti a slávy, ktorú mal u Otca. Nebolo to malé degradovanie. Nebol to malý schodok smerom dole, ktorý prekonal svojím zrodením zo ženy. Veď tým prijal na seba všetky biedy nášho pozemského života, aj tie, ktoré predstavujú plienky – ako symbol totálnej závislosti na druhých.
A keď napokon ešte čítame: A uložila ho do jasiel, je nám zrejmé, že ak bol v jasliach, bol v maštali, tam, kde bývajú zvieratá. A nie hocaké. Také, ktorých mená používame, keď vo svojej neláske chceme niekomu nadať do hlúpych a nevychovaných.
Pohľad do betlehemskej maštale nie je teda estetika a poézia. A peniaze, ktoré sme vydali za obrázky, pohľadnice, drevorezby a sadrové odliatky, to nie je ešte nábožnosť.
Tá je niekde inde.
Je v prežívaní vďačnosti voči Ježišovi Kristovi, voči Márii a Jozefovi, ktorí spolu s ním trpeli kvôli našej spáse. Ale je aj v spytovaní svedomia, ako zodpovedáme ich snahám a ako prosíme, aby ich bolesti, ktoré trpeli kvôli nám, neboli márne.

Touto udalosťou sa spĺňa, čo predpovedal prorok Izaiáš: A evanjelium sa zvestuje chudobným.
Lebo pastieri boli naozaj chudobní; chudobní, keď ide o živobytie. Pásli síce ovce, ale nie svoje.
A boli chudobní aj spoločensky. Boli pre svojich chlebodarcov tým, čím boli ovce ich pánov pre nich – boli ľudským stádom, ktorým každý opovrhoval, ale pritom sa snažil z neho čo najviac vyťažiť.
Okrem toho boli chudobní aj na túžby vyrovnať sa tým, ktorí žili tam dole v meste alebo v okolitých dedinách a teraz spokojne spali, aby ich telo i duša mali všetkého v hojnosti.
Keď raz v noci strážili zverené stáda pred vlkmi a zlodejmi, zrazu sa ožiarilo nad nimi nebo a počuli posmeľujúce slová: Nebojte sa! A potom radostnú zvesť: Narodil sa vám... Vám sa narodil ten, ktorého veky čakali; prorokmi predpovedaný Dávidov potomok, Kráľ, Bohom poslaný Mesiáš.
Prišiel vás oslobodiť od sebeckých boháčov, ale aj od túžby stať sa im podobnými. Prišiel váš Pán, no nie na to, aby vás využil, ale aby vám ako sluha spásy ukázal vašu ľudskú dôstojnosť a pozdvihol vás z nej až na svoju úroveň.
Pastierom sa zaiste zaleskli oči a radosťou sa im rozbúchalo srdce.
No toto všetko hneď aj prestalo, keď im anjel vypočítal znaky, podľa ktorých ho nájdu. Tento ich osloboditeľ bude zabalený do plienok, bude ležať v jasliach v maštali, ako ten najposlednejší z ľudí.
Cítili však, že čo videli a počuli, nebol sen a že poslov, ktorí prichádzajú s takou legitimáciou, ako je nebeská žiara, treba brať vážne.
Keď sa spamätali a ožila pritom aj ich ľudská zvedavosť, pohli sa bez ďalšieho uvažovania do mesta a keď konečne našli dieťa, bolo im celkom jasné, že to nie je sebaklam.
To bola odmena, že nemávli nad tým všetkým ľahostajne rukou, ako my niekedy robievame, keď to, čo dostávame od Boha ako znak jeho vôle, neprichádza k nám podľa našich predstáv a tí, ktorých Boh používa pritom ako svojich poslov, nemajú svätožiaru.
No nezabudnime, že i v takýchto prípadoch neprestáva byť, čo nám zvestujú, Božou vôľou a oni pre svoju najobyčajnejšiu obyčajnosť neprestávajú byť Božími poslami.
Ak prekonáme všetko, čo nám prekáža uveriť v túto skutočnosť, nájdeme aj my toho, ktorého našli a potom ohlasovali betlehemskí pastieri.

Máme pred svojím duchovným zrakom nášho jediného Učiteľa Ježiša Krista. Zatiaľ ako nemluvňa, cez ktoré nám Boh raz povie, že sa má jeho vôľa plniť na zemi tak, ako sa plní na nebi.
A preto, že nám toto útle Dieťa nemôže ešte dosť zrozumiteľne povedať to ani príkladom ani slovom, používa Boh ako interpreta svojho anjela. Okrem iného zaiste aj preto, aby sme sa od neho naučili, ako treba spĺňať Božiu vôľu odovzdávaním Blahozvesti tým, za ktorých zodpovedáme vo svojej pokrvnej alebo duchovnej rodine.
Či ide o Zachariáša, Máriu, Jozefa alebo o betlehemských pastierov, vo všetkých týchto prípadoch je Boží posol veľmi presný.
Objaví sa pred tými, ktorých má z Božieho príkazu osloviť, vo svätožiare, aby hneď pochopili, odkiaľ prichádza. To je jeho legitimácia.
Potom oznámi čo treba a ako treba a odchádza.
V prípade betlehemských pastierov povie, že majú ísť do Betlehema privítať svojho Mesiáša a Pána, ktorý leží, zavinutý do plienok ako dieťa, v maštaľných jasliach. Nič menej a nič viac.
Túto úlohu plní zrejme radostne. Nevieme si ho pritom predstaviť primuseného smutného alebo unudeného ľahostajného.
Veď všetko, čo oznamuje Boh, je blahozvesť, zvesť o spáse.
Radosť patrí podstatne ku každému Božiemu slovu. Božia vôľa sa má na zemi prijímať i oznamovať tak, ako sa prijíma a oznamuje v nebi. Boh miluje len veselého darcu, a chce, aby sme mu slúžili s radosťou... To nám podčiarkuje aj spev anjelov a nebeských zborov, ktoré sa pridružili k anjelovi – zvestovateľovi.
Radosť sa násobí, keď sa delí, keď je spoločná.
Nemali by sme na to zabúdať, keď denne opakujeme v Otčenáši: Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi... Tak nech sa plní Tvoja vôľa na zemi, ako na nebi: presne, radostne a spoločne.

Toto Božie slovo nám znovu stavia pred oči betlehemských pastierov. Teraz ako jeho príkladných prijímateľov.
Čo počujú, vidia a skúsia, o čom sa presvedčia, to aj konajú, a to bez otáľania, ihneď...
Nič nepočujeme o ich ustarostenosti o ovce, o možných nočných návštevách vlkov a zlodejov. Tieto starosti zverujú Bohu, ktorý ich cez svoje slovo zverené anjelovi posiela inam.
Teraz im treba ísť do Betlehema – po hebrejsky do Domu chleba. V tomto prípade do domu toho živého chleba, ktorý si majú vziať pre seba a potom sa oň podeliť aj s inými.
„Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba“ – povie raz Dieťa, ktoré ich čaká, v plienkach v maštaľnom krmelci. A pridá: Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky...
Ale Betlehem bol v tomto prípade aj domom toho chleba, ktorý treba aj iným dať, o ktorý sa treba podeliť s núdznymi. Vedeli z anjelovej zvesti, že budú mať pred sebou dieťa vo všetkom závislé na chudobných rodičoch, a preto mu treba vziať a darovať aspoň niečo z toho, čo im dovolí ich chudoba.
Naše vianočné koledy a z dreva vyrezávané betlehemy nám pripomínajú tento dvojitý Chlieb: hmotný pre tých, čo sú chudobnejší ako my a ten druhý, ktorý nám dá potrebnú silu podeliť sa s tými, čo hladujú duchovne. Veď toto Dieťa povie raz každému z nás, že keď príde po druhýkrát na svet, ale už ako Pán a sudca všetkých, potvrdí: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili...
Betlehemskí pastieri sú pre nás výzvou zamyslieť sa nad tým, aký je náš vzťah k eucharistickému chlebu, ktorý dáva život a silu k štedrosti pri delení sa o chlieb každodenný, o ktorý preto prosíme nebeského Otca v množnom čísle, teda nielen pre seba, ale aj pre iných.
Pastieri ihneď konali Božiu vôľu, ktorú spoznali cez Božie slovo. Málo sa im podobáme, ak nás slovo „Betlehem“ ešte nenúti pozrieť sa do seba i okolo seba a povedať dakomu biednemu: Tu máš, brat, vezmi si, čo potrebuješ, aby si zašiel až tam, kde sa nám toto Dieťa ponúka v kúsku chleba.

Táto evanjeliová stať nám teraz stavia pred oči betlehemských pastierov ako prvých ohlasovateľov Blahozvesti.
Všimnime si ich reakciu na to, čo počuli, čo videli a skúsili.
Bola rýchla, dôkladná a všeobecná.
Hneď všetko vyrozprávali.
A to zaiste každému, koho stretli na ceste a každému, kto ich navštívil tam, kde žili, pričom nezabudli velebiť Boha – čítame.
Celkom inak vyzerala reakcia na blahozvesť o Pánovom narodení, ktorú nám predstavujú Betlehemčania. Oni pastierov vypočuli, podivili sa nad tým, čo hovorili, a šli po svojom. Písmo nám nehovorí, čo s prijatou Blahozvesťou urobili. Možno povedali niečo o tom aj svojim doma, ale potom zaiste stíchli a odmlčali sa, ak narazili na čiesi pochybnosti alebo aj úsmevy. Písmo nám nehovorí, že by si šli túto senzačnú zvesť overiť.
Zdá sa nám, akoby aj u pastierov aj u Betlehemčanov išlo len o cit, o vzruch; teda o niečo prechodné, čo je dnes tu a zajtra už toho niet.
Celkom odlišný bol postoj Ježišovej matky Márie, hoci by sa práve tu predpokladalo najviac citového nadšenia. U Márie cítime veľký pokoj, s ktorým si všetky udalosti, súvisiace s narodením jej Dieťaťa, vedome vpisuje do pamäti, kde si ich zachováva a potom uvažuje... „Rozmýšľala nad nimi...“ poznamenáva evanjelista, ktorý akoby nás tým chcel vyzvať podobne zachádzať so všetkými faktami a slovami zachytenými v Evanjeliách.
Miesto vzrušujúcej poézie prvých Vianoc, miesto polnočnej tmy a žiary, miesto všeobecného ticha a spevu anjelských zborov, miesto uponáhľaných krokov pastierov a údivu Betlehemčanov je v srdci Matky Márie len vnútorná radosť a uvažovanie o tom, aký podiel má na tejto udalosti nebeský Otec, aký podiel má na nej Jeho Syn, Svätý Duch a nakoniec ona sama, pokorná Pánova služobnica. A zaiste tu nechýbala ani snaha čo najvernejšie zachovať a čo najpresnejšie odovzdať udalosti tejto noci.
Ak sa pri prijímaní Blahozvesti niekedy citovo vybudíme ako pastieri alebo obyvatelia Betlehema, to nie je chyba.
Ale určite by nebolo dobre, keby sme pritom nezapli pamäť, rozum a vôľu a neuvažovali, ako všetko, čo poznávame, pochopiť, zachovať a odovzdať.

Obriezka nebol len úkon začlenenia do Božieho ľudu, ale aj úkon prispôsobenia sa mu.
Tento krvavý zákrok na tak citlivom mieste mužského tela sa samozrejme neobišiel bez bolesti. Cítilo ju Dieťa a s ním aj Jozef aj matka Mária.
Pri tomto úkone, ktorý obyčajne vykonával otec, dostával chlapček meno a v ňom program, ktorý malo dieťa spĺňať v cirkevnom a národnom spoločenstve prostredníctvom rodičovskej výchovy.
Na začiatku to bol len nôž, ktorým sa obrezávalo telo. Neskoršie, v období veľkých prorokov, preberali úlohu noža aj zákony, ktorými sa obrezávala duša – tým, že sa zbavovala zlých sklonov a prispôsobovala sa Bohu.
Nie je zaiste ťažké nájsť podobnosť, ktorá je medzi starozákonnou obriezkou a novozákonným krstom.
No ako v obriezke, tak aj v krste nejde len o začlenenie do spoločenstva, ale aj o prispôsobenie sa mu, čo pravdaže nebýva bez bolesti. Človek by určite ľahšie zniesol tú jednorázovú povrchovú operáciu, ako to stále zbavovanie sa svojich zlých sklonov.
Meč Božieho slova ostrý na obidve strany musí veľa ráz vniknúť do útrob, aby v nich oddelil to dobré od zlého, to Božie od hriešneho.
Ako bolo pri obriezke tela, tak je to aj pri obriezke srdca. Robia ju rodičia. Oni sa pri krste zaväzujú, že výchovou prispôsobia svoje dieťa Cirkvi – novozákonnému Božiemu ľudu. Ak zanedbajú túto svoju úlohu, je to zaiste veľmi vážne zlyhanie.
Meno, ktoré sa pri obriezke i pri krste dáva dieťaťu, znamená program, ktorý sa má začať výchovou a potom pokračovať samovýchovou. Ak sa dieťaťu dáva meno niektorého svätého, robí sa tak preto, aby malo koho napodobňovať a pritom aj prosiť o pomoc.
Ale okrem krstného a rodného mena dostáva dieťa ešte jedno spoločné: meno po Kristovi.
Stálo by za to zamyslieť sa, ako spĺňame program naznačený týmto menom výchovou a samovýchovou.
Nepovedal by nám Ježiš Kristus to, čo cisár Alexander jednému zo svojich vojakov, ktorý nosil jeho meno, ale žil neporiadne...? Nepovedal by nám: Tu treba niečo zmeniť: alebo meno, alebo život!?

Svojou návštevou v chráme spĺňala svätá rodina naraz tri cirkevné zákony.
V prvom rade odovzdával Jozef a Mária prvorodeného syna Pánovi, ako predpisoval Pánov zákon na pamiatku, že Boh v Egypte smrťou prvorodených vyslobodil svoj vyvolený ľud z otroctva. Týmto úkonom vykupovali zároveň chlapca z chrámovej služby, v ktorej mali prvorodení Hebrejci zostať.
Ako symbolické výkupné mali rodičia priniesť zákonom predpísanú obetu, ale až potom, keď splnili Pánov zákon o očisťovaní. Ten totiž pokladal matku za nečistú tridsaťtri dní po pôrode chlapca a raz toľko dní po pôrode dievčaťa.
Prvé dva predpísané náboženské úkony sa teda mohli v chráme vykonať až po obradnom očisťovaní.
Toto poradie v zachovávaní Pánových zákonov hovorí niečo aj nám.
Je v ňom jemné upozornenie podopreté príkladom Jozefa a Márie, že nemôžeme Bohu nič dať a On nemôže od nás nič prijať, ak nie sme čistí, ak máme na duši škvrnu spôsobenú prestúpením niektorého jeho zákona.
V súvise s týmto obrazným chápaním prečítanej state mali by sme prísť na to, prečo aj naše predstupovania pred Boha v chráme kvôli výkupnej obete majú sa začínať úkonom očisťujúceho pokánia.
Naše dobré skutky, či sú to dary, sebazápory alebo služby, Boh ani neprijíma a ani neodmieňa, ak nie sú vykonané v stave jeho milosti. Je preto veľmi dôležité vzbudiť si aspoň nejaký malý úkon kajúcnosti pred ich začatím. Nikdy totiž nevieme, či sme hodní Božej priazne, či nie sme už v takom hriechu, ktorý nám ju odníma.
Myslime na to, kedykoľvek vstupujeme do chrámu obetovať a obetovať sa spolu s Kristom nebeskému Otcovi v liturgickom úkone svätej omše.
A majme vtedy vždy pred očami Jozefa a Máriu.
Oni nepotrebovali zohľadňovať Zákon o očisťovaní, ani ten o obetovaní a vykupovaní, a pritom zachovali všetky tri, aby dali najavo svoju poslušnosť cirkvi, nepohoršili svoje okolie a dali dobrý príklad aj nám.

Táto Lukášova správa núti nás zaradiť starca Simeona medzi prorokov. Čítame totiž o ňom, že Duch Svätý bol na ňom a vyjavil mu, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša.
Akú radosť musel cítiť on sám a akú radosť museli mať aj tí, ktorým hovoril, že ten vekmi očakávaný je už blízko. A táto jeho radosť a radosť tých, ktorí ho počúvali, bola tým intenzívnejšia, čím viac si uvedomoval on i oni, že je už starec a teda bude to už zakrátko.
Možno sme ešte mladí a možno už veľmi starí. Akokoľvek, ale každý z nás si môže v pravde povedať: Quotidie morior – denne umieram. Veď dni, ktoré nám pribúdajú, nám vlastne ubúdajú, tratia sa nám, nenávratne padajú do mora minulosti.
Ale nech!
Veď každý z nich je krokom k tomu dňu, v ktorom sa máme v bráne smrti stretnúť s Pánom. V tomto ohľade sme aj my proroci, ak na to myslíme a o tom aj hovoríme.
S tým rozdielom, že my nevieme, aké bude toto naše stretnutie, či radostné, ako to Simeonovo, alebo...
To závisí od toho, či sa dá aj o nás povedať, čo hovorí Evanjelista o Simeonovi, keď píše: „Žil vtedy muž, ktorý bol spravodlivý a nábožný...“
Spravodlivý preto, že mal správny vzťah k človekovi a nábožný preto, že mal správny vzťah k Bohu.
Ak sa mu v tomto podobáme alebo sa mu aspoň snažíme podobať, budú radostné aj naše dni ako boli jeho a také budú potom aj dni tých, čo nás pozorujú alebo počúvajú.
V opačnom prípade by sme vo svojich dňoch, ktoré nás nutne približujú k stretnutiu s Pánom, cítili miesto radosti čoraz väčší strach a úzkosť, a to až v takej miere, že by sme prestali na ten náš posledný deň myslieť, a potom samozrejme o ňom aj hovoriť.
Kým žijeme, máme na výber.
Alebo sa budeme usilovať žiť spravodlivo a nábožne a oplývať radosťou z budúceho stretnutia s Pánom; alebo sa budeme triasť strachom, lebo veď tak nám pripomína prorok Simeon: Pánov Pomazaný prišiel jedným na pád, druhým na povstanie. Jedným na výstrahu, druhým na povzbudenie.

Po starcovi Simeonovi stavia nám Evanjelium pred oči starenku Annu.
Ako príklad...
Pre všetkých.
Aj pre mladých. Veď bez pôstu a modlitby, v ktorých tak vynikala, sa nikto z nás nedostane k radostnému stretnutiu s Kristom.
Ak nás pomyslenie na pôsty, v ktorých ona žila od svojej mladosti, napĺňa zatiaľ strachom, možno i odporom, tak zaiste len preto, že ešte nevieme dosť, čo je pôst, že sa naň zatiaľ dívame len ako na málo významné, zbytočné, ba až nezmyselné trápenie brucha.
Keď sa Anna vydala, žila so svojím mužom iba sedem rokov. Potom zostala vdovou až do svojho osemdesiateho štvrtého roku.
Nedá sa poprieť, že tento pôst od túžob tela nebol na vtedajšiu mentalitu niečím ľahkým. A Anna ovdovela práve vtedy, keď tento hlad po pohlaví, ktorý nás pobáda, a niekedy priam núti zachovať svoj rod, hlásil sa v nej najsilnejšie, stratila muža vtedy, keď sa na telesné príjemno manželských začiatkov len veľmi ťažko zabúda.
Ale to nebol jej jediný pôst.
Ženy – vdovy zostávali v jej časoch bez pracovitých mužových rúk, bez vernej ochrany proti vydieračom a skoro spravidla aj bez chleba, tak potrebného na zachovanie vlastného života.
A nie je náhoda, že v súvise s dvojitým pôstom prorokyne Anny hovorí Evanjelium aj o jej stálych modlitbách.
Veľmi ťažko je človeku, a najmä mladému, vydržať spomínané dva nápory telesnosti, ak sa denne nemodlí, ak sa stále pevnejšie nepripútava k chrámu a k všetkému, čo chrám predstavuje.
Modlitba a pôst patria vždy spolu.
V pravom pôste, ktorý sa nekoná len kvôli telesnej kráse alebo športovej zdatnosti, ale ktorý má viesť človeka stále bližšie ku Kristovi, nesmie nikdy chýbať spojenie s Bohom v modlitbe. Myšlienka na Boha a jeho kráľovstvo v nás i okolo nás má byť jediným podnetom pôst začať a potom v ňom aj vydržať.
A ako nie je pôst pôstom bez modlitby, tak ani modlitba nie je modlitbou bez pôstu, bez sebazáporov, ktoré podmieňujú naše sústredenie, naše upriamenie mysle na Boha.
To je odkaz starenky Anny, ktorá žila svoj život v chráme v pôstoch a modlitbách.

„Padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu.“
Keď sa pred niekým skláňame a robíme to úprimne, neformálne, dávame najavo, že ho v niečom uznávame nad sebou, že si ho tou poklonou uctievame pre jeho zásluhy, postavenie, vzdelanie alebo pre nejakú inú dobrú vlastnosť.
Ale pokloniť sa až po zem, to prislúcha len Bohu, ktorý tú zem stvoril a z nej potom i nás.
Ak traja mudrci padli na zem, už vedeli, čo sa patrí. Už mali súvis medzi hviezdou a tým, ktorý ležal pred nimi ešte v plienkach.
Hviezda ich zjednotila v ceste, Dieťa v hlbokej poklone i v nábožnosti, ktorá sa odjakživa prejavovala obetou a darmi.
Svojím zlatom, ktoré zložili k nohám novonarodeného Kráľa, nám pripomenuli, že nábožnosť sa musí vyjadrovať skutkami milosrdenstva, službou alebo almužnou.
Kadidlom nás upozornili, že pravá nábožnosť sa nezaobíde bez modlitby.
A myrhou nám dali na vedomie, že sa nezaobíde ani bez trpkého sebazáporu.
Isté je, že skutky milosrdenstva nedokážeme konať tak, ako sa patrí, ak nie je v nich modlitba. Almužna neobstojí bez pomyslenia na Boha, ktorý je prvým jej dôvodom. Bez modlitbou vyprosenej sily sa človek ťažko vzdáva svojho zlata. A rozhodne sa nedokáže modliť bez sebazáporu, bez toho, aby sa stále zriekal kvôli pozornosti a kvôli odpúšťaniu svojim vinníkom, ktoré nám Boh dal ako podmienku, aby On mohol odpustiť nám.
Nebýva zriedkavým prípadom, že sa z nášho ruženca odtrhne krížik.
No častejšie sa niečo také stáva v duchovnom význame, totiž, že sa nám pri modlitbe stratí to, čo nám predstavuje kríž, že sa nám stratí sebazápor, námaha, obeta a s nimi pravá modlitba, ktorou sa získava sila a chuť rozdávať chudobným zlato telesného i duchovného milosrdenstva.

Ak si lepšie všimneme Pánovho ochrancu svätého Jozefa, a potom aj sami seba, prídeme na to, že čo sa týka životných úloh, máme toho veľa spoločného a v určitom zmysle sme si veľmi blízki.
Máme, ako on mal, na starosti deti. Niektorí duchovné, niektorí pokrvné.
Pričom sme si vedomí, že sú to v prvom rade Božie deti. Boh im dal život. Ten prirodzený i ten nadprirodzený. A nás postavil k nim, aby sme ich pripravovali na životné úlohy a chránili pred Herodesmi, ktorí sa dnes všemožne usilujú vraždiť ich telesne i duchovne.
Táto naša úloha chrániť deti je dnes spojená s mimoriadnymi námahami, so skrývaniami sa i útekmi do nejakého toho Egypta.
Pre Jozefa, ako aj pre mnohých Židov, bola vtedy táto krajina útočišťom pred ukrutným Herodesom, kde v daktorom spoločenstve seberovných hľadali pomoc a ochranu. Ak sa aj my zaraďujeme medzi podobne zmýšľajúcich, aby sme bránili seba a svoje deti, robíme aj my to, čo robil Jozef.
A ešte v niečom sme mu podobní.
A síce v tom, že dostávame pokyny a rady na ochranu našich detí odtiaľ, odkiaľ ich dostával on – z neba.
Nie vo sne, ale v bdelom stave prostredníctvom tých, ktorých nám vo svojej Cirkvi posiela sám Boh.
V mnohom sme mu teda podobní.
Škoda, že nie vo všetkom.
Líšime sa od neho napríklad tým, že sa nepýtame, keď plánujeme ich budúcnosť, čo chce mať z nich Boh. Jozef vedel, na čo pripravuje Ježiša ako Božie dieťa a kvôli čomu chráni jeho život.
A neraz nám chýba aj jeho pružnosť. On hneď vstal, ešte v noci. My niekedy príliš dlho uvažujeme, čo si ponechať zo svojho výchovného plánu a čo vziať z Božieho, najmä keď Boží plán žiada od nášho dieťaťa niečo, čo bolí, čo je trpké.
Nezabudnime že Herodes má platených žoldnierov navlečených do najrozličnejších uniforiem, nevynímajúc ani tej nemocničnej.
Ak zisťujeme, v čom sa Jozefovi podobáme a v čom sa od neho líšime, nezostaňme len pri zisťovaní. Rozmýšľajme, ako dosiahnuť väčšiu podobnosť.

Keby niekto povedal, že Herodes ešte žije, povrchný by sa mu usmial, hĺbavý by možno stŕpol. Najmä, keby ten, čo to tvrdí, doložil konkrétnymi dôkazmi, že sa dnes už po celej zemi rozšíril Herodesov duch a Herodesove činy.
Už je všade.
Aj medzi nami.
V štyroch podobách.
Tieto sa navzájom líšia, ale jedno majú spoločné: nenávisť voči Kristovi.
Prvý z nich je Herodes Veľký, ktorý sa zo strachu o svoju nadvládu stáva zákerným luhárom a ukrutným vrahom nevinných detí vlastných i cudzích, ba číha aj na život Božieho Dieťaťa.
Nepochybujme, ten je tu stále medzi nami.
Milióny nevinných, ešte nenarodených nám nedovolia pochybovať o jeho aktívnej prítomnosti.
Druhý Herodes, Herodes Antipas, rozbíja cudzie manželstvá a podáva zlomyseľnej Herodiade rukami jej hlúpej dcéry na mise hlavu proroka, akým bol Ján Krstiteľ. Okrem toho sa posmieva mystickému Kristovi, ktorý žije ďalej vo svojej Cirkvi, tak ako sa posmieval tomu historickému, ktorého dal obliecť do rúcha kandidátov na kráľovský trón a poslal v tomto svojom hlúpom smiechu k nerozhodnému Pilátovi.
Tretí Kristov oponent pod tým istým menom: Herodes Agripa, prenasleduje kresťanov, zabíja apoštola Jakuba a rozličným spôsobom znemožňuje hlavu Kristovej Cirkvi, apoštola Petra a jeho nástupcov.
A nakoniec je tu ešte aj ďalší Herodes Agripa, ktorý vysmieva najväčšieho charizmatika Pavla z Tarzu pre jeho snahu urobiť ho kresťanom. On predstavuje tých, čo chodia okolo Cirkvi opatrne ako myši okolo pasce a tešia sa, že sa do nej ešte nedostali.
Ako žije a s akým úspechom pôsobí medzi nami človek typu Herodes, to nám dopovedia hromadné rozvody, potraty, zúrivé prenasledovanie Cirkvi, plánovité vraždy apoštolských mužov, znemožňovania prorokov posmechom priamo alebo nepriamo obdivovaním a odmieňaním necudných žien.
Ak toto hovoríme, tak len preto, aby sme sa zamysleli, či aj my svojím slovom, názorom, životným postojom nepodporujeme nejako Herodesa tajomne žijúceho medzi nami, či tak nejako nepatríme medzi Herodiánov, ktorí svojím slovom a životom podporujú boj proti Kristovi.

Boh si zakladá i bráni svoje kráľovstvo na zemi len pomocou poslušných, pomocou takých, ako bol Jozef.
Všimnime si niektoré úryvky z novozákonného Božieho slova, ktoré nám ho predstavujú ako muža poslušnosti.
Najprv čítame: „Jozef, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ – to znamená, že sa máš zrieknuť vysnívaného manželstva s najlepšou a najkrajšou ženou na svete, a prevziať úlohu živiteľa a ochrancu Márie i dieťaťa, ktoré sa počalo a narodí bez tvojho pričinenia.
Za touto poslušnosťou nasleduje druhá.
Táto: „Jozef, vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta... Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ A to zas znamená: hneď opustiť miesto, ktoré si z núdze spravil v Betleheme svojím domovom, a ponáhľať sa do neznáma s tými, ktorých mu Boh zveril.
A za týmto druhým pokynom ide tretí:
„Jozef, vstaň a vezmi dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny. Už pomreli tí, čo striehli na život dieťaťa.“ – Ale ak sa bojíš ukrutného Herodesovho syna Archelaa, ktorý vládne v Judei, choď do Galilejska, no v obidvoch prípadoch sa postaraj o bývanie, o ochranu a živobytie pre dieťa i jeho matku.
Boh dával úlohy a Jozef ich plnil: rýchlo, ochotne a presne.
No nie bezducho ako automat.
Boh v našej poslušnosti vždy necháva aj priestor pre naše rozmýšľanie. Čo máme robiť, to nám oznamuje prostredníctvom svojich poslov. Ale ako to máme konkrétne robiť, to si máme vypočítať z okolností a zo svojich schopností.
Všimnime si teda Jozefa aj z tohto pohľadu.
Ochotne preberá úlohu ochrancu Márie a jej dieťaťa, ale kde bude najvhodnejšie uložiť ich kvôli pôrodu, to má premyslieť on, to zostáva na ňom.
Prijíma rozkaz ihneď utiecť pred Herodesom do Egypta, ale ako sa môže ukryť a uživiť jeho rodina v tejto cudzej krajine, na to má prísť on sám.
Potom sa má podľa Božieho priania vrátiť späť do izraelskej krajiny, ale zároveň aj zvážiť, či sa usadiť v Judsku, kde vládol ukrutný Archelaus, alebo v Galilejsku, ktoré spravoval o niečo miernejší Filip.
Ak žijeme v Cirkvi, cez ktorú sa každý z nás dozvie, čo od nás chce Boh, ďakujme mu za to. Ďakujme mu predovšetkým svojou poslušnosťou, ochotnou, rýchlou a presnou, ale pritom aj rozmýšľajúcou, takou, aká bola Jozefova.

Trikrát v roku sa mal dostaviť do Jeruzalemského chrámu Izraelita, ktorý doplnil dvanásty rok svojho života: na Veľkú noc, na Turíce a na Sviatok stánkov.
Zákon v tomto ohľade viazal len mužov a z mužov len tých, ktorí nebývali vzdialení od Jeruzalema viac ako jeden deň pešej chôdze.
Ako vidíme, nábožnosť svätej rodiny prevyšovala v tomto prípade to, čo žiadal od nej Zákon. Všetci traja pricestovali z Galiley, hoci im to trvalo niekoľko dní a zostali v Jeruzaleme až do konca slávností, čo znamená po celý týždeň, hoci Zákon požadoval len dva dni – od 14. do 16. Nisana.
Tu vidíme prejav tej nábožnosti, ktorá zasahuje všetky dni, nie iba tie sviatočné, a upravuje všetky vzťahy rodinných príslušníkov, hlavne manželskú jednotu a výchovu detí.
Osobitne si tu všimnime výchovnú starostlivosť Jozefa a Márie.
Aj keď vedeli, že chlapec Ježiš je poslušné dieťa a môžu mu plne dôverovať, predsa im len neschádzal z mysle. Zbadali, že ten, ktorého Boh zveril ich starostlivosti, nebol na konci púte tam, kde ho chceli vidieť.
No nepovedali si, ako by urobili mnohí rodičia v takýchto prípadoch: Veď príde domov; potom mu dohovoríme... Išli ho hľadať. Vedeli, že rodič má stále žiť, keď nie vo fyzickej, tak aspoň v morálnej blízkosti svojich detí. Má aspoň približne vedieť, kde sa nachádzajú a čo asi robia.
Hľadali ho, ako čítame, vytrvalo, po tri dni s bolesťou v duši, že neboli dosť pozorní voči tomu, ktorého im Boh zveril.
Hľadali ho spoločne. Veď výchova to je vždy spoločná zodpovednosť obidvoch manželov.
Ale všimnime si aj poriadok v tejto spoločnej výchovnej zodpovednosti. Keď Mária oslovila pri radostnom stretnutí Syna, zachovala Boží poriadok. Hovorila mu: Otec a ja... Najprv otec, autorita, hlava rodiny. Pravdaže, v spoločnej zodpovednosti, čo vyjadrujú jej ďalšie slová: Prečo si nám to urobil? Nám!
Áno, pravá nábožnosť by mala takto zasahovať, takto by mala robiť zodpovednou za výchovu detí každú rodinu. Presne tak, ako nám to predstavili Jozef a Mária na púti v Jeruzaleme.

Nad saleziánskym ústavom v Nazarete, kde Charles Foucold písal svoje meditácie „O priateľstve s Ježišom“, stojí socha z bieleho mramoru.
Umelec sa pokúsil zvýrazniť ňou úryvok z Lukášovho evanjelia, ktorý sme práve čítali.
Ježišova mladícka postava v splývavom, cudne prepásanom rúchu so sklonenou hlavou a s knihou v ruke, dôverne pritlačenou na prsiach...
Sklonená hlava pozoruhodne ladí s vetou z Písma: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný...“ a ladí aj s tým, čo nasleduje: „Vzmáhal sa vo veku i v múdrosti.“
Áno, práve poslušnosť je tá čnosť, ktorou sa dieťa vzmáha v múdrosti.
Úmerne svojmu veku ju nadobúda od svojich vychovávateľov tým, že ich poslúcha a napodobňuje. Pomocou poslušnosti začína chápať Božie pravdy a uživotňovať ich, čím vnútorne rastie a potvrdzuje platnosť Bohom vnuknutej vety: Vir oboediens loquetur victoriam – Poslušný muž bude sa tešiť úspechom. Je preto veľmi užitočné, ak poslušnosťou prevzatá životná pravda a osobná skúsenosť s ňou začnú v dieťati rásť čím prv.
Ale potom je tu aj ďalší zdroj múdrosti, ten, ktorý socha v Nazarete znázorňuje knihou Božieho slova, spočívajúcou na Ježišovej hrudi.
Podľa tohto umelcovho vyjadrenia by si mal mladík zavčasu osvojiť a zamilovať túto prevzácnu Knihu, ktorá mu bude bezpečným sprievodcom na životnej ceste potom, keď už opustí dom svojich rodičov.
Každý, kto bude rásť podľa Ježišovho príkladu pod vplyvom týchto dvoch zdrojov múdrosti, bude sa ako on vzmáhať v obľube u Boha i u ľudí.
Bolo by vhodné zamyslieť sa tu, ako je to s tými, ktorých máme vychovávať my podľa Nazaretského vzoru.
Ak začneme poslušnosťou voči rodičom a budeme pokračovať vzbudzovaním lásky ku Knihe Božieho slova, môžeme byť spokojní.
Ideme dobre.
Ak nie, treba sa nám čím prv opraviť.

Aj keď mala Palestína v čase vystúpenia Jána Krstiteľa toľkých politických správcov s mocným cisárom Tibériom na čele, predsa v nej nebol súlad a pokoj.
A hoci aj starozákonná cirkev mala vtedy dve hlavy, Annáša a jeho zaťa Kajfáša, nebola schopná ani udržať, nieto ešte rozhojniť vieru a mravnosť v Božom ľude.
Vtedajšia civilná spoločnosť pozostávajúca z hýriacich boháčov, obklopených platenými sluhami a kúpenými otrokmi, uctievala bohov, ktorých si sama vytvorila i prikrášlila, a potom oslavovala rozličnými nemravnosťami, podvodmi a násilnosťami, pričom palestínska cirkev, vyznávajúca jedného pravého Boha, bola rozdelená na veľa siekt, ktoré medzi sebou zápasili o dôveru ľudu a o priazeň rímskych i domácich mocipánov.
Antickí básnici na čele s Vergíliom vkladali do svojich hexametrov túžby po niekom veľkom, kto by priniesol poriadok a pokoj a ľud v Judei i v Galilei začínal horlivejšie recitovať výroky prorokov o Mesiášovi, ktorý by mal čoskoro prísť a všetko opraviť.
Bol to najvyšší čas, takzvaná plnosť časov.
Pečaťou na tieto nádeje, na toto túžobné očakávanie, bolo vystúpenie Zachariášovho syna Jána, ktorý na brehoch Jordána oznamoval blízky príchod Pomazaného Pánovho.
Niet divu, že sa ľud za ním hrnul.
A to tým viac, čím viac žiadal Ján od seba a od svojich poslucháčov pokánie ako prípravu na príchod predpovedaného Mesiáša.
Ak zisťujeme, že daktorá časť svetskej spoločnosti alebo aj daktorá časť Cirkvi, prípadne i naša rodina, či pokrvná alebo duchovná, potrebuje zmenu, a ak si už hľadáme aj spojencov kvôli tejto náprave, spomeňme si na Jána, ktorý si stúpencov svojho reformného hnutia získaval svojou osobnou zmenou.
Ako vždy bolo a vždy bude, len kajúci človek môže iných priviesť ku kajúcnosti. V našom prípade to znamená ku Kristovi, učiteľovi a usporiadateľovi všetkého, čo nie je v poriadku vo svete, v Cirkvi, doma v rodine i v nás samých.
Veľké reformy, či osobné alebo spoločné, sa vždy uskutočňujú len tak, ako nám to ukázal Zachariášov syn Ján – cez vlastné pokánie.

Farizeji a saduceji predstavovali vo vtedajšom Izraeli dva odlišné náboženské smery.
Farizeji, t.j. oddelení, zdôrazňovali vernosť Zákonu, tradíciám predkov, čím odsudzovali všetky pohanské novosti. No ich náboženstvo bolo pritom veľmi povrchné, formalistické. Okrem toho sa povýšenecky stavali nad ostatných. Boli presvedčení, že sú pre svoju presnosť v zachovávaní všetkých kultových predpisov v obľube u Boha a zasluhujú si preto veľkú úctu aj u ľudí.
Saduceji ako duchovní potomci kňaza Sadoka, sa od farizejov líšili tým, že prijímali do svojej duchovnosti aj cudzie náboženské prvky, najmä grécke a rímske. Tí, čo vo vyvolenom Božom ľude podľahli ich vplyvu, prestávali postupne veriť vo vzkriesenie, v posmrtný súd a vysmievali sa z podania predkov.
Keď Zachariášov syn Ján zbadal medzi tými, čo prichádzali k Jordánu vyznávať svoje hriechy a na znak kajúcnosti sa krstiť, aj sformalizovaných farizejov a pohanstvom napáchnutých saducejov, zahorel spravodlivým hnevom a nazval ich hadím plemenom.
A bola to naozaj výstižná nadávka.
Veď boli v skutočnosti pokračovateľmi toho, ktorý svojím smrteľným uhryznutím otrávil v raji prvých rodičov a ich potomstvo a teraz prostredníctvom týchto svojich pomocníkov ničil aj náboženstvo prisľúbenia, ktoré tu bolo nato, aby vyhnancov z pozemského raja priviedlo do nebeského.
No Ján, ohlasovateľ príchodu toho, ktorý nebude len zatracovať, ale aj zachraňovať, vyzval aj ich k zmene, ku kajúcnosti.
A nebude tu zaiste od veci zastaviť a zamyslieť sa, čo by asi Ján povedal nám, keby sme sa v duchu preniesli na brehy Jordána a započúvali sa do jeho posolstva.
Každý z nás by sa mal preskúmať, či nepatrí medzi tých, čo svojimi farizejskými alebo saducejskými postojmi prekážajú na ceste spásy tým, s ktorými žijú v rodine, v obci alebo v miestnej Cirkvi; či ich nezvádza svojím životom prípadne i slovom do formalizmu, do osídel usmrcujúcej litery alebo do ľahostajnosti voči Božím prianiam, ktorá vyzerá presne tak, ako diabolské zvádzanie tam na začiatku, v raji.
Ale ak by niekto aj cítil, že do určitej miery patrí k tomuto Bohom prekliatemu hadiemu plemenu, nech si spomenie, že Ján Krstiteľ verí ešte aj v jeho záchranu a vyzýva ho preto ku skutkom opravdivého pokánia.

A prišiel aj Ježiš – čítame v Písme.
Aj on chcel mať účasť na obrodnom diele, ktoré konal Ján.
On sám nepotreboval zmenu. Prišiel preto, že ju iní potrebovali.
Prišiel až z Galiley... Z druhého konca Palestíny.
A to znie ako pripomienka, že tam, kde ide o Božie diela, nijaká vzdialenosť nie je prílišná, nijaká námaha nie je dosť veľká.
Ty prichádzaš ku mne? – pýta sa Ján.
Ty sa chceš mne prispôsobiť? Mne sa chceš podriadiť a robiť, čo ti ja naznačím?
Patrí sa, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé – odpovedal Ježiš.
Voči Bohu je spravodlivé, aby sme sa ochotne a obetavo zapojili do diela, o ktorom vieme, že je jeho, nehľadiac pritom na to, či budeme viesť alebo budeme vedení.
Voči ľuďom je spravodlivé, aby sme ich svojím príkladom povzbudili konať, čo chce Boh a tak, ako to on chce. A v tomto prípade je spravodlivé, aby si ty krstil a ja som bol pokrstený.
A spravodlivé je, aby sme si pri práci na Božom diele jeden druhému pomáhali. Ja ti mám pomáhať v tom, aby si vytrval v práci, aby si slovom i príkladom strhával ľudí za sebou a tým mi pripravoval cestu do ich sŕdc.
Pán Ježiš spolupracoval s Jánom aj tým, že trpezlivo čakal na svoje vystúpenie. A Ján spolupracoval s Ježišom vytrvalosťou vo svojom poslaní, i keď sa mu mohlo zdať, že je po Ježišovom vystúpení už zbytočný.
A to je pokyn aj pre nás.
Každý má zostať v tom, k čomu ho Boh povolal, pokiaľ nedostane nový pokyn zhora. Ale zároveň sa každý má vnútorne pripraviť aj na iný údel, ktorý ho pravdepodobne čaká, aby ho mohol hneď zodpovedne prevziať.
Ježiš a Ján nám tu dávajú žiarivý príklad súladnej práce na Božom diele a zároveň nám ukazujú aj to, ako sa snažiť zaujať druhé miesto tam, kde to vyžaduje spravodlivosť.

Ján vedel, že má od Boha poslanie urobiť známym Ježiša Krista v izraelskom ľude a národe.
Problém bol v tom, že ho – ako sám hovorí – ešte ani on sám nepoznal.
A nikto predsa nedá, čo sám nemá.
Počujme, čo on sám hovorí: „Prišiel som, aby sa on stal známym Izraelu. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal...“ mi povedal, ako sa s ním zoznámim a ako ho aj iným ukážem.
Ak si pripomenieme, že sme krstom dostali to isté poslanie, totiž ohlasovať Ježiša Krista všetkým, s ktorými žijeme, či už v domácnosti, na pracovisku alebo na miestach oddychu, môže sa Jánov problém stať do určitej miery aj naším.
Máme ohlasovať Krista a nie sme na to dosť pripravení. Nepoznáme ho, ako by sme ho mali poznať. Ale ako bol riešiteľný Jánov problém, tak je aj tento náš.
Boh vo svojej všemohúcnosti a vo svojej nekonečnej dobrote nezostal dosiaľ nikomu nič dlžný. Keď niekomu dáva poslanie, dáva mu s ním aj poznanie tých prostriedkov a spôsobov, ktorými ho má splniť.
Ak je v prostrediach, najmä v rodinách, v ktorých žijeme, ešte tak málo známy, to môže byť len našou vinou. Možno si myslíme, že pri starosti o každodenný chlieb niet kedy zaujať sa jeho poznávaním a potom aj jeho ohlasovaním.
Takýto stav pokrsteného veriaceho nie je malá chyba a nie malá vina.
A riešenie?
To má Svätý Duch.
On dal Jánovi poznať Ježiša a On mu aj umožnil ohlasovať ho.
Naňho sa nám treba v takýchto prípadoch obracať.
Hovorí nám v Písmach, ktoré vnukol a hovorí aj v tých, ktorých v Cirkvi poveril vysvetľovať to, čo dal napísať.
Kto pozná Ježiša Krista, ten si ho zamiluje. A kto si ho zamiluje, nebude môcť o ňom mlčať. Veď z hojnosti srdca hovoria ústa.

Po veľkej udalosti pri Jordáne zatúžil Ježiš po samote.
Len čo odznel nad ním Otcov hlas, ťahalo ho to do púšte, aby si tam v tichu uvedomil a premyslel svoje poslanie.
Bolo si treba predovšetkým pripamätať tie miesta zo Svätého písma, ktoré naznačovali jeho príchod i jeho úlohu, ktorú mal splniť svojou prácou i utrpením.
Bolo potrebné sústrediť sa na toto všetko a vnútorne sa uspôsobiť, veď bol a chcel, a to i v detailoch, zostať milovaným Synom, v ktorom má Otec svoje zaľúbenie.
Toto Pánovo počínanie je pre nás nielen posmelením, ale aj výzvou nebáť sa samoty.
Každý, kto prijal krst a z neho plynúce záväzky, mal by ho i v tomto nasledovať, mal by si preto z času na čas vyhľadať nejaké ústranie, v ktorom by si znova ozrejmoval svoje poslanie a znova sa rozhodol spĺňať ho. Len tak môže vzhľadom na našu zábudlivosť platiť aj o nás výrok svätého Cypriána, podľa ktorého kresťan, to je druhý Kristus.
Šťastný ten, kto si túto púšť, túto blaženú samotu, do ktorej neprenikajú hlasy sveta, našiel v daktorom kútiku svojho bývania, kde sa môže denne nerušene opýtať: Pane, čo chceš, aby som dnes robil, ak chcem zostať dieťaťom, v ktorom by nebeský Otec mal tiež svoje zaľúbenie?
No nemali by sme nikdy zabudnúť, že aj sem môže za nami vtiahnuť diabol presne tak ako za Pánom do púšte. Treba vždy počítať s návštevou tohto hrozného psychológa, ktorý vie, ako sa ku komu priblížiť, a ako koho obrať o potrebné sústredenie sa na cieľ, ktorý každému svojmu dieťaťu vyznačil Nebeský Otec.
Malo by nás zaujímať, ako je to s nami napríklad vo chvíľach ranného ústrania. Či my šťastne vyháňame diabla zo zaobstaranej púšte, alebo on vyháňa nás...
Ak sa nám to vždy nedarí, skúmajme, prečo je to tak.

Pán Ježiš dovolil, aby ho diabol pokúšal.
Zaiste preto, aby sme sa od neho naučili, ako čeliť diabolským náporom a odchádzať z bojiska ako víťazi.
Nevieme povedať, či sa zlý duch priblížil k Pánovi v prepožičanej ľudskej podobe alebo len ako duch vo forme vnútorného nutkavého hlasu.
Dôležitejšie je vedieť, ako sa približuje k nám.
Možno prichádza k nám v skutočnom živom človeku, ktorý nás svojím slovom alebo svojím počínaním zvádza na to, čo sa prieči Božej vôli.
A možno prostredníctvom toho človeka, ktorým sme my sami, pomocou našich chutí i nechutí, našich falošných predstáv o tom, čo je dobré a čo zlé a pomocou pomýlených postojov vyplývajúcich z našich troch nebezpečných žiadostivostí: zo žiadostivosti tela, ktorou človek zachováva samého seba a svoj rod; zo žiadostivosti očí, ktorou podnecuje a dopĺňa v istom zmysle tú prvú, a z pýchy života, ktorá v nás plodí radosť z toho, že si môžeme iných prispôsobovať sebe a podmaňovať si ich.
Diabol pokúšal Pána najprv žiadosťou tela tým, že psychologicky využíval jeho hlad.
No Pán mu svojím odmietnutím povedal asi toto: Štyridsať dní a nocí som žil bez hmotného chleba. Človek má aj dušu, ktorá sa sýti Božím slovom a je schopná, keď si to Boh praje, udržať pri živote aj telo.
A tu sa nám nastoluje otázka, či vieme kvôli Božiemu slovu, v ktorom sa nám naznačuje naše poslanie, so samozrejmosťou ba i s radosťou odbiť pokušiteľa tam, kde nám ponúka uprednostniť starosť o telo pred starosťou o dušu.
Mnohí z nás si tak prekrmujú telo, že zabúdajú na dušu až natoľko, že potom stratia naraz i časný i večný život.

Hoď sa dolu...
Tebe sa predsa nemôže nič stať. Veď si Boží Syn. Bude to senzácia. Okolo chrámu je vždy dosť ľudí. Užasnú a poklonia sa ti.
Tvoj skok dole bude vlastne skokom do výšky. Veľmi vysoko vystúpiš ním v ich očiach. Získaš si ich týmto činom a ovládneš...
Tak nejako vyzeralo pokúšanie Pána na chrámovej veži, ktorou sa končilo Šalamúnovo stĺporadie.
A ako vyzerajú pokúšania na pýchu, na ktoré narážajú vo svojom bežnom živote adoptované Božie deti?
Rozlične, ale v podstate tak, ako to, ktoré sa odohralo na chrámovej veži vo výške asi sto metrov nad zemou.
Vonkajšie podoby našich pokúšaní na pýchu by sa dali stručne vyjadriť piatimi príslovkami miesta: nad, popredu, pozadu, pomimo a pod.
Dostaň sa nad iných. Máš šancu: vedeckú, umeleckú, finančnú, organizačnú, politickú... Máš nadanie, dobrú spoločenskú výchovu, si všeobecne obľúbený. Urob kariéru.
Boh ti pomôže, aby si potom z tejto pozície pomáhal ty jeho Kráľovstvu.
Postav sa dopredu. Pred tebou je vždy dosť prázdnych miest.
Niet vodcov, niet ľudí slova a činu. Ľud je bezradný, motá sa sem i tam a nevie kam. A ty máš na to. Vieš byť rozhodný, rýchly, presný a vytrvalý...
Boh ti pomôže, aby si potom z tejto pozície pomáhal ty jeho Kráľovstvu.
Choď pozadu. Ľudu chýbajú autority, ktoré by poháňali a tlačili tých, čo zaostávajú, čo sa iba vlečú za svojím cieľom. Staň sa autoritou ako najrýchlejšie môžeš. Nebuď prejemnelý a nebuď mnohovravný.
Boh ti pomôže, aby si potom z tejto pozície pomáhal ty jemu.
Kráčaj pomimo, nie v dave. V dave ľahko zapadneš. Viac poslúžiš svojimi schopnosťami zboku. Si zvláštny prípad, akých je málo. Vieš mať svoj názor i postoj. Veľa urobíš pre úbohý ľud.
Boh ti pomôže, aby si potom z tejto pozície pomáhal ty jeho kráľovstvu.
Takticky sa zníž, pokrč sa pod iných a buď hrdý, že vieš byť aj pokorný. Takých je málo. Budeš vzácny a úspešný vo všetkom. – Boh ti pomôže.
Pokúšania na veži i tie pod vežou sa podobajú. Aj naše odpovede by sa mali podobať tej Pánovej.

Keď satan hovoril: Toto všetko ti dám, Ježiš neprotirečil, nepopieral jeho panstvo nad svetom. Veď v skutočnosti je celý zemský okršlek v jeho službách. (Jn 12, 31; 4, 30; 16, 11)
Ježiš dobre poznal z posvätných kníh jeho umenie, ktorým sa odjakživa zmocňoval ľudských sŕdc, ako ich očarúval svojou hrou na dvoch strunách: na strune Dať a na strune Mať.
Ak sa človek započúva do tejto jeho hry, srdce mu zmäkne, oči sa mu rozsvietia a už je jeho. Ide za ním ako v hypnóze, lebo on má všeličo a väčšina je s ním.
„Verím, že je Boh,“ – ozval sa na jar r. 1990 v mníchovskom Kresťanskom klube takto očarený mládenec – „ja verím... Ale idem za satanom; ten je úspešnejší.“
Áno, on má veľa ľudí, lebo je veľa tých, ktorí chcú mať všetko.
Slovo „všetko“ je pravdaže dosť odťažité. Preto ho nahrádza slovom „peniaze“. Toto slovo je konkrétnejšie a pôsobivejšie. Kto ich drží v ruke, má „všetko“. Slávu kráľovstiev sveta, ich prosperitu i rozkoše.
Toto tretie diablovo pokúšanie akoby zahŕňalo dve predchádzajúce. Ani sa preto nečudujme, že Ježiš bude mať pri hlásaní Blahozvesti pre chamtivcov a boháčov vždy veľmi trpký pozdrav: Beda vám...!
Nemali by sme zabúdať, že v skutočnosti máme len to, čo máme natrvalo. Chlieb, chvíle požívačnosti a ľudský potlesk sú našimi iba prechodne. Jedlo sa strávi a vylúči, rozkoše opakovaním zovšednejú a tlieskajúce ľudské dlane sa čoskoro unavia.
V skutočnosti máme len to, čo sme.
V prvom rade Božie synovstvo a potom aj večné dedičstvo spolu s Kristom.
Len toto máme a budeme trvalo mať, pravdaže, ak spolu s Kristom odpovieme satanovi: Odíď!
Ako v dvoch predchádzajúcich pokúšaniach, tak i v tomto poslednom sa Pán bráni Božím slovom. Diabol ho pozná i cituje. Ale je diablom a pokušiteľom preto, že podľa neho nežije. Je dôležité poznať Božie slovo, ale takisto dôležité je zachovávať ho. A pretože pokúšania sú každodenné, je len samozrejmé, že aj Božie slovo ako pokrm duše by malo byť také.
Nielen zo samého chleba žije človek.

Izrael, ako jediný národ, sa už dlhé tisícročia klaňal pravému Bohu. Už veľmi dávno začal skusovať výchovné Božie hladkania i údery, Božiu dlaň i päsť. No i napriek tomu sa viera tohto Božieho obľúbenca znova a znova strácala v sektárskom formalizme alebo v materialistickej ľahostajnosti.
Boh mu síce posielal svojich prorokov, ktorí ho upozorňovali, napomínali i zaprisahávali, aby sa spamätal, ale všetko akoby nadarmo.
Preto sa v plnosti času rozhodol poslať ad hunc populum non credentem – tomuto neveriacemu národu svojho jediného Syna, aby svojím potom i svojou krvou oživil túto svoju vyvolenú vinicu, ktorá sa stále viac stávala púšťou.
Posledný z prorokov vystupoval kvôli účinnosti svojho slova z fyzickej pustatiny do tejto duchovnej púšte so slovami veľkého proroka Izaiáša: Pripravte cestu Pánovi a urovnajte mu chodníky. Každá dolina nech sa vyplní a každý kopec nech sa zníži. A každý, kto sa o to pričiní, uvidí Božiu spásu.
Keď tento hlas z púšte doznel v Herodesovom väzení a potom aj hlas Božieho Syna na Golgotskej hore, prišiel z neba aj Otcov a Synov Duch povzbudzovať, posilňovať a potešovať tých, čo uverili a dali sa pokrstiť na znak pravého a trvalého pokánia.
No ako sa cez veky množil ich počet, začali veriť svojmu množstvu, strácali postupne silu a podľahli aj oni starým chorobám – formalizmu a ľahostajnosti.
Boh sa však nedal znechutiť, posielal svojmu ľudu zhromaždenému v jeho Cirkvi stále nových prorokov, ktorých hlas splynul s vonkajším hlasom Ježiša Krista a s osobnými vnútornými výzvami Svätého Ducha.
No i napriek tomu treba s bolesťou priznať, že nie naša viera premáha svet v nás a okolo nás, ale svet premáha našu vieru.
A čoraz znateľnejšie...
Čo spraví s nami Boh?
Pošle nového Krista?
Už nie... Pošle toho istého, no nie už ako napomínajúceho milosrdného Spasiteľa, ale ako sudcu.
Čas sa kráti. Čo tu robiť?
Budeme rozmýšľať?
Čas je krátky, začnime ihneď konať Otcovu vôľu, ktorú sme zatiaľ poznali skrze Syna a Svätého Ducha.

Jánovou hlavnou úlohou, jeho životným poslaním bolo oznámiť Izraelskému ľudu, že jeho dávno čakaný osloboditeľ je už tu. Okrem toho bolo mu určené aj ukázať naňho ako na prítomného a povedať: Hľa, to je On.
Krásna úloha, vznešené poslanie!
V dejinách vyvoleného národa bolo už veľa slávnych mužov, ale ani jedného z nich nevyznamenal Boh tak ako tohto Zachariášovho syna.
Keď sa naňho dívame ponad veky a chcela by sa nás zmocniť akási svätá závisť, nezabudnime na výrok pápeža Leva, ktorý obracia náš pohľad na seba samých slovami: Pozri sa, kresťan, na svoju vlastnú veľkosť... A my dodajme: Je totiž presne taká ako Jánova.
Naša životná úloha, naše poslanie je presne to isté, ktoré mal on: robiť známym Ježiša Krista, Otcovho Syna, ktorý už prišiel na svet a zostáva tu medzi nami vo svojom Tajomnom tele, v Cirkvi oživovanej jeho Duchom.
Je tu vo svojom slove a v eucharistickom chlebe.
A je tu aj vo svojich trpiacich bratoch.
A my sme tu presne nato, načo tu bol Ján.
Žijeme vo svojich pokrvných i duchovných rodinách, aby sme svojím slovom, ale hlavne svojím životom robili Krista známym.
Kvôli tomu sa prihovárame ľuďom na svojich pracoviskách, pri cestovaní i na rekreáciách, kvôli tomu nadväzujeme s nimi dialóg, aby sme Krista urobili známym a informovali tých, ktorí ho ešte nepoznajú, kde sa s ním môžu stretnúť.
Toto oboznamovanie ľudí s ním sa nám môže zrejme dariť len pod podmienkou, že ho my sami dosť poznáme tak, ako ho poznal Ján – vplyvom Svätého Ducha, konkrétnejšie: čítaním a počúvaním jeho slova, ktoré nám nadiktoval Svätý Duch.
A kto by si myslel, že ho už pozná, má stále veľký dôvod poznávať ho ešte viac.
Pri čom mu má byť Ján príkladom i pomocou.

