Hovorí sa, že každý začiatok je ťažký.
Nuž, ani tento náš nebude výnimkou.
Máme pred sebou Jánov prológ (predslov), ktorý nie je ľahko pochopiť a nie je ľahko vysvetliť. Ale ak spojíme svoju dobrú vôľu s modlitbou – dve veci, ktoré rozhodne nesmú pri čítaní Evanjelia chýbať – určite porozumieme aspoň niečo.
A to bude práve to, čo nám pri tejto príležitosti chce Boh povedať.

Evanjelista nám tu s radosťou oznamuje, že aj nám dáva Boh prostredníctvom svojho Syna, svojho Slova, možnosť stať sa jeho deťmi a navzájom bratmi, že ponúka svoj blažený a nepomíňajúci život nám, svojim tvorom, aby tak založil jednu veľkú božsko-ľudskú rodinu.

Slovo, ktoré je od počiatku u Boha, zjavuje sa v plnosti časov ako Svetlo...
A všetkým sa zjavuje.
Osvecuje každého človeka prichádzajúceho na tento svet.
Dáva každému možnosť poznať ho, zamilovať si ho a tým sa začleniť do Božej rodiny.
Tak sa Slovo stáva Svetlom a Svetlo Životom.
Aby sa nám dostatočne objasnil, prebýval medzi nami ako človek; stal sa Telom.
A aby sa s nami celkom úzko spojil, stalo sa toto Telo Chlebom, v ktorom prijímame jeho vlastný život.
A krv tohto Tela utvára medzi nami nové nadprirodzené pokrvenstvo, rodinné spoločenstvo narodených nie zo žiadosti tela, ani z vôle muža, ale z Boha.

A hneď povedľa tohto Slova, Tela, Života a Svetla stojí v Jánovom prológu človek, ktorý nato prišiel na svet, aby o ňom svedčil, aby tak žiaril odrazeným svetlom Kristovým do sveta, ako mesiac žiari do noci svetlom slnka.
Má svedčiť v tmách, že Svetlo je už tu a tak svedčiť, aby všetci skrze neho uverili.

Touto Krstiteľovou postavou je zreteľne vyjadrená funkcia aj nás všetkých, čo počúvame toto Slovo, čo vidíme toto Svetlo a dostávame tento Život.
Máme aj my ako on vydávať svedectvo o zvestovanej skutočnosti a tak ho vydávať, aby skrze nás aj ostatní uverili.

Brat, sestra, zlyhali by sme, keby sme toto Svetlo a tento Život neprijali.
A zlyhali by sme, keby sme ho ďalej neodovzdávali.
A zlyhali by sme – rozumie sa – nie bez následkov.
Ak sme z tohto úvodu k Jánovmu Evanjeliu aspoň čiastočne pochopili Boží zámer so svetom a svoju úlohu v ňom, povedzme a nahlas povedzme: Bohu vďaka!

Poznanie Boha a prispôsobenie sa mu, ktoré vyjadruje náš krst, je základnou milosťou, na ktorú ako na podnos kladie Boh všetky ostatné, a to milosť za milosťou...
Toto vedomie rodí v nás opatrnú snahu nezmariť v sebe za žiadnu cenu túto prvú milosť.
Veď ak tá padne, padne s ňou všetko a my, synovia svetla a života, stávame sa týmto pádom synmi tmy a smrti.
A opačne zas, ak si ju trvalo udržíme v rukách, stále budeme môcť prijímať z Kristovej plnosti.
A tá je nekonečná.
Tým, že sa Kristus prijatím ľudskej prirodzenosti s nami spája, že sa stáva telom, utvára s nami živé spojené nádoby, ktorých obsahom je on sám.
A ako takí, prijímame jeho milosť podľa svojej priepustnosti, podľa otvorenia sa mu láskou.
Súčasne dostávame týmto pripojením sa schopnosť odovzdávať Krista ďalej tým, ktorí sa k nemu pričlenia naším prostredníctvom, a to bez toho, aby ho nám ubudlo.
A ak by sa pričlenil k nemu niekto s väčšou priepustnosťou, s väčším otvorením sa, môže cez nás i viac dostať, než my máme.
A keby sa pridalo koľkokoľvek spojených nádob, pre všetky bude dosť, lebo Kristova plnosť je bez hraníc.

Milosť je nezaslúžený dar, ktorý nemožno nikdy splatiť iným darom.
Za Božiu milosť môžeme len ďakovať.
A jediný spôsob, ako poďakovať za prijatý Boží dar, je uschopnenie sa prijať ďalší.
Keď Boh dáva, tak len preto, aby mohol ešte dať.
Chce dávať zo svojej plnosti milosť za milosťou.
Pochopme to... a pochopili sme evanjelium ako najradostnejšiu zvesť.

Keď čítame a počúvame Blahozvesť, uvedomujeme si, že tí štyria, ktorí nám ju spísali, sú vlastne len reprodukčné zariadenia, cez ktoré nám hovorí Boh a že vernosť reprodukcie je v tomto prípade zaručená.
Veď si ju interpreti platili vlastnou krvou.
Toto nám aj Lukáš hovorí úryvkom, ktorý sme práve prečítali, aby podporil našu dôveru v napísané Božie slovo.

Každou čiastkou svätých kníh hovorí pravdovravný Boh pomocou až na smrť verného človeka o Ježišovi Kristovi ako o Bohočloveku a núti čítajúceho alebo počúvajúceho zaujať k nemu jeden z dvoch možných postojov: s ním, alebo proti nemu...
Každou bodkou, každou čiarkou i pomlkou búrajú tieto knihy v ľuďoch tú pohodlnú ľahostajnosť, ktorú si vybudovali na predpoklade, že Ježiš Kristus je iba človek.
Preto sa ani nedivíme, že tí, čo milujú svoj hriešny pokoj, sa im bojazlivo vyhýbajú.
Aj keď nechceme polemizovať, hádať sa, jednako im nemôžeme nedať jednu otázku:
Ako je možné, že Ježiš – človek, opovrhnutý najopovrhovanejším národom a potrestaný najpotupnejším rozsudkom, tak rozhýbal hladinu dejín, že sa čas zreteľne rozdelil na dobu pred ním a po ňom a podnes sa naňho nezabudlo, hoci sa toľkí a takými silnými prostriedkami neúnavne o to pričiňujú...?

Ak bol Ježiš len človek, nikto nám nevysvetlí, prečo žili a zomierali kvôli nemu tisícky, ba milióny normálne mysliacich ľudí. Tieto skutočnosti môžeme uspokojivo vysvetliť len presvedčením, že Kristus je minulý, prítomný i budúci, že je to Boh a človek zároveň.

Ak je pre niektorých kniha takého Autora a s takým obsahom nezaujímavá, tak iste len preto, že sa z osobných a veľmi ľahko pochopiteľných dôvodov nechcú o ňu zaujímať.
Okrem tých, čo Knihu kníh odmietajú, je vo svete veľmi mnoho aj takých, čo sa k nej zatiaľ nedostali.
A týchto nám je naozaj úprimne ľúto.
Ale správne si počíname len vtedy, keď túto svoju kresťanskú ľútosť vyjadrujeme nielen slovami, ale aj zodpovednými apoštolskými činmi.

A všimnime si aj to, že Lukáš udáva ako adresáta svojho Evanjelia nejakého Teofila...
Zdá sa, že chce týmto menom podať vysvetlenie, prečo aj mne a tebe, brat, sestra, zaznieva dnes v ušiach Kristova blahozvesť. Menom Teofil označuje totiž gréčtina niekoho, koho má Boh rád. Ak patríme medzi tých, čo už poznajú z Evanjelia cestu k časnému i večnému šťastiu, tak len preto, že sme Teofilovia – že sme ľudia, ktorých Boh miluje. Je preto celkom prirodzené a múdre, že každý i ten najmenší prečítaný úryvok Písma končíme úprimným zvolaním: Bohu vďaka!

V tejto stati máme niekoľko vzácnych poučení.
Všimnime si: Jánova história začína menom Herodesa, kráľa Judey, akoby sa týmto miestnym a podriadeným kráľom chcela naznačiť miestna ohraničenosť a podriadenosť Jánovho budúceho poslania poslaniu Kristovmu, ktorého história začína univerzálnejšou postavou – Augustom, najslávnejším cisárom svetovej rímskej ríše.

Zvestovanie Jánovho narodenia sa udialo v starozákonnej svätyni. Zvestovanie Ježišovho narodenia v chudobnom nazaretskom domčeku.
A tým akoby sa zas naznačovalo, že už nebude iba jeden chrám, jeden dom Boží v Jeruzaleme, ale že všade tam, kam príde Ježiš, bude svätyňa svätýň – aj keď to bude len biedna betlehemská maštaľ.

Zachariáša sa pri pohľade na anjela zmocňuje strach.
Nič mimoriadneho v tejto mimoriadnosti...
Všetky ľudské stretnutia s nadprirodzeným svetom a jeho sluhami začínajú strachom. Ale len čo človek vypočuje a pochopí Boží zámer, stretnutie sa stáva radostným dôkazom, že mu Hospodin v žiadnom prípade nechce zle.
A preto Boh pri takejto príležitosti každého zdraví slovami: „Neboj sa!“ Alebo: „Pokoj s tebou!“

Ako Alžbeta rodí napriek úplnej neplodnosti a starobe svojho Jána, Sára Izáka, Manuova manželka Samsona a Anna Samuela.
A všetky deti neplodných matiek sú v Starom zákone deťmi modlitieb.
V Novom zákone platí v určitom prenesenom zmysle to isté. Ak sme duchovne sterilní, môže nás urobiť plodnými na dobré skutky len Božia milosť vyprosená modlitbami... A verme, Boh nestratil ešte ani dnes záľubu robiť možnosť z nemožnosti.

V tomto prípade nedávajú dieťaťu meno rodičia, ale Pánov posol: Dáš mu meno Ján, čo v preklade znamená: Boh je milosrdný.
Meno označuje jeho budúce poslanie hlásať pokánie na odpustenie hriechov.
Aj nám dal Pánov sluha pri krste okrem rodičovského mena ďalšie, plné významu – meno kresťan, ktoré vyjadruje náš celoživotný program. Podľa tohto máme byť vo svete predstaviteľmi a pokračovateľmi samého Ježiša Krista.
Ak poznáme život a poslanie tohto svojho božského Brata, vieme, k čomu nás toto meno zaväzuje.

Ján bude podľa anjelovej predpovede stelesneným pokáním, nebude piť víno a nič opojného a predchádzať bude Pána.
Aj dnes je, a to v každom jednotlivom prípade, sebazaprenie a pokánie prípravou Pánovho príchodu do duše.
Škoda, že si tak neochotne a ťarbavo osvojujeme túto základnú evanjeliovú pravdu.
Kedysi dávno, ešte v mladých rokoch, sa Zachariáš modlil, aby dostal potomstvo.
Možno sa modlil dlho a úprimne.
Ale až teraz, na sklonku života, mu Pán oznamuje: „Je vyslyšaná tvoja modlitba.“
Áno, Pán vždy vypočuje spravodlivého.
Spôsob a čas vypočutia si však určuje sám podľa svojho múdreho plánu.
Keď potrebujeme niečo, prosme vždy vytrvalo a s dôverou; rozhodnutie však ponechajme Pánovi. On najlepšie vie čo, kedy, komu a ako dať.

Lenže Pán sa neuspokojí s hocakou dôverou.
Žiada vždy bezhraničnú, stopercentnú...
Pretože Zachariáš nedôveroval až natoľko, pokarhal ho nemotou vtedy, keď bol plný radosti a veľmi rád by bol rozprával.
Tým aj nás Boh upozorňuje, aký je citlivý, ak pri modlitbe nedôverujeme v jeho silu a dobrotu úplne.

A tu by nateraz mohol končiť rad poučení z prečítaného úryvku.
Nech to, čo zostalo v pamäti, zostane prispením Božej milosti aj v srdci.
Amen.

Čítali sme o Božom zásahu do života skromného nazaretského dievčaťa, ktoré sa volalo Mária.
Stáva sa matkou úplne nečakane; to je jedno prekvapenie...
A druhé, omnoho väčšie, že sa stáva matkou prorokovaného Mesiáša, o ktorom vie z Izaiášových predpovedí, že bude mužom bolestí. Kvôli nemu bude teda musieť odísť z nazaretskej samoty na svetové javisko, trápiť sa preňho a s ním a stať sa tak matkou sedembolestnou.
Vie, že toto veľké povýšenie bude zároveň veľkým, bolestným ponížením... No, keď Boh žiada, nerozmýšľa. Len to sa opýta anjela, ako to má uskutočniť. A keď dostane vysvetlenie, bez váhania vypovie svoje „Áno“.
Som Pánovi k službám. Nech sa mi stane, ako hovoríš.

Brat, sestra, každý z nás má svoje životné perspektívy, svoje sny a plány... ale aj svoje zvestovania, ktorými Boh z času na čas siahne nečakane do nášho života a núti nechať to, čo bolo podľa našej chuti a názoru a prispôsobiť sa jeho zámeru.
V našom prípade nepoužíva však anjela.
Povie nám to obyčajne zvnútra, pomocou svedomia, alebo zvonka knihou, príhovorom kňaza, príkladom alebo slovom priateľa, rozkazom predstaveného, duchovnou alebo hmotnou potrebou blížneho...
Zvestuje, oznámi a potom čaká... ale bez toho, aby nútil.
Môžeme mu slobodne povedať „Áno“ i „Nie“.

Prisvedčiť Bohu vo chvíli zvestovania býva niekedy veľmi ťažké, ale neprisvedčiť je vždy veľmi nerozumné a riskantné.
Čo by sa asi bolo stalo, keby sa bola Panna Mária naľakala účasti na budúcej krvavej afére svojho Syna a bola by povedala „Nie!“?
Nuž, Boh by bol pre svoj plán našiel zaiste inú ženu alebo iný spôsob, ako poslať svojho Syna na svet, ale dievča z Nazareta by sa určite nebolo stalo tou, ktorú Boh vzal s dušou i telom do neba a ktorú nazývajú všetky pokolenia blahoslavenou...

A čo sa stane s nami, keď nám dá Boh nejakým spôsobom na vedomie, aby sme zmenili svoj život alebo plán, a my odmietame zo strachu, z naviazanosti, z pohodlia?
Nájde si pre splnenie svojho zámeru iného človeka...
Ale my si pre svoju spásu nenájdeme iného Boha...
No nehovorme radšej o tom. Lepšie bude poprosiť o silu, aby sme boli vždy hotoví povedať svoje „Áno“ tak dôverne a odhodlane, ako ho povedala presvätá Panna. A stále prosme o to, lebo zvestovania sú v našom živote dennými udalosťami.

Keď Boh zveruje človeku dajakú úlohu, pridelí mu toľko sily a schopností, koľko na jej zvládnutie potrebuje.
Je preto vždy bez dôvodu strach z toho, k čomu nás povoláva Boh. Pavol zhrnul svoju skúsenosť v tomto ohľade do tejto vety: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Flp 4, 13)

Keď žiadal Pán od praotca Abrama (neskoršieho Abraháma), čo bolo nad jeho sily a možnosti, povedal mu vo videní takto: „Neboj sa, Abram, ja som tvoj štít.“ (Gen 15, 1) „Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť.“ (Tamže 6.)
A keď posielal Pán Mojžiša, aby porobil prípravy na vyslobodenie vyvoleného ľudu z Egypta, aby presvedčil a zorganizoval jeho vodcov, Mojžiš sa vyhováral: „Nie tak, Pane! ... mám nemotorné ústa a ťarbavý jazyk... A teraz len choď! Ja budem s tvojimi ústami...!“ (Ex 4, 10; 12)
Takú istú odpoveď dostal aj Jeremiáš, keď sa pri pozývaní za proroka vyhováral na svoj mladý vek a zlú výrečnosť (porov. Jer 1, 5).
Pannu Máriu si vybral Boh, aby dal cez ňu svetu toho, ktorý bol očakávaním národov. Pripravuje si ju na prijatie tejto úlohy, a preto ústami anjela vyslovuje to isté uistenie: „...Pán s tebou... Neboj sa,...“
A takisto si počína Ježiš, keď posiela svojich apoštolov krstiť národy a učiť ich zachovávať všetko, čo prikázal.
Posmeľuje ich: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20)

Aj my dostávame od Pána, a to pri každom bohoslužobnom zhromaždení, dvojitý rozkaz, dvojitú úlohu: prijať jeho slovo a jeho život a potom ich zaniesť, zasadiť do prostredia, v ktorom žijeme.
Toto poslanie nie je ľahké.
Aby sme nestrácali odvahu, kňaz sa k nám obracia a pripomína nám stálu Pánovu blízkosť slovami: „Pán s vami!“
Odpovedáme mu: „I s duchom tvojím.“
Jeho úloha je totiž tá istá.

Brat, sestra, ak si uvedomíme, že je Pán neviditeľným, ale účinným pomocníkom pri každej úlohe, ku ktorej nás volá poslušnosťou, vnuknutím alebo potrebou blížneho, nikdy nebudeme nervózni a nastrašení.

Pánov predchodca Ján oznamoval príchod Božieho kráľovstva a vyzýval ľud k duchovnej produktivite týmito slovami: „A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.“ (Lk 3, 9)
A môžeme povedať, že nijaký ľudský strom nepriniesol také vzácne ovocie ako Panna Mária.
Plodom jej života je Ježiš, najväčšie dobrodenie sveta, radosť spravodlivých, výčitka a spásonosný nepokoj pomýlených a postrach zlých.

My sa zaiste tiež chystáme čímsi veľkým prispieť svetu k spokojnosti a k radosti, vykonať mnoho dobra v rodine alebo mimo nej – byť ľuďmi krásnych činov.
A bola by to naozaj veľká chyba, keby sme nemali túto ambíciu.
Boli by sme stromami bez ovocia, na ktoré čaká Božie prekliatie, sekera a oheň.
A pretože božský Hospodár chodí denne hľadať na svojich stromoch úrodu dobrých skutkov, treba vedieť, za akých podmienok môžeme priniesť ovocie hodné jeho odmeny.
Evanjelium o zvestovaní, ktoré sme čítali, nám ich vymenovalo všetky.
Počúvajme.
Keď oslovuje anjel Pannu Máriu: „milosti plná“, tým vyslovuje prvú podmienku činu trvalej hodnoty. Ak náš skutok má dosiahnuť Božiu odmenu, musíme ho konať v stave milosti, musíme byť v priateľstve s Bohom, v Božej obľube – zrozumiteľnejším výrazom: bez hriechu.

Druhú podmienku vyslovuje anjel slovami: „Duch Svätý zostúpi na teba.“ Tým je povedané, že všetky naše podujatia majú vychádzať z popudu Ducha Svätého – z túžby po oslave Boha a pravom osohu blížneho, z dobrého úmyslu, ktorý je vždy dielom Božím... Nikdy nie z popudu ducha nesvätého – z túžby po chvále, blahobyte, popredných miestach a telesných rozkošiach.

A všimnime si aj tretiu podmienku.
Táto je v slovách: „porodíš syna a dáš mu meno Ježiš.“
Ak chceme byť stromom s dobrým ovocím, nestačí svoj skutok iba počať – zostať len pri túžbe.
Treba ho, nakoľko to od nás závisí, donosiť, porodiť – uskutočniť.
Keď denne opakujeme svoj Zdravas, nezabúdajme prosiť tú, ktorej ho venujeme, aby nám pomáhala spĺňať podmienky našej duchovnej plodnosti.

K prečítanému úryvku treba dodať, že mestečko v hornatom Judsku (Ain-Karim), kde bývala Alžbeta, je od Nazareta asi 130 kilometrov a že to pre Pannu Máriu znamenalo štyri – päť dní pešej chôdze, ktorú koná preto, aby svojej pokrvne a teraz aj duchovne príbuznej oznámila radostnú zvesť, že sa splnilo očakávanie Izraela a Mesiáš je už tu.
Týmto sa Panna Mária stáva vzorom pre všetkých kresťanov, ktorí si majú uvedomiť, že prijali Božie slovo nato, aby ho rozniesli do diaľky, a to aj za cenu veľkých obetí.
A tým, že spolu so správou o Mesiášovi nesie v sebe aj Mesiáša, dáva zas príklad všetkým apoštolským dušiam, ktoré majú ohlasovať Božie kráľovstvo tak, že Kráľa pritom nosia v sebe, že sú s ním v stálom a úzkom spojení.

A pozorujme nazaretskú Pannu aj v cieli jej cesty. Matky, obyčajne, hneď nevedia, čo nosia v živote: dievčatko či chlapčeka, zdravého či mrzáčka, šťastného či nešťastného človeka, veľkého, slávneho, alebo malého, bezvýznamného.
Ona však už vie, že nosí a porodí Syna, ktorý sa bude volať Ježiš, t. j. Spasiteľ, nebeský Kráľ, ktorého vláda bude bez konca. Vie, že je matkou Božou, ale nemyslí, že pre túto najvyššiu hodnosť je oslobodená od spoločenských záväzkov, ako sa my domnievame neraz, keď sa medzi ľuďmi dostaneme o kúsok ďalej než naši rodičia a súrodenci.
Nezdôrazňuje svoju prednosť, nenárokuje si pozornosť a obsluhu.
Naopak, vyberie sa – a Evanjelista hovorí: s náhlením – aby pomohla tete Alžbete, ktorá je už v rokoch a pritom v šiestom mesiaci materstva.
Týmto svojím počínaním nám pripomína, že každá svätosť má slúžiť ako výčitka alebo ako povzbudenie hriešnym, každá sila ako opora slabým a každá schopnosť ako pomoc neschopným.
Presne tak to myslel aj jej božský Syn, keď povedal o sebe, že neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil.

Mária teda plne pochopila svoje povýšenie, keď ho vyjadrila službou.
Ak sa aj my dáme presvedčiť, že naše pravé miesto medzi ľuďmi je miesto služobné, budeme raz môcť určite s ňou spievať svoje víťazné Magnifikat (Velebí moja duša...).

Tak ako sa Panna Mária pripravovala na prvý Pánov príchod, tak sa treba nám pripraviť na ten druhý, na deň alebo noc, v ktorej príde súdiť nás a rozdať večné odmeny alebo tresty.

Bola plná Božej milosti, zvlášť od okamihu, v ktorom povedala anjelovi svoje Fiat a počala v živote z Ducha Svätého – keď uvítala v sebe samého Boha.
Ale len čo sa to stalo, už sa aj chystala na cestu k Alžbete, ktorá veľmi pokročila v rokoch a v tehotenstve, a potrebovala niekoho, kto by jej poslúžil.
My tiež máme v sebe Boha.
S určitosťou to môžeme o sebe tvrdiť napríklad po každej dobrej svätej spovedi.
Veď Božia milosť to je Ježiš Kristus sám.
Svätý Pavol nás pre takéto prípady upozorňuje slovami: „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?…“ (1 Kor 3, 16)
Ak v takomto stave, ktorý má byť u kresťana trvalým, vyhľadávame príležitosti konať ľuďom dobro, slúžiť im v najrozličnejších potrebách, vtedy sa veľmi podobáme Panne Márii a sme dobre pripravení na druhý Pánov príchod i na slávnu odmenu.

Neraz počujeme námietku: Načo spoveď? – Hlavné je, aby sa človek usiloval robiť dobro...
Brat, sestra, keby sme sa usilovali slúžiť ľuďom vo dne v noci, ale nemali by sme v sebe milosť, všetky naše skutky by boli mŕtve a neosožné pre večnosť. Ale zas, keby sme si mysleli, že nám stačí stav milosti a nie je treba konať skutky milosrdenstva, tiež by sme neobstáli pred Božím súdom. Ježiš Kristus by nás v takomto prípade nemal začo odmeniť. Musel by nám povedať o svojom hlade a smäde, osamotení a žalárovaní, v ktorom sme mu nepomohli, a zaradiť nás vľavo – medzi zatratených.

Ak sa chceme pripraviť na chvíľu jeho druhého príchodu a získať odmenu, dve veci nám nesmú chýbať: Boh so svojou milosťou a stála snaha konať skutky lásky voči človeku.
A na to nás chcelo popri inom upozorniť Evanjelium, keď nám hovorilo o nazaretskej Panne, ktorá hneď, ako počala Boha z Boha, ponáhľala sa do služby človeku.

Svätý Lukáš nám v Magnifikate, (ako Cirkev oddávna pomenúva Máriin chválospev), zachytil radosť, ktorú sa Mária ponáhľala vyrozprávať do Zachariášovho domu.
Okrem iného sa v ňom dievča teší tomu, že ju odteraz budú spomínať a blahoslaviť všetky pokolenia zeme.

Možno táto Máriina reč bude niekomu pripadať ako chuť po sláve.
Komu sa tak zdá, nech sa včas opraví.
Mária sa teší vyznačeniu, ktorého sa jej dostalo od Boha, nielen ako osobnému daru, ale aj ako daru spoločnému; teší sa, že jej ubíjaný národ dostáva konečne pozdvihnutie a slávu, že Hospodin naň nezabudol a že jej prostredníctvom spĺňa, čo prisľúbil praotcom.
A raduje sa aj tomu, že v celom svete zavládne konečne poriadok a spravodlivosť. Už tým samým, že je tu Mesiáš, ponížil Boh pyšných, zosadil mocných, nakŕmil hladných a bohatých prepustil naprázdno. Jeho príchodom začína vo svete revolúcia, ktorá privedie k slovu pravdu a právo.
Mária sa teda teší každému dobru, čo je v nej, okolo nej alebo kdekoľvek vo svete.

Jej Magnifikat nám kladie jednu otázku:
Môžeme sa aj my tak hlasno tešiť ako ona, ak sme si vedomí dajakej prednosti alebo dajakého úspechu...?
Áno.
Pod dvoma podmienkami.
Po prvé, ak rozprávame o dobre, ktorého sme si vedomí, ako o Božom dare, ak vieme aj my povedať: „veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný.“ – Ak pripisujeme všetko dobré, čo je v nás a skrze nás, Bohu, ak mu neberieme autorské právo.
A po druhé, ak o tom hovoríme len s ľuďmi, ktorí sú schopní nás aj pochopiť, aj sa spolu s nami potešiť.

Ak spĺňame tieto dve podmienky, myslím, že by sme mohli aj častejšie a hlasnejšie vyznávať podľa Máriinho príkladu svoju úbohosť a Božiu dobrotivosť.

„Nomen – omen “ – hovorievali predkovia.
Meno, to je predzvesť.
A Ján znamená po hebrejsky: Božie milosrdenstvo.
Zmysel tohto jeho mena sa všetkým vyjasní, keď zastane nad Jordánom a ohlási krst pokánia ako možnosť získať od Boha odpustenie hriechov, keď predstaví Baránka, čo sníma hriechy a ohlási Vykupiteľa, čo prichádza spasiť svoj ľud.

My máme niekoľko mien.
Jedno z nich je po Kristovi.
Toto vyjadruje našu úlohu, naše poslanie vo svete.
V mene „kresťan“ je ako v skratke náš celoživotný program.
Máme sa navykať tak myslieť, cítiť, hovoriť a správať sa ako Kristus, tak milovať Otca a ľudí, ako ich on miloval, a tým ho svetu priblížiť, sprístupniť.

Jedno je však isté, že nikto nenapodobní, čo nemiluje.
A nikto nemiluje, čo nepozná.
A rozhodne nepozná a nebude poznať Krista, kto ho neštuduje, kto nerozjíma nad Evanjeliom.
Úprimnosť kresťana sa preto dá dosť spoľahlivo odmerať dĺžkou a hĺbkou sklonenia sa nad otvoreným Písmom.

Brat, sestra, ak po krátkom zamyslení zistíme rozpor medzi svojím kresťanským menom a svojím kresťanským životom, majme odvahu ihneď odstrániť túto veľkú a nebezpečnú lož.

Pociťujeme niekedy ako zlo, ako ujmu, ak nám Pán hlasom učiacej Cirkvi alebo hlasom svedomia pripomenie svoje prikázania.
Chyba!
Naše skutočné zlo by sa začínalo až vtedy, keď by nás Boh ponechal na samých seba a prestal nás znepokojovať.
Ak sa začneme riadiť výlučne len svojím rozumom, celkom iste sa dostaneme do situácií, ktoré budú naším nešťastím.
Všetky Božie pokyny, či ich dostaneme zvonka cez Cirkev, alebo zvnútra cez svedomie, aj keď sa zdajú ujmou, obmedzením, sú v skutočnosti veľkým dobrodením, nenahraditeľnou pomocou pre náš chabý rozum.

Príklad takého ponechania na vlastné sily, ale v širokom spoločenskom rozmere, máme aj v posledných dejinách Izraela.
Pretože tento národ systematicky umlčoval hlas Boha prenasledovaním a zabíjaním prorokov, prostredníctvom ktorých mu pripomínal svoju vôľu i svoje prisľúbenia, Boh prestal hovoriť, odmlčal sa a ponechal národ jeho vlastným chúťkam.
Týmto sa vyvolený ľud dostal do bludiska vlastných mienok a do tmy ťažkej beznádeje, ktorou je poznačená celá posledná etapa jeho dejín.

Nedivme sa preto tej ohromnej radosti, ktorú Zachariáš vlial do svojho chválospevu.
Od anjela sa dozvedá, že jeho vlastný syn Ján bude pre ľud novým hlasom odmlčaného Boha, ktorý znovu pripomenie národu jeho príkazy i jeho milosrdenstvo a oznámi, že sám osobne príde na svet splniť prisľúbenia, ktoré dal kedysi Abrahámovi.

Ak sme si ešte ani raz dobre neuvedomili, aký je k nám Boh dobrý aj napriek našim nevernostiam, urobme to hneď teraz.
A zároveň si uvedomme, že ak sa nad nami zmiloval, keď sme boli v hriechu, tak to urobil na príhovor niekoho, kto za nás prosil a bol spravodlivý.
Možno sa zmiloval nad nami pre dávne vzdychy otcov a tiché obete alebo pokorné modlitby našich matiek.
Ale celkom určite pre svätosť a modlitbu našej spoločnej matky, Matky Cirkvi, ktorá denne prosí za všetky svoje roztratené deti a ponúka Bohu ako obetu samého Ježiša Krista, ktorého Otec nemôže odmietnuť.

Poďakujme teraz Zachariášovým spevom Bohu, že nás pripomínaním svojej vôle a zásluhami i prosbami iných ustavične vyslobodzuje z rúk neviditeľného nepriateľa našich duší a že môžeme s nádejou na jeho pomoc žiť stále bez strachu, vo svätosti a spravodlivosti.

História svätej rodiny sa začína ako história všetkých poctivých manželstiev.
Podľa možného ľudského poznania uzavrelo tu normálne nazaretské dievča a normálny nazaretský mládenec normálne manželstvo.

Zasnúbenie, terajší náš sobáš, dávalo snúbencom všetky manželské práva a povinnosti.
Slávnostné vovedenie nevesty do ženíchovho domu – približne po roku – rovnalo sa našej svadbe. Ak použijeme našu terminológiu, tak to, čo sa opisuje v Evanjeliu, stalo sa medzi sobášom a svadbou.

Keď sa Jozefova nevesta vrátila od tety Alžbety, nemohol nezbadať, že je v požehnanom stave. Veď bola už približne vo štvrtom mesiaci.
Jozef stŕpol.
Preto, že nebol príčinou jej materstva on, vedel, že jeho drahú nevestu, podľa vtedajšieho zákona, čaká to najhoršie: súd a smrť ukameňovaním.
Predsa však neveril, že by tá, ktorej tak dôveroval, bola dala inému mužovi hriešny súhlas.

Sväté písmo o ňom hovorí, že bol spravodlivý.
Všimnime si, čím si Jozef vyslúžil tento krásny titul.
Nechcel ublížiť Bohu tým, že by bol zamietol jeho zákon... ale ani svojej neveste, ktorá i napriek tomu, že bola v druhom stave, mohla byť nevinná.
A ani sebe nechcel ublížiť a voviesť si do domu ženu, ktorá už patrila druhému. Rozhodol sa teda dať jej priepustný list a ticho, pred dvoma svedkami, sa jej zriecť. To bola jediná možnosť, ako zachovať Boží zákon aj ľudskú česť obidvoch.
O svojej neveste dával tým najavo, že sa mohla stať matkou nasilu, nedobrovoľne a nepodlieha preto ani potupe, ani smrti pod hromadou opovržlivého kamenia.

Háčik bol však v tom, že Panna Mária súhlas k materstvu dala, že naozaj povedala svoje ‘Áno’.
Nie však človeku, ale Bohu.
No Jozef o tom nevedel.
A keby to bola Panna Mária povedala, ťažko by jej bol uveril. Žiadalo sa, aby situáciu riešil ten, kto ju vyvolal – Boh.
A riešil ju.
Tak, ako sme čítali.
Prostredníctvom svojho posla Jozefovi všetko vysvetlil.
A tak sa Jozef zo sklamaného a poníženého manžela stáva razom najšťastnejším zo všetkých mužov. Usporiada hneď svadobný sprievod a hostinu.
Možno skromnú, nenákladnú, ale celkom iste najradostnejšiu, aká kedy v dejinách ľudstva bola.
Dovedie, podľa Božieho pokynu, Máriu do svojho domu, aby v ňom chránil život a česť nevinnej ženy a nevinného muža. Tým znova potvrdzuje, že mu právom patrí titul spravodlivého, titul, ktorému sa nevyrovná nijaký na svete.

Brat, sestra, môže sa stať, že hoci sme spravodliví, ba práve preto, že sme spravodliví, sa môže stať, že nás ľudia inak pochopia a bude nám hroziť strata dobrého mena, možno slobody, možno aj života.
Vo všetkých prípadoch, ale najmä v takýchto, dôverujme Bohu.
Ako si obhájil svoj záujem, záujem pravdy v týchto dvoch ľuďoch, tak si ho obháji aj v nás.
A keby sme kvôli jeho plánom, ktoré svojou dôležitosťou nepomerne prevyšujú naše, museli predsa dočasne znášať nejakú ujmu na dobrom mene, verme, že nás on sám raz slávnostne zrehabilituje.

Začnime, kde sme skončili.
„Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.“
Kristus znamená grécky to isté, čo hebrejsky Mesiáš.
A slovensky to znamená Pomazaný.

Mazaním sa v Starom zákone odovzdávala kráľovská, kňazská a prorocká moc. V Ježišovi Kristovi boli súčasne všetky tri.
Bol kráľom, veľkňazom i prorokom v tom najplnšom zmysle.
My sa voláme po ňom.
Sme kresťania, a to znamená pomazaní.
Keď nás pomazali krstnou krizmou, dostali sme účasť na všetkých týchto jeho hodnostiach.
Spomínané hodnosti sú však zároveň aj úlohami, ktoré sme nedostali len nato, aby sme sa mohli nimi pochváliť, ale aby sme ich aj vykonávali.
Apoštol Peter nám ich pripomína vo svojom prvom liste, kde nás nazýva kráľovským kňazstvom, ku ktorému sa prorocký úrad pýta ako nutný doplnok.

Ak sme kráľmi, znamená to predovšetkým, že máme vládnuť pevne a nekompromisne nad sebou, nad svojimi vášňami, že nemáme otročiť ľudskému ohľadu a verejnej mienke, ale samostatne rozhodovať vo vedomí zodpovednosti pred Bohom, ktorému ako Kráľovi kráľov všetci podliehame.

Ak sme kňazmi, to znamená, že máme prinášať spolu s Kristom obety na oltár. Či chodíme k obetnému stolu denne alebo len týždenne, vždy nám treba naň niečo položiť, nejaké sebazaprenie alebo skutok milosrdenstva, a tak sa postupne stávať svätými.
Že sme všetci kňazmi, obetníkmi, na to nás upozorňuje modlitba, ktorú počujeme pri každej svätej omši: „Modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu Otcu všemohúcemu.“

A ak sme prorokmi, privykajme si poznávať z udalostí vôkol nás Božiu vôľu tak, aby sme ju mohli aj iným zjavovať, a tak sa snažme myslieť i hovoriť o tej najbudúcnejšej budúcnosti, aby sme ich na ňu pripravovali a mohli všetci s Ježišom Kristom žiť a kraľovať po večné časy.
Amen.

Mocný a vznešený Augustus a jeho zástupca Kvirínius sú v tejto veľkej udalosti, ktorú nám podáva Lukášovo Evanjelium, len figúrkami označujúcimi časový úsek, ktorý Božia prozreteľnosť vybrala pre príchod Vykupiteľa na svet.
Títo mocipáni zaiste ani netušili, že sú zaradení medzi uskutočňovateľov najväčšieho Božieho zámeru.
Ich rozkaz o sčítaní ľudu bol taký všeobecný a tvrdý, že aj tehotnú ženu prinútil vydať sa na dlhú a namáhavú cestu. Ale práve týmto nariadením sa pričinili, aby sa splnilo Micheášovo proroctvo o narodení Božieho Syna v skromnom Dávidovom mestečku Betleheme.

Dávidovo mesto bolo už aj svojím menom predurčené na túto udalosť.
Betlehem znamená totiž v hebrejčine ‘Dom chleba’.
A Ježiš prehlási raz o sebe: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba.“ (Jn 6, 51)
Chlieb duší.
Názov tohto mestečka bol teda prorockou predzvesťou ustanovenia Eucharistie.

A takisto poslúžili Božiemu zámeru aj tí, čo Jozefa a Máriu bezcitne odmietli od svojich dvier a prinútili utiahnuť sa do maštale a uložiť dieťa do jasieľ.
Predivne zručná Božia ruka si poslúžila aj trestuhodnou tvrdosťou ich sŕdc.
„...a uložila (ho) do jasieľ...“ – hovorí evanjelista. Tam – dodáva Cyril Jeruzalemský – kam zvieratá prichádzajú po svoj pokrm.
A či to nie je nádherné napomenutie?
Človek, ktorý sa svojimi túžbami stal zvieraťom, len pomocou tohto Chleba dostane do seba nový, vyšší život Božích detí.

Tajomné prikrývanie stola, toto predloženie Chleba duchovne vyhladovanému ľudstvu, zahaľuje Boh závojom tmavej noci.
Tma, ticho sú najvhodnejším symbolickým podkladom, na ktorý píše Boh žiarou a anjelským spevom životný program svojho Syna – Evanjelium v skratke: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2, 14)

Prvými ohlasovateľmi veľkej radosti, ktorá má patriť všetkému ľudu, stávajú sa jednoduchí, chudobní, ale starostliví pastieri. A tým akoby Boh chcel naznačiť druhú časť svojho zámeru, druhé veľké tajomstvo: Cirkev.
„Ja som dobrý pastier“ – povie raz Ježiš – a dodá: „Aj svoj život položím za ovce“ (Jn 10, 14-15). A keď to, čo hovorí, i vykoná, povie svojmu zástupcovi na zemi: „Pas moje baránky... Pas moje ovce!“ (Jn 21, 15-16)

Brat, sestra, koho by nedojala tá jemnosť a múdrosť, s akou usporaduje Boh všetky veci v nás i okolo nás, aby dosiahol svoj zámer, to jest náš pokoj a naše časné i večné šťastie?
Predovšetkým toto sa snažme vyčítať z tohto krátkeho evanjeliového úryvku.
A nech spomienka na svätú betlehemskú noc zrodí aj v nás odhodlanie vrhnúť sa s neobmedzenou dôverou do náručia nadovšetko múdrej a láskavej Božej prozreteľnosti.

V čase narodenia nášho Pána boli vo svete väčšie krajiny ako Palestína a v nej slávnejšie mestá ako bol Betlehem...
Nuž ale, ak sa nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi zapáčilo narodiť sa práve v tomto meste, my nemáme vinu na jeho tak skromnom umiestnení.
Lenže za to už aj my môžeme, že sa nám musel narodiť v maštali. Lebo jeho matka Mária so svojim ženíchom dosť dlho a dosť usilovne hľadali pre krehučké detské údy miestečko, ktoré by viac vyhovovalo ako studené a tvrdé dobytčie jasle.
A že sa to stalo tak, ako to poznáme z Evanjelia, to nám, veru, neslúži na česť.
Prišiel na návštevu medzi nás po tisícročia čakaný nebeský hosť – Mesiáš... a my, ľudia, sme nemali pre neho ani v súkromných ani vo verejných miestnostiach kúsok voľného priestoru.
Poslali sme ho za mestské múry medzi zvieratá – do maštale.
Hľa, leží na slame ako stála výčitka, ako stáročná obžaloba ľudskej tvrdosti a bezcitnosti. Spievame si nad ním rozochveným hlasom: „Leží tam na sene, na zime Božie Dieťa – Pán zeme...“ a pri tom nám, hádam, ešte ani raz na um neprišlo zahanbiť sa za to...
Veď len pre našu nelásku je to s ním tak.

My máme, pravda, poruke výhovorku. Vravievame: My sme tam vtedy neboli. To spravili vtedajší Betlehemčania.
My by sme si boli inak počínali.
To hovoríme ústami, ale čo skutky...?
Neviem, keby nám tak zaklopali večer na dvere dvaja neznámi a ona by nemala na hlave ani korunu z dvanástich hviezd, ani mesiac pod nohami, ale bola by ako obyčajná žena v požehnanom stave, vedľa ktorej by stál unavený a ustarostený muž a prosil by na noc miesto už aj pre tretieho, ktorý sa má narodiť... neviem, či by sa to neskončilo len tak ako vtedy.
Myslím, že by aj dnes išli v našej ulici z domu do domu, zvonili, klopali a volali, kým by neprišli až tam niekde na okraj za mesto, ustatí a všetkými odbití.

Nie, nenamýšľajme si čnosti, ktoré ešte nemáme, na ktoré sme ešte nedorástli.
Bezpečným ukazovateľom toho, koľko by bolo miesta pre Ježiša, Jozefa a Máriu v našich príbytkoch je to, koľko ho majú rezervovaného v našich srdciach.
Nuž, a tam je ho – priznajme si – primálo...
Toľko milých osôb, toľko drahých vecí, toľko záujmov a túžob je v ňom, že Božie Dieťa potom už naozaj niet kam uložiť.
Práca, zábava, odpočinok a zas práca...
Sem-tam kúsok modlitby, pri ktorej však myslíme zas len na prácu, zas len na odpočinok a na zábavu. Betlehemská bytová kríza nepostihla teda malého Ježiša iba raz. Trpí ňou v nás, v našich srdciach prepchatých túžbami a márnosťami tohto sveta, stále.

