Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.
(Jn 1, 1-14)
Na počiatku bolo Slovo, ktorým Boh vyslovil seba samého, svoje druhé Ja. Jeho prostredníctvom dal vznik všetkému, čo je v nás i okolo nás a vyjadril ním zámer tohto svojho činu.
Všetko povstalo skrze neho... Bolo to teda maximálne činorodé slovo. Ale aj slovo tohto Slova sa má takým stať... V nás i skrze nás... Každé! Nie iba niektoré...
V ňom bol život a život bol svetlom ľudí... Ak sa má aj náš život stať svetlom pre ľudí, musíme sa im tak odovzdávať, aby to, čo nám Boh povedal cez svoje Slovo, ľudia od nás nielen počuli, ale to na nás aj videli. Svetlo je predsa pre oči...
Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján... Prišiel, aby dosvedčil, že sa Slovo stalo telom, že prišlo ako jeden z nás a je tu medzi nami, aby nám dávalo silu, čas i príležitosť stať sa jeho priateľmi, bratmi a potom raz aj jeho spoludedičmi. – Hovorí sa: Láska si rovného buď nájde, alebo si ho spraví. Božia láska medzi nami takých nenašla, preto si niektorých z nás takými robí. Skrze slovo tohto svojho Slova. __________
Pane, Ježišu Kriste, ty večné Otcovo Slovo, ktoré sa v čase stalo telom a prebýva medzi nami, aby sme mohli vo svetle tvojho slova a príkladu spoznávať i milovať tvojho i nášho nebeského Otca. Veľmi sa tešíme tvojej mnohorakej prítomnosti medzi nami a v pokornej úcte sa klaniame tvojej múdrosti a moci. No najmä tvojej krajne obetavej bratskej láske... Pomáhaj nám byť pre iných tým, čím sa stal pre nás Ján – živým svedectvom tvojej stále činnej prítomnosti medzi nami.
2
Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.
(Jn 1, 16-17)
Z jeho plnosti... Z plnosti, ktorá je schopná odstrániť akúkoľvek prázdnotu. Aj tú najhroznejšiu, totiž necítiť svoju prázdnotu...
My všetci sme dostali... Všetci, ktorí sme na základe Jánovho svedectva prijali Vtelené Slovo a potom aj slovo tohto Slova... Je isté, že sme všetci dostali z jeho plnosti. Nevedno však, či to aj máme. Božie dary možno totiž aj stratiť. V takýchto prípadoch treba veľmi dbať, aby to nebolo navždy.
Milosť za milosťou... Áno... Dostali sme a dostávame. Rozumie sa, ak prijímame... Dostávame cez osoby príjemné i nevrlé, cez udalosti radostné i bolestné, cez tých, čo sa k Cirkvi družia, no niekedy i cez tých, ktorí od nej bočia... Ale v každom prípade od Ježiša Krista – z jeho plnosti. – Čo Pán dáva alebo dopúšťa – všetko je milosť. A každá z nich si vymáha našu vďaku. Najviac tá, ktorá síce spôsobuje dočasnú bolesť, ale zažehnáva večnú. – Sme ako pred závorami železničnej trate. Pred očami sa nám mihajú vagóny ponúkaných Božích milostí. Jeden za druhým... Veľa ich už prešlo popri nás bez využitia. A možno i bez povšimnutia... Čakáme kým prejdú? Jeden z nich bude posledný... __________
Pane, dostávame od teba milosť za milosťou. Doslovne nás nimi zasýpaš. No vieme, že to robíš nielen preto, aby sme sa naučili prijímať, ale aj preto, aby sme sa naučili rozdávať. Tak ako ich dostávame – zadarmo.
3
Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku, verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili.
(Lk 1, 1-4)
Mnohí sa pokúsili... A mnohí by sa mali pokúsiť... Božie slovo stelesnené v Ježišovi Kristovi je vo svojej podstate stále to isté a nemeniteľné. Ale v podaní a uplatňovaní má byť vzhľadom na meniace sa okolnosti stále nové. Preto, ak sa už mnohí o to pokúsili, to nie je len informácia, to je aj výzva...
Zaradom vyrozprávať... Tak ako sa má... Po poriadku, v súvisoch, ktoré veľmi často pomáhajú objaviť pravý zmysel udalostí.
Udalosti, ktoré sa u nás stali... Ktoré si bolo možné overiť, a ktoré preto nebolo možné bez večnej škody obísť a bez večnej hanby zabudnúť.
Preto som sa aj ja rozhodol... všetko ti rad-radom podať. Je totiž v povahe tejto Zvesti šíriť sa, stávať sa znova Zvesťou.
Po dôkladnom preskúmaní všetkého... Nie inak... Aj keď viem, že sa kvôli tomu budem musieť veľa namáhať, ďaleko putovať, usilovne sa dopytovať a pokorne sa dopĺňať, ba aj opravovať. Veď ak niekde, tak predovšetkým tu treba pripomenúť Hospodinovo slovo: Prekliaty, kto koná dielo Pánovo nedbalo! __________
Bože, ty si svätého evanjelistu Lukáša podnietil svojou milosťou, aby dôkladne zachytával slová a činy tvojho Syna a horlivo ich odovzdával... Ak ti dobre rozumieme, dávaš nám ho za príklad, ktorý nie je možné bez škody nevšimnúť si.
4
Za čias judejského kráľa Herodesa žil istý kňaz menom Zachariáš z Abiášovej kňazskej triedy. Jeho manželka pochádzala z Áronových dcér a volala sa Alžbeta. Obaja boli spravodliví pred Bohom a bezúhonne zachovávali všetky Pánove prikázania a ustanovenia. Nemali však deti, lebo Alžbeta bola neplodná a obaja boli v pokročilom veku. Keď raz prišiel rad na jeho triedu a on konal kňazskú službu pred Bohom, podľa zvyku kňazského úradu lósom mu pripadlo vojsť do Pánovho chrámu a priniesť kadidlovú obetu. V čase kadidlovej obety sa vonku modlilo množstvo ľudu. Tu sa mu zjavil Pánov anjel; stál na pravej strane kadidlového oltára. Keď ho Zachariáš zbadal, zľakol sa a zmocňovala sa ho hrôza. Ale anjel mu povedal: „Neboj sa, Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján. Budeš sa radovať a plesať a jeho narodenie poteší mnohých. Lebo on bude veľký pred Pánom. Víno a opojný nápoj piť nebude a už v matkinom lone ho naplní Duch Svätý. Mnohých synov Izraela obráti k Pánovi, ich Bohu. Sám pôjde pred ním s Eliášovým duchom a mocou, aby obrátil srdcia otcov k synom a neveriacich k múdrosti spravodlivých a pripravil Pánovi dokonalý ľud.“ Zachariáš povedal anjelovi: „Podľa čoho to poznám? Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku.“ Anjel mu odpovedal: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť. Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase.“ Ľud čakal na Zachariáša a divil sa, že sa tak dlho zdržuje v chráme. Ale keď vyšiel, nemohol k nim prehovoriť; a oni pochopili, že mal v chráme videnie. Dával im znaky a zostal nemý. Len čo sa skončili dni jeho služby, vrátil sa domov. Po tých dňoch jeho manželka Alžbeta počala, ale skrývala sa päť mesiacov a hovorila: „Toto mi urobil Pán v čase, keď zhliadol na mňa, aby ma zbavil hanby pred ľuďmi.“
(Lk 1, 5-25)
Obaja boli spravodliví... Veď žili v manželskej jednote, kde je možné ľahšie dosiahnuť spravodlivosť voči Bohu i ľuďom najmä vzájomným dobrým príkladom, láskavými povzbudeniami a spoločnou modlitbou.
Alžbeta bola však neplodná a obaja boli v pokročilom veku... Boh, ktorý stvoril svet z ničoho, vyviedol vodu aj zo skaly a životy aj z neplodných. Pre neho niet neriešiteľných problémov.
Keď raz Zachariáš konal kňazskú službu..., stretol sa pri kadidlovom oltári s anjelom Gabrielom a tu sa stalo, čo neraz so žiaľom pozorujeme aj my pri našich oltároch: Boh prehovorí a kňaz, postavený do jeho služby, neverí dosť jeho slovu.
Ja som starec... namieta Zachariáš... a moja manželka tiež. Mám svoje roky i svoju skúsenosť... A podľa tej sa nemôže stať to, o čom hovoríš. A ja som Gabriel, – povedal mu anjel, – som posol Toho, ktorému nič nie je nemožné.
Podľa čoho to poznám...? Predovšetkým podľa toho, že onemieš... Kňazovi, ktorý neuveril Božiemu posolstvu, je lepšie mlčať... Bez viery nemožno s osohom hovoriť o Bohu. No v mlčaní, ktoré vedie k premýšľaniu nad sebou a k modlitbe, sa stratená viera dá ešte nájsť. __________
Neveriť vo vyslyšanie svojej modlitby znamená neveriť v Božiu dobrotu a vernosť. Neveriť v plodnosť neplodných znamená popierať Božiu všemohúcnosť. A neveriť tým, ktorých nám posiela Boh, aby nám sprostredkovali jeho slovo, je toľko, ako neveriť jemu samému. Dobrý Bože, my by sme nechceli onemieť v tvojej službe... Ani prechodne.
5
V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel.
(Lk 1, 26-38)
Boh poslal anjela do Nazareta, k panne, menom Mária..., aby nám ukázal, ako treba prijímať Blahozvesť v čistote srdca, v potrebnom tichu, v pozornom počúvaní a v jej vovádzaní do praxe.
Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala... Áno, tak sa správne reaguje na Božie oslovenia: dáme sa nimi vyrušiť a hneď začneme nad tým, čo sme počuli, rozmýšľať.
Neboj sa, Mária... Správne prijaté Božie slovo nás vždy nejako napne, ale iba preto, aby nám prinieslo Toho, „ktorý je Pokoj...“ Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš, to jest Spása, na ktorú ľudia už veľmi dlho čakajú.
Ako sa to stane...? Táto otázka nie je prejavom neochoty. Naopak, je to snaha hneď konať.
Veď ja muža nepoznám... Viem na čo Mária myslíš... Ale Boh nemá problémy... Ak som ja ako jeho posol vstúpil do tvojej komôrky bez toho, aby som na nej otvoril dvere, prečo by ten, ktorý je všemohúci, nemohol vstúpiť do chrámu tvojho tela bez toho, aby narušil tvoje panenstvo?
Mária povedala... Som Mu k službám vo všetkom, hneď, ochotne a s radosťou. Viem, že Bohu sa nemá, ale ani nedá inak odpovedať. __________
Pane, ty jediný si mal možnosť vybrať si matku... Ak si dal prednosť čistej, pokornej, rozmýšľajúcej a pýtajúcej sa, ako čo najdôslednejšie splniť Tvoje slovo, tým si nám dal na vedomie, čím by sme sa ti mohli aj my zapáčiť.
6
V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.
(Lk 1, 39-40)
V tých dňoch..., keď sa Mária mohla venovať sebe a tešiť sa z vyznačenia, nedala sa tak zaujať riešením osobného problému, aby pritom zabudla na tých, o ktorých vedela, že sa aj oni budú tomuto Božiemu daru tešiť.
Vydala sa na cestu... Navštívená išla navštíviť, pozdravená išla pozdraviť. Potešená išla potešiť. Obdarovaná išla obdarovať. Vyznačená sa išla ponúknuť do služby, aby tým aj iných do nej získala.
A ponáhľala sa..., lebo medzi zvestovaním a navštívením, medzi prijatím Blahozvesti a jej odovzdaním nemá daromne plynúť čas. Neponáhľala sa zo zvedavosti, ani zo strachu. Jej rýchlosť vychádzala z túžby potešiť, povzbudiť a obslúžiť. Ak sa aj my neraz ponáhľame a zvyšujeme pritom svoje rýchlosti niekedy priam do nemožnosti, opýtajme sa: Prečo?
Do judejského mesta v hornatom kraji... Sprístupňovanie Blahozvesti vždy niečo stojí. Raz je to nudná cesta púšťou, inokedy únavné stúpanie do hornatého kraja. Ale treba ísť... A kamkoľvek. Do spoločenských nížin i do ťažko prístupných horných vrstiev, k pochybovačným Zachariášom aj k ich úprimne veriacim manželkám.
Judejské mesto... hornatý kraj... Zachariášov dom... Alžbeta... Aká presná adresa...! Áno, vždy treba vedieť, kam konkrétne zamerať svoju službu, aby čo najviac osožila Božiemu kráľovstvu.
Pozdravila Alžbetu... Vedela, čo sa patrí, čo je prvé a čo je viac... Najprv osviežila svojím pozdravom jej dušu, až potom podporila svojou službou jej unavené telo. __________
Do služby sa vždy treba ponáhľať, ale tak, aby sme vždy stihli vziať so sebou teba, Pane, tvoje usmerňujúce slovo. Len vtedy bude naša služba obojstranne osožná.
7
Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“
(Lk 1, 41-45)
Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo... Od radosti, hoci ešte ani nevidelo, ani nepočulo toho, ktorého Mária priniesla do ich domu. Ak v úprimnej viere nosíme ako Mária Pána stále so sebou, naše stretnutia s tými, ktorí ešte nemajú dosť otvorené oči pre jeho zázraky a dosť vyvinuté uši pre jeho slová, nemusia byť neužitočné... Ježiš sa dá vždy nejako cítiť, nech by v nás bol ešte akýkoľvek malý.
Zvolala veľkým hlasom... Koho naplní Svätý Duch, ten nemôže mlčať... Cíti potrebu povedať čím viacerým o veľkých Božích skutkoch a o svojej veľkej malosti.
Požehnaná si... Tak vysoko môže žena vyzdvihnúť inú ženu iba vtedy, keď je pod vplyvom Toho, ktorý je pôvodcom každého požehnania.
Blahoslavená je tá, ktorá uverila..., ktorá vo chvíli zvestovania neváhala dať Bohu svoje „Áno“ – najkrajšie slovo, aké mu človek môže povedať. Ak sa nám toto slovo niekedy ťažšie vyslovuje pri rozhovore s Bohom, pripomeňme si, že ho Boh od nás žiada len preto, aby nás mohol obdarovať ešte viac, ako sme. __________
Dobrý Bože, ty nám denne umožňuješ vzájomne sa stretať a nadväzovať alebo upevňovať dobré medziľudské vzťahy. Ďakujeme ti za všetky dopravné prostriedky, pomocou ktorých môžeme prekonávať i veľké vzdialenosti, a tým predchádzať vzájomné vnútorné odcudzenia a zbavovať tak aj seba aj iných vždy možného bolestného osamotenia. Ďakujeme ti aj za dar reči, ktorou sa pri stretnutiach dorozumievame a duchovne navzájom obdarúvame. Pomáhaj nám tak využívať tento tvoj prevzácny dar, aby sme ním šírili len radosť a pokoj. Osobitne ti ďakujeme za všetkých, ktorých posielaš za nami s plodmi ich viery. Nech tak využívame ich prítomnosť, aby sme sa pre mnohých stali takým požehnaním, akým sú pre nás oni. Prijmi, Pane, Bože, tieto naše vďaky na príhovor tej, ktorá bola prvou nositeľkou a prvou sprostredkovateľkou Tvojho Syna, darcu života a zdroja každej pravej radosti.
8
Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.
(Lk 1, 46-56)
Mária hovorila... Ale tak, že spievala... Áno, v duchovných vzťahoch, aké boli aj medzi Máriou a Alžbetou, sú niekedy momenty, v ktorých slová dostávajú svoj rytmus i svoju melódiu. Stáva sa to vo chvíľach, keď si slabí ľudia uvedomujú, aké veľké veci začína cez nich robiť Pán.
Velebí moja duša Pána... A celá ho velebí: môj rozum, vôľa i cit. Rozum pokorným obdivom jeho plánu, podľa ktorého prichádza medzi nás ako človek cez človeka – tak ako sme my prišli. Vôľa ho zvelebuje ochotou vykonať všetko o čo nás požiada. A môj cit mu spieva hymnus vďačnosti za všetko, čo dal v tomto prípade mne, cezo mňa môjmu národu a cez tento národ celému ľudskému pokoleniu. Tu je vhodné opýtať sa, čím ja prispievam ľuďom k radosti...
Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný... Mocný silou i dobrotou... Vždy schopný obdarovať tých, čo stoja o jeho pomoc a posmeliť tých, čo sa ho boja.
Rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Tých, čo sa spoliehajú na svoje množstvo, na svoje vysoké postavenia a na svoje rozsiahle majetky. Nie zo zlosti, ale z milosti. Z lásky... Chcel ich urobiť pokornými, aby raz mohol aj ich požehnať. On totiž dáva len pokorným svoju milosť.
Mária sa potom vrátila domov... Potom... po troch mesiacoch, keď nielen slovami, ale aj skutkami vyspievala pred duchovne príbuznými svoju vďaku Pánovi a keď sa nad všetky vyvýšená Pánova služobnica dokázala aj ako služobnica ľudí. _________
Nebeský Otče, aj my dostávame chuť pridať sa k nadšenému spevu tvojej pokornej služobnice Márie, keď si uvedomujeme premnohé dobrodenia, ktoré máme od teba v svojej osobe, vo svojom cirkevnom spoločenstve i vo svojom národe... A veríme, že ak budeme spievať spolu s Máriou dosť pokorne, nikdy nebudeme spievať falošne.
9
Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou. Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“ Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“ Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním.
(Lk 1, 57-66)
Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať..., lebo v tejto rodine zachovávali ochotne Pánove predpisy nielen vtedy, keď čakali na jeho požehnanie, ale aj potom, keď ho už mali.
Susedia a príbuzní... chceli uplatniť vžitý obyčaj v neobyčajných okolnostiach. Nástojili, aby chlapec dostal meno po otcovi, čím sa nevhodne zamiešali do kompetencie rodičov, čo nebolo dobré... Výchova dieťaťa patrí rodičom. Oni určujú jej program. Ale potom aj meno, ktoré je skratkou tohto ich programu.
Bude sa volať Ján, čo znamená „Boh sa zľutoval“. Tak rozhodla matka počas otcovej nemohúcnosti. Aby sa v nej vždy, keď bude výchovne oslovovať chlapca, ozval cit vďačnej lásky voči Bohu, ktorý jej proti všetkým ľudským nádejam vyplnil túžbu stať sa matkou. A Zachariáš? Toho bude pri vyslovovaní tohto mena prenikať ľútosť, že bol veľmi neúctivý voči dobrému Bohu, keď neuveril hneď jeho slovu. A tak bude v ich rodine vplyvom tohto mena prebiehať výchova dvojsmerne – od rodičov k dieťaťu a od dieťaťa k rodičom. – Aká škoda, že mnohí naši kresťanskí rodičia nerozmýšľajú už hneď na začiatku nad výchovným programom a potom ani nad menom svojho dieťaťa. Namiesto mien svätcov, ktorí majú byť pre novonarodených vzormi, pomocníkmi i ochrancami, prideľujú im mená pohanských bohov a bohýň, mená vybájených hrdinov, mená rastlín, kríkov a stromov a nebodaj aj také, ktoré dávajú niektorým domácim zvieratám.
Dali teda znak otcovi... Otec tu mal rozhodnúť, aj keď sa tak veľmi previnil... Kiežby v neistotách a v sporoch mienok platilo aj v našich rodinách toto pravidlo. __________
Ján sa bude volať – to bola spoločná reč otca i matky. Ale ešte prv to bola tvoja reč, Bože. A my máme aj z tejto udalosti pochopiť, že manželská jednota dá sa vytvoriť a udržať len spoločnou poslušnosťou Tebe.
10
Jeho otca Zachariáša naplnil Duch Svätý a takto prorokoval: „Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida, svojho služobníka ako odpradávna hovoril ústami svojich svätých prorokov, že nás oslobodí od našich nepriateľov a z rúk všetkých, čo nás nenávidia. Preukázal milosrdenstvo našim otcom a pamätá na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorou sa zaviazal nášmu otcovi Abrahámovi, že nás vyslobodí z rúk nepriateľov, aby sme mu bez strachu slúžili vo svätosti a spravodlivosti pred jeho tvárou po všetky dni nášho života. A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu a poučíš jeho ľud o spáse, že mu náš Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy. Tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívi a zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti, a naše kroky upriami na cestu pokoja.“
(Lk 1, 67-79 )
Zachariáša naplnil Duch Svätý a prorokoval... Duch Svätý vždy napĺňa tak, že až prepĺňa a rozlieva sa potom do okolia proroctvami a chválospevmi, ako bol aj Zachariášov... Kajúci kňaz sa v ňom teší v prvom rade z toho, že príde na svet Spasiteľ, až potom z toho, že sa mu narodil dlho očakávaný a pre národ významný syn. Prvé mu je dobro Cirkvi, až potom dobro jeho rodiny. Bez naplnenia Duchom Svätým by si bol pri ospevovaní Božích darov zachoval asi opačné poradie.
Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud... Nehovorí: navštívi a vykúpi, ale: navštívil a vykúpil. Pochybovačný Zachariáš už tak dôveruje Bohu, že vopred ďakuje za vykúpenie, hoci v narodení Pánovho predchodcu vidí iba jeho začiatky. Viera to je schopnosť vidieť budúcnosť už v prítomnosti.
Boh sa zaviazal, že nás oslobodí od našich nepriateľov... Predovšetkým od našich hriechov... Lebo najväčším nepriateľom je vlastný hriech. Ten nám najviac bráni slúžiť mu vo svätosti a spravodlivosti.
Aby sme mu slúžili pred jeho tvárou... Je isté, že každé naše konanie je pred Pánovou tvárou. No nie je isté, či mu tým všetkým aj slúžime...
Po všetky dni nášho života... Slúžiť Bohu nepretržite bez strachu a vo svätosti a spravodlivosti pred jeho tvárou stane sa aj našou osobnou skutočnosťou, ak nám bude pomáhať to, čo pomohlo Zachariášovi, čiže: mlčanie, ktoré plodí modlitbu a modlitba potom, ak je opravdivá, zodpovedné konanie.
A ty, chlapček... Ty budeš tento môj nadšený spev o milosrdnej Božej láske, božsky múdro pomiešanej so spravodlivosťou, pripomínať nášmu izraelskému ľudu najprv svojím menom, a potom i svojím prorockým slovom, ba celým svojím životom. Voláš sa predsa Ján – Boh sa zľutúva. __________
Zdravie sa nadobúda liečbou, niekedy aj veľmi nepríjemnou... Aj duchovné zdravie. Prorokujúci Zachariáš naplnený Duchom Svätým je toho dôkazom. Preto nie je múdre zazlievať anjelom, prichádzajúcim v rozličných podobách, ak nám niekedy povedia: Budeš mlčať – onemieš...
11
Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.
(Lk 1, 80)
Chlapec rástol a mocnel na duchu... Čo nám oznamuje prvá časť tejto vety, to nás nijako neudivuje. O každom zdravom dieťati možno povedať, že rastie, že sa telesne i duševne rozvíja. Jánova pochvala je inde. Je v slovách: mocnel na duchu... Táto je však zároveň aj pochvalou jeho rodičov. Slovo „duch“ tu označuje mentalitu, spôsob myslenia i konania, ktorý si mladý človek osvojuje a potom ním ovplyvňuje svoje telesné i duševné schopnosti. Ak to má byť tak, duch človeka musí byť primerane silný a mocnieť spolu s jeho rozvíjajúcimi sa schopnosťami. Ak máme určiť Jánovho ducha bližšie, musíme povedať, že bol ten istý, v ktorom prosili jeho rodičia o jeho narodenie, v ktorom zajasal už v živote matky pri jej stretnutí s Máriou, a v ktorom o ňom prorokoval jeho otec. Bol to Boží Duch, ktorý sa pričinením rodičov i jeho osobným úsilím stále zrejmejšie uplatňoval pri jeho fyzickom i duševnom rozvoji.
A žil na púšti... Ak Alžbeta rozprávala malému Jánovi niečo na dobrú noc, alebo mu pokojným stareckým hlasom spievala uspávanky, tak to zaiste bolo len o dobrom Bohu na nebesiach, ktorý viedol svojho Izraela cez moria i púšte do krajiny, v ktorej bývajú, a o jeho Synovi, ktorý žije v ďalekej Galilei a chystá sa s vejačkou v ruke oddeliť Božiu pšenicu od pliev a zbaviť tak vyvolený Boží ľud duchovnej biedy, z ktorej sa nevie dostať. A ak otec Zachariáš ráno budieval svojho syna, robil tak pravdepodobne len tým, čo o ňom vyspieval vo svojom chválospeve o jeho narodení: Chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho... A budeš to mať ťažké. Prorokov vždy prenasledovali. – Ty pôjdeš pred Pánovou tvárou, aby si mu pripravil cestu do uzavretých ľudských sŕdc a poučil jeho ľud o spáse... Vstaň teda, treba sa prichystať... A Jánova odpoveď? Tú nájdeme vo vete: A žil na púšti... kde rastú síce krpaté stromy, ale silní ľudia.
Až do dňa, keď vystúpil pred Izrael... Až do svojho tridsiateho roku zhromažďoval v sebe duchovné sily, ktoré ho mali spraviť prorokom Najvyššieho Boha, ohlasovateľom najčakanejšieho Osloboditeľa a učiteľom najnechápavejšieho národa. Ale to je tak: Kto má raz blesk zapáliť, musí dlho mrakom byť. __________
Nebeský Otče, ty odobruješ zvláštny spôsob Jánovho života v púšti skrytým životom svojho Syna v skromnom nazaretskom ústraní. A tu by sme mali pochopiť, že koho nepovzbudí tento dvojitý príklad, aby sa aspoň občas utiahol do samoty, toho bude zbytočné stavať na svietnik – ten nikomu neposvieti...
12
S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom: Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami. Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš.
(Mt 1, 18-25)
Jozef bol človek spravodlivý... Vystihujú ho dve slová: „uvažoval“ a „konal“. Snažil sa rozmýšľaním prísť na to, čo chce od neho Boh, aby hneď potom prekonal rozdiel medzi svojou a jeho vôľou. Mal teda aj on svoje uvažovanie i svoje chcenie – svoj plán... Ale iba dovtedy, kým nespoznal Boží.
Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu Pánov anjel... Boh rád pomáha tým, ktorí hľadajú jeho vôľu aj uvažovaním. Potvrdil to aj v Jozefovom prípade. On dopúšťa, ale neopúšťa. A keď človek už úplne vyčerpá svoje sily, Boh sa vtedy najradšej prihlasuje so svojimi neobmedzenými možnosťami.
Jozef, neboj sa prijať Máriu... Preto, že ste osobitným spôsobom Boží, budete osobitným spôsobom aj svoji. Ale ako všetci, čo osobitne patria Bohu, mávajú osobitné ťažkosti, tak ich aj vy budete mať. No neboj sa, Jozef, prijať Máriu... Meno, ktoré dáš jej Dieťaťu, bude aj tebe istotou v pochybnostiach a silou v ťažkostiach. Bude sa totiž volať Ježiš, Spása a Emanuel, čo znamená „Boh s nami“.
Urobil, ako mu kázal Pánov anjel... Teda nie tak, ako zamýšľal. Ale nebolo mu ťažko zanechať svoj zámer, keď už uvažoval nad tým, ktorý mal Boh. Božie rozhodnutia nie sú pre uvažujúcich ťarchou, ale pomocou... A preto by nemala ani nám ťažko padnúť akákoľvek poslušnosť, ak nám, ako hovorievame, ide o Božiu vôľu, nie o našu. __________
Pane Ježišu, verný strážca tajomstva tvojho Božského pôvodu, Jozef, je tu pre nás veľkým príkladom... On nečakal pasívne na pokyn zhora. Uvažoval ako ho predísť. Počínal si tak ako všetky pravé Božie deti, ktoré sa snažia poslúchnuť svojho nebeského Otca prv, než im niečo rozkáže.
13
Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho. Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, Jakub Júdu a jeho bratov, Júda Faresa a Záru z Tamary. Fares mal syna Ezroma, Ezrom Arama. Aram mal syna Aminadaba, Aminadab Násona, Náson Salmona, Salmon mal syna Bóza z Rachaby, Bóz Obeda z Rút. Obed Jesseho a Jesse kráľa Dávida. Dávid mal syna Šalamúna z Uriášovej ženy. Šalamún mal syna Roboama, Roboam Abiáša, Abiáš Azu, Aza Jozafata, Jozafat Jorama, Joram Oziáša. Oziáš mal syna Joatama, Joatam Achaza, Achaz Ezechiáša. Ezechiáš mal syna Manassesa, Manasses Amona, Amon Joziáša, Joziáš Jechoniáša a jeho bratov za babylonského zajatia. Po babylonskom zajatí Jechoniáš mal syna Salatiela, Salatiel Zorobábela, Zorobábel Abiuda, Abiud Eliakima, Eliakim Azora. Azor mal syna Sadoka, Sadok Achima, Achim Eliuda. Eliud mal syna Eleazara, Eleazar Matana, Matan Jakuba. Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus. Všetkých pokolení od Abraháma po Dávida bolo štrnásť, od Dávida po babylonské zajatie štrnásť a štrnásť od babylonského zajatia po Krista.
(Mt 1, 1-17)
Rodokmeň Ježiša Krista... Je veľmi zdĺhavý... Akí trpezliví museli byť tí, čo sa zúčastňovali na jeho vzniku a vzraste, keď nás chytá netrpezlivosť už pri jeho čítaní... No ak si i napriek tomu dôkladnejšie všímame generácie, ktoré v ňom defilujú pred naším duchovným zrakom, natrafíme na všeličo, čo nás prekvapí, a niečo z toho všetkého možno aj pohorší.
Júda mal syna Faresa a Záru z Tamary... Z manželky svojho syna, ktorá ho podviedla vtedy, keď ju on podvádzal. Mal teda týchto synov nečestne z nečestnej.
A Dávid mal syna Šalamúna z Uriášovej ženy, ktorú si získal cudzoložstvom, klamstvom a vraždou jej muža, pričom Šalamúnova matka nebola tiež bez viny. – Aj nás každého splodil muž zo ženy. A všeličo sa z nich do nás dostalo a všeličo z nich v nás aj zostalo. Kým žijeme, nie sú naši rodičia úplne mŕtvi. V určitom zmysle žijú v nás ďalej. Ak mali svoje chyby, nezabudnime, že ich mali aj preto, aby sme ich my nemali. A ak mali aj dobré vlastnosti, tak ich mali aj na to, aby sme im ich v sebe zachovali. – Júda a Dávid sú dva veľmi temné body v Kristovom rodokmeni. Sú temné a predsa sú tam... Ba dokonca znelo hrdo aj z úst nábožného Hebreja, ak mohol povedať: Som z Júdovho pokolenia a z Dávidovho rodu. Ale verme, že Boh-Stvoriteľ nebol voči nikomu nespravodlivý. Ak dal pri tvorení niekoho z nás viac hliny, dal na vyváženie aj väčší kus zlata. A Kristova ľudská prirodzenosť, ktorou nám bol vo všetkom podobný, okrem hriechu, dostávala postupne do seba zlato aj od tých z jeho rodokmeňa, v ktorých bolo veľmi veľa hliny.
Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš... Takto sa končí pestrý Kristov rodokmeň. Ježiš nie je len Omegou tých, čo sa rodili podľa tela. Ale je aj Alfou – prvým v rade tých, čo sa rodia z Boha. __________
Všetkých pokolení od Abraháma po Dávida bolo štrnásť. A od Dávida...? Tvoj rodokmeň, Pane, sa teda začína Abrahámom, mužom veľkej viery a pokračuje Dávidom, mužom veľkej kajúcnosti. Keď sa nad tým zastavujeme, máme dojem, akoby sa nám tým chcelo naznačiť, že k svätosti, ktorá je v Tebe, môžeme dôjsť nielen spravodlivosťou, ale aj kajúcnosťou.
14
V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v po žehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu.
(Lk 2, 1-6)
V tých dňoch... Vtedy, keď bol svet už natoľko plný duchovnej prázdnoty, že ju mohol len Boh zaplniť, vtedy, v tejto plnosti časov (Gal 4, 4) vyšlo nariadenie od cisára vykonať súpis ľudu po celom svete.
Všetci šli dať sa zapísať a vybral sa aj Jozef... Vybral sa, hoci vedel, že cesta z Nazareta do Betlehema trvá niekoľko dní a že Mária má práve v tých dňoch porodiť Toho, pred ktorým je aj cisár veľmi malý. Jozef vedel, že ho Boh ustanovil za ochrancu dvoch najvzácnejších životov, ale aj to vedel, že vrchnosti treba poslúchať, lebo aj ony sú od Boha. Preto sa príliš nestaral, čo a ako bude na ceste, kedy sa vráti domov a čo bude zatiaľ s jeho bývaním a s jeho remeslom... Veď kto pracuje pre Ježiša spolu s Máriou, jeho matkou, tomu sa aj krajná ťažkosť stáva niečím veľmi samozrejmým...
S Máriou, svojou manželkou, ktorá si bola vedomá, že je Bohom obľúbená a milosti plná, ale si nemyslela, že nemusí poslúchať svojho manžela, alebo cisárskeho úradníka, a konečne aj zákony tehotenstva a že sa pre svoju výnimočnosť nemusí prispôsobiť nepríjemnému a nie celkom dôstojnému ubytovaniu v maštali... Dobre bude spomenúť si na to, keď sa nám občas zazdá, že by sme pri službe Bohu v Kristových bratoch potrebovali trochu viac slobody a trochu viac aj pohodlia.
Ktorá bola v požehnanom stave... Nosila v sebe Božieho Syna... Aj On teda začínal svoj život v nepohodlí plynúcom z poslušnosti biologickým zákonom a svetským vrchnostiam. Vieme prečo; povedal to na konci života pred Pilátom: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora.“ (Jn 19, 11) __________
Bože, ty nás chceš všetkých spasiť a preto zjavuješ každému v dostatočnej miere svoju vôľu, aby jej ochotným a verným zachovávaním získal tvoju obľubu i odmenu. Nauč, prosíme, našich otcov poslúchať všetky vrchnosti, ktorým si dal právomoc zastupovať ťa... A našim manželkám pomôž podriaďovať sa svojim mužom, aj keby ich darmi prírody a milosti tak prevyšovali ako Mária Jozefa, aby naše deti našli v nich prvé vzory a zároveň aj prvé povzbudenia k poslušnosti. A nám všetkým daj silu spĺňať, čo od nás požaduješ prostredníctvom svojich zástupcov. Nech sú nám Jozefov a Máriin príklad v tomto ohľade a ich mocné príhovory stálou pomocou. Amen.
15
I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.
(Lk 2, 7)
I porodila svojho prvorodeného syna... Svojho i Otcovho... V Starom zákone sa prvorodený stával dedičom; preto bol zvlášť prísne vychovávaný. Preberal totiž zodpovednosť za otcovo „kráľovstvo“ a mal byť pre ostatných súrodencov príkladom. Domnievame sa, že aj nebeský Otec bol z podobných dôvodov taký prísny voči svojmu Prvorodenému už od prvého dňa jeho pozemského života; plienky, jasle a cudzia maštaľ to potvrdzujú.
Zavinula ho do plienok... Akokoľvek zázračné bolo Ježišovo počatie i narodenie, bol plne aj Synom človeka, podobným nám vo všetkom, okrem hriechu. Takto sa nám stavia pred oči na začiatku, keď ho Betlehem balí do plienok a taký sa nám ukazuje aj na konci, keď ho Golgota oberá o šat a pribíja o kríž.
A uložila do jasieľ... Nie hrdo a nie teatrálne... Len tak, ako sa ukladá dieťa v krajnej núdzi, no zato v plnej rodičovskej starostlivosti... Potrebovalo si odpočinúť, a nebolo postieľky, boli tu však jasle a v nich trochu sena. To tu bolo... A to stačilo. V umeleckých betlehemských maštaľkách býva ešte všeličo. Škoda, že v nich vždy chýba to najhlavnejšie, čo sa ostatne umením nedá ani vyjadriť – Jozefova a Máriina radosť a ich spoločná vďaka za blízkosť Boha a jeho najväčšieho Daru.
Lebo pre nich nebolo miesta v hostinci... Najpravdepodobnejšie kvôli dieťaťu, ktoré sa malo čoskoro narodiť... Dieťa vždy znamenalo starosť..., ktorá sa v dnešnom človeku mení na odpor. Pohoršujeme sa nad tými tam v Betleheme? Zamyslime sa... Pre dieťa niet miesta. Najmä pre dieťa Ježiša. __________
Bože, ty nám dávaš čas i priestor kvôli svojmu Synovi, ale ak ho do nich nevpustíme modlitbou poklony a vďaky, sviatostnými úkonmi a službami bratom, nie sme ďaleko od tých, čo mu odopreli potrebnú pozornosť a vytlačili ho von do maštale.
16
V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“
(Lk 2, 8-12)
V tom istom kraji boli pastieri... Sluhovia mnohých, čo sa týka závislosti; a čo sa týka pracovnej odmeny – skoro otroci. Pritom ľudia vernosti a pokory, nádeje a trpezlivosti; úplný opak tých, čo žili tiež v tom istom kraji, no strážili si predovšetkým úctu u ľudí, svoju zákonnícku autoritu, veľkňazskú moc a svoje saducejské pohodlie. Pri týchto nezastal Anjel, ani ich neožiarila Pánova sláva.
Nebojte sa... Nebo sa už dávno priatelí so zemou – kvôli chudobným, kvôli tým, čo majú svoju nádej len v Bohu.
Zvestujem vám veľkú radosť... Vám... No nemali by ste z nej veľa, keby ste si ju nechali iba pre seba. Radosť sa zachováva a násobí tým, že sa delí.
Dnes sa vám narodil Spasiteľ... Vám sa narodil. Tu vo vašom meste... Nie ďaleko od vás.
A toto vám bude znamením: Betlehem, dieťa, plienky a jasle... Betlehem vám naznačí, že ten, čo doňho práve vstúpil, je ten prorokmi predpovedaný Dávidov potomok, ktorému sa v duchu aj on sám poklonil. Dieťa vám povie, aby ste sa ho nebáli. Má plienky, ako majú vaše deti. Je to človek, vám podobný vo všetkom, okrem hriechu. A jasle? Z tých máte vytušiť, že ten, čo v nich leží, chce byť tiež pastierom. Chce živiť i strážiť svoje stádo a v zápase so zlodejmi i vlkmi dávať za jeho záchranu aj život. __________
Nebeský Otče, tvoj Syn, Ježiš Kristus, Kráľ večnej slávy si vybral za prvý pozemský príbytok maštaľ, za svoj trón jasle a za prvých ohlasovateľov svojej Blahozvesti tých, čo sa aj sami pokladali za nehodných takého vyznačenia... Nedaj nám zabudnúť na to, keď sa nám naše príbytky budú zdať priskromné, keď sa nám naše spoločenské postavenie bude vidieť málo čestné a málo výnosné, keď sa nebudeme cítiť dobre medzi tými, ktorými mnohí opovrhujú. Veríme, že ak nás príklad tvojho Syna a nášho Pána privedie k pokore, odhalíš aj nám, čo skrývaš pred múdrymi a učenými a zjavuješ len maličkým.
17
A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“
(Lk 2, 13-14)
A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo... Tí, čo si ctia Boha, ochotne sa pripájajú k tým, čo od Neho dostali nejaké poslanie a pomáhajú im ho splniť.
Množstvo nebeských zástupov... Škoda, že sa aj k pozemským hlásateľom Blahozvesti nepridružujú tak rýchlo a ochotne zástupy... Ale iba jedinci.
Zvelebovali Boha a hovorili: Sláva Bohu na výsostiach... Sláva Bohu tu znie ako Vďaka Bohu! A presne tak to myslí aj liturgia, keď spieva: Vzdávame ti vďaky, lebo veľká je sláva tvoja... To je ďakovné uznanie a vyznanie všetkého, čo urobil Boh pre človeka tým, že ho stvoril, že ho vychovával, a najmä tým, že poslal do jeho biedy svojho Syna v ľudskej podobe, aby ho naučil, ako sa z nej má dostávať do trvalej blaženej večnosti.
A na zemi pokoj ľuďom... Toto je zas gratulácia ľuďom. Praje sa im tým niečo vrcholne dobré, čo medzi nimi ešte nie je a čo by tu mohlo a malo byť. Ak je pokoj spočinutie v cieli a cieľom človeka je podľa nebeského náučného slovníka spočinutie v Bohu, tak nám je potom jasné, čo nám priali na betlehemských nivách naši dobrí bratia anjeli.
Ľuďom dobrej vôle... Človekom dobrej vôle je ten, kto koná dobro verne a ochotne podľa takého svedomia, aké práve má. No Kristus zostupujúci z nebeského trónu do betlehemskej maštale mu hovorí, že len to je schopné, čo je všeobecne dobré, a len to môže stvoriť medzi všetkými ľuďmi jednotu a pokoj. Anjelský pozdrav: Pokoj ľuďom dobrej vôle... mohli by sme celkom spokojne i takto pretlmočiť: Pokoj ľuďom Božej vôle... Tá je vždy všeobecne dobrá. __________
Dúfame, Bože, že sa tvoji poslovia anjeli neurazia, ak si kvôli našej slabšej chápavosti takto pozmeníme ich betlehemský pozdrav: Sláva a vďaka Bohu na výsostiach za ten pokoj, ktorý prináša na zem jeho Syn všetkým ľuďom dobrej vôle tým, že splnil Otcovu vôľu.
18
Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach.
(Lk 2, 15-16)
Keď anjeli odišli... pastieri až potom začali medzi sebou hovoriť... Áno. Božie výzvy treba až do konca pozorne vypočuť a do dôsledkov premyslieť, ak máme vôľu verne ich splniť.
Pastieri si povedali: Poďme teda do Betlehema... Tak povedali... Hoci nešlo o príkaz, ale iba o zvesť. Cítili, že nám Boh neposiela zvesti iba na to, aby sme niečo viac poznali ako tí druhí. Každé jeho slovo sa má premeniť na zodpovedný skutok.
Pozrime, čo sa to stalo... Táto udalosť potrebuje svedkov... A tými sa máme stať my. Ide predsa o radosť, ktorá má patriť všetkým ľuďom.
Poponáhľali sa... Nechceli uraziť svojho dobrého Boha medzerou medzi poznaním a konaním. Táto medzera býva vždy chybou; niekedy aj hriechom.
Poďme... a pozrime, čo sa stalo, ako nám oznámil Pán... Betlehemskí pastieri sú žiarivým príkladom úprimného záujmu o Blahozvesť... Prvým znakom tohto ich záujmu je slovo: Poďme! Niekam ísť znamená aj odniekiaľ odísť, niečo opustiť, napríklad milú spoločnosť, značnú materiálnu výhodu, a preniesť sa k Písmu, k zdroju Božích zjavení. – Ďalší prejav tohto ich úprimného záujmu o Božie slovo je ich rozhodnutie: A pozrime! Preskúmajme, presvedčme sa, čo sa stalo, čo nám oznámil Pán. Nielen kvôli sebe, ale aj kvôli tým, čo tiež čakajú na svoje Spasenie... – No najpresvedčivejšie nám hovoria pastieri o svojom úprimnom postoji k Božím výzvam svojím činom. „Poponáhľali sa“ – čítame... Ak je Hospodin Bohom, držte sa ho; ak je Bál, choďte za ním, ale nekrivkajte na obidve strany. Neokúňajte sa. Kto mešká, ten zmešká... – povedal by prorok Eliáš (por. 1 Kr 18, 21).
A našli Máriu, Jozefa a dieťa... Najprv oni a potom všetci tí, čo sa od nich naučili takto odpovedať na Božie popudy: Poďme, pozrime sa, a to hneď. __________
Pastieri mali tvrdý život. A zdá sa, že aj slová... Nehovorili: „Mali by sme ísť... Dnes pôjdeme a či zajtra?... Ktovie, či nebude vhodnejšie až potom, keď...“ Povedali: Poďme! Pozrime! A hneď! Pane, pomôž nám osvojiť si túto ich rozhodnosť.
19
Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané.
(Lk 2, 17-20)
Keď ich videli, vyrozprávali... Kto a komu? Pastieri Jozefovi a Márii a možno aj viacerým zo svojho okolia, ktorých strhli svojím veľkým náhlením, keď sa dopytovali na dieťa v plienkach, uložené v jasliach, čo bol síce aj pre tých najchudobnejších zvláštny prípad, no pritom pre nich samých veľmi presný znak anjelovej zvesti.
Vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati... Božia Blahozvesť hneď tu ukázala svoju základnú snahu stať sa znova a ešte veľa ráz Blahozvesťou, ktorá rastie a množí sa z vyrozprávania všetkého, čo bolo povedané o tomto Dieťati a čo toto Dieťa povedalo o sebe a svojom nebeskom Otcovi samo.
Všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým... Ale prečo sa nedivia dnes všetci, čo to počúvajú? Ide predsa o tú istú Blahozvesť... Zdá sa, že hlavnou príčinou tohto smutného javu sú „pastieri“... Tí naši, ktorí nám síce podávajú túto Blahozvesť, ale nie tak radostne a s takou osobnou vnútornou účasťou, s akou ju vyrozprávali tí prví – tí betlehemskí...
Mária zachovávala všetky tieto slová... Vedela, že prostredníctvom vznešeného anjela, ktorý ju pozdravil v Nazarete, ale i prostredníctvom úbohých pastierov páchnucich ovčinou, ktorí ju navštívili v Betleheme, hovoril sám Boh, a preto počúvala všetko tak, ako sa patrí na Božie slovo, aby to mohla raz odovzdať aj iným. Medzi ktorých patríme prostredníctvom evanjelistu Lukáša aj my. - Ukladala si ho nielen do pamäti, ale aj do srdca a premýšľala, ako ho vložiť i do života. A tu sa opýtajme: Čím sú pre nás bohaté knižnice so staršími i novšími vydaniami Svätého písma? Naozaj, čím sú, ak ich obsah nie je obsahom nášho srdca, predmetom nášho uvažovania a normou nášho konania? Hlavu a srdce máme vždy naporúdzi... Bibliotéky iba zriedkakedy...
Pastieri sa potom vrátili a oslavovali Boha... vo vedomí, že len poslušní synovia sú Otcovou slávou. __________
Pane Ježišu, veľa slov sme už o tebe počuli, ale veľa z nich už aj zabudli... Je to tak zaiste preto, že sme ich nevnímali srdcom a nevracali sa potom mysľou k nim tak, ako to robila tvoja matka Mária. A je len samozrejmé, že potom nevieme o tebe, keď treba, hovoriť tak ako pastieri, ktorých všetci počúvali a všetkému, čo vraveli, sa divili.
20
Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote matky.
(Lk 2, 21)
Bolo ho treba obrezať... Bolo ho treba citeľne začleniť do Božieho ľudu, v ktorom mal prevziať úlohu proroka a volať všetkých svojich súkmeňovcov k ďalšej, omnoho dôležitejšej obriezke – obriezke srdca – a tak pripravovať Bohu nový vyvolený ľud, čo sa pri obriezke vyjadrilo menom Ježiš-Spasiteľ. – Ale to nebola prvá a jediná obriezka tohto Božieho a zároveň i ľudského Syna. Prvú vykonal na sebe on sám, keď sa akoby vyzliekol z božského majestátu a vzal na seba našu ľudskú podobu ako sluha našej spásy. (Por. Flp 2, 6-7) Druhú vykonali podľa Zákona jeho rodičia. A tretia sa ešte i teraz vykonáva na jeho Tajomnom tele, aby sa tu doplňovalo jeho utrpenie potrebné pre našu spásu.
Dali mu meno... a v ňom program podobný tomu, ktorý spĺňal v Božom ľude muž podobného mena. Ako Jozue voviedol svojich bratov, putujúcich po púšti, do zasľúbenej zeme, tak ich mal tento malý Jehošua voviesť do zasľúbeného neba. – Dali mu ho pri bolestivom reze do jeho útleho tela. Mal byť predsa vodcom a záchrancom tých, čo blúdili a boli zmorení ako ovce bez pastiera. Kto chce pomôcť topiacemu sa, musí za ním do vody. A kto trpiacemu, musí do utrpenia.
Meno Ježiš... Malý katechizmus nás poúča, že toto meno znamená Vykupiteľ alebo Spasiteľ. A je to tak... Ježiš je jedno i druhé. No možné je, že tu v budúcnosti nejaký Veľký katechizmus spraví ešte toto významové rozlíšenie: Ježiš je preto Vykupiteľ, že nás svojím životom a smrťou všetkých vykúpil zo satanovej moci, do ktorej sme sa dostali vinou našich prvých rodičov. A je preto Spasiteľ, že tým, čo verne plnia jeho slovo, podáva svoju záchrannú ruku a vedie ich pomocou svojej Cirkvi do Otcovho náručia. Pre svoje milosrdenstvo je v každom prípade Vykupiteľom, ale pre náš nedostatočný záujem o vlastnú záchranu nie je v každom prípade Spasiteľom... Svätý Augustín by nám to povedal asi takto: Ten, čo ťa vykúpil bez teba, nespasí ťa bez teba. Je teda Vykupiteľom všetkých, no Spasiteľom iba niektorých. __________
„Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.“ (Flp 2, 9-10) Pane Ježišu, Otec ti dal meno. A my, my ti čo dáme? Prijmi nateraz ako hold lásky a vďačnosti aspoň našu sklonenú hlavu a zohnuté kolená s prosbou o milosť spásy.
21
Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.
(Lk 2, 22-24)
Priniesli ho do Jeruzalema... Lebo Panna, ktorá bola čistá pred Bohom, mala takou zostať zachovaním príslušného zákona i pred ľuďmi.
Aby ho predstavili Pánovi... a tým vyznali, že každé dieťa patrí najprv Bohu, až potom rodičom.
A aby obetovali... Zrejme až po očisťovaní. U Boha je totiž taký poriadok... Prijíma dary iba z čistých rúk.
Pár hrdličiek alebo dva holúbky... Aj taká malá obeta sa stáva veľkou, ak sa zachovávaním Pánovho zákona pridáva k nej obeta vlastnej vôle.
Podľa Mojžišovho zákona... Ako je napísané v Pánovom zákone... Ako káže Pánov zákon... Tri zákony naraz... V skutočnosti tri výnimky zo Zákona. Prečistá nepotrebovala predsa očisťovanie. Boh sa nemal komu zasvätiť. A ten, ktorý „zmaril seba samého“ a sám prišiel na svet ako obeta za ľudský hriech, nemusel k celostnej sebažertve pridávať ešte dve hrdličky alebo dva holúbky. Ale viďme aj druhú stránku veci. Pozrime sa na Ježišových rodičov a obdivujme ich dôslednosť a prezieravosť. Aby neporušili jeden zákon, zákon o pohoršení, zachovali tri, spod ktorých boli celkom iste vyňatí. __________
Vieme ti, Pane, všeličo obetovať, všeličoho sa zriecť, ak je to aj podľa našej chuti... Ale ak to nie je tak, čo všeličo ti vieme odoprieť, čo všeličo zanedbať z toho, čo od nás požaduješ svojím zákonom alebo slovom tých, ktorých si poveril, aby ťa pri nás zastupovali. Je zaiste veľká nedôslednosť a zároveň aj veľká neúcta, ak k darom, ktoré ti ponúkame, nepridávame to, čo máš zo všetkého najradšej – našu vôľu, našu chuť.
22
V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, a tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“
(Lk 2, 25-35)
V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon... a Duch Svätý bol na ňom. Ten mu vnukol, aby prišiel do chrámu vtedy, keď rodičia prinášali dieťa Ježiša... A tak sa stalo, že ešte pred smrťou uvidel Pomazaného Pánovho. Zaiste preto, že bol Simeon – po hebrejsky Počúvajúci.
Vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha... A tu je vhodné opýtať sa, aké bývajú naše stretnutia s Ježišom, tie v chráme alebo tie mimo neho... Aj tie sú plné vďačnosti a radostného vzrušenia? Ak sú to zatiaľ iba produkty nábožného zvyku alebo bezcenné výlisky ľudského ohľadu, je to určite vážny nedostatok.
Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka... Kto dostal Pomazaného Pánovho, a prijal ho tak ako starec Simeon, je dostatočne prichystaný na odchod. No kto nenadobudol takýto vzťah k nemu, tomu je zbytočný akýkoľvek dlhý život.
Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo... Nepodľahli sebaklamu ako mnohí rodičia, ktorí si myslia, že toho už dosť vedia o svojom dieťati, že oni najlepšie poznajú jeho povahu i jeho perspektívy, a preto ho neberú do náručia so živým záujmom a so skromným údivom.
On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých..., a preto nikto nebude môcť žiť v nehybnej ľahostajnosti voči tomuto Dieťaťu. Ten, kto sa s ním stretne a spozná ho, začne od tej chvíle buď duchovne rásť alebo klesať.
A na znamenie, ktorému sa bude odporovať... Ak sa Syn Najvyššieho musel narodiť v maštali, už aj z toho sa dalo vytušiť, aký bude mať v Izraeli život.
A tvoju vlastnú dušu prenikne meč... je to zaiste drsná gratulácia... Ale prorok nemôže zamlčovať pravdu len preto, že je nepríjemná. __________
Simeon najprv vzal Dieťa do náručia, až potom hovoril... Symbolika? Áno... Ale aj pripomienka, že sa nám v styku s ľuďmi treba vždy najprv spojiť s Pánom... Až potom s nimi hovoriť.
23
Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema.
(Lk 2, 36-38)
Žila vtedy aj prorokyňa Anna, ktorá neprestala hľadať Božiu vôľu v panenstve, manželstve i vdovstve. Život jej síce nevyšiel, ako si ho predstavovala, ale jej meno bolo zaiste pre ňu stálou pripomienkou. Anna totiž znamená: „Boh je milostivý“.
Žila so svojím mužom sedem rokov... No keď ho stratila, našla namiesto spoločnej domácnosti chrám a v ňom Pomazaného Pánovho. Aj veľké straty sa vplyvom chrámu môžu stať veľkou náhradou.
A potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku... Málokto z nás sa dožije toľkých rokov... Ale dosť žil, kto vo svojom živote stretol Krista a našiel v ňom svoju útechu.
Z chrámu neodchádzala... No nemusíme jej to závidieť. Ani napodobňovať ju nemusíme. Je tu hodina, keď sa môžeme všade klaňať Bohu – v duchu a v pravde; hodina, keď sa všetko stáva chrámom. Aj my sami. „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ – pripomína nám apoštol Pavol. (1 Kor 3, 16)
Slúžila Bohu pôstom a modlitbami... No veď inak ani nemožno. Toto dvoje musí ísť vždy spolu. Modlitba bez pôstu, bez sebazáporu prestáva byť vplyvom našich slabostí modlitbou. A pôst nezameraný modlitbou na oslavu Boha a na dobro vlastnej duše prestáva byť pôstom.
Hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie... Všetkým, ale iba tým, čo sa tešili nádejou na Mesiášov príchod. Ako prorokyňa bola pod vplyvom Svätého Ducha, preto vedela, že perly sa nehádžu pred svine. __________
Pane Ježišu, keby sme sa preniesli ponad časy a priestory do jeruzalemského chrámu a stretli by sme sa so starenkou Annou, prihovorila by sa aj nám? Cítiť z našich slov a z celkového správania, že aj my s radosťou očakávame tvoj príchod?
24
Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš. Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: »A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.«“ Tu si dal Herodes potajomky zavolal mudrcov a podrobne sa povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“ Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa; hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali. Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.
(Mt 2, 1-12)
Prišli do Jeruzalema mudrci, ktorí najprv pozorovali a skúmali, potom sa pýtali a počúvali a až potom, keď všetko zvážili, konali. No muselo by sa i napriek tomu pochybovať o ich múdrosti, keby neboli svoje uvažovania a uzávery podriadili usmerneniam z Božieho slova.
Herodes sa rozrušil a celý Jeruzalem s ním... Ľudia úprimne hľadajúci Boha vždy rozrušia tých, čo žijú z podvodov a ťažia z násilností.
Podrobne sa ich vypytoval... Nepriateľ, ktorý chce zoslabiť a potom úplne utlmiť život Ježiša Krista v našich malých i veľkých cirkevných spoločenstvách, sa vždy dôkladne informuje, kde sa v nich zdržiava Ježiš; niekedy dôkladnejšie ako tí, ktorí ho majú v nich brániť... Táto dosť známa skutočnosť nás zahanbuje i straší.
Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali... Veľké svetlá Jeruzalema ich nakrátko obrali o vieru v malé svetlo hviezdy, ktorá ich tak dlho a spoľahlivo viedla. No keď sa chopili Božieho slova, hviezda sa im znova ukázala, mali súvis a boli šťastní. – Nie je dobré zastavovať sa pri tých, ktorým Pán nejako zavadzia, alebo sú voči nemu aspoň ľahostajní... V takýchto situáciách sa nám neraz stráca svetlo a správny smer našej životnej cesty.
Hviezda sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa... Aj my sme mali svoju hviezdu, ktorá sa zastavila vtedy, keď sme po rokoch dozrievania definitívne našli toho istého Kráľa, ktorého hľadali mudrci. Ale aspoň letmo sa pozrime na seba a na nich a usúďme, či sa im odvtedy aspoň trošku podobáme: - či sa vyhýbame Herodesom a ideme od toho času inou cestou, - či radi vchádzame do domov, aj keď sú veľmi biedne, - či dokážeme prejaviť úctu každému človeku, aj keď je to len dieťa, - či sme ochotní venovať mu svoju pozornosť a darovať mu potrebný čas, otvoriť pokladnicu svojich možností a radovať sa, že sme mohli aj my niečo dať. __________
Zakiaľ sa mudrci riadili iba svojím rozumom, dostali sa len do Jeruzalema... No keď sa dali viesť aj vierou v Božie slovo, dostali sa až k tebe, Pane...
25
Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“
(Mt 2, 13-15)
Pastieri, Simeon, Anna, Mudrci a nakoniec anjel... Jozef to mal pestré...
Po odchode mudrcov sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel,< ktorý – ako vyplýva z toho, čo čítame – bol veľmi ohľaduplný. Zachariášovi a nazaretskej Panne oznamoval radostné veci v stave bdelosti. Jozefovi oznamoval bolestné vo sne. Tento Boží posol je aj tu príkladom pre všetkých, čo ukladajú v Božom mene poslušnosť svojim podriadeným. Jeho služba je presná a úplná. Nič v nej nechýba a nič nezvyšuje. Taká bola pri Zachariášovi v Jeruzaleme, pri Márii v Nazarete a taká je i tu pri Jozefovi v Betleheme. A všimnime si aj usporiadanosť jeho služby, poradie jeho pokynov... Vstaň, priprav sa na vážnu úlohu. Ide o dieťa. Vezmi ho. A vezmi aj jeho matku; je ešte malé. Choď do Egypta. A choď hneď – ujdi! Zostaň tam – kým ti nepoviem... Tu mohol anjel skončiť. Ale on vedel, že hovorí s človekom, ktorý potrebuje aj nejaké vysvetlenie ako pomoc pri takomto zaťažení, preto mu prezradí: Herodes chce dieťa zmárniť... Ohľaduplne začína, ohľaduplne končí a nemieša do odkazu poznámky, ktoré by ho mohli spraviť dlhým a nejasným. Ostatné ponecháva na Jozefa, veď má rozum, aby rozmýšľal, ústa, aby sa opýtal, zlato, kadidlo a myrhu, aby si v cudzine nimi pomohol, ale predovšetkým vieru v Toho, ktorý dá vopred všetko potrebné na to, čo od človeka požaduje. A navyše má po boku tú, ktorá mu aj poradí, aj ho poslúchne tak ako v Nazarete poslúchla anjela. – Všeličo by sa mali od anjela naučiť tí, ktorých Boh určil, aby viedli iných... A všeličo by sa mali naučiť od Jozefa tí, čo sú určení, aby ich zo spoluzodpovednosti poslúchali.
On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku, odišiel do Egypta a zostal tam... Anjel dal jednou vetou štyri rozkazy. Evanjelista Matúš takisto jednou vetou opísal ich splnenie. A to je čo povedať! Nijaké „Ale“, nijaké „Keby“, nijaké „Ak by...“ Jozef počúva, uvažuje a koná. Koná rýchlo a presne. A ešte nám vari niečo hovorí aj tým, že nič nehovorí. Svojím mlčaním nám akoby pripomínal, že „vzácnejšou rečou než slová sú skutky“. __________
Dva vzory poslušnosti, jeden pre tých, čo poslušnosť ukladajú, druhý pre tých, čo ju prijímajú. Ak sa im svojou poslušnosťou zatiaľ tak málo podobáme, je to zaiste preto, že podceňujeme Herodesa a preceňujeme seba. A to nie je dobre...
26
Keď Herodes zbadal, že ho oklamali, veľmi sa rozhneval a dal povraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol, podľa času, ktorý zvedel od mudrcov. Vtedy sa splnilo, čo povedal prorok Jeremiáš: „V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet.“
(Mt 2, 16-18)
Keď Herodes zbadal, že ho oklamali tí, ktorých chcel oklamať on, musel priznať, že je niekto od neho múdrejší. A vtedy sa vo svojom hneve rozhodol zdôrazniť to, čo mu z kráľovských možností ešte zostalo. Rozhodol sa použiť svoju brachiálnu moc a povraždiť všetkých, medzi ktorých podľa času svojho narodenia patril aj jeho možný kráľovský konkurent. Tým však potvrdil, že ani táto jeho kráľovská možnosť nie je celkom istá. Veď čo spravil, spravil zo strachu, že neobstojí pred svojím ľudom v súťaži s novonarodeným kráľom, čo mohol vyčítať aj z návštevy troch východných mudrcov. Škoda, že sa hlbšie nezaujímal o Písmo, z ktorého sa dozvedel len to, kde a kedy sa má narodiť jeho možný nástupca. Božie slovo a tí, ktorí sa oň opierali, boli by mu povedali: Quid times, Herodes; non eripit mortalia, qui regna dat caelestia. – Čo sa bojíš, Herodes; neuchvacuje pozemské kráľovstvá ten, ktorý ponúka nebeské... – Herodesova hlúposť splodila násilie a násilie potom ďalšiu hlúposť, keď v strachu o svoju moc dal pozabíjať jej budúcich obrancov. – Vo svojej panovníckej múdrosti a moci padal celý život zo stupňa na stupeň, ba ešte aj po smrti – vo svojom potomstve... Tak ako všetci tí, čo sa nejako postavili proti Kráľovi vekov.
Dal povraždiť všetkých betlehemských chlapcov, ktorí sa podobali Ježišovi Kristovi aspoň miestom a časom svojho narodenia. A to bolo prvé avízo, že raz bude trpieť každý, kto sa mu bude v niečom podobať. – Ako strašne veľa je dnes takýchto malých mučeníkov! Najviac medzi tými, čo sa ešte ani nenarodili. My ideme ďalej v Herodesovej hlúposti, zabíjame nenarodených. A príčina? Veľmi známa: málo mučeníkov je medzi nami – dospelými.
Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet (Jer 31, 15). To bolo vtedy... Ako inak je to dnes! Mnohé z jej pokolenia samy ponúkajú vražedným Herodesom svoje deti a potom sa tešia, že ich už niet... __________
Pane, kresťanské martyrológium píšu dnes hlavne tí, čo ešte nevedia písať, lebo sa veľmi rozmnožili Herodesovia z vôle tých, ktoré nevedia okrem seba nikoho milovať.
27
Po Herodesovej smrti sa Pánov anjel zjavil vo sne Jozefovi v Egypte a povedal mu: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny. Tí, čo striehli na život dieťaťa už pomreli.“ On vstal, vzal dieťa i jeho matku a vrátil sa do izraelskej krajiny. Ale keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť. Varovaný vo sne, odobral sa do Galilejského kraja. Keď ta prišiel, usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret, aby sa splnilo, čo predpovedali proroci: „Budú ho volať Nazaretský.“
(Mt 2, 19-23)
Jozef, vstaň a choď do izraelskej krajiny... V službách Dieťaťa, ktoré zveril Boh Jozefovi, treba sa všetkým aj na to navykať, na čo sa nedá nikdy úplne navyknúť, totiž na stále zmeny, na náhle prekvapenia, na nové rozlúčky a nové zvítania.
Tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli... Nekonečne dobrý a nanajvýš múdry Boh si robí nárok na našu absolútnu poslušnosť. Chce, aby sme boli ako deti a poslúchali ho na slovo. No kým sme ešte nedozreli vo viere, pripája k svojim žiadostiam vysvetlenia, aké dal aj Jozefovi: „Vstaň, ujdi do Egypta, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil... Vstaň, lebo tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli.“ Apeluje na náš rozum, ktorý môže byť v prípade ťažšej poslušnosti výdatnou oporou našej ešte slabej, niekedy nebezpečne balancujúcej viere. Bolo by zaiste veľmi užitočné, keby aj tí, čo nám zastupujú Boha na zemi, počítali pri svojich rozkazoch s touto našou slabosťou – vlastnou všetkým i vekom dospelých detí Božích.
Jozef vstal, vzal dieťa a jeho matku a vrátil sa... Šiel teda, hneď ako sa mu povedalo, do izraelskej krajiny. No keď sa dopočul, že sa v Judei ujal vlády Herodesov syn Archelaus, rovnako zlý ako jeho otec, bál sa tam usadiť. Jozef cítil, že v tejto situácii treba popri viere použiť aj rozum. A nemýlil sa.
Varovaný vo sne, odobral sa do Galilejského kraja... Z tohto prípadu vysvitá, že k reči, ktorou nám dobrý Boh ukladá poslušnosť, patria aj politické, kultúrne a ekonomické zvesti... __________
Bože, ty svojim verným vystriedaš v pravý čas tmu svetlom, úzkosti pokojom a bolesti radosťou. Nechceš svoje deti trápiť neistotou pri voľbe toho, čo je správne. Preto im dávaš svoje slovo a odporúčaš pritom použiť aj rozum, ktorý majú tiež od teba, pod podmienkou, že sa tento tvoj dar nikdy neuplatní na úkor daru viery.
28
Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.
(Lk 2, 41-51)
Jeho rodičia sa nazdávali... Keď ide o Ježiša, nikdy nestačí iba nazdávať sa. Tu nestačí len myslieť si, že je s nami. O tom sa treba znovu a znovu presviedčať a usilovať sa, aby bol Božou milosťou pri nás a my pri ňom.. Toto je tá najvážnejšia z našich starostí. Má však byť pokojná. Veď on je vždy s nami, keď my chceme byť s ním.
Hľadali ho medzi príbuznými a známymi... No zabudli si v tomto rozpoložení pripomenúť, že jeho najpríbuznejší príbuzný je nebeský Otec – osobitne prítomný v jeruzalemskom chráme.
Prečo si nám to urobil?... Prečo ste ma hľadali?... Dve „prečo?“ – dve otázky, ale iba jedno vysvetlenie. Jedno a to isté pre obidve stránky: z lásky k nebeskému Otcovi... V rodine, kde sa môžu takto vysvetliť prípadné chyby, je výchova určite na dobrej ceste.
Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný... Kedy? Potom. Potom, keď im pripomenul, že vždy treba poslúchať najprv Boha.
A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci... Aj keď sa Panna Mária a malý Ježiš úprimne snažili plniť Božiu vôľu, ocitli sa v spore. Aj Mária dozrievala vo viere, nádeji a láske – pripomína Cirkev v 8. hlave Konštitúcie Lumen gentium. Svoje vzájomné nepochopenie však riešili potom tak, že Ježiš šiel s rodičmi a bol im poslušný a Panna Mária si zachovávala jeho slová a rozmýšľala o nich. Aké krásne by to bolo, keby sa aj v našich rodinách všetky nezhody medzi rodičmi a ich dorastajúcimi deťmi riešili podľa tohto vzorca!... __________
Pane, tvoji rodičia ťa nechápali preto, že si sa im nepodriadil. My ťa zas nechápeme dosť preto, že si sa potom vrátil s nimi do Nazareta a bol si im poslušný. Veríme však, že sa tak stalo preto, aby sme z tvojho počínania a z prvých slov z tvojich úst zaznamenaných v Evanjeliu vyťažili, že deti majú rodičov poslúchať, ale aj ísť za tým, čo je Otcovo. Najmä v prípadoch, keď by si ich rodičia chceli držať stále pri sebe.
29
A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.
(Lk 2, 52)
A Ježiš sa vzmáhal... Tak ako všetky deti, ktoré nehodnotíme podľa toho, čím už sú, ale podľa toho, čím môžu byť.
Vzmáhal sa v múdrosti, ktorá sa čerpá z dvoch prameňov: z vlastnej i cudzej skúsenosti, no najhojnejšie a najbezpečnejšie z napísaných i ústne odovzdávaných slov Toho, ktorý je Múdrosť sama. – Ako príkladne sa Ježiš vzmáhal v múdrosti a pravde, poznávame z toho, že svojimi otázkami už ako dvanásťročný udivoval v jeruzalemskom chráme skúsených učiteľov Zákona. Podobne i odpoveďami.
Vzmáhal sa aj v obľube – u Boha i u ľudí... Zaiste aj preto, že žil v rodine. Rodina vždy bola a vždy bude najvhodnejším prostredím pre rozvoj dieťaťa, ktorý sa potom stáva najzákladnejšou podmienkou jeho obľuby u Boha i u ľudí. – Tajomstvo tejto dvojitej obľuby je prednostne v poslušnosti voči rodičom, ak oni, pravdaže, nezabúdajú, že vo výchove svojho dieťaťa sú zástupcami samého Boha, a preto musia starostlivo preberať a uplatňovať tie výchovné momenty, ktoré On používa od počiatku až podnes pri výchove svojich dospelých detí.
Ježiš sa vzmáhal a bol v obľube... Vtedy, keď žil medzi nami vo svojom historickom tele... Ale aj teraz, keď je tu v nás – vo svojom Mystickom tele. Vzmáha sa počtom rokov? Určite... Aj v obľube u Boha? Celkom iste. A u ľudí? Ťažko povedať... – Pre nás je tu zaujímavou otázka, či sa vzmáha aj v tej čiastke svojho Tajomného tela, ktorou sme my. Či ho stále viac cítiť v našich slovách, v našom myslení a v každom našom skutku. Vzmáha sa...? To je problém...! Nik nevie s istotou povedať, čo má dať za touto vetou: či bodku, či radostný výkričník alebo neistý, pokrčený otáznik... __________
Pane, ty miluješ každého... Dávaš pršať a slnku svietiť na dobrých aj na zlých. Ale nie každý je pritom v tvojej obľube. Len takých vyznačuješ svojou osobitnou pozornosťou, ktorí sa o ňu pričiňujú dôslednou vernosťou tvojim príkazom a usmerneniam tých, ktorých si nám dal tu na zemi za svojich zástupcov.
30
V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša. Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: »Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.«“
(Lk 3, 1-6)
Za vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát... Herodes, jeho brat Filip, tetrarcha Lyzaniáš... za veľkňazov Annáša a Kajfáša... Veľa je tu tých spoločenských veličín, ale ani jedna z nich nie je niečím presažným... Sú to len kulisy – potrebné časové údaje pre toho, nad ktorým zaznel Boží hlas.
Boží hlas zaznel nad Jánom... Zaznel v púšti, kde najlepšie počuť Božie slovo – vtedy, keď ho človek prijíma i vtedy, keď ho odovzdáva.
Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi... Hlas, ktorý ešte nedoznel... Ešte ho počuť aj v našej dobe... Niekto stále volá... V každom kraji, každom meste i dedine, aby každý smrteľník uzrel Božiu spásu... – Nuž, ale ak je tak, mali by sme sa zaujímať, kto volá a čím nás oslovuje, či zatiaľ len svojím príkladom alebo už aj nejakou priamejšou výzvou. Ak registrujeme takýto hlas vo svojej blízkosti, buďme zaň vďační. Ak nie, počúvajme pozorne ten hlas, čo k nám dolieha ponad stáročia prostredníctvom Písma od Jordánskych brehov.
Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec sa zníži... Kde sú kopce, tam sú aj doliny. Ale tam ešte nieto ciest pre Pána. Kto čnie so svojím hmotným nadbytkom nad dolinou bratovho nedostatku, alebo sa dvíha svojím poznaním nad roklinami nevedomosti svojho pokrvného či duchovného príbuzenstva, alebo si mocou svojho vysokého úradu robí zo spoluobčanov podstavec pre svoju ešte väčšiu výšku, ten zaiste ešte nezačul hlas od Jordána. Prečo?... Pre svoju duchovnú hluchotu. Tá je vždy prvou príčinou, že Pán nemôže prísť do určitých krajov, miest, osád a rodín. A je to vždy veľká škoda a nie malá chyba. „Kto má uši, nech počúva...“ Ktosi nás stále volá... Najprv k pozornosti a potom k pokániu. Započúvajme sa! __________
Pane, ty nám slovami svojich prorokov sľubuješ, že každé telo, každý človek uvidí Božiu spásu... Áno, rozumieme... každý..., kto upraví cestu, po ktorej by si sa mohol dostať do jeho mysle i srdca, do jeho slov i činov. Žiaľ, doliny našich hriešnych nedbalostí, kopce nespravodlivých prílišností, časté zákruty klamných slov a postojov ešte nesvedčia o tom, že by sme vážne očakávali, Bože, tvoju spásu.
31
Ale zástupom, čo prichádzali k nemu, aby sa mu dali pokrstiť, hovoril: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodno pokánia a nepokúšajte sa nahovárať si: »Naším otcom je Abrahám!« – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie vytnú a hodia do ohňa.“ Zástupy sa ho pýtali: „Čo teda máme robiť?“ On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ Aj mýtnici prišli, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: „Učiteľ, čo máme robiť?“ On im povedal: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“ Pýtali sa ho aj vojaci: „A čo máme robiť my?“ Vravel im: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!“ Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, aby si vyčistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“ A ešte všelijako ináč napomínal ľud a hlásal mu evanjelium.
(Lk 3, 7-18)
Prinášajte ovocie... Bez neho ste ako neplodné stromy – súce len na oheň. – Vaše ovocie sa volá pokánie. Ale také, ktoré nespočíva len v slovách... Slová, aj keď sú akokoľvek ľútostivé i slzavé, sú na strome nášho života vždy iba lístím. Skutky sú vaším ovocím. Toto však nemôže byť hocaké. Musí mať v sebe jadrá – zárodky ďalšieho pokánia.
Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie... prináša zlé alebo nijaké... V poriadku je to jedno a to isté. Strom, ktorý nerodí dobré ovocie, stráca v každom prípade právo na život v Božom sade.
Čo teda máme robiť...? Opak toho, čím hrešíte...A buďte pritom konkrétni. Ak nerobíte, čo máte robiť, začnite. Ak robíte, čo nemáte, prestaňte.
Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší... Moja voda vás iba obmýva. No Duch, ktorého vám dá on, to je oheň, ktorý všetko spaľuje, a tým premieňa na svoju podstatu. __________
Cez obriezku je naším otcom Abrahám, Boží priateľ – hovorili Jánovi niektorí poslucháči... Skrze krst je naším bratom sám Ježiš Kristus, Boží Syn – môžu povedať niektorí z nás... No on by nám povedal: Robte pokánie – jedni i druhí. Treba sa všetkým zmeniť a začať hneď, lebo sekera je už priložená na korene stromov. Bez pokánia vám nepomôže nijaké duchovné príbuzenstvo – ani váš otec Abrahám, ani váš brat Ježiš Kristus, ktorý vám to povie takto: „Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete.“
32
Vtedy Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ Potom mu už neodporoval. Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“
(Mt 3, 13-17)
Vtedy Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom... Väčší prišiel za menším... Tak ako predtým Mária k Alžbete. Väčšiemu je ľahšie skloniť sa kvôli zblíženiu, ako menšiemu natiahnuť sa.
Aby sa mu dal pokrstiť... Najprv sa obriezkou začlenil medzi synov Izraela, potom krstom medzi kajúcnikov. Nakoniec sa umenšil – stal sa sluhom spásy všetkých.
Ty prichádzaš ku mne?... Áno, patrí sa, aby si kajúcnik sám hľadal krstiteľa.
Len to nechaj, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé... Pomáhať iným k spáse je zaručene spravodlivá vec. A spravodlivá vec je aj kajať sa za nich, pred nimi, aj s nimi, aby sa aj oni osmelili vstúpiť do očistných vôd.
Ján mu už potom neodporoval... Postavil sa pred tvárou všetkých nad neho... Zrejme len z kajúcnosti – z pokory, vyjadrenej poslušnosťou.
Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody... Aj dôležité veci treba konať pružne, lebo v živote tých, čo vstúpili do Božích služieb, nasledujú za dôležitými vecami ešte dôležitejšie.
A z neba zaznel hlas... Boh dáva človeku po každom prejave opravdivého pokánia okúsiť onú príbuzenskú blízkosť, ktorá je medzi Otcom a dieťaťom. __________
Pane, že „krstiť“, oslobodzovať niekoho od chýb, nie je práve príjemná služba, to vedia všetky cirkevné i svetské vrchnosti. No okrem toho môže byť táto služba aj nebezpečná. Krstitelia dostávajú v nej choroby z povolania. Najmä nadradenosť, povýšenectvo. Príhodou pri Jordáne nám pripomínaš, že cítiť sa nad niekým a naozaj nad ním byť, sú dve veľmi rozdielne skutočnosti.
33
“Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi, povedal: »Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.« A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“
(Jn 1, 33-34)
Ani ja som ho nepoznal... Veľmi vzácne priznanie, ktoré by zaiste viac pristalo nám ako Jánovi. Niekedy totiž mávame, čo sa týka poznania Ježiša Krista, prílišnú istotu. Položme si tu niekoľko kontrolných otázok. Ide predsa o veľmi vážnu vec. Ak sa správame k daktorému vychýrenému človeku jemnejšie a úctivejšie ako k Ježišovi Kristovi, prítomnému v Oltárnej sviatosti alebo v tých osobách, i keď vyzerajú len veľmi chatrne, ktoré nám ho z jeho vlastného poverenia zastupujú na zemi, musíme si priznať, že ho ešte nepoznáme. Ak presnejšie dodržíme, čo sme sľúbili priateľovi, ako to, čo sme Bohu sľúbili, nehovorme, že sme v tomto ohľade v poriadku. A nehovorme to ani vtedy, keď si niekoľko ráz prečítame list, ktorý nám poslali z banky, zo súdu alebo z mestského úradu a skúmame, či sme všetko dobre porozumeli, a pritom iba letmo prechádzame ponad stránky z Evanjelia, na ktorých dostávame toľko dôležitých upozornení. No najmä sa nevystatujme, že ho poznáme, ak si z jeho príkazov a zákazov nerobíme ani toľko, čo z pravidiel cestnej premávky, z predpisov na pracovisku alebo zo školského poriadku. Počujme, čo nám pre takéto prípady hovorí Svätý Duch cez apoštola Jána: „Podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania. Kto hovorí: ’Poznám ho!’ a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy.“ (1 Jn 2, 3)
Na koho uvidíš zostupovať Ducha... to je On... Tak povedal Krstiteľovi Ten, o ktorom čítame: Nikto nepozná Syna iba Otec a ten, komu ho Otec bude chcieť zjaviť... Snaha poznať Syna mala by preto začínať prosbou k Otcovi, aby nám dal svojho Ducha, skrze ktorého On veľmi vďačne odhaľuje Syna, lebo mu veľmi záleží na tom, aby ho všetci poznali a boli spasení.
A ja som to videl a vydávam svedectvo, aby ho aj iní poznali, ale tak, že by pocítili chuť, ba priam potrebu svedčiť o ňom ďalej. __________
Čím sú, Pane, pre nás knihy Písma, na ktoré odpovedáme, keď sa nám z nich číta a my uisťujeme seba aj iných: Počuli sme slovo Pánovo...? Čím sú a čím zostávajú v našom vedomí premenené hostie, ktoré sa nám ukazujú so slovami: Hľa, Baránok Boží...? Pane, a čím pre nás sú a zostávajú naši trpiaci bratia, cez ktorých Ty sám žiadaš od nás skutky milosrdenstva...? Čím toto všetko pre nás je a zostane, ak nám Duch Svätý nedá spoznať a precítiť, že si to Ty, náš Boh a Pán, Večné Slovo, Otcov Syn, náš Sudca i Brat... Naše všetko?
34
Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal.
(Mt 4, 1)
Potom... Kedy? Potom, keď Ježiš odišiel od Jordána, kde si uvedomil, že už nadišiel čas, aby verejne vystúpil a začal konať svoje dielo na spásu človeka.
Duch ho viedol na púšť... Duch... Nie telo. Telo sa pustatiny bojí... Bojí sa samoty, hladu, nepohodlia v bývaní a skromnosti v odpočinku. Ale kto sa vloží do služby Božieho kráľovstva tak celostne ako Ježiš, ten sa uspokojí aj s tým, čo môže človeku ponúknuť púšť.
Aby ho diabol pokúšal... No prerátal sa... Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré... Tým aj pokušenia pomáhajú na ceste k Bohu, a preto sa s úsmevom pozerajú na diabla, keď si z tohto najväčšieho protivníka robia svojho pomocníka. – Otec aj preto pustil diabla k svojmu Prvorodenému do púšte, aby sa všetci ostatní jeho synovia naučili, ako treba odolávať zvodom Zlého. Veď pokušenia nedostávame na to, aby sme im podľahli, ale aby sme ich premohli. – Otec vyznal pri Jordáne lásku svojmu milovanému Synovi... Syn mal na púšti vyznať svoju lásku Otcovi. Urobil tak sebazapieravým premáhaním pokušení. Veď ako inak? Láska je živá len z obety... __________
Pane, v liste tvojho apoštola Jakuba čítame: „Bratia moji, pokladajte to len za radosť, keď podstúpite všelijaké skúšky; veď viete, že skúška vašej viery prináša vytrvalosť. A vytrvalosť sa má ukázať v dokonalých skutkoch, aby ste boli dokonalí a neporušení a v ničom nezaostávali.“ (Jak 1, 2) Ďakujeme ti, Pane, za tvoj príklad a za toto oslovenie tvojho verného apoštola Jakuba.
35
A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ a povedal mu: „Ak si Boží Syn, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby.“ On odvetil: „Napísané je: »Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.«“
(Mt 4, 2-4)
Tu pristúpil pokušiteľ... Kde? Tu na púšti, kde niet ničoho... Kedy? Po štyridsiatich dňoch. Keď Ježiš vyhladol... Zrejme preto, aby v jeho hladnom tele našiel spojenca... Vie čo ponúknuť a vie aj kedy...
Povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby... A hneď to povedz... Nerozmýšľaj o iných možnostiach. Tých tu niet. Si so silami na konci. Hynieš... Potrebuješ sa čím prv nasýtiť. Prijmi moju ponuku a využi svoje možnosti... Si predsa Boží Syn... – Diabol najčastejšie využíva pre svoje ciele tri naše známe hlady: Hlad po chlebe, po tele a po sláve. Keď zacítime v sebe daktorý z nich, priblíži sa a ponúkne niečo veľmi lákavé a pritom zdanlivo dobré, aby nám pomohol zabudnúť na nebeského Otca, o ktorom vieme, že dáva každému v pravý čas všetko potrebné – i možnosť nasýtiť, uspokojiť sa i silu zvládnuť sa. Vyhráva nad nami obyčajne tým, že nám predstaví, čo ponúka, ako nutnosť, pričom pošepne: Veď čo je nutné, je aj dovolené. Neváhaj teda. A ber!
Napísané je: Nielen z chleba žije človek... Nie len z chleba a teda aj z chleba... Ale mal by z neho žiť tak, aby pri nasycovaní tela neumierala hladom jeho duša. – Prázdny žalúdok umožňuje diablovi len pokúšať nás, no prázdna duša mu umožňuje nad nami aj zvíťaziť... __________
Uvedomujeme si, Pane, aké ťažké a nebezpečné sú pre nás chvíle pokušení. Preto chceme pamätať, že tak ako sa živí naše telo chlebom, tak sa má živiť aj naša duša tvojím slovom: tak často, tak výdatne a tak pravidelne. Neobstála by v zápasoch so svojím nepriateľom, keby sa nenavykla pravidelne vychádzať v ústrety svojmu hladu primeraným pokrmom.
36
Potom ho diabol vzal do svätého mesta, postavil ho na vrchol chrámu a vravel mu: „Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu, veď je napísané: »Svojim anjelom dá príkaz o tebe a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.«“ Ježiš mu povedal: „Ale je aj napísané: »Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.«“
(Mt 4, 5-7)
Potom ho diabol vzal... Teda potom... keď uňho nepochodil so svojím návrhom vo veci chlebov. Ako vidno, diabol sa po neúspechoch nevzdáva svojich zámerov, a s tým treba vždy počítať.
Do svätého mesta... Áno, to je jeho obľúbená taktika pokúšať ľudí na hriech pod rúškom nábožnosti, vodiť ich na sväté miesta, do náboženských zhromaždení, často kvôli nesvätým alebo aspoň málo svätým cieľom.
Postavil ho na vrchol chrámu... Hej, dostať človeka do výšky, na vrchol, nad všetkých... Aspoň v mysli... To je niečo pre diabla! Vyzdvihnúť ho pýchou čo najvyššie, aby pád, ktorý mu pripravuje, bol čo najzhubnejší...
Vrhni sa dolu... Presne tak... Zaraď sa medzi tých, čo žijú pod tvoju, ba už aj pod svoju úroveň. Medzi tých sa zamiešaj, čo sú dole... Prispôsob sa im. A úplne sa im pripodobni... Aj chybami... Získaš si ich... A tým veľmi rozšíriš a upevníš svoj vplyv.
Veď je napísané... Či vari neveríš, čo povedal Boh?! Nedôveruješ mu? Hovorí predsa, že svojim anjelom rozkáže chrániť toho, kto sa naňho spoľahne... (Ž 91)
Ale je aj napísané: Nebudeš pokúšať Pána... Preto nebudem žiadať od Boha, aby chcel, čo chcem ja. Budem ho prosiť, aby som ja chcel, čo on chce. __________
Pane, koľko ráz sme už aj my počuli ten temný hlas: Hoď sa dole... Medzi tých sa zaraď, ktorých je väčšina a prispôsob sa im. Sú hmotne zabezpečení, bohatí na spoločenské, kultúrne i obchodné súvisy, na poklony, pozdravy a úsmevy... Zostúp z tej ťažko dosažiteľnej výšky svojich zásad i svojho správania... Nebuď radikálom, fundamentalistom a tobôž nie bigotom a rigoristom. Človekom buď medzi ľuďmi... Keď stratíš výšku, získaš šírku, keď opustíš výnimočnosť, nadobudneš normálnosť. Áno, veľa ráz sme už počuli tento temný hlas a musíme so zahanbením priznať, že nie iba jeden raz na svoju škodu.
37
A zasa ho diabol vzal na veľmi vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a vravel mu: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“ Vtedy mu Ježiš povedal: „Odíď satan, lebo je napísané: »Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.«“ Tu ho diabol opustil a prišli anjeli a posluhovali mu.
(Mt 4, 8-11)
Ukázal mu všetky kráľovstvá sveta... Keď diabol nezískal Pána výškou, rozhodol sa pokúšať ho šírkou, ktorá už mnohých očarila a zviedla z Božej cesty. Aby mohli svojím apoštolátom zachrániť mnohých, nechali tých niekoľkých, ktorých im zveril Otec. Chyba! Naše srdce máva síce občas takúto šírku, ale naše apoštolské náručie má pritom vždy obmedzenú kapacitu.
Toto všetko ti dám... A ako vidíš, nie je toho málo... A všetko bude tvoje, ak ty budeš môj.
Ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať... Mne sa totiž ľudia klaňajú tým, že padajú, že sa vzdialia od toho, čo ich prevyšuje, čo je nad nimi, a priblížia sa k tomu, čo je dole, čo patrí zemi. Mám veľa klaňateľov, no zožiera ma smútok i hnev, že ty nie si medzi nimi... S tebou by som mal všetkých... a natrvalo.
Odíď, satan... Mojím zákonom, ale aj mojou potechou je Otcova vôľa a tá sa nedá spĺňať satanskými metódami.
Keď diabol skončil všetko pokúšanie, načas od neho odišiel... (Lk 4, 13) Len načas... On nikoho neopúšťa natrvalo. Vracia sa... Vždy, pravdaže, v novej sile a v novej výzbroji. __________
Pane, pretože bol diabol pri tebe stále dotieravejší, stupňoval si aj ty svoje argumenty... Pri prvom útoku, akoby si ho len poučil. Pri druhom si už žiadal, aby ťa nepokúšal. Pri treťom si ho kategoricky odmietol... Tým si nás, Pane, poučil, že tam, kde sa zväčšujú diablove útoky, sú potrebné čoraz rozhodnejšie odpovede.
38
A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: »Vyrovnajte cestu Pánovi,« ako povedal prorok Izaiáš.“ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.
(Jn 1, 19-28)
Kto si ty?... Kto som? To je veľmi vážna otázka... pre každého z nás. Odpoveď na ňu by sme si mali dávať na základe svojich postojov k Bohu, k ľuďom i k stvorenstvu a na základe činností, vyplývajúcich z týchto postojov. – Dvojako možno hrešiť pri odpovediach na túto otázku. Buď sa človek podceňuje, čo ho vedie k malomyseľnosti, alebo sa preceňuje a dostáva sa tak k najnebezpečnejšiemu úskaliu duchovného snaženia – k pýche.
Ja nie som... Nie som v Božej službe niekým. Som v nej len niečím... Len prostriedkom, nástrojom v rukách Toho, ktorý je... On musí byť. Ja môžem, ale nemusím. Som len bytím, ktoré vždy možno nahradiť. Ale ak som predsa len niečím, tak iba zatiaľ, pokým som jeho nástrojom. Ak by som sa vymanil, vykĺzol z jeho rúk, zmaril by som sa... Padol by som do niečoho, čo je oveľa horšie ako nič...
Ja som hlas volajúceho na púšti... A veľmi sa teším, že ste ma počuli už aj v Jeruzaleme, lebo morálna púšť, ktorá zasahuje už aj toto mesto, je naozaj veľká. Volajte aj vy do nej so mnou... Ale tak, ako sa má: silno a v súlade so Slovom, ktorému má každý náš hlas slúžiť.
Prečo teda krstíš...? Preto, že to nerobíte vy... Ak z chrámu nezaznieva hlas do púšte, musí z púšte zaznievať do chrámu. __________
Pane, keď ťa pokušiteľ načas opustil, šiel za Jánom k Jordánu, aby aj jeho pokúšal. Tak ako teba. Chcel aj v ňom vzbudiť pýchu... Prišiel k nemu v hlúčku kňazov a levitov z Jeruzalema, ktorí sa ho pýtali, či nie je Mesiáš, Eliáš alebo prorok... A to naozaj bola hlboká poklona. No Ján sa tu svojou odpoveďou stal pre nás povzbudením k pokore, ktorá nie je ničím iným ako pravdou o sebe.
39
Keď na druhý deň videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv, ako ja. Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu.“ Ján vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi, povedal: »Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.« A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“
(Jn 1, 29-34)
Keď na druhý deň videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: Hľa, Boží Baránok... Prečo až na druhý deň? Prečo nie hneď? Sú zážitky, ktoré nás ohromia a my v prvom momente nevieme, ako na ne zareagovať. A sem pravdepodobne patrila aj táto Jánova situácia. Veď v nej vlastne išlo naraz o všetko, kvôli čomu sa narodil. Mal v nej vydať svedectvo o Pomazanom Pánovom. Ten silný a prudký zážitok náhleho stretnutia s ním bolo treba po udalosti v Jordáne v sebe spracovať. Bolo si treba nájsť a ozrejmiť súvis medzi Zachariášovým a Jozefovým synom, medzi holubicou a hlasom prichádzajúcim zhora, podľa ktorého Ježiš nebol len synom zeme, ale aj synom neba, ktoré tu reprezentoval nie iba Jeden, ale Traja: Otec, Syn a Svätý Duch... Bolo toho skutočne priveľa na človeka, ktorý mal pred tvárou národa svedčiť o tom zvláštnom Kajúcnikovi, s ktorým sa stretol predošlý deň. Ján asi čakal na vhodnú príležitosť. A tá aj prišla. Postaral sa o ňu sám Ježiš. A Ján vtedy svedčil. Nie zavčasu a nie neskoro – na druhý deň. – Ak reč, ktorou Ján hovoril, má, ako svedčia odborníci, iba jedno slovo na tri pojmy, mohol ním predstaviť Ježiša z Nazareta naraz ako Baránka, ako Sluhu i ako Syna. Mohol povedať takrečeno jedným dychom, že Boží Syn Ježiš je tým prorokovaným a očakávaným Sluhom našej spásy, ktorý prišiel ako obetný Baránok zmazať svojou krvou naše viny.
Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou... Ja som sa prv narodil, ale on je starší. Starší je aj sám od seba... Bol totiž ešte prv, ako sa počal... – Ako vidno, Ján nežil v púšti nadarmo. Jeho teológia má hĺbku a jeho vyjadrovacia schopnosť nezaostáva za najlepšou. Obsah i forma slova sú tu v úplnku... Svedok, ako sa patrí!
Ja som preto prišiel, aby sa on stal známym... To bola Jánova úloha... A naša?... Je tá istá – robiť známym Ježiša Krista. __________
Pane Ježišu, ty si praješ, aby každý, kto nosí tvoje meno, nosil v sebe aj tvoj život s jeho mnohorakými prejavmi, najmä so snahou priviesť všetkých cez teba k Otcovi, a preto ťa robiť známym vo svojej krajine, meste i rodine. Ak ešte toľkí z nášho okolia vedia len tak málo o tebe, je to zaiste vážny dôvod zamyslieť sa nad svojím základným kresťanským poslaním.
40
V nasledujúci deň Ján zasa stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: „Hľa, Boží Baránok.“ Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom.
(Jn 1, 35-37)
Na druhý deň Ján zasa stál... Stál, ako čítame... Na svojom mieste – na mieste svojej povinnosti. Stál tam ako jemná pripomienka, že predovšetkým z miesta svojich povinností máme hovoriť o Kristovi.
Stál s dvoma učeníkmi... S dvoma... Ak chceme svedčiť, musíme mať niekoho pri sebe. Ak máme niekoho pri sebe, musíme svedčiť. To bolo Jánovo poslanie. A to je aj naše.
Keď videl Ježiša ísť okolo... vedel, že nadišla vhodná chvíľa, aby toho, ktorého spoznal, spoznali aj jeho blízki. A tu akoby nám Ján chcel dať ešte aj túto pripomienku: Ak budeme vidieť Ježiša prechádzať popri sebe v takej blízkosti, do akej sa s ním dostávame pri rannom Božom slove, a nepozrieme sa pritom naňho dosť dôkladne, naše slová, ktorými budeme hovoriť o ňom iným, budú povrchné a málo účinné.
Povedal: Hľa, Boží Baránok... Možno sme už veľa ráz stáli aj my so svojimi priateľmi alebo žiakmi, so svojimi susedmi a príbuznými, keď popri nás prechádzal Ježiš v nejakej svojej podobe. A možno bolo vtedy veľmi vhodné povedať svojim spoločníkom, kto je a kvôli čomu asi prešiel popri nás... No my sme zabudli, že v takýchto rozpoloženiach sme vždy na Jánovom mieste a vždy v jeho úlohe.
Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom... Z množstva, ktoré mal Ján okolo seba, iba dvaja? Áno, nie viac... Ale nemôžeme povedať, že to bolo málo, ak vieme, čím sa práve títo dvaja potom stali pre Božie kráľovstvo. __________
Pane, s akou úctou a láskou, s akým dôrazom a vnútorným chvením, ale aj s akou istotou musel Ján ukázať na teba svojim dvom učeníkom, keď sa hneď pohli za tebou... Keď stojíme na mieste svojej povinnosti vo svojich pokrvných alebo duchovných rodinách, nemalo by ani nám chýbať to, čo presviedča, oduševňuje a pohýna za tebou, Pane... Nemala by nám chýbať hĺbka presvedčenia, zodpovedný život a neotrasiteľnou istotou naplnené slovo.
41
Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Oni mu povedali: „Rabbi – čo v preklade znamená: Učiteľ –, kde bývaš?“ Odpovedal im: „Poďte a uvidíte!“ Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní.
(Jn 1, 38-39)
Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich... A tak sa stalo, že už nielen počuli o Pánovom Pomazanom, ale ho aj videli a to tvárou v tvár, ktorá učeníkovi vždy šťastne doplní, čo nepochopil z Učiteľových slov.
Čo hľadáte...? Pohodlie, pokojný život, predné miesta v Mesiášovom kráľovstve? Toto všetko vám môžem sľúbiť i dať, ale až potom, keď budete žiť ako ja žijem, keď pôjdete, ako ja idem; keď prídete so mnou a skrze mňa do Otcovho nebeského kráľovstva. Poďte! Volám sa Ježiš – to znamená Spása.
Učiteľ, kde bývaš...? Poďte a uvidíte... Kým som tu na zemi, kde aj vtáky majú svoje hniezda, aj líšky svoje brlôžky, nemám kde hlavu skloniť... No príde čas, keď ma nájdete kdekoľvek: v mojom slove, v eucharistickom Chlebe a v tých trpiacich bratoch, ktorí budú čakať na vašu pomoc.
Šli teda a zostali v ten deň u neho... A zaiste si priali a možno aj prosili, aby ten deň nemal konca. A dobrý Učiteľ Ježiš im túto predpokladanú túžbu aj splnil... Teraz sú s ním v Otcovom dome navždy. __________
Je veľa učiteľov, ktorí podávajú svoju náuku len slovami. A potom je aj veľa žiakov, ktorí ju len zo slov poznávajú, a keď sa stanú učiteľmi, zasa len slovami odovzdávajú. Pane, chýba nám názorné vyučovanie, svedectvo nám chýba, osobný príklad... Žiaľ, aj v našej Cirkvi. Daj nám, prosíme, učiteľov, akým si bol ty – majstrov osobného príkladu.
42
Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša,“ čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: „Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas,“ čo v preklade znamená Peter.
(Jn 1, 40-42)
Jeden z tých dvoch bol Ondrej, brat Šimona Petra... Ondrej po grécky znamená silu, mužnosť. A Peter pevnosť, odolnosť. Týmito prvými apoštolskými menami sa nám dosť jasne naznačuje, akými vlastnosťami by sa predovšetkým mali vyznačovať tí, čo vstupujú do Kristových šľapají.
On hneď vyhľadal svojho brata... Prvé kroky, ak sme našli Pána, by aj nás mali viesť k bratom, k tým duchovne príbuzným.
Našli sme Mesiáša... Hovorili to s veľkou radosťou, ale zaiste aj s nádejou, že zajtra budú môcť hovoriť o ňom s väčšou, ak ho neprestanú ďalej hľadať... Ježiša Krista nestačí nájsť iba raz. Treba ho denne nanovo objavovať. Je nevyčerpateľným zdrojom poznania a z neho plynúcej radosti.
Šimon, syn Jánov... Duchovný syn Krstiteľa, ktorému sa podarilo vybudovať v ňom základ pre Kristovu výchovu, ktorá vedie k stálej horlivosti, ale aj k stálemu pokániu.
Budeš sa volať Peter – Skala... Ty, Šimon... Nie tvoj brat Ondrej. On bol pri mne prvý podľa času... Ty si prvý podľa voľby. No v mojom pozemskom kráľovstve je možné dosiahnuť osobnú veľkosť na ktoromkoľvek mieste. Najistejšie na poslednom. __________
Našli sme toho, ktorého mnohí hľadali podľa matného portrétu prorockých kníh medzi osloboditeľmi utláčaného Izraela. No nenašli... My sme ho nehľadali a sme s ním... Komu ďakovať, Pane, za to, že si náš a my tvoji? Z ľudí na prvom mieste tomu Jánovi, ktorý stál v osobe niektorého nášho rodiča či kňaza, učiteľa alebo priateľa na našich životných rázcestiach a mal schopnosť i odvahu povedať nám: Hľa, to je On...!
43
Na druhý deň sa Ježiš rozhodol odísť do Galiley. Stretol Filipa a povedal mu: „Poď za mnou!“ Filip bol z Betsaidy, z Ondrejovho a Petrovho mesta. Filip sa stretol s Natanaelom a povedal mu: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“ Natanael mu vravel: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!“ Filip mu odpovedal: „Poď a uvidíš!“ Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela, povedal o ňom: „Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti.“ Natanael sa ho opýtal: „Odkiaľ ma poznáš?“ Ježiš mu vravel: „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom.“ Natanael mu povedal: „Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!“ Ježiš mu odvetil: „Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto.“ Potom mu povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.“
(Jn 1, 43-51)
Ježiš stretol Filipa... Filip stretol Natanaela... Stalo sa to okrem iného možno aj preto, aby kardinál Ruini, hlavný relátor biskupskej synody o evanjelizácii mohol po devätnástich storočiach prehlásiť, že nová evanjelizácia bude tiež spočívať na osobnom svedectve, že pôjde od človeka k človekovi, od Ondreja k Šimonovi, od Filipa k Natanaelovi. – Ondrej je Sila. Peter Skala. Filip Rozumná ráznosť a Natanael Opravdivosť... Pán potrebuje vo svojej službe všetky povahy. Ale aj to je pravda, že všetky povahy potrebujú jeho, ak sa chcú šťastne rozvinúť a byť vo vzájomnom súlade.
Môže byť z Nazareta niečo dobré...? Prečo nie?! Môže sa o tom presvedčiť každý, kto sa vie vzdať predpojatostí a uverí, čo hovoria o Mesiášovi tí, ktorí ho už našli...
Poď a uvidíš...! Apoštolát podľa tejto formuly nebýva ľahký... Všetko, čo pozvaný u pozývajúceho nájde, musí byť hodné pochvaly. Slovo „poď“ zaväzuje kresťana k stálemu a dôslednému životu podľa Boha.
Toto je pravý Izraelita... Skutočný Boží bojovník, ktorý vie, že proti lesti, v ktorej žije svet, je len jedna zbraň – pravda. Len ona nás ochráni od naivnej ľahkovernosti, ale aj od nemúdrej tvrdohlavosti, len ona nás donúti zanechať osobné pohodlie a pohnúť sa s Natanaelom prejsť od figovníka do Kristovej blízkosti.
Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela... Natanael sa tešil, že našiel, čo hľadal – pravdu stelesnenú v Kristovi. A Kristus mal radosť, že v ňom dostal jej verného ohlasovateľa. __________
Pane, keby si Natanael bol ponechal svoju pýchu, ktorú si opatrne kryl zlou povesťou Nazaretčanov, a keby sa nebol vzdal svojej lenivosti, ktorá ho držala v pohodlnom tieni pod figovníkom, nikdy by sa nebol z neho stal tvoj apoštol Bartolomej. Pane, nech nám tento jeho prípad zostane stálou spasiteľnou pripomienkou, že pýcha a lenivosť nepatria medzi vlastnosti tvojich apoštolov.
44
Na tretí deň bola v Káne Galilejskej svadba. Bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína.“ Ježiš jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ Jeho matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!“ Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov, každá na dve až tri miery. Ježiš im povedal: „Naplňte nádoby vodou!“ A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu!“ A oni zaniesli. Keď starejší ochutnal vodu premenenú na víno – on nevedel, skade je, ale obsluhujúci, čo načierali vodu, to vedeli –, zavolal si ženícha a vravel mu: „Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz.“ Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho.
(Jn 2, 1-11)
Bola tam aj Ježišova matka... A bolo to cítiť. Ale aj dnes je to tak. Ona je totiž vždy činná tam, kde sa prihlási nedostatok.
Keď sa minulo víno... Hostia nemali čo piť, hostitelia nemali čo podávať a sluhovia nemali čím slúžiť. No Mária vedela, ako všetko upraviť.
Povedala Ježišovi... Riešila potrebu núdznych tak, ako sa má – cez Pána, pokornou prosbou. Tá totiž naňho vždy zapôsobí.
Nemajú vína... Naplňte nádoby vodou...! Znie to na prvý pohľad tak trochu humorne... Ale viera je viera... Ona nadiktovala obidva výroky a čoskoro naplnila svadobnú sieň radostnou a zároveň aj vážnou náladou.
A naplnili ich až po okraj... Urobili všetko, čo im povedal Ježiš a čo im radila jeho matka. A urobili to dôkladne – naplnili nádoby až po vrch. A vtedy sa po prvý raz zistilo, že viera v Ježišovo slovo robí z mála dosť a z nedostatku hojnosť.
Starejší si zavolal ženícha a vravel mu: Každý človek podáva najprv dobré víno... Ježiš z Nazareta postupuje inak. Dáva čím ďalej lepšie... aby raz dal to najlepšie, to, čo nemôže nikto z ľudí dať. __________
Tvoja matka, Pane, vedie nás svojím zákrokom na svadbe v Káne k dôvere, že ak je niekde medzi nami málo toho potrebného, jej príhovor to napraví.
45
Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“
(Jn 2, 13-17)
V chráme našiel predavačov a peňazomencov... A určite nie prvý raz. Chodieval predsa do chrámu už niekoľko rokov. Poslanie zakročiť dostal však až teraz... – A nebolo by vari od veci pozvať Pána s týmto jeho poslaním aspoň z času na čas aj do tých chrámov, ktorými sme my sami. A potom aj do našich rodín – do našich domácich cirkví. Ktovie, ako by to dopadlo... Možno presne tak ako v Jeruzaleme. Či by Pán nerozkázal vyhnať a odniesť z našich rodinných domov všetko, kvôli čomu strácame neraz Božiu milosť, vnútorný pokoj a drahocenný čas... Ak nekupčíme s volmi a ovcami, to je zaiste v poriadku... Ale načo sú v našich rodinných chrámoch lacné voloviny a bľačanie všelijakých kultúrno-politických demagógov?!
Urobil si z povrázkov bič, ktorý bol znakom jeho hnevu proti všetkému, čo je v nás zvieracie. No nebral ho do rúk prudko a nerozmyslene. Keď si ho pripravoval, on pritom aj uvažoval. Jeho hnev bol určite inakší, ako bývajú tie naše...
Všetkých vyhnal z chrámu... Všetkých so všetkým, čo v ňom prekážalo ľuďom modliť sa, aby nás poučil, ako sa nám treba zbaviť všetkého, čo robí z našich cirkevných zhromaždísk, z našich rodinných svätýň a z chrámov našich sŕdc lotrovské pelechy a ziskuchtivosťou zaplavené tržnice. __________
Pane, ukázal si nám, ako vyzerá horlivosť, ktorá nemlčí bojazlivo tam, kde treba hovoriť, ktorá nezakladá nečinne ruky tam, kde treba konať, ktorá sa neusmieva prihlúpo tam, kde treba rozkázať, a ktorá sa nebojí ani takého odporu, ktorý berie do rúk vražednú zbraň. Keď hľadíme na teba, Pane, pýtame sa, ako vyzerá naša horlivosť za posvätnosť chrámov, za ktoré nesieme zodpovednosť – najmä za posvätnosť chrámu nášho srdca.
46
Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.
(Jn 2, 18-22)
Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť...? Čím nás presvedčíš, že môžeš takto zasahovať do nášho verejného života? Do nášho obchodu i do našej liturgie?
Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím... Zbúrajte moje telo a ja vás po troch dňoch presvedčím, že ste búrali bez úspechu na vlastnú škodu i posmech.
Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli... Spomenuli si na to, čo bolo napísané, i na to, čo on povedal. Uverili teda Písmu i jeho slovu. Udivuje nás, ako sa títo jednoduchí ľudia vyznali v posvätných knihách, keď si pomocou nich vedeli vysvetliť toto zvláštne Pánovo počínanie, ktorého sa starozákonný prorok dotýka slovami: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“ A nie menej nás udivuje, že si zapamätali jeho slová: Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím, ktoré im boli zaiste veľkou potechou, keď sa jeho zbúraný chrám, jeho ukrižované telo po troch dňoch zdvihlo z hrobu živé, víťazné a nezraniteľné. Prví Pánovi učeníci sú nám vzorom v poznaní starozákonného i novozákonného Božieho slova a vzorom aj jeho používania. Keď sa k nim prirovnáme, zaiste si so žiaľom priznáme, ako veľmi zaostávame za nimi v tomto ohľade my. __________
Pane, tí, čo dovolili predavačom a kupcom premeniť Otcov dom, dom modlitby, na tržnicu, odsúdili tvoju horlivosť, aby obhájili svoju nedbalosť. Daj nám chuť a vytrvalosť stáť v Cirkvi vždy po boku tých, čo sa rozhodli nasledovať ťa v horlivej obrane všetkého, čo je Otcovo.
47
Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.
(Jn 2, 23-25)
Mnohí uverili v jeho meno... Uverili v neho, lenže ako? Viera má veľa druhov a veľa stupňov. Ak sa ľudia hrnú za niekým, okúzlení jeho zjavom, rečou, jeho sľubmi, národnými alebo spoločenskými perspektívami, zaraďujú sa do ich množstva aj takí, ktorí obdivovaného človeka ani nevideli ani nepočuli. Uverili iným, a sú medzi nimi obyčajne preto, že ich je veľa. Ak mnohí v neho uverili, mohlo to byť preto, že iní v neho „uverili“ a stali sa väčšinou, alebo aspoň nejakou význačnou skupinou.