Na ďalší deň, a bol to už tretí po krste v Jordáne, stál Ján verne na tom istom mieste – na mieste svojej povinnosti a dvom učeníkom, ktorí tam boli s ním, povedal to isté, čo v predošlý deň.
Nedbal na to, že sa opakuje.
Veď učiteľská a vychovávateľská úloha sa bez opakovania nezaobíde.
Žiaci bývajú neraz roztržití. A ak nie sú, stáva sa im, že si nezapamätajú všetko, a ak predsa niečo, obyčajne len málo z toho pochopia.
To vedel aj Ján.
Ale treba si ešte aj v inom všimnúť jeho učiteľskú vernosť.
Nebál sa ukázať svojim žiakom toho, ktorému on nebol hodný rozviazať remienky na obuvi. Nebál sa, že sa tým zníži v očiach svojich žiakov a prestane im byť autoritou. Vedel, že ako učiteľ prišiel nato, aby sa Ježiš stal známym Izraelu, a že nesmie zastierať veľkosť toho, ktorý prichádzal ako Boží Syn. Bolo mu jasné, že sa mu treba prikrčiť, zohnúť, umenšiť sa, aby bolo lepšie vidieť toho, ktorému prišiel slúžiť.
Ak sa nám až natoľko podarilo vychovať žiakov alebo svoje vlastné deti, že si nás ctia, obdivujú a poslúchajú, potešme sa tomuto učiteľskému a vychovávateľskému úspechu, ale zostaňme skromní, veľmi skromní tam, kde stojíme spolu s nimi zoči-voči Kristovi.
A najmä vtedy sa tešme, tak ako Ján, keď nás naši odchovanci opúšťajú, aby sa pohli za Kristom. A gratulujme si, ak sa už nevrátia a zostanú pri tom, kto je viac.
Plniť Jánovu učiteľskú a vychovávateľskú úlohu, ku ktorej sme všetci povolaní, či žijeme v pokrvnej alebo v duchovnej rodine, znamená získavať si ľudí len preto, aby sme mali Pánovi čo odovzdať; stretávať sa s nimi, aby sme sa mali s kým lúčiť; prijímať ich medzi seba, aby sme mali koho opúšťať a tak sa kvôli Pánovi stále niekoho zriekať.

Táto evanjeliová scéna symbolicky naznačuje, ako sa človek postupne stáva Ježišovým učeníkom, ako sa stáva kresťanom.
Keď sa Božím riadením o ňom dozvie, zahľadí sa naňho a vnútorne sa začne hýbať smerom, ktorým on kráčal, čím sa prirodzene vyčleňuje z množstva tých, ktorí doteraz takúto milosť nedostali.
V dôsledku toho zanecháva kruh priateľov i príbuzných a zo všetkého, čomu oni žijú, ponecháva si len to, čo nutne potrebuje pre život.
Postupne začína nadväzovať so svojím vzorom vnútorný dialóg. Oslovuje ho Učiteľ a stáva sa jeho žiakom. Rád, i keď ešte dosť nesmelo, počúva jeho slovo a uvažuje nad ním. Kristova náuka sa tak stáva jeho svetonázorom, jeho životným krédom. Je len prirodzené, že jeho záujem o doterajšie vedecké a či ideologické autority sa utlmuje a stráca, čo sa obyčajne nezaobíde bez spoločenských napätí, nepochopení, ba i odsúvaní.
Novému Kristovmu žiakovi však nejde iba o teóriu.
Ježiš sa stáva preňho aj učiteľom praxe – stáva sa preňho aj Majstrom.
Keď na otázku: Učiteľ, kde bývaš? dostane pozvanie do Cirkvi, ktorá je tam, kde žije a pôsobí Ježiš, sleduje ho očami viery v úzkom spojení s inými jeho žiakmi v jeho slove, v jeho sviatostiach a pri pomoci, ktorú On poskytuje prostredníctvom Cirkvi svojim bratom a sestrám, najmä trpiacim.
Tu učeník potom zostáva po celý deň, teda až do konca, pokým nepríde noc a po nej pre všetkých Kristovi verných učeníkov ráno slávneho vzkriesenia.
A tu by nám vari mala stačiť aj táto jedna kontrolná otázka: Cítime, že z nášho života, z našej cesty za Kristom nevystala ani jedna zo spomínaných fáz?
Snažili sme sa poznať ho, keď nám ho ukázal nejaký ten Ján?
Usilovali sme sa nadviazať s ním dialóg a neváhali sme po jeho pozvaní: Poď a viď! vykročiť jeho smerom?
Stal sa nám z Učiteľa aj Majstrom, niekým, kto žiada od svojich žiakov nielen teóriu, ale aj prax?
Zostávame pri ňom celý deň?
Keby nám chýbala čo len jedna z týchto učeníckych fáz, bol by to vážny nedostatok, bola by to chyba, ktorú by bolo treba ihneď opraviť.

Našli sme Toho, ktorého nám už storočia sľuboval Boh ústami prorokov – Mesiáša, Osloboditeľa...
Verný Izraelita nemohol vysloviť radostnejšiu vetu, ako bola táto, či chápal Mesiáša nábožensky alebo politicky.
Najmä, keď ju vyslovoval v množnom čísle, keď mal vedľa seba takých, ktorí mu mohli toto tvrdenie dosvedčiť.
Ani sa preto nedivíme, že Ondrej hneď vyhľadal svojho brata Šimona.
Takéto objavy sa nedajú dlho utajovať; musia sa niekomu čím prv odovzdať.
Toto radostné Heuréka – Našiel som! je trvalým základom pre každý pravý apoštolát. Evanjelium – Blahá zvesť sa ani nedá inak rozširovať, len tak, ako sa rozširovala medzi týmito prvými Ježišovými učeníkmi. Odovzdávať Radostnú zvesť bez radosti je zrejmé protirečenie.
A ako nie je možné spoznať Ježiša naraz, tak nie je možné ani naraz ho celého zvestovať.
Jeho treba spoznávať stále nanovo a nanovo ho iným s radosťou sprístupňovať. Boh je od slova „bohatý“ v reči latinskej i v slovenskej. A preto, že je vo všetkých svojich vlastnostiach nekonečný, je aj v objavovaní bez konca, je nevyčerpateľný.
Ak sa to niekomu nezdá, nech si spomenie na jeho vlastnú vetu: Kto hľadá, nájde. Áno. V ňom vždy môžeme nájsť niečo, čo sme zatiaľ ešte nenašli.
Ak nás naše vlastné kresťanstvo začína nudiť, ak už prestávame mať z neho radosť my a potom aj naše okolie, ak nám viac chutí hľadať a propagovať nejaké iné náhražkové hodnoty, treba si priznať, že sme odbočili z pravej cesty a zašli na bludné chodníky.
Kristus je stále nový, stále zaujímavý, a preto kresťan, ktorý ho hľadá a nachádza, je ním stále nadšený.
Z tohto prípadu prvých Pánových apoštolov sa dá dosť dobre pochopiť, čo je zdrojom našich smútkov a našich znechutení doma vo vlastnej rodine alebo mimo nej.
Chýba nám snaha ďalej ho hľadať, ak sme ho už našli.

Táto evanjeliová stať nám predstavuje ďalších dvoch Pánových apoštolov – Filipa a Natanaela.
Filip je tu ako človek, ktorý sa teší, že našiel Mesiáša. A Natanael je tu ako ten, ktorý ho ešte nenašiel, ale pritom veľmi túži stretnúť sa s ním.
Obidvaja sú však pre nás veľkým príkladom.
Filip v tom, že si tento veľký objav nenecháva pre seba, ale ihneď oznamuje Natanaelovi, čo ho potešilo.
Pán povedal: Poď za mnou. Povedal to iba jemu, ale on už oznamuje: Našli sme... Hneď sa pridružuje k tým, ktorí ho tiež našli, hneď tvorí na základe poznania Pána spoločenstvo.
A nedá si pokaziť túto svoju veľkú radosť ani známym Natanaelovým úsmeškom: Či môže byť z Nazareta niečo dobré?
Posmech pôsobí na oduševneného apoštola obyčajne ako studená sprcha, a býva preto jednou z prvých skúšok jeho pravosti.
Filip v tejto skúške obstál, pretože nebol iba nadšený, ale aj presvedčený o tom, čo hovoril Natanaelovi. To nebola viera z nadšenia, ale nadšenie z viery, z istoty, preto vytiahol argument, ktorý odstraňuje akékoľvek pochybnosti: Poď a viď! Poď sa presvedčiť. Skús...
A tu bol zas Natanael veľký...
Predpovedaný Mesiáš bol preňho príliš vysokou hodnotou, aby naradovaného Filipa len tak odbil. Vstal teda z tieňa pod figovníkom a šiel sa presvedčiť... Veď keby bol zmaril možné stretnutie s Kristom – Mesiášom bola by to zaiste osudná chyba v jeho živote. Nebol ľahkoverný, ale ani tvrdohlavý. Bol múdry, opatrný. A preto aj Kristovi vzácny, ako pravý Izraelita. Meno Natanael v preklade totiž znamená Dar Boží.
A čo my?
My sme už našli Mesiáša a máme ho vo svojom vnútri ako živú skutočnosť, ako svetlo a hýbadlo na svojich cestách a medzi sebou ako jednotiaci princíp tvoriaci spoločenstvo...
Ale ak ešte nemôžeme povedať tým, čo žijú okolo nás bez Krista: Poď a viď!, nie sme ešte súci za apoštolov.

Mať niekoho rád nie je to isté ako niekoho milovať.
V prvom prípade ide o lásku záľuby – amor, o takú lásku, ktorá sa z niekoho raduje, dobre sa pri ňom cíti, a preto ho vyhľadáva a pri ňom sa zdržuje.
No niekoho milovať, to je niečo celkom iné.
To znamená odopierať sebe a dávať blížnemu, pričom stretnutie s ním môže byť neradostné, nepríjemné, ba i bolestné. V tomto druhom prípade slovo ’láska’ dostáva meno ’charis’
Jej vrchol je tam, kde sa toto dvoje spojí, kde sa radosť zmieša s bolesťou, kde milujúci síce trpí, ale zároveň sa aj raduje z dobra toho, ktorého miluje, hoci za cenu vlastnej bolesti.
Manželstvo začína bežne vyznaním: Mám ťa rád.... Lebo mi je s tebou dobre. Bolo by však tragické, keby sa toto nepremenilo na vyznanie: Milujem ťa, a preto ťa vyhľadávam a s tebou zostávam, že chcem dobre nie sebe, ale tebe.
To, čo sa stalo v Galilejskej Káne, keď Pán na príhovor svojej matky premenil obyčajnú vodu na dobré víno, naznačuje, čo by malo byť v každom manželstve. Malo by v ňom byť na základe Kristovej moci a na príhovor jeho matky vzájomné vyhľadávanie sa nie kvôli vzájomnému užívaniu, ale kvôli vzájomnému obdarúvaniu.
V manželstve sú teda dve lásky: prvá pochádza z tela a krvi; druhá je z ducha, ako ono víno v Káne na svadbe. To prvé bolo produktom človeka, výsledkom jeho prirodzených síl. To druhé bolo produktom Kristovej moci – tej nadprirodzenej, zázračnej.
Ak sa v niektorých manželstvách stretáme s opravdivou láskou, to nie je menší zázrak, ako bol ten v Káne.
Ale ak je tam, je vždy za cenu poslušnosti slovám, ktoré počujeme z úst matky Márie ako jej posledné slovo v Evanjeliu, ako testament: Urobte všetko, čo vám povie. – Usilujte sa zachovať každé jeho slovo.

Keď vyjdeme do polí, odtiaľ na vŕšky a pozrieme sa späť do dolín, kde ležia naše dediny a mestečká, náš pohľad zaujme v prvom rade kostolná veža, ktorá sa dvíha ponad strechy domov ako prst ukazujúci k nebu.
Áno, to je zmysel každého chrámu – ukazovať a viesť náš pohľad hore, k Bohu: modlitbou, Božím slovom a skutkami milosrdenstva.
Toto nám svojím zvláštnym počínaním pripomenul Pán, keď našiel jeruzalemský chrám naplnený aj takými záujmami, ktoré doňho nepatrili.
On chodil do chrámu modliť sa, vyučovať a uzdravovať. A myslel to tak vážne s užívaním tohto posvätného miesta, že neváhal s oponentmi debatovať na túto tému aj bičom.
V tomto prípade sa nezdržal a nepovedal nám: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, ale: Horlivosť za Tvoj dom ma stravuje, Bože...
A toto by nám malo stačiť, aby sme pochopili, že toto miesto, určené na sústredenie pred Bohom, ktorý je tu osobitným spôsobom prítomný, nám má pomáhať započúvať sa do jeho slova a zahľadieť sa aj bratom a sestrám do tváre, keď hovoríme: Vyznávam sa aj vám, bratia a sestry...
Je zaiste veľkým prečinom voči Bohu i voči svojej duši, ak tu nájdeme miesto nábožného ticha koncerty, akadémie, turistické promenády, výstavky kníh a devocionálií, pre ktoré je niekedy ťažko dostať sa v chráme k tomu, na čo bol určený.
Aj keď predavači a kupujúci mali na mysli obetné dary a zmenárenskú službu pútnikom, náš Pán dal jednako len prednosť svojmu prísnemu zákroku. Viedol ho k tomu Boží výrok týkajúci sa Božej úcty i spásy ľudských duší: „Kto ničí Boží chrám, toho zničí Boh.“
Keď budeme najbližšie vstupovať do hrdej mestskej katedrály alebo do skromného dedinského kostolíka spomeňme si, že sme tu na dvojakom fóre. Veď aj my sami sme chrámami, v ktorých má prebývať Boží Duch.
Všetko okolo nás môže byť na tomto mieste v najväčšom poriadku, ale skúmajme, či je to tak aj v našom vnútri, či vo svojej mysli nekupčíme a nepredávame, či nerozmýšľame, napríklad aký kurz majú naše peniaze na domácom a medzinárodnom trhu.

Vyháňanie z chrámu...? Zvláštna scéna!
Veď nikto z tých, ktorí mali na starosti poriadok v Jeruzalemskom chráme, nemal zatiaľ nič proti predávaniu obetných zvierat a proti zamieňaniu cudzích peňazí za šekely, ktorými sa povinne prispievalo na udržovanie tohto jediného Božieho domu.
A tu sa odrazu objaví muž s korbáčom v ruke, rozhliadne sa po hlučnom trhovisku a začne ho hnať z chrámovej predsiene, pričom poprevracia peňazomencom stoly a ich prevzácne mince pomieša s trusom oviec, kozlov a jalovíc.
Najčudnejšie na celej veci bolo to, že sa všetko hýbalo ako on chcel, že sa nikto nestaval na odpor – ani kupci, ani predavači, ba ani kňazi so svojou chrámovou strážou.
Len niekoľko viac bojazlivo než útočne naladených Židov prišlo s otázkou: „Aké znamenie nám ukážeš, že toto môžeš robiť?“
A odpoveď?
Obrazná, ale pritom dostatočne jasná...
Ak zboríte tento chrám, ja ho po troch dňoch postavím... Hovoriaci sa pritom pravdepodobne nepozeral po obrovských chrámových múroch a stĺporadiach, ale po svojom tele.
A zdá sa, že sa nepomýlime, ak povieme, že myslel pri tejto príležitosti ešte aj na iný chrám, na ten, na ktorý nás upozorňuje apoštol Pavol slovami: Či neviete, že ste chrámom Božím a že Duch Svätý prebýva vo vás? a o ktorom tiež platí slovo Písma: Kto zničí chrám, toho zničí Boh.
To nás núti pozrieť sa na seba, či aj ten chrám Ducha Svätého, ktorým sme my sami, nie je taký preplnený obchodovaním a peňazomenectvom, že v ňom potom niet miesta pre modlitbu a klaňanie.
Ak je tak, nabok výhovorky!
Veď nikto nemôže zneuctiť chrám nášho tela, ak si ho nezneuctíme my sami.

„Mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil.“
Ale On neuveril tejto ich viere. To bola viera, ktorá im prinášala milé senzácie alebo výhody rýchlych a dôkladných uzdravení.
Vedel, čo by spravili, keby im povedal, že viera v neho sa musí časom prejaviť aj tým, že budú musieť spolu s ním trpieť, obetovať sa i zomierať, ak chcú skrze neho dosiahnuť večný život.
A či je to dnes, keď je prítomný medzi nami vo svojom Tajomnom tele, vo svojej Cirkvi, inak?
Zakiaľ Cirkev stavia školy kvôli výuke zanedbaných a výchove ťažko vychovateľných, alebo obsluhuje nemocnice pre nevyliečiteľne chorých, keď zriaďuje sirotince pre tých, ktorých nikto nechce, a dobročinné spolky pre tých, ktorí nemajú kde bývať, čo jesť a čím sa odievať, má sympatie, má dôveru a miestami i slávu... No len čo začne Kristus v tomto svojom Tajomnom tele, popri týchto činnostiach alebo aj priamo nimi ohlasovať smrť i vzkriesenie, hneď stráca u tých, ktorí v nej hľadajú svoje časné výhody, sympatie i dôveru.
Takýmto veriacim sa Kristus vtedy nezdôveril. A takým sa nezdôveruje ani dnes....
Otvára sa len tým, len tým sa dáva poznať, ktorí uvažovaním nad jeho zázrakmi prichádzajú na to, že je všemohúci i v putách, bohatý i vo svojej krajnej chudobe, že je dobročinný aj vtedy, keď má nohy a ruky pribité o kríž, že je poklonyhodný i vtedy, keď je pokrytý potupnou slinou a že je medzi nami živý a činne prítomný aj po smrti.
Veľmi užitočné by bolo zastaviť sa a zisťovať, aký je náš skutočný vzťah ku Kristovi žijúcemu vo svojej Cirkvi, najmä k tej jej čiastke, v ktorej žijeme.
Môžeme byť spokojní, ak ho v nej cítime, ba priamo hmatáme a tešíme sa aj vtedy, keď preňho a spolu s ním trpíme v nádeji, že kto s ním trpí, bude sa spolu s ním aj večne radovať.
Ježiš Kristus len pod takou podmienkou verí našej viere a stále jasnejšie sa nám zjavuje vo svojom slove, ak vieme v tejto nádeji vytrvať nielen vtedy, keď trpíme za Cirkev a spolu s ňou, ale aj vtedy, keď trpíme priamo od Cirkvi, do ktorej sa cez niektorých jej členov už nasťahoval svet.

Je niekoľko druhov života na zemi.
Rastliny rastú a množia sa tam, kam ich zavedie človek alebo daktorý prírodný živel.
Zvieratá sa dostávajú k podmienkam svojho života vlastným pohybom pomocou inštinktu.
Život rastlín je nemý, necitný a nehybný.
Život zvierat je dokonalejší. Oni aj cítia, čo by škodilo alebo osožilo im samým a ich rodu.
No obidva tieto životy sú nestále. Množia sa, rastú, ale potom navždy hynú.
Človek stojí svojím životom ešte vyššie. Je v ňom rozum a vôľa. Rozum na rozmýšľanie a vôľa na slobodné rozhodovanie.
No v niektorých ľuďoch je ešte aj ďalšia životná kategória.
Je v nich život, ktorý dostávajú od Boha ako dar spolu s vierou prostredníctvom krstu.
Aj tento sa v nich začína ako každý iný život – zrodením. Ich prvé zrodenie, to telesné, deje sa bez ich pričinenia. Toto druhé si vyžaduje ich spoluúčasť. Závisí teda od Boha, ale aj od nich. Vzniká z vody a z Ducha, pričom voda znamená zatopenie, smrť toho, čo je iba čisto človečie, ľudské a Duch znamená následné naplnenie životom, ktorý má len Boh. Čo sa rodí z človeka, je človek, čo sa rodí z Boha, je Boh. To je najvyššia a posledná kategória života: Boží život v človeku.
A ako každý iný život, tak aj tento nadprirodzený, duchovný prejavuje sa navonok pohybom, rastom a množením.
Ak chceme zistiť, či ho aj my máme, to sa dozvieme z jeho pohybu, rastu a množenia. Najmä toho, ktorý v nás spôsobuje každodenné ranné rozjímanie nad Pánovým slovom a jeho životom. Ak ho dobre počúvame a potom uskutočňovaním tohto jeho slova verne nasledujeme, buďme spokojní, sme zatiaľ duchovne živí.

Všetko, okrem Boha, má svoj začiatok, svoje počatie.
Vesmír i zem so všetkým, čo ich napĺňa.
A majú ho aj naše skutky.
Ich začiatkom sú podnety, pod vplyvom ktorých sa rozhodujeme vykonať to alebo ono.
Tieto sú rozličné a rozličné sú aj spôsoby, akými ich uskutočňujeme.
Panne Márii napríklad povedal anjel: Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni; a preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. (Lk 1, 35) Ona teda počala ten jedinečný plod svojho života, svoj najväčší „skutok“ vplyvom Svätého Ducha.
Nepočala ho zo žiadosti tela, ani zo žiadosti muža, nie pod tlakom materského pudu, nie z hanby neplodnej, nie z túžby márnivej, ani z úzkosti osamotenej.
A to je pre nás príklad, výzva a usmernenie. Aj naše činy by mali mať takéto počiatky. Všetky... Aj tie každodenné, drobné, najdrobnejšie.
Ich začiatkom, ich pôvodcom by mal vždy byť On – Večná láska – Svätý Duch. Všetky by mali vychádzať z jeho popudov, z jeho vnuknutí. Nie z tela plného náruživostí, ani z duše plnej pýchy alebo malomyseľnosti, nie zo ziskuchtivosti alebo z nedomyslenej spoločenskej prispôsobivosti.
To, čo sa narodilo z tela, je len telo, ktoré skončí v prachu, popole alebo v hnilobe.
Len to, čo sa narodí z Ducha je duch. A len to je trvalé, večné, milé Bohu a záslužné.
Ako u Panny Márie i u nás by mal byť Svätý Duch počiatkom toho, čo ideme konať. Nemali by sme na to zabúdať, ak nám ide o spásu našu a iných, najmä keď nami zalomcuje hnev, chuť mať čosi navyše ako treba, chuť vyhovieť akýmkoľvek nárokom tela.
Modlime sa o silu, aby sme vládali včas skrotiť každú nebezpečnú vášeň a potom v tichej pokojnej uzobranosti čakať na pravého Ženícha našej duše, na nebeského Zúrodňovateľa našich skutkov.
Ak sme učiteľmi v Izraeli ako bol Nikodém, ak máme za kohosi zodpovednosť, mali by sme o tomto nielen vedieť, ale aj poznať z vlastnej skúsenosti.

Aby sme ľahšie pochopili evanjeliový úryvok, ktorý sme práve prečítali, potrebujeme si aspoň v krátkosti pripomenúť udalosť zo starozákonnej púšte, ktorej sa tu dotýka Ježiš Kristus.
Hoci Izraeliti dobre vedeli, prečo musia tak dlho žiť v drsnom nehostinnom prostredí, jednako si len ponechávali svoj hriech nedôvery voči Hospodinovi a voči jeho služobníkovi Mojžišovi.
Keď raz znovu reptali proti Pánovi pre monotónnosť dní, pre jednotvárnosť stravy, pre únavné putovanie po púšti a pre nedostatok vody, poslal Pán na nich jedovaté hady, ktorých uhryznutie pálilo ako oheň a mnohých z nich aj usmrtilo.
Mojžiš, ako obyčajne, orodoval u Hospodina, aby sa zľutoval nad svojím ľudom a odvrátil od neho toto nešťastie. Boh ho vyslyšal. Rozkázal mu, aby urobil medeného hada, prevesil ho na žrď a vystavil v tábore so slovami: Každý, kto sa naň pozrie, aj keby ho had pohrýzol, zostane nažive.
K tejto udalosti z púšte náš Pán Ježiš Kristus dodáva: „Ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto v neho uverí, dosiahol život večný.“
Tu má Ježiš Kristus nepochybne na mysli svoj kríž, ktorým uprosí nebeského Otca, aby nás netrestal večnou smrťou za naše hriešne vzbury, ktorých sa voči nemu dopúšťame počas nášho pozemského putovania.
Mnohí z nás si tieto jeho slová pripúšťajú k srdcu a po každom uhryznutí pekelným hadom zadívajú sa plní ľútosti hore na Golgotu, kde sa Kristus obetuje za nás Otcovi.
Ale preto, že náš hriech je veľmi častou epizódou v našom živote, musí byť aj tento ľútostivý, ale nádejeplný pohľad taký. A tu je dôvod, prečo si úprimne veriaci stavajú kríž pred oči na rázcestiach i na námestiach, na jasných vyvýšeninách i v tmavých údoliach, a prečo ho s nábožnou úctou uchovávajú vo svojich obydliach a pri žehnaní kladú na seba i na svojich drahých.
A čo povedať o tých, ktorí prechádzajú v súkromí i na verejných miestach popri tomto znaku našej spásy nevšímavo? Títo zaiste nestoja o to, aby po uhryznutí pekelným hadom ozdraveli a duchovne ďalej žili.

Keď uveríme Pánovým slovám: Ja a Otec sme jedno... On je vo mne a ja som v ňom... A potom aj týmto ďalším: Filip, kto mňa vidí, vidí aj Otca..., musíme povedať, že ak Boh dal z lásky k svetu svojho Syna, dal tým vlastne samého seba...
Dal teda všetko, čím bol a čo mal.
Hoci je Boh, viac už ani On nemohol pre nás urobiť.
Tak Boh miloval svet.
Taký bol voči človeku...
Ale keď nám jeho Syn v Evanjeliu pripomína, aký je voči nám milosrdný, nezabudne spomenúť ani to, aký je spravodlivý.
Je tak spravodlivý, ako milosrdný.
Nekonečný v obidvoch smeroch.
Kto prijíma jeho Syna a v ňom jeho samého, voči tomu je milosrdný bez hraníc. No kto tak nerobí, tomu prostredníctvom svojho Svätého Ducha oznamuje, že je už teraz odsúdený na nezmeniteľný večný trest.
V prvom prípade mu ide o lásku k človeku vo všeobecnosti, v druhom o lásku k svojmu vlastnému Synovi.
Veľmi uráža Otca, kto neprijíma na svoju záchranu Syna, ktorého nám dal.
A neprijíma ho aj ten, kto prijíma len niektoré čiastky poučení, ktoré nám dal cez jeho príklad a slovo.
Ale ani ten ho neprijíma, kto síce ochotne a hneď prijme celú Synovu Blahozvesť, no potom z nedbalosti nič z nej neuskutoční.
Krista prijíma a v ňom Otca i Svätého Ducha len ten, kto ho prijíma celého a kto ho prijíma celý, totiž celým srdcom, celou mysľou a celou svojou silou.
Tu človek musí povedať svoje veľmi úprimné: Chcem! Tu naozaj nestačí to rozmazané, neurčité „Chcel by som“ a už vonkoncom nie to ľahostajné „Chcel by som, keby sa mi chcelo“.

Niektorí neprijímajú Ježiša Krista, ako spásonosný Otcov Dar preto, že ich nikto s ním nezoznámil. Iní preto, že im ho niekto zle predstavil.
Ale sú aj takí, čo ho nechcú poznať. Hlavne preto, že poznanie Ježiša Krista je aj praktická záležitosť. Ono vždy núti človeka meniť sa, prispôsobovať sa mu myslením i činmi.
Medzi týchto patria na prvom mieste tí, čo kvôli svojim osobným cieľom ukracujú iných na slobode, na zdraví a pokoji. Na druhom mieste tí, čo pasú po cudzom tele, aby si pomocou neho pripravovali stále nové a stále príjemnejšie vzruchy, a konečne tí, čo rozmýšľajú len o tom, ako sa obohatiť prostriedkami, ktorými by sa dali dosahovať dva predchádzajúce osobné ciele.
Takíto sa so svojimi zlými snahami veľmi radi uťahujú do tmy čím ďalej od Krista, ktorý prišiel medzi nás ako svetlo.
Bohužiaľ, v tomto stave sa dnes nachádza väčšina ľudstva, ktorá vytvára a predstavuje tú širokú cestu, o ktorej vieme, kam vedie... Veď veľmi zreteľne hovorí o nej Večný Sudca, ktorý dá každému v nekonečnom rozmere to, čo hľadá v tomto živote: jednému večné svetlo, druhému večnú tmu.
A tu si môžeme domyslieť, aký bude náš súd, a čo nás po ňom čaká, ak máme vždy veľa výhovoriek, keď sa treba zastaviť a pozrieť vo svetle Kristovho slova i príkladu na seba samých.
Skutočnosť, že mnohí odchádzajú z tohto života nečakane a Pánovo slovo: „Buďte pripravení, lebo neviete ani dňa, ani hodiny!“ nech je pre nás výzvou k väčšej starosti o kúsok sústredeného ticha, v ktorom by sme nadobudli dôkladnejšie poznanie Ježiša Krista a vo svetle jeho slova svoj duchovný stav.
Bez tejto snahy sa vystavujeme riziku, že dožijeme svoj život vo tme, ktorá by sa nám mohla stať raz večnou.

Tým, že sme boli pokrstení, dostali sme aj my Jánovu úlohu: byť prechodom, mostom k Pánovi.
Na mostoch, ako vieme, bývajú upozornenia: Hir nou parking! – Tu nie je dovolené zaparkovať... Tu nie je dovolené stáť a tobôž nie ubytovať sa.
Aktívny kresťan, akým by mal byť každý z nás, je pre iných na ceste k Bohu len takým niečím ako most, ako prechod bez zastavovania.
Nemali by sme preto pri získavaní nových členov Božieho kráľovstva zabúdať, že sme na Jánovom mieste, že získavame iných pre seba len preto, aby sme ich čím prv odovzdali Kristovi. Veď stratiť ich kvôli nemu je pre nás vždy veľkým ziskom.
Možno niektorí k nám priľnú a budú nás mať veľmi radi. Možno to budú naše deti, naši príbuzní alebo priatelia, zamestnávatelia alebo i zamestnanci. Potešme sa tomu, ale viac sa tešme vtedy, keď zostanú na svojich miestach, na miestach svojej povinnosti doma a či v zamestnaní, kde ich čaká Kristus.
Nelákajme ich, a nehladkajme donekonečna. Aby ich mal naším prostredníctvom čím prv Ježiš Kristus, povedzme im vždy pravdu, tak ako Ján svojim učeníkom. Budeme pritom možno trpkí a možno ich tým aj stratíme. No nesmúťme, ak im to pomôže odpútať sa od nás a pripútať sa viac ku Kristovi.
A verme, pevne verme, že budú tým viac naši, čím viac budú jeho...
Ale čo platí o ľuďoch, ktorých nazývame svojimi, platí rovnako aj o našej sile, aj o čase, aj o cti a o peniazoch...
Potešme sa, vždy sa potešme, ak strácame aj v tomto ohľade niečo z toho, čo je naše, kvôli tomu, aby sa Kristus stal známejším, aby našimi stratami vzrástol v očiach tých mnohých, ktorí ho ešte dosť nepoznajú a preto ani nenasledujú, ani dosť nemilujú.

Evanjelista nás informuje, že Ježiš nešiel v tomto prípade do Samárie, ale iba cez Samáriu popri Jakubovej studni. Bol unavený a potreboval si odpočinúť. Ale Samaritánka, ktorá prišla k studni po vodu, bola mu príležitosťou, uprednostniť dobro jej duše pred dobrom svojho unaveného tela.
V krátkom dialógu jej naznačil, kde sa v živote odchýlila od správnosti v konaní a pomohol jej opraviť sa, a jej prostredníctvom potom aj mnohým iným v tom kraji.
Zároveň nám tu dal Pán príklad, ako máme s ľuďmi nadväzovať dialóg, aby sme spĺňali svoje prorocké poslanie a pomáhali tak aj iným k pravde a k správnemu konaniu.
Ak sme k svojmu vlastnému a rodovému menu pribrali ešte jedno – meno kresťan, dali sme tým najavo, že sa chceme stať podobnými Kristovi, že ho chceme nasledovať.
Možno, že o tom dosť často hovoria naše slová, ale či nám to potvrdzujú aj naše skutky...? Mali by sme ako náš Pán využiť každú príležitosť na ohlasovanie Božej pravdy. Veď sa nám ich toľko ponúka každý deň; najmä tých, čo vyplývajú z nášho zaradenia. Všetci totiž žijeme v nejakom pokrvnom alebo duchovnom spoločenstve. Ale okrem týchto sú aj mimoriadne príležitosti, ako bola pre Pána táto pri Jakubovej studni.
Nemali by sme zabúdať, keď sa do takých príležitostí dostaneme, že by to nemali byť len učené reči.
Príklad nášho Pána nás povzbudzuje obetovať v podobných prípadoch svoje osobné záujmy i svoje únavy, svoj smäd i hlad.
Takýto je odkaz unaveného Pána od Jakubovej studne.
Ten istý, ktorý nám dal náš nebeský Otec v knihe Deuteronómium (6, 4-7), kde čítame: Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes hovorím, budú v tvojom srdci, budeš ich opakovať svojim synom a hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome alebo cestovať, či budeš líhať alebo vstávať.

Žalúdok sa napĺňa chlebom, duša svojimi uskutočnenými túžbami.
Nasýtenie vyvoláva v nás v obidvoch prípadoch spokojnosť i radosť.
Nakoľko však duša prevyšuje telo, natoľko hodnotnejšiu radosť vyvoláva v nás jej nasýtenie.
Hovorí sa, že človek je taký veľký, ako jeho túžby. A veriaci by celkom iste nemal túžiť po ničom tak, ako po spĺňaní Božích prianí, z ktorých na prvé miesto patrí túžba po vlastnej spáse i po spáse tých, ktorých má rád.
„Učiteľ, jedz!“ – vyzývajú hladní učeníci Pána.
„Pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu“, znela odpoveď.
Tu v Samárii už dozrieva, čo do nej zasial Mojžiš a Proroci... Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali... Táto radosť z blížiacej sa žatvy je mojím pokrmom, ktorý vy ešte nepoznáte. Ale raz ma v tomto aj vy pochopíte.
No potešte sa. Ja som tu, aby sa spoločne tešili rozsievač i žnec. Iní pracovali v Samárii, a vy ste vstúpili do ich práce, aby ste plnili najväčšie Božie prianie, smerujúce k spáse človeka, aby ste žali po tých, čo siali, a siali pre tých, čo prídu po vás žať.
Všetci nežnú to, čo zasiali.
Doba klíčenia, rastu a dozrievania až po žatvu môže na duchovnom poli niekedy dlho trvať; môže presahovať i mnoho ľudských generácií. Ale ak všetci nežnú, čo siali, každý sa môže zapojiť do tohto procesu. Buď do sejby, ktorá znamená rozhojňovanie, alebo do žatvy, ktorá znamená užívanie i uchovávanie semien Božieho kráľovstva. Pre nikoho tu nie je privčas a pre nikoho ani neskoro. Obidvaja, rozsievač i žnec, dostanú raz tú istú odmenu – večné užívanie plodov svojich námah.
Ale Pán tu nepriamo dáva svojim učeníkom ešte aj ďalšiu podmienku radosti z ich vlastnej spásy a zo spásy tých, pre ktorých budú pracovať, keď hovorí: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal...“ Teda mať nielen snahu, ale mať aj nejaké jej výsledky. Nebeský hospodár neodmieňa tých, ktorí iba chceli siať alebo žať. Len tých odmieňa, ktorí na Božom poli pre spásu človeka niečo skutočne aj podnikli.

Aj jedna duša je dosť veľká diecéza pre biskupa – hovorieval svätý František Saleský, verný tlmočník pastoračných metód nášho Pána, ktorý popri tom, že kázal zástupom a formoval skupinu učeníkov, mával aj rozhovory medzi štyrmi očami.
Jeho styk s človekom stával sa počas jeho účinkovania čoraz osobnejším, takým, ako bol jeho rozhovor so Samaritánkou, ktorý nám dosť jasne pripomína dnešnú prax osobného duchovného vedenia, pri ktorom táto žena prijala od Pána osviežujúcu vodu vyššieho, duchovného života a stala sa príkladom pre všetkých duchovne vedených.
Ale všimnime si ju dôkladnejšie.
Je pokorná, úprimná a konkrétna. Je učenlivá. Miluje pravdu i opravdivosť. Nie je sebecká, veď hneď uteká podeliť sa s tým, čo získala. Pritom je odvážna, výrečná a obetavá. Necháva i naďalej slobodným toho, ktorého našla. Neviaže sa naňho citovo. A nebojí sa ani pohŕdania, ani posmechu tých, medzi ktorými žije a ktorí dobre poznajú jej manželské omyly. Džbán, ktorý necháva pri studni, je symbolom jej múdrosti, ktorou navždy potláča smäd tela a zabúda na to, za čím doteraz túžila.
Ale porovnajme sa tu aj s Pánom.
Veď každý z nás je v určitom zmysle povolaný aj na úlohu duchovného vodcu – i keď len v rámci výchovy vo svojej rodine.
Podobáme sa mu aspoň trošku?
Nehľadíme len na množstvo a v ňom na vonkajší úspech, na osobnú dôležitosť a slávu?
Vieme pritom dostatočne oceniť každého, kto sa nejako namáha dostať sa zo svojich chýb, ktorých sa dopúšťa z prílišnosti alebo z nedostatočnosti?
Nech nám trvalo zostane v pamäti žiarivý príklad tejto dvojice od Jakubovej studne, keď nie ako povzbudenie, tak aspoň ako znepokojujúca výčitka.

Na otázku: Čo je viera? je dnes príliš veľa odpovedí.
Niektoré z nich by sa dali nazvať vedeckými, presnými...
Ale veľa je aj takých, ktoré by sme mohli označiť slovom „ľudové“.
Jedna z týchto posledných sa pripisuje svätému arskému farárovi a znie takto: Viera je schopnosť povyprávať sa s Pánom Bohom.
Povyprávať sa: to znamená viesť dialóg, ktorý žiada od nás nielen hovoriť, ale aj počúvať. Nakoľko ide v tomto prípade o rozhovor s nekonečne múdrym, vznešeným a dobrým Bohom, treba viac počúvať ako hovoriť. A počúvať veľmi úctivo a pozorne.
Ale ani to nestačí.
Na Božie slovo treba aj odpovedať. A to vždy pozitívne... Veď stojíme zoči-voči najvyššiemu Pánovi.
Ale modlitba nie je jediný prejav našej viery.
Sú tu ešte aj skutky, ktoré Boh v dialógu s nami žiada. A On vždy nejaký od nás chce, keď s nami hovorí.
Dialóg s Bohom vždy ukladá nejakú poslušnosť, ktorou si Boh odjakživa overoval pravosť našej viery. Veď si len spomeňme na Adama, na Noeho a Abraháma
A toto všetko, čo sme tu povedali, nám veľmi pekne ilustruje a dopĺňa príhoda, ktorá sa odohrala medzi Ježišom a úradníkom z Kafarnauma.
Úradník hovoril Ježišovi dôverne i naliehavo o tom, čo ho trápilo. Vedel, že má poslúchnuť, čo mu povie Ježiš, ak chce svojho syna dostať z nebezpečnej choroby. Vedel dobre aj čo je poslušnosť. Poznal ju smerom hore i smerom dole, k nadriadeným i k podriadeným. Keď dostal od Ježiša pokyn veriť, prikývol, urobil, čo sa od neho žiadalo, a presvedčil sa, čo je viera, on i celá jeho rodina.
Keby k viere stačilo iba povyprávať Bohu, čo nás teší alebo trápi, keby stačili iba rozcítené slová modlitby, bolo by zaiste omnoho viac veriacich medzi nami. Príčina, pre ktorú ich je tak málo, je v tom, že k viere patrí aj pohyb rúk, nôh a všetkých ostatných našich schopností.
A ešte na niečo nás upozorňuje prípad kafarnaumského úradníka. Pripomína nám, že pri modlitbe aj prostredníkov treba. A tých máme naozaj veľa medzi svätými.
Je tu najmä Panna Mária.
Keď ona povie Synovi a On Otcovi, čo žiadame, stane sa, čo sa stalo v dome kafarnaumského úradníka, Bohu a svätým na česť a nám na radosť.

Ján, ktorý pripravoval Pánovi cestu, končil svoju úlohu vo väzení.
A pre Pána to bol pokyn začať svoje vlastné poslanie.
Bolo sa však treba rozhodnúť, kde začať.
Takéto rozhodovania nebývajú, pravdaže, vždy príjemné. Pri každom z nich si treba niečo vybrať, ale niečoho sa aj vzdať, niečo opustiť.
Obyčajne treba zanechať, čo je príjemnejšie, a voliť, čo je užitočnejšie, potlačiť vlastnú vôľu a konať Božiu.
A tu nám je Pán Ježiš príkladom.
Opúšťa Judsko so sľubným Jordánom i Jeruzalem s chrámom, kde sa schádzali tí, čo očakávali príchod Božieho kráľovstva, a odchádza do Galiley, ktorá bola podľa proroka Izaiáša krajinou pohanov, ležiacou v tme nepoznania pravého Boha. Ale práve táto krajina mala podľa toho istého proroka uzrieť veľké svetlo vychádzajúce z jeho náuky a z jeho zázrakov.
Vracal sa teda domov. A tu sa mu bolo treba znova rozhodovať: či zostať u najlepšej matky najlepšieho syna, doma v nazaretskom tichu, alebo odísť medzi cudzích. Božie kráľovstvo, ktoré sa malo rozšíriť až do končín zeme, ponúklo mu v tomto prípade Kafarnaum, rušnú križovatku ciest a obchodných záujmov.
Tu, na tento strategický bod, sa mal postaviť ako regulovčík, aby v spleti obchodných, politických a iných ciest ukázal ľuďom tú najdôležitejšiu ku spáse, do večného života, cestu k Otcovi.
Všetci istotne z vlastnej skúsenosti poznáme tie ťažké chvíle, v ktorých treba zanechať to, čo nás vábi a láka, čo je pre cit príjemné a pre rozum múdre a ísť za tým, čo je pod vplyvom viery dôležitejšie.
Ak sa budeme v takýchto chvíľach dívať na Pána a dávať podľa jeho príkladu prednosť tomu, čo je osožnejšie Božiemu kráľovstvu, nikdy sa nepomýlime.

Tento Pánov štartovací signál, toto jeho zvolanie, ktorým nás vyzýva pohnúť sa, zatiaľ ešte nič nestratilo zo svojej aktuálnosti.
Adresované je každému jednotlivo a všetkým spoločne.
V prvom rade zrejme tým, ktorí duchovne ustrnuli a znehybneli v mori novodobého pohanstva, ktorí sa zamotali do siete chybných náboženských názorov, alebo sa dali dopliesť križovatkami falošného ekumenizmu a zostali visieť v jalovom formalizme.
Ale táto Pánova výzva, tento jeho povel, platí aj pre tých, ktorí síce našli pravý cieľ a správnu cestu k nemu, ale po niekoľkých opakovaných neúspechoch spomalili krok, znechutili sa a potom možno aj zastali.
No Pán neprestáva volať: Kajajte sa... Zmeňte sa... Vráťte sa... Pohnite sa konečne. Prestaňte hovoriť: Nedá sa... Nejde to... Lebo kto neposlúchne toto moje slovo, kto nezačne robiť pokánie, každý zahynie.
Uverte mojej usmerňujúcej a oslobodzujúcej Blahozvesti. Uverte Evanjeliu.
My možno rozumieme i chceme. Ale pri pohľade na množstvo svojich naviazaností nevieme, ktorou nohou urobiť prvý krok, ktorou prekročiť i po tejto jeho opakovanej výzve štartovaciu čiaru... či tou teoretickou alebo praktickou...
Hociktorou! Len začať.
Ak uveríte Evanjeliu, ale opravdivo, skutkovo, činorodo, hneď sa prihlási zmena.
Ak sa rozhodnete za zmenu v tom alebo onom ohľade, hneď pocítite potrebu normy, ktorá je v Evanjeliu.
Ako Evanjelium žiada zmenu, tak zmena žiada Evanjelium...
Kto vykročí jednou nohou za Kristom, musí aj druhou. Na tom veľmi nezáleží, ktorou.
Rozhodujúce je, aby to bolo: Hneď!

Pán Ježiš vstúpil do Petrovej loďky a odtiaľ vyučoval.
A určite sa tak nestalo náhodou.
Dal Petrovi možnosť vidieť ho i počuť zblízka...
Hovoril vynikajúco. No rečníctvo nebol jeho odbor, ale ani rybolov; preto, keď mu po celonočnom neúspešnom namáhaní povedal: Zatiahni na hlbinu a pripravte sa na lov, Peter scitlivel.
Celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili – odpovedal sebaisto.
No keď Ježiš stál na svojom, Peter spustil siete a bolo po jeho odbornosti. Ani jeho uvažovanie, ani jeho skúsenosti tu nič neznamenali. Od tej chvíle Peter veľmi zoskromnel a celý sa započúval i zamiloval do tohto Učiteľa z Nazareta.
Iste poznáme aj my takých, čo hovorievajú: u mňa, v mojej rodine to ide stále k horšiemu a nič nepomáha, zbytočne sa namáham.
A vo štvrti, kde bývam, niet človeka, ktorý by sa zasadzoval za niečo duchovnejšie...
S miestnym duchovným sa nedá hovoriť a na pracovisku je apoštolát najcudzejším slovom. Toľko ráz som už začínal, toľko ráz som už skúšal, no všetko nadarmo...
Pán si však stojí na svojom a hovorí ku každému z nás tak, ako k Petrovi: A čo, keby si predsa len rozprestrel siete v tom mori svojich nevydarených pokusov?! No nie na základe svojej, ale mojej odbornosti.
Tak urobil Pán z Petra svojho pozorného a poslušného poslucháča a neskoršie svojho zástupcu na zemi. Nie preto, že mal vynikajúce osobné vlastnosti, ale preto, že spokornel a bol poslušný, že vedel povedať po všetkých svojich nezdaroch: Áno, Pane, na Tvoje slovo...
Kto chce byť užitočný Božiemu kráľovstvu a loviť preň, či už doma alebo mimo domu, isté je, že potrebuje nejakú tú sieť pokusov a prostriedkov, ale ešte viac poslušnosť Pánovmu slovu. Ak sa niekto taký ocitne aj v beznádejných situáciách, stane sa za týchto podmienok aj on nádejou pre mnohých zbavených nádeje.

Denne predstupujeme pred nebeského Otca so slovami: Buď vôľa Tvoja... aby sme ho uistili, že sa aj my chceme pričiňovať o to, aby sa na zemi dialo, čo sa Jemu páči, a tým sa vytrácalo z nás i spomedzi nás, čo nemá rád.
No nie je vždy ľahké uhádnuť, čo sa Bohu páči, čo treba kvôli jeho kráľovstvu v meniacich sa okolnostiach konať a čoho sa zdržať.
Aby sme sa to čím prv a čím istejšie dozvedeli, poslal nám svojho Syna a ten nám dal Cirkev, jedinú kompetentnú tlmočníčku jeho vôle so slovami: Kto neposlúcha Cirkev, nech sa má ako pohan a mýtnik... Ale aj to pripomenul, že sa mu nepáči, kto iba počúva, ale podľa toho nekoná; takého si neberie za člena svojho šťastného večného kráľovstva. Veď nie ten, kto mu hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do jeho kráľovstva, ale ten, kto plní jeho vôľu...
Ale Ježiša Krista máme v jeho Cirkvi počúvať nielen kvôli vlastnej spáse.
Krstom sme všetci pozvaní starať sa aj o spásu tých, ktorí nám boli zverení, či už v pokrvnej alebo v duchovnej rodine.
Ak denne prosíme, aby sa plnila Božia vôľa, malo by aj o nás platiť, čo povedal o sebe náš Pán Ježiš Kristus: Duch Pánov je nado mnou, ktorý ma poslal zvestovať, že treba konať spravodlivosť a milosrdenstvo. To bolo v podstate jeho poslanie. A to naše nemôže byť iné... Môžeme ho však splniť len pod podmienkou, že ako bol nad ním, tak i nad nami musí vždy a všade byť Boží Duch. Nemalo by nami hýbať telo, s jeho chuťami, rozmarmi a náladami, ale On, Duch, ktorému by malo byť telo vždy poslušné.
A vždy by to malo byť tak. Vždy a všade by sme mali konať pod vplyvom Ducha múdrosti a sily, Ducha pravdy a spravodlivosti, Ducha lásky odpúšťajúcej i slúžiacej, Ducha radosti zo vzájomnej jednoty a Ducha hlbokého vnútorného pokoja.
Kvôli tomu všetkému sa žiada, aby sme mohli tým, s ktorými žijeme, na konci každého svojho dňa pravdivo povedať s Pánom: Dnes sa toto Písmo, písmo o mojom poslaní podľa Božej vôle pod vedením Svätého Ducha, splnilo aj na mne.

Boh nám dáva štyri schopnosti, pomocou ktorých sa mu môžeme priblížiť a raz s ním navždy splynúť. Dáva nám: cit, rozum, vôľu a vieru.
Z citu vychádzajú podnety pre rozum, aby nad niečím rozmýšľal a po rozmyslení sa vôľou za niečím pohol. A vierou ako vrcholným Božím darom, opravil chyby nášho prípadného nesprávneho cítenia, myslenia alebo chcenia.
Možno sme si všimli, že náš Pán začal v synagóge pôsobiť na všetky tieto schopnosti svojich rodákov.
Začínal citom.
A chytilo ich to. „Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst...“
Potom pokračoval rozumom, uloženým v prísloví: „Lekár lieč sám seba“ a v starej skúsenosti: „Nikto nie je prorokom vo svojej vlasti.“
Končil poukazom na Elizeovu vieru a na vieru Sýrskeho Námana, ktorá, ako cítil i videl, jeho publiku chýbala.
Keď sa v poslucháčoch nadmieru rozhojnil cit, zatemnil im rozum a strhol vôľu do zlého.
Vieme, ako to potom skončilo. Odmietli ho a vyviedli zo svojho zhromaždenia, aby ho zmárnili.
A tu by vari nebolo od veci zamyslieť sa, ako to býva s nami, ak si v náboženských zhromaždeniach riešime všetko iba spevom, organom, kvetmi a osvetlením, tymiánom a nástennými maľbami, púťami a príležitostnými manifestáciami, a nepohneme vôľu k tomu, čo sa nám na týchto zhromaždeniach podáva na základe rozumu a viery.
Nedivme sa, že sa potom v bežnom živote staviame proti Pánovi.
Ak si veci neriešime vierou v jeho slovo, dôjdeme raz k tomu, že ho vytlačíme zo svojho stredu – zo svojho srdca, z rodiny, z obce i z krajiny a staneme sa podobnými tým z nazaretskej synagógy, ktorých teraz zaiste všetci odsudzujeme.

Dvakrát dva vždy bolo a vždy bude len štyri, aj keby niekto veľmi silný a veľmi vplyvný naliehal, aby to bolo päť alebo len tri.
Takú istú platnosť má aj skúsenosť, že raz umrieme, a s takou istou rozhodnosťou treba tvrdiť aj to, že existuje Boh, ktorý nás bude po smrti súdiť, a to dokonca za každé zbytočné slovo – aj keby sme to neradi počuli a na znak nesúhlasu krútili záporne hlavou od rána do večera.
V Matúšovom evanjeliu (24) nám Pán prezrádza, že pri poslednom súde sa bude zameriavať predovšetkým na to, ako sme sa správali voči tým, ktorí sú tak ľuďmi, ako my, aj keď sú spoločensky hlboko pod nami.
Všetky Božie pravdy sú nehybné a neohybné. A taká je aj táto o poslednom súde... Je neodvolateľne pevná, a preto pre mnohých veľmi nepríjemná. A takými sa zákonite stávajú všetci, ktorí boli povolaní ohlasovať ju. Stávajú sa nepríjemní iným, ale aj sebe samým. Zasýpaní sú pre svoje poslanie protirečeniami, výsmechom i kamením. Voláme ich prorokmi.
Býva to tragické, keď to daktorý z nich nevydrží a sám sa likviduje ako prorok, ako ohlasovateľ Božej pravdy zo strachu pred ďalšími útokmi, alebo z nedbajstva, keď sa uchýli od pravdy k lži, alebo sa úplne odmlčí.
Tragické to býva najmä v rodine, kde treba denne pravdu mať a denne ju odovzdávať, aby, ako je o nej napísané, zostávala v teórii i v praxi z pokolenia na pokolenie, in aeternum – naveky, sama i vo svojich dôsledkoch – to jest vo večnej odmene alebo treste.
Keby sme niekedy dostali chuť zamlčať pravdu tam, kde ju treba povedať, alebo by sme si ju nejako prispôsobili, prekrútili, spomeňme si na Pánov postoj a na jeho dôsledky medzi svojimi v Nazarete a spomeňme si aj na ten postoj k pravde, ktorý ho priviedol až na kríž.

Zlý duch pod menom Nečistý je veľmi široký biblický pojem. Zahrňuje v sebe všetko, čím diabol zohyzďuje morálny profil človeka a vôbec všetko, čoho sa v ňom s jeho súhlasom zmocní.
Pod vplyvom nečistého ducha mizne poriadok a pokoj v rodine i v občianskej pospolitosti, v obchodných, kultúrnych i politických vzťahoch.
V Kafarnaumskej synagóge zaútočil priamo na koreň každého mravného dobra. Narúšal počúvanie Pánovho slova vtedy, keď počúvajúci nad ním priamo žasli. Cítil, že ich Ježiš učí inak ako zákonníci, ktorí ľudu podávali len to, čo sa dozvedeli od iných, kým Ježišovo slovo prenikalo srdcia a napĺňalo novou silou, novým životom. To diabol nevydržal. Začal preto primiešavať do Ježišovho slova svoje vlastné, jedovaté, zúrivé, hoci naoko prajné, ba priam lichotivé.
Ježiš však dobre vedel, aké nebezpečné by bolo toto znečistenie, toto pomiešanie Božieho slova s diablovým. Preto sa rozhodol hneď zakročiť silou svojho slova. Povedal diablovi: Mlč a vyjdi z neho! Diabol tu síce zúril, ale utekal.
Táto príhoda by mala byť povzbudením pre všetkých poslucháčov Pánovho slova, keď im nečistý duch začína do jeho počúvania miešať najrozličnejšie roztržitosti, najmä keď im do prijímania i podávania Božieho slova, ktoré má byť vždy doprevádzané veľkou pokorou a zodpovednou svedomitosťou, mieša lichotivé myšlienky, napríklad: ako dobre nám to ide, akí sme schopní a koľko obľuby a slávy nám z toho vyplynie.
Veľmi je potrebné osvojiť si pre takéto chvíle Pánove slová, ktoré pri tejto príležitosti užil proti diablovi: Mlč a zmizni!
No treba ich povedať nie ako svoje, ale ako jeho slová, vo vnútornom spojení s ním. Len tak sa nami prijaté alebo odovzdané Božie slovo stane živé a schopné zachrániť toho, kto ho počúva i toho, kto ho sprostredkuje.

Ak sa Ježiš, náš Pán, predstavil ľudu ako zázračný lekár, tak zaiste aj preto, aby upozornil ľud, že je Bohom poslaný prorok a učiteľ pravej cesty ku spáse. No neuspel všade. Mnohí ho síce vyhľadávali a chceli ho mať medzi sebou, pravdaže, len kvôli zdraviu tela.
Pre toto nepochopenie sa rád uťahoval po svojich senzačných akciách do samoty na rozhovor s Otcom a potom odchádzal do iného kraja za svojím pravým poslaním – liečiť nielen telá, ale aj duše.
A aký bol vtedy, keď prechádzal palestínske mestečká a dediny, taký je i dnes, keď prechádza dejinami, vo svojom Tajomnom tele, krajiny i kontinenty.
S tým istým poslaním a, žiaľbohu, často aj s takým istým nepochopením.
Pokiaľ stavia školy, nemocnice, sirotince, učí zriaďovať mestá a obrábať polia a zbavovať ľud barbarstva, hľadajú ho a zdržiavajú medzi sebou lichoteniami, sľubmi i darmi.
A on sa, ako tam na začiatku, dá zastaviť.
Kde ho však na základe jeho dobročinnosti nepochopia ako Učiteľa pravej cesty k Bohu, vychádza spomedzi uzdravených, vyškolených, sociálne zaopatrených na iné miesta upozorňovať, že duše, ktoré prišiel spasiť, sú nepomerne viac ako telá.
Pápež Pavol VI. takto hovorí o Cirkvi, v ktorej Kristus žije a pôsobí: Ditando evangelizat et evangelizando ditat. – Obohacovaním evanjelizuje a evanjelizovaním obohacuje.
Mystický Kristus je teda presne taký, ako bol ten historický. Má to isté poslanie a tie isté spôsoby pri jeho spĺňaní.
A ako hľadím ja a moja rodina na Ježiša Krista, ktorý žije a pôsobí v Cirkvi?
Čím je pre nás?
Lekárom, ktorý nás lieči z osamelosti, z výchovnej neistoty, z hmotnej nedostatočnosti? Alebo je naším Učiteľom a Vzorom pravej cesty k Bohu?
Nezdržiavame ho nejako na jeho ceste?
Ako mu pomáhame v jeho základnom poslaní liečiť a oživovať ľudské duše?