Brat, sestra, naše srdcia sú prípravou a výbavou na Ježišovo prijatie, v porovnaní s tým, čím by mali byť – uznajme si to – vždy iba skromnými, až veľmi skromnými betlehemskými maštaľkami.
A aké hrozné je pomyslieť, že v mnohých prípadoch sú preňho ešte aj tieto zamknuté.

Božie Dieťa, náš malý nebeský Kráľ, nehľaď, prosíme ťa, na tie nevrlé prijatia a na tie zavreté dvere Betlehemčanov niekdajších i dnešných.
Odpusť všetku tú našu neochotu a požehnaj nás, aby sme mali všetci z tvojej milosti to, po čom túžime: dosť lásky pre teba i pre ľudí, pokoj a trvalú radosť v Duchu Svätom.
Amen.

Keď koncom 19. storočia položili podmorský kábel, ktorý spojil nový svet so starým – Ameriku s Európou, prvé slová, ktoré sa po ňom preniesli z jedného brehu mora na druhý, boli: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“
Boli to tie isté vety, ktorými v betlehemskej noci pozdravili anjeli ľudí, keď bolo prvý raz nadviazané pevné spojenie medzi zemou a nebom – keď bol Ježiš položený ako spojovací kábel medzi Bohom a nami, aby sme sa v ňom a skrze neho mohli dorozumievať s Otcom, ktorého máme na nebesiach.

Budeme chvíľku uvažovať nad týmito krátkymi vetami a zamyslíme sa najprv nad pokojom na zemi.
Kto by si prial vojnu a vyvolával by ju, toho by sme museli označiť menom vojnový štváč a posadiť ho za mreže.
A kto by si prial pokoj, ale nechcel by konať to, čo si jeho zachovanie vyžaduje, patril by do ústavu psychicky postihnutých.
Kto chce pokoj a koná všetko, čo je treba pre jeho udržanie v štáte, v obci i v rodine, je jeden z tých, o ktorých spievali anjeli – je človek s dobrou vôľou.

A my ku ktorým patríme?
Do kriminálu možno nikto z nás.
Ale do ústavu psychicky postihnutých...?
No, lepšie bude zmeniť tento tón.
Hovorme trošku inak.
Takto: Mnohí z nás by chceli, aby sa splnila druhá časť betlehemského hesla bez prvej. Chceli by mať vo svete pokoj bez toho, aby sa vzdávala Bohu sláva.
To nejde.
Chcieť pokoj na kontinente, v štáte, v obci i v rodine, ale vytláčať pritom Boha už z posledných kútov verejného i súkromného života... je nezmyselné protirečenie.
„Non est pax impiis,...“ (Iz 57, 21) – Niet pokoja pre bezbožných,... – hovorí Písmo.
To, čo vyjadroval anjelský spev nad ožiareným Betlehemom vetou: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle,“ je poriadok, ktorý nemožno v žiadnom prípade meniť.
Nuž, ako vzdať Bohu slávu, aby sme získali pokoj?
Tlieskaním alebo volaním: „Nech žije!“?
Nie, tým by nepribudlo vo svete pokoja.
Žiada sa viac.

Hovorievame, že vydarený syn je otcovou slávou.
A ak to platí v úzkom rodinnom kruhu, tým viac to platí v najširšom spoločenskom rozmere.
Ak budeme vydarenými deťmi nebeského Otca, ak si ho budeme ctiť a milovať zachovávaním jeho príkazov – najmä príkazu o vzájomnej láske a odpúšťaní, vtedy môžeme čakať, že z tejto prikázanej a zachovanej lásky človeka k človeku zrodí sa razom i Božia sláva i pokoj medzi ľuďmi na zemi.

Toto je zmysel a význam dvoch krátkych viet, ktoré vyspievali v onej pamätnej noci anjeli nad Betlehemom.
A záver nášho krátkeho uvažovania nad nimi môže byť aj takýto:
Nechcieť a nedopriať pokoj je zločin.
Chcieť pokoj bez Boha je bláznovstvo.
Chcieť pokoj zo zachovania Božích príkazov – najmä príkazu lásky – to je opravdivá múdrosť a jediná pevná záruka nášho šťastia.

Veľmi rozšírenou a nebezpečnou chorobou našej doby je nechuť rozmýšľať, zahlbovať sa nad udalosťami a vecami v nás a okolo nás a ťažiť z nich poučenia.
Ak je život škola, tak si musíme priznať, že väčšina z nás ju obchádza.
Dnešného človeka rozmýšľanie bolí.
Platíme si preto radšej iných, ktorí myslia za nás.
Pravda, ak myslia...
Píšu články, tvoria rozhlasové a televízne relácie.
My kupujeme televízory a noviny a mechanicky preberáme a posúvame ich „rozumy“.

Týmto sa zrejme líšime od Panny Márie, o ktorej nám Evanjelium napísalo, že zachovávala vo svojom srdci všetky slová a udalosti a rozmýšľala nad nimi.

Naša prvá chyba je, že neuvažujeme o tom, čo sa dialo okolo nej, ako veľmi sa Boh ponížil kvôli nám, keď vstúpil do jej panenského lona, keď sa dal po zrodení položiť do jasieľ a za prvých oznamovateľov si vybral vtedy najopovrhovanejšiu spoločenskú vrstvu – pastierov a že len zriedka myslíme na podmienku svojho šťastia, ktorú dal Boh napísať do ticha betlehemskej noci jasavým spevom anjelov...

A druhá chyba je, že nezachovávame vo svojom srdci slová, ktoré nám ako podmienku časného i večného blaha diktuje Boh pri vysvetľovaní evanjelia ústami duchovných pastierov a nerozmýšľame nad všetkými udalosťami, ako sú lúčenia a stretania, nádeje a sklamania, choroby a úmrtia, pohromy a milé prekvapenia, ktorými nám Boh dáva na vedomie svoju vôľu a prejavuje svoju láskavú pozornosť.

Nech je predsavzatie, ktoré si teraz robíme, výrazným krokom k väčšej podobnosti s ňou v tom, čo o nej povedalo Evanjelium: „... zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“

Keď konáme svoje dobré skutky, obyčajne sa pritom dopúšťame dvoch chýb. Pred prvou nás Evanjelium varuje slovami: „Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali...“ (Mt 6, 1)
A druhej nám káže vyhýbať, keď hovorí o svieci, ktorú treba postaviť na svietnik, a nie schovať pod mericu...

Chváliť sa vykonaným dobrým skutkom je chyba. Ale skrývať ho úzkostlivo pred zrakmi ľudí je tiež chyba.
Prvá uberá dobrému skutku na vnútornej hodnote, druhá mu bráni pôsobiť blahodarne navonok.

Pozorujme v prečítanom Evanjeliu Pannu Máriu a všimnime si, ako sa ona vyhla obidvom nebezpečným úskaliam, ktoré ničia naše dobré skutky už pri ich zrode.
Keď má porodiť Ježiša a darovať v ňom svetu to, čo mu ešte nikto nedal a už nikdy nedá, vyjde za mesto, do tichej polnoci, do prázdnej maštale.
Veľmi dobre vie, čo dáva v tomto Dieťati svetu.
A mohla by sa rozbehnúť k ľuďom a zvestovať im príchod vekmi očakávaného Mesiáša. Veď pôrod Dieťaťa bol práve taký zázračný ako jeho počatie. A predsa nie. Nebeží rozchyrovať slávu tejto významnej chvíle. Zostáva pokojne na mieste matiek – pri kolíske.
Ale práve tým donucuje nebo, aby sa ono postaralo o reklamu.
A nebo sa naozaj hýbe.
Vysiela hviezdu i anjelov a chudobná betlehemská maštaľ sa mení na prijímací salón pre pastierov i kráľov.

Modlime sa:
Presvätá Matka, nauč nás plodiť dobré skutky s jednoduchosťou a pokojnou odovzdanosťou, s akou si ty zrodila svojho Syna.
Vypros nám lásku k utiahnutosti, ale nedaj nám pritom upadnúť do úzkostlivosti, lebo vieme, že bojazlivé skrývanie toho, čo dobrého sme vykonali pre Boha a blížneho, je tiež chyba.
Tým sa naše skutky stávajú neschopnými povzbudzovať iných.
Nech nám tvoj príklad stále pripomína, že plody svojho života treba skrývať pred Herodesom, ktorý by ich chcel zničiť, ale nie pred pastiermi a mudrcmi, ktorí z nich chcú a môžu mať osoh. Nauč nás, ako sa podeliť s bratmi a sestrami o šťastie z vlastného úspechu a neuraziť pritom svätú skromnosť. Amen.

Mnohé pohanské kmene mali a podnes majú svoj zasväcujúci obrad.
Staršina zdvihne napríklad novorodenca nadránom oproti vychádzajúcemu slnku, pričom ho pomenuje a úradne prijme za príslušníka kmeňa.

Židia, podľa Božieho priania, už od čias Abraháma prijímali nového člena svojho národa obriezkou. Narodenému chlapčekovi obrezali predkožku na pohlavnom úde a dali mu pritom meno.
Toto obrezanie na tele bolo však len vyjadrením, len náznakom obrezania srdca, ktoré mal každý, tak ako dospieval, vykonať sám na sebe zbavovaním sa všetkých hriešnych žiadostí.
Preto aj prorok Jeremiáš volá: „Obrežte sa Pánovi, odstráňte predkožku svojho srdca,...“ (4, 4) a nazýva tých, čo to nechcú urobiť, neobrezanými srdcom (porov. 9, 25).

Naším uvedením do nového duchovného, nadnárodného, nadtriedneho a nadrasového spoločenstva, začlenením do Božieho ľudu, našou kresťanskou obriezkou bol krst.
Tento je podľa Kristovej vôle obriezkou srdca. A tú musí každý z nás sám na sebe nemilosrdne uskutočňovať po celý svoj život zbavovaním sa žiadostivosti tela, žiadostivosti očí a honosenia sa bohatstvom... (porov. 1 Jn 2, 16).
Vždy ním Ježiš Kristus rozumel zmenu zmýšľania, odstraňovanie chýb, nápravu, pokánie. Hovorí preto Nikodémovi: „...Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Jn 3, 5) A na inom mieste: „Ak nebudete robiť pokánie“, t. j. ak sa nebudete stále meniť k lepšiemu, „všetci zahyniete“ (porov. Lk 13, 5).

Prvý krst vykonali na nás iní tak, že sme o tom ani nevedeli. Keď nám z hlavy stekala krstná voda, ticho sme spali, alebo hlasno plakali...
Ale druhý krst, obriezku srdca, ktorá je rozhodujúcou podmienkou našej príslušnosti do Božieho kráľovstva – totiž obrátenie, zmenu života – nemôže miesto nás urobiť nikto.
To je a zostane naša vlastná úloha.
Úloha síce ťažká, ale nie nemožná.
Kristus nám v nej účinne pomáha ustanovením sviatosti pokánia.

Bez tejto úprimnej snahy napraviť sa sme aj my neobrezaní srdcom... A keby sme boli aj desaťkrát krstení, nie sme živými členmi jeho Cirkvi, nepatríme ani do jeho časného ani do jeho večného kráľovstva... Ak si to tu pripomíname, tak len preto, aby nikto z nás nežil vo falošnej a nebezpečnej bezpečnosti.

Táto udalosť, tak ako nám ju podáva Evanjelium, je pre nás výzvou dívať sa na Pannu Máriu, ktorá nečaká, až príde čas Kalvárie, ale obetuje ihneď po zrodení.
Vyberá dieťa priamo z kolísky...

Podarilo sa nám Božím prispením zrodiť krásny skutok...
Stojíme nad jeho kolískou, počúvame slávnostné Glória a prijímame radostné gratulácie dobrosrdečných pastierov a statočných mudrcov.
Pozor!
Je najvyšší čas dieťa vziať a zaniesť do chrámu – odovzdať ho Pánovi.
Je čas obety.
Čas zabudnúť na dobro, ktoré sme vykonali, ktoré sme komusi preukázali.
Je vždy nebezpečné pridlho sa tešiť a zabávať sa svojím podareným dielom.
Keď sme skončili jedno, treba ihneď prejsť k ďalšiemu.
Inak nám hrozí slabá produktivita.

A je tu ešte aj iné nebezpečenstvo. Ak pridlho obdivujeme a dávame obdivovať svoj úspech, sme v blízkej príležitosti prejsť od obdivu diela k obdivu jeho pôvodcu, spyšnieť a znepáčiť sa Pánovi.
Nebojme sa, budeme mať dosť času tešiť sa zo svojho ovocia. Pán nám na to vyhradil celú večnosť.

A vhodné bude zakončiť túto kratučkú úvahu predsavzatím:
Chcem každý svoj dobrý skutok zaniesť ihneď do úschovy Pánovi a v presvedčení, že mi ho dobre opatrí, zabudnúť naň a začať ihneď nový...

Ježiš Kristus je, podľa Simeonovej výpovede, svetlo, ktoré umožní poznať pravdu – odhalí zmýšľanie mnohých sŕdc, spranieruje pokrytcov, ktorí balia svoju necnosť do plášťa spravodlivosti. Mnohých si tým, podľa starcovho proroctva, získa, ale väčšinu si postaví proti a stane sa znamením, ktorému sa bude protirečiť.
Protirečenie prejde v nenávisť.
Nenávisť pripraví pomstu.
Pomsta ho zdvihne od zeme, bude sa mu posmievať a pľuvať naňho do posledného výdychu.
Takáto je perspektíva Dieťaťa, ktorú rozvinul pred Matkiným zrakom starec Simeon. A skutočne, po tomto oznámení nasleduje tridsať nazaretských rokov, v ktorých Mária ticho pripravuje túto prevzácnu obetu, aby ju raz položila na oltár kríža.
Počas troch rokov jeho verejného účinkovania prežíva odlúčenie najlepšej matky od najlepšieho syna.
A napokon zastane pod krížom, aby spolu s ním vytrpela potupný smiech a muky ukrutnej agónie.
A keď syna prebodne meč, aj ju prebodne. Veď syn, ktorý má ešte matku, netrpí nikdy sám.
V tejto dráme nám syn a matka dávajú jednu veľkú lekciu o láske.
Milovať neznamená dívať sa jeden druhému zaľúbene do očí.
Milovať, podľa Evelyho, je toľko, ako dívať sa tým istým smerom. V ich prípade to znamenalo hľadieť na Otca, sledovať prejavy jeho vôle, konať, čo žiada, a tak sa jednotiť v názore i chcení.
A pretože Otec chce zachrániť nás, adoptovaných synov, krvavým obetovaním svojho Jednorodeného, obaja mu vyslovia svoje Fiat, svoje Staň sa! Preto súhlasí syn s utrpením matky a matka s utrpením syna a obidvaja vystúpia na Golgotu.
A sú tu, v tejto málo pohodlnej situácii, z lásky k Otcovi, zo vzájomnej lásky a z lásky k nám. A sú v nej pokojní.
Veď vedia, prečo trpia.
Mária pod krížom neklesá. Stojí, plná viery, že to inak nemôže byť a že všetky porážky Krista v súkromnom i spoločenskom rozmere sú len dočasné, prechodné.

Brat, sestra, keby sme mali len kúsok jej viery a lásky, vedeli by sme, že ani jedna bolesť, ktorá nás v živote stretne, nie je náhoda, ale Otcov plán a keby sme verili, že konečné víťazstvo nad zlobou jednotlivcov i spoločenstiev bude bezpečne patriť Kristovi, trpeli by sme aj my ako ona: pokojne, odovzdane a osožne.

Ak sa pokladáme za jej ctiteľov, ak jej hovoríme v modlitbách a spevoch, že ju máme radi, dokážme to tým, že zjednotíme svoju vôľu s Otcovou zachovávaním Synových príkazov podľa jej príkladu... A ak sa pre plnenie Otcovej vôle dostaneme aj my na Kalváriu, netraťme nervy, neplašme sa a nebedákajme.
V takýchto chvíľach je nám najbližšie.
A svojím príhovorom nám vymáha, aby táto blízkosť pri jej Synovi v ponížení a bolesti zmenila sa raz na trvalú blízkosť v jeho sláve a blaženosti.

Nemúdreho, bláznivého človeka prirovnáva Písmo k oblakom, ktoré sa hýbu vždy tým smerom, ktorým duje vietor. Vášne ho ženú sem-tam a sám nikdy nevie, kde sa zastaví.
Rozumný, naopak, vždy vopred vie, kam chce dôjsť, vždy koná cieľavedome.

My pokrstení by sme sa mali hýbať, a to v každom detaile svojho dňa – k bezchybnosti, k svätosti života, ktorá nás urobí milými Bohu a hodnými jeho odmeny.
Tento cieľ je pre všetkých pokrstených spoločný, aj keď cesta k nemu môže byť pre každého iná.
Pre jedného to bude život v manželskej dvojici, pre druhého samota v duchovnom stave alebo aj samota vo svete.

Na všetkých týchto cestách čakajú prekážky, potknutia, znechutenia, možno aj pády a posmechy.
Ale ak sme si vybrali tú, ktorú nám určil Boh, buďme si istí, že pri troške dobrej vôle, napriek tomu všetkému, prídeme raz k svojmu konečnému cieľu.

Dve veci potrebujeme, ak nechceme byť ako oblaky zmietané vetrom. Najprv múdrosť, aby sme si vedeli vybrať cestu – tú pravú, tú našu.
A potom Božiu milosť ako silu, ako „výdrž“ kráčať po nej cez ťažkosti až do konca.
A dá sa to aj takto povedať: Najväčšou múdrosťou je zachovať sa stále v Božej milosti, ktorá nám pomôže tú pravú, Bohom určenú cestu aj nájsť, aj na nej vytrvať až po cieľ, po odmenu.
A ešte stručnejšie to povedzme: ak sa zachováme bez hriechu, budeme aj dosť múdri, aj dosť silní.
Stať o obetovaní v chráme končí vetou: Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.
Nech je trvalý stav milosti naším najvrúcnejším vzájomným prianím i snažením.
Lebo práve v ňom je aj naša múdrosť, aj naša sila.

My ľudia označujeme dátumy narodenia hviezdičkou a píšeme ju na papier.
Aj Boh oznamoval dátum narodenia svojho Syna hviezdičkou – pravda, primerane veľkou a žiarivou, lebo ju písal na oblohu...
Mnohí sa v ten večer, keď sa objavila, pozreli na ňu cez otvorené okno, počudovali sa, pokrútili hlavou a šli spokojne spať.
Ale mudrcom, ktorých spomína Evanjelium, vnieslo jej mihotavé svetlo do duše nepokoj, vyjadrovaný mnohými otázkami.
Nasledovala noc rozmýšľania a dni skúmania, čo by tá hviezda mohla znamenať.
Rímsky historik Suetonius zaznamenal podobný jav pri Cézarovej smrti.
Perzská a indická tradícia pri narodení Budhovom.
Platónov komentátor Placidius píše, že ľudia v Grécku čakajú hviezdu zvestujúcu príchod božstva, ktoré má byť záchranou pre všetok ľud.
Určite zas prišiel niekto veľký na svet...
A toho treba poznať a uvítať...

Prišiel, ale kam?..
Všetko prehľadali, preštudovali...
Konečne je tu ešte jedna správa: Židia, podľa Danielovho proroctva, práve teraz očakávajú príchod svojho Kráľa – Mesiáša.
A to je pre mudrcov dôvod vybrať sa do hlavného mesta Judska.
Obdivujeme ich dôslednosť a ich odvahu...
Veď bolo potrebné zniesť všetky posmešky tých, čo nikdy nezažili svätý nepokoj hľadania pravdy a prestáť útrapy ciest vedúcich púšťou, ktorá odjakživa bola plná nebezpečenstiev.

Konečne stoja pred Herodesom s otázkou: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe...“
Na kráľovskom dvore sa prebúdzajú zo sna...
A zdá sa, nepríjemne...
Volajú veľkňazov, znalcov zákona a usilovne prevracajú zvitky prorockých Písem.
Odpoveď znie: Narodí sa v Betleheme, v meste Dávidovom...
Informácia bola správna.
Lebo keď vošli do domu, uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou.
Padli na zem a klaňali sa mu.

Takto šli mudrci, ak chceli uvidieť Pána...
A to je aj naša cesta od nevery, náboženskej nevedomosti, chladnosti alebo duchovnej vlažnosti k Bohu, nášmu Spasiteľovi.
Pozorovanie prírody nás dovedie k štúdiu Písma a Písmo pred oltár.
V prírode je Boh ako zjavovateľ svojej múdrosti, sily a krásy.
V Písme ako zjavovateľ svojej vôle a na oltári ako rozdávateľ svojej božsky hrejivej lásky.
Nech nás nemýli, ak kozmonaut obletí svet a nestretne pritom Boha; ak uprie astronóm do vesmíru svoj zdokonalený ďalekohľad, celé noci sa díva a nikde ho nevidí a vyhlási potom: Niet Boha! To je zistenie každého, kto nehľadá Boha dôsledne, kto zostáva iba na polceste.
Pre nás budú vzorom tí traja, ktorí napriek všetkým nebezpečenstvám, odrádzaniam, prekážkam a posmechom idú od hviezdy na Východe po svätopísemské zvitky v Jeruzaleme a odtiaľ až po chudobné jasle v Betleheme, kde padajú na zem, aby z pozície na kolenách Boha lepšie poznali a viac sa mu priblížili.

Brat, sestra, ak sa nám opakujú chyby a pády, to nás presviedča, že ani my nepoznáme ešte nášho Pána Ježiša Krista tak, ako by sme ho mohli a mali, a v dôsledku toho ho ani nemilujeme tak, ako by sa patrilo.
Mrzí nás to?
Zaiste.
Nasledujme tých, ktorých obdivujeme.
Hľadajme ho ako mudrci vytrvalo, dôsledne, napriek šikanovaniu, posmechu i prenasledovaniu, a zjaví sa určite aj nám v plnšom svetle.
A keď ho nájdeme, nájdeme šťastie, lebo nájdeme Pravdu, Lásku a večný Život.

Mudrci nás svojím správaním učia, ako by mala vyzerať každá naša návšteva Božieho domu.

Vošli do domu – hovorí Evanjelium.
Nevieme, či to bola ešte betlehemská maštaľ, alebo nejaký iný kút.
Ale na tom nezáleží.
Kde je Ježiš, tam je všade chrám.
A my sa podobáme tým trom, stávame sa mudrcmi, kedykoľvek prídeme pred jeho oltár: hoci nás niektorí práve preto pokladajú za nemúdrych, bigotných a smiešnych.
A nachádzame tu, ako odmenu svojej viery, to isté dieťa, ktoré oni našli – dieťa Ježiša, prítomného pod spôsobom chleba.

Evanjelium ďalej hovorí, že padli na zem a klaňali sa mu.
Aj my týmto spôsobom vyznávame svoju vieru v jeho eucharistickú prítomnosť.
A vedzme, keď sa dotýkame kolenom zeme, keď sa takto znížime, že sme vtedy ako ľudia najväčší, že sme vtedy naozajstní mudrci.

Potom otvorili svoje pokladnice.
Na kostolné dvere sa nepíše: Žobrať zakázané!
Naopak, je tu neviditeľný nápis: Proste a dostanete! Len nesmieme zabúdať, že toto dieťa, ukryté v bielej hostii, je kráľ a že pred kráľa sa nechodí s prázdnymi rukami.
Mali by sme sem zakaždým niečo priniesť.
A nielen svoje hriechy, kajúce slzy, nielen prosby o milosrdenstvo, ale aj nejaký dobrý skutok, alebo aspoň predsavzatie, že ho vykonáme.
A nech každý, podľa príkladu mudrcov, prináša to, čo má a čo môže.
Jeden mu ponúkne ako dar zlato, niečo, čím pomohol alebo mieni pomôcť svojmu chudobnému bratovi.
Iný, ktorý je sám núdzny, môže priniesť kadidlo modlitby za tých, čo sú chorí na tele alebo na duši a potrebujú osobitné Božie prispenie.
Iný zas myrhu sebazaprenia, tým napríklad, že sa milo usmeje vtedy, keď sa ho pri urážke zmocní hnev, tým, že predíde dakoho pozdravom, ponúkne miesto a podobne.
O mudrcoch je napísané, že dostali pokyn, aby sa inou cestou vrátili do svojej krajiny.
Ani nás Boh z tohto miesta neprepúšťa bez podobného pokynu. Pre náš stav je však spojený aj s jeho napomenutím.
Zakaždým nás vyzve, aby sme zmenili doterajší smer svojho života. Aby sme sa vracali domov zakaždým iní, lepší, než sme sem prišli.
Ak by návštevy kostola – najmä tie bohoslužobné – nemenili náš život, tak to vôbec neboli návštevy.

Poprosme o silu prekonať všetky prekážky, ktoré nám bránia chodiť ku Kráľovi a prosme o milosť, aby sme všetky napomenutia, ktoré tu dostaneme vnuknutím alebo ohlasovaným Božím slovom, vládali uskutočniť, a tak sa postupne stali opravdivo múdrymi, svätými a šťastnými ľuďmi.

V každom človeku je tajomne ukrytý Kristus.
Prezradil nám to sám, keď povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40)
A preto, že v každom má iné potreby, čaká v každom na iné prejavy lásky.
Ak ho chceme naozaj milovať a slúžiť mu, tak to budeme robiť v dospelom inak a v dieťati zas inak. A môžeme povedať, že v deťoch je Ježiš vždy ako dieťa, a preto v nich čaká od nás všetko a práve to, čo dieťa potrebuje.
Z Evanjelia sa dozvedáme, že Ježiš-Dieťa bol od samého začiatku veľmi nepohodlný.
A taký zostal v každom našom dieťati podnes.
Najprv je nepohodlný počas tehotenstva, ktoré poznajú so všetkými jeho nepríjemnosťami len matky.
Potom budí strach aj v otcoch – či príde dieťa na svet a či príde zdravé.
Nato sa ozve jeho plač z kolísky – znepokojujúci, naliehavý... Možno i niekoľkokrát za jedinú noc. A to je povel vstať, prerušiť spánok, ktorý ti možno veľmi chutí.
Nuž, zobuď sa... Vstaň! Volá ťa Ježiš, tajomne ukrytý v tvojom dieťati. Potrebuje ťa...

Keď potom maličký vypadne z kolísky, vyslobodí sa z náručia, uteká z rodičovských kolien na ulicu medzi rovesníkov alebo do školy, to uniká Ježiš, ktorý v ňom žije a rastie.
A ty máš novú starosť a nový strach, lebo všade v jeho blízkosti žije Herodes-hriech, ktorý nebezpečne číha na život jeho duše.
A tu dostávaš od Boha ďalšiu úlohu, ďalší povel: Vezmi dieťa a uteč... Hriech-Herodes chce vždy v dieťati zabiť Ježiša.
Táto starosť potrvá, kým dieťa skúsenosťou nepovie, že je schopné obrániť si ho v sebe samé.
Nepohodlná úloha, ktorej sa mnohí boja, ale naliehavá a vznešená.
O Jozefovi čítame: „On vstal, vzal za noci dieťa... a odišiel...“
Všimnime si tú pohotovú pružnosť a obetavú ochotu a prosme, aby Pán štedro obdaril takýmito kvalitami všetkých, ktorým pridelil Jozefovu úlohu.

Dvojako reagujú rodičia na hviezdičku, ktorou majú označiť dátum narodenia svojho dieťaťa.
V niektorých vyvoláva radostnú túžbu ako v troch mudrcoch. U iných hnev, ba i vražednú zúrivosť ako u Herodesa.

Priznávame, že deti môžu byť niekedy nepríjemné, najmä keď ich je viac a doma málo chleba, sily, ale zvlášť keď je málo viery v Božiu prozreteľnosť. No, uznajme, nikdy nemôžu byť také nepríjemné, že by sme ich museli kántriť, ako to robíme.
V trojmiliónovom národe osemdesiattisíc mŕtvoliek ročne!
To je hrôza!
Za rok vyvraždia naši rodičia jedno veľké mesto. Otec, samozvaný sudca, vynáša hrozný ortieľ nad vlastným nevinným, bezbranným, nenarodeným dieťaťom a matka, namiesto toho, aby bránila plod svojho života, ľahostajne ho odovzdá, možno i ponúkne katovi v gumených rukaviciach a v lekárskej zástere, ktorý ruší svoju prísahu brániť ľudský život po posledný výdych.
O tempora! O mores! – Ó časy! Ó mravy!
Prečo?
Pre nočný plač z kolísky, ktorý im ruší sen, kvôli jednému miestu v byte a v novom aute, kvôli tomu, aby bolo viac voľna doma pri televízore a vonku na víkende.
Aký sebaklam!
Zabúdame, že je v nás hlas, ktorý sa nedá umlčať. Na tých voľných miestach v dome i v aute sa bude vo dne i v noci zdvíhať pred očami vyčítavý prst zabitých a v ušiach znieť ich ťažké obvinenie, vyslovené menom Herodes!
Mnohí prišli dosť rýchlo po čine k záveru – a kiež by k nemu prišli čím skôr všetci –, že je lepšie mať desať detí v náručí ako jedno na svedomí.
Kto dôjde k tomuto poznaniu až po smrti, príde k nemu už veľmi neskoro...

Niekdajší Herodes, ktorý vraždil cudzie, podľa Macrobia (Sat. 1. II. cap IV.) i svoje, zo strachu o miesto, o svoje bohatstvo, pohodlie a rozkoš, slovom zo sebectva, nezomrel úplne...
Je tu a vraždí z toho istého dôvodu – z egoizmu. Má svoje pokračovanie v otcoch a matkách, skrýva sa v tých, ktorí majú svojou vedou život brániť, a nie ničiť, a vo všetkých je, čo z falošného súcitu alebo pre čokoľvek im toto rozkázali, poradili, schválili alebo ich aspoň ospravedlnili.

Medzi dôvodmi k vražde nenarodených sa nezriedka objaví aj ten, naoko nevinný, strach o ich výchovu a zabezpečenie.
Brat, sestra, tento strach je práve taký hriešny ako vražda, ktorá z neho pochádza.
Veď je to zrejmý prejav nedôvery voči Bohu, Otcovi, ktorý kŕmi vtáctvo v povetrí a odieva ľalie na poli.
Nezabúdajme, že ten, ktorý dáva život, by bol nedôsledný, keby nedal silu, nové možnosti alebo aspoň okolitým ľuďom dobré, súcitné srdcia.
Keď bude treba, urobí zázrak, ale rozhodne nechce mať z nás Herodesov.

Jozefov život je naozaj pestrý.
Tak ako ho poznáme z Evanjelia, začína sa radostným rozbehom do perspektívy rodinného života, nepochybne s najlepšou a najkrajšou ženou všetkých čias.
Bolestné sklamanie z jej náhleho otehotnenia, na ktorom on ako jej právoplatný manžel nemal účasť, ho ponorí do dokonalej tmy.
Nečakane však zasvieti svetlo zhora a ponúka ísť ďalej: „...neboj sa prijať Máriu, ...lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ (Mt 1, 20)
Tieto slová mu znejú ako najväčšie vyznamenanie. Je nimi povolaný do spolupráce so samým Bohom.
A nová bolesť: Syn človeka sa pre ľudskú tvrdosť musí narodiť v maštali.

A zas radosť z návštevy tých, ktorých tajomná hviezda priviedla z diaľky na poklonu.
A znovu tma. Čakaný Mesiáš nemá bezpečnosť ani vo svojom ľude, ani vo svojej krajine, preto: Vstaň, Jozef, preruš spánok a ihneď ujdi.

A za týmto nepríjemným budíčkom iný, veľmi radostný: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď do izraelskej krajiny. Tí, čo striehli na život dieťaťa, už pomreli.“

Brat, sestra, ten, kto sa odhodlal plniť Božie plány, nech sa prichystá na bolestné i radostné prekvapenia, na stálu pohotovosť, na nočné vyrušenia, na pochody cez púšť, na úteky do cudzej zeme, na nenávisť a lásku, ktoré sa budú striedať ako deň s nocou, na napäté čakanie podľa vzorca: „...kým ti nedám vedieť,...“
Toto všetko skúsi duša, ktorá to myslí s Bohom úprimne.
Ale ak vieme, že Boh je Otec, budeme mu plne dôverovať, a náš život, rušený týmto často strašným striedaním, poznamená natrvalo pokoj a radostná istota, že aj tým, čo je v ňom bolestné a nejasné, sleduje len naše dobro.
A zo skúsenosti sa presvedčíme, že práve vtedy, keď budeme najviac trpieť, nás navštívi nečakane radosťou...
Aj Pavol mal túto skúsenosť.
Napísal: „On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“
A zas, keď sa čomusi veľmi tešíme, čakajme bolesť; tak naša radosť nikdy nevybočí zo svojich zdravých medzí, bude mierna, stlmená týmto očakávaním.
A bude to presne podľa priania Apoštola (Pavla), ktorý hovorí: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa! Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom.“

Pravého kresťana bude preto charakterizovať stála vnútorná vyrovnanosť a pokojná radosť, plynúca z vedomia, že Boh nás má vždy veľmi rád a riadi všetko vôkol nás, to radostné i bolestné, len v náš prospech.

Poprosme svätého Jozefa, aby v tom, v čom nám je vzorom, bol aj pomocníkom, aby sme vedeli vždy s pokojom prijať všetky tie hry svetla a tieňov, ktoré služba Ježišovi so sebou prináša.

Malý Ježiš musel byť naozaj veľmi poslušný, keď sa jeho rodičia tak ľahko naňho v Jeruzaleme spoľahli.
Ale čím poslušnejší bol, tým väčšie bolo ich prekvapenie, keď ho po jednom dni cesty nenašli medzi pútnikmi v sprievode.
Mysleli, že sa nechtiac stratil v zástupe, začo v prvej chvíli obviňovali iste len seba.
Vyčítali si nedostatočnú starosť o Dieťa a šli ho hľadať.
Úplne ich však zmiatlo, ako čítame v päťdesiatom verši, keď sa dozvedeli, že ten vo všetkom poslušný chlapček to urobil úmyselne.
Zdalo sa im preto, že bude na mieste, ak ho upozornia na chybu vyčítavou otázkou: „Syn môj, čo si nám to urobil?“ Ale on im odpovedal otázkou: „Prečo ste ma hľadali?“

Týmto svojím zvláštnym počínaním dal dvanásťročný Ježiš rodičom i deťom vzácne poučenie pre isté situácie, ktoré sa môžu veľmi často objaviť aj v našich rodinách.
Napríklad pri voľbe stavu...
Ak chlapec alebo dievča zacíti v sebe povolanie zostať v Božom dome, ak pocíti chuť venovať sa Bohu službou blížnemu, musí jeho túžba, prípadne už rozhodnutie, zostať z pochopiteľných dôvodov v rodinnom kruhu tajomstvom.
Ak je žiadosť o rodičovské dovolenie v takomto prípade riskantným prezradením tohto tajomstva, môže vystať bez ohľadu na to, že sa urazia.
Na tejto ceste k Bohu nie je potrebné zohľadňovať ani najsvätejšie city k otcovi a matke.
V takomto prípade si môže láska dovoliť túto ukrutnosť – píše Hieronym Heliodorovi.
Toto nám Ježiš povedal najprv svojím príkladom na púti v Jeruzaleme, aby sa deti nebáli a rodičia nepohoršovali, keď to vyjadrí neskôr ako dospelý učiteľ aj slovami: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke... A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi... Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden.“

Ešte častejšie môže vzniknúť takáto situácia, ak dieťa, pod vplyvom Božej milosti zvnútra alebo výchovným pôsobením zvonka, dorastie v duchovnom živote na väčšiu výšku než jeho rodičia, a ak je v nebezpečenstve, že mu budú jeho odlišný názor a správanie zazlievať a hatiť ho. To sa obyčajne stáva pri prijímaní sviatostí a vôbec pri výrazne zvýšenom záujme o duchovnú sféru, čo rodičom kríži ich často veľmi prízemné plány, ktoré majú so svojím maličkým.

Nech zostane dvanásťročný Ježiš pre rodičov výkričníkom v takýchto situáciách, v ktorých zle chápu alebo aj zneužívajú svoju lásku.
A nech je vždy povzbudením pre deti, aby vedeli podľa jeho príkladu vykročiť vpred smelo, bez obzerania, s pocitom, že konajú správne.

Máme pred duchovným zrakom súčasne Ježiša, Máriu a Jozefa.
Dobre sa na nich zadívajme.
Na všetkých spolu, ale osobitne na toho, ku komu sa svojím vekom a spoločenským zaradením cítime najbližšie.
Deti na malého Ježiša, matky na Pannu Máriu, otcovia na svätého Jozefa.

Títo traja to nie sú neužitočné rekvizity starej náboženskej tradície; to nie sú voskové figúrky z povianočnej doby.
Sú to stále živé vzory, ktoré nám vždy majú čo povedať.

Všimnime si ich tak, ako boli na púti v Jeruzaleme.
Najprv ako rodinný celok.
Čítame: Keď mal Ježiš dvanásť rokov, vybrali sa podľa sviatočnej obyčaje do Jeruzalema.
Ak si uvedomíme, že z Nazareta do Jeruzalema bolo treba ísť niekoľko dní pešo, malo by sa nám ozvať svedomie, ak sa bojíme budiť dieťa do kostola, hoci ho má iba na pár krokov, alebo ak my sami zostávame v nedeľu a sviatky bez bohoslužby pod zámienkou domácich prác alebo nejakej tej únavy.
Ako vidíme, Svätá rodina nasycovala svoje duchovné potreby a plnila svoje povinnosti voči Bohu spoločne – a to aj za cenu veľkých námah.
A všimnime si ich aj jednotlivo.
Deti malého Ježiša, o ktorom evanjelista Lukáš napísal: „...a bol im poslušný.“
Kto, komu? – pýta sa svätý Bernard.
A odpovedá si: Boh ľuďom...
Naši chlapci a dievčatá chodia do školy a učia sa aj to, čo sa neučili ich rodičia, pokladajú sa za vzdelanejších, a preto im občas ťažko padne poslúchať, čo dajú nezriedka aj najavo:
Ale, mama, ty tomu nerozumieš... Vieš, otec, dnes je to už inak.
A spravia si po svojom.
Uvažujme.
Malý Ježiš bol určite múdrejší ako Panna Mária a svätý Jozef.
Bol predsa Boh.
Mal dvanásť rokov a učení doktori v chráme žasli nad jeho rozumnosťou a počuli sme, čo nám o ňom napísalo Evanjelium: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný.“ – Poslúchal ich.
Hľa, vzor, príklad a bezpečná cesta k nášmu časnému i večnému šťastiu.

A matky nech si všimnú tú črtu, ktorú Evanjelium zvýrazňuje na Panne Márii.
Hovorí stratenému a nájdenému synovi: „Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ Vedia vždy naše matky, kde sú ich deti? V ktorej ulici, v akej rodine, pri akej zábave, v akej príležitosti...?
A ak nevedia, cítia aj ony úzkosť, ako ju cítila matka Mária?
Kvočka zatiaľ hľadá odtúlané kuriatko, kým ho nemá s ostatnými spolu...
Bolo by smutné, keby sme nemali ani toľko záujmu o svoje deti, ako ten nerozumný Boží tvor.
Poprosme svätú Pannu, aby nás svojím príkladom naučila a svojím príhovorom pomohla nájsť deti odtratené rodine a možno zároveň i odcudzené čnosti a Bohu.

A otcovia, ktorým dal Boh pevné ramená a prezieravý um, aby vedeli rozumne predísť a rázne zamedziť nebezpečenstvo hroziace manželke a deťom, nech si všimnú Jozefa.
A ak by náhodou ich častý útek do spoločnosti narúšal jednotu a domáci pokoj – čo nie je zriedkavý prípad – nech sa v tejto svojej slabosti obrátia naňho. Je osvedčeným a ochotným pomocníkom vo všetkých potrebách.

Ak sme pochopili lekciu, ktorú nám dala prečítaná stať, povedzme: Bohu vďaka!

Ak nie sú chorí, majú všetci ľudia rovnaké srdcia. Ani Máriino nebolo inakšie.
Ak si ho liturgiou uctievame ako nepoškvrnené, uctievame si tým čistotu jej myšlienok a túžob – nepoškvrnenosť jej lásky.

Evanjelium hovorí, že zachovávala vo svojom srdci všetky reči, ktoré počula od Boha.
Tým sa o nej povedalo, že mala srdce dokonale čisté.
Lebo to, ktoré je poškvrnené zlými myšlienkami, nepeknými túžbami a hriešnymi láskami, nikdy neprijme a nikdy nezachová, čo mu Boh akýmkoľvek spôsobom dá na vedomie.
Ale neprijatím jeho slova stáva sa ešte menej čistým.

Boh nám hovorí viacerými spôsobmi.
Písmom, vnútorným hlasom svedomia alebo aj príhodami.
Niektoré pravdy, ktoré nám povie, nepochopíme hneď.
Ak je jeho slovo nepríjemné, zatiaľ opakujeme svoje prečo a zatiaľ lamentujeme, kým v tomto našom vnútornom kriku jeho hlas úplne nezanikne.
Je to ľudské.
Tým však nechceme povedať, že je to aj správne. Panna Mária tiež nerozumela tej nepríjemnej príhode na púti a ešte menej tej nepríjemnej otázke pri nájdení v chráme... Ale všetko prijala a nad všetkým uvažovala vo svojom srdci.

Hľa, takto sa treba stavať ku každému prejavu Boha.
S vierou, že nám chce dobre aj vtedy, keď nám hovorí niečo, čo v prvom okamihu ťažko uznať za prejav lásky.

Ak máme srdce voľné, čisté od všetkého, čo sa protiví jeho vôli, prijmeme vždy, čo nám povie a budeme nad tým uvažovať, a keď to s jeho pomocou pochopíme a zachováme, tým sa stane ešte čistejšie a tým aj podobnejšie Máriinmu.
A to bude začiatok našej opravdivej úcty k nej.