Lebo videli znamenia... Pridať sa k niekomu na základe jeho schopnosti robiť znamenia je určite niečo bližšie viere, ako ťah za niekým na základe davovej psychózy. Ale aj znamenia sú len prostriedkami na potvrdenie pravdy. Pri viere je rozhodujúce to, čo hovorí o sebe ten, ktorý znamenia robí. Tu sa k citovému vybudeniu vplyvom znamenia pridáva už aj rozum. Povie sa: Bude mať asi pravdu; veď robí také znamenia... – A treba pripustiť, že niektorí mohli na základe znamení aj uveriť, že Ježiš je naozaj ten čakaný Mesiáš. Pritom ho však mohli pokladať len za politického osloboditeľa svojho národa. – Človek totiž veľmi ľahko uverí to, čo si silno praje.
Ale Ježiš sa im nezdôveril... Aj tam, kde sa verí v Ježiša Krista ako od Boha poslaného a Bohu rovného osloboditeľa od diablovho jarma, aj tam sa ešte natíska otázka, či sa k rozumu pridá aj vôľa, ktorá sa vyjadrí zodpovednými skutkami, a bude z toho potom naozaj rationabile obsequium – rozumové podriadenie sa – ako nazýva vieru apoštol Pavol.
Sám totiž vedel, čo je v človeku... Ale ak vedel, čo je v ňom, vedel aj to, čo v ňom nie je, čo mu ešte chýba, čo by ten-ktorý človek ešte musel mať, aby sa mu Ježiš mohol zdôveriť aj so svojím Božským pôvodom a so svojím spásonosným plánom. No táto jeho jeruzalemská reakcia nebola ojedinelým prejavom jeho múdrosti. Občas zakazoval dokonca aj svojim učeníkom hovoriť o tom, čím v skutočnosti je. A sám povedal toto: Kto bude zachovávať moje slovo (t.j. kto mu podrobí svoj cit, rozum i vôľu), toho budem milovať a len tomu zjavím seba samého. (Por. Jn 14, 21) __________
Pane, Ježišu Kriste, my nevieme, my naozaj nevieme, koľkým z toho množstva, o ktorom si myslíme i hovoríme, že je kresťanské, si sa už zdôveril... Koľkým z neho si už zjavil, že si ich Boh a aký máš plán na ceste k ich spáse. Veď toľkí spomedzi nás, ako cítime z ich slov i správania, majú iné božstvá, ako si ty a iné plány, ako sú tvoje...
48
Medzi farizejmi bol človek menom Nikodém, popredný muž u Židov. On prišiel v noci k Ježišovi a povedal mu: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“ Ježiš mu odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ Nikodém mu vravel: „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý? Azda môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa?“ Ježiš odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“
(Jn 3, 1-5)
Nikodém prišiel v noci k Ježišovi... Prišiel s problémami, ktoré mu nedali spať...
Povedal mu: Rabbi..., aby mu naznačil, že chce byť jeho žiakom.
Ak sa niekto nenarodí zhora... t.j. z Boha, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo. Božie kráľovstvo patrí len Božím deťom.
Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý...? Tak, že sa stane malým – ako dieťa. Nebýva to bez bolesti, ale je to vždy možné... A práve staroba, zostarnutie v hriechu je pre človeka dôvodom znova sa narodiť.
Azda môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa...? Áno môže... do lona Matky tých, čo sa rodia zhora – z Boha, do jej plodovej vody, do ktorej musí človek v každom prípade namiešať slzy osobného pokánia, ak chce, aby sa v nej starý človek zatopil a umožnil tým Duchu vzkriesiť ho – obdarovať ho novým, vyšším životom. Toto druhé zrodenie má však inú povahu – iný smer, ako telesné rodenie. Plod pri ňom nevychádza z lona matky. Naopak, vstupuje doň, aby sa k nej pripojil ako neoddeliteľná súčasť jej tela... Ak pod touto matkou myslíme Cirkev, sme na ceste k pravde.
Musíte sa znova narodiť... Ale to záleží od vás... Musíte to chcieť. Pri prvom narodení ste prišli na svet bez vlastného pričinenia. Pri tomto druhom musíte úzko spolupracovať s Duchom, bez ktorého neprídete ani na to, že sa vám treba zmeniť, t.j. zhora sa narodiť... – Ale hovorme konkrétnejšie. Kto z nás nebude každý svoj deň začínať pevným rozhodnutím vytrvať v boji proti každej hriešnej prílišnosti alebo hriešnej nedostatočnosti, zostane navždy starým človekom – človekom len podľa tela – nestane sa dieťaťom a nevojde do nebeského Kráľovstva. __________
Hovoríš, Pane, že sa nám treba znova narodiť. Vieme, že dnes je veľmi potrebné takto nám hovoriť. Vody by bolo medzi nami dosť, ale ducha málo. A my by sme naozaj potrebovali znova sa narodiť – znova sa pokrstiť, znova krizmou pomazať, znova sa sviatostne očistiť i nasýtiť. Áno, znova... Novým spôsobom, tým, ktorý označujeme slovom „zhora“.
49
„Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť. Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ Nikodém sa ho opýtal: „Ako sa to môže stať?“ Ježiš mu odvetil: „Ty si učiteľ Izraela a toto nevieš?“
(Jn 3, 6-10)
Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch... Bolo pekné, že Nikodém prišiel k Ježišovi ako malý, ako žiak, ktorý sa chce dať poučiť. Ale pod vplyvom Učiteľa z Nazareta sa mal stať ešte menším, najmä vo svojich vlastných očiach, takým ako to najmenšie dieťa... Inak totiž nie je možné znova sa narodiť.
Ako sa to môže stať...? Ako prebieha ten pôrod z Ducha...? Nejako tak ako pri vanutí vetra, ktorý človeka jemne tlačí svojím smerom, smerom k večnému životu, a nabáda ho urobiť nejaký ten krok, aby ho posúval a tým postupne vzďaľoval od všetkého, čo by mu mohlo spôsobiť večnú smrť.
Vietor veje, kam chce... Ale buď spokojný, Nikodém – alebo ako ťa volajú... Je to Boží vietor a ten nakláňa človeka len smerom k tomu, čo si praje Boh. A to, čo si Boh praje, je pre teba vždy veľmi dobré – vrcholne osožné.
Jeho šum počuješ... Počuješ ho v Božom slove, nad ktorým ráno uvažuješ. Počuješ ho v slove tých, ktorí ti ho kompetentne vysvetľujú. A konečne aj v spoločenstve bratov a sestier, ktorí by nevedeli ani čo hovoriť, čo robiť a ako a za čo sa modliť, keby ich neovplyvňoval tento tajuplný Boží vietor.
Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha... Taký sa natrvalo stáva Božím vlastníctvom a zároveň aj nástrojom, pomocou ktorého vnáša Boh medzi svoj ľud oživujúci vánok duchovného obrodenia.
Ty si učiteľ Izraela a toto nevieš...? Ty toto vanutie Ducha nepoznáš? Ty ho neskusuješ?... A čo sú potom všetky tvoje diplomy, doktorské práce, tvoje vedomosti a skúsenosti? __________
Pane Ježišu, koľkokrát sme už v sebe zacítili to povzbudzovanie i posúvanie v smere Božej vôle, a zostali sme napriek tomu nehybne hlivieť vo svojich opakujúcich sa chybách, možno i hriechoch... Keď už teraz vieme, že to bol prejav tvojho a Otcovho úsilia dostať nás pomocou vanutia Svätého Ducha bližšie k vám – medzi vás, do vášho stredu, dúfame, že sa nám s vašou pomocou podarí urobiť nejaký pohyb, nejaký ten krok... zatiaľ možno malý a nesmelý, ale predsa len nejaký...
50
„Veru, veru, hovorím ti: Hovoríme o tom, čo poznáme, a svedčíme o tom, čo sme videli, a neprijímate naše svedectvo. Ak neveríte, keď vám hovorím o pozemských veciach; akože uveríte, keď vám budem rozprávať o nebeských? Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka. A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“
(Jn 3, 11-15)
Hovoríme o tom, čo poznáme a svedčíme o tom, čo sme videli a neprijímate naše svedectvo... Hovoríme... Dosvedčujeme... No vy neprijímate. A robíte tým vo veci vašej záchrany bezmocným aj Toho, ktorý je všemohúci.
Ak neveríte, keď vám hovorím o pozemských veciach, akože uveríte, keď vám budem hovoriť o nebeských?... Nikto predsa nevystúpil do neba, okrem toho, ktorý z neho zostúpil. On jediný vám môže povedať, ako sa ide hore. A ten je len jeden; ten Syn človeka, s ktorým hovoríš.
Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka... Len vykupiteľský kríž umožní mne i vám výstup do večného kráľovstva. On vyzdvihne mňa i vás do Božej blízkosti. Mňa ako sprostredkovateľa, vás ako nasledovateľov. Mojou pomocou sa dostanete medzi nebo a zem. Je to nutné. Veď ako inak by sa vaše prosby o záchranu dostali k Otcovi? A ako inak by sa Otcove záchranné pomoci dostali k vám? Len ten, ktorý zostúpil z neba, pozná cestu odtiaľto ta. Ba čo viac, on sám je tou cestou... On, visiaci na dreve – ako Mojžišov had na púšti. __________
Veríme, Pane, že okrem tvojho mena niet iného pod nebom, v ktorom by sme mohli byť spasení. Ty si našou jedinou cestou k Otcovi. Ty a tvoj kríž. V tomto spojení ťa stále chceme mať pred svojím duchovným zrakom a len v tejto kombinácii klásť aj iným pred oči. Kríž bez Krista alebo Kristus bez kríža, to je pomýlená cesta. Tá nikoho nedovedie k Otcovi.
51
Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.
(Jn 3, 16-18)
Boh tak miloval svet, že dal... Teda inak ako my, ktorí túžobným zrakom a chamtivou rukou siahame po tom, čo je v ňom... On oproti svetu nevystiera ruku, ktorá berie, ale ktorá obdarúva, hotová pritom prinášať akékoľvek obety. Láska to je dávanie, a preto vždy niečo aj stojí...
Dal svojho jednorodeného Syna... Dal to najdrahšie, čo mal... A tým vlastne všetko... Veď v ňom dal seba samého. Otec a Syn sú predsa jedno. Boh je všemohúci, ale už ani on nám nemal čo dať, veď nám dal vo svojom Synovi seba samého.
Poslal ho na svet, aby sa svet skrze neho spasil... vierou, ktorá sa prejavuje a dotvára láskou... Kto totiž verí v Božieho Syna, ten ho aj miluje, a ten je potom aj milovaný a ako taký nebude súdený.
Ale kto neverí, už je odsúdený... Už nie je milovaný (je bez Božej milosti). A môže sa stať, že nebude spasený. Hoci je vykúpený... – Všetci sme vykúpení, ale kto sa chce spasiť, musí uveriť v Božieho Syna, t.j. prijať všetko, čo učil, za absolútne spoľahlivý základ pre svoje myslenie a všetko, čo robil, za absolútne spoľahlivý základ pre svoje konanie. Nemožno nič ubrať z toho, čo učil a konal Ježiš Kristus. On je jediným riešiteľom všetkých našich problémov – pripomína Tertulián. Neverili by sme mu dosť, a tým by sme ho urážali, keby sme si chodili po pravdu a správnosť ešte aj k niekomu inému. Jemu je možné veriť buď všetko alebo nič. Kvôli vlastnej spáse nám treba uveriť celého Krista. A celí musíme v neho uveriť, čo znamená, urobiť ho v neobmedzenej dôvere správcom všetkého, čo sme a čo máme – správcom svojho rozumu, vôle i citu, svojej duše i tela, svojich nádejí, plánov i svojich úspechov, svojich nedostatkov, ziskov i nadbytkov a veriť pritom, bezvýhradne veriť, že nás neprišiel súdiť, ale spasiť. __________
Pane, predstavuješ nám tu svojho nebeského Otca ako vrcholnú lásku, no zároveň aj ako najvyššiu spravodlivosť. Aby nás ochránil od večnej záhuby, posiela teba, Pane, na smrť, ale s rozhodnutím, že kto odmietne tvoju zachraňujúcu ruku, kto sa ňou nedá podržať a viesť, ten nie že bude, ale už je odsúdený... Pane, keď počúvame tento tvoj rozhovor s Nikodémom, nevdojak nám prichádzajú na myseľ povzbudivé, ale zároveň i skľučujúce slová tvojho vyznávača Augustína: Ten, čo ťa stvoril – a my dodajme: aj vykúpil – bez teba, nespasí ťa bez teba.
52
A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.
(Jn 3, 19-21)
Svetlo prišlo na svet... A tým je Kristova pravda... Ale ľuďom viac vyhovovala tma. V nej sa dá o druhých myslieť a potom aj povedať čokoľvek. V nej sa môžu ľudia navzájom klamať, napádať, využívať i zneužívať.
Každý, kto zle robí... nejde na svetlo... A každý, kto nejde na svetlo, zle robí... Škodí sebe i blížnemu, keď uniká od Kristovho slova a príkladu. Vystavuje sa nesprávnostiam v myslení i v konaní, ktorými potom narušuje medzi ľuďmi jednotu a pokoj.
Ale kto koná pravdu, ide na svetlo... Stavia pred Ježiša Krista zosobneného tými, ktorí mu ho na zemi zastupujú, svoje myšlienky, slová i činy, svoje výkony, výsledky i plány, aby sa dozvedel, čo do nich treba podľa Kristovej pravdy ešte vložiť alebo z nich ubrať. – Jeden zo spôsobov ako vychádzať na svetlo, aby sme sa vyhli tme, môže byť i tento: Povieme tomu, kto nám zastupuje Pána: Takto žijem a takto plánujem... Posúďte... Potrebujem svetlo – Kristovu pravdu a normu. Pričom prosím od tohto nášho spoločného Vzoru i Sudcu pre vás lásku i priamosť... A pre seba: pokoru, úprimnosť, ochotu a vytrvalosť. Kto chce konať pravdu, ten aj takto vychádza na svetlo, aby sa potom i sám stal svetlom pre druhých. Kto však miluje svoj hriech, ten sa uťahuje do tmy, ale tým aj do nebezpečenstva, že sa mu táto tma môže stať večnou... __________
Pane, niektorí sa vyhýbajú svetlu tvojho Evanjelia zo strachu, že vojdú do tmy nejakého bludu... Že vojdú? Veď oni v ňom už sú. Lebo niet na svete väčšieho bludu, ako vyhýbať sa Kristovmu svetlu.
53
Potom prišiel Ježiš so svojimi učeníkmi do judejskej krajiny. Tam s nimi pobudol a krstil. Ale aj Ján krstil v Enone, blízko Salima, lebo tam bolo veľa vody. Ľudia tam prichádzali a dávali sa krstiť. Ján vtedy ešte nebol vo väzení. Medzi Jánovými učeníkmi a istým Židom vznikla hádka o očisťovaní. Prišli k Jánovi a povedali mu: „Rabbi, aj ten, čo bol s tebou za Jordánom, a ty si mu vydal svedectvo, tu krstí a všetci idú k nemu.“ Ján odpovedal: „Človek si nemôže prisvojiť nič, ak mu to nebolo dané z neba. Vy sami ste svedkami, že som povedal: Ja nie som Mesiáš, ale som poslaný pred ním. Ženích je ten, kto má nevestu. A ženíchov priateľ, ktorý je pri ňom a počúva ho, veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu. A táto moja radosť je úplná. On musí rásť a mňa musí ubúdať.“
(Jn 3, 22-30)
Ján krstil v Enone, lebo tam bolo veľa vody... On vedel, že k apoštolskej úlohe patrí aj starosť o vhodné prostredie a o účinné prostriedky na jej splnenie.
Vtedy ešte nebol vo väzení... Bol kazateľom, pripravovateľom Mesiášovho príchodu. Bol učiteľom, ukazovateľom pravej cesty k Bohu. Bol úspešný a mal veľa učeníkov. Ale prorokom vtedy ešte úplne nebol. Vtedy ešte nebol vo väzení. K pojmu a k úlohe proroka patrí aj to, že pri spĺňaní svojho poslania naráža na odpor, na prekážky i nepriateľstvá. Božích prorokov vždy prenasledovali i zabíjali... Neboli teda milí každému. Milými bývajú len falošní proroci.
Keď medzi Jánovými učeníkmi a istým Židom vznikla hádka, prišli k Jánovi... A bolo to veľmi správne. Neistoty v náuke a v disciplíne majú učeníkov vždy privádzať k ich učiteľovi. Nás ku Kristovi, ktorému aj Ján s radosťou odovzdával svojich žiakov.
Krstí a všetci idú k nemu... A tak to má byť. Ja nie som Mesiáš, aby išli všetci za mnou... Nemôžem si prisvojiť, čo mi nebolo dané z neba. Naopak... Moja radosť bude úplná, ak ma všetci kvôli Nemu nechajú. Nie sú naši, ktorých sme nedali nášmu Učiteľovi. A tým je Kristus.
On musí rásť a mňa musí ubúdať... V očiach tých, ktorých som si získal, musí Kristus stále vzrastať. Áno... Taká je aj tu zákonitosť... Kde vyjde slnko, tam hasnú hviezdy. __________
Všetci, čo sme už dosiahli zrelý vek, preberáme Jánovu úlohu. A ak sme pre iných osobnosťami, ako bol on, žiada sa, aby sme sa vedeli v ich očiach znížiť, stať sa pre teba, Pane, podstavcom, z ktorého by ťa mohli lepšie vidieť.
54
Ježiš opustil Judeu a odišiel znova do Galiley. Pritom musel prejsť cez Samáriu. A tak prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa, Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu ono mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: »Daj sa mi napiť«, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: »Nemám muža«, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“ Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ Vyšli teda z mesta a šli k nemu.
(Jn 4, 3-30)
Cestou do Galiley musel Ježiš prejsť Samáriou... Približne takým prostredím, v akom žijeme aj my – krajinou, ktorá si splietla náboženstvo s kadečím.
Židia nenávideli Samaritánov... práve pre toto ich dopletené náboženstvo a Samaritáni Židov pre ich nenávisť.
Ježiš unavený z cesty sadol si k studni... Ale ani v takomto stave nezostal nečinný... Učil Samaritánov, čo je pravé náboženstvo a zároveň aj nás, čo je to dialóg a osobný apoštolát.
Ježiš povedal Samaritánke: Daj sa mi napiť..., aby sa jej odmenil. Službou za službu. Za menšiu väčšou – za hmotný dar nehmotným, za časný večným... A šiel hneď k veci. Zavolaj si muža, – povedal jej. Veď nik nemôže prijať Boží dar, ak obchádza otázku vlastného hriechu. – Ježiš začínal pokornou prosbou o službu, aby sa dostal nielen k sluchu tejto ženy, ale aj k jej srdcu, ktoré bolo treba zmeniť. Aj nám treba užívať túto metódu pri prechádzaní našou spohanštenou „Samáriou“.
Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu a vy hovoríte, že... Áno, úniky pred požiadavkami Kristovho slova začínajú obyčajne takto – debatou.
Mesiáš... To som ja, čo sa rozpráva s tebou... Dôvera za dôveru, úprimnosť za úprimnosť a za pokoru – milosť.
Poďte sa pozrieť... Ježišovo: Poďte a uvidíte, ktoré adresoval svojim prvým dvom učeníkom a Filipovo: Poď a uvidíš!, ktorým získal pochybovačného Natanaela, objavilo sa aj u Samaritánky, keď nechala svoj džbán pri studni a ona sama, ako nádoba plná živej vody, utekala k tým, čo tiež potrebovali takéto osvieženie. V tej situácii by bola vedela veľmi oduševnene hovoriť o Kristovi, no radšej povedala: Poďte sa pozrieť! Ak už vtedy slovo strácalo svoju vierohodnosť, treba povedať, že dnes ju stráca omnoho viac, preto je zvlášť dnes potrebné viesť iných k osobnej skúsenosti s Pánom, ktorá je prednostne v počúvaní a uskutočňovaní jeho slova. __________
Žena zo Sycharu prijala pravdu, ktorej sa spočiatku chcela vyhnúť – pravdu o sebe, ktorá vedie k pokore, pokora k Božej obľube a tá potom aj k apoštolským úspechom. Ďakujeme Ti, Pane, nielen za evanjeliový obsah, ale aj za metódu, ako ho podávať.
55
Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: »Ešte štyri mesiace a bude žatva?« Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás, poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce.“
(Jn 4, 31-38)
Medzitým ho učeníci prosili: Rabbi, jedz!... Ako vidno, boli voči nemu veľmi pozorní... Ale on im povedal približne to, čo pokušiteľovi v púšti: Nielen z chleba žije človek...
Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal... Plniť i vyplniť. Teda nielen robiť, ale aj urobiť. Nielen dosahovať Božie ciele, ale aj dosiahnuť. Neskrývať sa alibisticky za svoju dobrú vôľu. Pravé radosti v Božom kráľovstve neplynú z pokrmu a oddychu. Prýštia z úspešnej činnosti podľa Božej vôle.
Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu... A pochopte, o čo ide... Nevravíte aj vy: ešte štyri mesiace a bude žatva...? Na Božom poli sejba splýva s žatvou. Tam je kedykoľvek čas pre jedno i pre druhé.
Jeden rozsieva, druhý žne... Ale rozsievač i žnec sa spoločne radujú... Rozsievač preto, že začal a žnec preto, že dokončil. No keď ide o odmenu, nerozhoduje o jej výške to, čo kto robí na Božom poli... Tu rozhoduje, ako kto robí...
Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali... Nemali by ste zabúdať na Toho, pre ktorého sa namáhate, a preto vydržať v horlivosti. A nemali by ste zabúdať ani na tých, čo pred vami siali, a preto pracovať v opravdivej pokore a vďačnosti. __________
Keď naradovaná Samaritánka utekala od Jakubovej studne zvestovať mestu, že stretla Mesiáša, ty, Pane, si vtedy s radosťou žal, čo v tomto kraji sial kedysi Mojžiš a proroci. A keď si potom upozornil svojich učeníkov, že aj oni budú raz žať v krajine praotcov to, čo nesiali, tým si aj nám pripomenul, aby sme nepripisovali priaznivé apoštolské výsledky iba sebe. Žatva má byť odmenou aj pre tých, čo siali. Aj s nimi sa treba deliť o slávu. A ak ešte žijú, tak aj o radosť.
56
Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“
(Jn 4, 39-42)
Mnoho Samaritánov uverilo v neho pre slovo ženy... Zaiste preto, že im nehovorila o Pánovom Pomazanom tak opatrne, tak sucho vedecky, ako my hovorievame. Len ten môže v niekom zažať túžbu po ňom, kto má v sebe oheň nadšenia. Sviečka od sviečky... Živé len zo živého... Studená reč srdcia nezohreje.
Pre slovo ženy, ktorá svedčila... Jej udýchané, citu plné pristátie medzi svojimi, mnohých iste prekvapilo i zaujalo. Ale uverili jej až keď svedčila – keď zapôsobila nielen na ich cit, ale aj na ich rozum. Rozum je mostom k viere, ktorý nemožno ničím nahradiť. Je zrejmé, ak ten muž pri Jakubovej studni videl ponad priestory a časy do života tejto ženy, tak podľa úsudku rozumu, musí v ňom alebo aspoň s ním byť niekto viac, ako sú všetci ostatní smrteľníci.
Prosili ho, aby u nich zostal... Prosili ho... a on sa dal uprosiť. A zostal taký podnes... Rád prijíma pozvania.
Sami sme počuli a vieme, že toto je Spasiteľ sveta... Sami prišli na to, ale preto, že žena dobre počúvala Ježiša a oni dobre počúvali ju, keď im hovorila o ňom. Slová, ktoré hovorí sám Ježiš i tie, ktoré sa o ňom hovoria s vierou, sú vždy silné a účinné, ak vchádzajú do pokorných sŕdc cez pozorné uši. – Nadšenie, svedectvo a potom osobná skúsenosť – tri etapy dozrievania vo vzťahu k Bohu. No najzávažnejší bod v tomto dozrievaní je prechod od slov o ňom k rozhovoru s ním – od ohlasovania a dosvedčovania Evanjelia k modlitbe. __________
Pane, aké dôležité je dozvedieť sa, ako o Tebe počúvame a ako o Tebe hovoríme.
57
Prišiel teda znova do Kány Galilejskej, kde premenil vodu na víno. Bol tam istý kráľovský úradník, ktorý mal v Kafarnaume chorého syna. Ako počul, že Ježiš prišiel z Judey do Galiley, vybral sa k nemu a prosil ho, aby šiel uzdraviť jeho syna, ktorý už umieral. Ježiš mu povedal: „Ak nevidíte znamenia a divy, neveríte.“ Kráľovský úradník mu hovoril: „Pane, poď, kým mi dieťa neumrie!“ Ježiš mu povedal: „Choď, tvoj syn žije!“ On uveril Ježišovmu slovu a šiel. Ešte bol na ceste, keď mu prišli sluhovia naproti a hovorili že jeho dieťa žije. Pýtal sa ich, koľko hodín bolo, keď sa mu uľavilo. Povedali mu: „Včera o jednej popoludní mu prestala horúčka.“ Tu otec poznal, že to bolo práve v tú hodinu, keď mu Ježiš povedal: „Tvoj syn žije.“ A uveril on i celý jeho dom. Toto bolo už druhé znamenie, ktoré urobil Ježiš, keď prišiel z Judey do Galiley.
(Jn 4, 46-54)
Prišiel znova do Kány Galilejskej..., kde znova premenil nedostatok a starosť na hojnosť a radosť. Tam v svadobnom dome. Tu v rodinnom.
Pane, poď, kým mi dieťa neumrie... Poď – splň mi toto prianie... Choď – splň ty najprv moje... Je naozaj dobré a spásonosné s dôverou predkladať Pánovi svoje problémy... no dôstojné a správne je ponechávať pritom čas a spôsob ich riešenia na neho. Oslovujeme ho predsa: Pane... A to znamená, že sme sluhovia a jeho vôľa má vždy prednosť.
Uveril on i celý jeho dom... Všetko živé má svoje vonkajšie prejavy. Predovšetkým dva: rast a množenie. A platí to aj o viere kráľovského úradníka. Jeho prosebná modlitba a jeho poslušnosť dokazuje jej existenciu. A to, že uveril spolu s ním celý jeho dom, jej množenie. Tento kráľovský úradník sa stal veľkým príkladom pre otcov rodín všetkých čias. Veď bez živej viery v Pánovo slovo naozaj málo znamenajú so svojou autoritou pre svoje duchovné i pokrvné rodiny.
A to bolo už druhé znamenie, ktoré urobil Ježiš v Galilei... Prvé urobil v Káne – v prospech manželstva. Toto druhé na tom istom mieste – v prospech rodiny... Náhoda...? Nezdá sa. Je tu nápadne úzky súvis. __________
Pane, Ježišu Kriste, daj nám, prosíme, včas pochopiť, že hlavou rodiny je otec a hlavou tejto hlavy si ty sám, náš jediný Učiteľ a náš zvrchovaný Pán, a že bez teba – ako hlavy, zostanú v našich rodinách všetci bezhlaví.
58
Keď sa Ježiš dopočul, že Jána uväznili, odobral sa do Galiley. Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum, v končinách Zabulon a Neftali, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: »Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.«
(Mt 4, 12-16)
Ježiš sa odobral do Galiley, kde opustil Nazaret... Služba Božiemu Kráľovstvu si stále žiada niečo opúšťať a niečo si osvojovať, s niečím sa lúčiť a na niečo sa navykať.
A prišiel bývať do mesta Kafarnaum... Volal ho tam už v dávnej minulosti Otec slovami proroka Izaiáša. V prítomnosti ho sem pozýval duchovným stavom jeho obyvateľov – boli to pohania... Božie slovo a krajná núdza blížnych sú pre nás najčastejším dôvodom zavrieť za sebou dvere, volá nás odniekiaľ odísť a niekam ísť. Preto máme stále dobre počúvať, čo nám Boh hovorí vo svojom slove, kam nás volá a stále sa pozorne dívať, kde nás ľudia najviac potrebujú. – Toto mesto bolo Pánovou veľkou nádejou; sľubovalo mu totiž najviac možností privádzať späť ovce, ktoré sa potratili z Izraelovho domu. No po krátkom čase sa musel vysloviť: A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba...? Až do pekla zostúpiš... Sklamanie je bolestivý pocit pre ľudské srdce, najmä ak je plné lásky voči ľuďom tak, ako Kristovo. Nemali by sme na to zabúdať, keď mu sľubujeme svoje polepšenie.
Ľud, bývajúci v temnotách, uzrel veľké svetlo... Pravdaže, pokiaľ vedome neprivieral oči. Človek má tú smutnú možnosť, že môže vedome žiť v duchovnej tme, aj keď je priam zaplavený Božím svetlom. Má ju... A žiaľbohu aj využíva. Priviera oči... Nie zriedka a nie iba nakrátko. Niekedy celý svoj život. Vždy, pravdaže, na svoju večnú škodu. __________
Opúšťať to, čo je menej, aby sme získali to, čo je viac... a potom opustiť aj to viac, aby sme získali to, čo je najviac, to jest teba, Pane, tvoju priazeň a cez ňu Otca spolu so Svätým Duchom... Taká je zákonitosť nášho kresťanského snaženia, ktorú nám ty, Pane, naznačuješ svojím slovom i týmto svojím príkladom.
59
Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“
(Mt 4, 17)
Od tej chvíle... začal Ježiš naplno konať svoje poslanie. Odvtedy, čo umlčali Jána väzením a chystali sa umlčať aj jeho tak, ako predtým všetkých prorokov.
Začal hlásať... To isté, čo Ján hlásal. Aj tými istými slovami; veď obidvoch poslal ten istý Boh, aby mu tou istou cestou priviedli ten istý vyvolený ľud. Poslušnosť voči Božiemu slovu vždy vytvára medzi jeho ohlasovateľmi jednotu cieľa, ducha i prostriedkov.
Robte pokánie..., vnútornú zmenu, ktorá sa veľmi páči Bohu. A robte ju tak, aby bola viditeľná i navonok a zapáčila sa aj ľuďom. Neodkladajte... Pokánie je najhlasnejšia Božia výzva a zároveň najvážnejšia Božia ponuka, bez ktorej niet spásy. A hneď sa chyťte tejto podávanej Božej ruky; zajtra ju v hmle svojich pribúdajúcich hriechov už možno nenahmatáte.
Priblížilo sa nebeské kráľovstvo... Priblížil sa vám sám Boh a robí zo svojej strany všetko, aby ste sa do jeho kráľovstva dostali. Na vás je rad... Treba sa pohnúť, urobiť krok, ten prvý, ktorým zdoláte svoju lenivosť, za ním druhý, ktorým zašliapnete svoju pýchu, a potom aj tretí, ktorým udusíte v sebe nenávisť, a za týmito krokmi ešte ďalšie. Ale treba s pohybom začať hneď a potom v ňom aj vytrvať. Kto nezačne, nemôže pokračovať a kto nepokračuje, nemôže dokončiť – vstupom do nebeského kráľovstva. __________
Nikto z nás nie je taký dobrý, že by nemohol byť lepší... A kto o tom pochybuje, pochybuje nielen o svojich, ale aj o Božích možnostiach. V spojení s nimi sú aj naše možnosti nekonečné. Silou tohto ich spojenia môže sa i ten najhorší z nás stať najlepším. „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ – volá víťazoslávne tvoj apoštol, Pane. Aké krásne by bolo, keby sme mohli volať s ním...
60
Keď raz stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup, lebo chcel počuť Božie slovo. Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy. Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.“ Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali. Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi. Tu Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.
(Lk 5, 1-11)
Ježiš nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi... Aby potom Šimon nastúpil ako rybár ľudí na tú, ktorá bude patriť Ježišovi a bude sa volať Cirkev.
Zatiahni na hlbinu a spustite siete... Zatiahni... A: Spustite... Prvý rozkaz patril len Šimonovi. On má viesť na hlbinu. Ten druhý aj ostatným... Všetci majú spúšťať siete na lov.
Učiteľ, celú noc sme sa namáhali... A zbytočne... No viem, že viera v tvoje slovo môže naplniť požehnaním naše prázdne siete.
Peter padol Ježišovi k nohám... Nie preto, že by bol Ježiš nad ním zahrmel a obral ho o posledný kúsok sebadôvery. Ale preto, že ho prekvapil nečakaným úspechom. Pán najčastejšie takto premáha človeka – svojou blahosklonnosťou.
Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny... Nie tak, Peter... Ja práve takých potrebujem vo svojej službe – takých, čo si pri stretnutí s Božou silou uvedomujú a potom i vyznávajú svoju slabosť.
Neboj sa svojej neschopnosti. Tá nie je taká zlá ako spoliehanie sa na svoje schopnosti. __________
Je to zaujímavé, Pane, k tebe sa ľudia tlačili, a od Petra ryby utekali. Teba obklopilo množstvo, Petra prázdnota... Tajomstvo tohto rozdielu je v tom, že ty si zdôrazňoval poslušnosť, Šimon svoje ľudské schopnosti a skúsenosti. No keď sa spoľahol na tvoje slovo, zakúsil aj on úspech v podnikaní, a to v takej miere, že bol nútený volať si pomocníkov. Týmto nás, Pane, presviedčaš, že ak sa budeme úprimne zaujímať o to, čo od nás žiadaš ty, o úspešný lov máme postarané...
61
Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesta, kde bolo napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“
(Lk 4, 16-21)
Prišiel do Nazareta... vošiel v sobotu do synagógy... Aby sme my sami poznali svoje poslanie a aby potom aj iní skúsili jeho blahodarný vplyv, musíme robiť tak ako Ježiš – chodiť ako on od mlada do zhromaždenia, kde sa nám podáva Božie slovo – kde sa učíme rozumieť mu, vzťahovať ho na seba a potom aj iným vysvetľovať.
Podali mu knihu proroka Izaiáša, z ktorej sa mohol najviac dozvedieť, ako má žiť a pôsobiť budúci Mesiáš.
Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo (o ňom) napísané... Aj o nás je reč vo Svätom Písme. Každá jeho kniha niečo o nás hovorí. Ba každá jeho veta. Informuje nás o našom pôvode i cieli, o našich činoch i plánoch, o tom, čo by v nich nemalo byť, a je, a čo v nich je, a nemalo by byť.
Duch Pána je nado mnou... Boží Duch mi vysvetľuje veci, on mi radí, on ma i usmerňuje... Mohli by sme aj my povedať, že je nad nami? Mohli by sme to povedať pred tvárou tých, čo poznajú Pánovho ducha i nás?
Poslal ma... nahrádzať zlo dobrom: ohlasovať i vymáhať zajatým v cudzích mienkach oslobodenie, duchovne slepým ponúkať svetlo Evanjelia a potláčaným, vzdychajúcim pod ťarchou opakujúcich sa hriechov, snímať tieto najhroznejšie zo všetkých pút. __________
Pane, my sme sa stali tvojimi nasledovníkmi. Tvoje poslanie je teda i naším poslaním. Aj spôsob, akým si ho plnil, je náš... Ale veríme, že aj sila, ktorou ho máme vykonávať, bude z tvojej dobroty našou, a že nám ju kde treba vždy dáš.
62
Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“
(Lk 4, 22)
Všetci mu prisviedčali... Všetci kývali hlavou odhora nadol na znak súhlasu. A hovorili tým: Áno, je to tak... Škoda, že to netrvalo dlho. Po chvíľke začali prečiarkovať tento vertikálny pohyb svojej hlavy iným, priečnym pohybom – sprava doľava. Ale či sme my inakší...? Hlava, symbol nášho rozumu, všeličo podpíše z Pánovho slova, čo mu vzápätí naša mľandravá, vášňami ovplyvnená vôľa bezohľadne prečiarkne.
A divili sa jeho milým slovám... Pravdaže len dovtedy, kým nezbadali, že sú nielen milé, ale aj naliehavé, akými sú ostatne všetky Ježišove slová. Všetky totiž vedú ku skutkom a tie k sebazáporom, ktoré nebývajú príjemné.
Vari to nie je Jozefov syn?... Áno. Aj takto sa maria účinky Pánovho slova, ktoré sa poslucháča dotklo a začína ho tlačiť k zodpovedným skutkom. Obyčajne sa v takýchto prípadoch povie – len tak vnútri, bez slov: Ale veď je to len slovo človeka – Jozefovho syna, ktoré netreba brať tak vážne ako Božie slová... Túto chybu robia tí, čo vidia vo svojom predstavenom len človeka, a nie aj Božieho Syna, ktorí zabúdajú, že on sám povedal svojim zástupcom: Kto vás počúva, mňa počúva. __________
Pane, keď si pod vplyvom tvojho slova uvedomujeme svoju vyvolenosť, keď vypočítavame dary, ktoré nám od počiatku dávaš, cítime vždy radosť. Žiaľ, že pri tom zabúdame na zodpovednosť, ktorá s vyvolenosťou vždy úzko súvisí...
63
On im vravel: „Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti.“ A dodal: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“ Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli do až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.
(Lk 4, 23-30)
Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume, urob to aj tu... Ak myslíte na zázraky, súhlasím... Veď sú vždy nielen milou senzáciou, ale aj veľkým dobrodením. No nie je možné získať ich ani za peniaze, ani za priateľstvo, ani za potlesk, obdiv a slávu. Jediným súcim platidlom je tu viera v božské poslanie toho, kto dostal do výbavy moc konať ich. Kde táto viera chýba, tam sa zázraky nedejú.
Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti... Ani jeden. Kto by myslel inak, pokladal by Božieho Syna za menej pravdivého, ako je niekto z nás a vydával by tým o sebe veľmi zlé svedectvo. Vo svojej vlasti majú uznanie a úspech len falošní proroci.
Vyhnali ho z mesta... Tu sa najmarkantnejšie ukázalo, čo o ňom napísal jeho učeník Ján: „Prišiel do svojho vlastného a vlastní ho neprijali.“
Viedli ho na zráz vrchu a odtiaľ ho chceli zhodiť... A zatiaľ sa v tom nič nezmenilo. Aj dnes sa mnohí usilujú zhadzovať prorokov: podvádzaním, ohováraním, zosmiešňovaním, ale aj inak. Zle je, ak sa prorok dá zhodiť... Ale horšie, ak sa zhodí sám.
Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel... O tom, kedy ktorý prorok zomrie, rozhoduje ten, ktorý ho poslal – sám Boh. __________
Bože, Otče, ty nás uisťuješ slovom svojho Syna, že ten, kto pomáha prorokovi (ktorý to nemá nikdy ľahké), dostane prorockú mzdu. Vieme, akú mzdu dáva prorokovi (a každému jeho spolupracovníkovi) svet... No aj to vieme, akú im dávaš ty a to nás povzbudzuje stáť prorokovi po boku v práci i v utrpení.
64
Zišiel (z Nazareta) do galilejského mesta Kafarnaum. Po sobotách ich učil a oni žasli nad jeho učením, lebo jeho slovo malo moc. V synagóge bol človek posadnutý duchom nečistého démona. Ten vykríkol veľkým hlasom: „Nechaj nás! Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský?! Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“ Ježiš mu pohrozil: „Mlč a vyjdi z neho!“ Zlý duch ho hodil medzi nich, vyšiel z neho a neublížil mu. Všetkých pojal strach a navzájom si vraveli: „Čo je to za slovo, že mohutnou silou rozkazuje nečistým duchom a oni vychádzajú?“ A chýr o ňom sa rozšíril po celom kraji.
(Lk 4, 31-37)
Jeho slovo malo moc... Malo a má ju podnes. Ak sa v našej mysli, v reči alebo i v činoch udomácni, tam hneď stráca svoju silu zlý duch.
V synagóge bol človek posadnutý duchom nečistého démona... A my si ho tak trochu vieme aj predstaviť. Stretáme ho aj v našich náboženských zhromaždeniach, kde rozličným spôsobom vyrušuje tých, čo tieto zhromaždenia tvoria, i tých, čo ich vedú. Poznáme ho tu aj podľa šiat, ktoré pripomínajú viac vyzliekanie než obliekanie.
Ten vykríkol. Zrejme preto, aby posadnutého postavil do opozície proti Kristovi. Ak sa aj v nás niekedy tvoria reakcie proti autoritám, cez ktoré nám hovorí Ježiš Kristus, pokladajme ich vždy za dielo zlého ducha.
Ježiš mu pohrozil: Mlč a vyjdi z neho!... My, adoptovaní Boží synovia, sa môžeme len takto zhovárať s Božím protivníkom – len tak ako ten Prvorodený... len tak, ako Ježiš Kristus. Najmä ak máme zodpovednosť za druhých vo svojich miestnych alebo domácich cirkvách.
Zlý duch vyšiel z neho a neublížil mu... Ak nezabudneme, že moc nad diabolstvami má len Boh, určite postavíme na prvé miesto vo svojom osobnom exorcizme modlitbu. __________
Pane, tvojho slova sa zlí duchovia báli... Prečo reagujú na naše slovo tak slabo? Je to tak určite preto, že si vo svojom slove celý, že si v ňom napevno. Kým v našom si pre slabosť našej viery iba čiastočne – len tak na neisto.
65
Keď vyšiel zo synagógy, vošiel do Šimonovho domu. Šimonovu testinú trápila vysoká horúčka a oni ho prosili za ňu. Postavil sa nad ňu, rozkázal horúčke a tá ju opustila. Hneď vstala a obsluhovala ich.
(Lk 4, 38-39)
Keď vyšiel zo synagógy, vošiel do Šimonovho domu... Ukázal nám, že pravý zmysel všetkých našich náboženských zhromaždení je oduševniť nás a pripraviť nás na vzájomnú službu.
Šimonovu testinú trápila vysoká horúčka a oni ho prosili za ňu... Každá choroba vyraďuje človeka zo služby. Telesná neschopnosťou, duchovná neochotou... Kde sa objavia tieto prekážky našich služieb, tam treba prosiť Ježiša o pomoc. On je opravdivo MUDr. – Medicíny Univerzálnej Doktor.
Hneď vstala a obsluhovala ich... Áno. Zdravotný stav sa posudzuje takto: pohotovosť slúžiť. Najmä keď ide o duchovné zdravie. Treba však dodať, že iba spontánna, nevynútená, nezaplatená a pritom radostná a zručná služba je znakom plného duchovného zdravia. – Obslúžená príhovorom učeníkov a Pánovým zákrokom obsluhovala. Povahou Božích darov je stávať sa znova a znova darmi. Majú vytvárať reťazové reakcie.
Obsluhovala... tých, ktorí jej pomohli svojím príhovorom u Pána. No zaiste s osobitnou radosťou obslúžila jeho samého. A ak mu predtým zazlievala, že jej vytiahol z rodiny zaťa, teraz už určite nie... Veľmi sa môže zmeniť aj duchovný obraz našich domácností, ak v nich zaznieva uzdravujúce Pánovo slovo... __________
Šimonov dom sa stal po tvojom príchode, Pane, domom služieb. Službou bola v ňom modlitba tých, ktorí ťa prosili o pozornosť voči chorej. Službou bolo tvoje uzdravujúce slovo, ktorým si ju zbavil zlovestnej horúčky. A službou bolo pohostenie a všetko, čo potom konala uzdravená svokra z vďačnosti voči tebe a voči tým, čo s tebou chodili. Keď hľadíme na tento živý obraz, mala by sa v nás ozvať túžba, aby sa stal obrazom aj našich domácností.
66
Po západe slnka všetci, čo mali chorých na rozličné neduhy, privádzali ich k nemu. On na každého z nich kládol ruky a uzdravoval ich. Z mnohých vychádzali aj zlí duchovia a kričali: „Ty si Boží Syn.“ On im pohrozil a nedovolil im hovoriť, lebo vedeli, že on je Mesiáš.
(Lk 4, 40-41)
Všetci, čo mali chorých, privádzali ich k nemu... A bol to zaiste veľmi pekný obraz... No ak sa zatiaľ nevidíme medzi tými, čo iných privádzajú k Pánovi, ak neprivádzame k nemu našich chorých aspoň na nosidlách modlitby, hľadajme sa medzi tými, ktorí tiež potrebujú, aby ich niekto k nemu priviedol. V takom prípade sme aj my vážne chorí.
On na každého z nich kládol ruky... Deň sa už končil a každá nová minúta stupňovala jeho nárok na odpočinok. On však neprestával klásť svoje ruky na tých, ktorých bolo treba zbaviť bolesti a smútku aj na dôkaz toho, ako veľmi sa mu páči starostlivosť o chorých. – Napriek toľkým záujemcom Pán pri každom chorom postupoval individuálne. Kládol ruky na každého zvlášť, hoci ich mohol uzdraviť všetkých naraz. Nebola to výzva k individuálnemu apoštolátu?
A uzdravoval ich... Občasné zástupy pred spovednicou nám tak trochu pripomínajú túto situáciu. Škoda, že tu nemožno o všetkých s takou istotou povedať: A uzdravoval ich... - Pán by rád uzdravil každého, ale mnohí sa nezdôveria so svojimi duchovnými neduhmi tým, ktorým dal poslanie i schopnosť privádzať duchovne neduživých do jeho blízkosti. – Ježiš liečil pred západom slnka i po ňom. A robí tak podnes. Pred smrťou i po nej. No po smrti len tých, ktorým bola ešte ponechaná nádej na večný život, ktorí neumreli v smrteľnom hriechu už naveky a trápia sa v očistci. __________
Pane, ty si obetavo kládol ruky na každého, hoci by bolo stačilo aj jedno uzdravujúce slovo, ba aj jediný úkon tvojej vôle. Ty si sa však podujal na obťažnejší spôsob uzdravovania z chorôb. Nazdávame sa, že aj preto, aby si nás posmelil; my totiž hlavne pre námahu zanedbávame starosť o našich telesne alebo duchovne chorých.
67
Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Šimon a tí, čo boli s ním, pobrali sa za ním. Keď ho našli, povedali mu: „Všetci ťa hľadajú.“ On im odvetil: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ A chodil po celej Galilei, kázal v ich synagógach a vyháňal zlých duchov.
(Mk 1, 35-39)
Včasráno vstal, vyšiel na pusté miesto a tam sa modlil... Po dlhom namáhavom dni sa šiel Ježiš opýtať Otca, čo si od neho praje v novom dni. Naša ranná modlitba by tiež mala riešiť túto otázku; mali by sme sa v nej dozvedieť, odkiaľ odísť, kam ísť podľa Božej vôle a čo tam robiť. – Včasné vstávanie je obranou proti pohodliu, pusté miesto proti ruchu a modlitba proti pocitu nezávislosti a sebestačnosti.
Keď ho našli, povedali mu: Všetci ťa hľadajú... Predpokladal som to..., povedal im Pán. Veď práve preto som šiel aj ja hľadať – Otca.
Poďme inde... Lebo len ten splní svoje poslanie a stane sa užitočným ľuďom, kto sa k nim vie podľa Otcovej vôle priblížiť, ale keď je treba, vie sa podľa tej istej vôle od nich aj vzdialiť.
Aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel... Treba vydávať svedectvo pravde a liečiť ňou duše z ich slabostí a omylov. Duše sú totiž ohrozované oveľa nebezpečnejšími chorobami ako telá... – Aj uzdravovanie ľudských tiel bolo prejavom Pánovej lásky k ľuďom, ale bolo predovšetkým jeho metodickým prístupom k ich dušiam, ktoré majú neporovnateľne vyššiu hodnotu ako telá. __________
Pane, radi sa zdržiavame na miestach, kde sme si svojou prácou získali srdcia ľudí. Ale takéto miesta sa môžu pre nás stať aj veľkým pokušením. Najmä pokušením k pýche a pohodliu. Tu nám dávaš príklad, čo v takýchto rozpoloženiach robiť, kde hľadať radu a ako ju potom uskutočniť, a to aj napriek prehováraniam tých najbližších.
68
Tu prišiel k nemu istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý. Potom u prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš – im na svedectvo.“ Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.
(Mk 1, 40-45)
Istý malomocný prišiel k Ježišovi a na kolenách ho prosil... Zohnutými kolenami vyjadroval skrúšenosť svojho srdca, ktorou Ježiš nikdy nepohrdne. Najmä v tomto je Synom svojho Otca...
Ak chceš, môžeš ma očistiť... Malomocný na začiatku hľadal Božiu vôľu. Povedal Ježišovi: Ak chceš... Ak je to tvoja vôľa... No keď ju našiel, nesplnil Božiu, ale svoju. Zvláštne? Zaiste... Ale je to aj náš prípad... a nie zriedkavý.
Vystrel ruku a dotkol sa ho..., čo sa v prípade malomocenstva vždy považovalo za nebezpečné. No Pán akoby nám tu chcel svojím počínaním pripomenúť, že ak treba pomôcť človeku, nemožno mať nečinne založené ruky.
Daj si pozor a nikomu nič nehovor... Ukáž sa kňazovi a daj na obetu, čo je predpísané za očistenie duše. A budeš celý čistý. Duša sa poslušnosťou môjmu slovu čistí od sebectva, ktoré je jej malomocenstvom.
Lenže on, sotva odišiel, začal všade rozchyrovať, čo sa stalo... Robil teda presne to, čo mu Pán zakázal. Možno sa domnieval, že tým viac poslúži veci Božieho kráľovstva ako prikázaným mlčaním. Dobrý úmysel je zaiste veľká hodnota, ale iba vtedy, keď je v zhode s Božou vôľou. Boh je rád, keď horlíme za jeho kráľovstvo, ale je radšej, keď ho poslúchame. __________
Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť... Ježiš chcel, mohol i očistil. Ty choď a nikomu nič nehovor... On šiel a každému rozprával... Ak sa pohoršujeme nad týmto prípadom, spomeňme si, koľkokrát sme kajúco kľačali a prosili Pána o milosť, ktorou sa zachraňuje telo i duša od večnej smrti a koľkokrát sme potom zas zopakovali prípad tohto malomocného.
69
O niekoľko dní znova vošiel do Kafarnauma. Ľudia sa dopočuli, že je v dome, a zišlo sa ich toľko, že už nebolo miesta ani predo dvermi. A on im hlásal slovo. Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria. A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k nemu, odkryli strechu tam, kde bol, a otvorom spustili lôžko, na ktorom ležal ochrnutý. Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Sedeli tam aj niektorí zákonníci a v srdci uvažovali: „Čo to tento hovorí? Rúha sa! Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ Ježiš hneď svojím duchom spoznal, že tak rozmýšľajú, a povedal im: „Prečo si to myslíte vo svojich srdciach? Čo je ľahšie – povedať ochrnutému: »Odpúšťajú sa ti hriechy,« alebo povedať: »Vstaň, vezmi si lôžko a choď!«? Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ – povedal ochrnutému: „Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“ A on vstal, hneď si vzal lôžko a pred očami všetkých odišiel. Všetci sa divili, velebili Boha a hovorili: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli.“
(Mk 2, 1-12)
Tu prišli k nemu s ochrnutým človekom; niesli ho štyria... To bola jedna zo služieb, ktorú môže poskytnúť chorým bratom a sestrám len spoločenstvo.
A keď ho pre zástup nemohli priniesť až k Ježišovi... Áno. Stáva sa. Zástupy neraz bývajú prekážkou pri prístupe ku Kristovi. A niekedy nie malou. No na šťastie vždy prekonateľnou.
Odkryli strechu tam, kde bol, a otvorom spustili lôžko... Odkryli strechu, ale tým aj svoju vieru... Viera je totiž niečo, čo treba aj vidieť...
Keď Ježiš videl ich vieru... Videl ju..., lebo sa prejavovala tak ako každá pravá viera – skutkami.
Povedal ochrnutému: Synu, odpúšťajú sa ti hriechy... Ako vidieť, zachraňoval najprv to, čo je viac – dušu ochrnutého, až potom jeho telo.
Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov... Choď do svojej rodiny, do svojej dediny, do mesta a krajiny. A kde ťa celok vierou zachraňoval ako jednotlivca, tam aj ty ako jednotlivec zachraňuj svojou vierou celok. __________
Pane, prišli k tebe s porazeným človekom a veľmi chceli, aby si mu uzdravil telo. Ty si však najprv uzdravil jeho chorú dušu, aby si pripomenul, čo je dôležitejšie, o čo sa nám predovšetkým treba starať.
70
Keď potom vyšiel von a videl na mýtnici sedieť mýtnika menom Léviho, povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal, opustil všetko a išiel za ním.
(Lk 5, 27-28)
Videl na mýtnici sedieť Léviho... Videl ho, ako ťaží pre pozemské kráľovstvo Rimanov z každého okoloidúceho, ako sa namáha o zisky, ktoré sú z vyššieho pohľadu vlastne stratami. Ježiš využil jeho ziskuchtivosť a ponúkol mu stratu, ktorá je najvyšším ziskom.
Povedal mu: Poď za mnou!... Keby sme my boli šli okolo a videli jeho nečistú robotu, pre ktorú ho mnohí odsudzovali, boli by sme sa pravdepodobne k nim pridali. Pán nás tu učí inak. Káže nám svojím príkladom aspoň skúsiť, či si už hriešnik nezaslúži aspoň kúsok našej dôvery.
On vstal, opustil všetko a išiel za ním... Vstal... To bola jeho prvá odpoveď, ktorá si zaslúži našu úctu i obdiv. Vyžadovala od Léviho silnú vieru v Ježišovo slovo a silnú vôľu splniť ho. Veď bol práve na mieste svojho veľkého pokušenia – pri zhromažďovaní peňazí, ktoré sľubujú človeku toľko pozemských príjemností. – Druhá mýtnikova odpoveď na Ježišovo volanie bola rovnako krásna... Opustil všetko... Veď inak skutočne ani nemožno. Kto sa rozhodne ísť za Pánom, nemôže opustiť ani málo, ani veľa... Musí opustiť všetko. – A jeho tretia odpoveď nezaostáva krásou za dvoma predchádzajúcimi... Boli ňou kroky, ktoré sa odvtedy niesli v smere a v rýchlosti tých, ktorými Ježiš kráčal k svojmu Otcovi. __________
Pane, našiel si Léviho sedieť na mýte – pri nedobrej, ba aj hriešnej činnosti, a práve vtedy si ho zavolal. To nás povzbudzuje, aby sme vtedy, keď sme v pokušení a začujeme hlas: nechaj to, vedeli, že je to tvoje volanie. Veď každé pokušenie je už samo v sebe volaním ísť za tebou – pre posilu, ochranu i odmenu.
71
Lévi mu urobil vo svojom dome veľkú hostinu. A bol tam veľký zástup mýtnikov a iných, ktorí s nimi stolovali. Farizeji a ich zákonníci šomrali a hovorili jeho učeníkom: „Prečo jete a pijete s mýtnikmi a hriešnikmi?“ Odpovedal im Ježiš: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí.“
(Lk 5, 29-31)
Lévi mu urobil vo svojom dome veľkú hostinu, na ktorej bola prvým a najlepším chodom odtúlaná ovca, ktorá našla svojho Pastiera. Hľadať, čo sa potratilo z Izraelovho domu, bolo najobľúbenejším pokrmom Otcovho Syna.
A bol tam veľký zástup mýtnikov... A tí boli ďalšími možnými chodmi pri tomto stolovaní. Bola to hostina, ako sa patrí...! Mimoriadne bohatý výber...!
Farizeji a ich zákonníci šomrali... Nechutilo im to... Dosiaľ šomrali proti Lévimu, že bol mýtnikom. Teraz proti Ježišovi – že pod jeho vplyvom prestal ním byť.
A hovorili jeho učeníkom: Prečo jete a pijete s mýtnikmi a hriešnikmi? Aby ich nakazili tou istou pýchou, ktorou diabol nakazil ich. Chceli ich naučiť pohŕdať mýtnikmi, vyhýbať sa ponižujúcim stolovaniam s nimi a tým spochybňovať správnosť Ježišovho počínania. Hadie plemeno! – povedal by Krstiteľ.
Lévi vylúčil zo svojho života nespravodlivé obohacovanie, no nevylúčil zo svojej spoločnosti kolegov, ktorí robili to isté. Určite pre nádej, že im bude môcť sprostredkovať to nové učenie, ktoré mu nepomerne viac dalo, ako vzalo. Tento tvoj učeník, Pane, je nám príkladom nielen v apoštolskej pružnosti, ale aj vo veľkej citlivosti pre nebezpečenstvo farizejského kvasu.
72
„Choďte a naučte sa, čo to znamená: »Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.« Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“
(Mt 9, 13)
Choďte a naučte sa, lebo ešte neviete všetko, čo požaduje môj Zákon, ak mi prinášate len obety, ale pritom zanedbávate milosrdenstvo (porov. Oz 6, 6).
Milosrdenstvo chcem... Tomu sa priúčajte. No nie opakovaním jeho definícií si ho osvojíte. To sa dá naučiť len opakovaním jeho skutkov. – Choďte medzi ľudí; tam sa dozviete, čo to vlastne od vás chcem. Keď vás niekto požiada o kus chleba, ktorý potrebujete aj vy, alebo vás poprosí o prijatie pod strechu, pod ktorou aj vy bývate, o starostlivosť v chorobách, po ktorej aj vy túžite, o odpúšťajúce alebo povzbudzujúce slovo, na ktoré aj vy čakáte, až potom pochopíte, o čo mi ide. – Milosrdenstvo je viac ako obeta. Pri obetiach mi dávate, čo sami chcete, kedy chcete a ako chcete. Pri nich teda konáte podľa vlastnej vôle. Pri milosrdenstve sa prispôsobujete prianiam tých, ktorí milosrdenstvo potrebujú. V prvom prípade ste pánmi. V druhom sluhami, ktorí vo svojich službách a daroch dávajú to, čo majú najvzácnejšie – svoju vôľu. – Nechcem časť, keď mám nárok na celok. Nechcem zvieratá z vašich stajní a ovčincov, ani plody z vašich polí... Vás chcem... Obeta je len symbol vášho sebadarovania, milosrdenstvo je jeho dotvrdením. – Ale keď žiadam od vás milosrdenstvo, chcem vám pripomenúť, že mám síce súcit aj s prázdnymi žalúdkami, ale omnoho väčší s hriešne prázdnymi dušami. __________
Pane Ježišu, z tvojho slova sa dozvedáme, že len milosrdní dosiahnu milosrdenstvo, ktoré Boh túži uplatniť na všetkých. A len preto ho od nás požaduje tak nemilosrdne, prísno, že chce byť aj voči nám milosrdný. Nuž, či mu môžeme zazlievať, že nás takto miluje?!
73
„Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali.“
(Lk 5, 32)
Neprišiel som volať spravodlivých, ktorí už idú po správnej ceste alebo ju aspoň hľadajú. Týchto som prišiel ponajviac len povzbudiť. Škoda, že aj týchto je tak málo...
Ale hriešnikov... Tých je naozaj dosť. Až priveľa... Toľko, že by bolo vari najsprávnejšie označiť ich počet slovom: Všetci.
Aby sa kajali... Aby sa pohli od svojej domnelej spravodlivosti smerom ku skutočnej. Pokladať sa za spravodlivého je najväčšia a najrozšírenejšia nespravodlivosť; a okrem toho najhorší a najnebezpečnejší sebaklam. – No neprišiel som hriešnikov volať, aby vykonali pokánie, ale aby ho konali... Pokánie nemožno nikdy vykonať. A to jednoducho preto, že ho treba stále konať. – K pokániu som prišiel volať – k zmene zmýšľania. No nie k hocakej... K takej veľmi konkrétnej, ktorú musí registrovať každý sám, ale aj tí, medzi ktorými žije. Kto ešte nevie povedať, v čom sa mení, nemôže tvrdiť, že prijal toto moje pozvanie. __________
Pane, ty sa pyšným farizejom, ktorí si myslia, že sú spravodliví, staviaš na odpor. Krížiš im plány, kazíš úspechy, privádzaš ich na mizinu i na posmech, pričom sa im vyhrážaš svojím mnohonásobným: Beda vám! Zo zlosti? Nie. Z lásky... Len preto, aby si ich urobil pokornými, lebo ty iba takýmto sľubuješ i dávaš svoju milosť.
74
Oni mu povedali: „Jánovi učeníci sa často postia a modlia, aj učeníci farizejov, a tvoji jedia a pijú.“ Ježiš im povedal: „Vari môžete žiadať od svadobných hostí, aby sa postili, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom, v tých dňoch, sa budú postiť.“
(Lk 5, 33-35)
Jánovi učeníci sa často postia, aj učeníci farizejov... Je to chvályhodné. Pravdaže, ak sa tým nepovyšujú nad iných. Pôst je predsa úkon kajúcnosti, prosba o Božie milosrdenstvo, ktorou sa ešte nedokazuje naša dokonalosť. Dokazuje sa ňou len naša túžba po nej.
Tvoji jedia a pijú... Áno, kým sú so ženíchom... No keď príde zlá príležitosť, v nej slabosť a v slabosti hriech, ktorý im ho vezme, vtedy sa spamätajú a začnú ho hľadať. A to hľadanie, to bude ich pôst... A toto bude buď zriedkavé, ale dlhé, alebo časté, ale krátke. No vždy plné nádeje, a preto v každom prípade radostné.
Prídu dni, keď im Ženícha vezmú... A kedy sa to stane? To je zaiste zaujímavá otázka... Ale nie je ťažké na ňu odpovedať... Vtedy, keď oni sami dovolia. Každé odlúčenie od Ježiša, Ženícha našej duše, každý náš hriech predpokladá náš súhlas, naše dovolenie.
V tých dňoch sa budú postiť... t.j. zápasiť o stratenú Ženíchovu blízkosť, tvrdo a vytrvalo sa o ňu biť so svojou pýchou, požívačnosťou, duchovnou lenivosťou, neláskou alebo netrpezlivosťou. __________
Pane, tvoje opätovné odchody z našej duše pre hriechy, s ktorými sa neznášaš, nútia nás pridať k pôstom, ktoré po nich nasledujú, ešte jeden, taký, ktorý ich predchádza a chráni nás pred nimi. Nech sú nám, Pane, chvíle tvojej posilňujúcej a potešujúcej prítomnosti drahšie ako čokoľvek z toho, čoho sa kvôli nim zriekame.
75
Rozpovedal im aj podobenstvo: „Nik neodtrhne na záplatu z nového odevu a neprišije ju na starý odev, lebo nový by si roztrhal a na starý sa nehodí záplata z nového. A nik nevlieva nové víno do starých mechov, lebo nové víno mechy roztrhne a aj ono vytečie, aj mechy sa zničia. Ale nové víno treba naliať do nových mechov.“
(Lk 5, 36-38)
Nik neodtrhne na záplatu z nového odevu a neprišije ju na starý... Spôsobil by si škodu a zosmiešnil by sa.
A nik nevlieva nové víno do starých mechov... Nové víno to je kvas, kvas to je život, dynamika, a potom zrejme aj napätie; môže vyzrieť, vyvinúť sa a zachovať sa len v nových, pevných nádobách... A tak je to aj s Evanjeliom, ktoré zostáva stále mladé, nové, živé, rozpínavé i útočiace na všetko duchovne starnúce, choré a slabnúce. – Ak sa má víno Kristovho Evanjelia zachovať a byť mnohým na úžitok a na radosť, treba ho vložiť do takých ľudí, ktorí sú na to pripravení, spevnení ako novodobé sudy obručami sily, múdrosti, umiernenosti a spravodlivosti. Kto ich nemá, vystavuje sa reálnemu nebezpečenstvu, že stratí víno i seba. – Z toho vyplýva, že duchovné víno, ktorým sa denne osviežujeme, treba vkladať do trvalej pamäti, do silných rozhodnutí, do dôsledného, múdreho a spravodlivého konania. – Kto je už po pár hodinách rozbitým sudom alebo roztrhnutým mechom, kto si už nepamätá na víno, ktoré na začiatku dňa do seba prijal, a preto ani nevedel, kde ním komu a ako poslúžiť, nepoteší Hospodára. – Aké šťastie, že má Hospodár Syna, ktorý prišiel robiť všetko novým, ktorý vie opraviť aj také nádoby, sudy a či mechy, ktoré by pre Vinohradníka znamenali už len škodu... __________
Pane, svet narába silnými novosťami. Ale tie, len čo sa stanú nádejou, hasnú a začínajú byť sklamaním. Ty ponúkaš miesto silných novostí novú silu – víno Tvojho Evanjelia. Pomôž nám načerpať ju ráno z tvojho slova a potom si ju celý deň zachovať kvôli duchovnému úžitku a radosti.
76
V istú sobotu kráčal cez obilné pole. Jeho učeníci cestou začali trhať klasy. Farizeji mu povedali: „Pozri, prečo robia v sobotu, čo neslobodno?“ On im odvetil: „Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním?“ I povedal im: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.“
(Mk 2, 23-27)
Prečo robia v sobotu, čo neslobodno? Pánova odpoveď na túto otázku dala by sa nakrátko vyjadriť aj protiotázkou. Napríklad takouto: A prečo vy nerobíte, čo by ste mali robiť každý deň? Aj hriechy zo zanedbania sú veľké hriechy... Prečo nečítate s patričnou pozornosťou Božie slovo? Našli by ste tam Dávidov prípad a v ňom dostatočné ospravedlnenie mojich učeníkov. – Tak striehnete na cudzie chyby, že pritom nezbadáte svoje. Ale je to naozaj smutná veľkosť, ktorú si človek vybuduje zo smetiska odpozorovaných alebo dokonca len vymyslených ľudských bied. – Ak si farizej svojím počínaním volí toto miesto v ľudskej spoločnosti, prečo mu ho nedopriať. Smetisko mu naozaj pristane...
Sobota bola ustanovená pre človeka... Boh mu ju dal, aby si mal kedy posilniť telo i ducha. A nedal mu ju iba ako dovolenie, ale ako príkaz... Trhať klasy v tento deň nie je teda neposlušnosť, neposlušnosťou by bolo nadmieru vysilovať telo hladom... – Je chválitebné a potrebné poznať zákon, ale nie je správne a spravodlivé uplatňovať ho bez skúmania okolností, v ktorých neplatí. – Medzi zákonmi sú rozdiely... Sú dôležitejšie a menej dôležité. Ak musíme porušiť nižší, aby sme mohli zachovať vyšší, Sudca, od ktorého pochádzajú všetky, nebude mať námietky. Tie môžu mať len farizeji... ktorí potrebujú cudzie chyby na zakrytie svojich. __________
Pane, ty si ustanovil sobotu pre človeka. Pre celého človeka. Nie iba pre dušu. Aj keď na ňu dávame vo sviatočný deň dôraz podľa tohto tvojho zákona, nezanedbávame pritom telo. Tak ako v pracovných dňoch, keď pracujeme pre telo, nezanedbávame dušu.
77
„A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou.“
(Mk 2, 28)
Syn človeka je pánom aj nad sobotou... On určuje, ako treba sobotu prežiť, aby bola človeku na osoh a Bohu na česť. – Keby sme si z tohto Pánovho vyhlásenia urobili osobnú otázku, keby sme sa opýtali, či je Syn človeka skutočne pánom nad každou našou sobotou, nad každým naším sviatočným dňom, bola by to zaiste veľmi užitočná otázka... – Syn človeka len vtedy panuje nad sviatočným dňom, keď ho prežívame tak, ako si on praje...
Aj nad sobotou... Ak čítame, že Syn človeka je pánom „Aj“ nad sobotou, dá sa z toho vyrozumieť, že aj tie ostatné dni patria jemu... A ako mu má patriť každý z nich, to sa dá povedať tak, že prirovnáme deň k vyššej časovej jednotke – k roku. Každý náš všedný deň má mať ten poriadok, ktorý Boh zaviedol do prírody, keď rozdelil rok na jar, leto, jeseň a zimu... Ranné modlitbové stretnutie s Pánom v jeho slove pripomína jar so sviežou zeleňou a bohatým kvetom, ktorý predstavuje naše denné predsavzatie. S ním potom postupujeme k poludniu, ako k horúcemu letu, kde má ovocie, vyvíjajúce sa z nášho predsavzatia, obstáť v zápasoch s horúčavou, víchrom, krupobitím a so škodcami najrozličnejšieho druhu. Čo tu neodpadne alebo nezakrpatie, nesie sa pomocou modlitby a sebazáporov ako ovocný plod k jeseni, ktorá ho dotvorí a potom vytriedi na produkty, ktoré by sa Bohu páčili a na také, ktoré by mu neboli na česť. Zima predstavuje našu prípravu na zajtrajšok, ktorý chceme dať Pánovi sústredenejšou modlitbou a usilovnejšou prácou ako dnešok. __________
Pane, tebe patria všetky dni, nielen soboty. Ty máš byť ich Pánom. A sviatočné dni určuješ na to, aby sme sa v nich zamysleli, nakoľko boli tie predchádzajúce tvoje a nakoľko budú tebe patriť aj tie nasledujúce. Uvedomujeme si, že ak by si v tomto zmysle nebol Pánom nad našimi sobotami, nebol by si ním ani nad ostatnými našimi dňami.
78
V inú sobotu vošiel Ježiš do synagógy a učil. Bol tam človek, ktorý mal vyschnutú pravú ruku. A zákonníci s farizejmi naň striehli, či v sobotu uzdraví, aby ho mali z čoho obžalovať. Ale on poznal ich myšlienky. Preto povedal človekovi, čo mal vyschnutú ruku: „Vstaň a postav sa do prostriedku!“ On vstal a postavil sa. A tamtým Ježiš povedal: „Pýtam sa vás: Slobodno v sobotu robiť dobre, alebo zle, zachrániť život, alebo zničiť?“ Popozeral sa po všetkých a povedal mu: „Vystri ruku!“ On to urobil a ruka mu ozdravela. Ale oni, plní nerozumu radili sa, čo urobiť s Ježišom.
(Lk 6, 6-11)
V synagóge bol človek, ktorý mal vyschnutú ruku... A boli tam aj zákonníci s farizejmi, čo mali vyschnuté srdcia, ktoré nereagovali na cudziu biedu, ani na ich vlastné hriechy. – Ten človek mal vyschnutú pravú ruku... tú, ktorú najčastejšie používame, keď slúžime Bohu v ľuďoch. Ak sme leniví alebo pyšní a nerobíme, čo sa od nás čaká, Ježiš stavia aj nás do stredu cirkevného spoločenstva a hovorí každému z nás osobitne: Vystri ruku... tú, ktorou ťa naučili písať, variť, hladkať deti alebo ich výchovne trestať, podávať na znak odpustenia nepriateľom a priateľom na znak radosti zo stretnutia; tú ktorou kývaš iným, aby ti prišli na pomoc, alebo ich posielaš od seba, aby ťa nerušili pri práci. Náš Pán nám takto hovorí zvlášť vo sviatočné dni prostredníctvom tých, ktorí nám ho zastupujú v našich cirkevných spoločenstvách.
Zákonníci s farizejmi naňho striehli..., aby ho mohli obžalovať. Farizej ako duchovný produkt zákonníka je odporná postava, s ktorou sa veľmi často stretáme pri čítaní evanjelia v Pánovej blízkosti. V jadre je to pasívny kritik... Pasívny preto, že je lenivý... a kritik preto, že je pyšný. Teda dve vlastnosti, ktoré sú tým najhorším, čo môže v človeku byť. Likvidujú totiž každé záslužné dielo, ktoré je vždy božské i ľudské. Lenivosť v ňom likviduje svojou prirodzenosťou podiel človeka. Pýcha podiel Boha, ktorý dáva svoju milosť len pokorným (por.1 Pt 5).
Vstaň a postav sa do prostriedku... Ukáž svoju biedu tým, čo sú okolo – vyznaj sa... Keď ma v tomto poslúchneš, keď vystrieš ruku a siahneš ňou k činom, zlikviduješ v sebe pýchu i lenivosť a vyzdravieš. __________
Človek s vyschnutou rukou neprosil v synagóge Ježiša, nekričal ako mnohí, čo sa dožadovali uzdravenia. A Ježiš ho predsa uzdravil. Tento človek prišiel do synagógy len kvôli zdraviu duše. A Pán mu tu pridal aj zdravie tela. To nás presviedča, Pane, že ty máš väčší záujem o zdravie našej duše a tela ako my sami.
79
Ježiš to vedel, preto odtiaľ odišiel. Mnohí šli za ním a on ich všetkých uzdravil, len im pohrozil, aby ho neprezradili. Tak sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie. Vložím na neho svojho Ducha a oznámi právo národom. Nebude sa škriepiť, nebude kričať, nik nebude počuť na ulici jeho hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, kým neprivedie právo k víťazstvu. V jeho meno budú dúfať národy.“
(Mt 12, 15-21)
Ježiš preto odtiaľ odišiel... Preto, že jeho spory s farizejmi o pôste a o sobote končili sa ich rozhodnutím zabiť ho (por. Mt 12, 14). Keby k tomu bolo došlo už vtedy, bol by zmaril svoje poslanie... Jedným by sa nebolo dostalo svetla pravdy preto, že ho odmietali, a druhým preto, že by ho už nebolo... Preto radšej odišiel.
Hľa, môj služobník, v ktorom mám zaľúbenie... je mi osobitne milý nielen pre poslušnosť v poslaní, ktoré som mu zveril, ale aj pre spôsob, akým ho spĺňa.
Nebude sa škriepiť... a tak podnecovať protirečiaceho, aby si hľadal ďalšie dôvody na obranu svojho nesprávneho postoja.
Nebude kričať... Nebude udýchano vypočítavať svoje prednosti a rozhlasovať chyby protirečiaceho. Ticho bude hovoriť – aj so svojimi odporcami. Krikom je možné umlčať ich, ale nie presvedčiť. A Boží ľud, ktorý prišiel zhromaždiť a rozmnožiť, nemá byť spoločenstvom umlčaných, ale presvedčených... „Dobro nespraví veľa kriku a krik nespraví veľa dobra“ – hovorieval svojim známy novodobý Pánov učeník.
Nalomenú trsť nedolomí a hasnúci knôtik nedohasí... Bude zhovievavo hľadieť na trstiny, ktoré ktosi nalomil, a na knôty, ktoré už neberú do seba dosť oleja. Bude ich s poľutovaním pozorovať a s ohľaduplným jemnocitom opatrovať. __________
Pane, ty si sa nerozhlasoval, ba ani iným si nedovolil rozhlasovať ťa. Nie preto, že by si bol plachý, alebo že by si sa bol bál množstva. Počínal si si tak preto, že sa to páčilo Otcovi. Veď nie to je čnosť, čo vyplýva z našej povahy, ale to, čo vyplýva z Božej, ktorú spoznávame z jeho slova.
80
V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom.
(Lk 6, 12)
V tých dňoch, keď sa rozhodol stavať Božie dielo nie na sile množstva, ale na odhodlaní niekoľkých, odišiel do samoty...
Vyšiel na vrch... Hory majú svoje čaro... Odpútavajú človeka od všetkého, čo roztržuje, a pomáhajú mu v samote preciťovať Božiu blízkosť. No nebýva to lacné. Predstavujú vždy aj stúpanie, ktoré je nemysliteľné bez námahy.
Tu strávil celú noc v modlitbe, v rozhovore s Bohom, v rozhovore, ktorý nebol bezduchým opakovaním naučených formuliek ani úporným vyhľadávaním a kombinovaním nových slov, ale ochotným, pohotovým otváraním srdca pre každé Otcovo slovo, ktorým mu hovoril cez Písmo i udalosti, ako si má počínať pri zakladaní Božieho kráľovstva na zemi. – Táto noc na vrchu bola zaiste aj nocou konkrétnych rozhovorov medzi nebeským Otcom a jeho Synom o jednotlivých učeníkoch, ktorých už mal možnosť poznať z ich chýb i z dobrých vlastností... Určite sa Syn pýtal Otca, ktorí z nich budú súci pokračovať v začatom diele a čo má robiť, aby ich pre to vychoval... Bez takýchto modlitbových porád s Bohom nemáme istotu, či konáme Božie diela alebo len svoje... __________
Pane, Tvoja celonočná modlitba na vrchu nás presviedča, že si dobre vedel o dvoch veľkých prekážkach každého nášho rozhovoru s Bohom, totiž o nevytrvalosti a roztržitosti a že si nás chcel týmto svojím príkladom na tieto prekážky upozorniť.
81
Keď sa rozodnilo, zavolal si učeníkov a vyvolil si z nich Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi.
(Lk 6, 13)
Keď sa rozodnilo, Ježiš až potom konal... Až potom, keď už jasne rozoznával, čo chce a čo nechce od neho Otec.
Zavolal si učeníkov a vyvolil si z nich... A po rozhovore s Otcom sa už určite netrápil, ako sa budú cítiť tí, ktorých si vybral, a čo povedia tí, ktorých medzi vybraných nezaradil.
Dvanástich... Len dvanástich... Na usmernenie všetkých svojich nasledovníkov, ktorí, ak chcú byť dobrými pastiermi, ak chcú poznať svoje ovce a dosiahnuť aj to, aby ovce poznali ich, mali by sa uspokojiť s takým počtom priamych spolupracovníkov, aký si on zvolil.
Nazval ich apoštolmi, to jest poslanými. Tu sa ich povolanie zmenilo na poslanie. Nazval ich teda tak, ako bol sám nazvaný a poslal ich tak, ako bol sám poslaný. – Zavolal si učeníkov, ktorých potom nazval apoštolmi... A robí tak podnes... Aj s nami. Ráno si nás volá počúvať ho v jeho slove a vtedy sa stávame jeho učeníkmi. Potom nás posiela podľa jeho slova konať a vtedy sme už apoštolmi. Akými? Na túto otázku si má odpovedať každý sám. __________
Pane, ty si prišiel kvôli všetkým, ale aby si mohol zachrániť pred večným zahynutím aspoň niektorých, vybral si si dvanástich. Oni sa mali stať všetkým pre všetkých, aby ti získali všetkých, ktorí ovplyvňovaní tvojou milosťou nebudú odporovať ich apoštolským snahám. Isté je, že patrím medzi povolaných. A isté je aj to, že aj medzi poslaných... Dokazujem to aj svojím životom?
82
Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich.
(Mt 5, 1-2)
Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch... Možno aj preto, aby naznačil, že ohlasovateľ Blahozvesti by mal duchovne stáť vyššie ako jeho poslucháči.
A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci... Umiestnili sa teda v strede, medzi Ježišom a zástupmi... Presne tam, kde by učeníci podľa povolania a poslania mali byť. Blízko pri Učiteľovi, ktorého počúvajú, a blízko aj pri tých, ktorým jeho slovo sprostredkujú.
Otvoril ústa a učil ich... Až potom otvoril svoje ústa, keď najprv svojou zázračnou dobročinnosťou otvoril oči, uši i srdcia svojim poslucháčom. Slovami hovoril až po reči skutkov.
Vystúpil... Posadil sa... Otvoril ústa a učil ich, aby nám ukázal, čo máme aj my robiť, keď nám on hovorí. Hoci v opačnom poradí... Takto: Otvoriť ústa – a opýtať sa: Čo mi chceš, Pane, povedať? Posadiť sa – aby sme sa upokojili a s triezvym rozumom uvážili, kedy, kde a ako uskutočniť, čo nám povedal. A konečne: Vystúpiť – s pevnou vôľou vložiť to, čo sme počuli, do skutkov. – Ježiš teda až potom otvoril ústa, keď sa apoštoli a učeníci priblížili, a tým prejavili vôľu počúvať ho. A tak by si mal počínať každý jeho zástupca – otvárať ústa až vtedy, keď sa tí, za ktorých zodpovedá, priblížia k nemu s ochotou vypočuť ho. __________
Pane, učeníci z tvojej bezprostrednej blízkosti nemôžu sa vyhovárať, že ťa nepočuli dobre a tí zo zástupu, ktorí ťa nedopočuli alebo dosť nerozumeli, nemôžu sa vyhovárať, keď podľahnú omylom, že sa nemali koho opýtať. Ak je to zatiaľ tak, odpusť nám, Pane a pomôž.
83
Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
(Mt 5, 3)
Blahoslavení... Takto znie titul, ktorý udeľuje Ježiš Kristus tým, ktorí našli v sebe odvahu zanechať breh ľudských istôt a ponoriť sa, v dôvere v Božiu moc a dobrotu, do mora jeho starostlivosti... Treba však pripomenúť, že tu nejde len o titul. Tu ide o stav. A nie iba o nejaký prechodný, ale o ten trvalý, večný...
Blahoslavení chudobní duchom... Táto Pánova gratulácia patrí tým, čo v bezhraničnej dôvere odovzdali Bohu všetko a nemajú už v sebe a okolo seba nič, čo by mohli nazvať svojím. Tým patrí, ktorí uverili, že všemohúce a dobrotivé Božie ruky sú najspoľahlivejšou zásobárňou všetkého potrebného. – Keď chudobní v duchu hovoria: Mám čas, mám zdravie, mám čo jesť, kde bývať a čím sa odievať, vždy myslia na Božie dlane, ktoré sa pod vplyvom našich potrieb a našich modlitieb otvárajú menej alebo viac alebo aj úplne. – Ak chudobných v duchu niečo ešte znepokojuje tu na zemi, tak len ich zadĺženosť voči Bohu, ich chyby pri užívaní alebo spravovaní toho, čo dostávajú od neho. Len toto ich občas trápi, ale zároveň ich to aj uspokojuje... Veď Božie milosrdenstvo je veľmi veľké, také, že keď si naň pomyslia, sú viac potešení ako znepokojení. __________
Pane, chudobní v duchu ťa každý deň nanovo prosia o život a o všetko potrebné na jeho udržanie a za každý deň, ktorý prežili z tvojej dobroty, ti osobitne ďakujú. Akú radosť by mal Boh a jeho anjeli, keby dnes aspoň jeden takýto chudobný pribudol do počtu tých, ktorí sú obohatení vedomím, že im patrí nebeské Kráľovstvo.
84
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
(Mt 5, 4)
Blahoslavení plačúci... Tí, ktorí trpia nostalgiou za strateným rajom, ale nemyslia si, že si vlastnými iniciatívami alebo spoločným úsilím nájdu náhradu zaň na prekliatej zemi, kde sa človek má rodiť, živiť i zomierať v bolesti... Prijímajú Božie rozhodnutia, a preto nekŕmia telo radosťami, ktorými sa nemôže aj duša radovať. – Tí plačúci sú blahoslavení, ktorí vedia, že sú medzi ľuďmi aj Kainovia, ktorí stavajú mestá pre svoje potomstvo, aj Tubal-kainovia, ktorí narábajú kladivom, no i napriek tomu volia byť vždy radšej nákovou než kladivom. Je pravda, že po údere sem-tam aj zastonú, no neprestávajú byť tým, čím sú. – A keď počujú, ako celé stvorenstvo túži a vzdychá po sláve Božích synov, trpia a vzdychajú spolu s ním, aby aspoň skrze nich dosiahlo svoje vykúpenie. – Nechcú patriť medzi tých, čo zatvárajú oči pred duchovnými skutočnosťami, ktoré nás napĺňajú i obklopujú, aj keď vedia, že „kto si rozmnožuje vedomosť, rozmnožuje si bolesť“. – Poznajú zlý stav sveta i nedostatočný stav vlastných duší, a preto nie sú im ľahostajné odchody blízkych smrťou alebo odcudzením, ani straty cti a straty majetkov, a keď vyronia slzu, ktorá je niekedy veľmi horká, aká býva každá, ktorá padá z oka v skrytosti a v osamotení – ale pritom nerepcú. __________
Ak hľadíme cez slzy ukrivdených, opustených, unavených, znechutených, oklamaných alebo pomýlených... to najkrajšie zo všetkého, čo vidíme v sebe i okolo nás, si ty, Pane. A ty nám stačíš.
85
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
(Mt 5, 5)
Blahoslavení tichí..., ktorí sa nestali takými preto, že sa v určitých situáciách nestali úspešnými, hoci mohli, ale preto, že chceli, aby sa v nich stal úspešným Boh, – tí, ktorí veria, že Boh raz všetko zlé potresce a všetko dobré odmení, a preto neodstraňujú cudzie chyby netrpezlivým krikom a nerobia hlučnú reklamu svojim úspechom, – tí, ktorí ak predsa niekedy kričia, tak len svojou tichou skromnosťou a nenápadnou prispôsobivosťou vo všetkom, čo Boh od nich chce a blížny potrebuje, – tí, ktorí robia najmenej kriku vtedy, keď spravia najviac úžitku.
Lebo oni budú dedičmi zeme... Boh pracuje tak ticho, že mnohí dostávajú dojem, akoby ho vôbec nebolo. Kto ho pri konaní dobra napodobňuje, stáva sa jeho blízkym príbuzným, jeho dieťaťom a potom samozrejme aj jeho dedičom. Dedí zem. Nie zem svojich otcov, v ktorej práchnivejú ich kosti, ale tú zasľúbenú, v ktorej býva a všetkému vládne Nebeský Otec. __________
Pane, ty si prišiel ticho na svet, ticho si žil v Nazarete, ticho si išiel na Golgotu, ticho si umrel i vstal zmŕtvych... Ale súdiť prídeš v sláve... My robíme veľa kriku pri úspechoch i neúspechoch. Ty nás chceš svojím príkladom, ale i svojím slovom naučiť v tichosti pracovať, modliť sa i trpieť, stávať sa stále užitočnejšími.
86
Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
(Mt 5, 6)
Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, tí, ktorých páli, hnevá i bolí to, že ešte nie je v nich a okolo nich všetko tak, ako by malo byť, – tí, ktorí sú lační po svojej spravodlivosti voči Bohu, ktorá je len v láske z celého srdca, z celej mysle a zo všetkej sily, a lační aj po spravodlivosti voči človeku, ktorá je v úsilí dať každému, čo mu patrí, – tí, ktorí sa snažia tak nasycovať svoju túžbu po jedle a nápoji, aby splnili spravodlivosť voči sebe. – A konečne tí, ktorí preto, že chcú byť spravodliví, stále skusujú na sebe nejakú nespravodlivosť.
Lebo oni budú nasýtení... V tomto živote nádejou na úplnú spravodlivosť a v budúcom dokonalým naplnením tejto nádeje. __________
Pane, týmto blahoslavenstvom nás upozorňuješ, že tu na zemi môže človek iba túžiť po spravodlivosti, ale zároveň nás aj uisťuješ, že kto po nej túži, netúži nadarmo. Príde deň, keď hlad a smäd po spravodlivosti opustia srdce, aby v ňom dali miesto prežívaniu túžobne očakávanej skutočnosti.
87
Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
(Mt 5, 7)
Blahoslavení milosrdní, ktorí dávajú svojim trpiacim bratom aj to, čo nie sú povinní a odpúšťajú im aj to, na čo títo nemajú nárok, – tí, ktorí si tak uvedomujú svoju zadĺženosť voči Bohu, že takmer nemajú kedy myslieť na tú, v ktorej žijú blížni voči nim, – tí, ktorí pochopili, že mieru odpustenia, o ktoré žiadame Boha, určuje miera ich odpustenia blížnym. – Milosrdní to nie sú ľudia slepí pri chybách iných ani nepravdiví zo súcitu alebo márnotratní z naivnosti. To sú tí, čo vo svojej trpezlivej láske prijímajú toho druhého takého, aký je, s jeho duchovnou alebo hmotnou biedou, a dávajú mu to, čo potrebuje, aby sa stal takým, akým má byť. A to všetko v dôsledku pohľadu, ktorým sa díva na človeka nebeský Otec, ktorý zosiela slnko i dážď svojej pozornosti na dobrých i zlých a ktorý sa neprenáhli pri trhaní kúkoľa, ale necháva ho rásť až do žatvy.
Lebo oni dosiahnu milosrdenstvo... Podľa tohto Božieho upozornenia nie inak, pravdaže, ako milosrdenstvom... Tu sa nám Boh predstavuje ako ten, čo hovorí: Niečo za niečo... Aj keď je medzi jeho milosrdenstvom voči nám a tým, ktoré my preukazujeme bratom a sestrám, taký strašný nepomer, jednako to neprestáva platiť... A my by sme boli veľmi nemúdri, keby sme neprijímali túto jeho ponuku... Nemúdri na svoju večnú škodu. __________
Pane, dávaj nám svoje milosrdenstvo ako dar, ktorý veľmi potrebujeme, dávaj nám ho aj ako príklad, ktorý máme nasledovať, a konečne aj ako podmienku, bez ktorej by sme sa k tebe nikdy nedostali.
88
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
(Mt 5, 8)
Blahoslavení čistého srdca sú tí, ktorí v ňom nemiešajú svoju lásku k Bohu s nijakou inou, ktorí opravdivo milujú len Jeho a všetko ostatné len natoľko, nakoľko si to On praje. – Málo z nás by uvidelo Boha a tešilo by sa tomuto oblažujúcemu pohľadu, keby toto Pánovo prisľúbenie patrilo len tým, ktorí si nikdy neznečistili srdce. Čistého srdca sú aj tí, ktorí ho také nemali, ale si ho potom upravili a odvtedy, keď treba, stále upravujú. Alebo aspoň túžia vidieť Boha tak, ako márnotratný syn svojho otca. – Jediným čistiacim prostriedkom je tu slza úprimného pokánia a jediným ochranným prostriedkom proti znečisteniu pot vytrvalého úsilia o plnenie Božích prianí. – Ale či je vôbec niekto na svete, kto má takto čisté srdce... alebo kto si ho po očistení takto chráni proti novému znečisteniu? Kto z nás môže potom dúfať, že uvidí Boha? Svätý ženevský biskup, vynikajúci Učiteľ Cirkvi, nás tu takto potešuje: „Kto úprimne túži milovať Boha, ten ho už miluje.“
Lebo oni uvidia Boha... Na zemi vierou v dielach jeho moci a dobroty... A v nebi z tváre do tváre tak, ako ho vidia anjeli. __________
Pane, kto z nás sa stará o čistotu srdca, vidí ťa v tvojom stvorení aspoň tak, ako príčinu v účinkoch. No tento tvoj zatiaľ matný obraz by v nás mal stále zobúdzať túžbu vidieť ťa tak, ako ty vidíš nás, vidieť ťa takého, aký v skutočnosti si... Je zaiste veľká škoda, že sa tak málo namáhame očisťovať si srdce kvôli tomu pohľadu na teba, ktorý je stálou radosťou anjelov a svätých...!
89
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
(Mt 5, 9)
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, Ak je pokoj spočinutím v cieli, a naším cieľom je Boh, treba nám zavzdychať si spolu s Augustínom: Pre seba si nás stvoril, Bože, a nespokojné je naše srdce, pokým nespočinie v tebe... – Tvoriť a šíriť pokoj znamená teda viesť k Bohu. Ale kto má iných viesť, musí kráčať popredu. Nie iba doprevádzať. – Okrem trvalého pokoja, ktorý je len v Bohu, je ešte aj nepravý, dočasný pokoj tých, čo zakotvili v daktorých pozemských cieľoch, ktoré sú iba stupňami, prostriedkami k tomu jedinému pravému... Blahoslavení sú tí, čo sa im priblížia a svojím slovom, ale najmä svojím počínaním im dosť zrozumiteľne povedia, že mylne zastali pri tom, čo by ich malo viesť ďalej – k Bohu.
Budú ich volať Božími synmi... Predpokladá sa, že Božie dieťa pozná svojho Otca, jeho dobrotu, múdrosť a silu. A zaiste vie o ňom aj to, že Boh je s týmito svojimi vlastnosťami všade – pri každom svojom dieťati, ktoré sa preto naňho spolieha a je pokojné aj v rušných situáciách. „Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí.“ (Ž 131) A keď pokojné, tak aj pokojtvoriace... Pokojných a pokojtvoriacich je naozaj správne nazvať Božími synmi. __________
Blahoslavíš, Pane, tých, čo tvoria pokoj... No na inom mieste hovoríš: Nemyslite si, že som prišiel pokoj priniesť na zem; nie pokoj, ale meč... Ten tvoj pravý pokoj sa teda dosahuje a šíri len mečom – ktorým sa odpútavame od všetkých čisto ľudských lások, istôt, prílišných citových naviazaností – aby sme mohli úplne objať iba jednu Osobu, jeden Cieľ, jednu Istotu, jednu Nádej, ktorou si ty, Pane.
90
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.
(Mt 5, 10-12)
Blahoslavení prenasledovaní. Prenasledovaní nenávisťou tých, čo sú vo svete. Tou, ktorou mňa nenávideli, ale aj prenasledovaní závisťou tých, čo sú v Cirkvi: závisťou nepravých prorokov, ktorých odhaľujú... závisťou falošných bratov, ktorých v niečom prevyšujú. Kvôli tomuto blahoslavenstvu treba teda vedieť trpieť nielen za Cirkev, ale aj od Cirkvi, čo je oveľa ťažšie, oveľa bolestnejšie. – Sem patria aj prenasledovaní sami sebou – na jednej strane svojimi vášňami a z nich vyplývajúcimi chybami a na druhej strane svojimi túžbami a svojím úsilím nemať ich a byť pred Bohom i ľuďmi spravodlivými.
Lebo máte hojnú odmenu v nebi... Pravdaže, ak budete vo všetkých troch prípadoch prenasledovaní pre mňa.... A to sa vám môže zrejme len vtedy stať, keď sa vy sami začnete obmedzovať a doslovne prenasledovať požiadavkami môjho slova. __________
Pane, slabí sme a veľmi sa bojíme všetkých troch spomínaných prenasledovaní... Ale vieme, že ty nedávaš len požiadavky, ale aj silu spĺňať ich. A okrem toho vieme aj to, že koho nebudeš môcť odmeniť v nebi, toho budeš musieť potrestať vo večnom pekle. Chceme preto radšej radovať sa z prenasledovaní, ako sa ich báť... Len nám, prosíme, odpusť, ak sa nám to zakaždým nepodarí a daj silu hneď zahnať strach nádejou na nebeskú odmenu.
91
Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju Ľudia pošliapali.
(Mt 5, 13)
Vy ste soľ zeme, určená pre radosť a osoh tých, s ktorými žijete na zemi. No nie je dôležité, ako sa vy cítite, keď ste s nimi. Dôležité je, ako sa cítia oni, keď sú s vami. – Poslaní sme dávať ľudskému spolužitiu chuť a chrániť ho pred mravným zahnívaním. Pán myslel predovšetkým na toto, keď nás nazval soľou... – Ale okrem týchto vlastností soli sú tu ešte aj iné, ktoré nám môžu vhodne doplniť toto dvojité Pánovo prianie, ba poslanie. – Soľ kryštalizuje v najjednoduchšej kubickej sústave, kde sú rovnaké všetky strany, hrany i uhly, čo by nám mohlo pripomínať našu kresťanskú jednoduchosť, jednotnosť a vzájomnú priliehavosť. – Je číra, priesvitná i priehľadná... Nemá svoju farbu. No presvitá cez ňu farba prostredia, do ktorého ju vložia. A to by mohlo poukazovať na našu apoštolskú a misiovú prispôsobivosť. Kresťanská soľ si ochotne osvojuje farbu pokožky alebo vlajky, no zostáva pritom univerzálnou – bezfarebnou. – Jej vryp, prášok po jej rozdrvení je čistý, biely. Vidno v ňom každú i tú najdrobnejšiu smietku a provokuje nás svojou belosťou, aby sme odstránili, čo do nej nepatrí. Kresťan, ktorý sa stáva soľou, neznáša na pozadí svojho svedomia ani tú najmenšiu škvrnu. – Soľ má snahu dostávať do seba vodu, – je hygroskopická. Akoby túžila po prostredí, po mori, z ktorého sa odparila. Kresťanovi pripomína touto svojou vlastnosťou jeho túžbu vrátiť sa k Bohu Stvoriteľovi – do mora jeho dobroty; alebo túžbu po vykupiteľskom krstnom kúpeli, z ktorého vyšiel ako Božie dieťa. – Kde jej je príliš veľa alebo príliš málo, tam nespĺňa svoje dve základné úlohy. Žiada si mieru. Všade inú. A tým kresťanovi pripomína potrebu múdrej umiernenosti v slovách i v konaní.
Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia?... Podľa Pána sme teda v ľudskej spoločnosti nenahraditeľní. No nesmieme zabudnúť, že naša nenahraditeľná chuť a konzervačná schopnosť má zmysel len vtedy, keď sa zmieša s prostredím, ktoré trpí jej nedostatkom. __________
Užitočnosť kresťanskej soli je závislá na jej Zdroji – na mori slanosti, na Pánovi, s ktorým ju dala do súvisu krstná voda.. Ale je závislá aj na službe, ktorá ju núti žiť medzi ľuďmi... Bez teba, Pane, neboli by sme soľou. Bez pobytu medzi ľuďmi boli by sme ňou zbytočne.
92
Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.
(Mt 5, 14-16)
Vy ste svetlo sveta... No nie ste ním preto, aby ste iba svietili. Ale aby ste aj posvietili. Pre službu ste vo svete...
Lampu nepostavia pod mericu, ale na svietnik... To núti každého kresťana uvažovať, ako by sa stal pre iných čo najužitočnejším – kam by sa mal dať postaviť...
Aby svietila všetkým, čo sú v dome... Dom, v ktorom máme svietiť, má pravdaže svoje rozmery. Môže ním byť vlastná rodina, ale môže ním byť aj celá krajina, Cirkev, ba i celý svet. – Naša lampa nemá čmudiť. Má horieť plameňom, aby tých, čo sú v tme, orientovala a tých, čo sa k nej priblížia, aj zapaľovala... – Svieca a každý iný zdroj svetla svieti na svoj úkor... Tým, že horíme, že sa postupne zmárame, vydávame do svojho prostredia hodnotu, ktorá je väčšia ako my – hodnotu, ktorá nás prevyšuje.
Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť... Lampa, ktorá sa stavia na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome, predstavuje individuálny rozmer nášho svetla, našu službu v rodine – v domácej cirkvi. Mesto na návrší predstavuje kolektívny rozmer tejto našej úlohy – svieti do veľkej diaľky. Vo svetle tejto veľkej rodiny rodín, sa jasnejšie zračí naša úloha. Táto je však vo svojom pôsobení vždy závislá na intenzite svetla, ktorým svietia jednotlivci, čo túto rodinu tvoria. – Či svietime a ako svietime, to je vždy vážna osobná zodpovednosť. Náš Pán hovorí o sebe: Ja som svetlo sveta... Ale hovorí to aj o nás... Áno... On je zdroj. My jeho lúče, ktoré najjasnejšie svietia tam, kde sú k sebe najbližšie, kde navzájom splývajú – v Ňom ako v Zdroji. __________
Pane, žiadaš od nás, aby ľudia, pozorujúc naše skutky, oslavovali Otca, ktorý je na nebesiach. Uvedomujeme si, že to nemôžu byť skutky, na ktoré sa zmôže aj neveriaci. Musia byť také, aké môže len Boh vykonať, a to aj cez také úbohé nástroje, akými sme my.
93
Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní.
(Mt 5, 17-18)
Nemyslíte si tak ako mnohí, že Boh Starého Zákona bol na vás príliš prísny? Veď vás viedol tisícročiami ako deti, ktoré hneď ani nechápu, ani nevládzu všetko... Odpúšťal, zhovieval; vám sa to však zdá stále tvrdé. V skutočnosti je tu tvrdé niečo iné – vaše srdcia, ktoré čakajú, že zas príde nejaký Mojžiš, ktorý vám dovolí to alebo ono...
Prišiel som... Ale nie na to, aby som zrušil Zákon alebo Prorokov... Prišiel som ich potvrdiť, ba aj doplniť svojím slovom i svojím životom. Prišiel som vám povedať, že Boha treba naozaj milovať z celého srdca, mysle i sily a blížneho tak ako seba, a preto zachovať celé desatoro tak, ako ho už poznáte a tak, ako vám ho ešte upravím. A prišiel som vám pripomenúť aj to, že si pri tom máte pomáhať vzájomným napomínaním, tak ako čítate v Prorokoch, podľa ktorých budete aj vy zatratení s hrešiacim bratom, ak ho nenapomeniete... (Ezechiel 18, 33)
Ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona sa nepominie... Ani kvôli niektorým... ani kvôli mnohým, ani kvôli väčšine, ani kvôli všetkým... Pánova pravda sa nikomu neprispôsobí. Nezmení sa. Potrvá naveky... A uznajte... vo svete, kde sa hýbe toľko vecí, musí niečo zostať pevné.
Nebo a zem sa pominie, ale moje slovo nie... V dôsledkoch zachovávania alebo porušovania Pánovho slova – v odmenách alebo trestoch – zostane naveky. __________
Pane, svoje pozemské istoty staviame na základoch, ktoré nám sľúbili ľudia, alebo ktoré sme si kúpili a hovoríme si: Mám pevnú pôdu pod nohami... Ty nás však upozorňuješ: Nebo a zem sa pominú... Jedinou pevnou pôdou pod vašimi nohami sú vaše skutky – tie, ktoré ste opreli o moju pravdu.
94
Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v Nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký. Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.
(Mt 5, 19-20)
Kto by zrušil jediné z prikázaní, ktoré prišiel Syn človeka potvrdiť a doplniť, spriečil by sa mu a odcudzil natoľko, že by sa už nemohol nazvať jeho učeníkom.
Čo aj to najmenšie... Ba keby z daktorého vynechal čo i len bodku alebo čiarku, aby si svojvoľne upravil jeho zmysel, staval by sa tým nad toho, ktorý nám svojím slovom i konaním hovorí, že kvôli Božej obľube a odmene treba dôsledne spĺňať aj tie najmenšie Božie priania. – Medzi pokrstenými sa stretáme s dvoma základnými postojmi voči Božiemu zákonu. Jedni hľadia naň z výšky svojich náboženských snáh a vedomostí ako na predmet, ktorý majú ovládať. Druhí sa pred ním skláňajú v úcte a poslušnosti ako pred niečím, čím by sa mali dať oni ovládať a v tejto pokornej polohe prijímajú aj tie najmenšie jeho nariadenia.
Ale kto ich zachová a bude ich týmto názorným spôsobom aj iným vysvetľovať, ten bude veľký v pozemskom a nebeskom Božom kráľovstve. Činorodá úcta aj k tým najdrobnejším prejavom Božej vôle, bola tajomstvom tých, ktorých aj sám Boh oslávil. Si vis magnus esse a minimis incipe. – Ak chceš byť veľkým, začni od maličkostí, – radí veľký svätý Augustín.
Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť tých, čo len hovoria Božie Slovo, ale podľa neho nekonajú, nevojdú do nebeského Kráľovstva... No nemyslime si, že sa týmto možno stať podobným len pri ambone alebo na teologickej katedre... Ak poznáme, čo Boh nariadil ohľadom prvého a najhlavnejšieho prikázania v Deuteronómiu (6, 4-7), musíme povedať, že sú tomuto nebezpečenstvu azda najviac vystavení rodičia... __________
Každý učiteľ tvojho Zákona, Pane, má trvalo zostávať tvojím žiakom. A každý tvoj žiak sa má postupne stávať učiteľom... Ty nám pripomínaš, že najlepšie sa prijíma i odovzdáva tvoja spasiteľná náuka vtedy, keď sa vysvetľuje osobným príkladom.
95
Počuli ste, že otcom bolo povedané: »Nezabiješ!« Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: »Hlupák,« pôjde pred veľradu. A kto mu povie: »Ty bohapustý blázon,« pôjde do pekelného ohňa.
(Mt 5, 21-22)
Každý pôjde pred súd, kto sa na svojho brata hnevá... Takto dopĺňa náš Pán Ježiš Kristus zákonník svojho a nášho nebeského Otca. Hnev je veľmi vážne previnenie a nenávisť voči bratovi sa podľa neho rovná vražde. Nielen svojou zlobou, ale aj svojimi večnými dôsledkami.
Kto svojmu bratovi povie: ’Hlupák?’ kto ho ubíja neúctou, posmechom, osočovaním a pohŕdaním, zaslúži si to isté ako ten, čo ho ubíja palicou.
A kto povie bratovi: ’Ty bohapustý blázon’, pôjde do pekelného ohňa. Týmto svojím slovom Pán každému veľmi jasne hovorí, o aký hriech tu ide... Spravodlivý a milosrdný Boh nikoho predsa netresce peklom za maličkosti. – Zabitie človeka nemusí byť vždy vraždou, ale nenávisť voči nemu je podľa tohto Pánovho slova ňou vždy. Tu sa človek stáva vrahom ešte pred vraždou, ak sa nezbavuje nenávisti, ktorá k nej vedie. Vražedné guľky, nože, jedy, povrazy, fingované havárie sú v ľudskom srdci prv, ako by niekoho zasiahli. Ide o veľmi ťažký vnútorný hriech. – Zmeraveli by sme od hrôzy, keby sme zistili, koľko žije medzi nami vrahov... No množstvo netvorí pravidlo. Do tohto množstva treba pripočítať aj tých, čo sa hnevajú na svoje nenarodené deti a vítajú plody svojej lásky nožom svojej nenávisti. __________
Pane, my stopujeme vrahov dodatočne... Ty nám týmto slovom kážeš zisťovať ich vopred, keď svoj čin nosia ešte len v srdci. Ale to nás núti pozrieť sa aj do svojho vnútra, aby sme sa istejšie vyhli trestu, ktorým stíhaš každú nenávisť voči človeku.
96
Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar. Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa neuvrhli do väzenia. Veru hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera.
(Mt 5, 23-26)
Keď prinášaš dar na oltár, vždy sa skúmaj, či si v súlade s každým, kto patrí k oltáru, to jest k celku, v ktorom prinášaš Bohu svoju obetu. Ak nie, ihneď sa oprav... Tvoj nesúlad s jednotlivcom ruší tvoju jednotu s celkom. – Každý dar, ktorý ponúkame Otcovi, ide k nemu skrze Syna. Ale Syn nám tu hovorí, že ho neprevezme, pokým sme v napätí s daktorým bratom.
Ak tvoj brat má niečo proti tebe, choď za ním, aby si Bohu priniesol najprv obetu svojej pýchy... Nehovor: Som nevinný... Každý sa takto pokúša uspokojiť si svedomie. Možno dokážeš bratovi svoju nevinu; možno on tebe tvoju vinu... Ale rozhodne choď... Keby si v takomto prípade neposlúchol Boha, tvoja obeta by mu nebola príjemná. Neprijal by ju.
Pokonaj sa včas so svojím protivníkom... Neodkladaj, čo sa nemá odkladať. Veď čo ti brat právom vyčíta, to ti vyčíta aj Boh. Čo ti brat vyčíta neprávom, choď mu to v pokore a v láske vysvetliť, ak chceš mať Boha na svojej strane. Inak by si ho mal stále proti sebe, pričom je dráb smrti vždy prichystaný vziať ťa. __________
Pane, nemôžeme si nárokovať, aby mali všetci bratia a sestry o nás dobrú mienku, ale musíme dbať, aby nikto z nich nemal zlú... Preto nám nemôže byť ľahostajné, ak je dakto z nich presvedčený, že sa mu ubližuje z našej strany. V takom prípade sme povinní zbaviť ho bolesti nielen zo skutočnej, ale aj z domnelej krivdy. Zadĺženosť voči bratovi alebo sestre v tomto ohľade je zadĺženosťou aj voči tebe, Pane... A rozhodne nie je vkusné a nie je ani dovolené kryť obetným darom svoju dlžobu.
97
Počuli ste, že bolo povedané: »Nescudzoložíš!« No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.
(Mt 5, 27-28)
Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! No ja vám hovorím... Ja, ktorý som prišiel potvrdiť a doplniť aj tento Boží zákon a budem vás raz podľa tohto svojho doplnku aj súdiť... Vypočujte ma teda.
Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil... Muž teda môže cudzoložiť so ženou aj bez nej. Aj ona môže cudzoložiť s ním aj bez neho. Tento hriech sa medzi nimi dokončieva prv, ako by sa začal...
V srdci... Na cudzoložstvo úplne stačí vôľou odsúhlasená a očami vyjadrená chuť po cudzom tele. Človek tu hreší už tým, že chce hrešiť. Vonkajšie podmienky pre tento jeho hriech z mravného hľadiska nie sú rozhodujúce. – Nohy a ruky zachvátené telesnou vášňou hýbu sa pomocou svalstva a kostí. Srdce sa hýbe pomocou túžob, ktoré ho – ak sa im človek nevzoprie vôľou – veľmi rýchlo dostanú aj tam, kam jeho nohy nedôjdu a ruky nedočiahnu. Srdcu naplnenému cudzoložstvom a smilstvom postačia na hriech aj oči, a tie sú tu jeho najpohotovejšími a najposlušnejšími sluhami. – Pán hovorí: „Kto žiadostivo hľadí na ženu...“ A ním splnomocnený interpret (Ján Pavol II. Alloc. 1981.2) dodáva: „Aj na svoju...“ Nikomu teda nie je dovolené hľadieť ani na vlastnú ženu len tak ako na predmet svojej vášne, bez pomyslenia na ciele, ktoré majú podnecovať a sprevádzať každé slávenie manželstva. __________
Pane, občas dostávame chuť namietať čosi proti prísnosti tohto tvojho slova. Veď dnes už toľkí proti nemu hrešia! Väčšina... Skoro všetci... S poznámkou: Dnes je to už inak! Dnes je tu toľko pokušení a toľko príležitostí...! Vieme však, že toto tvoje slovo neznáša námietky a nepripúšťa výnimky... Je pevné, neprispôsobivé... Pane, a každé tvoje slovo je také, každé je pravda, ktorá zostáva naveky – sama v sebe i v dôsledkoch.
98
Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla. A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby malo ísť celé tvoje telo do pekla.
(Mt 5, 29-30)
Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko... Nezabudni, že existuje aj taká fáza jeho pokúšania, v ktorej ťa už nič nezachráni od hriechu. Chráň sa tohto stavu.