Náš Pán Ježiš Kristus vyháňal zlých duchov.
A kázal tak robiť aj svojim učeníkom.
Robil to svojím slovom, ktoré podnes nestratilo svoju liečivú silu.
Aj dnes je rovnako živé a účinné.
Najmä tam, kde ide o najrozličnejšie bežné posadnutosti, posadnutosti hriechom. Ale aj tam, kde ide o civilizačné choroby, ako sú ochorenia z nadvýživy a podvýživy, z technicizmu, z pansexualizmu, z drog, alkoholizmu. Osobitne tam, kde ide o depresie, ktoré sa rodia medzi ľuďmi zo vzájomného nepochopenia a bezohľadnosti.
Cirkev, v ktorej Kristus ďalej žije a pôsobí, má v jeho slove moc nielen proti týmto jednotlivým ochoreniam, ale aj proti ich spoločnému zdroju – proti egoizmu.
Jean Rostand tu hovorí takto: Cirkev nás lieči z posadnutosti, z tohto nášho základného neduhu tým, že nás učí milovať sa navzájom. Veď psychológia napríklad dokazuje, že osem z desiatich prípadov neurózy je zapríčinených pri výchove dieťaťa nedostatkom materskej lásky. Choré sú tu matky i deti.
Matky preto, že nedokážu zvíťaziť nad svojím egocentrizmom a altruisticky prijať svoj životný cieľ, že sa nevedia odhodlať k obetovaniu sa za druhých a deti sú choré, lebo im tento altruistický cieľ nemá kto ukázať.
Ak nám Boh prikázal lásku ku všetkým a poslal nám svojho Syna, aby nám ukázal, čo znamená milovať, dal nám v tomto svojom príkaze liek proti egoizmu, plodiacemu toľké civilizačné aj iné choroby, prostriedok, za ktorý by sme mu mali denne ďakovať.
Tak robil Ježiš a tak kázal robiť aj svojim učeníkom, keď ich posielal uzdravovať a vyháňať diabolstvá.
Chorí sme?
Áno...
Jednotlivci i spoločnosť.
Kde je teda chyba, ak máme v rukách taký prostriedok, ako je mocné Pánovo slovo?
Kde inde, ako v nás samých?
Neužívame ho, hoci nám to Pán nielen ukázal, ale aj prikázal.

Evanjelium nám hovorí o Pánu Ježišovi, že sa občas uťahoval do samoty a tam sa modlil.
Je zaiste správne, ak si nepredstavujeme jeho modlitbu ako opakovanie naučených modlitbových formuliek. Veď modlitba to nie je monológ...
To je rozhovor – dialóg, čo nám už v detstve pripomínal Malý katechizmus slovami: Keď sa modlíme, s Pánom Bohom sa rozprávame, pričom nám samozrejme úcta k nášmu nebeskému Otcovi, ale i naša potreba, káže viac počúvať ako hovoriť.
Ale prečo náš Pán odchádzal kvôli modlitbe do samoty?
Nazdávame sa, že z dvoch príčin.
Najprv z úcty k hovoriacemu Bohu, a potom aj z potreby verne zachytiť jeho usmernenia, čo sa môže človeku podariť len v samote.
Čo sa toho týka, počujme svätého Bernarda, ktorý narástol na duchovného obra práve v samote. Vo svojom komentári k Veľpiesni hovorí: „Drahá duša, zostaň sama, keď sa chceš venovať tomu Jedinému, ktorého si uprednostnila pred ostatnými. Utiahni sa od priateľov, aj od tých najdôvernejších, ba aj od toho najbližšieho, ktorý ti je ináč veľmi užitočný. Či nevieš, že máš žiarlivého Ženícha, ktorý sa ihneď vzdiali, ak pri tebe nájde niekoho iného?“
Na ilustráciu jeden možný prípad z našej skutočnosti: Ak dievča, čo kráča so svojím nádejným ženíchom ulicou, pasie očami po iných, zakiaľ jej on dôverne rozpráva o svojich plánoch do budúcnosti, nielenže uráža jeho lásku, ale zanedbáva aj prípravu na pokojný život v dvojici.
A takto nejako vyzerajú aj naše rozhovory s Bohom, ak nehľadáme čo hľadal Pán: ústranie s Otcom, ktorým ho uprednostňoval pred všetkým ostatným, aby sa potom vrátil poučený a povzbudený k svojmu poslaniu.
V tomto evanjeliovom úryvku nás k tomu on sám vyzýva svojím príkladom. Ale je v Evanjeliách aj také miesto, kde nás aj slovami vyzýva vyhľadávať samotu: Keď sa idete modliť, – hovorí – vojdite do svojej komôrky, zavrite za sebou dvere a tam sa modlite k Otcovi v skrytosti.
On bol veľmi chudobný. Nemal kde hlavu skloniť. Nemal svoj dom a v ňom nejaký ten kútik, ako máme my. Odchádzal preto do samoty v prírode, obyčajne na niektorú horu. Nebál sa s tým spojených ťažkostí, lebo mal veľkú lásku k Otcovi a veľkú túžbu porozprávať sa s ním.
Porozmýšľajme, čo by mohlo byť vhodným miestom pre vážnejšie rozhovory s nebeským Otcom v našom dome...

Chcem, buď čistý – povedal Ježiš malomocnému. A bez slov akoby dodal: Aj ja chcem, čo ty. Ako vidíš, prispôsobujem sa ti...
A teraz, keď si už zdravý, prispôsob sa ty mne.
Nežiadam veľa. Len to, aby si: Nikomu o tom nehovoril a šiel sa ukázať kňazovi kvôli zdravotnej prehliadke a kvôli predpísanej obete.
Tým poslúchneš razom mňa i Mojžiša...
Žiaľ, tento prípad sa nekončil tak, ako si prial Ježiš a ako predpísal Mojžiš.
Uzdravený z malomocenstva neposlúchol a spôsobil tým svojmu dobrodincovi veľkú nepríjemnosť. Ježiš už nemohol vojsť do mesta, ale musel sa skrývať na pustých miestach.
Zaiste sa nám nepáči počínanie tohto uzdraveného. A keby sme ho stretli, určite by sme mu to aj povedali.
Ale či to nie je aj náš veľmi častý prípad?
Vieme byť veľmi úctiví, keď si v tiesni prosíme niečo od Boha. A nemusí nám nič ani prikazovať, sami mu sľubujeme, čo všeličo z vďačnosti za vyslyšanie urobíme. No keď sa splní naše prianie, veľmi rýchlo zabúdame na vďačnú úctu a poslušnosť.
Boh je vždy rád a vždy je poctený, keď ho o niečo prosíme.
Veď je naším Otcom a svojimi prosbami uznávame jeho dobrotu i jeho moc. Nesmieme však zabúdať, že sú aj iné pocty, ktoré od nás očakáva, ako naše prosby. A z tých treba na prvom mieste spomenúť poslušnosť, snahu splniť, čo si on od nás praje.
Možno mu vo vďačnom nadšení ponúkame, čo my pokladáme za vďačnosť, ako si azda myslel aj malomocný, že spraví Ježišovi väčšiu radosť, keď začne hneď rozhlasovať jeho slávu.
Lenže tu zostáva pravdou, že zo všetkých darov a pozorností, ktoré my môžeme dobrotivému Bohu dať, najmilšia mu je naša poslušnosť.
Nezabudnime na to, keď vychádzame zo spovednice, kde sme sa ukázali kňazovi a sľubovali, že budeme spĺňať Božiu vôľu vyjadrenú jeho prikázaniami.

Veľa dôležitých poučení možno získať z tejto evanjeliovej state.
V prvom rade si treba všimnúť, že Ježiš neopúšťa natrvalo miesta, na ktorých už pôsobil. Keď odišiel hlásať Blahozvesť po mestečkách a dedinách, znovu sa vrátil do Kafarnauma, lebo chcel ďalej stavať, čo tu vybudoval uzdraveniami a vyháňaním diabolstiev, chcel siať do pôdy, ktorú už do určitej miery pripravil.
A keď mu priniesli porazeného do domu, kde kázal, pripomenul svojim súčasníkom i nám, že mu viac záleží na duši človeka, ako na jeho tele. Preto mu najprv odpustil hriechy, až potom mu dal do poriadku ochrnuté telo.
Veľmi významná je pre nás v tejto stati aj evanjelistova poznámka na adresu tých, čo niesli porazeného. Čítame totiž, že sa nemohli dostať s porazeným k Ježišovi dverami, a preto rozrušili nad ním strechu. A tu evanjelista nezabúda pripomenúť: Keď Ježiš videl ich vieru... Z toho pre nás plynie, že preňho viera, to nie je cit. To nie je nadšenie vyvolané rečou niekoho, za kým sa ľudia hrnú, a nie je to len vnútorný súhlas rozumu a čisto vnútorné podriaďovanie svojej vôle. To sú aj vonkajšie prejavy týchto našich vnútorných stavov. Sú to teda aj činy, ktoré sa dajú vidieť.
Viera je z počutia, hovorí apoštol Pavol, ale vždy smeruje k tomu, aby sa aj zviditeľnila, aby sa tak stala svedectvom a šírila sa tým aj do okolia.
Bez skutkov je naša viera mŕtva a my sa stávame jej hrobom. Viera žije zo skutkov.
Počúvaním Božieho slova sa v nás počne ako dieťa v živote matky, ale až jeho konaním sa rodí, rastie a rozmnožuje sa.
Mŕtva viera nemôže splodiť nadprirodzený život a potom, ani ten večný.
Živé je i tu vždy len zo živého.

Hovorí sa, že Benjamín Franklin chcel názorne povedať svojmu priateľovi, ako to vyzerá, keď chce mať človek všetkého veľa, a preto si zavolal dieťa a dal mu do rúk pekné veľké jablko.
Dieťa si ho s radosťou chytilo obidvoma rukami a celé sa naň sústredilo.
Keď mu potom dal aj druhé, intenzita jeho radosti a spokojnosti napodiv klesla.
A keď mu pridal aj tretie, začali mu jablká padať na zem. Raz jedno, raz druhé. Dieťa znervóznelo a rozplakalo sa.
To je ilustrácia aj Léviho prípadu.
Dar pozvania, ktoré dostal od Pána, vyžadoval, aby mal preň obidve ruky voľné. Ak sa mal plne sústrediť na túto hodnotu, pochopil, že nemohol mať už okrem toho nič inšie.
Preto vstal, opustil všetko a šiel za ním.
Uchopil Pána obidvoma rukami a stal sa jeho apoštolom, stal sa evanjelistom Matúšom a veríme, že sa tomuto jedinečnému daru ešte podnes teší v nebeskej sláve.
Ale nebol taký iba on sám. Mnohí tak urobili, ktorí sa opýtali ako Peter: Pane, čo dostaneme za to, že sme všetko opustili a nasledovali sme ťa? A keď dostali odpoveď: Stonásobne všetko potrebné pre tunajší život a okrem toho nebo, – už sa neobzerali nazad.
Šťastný, kto dostane toto Pánovo pozvanie a chytí sa ho obidvoma rukami, čím samozrejme vypustí z nich všetko, čomu sa dosiaľ tešil.
Šťastný, kto takto predíde smrť, ktorá nás každého aj tak raz o všetko oberie.

Mentalitu dieťaťa charakterizujú natiahnuté prázdne dlane a slovko: Daj! – To je egoizmus.
Dospievajúci si podávajú ruky, a tým akoby hovorili: Niečo za niečo. – To je spravodlivosť.
Natiahnuté obidve ruky plné darov a slovko: Na... vezmi si... to je ľudská dozretosť, to je láska.
A k tomu patrí Apoštolova pripomienka: Keď som bol dieťa, robil som ako dieťa... Keď som dospel, počínam si ako muž.
Keď sme začínali svoj život, hovorievali nám tí, ktorí nás zrodili a potom aj vychovávali: Nechoď medzi zlé deti... Dávaj si pozor, s kým chodíš... Nekamaráť sa s hocikým...
Hovorili nám tak zo strachu, aby nám niekto do egoisticky vystretých prázdnych detských dlaní nevložil dačo, čo by nám mohlo škodiť po celý život. Keď sme sa potom počas svojho dospievania naučili i sami rozlišovať medzi dobrým a zlým, medzi osožným a škodlivým, postupne sa nám dostávalo stále viac slobody.
A keď sme konečne dozreli, prevzali sme tú istú úlohu deliť sa o všetko, najmä však o duchovné hodnoty s tými, čo sú chudobnejší ako my.
Môže byť, že sa aj my cítime vo svojej dospelosti, ba i v starobe, duchovne alebo hmotne chudobnými a chodíme už aj my pomedzi ľudí s otvorenými dlaňami a so slovkom: Daj!
To je možné, ale nie je to správne, ak pritom nevyhľadávame a neobdarúvame tých, čo sú od nás biednejší.
Pán nám dáva príklad. Oznamuje: Evanjelium sa zvestuje chudobným, – a podľa toho čo hovorí, aj koná. Chodí medzi mýtnikov a hriešnikov snaží sa obdarovať ich – duchovne.
Farizeji sa nad ním pohoršujú a šomrú.
No Pán nemá rád farizejov, nemá rád tých, čo vyjedajú domy sirotám a vdovám a nevedia ani v dospelosti otvárať dlane s dobroprajným úsmevom a so slovkom: Na... Vezmi si..., ktorí sa ešte nedostali ani v starobe od detského egoizmu cez spravodlivosť k láske.

Je len jedna cesta, ktorou idú naše dary k Bohu. A tou je človek.
Ak tomuto jeho tvorovi nedáme nič, nedáme nič ani jemu. Boh totiž od nás nič nepotrebuje. Keby niečo potreboval, znamenalo by to, že mu niečo ešte chýba. Ale v takom prípade by nebol dokonalý a potom by nebol ani Bohom.
Ale ak Boh nepotrebuje nič preto, že je vrcholne dokonalý a sám v sebe úplne blažený, veľmi veľa potrebuje človek.
Raz je hladný, smädný, inokedy osamotený, bezradný, unavený alebo chorý, nedoučený, neskúsený a preto zaznávaný, nemilovaný, ba i opovrhovaný.
A ak Boh žiada od nás lásku z celého srdca, mysle a sily, aj tú mu možno prejaviť len cez človeka.
Ako to? Veď aj ja som človek a mne tiež všeličo chýba – povieme si.
Veľmi správne! Aj seba máme milovať...
Ale pripusťme, že sú povedľa nás na svete vždy aj takí, ktorí sú na tom oveľa horšie ako my. Len sa dobre pozrime okolo seba a potom si vypočujme túto Pánovu vetu: Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, totiž z tých, ktorí sa mi blaženosťou a duchovnou bohatosťou najmenej podobajú, to ste mne urobili.
Potom si k nej pridajme ešte aj túto jeho vetu: Milosrdenstvo chcem, nie obetu. A to znamená: čo máte, to neponúkajte mne. Položte to na oltár potrieb blížneho.
To, čo kladiete na oltár, dávate mne len symbolicky na znak úcty a lásky. Skutočne mi dávate niečo len vtedy, keď preukazujete milosrdenstvo človeku.
Pán berie tento svoj výrok veľmi vážne, a preto nám pripomína, že nás bude na konci vekov súdiť podľa toho, koľko sme vložili do dlaní, ktoré boli biednejšie ako naše.
Ale milosrdenstvom, ktoré požaduje, nemusí byť len dajaký hmotný dar, môže ním byť ktorákoľvek potrebná služba, osobitným spôsobom služba odpúšťania.
Darovať niečo chudobnému Kristovmu bratovi, niečo zo svojho živobytia, je zaiste veľa. Ale darovať mu svoju silu a schopnosť, postaviť mu ju do služieb a s ňou svoj čas, svoje pohodlie, niekedy možno i svoju dôstojnosť, je viac.
No zničiť svoj hnev, ktorý v nás on sám vyvolal tým, že nesplnil voči nám hmotnú alebo inú podlžnosť alebo nám prekrížil a skomplikoval plán, to je najviac. To je milosrdenstvo, ktoré Pán najdôraznejšie od nás požaduje a najhojnejšie odmieňa.

Ježiš Kristus neprišiel volať tých spravodlivých, ktorým už Boh – Hospodin povedal: Poď, sluha verný a dobrý... vojdi do radosti svojho Pána.
A nevolá ani tých, čo si len myslia, že sú spravodliví...
Len tých pozýva, ktorí pod vplyvom jeho milosti prostredníctvom vlastného uvažovania o radostných alebo bolestných príhodách alebo o pripomienkach z cirkevného spoločenstva pochopili, že sa im treba zmeniť.
Zrejmým znakom tohto Pánovho volania je stav, v ktorom sa človek, povzbudený príkladom alebo múdrym a láskavým slovom kohosi, chce zdvihnúť, vzlietnuť k nebu ako vták, no pritom pociťuje, že je ešte silno priviazaný o zem, o majetok, o pohodlie, o kariéru, o istú osobu, alebo o daktorý svoj hriešny návyk...
Takéto spoznanie svojho stavu to je to Božie volanie, ktoré v niekom už možno veľmi dlho čaká na pozitívnu odpoveď.
Možno preto, že sa človek v takomto stave díva okolo seba, porovnáva sa s inými a hovorí si: Ale veď je veľa takých, ktorí sú na tom horšie a odkladá s odpoveďou v perspektíve nejakej vhodnejšej príležitosti.
Nezabúdajme, že hriech sa nedá pomiešať ako čierna farba s bielou a vytvoriť tým čosi sivé, šedé, obyčajné, a povie sa: obstojné.
Hriech zostáva vždy čiernou škvrnou. Nemieša sa so žiadnou inou farbou.
Pán nás dobre pozná, a preto nás volá slovami apoštola Jána takto: Kto si myslí, že nemá hriech, klame sám seba.
Cítiť svoju hriešnosť na akomkoľvek stupni, byť o nej presvedčený, to je už veľká Božia milosť, za ktorú by sme mali byť úprimne vďační.
Ale nesmieme pri tom zostať. Lebo Pán tu pripína k tomuto svojmu volaniu veľmi vážnu výstrahu. Hovorí: Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete.
Ak tu už dnes nepovieme svoje: Áno, zajtra môže byť neskoro... Nevieme predsa ani dňa, ba ani hodiny...

Ako vidno, Ježišovi učeníci sa už odkláňali od niektorých predpisov Starého Zákona. Zaiste preto, že už žili v Novom, ktorý im predstavoval ich Majster. Neumývali si napríklad obradne ruky pred jedlom, trhali klásky, keď šli poľom a boli hladní, hoci to bolo v sobotu Zákonom zakázané. Preto boli pre takéto a podobné veci pokladaní za málo nábožných, ba až pohoršujúcich. Najmä pre tradičné pôsty.
No Pán, ktorý nepokladal pôst iba za bezduchý predpis, ale za nápravu minulých chýb a za obranu proti vždy možným budúcim previneniam, sa svojich učeníkov zastal.
Tomu, čo na nich žaloval, odpovedal tak múdro a láskavo, ako to len on vedel.
Veď kým sú s ním, nepotrebujú pokánie, on ich chráni pred hriechom, a ak sa im predsa len niečo prihodí, to im povie i odpustí, pretože im je vždy ľúto, keď urobia niečo proti jeho prianiam.
No príde deň, keď stratia jeho prítomnosť, a potom budú robiť pokánie, to preventívne, ktorým sa človek vyhýba hriechu, i to, ktorým svoj hriech odčiňuje.
Keď pominie tento ich privilegovaný stav, keď zostanú bez milovaného Učiteľa ako svadobčania bez ženícha, potom ho v prípade hriechu budú hľadať pôstom pokánia ako všetci ostatní a pôstom sebazapierania dbať, aby ho znova nestratili.
A ako je to s nami?
Čo momentálne viac potrebujeme, aký pôst: ten preventívny alebo ten, ktorým sa napráva, čo sa našou vinou vo vzťahu k Bohu pokazilo?
Akokoľvek, ale bolo by v každom prípade dobre zamyslieť sa nad sebou.

Toto Pánovo upozornenie patrilo tým, čo chceli jeho náuku prišiť ako novú záplatu na rúcho starozákonných právnych, liturgických a spoločenských zvyklostí, alebo ju chceli naliať ako nové víno do starých sudov.
Týmito podobenstvami Ježiš Kristus prehlasuje, že kto chce byť jeho učeníkom, musí sa vzdať všetkého, čo sa iba kvôli výchovnej postupnosti nariaďovalo starozákonnému veriacemu.
Jeho učeník sa má od toho všetkého oslobodiť, aby sa mohol jeho náukou naplniť. On musí byť celý nový. Jeho vonkajšok, ktorý predstavuje v tomto podobenstve rúcho i jeho vnútrajšok, ktorý predstavuje víno. Nemôže v žiadnom prípade kombinovať to, čo bolo v spomínaných oblastiach pred Kristom, s tým, čo prichádza v ňom.
Staré rúcho by nevydržalo pevnosť nového súkna a starý sud by nevydržal silu nového vína.
No ak my dnes už nepodliehame Starému Zákonu, určite ešte podliehame starému človeku. Ak nie je v nás obrazne povedané Mojžiš, zaručene je v nás ešte Adam.
Ale buďme konkrétnejší.
Obrazom rúcha nás tu Ježiš Kristus upozorňuje, že nie je možné vo svojom vonkajšom vystupovaní spájať módne postoje sveta, postoje hrdého starého človeka s Kristovou vľúdnosťou a pokorou; nemožno spájať pýchu našich obydlí s jeho chudobou, v ktorej nemal kde hlavu skloniť; nemožno spájať luxus našich dopravných prostriedkov s jeho pešou chôdzou bez palice a sandálov po Judei, Samárii, Galilei, Týre, Sidone a Geraze. Nemožno spájať naše zásoby v jedle a v šatstve s jeho slovom: Nebuďte príliš ustarostení o zajtrajšok; nemožno spájať svoje prehnané hygienické návštevy na miešaných kúpaliskách s jeho neumývaním si rúk pred jedlom. Tu musí byť všetko nové navonok.
A všetko nové aj vo vnútri.
Nemožno v sebe miešať Kristovu náuku s nejakou pochybnou psychológiou, s teológiou oslobodenia, športu, práce a ktovie ešte čoho. Nemožno ochromovať nekompromisnosť jeho prikázaní so svojimi chuťami a nechuťami, ktoré si v mene zle pochopenej slobody vyhlasujeme za súčasť svojho svedomia. Kristova náuka neznáša pach starého suda, pach tej človečiny, ktorú sme zdedili po Adamovi.

Výraz „sviatočný deň“ znie dnes už aj pre mnohých pokrstených ako nepríjemný dvojitý imperatív, dvojité osobné obmedzenie.
Odlišuje sa neraz od ostatných dní už len tým, že niečo v ňom nesmieme a niečo musíme.
Staviam dom, ale je nedeľa, nesmiem pracovať.
Chcem cestovať, ale je sviatok a ja musím do liturgického zhromaždenia. A to presne na hodinu, ba na minútu a byť po celý čas sústredený na to, čo sa tam deje; inak nesplním svoju povinnosť.
Povinnosť?! To nie je dobré slovo, kde ide o náboženskú potrebu.
Ale je to dnes už tak.
Na tento omyl v chápaní „sviatočného dňa“ nás Ježiš Kristus upozorňuje výrokom: Sobota bola ustanovená pre človeka, nie človek pre sobotu...
Tento deň sme nedostali nato, aby obmedzoval našu slobodu príkazmi: Nesmieš a musíš... Naopak. Dostávame ho preto – a to aj príkazom – že ho potrebujeme.
Celý týždeň sa zháňame za tým, čo je potrebné na udržanie a spríjemnenie života. Pachtíme sa za chlebom od rána do večera, každý deň. Ale Kristus nám pripomína: Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst (Mt 4). Veď nie sme len telo. Sme aj duša, ktorá sa sýti pravdou a pravda istotou. A tú dostávame práve vo sviatočnom zhromaždení, kde si upravujeme mienky a názory, ktoré je dosť ľahko pokriviť si v zhone za hmotou.
V tento deň sa nám predkladajú aj normy pre vzťah k ľuďom a k Bohu. Čerpáme v ňom odvahu a optimizmus, keď sa nám niečo nevydarí, a skromnosť, keď nám úspechy privysoko dvíhajú hlavu a prijímame chlieb, bez ktorého nie je možné žiť tak, ako si prajeme – večne. Veď tak hovorí náš Boh a Pán: „Kto nebude jesť moje telo, nebude mať v sebe život.“
Do sviatočného zhromaždenia sa chodíme vyznávať individuálne i spoločne kvôli odpusteniu toho, čo sa medzi nami vyskytlo ako nedobré, tu sa rozhodujeme byť viac rodičmi pre svoje deti a viac deťmi pre Otca, ktorého máme na nebesiach.
Všetci živelne túžime po takom živote, ktorý by nemal konca. A Boh vychádza v ústrety tejto našej túžbe ustanovením sviatočného dňa, čo nám potvrdzuje jeho Syn slovami: Sobota bola ustanovená pre človeka, nie človek pre sobotu.
Pochopme teda, že tu nejde o povinnosť, ale o potrebu.

A vráťme sa ešte raz k uvažovaniu o „sviatočnom dni“, ktorý je veľkým prejavom Božej lásky k nám.
Pretože je človek zloženina, má podľa Božieho rozhodnutia slúžiť sviatočný deň obidvom jeho zložkám: duši i telu. No nakoľko človek veľmi často zabúda na to, na čo by mal stále pamätať – v tomto prípade na svoju dušu, ktorá je omnoho viac, ako telo – dáva nám Boh tento dar s určitým príkazom, ktorý ak človek nezachová, dopúšťa sa voči nemu veľkej krivdy.
Uráža ho nevďačnosťou a neúctou.
No Boh nechce, aby sme pri starosti o dušu zabúdali na svoje telo. Tento svoj dôležitý príkaz vyvažuje asi takto: Aj telu dať, čo mu patrí, keď sa venujeme duši.
Je predsa v jej službách ako nástroj, ktorým sa naša duša prejavuje navonok.
Keď je zdravé, duša sa prejavuje zdravo.
Keď je slabé, choré, prejavuje sa choro.
Keď odumrie, nemôže sa už duša záslužne prejaviť ani voči Bohu, ani voči ľuďom.
Boh je naším zvrchovaným pánom. Pánom našej duše i tela, ktoré môže kedykoľvek rozpojiť. A je pánom aj soboty, pánom sviatočného dňa, ktorý nariaďuje tak užívať, aby slúžil obidvom naším zložkám.
Liturgia nazýva sviatočný deň dies dominica – Pánov deň.
Áno, je to jeho deň, ktorý nám však dáva ako dar.
Prejavuje ním svoju láskavú starostlivosť, ktorou bráni dobro našej duše i dobro nášho tela proti nám samým. A my, ako nám pripomína v treťom príkaze Desatora, ho vždy vážne urazíme, ak ho ako Pána nad nami i nad sviatočným dňom neposlúchneme.

Ruka je obdivuhodný nástroj. Pomáha všetkým údom v tele. Ňou sa človek bráni, živí, čistí, oblieka a v mnohých prípadoch aj dorozumieva.
A je to naozaj veľká bieda, ak nám ruka ochrnie alebo vyschne a stane sa nehybnou.
Ale väčšou chybou je, keď napriek tomu, že je zdravá, stane sa neužitočnou v duchovnom význame, keď prestane byť nástrojom dobročinnosti.
No aj proti tejto jej ďalšej biede je tu ten istý liek, ktorým sa uzdravila v synagóge – poslušnosť Pánovmu slovu. A Pán ponúka túto medicínu každému, kto duchovne ochrnul. Preto pri mnohých príležitostiach, no najmä v cirkevných zhromaždeniach volá najrozličnejšou, ale pritom vždy zrozumiteľnou rečou: Vystri ruku!
Či sa mu liečba podarí, to závisí od poslušnosti jeho uzdravujúcemu slovu.
Aj táto príležitosť, pri ktorej sa nám stavia pred oči príhoda zo synagógy, je novým zopakovaním jeho výzvy: Vystri ruku!?
Vystri ju, keď treba almužnou pomôcť biednemu, alebo poslúžiť slabému.
Vystri ju a podaj na znak odpustenia bratovi, ktorý sa proti tebe previnil a o pár dní prichádza za tebou s úprimným: Ľúto mi je...
Zvlášť podľa týchto poslušností jeho slovu nás bude na konci vekov súdiť – trestať alebo odmieňať. Jednému pripomenie: Hladný som bol... a druhému povie: Ak neodpustíte zo srdca bratovi, ani Boh neodpustí vám.
Vystri ruku – hovorí nám ďalej. Vystri ju výchovne vo svojej rodine alebo v duchovnom spoločenstve, keď treba niekoho povzbudivo pohladkať alebo na znak napomenutia zdvihnúť prst, prípadne mu ním aj pohroziť.
Vystri svoju vyschnutú, chorú, duchovne znehybnenú ruku...
Tak káže Pán.
Ak poslúchneš, ozdravieš.

V tejto stati hovorí prorok Izaiáš o Ježišovi Kristovi, ktorý má vydobýjať svojmu nebeskému Otcovi medzi všetkými národmi úctu a poslušnosť.
Prorok zároveň naznačuje aj spôsob, akým to Boží Syn bude robiť. Nepôjde na to násilne ani hlučne. Ak nájde v človeku aspoň iskierku úcty voči Bohu, aj tú použije za základ svojho ďalšieho pokorného a tichého pôsobenia. Veď je naozaj nemúdre ničiť v človeku vieru v Boha, i keď len takú počiatočnú, primitívnu, na prvý pohľad možno divnú, možno i trošku smiešnu, pokiaľ sa mu za náhradu nedá niečo lepšie.
To lepšie by v takomto prípade bolo nepriateľom dobrého – povedal by nám svätý Ján Bosco. A potom by zaiste dodal ešte aj toto: Mai turbare semplicitá della fede. – Nikdy nerušte jednoduchosť viery.
V časoch bezohľadného búrania krížov a iných posvätných znakov v našich mestečkách, dedinách a chotároch, dal obecný úrad vypíliť lipy a zvaliť drevený kríž, ktorý už roky stál za dedinou. Keď tí, čo to nariadili, zapíjali spoločne s tými, čo to vykonali, tento svoj „úspech“, ktosi, čo šiel okolo, sa ich opýtal: A čo lepšie dáte na toto miesto?
Naozaj, čo lepšie...?
Nie je múdre búrať pomníky viery ani tam, kde sú to už len pomníky.
Platí to najmä pre oblasť ľudských sŕdc...
Najmä tu nekričme z hnevu alebo z posmechu, keď vydobýjame Bohu právo na úctu a poslušnosť.
Izaiáš predpovedá o Božom Synovi, že pri plnení svojho poslania nebude počuť na ulici jeho hlas. A jeden z Kristových zástupcov na zemi nám na základe skúsenosti pripomína: Hovorme pokojne o tom, čo nás spája, nie o tom, čo nás rozdeľuje.
Tešme sa, ak niekde nájdeme aký-taký základ pre spoločnú reč, či je to vo svojej rodine alebo mimo nej. Nedohášajme hasnúce knôty. Neničme nalomené trstiny z netrpezlivej túžby vidieť čím prv apoštolské a či vychovávateľské úspechy.
Mnohí vzdorovali nášmu Pánovi a budú vzdorovať aj nám, no my sa držme vždy príkladu nášho Pána, ktorý nám radí: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.

Tri poučenia o modlitbe nám tu dáva Pán.
Dáva nám ich svojím príkladom.
Čítame, že „Vystúpil na vrch...“ Toto jeho počínanie zodpovedá známemu Božiemu slovu: Keď sa modlíte, pripravte si srdce, aby ste nepokúšali Boha.
A príprava srdca spočíva predovšetkým v tom, že vystúpime aj my na vrch, že sa povznesieme mysľou nad všetky veci a starosti. Vystúpiť na vrch v tomto duchovnom význame znamená povzniesť sa hore, k Bohu, kde bude okolo nás stále menej toho, čo nás vyrušuje, a kde zostaneme nakoniec len sami so svojím Bohom, prichystaní počúvať ho i hovoriť.
Ďalej čítame, že sa Ježiš modlil celú noc.
Na prvý pohľad sa nám zdá, akoby to neladilo s jeho radou, aby sme pri modlitbe nehovorili mnoho ako pohania, ktorí si myslia, že pre mnohé hovorenie budú vyslyšaní. No nie je to tak. Ak si pripomenieme, že modlitba je dialóg s Bohom, v ktorom nám prislúcha viac počúvať ako hovoriť, vec je jasná.
Ak takto chápeme modlitbu, môžeme niekedy potrebovať na ňu aj veľmi veľa času, možno niekedy toľko ako náš Pán – celú noc...
Overením každej pravej modlitby, každého úprimného dialógu s Bohom, sú naše činy, ktoré sú vonkajším vyjadrením toho, čo sme vo svojom rozhovore s ním spoznali ako jeho vôľu.
Po modlitbe majú teda nasledovať naše činy. Sú jej pokračovaním. Ale až potom, majú nasledovať, keď sa rozodnie, keď už máme jasno, čo Boh chce a ako to chce. Nemôžeme konať v neistote, v pochybnostiach. Musíme mať istotu, že skutok, na ktorý sa chystáme, je dobrý, že ním nezamedzíme iný, ktorý je lepší; že napomenutie alebo pokarhanie, ktoré sa strojíme niekomu dať, bude naozaj užitočné; že pri všetkých, ktorých vychovávame, neužívame tú istú šablónu, lebo veď čo jedného lieči, to druhého zabíja.
Pán si až potom volil apoštolov, keď sa mu po rozhovore s Otcom rozodnilo, keď už mal jasno, ktorých si vybrať a ktorého ako vychovávať.
Ak budeme chcieť skvalitniť svoju modlitbu a ňou svoj duchovný život, nezabudnime na tieto tri poučenia, ktoré nám tu dal Pán svojím príkladom.

Ježiš si zavolal učeníkov a vyvolil si z nich...
Áno, to bola jeho evanjelizačná metóda: Najprv zástupy, aby bolo z čoho vyberať. Z nich učeníci, z učeníkov Dvanásti, z Dvanástich traja: Šimon, Jakub a Ján a z tých troch jeden: Skala – Peter, ktorý, keď sa raz obráti, má posilňovať bratov.
Ježiš takto postupoval. A my by sme nemali inak. Najmä dnes, keď sme obkľúčení pohanským množstvom a jalovým farizejským formalizmom. Ak je dnes všade v popredí personálna otázka, nemala by sa zatláčať do pozadia ani pri budovaní pozemského Božieho kráľovstva.
Najmä nie tu...
V Cirkvi nám to pôjde tak, ako sa budú stavať k Božiemu dielu tí, ktorí sú v ňom nato predstavenými, aby nám ho predstavovali a potom správnym výberom ustanovovali aj svojich nástupcov. A to sa pravdaže dá len tak, ak si budú z množstva vyberať a potom zodpovedne vychovávať silných jedincov, zvlášť spomedzi mladých (porov. Pastores dabo vobis 41).
Keď Pán robil výber, radil sa v modlitbe s Otcom celú noc a tým nám pripomenul, že robiť výber je veľmi vážna, a pritom aj nepríjemná úloha.
Veď vybrať niekoho z množstva znamená niekoho aj odmietnuť. A potom spraviť niekoho schopnejším na vybranú úlohu znamená začať ho vychovávať, pričom výchova je vždy aj určité obmedzovanie slobody, ktoré človek nerád prijíma.
Trápi nás, že to niekedy aj dlhodobo nejde v našej skupinovej alebo miestnej Cirkvi?
Robme to, čo robil náš Pán.
Modlime sa.
Žiadajme si pomoc zhora. Ale sa aj pričiňujme, aby sa v Cirkvi nerobilo toľko chýb z nedostatočného výberu tých, ktorí nám majú zastupovať Pána na rozličných stupňoch zodpovednosti.

Zástupy, ktoré mal Ježiš z Nazareta pri tejto príležitosti pred sebou, boli podľa evanjelistu Lukáša nielen z Judska a Jeruzalema, ale aj z Týru a Sidonu.
Podľa Matúša sa toto veľké zhromaždenie rozložilo na pahorku pri Genezaretskom jazere v určitom poriadku: Ježiš v kruhu svojich učeníkov, okolo veriaci Židia a potom pohania.
Toto usporiadanie naznačovalo okrem iného aj chronologický poriadok, v akom sa mala šíriť Ježišova Blahozvesť.
Výraz „otvoril ústa a učil ich“ použil evanjelista na to, aby nám oznámil, že Ježiš tu vystúpil ako verejný učiteľ.
Keď vezmeme do úvahy celok tejto jeho takzvanej horskej reči, musíme priznať, že toto jeho vystúpenie ako Učiteľa bolo celkom zvláštne. Hovoril ako taký, ktorého poslal Boh, aby doplnil jeho Zákon.
Pritom nerobil rozdiel vzhľadom na morálnu vyspelosť svojho poslucháčstva. Ohlasoval všetkým – učeníkom, veriacim Židom i pohanom – to isté a kládol pritom na nich také požiadavky, aké zatiaľ nikto v mene Boha nepoložil na človeka. Vytýčil métu, ukázal cieľ, kam by sa až človek v záujme svojej večnej spásy mal dostať.
Nápadne smelo zneli najmä tieto jeho slová: Starým bolo povedané... Ja vám však hovorím...
Z týchto jeho výrokov mali poslucháči pochopiť, že v ňom vystupuje na scénu niekto, kto je viac, ako bol Abrahám, ako bol Mojžiš alebo Šalamún. A bolo to aj veľmi treba, lebo staval latku duchovných nárokov tak vysoko, že jeho poslucháč mal zdolať svoju vlastnú výšku, aby sa dostal do neba. Aspoň sa mal o to snažiť v pevnej viere, že je to síce nad jeho sily, nad jeho prirodzené schopnosti, ale je to s Božou pomocou vždy možné.
Tento cieľ má mať jeho učeník stále pred očami, i keď zostáva v platnosti: Finis primus in intentione ultimus autem in executione – Cieľ je v úmysle prvý, no v uskutočnení posledný.

Chudobní duchom sú tí, čo žijú v totálnej závislosti na Bohu a preto nepokladajú za formalitu, keď denne prosia nebeského Otca o ďalší deň života, o kúsok zdravia, o trochu pokoja, o nejaký, aj keď len malý úspech pri zdokonaľovaní seba a pri výchove zverených.
No chudobní duchom vedia nielen prosiť, ale aj ďakovať.
Vedia si oceniť každú pozornosť z Božej strany, každý, i ten najmenší Boží dar, osobitným spôsobom dar viery a nádeje na sľúbený večný život.
Pre nich je niečím veľmi prirodzeným a samozrejmým, keď si občas sami alebo v spoločnosti iných zaspievajú:

Vďaka za toto krásne ráno,
vďaka za každý nový deň!
Vďaka za to, čo už je za mnou
ako ťažký sen.

Vďaka za všetkých verných druhov,
vďaka, ó, Pane, za tvoj ľud!
Vďaka že radi odpúšťame
urážky aj blud.

Vďaka za moje pracovisko,
vďaka za každý drobný zdar!
Vďaka za hudby krásu čistú
aj za piesne dar.

Vďaka za to, čo zarmútilo,
vďaka za to, čo poteší!
Vďaka, že vedieš božskou silou
Priateľ najlepší.

Vďaka, že môžem teba chváliť,
vďaka, že Ducha dáš mi tiež!
Vďaka, že na blízku i v diaľke
ľudí miluješ.

Vďaka, že ty nám dávaš spásu.
Vďaka! Toho sa pridržím!
Vďaka, že verím tvojmu hlasu,
že ti náležím.

A chudobní duchom vedia, pravdaže, aj odprosovať a kajať sa.
Cítia, že sú Bohu i ľuďom stále niečo dlžní. V nich niet tej farizejskej samospasiteľnosti, preto ich slovo: Odpusť! nie je fráza. Je vždy alebo uslzené, alebo spotené, niekedy i skrvavené. A veľmi im je blízky Dávidov žalm: Zmiluj sa, Bože nado mnou!

Boh nemá záľubu v našich slzách. Nie je rád, ak jeho deti dlho žijú v ťažkých smútkoch. Ani to sa mu nepáči, ak do nich často hoci len nakrátko upadajú.
Ale nemá záľubu ani v tom, keď sa ľahko, bezmyšlienkovito prenášajú ponad hory osobných vín.
Kto veľmi prosil nebeského Otca o nejaký dar, alebo zaň veľmi ďakoval, ten bude zaiste aj veľmi ľutovať, keď ho niečím urazí.
Ak si predstavíme dieťa, ktoré prišlo po novej neposlušnosti pred rodiča s očami plnými sĺz a s prútikom v ruke, ale i s nádejou, že koniec rodičovského výchovného zákroku bude otcovo objatie, ten zaiste pochopí aj to, čo znamená toto blahoslavenstvo plačúcich.
Leon Bloy, vodca francúzskych katolíckych laikov, končí svoj román Chudobná žena, touto pozoruhodnou vetou: Kresťan môže mať len jeden smútok, a to, že nie je ešte svätý... A my môžeme dodať: Všetky ostatné smútky sú nedobré, ba hriešne, a treba ich tiež oplakať.
Lenže aj ten jediný, ktorý spomína Bloy, nemôže mať kresťan trvalo. Zrádzal by svoje kresťanstvo, ktoré je Radostnou zvesťou – zvesťou o Božom milosrdenstve, ktoré dáva kajúcim odpustenie a spásu.
Stálo by za to pouvažovať chvíľku o tom, v čom majú základ naše osobné smútky a radosti, kedy začínajú a kedy končia. To nám povie, či patríme medzi tých plačúcich, ktorí budú potešení.

Kto sú to tí tichí, ktorí získajú nielen zasľúbenú zem – v tomto prípade to znamená nebeskú vlasť – ale aj oblasť tých ľudských sŕdc, s ktorými prichádzajú do styku?
Na akých ľudí tu konkrétne myslí náš Pán, keď nám v tomto jedinom prípade dáva za vzor seba samého slovami: Učte sa odo mňa...?
Keď vyslovuje pred zástupmi na hore toto svoje tretie blahoslavenstvo, odvažujeme sa tvrdiť, že v prvom rade myslí na takých, ktorí nekričia, nebedákajú, nehromžia, nenadávajú a nevyhrážajú sa, keď sa im krivdí a ubližuje, lebo sú ako On, ktorý bol ako ovca vedená na zabitie, ktorá pritom nebľačí a nevzpiera sa.
Sú zvieratá, ktoré v takýchto prípadoch veľmi kričia, správnejším výrazom: veľmi kvičia...
Títo tichí sa hlasnejšie ozvú iba vtedy, keď sa iným ubližuje.
A ak pozdvihnú svoj hlas i tam, kde ide o cudzie chyby, musia to byť také, ktoré by mohli iných pomýliť a zviesť z cesty spásy. Niekedy je totiž veľa kriku pre nič za nič, kvôli niečomu, čo nie je podľa Božieho sadzobníka vôbec chybou.
A medzi tichých patria aj tí, ktorí neroztrubujú kde-kade, keď sa im podarí urobiť niečo dobré, pozoruhodné, lebo si uvedomujú, že autorom každého, i toho najmenšieho dobra je Boh.
Takíto tichí, formovaní Pánovou výzvou i jeho príkladom, pohotovo a ochotne zabúdajú na dobro, ktoré niekomu preukázali a na zlo, ktoré oni od iných utrpeli.
V tomto je tajomstvo ich úspechu, ich obľúbenosti u Boha i u ľudí, teda v nebi i na zemi.

Blahoslavení tí, čo reagujú na každý nedostatok spravodlivosti nielen voči sebe, ale aj voči iným, ktorí ho cítia tak nejako ako hlad a smäd, ako bolestnú túžbu po jej dosiahnutí, pritom však nelamentujú, nekričia...
Ak sa im samým alebo niekomu inému nedostane, či už zavinene alebo nezavinene, potrebný chlieb, spravodlivá mzda, upokojujúce uznanie alebo povzbudivé ocenenie, povedia v takýchto prípadoch čo je pravdivé a spravodlivé a ostatné ponechajú na Pána Boha.
Je prirodzené, že svet, ktorý si neuvedomuje, že človek žije nielen samým chlebom, nevie často, čo je spravodlivé a čo nie, a býva preto neraz plný krívd a nespravodlivostí.
A či sa tomu diviť?
Bolestnejšie sa pociťuje hlad a smäd po spravodlivosti, ak sa s jej nedostatkom stretne človek aj v Cirkvi, kde sa má spravodlivosť ohlasovať a pestovať. Niekedy tu totiž chutí povedať so žalmistom: „Keby mi zlorečil môj nepriateľ, to by som ešte vedel zniesť; a keby sa nado mňa vyvyšoval ten, čo ma nenávidí, azda by som sa pred ním skryl. Ale ty, človeče, ty si predsa mne roveň, môj dobrý známy, ba dôverný priateľ. S tebou ma spájal veľmi nežný zväzok; v sprievode sme spolu kráčali Božím domom...“
A niečo nám môže k veci povedať aj prastará rozprávka o železe a zlate.
Keď železo vkladali do ohňa a potom ho bili železným kladivom, veľmi nariekalo.
Prečo tak plačeš? – pýtalo sa zlato.
Ty to máš ľahšie – odpovedalo železo... Teba tlčie cudzí, ale mňa môj vlastný – ten, čo je tiež zo železa... A to je dvojnásobná bolesť.
Pán Ježiš tu blahoslaví tých, ktorí tým viac túžia po nebi, kde bude spravodlivosti dosýta, čím menej ju skusujú tu na zemi.
V súvise s tým ľahšie pochopíme známy vzdych svätého Ignáca z Loyoly: Ako sa mi protiví zem, keď hľadím na nebo!

V Božom slove sa nám veľmi často stavia pred oči spravodlivosť a milosrdenstvo.
Spravodlivosť ako pravidlo a milosrdenstvo ako výnimka.
Ale dá sa to vyjadriť aj takto: Život je zložitý a je veľmi ťažko vystihnúť ho vo všeobecných formulkách. Sme takí nároční, že aj na samej spravodlivosti nachádzame trhliny a vravíme, že život nás poúča o prípadoch, keď sa aj tá najvyššia spravodlivosť môže stať krikľavou nespravodlivosťou. Žiada sa preto doplniť literu duchom. A spravodlivosť láskou, ktorá by ju mala stále sprevádzať.
Do ozubených kolies spoločenských vzťahov treba preto stále kvapkať olej súcitu, ak nechceme, aby stroj škrípal a zničil sa.
Pán tu blahoslaví tých, čo sa v zuboch ľudskej presnosti a spravodlivosti stávajú zmierňujúcim olejom, čo hľadia na cudzie chyby cez svoje vlastné.
Aby títo odpúšťajúci mohli odpustiť čím viacerým, vedú iných milosrdne ku kajúcnosti svojou vlastnou kajúcnosťou.
Dávajú iným okúsiť milosrdenstvo, aby aj im zachutilo odovzdávať ho ďalej. Vo všeobecnosti totiž obdarúvame iných tým, čo si sami vysoko ceníme.
No milosrdní nie sú pritom proti spravodlivosti.
Odpúšťajú viny len ľutujúcim, prípadne len takým, o ktorých predpokladajú, že budú svoje chyby ľutovať. – Tak, ako to robí a káže Boh.
A vedia, prečo tak robia. Veď bez tohto postoja k iným by ani sami nedosiahli Božie milosrdenstvo.

„Boha nikto nikdy nevidel“ – pripomína evanjelista Ján.
A sám Boh oznamuje to isté Mojžišovi (Ex 33, 18-23): „Človek ma nemôže vidieť, kým žije.“
Pri tomto blahoslavenstve sa myslí na plné videnie Boha, na videnie tvárou v tvár.
No nejako, hoci nie dosť jasne, ho možno vidieť už aj tu na zemi.
Ako?
Na túto otázku odpovedal Boh Mojžišovi takto: „Postav sa za tú skalu a ja prejdem popri tebe. Budeš sa dívať skalnou trhlinou, ktorú budem kryť svojou rukou pokým neprejdem. Potom odtiahnem svoju ruku a vtedy uvidíš môj zátylok, ale moju tvár vidieť nemôžeš.“
Boha teda možno vidieť i tu, ale až potom, keď okolo nás prejde.
Teda len dodatočne – z jeho stôp, z jeho diel, ako poznávame umelca z jeho tvorby.
A je prirodzené, že toto blahoslavenstvo dosahujú len tí, čo majú čisté srdce, srdce nezaslepené vášňou, nezakalené zlými, pomstivými, smilnými alebo chamtivými myšlienkami.
Kto má srdce zaujaté nedobrými chuťami a ani sa ich nezbavuje, ten nebude mať dosť času a sily sledovať Božie stopy v prírode, v ľuďoch i v udalostiach. Popri takom prechádza Boh výsledkami svojho pôsobenia nadarmo. A keď raz zastane takýto človek pred bránou do nebeského raja, ani potom ho neuvidí z tváre do tváre a nebude vedieť, aký je.
Všetko, čo je okolo nás, sú jeho stopy, jeho matné obrazy, ktoré nám ho ukazujú, ako kráča dejinami našej duše, dejinami Cirkvi i sveta. Ale privilégium zbadať ho a spoznať, nakoľko je poznateľný v tomto živote, je privilégiom len tých, čo majú srdce čisté, plne zaujaté túžbou kráčať za ním a vidieť ho v jeho stopách a potom raz aj celkom zblízka, tvárou v tvár.

Ak sa pokoj šíriaci alebo pokoj tvoriaci budú nazývať Božími synmi, tak zrejme pre takú podobnosť s Bohom, aká je medzi rodičmi a ich deťmi.
Boh robí všetko, aby medzi ním a každým človekom a medzi všetkými ľuďmi navzájom bol pokoj, ktorý je súhrnom všetkých dobier. Preto, keď napríklad vysluhuje spravodlivosť alebo milosrdenstvo, a pokoj šíriaci ho v tom napodobňujú, zjednocujú sa s ním a tým sa mu stávajú podobnými, ako deti rodičom.
Sú pritom ako tí, čo ovládajú hudobné nástroje, ktoré majú každú strunu dvojmo, trojmo i štvormo. Keď ladia svoje nástroje, naťahujú alebo uvoľňujú nesúladne znejúce struny potiaľ, kým sa podľa jednej rozozvučanej nerozozvučia aj ostatné, ktoré majú s ňou znieť a dávať spolu s ostatnými harmonický efekt.
Ak ladia srdcia iných napínaním podľa nárokov spravodlivosti alebo povoľovaním podľa milosrdenstva, pomáhajú Nebeskému Otcovi, ktorý chce mať z jednoty a pokoja medzi nami slávu. Podľa týchto slov: Zdarní synovia sú Otcovou slávou.
Umenie šíriť pokoj nebýva ľahké, ale je krásne a veľmi výhodné.
Tí, čo si ho osvoja stávajú sa Otcovými synmi, no nielen podľa mena, ale aj podľa jeho pravdy. A keď synmi, potom aj dedičmi, a keď dedičmi, tak aj spoludedičmi toho jeho jednorodeného a pravého, ktorý zostúpil z neba medzi nás ako Knieža pokoja.

Záver ôsmich blahoslavenstiev tvorí blahoslavenstvo prenasledovaných pre Ježiša Krista, ktorého sme údmi.
Táto Pánova záverečná gratulácia patrí tým, čo trpia ohovárkami, potupovaním a zlým zaobchádzaním nielen pre spravodlivosť ako takú, ale pre zosobnenú Spravodlivosť pre Toho, ktorý dáva Bohu seba celého, aby vyrovnal naše dlhy u Boha a zachránil nás tak pre večný život.
Títo blahoslavení budú trpieť predovšetkým preto, že budú svojím životom i slovom narúšať pokoj všetkým, ktorí chcú žiť podľa vlastných chutí a nie podľa Božích prianí.
Vyrušia najprv vyznávačov sebestačnosti, ktorých nedojíma ich vlastná duchovná bieda, ich zadlženosť voči Bohu, potom aj tých, čo iba svojimi naliehaniami i vyhrážkami získavajú a upevňujú svoju vládu nad inými; a konečne tých, čo hýria z nespravodlivo nadobudnutého majetku, alebo čo tak zdôrazňujú spravodlivosť, že pritom zabúdajú na milosrdenstvo.
Takýchto rušiteľov hriešneho pokoja a tvorcov toho pravého odmieňa večný Sudca Ježiš Kristus už aj teraz – odmieňa ich nádejou, ktorá sa opiera o tieto jeho slová: Radujte sa a jasajte, lebo máte prichystanú hojnú odmenu v nebesiach.
A čo bude s tými, na ktorých sa nevzťahujú tieto blahoslavenstvá?
To dal Svätý Duch takto dopovedať evanjelistovi Lukášovi:
Beda boháčom.
Beda tým, čo sa veselia a neplačú.
Beda krikľúňom, čo pohrdli tichosťou.
Beda tým, čo nepocítili hlad a smäd po Božej spravodlivosti.
Beda tým, čo žili bez milosrdenstva, ktorí pre zaujatosť srdca márnosťami tohto veku nevideli na svojich cestách Boha, a ktorí narúšali pokoj iným miesto toho, aby ho v nich a medzi nimi tvorili.

Vlastnosti soli, pre ktoré hovoríme, že je nad zlato, sú nám zaiste veľmi dobre známe.
Ide predovšetkým o jej chuť a konzervačnú schopnosť.
A Pán chce, aby sme sa ňou aj my stali medzi ľuďmi, s ktorými žijeme.
A o čo mu predovšetkým ide?
O naše modlitby, pôsty a nábožné reči?
Tí, ktorí nás potrebujú ako soľ a ktorých my označujeme slovom „svet“, týmto veciam pramálo rozumejú. Ale sú tu isté duchovné hodnoty, ktoré si aj oni vždy cenili a cenia si ich aj dnes.
Myslíme tu hlavne na štyri základné čnosti: na silu, múdrosť, umiernenosť a spravodlivosť.
Tieto sú aj v očiach sveta podnes veľkou hodnotou.
Má ich rád, najmä keď ich vidí na tých druhých...
Tieto mu veľmi chutia, ale aj veľmi osožia.
Čo by bolo zo spoločností, z ktorých sa skladá, keby ich tvorili ľudia, ktorí sa nevedia na nič ťažšie podujať a ak sa podujmú, nevedia vydržať? Aké výsledky by mohla očakávať každá taká spoločnosť? Aký pokrok?
A čo by bolo z nej, keby v nej chýbala múdrosť tých, čo ju spravujú, i tých, ktorí ich majú poslúchať?
A bez spravodlivosti a umiernenosti by sa v takej spoločnosti človek stal človeku vlkom, a to by bol jej koniec.
Keď nám Pán hovorí, že sme soľ, ktorá dáva chuť a chráni od rozkladu, chce, aby sme práve tieto čnosti pestovali, aby sme ich zachovávali a zvýrazňovali pomocou spoločenstva Cirkvi; pomocou jej náuky a jej sviatostí.
Ak ich budeme mať v dostatočnej miere, staneme sa veľkými dobrodincami ľudstva, získame Božiemu kráľovstvu sympatie tých, ktorí ešte úplne neprepadli zlu, a pripodobníme sa tak prvým Kristovým učeníkom, ktorí boli v obľube u mnohých.
Inak nás čaká zo strany sveta, ale i z Božej strany, to, čo hovorí o zvetranej soli náš Pán.

Začnime známym príkladom.
Do staničnej haly vbehne človek a postaví sa k osobnej pokladnici: Prosím si lístok.
Kam cestujete?
Čo vás po tom... Tu máte peniaze. Chcem cestovať!
Ale kam?
Scéna končí takto: Strážca poriadku legitimuje dotyčného. Nemá osobné doklady, nevie, ako sa volá a nevie ani to, odkiaľ je...
Ktosi zboku pozoruje tento výjav a povie: Nechajte ho. Je to na okolí známy blázon.
Žiaľ, že jemu podobných žije dnes vo svete veľmi mnoho.
A preto, že ich je väčšina, volajú sa normálni alebo aj krajšie: moderní.
Na otázku: Odkiaľ pochádzaš? nevedia odpovedať. A na otázku: Kam ideš? tiež nie.
Tma, úplná tma okolo nich v obidvoch smeroch.
Chcú cestovať, chcú žiť. Majú peniaze, majú techniku a to stačí... Žiť, žiť, vyžiť sa...
O nás hovorí Ježiš Kristus, že sme svetlo sveta, ktorý je plný otázok. A otázka to je nejasnosť. A nejasnosť je tma alebo aspoň hmla.
Odpoveďou je tu Svetlo. A tým sme podľa Pánovho slova my. Máme byť... A celí... Každé naše slovo i čin. My vieme odkiaľ je človek a kam smeruje. A keď podľa toho, čo vieme, aj konáme, vtedy svietime.
A nemôžeme nesvietiť. Sviecu nekladú pod mericu alebo pod posteľ.
Svietime ako indivíduum, aby sme osvecovali svoj dom.
Sme dom, aby sme osvecovali svoje mesto.
Sme mesto na návrší, ktoré má svietiť do okolia. Nemôžeme nedávať odpovede na otázky, nemôžeme nesvietiť do tmy.
Ale preto, že sme v menšine, väčšina si myslí, že je normou a my bláznami. Nedajte sa pomýliť a nedajte sa znechutiť.
Vo Svätom Písme čítame, že po celej egyptskej zemi bola hustá tma a to bol trest. Len tam, kde boli synovia Izraela, členovia Božieho ľudu, len tam bolo svetlo.
Bárs by to platilo aj o každom z nás, o každom našom dome, o každom našom meste i krajine.

Na začiatok dal Nebeský Otec človeku výchovne len základný zákon.
Ale preto, že tento jeho tvor ešte nevedel ani písať ani čítať, vtlačil mu ho na dosky srdca. A znel takto: Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im.
Neskoršie mu tento zákon v podrobnejšom znení napísal na hore Sinaj na kamenné dosky. A ešte neskoršie na zvieracie blany a papyrusové zvitky.
Potom mu dal za učiteľov prorokov, ktorí mu tento základný zákon vysvetľovali, ako ho má zachovávať v jednotlivých konkrétnych situáciách, do ktorých sa postupne dostával. Takto otváral Boh vyvolenému ľudu duchovný zrak a učil ho chodiť pred svojou tvárou.
Keď prišiel v plnosti času na svet Otcov milovaný Syn, ten dal k tomu všetkému toto pozoruhodné vyhlásenie: „Starým bolo povedané, ja vám však hovorím...“ a začal ďalej rozvíjať Zákon a Prorokov a dopĺňať ho. No už nielen vzhľadom na situácie, do ktorých sa postupne dostával Boží ľud, ale aj vzhľadom na všetky, do ktorých sa môže dostať ktorýkoľvek človek v budúcnosti.
A aby bol vo svojej náuke celkom jasný, podopieral ju svojím príkladom.
Tým, ktorí ho pochopili a napodobňovali, sľuboval po smrti večnú odmenu vo svojom nebeskom kráľovstve.
Pritom všetko, čo robil i učil, staval na základoch, ktoré položil Otec.
Nič nerušil a nič nevynechával z jeho Zákona – ani čiarku, ani bodku.
My, ktorí sme sa označili jeho menom a stali sa jeho nasledovníkmi, nemôžeme si počínať inak ani pri výchove iných, ani pri samovýchove.
Máme začínať, čím začal Otec, a verne pokračovať, v čom pokračoval Syn, a veľmi dbať, aby sme sa zachovaním prvotného zákona stávali najprv ľuďmi až potom kresťanmi, aby sme nikdy nestavali dom od strechy a neupadli tak do nezmyselnej povrchnosti a prázdneho formalizmu.