Keď nám prečítané Evanjelium stavia pred oči do jedného radu všetky vtedajšie svetské i cirkevné autority od Tibéria a Piláta cez štvrťvladárov až po Annáša a Kajfáša a Jánovou prorockou fanfárou oznamuje príchod skutočného kráľa, Kráľa vekov, Ježiša Krista, vyzýva všetkých slovami Izaiáša, aby mu pripravili cestu...
Nie cez polia a dediny, k palácom a mestám, ale cestu, ktorou by sa dostal do ľudských sŕdc.
Výzva patrí všetkým.
Aj nám...
A treba podľa nej odstrániť zo svojho vnútra a zo svojho okolia hriech – jedinú skutočnú prekážku Pánovho príchodu.
Kde je táto bariéra, tam sa Kristus nikdy nedostane.
„Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži.“
Nie je ťažko uhádnuť, o aké kopce tu presne ide... a o aké doliny.
Najväčším hrbom, najväčšou prekážkou, ktorá stojí Pánovi na ceste do našich sŕdc, je pýcha.
Ak si kto z nás myslí, že je dobrý a nepotrebuje jeho milosť, jeho odpustenie, ak si kto myslí, že nemá hriech, ten zostane sám, dokiaľ sa nezbaví tohto najfalošnejšieho zo všetkých presvedčení...
Kto sa farizejsky hrdo dvíha vo svojich vlastných očiach a nazdáva sa, že je dosť dobrý, dokonca lepší ako iní, k tomu Boh nepríde... „Deus suberbis resistit...“ – Boh pyšným odporuje... (Jak 4, 6).

A čo je v tomto prípade dolinou?
Predovšetkým malomyseľnosť, skleslosť a ten nekresťanský smútok, ktorý mnohí z nás pestujú pre slabé zdravie, pre malý kúsok chleba, pre nedostatočné pochopenie u tých najbližších alebo pre vlastné, často sa opakujúce chyby.
A je dolinou aj slabá dôvera v Pána, ktorý na nás tieto veci dopúšťa, pravda, len potiaľ, pokiaľ ich vládzeme uniesť a pokiaľ nám môžu osožiť.
Opravdivý kresťan dôveruje v Boha, v jeho moc i dobrotu, a preto je vždy pokojný, veselý, aspoň vyrovnaný.
Každý náš smútok, každá naša nervozita a skleslosť je prekážka, je nerovnosť, ktorú treba z cesty odstrániť.

My však nie sme jedinci. Sme spoločnosť.
A naše spoločné prianie a spoločná úloha je presne tá, ktorú mal Ján: pripravovať ľudstvo svojím príkladom a slovom na druhý Pánov príchod, ako ho on pripravoval na ten prvý.
Že je najkrikľavejším vŕškom v dnešnej spoločnosti nadbytok, sebecké bohatstvo a všetko to luxusné pohodlie, ktoré okolo seba vidíme i vytvárame, to vari nemusíme dokazovať.
A nedajme si nahovoriť, že je to sociálny problém, ktorý môže vyriešiť pomalá alebo rýchla svetová revolúcia... To je problém čisto mravný, a ten sa dá riešiť len revolúciou osobnou...
Boh, ktorý kŕmi vtákov v povetrí, požehnáva aj pre ľudí dosť, a ak ešte toľkým a tak mnoho chýba, že musia hynúť od hladu, tak len preto, že mnohí majú tvrdé, bezcitné srdce.
Ján sa preto vyzliekol z pohodlia, aby svoj hlas, ktorým bude kričať proti nadbytočnosti a bohatstvu, umocnil vlastným príkladom, aby ho všetci počuli, keď bude volať: Skopte tie vŕšky prepychu a každej nepotrebnosti v obleku, v jedení a pití, v peniazoch... a tam dajte, kde chýba, kde sú doliny hladu a podvýživy...
Ak si nepripustíme k srdcu Jánov hlas, Pán sa nedostane po takej ceste do našej spoločnosti.

A je ešte jedno bohatstvo, ešte jeden veľký prekážkový kopec a jedna hlboká dolina, ešte jedna nerovnosť na ceste, ktorou má prísť Pán: výškové rozdiely v duchovnej oblasti.
My, kresťania, sme zaiste šťastní, že poznáme pravdu z náuky Ježiša Krista. Ale nezabudnime v tomto svojom duchovnom blahobyte, koľko je okolo nás tmavých dolín, koľko je ľudí, čo nepoznajú Pána, a to často len preto, že im ho nemá kto ukázať ani príkladom ani slovom.
Ak máme takýchto vo svojom meste, vo svojej dedine alebo i vo vlastnej rodine, zastavme sa a spytujme si svedomie...

Počuli sme prorokov hlas, ktorý už dvetisíc rokov zaznieva do tejto našej duchovnej púšte, do púšte bez ciest, s vŕškami a jamami.
Nech nám dnes jeho slovo šťastne prejde ušami k srdcu, kým sme ešte pred Pánovým príchodom.
Ak sa pre naše chyby on nedostane k nám, kým žijeme, nedostaneme sa k nemu my, keď umrieme.
A ak zisťujeme, že sme aj srdcom zachytili tento Jánov hlas, poďakujme za túto milosť... Ak ešte nie, vytrvalo o ňu prosme.

Krst, ktorý hlásal Ján, ktorý Kristus požadoval od každého, kto sa chce spasiť a ktorý sme aj my prijali, znamenal vždy námahu, zmenu života k lepšiemu, obrátenie, vždy znamenal pokánie.
My sme ho poväčšine dostali tak, že sme o tom ani nevedeli. Iní nás k nemu priniesli, iní uisťovali Boha o našom obrátení.
A zodpovednosť bola vtedy skutočne na nich.
Postupne však, ako sme dospievali, prechádzala na nás...

Ale, ako sa zdá, zatiaľ sa v našom živote sotva čo zmenilo.
Svojím zmýšľaním a správaním sa skoro vôbec nelíšime od tých, ktorí zostali bez krstu.
A roky idú, hriechy sa množia, Pán sa približuje k nám každý deň našou smrťou, aby začal s nami súd.
A evanjelium nás neprestáva pritom uisťovať, že všetci zahynieme, ak sa včas nepostaráme o zmenu svojho života, ak nebudeme robiť pokánie.

Možno sme sa dosiaľ uspokojovali ako Židia, že stačí byť duchovným potomkom Abrahámovým, že stačí mať krstný list a robiť, čo iní robia: raz do roka sa formálne a formalisticky vyspovedať, raz do týždňa si trpezlivo odstáť bohoslužobnú hodinku, že nás Boh, ak toto robíme, nemôže zatratiť; čo by potom mal v nebi, veď nás je väčšina...
Evanjelium hovorí inak.
Takto: Ak sa nebudete kajať – naprávať sa – všetci zahyniete.
Všimnime si, ako tvrdo a nekompromisne znie to slovo „všetci“.

Možno si myslíme, že nemáme vo svojom doterajšom živote čo vylepšovať...
Táto istota je však v každom prípade falošná a veľmi nebezpečná. Lebo sme všetci veľmi hriešni, a preto máme všetci na sebe čo naprávať. Ak budeme naozaj pozorne čítať sväté Božie evanjeliá, prídeme na to, ako strašne ďaleko sme ešte od dobroty, a potom aj od odmeny a ako nebezpečne blízko k večnému zavrhnutiu.

Aj zástupy okolo Jordána si mysleli, kým nepočuli Jána, že sú v poriadku.
Po jeho slovách sa však naľakano pýtajú: „Čo teda máme robiť?“
Aj Židia, ktorí mali účasť na vražde Božieho Syna, si mysleli, že odstránili kohosi, čo zavadzal Bohu i ľuďom... Ale keď im turíčny oheň otvoril oči, s hrôzou sa pýtali: „Mužovia, bratia, čo máme robiť?“
Aj Pavol sa nazdával, že robí dobre, že preukazuje službu Bohu, keď privádza kresťanov v putách pred veľradu, kým ho pred damašskou bránou nezrazil blesk, kým mu Boh telesnou slepotou nezavrel zrak, aby vnútorne prehliadol.
Brat, sestra, ak si myslíme, že nám k spáse postačí žiť tak, ako žijeme, Evanjelium nám túto istotu každým riadkom, každou vetou i písmenom ruší, lebo nás neprestáva od začiatku až do konca vyzývať k radikálnej zmene, k opravdivému pokániu.
Ak mu začneme rozumieť, určite sa aj my opýtame: Čo robiť?
A ak bude táto otázka úprimná, bude už začiatkom nášho pokánia...
Čo teda robiť?
Odpoveď bude v jednotlivostiach pre každého iná, vo všeobecnosti pre všetkých tá istá. Tá, ktorú dal Ján našim zástupcom pri Jordáne: Nezatvárajte pri telesnej alebo duchovnej biede blížneho oči a srdcia; nebuďte sebeckí; vďačne sa podeľte s jedlom a so šatami, bývaním, miestom, silou i vzdelaním.
Nebuďte brutálni, tvrdí – správajte sa láskavo ku všetkým.
Nechcite ťažiť zo svojho postavenia v rodine, v spoločnosti, v zamestnaní.
Obraznou rečou: Znížte všetky vŕšky, aby ste mohli vyplniť všetky doliny.

A veta na záver:
Naša príslušnosť ku Kristovi a jeho Cirkvi putujúcej i oslávenej bude závisieť od praktického postoja k slovám, ktoré sme počuli.
Robme tak, aby bol kladný.

Tento divný dialóg nad Jordánom a tá ešte divnejšia scéna, čo nasledovala po ňom, nás privádza na jednu stále aktuálnu myšlienku.
Kedykoľvek sa stretáme v spoločenstve, v Cirkvi, máme spĺňať dve rozdielne, ba protichodné funkcie – Jánovu a Ježišovu, udeľovať krst – pokánie a prijímať ho, podrobovať sa mu.

A hovorme jasnejšie.
Z Písma vieme, že kde sú aspoň dvaja v Ježišovom mene, tam je on.
A jeden z tých dvoch bude Ján a druhý Kristus.
Jeden bude do spoločenstva prichádzať nato, aby sa napravil, druhý nato, aby naprával. Jeden, aby nútil k pokániu, druhý, aby sa dal prinútiť.
To však neznamená, že by pri tom istom stretnutí nemohli zohrať jeden i druhý obe úlohy súčasne a vyslúžiť si krst navzájom.
A ten, kto napomína, nemusí to robiť slovami.
Aj svojím odlišným postojom, svojím kresťanskejším správaním alebo aj vhodným mlčaním možno účinne viesť iného k náprave.

Sme spoločenstvo viery, nádeje a lásky – sme Kristus. A len preto sa schádzame, aby sme si pomáhali vzájomne k ešte väčšej podobnosti s ním, aby sme sa dali povzbudiť k pokániu. Inak by naše stretnutia boli bez zmyslu.
Kristus zostupuje do vôd Jordána ako prvý.
My máme zostúpiť za ním.
Dal nám príklad.

Ján stojí nad ním.
Jeho úloha nie je ľahká a príjemná. Je naozaj ťažké udeľovať krst pokánia Kristovi.
Ale Kristova úloha – dať sa krstiť – je rozhodne ťažšia.
Preto nám ten, ktorý bol väčší, dáva príklad, ako sa stať menším.

Ak budeme mať dosť odvahy k napomínaniu, keď treba aj slovami, a odvahu dať sa napomenúť, zopakujeme pri každom stretnutí sa nášho kresťanského spoločenstva scénu nad Jordánom a splníme tak aj my všetko, čo je spravodlivé.

Krst v Jordáne bol obradným umývaním, ktorým vyjadrovali tí, čo ho prijímali, túžbu napraviť svoj život, a umyť tak svoju dušu od hriechov.

Načo však bol krst pokánia Pánu Ježišovi, ktorý nepotreboval vo svojom živote nič meniť, nič naprávať?
Bol predsa svätý, dokonale bezhriešny...
Ak vieme, že každý Kristov čin je pre nás zároveň aj slovom, hľadajme, čo nám chcel týmto svojím konaním povedať.

A ak by sme aj nepostrehli všetky jeho významy, určite chce byť aspoň ukážkou toho, čo sa deje v nás a okolo nás pri našom krste.
Krst, ten Jánov – i ten, ktorým nás krstili, je vždy pokorenie sa pred Bohom, ochotné a radostné podriadenie sa jeho vôli, ktoré keď Boh vidí, otvára nám nebo, tak asi ako otec dvere svojho domu a svoje náručie na privítanie dieťaťa, ktoré vydedil. A aby malo odvahu vstúpiť, posiela mu v ústrety svoju Lásku, svoje Odpustenie a svoj Pokoj v podobe holubice, ktorá je znakom zmierenia už od čias potopy, a súčasne hovorí tak, aby to aj iní počuli: Ty si moje milé dieťa, ktoré mám rád.

Toto všetko, čo sa dialo pri Ježišovom krste nad Jordánom, sa presne tak zopakovalo aj vtedy, keď krstili nás.
Ak sme si vtedy všetko toto neuvedomili, niet sa čo diviť.
Boli sme ešte malí a celkom hlúpučkí.
Smutné by však bolo, keby sme si to neuvedomili ešte ani teraz. Keby sme napríklad nevedeli, že nám tu Otec otvoril nebo, poslal v ústrety svojho Ducha, svoju Lásku, urobil nás druhými Kristami, a tak navzájom bratmi a sestrami – jednou svojou veľkou rodinou vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.
Bola by to osudná chyba, keby sme si to neuvedomovali a často nepripomínali.

A zdá sa, že ju aj robíme.
Radi a dosť pravidelne oslavujeme napríklad svoje narodeniny, päťročné a desaťročné maturitné stretnutia, promócie a ktovie ešte čo...
Ale vieme vôbec dátum dňa, v ktorom sme dostali ten druhý, vzácnejší život, život Boží...?
No väčšia chyba by bola, keby sme svoj krst a všetko, čo s ním súvisí, zahodili – zničili hriechom...
Je to strašná skutočnosť, keď po každej pýche, nenávisti, nečistote a neposlušnosti, po každom ťažkom hriechu sa nebo pred nami znovu zatvára, miesto Ducha Svätého, miesto holubice sa nad nami objaví duch temnôt a miesto hlasu: Toto je môj milý syn... sa nad nami rozloží ako mrak ťažké a smutné mlčanie.
Kto by sa na nešťastie v takom stave cítil, nech sa ihneď nanovo pokrstí...
Vodou?
Nie.
Slzami.
Kajúcimi slzami svojich vlastných očí.

A ak by sme sa báli alebo hanbili zaradiť sa medzi kajúcnikov, pozrime sa na Krista.
Posmeľuje nás svojím vlastným príkladom.

Žijeme blahobytnejšie ako naši predkovia.
Dedom chýbal nezriedka aj chlieb.
Otcom občas to, čo sa dáva ku chlebu.
My máme jedno i druhé v hojnosti.
Ale priznajme si, pri všetkom tom blahobyte nám chýba radostná spokojnosť, ba často aj chuť žiť.
A čo je najhoršie, je to celosvetový jav, takže nemôžeme v tomto čakať pomoc ani sprava ani zľava.
Zívame nudou v luxusnom aute, skáčeme v zúfalstve z pätnásteho poschodia a sedávame zamyslene a ustato v prepychových salónoch pri bohato prestretom stole.
A to všetko je potvrdením toho, čo povedal náš Pán pokušiteľovi hneď na začiatku: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“

K spokojnosti a šťastiu nestačí plný žalúdok, vlnené šaty a nábytok z mahagónu.
Máme okrem tela aj dušu.
A duša má tiež svoj život, a preto aj svoj hlad.
A keď hlad, tak aj pokrm.
A tým je každé slovo, ktoré pochádza z úst Božích.

Keď sa človek najedol, vkusne obliekol a zavrel za sebou vlastné dvere, vtedy sa mu ozve v duši túžba po trvalejšom blahobyte, ako je tento, a tá núti rozmýšľať, ako si svoj život a svoje šťastie predĺžiť donekonečna a natrvalo vyhnúť akémukoľvek utrpeniu. Stále sa vynára v mysli znepokojujúca otázka: Je smrť koncom alebo iba novým začiatkom? Existuje večnosť a posmrtná spravodlivosť? Odmena a trest...?
A tu človek potrebuje k svojej spokojnosti a šťastiu odpoveď... a v nej istotu.
A preto, že ohľadom tohto nás môže len Boh uistiť, potrebujeme slovo, ktoré pochádza z jeho úst.

A Boh nám tu dáva odpoveď predovšetkým tým, že sa nám predstaví ako láskavý Otec, Brat a Priateľ, ktorý naširoko otvára svoju náruč a pozýva k večnému životu evanjeliom, z ktorého vanie oblažujúca nádej, ba priamo istota.
A táto istota, plynúca z jeho slova, to je ten pokrm, ktorý môže nasýtiť ľudskú dušu a urobiť ju šťastnou aj v situáciách, v ktorých nepomáhajú ani tie najvychválenejšie technické a vedecké prostriedky. Ak nám niekto dnes ponúka chlieb, chlieb a zas len chlieb, ale pritom nám zabraňuje sýtiť sa Božím slovom, ten chce v našom živote zohrať úlohu pokušiteľa v púšti, a tomu patrí Kristova odpoveď: „Nielen z chleba žije človek,...“

My nechceme unikať do neskutočna.
Kresťan si vie oceniť i podporiť každú robotu, vie si vážiť roľníka i murára, lekára i textilného robotníka a každého, kto svojím pracovným úsilím prispieva k tomu, aby nášmu telu nič nechýbalo.
Ale vie si vážiť a byť vďačný aj voči tým, čo nám podávajú Božie slovo a nasycujú tak istou a radostnou nádejou naše duše?
Nedivme sa preto Cirkvi, ak dáva príkaz svojim veriacim v nedeľu a v prikázaný sviatok počúvať vo svätej omši Božie slovo.
Chce tým dať nám a prostredníctvom nás celému uštvanému svetu to, čo mu povedľa chleba ešte ku šťastiu a spokojnosti chýba.

My sa však neuspokojme len tým, čo je prikázané. Aby sme mohli dávať z hojnosti a v hojnosti, starajme sa aj sami o silu a zdravie svojich duší.
Keď pôjdeme najbližšie mestom a uvidíme vo výkladoch, čo všetko je v nich prichystané pre telo, spomeňme si na miestečko v našej domácej knižnici, kde je, alebo by aspoň malo byť, uložené Evanjelium.
A keď prídeme domov, otvorme a čítajme.
Lebo človek nežije len z chleba, ale z každého slova, ktoré pochádza z Božích úst.

Ako pokúšal diabol Krista Pána, to sme čítali vo Svätom písme.
Ako pokúša nás, to nám povie istá súčasná nesvätá romanca, z ktorej citujeme:
„Keď profesor Antoine prechádzal so svojím mladým priateľom Joem pustým námestím, vyšla práve z kostola žena v čiernom, za ruku viedla dievčatko, asi osemročné...
Bola už staršia, alebo veľmi unavená...
Do tváre jej Antoine nevidel.
Akokoľvek, kráčala veľmi namáhavo, trochu prihrbená, zabalená do rannej hmly. Dievčatko šlo za ňou.
Nerozprávali sa.
Antoine sa na chvíľu zastavil a všimol si ešte raz tie dva miznúce ľudské tvary.
Potom sa obrátil k svojmu mladému priateľovi a mierne stlmeným hlasom povedal: Dobre sa pozri, Joe! Tak vyzerá kresťanstvo...
Náboženstvo starých žien a detí!
Je pošmúrne a napreduje pomaly, tak pomaly, že je za súčasným svetom dobrých sto rokov pozadu.
A to je aj jeho záujmom: zachovať minulosť a držať svojich adeptov hodne ďaleko od skutočného života.
Jeho služobníci opakujú stále to isté: Vyhýbajte sa hriechu!
A vidia ho vo všetkom: v objatí muža a ženy, v nárokoch robotníka, vo veselej drsnosti mladých, ba ešte aj v mäse, ktoré zješ v piatok...
Krátko a trpko sa usmial.
Potom sa pohol a končil o niečo vyšším tónom: Ver mi, kresťanstvo zdegenerovalo človeka.
Kresťania sú národ strachu a nudy.
Peklo a slzavé údolie...
Ufňukanci!
Joe, ak chceš žiť, vynachádzať, smiať sa a pomáhať svetu dostať sa o krok ďalej, nikdy sa nedaj očariť touto sladkastou pesničkou.“

Ak si preložíme poslednú vetu trochu voľnejšie: Joe... ak chceš žiť... smiať sa a získať si meno..., zistíme s podivením, že tými istými pojmami narábal diabol, keď pokúšal Krista v púšti...
A ak sa chceme my tohto trojitého pokúšania: chlebom, rozkošou a slávou zbaviť, tak máme na to len jeden spôsob. Ten istý, čo použil Kristus. Nekompromisné odmietnutie: Apage, satane! Odíď, satan!
A ak to urobíme, môžeme dúfať v tú istú odmenu.
Pristúpia anjeli a budú nám posluhovať.
Nech je tak.
Amen.

Akú vysokú mienku mali jeruzalemskí Židia o Jánovi, vidno z otázok, ktoré mu prišli položiť až k Jordánu, kde kázal a krstil. Začínajú vrcholom svojej mienky.
Pýtajú sa ho, či nie je ten, ktorého im má poslať Boh ako Osloboditeľa, o ktorom sa im pod tvrdým rímskym panstvom sníva vo dne aj v noci.
Ja nie som Mesiáš – hovorí.
Čo si teda? Azda Eliáš, ktorý bol vzatý zaživa do neba a o ktorom veríme, že sa vráti na zem tesne pred Mesiášovým príchodom?
Ani to.
Alebo si prorok, ktorý nám prišiel konečne oznámiť presný čas Mesiášovho príchodu?
Nie.
Sklamane sa pýtajú: Čo si teda máme o tebe myslieť... a čo povedať tým, ktorí nás poslali?

Vedzte a povedzte, že celý môj život s tým zázračným počatím a zrodením z neplodnej a zostarnutej ženy; s tými tridsiatimi rokmi na púšti v nahote a samote, na kobylkách a skalnom mede; s rečami a krstom pri Jordáne – moje telo a duša a všetky moje činy... sú ako jeden výkrik, ako jedno opakované volanie: „Pripravte cestu Pánovi,...“
Ja som ten výkrik... zaznievajúci do vašich sŕdc, kde zaniká bez ozveny, kde sa ako v púšti tratí a zamĺka bez účinku.
Veď ten, ktorého čakáte a na ktorého sa pýtate, je už medzi vami.
A odvtedy je tu, odkedy som tu ja – ja, hlas volajúci do púšte.
Je tu.
Ale nemôže k vám, lebo cesty do vašich sŕdc zatarasil hriech.
Preto, aj keď je tu, nepoznáte ho.

Ján bol veľkým v očiach Židov.
Ale preto, že bol pripravovateľom Pánových ciest, použil aj túto svoju veľkosť, aby ukázal, o koľko je väčší ten, ktorý stojí medzi nimi, známy len ako syn tesára z Nazareta. Ukázal Kristovu veľkosť tým, že znížil svoju... úplne, až k jeho nohám.
Povedal: „...ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“
Ja som jeho najotrockejší otrok, ktorý prezúva pána a nosí za ním sandále.

Brat, sestra, aj my máme túto úlohu, ktorú mal Ján: volať do púšte, v ktorej žijeme, do púšte sŕdc nepripravených, zahádzaných pýchou a hmotárskou zmyselnosťou a ukázať Kristovu veľkosť svojím prikrčením sa, svojou pokorou.
Preto, keď ma pokúša hnev, pýcha alebo zmyselnosť, človek alebo vec, moje okolie musí vidieť, že dávam pred všetkým týmto prednosť plneniu vôle toho, ktorý je nado mnou. A keď sa modlím, musia všetci cítiť, že sa zhováram s niekým odo mňa väčším, prítomným, aj keď neviditeľným.
A v kostole, kde mi on hovorí evanjeliom a kde ma vierou vedie k sebe v premenenej hostii, musí každý môj pohyb hovoriť, aký som pred ním malý.
Pozvaní sme všetci k tejto dvojitej úlohe: hovoriť celým svojím životom o jeho veľkosti a tak mu pripravovať cesty do ľudských sŕdc.
Ján sa znížil Ježišovi až k nohám.
A on ho zato povýšil až nad svoju hlavu, hovorí Chryzostom (Ján Zlatoústy), keď sa mu dal pokrstiť. Áno, on každé poníženie odmieňa povýšením.
Svojho sluhu, ktorý zostane sluhom, ako sám povedal, posadí raz za stôl a bude ho obsluhovať.

Dajme si niekoľko nepríjemných otázok.
Prečo nie sme v kostole všetci, ktorí tu máme byť vtedy, keď tu máme byť?
Prečo je tu vtedy iba určité percento pokrstených?
A prečo toto percento tak prudko klesne, keď dochádza slávenie eucharistického tajomstva k svojmu vrcholu?
Prečo sa nás málo pohne z miesta, keď príde chvíľa svätého prijímania?
Odpoveď môže byť len táto:
Preto, že máme radšej seba ako Boha.

A nebojme sa pokračovať v otázkach.
Prečo nemáme Boha nadovšetko radi tak, ako by sme mohli a mali mať?
Ako príčinu možno uviesť to, že ho dosť nepoznáme. Je to pre nás pri tomto vážnom sebaobvinení v jednom zmysle poľahčujúca, v druhom priťažujúca okolnosť.

Poľahčujúca natoľko, nakoľko ho môžu poznať len tí, ktorým sa on sám sprístupnil. Veď aj Krstiteľ, ktorý iba po ňom túžil, len preňho žil, pre neho sa ustával, si v prečítanom Evanjeliu dvakrát za sebou priznáva, že ho, veru, nepoznal, kým poznanie nedostal zhora.
Priťažuje nám to, že sa sami málo snažíme o toto poznanie.
On hovorí stále vo svojej Cirkvi a my ho aj počúvame, ale to nestačí. Veď aj apoštoli boli s ním každý deň, a predsa im musel po troch rokoch školenia vyčítať: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?!“ (Jn 14, 9)
Skutočná príčina nášho slabého poznania Ježiša Krista, našej nedostatočnej lásky k nemu a vlažného kresťanstva je v tom, že zanedbávame prosbu o svetlo, o milosť Ducha Svätého.

Veď on práve je tým, v ktorom poznávame Otca i Syna, ktorý osvecuje naše mysle svojím svetlom a rozpaľuje naše srdcia svojím ohňom.
On je ten, čo tak radikálne zmenil v jednom okamihu málo chápavých a málo odvážnych učeníkov.
On je to, ktorého zásluhou poznal aj Ján toho, o ktorom svedčil.

Ak naozaj stojíme o nápravu svoju a tých, s ktorými žijeme a ktorých máme radi, nezabudnime na toto veľké neznáme X.
Začnime modlitbou.
A hneď teraz.
Touto:
Príď, Duchu Svätý, naplniť mysle tých, čo v teba veria, svojím svetlom a ich srdcia svojou láskou. Amen.

„Hľa, Boží Baránok!“
Pre vysvetlenie týchto Jánových slov, ktorými ukázal svojim dvom učeníkom na Ježiša, treba siahnuť hlboko do dejín vyvoleného národa.
Keď sa faraón ešte zdráhal prepustiť izraelský ľud z otroctva, dal Pán Mojžišovi a jeho bratovi Áronovi takýto pokyn:
Nech každý židovský otec v podvečer štrnásteho dňa prvého mesiaca zabije pre svoju rodinu jednoročného bezchybného baránka, zabije ho a nech mu pritom nepoláme kosti, nech namaže jeho krvou veraje svojho domu, nech ho upečie a tej istej noci nech ho zjedia s nekvaseným chlebom a horkými bylinami... Lebo prejdem v tú noc krajinou a pobijem v Egypte všetkých prvorodených.
Len ten dom ušetrím, v ktorom nájdem dvere poznačené krvou...
Predpovedaná rana aj prišla a bola silnejšia než faraón.
A vyvolený národ mohol nadšene spievať Bohu pieseň chvály za vyslobodenie na druhom brehu Červeného mora.

Túto veľkú noc, noc vyslobodenia z otroctva, si Židia mali podľa Pánovho rozkazu pripomínať výročným sviatkom a jesť v ten deň veľkonočného baránka.

Okrem toho sa každý večer prinášal v chráme jeden baránok ako obeta.
Ten prvý, egyptský, chránil od telesnej smrti.
Ten druhý, každodenný, mal zmierovať ľud s Bohom a chrániť od duchovnej smrti.
Keď stál Ján s učeníkmi na obvyklom mieste a ukazoval na Ježiša slovami: „Hľa, Boží Baránok!“, bol práve podvečer a v chráme stúpal posledný dym z dohárajúceho mäsa.
Veľmi veľa povedal Ján svojim učeníkom o Kristovi touto vetou.
Ako zabíjal izraelský otec bezchybného baránka, aby zachránil svoje deti od časnej smrti, tak dal nebeský Otec Tohto na záchranu od večnej smrti.
Obetuje ho bez polámania kostí a presne v predvečer štrnásteho dňa prvého mesiaca.

Brat, sestra, pri každej svätej omši nám kňaz opakuje túto scénu od Jordána.
Jánovými slovami nám ukazuje toho istého Baránka, aby nám pripomenul, že ak nechceme duchovne zomrieť, musíme si – obrazne povedané – natrieť jeho krvou veraje svojho domu, v doslovnom význame: poznačiť si ňou pri svätom prijímaní svoje ústa.
A on sám nám nechal taký odkaz prv, než sa dal zabiť.

Výslovne povedal: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ – zopakujete na sebe Egypt – otroctvo a smrť.

Nech nám Pán pomôže pochopiť svätú omšu, ktorou slávime veľkonočné tajomstvo nielen ako povinnosť, ale ako svoju najnaliehavejšiu duchovnú potrebu.

Dejinami vyvoleného národa sa od samého začiatku tiahne ako hlavná niť osnovou túžba po Mesiášovi, po Pomazanom od Pána, ktorý raz príde, aby spasil svoj ľud.
Mesiášska túžba rastie a stupňuje sa najmä v dobách politického útlaku, v akom bola Palestína aj vtedy, keď Ján kázal nad Jordánom.

Každému poriadnemu Židovi by sa boli zaleskli oči a ešte viac stvrdli päste zaťaté proti Rimanom, keby bol Ján ukázal na Ježiša z Nazareta slovami: Hľa, Osloboditeľ a náš Kráľ!
Ale preto, že ho predstavil ako Božieho Baránka, z celého toho množstva sa okrem dvoch nikto za ním nepohol...
Sľúbený Mesiáš neprichádza tak, ako ho oni videli vo svojich predstavách.
Nevstupuje do Svätého mesta na bojovom koni so zbraňou v ruke, ale ako Baránok vo vlastnej krvi, ktorý sa dá pokorne, ticho viesť na zabitie.
A preto takto prichádza, že okrem politického, hospodárskeho a kultúrneho otroctva, jestvuje odjakživa ešte jedno – oveľa horšie – otroctvo hriechu, ktoré je pravou príčinou všetkých ostatných. A túto porobu bolo treba zničiť najprv. Predovšetkým z týchto okov bolo treba národ dostať.

Je pravda, ľudia sa slabo oduševňujú za takéto víťazstvá, málo túžia po takej slobode a takom Vykupiteľovi.
Hriech je príjemný a my ho máme radi.
A preto má aj dnes Ježiš tak málo nasledovníkov. Keby terorizoval, rozlieval cudziu krv, prideľoval vydobyté územia, rozdával tituly a zlato, každý by sa snažil dostať sa k nemu čím bližšie...
Lenže on miesto toho, aby dával, berie...
A berie všetko, i život...
A to ešte tak, že sa ho má človek vzdať sám z vlastnej vôle, ak chce byť slobodný.
Preto sa ich za ním odhodláva tak málo...
Len dvaja z celého množstva...

Kto však z milosti Božej pochopil Krista ako Baránka, tak ako ho predstavil Ján, ten sa odhodlane pohne, aby oslobodil seba a iných z najotrockejšieho otroctva a bude ho nasledovať quocumque ierit – kamkoľvek pôjde – aj na Kalváriu, aj na kríž v tom radostnom vedomí, že konečné víťazstvo bude patriť Baránkovi, i trón i súd nad svetom, sláva a dobrorečenie.

Ján zoznámil s Ježišom Ondreja.
Ondrej svojho brata Šimona.
A Šimon Peter zoznámil s ním ďalších.
Boh si vedie k sebe ľudí pomocou ľudí.
Taká je jeho bežná ekonómia. Využíva pritom rodinné, priateľské i spoločenské vzťahy. Ale poslúži si nezriedka aj nepriamym ľudským kontaktom: knihou, filmom, obrazom.
Ani my sme sa nedostali k Pánovi priamo.
Človek nás s ním zoznámil.
Možno matka, keď nám o ňom hovorila štýlom rozprávok pred spaním.
Možno katechéta, ktorého sme vyjavenými očami sledovali z prvej školskej lavice. Možno priateľ, ktorý nám na večernej prechádzke rozprával o jeho Kráľovstve. Alebo autor svojou knihou, vzdialený od nás miestom i časom.

Možno sme o ňom dlho počúvali a mnoho už o ňom vedeli, ale pritom sme v srdci tak málo k nemu cítili. Bol nám ešte stále nie dosť známy.
Až tu raz prišli niektorí, čo rozprávali o ňom s nadšením, tak ako ti dvaja: Heuréka! Našli sme Mesiáša, ktorý sa volá Kristus!
A my sme z ich slova a z celého ich života cítili, že ho ozaj našli, že ho majú, že je v nich!
A toto konečne aj nás pohlo z mŕtveho bodu. Tomuto stretnutiu s jeho svedkami ďakujeme, že je dnes už aj v nás...
Alebo sa tak ešte nestalo?

Ak áno, ak ho máme, tak nie len pre seba.
To si dobre zapamätajme.
Ak sa poznáme, ak sme sa s ním zoznámili, tak preto, aby sme o ňom hovorili, aby sme ho rozdávali.
Aby sme sa stali jeho apoštolmi... Lebo len to je skutočný, plnokrvný kresťan, ktorému má kto ďakovať za to najviac, čo možno od koho dostať – za Krista ako Pravdu a Život.

Peter sa nestačil prebrať z údivu nad tým, že Ježiš pozná jeho minulosť, veď ho oslovil: „syn Jánov“ a už mu dáva meno, ktoré vyjadruje jeho budúcnosť – jeho poslanie: Peter, Skala, Základ.

A Pán každého z nás takto pozná.
Prv o nás vedel než ktokoľvek.
Vedel, čím budeme, prv ako sme existovali.
On nás totiž stvoril a stvoril preto, že bolo treba v jeho pláne zastať jedno miesto, jednu úlohu, splniť jedno poslanie.

A preto, že je Boží plán so svetom veľký, nech nikto z nás netrpí komplexom menejcennosti.
Akokoľvek sa zdáme drobní a malicherní, sme všetci veľmi dôležití.
My sami máme rozumom poznať toto svoje miesto v Božom pláne a vôľou sa slobodne rozhodnúť za jeho splnenie.
Ak by sme ešte mali v tomto ohľade nejaké neistoty a nejasnosti, vedzme, že krstom a birmovkou sme všetci celkom iste povolaní k svätosti, povolaní sme stať sa soľou zeme, svetlom sveta a kvasom spoločnosti. A to znamená milosťou mať stále v sebe Ježiša Krista a stále ho apoštolským pôsobením okolo seba rozdávať.

Skutočný problém, ktorý si tiež musí riešiť každý sám, je až v tomto: Komu zo svojho okolia Ježiša Krista dávať predovšetkým a cez koho? Cez rodinu pokrvnú alebo duchovnú?

A najväčším osobným problémom bude: ako ho dávať najosožnejšie, najúčinnejšie? Ktorými schopnosťami, akým štýlom, akými prostriedkami, z akej spoločenskej pozície? Ako najrýchlejšie objaviť všetky svoje talenty a dať ich do kolobehu?
Ak sme už skúšali, ale zatiaľ neúspešne, neklesajme na mysli...
Ani Peter nebol hneď Skalou.
Mnoho ho to stálo, kým sa ňou stal.
Ak nie som ešte Kristom, hoci sa volám kresťan, nebudem rezignovať.
Boh mi postupne odkryje seba, mňa a cestu.
Z mojej strany sa nežiada viac, len stála pozornosť a ochota spĺňať tú pridelenú úlohu v jeho pláne tak, ako mi ju bude on sám vnuknutiami i vedením svojej Cirkvi odhaľovať.

Táto príhoda s Natanaelom je veľmi jednoduchá, prirodzená a taká milá, že by sme sa pri jej vyrozprávaní len usmievali, keby sa nám súčasne nekrčilo čelo od zamyslenia nad tým, čo sa nám ňou chce povedať.

Keď mu Filip s nadšením rozprával, že našiel toho, o ktorom píše Mojžiš a Proroci, v pohodlnom chládku pod figovníkom mávol iba pohŕdavo rukou: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!“
Ale keď potom predsa len poslúchol Filipovu výzvu, končil nadšeným výkrikom: „Rabbi, ty si Boží Syn! Ty si kráľ Izraela!“

Aj my neraz poznáme dakoho len z bežného rozprávania, a aj to často nie priaznivého a sme proti nemu plní predsudkov, predpojatosti, možno i odporu.
A tu sa stretneme s niekým, čo nám povie o ňom aj inú mienku.
Ak sme skutoční Izraeliti, ktorí milujú pravdu, pohneme sa z miesta, aby sme sa sami presvedčili o skutočnosti.
A stáva sa potom, ak sa s tým ohovoreným a pohŕdaným človekom stretneme osobne, zbadáme, že nie je vôbec taký, za akého sme ho mali, že aj on, ako každý – i ten najhorší, má v sebe mnoho dobrého a že ho možno aj milovať, ak ho vieme pochopiť.

A ak pôjdeme ešte ďalej a uvedomíme si, čo hovoríme vo svojom Otčenáši, zistíme, že je to náš brat, naša sestra a zvoláme: Ako by som ťa mohol nenávidieť, ako by som ťa mohol nemať rád! Veď aj ty si dieťa Božie, aj ty si syn Boží...

A konečne, ak otvoríme Písmo a s vierou si prečítame Kristovo slovo: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili,“ spoznáme v každom takomto úbožiakovi samého Ježiša Krista – a to Kráľa – ktorému sa, podľa jeho spoznaných potrieb, treba dať ihneď do služieb.

Natanael získal Pánovu pochvalu preto, že sa vedel odlepiť, odtrhnúť z miesta a ísť za pravdou dôsledne, do konca, až po vyznanie Kristovho kráľovstva a svojej služobnosti...
To bol pravý Izraelita.
Kto z nás by netúžil po takomto vyznamenaní?
Nestojme teda.
Pohnime sa!

Ľudské dejiny sa začínajú vetou: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“
Naplánoval teda človeka ako jednotu dvoch – ako spoločnosť.
Človek je preto od prírody tvorom spoločenským.
A zle mu je – hovorí sám Stvoriteľ – ak je osamotený.
Každý muž gravituje prirodzene k žene a žena k mužovi.
Dejiny ľudstva začínajú sa preto manželstvom – spojením muža a ženy.

A všimnime si, že ani dejiny Ježišovho verejného vystúpenia sa nezačínajú inak. Svoju božskú moc zjavuje práve tu, pri uzatváraní manželstva v Káne, kde svojou prítomnosťou posväcuje prirodzený zväzok muža a ženy, ktorý utvoril Boh na začiatku.

Zaiste máme túto udalosť zachytenú vo všetkých potrebných detailoch, veď ju podáva Ján, ktorý bol jej očitým svedkom a doopatroval Pannu Máriu, druhú plne zúčastnenú osobu.
Ježiš týmto zázrakom symbolicky naznačil, čo jeho sviatostná milosť robí z každého prirodzeného manželského zväzku.
Ak starozákonné manželstvo bolo len ako voda utišujúca ten prirodzený smäd po druhom pohlaví, tak novozákonné, ktoré ustanovil Kristus, je viac...
Ak sa náležite prijíma, dáva okrem toho aj osobitnú milosť, zvláštnu vnútornú silu, ktorá manželom pomáha zdolávať s odvahou, pokojom i radosťou všetky ťažkosti, ktorých je – ako vieme – v každej rodine viac než dosť.
Keď Ježiš premieňa na svadbe vodu na víno, naznačuje, že svojou milosťou robí zo starozákonnej vody novozákonné manželské víno.

A skoro v každom manželstve to býva tak nejako, ako sme to tu čítali.
Začína sa to obyčajne veľmi pekne.
Všetko je ako pri víne: nálada i radostná ochota obetovať sa jeden za druhého.
Ak sa však nedá pozor, ak sa stratou prijatej milosti víno minie, objavia sa prvé nervozity, nepochopenia i sklamania.
Ona sa uzavrie do domácich starostí, on do starostí zamestnania. Dve studené koľajnice idú vpred bez toho, aby sa k sebe priblížili.
Občas si jeden z nich aj poplače... aspoň tými neviditeľnými slzami, ktoré padajú dovnútra, na srdce, ako ťažké olovené kvapky.
Modré v očiach sa mení neraz na modré pod očami...
Nemajú vína.
Zostáva voda... čistá voda.

Brat, sestra, čo v takýchto prípadoch robiť, to nám povedalo Evanjelium.
Treba čím prv pozvať medzi seba Ježiša Krista s jeho divotvornou silou, s jeho milosťou a jeho Matku, ktorá nám dá takúto radu: „Urobte všetko, čo vám povie!“

Áno, ak manželia zachovajú po získaní Kristovej milosti všetky jeho príkazy, ktoré nám pripomína a vysvetľuje Cirkev, môže sa aj z našej vody stať zase víno a fádne manželské živorenie zmeniť na nový vzťah, ktorý dá náladu, radosť, odvahu a chuť k obetiam.
Zdá sa, že toto poučenie z prečítaného Evanjelia je dosť obsažné a každému dosť zrozumiteľné.

Modlime sa:
Daj, Pane, aby tým, ktorí si ešte zachovali svoje manželské víno, z tvojej štedrosti nikdy nechýbalo... A tým, ktorí ho minuli, daj na orodovanie svojej Matky, aby sa ich nechutná, vlažná voda zmenila znovu na osviežujúci nápoj vzájomnej lásky.
Amen.