Vylúp ho a odhoď od seba... Hneď sa vzopri a nedovoľ mu ďalej ťa pokúšať... Ak je tým pohoršujúcim okom obrazovka niektorého technického video-zariadenia, nebude ti ťažko previesť túto operáciu. Veď čo máš z dočasnej chvíľkovej užitočnosti a radosti, ak ťa vedie do večnej tmy a do večnej bolesti?
Ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka... Pravá ruka...? Niekedy nazývame tak istých ľudí – obyčajne osoby iného pohlavia – s ktorými spolupracujeme a ktorým za všeličo ďakujeme... Súca sekretárka v úrade, zručná pomocnica v domácnosti, náš rodinný priateľ z letnej rekreácie alebo z kultúrneho či obchodného strediska – môžu nám byť veľmi užitoční, zakiaľ nám pravdaže nezačnú byť veľmi škodliví.
Odtni ju a odhoď od seba... Pravá ruka akéhokoľvek typu môže nám byť nielen veľmi užitočná, ale aj veľmi potrebná pri získavaní živobytia i vedomostí alebo i pri vymaňovaní sa z krajne nebezpečných situácií... No ak nás zvádza na hriech a oberá tým o všetko vzácne, čo máme, i o to najkrajšie, čo vo večnosti očakávame, nemôže sa už nazývať našou pravou rukou. Pán nás tu vyzýva k rozhodným a rýchlym zákrokom bez váhania, bez kompromisov, bez možnosti návratov, bez sĺz a banovania, a teda s radosťou. Veď tu len preto strácame menej, aby sme získali viac.
Pravé oko... pravá ruka... Z týchto Pánových slov sa dozvedáme, že musíme presne vedieť, čo nás zvádza na hriech, či pravé alebo ľavé oko, pravá alebo ľavá ruka... Musíme byť veľmi konkrétni, ak máme proti sebe zakročiť a predísť tým stratu večného života. __________
Pane, kto z nás ti môže zazlievať, ak žiadaš od nás tak veľa? Vieme predsa, že nám chceš dať nekonečne viac.
99
Ďalej bolo povedané: »Kto prepustí svoju manželku, nech jej dá priepustný list!« No ja vám hovorím: Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu, cudzoloží.
(Mt 5, 31-32)
Každý, kto prepustí svoju (právoplatnú) manželku, a nazdáva sa, že má na to sto dôvodov, nech vie, že sú všetky falošné.
Vystavuje ju cudzoložstvu... Pridáva teda k svojej ťažkej neposlušnosti voči Bohu vinu za jej cudzoložstvá i za cudzoložstvá toho, kto si ju vezme... Poznámka: Dnes sa zdroj tohto morálneho hnusu označuje slovom: Rozvod.
Každý... Ale môžeme dodať, že má na týchto hriechoch podiel, ale aj na príslušných Božích trestoch: kto svoju manželku prepúšťa, kto mu to radí alebo dodatočne schvaľuje, kto mu rozvod sprostredkúva, kto je voči takémuto kroku svojho duchovného brata ľahostajný, a preto ho preň nenapomenie. (Por. Ez 18; 33: Mt 18, 15) – Táto vina, ale aj trest za ňu, zasahuje do istej miery aj toho, kto do manželstva ešte len vstupuje, ale dáva sa pri tom viesť len vášňou bez toho, aby sa poradil s Cirkvou. (Z listu sv. Ignáca Ant. Polykarpovi)
A kto si vezme prepustenú, cudzoloží... A nijaký stupeň opustenosti prepustenej a nijaký stupeň súcitu s jej deťmi nemôže zľahčiť, a tým menej dovoliť tento hriech. __________
Pane, kto z nás by sa opovážil pochybovať, že nám chceš len dobre, keď chrániš aj proti nám samým pevnosť manželského zväzku..? My nepochybujeme, Pane. My veríme, ale spomôž našej nevere.
100
A zasa ste počuli, že otcom bolo povedané: »Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal.« No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte – ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, ani na svoju hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. Ale vaša reč nech je »áno – áno,« »nie – nie«. Čo je navyše, pochádza od Zlého.
(Mt 5, 33-37)
Neprisahajte... Nevolajte si Boha za svedka, že hovoríte pravdu... Tú si dosvedčujete sami zodpovedným konaním. V tom Boh nechce byť vaším sluhom. – Boh si praje, kvôli úspešnejšiemu ohlasovaniu jeho kráľovstva, aby sa verilo každému nášmu slovu. – Nie sme povinní povedať vždy všetko, ale keď hovoríme, vždy sme povinní povedať pravdu.
Vaša reč nech je „Áno – Áno, Nie – Nie“... Ak v určitých situáciách neviete, ktoré z týchto dvoch slov použiť, skúmajte sa, či sa dosť snažíte poznať, čo je pravda a čo je lož. – Tam, kde vás Boh upravuje svojím slovom, povedzte vždy: Áno, aj keď vás to zabolí. Tam, kde sa diabol pokúša vychýliť vás zo správneho smeru, povedzte vždy Nie, aj keby vám veľmi chutilo povedať Áno. – Vaše Áno nech je vždy čisté, bez slovného sprievodu, ktorý ho môže veľmi ľahko zahmliť, stlmiť, zoslabiť a rozmazať. A také čisté, výrazné a nekompromisné nech je vždy aj vaše Nie...
Čo je navyše, pochádza od zlého... A navyše je každá veta, ktorá vychádza z našich úst po týchto dvoch krátkych slovách a začína sa spojkou: Ale... A navyše je aj každý strach a každé zaváhanie pred vyrieknutím nášho Áno a nášho Nie a každý smútok v srdci i na tvári po ich doznení. __________
Pane, naše slová, ktoré sú pravdivé za každých okolností, veľmi pomáhajú šíreniu sa tvojho kráľovstva. Vnášajú do nášho prostredia dôveru a s dôverou Pravdu, ktorou si ty, Bože, sám.
101
Počuli ste, že bolo povedané: »Oko za oko a zub za zub.« No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať.
(Mt 5, 38-42)
No ja vám hovorím: Neodporujte zlému... Neodplácajte urážku urážkou. Odpúšťajúca láska osoží tomu, kto ju preukazuje, i tomu, kto ju prijíma. Pomstivá odveta škodí obidvom.
Ak ťa niekto udrie... päsťou, nevľúdnym slovom, chladným pohľadom, ironickým úsmevom alebo zanovitým mlčaním, prijmi to. Zdrž sa. Nevracaj!... Zbohatneš na duchu.
Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé... Napríklad takouto otázkou: Máš ešte niečo proti mne? Povedz... Rád ťa vypočujem a čo treba napravím. – Ak ťa udrel včera, odpusť mu dnes. Ak ťa udrie dnes, odpusť mu hneď – prv než zapadne slnko. – Nauč sa prehrávať bitky s ľuďmi, ak chceš vyhrať vojnu s diablom. – A keď už ide o spravodlivosť podľa toho: Oko za oko a zub za zub, úder prekvapenia z dobrovoľnej prehry je silnejší ako ktorýkoľvek iný... A znamená vždy víťazstvo. – Ak nemáme reagovať pomstivo na skutočné útoky proti nám, tým menej máme takto reagovať na tie domnelé. A je naozaj smiešne hrdinstvo odpúšťať veľkodušne tým, ktorí sa proti nám ničím neprevinili.
Ak ťa niekto núti, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve, aby tvoja láska bola väčšia ako jeho bezohľadnosť. __________
Tomuto tvojmu slovu, Pane, rozumieme takto: Kto si chce zachrániť časný život, stavia sa do protiútoku. Kto si chce získať večný, prijíma ranu za ranou, pokiaľ ty dovolíš. – Ty si rozhodca, ktorý odpíska koniec každého takéhoto nášho zápasu.
102
Počuli ste, že bolo povedané: »Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.« Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú.
(Mt 5, 43-44)
Ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov... Robte z jedov lieky. Z cudzej nenávisti svoju dobroprajnú lásku. Milujte tých, ktorí vám protirečia, keď hovoríte pravdu, a ktorí vám robia do prieku, keď si nárokujete spravodlivosť. Veď ako inak by ste chceli splatiť svoj dlh voči Bohu, ktorý si to praje za to, že vás nesmierne miloval vtedy, keď ste boli ešte jeho nepriateľmi.
A modlite sa za tých, čo vás prenasledujú... Odvetou môžete znemožniť nepriateľa, ale nemôžete zlikvidovať nepriateľstvo. A tu ide práve o toto. Hriešnik nevie prosiť za seba... Pomôžte mu... Proste vy zaňho. – A milujte všetkých nepriateľov. Neviete, ktorého z nich chce Boh vašou láskou a vašou modlitbou získať pre seba. A tým sa určite modlíte aj za seba. Veď vy sami ste si pre svoje hriechy najväčšími nepriateľmi. – Túžite po duchovných úspechoch? Neváhajte... Ak svojou odpúšťajúcou láskou neurobíte lepšími obidvoch, seba samých spravíte takými určite. __________
Pane, ty si náš a my tvoji... Na základe lásky. A ako inak sa môžu dostať do tvojej blízkosti tí, čo sú od teba ešte ďaleko? Ako sa môžu stať našimi bratmi, ak nie na tom istom základe? Keď poznáme tvoju túžbu spasiť všetkých, už sa nedivíme, že tak veľmi žiadaš od nás dobroprajnú odpúšťajúcu lásku... Chceš, aby Otcovi pribudli nové deti a nám noví bratia.
103
Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania?
(Mt 5, 44-47)
Aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach... On nechce smrť hriešnika. Chce, aby sa obrátil a žil... A vy, ak by ste v tomto neboli s ním zajedno, líšili by ste sa svojím duchovným profilom od všetkých jeho detí a nemohli by ste patriť do jeho rodiny.
On dáva slnku vychádzať nad dobrých i zlých... Nad dobrých z lásky k tomu, čím už sú. A nad zlých z lásky k tomu, čím by ešte mohli byť. – A pri tomto diele spásy chce z každého z nás mať takého spolupracovníka, akým bol jeho Prvorodený. – Pričiňme sa. Z vďačnosti... Veď sme sa duchovne zrodili a žijeme aj my z tejto jeho dúfajúcej lásky. A ak nie z vďačnosti, tak aspoň zo strachu, že stratíme túto jeho lásku naveky.
Ak milujete len tých, ktorí vás milujú... nemilujete vlastne nikoho. Milovať to znamená dávať a dávať sa. Nie iba splácať.
Ak pozdravujete iba svojich bratov... Čím sa líšite od pohanov? Pozdravujte všetkých. Aj tých, čo vám neodpovedajú na pozdrav, alebo ak áno, tak vždy len cez zuby a cez plece, nevrlo. A vydržte... Možno tým nedosiahnete, čo by ste si vy priali... Ale to nie je rozhodujúce. Dôležité je, že dosiahnete to, čo si od vás Boh praje. __________
Slnko dáva svetlo a teplo každému, no nie každému sa tieto jeho dary dostávajú v rovnakej miere. Lebo sú tu mračná, hmly, ročné obdobia a v nich rozličné vzdialenosti medzi slnkom a nami. Ono však stále žiari... Deti tvojho nebeského Otca, Pane, majú lásku voči každému a vyžarujú ju neprestajne bez ohľadu na vždy možné vonkajšie prekážky.
104
Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.
(Mt 5, 48)
Buďte dokonalí... Toto vám však nedávam len ako radu, ale ako príkaz. Je to náročné? Áno. A veľmi! Ale verte... Boh nežiada od nikoho nemožnosti. Nezabudnime na Apoštolovu skúsenosť: Všetko môžem v Bohu, ktorý ma posilňuje.
Tak ako je dokonalý váš nebeský Otec..., ktorý nemiluje iba niektorých, ale všetkých – dobrých i zlých. A nie iba občas, ale stále. A nie iba citom, ktorý sa môže v srdci zrodiť samočinne. Ale skutkom, ku ktorému sa treba niekedy veľmi tvrdo a dlho donucovať. – Dokonalé Božie deti sú si navzájom dokonalými súrodencami aspoň v snahe, keď ešte nie v skutočnosti. A preto nie sú vo vzájomných dobrých vzťahoch nedbalí, polovičatí, povrchní a nevytrvalí. – Zlo možno len dobrom premáhať. A nepriateľstvo len láskou... Iba na pozadí vašej dobroprajnosti môže môj ľudský brat, ovládaný zlou chuťou, zbadať škvrnu svojej zloby. V tom nám je nebeský Otec dokonalým vzorom. A nik nemôže byť jeho dieťaťom, kto by sa nerozhodol pripodobniť sa mu. __________
Pane Bože, máme byť podľa tvojho slova dokonalí v láske voči všetkým svojim ľudským bratom. Nie preto, že si ju zaslúžia svojím správaním voči nám, ale preto, že si ty zaslúžiš, aby sme ťa v tom hneď a ochotne poslúchali.
105
Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach.
(Mt 6, 1)
Dajte si pozor, keď sa usilujete o dobré skutky... Tu ste stále vo veľkom nebezpečenstve zmariť ich vnútornú hodnotu. Ale tým aj ich večnú odmenu.
Nekonajte ich pred ľuďmi, aby vás obdivovali... Isté je, že nemôžete úplne skryť pred ľudským zrakom to dobro, ktoré preukazujete iným či už darmi alebo službami... Ale vždy pri tom môžete obrátiť ich pozornosť na Otca nebies, ktorý nám dáva k takýmto skutkom pokyn, schopnosť, chuť i príležitosť.
Lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ak pri konaní dobra strhnete vo svojej nedočkavosti pozornosť ľudí na seba. Tým dáte najavo, že nestojíte o tú, ktorú vám sľubuje Boh. A to je veľká chyba. A večná škoda. – Táto snaha o ľudskú pochvalu, uznanie a odmenu je v nás veľmi hlboko zakorenená... Vynoruje sa v nestráženej chvíli z hĺbok nášho vnútra, niekedy v sprievode veľmi pekných pohnútok, aby sa potom rafinovane vmiešala do nášho konania a obrala ho o to najcennejšie: o schopnosť osláviť Boha a získať si jeho priazeň i odmenu. Nie bez príčiny tu Pán výstražne zdvíha prst a hovorí: Dajte si pozor! __________
Neradíš nám, Pane, konať svoje dobré skutky pre vonkajšie úspechy, ktoré sú len občasné, a čo sa týka odmeny za ne, len dočasné. Ak by nám šlo o ne, boli by sme len zriedka a len krátko spokojní... Ty nám vo svojej dobrote sľubuješ, ba priamo ponúkaš neporovnateľne viac a dávaš nám na vedomie, že kto rád oboznamuje ľudí so svojimi večnými pokladmi, vystavuje sa priamemu nebezpečenstvu, že ho svojimi uznaniami a chválami o ne okradnú.
106
Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.
(Mt 6, 2-4)
Keď dávaš... Tak dávaj... Ak čakáš za každú svoju službu alebo dar niečo späť od ľudí, vtedy iba požičiavaš. Vtedy nič nedávaš. Klameš sám seba... A sám seba okrádaš.
Almužnu... Môžu ňou byť nielen tvoje peniaze a tvoje hmotné dary, ale aj tvoja služba, tvoj čas, tvoja dobrá rada, povzbudivý priateľský úsmev – čokoľvek, čo tvoj blížny veľmi potrebuje.
Nevytrubuj, ako to robia pokrytci... Nerozhlasuj, čím mieniš niekoho obdarovať, alebo čím si ho už obdaroval. Dávaš predsa len z toho, čo si dostal od Boha. A dostal si to aj na to, aby si sa podelil. Nie si vlastníkom. Si len správcom. Ak pochopíš almužnu ako niečo veľmi blízke spravodlivosti, určite zostaneš skromnejší pri jej rozdeľovaní. Ľudský potlesk nad tvojou almužnou je ako zemetrasenie, pri ktorom sa ti môže jej večná hodnota veľmi ľahko premeniť na ruiny a prach.
Ani pred sebou... Čím rýchlejšie zabudni na služby a dary, ktoré si komusi poskytol. Nech ľavá ruka nezaznamenáva do pergamenu či papiera, čo urobila pravá.
Aby tvoja almužna zostala skrytá... Nevrhaj svetlo samochvály na fotografický snímok, ktorý si z tvojich darov a služieb vyhotovil Boh... Sčernie... Zničíš si ho... Slúž nezištne a dávaj tak ako Boh dáva... Žiaľ, mnohí ani nevedia, že čo všeličo majú, majú od neho... __________
Pane, akí duchovne úbohí sme a zostávame, ak ťa v tomto neposlúchame.
107
A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.
(Mt 6, 5-6)
Keď sa modlíte..., s Pánom Bohom sa rozprávate. Nie je preto ani múdre ani slušné, ak si pri tom všímate, čo asi o vás myslia alebo hovoria ľudia. – Ak sa niekto modlí, tým ešte nedokazuje, že je dobrý... Tým ponajviac naznačuje, že sa takým chce stať. Modlitba je teda viac vyznaním vlastnej duchovnej nedostatočnosti ako vlastnej svätosti. Keby sme si to dostatočne uvedomovali, možno by sme sa kvôli nej častejšie uťahovali do úkrytu.
Nebuďte ako pokrytci..., ktorí svoje prázdne, možno i veľmi hriešne vnútro radi zabaľujú do náboženského zovňajšku. Zohýbajú svoje kolená a skláňajú hlavu pred Bohom len preto, aby aj hĺbkou tejto poklony ponížili ostatných.
Keď sa ty ideš modliť... Odpútaj sa od všetkého. Od ľudí i od miesta, na ktorom práve stojíš. Vojdi do svojej izby, aby si sa tam oslobodil od každej svojej roztržitosti... A potom hovor. Ale hlavne počúvaj. Modlitba je dialóg, v ktorom by mal Boh vždy viac hovoriť tebe, ako ty jemu.
Modli sa k svojmu Otcovi... v skrytosti... Nie z hanby a ostychu vyznať svoj vzťah k Bohu, ale zo strachu, že si ho poškodíš, možno i zmaríš. __________
Pane, kážeš nám zavrieť pred modlitbou dvere na svojej izbe i na komôrke svojho srdca, lebo tu ide o mimoriadne intímny vzťah k Otcovi, pozostávajúci len z jedného Ja a jedného Ty.
108
A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.
(Mt 6, 16-18)
Keď sa postíte... Stojíte pred možnosťou značne znížiť počet svojich chýb, ale aj pred možnosťou rozmnožiť ich o pokrytectvo, ktoré je zo všetkých najodpornejšie.
Nebuďte zamračení ako pokrytci... Pri pôste vám ide predsa o zisk, nie o stratu... Zbavujete sa časnej hodnoty, aby ste získali večnú. Opúšťate menej, aby ste nadobudli viac. Smútok preto vôbec nepatrí k pôstu.
Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár... Usmievaj sa... Úsmev, ktorý doprevádza tvoj pôst, je znakom a overením jeho pravosti, smútok a zamračenosť je lož.
Otec, ktorý je v skrytosti, odmení na konci vekov v najširšej verejnosti to, čo vidí v skrytosti... – Pôst, ktorý sa vyjadruje trápením tela, ešte nie je čnosť. Tá spočíva v dôvode, pre ktorý sa postíme a v úmysle, s akým sa postíme. No Pán pripomína, že aj v spôsobe, akým svoj pôst konáme... Aby sa stal čnosťou, má sa podľa jeho slova diať nebadane – v skrytosti... __________
Pôst môže mať teda rozličné formy. Určujú ho niekedy naše možnosti, inokedy cudzie priania alebo i potreby. Ty nám radíš, Pane, voliť si z jeho foriem tú najmenej nápadnú. Tá nám najbezpečnejšie uchová jeho hodnoty.
109
Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.
(Mt 6, 19-21)
Nezhromažďujte si poklady na zemi... Neukladajte svoje životné hodnoty do neistoty... Radosť z pokladov, ktoré si človek hromadí na zemi, nemôže byť úplná, veď aj sama zem sa raz pominie... – Všetko, čo momentálne nepotrebujete, vkladajte do Božích rúk cez tie ruky bratov a sestier, ktoré sú bolestne a nenapraviteľne prázdne, slabé, neschopné získať a čosi z toho, čo do nich vložíte, opatrovať. – Múdri sem vkladajú svoje poklady, aby sa z ich hmotných hodnôt stali duchovné a z pozemských nebeské... – „Rozdaj, čo máš, a budeš mať poklad v nebi.“ Veľký? Malý? Podľa toho, koľko dávaš z toho, čo nepotrebuješ, a podľa úmyslu a ochoty, s ktorou to robíš... Nezabudni, že to, čo ti zvyšuje, si ukradol tým, ktorým to chýba (sv. Ambróz).
Kde je tvoj poklad... Naozaj, kde je? V strede tvojho ja? V niektorej milej osobe? V drahocenných veciach alebo v príjemných prostrediach? To všetko je iba chvíľkové – dočasné a veľmi nestále...
Tam bude aj tvoje srdce... Ale to bude choroba... Sursum corda! – Hore srdcia! Podľa tejto výzvy má byť naše srdce nad tým všetkým – u Pána. A celé... __________
Bože, zem, na ktorej žijeme, je plná tvojich darov. Tie sa môžu stať pre nás požehnaním, ale aj kliatbou – v prípade, že k nim pripútame svoje srdce. V tomto svojom slove nám pripomínaš, aby sme ich tak využívali alebo sa ich tak zriekali, žeby sa nám zmenili na hodnoty, ktoré nám nemôže nijaká moc zničiť, nijaký podvod odcudziť.
110
Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme. A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?!
(Mt 6, 22-23)
Ak bude tvoje oko čisté... veľmi rýchlo zbadáš, čo ťa k Bohu vedie a čo ťa od neho vzďaľuje. Musíš však dbať, aby vždy takým zostalo. Aj malá nedbalosť v tomto ohľade môže znamenať veľký omyl. – Aby tvoje oko zostalo čistým, treba ho stále stierať a stále zvlažovať... Na stieranie ti poslúži moje slovo a na zvlažovanie slza tvojho pokánia. Bez tohto duchovného žmurkania by tvoje vnútorné oko nebolo zdrojom toho svetla, ktoré by ťa viedlo k Bohu.
Ale ak sa tvoje oko zakalí... Ak ho zaslepí túžba po ľudskej pochvale, po cudzom tele alebo majetku, prestane vidieť za veci, za udalosti, začne ich vidieť len jednostranne a izolovane bez ich vzájomných súvisov, bez ktorých nepochopíme, ako nás Boh vedie nimi k sebe. – Ak by sa do tvojho vnútorného oka dostalo smetie tohto sveta, mohlo by ti natoľko zakaliť duchovný pohľad, že by si zostal naveky v tme.
A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou..., pretože sa spoliehaš, že tvoj pohľad na veci a udalosti je dostačujúci, a domýšľaš si, že iný nepotrebuješ, mal by si sa hneď zastaviť a oživiť svoj záujem o moje slovo... Nič iné ti tu nepomôže. Len v tomto svetle môžeš všetko správne vidieť. __________
Pane, ak mi dáš pomocou tvojho slova zbadať súvisy medzi jednotlivými vecami alebo udalosťami, spoznám tvoje pôsobenie i tvoje princípy a celé vnútro sa mi rozžiari radosťou z objavov, ktoré ma dovedú k tebe, k zdroju trvalej večnej blaženosti.
111
Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.
(Mt 6, 24)
Nik nemôže slúžiť dvom pánom... Nikto z tých, čo nedbalo počúvajú toto slovo... Najmä nikto z tých, čo si pred ním zapchávajú uši. Tento Pánov výrok platí neobmedzene – ako všetky jeho výpovede.
Alebo – alebo... To je dilema, pred ktorou niet kam uhnúť. Je to tak... Prečo sa teda stále pokúšame o nejaké úniky? Zaiste pre našu nedostatočnosť, pre slabosť v oblasti myslenia a najmä v oblasti chcenia.
Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone... Tento evanjeliový radikalizmus vyplýva z prvého a najhlavnejšieho Božieho príkazu: Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, mysle, sily... (Dt 6, 4) Ak to má byť tak, potom nezostane pre pána Mamona ani kúsok priestoru v našom srdci, v našej mysli a ani najmenšia kvapka našej sily. – Je to tak... Kto obráti svoju pozornosť, svoju tvár na jedného z týchto dvoch pánov, nutne musí tomu druhému ukázať svoj chrbát. – Mamon má rozličné podoby a preto aj rozličné mená... No najznámejší zo všetkých sú Mamon Hrozný a Mamon Zvodný. Prvý nás vťahuje do svojej služby terorom. Druhý lákaním. Ale nech by sa nám ich nápory zdali akokoľvek silné, vždy platí: Nedá sa slúžiť aj Bohu aj Mamonovi... __________
Naše srdce má dve polovičky, ktoré nie je možné oddeliť. Zničilo by sa. A s ním všetko ostatné. A to platí aj v duchovnom význame. Ďakujeme, Pane, za nové upozornenie, že tebe je možné slúžiť len s celým srdcom.
112
Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: »Čo budeme jesť?« alebo: »Čo budeme piť?« alebo: »Čo si oblečieme?«! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.
(Mt 6, 25-34)
Nebuďte ustarostení o svoj život... Svojou ustarostenosťou by ste svedčili pred ľuďmi, že nemáte dosť starostlivého Otca.
Ani čo budete jesť, ani čím sa zaodejete... Nepochybujte, že ten, ktorý vám dal život, nezabudne dať vám to, čím si ho udržíte. Len jedna starosť nie je nikdy prílišná – starosť o plnú dôveru voči najstarostlivejšiemu Otcovi.
Nebuďte teda ustarostení. Nebuďte ako pohania. Svojou ustarostenosťou o život a o živobytie by ste dokazovali, že neveríte dosť ani v Božiu moc, ani v Božiu dobrotu; a že neveríte ani v Božiu vernosť a pravdovravnosť. Ale opýtajte sa sami seba, v čo potom vlastne veríte...?
Váš nebeský Otec predsa vie, čo potrebujete. Dôkazom toho sú toľkí jeho svätci, ktorí nežili síce v nádhere a pohodlí ako Šalamún, ale pritom žili a zomierali oveľa spokojnejšie ako on.
Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo... Najprv, potom... a stále. A veľmi usilovne ho hľadajte. Najusilovnejšie vtedy, keď ste pokúšaní hľadať niečo iné.
A všetko dostanete navyše... Poslušnosť týmto mojim slovám vás presvedčí, že vaše prílišné starosti sú naozaj zbytočné. A po tomto mojom uistení už aj hriešne... __________
Pane, keď nám kážeš hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, tým nás neoslobodzuješ od potrebnej starosti o svoje živobytie. Rozumieme Ti, Pane, a ďakujeme.
113
Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: »Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka« – a ty máš v oku brvno?! Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata.
(Mt 7, 1-5)
Nesúďte... Ak nemáte na to oprávnenie... A nechápte tieto slová len ako priateľské upozornenie alebo dobre myslenú radu. To je zákaz. A veľmi vážny... V prípade jeho neuposlúchnutia budete súdení. A presne tak ako vy súdite iných – tým istým kódexom, tými istými právnymi normami... Ja budem pri tom... Ako sudca... – Nesúďte – Tým by ste predbiehali a odsúvali Toho, ktorý jediný pozná poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti zriedkakedy úplne dokonalých ľudských činov. – Nesúďte – brvno tohto priestupku nezakryjete bratovou trieskou. – Nesúďte – a keď dostanete takúto chuť, spomeňte si na svoje vlastné chyby, odvážte ich na tej istej váhe, ktorou vážite cudzie, a určite vás to prejde. V opačnom prípade ste...? Pokrytci...
Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka... Veľmi tým pomôžeš sebe i bratovi... Tvoj brat s nejakou tou trieskou v oku zaiste vďačne prijme radu i napomenutie od takého odborníka, ktorý si už dokázal vytiahnuť brvno z vlastného oka... __________
Pane, len ten neposlúcha tento tvoj zákaz, kto pri hodnotení svojich a cudzích činov nepoužíva tú istú mieru a to isté závažie. Čo je v tvojich očiach ohavnosť.
114
Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a neroztrhali vás.
(Mt 7, 6)
Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine... Nevzdávajte sa kvôli nikomu toho, čo vás posväcuje, a nezriekajte sa kvôli komukoľvek toho, čo vás vnútorne zdobí. Ani vtedy, keby bol niekto k vám prítulný ako pes, alebo by vám bol užitočný ako sviňa. – Pán neodporúča byť naivným a nesprávne horlivým v apoštoláte. Za tých, čo zatiaľ odporujú Božej pravde, treba sa najprv modliť.
Nehádžte perly... Ale ich ukážte... Povedzte ľuďom pravdu, modlite sa a potom trpezlivo čakajte na ich zmenu. – Ani jedno zviera sa tak búrlivo nepári ako pes a ani jedno tak hltavo nežerie ako sviňa... Kto sa im v tomto nejako podobá, tomu nie je múdre predkladať, čo je sväté. Animalis homo non percipit ea, quae Dei sunt – čítame v Písme. – Živočíšny človek nemá zmysel pre to, čo je Božie... A nemyslime si, že sa tento Pánov zákaz na nás nevzťahuje, ak nie sme dosť mierni tam, kde ide o zachovanie seba alebo o zachovanie svojho rodu... – Ak nám Pán zakazuje dávať sväté psom a hádzať svoje perly pred svine, môžeme s istotou predpokladať, že nebude robiť to isté sám, a preto nám nedá, čo si ešte nevieme oceniť a čo ešte nevieme využiť. __________
Pane, zdá sa, akoby si tu chcel nazvať svätými vecami a drahocennými perlami svoju náuku a svoje sviatosti, ktoré by sme nemali podávať nepripraveným. A ak sme aj my takí, ak ani my nestojíme o dôstojné prijatie týchto dvoch tajomstiev, tak ani sebe.
115
Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.
(Mt 7, 12)
Všetko... robte ľuďom... Všetko, čo si vy od nich prajete. A ak si my prajeme niečo zlé? Treba dodať: čo si my prajeme podľa Božieho priania. – Sú v núdzi, nemajú čo jesť, kde bývať a čím sa odievať? Osvojte si ich priania. Zostali bez priateľov? – Nahraďte im ich... Obrala ich choroba a či staroba o silu a o úsmev? Rozmýšľajte, čo by ste si vy v takýchto prípadoch priali a buďte vynachádzaví... Stratili orientáciu v novej životnej situácii, čo sa dá vidieť z ich správania v rodine i v práci? Pokladajte splnenie týchto ich spoznaných alebo aspoň predpokladaných prianí za svoju povinnosť. – Toto je Pánov príkaz, ktorého zanedbanie plodí v nás neposlušnosť. Akú? To sa dozvieme potom, keď budeme počuť jeho slová: Bol som hladný, smädný, nahý, väznený, chorý... a nepomohli ste mi (porov. Mt 25).
Lebo to je Zákon i Proroci... Sme priam preťažení predpismi, ktorými sa na zemi buduje a udržiava správny vzťah človeka k človeku. No Pán sa rozhodol dať nám ešte aj tento ako zhrnutie všetkých ostatných – celého Zákona, Prorokov i všetkého toho, čím ich prišiel doplniť. __________
Vieme, Pane, že by bolo naozaj málo, keby sme si ako ľudia vzájomne slúžili len v tom, čo patrí k tomuto životu, ktorý sa raz aj tak pominie... Dôsledná služba ľuďom, ktorú nám označuješ slovom „všetko“, mala by v sebe zahŕňať vzájomnú pomoc najmä v tom, čím si zabezpečujeme večný život.
116
Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!
(Mt 7, 13-14)
Vchádzajte tesnou bránou... Tou, ktorá je označená mojimi slovami: „Len jedno je potrebné“ – tou, ku ktorej vedie úzka cesta, cesta skutkov podľa Božej vôle, o ktorej sme presvedčení, že je v danej chvíli iba jedna.
Málo je tých, čo ju nachádzajú... Lebo je málo tých, čo ju hľadajú... A málo aj tých, ktorí im pri tom pomáhajú.
Priestranná cesta, smerujúca do širokej brány a cez ňu do večného zatratenia, znamená v praxi: záujmovú šírku väčšiny, ktorá sa nesnaží pochopiť, že len jedno je potrebné, a preto nekriticky myslí, nelogicky hovorí a živelne koná, príliš veľa je, pije a oddychuje... V teórii znamená široká cesta svojvoľné vysvetľovanie Božieho slova, poznačené mnohými odchýlkami, prídavkami a vynechávkami.
Úzka cesta, čo vedie do života... Má vždy svoje príkre stúpanie. Široká vždy svoje pohodlné klesanie... Obidve idú blízko vedľa seba, pričom tretej, takzvanej zlatej strednej cesty medzi nimi niet... – Od „miesta rozhodnutia“ – od rozchodu týchto dvoch ciest ide svah, ktorý ich svojou výškou čoraz viac oddeľuje. Čím ďalej kto zájde na širokej ceste, tým ťažšie mu bude kajúcne sa vrátiť na rázcestie. A tým tragickejší bude jeho pád, ak sa skĺzne z úzkej. __________
Pane, my vieme, čo znamená ísť cestou, ktorá vedie do života. Aj to vieme, čo znamená ísť proti prúdu, proti módnej vlne, proti kultúrnej a či inej demagógii, proti všeobecnej mienke i vlastnému návyku, proti chutiam i nechutiam, ktorým všetci podliehame... A ak to, ako ťažko je rozhodnutím sa dostať na ten úzky chodník a ako ťažko je na ňom vytrvať... Ale aj to vieme, že je to vždy možné, keď ty ideš s nami a my s tebou.
117
Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Teda po ich ovocí ich poznáte.
(Mt 7, 15-20)
Chráňte sa falošných prorokov, tých, ktorí sú falošní zo zlomyseľnosti, ale aj tých, ktorí sú takí z naivnosti. Svoj súd nad nimi vyjadrujte vždy útekom... Chráňte sa ich... – Sú nebezpeční, keď sú pri vás. No najmä vtedy, keď ste vy pri nich. Už vtedy, keď dostávate chuť zdržiavať sa v ich blízkosti. – Tí, ktorých sa im podarí oklamať, nebývajú bez viny. A ich vina nebýva bez následkov.
Prichádzajú k vám v ovčom rúchu, čo neraz znamená aj v cirkevnom rúchu... Konečne, proroci sú vždy vecou Cirkvi. V nej žijú i pôsobia... Vo veľkom počte aj tí falošní.
Poznáte ich po ovocí... Nepredstavujú Boha takého, aký sa nám zjavil. Stavajú nám ho pred oči takého, aký by viac vyhovoval našim ľudským slabostiam, našej dobe a jej módnym záľubám. Vyhnite sa im... Inak sa im nemožno ubrániť... Ich zákernosť spočíva v ich príťažlivosti. __________
Pane, za všetkých si zomrel, za celé ľudstvo, ale osobitne si vo svojom utrpení myslel na pokračovateľov tvojho diela, na biskupov a kňazov vystrojených tvojím slovom a sviatostnou mocou. Najmä za nich si prednášal Otcovi svoju veľkňazskú modlitbu, keď si prosil, aby všetci boli jedno... Žiaľbohu, že to nie je ešte medzi nami tak. Zrejme preto, že aj v našej Cirkvi zavýjajú vlci – vlastným menom falošní proroci.
118
Nie každý, kto mi hovorí: »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Mnohí mi v onen deň povedia: »Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme, v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?« Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!
(Mt 7, 21-23)
Nie každý, kto mi hovorí: ’Pane, Pane’... Ozvenou slova „Pane“ je slovo „Sluha“. Odvodené je od slovesa „slúžiť“ ako slovo „Pane“ od slovesa „panovať“. A sú to činné slovesá... Obidve. Predpokladajú skutky... Najmä sloveso slúžiť. – K modlitbe teda patria skutky a ku skutkom vedomie, že ich prvým cieľom a usmerňovateľom je Boh. – Modlitba má byť ako ladenie orchestra. Ňou dáva človek do súzvuku svoju vôľu s vôľou Boha, aby potom pokračovala skutkami podľa jeho vôle... Modlitba bez skutkov zostáva neúplná a potom aj neúčinná.
Mnohí mi povedia: Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene... Mnohí sa budú v posledný deň odvolávať na svoju veľkú kresťanskú činnosť... No ja prehlasujem, že nech by bola ich horlivosť akákoľvek, sama o sebe nestačí pre vstup do nebeského kráľovstva. Ku kresťanskej činnosti nutne patrí veľké, a pritom pokorné srdce, ktoré keď myslí, hovorí i koná, stále tlčie vo vedomí, že človek je pri každej svojej apoštolskej a prorockej činnosti iba nástrojom – schopným len Božou schopnosťou, silným len Božou silou a múdrym len Božou múdrosťou. Tým, čo myslia a konajú inak, poviem v posledný deň: Nikdy som vás nepoznal... Odíďte!
Či sme neurobili v tvojom mene veľa zázrakov? Čo z toho, keď vám pri tom chýbal súlad medzi tým, čo ste mi v modlitbe hovorili, a tým, čo ste potom životom popierali. Preto sa oddeľte vy, čo ste toto dvoje oddeľovali. – Robili ste – ako hovoríte – pod mojím menom... Áno. To hej. Ale nie pod mojím vedením, ktoré som vám ponúkal vo svojom slove a v osobe tých, ktorých som vám dal miesto seba v Cirkvi. __________
Pane, podľa tvojho slova nie ten vojde do nebeského kráľovstva, kto ti hovorí veľké slová, kto buduje pre teba veľké diela, kto ťahá za sebou veľké množstvo poslucháčov. Nebeské kráľovstvo sa sprístupní len tomu, kto sa bude môcť preukázať usilovným poznávaním a vytrvalým plnením tvojej vôle. Pane, nie to je v tvojich očiach pravé a hodnotné, čo plánujeme a konáme my s tvojou pomocou, ale to, čo plánuješ a konáš ty naším pričiňovaním.
119
„A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale. A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko.“
(Mt 7, 24-27)
Každý, kto počúva tieto moje slová, má pred sebou dve rozdielne perspektívy. Môže sa stať múdrym alebo hlúpym mužom. Podľa toho, či začne stavať svoje večné bývanie na skale alebo na piesku.
Kto počúva moje slová a uskutočňuje ich, stavia na skale. Kto ich len počúva, ale neuskutočňuje, koná hlúpo, ako ten, čo stavia dom na piesku. Zanedbávanie predsavzatí môže zmeniť skalu na sypký piesok. Ich uskutočňovanie môže stmeliť piesok a premeniť ho na tvrdú skalu.
Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica... Život podľa Pánovho slova sa nevyhne búrkam. Naopak, práve ním sa človek do nich dostane, ale z nich aj do potrebnej pevnosti, do životnej istoty a pokoja.
Kto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje... Kto mi len hlavou súhlasne prikyvuje a hovorí: Chápem... Rozumiem... zapamätám si, ale neodhodlá sa na nič viac, je podľa Pánovho slova bláznivý muž. Múdry prikyvuje môjmu slovu celý – celým telom i dušou. – Nie je dovolené povedať niekomu bez ťažkých dôsledkov: Blázon! Ale spolu s Pánom môžeme takto nazvať každého, kto stavia dom svojho večného prebývania na piesku, pričom nesmieme zabudnúť na seba. __________
Pane, nikto ťa dosť nepochopí, ak ťa len počúva, ale pritom neuskutočňuje, čo hovoríš. Až v zážitku, v skúsenosti s tvojím slovom, je uložený kľúč od jeho poznania. A až tu, v tejto hĺbke, je skala presvedčenia o jeho absolútnej pravdivosti a nenahraditeľnej osožnosti.
120
Keď skončil všetky svoje slová ľudu, ktorý ho počúval, vošiel do Kafarnauma. Tam mal istý stotník sluhu, ktorého si veľmi cenil, a ten bol na smrť chorý. Keď sa stotník dopočul o Ježišovi, poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel a sluhu mu zachránil. Oni prišli k Ježišovi a naliehavo ho prosili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“ Ježiš teda išiel s nimi. A keď už nebol ďaleko od domu, stotník poslal k nemu priateľov s odkazom: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: »Choď!« – ide; inému: »Poď sem!« – tak príde; a svojmu sluhovi: »Urob toto!« – on to urobí.“ Keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo ho sprevádzali, povedal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ A keď sa poslovia vrátili domov, sluhu našli zdravého.
(Lk 7, 1-10)
Stotník poslal k Ježišovi židovských starších... Pristupoval k Ježišovi s veľkou pokorou: Nie som hoden... Pristupoval k nemu s plnou dôverou: Povedz... A okrem toho s príkladnou úctou a ohľaduplnosťou: Neunúvaj sa... A to všetko z lásky k svojmu na smrť chorému sluhovi... Dúfajme, ak budeme takto prednášať a takto zdôvodňovať prosby, Pán neodmietne ani nás.
Povedz slovo... Tento pohan prosil aspoň o jedno slovo z Ježišových úst. Veril, že každé je účinné a má v sebe moc premeniť jeho starosť a smútok na radosť! A Ježišovo slovo má v spojení s našou vierou aj dnes silu konať takéto, ba i väčšie divy.
Pane, nie som hoden – povedal stotník. Zaslúži si to – povedali Židia...
Ježiš sa zadivil, že ani v Izraeli nenašiel takú vieru ako u tohto pohana... My sme nový Izrael. A počuli sme už toľko slov z Ježišových úst... Ale prečo je ešte tak veľa chorých medzi nami? – Najmä tých duchovne chorých... Pán sa divil viere pohana... Dnes sa určite diví našej nevere... A najviac vari tomu, že sa voláme „veriaci“. (Porov.: Evan.trad.) __________
Pane, spolu s Tebou obdivujeme pokoru, vieru a lásku stotníka z Kafarnauma. Zvlášť preto, že on prosil za svojho sluhu, kým my nevieme prosiť v prípade veľmi vážnych chorôb ani za svojich najbližších, ba ani za seba. Tu je naozaj čomu sa diviť...
121
Potom išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ A táto zvesť o ňom sa rozšírila po celej Judei a po celom okolí.
(Lk 7, 11-17)
Práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova... Mnohé z ľudských tiel, s ktorými sa stretáme na svojich životných cestách, nám veľmi pripomínajú nosidlá mŕtvych duší. Možno aj my kde-tu zavzdycháme s Matkou Cirkvou nad týmito duchovnými mŕtvolami, ktoré dnes hromadne opúšťajú jej dom. Ale tým to obyčajne aj končí. Ježiš Kristus nám tu ukazuje, čo v takýchto prípadoch robiť, aby sme ju potešili. – Treba si okrem súcitu vzbudiť aj pevnú vieru v jeho slovo, ktorým nám pripomína, že je „vzkriesenie a život...“
Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto... Možno aj preto, že myslel vtedy aj na svoju matku, ktorej raz tiež budú niesť do hrobu jediného Syna.
Povedal jej: Neplač!... A ona ho s vierou poslúchla... A keď ho potom poslúchli aj nosiči, aj celý ten smútiaci zástup, ktorý na jeho pokyn zastal, poslúchol ho nakoniec aj mŕtvy syn, ktorému povedal: Vstaň! Áno... Pánovo slovo je živé a účinné všade tam, kde sa stretne s vierou vyjadrenou poslušnosťou.
I odovzdal ho jeho matke... A tak si počína aj v našom prípade... Po oslobodení od hriechu, po duchovnom vzkriesení nás vracia Matke Cirkvi, ktorá nás zrodila a potom vyopatrovala v nádeji, že sa staneme jej oporou a jej potechou. – Dva sprievody, ktoré sa stretli pri naimskej bráne, sú ukážkou toho, ako riešiť niektoré naše rozpoloženia, v ktorých veľmi túžime po pochopení a povzbudení... Ak sme súčasťou smútiaceho sprievodu, z ktorého sa ozývajú tiché kvílenia alebo aj hlasnejšie náreky, zahľaďme sa očami viery na ten druhý, ktorý sa vynára na našom duchovnom obzore ako ranné slnko. Zahľaďme sa na sprievod nádeje, na Ježiša a jeho nasledovníkov... Ak sprievod smútiacich, do ktorého patríme, poslúchne Pánovo slovo, celkom iste splynie s tým, ktorý je plný radosti, že Boh „navštívil svoj ľud“. __________
Keď nás občas premôže smútok, mali by sme pamätať, že návštevy mocného a milosrdného Boha na zemi sa ešte neskončili. Ba čo viac, stále je medzi nami veľký prorok, „v ktorom Boh navštívil svoj ľud“... Pane, ty vieš, ako často pre smútok zabúdame na túto svoju vieru a nevieme potom potešiť ani seba, ani našich trpiacich bratov. Pomôž nám v takýchto prípadoch, zastav náš smútiaci sprievod tak ako ten pred naimskou bránou.
122
O tom všetkom priniesli Jánovi zvesť jeho učeníci. Ján si zavolal dvoch zo svojich učeníkov a poslal ich k Pánovi s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Keď muži k nemu prišli, povedali: „Poslal nás k tebe Ján Krstiteľ a pýta sa: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Práve v tú hodinu uzdravil mnohých z neduhov, chorôb a od zlých duchov a mnohým slepým daroval zrak. A tak im odpovedal: „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“
(Lk 7, 18-23)
Ján poslal k Pánovi dvoch zo svojich učeníkov... Vedel, kde treba hľadať pomoc pre svoju vieru, keď sa ocitol s ňou v kríze. Vedel, kde je východisko, keď ho obkľúčila duchovná hmla. Vedel, že riešenie takéhoto stavu nájde len s pomocou toho, ktorý prišiel na svet ako zatiaľ najpodobnejší Mesiášovi, ktorého predpovedali proroci.
Ty si ten, ktorý má prísť...? Keby bol Ján mohol osobne hovoriť s Ježišom, bol by mu asi povedal: Predstavoval som si ťa trochu inak. Videl som ťa cez knihy proroctiev ako muža s vejačkou v rukách, keď čistí svoju pšenicu, pričom plevy hádže na oheň. Ty však, ako sa dozvedám, zatiaľ nevyzeráš takto...
Alebo máme čakať iného...? Nezdáš sa totiž ani mne, ani mojim učeníkom dosť silný... Mesiáš má predsa prísť v moci a v sláve, ako univerzálny vládca, aby vyslobodil svoj ľud z otroctva. Ty sa nám však nezdáš dosť spravodlivý... A nezdáš sa nám ani dosť dobrý. Nezasahuješ proti zlu, ktoré nás už tak dlho gniavi... A čo povedať o tvojej nábožnosti?... Zdá sa, akoby si nedbal, že pohania obývajú naše krajiny, mestá i dediny, naše domy i rodiny. Nezdá sa nám tento tvoj zhovievavý postoj. Zlo rastie a ty sa opatrne skrývaš s tými, ktorých si spravil svojimi učeníkmi... Či Mesiáš má byť iba učiteľom zákonníkom? – Pýtam sa tak preto, lebo sa obávam, či som sa neodchýlil od svojej úlohy, keď som ťa predstavil vyvolenému ľudu trochu inak... Sedím vo väzení a čakám na svoj koniec. Rád sa opravím. V neistote ohľadom svojho poslania sa nedá spokojne žiť a tobôž nie zomierať.
Choďte a oznámte Jánovi, že ste na vlastné oči videli, čo o Mesiášovi povedal prorok Izaiáš, a že predovšetkým toto bolo treba na základe proroctiev čakať od Pánovho Pomazaného.
A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší..., keď uvidí Slávu Izraela v stave poníženia, Kráľa kráľov ako Sluhu sluhov, Sudcu národov ako odsúdeného, Všemohúceho Pána ako bezmocného muža bolesti. __________
Jánovi chýbal súvis medzi skutočnosťou, ktorú žil, a Božím slovom, ktoré dovtedy poznal. Ale ty, Pane, ktorý nenecháš tápať vo tmách toho, kto hľadá u teba svetlo, si mu pomohol... A toto veľmi dôležité poznanie je pre každého z nás, ale zvlášť pre toho, kto dostal v Cirkvi úlohu viesť, zárukou istoty, že ideme v správnom smere k Otcovi.
123
Keď Jánovi poslovia odišli, začal hovoriť zástupom o Jánovi: „Čo ste vyšli na púšť vidieť? Trstinu zmietanú vetrom? Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka oblečeného do jemných šiat? Veď tí, čo sa skvostne obliekajú a žijú v rozkošiach, bývajú v kráľovských domoch. Teda čo ste vyšli vidieť? Proroka? Áno, hovorím vám, viac ako proroka. Lebo to o ňom je napísané: »Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on pripraví cestu pred tebou.«“ Hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nie je nik väčší ako Ján. Ale ten, kto je v Božom kráľovstve menší, je väčší ako on.“
(Lk 7, 24-28)
Ježiš začal hovoriť zástupom o Jánovi... A hovoril o ňom tak ako o nikom z ľudí... V Ježišových očiach bol väčší ako poslušný Abrahám, väčší ako pokorný Mojžiš, väčší ako kajúci Dávid a svätejší ako ktokoľvek z tých, čo sa narodili alebo sa ešte len narodia na zemi. Ján bol vtedy už tesne pred záverom svojho života. Áno... Len Boha možno vychvaľovať v ktoromkoľvek čase... Človeka – nech by akokoľvek vynikal nad iných – až vtedy, keď už završuje svoje životné diela, keď dokončieva svoje poslanie, ktoré má od Boha. – Ježiš hovoril takto o Jánovej neporovnateľnej ľudskej veľkosti vtedy, keď Ján ústami svojich poslov pokorne vyznal svoju neistotu, ale zároveň aj túžbu po pravde, ktorú múdro hľadal tam, kde ju možno vždy bezpečne nájsť – v slove nášho Pána Ježiša Krista.
Čo ste vyšli vidieť...? Trstinu...? Kvôli ľudským trstinám, ktoré sa nakláňajú podľa politického, kultúrneho alebo akéhokoľvek módneho vetra raz doprava, raz doľava, netreba vychádzať do púšte. Takýchto trstín máte hocikoľko v každom meste i v každej vašej dedine.
Človeka oblečeného do jemných šiat? Takých nájdete v kráľovských palácoch, nie v kráľovských väzniciach...
Proroka? Áno... viac ako proroka... A dobre sa naňho pozrite, aby ste sa naučili, ako treba za cenu slobody ba aj života brániť Božie záujmy v sebe i mimo seba, ako sa treba púšťou vzoprieť proti túžbam tela, samotou proti upadajúcim mravom väčšiny a odvážnou priamosťou proti bezbožným rozmarom a intrigám mocných tohoto sveta. __________
Pane, Ján sa ukázal mimoriadne silným v tom, v čom sme všetci slabí – v premáhaní žiadostí tela a očí. A aby premohol aj tretiu vlastnosť tých, čo splývajú so svetom, – aby v sebe potlačil pocit osobnej dôležitosti, vyznal a nezaprel, že je iba hlasom v službe toho, ktorý je Slovom. Pane, ty nás zaiste týmto svojím výrokom pozývaš Jána nielen obdivovať, ale aj nasledovať. Prosíme ťa, pomôž nám – svojim vetrami kláteným trstinám.
124
A všetok ľud, čo ho počúval, ba aj mýtnici uznali Božiu spravodlivosť, keď sa dali pokrstiť Jánovým krstom. Ale farizeji a zákonníci zmarili v sebe Boží úmysel, lebo sa mu nedali pokrstiť. „Komuže prirovnám ľudí tohto pokolenia? Komu sú podobní? Podobajú sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú jedno na druhé: »Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.«“ Prišiel Ján Krstiteľ, nejedol chlieb a nepil víno a hovoríte: »Je posadnutý zlým duchom.« Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoríte: »Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!« No múdrosť ospravedlňujú všetky jej deti.“
(Lk 7, 29-35)
Farizeji a zákonníci zmarili Boží úmysel... Títo vodcovia Božieho ľudu možno najtúžobnejšie očakávali plnosť časov a v nej spásnu Blahozvesť. No keď konečne zaznela, zatvorili si pred ňou uši... A dôvod? Nebola podľa ich predstáv, nebola podľa ich chutí... – Ján naznačil, aký zámer má Boh s vyvoleným národom, Ježiš ho rozvíjal a spĺňal. Farizeji a zákonníci zostali stranou... A tým marili Boží plán. Nie je to, aspoň niekedy, aj náš postoj? Na túto veľmi vážnu otázku hľadajme odpoveď v našom počúvaní a spĺňaní Pánovho slova...
Pískali sme vám a netancovali ste; nariekali sme a neplakali ste... Ján vyzýval Boží ľud k slzám pokánia. Bolo totiž vo vyvolenom národe už veľa toho, nad čím bolo treba plakať. Prišiel Syn človeka, aby podnecoval ľud k radosti z Božieho milosrdenstva, lebo bolo naozaj veľké... Vodcovia ľudu však pohŕdali týmito výzvami – najmä tí z radov farizejov a zákonníkov. Nechceli sa zapojiť do hry. Navzájom sa presviedčali, že pod ich vedením žije všetko v najväčšom pokoji..., že niet prečo ani smútiť, ani radovať sa...
Prišiel Ján Krstiteľ... a prišiel aj Syn človeka... Ale vodcovia Božieho ľudu nazvali Jána čudákom a Syna človeka pažravcom, pijanom vína a priateľom mýtnikov. To bolo vtedy... A je to dnes inak? Novodobí farizeji a zákonníci a pod ich vplyvom mnohí z novozákonného Božieho ľudu robia podobne. Hľadajú chyby na tých, ktorí ich usvedčujú z ich vlastných nedostatkov... A sú pritom schopní obviniť aj Božieho Syna, aby si obhájili svoje pomýlené teórie a nezmyselné postoje. __________
Pane, ak máme radi svojich duchovných bratov a sestry, budú nás istotne trápiť ich mravné nedostatočnosti a bude nám celkom prirodzené plakať s Jánom, že je to tak, ale zároveň sa aj tešiť s tebou, že pre nekonečné Božie milosrdenstvo to ešte vždy môže byť inak.
125
Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“
(Lk 7, 36-50)
Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol... Pravdepodobne si myslel, že si tým Ježiša uctí. Veď Rabbi z Nazareta nepatril k hriešnikom. Bol z „lepšej vrstvy“, do ktorej sa rátal aj on. A bol zaiste veľmi prekvapený, keď mu Ježiš dal na vedomie, že si ho pri tejto príležitosti žena-hriešnica uctila viac ako on.
Šimon, mám ti niečo povedať... Patríš medzi farizejov... Poznám vás... Protirečíte a vzpierate sa všetkému, čo nejako núti človeka ku kajúcnosti, ktorú potrebujú všetci, aby došli k spáse. A vy ju potrebujete zo všetkých najviac.
Vidíš túto ženu?... Takto sa naprávajú chyby. Takto sa splácajú a budú sa až do konca vekov splácať dlhy voči Bohu.. Pokornou kajúcnosťou, ktorá sa dokáže prejaviť aj navonok...
Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje... Lebo mojím prostredníctvom dáva Bohu ako vynáhradu všetko... V slzách odovzdáva svoje vnútro – svoju dušu. V bozkoch schopnosti tela. V drahej masti majetok...
Tvoja viera ťa zachránila... Viera v tvoju zadĺženosť voči Bohu a viera v dobrotu a bohatstvo toho, ktorý prišiel na svet, aby vyrovnal u Boha všetky ľudské dlhy.
Choď v pokoji!... Nezáleží na tom, v akom duchovnom stave sa nachádza človek, keď prichádza ku mne... Na tom záleží, akú lásku mi prejaví, keď sa so mnou stretne. __________
Pane, každý pohľad na skutky iných má nás viesť k previerke svojich vlastných, ktoré sú v tvojich očiach hodné len toľko, koľko lásky do nich vložíme.
126
Vošiel do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“
(Mk 3, 20-21)
A znova sa zišiel veľký zástup, pre ktorý sa Ježiš a jeho učeníci nemali kedy ani najesť. Z tohto prípadu by sme mali pochopiť, že cudzí hlad po duchovnom chlebe je omnoho vážnejšia potreba ako náš hlad po hmotnom chlebe. – V zástupe, ktorý sa zišiel okolo nášho Pána, boli aj jeho príbuzní. Blízki podľa tela, no veľmi vzdialení podľa ducha. A tu sa nám treba zastaviť a zamyslieť sa, v akom príbuzenstve sme my s Ním. Patríme v Cirkvi posväcujúcou milosťou aj k jeho duchu? Príslušnosť k jeho Tajomnému telu, ktorá sa dosahuje len krstom, nepostačí nikomu na spásu...
Hovorili: Pomiatol sa... Určite preto, že nebol ako iní, že nemal ich názory a z nich plynúcu morálku, ktorá je na svete vo väčšine. No väčšina, a nech by bola akákoľvek veľká, nepredstavuje normu správneho konania. Tá je a vždy bude len v hŕstke tých, ktorí sa vierou družia okolo svojho posmievaného Učiteľa. – Pomiatol sa... bol teda „Pomätený“. Ježiš sa však nebál tohto hanlivého titulu, hoci nikto nepotreboval úctu a dôveru ľudu pri spĺňaní svojho poslania tak ako on. – Ak jemu až tak veľmi nezáležalo na tom, že sa o ňom hovorilo takto, prečo my bývame takí citliví na svoje dobré meno? Prečo vynakladáme toľko času, energie i hmotných prostriedkov na to, aby nás ľudia uznávali, chválili, ba aj obdivovali? Myslíme snáď, že sa mu v tom nemusíme podobať? – Ak Ježiš, náš Pán a Učiteľ, nebojácne ohlasoval a konal, čo sa viacerým zdalo zveličené, prehnané, nenormálne, doslova bláznivé, nemali by sme sa diviť, ak aj nás – jeho nasledovníkov – stíha ten istý údel... Keby sme neprijímali aj takéto tituly, mohol by sa nás opýtať Jozef Florián tak, ako sa opýtal svojich veriacich súčasníkov: „Nie je vám to divné, že vás nechce nikto ukrižovať?“ __________
Neznámi ľudia prišli za tebou, Pane, aby ťa počúvali. Príbuzní prišli preto, aby ťa odviedli... Tí prví ťa chceli poznať. Tí druhí si mysleli, že ťa už poznajú a môžu ťa odsúdiť. Pane, pomôž nám, keď sa nám treba predierať cez väčšinu, cez jej úškrny i nadávky, do tvojej blízkosti, aby sme ťa ešte pozornejšie počúvali a ešte vernejšie ťa nasledovali.
127
Raz vyháňal zlého ducha, ktorý bol nemý. Keď zlý duch vyšiel, nemý prehovoril. Zástupy žasli; no niektorí z nich hovorili: „Mocou Belzebula, kniežaťa zlých duchov, vyháňa zlých duchov.“ Iní žiadali od neho znamenie z neba, aby ho pokúšali. Ale on poznal ich myšlienky a povedal im: „Každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne a dom na dom sa zrúti. Ak je aj satan vnútorne rozdelený, akože obstojí jeho kráľovstvo? Vy hovoríte, že ja mocou Belzebula vyháňam zlých duchov. No ak ja vyháňam zlých duchov mocou Belzebula, čou mocou ich vyháňajú vaši synovia? Preto oni budú vašimi sudcami. Ale ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo.“
(Lk 11, 14-20)
Raz vyháňal zlého ducha... Raz a potom ešte veľa ráz. A stále ho musí odniekiaľ vyháňať. Aj z nás... Mocou svojho slova. Každého svojho slova. I toho, ktoré práve vnímame... Alebo sa nazdávame, že v nás už nie je nijaký zlý duch, nijaká, ani tá najmenšia hriešnosť? Ak by sme si to o sebe mysleli, muselo by sa o nás povedať, že sme posadnutí tým najnebezpečnejším diabolstvom – diabolstvom farizejskej pýchy.
A ten zlý duch bol nemý... Zabraňoval posadnutému hovoriť. Istotne poznáme toto diabolstvo už aj my. Nie je zriedkavosťou ani v našej Cirkvi, kde mnohým zabraňuje hovoriť práve vtedy, keď sa to najviac žiada – keď treba iných poučiť, napomenúť, odprosiť, poprosiť, poďakovať, povzbudiť. No najmä vtedy, keď sa treba za seba i za iných modliť.
Hovoríte, že ja mocou Belzebula vyháňam zlých duchov... Mýlite sa... Diabli sú veľmi svorní, a preto vždy aj veľmi smelí, kde ide o ľudí. Trasú sa a utekajú len tam, kde sa proti nim postaví Boh.
No, ak ja vyháňam zlých duchov... ľahko prídete na to, kto som a kam patrím... Ale mali by ste prísť aj na to, kam patríte vy, ak mi protirečíte... – Ak si zapamätáme, že diabolstvo môže z človeka vyhnať len Boh, veľmi nám to pomôže, keď sa rozhodneme vypudiť ho zo svojich pokrvných alebo duchovných detí... Určite sa v takýchto prípadoch budeme modliť, vzývať Boha o pomoc – pravdaže, ak my sami nebudeme pritom posadnutí nemotou... __________
Pane, ak ty vyháňaš diablov Božou mocou, ako hlúpo si musíme pripadať, keď chceme seba alebo iných oslobodiť od nich vlastnou výchovnou alebo pastoračnou šikovnosťou. Pomôž, Pane, a nedaj nám nikdy zabudnúť na toto tvoje slovo.
128
„Keď silný ozbrojený človek stráži svoj dvor, jeho majetok je v bezpečí. Ale keď ho prepadne silnejší ako on, premôže ho, vezme mu zbrane na ktoré sa spoliehal, a korisť rozdelí. Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.“
(Lk 11, 21-23)
Keď silný ozbrojený stráži svoj dvor, jeho majetok je v bezpečí. No, vo chvíli, keď sa priblíži silnejší, ktorým je celkom iste Syn človeka, mala by hneď v dome, to jest v ktoromkoľvek cirkevnom spoločenstve, nastať vzbura proti domácemu tyranovi, podľa tohto Pánovho podobenstva proti diablovi. Žiaľbohu, nebýva to vždy tak. Človek, korisť, ktorú si diabol stráži, nemá často dosť odvahy vzpriečiť sa tomuto svojmu väzenskému dozorcovi, a to zaiste len preto, že nemá dosť viery vo víťazstvo Silnejšieho a dosť opory zo strany spoluväznených.
Kto nie je so mnou, je proti mne... Božie Kráľovstvo, to je dynamika. Statika a neutrál tu znamená vždy opozíciu. Kto nebojuje spolu s Kristom, bojuje proti nemu. Aj vtedy proti nemu bojuje, keď vôbec nebojuje.
Kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje... Byť pri Kristovi, byť s ním počas nepriateľských útokov, ktoré sú také časté, že splývajú v jeden nepretržitý nápor, znamená zväčšovať jeho vojsko o jednu silu. Aj to je zaiste niečo. Ale Kristus čaká od nás pri budovaní a obrane svojho kráľovstva viac. Čaká, že do jeho vojska zavoláme, zaradíme a vyzbrojíme aj iných. Kto to nerobí, vylučuje tým z neho aj seba. A tak miesto toho, aby posilňoval Kristove rady, rozrieďuje ich... Kto tu nezhromažďuje, ten rozhadzuje. __________
Najmocnejší Bože, Ty sám si pre nás trvalým zdrojom sily na premoženie Silného. Veríme, že koľkokrát ju budeme u teba čerpať, toľkokrát sa staneme spolu s tebou víťazmi. Prosíme ťa, pomáhaj nám.
129
“Keď nečistý duch vyjde z človeka, blúdi po vyschnutých miestach a hľadá odpočinok. Ale keď nenájde, povie si: „Vrátim sa do svojho domu, odkiaľ som vyšiel.“ Keď ta príde, nájde ho vymetený a vyzdobený. Tu odíde, vezme sedem iných duchov, horších, ako je sám, vojdú dnu a usídlia sa tam. A stav takého človeka je nakoniec horší, ako bol predtým.“
(Lk 11, 24-26)
Keď nečistý duch vyjde z človeka... Vtedy vždy nastane ticho. Ale je to ticho pred búrkou, ktoré obyčajne netrvá dlho. Radosťou zlého ducha, jeho najväčšou záľubou je činnosť, presnejšie povedané súčinnosť. On totiž nerobí nič bez človeka...
Vráti sa... Vie, že ľudské srdce ochorie, ak zostane prázdne. V ňom vždy musí byť nejaká osoba alebo vec, ktorá ho do určitej miery napĺňa a uspokojuje.
Vezme sedem horších duchov ako je sám, aby sa vyhol novej prehre a zabezpečil si trvalejší pobyt tam, odkiaľ ho vyhnali. – Ale to nám Pán nehovorí preto, aby sme sa plašili, alebo aby sme si diablovou silou ospravedlňovali svoju slabosť. Má nás rád, a preto nám radí, aby sme sa spojenectvom s Bohom a s bratmi pripravovali po vyhnaní diabla na trvalejšie víťazstvá nad ním. – Diabol sa teda vracia na staré pozície v novej sile. Ale ani náš Otec, Brat a Priateľ nie sú tu menej horliví... Neopúšťajú človeka pri novom diablovom víťazstve natoľko, že by mu neponúkli milosť svojho návratu. Vždy, pravdaže, pod podmienkou, že tomu, ktorého musia opustiť, nebude v budúcnosti chýbať osobná snaha o užšie spojenie s nimi, ako bolo to doterajšie. – Nepriateľ prichádza so siedmimi silnejšími ako je sám. Preto treba vždy počítať s jeho presilou. Ale zároveň treba vždy veriť aj vo svoje víťazstvo. Ak žijeme v spoločenstve a máme siedmich, ktorých podľa apoštola Pavla pokladáme za lepších od seba, no najmä ak si nezabúdame prizvať na pomoc aj ôsmeho, toho Najsilnejšieho, naša výhra je istá.
Vojdú dnu a usídlia sa tam... Zrejme len v tom prípade, ak už vo vnútri človeka nenájdu Svätého Ducha a okolo neho spoločenstvo siedmich, spojených modlitbou a všestrannou bratskou pomocou. __________
Pane, svojím slovom si nám pripomenul, že nie je dobré podceňovať diabla a jeho druhov... Ale ani preceňovať. Podceňujeme ho, keď si v pohodlnej ľahostajnosti zatvárame oči pred vlastnými chybami a pádmi. A preceňujeme ho v našich každodenných zápasoch, keď dosť nedôverujeme v tvoju účinnú pomoc a v pomoc bratov. Budeme zaiste dosť múdri aj dosť silní, ak zlý duch nebude nad nami víťaziť pomocou týchto dvoch krajností.
130
„Vypestujte dobrý strom a bude dobré aj jeho ovocie, alebo zasaďte zlý strom a bude zlé aj jeho ovocie. Lebo strom možno poznať po ovocí. Hadie plemeno, ako môžete hovoriť dobre, keď ste zlí? Veď z plnosti srdca hovoria ústa. Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu dobré veci a zlý človek vynáša zo zlého pokladu zlé. No hovorím vám: Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia. Lebo podľa svojich slov budeš ospravedlnený a podľa svojich slov budeš odsúdený.“
(Mt 12, 33-37)
Strom možno poznať po ovocí... Človeka z produktov jeho srdca. Lekár povie kde-komu, že má dobré srdce. Duch Svätý, mieriac na duchovnú podstatu človeka, by to povedal málokomu. Nám radí zameriavať sa pri poznávaní ľudí na ich slová. „Kto sa neprehrešuje slovom“ – dal napísať apoštolovi Jakubovi (3, 2) – „ten je dokonalý.“
Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu dobré veci... Zlý vynáša zlé... Dobrým pokladom je tu srdce naplnené pravdou, spravodlivosťou a činorodou láskou. Takéto srdce sa nadobúda, pravdaže, len postupne a niekedy za cenu mnohých, veľmi tvrdých sebazáporov. O zlé srdce, postihnuté lžou, pretvárkou, závisťou, pýchou, lenivosťou a telesnou žiadostivosťou, sa netreba namáhať... To máme žiaľbohu po Eve a Adamovi všetci.
Hadie plemeno... Prekliate potomstvo toho, ktorý zo závisti a nenávisti zviedol prvého človeka lichotivými rečami do požívačnosti, pýchy a neposlušnosti.
Ako môžete hovoriť dobre, keď ste zlí...? Veď z plnosti srdca hovoria ústa. A vhodné je tu pripomenúť, že pokým si ho nezačneme meniť podľa príkladu a príkazu toho, ktorý jediný je dobrý, budú naše slová stále trpkým a škodlivým ovocím. A ak sa aj budeme niekedy usilovať pekne hovoriť, naše reči bez snahy o zmenu srdca zaradia nás medzi tých, ktorých Pán neznášal – medzi pokrytcov.
Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova... Z každého, ktoré nie je láskou, t.j. službou Bohu, sebe alebo blížnemu, z každého, ktoré nikomu neosoží pre svoju nezmyselnú bezcieľovosť vyplývajúcu z nezáujmu poznať nároky a potreby toho, kvôli komu hovoria a okrem toho aj pre rýchlosť a slabú zrozumiteľnosť, v ktorej svoje slovo vyslovujú. __________
Pane, uvedomujeme si, že ak vkladáme do svojich slov obsah svojho nepokoreného a nekajúceho srdca, vždy sa staviame na stranu tvojho odvekého protivníka. No najmä vtedy, keď sa snažíme nezriadenosť a zlobu svojho vnútra prikrývať podľa osvedčenej taktiky odvekého nepriateľa ľudských duší nejakými dobroprajnými alebo dokonca aj nejakými nábožnými rečami.
131
Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“ On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra i matka.“
(Mk 3, 31-35)
Jeho matka a jeho bratia zostali vonku a dali si ho zavolať... Ale On nevyšiel k tým, ktorí mu boli príbuzní len po Matke. Príbuzenstvo po Otcovi, ktoré mal okolo seba, pokladal za dôležitejšie. Zostal preto i v tomto prípade v tom, čo bolo Otcovo.
Kto je moja matka a moji bratia?... Ak by šlo o príbuzenstvo po matke, vedeli by sme bez ťažkostí odpovedať na túto Pánovu otázku... Ale ak tu ide o príbuzenstvo po Otcovi, je nutné, aby nás On sám poučil. Zaiste už vtedy bola táto duchovná rodina oveľa širšia ako okruh jeho pokrvných. A odvtedy tak vzrástla, že je naozaj ťažko spočítať tých, ktorí sa do nej hlásia... No treba pripomenúť, že podľa Pánovho slova skutočne do nej patria len tí, ktorí poslúchajú Otca.
Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho... Aj keď vtedy ešte nebola medzi Ježišom Kristom a jeho poslucháčmi taká vnútorná podobnosť, aká by sa žiadala medzi duchovnými bratmi – veď ešte nevedeli, čo všetko patrí k obsahu Božej vôle – no On ich predsa len nazval svojimi príbuznými... Veď spĺňali Božiu vôľu. Aspoň nakoľko ju poznali... Učiteľ z Nazareta zohľadňuje teda duchovný vývoj. Pripúšťa vo svojej novej rodine nedospelosť aj medzi dospelými, pripúšťa duchovné detstvo, čo je pre nás zaiste veľmi potešiteľná skutočnosť. – Keď sa nám občas prihodí, že neprijmeme niekoho za brata alebo sestru a tak sa potom k nemu aj správame, lebo sa nám vidí, že má ešte veľa chýb, mali by sme sa čím prv opraviť. Veď sa určite aspoň v niečom podobá Ježišovi Kristovi ako brat bratovi. Keď v inom nie, tak aspoň v tom, že je to človek. Tým viac, ak je to trpiaci človek. Kto takémuto pomáha, pomáha podľa Pánovho slova jemu samému, spĺňa Božiu vôľu a stáva sa mu tým veľmi blízkym príbuzným. Počujme, čo nám povie pri poslednom súde: Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili. __________
Pane, tvoja duchovná rodina to nie je len príjemné ovzdušie, dobrá nálada a hrejivé citové vzťahy. To je aj spoločné hľadanie a plnenie Otcovej vôle, doprevádzané niekedy napätiami, bolesťami, sklamaniami, ba i rozlúčkami. Dúfame, Pane, že ťa aj v tomto konečne pochopíme...
132
Ako to hovoril, akási žena zo zástupu pozdvihla svoj hlas a povedala mu: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval.“ Ale on povedal: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“
(Lk 11, 27-28)
Ktorási žena zo zástupu pozdvihla svoj hlas... Pozdvihla ho na slávu Matky, ale pod vplyvom Synovej veľkosti.
Blahoslavený život, ktorý ťa nosil a prsia, ktoré si požíval... Syn súhlasil; neprotirečil. Plne uznával prvoradú ľudskú veľkosť svojej matky. Jemne však pripomenul, že ju nedosiahla tým, že sa stala jeho matkou, ale tým, že zostala poslušnou Otcovou dcérou.
Ale on povedal, že my môžeme dosiahnuť ešte väčšiu blízkosť, ešte užšie príbuzenstvo s ním, ako dosiahla ona tým, že ho počala, nosila v živote, porodila a živila vlastnými prsiami.
Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho... Tento nadšený výkrik ženy zo zástupu na slávu Pánovej matky nebol prvý. Už vtedy, keď ešte nosila svojho syna pod srdcom, vyznamenala ju Alžbeta, jej príbuzná, takýmto pozdravom. Požehnaná si medzi ženami. Prvá si zo všetkých... A dôvod? Ten istý! Uverila, čo jej povedal Pán... Vplyvom Božieho slova stala sa Matkou Slova... Možno raz pochopíme, až kam nás dvíha Boh, keď nás prostredníctvom svojho Syna povzbudzuje počúvať a uskutočňovať jeho slovo. __________
Ľudia si niekedy medzi sebou pripomenú: Bez protekcie sa dnes nikam nedostaneš... Ak myslia pritom na nebo, majú svätú pravdu. Pane, ďakujeme ti, že nám dávaš možnosť zaradiť sa do tvojho príbuzenstva a živiť sa v ňom nádejou na večné prebývanie s tebou u Otca.
133
Potom chodil po mestách a dedinách, kázal a hlásal evanjelium o Božom kráľovstve a s ním Dvanásti a niektoré ženy, ktoré uzdravil od zlých duchov a z chorôb: Mária, zvaná Magdaléna, z ktorej vyšlo sedem zlých duchov, Jana, žena Herodesovho správcu Chúzu, Zuzana a mnohé iné, ktoré im vypomáhali zo svojich prostriedkov.
(Lk 8, 1-3)
Chodili s ním Dvanásti a niektoré ženy... Okrem iného aj preto, že nebolo možné lepšie predstaviť vyvolenému národu budúcu Cirkev, Božie kráľovstvo na zemi, v ktorom sa vierou v Božie slovo zotierajú v užitočnej miere aj také spoločenské nerovnosti, aké sú medzi mužom a ženou.
Ženy, ktoré uzdravil od zlých duchov... Dať sa oslobodiť od diablovho vplyvu je prvá a základná podmienka pre každého, a teda aj pre ženu, ak sa chce dostať do Pánovej blízkosti, aby potom v nej žila a pracovala s osohom. – Až po uzdravení od zlých duchov vstupujeme do spoločenstva s Pánom a s jeho spolupracovníkmi, kde ženy prestávajú byť zlou príležitosťou pre mužov a muži zlou príležitosťou pre ženy. – Tým nie je povedané, že by sa ten, koho Pán uzdravil od zlých duchov, nemohol pre svoju nepozornosť znovu dostať do ich moci a mariť potom úsilie Pánovo a úsilie jeho apoštolov. Preto sv. Pavol napomína všetkých, čo žijú a pracujú v apoštolskom spoločenstve, týmito slovami: „Qui stat, videat ne cadat.“ – Kto stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.
A mnohé iné... našli v Pánovej blízkosti novú duchovnú rodinu, v nej svoju dôstojnosť i svoju užitočnosť a potom – ako veríme – aj svoju spokojnosť, radosť a konečnú odmenu. __________
Každý, kto sa ti, Pane, priblíži a vloží sa do tvojich rúk, stáva sa veľký tvojou veľkosťou, silný tvojou silou, múdry tvojou múdrosťou, užitočný tvojou užitočnosťou a nakoniec blažený tvojou blaženosťou.
134
V ten deň vyšiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. Okolo neho sa zhromaždili veľké zástupy. Preto nastúpil na loďku a sadol si; a celý zástup stál na brehu. Hovoril im veľa v podobenstvách: „Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počúva!“
(Mt 13, 1-9)
Rozsievač vyšiel rozsievať... Je zrejmé, že tu Pán hovorí o sebe. On je ten rozsievač... My sme pôda, do ktorej vkladá zrno svojho slova. Vždy, keď ho počúvame. Aj teraz... Robí to síce vždy s rizikom, lebo vie, akou sme pôdou, ale s nádejou, že sa raz upravíme.
Niektoré zrná padli na kraj cesty... To sa stalo vtedy, keď sme sa zaujali svojimi plánmi a svojimi činnosťami, ktoré sa v našej mysli navzájom doháňali i predbiehali ako vozy na ceste. Dialo sa tak vtedy, keď sme kvôli svojej úspešnosti behali za ľuďmi a za vecami, keď sme pokladali všeličo za dôležitejšie, ako zachytávať mysľou a srdcom Pánovo slovo, ktoré padalo do nás ako zrno na cestu, kde nemalo možnosť zapustiť korene a potom ani vzklíčiť.
Iné padli na skalnatú pôdu... na skalu srdca, zohriatu citom nadšenia, ktoré dostal do nás kazateľ, duchovný spisovateľ, alebo niektorý náš priateľ. Škoda, že pre tú istú skalu, pre ktorú v nás Božie slovo rýchlo vzklíčilo, nemohlo hlbšie pustiť korene, a preto pod vplyvom opačného citu ako rýchlo vzklíčilo, tak rýchlo aj zvädlo a uschlo.
Iné padli do tŕnia... Do svetských starostí, ktoré v človeku plodí žiadosť tela, žiadosť očú a pýcha života. Chuť po telesných príjemnostiach vzbudzuje v nás chuť po bohatstve, ktorým sa takéto príjemnosti zaobstarávajú, a chuť po pocite dôležitosti a po potlesku, ktorým sa potom rozmnožujú. Tieto chute sú veľmi nebezpečné. Sú schopné zadusiť aj to zrno, ktoré sa už aj zakorenilo, aj vyrástlo a už pustilo aj sľubný klas.
Iné zrná padli do dobrej zeme... A to sa stalo vtedy, keď sme zabudli na všetky pozemské záujmy, povzniesli sa nad všetky obavy a oslobodení od všetkých svetských túžob udržali v sebe Rozsievačovo slovo do konca, do klasu jeho uskutočnenia.
Kto má uši, nech počúva... A nech pochopí, že Pán nechce siať ani na cestu, ani na skalu, ani do tŕnia. Cesta, skala a tŕnie sú vlastne jeho trojitou výzvou stať sa dobrou pôdou... Treba si tu však pripomenúť, že kto ňou nie je už pri rozsievaní, nebude ňou ani pri klíčení, ani pri vzraste a tobôž nie pri dozrievaní... __________
Kedykoľvek počúvame tvoje slovo, Pane, ďakujeme ti za tvoju príkladnú trpezlivosť, prameniacu v nádeji, že v nás raz predsa len nájdeš, čo hľadáš, že v nás nájdeš úrodnú pôdu a budeš môcť aj zožať, čo si zasial.
135
Tu pristúpili k nemu učeníci a spýtali sa ho: „Prečo im hovoríš v podobenstvách?“ On im odpovedal: „Preto, že vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale im nie je dané. Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. Im hovorím v podobenstvách, lebo hľadia, a nevidia, počúvajú, a nepočujú, ani nechápu. Tak sa na nich spĺňa Izaiášovo proroctvo: »Budete počúvať; a nepochopíte, budete hľadieť; a neuvidíte. Lebo otupelo srdce tohoto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa – aby som ich nemohol uzdraviť.« Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú. Veru, hovorím vám: Mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.“
(Mt 13, 10-17)
Prečo im hovoríš v podobenstvách...? Preto, lebo som učiteľ a pri vyučovaní treba postupovať od známeho k menej známemu. Ale aj preto, aby som svojich poslucháčov vyrušil, zaujal a potom čím dlhšie udržal v potrebnej pozornosti... A konečne preto, aby im moje podobenstvá, vzaté z bežného života, čím častejšie pripomínali náuku, ktorá sa im nimi sprístupňuje.
Vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva... Ale nielen vám... Každému je to dané; každému, kto prejaví o ne úprimný záujem... Nebeský Otec neodoprie svojho Svätého Ducha tým, čo ho prosia a zároveň sa aj namáhajú pochopiť obraznú reč mojich podobenstiev.
Ale im nie je dané... A to jednoducho preto, lebo si myslia, že aj bez modlitby a bez námahy všetko správne pochopia a všetko v dostatočnej miere aj uskutočnia.
Kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne... Boh vždy veľmi rád pridáva tam, kde sa jeho dary s ochotou prijímajú, svedomito opatrujú a vytrvalo rozmnožujú.
Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má... Kto nemá snahu uskutočňovať jedno moje slovo, načo by sa mu podávalo ďalšie? Takému sa postupne vytratí zo srdca a z pamäti aj to, čo už prijal tam kdesi na začiatku svojej duchovnej cesty. Ba môže sa mu odňať aj príležitosť počuť ma... Kto sa neusiluje prijať všetky moje slová, nebude mať ani jedno...
Blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú... Ak ešte vnímate svojimi očami môj príklad a svojimi ušami moje slovo, tešte sa... Je to znak, že zatiaľ nepatríte k tým, ktorým Boh už prestal hovoriť. __________
Pane, o jedných hovoríš, že im otupelo srdce, ktoré bolo predtým vnímavé, no teraz sa už nedá ničím zaujať, prekvapiť, ba ničím už ani otriasť. Druhých s radosťou nazývaš blahoslavenými,lebo ich oči vidia a ich uši počujú... Pane, a my ku ktorým patríme?
136
„Vy teda počujte podobenstvo o rozsievačovi: Keď niekto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jeho srdca. To je ten, u koho bolo zasiate na kraji cesty. U koho bolo zasiate do skalnatej pôdy, to je ten, kto počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma, ale nemá v sebe koreňa, je chvíľkový. Keď nastane pre slovo súženie alebo prenasledovanie, hneď odpadne. U koho bolo zasiate do tŕnia, to je ten, kto počúva slovo, ale svetské starosti a klam bohatstva slovo udusia a ostane bez úžitku. A u koho bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, kto počúva slovo a chápe ho a ono prináša úrodu: jedno stonásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú.“
(Mt 13, 18-23)
Vy teda počujte podobenstvo o rozsievačovi... O jeho nádejach, s ktorými hádže semeno svojho plodného slova na každý, aj na ten najnepatrnejší úsek svojej role. Ale počujte aj o jeho sklamaniach pri pohľade na to, ako väčšina jeho siatby vychádza nazmar. – Ako veľmi musí bolieť starostlivého Rozsievača skutočnosť, že len jednu štvrtinu jeho starostlivosti odmieňa úroda, ktorá tiež nie je vždy stonásobná. – Ale ak niekto preciťuje spolu s ním bolesť, nemal by pritom upierať svoj zrak len do svojho blízkeho a či ďalekého okolia... Predovšetkým do seba by sa mal zahľadieť... do svojho vlastného srdca, či ono prijíma zrno Božieho slova a vydáva očakávanú úrodu.
Keď niekto počúva slovo o kráľovstve... a dovolí, aby sa mu pritom mysľou premávali ľudia, s ktorými sa stretol včera, alebo tí, ktorých má stretnúť dnes; keď zisťuje presný čas, v ktorom sa má dostaviť do zamestnania alebo do školy; keď loví v pamäti nadpisy včerajšieho večerníka z politickej a či športovej rubriky; keď v ňom ešte doznievajú chýry o najnovších vraždách a vlúpaniach v blízkom meste; keď pritom načúva ako vrie voda v čajovej kanvici, ktorú treba odstaviť prv, ako zakončí rozjímanie; keď hľadí ušetriť čas, aby mal kedy pripraviť auto, alebo stihnúť dopravný spoj – ten určite nevie, že jeho srdce je cestou, nad ktorou poletuje pekelný vták, aby včas zozobal zrno Božieho slova a prekazil jeho úrodnosť.
Keď niekto počúva slovo o kráľovstve..., ale má pritom obavy, že ak ho prijme aj s jeho dôsledkami, narazí u príbuzných, u priateľov a známych na počudovania, na známe ironické úsmevy, na pohŕdavé postoje, na stále kratšie a stále redšie stretania; ak sa bojí, že kvôli morálke, ktorá z neho vyplynie, nebude môcť vyhovieť šéfovi, ktorý má rád telo, peniaze a kariéru; ak má niekto strach z tých, čo priam zúria proti evanjeliovému radikalizmu, ak sa preto pri prijímaní Božieho slova neponára do patričnej záujmovej hĺbky, ten je určite skalou, na ktorej Rozsievačovo zrno rýchlo klíči, ale potom rýchlo aj uschýna.
Keď niekto počúva slovo o kráľovstve..., ale dovolí, aby v ňom bujneli vášne, ktoré plodia v človeku stále nové starosti, kto vytrvalo nepotláča v sebe túžby po všetkom, čo je milé, príjemné, pohodlné, nech vie, že je tŕním, v ktorom sa Božie slovo prv – neskôr udusí...
U koho bolo zasiate do dobrej zeme... Ak si prečíta tieto slová ešte raz, ale už ako otázku, a odpovie na ňu úprimne každý za seba, bude to zaiste veľmi vhodný záver rozjímania nad Rozsievačom a jeho roľou... __________
Pane, veľa nebezpečenstiev ohrozuje semeno tvojho slova, ktoré do nás vkladáš preto, aby dozrelo do plného klasu. Z toho dôvodu si veľmi radi osvojujeme odporúčanie tvojho apoštola Pavla, ktorý nám hovorí: „Potrebujete vytrvalosť, aby ste plnením Božej vôle získali prisľúbenie.“ (Hebr 10, 36)
137
Potom im povedal: „Vari je lampa na to, aby ju postavili pod mericu alebo pod posteľ? A nie na to, aby ju postavili na svietnik? Lebo nič nie je skryté, čo by sa nemalo vyjaviť, ani utajené, čo by sa nemalo dostať na verejnosť. Kto má uši na počúvanie, nech počúva!“ Ďalej im povedal: „Dávajte pozor na to, čo počúvate! Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám, ba ešte sa vám pridá. Lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“
(Mk 4, 21-25)
Nič nie je skryté, čo by sa nemalo vyjaviť... To platí aj o zmysle Pánových slov obsiahnutom v jeho podobenstvách. Každé z nich skrýva nejakú významnú črtu jeho kráľovstva, ktorú je možné a preto aj potrebné objaviť. Pánove podobenstvá majú veľký didaktický význam. Sú to vlastne hádanky, ktorými upútava pozornosť svojich niekedy veľmi nedbalých alebo veľmi roztržitých poslucháčov.
Dávajte pozor na to, čo počúvate... Lebo ani jedno podobenstvo nedostávate len tak pre nič za nič. Každé je darom, ktorý vás zaväzuje aspoň k tomu, aby ste ho prijali. Pritom je to samozrejme len obal, ktorý treba rozvinúť, aby ste sa uvažovaním dostali k prevzácnemu pokrmu, ktorý sa v ňom skrýva.
Akou mierou budete merať vy... svoju pozornosť voči môjmu slovu – upozorňuje ďalej Pán -, takou sa nameria aj vám moja priazeň a potom aj moja odmena.
Ba ešte sa vám pridá... Keď nám Pán niečo dáva, nikdy nezabudne niečo pridať k tomu, čo sme si zaslúžili. A je pritom neporovnateľne štedrý.
Ale tomu, kto nemá..., kto nemá záujem o viac ako o to, čo mu už dal, ak nemá záujem o všetko, čo mu ešte len chce dať, vezme mu aj to, čo už má, bez toho, aby tým prestal byť spravodlivým... __________
Pane, tým, čo nie sú dosť pozorní pri počúvaní tvojho slova a dosť príčinliví pri jeho uskutočňovaní, hovoríš v podobenstvách preto, aby si im vzal aj to, čo v tomto ohľade nadobudli. Tým však, čo sú tvojimi pozornými žiakmi a vernými nasledovníkmi, hovoríš týmto spôsobom preto, aby sa pri každom stretnutí s tebou prostredníctvom tvojho obrazného slova čo najviac obohatili. Daj, Pane, aby nás viedli naše túžby vždy medzi týchto druhých...
138
Ďalej hovoril: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“
(Mk 4, 26-29)
S Božím kráľovstvom je to tak... ako s obilným zrnom, ktoré má v sebe schopnosť ujať sa, vyklíčiť, vzrásť, utvoriť klas a naplniť ho.
Zem sama od seba prináša úrodu... Ale zrejme len v takom prípade, ak pôda, do ktorej sa zrno vkladá, má určité vlastnosti: ak je dobrá, ak je dosť poddajná a zároveň dosť činná, ak sa dá zrnom Božieho slova rozložiť, ak sa mu prispôsobí a dá sa ním asimilovať... Kvôli tomu by ľudské srdce malo zavčasu vyplaviť zo seba kajúcimi slzami a pracovným znojom všetko, čo súvisí s hriechom, lebo veď tento otravuje jeho klík, mrzačí korienky i steblo a znemožňuje klas.
Najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase... Táto postupnosť nám pripomína trpezlivosť so všetkými, ktorým podávame Božie slovo. No najmä so sebou. Podľa tohto podobenstva je dovolené znetrpezlivieť len tam, kde sa človek ešte nestal dobrou zemou, ale nie tam, kde sa zrno ešte nestalo zrelým klasom. – Zdravý duchovný rast nerobí skoky; ide dopredu ticho, organicky, ale bez dlhšieho zastavenia. – Naša starosť je byť dobrou zemou a pomáhať aj iným, aby sa ňou stali. Ostatné patrí Bohu a jeho slovu, ktoré je v dobrej zemi vždy „živé a účinné“. – Zakiaľ je v nás ešte len klíčkom alebo len steblom, zatiaľ sme iba na prirodzenej rovine, kde sa podobáme mnohým iným poľným travinám... Potom sa objavuje klas, ktorý už dáva na vedomie, že ide naozaj o pšenicu... Ale ani on nie je ešte tým, čím by pšenica mala byť. Až keď klas dozreje, spĺňa pšenica Hospodárovo očakávanie; až vtedy je obrazom zrelého kresťana, schopného rozmnožovať sa a stávať sa, kde treba, chlebom pre hladných a slabých. – Klíčenie a rast obilného zrna je obrazom našej lásky. Tá klíči láskou k príbuzným a dobrodincom, rastie láskou ku všetkým a dozrieva láskou voči nepriateľom. Až táto je znakom kresťanskej zrelosti. __________
Pane, prispôsobivosť a príčinlivosť sú dve najkrajšie vlastnosti poslucháča tvojho slova. Prispôsobivosťou ho prijíma, príčinlivosťou uskutočňuje a tým aj sprostredkuje.
139
Predniesol im aj iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel. Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ. K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: „Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ? On im vravel: „To urobil nepriateľ.“ Sluhovia mu povedali: „Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?“ On odpovedal: „Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.“ Potom rozpustil zástupy a vošiel do domu. Tu k nemu pristúpili jeho učeníci a vraveli mu: „Vysvetli nám podobenstvo o kúkoli na roli.“ On im povedal: „Rozsievač dobrého semena je Syn človeka. Roľa je svet. Dobré semeno sú synovia kráľovstva, kúkoľ sú synovia Zlého. Nepriateľ, ktorý ho zasial, je diabol. Žatva je koniec sveta a ženci sú anjeli. Ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta: Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši, nech počúva!“
(Mt 13, 24-30; 36-43)
Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno...? Kde sa vzal kúkoľ? Stvoril si nebo a zem, na zemi rastliny i živočíchy a nakoniec človeka a podľa tvojho vlastného výroku to všetko bolo predsa veľmi dobré... Kde sa teda vzalo zlo? Odkiaľ sa dostal do tvojej pšenice kúkoľ, ktorý v nej vzrastá a bujnie? Kto ti pokazil radosť? Kto ti zničil povesť dobrého hospodára?
On im vravel: „To urobil nepriateľ“... Prišiel a prisial kúkoľa vtedy, keď moji ľudia spali... On vždy prichádza kaziť Božie diela vtedy, keď sa moji ľudia – a nimi ste aj vy – ukladajú kvôli spánku do tmy a do pohodlnej polohy; vtedy, keď privierajú oči, aby ich nerušilo nijaké svetlo pravdy; keď tým odkladajú všetky starosti o to, čo je Hospodárovo... keď potom snívajú o veciach, ktoré preto, že nie sú skutočnosťou, plodia v nich márne túžby alebo zbytočný strach... Takto sa dostáva a bude sa dostávať medzi pšenicu kúkoľ, ktorý je preto vždy vašou obžalobou...
Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho...? Je nám to ľúto. Aj nás to hnevá. Hotoví sme napraviť to...
Nechajte oboje rásť až do žatvy... Vaše trpezlivé čakanie môže mnoho pšenice zachrániť. Vaše netrpezlivé ničenie kúkoľa môže z nej veľa poškodiť. Veď kto z vás nebol už kúkoľom? Keby som požadoval smrť hriešnika a nečakal na jeho obrátenie, kto z vás by tu ešte bol...? Vážim si vašu horlivosť, ale v tomto prípade je mi oveľa milšia vaša poslušnosť. – Začnite konať dobro. Tým najistejšie umenšíte zlo vo svete. __________
Pane, tak často sa pohoršujeme nad zlom, ktoré okolo nás narastá do obrovských rozmerov. Nech je pre nás vždy výzvou konať jeho opak a nech v tomto zápase nestrácame čas zbytočnou kritikou a ešte zbytočnejším bedákaním.
140
Predniesol im ešte iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial na svojej roli. Ono je síce najmenšie zo všetkých semien, ale keď vyrastie, je väčšie než ostatné byliny a je z neho strom, takže prilietajú nebeské vtáky a hniezdia na jeho konároch.“
(Mt 13, 31-32)
Nebeské kráľovstvo sa podobá horčičnému zrnku... Teda niečomu organickému, živému, schopnému rásť, zosilnievať a potom poskytovať pomoc i ochranu tým, čo ju potrebujú a možno už aj hľadajú.
Ono je síce najmenšie zo všetkých semien... Ale preto, že pochádza z Božej ruky, má šancu prerásť všetko čisto ľudské – každú ľuďmi propagovanú, sadenú a ošetrovanú ideologickú alebo náboženskú plodinu.
Ale keď vyrastie, je väčšie než ostatné byliny... a tým živí v ľuďoch optimizmus, či sa naň dívajú ako Cirkev alebo ako jednotlivci. Boh vždy veľmi rád vstupuje so svojou mocou do priznanej i vyznanej ľudskej slabosti tak ako horčičné zrnko s jeho zázračnou vitalitou do zeme, ktorá zdvihne človeka do duchovnej výšky ľuďom na úžitok a Bohu na slávu. – Kto sa nenaučí pri budovaní Božieho Kráľovstva skromne začínať a nenápadne pokračovať, kto pohŕda maličkosťami, ten ešte nevie, čo je Božia sila. A kto chce mať pri práci pre Božie kráľovstvo okamžité výsledky, ten ešte nevie, čo je ľudská slabosť. – Ten nech preto volá dostatočne úprimne so svätým Augustínom: Bože, kiežby som poznal teba a poznal aj seba... – Všetci Pánovi učeníci by mali hľadieť do budúcnosti Cirkvi i do svojej vlastnej cez prizmu tohto podobenstva a vidieť jej i svoju osobnú veľkosť vo vernosti maličkostiam.
A je z neho strom..., ktorý má aj svoje ovocie... Sú ním dobre usporiadané a príjemne teplé rodinné hniezda, aké sa nevyskytujú na nijakom inom spoločenskom strome. __________
Pane, horčičné zrnko ako znak toho, že rád robíš veľké veci pomocou bezvýznamných maličkostí, je aj vyjadrením umenia svätých – ich schopnosti začínať vždy odznovu, takmer od nuly. Som ničím, Pane, ale som tvoj. Preto sa ti aj ja s dôverou ponúkam do služby. Daj teda silu splniť, čo rozkazuješ, a potom rozkáž, čo chceš...
141
Ďalšie podobenstvo im povedal: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí.“
(Mt 13, 33)
Nebeské kráľovstvo sa podobá kvasu... Tomu, ktorého zdrojom a najčistejšou formou je Syn človeka, Ježiš Kristus. Preto každý, kto sa začlení do Božieho Kráľovstva zachovávaním jeho slova, ktoré je duch a život, stáva sa jemu podobným kvasom a nadobúda schopnosť duchovne oživovať svoje prostredie.
Ktorý žena vezme a vmiesi... Ak vidíme v tejto žene Matku Cirkev, nesúdime zle. Veď práve jej zásluhou prichádzame do styku s Ježišom Kristom a stávame sa účinným kvasom, aby sme sa potom na základe jej poslania aj my dostali do styku so svetom a plnili tam Kristovu úlohu. V tom vedomí zrejme, že náš kvas by bez styku s cestom zostal málo užitočným a cesto bez styku s kvasom málo chutným.
Do troch mier múky... Do štyridsať litrov. Je to zaiste nepomer... Ale neobviňujme Cirkev z prílišnej trúfalosti, ak vkladá iba nepatrný kúsok kvasu do takého množstva cesta. Vie totiž na základe viery i skúsenosti, čo dokáže Kristov kvas i cez jediného ním ovplyvneného človeka. Trúfalá by bola len v tom prípade, keby každého pokrsteného pokladala za schopného meniť okolitý svet. Preto sa všemožne stará o životaschopnosť a účinnosť kvasu, ktorý chce vmiesiť do cesta. Každého, koho chce poslať, aby duchovne oživoval svet, dáva do úzkeho spojenia s Ježišom Kristom, pričom si je vedomá, že niektoré „materiály“ budú vzdorovať, budú sa vytrvalo brániť akokoľvek pripravenému kvasu. – Obraz ženy sklonenej nad korytom s cestom veľmi pripomína aj matku viacerých detí, ktorá vkladá do nich kvas Božieho slova, aby sa stalo z jej rodiny malé Božie kráľovstvo, malá domáca Cirkev pre skvasovanie bližšieho i vzdialenejšieho okolia. – Podobenstvom o horčičnom zrnku hovoril Pán o zjavnom pôsobení Cirkvi. Týmto o kvase chce upozorniť, že v určitých okolnostiach je múdrejšie šíriť Božie kráľovstvo tak ako kvas – skryto a nehlučne. __________
Pane, niekedy ti vzdávame slávu spevom, inokedy tichým mlčaním. Ale neslúžilo by ti na česť a ľuďom na spásu, keby sme pri speve alebo pri opatrnom mlčaní zabudli hovoriť o tebe zjavnými skutkami.
142
„Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi. Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju.“
(Mt 13, 44-46)
Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli... Ak spočíva Božie kráľovstvo v kraľovaní Boha nad nami, a to jeho kraľovanie v plnení jeho svätej vôle, tak pokladom nájdeným v poli môže byť aj naše povolanie, v ktorom máme podľa Božieho určenia dosahovať spásu.
Keď ho človek nájde, skryje ho... Nehovorí každému, koho stretne, čo mu zveruje Boh, kam ho povoláva. Je totiž veľa zlodejov, ktorí nás môžu obrať o tento poklad. Vlastná pýcha, cudzia závisť alebo podceňovanie, podľa ktorého nepokladáme zaveľa, čo nám neprináša veľa pohodlia alebo veľa ľudského potlesku.
Od radosti z neho ide, predá všetko, čo má... Veď nič nevyváži hodnotu životného poľa, na ktorom človek s istotou nachádza Božiu vôľu a dozvedá sa, ako ju plniť, aby dosiahol večnú spásu. Pod vplyvom tohto skrytého pokladu opúšťa človek náhle všetko, čomu sa tešil, čo si plánoval, za čím šiel... A nemusí byť veľa toho, čo má. Ale ak dáva všetko, čo môže dať, dáva hodnotu, ktorej veľkosť sa nedá ľudskými mierami odmerať. A je isté, že smutná tvár sa vôbec nehodí k predaju toho, čím získavame Nekonečno.
A pole kúpi... Nie pre samo pole, ktoré je možno kamenisté, tŕnisté a podľa všeobecného hodnotenia málo výnosné... Ale pre poklad, ktorý v sebe ukrýva, jeho cena nedozierne stúpa. A všeličo môže byť tým poľom. Niekedy aj trvalé nemocničné lôžko.
A podobá sa aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly... ktorý každou novoobjavenou hodnotnejšou vyraďuje z pokladnice svojho srdca tie, ktoré získal dosiaľ. Výber v oblasti duchovnej kvality je vždy odmietnutím toho, čo je z Božieho pohľadu menej, aby sa získalo, čo je viac, až po tú hodnotu, ktorú František Assiský vyjadril vetou: „Môj Boh a moje všetko.“ __________
Pane, snaha o získanie pokladu tvojho kráľovstva sa nededí. Každý sa musí oň osobne pričiniť. Hľadaním a platbou, pri ktorej si nemôže ponechať nič z toho, čo dosiaľ vlastnil... Kto si chce prevziať tento poklad, Bože, musí sa o to pričiniť sám a mať pritom úplne prázdne ruky.
143
„A zasa nebeské kráľovstvo sa podobá sieti, ktorú spustia do mora a ona zachytáva všetky druhy. Keď je plná, vytiahnu ju na breh, posadajú si, dobré vyberú do nádob a zlé vyhodia von. Tak bude aj na konci sveta: vyjdú anjeli, oddelia zlých od spravodlivých a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami.“
(Mt 13, 47-50)
Nebeské kráľovstvo podobá sa sieti, ktorú denne spúšťajú do ľudského mora neviditeľné, ale mocné ruky a ťahajú v nej úlovok, pozostávajúci zo všetkých ľudských kategórií, k brehu, na ktorom končí každej rybe jej doterajší život.
Dobré vyberú do nádob... Nebýva ich mnoho. Pretože je málo tých, ktoré samy robia výber zo všetkého, čo stretajú v mori života a tiahnu len za tým, čo je užitočné; nie za tým, čo je príjemné.
Zlé vyhodia von..., kde sa budú dusiť ako každá ryba na suchu. Tu budú skapínať, rozkladať sa a jedna druhej smrdieť bez nádeje na akúkoľvek zmenu tohto svojho osudu.
Tak bude na konci... Na konci každého záťahu Božej siete. A kto vie, či už neplávame aj my k brehu svojej šťastnej alebo nešťastnej večnosti... Kto vie, či tento rok, mesiac alebo už tento deň nie je poslednou možnosťou zaradiť sa medzi vybraných... – Tak bude pri konci každého z nás a druhýkrát pri konci vekov, kde si budeme všetci navzájom svedkami večného nešťastia alebo účastníkmi radosti vybraných.
Vyjdú anjeli... Nie ľudia... Tí by tu neboli vhodní. Veď ani tí najsvätejší spomedzi ľudí by na brehu mora neboli vhodní. Prídu anjeli... Tí vykonajú triedenie. Také, ako sa patrí. Podobné tomu, ktoré sa spomína v podobenstve o kúkoli v pšenici. – Sme ryby a zaujímame rozličné polohy v Božej sieti, ktorá nás vlečie k brehom večnosti. Niektorí z nás útočia na sieť a skúšajú preniknúť jej okami. No zbytočne... Nedá sa. Druhí plávajú s ňou dopredu v radostnej nádeji a vďačnom vedomí, že je to Božia sieť a anjeli ju majú v rukách. __________
Ako sa napĺňa sieť, napĺňa sa i čas... nebo sa obohacuje vybranými... a peklo zavrhnutými. Pane, ako veľmi by sme ti mali ďakovať za to, že kým sme v sieti, máme ešte vždy možnosť stať sa s pomocou tvojej milosti tvojím výberom...
144
„Pochopili ste to všetko?“ „Áno,“ odpovedali. A on im povedal: „Preto sa každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré.“
(Mt 13, 51-52)
Pochopili ste všetko...? Táto Pánova otázka patrí aj nám. Dáva nám ju po každom čítaní alebo počúvaní jeho slova. Lebo mu veľmi záleží na tom, aby sme všetko, čo hovorí, nielen vypočuli, ale všetkému aj porozumeli.
Áno, odpovedali... Toto súhlasné prikývnutie bolo pre Rabbiho z Nazareta určite veľkým uznaním a veľkou radosťou... A takúto odpoveď celkom iste čaká od každého, kto sa zoznámil s jeho podobenstvami o Kráľovstve. Skúmajme sa preto, či by sme mali aj my odvahu pozrieť sa do očú tomuto vševediacemu Učiteľovi a odpovedať mu tak ako tí, čo počuli priamo z jeho úst podobenstvá o Kráľovstve.
On im povedal... Preto každý, kto sa stal mojím učeníkom, stáva sa pre iných učiteľom – zákonníkom. Tu je povinnosť odovzdať, čo sme dostali.
A podobá sa hospodárovi..., ktorý zodpovedá za svoju čeľaď a dáva jej v pravý čas a v správnej miere, čo potrebuje.
A preto vynáša... Je dôsledný nielen pri prijímaní Blahozvesti, ale aj pri jej odovzdávaní. Je totiž v povahe Zvesti, že chce ísť ďalej – chce byť znova zvesťou.
Zo svojej pokladnice... Dáva Blahozvesť už ako niečo svoje vlastné, čo už prešlo do jeho myslenia, chcenia i konania a udomácnilo sa tam.
Veci nové i staré... Nové formou, staré obsahom. Novou formou sa učeník Blahozvesti Božieho Kráľovstva stáva sviežim, zaujímavým i obľúbeným. Jej starým obsahom sa stáva vierohodným, spoľahlivým... __________
Pane, ty čakáš, že za každým tvojím Slovom o Kráľovstve povieme áno, na znak, že sme ho pochopili i prijali... Vieme, že toto naše prikývnutie bude istejšie, jednoznačnejšie a úprimnejšie, ak sa pri počúvaní tvojho slova nebudeme báť námahy z rozmýšľania.
145
V ten deň, keď sa zvečerilo, im povedal: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou tak, ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho. A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“
(Mk 4, 35-41)
Prejdime na druhý breh... Tento Pánov rozkaz by sa dal vyjadriť aj takto: Prejdime z brehu prirodzeného, čisto ľudského hodnotenia ťažko riešiteľných situácií, na breh viery, z ktorého sa nám všetky budú javiť ako ľahko zvládnuteľné.
On spal v zadnej časti lode... Po poučeniach, ktoré dal svojim žiakom priamym slovom i podobenstvami, príkladom i zázrakmi, mala nasledovať previerka ich usilovnosti – skúška z prebratého učiva... – Jeho uložila do spánku v týchto rušných okolnostiach jeho učiteľská únava a synovská dôvera vo všemohúceho a nadovšetko dobrého Otca... Jeho žiakom tu, ako vidno, obidvoje chýbalo.
Zobudili ho... Zabudli, že majú medzi sebou Božieho Mesiáša, ktorý dáva len splniteľné rozkazy.
Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme...? Plávať na jednej lodi s Kristom nebýva vždy príjemné. Tá je obyčajne vystavená veľmi ťažkým útokom. Ale kto pri plavbe s Ním nezabúda, že sa plaví so Synom Toho, ktorý sprevádza svoju požadovačnosť svojou všemohúcou silou a svojou bezhraničnou láskou, nestráca vnútorný pokoj ani v krajnom nebezpečenstve.
Čo sa tak bojíte, ešte stále nemáte vieru...? Vy ste už videli a počuli veľa toho, čo prináša pokoj... Preto by ste mali v zlých situáciách zobúdzať svojou modlitbou najprv svoju vieru, až potom svojho Majstra. – A počítajte s tým, že sa vo vašom živote prihlásia takéto búrky vždy, keď si začnete myslieť, že viera, ktorú máte, nepotrebuje už vzrast a ďalšie dozrievanie. __________
Pane, nech sú tieto tvoje slová: „Prejdime na druhý breh“ pre nás vždy výzvou odpútať sa od časných starostí, keď sa mysľou, slovom alebo skutkom pridlho pri nich zdržiavame, a výzvou nebáť sa ničoho, keď máme medzi sebou Teba.
146
Prišli na druhý breh mora do gerazského kraja. Len čo vystúpil z lode, vyšiel z hrobov oproti nemu človek posadnutý nečistým duchom. Býval v hroboch a nik ho už nemohol zviazať ani reťazami. Lebo často ho sputnali okovami a reťazami, ale on reťaze roztrhal a okovy rozlámal; nik ho nevládal skrotiť. A stále, v noci i vo dne bol v hroboch a na vrchoch, kričal a tĺkol sa kameňmi. Keď v diaľke zbadal Ježiša, pribehol, poklonil sa mu a skríkol veľkým hlasom: „Čo ťa do mňa, Ježiš, syn najvyššieho Boha?! Zaprisahám ťa na Boha, nemuč ma!“ Lebo Ježiš mu povedal: „Nečistý duch, vyjdi z tohoto človeka!“ A spýtal sa ho: „Ako sa voláš?“ Odpovedal mu: „Volám sa pluk, lebo je nás mnoho.“ A veľmi ho prosil, aby ich nevyháňal z toho kraja. Na úpätí vrchu sa tam pásla veľká črieda svíň. Preto ho prosili: „Pošli nás do svíň, nech vojdeme do nich.“ On im to dovolil. Nečistí duchovia teda vyšli a vošli do svíň. A črieda – okolo dvetisíc kusov – sa náramne prudko hnala dolu svahom do mora a v mori sa potopila. Pastieri ušli a rozhlásili to v meste a po osadách. A ľudia vyšli pozrieť sa; čo sa stalo. Prišli k Ježišovi a videli toho, ktorého trápil zlý duch, toho, čo bol posadnutý plukom, ako sedí oblečený a je pri zdravom rozume, a schytila ich hrôza. Očití svedkovia im rozpovedali, čo sa stalo s tým, čo bol posadnutý zlým duchom, a so sviňami. A začali ho prosiť, aby odišiel z ich kraja. Keď Ježiš nastupoval na loď, prosil ho ten, ktorého predtým trápil zlý duch, aby smel zostať s ním. On mu to nedovolil, ale mu povedal: „Choď domov k svojim a zvestuj im, aké veľké veci ti urobil Pán a ako sa nad tebou zmiloval.“ On odišiel a začal v Dekapole rozhlasovať, aké veľké veci mu urobil Ježiš. A všetci sa čudovali.