Pri náboženskej výuke a výchove sa odjakživa používala na objasňovanie pojmov definícia a podelenie.
Ale sa používali aj príklady a podobenstvá, ktoré sú oveľa pôsobivejšie, ľahšie zapamätateľné a potom aj užitočnejšie.
Náš Pán si nimi veľa ráz zručne poslúžil.
Ba evanjelista nám oznamuje, že zhromaždeným zástupom ľudu hovoril len v podobenstvách.
Niektoré z nich poznáme. Napríklad podobenstvo o rozsievačovi, o poklade na poli, o márnotratnom synovi, o desiatich pannách, o kráľovskej svadbe, o mínach a talentoch.
Možné je, že poznáme aj mnohé iné. A možno aj všetky...
No najúčinnejší spôsob, ako vysvetliť odťažité náboženské pravdy, ako ich sprístupniť aj tým najjednoduchším z ľudu, je a zostane osobný príklad. Náš Pán ho používal vo všetkých okolnostiach po celý svoj život.
A vieme, že ho odporúčal aj svojim nasledovníkom. Povedal im: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“
V tomto evanjeliovom úryvku sľubuje, že kto bude tak vyučovať a vychovávať, bude veľký v nebeskom kráľovstve. Kto by však vyučoval bez osobného príkladu, bude v ňom najmenší, čoho sa nám treba naozaj báť, lebo byť najmenším v nebeskom kráľovstve, to môže znamenať aj nebyť v ňom.
A to je naozaj povážlivé...
Na toto Pánovo upozornenie treba myslieť najmä vtedy, keď plní zodpovednosti hľadíme na svoje pokrvné alebo duchovné deti, kde je nepomerne viac jeden malý príklad, ako dlhý výklad.

Hnevom obyčajne reagujeme proti tomu, kto odmieta naše názory a postoje alebo ruší naše nároky a práva.
Ak nám niekto ubližuje neuvedomene, alebo sa len domnievame, že sa proti nám stavia, náš hnev je neoprávnený, nemúdry, ba aj hriešny.
Ak je takéto jeho počínanie skutočné a vedomé, náš hnev je spravodlivý.
Ale je možné zhrešiť aj spravodlivým hnevom.
Napríklad, ak je prílišný, neúmerný, ak zúrime, vybuchujeme a nedbáme, čo tým spôsobujeme iným alebo aj sebe.
Najhorší prípad hnevu, na ktorý nás upozorňuje Ježiš Kristus je ten, ktorý končí nenávisťou, ktorý v nás pretrváva, prestáva byť epizódou a mení sa na stav.
A deje sa to takto: Kto sa ho nechce hneď vzdať, hľadá si pod jeho vplyvom argumenty na stále ťažšie obžaloby namierené proti domnelému alebo skutočnému krivditeľovi a pozvoľna prechádza do nenávisti, ba aj do chuti pomstiť sa. Ak nie inak, tak aspoň iróniou, ohovárkou a osočovaním.
V očiach nášho Pána je tento stav veľmi zlý. Keby ho nepokladal za taký, keby bol hnev iba dajakou zanedbateľnou maličkosťou, nikoho by zaň neodsudzoval na večný trest.
Mali by sme sa preto denne spytovať, či nie sme v takomto nebezpečnom stave. Mali by sme si častejšie pripomínať, najmä pri modlitbe, ktorú nás naučil náš Pán, že nemôžeme obsiahnuť odpustenie od Boha, ak nie sme schopní odpustiť blížnemu.
Apoštol Pavol nám v jednom svojom liste poukazuje na druhú vhodnú príležitosť na vyrovnanie sa v tomto ohľade, keď nás vyzýva, aby slnko nezapadalo nad naším hnevom. My túto príležitosť nazývame večerným hodnotením dňa.
Ak sme tu úprimní a nechceme, aby nad nami zapadlo slnko Božej milosti, dajme si jedno silné predsavzatie, že zasvietime na konci každého svojho dňa slnkom odpúšťajúcej lásky nad všetkými, ktorí nám svojou krivdou dohnali do duše nejaký mrak.

Oltár bol odjakživa vyznaním viery v Boha.
Človek, ktorý ho staval, dával najavo, že uznáva neviditeľnú bytosť, ktorá ho nekonečne prevyšuje a od ktorej totálne závisí.
To, čo potom kládol na oltár, vyjadrovalo stupeň tejto jeho viery.
Ale trošku si tu rozšírme pojem oltára.
To nie je len ten vkusne a bohato vyzdobený obetný stôl, ku ktorému chodíme pod klenby priestranných katedrál alebo malých dedinských kostolíkov.
Oltárom môže byť aj príliš chudobný rodinný stôl, na ktorý ideme položiť niečo zo svojho živobytia, za ktorým sedí brat s hlavou v dlaniach, lebo nemá čo dať svojim hladným deťom, alebo ideme naň položiť lieky pre dakoho, kto si ich nemá za čo kúpiť, alebo nejakú knihu, ktorá by mohla pomôcť zorientovať sa v duchovnej chudobe a zamerať sa smerom k Bohu, ktorého slovo je solutio omnium problematum – riešením všetkých problémov.
Veď tak počúvame Toho, od ktorého všetci závisíme: Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, to ste mne urobili.
Ale rozšírme si pojem oltára ešte raz.
Môže ním byť veľmi vhodne aj dlaň daktorého brata, do ktorej vkladáme svoju ruku, aby sme mu jej podaním vrátili pokoj, ktorý sme mu vzali svojou nepravdivou rečou alebo nespravodlivým skutkom.
V tomto evanjeliovom úryvku nás Pán upozorňuje, na ktorý oltár máme prednostne položiť svoj dar.
Či na stôl brata, ktorý je chudobný preto, že ten náš je príliš bohatý, alebo na oltár jeho srdca položiť dar svojej pokory a odprosenia za ukradnutý pokoj, ktorý je súhrnom mnohých dobier.
Ak by sme išli so svojimi darmi prv pred chrámový oltár, máme sa podľa Pánovho slova vrátiť k tomu, ktorý nám predstavuje bratov chudobný stôl alebo jeho našou vinou schladnutá dlaň.

Niektoré ľudské činy sú samy v sebe zlé, a preto sú zakázané.
Iné sú zlé len preto, že sú zakázané.
Medzi tieto druhé patria všetky hriechy proti mravnej čistote.
Sú zlé preto, že sú zakázané.
A veľmi zlé preto, že sú prísne zakázané.
Tu vždy stojíme v podobnej situácii, v akej sa nachádzali naši prví rodičia pod stromom poznania dobrého a zlého.
Dôvodom tejto Božej prísnosti je naša veľká telesnosť a jej nedozierne dôsledky.
Žiadostivý pohľad na ženu je tu začiatkom. Cudzie lôžko jeho pokračovaním. A dôsledkom?...
Ten je veľmi pestrý.
Spomeňme aspoň vraždu nenarodených, rozvod a z neho vyplývajúcu hriešnu výchovnú zanedbanosť tých, čo smeli prísť na svet.
Boh je v tomto ohľade preto taký prísny, lebo vie, akých nás stvoril, a vie, ako by sme si škodili, keby bol v tomto ohľade voči nám povoľnejší.
Ženu stvoril príťažlivú pre muža kvôli zachovaniu ľudského rodu. A z toho istého dôvodu vložil do nej takú istú túžbu po mužovi, aby príjemnosťou ich intímneho stretnutia vyvažoval ťarchy, ktoré pochádzajú z plodenia a zo starosti o výchovu narodených. Ľudské pokolenie by vyhynulo a jeho prianie: Množte sa a naplňte zem... by bolo málo účinné, keby to bolo inak.
Náš Pán nás upozorňuje, že to hriešne začína medzi obidvoma pohlaviami vzájomnými pohľadmi.
Tieto môžu byť z mravného hľadiska trojaké:
Prvý, možno náhodilý alebo aj zámerný, ale pritom potrebný, pomiešaný snáď s estetickým hodnotením, nenazývajme hriešnym.
Druhý, ten nepotrebný, ktorý si dovoľujeme kvôli vznikajúcej príjemnosti z pohľadu na telesné oblasti súvisiace s plodením, nazývame neopatrným.
Tretí, vyvolaný príslušnou žiadostivosťou, podopretý našou vôľou a sprevádzaný chuťou dovŕšiť ho, keby bolo možné, aj telesným spojením, je rozhodne zlý.
Podľa Pánovho slova – ťažko hriešny.
Tu by sme sa mali všetci zastaviť a preskúmať sa, aké bývajú naše vzájomné pohľady a pamätať pritom aj na slová svätého apoštola Jakuba: „Každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza. Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a keď je hriech dokonaný, splodí smrť.“ (1, 14-15)

Boh je láska – pripomína nám Pánov apoštol Ján. Láska, v ktorej každá činnosť splýva s činiteľom. Aj jeho slovo je láska, aj prianie, aby aj ozvena tohto jeho slova bola láska.
Žiaľbohu, naše srdcia sú často také preplnené pozemskými márnosťami, že pod ich vplyvom zaniká táto žiadúca a pre nás spasiteľná ozvena.
Ak zavoláme do prázdnej izby, ktorá má patričné rozmery, počujeme svoju ozvenu. Keď tam nasťahujme nábytok, koberce, záclony a všetko možné, o čom si myslíme, že to potrebujeme, ozvena bude postupne slabnúť až úplne zanikne.
Je to škoda, lebo veď práve od tejto ozveny na Božiu lásku závisí naša spása. V takýchto prípadoch nám Boh vo svojej dobrote vychádza v ústrety a zjavuje nám aj druhú črtu svojej tváre – spravodlivosť, ktorou v nás vyvoláva spasiteľný strach, strach pred večným trestom.
Je zaiste krajšie a pre Božie dieťa dôstojnejšie milovať Boha, než sa ho báť. Ale Boh vie, aké má deti. Preto nám prostredníctvom svojho Syna hovorí aj o pekle, ktoré čaká na každého, kto nechce zachovávať jeho príkazy z lásky. Má nás tak rád, že nás chce aspoň touto strach budiacou skutočnosťou zachrániť tam, kde to nejde láskou.
V Božom slove sa stretáme s vetou: Bázeň Božia je počiatkom múdrosti.
A láska...?
Láska je jej vrcholom.
Ak nie sme ešte na vrchole – a ťažko povedať, kto z nás by sa odvážil povedať, že ho už dosiahol – majme aspoň tú počiatočnú múdrosť, t.j. strach o seba, strach pred sudcom, ktorý dobrých odmieňa a zlých tresce.
O líške sa hovorí, že ak sa chytí do pasce za nohu, odhryzne si ju a na troch si zachraňuje život.
Je to ukrutné, ale náš Pán nám radí to isté.
Z tvrdosti voči nám?
Nie.
Z lásky.
Boh je láska a všetko, čo robí, hovorí alebo si praje, je láska.
Ak nie sme ešte schopní patričnej ozveny, ak ho ešte nemilujeme, aspoň sa ho bojme.

Ježiš Kristus nás tu upozorňuje, že v žiadnom prípade nie je dovolené rušiť svoju manželskú zmluvu kvôli novej, ani vtedy nie, keby mu táto ďalšia sľubovala stokrát viac.
Z pohľadu Ježiša Krista, ktorý nás bude raz súdiť, trestať alebo odmieňať, nemožno stavať nové manželstvo na zrúcaninách predchádzajúceho.
Príslovie: Nie všetko je dobré, čo je nové, platí tu neobmedzene.
„Kto prepustí...“ Ale povedzme to aj takto: Kto opustí manželku alebo manžela, pácha okrem svojho aj cudzí hriech, veď pomáha svojmu druhovi alebo družke neposlúchnuť Boha nadviazaním novej zmluvy, ktorú Boh nikdy neuznal a nikdy neuzná.
Okrem toho, kto ruší svoju manželskú zmluvu, dáva aj iným pohoršenie. A o takom Ježiš Kristus hovorí, že by bolo lepšie, keby sa mu založil na krk mlynský kameň a bol hodený do mora.
A toto nás upozorňuje, ako veľmi nám treba dbať na výber toho prvého, s ktorým si máme vzájomne odovzdávať telo a srdce.
Podľa slov svätého Ignáca z Antiochie nemáme si životného druha vyberať na základe vášne, ale na základe zrelého uváženia podľa rady predstaveného Cirkvi. (List biskupovi Polykarpovi.)
Ďalej sa nám tu aj to pripomína, ako veľmi sa po uzavretí manželskej zmluvy treba starať, aby pri vynárajúcich sa ťažkostiach vzrastala vzájomná láska manželov pod vplyvom ich lásky k Bohu.
A konečne, treba dávať pozor, aby nikto z nás ani slovom ani skutkom nezoslaboval čísi manželský zväzok, napríklad slabošským pritakávaním tomu, kto sa sťažuje na svoje manželstvo a nežaluje pritom aj na seba.

Ak si dal bratovi pozemok a on si na ňom postavil dom, bol by si nespravodlivý, keby si mu ho vzal späť.
Dal si mu predsa slovo, na ktorom si on postavil svoju nádej, svoj plán, svoju budúcnosť. Slovo, ktoré si mu dal, už nie je tvoje a nie je tvoje ani to, čo si mu ním daroval.
Ak to platí vo vzťahu k blížnym, tým viac to platí vo vzťahu k Bohu.
Vaša reč nech je áno – áno a nie nech je nie. Čo je navyše, pochádza od diabla. – Tak hovorí Pán.
Každá naša úchylka od Áno smerom k Nie a opačne – či ju robíme v myšlienkach, v slovách alebo v činoch – je od diabla.
A od neho je aj každá nestálosť, nejasnosť, každá zámerná obojakosť. Každé naše: Aj tak, aj tak, alebo: ani tak, ani tak... ktoré vzbudzuje nedôveru a vynucuje si prísahu, je medzi Pánovými učeníkmi vážnou chybou.
Kresťanovi sa má veriť aj bez prísahy.
O ňom má byť každý presvedčený, že slovami i činmi hovorí vždy pravdu.
Má to tak byť, keď hovorí o veciach pozemských, aby sa mu verilo aj potom, keď bude hovoriť o nebeských.
Kresťan, to má byť charakter, človek s konštantným konaním podľa Božej pravdy, s pevnými výrokmi, ktoré neovplyvnia ani lákania, ani hrozby.
Ako málo kresťanov je podľa tejto Božej normy medzi pohanmi a ako veľa pohanov medzi kresťanmi!
A teraz nás bude zaiste zaujímať, čím sme v tomto ohľade my, kam my patríme? Či sme Boží alebo diablovi...

Kristus prišiel, aby doplnil Zákon a v mravnom ohľade určil všetkému správnu hranicu.
Všetkému, aj pomste.
V hebrejskej pospolitosti platilo kedysi právo: Oko za oko a zub za zub.
Aj táto zásada znamenala už určitý úspech Božej pedagógie. Dostala človeka krok dopredu od divošského zákona: Všetky zuby za jeden.
Ale nebolo to ešte to, čo chcel Boh od svojho vyvoleného Izraela.
Bolo treba urobiť ďalší krok.
A ten spravil svojím vyhlásením Otcov Syn Ježiš Kristus.
Ako posunul Otec človeka od krvnej pomsty k spravodlivosti, tak ho Ježiš svojím slovom: „Ja vám však hovorím...“ pohol od spravodlivosti k láske...
Podľa jeho vyhlásenia má jeho učeník po údere na jedno líce nastaviť aj druhé.
Nemá zdvihnúť ruku na odvetu. Podľa neho je lepšie zniesť ešte jednu nespravodlivosť, ako vyprovokovať krivditeľa k ďalšej.
Ale čo, ak sa týmto dobráctvom rozmnoží v ľudskej spoločnosti počet tých, ktorí iných bijú, okrádajú, zotročujú a vydierajú?
Kristova odpoveď je dosť jasná.
Tu sa nedá robiť iné, ako ísť s ním, ísť jeho cestou, cestou kríža, alebo proti...
Tí, čo sa za ním pohli, dokazujú svoju slabosť tam, kde iní dokazujú svoju silu. A ukazujú svoju silu tam, kde iní ukazujú svoju slabosť.
Veď ako inak by sa zjavovala láska Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva a pôsobí, ak nie naším prostredníctvom?! Ako by sa ukázalo, že je silnejšia ako nenávisť sveta, ktorá nie je zaiste malá?
Ťažko sa chápe toto Pánovo prehlásenie. Človek si tu hneď nájde protidôvody. Ale aj jedno „za“ stačí, aby prekonalo všetky „proti“.
No veriacemu stačí aj to, že to tak Kristus chce.

Je veľa nepriateľstiev vo svete, lebo je veľa aj príčin, pre ktoré vznikajú.
Jedna z nich je aj príslušnosť ku Kristovi. Jeho svet nenávidel a bude preto nenávidieť aj tých, ktorí sa k nemu pridali.
Možné je, že aj my občas zacítime na sebe niečí zlý pohľad, alebo počujeme v zlom tóne nám adresované slovo, či už priamo alebo cez iných.
A možno sa stane aj to, že niekto osnuje proti nám kampaň, vplyvom ktorej sa nás mnohí začnú strániť, poškodzovať nám povesť, zdravie alebo majetok.
Nás to zabolí, a preto sa odhodláme opýtať sa: Prečo?
Všeličo nám pritom môže prísť na um, ak hľadáme príčinu týchto spoločenských javov vo svojej osobnej oblasti, ak skúmame svoje správanie sa k ľuďom a pripomíname si niektoré svoje výroky.
Možno sme niekomu ublížili a možno nie...
No nedivme sa, ak sa cítime pritom nevinní.
Náš Pán nemal chyby, a mal pritom veľa nepriateľov.
Niekedy možno budeme hľadať dôvody tejto nenávisti voči nám v oblasti národno-rasovej alebo kultúrno-politickej. A možno, že nepôjde ani o našu osobnú chybu, ale o chybu niekoho zo skupiny, do ktorej patríme.
Tešme sa, ak sme tým, čím máme byť, ak sme soľou, ktorá štípe a páli rany, ktoré komusi spôsobil na duši hriech, a nebojme sa svetlom svojich slov a skutkov odkrývať kohosi, kto sa zahaľuje tmou zákernosti.
Bolo by zle, keby sme sa v takýchto prípadoch stávali zvetralou soľou, ktorá už nie je na nič súca, len ju odhodiť a pošliapať.
Ak ani pri najlepšej vôli nenájdeme v sebe dôvod, pre ktorý nám treba všeličo pretrpieť, hľadajme ho v Bohu, ktorý je spravodlivý i láskavý.
Ak si On praje, aby nás mohol za lásku k nepriateľom odmeniť tým hojnejšie, čím väčšia je ich nenávisť voči nám, uspokojme sa, naša odmena bude hojná v nebi.

Tak sa zdá, že nás Pán aj týmito dvoma vetami chce zbaviť sebaklamu a dať nám pravý pojem o láske.
Tu sa totiž veľmi často mýlime.
Myslíme si, že spĺňame najväčší Boží príkaz, pričom to, čo hovoríme a konáme, môže byť len dobre zamaskovaným egoizmom.
Je preto potrebné pripomenúť si z času na čas, čo je skutočná láska.
Ale najprv treba vari povedať, čo nie je.
Rozhodne si ju netreba pliesť s výmenou hodnôt podľa známeho hesla: Do ut des. – Dávam, aby som dostal. Niečo za niečo.
Ešte menej so snahou za menej získať viac. Takouto zištnou láskou miluje napríklad každý obchodník svojho zákazníka.
A nemýľme si ju s nacvičenou spoločenskou zdvorilosťou, ktorá sa každému pokorne ukláňa a na každého sa milo usmieva. Svätý František Saleský, ktorý si vážil aj túto hodnotu, hovorí o nej, že je to len ohrada lásky.
A nemusí byť láskou ani v kostole ohlásená dobročinná zbierka na podporu obce, ktorú poškodilo zemetrasenie alebo povodeň. Tu môžu byť naše dary dobre pomiešané s ľudským ohľadom nebyť horší, ako sú tí druhí.
A nemali by sme si lásku mýliť ani so súdržnosťou, s kolegialitou pri sledovaní hocijakého cieľa. Takúto „lásku“ majú aj zbojníci, ktorí striehnu ako niekoho obrať. A majú ju aj lichotníci, ktorí chcú pochvalami do očú získať priazeň tých, na ktorých im záleží. Títo bývajú niekedy svojím pochlebovaním dlho milí a prajní, pozorní i štedrí; asi tak, ako hospodár k prasaťu, z ktorého chce mať za krátky čas čím viac osohu.
A o vášni, ktorou sa mladí navzájom priťahujú často do veľmi nebezpečnej blízkosti, radšej ani nehovorme.
Láska, tá pravá, nefalšovaná a nemaskovaná, je zo všetkého, čo označujeme týmto slovom, len to, čo prejde cez Boží filter, v ktorom sa očistí od všetkého nepravého. Ostatné je len šikovne utajované sebectvo.
Láska to je dar, nie pôžička. V dare obeta položená na oltár, ktorý sa stavia len Bohu.
Láska je aj dynamika – stále hľadí na to, ako prevýšiť samu seba. Chce byť dnes väčšia, ako bola včera a zajtra väčšia, ako je dnes.
Najlepšie oskúšanie toho, čo robíme a nazývame láskou, je, či to uplatňujeme aj voči tým, ktorí nás nemajú radi.
No ak cítime, že v tomto ohľade nie sme ešte tam, kde by sme už mali byť, neplašme sa. Boha v blížnom miluje aj ten, kto ho úprimne chce milovať.

Žiak odovzdal otcovi popísaný zošit a žiacku knižku s učiteľovou poznámkou – nie príliš lichotivou.
Otec pokrútil na znak nesúhlasu hlavou a pozrel sa na dieťa. Malo plné oči sĺz. Cítilo, že ten jeho starý popísaný zošit je naozaj neúhľadný a pritom plný chýb...
Prv, ako by bol otec výchovne prehovoril, dieťa sa ponáhľalo sľubovať: Otecko, do nového zošita už budem písať bez chýb...
Asi takto vyzerá aj situácia, v ktorej sa nachádzame na konci obdobia, za ktoré sme Bohu sľúbili, že budeme dokonalejší, jemu podobnejší vo všetkom, no najmä v láske k ľuďom.
Život je škola, Boh náš Otec a dni míňajúceho sa časového obdobia, v ktorom sme hodlali zmeniť sa, sú ako ten zošit znova poznačený neúhľadnosťou a chybami.
Stojíme pred Božou tvárou a ľúto nám je, že to znova vyzerá tak úboho.
A ako to bude vyzerať, ak dostaneme od Otca nový deň, nové obdobie? Možno sľúbime, že to bude lepšie?
Správne!
Len je tu otázka, či ten nový zošit dostaneme a ak áno, či ho dopíšeme.
Možno je už po zábehu auto, ktoré nás zrazí. Možno je v nemocnici už voľné jedno miesto pre nevyliečiteľne chorých a v pohrebných potrebách rakva zhotovená na našu mieru...
Nikto z nás to nemá isté, ale možné je to vždy. A preto je vždy vhodné, ba potrebné, myslieť aj na túto možnosť a robiť všetko tak, aby bol Otec s nami stále spokojný.
Je pravda, sme slabí, a preto stále robíme nejaké tie chyby. Raz preto, že sa nám pri písaní do knihy života pošmykne ruka, inokedy preto, že sa dáme hocičím vyrušiť. Raz je tu rýchlosť, čím prv sa danej úlohy zbaviť, raz zas nechuť konečne ju začať a my potom večer, pri spytovaní svedomia alebo aspoň v rade pred spovednicou zisťujeme, že naše dni znova nevyzerajú dobre.
Všetci robíme nejaké tie chyby.
Jeden sa často hnevá, druhý je alebo pije viac ako treba, tretí žiadostivo siaha očami alebo i rukou po cudzom majetku alebo i po cudzom tele...
Ale to nie je ešte to najhoršie, ak popri týchto chybách máme aj snahu zbaviť sa ich, ak slzy, ktoré sa nám tlačia do očí, prenesieme v podobe potu na čelo.
Svätý František Saleský to tiež tak vidí, keď nás uisťuje, že naša dokonalosť nie je v jej dosiahnutí, ale v jej dosahovaní.
Pravdaže, ak je toto jej dosahovanie naozaj úprimné.

Nie je nám neznáma otázka: Čo mám z toho, že niečo robím, alebo sa niečoho zriekam?
Náš Pán nasádza do tohto nášho egoistického postoja svoje slovo o almužne, modlitbe a pôste. Pripomína nám, že ak chceme niečo vyťažiť a mať z týchto náboženských úkonov, tak si ich musíme dobrým úmyslom poslať tam, kde naše najvzácnejšie majetky hrdza nekazí, moľ nezožiera a zlodej nekradne.
Keď raz budeme stáť pred nebeskou bránou a budeme chcieť dovnútra, budeme sa môcť odvolať len na tieto hodnoty. Tam nič iné nezaváži.
Náš Pán Ježiš Kristus nás tu dôrazne napomína, aby sme si dali pozor, ak ide o almužnu, modlitbu alebo pôst, a nekonali sme ich len kvôli ľuďom.
Nehovorí nám to bez dôvodu.
Všetci predsa vieme, ako veľmi túžime po ľudskej odmene a pochvale za dobré skutky, ktoré konáme.
Nevieme čakať na odmenu, ktorú nám Boh sľubuje po smrti, ale ideme za ľuďmi, lebo oni platia hneď.
No podľa nášho Pána získavať pochvalu tu na zemi znamená strácať ju v nebi. Ak na toto jeho upozornenie pod vplyvom túžby po pochvale, uznaní, potlesku a lichotení nedbáme, čakajme, že nám na konci života povie: Iam recepisti mercedem tuam. – Už si dostal svoju odmenu.
Nedivme sa teda, ak nám Pán toto upozornenie opakuje niekoľkokrát po sebe.
On vie, ako je to v nebi, veď odtiaľ prišiel a vie dobre aj to, ako je to tu medzi nami, veď tu žil s nami.
Márniví sme, netrpezliví a hlúpi...
Preto nám aj jeho Apoštol, ktorému žiť bolo Kristus a zomrieť zisk, dôverne šepká do ucha: Všetko, čokoľvek robíte... robte na Božiu slávu.

Almužnu spomína Pán ako prvú medzi tými náboženskými úkonmi, ktorými si získavame poklad v nebi.
A jej dôvody?
Prvý je v tom, že si ju On praje, že je poslušnosťou voči nemu a tým aj láskou. Veď kto ma miluje – hovorí – zachováva moje prikázania.
A niet väčšieho prikázania, ako je: Milovať Pána, svojho Boha...
Ale apoštol Ján sa pýta: Či môže niekto milovať Boha, ak nechá blížneho núdzu trieť? Príkaz lásky k Bohu má preto aj tento dodatok: A milovať aj blížneho ako seba samého...
Druhým dôvodom almužny je spravodlivosť.
Ak nám Boh dal viac sily, viac schopnosti nadobúdať materiálne alebo duchovné hodnoty ako iným, dal nám to všetko kvôli tomu, aby sme sa s tým, čo máme naviac, aj s inými podelili.
Ak to nerobíme, stávame sa tým nespravodlivými...
„Ukradol si, ak máš a držíš u seba, čo iným chýba“ – pripomína svätý Ambróz a po ňom aj pápež Pavol VI. v encyklike Populorum progressio.
Náš Pán nám tu kvôli názornosti stavia pred oči boháča, ktorý nosil skvostné rúcha, bohato hodoval a nevšímal si pritom žobráka Lazára, ktorý v chorobe, nahote a v hlade denne márne čakal na hmotnú pomoc pri jeho bráne.
Almužna je veľmi vážna povinnosť a jej zanedbávanie veľmi vážna nespravodlivosť. To nám dotvrdzuje okolnosť, že boháč sa hneď po smrti dostal z rozhodnutia spravodlivého a milosrdného Boha do večného zatratenia.
A na koniec je almužna, ako vyplýva z Pánovho podobenstva, aj prejav lásky k sebe samým, k svojej duši i telu, ktoré sa rozhodne nechcú raz ocitnúť vo večných mukách.
A aby sme predišli akékoľvek výhovorky dodajme ešte, že nikto z nás nie je natoľko chudobný, že by nemal vedľa seba chudobnejších. Každý z nás dostal toľko, aby mohol aj rozdávať.
Almužna má totiž veľa podôb.
Môže ňou byť hmotný dar, služba, ale aj nadviazanie dialógu s tými, ktorých málokto osloví, povzbudivý úsmev, skromne podaná dobrá rada, priateľský stisk ruky, dobre zacielený žart bez nádychu irónie, alebo aj vhodná pripomienka prípadne aj napomenutie.
Boh každému z nás dal niečo, s čím sa môže s inými podeliť.
Chcieť dávať almužnu znamená teda môcť ju dávať.
A dobre by bolo, keby sme si v tomto ohľade ušetrili akékoľvek výhovorky.

Po almužne sa Pán dotýka našej modlitby, konkrétne jej vonkajších prejavov.
A núti nás rozmýšľať, či je hodná toho, aby bola vypočutá.
Zamyslime sa preto nad svojím: Prosím, Ďakujem a Odpusť, ktorým najčastejšie vyjadrujeme to, čo nazývame modlitbou.
Najmä nad tým sa zamyslime, či tieto slová vždy vychádzajú z našej vnútornej potreby, alebo ich vyvoláva a ovplyvňuje iba ľudský ohľad.
Čo by sme tu mali povedať napríklad o našich návštevách kostola, o pristupovaní k sviatostiam, čo o našej účasti na bohoslužbe? Je dobre byť pri nich pre iných povzbudením, ale či je napríklad náš konfiteor, ktorým začíname bohoslužbu, naozaj úprimným vyznaním našej hriešnosti? Či nie je iba vystatovaním sa nad tých, ktorí na bohoslužbu nechodia alebo ju neberú vážne?
Či je naša spoločná modlitba naozaj prejavom opravdivej viery a pokory?
A čo naše púte? Sú vždy úkonmi pokánia? Nezabudnime, že pútnik vždy predstavoval unaveného a zaprášeného chodca, ktorý sa posýpal prachom ciest miesto popola, aby sa zbavil toho prachu, ktorý má na duši a tak sa zapáčil Bohu.
Na krku a na šatoch nosievame odznaky viery ako pripomienky, čo pri riešení určitých situácií treba mať pred očami. A býva to naozaj tak?
A čím sú kríže a obrazy v našich domoch a uliciach? Sú tam dosť povšimnuté a uctené? Nezabudnime, že kríž sa zle vyníma vo veľmi bohatých kuchyniach a v našich málo umŕtvených spálňach.
A čím sú obrazy na našich stenách, ak nie sú oknami do nadprirodzeného sveta, do ktorého cez ne hľadíme z našej vnútornej potreby, aby sme sa týmto pohľadom duchovne osviežili?
A čím je v našom vedomí účasť na pohreboch samovrahov, neznabohov, na slávnostných sobášoch tehotných a na krstoch duchovne nepripravených? Komu sa chceme touto svoju účasťou zapáčiť?
Keby som sa chcel páčiť ľuďom – pripomína nám Apoštol národov – nebol by som Kristovým učeníkom.
Pán vypočuje a požehná iba takú modlitbu, ktorá dbá len na jeho pohľad, nie na ľudský. Preto nám radí vstupovať kvôli nej do svojej komôrky a zatvárať za sebou dvere.
Komu modlitba chutí iba pred zrakom ľudí, ten ešte nevie, čo je to – ten sa ešte nemodlí.

Keď tu hovoríme o pôste, myslíme na akýkoľvek sebazápor, ktorý robíme preto, aby sme sa kajali za spáchané zlo, alebo aby sme sa preventívne zabezpečovali proti ďalšiemu.
Okrem toho, že je pôst samostatným náboženským úkonom predpísaným alebo dobrovoľne zvoleným, vždy veľmi úzko súvisí aj s almužnou a modlitbou. Pri obidvoch sa nám totiž z lásky k Bohu a k svojej duši treba niečoho zrieknuť.
Almužna nie je almužnou, ak nás nič nestojí a modlitba nebude modlitbou, ak ju nebude sprevádzať stále vracanie mysle na neviditeľného Boha, s ktorým sa pri nej rozprávame.
Ale ako vo dvoch predchádzajúcich náboženských úkonoch, tak aj v pôste sme pod vplyvom svojej ľudskej slabosti stále vystavení nebezpečenstvu odchýliť sa od pravosti a konať ho potom napríklad preto, aby sme získali obdiv a úctu u ľudí.
Niektorí sa napríklad odievame kajúcou rovnošatou rehoľného zasvätenia, zabúdajúc pritom, že my máme dávať svojím životom úctu tomuto rúchu a nie ono nám...
Alebo vstupujeme s veľkou chuťou a radosťou do manželstva, ale len čo sa pominú takzvané medové týždne, začneme chodiť po príbuzných a známych, aby sme si žalobami a smutnými tvárami vymáhali ich súcit. Dávame najavo, čo všeličo musíme od manžela alebo od manželky zniesť.
Pán nám radí v bolestných situáciách, bez ktorých nie je ani jeden život, pomazať si tvár a poprikrývať na nej stopy nášho pôstu napríklad pokojným úsmevom. Robiť toto je už samo vynikajúci pôst.
Pán nám tu chcel pripomenúť, že manifestovať svoje sebazápory nielenže nie je osožné, ale vzhľadom na večnú odmenu veľmi škodlivé.

Všetci prirodzene veľmi túžime po istote a preto sa neraz pýtame: Čo bude potom, keď bude po tom...?
Čo bude potom, keď nám peňaženka spľasne, keď sa nám masť z hrnca minie, keď nás zdravie opustí a zabudnú na nás aj tí najbližší...?
Proti takýmto stavom neistoty sa bránime tak, že sa zásobujeme. Najčastejšie zlatom, za ktoré sa dá kúpiť čokoľvek: živnosť, zdravie i priateľstvo.
My si k otázke: Čo bude potom, keď bude po tom...? pridajme ešte túto: Čo bude potom, keď bude po všetkom, keď sa nám minie život a obkľúčia nás tmy záhrobia, kde stráca význam všetko, čím sa tu zabezpečujeme, na čo sa spoliehame, kde všetko spráchnivie, rozpadne sa a zhnije?
Dobrý Boh nám tu chce pomôcť nádejou na trvalú istotu a na nepomíňajúcu spokojnosť. Preto nám radí zhromažďovať si poklady, robiť si zásoby, ktoré sa nemíňajú, ktoré zlodeji nekradnú a mole nežerú. Odporúča nám pri týchto zdržiavať svoje srdce i myseľ, do týchto vkladať svoju nádej.
Že sa to dá len odpútavaním svojho srdca a mysle od pozemských hodnôt, to by malo byť každému z nás zrejmé.
A také by nám malo byť aj to, že miera nášho odpútania bude mierou nášho pripútania.
Aj keď má naše srdce dve polovičky, v žiadnom prípade sa nedá deliť tak, aby bolo naraz na zemi i na nebi, pri Bohu i pri hmote.
A toto je taká známa pravda i skúsenosť, že by ju bolo zbytočné dokazovať.

Ak sa stane, že nám vojde do oka okrem svetla ešte aj niečo iné, dostávame sa do tmy alebo aspoň do hmly.
A čím je telesné oko pre telo, tým je srdce pre dušu, pričom je jeho svetlom Pán.
Ak je v ňom on, sme vo svetle. Ak nie je, sme v duchovnej tme, v ktorej robíme, čo nemáme, chodíme bez zmyslu, pričom narážame a množíme napätia v sebe i vo svojom okolí, prevraciame hodnoty, uprednostňujeme, čo by sme mali zavrhovať a zahadzujeme, čo by sme si mali nadovšetko ceniť...
Ako je to s naším vnútorným okom? Je plné Pánovho svetla alebo je v ňom súčasne aj niečo iné? Nepadla nám doňho napríklad niečia pekná tvár, svieže a harmonicky stavané telo, susedov nový dom, alebo kolegov ďalší diplom....?
Ak v takomto prípade oko nie je ešte v úplnej tme, je určite už v hmle, v ktorej síce vidíme, ale nie jasno, a preto sa potkýname, vrážame nervózne do kadekoho, ubližujeme sebe aj iným.
V srdci má byť len Boh, a On ho má zaujať celé. On si to tak praje a tak aj hovorí: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca...
Ak sme toto jeho krátke slovo pochopili ako výzvu a povzbudenie do zápasu o čistotu vlastného srdca, pochopili sme ho správne.

Poklady na zemi alebo v nebi?
V oku tma alebo svetlo...?
K týmto dvom dilemám pridáva náš Pán ešte aj tretiu:
Mamona alebo Boh?
Podľa správneho filozofického uzáveru by človek nemal slúžiť ničomu bytostne nižšiemu, ba ani seberovnému.
Správne má slúžiť len Vyššiemu, t.j. Bohu, a to buď priamo alebo prostredníctvom tých, ktorých si spomedzi ľudí on sám vybral za svojich zástupcov.
Ak sa človek dá ovládnuť niečím od seba nižším, napríklad hmotou, vyzerá vždy nenormálne, odporne, ba i smiešne. Asi tak, ako Moliérov pán Harpagón, ktorý tak šetril pero a atrament, že nedával na „i“ bodku.
Nikto nemôže slúžiť dvom pánom, ak je jedným z nich Boh.
Vieme prečo.
Tomu, od ktorého máme všetko, patrí naše všetko.
Výslovne si praje našu lásku z celého srdca, mysle a sily.
Možno sa niekto opýta: A to už potom nemôžeme mať nikoho radi, nikomu venovať svoj čas, svoju pozornosť a svoju silu? Ani o hmotné dobrá sa už nemáme starať?
Ale áno... Pravdaže len do tej miery, v tom čase a tým spôsobom, ktorý určuje Boh cez naše svedomie a cez naše duchovné vedenie.
Len takto môže zostať Boh naším jediným Pánom a všetko ostatné, i to, čo nazývame Mamonou, prechádza do našej služby a cez nás potom do Božej.
Všetko, čo Boh stvoril, my sami i to, čo nazývame naším, je dobré, keď je tam, kde ho Boh umiestnil a užíva sa tak, ako si to On praje.

Pán Ježiš Kristus nás upozornil, že sa naše srdce musí rozhodne odpútať od pozemských pokladov, ak sa chce pripútať k nebeským; že naše vnútorné oko musí byť čisté, ak nechceme prepadnúť duchovnej tme; a že nemôžeme slúžiť Bohu, ak podľahneme Mamonu.
Týmto krátkym úryvkom nás vracia k svojmu slovu o Mamone a uisťuje nás, že nám nebude nič chýbať z toho, čo potrebujeme pre život, ak sa rozhodneme slúžiť mu tak, ako si praje: celým srdcom, mysľou a silou.
Vychádza nám v ústrety ako vychovávateľ dosiaľ duchovne nedospelých detí a stavia svoju argumentáciu na tom, čo nám už dal, pomocou čoho si môžeme nadobudnúť to, čo nám ešte chýba.
Odvoláva sa na náš rozum a na našu skúsenosť.
Sledujme chvíľku túto jeho pevnú logiku.
Začína výčitkou: Staráte sa príliš o živobytie a málo o život.
Ale čo je viac: život alebo živobytie?
Určite život.
Ale ten je napevno a celý v Božích rukách, nie vo vašich. Dajte sa Bohu tak, ako si praje a On, ktorý sa vám postaral o život, postará sa vám aj o živobytie.
A keď už takto apeloval na náš rozum, potom sa obracia aj na našu skúsenosť.
Pozrite sa na vtákov. O nič sa nestarajú a žijú, lebo konajú presne podľa zákonov a zákonitostí, ktoré do nich vložil Boh. A pozrite sa na poľné ľalie. Sú krajšie ošatené ako ktokoľvek z vás. A to preto, že sa o ne stará Nebeský otec.
A na konci znova logika: A vy ste predsa viac ako ony.
Nášmu Pánovi veľmi záleží na tom, aby sme sa celí vložili do rúk starostlivého nebeského Otca a konečne už nechali tú prílišnú starostlivosť o zajtrajšok, o ktorom ani nevieme, či sa ho dožijeme; aby sme raz navždy zavrhli to horúčkovité zásobovanie sa nielen pre skutočné, ale aj možné zajtrajšie potreby, a neboli potom v tomto ohľade ako tí, čo ešte nepoznajú Boha.

Pán nám týmto svojím slovom nechce zatvárať oči, uši i ústa tam, kde ide o chyby našich duchovných bratov a sestier. Veď existuje v Cirkvi aj zodpovednosť za celok i jednotlivcov. Inak by nám nekázal bratsky sa napomínať tak, ako to čítame u Matúša v 18. hlave.
Zakazuje nám len posudzovať, no najmä odsudzovať a zavrhovať toho alebo onoho, a pritom chcieť, aby sa naše výroky pokladali za absolútne správne.
Na takéto súdy nemá z nás nikto právo. Tie si vyhradil Boh pre seba, pretože iba on vidí každého človeka takého, aký v skutočnosti je.
Toto vážne upozornenie, ktoré je v podobenstve o brvne a smietke v oku, nám Pán dáva preto, lebo vo všeobecnosti veľmi radi vychovávame iných, pričom zabúdame, že výchova iných začína našou samovýchovou.
Ak by sme iným vyčítali ich chyby a zabúdali pritom na svoje vlastné, možno desaťnásobne väčšie, mohlo by sa nám povedať: Medice cura te ipsum. – Lekár, vylieč sám seba.
V takomto prípade by sme vychovávali nevýchovne, a to znamená horšie ako nijako.
A čo nás môže ochrániť pred touto veľkou chybou?
Najprv vedomie, že nemôžeme poznať okolnosti a úmysly, pre ktoré sa niekto dopúšťa tej alebo onej chyby či už nejakou prílišnosťou alebo nedostatočnosťou.
Veľmi nám tu môže pomôcť aj snaha nájsť na chybnom bratovi alebo sestre aj nejaké svetlé stránky. Lebo aj tu platí: Kto hľadá, nájde... Ak také vlastnosti nájdeme, ľahšie sa obmedzíme vo vypočítavaní tých zlých.
Vzácnou pomocou nám tu bude aj dobrý návyk usudzovať a hovoriť o chybách blížneho len podmienečne. Dáme napríklad svojím úsudkom takýto úvod: Ak sa nemýlim... Ak vec poznám...
Ale keby nám nepomohlo nič z toho, čo sa tu spomenulo, spomeňme si ešte na Pánovu výstrahu: Nesúďte, aby ste neboli súdení!

Nevieme s istotou povedať, prečo Apoštol Matúš umiestnil Pánove slová o psoch a sviniach práve sem, kde je reč o službe Bohu a mamone, o brvne a trieske a o prílišnej starosti o zajtrajšok.
Zdá sa, že nás tým chcel upozorniť na niektorých, ktorí pre oddanosť telu neprijímajú, čo Pán požaduje od svojich učeníkov, a nie sú ochotní podľa toho sa zmeniť, ale si natoľko bránia svoje postoje, že sa táto ich obrana rovná útoku.
Tam, kde v bratovi alebo v sestre niet ochoty prijať napomenutie ani súkromným rozhovorom ani verejným pokarhaním, je podľa tohto Pánovho slova lepšie mlčať.
Osožnejšie je hovoriť Bohu o hriešnikovi, ako s hriešnikom o Bohu. Reč o pokladoch v nebi, o čistom srdci, o službe len jednému Pánovi a o vtákoch a ľaliách na poli bola by takému človeku nudná, ba i odporná.
Ten, kto sa ešte neoslobodil od mentality sveta, zjavne sa podobá svojimi záujmami psom, ktoré sa dlho a prudko pária, a sviniam, ktoré zas dlho a prudko žerú. Začínať s takým duchovné rozhovory je nevhodné, ba neraz aj nebezpečné.
Animalis homo non percipit ea, quae Dei sunt – zaznieva z ktoréhosi miesta v Božom slove: Živočíšny človek, t.j. oddaný nemiernosti najmä v týchto dvoch oblastiach, nemá zmysel pre Božie veci a nie je rád, ak sa mu o nich hovorí.
Ak nás už dlhšie znepokojuje duchovný stav niektorých našich pokrstených bratov a naše pokusy osloviť ich vychádzajú nazmar, poprosme o pomoc Boha, ktorý má viac možností opraviť ich a zostaňme pokojní.

Oko za oko a zub za zub... Takto sa na začiatku ľudských dejín vyjadrovala výchovná spravodlivosť. A trvalo dlho, kým sa našla na jej vyjadrovanie táto jemnejšia formula: Čo nechcete, aby ľudia robili vám, nerobte ani vy im.
No Ježiš Kristus neprišiel na to, aby zrušil Zákon, ale aby ho doplnil a urobil tým krok dopredu. A ten je v tom, že nám podal túto zásadu v pozitívnej forme: Čo chcete, aby ľudia robili vám, robte vy im.
Týmto svojím zásahom posunul svojich nasledovníkov od spravodlivosti k láske, ktorá má potom vyzerať takto: Robte iným, čo si od nich pre seba prajete. A nedajte sa znechutiť ani vtedy, keď ozvenu vašej dobročinnosti pohltí ich tupá nedbalosť. Buďte v tom vytrvalí a pokladajte takéto počínanie za učenícku samozrejmosť.
Psychológia, ako náuka o vnútorných stavoch človeka, o jeho túžbach i odporoch, začína pozorovaním seba. Sebapoznávaním sa dostávame k poznaniu iných a odtiaľ potom k spĺňaniu ich odôvodnených prianí a k nasycovaniu ich skutočných potrieb.
Tu však treba poznamenať, že okrem všeobecnej psychológie existuje aj tá špeciálna kresťanská, ktorá vychádza k poznávaniu túžob a potrieb iných z pozorovania a spoznávania seba ako Božieho človeka.
A z toho potom plynie dvojaký praktický uzáver: To, čo si my prajeme, po čom my túžime ako kresťania, to máme podľa Pánovho slova predpokladať a dávať aj tým, ktorí mu uverili.
Túžby, ktoré by sa priečili Božej vôli, nemáme u nich ani predpokladať, nieto ešte spĺňať.
A povedzme to ešte aj takto: To, čo si ako kresťania prajeme pre seba, doprajme aj iným a pričiňme sa, ako vládzeme, aby sa im to aj dostalo.
A chráňme aj ich od toho, čoho sa my stránime, či sú to túžby, slová alebo skutky.
A verme, že v takomto našom počínaní sa uskutoční všetko, čo predpisuje Zákon a čo učia Proroci.

Človek je natoľko slobodný, že má možnosť voliť medzi pohodlnejšou životnou cestou a tou príkrejšou, a to znamená aj medzi ľudskou väčšinou a menšinou, medzi vymyslenými a skutočnými potrebami a v konečnom dôsledku aj medzi nebeskou odmenou a večným trestom.
Boh nám daroval slobodu, a preto nikomu z nás nebráni ísť širokou cestou, i keď z lásky k nám odporúča ísť tou úzkou.
Zamyslime sa trochu, ktorú sme si zvolili a ktorou teraz kráčame a odpovedzme si na tieto otázky:
Ako užívame napríklad také Božie dary ako je slnko, jeho svetlo a teplo?
Neprekračujeme tu správnu mieru? Keď ich užívame pre dobro tela, nepoškodzujeme si dušu – svoju vlastnú alebo duše svojich blížnych, najmä pri letnom vyzliekaní alebo obliekaní? Treba rozhodne odmietať spôsob takého zaobchádzania s týmto darom, aký si osvojili tí, čo kráčajú širokou cestou.
A nepoužívame tmavú prikrývku noci, vyzdobenú svitom mesiaca a trblietajúcich sa hviezd, aj na utajovanie niečoho, čo sa nepáči Pánovi? Napríklad na nebezpečné stretnutia, prázdne salónne reči alebo i na nedobré skutky, ktoré pod touto prikrývkou dostávajú osobitnú príťažlivosť...?
Naše výstupy na hory a zostupy do horských roklín nie sú z času na čas príčinou zanedbania tých povinností, ktoré sú vecou úzkej cesty?
Neužívame Františkovu cudnú sestru vodu ako príležitosť popásť si oči na odhalených cudzích telách? Niektorí si už viackrát zašpinili dušu pri umývaní tela.
A na ktorú cestu patrím vláknami bylín a srsťou zvierat votkanými do mojich šiat?
Nedbalosť v obliekaní a drahá prílišnosť, pohoršlivý výstrih, napätá priliehavosť, nešetrnosť v zaobchádzaní alebo rýchle striedanie oblekov nepatria do radov tých, čo kráčajú za Pánom.
A čo nábytok, obrazy, pamiatkové predmety?
A čo nástroje, prístroje a stroje? Nie sú u mňa zbytočnosťami?
A to jednoduché pero, ktorým píšem, nie je naplnené jedom? Je vždy injekčnou striekačkou, ktorá spolu s atramentom vstrekuje do života iných povzbudenia, potechy, poučenia i napomenutia, ktoré všetci veľmi potrebujú na tej ceste, ktorú nazývame úzkou?
Môj rádioprijímač, televízna obrazovka a všetko to ostatné, čo dnešný človek vyhlasuje za nevyhnutne potrebné, nehrá v mojom dome úlohu povrázkov, ktoré ma ako Liliputáni Gullivera pripútavajú k tomu, čo predstavuje široká cesta?
Ešte by sme sa mali zastaviť pri peniazoch a pri tom, čo označujeme slovom „živobytie“...
No predpokladá sa, že túto závažnú oblasť nikto z nás pri rozjímaní o úzkej a širokej ceste neobíde.
Zastavujeme sa nad týmto všetkým preto, že čím dlhšie sa ide po príkro stúpajúcej úzkej ceste, tým hroznejší býva pád dole, na tú širokú. A tým ťažší aj návrat.
Čo nás čaká na konci každej z nich, to nám už povedal Pán.

Cirkev nie je možné zničiť útokmi zvonka. Odtiaľ je nedobytná.
Zničiť ju môžu tu i tam svojimi teoretickými alebo praktickými odchýlkami od učenia jej Zakladateľa iba tí, čo ju tvoria.
A za jej prvoradých vnútorných nepriateľov treba pokladať falošných prorokov.
Náš Pán ich veľmi dobre vystihol výrazom „vlci v ovčom rúchu“.
Vlci, vrahovia oviec v klamlivom prestrojení.
Zrejmí spojenci toho, ktorý bol vrahom od počiatku a nikdy nestál v pravde.
Falošné rúcho, žiaľbohu nezriedka i kňazské a rehoľné, láka do ich blízkosti tých dobromyseľných, ale nie dosť opatrných veriacich, ktorí až v ich zuboch a driapoch precitnú zo svojej naivnej nábožnosti.
Ježiš Kristus nás učí objavovať ich medzi nami a vyhýbať sa im.
Kvôli tomu nám dáva ako kritérium, podľa ktorého ich bezpečne poznať, ovocie ich slov. Škoda, že mnohí tento strom nezaregistrujú ako zlý už vtedy, keď sa na ňom objavuje ešte len lístie a kvety.
Prvým ovocím, prvým produktom falošného proroka a prvým znakom, podľa ktorého môžeme zbadať, či sme alebo nie sme pod jeho vplyvom, je postupné chladnutie voči Kristovmu slovu.
Aj on pozná a hovorí Jeho slovo. Veď falošní proroci nežijú mimo Cirkvi. Ale si všimnime, aký je nudný, keď ho podáva. Povie sa to: aký teologický alebo vedecký... Alebo ho prednáša teatrálne, čo sa zas označuje slovom: umelecky.
Ďalším produktom pôsobenia falošných prorokov je, že sa v ich poslucháčoch objavuje neúcta i pohŕdanie tými, ktorí nehovoria Božie slovo tak ako oni a ktorých podceňujú a nazývajú nedoukmi alebo samoukmi a ich poslucháčov naivnými, neslobodnými alebo i dostrašenými.
Ďalší znak falošných prorokov je v tom, že vyberajú pre svojich poslucháčov z Božieho slova len to, čo vyhovuje ľudskej prirodzenosti, čo jej lahodí, nie to, čo jej aj osoží. A tu sa im veľmi darí. V ľudských srdciach, v ich chutiach a nechutiach, nachádzajú svojich výdatných spojencov.
Keď zbadajú, že niekde dosiahli úspech, ktorý je ich jediným cieľom, potešia sa a keď sa vtedy usmejú, je dosť ľahko zbadať v ich ústach vlčie zuby.
Škoda, že pre mnohé ovce býva vtedy už neskoro.

Zvolanie: Pane, Pane... by nás malo vždy pokrčiť, patrične skloniť do sluhovskej polohy.
Ak toto naše zvolanie zostane bez tejto ozveny, nie je dobré...
Ale nie je dobré ani vtedy, keď tento svoj postoj nedoložíme hneď aj nejakým konkrétnym sluhovským činom.
Keď hovoríme Bohu „Pane“, to je niečo iné, ako keď týmto slovom titulujeme kde – koho bez toho, aby sme ho za takého uznali aj nejakou svojou službou.
Kde ide o Nebeského Otca a o jeho Syna Ježiša Krista, tam je slovo Pán vždy realita.
Ale Boh nám je predovšetkým otcom – povie niekto – a Jeho Syn je naším bratom... Načo je tu potom slovo „Pán“; veď dokonca sám hovorí, že On je v našej službe, v službe našej spásy...
K tomu len toto krátke vysvetlenie: Ježiš Kristus je naším Pánom od večnosti a na večnosť ním zostane. Naším bratom, ba i sluhom sa stal len v čase a aj to len načas. A tiež len pre niektorých. Veď tak čítame v prológu Jánovho evanjelia: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“. A teda – dodajme – jeho bratmi.
A raz, keď zas príde ako Sudca a Pán, povie tým, ktorí ho síce oslovovali slovom Pán, ale nedokladali tento svoj postoj službou podľa jeho vôle, nie po bratsky, ale tvrdo po pansky: „Nikdy som vás nepoznal... Odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!“
Ale veď sme robili čo si si prial – slúžili sme ti – budú sa títo brániť. – Prorokovali sme v tvojom mene, aj diablov sme vyháňali. Aj zázraky robili...
Tu všetko stojí na slovách: „v tvojom mene“, čo znamená: skrze teba, s tebou a v tebe a teda tak, ako viničné ratolesti skrze svoj kmeň...
Ale teraz obráťme pohľad na seba.
Keď prorokujeme, keď svojim deťom hovoríme, čo je Pánova vôľa, keď najrozličnejšími výchovnými sankciami vyháňame z nich diabolstvá hriešnych náklonností a naše výsledky v porovnaní s inými rodinami vyzerajú veľmi pozitívne, sú tu naozaj skrze Neho, s Ním a v Ňom?
A ak sme kňazi, ktorí plnia prorockú úlohu v Božom ľude, ak vyháňame diabolstvá hriechu spovednými rozhrešeniami a robíme vrcholný zázrak premieňania chleba a vína na živé telo a krv Kristovu, sme si vedomí, že bez vnútorného spojenia s Ním, bez posväcujúcej milosti, sme iba páchateľmi neprávosti?
Dal by Boh, aby nám všetkým mohol Večný Sudca na konci vekov povedať: Poď sluha verný... Vojdi do radosti svojho Pána.

Každým pozorným počúvaním Božieho slova si staviame dom svojho večného prebývania v nebi.
No naše úsilie, ako upozorňuje Pán, môže končiť aj neúspešne, ba až tragicky.
Záleží na tom, kto na akom základe stavia.
Príprava solídneho základu vyžaduje nielen počúvať Božie slovo, ale ho aj počuť.
A nielen počuť, ale si ho aj zapamätať a potom nad ním uvažovať, aby sme ho pochopili v patričných súvisoch, najmä v tých praktických, ku ktorým nám dopomôže len jeho uskutočňovanie.
Stavba nášho večného príbytku, tak ako každá iná, bude zrejme vyžadovať od nás obety. So všeličím sa budeme musieť pri nej rozlúčiť a všeličo si získať. Bude treba obetovať čas, sily, pohodlie i peniaze a rozlúčiť sa s mnohými milými vecami i osobami.
Veľmi dôležitú úlohu bude pri tom zohrávať vedomie, že týmto úsilím o solídnu stavbu svojho nebeského príbytku získavame nekonečne viac, ako strácame.
Bez tohto vedomia by sme túto stavbu sotva zavŕšili.
Mnohí tu začali, ale nepokračovali, mnohí aj pokračovali, ale nevydržali. Pán preto oznamuje jedným i druhým: Len ten, kto vydrží do konca, bude odmenený.
A treba tu spomenúť aspoň niektoré momenty, ktoré by nám mohli pomôcť začať, pokračovať i dokončiť.
Na prvom mieste vedomie, že si tak praje Pán, ktorý bude stále pri nás so svojou dobrotou a silou vo všetkých ťažkostiach.
Potom je tu vedomie, že tým získa človek najviac, čo môže na tejto zemi dosiahnuť, za čo ho sám Pán nazve múdrym mužom.
Táto druhá kategória zážitkov pri počúvaní a uskutočňovaní Božieho slova je podstatne dôležitá. Zaháňa únavy, pomáha zabúdať na všetky bolesti, ktoré sú s jeho počúvaním a uživotňovaním spojené.
A tu by bolo zaiste veľmi zaujímavé a veľmi aj potrebné pripomenúť si na konci rozjímaní nad Horskou rečou, čo sme pri nej pocítili: či radosť, že sa podobáme tomu mužovi, ktorý staval s námahou vo výške na skale, alebo smútok, že sme podobní tomu hlúpemu, ktorý z pohodlnosti staval len na piesku, kde sa mu potom všetko zrútilo.