Víno je dobré.
Pre niektorých veľmi potrebné, pre iných aspoň veľmi osožné.
Treba však rýchlo dodať, ale hlasno, aby to všetci počuli: Ak sa užíva s mierou.
A o manželskej láske – o tej telesnej – treba povedať to isté. Ak sa užíva s mierou, je veľmi osožná a krásna.
Ak je však bez nej, vedie k takým dôsledkom ako opilosť: ponižuje, oberá človeka o správny úsudok a o pokoj.
Mieru, v akej sa má manželstvo užívať, čo je v ňom dovolené a čo nie, určil Boh prirodzeným zákonom, ktorý vysvetľuje učiaca Cirkev.
Pretože sa najväčšie bolesti, ktoré dnes postihujú ľudstvo, rodia tu, v rodine, nútení sme, ak máme radi seba a iných, dôsledne poslúchať.

Brat, sestra, ak je tvoje manželstvo šťastné, alebo si šťastný i bez neho, nezabudni sa predsa pozrieť i okolo seba a započúvať sa do rečí tých, s ktorými sa stretáš...
Boh nám na to umiestnil oči a uši do najhornejšej časti tela, aby sme dobre videli a počuli, čo sa deje vôkol nás.
Panna Mária je nám svojím počínaním na svadbe v Káne veľkým vzorom.
Ak budeme mať takú snahu dívať sa pozorne okolo seba, ako mala ona, určite aj my zbadáme, že mnohí už nemajú vína, že si ho už vypili, pokazili si manželstvo nemiernosťou a zostala im len voda.
Znášajú sa síce, trpia sa, ale prvotná radosť, tá začiatočná ochota všetko si odpúšťať a čítať si z očú i tie najmenšie priania, je už preč...

A ak toto zistíme, nech nám svätá Panna svojím príkladom aj to povie, ako si ďalej počínať.
A hovorí nám toto: Obráťte sa aj vy, ako ja, najprv na Ježiša a povedzte mu: Pane, nemajú vína...
To jest začnite s modlitbou.
A až potom povedzte aj im samým. Ak máte úprimný záujem zbaviť sa tej svojej nepríjemnej situácie, robte všetko, čo vám on povie a bude zas víno...
Také, aké bolo to prvé... ba ešte lepšie.

Ježišova matka prišla do Kány na pozvanie svojich príbuzných, aby splnila ich prianie, ale aj na to, aby nám dala poučenie, ako vidieť a naprávať v manželstvách to, čo sa v nich pokazilo a zamedziť tak zlo, ktoré sa potom z nich dostáva do celej spoločnosti.
Pozorujme ju, napodobňujme a prosme.

Nevieme, že by bol Ježiš Kristus naháňal kohosi do chrámu.
Ale že z neho vyhnal bičom tých, čo nerešpektovali určenie posvätnej budovy, to nám zaznamenali všetky štyri Evanjeliá.
A svoj postoj nemení ani tam, kde ide o novozákonný Boží dom. Nasilu ani do tohto nikoho neženie, ale zato vyháňa z neho všetkých, čo ho znesväcujú. A rozhodne ho znesväcujú tí, čo tu kupčia.
A kupčia tu kňazi i leviti, pre ktorých sa kostol v mnohých prípadoch stal iba zdrojom výživy, a nič viac... ktorí slúžia síce v Božom dome, ale nie za Boží plat.
Ktorí majú na všetko určenú peňažnú taxu – aj na to, čo eminentne podlieha Božiemu oceneniu a Božej odmene, ako je napríklad vysluhovanie sviatostí.
Majú taxu a domáhajú sa jej. Niekedy veľmi nevkusne.

A kupčia aj veriaci, pre ktorých je Boží chrám akýmsi svätým obchodným domom, kde ‘milý Pánbožko’ predávajú zdravie, úspechy a všetky druhy požehnania za modlitby, omše, ružence a deviatniky a kde svätí, ktorí nás už vôbec nevyrušujú svojím životom, slovami i príkladom, sú ako predavači a predavačky, ktorí nás ochotne obslúžia za malú pozornosť, napríklad za sviečku, za kyticu kvetov, za niekoľko minút kľačania pred ich obrazom...
O obchodníkoch, čo tu predávajú devocionálie (náboženské predmety), knihy a časopisy, radšej pomlčme... Ak sme na tomto mieste kupci a ak sme tu predavači, sme, prepáčte za výraz, zbojníci a lotri. Okrádame Boží dom o posvätnú dôstojnosť a robíme z neho tržnicu (porov. Mk 11, 17).

A ak by to všetci okolo nás robili, môžeme my sami Kristovi nejako pomôcť, môžeme tu nejako zaprotestovať?
Áno.
Môžeme napríklad svojím správaním dať okoliu najavo, že je to Boží dom – ukazovať každým svojím pohybom do Centra, k Bohu.
A v každom jednotlivom prípade ho môžeme urobiť domom modlitby. Aspoň tou svojou, možno ojedinelou modlitbou, ktorá môže byť aj prosbou... len nech nie je vyjednávaním s Bohom.
A ak vyjednávaním, tak potom len takýmto: Bože, za to, čo prosím, všetko ti dávam, čo som a čo mám.
Kedykoľvek si takto počíname, vždy vyháňame predavačov z chrámu.
A ak pomôžeme Kristovi vyhnať týmto spôsobom čo len jedného, keď len toho, ktorým sme my sami, určite bude po každej návšteve jeho domu s nami spokojný.

Ježiš nevyčítal Nikodémovi strach pred ľuďmi, nevhodnú hodinu návštevy, ba ani tú prozaickú a naivnú otázku: Ako sa môže niekto narodiť, keď je už starý? Či vari môže znova vojsť do života matky...? Ani sa nepýta, či sa Nikodém mieni zbaviť strachu a stať sa raz aj zjavne jeho učeníkom... Trpezlivo a ochotne mu vysvetľuje pravdu, pokiaľ javí o ňu záujem.

Týmto postojom naznačuje aj nám, ako si počínať pri výchove a apoštoláte – pri budovaní Božieho kráľovstva v dušiach, k čomu sme, ako vieme, povolaní bez výnimky všetci.

Aj my teda máme rešpektovať slobodné rozhodnutie každého, na ktorého máme ako kresťania uplatňovať svoj vplyv, pretože Bohu je milé jedine to, čo mu človek odovzdáva slobodne.
Niekedy je však potrebný veľmi dlhý čas na to, aby človek k takému rozhodnutiu dospel; hojné poznanie, skúsenosť a najmä milosť, ktorú dá Boh vtedy, keď to sám uzná za najvhodnejšie.

Aj keď Nikodéma neuvidíme v hlúčku Kristových učeníkov, predsa nemôžeme povedať, že by v ňom tento rozhovor zostal bez účinku.
Aj keď neskoro, ale predsa sa len odváži namietať veľrade, ktorá chce Ježiša zajať a povie: „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“ (Jn 7, 51) A po smrti mu venuje verejnú pozornosť sto librami pohrebnej myrhy a aloe.

Na záver toto:
Kde sa niečo robí, tam sa vždy niečo aj spraví.
A keby sa nám pre zlú vôľu tých, na ktorých vplývame, aj nič nepodarilo, nevadí... Veď nie je podstatné dosiahnuť v iných výsledky. Podstatné je tak si počínať, ako si to dosiahnutie želaných výsledkov vyžaduje.
A ak sa nedáme znechutiť, tak zaručene nejaké budú, keď nie v iných, tak aspoň v nás. Veď Boh nezriedka tým, že nám káže vychovávať iných, vychováva nás.

V tom je optimizmus kresťanskej výchovy a apoštolátu, že kresťan – aj keď odhliadneme od večnej odmeny – nikdy nerobí nadarmo.

„Nik nevystúpil...“ – a pridajme: nikto ani nevystúpi – „do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka.“
Túto vetu si nám treba rýchlo a trvalo odpísať z Evanjelia do pamäti, prípadne aj do pamätníka...
A aby sme vedeli, čo si tam ukladáme, pridajme pár slov, ktoré nám ju pomôžu lepšie pochopiť.

Do neba môže vystúpiť len ten, ktorý z neba zostúpil – len Kristus... Iný nikto...
Nie?
A my? A ja? A vy?
Nuž z nás celkom určite len tí, čo zostanú s ním spojení ako ratolesti s viničom, ako údy s telom, len tí, čo budú s ním tvoriť jeden celok, jedného Tajomného Krista – jednu Cirkev, nie však definovanú ako spoločnosť kresťanov – katolíkov, ktorí sú pokrstení a zjednotení pod rímskym pápežom... To by sa potom mohli do neba dostať aj vrahovia, smilníci, cudzoložníci, nespravodliví a vydierači, ak by si dali umyť čelo krstnou vodou a na znak jednoty s Rímom zachovali niekoľko predpísaných náboženských formalít.

Len tak môžeme vystúpiť do neba, ak budeme tvoriť Cirkev – Tajomstvo, spoločenstvo pokrstených, ktorí sa z nej nevylúčili hriechom, ktorí sú preto živou súčasťou Krista – Viniča a prinášajú silou tohto spojenia hojné ovocie dobrých skutkov...
Mimo takto pochopenej Cirkvi niet spasenia. Iná nevystúpi do neba, iná nie je Kristus, bez ktorého myslieť na nebo je vždy planá nádej a márna chuť.

Toto poznanie nás bude zaiste k mnohému zaväzovať, bude od nás žiadať stálu snahu o pevné a trvalé spojenie s ním, ktorý jediný vystúpil do neba.

V Starom Zákone v Knihe Numeri čítame, ako sa vyvolený ľud búril proti Bohu a reptal, keď ho viedol z egyptského otroctva cez púšť do jeho vlastnej zeme a ako ho Boh za túto nevďačnosť potrestal.
Kniha píše, že raz poslal k obydliam Židov jedovaté hady, ktoré mnohých z nich usmrtili. A keď Mojžiš prosil, aby Boh odvrátil tento trest od jeho ľudu, dostal túto čudnú podmienku: „Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý, kto naň pozrie, ostane nažive“ (porov. Nm 21, 4-9).
Táto príhoda je jednou z mnohých ukážok, ako zaobchádzal Boh od samého začiatku s človekom, ktorý sa mu stával často nevďačným.
Všetko mu dal, a keď ho človek aj napriek toľkej dobrote urazil, uplatnil hneď svoju spravodlivosť a stihol ho trestom.
Ale všimnime si, ako dal v tejto spravodlivosti miesto aj svojmu milosrdenstvu. Vyhnal ho síce z pozemského raja, podrobil bolesti a smrti, ale mu ponechal zároveň možnosť získať si ešte posmrtný raj.
A keď potom človek zasa hriešne zabudol na svojho dobrodincu, vyhubil ho Boh potopou, ale mu cez Noemovu rodinu predsa len vo svojom milosrdenstve dovolil žiť ďalej.
Ľudstvo sa mu znovu spreneverilo a on naň dopustil nový trest. A nie malý... Bil ho následkami vlastných hriechov. Ale pre svoje milosrdenstvo vybral si Abraháma a urobil ho počiatkom nového národa. No keď sa mu aj toto semeno stalo neverným, dal konečne vyvesiť na drevo svojho vlastného Syna, aby bol – ako onen had na púšti – záchranou pred jeho trestom každému, kto sa naňho pozrie s vierou.
A tu sa dostávame k tomu, čo sme vlastne chceli povedať. Chceli sme sa totiž upozorniť, že pohľad na Kristov kríž, ak je to pohľad plný viery, je pre každého z nás už jediným a posledným prostriedkom, ako sa zachrániť po uhryznutí pekelným hadom – po svojom hriechu, pred večným zatratením.
A zvlášť sme si chceli pripomenúť, že ten záchranný pohľad na kríž, to rozhodne nie je onen súcitný, sentimentálny pohľad na nevinne odsúdeného človeka, ani ten oficiálny, úradný, ktorý mu venujeme pri obradoch a tým menej nejaké to estetické hodnotenie jeho obrazov. Záchranný pohľad, pohľad viery na kríž je ten, ktorým si plne uvedomujem, že ten ukrižovaný muž je Boží Syn a že je tam miesto mňa. Že týmto spôsobom uprosuje Otca, aby ma zachránil pred toľkonásobne zaslúženým trestom... pod podmienkou, že nebudem viac hrešiť, čo sa mi podľa jeho slov môže len tak podariť, ak presne zachovám jeho vlastný návod, uložený v Evanjeliách.

Ak sa teda na nešťastie stane, že zopakujem svoj hriech, ihneď mi treba zopakovať celý tento pohľad a dať sa ním úplne preniknúť.
Niet už pre človeka inej záchrany pred Božou spravodlivosťou, niet iného milosrdenstva a do konca vekov nebude, okrem toho vyveseného na kríži.

Radi pripomíname iným dobro, ktoré sme im preukázali.
A ani Boh tu nie je výnimkou.
Aj jemu neraz vyratúvame, čo všetko sme už obetovali, čoho sme sa už kvôli nemu zriekli: napríklad čiastky svojich peňazí, keď susedove deti nemali na chlieb, telesnej rozkoše vtedy, keď sme mali prudké a dlhotrvajúce pokušenia, nahnevaného mlčania vtedy, keď nás manžel urazil, ironickej poznámky, keď manželka sa zdržala pred zrkadlom, mäsa v piatok, leňošenia v nedeľu, atď.
Neraz takto vypočítavame, zabúdajúc, že my kresťania milujeme Boha i ľudí vlastne vždy pre zisk. Ak sa o niečo ochudobňujeme, napríklad kvôli bratovi, robíme to preto, že tým duchovne bohatneme. A ak sa kvôli Bohu čohosi vzdávame, tak zas len pre nádej, že nám to raz stonásobne vráti.
A skutočne, my v takýchto prípadoch vždy nepomerne viac získavame, než strácame.

Opravdivo strácať, nezištne milovať vie len Boh, pretože mu nikto nemôže nič dať.
On totiž nemôže nič prijať. A nemôže nič prijať, lebo je absolútne bohatý, nekonečne plný, dokonale blažený.

Evanjelium svätého Jána nám chce pripomenúť, pokiaľ až zašiel Boh vo svojej nezištnej láske voči nám. Hovorí: „…dal (nám) svojho jednorodeného Syna,…“
A takto nám ho dal: Položil ho najprv v bezmocnosti dieťaťa pred nás do betlehemských jasieľ, potom nám ho dal v bezmocnosti pribitého na kríž a konečne v bezmocnosti pokrmu na oltár. Keď ho položil do jasieľ, kam zvieratá chodia po pokrm, naznačil nám, čím sme bez neho. A keď ho dal pribiť na drevo, tak preto, aby sme sa z obety, ktorú podstúpil kvôli nám, dozvedeli o svojej ľudskej veľkosti a chránili si ju.
A na oltár ho dal preto, aby sme prijímaním tohto Chleba získali ešte vyšší život – ten večný, božský a stali sa tak bohmi (novozákonné chápanie Božieho synovstva, porov. Rim 8, 14-17).

A keď nám svojho jednorodeného Syna takto dal, vyplnil v nás tým tú nekonečne širokú škálu hodnôt, ktorá je medzi zvieraťom, poddaným nutnostiam svojho pudu, a slobodným a uvedomelo šťastným Bohom.

Brat, sestra, ak tomuto opravdivo veríme a snažíme sa jeho nekonečnej láske zo všetkých síl zodpovedať, to je len samozrejmosť.
Ak sa za to revanšujeme vypočítavo, ak mu za to meriame odtiaľto potiaľto, je to posmech.
Ak sa nerevanšujeme vôbec, to je nevkus, vina a je to aj nebezpečenstvo.
A toto nebezpečenstvo sa volá peklo.
Ak Boha ešte nemilujeme, aspoň sa ho bojme, ale zároveň vytrvalo prosme, aby čím prv premenil v nás tento strach na lásku.
Lebo pravou ozvenou lásky je vždy len láska.

Počuli sme, že uveriť v Ježiša Krista je jediná možnosť, ako sa vyhnúť trestajúcemu Božiemu súdu.
A pretože je v živote každého z nás veľmi veľa toho, za čo by sme mohli byť súdení aj odsúdení, mali by sme si všetci raz úprimne odpovedať na otázku: Či naozaj v neho veríme?

Veriť, to totiž neznamená – ako si mnohí myslia – iba hlásiť sa ku skupine ľudí, ktorí sa volajú kresťanmi, len preto napríklad, že mám v príbuzenstve kňaza, že môj strýc bol kostolníkom, že som bol tak vychovaný a ja za to nemôžem, že nesúhlasím s politickou stranou, ktorá má protikresťanský program, atď.

Veriť v Ježiša Krista, to znamená byť presvedčený o tom, že tu medzi nami bol ako autentický Boží Syn a že je tu vo svojej Cirkvi i dnes a bude stále až do konca vekov. To znamená veriť do litierky všetko, čo povedal a čo nám stále hovorí cez učiacu Cirkev a podľa toho žiť, aj keď to nie je vždy pohodlné, aby som sa tak aj ja mohol stať Cirkvou a on mohol aj vo mne žiť, aj cezo mňa pôsobiť...

Až tento dvojitý život, táto dvojitá prítomnosť – moja v ňom a jeho vo mne – až to je skutočná viera v Ježiša Krista.
Kto ho nemá v sebe takouto vierou, je celkom iste súčasťou sveta.
A svet je už odsúdený celý aj so súčasťami.

Ale ak žijem Ježiša Krista, ak prebýva vo mne svojou milosťou, som súčasťou jeho, žijúceho vo svojej Cirkvi a nemôžem byť súdený. Kristus predsa, ktorý je vo mne a ja v ňom, nebude súdiť sám seba.

Zopakujme si vetu, ktorú sme chceli lepšie pochopiť a zistime, či ju naozaj už plnšie rozumieme: Kto verí v Ježiša Krista, nebude súdený, kto v neho neverí, už je odsúdený.
Ak je tak, nečítali sme a nepočúvali toto jeho slovo nadarmo.

Ježiš Kristus – jeho príklad a slovo – je tým svetlom, v ktorom naše skutky dostávajú svoju pravú podobu a svoje vlastné mená.
V ňom sa smilstvo a cudzoložstvo javí odporným, aj keď je vyčačkané ružovými stuhami lásky, alebo poznačené červeným krížom nutnej hygieny.
Tu vražda, či je náhla – nožom, guľkou, alebo pomalá – nenávisťou a zarmucovaním, zostáva vždy vraždou, aj keby si ju ľudia ako zastierali vyšším záujmom.
A naopak, skromnosť a ústupčivosť dostáva podobu sily a múdrosti, hoci sa všeobecne pokladá za zbabelosť a hlúposť.
Tu mravná čistota prestáva byt úchylkou, poslušnosť a chudoba tu nie je bláznovstvom. Preto je len celkom prirodzené, že tí, čo konajú dobro, utekajú k tomuto Svetlu...
A tí, čo klamú, zaliezajú ďaleko od neho do kútov, kde je dostatok tmy.

Najväčšiu tmu, najvýraznejšie tmárstvo predstavujú ľudia, čo zatvárajú oči pred týmto Slnkom a pritom vykrikujú: Niet ho! Boh nebol a nebude! A ak bol, tak dnes je už mŕtvy!
Ani Ježiš Kristus nikdy nežil... vymyslel si ho ako krásnu legendu stredoveký mních. Ani Duch neexistuje. Jestvuje len vyššie organizovaná hmota.
A vo tme sú aj tí, ktorí síce pripúšťajú Kristovu historickosť, ale pritom hovoria, že bol iba človek, a preto nás jeho náuka, ktorá je len jedným z mnohých svetonázorov, nezaväzuje.
Chápeme.
Mnohým sa takýto pohľad na Krista veľmi hodí.
Možno pri ňom pokojne vraždiť narodených i nenarodených, ak nám zavadzajú, možno smilniť, ak nám to chutí, zdierať a vykorisťovať, ak nám to prináša zisk.

Niektorí sa dobre cítia a radi sa zdržujú v polotme, v hmle rozličných filozofických mienok, ktoré všetko uvádzajú do pochybností, aby sa potom mohlo ísť podľa zásady: In dubiis libertas – pochybnosť dáva možnosť zvoliť si čokoľvek.
Alebo sa uťahujú do šera teologických doktrín, ktoré si vyfabrikovali ľudia silno viazaní na seba, na svoje pohodlie, na niektoré osoby, na vlastný názor a vlastnú prax v manželstve, v rodine i mimo nej... Je pravda, že v každej hmle je aj trošku svetla, aj trošku tmy.
Ale jedno je isté, že kto miluje pravdu, vychádza aj z hmly na svetlo – ten sa všemožne snaží pochopiť slovo Evanjelia v tej jednoduchosti, v akej ho podáva oficiálna Cirkev, vedená Svätým Duchom a neutieka sa k všelijakým teologickým výhybkárom, plným svojho málo ohybného Ja.

Ak sa chceme úprimne zbaviť zla, ktoré je v nás, treba ho, rozumie sa, najprv v sebe objaviť.
Aby sme ho zbadali, potrebujeme nutne svetlo Kristovho slova a Kristovho príkladu. Kto sa uťahuje z tohto Svetla, nestojí o svoju nápravu, a ten je už odsúdený.

Kto je však našťastie v plnosti Kristovho poznania, nech sa všemožne snaží hovoriť a žiť ako on. Lebo je to veľmi známa vec, že kto nežije ako verí, bude celkom iste veriť tak, ako žije.
Len ten je teda bezpečne vo Svetle, kto aj žije to, čo verí...

Prvé autorstvo každého dobrého diela treba pripísať Bohu.
Až na druhom mieste sme autormi my.
Pri konaní dobra sme len nástrojmi v jeho rukách. „Človek si nemôže prisvojiť nič, ak mu to nebolo dané z neba“, hovorí Ján tomu, ktorý ho prišiel provokovať k závisti.

Ak sme v súhre s Bohom, ak sme jeho priateľmi, budeme sa radovať z každého dobra, ktoré sa mu podarilo vykonať prostredníctvom ktoréhokoľvek človeka. Budeme sa úprimne tešiť aj tým úspechom, na ktorých nie je naša firma, naša nálepka, aj tým, ktoré Boh dosiahol nástrojmi veľmi slabými a nehodnými – možno práve vtedy najviac – a nikomu nebudeme závidieť.

Závisť sa môže v nás ozvať len vtedy, keď nástroj zabudne, že je len nástrojom a nie pôvodcom.
Ján nám dáva v tomto ohľade veľmi vzácne ponaučenie.
Keď je už na vrcholku slávy a stáva sa predmetom všeobecného záujmu, prisvojí si len skromné, druhoradé miesto, nazve sa iba Ženíchov priateľ. Úlohou ženíchovho priateľa bolo v tých časoch umyť, obliecť a okrášliť nevestu a priviesť ju ženíchovi do domu.
Ženíchom bol, podľa Jánovej reči, Kristus; nevestou, ktorú on umýval v Jordáne krstom a prizdoboval ohlasovanými čnosťami, bol Izrael.
Ján sa teší, že už konečne počuť Ženíchov hlas, ktorým sa prihovára svojej neveste, teší sa, že Ježiš už verejne vystúpil a sám káže.
A vie, že je tu čas, aby ustúpil zo scény, umenšil sa, aby nesťahoval, neodvádzal pozornosť od hlavnej účinkujúcej osoby.
Odchádza naradovaný, že je to tak.
„A táto moja radosť je úplná“ – hovorí. To je jeho labutia pieseň.
To je nádherný záver Jánovho prorockého života.

Brat, sestra, vo chvíľkach pokúšania k závisti nezabudnime na Jánov príklad a slová, ktoré si zopakujeme ešte raz: „Človek si nemôže prisvojiť nič, ak mu to nebolo dané z neba.“
Nikto nemôže nič dobrého urobiť, ak ho – ako svoj nástroj – nepoužil Boh.

Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“
Jn 4, 39-42

V období asýrskeho zajatia vmiešali Samaritáni do svojho národa cudziu krv a do svojho náboženstva cudzích bohov.
Za to si vyslúžili od ostatnej časti vyvoleného národa pohŕdanie, a to také, že Židia, napríklad, keď chceli niekomu veľmi nadať, povedali mu: Ty Samaritán!
Rozpor medzi obidvoma časťami národa vzrástol, keď akýsi kňaz, ktorého vyhnal Ezdráš z Jeruzalema, zriadil v Samárii, na hore Garizim, novú bohoslužbu a novú kňazskú líniu. Odvtedy sa hádali Židia so Samaritánmi, a niekedy veľmi nechutne, o to, ktorá je pravá bohoslužba, či tá v Jeruzaleme alebo na hore Garizim.
A tak sa stalo pre jedných i druhých to, čo ich malo viesť k spoločnému Bohu a v ňom k jednote, príčinou stálych bohorúhavých roztržiek.

Brat, sestra, aj my robíme nezriedka túto veľkú a neodpustiteľnú chybu. Vieme zabudnúť na veľkosť človeka alebo jeho malosť, úbohosť, na jeho potrebu, ak si prisilno uvedomíme svoju národnú, politickú, ideologickú alebo triednu príslušnosť. Ba vieme nezriedka prehliadnuť a nevidieť jeho oprávnené nároky, aj keď zdôrazňujeme svoju príslušnosť náboženskú, ba dokonca aj vtedy, keď začneme hovoriť o svojom spôsobe bohopocty a o svojom štýle práce za Božiu česť a dobro duší v tej istej Kristovej Cirkvi.
A zdá sa, že sme sa ešte nepoučili stredovekými a novovekými náboženskými spormi, ktoré boli smiešnou a zároveň krutou ilustráciou tejto našej prevrátenosti.
Chceme uctievať Boha tým, čo ho uráža, a budovať jeho kráľovstvo prostriedkami, ktoré ho najúčinnejšie búrajú.

Od Jakubovej studne počujeme napomenutie, že pravá bohopocta nie je v chrámoch a pozlátených oltároch, nie v rúchach a zástavách, nie vo vyberaných modlitbových slovách alebo v liturgických pohyboch, ale v duchu – v čistote srdca a v pokore, ktorou uznávame svoju úplnú závislosť na Bohu a bratoch a v spoznanej pravde, ktorú vyjadrujeme aj detailmi svojho života.

Ak sa úprimne odhodláme ísť za pravdou, určite ju s pomocou milosti aj nájdeme, a keď ju nájdeme, všetci sa spojíme v tom istom Duchu, Duchu lásky, budeme sa vzájomne obdarúvať a zavlažovať sa tak osviežujúcou vodou časného i večného života. A až toto bude skutočná bohopocta, naše pravé náboženstvo...

„Pane, daj mi dobré trávenie, ale aj to mi daj, čo by som trávil...“
Táto humorná modlitba dvakrát ženatého svätého Tomáša Morusa nás presviedča, že radosti tohto života nie sú malicherné a nie sú všetky zlé.
Ale na druhú misku váh dajme známe slovo svätého Augustína: „Pane, ... naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“
Tento výrok nás zasa presviedča, že ani všetky tie krásy a príjemnosti spolu nie sú schopné vyplniť šírku a hĺbku hladného ľudského srdca.

Na toto nás upozorňuje aj sám Kristus, keď hovorí, že každý, kto pije vodu pozemských slastí, bude znovu smädný.
Prítomnými dobrami sa možno sýtiť, aj presýtiť sa nimi možno, ale nikdy nie trvalo uspokojiť.
„Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám“ – pokračuje Kristus – „nebude žízniť naveky.“ Inými slovami: Len ten dosiahne šťastie a v ňom plnú spokojnosť, kto získa Božiu lásku a odmenu.

A počujme aj to, čo Ježiš Kristus k tomu ešte dodáva: „A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“
Týmto vyslovuje podmienku utvárania Božieho spoločenstva, spoločenstva Cirkvi, v ktorej, ak prijímame nejakú milosť, tak preto, aby sme sprostredkovali, odovzdali ju ďalej. Kristus je žriedlo. A kto z neho pije, stáva sa postupne prameňom toho istého vyššieho života pre iných.

Lenže, ak chceme splniť túto podmienku, musíme prijať ďalšiu.
Ak chceme získať trvalé šťastie a stať sa jeho rozdávateľmi, povie nám Kristus určite niečo také ako žene pri studni: „Choď, zavolaj svojho muža...!“
Bude od nás žiadať vyznanie sa z nedostatočnosti, pokoru a pokánie.
Keď žena, ktorú pre manželskú neveru zahnalo už päť mužov a bola už súložnicou šiesteho, vyzná svoj hriech a svoju vieru v Krista, stáva sa aj ona prameňom živej vody – uverí skrze ňu mnoho iných.

Ak nájdeme aj my v sebe úprimnosť priznať sa k chybám a odvahu napraviť ich, Boh napíše aj na náš doterajší, akokoľvek nepekný životopis svoje ochotné: „Nihil obstat “ (nič neprekáža), aby sa tento človek, táto žena, pobehlica, tento muž, oddaný nerestiam, tento nespratný mládenec alebo toto dievča pre každého, táto nevrlá, ušomraná starena alebo sebecký dedo, nemohol stať ešte svätým a šťastným človekom – a nič neprekáža, že by sa aj pre iných nemohol stať prameňom istého, trvalého a pokojného šťastia.
Poďakujme Pánovi za nádej, ktorá vanie z jeho slov aj pre tých, čo padli veľmi hlboko.

Zdá sa, akoby týmto druhým zázrakom nadväzoval Pán Ježiš na ten prvý. Prichádza totiž aj tento urobiť do Kány, kde premenil vodu na víno.
Prvý urobil pre radosť manželom, druhý pre radosť rodičom.
Uzdravil im dieťa, ktoré trápila veľmi nebezpečná horúčka.
Prvé dobrodenie Kristových zázrakov dostala teda rodina.

Obidve hlavné osoby tohto deja hovoria zrozumiteľne všetkým, čo sú zaťažení starosťou výchovy.
Prosiaci otec dáva svojím počínaním v tejto epizóde príklad.
Kristus dáva nádej a povzbudenie.
Veď aj naše deti majú horúčky.
Tie duševné. A niekedy veľmi nebezpečné.
Raz sa ich zmocní hlavatosť a robí ich neprístupnými akémukoľvek dobrému slovu, inokedy hnevlivosť, pre ktorú sa stále dostávajú do škriepok a bitiek, chamtivosť, vedúca ku krádežiam alebo sexuálna horúčka, ktorá si stále hľadá nové príležitosti a nové obete.

Škoda len, že naše matky a otcovia nie sú ako ten kafarnaumský...
Škoda, že nezasahujú dosť včas proti príznakom týchto chorôb.
Obyčajne podceňujú ich nebezpečenstvo.
Ba vidia v nich nezriedka symptómy akéhosi dobra.
Hlavatosť svojho dieťaťa nazvú pevnou vôľou; hašterivosť schopnosťou uplatniť sa; chamtivosť starostlivosťou a sex normálnosťou, prejavom zdravia.
Až potom, obyčajne keď je už zle, keď už dieťa zašlo priďaleko a narobilo rodine škodu i hanbu, keď už duchovne umrelo, až potom sa obzeráme po niekom, kto by pomohol, kto by ho vzkriesil.
Až keď sa choroba dotkla nás, hľadáme pomoc u lekárov alebo vychovávateľov.
Ale toto je prejav lásky k sebe, nie k dieťaťu.

Všimnime si to poučenie, ktoré nám dáva kafarnaumský otec.
Nikoho nehľadá, ponáhľa sa priamo k Ježišovi a hovorí: „Pane, poď, kým mi dieťa neumrie.“
Áno, takto hovorí a koná každá úprimná rodičovská láska...

Brat, sestra, naše deti majú horúčky, ktoré nebezpečne ohrozujú život ich duší...
Ale Kristus má moc, ktorá je schopná zachrániť ich vo všetkých prípadoch.
A my máme šťastie, že nemusíme ísť za ním z Kafarnauma do Kány.
Osloviť a prosiť ho možno hocikde a hocikedy.
A vždy sa v takýchto prípadoch prosí s úspechom, ak sa prosí s vierou.

Vieme, čo všetko musel Ježiš Kristus urobiť, aby nám priblížil nebeské kráľovstvo a oznámil, pod akými podmienkami sa môžeme do neho dostať.

Najprv opustil svojho nebeského Otca, slávu a blaženosť, ktorú mal u neho od vekov. Potom aj svoju Matku, príbuzných a priateľov i svoj Nazaret, kde strávil mladosť.
A konečne opúšťal miesto za miestom tak, že mohol o sebe povedať: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“
To všetko preto, aby sa dostal do každého mesta, do každej dediny a každému sa ponúkol ako cesta do nebeského kráľovstva.

No nemyslel len na svoju zem a na svojich súčasníkov.
Aj na nás pamätal.
Aj na tých, čo sa ešte len narodia.
Kvôli tomu založil Cirkev, v ktorej i naďalej žije a v ktorej každému človekovi bude až do konca vekov sprístupňovať seba, svoje kráľovstvo a opakovať jej ústami tú istú výzvu: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo!“
Hoci bol Boh, nemohol nám svoje kráľovstvo už viac priblížiť. On už všetko urobil v tomto ohľade.
Na nás je rad.
Ak chceme byť v ňom, my sa musíme k nemu priblížiť...
A to tak, aby nám bolo nielen blízko, ale aby bolo priamo v nás.

Jediná skutočná prekážka Božieho kráľovstva v nás je hriech.
A pretože ju môžeme len my zrušiť, Ježiš sa k nám obracia stále opakovaným naliehaním: Napravte sa, zanechajte svoju zlobu, robte pokánie!
Počúvajme túto výzvu vždy srdcom, nielen ušami. Lebo taká je podmienka: Pokiaľ Kráľovstvo nebude v nás, my nemôžeme byť v ňom.

Peter sa musel vyznať vo svojom remesle, veď žil z neho on a celá jeho rodina.
Určite prežil pri ňom dni i noci bezvýslednej námahy, ktorú bolo škoda ďalej stupňovať. Ale poznal aj úspechy, ktoré nebolo možné ani zďaleka predvídať.
Ale toto, čo sa stalo na Kristovo slovo, by bolo aj v čase, keď ryby brali najlepšie, niečím neslýchaným, nieto ešte vtedy, keď celonočná námaha niekoľkých ľudí bola úplne márna.
Tento fakt ho presvedčil, že Ježiš, ktorého má pred sebou, je posol živého Boha a ako každý veriaci Žid pri pomyslení na to sa striasol hrôzou.
On, úbohý rybár po neúspechu a pred ním Božia sila.
Hodil sa na kolená, ale zároveň cítil, že nemôže byť pri ňom tak blízko, že je to krajne nevkusné, aby tieto dva protiklady, svätosť a hriech, boli vedľa seba.
Ale práve toto uznanie svojej neschopnosti urobiť čosi bez Boha a vedomie vlastnej nehodnosti sú tie dva neodmysliteľné predpoklady, bez ktorých sa nikto nemôže stať rybárom ľudí.
To, čo hodilo Petra k Ježišovým nohám, musí mať každý, kto chce budovať Božie kráľovstvo.

Z tejto pozície si berie Boh ľudí na apoštolské úlohy, z tejto ich povoláva vyťahovať ľudské ryby z mora, ktoré bolo pre veriaceho Žida symbolom a sídlom zlej moci (porov. Gen 1, 20-23).
Keď Kristus povedal: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ Peter vedel, k čomu je povolaný.
Nechal všetko a šiel za ním.

Bola to naozaj divná, protirečivá situácia.
Peter cíti razom potrebu Kristovej blízkosti i vzdialenosti.
Jeho hriešnosť ho k nemu i priťahuje, i od neho zaháňa.
Pre ňu sa cíti nehodný a neschopný, ale zároveň aj nútený byť blízko a čerpať z Kristovej všemohúcnosti silu na zničenie tohto komplexu.

Brat, sestra, neviem, či si dosť uvedomujeme, že sa aj nám opakuje práve táto situácia – a to pri každej svätej omši.
Bijeme sa v prsia a hovoríme: Pane, nie som hoden... ale súčasne utekáme objať ho... a to s takou samozrejmosťou!
A „Ite missa est “ – Iďte v mene Božom plniť svoje poslanie! – ktoré nasleduje, vyznieva ako jasné, zreteľné pozvanie k apoštolátu, ktorým aj nás Pán po vyznaní našej nehodnosti a neschopnosti poveruje, vybavených svojou silou, tou istou úlohou – loviť ľudí.

Nech je aj náš lov taký, ako bol Petrov, po celý život: požehnaný a úspešný.
Amen.

Rozdiel medzi zamestnaním a povolaním je v tom, že zamestnanie nám dávajú a honorujú ľudia, kým povolanie nám dáva i odmieňa Boh.
My, kresťania, máme popri zamestnaní aj povolanie.
A všetci.
A povoláva nás sám Ježiš Kristus.
Tým istým spôsobom ako Petra.
Hovorí nám každému osobitne: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“

V tejto výzve sú dve zreteľne odlišné úlohy.
Odraziť svoju loďku od pobrežia, vyjsť z toho plytučkého kresťanstva na hlbinu – do solídnejšieho, hlbšieho duchovného života... a spustiť siete, t. j. použiť všetky svoje schopnosti, čas, sily i prostriedky, aby sme Kristovi priniesli nejaký ten úlovok.
Možno sme už vo svojom srdci veľa ráz počuli túto výzvu, ale zatiaľ bez príslušnej ozveny.
Možno sa bránime a vyhovárame ako Peter.
Predkladáme znova a znova svoju skúsenosť: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili.“
Hovoríme: Je to zbytočné, škoda energie.
Ani mne sa nepodarilo napriek všetkému tomu úsiliu stať sa lepším, ani z ľudí som pre Pána zatiaľ nikoho nezískal.
Nič som nechytil.
Všetko som prešiel, všetko vyskúšal. Som unavený a znechutený.
V rodine ma nepochopili, v zamestnaní sa mi vysmiali.
A tú istú skúsenosť majú okolo mňa všetci.
Človek je beštia, ktorá sa nedá tak ľahko skrotiť.

Keď sa Peter vyhováral, Kristus mlčal.
Ale nie na znak súhlasu.
Skôr preto, že stál na slove, ktoré povedal.
Apoštol pochopil.
Po neúspechu znova zamieril na hlbinu, spustil siete v dôvere v Majstrovo slovo... a výsledok?
Museli na zachytenie úlovku volať pomoc.

Brat, sestra, naše kresťanské povolanie možno nakrátko vyjadriť takto: Byť dobrým a robiť aj iných takými.
Ak sa nám zatiaľ v ňom nedarí, ak nemáme úspech ani u seba, ani u iných, majme stále pred očami udalosť pri jazere.
Aby prišiel túžený výsledok, treba splniť podmienku, ktorú splnil Peter: neuveriť svojmu neúspechu, svojej zlej skúsenosti, neuveriť sebe samému, ale Pánovi a jeho slovu a znova začať, znova vyjsť na hlbinu a znova spustiť sieť...
Keď maršala Focha žiadali velitelia, aby po posledných útokoch dovolil unaveným vojskám oddýchnuť si, dostali odpoveď: „Víťazstvo vydobýjajú unavení vojaci.“
Áno, tam kde človek prizná a vyzná, že je so všetkým na konci, kde cíti, že sa musí oprieť o Božiu moc a dobrotu a začne napriek doterajším zlým skúsenostiam znovu – ale v Božom mene – tam sa vždy dejú divy.
Ak aj my pôjdeme na staré chyby s novou odvahou, ktorá sa opiera o Božiu silu a lásku, môžeme byť istí, že dosiahneme svoje polepšenie i nápravu tých, ktorých máme radi.

Dnes sme pri čítaní Evanjelia znova počuli Kristovo volanie:
„Zatiahni na hlbinu a spustite siete...!“
Povedzme mu s Petrom: „Pane, na tvoje slovo...“
Amen.

Oči všetkých boli upreté na neho.
A to ešte prv, než prišiel na svet.
Starozákonní ľudia hľadeli pozorne k dejinnému bodu, v ktorom sa mal podľa Danielovho proroctva objaviť na zemi a založiť svoje kráľovstvo.
Pre manželov bol každý pôrod novou nádejou, že sa raz stanú praotcami a pramatkami Pánovho Pomazaného, že z nich vyjde ten, ktorý je očakávaním národov.

A keď povieme túto vetu v prítomnom čase, bude tiež znieť pravdivo, lebo oči všetkých sú i dnes upreté na neho.
Odvtedy, čo jeho narodenie rozťalo dejiny na dobu pred ním a po ňom, je nepretržite tu, medzi nami – vo svojej Cirkvi.
Doba po ňom je v skutočnosti doba s ním.
A on je i dnes stredom pozornosti.
Oči jedných hľadia naňho s láskou až po sebaobetovanie.
Oči druhých pochybovačne, pasívne alebo aj nenávistne.

A pravdivo sa táto veta dá povedať aj v budúcom čase.
Všetky oči sa budú na neho upierať, a to zvlášť v ten deň, v ktorom príde na svet v sláve, aby nás súdil.

Ale nezabudnime, že je ešte jedna budúcnosť: tá najbudúcejšia – večnosť.
V tejto budú naňho hľadieť už len oči niektorých.
Len tie vybrané, odmenené...
Ostatné zahalí slepota večnej tmy.

My sa dnes naňho dívame tak, ako nám ho predstavilo Evanjelium.
Vidíme ho v nazaretskej synagóge, ako číta a hovorí: „Dnes sa splnilo toto Písmo,...“ na mne.
Ježiš hovorí o sebe, že spĺňa Písmo.
A jeho počínanie je pre nás vždy výzvou.
V tomto prípade výzvou spĺňať slovo, ktoré nám on povedal, ktoré je v najvynikajúcejšom zmysle Písmom, v najvlastnejšom význame Božím slovom.

On číta a spĺňa.
My čítame... a – nebojme sa priznať – obyčajne sa to tým aj končí...
A ako boli oči všetkých upreté na neho, tak sa upierajú aj na nás.
„...lebo sme sa stali divadlom pre svet, anjelov i ľudí.“ – hovorí Apoštol (1 Kor 4, 9).

Bárs by sme aj my mohli povedať všetkým, s ktorými žijeme, ako povedal Kristus: čo som čítal, to sa na mne spĺňa pred vašimi očami. Lebo my len tak budeme môcť naňho hľadieť v šťastnom vytržení v tej najbudúcejšej budúcnosti.