(Mk 5, 1-20)
Len čo náš Pán vystúpil z lode, čakalo naňho ďalšie zlo, proti ktorému bolo treba bojovať. Strach nedoučených učeníkov vystriedala protirečiaca zúrivosť posadnutého, ku ktorej sa pridal aj všeobecný nezáujem tamojších obyvateľov – nezáujem o to, čo hovoril a čo konal pre ich vnútorný i vonkajší pokoj.
Vyšiel proti nemu človek, ktorého nik nevládal skrotiť... Všetko, čím sa ľudia toho kraja bránili proti sile jeho zúrivosti, bolo slabé. Nie div... Vonkajšie disciplinárne obruče vždy málo znamenajú pri náprave človeka, ak nepríde Pán a nedotkne sa jeho vnútra.
Čo ťa do mňa, Ježiš... Takto začínajú reagovať na Pánovo slovo všetky diabolstvá; tie tiché, podvodné, i tie zúrivé, hlučné, tie politické, obchodnícke, ideologické i umelecké... Ale všetky cítia, že sa v Ježišovom slove ukrýva sila, ktorej nie sú schopné odolať.
Ako sa voláš? Si zaujímavý... Veď nieto ani okov, ani reťazí, ktorými by bolo možné obrániť tento kraj proti tvojim výčinom...
Volám sa Pluk..., mám silu šesťtisíc mužov. No veľmi ťa prosím, nevyháňaj nás z tohto okolia... Až takéto množstvo posiela peklo na jedného človeka, pomocou ktorého chce ovplyvňovať daktoré mesto alebo kraj!
Pošli nás do svíň... Niekde predsa musíme byť. Keď nie v človeku, tak v niečom, čo má človek rád, čím je niekedy už takrečeno posadnutý.
Črieda svíň sa hnala svahom do mora, kde sa potopila... Pán nás až takto chce oslobodzovať od záujmov a záľub, ktoré nás odťahujú od Boha a vedú ku Zlému. Okolo dvetisíc kusov... Traja diabli ukrytí v jednom materiálnom záujme – to nie je malá sila ani malé nebezpečenstvo...
Začali ho prosiť, aby odišiel z ich kraja... Pluk, sústredený v jednom človeku, rozmiestil sa prostredníctvom svíň do viacerých. Zmena taktiky...? Už sa diabolstvo neprejavovalo zúrivosťou, ale klamnou zdvorilosťou.
Ten, ktorého predtým trápil zlý duch... Vyjadroval svoje oslobodenie od zlého ducha poslušnosťou Pánovmu slovu. Chcel ísť s ním. No keď mu Ježiš povedal, aby zostal doma, podriadil sa a začal rozhlasovať, čo mu urobil Boh, a všetci sa čudovali. A tak sa v prostredí, ktoré i naďalej zostávalo nepriateľské Kristovi, začal ozývať hlas o Božej sile a dobrote. Uzdravený sa stával „apoštolom“ – teda presne tým, čím by sa bol stal, keby bol zostal pri Kristovi. No v tomto prípade záslužnejšie, lebo konal nie podľa svojej, ale podľa Božej vôle. __________
Pane, aké márne sú naše disciplinárne reťaze proti diabolstvám, ktoré ničia naše pokrvné alebo duchovné deti, ak neprosíme, aby si Ty zasiahol ich vnútro svojím všemohúcim slovom!
147
Keď sa Ježiš vrátil, privítal ho zástup, lebo všetci naň čakali. Tu prišiel muž, menom Jairus, ktorý bol predstaveným synagógy. Padol Ježišovi k nohám a prosil ho, aby šiel do jeho domu, lebo mal jedinú, asi dvanásťročnú dcéru a tá umierala. Kým ešte hovoril, prišiel ktosi z domu predstaveného synagógy a povedal: „Tvoja dcéra umrela; už neunúvaj učiteľa.“ Ale keď to Ježiš počul, povedal mu: „Neboj sa, len ver a bude zachránená!“ Keď prišiel k domu, nikomu nedovolil vojsť dnu, iba Petrovi, Jánovi a Jakubovi s otcom a matkou dievčaťa. Všetci nad dievčaťom plakali a nariekali. On povedal: „Neplačte! Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali, lebo vedeli, že umrelo. Ale on ho chytil za ruku a zvolal: „Dievča, vstaň!“ I vrátil sa doň duch a hneď vstalo. A rozkázal, aby mu dali jesť. Rodičia dievčaťa stŕpli od úžasu a on im prikázal, že nesmú nikomu hovoriť, čo sa stalo.
(Lk 8, 40-42; 49-56)
Jairus mal jedinú dcéru a tá mu umierala... Ak sa tento utrápený otec dostal do Evanjelia, tak zaiste len preto, aby nám bol príkladom v situáciách, ako bola táto jeho. Môžbyť aj nám niekto umiera. Možno nám daktoré z detí zo dňa na deň chradne fyzicky alebo duchovne... Možno manžel, možno manželka... priateľ alebo priateľka. Niekomu azda plod jeho dlhoročnej namáhavej práce alebo plod opakovaných modlitieb. Neplašme sa... Ak naša viera v Pánovu moc a dobrotu má podrásť a zosilnieť, nutne musí prejsť skúškami, ako bola Jairova.
Padol Ježišovi k nohám a prosil ho, aby šiel do jeho domu... Áno, tak by sa mali riešiť všetky jairusovské prípady. Na kolenách. Treba sa najprv hlboko skloniť pred Ježišom, ktorý je jediným prostredníkom medzi nami a Bohom. Potom ho s vierou poprosiť o záchranu toho, čo nám hynie. A nakoniec pozvať ho i voviesť ako Učiteľa a Pána do svojho domu – a odtiaľ do myslí i sŕdc všetkých členov svojej domácnosti.
Neunúvaj učiteľa... Takto sa prejavilo jedno z pokušení proti viere, ktoré nie je dobré podceňovať, najmä ak sú podložené rozumom a skúsenosťou, a pochádzajú od tých, ktorí sú okolo nás vo väčšine a sú medzi nimi aj takí, ktorí sú nám pokrvne alebo duchovne blízki a majú nás radi.
Neboj sa, len ver... Neboj sa poprieť svoj zrak, sluch i svoj hmat. Nevšímaj si ich... Odmietni logiku väčšiny, jej tradíciu i presvedčenie. Neber vážne jej smiech ani jej hanlivé tituly. Poslúchni Pána, ktorý ti hovorí: Neboj sa, len ver!... Veď pre toho, kto mu opravdivo verí, nejestvujú nemožné prípady.
Všetci, čo nad dievčaťom plakali, ho vysmiali... Možno to bol prvý, ale určite nie posledný prípad, čo sa ľudia smiali Kristovmu slovu. Ale nebol to ani prvý, ani posledný prípad, keď sa bolo možné vysmiať tým, čo sa jemu smiali. Veľa ráz sa už potvrdila pravda príslovia: „Kto proti nebu pľuje, tomu na vlastnú tvár sliny padajú...“ __________
Keď Jairus padol k Tvojim nohám, Pane, vyznal svoju vieru, že si niekto, koho poslal Boh, ale zároveň aj veľkú lásku k svojmu dieťaťu... A tým si naozaj zaslúžil, aby bol na čele synagógy a aby mal úctu a autoritu aj vo svojej domácnosti.
148
Ako šiel, tlačil sa naňho zástup. Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok; minula na lekárov celý svoj majetok, ale ani jeden ju nemohol vyliečiť. Pristúpila odzadu, dotkla sa obruby jeho šiat a hneď prestala krvácať. Ježiš sa spýtal: „Kto sa ma to dotkol?“ Keď to všetci popierali, ozval sa Peter: „Učiteľ, veď sa tlačia zástupy a tisnú ťa!“ Ale Ježiš povedal: „Niekto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila.“ Žena, vidiac, že sa neutají, prišla s chvením, padla pred neho a pred všetkým ľudom sa priznala, prečo sa ho dotkla a ako hneď ozdravela. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!“
(Lk 8, 42-48)
Bola tam aj žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok... Bola tam... No nie iba kvôli sebe. Bola tam aj kvôli nám... Z jej príkladu sa dozvedáme, ako sa treba predierať k Pánovi, kým nie je neskoro, kým nedôjdu ku koncu naše dni, ktoré z nás odkvapkávajú ako krv z otvorenej rany, aby sa raz minuli všetky.
Minula na lekárov celý svoj majetok... Strácanie telesného zdravia a života priviedlo už mnohých k Ježišovi. Ale sú aj také choroby a umierania, ktoré ľudí k nemu nepriťahujú, ale ich od neho skôr vzďaľujú. A tie sú omnoho nebezpečnejšie. Myslí sa tu na choroby a umierania duše, na hriechy, z ktorých sa ako z rán vždy krváca... Nezriedka smrteľne. Ako nástojčivo by sme sa mali pretláčať k Pánovi, ak sa v nich na nešťastie ocitneme.
Kto sa ma to dotkol...? Ako vidno z tohto prípadu, Pán registroval všetko, čo sa deje v zástupe. Nebol teda spojený len s davom, ale aj s jednotlivcami. A to tak úzko, že cítil aj tie dotyky, ktoré sa vyjadrujú vierou... A to je zaiste veľké povzbudenie pre nás. Veď tak často ochorieme na tele, ale najmä na duši. A On o tom vie. – Keď Ježiša tlačili zástupy, žena, trpiaca na krvotok, mala ideálne alibi – mala objektívne okolnosti, za ktoré sa mohla skryť. No Ježiš nástojil, aby sa vyjavila a povedala, čo získala svojou vierou od neho. Až keď pokorne vyznala pravdu, mohla počuť jeho oblažujúce slovo: Choď v pokoji! On o všetkom vie, ale si praje, aby sa to aj iní dozvedeli a mali aj oni odvahu dotknúť sa ho s vierou. __________
Pane Ježišu, ty si žiadal od ženy uzdravenej od krvotoku, aby vydala svedectvo o svojej viere a o Božej odpovedi na ňu. Touto udalosťou nás učíš, Pane, okrem iného aj zdieľnosti, ktorá nemá nikdy chýbať medzi Božími deťmi.
149
Keď Ježiš odtiaľ odchádzal, išli za ním dvaja slepci a kričali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ Keď potom vošiel do domu, slepci prišli k nemu. Ježiš sa ich opýtal: „Veríte, že to môžem urobiť?“ Oni mu odpovedali: „Áno, Pane.“ Tu sa dotkol ich očí a povedal: „Nech sa vám stane, ako ste uverili.“ A oči sa im otvorili. Ježiš im pohrozil: „Ale nech sa to nik nedozvie!“ No oni šli a rozprávali o ňom po celom kraji.
(Mt 9, 27-31)
Išli za ním dvaja slepci... Šli, lebo uverili, čo im o ňom hovorili iní. Áno, viera je z počutia...
A kričali... Čo uverili o Dávidovom Synovi, to vo svojej prosbe aj vyznávali. A hlasno... Hoci neboli tam sami... Pred mnohými dali najavo svoju biedu i svoju vieru v Ježišovu moc i dobrotu. A to bolo naozaj pekné. Urobili teda všetko, čo získava srdce Boha a nakláňa ho vyjsť človeku v ústrety.
Nech sa vám stane..., povedal Ježiš. Ale dodal: „Tak, ako ste uverili...“ Uverili ste, že vám môžem pomôcť k tomu, aby ste videli, čo vidia všetci... No Ježiš išiel v tomto prípade ešte ďalej. Šiel ešte k vyššiemu stupňu zraku. K tomu, ktorý sa získava poslušnosťou jeho slovu a vedie až k vrcholnému stupňu videnia – k videniu z tváre do tváre v nebi.
Ale nech sa to nik nedozvie... Povedal im... Čo ste žiadali, to som vám dal... Aby ste aj vy dali, čo budem ja žiadať... Dal som vám zrak, schopnosť vidieť veci tohto sveta, aby ste mi dali svoju poslušnosť, ktorá vám pomôže vidieť neporovnateľne viac.
No oni šli a rozprávali o ňom po celom kraji... Mali teda už dosť viery na modlitbu, ale ešte veľmi málo na poslušnosť, bez ktorej sa nedá dosiahnuť to videnie, ktoré majú len tí, čo sú už v nebi. __________
Pane, keď dvaja slepci potrebovali tvoju pomoc, šli za tebou. No keď ju dosiahli, vošli do protismeru. Ak niekedy odkladáš vyslyšanie našich prosieb, nerobíš tak pre našu podobnosť s tými, čo prosili, ale potom neposlúchali? Pane, chceme patriť medzi tých, čo nielen prosia, ale aj poslúchajú. Pomôž nám.
150
A Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu. Keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“
(Mt 9, 35-38)
Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách..., aby tým presviedčal svojich učeníkov, že je poslušným Synom svojho nebeského Otca, ktorý chce spasiť všetkých ľudí. A pripomenul im, že si ich na to vyvolil, aby šli, chodili, hľadali; nie aby sedeli a čakali, kým iní prídu k nim. Nechcel byrokratov.
Videl zástupy, ktoré boli zmorené ako ovce bez pastiera. Vtedy ich videl tak. A nie je to ani dnes inak... Pre dve príčiny. Pre neschopnosť viesť a pre neochotu dať sa viesť... A jediné správne riešenie tohto trvalo nedobrého stavu aj v jeho Cirkvi je len to, ktoré on dal svojim učeníkom.
Proste Pána žatvy... Pán žatvy, náš Nebeský Otec, má všetky možnosti. Aj tú, že môže meniť srdcia ľudí... Aj srdcia tých, ktorých netrápi prítomný stav; ktorí necítia potrebu prosiť o záchranu oviec, hoci je jasné, že neobstoja bez usmernení pastiera a bez jeho boja s vlkmi.
Aby poslal robotníkov... Nie tých veľadôstojných, pekne oblečených a dobre živených pánov... Tí mu nechýbajú... Tých má dosť. Len robotníkov má málo – robotníkov s vyhrnutými rukávmi, so spoteným čelom, s mozoľami na dlaniach; tých, ktorí sa neboja poníženia ani námah, lebo im veľmi záleží, aby Pán žatvy dostal do svojej stodoly všetko, čo nezozobali na ceste vtáci, čo neuschlo na skale a neudusilo sa v tŕní...
Do svojej žatvy... Je naozaj bolestný pohľad na stádo, ktoré chradne a hynie, lebo nemá pastiera, a na pšeničné pole, na ktorom vychádza nazmar chlieb, na ktorý toľkí čakajú. Tým smutnejšie je hľadieť na Božie hospodárstvo, keď vidíme, ako z neho mnohí unikajú na kultúrne, ekonomické, politické, literárne alebo umelecké pole pre seba žať slávu, obľubu a úctu u ľudí len preto, že nechcú čakať na tú, ktorú dáva Boh až potom. – Ak poprosíme Pána žatvy, určite nás vypočuje a pošle... Len či ho všetci, ktorých pošle, poslúchnu? Nevieme... Ale sú určite aj takí, ktorí pôjdu s ochotou... Nechceme sa aj my ponúknuť? __________
Starosť o záchranu duší prirovnávaš, Pane, k stráženiu stáda a k zberu obilia. Ide o veľmi naliehavé práce, ale preto, že vyžadujú veľa námahy, je málo tých, ktorí sa na ne podujímajú. Ak sa ti páči, Pane, urob aj z nás svojich robotníkov, len nám daj chuť využiť všetok čas a všetky schopnosti na splnenie tohto poslania. Daj silu splniť, čo rozkazuješ, a rozkáž potom, čo chceš.
151
Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu. A toto sú mená dvanástich apoštolov: prvý Šimon, zvaný Peter, a jeho brat Ondrej, Jakub Zebedejov a jeho brat Ján, Filip a Bartolomej, Tomáš a mýtnik Matúš, Jakub Alfejov a Tadeáš, Šimon Kananejský a Judáš Iškariotský, ktorý ho potom zradil. Týchto dvanástich Ježiš vyslal a prikázal im: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte; choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela! Choďte a hlásajte: »Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.« Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste; malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte.“
(Mt 10, 1-8)
Zvolal svojich Dvanástich... a týchto vyslal... A robí tak podnes... Pozýva do svojej blízkosti, ktorých si sám vyberie, aby ich prostredníctvom svojich zástupcov zasvätil do svojej náuky, do svojich plánov a do spôsobu, ako ich spĺňať. Až potom posiela... Ale iba tých, ktorí sa dajú pozvať a patrične uspôsobiť. A len tých potom nazve apoštolmi a ich činnosť apoštolátom.
Dal im moc... primeranú ich poslaniu. Veď nadprirodzené ciele, ktoré im určil, nie je možné dosahovať iba prirodzenými, čisto ľudskými schopnosťami a prostriedkami.
A prikázal im... A stále prikazuje... Apoštolské poslanie, ktoré dáva Ježiš Kristus teraz cez svoju Cirkev, vyjadruje sa dosť presnými a dosť konkrétnymi pokynmi. Je ich, pravdaže, vzhľadom na pestrosť okolností, do ktorých súčasný apoštol vchádza, dosť veľa. Ale prvé z týchto pravidiel je vzdať sa svojich plánov, názorov a spôsobov a usilovne sa dozvedať a potom aj konať, čo chce On, a tak, ako si On praje.
K pohanom nezabočujte... Teda najprv zákaz... Až potom príkaz... Možno preto tak robí, aby naznačil, že jeho apoštoli radi podnikajú i napriek dobrej vôli všeličo podľa svojich predstáv, ktoré nemusia byť vždy správne.
Choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela... Z hľadiska apoštolátu to bolo najľahšie a zároveň najnaliehavejšie riešenie. Najľahšie preto, že mali s domom Izraela, do ktorého patrili, spoločnú reč i spoločné náboženské pojmy. Najnaliehavejšie preto, že odtúlané izraelské ovce mali poznanie, podľa ktorého nežili, a preto mali najviac zaťažené svedomie. Samaritáni a pohania žili v omyloch, odtratení Izraeliti v hriechoch. __________
Pane, nikto z nás nemôže povedať, že sa ešte neoddialil od tvojho stáda. Sme ti preto vďační za tých, ktorým dávaš poslanie hľadať a vracať späť tých, čo sa od teba nejako odtúlajú.
152
„Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. Neberte si do opaskov ani zlato, ani striebro, ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte, ani dvoje šiat, ani obuv, ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm. Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal. Kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Kto prijme spravodlivého ako spravodlivého, dostane odmenu spravodlivého. A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“
(Mt 10, 8-10; 40-42)
Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte... Božie dary sa majú stať znova darmi. Ak sa o to pričiníte, veľmi tým rozhojníte medzi svojimi ľudskými bratmi a sestrami počet obdarovaných.
Neberte si do opaskov ani zlato, ani striebro... Úspech Kristovho apoštola nespočíva v jeho opasku. Tá je celá v dôvere v Nebeského Otca, ktorý dáva všetko potrebné tým, čo hľadajú jeho kráľovstvo.
Neberte si ani palicu... Nepotreboval ju ani Dávid pri svojom stretnutí s Goliášom. Bude vám zbytočná, pokým bude s vami váš Učiteľ a Pán. A on bude s vami vždy, keď budete vy s Ním – svojou poslušnosťou. Najmä poslušnosťou tomuto jeho slovu.
Kto vás prijíma, mňa prijíma, a kto mňa prijíma, prijíma toho, ktorý ma poslal. Určitým spôsobom je teda vo vás Boh. Je vo vás svojou snahou spasiť všetkých ľudí. Preto sa o nič príliš nestarajte. Komu Boh zverí svoj plán, tomu dá aj svoju silu. Len o to dbajte, aby ste nestratili vieru v tieto moje slová. V ich prijatí spočíva váš vnútorný pokoj i vaša apoštolská účinnosť.
A kto vám podal... ako môjmu učeníkovi čo len pohár studenej vody, nepríde o svoju odmenu. A Boh sa postará nielen o vás, ale aj o tých, ktorí sa budú o vás starať. Zariadi, aby vám aj chceli, aj mohli dať, čo budete potrebovať. __________
Pane, kážeš nám veľkodušne rozdávať tvoje dary a rátať pritom s tvojou všestrannou pomocou. Uisťuješ nás, že odmieňaš aj tie najnepatrnejšie služby preukázané tvojmu kráľovstvu... Nuž, kto z nás by tu váhal? A kto by sa tu zdráhal?
153
„Keď prídete do niektorého mesta alebo dediny, vypytujte sa, kto je vás tam hoden. Tam potom ostaňte, kým nepôjdete ďalej. Keď vojdete do domu, pozdravte ho! Ak ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj; ale ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám. A keby vás niekto neprijal, ani vaše slová nevypočul, z takého domu alebo aj mesta odíďte a straste si prach z nôh. Veru, hovorím vám: Krajine Sodomčanov a Gomorčanov bude v deň súdu ľahšie ako takému mestu.“
(Mt 10, 11-15)
Keď niekam prídete... Takto začína evanjeliový úryvok, z ktorého sa dozvedáme, že Kristov apoštol musí mať okrem pokoja, vyplývajúceho z Blahozvesti, všetky štyri základné čnosti, ktoré si ľudia všeobecne tak veľmi vážia. V prvom rade musí mať odvahu opýtať sa, vojsť, začať, vytrvať, ale aj odvahu včas odísť. Okrem odvahy musí mať aj múdrosť, ktorá udáva smer jeho počínaniu i jeho slovám. Veľmi pritom potrebuje aj miernosť, upravujúcu intenzitu jeho ovplyvňovania. A konečne spravodlivosť, ktorá rešpektuje práva poslucháčov a umožňuje aj iným apoštolom pôsobiť na tom mieste.
Ak ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj... Musíte ho, pravdaže, mať najprv vy sami... Nikto nedá, čo sám nemá. Ale musí to byť ten váš, ktorý dostávate odo mňa... Ten, ktorý sa rodí z osobného úsilia o poznanie a spĺňanie Božej vôle. Nejde tu o pokoj sveta, ktorý spočíva v nečinnosti, v pohodlí a v telesnej požívačnosti.
Ale ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám. V nijakom prípade ho nesmiete stratiť. Vy predsa máte byť jeho tvorcami i roznášateľmi. A v prípade neúspechu nech vám stačí vedomie, že v Božom Kráľovstve sa odmeny dávajú nie za dosiahnuté výsledky, ale za správne vynaložené úsilie dosiahnuť ich. – Odchody z domov, kde vás neprijali, nepodceňujte. Vyjsť pri apoštolskom úsilí von dverami môže byť také dôležité, ako nimi vojsť. – Keby vám pri neúspešnom odchode z domov alebo z miest chýbal pokoj, mali by ste sa preskúmať, čo ste v nich hľadali... Či môj alebo váš osobný úspech...?
Keby vás niekto neprijal, ani nevypočul, odíďte... Nič nedosiahnete tam, kde zatiaľ neuspel Boh so svojimi vnútornými popudmi. Zbytočne by ste zavlažovali pôdu, do ktorej Hospodár zatiaľ ešte nič nezasial. __________
Týmto slovom nám, Pane, pripomínaš veľkú zodpovednosť za neprijatie tvojej Blahozvesti. Domom a mestám, ktorým sa bezvýsledne ohlasuje, vyhrážaš sa horším zničením, ako bolo to, ktorým si postihol Sodomu. A nás zaväzuješ, aby sme si nestriasali prach z nôh ani privčas, ale ani prineskoro a zachovali si pritom svoj pokoj. Ďakujeme Ti, Pane, že nám dávaš nielen svoje slovo, ktoré máme zvestovať, ale i metódu, ktorú máme pritom použiť.
154
„Nebojte sa ich teda. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech. Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi; aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi; aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“
(Mt 10, 26-27; 32-33)
Nebojte sa ich... Mojim učeníkom môže pri ohlasovaní Evanjelia zavrieť ústa len násilie... Nikdy nie strach. Ale ak by im ich strach pred ľuďmi predsa len niekedy zavrel, strach pred Bohom by im ich mal hneď otvoriť.
Nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo... Ale keď nič, tak potom ani to, či patríte alebo nepatríte Synovi človeka.
Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle... Moje Evanjelium nie je súkromná vec. Je celé pravda, a preto musí vždy celé na svetlo... Šíriť ho medzi ľuďmi bez patričnej prípravy je chyba. Ale nešíriť ho zo strachu pred nimi je väčšia.
Čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech... Viera sa rodí z počúvania; počúvanie však predpokladá ohlasovanie. – Niekedy sa vám hovorí do ucha, aby ste mohli počuť a potom uveriť... Keď ste však už uverili, prestaňte sa skrývať, aby ste to, čo ste prijali v tichu, mohli aj zo striech odovzdať. Viera, ktorá sa nevyznáva, ešte nebola alebo už nie je vierou.
Kto ma zaprie pred ľuďmi, toho aj ja zapriem pred svojím Otcom... Ak ma zapriete, nájdem si miesto vás iných ohlasovateľov, ale vy si miesto mňa nenájdete iného zástancu pred Otcom. __________
Pane, Bože, ty si nás pritiahol k sebe a hovoríš nám veľmi často len tak šepkom, do ucha. No nie preto, aby Tvoj tichý hlas v nás kdesi zanikal. Ale preto, aby si nás prinútil spozornieť, všetko zachytiť a potom všetko, kde treba, s odvahou vyznať. Daj nám, prosíme Ťa, odvahu a rovnako potrebnú vytrvalosť.
155
„Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem: Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi. Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“
(Mt 10, 34-39)
Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem... Ten som ponechal v nebi... u Otca. Ako lákadlo. Preto budete po celý čas, kým ste tu, vzdychať s trpezlivým Jóbom: Bojovanie je život človeka na zemi a jeho dni ako dni nádenníka (porov. Jób 7).
Nie pokoj som priniesol, ale meč... Meč svojho slova, ostrý na obidve strany, ktorým budete oddeľovať hmat od viery, napodobeninu šťastia od jeho opravdivosti, oduševnenie od presvedčenia, vášnivú chuť od pevnej vôle, pokrvenstvo od duchovného príbuzenstva, vžitú tradíciu od požadovanej novosti. Budete ním pretínať aj také mocné spoje, aké viažu človeka k otcovi, k matke, k súrodencom i k vlastným deťom. A raz musíte zaťať aj do toho, čo vás ešte púta k vlastnému životu. Všetko toto budete musieť urobiť, aby ste dosiahli ten pokoj, ktorý máte pripravený v nebi, u Otca. – Meč Kristovho slova, ktorým sa vydobýja opravdivý, trvalý pokoj, by sme zbytočne hľadali v rukách lenivcov, ktorí nemajú radi pohyb a vzruch, a uspokojujú sa chvíľkovými náhražkami. Neberú ho do rúk ani farizejskí namyslenci. Oni vraj už nemajú čo odtínať, lebo sú už dokonalí... A nechytajú sa ho ani boháči. Títo majú svoj pokoj v zásobách a nevedia, čo by mohli mečom Božieho slova ešte získať. – A k tomu všetkému ešte jedno dôležité upozornenie: Kto sa chopí Pánovho slova ako útočného i obranného nástroja na vydobýjanie pokoja, musí sa stále cvičiť, aby ním narábal pohotovo a zručne. Neobratného vojaka je totiž možné zabiť aj jeho vlastnou zbraňou. __________
Pane, sľubuješ nám pokoj, trvalé spočinutie v cieli. Ale iba sľubuješ... Preto nám vkladáš do rúk meč svojho slova, ostrý na obidva boky, a ukazuješ, kde a ako ním zatínať, aby sme si prekliesnili cestu k večnému blaženému oddychu. Tak nám pripomína aj tvoj verný sluha Augustín: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe, Bože!“
156
„Hľa posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Chráňte sa ľudí; lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom. Ale keď vás vydajú, nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť, lebo v tú hodinu vám bude dané, čo máte povedať. Veď to už nie vy budete hovoriť; ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás.“
(Mt 10, 16-20)
Hľa, posielam vás ako ovce – medzi vlkov... Ako pokojných medzi zúrivých, ako bezbranných medzi ozbrojených. Ale ja som i napriek tomu dobrým pastierom. Idem s vami. Neutekám... A idem popredu. – Všimnite si, že neposielam každého ako ovcu. Posielam vás ako ovce – ako stádo... aj keď len maličké... Pre vás je životne dôležité držať sa v spoločenstve bratov a sestier pod ochranou pastiera. No nedajte sa pomýliť... Nie každé zoskupenie je spoločenstvom. Aj vlci žijú vo svorkách. A nie každý, kto sa vám postaví do čela, je pastier. Sú aj nájomníci, ktorí vždy utekajú, keď je so stádom zle. Ba ani ovcou nemusí byť každý, kto sa zamieša medzi vás... Časom sa môžu medzi vami objaviť aj vlci v rúchu utkanom z vlny nábožného správania, pozošívaného niťami naoko veľmi svätých cieľov.
Buďte opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice... Medzi týmito dvoma živočíchmi je zaiste veľký rozdiel. Vo výzore i v správaní... No nemyslite si, že si protirečím, keď vám odporúčam napodobňovať v čase nebezpečenstva obidvoch. Pri útoku sa bráňte útekom ako had. No keď vidíte, že sa neubránite, spoľahnite sa ako holubica v dôvere na toho, ktorý má všetko v ruke a vedie každého len k dobrým záverom.
Vydajú vás súdom..., ktoré môžu byť veľkým zlom, ale aj veľkou príležitosťou na dobro. Veď ako inak by sa dostala Blahozvesť k tým, ktorí proti nej zúria často len preto, že ju nepoznajú? Tu majú možnosť stretnúť sa s ňou.
Nestarajte sa, ako a čo budete hovoriť... Keď urobíte všetko, čo je vo vašich možnostiach a schopnostiach, umožnite naplno pôsobiť Svätému Duchu, ktorý chce cez vás svedčiť o svojej prítomnosti, múdrosti a sile. __________
Pane, tvoje ovce musia byť opatrné, aby ich neroztrhali draví vlci a musia dbať aj na to, aby sa samy nestali pod vplyvom pretváračov vlkmi v spoločenstve, do ktorého patria... Daj nám, Pane, schopnosť odhadnúť, pokiaľ máme byť hadmi a kde už máme začať byť holubicami.
157
„Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený. Keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utečte do druhého. Veru, hovorím vám: Nebudete hotoví s izraelskými mestami, kým nepríde Syn človeka. Žiak nie je nad učiteľa ani sluha nad svojho pána. Stačí, keď je žiak ako jeho učiteľ a sluha ako jeho pán. Keď pána domu nazvali Belzebulom, o čo skôr jeho domácich?!“
(Mt 10, 21-25)
Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom... Tento mravný neporiadok vyplynie ako dôsledok nového mravného poriadku, podľa ktorého má srdce človeka po stretnutí s Kristom patriť už len jemu. Rodičom a súrodencom len natoľko, nakoľko to on sám určí.
Všetci vás budú nenávidieť... Všetci z pokrvného spoločenstva... Budú vás pokladať za zradcov, ktorí pohrdli svojimi pokrvnými a odišli k cudzím... Hoci nik nie je človeku natoľko otcom ako Boh a nikto natoľko bratom ako jeho Syn.
Ale kto vytrvá do konca, bude spasený... Žiť medzi pokrvnými pod spoločnou strechou ako cudzinec, streštenec, previnilec, ako zradca, nebýva ľahké... Mnohí sa na to odhodlali, mnohí z nich aj pokračovali, ale iba niektorí vytrvali a dospeli tak k odmene vo večnom objatí najlepšieho Otca a najlepšieho Brata.
Keď vás budú prenasledovať... Nevzpierajte sa... Nekričte príliš o svojich právach. Prenasledovatelia vám aj tak nijaké nepriznávajú. Ani právo na tento obranný krik. Ste ovce z môjho stáda a tie nebľačia, keď ich vedú na zabitie... Sú isté zvieratá, ktoré v takýchto chvíľach veľmi kričia... Vy však nechcite patriť medzi ne.
Utečte... Nie kvôli sebe. Kvôli tým utečte, ktorí ma ešte nepoznajú. Aj keď sa tým nevyhnete prenasledovaniu, môžete ho užitočne oddialiť. Neutekajte teda zo strachu... Utekať pred prenasledovateľmi z jedného miesta na druhé je dovolené, ale len z lásky k Božím dielam, len z horlivosti... __________
Ľudia nás budú nenávidieť a prenasledovať... Ty nám však, Pane, sľubuješ, že nás budeš pri tom milovať a chrániť... Prečo by sme teda mali váhať vykročiť do tejto drsnej perspektívy? Keď sa nás zmocní na tejto ceste strach, ukáž nám, Pane, svoju láskavú, povzbudzujúcu tvár a to určite poznačí naše kroky aj rýchlosťou, aj istotou.
158
„Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle. Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.“
(Mt 10, 28-31)
Nebojte sa... Nebojte sa o telo tam, kde ide o dušu... Bojte sa o dušu tam, kde ide o telo...
Ani jeden... polgrajciarový vrabec nepadne na zem bez vôle nebeského Otca. Prečo by ste sa teda mali báť o seba?! Ak On nechce od vás svedectvo krvi, nič sa vám nestane. No ak si ho od vás vyžiada, buďte si istí, že je taký mocný a dobrý, aby nebolo nad vaše sily.
Bojte sa... Boha sa bojte... Ale... nie je lepšie milovať ho, ako sa ho báť? Určite... pre toho, kto to dokáže... Ale koľko je takých...? „Keď ma ľudia nemajú radi, nech sa ma aspoň boja“ – hovorieval ktosi... Mnohí mu to zazlievali. Ale aj Boh tak hovorí. Všemožne nás chráni pred hriechom, ktorý je našou záhubou. Všemožne... Aj strachom pred jeho trestom. Tento strach je začiatkom múdrosti a tá nás vedie postupne k láske, ktorá je jej vrcholom. – Nikto sa nemusí báť prenasledovateľov, kto sa navykol prenasledovať seba samého, kto vytrvalo potláča v sebe všetko, čo vedie do hriechu. K prenasledovateľom Kristovho učeníka patrí v prvom rade on sám.
Vy ste cennejší ako mnoho vrabcov... Boh sa všemožne stará o život týchto málo významných tvorov. Aj tým, že vnuká človeku, aby vydával zákony na ich ochranu. Nazdávame sa vari, že sa bude o nás menej starať?! Keby sme si to mysleli, urážali by sme tým jeho múdrosť i dobrotu. __________
Nebeský Otče, ty riadiš vo svete i v Cirkvi všetko tak, aby si dosiahol väčšiu lásku v jednotlivcoch i v celku. Prijímame preto všetky, aj tie bolestné okolnosti a udalosti tak, ako z rúk najlepšieho Otca, ktorý sa stará o každého z nás tak dôkladne, že máme spočítané aj vlasy na hlavách.
159
Herodes dal totiž Jána chytiť a v putách vrhnúť do väzenia pre Herodiadu, manželku svojho brata Filipa, lebo si ju vzal za ženu. A Ján Herodesovi hovoril: „Nesmieš žiť s manželkou svojho brata!“ Herodias mu strojila úklady a chcela ho zabiť, ale nemohla, lebo Herodes sa Jána bál. Vedel, že je to muž spravodlivý a svätý, preto ho chránil. Keď ho počúval, býval vo veľkých rozpakoch, a predsa ho rád počúval. Vhodný deň nadišiel, keď Herodes na svoje narodeniny usporiadal hostinu pre svojich veľmožov, vysokých dôstojníkov a popredných mužov Galiley. Keď potom vošla dcéra tejto Herodiady a tancovala, zapáčila sa Herodesovi i spolustolujúcim. Kráľ povedal dievčine: „Žiadaj si odo mňa, čo chceš, a dám ti.“ A veľmi jej prisahal: „Dám ti všetko, čo si len zažiadaš, hoc aj polovicu svojho kráľovstva.“ Ona vyšla a vravela svojej matke: „Čo si mám žiadať?“ A tá jej povedala: „Hlavu Jána Krstiteľa.“ Hneď utekala dnu ku kráľovi a žiadala: „Chcem aby si mi hneď dal na mise hlavu Jána Krstiteľa.“ Kráľ sa zarmútil, ale pre prísahu a kvôli spolustolujúcim ju nechcel sklamať. Hneď poslal kata a rozkázal priniesť jeho hlavu. Ten odišiel, vo väzení ho sťal, priniesol na mise jeho hlavu, odovzdal ju dievčaťu a dievča ju dalo svojej matke. Keď sa to dopočuli jeho učeníci, prišli, vzali jeho telo a uložili ho do hrobu.
(Mk 6, 17-29)
Herodes dal Jána v putách vrhnúť do väzenia... Bol kráľom, vládol nad mnohými, len seba nedokázal ovládnuť.
Herodes sa bál Jána..., pretože sa Ján nebál Herodesa. Proroci sa boja jedine Boha.
Keď ho počúval, býval vo veľkých rozpakoch... Škoda, že sa Prorokovi nepodarilo dostať ho z nich, ale žene, že sa v nich potom neuplatnil duch, ale telo. Preto nevíťazil v týchto chvíľach v Herodesovi jeho rozum, ale cit.
Žiadaj si odo mňa, čo chceš, a dám ti... Tak možno povedať len múdremu a nekonečne svätému Bohu... Nikdy nie hlúpo a zvodne tancujúcej žene.
Čo si mám žiadať...? Polovicu kráľovstva? Nebuď skromná... Prorokova hlava je pre Herodiadu a jej dcéru viac ako celé Herodesovo kráľovstvo. A my dodajme: v každom prípade je Prorokova hlava viac...
Kat ju odovzdal dievčaťu a dievča svojej matke... V živote sú chvíle, kedy každý z nás nejako stráca hlavu. Jedni tak ako Herodias. Iní ako Herodes alebo ako Salome. Zo zloby, zo slabosti alebo z hlúposti... Správne ju v tomto prípade stratil iba Ján. Dobre vedel, veď bol prorok, že ani strata hlavy nie je stratou, ak ňou získavame Boha. __________
Pane, Herodias nám predstavuje zlobu, Herodes slabosť a Salome hlúposť. A sme si vedomí, že tieto postavy nepatria len minulosti, a že v prítomnosti nepôsobia len okolo nás. Z času na čas ich stretáme aj v sebe... Našťastie máme vo svojom okolí aj Jánov, ktorí nám pomáhajú zbaviť sa týchto predstaviteľov zla a hľadieť v pravej slobode a v pevnej nádeji smerom k Bohu.
160
Počul o ňom aj kráľ Herodes, veď jeho meno sa už stalo známym. Hovorili: „Ján Krstiteľ vstal z mŕtvych, a preto v ňom pôsobí zázračná moc.“ Iní hovorili: „To je Eliáš.“ A iní zasa vraveli: „Je to prorok, ako jeden z prorokov.“ Keď to Herodes počul, povedal: „To vstal z mŕtvych Ján, ktorého som dal sťať.“
(Mk 6, 14-16)
Aj kráľ Herodes (už) počul o Ježišovi... No neprejavil záujem počuť ho osobne, hoci mal túto možnosť. Škoda...!! Je predsa veľký rozdiel medzi tým, čo povedia o Synovi človeka ľudia a čo povie o sebe On sám. Čo o ňom počujeme od iných, malo by byť len zachutením počuť jeho samého. A my máme na to veľa príležitostí. Oveľa viac ako Herodes. Ak nechceme zostať ľahostajní voči jeho slovu ako tento nepodarený kráľ, stačí otvoriť Knihu Evanjelia. Hovorí nám tu veľa o sebe slovom i skutkom. Toľko, že ho môžeme tak poznať, aby sme si ho navždy zamilovali...
Jedni o ňom hovorili... iní zas vraveli... Áno, mienok býva vždy veľa, kým pravda je len jedna... Ľudia však vo všeobecnosti majú radšej mienky. Tie im ponechávajú slobodu; môžu jednu nechať a prejsť na inú, pre nich výhodnejšiu... Mienky nezaväzujú ako pravda, ktorá je vždy hranicou tejto „našej slobody“. Najmä pravda o Kristovi. Herodes tu predstavuje tých, čo radi počúvajú prorokov ohlasujúcich pravdu, ale potom im aj bez dlhého obzerania sa založia chladné železá na nohy a na ruky a ešte jedno ostré na krk, aby si mohli ponechať mienku, ktorá väčšmi lahodí ich chutiam.
Herodes povedal: To vstal z mŕtvych Ján... Táto mienka o Kristovi mu vyhovovala najviac, preto sa jej držal. Ale to bolo ešte predsa len čosi... No niektorí naši teológovia objavili ešte jednu možnosť. Vymenujú vo svojich knihách a prednáškach všetky doterajšie mienky o tej alebo onej časti Kristovho učenia – všetky, okrem jednej, okrem svojej... Nemajú totiž nijakú. Veď čo, keby tá, ktorú vyznávajú, bola náhodou pravdivá...? Museli by k nej zaujať praktický postoj. Museli by ju ohlasovať, brániť a možno aj voľačo za ňu vytrpieť. A oni predsa chcú byť slobodní... __________
Vieme, Pane, že ak sa ti chceme páčiť, musíme vždy konať podľa svojho svedomia. No nikdy nesmieme konať podľa neho, pokiaľ je neisté, pokiaľ je podopreté iba mienkami. Preto sme ti veľmi vďační za tých, ktorí nám tak sprístupňujú Teba ako Pravdu, že sú hotoví dať za ňu aj život.
161
Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili.
(Mk 6, 30)
Apoštoli sa zišli k Ježišovi... a stali sa vzorom pre tých, čo mali v budúcnosti prevziať ich meno i poslanie. Ježiš je pre všetkých svojich apoštolov prístavom. Z neho vychádzajú a do neho sa vracajú.
A porozprávali mu všetko... Slovo ,všetko’ zahrňuje v sebe nielen to, čím sa chceli pri tejto príležitosti svojmu Majstrovi pochváliť, ale aj to, čo ich zahanbovalo a za čo sa bolo treba ospravedlniť. Nazval sa predsa ich priateľom. A medzi priateľmi je to tak... Tam nejestvujú tajomstvá. A predpokladáme, že čo rozprávali, nehovorili iba pred ním, ale otvorene pred všetkými, čím prevádzali svoje duchovné bratstvo, ktoré dosiaľ pri Ježišovi žili, do vyššej roviny. Menili ho na bratské priateľstvo, kde vládne plná úprimnosť... Aj taká, akú neskôr pestoval jeden z nich medzi získanými pre Krista, keď im písal: „Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého...“ (Jak 5, 16) – O spoločenstvách, ktoré po čase utvárali okolo seba, sa píše, že všetci ich členovia boli ako jedno srdce a jedna duša, čo by sa určite nebolo mohlo stať, keby sa v nich nebolo šlo v úprimnosti až na hranicu dovolenosti, ktorou bolo nebezpečenstvo, že niekoho pohoršia.
Čo robili a učili... Hovorili teda Pánovi a povedali mu v určitom poriadku všetko. Najprv, čo robili, potom, čo učili... Áno, najprv, čo robili... Lebo osobné svedectvo je najjasnejším vysvetlením ohlasovanej náuky. Je prvoradým apoštolským slovom a prejavom vernosti voči Učiteľovi, o ktorom čítame, že začal najprv konať, až potom učiť. – Keď sa zoznamujeme s touto krátkou správou o návrate Dvanástich z apoštolských ciest, nemôžeme sa ubrániť dojmu, že sa už tu rodila požehnaná praktika duchovného vedenia, ktorú Cirkev už dávno koná a vrelo odporúča... __________
Pane, evanjeliová norma vo svojej úplnosti je len u teba. Ty ju však milosťou stavu prepožičiavaš svojim nástupcom, aby ju verne vysvetľovali a citlivo prispôsobovali novým životným rozpoloženiam. Úprimnosťou a učenlivosťou si ju môžme potom aj my osvojovať, a tak sa pod ich vedením istejšie hýbať za cieľom, ktorý si ty určil každému z nás.
162
On im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty. Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.
(Mk 6, 31-34)
Poďte vy sami... Sami... Ale nie bezo mňa. Buďte vždy a všade so mnou... Pri práci i pri odpočinku. Pri práci, ktorá je dôležitá vzhľadom na cieľ; pri odpočinku, ktorý je potrebný vzhľadom na prácu. A moja prítomnosť vo vašom konaní i úmysloch je jednoducho nutná, aby všetko, čokoľvek robíte alebo trpíte, bolo Bohu na česť a vám na osoh.
Do ústrania, na pusté miesto... Ta, kde je možnosť nerušene hovoriť s Bohom a s Tým, ktorého poslal a vhodná príležitosť predkladať im vo Svätom Duchu svoje skúsenosti i zamýšľané iniciatívy, aby ich svojím slovom odobrili alebo upravili a zabezpečili im tak žiadaný úspech.
Odpočiňte si... Predovšetkým kvôli duši, ktorá má prvoradú hodnotu. Ale aj kvôli telu, bez ktorého by duša nemohla byť užitočnou sebe aj iným. Ona sa len cez zdravé telo prejavuje zdravo. Cez choré koná ťažkopádne, choro... Cez mŕtve už nijako.
Trochu... Pravý Pánov apoštol odpočíva aj v stave veľkých únav len toľko, koľko nutne treba. Je presvedčený, že čas trávený nadbytočným odpočinkom nie je jeho. Patrí tým, ku ktorým bol poslaný.
Mnohí sa ta zbehli pešo... Svojím slovom naznačil Pán učeníkom, že treba síce aj oddychovať, ale svojím príkladom im pripomenul, že cudzia duchovná potreba má prednosť pred naším telesným odpočinkom. __________
Pane, veľmi sa vieme niekedy potešiť, keď vidíme, ako v zástupoch rastie nadšenie za teba. No ty nás svojím príkladom učíš utiahnuť sa vtedy na rozhovor s Otcom i s Tebou do samoty...
163
Keď už bolo veľa hodín, pristúpili k nemu jeho učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a je už veľa hodín. Rozpusť ich, nech sa rozídu do okolitých osád a dedín kúpiť si niečo na jedenie.“ On im odpovedal: „Vy im dajte jesť!“ Vraveli mu: „Máme ísť nakúpiť za dvesto denárov chleba a dať im jesť?“ Opýtal sa ich: „Koľko máte chlebov? Choďte sa pozrieť!“ Keď to zistili, povedali: „Päť a dve ryby.“ Tu im rozkázal usadiť všetkých po skupinách na zelenú trávu. A posadali si v skupinách po sto a po päťdesiat. Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával svojim učeníkom, aby im ich rozdávali. Aj obe ryby rozdelil všetkým. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov odrobín a zvyškov z rýb. A tých, čo jedli chleby, bolo päťtisíc mužov.
(Mk 6, 35-44)
Vy im dajte jesť... Viem, že nemáte nič, ale ukážte aspoň nejakú snahu, aby mal Syn človeka čo požehnať... Každé ľudské úsilie spĺňať moje slovo získava Božie požehnanie, ktoré potom odstraňuje akékoľvek ľudské nedostatky.
Koľko máte chlebov...? Choďte sa pozrieť, aby ste videli ten strašný nepomer medzi tým, čo ako ľudia môžete a máte, a tým, čo ako moji apoštoli potrebujete.
Päť a dve ryby... Dobre. Spočítajme... Jeden chlieb pre tisíc mužov... Jedna ryba pre dva a pol tisíca...
Rozkázal im potom usadiť všetkých po skupinách... Akú dôveru museli mať učeníci v Pánovo slovo, keď v takom krátkom čase presvedčili ľud, že s ním sa dá stolovať aj bez stola a bez nutných príprav. Hocikedy, hocikde a hneď... Aj v púšti.
Vzal päť chlebov a dve ryby a pozdvihol oči k nebu... Aby ukázal zhromaždeným, ale najmä svojim apoštolom, že pohľadom k nebu treba riešiť situácie, v ktorých nestačia naše prirodzené možnosti.
Kázal svojim učeníkom, aby ich rozdávali... akoby tým chcel naznačiť ich budúce úlohy. Ako tu cez ich ruky rozmnožoval chlieb pre telo, tak bude raz ich prostredníctvom rozmnožovať chlieb pre dušu – chlieb svojho slova a eucharistiu.
Všetci sa nasýtili, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov odrobín... Takto Pán odmenil záujem svojich učeníkov o potreby ľudu a ich poslušnosť voči jeho slovu... A ako odmenil tých prvých, odmieňa aj dnešných: že otvárajú oči, aby zbadali potreby Božieho ľudu, pod podmienkou, že potom otvárajú aj ústa, aby zvestovali svojmu Majstrovi, čo potrebujú tí, ktorí sa dali zaujať jeho slovom, a že otvárajú aj uši, aby dobre počuli a potom čím prv uskutočnili jeho priania. __________
Pane, touto príhodou nám pripomínaš, že sa nemáme báť nijakej núdze a nijakého nedostatku tam, kde ťa poslúchame.
164
Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“ Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám.
(Jn 6, 14-15)
Toto je naozaj prorok... Hovorili tí, ktorých zázračne nasýtil. A mali pravdu... Ježiš robil zázraky, aby nimi dosvedčoval svoje božské poslanie, svoju prorockú úlohu. No nebol ani prvý, ani posledný z tých, ktorých Boží ľud aj uznával, aj vyhlasoval za prorokov, pričom však málo dbal na ich prorocké slovo.
Keď Ježiš spoznal, že ho chcú urobiť kráľom... Mohol sa potešiť... Veď okrem prorockého mal od Boha aj toto druhé poslanie – byť kráľom, to jest zhromaždiť a potom i spravovať roztratený Boží ľud. Dosť jasne to naznačoval svojím počínaním aj pri tejto príležitosti. Veď vystrojiť v púšti hostinu pre 5000 mužov bolo naozaj kráľovské gesto. A dať rozkaz svojim dôverníkom, aby rozdelili zhromaždenie na skupiny po sto a po päťdesiat, tiež pripomínalo túto jeho druhú úlohu. No nepotešil sa, keď zbadal, že nechcú mať z neho kráľa podľa Božieho plánu, ale podľa svojich vlastných predstáv. – Už kedysi tam na začiatku ho diabol pokúšal prevziať túto hodnosť – a bolo to tiež v púšti – keď mu ukázal všetky kráľovstvá sveta a povedal: Toto všetko ti dám... Vtedy stál diabol pred ním ako jedinec. Teraz mu núkal pozemské kráľovstvo cez množstvo, ktoré už čosi z toho ponúkaného kráľovstva aj predstavovalo. Päťtisíc mužov v takej malej krajine bolo dosť sľubným začiatkom pre prevzatie takej hodnosti.
Znova sa utiahol na vrch sám... Pre nepochopenie... Na modlitbu, na rozhovor s Otcom, aby tak začal popri prorockom a kráľovskom poslaní aj kňazské, ktoré vedie vždy k modlitbe a k obetovaniu sa za tých, ktorí nás, ako Božích poslancov, ešte nechápu. __________
Pane, keď si odišiel od zástupu, ktorý ti ponúkal kráľovský trón, šiel si k Otcovi. Byť Jeho Synom, Jeho dieťaťom, je nadovšetko... Chceme si tento tvoj príklad zachovať pre chvíle pokúšania ľudskou slávou a obľubou. Veď vieme, že ešte nebol dosť pokúšaný, kto nebol pokúšaný vlastnými úspechmi.
165
A hneď prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a išli napred na druhý breh k Betsaide, kým on rozpustí ľud.
(Mk 6, 45)
Hneď... bolo treba apoštolom pomáhať v boji proti diabolstvu pýchy, ktoré ich začínalo opantávať... Po zázračnom rozmnožení chlebov vznikal v nich pocit osobnej dôležitosti a zároveň s ním rástla aj túžba po prvých miestach v novom izraelskom kráľovstve. Ježiš poznal nebezpečnosť tohto pokušenia, preto zasiahol. A konal – ako čítame: Hneď...
Prinútil svojich učeníkov... V takomto ich vnútornom naladení by sa jeho náukové pôsobenie na ich slobodnú vôľu bolo sotva stretlo s okamžitým úspechom. A ten bol nutný. Ich pokušenie bolo príliš silné a prudké. Žiadalo sa preto, aby využil svoju „kráľovskú“ autoritu, ktorou ho chcel ľud obdarovať. Nuž, prinútil ich... – Nedivme sa, ak aj tí, ktorým zveril vedenie svojej Cirkvi a dal im v nej okrem iných aj „kráľovskú právomoc“, si v takýchto prípadoch počínajú podobne. – Prinucovať slobodné ľudské bytosti je v určitých situáciách nielen dovolené, ale aj žiadúce... A často je to jediný spôsob ako zachraňovať nedospelé deti a nedoučených učeníkov pred hroziacimi nebezpečenstvami.
Prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď..., v ktorej im burácajúce more nedovolí snívať o svojej veľkej budúcnosti. Naopak... Začnú v nej cítiť svoju bezmocnú malosť a svoj strach, že stratia aj to najzákladnejšie – svoj život. Teda búrka proti búrke. Vonkajšia na utíšenie vnútornej. Áno, niekedy nás Pán aj takto vychováva...
A išli... na druhý breh... Aby sa zbavili pokušenia a našli pokoj v poslušnosti Pánovmu slovu, ktoré je vždy bezpečným prístavom pre všetkých duchovne ohrozených. __________
Pane, ak nám niekedy dávaš prostredníctvom svojich zástupcov aj dôraznejšie príkazy a zákazy, treba sa nám vtedy zamyslieť, čo je príčinou, že nás tak radikálne posielaš na druhý breh.
166
Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“
(Mt 14, 24-33)
Loďkou zmietali vlny, lebo vietor dul proti nim... Áno, poslušnosť nebýva bez ťažkostí. Tie sprevádzajú každého, kto spĺňa Pánove priania. Ale apoštoli nedostali chuť vrátiť sa, hoci vytrvalo dul protivný vietor. Sprevádzala ich dôvera, že čo rozkáže Pán, je vždy možné.
Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš... Áno, On je vždy taký, že nielen dovolí, ale niekedy aj zariadi, aby tí, čo chcú byť v čase i vo večnosti jeho, okúsili nebezpečenstvá a v nich svoju bezmocnosť, ale potom aj jeho pomoc, s ktorou On sám prichádza vždy v pravý čas, aby nik z jeho verných nebol skúšaný nad sily.
To som ja, nebojte sa...! Tam niet nebezpečenstva, kde sa ide podľa mojich slov...
Peter mu povedal: Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode... Ja verím, že tvoje slovo je všemohúce. Vyslov ho a budem schopný robiť, čo ty... Budem kráčať rozbúreným morom k tebe, ako kráčaš ty ku mne.
Ale keď videl silný vietor, naľakal sa... Divíme sa? Nie sme ďaleko od Petra v tomto ohľade. Len čo urobíme pár krokov v zmysle Pánovho: „Poď!“ už sa aj prepadáme z roviny viery do roviny zmyslov, v ktorej žije okolitý svet, a potom je už s nami naozaj zle.
Pane, zachráň ma!... Takáto prosba je jediný spôsob, ako naprávať svoje zlyhania v dôvere voči Pánovi. Ale zmôže sa na ňu iba ten, kto sa chveje hrôzou pred mentalitou sveta, do ktorej sa ponára.
Ježiš hneď vystrel ruku a zachytil ho... Toto Pánovo záchranné gesto, túto jeho pohotovú lásku skusujeme neraz aj my. Celkom určite vtedy, keď nám posiela brata alebo sestru, príležitosť alebo udalosť, pomocou ktorých nás pridŕža a pozdvihuje. Je už na nás, aby sme vtedy, keď nám podáva svoje záchranné ruky, vystreli oproti nemu svoje... __________
Pane, tí, čo boli na loďke, úctivo sa sklonili pred silou tvojho slova. A čo robíme my, keď sa pomocou toho istého tvojho slova zbavujeme nejakého ťažkého duchovného ohrozenia? Pane, čo by si nám mohol vyčítať v tomto ohľade?
167
Na druhý deň si zástup, čo zostal na druhom brehu mora, všimol, že tam bola iba jedna loďka a že Ježiš nenastúpil na loď so svojimi učeníkmi, ale že sa učeníci odplavili sami. A z Tiberiady prišli iné lode k miestu, kde jedli chlieb, keď Pán vzdával vďaky. No zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: „Rabbi, kedy si sem prišiel?“ Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“
(Jn 6, 22-27)
No zástupy zbadali, že medzi nimi nie je Ježiš... Bolo to prvý raz, čo unikol spomedzi ľudí, ktorých mu bolo ľúto, že sú zmorení ako ovce bez pastiera. Ale zástupy ovládané davovou psychózou neboli vhodným publikom pre Učiteľa, ktorý im síce dal hmotný pokrm, ale iba preto, aby im povedal, že človek nežije len z hmotného chleba.
Ani jeho učeníci... (Nezostali v zástupe...) Správne. Učeníci majú byť pri riešení podobných situácií vždy tam, kde je ich Učiteľ. Aby pochopili, že majú byť stále s ním, a to nielen vnútorne, ale aj navonok; nielen prinútene, ale aj dobrovoľne, to im povedal pri nebezpečnej nočnej plavbe celkom jasne poučnou scénkou s Petrom.
Rabbi, kedy si sem prišiel...? Ak ste včera jedli chlieb z neba, prečo sa takto pýtate? Ten, kto môže spraviť jeden zázrak, môže urobiť aj druhý... Užitočnejšie by bolo dozvedať sa, prečo som od vás odišiel. Ak neodpovedám na vašu otázku, tak len preto, že z nej ešte cítiť chuť po hmotnom chlebe a tá vo vás zabíja túžbu po tom duchovnom, ktorý je v mojom slove.
Veru, veru, hovorím vám... A nie bez smútku... Že vám vôbec nejde o znamenia, hoci práve ony sú Otcovou pečaťou na moje slová, ony sú potvrdením, že mi treba veriť.
Namáhajte sa o pokrm, ktorý ostáva pre večný život... Lebo ak starosť o hmotný pokrm prerastie a potlačí vo vás starosť o ten duchovný, pôjdete zajtra za niekým, kto vám ho dá alebo aspoň sľúbi, tak ako ste dnes prišli za mnou. __________
Pane, chlieb a pravda sú hodnoty, ktoré sa nezriedka navzájom vylučujú. Veľmi mnohí kvôli pravde hladujú a veľmi mnohí kvôli chlebu luhajú. Pane, medzi ktorými nás ty vidíš?
168
Povedali mu: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal.“ Povedali mu: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti? Čo urobíš? Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: 'Dal im jesť chlieb z neba.'“ Ježiš im odvetil: „Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“
(Jn 6, 28-35)
Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky...? Pýtal sa zástup, ktorý prišiel za ním do Kafarnauma. Povedz nám to ty, ktorý tvrdíš, že teba označil Boh svojou pečaťou.
Boží skutok je veriť v toho, ktorého On poslal... A konať ho znamená vložiť sa do Božích rúk a potom tak hovoriť i konať, ako on hovorí a koná. A potom aj iných vyzvať, aby vás v tom nasledovali tak, ako vy nasledujete jeho. To je Boží skutok, toto chce cez vás robiť Boh...
Aké znamenia urobíš, aby sme ti uverili...? Dáš nám chlieb z neba, ako dal Mojžiš našim otcom na púšti mannu?
Nie... Mojžišov chlieb v púšti bol síce zázračný, ale nebol z neba... Padal na púšť po štyridsať rokov, ale ponajviac len z oblakov.
Pane, vždy nám dávaj taký chlieb... Taký ako bola manna... ktorá napĺňala žalúdok bez námah, zotierala rozdiely a napätia medzi chudobnými a bohatými, zbavovala starosti a obavy o zajtrajšok. Keď ťa prosíme o takýto chlieb, oslovujeme ťa „Pane“, a to je znak, že chceme, aby si Ty bol naším kráľom a my tvojimi sluhami.
Ja som chlieb života... No nie toho života, ktorý denne strácate, denne po kúsku pochovávate... Som chlebom toho života, ktorý je bez konca. A toto uveriť je prvý a základný skutok, ktorý chce Boh vykonať vo vás a potom cez vás aj v mnohých.
Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať... Nehovorím: Kto príde raz, aby sa krstom prehlásil za môjho učeníka. Hovorím: Kto prichádza, kto sa opätovne približuje ku mne, aby počúval moje slová, aby znova a znova nad nimi uvažoval a znova a znova po vždy možných zanedbaniach podľa nich konal... – Taký nebude hladovať po svojej osobnej správnosti a užitočnosti, ani žízniť po vedomí oblažujúcej Božej blízkosti... __________
Pane, my sa ťa, nepýtame, čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky. Veď ak konáme ako údy tvojho tajomného Tela podľa tvojho slova a tvojho príkladu, zjednocujeme sa s tebou, ktorý si nielen človek, ale aj Boh spolu s Otcom a Svätým Duchom... A vtedy, keď konáme v jednote s Bohom, vždy konáme Božie skutky.
169
„Ale už som vám povedal: Aj ste ma videli, a neveríte. Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne. A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem, lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho ktorý ma poslal. A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Židia na neho šomrali, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: „Zostúpil som z neba?!“ Ježiš im odpovedal: „Nešomrite medzi sebou!“
(Jn 6, 36-43)
Židia na neho šomrali... Ježiš ako verný Syn svojho Otca „najprv konal a potom učil“, čím jeho prejavy nadobúdali jasnosť a presvedčivosť. No Židia mu i tak v tomto prípade nerozumeli. Nepochopili reč jeho zázračného skutku a v dôsledku tohto im zostalo aj slovo, ktoré im povedal o sebe samom ako o chlebe z neba, neprijateľným... Neprišli na to, že ten, čo nasýtil v púšti päťtisíc mužov piatimi chlebmi, urobil tak na potvrdenie svojich slov, ktoré ešte nemuseli rozumieť, ale pri ktorých bolo treba úctivo zostať stáť a trpezlivo čakať na ich ďalšie objasnenie. – Židia ho nerozumeli a to ich podráždilo. Šomrali... Pripúšťali, že chlieb, ktorý im dal, bol z neba, tak ako bola Mojžišova manna. Ale, že by bol aj on sám z neba? To bolo predsa len priveľa... – Ježiš stál na svojom. A Židia šomrali ďalej... Ale pravda neprestáva byť pravdou tým, že ju ľudia neprijímajú.
Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn... Typický prípad, ako sa ľudia bránia proti nárokom Božieho slova, ktoré od nich vždy niečo vyžaduje. Zaraďujú ho, i keď na veľmi čestné miesto, medzi ľudské slová, ktoré je možné i neprijať, odmietnuť, ba i skritizovať.
Nešomrite medzi sebou...! Ak sa vy spoliehate len na svoje zmysly a na svoj rozum, ak len im veríte a dávate to najavo pred tými, čo sa usilujú postaviť svoj život na slove Božieho Syna, ochromujete toto ich úsilie a veľmi im škodíte. A nejde len o šomranie, ktoré počuť. Aj bez slov sa dá šomrať... Pre vieru tých, čo počúvajú slovo Syna človeka, je napríklad šomraním aj roztržité obzeranie sa okolo seba alebo ľahostajnosť pri jeho uskutočňovaní. Pánova výzva: „Nešomrite!“ sa celkom iste vzťahuje aj na tieto prípady... __________
Vieme, Pane, že s tým, kto prichádza zhora, nemožno diskutovať. Toho treba vypočuť a prijať. Hovorí nám to aj Zachariášov prípad. Často šomreme proti tomu, čomu v skutočnosti nerozumieme, opierajúc sa len o svoj rozum a svoje zmysly. Uvedomujeme si, že viera v tvoje slovo nás nesie omnoho viac do výšky, šírky i hĺbky ako naše prirodzené schopnosti. Pane, chceli by sme sa držať tvojho slova a nikdy už nešomrať... Prosíme ťa, pomôž nám.
170
„Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: »Všetkých bude učiť sám Boh.« A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život.“
(Jn 6, 44-47)
Nik nemôže prísť ku mne... Nik bez Otcovho pričinenia... Aj keď chce Boh všetkých spasiť a dáva na to všetkým dostačujúcu milosť, neuľahčí každému namáhavú cestu do neba tým, že ho privedie k svojmu Synovi, ktorý sa volá Ježiš – Spása. Taká je Božia ekonómia. Ale preto, že je Božia, nemožno bez viny ani pomyslieť, že by nebola dobrá.
Ak ho nepritiahne Otec..., ktorý všetko stvoril a všetko usporadúva tak, aby ten, koho chce priviesť k Synovi, dostal sa do prúdu takých príležitostí, ktoré mu pomôžu prísť do styku s jeho Tajomným telom, kde nájde všetky potrebné pomoci pre svoju spásu.
Všetkých bude učiť sám Boh... Sám osobne ako Otec, Stvoriteľ a Udržiavateľ všetkého bude sa prihovárať ľuďom všetkými svojimi dielami. Bude im nimi hovoriť o svojej múdrosti, moci, kráse a dobrote.
A každý, kto počul Otca a dá sa poučiť, prichádza ku mne... Ak Pán hovorí: „Každý,“ je to zaiste potešiteľné... Ale treba sa pri prijímaní tohto jeho slova vyhnúť povrchnosti... Nehovorí, že každý, kto počul Otca, prichádza do Synovej blízkosti. To sa podarí len tomu, kto sa dá Otcom poučiť, kto sa naučí počúvať ho a podľa toho, čo počul, aj konať. __________
Pane, ty, ktorý si prišiel od Otca, oznamuješ nám, že všetkých bude učiť sám Boh... Rozumieme... Všetkých, ktorým nebude pýcha alebo lenivosť zatvárať uši i srdcia pred jeho slovom. Veď pokora a snaživosť sú základné podmienky nielen pre prijatie do Božej školy, ale aj pre jej úspešné ukončenie večným oblažujúcim pohľadom na Božiu tvár.
171
„Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky.“ Toto povedal v synagóge, keď učil v Kafarnaume.
(Jn 6, 48-59)
Ja som chlieb života... Nie taký, ktorý podlieha skaze ako telo, ktorému slúži... Som pokrmom duše, ktorá bola stvorená ako nesmrteľná. Začala byť a už nikdy neprestane. Môže však jestvovať dvojako: v trápnom živorení alebo v radostnom živote... A ja som pre ňu chlieb jej života.
Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli... Jedli chlieb, ktorý bol z oblakov, slúžil životu, no nebol živý... Hynul spolu s telom, ktoré nemá tu na zemi stálosti... Ja som, na rozdiel od toho, ktorý jedli vaši otcovia v púšti a pomreli, živý chlieb. Nepochádzam z oblakov, ale z neba.
A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo... Zvláštne, nepochopiteľné a okrem toho aj nevkusné... Ale Ježiš sa nemýli... Vie, čo hovorí. Preto opakuje, čo povedal a hovorí ešte aj to, čo už zopakoval... Nevysvetľuje, nezískava si súhlas poslucháčov cestou ich zmyslov, ani cestou ich rozumu, ale na základe viery v človeka, ktorý už toľkými zázrakmi dokázal, že nie je zdola, ale zhora – že je od Boha – teda z neba.
Židia sa hádali: Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?... Boh nemá problémy. Tie majú len ľudia... A také, ako je tento, len tí, ktorí mu ešte dosť neveria.
Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom... Toto naše ostávanie v Ježišovi, toto naše splynutie so Živým chlebom môže sa udiať len tak, že sme celí živí – telom i duchom – a že aj jeho dostávame do seba celého živého. A celý Kristus to je nielen jeho Slovo, ale aj Eucharistia a každý blížny, najmä trpiaci.
Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život... A má aj jeho prejavy... A tie sú podobné ako pri časnom živote. V prvom rade je to pohyb, potom rast, množenie, prijímanie pokrmu a nakoniec vylučovanie škodlivín. Máme ich? Ak ich na nás nevidieť, treba sa domnievať, že tohto života v nás ešte niet... Stratil sa nám? Alebo v nás ešte ani nebol? __________
Pane, nápadne často opakuješ, že bez požívania tvojho tela a krvi nikto nedostane do seba večný život a potom zrejme ani seba do večného života... Vieme, že to nerobíš preto, že zabúdaš, čo si už povedal. Ale preto, že my zabúdame, čo sme už počuli... A tebe veľmi záleží na tom, aby sme na tieto tvoje slová stále pamätali...
172
Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ Ježiš vedel sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú, a opýtal sa ich: „Toto vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život. Ale niektorí z vás neveria.“ Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí. A povedal: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec.“ Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili.
(Jn 6, 60-66)
Tvrdá je to reč... Áno, všetky moje reči sú také, ak sa počúvajú bez viery. Ale ani zďaleka nie sú také tvrdé ako srdcia, ktoré neobmäkčili moje zázraky. A už vonkoncom nie sú také, aké budú po celú večnosť dôsledky tvrdosti týchto sŕdc.
Duch dáva život, telo nič neosoží... Ani moje eucharistické telo nič neznamená, ak sa spolu s ním neprijíma aj moje slovo, v ktorom je Duch. „Preto počúvame o tom, čo nevidíme, aby sme raz uvideli to, o čom počúvame.“ (Sv. Augustín)
Moje slová sú Duch a život... Kto by najprv neprijal moje slovo, zbytočne by prijímal moje telo. Ale kto by odmietal prijímať moje telo, potvrdzoval by, že neprijíma ani moje slovo, a preto nemá v sebe ten život, ktorý bude trvať večne.
Vtedy ho mnohí opustili a viac s ním nechodili... A bolo to čosi prirodzené a celkom normálne... Ak učeník vnútorne neprijme pravdu Pánovho slova, prv – neskôr prejaví túto svoju nedostatočnosť aj navonok. Tak to bolo vtedy na začiatku, a tak je to medzi nami podnes. Ale vždy je čestnejšie odísť, ako bez viery i ďalej zostávať v Kristovom spoločenstve. V takomto vzťahu vydržal pri ňom len jeden z jeho učeníkov – Judáš. __________
Odchádzam... To sa dá dosť ľahko vysloviť i vykonať pri chvíľkovom pocite oslobodenia. Ale čo potom? Kto mi dá záruku o správnosti môjho zmýšľania i konania a kto mi podá pomocnú ruku na namáhavej ceste k poslednému cieľu? Pane, každý odchod z miesta, na ktoré nás predtým doviedla tvoja jasne spoznaná vôľa, znamená ťažké riziko.
173
Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ Odpovedal mu Šimon Peter: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“ Ježiš im odpovedal: „Nevyvolil som si vás Dvanástich?! A jeden z vás je diabol.“ To hovoril o Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, lebo on ho mal zradiť a bol jedným z Dvanástich.
(Jn 6, 67-71)
Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ Môžete... A hneď odíďte... Je nesporne väčšie zlo zostávať pri mne bez viery v moje slovo, ako odísť odomňa z toho istého dôvodu.
Pane, ku komu by sme šli...? Peter, správnejšie by bolo povedať: Ku komu by som šiel? Každý má vyznávať svoju vlastnú vieru... Do kolektívneho „my“ sa môže schovať aj diabol...
Ty máš slová večného života... Ale nie iba dve... A nie iba niektoré... Všetky spolu a každé osve, či ich hovoríš ústami alebo činmi, vedú nás k tebe, ktorý si naším večným životom. Obchádzať čo len jedno z nich pre svoju chuť alebo nechuť znamená riziko, že ťa raz navždy stratíme.
My sme uverili a spoznali... Kto uverí, môže spoznať. Kto spozná, môže milovať. Kto miluje, môže vytrvať. Kto vytrvá, len ten môže byť odmenený vencom večnej slávy.
Jeden z vás je diabol... Keď hovorím pravdu, on produkuje lož. Keď vám sprostredkúvam slová o večnom živote, on javí záujem len o časné ciele. Keď tvrdím, že som si vás vyvolil dvanásť, on ma svojím postojom opravuje. Hovorí, že iba jedenásť... Keď vám dávam na vedomie, že som si vás vybral nato, aby ste boli so mnou (Mk 3, 14), on sa stavia mimo mňa... Ale kto sa akýmkoľvek spôsobom vzďaľuje odo mňa, vyčleňuje sa tým aj spomedzi vás, a je určite diabol. __________
Pane, táto situácia nám predkladá tri rozdielne postoje k tvojej tvrdej reči! Vybojovanú, bezpodmienečnú vieru tých, čo sa ťa držia. Ostentatívny odchod tých, čo ťa odmietajú. A mlčanlivé predstieranie viery tých, čo ti síce neveria, ale i napriek tomu zostávajú pri tebe. My sa zaraďujeme medzi tých, za ktorých ti hovorí tvoj apoštol Peter: Kam by sme šli, Pane? Ty máš slová večného života.
174
Potom boli židovské sviatky a Ježiš vystupoval do Jeruzalema. V Jeruzaleme pri Ovčej bráne je rybník, hebrejsky zvaný Betsata, a pri ňom päť stĺporadí. V nich ležalo množstvo chorých, slepých, chromých a ochrnutých, ktorí čakali, až sa voda pohne. Anjel zostupoval totiž z času na čas do rybníka a rozvíril vodu. A ten, kto prvý vošiel do zvírenej vody, bol uzdravený, čo by ho bola trápila akákoľvek choroba. Bol tam aj istý človek, chorý už tridsaťosem rokov. Keď ho tam videl Ježiš ležať a zvedel, že je už dlho chorý, povedal mu: „Chceš ozdravieť?“ Chorý mu odpovedal: „Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde.“ Ježiš mu vravel: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ A ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil. No v ten deň bola sobota, preto Židia hovorili uzdravenému: „Je sobota, nesmieš nosiť lôžko!“ Ale on im odvetil: „Ten, čo ma uzdravil, mi povedal: „Vezmi si lôžko a choď!“
(Jn 5, 1-11)
Boli sviatky a Ježiš vystupoval do Jeruzalema... V prvom rade zrejme do chrámu. Tí, ktorých tam našiel, vyzerali po duchovnej i telesnej stránke dosť dobre. Horšie bolo s tými, čo ležali v stĺporadiach pri rybníku a pripomínali naše letné pláže posiate chorými, slepými, chromými a ochrnutými. Pobral sa teda k nim...
Bol tam aj istý človek, ktorý už tridsaťosem rokov... čakal, že niekto vystrie k nemu svoju milosrdnú ruku a pomôže mu na nohy.
Keď ho tam Ježiš videl ležať..., prihovoril sa mu. Aby spoznal jeho prvoradý záujem – jeho túžbu ozdravieť. Vedel, ako začať dialóg, ktorý býva úvodom k službe. Tí, čo ležali vedľa neho, mysleli len na seba... Ale aj tí, čo šli náhodou okolo.
Chceš ozdravieť?... Je to celkom prirodzená otázka, keď ide o chorobu tela... A odpoveď na ňu býva radosťou naplnené „áno“. No inak je to v prípadoch, v ktorých ide o choroby ducha. Niektoré z týchto chorôb sú totiž veľmi príjemné. Napríklad sebecké pohodlie, nezáujem o druhých a všetky druhy telesnosti... Týchto chorôb sa ľudia ťažko vzdávajú, a preto ani nesiahajú po ruke, ktorá by ich chcela z nich vyliečiť.
Pane, nemám človeka... To je zaiste veľmi zlá situácia pre chorého, ktorý chce ozdravieť, a pritom nevie, že vždy a všade má pri sebe všemohúceho a nadovšetko dobrého Boha, ktorý mu takého človeka môže poslať alebo aj priamo proti jeho chorobe zasiahnuť. __________
Keby sa chorý nebol zdržiaval pri rybníku – na mieste, ktoré dávalo nádej na uzdravenie – nebol by tam stretol teba, Pane. Dôverou, vyjadrovanou aj túžbami, primeraným úsilím alebo aspoň trpezlivým čakaním na pomoc Boha, je vždy možné podnietiť ho, aby nás na svoj čas vyslyšal.
175
Pýtali sa ho: „A kto je ten človek, čo ti povedal: »Vezmi a choď?«“ Ale uzdravený nevedel, kto je to, lebo Ježiš sa vzdialil spomedzi zástupu, čo sa zišiel na tom mieste. Neskôr ho Ježiš našiel v chráme a povedal mu: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie.“ A ten človek šiel povedať Židom, že ho to Ježiš uzdravil. A Židia Ježiša prenasledovali za to, že robil takéto veci v sobotu. Ježiš im povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu.
(Jn 5, 12-18)
Pýtali sa ho: Kto je ten človek? Ale uzdravený nevedel... Nevedel, kto ho uzdravil... Ojedinelý prípad? Ale nie... Registrujeme ho pomerne často, dokonca aj v našich rodinách. A nielen v pokrvných, ale aj v tých duchovných. Keď sa nám šťastne vracia chýbajúce zdravie, pripisujeme to lekárovi, lekárnikovi, bylinkárom, psychotronikom alebo prírodným živlom... Spomíname s vďakou na toho alebo onoho, pričom obyčajne zabúdame na toho Hlavného, hoci súčasne opakujeme bez akéhokoľvek vnútorného pohnutia známu vetu: Lekár lieči, Pán Boh uzdravuje... Nezabúdajme, že Boh tak koná dobro, tak nám sprostredkúva svoje dary, že to ani nezbadáme. A takisto robí aj jeho Syn. A robia tak všetci, čo chcú skrze Svätého Ducha zostať s Otcom a Synom v úzkom vzťahu.
Neskôr ho Ježiš našiel v chráme... Lebo chcel vyliečiť ešte aj jeho dušu... Duše sa obyčajne uzdravujú – v chrámoch.
Hľa, ozdravel si. Už nehreš... Nebuď ako tí, čo najviac hrešia vtedy, keď sú zdraví a obracajú tak dar zdravia proti jeho Darcovi, čo zaiste nie je ani pekné, ani múdre.
Aby ťa nepostihlo niečo horšie... Byť tridsaťosem rokov na lôžku bolesti v nádeji, ba v istote, že to raz skončí, je veľmi málo, ba skoro nič v porovnaní s večným osudom tých, ktorých červ naveky neumiera a oheň nehasne.
Židia prenasledovali Ježiša za to, že robil takéto veci v sobotu... Nezastavili sa mysľou pri mimoriadnom dobrodení, ktoré niekto preukázal chorému. Ich nezaujímalo dobro. Ani to senzačné, výnimočné... Zaujímali ich len chyby, ktorých sa ten Niekto mohol dopustiť pri jeho konaní. A boli takí horliví, že ich našli aj v tomto prípade... A nie jednu... Ale dve: Robil sa rovným Bohu a znesvätil sobotu. __________
Pane, ty si konal skutok telesného i duchovného milosrdenstva tak, ako aj nám kážeš – v skrytosti. Tým si, pravdaže, podráždil farizejov. Daj nám silu ustrážiť si vo všetkých takýchto prípadoch pokoj, lebo ako sa neraz presviedčame, farizeji ešte nevymreli.
176
Ježiš im vravel: „Veru veru, hovorím vám: Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn. Veď Otec miluje Syna a ukazuje mu všetko, čo sám robí; a ukáže mu ešte väčšie skutky ako tieto, aby ste sa čudovali. Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje, koho chce. A Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca. Kto si nectí Syna, nectí si ani Otca, ktorý ho poslal. Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života.“
(Jn 5, 19-24)
Syn nemôže nič robiť sám od seba... A je preto vari neslobodný? Úplne spútaný Otcovými prianiami? Vôbec nie... Je taký slobodný ako nik na svete. Lebo sa nikto tak neoslobodil od svojej vôle prijatím Otcovej, ako on.
Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn... Obidvaja chcú, konajú i hovoria jedno a to isté... A preto sa aj Nový Zákon navlas podobá Starému, tak ako Starý Novému... – Syn si ctí Otca a vzbudzuje mu úctu aj u ľudí tým, že ho vo všetkom napodobňuje. Otec sa mu revanžuje tým, že ho dvíha na svoju úroveň a odovzdáva mu všetok súd nad ľuďmi, aby si všetci ctili Syna tak, ako si ctia Otca.
Otec odovzdal všetok súd Synovi... Aby sa ho tí, čo ho nemajú radi, aspoň báli. A tak sa aspoň pomocou strachu zachránili pre večný život. Veď kvôli tomu poslal Otec Syna na svet...
Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, nepôjde na súd. Ten pomocou poslušnosti Otcovmu a Synovmu slovu zotrie všetko, čo by mohlo pred súdom naňho žalovať. – Akí pozorní by sme mali byť pri počúvaní každého Božieho slova! Ako by sme si mali všímať každú čiarku i bodku v ňom... Veď kto by sa nebál súdu Toho, ktorý „našiel chybu i na svojich anjeloch“? __________
Pane, Tebe, nešlo o originálnosť a samostatnosť. Išlo ti o jednotu s Otcom. My sme veľmi často pokúšaní „byť sami sebou“, rozumie sa, v tom nedobrom význame... V takýchto chvíľach neveríme v tvoje slovo a v tvoju moc. Opierame sa len o vlastné názory a o vlastné sily... Ale to nie je múdre... Takýmto počínaním – ako nám naznačuješ – sa nevyhneme tvojmu súdu.
177
„Veru, veru, hovorím vám: Prichádza hodina, ba už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a tí, čo ho počujú, budú žiť. Lebo ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe. A dal mu aj moc súdiť, pretože je Synom človeka. Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie. Ja nemôžem nič robiť sám od seba. Súdim, ako počujem. A môj súd je spravodlivý, lebo nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal.“
(Jn 5, 25-30)
Je tu hodina..., keď už nehovoria k duchovne mŕtvym len proroci, ale sám Boží Syn, ktorého slovo je schopné oživiť ich alebo zatratiť. Pokiaľ žijeme v tele, ešte vždy máme nádej na vzkriesenie ducha, ak cítime, že mu chýba pohyb, rast a plodnosť. Táto naša nádej spočíva v Kristovom slove, ktoré je – ako nás uisťuje on sám – Duch a život. Všetko, pravdaže, závisí od toho, ako toto jeho oživujúce slovo prijímame...
A prichádza hodina..., keď aj tí počujú hlas Božieho Syna, čo už nič inšie nepočujú, čo sú už vo svojich hroboch pomiešaní s prachom zeme... – A bude to veľmi silný hlas, no nebude povzbudivý a zachraňujúci ako ten, ktorý môžeme denne počuť v jeho Slove. Nebude to hlas Pastiera, ktorý spája všetkých do jedného stáda a ustarostene hľadá odtúlaných... Tento jeho hlas už nebude spájať, ale rozdeľovať, volať jedných k sebe, druhých posielať preč od seba...
A môj súd je spravodlivý... Nikým a ničím neovplyvnený a neovplyvniteľný. Pri ňom už nič nezmôžu svojimi príhovormi ani tí najsvätejší spomedzi svätých.
Lebo nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal... A ten, ktorý ma poslal, bude tak po vašej smrti nenávidieť váš hriech, ako vás miluje teraz, kým žijete. A ja a Otec sme jedno... Jedno v tomto... i vo všetkom ostatnom... __________
Pane Ježišu, tvoja jednota s Otcom nenávidiacim hriech, ktorého sa my nevieme úplne vzdať, je vyššia a pevnejšia ako tá, ktorú si my vytvárame s Tebou počúvaním a zachovávaním tvojho slova. A je len prirodzené a veľmi spravodlivé, aby to, čo je silnejšie, víťazilo nad slabším. Dúfame však, že k tomu, čo dobrého konáme, priložíš v náš prospech na váhu pri svojom súde aj to dobré, čo ešte nevládzeme, ale už úprimne chceme vykonať.
178
„Ak vydávam svedectvo o sebe len ja sám, moje svedectvo nie je pravdivé. Ale je niekto iný, čo svedčí o mne, a ja viem, že svedectvo, ktoré vydáva o mne, je pravdivé. Vy ste poslali k Jánovi a on vydal svedectvo pravde. Lenže ja neprijímam svedectvo od človeka, ale toto hovorím preto, aby ste vy boli spasení. On bol lampa, ktorá horí a svieti, a vy ste sa chceli chvíľu veseliť v jeho svetle. Ja mám väčšie svedectvo, ako je Jánovo: skutky, ktoré mi dal vykonať Otec. Tieto skutky, ktoré konám, svedčia o mne, že ma poslal Otec. A sám Otec, ktorý ma poslal, vydal o mne svedectvo. Vy ste nikdy nepočuli jeho hlas, ani jeho tvár ste nevideli a jeho slovo neostáva vo vás, lebo neveríte tomu, ktorého on poslal. Skúmate Písma, lebo si myslíte, že v nich máte večný život, a práve ony svedčia o mne. Lenže vy nechcete prísť ku mne, aby ste mali život. Slávu od ľudí neprijímam. Ale vás poznám, že nemáte v sebe Božiu lásku. Ja som prišiel v mene môjho Otca, a neprijímate ma. Keby prišiel niekto iný v svojom vlastnom mene, toho by ste prijali. Ako môžete veriť vy, ktorí sa navzájom oslavujete, a nehľadáte slávu, ktorú dáva len Boh?! Nemyslite si, že ja budem na vás u Otca žalovať. Iný na vás žaluje: Mojžiš, do ktorého skladáte svoju nádej. Lenže keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne, lebo on o mne písal. Ale ak neveríte tomu, čo on napísal, ako uveríte mojim slovám?!“
(Jn 5, 31-47)
Ak vydávam svedectvo o sebe len ja..., ťažko mi budete veriť. A ja vám to veľmi ani nezazlievam... Keď ľudia svedčia o sebe, vo všeobecnosti hovoria vo svoj prospech, pričom sa niekedy až príliš vzďaľujú od pravdy. A vy ste sa navykli neveriť im v takýchto prípadoch.
Lenže ja neprijímam svedectvo... ani vtedy, keď ho vydáva o mne niekto iný. Neopieram svoje tvrdenia o sebe ani o Jánovo svedectvo, hoci som už povedal, že sa zo žien nenarodil väčší, ako bol on. Poviete mi: Všetci ľudia sa môžu mýliť. A ja vám to musím uznať, ak som iba človek... Ale ja som Bohočlovek.
Ja mám väčšie svedectvo, ako je Jánovo... Skutky. Tými svedčím o sebe... Ja som aj Boh, ktorý mi ich umožňuje konať. Bez jeho prispenia by sa nikto ani nedozvedel, čo je dobré, a keby sa aj dozvedel, nedokázal by to urobiť. A v tomto mi, ako učitelia v Izraeli, zaiste dáte za pravdu. Či vari ani v tomto nie?
Ale ako môžete veriť vy... v túto Božiu reč, vy, ktorí ste sa navykli navzájom sa oslavovať a nestarať sa pritom, či ste z Boha alebo z otca diabla, či hovoríte pravdu alebo sa navzájom klamete... Vy staviate svoje hodnotenie na tom, čo o vás povedia ľudia svojimi lichotivými slovami, honosnými titulmi, hlbokými poklonami. Na mienke ľudí si staviate svoju slávu... Nie na skutkoch, ktoré sú slávou Toho, ktorý vám ich umožňuje poznať i konať... – Čo však máte z ľudskej slávy, ktorú vám posledný súd razom premení na večnú hanbu? __________
Pane, nech nepatríme ani čiastočne medzi tých, ktorí, ak by mali pravdivo vyjadriť svoj stav, museli by povedať: „Slávu prijímame od ľudí. Tešíme sa jej a dbáme, aby jej bolo čím viac...“
179
Zišli sa k nemu farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí. Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“ On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch prorokoval Izaiáš, ako je napísané: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.“ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“ A hovoril im: „Šikovne viete zrušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje.“
(Mk 7, 1-9)
Zišli sa k nemu farizeji... Veľmi často sa okolo neho schádzali... Vtedy, keď bol tu medzi nami vo svojom historickom tele. A pokračujú v tom i teraz, keď po svojom odchode do neba zostáva tu vo svojom mystickom tele – vo svojej Cirkvi. Stále idú za ním... A tak horlivo hľadajú chyby na ňom a na jeho učeníkoch, že im nezostáva čas všimnúť si svoje. – Ich horlivosť je príslovečná. Idú za Kristom, kamkoľvek sa pohne... Všade sú, kde je On... Všade sú a budú všade... Okrem neba... – A zišli sa k nemu aj niektorí zákonníci... ktorí úzkostlivo dbali na všetky predpisy. Aj na tie hygienické. A ktorí by dnes určite mali v najväčšom poriadku zubné kefky, domáce lekárničky, čistiace prostriedky na kuchynský riad a na podlahu, žehličky a kúpeľne so všetkými toaletnými potrebami. A je len samozrejmé, že by sa tým u nich dostávala do úzadia hygiena duše, o ktorú sa tí, čo chodia za Kristom, starajú počúvaním jeho slova, ktoré pokladajú za to prvé a najdôležitejšie.
Farizeji a zákonníci sa ho pýtali: Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov...? On im tu povedal v podstate asi toto: Pretože prv, než tu boli naši otcovia, bol tu náš Otec. A ten poslal na svet svojho Syna, aby ste vy, ako Abrahámovi synovia, nemuseli zachovávať príkazy otcov na úkor tých, ktoré im dal Otec všetkých otcov.
Prečo jedia chlieb poškvrnenými rukami...? Neumyté ruky nepoškvrňujú srdce... a Bohu predovšetkým oň ide... No pokáním neumyté srdce môže veľmi poškvrniť nielen ruky, ale všetko to, čoho sa nedovolene dotknú, napríklad na svojom alebo cudzom tele...
Tento ľud ma uctieva len perami... Tento, ktorý vedú farizeji a zákonníci – hovorí prorok Izaiáš... hoci vieme, že Boh berie vážne len tie modlitbové slová, v ktorých počuť tlkot srdca. Ak chýba pri modlitbe srdce, tam sa pery zbytočne namáhajú.
No darmo si ma ctia... tí, čo mi neponúkajú svoje vnútro – svoje srdce... Ale darmo si ma ctia aj tí, ktorí mi ho síce ponúkajú, ale nie celé. __________
Pane, formalizmom môžeme uspokojiť seba a tých, ktorých máme naokolo. Ale len do určitej miery a do určitého času. Teba, Pane, však nemôžeme uspokojiť svojimi čisto vonkajšími náboženskými úkonmi ani trochu. Ale uraziť ťa nimi môžeme kedykoľvek... A veľmi...
180
A hovoril im: „Šikovne viete zrušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje. Lebo Mojžiš povedal: »Cti svojho otca i svoju matku« a: »Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť.« Vy však hovoríte: »Keď človek povie otcovi alebo matke: Korban, čo znamená, že všetko, čím by som ti mal pomáhať, je obetný dar,« už mu nedovolíte nič urobiť pre otca alebo pre matku. A rušíte Božie slovo pre svoje obyčaje, ktoré si odovzdávate. A mnoho iných podobných vecí robíte.“
(Mk 7, 9-13)
Šikovne viete rušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje... A niekedy vás treba priamo obdivovať, ako si viete zdôvodniť svoje odchýlky od Božieho zákona a ako si pritom viete uspokojovať svedomie a získavať si kvôli jeho pokoju aj iných na svoju stranu. Ale je rozhodne veľkým nezmyslom prejavovať úctu voči Bohu prestupovaním jeho príkazov. – Šikovní ste... to je pravda. Pohotovo viete odsunúť to Božie, aby ste si zachovali svoje. Ale tento zápas s Bohom o šikovnosť určite prehráte... Raz, keď sa najmenej nazdáte, vezme vám všetko, čo nazývate svojím.
Cti svojho otca i svoju matku... „Aj keby sa ti pominuli na rozume...“ Cti si ich... Nie preto, akí sú, ale preto, čím sú. Nie čím sú podľa teba, ani podľa toho, čím sú v očiach tvojich súrodencov. Cti si ich preto, čím sú ti podľa Boha.
Kto by zlorečil otcovi alebo matke, musí zomrieť... Telesne... Tak hovorí Zákon. Ale aj duchovne – hriechom. Tak hovorí Otcov syn Ježiš.
Keď človek povie otcovi alebo matke: Korban... Keď dá z úcty k Bohu na chrám to, čo podľa Božej vôle patrí rodičom, zneucťuje razom otca, matku, chrám i Boha. – Bohu nemožno dať to, čo podľa jeho vôle patrí rodičom.
Rušíte Božie slovo pre svoje obyčaje... Ale tie majú len potiaľ zmysel, pokiaľ vám pomáhajú zachovať, čo svojím slovom žiada od vás Boh. __________
Naša šikovnosť v svojvoľnom prispôsobovaní si tvojho slova, Pane, je veľmi nešikovná... Zabúda počítať so svojimi dôsledkami. A tie sú hrozné.
181
Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Kto má uši na počúvanie, nech počúva.“ Keď zanechal zástup a vošiel do domu, učeníci sa ho pýtali na zmysel podobenstva. On im povedal: „Tak ani vy nechápete? Nerozumiete, že človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, veď to nevchádza do jeho srdca, ale do brucha a vychádza do stoky?“ Tým vyhlásil všetky jedlá za čisté. A pokračoval: „Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“
(Mk 7, 14-23)
Počúvajte ma všetci a pochopte!... Táto Pánova výzva patrí síce pred každé jeho slovo, no osobitne pred toto, ktorým nám poukazuje na skutočný zdroj každého zla vo svete.
Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka... Veď všetko, čo doňho vchádza, pochádza od Boha... A čo pochádza od Boha, je všetko od počiatku veľmi dobré. (Gen 1, 31)
Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka... Platí to rovnako pre obidve oblasti jeho života – pre oblasť brucha i ducha. Obidve oblasti, telo i srdce, cítia potrebu prijímať, ale aj potrebu vylučovať, ak sa v nich niečo pokazí. Žalúdok sa svojho pokazeného obsahu zbavuje buď zvracaním alebo bežným vylučovaním. Srdce sa zas svojho pokazeného obsahu zbavuje zlými myšlienkami, smilstvami, krádežami, vraždami, necudnosťou, závisťou, rúhaním, pýchou, hlúposťou... Čo pokazí žalúdok, je síce tiež odporné a znečisťujúce, ale čo je to oproti tomu, čo vychádza z pokazeného srdca?!
Všetky (skutočné) zlá pochádzajú zvnútra... Z pokazeného srdca. Ako veľmi by sme preto mali pod vplyvom tohto Pánovho slova dbať na časté zdravotné kontroly a dôkladné preliečenia svojho srdca! – Pán je v každom svojom slove veľmi jemný, ale v tomto chcel byť veľmi zrozumiteľný, a preto je, dalo by sa tak povedať, nápadne ľudový. __________
Pane, nech nás toto tvoje slovo zobudí a urobí pozornejšími. Nech nám to, čo vychádza z brucha, pripomína oddnes tie zlá, ktoré nám vychádzajú zo srdca. A nech sa za ne aspoň tak hanbíme ako za tie, čo odchádzajú z nás do stoky.
182
Ježiš odtiaľ odišiel a odobral sa do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „Áno, Pane“, vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.
(Mt 15, 21-28)
Tu prišla k nemu istá Kanaánska žena... Podľa všeobecného presvedčenia pohanka. Podľa skutočnosti úprimne veriaca. Z ľudského pohľadu pohanský pes. Z Božieho nadhľadu Otcovo dieťa.
A kričala: Zmiluj sa nado mnou, Pane... Najprv mne pomôž získať tvoju milosť, aby som ju mohla sprostredkovať – vyprosiť tej, ktorú mám rada.
Dcéru mi hrozne trápi zlý duch... Áno... Duchovné choroby detí bývajú veľmi častými dôsledkami duchovných chorôb rodičov... Preto bolo aj z tohto hľadiska veľmi správne, ak matka prosila najprv za seba a až potom za svoje dieťa.
Ale on jej neodpovedal... Páni sa dajú niekedy dlho prosiť a Boh je zo všetkých pánov prvý a najväčší. A potom, pravosť viery sa dokazuje aj vytrvalosťou.
Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť šteňatám... Áno, Pane – priznáva žena... Bez Božej milosti sme podobní zvieratám, sme s nimi akoby na jednej úrovni. Ale Boh je dobrý a pre túto jeho veľkú dobrotu aj šteňatá jedia odrobiny, čo padajú z jeho stola.
Žena, veľká je tvoja viera... Taká, ako tvoja láska, ktorá ťa prosbou za dieťa znížila predo mnou až do roviny hladného šteňaťa.
Nech sa ti stane, ako chceš... Nech sa ti tak stane na utvrdenie tvojej viery a na rozhojnenie viery všetkých, čo budú toto o tebe raz počuť. Ale aj na dôkaz, že pokorných má Boh natoľko rád, že nikdy neodmietne ich prosby. __________
Pane, tí, čo nedbajú o výchovu svojich detí, sú ako pohania. A ty takých odmietaš... Takým neuzdravuješ deti z diabolstiev. Veď oni sami sú pre ne tým najhorším diabolstvom.
183
Znovu opustil končiny Týru a cez Sidon prišiel ku Galilejskému moru do stredu dekapolského kraja. Tam priviedli k nemu hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. On ho vzal nabok od zástupu, vložil mu prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal mu: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“ V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával. A prikázal im, aby o tom nikomu nehovorili. Ale čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali a s tým väčším obdivom hovorili: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch aj nemým reč.“
(Mk 7, 31-37)
Priviedli k nemu hluchonemého... Nepriniesli... Ani neprivliekli... Priviedli... To znamená, že musel s nimi súhlasiť, ba aj sám čosi robiť, aby sa dostal ku Kristovi – aspoň neodporovať radám tých, ktorí ho viedli. Táto udalosť nie je dosť minulá a nie je dosť ojedinelá. Je veľmi častá i v dnešnej Cirkvi tam, kde treba priviesť niekoho k mystickému Kristovi kvôli jeho duchovnému zdraviu.
On ho vzal nabok od zástupu... A tým akoby chcel naznačiť, že duchovne hluchých, ktorí sa nenavykli počúvať Božie slovo, a duchovne nemých, ktorí sa nenaučili odovzdávať ho ďalej, treba liečiť v ústraní, v samote, osobne.
Vložil mu prsty do uší... a dotkol sa mu jazyka... Najprv bolo treba uzdraviť uši. Tu je predsa závislosť, na ktorú neslobodno nikdy zabúdať... Keby sme pozorným počúvaním neukladali do človeka Božie pravdy, zostal by duchovne nemý, neschopný povedať čosi Bohu o ľuďoch a ľuďom o Bohu...
Potom pozdvihol oči k nebu..., aby pripomenul, že každý dokonalý dar pochádza zhora; najmä schopnosť dobre počuť a správne rozumieť, čo hovorí Boh vo svojom Slove.
Ježiš vzdychol a povedal: Effeta – Otvor sa!... Otvor sa Bohu, ktorý ti aj môže, aj chce pomôcť. Otvor sa mu dovnútra – počúvaním jeho slova. Ale aj smerom von sa otvor, napríklad modlitbou. A najmä tu nebuď nemý... Ale ani v bratskom spoločenstve, kde je Kristus osobitným spôsobom prítomný, nebuď taký... A úplne sa mu otvor... Obidvoma smermi – dovnútra i navonok. __________
Pane, treba sa nám dať k tebe viesť tými, ktorí už vedia, kde všade si prítomný, kde sa nás môžeš dotknúť a vyrieknuť nad nami svoje uzdravujúce „effeta“. Veríme, že kto ich počúva, počúva teba samého.
184
V tých dňoch zasa bol pri ňom veľký zástup a nemali čo jesť. Zvolal učeníkov a povedal im: „Ľúto mi je zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú pri mne a nemajú čo jesť. Ak ich prepustím domov hladných, poomdlievajú na ceste, veď niektorí z nich prišli zďaleka.“ Jeho učeníci mu odvetili: „Kto ich môže nasýtiť chlebom tu na púšti a ako?“ Opýtal sa ich: „Koľko máte chlebov?“ Oni mu odpovedali: „Sedem.“ Tu rozkázal zástupu, aby si posadal na zem. Vzal sedem chlebov, vzdával vďaky, lámal a dával svojim učeníkom, aby ich rozdávali; a oni ich rozdali zástupu. Mali aj zopár rybiek. Aj nad nimi dobrorečil a kázal ich rozdať. I jedli a nasýtili sa. A nazbierali sedem košov zvyšných odrobín. Ľudí tam bolo asi štyritisíc. Potom ich rozpustil. Hneď nastúpil so svojimi učeníkmi na loď a došiel do dalmanutského kraja.
(Mk 8, 1-10)
Veľký zástup... nemal čo jesť... A to bola už druhá kolízia potrieb v zástupe, ktorý vošiel do púšte kvôli Pánovi. Keď zástup utišoval svoj hlad po jeho slove, začal cítiť aj hlad po chlebe. Pán riešil tento problém tak, ako v prvom prípade. A bol v tomto ohľade naozaj Majstrom. Keď sa sýtili duše, postaral sa, aby netrpeli telá. Ale aj v opačných prípadoch vedel, čo je prvé a hlavné a čo vedľajšie. Na hostinách, na ktoré ho pozývali, nedovolil, aby pri nasycovaní tiel hladovali duše. Veď práve z jeho stolovaní máme mnoho krásnych podobenstiev a mnoho aj veľmi vzácnych priamych poučení.
Ľúto mi je zástupu... Takto začínala akcia najpríkladnejšieho Hostiteľa – súcitom, láskou. Pokračovala sýtením duší a končila sa účinnou starosťou o telá. Hodno si všimnúť tento poriadok a príležitostne si naň spomenúť... Keď robíme tie dlhé a niekedy príliš nákladné prípravy na telesné pohostenie, obyčajne málo dbáme, čím by bolo dobre posilniť a osviežiť duše našich hostí.
Niektorí prišli zďaleka... Kto ich môže nasýtiť tu na púšti?... Koľko máte chlebov... Sedem... Tento krátky dialóg s učeníkmi nám pripomína spoločenstvo, ktoré sa prehlbuje a upevňuje spoločným riešením ťažkostí. A tým viac, čím sú väčšie.
Vzdával vďaky... Za to málo, čo mali. Za chlieb i ryby... Modlil sa k Otcovi, ktorý dáva všetko, čo treba, keď ľudia urobia alebo predkladajú, čo je v ich možnostiach. A býva pritom taký štedrý, že z jedného chleba zostáva plný kôš zvyškov – a je potom dosť aj pre tých, čo prišli zďaleka.
Potom ich rozpustil... Potom, keď uspokojil ich duše i telá... Pán nás učí takto vyprevádzať hostí: telesne spokojných a duchovne bohatších ako boli, keď k nám prišli. __________
Pane, neraz máme naozaj málo sily, málo času a málo i hmotných prostriedkov, aby sme uspokojili tých, čo k nám prichádzajú. Ale ak dáme ochotne do ich služieb všetko, čo môžeme a máme, ty sa postaráš, aby nič nechýbalo ani im, ani nám, ak hľadáme tvoje kráľovstvo.
185
Tu prišli k nemu farizeji a saduceji a pokúšali ho. Žiadali ho, aby im ukázal znamenie z neba. Ale on im povedal: „Keď sa zvečerí, hovorievate: »Bude pekne, lebo sa červenie nebo«; a ráno: »Nebo je zachmúrené a červené, dnes bude búrka.« Vzhľad oblohy viete posúdiť, a znamenia časov neviete?! Zlé a cudzoložné pokolenie žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak znamenie Jonášovo.“ Nechal ich tam a odišiel.
(Mt 16, 1-4)
Farizeji a saduceji žiadali, aby im ukázal znamenia z neba... Legitimovali ho, nútili povedať, či je alebo nie je od Boha. On im naznačil, že robí zázraky len kvôli tým, ktorí si potrebujú upevniť vieru v jeho Božský pôvod. V nijakom prípade kvôli takým, čo sa zháňajú po senzáciách.
Keď sa zvečerí, hovorievate: Bude pekne, lebo sa červenie nebo... Všeličo viete vyčítať aj z politického, ekonomického alebo kultúrneho obzoru... Len náboženský horizont je vám stále nejasný, hmlistý...
Zlé a cudzoložné pokolenie žiada znamenia... Ale načo by mu boli, ak sa nemieni vzdať svojej zloby korunovanej cudzoložstvami?! Znamenia zhora sú tu predsa kvôli viere a viera kvôli mravnosti.
Ale znamenie nedostane... Viera, ktorá má viesť človeka k dobrým mravom a cez ne k večnej spáse, nebuduje sa a neposilňuje pribúdaním nových znamení zhora. Vzmáha sa dôkladným využívaním tých, ktoré už dostala.
Nechal ich a odišiel... Zaiste aj preto, aby nám ukázal, ako nechá každého, komu jeho doterajšie znamenia nepomáhajú k viere a k osobnej duchovnej premene... __________
Pane, ak ťa dosť nemilujeme, znamená to, že ťa dosť nepoznáme. Ak ťa dosť nepoznáme, znamená to, že sa o to dosť nepričiňujeme, že si dosť nevšímame znamenia, ktoré nám dávaš nato, aby naša viera dozrela do skutkov, aby sa stala láskou, takou, ktorá nikdy neprestáva.
186
Zabudli si vziať chleba a na lodi mali so sebou iba jeden chlieb. A on ich varoval: „Dajte si pozor a chráňte sa kvasu farizejov i kvasu Herodesa!“ Oni si medzi sebou hovorili, že nemajú chleba. Keď to spozoroval, povedal im: „Prečo rozprávate o tom, že nemáte chlieb? Ešte nechápete a nerozumiete? Máte otupené srdce? Máte oči, a nevidíte? Máte uši, a nepočujete? A nepamätáte sa už, koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som rozlámal päť chlebov piatim tisícom?“ Odpovedali mu: „Dvanásť.“ „A koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som tých sedem rozlámal štyrom tisícom?“ Odpovedali mu: „Sedem.“ A povedal im: „Ešte nechápete?“
(Mk 8, 14-21)
Zabudli si vziať chleba... Ale to nebolo to najhoršie. Vážnejšia chyba, ktorú v tomto prípade vyčítal Ježiš svojim učeníkom, bola ich zaujatosť hmotným chlebom, pre ktorú dobre nepočúvali, a potom mu ani nerozumeli, keď im hovoril o nebezpečenstve farizejskej náuky a herodiánskej morálky. – Keď si predstavíme more, na ňom loď a v nej učeníkov spolu s Ježišom, nevdojak nám prichádza na um Cirkev, ktorá sa plaví dejinami za svojím večným cieľom pomedzi stále nové nebezpečenstvá. A keď si pritom spomenieme ako pre rozličné materiálne starosti veľmi roztržito počúvame usmerňujúce a varovné Pánovo slovo, či už pri rozjímaní alebo pri liturgickej homílii, cítime, ako veľmi si zaslúžime výčitky, ktoré adresoval Pán svojim Dvanástim počas plavby po jazere.
Prečo rozprávate o tom, že nemáte chlieb?... Tak rýchlo ste zabudli na slová v púšti, ktorými som vám zvestoval, že som Chlieb z neba a na dôkaz, že hovorím pravdu, nasýtil som piatimi chlebmi päťtisíc mužov a potom siedmimi štyritisíc...?! Veď ste ich vlastnoručne rozdávali a vlastnoručne aj zbierali zvyšky, ktoré svojím množstvom ďaleko prevyšovali to, z čoho vznikli... Prečo ste teda ustarostení o chlieb?
Máte otupené srdce... Máte oči a nevidíte... Uši máte a nepočujete... Ak Pán použil pri svojich učeníkoch, ktorých až do krajnosti miloval, aj výčitky a napomínania, dal nám tým najavo, že aj tieto patria do oblasti náboženskej výchovy. A zrejme nie len ako niečo veľmi výnimočné a vedľajšie... __________
Pane, a čo by si v tejto chvíli nám povedal? Veď aj my sme tvoji učeníci... Nie sú už aj naše srdcia otupené starosťami o živobytie?
187
Tak prišli do Betsaidy. Tam priviedli k nemu slepca a prosili ho, aby sa ho dotkol. On vzal slepca za ruku, vyviedol ho za dedinu, poslinil mu oči, vložil naňho ruky a opýtal sa ho: „Vidíš niečo?“ Ten sa pozrel a povedal: „Vidím ľudí; zdá sa mi, akoby stromy chodili.“ Potom mu znova položil ruky na oči. Tu začal vidieť i celkom ozdravel a všetko videl zreteľne. I poslal ho domov so slovami: „Ale do dediny nechoď!“
(Mk 8, 22-26)
Priviedli k nemu slepca a prosili ho, aby sa ho dotkol... Priviedli a prosili. Konali a modlili sa a stali sa tak vzorom pre všetkých, ktorí sa snažia priviesť duchovne slepých k tomu, ktorý je Svetlom sveta. – Keď títo ľudia urobili, čo mohli, ustúpili do úzadia, aby stvorili priestor pre nadovšetko vzácny rozhovor medzi postihnutým a Ježišom.
Vidíš niečo?... Ak áno, to je účinok prosieb tých, čo ťa priviedli ku mne. Tvoja vlastná viera môže však dosiahnuť viac. Tá môže spôsobiť, že budeš vidieť všetko.
Vidím ľudí, akoby stromy chodili... Zdá sa, akoby Ježiš Kristus, ktorý je Svetlom sveta, chcel týmto postupným uzdravovaním slepého naznačiť, aký je rozdiel medzi tmou úplnej nevedomosti a medzi omylom nedostatočného poznania. Omyl, t.j. čiastočné videnie stvorených i zjavených vecí, je o niečo ľahší stav ako plná tma nevedomosti. Ale ani jedno, ani druhé nie je dobré. Dobrý je len On, Ježiš, Svetlo a Pravda, jediný Zdroj plného poznania.