Keď čítame Lukášovu správu o prípade kafarnaumského stotníka, nemôžeme nespomenúť Matúšov záver Pánovej Horskej reči, ktorý znie takto: „Keď Ježiš skončil tieto reči, zástupy žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci“ (Mt 7, 28-29).
O sile, ktorú ľud cítil v Ježišovom slove, dopočul sa aj stotník z Kafarnauma.
Mal chorého sluhu, a preto, že mu na ňom veľmi záležalo, rozhodol sa, že ho zachráni silou, ktorú cítil v Ježišovej osobe.
Ježiš ho prekvapil tým, že sa osobne priblížil k jeho domu a stotník Ježiša tým, že mu vyšiel v ústrety s pokorou a so živou vierou v jeho slovo. Čo iní v Ježišovi iba tušili, on akoby to bol už priamo hmatal.
Boli to naozaj dojímavé slová, ktoré povedal Učiteľovi z Nazareta: „Pane, neunúvaj sa... povedz len slovo a môj sluha ozdravie...“
Cirkvi sa tak zapáčili tieto stotníkove slová, že nám ich pripomína vždy, keď sa blížime v Eucharistii ku Kristovi a on k nám, aby sme vyjadrili svoju vieru aj v to jeho slovo, ktorým prostredníctvom kňaza premieňa chlieb na svoje telo a víno na svoju krv, aby liečil i posilňoval a pre službu uschopňoval naše slabnúce a omdlievajúce duše.
A čo sa udialo v Kafarnaume, deje sa aj dnes všade, kde je oltár a pri ňom kňaz.
Pravdaže pod podmienkou, že aj naša viera v Ježišovo slovo je pritom taká, akú našiel u pohanského stotníka z Kafarnauma.

K tejto téme si vypočujme jeden rozhovor z ateliéru.
Majster, čo znázorňuje tento obraz?
Páči sa vám? Je to Kristov pohreb...
Nemôžem povedať, že sa mi páči. Je príliš smutný, neprimerane smutný... Nepáči sa mi najmä tá osamotená plačúca matka, čo kráča pred nosičmi. A potom tie farby... Zdá sa mi skôr, že ide o pohreb naimského mládenca... Ale aj tak sa mi to zdá pošmúrne... Mali by ste to nejako vylepšiť.
Vylepšiť...? Ak ide o farby, to by nebol problém a nebol by ani v tom prípade, že by šlo o pretransponovanie na Naim.
Nie som maliar, som kňaz, ale ak dovolíte, navrhol by som jednu kompozičnú zmenu.
No, to som zvedavý...
Naproti tomu pošmúrnemu sprievodu s pohrebnými nosidlami by som do voľného priestoru vpravo zakomponoval z diaľky prichádzajúci iný sprievod: malé postavičky v strede Kristus a nad ním svetlo, akoby svitanie... Urobte ho pre mňa. Ja si ho rád kúpim. A keď sa ma niekto opýta, čo je to, poviem: To je víťazstvo nádeje nad zúfalstvom, víťazstvo úsmevu nad plačom a radosti nad smútkom v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.
Tak a teraz sa pokúsme zaradiť v duchu medzi tých, čo sú pri stretnutí týchto dvoch sprievodov, z ktorých sa nakoniec stáva iba jeden, poznačený oslavou Božieho milosrdenstva a Božej moci.
Najprv si všimnime Ježiša Krista, jeho kategorické povely nosičom, žene – vdove a jej mŕtvemu synovi... No najmä to jeho rozhodné: Neplač! si všimnime...
Kristus nemá rád plač medzi svojimi.
Tam, kde je on, nieto pre bolestné náreky dôvodu.
Je predsa riešením všetkých problémov, ako neskoršie o ňom napísal Tertulián. Je nádejou vo všetkých, i tých najťažších situáciách. Pravdaže pod podmienkou, že sa dbá na jeho vôľu, na jeho slovo, že sprievod smútiacich sa zastaví, matka sa utíši a syn vstane...
Peklo je pre plač...
Zem s jej tŕním a bodľačím je smutná, to je pravda, ale pritom aj plná nádeje na dosiahnutie neba.
Zamyslime sa, ako si všímame v takzvaných ťažkých chvíľach Apoštolovo napomenutie: Nebuďte smutní ako pohania, ktorí nemajú nádeje.
Slabo svedčíme o svojej viere v Ježiša Krista, ak sa nevieme zbaviť svojich smútkov.
On je predsa naše vzkriesenie a život.

Ján, pripravovateľ Pánových ciest, prebúdzal ľudí k pokániu tým, čo na nich najviac pôsobilo. Preto im pripomínal hlavne príchod Mesiáša, ktorý mal podľa Izaiášovho proroctva vykonať súd nad pomýleným a pokazeným Izraelom.
A Mesiáš – Sudca a Kráľ, je už tu – hovoril Ján. Má v ruke vejačku, aby si vyčistil pšenicu a plevy hodil do neuhasiteľného ohňa. Kajajte sa teda a robte pokánie...
Po jeho uväznení vystúpil na verejnosť Ježiš s tou istou výzvou. No privádzal ľud k zmene inou metódou. K strachu pred Mesiášovou spravodlivosťou pridával aj informáciu o Božom milosrdenstve.
Keď sa Ján vo väzení dopočul, že Ježiš nevysluhuje spravodlivosť, ako prorokoval Izaiáš, ale ohlasuje a preukazuje milosrdenstvo, dostal sa do pomykova. V mučivej neistote, ktorá vychádzala z rozdielu medzi Izaiášovým proroctvom a Ježišovou evanjelizačnou metódou, poslal za ním dvoch zo svojich učeníkov.
Nie s výčitkou...
Poslal ich s pokornou otázkou: Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme iného čakať?
Ježiš mu odpovedal tým, že urobil pred očami jeho poslov veľa zázrakov na chorých a povedal im: zvestujte Jánovi, čo ste videli,... lebo podľa Izaiáša má Mesiáš robiť aj toto.
Nie náhodou sa dostala táto príhoda do Evanjelia.
Je tam ako upozornenie.
Ak sa Ján dostal do neistoty, o koľko ľahšie by sa to mohlo stať nám, keby sme niekedy príliš zdôrazňovali jedno miesto z Božieho slova a obchádzali iné, ktoré ho vyvažujú alebo dopĺňajú.
Nech nám je tu Ján príkladom, ako sa dostať na svetlo.
On neobviňoval.
Keď zapochyboval o úplnosti svojho poznania, v pokore si pýta vysvetlenie tam, kde ho môže dostať.
Pre nás je v takýchto prípadoch zdrojom svetla ten istý Ježiš Kristus, ktorý tu ďalej žije medzi nami vo svojej Cirkvi.

Zo slov, ktoré predniesol Ježiš o Jánovi po odchode jeho poslov, vanie čosi veľmi úprimné a hrejivé. Je v nich vzťah priateľa k priateľovi, obdiv voči svojmu vzdialenému príbuznému a zároveň aj vďačnosť voči mužovi, ktorý stráca vo väzení slobodu i život pre vernosť Božiemu Zákonu.
Touto prvou kanonizáciou dvíha Ježiš svojho Predchodcu v narodení, v poslaní i v utrpení nad všetkých, čo sa narodili zo žien, aby tak vyzval aj nás k obdivu i k nasledovaniu.
Tieto jeho slová, adresované okolostojacim, by sme si mohli rozmnožiť aj takto:
Za kým ste to chodili do púšte a k Jordánu?
Čo ste na tomto človeku chceli vidieť?
Ak neviete, ja vám to poviem: videli ste muža do krajnosti verného svojmu poslaniu, svojej povinnosti, ktorá ho pripútala k miestu, kde sa mal prikrčiť, umenšiť, aby bolo lepšie vidieť na toho, ktorého predchádzal.
Nebol davovým rečníkom, túžiacim po vonkajšom úspechu. Bol verným sluhom pravdy, ktorú si pokorne ozrejmoval a potom odhodlane hlásal.
Videli ste charakter, ktorý nehľadal, čo mu bolo príjemné. Šiel vždy za tým, čo bolo iným užitočné.
To nebol zmäkčilec. A nebol ani taktik. Žiadna spoločenská trstina, ktorá by sa nakláňala v smere toho náboženského alebo politického vetra, ktorý práve vanie.
Ako vidno, Ježiš nezabudol na Jánove prednosti, keď poukazoval na jeho chybu.
Aký príklad, aké napomenutie pre nás. Aká škola umenia prenikať zrakom cez spleť chýb blížneho k všetkému tomu dobrému a krásnemu, čo z Božej milosti a z osobného úsilia v ňom vyrástlo a začalo pôsobiť.
Je to zaiste okrem iného aj dostatočne veľký výkričník na naše často jednostranné a obyčajne negatívne súdy o blížnych.

Keď náš Pán Ježiš Kristus, ako vrcholná osobnosť ľudských dejín, udelil najvyššie tituly a uznanie Zachariášovmu synovi, začal hodnotiť tých, ktorým asi neboli tieto jeho reči milé. Veď tohto najväčšieho narodeného zo žien pokladali za posadnutého diablom, pretože nejedol a nepil víno. A, ako to už býva, potom sa pustili aj do toho, ktorý ho tak vysoko vyzdvihol, do Jánovho obhajcu, do Učiteľa z Nazareta. Do tohto sa zas opreli za to, že vraj nezachováva mieru v jedení a pití, chodí na hostiny, kde sa priatelí s nepriateľmi Boha a národa, totiž s mýtnikmi a verejnými hriešnikmi.
Jánovi a Ježišovi oponenti sa vo svojej farizejskej pýche a zákonníckej spravodlivosti videli vysoko nad obidvoma.
Pohrdli Jánovým hodnotením Krista a Kristovým hodnotením Jána a neverili, že Boh obidvoch poslal na záchranu svojho ľudu.
Ján žialil nad stavom svojho národa i svojej cirkvi, lebo sekera bola už priložená na korene stromu.
Kristus sa tešil, že drobný ľud i publikáni prijímajú jeho slovo a krst pokánia, aby sa vyhli Božiemu trestu, kým farizejským a zákonníckym vodcom ľudu sa nechcelo ani plakať, ani veseliť sa.
Nechutila im ani Jánova pohrebná pieseň, a nechutila im ani Kristova svadobná. Slepí vodcovia zaslepeného národa nevstúpili do hry ani s jedným ani s druhým.
Aká radosť, že medzi vyvoleným ľudom boli aj takí, ktorí ocenili múdrosť Janovu i Ježišovu! Škoda že ich bolo tak málo..!
Keď to počúvame, možno sa cítime mimo toho všetkého. A postoje tých, ktorí sa tu spomenuli, pôsobia na nás tak, akoby sme čítali knihu nejakej dávnej histórie.
Opravme sa.
Evanjelium nie je len história.
To je aj zákon, kde sa dozvedáme, akí máme alebo nemáme byť.
Keď čítame alebo počúvame tento úryvok, stojíme pred obrazom, na ktorom môže každý z nás zbadať aj svoju tvár.
V Kristovi, v Jánovi, v tých, čo prijímajú alebo neprijímajú ich slovo.
Dobre počúvajme a dobre sa dívajme.
Kde sme?
Sme s Jánom, ktorý nás vyzýva plakať, alebo s Ježišom, ktorý nás povzbudzuje veseliť sa?
Patríme medzi tých múdrych, ktorí vstupujú do hry...?
Alebo medzi tých pyšných a lenivých, čo zostávajú bokom...?
Títo poslední sú farizeji, ktorých Pán nemá rád.

Žena a farizej z tohto evanjeliového úryvku nám predstavujú dva rozdielne postoje voči Bohu.
Pre ženu je Boh niekto, koho človek potrebuje, chce sa s ním stretnúť, vyznať mu svoju vinu a dosiahnuť jeho odpustenie.
Pre farizeja je len hosť, ktorého prítomnosť má iných presviedčať, že má aj takýchto priateľov.
Na iné ho farizej nepotrebuje, nič od neho nečaká ani nežiada, tobôž nie odpustenie. On je predsa spravodlivý. On hriechy nemá... Ježiš je tu teda iba „číslo“, jeden z hostí, taký obyčajný, najobyčajnejší, ktorému netreba ani nohy umyť a, ako sa patrí na privítanie, ani bozk dať...
Žena hriešnica cíti svoju vinu, svoju zadlženosť voči Bohu. Je nespokojná, nešťastná. Preto hľadá príležitosť stretnúť sa s ním. A keď ho konečne stretne v osobe jeho Syna, nepozerá na svoje okolie. Napráva svoje dlhy voči Bohu, ako sa patrí. Pokorným sklonením sa do služby k jeho nohám a darovaním toho, čo pokladá za najvzácnejšie. Teda službou a darom.
Farizej sa tu cíti nad všetkým a v Učiteľovi z Nazareta vidí iba nepodareného proroka, ktorý nevie ani to uhádnuť, aká je to žena, ktorá sa ho dotýka.
Dva typy, dva rozdielne ľudské profily.
Žena ako vzor pre nás v úsilí o Božiu priazeň, ktorý nás vedie, ak sme v hriechu, do pokory, k Pánovým nohám, konkrétne do služby trpiacim údom jeho Tajomného tela.
Kým farizej vo svojej namyslenej spravodlivosti zlomyseľne odsudzuje všetkých a zanedbáva aj tie najbežnejšie pozornosti voči svojim ľudským bratom.
Dva rozdielne typy.
Máme na výber.
Alebo pokornú službu Kristovi v jeho trpiacich bratoch, alebo povýšenecký hrdý pohľad ponad hlavy, bez záujmu pomôcť kde treba.

Náboženské ovzdušie udržiavané tradíciou otcov býva veľkou pomocou pre zachovanie a rast viery v rodine. Ale veľmi často býva aj veľkým nebezpečenstvom pre tých jej členov, ktorých Pán zavolá nasledovať ho zbližša.
Náboženstvo, z pokolenia na pokolenie, ktoré predstavuje otec, matka, brat, sestra, sused alebo priateľ povie povolanému: U nás, v našej rodine, v obci i v krajine by to malo byť takto... Prečo ideš inak?
Ten, ktorý rýchlejšie dozrel v poznaní Krista, sa samozrejme bráni. Najčastejšie takto: Ja sa už nemôžem obzerať späť, nemôžem sa vracať, odkiaľ som vyšiel. Musím rýchlo vykročiť za Pánom, aby som ho nestratil z dohľadu a potom aj zo srdca.
Obhajcovia rodinnej náboženskej tradície sa samozrejme takejto odpovedi nevedia potešiť. Obyčajne sa pri nej napnú i urazia.
A príčiny?
Ich je predsa viac. Sú vo väčšine a tu im nejaký jedinec búra pohodlný náboženský strop postavený z otcovských tradícií, berie im istotu z vedomia náboženskej dostatočnosti.
A keď vidia, že ich takýto brat alebo sestra, snažiaci sa dôslednejšie žiť podľa evanjelia, nadobúda na svojej ceste za Pánom stále väčší pokoj, spoločenskú užitočnosť a potom aj úctu okolia, rodí sa v nich závisť, ktorá im ruší spánok a berie chuť do jedla.
A konečne sa im odchodom takéhoto člena umenšuje aj rodinný kolektív, v ktorom sa pozostalí cítia ako podcenení.
Veľa svätých iniciatív už zhaslo, zatopilo sa v pokrvnom spoločenstve, veľa odvážnych krokov zamierených za Kristom sa už rozpačito zastavilo, veľa jasných ciest sa zahmlilo a splietlo pod vplyvom tradície otcov.
Krista nazvalo jeho pokrvné príbuzenstvo pre kroky v smere Otcovej vôle nenormálnym.
Ak by sa to stalo aj niekomu z nás, nech sa nebojí tejto nadávky. Je to čestný titul pre všetkých, čo sa rozhodli ísť zbližša za Kristom.

Keď sa nepriateľom nepodarilo odpútať nášho Pána od zástupov a zástupy od neho pomocou príbuzných, ktorým sa nahovorilo, že ho treba vziať domov, lebo je pomätený, použili druhú lož. Pripísali úspechy, ktoré mal medzi ľudom, jeho spojeniu s Belzebulom, kniežaťom diablov.
No Ježiš odrazil aj tento ich nový útok. A hravo, pomocou obyčajného rozumového argumentu.
Diabol predsa nebude vyháňať diabla. Akože by obstálo jeho kráľovstvo, ak by bol rozdvojený. On uteká len pred takým, kto je silnejší ako on. A taký je len Boh. Ak ho ja vyháňam – povedal im – tak len Božím prstom.
Tento argument, ktorým Ježiš zmaril druhý nepriateľský útok, podnes nestratil nič zo svojej aktuálnosti.
Stáva sa, že niekto z nás, čo sa hlási ku Kristovi, má úspechy vo výchove, v apoštoláte, v odstraňovaní roztržiek, a tu sa prihlási k slovu čiasi závisť a tá hneď začne vysvetľovať tieto úspechy inak. Ide mu to... povie sa. Veď má peniaze a tie môžu všetko. Má konexie s vplyvnými osobnosťami a tie môžu ešte viac. Veď len ako ich získal? Čo asi za tú pomoc ponúkol tým, ktorí majú moc.
Teda mohlo tu pôsobiť všetko iné, len nie Boh.
Ak sa lekárovi podarí odstrániť nebezpečnú chorobu, nepovieme: Lekár lieči, Boh uzdravuje.
Ak niekto vyviazne z nebezpečnej ťažkej situácie, tam mávame naporúdzi takéto vysvetlenia: Mal šťastie... Náhodou sa z toho dostal... Zhodou okolností vyšiel z toho...
A čo všeličo sa uvádza ako príčina osobných úspechov: Bystrý rozum, trvalá pamäť, fyzická zdatnosť, príjemný vzhľad, umelecké nadanie, vôľová výdrž. A nepomyslí sa a potom ani nepovie, že za tým všetkým stojí On, Boh, ako darca a udržiavateľ.
Stálo by zato prekontrolovať sa, či pripisujeme všetko čo sme a čo máme Bohu, a či máme odvahu takto sa aj vyjadrovať pred inými.
Ak nie, vedzme, že tento náš strach, jemnejšie: táto naša ohľaduplnosť, je celkom iste Belzebulova robota...

Neraz nariekame nad tým, ako to dnes vyzerá v našej miestnej alebo skupinovej cirkvi – ako to ide stále k horšiemu.
Mnohé Kristove ryby pohodlne plávajú dole prúdom a hore bruchom, hynú, rozkladajú sa a svojím zápachom otravujú svoje blízke i vzdialené okolie.
Nedá sa nič robiť – povie sa. Nepriateľ sa rozmohol, zosilnel. Potrávil nás. On má dnes všetko v rukách: peniaze, moc, zbrane, tlač a vycvičené kádre, ktoré vedia, ako na to.
Takto alebo podobne počujeme tých, ktorí nám vädnú v našich rednúcich cirkevných spoločenstvách. No mlčíme, miesto toho, aby sme ich povzbudili brániť sa i útočiť v mene tej sily a múdrosti, ktorú dáva Boh.
Nevládzem, počujeme kde-tu. To je pre mňa príliš náročné. Som hotový. Zo mňa aj tak nič nebude. A stačí už vari len dodať: nuž, čerti, berte ma!
Takto nejako vyzerá náš boj s tým Silným, ktorý berie nás i náš dom a potom si nás stráži obozretne a vytrvalo.
Ten Silný má moc, šikovnosť a potom aj úspechy, to je pravda. Ale nezabudnime, že je tu aj niekto Silnejší, na ktorého treba zavolať. On príde a vyslobodí nás. Odzbrojí Silného a odníme mu, čo ukoristil.
Neváhajme...
Ak sa tak stane a naše volanie bude dosť časté a dosť úprimné, budeme čoskoro aj my silní; a to silou toho Najsilnejšieho.
No, poznajúc svoju vlastnú slabosť, nezabudnime odovzdať kľúče od svojho srdca i od svojho domu nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi.
A na koniec pripomienka: ak by sme si počínali inak, posilňovali by sme diablove pozície a stavali sa proti tomu Silnejšiemu, ktorý nás upozorňuje: Kto nie je so mnou, je proti mne.
A to by bola tragédia...
Veď konečné víťazstvo bude patriť jemu – Kristovi, ktorý raz usporiada súd a zaradí každého, kam patrí.

Vieme už z vlastnej skúsenosti, čo človeka stojí vyháňanie diabla z hradu vlastnej duše: koľko odvahy na to treba, koľko vytrvalosti, koľko sebazáporov a koľko pritom aj zahanbení z neúspechov...
Preto by sme mali veľmi dbať, aby sme po rozlúčke s diablom, ktorá je predovšetkým výslednicou nášho pripájania sa ku Kristovi – k jeho krížu, už nebrali kľúče od svojho srdca Kristovi z rúk a nedávali ich zas nerozmyslene diablovi.
Náš Pán a Učiteľ nám pripomína, že v takomto prípade by sa náš stav zhoršil a omnoho ťažšie by sme sa z neho dostávali.
Hovorí, že by to bolo už sedemkrát ťažšie.
Prvotná Cirkev sa veľmi bála diablových návratov.
Poznala Božiu výzvu všemožne sa chrániť nového upadnutia do satanovej moci.
Keď dostali prví kresťania list Hebrejom, čítali v ňom toto:
„Veď nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého, čo zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku a potom odpadli, aby sa znovu obnovili pokáním; pretože v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech.“ (6, 4-6)
Všetky diablove návraty skrývajú v sebe túto tragiku, treba sa ich preto vždy veľmi báť...

Tešíme sa, keď nám lekár po zdravotnej prehliadke povie: Máte dobré srdce. Majte teda nádej, že prekonáte aktuálnu krízu a že si ešte požijete.
A Ježiš Kristus, lekár našich duší, by nám povedal to isté, keby sme znechutení sami zo seba šli za ním po dôkladnej prehliadke svojho vnútra.
Mať dobré srdce, to je v obidvoch prípadoch nádej, že si ešte požijeme.
Niekto si tu možno zavzdychá a povie, mysliac na svoj duchovný stav: Ale keď som ja už raz taký... Pyšný som a tvrdý k iným, lenivý, zmyselný, zameraný len na to, čo je príjemné, nie čo je užitočné... To mám po otcovi, po matke, aj môj strýc mal takú zlú povahu.
Ak máš dobré srdce, prekonáš ju a každú z nej vyplývajúcu krízu.
Ale kto ma uistí, že mám dobré srdce a budem môcť cnostnejšie žiť?
Sám prídeš na to, povedal by Ježiš Kristus.
Sleduj si reči... Lebo z hojnosti srdca hovoria ústa.
Ak sa budeš snažiť, aby každé tvoje slovo bolo dobré, už to samé bude znakom, že aj srdce je také.
Tvoja reč bude vplývať na zdravie tvojho srdca a tvoje srdce bude ozdravovať tvoju reč.
Ak sa v medicíne nepodarili transplantácie srdca, nech nás poteší skutočnosť, že v duchovnom živote je to vždy možné.
Aby dosť silno a dosť pravidelne bilo a predlžovalo nám život, povedal by nám Božský lekár, potrebná je, pravdaže, aj výmena krvi: zbavenie sa chýb telesného pokrvenstva a vstup do nového, duchovného, opakovaným prijímaním Kristovho tela a krvi. Tým sa dedí jeho povaha, upevňuje sa v nás jeho myslenie, túžby i plány, úsilia i skutky.
Nebýva to ľahké, ale je to vždy možné.
Aké je naše srdce teraz?
Aký je jeho aktuálny stav? To nám povedia naše ústa a ich bližšie i vzdialenejšie okolie, naše oči, mimika tváre, držanie hlavy, pohyby rúk i nôh.
Keď človek hovorí, hovorí celý.
Pozorujme sa a dajme sa pozorovať.
Ale aj opraviť...

Prirodzenými dedičmi tu na zemi sú príbuzní. Ale aj iní sa môžu nimi stať.
Keď ide o dedenie nebeského kráľovstva, tam môžu dediť len najbližší príbuzní.
Nikto iný.
No je tu táto závažná otázka: Ak chceme raz dediť nebeské kráľovstvo, ako sa dostať do blízkeho príbuzenstva s Bohom?
Na túto otázku nám odpovedá jeho Syn Ježiš Kristus týmito slovami: „Kto plní Božiu vôľu, je môj brat, moja sestra. Ale potom aj Otcovo dieťa. A keď dieťa, pokračuje apoštol Pavol, tak i dedič a spoludedič Ježiša Krista.
Ale je tu ešte aj ďalšia podmienka dedenia. V tomto príbuzenstve, ktoré sa získava plnením Božej vôle, treba vydržať až do smrti.
Je to zaiste úžasná vec mať takého brata, ako je Ježiš Kristus, a potom aj takú nádej, ako je nádej na nebeské kráľovstvo.
No treba pripomenúť, že ani spĺňanie Božej vôle, ktorým sa toto príbuzenstvo získava, nie je maličkosť.
Cítime to z požiadaviek Evanjelia, kde sa nám napríklad oznamuje, že nám treba aj nepriateľov milovať a denne kráčať za Kristom s krížom sebazapierania na pleciach, že treba ochotne plniť aj tie rozkazy a rady predstavených, ktoré sa nám nezdajú dosť podložené, a keď máme prijať a vypočuť nejakého chorého otrhanca, ktorý nám chce nadlho rozprávať, že potrebuje našu pomoc a my máme tak málo času, sily a trpezlivosti.
No práve v takýchto chvíľach vystiera Kristus svoju ruku, rozhliada sa po našom cirkevnom zhromaždení a hovorí: Hľa, moji bratia...
Keby sa zastavil svojím pohľadom pri nás, mohol by povedať, že sme jeho blízki príbuzní a budeme mať dedičský podiel v nebeskom kráľovstve?
Preskúmajme sa...

Ako veľmi by sa tešili tí, ktorým by sa otec alebo brat stal členom štátneho aparátu alebo nejakej významnej svetovej organizácie.
A akú radosť by mali tí, ktorým by ich bohatí príbuzní testamentárne poručili značnú časť svojho majetku.
Koľko hrdosti by sa našlo v srdciach ľudí, ktorí by sa dozvedeli z úradného spravodajstva, že sa niekto z ich rodiny dostal na stupeň víťazov vo svete vedy alebo techniky a stal sa tak dobrodincom celého ľudstva...
Ľudia sa vždy horlivo tlačia do blízkosti toho, koho zvelebujú zástupy, a zápasia o kúsok jeho pozornosti, aby sa aj o nich mohlo povedať: Oni sa s ním poznajú...
A my? Keby sme trošku viac uvažovali, tešili by sme sa od rána do večera, každý deň... Veď či má niekto väčšiu moc a širšiu paletu možností pomôcť nám, ako náš brat, Ježiš Kristus? Jeho náuka o správnom živote podáva sa už dve tisícročia ako vrchol všetkých náuk ako taká, ktorou je možné správne riešiť všetky problémy – Solutio omnium problematum Christus est.
Prečo sa teda netlačíme aj my pomedzi zástupy bližšie k nemu, aby nás ľudia registrovali ako jeho blízkych príbuzných? Prečo sa radšej schovávame, akoby sme sa za túto príbuznosť s ním hanbili?
Odpoveď na túto otázku máme v slovách, ktoré on sám povedal žene zo zástupu: Blahoslavení sú tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.
Áno, len títo sú jeho bratmi a sestrami, a potom aj jeho spoludedičmi v otcovom kráľovstve.
Ak bývame často nespokojní a smutní, hľadajme príčinu týchto nepríjemných stavov v tom vedomí, že nie sme ešte dosť Ježišovými príbuznými, jeho bratmi a sestrami, lebo nepočúvame pozorne Božie slovo, alebo, ak ho počúvame, nezachovávame ho tak, ako by sa žiadalo.

Správny vzťah muža a ženy patrí v Cirkvi medzi vážne problémy.
Vystupuje ako problém kde-tu aj medzi tými, ktorí sa rozhodli nasledovať nášho Pána a zostať pre Božie kráľovstvo slobodní.
No nie je to problém, ktorý by sa nedal riešiť.
Pomocou Pánovho príkladu, jeho slova a pomocou jeho milosti je vždy možné zachovať ho.
V cirkevnej náuke nachádzame veľa konkrétnych usmernení na ochranu mravnej čistoty, o ktorú tu predovšetkým ide.
Tieto usmernenia sú vzaté z Pánovho príkladu a z príkladu tých, ktorí tvorili jeho učenícky sprievod.
Vieme, že s ním chodili muži i ženy a on s tým súhlasil, on si to prial. Záujem o osudy Božieho kráľovstva natoľko zaujali ich mysle i srdcia, že sa v Pánovom sprievode medzi obidvoma pohlaviami akoby zabudlo na nároky tela a na jeho chute.
Koncilový dekrét Perfectae caritatis odporúča na riešenie problému muž a žena okrem zaujatia sa Božím kráľovstvom aj úprimné bratské spoločenstvo, kde sa muž stáva bratom a žena sestrou. V takomto vzťahu nachádzajú potom obaja svoj citový doplnok, ale hlavne ten pracovný, kde je žena obdarovaná Bohom schopnosťou vidieť detaily, a muž celok.
Okrem toho všetkého sa pri riešení tohto problému predpokladá vedomie stálej prítomnosti Ježiša Krista a snaha udržiavať si alebo znovu získavať jeho priazeň počúvaním a uskutočňovaním jeho slova, čo sa zaiste nezaobíde bez jeho pomoci, o ktorú ho, pravdaže, treba stále prosiť buď priamo alebo aj prostredníctvom jeho svätých.
Najmä prostredníctvom tej, ktorá je jeho i našou Matkou.

Keď sme boli ešte malí, niektorí sme vo veršovanej modlitbičke k Anjelovi strážnemu takto hovorili: „Telo, svet a diabla premáham a na Tvoje vnuknutia pozor dávam...“
Vtedy sme zaiste ešte nevedeli, že v týchto slovách máme klasický výpočet príčin, pre ktoré sa semeno Božieho slová v nás neujíma alebo, ak sa ujme, nedozrieva až do plného klasu.
Nevedeli sme ešte, že diabol, ako duch pohybujúci sa pod nebesami, snaží sa udupať naše srdce a spraviť z neho tvrdú cestu, ktorá nedovolí semenu Božieho slova zapadnúť do pôdy, kde ho pekelný vták ľahko vyzbiera. A sme potom tí, ktorých sa Božie slovo hlbšie nedotkne, nezakorení sa v nich. Ale potom sa nedivme, ak pri jeho počúvaní nepocítime ani radosť, ani úzkosť... A ak predsa niečo, tak len nudu...
A v detstve sme nevedeli ani to, že svet je protibožská mentalita, ktorá prostredníctvom svojich vyznávačov spôsobuje, že zrno Božieho slova, ktoré počúvame, nemôže pustiť svoje korene do tvrdej skaly, a preto, len čo vzíde, už aj vädne a umiera. Obyčajne pod vplyvom posmechu, ohovárok a prenasledovania.
A nepoznali sme ani ďalšiu príčinu, pre ktorú zrno Božieho slova v nás vzklíči i vyrastie, ale neprinesie úrodu. Nevedeli sme, že je to podľa modlitbičky k Anjelovi strážcovi i podľa tohto Pánovho podobenstva naše telo s jeho chuťou po živote a pohodlí a s jeho strachom zo sebazáporov.
Ťažko povedať, ktoré z týchto nebezpečenstiev pôsobí na našu dušu prv alebo silnejšie.
To je v každom človeku inak.
Nám zostáva úloha zistiť, ktoré najviac pôsobí v nás, že zasiate Božie slovo neprináša očakávanú úrodu.

Veriaci Starého Zákona žili celé tisícročia v nádeji, že uvidia Mesiáša – Osloboditeľa, ktorého im Boh už v raji prisľúbil a ktorého im potom cez patriarchov a prorokov stále presnejšie dokresľoval.
Míňali sa dni, roky i stáročia a Mesiáš neprichádzal. No nádej na jeho príchod žila vo veriacom ľude ďalej.
I stalo sa, že sa naplnil čas a mnohými prorockými predpoveďami vykreslený a ľudovými dodatkami vyzdobený Mesiáš – Osloboditeľ už stál v kruhu dvanástich vybraných mužov a hovoril im: „Blahoslavené sú vaše oči, že vidia a vaše uši, že počujú, čo mnohí spravodliví len túžili vidieť a počuť.“
Ak by sa nás pri týchto slovách, ktoré povedal Ježiš svojim dvanástim zmocňovalo niečo také ako závisť, ak by nám bolo ľúto, že ho nemôžeme vidieť a počuť ako oni, spomeňme si na ďalšie slová, ktoré nám adresoval cez Tomáša. Povedal mu: Blažení sú tí, ktorí nevideli, ale uverili a na koniec ešte na tieto: Ja som s vami až do skončenia sveta...
Je tu teda medzi nami. Je tu vždy a všade, kde sa aspoň dvaja – traja stretneme v jeho mene. A je medzi nami omnoho bližšie a dôvernejšie ako bol medzi Dvanástimi, keď oblažoval ich oči a uši svojou prítomnosťou. Sme údmi jeho Tajomného tela. On je v nás a my v ňom. A o čokoľvek ho budeme z tejto pozície prosiť, dostaneme to. (Mt 18, 19-20) Pravdaže, ak budeme prosiť v jeho mene t.j. v zhode s ním a cez neho Nebeského Otca.
Krivdili by sme Bohu, keby sme si mysleli, že bol k nám menej štedrý ako k Pánovým Dvanástim.
A bola by to rozhodne veľká chyba, keby sme nevyužívali túto možnosť.

Ak nám záleží na tom, aby zrno Božieho slova vzklíčilo a prinieslo hojnú úrodu v našich srdciach a v srdciach tých, ktorých zveril Boh našej starostlivosti, potrebné je najprv preskúmať a potom aj patrične pripraviť pôdu, do ktorej ideme siať.
Pán nedovoľuje hádzať zrno svojho slova hocikam, ako perly pred svine a sväté veci psom.
Siatba jeho slova má byť úspešná, preto hovorí o výbere a príprave pôdy.
Keď posiela svojich učeníkov ohlasovať, že sa priblížilo Božie kráľovstvo, žiada od nich pri vstupe do daktorého mesta, aby v ňom hľadali dobrú pôdu pre svoju siatbu.
Majú sa dopytovať, kto je v ňom hoden, kto má určité predpoklady prijať ich Blahozvesť, ako sú napríklad štyri základné čnosti: sila, múdrosť, umiernenosť a spravodlivosť a znalosť niektorých noriem Starého zákona.
Podľa Pánových vysvetľovaní tohto podobenstva má sa zrno Božieho slova zasiať a potom uchovávať v dobrom srdci.
Evanjelista Lukáš zvolil pod vplyvom Svätého Ducha ako prípravu srdca antický výchovný ideál „kalokagatiu“ – krásu a dobro.
Úspech, prosperita zasiateho Božieho zrna predpokladá teda srdce, ktoré je aj pekné aj dobré.
Ak ho niekde nenájdeme, máme ho vypestovať, čo je zrejme oveľa ťažšie v dospelom veku ako v detstve, kde sa v ňom ešte nezahniezdili zlé návyky a nesprávne názory, kde je pamäť ešte živá a trváca, kde sú poruke viaceré výchovné prostriedky, najmä dôvera dieťaťa voči svojim vychovávateľom a vedomie, že je na nich totálne závislé.
Toto Pánovo slovo je vážnou výzvou najmä pre rodičov, ako prvých a najzodpovednejších vychovávateľov, aby neodkladali na neskorší čas túto povinnosť, ktorá sa im v Božom slove pripína priamo k prvému a najhlavnejšiemu Božiemu príkazu o láske, ktorou máme milovať Boha z celého srdca, z celej mysle a sily a má sa to prízvukovať deťom ráno i večer, doma i na cestách... (porov. Dt 6).
Isté je, že nikto nedá, čo sám nemá.
A preto je isté aj to, že ak sa toto prikázanie neujme v srdci rodičov, ich dieťa sa nikdy ich pričinením nestane dobrou pôdou, ktorá by prinášala tridsať – šesťdesiat – sto násobnú úrodu.

Dávajte pozor na to, čo počúvate – hovorí Pán, aby nás upozornil, že miera našej pozornosti určuje v tomto ohľade mieru nášho poznania, miera nášho poznania udáva mieru nášho správneho konania, a v jeho dôsledku potom aj mieru našej obľuby a odmeny u Boha.
Nakoľko sme v tomto ohľade poslušní nášmu Pánovi, to sa môžeme dozvedieť z toho, či sa vieme dať Božím slovom zaujať, usmerniť a povzbudiť.
Keď otvárame knihu Božieho slova, tým by sme súčasne mali zatvárať knihu našich starosti, spomienok na minulosť i svojich plánov do budúcnosti.
Nič nie je dôležitejšie v našom živote, ako úctivé zmĺknutie pred Bohom, ktorý k nám hovorí úryvkami, vetami i jednotlivými slovami, ktoré čítame vo Svätom písme, kde nie je ani čiarka ani bodka bez svojho významu.
Ba dokonca tu aj pomlčky veľa znamenajú. Sú tu ako výzvy na chvíľku sa zastaviť a zamyslieť.
Božie slovo nás aj pod takouto podmienkou môže viesť akoby za ruku po ceste spásy, na ktorej číha na nás toľko nebezpečenstiev... A sú aj také chvíle, keď nás doslovne strhne dopredu, aby nám zabránilo urobiť nejaký chybný krok.
A ako je to s nami?
Nezabúdajme, že vzpierať sa mu bolo by veľmi ťažkým previnením proti Božiemu Duchu.
Ak by sa nám niekedy zdalo ťažké, ba nemožné splniť ho, verme, že Boh nikdy nežiada, na čo nám vopred nedal silu, čas a prostriedky.
Skúsme to...
Ak sa ním dáme zaujať, usmerniť a povzbudiť, nikdy nebudeme o tejto pravde pochybovať.

Život, vzrast i dozrievanie Božieho zrna v nás závisí od Boha...
Podmienky jeho vývoja zveril Boh človeku.
Platí to najmä tam, kde ide o duchovný život, ktorý sa pojmovo kryje s Božím kráľovstvom v nás a medzi nami, o ktorom hovorí toto podobenstvo.
Božie kráľovstvo, ktoré tu vzniká a vzrastá v jednotlivcoch i v spoločenstvách, je teda vždy dielom dvoch.
Dielom Boha i človeka.
Boh ho zapríčiňuje, človek podmieňuje.
Mali by sme na to stále pamätať pri sebazdokonaľovaní, pri výchove i v apoštoláte.
Áno, Božie kráľovstvo, Boží život v nás a medzi nami je vždy dielom dvoch.
No nie sú dielom dvoch jeho nedostatky.
Tie patria len jednému – človeku. Tie sú vždy naše.
Boh vždy chce v nás kraľovať, my mu však vždy nevytvárame žiadané podmienky.
Okrem toho nám chce toto podobenstvo pripomenúť, že zrod, vzrast i zretie Božieho kráľovstva, toho, ktoré je v nás, i toho, ktoré je medzi nami, deje sa vždy v určitej postupnosti. Najprv klík, potom steblo a nakoniec plný klas.
Tu je preto v každom prípade namieste trpezlivosť a pokoj.
Veď ak je tu klík i steblo, to je znak, že sme zatiaľ splnili svoju úlohu, že sme utvorili pre Božie kráľovstvo potrebné podmienky a treba sa v pokoji chystať na zber úrody, na zachovanie tých nových zŕn, ktoré umožnia ďalšiu siatbu a ďalší jeho rozmach.
Do akej pôdy treba zrno vložiť, to nám Pán povedal vo svojom podobenstve o osudoch Božieho slova.
V tomto nás chce upozorniť, aby sme nepripisovali výsledky na Božej roli sebe, aby sme si nemysleli, že v sebazdokonaľovaní, vo výchove i v apoštoláte závisí všetko len od nás.
Božie kráľovstvo je vždy dielom dvoch.
Kto je pri jeho vzniku a rozvoji prvý a hlavný, malo by nám byť jasné kedykoľvek sa o jeho príchod a rozvoj modlíme alebo namáhame.

Kde sa vzal na roli sveta kúkoľ? – pýtajú sa Boží sluhovia svojho Hospodára.
A On im odpovedá:
Kým ste spali, prišiel nepriateľ a prisial svoj kúkoľ medzi moju pšenicu.
On vždy vtedy chodí a robí mi škodu, keď moji sluhovia spia...
Tento spánok, ktorý ich zachvacuje aj vtedy, keď majú bdieť, má pravdaže svoje príčiny.
Prvá z nich je túžba po pohodlí, ktoré predstavujú dobré jedlá, nápoje, mäkké stoličky alebo ležadlá.
Druhou príčinou tohto krajne škodlivého spánku je tma a v nej nerušené ticho. Keď sa mu sluha oddá, nechce nič vidieť a nič počuť, priviera oči i uši, a nepriateľ chodí po Božej roli a seje kúkoľ kde sa mu zachce.
Treťou príležitosťou, ktorú nepriateľ Božieho kráľovstva rád využíva, je hriešny spánok vo dvojici. A zvlášť na tento nám treba myslieť a chrániť sa ho. Veď kto sa oddáva fantazírovaniu o veciach tela, tým samým stráca záujem o ochranu toho, čo patrí Bohu. Tak totiž čítame v Písme: Živočíšny človek nemá zmysel pre to, čo je Božie.
A na koniec ešte jedna otázka, celkom osobná: A ja som akým strážcom na Božej roli?
Som dosť bdelý aj teraz, keď Pán týmto slovom seje do mňa svoju pšenicu, ktorá má vo mne rásť čistá, bez kúkoľa?

Je veľká podobnosť v názve i v skutočnosti medzi organizáciou a organizmom.
Ale kde je podobnosť, tam je aj rozdielnosť – pripomína múdry Aristoteles.
V tomto prípade stačí vari pripomenúť, že organizácie tvoria a udržujú ľudia, organizmy tvorí a udržuje Boh.
Ale čo si myslieť o Cirkvi, ktorá vzniká a rastie ako organizmus Božím pričinením, ale aj účasťou ľudí, z ktorých sa skladá...
Bolo by zaujímavé a možno aj osožné zaoberať sa touto otázkou.
Ale celkom iste bude zaujímavejšie a osožnejšie dozvedať sa, čím sme my v Cirkvi, v tomto tajomnom Božom kráľovstve na zemi a čím by sme v ňom mali byť.
V prvom rade sme tu ako stavebný materiál. Sme kamene, z ktorých sa Cirkev tvorí.
Ale živé kamene, ktoré tak, ako všetko ostatné, čo žije, potrebujú udržiavať seba, rozmnožovať svoj rod a brániť sa.
V tomto prípade je našou výživou Božie slovo a Eucharistický chlieb. Jej rozmnožovateľom i obrancom je sám Boh.
On ju teda aj živí, aj rozmnožuje, aj stráži, no nie bez našej spolupráce.
Minimum našej účasti na jej živote i raste spočíva v tom, že jej neškodíme ako vnútorní nepriatelia svojimi pohoršlivými nedostatočnosťami alebo prílišnosťami. A že v prípade svojej horlivosti za jej rýchle rozšírenie, nestrácame trpezlivosť.
Organizmy totiž potrebujú svoj čas na rozvíjanie a my pri krízach jej rastu trpezlivosť so všetkými, ako hovorí svätý František Saleský – ale najviac sami so sebou.
Ale ak Cirkev niekde prestáva rásť, či myslíme na tú svoju domácu, skupinovú alebo miestnu, tam sa treba dobre preskúmať, či nie sme na vine aj my.
Niektorí v takýchto prípadoch zakrývajú jej prípadné neúspechy jej organizovaním. Ale niet vari nebezpečnejšieho útoku proti nej, ako je tento. Jean Jacques Maritain nás upozorňuje, že totalita, ktorá je dnes vo svete v plnom rozvoji, požiera všetky organizácie. (Humanisme Chrétien) A teda aj organizovanú Cirkev.

Pán nás v tomto prípade vedie do kuchyne, kde žena miesi cesto na koláče alebo na chlieb.
Ak dá doňho hoc len nepatrný kúsok kvasu, cesto začne ožívať, hýbať sa a pretekať cez okraj nádoby, do ktorej ho žena vložila.
Týmto svojím podobenstvom nám chce Pán ukázať, ako by to malo byť vo svete, v ktorom máme byť aj my ako kvas v ceste.
Máme byť...
No dnes už, žiaľbohu, nie sme.
Svet sa stále viac dostáva do nás i medzi nás a my stále menej naň pôsobíme.
Ale prečo je to tak?
Odpoveď je pomerne ľahká: Nie sme dobrým kvasom.
Máme veľa chýb.
Dve základné a veľa vedľajších, ktoré nás robia neúčinnými.
Spomeňme tu aspoň tie dve hlavné.
Buď sme ako kvas prehriati alebo podchladení.
Prehriati vášňou, napríklad podnikateľskou, karieristickou, nezriedka aj telesnou, ktoré zabíjajú v nás Boží život, život milosti, kvôli čomu sa v nás i okolo nás nič nedeje, lebo „živé je len zo živého“.
Alebo sme podchladení výchovnou alebo apoštolskou neplodnosťou. Znakom tohoto druhého stavu je náš nezáujem o Božie slovo a Eucharistiu, o životy svätých a o pracovné metódy tých, ktorí cez stáročia zohrievali Cirkev svojimi mučeníckymi, misionárskymi, kazateľskými alebo charitatívnymi svedectvami.
Keď vychádzame z tohto kuchynského prostredia, do ktorého nás Pán voviedol svojím podobenstvom a túžime byť pre okolitý svet tým, čím je kvas, ktorý žena zamiesila do troch mier múky, zaumieňme si, že sa s Božou pomocou čím skôr vynasnažíme zbaviť sa svojich horúčok alebo svojich schladnutí.

Dá sa povedať, že pokladom, kvôli ktorému sa treba podľa tohto Pánovho podobenstva všetkého zriecť, je činorodá viera v Božie slovo...
Niekto tento poklad nájde z Božej milosti dlhým hľadaním, niekto náhlym nájdením.
Pán nám tu pripomína, že ak chceme túto hodnotu vlastniť, či sme k nej prišli hľadaním alebo nájdením, musíme si ju kúpiť a pritom za ňu s radosťou čokoľvek zaplatiť. – Toto podobenstvo je názorným doplnkom týchto jeho slov: Kto chce za mnou ísť a nezriekne sa všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.
Tu si treba predovšetkým všimnúť Pánovu pripomienku, že človek, ktorý našiel poklad, ide hneď všetko s radosťou predať...
A potom aj túto druhú, podľa ktorej treba získaný poklad potom ukryť, nájsť na pôde nášho povolania v pokrvnej alebo v duchovnej rodine také miesto, na ktoré by nemal prístup nikto, kto by nás pohoršlivými mravmi, nedobrou náukou alebo aj inak obral o vieru v Božie slovo.
Na obranu tohto najvzácnejšieho pokladu utvárajú sa kde-tu priateľstvá, bratstvá, domy, zóny a spoločenstvá, do ktorých nemajú prístup zlodeji takýchto pokladov.
Dobre by bolo overiť si, či sme ešte aj my plní nadšenia, že sme našli poklad viery v Božie slovo alebo sme už aj my, tak ako mnohí okolo nás, prepadli všednosti a nude.
Ak máme odvahu pozrieť sa na seba i z tohto pohľadu, najľahšie a najistejšie sa dozvieme, akí sme v tomto ohľade z našich ranných stretnutí s Božím slovom a zo skutkov, ktorými sme sa rozhodli cez deň naň reagovať.

Pán nám tu predstavuje našu účasť na konečnej dráme. A predstavuje nás ako účinkujúcich, nie ako divákov.
Prvé dejstvo: more, na ňom vlečná sieť a v nej ryby.
Už sú všetky v nej... Koniec lovu.
Druhé dejstvo: morský breh... na ňom úlovok, ku ktorému pristupujú anjeli, aby urobili výber... Podľa Božieho kritéria delia ryby na dobré a zlé.
Tretie dejstvo: opona padla, aby sa už nezdvihla. Za ňou počuť z pravej strany jasavý spev vybraných; z ľavej zúfalé náreky odhodených.
Koniec predstavenia.
Zmizla sieť, more i jeho brehy.
Prestal motus secundum prius et posterius – prestal čas. Začala večnosť, nehybný pohyb bez zmeny...
Kým toto počúvame, sme zrejme zatiaľ ešte v sieti. Nevieme, či ešte na šírom mori alebo už blízko brehu.
Vieme, čo máme robiť, ako žiť, aby sme sa stali aj my výberom...
Príde čas, keď už nebude čas.
Kým sme tu, tešme sa, že sa ešte môžeme dostať medzi vybraných. A tešme sa aj tomu, že nie sme v tomto úsilí ponechaní sami na seba.
Máme Cirkev, ktorá je tu, aby pomáhala zlým stávať sa dobrými, aby robila výber z výberu a bola sieťou v sieti chrániac nás pred pomiešaním sa so zlými.
To je zaiste krásne vedomie, že sme v Cirkvi, ale treba sa presviedčať, či sme aj Cirkev, či sme s ňou splynuli, či máme jej povahu a plníme jej poslanie... či jej pomáhame meniť zlých na dobrých, začínajúc sebou...
Kto z tých, čo ju tvoria i vedú, by nám to potvrdil?
Čo bežne ľudia o nás hovoria, to nie je celkom spoľahlivé. Na to treba poznať normu, tú Božiu, podľa ktorej nás budú triediť anjeli. A v tej je rozhodujúcim prvkom jednak posudok tých, ktorí nás vedú, a jednak ovocie, ktoré predstavujú tí, čo sú nám zverení doma alebo mimo domu.
O čo by sme sa mohli oprieť, že nie sme len v Cirkvi ale aj Cirkvou?

Čo nového?
Tak začínajú rozhovory pri stretnutiach so známymi. A tak začínajú zo strany poslucháčov aj tie, ktoré sa vedú z ambóny formou homílie. A dávajú túto otázku, hoci len tak v mysli, aj deti, keď rodičia otvárajú pred nimi Malý katechizmus alebo veľkú Bibliu.
Ale táto, ak nie daná, tak aspoň predpokladaná otázka, mala by sa ozvať v duši každého Pánovho učeníka, ktorý ním chce zostať, kedykoľvek otvára neoceniteľnú pokladňu múdrosti Svätého Písma.
Žiaľbohu, dnes je už veľmi málo tých, čo by poznali aspoň zhruba obsah Písma, kde je vždy pre každého niečo, čo si treba nanovo všimnúť, hlbšie pochopiť a praktickejšie vyjadriť.
Mnohí z tých, čo začali pristupovať k Svätému Písmu s otázkou: Čo nového? prisviedčajú, že časti, ponad ktoré prešli predtým veľakrát bez dostatočného záujmu, stali sa odrazu pre nich vzácnou novotou.
Ale my sa nevyvíjame len ako jednotlivci.
Máme rásť v poznávaní a v riešení problémov aj ako celok, za vývin ktorého všetci zodpovedáme. A kvôli tomu sa máme postupne stávať z učeníkov učiteľmi, aby sme tým, ktorí kráčajú spolu s nami dejinami a vchádzajú stále do nových okolností, boli pohotovou pomocou.
Ale tu nejde len o obsah Písma.
Ten je raz navždy daný. To je v poklade Dobrého Hospodára to staré... Staré vzhľadom na ľudskú slabosť vyjadrenú známou vetou: Quotidiana vilescunt. – Všedné dni všetko urobia všedným. Kvôli zovšednievaniu tu musí vstúpiť do hry aj formálne podanie, ktoré by malo byť vždy nové, aby zaujalo poslucháča a udržalo nám jeho pozornosť, a to tak, aby na otázku, či ste všetkému porozumeli, mohli aj nám odpovedať tak, ako Pánovi: Áno!
Učiteľ zákona je len vtedy dobrým hospodárom, keď vynáša zo starého pokladu veci nové.
A z toho nám plynie takýto záver: Nielen konzumovať, ale i dávať. Dávať zo starého pokladu vždy niečo nové.

Keď sa zvečerilo a blížila sa noc, Pán Ježiš vyzval svojich učeníkov, aby prešli na druhý breh. Bolo to po dni, ktorý strávili spolu pri mori, kde musel svoje poslucháčstvo vyzývať slovami: Počúvajte. Kto má uši, nech počúva.
Tieto dve výzvy: „počúvajte!“ a „prejdime na druhý breh!“ platia v určitom zmysle aj pre nás.
Najmä výzvu „prejdime na druhý breh“ treba vziať vážne.
Prejdime teda najprv od nedostatočného počúvania Božieho slova na opačný breh, do úctivej a sústredenej pozornosti, a od jeho teoretického vnímania do jeho praktického uskutočňovania.
A potom prejdime od všetkého, čo sa v Božom slove odsudzuje, ku všetkému, čo sa v ňom žiada, odporúča a schvaľuje: najmä od pýchy do pokory, nakoľko len pokorní dostávajú Božiu milosť.
Prejdime od hnevu a nevrlosti k láskavému zhovievaniu, k trpezlivému, ale pritom činnému čakaniu; od naviazanosti na ľudské mienky na breh oslobodenia sa od nich; od zmyslovej naviazanosti na jednotlivca k dobroprajnej láske ku všetkým; od závisti k žičlivosti; od nadbytočností k tomu, čo je nutne potrebné. Teda od všetkého, čo sa Pánovi na nás nepáči, k tomu, čo chce stále na nás vidieť.
Búrky, ktoré pri takýchto našich prechodoch na druhý breh vyvoláva telo, svet a diabol, bývajú prudké a oveľa nebezpečnejšie ako tie na mori.
Ale počúvajme pozorne: Pán nehovorí „prejdite!“ Hovorí: „prejdime!“
On ide s nami...
A nemyslime si, že o nás nedbá v takýchto situáciách.
Ak sa nám zdá, že spí, nebuďme ho.
Tu treba najprv zobudiť svoju vieru.
Veď keď sme s ním, len zaspatosť našej viery môže byť príčinou nášho strachu.

Možno by sme sa radi opýtali, prečo Pán Ježiš odmietol uzdraveného, ktorý ho chcel nasledovať. Prečo ho poslal domov, aby tam medzi svojimi zvestoval milosrdenstvo, ktorého sa mu dostalo.
Veď z Márie Magdalény vyhnal veľa diabolstiev a ona sa stala jeho učeníčkou...
A vôbec, prečo Pán Ježiš niektorým dovolil, ba niektorých aj pozýval, aby s ním chodili, a prečo iných odmietol.
Na to nemáme inú odpoveď ako tú, že to bola vec jeho poslušnosti voči Otcovi.
Bola vtedy a je aj dnes, keď cez Cirkev, v ktorej žije a pôsobí, niektorým dovoľuje, aby boli jeho blízkymi spolupracovníkmi, niektorých dokonca pozýva a niektorých pritom odmieta...
On prijíma a volá len tých, ktorých mu dá Otec tým, že ich stvorí tak, aby vládali kráčať za ním zblízka na základe potrebného fyzického a psychického zdravia a patričných schopností. Otec im dáva aj možnosti stretnúť sa s jeho Synom a so Synovými učeníkmi, ktorí ho potom vedú v Cirkvi k tomu, aby si pomocou Svätého Ducha vypestovali pravý úmysel a nadobudli vlastnosti, ktoré bude ako nový Kristov nasledovník nutne potrebovať.
Ale aj keď Ježiš nevolá všetkých, aby ho nasledovali zblízka, nenecháva nikoho z tých, ktorých krstom oslobodil od dedičného diabolstva, bez určitého poslania.
Všetci sme napríklad poslaní zvestovať iným, v prvom rade, pravdaže, svojim pokrvným alebo duchovným deťom, milosrdenstvo, ktoré nám preukázal Boh tým, že nás zbavil dedičnej viny a začlenil do širšieho okruhu – do svojej Cirkvi.
Je to zaiste dôležitá otázka, prečo tak robil a robí ďalej, ale dôležitejšia je pre nás tá, ako my plníme všeobecné poslanie ohlasovať Božie činy v tom prostredí a v tom zaradení, do ktorého nás povolal alebo dovolil nám vstúpiť Otcov poslušný Syn Ježiš Kristus.

Tí, ktorí skusujú, čo je to splodiť, donosiť, porodiť, chovať a vychovávať, a pritom sa triasť strachom, či život ich dorastajúceho dieťaťa nezmarí choroba alebo nehoda, ľahko pochopia Jairovu úzkosť.
Ale nie sú bez takýchto starostí a úzkostí ani tí, čo sú povolaní prenášať z generácie na generáciu ten vyšší život, život viery. Keď sa im podarí dostať do niekoho, kto verí len tomu, čo vidí a čo hmatá, život viery, že je tu Boh, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme, a spomenú si, koľko uvažovania, námah i modlitieb bolo potrebné na to, aby sa takýto človek začal prispôsobovať tomu, čo verí, a potom začal vyhrávať zápasy so zmyslovým svetom, zaiste aj takíto stŕpnu, keď zbadajú na svojich zverencoch príznaky duchovného umierania, najmä nehybnosť v zmysle Božích prianí a nechuť prijímať duchovné pokrmy.
Veľmi dôležité je v takýchto prípadoch utekať spolu s Jairom k Ježišovi, pokým dieťa ešte žije, a ešte dôležitejšie je dať si povedať: Len ver... aj keď by umrelo a zostalo nehybne ležať v hriechoch neúcty voči Bohu i ľuďom, nenávisti, nečistoty alebo z klamstiev žijúcej chamtivosti.
Kristus môže všetko v prípade choroby, a môže všetko aj v prípade smrti.
Čo by sa bolo stalo, keby Jairus nebol uveril, keby bol chorý alebo mŕtvy v oblasti viery?
Kristus je jediným zdrojom zdravia i života. Ale aj ktorýkoľvek kresťan môže v jeho mene preniesť tieto dary na iných, pravdaže len cez svoje duchovné zdravie a cez svoj opravdivý duchovný život.
Chceme zachraňovať bratov, sestry, synov a dcéry?
Zachraňujme najprv seba.
Zachraňujme sa od nevery a všetkých jej dôsledkov, ktoré privodzujú choroby ducha i smrť.