Keď počujeme slovo ‘prorok’, predstavíme si obyčajne človeka jasnovidca, ktorý predpovedá vojny, zemetrasenia, alebo aspoň počasie a pletieme si ho tak s politikom, geológom alebo meteorológom.
Prorok, tak ako ho chápe Sväté Písmo a Cirkev, je niekto, kto dôkladnejšie pozná Božiu vôľu, niekto, komu dáva Boh jasnejšie vidieť svoje zámery, kto predvída, kam nás až môže zaviesť náš hriech, naše protivenie sa Božiemu plánu.
Písmo ho nazýva Vidiaci alebo Poslaný.
Pretože dostal schopnosť predvídať nebezpečenstvo z nezachovania Božej vôle, je Bohom poslaný varovať pred ním iných svojimi slovami alebo aspoň svojím odlišným počínaním.
Je zrejmé, že tým ruší hriešny pokoj svojho okolia, kazí iným niektoré zábavy, odsudzuje ľahký, nezodpovedný život, upozorňuje, zaprisaháva, aby sa včas spamätali a začali inak. Vyčíta, burcuje...
Pochopiteľne, že sa pre tieto svoje vlastnosti stáva často neobľúbeným, ba až nenávideným.

Pre svoju vyššiu schopnosť vidieť veci tak, ako sú, pre svoju vernejšiu vernosť Bohu stáva sa často cudzincom aj medzi svojimi.
A preto, že si ho Boh vyberá obyčajne spomedzi tých najskromnejších, stretá sa s pohŕdaním, preto napríklad, že mu chýba akademický titul, vysoký úrad alebo vznešený pôvod.
Bagatelizujú ho.
A ak nemôžu, závidia mu.
A vieme, že od závisti k nenávisti je veľmi blízko. Preto, že sa nevie príliš zdvorilo ukláňať, že nevie krútiť pravým okom doľava a ľavým doprava, slovom, že nie je diplomat, ale nazve každú vec jej pravým menom, mnohým sa nepáči.
Preto, že si je vedomý, že ako človek má silu i čas v obmedzenom množstve, že svet je široký a úloha veľká, stáva sa pútnikom, človekom bez domova, bez oddychu, často bez pomocníka i bez priateľa.
Zneuznaný, unavený, posmievaný i zbitý, ale pre lásku k Bohu i k ľuďom vždy vyrovnaný, odhodlaný a v ťažkostiach vytrvalý.

Ak bol Ježiš Kristus najväčší z prorokov, nemohlo sa to s ním inak skončiť medzi svojimi doma v Nazarete, len tak, ako sme to čítali.
Keď im pripomenul ich neveru, tak sa rozzúrili, že ho vyhnali zo synagógy i z mesta a chceli ho zhodiť do priepasti.
Bola to predzvesť toho, čo s ním urobil neskôr celý jeho národ, ktorý ho zavrhol a vyviedol za mesto ukrižovať.
A bola to predzvesť aj toho, čo robíme s ním aj my – jeho duchovní bratia, keď sa nechceme vzdať svojich hriešnych praktík a nároku, aby na prvé požiadanie robil zázraky v náš prospech. V takýchto prípadoch ho vyhadzujeme zo srdca i z domu, z rodiny i z mesta a navádzame na to ešte aj iných... A tak sa spĺňa, čo sám povedal: „Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti.“ A čo neskôr o ňom napísal jeho apoštol Ján: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.“ (Jn 1, 11)

Boh si posielal prorokov vždy v dostatočnom množstve.
A všetci sa navzájom podobali v tom, že budili strach, že znepokojovali tých, čo hľadali hriešnu nečinnosť. Boli novátormi, odvážnymi prevracateľmi.
Stačí spomenúť nám dobovo dosť blízkeho, aj dosť známeho svätého Jána Bosca.
Pretože oznamoval nové časy, pretože poukazoval na nové potreby i metódy v starostlivosti o mládež a odsudzoval hlivenie v hriešnom pohodlí, označili ho niektoré cirkevné autority za blázna a prišli po neho so zatvoreným vozom. Kto sa potom do blázinca v ňom doviezol, to vieme.

Okrem takýchto výnimočných prípadov je v Cirkvi aj osobitný prorocký úrad.
Sú v nej istí vybraní ľudia, ktorí majú pripomínať Božiu vôľu a upozorňovať na nebezpečenstvá, plynúce z jej nezachovania.
Je to predovšetkým pápež, biskupi a kňazi, na ktorých sa neraz – pochopiteľne – zopakuje to, čo sa stalo Kristovi v Nazarete.
Hľadajú sa na nich chyby.
A vždy sa čosi nájde.
Keď iné nie, aspoň to, že ich bratia a sestry žijú s nami a že ten alebo onen Jano z Hornej Lehoty by mal vyliečiť najprv sám seba a potom nám kázať, atď... Zahádžu ho ohovárkami, nepovšimnutím a vylúčia spomedzi seba. A tak sa stáva, že nepochopený, ale nezlomený Kristov prorok putuje trpezlivo ďalej vo vedomí, že toto patrí k jeho prorockému úradu.

Ale aj medzi radovými veriacimi sú niektorí, ktorých Boh obdaril touto nepríjemnou charizmou, touto schopnosťou všetko reálnejšie vidieť, a tým ich poslal ako prorokov do ich prostredia – keď len do vlastnej rodiny.
Nech aj títo počítajú s tým, že pre svoju vernosť Bohu a pre svoje upozorňovania nebudú každému milí.
Brat, sestra, ale aj my všetci, čo sme prijali krst, sme poverení svojím konaním, zmýšľaním i slovom zjavovať okolitému svetu Božiu vôľu, vyrušovať ho z jeho hriešneho pokoja, poukazovať na nebo ako na náš pravý cieľ a na hriech ako na odchýlku od neho.
Ani my sa preto nedivme, ak nás pre naše kresťanstvo budú zaznávať často aj naši vlastní ľudia, odsúvať z výhodných miest, vytláčať z úradu, zo školy, z mesta, možno i z rodiny.
Toto sa stalo Kristovi a stávalo sa a bude sa stávať aj prorokom všetkých čias.

A záver tejto úvahy môže byť aj takýto:
Dbajme, ak máme pred sebou niekoho obdarovaného prorockou charizmou, niekoho, čo je poslaný svojím životom i slovom oznamovať a pripomínať Božiu vôľu, aby sme ho nikdy nezamietli. Lebo všetkých takýchto nám posiela sám Boh.
A ak sami v sebe zisťujeme tento nepríjemný Boží dar, nikdy sa nedajme znechutiť, keby sa nám pri jeho používaní postavili do cesty akékoľvek nepríjemnosti.
Nech je tak.
A nech je tak povždy.
Amen.

Je niekoľko druhov diabolskej posadnutosti.
Pri najťažšej si diabol urobí z človeka hračku. Zmocní sa jeho duševných i telesných schopností.
Hovorí jeho ústami, hýbe jeho rukami a nohami – používa ho celého.
Takto sa hral pred rokmi v nemeckom Ilfurte s dvoma chlapcami vo veku 9 a 12 rokov, ktorí jeho vplyvom menili podoby, dostávali nadľudskú silu a zúrili, že ich nebolo možné spútať, vyslovovali neprirodzeným hlasom vo všetkých možných rečiach najhroznejšie rúhania, pričom trpeli sami a trpeli aj tí, čo boli s nimi.
Za Kristových čias bolo veľa takýchto prípadov. Ten, o ktorom sme čítali, bol jeden z nich.

V širšom zmysle je posadnutosťou aj každý hriech. Pri tejto sa diabol zmocňuje duše.

A posadnutosťou je aj zlá náklonnosť a zlá vášeň, ktorá vrhá človeka do hriechu. Takou je napríklad telesnosť, lenivosť, pýcha, hnev, pažravosť...

Za tú prvú, úplnú posadnutosť, človek nemôže.
Boh ju dopúšťa z času na čas, aby ňou upozornil na existenciu diabla a zjavil zároveň moc, ktorú má nad ním.
Tú druhú si zapríčiňujeme sami. Ťažkým hriechom vyženieme zo svojho vnútra nášho Pána a otvoríme dvere diablovi.
Božia láska je však v takýchto prípadoch vytrvalejšia než naša k nemu.
Neprestáva ani potom hľadať možnosť a príležitosť, ako sa znovu dostať do nášho srdca. Zrejme, na prijatie Boha milosťou, ako na prijatie diabla hriechom, je potrebná vždy naša vôľa, naše chcenie.
Pán nás preto rozličným spôsobom napomína, aby sme sa – ak sme v hriechu – spamätali čím prv.
Takým napomenutím je aj každé čítanie Evanjelia – aj toto.
A diabol v nás sa vždy tvrdo bráni a kričí, tak ako v kafarnaumskej synagóge: „Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský?! Prišiel si nás zničiť?“
A jeho vyčíňanie v nás trvá niekedy pridlho len preto, že nevieme povedať dosť zavčasu alebo dosť rozhodne: „Mlč a vyjdi!“ preto, že s ním koketujeme, vyjednávame, lebo nám je príjemný, hoci vieme, že je vrah a klamár, ktorý vždy viac sľubuje, než dáva a vždy viac berie, než ponúka.

Môžeme s istotou počítať, že aj v novom životnom úseku, ktorý práve začíname týmto čítaním, sa diabol bude všemožne usilovať o miesto v našom srdci.
Preto jedna rada:
Osvojme si Kristovu rozhodnú reč a nekompromisný postoj.
Pri pokúšaní ho vyjadrime jeho slovami: „Apage... – Odíď, satan!...“ a pri nešťastí posadnutia hriechom vetou: „Mlč a vyjdi...!“

Ak mal Peter svokru, mal aj ženu.
Ak mal ženu, dá sa predpokladať, že mal aj deti.
Podľa tradície jednu dcéru.
Ak si uvedomíme, že tento človek necháva na prvé Majstrovo zavolanie všetko, akiste pochopíme veľkosť jeho obety.
Ale nezabudnime pri tomto obdive na ženu, na tú nespomínanú neznámu postavu stojacu po jeho boku.
Uznajme, ani jej obeta nebola malicherná.
Najmä, ak to bola rodina, kde sa mali všetci radi, čo sa dá vidieť aj z Petrovho záujmu o chorú svokru.

Kvôli úlohám v Božom kráľovstve položí Pán niekedy na človeka i mimoriadnu požiadavku, chce obetu, zrieknutia, ktoré nemožno nazvať obyčajnými.
A pretože tých úloh je v Božom kráľovstve veľa, sú aj tieto požiadavky rozličné.
Kňaza volá Pán kvôli svojmu kráľovstvu k samote ako Petra a tých prvých dvanástich, pozýva ho nie zakladať rodinu, ale zriecť sa jej, prípadne ju opustiť.
Iných pozýva zas k spolužitiu.
Ako by bolo chybou, keby kňaz prechovával v srdci osobitnú náklonnosť k jednej žene, tak by Pán zazlieval manželom, keby nevedeli nažívať v láske s tým jedným človekom, ktorého si vybrali, keby mu nevedeli čo-to uznať, odpustiť a slúžiť mu.

Vieme, že život v samote nie je ľahký. To jedno rebro, ktoré vybral Boh Adamovi a stvoril z neho krásnu Evu, mu neviditeľne vždy chýba.
Človeku nie je dobre byť samotnému.
Ale ani spoločný život nie je bez bolestí.
No napriek všetkému tomu, čo je ťažké, ani jeden z týchto dvoch spôsobov života nie je neznesiteľný. Veď k čomu Boh volá, k tomu vždy vopred dá potrebnú silu. Jednou rukou prisúva ťažkosti, aby skúšal našu lásku, druhou ponúka milosť sily, aby sme ich mohli zdolať.

Nezabúdajme na to, najmä v prípadoch ako bol Petrov, keď kvôli svojmu kráľovstvu žiada zrieknuť sa načas alebo i natrvalo milej prítomnosti a účinnej pomoci toho druhého.
Nech nás v takýchto chvíľach posilňujú svojím príkladom a svojím príhovorom apoštol Peter a jeho bezmenná obetavá manželka.

Sme možno ešte mladí.
S vekom nám pribúda síl, vedomostí a možno i majetku.
Ale sú vedľa nás takí – nezabudnime sa v duchu okolo seba rozhliadnuť – ktorým zapadlo slnko akejkoľvek nádeje na zdravie, spokojnosť a na to, čo ľudia označujú slovom šťastie.

Ježiš stojí v prečítanom Evanjeliu pred nami ako vzor a svojím konaním nám ukazuje, ako si počínať pri stretnutí s ľuďmi, ktorým zapadlo slnko, ako využiť svoju schopnosť, silu, vzdelanie, skúsenosť, postavenie i majetok – kam to všetko najvýhodnejšie, najrentabilnejšie uložiť.
Napísané je o ňom, že kládol ruky na tých, ktorých mu prinášali a uzdravoval ich z najrozličnejších neduhov.
Ako vidno, on svoju božskú silu, svoju úžasnú moc premieňal pri stretnutí s ľuďmi na dobrotu.
Áno, to je ono. Ak nám Boh dal nejakú schopnosť alebo prednosť, tak rozhodne nie na to, aby sme sa tým všetkým povyšovali nad iných, ale aby sme sa podľa jeho príkladu ochotne znižovali do ich služieb.
„Neprišiel som na to, aby som sa dal obsluhovať,“ – hovorí – „ale aby som slúžil.“

Brat, sestra, ak sme toto pochopili, nehodnoťme už odteraz ani seba a ani iných podľa toho, či má kto cvičené svaly, diplomy alebo vklady, ale podľa toho sa ceňme, ako vieme dávať do služieb blížneho seba a všetko, čo máme.
Tak nás totiž učí svojím príkladom i slovom Boží Syn, aby sme všetko, čo sme a čím vládneme, premieňali na dobrotu voči tým, ktorým zapadlo slnko a ktorých, ak sa dobre pozrieme okolo seba, môžeme denne veľa stretnúť.

Naše kresťanské šťastie je vo vedomí, že robíme iných šťastnými. V tom je naša podobnosť s Ježišom Kristom a v tej podobnosti naša veľkosť.
A k týmto slovám už nič netreba pridať... nič, len skutky.

Ježiš rieši situáciu, do ktorej ho postavili apoštoli oznámením: „Všetci ťa hľadajú“, touto odpoveďou: „Poďme inde, do susedných dedín a mestečiek, aby som i tam kázal, veď na to som prišiel.“
Povedal a vykonal.
A jeho slovo a príklad sú pre nás smerodajné.
Učí nás týmto počínaním neutekať tam, kde nám stavajú slávobrány úctivej pozornosti, ale ponáhľať sa na miesta určené potrebami Božieho kráľovstva. Podľa Ježiša Krista máme dávať prednosť tým, ktorým viac chýba naša pomoc, náš príklad alebo vhodné slovo, pred tými, ktorí nám viac lahodia alebo aj lichotia.

A preto, že nás prirodzenosť zvádza a stále strhuje k tomu, čo je príjemné, treba sa nám ustavične brániť a posúvať smerom k tomu, čo je potrebné alebo aspoň užitočné.
A ak by sme už zo svojho života nechceli úplne vylúčiť dovolené príjemnosti, tak potom zachovajme tento osvedčený poriadok:
Najprv, čo je potrebné, potom, čo je užitočné a až nakoniec, čo je príjemné.
Takto bezpečne vyhneme tomu, čo je zlé a škodlivé.

Stáva sa nám dosť často, že sa venujeme jednej skupine alebo len jednej osobe, a preto pre príjemné stretnutia s človekom zabúdame na tie potrebné, pre zaujatosť jedným alebo niekoľkými ľuďmi, strácame zmysel pre potreby celku.
Buďme aj v tomto zmysle katolícki, všeobecní. Naša pozornosť patrí všetkým, ktorí ju potrebujú a ktorým ju môžeme dať.
Keď nám dal náš Pán v tomto príklad, dal nám tým výzvu.
A keď nám dal výzvu, určite nám dá aj silu.

Lekári hovoria, že ideálne zdravý nie je vlastne nikto.
Nejaká tá chyba sa v každom nájde.
A ak by to nebola pravda v oblasti telesnej, v oblasti ducha je to určite tak.
Našou kresťanskou úlohou je robiť to, čo by na našom mieste robil sám Kristus: uzdravovať, liečiť...
Niekto si myslí – a možno aj nahlas – a čo ma po druhom... Prvý som ja a moja rodina. Tú mám podľa Kristovho príkladu liečiť. A veru je aj čo: nedbalosť ženy, neuznanlivosť a sebectvo muža, lenivosť a hlavatú urážlivosť dieťaťa, telesné, módne a finančné horúčky...
Správne.
Rodina je prvá oblasť, kde treba začať s liečením. Pravda, pokiaľ nezabúdam, že sú aj nákazlivé choroby, a že tie duchovné sú vlastne všetky také.
Preto, ak chcem uchrániť od nich rodinu, musí mi záležať aj na tom, aby bolo zdravé mesto, v ktorom žije. Ak viem, že sú v ňom osoby a ustanovizne šíriace mravnú nákazu, budem sa im stavať na odpor celou silou a schopnosťou.
Budem protestovať proti hlúpym, dvojzmyselným rečiam, proti istým filmovým a divadelným predstaveniam a proti vyzývavým plagátom... ak nie inak, tak pasívnou rezistenciou – tým, že sa nebudem na hlúpych rečiach smiať, zúčastňovať sa na hlúpych predstaveniach a platiť za hlúpe obrázky.

Rodiny žijú v mestách a mestá v krajinách.
Neuchránim rodinu, ak nechránim mesto. A neuchránim mesto, ak nechránim krajinu.
Preto mi nesmie byť ľahostajné, keď sa píše o necudnostiach, násilí a lúpežných vraždách. Nesmiem a nemôžem spokojne spávať len preto, že je toto všetko od mojej rodiny a mesta ešte na míle ďaleko.
Zlo sa šíri ako najprudšia infekcia.
Správa o blížiacej sa cholere by nás striasla... ale nahotinársky naturalizmus, tuláctvo mládeže, rozvodová a antikoncepčná horúčka, nehovoriac o ateizme, nám nevie pokaziť chuť do jedla.
To nás nevyruší.
A to je ukážka, ako strašne sme zľahostajneli voči duši pri úzkostlivej starostlivosti o svoje telo.

V Evanjeliu sme si mohli všimnúť postup, ktorý Kristus zachoval pri svojej lekárskej praxi. Lieči najprv v rodine – Petrovu svokru, potom v meste a nakoniec odchádza aj napriek zdržiavaniu do celej krajiny. Kto by nechcel vidieť tento príklad a obmedzoval by svoju starosť len na okruh svojej domácnosti, nech počuje Tomaseov výrok: Nesplní svoju povinnosť, kto nerobí viac ako svoju povinnosť.

Koho bolia oči, vyhľadá očného.
Koho pichá v prsiach, zájde k pľúcnemu.
A kto nevie, čo mu je, dá sa alebo sám odviesť na interné, alebo ho iní zavezú na psychiatriu.
V Evanjeliu sa píše, že k Ježišovi privádzali postihnutých akýmikoľvek chorobami.
To bol skutočne doktor všeobecnej medicíny.
Liečil a podnes lieči všetky neduhy tela i duše.
A hneď na mieste.
Nepredpisuje prášky na špic noža, nenúka tabletky alebo minerálne vody, nenariaďuje inhalácie alebo dlhotrvajúce rehabilitácie.
Od neho sa hneď vracia človek iný, než k nemu prišiel.
A nešlo vtedy a nejde dnes o namyslené choroby, pri ktorých by zabrala aj destilovaná voda, ak lekár povie, že sa jej užívaním všetko napraví, ale o vážne poruchy.

Prečítané Evanjelium spomína výslovne tri druhy postihnutých: posadnutých, námesačníkov a porazených.
Náhodou?
Zdá sa, že nie.
Niečo nám tým chce povedať.
Radí nám obracať sa v týchto troch prípadoch len k tomuto všeobecnému lekárovi – Ježišovi z Nazareta, najmä ak ich chápeme v širšom význame.

Aj medzi nami je veľa posadnutých, napríklad hmotou, pijatikou, kariérou alebo telesnosťou, takých, čo sú v neustálom pohybe, ktorí sa nevedia ani na chvíľu zastaviť a pozorne si vypočuť daktoré Kristovo slovo o živote, čo nepomíňa, takých, čo sú zmietaní strachom, že nedosiahnu, čo chcú, alebo že stratia to, čo už dosiahli.
Aj námesačníkov je veľa.
Ak je mesiac od nepamäti symbolom nestálosti, znakom ustavičných premien, tak tu myslíme na tých, ktorí nevedia, čo chcú, a preto stále menia svoje rozhodnutia, ktorí si stokrát povedia: Začínam... a stokrát nechajú, čo začali...

A sú medzi nami aj porazení... totiž nehybní, leniví pri konaní dobra, možno len preto, že sa v živote niekoľkokrát sklamali, a preto rezignovali na všetko, znechutene sa utiahli do kúta, odkiaľ obviňujú kde-koho a strpčujú život všetkým, s ktorými prídu do styku.

Brat, sestra, ak by sme na nešťastie mali daktorú z týchto chorôb my sami alebo niekto z tých, ktorých máme radi, počujme ešte raz, čo napísalo Evanjelium: „Prinášali k nemu všetkých, čo boli postihnutí rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval.“

Nikto z nás nemusí takto trpieť.
Každý má možnosť zbaviť sa svojho neduhu vierou v Ježiša Krista.
Uvedomme si túto možnosť a neprestávajme za ňu ďakovať Pánu Bohu, nášmu Otcovi.

Malomocenstvo bolo a je ešte i dnes pomalý a veľmi nepríjemný spôsob zomierania.
Postihnutý musí odísť z vlastnej rodiny, z kruhu priateľov a vôbec zo spoločnosti pre odpor, ktorý vzbudzuje a pre nákazu, ktorú šíri.

A podobné účinky má v duchovnej oblasti každý ťažký hriech...
Zohavuje dušu, vylučuje človeka z rodiny Božích detí a vyraďuje medzi rovnako postihnutých.

Každý z nás reaguje na toto duchovné malomocenstvo podľa toho, ako si váži svoju dušu.
Niekto sa tejto choroby hrozí, iný zostáva voči nej celkom ľahostajný.
Zdá sa, že nám Ježiš Kristus postupom pri liečení onoho úbožiaka ukazuje nepriamo na spovednicu, kde podobným spôsobom lieči naše duše, ak ich nanešťastie postihlo malomocenstvo.
Ak sa, ako ten malomocný, vo vedomí hriechu a vyradenosti zo spoločenstva svätých vrháme v duchu pred Ježiša Krista, dostaneme na tú istú prosbu vždy tú istú odpoveď: „Chcem, buď čistý!“

Keď Ježiš vystrel ruku a dotkol sa „nedotknuteľného“, zrazu zmizlo z jeho tela malomocenstvo.
Toto slovo „zrazu“ veľmi slabo vyjadruje tú rýchlosť, v akej sa to stalo a v akej sa to stáva aj vtedy, keď ide o naše duše. Lebo už vtedy, keď uznáme svoju vinu a chystáme sa prosiť o odpustenie, už vtedy sme zasiahnutí jeho milosťou a už vtedy sme čistí.
Pravda, kto tak mnoho dáva, ako je oslobodenie od duchovnej prašiny, má zaiste právo aj veľa žiadať. Ježiš je však vo spovedi až nápadne skromný v nárokoch.
Len to hovorí, čo malomocnému: Choď, ukáž sa kňazovi – vyznaj sa, umožni mu nazrieť do svojho vnútra, nech vidí, čo tam bolo a čo už nebude... A potom prines obetu, ktorú ti predpíše: nejaký sebazápor alebo modlitbu.
Najhodnotnejšia obeta za očistenie je však úprimná snaha neznečistiť sa hriechom znova.

Evanjelium hovorí o uzdravenom, že kade chodil, všade rozprával, aj napriek zákazu, o svojom zázračnom vyliečení.
Brat, sestra, to by sa malo cítiť aj u nás po každej svätej spovedi.
Všetci by mali vidieť a skusovať, že sme iní, lepší, než sme boli pred ňou.
A touto viditeľnou zmenou života možno najúčinnejšie rozhlasovať zázračnosť Kristovej moci.
Písmo nezabudlo dodať: No prichádzali k nemu zovšadiaľ...
Keď budú iní vidieť na nás, ako rýchlo a dokonale Kristus uzdravuje, ako robí ľudí lepšími a šťastnejšími, nebude treba nikoho do spovednice ani ťahať, ani tlačiť.
Ľudia pôjdu kvôli svojmu duchovnému zdraviu sami.
Náprava nášho života stane sa tak najkrajšou reklamou tejto sviatosti.

A bolo by veľmi potrebné, aby sme to čím prv pochopili.

Trojakí ľudia tvorili spomínané zhromaždenie okolo Ježiša.
Počúvajúci, o ktorých sa hovorí len toľko, že ich bolo veľa...
Veriaci, ako boli aj tí, čo priniesli porazeného.
A protiviaci sa, ktorí obvinili Ježiša z bohorúhania.
Bude nás zaiste zaujímať, akú lekciu dal Ježiš týmto svojím zázrakom všetkým trom skupinám a zároveň aj nám, lebo veď tieto tri typy ľudí tvoria aj naše náboženské zhromaždenia.

Aby dal pochybovačom na vedomie, že nie je iba davový rečník, prorocká senzácia svojej doby a svojho okolia, povedal porazenému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“
Pre zákonníkov to bolo priveľa. Vedeli, že hriechy môže odpúšťať len ten, kto bol nimi urazený. Ježiš tým vlastne prehlasuje o sebe, že je Boh a to bolo podľa nich hrozné rúhanie. On však pochytil ich myšlienku, a obvinenie, ktoré mali už na jazyku, namieril tam, odkiaľ chcelo vyjsť. Povedal porazenému: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov.“
Keď sa porazený zdvihol, museli pochopiť, že bohorúhači zázraky nerobia. Tých Boh nevyslyší, najmä nie tak nápadne rýchlo. Bol teda Boh, a bohorúhačmi tí, čo jeho obvinili.
A veriacim povedal Kristus svojím skutkom toto: Kto verí a podľa toho aj koná ako tí, čo priniesli chorého, ten vždy dosiahne, hoci aj zázrakom, o čo žiada.
A konečne – keď porazenému povedal najprv: „Odpúšťajú sa ti hriechy“ a až potom: „Vstaň a chod'!“ – pripomenul nám, že duša má vždy prednosť.
Keď vyliečil najprv túto a až potom telo, tým odsúdil všetky naše neporiadky, ktorých sa v starosti o obe zložky nášho ja denne dopúšťame.

Ježiš tu vyslovil akoby jedným dychom tri dôležité pravdy, ktoré je hodné zapísať si do srdca v takomto poriadku:
Ježiš Kristus je Boh.
Chce všetkých zachrániť skrze vieru.
A vždy mu ide najprv o dušu a až potom o telo.

Prečítané Evanjelium podčiarkuje dve vzácne snahy tých, čo Krista naozaj pozorne počúvajú.
Snahu dostať k nemu seba a dostať k nemu tých, čo sú duchovne paralyzovaní, čo nie sú schopní prísť k nemu na svojich vlastných nohách.

Toľko sa okolo neho nahrnulo ľudí – čítame – že nebolo už miesta ani predo dvermi.
Aj dnes vyučuje Ježiš v Petrovom dome – v Cirkvi. A to isté učí, čo vtedy...
Zdá sa však, že sa nehrnieme k nemu tak ako jeho súčasníci.
Aby nevznikali podobné situácie, aby nám nebolo okolo neho tesno, postavili sme si kostoly.
Ale je v nich toľko voľného miesta, že nás to až zahanbuje.
Ako sa asi cíti Kristus, keď miesto toho, aby sme sa k nemu tlačili, sa od neho odťahujeme, unikáme?
Na túto otázku by nám mohol odpovedať každý kňaz, ktorý tu stojí miesto neho.
A povie nám, že zle, veľmi nepríjemne.

Zahanbujú nás tí z Evanjelia, ktorí sa chceli dostať k nemu sami... A ešte viac tí, čo chceli k nemu dostať kohosi iného, ktorý nebol schopný prísť sám. Možno aj my máme dosť takých vo svojom okolí... Možno aj vo svojej vlastnej rodine... tých duchovne nehybných, ktorých by bolo treba modlitbou predložiť Pánovi k nohám v tej silnej viere, že jemu, ako Bohu, nie je problémom nijaká choroba, nijaký stav a že teda pokým máme túto snahu, netreba nad nikým zúfalo mávnuť rukou.

A ďalej nás učia tí, čo niesli porazeného, i vynaliezavosti, učia nás rozmýšľať, ako priblížiť k Pánovi tých, čo sú pre svoj hriech od neho ďaleko. Povzbudzujú nás, ak nezaberie jedno, skúšať trpezlivo druhé, ale nevzdávať sa... Ak to nejde dverami alebo oknom, pôjde to strechou.
A dávajú nám aj v tom príklad, ako nešetriť ani námahou, ani hmotnými prostriedkami a vedieť, ak je treba, aj strechu rozobrať.

A Pán opakuje podnes tento zázrak v každej svätej spovedi.
Nebol žiarlivý. Dal túto svoju moc pre naše dobro každému kňazovi.
Ak sami okúsime dobrodenia jeho blízkosti a jeho náuky, určite sa v nás zjaví snaha dostať k nemu všetkých, ktorých máme radi, a to prostredníctvom Cirkvi, v ktorej naďalej žije, učí a uzdravuje.

Židia mýtnikom pohŕdali preto, že bol v službe nenávidených rímskych okupantov a najmä preto, že vyberal zo ziskuchtivosti viac, než mu kázali.
Zaraďovali ho medzi verejných hriešnikov.
A nielen jeho, ale aj príbuzenstvo.
Hovorievali: Kde je v rodine jeden mýtnik, jeden publikán, tam sú mýtnikmi všetci.

Pretože aj Alfejov syn Lévi sedával pri bráne a vyberal mýto, stretal sa aj on po celý deň len s opovržlivými a nenávistnými pohľadmi.
Raz šiel okolo Kristus.
Aj on sa na neho pozrel.
Ale inak.
Nie ako tí ostatní.
Ale mýto nezaplatil.
Naopak, žiadal.
Nechcel však peniaze.
Jeho samého chcel... a celého: „Poď za mnou!“ A Lévi naozaj vstal, aby nechal doterajšie hodnotenie vecí aj osôb a prevzal Kristove miery a váhy, ktoré sú celkom iné, nezriedka celkom opačné.
A to, čo nasledovalo, bolo už len prirodzeným dôsledkom tohto jeho prvého kroku.
Opustil výhodné miesto, aby sa pobral nevedno kam. Spoločenskú česť nahradil bláznovstvom kríža a pokojný život nepredvídateľnými dobrodružstvami.
Vstal a nasledoval ho – píše Evanjelium.
Aj my prechádzame popri hriešnikoch.
Denne.
Ako na nich hľadieť, ako sa k nim stavať, to nám ukázal Kristus.
A ako máme my – hriešnici – odpovedať na jeho výzvy, to nám zas ukázal Lévi, neskorší apoštol Matúš.
Aj nám Kristus adresuje to isté volanie: Poď za mnou! Opakuje nám ho hlasom svedomia, výzvami Cirkvi, možno príkladom niekoho z nášho okolia. Volá nás k životu podľa jeho vzoru – k svätosti...
A všetkých.
Mnohí sa vyhovárajú... že nemajú na to povahu, že sú chorí... že majú ženu a deti, postavenie a majetok... a veľa nepekností za sebou...
Brat, sestra, nič z toho nie je prekážkou na ceste za Kristom.
Naopak, to všetko sú dôvody pohnúť sa konečne z miesta.
Zvlášť doterajšie hriechy sú tu dôvodom.
Skutočnou prekážkou je len prítomný hriech – naviazanosť, neochota nechať svoje výnosné, príjemné a pohodlné mýto...
Akú šťastnú zámenu Lévi urobil, to pochopil až po tomto svojom odvážnom kroku. Na znak radosti vystrojil hostinu (porov. Lk 5, 29-32), na ktorej bolo mnoho hriešnikov, učeníci a Ježiš.

A v skratke bude táto úvaha vyzerať takto:
Podmienkou účasti na večnej hostine s Ježišom je ochota nechať svoju colnicu a nasledovať ho vo všetkom, najmä však v tom, že nechodíme popri hriešnikoch s opovržlivým a nenávistným pohľadom, ale vždy s láskou odpúšťajúcou, slúžiacou a pozývajúcou.

Kristus prehlasuje, že prišiel volať hriešnikov.
Ak ich prišiel volať, musí s nimi prísť do kontaktu.
A preto sa poberá tam, kde sa možno s nimi stretnúť.
Aj na hostiny.
Farizeji mu to zazlievajú.
Brat, sestra, ak sme Cirkev, sme Kristus.
A preto ani my nepohŕdajme hriešnikmi.
Najprv preto nie, že aj smilnice sa môžu dostať do Kráľovstva...
Potom preto, že ani ten najväčší z nich nie je taký hriešny, aby sa nemohol stať najväčším svätým.
A aj preto nie, že sme aj my ako Kristus nato tu, aby sme ich volali, strhávali za sebou svojím príkladom, svojou vyrovnanosťou v utrpení, prípadne aj vhodným slovom.

Kristus neprišiel volať spravodlivých, tých totiž, ktorí sa za takých pokladajú. Tí nikdy nepočuli jeho pozývajúci hlas: „Poď za mnou!“
Tí môžu počuť len: „Beda ti, farizej!“
Aby niekto počul Božie volanie, musí si dobre uvedomiť a zreteľne vyznať svoj hriech.
Kto si myslí o sebe, potichu alebo i nahlas: Dobrý som... toho zatiaľ Kristus ešte nepozval.
Božie volanie k svätosti a k odmene začína milosťou poznania a precítenia svojej nedostatočnosti.

Zistime si pri tejto príležitosti, či sme už medzi pozvanými...
Ak nie, počujme radu svätého Augustína: Si non es vocatus, fac, ut voceris. – Ak nie si pozvaný, pričiň sa, aby si bol.

Svätý Lukáš hovorí o Matúšovi, že po svojom obrátení vystrojil od radosti veľkú hostinu, na ktorú pozval Ježiša, učeníkov a mnohých mýtnikov.
V začiatkoch Cirkvi sa konala takáto slávnosť pri návrate každého márnotratného syna.
Nechýbala hudba, vykŕmené teľa a dobrá nálada. To bola radosť nad nájdením stratenej drachmy, nad šťastným návratom odtúlanej ovce.
Evely pripomína, že boli časy, keď dostával kňaz od obrátenca aspoň symbolický súdok vína.
To by musel byť – povie niekto – dnes stále opitý, najmä po takom celodennom spovedaní.
Myslím, že takáto obava je celkom zbytočná.
Lebo tých skutočných obrátení, ako bolo Matúšovo, tých, ktoré by vyvolali v kňazovi i v kajúcnikovi búrlivú radosť, je aj pri celodennom spovedaní málo.

Brat, sestra, naše spovede stratili, a to skoro úplne, povahu úprimného pokánia, ktoré je predovšetkým v opravdivej, trvalej zmene života k lepšiemu.
Preto nám chýba skutočná radosť pri našom vlastnom pokání, a preto sa nevieme radovať ani vtedy, keď niekto iný, možno už roky stratený, sa znova našiel... Naša vlastná skúsenosť nám nedovolí veriť v úprimnosť bratovho obrátenia.

O Matúšovi je napísané: Opustil všetko a išiel za Ježišom.
Stal sa jeho verným žiakom a zomrel mučeníckou smrťou za evanjelium, ktoré žil, hlásal i napísal.
On vedel, prečo treba nechať peniaze na colnici a za tie, čo zostali, vystrojiť veľkú hostinu; pochopil, že práve tým si kupuje výnosné miesto a poklady, ktoré ani hrdza, ani moľ nezožiera.
Pane, dávaj nám stále skusovať túto radosť a veselosť z opravdivého obrátenia a z účasti na hostine, na ktorej si ty sám naším pokrmom.
Amen.

Akokoľvek by sme oplývali hmotným alebo duchovným bohatstvom, sme v skutočnosti stále veľkými dlžníkmi.
Všetci totiž máme veľké nedoplatky u milého Pána Boha za dobrá, ktoré sme od neho prijali a ktoré stále prijímame.
A keby sme aj všetko dali a čokoľvek urobili, aj tak svoj dlh nevyrovnáme.

Táto skutočnosť nás núti denne sa pýtať: Keď ti, Bože, nemôžem všetko splatiť, čo ti mám predovšetkým dať, čo urobiť, aby som ti tak v tomto ohľade ukázal aspoň dobrú vôľu...?

Starozákonný človek ponúkal Bohu to najmilšie, čo mal: prvé chvíle dňa, prvý snop zo žatvy alebo najkrajší kus zo svojho stáda, a tak sa chrám denne ozýval bľačaním obetovaných zvierat a dym z celopalov vystupoval k nebu pri hlase trúb, spevov a šepote modlitieb...
Boh však i napriek tomu nebol spokojný, pretože si človek ponechával pri tom svoj hnev voči bratovi. Preto mu ústami proroka Ozeáša dal na vedomie: „...milosrdenstvo chcem, a nie obetu...“ (Oz 6, 6)

Ako máme my, novozákonní ľudia, dávať Bohom požadované milosrdenstvo, to nám ako ťažkú a veľmi náročnú vec prišiel ukázať sám Ježiš Kristus, jeho milý Syn.
Ukázal nám to svojím príkladom, keď neopovrhoval hriešnikmi, ale sa im priblížil ako lekár chorému. A ukázal nám to aj svojím slovom. Povedal napríklad: „Keď nesieš svoj dar na oltár, a vieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, choď sa najprv zmieriť a potom príď položiť svoj dar na oltár.“
Nevieme, že by bol Ježiš Kristus obetoval v chráme, ale vieme, že odpúšťal.
A ak obetoval, tak potom seba samého na znak milosrdenstva na kríži.

Ako starozákonný človek, má aj novozákonný stále väčší sklon k obetiam než k milosrdenstvu.
Jedno je však isté. Ak naozaj chceme Bohu odplácať toľké dobrodenia, tak to môžeme len plnením toho, čo od nás najnaliehavejšie žiada: Láskou, tou milosrdnou.

Mojžišovi učeníci vyjadrovali svoju túžbu po Vykupiteľovi okrem iného aj pôstom. Tak ako hladný čaká netrpezlivo na pokrm a smädný na nápoj, tak čakal vyvolený národ na svojho Mesiáša.

Jánovi učeníci sa na rozhraní Starého a Nového zákona tiež pripravovali na blízky Vykupiteľov príchod pôstom. Podľa príkladu svojho učiteľa mimoriadne prísnym. Prichádzajú preto k Ježišovi s otázkou: „Prečo sa Jánovi učeníci a učeníci farizejov postia, a tvoji učeníci sa nepostia?“
Ak upúšťajú apoštoli od predpísaného i dobrovoľného pôstu, Ježiš im to nezazlieva. Naopak, zastáva sa ich. Hovorí: Kým majú ženícha pri sebe – a myslí tým seba – zatiaľ sa nemôžu postiť... Až potom sa budú, keď zostanú bez neho...

Nám Ženích už prišiel, odišiel, ale aj zostal v Cirkvi, vo svojom slove a v sviatostnom spôsobe... čo máme robiť my?
Postiť sa, či nie?
Áno.
Aby sme sa pripravili na jeho druhý príchod, ktorým sa náš pôst definitívne skončí, lebo zostaneme so Ženíchom už natrvalo, naveky.
Aký má zatiaľ byť a načo vlastne je?
Jeden, ten predpísaný, nato, aby sme rešpektovali jeho nevestu – Cirkev; a ten druhý, dobrovoľný, nato, aby sme cvičili vôľu a pripravovali si tak víťazstvá nad zlom.

Neviďme ho však len v trápení brucha. Pôst je oveľa širší pojem.
Je ním každé sebazaprenie, každé protivenie sa vášni, zvlášť tej silnej, ktorá nás najčastejšie robí slabými.

No najkresťanskejšie a najosožnejšie sa postí, kto chlapsky prijíma všetky nepríjemnosti vyplývajúce z plnenia povinností, z kontaktov s ľuďmi a z nezavinených nešťastí, a kto pritom nestráca pokoj a úsmev.
Tak nás učí postiť sa Tomáš Morus, ktorý žartuje aj pod katovou sekerou a apoštol Pavol, ktorý sa raduje v utrpeniach.

Ak Kristus hovorí o starom rúchu a nových záplatách, o novom víne a starých mechoch, rozhodne nemieni dávať praktické rady našim hospodárom alebo ženám v domácnosti.
Našou aktuálnou úlohou je nájsť pravý zmysel tohto jeho obrazného slova, pochopiť ho a upraviť si podľa neho svoj život.
Najprv sa zastavme pri rúchu a záplatách.
Čo nám chcel Kristus povedať, keď vyhlasuje za nevhodné a nemúdre prišívať dobrú záplatu na staré rúcho?
Nuž upozorňuje nás tým, že je naozaj neúnosné a hlúpe to, čo mnohí robia s evanjeliom.
Berú totiž z jeho učenia pre svoj osobný život len to, čo sa im páči, čo im vyhovuje a prišívajú tak na staré rúcho svojich často pohanských zvykov, názorov, spôsobov a chybných ľudských vzťahov tú alebo onú časť evanjelia, ak im v tom všetkom vznikne nejaká tá trhlina.
Jeho náuka sa dá však prijať buď v celosti, alebo neprijať vôbec...
Je dobrá ako celé rúcho, nie ako záplata na starý odev.
Preto nás aj Apoštol (Pavol) vyzýva vo svojom liste Efezanom: „…máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, …a … obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti.“

A čo platí v individuálnom rozmere, platí aj v širšom rodinnom a spoločenskom.
Ak je napríklad celé tkanivo spoločného života už zodraté, staré, ak sú preslabené nitky lásky medzi manželmi a Bohom, medzi nimi a Cirkvou, medzi nimi a všetkými ostatnými ľuďmi, tak posielanie detí na náboženskú výchovu je v tom prípade iba záplata z novej evanjeliovej látky prišitá na staré rúcho. A skôr-neskôr môže byť z toho – ako Kristus upozorňuje – iba väčšia trhlina.
Ak dieťa nedostane aj príkladom rodičov to, čo dostáva výukou v kostole a v škole, to bude len nový zdroj ich oddeľovania, ktoré sa objaví možno vtedy, keď to bude najmenej žiaduce.