Potom mu znovu položil ruky na oči... Niekedy nás Pán nelieči iba jediným dotykom. Ak sme ešte aj po stretnutí s ním chorí, môže to byť aj preto, že my sami nedbáme, aby nás doliečil, že ho o to neprosíme a ani inak sa o to nenamáhame.
Tu ozdravel a všetko videl zreteľne... Znakom plného duchovného zdravia je len jasnozrivosť, schopnosť vidieť dobro i zlo, súlad s Božou vôľou i každú odchýlku od nej a to všade – u seba aj u iných...
A poslal ho so slovami: Ale do dediny nechoď... Vyhni sa prostrediu, ktoré by ti mohlo svojimi názormi a zvyklosťami znovu zakaliť duchovný zrak. Utiahni sa a uvažuj v samote, ako si zachovať a ako potom používať zrak, ktorý si dostal ako dar. __________
Pane, nakoľko sa slepý uzdravoval, to si si overoval tým, ako vidí ľudí. Nám chceš až natoľko upraviť duchovný zrak, aby sme v každom spoznali dielo tvojich rúk a mali zrak pre všetky skutočné potreby, v ktorých mu treba poslúžiť.
188
Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ A za koho ma pokladáte vy?“ opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“
(Mt 16, 13-17)
Za koho pokladajú ľudia Syna človeka...? Nepýtal sa tak zo zvedavosti. A tobôž nie z márnivosti... Pýtal sa tak preto, že ani jeden syn človeka, ktorý chce splniť poslanie, čo dostal od Boha, nemôže zostať ľahostajný k tomu, čo o ňom hovoria ľudia, medzi ktorými má pôsobiť. Každého od Boha poslaného musí zaujímať, aké ozveny zanechávajú v jeho okolí jeho slová a činy.
Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov... Na začiatku Krstiteľ, najväčší narodený zo žien, za ním Eliáš, najväčší z prorokov, potom Jeremiáš a na konci už len nejaký prorok... Je nápadné, ako v týchto prirovnaniach postupne klesá Kristova senzačnosť. Áno, takto končia, takto blednú vo vedomí ľudí veľkosti významných osôb. No Ježiš nechcel podľahnúť tejto zákonitosti. On predsa nemal ubúdať, ale rásť... Mal byť stále významnejší a svojou aktuálnosťou privádzať svet do čoraz väčšieho úžasu...
A za koho ma pokladáte vy...? Ježišovi učeníci by sa nemali dať ovplyvniť v tomto ohľade mienkou ľudí ani vtedy, keby sa už stávala verejnou. Vždy by mali vedieť pohotovo odpovedať na túto otázku. V každom prípade by mali byť dostatočne informovaní o vlastnostiach a význame toho, ktorého majú iným zvestovať.
Odpovedal Šimon Peter... Nie ako žiak, ktorý sa čosi naučil naspamäť... Ale tak, ako niekto, komu sám Boh pošepkal to, na čo by nikdy sám nebol prišiel.
Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov... Nie preto, že vieš toho viac ako Filip, Jakub, Ján alebo Tomáš... Ale preto, lebo to vieš od Otca, ktorý je na nebesiach. A on zhliadol na teba preto, že si duchovným synom proroka Jonáša, ktorý dostal milosť obrátenia pre seba a pre mnohých za pokornú osobnú kajúcnosť. Môj a váš Nebeský Otec len takýchto vyznamenáva svojou osobitnou pozornosťou. __________
Stačilo, Pane, že sa ostatní cez jedného dozvedeli o tvojom pôvode, o tvojej skutočnej veľkosti... A stačí aj dnes, ak sa nám celá pravda o tebe dostáva cez jedného – cez Petra, ktorý sídli v Ríme... A my veríme, že ju kvôli nám všetkým dostáva prostredníctvom Svätého Ducha od Otca svetiel.
189
„A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“
(Mt 16, 18-19)
A ja ti hovorím... Teraz – keď už vieš, že som jedno s tým, ktorý sa predstavil Mojžišovi slovami: Som ten, ktorý som; - keď už vieš, že Som jeho Syn od večnosti, skrze ktorého povstalo všetko a bez ktorého nepovstalo nič z toho, čo povstalo; - keď už vieš, že som jeho slovo, ktoré zostáva naveky... Dobre si preto zapamätaj, čo ti hovorím...
Ty si Peter... t.j. Skala, „ktorá sa za nikým nekotúľa, ale ani pred nikým necúva“. Skala záchrany – lapis refugii, na ktorej nikto svoju záchranu nehľadá daromne, skala, do ktorej nikto neudiera osožne. Ty si takáto Skala... Ty sám. A nikto iný povedľa teba... Môžeš mať veľa zástupcov, ale vždy len jedného nástupcu.
Na tejto Skale postavím svoju Cirkev... Hovorím: svoju. Nie tvoju... Ja sám budem trvalo jej obsahom i formou. Dbaj preto, aby si vždy pozorne počúval a verne nasledoval svojho Majstra.
A pekelné brány ju nepremôžu... Aj keď bude trvalo terčom zúrivých útokov pekla, nikdy sa nestane úplne jeho korisťou.
Tebe dám kľúče... od tohto môjho pozemského kráľovstva, aby si vpustil doňho len tých, ktorí s ochotou prijímajú moje slovo, a zabránil žiť v ňom všetkým, ktorí ho nechcú prijať celé.
A čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané i na nebi... Každé tvoje rozhodnutie, ktoré urobíš na základe Bohom darovanej vernosti môjmu slovu tu na zemi, bude hneď potvrdené v nebi. __________
Pane, Ty si nepremožiteľnosť svojej Cirkvi uviazal na Petrov úrad... Ako veľmi by sme ho mali poslúchať a šíriť jeho náuku a usmernenia do svojho okolia, aby sme robili tvoju Cirkev vnútorne jednotnejšou a navonok odolnejšou.
190
Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš.
(Mt 16, 20)
Potom prikázal učeníkom, aby o tom nehovorili... Prikázal... nie iba radil... Išlo tu teda o poslušnosť, ktorá apoštolov zrejme aj niečo stála. Museli v sebe potlačiť chuť pochváliť sa neporovnateľnou veľkosťou svojho Učiteľa, ktorá by zaiste bola aj ich vysoko vyzdvihla v očiach ľudu.
Že on je Mesiáš... Nie preto, že by ním nebol, ale aby, okrem iného, aj touto poslušnosťou potvrdili vieru, že ním je... Ak ho doteraz poslúchali ako jedného z prorokov, mali ho odteraz poslúchať už ako „Syna živého Boha“, pred ktorým sa skláňa každé koleno na nebi, na zemi i v podsvetí aj vtedy, keď je treba poslušnosť voči nemu prejaviť podriadenosťou voči tým, ktorých si volí za svojich zástupcov slovami: Kto vás poslúcha, mňa poslúcha...
Nikomu... Pretože okrem Ježišovej matky nebolo ešte človeka, ktorý by bol pripravený toto mesiášske tajomstvo vnútorne prijať a v dôsledku toho aj iným s osohom zvestovať. __________
Pane, keď si nedovolil svojim učeníkom navonok prejaviť radosť z veľkého objavu, umožnil si im dôkladnejšie ho vo vnútri spracovať a podrásť tak vo viere, ktorá sa najzrejmejšie a najzáslužnejšie prejavuje poslušnosťou.
191
Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“
(Mt 16, 21-23)
Od tej chvíle začal Ježiš vyjavovať..., že ten, kto je v príbuzenstve s Bohom, nemôže žiť bez trápenia. A kto je s Bohom v takom vzťahu, v akom je on, veď je jeho Synom, dostane sa až za hranicu bolesti.
Musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť... Musí? Prečo? Veď je Boh... A Boh nič nemusí... Áno, preto, že je Boh, nemusí nič. Ale preto, že je zároveň aj človek, vo všetkom podriadený Bohu, ktorý tak miloval svet, že žiadal od neho zmariť svoj časný život, aby zachránil človeka pre večný. Ako Boh to chcel, a preto ako človek to musel... Chcel teda, čo musel a musel, čo chcel...
Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať... Stiahol ho, zvábil mimo cesty, po ktorej sa rozhodol kráčať kvôli večnej spáse človeka. – Učeník dostal teda chuť opravovať svojho Učiteľa v domnení, že je aj iná, ľahšia cesta k záchrane človeka ako tá, čo vedie na kríž, že je možné obísť pozemský Jeruzalem, keď sa ide do nebeského.
Choď mi z cesty, satan...! Ten, ktorý zvádzal Ježiša v púšti k tejto ľahšej ceste chlebom a po rozmnožení chleba aj kráľovskou korunou, priblížil sa teraz k nemu prostredníctvom učeníka, ktorý len pred chvíľou dostal od Boha znak najvyššej dôvery.
Na pohoršenie si mi... Si učeník, ktorý ma vôbec nepochopil..., podporuješ vo mne to ľudské, na úkor toho, čo je Božie. A miesto toho, aby si sa dal viesť svojmu učiteľovi po Božej ceste, navádzaš ma na čisto ľudskú, na cestu pochybnej slobody a chvíľkového pohodlia. Peter, veľmi rýchlo zhaslo to, čo v tebe zažal Otec... A ja sa takýchto pomocníkov pri budovaní môjho kráľovstva na zemi bojím viac ako samého diabla. __________
Pane, dávaš nám mimo iného na vedomie, že nemáme brániť brata alebo sestru pred utrpením z nepravého súcitu. Naša dobrotivosť môže byť niekedy nebezpečným diabolstvom. Môžeme ňou pomaly, ale isto posúvať Božiemu nepriateľovi duše našich blížnych, možno i našich najbližších – duše našich detí.
192
A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“
(Lk 9, 23)
A všetkým povedal... Všetkým, ktorých mal vtedy okolo seba. Ale aj všetkým, čo sa v prítomnosti rozhodujú stať sa jeho učeníkmi.
Kto chce ísť za mnou... Zámerne hovorí: Kto chce... Lebo vstup do Pánovej školy má byť v každom jednotlivom prípade slobodné, uvážené a pevné vôľové rozhodnutie. Občasné výbuchy nadšenia, chvíľkové nábožné vzplanutia neberie Kristus vážne. A takisto hľadí aj na učeníctvo, ak je to len určité východisko z núdze, produkt spoločenského ohľadu, rodinnej tradície alebo nejakej kultúrnej pozostalosti. – Učeníctvo, ku ktorému nás pozýva Kristus, je usilovné poznávanie toho, čo nám hovorí ako Učiteľ, a verné napodobňovanie toho, čo koná pred naším zrakom ako Majster. – V nijakom prípade to nie je proces, ktorý sa končí výučným listom. A ak ho predsa niekomu dajú, tak vždy len s poznámkou: „Nedouk“.
Nech zaprie sám seba... To jest, nech sa nedrží kŕčovite svojho doterajšieho spôsobu myslenia a konania, svojich snov a plánov, svojho spoliehania sa na vlastnú silu alebo šikovnosť, na majetok alebo na vplyv, ktorý má na ľudí... Nech toto všetko začne pokladať za ničotu v porovnaní s tým, čo môže získať v Kristovej blízkosti – v jeho škole. – Nech sa teda zaprie, vzoprie i oprie... Nech sa zaprie, nech prestane nazývať svojím všetko, čo by v jeho citoch, v myslení i v chcení protirečilo Majstrovým náukám alebo príkazom. Nech sa vzoprie proti všetkým a všetkému, čo by ho chcelo vzdialiť od Učiteľa. A nech sa potom oprie len oňho: o jeho nenarušiteľnú vernosť, všemohúcu silu a bezhraničnú dobrotu.
Nech vezme svoj kríž a nasleduje ma... Nech prijme bolesť, ktorá vyplynie z jeho cesty za Majstrom, z jeho úprimnej snahy pripodobniť sa mu vo všetkom. – Mnohí, čo idú za ním, majú na hrudi kríž – za pozoruhodné činy, za zásluhy v práci alebo v boji. Niektorí za dôveru v Božom ľude – na zlatej retiazke na prsiach. Praví Pánovi učeníci si ho nesú tak ako On – neviditeľne síce, ale skutočne na pleciach – pre vieru v to, čo učí, pre nádej v to, čo sľubuje a pre lásku k tomu, čo On miluje.
Každý deň... Učeníctvo u Pána to nie je epizóda. To je stav. __________
Pane, keď hovoríš o kríži, hovoríš každému o tom individuálnom, jemu vlastnom a presne vymeranom. Môže sa zmeniť zo dňa na deň alebo zostať po roky ten istý. Ale musí byť každodenný... V ten deň, v ktorý by sme ho nepocítili na svojich pleciach, neboli sme tvojimi učeníkmi.
193
„Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“
(Lk 9, 24)
Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho... Že všetci strácame život, to je pravda, ktorú potvrdzuje logika i skúsenosť. Život je nestála veličina, ale potom aj to, z čoho sa skladá. A tak, kto si chce podržať svoje osobné názory a postoje, svoje vzdelanie a diplomy, domy a zásoby, svoje zdravotné a existenčné istoty, kto si chce zachovať svoju spoločenskú dôležitosť, svoju užitočnosť pre blízkych i vzdialených a z nej plynúcu obľúbenosť, nutne to raz stratí. Nie raz... Nie potom... Už teraz všetko stráca. Tým, že mu pribúdajú roky, ktoré žije a ubúdajú tie, ktoré dúfa dožiť. Panta rhei – všetko nezadržateľne zapadá do mora minulosti. Tým, že sme začali žiť, začali sme umierať a neodvratne strácať všetko, čo sme svojím životom dosiahli, ba aj to, čo ešte len plánujeme dosiahnuť.
Ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho... Neúprosný zákon o strácaní života a všetkého, čo ho napĺňa, má však aj výnimku... Ale iba jednu jedinú, tú, na ktorú nás upozorňuje Ježiš Kristus, keď hovorí: Kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho. Áno, kto mu odovzdá svoje dni, týždne, mesiace a roky prv, ako sa mu minú, kto mu ich odovzdá formou služieb a darov v čistote srdca a podľa jeho prianí, ten pretransponuje svoj život do nadprirodzenej stupnice, kde ho potom nájde ako nový, večný život. – Táto strata života pre Krista musí však byť vždy vedomá, dobrovoľná a úplná. A treba ju podstúpiť čím prv. Lebo pre náhlu a nepredvídanú smrť by sa mohla veľmi ľahko stať falošnou mincou, za ktorú by sa ten nový život, pokračujúci vo večnom Božom Kráľovstve, nedal kúpiť... __________
Strácanie síl, strácanie časného života má svoj dôvod, má svoj cieľ... A tým si ty sám, Pane... tvoje večné objatie. Hovoríš jasne: „pre mňa“, „kvôli mne“, „z lásky ku mne“, „z poslušnosti voči mne“. Áno, Pane... Nech je tak... Amen.
194
„Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“
(Mt 16, 26)
Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal?! Touto otázkou si Pán poslúžil, keď hovoril o hodnote ľudskej duše, kvôli ktorej bol ochotný všetko dať a všetko urobiť. Poznal svoje poslucháčstvo. Preto je tu táto jeho rečnícka otázka... Vedel, ako silno sme zahľadení do oblasti pominuteľných hodnôt a nemáme už ani v mysli, ani v srdci miesto pre záujmy vlastnej duše, ktorá pritom predstavuje našu vrcholnú hodnotu. – Rečnícka otázka má vždy za cieľ upútať pozornosť poslucháča a prinútiť ho na základe predchádzajúcej náuky alebo skúsenosti k takej odpovedi, ktorou poslucháč nemôže iné, ako prisvedčiť hovoriacemu. – Obe Pánove otázky, týkajúce sa hodnoty duše, predpokladajú, že jeho poslucháči vedia aspoň to, čo je obsahom štvrtej a piatej zo šiestich hlavných právd. Totiž, že Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých, t.j. tých, čo žijú podľa jeho vôle, odmieňa a zlých tresce. A že jeho odmena alebo trest budú trvať večne, lebo duša človeka je nesmrteľná... – Naozaj, čo má človek z toho pekného, príjemného, chutného a zdravého, za čím sa denne ženie, bez pomyslenia na Krista a jeho Kráľovstvo? Naozaj, čo má z toho, čo všetci chvália a kupujú? Čo z nových zážitkov v oblasti telesnosti? Čo má z výhodných spoločenských konexií dosahovaných osočovaním iných? Alebo z priateľstiev s mocnými tohoto sveta získaných a udržovaných zatajovaním svojej príslušnosti k Cirkvi?
A za čo vymení človek svoju dušu...? Vari za to, čo niekedy nemá ani poriadnu pozemskú hodnotu...? Aká úbohosť v myslení, ak vieme, že cena ľudskej duše je nesmierna – a taká je potom zrejme aj jej strata! __________
Pane, naša odpoveď na tieto tvoje otázky je jasná. Ale naša prax pritom plná nelogičnosti, plná nepochopiteľnej nedbalosti... Pozhovej, Pane, ešte... Maj s nami zľutovanie, pokým si nezačneme podľa tvojho hodnotenia ceniť svoju dušu.
195
„Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi.“
(Mk 8, 38)
Kto sa bude hanbiť za Syna človeka... Len ten, kto neverí a bude presvedčený, že je ešte niekto oveľa väčší, vznešenejší, múdrejší a svätejší ako Kristus. A potom toto svoje presvedčenie vyjadruje aj navonok. Hanbíme sa predsa za niekoho pred niekým... Ale treba poznamenať, že je strašné zaradiť si Boha medzi ľudí a tam ešte postaviť niekoho z nich nad neho.
Kto sa bude hanbiť za jeho slová...? - Ten, kto bude mlčať o ňom tam, kde by mohol a mal o ňom hovoriť, aby si nevyslúžil pohŕdanie a smiech; - ten, kto ho bude ľuďom vysvetľovať iba historicky alebo len sociologicky, aby zostal v ich očiach vedecký; - ten, kto bude o ňom hovoriť bez vnútorného presvedčenia a patričného nadšenia, lebo chce byť považovaný za opatrného a triezveho; - ten, kto niektoré z jeho slov opatrne vynechá, alebo si ich literárne upraví tak, aby nikoho nevyrušovali svojou radikálnosťou alebo „slabošskou“ blahosklonnosťou; - ten, kto sa bude báť vyslovovať ich s vierohodným prízvukom a podčiarkovať svojím svedeckým konaním. – Ale jedno je isté, že kto nebude hotový kedykoľvek podpísať aj vlastnou krvou vznešenú pravdivosť a potvrdiť absolútnu platnosť všetkých Kristových slov, toho On sám raz zaradí medzi cudzoložné a hriešne pokolenie a bude sa zaňho aj On hanbiť, keď príde súdiť svet v sláve svojho Otca v sprievode svätých anjelov. __________
Pane, kto sa hanbí za teba pred týmto zlým a cudzoložným pokolením, už tým samým sa stáva jeho príslušníkom. Veď podľa tvojho slova: Kto nie je so mnou, je proti mne... môžeme patriť buď medzi tvojich obhajcov, alebo medzi tvojich žalobcov.
196
Asi o osem dní po týchto slovách vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou. A hľa, rozprávali sa s ním dvaja mužovia – boli to Mojžiš a Eliáš. Zjavili sa v sláve a hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme. Petra a tých, čo boli s ním, premohol spánok. A keď sa prebudili, videli jeho slávu a tých dvoch mužov, čo s ním stáli. Keď od neho odchádzali, povedal Peter Ježišovi: „Učiteľ, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Nevedel, čo hovorí. Kým toto hovoril, utvoril sa oblak a zahalil ich. Keď vstúpili do oblaku, zmocnil sa ich strach. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ A kým hlas doznel, ostal Ježiš sám. Oni zmĺkli a v tých dňoch nehovorili nikomu o tom, čo videli.
(Lk 9, 28-36)
Vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána... Troch uznávaných svedkov jeho modlitby, pri ktorej prežarovalo jeho vnútorné spojenie s Bohom aj navonok. Svedkov toho, ako prijíma Božiu vôľu, podľa ktorej mal v pokojnej odhodlanosti plniť úlohu nie vždy pochopeného, ale stále prenasledovaného Učiteľa a skončiť ju vyliatím krvi na Golgote. A zároveň aj svedkov, prostredníctvom ktorých sme sa mali dozvedieť, že čo Otec zjavil Petrovi, potvrdil aj pred nimi, totiž, že Ježiš je jeho Syn, ktorého máme počúvať i poslúchať.
Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev žiaril... Toto bolo prvé tiché Pánovo slovo, ktoré nám povedal pri tejto príležitosti; totiž, že naša modlitba a naša zmena, a nielen tá vnútorná, ale aj vonkajšia, majú ísť vždy spolu. Keď sa chceme modliť, musíme sa zmeniť. A keď sa chceme zmeniť, musíme sa modliť.
Petra a tých, čo boli s ním, premohol spánok... Stalo sa im to pri Božom slove tam, kde sa hovorilo, že pôjdu s ním do Jeruzalema a budú povedľa neho trpieť aj oni. A potom ešte v Getsemany, kde sa začala táto predpoveď už spĺňať. Divíme sa? A či sme my sami dosiaľ iba raz odpovedali na nepríjemnosti vyplývajúce z Božieho slova driemotami?
Učiteľ, dobre nám je tu... Obyčajne takto začína náš duchovný život – konštatovaním, že nám je dobre, lebo sa Boh k nám priblížil a pomáha nám – slúži... Úplnú spokojnosť však dosiahneme až potom, keď začneme my vytrvalo slúžiť Bohu, keď sa mu my začneme približovať – krížom svojej služby.
Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho... Nebeský Otec hovorí pri tejto príležitosti to isté, čo Pánova Matka na svabe v Káne: Urobte všetko, čo vám povie! Je to len náhoda alebo Bohom chcená zhoda? __________
Keď si sa, Pane, modlil a zjavili sa ti Mojžiš a Eliáš v sláve, hovorili o tvojom ponížení a odchode. Rozumieme. Každá modlitba je totiž pozdvihnutím srdca k Otcovi v živej nádeji na nebeskú slávu, ale aj pripomenutím, že treba kvôli tejto sláve s pokojom prijať také ponižujúce situácie a taký spôsob odchodu z tohto sveta, aký nám On určí.
197
Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“
(Mt 17, 9)
Ježiš im prikázal... Zodpovednosť za osudy Božieho kráľovstva na zemi, ktorú začínal Ježiš prenášať na apoštolov, bola jeho vrcholnou zodpovednosťou. A preto, že sa každá zodpovednosť prenáša aj príkazmi, použil ich aj On v tomto prípade. – Vstup do Kristovej školy, kvôli jeho nasledovaniu, je vecou slobodného rozhodnutia. A ako v iných spoločenstvách, ustanovizniach a združeniach, ktoré sa tvoria na základe dobrovoľnosti, tak je to aj pri vstupe do jeho Cirkvi. Pred jej bránou platia tieto Pánove slová: Ak chceš... Vnútri za bránou však už takéto: Nesmieš, musíš, poď, choď, poslúchni, zapri sa... nehreš.
Nikomu nehovorte o tomto videní... Dva jasné zápory v jednej vete naznačujú, že ide o vážne obmedzenie slobody. A dôvod? Kristus kráčal so svojimi učeníkmi do Jeruzalema, kde ho mali chytiť, poviazať a ukrižovať. To však nijako nezodpovedalo predstave, akú mal starozákonný Boží ľud o svojom Osloboditeľovi, Mesiášovi. A zrejme to nezodpovedalo ani predstave Apoštolov. Chýbal im v nej prázdny hrob, slávne zmŕtvychvstanie, ktoré bude Mesiášovým víťazstvom nad všetkými a nad všetkým. Kríž, ktorý na tejto ceste do Jeruzalema spomínal, zahrňoval v sebe len jeden pojem, pojem smrti ako celoživotnej prehry. Vzkriesenie, o ktorom sa na tejto ceste tiež zmieňoval, oznamovalo síce Kristovu smrť, ale zároveň aj jej víťazné prekonanie. No bez budúceho faktu zmŕtvychvstania Dvanásti neverili ani tomu, čo videli a počuli na Vrchu Premenenia. Ale ako potom mohli osožne hovoriť iným o Mesiášovi to, čomu ani sami dosť nerozumeli, a preto ani neprijímali... Tu mohol pomôcť len vážny Pánov zákaz. __________
Pane, a nám čo treba robiť, keď sa v tvojej Cirkvi stretáme s príkazmi: Musíš... Nesmieš...? Nič iné, len to, čo si žiadal od svojich Apoštolov, ktorí tiež nerozumeli každé tvoje slovo. Nič iné... len veriť ti a poslúchať...
198
Učeníci sa ho pýtali: „Prečo teda zákonníci hovoria, že najprv musí prísť Eliáš?“ On odpovedal: „Áno, Eliáš príde a všetko obnoví. Ba hovorím vám, že Eliáš už prišiel, no nespoznali ho a urobili s ním, čo chceli. Takisto bude od nich trpieť aj Syn človeka.“ Vtedy učeníci pochopili, že im hovoril o Jánovi Krstiteľovi.
(Mt 17, 10-13)
Prečo zákonníci hovoria, že najprv musí prísť Eliáš...? Preto, že sú zákonníkmi a držia sa litery. Čakajú Eliáša podľa mena, no zbytočne... Už tu bol... Volal sa Ján. Poslal ho Boh (porov. Jn 1,6), aby pokračoval v Eliášovej úlohe.
Už prišiel, no nespoznali ho... Mal Synovi človeka pripraviť cestu, urovnať, čo bolo hrboľaté a napraviť, čo bolo krivé. No nepridali sa k nemu. Nechutil im. Bol nestráviteľný, tvrdý..., lebo nehovoril a nekonal, ako si priali oni.
Urobili s ním, čo chceli... V tom teda nebol ani on výnimkou. Tak pochodil ako všetci pripravovatelia Pánových ciest.
A takisto bude trpieť aj Syn človeka... Najprv vo svojom historickom tele a potom aj v tom mystickom... Vo vás... V tomto sa nebude líšiť od prorokov, ktorí šli pred ním. A od neho sa nebudú líšiť tí, čo pôjdu za ním. – Ľudia sú veľmi dôslední pri odstraňovaní prorokov... Ak sa im smrťou nepodarí zmariť ich vyrušujúce slovo, začnú ich duchovne vyraďovať z vedomia poslucháčov. Najmä výsmechom a osočovaním. – Všetci proroci prichádzajú s programom, ktorý zodpovedá aktuálnym potrebám Božieho ľudu, pričom sa všetci usilujú o jedno – zdôrazniť, čo vyjadruje slovo Eliáš – ktoré v preklade znamená: Naším Pánom je Boh... Toto volanie cítiť v každom ich slove i skutku. – Ak máme rozum, ktorý sme dostali od Boha, tak treba pripomenúť že ho máme predovšetkým nato, aby sme vo svojom okolí zavčasu objavili, pozorne vypočuli, správne pochopili, a potom aj verne napodobnili tých, ktorých nám dal Boh za prorokov. __________
Meno Eliáš nám pripomína Božiu svätosť a Božiu spravodlivosť... Meno Ján pripomína Božie milosrdenstvo... A menom Ježiš – Boh je spása – ktoré je súhrnom obidvoch, dávaš nám, Pane, na vedomie, že ak budeme konať Božiu spravodlivosť a prosiť o Božie milosrdenstvo, určite dosiahneme Božiu spásu.
199
Keď prišli k učeníkom, videli okolo nich veľký zástup a zákonníkov, ako sa s nimi hádajú. A všetok ľud, len čo ho zazrel, užasol. Bežali k nemu a pozdravovali ho. On sa ich opýtal: „O čom sa s nimi hádate?“ Jeden zo zástupu mu odpovedal: „Učiteľ, priviedol som k tebe svojho syna, posadnutého nemým duchom. Kdekoľvek ho schytí, zhodí ho, idú mu peny, škrípe zubami a chradne. Povedal som tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli.“ On im povedal: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho ku mne!“ I priviedli ho k nemu. Len čo ho duch zbadal, zalomcoval chlapcom, ten sa zrútil na zem, zvíjal sa a išli mu peny. Ježiš sa opýtal jeho otca: „Odkedy sa mu to stáva?“ On odpovedal: „Od detstva. A často ho vrhol aj do ohňa a do vody, aby ho zahubil. Ale ak niečo môžeš, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!“ Ježiš mu povedal: „Ak môžeš?“ Všetko je možné tomu, kto verí.“ A chlapcov otec hneď vykríkol: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ Keď Ježiš videl, že sa zbieha zástup, pohrozil nečistému duchu: „Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho a už nikdy doň nevchádzaj!“ Ten vykríkol, mocne ním zalomcoval a vyšiel. Chlapec ostal ako mŕtvy, takže mnohí vraveli: „Zomrel.“ Ale Ježiš ho chytil za ruku, zdvihol ho a on vstal. Keď potom vošiel do domu a boli sami, učeníci sa ho spýtali: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ On im povedal: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou.“
(Mk 9, 14-29)
Neveriace pokolenie... Dokiaľ vás mám ešte trpieť...? Priete sa so zákonníkmi a farizejmi o literu zákona, zatiaľ čo vám diabol berie deti jedno po druhom, aby ich urobil úplne ľahostajnými, duchovne hluchými, slepými i nemými voči Zákonu. A keď si už neviete rady s týmto ich diabolstvom, namiesto toho, aby ste sa usilovali oboznámiť ich so všemohúcim a nadovšetko dobrým Bohom, posielate ich za psychológmi a sociológmi, aby nadobudli zdravé sebavedomie, pomocou ktorého budú môcť zdarne postupovať po spoločenskom rebríčku... A či ste už vari zabudli, že máte Učiteľa, ktorý odstraňuje všetky diabolstvá, všetky neduhy, ba kriesi aj mŕtvych...?
Odkedy sa mu to stáva...? Mňa to veľmi zaujíma... Nebezpečenstvo diablovho návratu po jeho vyhnaní je totiž tým väčšie, čím dlhšie sa v človeku zdržiaval... A netreba vám už vari pripomínať, že každý hriech je diabolskou posadlosťou...
Ak niečo môžeš... Všetko môžem aj proti tomu najsilnejšiemu diabolstvu, ktoré vám zabraňuje uveriť v nekonečnú Božiu moc a v nesmierne Božie milosrdenstvo. Rozumie sa, nie bez vašej účasti, ktorá sa volá vierou.
Všetko je možné tomu, kto verí... No nielen v Božiu existenciu... V tú veria aj diabli (Jak 2,19). Treba veriť nielen v Boha, ale aj Bohu, čo znamená bezvýhradne prijímať každé jeho slovo, ktoré je každé živé a účinné. Všetky vaše duchovné nedostatky, vaše hriechy, ktoré niekedy správne nazývate diabolstvami, sú vlastne len nedostatkami vašej viery v Božie slovo...
Tento druh diabolstva nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou... Pravdaže, len takou, ktorá je zároveň aj pôstom od roztržitosti, od formalistickej povrchnosti, a hlavne od akejkoľvek nedôvery v Božiu blízkosť a Božiu moc. __________
Farizeji sa usilovali vyliečiť posadnutého chlapca teologickou hádkou. Jeho otec bedákaním. Učeníci spoliehaním sa na to, že chodia s Pánom... Ty, Pane Ježišu, si nám tu ukázal, že diabolstva sa možno zbaviť jedine takým úsilím, ktoré úzko súvisí s modlitbou plnou viery v Božiu moc a dobrotu. Nás sa diabli neboja. Len pred Bohom utekajú.
200
Keď sa všetci divili všetkému, čo robil, povedal svojim učeníkom: „Dobre počúvajte a zapamätajte si, čo vám poviem: Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí.“ Lenže oni nechápali toto slovo. Bolo im zahalené, aby mu nerozumeli, ale báli sa ho opýtať na to slovo.
(Lk 9, 43-45)
Počúvajte, čo vám poviem... Kedykoľvek prichádzam s vami do styku, vždy sa snažím osloviť vás niektorým svojím slovom alebo skutkom. A vždy pri tom žiadam od vás spoluúčasť... Aspoň takú, ako je počúvanie.
Dobre počúvajte... Tak, aby ste vtedy nepočuli nikoho iného... Ani seba... Tu som veľmi žiarlivý... Nech vtedy všetko stíchne okolo vás i vo vás... Všetky túžby, chute, osobné naviazanosti i starosti. Keď ma počúvate čítaním, dbajte, aby ste ma neprerušovali hneď po prvých slovách otázkami, dožadovaním sa rozličných vysvetlení. Najprv čítajte pokojne určený celok; až potom jeho časti. A keď ma počúvate v homíliách a príhovoroch, nedajte sa vyrušovať osobitosťami tých, cez ktorých vám hovorím. Majte pred očami len mňa a situácie, ktoré si vyžiadali slová alebo činy, ktoré sa vám práve podávajú. Usilujte sa o dôkladné pochopenie toho, čo počúvate alebo čítate, nebojte sa námahy, bez ktorej sa neobíde ani jedno vážne rozmýšľanie.
A zapamätajte si... Počúvate ma predsa preto, aby ste potom aj uskutočnili moje slovo. Mali by ste si ho preto tak uložiť do pamäti, aby sa vám z nej v čase potreby vynorilo a doviedlo vás k správnemu konaniu. Nech vám je tu moja matka žiarivým príkladom. Zachovávala všetko vo svojom srdci, rozmýšľala nad tým a potom, ako svedčia Evanjeliá, podľa toho aj konala.
Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí... Do rúk, ktoré sú našimi najuniverzálnejšími nástrojmi, ako hovoria technici; nástrojmi dobra i zla, ako dodávajú moralisti..., schopnými spútať aj cudzie ruky a urobiť ich úplne bezmocnými, ako nás presviedčajú násilníci.
Lenže oni nechápali toto slovo... Bolo im ťažko počúvať ho a potom zrejme ťažko aj pochopiť ho.
Nerozumeli mu, ale báli sa ho opýtať... No on sa nebál hovoriť im o tom i naďalej. Chcel mať učeníkov, ktorí prijímajú každé jeho slovo i to bolestné, a to so záujmom i radosťou, lebo veď každé je produktom tej istej jeho lásky k nám. __________
Pane, nie je náš strach z utrpenia príčinou, že sme už toľko tvojich slov počuli, ale tak málo z nich si aj zapamätali...? Ak podľa Zjavenia nebeské kráľovstvo neuvidia ani bojazlivci, mali by sme uvážiť, ktorého strachu sa nám treba zbaviť... Toho pred dočasným utrpením, alebo toho pred večným zatratením?
201
Keď prišli do Kafarnauma, pristúpili k Petrovi vyberači dvojdrachmy a povedali: „Váš učiteľ neplatí dvojdrachmu?“ On vravel: „Platí.“ Keď potom vošiel do domu, Ježiš ho predišiel otázkou: „Šimon, čo myslíš? Od koho vyberajú pozemskí králi poplatky a dane? Od svojich synov, či od cudzích?“ On odpovedal: „Od cudzích.“ A Ježiš mu povedal: „Synovia sú teda oslobodení. Ale aby sme ich nepohoršili, choď k moru, hoď udicu a rybu, ktorá sa chytí prvá, vezmi, otvor jej ústa a nájdeš statér. Vezmi ho a daj im za mňa i za seba.“
(Mt 17, 24-27)
Šimon, čo myslíš...? Pýtam sa tak preto, že prvým záujmom učiteľa je poznať a prípadne upraviť názor svojho žiaka. A pýtam sa tak aj preto, aby som zobudil pozornosť toho, ku komu hovorím. Moje slovo je Duch a Život. Preto chcem, aby bol každý môj učeník veľmi pozorný, keď ma počúva... Najmä ty, Šimon. Moje slovo a tvoja pozornosť majú totiž mnohým sprostredkovať Ducha a Život.
Synovia sú slobodní... Hovorím synovia... t.j. tí, čo sa snažia milovať Otca, ktorý je na nebesiach, tak ako ho miluje jeho Prvorodený, totiž z celého srdca, mysle a sily... Veď ak mu človek dá všetko, je slobodný od akýchkoľvek podlžností voči nemu. Podľa Augustínovho slova: Miluj, a potom rob, čo chceš.
Ale, aby sme ich nepohoršili... Aby sme im nenarušili ten vzťah k Bohu, z ktorého zatiaľ duchovne žijú, kým sa nám nepodarí dať im iný, lepší – ten náš, synovský -, prispôsobme sa.
Choď k moru... a urob, čo ti kážem... Pohoršenie sa najlepšie takto predchádza... Ale aj zahládza... Poslušnosťou môjmu slovu. __________
Pane, upozorňuješ nás týmto svojím počínaním, že dať niekomu pohoršenie je v tvojich očiach veľmi vážny prečin. Keď si seba a svojho učeníka zázrakom uchránil pred týmto zlom, veríme, že aj nám dáš, čo budeme potrebovať, aby sme sa mu vždy šťastne vyhli.
202
Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší. Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“
(Mk 9, 33-35)
O čom ste sa zhovárali cestou...? Keby Pán bol mal vtedy pred sebou nás, bol by sa nás asi takto opýtal: O čo vám šlo od chvíle, čo ste svoju životnú cestu spojili s mojou? Čo ste predovšetkým hľadali v mojej blízkosti, v mojom spoločenstve – v mojej Cirkvi? O čom ste medzi sebou najčastejšie hovorili?
Ale oni mlčali, lebo sa cestou hádali, kto z nich je väčší... kto je schopnejší pochopiť a iným odovzdať Učiteľovo slovo; kto je súcejší zastávať dôležitejšie miesto v jeho kráľovstve; kto dosahuje viac úspechov na misijných cestách, viac obľuby u ľudí, s ktorými sa stretá, a viac dôvery u Majstra, ktorý najlepšie vie, kto z nich je väčší...
Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých... Nech svoju túžbu po prvenstve napĺňa ustupovaním do úzadia. Zrejme nie z nedostatočného záujmu o prosperitu Božieho kráľovstva. Ani z lenivosti alebo z povahovej plachosti. A takisto nie z určitej vypočítavosti. Ale len a jedine z pravej nefalšovanej pokory.
Kto chce byť prvým, nech je sluhom všetkých... Najmä vždy, keď je zo všetkých vybraný a určený iným radiť, poučovať ich alebo napomínať, prikazovať im alebo zakazovať. Ale aj túžba po službe musí byť správna, nie sebecká, nie nástojčivá, bezohľadná, nie demagogická. Lež jemná, nehlučná, tichá, ako bola Majstrova. – Overením pravosti našej služby je pokoj, ktorý nestrácame ani vtedy, keď nás bratia alebo sestry odsunú na základe svojich osobných hodnotení na posledné miesto; keď sa tešíme, že nám tým dávajú šancu prevýšiť ich všetkých; a keď sme vďační aj za to, že nám predstavení našli to najposlednejšie miesto, lebo si ho nemusíme hľadať my sami. __________
Pane Ježišu, ty jediný si sa stal služobníkom všetkých. A preto aj Pánom celého ľudského pokolenia. Chceme ťa nasledovať a stávať sa sluhami aspoň niektorých, no najmä tých, ku ktorým nás posielaš, ktorých nám osobitne zveruješ.
203
On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.“
(Mt 18, 2-6)
On zavolal k sebe dieťa..., ktoré sa dalo i zavolať i postaviť, kam sa mu naznačilo, aby poslúžilo na Pánovu výzvu ako príklad pre jeho Dvanástich vybraných bez toho, aby sa pritom hrdilo... bez toho, aby stratilo pocit, že je malé, slabé, že je len dieťa... a bez toho, aby žialilo, že už nie je stredom pozornosti, keď ho Pán odvolal zo stredu apoštolov a poslal medzi seberovných.
Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva... Keby bol Pán postavil seba do stredu svojich učeníkov, mohol povedať to isté... Veď aj on sa obrátil... od neba k zemi: od vyzdvihnutia do poníženia, od panstva do služby... Aj on sa stal maličkým... Synom človeka a sluhom všetkých.
Kto sa poníži ako toto dieťa... Kto sa zriekne svojej veľkosti, v mnohých prípadoch pravdaže len domnelej, tak ako som sa ja zriekol skutočnej (Flp 2,6), a začne slovami i celým svojím správaním dokazovať, že pokladá všetkých ostatných za múdrejších a lepších od seba, ten má nádej dostať sa do nebeského kráľovstva. Vchod do večnej slávy a radosti je nielen úzky, ale aj nízky... Treba sa v ňom skloniť – stať sa maličkým.
Kto prijme jedno také dieťa v mojom mene, mňa prijíma. Kto sa vedome a dobrovoľne rozhodne prijať do seba prevzácne vlastnosti dieťaťa, ako je dôvera voči tým, ktorí ho splodili a pripravujú ho na budúce poslanie, a ako je schopnosť stále sa učiť čomusi dobrému a tým vnútorne rásť smerom k najvyššiemu dobru, ten mňa prijíma – moje postoje, moje ciele, záujmy i spôsoby, ktorými neprestajne vyjadrujem svoj vzťah k nebeskému Otcovi.
No kto by pohoršil jedného z týchto maličkých... Lepšie by mu bolo, keby hneď zmizol spomedzi ľudí... Zabiť vieru v človeku je väčšie zlo, ako zmariť časný život pohoršovateľa. __________
Vieme, Pane, že duchovné detstvo, ktoré požaduješ od všetkých, čo pomedzi ľudí kráčajú k Bohu, nespočíva ani v naivite ani v nejakej čisto prirodzenej jednoduchosti. Vieme, že je to dar a úsilie nasledovať ťa v detsky dôverivom kráčaní domov – k Otcovi.
204
Ján mu povedal: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“ Ježiš vravel: „Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás. A kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“
(Mk 9, 38-41)
Učiteľ, videli sme kohosi vyháňať zlých duchov a bránili sme mu to... Chyba... ak ste neprišli na to, že každý pomáha diablovi, kto niekomu zabraňuje vyhnať ho.
Veď nechodí s nami... Každé duchovné spoločenstvo je v prvom rade spoločenstvom s Bohom... A preto by jeho členovia nemali nikdy znemožňovať tých, čo bojujú proti Božiemu protivníkovi.
Kto robí divy v mojom mene... Najmä kto vyháňa diabolstvá, je a zostane pre mňa vzácnym človekom. Viete predsa, koľko je okolo nás diabolstiev a aká hrozná je ich sila. A viete i z vlastnej skúsenosti, ako úporne a dlho vám treba zápasiť, aby ste sa ich zbavili. – A potom treba ešte pripomenúť aj to, že nie každý, kto chodí so mnou, má môjho ducha. Veď aj jeden z vás je celkom iste diabol.
Kto by vám dal čo len pohár vody preto, že ste Kristovi... nepríde o svoju odmenu... Kto vyháňa zlých duchov v mojom mene, dáva tým najavo, že nie je vaším protivníkom. Je s vami... I keď len natoľko, že nie je proti vám. No buďte spokojní... A tešte sa. Vás, ktorí ste všetko opustili a nasledovali ste ma, mám veľmi rád. Nech vás o tom presviedča aj tento môj prísľub, že raz bohato odmením nielen vás, ale aj tých, čo vám preukážu akúkoľvek nepatrnú službu preto, že ste moji. __________
Pane, týmito slovami nás povzbudzuješ, aby sme ti ešte viac patrili a prejavovali toto úsilie po spolupatričnosti aj tým, že si budeme vážiť tak ako ty každého, kto nejako bojuje proti diablovi, aj keď ešte nechodí s nami.
205
„Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny. Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“
(Mt 18, 6; 10)
Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Nebeský Hospodár nepohŕda rastlinkou preto, že je ešte malá... Miluje ju pre svoju nádej, ktorú do nej vkladá, a stará sa o ňu tak, ako o tú, ktorá už dospela a je už užitočná. – Je známe, že tí, čo sú malí postavou, spoločenským zatriedením, kultúrnym alebo hospodárskym stavom, ťažko nesú, ak sa na nich pozerajú zvysoka tí, čo ich prerástli... A to isté treba povedať aj o začiatočníkoch vo viere... – Dajte si preto pozor vy, čo sa pokladáte za dospelých a dôležitých. Vaše pohŕdanie a váš akokoľvek jemný výsmech by mohol tých, čo ešte prežívajú svoje duchovné detstvo, zviesť zo začatej cesty do Nebeského kráľovstva a tým zamedziť prístup doňho aj vám. – A nikdy nebežte na ceste k Bohu tak, aby ste pritom pošliapali alebo čo len odstrčili niekoho z tých, čo sú vo viere iba na začiatku a nevládzu kráčať zároveň s vami. – Dajte si teda pozor. Váš vzťah k maličkým vyjadruje váš vzťah k Nebeskému Otcovi. Veď ako môžete milovať Boha, ktorého nevidíte, ak nemilujete bratov, ktorých máte pred sebou? A váš vzťah k nim je aj vzťahom k Otcovmu Synovi, ktorý vám raz povie: Čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších – mne ešte tak málo podobných bratov, to ste mne urobili (porov. Mt 25, 40).
Ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach..., aby strážili ich klíčiacu vieru a z Božej tváre stále čítali, čo treba robiť proti tým, ktorí by ju mohli poškodiť alebo i zničiť. __________
Ako veľmi máš rád, Pane Ježišu, svojich maličkých bratov, vidíme aj z toho, že pokladáš za osožnejšie nežiť ako pokaziť čo len jedného z nich... Preto chceme mať tvoje upozornenie: Dajte si pozor... oddnes stále na pamäti.
206
„Beda svetu pre pohoršenie! Pohoršenia síce musia prísť, ale beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza! Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka alebo noha, odtni ju a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený alebo krivý, ako keby ťa mali s obidvoma rukami a s obidvoma nohami hodiť do večného ohňa. A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho a odhoď od seba: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do ohnivého pekla.“
(Mt 18, 7-9)
Beda svetu pre pohoršenie... Zvlášť tomu svetu, ktorý pre naše chute alebo nechute, pre naše zanedbania alebo prílišnosti, dostáva sa cez nás aj do Cirkvi.
Beda človekovi, skrze ktorého pohoršenie prichádza... Ale beda aj tomu, kto dovolí, aby sa k nemu dostalo. Pohoršený sa totiž zákonite stáva pohoršujúcim. – Pohoršenie ničí v ľuďoch kritériá správneho konania; spochybňuje autentické cirkevné učenie a podkopáva autoritu tých, ktorých si Boh vybral, aby sprostredkovali ľuďom jeho priania.
Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka, noha, oko... zbav sa ich... Noha ti má pomáhať, má ťa niesť pravým smerom za všetkým, čo potrebuješ pre časný, no najmä pre večný život. Rukou to máš uchopiť, podržať si to i obrániť. Okom rozpoznať, preskúmať a potom i zhodnotiť, čo je viac a čo je menej. Ale čo, ak ťa tvoja noha vzďaľuje od cieľa, ak sa tvoja ruka naťahuje za tým, čo sa Bohu nepáči, a tvoje oko sa túžobne upiera na to, čo ťa vedie do hriechu? Neváhaj zbaviť sa ich... – No keď to hovorím tebe, myslím aj na seba – na svoje Tajomné telo, konkrétne na cirkevné spoločenstvo, do ktorého patríš... Hovorím to teda tebe i „sebe“... Hovorím to všetkým, čo sa rozhodli nasledovať ma... Nebojte sa po patričnom trojitom bratskom napomenutí (Mt 15, 18) zbaviť Cirkev, Kristovo tajomné telo, tých jej údov, ktoré ju navonok hyzdia a vnútorne ničia svojimi pohoršeniami... Viem, mnohí z vás sa tomuto môjmu slovu vzpierajú, ale v skutočnosti je naozaj veľkou ukrutnosťou byť v takýchto prípadoch milosrdným. __________
Beda človekovi, ktorý spôsobuje pohoršenie... Ak ho včas nepredíde alebo včas neodstráni, odstrániš, Pane, ty jeho ako ničiteľa tvojho diela, ktorý zvnútra otvára brány tvojho domu tým, čo naň útočia zvonka. Tak si dal napísať: „Kto ničí Božie dielo, toho zničí Boh.“
207
„Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.“
(Mt 18, 15-17)
Keď sa tvoj brat prehreší... Ty nesmieš zostať ľahostajný voči jeho chybe. Ak by ťa to netrápilo, prehrešoval by si sa aj ty... Najprv proti dobru celku, ktorý z vás robí bratov, a potom aj voči nemu samému.
Choď... Pohni sa... Urob niečo pre brata. A neber toto moje slovo len ako radu... To je rozkaz.
Napomeň ho... Žiada to spravodlivosť, ktorá vyplýva z krivdy spôsobenej vášmu celku a žiada to aj môj Otec, keď hovorí cez proroka Ezechiela (Ez 33, 8), a konečne aj tento môj veľmi vážny príkaz.
Napomeň ho medzi štyrmi očami... Dohovor mu... Bez strachu, ale s láskou. Ak by si ho napomenul inak, urobil by si prinajmenšom takú chybu, ako keby si ho nenapomenul vôbec.
Ak ťa počúvne, získal si ho... a budeš mať znova brata, ktorý sa svojím hriechom stratil... tebe i celku.
Ak ťa neposlúchne... neznechucuj sa. Ak si neuspel, priber si ešte jedného alebo dvoch svedkov. Moja Cirkev bude veľmi potrebovať takéto postupy, a ja ich budem nielen požadovať, ale i podporovať až do konca.
A keby ani Cirkev nechcel poslúchnuť... nech ti je ako pohan a mýtnik, ktorý už spasiteľne do nej nepatrí. __________
Pane, spásonosne napomínať bratov a tým ich chrániť pred stratou večného života je zaiste náročná povinnosť. Diabol ju sťažuje v napomínanom i v napomínajúcom. V prvom pýchou, v druhom nedbalosťou. A získava tak naraz dvoch.
208
„Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“
(Mt 18, 18)
Veru, hovorím vám... Ak Pán týmito slovami uvádza najvážnejšie časti svojej náuky, vieme, ako máme brať tú, čo nasleduje.
Čo zviažete na zemi, bude zviazané i v nebi... Kto bude alebo nebude patriť do mojej Cirkvi, hovorí svojim apoštolom, o tom rozhodnete vy a ja vás uisťujem, že nebo hneď podpíše všetky takéto vaše rozhodnutia. Rozumie sa, ak v žiadnom prípade nezabudnete na to, čo som vám povedal v náuke o bratskom napomínaní. – Pri zväzovaní i rozväzovaní je vždy potrebná láska. Obidva úkony – prijímanie i vylučovanie – majú ňou začínať i pokračovať. Ona má byť ich dôvodom i spôsobom. Ak by ten, čo v Cirkvi pohoršuje, bol amputovaný bez lásky a bez nádeje na návrat, rana by sa dlho jatrila a veľmi by škodila celému Tajomnému Telu. – Pri rozväzovaní nejde o vylučovanie človeka, ale o vylučovanie jeho hriechu. Ak sa však niekto tak naviazal na svoj hriech, že sa ho nechce vzdať, musí sa vylúčiť z Cirkvi spolu s ním. Ak sa ho vzdá, ruky predstavených ho môžu znova s ňou zviazať. – Ak by neboli vylučovaní z Cirkvi tí, čo sa nechcú vzdať svojho hriechu, to by bol znak nedostatku lásky k celku... Ak by sa neprijímali do nej tí, čo museli z nej odísť, to by zas bol znak nedostatku lásky k chybiacemu, ktorý robí pokánie. V prvom prípade by sa hrešilo prílišnou zhovievavosťou, v druhom zle pochopenou spravodlivosťou. __________
Na ťažkú a delikátnu úlohu zväzovať a rozväzovať dávaš, Pane, predstaveným Cirkvi zvláštnu stavovskú milosť. Od nás všetkých však čakáš, že budeme v sebe rozvíjať ducha, ktorý je základom tejto ich charizmy – ktorá spočíva v pravej láske a správne pochopenej spravodlivosti.
209
„A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“
(Mt 18, 19-20)
A zasa vám hovorím... Vážnu reč... Dôležitú náuku. V tomto prípade o modlitbe v mojej Cirkvi. Súvisí s tým, čo som vám hovoril o bratskom napomínaní a o moci kľúčov – o zväzovaní a rozväzovaní.
Ak budú dvaja z vás jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to... Dvaja z vás... teda takí, čo počúvajú moje slovo, nasledujú môj príklad a utvárajú tak jednotu so mnou a v dôsledku toho aj s tým, ktorý ma poslal. A preto, že ten, ktorý ma poslal, je všemohúci, dosiahne všetko, čo chce. Ak sa vaša vôľa plne zhodne s jeho vôľou, stanete sa mu mojím prostredníctvom podobnými. – Úspešnosť vašej prosebnej modlitby má teda dve podmienky: jednomyseľnosť s Bohom a vašu vzájomnú zhodu. Prvá sa môže medzi vami narodiť len pozorným počúvaním a bezvýhradným prijímaním môjho slova a druhá len vzájomným porozumením na základe vašich častých a veľmi úprimných rozhovorov. – V ľudskej jednote je veľká sila, ktorá sa jednotou s Bohom prostredníctvom modlitby stáva až všemohúcou. A preto o čokoľvek budú aspoň dvaja z vás jednomyseľne prosiť, dostanú to.
Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi... Tam vzniká Cirkev, moje Tajomné telo. Ak sú občas medzi vami nezhody a napätia, považujte ich vždy za výzvu k úsiliu o väčšiu jednotu so mnou – o dôkladnejšie počúvanie môjho slova, o vernejšie nasledovanie môjho príkladu a rozumie sa aj o častejšie a úprimnejšie bratské rozhovory. Tieto by sa mali týkať predovšetkým vašich úsilí o dosahovanie večného života, vašich súčasných starostí a radostí, ako aj vašich minulých chýb a z nich plynúcich poučení. __________
Ďakujeme ti, Pane, za tieto slová... Ty nás nimi povzbudzuješ, aby sme prosili o všetko, čo je potrebné na dosiahnutie večného života a zároveň nás upozorňuješ, že bez jednoty s bratmi nedostaneme sa do jednoty s tebou a bez jednoty s tebou nedôjdeme k tej, ktorá je vo večnom spočinutí v Otcovom náručí.
210
Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“
(Mt 18, 21-22)
Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Pri akom čísle by mala zastať moja zhovievavá láska a na jej miesto nastúpiť prísna zodpovednosť za vnútorný rast môjho duchovného brata?
Azda sedem ráz...? Tak totiž čítame v Písme, že aj spravodlivý padne za deň sedemkrát... Potiaľto by som mu, Pane, ešte vedel zhovievať...
Nie sedem ráz... Peter, to by bolo málo... Keby tebe Boh odpustil iba sedem ráz, čo by si spravil pri ôsmom?
Sedemdesiatsedem ráz... Až potiaľto musí ísť tvoja veľkodušnosť. A keď prídeš až sem, počítaj znova. Zakaždým odpusť bratovi, keď príde a povie ti: Ľúto mi je... A ak ti nepovie? Choď ty za ním a správaj sa tak, aby ti to povedal a mohol si mu odpustiť. – Len ten spočítava chyby svojho brata, kto zanedbal počítať svoje. – Veľký zákon lásky k Bohu a k blížnemu káže vylúčiť spomedzi bratov akékoľvek urážky. No ak predsa k nim dochádza, musí byť pri ich odpúšťaní taká hojnosť lásky, aký bol jej nedostatok pri urážke... – Ak niekto pohoršuje svojím hriechom bratov a sestry aj napriek vážnemu napomenutiu, to je zaiste iný prípad, ako keď ubližuje iba nám samým... V prvom prípade žiada náš Učiteľ a Pán chirurgický zákrok, v druhom liečivé milosrdenstvo. __________
Takí sme, Pane, že všetci potrebujeme odpustenie od bratov i od Teba. Ale podľa tvojho slova môžeme ho dostať iba vtedy, keď sme my ochotní dať ho iným... Preto nám treba privítať každú urážku ako možnosť odpustiť niekomu a získať si touto praktickou prosbou tvoje zmilovanie.
211
„Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: »Pozhovej mi a všetko ti vrátim.« A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: »Vráť, čo mi dlhuješ!« Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: »Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.« On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: »Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?« A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu.“ Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“
(Mt 18, 23-35)
Vtedy mu sluha padol k nohám a prosil: Pozhovej mi... Prosiť o pozhovenie môže len ten, kto má odvahu i navonok vyznať svoju zadĺženosť... A navonok ju môže vyznať len ten, kto si ju dokáže najprv vnútorne priznať. Vonkajšie, to čisto zdvorilostné: „Prepáč!“ patrí medzi formality podobné falošným bankovkám, za ktoré sa v tomto ohľade nedá nič kúpiť.
Pán sa nad sluhom zľutoval... Keď mu čítal z tváre a z kolien opretých o zem jeho vnútornú skľúčenosť a keď cítil v jeho slovách ľútosť a rozhodnutie všetko napraviť, zmiloval sa nad ním a dal mu, na čo on vo svojej biede ani nepomyslel. Sluha žiadal len o pozhovenie, no Pán mu dal odpustenie...
On však chytil svojho spolusluhu pod krk a kričal: Vráť, čo mi dlhuješ... Ak hľadáme skrytý zmysel tohto podobenstva, možno nám ho Pán dáva ako výzvu podívať sa z pozície sudcov na právo a bezprávie, ktoré sa uplatňuje medzi nami a Bohom. Alebo nás volá zahľadieť sa naň ako na obraz Božej veľkodušnosti a ľudskej malichernosti. To je možné, ale je celkom isté, že nám ho ponúka ako zrkadlo, aby sme sa dozvedali, akí sme, akí by sme nemali byť a čo nás čaká, ak sa nezmeníme.
Zlý sluha... Je ním každý, kto denne prosí Boha, aby ho zahŕňal svojou odpúšťajúcou milosrdnou láskou, ale on ju nechce odovzdávať ďalej, nechce sa s ňou deliť s tými, ktorí ju potrebujú, na ňu čakajú alebo o ňu už aj prosia. __________
Pane, keď po pohľade do tohto zrkadla, ktoré si nám nastavil, už vieme, akí sme, ako nás môžu ešte rozrušiť a možno i bolestne uraziť tie drobné ublíženia, ktoré denne dostávame od bratov – aj to obyčajne len pod vplyvom ich slabostí...?
212
Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema a poslal pred sebou poslov.
(Lk 9, 51-52)
Keď sa napĺňali dni, v ktorých mal byť vzatý zo sveta... Napĺňali sa súčasne aj tie, v ktorých mal dôjsť domov – k Otcovi, po ktorom veľmi túžia všetci praví Boží synovia.
Pevne sa rozhodol... Veď inak ani nemohol... Kto chce správne odpovedať na dary pripravené nám v Otcovom dome, ten za nimi vykročí vždy odhodlane, aj keď vie, že ho na tejto ceste čakajú sliny, biče, tŕnie i smrť.
Ísť do Jeruzalema... Presnejšie na Golgotu... A ešte presnejšie na kríž, ktorý vybral Otec pre neho i pre jeho nasledovníkov ako prostriedok, bez ktorého by sa nikto nedostal zdola hore, zo zeme do neba.
A poslal pred sebou poslov..., aby si aj takto zabezpečil svoje rozhodnutie dôjsť tam, kam ho Otec volal. – Pán nám svojou ráznosťou dal príklad, ako treba plniť Božiu vôľu. Vieme, že vtedy ešte nemal ani on v sebe všetko prebojované. Dostal sa k tomu až neskoršie – v Getsemany. A tak ani naše vykročenia v smere Otcovej vôle, aj keď sú pevné, neznamenajú ešte dokonalosť. No vždy sú zrejmým znakom našej túžby po jej dosiahnutí. __________
Pane, ty si sa pevne rozhodol vykročiť smerom k Jeruzalemu, lebo si vedel, že cieľ, za ktorým ideš, stojí za to, aby si sa oň namáhal z celej sily. Nakoľko sa aj my vynasnažíme takto rázne kráčať v smere Otcovej vôle, natoľko bude aj on v nás spoznávať svoje deti a vychádzať nám v ústrety svojou pomocou, až kým nás neprivíta vo svojej sláve.
213
Oni sa vydali na cestu a prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah. Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema. Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ On sa obrátil a pokarhal ich. A odišli do inej dediny.
(Lk 9, 52-56)
Prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah... Spasiteľ sveta potreboval aj takéto dediny, lebo ony potrebovali jeho... No nie všetky prišli na to, že ho potrebujú.
Neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema... Tí, čo kráčajú podľa Božej vôle, nebývajú vítanými hosťami u tých, ktorí si pomiešali náboženstvo, tak ako Samaritáni, s politikou, kultúrou a nacionalizmom.
Pane, máme poslať na nich oheň z neba...? Ako vidno, Zebedejovci boli už o niečo učenlivejší ako vtedy, keď zakazovali vyháňať diabolstvá komusi, čo nechodil s nimi... V tomto prípade sa už pýtali svojho Učiteľa, čo majú robiť. Už prišli na to, že ak vo chvíľach hnevu nepredchádza naše činy porada s Pánom, sme vždy v nebezpečenstve konať, čo sa mu protiví, a pomiešať vo svojej urazenosti oheň z neba s tým, čo napĺňa peklo.
On sa obrátil a pokarhal ich... Jeho učeníci nie sú poslaní spravodlivo zatracovať, ale spasiteľne zachraňovať... A keď ide o pohostinstvo... majú ho prijímať, ale nemajú si ho vymáhať. – Ak aj nám na ceste za Pánom po ráznom vykročení k Jeruzalemu niekto pripraví takéto samaritánske „pohostinstvo“, nedivme sa a nechcime naň nikdy odpovedať inakším ohňom, ako je oheň lásky, ktorý Kristus priniesol na svet a túži, aby sa rozhorel. __________
Pane, ty si si ani nás nepovolal za svojich učeníkov, aby mal kto vrhať oheň hnevu na Samaritánov. Chcel si z nás mať niečo celkom iné... Chcel si z nás mať orodovníkov a obetníkov, ako bol Mojžiš, ktorý neprestával pracovať a prosiť za svoj šomravý a nepoddajný ľud.
214
Ako išli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“
(Lk 9, 57-58)
Ako išli po ceste... Po Božej ceste... Do Jeruzalema, do mesta, kde mal Ježiš kvôli spáse človeka naplniť pojem Izaiášovho „Muža bolesti“: - kde si mal pri rozlúčkovej večeri ešte raz vypočuť, ako sa tí, ktorí majú byť všetci jedno, ako je on s Otcom, hádajú o prvenstvo; - kde mal zažiť, ako jeden z tých, ktorých miloval až do konca, až do krajnosti, odchádza prevziať si peniaze za to, že ho vydá do rúk nepriateľom; - kde tí najvernejší a najbojovnejší spia, kým On, ako človek, namáha sa s pokojom pozrieť do tváre približujúcej sa smrti; - kde ho potom zviažu, napľujú mu do tváre a zbijú, pričom ten, ktorého najviac vyznamenával svojou dôverou, sa k nemu neprizná a ostatní ujdú na znak, že ešte neuverili to, čo im toľkokrát povedal o svojom víťazstve - a kde ho konečne pomocou potupného dreva vyzdvihnú od zeme, ktorú on stvoril, obohatil a vyzdobil, na znak, že nie je hoden po nej chodiť...
Ktosi mu povedal: Pôjdem za tebou... Ktosi, čo sa zaňho prv oduševnil, ako ho poznal... Ktosi, čo veľa počul o jeho senzačných zázrakoch, ale nič o tejto jeho ceste... a kto určite nebol pri tom, keď Ježiš dôrazne hovoril tým, čo sa k nemu pridali: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás...“
Všade, kam pôjdeš... Nevieme naisto, ako to myslel, ale zdá sa nám, že asi takto: Všade pôjdem, kde idú za tebou v zástupoch, kde ťa nadšene oslavujú a túžia dotknúť sa aspoň tvojho rúcha, aby ozdraveli...
Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky svoje hniezda... Ony sa majú kam utiahnuť, aby zahnali únavy, zabezpečili sa pred nepriateľmi a mohli sa pokojne venovať výchove svojho potomstva... Aj Syn človeka je veľmi unavený a veľmi aj prenasledovaný, no nemá kde hlavu skloniť, nemá pokojného miesta ani pre seba, ani pre svoje duchovné potomstvo... __________
Pane Ježišu, a čo ti teraz my povieme, ak chceme byť voči tebe úprimní? Šli by sme za tebou naozaj kamkoľvek...?
215
Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“
(Lk 9, 59-60)
Inému vravel: Poď za mnou...! Toto bol iný ako ten predchádzajúci, ktorý si nadšením riešil otázku svojho povolania. Nadšených Pán zbrzďuje, učí ich rozmýšľať, aby ich rozhodnutie nasledovať ho bolo opravdivejšie. No váhavých volá, povzbudzuje, aby svojou nerozhodnosťou nepoškodzovali seba aj iných...
Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca... Dovoľ mi najprv tak si usporiadať rodinné a majetkové záležitosti, ako mi to káže u nás platný zvyk a z neho vyplývajúca povinnosť.
Nechaj... Zabudni na takéto podlžnosti... Tvoju starosť o tých, ktorých nechávaš doma, preberá za teba ten, ktorý ťa pozýva.
Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych... Potreba je vždy čosi silnejšie ako povinnosť... A tu ide o potrebu oživovať tých, ktorí sú zatiaľ duchovne mŕtvi. Povinnosť vkladať do prachu zeme tých, čo nemajú snahu duchovne ožiť, nielen môže, ale aj má tu ustúpiť...
Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo... Choď... Nestoj. A preto sa k ničomu nepripútavaj. Ak chceš duchovne žiť a oživovať, choď... Život sa prejavuje pohybom, rastom a množením. – Pozvaný si byť svetlom sveta. A vieš, aké je svetlo dobyvačné... Ak sa mu otvorí čo len malá štrbinka, už aj ňou preniká... Aj zdrojom vody prúdiacej do večného života máš byť. A o tej takisto vieš, aká je aktívna... Ak niekam presiakne, postupne si vytvára voľnejší prietok a dosiahne aj to, že časom sa pod jej vplyvom aj vrchy zosypú, alebo aj mŕtve púšte ožijú. __________
Pane, plnenie tvojej vôle je také naliehavé, že nestrpí žiadny odklad. Účinky tvojich zámerov sú časované okamžitým vykonaním tvojich pokynov. Akí pozorní a pružní by sme mali byť pri bežiacom páse nášho života, ktorý nám prináša tvoje priania a odnáša do večnosti naše podarené alebo pokazené výrobky!
216
Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“
(Lk 9, 61-62)
Aj iný hovoril: Pane, pôjdem za tebou... Áno. Hovorí sa: Príklady tiahnu... Aj do Pánovej služby. No pri vstupe do nej treba v prvom rade jeho vypočuť. Dáva na to možnosť. Zvnútra hovorí cez svedomie; zvonka cez tých, ktorých si na to určil v Cirkvi.
Ale mi najprv dovoľ rozlúčiť sa s rodinou... S tou, ktorá mňa zrodila, i s tou, ktorú som zrodil, alebo mám ja zrodiť. – Neradím ti. Pokrvenstvo je príliš silné a zložité puto... Je to uzol utvorený z najrozličnejších postojov, názorov, návykov, zámerov, závislostí i citových vzťahov. Pri vstupe do mojej školy by si veru mal s tým čo robiť. U mňa sa treba ihneď všetkého vzdať. Neradím ti takýto uzol rozväzovať... Ten treba jednoducho preťať.
Kto položí ruku na pluh... Preberá na roli Božieho kráľovstva veľmi vážnu úlohu, ktorá vyžaduje silu, sústredenosť a vernosť. Tu treba usmerňovať záprah, držať pluh a pohotovo reagovať na prekvapenia ukryté v teréne.
A obzerá sa nazad... Napríklad preto, že podľa skutočnosti, alebo aspoň podľa zdania, pôda na Božej roli je čím ďalej tvrdšia, páľava slnka prudkejšia a únava tela i duše citeľnejšia. Alebo sa obzerá preto, že niekto z priateľov alebo príbuzných nazval túto prácu spoločensky málovýznamnou, dokonca márnou... Alebo sa konečne obzerá preto, aby sa dozvedel, koľko práce už vykonal a mohol sa ňou pred inými pochváliť.
Taký nie je súci pre Božie kráľovstvo... Kto si ho síce vysoko cení, ale súčasne sa aj žiadostivo obzerá za inými hodnotami. __________
Ak sa človek raz vážne rozhodol ísť za tebou, Pane, a potom si tento svoj krok spochybňuje, ten už nie je ako nevedomý nadšenec, ale ako vypočítavý odpadlík. A ty si, Pane, k takýmto vždy veľmi rezervovaný.
217
Potom si Pán vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť.
(Lk 10, 1)
Potom si Pán vyvolil iných sedemdesiatich dvoch... Kedy? Potom, keď vysvetlil tým, čo sa na ceste do Jeruzalema chceli k nemu pridať, pod akými podmienkami sa môže niekto stať jeho učeníkom.
A poslal ich pred sebou... klopať na mestské brány a na srdcia tých, čo očakávali spásu Izraela, a volať slovami prvého Pánovho predchodcu: Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské Kráľovstvo (Mt 3, 1).
Poslal ich na každé miesto, kam sa sám chystal ísť... Apoštolát podľa mena i podľa svojej vnútornej povahy je odvtedy len adventným poslaním; poslaním pripraviť Pánovi miesto, uviesť ho naň a potom sa stiahnuť do úzadia... Ak by apoštol tak zaujal niektoré mesto, rodinu alebo jedinca svojou osobnosťou a svojou činnosťou, že by sa tam prestalo túžobne vzdychať po niekom, kto je viac ako on, a zabudlo by sa v úplnej spokojnosti na príchod toho, ktorý ho poslal, nemohol by sa už nazývať apoštolom.
Poslal ich po dvoch... Takto sa najistejšie a najrýchlejšie mohol dostať k cieľu. Veď sám povedal: Tam, kde sú aspoň dvaja v mojom mene, tam som ja medzi nimi (porov. Mt 18, 20). – Keď sa dozvedáme, že Pán posiela svojich apoštolov po dvoch na miesta, kam chce sám prísť, nemôžeme nespomenúť dvojice našich manželov, ktorých posiela pred sebou, aby mu pripravili vstup do sŕdc ich detí, ktoré tak veľmi miluje. Ale bol by zaiste veľmi nerád, keby manželia zaplnili srdcia svojich detí sami sebou a zabudli, že sú, ako všetci ostatní apoštoli, poslaní urobiť v nich miesto pre Pána. __________
Pane, keby svedectvo dvoch nebolo zhodné, prestalo by byť svedectvom o tvojej prítomnosti. V takomto prípade by sa stalo svedectvom o pôsobení tvojho protivníka, ktorý sa neraz udomácni aj medzi tvojimi učeníkmi. Nech je teda snaha o jednotu prvým apoštolátom tvojich apoštolov.
218
„Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, ktoré sa stali u vás, dávno by boli v kajúcom rúchu sedeli v popole a kajali sa. Preto Týru a Sidonu bude na súde ľahšie ako vám. A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla sa prepadneš!“
(Lk 10, 13-15)
Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida...! ,Beda’ je strašné slovo, ak vychádza z Božích úst... Ale kým ho počujeme a vnímame, zatiaľ je to ešte výzva a možnosť zmeniť sa. Ale aj tak je to pre nás už začínajúci trest. – Počuté Pánovo ,beda’ budí v nás hrôzu, ale ten, komu je adresované, nie je na tom ešte najhoršie... Smrtiaca guľka, ktorú počujeme, letí pomimo. Blesk, ktorý vidíme, nás nezasahuje.
Týru a Sidonu bude na súde ľahšie ako vám... Tie mestá žijú zle, pretože sa nezaujímajú, ako majú žiť. Vaše žijú horšie, pretože nechcú inak žiť. Sankcia za dva rovnako zlé skutky môže byť rozdielna. Závisí od stupňa poznania, v akom ich kto koná. Kto viac dostal, viac sa bude od neho požadovať.
A ty, Kafarnaum... Ty navždy zostaneš odstrašujúcim príkladom pre tých, čo prijímajú, ale nevyužívajú priazne, ktorými ich zahrňujem. Tvoje rozvaliny budú až do konca vekov hlásať, že kto stojí v Božej priazni vysoko, musí dávať veľký pozor, aby nepadol... Čím väčšia výška, tým hroznejší pád. – Pán sa nevyhráža spomínaným mestám preto, že zle žijú, ale preto, že sa nesnažia žiť lepšie. __________
Pane, Kafarnaum nám predstavuje tvojho vyvolenca, ktorý sa má pred tebou veľmi hlboko skláňať. No toto mesto namiesto úcty k tebe volí sebazbožňovanie. Hľa, osudný omyl všetkých, čo nepostrehnú, že každé Božie povšimnutie je výzvou ísť hlbšie do stavu pokory.
219
„Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“
(Lk 10, 16)
Kto vás počúva... Vás... Nie iných, aj keby boli múdrejší a svätejší ako vy. Len vás, ktorých som si povolal i poslal, aby ste hovorili v mojom mene.
Mňa počúva... No keď to hovorím, nezabúdam na vaše osobné chyby. Dôsledky tohto svojho odvážneho vyhlásenia beriem však na seba. A beriem na seba aj starosť o to, aby pre to, čo hovorím, v ničom netrpelo Božie kráľovstvo, ktoré stojí na spravodlivosti a láske.
A kto vami pohŕda... Robí zle, aj keď je presvedčený, že ho k tomu oprávňujú vaše osobné nedostatky. V žiadnom prípade nemožno chybami mojich zástupcov, pokiaľ plnia zverenú úlohu, ospravedlňovať svoje chyby.
Mnou pohŕda... Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal... Táto moja veta je rovnako pravdivá aj v takomto usporiadaní: Kto pohŕda tým, ktorý ma poslal, bude aj mnou pohŕdať... A kto bude mnou pohŕdať, bude celkom iste pohŕdať aj vami... – Nebolo by pre nás problémom uveriť, že Boh hovorí, keby sme počuli jeho hlas z vrchu Sinaja pri svetle bleskov a dunení hromu. No On sa rozhodol hovoriť k nám bez tohto všetkého, cez svojich neraz veľmi chybných zástupcov. Nie je vždy ľahké počúvať ich, ale vždy veľmi záslužné. – Ak vnímame a prijímame toto Pánovo prehlásenie, koľko viery musíme mať, keď počúvame z úst jeho zástupcov ktorékoľvek jeho slovo... A koľko vernosti, keď ho iným odovzdávame. Ale verme, že pomocou jeho milosti obstojíme v jednom i v druhom prípade. __________
Pane, predstavený, ktorý osobnými chybami sťažuje poslušnosť, útočí na tvoj geniálny zámer. Ale nemôže ho pokaziť. To môže len podriadený, ktorý pre svoje osobné chyby neposlúcha. Nech nám preto stačí vedomie, že ak sa pokyn tvojho zástupcu neprotiví tvojim príkazom, celkom iste nám sprostredkuje tvoju vôľu.
220
Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“
(Lk 10, 17-20)
Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú... Pánovi učeníci sa bežne takto tešia zo svojich apoštolských úspechov. Majú radosť, keď vidia, ako zlí duchovia opúšťajú svoje obete a utekajú pred ich hrozbami. Pán však vidí ich úspech v niečom inom... On sa vtedy teší, keď jeho apoštoli utekajú pred zlými duchmi – pred diabolstvami pýchy, sebectva, lenivosti, povrchnosti a nevytrvalosti. Lebo až vtedy sa zapisujú ich mená do knihy života.
Hľa, dal som vám moc..., ktorej sa diabol bojí. Tá, ktorú máte zo seba, ho v žiadnom prípade neprinúti pred vami utekať.
No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia... Neverte vo svoje víťazstvá nad nimi bezvýhradne. Nikdy sa vám nepoddajú úplne... Vzdialia sa od vás, to je pravda, no obyčajne len preto, aby sa vrátili aj s posilou. Naplnia vás pýchou na vaše apoštolské úspechy, a tou potom nad vami víťazia. – Nie je to dôležité, do akej vzdialenosti zaženiete diabla. To je dôležité, nakoľko sa vy týmto činom priblížite Bohu. – Prvá radosť Kristovho učeníka je vedomie, že je v Božej priazni, že ho Boh má rád. A prvá jeho starosť, aby ho mal stále radšej. – Netešte sa z toho, že úspešne bojujete. Z toho sa tešte, že viete aj po neúspechu znovu začínať tam, kde si to Boh praje. __________
Pane Ježišu Kriste, ako rýchlo si vieme prisvojiť ovocie sily, ktorú dostávame od teba kvôli poslaniu. Naša radosť z osobných úspechov nie je pravá, ak nie je v nej dosť vďačnosti a obdivu voči tvojej dobrote a sile.
221
V tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.“
(Lk 10, 21)
Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme... Hovorím ti najprv: Otče... Až potom: Pane... Ale to len preto, že nemožno tieto tvoje dve mená vysloviť naraz. No ty si v každom čase a v každom rozpoložení jedno i druhé – Otec i Pán. Pretože si vo všetkom, čo žiadaš od svojich detí, veľmi láskavý, ale aj veľmi náročný.
Zvelebujem ťa, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými... Tí múdri si totiž myslia, že vedia dosť, alebo aj viac ako treba, a preto málokedy venujú pozornosť tomu, čo hovoríš prostredníctvom „Jozefovho syna“, tesára z Nazareta a prostredníctvom jeho úbohých rybárov. – Velebím ťa, že si mi nedal za učeníkov tých, ktorí vo svojej domnelej múdrosti zabudli na pokoru, a kvôli svojej učenosti prestali hovoriť rečou chudobných, ku ktorým si ma poslal so spásonosnou Blahozvesťou. – Zvelebujem ťa, Otče, spolu so svojou Matkou za to, že týmto svojím rozhodnutím uvádzaš do zmätku pyšných a voláš na ich miesto, za učiteľov národov, ponížených.
A zjavil si tieto veci maličkým... Tým, ktorí sa síce s námahou, ale aj s ochotou stali takými vo svojich vlastných očiach, keď počuli, že len takí môžu byť tvojimi deťmi a potom aj dedičmi tvojho nebeského kráľovstva. __________
Pane, vlož nám, prosíme, do srdca túto radosť a do úst túto chválu, kedykoľvek nám prichodí skromnými prostriedkami rozmnožovať slávu Božieho kráľovstva. A nech naše výsledky, získané skromnými prostriedkami, zjavujú vždy toho, ktorý stvoril svet z ničoho.
222
„Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ Potom sa obrátil osobitne k učeníkom a povedal: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy. Lebo hovorím vám: Mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.“
(Lk 10, 22-24)
A nik nevie, kto je Syn, iba Otec... A ani nebude vedieť, ak mu v tom nepomôže Otec. Len cez neho dostáva sa človek k Synovi, aby sa potom pomocou Syna, ktorý ho vykúpil a poučil o spáse, dostal natrvalo k Otcovi. No nech nám nie je ľúto, že to nevieme celkom pochopiť. Dôležité je, že to, čo sa nám tu sľubuje, môžeme dosiahnuť.
A nik nevie, kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť... A Syn zas zjaví a sprístupní Otca len tomu, kto sa počúvaním a uskutočňovaním jeho slova včlení do jeho rodiny – kto sa mu stane bratom.
Potom sa obrátil osobitne k učeníkom... K tým, ktorí nielen počúvajú, čo hovorí, ale sa aj zdržiavajú v jeho blízkosti, aby dobre videli a verne napodobňovali to, čo robí.
Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy... Možno, že pri pohľade na Syna vidíte zatiaľ len to, čo vás od neho odlišuje – len svoje slabosti, svoje chyby. Zachovajte si pokoj; aj to je už pre začiatok niečo. Je to prvý predpoklad vidieť časom aj svoje podobnosti s ním a mať radostnú nádej na Otcovu obľubu i odmenu.
Mnohí chceli vidieť i počuť, čo vy vidíte a počujete... No nevideli, ani nepočuli. Mnohí chceli vidieť i počuť a stalo sa – videli, aj počuli... A bolo mnoho aj takých, čo nemali túžbu vidieť a počuť, čo vy vidíte a počujete, a predsa sa toho dožili... Boh vo svojej nekonečnej dobrote dáva všetkým základné predpoklady pre poznanie toho, čo vedie k spáse. Chce, aby raz videli a počuli jeho Syna všetci, ktorí sa nesprotivia tejto jeho vôli. __________
Ďakujeme Ti, Otče, že si nám dal vierou v tvoje slovo poznať svojho Syna. A tebe, Pane Ježišu, vzdávame vďaky za poznanie Otca. A obidvom za dar Svätého Ducha, v ktorom môžeme povedať Abba-Otče, a Ježiš je Pán. Všetkým trom vďaka a sláva naveky!
223
Tu vystúpil ktorýsi znalec Zákona a povedal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“
(Lk 10, 25-28)
Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života? Dobrá otázka! Odpoviem ti na ňu svojou... tak, ako je zvykom u nás – u Júdových potomkov... Čo je napísané v Zákone; ako tam čítaš?
Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca... A to znamená vnútorne. Ak by si niekde chcel vyjadriť Pánu Bohu svoju lásku činmi, tam by rozhodne nestačili iba nejaké prázdne, bezduché ceremónie. A kde by si mu ju chcel prejaviť slovami naučených modlitbových formuliek, pri ktorých by sa hýbali len tvoje pery, ale srdce by bolo kdesi ďaleko, tam by si tiež neobstál so svojou láskou.
Z celej svojej duše..., ktorá si svojím rozumom horlivo overuje Božie jestvovanie i pôsobenie a svojou vôľou si všemožne osvojuje Božie chcenie.
Zo všetkých svojich síl... A to znamená, že ho budeš milovať zo všetkých svojich duchovných schopností i materiálnych možností, zo všetkých vedomostí i zručností. O tomto prvom a najhlavnejšom Božom zákone budú zreteľne a hlasne hovoriť všetky pohyby tvojich rúk i nôh, všetky napätia tvojich svalov i nervov; všetky príjmy a výdaje v tvojich sýpkach, prírastky i úbytky v tvojich stádach, každé zlato alebo striebro, ktoré ukladáš alebo vyberáš zo svojho opaska, každá spoločenská priazeň i príbuzenstvo, ktoré si nadobudol alebo dostal ako dar. O tom, čo si od teba praje Boh, majú hovoriť všetky tvoje vedomosti uložené v hlave, ale i tie uskladnené v tvojich bibliotékach alebo v akýchkoľvek iných protézach tvojej pamäti.
A z celej svojej mysle..., ktorá bude v spleti všetkého, čo tvorí tvoj život, hľadať, prijímať, a potom aj uskutočňovať, čo je viac podľa Božej vôle, a vytrvalo prekonávať včerajšie rekordy dnešnými.
A svojho blížneho ako seba samého... Nie menej ani viac... Ale presne tak.
Správne si odpovedal... Ak budeš podľa toho žiť, nikdy nezomrieš. __________
Čo robiť, aby som sa stal dedičom večného života...? Pane, túto otázku treba vysloviť nie raz, nie dvakrát, ale často, každý deň veľa ráz a pripomenúť si vo chvíľach neistôt tvoju odpoveď: „Čo je napísané v Zákone, ako tam čítaš?“
224
Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“ Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkom. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: »Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.« Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“
(Lk 10, 29-37)
Ale zákonník sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal... Tak ako všetci zákonníci, ktorí sa usilujú diskusiou vyplniť medzeru medzi poznaním Božieho zákona a jeho spĺňaním.
A kto je môj blížny...? Asi nikto, ak si ho ty sám neurobíš z niekoho, ak sa ty sám nepriblížiš k niekomu, kto ťa potrebuje. Ale počúvaj, poviem ti to ešte zrozumiteľnejšie...
Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov..., čo by sa asi nebolo stalo, keby nebol býval sám... Keby bol šiel tou cestou v spoločenstve bratov... – Keď je reč o zbojníkoch, obyčajne myslíme len na tých, ktorých hmotne ozbíjali alebo len telesne ranili, čo je zrejme chyba... Tých, čo krvácajú z duchovných rán a ležia popri našich životných cestách ozbíjaní o Božiu milosť – vrcholnú hodnotu ľudskej duše, je nepomerne viac... – A ich počet zo dňa na deň rastie. Úmerne s počtom zbojníkov. A príčina? Rastúce sebectvo... A náprava? ... Každý, kto sa stáva Samaritánom, likviduje jedného zbojníka – toho, ktorý sa ukrýva v ňom samom.
Tou cestou išiel kňaz, no keď ho uvidel, obišiel ho... Takisto aj levita... ktorý, podobne ako kňaz sa domnieval, že je možné na ceste k Bohu obísť trpiaceho ľudského brata.
Samaritán pristúpil k nemu a nalial mu na rany oleja a vína... Mal, čo bolo treba... Lebo mal lásku. A tá je vždy vynaliezavá, vždy hotová poslúžiť.
Choď a rob aj ty podobne... Tým ti však nekážem robiť to isté všetkým ľuďom. Sprav si z konkrétneho trpiaceho človeka blížneho a miluj ho konkrétnymi dobrými skutkami, takými, ktoré zodpovedajú jeho konkrétnym potrebám. __________
Polomŕtvy človek, Pane, už nevládze prosiť o pomoc... Ale ak čiesi prosby nemožno dosť dobre počuť, možno ich ešte vidieť... No lásku, ktorá zbystruje náš sluch i zrak, treba mať stále.
225
Ako išli ďalej, vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta. Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo. Ale Marta mala plno práce s obsluhou. Tá zastala a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“ Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“
(Lk 10, 38-42)
Mária si sadla Pánovi k nohám... Áno, na počúvanie Pánovho slova, ak použijeme obraznú reč, treba si vždy sadnúť – znížiť sa, stať sa malým, nedoučeným. – Mária už zaiste vedela z viacerých Ježišových návštev, že neprichádza k nim dať sa obsluhovať, ale slúžiť – svojím spásonosným slovom. Nuž, využila to...
Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať...? Viem, že kedykoľvek prídeš k nám, vždy nám chceš niečo povedať; niečo, čo veľmi potrebujeme... Ale...
Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci... Chceš, aby všetko, čo treba, bolo načas v komore, potom v kuchyni i na stole, aby chutilo i osožilo, aby sa nič nepokazilo – ani jedlo, ani povesť vášho domu... Veľa toho chceš a príliš silno to chceš, a potom sa samozrejme sťažuješ, že všetko nevládzeš.
Ale potrebné je len jedno... Vedieť, čo je kedy potrebné... Každého príchodzieho by sme mali najprv krátko vypočuť, aby sme mu vedeli poslúžiť nie podľa našich predstáv, ale podľa jeho skutočných potrieb...
Mária si vybrala lepší podiel... Jedlo hynie v tele... Telo v zemi. Len pokrm duše, Božie slovo, zostáva naveky... Ak nie inak, tak v dôsledkoch jeho zachovania alebo zanedbania určite. – Pánova návšteva u Marty a Márie je obrazom aj našich stolovaní, pri ktorých sa neraz venuje viac času a pozornosti jedlám ako Božiemu slovu. Viac ľuďom ako Pánovi... Hoci, Božiemu slovu by sme mali venovať aspoň toľko pozornosti, koľko jej venujeme pokrmu. Veď človek nežije len z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z úst Božích (porov. Dt 8, 3). __________
Pane, chceme si stále viac osvojovať vieru našich otcov, ktorú vyjadrovali slovami: Hosť do domu, Boh do domu... aby sa nám nestávalo, že pre veľké hostiteľské starosti zabudneme, že aj ty chceš medzi nami byť a pri každej takejto príležitosti nám niečo aj povedať.
226
Raz sa na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“
(Lk 11, 1-4)
Pane, nauč nás modliť sa... Nauč nás spoliehať sa vo všetkom na nebeského Otca; veriť v tvoju sprostredkovateľskú službu, bez ktorej nepríde nič od nás k Nemu a ani od Neho k nám... a dúfať v pomoc Svätého Ducha, bez ktorého nevieme ani čo, ani ako by sme vám to mali povedať. – Aká to musí byť radosť, keď človek vie, že sa modlí tak ako treba, pričom ho Boh počúva a ochotne prijíma, čo mu svojou modlitbou ponúka, alebo mu dáva, čo si od neho prosí... A to nie iba niekedy a nie iba niekde, ale vždy a všade...
Keď sa modlíte, hovorte... Srdcom, ústami, utrpením i činmi... Akokoľvek, len hovorte. Stále sa treba modliť a nikdy neustávať.
Povedzte: Otče náš... a obráťte pritom k nebu oči i dlane. Jednu dlaň so slovami: Vezmi si... Všetko si vezmi, čo môže v mojom živote poslúžiť na uctenie tvojho mena, na upevnenie tvojho kráľovstva a naplnenie tvojej vôle... A druhú obráťte k nebu s prosbou: Daj, prosíme, čo denne veľmi potrebujeme, ako je: chlieb, odpustenie a ochrana pred zlým...
Posväť sa tvoje meno... Áno, Otče, Nech je tak. Nech sa znova s bázňou myslí, vyslovuje i píše tvoje meno, vytláčané nepretržitou bezohľadnou propagáciou pozemských mien – osôb, firiem, výrobkov, športových a iných klubov, no najmä zriaďovaním územných zoskupení svetového Babylona.
Buď vôľa tvoja... (Mt) Keď ti, Otče, toto hovoríme, vyjadrujeme jednu veľkú svoju spokojnosť a jednu svoju veľkú nespokojnosť... Spokojnosť so všetkým, čo ohľadom nás zariaďuješ a nariaďuješ. A nespokojnosť so všetkým, čo v nás a okolo nás neschvaľuješ. __________
Pane, aj my sa teraz modlíme na určitom mieste na zemi. Dôležité je, v akom duchu... Nazdávame sa, že v tom, ktorého máme spoločného s Tebou a s Otcom.
227
Potom im hovoril: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: »Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť.« A on znútra odpovie: »Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti.« Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje. Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“
(Lk 11, 5-10)
Niekto z vás má priateľa..., ktorý mu na jeho naliehavú prosbu povie: Neobťažuj ma... Lepšie je v takomto prípade ísť k Otcovi, ktorý nás povzbudzuje: Nebojte sa obťažovať ma, kedykoľvek ste vy sami obťažení.
Proste... I keď neviete ani o čo by ste mali prosiť... Proste Svätého Ducha, ktorý vždy vyjde v ústrety vašej slabosti a pomôže vám dosiahnuť to najdôležitejšie, čo v tej chvíli potrebujete. Len proste s vierou...
Hľadajte... spôsob, ako si čo najrýchlejšie získať a čo najbezpečnejšie uchovať hodnotu, ktorú pod vplyvom Svätého Ducha spoznávate ako najvýznačnejšiu. Hľadajte vlastným uvažovaním. A hľadajte aj radou, ktorú ste si vyprosili od niekoho od vás múdrejšieho.
Klopte... Udierajte na Otcove dvere aj silou svojich rúk. Aj tie patria k modlitbe – korenia predsa pri srdci. Namáhajte sa... Aj fyzicky, aj duševne. Ak udierate na Božie dvere len jazykom, je možné, že neuspejete... – Proste, kým nedostanete... Hľadajte, kým nenájdete. A klopte, kým vám neotvoria. Vytrvajte! Až do konca... __________
V zdravej neodbytnosti sa skrýva sila a nezlomnosť v dosahovaní cieľa. A ty nás k nej, Pane, aj vyzývaš. Preto nám staviaš pred oči zápasiaceho Jakuba, ktorý ti hovorí: Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš... A trpezlivého Jóba, ktorý ťa vo svojej odhodlanosti uisťuje, že aj keby si ho zabil, neprestane v teba dôverovať... Ty vieš, že len v tvrdom boji sa zoceľuje charakter a že pravú radosť môže človek mať len z poctivo získaného víťazstva. Ďakujeme ti, Pane, za toto povzbudenie...
228
„Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“
(Lk 11, 11-13)
Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá hada...? Určite nie... Aj Boh dáva svojim len dobré veci. Vždy však pod podmienkou, že ho prosia tí, čo sa plnením jeho vôle zaraďujú medzi jeho deti. Cudzích, t.j. hriešnikov, Boh nevyslyší...
Keď vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom... Neznižujte v tomto ohľade pod svoju úroveň toho, ktorý jediný je dobrý... Možno sa vám i to stane, že budete prosiť dobré veci a budete si ich aj dobre prosiť, a predsa nič nedosiahnete. Tu sa zastavte a skúmajte, či ste dobré deti... Či nie ste tak rozmaznané, že keď dostanete rybu, vypľúvate pre kosti aj mäso, a keď vajce, odhadzujete pre tvrdú škrupinu aj vnútrajšok... Alebo sa zamyslite aj nad tým, či nejete tak, že by vám to škodilo – či nejete vajce aj so škrupinou a rybu aj s kosťami.
O čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia... Dávať a dávať sa je prvá z Božích vlastností a najstálejšia z jeho činností. Robí to a stále bude robiť: cez stvorené veci, cez svojho Syna a kvôli tým, čo sú v Cirkvi a prosia ho, cez svojho Svätého Ducha... Uvažujme... Veď ak miloval svet tak, že dal svojho Syna – hoci ho o takú veľkú milosť nik neprosil, že by nedal aj Ducha, keď si ho prosíme?! Najmä keď oň prosíme preto, aby sme vedeli, o čo prosiť a ako prosiť, aby sme dostali? – Boh už vopred vie, čo potrebujeme, ale dáva nám to až potom, keď aj my vieme, že o dobro nám ide a dobre si ho prosíme.... Ale všimnime si toto jeho povzbudenie prosiť ho... Je také naliehavé, že budí dojem veľmi vážneho príkazu. __________
Uisťuješ nás, Pane Ježišu, že je veľkým omylom myslieť si, že sú situácie, v ktorých by človek voči nám bol dobroprajnejší a súcitnejší ako náš Nebeský Otec... V skutočnosti i tá najkrajšia ľudská dobroprajnosť je veľmi úbohá proti jeho dobrote. No ak sa nám v tomto živote zdajú jeho postupy a požiadavky niekedy tvrdé, nezabudnime, že je to tak kvôli našej spáse, jeho vrcholnému daru, ktorý má pripravený pre svojich verných.
229
Potom Ježiš chodil po Galilei; nechcel ísť do Judey, lebo Židia ho chceli zabiť. Boli však blízko židovské sviatky Stánkov. Jeho bratia mu povedali: „Odíď odtiaľto a choď do Judey, aby aj tvoji učeníci videli, aké skutky konáš! Veď nik nerobí nič v skrytosti, ak sa chce stať verejne známym. Keď robíš takého veci, ukáž sa svetu!“ Lebo ani jeho bratia v neho neverili. Ježiš im povedal: „Môj čas ešte nenadišiel, ale váš čas je stále tu. Vás nemôže svet nenávidieť, mňa však nenávidí, lebo ja o ňom svedčím, že jeho skutky sú zlé. Vy choďte na sviatky! Ja na tieto sviatky nejdem, lebo môj čas sa ešte nenaplnil.“ Toto povedal a ostal v Galilei. Ale keď jeho bratia odišli na sviatky, išiel aj on, no nie verejne, lež akoby potajomky.
(Jn 7, 1-10)
Môj čas ešte neprišiel... Aby sa spĺňal Boží plán, k tomu prispieva každý z nás určitou úlohou, ktorú má splniť v určitom čase, v určitej príležitosti. Aby sme v tomto ohľade nič nepredbehli a nič ani nepremeškali, treba sa nám každý deň pýtať, čo v prítomnom čase Boh od nás chce a ako to chce... Napríklad takto: Som tam, kde podľa jeho vôle mám byť? Robím, čo mám robiť? A tak, ako to mám robiť? – Toto stále prispôsobovanie sa Bohu niekedy žiada od nás neprispôsobovať sa ľuďom; ani tým najbližším, z čoho samozrejme vznikajú medzi nami a nimi dlhodobé napätia alebo i prudké a bolestné rozdvojenia. – Keď sa tak stane, nemáme čo ľutovať, ak vidíme, že tí, s ktorými si začíname nerozumieť, gravitujú k svetu svojou telesnosťou, chamtivosťou a pyšnou povýšenosťou. Takýmto hovoríme s Pánom: Vás nemôže svet nenávidieť a ja sa vám nemôžem prispôsobovať...
Vy choďte na sviatky... pokloniť sa Bohu a priniesť mu dary... Ja pôjdem potom; potom, keď sa naplní čas, aby som mu priniesol seba ako dar. Vy mu dávate z toho, čo vám zvyšuje. Ja dávam všetko. Veď jediný opravdivý dar, ktorý môže človek ponúknuť Bohu, je on sám. Všetko ostatné, čo sa mu kladie na oltár, je len znak ochoty dať mu seba. Viem, že vy to myslíte inak. A to je príčina, že nemôžeme tieto sviatky sláviť spolu.
To povedal a zostal v Galilei... Ako do pozemského, tak ani do nebeského Jeruzalema sa nekráča vždy v spoločenstve s pokrvnými bratmi... Ba čo viac, sú prípady, v ktorých je zbytočné, ba i nebezpečné držať s nimi krok na tejto ceste... __________
Pane Ježišu, do liturgických zhromaždení vstupujeme aj s mnohými takými, o ktorých nevieme, či do nich vstupujú, aby vôbec niečo ponúkli Bohu. S takými vchádzame do liturgických zhromaždení s určitou obavou, či naše, také slabé a ľahko zraniteľné rozhodnutia dať mu podľa tvojho príkladu všetko, čo máme a čím sme, nepodľahne časom vplyvu väčšiny. Buď nám, Pane, na pomoci!
230
A Židia ho cez sviatky hľadali a hovorili: „Kdeže je?“ Aj v zástupe sa o ňom veľa pošepkávalo. Jedni hovorili: „Je dobrý;“ iní zasa: „Nie je, iba čo zvádza ľud.“ Ale nik o ňom nehovoril verejne, zo strachu pred Židmi.
(Jn 7, 11-13)
Židia ho cez sviatky hľadali... Mysleli si, že tým veľmi oslávia Boha, keď Ježiša chytia a zviažu. Aj my ho hľadáme cez sviatočné dni. No z iného dôvodu. Chceme sa dostať do jeho bezprostrednej blízkosti, aby sme ho takrečeno spútali svojimi prosbami plnými viery, nádeje a lásky.
A hovorili: Kdeže je...? My sa dopytujeme podobne. A dostávame takúto odpoveď: Je vo svojom vlastnom slove, ktorým nás poučuje, napráva alebo povzbudzuje prostredníctvom učiacej Cirkvi, ktorá nám toto jeho slovo sprostredkuje. A je aj v Eucharistii ako chlieb posily pre prežívanie jeho tretej prítomnosti – tej v bratoch a sestrách, ktorí čakajú na našu službu.
Aj v zástupe sa o ňom veľa pošepkávalo... Pošepkávalo sa... Tak ako dnes... Pokiaľ zástup niekto neovplyvní, niet v ňom odvahy hlasnejšie hovoriť o Kristovi. Takýto zástup nepatrí k jeho nepriateľom, ale ani k jeho stúpencom.
Ale nik o ňom nehovoril verejne, zo strachu pred Židmi... A či sa zatiaľ zmenilo niečo aj v tomto ohľade? Zdá sa, že vôbec nič. Bojíme sa neraz ako jednotlivci hovoriť o Ježišovi Kristovi zo strachu, že prídeme o pokoj, o kariéru alebo o peniaze... Radšej teda o ňom nehovoríme. A ak predsa... tak len do ucha – šepkáme si... __________
Rôznorodé a pritom povrchné mienky, ktoré, Pane Ježišu, kolovali o tebe v zástupe, sú dôkazom, že nik nemal záujem dôkladnejšie sa presvedčiť o pravde. Svetu vyhovuje, keď zostávaš nejasný, neurčitý, nie dosť poznaný... My ťa chceme presnejšie poznať, lebo ťa chceme vernejšie nasledovať a potom aj jasnejšie predstaviť tým, s ktorými žijeme.
231
Až uprostred sviatkov vystúpil Ježiš do chrámu a učil. Židia sa divili a hovorili: „Ako to, že sa vyzná v knihách, keď sa neučil?!“ Ježiš im povedal: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal. Kto chce plniť jeho vôľu, pozná, či je to učenie z Boha, alebo či hovorím len sám zo seba. Kto hovorí sám zo seba, hľadá vlastnú slávu. Ale kto hľadá slávu toho, ktorý ho poslal, ten je pravdivý a neprávosti v ňom niet. Nedal vám Mojžiš zákon? A nik z vás zákon neplní. Prečo ma chcete zabiť?!“ Zástup odpovedal: „Si posadnutý zlým duchom! Kto ťa chce zabiť?!“ Ježiš im vravel: „Jeden skutok som urobil a všetci sa čudujete. Pretože vám Mojžiš dal obriezku – hoci ona nie je od Mojžiša, ale od otcov; obrezujete človeka aj v sobotu. Ak teda človek prijíma obriezku aj v sobotu, aby sa neporušil Mojžišov zákon, prečo sa hneváte na mňa, že som v sobotu uzdravil celého človeka? Nesúďte podľa zdania, ale súďte spravodlivo.“
(Jn 7, 14-24)
Ako to, že sa vyzná v knihách, keď sa neučil...? Táto otázka, ktorú si Židia dávali navzájom, naznačuje, že knihy nie sú jediným zdrojom poznania Božích vlastností a Božích zámerov. Prv, než boli knihy Písma, bola tu rodinná svätyňa. V nej sa z pokolenia na pokolenie zachovávalo a odovzdávalo, čo rozličným spôsobom zjavoval Boh o sebe od počiatku sveta. Tento obdiv Židov patrí teda aj Ježišovej rodine, ktorá mu v nazaretskom zátiší ústne sprístupňovala obsahové bohatstvo posvätných kníh. – Ale nepriamo patrí aj všetkým tým rodinám, ktoré robili a robia i dnes podobne... Ale predovšetkým patrí tento obdiv Dieťaťu, ktoré tak pozorne počúvalo a potom tak presne všetko reprodukovalo.
Ježiš im povedal: Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal... A on, Boh, bude učiť každého človeka (porov. Jn 6, 45). Rozumie sa: Každého, kto bude o to stáť. Každého, kto ho o to bude prosiť, aby ho dobre počúval, poslúchal a potom aj iným podával.
Nesúďte podľa zdania, ale súďte spravodlivo... Nie podľa dojmu, ale podľa pojmu. Kto má dojem, má len zdanie. Istotu v pravde môže mať iba ten, kto má pojem. Dojmy dostávame zadarmo. Kvôli pojmom treba niekedy veľa obetovať. Kto súdi podľa zdania, podľa dojmu, môže veľmi ublížiť pravde, spravodlivosti i láske. __________
Pane, z tohto tvojho slova máme pochopiť, že kto chce milovať Boha i blížneho, musí ich poznať. A kto ich chce poznať, musí sa o to namáhať, aj modliť.
232
Tu niektorí Jeruzalemčania hovorili: „Nie je to ten, čo ho chcú zabiť? Pozrite, hovorí verejne a nič mu nevravia. Vari sa už aj poprední muži presvedčili, že on je Mesiáš? Lenže o tomto vieme, odkiaľ je, ale keď príde Mesiáš, nik nebude vedieť, odkiaľ je.“ A Ježiš učil v chráme a zvolal: „Aj ma poznáte, aj odkiaľ som, viete. A neprišiel som sám od seba, ale pravdivý je ten, ktorý ma poslal a vy ho nepoznáte. Ja ho poznám, lebo som od neho a on ma poslal.“ Preto ho chceli chytiť, ale nik nepoložil naň ruky, lebo ešte neprišla jeho hodina. Mnohí zo zástupu uverili v neho a vraveli: „Keď príde Mesiáš, vari urobí viac znamení, ako spravil tento?“
(Jn 7, 25-31)
Nie je to ten, čo ho chcú zabiť...? Áno, je to on. Zaujímavé...!
Vari sa už aj (naši) poprední muži presvedčili... To asi nie... Vysvetlenie tejto jeho odvahy treba hľadať inde... Iste zatiaľ rozmýšľajú, ako na to... Veď s človekom, ktorý sa nebojí smrti, nie sú žarty. Ak sa jej tento nebojí, zaiste sa opiera o niekoho veľmi silného. Veď predsa robí zázraky a hovorí o sebe, že ho Boh poslal...
Chceli ho chytiť, ale nik nepoložil naň ruky... Chceli, ale nemohli... Je tu všemohúci Boh, ktorý, ak chce, znemožní ktoréhokoľvek vraha, aby tak chránil svojich verných pri spĺňaní úloh, ktoré im určil. V opačnom prípade im dáva silu vydať najpôsobivejšie svedectvo, niekedy aj svedectvo krvi, ak ho potrebuje.
Ešte neprišla jeho hodina... Ešte nedohovoril, nepovedal ešte ani slovom ani skutkom to, čo mal na záver podpísať svojou krvou.
Mnohí zo zástupu uverili v neho... Mnohí, no nie všetci... Žiaľ, že to platí aj o výsledkoch tej apoštolskej činnosti, ktorú konal cez veky a koná i dnes vo svojej Cirkvi. No najsmutnejšie je, že z tých mnohých, čo v neho uverili, väčšina uverila len niečo... Hoci jemu sa má uveriť buď všetko alebo nič.
Pozrite, hovorí verejne... Áno... Pozrime! A presvedčme sa, že táto výzva zatiaľ nič nestratila zo svojej aktuálnosti... Pozrime na tých, ktorí v jeho Tajomnom tele verne pokračujú bez strachu v tejto jeho úlohe, a povzbuďme sa ich príkladom. Hovoria to, čo on, a tak, ako on hovoril. Vedia prečo... Vedia, že bojazlivci nebudú mať podiel s vyvolenými (porov. Zjv 21, 6). __________
Pane Ježišu, uvedomujeme si, že ako tvoj, tak aj náš čas na tejto zemi je presne určený. Kto z nás má strach o seba a nezbaví sa ho vierou, vystavuje sa krajnému nebezpečenstvu. Bude v ňom žiť a v ňom aj umierať. Pane, veľmi sme potrebovali tento tvoj príklad, ako sa spoľahnúť na Otca, ktorý najlepšie vie, kedy má prísť naša záverečná hodina, hodina nášho odchodu, ale aj našej večnej odmeny.
233
V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený.
(Jn 7, 37-39)
V posledný deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal... Vstal, aby ho všetci videli. A zvolal, aby ho všetci počuli... Chcel upozorniť na chybu, ktorej sa veriaci pri sviatočných príležitostiach často dopúšťajú a veľmi si tým škodia...
Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne... Aby videl môj príklad a počul moje slovo. Toto je totiž zmysel všetkých sviatočných dní, všetkých náboženských slávností a duchovných prehlbovaní – aj tých našich: zbaviť sa svojich starostí a pretlačiť sa cez zástup, ktorý tvorí väčšinu, do Kristovej blízkosti a tam utišovať smäd svojej duše – smäd po pravde, ktorá je v jeho slove. – Sú v živote chvíle, keď necítime v sebe tento smäd po upokojujúcom Božom slove. Treba pripomenúť, že sú to chvíle pre každého z nás veľmi nebezpečné... Najmä, ak už nie sú iba prechodnou krízou, ale dlhšie trvajúcim stavom... Zvlášť v takýchto prípadoch Ježiš cez sviatočné dni vstáva, aby sme ho dobre videli, a hlasno volá, aby sme ho dobre počuli. Chce nás vyrušiť, ba aj rozrušiť... Dobre by bolo, keby sa mu to – ak treba, aj v našom prípade podarilo teraz – týmto jeho slovom...
A nech pije... Ježiš sa tu predstavuje tým, čo v neho veria, ako nevyčerpateľný Zdroj každej útechy a pomoci. A niet takého človeka, ktorému by sa už neušlo piť z tohto Prameňa, a niet takého smädu, ktorý by on nevládal utíšiť.
A z jeho vnútra potečú prúdy živej vody... A stane sa aj on osviežujúcim prameňom pre iných, stane sa pod vplyvom Svätého Ducha Ježišovým pokračovaním: čo nie je malá úloha a nie malá česť. __________
Nech by boli vonkajšie okolnosti akokoľvek ťažké a ubíjajúce, vierou v teba, Pane Ježišu, umožníme uplatniť sa tvojmu Duchu, ktorý nám vždy dodá chuť i odvahu osviežiť sa a stať sa zdrojom živej vody aj pre iných...
234
Mnohí zo zástupu uverili v neho a vraveli: „Keď príde Mesiáš, vari urobí viac znamení, ako spravil tento?“ Farizeji sa dopočuli, že si zástup o ňom toto pošuškáva, preto veľkňazi a farizeji poslali sluhov, aby ho chytili. Sluhovia sa vrátili k veľkňazom a farizejom a oni sa ich pýtali: „Prečo ste ho nepriviedli?“ Sluhovia odpovedali: „Nikdy tak človek nehovoril.“ Farizeji im vraveli: „Aj vy ste sa dali zviesť? Vari uveril v neho niektorý z popredných mužov alebo farizejov? A tento zástup, ktorý nepozná zákon, je prekliaty.“ Jeden z nich, Nikodém, ten, čo predtým prišiel k Ježišovi, im povedal: „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“ Odvrávali mu: „Nie si aj ty z Galiley?! Skúmaj a uvidíš, že z Galiley prorok nepovstane.“ A všetci sa vrátili domov.
(Jn 7, 31-32; 45-53)
Veľkňazi a farizeji poslali sluhov... Mysleli si, že ich musia mať, keď slúžia Bohu... Kto sa oddal službe Bohu, môže mať ponajviac spolusluhov.