Touto príhodou nás Evanjelium vedie k ľahšiemu pochopeniu toho, čo Cirkev vyjadruje slovami: Skrze Krista, nášho Pána... ktorými uzatvára svoje ďakovné, prosebné a odprosujúce modlitby.
Bez spojenia s Ježišom Kristom, ktorý je prostredníkom medzi nami a Bohom, nie je možné Boha úspešne prosiť, odprosovať ho alebo mu ďakovať.
Boh vidí a počúva len svojho Syna a nás v takýchto prípadoch len natoľko, nakoľko sme s jeho Synom spojení ako viničové ratolesti so svojím kmeňom.
Syn nám to sám pripomína slovami: Bezo mňa nič nemôžete – nič nedosiahnete – ani modlitbou.
Keď chceme od Boha niečo získať, musíme hľadať spôsob, ako sa dostať do spojenia s Jeho Synom Ježišom Kristom. V čom nám vždy pomôže Svätý Duch, ktorý nám vnukne, ako sa k Ježišovi Kristovi pretlačiť cez rozličné prekážky, ako sa k nemu priblížiť, dotknúť sa ho, a potom sa cez neho, v ňom a s ním spojiť s Otcom.
Žena zo zástupu je nám tu príkladom i povzbudením.
Poúča nás, že podmienkou účinnosti našich modlitieb je vždy viera v Ježiša Krista ako nášho sprostredkovateľa a zástancu u Otca.
Mnohí v zástupe sa ho dotýkali, mnohí ho doslovne tlačili, ale on odpovedal len na tento jeden dotyk, lebo v ňom bola viera.
Ak cítime, že naše modlitby zostávajú nevypočuté a naše potreby neuspokojené, tu treba hľadať príčinu.
Boh chce pomôcť každému, kto sa dotkne vierou Jeho Syna a spojí sa s ním svojím chcením i konaním ako viničová ratolesť so svojím Kmeňom.

Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi, veľmi záležalo na tom, aby ľudia, ktorí ho vo svojej biede hľadali, mali vieru, že im nielen chce, ale aj môže pomôcť.
Stretnutie s dvoma slepcami je toho tiež dôkazom.
Je ukážkou, aký je mocný a dobrý, keď ho niekto prosí s vierou.
Ale tento prípad so slepcami je zároveň obrazom aj toho, akí my bývame voči nemu.
Zakázal im hovoriť o tom, čo im urobil.
Tak veľa im dal a tak málo žiadal.
No neboli schopní dať mu svojou poslušnosťou ani to málo.
Po jeho zákroku už neboli slepí telesne, ale duchovný zrak nemali ešte v poriadku.
Toho, ktorý ich uzdravil, nevideli ešte úplne. Videli ho už ako mocného a dobrého, no nevideli ho ešte aj ako spravodlivého. Nevideli ho ako Pána, ktorý dáva aj príkazy a zákazy a žiada, aby sa zachovali. Neposlúchli, hoci v tomto prípade išlo o prísny zákaz.
Comminatus – čítame v latinčine, – pohrozil im. A pohrozenie to je už naozaj vážna vec. Pohrozenie susedí už s trestom.
Kristova vážnosť a naše ľahtikárstvo to je naša stále sa opakujúca história. Ak túto skutočnosť berieme naľahko, ak nemyslíme na jej dôsledky, sme zaslepení aj my.
Veď zneužívať Božie milosrdenstvo je predsa len ťažká vina.
Boh sa nedá vysmievať – čítame na ktorejsi stránke Písma.
Bolo by dobré chvíľku pouvažovať o sebe vo svetle tohto Pánovho stretnutia so slepcami a potom sa modliť, aby sme neboli ako oni tam, kde Pán, ktorý nám toľko dal, niečo na znak vďaky od nás aj žiada.

Hospodárom – Pánom žatvy, ktorého máme prosiť o ďalších robotníkov, je v tejto evanjeliovej výzve Nebeský Otec.
Ale čo treba rozumieť pod slovom „žatva“?
Prídeme na to hneď, ak si všimneme aj úvod k tejto výzve.
Čítame: Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách... hlásal evanjelium o Kráľovstve... keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté, ako ovce bez pastiera...
Chcel zachraňovať život tých, ktorých stretal, a preto kázal prosiť Nebeského Otca o takých, ktorí by mu pomáhali zaobstarávať pokrm, ktorým sa život udržuje. Treba, pravdaže, kvôli správnemu pochopeniu tejto Pánovej výzvy myslieť na duchovný pokrm.
Žatva, do ktorej volá týmto nepriamym spôsobom t.j. cez našu prosbu k nebeskému Hospodárovi, zhrňuje v sebe viacero činností.
V prvom rade zber, zachraňovanie čakanej úrody.
Ďalej oddeľovanie zrna od plevy, slamy a kúkoľa, čoho je aj dnes veľmi veľa v knihách preučených teológov a nedoučených rečníkov.
A žatva je aj rozdeľovanie zrna v patričnej čistote na siatie i na konzum pre všetkých, čo sa na nej zúčastňujú.
Že je stále málo robotníkov, ktorí by takto zachraňovali a opatrovali Božiu siatbu, cítiť veľmi zo štatistických údajov, ktoré nám hovoria o trvalom klesaní počtu veriacich.
Niektorí z nás sú osobitne volaní do takejto práce.
Myslí sa tu predovšetkým na kňazov.
Málo ich je počtom, ale podľa svätého pápeža Gregora oveľa menej kvalitou.
No nielen na nich sa tu myslí.
Všetkým nám patrí toto Pánovo volanie k modlitbe za zvýšenie počtu robotníkov...
Ale modlitba bude úprimná a účinná len vtedy, keď ju budú doprevádzať aj zodpovedné skutky.
Veľmi by sa tu hodil obrázok: zopnutých rúk s vyhrnutými rukávmi...

Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.
To povedal Ježiš svojim dvanástim, ale aj všetkým, čo zastávajú v Cirkvi nejaký vyšší úrad, a preto sa volajú apoštolskými pracovníkmi. Obsahom a náplňou ich života má byť stále ohlasovanie Blahozvesti, že sa priblížilo Božie kráľovstvo, ale aj stále pripomínanie, že môžu doňho vstúpiť len tí, ktorí sa mu tiež priblížia, ktorí mu vyjdú v ústrety svojím úprimným pokáním.
Aby sa Blahozvesť ochotnejšie prijímala, dôslednejšie uchovávala a rýchlejšie šírila, dostali tí, čo sú v jej službách, apoštolské právomoci. Môžu a majú uzdravovať chorých, kriesiť mŕtvych, očisťovať malomocných a oslobodzovať posadnutých.
Tieto právomoci dal len tým prvým, ale v širšom zmysle ich môžu aj ostatní uplatňovať na základe svojho krstného a birmovného povolania kdekoľvek, no najmä vo svojich rodinách.
Táto liečivá moc je uložená v Evanjeliu, odkiaľ ju môže vydolovať každý, kto ho prijíma, ohlasuje a dosvedčuje svojím životom.
Samo Evanjelium je liečivé.
Kto ho úprimne prijíma, uzdravuje alebo zachraňuje seba aj iných od mnohých civilizačných chorôb, zapríčinených zlou morálkou, neporiadnou životosprávou, nervozitou z napätí doma i mimo domu.
Evanjeliom sa aj mŕtvi kriesia – tí duchovne mŕtvi. Kto ho prijíma, dostáva sa pokáním k novému životu, čo samozrejme nie je malý zázrak.
A očisťuje aj z malomocenstva tých, ktorí sa pod vplyvom Pánovho slova idú ukázať kňazovi a prinesú predpísanú obetu osobnej zmeny.
A vyháňajú sa ním aj zlí duchovia z jednotlivcov, z rodín, z miest i z krajín, keď sa pomocou Evanjelia napĺňajú Božím duchom.
Nehovoríme to preto, aby sme sa pochválili, čo všetko môžeme aj my ostatní Kristovi učeníci, ale preto, aby sme si uvedomili zodpovednosť za všetky tieto právomoci.
Božie kráľovstvo sa už priblížilo k nám a je na nás, aby sme sa k nemu aj my priblížili pomocou všetkých poučení a povzbudení, ktoré dostávame cez Evanjelium.

Kristov apoštol je robotník, ktorého si zamestnáva i platí Boh. Preto mu Ježiš Kristus hovorí: Nič si neber do služby, ktorú budeš konať. Nič si neber z domu a nič ani od tých, za ktorými pôjdeš od mesta k mestu, od dediny do dediny, od domu do domu... Nič si neber ani do opaska, kde sa ukladajú peniaze, ani do kapsy, kde sa ukladá jedlo, ani do batoha, v ktorom sa nosia rezervné šaty a sandále.
Veď čím iným by si presvedčil tých, ktorých vyhľadáš, že jestvuje Boh, ktorý je bohatý, mocný i dobrý, ktorý ťa posiela a stará sa ti o všetko?
On je taký voči každému, kto hľadá jeho Kráľovstvo. Dá mu všetko, čo potrebuje a ešte pridá aj to, čo je najviac – večný pobyt v jeho nebeskom kráľovstve.
A načo by si chodil od domu do domu, od človeka k človekovi, kvôli čomu by si sa namáhal, ak nie kvôli odovzdaniu viery v láskavú Božiu starostlivosť? A ako inak by si mohol tých, ku ktorým vstupuješ, presviedčať o tejto jeho starostlivosti, keby si mal plný opasok peňazí, hojné zásoby v kapse a všetko možné v batohu?
Viera je vždy z viery a nikto nedá, čo sám nemá.
A potom, je to aj čosi veľmi prirodzené, že apoštol, ktorý nosí ťažký opasok, plnú kapsu a veľký batoh, sa čoskoro unaví, zaobstará si stoličku, k nej úradnícky stôl, na ktorý začnú pribúdať vyžiadané ľudské odmeny za úradné výkony, a keď pod ich vplyvom priberie na telesnej váhe, prestane chodiť z domu do domu, od človeka k človeku a začne slúžiť ako úradník...
Pravdaže, ak bude mať komu...

Náš Pán takto hovorí svojim apoštolom – tým niekdajším i tým dnešným: Keď prídete do niektorého mesta alebo dediny, vypytujte sa, kto je vás tam hoden – kto je vnútorne schopný prijať dobrodenia i požiadavky vašej Blahozvesti.
Kresťanstvo, ktoré spočíva v prijatí a uskutočňovaní Kristovho Evanjelia potrebuje nejaký prirodzený základ. A ono ho aj má... Je ním zákon, ktorý vložil náš Nebeský Otec do každého človeka.
Okrem tohto zákona mu dal aj rozum, ktorým má tento zákon v sebe postupne objavovať, a dal mu aj vôľu, ktorou sa má za jeho zachovanie rozhodovať, a tým sa pripravovať na prijatie toho zákona, ktorý nám dal Kristus v Evanjeliu.
Otcov Základ pre Evanjelium pozostáva zo štyroch takzvaných prirodzených alebo základných čností.
Prvá je vo vytrvalej snahe stále jasnejšie poznávať svoj posledný cieľ, svoje najvyššie dobro a chcieť ho dosahovať odvážne a vytrvalo. A to je sila.
Druhou čnosťou sa na ceste k svojmu poslednému cieľu vyhýba nesprávnym odbočeniam, ku ktorým ho vnútorné alebo vonkajšie vplyvy môžu kedykoľvek zviesť. A to je múdrosť.
Treťou sa snaží žiť umiernene, potláčaním vášní, ktoré by ho mohli viesť k nezdravým prílišnostiam pri uplatňovaní čnosti sily alebo múdrosti.
A aby šiel k svojej méte tak, žeby svojím úsilím neprekážal iným dosiahnuť ju, osvojuje si spravodlivosť.
A práve na tieto štyri základné vlastnosti sa má apoštol dopytovať, keď hľadá podklad pre Blahozvesť Evanjelia, ktorú má odovzdať.
A ako máme my, dnešní kresťania, krstom a birmovkou tiež určení za apoštolov, odovzdávať evanjeliovú Blahozvesť?
Každý svojím spôsobom.
Tí, čo plodia a vychovávajú deti a zdržujú sa doma, snažia sa od ich prvého dňa pestovať štyri spomínané čnosti ako potrebný základ pre Evanjelium, ktoré im potom odovzdávajú svojím príkladom i svojím slovom.
A tí, ktorých si Boh povolal do svojej služby mimo rodiny, majú si počínať tak, ako im to naznačil Pán v tomto svojom slove.

Ja nekradnem, nezabíjam. Aj do kostola chodím. Chodím síce na tretiu dedinu a na spoveď ešte ďalej, ale to je moja vec. Ja si svoje povinnosti plním. Dnes sú také časy... Netreba si pchať hlavu do slučky. Do toho, čo ja robím, deti nenútim, hoci niektorí hovoria, že ich zanedbávam... To je moje krédo, moje vyznanie viery v Ježiša Krista a v jeho Cirkev. Ale aj moje deti, aj tí, čo žijú okolo mňa vedia, že som katolík...
Kto by nepoznal tento postoj mnohých dnešných Pánových učeníkov, žijúcich vo svete?
No On tu žiada omnoho viac. Posiela svojich nasledovníkov aj svedčiť, vyrušovať svojím životom okolie, provokovať ho svojím odlišným hodnotením vecí i ľudí a svojím praktickým postojom k telu, k práci a k hmote. Ale ešte aj inak žiada dávať ľuďom na vedomie, že treba veriť nielen v Krista, ale aj Kristovi.
Mnohí kryjú a zapierajú svoju príslušnosť k nášmu Pánovi aj vymazaním svojho mena z matriky pokrstených, verejným dištancovaním sa od toho, čo odlišuje kresťana od všetkých ostatných, mlčaním pri útoku na jeho Cirkev, pokojným pohľadom na ateistickú brožúru alebo na pornografický plagát.
Tí, čo sa takto správajú, nech čakajú pri Božom súde, ktorý bude viesť na konci vekov sám Ježiš Kristus, že aj on sa k nim takto zachová. Neprizná sa k nim ako k svojim a nič neurobí, aby ich zachránil pre večný život.
Veď to takto aj povedal: „Kto mňa zaprie pred ľuďmi, toho aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“

Pedagogika a psychológia nám opatrne šepkajú každá do iného ucha, čo sa zatiaľ ešte neodvážia povedať úplne nahlas, totiž, že dieťa do desiateho roku patrí predovšetkým matke. Je najviac závislé na jej opatere, na jej láske, ktorú si nárokuje, ale svojím spôsobom aj odmieňa.
Po desiatom roku sa dieťa pod vplyvom vývoja schopností približuje viac k otcovi. Cez neho sa totiž ľahšie dostáva do styku so všetkým, čo ho v rokoch dospievania začína zaujímať.
Po dvadsiatom roku sú rodičia vďační za lásku a úctu dieťaťa a chceli by ju mať takú, aká bola dosiaľ. No zároveň pociťujú, že im dieťa uniká, odchádza postupne do širšej a trvalejšej rodiny. Šťastie, ak je tou rodinou Cirkev, v ktorej žije Kristus, aby tých, čo do nej vstupujú, vedome učil, posilňoval na ceste k poslednému cieľu.
V takýchto prípadoch by sa rodičia mali veľmi tešiť.
Žiaľbohu, vo všeobecnosti tu dochádza k sporu dvoch lások, z ktorých jedna musí rozhodne ustúpiť, a síce láska vyjadrovaná poslušnosťou voči rodičom pred láskou vyjadrovanou poslušnosťou voči Kristovi.
Táto konkurencia vyvoláva v mnohých rodičoch žiarlivosť a nepokoj. Ale práve to je ten meč, ktorým Kristus oddeľuje deti od rodičov, ktorým odtína otcove i matkine nároky, pretože väčšinou kolidujú s jeho nárokmi na srdce mladého človeka.
A tu je Pán neúprosný.
Vie, prečo...
Hlas krvi je veľmi silný raz v rodičoch, raz v deťoch, najmä keď sa poslušnosť tomuto hlasu honoruje a odmieňa materiálnymi alebo aj inými výhodami.
Tu Ježiš Kristus máva mečom svojej autority nad každým, kto chce byť jeho a volá: Kto má radšej otca, matku, brata alebo sestru ako mňa, nie je ma hoden – nemôže byť mojím učeníkom...
Takéto tragédie sú pravdaže možné len tam, kde rodičia nepripravili svoje dieťa, ale ani seba, na tento odchod za Kristom.
V takomto prípade náš Pán adresuje rodičom túto pripomienku: A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi.

Ježiš, náš Pán posiela svojich nasledovníkov ako ovce medzi vlkov a hovorí im: Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice...
Aj keď svätý František Saleský tvrdí, že by nedal jednu holubicu ani za sto hadov, totiž jednu jednoduchosť za sto opatrností, predsa len priznáva, že rád poslúchne Pána, keď mu káže milovať aj opatrnosť.
A tak je to v poriadku...
Hodno si všimnúť, že Pán odporúča najprv hada, potom holubicu.
Najprv opatrnosť, potom jednoduchosť.
A tým akoby nám hovoril: Dajte si pozor, aby ste sa nedostali do pazúrov ľudských šeliem a dravcov, ale ak sa vám to stane, zostaňte jednoduchí. Obidvoje je potrebné, treba však zachovať tento poriadok z poslušnosti voči môjmu slovu.
Ale v čom treba vidieť tú hadiu múdrosť?
Na túto otázku nám dávajú odpoveď vozové hradby kráľa Saula a vojenské tábory českých „Božích bojovníkov“... Hlava v strede, krytá telom a chvost, bez ktorého je možné ešte žiť a brániť sa, až na konci.
Ježiš Kristus od začiatku tvoril zo svojich stúpencov spoločenstvo, ktoré bude mať hlavu – Petra chránenú tými najdôvernejšími a obkolesenú tými najinformovanejšími kvôli dobru celku.
Had, ako symbol opatrnosti, obetuje všetko, celé telo vystaví ranám, aby uchránil hlavu, na ktorú sa v Pánovej Cirkvi útočí nielen smrtiacou zbraňou, ale aj morálnym ubíjaním pomocou pamfletov, ohovárok a osočovaní...
Okrem toho jej možno ubližovať aj zvnútra, neposlušnosťou tela, preťažovaním zbytočnými starosťami, nepresnými alebo i prekrútenými informáciami.
Múdri sme, keď si počíname ako hady, ktoré si vždy bránia hlavu.
A jednoduchí sme, keď niektorých z nás napriek opatrnosti chytia a vyvedú pred vladárov, kde sa nemáme starať, čo budeme hovoriť, ale prenechať túto starosť v jednoduchosti holubice Svätému Duchu.

Náš Pán, Ježiš Kristus, nebol vždy všetkým príjemný, pre tú jednu príčinu, že chcel byť všetkým užitočný.
A príjemnosť a užitočnosť sa málokedy zhodnú.
Tí, ktorí ho pochopili, zostali aj v tomto jeho učeníkmi. Tí, čo ho nepochopili, odišli. Mnohí sa dokonca postavili proti nemu, dávali mu potupné mená a pripisovali spojenectvo s Belzebulom.
Dnes si tu mnohí volia akýsi stred, preto sa usilujú byť každému milí, príjemní, a to aj za cenu, že nebudú užitoční. Nikomu nič nepripomenú, nikoho nepoučia, nenapomenú, hoci v Kristovom príklade i slove je dosť výziev k spasiteľnému poučovaniu i napomínaniu.
Keď ich pozorujeme a zrovnávame ich správanie s Evanjeliom, máme niekedy dojem, akoby chceli byť láskavejší ako sám Kristus. Milo sa každému usmievajú, lichotia mu i prikyvujú. A kde sa to už vonkoncom nedá, tam sa takticky odmlčia. Z toho samozrejme vznikajú v Cirkvi rozličné mienky, ba aj napätia a hádky.
O týchto „dobrákoch“ ťažko povedať, že majú radšej Krista a jeho Cirkev ako seba.
Náš Pán upozorňuje na nich vetou: Stačí, keď je žiak ako jeho Učiteľ a sluha ako jeho Pán.
Bolo by preto dobré, chválitebné, správne, spravodlivé a veľmi užitočné preskúmať sa čím prv v tomto ohľade. Lebo večný Sudca hovorí, že len dobrých odmení.
O týchto „veľmi dobrých“ sa nezmieňuje.
Niekto takýto príliš dobrý môže byť aj veľmi zlý, veľmi škodlivý Kristovmu kráľovstvu na zemi.

Žijeme v pocite zadlženosti voči Bohu, a preto si veľmi radi pripomíname jeho milosrdenstvo, no neradi jeho spravodlivosť, hoci tá je rovnako nekonečná, ako aj jeho milosrdenstvo.
Aj toto miesto z Evanjelia patrí medzi tie menej príjemné. Hovorí sa tu o spravodlivosti Večného Sudcu, podľa ktorej budú mnohí zatratení a len máloktorí spasení.
Hovorí nám to obrazom širokej a úzkej cesty.
Pavol apoštol, ako nástroj Ducha Svätého, nám pripomína, že nás Boh vychováva prísne a v tomto ho máme aj my nasledovať, najmä kde ide o výchovu našich vlastných detí, ktoré, ako pripomína pápež Ján Pavol II. vo svojom Familiaris consortio, „musia výchovou dostať do seba pojem, čo je láska a čo spravodlivosť“.
Ak je rodič v očiach dieťaťa len dobrý, láskavý, milosrdný a všetko odpúšťajúci, dieťa sa vo svojej rozmarnosti navykne všetko od neho čakať, ale ničím sa neodmieňať. A keď mu pre nedostatok síl alebo prostriedkov rodič už nič nebude môcť dať, pohrdne ním a nazve ho zlým.
„Bez spravodlivosti nie je možné lásku ani pochopiť ani osožne vyslúžiť. Výchova v rodine, ktorá je základom každej výchovy, nie je bez týchto dvoch pilierov úspešná“ – dodáva pápež.
Ak sa nám Boh vo svojom slove i vo svojich skutkoch zjavoval od samého začiatku dejín spásy ako spravodlivý a milosrdný, nemyslime si, že ho spoločenským vývojom alebo nejakou tou demokratickou väčšinou donútime zmeniť sa.
Zostane navždy plný láskavého milosrdenstva, ale aj plný prísnej spravodlivosti, v ktorej budeme vydávať počet z každého zbytočného slova, aj z toho, ktorým by sme chceli, či už vo vnútri alebo i navonok, tomuto, o čom hovoríme, protirečiť.
Viera v jeho nekonečnú dobrotu nám vnuká nádej na odpustenie akýchkoľvek našich hriechov. Viera v Jeho rovnakú nekonečnú spravodlivosť vzbudzuje v nás strach, že nám neodpustí ani jeden, ak nesplníme, čo od nás žiada, najmä ak sa o to ani nezaujímame.
Sme slobodní.
Dve cesty pred nami...
Ktorú z nich sme si zvolili, o tom dosť výrečne hovorí náš každodenný život.

Jánov prípad je klasickou ukážkou toho, ako končili proroci v dejinách spásy, ako končia v súčasnosti a ako budú končiť i v budúcnosti.
Pretože ohlasujú a dosvedčujú Božiu vôľu, ktorá je veľmi často opakom ľudskej, pôsobia na svet asi tak, ako soľ na otvorenú ranu.
Sú veľmi užitoční, ba potrební, ale pritom aj veľmi nepríjemní. Svet ich preto neznáša a prenasleduje.
Ale čo sa deje s prorokmi vo všeobecnom svete, to sa deje aj v tom našom osobnom, v ktorom je ešte veľa zmýšľania, rečí i skutkov, ktoré sa nezhodujú s Božou vôľou. Sme akousi skratkou všetkého, čo je okolo nás, akousi miešaninou sveta i Cirkvi, hriechu i milosti, zákona tela i zákona ducha, a potom aj „prenasledovateľmi“ Boha a zároveň aj jeho „prenasledovanými“.
Mal by v nás žiť a pôsobiť Ján, predstaviteľ Božej vôle, Božích plánov, Božieho milosrdenstva i spravodlivosti. Žiaľbohu, veľmi často je prorok v nás už ako väzeň. A to preto, že je v nás ešte kus zlomyseľnej Herodiady, jej hlúpej dcéry a kus kráľovej slabosti.
Zabíjať prorokov alebo ich aspoň umlčovať, či už v spoločenstve Cirkvi alebo aj v sebe samých, je vždy ťažký prečin. To je jedna z najťažších vrážd – zabiť toho, kto ohlasuje a dosvedčuje, čo mu zjavil Boh pre jeho vlastné dobro i pre dobro celku, v ktorom žije.
Dvojako sa zabíjajú proroci: Buď vraždou alebo samovraždou. Vraždou tak, že sa im protirečí, vymýšľajú a privlastňujú sa im chyby, ktoré potom ochromujú silu ich slova a účinnosť ich vplyvu.
Samovraždou sa umlčujú tak, že sa sami odmlčia; buď zo strachu, že budú nepríjemní a prenasledovaní alebo z túžby po nejakých časných výhodách.
Ján je nám tu klasickou ukážkou, ako zostať vernými v plnení zvereného poslania. A pochvala, ktorú o tomto najväčšom narodenom zo žien vyslovil náš Večný Sudca, nech nám je pritom povzbudením.

Niektoré hriechy pochádzajú zo zloby, iné z hlúposti, no najviac je tých, ktorých sa dopúšťame zo slabosti pod vplyvom pýchy, telesnosti alebo chamtivosti.
Predstaviteľom týchto troch hriechov je Herodes.
Slabý bol, keď sa žiadostivým pohľadom zadíval na ženu svojho brata a vzal mu ju i s dieťaťom.
Aj vtedy bol slabý, keď pod vplyvom vína a hrdosti ako vychovávateľ a hlava svojej domácnosti hlúpou prísahou zneuctil Boha.
No najmä vtedy bol slabý, keď z ľudského ohľadu, kvôli žene, kvôli dcére i kvôli opitým dvoranom uväznil a zabil proroka.
Cudzoložstvom zneuctil svojho brata, hriešnou prísahou svojho Boha a nakoniec aj seba, keď toho, ktorého predsa len rád počúval, odovzdal katovi.
My dobre vieme, že hriechy zo zloby sú ošklivejšie v očiach Boha i ľudí, ako tie zo slabosti. Obyčajne sa uchyľujeme k tomuto rozdielu, keď chceme kohosi ospravedlniť. Hovoríme v takýchto prípadoch: To neurobil zo zloby. Bolo to len zo slabosti. A keď ospravedlňujeme seba: Ja som už raz taký, to je moja povaha, však ma poznáte...
A čo na to Pán?
Všimnime si, čo nám povedal vo svojej horskej reči: Kto pozrie žiadostivo na ženu, už s ňou zhrešil...
Aj hriechy zo slabosti sú veľké. A okrem toho aj veľmi nebezpečné. Ospravedlňovaním sa ľahko opakujú a opakovaním prudko rastú...
Ak tomu dosť nerozumieme, poslúchajme nášho Pána. Každá naša nepremáhaná, ba i ospravedlňovaná slabosť končí tak ako u Herodesa.

Možno nám pri čítaní tejto vety z Markovho evanjelia prichádza ľúto, že nemáme možnosť zísť sa k nášmu Pánovi tak ako apoštoli a vyrozprávať mu všetko, čo sme robili a učili, čo sme skúsili ako dobré alebo zažili ako zlé.
Tak veľmi potrebujeme najmä v niektorých okolnostiach dozvedieť sa či to, čo sme konali alebo hovorili, bolo naozaj dobré, či sme si v tej alebo onej situácii počínali tak, ako bolo treba.
Náš Pán myslel aj na tento náš nárok, a preto nám dal aj takúto možnosť uvoľniť sa zo svojich vnútorných napätí, či už radostných alebo bolestných, a nadobudnúť väčšiu istotu, že cesta, ktorou sa uberáme k Bohu, je tá pravá.
Prv, než odišiel do neba, povedal svojim učeníkom: Nenechám vás sirotami...
A nenechal.
Možnosť byť s ním a vyrozprávať mu všetko o sebe máme vždy na dosah. Stačí si len s vierou spomenúť, keď ide o vyrozprávanie sa, na tieto jeho slová: Kde sú dvaja, traja v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi...
Tým, že sa stretáme kvôli nemu a v jeho duchu, vytvárame spoločenstvo, aby sme boli ako jedno srdce a jedna duša, a tým ho pozývame medzi seba a on medzi nás aj prichádza.
A keď potrebujeme jeho usmernenia a ideme v tej istej viere za svojimi predstavenými, znovu sme s ním podľa týchto jeho slov: Kto vás počúva, mňa počúva...
Ak nám je niekedy ľúto, že ho nemáme medzi sebou ako tí jeho Dvanásti, kde je chyba, ak nie v nás?

Apoštoli boli zaiste veľmi unavení, keď sa vrátili z prvých misijných ciest. Veď chodiť po nevychodených cestách, zoznamovať sa s neznámymi ľuďmi a nemať istotu, ako nás kde prijmú, nebýva ľahké.
Okrem toho čítame o nich, že pre množstvo ľudí, ktorí chceli vidieť toho, ktorý bol očakávaním národa, a počuť ho, nemali sa kedy ani najesť.
Boli unavení a taký bol aj ich Majster.
Ale aby im ako učiteľ ukázal, čo robiť v takýchto prípadoch, zavolal ich do samoty, aby si oddýchli, čomu sa zaiste veľmi potešili.
Telo, ktoré je nástrojom duše, ak je v stave únavy, veľmi ovplyvňuje jej výkony. Preto mu v takýchto prípadoch treba vždy dať, čo potrebuje.
Ale keď Ježiš videl aj množstvo tých duchovne unavených a vyhladovaných, ktorí mu pripadali ako ovce hľadajúce pastiera, pripojil k prvej lekcii o potrebe starať sa o telo hneď aj druhú, o potrebe starať sa aj o dušu. A za ňou ešte jednu, túto: čo má prednosť, keď je unavené aj telo, aj duša.
Svojím rozhodnutím dal apoštolom najavo, že duchovné potreby, či sú naše alebo iných, majú prednosť pred telesnými, nakoľko nesmrteľná duša nekonečne prevyšuje svojou hodnotou jej pominuteľnú telesnú schránku.
Obsah je vždy viac ako obal.
A čo sa tu stalo, nedal Svätý Duch zaznačiť do knihy Evanjelia len ako históriu, ale ako zákon, ktorý mali Ježišovi apoštoli zachovávať i vyhlasovať.
Nezabudnime na to, keď naše pokrvné alebo duchovné deti budú duchovne zmorené, keď budú čakať hladné na pokrm pre duše a nás to bude pokúšať dávať prednosť svojmu telu.

Táto scéna pri Genezaretskom jazere nám predstavuje v určitom zmysle budúcu Cirkev, ktorú dnes aj my tvoríme.
Je ukážkou toho, ako by to v nej malo byť.
Svet, v ktorom žijeme a ktorý nás obkľučuje, znázorňuje nám na tomto obraze púšť. O zhromaždený ľud, ktorý duchovne vyhladol, starajú sa Pánovi učeníci. Rozdávajú chlieb, ktorý sa rozmnožuje tým, že sa delí, pričom im v tejto starosti pomáha chlapec s piatimi chlebmi a dvoma rybami.
To je obraz Cirkvi v ideálnom stave, obraz ľudu, ktorý sa zhromaždil okolo Božieho Syna Ježiša Krista preto, že sa ocitol uprostred duchovnej púšte, a preto každý v ňom dáva a robí na záchranu celku všetko, čo má a čo môže, aby nikto v ňom netrpel ani duchovným ani telesným hladom. Pričom Kristus je tu ako sprostredkovateľ Božích darov, ktorý s očami obrátenými k nebu prosí Otca o požehnanie. Odrobiny, ktoré z chleba zostávajú, dotvrdzujú nesmiernu Božiu moc a dobrotu, z ktorej dostávame aj viac ako potrebujeme.
Keď občas prezeráme hromadné fotografie, na ktorých sme aj my, oprieme prst na určité miesto a povieme: To som ja... Skúsme sa nájsť aj na tomto obraze, ktorý nám maľovali evanjelisti.
Kde sme na tomto spoločnom obraze?
Medzi ľudom, ktorý cíti hlad po chlebe Kristovho slova, a preto sa hneď ponáhľa za ním do Kafarnauma, aby si dal vysvetliť všetko, čomu ešte dosť nerozumie.
Alebo sme medzi apoštolmi, ktorí sa prihovárajú za nasýtenie hladného spoločenstva?
Alebo sa vidíme v postave chlapca s piatimi chlebmi ako pomocníka apoštolov, ktorý sa snaží uľahčiť im starosti?
Okolo púšť, v púšti ľud, v ľude hlad po chlebe života...
Vďaka Bohu za tých, ktorí sú ochotní prosiť oň, rozdávať ho i za tých, ktorí im pri tom pomáhajú...
Blažený ľud, ktorý sa snaží takýchto si vyprosiť a vychovať.

Na začiatku verejnej činnosti pokúšal diabol, ktorý vládne svetom, nášho Pána ako jedinec. Vyniesol ho z púšte na vysoký vrch, ukázal mu pozemské kráľovstvá a povedal: Toto všetko ti dám, ak ma uznáš nad sebou – ak sa mi pokloníš...
Vieme, ako to skončilo.
Kristus odmietol politiku ako cestu k rýchlemu úspechu v poslaní, ktoré dostal od Otca. Jemu cieľ nesvätil prostriedky.
A k vláde nad svetom volil tú cestu, ktorú mu prorockými Písmami načrtol Otec – cestu kríža, cestu Muža bolesti.
Diabol sa však nikdy nevzdáva svojich zámerov.
Ak bol na púšti, v ktorej pokúšal Ježiša po jeho krste v Jordáne ako jednotlivec, tu, na púšti pri Genezaretskom jazere, vystupuje už ako množstvo, ktoré bolo okolo Ježiša a cítilo ešte v žalúdku účinky zázračne rozmnoženého chleba a v duši tušenie, že by bolo dobré zvoliť ho za kráľa.
Ten istý diabol tam i tu.
I pokušenie to isté: Staň sa kráľom a prídeš ľahko a rýchlo k úspechu.
No Ježiš hneď zbadal pokušiteľov zámer. Tam poslal diabla od seba. Tu odišiel od neho sám.
Ale čo čítame v Písme, nie je iba história.
Diabol sa nevzdal zámeru dať Ježišovi vládu nad svetom za cenu poklony. Ježiš Kristus, žijúci a pôsobiaci vo svojej Cirkvi, je preto i ďalej vystavený tomuto nebezpečnému lákaniu.
Patrilo by sa z času na čas preskúmať, či diabol aj cez nás ako jedincov alebo ako určitý cirkevný celok nepokúša Pána k rýchlemu úspechu vo svete, k úspechu bez kríža.
Tak čo?
Politika alebo Boh?
Cesta rýchleho úspechu alebo cesta kríža?
Keď vieme, že je medzi nimi spor, majme pred očami Kristov príklad.

Diabolstvo, ktoré po rozmnožení chleba zaútočilo na Ježiša Krista cez ľud, neobišlo ani apoštolov. Vtedy ešte veľmi pozemsky chápali jeho kráľovstvo, o ktorom im hovoril, a preto si mysleli, že už nadišla chvíľa, aby sa uskutočnilo.
Vieme, že Ježiš, náš Pán vždy rešpektoval slobodu tých, ktorí sa rozhodovali nasledovať ho. Preto dosť silno kontrastuje s týmto jeho postojom to, čo tu čítame.
Evanjelista píše: Prinútil ich...
Veríme, že ho k tomu viedla len láska k tým, ktorých miloval až do konca, až do krajnosti...
Láska je taká; vie niekedy aj prinucovať, prikazovať a zakazovať... Robí tak vtedy, keď chce chrániť tých, na ktorých sa vzťahuje, pred nebezpečenstvom, a oni ju ešte nechápu. Veď či nerobíme tak aj my vo svojich pokrvných rodinách, keď ide o naše ešte malé deti?
A či nerobí tak aj Cirkev voči svojim duchovne nedospelým, ktorí sú pre svoju nerozhľadenosť a povrchnosť v nebezpečenstve pomýliť, ba i stratiť sa? Dôkazom tejto jej starostlivej lásky je najmä zbierka právnych kánonov, v ktorých je veľmi veľa príkazov a zákazov.
Treba sa nám aj na Pánovo počínanie, vyjadrené slovami: Prinútil ich... dívať cez prizmu zodpovednej lásky.
Keby sme robili inak v čase ohrozenia našich nedospelých detí, ale aj silno pokúšaných dospelých bratov a sestier, boli by sme síce dobrotivými, ale nie dobrými rodičmi a pokrvnými alebo duchovnými súrodencami.
Dobrý rodič alebo brat bude vždy aj dobrým vychovávateľom, ktorý vie, v ktorých situáciách je potrebné nasledovať v tomto Ježiša Krista, ktorý predsa hovorí tým, ktorí mu povedali „chcem ísť za tebou“: Ak chceš, tak musíš. Ak chceš ísť za mnou, musíš sa naučiť poslúchať. Lebo len ten ide za mnou, kto ma miluje a miluje ma len ten, kto zachováva moje prikázania.

Vo svete sme ako na rozbúrenom mori; na vlnách nečistých vášní, sporov a bezohľadných nervóznych zhonov za hmotou, vždy plní strachu, že nenadobudneme, po čom túžime, a stratíme, čo máme – nakoniec aj to meno, ktoré nosíme po Kristovi.
My kresťania máme žiť kdesi nad tým, v zóne viery v Ježiša Krista.
No nie tak, že by sme to všetko nevideli, alebo že by sa nás to nedotýkalo...
Nočná scéna na mori, ktorú sme práve sledovali, je ukážkou toho, čo sa s nami deje, keď strácame vieru v Krista a čo máme v takom prípade robiť.
Aj my sa prepadáme do mora, ktorým sa vo Svätom písme neraz predstavuje ríša zla; konkrétnejšie: prepadáme sa do sveta, ktorý nás obklopuje.
A príčiny takýchto nehôd?
Aj tie sa nám v tejto scéne naznačujú. Býva to raz vietor telesných vášní, ktoré nás ženú do sveta, inokedy vietor strachu z nenormálnosti a z posmechu tých, ktorých je väčšina a ktorí tvoria to more okolo nás s vlnami ohovárok i prenasledovania.
A ako sa vyslobodiť z takýchto nebezpečných situácií?
Treba sa čím prv prestať spoliehať na svoje vlastné sily, na svoje plavecké schopnosti a natiahnuť ruku smerom k Majstrovi a spolu s Petrom volať: Pane, zachráň ma!
Len takto – vierou v Kristovu silu i dobrotu – sa môžeme dostať znova nad hladinu, na ktorej sa nám treba stále držať.
Kristus určite zasiahne a v Petrovej duši i v celej loďke, ktorá predstavuje v tomto prípade Cirkev, sa udomácni pokoj.
Nemali by sme zabúdať na tento obraz, keď nás Pán nechá na rozbúrenom mori chvíľku samých, aby nás odskúšal.

Diabol je vytrvalý; nevzdáva sa toho, o čo zápasí, tak ľahko ako my...
Keď sa Ježiš vyhol diablovi odchodom do samoty, skryl sa do ľudu, ktorý ho po zázračnom rozmnožení chlebov chcel spraviť svojím kráľom a hnal tento ľud za ním pomocou odvekej túžby po chlebe a senzáciách na druhý breh Genezaretského jazera.
No Ježiš poznal túto jeho taktiku.
Bola mu osobne známa zo stretnutia na púšti, kde ho navádzal, aby urobil z kameňov chleby. Privítal preto tých, ktorých diabol za ním prihnal, slovami, nápadne podobnými tým, ktorými odbil diabla na púšti: „Nielen zo samého chleba žije človek, ale aj z každého slova, ktoré pochádza z úst Božích.“ A potom pokračoval: Nedychtite len za pominuteľným pokrmom, starajte sa predovšetkým o ten, ktorý ostáva pre večný život. A ten vám dá Syn človeka prostredníctvom svojho slova. Ak ho prijmete, budete žiť naveky...
Možno aj my spolu s Pánom v prítomnej chvíli odsudzujeme po chlebe a zábavách túžiace zástupy, ktoré sa ponáhľali za ním na druhý breh Genezareta. A spolu s nimi odsudzujeme aj tie, ktoré dnes tiahnu za kýmkoľvek, kto im tieto dve hodnoty aspoň sľúbi.
Je isté, že aj hmotný chlieb, ktorým sa živí pominuteľné telo, je nejaká hodnota, ale o koľko vzácnejší je ten, ktorým sa živí duša... Veď aj sám Pán nás učí prosiť nebeského Otca každý deň o pokrm pre telo. Ale nás aj varuje, aby sme pre starosti o hmotný chlieb nezabudli na ten, ktorým je jeho slovo.
Sami vieme na základe svojej osobnej skúsenosti, ako často sa nám tá odveká túžba, hlásiaca sa slovami: panem et circenses – chlieb a zábavy, zamieša do modlitby, ktorou vyjadrujeme svoj vzťah k Pánovmu slovu... a ako často pre starosť o hmotný chlieb zanedbáme potom živiť sa tým, ktorý sa nám dáva pre večný život.

„Povedali mu: Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ – totiž také, ktoré si Boh praje a dáva na ne aj príležitosť aj silu.
A Ježiš im odpovedal, že treba veriť v toho, ktorého im Boh poslal ako svojho Syna a prijať jeho príklad i slovo za svoju životnú normu.
Veď ako je Bohom Otec, tak je ním aj jeho Syn.
Len tak sa môžu ľudské skutky stať Božími a zaručiť človeku večný život.
Stanú sa Božími svojím dôvodom. Veď Ježiš neprišiel, aby konal svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ho poslal.
Budú takými i cieľom; veď On pri všetkom svojom počínaní má na mysli vždy len Božiu slávu.
A budú takými i svojím pôvodom, veď on je Boží Vinič a my, ak niečo môžeme, tak len tým, že sme s ním spojení ako jeho ratolesti.
Ak si uvedomujeme, že zaručene dobré, trvalé a záslužné sú iba tie skutky, ktoré konáme preto, že ich chce Boh, budeme zaiste skúmať:
– či hľadáme pri každom svojom skutku Božiu vôľu, alebo len tú svoju, i keď pritom prosíme, aby nám pomáhal splniť ju...;
– či plníme Božiu vôľu pre jeho väčšiu slávu, alebo len pre svoje osobné uspokojenie;
– či si nemyslíme, že môžeme niečo hodnotné a spásonosné vykonať aj bez vnútorného spojenia s Ježišom Kristom, ktorý je naším vínnym kmeňom a my jeho ratolesťami.
– A či sa preto spytujeme, keď máme čosi dôležitejšie vykonať, či sme v stave milosti a ak cítime, že nie, či sa oň usilujeme nejakým úkonom kajúcnosti.

Mnohí sa počali, ale sa nenarodili.
Mnohí sa narodili, ale hneď aj umreli.
Mnohí, čo sa narodili, žijú, ale nič nevedia o tom, že ak chcú prejsť bránou telesnej smrti do nového, neporovnateľne krajšieho života, musia sa ešte raz narodiť.
No sú aj takí, ktorí sú dostatočne poučení o všetkom, čo treba, aby dosiahli večný život, ale chýba im viera, ktorá je tým druhým narodením.
A veľa je takýchto? Veľmi veľa...
Väčšina...
Možno si tu niekto z nás pohladí znepokojené svedomie a povie si: Ale veď ja verím... Verím v Boha Otca, v Ježiša Krista jeho Syna a verím aj vo Svätého Ducha.
„Aj diabli veria, že je Boh“ – pripomína apoštol Jakub – „a sú zatratení...“
Viera sa musí nejako aj prejaviť, musí sa nejako aj navonok vyjadriť.
Bez toho je mŕtva...
A čo je mŕtve, nemôže dať život.
Živé môže povstať len zo živého...
Treba teda nielen veriť v Boha, nielen to, že existuje, ale veriť aj Bohu, ktorý, ak žiada od nás skutky, ktoré prevyšujú naše sily a schopnosti, dáva každému aj silu na to, čo od neho žiada.
A to znamená aj to, že mu treba dať všetko, čo žiada a nič si nenechať zo svojho názoru, nič zo svojej morálky, nič zo svojho času a nič ani z tých príjemností, ktoré spomaľujú alebo aj znemožňujú naše nové narodenie pre večný život.

A všetkých bude učiť sám Boh – hovorí Učiteľ z Nazareta... Zrejme najprv o tom najdôležitejšom, t.j. o sebe.
Každému povie o svojej existencii i o vlastnostiach svojho bytia.
Najprv dielami svojich rúk.
Výškou hôr a šírkou morí povie každému o svojej veľkosti a sile.
Pestrosťou našich lúk a záhrad o svojej kráse.
Obdivuhodnou usporiadanosťou vesmírnych telies o svojej múdrosti a všetkým, čím sa živíme a odievame, o svojej láskavej starostlivosti o každého z nás.
Ale ako stvoriteľ, usporiadateľ a udržiavateľ všetkého nezjavuje nám len to, čím je, ale aj to, čo od nás chce.
Veď nás nestvoril len tak pre nič za nič; nevyvolal nás z ničoty do existencie len z akéhosi rozmaru. Každý z nás má v jeho pláne nejakú úlohu, nejaké poslanie, nejaký cieľ...
A tieto druhé tajomstvá, tajomstvá svojej vôle, zjavuje nám cez to zariadenie, ktoré my voláme svedomím. V ňom máme základné normy správania sa voči nemu, voči sebe a voči blížnym.
A ten, čo sa dá poučiť tým, čo je okolo nás i v nás, príde ku mne – ubezpečuje nás Ježiš Kristus.
A potom?
Potom bude takého on sám učiť.
Každému bude osobne hovoriť, kto príde k nemu od Otca. Bude ho postupne oboznamovať s cestou spásy svojím príkladom i slovom. Po svojom odchode k Otcovi nás učí. A veľmi konkrétne. Hovorí nám skrze svojho Svätého Ducha vo svojej Cirkvi o všetkom, čo máme robiť a čoho sa zbaviť, aby sme dosiahli večný život.
Naozaj?
Celkom iste. Ak veríme v jeho slová, ktoré povedal svojim apoštolom a ich nástupcom: Kto vás počúva, mňa počúva, a keď mňa tak aj môjho Otca, ktorý ma poslal.

Všetko, čo stvoril Boh tam úplne na začiatku, bolo mŕtve. Také bolo slnko, zem i moria. Ale nič z toho nebolo bez významu. Malo poslúžiť tomu ďalšiemu tvorstvu k rozvoju.
Lebo to, čo Boh ďalej tvoril, malo už život.
No nie v rovnakej miere.
Rastliny boli napríklad bez pohybu a bez citu. Kým zvieratá sa už aj hýbali, mali už aj cit na sebaobranu a na výchovu potomstva.
No človek dostal omnoho viac. On nielen že bol stvorený ako najdokonalejší Boží tvor na zemi, ale on o tom aj vedel – bol si toho vedomý.
Boh ho stvoril na svoj obraz tým, že mu dal aj rozum a slobodnú vôľu. Ba ponúkol mu napokon ešte aj taký život, aký má on sám, život bez konca, ktorý sa nemíňa ani dňami, ba ani rokmi, a pritom je niečím takým, čo oko nevidelo, ucho nepočulo a do ľudského srdca nevystúpilo.
Okrem toho sa Boh postaral aj o spojenie, o most, ktorým by tento jeho večný život mohol postupne prechádzať od neho k nám. Urobil tak prostredníctvom svojho Syna, ktorý nám povedal: Kto bude jesť moje telo a piť moju krv, bude mať v sebe tento večný život...
Tí, čo to prvý raz od neho počuli, nerozumeli, a pretože mu ani neverili, keď im to zopakoval, šomrali a odišli...
No niektorí zostali a pretože mu verili, čakali na vysvetlenie, ktoré im dal, ale až v tej noci, keď bol zradený, keď vzal chlieb, do ktorého sa vložil i so svojím večným životom a o ktorom im povedal: Toto je moje telo...
Ale ako je to, že mnohí, čo prijímajú tento chlieb, nejavia známky toho Kristovho nového života...?
A vysvetlenie?
Chyba bude najskôr v tom, že delia Krista, že ho neprijímajú aj v jeho ďalších dvoch prítomnostiach. Neprijímajú ho celého. Možno ho neprijímajú v tej jeho prítomnosti, ktorú vyjadril pred svojimi apoštolmi: Kto vás prijíma, mňa prijíma... alebo v tejto ďalšej: Čo ste jednému z mojich najmenších bratov urobili, to ste mne urobili...
Podľa všetkého tu treba hľadať hlavnú príčinu, pre ktorú necítiť ešte v ich počínaní prejavy toho života, ktorý je vrcholom všetkého, čo Boh vo svojej láske mohol človeku ponúknuť.

Kde sa čistejšie žije a úprimnejšie verí, tam kostol ešte prevyšuje svojou jednoduchou krásou všetky ostatné budovy.
A tak je to správne... Veď bol postavený pre oltár, oltár pre bohostánok a bohostánok so svojím príslušenstvom pre hostiu...
Keď takto hovoríme, môžeme v niekom vzbudiť dojem, akoby v tomto rade účelovej závislosti boli len samé veci. Kostol je celkom iste vec, aj oltár, aj bohostánok... No tu sa treba zastaviť. Lebo Hostia uložená v bohostánku už nepatrí medzi veci...
To je už osoba – druhá božská. Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý vzal na seba podobu bieleho chleba, aby mohol byť pre nás zároveň Hostiou i Hostiteľom, Darom i Darcom, Pokrmom i Živiteľom našej duše.
Je to zaiste tvrdá reč pre tých, ktorí nemajú vieru.
Ale býva neraz taká aj pre niektorých z tých, čo iba slovami dosvedčujú, že sú veriaci, ktorí síce vchádzajú do Božieho domu, ale nepristupujú k prestretému stolu, na ktorom predkladá Boh pre dobro našich duší vo svojom Synovi seba samého.
Aký nevkus! Aká tuposť!
Čo si asi myslí Pán o takýchto návštevníkoch jeho hostiteľskej siene a ako asi reaguje na podobný postoj?
Pravdepodobne len tak, ako to urobil kráľ v prípade tých, čo podľa jeho podobenstva odmietli prísť na svadobnú hostinu jeho syna.
Niektorí hostia prídu síce do Božieho domu, ale len tak, akoby sa chceli ospravedlniť, že nemôžu s ostatnými zasadnúť k prestretému stolu pre tú alebo onú príčinu... a preto si ani neprinášajú svadobné rúcho.
No sú aj takí, čo prijmú predložený pokrm večného života, ale ho prijmú tak, že im nie je na osoh, ale na škodu, nie na večný život, ale na večnú smrť.
Pristupujú k Božiemu stolu presýtení dobrotami tohto sveta.
Kristus sa už vo svojej láske k nám nemohol hlbšie ponížiť. Keď zostúpil z nebeského trónu, stal sa človekom, dal sa posmievať i zmárniť na kríži a potom kvôli nám vziať na seba podobu chleba, podobu neživej veci, s ktorou môže človek zaobchodiť, ako sa mu zachce...
Žiada si tu niekto ešte viac?
Ak áno, nedostane nič.
A ak predsa niečo, tak len večnú smrť.

„Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac už s ním nechodili...“
A či je to dnes inak?
Nebolo to múdre ani pekné. Ale tí prví boli čestnejší, ako mnohí dnešní, ktorí sa pri ňom držia len zo zvyku, kvôli deťom, kvôli pokoju v domácnosti, kvôli rodinnej tradícii, a kto vie ešte kvôli čomu...
Pápež Pavol VI. pokladá týchto takzvaných matrikových kresťanov za vážnych nepriateľov Kristovej Cirkvi a myslí, že by bolo z ich strany čestnejšie a pre Cirkev osožnejšie, keby z nej hneď odišli, ak sa nemienia čím skôr opraviť. (Porov. Evangelii nuntiandi b. 56)
Pre nášho Pána, Ježiša Krista, je identita, totožnosť kresťana, jeho učeníka, najvyššou hodnotou.
On nehľadí na náš počet.
„Keby bol na svete iba jeden jeho stúpenec – hovorí Henry Ghéon vo svojej dráme Tri múdrosti starého Wanga – aj toho by chcel mať Kristus takého, aký má byť“.
On stojí pevne na každej svojej požiadavke aj za cenu, že zostane úplne sám.
Dokazuje to otázkou, ktorú adresoval tým najvernejším z jeho verných, keď sa ich opýtal po odchode ostatných: Aj vy chcete odísť?
Ani jeho Dvanásti mu nerozumeli, presne tak, ako tí, čo radšej odišli, ako by mohli a mali jesť jeho telo a piť jeho krv...
Ale verili.
Verili, že je to možné a nutné...
Peter preto povedal za všetkých: Pane, ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života.
Nie je možné všetky jeho slová vysvetliť, lebo nie je možné všetky rozumieť.
Ale je možné a potrebné všetky veriť.
A viera začína presne tam, kde aj zmysly, ba už aj rozum zostávajú bezradne stáť.
Sú to chvíle, kde musí Kristov učeník povedať tým, čo stoja okolo, i keď to zostane pre nich nepochopiteľné, ba niektorým i smiešne: Mám svoj názor, ale nesúhlasím s ním, radšej sa opieram s Petrom o Krista, lebo len on má slová večného života.

Je mnoho chorôb telesných, duševných i duchovných...
Prvé dva druhy sú vždy nepríjemné.
Tie tretie má človek vo všeobecnosti rád.
Ochotne sa poddáva lákavým pokušeniam a milým návykom a nerád sa zbavuje príjemných naviazaností. Kvôli čomu sa usilovne vyhýba ľuďom, ktorí by mu chceli pomôcť duchovne ozdravieť. V tomto sa podobá žobrákom svätého Martina, ktorí údajne utekali pred týmto svätcom zo strachu, že ich uzdraví a že už viac nebudú môcť žobrať.
Ježiš Kristus sa aj nás pýta, a najmä v takýchto prípadoch: Chceš ozdravieť?
Ak chceš, môžeš... Som pri tebe ako vrcholná láska a všemohúca sila. Preto chcieť v tomto prípade znamená aj môcť.
Možno už aj my hlivieme tridsaťosem rokov vo svojich duchovných chorobách.
Ale Kristus stojí pri nás; osobitne teraz, keď čítame tento evanjeliový príbeh a pýta sa každého z nás: Chceš?
Možno mu odpovieme ako ten pri betsatskom rybníku: Neminem habeo – Nemám človeka... Nemám duchovného lekára, ktorý by ma vyviedol z biedy.
Nezabúdajme, že Boh vedie človeka cez človeka, a preto je pápež Pius XII. rozhodne za to, aby každý, kto chce duchovne ozdravieť, našiel si lekára v osobe duchovného vodcu.
Je pravda, že sú aj zázračné stretnutia s Kristom. Ale na tie sa veľmi nespoliehajme. Viac myslime na Cirkev, v ktorej nám Kristus po svojom odchode do neba dal všetko – aj duchovných lekárov.
Miesto toho, aby sme čakali na zázračné ozdravenia, radšej ho prosme, aby nám dal odvahu hľadať si takého človeka.
I tu zaručene platí: Kto hľadá, nájde.
Možno jedného z tisíc, ako hovorí František Saleský, alebo jedného z desaťtisíc, ako radí Terézia z Avily. Ale jedno je isté: kto hľadá, nájde.

„Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie...“
Ležať v chorobe a v osamotení tridsaťosem rokov a nemať nikoho, kto by dodával aspoň nádej na normálny, zdravý život, nie je maličkosť.
Ale je ešte aj niečo oveľa horšie, pred čím varoval Ježiš toho, ktorému nepriniesol iba nádej, ale hneď aj veľmi rýchlu pomoc.
Keď mu hovoril o tom niečom ešte horšom, čo by ho mohlo postihnúť, myslel na smrť v hriechu, myslel na večnosť v mukách bez nádeje na zmenu.
Ale pritom si nepredstavujme ani Ježiša Krista, ani jeho nebeského Otca ako dozorcu, ktorý len na to striehne, ako nás prichytiť pri čine a potrestať.
Nebeský Otec a jeho Syn spolu so Svätým Duchom to je najistejšia zdravotná trojka...
Ak nám niekedy predpisujú alebo aj podávajú trpké lieky, tak len preto, aby nás zbavili duchovných neduhov a zachránili pred večnou smrťou.
Ale tým nie je povedané, že by nedbali na spravodlivosť.
Výzva: Nehreš už! aby ťa nepostihlo niečo horšie... nám pripomína, že sa nebeský Lekár stane raz aj naším sudcom a vymeria nám bez milosrdenstva trest, akému sa nevyrovná ani tridsaťosem rokov na lôžku porazených bez akejkoľvek ľudskej pomoci. Veď ide o večné ponorenie do krajnej bolesti.
Za hriech, ktorý je odmietnutím nekonečnej Božej dobroty a zneuznaním nekonečného Božieho majestátu, môže byť v zmysle Božej spravodlivosti len nekonečné pykanie v mukách, nekonečné, čo do času, intenzity i trvania.
Keď občas trpíme osamotením, nepochopením, neúspechmi, rozlúčkou s ľuďmi nám osobitne drahými, stratou živobytia alebo zdravia, nezabúdajme, že sú to len Božie lieky. To nie sú tresty. Koho Boh miluje, toho krížom navštevuje – hovorievali naši veriaci predkovia. Ak si to uvedomíme, naše utrpenie stratí svoje ostrie a naša tvár nadobudne jasnejší vzhľad.
No pritom nikdy nezabudnime na radu, ktorú dal Pán uzdravenému pri rybníku: Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie...

„Otec nesúdi nikoho... Všetok súd odovzdal Synovi.“
Prečo?
Najprv preto, že norma Božieho slova, podľa ktorej budeme súdení, nebola z didaktických a pedagogických dôvodov ešte hotová. Stalo sa tak až potom, keď v plnosti času prišiel medzi nás Ježiš Kristus, ktorý nám oznámil, že neprišiel Zákon zrušiť, ale doplniť... A tie doplnky Zákona uvádza slovami: Starým bolo povedané... Ja vám však hovorím...
Ale aj preto odovzdal Otec súd Synovi, aby podoprel Jeho autoritu, keď sa kvôli nám ponížil, vzal na seba ľudskú prirodzenosť a stal sa nám podobným vo všetkom, okrem hriechu. Pokladaný bol iba za človeka a to zastieralo jeho slávu, ktorú mal u Otca od začiatku.
Niektorí z ľudí si ho málo ctili, niektorí ním dokonca pohrdli.
A tak je to podnes.
Mnohí dnes pochybujú, či bol vôbec Bohom, a veľa je aj takých, ktorí si myslia, že taký, akého ho poznáme z jeho slov a skutkov, ani nežil...
Pán tu na vykorigovanie takýchto chybných postojov pripomína sám, že jemu dal Otec všetok súd preto, aby si ho každý ctil, aby sa ho ten, kto nedozrel v láske k nemu, aspoň kvôli vlastnej záchrane bál...
A na koniec je vhodné všimnúť si ešte aj tieto jeho slová: Ja nesúdim nikoho. Moje slovo vás súdi.
Azda pochopíme z tohto, čo sa tu povedalo, aké dôležité je pozorne počúvať každé jeho slovo.
Osobitnou pozornosťou vtedy, keď nám hovorí, čo treba robiť a čoho sa treba chrániť, aby sme obstáli pred Synom, ktorému Otec odovzdal všetok súd.