A ak je podľa Kristovho podobenstva evanjelium novým vínom, tak jednotlivec alebo rodina, ktorá ho prijíma ako obsah, ako náplň svojho života, musí byť prirodzene zdravá.
A túto nádobu na víno musí v tomto prípade rozhodne tvoriť štvorica základných, takzvaných občianskych čností: sila, múdrosť, miernosť a spravodlivosť.
Nádoba, ktorá pozostáva len z niektorých povrchových praktík slušného spoločenského správania, z náboženského formalizmu, vymeriavajúceho pokiaľ Bohu čo dať a čo si ponechať, z tradicionalizmu a z mravného rutinérstva, vnútorný tlak evanjeliového vína nevydrží a skôr-neskôr praskne.

Kto chce byť naozaj Kristov v živote i vo večnosti, nech nekompromisne zahodí všetko, čo sa protiví jeho náuke, nech sa vyzlečie zo všetkej stariny a urobí sa celý novým; prijme evanjelium nie ako záplatu, ale ako rúcho, nech ho prijme ako víno – ako svoj jediný a ničím nepomiešaný vnútorný obsah.

To nám chcelo v skratke povedať evanjelium podobenstvom o novej látke a víne.
To isté, čo Apoštol (Pavol) povedal slovami: „…máte… obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti.“

Udalosť, ktorú nám podáva Evanjelium, sa odohrala vo sviatočný deň na chodníku medzi dozrievajúcim obilím.
Apoštoli museli byť veľmi hladní, keď mrvili klásky a jedli.
A farizeji veľmi zaujatí, keď sa odvážili zastaviť Majstra s výčitkou: Pozri, tvoji učeníci robia, čo sa v sobotu nesmie...
Pokarhanie – ako vieme – dostali v tomto prípade farizeji.

Keby sme vtedy boli stáli obďaleč, Kristus by zaiste tak zvýšil hlas, aby sme ho aj my počuli.
A aby sme ho aj rozumeli, bol by asi hovoril takto: Áno, páni, máte pravdu, sobota je sviatočný deň a Zákon vtedy nedovoľuje pracovať.
To však, čo robia moji učeníci, Zákon nikomu nezakázal.
Ak sa odvolávate na Mišnu, na váš doplnok k Zákonu, tak vedzte, že ste prestúpili svoju kompetenciu, lebo ste zakázali aj to, čo Zákon dovoľuje. Chyba je teda vaša, nie ich.
Podľa Zákona je predsa dovolené porušiť v núdzi aj vážnejšie predpisy, ako sú tie o sviatočnom dni.
Dávid napríklad jedol s vojakmi, keď bol hladný, z obetných chlebov, z ktorých nesmel nikto jesť.
Nechcete vari, aby človek zomrel kvôli sobote?
Som zato, aby radšej sobota zomrela kvôli človeku. Veď ona bola ustanovená pre človeka, nie opačne.

A viete aj to, čo povedal Boh v Písme: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu... Nuž milší mu bude váš láskavý súcit s týmito hladnými, ktorí ho čakajú od vás, než obeta, ktorú vy požadujete kvôli sobote od nich.
A keď je už o tom reč, berte na vedomie, že majú učiteľa, ktorý je pánom aj soboty.
Keby to neboli farizeji, boli by pri poslednej vete stŕpli.
Ale oni šli a vo svojej zlobe hľadali chyby na Kristovi a jeho učeníkoch ďalej.

Brat, sestra, keby sa potom Pán obrátil od farizejov k nám, čo by povedal ohľadom svätenia sviatkov?
Myslím, že by upravil náš názor a našu sviatočnú prax presne tou istou vetou: Nie je človek pre sobotu, ale sobota pre človeka...
A my by sme ju podľa jeho priania mali takto pochopiť: Sviatok nie je povinnosť, ktorej sa podrobujeme, ale potreba, na ktorú netrpezlivo čakáme. Boh ho dal človeku, aby mu pracovným voľnom umožnil prerušiť denný zhon za chlebom, oddýchnuť si a uvedomiť, že je viac než zviera, že má aj dušu, ktorej treba tiež dopriať pozornosti, očistiť ju, usporiadať a posilniť.
Pripomína mu každým sviatočným dňom, že je viac než zviera, že je človek, ale aj to, že je len človek...
To prvé si má uvedomiť odpočinkom, to druhé bohoslužbou.
A ak je toto dvoje príkazom, tak je to príkaz potreby, ktorým Boh bráni naše dobro, žiaľ, aj proti nám samým.
A ak je to vážny príkaz, tak preto, že ide o vážnu potrebu.
Ale ak by sa niekedy prihlásila v tento deň naliehavejšia potreba, ako tá prikázaná, vážnejšia, ako je odpočinok a bohoslužba, tak ten, ktorý je pánom aj soboty, káže dať prednosť človeku pred zákonom.

Takto hovoril Pán na chodníku v dozrievajúcom obilí farizejom všetkých čias.
Ak sme ho počúvali, tak preto, aby sme už neboli v tomto ohľade farizejmi.

Somatológovia obdivujú ruku ako zázračne skonštruovaný a na všetko súci nástroj schopný vyprodukovať maximálny počet najrozličnejších pohybov.
Získavame si ním a prijímame každodenný chlieb. Pomáhame si pri chôdzi. Ba aj to, čo jazyk nevládze vyjadriť, ruka dopovie.
Jej podaním prejavujeme priateľstvo, pohladkaním náklonnosť.
Bránime sa ňou proti útočníkovi, blúdiacemu ukazujeme smer.
A čo všetko by sme mohli ešte vypočítať!
Tento úd zo všetkých najlepšie vykonáva i charakterizuje našu činnosť, naše skutky...

Musí to byť strašné, ak je niekto bez rúk... alebo ich má také ako ten, ktorého predstavilo Evanjelium.
Z nadprirodzeného hľadiska je však strašnejšie, ak ich niekto má – a zdravé – ale ich neužíva na to, na čo mu ich Boh dal – ak nimi nekoná dobro...
A mnohí sme veru v tomto ohľade ako ten, s jednou vyschnutou...
Jednou síce slúžime sebe, ale – obrazne povedané – nepoužívame tú, ktorou máme slúžiť iným.
A to nie je dobre.
To je chyba, ktorú si na začiatku bohoslužby treba verejne priznať slovami: Veľa som zhrešil... aj zanedbávaním dobrého, tým, že som nekonal, kde bola potreba a možnosť.
Brat, sestra, aspoň v každý sviatok sa schádzame v zhromaždení.
A tu je vždy medzi nami Kristus... Díva sa na nás a hovorí každému osobitne: Vystri ruku! Tú vyschnutú, ktorá nekoná dobro, ktorá nemiluje...
A záverečným Ite missa est! – Iďte v mene Božom plniť svoje poslanie! – nám dáva k tomu priamy rozkaz...
Poslúchnime a ozdravieme.

Takmer denne sa stretáme s ľuďmi, ktorých trápia najrozličnejšie bolesti a nedostatky.
Jednému chýba zdravie, druhému chlieb, dostatočne veľký byt, alebo láska tých, od ktorých ju právom čaká.

Ak máme pri takýchto stretnutiach s ľudskou biedou zostať Kristovými nasledovníkmi, musí o každom z nás platiť, čo bolo o ňom napísané: „A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom.“ (Mt 4, 23)

Bolo by rozhodne chybou, keby sme sa nepohli, keby sme len čakali, kým iní prídu k nám... A druhou chybou by bolo, keby sme pri stretnutí iba mentorovali, poúčali, pitvali v dlhých akademických debatách cudzie problémy bez ochoty pomôcť niečím konkrétnym tomu, kto ich predkladá.
Ale chybou by bolo aj to, keby sme len pomáhali, dávali a zas dávali, ale nepoučili, nevysvetlili s láskou, ako si trpiaci môže a má aj sám pomôcť zo svojho nedostatku a ako ho v budúcnosti predísť.
Hovoríme toto posledné preto, že mnohí sa dnes navykajú žobrať peniaze i súcitné slová – navykajú sa žiť na cudzí účet, čomu treba rozhodne čeliť, najmä správnou výchovou.

Evanjeliová náuka, ktorú vyznávame, bola vždy vynikajúcim liekom na ľudské nedostatky. Mnohé z nich nám pomáha predísť, mnohé odstrániť a tie ostatné? ...aspoň trpezlivo, keď nie radostne znášať. Ale rozhodne je v každom prípade veľkým dobrodením.

Ak chceme pri denných stretaniach s trpiacim človekom zostať nasledovníkmi Krista, o ktorom je napísané, že učil a uzdravoval každý neduh a každú chorobu, treba si nám túto jeho liečivú náuku čím dôkladnejšie osvojiť.

Ježiš posiela učeníkov ohlasovať svoj príchod, ale posadnutým nedovolí o sebe hovoriť. „...padali pred ním“ – píše Evanjelista – „a kričali: ‘Ty si Boží Syn!’ Ale on im prísne pohrozil, aby ho neprezrádzali.“
Ak si neprial šíriť svoje kráľovstvo týmto spôsobom, to znamená, že nie všetky prostriedky sú na to dobré.
A medzi tieto treba rozhodne zaradiť aj púťový entuziazmus, ktorý je schopný často jedným dychom vysloviť Hosanna! i Ukrižuj ho!
Už ctihodný Tomáš Kempenský mal proti nemu výhrady.
Uvedomme si, sila Božieho kráľovstva nie je v počte, ale vo vnútornom presvedčení jednotlivca. A ak myslí niekto, že mu náboženské manifestácie predsa len dávajú odhodlanie a silu, tak je to zaručene klamný dojem...
Všetky tie nádherné mydlové bubliny sa pri prvom nepriaznivom citovom závane trhajú. ‘Štamperlík’ davového nadšenia rozjasní síce oči a zdvihne náladu, ale nie nadlho a po vytriezvení sa v človeku objaví väčšia slabosť ako predtým.
A množstvo obyčajne zvádza aj k tvrdosti, k neceneniu hasnúcich knôtov a nalomených trstín. Kristovi však záleží na každom osobitne.

A toto čítanie nám dáva ešte jedno poučenie.
Radí nám, aspoň nepriamo, nehovoriť a nedať hovoriť hneď o všetkom, čo robíme. Veď geniálnosť zlých, ktorou sa toľko vychvaľujú, je len v tom, že prekážajú a ničia dobro, ktoré objavia.
Ak sa nedozvedia o diele, ktoré začíname, nemôžu ho mariť.
Je preto rozhodne aj múdrejšie aj sympatickejšie, ak informujeme okolie o svojom dobrom zámere až jeho uskutočnením.
Opatrnosť je stále potrebná vzhľadom na farizejov a ostatných zaprisahaných nepriateľov Kristovho kráľovstva, ktorých bolo, je a bude okolo nás vždy dosť.

Obidve napomenutia, vyplývajúce z prečítaného úryvku, môžeme vhodne vyjadriť touto ušami často počutou, ale srdcom zriedka prijatou vetou: „Dobro spraví málo kriku a krik málo dobra.“

Mali sme možnosť vidieť, ako postupoval náš Pán pri výbere svojich najbližších spolupracovníkov.
Začal modlitbou v nočnej samote. Ráno zavolal tých, s ktorými chodil a ktorí už poznali jeho učenie.
Z týchto si vybral dvanástich a pomenoval ich apoštolmi.
A nakoniec nazval jedného z nich Základom – Skalou.
Tým akoby nám chcel naznačiť postup pri odstraňovaní citeľného nedostatku jeho zástupcov, biskupov a kňazov.
Prvá má byť teda modlitba, prosba k Pánovi žatvy, aby poslal robotníkov.

Kňazské povolanie, tá chuť a rozhodnutie, nie je výsledok morálneho tlaku rodičov a vychovávateľov.
To je milosť.
Milosť, ktorú dáva Boh na prosby veriacich.
A vždy si vyberá apoštolov z učeníkov, t.j. z tých, čo jeho náuku už poznajú a podľa nej žijú.
A toto je vlastná úloha rodičov a vychovávateľov – pripravovať deti svojím príkladom a slovom tak, aby si Pán mal z čoho vybrať.

Vysviackou, ktorá nasleduje po období osobitnej prípravy a skúšky, naša starosť o rozmnožovanie počtu apoštolov ešte nekončí. Tých, ktorých si vybral Boh prostredníctvom Cirkvi, treba i naďalej podporovať – najmä modlitbou. Vieme predsa, koľkí z nich pre ľudskú slabosť zlyhávajú...
Jeden z dvanástich je Judáš. Aj dnes.
A to je rozhodne vysoké percento...
Kňaz sa modlitbou rodí i udržuje, to je jeho prvá a najúčinnejšia podpora. A druhá je záujem, úprimný záujem o to, čo hlása a reprezentuje.

Modlime sa teda: „Ježišu Kriste, ktorý si ustanovil katolícke kňazstvo, aby si nám dokázal svoju nekonečnú lásku a aby si jeho pôsobením zostával medzi nami, daj nám kňazov, svätých kňazov a nás urob prístupnými ich náukám. Amen.“

Pri stretnutí si podávame ruky a hovoríme o šťastí, často však bez toho, aby sme vedeli, čo tým komu prajeme.
Každý si totiž šťastie predstavuje inak.
Jeden ho vidí v peniazoch, druhý v jedle a pití, tretí v cudzej posteli, štvrtý v pohodlnom bezvetrí niekde na riviére alebo aj v možnosti vykričať sa na dakoho a prinútiť ho tak k pokornej služobnosti.
Nepopierame príjemnosť tomu, čo spomíname. Škoda však, že zo všetkého cítiť lakový zápach rakvy a vôňu vädnúcich spomienkových vencov. To je slabá stránka každého pozemského šťastia, totiž, že netrvá večne.

Ale je kráľovstvo, kde platia iné zákonitosti, kde naše šťastie smrť nepokazí, kde nám bohatstvo zlodeji neohrozia, kde ho nenačne hrdza alebo moľ... Tu je každá radosť opravdivá, lebo je večná. Toto kráľovstvo založil Kristus pre tých, čo splnia jeho podmienku... Je ňou pokánie, zmena zmýšľania... Ale nie hocijaká... Úplná, radikálna, vyjadrená ôsmimi blahoslavenstvami, ktoré, ako sme si mohli všimnúť, sú priamym protirečením všetkému, na čo ľudia bežne myslia, keď si pri stretnutí prajú šťastie.
Ak sme dosiaľ ešte neprijali podmienku pravého blahoslavenstva, tak zaiste nie preto, žeby sme neverili Kristovej ponuke teoreticky.
Ťažkosť je v praktickej stránke našej viery.
V tom, že neradi púšťame z ruky, čo už máme a neisto sa tešíme tomu, v čo ešte len dúfame.
Len preto neraz v nedočkavom hlade a smäde po šťastí ľahkomyseľne predáme právo prvorodených za misu šošovice ako Ezau, aby sme dočasným pôžitkom oklamali svoju túžbu po večnom.
Nerozum!
Áno, je...
V našom živote veľmi častý...
Skoro každodenný.
Chceme sa ho vyvarovať...?
Zaiste!
Prijmime teda s úprimnou, bezvýhradnou vierou to Kristovo slovo, ktoré sme práve počuli.

Hora, ktorú spomína evanjelista, je pravdepodobne vŕšok, stojaci asi tri kilometre západne od Genezaretského jazera nad Kafarnaumom.
Hovorí, že sa na ňom počas Ježišovej reči poslucháči takto rozvrstvili:
Najbližší kruh okolo neho utvorili Dvanásti, ktorých si práve vybral, potom nasledoval veľký zástup učeníkov a konečne veľké množstvo ľudu aj z južných judských krajov i z Jeruzalema, aj od severných hraníc Tyru a Sidonu (porov. Lk 6, 13-17).
Ak pridáme k týmto trom kruhom kvôli úplnosti ešte aj štvrtý, obraz potom bude vyzerať takto: dvanásti apoštoli, ostatní učeníci, ľudia z Palestíny a naokolo ešte nedozierne zástupy ľudu všetkých čias a všetkých rás...
A tam niekde, medzi tými poslednými v jednom kúte na zemi, ktorý sa volá X, sme my, ktorí práve počúvame o podmienkach svojej časnej i večnej blaženosti z úst toho istého Krista, ktorý i naďalej žije a učí vo svojej Cirkvi.

Evanjelista poznamenáva, že sa Kristus posadil a otvoril ústa.
Naznačuje nám tým, že sa ako učiteľ chystal predniesť niečo pre nás podstatne dôležité.
A nám skutočne treba túto jeho programovú reč takto aj brať, osvojovať si ju s najväčším záujmom a úplnou dôverou.
Veď tomuto otvoreniu úst predchádzalo u neho dlhé mlčanie...
Tridsaťročné.
Tridsať rokov sa chystal v nazaretskej samote, aby mohol prehovoriť.
Čo hovoril, bolo teda pripravené, zvážené...
A okrem toho, bolo to Božie slovo.

Otvoril ústa on a otvorili ich aj tí, čo ho počúvali.
Od údivu.
A otvárajú ich podnes všetci, ktorým sa táto jeho reč dostáva do uší.
Je zvláštna, neslýchaná, protirečiaca všetkým našim doterajším predstavám o blaženosti.
Náuka čudná, podľa mnohých nemožná, neuskutočniteľná...

Kristus tvrdí, že blaženosť je len v chudobe ducha, v plači, v prenasledovaní, v tichosti, v ústupčivosti, v hlade a smäde.
Divné, ale pravdivé.
Potvrdené už skúsenosťou toľkých svätých.
Pavol oplýva radosťou vo všetkých svojich trápeniach.
„Chudáčik“ z Assisi – František, je mimoriadne zábavný tvor a jeho žobravých bratov nazvú ľudia „Žartovníci Pánovi“.
Filip Neri a Ján Bosco sa usmievajú aj v najťažších chvíľach a takisto si počínajú mnohí nám známi i neznámi svätí podnes.

A nie je to len náuka pre niekoľkých vybraných?
Nie.
Kristus neadresuje svoju reč iba učeníkom.
Nehovorí: Vy ste blažení... ale všetci, každý chudobný v duchu, milosrdný, plačúci a prenasledovaný pre spravodlivosť...
A keď to hovorí, netaktizuje, nežiada veľa preto, aby aspoň čosi dosiahol.
Nie!
To sú výslovné zákony, neodpustiteľné podmienky blaženosti pre všetkých.
Pre mňa i pre vás.
Pozor však, nikoho pritom netlačí, nenúti...
Len cieľ predkladá: Chceš byť blažený? Prosím, tak počúvaj, čo všetko k tomu potrebuješ...
Ak chceš, chceš, ak nie, nie...
Môžeš sa obrátiť chrbtom, zapchať si uši a odísť, to je tvoja vec.
Ale ten, čo ťa stvoril bez teba, nespasí ťa bez teba (sv. Augustín).
A kto sa bojí náročnosti týchto ôsmich blahoslavenstiev, nech vie, že Boh súčasne s každou vyslovenou požiadavkou alebo podmienkou ponúka aj silu splniť ju.
Blahoslavenstvá pochopia ako evanjelium, ako dobrú zvesť najskôr tí, ktorých životy sú ustavične bičované zlými, jóbovskými zvesťami.
„Len tí, čo sú v tme,“ – hovorí Fulton Sheen – „môžu vidieť hviezdy.“
Všetky blahoslavenstvá sú založené na kontrapunkte: Kto trpí, bude sa tešiť; kto sa teší, bude trpieť.
A všetky sú iba obmenami toho prvého: „Blahoslavení chudobní...“, ktoré sa uskutočňuje pri vstupe do Božieho kráľovstva pozemského, ale zvlášť do nebeského, večného...

Pozemská blaženosť chudobných v duchu je predovšetkým v tom, že sa neviažu na nič a na nikoho – ani na seba a opierajú sa len o silu, milosrdenstvo a bohatosť Božiu, že vo všetkých vidia bratov a sú slobodní od strachu čosi stratiť a žijú v stálej nádeji všetko raz získať.
A v čom je posmrtná blaženosť chudobných, to sa vyjadriť nedá.
To ani výrečný Pavol neosvetlil. Len toľko o nej povedal: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani ľudské srdce nikdy nezakúsilo...

Brat, sestra, sme teraz v zástupe tých, ktorým Kristus predkladá podmienky blaženosti. Počúvame?
Kto počúva a uskutočňuje, dosiahne.

Nech nám osmoro blahoslavenstiev neznie len ako blahoprajný telegram.
Kristova reč na hore, to nie je iba prianie...
To je už udeľovanie blaženosti.

Prví ju dostávajú chudobní v duchu, tí, ktorí nehovoria: Načo mi je Boh?, ktorí nepestujú v sebe boháčsku sebestačnosť a silácke spoliehanie sa na svoj um a na svoje svaly a neuspokojujú sa svojou namyslenou farizejskou spravodlivosťou.
Chudoba, o ktorej hovorí Kristus, je pocit stálej závislosti na Bohu, bez ktorého sme všetci strašne malí, osamotení, slabí, úplne hlúpi a bezmocní.

Potom sú tichí; tí, čo sa nerozčuľujú, čo nekričia, lebo vedia, že náš cieľ je hore a že sa možno k nemu priblížiť každou situáciou.
Tou najzúfalejšou najviac. A smrťou najistejšie.
Ich cieľom nie je táto zem, ale tá „zasľúbená“ – nebo, a to majú Kristovým slovom zaistené.
Ďalej sú tí, čo žalostia pre svoju nedostatočnú lásku k Bohu, preto, že mu odplácajú dobro nevďakom, tí, čo plačú pre svoj hriech (J. Zlatoústy II. Kor. VII. 10).

Hladní po spravodlivosti, tí, ktorí schudobneli úsilím vyrovnávať rozdiely medzi sebou a tými od seba hmotne i duchovne biednejšími.

Milosrdní, ktorí nemajú dlžníkov, lebo všetky dlhy odpúšťajú.
Ktorí zostávajú chudobnými v tom zmysle, že nikdy nenástoja, aby odčiňovali urážky tí, od ktorých sa im ich dostalo.

Čistého srdca.
Podľa hebrejského chápania: čistej mysle.
Podľa nášho: priami, úprimní, bez falše, ovce medzi vlkmi a líškami, holubice medzi jastrabmi.
Týmto Ježiš sľubuje najzaujímavejšie divadlo – uvidia Boha a v ňom všetky veci a udalosti. A ich blaženosť začína už tu pozorovaním toho, ako zaujímavo pôsobí a senzačne kombinuje Boh udalosti i veci vo svete kvôli nášmu dobru.

Pokojamilovní.
Podľa latinského výrazu „pacifici “ – pokojtvoriaci.
Najprv medzi Bohom a človekom, odstraňovaním hriechu, potom medzi ľuďmi a sebou a medzi ľuďmi navzájom.
Zjednocujúci, zmierujúci, ktorí sa stávajú chudobnými kvôli láske medzi ľuďmi a vzdajú sa aj košele, ak žiada od nich niekto plášť.
Podľa Ježiša Krista nepatria medzi nich tí, čo o pokoji len snívajú alebo o ňom len rečnia.

Prenasledovaní pre spravodlivosť a pre Ježišovo meno.
Kto sa riadi Božím prianím, určite znepokojí svojím postojom a počínaním tých, čo idú len za klamnými žiadosťami svojho tela. Rozbúri im svedomie, a to bez toho, aby im niečo vravel, vzbudí v nich nenávisť, ktorá sa čoskoro prejaví uštipačnou poznámkou, cynickým smiechom, prípadne aj niečím horším.
Po príklady netreba chodiť do veľkej vzdialenosti ani priestorovej ani časovej.
Všetci títo chudobní na obľúbenosť a popularitu bohatnú však nádejou na blaženosť, ktorú im Kristus za to sľubuje, pravda, s tou malou poznámkou, že to prenasledovanie musí byť naozaj pre spravodlivosť a pre jeho meno.

Poprosme Pána, aby sme jeho slovo, pochopené srdcom, vládali vyjadrovať životom.

Ako to, že Kristus nazýva už teraz blahoslaveným toho, kto trpí chudobu, hlad, nenávisť a potupovanie...? Ani jedna zo spomínaných vecí nie je predsa nič príjemné...
Aby sme pri počúvaní týchto jeho slov nedostali – ako mnohí – záchvat protirečenia, povedzme si ešte raz, akú chudobu, aký hlad a aké prenasledovanie nazýva Kristus blahoslaveným.

Všimnime si najprv, že nazýva blahoslavenými tých, ktorí sú chudobní, ktorí plačú a sú prenasledovaní (pozor na dôvod!) pre Syna človeka, pre lásku k nemu, kvôli jeho kráľovstvu...
Ak zostávam chudobným preto, že nechcem zbohatnúť krádežou, podvádzaním a klamstvom, že nechcem využívať mozole alebo zneužívať dobrotu iných, Kristus ma nazýva blahoslaveným.
Ak som hladný, lebo som sa rozdelil s tými, čo boli ešte hladnejší, alebo preto, že som nechcel zarobiť na Kristovi tridsať strieborných, som podľa neho blahoslavený.
Ak som radšej nákovou ako kladivom, ak radšej ja znesiem ranu, ako by som ju dal..., ak radšej pod údermi zaplačem, ako by som mal dakoho rozplakať..., ak radšej znesiem posmešný, opovržlivý alebo i nenávistný pohľad, ako by som mal zaprieť Syna človeka, – som blahoslavený.

Ako možno trpieť a byť súčasne blahoslavený, na to nech je odpoveďou tento vymyslený prípad.
Povedzme, že niekto veľmi bohatý stavia dom.
Stretne nás a povie: Ak pôjdeš dnes na moju stavbu, dám ti odmenu takú, že z nej roky vyžiješ. A môžeš si ju už hneď po tomto dni vybrať.
Kto by šiel okolo stavby, videl by nás spotených a zaprášených, ale pritom spokojných a šťastných tým vedomím, že sa potíme a namáhame pre mimoriadne veľkú odplatu.

Kto získava hladom, chudobou, plačom a bolesťou takú odmenu, akú sľubuje Kristus – a jeho sľubu aj opravdivo verí..., ten nie je chudobný, ani hladný, ani trpiaci – ten je už teraz blahoslavený.

Všeličo sa už dalo v rečiach a v literatúre pod výraz „chudobní v duchu“.
Niektorí ním označili tých, čo majú síce majetky, ale nie sú na ne naviazaní.
Iní hovorili, že chudobní v duchu sú ľudia bez ambície alebo bez vzdelania, ktorým pre jednoduchosť pohľadu na svet vypadla celá škála problémov.
Ba niektorí myslia pri tomto výraze na debilných.

Kristus nazýva chudobných v duchu tých, – a toto je rozhodujúce – čo sa spoliehajú plne na Boha, čo sa zbavili falošnej istoty z uložených peňazí a z nadobudnutého vzdelania, z výhodného postavenia, z početných priateľstiev, zo schopnosti postarať sa o seba, ba aj istoty zo zachovania Božích a cirkevných príkazov.
Tí sú podľa neho chudobní v duchu a blahoslavení, ktorí sa vzdali všetkých týchto istôt, ktorí pri budovaní svojej bezpečnosti a pokoja nahradili peniaze, svaly a um dôverou v Božiu prozreteľnosť a svoju puritánsku spravodlivosť spoliehaním sa na Božie milosrdenstvo.
Tí a jedine tí, čo celú svoju istotu a bezpečnosť, svoj pokoj, nádej i radosť postavili na Bohu – na jeho slove...

Brat, sestra, ako je to so mnou, s tebou, s nami...?
Ak sme úprimní, povedzme, že my najčastejšie len veríme, že Bohu veríme.
Našich príliš mnoho peňazí, príliš mnoho zbytočností v odeve, v strave i v zariadení, naše prílišné úsilie o väčší titul a lepšie miesto, náš priúzkostlivý formalizmus pri zachovávaní príkazov – akoby naša spása závisela jedine od nás – nám to potvrdzuje.

Viera, ktorá je zdrojom lásky, nádeje a blaženej radosti, je výlučne úkonom chudobných.
Len ten Bohu opravdivo verí, kto sa všetkého vzdá.
Alebo len ten sa všetkého vzdá, kto mu opravdivo uverí...
Preto sa len takýmto chudobným zvestuje evanjelium, lebo len títo sú schopní prijať ho a pochopiť.

Pane, rozmnož v nás vieru.
Amen.

„Nikto z nás nevie, či je hoden hnevu alebo lásky Božej.“
Neistota ohľadom nášho spasenia, ktorá vanie z tejto vety, nás núti dvíhať ruky i srdcia a žobrať s kráľom Dávidom: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou...“ Zmiluj sa!
Ale nie podľa mojich zásluh.
Sú úbohé...
Takmer nijaké.
Ale podľa svojho veľkého milosrdenstva.
Veď čo mám, všetko je od teba... každá dobrá myšlienka, každý kúsok vôle konať dobro je dar z tvojich rúk...
Aj sila a schopnosť, možnosť aj príležitosť...
Všetko.
Nič nemám, čo by som nebol dostal.
A ak mi ty nedáš chcieť i môcť, som hotový...
Všetko moje bohatstvo je v tebe... v tvojej sile a v tvojej dobrote.
Kto pochopí a precíti túto svoju úplnú závislosť na Bohu, je chudobný v duchu, v tom sa zrodí túžba nakloniť si ho, zaistiť a udržať si jeho priazeň, v tom bude snaha dávať všetko, všetko k nemu zameriavať, každú svoju schopnosť a možnosť.
Bohu však, ako absolútnemu boháčovi, nemožno priamo nič dať.
Dávame mu teda – podľa jeho priania – nepriamo, cez blížneho, ktorého nám stavia do cesty ako plného nedostatkov a najrozličnejších potrieb a týmto nás potom núti dávať postupne všetko, čo nám nie je nutne potrebné a stávať sa tak i navonok chudobnými.

Až tento pocit trvalého zadlženia sa voči Bohu i ľuďom a pocit potreby splácať im dlh stálou službou, až to je tá pravá chudoba ducha, ktorej je sľúbená blaženosť.

Aký potrebný a vzácny je soľný nerast, o tom sme sa presvedčili už v detstve rozprávkou „Soľ nad zlato“.
A Kristus nás, kresťanov, nazval soľou. To je pocta!
Ak mu rozumieme, chcel nám tým pripomenúť našu veľkú úlohu chrániť svet od mravnej hniloby a dodávať mu chuť... Veď ak je soľ vzácna, tak predovšetkým pre tieto vlastnosti.

Naše postoje, vyjadrené skutkom i slovom, majú byť v rodine i v celej spoločnosti obranou proti nemravnému uvoľňovaniu, proti hriešnym výstrelkom telesnosti a zmäkčilosťou.
A tam, kde sa nabudila nechuť a únava, depresie a zúfalstvá, tam máme vniesť svoj optimizmus prameniaci z viery, že Boh je dobrý a mocný; že čokoľvek sa stane, každú zlú situáciu, každú škodu, každú stratu a každé potknutie možno premeniť na zisk v duchovnom zmysle... a že keby sme aj všetko stratili, máme to najkrajšie ešte vždy pred sebou...

Naša kresťanská soľ by však nesplnila vo svete svoju veľkú úlohu, ak by zvetrala, ak by sme my sami podľahli vplyvom okolia a stratili svoj radostný optimizmus a schopnosť chrániť pred rozkladom.
Takúto soľ hádže Palestínčan spolu so smeťami na ulicu – ľuďom pod nohy.
Aj Kristus.
Zvetraná soľ už na nič nie je súca.
Bez spomínaných vlastností je hodná opovrhnutia aj u tých, ktorí ňou nechcú byť.
„Neverím v Boha,“ – povedal ktosi – „ale som rád, že verí v neho môj šofér.“
Vážia si nás, pokiaľ nás potrebujú, pokiaľ sme dobrou soľou...

Mnohí kresťania sa bránia proti zvetrávaniu tým, že sa udržujú v izolácii, v gete, v uzavretej skupine, ktorá nesúvisí a nechce súvisieť so svojím prostredím.
Lenže aj to je protirečenie úlohe, ktorú nám dal Kristus, keď nás nazval soľou.

Ak nechceme zhrešiť ani zvetraním, ani izoláciou, máme len jedno riešenie: Udržať sa v stálom spojení so Zdrojom našej sily a schopnosti – s Kristom, počúvaním jeho slova, modlitbou a sviatosťami.

Sme Kristova soľ, ktorú roztrúsil po svete, aby ho chránil od mravnej hniloby a dodával mu chuť, optimizmus, vyvierajúci z viery v Otcovu dobrotu a moc.
Varuje nás však pred nebezpečenstvom zvetrania.
A čo robiť, ak sa nám to nanešťastie stane, ak stratíme hriechom konzervačnú schopnosť, silu a svoj optimizmus, svoju chuť?

Na to si môžeme odpovedať malým príbehom z nedávnych dejín veľkej Indie.
Keď Angličania vydali z politických dôvodov zákaz predávať soľ, vybral sa národný vodca Mahátmá Gándhí so 79 študentmi na dvestomíľový pochod k moru.
Šli odparovať soľ.
Do tohto protestného sprievodu sa pridávali dediny a mestá.
Po troch týždňoch sa na pobrežiach zažali ohne.
Zákaz trval.
Ohne sa množili a väzenia sa napĺňali.
K moru pochodovali ďalšie tisícky.
Polícia obstala chlapca s balíčkom soli.
Dôstojník naňho zreval: „Daj to sem!“
Chlapec odpovedal s nádychom hrdosti: „Držím s Gándhím. A toto je soľ Indie.“
„Porušil si zákon... Soľ mi odovzdáš... Inak ťa dám zmlátiť.“
„Môžeš ma zavrieť, ak som porušil zákon, ale biť ma nesmieš. A ak mi vezmeš soľ, pôjdem k moru a odparím si druhú... V indickom mori je dosť soli...“
Dôstojník pokynul mužstvu. Okuté palice dopadli na chlapcov chrbát a hlavu, a krv mu stekala po tele.
Zrazu dôstojník zavelil: „Stop!“
„Si odvážny, chlapče... Ešte som takého nevidel... Ale teraz mi podaj soľ!“
Chlapec si pomaly zotrel z úst krv. Mal strach, ale balíček so soľou si stále držal.
„Bi ma, koľko chceš, ale soľ ti nedám...“
Dôstojník urobil prudký pohyb rukou.
To bol pre mužstvo povel na odchod.
Zašomral: „Ja som predsa neprišiel do Indie biť deti...“

Brat, sestra, počínanie toho chlapca je aj pre nás odkazom:
Nedať si vziať soľ, nedať ju diablovi hriechom, nedať sa o ňu obrať neúspechom, chrániť si svoj optimizmus, svoju vieru v Otca, ktorý je aj dobrý aj mocný.
A keby nanešťastie predsa...
Môže sa stať... slabí sme. Vždy treba utekať hneď k moru – k nevyčerpateľnému zdroju našej soli – ku Kristovi.

Predstavme si, že hľadíme večer z okna a vidíme chodiť ulicou človeka.
Prejde raz a znova.
Tma hustne, prichádza noc.
Koho hľadá?
Lekára alebo priateľa, ktorý by mu pomohol riešiť ťažký osobný problém?
Ak sme ľudia, premietneme sa do jeho situácie. Oslovíme ho a ponúkneme službu: Hľadáte niekoho?
Vytiahne zápisník s adresou.
Áno, idete dobre. Hneď vás zavediem... Poznám ho.

A teraz si predstavme druhú situáciu.
Stretneme kohosi na cestách vo vlaku alebo na liečení v kúpeľoch, v čakárni u lekára... Rozpráva a my počúvame.
Mal niekoho šialene rád... Potom prišla bolesť sklamania, z ktorej sa nevie dostať.
Alebo urobil jednu väčšiu chybu a odvtedy nechce nikto s ním hovoriť. Zostal sám.
Alebo počul už toľko teórií o správnom živote, že je z toho úplne dopletený. Začne žiť podľa jednej, nejde to; začne podľa inej, ani tak...
Zvečerieva sa, život sa míňa a jemu pribúda pocit neistoty a neužitočnosti.
Príde nám človeka ľúto.
Ponúkneme sa: Ak potrebujete náhradu za sklamanú lásku, ak hľadáte priateľa... poznám jedného, ktorý je v láske verný až do konca. Ak ste urobili chybu, pre ktorú všetci od vás bočia, aby si nepokazili dobré meno, ukážem vám niekoho, kto vie úplne odpustiť a má všetkých veľmi rád.
Pravdu o živote hľadáte?
Ten, ktorého spomínam, vám ju určite dá.
Kto je to?
Ak chcete, zoznámim vás s ním... Volá sa Kristus.
Nejako takto sa to začína.
Keď som vypočul, snažím sa pochopiť.
Keď som pochopil, snažím sa pomôcť.
Najprv zoznamujem ľudí s Kristom tým, že si v kontakte s nimi počínam tak, ako by on sám robil na mojom mieste. Takto im v určitom zmysle dávam skusovať jeho prítomnosť.
A až potom, kde nepochopili, dotiahnem, dokreslím slovom.
Nikdy však nenútim, neagitujem; vždy iba predkladám.
Alebo, ako evanjelium hovorí, staviam svoje svetlo na svietnik.
Už tým konám dobro, že sa usilujem byť podľa Kristovho príkladu dobrým.

To je naša úloha a na to myslel Kristus, keď nás nazval svetlom.
Keď stála malá Bernadetta Soubirusová pred komisiou (ohľadom skúmania pravosti zjavení Panny Márie v Lurdoch) a počúvala nedôverčivé a trápne otázky ohľadom zjavenia, povedala: „Som poverená len oznámiť, nie nútiť vás uveriť.“
To je funkcia aj nášho kresťanského svetla: sprístupniť, osvietiť, umožniť svojím životom a svojím vhodným slovom poznať...
Nesmieme natláčať, vnucovať, ale ani schovávať svoje svetlo pod mericu zo strachu alebo zo zle pochopenej skromnosti.

A ak máme na mysli orientálnu lampu, ku ktorej nás Kristus prirovnával, tak treba ešte poznamenať, že naše svetlo by pod mericou zhaslo...
Žijeme teda, aby sme svietili.
A svietime, aby sme žili.
Naše svetlo a náš život na sebe úplne závisia.

Niektorých tak posadla túžba po zmene a novotách, že si preto už aj sami zo seba robia žarty.
Napríklad, stretnú sa dve tety: „Čo nového?“
„Predstav si, nič!“
„To je strašné, čo?!“

Niektorí považujú všetko staré za prekonané, za zbytočné a škodlivé. A niekedy započítajú neopatrne medzi tie zbytočnosti aj starých ľudí...
A naopak, všetko mladé a nové vyhlasujú za dobré – alebo aspoň za menej zlé.
A preto, že chcú byť noví, moderní, nadávajú a šomrú na zdedené poriadky a zavádzajú iné.
A keď ani tie nedali, čo sa od nich čakalo, označia ich tiež za staré a znovu holdujú nejakej novote.
A tak vlastne stále protestujú, kontestujú, menia a prevracajú.

Druhí zas z veľkej úcty k minulosti, z prehnaného tradicionalizmu a či z lenivej pohodlnosti, by z celého sveta urobili najradšej múzeum.
Nadávajú zhlboka od pľúc na každú zmenu, módu a modernosť, samozrejme i na mladých, ktorí majú horúce hlavy, rušia poriadok a pokoj...

Aj keď nebolo v dejinách väčšieho revolucionára, väčšieho prevracateľa vžitých poriadkov, ako bol Kristus, predsa povedal o sebe: Neprišiel som zrušiť Zákon, ale zdokonaliť, doplniť.
A podľa iného jeho slova: Dobrý hospodár vynáša nové veci zo starého pokladu.
Áno, to je ono.
To je norma.
Svedomite si osvojiť, čo dáva minulosť, toto obnoviť a zdokonalené odovzdať budúcnosti.

Ak veda a technika idú rapídne dopredu a mravnosť človeka pritom zaostáva, treba hľadať príčinu tohto javu v tom, že v prvom prípade staviame svedomite na prevzatých a osvojených skúsenostiach minulosti, kým v druhom ich odmietame.
A to je škoda...
A nebezpečenstvo zároveň.
Lebo zdokonalená veda a technika v nezdokonalených ľudských rukách stáva sa potom našou kliatbou a nie požehnaním.

Kristus nás svojím príkladom a slovom učí nie rušiť, búrať a odmietať, ale preberať, skúšať a zdokonaľovať.

Chodíme do kostola týždenne... Možno každý deň.
Modlíme sa ráno i večer.
Zachovávame všetky prikázania o pôste.
Nekradneme, nikomu nekrivdíme a necudzoložíme...
To je dobre.
Ale zákonníci a farizeji by sa na našom mieste mohli ešte niečím pochváliť – napríklad, že denne rozjímajú nad Božím Zákonom...
A počujme, čo hovorí Ježiš Kristus: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.“
Spravodlivosť je čnosť, ktorá pobáda človeka dávať každému – Bohu i blížnemu – čo mu patrí.
My ju však obyčajne chápeme farizejsky úzko.
Zostavujeme si presný výpočet povinností voči Bohu, sebe i blížnemu: týždenná svätá omša, mesačná spoveď, výročitá púť, almužna a milodar.
A keď ich všetky splníme, ľahneme si do spokojnej istoty a dívame sa s nádejou na nebo.
Kristus nás stavia na nohy upozornením: „Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako... farizejov...“ a svätý Bernard nám tento jeho výrok vysvetľuje takto: „Nie je dobrý, kto sa neusiluje byť lepší...“ Je to teda niečo dynamické, nie statické, niečo podľa hesla: ‘Stále lepšie a stále viac.’