Aby chytili Ježiša..., ktorý učil, že máme len jedného Pána a my všetci sme navzájom bratia...
Prečo ste ho nepriviedli...? Preto, že aj poslušnosť má svoju hranicu. Nikdy nemôžu tí, ktorých Boh poveril, aby nás viedli, žiadať od nás, čo sa protiví Božej vôli.
Nikdy tak človek nehovoril... Tak isto, tak správne, tak presvedčivo... Veľmi dbá na literu Zákona, ale nepotláča pritom jeho ducha. Neobchádza ani bodku, ani čiarku, ale nebojí sa povedať: Ja vám však hovorím... a pridať, čo v Zákone zatiaľ nebolo... Pozná Prorokov a vie lepšie, čo prorokovali, ako sami proroci. Hovorí, že prišiel od Boha a ťažko je odolať tomuto tvrdeniu, pretože koná divy, ktoré môže len Boh konať. Jeho slová a činy splývajú. Čo hovorí i koná a tým, čo koná, hovorí. Je celý slovo a je celý čin.
Nikodém im povedal..., čo im mohol povedať len ten, kto ho už počul a odvtedy pravdepodobne i pozoroval. To bol dôvod, že sa zastal ukrivďovaného rabbiho z Nazareta. A hoci bol sám proti mnohým, nebál sa postaviť na stranu Jedného... Vedel už, že kto sa zastáva Pravdy, bude vždy v menšine, ale pritom vždy dosť silný, aby nakoniec zvíťazil. __________
Kedykoľvek si hovoril, Pane Ježišu, cez tvoju ľudskú prirodzenosť prežarovala tá božská... Ak máme aj my zapôsobiť na druhých výraznejšie než všetci ostatní a potiahnuť za sebou čím viacerých, musí z nás vychádzať sila a príťažlivosť vykúpeného človeka, ktorý je sám očarený tvojím slovom a vôbec – celým tvojím životom.
235
Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takého ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“
(Jn 8, 1-11)
Farizeji mu priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve... Na toho druhého, čo bol s ňou, pravdaže zabudli... Vždy hreší proti pravde a spravodlivosti, kto pri dôvodení vytŕha z kontextu určité osoby alebo veci. – Žena mala šťastie, že ju práve jemu priviedli... Pre hriešnika nie je nič užitočnejšie, ako dostať sa po hriechu do Kristovej blízkosti. Ak sme súčasťou jeho Tajomného tela, opýtajme sa, či aj cez nás dostáva Ježiš, žijúci vo svojej Cirkvi, hriešnikov na dosah? A opýtajme sa, ako mu ich privádzame: či ako praví apoštoli alebo tak ako farizeji...
Postavili ju do prostriedku... Áno, zákonníci a farizeji vždy takto stavajú hriešnika, aby ho potom súdili. Ježiš stavia pred súd len hriech. Najmä ten zákonnícky, ktorý hľadí hriešnika len obžalovať, nie pomôcť mu.
A povedali: Učiteľ, Mojžiš nám káže takéto kameňovať. A čo povieš ty...? Ja to nekážem... Snažím sa hriešnika zachrániť. Ale rozhodne som za to, aby sa kameňoval jeho hriech... A tvrdo, bezohľadne... Kamením jeho vlastného pokánia.
Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi... Pravdepodobne zaznamenával do piesku mená prítomných žalobcov, ktorých bolo treba podľa niektorých miest z Mojžišovho zákona tiež ukameňovať. – Veríme, že Večný Sudca vpisuje aj naše hriechy predbežne len do piesku, odkiaľ je možné, kým žijeme, ešte ich vymazať. Po uplynutí nášho života piesok tvrdne, mení sa na kameň a obžalobné písmo na ňom zostáva. __________
Naznačuješ nám, Pane, že právo súdiť má len ten, kto je bez hriechu. A taký si len ty, Pane. Nám si to zakázal... Z ľudí môžu súdiť len tí, ktorých si na to určil, a ktorí si osvojili tvoj postoj k žene. Nekameňoval si ju, ale vyzval a povzbudil k pokániu.
236
A Ježiš im zasa povedal: „Ja som Svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ Farizeji mu povedali: „Vydávaš svedectvo o sebe len ty sám, tvoje svedectvo nie je pravdivé.“ Ježiš im odpovedal: „Hoci vydávam svedectvo o sebe iba ja sám, moje svedectvo je pravdivé, lebo viem, odkiaľ som prišiel a kam idem. Vy však neviete, odkiaľ prichádzam, ani kam idem. Vy súdite podľa tela, ja nesúdim nikoho. A ak aj súdim, môj súd je pravdivý, lebo nie som sám, ale ja a Otec, ktorý ma poslal. A vo vašom zákone je napísané, že svedectvo dvoch ľudí je pravdivé. Ja sám vydávam svedectvo o sebe a vydáva o mne svedectvo aj Otec, ktorý ma poslal.“
(Jn 8, 12-18)
Ježiš zasa povedal... Teda znova to isté... Áno, on viackrát zopakoval niektoré veci svojim poslucháčom, medzi ktorých sa rátame aj my... Nerobí tak preto, že už zabudol, čo povedal, ale preto, aby sme na to my nezabudli.
Ja som svetlo... Tento titul patrí medzi tie, ktorými najčastejšie vyjadruje svoje poslanie. A je taký dôležitý, ako ten, ktorým sa stotožnil s pravdou alebo ktorým prehlásil, že sa preto narodil, preto prišiel na svet, aby vydal svedectvo pravde.
Svetlo sveta... Nejde tu teda o nejaký privátny svetelný zdroj, o nejakú lampu, ktorou osvecujeme jednotlivé kúty svojho domu... Ide tu o svetlo v najširšom rozsahu. O niečo také, ako je slnko pre našu zem, ktoré odhaľuje jej krásy i ošklivosti; rozbúrené moria i tiché pevniny s úrodnými rovinami, ale aj s neplodnými púšťami a zradnými močiarmi; hory so schodnými prielazmi, ale aj s nebezpečnými priepasťami. – Ale Kristus nie je svetlo, ktoré umožňuje človeku len poznať, čo je krásne, dobré a čo škodlivé i nebezpečné; On ako svetlo všetko to, čo obklopuje človeka, aj udržiava – živí. Čím by bola zem bez slnka, tým by bolo ľudstvo bez Krista. – Bez Kristovho svetla by nebolo možné pokojné ľudské spolužitie. V duchovnej tme, ktorú by spôsobila jeho neprítomnosť, boli by pre nás všetky veci rovnaké, bez veľkosti, tvaru i farby... V oblasti poznania by sme sa navzájom len hádali, hašterili, urážali sa a nenávideli... A v oblasti konania? Domyslíme si... Vo tme je nebezpečný každý krok, ba každý pohyb. Vo tme nevieme, do čoho vrazíme, o čo sa potkneme a kam padneme.
Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách... Ba stane sa tiež svetlom pre tých, ktorí sa vo svete o kadečo potkýnajú. Potkýnajú sa i padajú... Väčšina z nich smrteľne... A mnohí z nich aj definitívne. __________
Pane, ty si svetlo, ktoré nám umožňuje správne vidieť seba i teba, veci prítomné i budúce. Ak sa nedívame zamilovane na veci, ktoré nám zacláňajú pohľad na teba, máme nádej, že budeme dobre vidieť našu cestu k tebe a tvoju k nám a seba medzi tými, ktorí budú môcť večne hľadieť na teba a v tvojom svetle vidieť všetko tak, ako v skutočnosti je.
237
On im povedal: „Vy ste zdola, ja som zhora. Vy ste z tohto sveta, ja nie som z tohto sveta. Preto som vám povedal, že zomriete vo svojich hriechoch. Lebo ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch.“ Pýtali sa ho teda: „Kto si ty?“ Ježiš im odpovedal: „Od počiatku to, čo vám hovorím.“
(Jn 8, 23-25)
Vy ste zdola... Vo vašom tele sú prvky pominuteľnej zeme, z ktorej bolo vzaté. Škoda, že ste ešte svoju dušu nevymanili z myslenia a praktických postojov tohto sveta, ktorý je tiež pominuteľný...
Ja som zhora... A som tu medzi vami ako Cesta... Presnejšie: ako jediný spoj, do ktorého musí každý z vás nastúpiť, ak sa chce dostať tam, odkiaľ som ja. Kde prestáva strach, ktorý budí pominuteľnosť, tam začína radosť, ktorú plodí nekonečnosť. Neváhajte... Nastúpte!
Ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch... Budete vo mne vidieť len človeka, ktorého slovo je len ľudské, také ako vaše, a preto nezaväzujúce. Nepoddáte sa mu a neuveríte... V dôsledku toho si obhájite každý svoj názor i postoj, každý svoj čin, ba i každý svoj hriech, v ktorom potom zostanete a v ňom aj zomriete... A ak hovorím, že zomriete vo svojich hriechoch, tak myslím predovšetkým na tých spomedzi vás, ktorí nie sú si vedomí nijakých hriechov.
Pýtali sa ho: Kto si ty...? Nebola to dobrá otázka po všetkom tom, čo im dosiaľ o sebe povedal a čo medzi nimi vykonal... – A nie sú dobré ani tie naše, ak po všetkom, čo o ňom vieme, nesprávame sa voči nemu zodpovedne pri počúvaní jeho slova, pri prijímaní Eucharistie alebo pri stretnutiach s jeho trpiacimi bratmi.
Som od počiatku to, čo vám (o sebe) hovorím... Som Slovo, ktoré bolo u Boha a ktoré, preto, aby sa stalo zrozumiteľným, vzalo na seba ľudskú prirodzenosť, pripodobnilo sa vám vo všetkom okrem hriechu. Musí byť naozaj hlúpy, kto pri toľkých možnostiach toto slovo nepozná. No hlúpejší je, kto ho pozná, ale podľa neho nekoná. __________
Pane, dvakrát za sebou opakuješ tú najstrašnejšiu vetu, akú môže človek počuť: zomriete vo svojich hriechoch! Je to tvoj posledný argument pre hluché uši. Našťastie, nasleduje za ním ešte jedno „ak“... Kým žijeme, ešte máme možnosť zachrániť sa, ak ti uveríme a pokorným plnením tvojich požiadaviek aj konáme.
238
Keď to hovoril, mnohí uverili v neho. Židom, ktorí mu uverili, Ježiš povedal: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Odpovedali mu: „Sme Abrahámovo potomstvo a nikdy sme nikomu neotročili. Akože hovoríš: „Budete slobodní?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok. A otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn. Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“
(Jn 8, 30-36)
Tým, ktorí mu uverili, povedal: Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi... Uveriť a veriť, to znamená toľko, ako „začať“ a „vytrvať“. Kto nezačne, nemôže pokračovať. A kto nepokračuje, nemôže vytrvať.
Poznáte pravdu... No dostatočne až vtedy, keď ju vplyvom svojej vytrvalosti začnete spájať so životom. Až tu spoznáte jej veľkú náročnosť, ale aj jej neporovnateľnú blahodarnosť.
A pravda vás vyslobodí... Tá pravda, ktorú poznáte z môjho slova... Vyslobodí vás z toho najhoršieho otroctva – z otroctva hriechu. Kedy, Pane? – pýtame sa... A odpoveď? Keď budete môjmu slovu aj veriť a podľa tejto viery aj konať. Lebo viera bez skutkov je mŕtva. (Jak 2, 17) – A pravda vás vyslobodí aj zo všetkých pochybností, smútkov a malomyseľností... Oslobodí vás aj z každej neistoty a nerozhodnosti... A zbaví vás aj všetkých ľudských ohľadov, ktoré vás zväzujú a niekedy predstavujú naozaj veľké otroctvo. – Túto oslobodzujúcu pravdu treba tu brať v dvoch významoch. Pravdu ako Otcovo vtelené Slovo, ktoré nás oslobodzuje svojou vykupiteľskou milosťou, a potom aj ako pravdu slova tohto Slova, ktorá nás oslobodzuje svojou presvedčivou samozrejmosťou...
Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní... Nikto iný... Len On. No nie bez vás. Nie bez vašej vytrvalosti a stále oživovanej vernosti jeho slovu... Kto veľmi túži po slobode, nech rovnako silno túži i po pravde... __________
V každom človeku je túžba po slobode, ale možno ju dvojako vyjadriť: pýchou alebo pokorou. A potom ju možno dvojako i naplniť: falošne alebo opravdivo. Pane, nedovoľ nám klamať sa; veď si kvôli tomu prišiel, aby si nám ponúkol pravdu a v nej slobodu.
239
„Viem, že ste Abrahámovo potomstvo; a chcete ma zabiť, lebo sa moje slovo vo vás neujíma. Ja hovorím o tom, čo som videl u Otca. Aj vy robíte to, čo ste počuli od otca.“ Odpovedali mu: „Naším otcom je Abrahám.“ Ježiš im povedal: „Keby ste boli Abrahámovými deťmi, robili by ste skutky Abrahámove. No vy ma chcete zabiť – človeka, ktorý vám povedal pravdu, čo som počul od Boha. To Abrahám nerobil. Vy robíte skutky svojho otca.“ Povedali mu: „My sme sa nenarodili zo smilstva; máme len jedného otca, Boha.“ Ježiš im odvetil: „Keby bol vaším otcom Boh, milovali by ste ma, lebo ja som z Boha vyšiel a od neho prichádzam. Neprišiel som sám od seba, ale on ma poslal. Prečo nechápete moju reč? Preto, že nemôžete počuť moje slovo. Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca. On bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži. Ale ja hovorím pravdu, a preto mi neveríte. Kto z vás ma usvedčí z hriechu? Prečo mi neveríte, keď vám hovorím pravdu?! Kto je z Boha, počúva Božie slová. Vy nepočúvate, lebo nie ste z Boha.“
(Jn 8, 37-47)
Chcete ma zabiť, lebo sa moje slovo vo vás neujíma... To bolo tak vtedy. A či je to dnes inak? Ak sme súčasťami jeho Tajomného tela, máme v sebe jeho život. Pravdaže, máme ho iba zatiaľ, pokým prijímame jeho slovo, ktoré je Duch a Život. V opačnom prípade ho v sebe postupne utlmujeme, ubíjame a, či chceme alebo nechceme, začíname sa podobať tým, čo sa ho chceli zbaviť...
Prečo nechápete moju reč? Preto, že nemôžete počuť moje slovo... A nemôžete ho počuť preto, že ste sa započúvali do reči sveta a do reči vlastného tela, ktorou diabol prehlušuje vo vás všetko, čo je Božie. Moje slovo neznáša tento diablov hudobný doprovod. Ak chcete počuť jedno, musíte vyradiť druhé, aj keď máme dve uši.
Prečo mi neveríte, keď vám hovorím pravdu...? Bojíte sa jej dôsledkov? Chápem, je ich veľa a nie sú ľahké... Patrí medzi ne strata sympatií, priateľstiev i predných miest v spoločnosti. Pridŕžanie sa mojej pravdy máva za následok aj pohŕdavý smiech väčšiny, osamelosť, núdzu, ohovárky, nenávisť, prenasledovanie, ba aj smrť. Pričom stačí, keď ide o lož, iba prikývnuť, aby ste sa vyhli tomuto všetkému... Ťažkosť prijať pravdu nespočíva v teoretickej, ale v praktickej oblasti. Veľmi mnohí by ju prijali, keby dokázali podľa nej žiť...
Kto je z Boha, počúva Božie slová... Kto sa z Boha zrodil a zostáva v jeho náručí, dostáva silu, podnety a príležitosti, aby počul, čo hovorí... A čím viac ho počúva, tým väčšmi je z Boha, tým viac sa stáva Božím v myslení, v slovách i v skutkoch.
Vy nepočúvate, lebo nie ste z Boha... Podľa tohto Pánovho slova treba ľahostajnosť a nedbalosť pri počúvaní Pánovho slova pokladať za veľmi ťažký stav. V takom prípade nie sme z Boha, ale z diabla, ktorý bol vrahom od počiatku a nezotrval v pravde. __________
Pane, prudký odpor voči tvojmu slovu alebo tupá ľahostajnosť pri jeho počúvaní – sú rovnako silné spojenectvá s diablom, ktorých dôsledky však nesieme len my sami...
240
Židia mu odpovedali: „Nehovoríme dobre, že si Samaritán a posadnutý zlým duchom?“ Ježiš odvetil: „Ja nie som posadnutý zlým duchom, ale ctím si Otca; a vy mňa znevažujete. Ja nehľadám svoju slávu, ale je, kto ju hľadá a súdi. Veru, veru, hovorím vám: Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky.“ Židia mu povedali: „Teraz už vieme, že si posadnutý zlým duchom. Abrahám zomrel aj proroci, a ty hovoríš: »Kto zachová moje slovo, neokúsi smrť naveky.« Si azda väčší ako náš otec Abrahám, ktorý zomrel? Aj proroci pomreli. Kýmže sa robíš?“ Ježiš odpovedal: „Ak sa oslavujem ja sám, moja sláva nestojí za nič. Ale oslavuje ma môj Otec, o ktorom vy hovoríte: »On je náš Boh«, a nepoznáte ho. Ale ja ho poznám. A keby som povedal: Nepoznám ho, bol by som luhár ako vy. Ale ja ho poznám a jeho slovo zachovávam. Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; i videl a zaradoval sa.“ Židia mu vraveli: „Ešte nemáš ani päťdesiat rokov a videl si Abraháma?“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som.“ Na to zdvihli kamene a chceli ich hádzať do neho, ale Ježiš sa skryl a vyšiel z chrámu.
(Jn 8, 48-59)
Ja nehľadám svoju slávu... Mňa oslavuje môj Otec, ktorého si ctím... Týmito výrokmi nám Pán Ježiš dáva trochu nazrieť do života Najsvätejšej Trojice... Syn nehľadá svoju slávu. Ide mu o slávu Otca, ktorý ho za to oslavuje. A Božské osoby žijú tak v neustálom „obdarúvaní sa“. My sme krstom boli začlenení do ich života... Naša večná sláva sa preto viaže na snahu konať takisto. Vo všetkom máme hľadať Božiu slávu a pevne veriť, že sa Boh vo veľkodušnosti nedá prevýšiť a postará sa nám o našu.
Ctím si Otca... Komu ide pri každom skutku iba o tento cieľ, toho nemôžu znechutiť, pomýliť alebo odradiť neprajné, alebo i nepriateľské postoje ľudí. Ale čím sú potom naše občasné znechutenia, výbuchy alebo depresie? Treba si uvedomiť, že nám vždy signalizujú odklon od života v Bohu.
Na to zdvihli kamene a chceli ich hádzať do neho... Ako pekne, ako nádejne začínalo toto stretnutie v chráme! „Mnohí v neho uverili pre slová, ktoré hovoril“ (porov. Jn 8, 30). A teraz? Poslucháči zdvihli kamene a chceli ich hádzať do neho... Áno. To je ukážka toho, čo sa stáva, keď Kristov poslucháč stavia svoju vieru v jeho slovo len na cite, na nadšení, a nie aj na rozume... Pokým Ježiš hovorí slová, ktoré len informujú, bývame spokojní, ba aj nadšení. Ale keď hovorí také, ktoré nás aj formujú, vyrušujú a nútia meniť sa, hľadáme, ako sa ho zbaviť. – Kameň, to je tvrdosť, chlad a útočiaca bezcitnosť. Je možné veriaceho človeka ním zasiahnuť i ubiť, ale nemožno v ňom zlikvidovať jeho pravdu. __________
Poznanie je základ. – Ale načo by nám bol základ, keby sme na ňom nechceli nič postaviť? Ty nám, Pane, dávaš príklad správneho postoja. Nehovoríš len to, že poznáš Otca, ale aj to, že sa pridŕžaš jeho slova. Staviaš teda na tomto základe svoje skutky a môžeš vždy pravdivo povedať: Ctím si Otca – lebo ich jediným dôvodom je jeho oslava.
241
Ako šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia –, že sa narodil slepý?“ Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky. Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať. Kým som na svete, som svetlo sveta.“ Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci.
(Jn 9, 1-7)
Ako šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý... A v ňom, ako v obraze, aj nás – duchovne slepých od narodenia. Tak sa totiž všetci rodíme – úplne slepí pre svetlo, ktorého sa nám potom dostáva v jeho slove a v jeho skutkoch.
Rabbi, kto zhrešil – on alebo jeho rodičia...? On zaručene nie... Veď pred narodením nemôže nikto zhrešiť. A jeho rodičia preto nie, že vám to hovorí Učiteľ, ktorý sa preto narodil, preto prišiel na svet, aby vydal svedectvo pravde. O nevinnosti slepého vás utvrdzuje rozum, o nevinnosti jeho rodičov viera. A potom... každá choroba nie je trestom za hriech... Mnohé z nich patria medzi osobitné Božie zámery.
Majú sa na ňom zjaviť Božie skutky... Jeden napríklad cezo mňa tým, že ho uzdravím. A druhý tým, že vás poučím, aby ste viac dbali na to, ako ľudskú biedu odstraňovať, než ako ju vysvetľovať. – Veľa je takých od narodenia slepých, ktorým možno otvoriť oči len svetlom Pánovho slova. Osobitným prípadom medzi takýmito slepcami sú tí, ktorí dobre vidia cudzie chyby, len pre vlastné sú slepí.
Choď, umy sa v rybníku Siloe, čo znamená Poslaný... A ty si poslaný k Poslanému, aby si sa v ňom umyl a bol vidiaci. Aj my sa neraz nachádzame v podobnej situácii ako ten slepec. Občas nás prepadne daktorá vášeň a úplne nám zakalí duchovný zrak. A vtedy treba aj nám ísť podľa Pánovho priania za daktorým z tých Poslaných, ktorým Pán povedal: kto vás poslúcha, mňa poslúcha, a poprosiť ich, aby nás zbavili duchovného neduhu odpustením a vhodným poučením.
On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci... Poslúchol... Urobil, čo mu povedal Pán... Cez sluch dosiahol zrak... presnejšie: cez vieru, ktorá je z počutia. __________
Pane, čo nás môže v živote zaujímať viac ako človek? Veď všetko je preňho stvorené. Naňho treba myslieť, ak sa dozvieme, že mu treba pomôcť. Ty si to tak robil, Pane, aj preto, aby si nám dal príklad.
242
Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“ Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“ Pýtali sa ho teda: „Ako to, že sa ti otvorili oči?“ On odpovedal: „Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato, potrel mi oči a povedal mi: »Choď k Siloe a umy sa!« Šiel som teda, umyl som sa a – vidím.“ Pýtali sa ho: „Kde je ten človek?“ Odpovedal: „Neviem.“ Zaviedli ho, toho, čo bol predtým slepý, k farizejom. Ale v ten deň, keď Ježiš urobil blato a otvoril mu oči, bola práve sobota. Preto sa ho aj farizeji pýtali, ako to, že vidí. On im povedal: „Priložil mi na oči blato, umyl som sa a vidím.“ Niektorí farizeji hovorili: „Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu.“ Iní vraveli: „Ako môže hriešny človek robiť takéto znamenia?“ A rozštiepili sa. Znova sa teda pýtali slepého: „Čo hovoríš o ňom ty? Veď tebe otvoril oči!?“ On odpovedal: „Je prorok.“ Židia však neverili, že bol slepý a teraz vidí, kým si nezavolali jeho rodičov. Opýtali sa ich: „Je to váš syn? A hovoríte, že sa narodil slepý? Ako to, že teraz vidí?“ Rodičia odpovedali: „Vieme, že je to náš syn a že sa narodil slepý. Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme, ani nevieme, kto mu otvoril oči. Jeho sa spýtajte. Má svoje roky, nech hovorí sám za seba.“ Jeho rodičia hovorili tak preto, že sa báli Židov. Židia sa už totiž uzniesli, že každý, kto by ho uznal za Mesiáša, má byť vylúčený zo synagógy. Preto jeho rodičia povedali: „Má svoje roky, jeho sa spýtajte.“ Znovu teda zavolali človeka, čo bol predtým slepý, a povedali mu: „Vzdaj Bohu slávu! My vieme, že ten človek je hriešnik.“ On odvetil: „Či je hriešnik, neviem. Ale jedno viem: že som bol slepý a teraz vidím.“ Spýtali sa ho teda: „Čo urobil s tebou? Ako ti otvoril oči?“ Odpovedal im: „Už som vám povedal, a nepočuli ste. Prečo to chcete počuť znova? Chcete sa aj vy stať jeho učeníkmi?“ Vynadali mu a povedali: „Ty si jeho učeník, my sme Mojžišovi učeníci. My vieme, že Mojžišovi hovoril Boh, a o tomto nevieme ani to, odkiaľ je.“ Ten človek im odpovedal: „Práve to je čudné, že vy neviete, odkiaľ je, a mne otvoril oči. Vieme, že hriešnikov Boh nevyslyší; ale vyslyší toho, kto si Boha ctí a plní jeho vôľu. Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto otvoril oči slepému od narodenia. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“ Povedali mu: „Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?!“ A vyhnali ho von.
(Jn 9, 8-34)
Šiel som teda, umyl som sa a – vidím... Uzdravil sa, keď urobil, čo žiadal od neho Ježiš... A to je recept aj pre nás...
Ten človek nie je od Boha, lebo nezachováva sobotu... Čo hovoríš o ňom ty?... Robí divy... A tie nemôže robiť nik, s kým nie je Boh. Veľmi správne po filozofickej i teologickej stránke. Nehovoril o ňom učene, sucho, povie sa vedecky ako niektoré knihy. A nehovoril o ňom ani na podklade cudzích mienok ako tí, čo nemajú svoju... Povedal: Bol som slepý a teraz vidím... Je prorok... Nedal sa obrať o istotu, ktorú mal na základe osobnej skúsenosti. Tak hovoril ako všetci praví veriaci.
Má svoje roky. Jeho sa spýtajte... Kto sa raz presvedčil, že Ježiš je od Boha poslaným prorokom, ktorému treba všetko veriť, je duchovne dospelý a teda schopný hovoriť o ňom aj iným. __________
Pane, uzdravený neútočil, ani sa nehádal. S pokojom hovoril pravdu o sebe i o tebe. Nedivíme sa, Pane, že vyvolal odpor a skúsil nenávisť. To je predsa osud každého, kto sa odhodlal zvestovať ťa.
243
Ježiš sa dopočul, že ho vyhnali, vyhľadal ho a povedal mu: „Ty veríš v Syna človeka?“ On vravel: „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“ Ježiš mu povedal: „Už si ho videl – a je to ten, čo sa rozpráva s tebou.“ On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu. Ježiš povedal: „Súdiť som prišiel na tento svet aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.“ Začuli to farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: „Sme azda aj my slepí?!“ Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: »Vidíme.« A tak váš hriech ostáva.“
(Jn 9, 35-41)
Keď sa Ježiš dopočul, že uzdraveného vyhnali, vyhľadal ho..., aby mu pridal k telesnému ešte aj duchovný zrak, pomocou ktorého by spoznal v pravom Synovi človeka aj pravého Božieho Syna.
A povedal mu: Ty veríš v Syna človeka...? Veríš v neho i napriek tomu, že ťa to už niečo stálo a ešte aj bude stáť? Áno... Veď veriť v neho, to vždy znamená aj trpieť za neho.
On povedal: „Verím, Pane,“ a klaňal sa mu... Áno, viera to je aj niečo navonok... niečo, čo sa dá a preto aj má vidieť. Je spravodlivé, ak sa dáme premôcť silou svedectva, ale kvôli spáse je potrebné túto svoju „porážku“ aj vyznať.
Súdiť som prišiel... Aj súdiť... Teda nie len spasiť?... Aj to len tých, čo uveria vo mňa (porov. Jn 3, 16).
Prišiel som na tento svet..., aby ma tí, čo nevidia, uvideli raz z tváre do tváre takého, aký som – a tí, čo vidia, ale prižmurujú pred mojou pravdou oči, aby raz od toho prižmurovania oslepli a našli sa potom v absolútnej tme večnosti.
Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy hovoríte: ’Vidíme,’ a tak váš hriech ostáva... Pri prvom počutí týchto slov by sa nám mohlo zdať, že je lepšie byť slepým – nemať o Kristovi poznanie. Lebo toto poznanie k všeličomu zaväzuje. Množí v nás zodpovednosť a z tej rastie hriech... Ale kto nemá poznanie, akú môže mať lásku?! Nemôžeme milovať, čo nepoznáme. A bez lásky akú nádej môžeme mať na zásluhy?! Ešte nikto nedosiahol nebo za to, že nerobil zle. Nebo sa získava len pozitívnymi dobrými skutkami, ktoré sme konali vo svetle Pánovho slova. __________
Uzdravený mal takú dôveru v Teba, Pane, že bol ochotný uveriť v hocikoho ako v Syna človeka, ak by si mu bol dakoho za takého označil... A bol by nám preto zaiste veľkým príkladom poslušnosti voči tým, ktorých si si v Cirkvi vyvolil za svojich zástupcov.
244
„Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou, je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať.
(Jn 10, 1-6)
Kto nevchádza do ovčinca bránou... je zlodej... Kto vchádza k ovciam – medzi ktoré patríme aj my – rozličnými okľukami, líškaním a falošnými sľubmi, je zlodej a zbojník. Pastieri vchádzajú k ovciam bránou pravdy a lásky.
Pastier volá svoje ovce po mene..., ktoré vyjadruje charakteristickú vlastnosť tej ktorej ovce a odlišuje ju od ostatných. Pozná teda každú aj podľa jej dobrých i zlých vlastností. A pozná aj jej hranice, ale aj jej možnosti stať sa lepšou.
A ovce počúvajú jeho hlas... Tie, ktoré ho nepočúvajú, buď nie sú ovce, alebo nie sú jeho...
Keď ich všetky vyženie... Až potom je spokojný. Záleží mu totiž, aby sa všetky dosýta napásli, a boli pritom pospolu. Ovca nebýva spokojná, ak zostáva sama.
Kráča pred nimi... Aby naznačoval smer k chutnejším a výživnejším pastvinám a hľadal k nim schodnejšie cesty. Neženie ich teda odzadu. Nie je pohoničom, ale vodcom, ktorý ide popredu.
Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho... Dobrá ovca nejde za tým, koho nepozná. A ak sa predsa niekedy pomýli, čoskoro sa vráti späť.
Ale oni nepochopili... No nielen oni... Po nich potom ešte mnohí, ktorým bola zverená starosť o Boží ľud. A nepochopili ho okrem nich ani tí, čo sa zatiaľ ešte ani nemodlia, ani nenamáhajú, aby Pánove ovce mali vždy dobrých pastierov. – Byť pod rukou pastiera, ktorý nehľadá svoje vlastné dobro, ale dobro oviec, je pre Božie stádo životne dôležité. Akí vďační a učenliví by sme mali byť, ak sme sa dostali do opatery dobrého pastiera a chceme v nej zotrvať. __________
Zdravé ovce, Pane, poznajú hlas svojho pastiera. Cudzí hlas nepočúvajú a nejdú za ním. Ak sa im chceme podobať, mali by sme dobre poznať ten, ktorým nás láka svet, telo a diabol. Často sa totiž oba hlasy veľmi podobajú. Niekedy dokonca skoro splývajú.
245
Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam. Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“
(Jn 10, 7-10)
Ja som brána k ovciam... V prvom rade k ovciam... Teda brána pre pastierov... Tí môžu vojsť k ovciam len cezo mňa. A ísť cezo mňa, znamená: – ísť s mojím poslaním alebo aspoň dovolením; – ísť za pravými cieľmi, ktoré sú všetky v ochrane a rozhojňovaní stáda; nie vo vlne a v mlieku – najmä nie v kožiach; – ísť s účinnými prostriedkami, najmä vhodnými poučeniami, povzbudeniami, láskavými napomenutiami a inými službami, medzi ktorými nemá chýbať služba odpúšťania. A konečne – ísť v duchu chudoby, jednoduchosti, tichosti a pokory, v duchu mojej zachraňujúcej lásky. Kto nevchádza k ovciam cezo mňa, je zaručene zlodej a zbojník.
Ja som brána... Brána nielen k ovciam, ale aj brána pre ovce, ktorá im pri vstupe odkrýva tajomstvá ovčinca, zabezpečuje ochranu pred vlkmi a zlodejmi a umožňuje vychádzať denne za žírnym, zdravým pokrmom. – Som teda bránou, ktorá má dvoch užívateľov – pastierov i ovce. Ale len jednu normu, podľa ktorej sa musia upravovať pastieri i ovce.
Zlodej prichádza... Inokade... Nie cez Bránu. A to jeho ’inokade’ môže znamenať všeličo... Napríklad jeho ambíciu, túžbu po ziskoch, po pohodlí, po zle pochopenej slobode. Tadiaľto kradne zlodej ovce z Božieho košiara, ktoré potom zabíja. Pravdaže len tie, ktoré sa mu dajú oklamať a uniesť. __________
Bože, my sme ľud tvojej pastviny a ovce, ktoré vedieš svojou rukou (porov. Ž 95). Denne vychádzame i prichádzame bránou, ktorou je tvoj Syn Ježiš Kristus. A prechádzame ňou ako ovce i ako pastieri, veď každý z nás je pozvaný o niekoho sa starať. Bola by chyba, keby sme ju v čase potreby nevedeli hneď nájsť, alebo správne používať.
246
„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach.“
(Jn 10, 11-13)
Ja som... brána, čo v noci bráni ovce proti zlodejom a vo dne ich vedie na pašu ako ich pastier.
Ja som dobrý pastier... Syn toho, ktorý jediný je dobrý (Lk 18, 19), ktorý tak miloval človeka, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí (Jn 3, 16). A preto, že Otec a Syn sú jedno (Jn 10, 30) mysľou, vôľou i činom (Lk 22, 42), Syn z tej istej lásky, ktorou Otec miloval človeka, poslušne sa podujíma chrániť, živiť a rozhojňovať ľud jeho pastviny (Ž 95) aj za cenu, že raz vydýchne na kríži... – Miera Ježišovej synovskej lásky je mierou jeho poslušnosti voči Otcovi a zároveň aj mierou jeho lásky k človekovi. A táto miera je nekonečná.
Nájomník... Ten sa síce podobá pastierovi, ale ním nie je. Chýba mu úplnosť lásky voči Hospodárovi i voči ovciam. Je pastierom len po určitú hranicu. Opravdivo má rád len seba.
Opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka... Pre lásku k sebe. Horší od nájomníka je už len vlk, ktorému sa nájomník svojou nevernosťou, svojím útekom od povinností stáva prvým spojencom.
Vlk ich trhá a rozháňa... Rozumie sa, len tam, kde ovce nestráži dobrý pastier, ale nájomník. Pastiera sa vlk bojí. Ubúdanie stáda je preto vždy znakom nedostatku pastierov. – Keď vlk napadne kŕdeľ oviec, jednu zožerie, ostatné rozruší. Pekelnému vlkovi, ak nič neukoristí na prvý raz, stačí aj to, že sú roztratené. Roztratených sa potom ľahko zmocní. Diabol je vždy silno zameraný proti súdržnosti oviec, ktorá je priamym dôsledkom činnej prítomnosti pastiera a ich ochoty dať sa mu viesť. – Toto podobenstvo bolo adresované ako výčitka zákonníkom a farizejom. Tým niekdajším, ale i tým dnešným. Ale bolo zaiste myslené aj ako výzva ovciam, aby prosili o dobrých pastierov. __________
Je možné, že pri pohľade na stav svojho stáda nejeden pastier pocíti, ako silno je ohrozené vlkmi. Tento strach je zaiste oprávnený, ale dôvera v teba, Pane, ktorý si pastierom pastierov i oviec, je vždy potrebná.
247
„Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce.“
(Jn 10, 14-15)
Ja som dobrý pastier... Najprv preto, že plním vôľu toho, ktorý jediný je dobrý. A potom aj preto, že aj svoje ovce vediem k tomu jednému Dobrému.
Poznám svoje ovce... Poznám ich jednotlivo – ich schopnosti i možnosti, ich prednosti i nedostatky, prejavy mladosti i znaky staroby, ich túžby i sklamania, ich splnené i zanedbané predsavzatia... Ale ich poznám aj ako celok. Viem, ako sa navzájom zlaďujú alebo prú, ako si vzájomne pomáhajú alebo priťažujú. Poznám ich ako rodinné spoločenstvá, kmene, národy a rasy. Poznám ich aj ako spoločenské vrstvy, vo všetkých ich slobodách i závislostiach... Tak ich poznám, ako Otec mňa a ja jeho. Ale takisto ich aj milujem v nádeji, že tie, ktoré mi neuchváti pekelný vlk, pochopia moju lásku a budú aj ony mňa čoraz väčšmi poznávať a čoraz úprimnejšie milovať. Toto hovorím svojim ovciam, aby som ich povzbudil... Ale hovorím to aj svojim pomocným pastierom, aby som ich vyzval stále viac sa zaujímať o zverené stádo. – Ja poznám svoje ovce aj bez ich snahy dať sa mi poznať. No mojim pomocným pastierom musia ony samy svojou úprimnosťou umožniť, aby ich poznali, a potom aj správne viedli. – Bez snahy o vzájomné poznanie ovca nebude dobrou ovcou a pastier nebude dobrým pastierom.
A moje poznajú mňa... Samozrejme len natoľko, nakoľko sa usilujú poznať ma ešte viac. __________
Pane, kráčaš, pred nami, aby sme mali život a v hojnosti sme ho mali. Priznávame, že nás veľmi často láka iná pastva ako tá, na ktorú nás ty vedieš; zdá sa nám, že tá je chutnejšia a cesta k nej schodnejšia. No pritom veríme, že len ty si dobrý pastier, ktorý nás miluje a najlepšie vie, čo nám osoží a čo nie...
248
„Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier.“
(Jn 10, 16)
Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca... Mám ich. Sú moje... No nie ešte v takej miere, v akej by som ich chcel mať. Mám ich v nádeji a v programe. Zatiaľ sú aspoň takto moje...
Aj tie musím priviesť... Musím... je vážne slovo, lebo mi ho nadiktovala láska. Aj tá neláskavá, ktorá ma bude veľa stáť. Ale to nič... Aj život dám... Ach, ako ma to ťaží, kým sa tak nestane. (Lk 12, 50) – Ale je tu aj druhý imperatív. Je v slove ’priviesť’. Nemám ich prinucovať, ale privádzať – ísť pred nimi, preukazovať lásku a tou ich k sebe pútať. – Takto si to praje Otec vzhľadom na mňa i na tých, ktorí sa rozhodnú pokračovať v tejto mojej pastierskej úlohe.
A budú počuť môj hlas... A v tomto hlase moje slovo. A v ňom tlkot môjho milujúceho srdca. Ak sa do jeho rytmu zapoja aj srdcia mojich oviec, bude to hudba, ktorá mnohých potiahne za nami.
A bude jedno stádo a jeden pastier... Tu na zemi sotva... Tu môžeme mať len tú potechu, že čím viac oviec bude v mojom stáde, tým menej vlkov mimo neho... Veď ako sa môžu pod vplyvom ľudských slabostí stať z oviec vlci, tak sa môžu pod vplyvom Božej sily aj z vlkov stať ovce. __________
Bože, len Ty môžeš vplyvom svojho Svätého Ducha vytvárať jednotu vo svojom stáde. Si vševediaci a schopný v pravý čas vnuknúť, čo pre túto jednotu urobiť a čoho sa zriecť, s kým ju už vytvárať a kde treba ešte čakať, aby sa obetami a modlitbami pripravila pôda pre tvoje pôsobenie. Ak sme pod tvojím vplyvom, nezostaneme bez práce, a potom, ako veríme, ani bez priaznivých výsledkov.
249
„Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“ Pre tieto slová znova nastala medzi Židmi roztržka. Mnohí z nich hovorili: „Je posadnutý zlým duchom a šalie. Čo ho počúvate?!“ Iní namietali: „To nie sú reči posadnutého zlým duchom. Vari môže zlý duch otvárať oči slepým?“
(Jn 10, 17-21)
Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život... Z poslušnosti, a to znamená i z lásky. Veď sám hovorí: kto ma miluje, zachováva moje prikázania. Lebo kto ho miluje, zachováva jeho prikázania. A ja ho milujem tak, ako si praje – z celého srdca... lebo ho poslúcham tým, že mu dávam všetko. Už ho nik nemôže milovať viac ako ten, čo z poslušnosti dáva život.
Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba... Aj preto, aby ste mali vo mne príklad... Veď aj vy odovzdávate život. Dávate ho po kvapkách, aby ste ho raz dali celý... Ale aj v tom vašom dennom odumieraní by malo byť kus dobrovoľnosti. Každý môj nasledovník by mal odovzdávať svoj život dobrovoľným zodieraním sa v službe, ktorú Otec chce a ľudia potrebujú, prv, než ho bude musieť odovzdať z nutnosti...
Mám moc odovzdať ho... Mám takú možnosť... Chodím z miesta na miesto kvôli Blahozvesti, vyháňam diablov, uzdravujem, stále unikám pred nepriateľmi, aby som si mohol vychovať nasledovníkov, pritom som unavený a nemám kde hlavu skloniť. Denne si odopieram aj to potrebné, nakoľko to vyžaduje Božia česť a dobro ľudí. A tým sa denne zmáram. Mám teda stálu možnosť odovzdávať svoj život a mám možnosť potom si ho zasa vziať. Ale ani vy nie ste na tom horšie. Aj vy máte v určitom zmysle možnosť odovzdávať svoj život službou Bohu v ľuďoch, aby ste si ho raz mohli prevziať z jeho rúk do nekonečna rozmnožený, večný...
Taký príkaz som dostal od svojho Otca... Splniť oprávnený príkaz je spravodlivosť... Splniť ho dobrovoľne, ochotným zjednotením svojej vôle s vôľou toho, kto mi ho dáva, je láska. A ja všetky Otcove príkazy takto plním...
Mnohí hovorili: Je posadnutý... a šalie... Bol veľmi čudný v očiach zhromaždených Židov, bol pre nich bláznom... A čo by povedali o nás? Tento titul sa udeľuje len tým, čo sa dali nasledovať Pána a zdôvodňujú si svoje kroky jeho slovom a jeho príkladom... __________
Pane Ježišu, veľakrát opakuješ slovami, ale najmä skutkami pravdu, že dávaš život za ovce. Z lásky k Otcovi i k ľuďom. S ochotou, ba i s radosťou. Lebo veď kde sa miluje, tam sa netrpí a ak sa trpí, tak sa aj utrpenie miluje. (sv. Augustín)
250
V Jeruzaleme boli práve sviatky Posvätenia chrámu. Bola zima. Ježiš sa prechádzal v chráme v Šalamúnovom stĺporadí. Obstúpili ho Židia a hovorili mu: „Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene.“ Ježiš im odvetil: „Už som vám povedal, a neveríte. Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojho Otca, ale vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec. Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno.“ Židia znova zdvihli kamene a chceli ho kameňovať. Ježiš im povedal: „Ukázal som vám veľa dobrých skutkov od Otca. Pre ktorý z nich ma kameňujete?!“ Židia mu odpovedali: „Nekameňujeme ťa za dobrý skutok, ale za rúhanie, preto, že hoci si človek, robíš sa Bohom.“ Ježiš im vravel: „A nie je napísané vo vašom zákone: 'Ja som povedal: Ste bohmi?' Nuž ak nazval bohmi tých, ktorým bolo dané Božie slovo – a Písmo nemožno zrušiť! –, prečo vy hovoríte tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet: 'Rúhaš sa' za to, že som povedal: Som Boží Syn?! Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!“ Preto ho zasa chceli chytiť, ale on sa im vymkol z rúk.
(Jn 10, 22-39)
Moje ovce počúvajú môj hlas... Tie, ktoré ho nepočúvajú, ešte nie sú moje. A ak boli, už prestali byť...
A nik mi ich nevytrhne z ruky... Ak sa mi nevytrhnú samy... Silou svojich slabostí.
Ja a Otec sme jedno... Sme jeden a ten istý Boh. Ale pritom dve osoby. Okrem iného aj preto, aby vám Otec mohol dosvedčovať mňa a ja jeho, aby ste nás vy mohli tak poznať a tým poznaním sa spasiť.
Dokedy nás chceš držať v neistote?!... Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene... Už vám to nemôžem otvorenejšie povedať. Reč skutkov, ktoré konám, je plná svetla.
Chceli ho chytiť, ale on sa im vymkol z rúk. Boli to ovce, ktoré nepočúvali jeho hlas, a preto nešli s ním, ale proti nemu. A takými sú všetky, čo nepočúvajú alebo zle počúvajú jeho slovo. Kto nie je s ním, je proti nemu. Kto nie je ovca, celkom isto je vlk. – Pán Ježiš bol dobrý pastier, ale i napriek tomu ho mnohí odmietli. Ak sa niekedy domnievame, že nám osobne sa podarí viac, sme veľmi domýšľaví. Je zaiste správne, ak sa všemožne namáhame pomôcť ľuďom k spáse, ale nemali by sme zabúdať, že výsledok v tomto ohľade nezáleží len od nás... Ani Dobrý pastier nezachráni všetkých. To je pravda... Ale vždy robí tak, aby všetkých zachránil. __________
Pane Ježišu, nech sa pre mňa nenamáhaš nadarmo a nech ani ja neustanem v pravej apoštolskej láske, ak sa mi nepodarí všetko... Veď kto je jedno s tebou, ako si ty s Otcom, nikdy sa nenamáha zbytočne.
251
Vstal a odišiel odtiaľ do judejského kraja za Jordánom. Opäť sa k nemu zišli zástupy a on ich zasa ako zvyčajne učil. I pristúpili farizeji a pokúšali ho. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť manželku. On im odpovedal: „Čo vám prikázal Mojžiš?“ Oni vraveli: „Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť.“ Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie. Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ Doma sa ho učeníci znova na to pýtali. On im povedal: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“
(Mk 10, 1-12)
Čo vám prikázal Mojžiš?... Mojžiš dovolil... Áno. Mojžiš dovolil, ale Boh nepovolil... Každá ľudská autorita je len natoľko autoritou, nakoľko sa jej usmernenia zhodujú s Božou vôľou. Kto dáva prednosť ľudským chutiam pred Božími zákonmi, už nie je autoritou, ale otrokom ľudského ohľadu a svojej vlastnej slabosti. – A napokon – je istejšie žiť podľa Božích prikázaní ako podľa Božích dovolení... Prikázania pripomínajú viac Božiu vôľu; dovolenia viac našu.
Boh ich stvoril od počiatku ako muža a ženu... A spojil ich tak, ako sú spojené dve polovice ľudského tela. Nemôžu sa oddeliť jedna od druhej bez toho, aby obidve nezahynuli.
Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje... Nech nekazí toto jeho vznešené dielo postavené na dvoch ľuďoch – ten, čo žije v manželstve, nech ho nekazí prepúšťaním toho druhého a – ten, čo žije mimo neho, pripútavaním si z tých dvoch jedného. – Manželská vernosť a jednota je od začiatku posvätná a nezrušiteľná. Ale aj keď je nezrušiteľná, je porušiteľná... čo dokazuje stále stúpajúci počet rozvodov. No aj keby raz všetci ľudia na zemi vyhlásili rozvod za dovolený, Boh ho neprestane vyhlasovať za zakázaný.
Pre tvrdosť vášho srdca... Mojžiš dovolil... Ale Boh svoj postoj nezmenil... No ak sa niekomu toto jeho prikázanie zdá tvrdým, tak celkom iste preto, že tvrdosť jeho srdca je väčšia. No Boh nikdy nežiada od človeka to, na čo mu vopred nedal silu... – Rozbíjanie manželskej jednoty sa kryje najrozličnejšími dôvodmi a obyčajne máva veľmi nenápadný začiatok... Ale dá sa vybadať... Signalizuje ho konkrétna nestarostlivosť o jej denné obnovovanie a o jej denné spevňovanie. __________
Pane, neobstoja žiadne rozumné dôvody namierené proti tejto tvojej svätej ustanovizni. Preto možno s istotou povedať, že len hlúpi majú odvahu rušiť ju.
252
Jeho učeníci mu povedali: „Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa.“ On im povedal: „Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané. Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí.“
(Mt 19, 10-12)
Je lepšie neženiť sa... Ale dobre je oženiť sa... Veď všetko, čo Boh stvoril, bolo dobré. A teda aj muž aj žena aj ich nerozlučiteľný zväzok, ktorý robí z nich jedno telo kvôli udržaniu a rozmnoženiu ľudského života na zemi. – No keď človek časom duchovne zvetral a stal sa už len telom, (porov. Gn 6, 3), prihlásila sa potreba pripomínať mu, že je v ňom aj Duch, a ten ho má celého ovládať. – Po dlhých vekoch zaznieva z úst Ježišových apoštolov nesmelé konštatovanie: ak je dobre oženiť sa, lepšie je neženiť sa... Ich Učiteľ, Mesiáš a Pán s nimi súhlasí, ale dopĺňa tento ich výrok svojím krátkym vysvetlením:
Nie všetci pochopia toto slovo... A my dnes môžeme dodať: len málo je tých, o ktorých sa to dá povedať. Nie preto, že by rozumovo nadaní mizli zo sveta... Ale preto, že stále pribúda tých, ktorí pre slabosť vôle nevedia prijať Boží dar manželskej jednoty.
Iba tí, ktorým je to dané... Táto schopnosť a ochota opustiť dobré kvôli tomu, čo je lepšie, táto chuť žiť bez prirodzeného doplnku, nepramení v strachu z Božieho poriadku v manželstve ani z rodičovskej zodpovednosti za plodenie a výchovu. Nepochádza ani z odporu voči veciam, ktorými sa vyjadruje cieľ manželstva. A konečne ani z nejakého zanedbania pre zaujatosť vedeckú, umeleckú alebo politicko-spoločenskú... To je dar – hovorí Mesiáš, náš Učiteľ a Pán. Dar, ktorý treba pre neprítomnosť prirodzeného doplnku každý deň nanovo prijímať, po celý deň si ho chrániť a na konci každého dňa zaň ďakovať, ak nemá z človeka vyprchať Duch a nemá sa preto stať, ako za čias Noemových, už len telom. __________
Pripomínaš nám, Pane, že zmysel dobrovoľne zvolenému panenstvu dávajú len tie naše dni, ktoré napĺňame starosťou o Božie kráľovstvo v nás i okolo nás.
253
Tu mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali. Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich.
(Mk 10, 13-16)
Tu mu prinášali deti... Kto? Domnievame sa, že rodičia. Všetci? Prinášali mu ich zaiste len tí, ktorí sa o Ježišovi dopočuli, a tak vedeli aj kto je, aj kde je – teda len veriaci... – Nájdu sa rodičia, ktorí aj dnes prinášajú svoje deti k Učiteľovi z Nazareta. Najprv krstom do Cirkvi, kde je Ježiš normou, ako žiť. Potom k eucharistickému stolu, na ktorom je pokrm, ktorý dáva silu tú normu zachovať. A potom ku všetkým, v ktorých, podľa jeho slova, trpí on sám duchovnou alebo hmotnou núdzou a čaká na ľudskú pomoc.
Aby sa ich dotkol... a aby pritom vyšla z neho sila ako v prípade krvotočnej ženy, sila na zvládnutie všetkých úloh, ktoré ich deti budú spĺňať v živote.
Ale učeníci ich okrikovali... pokým Ježiš neokríkol ich...
Nechajte deti prichádzať... V prvom rade ich nechajte prichádzať na svet. Hovorte dnešným rodičom to, čo povedal Boh tým prvým. „Množte sa a naplňte zem.“ (Gn 1, 28) Nerozširujte čísi výmysel o populačnom výbuchu, ktorý privedie ľudstvo k smrti hladom. A neuverte im, že dnes, v čase tisícerých technických vymožeností, ktoré uľahčujú i spríjemňujú život človeka, nie je možné prijať a vychovať viac ako dve. V úzadí týchto ich strachov stojí sám diabol, ktorý bol vrahom od počiatku a nikdy nestál v pravde a ktorý touto lžou už mnohých priviedol k vraždeniu svojich nenarodených...
Ku mne... Aby tak, ako sa podľa Otcovho plánu má napĺňať zem, napĺňalo sa aj nebo... Ku mne ich priveďte... Ja som predsa cesta hore – k Otcovi. __________
Pane, ty si mal čas na deti i vtedy, keď si bol veľmi unavený výukou dospelých. Mal si pre ne pochopenie, i keď sa niektorým zdalo, že znášať detské rozmary nie je práca pre veľkého Rabbiho z Nazareta. Vieme, ak chceme zostať tvojimi vernými učeníkmi, musíme ťa aj v tomto nasledovať.
254
Keď sa vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“ Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“ Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.
(Mk 10, 17-22)
Učiteľ dobrý... Pekné oslovenie!!! No ako vidno, patrilo medzi tie, za ktorými sa veľmi často skrýva pretvárka. Veď naozaj nebolo dobré pokľaknúť pred Kristom a vzápätí ho neposlúchnuť.
Čo mám robiť, aby som obsiahol život večný...? Po kvapkách odovzdávať svoj časný život láskyplnou službou Bohu a blížnemu.
Poznáš prikázania... Áno, tie od štvrtého po desiate... To je dobré... Tvoria bázu pre lásku k blížnemu. Nie je to síce ešte všetko, ale na začiatok to stačí...
Jedno ti ešte chýba... Báza lásky k blížnemu, ktorá je v prvých príkazoch Desatora – láska k Bohu... Ale ak ešte nerozumieš všetkému, poď za mnou a naučíš sa.
Odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok... Ešte mu večný život nestál za toľko, aby dal zaň všetko... Chcel jedno i druhé a mal preto rozdelené srdce. A takéto srdce je vždy veľká chyba. – Na začiatku náš Pán Ježiš Kristus pozrel naňho s láskou a s obľubou. A na konci? Asi tak, ako sa pozrel mladík naňho – so smútkom. Ale je to tak... Nikto nemôže zostať v očiach Božích spravodlivým od chvíle, v ktorej sa dozvedel, že mu do spravodlivosti ešte veľa chýba a nemá odvahu dopĺňať ju. __________
Pane, aj mne odpovedáš tak ako bohatému mladíkovi, totiž že poklad v nebi získam až potom, keď všetko, čo mám, vložím do služby duchovne i hmotne chudobným, v ktorých ty sám prijímaš moje srdce, moje dary i služby.
255
Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ Učeníci sa nad jeho slovami zarazili. Ale Ježiš im ešte raz povedal: „Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ Oni sa ešte viac čudovali a hovorili si: „Kto potom môže byť spasený?“ Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné.“
(Mk 10, 23-27)
Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky...! Pravdaže, ak ich majú len na to, aby ich mali, a nie na to, aby ich, kde treba, rozdali, ak sa pokladajú za ich vlastníkov, a nie iba za ich správcov. – A keď to Pán hovoril, určite nemyslel len na hmotné bohatstvo... Sú tu aj duševné hodnoty. Zdravý úsudok, trvalá pamäť a živý cit patria medzi ne na prvom mieste. – Ale medzi boháčov patria hlavne duchovní zbohatlíci, ktorí šťastne získali poznanie Božích ciest, a zatiaľ sa neodhodlali ukázať ich tým svojim ľudským bratom a sestrám, ktorí blúdia, lebo o nich nič ani nevedia. – A netreba vari vynechať zo zoznamu boháčov ani tých, ktorí si len myslia, že sú nimi, a potom sa tak správajú voči ostatným, ktorí si to o sebe nemyslia. – Nebeské kráľovstvo budú celkom iste obývať len takí, čo si vyprázdnia srdce i dušu od všetkých starostí i túžob, aby si ich mohli do posledného miesta zaplniť Bohom...
Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly... ako do nebeského kráľovstva vojsť tomu, kto ešte neuveril Pánovmu prehláseniu: „Hľadajte Božie kráľovstvo a všetko ostatné sa vám pridá.“
Oni sa... čudovali a hovorili si: „Kto potom môže byť spasený?“ A my? My si nedávame túto úzkostlivú otázku? Prečo? Ak nás nezaujíma, možno si myslíme, že nie sme v nijakom ohľade ťavami...? Alebo sa nazdávame, že Boh vo svojej všemohúcnosti roztiahne raz to ucho ihly, a pozmení tým vo svojej nekonečnej dobrote toto svoje veľmi prísne slovo? – Nad každou takouto požiadavkou evanjelia, a nie je ich málo, mali by sme sa pozastaviť ako nad niečím nutným, ale nesplniteľným, no pritom by sme nemali zabúdať na nekonečnú dobrotu a silu nášho Boha, s ktorou je všetko možné. – Každý je boháčom, kto ešte nie je žobrákom, kto ešte nepociťuje závislosť na Bohu a na ľuďoch... kto ešte nevie z hĺbky duše povedať Bohu i človeku tieto tri slová: Prosím – Ďakujem – Odpusť. __________
Pane, keď hovoríš svojim učeníkom: Ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva, myslíš celkom iste na všetkých ľudí. No učeníkov pritom oslovuješ „deti“, lebo tie majú podľa jedného tvojho slova nebo úplne isté. Pane, môžeš aj nás takto osloviť?
256
Tu sa ozval Peter: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ Ježiš povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním a v budúcom veku večný život. A mnohí prví budú poslednými a poslední prvými.“
(Mk 10, 28-31)
Tu sa ozval Peter: „Pozri, my sme...“ My sme inakší... Nie sme ako ten, čo odišiel smutný, lebo si mu povedal, že sa treba kvôli večnému životu všetkého zriecť.
My sme opustili všetko... Peter to povedal veľmi isto. Ale či to bolo naozaj tak...? Apoštoli zanechali síce svoje domy i svoje domácnosti, opustili aj rybárske loďky s otlčenými veslami a mnohonásobne opravovanými sieťami... Ale muž z Kariotu mal pritom napríklad ešte svoje peniaze, Zebedejovci svoju prudkosť i karierizmus, Didymus svoje melanchólie a Šimon-Peter svoju vystatovačnosť, ako bola napríklad aj táto... – Kde ide o nebo, tam treba naozaj všetko opustiť... Na prvom mieste nepodložené presvedčenie, že sme už skutočne všetko opustili.
Ježiš povedal... A povedal to veľmi „opatrne“. Nie: Vy, ktorí ste už všetko opustili... Ale takto: Každý, kto opustí všetko... Povedal teda svojim Dvanástim slovo, ktoré ich nemalo viesť k spokojnosti so sebou, ale k vážnemu zamysleniu a dôkladnému spytovaniu svedomia. – Ale keby niekto na základe sebapoznania jedného dňa predsa len prišiel k záveru, že už naozaj nemá nič, čoho by sa zbavil, mal by sa na druhý deň v tejto veci znova preskúmať. Nestačí, ak raz všetko opustíme. Denne treba znova všetko opúšťať. Túžba niečo získať, privlastniť si a ponechať je v nás veľmi hlboko zakorenená.
Kto opustí všetko, dostane stonásobne... Domy a polia pre telo, aby sa mal kam uchýliť a mal z čoho žiť... Bratov, sestry kvôli duši, ktorá nie je spokojná, ak nemá niekoho blízkeho. Každý cíti potrebu niekoho milovať a niekým byť milovaný... A dostane aj večný život, mnohonásobné obdarovanie ducha, ktorý nie je spokojný, pokým nespočinie v Bohu. __________
Pane Ježišu, ty uvádzaš veľmi konkrétne príklady, čo treba kvôli tebe a tvojmu kráľovstvu opustiť, aby sme získali nádej na odmenu. Učíš nás, aby sme sa aj my vedeli zriekať konkrétnych ľudí a konkrétnych vecí kvôli najkonkrétnejšej skutočnosti – kvôli večnému spojeniu s tebou v nebi.
257
„Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: »Hneď si poď sadnúť k stolu?« Vari mu nepovie skôr: »Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom?« Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobí, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: »Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.«“
(Lk 17, 7-10)
Keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo... Zdá sa, akoby tieto Pánove slová boli dozvukom stretnutia s bohatým mládencom, ktorý síce zachoval všetky prikázania a urobil všetko, čo sa mu prikázalo, ale tým sa podľa Pánovho slova ešte nestal užitočným sluhom. – V Pánovej službe začína človek byť užitočným až vtedy, keď sa sám začne zaujímať o jeho kráľovstvo a dozvedá sa, čím by mu mohol poslúžiť, a potom z tohto svojho osobného záujmu koná aj viac, ako sa mu prikázalo. Až tu začína jeho svedectvo o láske k Bohu, ktorá má byť z celého srdca, mysle a sily, a takou potom aj jeho sluhovská užitočnosť. – Užitočnosť v Božej službe je v snahe dať v nej Pánovi všetko – i život. Ale preto, že človek nikdy nemôže mať plnú istotu o úprimnosti tejto svojej snahy a o dokonalosti tejto svojej služby, veľmi mu v každom čase pristane pokora.
Povedzte: sme neužitoční sluhovia... Nebojte sa pomenovania „sluha“... Veď ak mi hovoríte „Pane“, tým samým priznávate, že ste sluhovia... A nebojte sa ani prívlastku „neužitoční“... Boh predsa nič nepotrebuje... A ak mu nejako slúžime tak vždy len pre svoje osobné dobro. – Tu na zemi je odmenou verného a rozumného sluhu to, že ho Pán zaťažuje stále novou službou, a tak ho navyká dávať postupne všetko.
Urobili sme, čo sme boli povinní... Sluhovia cítia svoju prácu na majetku svojho pána zväčša ako povinnosť, a preto merajú svoju službu odtiaľ – potiaľ. Stáva sa však, že niektorí pretrvávajú u toho istého pána po celý život, ba ešte aj ich potomkovia slúžia na ich mieste, čím nadobúdajú k majetku svojho pána stále osobnejší vzťah. Záleží im na jeho prosperite, a preto sa zaujímajú o všetko, čím by ho mohli zveľadiť. Tešia sa s pánom, keď sa mu darí, a smútia, keď utrpel nejakú škodu... Ale vtedy i pán mení svoj vzťah k sluhom a môže raz dôjsť k tomu, že im povie: „Už vás nebudem nazývať sluhami, ale priateľmi!“ – Vykonať len to, čo sa nám prikáže, je sluhovské zmýšľanie. Vykonať viac, je synovské, bratské, priateľské... Ale nevykonať ani to, čo sa nám prikáže, je celkom iste diabolské... __________
Pane, pomôž nám začínať každý deň vo vedomí, že sme tvoji neužitoční sluhovia a končiť ho tým istým pokorným vyznaním. A to aj vtedy, keď sme urobili všetko, čo sa nám prikázalo.
258
Keď ešte hovoril, pozval ho istý farizej, aby uňho obedoval. On šiel a sadol si k stolu. A farizej sa začudoval, keď videl, že sa pred obedom neumyl. Pán mu povedal: „Vy, farizeji, čistíte čašu a misu zvonka, ale vaše vnútro je plné lúpeže a neprávosti. Hlupáci, či ten, čo stvoril vonkajšok, nestvoril aj vnútro? Ale čo je vnútri, rozdajte ako almužnu a všetko vám bude čisté. No beda vám, farizeji, lebo dávate desiatky z mäty, ruty a z každej zeleniny, ale spravodlivosť a Božiu lásku obchádzate! Toto bolo treba robiť a tamto nezanedbávať! Beda vám, farizeji, lebo máte radi prvú stolicu v synagógach a pozdravy na uliciach! Beda vám, lebo ste ako neoznačené hroby a ľudia ani nevedia, po čom chodia!“
(Lk 11, 37-44)
Pozval ho istý farizej, aby uňho obedoval... Pán pozvanie prijal, ale nedal si touto pozornosťou zavrieť ústa... Povedal mu to, čo všade hovoril – pravdu. Bola síce nepríjemná, ale pritom taká, aká má vždy byť – užitočná.
Vy farizeji... Pri tomto oslovení nemyslime len na tých, ktorých mal Pán okolo seba... Ani sa príliš dlho neobzerajme za tými, s ktorými žijeme my... aby nám zostal čas pozrieť sa aj na seba...
Čistíte čašu, odkiaľ má Boží ľud piť duchovný nápoj, a misu, z ktorej má nasycovať svoju dušu – to jest samých seba – len zvonka...
Hlupáci... Pretvárkou skrývate svoje chyby, aby ste sa ich nemuseli vzdať, a pritom zabúdate, že práve pretvárka, pokrytectvo, je najväčšia z vašich chýb.
Čo je vnútri, dajte von... Rozdajte svojmu okoliu pravdu o svojom vnútri; veľmi tým iných obohatíte... No najviac seba...
Beda vám, farizeji, lebo dávate desiatky... Dávate Bohu iba zlomky... Veď prvým a najhlavnejším prikázaním žiada všetko. Vás však už nič nedokáže zmeniť v tomto ohľade – ani myšlienka na jeho nekonečnú spravodlivosť, ani myšlienka na jeho nekonečnú dobrotu... – Dávate vo svojom počínaní dôraz len na to, čo o vás myslia a hovoria ľudia, a nie na to, čo o vás súdi Boh, čím uprednostňujete človeka a odsúvate Boha na druhé miesto. Ale to je vlastne praktický ateizmus. Nebezpečný pre vás i pre okolie zvlášť vtedy, keď ho pestujete ako predstavitelia jediného pravého náboženstva. __________
Pane, ak sa chceme páčiť ľuďom, ktorí hľadia len na vonkajšok a nestaráme sa o srdce, podľa ktorého nás súdi Boh, sme aj my farizejmi, ktorých ty nemáš rád...
259
Vtedy mu povedal ktorýsi zákonník: „Učiteľ, keď takto hovoríš, aj nás urážaš.“ On mu povedal: „Aj vám, zákonníkom, beda! Lebo zaťažujete ľudí bremenami, ktoré nemožno uniesť, ale sami sa tých bremien ani jediným prstom nedotknete. Beda vám, lebo staviate pomníky prorokom, ktorých zabili vaši otcovia! Tým dosvedčujete a schvaľujete činy svojich otcov, lebo oni ich zabíjali a vy im staviate pomníky. Preto aj Božia múdrosť povedala: Pošlem k nim prorokov a apoštolov a oni niektorých z nich zabijú, iných budú prenasledovať; a toto pokolenie sa bude zodpovedať za krv všetkých prorokov vyliatu od stvorenia sveta, počnúc krvou Ábela až po krv Zachariáša, ktorý zahynul medzi oltárom a chrámom. Áno, hovorím vám: Toto pokolenie sa bude zodpovedať. Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania! Sami ste nevošli, a tým, čo chceli vojsť, ste zabránili.“
(Lk 11, 45-52)
Aj vám zákonníkom beda... Za to, že ste len učiteľmi Zákona... Mali by ste pri jeho podávaní byť aj majstrami a vlastným príkladom ich učiť, ako majú podľa Zákona žiť...
Zaťažujete ľudí bremenami, ale vy sa ich ani prstom nedotknete... No keby ste sa ich dotkli nielen prstom, ale aj rukou, ba aj celým telom, aj tak by vám bolo beda, ak by ste sa ich nedotkli srdcom – plným lásky k Bohu a k ľuďom.
Beda vám, lebo staviate pomníky prorokom..., čím dávate najavo, že si zaslúžia úctu kvôli Božiemu slovu, ktoré ohlasovali, a podľa ktorého aj žili... Beda vám, lebo nežijete podľa toho, čo poznáte a čo si aj uctievate. Proroka si môže človek len tak uctiť, ak prijme mysľou i činom čo ohlasuje...
Pošlem k nim prorokov – povedala Božia Múdrosť... Neuznám ich a zabijem – odpovedá ľudská hlúposť. – Ak Pán zaradil medzi prorokov aj Ábela, naznačil tým, že každý je prorokom, kto musel zomrieť preto, že sa stal svojou bázňou pred Bohom iným nepríjemným. – Proroka ľudia zabíjajú dvojako: – ako človeka tým, že mu berú život, – ako proroka tým, že sa usilujú zabudnúť na svedectvo jeho slova i krvi.
Beda vám, lebo ste vzali kľúč poznania... Kľúč od poznania Zákona, ktorý tak usilovne skúmate, a tak horlivo vysvetľujete, že nemáte potom čas uskutočňovať ho... Hoci dobrý príklad je vždy viac ako dlhý výklad... __________
Aj naše pokolenie sa bude zodpovedať, Pane. Bude sa zodpovedať za nesprávny postoj k tvojej pravde. Osobitne tí, ktorí, hoci majú poznanie Zákona, neukážu iným, ako sa kľúčom osobného života podľa Zákona sprístupňuje Božie kráľovstvo.
260
„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“
(Mt 11, 28-30)
Poďte ku mne všetci... Všetci, ktorí sa namáhate... Nečinných, pohodlných, lenivých k sebe zatiaľ nevolám... Tých volám najprv k práci a námahe. Až potom k sebe...
A ktorí ste preťažení... Starosťami o živobytie svojich rodín, potrebami detí, ktoré vychovávate a nárokmi chorých, ktorých opatrujete. No najmä vy poďte ku mne, ktorí úporne zápasíte s prostredím o svoju vieru a mravnosť.
A ja vás posilním... Preto neutekajte hneď za priateľmi a vplyvnými príbuznými. Nehľadajte prvú pomoc u bohatých na majetky alebo na vedomosti. Poďte najprv ku mne. – Ja vám pomôžem... Nie umenšením môjho bremena, ktoré nevládzete niesť. To vám ponechám... Ale rozhojnením sily až natoľko, že sa vám ťarcha, pod ktorou vzdycháte, bude zdať úplnou malichernosťou. Nechoďte inam... Ku mne poďte... Čakám vás vo svojom slove, vo svojich sviatostiach a v spoločenstve tých, čo sa už presvedčili, že je to tak. – Niet bezvýchodiskovej situácie pre tých, čo majú aspoň kúsok viery v tieto moje slová...
Vezmite na seba moje jarmo... Prijmite tento môj príklad i príkaz a presvedčíte sa, že kráčať za mnou nie je námaha a niesť aj oveľa väčšie bremená nie je nemožnosť.
Učte sa odo mňa... prosiť Otca s tichým a pokorným srdcom alebo o posilu, alebo o odňatie bremena, ochotní vziať, čo povie. Predovšetkým v tomto chcem byť vaším Učiteľom... __________
Áno, Pane, veríme, že jarmo služieb tvojmu večnému Kráľovstvu stane sa nám sladké a bremeno tvojich príkazov ľahké, keď vieme, že ideš popredu a svojim nasledovníkom už vopred dávaš silu na to, čo od nich žiadaš.
261
Ktosi zo zástupu mu povedal: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“ On mu odvetil: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“ A ostatným povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“ A povedal im aj podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: „Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.“ Potom si povedal: „Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!“ Ale Boh mu povedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“
(Lk 12, 13-21)
Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo... Prečo ma o to žiadaš? Či vari ten, čo vás splodil a vystrojil do života, na teba zabudol? Ak máš málo, uspokoj sa s málom. Ak máš dosť, načo ti je viac... Ak máš veľa, ty sa podeľ s tými, čo nemajú dosť.
Kto ma ustanovil za sudcu a rozdeľovača medzi vami...? Ja som prišiel deliť duchovné hodnoty, z ktorých najväčšia je láska... Ak túto budete mať, nebude vám nič chýbať...
Dajte si pozor a chráňte sa chamtivosti... Ste predsa deťmi pramatky, ktorá v rajskej záhrade siahla nemúdro aj po tom, čo nepotrebovala, a čo jej veľmi uškodilo.
Život človeka nezávisí od toho, čo má... Ani vtedy nie, keď to má zo spravodlivosti... Len to má preňho hodnotu, čo rozdá z lásky, ktorá jediná ho spraví tu na zemi spokojným a vo večnosti trvalo šťastným.
Duša jedz, pi a veselo hoduj... – povedal boháč, ktorý mal v rukách veľké zásoby. Blázon! – povedal Boh, ktorý mal boháča v rukách.
„Blázon!“ je zlá nadávka. Najmä ak pochádza z úst nadovšetko múdreho, dobrého a mocného Boha. A každý si ju zaslúži, – kto starosťou o to, čo je menej, stráca to, čo je viac, – kto zabezpečovaním tela zanedbáva dušu. No najmä ten je bláznom, čo počúva tieto Pánove slová, ale ich nezachováva. __________
Kto bohatne pred tebou, Pane, čoraz menej túži po tom, čo je náplňou žiadosti tela, žiadosti očí a pýchy života, a stále častejšie upiera zrak na teba, ktorý si neporovnateľným, všetko prevyšujúcim dobrom. Daj nám to pochopiť a budeme dostatočne bohatí.
262
Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali mu o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“
(Lk 13, 1-5)
Myslíte si, že títo Galilejčania... alebo tí v Siloe... Keď Ježiš, náš Pán, týmito slovami vyzýval k pokániu Galilejčanov a Judejčanov, stáli sme celkom iste aj my pred jeho duchovným zrakom.
Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete... Ak sa nám zdajú tvrdé tieto slová, môžeme si ich zjemniť takto, ale nie inak: – ak sa vám budú opakovať tie isté hriechy a chyby rovnako často a rovnako intenzívne, – ak nepocítite potrebu vyznať sa z nich a dostatočne si ich sprotiviť, – ak si budete utišovať svedomie hriechmi väčšiny, alebo si ho upokojovať spoliehaním sa na Božie milosrdenstvo... zatiaľ zostane vaša večná spása veľmi neistá. – Nie je natoľko nebezpečný hriech, ktorý sa nám stane. Oveľa nebezpečnejší je ten, ktorý sa nám stáva... – Ak väčšina, a nech je akákoľvek veľká, nevyznáva a neľutuje svoje hriechy, ale si ich vyhovára a robí z nich niekedy dokonca čnosti, protirečí Pánovmu slovu. – Božie milosrdenstvo sa na nekajúcich v žiadnom prípade neuplatní.
Všetci zahyniete podobne... To jest náhle a nepredvídane – vplyvom ľudskej zloby, ako bola Pilátova, alebo vplyvom prírodných živlov, ktoré zapôsobili aj na vežu v Siloe, alebo aj inak. – No nemusí to byť taká brutálna vražda, ako tá v Galilejsku. Stačí aj jedna pilulka alebo injekčná striekačka... A nemusí to byť tragický skon v troskách nejakej chátrajúcej stavby... Stačí aj jedno neopatrne vedené vozidlo na ceste... Pretože milujeme život a všetci ľahko veríme to, čo si silno prajeme, napríklad, že sa dožijeme aj zajtrajška, umierame všetci predčasne, t.j. skôr ako chceme alebo si myslíme – obyčajne nekajúcne, bez prípravy, čo potom znamená aj bez opravy... – Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne! To nie je výrok autora nejakej senzačnej novinovej rubriky... To sú slová toho, ktorý dokonalo pozná náš duchovný stav a bude nás raz súdiť. __________
Pane, aké ľahké, ba samozrejmé je označiť správanie toho druhého za nesprávne, za chybné, ba i hriešne. Tvoja výzva však žiada opak – zachraňovať seba i tých druhých presným označením a dôsledným likvidovaním každej nesprávnosti, chyby, najmä každého hriechu.
263
A povedal toto podobenstvo: „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie, ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: »Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?«“ On mu odvetil: „Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.“
(Lk 13, 6-9)
A prišiel hľadať na ňom ovocie... Strom má korene a má aj kmeň, ktoré tvoria jeho základ – má to, čím je v našom živote pravda... Má aj konáre, ktoré rozdeľujú, čo kde patrí – má teda aj to, čím je v našom živote spravodlivosť... Ale má mať okrem lístia a kvetov aj ovocie – veď kvôli tomu ho sadí Hospodár do svojej vinice – kvôli tomu, čo predstavuje v našom živote láska...
Chodím hľadať ovocie na tomto figovníku a nič nenachádzam... Kde je chyba? V koreni alebo v kmeni...? Ak sa neživí pravdou, nevysluhuje spravodlivosť, a preto nemôže byť na ňom ani láska...
Vytni ho... Tak rieši podobné prípady Hospodárova svätosť... A tak si to žiada aj jeho spravodlivosť.
Nechaj ho ešte tento rok..., aby sa mohla uplatniť aj tvoja zhovievavosť – prihovára sa Vinohradník, ten, ktorý podnes žije a pracuje v Cirkvi, v Hospodárovej záhrade... Pokúša sa ešte pomôcť neplodnému stromu k úrodnosti... No ak sa nespamätá, potom sa aj on pridáva k tomu, čo káže Hospodárova spravodlivosť a svätosť. – Kým žijeme, Hospodár aj jeho Vinohradník majú v nás ešte úfnosť. Jeden hovorí: „Pokúsim sa“ a druhý: „Počkám.“ Tak postupuje Boh pri každom z nás a tak máme aj my postupovať pri tých, ku ktorým nás postavil miesto seba. Máme poslúžiť a počkať... Zrejme len do určitého času. Aby sme tak všetci kvôli duchovnej plodnosti žili vo svätej bázni medzi motykou a sekerou... – Okopať by v prenesenom význame mohlo znamenať nadľahčiť pôdu nad koreňmi – poučiť niekoho a povzbudiť. A pohnojiť by v takomto prípade mohlo znamenať poslúžiť si niečím nepríjemným, napríklad napomenutím, pokarhaním alebo aj trestom. – Naša duchovná plodnosť je vždy možná. Veď Vinohradník, žijúci v Cirkvi, má všetky prostriedky, aby ju dosiahol. Ak sa mu to do určitého času nepodarí, stávame sa v Hospodárovej záhrade nielen neužitočnými, ale aj škodlivými... __________
Pane, keď si zriaďoval svetovú vinicu, zasadil si aj v našom národe figovník. A nie iba jeden. Nechal si vyrásť skupiny ľudí, ktoré sa snažia dôslednejšie žiť podľa tvojich prianí. Vieme, že trpezlivo čakáš, kým v určenom čase prinesú hojnú úrodu... Ale aj to vieme, že ich celkom iste vytneš, ak zostanú aj potom neplodné.
264
V sobotu učil v istej synagóge. Bola tam žena, ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti. Bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať. Keď ju Ježiš zbadal, zavolal si ju a povedal jej: „Žena, si oslobodená od svojej choroby“, a vložil na ňu ruky. Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha. Ale predstavený synagógy sa nahneval, že Ježiš v sobotu uzdravuje, i povedal zástupu: „Je šesť dní, keď treba pracovať; v tieto dni prichádzajte a dávajte sa uzdravovať, a nie v sobotu!“ Pán mu odpovedal: „Pokrytci! Neodväzuje každý z vás v sobotu svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať? A túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohto puta, hoci aj v sobotu?“ Keď to povedal, všetci jeho protivníci sa zahanbili, ale ľudia sa radovali zo všetkých slávnych skutkov, ktoré konal.
(Lk 13, 10-17)
Vyučoval v istej synagóge... V jednom zhromaždení veriacich... Dnes vyučuje naraz v mnohých. A vo všetkých to isté, čo vtedy... Ale vždycky len tých, čo majú úprimný záujem počúvať ho.
Bola tam zhrbená žena... Bola tam ako príklad našej duchovnej zhrbenosti, v dôsledku ktorej nehľadíme hore, k Bohu, ba ani priamo do tváre človeku, ale obraciame svoj zrak smerom k zemi, akoby sme tu hľadali svoje duchovné zdravie a svoju spokojnosť... – Niektorí z nás skláňajú svoj duchovný zrak k zemi, lebo dúfajú na nej nájsť spokojnosť pre seba i pre svoju rodinu, zabúdajúc na Božie usmernenie: Hľadajte Božie Kráľovstvo a všetko ostatné sa vám pridá. Iní žiadostivo upierajú pohľad na dolné časti svojho alebo cudzieho tela s túžbou nasýtiť svoju pohlavnú chuť a potom, zrejme, ako úplne živočíšni ľudia nič nechápu z toho, čo je Božie... A veľa je takto duchovne zhrbených aj preto, že mnohí pokladajú iných za veľmi malých oproti sebe, a keď tak stále na nich hľadia z tej spoločenskej, vedeckej, kultúrnej a nebodaj i náboženskej výšky, na ktorej sa cítia, postupne sa deformujú až do odpornej smiešnosti...
Nemohla sa ani trochu narovnať... Sama nie... To mohol len Ježiš svojím slovom, ktoré v zhromaždení veriacich nielen počúvala, ale i počula.
Hneď sa vzpriamila a oslavovala Boha... Každé, no najmä duchovné narovnanie má viesť človeka k vďačnosti a k chvále Boha. Kto ho často neoslavuje za dary, ktoré od neho dostáva, nech vie, že je ešte stále zhrbený...
Ale predstavený synagógy sa nahneval... Keď sa narovnáme, to v duchovne zhrbených vždy vyvoláva neľúbosť. A žiadosť očú, žiadosť tela a pýcha života, v ktorej žije okolitý svet, sa vždy snaží znova nás nejako pokrčiť. __________
Zhrbená žena bola v synagóge, v ktorej si vyučoval, ty, Pane... V tomto evanjeliu sa však nehovorí, že ťa prosila o uzdravenie. Sám si sa rozhodol pre tento čin. Cirkev, v ktorej si osobitne prítomný, veľmi často prosí za všetkých, čo do nej patria, a tak má každý z nás šancu vyzdravieť.
265
V tú hodinu prišli niektorí farizeji a hovorili mu: „Odíď odtiaľto, lebo Herodes ťa chce zabiť.“ On im povedal: „Choďte a povedzte tej líške: »Hľa, vyháňam zlých duchov a uzdravujem dnes i zajtra a tretieho dňa dokončím. Ale dnes, zajtra a pozajtra musím ísť ďalej, lebo nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema.«“
(Lk 13, 31-33)
Odíď odtiaľto... Neruš pokoj, ktorý si Herodes vybudoval Jánovou smrťou vo svojom paláci, svojím zlatom u cisára v Ríme a zbraňami svojich žoldnierov v krajine. Ty a tvoji učeníci hovoria o nejakom novom kráľovstve, ktoré sa začína, vzmáha sa a nikdy nemá zaniknúť. A Herodesa to dráždi.
Chce ťa zabiť... To je možné, ale je celkom isté, že tak neurobí... Čas príchodu i odchodu svojich prorokov určuje sám Boh.
Povedzte tej líške... ktorej sa podobáte, s ktorou si rozumiete a máte tú istú reč a tie isté zámery.
Vyháňam zlých duchov... Mocou, ktorú má len Boh... A preto vyhrážka akokoľvek mocného človeka nemôže zastaviť toho, koho Božia láska povzbudzuje ďalej konať skutky lásky voči človeku.
Uzdravujem dnes i zajtra... napriek všetkým judejským výstrahám a nástrahám, aby som dokončil všetko, čo mi určil Boh. O mojom konci rozhoduje On sám – nie Herodes.
Musím ísť ďalej... A kam inam, ak nie do Jeruzalema, kde zomierali všetci Boží proroci... – Akokoľvek je to s Herodesom, ale je vždy smiešne, ak chce nejaký človek strašiť Boha alebo niekoho, kto je s Ním vnútorne spojený... __________
Uisťuješ nás, Pane, že ak sme tvoji proroci, ak ohlasujeme a dosvedčujeme tvoje slovo, môžeme odísť z tohto sveta len vtedy, keď to bude podľa teba pre naše dobro a pre dobro iných najvýhodnejšie. A potom smrť, ktorú pokladáme za najväčšie zlo, stane sa pre nás najväčšou milosťou.
266
V istú sobotu vošiel do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali. A hľa, bol pred ním akýsi človek, ktorý mal vodnatieľku. Tu sa Ježiš obrátil k zákonníkom a farizejom a opýtal sa: „Slobodno v sobotu uzdravovať, či nie?“ Ale oni mlčali. Vzal ho teda, uzdravil ho a prepustil. A tamtým povedal: „Ak niekomu z vás padne do studne syn alebo vôl, nevytiahne ho hneď hoc aj v sobotu?“ A nevedeli mu na to odpovedať.
(Lk 14, 1-6)
V istú sobotu vošiel Ježiš do domu popredného farizeja... teda v deň, keď si Židia pripomínali vernosť Boha voči nim a svoju vernosť voči nemu. V tento deň sa schádzali v synagóge, kde čítali z Písma a spievali žalmy a v tejto oslave Boha pokračovali potom ešte aj doma stolovaním, pri ktorom si dopĺňali dopoludňajší program duchovnými pohovormi... Aby toto stolovanie nadobudlo slávnostnejší ráz, pozývali si naň aj hostí. – A tak vošiel aj Ježiš do domu svojich úhlavných nepriateľov, aby i tu oznámil svoju Blahozvesť.
Oni ho pozorovali... Počúvali, čo povie a akým činom poruší zas sobotu, ktorú, ako si mysleli, oni najdôslednejšie zachovávajú na znak svojej vernosti Bohu...
Opýtal sa ich: Slobodno v sobotu uzdravovať...? Inými slovami: Slobodno v tento deň konať dobro? Nechať človeka hynúť, alebo ho zachraňovať?
Mlčali... Báli sa obvinenia z dvojakej miery a váhy. Veď by zabraňovali iným robiť, čo by boli sami so samozrejmosťou v sobotu konali... Ježiš preto svojím štýlom prerušil ich mlčanie – pred ich očami uzdravil chorého a prepustil ho.
Ak niekomu padne syn do studne... (Ale tu sa pokúsme preniesť každý do svojho domu, do svojej rodiny, a tam si vypočujme otázky, ktoré kládol Pán farizejom...) Ak niekomu z vás padne syn do studne, napríklad preto, aby si hasil smäd po pravde bludnými náukami, smäd po láske nebezpečnými známosťami a siahal by po uspokojení nebezpečnými príležitosťami... nedokazovali by ste vernosť Bohu tým, že by ste ho šli napriek nedeľnému oddychu alebo i niektorým predpísaným pobožnostiam ratovať? Nešli by ste, hoci by si za to vyslúžil nadávku: Vôl? A nešli by ste, keby to bol napokon naozaj len vôl? __________
Protivníci, Pane, nevedeli odpovedať na tvoje dôvodenia... Zlo býva popri svojej škodlivosti aj hlúpe a nelogické. Tvoje slovo znamená vždy dobro a múdrosť. Keď sa ho držíme, nemusíme hlúpo mlčať ako farizeji.
267
Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: »Uvoľni miesto tomuto.« Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: »Priateľu, postúp vyššie!« Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
(Lk 14, 7-11)
Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im podobenstvo..., poradil im jemne, ale i dosť jasne, ako sa zbaviť tejto nepeknej chyby.
Ak ťa niekto pozve na svadbu... Nesadaj si na prvé miesto. Ani v túžbach... Lebo veď už aj tie by dostatočne svedčili, že si farizej.
Sadni si na posledné miesto... A navykaj sa naň... Veď v Božom kráľovstve je to inak... Tam je väčší ten, kto sa uťahuje na posledné, aby pomohol iným vyniknúť. – No sadať si na posledné miesta, to neznamená pasivitu... To môže a má byť pozitívne, dobroprajné, a pritom nenápadné úsilie uprednostniť iných.
Kto sa ponižuje, bude povýšený... Tu je vhodné pripomenúť, že tu nestačí len tá miera poníženia, ktorú si sami zvolíme. Túto nám správnejšie určia iní – svojím správaním.
Priateľu, postúp vyššie... Takéto milé pozvania dostáva len ten, kto si stále osvojuje tie najposlednejšie miesta, a to nielen pri sedení za stolom, ale aj pri rozprávaní v spoločnosti. – Len ten sa rád tlačí na popredné miesta, kto si ešte nespočítal všetky svoje nedostatky. – Je veľmi správne pred Bohom i pred ľuďmi nepovyšovať sa nad iných. Veď nikto z nás nemá istotu, kedy príde ten, ktorý nás pozval, a povie nám: Uvoľni miesto tomuto. __________
Pane, ty nám pripomínaš, že len z nižšieho miesta môže človek postúpiť na vyššie a len z posledného, na ktorom si bol ty ako sluha našej spásy, na najvyššie. – Tvoja Matka nám to dosvedčuje slovami svojho chválospevu: Boh zhliadol na poníženosť svojej služobnice.
268
A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“
(Lk 14, 12-14)
A tomu, čo ho pozval, povedal... Aký priamy bol náš Pán vidno aj z toho, že si nedal zavrieť ústa pohostinstvom, ale povedal svojmu hostiteľovi, čo pokladal za potrebné; tak ako krátko predtým jeho hosťom, ktorí si vyberali popredné miesta. Vždy mu veľmi záležalo na zdokonaľovaní človeka, najmä toho, ktorý si o sebe myslel i hovoril, že je veriaci.
Keď dávaš obed... Dbaj, aby si naozaj dával... Nie iba požičiaval... Dávať znamená obetovať – odovzdať s úsmevom a nič nečakať za to späť.
Pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých... A keby sa i pri takejto hostine ozvala v tebe nejaká vypočítavosť, nech je to iba tá, ktorá počíta len s jednou odmenou – s tou pri poslednom súde...
Títo sa ti nemajú čím odplatiť... Chudobní nič nemajú, mrzáci nie sú schopní odslúžiť sa ti a slepí nevidia toho, kto im dáva, ani to, čo im dáva. Ale najviac sa uistíš, že naozaj dávaš, keď pozveš takých, čo sa ti nielen nemôžu, ale ani nechcú odplatiť. – Touto vetou Pán požaduje od nás, aby sme ochotne pomáhali, kde treba, pričom zaiste nechce, aby sme podporovali nedbajstvo a lenivosť v tých, ktorých obdarúvame. Dávať, to znamená aj rozmýšľať, ako byť svojou službou alebo darom čo najosožnejší.
Odplatu dostaneš... Podľa tohto Pánovho slova my vlastne nedávame zadarmo. My sa len rozhodujeme, od koho chceme odmenu – či teraz od ľudí, alebo potom od Boha... __________
Pane, je možné, že nemôžeme nič poskytnúť hmotne chudobným a telesne postihnutým, ale vždy ich môžeme duchovne pohostiť. Veď sme toho toľko dostali od Teba...
269
Išli s ním veľké zástupy. Tu sa obrátil a povedal im? „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom. Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie? Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať: »Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť.« Alebo keď sa kráľ chystá do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporozmýšľa, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami? Ak nie, vyšle posolstvo, kým je tamten ešte ďaleko, a prosí o podmienky mieru. Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“
(Lk 14, 25-33)
Išli s ním veľké zástupy... Išli a idú... Okolo Učiteľa z Nazareta ich bolo vždy dosť. Ale aj vždy málo. Mnohí totiž išli s ním len po určitú hranicu, ktorú sa s Božou pomocou podarilo prekročiť iba niektorým. Tí potom utvorili spolu s ním, skrze neho a v ňom jeho spásonosnú Cirkev.
Ak niekto prichádza ku mne... Nech sa ihneď vráti, ak sa nemieni kvôli mne vzdať všetkého. Taký nemôže byť mojím učeníkom...
Kto nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti... Ak niekto z týchto zaberá prvé miesto v jeho srdci, ktoré má celé patriť Bohu, musí ho pokladať za prekážku na ceste spásy a dávať mu to aj najavo, nech by mu bol akokoľvek milý a užitočný... Inak treba všetkých milovať, nech by nám boli akokoľvek odporní.
Ak niekto z vás chce stavať vežu, aby pomocou nej dvíhal seba a iných do patričnej duchovnej výšky, nesmie zabudnúť, že takéto veže duchovnej dokonalosti stavajú sa len z vlastného rumoviska – z materiálu získaného zbúraním tej veľkosti, ktorú sme nadobudli v očiach ľudí tohto sveta... Stavať vežu znamená prekonávať zemskú príťažlivosť. Ísť za Ježišom znamená prekonávať svetskú príťažlivosť.
Alebo keď sa kráľ chystá do boja... Nie je múdry, ak si nesadne a nespočíta svoje vojsko, aby porovnal svoju bojovú silu so silou svojho nepriateľa... A takisto je nemúdry aj ten, kto chce ísť s desaťpercentnou naviazanosťou na Krista proti dvadsaťpercentnej naviazanosti na čokoľvek, čo nie je Boh.
Nemôže byť mojím učeníkom, kto zabúda, že jeho bohatstvom je chudoba, jeho rozkošou sebazápor a jeho veľkosťou malosť vyjadrovaná stálou službou. __________
Odovzdať tebe, Pane, všetky naviazanosti na veci, na ľudí, ba i na svoj vlastný život je podmienkou vzniku tej veže, ktorej budovanie sa skončí posledným výdychom, po ktorom budeme môcť natrvalo prejsť k tebe.
270
Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: »Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.« Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimideviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo, kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: »Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.« Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.“
(Lk 15, 1-10)
Ak má niekto sto oviec a jedna sa mu stratí, nemávne rukou a nepovie: Veď mám ešte deväťdesiatdeväť... Zodpovednosť je veľmi vážna vec. Kto ju má, veľa mu chýba aj vtedy, keď mu len málo chýba do úplnosti jeho zodpovednosti.
Pôjde za ňou, kým ju nenájde... k čomu, samozrejme, môže dôjsť iba vtedy, keď ovca nielen začuje pastierovo volanie, ale naň aj odpovie. Ten, ktorý hovorí o sebe, že je dobrý Pastier, pri strate ovce nikdy nemlčí... Zodpovednosť ho vedie k hľadaniu a hľadanie k volaniu... Aj keď vie, že nie každé hľadanie a volanie sa končí úspešne.
Keď ju nájde, vezme ju na plecia... Ovca, ktorá vo svojom zablúdení neuteká pred hľadajúcim a volajúcim pastierom, si vždy zaslúži takúto pozornosť. A pastier nehľadí v takých prípadoch na seba, aj keď je možno viac unavený jej hľadaním ako ona svojím blúdením.
Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu... O koľko viac radosti by bolo medzi nami v Cirkvi, keby bolo viac hľadania a volania u Pánových pastierov a viac počúvania u tých, čo sa odtúlali... A keby tí, čo hľadali a našli, vedeli sa so svojou radosťou v skromnosti podeliť. Radosť je hodnota, ktorá sa delením nemíňa, ale rastie. __________
Pane, ty chceš, aby sme v prípade, keď sa náš brat alebo sestra vzdialia z nášho spoločenstva, boli pastiermi podľa tvojho vzoru, nie podľa príkladu tých, čo voči odtúlaným reagujú len tak ako farizeji a zákonníci – nezáujmom a pohŕdaním.
271
A pokračoval: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: »Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.« A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: »Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.« I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: »Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.« Ale otec povedal svojim sluhom: »Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.« A začali hodovať. Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: »Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.« On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: »Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.« On mu na to povedal: »Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.«“
(Lk 15, 11-32)
A pokračoval... A tým nám Ježiš pripomenul, že o pokání treba veľa hovoriť.
Istý otec mal dvoch synov... A obidvoch bolo treba vychovávať. Každého, pravdaže, inak...
Mladší syn všetko zobral a odcestoval... Robil si nárok na absolútnu slobodu, ktorú si nechcel dať obmedziť ani pravdou, ani spravodlivosťou, ani láskou. A to bol zrejmý dôkaz jeho nezrelosti a istá cesta do najhoršieho otroctva.
Keď všetko premrhal... a túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine... Inými slovami: Keď kvôli bruchu a tomu, čo s bruchom úzko súvisí, ponížil svoju ľudskú dôstojnosť až do roviny zvierat, bol tam, kam patril – medzi svojimi... No nebolo to ešte to najhoršie, pokiaľ mu zostala nádej na otcovu lásku.
Vstúpil teda do seba... Áno. Rozmýšľaním sa človek vyraďuje spomedzi zvierat a dostáva sa späť na svoju ľudskú rovinu.
Vstanem... Len takéto slová vedú z tmy na svetlo, z otroctva hriechu na slobodu Božích detí, pravdaže, ak za nimi nasledujú hneď zodpovedné činy...
Keď ho otec zazrel... pribehol k nemu... a vybozkával ho... Ešte predtým, než syn povedal: Otče, zhrešil som... Otcova láska vždy priťahuje márnotratných domov. Ale nielen to... Ona im pomáha aj vyznať sa z hriechov a zbaviť sa ich.
A syn mu povedal o pokání, ktoré sa rozhodol konať, hoci už mal prvé prejavy jeho odpustenia. Myslel to teda veľmi úprimne.
Mne si nikdy nedal ani kozliatko... Tak hovorila závisť staršieho syna, ktorému nič nechýbalo, ktorému otec všetko dal.
Ale patrilo sa hodovať a radovať sa... Tak, ako sa patrilo smútiť so mnou z jeho straty. Byť bratom, to predovšetkým znamená mať tie isté bolesti i radosti, ktoré prežíva otec pri svojich deťoch. __________
Otče, naše tragédie začínajú vzburami proti poriadkom v tvojom dome, namierenými v konečnom dôsledku vždy proti tebe...
272
Učeníkom povedal: „Bol istý bohatý človek, ktorý mal správcu, a toho obžalovali u neho, že mu rozhadzuje majetok. Zavolal si ho a povedal mu: »Čo to počúvam o tebe? Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo už nemôžeš ďalej šafáriť.« Správca si povedal: »Čo budem robiť, keď ma môj pán zbavuje správcovstva? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. Viem, čo urobím, aby ma niekde prijali do domu, keď ma zbavia správcovstva.« Zavolal si po jednom dlžníkov svojho pána a vravel prvému: »Koľko dlhuješ môjmu pánovi?« On povedal: »Sto kadí oleja.« Vravel mu: »Tu máš svoj úpis, rýchlo si sadni a napíš päťdesiat.« Potom povedal inému: »A ty koľko dlhuješ?« On vravel: »Sto meríc pšenice.« Vravel mu: »Tu máš svoj úpis a napíš osemdesiat.« A pán pochválil nepoctivého správcu, že si opatrne počínal. Lebo synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla. Aj ja vám hovorím: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov. Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom. Ak ste teda neboli verní v nespravodlivej mamone, kto vám zverí pravé bohatstvo? A ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše? Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone.“
(Lk 16, 1-13)
Správcu obžalovali u Pána, že mu rozhadzuje majetok... Tento prípad nie je zriedkavý. Naopak, veľmi častý... Takmer každodenný. Aj v našom osobnom živote. Všetci totiž zabúdame, že sme iba správcami toho, čo nazývame svojím. Nie sme majiteľmi... Ak niečo máme, tak len nato, aby sme to v pravej miere a v pravom čase delili medzi Pánovu čeľaď, v ktorej máme podľa jeho vôle žiť a slúžiť.
Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo už nebudeš ďalej šafáriť... Táto Hospodárova výzva prichádza k nám rozlične. Najčastejšie v podobe choroby, približujúcej sa staroby, alebo vo forme podozrenia, že v našom organizme sa usadilo niečo, čo veľmi rýchlo pochováva i tých naoko úplne zdravých...
Čo budem robiť, keď ma môj pán zbavuje správcovstva...? Viem, čo urobím... Pomôžem Pánovým dlžníkom splatiť, čo mu dlhujú, a použijem na to všetky sily a rozumové schopnosti, ktorých som zatiaľ správcom. Tak ako múdry Dávid, ktorý sa zaviazal Pánovi, že poučí blúdiacich o jeho cestách a hriešnici sa k nemu obrátia (porov. Ž 51). __________
Pane, keď ide o zachraňovanie alebo nadobúdanie hodnôt pre tvoje kráľovstvo, nerád od nás počúvaš slová ako: nevedel som, zabudol som, nenapadlo ma, nedalo sa, myslel som to dobre, ale... Synovia sveta sú múdrejší. Oni takto nehovoria, keď ide o ich ciele.
273
„Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: »Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!« No Abrahám povedal: »Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.« Tu povedal: »Prosím ťa, otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.« Abrahám mu odpovedal: »Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.« Ale on vravel: »Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.« Odpovedal mu: »Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.«“
(Lk 16, 19-31)
Bol istý bohatý človek..., ktorý zabudol, že sa len preto stal bohatým, aby nebolo na svete toľko chudobných...
Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák..., o ktorom nevieme, že by bol niečo hovoril. Veď ani nebolo treba. Žobrák už aj svojím zovňajškom dosť hovorí každému, čím je, čo trpí a čo potrebuje.
Žobrák umrel a umrel aj boháč... Obaja sa dostali tam, kde človek začína vidieť veci v ich pravej podobe.
Otče Abrahám, pošli Lazára zvlažiť mi jazyk... Škoda, že to dobré, čo si užíval – povedal boháčovi Abrahám – nedostalo sa ani za tvoju bránu, pri ktorej líhal Lazár...
Okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť... Na zemi bolo treba prekročiť priepasť medzi tebou a Lazárom... Len tam je most, pomocou ktorého sa dá uniknúť peklu a dostať sa do neba.
Prosím ťa, otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám päť bratov... Pekná snaha... Škoda, že sa skôr neobjavila v boháčovom srdci.
Majú Mojžiša a Prorokov..., ktorí nehovoria len o Božom milosrdenstve, ale aj o Božej spravodlivosti. A tým je o nich dosť postarané. __________
Pane, kto nemá citlivé svedomie, kto pocit zodpovednosti za svoje počínanie pred tebou prehlušil tým, čo patrí telu a tejto zemi, a tak v sebe už nemá miesta pre hlas prorokov a vodcov, ten nebude vnímavý ani na tie najsenzačnejšie tvoje upozornenia. A ty mu ich preto ani neposkytneš.
274
Na ceste do Jeruzalema prechádzal pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“
(Lk 17, 11-19)
Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov... Boli zaiste rozdielni vekom, pôvodom i náboženstvom – jeden z nich bol Samaritán, ale v tomto prípade boli všetci zajedno. Spojilo ich rovnaké utrpenie z choroby i zo spoločenskej vyradenosti (Lv 13, 45), túžba vyzdravieť a ochota vo všetkom poslúchnuť Ježiša z Nazareta, ktorého preto oslovili: Učiteľ.
Zďaleka zastali a hlasno kričali... Podľa Zákona (Lv 13) sa predstavovali z určitej vzdialenosti volaním: Nečistí! Nečistí!... pridávajúc k tomu všetkému, čo ich zjednocovalo, aj pokoru a poslušnosť voči Zákonu. Vrcholom ich jednoty bola spoločná modlitba plná viery, ktorou vyznávali svoju biedu a prosili nášho Pána o zmilovanie.
Choďte, ukážte sa kňazom..., povedal im náš Pán, čím mali naraz poslúchnuť Starý i Nový Zákon – Mojžiša i Ježiša...
A ako šli, boli očistení... Boli uzdravení poslušnosťou Božiemu slovu – univerzálnym liekom, ktorý Ježiš neprestal predpisovať všetkým, čo ho prosia o zmilovanie. – Táto udalosť je okrem iného aj výstižným obrazom posvätného úkonu, ktorým nás Cirkev v mene Božom zbavuje malomocenstva hriechu. Veď zastať si v rade pred spovednicou už dosť jasne pripomína volanie: som nečistý a dosť hlasne prosí Krista o uzdravenie; zahrňuje v sebe aj poslušnosť ukázať sa kňazovi, ktorý má bližšie posúdiť žiadateľov stav, a keďže je na Kristovom mieste ako učiteľ, má dať očistenému aj poučenie o jeho ďalšom správaní.
Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený... Vrátil sa poďakovať. Z desiatich jeden. Tu sa pridáme k nášmu Pánovi a povieme spolu s ním: Len jeden? Tak málo? Tak málo je tých, čo idú zo spovednice plní radosti poďakovať sa Bohu pred oltár?
Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila... Vieru, ktorá vie nielen prosiť, ale aj ďakovať, má náš Pán veľmi rád... __________
Kto zabúda na vďačnosť, zabúda na toho, ktorý je pôvodcom každého dobra, po čase mylne pripíše svoje uzdravenie sebe, niekomu inému alebo náhode... a dopustí sa tak veľkej nespravodlivosti voči tebe, Pane.
275
Keď sa ho farizeji opýtali, kedy príde Božie kráľovstvo, on im povedal: „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: „Aha, tu je!“ alebo: „Tamto je!“, lebo Božie kráľovstvo je medzi vami.“
(Lk 17, 20-21)
Farizeji sa ho opýtali: Kedy príde Božie kráľovstvo...? Potom, keď vymizne spomedzi vás lož a nespravodlivosť; keď zavládne medzi vami poriadok a pokoj; keď sa Božie slovo, vzaté podľa ducha, stane riešením všetkých vašich osobných i spoločných problémov.
Božie kráľovstvo neprichádza tak, ako ľudské kráľovstvá. Nevydobýja sa zbraňou. Nenastoľuje sa rozhodnutím väčšiny.
Božie kráľovstvo prichádza nebadane do jednotlivca a cez neho do celku. Na začiatku stačí aj malá vernosť jeho požiadavkám, aby sa v niekom usadilo. Ale ako prichádza, tak aj odchádza. Po jeho dostatočnom usadení stačí aj malá nevernosť na to, aby sa odniekiaľ vytrácalo...
Ani nepovedia: Aha, tu je! alebo: Tamto je! Nie je vymedzené moriami, riekami ani horami. S nikým nesusedí, preto nemá hraničné kamene ani hraničné prechody. Je hocikde a nikde. Všetkým je rovnako blízke a všetkým rovnako vzdialené. Božie kráľovstvo, to je Božie kraľovanie, ktorému sa človek stále dôslednejšie podrobuje zachovávaním Božieho slova najprv vo vnútri, potom aj navonok. A nemožno o ňom povedať, či a nakoľko v niekom je alebo nie je, či do neho už prišlo, alebo už z neho odišlo. – Ale je tu medzi vami jeden človek, do bodky a čiarky verný Otcovej vôli, ktorý je nositeľom tohto kráľovstva. A je tu len preto, aby toto Božie kráľovstvo, ktoré stelesňuje, bolo aj vo vás. __________
Kedy príde to, po čom túžime...? Pane, tak sa pýtajú tí, čo chcú čosi dosiahnuť bez námahy. Božie kráľovstvo však „trpí násilie“. Podľa toho, koľko tohto násilia na sebe vykonáme, môžeme približne odhadnúť, kedy sa toto Božie Kráľovstvo dostane do nás a skrz nás potom i medzi nás...
276
Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: »Obráň ma pred mojím protivníkom.« Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: »Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.«“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“
(Lk 18, 1-8)
Ako sa treba stále modliť a neochabovať... Tak, že všetko, čokoľvek konáme, robíme preto, že to chce Boh a tak, ako on chce. Myslíme tu však nielen na svoje povinnosti, ale aj na svoje potreby. „Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte – všetko robte na Božiu slávu.“ (1 Kor 10, 31) To jest všetko ovplyvňujte myšlienkou na Boha, zachovávajúc pri všetkom správny spôsob a pravú mieru. Ak doprevádzame každú svoju činnosť prosbou o pomoc, vďakou za úspechy a odprosením za chyby, celé naše dni i noci začínajú patriť jemu; a tým, že ich takto prežívame, stávame sa jeho vyvolenými, ktorých má mimoriadne rád, najmä vtedy, keď ho prosia o pomoc pre boj s nepriateľmi tohto spôsobu ich života, ktorých je v pekle, vo svete i v našom tele vždy dosť.
Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca... On vyhovie naliehavým prosbám vdovy preto, že chce mať pokoj. Boh vyhovie našim preto, že chce dať pokoj. Sudca vychádza v ústrety preto, že má rád seba. Boh preto, že má rád nás.
A Boh neobráni svojich, čo k nemu volajú dňom i nocou...? Veľmi by sme podcenili jeho lásku voči nám, keby sme si to mysleli, a veľmi bolestivo by sme sa tým dotkli jeho srdca.
Hovorím vám: Zaraz ich obráni... Ak nie pred nebezpečenstvami prenasledovania, tak určite pred nebezpečenstvami zlyhania.
Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde...? Nájde takých, ktorých nezlomia ťažkosti, neznechutia neúspechy a stále sa stupňujúce nápory sveta, tela a diabla? Nájde ešte takých, ktorí si uprostred posmechu, násilia a dotieravej nemravnosti zachovajú odvážne, priame a čisté srdcia? Z tejto Pánovej otázky cítiť, ako veľmi si praje, aby ju našiel v každom vyvolenom, keď raz príde opäť medzi nás. __________
Pane, keď ťa prosíme o pomoc, vtedy vlastne vždy žiadame obranu proti presile cudzej zloby alebo vlastnej slabosti... Kto z nás neprosí, treba o ňom povedať, že už podľahol, že už stratil vieru, ktorá jediná môže vyprovokovať k pomoci teba, nášho milosrdného a všemohúceho, a preto vždy spoľahlivého Obrancu.
277
Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.« Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.« Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
(Lk 18, 9-14)
Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví..., bolo treba povedať, že už tým samým sa stávajú nespravodlivými... Naša spravodlivosť totiž spočíva zatiaľ len v snahe dosiahnuť ju. Ak máme toto úsilie, zachováme si nadovšetko potrebnú skromnosť, lebo sa presvedčíme, ako ťažko je dať každému, čo mu patrí – najmä Bohu, ktorému vlastne patrí všetko – všetko čo sme a čo máme...
Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa... Ale je možné, že budú v chráme dvaja aj keby doň vstúpil iba jeden. Môže tam byť v jednej osobe starý a nový človek... Starý, spokojný so sebou ako farizej. A nový, ktorý sa ešte len rodí pokáním, a preto sa cíti nehodný Božieho pohľadu ako mýtnik.
Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní... Keď sa dívame na ľudí, sme vždy vo vážnom nebezpečenstve stať sa farizejmi. Ale keď sa zadívame na Boha, do jeho plánov, ktoré nám pripomínajú, čím sme už na základe ponúknutých, ale nevyužitých alebo aj zneužitých milostí mali byť, vždy máme dôvod nazvať sa mýtnikmi. – Naša skutočná výška je tá, ktorú máme pred Bohom... A tá spočíva v hĺbke nášho vedomia, že sme nehodnými jeho pohľadu.
Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený... Tak bude po závere života pred Bohom a jeho anjelmi... A po závere dejín aj pred ľuďmi... __________
Pane, nás farizejov je na tejto zemi veľmi veľa. Mýtnikov pritom žalostne málo... A príčina? Nedívame sa na seba tvojimi očami, ktoré vidia všetko, ale iba vlastnými, ktoré často vidia na iných len chyby a na sebe len samé dobré vlastnosti.
278
„Lebo nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: »Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.« A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: »Čo tu nečinne stojíte celý deň?« Vraveli mu: »Nik nás nenajal.« Povedal im: »Choďte aj vy do mojej vinice!« Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: »Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!« Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: »Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.« Ale on jednému z nich odpovedal: »Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý? Tak budú poslední prvými a prví poslednými.«“
(Mt 20, 1-16)
Hospodár vyšiel skoro ráno... Áno... On v tomto čase prichádza na námestie Vnútorného ticha, pozývať do vinice vlastnej duše, do úsilia o čnostné skutky, do starosti o zverených a potom aj k odmene. Ak by sme si toto námestie Vnútorného ticha premenovali na námestie Rannej meditácie, veľmi by sme sa priblížili k skutočnosti, na ktorú myslel Pán pri tomto podobenstve...
Potom vyšiel okolo deviatej... okolo dvanástej... aj okolo tretej popoludní, ba ešte aj okolo piatej... Nebeský hospodár takto vychádza najímať robotníkov... viackrát denne, ba stále, lebo mu veľmi záleží na tom, aby všetci mali prácu a po práci hojnú odmenu.
Dám vám, čo bude spravodlivé... Nie za to, že ste do mojej vinice prišli, ale za to, že ste potom v nej aj pracovali... Tak to myslí i hovorí Nebeský hospodár. Má totiž veľa takých, čo sa dali pozvať, ale keď prešli bránou krstu i birmovného posilnenia, prípadne aj inými bránami, práce po nich nevidieť.
A každý dostal denár... Podľa dohody... Nebeský hospodár je v každom ohľade spravodlivý...
Tí prví šomrali... Hospodára to samozrejme urážalo, lebo ho pokladali len za spravodlivého. Hoci tak, ako je spravodlivý, tak je aj milosrdný – nekonečne.
My, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť... Lepšie je neobzerať sa späť. Pohľad na množstvo vykonanej práce môže viesť k farizejskej sebaistote, utlmovať v človeku horlivosť a ohrozovať tak jeho odmenu.
Priateľu, nekrivdím ti... Ja nekrivdím nikomu, kto sa dá pozvať do mojej služby. U mňa sa človek môže ukrivdiť len sám. Napríklad tým, že nevydrží v mojej službe až do konca – až do západu slnka a nedosiahne potom odmenu. __________
Tvoja prozreteľnosť, Pane, už od vekov presne vymedzila každému čas aj okolnosti jeho služby. Nie je preto múdre obzerať sa a porovnávať s inými. Najsprávnejšie je ochotne a verne plniť svoje úlohy, a posilňovať tým svoju nádej na konečnú odmenu.
279
Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty. Bola to tá Mária, čo pomazala Pána voňavým olejom a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Jej brat Lazár bol chorý. Preto mu sestry poslali odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára. Keď teda počul, že je chorý, zostal ešte dva dni na mieste, kde bol. Až potom povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey.“ Učeníci mu vraveli: „Rabbi, len nedávno ťa Židia chceli ukameňovať a zasa ta ideš?!“ Ježiš odpovedal: „Nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohoto sveta. Ale kto chodí v noci, potkne sa, lebo v ňom nieto svetla.“ Toto povedal a dodal: „Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť.“ Učeníci mu povedali: „Pane, ak spí, ozdravie.“ Ježiš však hovoril o jeho smrti, a oni si mysleli, že hovorí o spánku. Vtedy im Ježiš povedal otvorene: „Lazár zomrel. A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. Poďme k nemu!“ Tomáš, nazývaný Didymus, povedal ostatným učeníkom: „Poďme aj my a umrime s ním.“
(Jn 11, 1-16)
Lazárove sestry mu poslali odkaz: Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý... Lazárova choroba musela byť naozaj vážna... Ale taká bola aj Ježišova situácia. V Jeruzaleme sa mu totiž stále číhalo na život. Cesta zo Zajordánskej Betánie, kam sa bol utiahol pred nepriateľmi, do Betánie pri Jeruzaleme, kde bývali Lazárove sestry, vyžadovala tiež dosť času i námahy. – Preto mu sestry namiesto naliehavej prosby poslali len ohľaduplný odkaz.
Ježiš mal rád Martu, jej sestru a Lazára... A preto, že jeho láska bola väčšia ako strach z hroziaceho nebezpečenstva a väčšia ako vzdialenosť jednej Betánie od druhej, povedal: Poďme znova do Judey...
Učeníci mu vraveli: Len nedávno ťa Židia chceli ukameňovať a zasa ta ideš...?! Hovorili tak preto, že nemali lásku k Betánii, kde boli vždy vítanými hosťami. Ale ani dôveru v Majstrovo počínanie, a preto sa i tu zopakovala situácia, v ktorej Pán pokarhal Petra za protirečenie a nazval ho diablom.
Vtedy im Ježiš povedal: Aby ste uverili, poďme... Presvedčiť sa, že táto choroba nie je na smrť, ale na slávu Boha. No ani toto Ježišovo pozvanie nevyvolalo v nich čakanú ozvenu...
Tomáš, nazývaný Didymus, povedal ostatným učeníkom: „Poďme aj my a umrime s ním“... Vieme si zaiste predstaviť, ako veľmi musela bolieť nášho Pána táto nedôvera učeníkov a najmä Tomášova irónia, ktorou oddelil kolektív apoštolov od jeho Hlavy slovami „my“ a „On“. __________
Pane, veľmi nás prekvapuje ohľaduplnosť sestier z Betánie. Ale ešte viac neúctivý, ba až urážajúci Tomášov postoj. No najviac tvoj božský pokoj, s akým ideš po ceste, ktorú ti vyznačil Otec. Chceme ťa nasledovať vo všetkých situáciách, ktoré sa budú aspoň čiastočne podobať tejto tvojej.
280
Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe. Betánia bola pri Jeruzaleme, vzdialená asi pätnásť stádií, a tak prišlo k Marte a Márii veľa Židov potešiť ich v žiali za bratom. Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma. Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“ Ako to povedala, odišla, zavolala svoju sestru Máriu a potichu jej vravela: „Učiteľ je tu a volá ťa.“ Len čo to ona počula, vstala a šla k nemu. Ježiš totiž ešte nevošiel do dediny, ale bol stále na mieste, kde mu Marta vyšla naproti. Keď Židia, čo boli s ňou v dome a potešovali ju, videli, že Mária rýchlo vstala a vyšla von, pobrali sa za ňou, lebo si mysleli: „Ide sa vyplakať k hrobu.“ Keď Mária prišla ta, kde bol Ježiš, a zazrela ho, padla mu k nohám a povedala mu: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“ Keď Ježiš videl, ako plače a ako plačú aj židia, čo s ňou prišli, zachvel sa v duchu a vzrušený sa opýtal: „Kde ste ho uložili?“ Povedali mu: „Pane, poď sa pozrieť!“ A Ježiš zaslzil. Židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“ No niektorí z nich hovorili: „A nemohol ten, čo otvoril oči slepému, urobiť, aby tento nezomrel?!“ Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Bola to jaskyňa uzavretá kameňom. Ježiš povedal: „Odvaľte kameň!“ Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe.“ Ježiš jej vravel: „Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal.“ Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď von!“ A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a tvár obviazanú šatkou. Ježiš im povedal: „Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!“
(Jn 11, 17-44)
Pane, keby si tu bol býval... Sestry z Betánie neboli predtým vo všetkom zajedno. No teraz vítajú Ježiša tými istými slovami a vzájomne sa pri jeho príchode zastupujú v úlohách v domácnosti. Spojili ich slzy spoločnej bolesti, do ktorých sa pridali aj súcitné slzy kondolujúcich Židov a napokon aj Ježišove... Ježiš sa rád zúčastňuje na takejto jednote...
Odvaľte kameň... Najprv ten z hrobu; to vám pomôže odvaliť aj ten druhý, omnoho ťažší, ktorý i napriek toľkým znameniam ešte stále gniavi vaše srdcia – kameň nevery v Božieho Syna.
Lazár, poď von... Naimský mládenec vstal. Jairova dcéra sa posadila. A Lazár vyšiel zo svojho hrobu, keď už páchol... Tri prípady, v ktorých spolupráca s Ježišovým slovom oživila mŕtve telá. A kto spočíta tie, v ktorých poslušnosť tomu istému slovu vzkriesila pre nový život mŕtve ľudské duše? __________
V každej bolestnej situácii, najmä v tej nečakanej, prekvapivej, stojíme, Pane, na jednom póle my so svojou bolestnou otázkou: Prečo? Na druhom stojíš ty so svojou múdrou a láskyplnou odpoveďou. Dobre je, ak si zavčasu utrieme slzy a stíšime náreky, aby sme ťa v takýchto chvíľach dobre videli a dobre aj počuli.
281
Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho. No niektorí z nich odišli k farizejom a rozpovedali im, čo Ježiš urobil. Veľkňazi a farizeji zvolali veľradu a hovorili: „Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia. Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci, prídu Rimania a zničia nám i toto miesto i národ.“ Ale jeden z nich, Kajfáš, ktorý bol veľkňazom toho roka, im povedal: „Vy neviete nič. Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ.“ Toto však nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz toho roka prorokoval, že Ježiš má zomrieť za národ, a nielen za národ, ale aj preto, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti. A od toho dňa boli rozhodnutí, že ho zabijú. Preto už Ježiš nechodil verejne medzi Židmi, ale odišiel odtiaľ do kraja blízko púšte, do mesta zvaného Efraim, a tam sa zdržiaval s učeníkmi.
(Jn 11, 45-54)
Mnohí z tých Židov, čo prišli k Márii a videli, čo Ježiš urobil... boli presvedčení, že treba ísť za ním... Niektorí si však mysleli, že treba ísť za farizejmi a oznámiť ho... – Tak to bolo s Ježišom, naším Pánom, a nebude to inak ani s nami. Aj keby sme robili také divy ako on, treba nám rátať s tým, že sa vždy nájdu ľudia, čo pôjdu za farizejmi a budú spolu s nimi vytrvalo odporovať spoznanej pravde.
Čo robiť? Ak ho necháme, prídu Rimania... Či tak alebo onak, Rimania prídu... Ale vlastné zločiny treba vždy nejako zdôvodniť... A kto by na to nemal, ten nech ide za farizejmi. Tí sú v intrigách proti učiteľovi z Nazareta majstrami.
Je pre vás lepšie povedal jeden z nich, ktorý bol toho roku veľkňazom – ak zomrie jeden človek za ľud... To povedal zo závisti a nenávisti. To isté, čo Ježiš dávno predtým. On to však povedal z lásky a dobroprajnosti. – Cieľ nesvätí prostriedky, a preto nemožno vraždou jedinca zachraňovať národ. Hriechom, ktorý je vždy odsunutím Boha, nemožno bojovať za lepší život ani v krajine, ani v dedine, ani v rodine. – Chuť likvidovať niekoho, kto nelahodí našej pýche, lenivosti alebo rozmarnosti, pod rozličnými, niekedy naoko veľmi svätými zámienkami, je prejavom vrcholného farizejizmu, ktorý sa kde-tu, žiaľbohu, mihne ako čierny tieň aj medzi deťmi matky Cirkvi. – Židia dali prednosť záchrane národa a svätého miesta pred Ježišom Kristom. Obetovali vyššiu hodnotu nižšej, a tým stratili obidve. __________
Tvoji nepriatelia, Kriste Pane, sa aj dnes stále radia, ako ťa zlikvidovať v nás, tvojich bratoch... Ty nám však neprestávaš opakovať, čo si povedal Lazárovej sestre: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11, 25).
282
Boli na ceste a vystupovali do Jeruzalema. Ježiš išiel pred nimi a oni tŕpli a so strachom išli za ním. Opäť vzal k sebe Dvanástich a začal im hovoriť, čo ho očakáva: „Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom. Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom, vysmejú ho, opľujú, zbičujú a zabijú, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Tu k nemu pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: „Učiteľ, chceme, aby si nám splnil, o čo ťa poprosíme.“ On sa ich opýtal: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ Oni mu povedali: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ Na to im Ježiš povedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ Oni mu vraveli: „Môžeme.“ Ježiš im povedal: „Kalich, ktorý pijem ja, budete piť, aj krstom, ktorým som krstený ja, budete pokrstení. Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo po ľavici nepatrí mne. To dostanú tí, ktorým je to pripravené.“ Keď to počuli ostatní desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. Ježiš si ich zavolal a povedal im: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“
(Mk 10, 32-45)
Vystupovali do Jeruzalema... Doteraz so svojím Učiteľom chodili. Teraz s ním vystupovali... A ich cesta dostávala stále príkrejšie stúpanie. Smerovala do Jeruzalema, kde Židia už viackrát chceli Ježiša zabiť. V duši im pritom znela ešte Tomášova trpká výzva: Tak poďme a umrime aj my s ním...
Ježiš išiel pred nimi; oni išli za ním a tŕpli od strachu... Aký verný obraz aj našej cesty za Ježišom... Tam, kde sa mu dostáva uznania a potlesku v jeho Tajomnom tele, radi vyznávame, že patríme k nemu, ale kde ho potupujú výsmechom alebo i prenasledovaním, opatrne skracujeme krok a stišujeme svoje vierovyznania.
Učiteľ, daj, aby sme pri tebe sedeli v tvojej sláve... Samozrejme, ako prví... Vidno, že dobre zaregistrovali Majstrovo slovo: kde je Učiteľ, tam bude aj jeho žiak... Aj jeho prísľub, že budú sedieť na dvanástich stolcoch a súdiť dvanásť Izraelových pokolení mali ešte v pamäti, pričom však nešťastne zabudli na druhú časť tohto prísľubu – totiž, že dvanásť Izraelových pokolení bude najprv ich súdiť...
Neviete, čo žiadate..., keď túžite po prednostiach... V mojom kráľovstve je to naopak... Tam sa veľkosť meria malosťou, panovanie službou a život v ňom dobrovoľne prijatou smrťou. __________
Pane, ty si do nás vložil túžbu po prvenstve a už veľa ráz si nám svojím slovom i príkladom povedal, ako ho máme dosahovať... Odpusť nám, že ešte stále nevieme správne zamerať tento Tvoj dar.
283
„Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane!“
(Lk 12, 49-50)
Oheň som prišiel vrhnúť na zem... Týmito slovami náš Pán vari najvýstižnejšie vyjadril svoje poslanie... Priniesol nám v duchovnom význame všetko, čo oheň spôsobuje v materiálnej oblasti... A nie je toho málo. Na prvom mieste svetlo – svetlo pravdy o Bohu, o našom pôvode a zmysle života a o úlohe všetkého, čo nás obklopuje... Sám povedal: kto vo mňa verí, nechodí vo tmách. Ďalej nám priniesol na zem druhý produkt svojho ohňa: teplo, teplo svojej lásky. – Toto vám prikazujem – hovorí – aby ste sa milovali tak, ako som vás ja miloval. Čím by bola naša zem bez ľudí a čím by boli ľudia bez svetla a tepla? Tým, čím bola pred stvorením živého sveta: Bola by pustá a prázdna a tma by bola na nej... Bez svetla pravdy by sa ľudia nevideli a nepoznali a bez tepla lásky by sa navzájom vyhubili.
A čo chcem? Len aby už vzplanul... Týmto svojím túžobným vzdychom Pán pripomenul aj tretí účinok svojho ohňa: jeho pohyb, najmä ten dobyvačný, jeho dravosť, v ktorej zachvacuje svoje okolie a mení všetko v ňom na svoju podstatu. – Tento oheň nám prišiel z neba cez Ježiša Krista ako iskra, ktorú však treba rozdúchavať, roznecovať... Jeho pôvod je v Bohu, ale jeho intenzita a rozsah závisia od každého z nás. – Veľmi záleží od toho, akým sme palivom a ako blízko sme pri zdroji tohto Božieho ohňa... Ale nemali by sme zabudnúť, že aj keď sa k nemu priblížime, nemôžeme horieť, ak nemáme horlivosť... A tú určite nemá, kto sa nezbavuje svojej pýchy, sebestačnosti, svojej lenivosti a vlažnosti, svojho egoizmu, strachu a uplakanej malomyseľnosti. __________
Ako mi je úzko, kým sa to nestane...! Aj kvôli nám, Pane, ti je úzko? Kvôli našej rodine, dedine, mestu, krajine?
284
Keď sa približoval k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral. Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, pýtal sa, čo sa deje. Povedali mu: „Ježiš Nazaretský ide tadiaľto.“ Tu vykríkol: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Tí, čo išli popredku, ho okríkali, aby mlčal. Ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu. Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ On odpovedal: „Pane, aby som videl.“ A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila.“ A hneď videl, šiel za ním a velebil Boha. Aj všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu.
(Lk 18, 35-43)
Keď sa Ježiš približoval k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec... Keby sme dali tomuto chudákovi svoje meno a Jerichu meno nášho bydliska, možno by nám aj niečo viac povedala táto evanjeliová príhoda, ako keď ju čítame v jej originálnom znení... Veď či naše duchovné oči nie sú ešte stále postihnuté slepotou a či okolo nás neprechádza v najrozličnejších podobách ten, ktorý o sebe povedal: Ja som svetlo sveta... a kto vo mňa verí, nechodí vo tmách...?
Povedali mu: Ježiš Nazaretský ide tadiaľto... Aj nám sa to hovorí... Stále ide popri nás... Aj teraz v tomto Božom slove, ktoré nám ho nielen pripomína, ale priam sprítomňuje. Čo spravíme?
On vykríkol: Zmiluj sa nado mnou... My mlčíme? Prečo? Myslíme si, že nie sme slepí, že vidíme všetko tak, ako je? Jeho i seba, ľudí i veci okolo, svoju vnútornú vzdialenosť od neho i prekážky, ktoré nám bránia dostať sa až k nemu? Najhoršia slepota je nevidieť svoju slepotu...
Okríkali ho, aby mlčal... Ako by sme sa zachovali, ak by niekto, kto nepozná našu biedu, pokladal naše hlasné prosby o zmilovanie za prílišnosť? Kričali by sme so slepým pri Jerichu vytrvalo ďalej?
Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu... On, ktorý všetko vie a všetko môže, je rád, ak kričíme, ak ho prosíme o pomoc... Len chce počuť, v čom väzí tá naša bieda, či konkrétne poznáme aspoň ten najväčší zo svojich nedostatkov.
Čo chceš...? Pane, aby som videl... Aby som videl, keď som vo tme hriechu, keď ma zaslepila vášeň... Aby som videl, keď mi zastrú zrak slzy smútku... Aby som videl každú stratu ako možnosť získať viac, ako som mal predtým. __________
Pane, slepému pri Jerichu dávam svoje meno a prosím ťa v tejto chvíli spolu s ním: Pane, aby som videl...
285
Potom vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ On chytro zišiel a prijal ho s radosťou. Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!“ Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“
(Lk 19, 1-10)
Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom... Stával sa už tým samým v očiach vyvoleného národa aj hlavným hriešnikom... No my vieme, že pokým si niekto žiada poznať Ježiša ako Zachej, ešte nie je beznádejným prípadom.
Vyšiel na planý figovník... A spravil ho tým veľmi užitočným... Nič nie je plané a bezvýznamné, čo nám pomáha poznať Pána a dostať sa čím bližšie k nemu. – Tým, že sa Zachej pomocou planého figovníka povzniesol nad zástup, ktorý bol okolo Ježiša, urobil svoj prvý krok smerom k zblíženiu s učiteľom z Nazareta. Ježiš potom robil ďalšie... A tými umožnil Zachejovi, aby ho nielen videl, ale aj počul a dostal ho aj za stôl vo svojom dome. Ten prvý krok bol a podnes zostal veľkou vzácnosťou v Ježišových očiach...
Zachej, poď rýchlo dolu... Ježiš Kristus dáva svoju priazeň len tým, ktorí pri spoznávaní sa s ním rýchlo zostúpia z výšky svojej mienky o sebe a ukážu sa aj ľuďom takí, akí v skutočnosti sú...
Vošiel k hriešnemu človekovi...! Tak zvyknú šomrať len tí, čo ešte nespoznali svoj hriech – svoje odlúčenie od Boha a neprežili ešte svoje obrátenie.
Dnes prišla spása do tohto domu... Lebo prišiel doňho Ježiš, ktorý je našou Spásou nielen podľa mena, ale aj podľa činu. __________
Zachejova zmena vyzerala takto: Najprv len zvedavosť. Potom i radosť, Pane, z tvojho pobytu v jeho dome. A napokon úprimná snaha potešiť ťa ponaprávaním všetkých chýb, ktorých sa v živote dopustil. A naša zmena...? Ako bude vyzerať? Nazdávame sa snáď, že nijakú nepotrebujeme?
286
Tým, čo to počuli, pridal ešte podobenstvo, lebo bol blízko Jeruzalema a oni si mysleli, že sa už zjaví Božie kráľovstvo. A tak povedal: „Istý človek vznešeného pôvodu odchádzal do ďalekej krajiny prevziať kráľovstvo a potom sa mal vrátiť. Zavolal si svojich desiatich sluhov, dal im desať mín a povedal im: »Obchodujete, kým sa nevrátim!« Ale jeho občania ho nenávideli a vyslali za ním posolstvo s odkazom: »Nechceme, aby tento nad nami kraľoval.« Keď sa po prevzatí kráľovstva vrátil, dal si zavolať sluhov, ktorým dal peniaze, aby zistil, koľko kto získal. Prišiel prvý a vravel: »Pane, tvoja mína získala desať mín.« On mu povedal: »Správne, dobrý sluha; pretože si bol verný v maličkosti, maj moc nad desiatimi mestami.« Prišiel druhý a vravel: »Pane, tvoja mína vyniesla päť mín.« Aj tomuto povedal: »Ty maj moc nad piatimi mestami.« Iný prišiel a hovoril: »Pane, hľa, tvoja mína. Mal som ju uloženú v šatke; bál som sa ťa, lebo si prísny človek: berieš, čo si si neuložil, a žneš, čo si nezasial.« On mu povedal: »Zlý sluha! Podľa tvojich vlastných slov ťa súdim. Vedel si, že som prísny človek, že beriem, čo som si neuložil, a žnem, čo som nezasial? Prečo si teda nedal moje peniaze peňazomencom a ja by som si ich bol po návrate vybral aj s úrokmi?« A tým, čo tam stáli, povedal: »Vezmite mu mínu a dajte ju tomu, čo má desať mín.« Oni mu vraveli: »Pane, veď má desať mín!« Hovorím vám: »Každému, kto má, ešte sa pridá, ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. A mojich nepriateľov, čo nechceli, aby som nad nimi kraľoval, priveďte sem a pobite ich predo mnou!«“
(Lk 19, 11-27)
Zavolal si svojich desiatich sluhov a dal im desať mín... Každému jednu, aby sa presvedčil, aký záujem kto z nich prejaví o vzrast moci a slávy jeho kráľovstva. – Boh Otec dal vo svojej láske každému človekovi možnosť spasiť sa, každému dal takzvanú dostačujúcu milosť (gratiam sufficientem). Základom tejto milosti je stvorenie, ktoré nás obklopuje a rozumová schopnosť, pomocou ktorej si môžeme zo všetkého, čo stvoril, vypočítať nielen jeho existenciu, ale aj niektoré jeho vlastnosti, ba aj niektoré prejavy jeho vôle. – Tou mínou, ktorú vložil nebeský Kráľ do rúk svojim sluhom, je predovšetkým Evanjelium jeho Syna Ježiša Krista. Túto „mínu“ máme prevziať a žiť, tým ju rozmnožovať a jej rozmnožovaním získavať Božiu obľubu i odmenu.
Dal si ich zavolať, aby zistil, koľko kto zarobil... Áno, tak sa to robí v nebeskom kráľovstve... S darmi sa dáva vždy aj zodpovednosť...
Pane, tvoja mína získala... V týchto slovách sa odráža hlboká pokora a úcta k Božiemu daru, ktorým je pre nás Kristovo Evanjelium. Nie my, ale ono prinieslo. Hlavný dôvod jeho rozmnoženia je v ňom samom. V tom, že ono je Duch a život...
Pane, hľa, tvoja mína... bál som sa... Hľa, tvoje Evanjelium, ktoré som mal len pre seba, v uzlíku osobného pohodlia, v šatke náboženského sebectva. Tu je... Nemal som odvahu vyjsť s ním na verejnosť. Bál som sa neúspechu. Ľudí som sa bál; ich odporu i posmechu. Aj teba som sa bál; mal som strach, že neodovzdám ani to, čo som prijal.
Vezmite mu mínu... Nech tento prípad každému pripomína, že stráca moje Evanjelium ten, kto ho nerozširuje. __________
Každé ráno nám, Pane, zveruješ mínu svojho Evanjelia, aby sme ju po celý deň rozmnožovali... Ale ako inak, ak nie skutkami, ku ktorým nás ono samo vyzýva.
287
Šesť dní pred Veľkou nocou prišiel Ježiš do Betánie, kde býval Lazár, ktorého vzkriesil z mŕtvych. Pripravili mu tam hostinu. Marta obsluhovala a Lazár bol jedným z tých, čo s ním stolovali. Mária vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; a dom sa naplnil vôňou oleja. Tu jeden z jeho učeníkov, Judáš Iškariotský, ktorý ho mal zradiť, povedal: „Prečo nepredali tento olej za tristo denárov a nerozdali ich chudobným?“ Lenže to nepovedal preto, že mu šlo o chudobných, ale že bol zlodej. Mal mešec a nosil to, čo doň vkladali. Ježiš povedal: „Nechaj ju, nech to zachová na deň môjho pohrebu! Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy.“
(Jn 12, 1-8)
Mária vzala libru vzácneho nardového oleja a pomazala mu ním nohy... Tie, pri ktorých sedávala a počúvala jeho slovo, aby sa naučila dávať Bohu cez človeka na znak lásky všetko, čo mala a čím bola.
A dom sa naplnil vôňou oleja, aby mohli stolujúci spolu s Ježišom dýchať naraz dve vzácne vône. Telá vôňu vzácneho nardu. Duše vôňu Máriinej nadprirodzenej lásky a vďačnosti.
Tu jeden z učeníkov, Judáš Iškariotský, povedal: Prečo nepredali tento olej... Keby sme tam vtedy boli, možno by sme mu kdesi v kúte pošuškali: Veľa by, pravdaže, pribudlo do spoločnej pokladničky, ktorú opatruješ, a veľa by sa potom z nej dalo aj vziať... – Mária vyjadrovala hojnosť svojej lásky voči Majstrovi tým, že obdarúvala. Judáš vyjadroval nedostatok svojej lásky tým, že bral... Ak si pritom kládol otázku: Čo môžem mať z Ježiša Krista a z jeho apoštolského spoločenstva...?, tak sa tým už pripravoval na túto druhú otázku: Čo mi dáte a ja vám ho vydám? (Mt 26, 15)
Ježiš povedal: Nechaj ju... Múdro si počína každý, kto sa usiluje premieňať hmotné hodnoty na duchovné. Ale veľmi hlúpo ten, kto robí opačne... __________
Pane, kto ťa, chce milovať z celého srdca, nech sa učí od Márie veľkodušne premieňať v prítomnom okamihu všetko, čím je a čo má, na službu a dar pre teba.
288
Keď sa priblížili k Jeruzalemu a prišli do Betfage pri Olivovej hore, Ježiš poslal dvoch učeníkov a povedal im: „Choďte do dediny, čo je pred vami, a hneď nájdete priviazanú oslicu a s ňou osliatko! Odviažte ich a priveďte ku mne! A keby vám niekto niečo hovoril, povedzte: „Pán ich potrebuje. A hneď ich prepustí.“ Toto sa stalo, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: „Povedzte dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa.“ Učeníci šli a urobili, ako im Ježiš rozkázal. Priviedli oslicu a osliatko, pokládli na ne svoje plášte a on si na ne sadol. Veľké zástupy prestierali na cestu svoje plášte, iní odtínali zo stromov ratolesti a stlali ich na cestu. A zástupy, čo išli pred ním, i tie, čo šli za ním, volali: „Hosanna synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!“ Keď vošiel do Jeruzalema, rozvírilo sa celé mesto; vypytovali sa: „Kto je to?“ A zástupy hovorili: „To je ten prorok, Ježiš z galilejského Nazareta.“
(Mt 21, 1-11)
Vtedy mu niektorí farizeji zo zástupu povedali: „Učiteľ, napomeň svojich učeníkov!“ On odvetil: „Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene.“
(Lk 19, 39-40)
Choďte do dediny a hneď nájdete priviazanú oslicu a s ňou osliatko... Treba mi splniť Otcovo prianie, ktoré vyjadril cez proroka Zachariáša. Viem, že osliatko dostanete... Môj Otec dá vždy vopred všetko potrebné na to, čo od nás žiada.
Povedzte: Pán ich potrebuje... A povedzte to tak, aby vás počuli všetci, čo majú niečo ešte priviazané, niečo, čím ešte neslúžia Bohu. A nech vás počujú najmä tí, ktorí sú ešte sami o čosi priviazaní, tak ako to osliatko.
Priviedli oslicu a osliatko a pokládli na ne svoje plášte... No keď sa niesol na nich v triumfujúcom zástupe, ktorý mu ochotne stlal aj svoje rúcha pod nohy, nedvíhal hlavu príliš vysoko... Nestaval na nadšení. Vedel z prorockého žalmu (22), že po niekoľkých dňoch príde aj o to rúcho, ktoré má na sebe.
Hosanna Synovi Dávidovmu... Na počiatku jeho pozemského života, pri jeho príchode na svet, mu anjeli volali „Hosanna“. Pri závere jeho života ľudia... No veľmi krátko... Vo všeobecnosti sme veľmi nevytrvalí v oslavovaní Boha... __________
Pane, aj mňa si našiel cez svojich učeníkov a priviedol k sebe do tichej, pokornej a vernej služby. Prijímam ju, aj sa držím v nej... No škoda, že iba tak krátko! Moja splašenosť, nedôslednosť a pýcha ťa veľmi často zhadzujú z môjho oslieho chrbta...
289
Keď sa priblížil a zazrel mesto, plakal nad ním a hovoril: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nepoznalo čas svojho navštívenia.“
(Lk 19, 41-44)
Keď sa priblížil a zazrel mesto, plakal nad ním... Pri čítaní tejto správy by bolo vhodné zamyslieť sa, či neplače aj teraz, keď sa v tomto svojom slove približuje k bránam môjho srdca...
Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo..., čo ťa môže zachrániť. Ale nepoznáš. A keď sa ti o tom hovorí, nevnímaš. Kde je srdce preplnené všetkými možnými túžbami, tam už niet záujmu o to, čo je prvé a najdôležitejšie – o záchranu vlastnej duše. – Ak ťa nevyruší môj plač a moje slovo ťa neprinúti zastaviť sa, je s tebou naozaj už zle...
Prídu na teba dni..., keď pod vplyvom svojich zlých chutí, svojich nezvládnutých sklonov, povolíš telu, ktoré ustavične bojuje proti duši, a ty v tých dňoch padneš na zem – tak, ako padajú všetky mŕtvoly.
Pretože si nespoznalo čas svojho navštívenia... Nespoznalo, lebo si nechcelo poznať... Kto si myslí, že si sám vystačí, ten sa nedokáže naplniť radosťou a vďačnosťou, keď k nemu príde návšteva. Skôr sa cíti vyrušený a čaká, kým odíde. __________
Nie všetky tvoje návštevy, Pane, sú rovnaké. Niekedy prichádzaš so slávnostným Hosanna, inokedy ticho, nebadane... Raz svietiš nádejami ako ranné slnko, raz pri nich vyzeráš ako búrkový mrak. Ale nám by malo stačiť, že sú to tvoje návštevy a že ti pri všetkých ide o jedno a to isté – o našu časnú spokojnosť a o naše večné šťastie.
290
Keď na druhý deň z Betánie odchádzali, pocítil hlad. Zďaleka zazrel figovník s lístím. Išiel k nemu, či na ňom niečo nenájde. Ale keď k nemu prišiel, nenašiel nič, len lístie; nebol totiž čas fíg. I povedal mu: „Nech z teba už nikdy nik neje ovocie!“ A jeho učeníci to počuli. Keď ráno išli popri figovníku, videli, že vyschol od koreňa. Tu sa Peter rozpamätal a povedal mu: „Rabbi, pozri, figovník, ktorý si preklial, vyschol.“ Ježiš im na to povedal: „Majte vieru v Boha. Veru, hovorím vám: Keď niekto povie tomuto vrhu: »Zdvihni sa a hoď sa do mora,« a vo svojom srdci nezapochybuje, ale uverí, že sa stane, čo povedal, stane sa mu to. Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať. A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy.“
(Mk 11, 12-14; 20-25)
Pocítil hlad... Ten, ktorý podnes cíti vo svojom Tajomnom tele, vo svojich bratoch a sestrách túžiacich po pravde, najmä však po láske... A my sme tie figovníky, pri ktorých sa denne zastavuje a hľadá na nich nejaké to ovocie.
Zďaleka zazrel figovník a išiel k nemu... Bol zelený, mal lístie, no chýbali plody... Zďaleka nádej, zblízka sklamanie. – Prednostným ovocím, ktoré chce Pán nájsť na nás každý deň, je naša odpúšťajúca a slúžiaca láska...
Nenašiel nič, len lístie... Lístie v našom živote predstavuje teoretické poznanie Božích právd, ich pekné slovné vyjadrenia a množstvo krásnych uistení, ktoré takmer všetky ústia len do jalových prísľubov. – Aj lístie je dôležité pre strom, aj poznanie pre našu životnú prax. Ale ako strom bez ovocia neutíšil Pánov hlad, tak ani naše poznanie, ak sa z neho nerodia skutky. – Byť zeleným stromom bez ovocia je v duchovnej oblasti vždy riziko. Ak Boh nenájde na nás ovocie úprimnej snahy o službu a odpúšťanie, môže svojím prekliatím kedykoľvek spraviť z nás suché stromy. – Stromy majú obdobia rašenia, kvetu, tvorenia plodov a ich zrenia. Na Kristových figovníkoch má celý tento proces prebiehať nepretržite. Pán chce na ňom nájsť kvet i ovocie v každom čase.
Majte vieru v Boha... Presviedčajte sa sami i navzájom, že komu sa dostalo poznania, prinesie raz aj patričné ovocie. Viera, čo aká malá, je schopná preniesť horu ťažkostí, ktorá je medzi poznaním a konaním. Ak ju niekto má, Pán bude môcť kedykoľvek nájsť na ňom ovocie. __________
Vieme, Pane, že ak sa chceme vyhnúť tvojmu prekliatiu pre duchovnú neplodnosť, musíme sa s tvojou pomocou usilovať o činorodú vieru v toto i v každé iné tvoje slovo.
291
Keď prišiel do chrámu a učil, pristúpili k nemu veľkňazi a starší ľudu a pýtali sa: „Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?“ Ježiš im povedal: „Aj ja sa vás na niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, akou mocou toto robím. Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“ Oni rozmýšľali a hovorili si: „Ak povieme: »Z neba«, povie nám: »Prečo ste mu teda neuverili?« Ale ak povieme: »Od ľudí«, máme sa čo obávať zástupu, lebo Jána pokladajú všetci za proroka.“ Odpovedali teda Ježišovi: „Nevieme.“ A on im odvetil: „Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím.“
(Mt 21, 23-27)
Kto ti dal moc... takto si počínať v Božom chráme? Kto ti dal moc vyučovať v jeho priestoroch? Kto mi ju dal...? Odpoviem vám naším spôsobom – odpoviem vám otázkou: Kto dal Jánovi oprávnenie kázať a krstiť pri Jordáne?
Nevieme... Neviete? Mali by ste vedieť. Vaše miesta v Božom ľude si to vyžadujú... Predstaveným nestačí už iba dobrá vôľa... Potrebujú aj patričné poznanie, ktoré má viesť k zodpovednému rozhodovaniu i konaniu. Ale, ak vy neviete, čo by ste mali vedieť, ani ja vám nepoviem, čo by som vám mal povedať... – Aké hlúpe bolo pýtať sa toho, kto kriesi mŕtvych, akou mocou robí to, čo prevyšuje ľudské práva i schopnosti. – A je hrozné počuť, ak sa ten, ktorý nato prišiel na svet, aby ľudia mali skrze jeho slovo život v hojnosti, odmlčí a povie: Už nepoviem. __________
„Keď prišiel do chrámu a učil, pristúpili k nemu veľkňazi a starší ľudu...“ Ako jednoducho znejú tieto vety o tvojej činnosti, Pane. Učil si a pristupovali k tebe aj veľkňazi a starší z ľudu so zlým úmyslom. Koľko námahy a koľko napätí ťa stála tvoja vernosť Otcovej vôli. Skrývala v sebe všeličo, čo si musel vnútorne zvládnuť: nepriazeň veľkňazov, vzrastanie odporu a chuti zničiť ťa, poznanie nedobrého stavu ľudu, ktorý sa vnútorne takmer nemenil, problémy s výchovou apoštolov, nepochopenia, útoky, únavy. Ty si však so svojím pokojom stál nad tým všetkým... A my, tvoji nasledovníci? My by sme to chceli mať inakšie?
292
„Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: »Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!« Ale on odpovedal: »Nechce sa mi.« No potom to oľutoval a šiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: »Idem, pane!« Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Odpovedali: „Ten prvý.“ Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“
(Mt 21, 28-32)
Čo poviete na toto..., čo vám teraz poviem?
Istý človek mal dvoch synov... Počúvajte a uvažujte, ktorému z nich sa viac podobáte...
Prišiel k prvému a povedal mu: Syn môj, choď dnes pracovať do vinice... Je moja i tvoja... Veď si mi synom. A ak ma poslúchneš, budeš i dedičom...
Nechce sa mi – odpovedal... No, čo poviete na to? Nepekné... Však? Ale zdržte sa; nesúďte predčasne.
No potom to oľutoval a šiel... Bol úprimný. Aj navonok taký, aký vnútri. A bol aj poslušný. Veď splnil, čo si otec prial. A teda bez chyby?... Nie celkom. Voči otcovi málo úctivý...
Ten druhý odpovedal: Idem, Pane! Ale nešiel... Čo poviete na toto? Odporné... Lož krytá rúškom úctivosti. Poslušnosť na chvíľočku, aj to len v slovách...
Kto z týchto dvoch... je viac vaším obrazom? Ten, ktorého vlastná chyba priviedla k ľútosti a k zmene podľa Otcovej vôle? Alebo ten, ktorého pekné vonkajšie správanie voči otcovi ďalej držalo vo farizejskej spokojnosti so sebou? No, čo na to poviete?
Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do nebeského kráľovstva... Nie preto, že sú ziskuchtivými mýtnikmi alebo zhýralými neviestkami, ale preto, že poslušnosťou Božiemu slovu prestávajú nimi byť. __________
Nebeský Otče, ty si mal aj tretieho Syna, ktorý ti bol ochotne poslušný, a to až na smrť, aby nám dal príklad i výzvu nasledovať ho a teraz sa nás pýta, čo na to povieme...
293
„Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne. Napokon k nimi poslal svojho syna, lebo si povedal: »K môjmu synovi budú mať úctu.« Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: »To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!« Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili. Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ Odpovedali mu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“ Ježiš im povedal: „Nikdy ste nečítali v Písme: »Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná?« Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu. Kto padne na ten kameň, doláme sa, a na koho on padne, toho rozdlávi.“ Keď veľkňazi a farizeji počuli tieto jeho podobenstvá, vybadali, že hovorí o nich. A chceli ho zajať, len sa báli zástupov, lebo ony ho pokladali za proroka.
(Mt 21, 33-46)
Istý hospodár vysadil vinicu... Zúrodnil planinu. Ohradil ju plotom, aby vyznačil, odkiaľ pokiaľ je jeho vlastníctvom. Lisom určil jej cieľ. Jej ovocie sa malo premieňať na víno, ktoré obveseľuje srdce človeka. Napokon postavil v nej aj strážnu vežu, z ktorej by i z diaľky bolo dobre vidieť približujúcich sa škodcov a zlodejov. A keď to všetko spravil, dal ju do prenájmu vinohradníkom. – Kto by nemal záujem rozlúštiť toto Pánovo podobenstvo, tento jeho rébus, alebo by to pri vynaložení všetkých síl nedokázal, bol by zaiste veľmi slabým žiakom. – V osobe Hospodára treba vidieť Nebeského Otca. V jeho vinici akékoľvek cirkevné spoločenstvo, počnúc tým starozákonným. A vo vinohradníkoch tých, ktorých si vybral, aby ho obhospodarovali. Nezáleží na tom, či sa volá všeobecnou, miestnou, skupinovou, alebo malou domácou Cirkvou.
V čase oberačky poslal svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody... Aký diel? Veď Bohu patrí všetko... On nepotrebuje nič. Je nekonečne blažený vo svojej vnútornej bohatosti... Nič nepotrebuje a po ničom netúži... Po ničom, a predsa po niečom... Po sláve, ktorá vyplýva z hojnosti úrody každej, i tej najmenšej cirkevnej vinice. „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia“ (Jn 15, 8)... upozornil nás jeho Syn Ježiš Kristus.
Ale vinohradníci jeho sluhov zbili i zabili... Správcovia Božích viníc uverili, že sú ich vlastníkmi a že ovocie z nich má ohlasovať ich slávu. Zabudli na slová jedného Hospodárovho sluhu: Ja som sadil, Apollo polieval, ale Boh dával vzrast.
Napokon k nim poslal svojho Syna... Poslal ho ako vymáhateľa svojich spravodlivých nárokov, ale aj tohto umlčali.
Čo urobí tým vinohradníkom? Ak by niektorí Pánovi žiaci na to neprišli, nech im to povedia tí, ktorým Pán osobne hovoril toto podobenstvo: „Bez milosti ich zahubí...“ __________
Pane, chceme byť iba vernými správcami tvojich viníc. Vieme, kam by nás doviedla túžba vlastniť ich...
294
A Ježiš im znova hovoril v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť. Znova poslal iných sluhov s odkazom: »Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!« Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili. Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: »Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.« Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: »Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?« On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: »Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.« Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“
(Mt 22, 1-14)
Hostinu som už prichystal... Je pravda, dlho som vás nechal na ňu čakať. Ale aj to je pravda, že je už dávno hotová... Len pozvaných zatiaľ niet.
Ale oni na to nedbali; jeden šiel na svoje pole, iný za svojím obchodom... Každý zrejme nejako zdôvodnil svoju neprítomnosť. Hoci, kde pozýva Kráľ neba i zeme, tam je každá výhovorka falošná...
Choďte na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu... Dospelí, čo sa už zaujali výnosmi poľa a ziskami obchodu, odmietajú moje pozvania... Choďte preto k chudobným na roky, na poznanie a na skúsenosti... Choďte k mladým, ktorí nemajú nič okrem nejakých tých túžob a plánov, aj to niekedy veľmi pomýlených... A choďte rýchlo, kým je čas, zakiaľ sú ešte na rázcestí... Pokým je človek ešte v štádiu rozhodovania, ľahšie prijíma pozvania do nebeského kráľovstva. Po rozhodnutí, najmä ak sa ním dostal na zlú cestu, je síce ešte možné zastaviť ho, presvedčiť i vrátiť späť, ale býva to nepomerne ťažšie... – Ak rodičia a vychovávatelia včas pochopia tieto slová, je nádej, že sa Kráľov dom naplní ľuďmi a srdcia mladých trvalým šťastím.
Priateľu, ako si mohol vojsť... bez patričnej úpravy? Či nevieš, že je to kráľovská svadba, kde usporiadateľom je sám svätý Boh a Ženíchom jeho Syn?
Vyhoďte ho... Kázal som vám pozvať všetkých. Ale pritom žiadam vyhodiť každého, kto sa bude podobať tomuto. __________
Pane, my sme sa dali pozvať a dobre nám je na tvojej svadbe. Len máme obavu, či tvoj Otec nerozkáže aj nás vyhodiť zo svadobnej siene. Požadovaný svadobný oblek môže si človek nepriniesť, ale si ho môže počas stolovania dosť ľahko aj zničiť.
295
Vtedy farizeji odišli a radili sa, ako by ho podchytili v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?“ Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ Keď to počuli, zadivili sa, nechali ho a odišli.
(Mt 22, 15-22)
Slobodno platiť cisárovi daň...? Pýtali sa Učiteľa z Nazareta predstavitelia pokazeného náboženstva a servilnej politiky. A túto otázku mu kladú i dnes, keď žije a učí vo svojej Cirkvi, aby ho podchytili v reči a dostali ho do sporu s cisárom, ktorý má v rukách súdy, drábov i okovy.
Čo ma pokúšate, pokrytci...?! Myslíte, že pomocou strachu urobíte pokrytcom aj toho, o ktorom vy sami hovoríte, že učí Božej ceste podľa pravdy a nedbá pritom na nikoho?
Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi a čo je Božie, Bohu... Bohu všetko. A cisárovi len to, čo mu patrí ako Božiemu zástupcovi. – Nedávajte mu menej, ako Boh určil... Ale ani viac mu neponúkajte... Stavali by ste ho tým na Božiu úroveň. A to by nebola malá chyba. – S ochotou mu dávajte, ale vždy len to, čo potrebuje, aby mohol plniť poslanie, ktoré dostal od Boha. – Kde sa cisár a Boh dostávajú do sporu, má vždy to prednosť, čo chce Boh. A keby sme mu v takýchto prípadoch aj všetko dali, nič pozoruhodné sme tým nevykonali. Veď jemu patrí všetko, čo máme i čo sme... __________
Cisár poznačil svojím nápisom denár. Boh svojou pečaťou celé stvorenie, osobitne našu nesmrteľnú dušu, ktorá mu má navždy celá patriť. Pokým, Pane, nebudeme navždy tvoji, dovtedy nám treba dbať na tvoj príkaz: Dávajte Bohu, čo je Božie a cisárovi, čo je cisárovo...
296
Tu prišli k nemu niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho: „Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Vzal si ju druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi. Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.“ Ježiš im povedal: „Synovia tohto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva Pána »Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba«. A on nie je Bom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“ Tu niektorí zákonníci povedali: „Učiteľ, dobre si to povedal.“ A už sa ho neodvážili na nič vypytovať.
(Lk 20, 27-40)
Tu prišli k nemu niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie... Prišli a ešte sú stále pri ňom, aby ho pokúšali všade tam, kde je prítomný vo svojom Tajomnom tele. Pod vplyvom učiteľov zákona, ktorí od začiatku s nimi nesúhlasili, upustili síce už niečo zo svojho radikalizmu, ale sú tu a mätú Boží ľud ďalej. Aj keď už dnes teoreticky pripúšťajú vzkriesenie a večný život, prakticky ho popierajú tým, že žijú tak, akoby ho nebolo. Ich slová o posmrtnom živote sú v trvalom protiklade s ich skutkami. A výsledok? Poznáme ho: postupujúce hmotárstvo a pôžitkárstvo, ktoré sa kryje na náboženských zhromaždeniach manifestačným recitovaním posledných slov Apoštolského vyznania viery: Verím vo vzkriesenie tela a v život večný. Amen. Hoci každý z nás dobre vie, že akékoľvek hlasné slová sú vždy slabé tam, kde im protirečia skutky. – Osud saducejov, tých niekdajších i tých dnešných, nie je závideniahodný – preto, že ich neodstrašujú večné následky ich hriechov v živote, nebudú ich môcť potešovať nijaké nádeje na večnú odmenu pri smrti...
Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých... Život poznáme z jeho prejavov: z pohybu, rastu a množenia... Každý... aj ten duchovný. Ak je Boh len Bohom živých, sú jeho len tí, ktorí sa hýbu podľa jeho popudov, ktorí rastú podľa vzoru jeho Syna a rozmnožujú svoje rady pod vplyvom Svätého Ducha. Duchovne mŕtvi nemajú Boha, lebo Boh nemá ich.
Tu niektorí zákonníci povedali: Učiteľ, dobre si to povedal... Aj medzi novozákonnými zákonníkmi a farizejmi sú niektorí, čo si radi osvojujú Pánove výroky, pravdaže, len vtedy, keď dostávajú chuť naprávať iných... No veľmi neradi, keď majú nimi naprávať seba. __________
Saduceji svojou neverou odmietajú tvoj najväčší dar; Pane, dar, ktorý stojí pred nami ako cieľ všetkých našich snažení – nádej na večný život. Neodmietame ho aj my uprostred ťažkostí, na ktoré šomreme alebo uprostred pochybných radostí, ktorým dovoľujeme opantávať nás...?
297
Vtedy Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom: „Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: Lebo hovoria, a nekonajú. Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť.“
(Mt 23, 1-4)
Vtedy Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom... Teda bez rozdielu všetkým, čo boli okolo neho. Hovoril im o zákonníkoch a farizejoch, ktorí zaujali učiteľské a sudcovské stolice, a pritom mali inú mieru pri posudzovaní seba a inú pri posudzovaní tých druhých, hoci vedeli z Písma, že dvojitá miera je ohavnosťou v Pánových očiach.
Robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia... Sú pre vás autoritou. A tá je potrebná v každej spoločnosti. Osobitne v Cirkvi. Pochádza od Boha, ale ide cez ľudí, ktorí nie sú bez chýb... Ale nemýli sa, kto poslúcha predstaveného, aj keď sa mýli, samozrejme, pokiaľ nežiada niečo hriešne. A tu nech nám stačia tieto Pánove slová: Robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia...
Ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria a nekonajú... Vy konajte, ako hovoríte. Vaše slová a vaše činy si nesmú protirečiť. Nepokladám za svojich učeníkov tých, čo trpia touto duchovnou schizofréniou.
Viažu ťažké bremená na ľudí, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť... Áno, stáva sa to i dnes, že predstavený, ktorý je poslaný učiť najmä svojím príkladom, neskúsi na sebe váhu toho, čo neraz s veľkou samozrejmosťou požaduje od tých, čo sú mu zverení. Ale tým naša poslušnosť voči nemu neprestáva. – Ako veľmi záležalo nášmu Pánovi na rešpektovaní autority, vidno z toho, že nabáda poslúchať zákonníkov a farizejov, hoci bolo otázkou už iba niekoľkých dní, čo mala ich autorita padnúť a nastúpiť tá, ktorú chcel on preniesť zo seba na Petra. Ale nemávol rukou, nemyslel, že sa to už nevyplatí, a tým nás učí, že poslušnosť voči autorite, ak táto nežiada nič proti Bohu a jeho kráľovstvu, je požiadavka, ktorá nepripúšťa výnimky. __________
Pane, nie je ľahké byť tvojím žiakom v tomto ohľade, ale daj, čo rozkazuješ, a potom rozkáž, čo chceš.
298
„Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
(Mt 23, 8-12)
Vy sa nedávajte volať Rabbi... Vy máte a odovzdávate len tú náuku, ktorú ste prijali od jedného a toho istého Učiteľa. A ak máte okrem nej aj nejakú inú, tým máte menší nárok na svoj doktorát, tým menej si zaslúžite, aby vás volali Učiteľ...
Ani sa nedávajte volať Majstrami... Majster je ten, kto vždy podáva osvojenú náuku spolu s praxou, kto žiakom nielen hovorí, ale aj ukazuje, ako majú jeho náuku žiť... (porov. Nova Vulgata). Ale taký, ktorý to dôsledne robí, je len jeden – Kristus.
Vy všetci ste bratia... „Brat“ je váš najvzácnejší titul... Pripomína vám spoločného Otca – otca všetkých otcov. V tejto skutočnosti väzí vaša dôstojnosť i vaša spokojnosť. Nie je múdre hľadať ju inde. Všetky ostatné vaše tituly sú len výzvami k tomu vzájomnému vzťahu, ktorý sa vyjadruje slovom „brat“.
Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom... Medzi vami, ktorí tvoríte Cirkev postavenú tak zvláštne – dole vrcholom. V nej sa človek necení a neuctieva podľa toho, ako je v nej vysoko, ale podľa toho, koľkým slúži za základ, koľkých nesie a spevňuje.
Kto sa ponižuje, bude povýšený... Všimnime si, že Pán nehovorí, kto sa poníži, bude povýšený, ale ten, kto sa ponižuje... kto trvalo hľadá príležitosť byť sluhom svojich bratov. __________
Kto má úlohu poučovať a viesť a robí to z pozície sluhu, ten poukazuje na najvyššiu autoritu, na tvoju, Pane, od ktorej pochádza každá iná.
299
Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans. Zavolal svojich učeníkov a povedal im: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“
(Mk 12, 41-44)
Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa... Už tam nesedí, ale zato sa ešte stále pozerá. Hľadí zo svojho nebeského trónu na naše príspevky na Božiu oslavu, aby raz vyhlásil pred tvárou všetkých národov, kto koľko dal... Kto dal málo, kto dal dosť a kto viac. – Porovnáva, koľko kto dáva, s tým, koľko by mohol dať – skutočnosť s možnosťou...
Viacerí boháči hádzali mnoho... Škoda, že nie aj viac... Ale boháč vždy dáva tak, aby neschudobnel, aby bol ešte aj potom dosť samostatný a sebestačný, aby neprestal byť boháčom. Jeho problémom sú vlastné zásoby, nie potreby iných. A to je v Božích očiach veľká chyba.
Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince... S rizikom, že jej nezostane nič, hoci by toho ako vdova veľa potrebovala.
Zavolal svojich učeníkov..., aby im pripomenul, že Bohu dáme len vtedy dosť, keď mu už nemáme čo dať. – Mnohí hádzali do chrámovej pokladnice. Niektorí hádzali mnoho, aby si získali Božiu priazeň. To sa však podarilo len vdove, ktorá nedala mnoho, ale dala všetko. Len za peniaz s nápisom „Moje všetko“ je možné kúpiť si ten hrejivý pocit, v ktorom volal asiský žobráčik s tvárou obrátenou k nebu: „Boh môj a moje všetko!“ – A čo dávame Bohu na oslavu my? Nezabúdame náhodou, že sme aj my Božím domom a prebýva v nás Duch Svätý? Naším veľmi vzácnym darom môžu byť vo chvíľach maximálnych únav napríklad aj posledné sily na konci dňa, ktoré využijeme na to, aby sme chrám Svätého Ducha, ktorým sme my sami, prizdobili tým prevzácnym dvojhalierovým darom svojej ľútosti a svojho predsavzatia. __________
Pane Ježišu, aj keď ti dáme všetko, čo máme a môžeme, vždy to budú len biedne dva haliere v porovnaní s tým, čo si ty za nás zaplatil nebeskému Otcovi. Dôležité však je, aby sme si neponechali nič z toho, čo dávame... Nič, ani pol haliera. Pre túto bezvýznamne malú čiastku mohli by sme totiž prísť o celú večnosť, lebo práve táto maličkosť by mohla chýbať na vyrovnanie celého nášho dlhu.
300
Keď Ježiš vyšiel z chrámu a odchádzal, pristúpili k nemu jeho učeníci a ukazovali mu chrámové stavby. On im však povedal: „Vidíte toto všetko? Veru, hovorím vám: Nezostane tu kameň na kameni; všetko bude zborené.“ Keď potom sedel na Olivovej hore a boli sami, pristúpili k nemu učeníci a spýtali sa ho: „Povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie tvojho príchodu a konca sveta?“ Ježiš im odpovedal: „Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol. Lebo prídu mnohí v mojom mene a budú hovoriť: »Ja som Mesiáš.« A mnohých zvedú. Budete počuť o vojnách a chýry o bojoch. Dajte si pozor, aby ste sa neplašili. To musí prísť, ale ešte nebude koniec. Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Miestami bude hlad a zemetrasenie. Ale to všetko bude len začiatok útrap. Potom vás vydajú na mučenie, budú vás zabíjať a všetky národy vás budú nenávidieť pre moje meno. Vtedy mnohí odpadnú a budú sa navzájom udávať a nenávidieť. Vystúpi mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých. A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený. Toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom príde koniec.“
(Mt 24, 1-14)
Učeníci mu ukazovali chrámové stavby... Tak, ako to my niekedy robíme... Keď sa hrdíme chrámami, ktoré sa postupne stávajú múzeami, ukážkami toho, čo dokázal človek, pričom sa možno ani nezmienime o tom, čo nám v nich dáva Boh.
Veru, hovorím vám: Nezostane tu kameň na kameni... Kde stavitelia živých chrámov zabudnú na uholný kameň, ktorým je Kristus, tam to nemôže inak skončiť.
Všetko bude zborené... Všetko, čo nestojí na Kristovi, na jeho Slove, všetko, čo sa buduje iba ľudskými silami na neistých ľudských sebaistotách...
Dajte si pozor, aby vás nikto nezviedol... Od koho? Od Boha Stvoriteľa k stvoreniam. Od čoho? Od cesty k Bohu na cestu osobných, čisto ľudských chutí a záujmov.
Dajte si pozor..., aby vás falošní politickí a ideologickí mesiáši nenakŕmili snami o pozemskom raji. Sny odvádzajú človeka od skutočnosti a dostávajú ho stále do väčších bied, ktoré sú zas živnou pôdou pre ďalšie sny a potom zrejme aj pre stále nové úspechy falošných Kristov – mesiášov.
Hľaďte, aby ste sa nenaľakali... Strach ako nedostatok viery patrí k tým hriechom, ktoré zatvárajú pred vami nebo (porov. Zjv 21, 8). __________
Pane, strach nás oberá o pokoj a stratiť pokoj je naozaj veľká bieda, hoci je to aj veľmi účinný liek – učí nás veriť v tvoju silu, dobrotu a nenarušiteľnú vernosť a získavať ten pravý pokoj, o ktorý nás nemôže obrať už nijaký strach.
301
„Keď uvidíte ohavnosť spustošenia na svätom mieste, ako predpovedal prorok Daniel – kto číta, nech pochopí; vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr; kto bude na streche, nech nezostupuje vziať si niečo z domu, a kto bude na poli, nech sa nevracia vziať si plášť. Beda ťarchavým ženám a tým, čo budú v tie dni pridájať! Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude. A keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik; ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia. Keby vám vtedy niekto povedal: »Hľa, tu je Mesiáš« alebo: »Tamto je«, neverte. Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených. Hľa, hovorím vám to vopred. Keby vám teda povedali: »Hľa, je na púšti«, nevychádzajte; »Hľa, skrýva sa v dome«, neverte. Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka. Kde bude mŕtvola, tam sa zhromaždia aj orly. Hneď po súžení tých dní slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoje svetlo, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa zachvejú. Vtedy sa na nebi zjaví znamenie Syna človeka. Všetky kmene zeme budú nariekať a uvidia Syna človeka prichádzať na nebeských oblakoch s mocou a veľkou slávou. On pošle svojich anjelov za mohutného zvuku poľnice a zhromaždia jeho vyvolených zo štyroch strán sveta, od jedného kraja neba až po druhý.“
(Mt 24, 15-31)
Vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta... Tí, čo umierajú pred koncom sveta, strácajú všetko, čo majú... Všetko... A predsa nie všetko... Žijú ešte určitým spôsobom vo svojich dielach a v spomienkach svojho potomstva. Non totus morior – potešuje sa antický básnik – neumieram celý... Aber es kommt der Tag... No príde deň, ktorý zabije každého človeka, zničí každé jeho dielo a pochová aj každé jeho potomstvo, a s tým zrejme aj každú spomienku na neho.
Také veľké súženie nebolo od počiatku sveta až doteraz... Ani čo sa týka jeho intenzity, ani čo sa týka jeho rozsahu. Také bude, že už na zemi väčšie byť nemôže.
Vystúpia falošní mesiáši..., ktorí žijú a pôsobia vo svete. Tí začnú hlasno hovoriť nie o starnutí a zániku tohto sveta, ale o teilhardovskej optimistickej vývinovej špirále. Kdežeby zánik...?! – povedia. Naopak... Oslobodenie od zvyškov utrpenia zanikajúcej etapy, pochádzajúcich z neznalosti nových možností obnovovať svet: plánovaním, organizovaním, technikou...
A vystúpia aj falošní proroci..., ktorí žijú v Cirkvi a majú v nej obyčajne význačné miesta. Bude sa teda aj v nej klamať, a to bude pre vieru jej členov najťažšia skúška. __________
Pane, uveriť tomuto tvojmu slovu a zachovať si pritom pokoj môže len ten, kto zavčasu a úprimne uverí aj všetkým ostatným tvojim slovám.
302
„Od figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto. Tak aj vy, až uvidíte toto všetko, vedzte, že je blízko, predo dvermi. Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec.“
(Mt 24, 32-36)
Od figovníka sa naučte... Nemá rozum, ani vieru, ale ako presne poslúcha zákonitosti, ktoré Boh – Stvoriteľ doňho vložil. Vy viete, mali by ste vedieť, prečo vám to hovorím... Buďte teda pozorní... a učte sa od figovníka.
Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú... Ak ich zachováte – najmä tieto, ktorými vás vyzývam k stálej bdelosti – budú vo svojich radostných dôsledkoch trvať večne. Ak ich nezachováte, aj vtedy zostanú večne platné vo svojom hroznom dôsledku.
O tom dni a o tej hodine nevie nik... Ani Syn človeka. Preto robí pre vašu záchranu, čo môže. Upozorňuje na blížiace sa nebezpečenstvo a radí veľmi pozorne si všímať predzvesti, príznaky tejto chvíle. – Nebeský Otec najlepšie vie, aké má deti... Keby nám dal presne poznať, ktorý deň bude posledným dňom sveta, žili by sme v pohodlnej lenivosti až po ten deň, spoliehajúc sa na jeho milosrdenstvo, a ešte väčšmi by sa v nás zakorenili chyby, pre ktoré by sme ani v ten predpoznaný deň neboli pripravení a zahynuli by sme s najväčšími hriešnikmi... __________
Pane, možno sa nedočkáme toho tvojho príchodu, pri ktorom ako blesk zažiariš na nebi, aby si verných odmenil a nevšímavých voči tvojim milosrdným napomínaniam zaplavil smrtonosným hnevom. Ale celkom iste sa nám v hodine našej smrti predstavíš ako sudca, aby si raz navždy rozhodol o našom osude. Pane, berieme si k srdcu toto tvoje upozornenie a tešíme sa každému novému dňu, ako novej možnosti opraviť sa a obstáť.
303
„Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Dve budú mlieť na mlyne: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá. Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“
(Mt 24, 37-42)
Ako bolo za čias Noemových? Tak nejako, ako je už aj dnes... A dnes je to už nejako tak, ako bolo vtedy...
Ľudia jedli, pili, ženili sa a vydávali... Ale môžeme to povedať už aj v prítomníku. Takto: Ľudia jedia, pijú, ženia sa a vydávajú. Duch z nich vyprchal a sú už len telom... Zabúdajú na Boha a zariaďujú si život podľa vlastnej chuti, ktorú pokladajú za najvyššie kritérium správnosti svojho konania. A pritom vôbec necítia, že by mali niečo naprávať...
Noe vošiel do korába..., ktorý si postavil na Boží rozkaz, aby ochránil seba a celú svoju rodinu od duchovnej smrti v špinavých vlnách ľudskej skazenosti. Staval dlho, ale postavil... Veľké plavidlo ďaleko od mora... Nie bez posmechu... – Aj on jedol, pil a užíval manželstvo. Lenže toto všetko nebola preňho narkóza, ktorá otupuje ducha a zbavuje človeka spásonosnej citlivosti na Božie pokyny.
Prišla potopa a zmietla všetkých... Všetkých, čo sa smiali z Noemovho korába.
A tak bude aj pri príchode Syna človeka... Tak, ako to začína byť už aj dnes...
Na poli budú dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá... Dvaja budú robiť to isté, ale to nebude to isté. Budú pracovať na poli, pripravovať doma pri ručnom mlyne pokrmy, alebo sa budú spolu tešiť tej istej posteli... (porov. Lk 17, 34). Jeden bude vzatý, strhnutý vlnami smrtonosnej morálnej záplavy, druhý ponechaný pri živote v Pánovi.
Bdejte teda... Stavajte ako Noe záchranný koráb z pozornosti voči Božiemu slovu a zo sebazáporov, ktoré z neho vyplývajú... A stavajte si ho ako svedectvo vašej snahy zachrániť sa pred večnou smrťou. No ak tým všetkým nepresvedčíte okolitý svet, že sa treba zmeniť, presvedčte o tom aspoň tých najbližších. Stavajte koráb aspoň pre svoju rodinu, lebo ako sa zdá, blíži sa potopa... Začína pršať... __________
Pane, hovoríš nám, že prichádzaš ako zlodej. Vieme, že nie preto, aby si nás mohol okradnúť, ale preto, aby si nás za bdelosť a verné čakanie na teba mohol bohato obdarovať.
304
„Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete. Kto je teda verný a múdry sluha, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad celým svojím majetkom. Ale keby si zlý sluha v srdci povedal: »Môj pán voľajako nejde« a začal by biť svojich spolusluhov, jesť a piť s opilcami, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej sa nenazdá, oddelí ho a dá mu podiel medzi pokrytcami; tam bude plač a škrípanie zubami.“
(Mt 24, 43-51)
Uvážte predsa: keby hospodár vedel..., kedy príde zlodej, určite by bdel. Ale pretože zlodeji neoznamujú čas svojho príchodu, treba byť stále pripravený na ich príchod. – Náš Pán sa neváha pripodobniť k zlodejovi, keď nás chce ochrániť od večného nešťastia... A pretože nemôže povedať, kedy príde, hovorí aspoň, ako príde... Tak, ako zlodej.
Kto je teda verný a múdry sluha? Ten, čo si je stále vedomý, že jeho Pán je vždy nablízku a pozoruje svojho sluhu, či koná, ako mu prikázal – či dáva každému, čo mu patrí.
Blahoslavený sluha..., ktorý nepozná pri spĺňaní svojej zodpovednosti únavu, tým menej lenivosť.
Keby si zlý sluha v srdci povedal: Môj Pán voľajako nejde..., nech si spomenie, že Pán veľmi často prekvapuje... Oneskoruje sa pre svoje milosrdenstvo. A prekvapuje pre svoju spravodlivosť.
A keby zlý sluha začal biť svojich spolusluhov, jesť a piť s opilcami... Pán by ho určite prekvapil a dal by mu podiel s pokrytcami, ktorých postihuje najťažšími trestami. Idú totiž svojou pretvárkou proti pravde... A tou je On sám. __________
Pane, ty dávaš svojej čeľadi služobníkov a praješ si, aby boli múdri a verní... Múdri, aby vedeli, čo, kedy a ako komu dať alebo nedať, a verní, aby pri plnení tvojej vôle v ničom nepoľavovali. Ak si nám dal pokrvné alebo duchovné deti, ktoré pokladáš za svoju čeľaď, chceme stále bdieť a byť pritom takí, akých si nás praješ – vždy múdri a vždy verní...
305
„Vtedy sa nebeské kráľovstvo bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych. Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali. Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob. Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali. O polnoci sa strhol krik: »Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!« Všetky panny sa prebudili a pripravovali si lampy. Tu nerozumné panny povedali múdrym: „Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú.« Ale múdre odvetili: »Aby azda nebolo ani nám ani vám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!« No kým šli kupovať olej, prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: »Pane, Pane, otvor nám!« Ale on im povedal: »Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.« Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“
(Mt 25, 1-13)
Vtedy sa nebeské kráľovstvo bude podobať desiatim pannám... medzi ktorými budú aj hlúpe, také, ktoré sa nebudú príliš trápiť o to, či im zachované alebo znovunadobudnuté svetlo milosti vystačí aj na nepredvídané príležitosti. Múdry robí v tomto ohľade vždy viac, než musí. – Pán hovorí najprv o nerozumných pannách, až potom o múdrych... Možno preto, že tých nerozumných je omnoho viac.
Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali... Vonkajšok teda sedel – pekné lampáše v rukách pekných panien... Ale na uvítanie ženícha to nestačilo...
Všetkým sa začalo driemať a zaspali... Spánok je sám v sebe indiferentným, mravne neutrálnym skutkom. Ale aj on dostáva svoju hodnotu – kladnú alebo zápornú – od toho, či spíme ako hlúpe panny z lenivosti alebo ako múdre z únavy po dobrej príprave na vždy možný Pánov príchod.
Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety...! Nie však bez svetla viery. Ono má stále žiariť z našich skutkov – aj z tých drobných, každodenných.
Naše lampy hasnú... Trápna skutočnosť... Najmä vo chvíľach, keď sa blíži Pán. A On sa stále blíži...
Dajte nám zo svojho oleja... Je zaiste pekné vyjsť v ústrety takejto žiadosti, ale iba vtedy, keď máme nadbytočné zásoby. No veľa ráz sa múdre panny z falošného súcitu rozdelia o čas a silu, potrebné na udržanie svojej vlastnej viery a milosti, a stávajú sa tak aj ony hlúpymi.
Veru, hovorím vám: Nepoznám vás... Kto čím hreší, tým trestaný býva... Ako nerozumné panny nedbali na ženíchov príchod, tak ženích nedbal potom na ich naliehavú žiadosť. __________
Sú v našom živote aj veľmi vážne chvíle, ktoré vyžadujú dôkladnú a niekedy veľmi zdĺhavú prípravu. Ale tá nevypočitateľná chvíľa, v ktorej prichádzaš Ty, Pane, je zo všetkých najvážnejšia.
306
„Bude to tak, ako keď sa istý človek chystal na cestu. Zavolal si sluhov a zveril im svoj majetok: jednému dal päť talentov, druhému dva a ďalšiemu jeden, každému podľa jeho schopnosti a odcestoval. Ten, čo dostal päť talentov, hneď šiel, obchodoval s nimi a získal ďalších päť. Podobne aj ten, čo dostal dva, získal ďalšie dva. Ale ten, čo dostal jeden, šiel, vykopal jamu a peniaze svojho pána ukryl. Po dlhom čase sa pán tých sluhov vrátil a začal s nimi účtovať. Predstúpil ten, čo dostal päť talentov, priniesol ďalších päť talentov a vravel: »Pane, päť talentov si mi odovzdal a hľa, ďalších päť talentov som získal.« Jeho pán mu povedal: »Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.« Predstúpil ten, čo dostal dva talenty, a vravel: »Pane, dva talenty si mi odovzdal a hľa, získal som ďalšie dva.« Jeho pán mu povedal: »Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.« Predstúpil aj ten, čo dostal jeden talent, a hovoril: »Pane, viem, že si tvrdý človek: žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal. Bál som sa, preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš, čo je tvoje.« Jeho pán mu povedal: »Zlý a lenivý sluha! Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal? Mal si teda moje peniaze dať peňazomencom a ja by som si bol po návrate vybral, čo je moje, aj s úrokmi. Vezmite mu talent a dajte ho tomu, čo má desať talentov. Lebo každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.«“
(Mt 25, 14-30)
Jednému dal päť talentov... Nie ako uznanie alebo odmenu. Dal mu ich ako zodpovednosť, ako úlohu.
Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým... Ja odmieňam tu na zemi svojich verných za vykonané služby tým, že im dávam nové, väčšie, ktoré ich ešte viac robia mojimi sluhami.
Tomu však, čo zakopal zverený talent, takto povedal: Zlý a lenivý sluha!... U mňa je dobrý iba ten, kto zodpovedá svojmu určeniu, kto plní zverenú úlohu... A sluha je pre službu, nie pre ozdobu.
Vyhoďte ho von do tmy, kde bude plač a škrípanie zubami... Nemá čo robiť v mojom kráľovstve ten, kto nejavil oň záujem, komu vôbec nezáležalo na jeho prosperite, na jeho vzraste. – Pán nepovedal sluhom, čo majú robiť so zvereným majetkom. Prvým dvom to povedala láska k ich Pánovi. Preto i vedeli, čo si praje, i chceli a hneď to aj konali. Tretiemu hovorila, čo má robiť s Pánovým talentom, láska k sebe; a tá ho viedla k pohodliu, k výhovorkám a k strachu... Ak robíme len to, čo sa nám prikázalo, sme neužitoční sluhovia. Ale akí sme, ak ani to nerobíme? __________
Keby bol ten, čo dostal len jeden talent, pomocou neho získal čo len jeden ďalší, bol by si, Pane, určite aj s ním spokojný... Nemáme sa preto porovnávať s tými, čo dostali veľa talentov, ale horlivo sa pričiňovať o zveľadenie hoci len toho jedného. Veď nerozhoduje množstvo zverených talentov, ale množstvo horlivosti pri ich rozmnožovaní.
307
„Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: »Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.« Vtedy mu spravodliví povedia: »Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, ale bo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?« Kráľ im odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.« Potom povie aj tým, čo budú zľava: »Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.« Vtedy mu aj oni povedia: »Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?« Vtedy im on odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.« A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“
(Mt 25, 31-46)
Až príde Syn človeka vo svojej sláve... Ten istý, čo zatiaľ prichádza k nám v ľudskej biede, bude raz pred nami stáť ako najmocnejší kráľ, najprísnejší sudca a najpozornejší pastier, ktorý veľmi dobre pozná každú svoju ovcu.
Potom povie tým, ktorých si postaví sprava: Poďte, požehnaní... Priblížte sa teraz k svojmu Kráľovi vy, ktorí ste sa nebáli a nehanbili približovať sa ku mne ako k svojmu trpiacemu a žobrajúcemu bratovi... A vy, na ktorých som márne čakal v daktorom utrápenom, chorom, hladnom alebo osamotenom a bezradnom človekovi, vy sa vzdiaľte, tak ako ste sa dosiaľ odo mňa vzďaľovali...
Odíďte, zlorečení, do večného ohňa... Preto, že ste sa zdráhali vrhnúť sa do toho časného, do ohňa lásky, ktorý som priniesol z neba na zem, a túžobne som si prial, aby sa aj vaším pričinením rozhorel.
A pôjdu títo do večného trápenia... Za to, že sa ani trochu netrápili preto, že sa vedľa nich niekto veľmi trápi. – A pôjdu do večného trápenia aj tí, čo síce stále chceli niečo dobré konať, ale tým, že to odkladali na prajnejší čas, na vhodnejšiu príležitosť, neposlúchli moju naliehavú výzvu: Robte dobre, kým ste vo svetle. Príde noc, keď už nikto nebude môcť nič vykonať. – A večný trest neminie ani tých, čo s dobrou vôľou síce začali, ale potom nepokračovali... Alebo, ak aj pokračovali, znechutili sa a nedokončili, hoci som dosť hlasno oznámil, že „len ten, kto vydrží do konca, bude korunovaný“... – A pekelný oheň bude zožierať aj takých, čo aj začali, aj pokračovali, ba aj dokončili, no pre túžbu po zisku, uznaní, pochvale a potlesku si všetko zmarili. Ja totiž už neodmieňam tých, ktorí si od ľudí vymohli odmenu... A koho neodmieňam, toho trescem na základe svojej kráľovskej moci, pastierskej informovanosti a sudcovskej spravodlivosti. __________
Pane, je to zaujímavé, že spravodliví ani nevedeli, kedy ti poslúžili... Kto si veľmi uvedomuje a dlho drží v pamäti svoje dobré skutky, dáva najavo, že sú uňho ešte iba výnimkami, že sa uňho ešte nestali každodenným pravidlom, akousi stálou samozrejmosťou, v ktorej jednotlivosti blednú a vytrácajú sa z pamäti.
308
Ježiš zvolal: „Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal. A kto vidí mňa, vidí toho, ktorý ma poslal. Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách. Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň.“
(Jn 12, 44-48)
Ježiš zvolal, aby ešte raz zdôraznil všetko, čo dosiaľ povedal a vykonal.
Kto verí vo mňa... verí v toho, ktorý ma poslal... A preto, že viera je z počutia, kto mňa počúva, počúva samého Boha. Moje človečenstvo je tu prostriedkom, cez ktoré sa vám prihovára Boh. Ak niekto túži spasiť sa, má v mojom slove všetko, čo na to potrebuje. Nájde v ňom svetlo v nejasnostiach, silu v ťažkostiach, povzbudenie v znechuteniach, odvahu po neúspechoch znova začínať a trpezlivosť až do konca vydržať.
A kto vidí mňa, vidí toho, ktorý ma poslal... Ale ak by niekto nerozumel mojim slovám, nech sa zameria na reč mojich skutkov. Konám vždy tak, ako koná môj Otec a ako by mal konať každý, kto sa chce stať jeho dieťaťom, mojím bratom a raz potom aj mojím spoludedičom. – Kto by nedbal na zvuk mojich slov a nereagoval by ani na svetlo mojich skutkov, zostal by v hluchej tme, ktorá by sa mu raz mohla stať večnou.
Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim... Neprišiel som svet súdiť, ale spasiť... Ale nejaký ten sudca musí byť... Je ním moje slovo, ktoré schváli alebo zavrhne myšlienky, slová a činy každého, kto ho počúva. Kto sa necíti pred ním istý, nech sa snaží predísť jeho súd tým, že sa podľa jeho noriem sám odsúdi... Na vážnu kajúcnosť... __________
Pane, máme tvoje slovo, v ňom teba a v tebe Boha. A my sa veľmi tešíme tomuto tvojmu daru... No vieme, že tým sa to nekončí... Slovo, ktoré si nám dal, nás nielen súdi, ale aj povzbudzuje, ba núti ísť ďalej. Žiada, ak sme zlí, aby sme sa stali dobrými, a ak sme už takí, aby sme sa stali ešte lepšími...
309
Vtedy sa zhromaždili veľkňazi a starší ľudu v dvorane veľkňaza, ktorý sa volal Kajfáš, a uzniesli sa, že Ježiša podvodne chytia a zabijú. Ale hovorili: „Nie vo sviatok, aby sa ľud nevzbúril.“ Vtedy jeden z Dvanástich – volal sa Judáš Iškariotský – odišiel k veľkňazom a vyzvedal sa: „Čo mi dáte a ja vám ho vydám?“ Oni mu určili tridsať strieborných. A od tej chvíle hľadal príležitosť vydať ho.
(Mt 26, 3-5; 14-16)
Veľkňazi a starší ľudu sa uzniesli... na takom zločine, aký naša milióny rokov stará matka Zem ešte nevidela a nikdy už ani neuvidí...
Uzniesli sa, že zabijú... všemohúcemu a nanajvýš láskavému Bohu jediného Syna – podvodom – po satansky. Veľmi sa tým previnili, ale aj zosmiešnili... Veď pekelnej vrchnosti, ktorej slúžili, zasadili smrtiacu ranu, keď týmto svojím činom pomohli Bohu zrodiť milióny ďalších synov, ktorí mali napĺňať zem i nebo...
Vtedy jeden z Dvanástich odišiel... Preto, že už dlhší čas odchádzal... Nikto ešte neopustil Krista, kto ho už predtým nejako neopúšťal.
Odišiel k veľkňazom... K opozícii, ktorá tvorila väčšinu a mala moc i peniaze. Vzal si zrejme aj pokladničku chudobného spoločenstva, v ktorej bolo vždy dosť prázdneho miesta, o čo sa on sám staral, keď brával pre seba z toho, čo bolo spoločné...
Vyzvedal sa..., koľko asi môže zarobiť na tomto „Jahveho sluhovi“, na sluhovi našej večnej spásy.
Čo mi dáte... za toho, ktorého už nemám rád? Nuž, čože inšie ako peniaze. Tie mám, ako mnohí iní, zo všetkého najradšej...
Ja vám ho vydám... A myslíš si, Judáš, muž z Kariota, že vykonáš čosi hodnotné, keď vydáš toho, ktorý sa sám vydáva na smrť a túžobne čaká, kým sa to nevykoná...?
Určili mu tridsať strieborných... Toľko sa vtedy platilo pri predaji otroka, ktorého si Judáš spravil zo svojho Pána a Učiteľa...
Od tej chvíle hľadal príležitosť... Nevyhľadávaná príležitosť, v ktorej človek padne, potvrdzuje len jeho slabosť. Ale vyhľadávaná dosvedčuje jeho zlobu... – Pýtame sa: Čo vlastne mal Judáš rád? Ani Boha, ani ľudí... Peniaze? Veď ich zahodil... Seba? Veď sa obesil... Bez lásky nie je možné inde žiť, len v pekle... __________
Pane, kto z nás ešte nebol Judášom...? Všetci sme si už pre nejakú časnú výhodu veľa ráz zmarili nádej na večnú radosť... A kto sa môže zaručiť, že sa mu to už nikdy nestane?
310
Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. Poslal Petra a Jána so slovami: „Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru!“ Oni sa ho opýtali: „Kde ju máme pripraviť?“ Povedal im: „Len čo vojdete do mesta, stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody. Choďte za ním do domu, do ktorého vojde, a majiteľovi domu povedzte: »Učiteľ ti odkazuje: Kde je miestnosť, v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?« On vám ukáže veľkú prestretú hornú sieň. Tam pripravte.“ Išli teda a všetko našli tak, ako im povedal. A pripravili veľkonočného baránka.
(Lk 22, 7-13)
Prišiel deň Nekvasených chlebov..., keď bolo treba jesť Veľkonočného Baránka. Ale môže sa to aj takto povedať: Prišiel deň Veľkonočného Baránka, keď bolo treba jesť Nekvasený Chlieb. Pravý Baránok a Pravý Chlieb z neba mali tu po prvý raz splynúť v jedno kvôli nášmu večnému životu. Tak, ako to povedal Ježiš po zázračnom rozmnožení chlebov na púšti...
Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru... Vy pripravte baránka – toho predobrazného. Ja pripravím toho pravého – seba samého. A vy budete jesť obidvoch...
Kde ho máme pripraviť...? Povedz nám... Nebolo by dobre, keby sa Judášov plán splnil prv ako tvoj. – A kde majú tvoji učeníci sláviť toto zo všetkých najvznešenejšie Veľkonočné tajomstvo v budúcnosti? V hrdých katedrálach, v skromných dedinských kostolíkoch, v súkromných domoch alebo aj v tmavých úkrytoch? Ak sme ťa dobre pochopili, praješ si, aby sa toto tvoje dávanie seba a naše prijímanie dialo na slušnom mieste, no predovšetkým v čestnom spoločenstve, kde by ho nemohli rušiť nejakí Judáši svojimi zradami.
Stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody. Choďte za ním... On vám bude znamením... A takéto znamenia vždy dostanete, keď budete chcieť splniť moju vôľu... Nájdete ich v mojom slove i vo vlastnom uvažovaní. Len buďte vždy pohotoví a presní... Aj malé meškania a nepresnosti môžu prekaziť veľké Božie plány.
Išli teda a všetko našli tak, ako im povedal... Lebo veď aj urobili všetko tak, ako si prial... Kto koná podľa Pánovho slova, nesklame sa. Vždy nájde pre seba a pre bratov, čo hľadá... Nakoniec aj prestretú sieň, tú na najvyššom poschodí – ktorú označujeme slovom Nebo. __________
Pane, ako veľmi ti záležalo na tom, aby si mohol zostať s nami v Eucharistických spôsoboch. Čo všetko si zariadil a nariadil, aby si v pokoji mohol medzi svojich vniesť toto svoje Tajomstvo... To nás povzbudzuje, Pane, aby sme si poslušnosťou tvojmu slovu zabezpečili vnútorný i vonkajší pokoj pred stolom, na ktorom sa nám dávaš ako Veľkonočný Baránok v pokrme večného života – v Nekvasenom Chlebe.
311
Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. Pri večeri, keď už diabol vnukol Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby ho zradil, Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný. Tak prišiel k Šimonovi Petrovi. On mu povedal: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“ Ježiš mu odpovedal: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš.“ Peter mu povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ Ježiš mu odpovedal: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou.“ Šimon Peter mu vravel: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“ Ježiš mu na to: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. A vy ste čistí, ale nie všetci.“ Vedel totiž, kto ho zradí, – preto povedal: „Nie všetci ste čistí.“ Keď im umyl nohy a obliekol si odev, znova si sadol k stolu a povedal im: „Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: »Učiteľ« a: »Pane« a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte. Nehovorím o vás všetkých. Ja viem, koho som si vyvolil, ale má sa splniť Písmo: »Ten, ktorý je môj chlieb, zdvihol proti mne pätu.«“
(Jn 13, 1-18)
Ježiš vo vedomí toho, že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza... Vstal od večere, aby ukázal svojim, ako im treba prechádzať od toho, čo je príjemné, k tomu, čo je užitočné; od vedomia osobnej dôležitosti do pokory, od rozumovania do poslušnosti, od autoritatívnosti do služby.
Nikdy mi nebudeš umývať nohy... Tieto Petrove slová boli zaiste výrazom jeho hlbokej úcty voči Pánovi. No nech bolo akokoľvek živé a mocné jeho presvedčenie, že sa nepatrí dať sa takto obslúžiť, nezhodovalo sa s Pánovým... Ale preto, že ho nepochopil v tejto chvíli ako Učiteľa, dostal pokyn poslúchnuť ho ako Pána, ktorý nemá nič tak rád, ako našu poslušnosť.
Aj vy si máte jeden druhému nohy umývať... Vy, moji prítomní i budúci učeníci. Všetci... Alebo si vari myslíte, že ste svojou túžbou byť zo všetkých prví nikdy nešliapali po cti iných, po ich dobrých snahách, možno i po výsledkoch ich ťažkých a dlhotrvajúcich námah...? Povedzte, kto z vás má úplne čisté nohy od takejto špiny?
Keď to viete..., že sa máte tak znižovať k nohám bratov službou a odpúšťaním, ako vám ukázal váš Učiteľ a Pán, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte. – Opravdivosť Pánovej služby okúsili všetci jeho Dvanásti. Neumyl nohy len jednému na ukážku, ako by to mali robiť. Umyl ich všetkým. Aj Judášovi... Aj naši bratia a sestry by mali okúsiť opravdivosť našich služieb, ak majú aj oni iným raz takto slúžiť. __________
Ty si, Pane, vstal od večere, nechal si, čo bolo príjemné, a šiel si robiť, čo bolo užitočné. Zobliekol si si honosné vrchné rúcho a opásal si sa zásterou služby naozaj sluhovskej... My sa počítame medzi tvojich verných, a preto by nás mali veľmi zahanbovať príjemné, ale málo užitočné stolovania v šatách a v spôsoboch, aké užívajú len tí, čo sa dávajú všade obsluhovať.
312
Keď to Ježiš povedal, zachvel sa v duchu a vyhlásil: „Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ Učeníci sa pozerali jeden na druhého v rozpakoch, o kom to hovorí. Jeden z jeho učeníkov, ten, ktorého Ježiš miloval, bol celkom pri Ježišovej hrudi. Jemu dal Šimon Peter znak, aby sa opýtal: „Kto je to, o kom hovorí?“ On sa naklonil k Ježišovej hrudi a spýtal sa: „Pane, kto je to?“ Ježiš odpovedal: „Ten, komu podám namočenú smidku.“ Namočil smidku chleba a dal ju Judášovi, synovi Šimona Iškariotského. A hneď po tejto smidke vošiel do neho satan. Ježiš mu povedal: „Čo chceš urobiť, urob čo najskôr.“ Ale nik zo stolujúcich nerozumel, prečo mu to povedal. Judáš mal mešec, preto si niektorí mysleli, že mu Ježiš povedal: „Nakúp, čo budeme potrebovať na sviatky,“ alebo aby dal niečo chudobným. On vzal smidku a hneď vyšiel von. A bola noc.
(Jn 13, 21-30)
Jeden z vás ma zradí... Len jeden, Pane? Ak to hovoríš aj nám a myslíš to tak, že jeden z dvanástich, je to určite pravdivé... ale hrozné! – Veľa je našich zrád... Ale nie sú všetky rovnaké. Niektoré sú menšie, niektoré väčšie, ťažšie; sú nové alebo staré, opakované; pochádzajúce zo slabosti alebo zo zlej vôle... Ale treba povedať, že zrada je vždy zradou, a že menšie sú prípravou na väčšie.
Učeníci sa pozerali v rozpakoch jeden na druhého... Obyčajná chyba... Každý sa v takýchto prípadoch cíti nevinný...
Kto je to, o kom hovorí...? O mne, o tebe alebo o niekom inom? Možné je, že o každom. Všetci ho určitým spôsobom zrádzame. A či to treba aj dokazovať? Otázka: „O kom to hovorí?“ je medzi nami stále aktuálna.
Ten, komu podám namočenú skyvu chleba... Pán preukazuje pozornosť a lásku do krajnosti. Mohol povedať: Je to ten, komu nepodám skyvu... Ak nám Pán ešte preukazuje pozornosť, opýtajme sa: Prečo asi? A dokedy?
Namočil skyvu chleba a dal ju Judášovi... Na znak svojej napomínajúcej, ale aj zachraňujúcej lásky. No Judáš ju prijímal ako vyznamenanie, tváriac sa pritom voči Pánovi ako priateľ voči priateľovi. A to bola lož. A za ňou diabol, bez ktorého sa v človeku nijaká lož nenarodí.
Hneď vyšiel von a bola noc... Bola hrozná tma okolo neho i v ňom, utkaná z diabolskej lži a z chuti vraždiť. __________
Po prijatí tvojho priateľského vyznamenania, Pane, vošiel do Judáša zlý duch. Nevedel opätovať tvoju zachraňujúcu lásku a tým sa stal zlorečeným diablovým nástrojom. Cítime, Pane, že by sme sa mali vážne zamyslieť nad pôvodom niektorých našich hriechov.
313
Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve.“ Vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: „Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo:“ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“
(Lk 22, 14-20)
Veľmi som túžil... zasadnúť s vami k tomuto veľkonočnému stolu... Nie kvôli pečenému baránkovi s červenou omáčkou a horkými bylinami. Ani kvôli vínu nie... Baránka už nebudem s vami jesť. A nebudem s vami ani víno piť... Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Dostal som iný hlad... hlad slúžiť a dávať sa. Byť pri tomto zvláštnom stolovaní vaším hostiteľom i pokrmom...
Potom... Keď Judáš zapadol do nočnej tmy a diabol si ho už odnášal ako korisť z tohto duchovného spoločenstva, Ježiš vzal do rúk chlieb, ktorý sa mal stať takým častým pokrmom pre duše tých, čo pri ňom zostali, akým bol pre ich telá.
Lámal ho a dával... Nie tak ako dosiaľ... Inak. Lámal im ho a dával so slovami: Toto je moje telo, ktoré sa za vás dáva... Živé v mŕtvom chlebe a celé v každej jeho čiastke ako znak i zdroj ich jednoty.
A toto je moja krv, ktorá sa vylieva... Dnes za vás, za mojich učeníkov, ktorých mi Otec dal ako predstaviteľov Izraela... Zajtra pokropí Pilátov dvor za život pohanov. A potom sa vyleje na dreve kríža za všetkých.
Toto robte na moju pamiatku... Robte s mojím telom a s mojou krvou to isté, čo ja robím. Sprostredkujte ich... Lámte a rozlievajte na spásu všetkých... Ale robte to isté aj so svojím telom a so svojou krvou. Rozdávajte ich v službách bratom a sestrám po kvapkách alebo i naraz kvôli ich večnému životu. Obetujte teda so mnou i seba na moju pamiatku. __________
Keď si si, Pane, túžobne žiadal byť s učeníkmi okolo veľkonočného stola, úprimne si vyjadril, čo si cítil. Aj keď si vedel, že apoštoli ťa ešte plne nechápu. No napriek tomu si sa rozhodol urobiť všetko pre vytvorenie duchovnej rodiny, ktorú naznačuje mnoho zŕn v chlebe rozomletých, prekvasených a ohňom prepálených; mnoho viničových bobúľ lisom i kvasením zjednotených. My nechceme mariť toto tvoje úsilie o jednotu, keď jeme z toho istého Chleba a pijeme z toho istého Kalicha.
314
Keď (Judáš) vyšiel, Ježiš povedal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Budete ma hľadať, ale ako som povedal Židom, aj vám teraz hovorím: Kam ja idem, tam vy prísť nemôžete. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“
(Jn 13, 31-35)
Keď Judáš vyšiel... Ježiš dal vtedy učeníkom svoje telo za pokrm a za nápoj svoju krv a prikázal im milovať sa tak, ako ich on miloval... A tým akoby bol naznačil, že zrady, ktoré sa vyskytnú v spoločenstve jeho verných, mali by tých, čo zostali verní, viesť k väčšej jednote s Ním a k užšej vzájomnej zomknutosti.
Nové prikázanie vám dávam... Ale až potom, keď som vám v pokrme svojho tela a v nápoji mojej krvi dal nové možnosti a nové schopnosti zachovať ho. Nežiadam teda od vás nič, čo som vám vopred nedal...
Prikázanie... Nie iba radu... O tej sa pri zmene okolností dá diskutovať. O prikázaní nikdy... To sa má vždy splniť.
Nové... Aké zatiaľ nikto nikomu nedal. Preto, že nikto nikomu nedal, čo som dal ja vám... Seba samého a každému celého.
Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás... A ja som vás všetkých miloval. Aj Judáša... A každého konkrétne, podľa jeho osobných potrieb. A vytrvalo, až do konca – do krajnej krajnosti. Ak by vaša vzájomná láska bola inakšia, nebola by poslušnosťou tomuto môjmu novému prikázaniu. Tak sa milujte, ako som ja miloval vás...
Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji... Keď budete opravdivo svoji. __________
Pane, akú vďačnosť by sme mali cítiť voči tebe, že to, čo od nás žiadaš, čo nám prikazuješ, najprv nám sám ukazuješ... Hovoríš: Tak sa milujte, ako som ja miloval vás. A osobitne by sme ti mali ďakovať, že nám na splnenie tejto požiadavky, ktorá prevyšuje všetky naše prirodzené schopnosti, dávaš vo svojom Tele a Krvi všetky potrebné sily a možnosti.
315
„Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ On mu povedal: „Pane, hotový som ísť s tebou do väzenia i na smrť.“ Ale Ježiš povedal: „Hovorím ti, Peter, dnes nezaspieva kohút, kým tri razy nezaprieš, že ma poznáš.“
(Lk 22, 31-34)
Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal... Judáša už má... A čo spravíš ty? Budeš sa ešte aj po tejto skúške volať Petrom – Skalou, na ktorej aj ostatní nájdu potrebnú stálosť? Mal by si ňou byť. No žiaľ, ešte ňou nie si... Treba ti stvrdnúť, spevniť sa vo viere, čo však nepôjde bez utrpenia, bez sebaobety... – Satan si vás vyžiadal, aby ste sa presvedčili, že človek môže Bohu len toľko sľubovať a dať, koľko si od neho vyprosí.
Ale ja som prosil za teba... Lebo aj keď je viera výsledkom osobného úsilia, je v prvom rade Božím darom.
A ty, až sa raz obrátiš... Rob podobne... Posilňuj svojich bratov tak, ako ja posilňujem teba – predovšetkým modlitbou. Ale ty ich posilňuj aj vlastným obrátením, ktoré potrebuješ, o čom sa čoskoro presvedčíš.
Hotový som ísť s tebou do väzenia i na smrť... Teraz by si predovšetkým mal byť hotový odložiť cit a počúvať, čo ti hovorím... – Keby bol Peter s vierou počúval Pána, keď mu hovoril, že si ich satan vyžiadal, aby ich preosial ako pšenicu, bol by určite najprv stŕpol a potom s pokornou radosťou ďakoval Pánovi za to, že prosil, aby neprestala jeho viera, ak sa ho v skúške zmocní strach a stratí sa mu láska. No, ako sa zdá, on v tej chvíli zabudol, že prvoradým víťazom v našich osobných zápasoch s diablom je vždy Boh...
Tri razy zaprieš, že ma poznáš... Tri razy sa budeš báť priznať ku mne; tri razy povieš, že so mnou nemáš nič spoločné, ba ani nechceš mať; a tri razy nešťastne zabudneš na moje slovo, podľa ktorého kto nie je so mnou, je proti mne... __________
Jedna skutočnosť je, čo chceme, a druhá, čo môžeme. Rozdiel medzi tým, Pane, je priepasť našej slabosti, ktorú nemôže nikto preklenúť, len Boh.
316
„Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“ Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“ Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“ Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: „Ukáž nám Otca?“ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! Veru, veru, hovorím vám: Aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie, lebo ja idem k Otcovi. A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak ma budete prosiť o niečo v mojom mene, ja to urobím.“
(Jn 14, 1-14)
Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa... V týchto dvoch vetách je ako v skratke zachytené všetko, čo náš Pán Ježiš Kristus prežíval pri rozlúčke s apoštolmi. Je tu bolesť jeho milujúceho srdca, že ich po odchode k Otcovi nechá tu na zemi, vystavených mnohým ťažkostiam i prenasledovaniam. A je tu aj snaha potešiť ich myšlienkou, že sa nelúčia navždy, veď im ide pripraviť miesto u Otca. A nakoniec nemožno tu nezbadať určitú nespokojnosť pomiešanú aj s výčitkami... Zazlieva učeníkom, že niektorým veciam, ktoré im už toľko ráz opakoval, nerozumejú, a pritom mu ešte ani dosť neveria.
Idem vám pripraviť miesto... A cestu, kam idem, poznáte... Aspoň by ste mali poznať... Veď som už toľko o nej hovoril a toľkokrát som vám ju už aj ukazoval...
Tomáš mu povedal: Pane, nevieme, kam ideš... Trápne...! Bolestné! Judášova túžba po peniazoch končila zradou... Petrova vystatovačnosť smerovala k trojitému zapreniu... A tieto Tomášove protirečivé poznámky neboli tiež niečím ľahkým...
Akože môžeme poznať cestu?... Tomáš, ja som cesta, pravda a život... Ja som cesta k Otcovi: Nik nepríde k nemu, iba cezo mňa... Aj pravda o ňom: Filip, lebo len ten vidí Otca, kto mňa vidí... Aj život som. Ten, ktorý je v Otcovi, veď Ja a Otec sme jedno. Toto mi verte... Tým viac, čím menej tomu rozumiete. __________
Priznávame, Pane, že sú to pre nás príliš hlboké tajomstvá, aby sme sa do nich ponorili a našli v nich radosť. Ale postačí nám k optimizmu a radostnému kráčaniu za tebou toto tvoje povzbudenie: Nech sa vám srdce nevzrušuje... Ja som Cesta, Pravda i Život.
317
Júda, nie ten Iškariotský, sa ho spýtal: „Pane, ako to, že seba chceš zjaviť nám, a svetu nie?“ Ježiš mu odpovedal: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal. Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.“
(Jn 14, 22-26)
Pane, ako to, že seba chceš zjaviť nám a svetu nie...? Prečo ten rozdiel? Preto, že sa nikomu nevnucujem... Dávam sa poznať len tým, ktorí sa o mňa akýmkoľvek spôsobom zaujímajú. Váš záujem poznať ma je dôvodom mojej snahy vyhovieť vám.
Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo... Láska je slovo odvodené zo služieb a darov. A ja na tie čakám. A vy iba vtedy budete opravdivo mojimi a ja vaším, keď mi v nich dáte svoju vôľu. Tú mi však môžete dať len tak, že prijmete moju.
Toto som vám povedal, kým som ešte u vás... A všetko som vám už povedal... Rátam však s vaším nedostatočným chápaním i s vaším častým zabúdaním. No nebojte sa... Príde k vám Duch, ktorého pošle Otec v mojom mene.
On vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal... Zvonka tým, že vám to dá napísať, ak by ste na niečo zabudli; z vnútra, ktoré si volí za svoje bývanie, svojimi vnuknutiami. Okrem toho vám dá Cirkev a v nej učiteľov, cez ktorých vás doplní, keby ste predsa len niečomu nerozumeli. A dá vám v nej aj bratov, aby vás povzbudili slovom a či príkladom, keby ste niekedy nevládali... __________
Pane Ježišu, ty si urobil všetko s pomocou Otca a prostredníctvom Svätého Ducha, aby sme poznali tvoje slovo, v ňom tvoju vôľu a v jej plnení tvoju spokojnosť. Je naozaj veľkou chybou a veľkým nevďakom, ak sa úprimne nezaujímame o všetko, čo si nám povedal a čo nám chceš pripomínať skrze svojho Svätého Ducha...
318
„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam – a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja. A povedal som vám to teraz skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane. Už s vami nebudem veľa hovoriť, lebo prichádza knieža sveta. Nado mnou nemá nijakú moc, ale svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec. Vstaňte, poďme stadiaľto!“
(Jn 14, 27-31)
Pokoj vám zanechávam... Testamentom podpísaným mojou krvou... Prijmite ho ako dedičstvo po Bratovi, ktorý vás nekonečne miloval.
Svoj pokoj vám dávam... Ten nenarušený a nenarušiteľný, ktorým som oplýval nielen vtedy, keď sa divili slovám, čo mi lahodne plynuli z úst, ale i vtedy, keď ma nazvali pomäteným a chceli ma kameňmi umlčať... Ten pokoj vám dávam, ktorý som nestrácal, keď ma hľadali neznámi a opúšťali najbližší, a ktorý mi nechýba ani v bezprostrednej príprave na smrť... Ten pokoj vám dávam, ktorý plynie z istoty, že Otec je so svojou vôľou vo mne a ja s mojou v ňom...
Ale ja vám nedávam, ako svet dáva... Svet vám dáva svoj pokoj tým, že sa vám nemieša do vašich čisto ľudských chutí a plánov. Ja vám svoj dávam tak, že vás zaťahujem do svojich a na vaše vám kážem zabudnúť. No svet vám dáva svoj pokoj len dočasu. Ja dávam svoj navždy – naveky.
Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi... No, ako vidím, vám je smutno... Pravá láska praje dobro milovanému, nie sebe...
Už s vami nebudem veľa hovoriť... Reč skutkov bude pre vás zrozumiteľnejšia.
Prichádza knieža sveta... Kráľ temných mocností... No vy sa neľakajte, keď on prichádza. Na to dbajte, aby ste vy nešli za ním. Je tu len nato, aby vás oskúšaval, nie aby vás ovládol.
Vstaňte... Ja už stojím...
Poďme... Idem pred vami... __________
Pane, vedel si vopred, že budeš nespravodlivo odsúdený, posmievaný i zabitý a mal si možnosť všetkému sa vyhnúť. Ale preto, že ti Otec prikázal v záujme nášho ospravedlnenia prijať aj nespravodlivosť, ochotne si sa dal zradiť nešikovnému, biť slabému a vysmievať hlúpemu... Áno, poslušnosť je niekedy veľmi tmavá, ale taký je len jej rub... Jej líce je vždy veľmi jasné.
319
„Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“
(Jn 15, 1-8)
Ja som vinič, vy ste ratolesti..., ktoré nemôžu plodiť, ba ani žiť, ak nečerpajú silu zo svojho kmeňa. Ak niekto myslí o sebe inak, už tým samým sa odsudzuje na neplodnosť.
Každú ratolesť, ktorá prináša ovocie, Otec čistí... Každú... Nie iba niektorú. A nie iba niekedy. Stále čistí toho, kto prináša ovocie... Kvôli ešte väčšej plodnosti. Nožom môjho slova... Ale aj inak... – Tak ako pri orezávaní viniča kvapká z neho na zem voda, tak aj pri čistení nás – ratolestí mali by padať nejaké kvapky. Predovšetkým kvapky potu – znaky zvýšenej námahy. Kvapky sĺz tu nebývajú dobrým zjavom.
Každú, ktorá neprináša ovocie, Otec odrezáva... Každú..., ktorá dokazuje svoje spojenie s Viničom iba krstným listom a niekoľkými bezduchými náboženskými formalitami. Cez tieto neprúdi do nej miazga mojej milosti, plodiacej dobré skutky. – Keď nebeský Vinohradník obrezáva, čistí tým jednotlivca. Keď odrezáva, čistí svoju Cirkev...
Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia... Slabá úroda zahanbuje Vinohradníka i jeho Viničný kmeň. Jalové ratolesti sú na škodu ostatným. – Naše spojenie s Viničným kmeňom je naša veľká výhoda. V tomto spojení máme možnosť aj prosiť, aj byť vypočutí... Tak nám to hovorí Pán: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste o čo chcete a splní sa vám to.“ __________
Nôž Božieho slova, ktorým Otec čistí rodivé ratolesti, dáva vo svojej Cirkvi do rúk jej predstavených. Ak sa niekedy takáto ratolesť udivene pýta, prečo ju obrezujú, je to znak, že si nevzala k srdcu tvoje slovo, Pane, ktorým nám dávaš na vedomie, že Tvoj Otec je len tým oslávený, ak prinášame veľa ovocia.
320
„Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“
(Jn 15, 14-17)
Vy ste moji priatelia, oznámil náš Pán apoštolom... Lenže toto svoje prehlásenie hneď aj podmienil. Takto: Ak robíte, čo vám prikazujem... A ja vám prikazujem: Aby ste sa navzájom milovali. – Ak domyslíme do dôsledkov toto Pánovo prehlásenie, prídeme k takémuto záveru: Ak nerobíme to, čo nám prikazuje, nie sme jeho priateľmi. Ale potom čo sme? Odpoveď nájdeme v týchto jeho slovách: Kto nie je so mnou, je proti mne...
Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás... Ja som rozhodol o vás, nie vy o mne. Ja som Pán... No nechcem mať z vás len sluhov, ale aj priateľov.
Ustanovil som vás, aby ste šli... Tak, ako som ja chodil: Po vrchoch i púšťach, po cestách – necestách, po mestách i dedinách, po súkromných domoch i spoločných synagógach.
A prinášali ovocie... lásky k Bohu a k človeku – tej slúžiacej i odpúšťajúcej, a lásky k pravde – tej prorockej, stále odmietanej i prenasledovanej, ale pritom vždy vernej, vytrvalej.
A aby vaše ovocie zostalo... Aby malo v sebe zárodok ďalšieho ovocia, aby vaša láska k Bohu a k ľuďom bola schopná iných tak ovplyvniť, aby ňou aj oni ďalej ovplyvňovali. __________
Vieme, Pane, keď niekoho poveruješ, keď mu dávaš úlohu, ponúkaš mu aj prostriedky k jej spĺňaniu. V tejto dôvere prijímame všetky Tvoje poverenia a príkazy. Aj keď sú niekedy ťažké, ale vždy sú splniteľné.
321
„No teraz idem k tomu, ktorý ma poslal, a nik z vás sa ma nepýta: »Kam ideš?« Ale srdce vám naplnil smútok, že som vám to povedal. Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám. A keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. Hriech je, že neveria vo mňa, spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte, a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené. Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“
(Jn 16, 5-15)
Pre vás je lepšie, keď odídem... Ak toto bolo podľa Pánovho uistenia pre apoštolov lepšie, je to lepšie aj pre nás. Predovšetkým preto, aby mohol byť prostredníctvom svojho Svätého Ducha s každým svojím učeníkom v akejkoľvek situácii a na akomkoľvek mieste..., čo by, samozrejme, nebolo možné, keby bol zostal medzi nami vo svojej ľudskej prirodzenosti. A potom aj preto, aby sa očisťovala a upevňovala naša viera v neho ako neviditeľného síce, ale vždy a všade medzi nami účinne prítomného...
Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde... A vy budete ďalej plano snívať o pozemskom mesiášskom kráľovstve, ktoré sa však veľkosťou, vznešenosťou, krásou a blaženosťou nikdy nevyrovná tomu, po ktorom vás naučí túžiť Svätý Duch. – Keď náš Pán Ježiš Kristus oznámil apoštolom, že sa s nimi lúči, srdce im naplnil smútok, čo im on tak trochu aj zazlieval... A dôvod...? Nemáme posudzovať veci z ich prvého nepríjemného dopadu. Ak ich vnímame Kristovými očami, zistíme, že bolesť je v určitých prípadoch nutná, že sa ňou vytvára v nás priestor pre ešte väčší Boží dar, ako je to, čo by sme si na základe obmedzeného poznania, ba dokonca len citu, my sami vybrali.
Keď odídem, pošlem ho k vám... A vy sa potešte tomuto Tešiteľovi... Je to najmúdrejší učiteľ a najjemnejší vychovávateľ, ktorý vás bude tak viesť, že budete mať dojem, ako by ste to alebo ono vy sami pochopili, vy sami sa za ten alebo onen dobrý skutok rozhodli a sami ho aj vykonali, hoci autorský podpis pod každým „vaším“ dobrým dielom má byť vždy jeho.
Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli... Ste zatiaľ ako deti, ktorým treba dať len toľko pokrmu, koľko sú schopné s osohom prijať. Menej, ako som vám povedal, by nestačilo; viacej by vám neosožilo. Nezabudnite na toto slovo, keď budete vy sami niekomu podávať moju náuku... __________
Pane, ty si nenavykal svojich učeníkov na príjemnosti, ale na sebazápor. A zostávaš pri tejto požiadavke aj po svojom odchode. Ale sľubuješ Ducha sily a útechy, aby sme mohli v každom čase povedať: Daj, Pane, čo prikazuješ, a potom rozkáž, čo chceš.
322
„V ten deň sa ma už nebudete na nič opytovať. Veru, veru, hovorím vám: Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná.“
(Jn 16, 23-24)
Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to... Ale žiadať niečo v mojom mene znamená žiadať to isté, čo by som ja žiadal, a tak ako by som to ja žiadal, a mňa prosiť, aby som to ja žiadal... – A treba to vždy robiť v pravde a v jednoduchosti... Vystupovať v mene niekoho a pritom sledovať čosi, čo sa nezhoduje s jeho cieľmi, nie je dovolené ani medzi ľuďmi, nieto ešte pri predkladaní svojich žiadostí Bohu, ktorý pozná i tie najtajnejšie zákutia nášho srdca...