Predstavme si nadprirodzený život ako veľkú jednotku a za ňou dlhý rad núl...
Jednotka nech nám predstavuje to jedno potrebné a nuly za ňou to, čoho sa možno a treba zriecť. Čím viac núl – zrieknutí, tým väčšia hodnota a istota jednotky.
Hodnotu jednotke dáva Syn z toho, čo dostal od Otca
Ako?
O tom nás informuje on sám...
Cez svoje slovo. Ono je tým plodivým dotykom, dávajúcim život tomu, čo v nás umrie ako hodnota, ktorým sa aj my z duchovných mŕtvol stávame duchovne živými bytosťami.
Čas tohto oživovania, tohto duchovného kriesenia pre niektorých z nás už prišiel, pre niektorých ešte len prichádza.
Prišiel už pre tých, ktorí už jeho slovo počúvajú, prijímajú a podľa neho žijú.
A prichádza pre tých, ktorí ešte nevyšli v ústrety jeho slovu s dostatočne dobrou vôľou, ktorí jeho slovo iba počúvajú, ale neuskutočňujú.
Stáva sa neraz, že toho, kto odkladá s prijatím Pánovho slova, pohltí náhle hrob.
Keď myslíme na túto eventualitu, malo by nás toto pomyslenie pobádať k tomu, aby sme sa dali čím prv oživiť a zúrodniť Pánovým slovom. Lebo príde deň, hovorí ďalej Ježiš Kristus, ktorý nás všetkých prebudí a vyvedie na svetlo takých, akých nás do seba uzavrel hrob.
Tí, ktorí boli duchovne oživení Božím slovom, pôjdu pre svoje dobré skutky do večného života, ktorý dostanú od Otca prostredníctvom Syna. A tí druhí, ktorí môžu mať všeličo dobré, ale bez základnej jednotky nadprirodzeného života, pôjdu do večnej smrti.
Je veľmi dôležité prijať a žiť Pánovo slovo...
Každé...
A teda aj toto, ktoré sme práve vnímali.

„Ako môžete uveriť vy, ktorí sa navzájom oslavujete a nehľadáte slávu, ktorú dáva len Boh?!“
Tak hovoril náš Pán svojim oponentom niekde v blízkosti jeruzalemského chrámu v druhom roku svojho verejného účinkovania...
Tieto jeho vážne výčitky by sme si mohli pre ľahšie pochopenie a pre svoj súčasný stav aj takto vyjadriť:
Vám nejde o to, čo myslí o vás Boh. Vám stačí k spokojnosti, ak vás pochvália ľudia.
Preto sa potešujete vzájomnými lichoteniami a uspokojujete sa slovami tých, čo vašu neposlušnosť, napríklad voči tým, ktorých vám Boh dal, aby vás viedli, nazvú odvahou alebo obranou ľudskej dôstojnosti, vaše úniky od pravdy v bežnom živote šikovnosťou, v oblasti Svätého písma exegetickou zdatnosťou a v oblasti správnosti a spravodlivosti právnickou zbehlosťou.
Vy si ctíte tých, ktorí vám schvaľujú rozvody v mene ľudskej slobody, smilstvá a nečistoty v mene osobnej a spoločenskej hygieny a ktorí hnusné eutanázie a ešte hnusnejšie aborcie zaraďujú do oblasti prevzácnych novodobých výdobytkov.
Ak si v tomto všetkom navzájom prikyvujete, navzájom sa oslavujete a navzájom si v tom pomáhate, akože potom môžete uveriť Bohu, ktorý dáva uznania, pochvaly a odmeny práve za opak toho, čo vy robíte alebo aspoň schvaľujete?
Aj keď inými slovami, ale približne toto hovoril Ježiš, náš Pán, zákonníkom a farizejom niekde v blízkosti jeruzalemského chrámu.
A čo by dnes povedal nám?
Ako by hodnotil naše kritériá, podľa ktorých si vyberáme priateľov a podľa ktorých si oni vyberajú nás?
Čo sme pocítili pri týchto Pánových slovách?
Výčitky alebo pokoj?
Ak sme cítili pokoj, môže to byť veľmi dobré.
V tom prípade by sme boli v poriadku...
Ale môže to byť aj veľmi zlé, napríklad preto, že sme tieto vážne Pánove slová počúvali veľmi roztržito.

Človek prirodzene túži po uznaní, chce vyznieť, chce obstáť v očiach ľudí; aspoň nechce v ich mienke zaostať za inými.
Preto rád napodobňuje a rád aj poslúcha tých, ktorých si mnohí vážia a dobre o nich rozprávajú.
Ak nájde vo svojom okolí viac takých, ktorí sa mu v tom podobajú, utvára akýsi klub „slušniakov“, ktorí sa navzájom predchádzajú zdvorilými úklonmi, milými osloveniami a príležitostnými darmi.
Ak takýto klub zabudne pre tieto vzájomné pozornosti na kultúru srdca, dostáva sa na duchovnú plytčinu a odtiaľ do bezduchého formalizmu.
Deje sa tak najmä v oblasti osobnej hygieny, v oblasti medziľudských vzťahov a potom aj v oblasti náboženských úkonov.
Umývame si napríklad ruky, aj keď ich máme čisté, len aby iní videli, že sme ako sa patrí.
Vchádzame v určitej pravidelnosti do verejných bazénov kvôli zdraviu, hoci práve odtiaľ si môžeme priniesť nákazu. Pri umývaní tela si neraz zašpiníme dušu. Ideme tam alebo onam – ako hovoria Taliani – per vedere et essere visti, vidieť a dať sa vidieť, lebo aj iní tam chodia, pretože dnes je to už tak a my nechceme za žiadnu cenu zaostávať. Na verejných kúpaliskách dávame najavo, že sa nebojíme vody a nebojíme sa ani mlynského kameňa, ktorý náš Pán radí uviazať každému pohoršujúcemu na krk a ponoriť ho do hlbín...
My nie sme ako niektorí: úzkostliví, rigorózni, ba až fanatickí.
My chceme byť ako iní... Veď čistým je všetko čisté...
Do cudzieho domu vchádzame podľa platných požiadaviek spoločenského správania s úctivými poklonami, s naštudovaným obdivom bytových zariadení, možno i so srdečnými objatiami, hoci máme v srdci niekedy plno povýšenectva a v hlave možno plno zlých zámerov. Veď čo by si o nás pomysleli domáci a čo by potom mohli rozprávať tým, na ktorých mienke nám tak veľmi záleží.
Pri určitých príležitostiach píšeme pozdravné listy s titulmi a osloveniami, hoci miestami v nich povolí zdvorilosť a v jej trhline sa kde-tu objaví jej pravý opak... Ale to sa tak patrí. Tak to musí byť...
A toto sa pravdaže prenáša potom aj do náboženskej oblasti. Ideme do zhromaždenia, kde sa modlíme i spievame... Veď sa tak patrí... A tak sa to aj robí. To je zvyk, tradícia, ba niekde aj predpis. Nebudeme predsa na hanbu stáť, keď si iní kľakajú, nebudeme mlčať, keď iní spievajú...
Nezabudnime, čo nám tu hovorí Boh cez svojho proroka: Tento ľud ma ctí iba ústami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa. No nezabudnime ani na výčitku, ktorú všetkým takýmto vonkajškovým ľuďom adresuje prorok všetkých prorokov, Boží Syn Ježiš Kristus: Božie prikázania opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov...

Podľa prvého a najhlavnejšieho Božieho prikázania si máme ctiť a milovať Boha z celého srdca, z celej mysle a zo všetkej svojej sily a blížneho ako seba samého.
Boh je v tomto prikázaní na prvom, človek až na druhom mieste.
A je len prirodzené, že Bohu ponúkame svoje služby a dary ako prvému, pričom neraz úplne zabúdame na človeka, čo je pravdaže veľká chyba...
A tak nedáme nič ani Bohu, pretože vo svojej sebestačnosti a bohatosti nič nepotrebuje a blížnemu nedáme nič preto, že naňho zabudneme.
Človek si od nepamäti riešil tento problém tým, že daroval Bohu, čo mal rád, tým, že to spálil ako obetu alebo daroval na údržbu chrámu, ktorý bol vždy v priamom súvise s Bohom.
Z tejto horlivosti zachovať prvú časť hlavného Božieho príkazu vyvinula sa časom nedbalosť v zachovávaní jeho druhej časti, ktorá znie: A blížneho tak ako seba samého.
A z tejto nedbalosti sa potom vyvinulo aj rodinné chytráctvo, ktoré sa označovalo slovom Korban.
Korban bol dar, ktorý človek obetoval chrámu, aby si tým naklonil Boha, pričom zámerne obišiel aj toho svojho najbližšieho blížneho, akým bol dožívajúci otec alebo matka.
Starý Zákon pominul, ale človek zostal takýmto nábožným chytrákom kde-tu aj v novom. Preto nezabudnime na túto zvláštnu Božiu logiku: Nemôžeš dať Bohu ako Bohu nič, ak mu to nedáš cez človeka. Takýto je vnútorný súvis medzi prvou a druhou časťou jeho hlavného prikázania. Preto by sme nemali nikdy vynechávať zo svojej pozornosti, ktorá celá patrí jemu, tých, ktorých nám káže ctiť a obdarúvať darmi a službami..
Opačné počínanie pokladá náš Pán za chybné, ba trestuhodné, čo nám jeho apoštol Ján pripomína slovami: Ako môže niekto povedať, že miluje Boha, ktorého nevidí, ak nemiluje brata, ktorého má pred sebou?
A na záver malé poučenie.
Slávka sa pochválila babičke, že dostala od ocka dve koruny. Mal to byť milodar na výzdobu jasličiek.
To bolo cestou do kostola.
A cestou naspäť...?
Babička, ja som dala do jasličiek len jednu korunu.
A tú druhú?
Za tú ti kúpim chlieb. Veď si už ani včera nemala čo jesť...

Chceli by sme byť ako sa patrí a nejde to...
Roky sa namáhame urobiť aspoň nejaký ten krok dopredu no zisťujeme, že stojíme stále na tom istom mŕtvom bode.
Nie sme spokojní so sebou my sami, a nie sú spokojní ani iní s nami.
A čo je najhoršie, ani Pán Boh, ktorého preto neraz prosíme: Zmiluj sa, Bože, a odpusť...
Keď pred neho predstupujeme v modlitbe, a to aj v takej, v ktorej ho práve prosíme o odpustenie, nevydržíme dlho bez roztržitosti a netrpezlivosti.
A keď sa stretáme s ľuďmi, nevieme sa na niektorých ani pokojne pozrieť, kým od iných nevieme odpútať svoj zrak.
Zverené úlohy dlho odkladáme a príliš rýchlo ukončievame.
Nemáme zatiaľ osvojenú správnu mieru ani v odpočinku ani v jedle.
Keď nás niekto osloví, nevieme začať a keď začneme, nevieme prestať.
Smutní sme, že nemáme, čo majú iní, a keď to dosiahneme, chceli by sme, aby od závisti zosmutneli zas oni.
Zlí sme, mrzí nás to a občas sa pokúšame o zmenu.
No nejde to.
A ani vám to nepôjde – hovorí nám náš Učiteľ a Pán – pokým si nezmeníte srdce.
Ako je úlohou fyzického srdca nasávať krv zbavenú živín a vysielať do celého tela tú, ktorá mu nesie pokrm a teplo a s nimi život, tak nejako vyzerá a funguje v nás aj ten neviditeľný duchovný princíp, na ktorý myslí Pán, keď žiada od nás zmenu...
Ak je toto duchovné srdce pokazené, všetko v nás kazí.
Ak je v poriadku, všetko ozdravuje a usporaduje.
Teraz povedzme, od čoho sa v nás tento duchovný princíp kazí a čím sa napráva.
Obyčajne začína jeho skaza v mladosti, kde sa začnú hlásiť o slovo vášne, ale rozum a vôľa nie sú ešte dosť pripravené čeliť im. Mladý človek zatúži po niečom, čo patrí telu, a potom za tým aj siaha. Svedomie, ako-tak sformované, mu hovorí: Nemal by si... Boh, ktorý je nad tebou, si to nepraje a ľuďom, ktorí sú okolo teba, to škodí. Mladý človek hľadí na všetko cez prizmu svojej záľuby. Ak sa k tomu pridajú reči jemu podobných a knihy obsahujúce pomýlenú „teológiu“ tela, sexu a slobody, skaza je predo dvermi. Hnevá sa na tých, ktorí mu oponujú, závidí tým, ktorí ho predbiehajú v priazni u ľudí, ktorých preto začne ohovárať, aby sa obhájil, ponižovať, aby sa povýšil a premeriavať si nenávistným okom kde – koho.
A je tu ešte možná zmena?
Kým žijeme, vždy je možná. Vyoperovaním srdca, toho kamenného a transplantáciou toho živého a teplého, ako by poradil Ezechiel. Pričom môže byť chirurgom len Boh a skalpelom na obidve strany ostrým ten meč, ktorý priniesol na svet Kristus – meč od neho prijatého a s jeho pomocou uskutočneného slova.

Kananejská žena s krikom prosila Ježiša, aby jej uzdravil chorú dcéru. No Ježiš jej neodpovedal.
Zvláštne!
Ale nie ojedinelé...
Mnoho takýchto dcér i synov je dnes vo svete... Jedni sú posadnutí vášňou nečistoty, druhí neposlušnosťou voči vrchnostiam, vzdorovitosťou a odporom voči rodičom, neznášanlivosťou voči súrodencom, a čo je najhoršie, neochotou namáhať sa o nejakú zmenu k lepšiemu.
Rodičia, ktorí cítia ešte v sebe kúsok zodpovednosti za tých, ktorých splodili, odskúšavajú doma rozličné výchovné metódy, a keď to k ničomu nevedie, idú za pedagógmi, psychológmi i za psychiatrami.
Chyby dieťaťa sa množia, k starým pribúdajú nové.
Veriaci rodičia majú ešte niečo v rezerve – pohľad hore, k Bohu, ktorý všetko môže...
Začínajú sa modliť.
Ale Boh mlčí a diabol ďalej vyčíňa.
Prečo asi?
Zaiste preto, že sa kričí na nášho jediného prostredníka Ježiša Krista z duchovnej diaľky.
Ak sme pohania svojím životom, vzdialení od neho zmýšľaním i skutkami, ak sme Kananejci, nereaguje, ani vtedy nie, keď za kričiacich orodujú tí jeho najbližší.
Treba sa mu priblížiť ako kananejská žena. Ale ako inak, ak nie vierou, ktorá začína vždy pokorou?
Tá je tu nutná.
A len tým, čo ju majú, dáva Boh svoju milosť...
A potom, Boh nie je náš sluha, aby hneď spĺňal hocijaké naše priania.
Ale vždy rád pomôže, ak sa z Kananejcov staneme veriaci a z pyšných pokorne prosiaci.
Inak by sme dlho kričali.
Dlho a márne.

Je viac spôsobov, ktorými vyjadrujeme svoj pozitívny vzťah k Bohu, a potom zrejme aj viac druhov modlitby, ktorá medzi týmito spôsobmi zaujíma popredné miesto.
No nie všetky druhy modlitby sú správne.
Presviedčame sa o tom napríklad vtedy, keď dlho prosíme Boha o niečo, a vyslyšanie neprichádza, hoci máme z Božej strany pevné uistenie, že „kto prosí, dostane“.
Svätý Augustín nás tu upozorňuje známou slovnou hračkou na chyby, ktoré pri modlitbe robíme. Hovorí: Mali, mala, male petimus – Zlí sme, o zlé veci prosíme a zle o ne prosíme.
Týchto chýb sa dopúšťame vtedy, keď naša modlitba nestojí na Božom slove, keď je podnietená a ovplyvňovaná len našimi prirodzenými citmi a našimi čisto ľudskými záujmami.
Len počúvaním Božieho slova dostávame správny pohľad na modlitbu. Len s jeho pomocou sa dozvedáme, či to, o čo prosíme, je v zhode s Božou vôľou a či sme mu milí – Boh totiž hriešnikov nevypočuje, a konečne, či je naša modlitba aj dosť úctivá, pokorná a vytrvalá.
Ak nebudeme počúvať Božie slovo, ak budeme voči Bohu hluchí, budeme aj nemí – nebudeme vedieť, čo mu v modlitbe povedať.
Jeho Syn a náš Pán nám tu prichádza na pomoc svojím: Effeta – Otvor sa!
Otvor sa dovnútra i navonok.
Otvor sa Božiemu slovu dovnútra, aby mohlo do teba vojsť. Sprístupni mu svoje srdce. Až keď ti ho ono naplní, začneš hovoriť. Lebo z hojnosti srdca hovoria ústa. Až to bude potom modlitba, ktorú Boh rád vyslyší.
Uzdravenie hluchonemého z Evanjelia by nemalo zostať ojedinelým prípadom...
Chce sa ešte veľakrát zopakovať v modlitebnom živote každého z nás.

Z prečítanej evanjeliovej state sa dozvedáme, že náš Pán mával aj veľmi príkladných poslucháčov.
Niektorí nás veľmi zahanbujú.
Napríklad tí, ktorí ho tri dni vydržali o hlade a smäde počúvať v púšti.
A nebolo to iba niekoľko nacvičených exhibicionistov. Bolo tam štyritisíc mužov, celý zástup, ktorý musel kvôli tomuto stretnutiu prekonať veľké vzdialenosti.
Akí sme malí, keď sa k nim prirovnáme..!
My nemusíme ďaleko cestovať, aby sme ho počuli. Stačí pár krokov a máme knihu jeho slova v ruke. Nemusíme znášať nočný chlad a dennú horúčavu púšte. Nemusíme sa báť, že budeme hladovať my alebo tí, ktorých na niekoľko dní opustíme. Sme predsa doma...
On sám prichádza k nám, aby sme ho mohli počúvať, uvažovať nad tým, čo hovorí, zaznačovať si, čím sa nás osobne najviac dotkol a naplánovať v pokoji miesto i čas splnenia požiadavky, ktorú položí na nás svojím slovom.
Vo všetkom vychádza dnes prostredníctvom Cirkvi v ústrety svojim poslucháčom, a predsa ich má tak málo...
A v dôsledku toho aj málo ohlasovateľov, najmä tých úspešných.
Ak sa opýtame, čím vedel k sebe toľkých tak silno pripútať, evanjeliá nám dávajú takúto odpoveď: Bolo mu ich ľúto – mal ich rád. Bál sa o ich životy, o ich zdravie, najmä však o spásu ich duší.
Ak sa dáme presvedčiť, že aj nás miluje tak, ako ich miloval, určite sa aj my započúvame do jeho slova, v ktorom časom môžeme aj my pocítiť tlkot jeho milujúceho srdca.
A to je zmysel toho, že siahame po knihe jeho slova a uťahujeme sa s ňou do niektorého tichého kúta nášho obydlia.

Nikto z nás nemá takú veľkú hlavu, aby mohol do nej poukladať všetky potrebné vedomosti a registrovať aspoň tie najdôležitejšie osobné potreby. A preto sa nám často stáva, keď sa niečím plne zaujmeme, že nám vypadne z pozornosti niečo, čo by nemalo.
A je to chyba, najmä ak to, na čo zabudneme, je dôležitejšie ako to, čomu sme sa plne oddali.
A práve túto chybu vyčíta náš Pán farizejom a saducejom.
Vedeli podľa vzhľadu oblohy dopredu určiť, aké bude na druhý deň počasie, ale nevedeli vypozorovať z Ježišových slov a skutkov, že vekmi túžobne očakávané Božie kráľovstvo je už na obzore.
Nepodobáme sa im v niečom aspoň tak trochu?
Tu aj trocha môže znamenať veľa.
Meriame si napríklad poctivo stúpanie a klesanie krvného tlaku, alebo stav ortuťového stĺpca na teplomery, ale pritom nám ani na um nepríde, ako stúpa alebo klesá naša vnútorná teplota, naša úcta a pozornosť voči Bohu alebo naša horlivosť v konaní dobrých skutkov voči blížnym. Ak je to dnes zlé, čo z toho môže byť zajtra..?
Keď niektoré naše dieťa neznáša poriadok a disciplínu a stále množí svoje rozmary, myslíme na to, že o nejaký čas príde do našej rodiny búrka?
Ak náš dorastajúci syn alebo dcéra s radosťou vykĺzne večer z domu a po návrate mlčí, nemyslíme na to, že nám môže pripraviť nemilé prekvapenia?
Keď sa o predstavených v Cirkvi rozširujú pohoršlivé reči, neuvažujeme, že v krátkom čase začne v Božom ľude klesať dôvera voči ním a s ňou potom aj všeobecná mravnosť?
Nemyslíme, že porno obrazy znázorňujú to, čo medzi nami potichu už je alebo ak ešte nie, tak v dohľadnom čase bude? A že zbúranie jedného Božieho príkazu, najmä takého, ako je šiesty, môže narušiť stabilitu aj ostatných?
Ak bedlivo pozorujeme vedľajšie javy na geografickom, kultúrnom, ekonomickom alebo politickom obzore, ale práve preto zabúdame sledovať vývoj Božieho kráľovstva v nás i okolo nás, vôbec by sa nepomýlil, kto by nám povedal, že sme farizeji.

Nie sú natoľko dôležité naše majetky, domy, diplomy, vplyvné známosti a vôbec všetko to, čo si tak vysoko ceníme.
Dôležitejšie je to, čo sme, ako to, čo máme.
„Ale sme len to, čo sme pred Bohom. Nič viac a nič menej“ – pripomína nám svätý arský farár.
Len Boží pohľad a Boží súd o nás je rozhodujúci. Nie to je pravda, čo si my o sebe myslíme, alebo čo o nás hovoria ľudia.
Keby sme si zakladali na tom, čo si my o sebe myslíme alebo za čo nás pokladajú ľudia, mohli by sme sa časom zaradiť medzi farizejov, ktorých náš Pán nemal rád.
Farizej je spokojný sám so sebou a len o to sa stará, aby mal dobré meno aj pred inými. Preto všetko, čo robí, robí len kvôli ľudskému uznaniu, kvôli ľudskej obľube, obdivu a chvále.
Farizej sa málo zaujíma o to, čo povie o ňom Boh, čím pravdaže odsúva Boha z prvého miesta na druhé, na tretie... alebo oňho vôbec nestojí.
Lenže Boh, ak nie je prvý v našom myslení, v našich slovách a konaní, prakticky nie je pre nás Bohom. Z toho nám vychádza, že farizej je vlastne bezbožný ateista, ktorý si pritom vonkajšími náboženskými úkonmi snaží udržať úctu a vážnosť u ľudí.
Je to teda ateista pod rúškom nábožnosti... Niekto veľmi falošný a nebezpečný.
A to „Beda!“, ktoré mu Pán adresuje, má tu svoje zdôvodnenie.
Vedľa tohto nebezpečného farizejského kvasu stavia Pán pred oči svojim učeníkom aj druhý kvas – ten Herodesov.
Farizej klame, Herodes zabíja deti, prorokov i apoštolov, a tak obidvaja spolu predstavujú toho, o ktorom Pán hovorí, že bol vrahom od začiatku a nikdy nestál v pravde.
A viac už vari netreba o tomto dvojitom kvase hovoriť.
Pánovo slovo: Chráňte sa ho... by nám tu malo stačiť.

Uzdravenie slepca z Betsaidy nám pripomína tri stupne nášho duchovného vývoja.
Na prvom stupni poznávame životné hodnoty predovšetkým citom, zmyslami. Človek pokladá za dobro len to, čo je príjemné. V dôsledku toho sa často mýli, sklamáva a je nútený s bolesťou sa opravovať. Takýto duchovný slepec, poháňaný len svojimi chuťami a odpormi, nie je schopný dostať sa sám ku Kristovi – lekárovi. Potrebuje niekoho, kto by ho k nemu doviedol ako toho pri Betsaide a aby sa zaňho prihovoril.
Keď toto hovoríme, nemôžeme nemyslieť na rodičov, ktorí výchovou privádzajú svoje dieťa ku Kristovi a v modlitbe sa prihovárajú zaň, aby mu vyprosili duchovný zrak.
Po stretnutí s Kristom a po niekoľkých zásahoch prostredníctvom Cirkvi do jeho mysle a srdca sa dieťa začína dívať na okolitý svet pohľadom pozostávajúcim z rozumového poznania ale ešte aj z citovej tmy, v ktorej vidí ľudí ako stromy. Nepozná ešte rozdielnosť, aká je medzi vecami a ľuďmi. Raz obdivuje človeka, inokedy ho veľmi ľahko opúšťa kvôli nejakej veci.
Tu je potrebný ešte jeden Kristov zásah.
Otvorenie očí pre svetlo viery, v ktorom sa každý človek javí ako vrcholný tvor Boha stvorený na jeho podobu a povolaný stať sa skrze jeho pravého Syna Ježiša Krista adoptovaným Božím dieťaťom, jeho súrodencom i spoludedičom.
Nie je tu bez významu ani okolnosť, že Ježiš po vyliečení pri Betsaide nedovolil slepcovi vojsť do dediny. Akoby nám tým chcel naznačiť, že tí, čo z Jeho milosti získali svetlo viery, nemajú vchádzať do prostredia, v ktorom predtým žili, kde by sa im pohľad mohol znova zakaliť a začiatočnícka viera by sa im mohla ľahko pomiešať s rozumom, ba aj s citom.
Majú si nájsť nové prostredie, ktoré v takýchto prípadoch nemôže byť iné ako Kristova Cirkev.
My vieme, že Kristus za poslušnosť tým, ktorých vyliečil, sľúbil ešte jedno ďalšie otvorenie očí – to konečné, blažené videnie všetkého a všetkých i samého Boha tvárou v tvár.

Za koho ma pokladajú ľudia? – opýtal sa Ježiš učeníkov po mnohých dňoch svojho pôsobenia vo vyvolenom Božom ľude.
Nekládol im túto otázku kvôli prieskumu verejnej mienky.
Išlo mu o to, aby si tí, čo boli okolo neho, uvedomili, čo všetko obsahuje poslanie, ktoré má od Otca.
To, čo mu povedali, bolo naozaj potešiteľné.
Vedeli na základe pozorovania, že je v očiach ľudu pre svoje učenie a svoje zázračné skutky niekto skutočne veľký. Niekto taký, ako bol Ján Krstiteľ, Eliáš, Jeremiáš, alebo niekto iný, ktorého im poslal Boh.
Ježiš bol spokojný, veď zatiaľ ani nechcel byť v očiach ľudu niečím viac.
Potom sa obrátil s tou istou otázkou na svojich učeníkov: A vy ma za koho pokladáte? Vy, ktorí ste stále so mnou a budete raz pred ľudom o mne svedčiť...
Ty si Kristus, Syn živého Boha, vyriekol Peter s istotou, čo ostatní možno len tušili.
Tu sa Ježiš znateľne potešil.
Blahoslavený si Šimon, syn Jonášov, dobre si ma počúval a dobre aj pozoroval. Ale nemal by si tú istotu, s ktorou si to povedal, keby si nebol počul aj Otcov hlas. Čo máš, máš od Neho cez oči, uši, ale hlavne cez vnútorné zjavenie.
Svätý Cyprián nás presviedča, že Christianus alter Christus – Kresťan to je druhý Kristus.
A akú odpoveď by sme asi dostali, keby sme sa v zmysle tohto výroku my pýtali ľudí, medzi ktorými žijeme a pracujeme?
Pokladali by nás za niečo súce a pozoruhodné?
A čo by nám odpovedali na otázku: Za koho ma pokladáte vy, ktorí so mnou dennodenne žijete, pozorujete ma a dosť dobre poznáte?
Mali by ľudia z nášho okolia odvahu povedať: Ty si syn živého Boha... adoptovaný síce, ale syn, v mnohom podobný tomu jeho jedinému pravému...?
Alebo by radšej sklonili hlavu a mlčali?

Ja ti hovorím...
Ja, o ktorom si práve povedal, že je Boží Syn.
Preto vezmi moje slová ako reč Toho, ktorý nikoho neklame a nikoho nesklame.
Čo ti poviem, bude absolútne pravdivé a naveky platné.
Počuj ma teda:
Ty si Skala...
Ty si ten pevný bod, ktorý má v mojom pozemskom kráľovstve všetko spevňovať a podopierať tou istotou, v ktorej si prehlásil, že pochádzam z Boha ja a skrze mňa všetko, čo vám hovorím a čo konám.
Na tebe postavím svoju Cirkev...
Na pravde, ktorou si sa zjednotil so mnou a na odvahe a istote, s ktorou si ju vyriekol... Z tejto základnej pravdy o mne bude moja Cirkev odvodzovať všetko, čo bude učiť a čo bude žiadať od tých, ktorí do nej patria.
Tebe dám kľúče...
Od Cirkvi, od Božieho kráľovstva na zemi, v ktorom musí každý získať občianstvo a až do smrti si ho zachovať, ak chce raz vstúpiť do môjho nebeského kráľovstva.
Kľúče od brány do Božieho kráľovstva na zemi budeš mať ty. Pred kým ju otvoríš, tomu sa otvorí aj tá, čo vedie do nebeského kráľovstva. Pred kým ju zavrieš, nedostane sa dnu.
A kritérium rozoznávania?...
Otvoríš každému, kto uverí v slovo, ktoré si ty o mne povedal a bude sa ku mne podľa tohto slova aj správať.
Brat, sestra, nebolo by dobre vážne pouvažovať nad týmto rozhovorom, ktorý mal Pán so svojimi učeníkmi pri Cézarei Filipovej?
Bez tejto udalosti by sme totiž ťažko pochopili, kto je Kristus, kto je Peter a kto sú jeho zástupcovi, ktorých si máme ctiť a poslúchať.

Učeníci dosiaľ iba tušili, že ich Majster je niekto veľmi blízky Bohu. No v Cézarei Filipovej sa dozvedeli, že skutočnosť vysoko prevyšuje ich tušenia.
Ježiš, ich Učiteľ, je pravý Otcov Syn, a teda sám Boh, ktorý žije medzi nimi v ľudskom tele.
Apoštoli istotne zatúžili aspoň trošku sa uvoľniť z tohto radostného napätia, vyrozprávať sa a urobiť svojou blahozvesťou radosť aj ostatným, ktorí tiež očakávali Božiu spásu...
Ale Ježiš im tu nariadil prísne mlčanie...
A dôvody?
Predstava Mesiáša ako osloboditeľa z politického jarma bola príliš hlboko zakorenená v Božom ľude. Ťažko by ho pochopili ako osloboditeľa od hriechu, ktorý prehrá boj so synedriom i s Rimanmi a zomrie, aby vzal so sebou do hrobu túto ich vžitú predstavu a vzkriesil spolu so sebou novú, tú pravú.
On, práve On mal oslobodiť ľudí od osobných vín pomocou ich pokánia a tak utvoriť okolo seba nový vyvolený ľud Boží.
Nakoľko boli v tom čase ešte aj sami apoštoli postihnutí tou falošnou predstavou o Mesiášovi ako pozemskom vladárovi, boli by Ježišove plány iba zahmlili a poplietli.
Nám sa tu ponúka otázka, či aj po Kristovej smrti a po jeho vzkriesení dosť smelo a jasne hovoríme o jeho a našom víťazstve prostredníctvom jeho a nášho kríža...
Odpoveďou na túto otázku nám môžu byť smútky, ktoré občas prežívame preto, že musíme niesť kríž svojej choroby, opustenosti, neúspechu, neuznania, možno i prenasledovania.
K osláveniu máme aj my, adoptovaní Boží synovia, ísť len tak, ako šiel ten pravý, prvorodený: Per crucem ad lucem – Cez kríž ku svetlu.

Kde sa zjavil Ježiš Kristus ako Boží Syn, tam sa hneď prihlásil aj jeho protivník Satan, aby mu prekážal v diele, ktoré mu zveril Otec.
Len čo po krste v Jordáne doznel nad ním Boží výrok: „Toto je môj milovaný Syn...“, už aj vkĺzol za ním do púšte, aby ho tam odvádzal od cesty, ktorú mu naznačil Otec cez prorokov, a ponúkol mu rýchlejšiu a ľahšiu.
Je isté, že kríž, ktorý stál na konci Otcom naznačenej cesty, nebol príjemný ani Kristovej ľudskej prirodzenosti.
A potom, komu viac záležalo na tom, aby v krátkom čase získal čím viacerých pre kráľovstvo, ktoré prišiel založiť...
Keď ho potom zázrak rozmnoženia chlebov vyniesol vo vedomí tisícových zástupov na hodnosť kráľa, hneď bol diabol aj tam... Vliezol do zástupu, ktorý pod jeho vplyvom začal nútiť Ježiša, aby predsa len prijal túto jeho ponuku.
My vieme, ako sa skončili obidve pokúšania.
Pri prvom zahnal diabla od seba, v druhom pred ním ušiel on sám, k čomu potom prinútil aj svojich učeníkov.
No treba pripomenúť, že diabol je veľmi húževnatý a vynaliezavý...
Po týchto dvoch svojich neúspechoch vošiel do preferovaného učeníka, a to hneď potom, ako povedal Ježišovi: Ty si Boží Syn... Aj z Petra si teda urobil spojenca Kristovej ľudskej prirodzenosti, ktorej sa kríž tiež veľmi protivil.
A Pánova reakcia?
Tá istá, ako v púšti: Iď mi z očí, satan – povedal Petrovi. – Na pohoršenie si mi...
Brat, sestra, miesto toho, aby sme sa divili Petrovej slabosti, radšej rozmýšľajme nad svojou vlastnou, ktorá sa uplatňuje, keď sa pokúšame urobiť nejaký ten krok za Kristom kráčajúcim pred nami so svojím krížom.
A modlime sa, aby nás v takýchto chvíľach nervozity, zmyselnosti, lenivosti, chamtivosti a závisti posilňoval proti diablovi jeho príklad, jeho slovo a jeho všemohúca milosť.

Keď náš Učiteľ a Pán hovorí: Kto chce za mnou ísť... nepriamo nám tým dáva na vedomie, že kto nechce... nemusí.
Cesta za ním je vec slobodného rozhodnutia.
Ku krstiteľnici nás rodičia dostali obidvoma rukami. Do spovednice a k eucharistickému stolu nás doviedli už len jednou. Nakoniec sme sa sami slobodne pohli za Ježišom Kristom, ktorého sme sa učili poznávať a milovať.
Teda slobodne: to znamená bez morálneho donucovania rodičov, príbuzenstva alebo prostredia, bez tlaku pochádzajúceho z hmotných výhod – lebo niektorých aj tento do Cirkvi vedie a v nej udržuje. A neskoršie aj bez tlaku muža a či ženy, ktorých sme si obľúbili a rozhodli sme sa do smrti sa s nimi zviazať.
A čo znamenajú jeho slová: Ísť za mnou...?
Nič viac a nič menej, ako pozorne si osvojovať jeho náuku a napodobňovať ho v myslení, v slovách i v konaní.
Slová: Nech zaprie sám seba...
Tie nútia Kristovho nasledovníka opúšťať názory a praktické postoje, ktoré si osvojil subjektívnym rozmýšľaním alebo prebral z prostredia, v ktorom žil. A nútia ho vzdávať sa aj návykov, ktoré sa v ňom usadili vplyvom osobných chutí alebo vplyvom nejakých silných osobností. Tohto všetkého a ešte aj mnohého iného sa treba vzdať, ak sa to nezhoduje s náukou a príkladom jednorodeného Otcovho Syna.
Slová: Nech zaprie sám seba... nútia Kristovho učeníka tak sa zmeniť, aby mohol raz povedať s apoštolom Pavlom: Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.
Slovami: Nech vezme svoj kríž... vyťahuje náš Učiteľ a Pán svojho nasledovníka z nedbalosti do zodpovednosti, z lenivosti do činnosti, z nemiernosti do striedmosti, z nevytrvalosti do dôslednosti, zo závisti do dobroprajnosti, z pýchy do skromnosti a zo sebectva do láskavosti.
A slová: Každý deň... znamenajú znova a znova.
V ten deň, kedy by sme vynechali svoj sebazápor, vyplývajúci z našej povahy alebo z povahy niekoho iného, by sme určite neboli Pánovými učeníkmi...
A ešte je tu jedna veľmi dôležitá evanjelistova poznámka: A toto povedal všetkým...
Teda nie iba vybraným, ale všetkým: malým i veľkým, jednoduchým i učeným, chudobným i bohatým, chorým i zdravým, teda všetkým, ktorí chcú za ním ísť a potom skrze neho aj prísť k Otcovi do slávy.

Náš život má dve fázy.
Počiatočnú, ktorá začína dňom nášho narodenia a siaha až po deň našej telesnej smrti.
A potom tú, ktorá ide odo dňa našej smrti do nekonečna.
Ako prežívame prvú etapu svojho života, o tom si denne rozhodujeme sami.
Ako budeme prežívať tú druhú, bez konca, o tom rozhodne vo chvíli našej telesnej smrti Boh.
Náš Pán nás upozorňuje, že kto by sa staral len o to, aby si predĺžil život v tele za každú cenu, stratil alebo strácal by ho v druhej fáze stálym bolestným zomieraním.
A naopak, kto by strávil prvú fázu svojho života v starostiach a námahách pre evanjelium, zachoval by si ho naveky.
Druhá fáza nášho života nie je ľudským výmyslom, nie je produktom filozofickej špekulácie.
To je skutočnosť, pred ktorou nás varuje ten, ktorý prišiel od Boha a má nás nekonečne rád a ktorý nám z lásky dal vo svojom slove a vo svojom príklade aj podrobnú informáciu, ako prežiť svoj život tu na zemi, aby sme v ňom mohli pokračovať aj po smrti v šťastnej večnosti.
Okrem toho nám dal Cirkev, v nej sviatostnú posilu a duchovných bratov a sestry ako stráž a pomoc, aby sme to, čo nám sľubuje nielen chceli, ale aj mohli...
Bolo by zaiste veľkou a osudnou chybou, keby sme si po toľkých informáciách, po toľkých sviatostných posilňovaniach a bratských povzbudzovaniach zmarili šancu večného života.

Človek pozostáva z troch základných prvkov: z tela, z duše a z ducha.
Telo je v ňom ako nástroj duše, cez ktorý sa duša prejavuje i navonok, rečou, pohybom, postojom, smiechom alebo plačom... A duch je pritom ten spôsob, ktorým duša reaguje aj prostredníctvom tela na rozličné popudy, prichádzajúce do nej zvnútra alebo zvonka.
Pán nám tu stavia pred oči všetky tri prvky a učí nás ohľadom nich správne rozmýšľať a správne sa pri manipulácii s nimi aj rozhodovať.
Pýta sa nás, čo by osožilo človeku, keby kvôli tomu, čo je v ňom pominuteľné, začal zanedbávať alebo kaziť to, čo je v ňom večné...?
Myslí tu na našu dušu, ktorá, ak reaguje podľa jeho ducha, obsiahnutého v jeho náuke a príklade, bude odmenená a večne šťastná. V opačnom prípade má byť vystavená stálemu bolestnému umieraniu.
Pripomína nám cenu tela a cenu duše a učí nás dávať vždy prednosť tomu, čo je podľa ducha viac.
Zastavme sa z poslušnosti jeho slovu najprv pri cene tela.
Podľa príslušných analýz sa jeho celková hodnota dá dnes vyjadriť súčtom týchto jednotlivých hodnôt: železo na jeden klinec, dve kocky cukru, olej na sedem kúskov mydla, voda na vypratie posteľnej plachty, fosfor na niekoľko krabičiek zápaliek, magnézium na vyhotovenie jednej fotografie... Spolu: nie celé dva doláre.
A duša?
Tá je podľa nášho Pána viac hodná, ako celý svet, preto sa pýta: Čo by osožilo človeku, keby celý svet získal, ale dušu by si poškodil alebo zahubil...?
Čo by to bolo?
Škoda... Istotne... Nie malá... Večná.
Nuž, súďme sa, keď sa i napriek tomuto poznaniu z rozumu a z viery viac staráme o to, čo patrí alebo lahodí pominuteľnosti, a zanedbávame tým dušu, ktorá raz začala a už nikdy neprestane.
Veľmi by sme sa urazili, keby nám niekto povedal, že nemáme rozum...
Buďme úprimní k sebe a povedzme si to v každom takomto prípade sami.

Kto má vykrivené ústa alebo inak zdeformovanú tvár, kto má nenapraviteľnú chybu reči, kto sa nenaučil dobre čítať alebo písať a nepotkýnať sa na kobercoch, bude sa správať v prítomnosti viacerých neisto.
Bude stále cítiť na sebe niečí pohľad – ten súcitný alebo posmešný...
Niečo podobné sa môže stávať aj Kristovmu vyznávačovi, keď v určitých okolnostiach náhle zbadá, že je so svojím svetonázorom a z neho vyplývajúcimi postojmi v ľudskom množstve už iba smiešnou výnimkou.
A dnes si už veľmi mnohí z nás pripadajú ako dobou prekonaní spiatočníci, čudní zaostalci, nenormálni premrštenci...
Niektorí z nich si takéto situácie riešia buď tým, že sa pred väčšinou, ktorú náš Pán nazval cudzoložným a hriešnym pokolením, uťahujú do nejakej osobnej izolácie, alebo sa snažia zapadnúť do množstva a splynúť s ním tak, aby sa zbavili pocitu nepríjemnej výnimočnosti.
Apoštol Pavol bol v tomto ohľade iný... Bol prirodzene vynikajúcim človekom, mal vysoké vzdelanie hebrejské, grécke a rímske, ale nebál sa o sebe prehlásiť: Ego non erubesco Evangelio – Ja sa nehanbím za Evanjelium.
On sa neprispôsoboval množstvu, ale sa z neho ani neuťahoval...
Držal sa ho, ale oznamoval svojmu okoliu: Mihi vivere est Christus – Mojím životom je Kristus.
A usiloval sa byť pre iných normou tak, ako bol Kristus preňho.
Kto by si však myslel, že to v jeho živote môže byť aj inak, nech si ešte raz prečíta toto Pánovo prehlásenie: Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi.

Ježišovi Dvanásti sa všeličomu učili v jeho ambulantnej škole.
Osvojovali si pravdu o Bohu, o ľuďoch, o ich vzájomných vzťahoch, o pominuteľnosti pozemského života a o večnom trvaní toho budúceho.
Niektoré lekcie zvládli pomerne dobre. Niektoré len dosť ťažko.
Nevedeli napríklad pochopiť, ako by mohol ich Majster, ktorý bol Božím Synom, Mesiášom a Pánom, skončiť na kríži, a to dokonca vo svätom meste Jeruzaleme. Veď on predsa nato prišiel, aby toto mesto a celý národ vyslobodil z rúk pohanov.
Nevedeli túto lekciu prijať najmä pre slová, ktoré ju sprevádzali: Nie je učeník nad majstra... Môj osud bude aj vaším osudom.
Veľa učeníkov mu odišlo, keď žiadal kvôli večnému životu jesť jeho telo a piť jeho krv.
Dvanásti zostali, hoci ho tiež nechápali...
Keď Ježiš videl, že aj slová o kríži sú pre nich podobnou skúškou, rozhodol sa, že im pomôže.
Asi osem dní po tomto oznámení – píše evanjelista Lukáš – vzal ich na vysoký vrch, kde im ukázal, že je to Otcova vôľa, aby prijal kríž, a kde z oblaku počuli jeho hlas, ktorý od nich žiadal, aby svojmu Majstrovi verili a poslúchali ho.
A Ježiš Kristus, náš Učiteľ a Pán, si aj dnes takto počína voči svojim nasledovníkom.
Keď im hovorí o trpkosti kríža, ktorý majú aj oni niesť podľa jeho slova a príkladu, stavia im pred oči perspektívu blaženého neba.
Preto keď trpíme, myslime na budúcu slávu, a keď sme v nej mysľou i citom, myslime na utrpenie a zachováme si vždy potrebnú duševnú rovnováhu.
Tak nám káže Otec: prijímať všetko, čo nám hovorí jeho Syn.

Ježiš bral veľmi vážne to mlčanie, ktoré žiadal od učeníkov pri zostupe z Hory premenenia.
Cítiť to zo slov: prikázal im... a z týchto ďalších: zapamätali si... (Mk 9).
Keby sme si chceli objasniť zmysel tohto zákazu, mohli by sme ho pretlmočiť aj takto: Nehovorte o mojom ponížení, pokým nebudete môcť hovoriť o mojom slávnom zmŕtvychvstaní; nehovorte o mojej prehre, kým nedosiahnem víťazstvo. Poškodili by ste vec Božieho kráľovstva. Mnohí by predčasne mávli rukou.
Hovorí sa: Kto chce vyhrať vojnu, musí vedieť prehrávať bitky. To platilo o Synovi človeka a platí to aj o tých, ktorí sa rozhodli nasledovať ho. To bude aj ich stratégia.
V zmysle tohto príkazu by sme nemali ani my hovoriť o kríži svojich chorôb, sklamaní, neúspechov, neuznaní a osamotení bez toho, aby sme sa pritom nezmienili o svojom víťazstve a o Božej odmene.
Každý náš nárek by sa mal meniť na hymnus nádeje asi tak, ako nám to vnuká apoštol Pavol slovami: Čo sú utrpenia tohto času oproti sláve, v ktorej sa máme zjaviť?
Veď my vtedy môžeme najviac získať, keď najviac strácame.
Kríž nie je náš konečný stav. To je len prostriedok, stupienok k sláve a k večnej radosti.
A že to bolo v Božom ľude vždy tak, to nám prezrádza aj táto pieseň:

Jak zdĺhavo sa tiahli dni a obzor zdal sa nekonečný.
Tak z diaľky bolo počuť hlas, šíril sa zvesťou plnou krás.
Ó, myslite na Kanaán, keď ste cestou unavení,
ó, myslite na Kanaán cestou krásnych nádejí...

Tam pálil v púšti slnka jas, ľud kričal k Bohu: Prečože zas!?
A miesto slnka v noci mráz, však ráno niekto spieval zas:
Ó, myslite na Kanaán, keď ste cestou unavení,
ó, myslite na Kanaán cestou krásnych nádejí...

Podľa proroka Izaiáša mal Mesiáša predchádzať niekto, kto mu bude pripravovať príchod.
Podľa mienky učiteľov Zákona to mal byť Eliáš, ktorý bol zaživa vzatý do neba.
Pán Ježiš síce potvrdil mienku zákonníkov, ale ju aj upravil. Takto: Áno... Eliáš príde, ba už tu bol. Volal sa Ján. No mnohí ho neprijali a urobili s ním, čo chceli.
Ján síce povedal tým, čo prišli za ním z Jeruzalema na púšť, že nie je ani Eliáš ani prorok. Ježiš však poopravil aj túto Jánovu pokoru a povedal: Áno, on bol tým Eliášom, nie podľa mena, ale podľa úlohy, ktorú spĺňal tak, ako predpovedal prorok Izaiáš.
A ak Ján pokorne tvrdil, že ani prorokom nie je, mal síce pravdu, ale aj tu ho Ježiš poopravil. Bol totiž podľa neho viac, ako prorok, k čomu Ježiš hneď smutne dodal: Ale urobili s ním, čo chceli...
Ľudia ho hlboko podcenili. Ba povedali o ňom dokonca, že má diabolstvo, lebo ani neje, ani nepije. Zbagatelizovali svedectvo jeho slova i jeho príkladu.
A urobil s ním, čo chcel, aj sám kráľ...
A tak urobia, čo budú chcieť, aj so Synom človeka, naznačil Ježiš...
A tu môžeme predpokladať, že keď to hovoril, nemyslel len na svojich súčasníkov...
Veď či aj my nerobíme to isté s ním samým i s tými, ktorí mu pripravujú cestu do našich sŕdc?
Veľmi sa im podobáme, ak prestávame pod rozličnými zámienkami počúvať ohlasovateľov Blahozvesti, ktorá sa, pravdaže, v nikom neujíma bez osobného pokánia, bez duchovnej zmeny, ktorá nebýva príjemná.
Ak robíme podobne, rozhodne by bolo treba opraviť sa.

Keď čítame alebo počúvame túto evanjeliovú stať, nemôžeme nemyslieť na výchovu našich detí; presnejšie na ich vychovávateľov.
Predstavme si, že stojí pred nami náš chlapec alebo dievča so svojimi diabolstvami, so svojou hluchotou pri ukladaní výchovných usmernení, so svojou nemou uzavretosťou, pre ktorú nikto nevie, čo sa v ňom práve odohráva.
Je tu možno so svojou divokosťou, so svojím ohňom, ktorý v ňom vzplanie, len čo zočí predmet svojich záľub, alebo s vodou svojej vlažnosti, ba až chladu ku všetkému, čo ho niečo stojí, hoci by mu to bolo krajne užitočné.
A možno je tu aj so svojou zúrivosťou, škrípaním zubov a hádzaním sa o zem, ak sa mu nedeje po vôli.
Sú tu zrejme aj zákonníci, predstavitelia izraelskej pospolitosti, správcovia verejných vecí, ktorí dnes bezohľadne diktujú výchovné normy so slovami: Nám patrí mládež.
Sú poruke aj zástupcovia miestnej chradnúcej Cirkvi, ktorí radia, psychologizujú a pedagogizujú natoľko, že niet kedy požiadať Majstra o pomoc, niet kedy modliť sa...
Je pri tom aj bezradný otec, ktorý vie, že treba ísť za Ježišom, ktorého však zastavujú pokusy niektorých jeho „apoštolov“. A on povolí, hoci vie, že výchova dieťaťa patrí najviac jemu, ako aj rozhodovanie, koho požiadať o pomoc a koho nie.
A je tu konečne Ježiš, ktorý dáva učeníkom i rodičom jednoznačný pokyn: Priveďte ho ku mne. Mali ste tak robiť od jeho malička výchovou a výukou.
Otec, ty ho priveď! Predovšetkým cez teba sa má dostať ku mne. S pomocou mojich pravých učeníkov, ktorí ti poradia, kedy, ako a čo s ním robiť, hoci hlavné slovo patrí vždy tebe.
Že sa má dieťa dostať ku mne vierou, to už vari netreba prízvukovať ani rodičom, ani mojim učeníkom, ani tým, ktorí chcú mať na všetkých miestach civilnej spoločnosti len dobre vychovaných pracovníkov.

Ako to, že hoci je Boh všemohúci, ľudia mu stále niečo zničia? Raz mu pokazia plán, raz hotové dielo.
Tak veľmi mu záleží na pravde, a predsa koľkí okypťujú a prekrúcajú jeho slovo..!
Je všadeprítomný a mnohí na to ani nepomyslia; žijú, akoby ho vôbec nebolo...
Je múdry a zvrchovane vznešený, a pritom dovolí, aby sa mu ľudia posmievali...
Ako je to možné?
Túto otázku si dávali aj jeho učeníci, keď mali Boha viditeľne a hmatateľne medzi sebou v jeho Synovi, ktorý urobil toľko zázrakov na ľuďoch i na neživej prírode, mal neobmedzenú silu a múdrosť, a pritom mal skončiť v rukách tých, čo naňho striehli v Jeruzaleme, aby mu pripravili tú najpotupnejšiu smrť na kríži...
Ako je to možné? – pýtame sa ešte raz...
A odpoveď? Tú nám dáva on sám...
Je jasná, ale my máme chuť takto si ju sformulovať:
Už som vám toľko ráz povedal, že môj i váš každodenný kríž nie je bodkou za vetou nášho života. To je iba čiarka, po ktorej nasleduje vysvetlenie toho, čo ju predchádza. A tým vysvetlením je nový život, ktorý je bez konca a v ktorom niet bolesti.
Dobre ma teda počúvajte; tak, aby ste všetko zachytili a všetko si aj zapamätali.
Moje slovo prijímate aj preto, aby sa ďalej sprostredkovalo.
Bolo to zaiste vážne napomenutie pre učeníkov...
No evanjelium dodáva, že oni stále ešte nechápali toto jeho už veľakrát opakované slovo.
A vrcholom bolo, že sa ho báli opýtať...
A my vieme, ako veľmi chýbalo pochopenie tohto slova potom v Jeruzaleme Judášovi, Petrovi, Tomášovi i ostatným.
Najmä tento jeho dodatok: A na tretí deň vstanem.

Pri prvom zázračnom rybolove lovil Peter do siete.
Pri tomto druhom na udicu.
V obidvoch prípadoch s úspechom, lebo lovil na Pánovo slovo.
Každá z týchto evanjeliových príhod má svoj vlastný význam.
V prvom prípade išlo Pánovi o to, aby získal učeníkov, a darilo sa mu. Chytili a boli aj oni chytení...
Dvojaké siete naraz zapracovali... Tá ich rybárska i tá neviditeľná Pánova.
V tomto druhom prípade mu išlo o to, aby nepohoršil vyberačov chrámovej dane.
Obidve príhody sú zároveň aj obrazom dvoch pastoračných metód, ktoré si mal Peter a jeho nástupcovia osvojiť.
Japonský misionár písal svojmu priateľovi do Európy: My tu v Japonsku nechytáme ryby do siete. Chytáme ich len na udicu – po jednej.
My zatiaľ chytáme aj tak, aj tak – znela odpoveď. Aj do siete, aj na udicu, ale v obidvoch prípadoch len na Pánovo slovo. Vždy tam a tak, ako nám povie On cez tých, ktorých nám dal ako svojich zástupcov.
Škoda, že sú naše siete stále deravejšie.
Na vine sme, pravdaže, my. Ale aj ryby... Majú ostré zuby, ktorými ich rozhryzú a ujdú.
Chytať na udicu sa nám zdá úspešnejšie, ale pritom vieme, že v obidvoch prípadoch je správne a úspešné chytať len na Pánovo slovo...
No keď sme pri obrazných rybolovoch, čo si treba myslieť o tých malých rybníčkoch, ktoré nazývame domácimi cirkvami?
Nie sú široké a hlboké, ale voda v nich je dosť priezračná, takže vidíme a rozoznáme, aké rybičky máme a kde ktorá je. Tu netreba ani sieť, ani udicu. Tu stačia ochotné a šikovné ruky a Pánovo slovo, ktoré znie takto: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes hovorím, budú v tvojom srdci, budeš ich opakovať svojim synom a hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, alebo cestovať, či budeš líhať, alebo vstávať.“ (Dt 6, 4-7)
To je spôsob, ktorý podmieňuje úspešný lov v malých rodinných rybníčkoch.

Tento evanjeliový úryvok je výstižným obrazom aj našej cesty za Pánom.
Kráčame s ním v spoločenstve Cirkvi smerom k domovu a o všeličom sa cestou rozprávame. Veľmi často aj o tom, kto z nás je viac a kto menej.
Hovoríme o úspechoch, ktoré sme získali doma i v spoločnosti, o svojom vzdelaní i hmotnom zabezpečení, o dobrých výsledkoch vo výchove svojich detí, o pochvalách a uznaniach na pracovisku, o sympatiách medzi vplyvnými ľuďmi, a to všetko preto, aby nás aj tí, s ktorými kráčame spolu za Kristom, uznali aspoň tak trochu nad sebou a podľa toho sa k nám potom aj správali.
Možno nedávame najavo svoju nadradenosť slovami, ale naše správanie nás predsa len prezrádza. Napríklad tým, že iných veľmi radi poučujeme a zasýpame dobrými radami, ktoré sa niekedy môžu podobať aj miernym rozkazom. Ak pritom zbadáme na tvárach svojich spoločníkov aspoň sem-tam reakciu proti tejto našej jemnej demagógii, mali by sme hneď prestať takto sa zhovárať na ceste za Pánom.
Mali by sme pamätať, že keď raz prídeme domov a Pán si zasadne na svoju sudcovskú stolicu, dá nám tú istú otázku, čo dal apoštolom: O čom ste sa na svojej životnej ceste, ktorou ste šli spolu za mnou, zhovárali? O čom slovami alebo svojím vzájomným správaním...
Bolo by to trápne, keby sme museli, tak ako apoštoli, zohnúť hlavu a zahanbene mlčať.
Veď nám jasne povedal a niekoľkokrát aj zopakoval, že kto chce byť prvým, nech je posledným zo všetkých a služobníkom všetkých.
Ako dobre, že sme zatiaľ ešte tu – na ceste a máme čas aj príležitosť opraviť sa podľa tohto jeho slova...

Nad našou lenivosťou sa ľudia pohoršia. Nad lakomstvom sa zasmejú, o smilstve si budú šuškať. Nad obžerstvom pokrčia nosom a keď pôjde o závisť, tú dokonca privítajú ako ocenenie cudzích predností.
No pýchu – tú nám neodpustí nikto.
Ak ju v nás objavia, hneď budú hľadať príležitosť ponížiť nás.
Pýcha je iným vždy nepríjemná. Naše povyšovanie ich ponižuje, naša rozpínavosť ich stláča.
Ale je nepríjemná aj Bohu. On sa pyšným stavia na odpor – tak znie jeho slovo. Len pokorným dáva svoju milosť. (Porov. 1 Pt 5, 5)
A veľa je tejto neresti dnes medzi nami, no v každom z nás vychádza z iného zdroja.
Niekto je pyšný preto, že je bohatý, niekto preto, že je nadaný, iný preto, že je mladý, pekný a zdravý. Vedec sa pýši svojimi diplomami, úradník svojou kariérou, robotník svojou pracovnou zručnosťou, niekto aj vekom a skúsenosťou, alebo aj odznakom za odvahu a vytrvalosť.
Sú aj takí, čo sú hrdí na svoj národ alebo na svoj staroslávny rod.
A keby sme povedali, že niektorí sú pyšní aj na príslušnosť do Cirkvi, ktorú založil tichý a pokorný Ježiš Kristus, nebolo by to celkom vymyslené. A takisto by sme sa neprehrešili proti pravde, keby sme povedali, že sú aj takí, čo sa pýšia svojou pokorou.
Jedno je isté, že ani jedna pýcha nemá dostatočné dôvody. Veď čo máš, čo by si nebol dostal? – pýta sa apoštol Pavol.
Sme pyšní preto, že chceme takí byť.
Chutí nám byť nad inými, a preto si hľadáme dôvody, aby sme sa nad nich aspoň svojou domýšľavosťou nejako dostali
Hoci, vysoký úrad je pre nás dôvodom viac k pokore ako k nadnášaniu sa. Veď ho nikto nezastáva, ako by mal. A slovo minister, to je po latinsky sluha.
Našich viac talentov, naše nadanie? Kto ich má, nesie viac zodpovednosti za ich využitie, najmä však za ich zneužitie...
Mladosť a krása? To je iba kvet, za ktorým má prísť ovocie. A to tiež môže odpadnúť, sčervivieť alebo zhniť. Má teda aj ono svoj koniec.
A veda? Je tým väčším dôvodom k skromnosti, čím viac z nej ovládame, lebo vždy zostáva dosť pravdivý Sokratov výrok: Viem, že nič neviem...
A svätosť? Celá stojí práve na pokore.
Ale načo tu ďalej vypočítavať. Pánova výzva: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, by nám mala stačiť, lebo ak sa nezmeníte a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.