Povedali sme, že spravodlivosť je čnosť, ktorá dá každému, čo mu patrí.
Pýtame sa najprv: Čo patrí Bohu?
Odpoveď je stručná: Všetko...
Všetko, čo máme a čo sme...
Je teda smiešne odmeriavať Bohu čas, vyhradzovať miesto, určovať odkiaľ – pokiaľ.
Ak mu dávame čas, tak potom všetok, ak silu, tak bezo zvyšku, ak myseľ a srdce, tak úplne celé...
Má denne nárok na našich 24 hodín bez jedinej sekundy, či ich trávime prácou, zábavou, jedlom, odpočinkom alebo inak.
Pavol (apoštol) nás na to upozorňuje slovom: „Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu.“
A Bohu tak dávame svoj deň, svoju prácu i zábavu, že robíme to, čo on chce a tak, ako on chce.
Ak neplníme jeho vôľu, buďme si istí, že o tie vopred odmerané a vypočítané kúsky našej modlitby, poväčšine aj tak roztržitej, nestojí...
„Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca,...“

A čo patrí podľa spravodlivosti človeku?
Podľa farizejskej to, čo predpisuje zákon.
Podľa Kristovej všetko, čo by sme si my na jeho mieste rozumne nárokovali.
Aj láska?
Práve...
Veď kto z nás po nej netúži?
Aj ten najhorší.
Človek nie je vešiak na šaty, nie je vak na jedlo a nápoje, nie je vrecko na almužnu...
Je srdce predovšetkým... túžiace po inom srdci.
Chce milovať a byť milovaný.
To je jeho právo; ľudské právo všetkých nás.
Ale aj povinnosť.
K spravodlivosti voči človeku patrí láska podstatne.
Bez nej je spravodlivosť nedostatočná, a preto nespravodlivá.

Podľa Ježiša Krista – tá hojnejšia ako zákonníkov a farizejov – je v spĺňaní zákona lásky, ktorý znie: Milovať Boha z celého srdca a blížneho ako seba.

Ak si ako normu spravodlivosti postavíme iný zákon, márne sú všetky nádeje, s ktorými sa dívame na nebo.

Úmyselnú vraždu trestali starozákonné súdy na Boží príkaz smrťou (Lv 24, 17).
Urážku, vyjadrenú slovom Raka, o ktorom presne nevieme, čo znamená – ale rozhodne ide o ťažké ublíženie na cti – posudzovala najvyššia celonárodná rada so sídlom v Jeruzaleme...
Za nadávku: Hlupák! Blázon! sa chodilo pred miestny súd.
Ježiš Kristus dáva novú úpravu. A celkom zvláštnu. Ťahá človeka aj za najmenší priestupok, vyjadrený nadávkou: Hlupák! pred najvyšší – pred Boží súd a tresce smrťou, tou večnou v pekle.
Zaiste nás prekvapuje takáto spravodlivosť.
Veď niekoho zabiť a iba ho chcieť zabiť, je predsa rozdiel.
Chcieť zabiť a nenávidieť, aj to nie je jedno.
Nenávidieť a vybuchnúť v chvíľkovom hneve zlým slovom, aj tu treba rozlišovať...
Áno.
Ale Kristus sa touto logikou nezapodieva.
Chce nám dať jednoducho na vedomie, že podľa nového poriadku – jeho poriadku – nás aj za výbuch hnevu odsúdi na večný trest.
A ak je to tak, načo potom ešte distingvovať, načo rozlišovať?!

Pokus o rozumové zdôvodnenie tejto jeho prísnosti by mohol vyzerať aj takto: Zo skúsenosti vieme, že kto nosí v srdci hnev, praje svojmu protivníkovi zle, nechce s ním mať nič spoločné a bol by rád, keby preňho ani neexistoval.
Nuž a či tento postoj, toto prianie, nie je v duchovnom význame vlastne vražda? A či Ján len tak napísal: „Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah.“? (1 Jn 3, 15)

Súčasnosť dáva vrahov za mreže.
Ak tam nie sme, nebuďme preto ešte hrdí...
Dobre si uvedomme Kristov postoj.
Jemu nezáleží na tom, či sme z tejto alebo z tamtej strany mreží... Na tom mu záleží, to je v jeho očiach rozhodujúce, ako sa tam jeden k druhému správame.

Pri vstupe do divadla jeden kontroluje lístky všetkým.
Pri vstupe do zhromaždenia okolo oltára kontrolujú všetci jednému.
A stačí jediný nesúhlas, aby sme zostali vonku...

Vstupenkou k oltáru, podľa evanjelia, nie je dar, ktorý nesieme v ruke.
Ani odpúšťajúca láska ku všetkým – túto si ako samozrejmosť musí sem priniesť každý.
Kristus požaduje ako oprávnenie k vstupu odpúšťajúcu lásku všetkých...
Preto sme tu vždy načierno, vždy sme tu ako votrelci, ak nie sme v súladnej harmónii so všetkými. A táto je natoľko dôležitá, že kvôli nej treba, podľa evanjelia, zastaviť obrad, vyrušiť zhromaždenie a zniesť celú tú nepríjemnosť výnimky z množstva.

A keď nám Ježiš káže nechať svoj dar pred oltárom a ísť sa zmieriť s bratom, nie je nepriateľom kultu, ani jeho rušiteľom: je iba jeho upravovateľom.

Nie je nepriateľom obetných darov. Len to nám chce povedať, že sú všetky do jedného nezmyselné, ak nezahrňujú obetu srdca, ktoré sa odhodlalo na pokorné opravovanie trhlín, čo vznikli – hoci aj cudzou vinou – medzi mnou a blížnym.

Boh prijíma naše dary a modlitby len skrze Krista. A Kristus je v jednote spoločenstva. Trhlina medzi mnou a bratmi je trhlinou medzi mnou a ním.
Pokoj a jednota so všetkými bratmi je teda predpokladom pokoja a jednoty s Bohom, ktorého si chcem svojím darom uctiť a nakloniť.
Ak má proti tebe niečo brat..., má proti tebe niečo aj brat s veľkým B..., a preto ťa žiada, aby si nechal svoj dar pred oltárom a išiel sa najprv zmieriť.

Toto je novota, na ktorú nás chcelo evanjelium upozorniť; totiž, že každý Boží kult musí začínať jednotou s bratmi, pokračovať v jednote s Bratom a smerovať k jednote s Otcom vo Svätom Duchu.
Uvedomme si preto pri tejto príležitosti ešte raz, a dobre si uvedomme, že sa naozaj nemožno k Bohu dostať obídením čo len jedného brata, ktorý nám nechce podpísať vstupenku do zhromaždenia svätých.

Kategorická prísnosť tohto Kristovho slova sa dá pochopiť takto:
Má pred očami následky nezdržanlivosti, ktorá ničí postupne vôľové a rozumové schopnosti jednotlivca; vidí malátnosti a nechute k povinnostiam, bláznivé vybočenia mladých, choroby, nervozity a oneskorené slzy starých.
Vie, akú príjemnosť dal Boh do úkonu, ktorým sa udržuje ľudské pokolenie a aj to vie, že mnohí si ju budú chcieť zaobstarať bez zodpovednosti, a preto budú stále deklamovať frázy o hygienickej a psychickej nutnosti, o potrebnej predmanželskej skúsenosti a podobne.
Vie aj to, ako nebezpečne útočí nezdržanlivosť na pevnosť manželských zväzkov, ktoré sa dnes práve jej vplyvom tak predčasne utvárajú a tak predčasne i zanikajú, spôsobujúc toľko bolestných tragédií tam, odkiaľ by mala vychádzať radosť, jednota a pokoj.
Aj to vie, že mravnou neviazanosťou bude ohrozená rodina, ktorá bude pod jej vplyvom vraždiť nenarodených a z narodených robiť siroty, a tak podlamovať fyzické i duševné zdravie národa, štátu a celej spoločnosti.

A preto, že má mravná nezdržanlivosť takéto následky a preto, že nás má Kristus mimoriadne rád, preto a len preto je jeho reč, ktorú sme práve počuli, taká strohá a tvrdá.
Ten, ktorý nás stvoril, bude zaiste najlepšie vedieť, čo dielu jeho rúk škodí a čo mu osoží.
A aj to vie, že v tejto veci je potrebné dať človeku práve takýto prísny príkaz.
Všimnime si ho pre vlastné dobro dôkladnejšie.
Text hovorí: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo,...“
Nejde teda v tejto stati o bratovu manželku, ale o ženu vo všeobecnosti.
Sme tu na pôde šiesteho, nie deviateho príkazu.
Niektorí by chceli túto prísnosť zhladiť, spájajú preto prečítanú vetu s nasledujúcou staťou o nerozlučiteľnosti manželstva a radu o odstránení pohoršujúceho údu chápu ako Matúšovo textové premiestnenie (Maertens-Frisque).

Slová sú – ako vidíme – adresované mužom, či už preto, že sú okolo neho vždy v prevahe, alebo že sú predstaviteľmi a usmerňovateľmi vtedajšieho spoločenského života, alebo preto, že majú k tomuto hriechu vo všeobecnosti omnoho bližšie než ženy.
Ale nech nikto nepochybuje, že tento príkaz platí pre obidve pohlavia.
Muž vyjadruje svoju hriešnu žiadostivosť viac tým, čo spomína Kristus: upiera zrak a snaží sa dotknúť. Žena zas tým, že sa dovolí obdivovať a dotýkať, ba aj tým, že k tomu provokuje, najmä svojím obliekaním a vyzliekaním.

Príjemnosť, ktorá tento hriech vždy doprevádza, núti ľudí stále diskutovať o tom, odkiaľ vlastne začína Kristov príkaz platiť – kde v tejto oblasti začína hriech.
Mnohí pokladajú za ťažké previnenie až zrejmý atentát na cudzí manželský zväzok – narušenie manželského práva.
Iní ho vidia v každom narušení správneho vzťahu medzi hociktorým mužom a hociktorou ženou.
A iní zas v každom mimomanželskom uspokojení telesnosti... Ale až v uspokojení, až v dokonalom skutku.
Preto hovoria: Začiatky, ako sú pohľady, predstavy, niektoré dotyky, nie sú ešte hriešne.
Boh predsa neodsúdi na večný trest za maličkosti. Priečilo by sa to jeho dobrote, ba aj jeho spravodlivosti.
Keď sa potom pridá k týmto so svojou teóriou nejaký viedenský profesor a páter Lepp a budú tvrdiť, že ak dosiahne telesné vzrušenie určitú intenzitu, človek je ovládaný reflexami a za ďalšie, čo sa s ním deje, nezodpovedá... vyhlásia niektorí naši učení profesori za nutné inak chápať šiesty Boží príkaz, ako sme ho chápali dosiaľ.
Veď dnešná psychologická veda predsa...
Podľa niektorých z nich ho máme pochopiť takto: Začiatky ešte nie sú, a koniec už nie je hriešny – aspoň nie ťažko hriešny.
V prvom prípade je parvitas materiae (ide o malú vec), v druhom je nedostatočná imputabilita (zodpovednosť).
Aj keď obdivujeme u našich profesorov – zákonníkov mimoriadnu schopnosť všetko dokázať, nám predsa len zostane normou výrok skromného Tesára z Nazareta.
A ten hovorí takto: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“
Podľa neho je teda proces telesnosti hriešny od samého začiatku, ak sa na ňom zúčastňuje vôľa.
Celý je ťažko hriešny. Od chceného pohľadu, cez predstavu, dotyk až po záverečný orgazmus.

A ak tu chceme filozofovať, tak potom len takto: Skutočný hriech proti šiestemu príkazu sa začína vlastne ešte pred tým všetkým – možno dávno, vo chvíli, keď sme zamietli tento Kristov postoj, vyjadrený prečítaným príkazom.
Už tam začal náš priestupok.
Pohľad, voľné správanie a dotyky... to je dôsledok. A dôsledok tohto dôsledku je sexuálny výboj.
Hriech cudzoložstva bol v nás už vtedy, keď sme sa zdráhali prijať túto náuku Krista, ktorý najlepšie vie, prečo ju takto sformuloval a podal.

A kto by chcel ešte aj ďalej diskutovať, nech si prečíta aj nasledujúce dve vety: „Ak ťa zvádza na hriech tvoje ... oko, vylúp ho... A ak ťa zvádza na hriech tvoja ... ruka, odtni ju...“
Kristus nám týmito vetami prikazuje varovať sa aj toho, čo je ešte pred začiatkom hriechu – žiada rezolútne likvidovať každú zlú príležitosť, aj keby nám bola taká milá a užitočná, ako nám je zrak a hmat.
Pod výstrahou pekelného ohňa nám zakazuje dotýkať sa okom alebo rukou ľudského tela tými dotykmi, ktoré každý dobre rozozná od potrebných; tými, ktoré vyvolávajú v tele chvenie, skracujú dych, podlamujú nohy a vedú k odsúhlasenému pádu; ktoré aj keď pomaly, ale isto vedú k dotykom, ktoré nazývame bežne cudzoložstvom, smilstvom a sebaukájaním.
Ježiš Kristus naliehavo žiada odmietnuť všetko, čo vedie k takýmto koncom.
Neposlúchnutie je už hriech.
Naša skúsenosť mu dáva za pravdu.
Načo potom diskutovať o tom so sebou a s inými?!
Ak povedal niekto z nás Kristovi a jeho evanjeliu svoje: Áno!, nech si poprosí milosť a nech ho po prečítaní tejto state vysloví ochotne a hlasno ešte raz a navždy.

V októbri 1960 vydalo ministerstvo vnútra vyhlášku, ktorou sa nariadili také zmeny v cestnej premávke, ktoré nás priblížili k medzinárodnému cestnému poriadku.
Potrebný je teda medzinárodný, všeobecne platný cestný poriadok, ktorému sa musia podrobiť všetci, čo sa chcú šťastne vyhnúť haváriám.

A ako je nutný všeobecný cestný poriadok pre stretanie vozidiel, tak musí byť i všeobecný poriadok pre stretanie človeka s človekom.
A máme ho.
Pochádza od Boha, ktorý ho vpísal do našich sŕdc a expresne vyjadril v Desatore.
Týmto zákonom je určené, ako sa má stretať muž s mužom, muž so ženou, slobodný so slobodnou, slobodný s vydatou, obchodník s kupujúcim, dieťa s rodičom, učiteľ so žiakom, atď.

Keby mal každý štát alebo každý jednotlivec svoj cestný poriadok, vieme, čo by z toho bolo... havárie, škody, krv a slzy.
Tvoriť si vlastné poriadky a nerešpektovať ten všeobecný, daný nám Bohom, je nebezpečné večnému životu.
Niekedy aj časnému.
Vieme predsa, koľko manželiek sa usužovalo pre mužovu nevernosť, koľko detí zahynulo pre nedbalosť rodičov, koľko vrážd a samovrážd sa popáchalo preto, že si niekto nezachovaním Božích príkazov skomplikoval život natoľko, že nevedel nájsť iné riešenie ako haváriu, smrť násilnú, nezmyselnú...

Brat, sestra, o našu istotu a bezpečnosť na cestách je postarané všeobecne platnými pravidlami cestnej premávky.
A naša bezpečnosť a istota na ceste životom je zaručená všeobecne platným, Bohom do sŕdc vpísaným mravným zákonom, najmä tým ohľadom manželstva, ktorý nám Kristus dal kvôli jasnosti napísať aj na papier... Poďakujme sa mu zaň... A poďakujme sa mu jeho zachovaním.

V časoch, keď bolo televízne vysielanie v začiatkoch, nebolo zriedkavosťou, že sa večer divákom zahmlievala alebo chvela obrazovka. Skresľovala skutočnosť vertikálne alebo horizontálne. A celkom iste ich toto milé technické zariadenie nahnevalo, ak im predstavilo povedzme ľudské postavy obrátené dolu hlavou.
Ani si možno neuvedomujeme, že to isté robíme tomu, ktorý nás stvoril k svojej službe, kedykoľvek klameme.
Dal nám reč, aby sme mohli jeden druhého poznať i zvnútra.
Úlohou nášho slova je teda verne vyjadriť iným, čo cítime, myslíme a chceme.
Preto nám Kristus prikazuje: „...vaša reč nech je „áno – áno“, „nie – nie“!“
Vaše „áno“ nech je skutočné áno, vaše „nie“ nech je skutočné nie.
Zahmlievanie, prekresľovanie a prevracanie je niečo neprirodzené a hriešne. To je od toho, ktorý je otcom každej lži – od diabla.

Ak sa budeme riadiť týmto Kristovým pravidlom, naša prísaha bude nepotrebná – zbytočná.
A ďalší dôvod pravdovravnosti je ochrana nášho najvzácnejšieho duchovného spoločenského majetku – ochrana dôvery človeka k človeku, bez ktorej žiť v rodine a vôbec v spoločnosti rovná sa peklu. Najmä kvôli tomuto hovoríme pravdu a spĺňame, čo sme sľúbili.

Tretím dôvodom je napodobňujúca láska ku Kristovi.
On hovorí o sebe: Ja som pravda a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.
A ako vieme, toto svedectvo ho stálo život.
Kto miluje nášho Pána, snaží sa mu podobať a ten nemôže milovať lož.

Brat, sestra, ak bude v nás láska k Bohu a k ľuďom, tá nás vždy prinúti, aby naše „áno“ bolo skutočné áno a naše „nie“ skutočné nie.

Zdá sa, že sme až príliš veľkými demokratmi.
Z kráľov si robíme zábavné figúrky pre bábkové divadlá.
Z prezidentov a predstaviteľov štátnej moci žarty na spoločenské večierky.
Ba siahneme občas svojím demokratizmom aj na nebo. Aj z Boha si spravíme niekedy dobrý deň.

V časoch kráľov a cisárov bol za urážku veličenstva trest smrti alebo doživotné galeje. Svojho času sa u nás dávali za urážku predstaviteľa štátnej moci dva roky. Dnes sú takéto prečiny považované iba za urážku ľudskej dôstojnosti.
Tu je – ako vidíme – vývoj.
Boh zostal však stále rovnako prísny. Tresce urážku svojho mena kedysi i dnes večným peklom.
Ak sa nám to zdá ukrutné, treba chvíľočku uvažovať.

Boh káže ctiť seba, vrchnosť, otca i matku, lebo vie, čo by sa v spoločnosti dialo, keby v nej nebolo autority, zákona a tých, čo zákon predstavujú i strážia.
Aby predišiel anarchii a bezpráviu, káže brániť každú autoritu.
Aj svoju.
Druhým príkazom.
Vieme, že nie vždy úspešne.
Sväto-sväte mu napríklad niečo sľúbime – najmä keď sme v tiesni.
Keď však ťažká chvíľa pominie, mávneme rukou; sľub zostane sľubom a Boh...?
Azda si nemyslíme, že sa poteší tomu, že má také šikovné deti, ktoré si trúfajú aj jeho samého oklamať...
Inokedy si ho voláme za svedka, že hovoríme pravdu – prisaháme.
Ak to robíme pri hocijakej maličkosti, voláme naňho ako na sluhu: Poď sem a prisvedč!
A je už vonkoncom hlúpe, ak si ho voláme, aby nám pomohol klamať.

Aj nepotrebné používanie jeho svätého Mena sa nám zdá možno maličkosťou. Nevedno však, čo by sme povedali, keby nás niekto volal každú chvíľu, a to len tak pre zábavu a museli by sme sa stále obzerať. Rozhodne by sme zaprotestovali proti tomu, čo si my dovoľujeme voči Bohu, ktorý je okrem toho o niekoľko tých stupňov vyššie než my.

A čo povedať o svätokrádežných spovediach a prijímaniach, ktorými by sme mu chceli podvodne ukradnúť milosť? A čo o žartoch cez bohoslužbu, o smiechu na miestach, kde je kvôli nám v poníženej forme chleba a vína?
A čo o vynášaní chýb jemu zasvätených osôb, o ktorých rozprávame s takou chuťou bez ohľadu na to, kto nás počúva...
Nezabudnime, kde si ľudia prestanú vážiť tých, ktorí predstavujú Boha, tam postupne aj Boh stratí autoritu.
Ale kde ju on stratí, tam ju stratia aj tí, ktorí ju od neho dostali.
A majú ju od neho všetci.
„Ak nieto Boha, tak potom aký som ja kapitán?!“ volá Dostojevského rozčúlený dôstojník, ktorého ktosi presviedčal o nejestvovaní Boha.

Brat, sestra, v prvom prikázaní sa nám predstavil Boh slovami:
„Ja som Pán, tvoj Boh.“
V druhom nám hovorí: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo.“ Nebudeš teda prisahať, rušiť sľuby, ktoré si mi dal, zneuctievať, zľahčovať...
Aj keď nás nestíha hneď po priestupku hromom a bleskom, aj keď čaká a zhovieva, lebo nechce smrť hriešnika, ale... ale posmievať sa tiež nedá.
On sa sám ponížil kvôli nám, keď sa stal človekom a dal sa potupne za nás pribiť na kríž... A toto poníženie by nám už naozaj malo stačiť.

Zaiste sme už videli, ako sa bijú zvieratá.
Keď sa rozzúria, vracajú každú ranu aj desaťnásobne.
Tak si počínali aj ľudia kedysi, keď platil ešte zákon krvnej pomsty.
Ak zabil niekto príslušníka rodiny, príbuzní mŕtveho si pokladali za čestnú povinnosť vyvraždiť mu celú rodinu. Biblia nám zachovala stopy tohto zákona vo svojej prvej knihe (Gn 4, 24): „Sedem ráz pomstený bude Kain, Lamech však sedemdesiatsedem ráz.“

Keď chcel Mojžiš odstrániť spomedzi svojho ľudu tento ukrutný zákon, nahradil ho takticky iným, miernejším, ktorý vtedy mali už všetky okolité kultúrne národy. ‘Akú škodu si urobil, takú musíš utrpieť’ – „...oko za oko, zub za zub,...“ (Ex 21, 24)

Kristus Pán ide ďalej – omnoho ďalej.
Neslýchane ďaleko...!
Hovorí: ...Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé.

Zdá sa nám to prehnané.
Áno, uznávame, je to príliš.
Ale ani on to nemyslel doslovne.
Veď ani sám nenadstavil druhé líce, keď ho udrel veľkňazov sluha. Naopak, ohradil sa: „Ak som dobre (povedal), prečo ma biješ?!“ (Jn 18, 23)
A Pavol sa takto bránil, keď mu Ananiáš kázal dať pred súdom cez ústa: „Boh udrie teba, ty obielená stena! Sedíš tu, aby si ma súdil podľa zákona a proti zákonu ma kážeš biť?“ (Sk 23, 3)
A nikto predsa nebude tvrdiť, že by Pavol zle pochopil evanjelium, alebo žeby bol Kristus protirečil pri tejto príležitosti svojmu vlastnému učeniu.

Keby sme doslovne brali tento Kristov výrok, bol by to koniec spoločenského poriadku. Silní a zlí by sa priživovali na kresťanovej slabosti a svet by sa hemžil okradnutými a zbojníkmi, násilníkmi a znásilnenými, vykorisťovateľmi a žobrákmi...

Zmysel Pánovho výroku: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci...“ je takýto: Ak to neuškodí verejnému poriadku, alebo ak príklad tvojej trpezlivej tichosti poslúži niekomu... napríklad aj samému útočníkovi, strp urážku – pomsti sa odpustením.
Takto nám toto svoje divné slovo vysvetlil on sám a tak nám ho aj svojím vlastným príkladom zdôraznil.
Hoci pred súdom, kde sa vysluhuje spravodlivosť, nestrpel ani jedno zaucho, bez protestu prijal smrť na kríži, pretože slúžila k vykúpeniu, k dobru všetkých, aj tých, ktorí mu ju vnútili.

Prosme si o svetlo a silu, aby sme v tomto Krista vždy správne pochopili a aby sme ho vždy odvážne nasledovali.

Mojžiš napísal: „...miluj svojho blížneho...!“
Ale preto, že sa nezmienil o láske k nepriateľovi a preto, že nenávisť padne človeku tak často vhod, zákonníci si k tomu dodali: A nenávidieť budeš svojho nepriateľa!
Kto žije podľa tohto doplnku zákona, nech vie, že sa skĺzol do roviny obyčajného pohana.
Nenávisť k nepriateľovi netreba predsa nikomu predpisovať.
Tu predpis stráca svoj zmysel.
A takisto netreba nariaďovať lásku k priateľovi. „Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána...“
Človek žijúci podľa týchto dodatkov Zákona je zatiaľ v rovine zvierat, odkiaľ ho treba vyzdvihnúť.

Aby nás dostal Kristus na vyššie niveau (úroveň), teda aby nás urobil deťmi podobnými Otcovi a stvoril nám tak aj nárok na jeho dedičstvo, prečiarkol energicky túto zákonníkmi pridanú vetu a Mojžiša doplnil takto: „Milujte svojich nepriateľov...“ A aby si niekto nemyslel, že tu postačí aj láska podľa formulky: Nehneváme sa, ale sa nezhovárame..., pridáva hneď: „robte dobre tým, čo vás nenávidia...“ (Lk 6, 27)

Ak chceme byť dedičmi, najprv musíme byť synmi. V Božom kráľovstve je totiž taký poriadok.
A synmi sa staneme, ak práve v tejto veci – vo vzťahoch k ľuďom – napodobníme Otca.

Boh určite viac nenávidí hriech ako my, a predsa dáva pršať i slnku svietiť na spravodlivých i nespravodlivých.
Ak sa mu chceme podobať, musíme aj my mať pohotový úsmev i dážď pozornosti, dobré slovo i službu pre všetkých.
Boh je spravodlivosť a je aj milosrdenstvo.
A práve preto ľuďom odpúšťa, že je spravodlivý...
Vie totiž, že sú slabí a že často ani nevedia, čo robia.
Ak mu chceme byť podobní v spravodlivosti, naučme sa od neho milosrdenstvu.

Boh je Láska, ktorá utvára jednotu troch Osôb.
Ak máme byť podľa Kristovej žiadosti dokonalí ako on, ak sa mu máme podobať ako deti otcovi, musíme aj my utvárať svojou láskou jednotu so všetkými.
A zvlášť silná musí byť táto naša snaha tam, kde je jednota silno ohrozovaná nepriateľstvom.
To však znamená, že treba prv milovať dakoho, ako sa stane toho hodným.
Lebo Boh si tak počína od samého začiatku.
Milovať len tých, ktorí sú lásky hodní – to je obchod, nie obeta.
A čo nie je obeta, nie je láska.

Odplácať dobré zlým je diabolské.
Zlé zlým zvieracie.
Dobré odplácať dobrým, to je ľudské.
Zlé dobrým, len to je božské a hodné detí takého Otca, akého máme na nebesiach.

Medzi ľuďmi sa ujala móda zabíjať svoje mláďatá prv než sa narodia.
Odborne sa to volá potrat, ktorý sa dnes už aj robí odborne.
Druhá móda, ktorá sa vžila, je nestarať sa príliš alebo vôbec o tie, ktorým sa dovolilo narodiť sa. A tretia, aby sme boli úplní, je v tom, že ľudské mláďa aj pri dostatočnej výchovnej starostlivosti vycerí neraz zúrivo zuby, len čo mu narastú, oproti svojim rodičom.

A toto všetko nás znižuje aj pod úroveň nemých tvárí, ktoré svoje mláďatá vždy donosia, odchovajú a obránia, často aj s nasadením vlastného života. A svoju krv vždy rešpektujú.

Ak sme ako rodičia alebo ako deti nikdy neurobili v tomto ohľade chybu, ak sme ani na chvíľku nepatrili medzi takýchto ľudí, ak je v našej rodine všetko v poriadku, nenahovárajme si, že sme už preto kresťania, že už tým spĺňame Kristov príkaz o láske. Láska k príbuzenstvu, k vlastnej krvi, by mala byť medzi nami niečím tak prirodzeným, že by sa o tom nemuselo vôbec ani hovoriť.

Ale ani vtedy ešte nedovoľme svojim prsiam, aby sa sebavedome vypínali, ak máme okrem svojej rodiny široký okruh ľudí, s ktorými si vymieňame priaznivé pohľady, milé úsmevy a vzájomnú pomoc. Ak vraciame priazeň za priazeň, sme stále ešte len v ľudskej rovine, nasycujeme iba svoju prirodzenú túžbu, svoju psychologickú potrebu milovať a byť milovaní.

Ak sa chceme kresťanmi nielen volať, ale aj nimi byť a patriť Kristovi v živote i po smrti, potrebujeme lásku, ktorá je nad prírodu – lásku nadprirodzenú; ak to niekomu lepšie znie, tak i lásku neprirodzenú – ktorá je niečo celkom iné než tá pokrvenská alebo so sympatiami obchodujúca láska priateľská.

Nadprirodzená láska, tá, ktorú požaduje od nás Ježiš Kristus, odopiera sebe a dáva inému bez toho, aby čakala niečo späť.
Ba dáva sa aj tým, ktorí ju splácajú nevďakom.
A nezostáva len pri pekných slovách, herecky naštudovaných úsmevoch, predpisovom spoločenskom správaní, ale sa vyjadruje vždy skutkami, ktoré nadiktovala potreba tých, s ktorými sme sa stretli a ktoré nám umožnila naša schopnosť.
Táto láska je rozpoznávacou črtou kresťana.
Túto požaduje od nás Boh.
A len túto odmieňa.
„Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú. Ak robíte dobre tým, čo vám dobre robia, akúže máte zásluhu? Veď to isté robia aj hriešnici.“

Ak sa človek uzavrie do svojho rodinného kruhu podľa hesla: „Môj dom, môj hrad“, alebo medzi priateľov, aby uspokojil svoju psychologickú potrebu milovať a byť milovaný a mal kde uskutočňovať výmenu priazní, a tak sa dosť čestne odizolovať od tých, ktorí sú mu nepríjemní, môže sa stať, že mu náhle vystúpi pred oči potreba niektorého nepriateľa, ktorý je, podľa Kristovho slova, tiež naším blížnym a bude svojou naliehavosťou prevyšovať potreby všetkých našich najbližších a najpríbuznejších...
Brat, sestra, vieš, čo tu urobia opravdiví kresťania...? Ihneď opustia svoj hrad alebo svoj priateľský kruh a vyjdú v ústrety tým, ktorí ich síce nemajú radi, ale ktorí ich potrebujú.
A je dosť možné, že okruh, ktorý opustili, možno i násilne pritom pretrhli, sa im zrazu nepriateľsky uzavrie.
Ak budú chcieť byť k nemu veľmi ohľaduplní, jemní, bude to pre nich vždy znamenať nebezpečenstvo. Pre oba prípady počujme Božie slovo: „A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi.“
Ak sme takto pochopili Kristom požadovanú lásku, tak miera odpútania sa od najbližších nám je zrejmá.

Zastavme sa a skontrolujme si podľa počutého Kristovho príkazu svoje vzťahy, a to obidvoma smermi: smerom k priateľom i smerom k nepriateľom.

Keď občas posielame balík, napíšeme adresu a poštový úrad naň nalepí príslušné potvrdzujúce označenia, lebo len takto ho môže dodať na miesto určenia.
A k Bohu, kam raz chceme dôjsť, by sme si mali denne posielať balík dobrých skutkov. V rannej modlitbe hovoríme: Bože, obetujem ti skutky dnešného dňa...
To je adresa.
Poštou, sprostredkovateľom, je ktorýkoľvek náš blížny.
Priamo nemožno Bohu nič poslať.
A spoľahnime sa, čo dáme blížnemu, ale s adresou na Boha, to vždy bezpečne dôjde.
Potvrdenie o prijatí pošty nám dáva týmito slovami: Čokoľvek ste dali jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste dali... (porov. Mt 25, 40).

Ak nechceme nič stratiť, ľuďom nič neadresujme.
Jediným adresátom našich skutkov nech zostane Boh.
Tak znie aj Pavlovo napomenutie: „...či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu.“ (1 Kor 10, 31)

Predpokladá sa, že nebudeme posielať Bohu niečo zlé alebo povrchne, nedbalo urobené.
Kazové výrobky, v ktorých nie je dosť úprimnej snahy konať čo najdôkladnejšie, Boh neprijíma.

Bude to radosť, ak si raz v nebi nájdeme mnoho naposielaných vecí a nemilé prekvapenie, ak nenájdeme vo svojej priehradke nič preto, že sme nekonali svoje dobré skutky pre Boha, ale len pre ľudskú chválu, uznanie alebo hmotný zisk...
V takomto prípade nás bude musieť Boh poslať s vysvetlením: Už ste dostali svoju odmenu.

Zamyslime sa nad touto nepríjemnou možnosťou, pokiaľ sa jej dá ešte predísť.

Keď sa kedysi novinári pýtali povestného brazílskeho futbalistu Pelého, koľko už dal v živote gólov, dostali túto vtipnú odpoveď:
„Prepáčte, som hráč; nie účtovník.“

Aké krásne a užitočné by bolo, keby sme takto zmýšľali pri konaní všetkých vonkajších dobrých skutkov, keby sme ich nekonali pre chválu, uspokojenie, pre dobrý pocit, ale zápasili s nepriateľom duší dobročinnosťou, modlitbou a pôstom bez obzerania, keby sme zdolávali prekážky a strieľali svoje víťazné góly do jeho brány bez chvastavého počítania.
To by bol raz potlesk v nebi!
A to by bolo vyznamenaní!

My však zatiaľ veľmi radi vyratúvame všetko, čo sa nám podarilo, aby sme sa tak dostali nad svoje okolie a získali obdiv, čím, pravda, strácame zásluhy pred Bohom za minulé skutky a zdržiavame sa škodlivo od konania ďalších, budúcich.
Dávame sa pričasto a pridlho fotografovať pri každom svojom čine, aby sme ho z každej strany vystavili ľudským šošovkám.

Brat, sestra, nech nám pri všetkom, čo dobrého konáme, postačí jediný fotografický záber... ten Boží – zhora...

Každá pravá modlitba je praktickým vyjadrením prvého Božieho prikázania: „Ja som Pán, tvoj Boh ... Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“
Je intronizáciou Boha, jeho uvádzaním na prvé miesto v našom myslení, cítení, chcení a konaní, ktoré mu toľkokrát za deň našou vinou – aspoň našou nedbanlivosťou – vezme Mamon, Venuša alebo Bakchus.
Modlitba je nemilosrdné odstraňovanie cudzích božstiev a ich oltárov, ktoré im stavia naše ja, prvý oponent Božej vlády, Božieho kráľovstva v nás a okolo nás.

Kto by sa len preto modlil, aby hľadal a zdôrazňoval pred inými seba, veľmi nezmyselne by si protirečil. Veď to, čím máme uvádzať stále odsúvaného Boha na jeho trón, tým by sme intronizovali svoje ja, ktoré by sa chcelo ukázať a zdôrazniť aj nábožnosťou. V takom prípade by si bezbožnosť osvojovala meno a výzor nábožnosti a bolo by to pokrytectvo, ktoré Kristus neprestal nenávidieť a pranierovať.

A ak hovorí tu v Evanjeliu o modlitbe v súkromí, za zatvorenými dverami, tým nechce bagatelizovať verejnú bohopoctu... predsa však zdá sa, akoby zaznievala z tohto jeho odporúčania na adresu každej verejnej modlitby takáto poznámka: Možno, že sa ňou nevystatuješ ako pokrytci... Ale je dosť možné, že ti chutí preto, lebo si ovplyvnený spoločnou kultovou náladou, množstvom ľudu, obradným spevom, hudbou, svetlami a kvetmi... Možno sa modlíš strhnutý davovou psychózou, prinútený ohľadom, tlačený zvykom, alebo pocitom povinnosti, nie však svojou vlastnou najvnútornejšou potrebou.

Či je naša modlitba skutočnou modlitbou, či vychádza z pociťovania potreby búrať idoly a upevňovať v sebe Boží trón, to nám najlepšie povie tá, ktorú odporúča Kristus – modlitba v izbičke za zatvorenými dverami.

Brat, sestra, stálo by zato urobiť z času na čas skúšku a začať modlitbu použitím vnútornej kľučky a kľúča na svojich dverách.

Pôst, podľa širšieho chápania, nie je len prázdnota v zažívacom trakte, ale každé, i to najmenšie sebazaprenie, ktoré konáme preto, aby sme dopomohli Bohu k víťazstvu nad našou dušou a duši nad naším telom.
Postiť sa, to teda znamená premáhať sa a dať sa premáhať.

Ak je dôvodom každého kresťanovho snaženia Boh, nebude jeho pôst iba jogistickou exhibíciou kvôli sebauspokojeniu a tým menej artistickým výkonom pre potlesk.
Kristus nám preto, ako ochranu pred vybočením, predpisuje ku každému slobodne zvolenému pôstu ešte jeden – ten od ľudskej chvály a uznania.
A kto berie vážne jeho slová, skrýva svoj pôst zo strachu, že by ho čiesi oči a ústa mohli obrať o Božiu záľubu a odmenu.
Robí sa to najčastejšie a najvhodnejšie úsmevom. Aj Kristus tak radí ‘pomazať si hlavu a umyť si tvár’ – zrejme „oleo laetitiae “ – olejom radosti.

Áno, úsmev je bezpochyby najosvedčenejšia taktika na skrytie bolestí zo sebapremáhania.
Ale je zároveň aj vrchol každého pôstu.
A preto, že má byť život kresťana, podľa Pánovho priania, každodenným sebazapieravým kráčaním za ním, mal by byť aj úsmev jeho trvalou charakteristikou.
Mal by byť na jeho tvári stále v podobe vkusnej úpravy mimických svalov, na šatách a bytovom zariadení v podobe čistoty a poriadku.

Takto pochopeným úsmevom bude možné vždy zakryť dobrovoľne prijatú chudobu, ktorá kričí z našich šiat a bývania, slobodne zvolenú mravnú čistotu i poslušnosť i spoločný život so všetkými jeho mučivými požiadavkami.

Varujme sa však chytráčenia. Nechcime za svoj pôst dve odmeny – ľudskú i Božiu..., lebo stratíme obe... Božiu pre ľudskú a ľudskú pre jej nestálosť.
Kristus nám hovorí: Pomažte si hlavu a umyte si tvár.
Angličan to povie: Keep smiling!
A my si to pretlmočíme vetou:
Vždy s úsmevom!

Žiak vzdychá: Len túto školu dokončiť a na vyššiu sa dostať!
Potom naháňa titul, za titulom miesto. A keď si nájde partnera a založí rodinu, potrebuje vhodný byt.
Do bytu nábytok...
Do nábytku najprv to nevyhnutné, potom aj zbytočné... A do všetkého toho peniaze.
Potom ešte auto, ešte chatu a ešte... ktovie, čo ešte!
Tak zhŕňa človek oboma rukami a obohacuje sa od detstva až do staroby.

Kristus upozorňuje: „Nezhromažďujte si poklady na zemi.“
Tu dole je všetko veľmi nestále, neisté, tu všetko podlieha skaze.
A ak sa nám aj podarí zachrániť dačo od hrdze, molí a zlodejov, smrť nám to raz všetko vezme. To je zlodej, ktorý ozbíja každého.
A dokonale...

Len to si zachránime, čo si prichystáme v nebi, čo si vo forme záslužných dobrých skutkov, vykonaných podľa Božej vôle, v stave Božej milosti a s dobrým úmyslom, uložíme do Božích rúk.
Len toto nám zostane.
Niekedy sa hriech spojí so smrťou.
A to je už potom naozaj krádež.
Kde sa títo zlodeji stretnú, tam mizne čokoľvek.
Smrť berie všetko, čo máme uložené tu, hriech všetko, čo máme uložené tam.

A nemožno veci vidieť aj inak? Nemožno mať poklady aj tu a mať ich aj tam? Či je bohatstvo naozaj natoľko zlé?
Odpovieme Kristovým slovom: Kde je poklad, tam je i srdce...
Kto má rád bohatstvo, nestojí o nebo.
A kto túži po nebi, pokladá zlato za smeti, ktoré dostávajú svoju cenu len vtedy, keď sa ich zbavujeme.

A treba tu vôbec špekulovať?
Zbytočné...
Tu si možno z dvoch len jedno vybrať.
Brat, sestra, buďme múdri a vyberme si to, čo je tam hore, aby boli i naše srdcia tam, kde je náš poklad.

Kvôli ľahšiemu pochopeniu toho, čo sme počuli, pripájame niekoľko poznámok:
Svetlom sveta je nepochybne Ježiš Kristus (Jn 8, 12).
A tohto Boh nepostavil pod mericu, ale na svietnik...
A dnes je už zem plná jeho svetla.
Ako je však potom možné, že mnohí vôbec ešte nevidia tie skutočnosti, na ktoré svieti svojím príkladom i svojím slovom? Prečo ešte toľkí z nás nezbadali pred sebou ako skutočnú skutočnosť Otca, Syna a Svätého Ducha, prečo nevidia v každom človeku brata, prečo ešte nedošli k presvedčeniu, že smrť nie je vlastne koniec, ale začiatok života so zaujímavou, ale i hroznou alternatívou: peklo – nebo?

To nie je chyba Svetla.
Boh ho dal dobré a neskryl ho.
To je chyba očí.
Slepí sme...
A slepý je stále vo tme – aj vtedy, keď je vo svetle.
Tak ako vchádza oknom svetlo do domu, tak okom vniká do tela.
Ak sú však na okne zavreté okenice alebo je na oku beľmo, celé vnútro bude vo tme a telo bude okrem toho aj v nebezpečenstve, že pri pohybe padne.

A tak ako okno do domu a oko do tela, tak srdce prepúšťa alebo neprepúšťa svetlo do duše. Okno, oko i srdce strácajú schopnosť osvecovať, ak sú zakryté, nie čisté, ak je v nich niečo, čo tam nepatrí... A preto, keď ide o svetlo ducha, sú blahoslavení len tí, čo sú čistého srdca – len títo uvidia Boha...

Ak má byť naše srdce čisté, nemôže mať v sebe razom hmotu i ducha, Boha i mamonu, Svetlo i tmu...
Preto aj Žalmista sa modlí: „Bože, stvor vo mne srdce čisté...“
A preto nás i Pán upozorňuje, že nemôže byť jeho učeníkom ten, čo sa nezriekne všetkého.
Taký nikdy nepostrehne a nepochopí skutočnosti, ktoré prišiel osvetliť.
Lukášovo Evanjelium nám okrem toho pripomína, že ten, čo dostane do seba Kristovo svetlo, stane sa sám svetlom pre iných (11, 36).
Brat, sestra, ak začneme vo svojom srdci robiť inventúru, nezabudnime, že ak chceme uvidieť Boha, nesmie byť v ňom okrem Svetla naozaj nič.