Proste a dostanete... Lebo veď vy sami si v ničom nevystačíte... Bez Otcovej pomoci sa nezbavíte chýb, ktoré ešte máte, nenadobudnete vlastnosti, ktoré potrebujete, nezačnete práce, ktoré si naplánujete a nedokončíte tie, ktoré už začínate... – Ale predkladajte svoje prosby vždy v tom poriadku, ktorý som vám naznačil, keď ste žiadali, aby som vás naučil modliť sa... Najprv proste o to, čo ctí Boha a čo urýchľuje príchod jeho kráľovstva. Až potom proste o to, čo vám slúži na dobré. – No treba prosiť, nie iba poprosiť... Treba vydržať v prosbách až do vyslyšania, ktoré však nemusí mať vždy takú podobu, v akej si ho my predstavujeme, keď oň žiadame.
Aby vaša radosť bola úplná... Aby ste sa tešili nielen preto, že ste obsiahli, čo ste žiadali, ale aj preto, že ste tým získali nové uistenie o Božej priazni voči vám. __________
Proste a dostanete – to je líce. Ak nepoprosíte, nedostanete – to je rub. Vieme, Pane, že nemáš s nami dobrú skúsenosť. Mnohé tvoje dary, ako život, zdravie, možno i začlenenie do Cirkvi, ktoré sme dostali bez toho, aby sme oň prosili, si obyčajne málo vážime, čo sa ti zaiste nemôže páčiť.
323
Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet.“
(Jn 17, 1-5)
Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: Otče... K nebu? Prečo? Či Boh nie je všade? Určite nám chcel Pán týmto úkonom poukázať na vznešený protipól našej zeme, na ktorej si človek natvoril veľa falošných bohov a zabudol na toho Jediného, Pravého.
Otče, osláv svojho Syna... Tak prosil Ježiš svojho nebeského Otca vo svojom vrcholnom ponížení, ktoré prijal pre našu spásu tým, že sa v očiach ľudí stal z Boha iba človekom, synom Jozefa a Márie. Keď ho nazvali pomätencom, diablom posadnutým Galilejčanom, Belzebulovým spojencom, nepriateľom národa, ktorému mohli tí najposlednejší z ľudí napľuvať do tváre a zavesiť ho na potupné drevo do stredu medzi lotrov... – Prišla hodina, keď Ježiš zatúžil po ocenení, pričom ukázal jedinú správnu podobu takejto túžby tým, že uznanie a odmenu za svoje poníženie a za svoju bolesť čakal jedine od Otca.
Ja som ťa oslávil... Tým, že som ťa zjavil... Veď ľuďom, ktorí ešte nie sú úplne skazení, stačí ukázať ťa, dať ťa im spoznať, aby si mal slávu... Si taký mocný, dobrý, múdry a krásny, že kto ťa raz vidí, už nemôže zostať nehybný a chladný... – Ja som ťa oslávil tým, že som splnil tvoju vôľu a zišiel som poslušne z neba na zem. Ty teraz splň, Otče, moju. Veľmi túžim vrátiť sa k tebe späť. – Takto prosil za seba na záver svojho pozemského života najlepší Syn najlepšieho Otca. __________
Pane Ježišu, Nebeský Otec vypočul tvoju prosbu. Oslávil ťa pred očami sveta, ktorý ťa nenávidel aj usmrtil, tým, že si vstal ako víťaz nad smrťou zo stráženého hrobu a potom ako neviditeľný a nedosažiteľný ďalej pôsobil medzi svojimi vernými, kým si sa nezdvihol od zeme a neodišiel do neba. Veríme, ak budeme poslúchať Otca podľa tvojho príkladu, oslávi aj nás vzkriesením a večným životom – tak ako oslávil teba.
324
„Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“
(Jn 17, 11; 14-19)
Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete..., ktorý ich znenávidel pre moje slovo... Takto začína náš Pán svoju modlitbu za apoštolov. Cítiť z nej určitú obavu, či odolajú náporom sveta, v ktorom ich necháva samých, pokým nepríde Duch útechy a sily. A jeho obava sa aj potvrdila. Neobstáli v čase jeho zajatia a smrti na satanovej riečici. Neboli dobrou pšenicou. Vietor strachu ich odvial v tých dňoch od neho ako plevy.
Svätý Otče, zachovaj ich... aby boli jedno, ako my... Áno, toto ležalo na srdci nášmu Pánovi, keď sa modlil za apoštolov – ich jednota... Jednota s ním a tá medzi nimi, ktorá je jej priamym dôsledkom. – A tu by bolo veľmi užitočné opýtať sa, ako vyzerá tá naša. Či každé naše liturgické zhromaždenie a každé naše bratské stretnutie, na ktorom sa máme posväcovať pravdou jeho slova, poznačuje úprimná snaha pridať sa k tejto Ježišovej prosbe a odstraňovať spomedzi seba všetko, čo by mohlo znemožňovať jej vypočutie. Do akej miery sa splní táto Pánova prosba, to určujeme aj my svojou slobodnou vôľou, ktorá je niekedy príliš slobodná a naša jednota potom veľmi slabá...
Pre nich sa aj sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde... Keď ide o jednotu medzi učeníkmi, Pán sa za ňu v prvom rade modlí... Potom dáva aj príklad, ukazuje, aká má byť; taká, ako medzi ním a Otcom. Nakoniec pripomína, a veľmi dôrazne, že prostriedkom na jej dosiahnutie je Božie slovo... A keď upozorňuje aj na jej najväčších rušiteľov – na diabla a na svet s jeho žiadosťami... nezabudne pripomenúť potrebu sebaobety pri jej nadobúdaní a udržiavaní. __________
Pretože je ťažké, ba nemožné, prirodzenými silami dosiahnuť jednotu, Pane, ktorú chceš mať medzi svojimi učeníkmi, obraciaš sa najprv na Otca, ktorý je všemohúci a robí možné aj z nemožného. Rozumieme... Dávaš nám príklad – vyzývaš aj nás k modlitbe.
325
„No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa. Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta. Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“
(Jn 17, 20-26)
Aj za tých prosím, čo skrze ich slovo uveria vo mňa..., aby všetci boli jedno... Náš Pán Ježiš prijal Otcovo slovo. Apoštoli prijali jeho. A to isté slovo majú od apoštolov prijať všetci, ktorí sa rozhodnú stať sa jeho nasledovníkmi. Kristus sa modlí, aby táto reťaz jednoty, ukutá z Božieho slova, ktorá nás pripája cez apoštolov k Synovi a cez Syna k Otcovi, bola taká pevná, aby ju Otec na konci vekov mohol na svoju a našu slávu celú vytiahnuť hore – k sebe... – Z tejto Pánovej modlitby cítiť, ako veľmi si praje našu jednotu pochádzajúcu z jeho slova. Žiaľbohu, mnohí z nás ešte nie sú v nej, čo má potom zlý dopad aj na náš celok – na Cirkev. Nie je to tak preto, že by sa Ježiš zle modlil, alebo že by Otec nevyslyšal prosbu svojho najmilšieho Syna. Prekážky pôsobenia ním vyprosenej zjednocujúcej milosti sú v nás... Môžeme si domyslieť, ako na nás hľadí, ak v nás nachádza čo i len jednu z nich... – Jednota, ktorú si Pán od nás praje, nemá byť len vnútornou, názorovou jednotou, pochádzajúcou z osvojovania si toho istého Božieho slova. Má sa prejavovať aj navonok, vytrvalou spoluprácou a spoločným prežívaním víťazstiev i prehier, radostí i smútkov. Toto všetko však predpokladá malé spoločenstvá a v nich veľkú úprimnosť...
Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal... Ako z poriadku hviezd vo vesmíre a zo súhry stvorenia na zemi môže prísť každý človek na to, že tu musí byť niekto, kto všetko toto zostavil a riadi, tak môže každý z pozorovania príkladnej jednoty a mravnosti spoločenstva Kristových nasledovníkov usúdiť, že ten, ktorého nasledujú, im dáva k tomu potrebnú silu, ktorá nemôže byť iba čisto ľudská. Môže a mal by tak usúdiť každý; aj ten, čo žije vo svete. __________
Pane, aké je to smutné, že je zatiaľ tak málo tých, ktorí uverili v teba a snažia sa o jednotu, o ktorú si prosil. Kde je príčina? Určite nie v tom, že by ťa Otec nevyslyšal. Tá môže byť len v našej neochote prijať tento Otcov dar, ktorý sa nám udeľuje len v sprievode pravdy, ktorá je v tvojom slove.
326
Tu Ježiš prišiel s nimi na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal učeníkom: „Sadnite si tu, kým odídem tamto a pomodlím sa.“ Vzal so sebou Petra a oboch Zebedejových synov. I doľahli naňho smútok a úzkosť. Vtedy im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte so mnou!“ Trochu poodišiel, padol na tvár a modlil sa: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ Keď sa vrátil k učeníkom, našiel ich spať. I povedal Petrovi. „To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ Znova odišiel a modlil sa: „Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa.“ A keď sa vrátil, zasa ich našiel spať: oči sa im zatvárali od únavy. Nechal ich, znova sa vzdialil a tretí raz sa modlil tými istými slovami. Potom prišiel k učeníkom a povedal im: „Teraz už spite a odpočívajte! Hľa, prišla hodina; Syna človeka už vydávajú do rúk hriešnikov. Vstaňte, poďme! Pozrite, môj zradca sa priblížil.“
(Mt 26, 36-46)
Ostaňte tu a bdejte so mnou... Náš nepriateľ najistejšie víťazí nad nami vtedy, keď nás telo strháva do driemot.
To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou? Ak ste pri mne iba telom, ale duchom na míle ďaleko, je to horšie, ako keby ste pri mne vôbec neboli.
Otče, nech sa stane tvoja vôľa... Nehovorím to preto, že som už zradený, obkľúčený a opustený. Ani preto, že je to rozumné a pre mnohých veľmi užitočné... Ale jednoducho preto, že to ty tak chceš.
A keď sa vrátil, zasa ich našiel spať... Keď pred týmito tromi kvalifikovanými svedkami hovoril na Vrchu premenenia o svojom budúcom utrpení, driemali... A driemali znova aj teraz, keď sa toto utrpenie už priblížilo. Žiaľbohu aj napriek upozorneniam, ba aj výčitkám. – Miesto útešnej spoluúčasti ďalšia bolesť. Nie malá... Nevernosť najvernejších.
Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia... Modlitbou sa vždy niečo rieši. Ak nemení zlú situáciu, mení nás samých tak, že ju dokážeme zvládnuť. – Na jednej strane Ježišovo krvopotné úsilie prijať Otcovu vôľu... Na druhej strane ľahostajnosť tých, ktorých si prizval na pomoc... Spoločenstvo, ktoré nepomáha poznávať, prijímať a spĺňať Božiu vôľu, nie je dobrým spoločenstvom.
Vstaňte a poďme! Pretože apoštoli nereagovali na Učiteľove prosby, dal im príkaz... __________
Mnohým nepokojom a sklamaniam by sme sa vyhli, Pane, keby sme dokázali tak úprimne ako ty povedať Otcovi: Nech sa stane tvoja vôľa. Ak nenechávame Bohu vo svojich plánoch dostatočný priestor pre uplatnenie jeho vôle, nedivme sa, že bývame veľmi často nervózni alebo smutní. Ale dostatočný priestor v takýchto prípadoch znamená celý priestor.
327
Kým ešte hovoril, zjavil sa zástup a pred nimi išiel jeden z Dvanástich, ktorý sa volal Judáš. Priblížil sa k Ježišovi, aby ho pobozkal. Ježiš mu však povedal: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ Keď tí, čo boli okolo neho, videli, čo sa chystá, povedali: „Pane, máme udrieť mečom?“ A jeden z nich zasiahol veľkňazovho sluhu a odťal mu pravé ucho. Ale Ježiš povedal: „Nechajte to už!“ I dotkol sa mu ucha a uzdravil ho. Potom Ježiš povedal veľkňazom, veliteľom chrámovej stráže a starším, čo prišli za ním: „Vyšli ste s mečmi a kyjmi ako na zločinca. Keď som bol deň čo deň s vami v chráme, nepoložili ste na mňa ruky. Ale toto je vaša hodina a moc temna.“
(Lk 22, 47-53)
Zjavil sa zástup a pred nimi šiel jeden z Dvanástich, ktorý sa oddelil od svojho spoločenstva vinou nedostatočnej úprimnosti. No dovoľme si tu jednu nesmelú otázku: A nebolo to aj vinou nedostatočného záujmu o chybného brata u ostatných Jedenástich? – Na Ježiša prišla moc, ktorú viedla lož... Presne tak ako dnes. Kto chce znemožniť dobro a pravdu, hľadá si lož. Kto chce zo lži ťažiť, nájde si donucovaciu moc.
Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka? Navonok bozk, vnútri zrada... Tak vyzerá človek, ktorý sa vzdiali od Ježiša a naplní svoje vnútro tým, čo ponúka svet...
Pane, máme udrieť mečom? Udrite päsťou... Ale tou kajúcou... seba po prsiach. Preto, že ste ma dosť pozorne nepočúvali, dosť úprimne ste sa nemodlili a dosť vytrvalo ste nebdeli... – Aj v nás sa neraz objavia podobné reakcie. Obyčajne sú to výplody našej urazenej konfesionálnej pýchy... Ale aj keby pochádzali zo skutočnej horlivosti za Pána, on by nám povedal: Nechajte to už!
A odťal mu pravé ucho... Odťať niekomu pri obrane svojho Učiteľa a Pána ucho, to by sme ešte dokázali... Aj priznať sa k nemu kde-tu. No nie všade... Pri veľkňazovom sluhovi môžeme byť hrdinovia, no pri veľkňazovej slúžke slabosi... Ale prečo je to tak, keď vieme, že nie slony, ale bacily nás ničia...
Vyšli ste... ako na zločinca... Vyjsť na zločinca nie je zlé. Ale vyjsť na niekoho ako na zločinca nie je dobré. A vždy je hlúpe a smiešne vyjsť v plnej výzbroji na toho, kto nechce prijať nijakú... __________
Naša popletenosť, Pane, je dokonalá najmä vtedy, keď bozk užívame na zastieranie zla a zlo na dosiahnutie dobra. V prvom prípade sa Pán pýta: Bozkom ma zrádzaš? V druhom prípade hovorí: Nechajte to tak!
328
Kohorta, veliteľ a židovskí sluhovia Ježiša chytili, zviazali ho a priviedli najprv k Annášovi; bol totiž tesťom Kajfáša, ktorý bol veľkňazom toho roka. A bol to Kajfáš, čo poradil Židom: „Je lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud.“ Veľkňaz sa vypytoval Ježiša na jeho učeníkov a na jeho učenie. Ježiš mu odpovedal: „Ja som verejne hovoril svetu. Vždy som učil v synagóge a v chráme, kde sa schádzajú všetci Židia, a nič som nehovoril tajne. Prečo sa pýtaš mňa? Opýtaj sa tých, ktorí počuli, čo som im hovoril! Oni vedia, čo som hovoril.“ Ako to povedal, jeden zo sluhov, čo tam stál, udrel Ježiša po tvári a povedal: „Tak odpovedáš veľkňazovi?“ Ježiš mu odvetil: „Ak som zle povedal, dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ?!“
(Jn 18, 12-14; 19-23)
Kohorta, veliteľ a židovskí sluhovia Ježiša chytili a zviazali... Bolo to vzhľadom na jeho osobu krajne nerozumné, nespravodlivé a bezohľadné. Lenže podobné niečo sa deje aj v nás, kedykoľvek konáme niečo proti jeho slovu... Niektorý náš temný cit zavelí, urobí si sluhov z rozumu a vôle, aby mu vytvorili kohortu dôvodov – takzvaných osožností – a Ježiš je v nás poviazaný...
Priviedli ho k Annášovi, ktorý nebol veľkňazom toho roka. Nebol kompetentnou autoritou. Bol však pravdepodobne vo veľkňazskej rade najznámejším Kristovým odporcom... Divíme sa? Veď aj my tak robíme. Keď v nás vášeň zvíťazí nad rozumom, vôľou a vierou, spravíme si autoritu z hocikoho, o kom vieme, že bude s nami súhlasiť.
Annáš sa ho vypytoval na jeho učeníkov a na jeho učenie... Zisťoval, s kým a s čím môže mať do činenia, keď sa postaví proti Kristovi. Nebolo treba. Všetci, čo chodili s ním a prijímali jeho slovo, opustili jeho i seba navzájom – rozpŕchli sa (porov. Mk 14, 50). A toto býva naša ďalšia osobná tragédia. Keď v nás zaúraduje vášeň, rozpŕchnu sa rozumové dôvody, Kristus zostáva v nás sám, ale poviazaný...
Prečo sa pýtaš mňa? Ak ti ide o pravdu a spravodlivosť, prečo som v povrazoch? O čo ti v skutočnosti ide?
Prečo ma biješ? Pán sa otázkou, ktorú dal veľkňazovi, i tou, ktorú dal jeho sluhovi, nebráni, nevysvetľuje, neútočí, ale vedie človeka k zamysleniu, a tým k pravde a spravodlivosti – volá v ňom späť sily rozumu, vôle i viery, ktoré sa v ňom pod vplyvom citu a vášne rozpŕchli... __________
V podobných situáciách, v akej si bol ty, Pane, pred Annášom, si máme pripomenúť, čo je to opravdivá láska k pravde. Ty si v týchto rozpoloženiach nemyslel na seba, ale na to, ako priviesť k pravde každého, kto sa od nej vzďaľuje alebo jej ubližuje aj inak. Preto dávaš otázku na zamyslenie Annášovi, jeho sluhovi, a tým aj všetkým nám.
329
Niektorí začali naňho pľuť, zakrývali mu tvár, bili ho päsťami a hovorili mu: „Prorokuj!“ Aj sluhovia ho bili po tvári.
(Mk 14, 65)
Potom mu pľuli do tváre a bili ho päsťami, iní ho zauškovali a hovorili: „Prorokuj nám, Mesiáš, hádaj, kto ťa udrel!“
(Mt 26, 67-68)
Niektorí začali naňho pľuť... Niektorí – teda nie všetci... Začali... Beda tomu, kto začína – od koho pochádza pohoršenie. Naňho... Je veľký rozdiel, ak niečo zlé robíme podriadenému, seberovnému, nadriadenému. Ale je priam hrozné, ak ubližujeme Božiemu Synovi. V tomto prípade ide o nekonečnú urážku. Pľuť... Aby sa splnilo proroctvo, a aby nám Ježiš dal príklad pokory a trpezlivosti. Nezakryl si tvár pred slinou a potupou... – Niektorí začali... A niektorí z tých, čo začali, ešte neprestali... A táto ich pohŕdavá slina má všelijaký obsah i rozsah a mnohoraké prifarbenie. – Pľuli na neho... Aby ho takto dostali pod svoju úroveň a vyzdvihli seba – svoju dokonalosť a svoju dôležitosť... Ale je to vždy veľmi smutná výška, ktorá sa dosahuje znevažovaním iných.
Zakrývali mu tvár a bili ho... Anonymné údery niektorým veľmi chutia – zvlášť, keď ide o Krista. Ale všetky, koľko ich je, sú len zdanlivo anonymné údery... Boh vidí všetko.
Bili ho päsťami, ktoré sú vždy znakom tvrdnutia srdca a mäknutia mozgu.
Iní ho zauškovali... Svoje údery sústreďovali predovšetkým na jeho hlavu. Áno, Boží nepriateľ si vždy tak počína. Zameriava svoje útoky predovšetkým na centrálny orgán. – Vie teda, kde začať, aby dosiahol svoje.
Aj sluhovia ho bili po tvári... A to bol vrchol jeho degradácie, keď sa aj sluhovia cítili nad ním veľkými pánmi. __________
Pane, ty si sa s veľkým pokojom ponáral do mora utrpenia vo vedomí, že ešte nie si na dne. Ako málo sa ti podobáme, keď bedákame a nervózne protestujeme proti bolestiam, aj keď vieme, že je za nimi Boh, ktorý vie, koľko je čoho dosť.
330
Peter šiel zďaleka za ním až dnu do veľkňazovho dvora. Sadol si k sluhom a zohrieval sa pri ohni. Keď bol Peter dolu na nádvorí, prišla jedna z veľkňazových slúžok. Len čo zbadala Petra, ako sa zohrieva, pozrela sa naňho a povedala: „Aj ty si bol s tým Nazaretčanom, Ježišom.“ Ale on zaprel: „Ani neviem, ani nerozumiem, čo hovoríš.“ Vyšiel von pred nádvorie a zaspieval kohút. Keď ho tam videla slúžka, znova začala vravieť okolostojacim: „Tento je z nich.“ Ale on opäť zapieral. O chvíľku tí, čo tam stáli, znova hovorili Petrovi: „Veru si z nich, veď si aj Galilejčan.“ On sa však začal zaklínať a prisahať: „Nepoznám toho človeka, o ktorom hovoríte.“ Vtom kohút zaspieval druhý raz. Vtedy sa Peter rozpamätal na slovo, ktoré mu bol povedal Ježiš: „Skôr ako dva razy kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ I rozplakal sa.
(Mk 14, 54; 66-72)
Peter šiel zďaleka za ním..., čo nebolo znakom tej horlivosti, v ktorej bol odhodlaný ísť s ním do väzenia, ba aj na smrť. A ďalej? Prisadol si medzi sluhov Pánových protivníkov. A potom? Potom ho slabošsky zaprel... Tento jeho prípad je pre nás výzvou kontrolovať sa, kde sa nachádzame vzhľadom na Pána, či sa držíme v jeho blízkosti alebo ideme aj my za ním len tak obďaleč...
Len čo veľkňazova slúžka zbadala Petra, povedala: Tento je z nich... Áno, bol jeden z nich, ale teraz nebol s Ním. A už to samo bola zrada.
Veď si aj Galilejčan... Bolo to poznať po reči. No skutky presviedčajú viac... A tie teraz hovorili opak. Sluhovia teda uverili skutkom a mal pokoj. Ale nie dlho... Iba kým nezaspieval kohút druhý raz.
Vtedy sa Peter rozpamätal na slovo, ktoré mu povedal Ježiš... A neskoršie priznával, aké pravdivé je aj to, ktoré napísal Pavol svojmu Timotejovi: Každé Božie slovo je vhodné na poučovanie, povzbudzovanie a karhanie (porov. 2 Tim 3, 16). A tu nech nám je Peter príkladom... Veď koľké chyby a zlyhania cez deň si neuvedomujeme len preto, že sa nerozpamätávame na to, čo nám ráno povedal Pán a my Jemu... – Celá táto príhoda s Petrom vyznieva ako spev kohúta. Pripomína nám, že všetci nejako zapierame Pána, a zároveň nás vyzýva, aby sme sa spamätali a začali už konečne plakať. A ak by niekto z nás nevedel prečo, nech plače dvojnásobne – preto, že ešte nevie, prečo by mal plakať... __________
Keď Peter nestál po tvojom boku, Pane, keď nežil v tvojej prítomnosti, nemal odkiaľ čerpať silu a pomoc. A tak je to aj s nami. Keď sme s tebou, sľubujeme ti všetko. No keď sa vlastnou vinou vzdialime od teba mysľou a srdcom, nezmôžeme sa na nič.
331
Veľkňazi a celá veľrada zháňali krivé svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli odsúdiť na smrť. Ale nenašli, hoci vystúpilo mnoho falošných svedkov. Napokon prišli dvaja a hovorili: „Tento povedal: 'Môžem zboriť Boží chrám a o tri dni ho postaviť.'“ Tu vstal veľkňaz a spýtal sa ho: „Nič neodpovieš? Čo to títo svedčia proti tebe?!“ Ale Ježiš mlčal. Veľkňaz mu povedal: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn.“ Ježiš mu odvetil: „Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch.“ Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: „Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. Čo na to poviete?“ Oni odpovedali: „Hoden je smrti!“
(Mt 26, 59-66)
Veľkňazi a celá veľrada zháňali krivé svedectvo... Chytali zbraň, ktorá pri výbuchu pôsobí dvojsmerne. Pričom toho, na koho je namierená, duchovne iba zraňuje, ale toho, kto ňou útočí, zabíja.
Proti Ježišovi... Každé krivé svedectvo je proti nemu, lebo každé je proti pravde... Veď On dosť jasne o sebe prehlásil: Ja som Pravda...
Ale Ježiš mlčal... Mlčanie býva najzrozumiteľnejším slovom tam, kde ľudia nechcú počuť pravdu...
Zaprisahám ťa na živého Boha... Si ty Mesiáš, Boží Syn? Keď si veľkňaz zavolal Boha za svedka odpovede, ktorú čakal on a jeho rada od Ježiša, Ježiš už nemohol mlčať. Musel povedať o sebe pravdu, i keď vedel, že ju tento cirkevný súd bude pokladať za rúhanie a odsúdi ho podľa Zákona na smrť.
Ježiš mlčal... Ježiš odvetil... Obidvoje na pravom mieste v pravý čas – mlčanie i reč... Mlčal, hoci sa mohol obhájiť. Hovoril, hoci vedel, že mu to bude škodiť... Nešlo mu o seba, o pravdu mu išlo, kvôli ktorej sa narodil, aby jej vydal svedectvo.
Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho... Nie je ťažko uhádnuť, ktorý z týchto dvoch veľkňazov bol ten pravý. Prvý maril pravdu kvôli sebe. Druhý seba kvôli pravde... __________
Keď komolili tvoje myšlienky a slová, Pane, vtedy si mlčal. Vedel si, že lož vyjde na povrch sama. Nie je teda hodná toho, aby sme s ňou viedli dialóg. Ale si sa ozval, keď bolo treba vydať svedectvo pravde. Priznávame sa, že sme v tomto ohľade ešte veľmi málo tvojimi učeníkmi.
332
Od Kajfáša viedli Ježiša do vládnej budovy. Bolo už ráno. Ale oni do vládnej budovy nevošli, aby sa nepoškvrnili a mohli jesť veľkonočného baránka. Preto vyšiel von za nimi Pilát a opýtal sa: „Akú žalobu podávate proti tomuto človeku?“ Odpovedali mu: „Keby tento nebol zločinec, neboli by sme ti ho vydali.“ Pilát im povedal: „Vezmite si ho vy a súďte podľa svojho zákona!“ Židia mu odpovedali: „My nesmieme nikoho usmrtiť.“ Tak sa malo splniť Ježišovo slovo, ktorým naznačil, akou smrťou zomrie. Pilát opäť vošiel do vládnej budovy. Predvolal si Ježiša a spýtal sa ho: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?“ Pilát odvetil: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?“ Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ Pilát mu povedal: „Čo je pravda?“ Ako to povedal, znova vyšiel k Židom a vravel im: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu.“
(Jn 18, 28-38)
Tu celé zhromaždenie vstalo, odviedli ho k Pilátovi a začali naňho žalovať: „Tohoto sme pristihli, ako rozvracia náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ.“ Pilát sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ On odpovedal: „Sám to hovoríš.“ Pilát povedal veľkňazom a zástupom: „Ja nenachádzam nijakú vinu na tomto človekovi.“ Ale oni naliehali: „Poburuje ľud a učí po celej Judei; počnúc od Galiley až sem.“ Len čo to Pilát počul, opýtal sa, či je ten človek Galilejčan. A keď sa dozvedel, že podlieha Herodesovej právomoci, poslal ho k Herodesovi, lebo aj on bol v tých dňoch v Jeruzaleme.
(Lk 23, 1-7)
Židia nevošli do vládnej budovy, aby sa nepoškvrnili... stykom s tým, čo je pohanské, ale pritom neváhali poškvrniť si ústa najhoršou lžou a ruky najhroznejšou vraždou – lžou a vraždou, namierenými proti Bohu pod rúškom jeho uctievania. Zvláštny prípad, ale nie ojedinelý...
Akú žalobu podávate?... Rozvracia náš národ a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ... Žalobcovia mali okolo seba zhromaždený ľud a pred sebou cisárovho zástupcu. Nie div, že v tomto prípade použili politiku. Je proti pokoju v ľude – žalovali, poburuje... A je aj proti autorite v štáte – robí sa kráľom...
Pilát si predvolal Ježiša a spýtal sa ho: Si židovský kráľ? Spýtal sa ho teda na to, čo ho jediné ako cisárovho zástupcu mohlo z celej žaloby zaujímať. Ak tvrdí, že je židovský kráľ, dá sa predpokladať, že je proti vláde. Ak zhromažďuje okolo seba ľud, dá sa uveriť, že zakazuje odvádzať daň cisárovi. Ježiš mu prisvedčil: Áno, som kráľ. No nepovedal: židovský...
Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta... Patrí do inej sféry, do tej, kde sú všetky veci v očiach človeka také, aké v skutočnosti sú... Kde niet problémov ani sporov, a potom ani žalobcov a sudcov... Ja som tam kráľom... V oblasti pravdy.
Ja som sa na to narodil, aby som vydal svedectvo pravde... Len kvôli tomu som tu na zemi. Mojej vlády sa netreba báť... Non eripit mortalia, qui regna dat caelestia... Neuchvacuje pominuteľné kráľovstvá, kto rozdáva nebeské...
Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas... Pilát nepočúval... Nečakal na Ježišovu odpoveď. Vyšiel pred vládnu budovu k Židom.
Len čo Pilát počul, že Ježiš je Galilejčan, poslal ho k Herodesovi... Nezaujímala ho teda ani pravda, ani spravodlivosť, ktoré hľadať a brániť bolo jeho úlohou. Zaujímal ho len jeho osobný úspech, a preto bol aj Kráľ pravdy preňho malý kráľ. – Okrem Ježiša, Piláta a žalobcov, stojíme v tejto scéne ešte aj my. Ak sme v nej tesne pri našom Pánovi a Majstrovi, nemali by sme zabúdať, že vydávať spolu s ním svedectvo pravde znamená pomenovať čnosti i chyby ich pravým menom – bez ohľadu na to, kto ich urobil, a nestarať sa potom o to, či nám to u ľudí prinesie slávu alebo posmech. __________
Pane Ježišu, čo sa s tebou dialo, keď si žil na zemi vo svojom historickom tele, deje sa i dnes, keď si tu medzi nami vo svojom tele mystickom. Ľudia sa ťa zbavujú z najrozličnejších príčin. Ty sa však pritom nebúriš. Potichu dopĺňaš utrpenie, ktorého ešte stále nie je dosť, ak máme byť nielen vykúpení, ale aj spasení...
333
Keď zradca Judáš videl, že Ježiša odsúdili, ľútosťou pohnutý vrátil tridsať strieborných veľkňazom a starším so slovami: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.“ Ale oni odvetili: „Čo nás do toho? To je tvoja vec!“ On odhodil strieborné peniaze v chráme a odišiel; a potom sa šiel obesiť. Veľkňazi vzali peniaze a povedali: „Neslobodno ich dať do chrámovej pokladnice, lebo je to cena krvi!“ Dohodli sa teda a kúpili za ne Hrnčiarovo pole na pochovávanie cudzincov. Preto sa to pole až do dnešného dňa volá Pole krvi. Vtedy sa splnilo, čo povedal prorok Jeremiáš: „Vzali tridsať strieborných, cenu toho, ktorého takto ocenili synovia Izraela, a dali ich za Hrnčiarovo pole; ako mi prikázal Pán.“
(Mt 27, 3-10)
Judáš bol pohnutý ľútosťou... Škoda, že nie aj kajúcnosťou! Ľútosť to nie je ešte pokánie. Ani vyznanie sa z hriechu ním ešte nie je... To všetko je málo, ak chýba predsavzatie – pevná vôľa postaviť sa proti svojmu hriechu...
Vrátil tridsať strieborných so slovami: Zhrešil som... Mal ešte povedať, prečo zhrešil... Naše vyznania sú až vtedy úprimné, keď sú úplné. Majú v nich byť v patričnej konkrétnosti aj príčiny našich zlyhaní.
Čo nás do toho? Tak mu hovorili kňazi, v ktorých okrem titulu nebolo nič kňazského.
To je tvoja vec... Áno, potiaľto je to pravda; hriech, zrada, je vždy naša vec... Nemožno sa vyhovárať: Nevedel som... Nechcel som... Hriech je vždy preto hriechom, že aj vieme, čo robíme, aj to chceme...
Odhodil peniaze... Áno, taká je tu zákonitosť: hrejivá radosť z toho, čo sme získali zradou nášho Pána a Učiteľa, mení sa čoskoro na pálčivé výčitky svedomia...
A potom sa šiel obesiť... Vždy vedel, kde získať peniaze, ako k nim prísť. Len to nevedel, ako prísť k odpusteniu. Hoci Pán toľkokrát o tom hovoril... Škoda, že nešiel za ním. Aspoň zobďaleč, ako Peter... – Judáš urobil prvé dva kroky k náprave: vyznal svoj hriech i oľutoval. Pred tretím sa zastavil. A to bola osudná chyba... Všetky tri kroky: vyznanie, ľútosť i patričná zmena vnútorne úzko navzájom súvisia. Tretí z nich nemôže byť bez prvých dvoch a prvé dva bez toho tretieho. __________
Judáš bol veľmi vynaliezavý, keď išlo o veci tohto sveta. Ale veľmi hlúpy, keď išlo o Božie. S ľútosťou i strachom vyznávame, Pane, že sa mu v tom občas veľmi podobáme.
334
Len čo to Pilát počul, opýtal sa, či je ten človek Galilejčan. A keď sa dozvedel, že podlieha Herodesovej právomoci, poslal ho k Herodesovi, lebo aj on bol v tých dňoch v Jeruzaleme. Keď Herodes uvidel Ježiša, veľmi sa zaradoval. Už dávno ho túžil vidieť, lebo o ňom počul a dúfal, že ho uvidí urobiť nejaký zázrak. Mnoho sa ho vypytoval, ale on mu na nič neodpovedal. Stáli tam aj veľkňazi a zákonníci a nástojčivo naň žalovali. Ale Herodes so svojimi vojakmi ním opovrhol, urobil si z neho posmech, dal ho obliecť do bielych šiat a poslal ho nazad k Pilátovi. V ten deň sa Herodes a Pilát spriatelili, lebo predtým žili v nepriateľstve.
(Lk 23, 6-12)
Keď Herodes uvidel Ježiša, veľmi sa zaradoval... No určite sa tak nezaradoval Ježiš, keď uvidel Herodesa... Mal rád všetkých hriešnikov... ale „líšky“ neznášal.
Už dávno ho túžil vidieť... Škoda, že nie tak ako mýtnik Zachej. Túžba vidieť Ježiša a stretnúť sa s ním môže mať rozličný pôvod... Ale zvedavosť je tu rozhodne málo. Ba ešte menej ako málo...
Dúfal, že ho uvidí urobiť nejaký zázrak... A v tomto sa Herodesovi niekedy veľmi podobáme. Napríklad keď robíme zo svojich stretnutí s ním v našich chrámoch i mimo nich len náboženské senzácie plné citových vzruchov.
Mnoho sa ho vypytoval, ale on mu na nič neodpovedal... Užitočne sa môže stretnúť s Ježišom len ten, kto ho chce nielen vidieť, ale aj počuť a čo od neho počuje, podľa toho potom aj žiť. Kde pri stretnutí s ním chýba tento záujem, tam Ježiš mlčí. Ak pri niektorých ranných stretnutiach s ním nič k nám neprehovoril, ak boli také nejaké hluché, zamyslime sa, o čo nám pri nich šlo...
Herodes so svojimi vojakmi ním opovrhol... Urobil s ním, čo s Jánom Krstiteľom, ktorého rád počúval, ale nerád poslúchal. A preto ním až natoľko opovrhol, že ho vsadil do žalára a dal ho tam sťať.
Urobil si z Ježiša posmech... Obliekol ho ako kandidáta do bielych šiat (candidus znamená biely) a poslal ho späť k Pilátovi... Čo asi urobí s týmto hlúpym vladárom Pán, keď príde na konci vekov súdiť nás? A čo urobí s tými, ktorí hovoria: ja som kresťan, ale sú pritom svojím správaním a veľmi často i svojím obliekaním Kristovi iba na posmech? __________
Pane, Ty si neodpovedal Herodesovi, lebo netúžil po pravde a pod jej vplyvom po zmene. To nás núti zamyslieť sa, kvôli čomu chodíme my za tebou napríklad do cirkevného spoločenstva.
335
Vojaci ho odviedli dnu do nádvoria, čiže do vládnej budovy, a zvolali celú kohortu. Odeli ho do purpurového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a založili mu ju a začali ho pozdravovať: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ Bili ho trstinou po hlave, pľuli naňho, kľakali pred ním a klaňali sa mu.
(Mk 15, 16-19)
Vojaci ho odviedli do vládnej budovy a zvolali celú kohortu... Tí, čo znevažujú Ježiša, nášho Pána, sú vždy radi, ak majú čím viac spoločníkov. Majú totiž dojem, akoby sa v množstve, ktoré získali na svoju stranu, ich osobná vina rozplynula... Ale to je naozaj len dojem. S počtom prizvaných ich osobná vina iba vzrastá. A s ňou potom, zrejme, aj trest... No keď to hovoríme, nemyslime pritom len na tých druhých. Zamyslime sa aj nad sebou... Už od krstu má v nás Pán svätyňu, ktorú svojimi hriechmi neraz premieňame na vládnu budovu – na budovu, kde vládnu naše chute a rozmary, kde celá kohorta našich neprístojností s predstieranými poklonami a s údermi po tvári hanobí nášho Pána a vyvádza ho za múry našej svätyne – hore na Golgotu...
Odeli ho do purpurového plášťa... U Herodesa bol v bielom... ako kandidát. Tu už v červenom, v purpure... ako kráľ. Kráľ... na posmech. Lenže to sa nestalo iba vtedy. To je širšia záležitosť. Nezdá sa nám, že sa mu tiež tak trochu posmievame, keď my ako údy jeho Tajomného tela vešiame na seba to, čo pripomína bohatý kráľovský purpur? Kristus ho mal na sebe len raz – vtedy, keď mu ho dali na posmech...
Buď pozdravený, židovský kráľ...! Volali a smiali sa... A bolo to veľmi nemúdre, lebo on bol naozaj kráľom, ktorý sa raz zjaví vo svojej moci a sláve, aby súdil všetkých svojich posmievačov a spolu s nimi zrejme aj všetkých tých, čo stoja obďaleč a boja sa zastať sa ho... – Zdrav buď, kráľ...! To bol pozdrav... A za ním? Ironický smiech a najrozličnejšie spôsoby ponižovania: zauchá, pľuvance, koruna z tŕnia... To boli vojaci, povie sa... My máme Krista v tých, čo prichádzajú k nám pre svoju poslušnosť, chudobu alebo chorobu... Môžeme povedať, že sme ho ešte ani raz neurazili iróniou, nezáujmom, neochotou poslúžiť, že sme ho nikdy nefackali v tých, čo sú ešte poviazaní svojou detskou nemohúcnosťou? __________
Pane, a ako nás ty vidíš? Nie sú naše Eucharistické dotyky pre teba tak isto bolestivé ako tie, ktorými ťa častovali vladárovi vojaci? A nie sú prejavy našej príslušnosti k tebe viac posmechom než úctou? Skutočne z nich cítiť, že si naším kráľom a my tvojimi poddanými?
336
Na sviatky im prepúšťal jedného väzňa, ktorého si žiadali. S povstalcami, čo sa pri vzbure dopustili vraždy, bol uväznený muž, ktorý sa volal Barabáš. Zástup vystúpil hore a žiadal si to, čo im robieval. Pilát im povedal: „Chcete, aby som vám prepustil židovského kráľa?“ Lebo vedel, že ho veľkňazi vydali zo závisti. Ale veľkňazi podnietili zástup, aby im radšej prepustil Barabáša. Pilát sa ich znova opýtal: „Čo mám teda podľa vás urobiť so židovským kráľom?“ Oni opäť skríkli: „Ukrižuj ho!“ Pilát im vravel: „A čo zlé urobil?“ Ale oni tým väčšmi kričali: „Ukrižuj ho!“
(Mk 15, 6-14)
Na sviatky im prepúšťal jedného väzňa... ktorý sa pri vzbure dopustil vraždy... Teraz prijímal od nich takého, ktorý sa absolútne ničoho nedopustil...
Zástup vystúpil hore... a tým sa značne zmenšil výškový rozdiel medzi cisárovým zástupcom a hebrejským ľudom, ktorý sa už, ako sa zdá, prestal báť, že sa vstupom do pohanského domu poškvrní a nebude môcť jesť veľkonočného baránka...
Chcete, aby som vám prepustil židovského kráľa? To slovo „chcete“ nebolo dobré... Takto sa sudca nemôže pýtať ani dôveryhodných jedincov, nieto ešte rozvášneného ľudského davu. – Chcete Toho, ktorý vám pripomína, čo máte chcieť...? Nie! My chceme Barabáša, ktorý je symbolom toho, čo my chceme. – Nám je príjemnejší ten, ktorý sa búri proti vrchnostiam a ktorý aj nám ohrozuje život, ako ten, čo búri naše svedomie...
Vedel, že veľkňazi vydali Ježiša zo závisti... Vedel, akú chybu urobili tí druhí... Len to nevedel, akú práve on urobil, a potom samozrejme ani to, ako by sa vyhol ďalšej.
Čo mám teda podľa vás urobiť s Ježišom? Pilát sa pýta ľudu, ktorý má spravovať a súdiť... Prečo sa nepýta, čo na to zákon, ktorého úlohou je napomáhať pravdu a spravodlivosť? A prečo sa nepýta ani tej najbližšej autority, ktorou je pre človeka jeho vlastné svedomie? V tej chvíli vyzeral ako otec, ktorý sa pýta svojho rozmaznaného dieťaťa, čo má robiť.
Oni opäť skríkli: „Ukrižuj ho!“ To bol výsledok Pilátovho vyjednávania, ktoré sa nekonalo pomocou rozumu, ale pomocou citu. Odsúdil naraz dvoch – dvoch sudcov... Ježiša ako najspravodlivejšieho a seba ako najnemožnejšieho... __________
Vieme, Pane Ježišu, ako sa končia spory s našimi nekrotenými vášňami... Čím viac sa s nimi vyjednáva, tým viac sa búria a výsledok na našom osobnom fóre býva ten, čo u Piláta – tvoje ukrižovanie.
337
Pilát znova vyšiel a povedal im: „Pozrite, privádzam vám ho von, aby ste vedeli, že na ňom nijakú vinu nenachádzam.“ Ježiš vyšiel von s tŕňovou korunou a v purpurovom plášti. Pilát im povedal: „Hľa, človek!“ Len čo ho zazreli veľkňazi a ich sluhovia, kričali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ Pilát im povedal: „Vezmite si ho a ukrižujte. Ja na ňom nenachádzam vinu.“ Židia mu odpovedali: „My máme zákon a podľa zákona musí umrieť, lebo sa vydával za Božieho Syna.“ Keď to Pilát počul, ešte väčšmi sa naľakal. Znova vošiel do vládnej budovy a spýtal sa Ježiša: „Odkiaľ si?“ Ale Ježiš mu neodpovedal. Pilát sa ho spýtal: „So mnou sa nechceš rozprávať?! Nevieš, že mám moc prepustiť ťa a moc ukrižovať ťa?! Ježiš odpovedal: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora. Preto má väčší hriech ten, čo ma vydal tebe.“
(Jn 19, 4-11)
Pilát znova vyšiel... Vyšiel pôsobiť na cit... presnejšie na súcit. Lenže nepochodil. V opozícii mu stáli dva silnejšie city: závisť a nenávisť. Mal ako sudca zapôsobiť na rozum ľudu svojím rozumom. No mal ho málo pre túto situáciu. A rozvášnený dav ešte menej...
Hľa, človek! Jeden a jedinečný – ten obžalovaný, a potom opovrhovaný, posmievaný, spútaný, zbitý a opľuvaný, ale pritom úplne nevinný – Boží človek! Druhý, ten cisárov, neistý, vnútorne rozdelený medzi zrejmou nevinnosťou obžalovaného a útočnou presilou žalobcov... A tretí človek, ten tvoriaci zástupy – zmanipulovaný na vrcholné zlo, nerozmýšľajúci, hlúpy... – Hľa, človek v troch polohách, v troch vzostupných alebo zostupných fázach... Máme možnosť vybrať si.
Len čo ho zazreli veľkňazi a ich sluhovia, kričali: „Ukrižuj ho!“ A zástupy kričali to isté... Prečo? Opäť víťazstvo citu. Akého? Ťažko povedať... Obyčajne sa označuje slovom „stádovitosť“.
Keď to Pilát počul, ešte väčšmi sa naľakal... Koho? Veď mal moc... Tých sa naľakal, čo majú moc zastrašiť každého, kto nie je až do krajnej krajnosti verný svojej povinnosti.
Nevieš, že mám moc prepustiť ťa? Áno, máš ju. Zhora... ako každý, kto nejakú má. Ale veľmi záleží na tom, ako ju kto užíva... Veď nikto z ľudí nie je v tomto ohľade tak vysoko, že by nemal niekoho nad sebou.
Na Pilátovom dvore bojovali tri sily... – nenávisť Židov voči Ježišovi, – Pilátov strach o seba – a Ježišova láska voči Bohu a človeku... Nenávisť Židov vyvolávala v Pilátovi strach, pod vplyvom ktorého mal zničiť Ježiša – stelesnenú lásku. Na prvý pohľad to vyhrala nenávisť... No konečné víťazstvo získala Láska. __________
Pane, kto z nás s rukou na srdci môže povedať, že vždy zaujal správne stanovisko voči tebe, keď sa okolo nás vzmáhal krik tvojich protivníkov a strácala sa rozhodnosť tvojich obhajcov?
338
Od tej chvíle sa Pilát usiloval prepustiť ho. Ale Židia kričali: „Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára. Každý, kto sa vydáva za kráľa, stavia sa proti cisárovi.“ Keď Pilát počul tieto slová, vyviedol Ježiša von a sadol si na súdnu stolicu na mieste zvanom Lithostrotus, po hebrejsky Gabbatha. Bol Prípravný deň pred Veľkou nocou, okolo poludnia. Tu povedal Židom: „Hľa, váš kráľ!“ Ale oni kričali: „Preč s ním! Preč s ním! Ukrižuj ho!“ Pilát im povedal: „Vášho kráľa mám ukrižovať?!“ Veľkňazi odpovedali: „Nemáme kráľa, iba cisára!“ Tak im ho teda vydal, aby ho ukrižovali. A oni prevzali Ježiša.
(Jn 19, 12-16)
Keď Pilát videl, že nič nedosiahne, ba že pobúrenie ešte vzrastá, vzal vodu, umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: „Ja nemám vinu na krvi tohoto človeka. To je vaša vec!“ A všetok ľud odpovedal: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ Vtedy im prepustil Barabáša; Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.
Mt 27, 24-26
Pilát si sadol na súdnu stolicu a povedal Židom: „Hľa, váš kráľ!“ Pred chvíľou: hľa, človek – jeden z vás. Teraz: hľa, váš kráľ! – jeden nad vami... Nevieme, ako to Pilát myslel, keď zo súdnej stolice prednášal tieto slová. Ale nezdá sa, že by sa mu bol pritom úctivo uklonil a potom potichu, len tak pre seba, pokračoval: To je muž, ktorý vás všetkých prevyšuje, ktorý nad vami čnie ako hlava nad telom, ako kráľ nad svojím ľudom, ktorý silou svojho ducha je tak nad svojím národom ako nebo nad zemou... Bola to skôr irónia – zbraň premožených – odplata za sudcovský debakel, ktorý zožal v tomto krátkom, ale prudkom spore.
Preč s ním! Preč s Ježišom Nazaretským! Najhroznejší výkrik, aký naša Zem počula... Prvý, no nie ojedinelý a nie posledný... Aj dnes ho ešte počuť kde-tu medzi nami. Ba aj v nás... Veď či sme len raz odsúdili tohto Kráľa, keď stál pred nami v bratoch a sestrách pre Evanjelium opovrhovaných, posmievaných, ohovárkami opľuvaných a zlými pohľadmi zbičovaných, a my sme pritom skôr vypočuli množstvo žalobcov ako ich samých...? A či sme ho len raz odmietli v jeho slove a dali prednosť nejakému teologickému Barabášovi, ktorého si ľud vyžiadal pod vplyvom niektorých veľkňazov a ich sluhov?
Pilát si pred zástupom umyl ruky... Ako keby bolo možné zbaviť sa vlastnej viny jej prenesením na iného, ako keby bolo možné očistiť sa výhovorkou. Ruky, ktorých činy ako zo svojho koreňa vychádzajú zo srdca zašpineného strachom, nedbalosťou, neúctou a nespravodlivosťou, nedajú sa len tak ľahko umyť. __________
Pane, čo spravíme, keď ťa najbližšie stretneme v daktorom mnohými opovrhovanom a ukrivďovanom bratovi? Nepridáme sa k davu ako Pilát.
339
Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota. Tam ho ukrižovali a s ním iných dvoch, z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku.
(Jn 19, 17-18)
Sám si niesol kríž... Až do konca... Až kým kríž nezačal niesť jeho... Smerom k Otcovi... – On niesol kríž z lásky k ľuďom... ku všetkým, aj k tým, ktorí mu neboli priateľmi. (Rim 5) Niesol ho z posledných síl, ale pritom trpezlivo a ochotne. My tu máme o jeden dôvod viac takto niesť svoj kríž. Veď ho nesieme predovšetkým z lásky k sebe... Ale koľko sĺz pri tom, koľko sťažností a nerozumného šomrania...! – Na kríž sa dá pozerať dvojako: zhora i zdola. Z Božej perspektívy sa javí ako malý, nepatrný, z tej našej, ľudskej, strašidelne veľký. Ale z každej pozície je znesiteľný, ak veríme, že Boh nikoho nedovolí zaťažiť nad sily.
Ukrižovali s ním iných dvoch, Ježiša v prostriedku... Na čestnom mieste... Ako kráľa bohorúhačov a vrahov – mysleli si Židia. Ale Pilát to lepšie vystihol, keď ho nápisom na kríži označil za kráľa Židov. __________
Ty si sám niesol svoj kríž. Neponúkal si ho nikomu, Pane... Nikoho si ním nezaťažoval. Ale my ani tu nie sme dosť tvojimi žiakmi. Veľmi radi prenášame svoje kríže na druhých. Prosbami, stonaním, sťažnosťami, lenivou nedbalosťou, ba aj vyhrážkami, zabúdajúc, že Boh každému dáva kríž primeraný jeho silám.
340
Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom.
(Lk 23, 26)
Keď viedli Ježiša, chytili istého Šimona z Cyrény... Ak ho chytili, to znamená, že sa bránil, možno pred nimi aj utekal... Áno, človek sa veľmi bojí toho, čo mu pripomína bolesť a smrť. A je len prirodzené, že pred tým hneď uniká... Aj v mysli... Pravdaže, pokým nepochopí, že bez týchto dvoch nepríjemných skutočností nie je možné hýbať sa tým smerom, ktorým šiel Kristus ku svojej sláve.
A položili naň kríž... Sú kríže, ktoré kladieme na seba sami vedome a dobrovoľne, možno niekedy nie dosť premyslene... A sú také, ktoré nám nečakane pripravia a na plecia položia iní, dosť často tí najbližší... Nevieme, ktoré sú ťažšie... Ale tie druhé sú celkom iste záslužnejšie, ak sa prijmú hneď a s ochotou.
Aby ho niesol za Ježišom... Aby nejako nahradil apoštolov, ktorí od neho ušli, hoci mu len pred chvíľou sľubovali vernosť až na smrť. Ak nám ani tí najbližší nenadľahčujú bremeno kríža, ba ak nám ho svojou neochotou ešte viac priťažujú, čakajme, že aj nám, svojim adoptovaným synom, pošle Boh nejaké cyrenejské milosrdenstvo.
Keď sa vracal z poľa... Možno bol aj unavený a možno mal aj nejaký dôležitý plán... No Ježiš bol unavenejší a jeho plán bol dôležitejší... Ak je niekto v našej blízkosti na tom horšie ako my, nemali by sme zabúdať na Pánovo slovo: Čokoľvek ste neurobili jednému z mojich najmenších bratov, to ste mne neurobili (porov. Mt 25). __________
Pane, pre Šimona bolo šťastím, že ho prinútili niesť kríž za tebou. No ak to vieme, prečo sa aj my nedáme k tomu prinucovať príležitosťami, príkladom bratov a sestier, no najmä slovami tých, ktorí nesú zodpovednosť za naše napredovanie na ceste spásy?
341
Šiel s ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo prichádzajú dni, keď povedia: »Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali!« Vtedy začnú hovoriť vrchom: »Padnite na nás!« a kopcom: »Prikryte nás!« Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“
(Lk 23, 27-31)
Šiel za ním veľký zástup ľudu... Veľký a veľmi pestrý... Boli v ňom svätci i hriešnici, domáci ľudia i cudzinci, veľkňazi i zákonníci, jednoduchí vojaci i dôstojníci, príslušníci popravnej čaty s hrôzu budiacimi nástrojmi a členky dobročinného spolku s omamným vínom a inými utišovadlami. Nechýbali ani plačky, ktorých náreky a kvílenia sa miešali s pokrikmi vojakov a s preklínaním ďalších dvoch odsúdencov. No najviac vari prenikalo do blízkeho okolia sólové i zborové nariekanie žien...
Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou...“ Ak ste zatiaľ nenašli súvis medzi mojím utrpením a vašimi hriechmi, pokladám váš plač za úplne zbytočný.
Plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi... Najprv nad sebou, potom nad svojimi deťmi. Veď vy ste strom a ony vaše ovocie... Čím viac vás budú bolieť vaše osobné hriechy, tým viac sa im budete vyhýbať a tým menej budete musieť potom plakať nad hriechmi svojich detí. – Ježiš bol na smrť unavený, fyzicky takmer bezvládny, ale pritom verný pri spĺňaní svojho prorockého poslania. Výstražnými slovami proroka Amosa upozorňoval jeruzalemské ženy na horšiu smrť, ako je telesná, na prísnejší súd, ako je ľudský, a na krutejší trest, ako sú tie, ktoré sa dajú aj na zemi odpykať... – Kto ešte neplakal pre chyby svojich pokrvných alebo duchovných detí, nech sa poďakuje Pánovi za túto výzvu pevným predsavzatím, že chce zostať stromom, ktorý bude vo svojich deťoch prinášať len dobré ovocie. – Šimon z Cyrény mal starosť o svoje pole, ktoré uspokojovalo potreby jeho rodiny. Stretnutie s Kristom mu však pomohlo dostať sa aj do širšieho príbuzenstva. Ženám naznačil Kristus opačný smer. Obracal ich záujem predovšetkým na rodinu, na vlastné deti. Hriechy detí sú zväčša hriechmi ich rodičov. __________
Pane, ty si napomenul spomedzi celého zástupu práve ženy, ktoré robili pre teba aspoň čosi, čo vedeli a mohli. Svoje napomenutie si staval na ich dobrej vôli a chcel si im pripomenúť, že výchovný pot je vzácnejšia tekutina ako súcitné slzy. Kiež by sme ťa, Pane, v tomto aj my dostatočne pochopili...
342
Tak prišli na miesto, ktoré sa volá Golgota, čo znamená Lebka. Dali mu piť víno zmiešané so žlčou. Ale keď ochutnal, nechcel piť.
(Mt 27, 33-34)
Tak prišli na miesto..., kde mal Ježiš obetovať Otcovi svoj život za vykúpenie mnohých, kde mal odumrieť ako pšeničné zrno a priniesť veľkú úrodu nových synov Božích... (porov. Jn 12, 24)
Dali mu piť víno... Vo víne narkózu a v nej svoj súcit.
Ochutnal... A tým akoby povedal: ďakujem vám za túto pozornosť. To, čo mi ponúkate, má naozaj chuť vína, ktoré posilňuje a potešuje srdce človeka...
Ale nechcel piť... Nechcel si ponúkanou anestézou ani trochu zmierniť trpkosť kalicha poslušnosti, ktorý mu dal Otec. – Akou veľkou výčitkou je tu náš Pán Ježiš Kristus pre tých, čo sa pri spĺňaní svojho poslania, ktoré majú od Boha, dávajú raz ľutovať, inokedy chváliť alebo aj inak ľuďmi odmieňať; ktorí sa zbavujú ťažších povinností výhovorkami, ospravedlňovaniami a zvaľovaním viny za svoje zanedbania na tých, ktorí ich nechápu, nepomáhajú im, ba dokonca im aj prekážajú. Ježiš stojí na Golgotskej katedre a učí nás, ako treba piť kalich svojho poslania a svojich povinností bez narkózy. – Golgota... Na nej kríž. Na kríži ničím nezmiernená bolesť... V nej Kristova poslušnosť voči Otcovi, ktorou sme sa stali jeho synmi, jeho deťmi... A v nás čo je? Nehýbe sa v nás nič pri pohľade na to všetko? Nič sa v nás neozýva? Ani kúsok vďaky? Chyba! __________
Pane, svet nám všeličo ponúka na zmiernenie bolesti, ktorá vyplýva z našej poslušnosti voči Nebeskému Otcovi. Ty nám však hovoríš svojím príkladom i slovom, že len ochotné a radostné prijatie jeho vôle vedie k večnej odmene. Uplakaná a ušomraná poslušnosť nikdy nezmierni naše bolesti.
343
Tam ho ukrižovali a s ním iných dvoch, z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku. Pilát vyhotovil aj nápis a pripevnil ho na kríž. Bolo tam napísané: „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ.“ Tento nápis čítalo mnoho židov, lebo miesto, kde Ježiša ukrižovali, bolo blízko mesta; a bol napísaný po hebrejsky, latinsky a grécky. Židovskí veľkňazi povedali Pilátovi: „Nepíš: židovský kráľ, ale: On povedal: „Som židovský kráľ.“ Pilát odpovedal: „Čo som napísal, to som napísal.“
(Jn 19, 18-22)
Tam ho ukrižovali... Židia, ktorí už dlhé stáročia očakávali svojho Mesiáša a vrúcne sa modlili za jeho príchod, nevedeli sa mu potešiť, keď konečne prišiel, ba dali ho vo svojej zlosti pribiť na kríž... Pohanský vladár Pilát nielenže im ho predstavil slovami: Hľa, váš kráľ! – ale im to dal aj na písme... No oni akoby neboli nič ani počuli, ani videli... A príčina tejto ich tragédie...? Zle vnímali svojich prorokov, miešali do slov, ktorými o ňom hovorili, svoje predstavy vyvolané ich prízemnými, čisto ľudskými chuťami. Tak začala táto ich národná tragédia. Ale presne tak začínajú aj tie naše osobné – zlým počúvaním jeho slova. – Ak nám povedal: učeník bude tam, kde je jeho Pán, skúmajme sa, či by sme mohli úprimne povedať s apoštolom Pavlom: S Kristom som pribitý na kríž (Gal 2, 19). Zahľaďme sa svojím duchovným zrakom najprv na svoju pravú ruku, ktorú tak chamtivo vystierame pod vplyvom sveta za chlebom a ostatným naším majetkom, v nadmernosti ktorého vidíme svoju životnú istotu... Je dobre pribitá o Kristov kríž? A čo tá ľavá, tá citovejšia, bližšia srdcu, ktorá tak dychtivo siaha po cudzom i svojom vlastnom tele, keď sa nám rozochvieva nečistou žiadostivosťou? Je aj ona dosť pevne pribitá? A nohy? Ktoré sú plné ochoty odniesť nás tam, kde sa nám sľubuje viac slobody a panovania, ale plné nechutnej ťarbavosti ísť tam, kde sme pozvaní potrebami blížneho slúžiť mu... Sú obidve pribité? Učeník nemôže byť inde. Musí byť tam, kde je jeho Pán...
A ukrižovali s ním aj iných... A boli to lotri...
Ježiša v prostriedku... Božie Slovo medzi lotrami... Divíme sa? A či aj my nerobíme niečo podobné, keď dávame slová tohto Slova medzi svoje lotrovstvá? – Ale polovička z tých, čo s ním viseli, sa obrátila... Podarí sa to Ježišovi Kristovi aj medzi nami? __________
Pane, spomeň si na nás vo svojom kráľovstve!
344
Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty.
(Lk 23, 34)
Ježiš povedal: Otče, odpusť im... Nemyslel teda ani v tomto rozpoložení na seba – nemyslel na páliace rany po klincoch, na svoje ťažké dýchanie spôsobené napätím celého tela, na krv, ktorá mu unikala z rán a s ňou postupne i život. Myslel na tých, ktorí ho odsúdili, hanobili slovom i slinou a bohapusto sa smiali pod jeho krížom... Veď títo, všetkým tým, čo hovorili a robili proti nemu, zraňovali sami seba omnoho hlbšie a nebezpečnejšie, ako bol ranený on. Ohrozovali si predsa život duše... – Otče, odpusť im... veď to je dôvod, pre ktorý som sa dostal na kríž, aby som z tejto krajne bolestivej pozície dosiahol pre všetkých tvoje odpustenie, tvoju milosť... – Odpusť veľkňazom, čo ma zo závisti vydali; aj vladárovi odpusť, ktorý ma nevládal zachrániť, aj davu, ktorý sa dal z hlúposti zneužiť... Aj vojakom odpusť, ktorí sa ani na chvíľku nepozastavili nad tým, ktoré rozkazy musia splniť a ktoré odmietnuť, a ktorí sa len o to zaujímali, komu z nich sa ujde moje rúcho... Aj tým zúrivým a ľahostajným, čo stoja okolo... Všetkým odpusť, Otče. Za všetkých prosím a za všetkých umieram. No v prvom rade za tých, čo majú za to všetko prvoradú zodpovednosť.
Nevedia, čo robia... A to je dôvod, pre ktorý sa odvažujem povedať ti: odpusť – ich hlúposť. – Náš Pán Ježiš Kristus neprosil za nepriateľov až vtedy, keď už bolo po všetkom, keď si mohol povedať: To už bolo – prebolelo; zabudnime na to. Prosil za nich v tej najväčšej muke tela a duše, v tej najbolestnejšej polohe, v ktorej by mal niekto iný len jednu chuť – preklínať a pomstiť sa... __________
Pane, ty si povedal, že z plnosti srdca hovoria ústa. Koľko lásky muselo byť v tvojom srdci, keď tvoje ústa i v najväčšej bolesti hovorili Otcovi za tých, ktorí ti ju spôsobili: Odpusť...
345
Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.
(Jn 19, 25-27)
Pri Ježišovom kríži stála jeho matka... Pre hriechy človeka netrpel len Pán. Trpeli s ním aj všetci jeho blízki... Tí najbližší najviac. – Do najväčšej Ježišovej blízkosti sa tu na Golgote dostala vernosť zosobnená Matkou, čistota zosobnená učeníkom Jánom a kajúcnosť reprezentovaná Máriou Magdalénou.
Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka... Ale až potom, keď sa pozrel hore, na Otca, aby prosil odpustenie pre tých, ktorí ho najviac potrebovali. – Pánových verných je možné len tu nájsť – vedľa jeho Matky, pri jeho kríži, pri terči smrtonosných útokov a krutého posmechu.
Hľa, tvoj syn... Hľa, tvoja matka... Tieto Ježišove slová neboli iba prianím. Čo označovali, to aj spôsobovali... A vo veľmi širokom rozsahu. Veď sa týkali aj nás. – Ján sa nedal odradiť ani strachom z protivníkov, ani sa nedal pomýliť počínaním ostatných Pánových učeníkov. Stál verne na mieste verných – pri Pánovi, pri jeho kríži, vedľa jeho Matky...
A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe... Od tej chvíle... To znamená hneď. Opravdiví Pánovi učeníci neodkladajú jeho priania na neskorší čas... __________
Pane, ty si Jánovu vernosť požehnal tým, že si ho dal s Máriou do najužšieho a najkrajšieho ľudského vzťahu – do vzťahu matky a dieťaťa. Tento ich vzťah je pre nás uistením, že láska ku Kristovi zrodí aj medzi nami ten najbližší príbuzenský vzťah.
346
A tí, čo šli okolo, rúhali sa mu; potriasali hlavami a vraveli: „Ty, čo zboríš chrám a za tri dni ho znova postavíš, zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho. Spoliehal sa na Boha, nech ho teraz vyslobodí, ako ho má rád. Veď povedal: »Som Boží Syn.« Takisto ho tupili aj zločinci, čo boli s ním ukrižovaní.
(Mt 27, 39-44)
Ak si Boží Syn, zostúp z kríža... Toto pokúšanie sa nápadne podobá tomu v púšti. Ak si Syn Boží, povedz týmto kameňom... a zachráň sa od smrti hladom. Ako vidno, pokušiteľ nechýbal ani tu v Kristovej blízkosti. A zaiste treba s tým rátať aj tam, kde ide o jeho Tajomné telo.
Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi... Mohol zostúpiť z kríža, keby bol chcel... Zdržiavalo ho však vedomie, že čo trpí od ľudí, trpí za ľudí. Bol o kríž pribitý láskou – tou, ktorá všetko verí, všetko dúfa a všetko vydrží.
Iných zachraňoval... Áno, niektorých zachraňoval zázrakmi svojej moci. No aby zachránil všetkých, rozhodol sa pre zázrak pokory a svojej dobrovoľnej bezmocnosti.
Zachráň seba samého posmieval sa mu rafinovane diabol ústami okoloidúcich... Avšak oveľa rafinovanejšie sa mu posmieval ústami tých, čo viseli vedľa neho a hovorili: Zachráň seba i nás.
Zostúp z kríža... a uveríme... Uverte mi a uvidíte, že aj vy dostanete chuť vystúpiť na kríž. Pre hriešnikov, akými ste všetci, niet inej záchrany.
Spoliehal sa na Boha, preto sa dostal na kríž – hovorili niektorí potichu len tak pre seba. A iba preto na ňom zostávam, že sa na Boha aj naďalej spolieham – odpovedal im takým istým spôsobom Kristus. – Smiech pod krížom znie zaiste kruto pre toho, čo na ňom visí, ale chvála Bohu, nikdy netrvá príliš dlho. __________
Mnohí sa ti smiali, Pane, že sa im podarilo zmocniť sa ťa a pribiť ťa na potupné drevo. No naozaj smiešni boli vtedy iba oni... Veď nikdy by sa im to nebolo podarilo, keby im v tom nebola pomohla tvoja láska.
347
A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal. „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol?“ Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“
(Lk 23, 39-43)
Aj jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal..., a preto zostal i naďalej zločincom. Ten druhý vplyvom Ježišovho slova i príkladu prestal byť tým, čím dosiaľ bol, a stal sa ešte v ten deň jeho naveky šťastným priateľom. – Tohto kanonizoval sám Ježiš za to, že vo svojej bolesti myslel na Božiu spravodlivosť i na Božie milosrdenstvo, že priznal i vyznal svoje viny a prosil toho, ktorý sa volal Ježiš – Spása, aby sa pričinil o jeho prijatie do svojho večného Kráľovstva. – Obidvaja zločinci boli rovnako blízko pri Ježišovi, boli pri ňom v tom istom čase a v rovnakom rozpoložení. A predsa len jeden z nich si vedel s Ježišovou pomocou urobiť zo svojho kríža rebrík do neba. A môže to byť aj s nami tak... Môžeme žiť dvaja v tej istej duchovnej situácii a náš koniec môže byť úplne opačný. Závisí to od toho, ako sa v nej staviame ku Kristovi, ktorý prišiel jedným na pád, druhým na povstanie (porov. Lk 2, 24).
My spravodlivo dostávame... Povedal lotor... A my čo hovoríme? Veď všetko, čo nás v živote stíha, všetko, čím trpíme, je spravodlivosť... A všetko to dobré, čo sa nám dostáva a čo sa nám ešte sľubuje, je Božie milosrdenstvo.
Ježišu, spomeň si na mňa... Takto sa prihováral lotor vtedy, keď už Ježiš visel na potupnom kríži ako skrachovaná existencia a väčšina hovorila o ňom: tak mu treba... Obdivujme túto jeho vieru... __________
Pane, obaja lotri túžili po záchrane. Každý, pravdaže, po svojom. Jeden si chcel zachrániť časný život, druhý si prial mať večný. A my ti, Pane, čo hovoríme, keď si uvedomujeme svoje míňajúce sa roky alebo ubúdajúce zdravie?
348
Od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Okolo tretej hodiny zvolal Ježiš mocným hlasom: „Eli, Eli, lema sabakthani?“, čo znamená: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Keď to počuli niektorí z tých, čo tam stáli, vraveli: „Volá Eliáša.“ Jeden z nich hneď odbehol, vzal špongiu, naplnil ju octom, nastokol na trstinu a dával mu piť. Ale ostatní hovorili: „Počkaj, nech uvidíme, či ho Eliáš príde vyslobodiť.“ Ježiš však znova zvolal mocným hlasom a vydýchol dušu. A hľa, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Zem sa triasla a skaly sa pukali. Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: „On bol naozaj Boží Syn.“ Boli tam a zobďaleč sa pozerali mnohé ženy, ktoré sprevádzali Ježiša z Galiley a posluhovali mu. Medzi nimi bola Mária Magdaléna, Mária, Jakubova a Jozefova matka, a matka Zebedejových synov.
(Mt 27, 45-56)
Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Táto naoko vyčítavá otázka 22. žalmu má v jeho ďalších častiach odpovede plné dôvery voči mocnému a nadovšetko dobrému Bohu, ktorý nám je zvlášť vtedy blízko, keď trpíme. Zdá sa, že Pán práve to chcel povedať, keď sa na záver dňa i svojho života modlil tento žalm. – Ak by sa však stalo, že by sme vo svojej bolesti použili niekedy tieto slová 22. žalmu ako trpkú výčitku adresovanú Bohu, čakajme z neba takúto odpoveď: Ak som ťa opustil, tak len preto, že si ty opustil mňa, ale ver, že aj to je len tvoj dojem... Veď či môže matka zabudnúť na plod svojho života?! Aj keby ona zabudla, ja nezabudnem... ani na jedného z tých, ktorí sa zrodili z krvi môjho vlastného, zo všetkých najmilšieho Syna...
Žíznim! (Jn 19, 28)... A preto túžim až do dna vyprázdniť kalich, ktorý mi dal Otec.
Dokonané je (Jn 19, 30)... Tak zhodnotil Ježiš, náš Pán, svoj deň, svoj život a svoje dielo... My nikdy nebudeme môcť povedať tieto slová tak úprimne a pravdivo. Ale zle by bolo, keby sme sa nesnažili priblížiť sa mu v tom. Máme šťastie, že Boh nehodnotí v tomto ohľade naše výsledky, ale našu snahu.
Ježiš zvolal mocným hlasom a vydýchol dušu... Čo asi bolo v tomto jeho mocnom hlase? Čo asi chcel ešte zdôrazniť pred svojím posledným výdychom? Nazdávame sa, že predovšetkým toto: nebo máte otvorené, cestu poznáte a potrebné prostriedky vám nechýbajú... Všetko som pre vás urobil, všetko som vám dal. Na vás je, aby ste šli a nezastavovali sa, pokým nespočiniete v Otcovom náručí... __________
Dokonané je... Odvtedy, čo odznelo toto tvoje slovo, Pane, naša kresťanská dokonalosť sa stala hodnotou, za ktorú treba všetko dať a všetko vydržať.
349
Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo. Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko.
(Jn 19, 38-42)
Jozef z Arimatey bol tajným Ježišovým učeníkom... Tajní učeníci končievajú dvojako. Buď sa stanú zjavnými alebo zradnými... Jozef bol ten lepší prípad. A treba ešte pripomenúť, že sa stal zjavným Ježišovým učeníkom vo veľmi nepriaznivých okolnostiach. Vtedy sa ním stal, keď sa zjavní Ježišovi učeníci stávali zo strachu pred Židmi tajnými...
Prosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo... A o čo prosil, to i dosiahol. Máme dojem, ako by sa podobné niečo dialo aj okolo mystického Kristovho tela... Po jeho ukrižovaní v tej alebo onej krajine nastáva obyčajne určité ticho a v ňom niektoré blahosklonné vladárove dovolenia, ktoré však platia len zatiaľ, pokým sa Kristus nezjaví zas medzi svojimi živý a pokým veľrada znovu nezasadne.
A prišiel aj Nikodém... Odvaha plodí odvahu. To je zákonitosť... Jozef ťahá na svetlo Nikodéma. Bár by to tak bolo aj tam, kde ide o mystického Krista.
Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi... a tým sa nám títo dvaja Ježišovi tajní učeníci stali okrem iného aj pripomienkou, že nie je dobré povyšovať sa nad tých, čo sú zatiaľ vo vyznávaní nášho Pána menej odvážni ako my. __________
Pane, je možné zaprieť ťa slovom i skutkom; je možné nehlásiť sa k tebe navonok i vnútorne... A teda hrešiť aj takým hriechom, o ktorom sa nikto nedozvie. Jozef a Nikodém nás však povzbudzujú stať sa zjavnými – vyznať sa.
350
Na druhý deň, ktorý bol po Prípravnom dni, zhromaždili sa veľkňazi a farizeji k Pilátovi a hovorili: „Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca, ešte kým žil, povedal: »Po troch dňoch vstanem z mŕtvych.« Rozkáž teda strážiť hrob až do tretieho dňa, aby azda neprišli jeho učeníci a neukradli ho a nepovedali ľudu: »Vstal z mŕtvych,« a ostatné klamstvo by bolo horšie ako prvé.“ Pilát im povedal: „Máte stráž; choďte a strážte, ako viete!“ Oni šli a hrob zabezpečili: Zapečatili kameň a postavili stráž.
(Mt 27, 62-66)
Spomenuli sme si... Rozkáž teda strážiť hrob až do tretieho dňa... Obdivuhodná dôkladnosť! Ako vidno, Pánovi nepriatelia mysleli na všetko. Pravdaže len na to prirodzené... pričom úplne zabudli, že im v tomto prípade treba riešiť rovnicu o jednom Neznámom, ktorý je všemohúci.
Máte stráž; choďte a strážte, ako viete! Ježiš bol teda ešte aj v hrobe „aktívny“. Potešoval spravodlivých, ktorí zosnuli a naháňal užitočný strach hriešnikom, ktorí ešte žili...
Zapečatili kameň a postavili stráž... Ale pokoj tým nenadobudli. Ten sa nezabezpečuje pečaťami dohôd ani vyzbrojenými strážami. Je výslednicou viery v Toho, ktorý je Mocný. – Akí dôslední boli Pánovi nepriatelia, ako striehli, aby sa neuskutočnilo, nenaplnilo jeho slovo... Nás, jeho učeníkov, to nabáda robiť zasa opatrenia, aby sa jeho slovo vždy načas spĺňalo... Aby sa to, ktoré sa do nás zasialo, v nás aj zobudilo, vyklíčilo a prinieslo úrodu, aby nezostalo neplodné pre našu zábudlivosť, povrchnosť alebo roztržitosť. __________
Tvoji nepriatelia, Pane, sa zabezpečovali na základe jedného tvojho slova... My, tvoji nasledovníci, nereagujeme niekedy ani na to, ktoré si nám už veľa ráz zopakoval. To nás veľmi zahanbuje. A teba to, zaiste, veľmi uráža.
351
V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. Kameň našli od hrobu odvalený, vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli. Ako nad tým rozpačito uvažovali, zastali pri nich dvaja mužovia v žiarivom odeve. Zmocnil sa ich strach i sklonili tvár k zemi. Ale oni sa im prihovorili: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych. Spomeňte si, ako vám povedal, keď bol ešte v Galilei: »Syna človeka musia vydať do rúk hriešnych ľudí a ukrižovať, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.«“ Tu sa rozpamätali na jeho slová, vrátili sa od hrobu a toto všetko zvestovali Jedenástim i všetkým ostatným. Bola to Mária Magdaléna, Jana a Mária Jakubova. A s nimi aj iné to rozprávali apoštolom. Ale im sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im. No Peter vstal a bežal k hrobu. Keď sa nahol dnu, videl tam len plachty. I vrátil sa domov a čudoval sa, čo sa stalo.
(Lk 24, 1-12)
Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. Vtom nastalo veľké zemetrasenie, lebo z neba zostúpil Pánov anjel, pristúpil, odvalil kameň a sadol si naň. Jeho zjav bol ako blesk a jeho odev biely ako sneh. Strážnici strnuli od strachu z neho a ostali ako mŕtvi. Anjel sa prihovoril ženám: „Vy sa nebojte! Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom: 'Vstal z mŕtvych a ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte.' Hľa, povedal som vám to.“ Rýchlo vyšli z hrobu a so strachom i s veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom. A hľa, Ježiš im išiel v ústrety a oslovil ich: „Pozdravujem vás!“ Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. Tu im Ježiš povedal: „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“
(Mt 28, 1-10)
Zavčas ráno prišli k hrobu ženy a priniesli voňavé oleje... Ako vidno, ani ony neuverili Ježišovi vtedy, keď hovoril o svojom zmŕtvychvstaní... No nedivme sa príliš. Nie sme na tom lepšie, ak naše stretnutia s Ním v jeho slove, v Eucharistii a v jeho trpiacich bratoch nie sú stretnutiami s Niekým, čo krátko po smrti vstal, aby i ďalej medzi nami žil a pôsobil...
Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Spomeňte si, ako vám povedal... Jeho slovo nikdy nestráca svoju platnosť, a preto je vždy veľkou chybou naň zabudnúť. – Osobitne veľkou chybou a osobitne veľkou škodou je zabudnúť na to Pánovo slovo, ktorým oznamoval svoje zmŕtvychvstanie. A ťažkou, nenapraviteľnou chybou je zabudnúť na to, ktoré povedal o našom vzkriesení, pri ktorom si jedných z nás postaví sprava a druhých zľava.
Peter vstal, bežal k hrobu a čudoval sa, keď tam videl len plachty... A tým aj on potvrdil, že neuveril všetko svojmu Učiteľovi. V tomto prípade to najdôležitejšie... – K Pánovmu hrobu prišlo viacej žien, ale nespomína sa, že by bola medzi nimi aj jeho Matka. To znamená, že zachovávala vo svojom srdci nielen to, čo sa hovorilo o ňom, ale aj to, čo On hovoril o sebe. __________
Pane, veľmi často zabúdame na slová, ktoré si nám ty povedal, a ešte častejšie na tie, ktoré sme my povedali tebe. Máme preto oprávnený strach, že náhle prídeš a nájdeš nás v tejto chybe a my už nebudeme mať čas opraviť sa...
352
Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych. Potom sa učeníci vrátili domov.
(Jn 20,3-10)
Bežali obaja... Bežali, akoby chceli dostihnúť všetko, čo zmeškali vo vzťahu k Majstrovmu slovu.
Ján prišiel k hrobu prvý... Ale nevošiel doňho. Poznal svoje miesto v rodiacej sa Cirkvi, ktorá by neobstála bez autority.
Nahol sa a videl tam položené plachty, dnu však nevkročil... Nekonal podľa citu, nešiel podľa svojej zebedejovskej povahy. V pokornej viere počkal na toho, ktorého uprednostnil Pán. – Aj taká maličkosť, ako jeden krok, mohla tu znamenať nevernosť Pánovmu rozhodnutiu, ktorým si Petra vybral za svojho zástupcu.
Vtedy vošiel aj druhý učeník... ten, ktorý chcel byť všade prvý, ktorý dokonca aj v nebeskom kráľovstve chcel sedieť hneď vedľa Božieho Syna. Až vtedy vošiel, keď tam bol už Peter. Nie zo strachu. Z úcty... – Ján nezabudol na to, že on bol vyznamenaný starosťou o matku jednorodeného Božieho Syna... Ale pri Ježišovom hrobe sa nerozpakoval dať najavo, komu bola zverená starosť o Cirkev – o matku všetkých, čo boli adopciou prijatí za Božích synov. __________
Obaja bežali, Pane, lebo obidvoch veľmi zaujímalo všetko, čo sa hovorilo o tebe. Aj my by sme mali vchádzať do cirkevných spoločenstiev len z tohto dôvodu... No slovo „bežali“ zostáva zatiaľ pre nás v tomto ohľade dosť častou výčitkou.
353
Ale Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo, jedného pri hlave, druhého pri nohách. Oni sa jej opýtali: „Žena, prečo plačeš?“ Vravela im: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili.“ Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; no nevedela, že je to Ježiš. Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“ Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni“, čo znamená Učiteľ. Ježiš jej povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“ Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána“, a že jej toto povedal.
(Jn 20, 11-18)
Žena, prečo plačeš...? Od žiaľu? Mýliš sa... Už je čas plakať od radosti.
Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili... Áno. Položili ho do hrobu, ako mŕtveho. Ale odišiel z neho sám ako živý.
Koho hľadáš? Celkom iste toho, ktorý sa nestratil... Hľadaj radšej jeho slovo, ktoré sa ti vytratilo z pamäti...
Ona sa domnievala, že je to záhradník... Bol to omyl, akých je veľa v živote Pánových učeníkov. Mnohí z nich hľadia na tých, s ktorými sa stretajú, len cez ich zovňajšok, cez ich zamestnanie, vzdelanie, tituly, ba aj oblečenie. A niekedy im trvá veľmi dlho, kým v každom z nich objavia vzkrieseného Krista.
Už ma nedrž... Ak sa ma niekto drží preto, že našiel, z čoho má radosť, to je jedna vec... Iná vec je, ak sa ma niekto drží preto, že ma miluje... Ale miluje ma len ten, kto zachováva moje slovo.
Choď k mojim bratom a povedz im... Choď a povedz im, čo ti ja hovorím... To bude pravá láska voči mne i voči nim. __________
Pane, keď si Máriu Magdalénu poslal od seba k bratom, dal si nám na vedomie, že pravá nábožnosť, pravá láska k tebe nespočíva v slovách a úkonoch plných citu, ale v činoch plných viery v tvoje slovo.
354
Keď (ženy) odišli, prišli do mesta niektorí zo stráže a oznámili veľkňazom všetko, čo sa stalo. Tí sa zišli so staršími, poradili sa a dali vojakom veľa peňazí so slovami: „Tak vravte: »V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.« A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo.“ Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili. A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa.
(Mt 28, 11-15)
Niektorí zo stráže oznámili veľkňazom, čo sa stalo... My týchto „niektorých“ počítame medzi korunných svedkov Kristovho zmŕtvychvstania. Škoda, že nevydržali až do konca svedčiť o tejto pre nás takej dôležitej udalosti...
Veľkňazi sa poradili so staršími a dali vojakom veľa peňazí... Omnoho viac ako krátko predtým Judášovi... Dobre poznali účinnosť tejto zbrane, ktorou sa podnes bojuje proti Kristovmu kráľovstvu.
Tak vravte: V noci, kým sme spali, jeho učeníci ho ukradli... Ak ste spali, ako môžete tvrdiť, že vám ho ukradli? – pýta sa múdry Aurelius Augustinus. A ak ste nespali, ako ho mohli ukradnúť vám, vycvičeným a vyzbrojeným rímskym vojakom, tí bezbranní a naľakaní apoštoli?
Vojaci vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili... Lož o Pánovom prázdnom hrobe bola v porovnaní s pravdou o ňom veľmi lacným tovarom. Na jej získanie a udržiavanie stačili peniaze... Pravda o tejto skutočnosti stála hneď od začiatku omnoho viac. Tisíce ľudí dali za pravdu Kristovho zmŕtvychvstania všetko – aj životy. – Stálo by za to zastaviť sa tu na chvíľku a spočítať, čo my dávame za pravdu o Pánovom zmŕtvychvstaní tým, ktorí nám ju dosvedčujú. Dávať im len peniaze, obdiv alebo povzbudenia bolo by málo... Dávať im seba za verných spolupracovníkov bolo by vari aj dosť... __________
Pane Ježišu Kriste, ty nás svojím zmŕtvychvstaním presviedčaš, že raz aj my vstaneme. Odpusť, že tak často pochovávame túto radostnú zvesť do hrobu zabudnutia. Je to tak zaiste preto, že nás po vzkriesení čaká súd a my máme z neho strach, lebo nevieme, ako pri ňom obstojíme. Príjemnejšie nám je nemyslieť na túto skutočnosť, ako dať sa ňou upraviť... Ale čo je príjemné, môže byť pre nás krajne škodlivé...
355
V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“ Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ On im povedal: „A čo?“ Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“ On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Vošiel teda zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
(Lk 24, 13-35)
Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš... Keď im predtým hovoril, ako bude jeho budúca Cirkev vznikať a potom rásť na spôsob horčičného zrnka, povedal im medzi iným aj to, že kde sa aspoň dvaja zídu v jeho mene, tam bude aj on medzi nimi (porov. Mt 18, 20). Neviditeľne síce, duchovne, ale pritom opravdivo, skutočne. – Teraz, keď kráčali dvaja z nich do Emauz smutní, že stratili jeho a s ním aj svoje sny o predných miestach v Kráľovstve, ktoré prišiel založiť, priblížil sa k nim sám osobne, aby im potvrdil, že i po smrti zostáva medzi nimi a že je všade, kde aspoň dvoch z nich zjednotí záujem oňho a o jeho kráľovstvo. – Zároveň im ukázal aj to, ako by malo prakticky vyzerať ich úsilie o vzrast jeho kráľovstva – ako by sa mali približovať k tým, čo kráčajú cestou života smutní, neuspokojení, ako začínať s nimi dialóg o Synovi človeka, o jeho Cirkvi, ako si tento dialóg dopĺňať počúvaním Božieho slova a ako sa zbavovať ťarbavosti pri jeho počúvaní i pri jeho uskutočňovaní – a ako dosahovať, aby tí, ku ktorým sa priblížia, povedali: Zostaň s nami... Dobre je nám s tebou...
Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko... Obidvaja učeníci, ktorí patrili do najbližšieho okruhu Jedenástich, poznali jeho predpoveď, podľa ktorej má tretieho dňa vstať (Lk 9, 22; 24, 6), a obidvaja vypočuli aj správu žien o prázdnom hrobe... A predsa ich nedokázalo ani to presvedčiť... Potrebovali ho aj vidieť... Ale to ešte nebola viera... Tá je z počutia. Čo vidíme, to už nepotrebujeme veriť. – Aj k nám sa Kristus pripája tak ticho a nenápadne na našej ceste životom ako k tým dvom emauzským. Približuje sa k nám cestou príhod, udalostí, stretnutí a skúseností. Ale my často ideme tak nepozorne životom, že si, zaujatí svojimi problémami, ani nevšimneme, ako On sám kráča popri nás...
Ostaň s nami, lebo sa zvečerieva... Stmieva sa okolo nás... A potom aj v nás...
Ešte v tú hodinu vrátili sa do Jeruzalema... Kvôli pravde o zmŕtvychvstaní, ktorá potrebovalo zvestovateľov a bratia bratov... aby sa horčičné zrnko rozrastalo vzájomným posilňovaním sa vo viere, že Kristus naozaj vstal z mŕtvych. __________
Pane, ty sa môžeš kedykoľvek pridať k nám na našej životnej ceste a osloviť nás cez kohokoľvek. Je preto potrebné, aby sme mali vždy uši i srdce otvorené pre všetko, čo nám chceš oznámiť a k čomu nás chceš vyzvať.
356
Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi.
(Lk 24, 36-43)
Pokoj vám! Ten pokoj vám prajem, a tým aj dávam, ktorý ste stratili a strácate pre pocit viny. Uisťujem vás týmto svojím pozdravom, že vám všetko odpúšťam, že vás nezatracujem a že s vami aj po zlyhaniach ešte počítam.
Dotknite sa ma... Veď duch nemá mäso a kosti... Pred zmŕtvychvstaním som vám veľa ráz dokazoval, že som Boh; teraz vás musím presviedčať, že som aj človek... Koľko času a námahy bolo treba vynaložiť len preto, že neviete dosť pozorne počúvať a dosť pohotovo prijať moje slovo... – A keď tomu stále nemohli uveriť... pokúsil sa ich vo svojej trpezlivosti ešte niečím presvedčiť... Službou... Pýtal si jesť.
Máte tu niečo na jedenie? Pán nám tu dáva príklad, ako sa čím prv prihovoriť tým, ktorí zlyhali voči nám v láske alebo v spravodlivosti. On netvorí atmosféru spoločenstva dlhými rečami, ale silou svojho priateľstva a láskavým pozvaním do vzájomnej služby. __________
Pane, ty po svojom zmŕtvychvstaní láskyplne vychádzaš v ústrety tým, čo sa voči tebe previnili. A tak nás povzbudzuješ, aby sme aj my robili podobne tým, ktorí nám ublížili.
357
A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“
(Jn 20, 21-23)
A znova im povedal: Pokoj vám! Na znak, že tento pozdrav a ním vyjadrené prianie sú stále veľmi aktuálne... Lebo veď naše previnenia, naše úteky od Pána a potom náš strach plný nepokoja nie sú v našom živote iba niečím veľmi zriedkavým.
Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás... Ako On mne dal moc odpúšťať hriechy – chcel tu povedať Pán – tak ju aj ja dávam vám... Veď načo by bolo všetko to, čo som učil, konal a trpel, keby sa tým nezískalo odpustenie a keby sa toto moje poslanie a táto moja moc nepodávali vaším prostredníctvom ďalej? – Ľudská slabosť by prevýšila Božiu silu a Božie kráľovstvo by tým veľmi utrpelo.
Dýchol na nich a hovoril im: Prijmite Ducha Svätého... Môjho i Otcovho zároveň. Ducha pravdy, podľa ktorej som vinič a vy moje ratolesti plodiace Božou silou lásku, ktorá stále odpúšťa a stále aj slúži. – Prijmite ho a neste ho ďalej... Veď len ten môže vydýchnuť, kto sa nadýchol. Len ten ho môže odovzdať, kto ho prijal. – A toto moje dýchnutie nech je vám znakom, že v tejto chvíli prechádza zo mňa do vás niečo. Správnejšie je povedať Niekto – Niekto, kto je vrcholne svätý, pred ktorým uniká z človeka každý hriech. Prijmite túto zosobnenú silu, aby ste ju vydychovali slovami odpustenia na všetkých, ku ktorým vás posielam.
Komu odpustíte... Ak by sa tieto slová vyslovili ako otázka, odpoveď na ne by mohla byť len takáto: Každému, okrem toho, komu zadržíte... Ale komu zadržíme? Každému, komu neodpustíte. No nejde tu o slovnú hru... Ale o hriech a o milosť, a potom vlastne o všetko. Nikdy nemožno odpustiť tomu, komu chýba priznanie i vyznanie vlastnej viny spojené s úsilím nedopustiť sa jej už viac... – Apoštoli dostávali moc odpúšťať hriechy iným vtedy, keď sami skusovali Ježišovo milosrdenstvo. Zaiste aj preto, aby ich vedomie vlastnej slabosti chránilo pred pýchou z vlastnenia takej veľkej moci. __________
Pane Ježišu, keby sme nemali iných dôkazov o tvojom božstve, tento by nám musel stačiť. Tvoja svätosť, moc, múdrosť a dobrota, ako sa nám zjavujú v tomto tvojom stretnutí s apoštolmi, sú nadľudské, a potom treba v pravde povedať: božské.
358
Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku ! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“
(Jn 20, 24-29)
Tomáš, jeden z Dvanástich... Evanjelium zatiaľ označovalo výrazom „jeden z Dvanástich“ len Judáša... Prečo teraz aj Tomáša? Možno preto, že sa mu Tomáš pripodobnil svojou dlhšou neprítomnosťou medzi apoštolmi. Úniky zo spoločenstva, v ktorom Peter zastupuje Ježiša, sú vždy zlé a vždy nebezpečné, nech by sa diali pod akoukoľvek zámienkou.
Ak neuvidím, neuverím... Tieto slová znamenajú to isté, čo: neverím... Viera je predsa z počutia... Tomáš podcenil slovo, ktorým Pán predpovedal svoje zmŕtvychvstanie, a podcenil aj spoločenstvo, ktoré mu jednomyseľne tvrdilo, že videlo Pána. Okrem toho si počínal veľmi arogantne, keď diktoval Pánovi, čo všetko musí urobiť, aby mu uveril...
O osem dní prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené... A nie hocijako... Zatváral ich predsa strach apoštolov pred Židmi – a ten bol veľmi silný a veľmi dôkladný... Ale Ježiš aj tak nimi prešiel. A vyzeralo to, akoby sa priam dobýjal za pochybujúcim Tomášom.
Nebuď neveriaci, ale veriaci... Viera je síce v prvom rade Boží dar, ale je to aj vec slobodnej ľudskej vôle. Veriacim sa môže stať každý, kto chce a kto sa o to všemožne pričiňuje... Facienti quod in se est, Deus non denegat gratiam – Veď tomu, kto robí, čo je v jeho silách, Boh neodoprie svoju milosť.
Blažení tí, ktorí nevideli a uverili... Pravda o Bohu má svoje stupne. Tí, čo sa k nej dostali vierou, ktorá je z počutia, sú tu nepomerne ďalej ako tí, čo sa k nej dopracovali len svojimi rozumovými úvahami. __________
Pane, za všetky svoje telesné i duchovné neprítomnosti v spoločenstve, ktorého hlavou je Peter, padáme s Tomášom pred tebou kajúcne na kolená a prosíme, aby si aj nám, ako jemu, pomohol tu k potrebnej zmene.
359
Potom sa Ježiš znova zjavil učeníkom pri Tiberiadskom mori. A zjavil sa takto: Boli spolu Šimon Peter, Tomáš nazývaný Didymus, Natanael z Kány Galilejskej, Zebedejovi synovia a iní dvaja z jeho učeníkov. Šimon Peter im povedal: „Idem loviť ryby.“ Povedali mu: „Pôjdeme aj my s tebou.“ Išli a nastúpili na loď. Ale tej noci nechytili nič. Keď sa už rozodnilo, stál Ježiš na brehu; ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš. A Ježiš sa ich opýtal: „Deti, máte niečo na jedenie?“ Odpovedali mu: „Nemáme.“ On im povedal: „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete.“ Oni spustili a pre množstvo rýb ju už nevládali vytiahnuť. Učeník, ktorého Ježiš miloval, povedal Petrovi: „To je Pán.“ Len čo Šimon Peter počul, že je to Pán, pripásal si šaty – bol totiž nahý – a skočil do mora. Ostatní učeníci prišli na lodi, lebo neboli ďaleko od brehu, len asi dvesto lakťov, a sieť s rybami ťahali za sebou.
(Jn 21, 1-8)
Boli pospolu... Je pozoruhodné, že to boli práve tí, čo predtým Pána nejako urazili a zároveň narušili aj jednotu v spoločenstve. Bol tam Šimon Peter, ktorý ho zaprel; Tomáš, ktorý neveril v jeho zmŕtvychvstanie; Zebedejovci, ktorí túžili po prvých miestach v jeho kráľovstve a chceli zvolať oheň z neba na samarijské dediny; Natanael, ktorý podcenil Pánovo bydlisko, a ešte dvaja nemenovaní... Snáď Filip, ktorý chcel vidieť Otca, a nevšímal si dosť Syna a Júda, ktorému Pán musel dlhšie vysvetľovať, prečo sa chce zjaviť len im. Zdá sa, že práve títo teraz po bolestných skúsenostiach viac cítili potrebu byť pospolu.
Šimon Peter im povedal: Idem ryby loviť... Pôjdeme aj my s tebou – povedali mu... Kto by tu neobdivoval ich poslušnú prispôsobivosť Petrovi a cez Petra Pánovi?!
Deti, máte niečo na jedenie? Nemáme nič ani pre seba. Zaujímavé... Tak ako vtedy na začiatku, keď dostali pozvanie loviť ľudí. Ale keby tu bol Pán – myslel si možno daktorý z nich – určite by svojím slovom urobil z ich neúspešného lovu taký, ako bol ten prvý.
Spustite sieť z pravej strany lode... Spustili a pre množstvo rýb ju už nevládali vytiahnuť... Ťažko si predstaviť Pána, stojaceho na brehu, bez takého milého úsmevu, s akým bral do náručia deti, keď mu ich rodičia prinášali, aby ich požehnal... Boli takí pokorní, poslušní, družní, takí pokojní, skoro až hraví, že ich ani nemohol osloviť inak ako „deti“.
To je Pán... Len čo to Šimon Peter počul, skočil do mora. Ostatní prišli na lodi... Komu sa viac odpustilo, ten viac miluje, a kto viac miluje svojho Majstra, stáva sa rýchlejší, pohotovejší ísť k nemu a dať sa mu do služby. __________
Ján, ktorý ťa, Pane, pri úspechu hneď poznal a Peter, ktorý podľa poznania hneď aj konal, nech sú nám vzormi, ako na teba stále myslieť a stále podľa teba konať.
360
Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb. Ježiš im povedal: „Doneste z rýb, čo ste teraz chytili!“ Šimon Peter šiel a vytiahol na breh sieť plnú veľkých rýb. Bolo ich stopäťdesiattri. A hoci ich bolo toľko, sieť sa nepretrhla. Ježiš im povedal: „Poďte jesť!“ A nik z učeníkov sa ho neodvážil spýtať: „Kto si?“, lebo vedeli, že je to Pán. Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu. To sa Ježiš učeníkom zjavil už tretí raz od svojho zmŕtvychvstania.
(Jn 21, 9-14)
Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb... Toto milé prekvapenie, ktoré sa zrodilo z Pánovej starostlivosti, poznačené duchom pokornej služby, bratskej dobroprajnosti a srdečnej rodinnosti, viedlo unavených a nevyspatých učeníkov v duchu zaiste do večeradla, kde sa Pán tiež stal ich sluhom, keď vstal od stola, prepásal sa a umyl im nohy... No medzi týmito dvoma prekvapeniami bol určitý rozdiel. Tam vo večeradle sa stal ich sluhom, ale pritom neprestal byť ich Pánom a Učiteľom, čo im aj pripomenul... Bol Pánom, keď prinútil vzpierajúceho sa Petra, aby si aj on dal umyť nohy, a bol aj Učiteľom – Majstrom, keď im pri tom hovoril, že si aj oni majú navzájom takto slúžiť. Tu na brehu Tiberiadského jazera nerozkazoval, ani nepoučoval. Len poprosil o spoluprácu a potom pozýval k „rodinnému stolu“.
Ježiš im povedal: Doneste z rýb, čo ste teraz chytili... Ako ste spolupracovali so mnou pri ich love, tak nech máme spoluúčasť aj na ich využití. A odteraz, keď budete už ľudí loviť, nech je to vždy tak...
Šimon Peter šiel a vytiahol na breh sieť plnú veľkých rýb... Predstavený je ten, ktorého Pán predstavil, aby zas on Pána predstavoval v službe tým, ktorých mu zveril. Lebo veď ani on neprišiel na to, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil. Ako vidno, Peter už chápal svoju úlohu.
Učeníci vedeli, že je to Pán... I keď im slúžil... Byť v Božom kráľovstve autoritou znamená slúžiť. A slúžiť znamená byť autoritou. Tak im to Majster povedal: Kto chce byť prvý, nech sa stane sluhom všetkých.
Ježiš pristúpil a dával im chlieb a rybu... A v týchto daroch svoju lásku – seba samého, ako sluhu svojich sluhov. __________
Pane, apoštoli dostali pri tejto príležitosti názorné vysvetlenie tvojich slov: „Bezo mňa nemôžete nič.“ Ale so mnou bude každá vaša práca úspešná. Nemali by sme na tieto tvoje slová zabúdať. Najmä keď sa chystáme loviť pre teba ľudí.
361
Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.“ Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“ Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?“, a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“ Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha.
(Jn 21, 15-19)
Šimon, syn Jánov, miluješ ma? Že máš vieru, to viem... Veď som prosil za teba, aby ti nechýbala. Ale tu ide teraz o lásku – o skutky z viery. – Ak miluješ mňa, budeš milovať aj moje stádo. Keby ťa do pastierskej služby viedlo a držalo v nej niečo iné ako láska ku mne, nezveril by som ti ho. – Len láskou ku mne prekonáš Šimonove sklony a staneš sa Petrom. Len ňou zdoláš ťarchy i nebezpečenstvá služby, ktorú ti zverujem.
Petra zarmútilo, že sa ho i tretí raz spýtal... Ale Pán je taký... Rieši všetky problémy dôsledne. Trojitou otázkou naznačuje Petrovi jeho trojité zaprenie, aby mu tým pomohol dôkladne vyznať lásku.
Pas moje ovce... Moje, hovorím... A nikdy na to nezabudni. To nech ťa povzbudzuje tak ich pásť, ako by som ich pásol ja sám.
Keď si bol mladší, sám si sa opásal... Horlivosťou..., v ktorej si šiel kam si chcel a pokiaľ si chcel. Ale zodpovednosť za niekoho a voči niekomu je inakší povraz. Ten človeka hrozne zväzuje a ťahá ho bez oddychu až do konca, ak treba, až na kríž. __________
Pane, je pre nás veľkým povzbudením, že nevyznamenávaš najzodpovednejším poslaním takého, čo sa neprevinil proti tebe, ale takého, čo sa zodpovedne opravil.
362
Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!“ Peter sa obrátil a videl, že za nimi ide učeník, ktorého Ježiš miloval, ten, čo sa pri večeri naklonil k jeho hrudi a spýtal sa: „Pane, kto ťa to zradí?“ Keď ho teda Peter zazrel, povedal Ježišovi: „Pane, a čo bude s týmto?“ Ježiš mu odpovedal: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho? Ty poď za mnou!“ A tak sa medzi bratmi rozchýrilo, že ten učeník neumrie. No Ježiš mu nepovedal: „Neumrie,“ ale: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho?“
(Jn 21, 19-23)
Pane, a čo bude s týmto? On nezlyhal... On sa pri tvojej smrti statočnejšie zachoval ako ja, statočnejšie ako my všetci...
Chcem, aby tak zostal... Aby sa vyhol mučeníctvu ten, ktorý jediný sa mu nevyhýbal.
Ty poď za mnou... Neobzeraj sa po druhých. Neporovnávaj sa s nimi. Viedlo by ťa to k závisti alebo k pýche. Netreba všetko vedieť, všade byť a všade niečo urobiť... Človek má len na to dbať, k čomu ho Boh povolal... Len o to sa má starať, ako najpresnejšie splniť jeho vôľu.
Čo teba do toho? Nechcem, aby si bol ako iní. Ani to nechcem, aby iní boli ako ty... Ale si prajem, aby mi každý zostal svojím vlastným spôsobom verný až do konca. – A ty, ako pastier môjho stáda, najvhodnejšie prejavíš svoj záujem o druhých, keď pôjdeš tebe určenou cestou v bezprostrednej blízkosti za mnou... Vtedy im najlepšie poslúžiš ako vzor i ako sprostredkovateľ mojich prianí a mojich požehnaní. – Pri úlohách, ktoré dostávame od Boha, máme spĺňať jeho hlavný príkaz: Milovať ho z celého srdca, z celej mysle a zo všetkej sily... No keby sme chceli ešte aj všeličo iné vedieť, mať a potom sa o to starať, nesplnili by sme ho. __________
Pane, ak sme dostali poverenie starať sa o druhých, pri všetkej svojej zodpovednosti za nich máme predovšetkým o to dbať, či my sami ideme za tebou.
363
Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“
(Mt 28, 16-20)
Daná mi je všetka moc... A nie iba nad jedným mestom, krajom alebo krajinou. Ale nad celou zemou, kde sa nič z toho, čo bolo stvorené, nemôže beztrestne vymaniť spod mojej ruky... A okrem toho som pánom nad nebom, kde sú všetci dobrovoľne spútaní Láskou a kde sú preto zbytočné akékoľvek zákony a nariadenia. A pretože mi bola daná všetka moc, bola mi daná aj moc dať vám túto moc. A ja vám z nej dávam tú časť, ktorú budete potrebovať pri šírení a upevňovaní môjho kráľovstva na zemi.
Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich... Učte ich – dávajte im pravdu, tú, ktorú ste prijali odo mňa. A tak ju odovzdávajte ako som vám ju ja odovzdal – záväzne... Nie ako svoj názor, svoju osobnú mienku. Ani iba ako podnet na diskusie. Moja pravda, absolútne platná a pre každého záväzná, má viesť k činom. – Učte ich zriekať sa všetkého, čo sa mojej pravde protiví a odhodlane brať na seba kríž každodenného sebazáporu, bez ktorého ju nikto nemôže ani prijať ani odovzdať. Učte ich to, aby ste ich mohli pokrstiť – ponoriť do vody, do účinného znaku ponorenia sa človeka do trojjediného Boha, ktorého pokrstený má potom všade cítiť, vidieť ho i počuť, v ňom žiť, hýbať sa a stále v ňom byť... Napokon ich ponorte aj do spoločenstva pokrstených a celých ich do neho ponorte... tak, aby aj očami aj ušami vnikal do nich duch, v ktorom sa rozhodli žiť a spasiť sa.
A učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal... Najprv ich učte... Ale tak, aby ste ich aj naučili. A nie iba niečo a nie iba niektorých – všetkých všetko učte zachovávať, čo som vám prikázal... Nedal som vám dva zákony – dve evanjeliá, jedno pre vás, pre elitu, druhé pre ostatných.
Ja budem s vami... Rozumie sa... pokiaľ budete vy so mnou, pokiaľ sa vy sami neodlúčite odo mňa neposlušnosťou mojej náuke... __________
Pane, ty chceš byť po všetky dni s tými, ktorých posielaš so svojou Blahozvesťou do sveta, aby si ich usmerňoval a posilňoval. Ako ťa musí urážať, ak pri plnení svojho poslania zabúdame na tvoju blízkosť, na tvoju moc a ochotu pomáhať nám, ktorú prejavuješ cez tých, ktorým si nás zveril pri svojom odchode do neba.
364
Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“ Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami. Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!“ Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili Boha.
(Lk 24, 44-53)
Toto je to, čo som vám hovoril, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané... Náš Pán Ježiš Kristus je pre nás žiarivým vzorom poslušnosti vo všetkom, čo dal Boh o ňom zaznamenať u Mojžiša, u Prorokov a v Žalmoch. Ale je pre nás aj výzvou tak sa zaujímať o Sväté písmo, aby sme mohli zachovať všetko, čo sa v ňom hovorí o nás. Nezáujem o Písmo je nezáujem o Krista – a to samo už stačí na naše odsúdenie.
Tak je napísané, že Kristus bude trpieť... A tak je napísané, že aj kresťan bude trpieť... Kto chce ísť za mnou, kto chce byť mojím učeníkom, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž – v evanjeliu svätého Lukáša čítame: „každý deň“ – a nech ma tak nasleduje. Kto sa nezriekne všetkého, čo má – čítame na inom mieste – nemôže byť mojím učeníkom.
A v jeho mene sa bude všetkým národom hlásať pokánie na odpustenie hriechov... Bez odpustenia niet slávneho vzkriesenia. Veď Pán povedal: „Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete...“ – Vy ste svedkami toho, že som splnil všetko, čo bolo o mne napísané a ste svedkami aj toho, že sa musí splniť pre vaše oslávenie, čo bolo povedané a čo bude aj napísané...
Hľa, ja vám zošlem Prisľúbeného... On vám to dá napísať, bude vám všetko objasňovať a bude vás pri zachovávaní toho všetkého i posilňovať. __________
Pane Ježišu, aj nás si si vybral, aby sme dosvedčovali potrebu pokánia na odpustenie hriechov. Ale čo si máme o sebe myslieť, ak od iných požadujeme, čo sami nekonáme?
365
Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.
(Jn 20, 30-31)
Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení... A povedal ešte mnoho iných slov, ktoré nie sú zaznamenané v Evanjeliu učeníka, ktorý mu bol zo všetkých najbližší, ktorý stál pri ňom verne až do konca a dostal jeho matku za svoju. Tento učeník podal však na písme pod vedením Svätého Ducha to, čo by malo stačiť každému, kto úprimne hľadá pravdu o Kristovi. – Toto je napísané – pripomína evanjelista Ján – ako svedectvo spečatené krvou tých, čo s Pánom žili, pozorovali ho i počúvali. – Aby ste verili, že Ježiš je Boží Syn, aby ste v tejto svojej viere prijímali jeho slovo ako slovo Boha, ponad ktoré nie je možné bez ohrozovania vlastnej spásy prechádzať bez patričného záujmu... aby ste ho prijímali s dostatočnou úctou a pozornosťou, ktorej neuniknú ani bodky, ani čiarky, a aby ste sa pri jeho vnímaní nestali hlúpymi mužmi, ktorí si stavajú dom svojho večného prebývania tak, že ho síce počúvajú, ale potom neuskutočňujú. __________
Pane, Ježišu Kriste, my veríme, že si Boží Syn a že tvoje slovo je pravda, ktorá zostane aj potom, keď sa nebo a zem pominú; pravda, ktorá je večná sama v sebe i vo svojich dôsledkoch. A ty si nám dal na vedomie, že svoju vieru v tvoje slovo môžeme len tak spasiteľne prejaviť, ak podľa neho konáme. A nie iba občas ani iba do určitej miery, ale stále a vždy dôsledne. Keď myslíme, Pane, na svoje opakujúce sa chyby pri počúvaní a uskutočňovaní tvojho slova, pripomíname si zároveň aj tvoje nekonečné milosrdenstvo, ktoré, ako dúfame, zohľadní aj tie naše veľmi krátke a veľmi nesmelé kroky, ktoré robíme na ceste za tebou. Buď nám milostivý, Pane, Ježišu Kriste, a pomôž nám!