Toto Božie slovo nás upozorňuje, že „chodiť s Pánom“ nie je to isté, ako „byť s ním“.
Aj Judáš s ním chodil, ale pritom bol mysľou a srdcom ďaleko od neho – niekde pri svojej pokladničke.
A v určitých momentoch „neboli s ním“ aj iní z jeho učeníkov.
Petrovi napríklad musel raz Pán povedať: Odíď, satan, na pohoršenie si mi – vôbec nechápeš, čo je Božie. No najmä vtedy nebol Peter s ním, keď ho zaprel, vtedy boli preňho bližší Majstrovi nepriatelia.
A neboli s ním ani Zebedejovi synovia vtedy, keď im povedal: Neviete, čieho ste ducha. V tomto prípade nebol s ním ani jeho najmilší učeník, hoci s ním stále chodil.
Chodiť s Pánom, to znamená počítať sa za jeho verného učeníka, ale hlásiť sa k nemu iba krstom, nie životom... Byť členom spoločenstva veriacich, a pritom sa mu duchom stále viac odcudzovať, to sú dva odlišné postoje... Pán si nás necení podľa toho, že s ním chodíme, že sa k nemu navonok hlásime. On hľadí predovšetkým na to, či konáme dobro v jeho mene. Dal nám to na vedomie, keď opravoval svojich Dvanástich týmito slovami: Nebráňte nikomu konať to dobro, ktoré možno pripísať len mne a môjmu Otcovi.
Ak niekto robí dobro, ak napríklad vyháňa v mojom mene zlých duchov zo svojho vlastného vnútra, zo svojej rodiny, z pracoviska i z dediny, to môže len Božou silou. A ten nebude nikdy proti vám.
Keby ste mu to bránili, stavali by ste sa proti samému Bohu, ktorý má svojich aj medzi tými, ktorí so mnou ešte nechodia, ktorí do spoločenstva Cirkvi ešte nepatria, ale skrze Svätého Ducha s ním už nejako súvisia.

Kto pohorší jedného z týchto maličkých, to znamená jedného z tých, ktorí sú vo viere ešte len deťmi, či už pre svoj útly vek alebo preto, že ešte len nedávno zanechali túžbu po prednostiach, vzdali sa pocitu osobnej veľkosti a osobnej sebestačnosti; ktorí sa zbavili aj ostatných dvoch žiadostivostí a namáhajú sa s menšími – väčšími úspechmi dať sa nebeskému Otcovi do úplnej závislosti.
Kto by takýmto narušil ich duchovné detstvo a zastavil akýmkoľvek spôsobom ich duchovný rast, pre toho by podľa Pánovho slova bolo lepšie nežiť.
Beda svetu pre pohoršenia a beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza.
Odkiaľ a kam prichádza?
Zo sveta do Cirkvi, kde sa stáva začiatkom takej reťaze zla, ktorej dosah nie sme schopní predvídať.
Beda teda svetu, ktorý sa nasťahoval do Cirkvi cez toho alebo onoho človeka, cez jeho nekresťanské, ba i neľudské správanie voči iným, ktoré si zdôvodňuje rozumom a tými výhodami a úspechmi, ktoré dosahuje všade, kamkoľvek príde. Slabosť našej sily je veľká a veľká je aj sila našej slabosti, najmä u tých, ktorí ešte len začínajú.
A beda aj človekovi, ktorý túto silu a túto slabosť rozmnožuje u maličkých rečou alebo skutkom, zmyselnou piesňou alebo obrazom, svojím obliekaním a vyzliekaním, dvojzmyselným žartom, na ktorý by sa patrilo reagovať medzi nami viac smútkom ako veselosťou.
Ale aj tomu beda, kto pohorší sám seba; správnejšie, kto sa dá pohoršiť svojím okom, uchom, rukou alebo nohou... Alebo niekým, kto mu je tak milý a užitočný ako spomínané telesné údy.

Beda svetu pre pohoršenie, upozorňuje sudca, ktorého rozsudku sa nevyhne nikto z nás.
Najmä tomu svetu beda, ktorý so svojou žiadosťou tela, očí a pýchou života vniká do Cirkvi a potom sa v nej veľmi rýchlo šíri z rodičov na deti a odtiaľ do okolia.
Beda tým, čo nedbajú na cudnosť v správaní, čo z modlitby robia formalitu, z liturgie zvyk, z práce zárobok a zo zárobku pohodlie, ktoré je v priamom rozpore s krížom, ktorým naše kresťanstvo začína i končí.
Ale beda aj každej našej ruke, nohe, nášmu uchu i oku, cez ktoré vniká svet do nás a od nás do spoločenstva veriacich, do ktorého sme sa zaradili kvôli vlastnej spáse.
Beda oku, ak sa pri pohľade na nejaký dráždivý objekt ešte viac otvorí, miesto toho, aby sa opatrne privrelo...
Beda nohe, ktorá nezastane na ceste k daktorej hriešnej príležitosti...
A beda aj ruke, ktorá sa vystrie, aby niekoho hnevlivo udrela alebo zmyselne objala.
Ak padne oko, ruka alebo noha do pekla, stiahne so sebou aj druhé oko, ruku i nohu a tie potom celého človeka.
A na koniec treba aj to povedať, že každý pohoršuje, kto nepolepšuje.
Každý robí zlo, kto nerobí dobro.
A to je naozaj veľké zlo nerobiť nijaké dobro, pripomína Večný Sudca v Evanjeliu svätého Matúša a po ňom potom aj láskavý svätý František Saleský.

Kedykoľvek hovorí náš Pán o svojej Cirkvi, vždy nám ju prirovnáva k niečomu organickému, k niečomu živému.
A podobne o nej hovoria aj jeho apoštoli.
Cirkev nevzniká organizačne, pod tlakom zvonka. Vzniká a rozvíja sa organicky, na základe svojho vnútorného princípu.
Je to samobytný živý celok, organizmus nezmarskej povahy, ktorú je možné prenasledovať i ubíjať, ale nie je možné zničiť ju. Bude tu na zemi, pokiaľ budú na nej ľudia, pretože bola ustanovená ako nutný prostriedok ich spásy.
Mala vždy veľa vonkajších nepriateľstiev, no najnebezpečnejším bol vždy a navždy zostane hriech jej členov. Len tento by ju mohol zničiť tu alebo tam, no nie všade, ako nám to potvrdzujú aj jej dejiny.
Nedivme sa preto, ak nám tu náš Pán nielen dovoľuje, ale priam rozkazuje brániť ju proti tomuto nebezpečenstvu zvnútra.
Najprv nám káže vypudiť z nej hriech bez odstránenia hriešnika. Robí sa to hlavne láskavým bratským pohovorom.
No ak to nejde, máme podľa jeho slova vypudiť z nej aj hriešnika.
Ale aj keby sme nemali od Pána tento príkaz, museli by sme na základe rozumového uvažovania aj sami prísť na nutnosť takéhoto zákroku.
Ak je Cirkev organizmom, musí asimilovateľné prvky do seba prijímať a neasimilovateľné vylučovať.
Keby neprijímala do seba nových ľudí, vymrela by.
Keby nevylučovala zo seba tých, ktorí sa jej nechcú prispôsobiť, priotrávila by sa a zahynula.
A tento osud hrozí každému jej lokálnemu spoločenstvu, počnúc domácou cirkvou, cez skupinovú a miestnu akokoľvek početnú.
Pán nám tu dal príkaz chrániť ju, ale nám dal aj spôsob, ako tento jeho príkaz spĺňať.
No ak nevedia všetci dosť uvažovať, mali by sa všetci naučiť poslúchať ho a nehovoriť o prehnanej prísnosti tam, kde ide o hriech, o najväčšie nebezpečenstvo, ktoré jej hrozí.

Peter dostal moc zväzovať so všeobecnou Cirkvou tých, ktorí uverili v Ježiša Krista. Ale súčasne dostal aj moc rozväzovať, t.j. vylučovať z nej takých, čo sa aj napriek napomínaniam prehrešujú proti svojej viere. Máme to v evanjeliu u svätého Matúša v 16. hlave v 19. verši v tomto znení: Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané i v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané i v nebi.
Aj ostatným apoštolom dal túto moc, ba aj ich nástupcovia ju dostali, pravdaže, len pre miestne cirkvi, v ktorých sa stali predstavenými.
Takéto pripútanie k Cirkvi alebo odpútanie od nej je znak Božej veľkorysosti. Rozhodnutie smrteľných ľudí na zemi má bezprostredný účinok aj v nebi. Mohli by sme povedať, že sám Boh sa zaväzuje v tomto zmysle poslúchať človeka. Zrejme preto, že je Boh a má nás i všetko okolo nás vo svojich rukách.
A tu jedna aktuálna poznámka pre prípad vylúčenia jednotlivca z Cirkvi.
V každom takomto prípade treba ponechať vylúčenému zo spoločenstva nádej na návrat, ak sa zmôže na vážne pokánie.
Túto nádej by mu mali dať najmä tí, ktorí sa pričinili o jeho napomínanie a vylúčenie, u ostatných by sa mala prejaviť najmä modlitbou dvoch – troch, ktorej Pán prisľúbil zaručenú účinnosť.
Ako celkom inak by to vyzeralo v Cirkvi, keby sa mocou zväzovať a rozväzovať narábalo tak, ako nám to naznačil náš múdry a nadovšetko milosrdný Pán.

Tu nás Pán uisťuje, že ak budeme prosiť aspoň s jedným bratom alebo sestrou nebeského Otca v Kristovom mene o čokoľvek, dostaneme to.
Podmienky splnenia tohto Pánovho prísľubu sú len dve: Jednota s ním a naša jednota aj s bratmi a sestrami.
Ťažké...?
Nezdá sa.
Veď ak máme vo svojom živote toľko vážnych problémov, máme zároveň aj veľa možností osvojovať si jednotu s Kristom, najmä počúvaním a zachovávaním jeho slova...
A nechýbajú nám ani príležitosti dostať sa do spoločenstva myslí a sŕdc, cieľov a prostriedkov s bratmi a sestrami, ktorí možno prosia Boha o to isté, o čo ho aj my prosíme.
Kde majú aspoň dvaja úprimnú snahu o túto dvojitú jednotu, totiž o jednotu s Kristom a o vzájomnú jednotu medzi sebou, tam podľa slova nášho Pána niet neriešiteľných problémov.
Veď čo môže byť nemožné tam, kde On prosí svojho nebeského Otca spolu s nami, jeho adoptovanými deťmi?
Žiaľbohu, často nielen dvaja – traja, ale aj dvadsiati – tridsiati spolu prosíme o to isté, dlho prosíme, no bezvýsledne.
A tu sa nám ponúka takéto vysvetlenie: Náš záujem o Pánovo slovo, ktoré je základom našej jednoty s ním, nie je dostatočný a tak to môže byť aj keď ide o jednotu s bratmi.
Možno si všeličo aj povieme, ale nie sme pritom úprimne úprimní.
Tu je múdre zapochybovať, či vždy robíme v tomto ohľade, čo treba, ale nikdy nie je múdre zapochybovať o platnosti tohto Pánovho slova.

Kde sa brat prehreší proti svätosti svojej Cirkvi a dá svojím hriechom pohoršenie tým, čo sú v nej alebo i takým, ktorí hodlajú do nej vstúpiť, tam nám Pán káže hrešiaceho brata napomenúť a kde to nepomáha, ísť kvôli jeho náprave až k jeho vylúčeniu (Mt 18, 15-17).
Odlišný je prípad, ak sa brat prehreší len proti mne, ako hovorí Peter (18, 21). V takomto prípade káže náš Pán riešiť problém odpúšťaním. Pravdaže, pod určitou podmienkou, ktorú nám pripomenul evanjelista Lukáš (17, 3-4) takto: „Keď sa aj sedemkrát za deň prehreší brat proti tebe a sedem ráz sa vráti... a povie ti: ľutujem... odpusť mu.“
Ale čo v takom prípade, keď brat ani nepríde, ani nedá najavo, že ho to mrzí?
V takomto prípade máme v srdci ihneď odpustiť, aj keby sme si nejaký čas zachovali voči nemu výchovnú zdržanlivosť.
Keď ani nepríde, ani nepovie: Mrzí ma... naučme sa zabúdať alebo dokonca aj ísť za ním a opýtať sa ho, ak sa on tvári urazene, čo má on proti nám, ako nám to radí náš Pán na inom mieste.
No aby nám to nebolo také príkre, uvedomme si, koľko musí Boh nám odpúšťať v prípadoch, v ktorých si ani neuvedomujeme, že sme ho urazili, alebo na to zabúdame, alebo si myslíme, že išlo len o maličkosť...
Ak je Otče náš našou dennou modlitbou, dobre je uvedomovať si slová, ktoré nám vložil do nej sám Ježiš Kristus: Otče... odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom... Toľko nám odpusť, koľko my odpúšťame, a tak ochotne a dokonalo, ako to my robíme.
Ak si slová tejto úvahy pripojíme k tým, ktoré hovoríme v modlitbe, nebude nám táto Pánova požiadavka taká ťažká...

Desaťtisíc talentov je obrovská suma a je nemysliteľné, aby sa nejaký sluha, nech by bol akokoľvek dôležitý, mohol tak veľmi zadĺžiť u svojho pána.
A takisto je nemysliteľné, aby bolo možno takýto dlh zaplatiť skonfiškovaním jeho majetku a predajom jeho samého a celej jeho rodiny do otroctva.
Ale aká nepredstaviteľne veľká bola sluhova zadlženosť voči svojmu pánovi, také mizerne malé bolo to, čo si on násilne vymáhal od svojho spolusluhu.
Keď nám Božský Učiteľ stavia pred oči tento vykonštruovaný príklad, chce nám ukázať, aké hrozné dlhy nám odpúšťa Boh a aké malicherné vieme my pritom vymáhať od svojich blížnych.
Ďalej nám chce týmto podobenstvom naznačiť, že kto dostáva od Boha milosrdenstvo bez miery, má ho takisto štedro uplatňovať voči svojim dlžníkom. A to znamená byť ochotný nielen sedemkrát za deň odpustiť svojmu bratovi, ale sedemdesiatsedemkrát, čiže bez obmedzenia.
A konečne nám tu chce náš Pán pripomenúť, že ak by sme mysleli a konali inak, Boh by nás raz nezmeral mierou svojho nekonečného milosrdenstva, ale mierou našej malichernej úzkoprsosti, a to by znamenalo, že by sme museli svoj dlh voči Bohu splácať po celú večnosť.
Ak zatiaľ ešte nedokážeme odpustiť svojmu bratovi alebo sestre to alebo ono, je to znak, že ešte nepoznáme ani veľkosť svojej zadlženosti voči Bohu, ani veľkosť jeho milosrdenstva, ktoré pre seba žiadame, čo je, pravdaže, pri kedykoľvek možnom odchode z tohto života nie malé nebezpečenstvo.

Dnes nás stále viac poznačuje snaha vylúčiť zo svojho denného života akékoľvek riziko.
Počítame, uvažujeme a zabezpečujeme sa proti všetkému, čo vyžaduje námahu a plodí bolesť.
Koľkí z nás napríklad od samého začiatku unikajú vo svojom zamestnaní perspektíve večného odpočinku, na ktorý ani nepomyslia, lebo sú priamo hypnotizovaní nádejou na ten kúsok predsmrtného života v príjemnom ústraní so slušným starobným dôchodkom...
Našťastie je v nás povedľa tejto ešte aj druhá tendencia – tendencia čosi v živote dokázať. Najmä v mladom veku, keď radi snívame o heroizme a radi riskujeme aj život kvôli niečomu, čo je podľa nás hodné námahy.
Istý londýnsky denník uverejnil nasledujúci inzerát kvôli získaniu dobrovoľníkov pre expedíciu na južný pól: „Hľadajú sa ľudia pre dobrodružnú cestu. Slabý plat, intenzívny chlad, dlhé mesiace úplná tma, stále nebezpečie, návrat pochybný, pocty a uznania len v prípade úspechu.“
Päťtisíc mladých ľudí odpovedalo prihláškou na toto oznámenie...
Pozdravme túto statočnosť a potešme sa, ak je z nej čo len kúsok v nás...
No nezabudnime pritom na hrdinskosť, ktorú prejavil náš Pán, keď sa rozhodol kvôli svojmu poslaniu za cestu do Jeruzalema proti vetru neprajnosti, proti búrke irónie a posmechu a proti istému nebezpečenstvu smrti na kríži.
A nezabudnime si tu pripomenúť, že sme len natoľko jeho učeníkmi, nakoľko máme aj my takúto odvahu ísť za svojím večným cieľom.
A konečne, nezabudnime pritom ani na Pánovu dôslednosť, v ktorej poslal pred sebou poslov, aby si aj takto zabezpečil svoj krok v smere Božej vôle.

Keď Pán Ježiš vykročil smerom k Jeruzalemu, narazil na ďalšie neprijatie, ktorých mal v živote už toľko...
V Betleheme ho neprijal Herodes zo strachu o trón.
V Nazarete spoluobčania z pokorenej pýchy.
Ďalej starozákonná cirkev a pod jej vplyvom celý národ, pretože nespĺňal svojou činnosťou to, čo čakali od svojho vysnívaného Mesiáša.
V tomto poslednom prípade to boli Samaritáni, ktorí ho kedysi pri Jakubovej studni v Sychare uvítali s takým nadšením. Odmietli mu prístrešie preto, lebo šiel tvárou obrátenou k Jeruzalemu a Garizim bol predsa v ich náboženskom ponímaní viac.
No najsmutnejšie bolo, keď sa na tejto ceste ukázalo, že ho neprijali ani dvaja z jeho najbližších. Ján a Jakub zabudli totiž na jeho slovo a na jeho príklad a chceli sa pomstiť na tých, ktorí ich odmietli, a on im musel povedať, že nevedia, čieho sú ducha.
No keď spomíname tých, ktorí ho odmietli, nezabudnime sa pozrieť na seba.
Všimnime si, či a ako ho prijímame v jeho slove, v Eucharistii a v trpiacich bratoch.
Nepovedal by aj nám tak ako Jakubovi a Jánovi: Neviete, čieho ste ducha?
Sme presvedčení, že Syn človeka neprišiel ničiť, ale zachraňovať, čo sa dá (19 ,10). A my, ako jeho nasledovníci, máme to isté poslanie: neodsudzovať, ale odpúšťať, nezlorečiť nepriateľom, ale sa za nich modliť.
Prijímame ho takého, aký je, a spolu s ním aj tú skutočnosť, že nepochopenia a neprajnosti, osočovania i prenasledovania sú daň, ktorú má platiť každý jeho nasledovník za zhovievavosť, ktorú má Boh voči nám?
Keď sa preskúmame, hneď sa opravme, v čom treba, lebo veď rozdiel medzi poznaním a konaním je vždy chyba.
Niekedy aj veľmi ťažká.

Dnes je mnoho potrieb, ktoré v minulosti človek nepociťoval.
A môžeme povedať, že o krátky čas ich bude ešte viac. Množia sa zo dňa na deň.
Mnohé z nich sú, pravdaže, len zdanlivé, neskutočné, umelo vytvorené reklamou šikovných výrobcov a ešte šikovnejších priekupníkov. Pričom si málokto uvedomuje, že kmeň termínu „reklama“ je v slove klamať...
Neraz počujeme: Dnes je to už tak. Dnes už treba to i ono. Mnohí to už majú. Nuž, kúpme si to aj my...
Povedľa týchto nepravých, umelo vyvolaných potrieb sú aj také, ktoré môžeme nazvať primeranými. Vyžaduje si ich čas i prostredie, v ktorom žijeme, a práca, ktorú vykonávame.
Po týchto potrebách idú tie skutočné, tie základné, ktoré pociťujú všetci ľudia.
Keby sme chceli bližšie vedieť, o aké tu ide, mali by sme sa pozrieť na líšky a vtáky, ktoré majú svoje hniezda a brlôžky... alebo aké majú arabskí beduíni, ktorí žijú celé stáročia v púšti pod prenosnými stanmi, do ktorých sa uťahujú na spánok i na ochranu pred prírodnými živlami a kde plodia i vychovávajú svoje deti.
Ale je tu ešte aj ďalší stupeň skromnosti, na ktorom nemá človek ani to skutočne potrebné. Na tomto stupni žil aj náš Božský Bezdomovec, aby nám dal príklad i výzvu stávať sa mu stále viac podobnými.
Kedy?
Aspoň niekedy.
No nie z nemohúcnosti a najmä nie z lenivosti, ale kvôli pôstu, ktorý by sme mohli nazvať potrebou nemať ani to potrebné.
Kvôli čomu?
Kvôli prevencii alebo terapii hriechu – toho svojho alebo aj hriechu tých druhých.
Ak vieme, že on nemal nijaký hriech, a predsa žil len z toho nutne potrebného, môžeme si domyslieť, že len preto, aby nám dal príklad.
Bolo by pekné, keby sme mu aspoň niekedy prejavili ochotu nasledovať ho i v tomto.

Ak porovnáme prípad človeka, ktorý sa rozhodol ísť za Pánom kamkoľvek, s prípadom toho druhého, ktorému Pán sám povedal: Poď za mnou... možno nám prídu na um slová, ktoré povedal svojim Dvanástim: „Nie vy ste si ma vyvolili, ale ja som si vyvolil vás, aby ste šli a prinášali ovocie (Jn 15, 16).
Ak Pán povedal tomuto druhému: Poď!, tak celkom iste len preto, aby mu časom mohol povedať: Choď!
On preto dáva povolanie, aby mohol dať aj poslanie.
Volá človeka k sebe, aby ho vyučil, a potom poslal od seba k tým, ktorí majú žiť podľa jeho blahozvesti.
Keď ten, ktorého Pán pozval, vyslovil svoju žiadosť, aby mohol ešte predtým pochovať otca, čo u Židov znamenalo doopatrovať ho, Ježiš nesúhlasil...
A bol tu jednoznačný.
A síce v zmysle iného svojho slova: Kto má radšej otca alebo matku, kto im dáva prednosť predo mnou, ten nemôže byť mojím učeníkom.
Nechaj, – hovorí preto žiadateľovi, – nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych a myslí pri tom na tých, čo ešte nedostali jeho slovo, ktoré je „duch a život“, alebo ho dostali a neprijali, a preto sú aj oni zatiaľ duchovne mŕtvi.
Kto ho už dostal, má hneď ísť, aby ním kriesil duchovne mŕtvych, čo je samozrejme nepomerne dôležitejšie, ako pochovávať tých, čo telesne umreli.
Z tejto Pánovej odpovede môžeme uzatvárať, že vždy robíme chybu, keď nereagujeme hneď, ak nás pozýva k sebe preto, aby nás mohol poslať pracovať alebo i trpieť pre jeho kráľovstvo.

Krstnou pečaťou sme boli na základe viery vyňatí zo sveta.
Žijeme síce ďalej v ňom, ale už nežijeme s ním. Veď všetko, čo je vo svete, je žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života...
Pretože sme aj my na Pánovu výzvu opovrhli svetskými lákadlami a položili na Božej roli svoje ruky na pluh, patrí aj nám táto jeho veľmi vážna pripomienka: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.
Ale preložme si toto jeho vážne upozornenie do konkrétnejšej reči, lebo je aj v našom súkromnom i spoločnom živote ešte stále dosť tých spätných pohľadov, zameraných do sveta a doprevádzaných túžbami byť nielen v ňom, ale aj s ním.
Po dostatočnom skonkretizovaní môže táto vážna Pánova veta vyzerať i takto:
Kto sľúbil Bohu čistotu a obzerá sa za ženami alebo mužmi vo fantázii, v tlači, na obrazovke alebo i v skutočnosti, nie je súci...
Kto žije v manželstve a túži aj za inými očami a za iným srdcom, ako je to jedno jediné, ktorému sľuboval vernosť do smrti v priaznivých i protivných okolnostiach, nie je súci...
Kto sa dal do služieb chudobného Krista, žijúceho v trpiacich bratoch, a pritom drží u seba aj to, čo nie je nutne potrebné, a obzerá sa za nadbytočnými peniazmi, za drahými vozidlami, luxusnými bytovými zariadeniami, vyberanými oblekmi i jedlami, nie je súci...
Kto sa podujal dôsledne zachovávať Pánovo slovo: Kto vás počúva, mňa počúva, adresované jeho zástupcom na zemi, a vymaňuje sa z poslušnosti ako tí, čo žijú vo svete, a robia si, čo sa im zachce, nie je súci...
Ale by sme použili ešte aj reč svätého Petra: kto je ako umytá sviňa, ktorá sa obzerá za kalužou, alebo ako pes za svojím vývratkom, nie je súci pre Božie kráľovstvo.
Dôvod tohto osudného obzerania je len jeden. A dá sa vyjadriť týmto jedným krátkym slovom: „Ale...“
Viem, že si Pán nepraje, aby som sa obzeral za cudzím telom, ale...
Viem, že chcieť mať viac ako treba, nie je jeho prianie, ale...
Viem, že treba poslúchať tých, ktorých mi dal miesto seba, ale...
Toto osudné slovo, ktoré je vždy tým spätným pohľadom od pluhu, urobilo už veľmi mnohých nesúcimi pre Božie kráľovstvo.
Nepatrím v niečom medzi nich už aj ja?

Poslal ich po dvoch, kam sa sám chystal ísť...
Po dvoch...
Lebo kde sú dvaja v jeho mene, tam je aj On medzi nimi.
Šiel teda aj on s nimi, aby bol ich vnútornou silou a oni jeho vonkajšou reprezentáciou.
Poslal ich po dvoch... aby oboznamovali ľud s príchodom nebeského kráľovstva – kráľovstva pravdy, lásky a pokoja, aby boli učiteľmi kresťanstva, ktoré sa dá dostatočne rozvinúť a vyjadriť len vtedy, keď ho reprezentujú aspoň dvaja.
Ono je vlastne tým vzťahom, ktorý je medzi ľuďmi, čo kresťanstvo spoznali a prijali.
Poslal ich teda po dvoch, aby boli učiteľmi, ale aj preto, aby boli svedkami. Lebo len súhlasné svedectvo dvoch svedkov bolo legálne a platné (por. Dt 19, 15; Mt 18, 16).
A konečne aj preto, aby si boli na apoštolských cestách vzájomnou pomocou.
Zle je totiž byť človeku samému. Keď padne, nemá ho kto zodvihnúť (por. Kaz 4, 10). A pády na zaprášených i šmykľavých cestách ako dôsledky fyzického i duševného vyčerpania nie sú ani medzi Kristovými poslami nijakou zriedkavosťou.
Ak ich Pán posiela po dvoch kvôli svojmu kráľovstvu aj do každej rodiny, tak presne z tých istých dôvodov: aby učili, dosvedčovali a vzájomne si pomáhali v spojení s Ježišom Kristom, ktorý je všade tam, kde sú dvaja v jeho mene.
Zle je, ak jeden alebo aj obaja neučia, nesvedčia a vzájomne si nepomáhajú pri výchove tých, ktorých im zveril Boh.

„Beda“ je strašné slovo, ak ho ten, ktorý urobil a dal všetko pre záchranu človeka, pripojí k menu niektorého človeka.
Lebo je predzvesťou toho jeho slova, ktorým, ako Večný Sudca, oddelí raz navždy zavrhnutých od vyvolených.
Nakoľko nikto z nás nevie, či je hoden Božieho hnevu alebo Božej lásky, nebolo by od veci nahradiť mená tých miest, nad ktorými Pán vyslovil svoje „Beda!“, niektorými osobnými menami, napríklad aj svojím vlastným, a potom začať spočítavať, koľko prorockých povzbudení, výziev, napomenutí i pokarhaní odznelo už nad nami od našej mladosti, koľko zásahov Božej milosti už rozochvievalo, ba i otriasalo našimi dušami...
A bolo by dobre porátať si aj výsledky tohto výchovného Božieho pôsobenia a potom triezvo usúdiť, čo by asi v prítomnej chvíli zaznelo z Pánových úst nad nami, či ono upokojujúce a potešujúce: Správne, verný a dobrý sluha, bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým (Mt 25, 14) alebo by sme si museli s hrôzou vypočuť: Beda ti, Korozain – alebo ako sa voláš... Veď keby som tvojmu stále opitému kolegovi, ktorým tak pohŕdaš, bol dal na pomoc to, čo tebe... Alebo keby som tvojej susede, Betsaida, ktorú sa hanbíš pozdraviť na ulici, lebo sa dopúšťa stále nových neprístojností, bol dal výchovu, akú si ty dostala vo svojej rodine, možno by obidvaja stáli mravne vysoko nad vami, svojou náboženskou opravdivosťou, bez pokryteckého farizejizmu, ktorý vás robí vo vašich vlastných očiach tým väčšími, čím viacerých si mysľou i slovom hádžete pod nohy.
A ty, Kafarnaum, prečo sa chvasceš, že si sa stal mestom Najväčšieho z prorokov, keď ho neposlúchaš?
Beda vám, vy farizejskou pýchou zdutí, a pokrytectvom postihnutí nositelia môjho mena...

Boh tak stvoril a usporiadal viditeľný svet, aby všetko, čo je nižšie, menej dokonalé, slúžilo vyššiemu.
Nerasty spolu s vodou slúžia rastlinám, rastliny zvieratám a zvieratá spolu s celým nerozumným tvorstvom slúžia rozumom obdarenému človeku, ktorý je tu na to, aby slobodne odovzdával Bohu, a raz v Ňom, ako vo svojom cieli, spočinul.
Je obdivuhodné, ako dôsledne zachováva celé tvorstvo tento zákon hierarchickej podriadenosti. Celé, okrem človeka, ktorý sa niekedy nevie pod vplyvom svojej slobodnej vôle skloniť a dať sa do služby tomu, ktorý mu túto slobodu daroval.
Aby Boh dostal do tohto všeobecného poriadku aj človeka, poslal na svet svojho Syna, ako pravého Boha a pravého človeka.
Keď tento jeho Syn vykonal všetko z poslušnosti voči svojmu Otcovi, aby nám ukázal, ako sa máme aj my Bohu prispôsobiť, odišiel späť do neba. No nechal nám tu svojich zástupcov, ktorí nás majú k tejto poslušnosti voči Bohu povzbudzovať i vyzývať svojím slovom i príkladom. Potvrdzujú nám to jeho slová: Kto vás počúva, mňa počúva a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.
Lenže človek, opitý svojou demokraciou, veľmi ťažko prijíma ten Boží poriadok, ktorý je od samého začiatku hierarchický.
Vyhýba sa podriadenosti, chce byť úplne nezávislý, slobodný aj od tých, ktorých mu takou jasnou rečou dal sám náš Pán za svojich zástupcov. Hovorí si: Človek ako človek... Všetci sme rovní, a pritom všetci slobodní...
Keď budeme čítať v listoch svätých apoštolov Petra a Pavla, ktorých si Pán vybral v Cirkvi za svojich prednostných zástupcov, nezabudnime si všimnúť, že tam, kde hovoria o potrebe podriadenosti v rodine, v obci i v štáte, opätovne prízvukujú: Buďte poslušní voči svojim nadriadeným ako voči samému Pánovi.
No majme pred očami hlavne to, čo im sám Boží Syn povedal týmito slovami: Kto vás počúva, mňa počúva...

Neradujte sa z toho, že sa vám zlí duchovia poddávajú.
Málo radosti by ste zažili, keby ste sa len z toho tešili...
Sami dobre viete, ako dlho aj vo vás diabolstvá vzdorujú, ako ťažko z vás odchádzajú a ako rýchlo a nástojčivo sa do vás vracajú.
Väčšiu a trvalejšiu radosť budete mať, ak budete verne spĺňať moje poslanie, ale tak, ako som vám to naznačil.
V mojom nebeskom kráľovstve je len jedna rubrika, len jedno heslo, pod ktoré sa vpisujú mená tých, ktorí ho raz budú obývať, a to je poslušnosť môjmu slovu, ktorým som vám naznačil, že máte ísť k jednotlivcom, k synom pokoja, a hľadať najprv domy, ktoré sú ochotné prijať vás. Predovšetkým týmto máte poslúžiť schopnosťami, ktoré som vám dal, im máte prednostne zvestovať, že Boh chce všetkých mať vo svojom kráľovstve, ktoré je už tu... vo mne i vo vás.
A spôsob, ako spĺňať toto poslanie, tiež poznáte...
Začínajte modlitbou, prosbou k Pánovi žatvy, lebo vás bude vždy málo, okrem iného aj preto, že vás posielam ako ovce medzi vlkov.
No nezabudnite túto svoju modlitbu podopierať vlastnou sebaobetou. Bez sebažertvy by nebola dosť úprimná...
A posielam vás v chudobe, ktorá je veľmi účinným apoštolským prostriedkom, lebo je prejavom vašej viery v Božiu blízkosť a stálu Božiu starostlivosť. To je argument, ktorý vždy presviedča, ba priamo strháva.
A posielam vás teda takých, aký som sám. Učte sa odo mňa, okrem chudoby aj tichosti a pokore. Apoštolský ruch a apoštolská horlivosť, to sú dve veci. Kto úprimne horlí za vec všemohúceho a dobrého Boha, zostáva vo všetkých situáciách pokorný i pokojný. Veď On je ten, ktorý koná... Vy ste len jeho nástroje...
Z dvier, z ktorých vás ľudia pošlú preč, vyjde váš pokoj za vami a bude vás i ďalej sprevádzať... Zákroky proti tým, čo vás neprijmú, zverte mne. Ja som Pán...
Keby ste mysleli a konali inak, to by ste zlých duchov nevyháňali, ale iba naháňali – možno i priamo do seba...
Ak by ste sa pretekali s takými, čo idú v apoštoláte a vo výchove od úspechu k úspechu, ale iným spôsobom ako som vám naznačil, mohli by byť vaše mená zapísané ponajviac vo farskej matrike a v pamäti tých, čo vás poznali, ale nie v nebesiach.

Veľa je medzi nami takých, čo iba veria, že veria. Ich viera je v skutočnosti iba schopnosť napodobňovať tých členov Cirkvi, ktorí ju majú. Spočíva v ich šikovnosti osvojiť si niektoré zjavené pravdy, a potom ich iným podávať; obyčajne veľmi výrečne, a poučovať kdekoho, ako treba podľa nich žiť doma, na ulici, vo svetských úradoch i na cirkevných zhromaždeniach; rozumie sa, bez akejkoľvek osobnej skúsenosti.
Takto nejako vyzerajú tí múdri a učení, ktorých spomína Pán.
Našťastie, sú v Cirkvi aj takí, ktorí nemajú túto napodobňovaciu schopnosť. A keby ju mali a okolnosti by ich nútili pretvarovať sa, bolo by im to veľmi nepríjemné.
Kým si tí prví získavajú vo svojom okolí dôveru, uznanie, pochvaly i podpory, zatiaľ týmto druhým nezostáva nič iné, len primknúť sa svojou akokoľvek ešte slabou vierou k Bohu, asi tak ako malé deti k svojmu otcovi.
Ježiš Kristus zvelebuje Otca, že práve týmto dal poznať, pravú veľkosť človeka, ktorá spočíva v jeho malosti pred Bohom, pred sebou samým i pred ľuďmi, ktorá ho núti odovzdávať sa detsky úprimne tomu, ktorý je zo všetkých najsilnejší, najmúdrejší a najlepší.
Bolo by zaiste veľmi užitočné zastaviť sa tu na chvíľku a pouvažovať, kam vlastne patríme, či naozaj veríme, alebo si len myslíme, že veríme.
A tu niekoľko oblastí, kde obstoja so svojou vierou len opravdivé deti Božie a kde zákonite zlyhávajú ich napodobňovatelia.
Prvou je poslušnosť, ktorou odskúšaval Boh Adamovu, Noemovu i Abrahámovu vieru. Touto odskúšava aj našu, keď sa treba stať malými pred tými, ktorých si Boh určil za svojich poslov a za svojich zástupcov.
Druhou takou skúšobnou oblasťou je naša služba tým, na ktorých myslí Ježiš Kristus, keď hovorí: Čokoľvek ste vykonali jednému z mojich najmenších bratov, to ste mne vykonali...
A treťou je modlitba v skrytosti, ku ktorej sa pridružuje okrem pôstu almužna a pokojné, ba až radostné znášanie akéhokoľvek príkoria.
A to je to, čo dáva Boh poznať ako najvyššie hodnoty len tým svojim maličkým. Pred pyšnými, sebestačnými, múdrymi a učenými sa uzatvára, ba stavia sa im aj na odpor.
A tu už vari netreba hovoriť, čo treba robiť, aby sme sa aj my stali tými, za ktorých zvelebuje Syn svojho nebeského Otca.
Ak začneme modlitbou a úsilím o pokoru, sme na dobrej ceste.

Mnohé národy boli hrdé na tých, ktorí preslávili ich minulosť. Radi si na nich spomínali najmä v časoch, keď vzdychali pod jarmom svojich mocnejších susedov.
Vyvolený národ v takýchto chvíľach s hrdosťou spomínal na toho, ktorý mal ešte len prísť...
Izrael sa tešil sile tohto svojho budúceho vodcu, ktorou premôže všetkých jeho nepriateľov. A tešil sa aj jeho múdrosti, ktorou si bude podrobovať okolitých kráľov a ich kráľovstvá.
Členovia tohto národa sa všemožne usilovali preraziť hmlu budúcnosti, ktorá im ešte prikrývala jeho fyzický i duchovný profil.
Aké šťastie, keď sa v plnosti času ich sen stal skutočnosťou...! Keď tí, čo ho čakali, dostali od svojich súkmeňovcov správu: Našli sme Mesiáša...
Ale o koľko väčšia bola radosť tých, ktorým on sám činmi dotvrdil a potom aj slovom vyjadril: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy...“ Veď mnohí chceli vidieť, čo vy vidíte a počuť, čo vy počúvate, ale oni ani nevideli, ani nepočuli...
A my?
Možno aj tak trochu závidíme tým, ktorí s ním žili, videli ho i počúvali...
Nezáviďme im.
Veď máme tú istú možnosť. Vidíme ho síce len v minulosti, ale už nie iba ako sen, ale ako jeho naplnenie. A vidíme ho aj v prítomnosti; hoci hmlisto, ale takého, akého nám predpovedali proroci. A v jeho úzadí aj Otca, ktorý ho poslal. Tak totiž povedal jednému z Dvanástich: Filip, kto mňa vidí, vidí aj Otca...
A tu otázka....
Patríme medzi tých, ktorí ho vidia, lebo ho chcú vidieť, a počujú, lebo ho chcú počuť vo svojej Cirkvi, kde ďalej žije a pôsobí?
V akej miere?
Každý ho natoľko vidí a počuje, nakoľko ho chce vidieť a počuť.

Pán Boh nám nielen odporúča, ale priamo prikazuje lásku. A to dvojitú. Hovorí: Milovať budeš Pána, svojho Boha... a blížneho ako seba samého.
Niekto sa tu možno pozastaví a povie: Ale veď láska sa nedá prikázať... Lásku si možno len získať. Medzi nami ľuďmi je to predsa tak: Ona sa usmeje na neho, on na ňu, a láska sa im samočinne budí v srdciach. Potom sa pozrú na seba znova – už dôkladnejšie – a ich láska tým vzrastá... Áno, takto to pokračuje, a dodajme: v lepšom prípade po manželstvo, v horšom až po hriech.
Takto vidia lásku tí, ktorí si ju poplietli s prirodzenou náklonnosťou alebo až s vášňou.
Ale ak by sme si ju predsa len chceli prirovnať k vzťahu dvoch mladých ľudí, tak si položme takéto otázky: A či sa Boh neusmieva stále na nás krásou svojich stvorení, očami detí, kvetmi z lúk, hviezdami z oblohy? Či nevystiera stále ruky k objatiu, keď nás prostredníctvom svojho Syna pozýva k sebe do nebeskej vlasti a dáva sa pritom nazývať Otcom? Či nám nešepká dôverne do duše skrze svojho svätého Ducha, aby nás naučil oslovovať ho: Abba – Otče? A či necítime, ako nás denne zahŕňa svojimi požehnaniami?
Ak nedochádza medzi nami a ním k stále novým sympatiám, chyba môže byť len na našej strane. Neopätujeme jeho denné úsmevy, neďakujeme mu za dary a bojíme sa otvoriť náručie, aby sa nám z neho nevysypali hračky pozemských márností, ktoré si tak vrelo pritískame na srdce.
Boh veľmi dobre vie, že láska sa neprikazuje, ale získava. Ale čo má robiť, keď sa správame, akoby nám na nej nezáležalo?... Siaha preto aj k príkazu, ba aj k trestu za jeho neplnenie, a to dokonca k strašnému, večnému a neodvolateľnému...
Ale treba dodať, že aj tento jeho príkaz, táto jeho prísnosť, je prejavom jeho lásky. Aj peklo je jej dielom – tak spieva o ňom Dante vo svojej Božskej komédii: Mi fece divin amor – Aj mňa stvorila Božia láska.
Ak nás Boh nepritiahne láskou, chce nás aspoň strachom vohnať do svojho večného objatia... Môžeme mu to zazlievať?
Je pravda, že máme niečo aj na svoje ospravedlnenie: Nepoznáme Boha, ako on pozná nás.
Vidíme ho zatiaľ akoby v hmlách, apoštol Pavol by tu povedal: tamquam in aenigmate – tak, ako v hmle, ako v hádanke. Ale povedľa tohto ospravedlnenia je tu aj naša vina – veľká, neodpustiteľná: Neusilujeme sa poznať ho aspoň tak, ako je poznateľný z prírody, z posvätných kníh a z vnútorných svetiel, ktoré nám dáva skrze svojho Svätého Ducha.
A to isté by sme mohli v určitej obmene povedať aj o druhom príkaze – o príkaze lásky k blížnemu.

Kto je môj blížny?
Táto otázka je stále aktuálna. Hoci nám Ježiš Kristus jasne odpovedal na ňu svojím podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi.
Ak dobre pozorujeme naše vzájomné vzťahy, presviedčame sa, že ešte nemáme v tomto ohľade dosť jasno.
Podľa Katechizmu je ním každý človek; priateľ i nepriateľ.
Áno, v možnosti...
Ale v skutočnosti je mojím blížnym iba ten, ku komu sa ja priblížim, aby som mu prejavil lásku podľa jeho potreby.
Človek, ktorý mi je blízky iba pokrvne, citom alebo nejakým spoločným záujmom, nenapĺňa pojem blížneho.
Ak konám dobro len preto, že mi je niekto pokrvný, sympatický alebo užitočný, to nie je ten, na ktorého myslel Ježiš Kristus, keď nám rozpovedal svoje podobenstvo.
Predmetom môjho pozitívne činného záujmu má byť každý človek, teda človek ako taký, človek bez prívlastku. No v praxi treba ešte neraz riešiť aj ďalšiu otázku: ktorý človek prednostne...?
Povedzme, že by Samaritán bol našiel naraz dvoch ranených. Istotne pôjde najprv k tomu, ktorý je na tom horšie.
Ale čo v prípade, že sú obidvaja v rovnakom položení?
Tu si musíme uvažovaním stanoviť poradie. A to bude asi takéto: človek nepriateľ – človek bez prívlastku – človek ako môj brat v Kristovi – človek so zodpovednosťou a autoritou, ktorý mi zastupuje na zemi Krista.
Vo svedomí má ako predmet môjho činného záujmu prednosť človek bez prívlastku pred nepriateľom, brat v Kristovi má prednosť pred človekom bez prívlastku a ten, kto má autoritu a zastupuje mi Krista, bude mať prednosť pred všetkými.
A každý býva občas nejako ranený a ozbíjaný.
Nepriateľ nepriateľstvom, človek ako taký neľudskosťou, brat nebratskosťou a zodpovedný niečou nezodpovednosťou...
Ale nie každý je v skutočnosti ich blížnym.
Je ním len ten, kto sa im priblíži ako Samaritán, ktorého nám vykreslil vo svojom podobenstve Ježiš Kristus a povedal o ňom: Rob podobne...

Evanjelista Ján končí túto stať poznámkou: Ježiš mal rád Martu, jej sestru Máriu a Lazára.
Mal rád celú túto rodinu, kde každý predstavuje niečo z toho, k čomu nás Pán Ježiš prišiel vyzvať.
Mária nám pripomína počúvanie Božieho slova, teda to, čo je prvé a najpotrebnejšie, veď jeho prostredníctvom dostávame pravdu o Bohu i o človeku a vôbec o všetkom, čo pripravil pre človeka Boh vo svojej dobrote, sile a múdrosti. V Božom slove nachádzame aj podnety k dobrým skutkom: k almužne, modlitbe a pôstu a dostávame aj poučenia, ako ich konať, aby sa stali pre nás záslužnými. Ale aj mnohé iné usmernenia, napríklad: Nebuďte príliš ustarostení o zajtrajšok, alebo aj toto: Človek opustí otca i matku a bude sa pridŕžať svojej ženy.
Marta je zas pre nás príkladom starostlivej a jemnej služby. „Ten, ktorého miluješ, je chorý...“ oznamuje ohľaduplne Pánovi. A vieme aj to, ako svedomito obsluhovala Pána a jeho učeníkov. Až tak, že jej Pán povedal, hoci išlo oňho: Príliš sa staráš... A taká bola zaiste aj voči učeníkom a Pán by jej určite bol mohol povedať: čokoľvek si urobila jednému z týchto mojich bratov, to si mne urobila.
Lazár, na ktorom sa uplatnilo utrpenie i smrť, stal sa pre nás pripomienkou, že cez Krista prejdeme po utrpení a smrti k novému životu. Jeho prípad je pre nás výzvou, aby sme s pokojom a nádejou znášali utrpenie, veď jeho perspektívou je blažená večnosť.
Skúmajme, či sú aj naše domovy podobné tomuto, kde sa Pán cítil so svojimi učeníkmi tak ako doma? Či sa aj u nás venuje taká pozornosť Pánovmu slovu, akú vidíme u Márie? Či sa aj u nás poskytujú pozorné a jemné služby, aké boli tie Martine? A konečne, či sa aj u nás prijíma utrpenie a smrť v perspektíve večného života.
Ak nie sú naše domy ešte také, nežiaľme jalovo, pričiňujme sa. Ak nie sú, môžu sa takými stať, ak sa dáme pravidelne prijímaným Božím slovom vyzývať do služby bratom a prijímať bolesť ako prostriedok našej zmeny podľa Božej vôle...

Modlitba, ktorú nás naučil Pán, je vzorom všetkých našich prosebných modlitieb.
Máme ju preto denne opakovať, aby sme nezabudli, ako a o čo máme predovšetkým prosiť.
Hoci je veľmi krátka, obsahuje všetky základné náboženské pravdy.
Ktosi tvrdí: Keby sa nám stratilo evanjelium, mohli by sme si ho z tejto modlitby celé vyvodiť.
A ktosi iný dodáva, že keby sa nám stratil aj Otčenáš, postačilo by nám na jeho rekonštrukciu aj oslovenie, ktorým ho začíname.
Prosby, ktoré v ňom prednášame Bohu, tvoria dve skupiny.
Prvými tromi vyjadrujeme prianie, aby Boh dostal – rozumie sa, aj naším osobným pričinením – všetko, čo mu patrí, čo prislúcha jeho moci, múdrosti a sláve...
Ďalšími prosbami žiadame o to, čo predovšetkým my potrebujeme, aby sa stalo skutočnosťou to, o čo v prvých troch preňho prosíme.
Prví kresťania, a kde-tu ešte aj tí dnešní, rozpínajú pri tejto modlitbe ruky a obracajú ich dlaňami hore.
Je to veľmi výstižné.
Otvorená a k nebu obrátená dlaň znamená: Vezmi si...
Ale znamená aj: Daj mi... Prosím si...
A presne o toto ide v tejto modlitbe.
Pán nás ňou učí otvárať dlane... Učí nás dávať a prijímať...
Najprv dávať Nebeskému Otcovi poslušnosť jeho svätej vôli, a tým budovať jeho kráľovstvo medzi ľuďmi.
A až potom otvárať prázdne dlane smerom hore kvôli tomu, čo my potrebujeme: chlieb i silu získať si ho na udržanie života a zdravia; ďalej odpustenie vín, ktoré denne potrebujeme tak ako chlieb, a na konci aj ochranu pred Zlým, ktorý býva obyčajne silnejší ako my.
Ak budeme túto modlitbu začínať s plnými dlaňami toho, čo v nej ponúkame, budeme ju aj končiť s plnými toho, čo potrebujeme.
A to bude veľmi dobre.

Boh je láska a láska chce rozdávať. Preto nám Pán káže prosiť, pričom sa aj on, ako Boží Syn a náš brat, pridružuje k nám. Prosí Otca spolu s nami, za nás a pre nás, a stáva sa tak naším prostredníkom.
Pritom však nechce vychovať z nás pohodlných, nepríčinlivých ľudí...
Chce, aby sme sa aj my zúčastňovali, a to celí, na získavaní Božích darov... Aby sa o ne pričiňoval náš duch, naša duša i telo.
Najprv máme uviesť do činnosti ducha prosbou plnou viery, že dostaneme, o čo prosíme, a plnou aj pokory vyplývajúcej z poznania vlastnej nedostatočnosti.
Potom sa má uviesť do pohybu aj naša druhá zložka, naša duša – náš rozum a vôľa. Pán nás tu vyzýva slovom: Hľadajte... To znamená: keď sa modlíte, rozmýšľajte, čo potrebujete a či to, o čo žiadate, je Božia vôľa aj vzhľadom na tie okolnosti, v ktorých máte vyprosený dar uplatniť.
A potom uplatnite aj druhú mohutnosť svojej duše – vôľu, podľa známeho Tomášovho verša: Quantum potes tantum aude – Na všetko sa odváž, na čo si momentálne trúfaš.
A konečne, máme podľa Pánovho odporúčania zapojiť do svojej modlitby aj tretiu zložku – svoje telo, jeho silu, zručnosť, nohy, ruky, ústa i oči a vôbec všetko, čím sa dá klopať na zatvorené dvere... Hovorí nám: Klopte! Jeho uistenie, že každý, kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde a kto klope, tomu sa otvorí, malo by nami hýbať pri každej prosebnej modlitbe.
Ak si opravíme náš doterajší spôsob prosebnej modlitby podľa tohto Pánovho slova, veľmi mnoho sa môže napraviť v našich vzťahoch voči Bohu, voči ľuďom i voči sebe.

Keď sa jeden z učeníkov prihovoril u Pána za seba i za nás, aby nás naučil modliť sa, dostali sme vzorec, podľa ktorého máme usporadúvať svoju reč vždy, keď ideme o niečo prosiť svojho Nebeského Otca.
Najprv nám má ísť o jeho meno, o jeho kráľovstvo a o jeho vôľu. Až potom o náš chlieb, o odpustenie, o vyhnutie sa pokušeniu a oslobodenie od zlého.
Potom nám povedal, že máme prosiť tak, ako ten, čo kvôli chlebu vyrušil aj z nočného spánku svojho priateľa. A pri svojej modlitbe máme vždy uplatniť všetky svoje duchovné, duševné i fyzické schopnosti, že máme prosiť v pocite úplnej závislosti na Bohu, rozmýšľať, ako najistejšie dosiahnuť, o čo žiadame, a konečne i klopať, použiť aj svoje telesné sily.
Boh vždy rád vyjde v ústrety takým, čo sú pokorní i príčinliví...
Nakoniec nás Pán uisťuje, že ak nás nebeský Otec nechá niekedy i čakať, tak len preto, aby nám vo vhodnom čase mohol dať niečo viac a niečo lepšie, ako je to, o čo prosíme.
Ale nikdy nám nedá to, čo by nám mohlo škodiť. Nikdy nedá svojmu dieťaťu hada alebo škorpióna.
A aby nám mohol dať čím prv to, o čo žiadame, ponúka nám ako dar všetkých darov svojho Svätého Ducha, aby nás on viedol tak, žeby sme nielen prosili, ale aj vyprosili.
Sme totiž, ako pripomína Pavol, takí úbohí, že ani nevieme ako, ani za čo máme prosiť. Okrem toho sa Svätý Duch spája s nami a prihovára sa za nás nevysloviteľnými vzdychaniami, aby sme aj dostali, o čo žiadame.
Ak sa nám niekedy zdá, že márne prosíme o niečo, čo podľa nášho zdania veľmi potrebujeme, preskúmajme sa, či má naša modlitba všetky vlastnosti, ktoré Pán vypočítal učeníkovi, ktorý ho prosil aj za nás, aby nás naučil modliť sa.
Najmä, či sme najprv prosili o dar Svätého Ducha.

Aby sme pochopili svet ako odvekého Pánovho a nášho nepriateľa, treba sa nám preniesť až na samý začiatok dejín spásy, až do raja, a to presne do toho okamihu, v ktorom pod vplyvom diabla po prvý raz zapracovali v človeku jeho vášne a postavili ho proti Bohu.
Všimnime si trochu dôkladnejšie udalosť, ktorú nám Božie slovo predstavuje v knihe Genezis takto: A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol.“ (Gn 3, 6)
Najprv príjemno v ústach, potom v bruchu a následne aj nižšie...
Potom príjemno v zraku, cez ktorý, ako cez štrbinu na privretých dverách, lákal diabol človeka na to, čo mu nebolo dovolené...
A na koniec túžba vyniknúť poznaním nad iných a byť pre nich ako Boh.
A nad to ešte jedna chuť: nebyť pri tom sám, mať spoločníka, nejakého toho Adama...
Takto vyzeralo v tomto prípade to postavenie sa proti Bohu, ktoré náš Pán označil termínom: Svet, a ktoré jeho učeník Ján vyjadril slovami: žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života...
Mňa svet nenávidí – povedal Pán svojim príbuzným. Vám sa to však nemôže stať, vás nemôže nenávidieť. Vy ho predsa v sebe nosíte, živíte a propagujete. Ja však svedčím o ňom, že jeho skutky sú zlé. Vzpieram sa mu a vediem k tomu všetkých, ktorí mi uverili...
Možno by tu bolo vhodné vážne sa zamyslieť nad svojím postojom voči svetu. Preskúmať sa, či dosť odporujeme jeho trom spomínaným túžbam a či máme aj nejaký konkrétny dôkaz, že nás svet práve preto napáda a prenasleduje...
Alebo máme od sveta pokoj?
Ak áno, to by sa nás prorockým duchom inšpirovaný Jozef Florián zo Starej Ríše na Morave určite opýtal: A nie je vám to divné, že vás nechce nikto ukrižovať?

„Ale nik nehovoril o ňom verejne.“
Príznačné!
Aj pre našu dobu...
Z rozjímaní, z čítania i zo štúdia sme sa už toľko o Ježišovi Kristovi dozvedeli, a napriek tomu sa medzi nami tak málo o ňom hovorí... A ak áno, tak len tak pošepky.
Postupne sa aj my stávame tou mlčiacou verejnosťou.
A už nám pripadá skoro ako samozrejmosť, že sa s takýmto vnútorným vybavením sťahujeme z verejných miest do kostolov, odtiaľ do sakristie, zo sakristie do našich súkromných domov, pravdaže, nie do ich predsiení, kde môžeme hocikedy kohokoľvek uvítať.
Ale tým to ešte nekončí... Odtiaľ sa potom ide aj do ďalšieho súkromia, do našich obývacích izieb a nakoniec za dvere našich spální, kde nám ešte pripomínajú slová a skutky nášho Pána niektoré maľované výjavy z jeho života, hoci aj tie už niekde akosi neisto visia na stenách, akoby sa báli, že aj odtiaľ budú musieť zakrátko preč...
Prečo tento tragický ústup? Prečo toto šepkanie, ktoré postupne vyúsťuje do mlčania?
Evanjelista tu odpovedá: „Zo strachu“...
Z akého?
Najprv zrejme zo strachu pred fanatizmom, nenormálnosťou, hlúpym rigorizmom a smiešnou bigotnosťou, a my by sme tak veľmi chceli zostať normálni, takí, ako sú tí druhí, ktorých je väčšina a majú pokoj...
Potom aj zo strachu, že niekomu pobúrame jeho náboženské presvedčenie, aj keď cítime, že nemá takmer nijaké, ale dnes sa to pokladá za veľkú spoločenskú neprístojnosť...
A ešte vari treba spomenúť aj strach pred Židmi, hoci sa nám niekedy zdá, že je to už anachronizmus.
Povedľa strachu je tu ešte ako príčina nášho mlčania o Kristovi aj naša vlastná náboženská nedostatočnosť.
Aj keď už dlho meditujeme nad Pánovými činmi i slovami, nevieme, keď k tomu dôjde, nič zaujímavé, nič objavné o ňom povedať, hoci by bolo treba, najmä vo vlastnej rodine, kvôli poučeniu, povzbudeniu alebo i napomenutiu.
Bolo by zaiste pre nás osudné, keby sme zabudli na upozornenie, ktoré náš Pán vyjadril slovami: Kto ma nevyzná pred ľuďmi, či už zo strachu alebo z nedbalosti, k tomu sa ani ja nepriznám, ako k svojmu, pred Nebeským Otcom, keď prídem súdiť svet v sprievode svojich anjelov.