Dnes sa sotvakto klania modlám z dreva alebo kameňa, ale prvé prikázanie: Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! neprestalo preto byť aktuálne. Lebo prakticky je naším bohom to, čomu venujeme najviac času, sily, pozornosti, najviac lásky, najväčší kus srdca. Môžu to byť peniaze, vlastné ja alebo telesné rozkoše...
Evanjelium označuje všetky tieto pozemské božstvá slovom mamona.
Ako vyzerá služba mamone, možno, žiaľbohu, vidieť často aj v mnohých našich kresťanských domácnostiach... Miesto toho, aby sa večer spočítali zisky a škody, aké mala duša v ten deň, rátajú sa celodenné zárobky, rozmýšľa sa, čo ešte kúpiť, aby sa nezaostalo za inými v ničom – ani v tom nadmiernom, luxusnom a zbytočnom.
Nám nech sú však príkladom a normou tie rodiny, ktoré sa o všetko starajú, o jedlo aj o šaty, ale len toľko, koľko je potrebné a o dušu toľko, koľko sa len dá. A preto každý zistený nadbytok dávajú ihneď tam, kde objavia nedostatok, aby si týmto ochudobňovaním obohacovali duše a slúžili tak Bohu v trpiacich bratoch.

Že mnohí chcú slúžiť razom Bohu i mamone, to netreba vôbec dokazovať.
Ako vyzerá táto ich snaha v praxi?
Približne takto: Odbaví sa ranná a večerná modlitba a všetok ostatný čas patrí potom hmote. V nedeľu sa ide na bohoslužbu, ale celý týždeň sa myslí len na zisky.
A to potom v skutočnosti vyzerá, akoby sme mali viacero bohov.
Najmenej dvoch... Jedného na sviatok, druhého na robotný deň.
V nedeľu sa riadime, ak sa riadime, vôľou toho, ktorý je na nebesiach, v týždni vôľou toho, ktorého máme na zemi.

Ak si pripomenieme prvý Boží príkaz, zbadáme, že Boh ihneď mizne odtiaľ, kde postavíme k nemu nejaké iné svoje božstvo, a my sa tak stávame modloslužobníkmi, ktorých ranná a večerná modlitba, nedeľná omša a výročná spoveď vyznieva ako bolestná zbytočnosť... Buď patrí Pánovi celý náš život – rozumie sa, aj s potrebnými starosťami o telo – alebo nič. Podľa jeho slova dvom pánom slúžiť nemožno. Veď jednému sa práve tým slúži, že sa pohŕda druhým. Obe tieto služby sa vzájomne vylučujú... Tak povedal Kristus. A za týmto jeho slovom je bodka, mlčanie a podrobné spytovanie svedomia.

Boh Starého zákona je veľmi citlivý na svoj majestát.
Preto neraz pripomenie neposlušnému Izraelovi svoju moc, veľkosť i silu.
Keď mu dáva príkazy dvoch tabúľ, hrmí nad ním hromom a omračuje ho bleskami, aby ho udržal v úctivom postoji a v poddajnosti.

Boh Nového zákona skoro opak.
Zjavuje sa ako slabé, bezmocné dieťa, alebo ako sústrasť budiaci, premožený a na kríž pribitý rabbi. Robí tak preto, aby si získal naše srdce, dôveru a s ňou plnú oddanosť, aby miesto troch krokov úctivej vzdialenosti dosiahol dôverné objatie. „Iam non dico vos servos... vos autem dixi amicos...“ – Už vás nenazývam sluhami ... nazval som vás priateľmi...

Za Mojžišových čias ho urážalo, ak niekto zapochyboval o jeho moci. Dnes sa ho najcitlivejšie dotkne, kto zapochybuje o jeho dobrote a stálej láskavej starostlivosti o všetky detaily nášho života.
A zvlášť ho uráža náš nedôverčivý strach o budúcnosť, zabezpečenie sa na dni choroby alebo staroby, zapĺňanie šatní, stavanie zásobární a ukladanie peňazí.
Spasiteľ nás varuje pred každou takouto prehnanou starosťou o to, čo budeme jesť a piť a čím sa budeme odievať. Poukazuje nám preto na nebeské vtáctvo, na poľné ľalie. Podľa neho nám má k spokojnosti stačiť vedomie, že máme Otca, ktorý vie, čo potrebujeme.

A naozaj, načo sa trápiť o budúcnosť, keď sa o nás stará taký dobrý a bohatý Otec?
Veď on bude vždy pri nás a keď bude treba, dá silu, zdravie, možnosť i príležitosť zarobiť si na chlieb, na šaty i na strechu...
A keby to predsa z určitých, len jemu známych príčin dakomu z nás odoprel, nájde ruky, ktoré prídu s darom alebo s inou pomocou.
A ak sa pre slobodu a zlobu ľudskej vôle takéto nenájdu, urobí zázrak – a nebude to prvý v dejinách... ale rozhodne nenechá zahynúť toho, kto verí v jeho láskavú starostlivosť.
A zo všetkých možností postarať sa o nás vyberie vždy tú, ktorá najviac poslúži jeho sláve a nášmu dobru.

Zvieratá a rastliny majú všetko, lebo sa stará o ne Boh.
My sa chceme postarať o seba sami, a preto umierame na všetkých kontinentoch pri ohromnom technickom a vedeckom vybavení po miliónoch, a to práve od hladu.
To je lekcia, ktorú dáva Boh za nedôveru a nezáujem o jeho kráľovstvo.
A ak je niekde hojnosť, až presýtenosť, nezabudnime, že aj tá plodí hlad. Najprv ten duchovný, ktorý potom vyvolá nervozitu, nespokojnosť a vojnu, ktorá zničí živobytie a dovedie aj tie najbohatšie národy na mizinu.

Naša druhá chyba, ktorou urážame Boha, je v tom, že si myslíme, akoby utrpenie nepatrilo medzi prejavy jeho láskavej starostlivosti, akoby tá skutočnosť, že nás všetci bijú a strkajú, bola dostatočným dôkazom toho, že na nás zabudol.
A táto chyba sa stáva hriechom, ak si povieme, že sa na Boha nemožno spoľahnúť, a preto, ak nechceme zahynúť, musíme si vziať všetku starosť o seba do vlastných rúk, čo je toľko, ako keby sme hovorili: Boh nie je. A ak je, nie je dobrý.
A to je zrejmé rúhanie.
Aby sme mu vyhli, opakujme si často s dôverou slová usmievavého Jána Bosca: „Su, con Dio come l´uccello che sente tremare il ramo e continua a cantare sapendo di avere le ali.“ (MB XVIII, 281) – Len veselo, ako vtáča, ktoré neprestane spievať ani vtedy, keď sa mu pod nohami zatrasie konárik – vie totiž, že má krídla.

Všetkým sa nám dni rovnako míňajú.
A všetkých nás po živote čaká smrť a po smrti súd...

Podľa hebrejskej tradície bude Boh pri našom súde používať dva metre, dve rozličné miery: spravodlivosť a milosrdenstvo.
Matúšovo Evanjelium nám naznačuje, že na každého použije tú, ktorou sám v živote ľudí meral.
Ak teda budeme iných súdiť, merať ich metrom spravodlivosti, aj nás odmeria Boh touto mierou...
A tu by sme sa mali všetci poriadne zatriasť...
Veď každý z nás má toho toľko...!
Zbytočné slová, nepekné myšlienky, nesprávne skutky.

Brat, sestra, rozhodne bude rozumnejšie, ak zavčasu zmeníme mieru a naučíme sa odpúšťať.
Ak my odpustíme iným previnenia, aj Boh odpustí nám a sme v bezpečí.

On má všetkých rád a chce všetkých spasiť...
Poslúchnime ho: Nesúďme, aby nás nemusel súdiť, lebo aj nás miluje.

Príkaz je všeobecný.
Vzťahuje sa na všetky prípady, na všetkých ľudí a na všetky ich činy.
Nepripúšťa nijakú výnimku.
A kto si ju predsa dovolí, stáva sa priestupníkom Božieho zákona a čaká ho nie milosrdný, ale spravodlivý Boží súd.
Nesúďme!

Čo všeličo treba, aby sa niekto stal sudcom a mohol súdiť...!
Musí najprv študovať zákony a nariadenia, aby vedel, čo je v konaní ľudí chybné a čo správne. Potom sa dať z vedomostí vyskúšať kvôli titulu a oprávneniu.
Potom sa špecializovať pre oblasť občianskoprávnu, trestnú alebo inú...
A ani toto nie je ešte všetko.
Nadriadená vrchnosť ho musí po zistení spôsobilosti poveriť vedením toho alebo onoho súdneho konania.

Predstavme si človeka, čo neštudoval, nemá titul ani oprávnenie, ale má na dome tabuľku: štátny, okresný alebo miestny súd.
Zasmejeme sa mu.
Ale majme odvahu a zasmejme sa aj sebe.
Veď si toľkokrát osobujeme právo posúdiť a odsúdiť, a to aj vo veciach čisto vnútorných, o ktorých môže vedieť a súdiť jedine Boh, ktorý si toto právo aj vyhradil a nám ho poprel jasným a kategorickým: „Nesúďte!“
Aby bolo možné vyniesť nad niekým výrok, treba najprv dôkladne prešetriť jeho vinu, zavolať svedkov, porovnať ich výpovede, vypočuť obžalovaného, poradiť sa so senátom.
A pritom sa ešte toľkokrát stanú omyly a prípad musí ísť pred vyššiu inštanciu.

My máme odvahu súdiť bez svedkov, bez poradcov, bez vypočutia obžalovaného a ak ho máme pred sebou a bráni sa, bez toho, aby sme dávali pozor, keď hovorí o pohnútkach, ktoré ho k činu viedli.
No pre správne posúdenie je práve toto najdôležitejšie: poznať, prečo konal... z neopatrnosti, zo slabosti, zo zloby alebo z mylného svedomia?
Ak toto neberieme do úvahy, stávame sa ako sudcovia viac trestuhodní ako ten, ktorého súdime.
Počujme preto Kristovo slovo ešte raz: „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“

A môžeme sa dopustiť aj ďalšej chyby, ak neuposlúchneme tento zákaz. Totiž, že kým my, najnižšia súdna inštancia, dakoho odsudzujeme, stíhame opovržlivým pohľadom, zverejňujeme jeho vinu, odopierame miesto medzi čestnými ľuďmi, mohol mu Boh, najvyšší Sudca, pre úprimnú ľútosť už dávno odpustiť.

A ešte niečo. Lotor na kríži sa vo chvíli mení v svätca a apoštol Judáš v zatratenca. Ak si uvedomíme túto menlivosť človeka a z nej vyplývajúcu ťažkosť vystihnúť jeho prítomný stav, Kristov zákaz sa nám stane úplnou samozrejmosťou.

Odporúča sa čítať Evanjelium ráno, nie večer.
Lebo to nie je tabletka na spanie, ale výbušnina, ktorá má rozhádzať, rozmetať všetky naše priúzke, prízemné a príliš sebecké kritériá i praktiky.
A toto určite spraví aj stať, ktorú sme práve prečítali, pravda, ak si ju pripustíme k srdcu.
A zdá sa, že by nám to všetkým poslúžilo.
Máme totiž silný sklon merať seba inou mierou než blížneho, čo je Božím očiam nepríjemné a našej spáse nebezpečné.
„Dvojaké závažie a miera dvojaká, obidvoje sa príkri Pánovi.“ – čítame v Knihe prísloví (20, 10).

Hlasno napríklad vyjadrujeme túžbu, aby si ľudia porozumeli, aby sa všetky národy zhodli, my sami však pritom nevieme vyjsť ani s jednotlivcami.
Naliehavo opakujeme, aby sa dbalo na mravnosť mládeže, ale naše vonkajšie správanie je pravý opak toho, čo si prajeme.
Nadávame na šoféra, ktorý z nepozornosti vbehol do zakázanej ulice, ale že svojím nadávaním porušujeme omnoho väčší zákaz, zákaz Boží, to nás nemrzí...
Na iných nám zavadzia trieska, vo svojom oku znesieme brvno.

Čo je u iného tvrdohlavosť, u nás je to pevná vôľa.
Čo je u iného strach, u nás sa to volá opatrnosť.
Čo je u iného tvrdosť a bezohľadnosť, to si u seba nazveme šikovnosťou a schopnosťou uplatniť sa.
Citujeme Evanjelium, keď treba dokázať cudziu nesprávnosť; bojíme sa ho použiť, keď by mohlo poukázať na našu.
Sme za slobodu, kde ju my potrebujeme; sme za disciplínu a poriadok, kde si ju tým istým právom vymáhajú iní.

Nazaretský Tesár, ktorý vo svojom živote neraz zaťal do dreva, nikdy nepovie, že by trieska bola väčšia ako brvno.
Nehovorme to ani my, keď ju náhodou zbadáme v cudzom oku.
Prišli by sme s ním do zlého sporu.

Ak si ešte raz prečítame evanjeliovú stať a vložíme ju hneď do svojich vzťahov k ľuďom, presvedčíme sa, že je naozaj výbušninou.

Keď nás Ježiš posiela do sveta so svojou blahozvesťou, predpovedá nám neúspechy i prenasledovania. Ale tieto, podľa počutého slova, nemajú byť zapríčinené našou nemúdrosťou a nedostatkom rozlišovania.
Boh chce všetkých spasiť, ale rozhodne nie naším sektárskym natláčaním jeho evanjelia... Dve rovnako vážne povinnosti nám ukladá, keď nám odovzdáva svoje slovo: Hlásať ho a nedovoliť pritom sprofanovať ho. A potom náš apoštolát, naše kresťanské poslanie vo svete bude vyzerať takto:

V prostredí, do ktorého nás dovedú potreby ľudí a naša ochota i schopnosť slúžiť im, začneme skutkom, až potom pridáme slovo.
Aj Ježiš začal najprv konať a potom učiť.
Budeme sa úzkostlivo chrániť efektných póz, ale budeme pritom tak výrazne kresťansky konať, že svojím nezištným, možno i podivným počínaním vzbudíme v ľuďoch otázku: Prečo tak robíš? Prečo si škodíš? Prečo nie si ako druhí?
Až keď túto otázku začujeme alebo aspoň rozumne predpokladáme, až potom môžeme začať hovoriť. Pravda, vždy pokojne a vždy bez ohľadu na to, či vysvetlením svojho odlišného počínania, ktorého dôvodom je vždy viera a láska ku Kristovi, dakoho získame alebo nie.

Svoje kresťanské svedectvo začíname teda vždy skutkami a dokončievame slovom, ktoré si vyžiadala otázka, vyvolaná v človeku Božou milosťou.

Kristus nás v prečítanom Evanjeliu varuje predbiehať túto chvíľu, tento okamih vyslovenej alebo aspoň predpokladanej otázky.
Lebo on si k Cirkvi privteľuje, on vháňa ryby do našej apoštolskej siete po dlhej a márnej námahe, on dáva milosť vnútorného nutkania.
A toto nerešpektovať znamená hádzať perly Božieho slova – a nebojme sa výrazu, ktorý on sám použil – pred svine a psov, ktoré si cenia len to, čo sa dá zožrať a čím sa dá telesne ukojiť, a vystaviť pritom i svoju fyzickú celistvosť nebezpečenstvu ich zubov.

Kristus chce všetkých spasiť, ale nezabudnime, že nie ako náš pomocník, ale ako náš Pán.

Je to veľmi zlý pocit, ak sa niekto pre dobre myslené slovo urazí a odmlčí, ak prestane dávať odpoveď na pozdrav a pri stretnutí odvracia tvár, aby nás nevidel.
Aj to nás vie vždy nahnevať, ak sa dozvieme, že niekto číha na poctivosť našej dcéry, sestry alebo manželky, hoci len myšlienkou, túžbami; keď nám otvorí falošným kľúčom dom alebo auto, alebo keď doslovne k nám vtrhne a okráda nás o drahocenný čas, ktorý sme si rezervovali pre seba a svojich najbližších.
A tiež nám nie je všetko jedno, keď sa dozvedáme, že nám ktosi ublížil rečami...

Áno, keď ide o nás, vtedy všetci svorne uznávame, že ubližovať človeku je zlé.
Chyba je, že na to zabúdame, keď my ohovárame, zarmucujeme, poškodzujeme česť alebo majetok blížneho.
Rozum nám tu ukladá veľký zákon, pevné pravidlo pre vzťah človeka k človeku: Čo nechcete, aby iní robili vám, nerobte ani vy im.
A viera nám ho dopĺňa a pokresťančuje tým, že ho po Kristovi vyslovuje v pozitívnej forme: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im!“

Nerobiť zle nikomu je podľa nášho Pána na kresťana primálo; žiada preto, aby sme konali iným to, čo by sme na ich mieste sami potrebovali.
Ak ho tu neposlúchneme, čakajme trest.
Lebo nekonať nijaké dobro – poznamenáva František Saleský – už to samé je veľké zlo.
A viac vari ani netreba dodávať.
Aj z tejto jedinej Kristovej vety sa dá pochopiť, ako by sme sa mali jeden k druhému správať.

Ak rozmýšľame ako ľudia, nebudeme nikomu škodiť...
A ak veríme ako kresťania, budeme sa snažiť byť každému osožní, aby nás mal Kristus začo odmeniť.

Táto úvaha môže byť pre nás práve tak zaujímavá ako aj nudná.
Závisí to od toho, s akou chuťou vyslovujeme poslednú vetu svojho kresťanského Kréda: Verím v život večný.

Ak opravdivo veríme, že po tomto krátkom živorení začína večnosť, svetlo bez tieňov, radosť bez bolestí, život bez každodennej starosti alebo nudy... ak toto veríme, budeme sa zaiste dozvedať, ako sa do tohto blaženého stavu najbezpečnejšie dostať.

Kristus nám dáva radu.
Šepká nám ju, ako svojim vyvolencom, dôverne do ucha: Vchádzajte tesnou bránou; široká vedie do zatratenia. A ja som tou Bránou i Cestou...
Že som úzky a tesný, o tom sa presvedčíte, len čo začnete žiť, ako som ja žil... Ale nedajte sa odstrašiť ani znechutiť.
Nevýhoda tejto cesty je napríklad osamelosť uprostred väčšiny, povesť nenormálnych, čudných medzi normálnymi, prenasledovanie z mnohých strán medzi tými, čo majú pokoj a chudoba v susedstve tých, čo bohatnú a tučnejú zo dňa na deň.
Kristus to povedal nakrátko takto: „Vy budete plakať a nariekať, a svet sa bude radovať.“ (Jn 16, 20)
Ale nádej, ba istota, to svetlo, čo vychádza naproti z tesnej brány, urobí našu úzku a príkru cestu znesiteľnou, ba aj radostnou.

Brat, sestra, kým ešte stojíme na rázcestí, uvažujme.
Ale triezvo uvažujme.
Kristova cesta začína pôstom, končí však hostinou.
Tá druhá začína veselým hodovaním, ale končí bolením hlavy a večným zvracaním.

Vyberme si.
No neodkladajme. Dni sa míňajú.
Lebo pokiaľ váhame, sme ešte stále na tej širokej ceste.

Starozákonný prorok oboznamoval ľud i vrchnosť s vôľou Boha najmä tým, že sám podľa nej žil. Aby sa mu verilo, že je poslaný od Boha, robil divy a predpovedal budúcnosť.

A ako kedysi, aj dnes žijú proroci, oznamovatelia a obhajcovia Božích záujmov. A ako kedysi, i dnes sa medzi nich miešajú falošní poslovia.
Kristus nás pred nimi varuje.
Sú nebezpeční.
Káže nám dobre si otvoriť oči, lebo ich ťažko rozoznať od pravých. Vedia hrať, kryť sa, prezliekať sa a tváriť...
Stretáme sa s nimi aj my.
Určite.
Veď ich je vo svete toľko!
Pozor teda!

Poznať ich najprv po tom, že si zisťujú naše sklony, lichotia im a idú im v ústrety.
Napríklad:
Bojíte sa verejne priznať ku Kristovi, aby ste neprišli o kus svojho každodenného chleba? Povedia vám, že Boh nežiada až takúto obetu, kvôli čomu budú dlho listovať v knihách a nachádzať všetky výnimky, ktorými by sa dalo otupiť ostrie onoho nekompromisného evanjeliového: Alebo – alebo!
Bojíte sa mať mnoho detí?
Povedia vám, že sa máte riadiť svojím svedomím; zamlčia však, že svedomie vám formuje učiaca Cirkev.
Bojíte sa pozrieť na cudzie telo? Poradia vám, ako sa možno bez úzkostlivosti nasýtiť v tomto ohľade módou, hygienou alebo športom.
Nemôžete sa zniesť so susedom?
Prosím, nestretajte sa s ním... A ak by ste mali vybuchnúť, ani sa s ním nezhovárajte... Určite vám nepovedia, že Kristov príkaz pre takéto prípady znie: „...robte dobre tým, čo vás nenávidia.“ (Lk 6, 27)

A ak nebudú prekrúcať sväté Božie Evanjeliá, ich falošnosť bude v tom, že tie ich nepríjemné časti šikovne obídu a budú vám miesto toho štekliť uši kadejakými rozprávkami.
Brat, sestra, pravý prorok neobchádza Božiu pravdu, a preto vie byť aj nepríjemný, aj prenasledovaný, bitý aj zabitý... Kde ide o Boží záujem, nastaví vlastnú hruď a ide odvážne, ako šiel Ján pred Herodesa.

Najlepšie je však zisťovať proroka po ovocí.
Ak má lístie viniča, ale plody trnky, krásne slová, ale s nedobrými účinkami, je bezpečne falošný.
Ak produkuje miesto lásky, ktorá nás jednotí s Bohom a s ľuďmi, nezhody a svár, Kristus nám volá: Chráňte sa ho!

Chceme zabezpečiť deťom lepšie miesto v spoločnosti alebo im postaviť dom na výhodnejšom mieste... Strčíme niečo pod kabát a zaklopeme na príslušné dvere...
Ale poznáme aj menej nákladné spôsoby...
Pekné reči, napríklad.
Pochválime, vyzdvihneme osobné zásluhy, polichotíme do očí i za chrbtom a ide to.
Pravda, len u ľudí.
A u Boha?
Ak si chceme zabezpečiť bývanie a dobré miesto v jeho kráľovstve, tam nám reči – a nech by boli ako pekné – nepomôžu.
Tam sú, podľa jeho prehlásenia, potrebné skutky zhodné s jeho vôľou.

Brat, sestra, ak nám záleží na umiestnení sa v Božom kráľovstve, pýtajme sa, čo je Božia vôľa a ako nám ju dáva Boh najavo.
Nuž predovšetkým svojím zjaveným slovom, ktoré nám podáva a vysvetľuje jeho Cirkev.
Potom potrebami blížnych, našimi stavovskými povinnosťami a rozkazmi predstavených.
Keby sme ako dlho a ako silno kričali: „Pane, Pane!“ – ale neusilovali by sme sa poznať a plniť jeho priania, nič by nám to neosožilo.

Mnohí sa budú v deň svojho súdu prekvapene pýtať – a budeme to zvlášť my, kňazi: Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene, neoznamovali tvoju vôľu z kazateľnice? Či sme nevyháňali v tvojom mene diabolstvá v spovednici? Či sme nekonali mnoho zázrakov premieňaním chleba a vína na tvoje telo a krv?
A počujme tú strašnú odpoveď: „Nikdy som vás nepoznal...“
Ak nekonáme vôľu Otca nasledovaním jeho Syna v celom svojom živote, aj v tom súkromnom, najsúkromnejšom, sme páchatelia neprávosti a čaká nás to, čo je nepríjemné aj spomínať.

Brat, sestra, o úprimnosti našej modlitby a o jej účinnosti hovoria naše skutky.

Nepríjemné je, ak nám niekto lichotí do očí a my pritom vieme, že za chrbtom hovorí inak. A tak nejako sa cíti aj Kristus, keď mu hovoríme: Pane, Pane! – ale nekonáme, čo káže.

Máme modlitebníky a v nich mnoho krásnych modlitieb a máme spevníky a v nich mnoho dojímavých piesní.
A je to dobrý pocit, keď sa nám podarí rozochvieť srdcia i chrám mohutným spoločným spevom.
Ale predstavme si túto situáciu:
Sprava, zľava, pred nami i za nami všetko rozcítene spieva: „Ježiš, Ježiš, príď ku mne, ó, jak túžim po tebe...!“, ale keď Kristus vysloví svoje najvrelšie prianie a slovami: „Vezmite a jedzte...“ nám ponúka samého seba, svoj život, svoju slávu i blaženosť, zostanú všetci nepohnute na svojom mieste, o ktoré ich pribilo vedomie vlastného, zatiaľ neoľutovaného hriechu.
A pripomeňme si ešte jedno takéto protirečenie.
Bohu šepkáme v modlitbe: „Milujem ťa z celého srdca...“, ale len čo sme to dopovedali, ubližujeme človeku posudzovačnými myšlienkami, slovami, možno aj nedobrými skutkami, hoci vieme, že len v blížnom môžeme Bohu prakticky dokázať, že ho máme naozaj radi.

Brat, sestra, ak naša nábožnosť spočíva len v citových výlevoch, vo vyzdobenom a rozospievanom chráme a nie v uskutočňovaní Božej vôle doma v bežnom kontakte s rodičmi, s manželom, s deťmi a vonku s ľuďmi príjemnými i nepríjemnými, tak potom, podľa slov, ktoré sme počuli, staviame svoj dom nebezpečne – bez základov. Pri silnejšom zážitku, mohutnejšom cite, pri vetre strachu alebo búrke vášní, celé to naše náboženstvo – náš vzťah k Bohu, stáva sa veľkým zboreniskom, hromadou čohosi, čo nemá zmyslu, čo v živote iba zavadzia.
Ani sa potom veľmi nedivíme, že mnohí, najmä z mužov, keď dospejú, tratia, čo sa v nich v detstve postavilo výchovou a samovýchovou len tak plytko – len na cite...

Iba ten sa nemusí báť pohromy, kto prichádza do zhromaždenia predovšetkým nato, aby počul Kristovo slovo a pomocou tu načerpanej sviatostnej sily ho hneď aj uskutočňoval.
A kto aspoň nejaký čas žil podľa evanjelia úprimne, tomu bude ťažko nežiť podľa neho i ďalej.
Lebo uskutočňované Božie slovo je zdrojom takej radosti, bez ktorej sa už nezaobíde ten, kto ju skúsil.
A práve táto radosť je tým základom, z ktorého nezhodia našu budovu ani víchrice, ani prívaly.

Židia sa hrnuli k Ježišovi ako k zázračnému lekárovi.
Ale pohanský stotník mal prenikavejší zrak.
Viac v ňom zbadal.
Objavil v ňom Boha.
A preto, aj keď je príslušníkom tetrarchovho kráľovského dvora, pokladá sa za nehodného privítať ho vo svojom dome a takto nahlas rozmýšľa: Veď aj ja mám pod mocou vojakov a stačí im slovo, aby sa splnili moje rozkazy.
A ty máš predsa pod mocou živly...
Povedz a poslúchnu ťa.
Nie je potrebné, aby si sa ku mne ustával.

Keď pred každým svätým prijímaním opakujeme slová tohto pohana, vyznávame, že máme choré duše a že Pánov dotyk, pôsobiaci ex opere operato – z moci vloženej Bohom, ich vylieči.
Áno, ak máme vieru v jeho božstvo, v jeho dobrotu a moc – ak je tu aj pôsobenie ex opere operantis – z vnútornej prípravy prijímajúceho.
Viera je tu nutná k nášmu ozdraveniu, k vyliečeniu sa pomocou sviatostí zo všetkých svojich hriechov a nedokonalostí.
Ale nespoliehajme sa na to, že sme vyznávačmi tej pravej viery.
Aj keď je tak, monopol na spásu nemáme.
Môžu nás do nebeského kráľovstva predísť aj pohania.
Naša spása závisí od viery, ktorá sa vyjadruje skutkami.
A tu si všimnime stotníka:
Len čo objaví v Kristovi Boha, už sa aj podľa toho k nemu správa: „Pane... nie som hoden,... Ale povedz slovo...“

Aj my presne tými istými slovami vyznávame jeho božstvo a jeho prítomnosť v Eucharistii.
Žiadalo by sa, aby sme vždy vložili do nich aspoň toľko a takej viery, akú mal tento pohan.

Evanjelium hovorí, že pri tomto zázraku boli s Kristom jeho učeníci a veľký zástup.
A aby ani jeho budúci žiaci neboli ukrátení o túto scénu, dal ju zaznamenať tak, ako sa stala.
Domnievame sa, že nielen pre jej zaujímavosť, ale aj – a predovšetkým – pre jej hlboký význam.
Ako všetkými ostatnými, i touto nám chce povedať niečo o sebe a niečo o nás.
O sebe to, že je pravý Boh, ktorý môže vzkriesiť mŕtvych, ale zároveň i človek, ktorého pohne k zázraku úprimný ľudský súcit.
Nežiada pri ňom, ako pri toľkých iných, vieru smútiacej matky.
Stačí mu jej plač, aby vložil svoju všemohúcu schopnosť do služieb milosrdenstva.
Dáva to svoje božské do služieb ľudského a plní tak program, ktorý vyjadril vetou: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť.“ (Mt 20, 28)

A o nás kresťanoch, ktorí ho vo svete reprezentujeme a zastupujeme, chce touto udalosťou povedať to isté.
Sú príležitosti, v ktorých máme aj my ukázať, že patríme do nadprirodzenej, božskej roviny, a nemôžeme sa preto v žiadnom prípade znižovať na úroveň tých, ktorí sú zo sveta.
Ale sú aj iné, také, v ktorých treba zas ukázať, že sme ľudia, čo vedia plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi.
No najviac bude tých, v ktorých treba svoju božskosť prejaviť ľudskosťou, svoju kresťanskú lásku k Bohu dokázať súcitnou láskou k blížnemu.

Brat, sestra, a tu je príležitosť začať vždy tak, ako nás učí Kristus svojím príkladom: spájať obidve roviny, do ktorých patríme.
Tak sa bezpečne vyhneme tomu neľudskému kresťanstvu, ktoré sa snaží zakrývať nedostatok lásky k blížnemu niektorými prejavmi lásky k Bohu.
A vyhneme sa aj omylu tých učeníkov, ktorí chcú byť Kristami bez človečenstva, dostávať sa k Bohu obídením brata, stavať poschodia povznesenej askézy bez prízemia ľudskosti.

Pochopme, ak môžeme...
A čo sme pochopili, vyjadrime skutkami.

Prorok Ján strhol svojimi ohnivými kázňami pozornosť národa a zhromaždil k Jordánu zástupy.
No nemyslel pritom na seba.
Na toho myslel, ktorému pripravoval cestu.
A preto, keď svojou prorockou rečou vyvolal údiv, keď sa stal v očiach ľudí veľkým, urobil sa malým.
Vyhlásil:
„Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ A len čo sa tento objavil medzi zástupmi, ukázal naňho slovami: „Toto je ten, o ktorom som hovoril.“
Po čase mohutný Jánov hlas nad Jordánom zatíchol. Prorok sedel v žalári. Chcel však svoju úlohu dotiahnuť do konca; zavolal si preto dvoch zo svojich učeníkov, aby ešte raz potvrdil, že Ježiš je Mesiáš. Poslal ich s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“
A pretože Ježiš vždy najprv konal a až potom učil, urobil aj teraz pred ich očami najprv mnoho zázrakov a potom im povedal:
Choďte a oznámte Jánovi, že ste práve to videli a počuli, čím prorok Izaiáš zvestoval môj príchod: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí...“

Ale Jánovi učeníci počuli už aj o iných skutkoch budúceho Mesiáša, napríklad, že príde v sile Eliášovej, prinesie sekeru, oheň a súd nad svetom, preto im Ježiš povie: A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší, ak ešte na mne nevidí všetko, čo bolo predpovedané.

Ján nám tu svojím počínaním dáva výzvu vyznať svoju vieru v Ježiša Krista pred tými, ktorí s nami chodia a ukazuje nám, ako si všemožne získavať dôveru a sympatie iných, ale len preto, aby sme ich vo vhodnej chvíli mohli preniesť zo seba na Krista, ktorému vďačíme za všetko, čo máme a čím sme.

Ježiš nazval Jána prorokom. Ba niečím ešte väčším. Prorok je človek, ktorý viac vie, viac vidí než ostatní, ktorý číta zo všetkých vecí a udalostí ako z otvorenej knihy vôľu a zámery Božie... a nebojí sa ich čítať tak nahlas, aby ich počuli aj tí, ktorých má okolo.

A o každom prorokovi platilo a bude platiť, čo je v Písme: „...ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.“ (Kaz 1, 18)
Pretože sa ľudia ženú za tým, čo im chutí a nie za tým, čo im osoží, a prorok im stále pripomína to druhé, mieša im do radosti blen myšlienky na smrť a zodpovednosti pred Bohom. Tým sa im stáva nepríjemným.
Zostáva preto neraz sám, nepochopený, posmievaný, nenávidený i prenasledovaný.
Aby znel jeho hlas mohutnejšie a účinnejšie, zosilňuje ho svojím nápadne tvrdým, nepohodlným životom, ako to robil Ján, keď žil v púšti, nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok, jedol kobylky a do zachrípnutia kričal do všetkých tých hluchých uší: Pripravte cestu Pánovi, zmeňte sa, robte pokánie!
Nemohol byť trstinou, ktorá sa hýbe pod vetrom verejnej mienky, pod závanom strachu a vášne, ani človekom mäkko odetým, ak chcel iným ukázať nepohodlnú síce, ale bezpečnú cestu k Bohu – k pravde a ku skutočnému šťastiu.
Málo pevným ukazovateľom smeru pri cestách, ktorými pohýbe každý vietor, nikto nedôveruje...

Prorokovanie, videnie a zjavovanie pravdy a oznamovanie Božej vôle bolo aj Kristovým poslaním, ktoré sme po jeho odchode do nebies prevzali my kresťania, aby sme ho plnili vo svete až do konca vekov.
Uvedomme si, ak sa mäkko odievame, ak ideme za tým, čo je pohodlné a príjemné a nie za tým, čo je pravdivé a Božiemu ľudu užitočné, ak sa dávame ovplyvňovať mienkami tohto sveta, že sme trstiny a spreneverili sme sa úlohe proroka, a tým aj svojmu kresťanskému poslaniu.
Ježiš nám stavia pred oči tohto duchovného svalnáča, muža svetla a odvahy.
Neodvracajme svoj zrak od neho.
Nekrúťme sa.
Smelo sa naňho zadívajme a napodobňujme, aby raz za vernosť poslaniu aj nad nami odznela Kristova chvála a blahorečenie.
Amen.

Preto, že nám Ježiš Kristus znovu ukazuje na mohutnú postavu svojho Predchodcu, popri ktorom sa cítime ako trpaslíci povedľa obra, ešte raz si pripomeňme miesta, na ktorých sa o ňom zmienilo Evanjelium.

Už ako chlapec odchádza na púšť a zrieka sa všetkých príjemností.
Na tele odev z ťavej srsti a pokrm kobylky, ktoré podľa Františka Saleského charakterizujú celý tento jeho samotársky život. Kobylka je totiž chvíľu na zemi, na nohách a chvíľu nad zemou, na krídlach.
Aj Ján tak strieda prácu s rozjímaním.
A hoci bol Kristovi tak pokrvne i duchovne príbuzný, že už v matkinom živote poskočil radosťou z jeho blízkosti, neopustil po jeho verejnom vystúpení Jordán, aby sa s ním stretol. Zostáva statočne na mieste svojej povinnosti – opúšťajúc tak Boha pre Boha. Boha radosti pre Boha povinnosti.
Jeho úloha zobúdzať a burcovať uspaté svedomia nebola príjemná.
Ale ju tak zvládol, že sa zástupy k nemu priam hrnuli.
A keď ich bolo okolo neho najviac, vtedy sa jeho čnosť ukázala v plnej sile.
Aby dal v očiach a v srdciach ľudí narásť Kristovi, ustupuje do úzadia, umenšuje sa a tratí.
Nakoniec v obrane Božieho zákona padne jeho hlava a ruka kráľovej konkubíny, podľa svätého Hieronyma, prebodne ihlicou jazyk, ktorý sa odvážil vyčítať hriech vtedy, keď jej ešte chutil.
Tohto muža ako prvého svätorečil náš Pán a nazval najväčším zo všetkých narodených zo ženy.

Brat, sestra, kým sme tu, nevie sa ešte, ako sa zachováme v živote. Nikto nemá istotu, či vydrží v dobrom až do konca. Veď aj libanonské cédre popadali.
Kto z nás môže rozumne dôverovať sebe a kto sa odváži položiť ruku do ohňa za iného?
Nedivme sa preto, že Kristus vyhlásil za väčšieho ako je Ján toho najmenšieho, ktorý je už v nebeskom kráľovstve.

Tým nás napomína, aby sme nezávideli nikomu jeho duchovnú výšku tu na zemi, ale sa radšej všemožne snažili prísť ta hore, kde jedine dostávame všetci svoju pravú a trvalú veľkosť.
Aj keby sme sa dostali len niekam do kútika – obrazne povedané –, hoci len za dvere, kde bývajú metly, aj tam budeme väčší ako ktokoľvek z ľudí na zemi... väčší ako Ján Krstiteľ vo chvíli, keď Kristus o ňom prednášal túto najväčšiu zo všetkých chvál...

Ježiš upiera oči do všetkých oblastí ľudského života. Pozoruje obchodníka s perlami, pána, čo chodí najímať do vinice, hospodára, ktorý dáva pred žatvou príkazy žencom, rozsievača, rybárov, kráľa, nachystané do vojny... a nevynecháva ani deti, čo sa na priedomí hrajú na svadbu alebo pohreb.
Pozoruje, ako niektoré z nich začínajú pískať, spievať a tlieskať rukami, aby tých ostatných vyprovokovali do tanca... Alebo ako začnú nariekať nad jedným, ktorý leží na zemi ako mŕtvola a čakajú, kedy sa k ich nárekom pripoja ďalší.
Aj Boh prišiel k nám z neba, aby sa priateľsky s nami zahral.
A všemožne sa usiluje strhnúť, dostať nás do určitej nálady...
O dve mu predovšetkým ide.
Aby sme plakali s ním, keď plače nad našou biedou, nad našimi hriechmi... A aby sme sa spolu s ním tešili tej krásnej skutočnosti, že Boh je náš Otec a my navzájom bratmi, že máme, kým žijeme, medzi sebou Ženícha svojej duše a po smrti prestretý svadobný stôl.

Preto nám z Evanjelia ustavične zaznievajú tieto dve striedajúce sa výzvy: Radujte sa... a plačte, kajajte sa!
Tá prvá, to je predovšetkým Ježišov hlas.
Tá druhá, to je prevažne Jánov.
Ježiš si týmto evanjeliovým úryvkom sťažuje na súčasníkov, že sú voči nemu nevšímaví, že sa s ním nechcú dať do hry, že ich nemôže vyprovokovať ani k radosti, ani k smútku.
Ak sa niekde nedarí zábava, chyba je buď v účinkujúcich, alebo je chyba v obecenstve, v ľuďoch, pretože nemajú o hru záujem, že sú príliš kritickí, že sú málo deťmi.

Čo hovorili proroci a hlavne Kristus, to istotne samo o sebe veľmi silno popudzuje i k radosti i k smútku.
Ľudia sú však nehybní, ľahostajní...
Ježiš im to vyčíta obrazom zo života palestínskych detí: Hráme vám a vy netancujete, plačeme a vy nenariekate...
Oni sa vyhovárajú na chyby tých, čo usporadujú zábavu.
O Jánovi hovoria, že je blázon, pretože neje chlieb a nepije.
O Synovi človeka zas hovoria, že je žráč a pijan vína.
Vyčítajú im, že ich smiech je smutný a ich smútok smiešny.

Brat, sestra, a čo by povedal Ježiš nám?
Nebojíme sa aj my pustiť s ním do hry?
Nepatríme k tým, čo sa nechcú radovať jeho radosťou a smútiť jeho smútkami?
Nevyhovárame sa, ako mnohí, na nedostatočnosť tých, čo nám ohlasujú sväté Božie Evanjeliá?
Ak sa uťahujú do samoty ako Ján, zle je...
Ak sú spoločenskí ako Kristus, zasa je zle...
Alebo stojíme bokom a dívame sa na Blahozvesť ako na bláznovstvo?
Alebo si z nej vyberáme len to, čo sa nám hodí: len radosť alebo len smútok?
Pamätajme, že Kristus chce férovú hru, chce nás mať ako deti na priedomí, ktoré sa vždy ochotne zapájajú do toho, čo od nás žiada evanjeliom a náukou svojej Cirkvi.
Kresťanom byť znamená žiť s Kristom a s Kristom žiť to je toľko, ako mať s ním spoločné radosti a bolesti, teda všetko to, z čoho sa skladá náš život.
Poprosme ho pri tejto príležitosti, aby nám odpustil, ak sme mu doteraz kazili hru... a sľúbme veľkodušne, že sa roztancujeme, keď začne pískať, že sa rozplačeme, keď nás vyzve k smútku.
Amen.

Kristus nám prečítaným Evanjeliom predstavuje hriešnicu, ktorá sa neživila poctivou prácou.
Či je to Mária Magdaléna, Mária, sestra Lazárova alebo niektorá tretia, nevieme.
Je tu bez mena. Je to anonym.
V meste ju poznajú len podľa jej hnusného remesla. – Hriešnica...
Ak je podľa všeobecnej mienky takých žien i dnes veľa, mužov tohto typu bude o niečo viac.
Pokladajme ju teda v tejto scéne za predstaviteľa tých, ktorí aj majú, aj si priznávajú svoj hriech.
A Šimon nám predstavuje tých, ktorí si o sebe myslia, že sú spravodliví a môžu preto pohŕdať inými. Tento má v dome Ježiša, ale má ho tam bez lásky, ba bez najobyčajnejšej úcty, akú si v Oriente nárokoval každý hosť.
A po viere, že by bol Ježiš prorokom, ani stopy... Keby bol prorok, myslí si, iste by vedel, aká je to žena.
Vystal bozk na privítanie, vystala voda na nohy.
Šimon je teda človek bez viery a bez lásky... Asi taký Kristov priateľ ako dnešní štandardní kresťania, ktorí sa nenamáhajú o Kristovu priazeň, lebo si myslia, že ju nepotrebujú, že nemajú hriech, čo je – ako vieme – najťažší zo všetkých.

Žena vstupuje do domu s hriechmi, ale aj s vierou v Kristovu dobrotu a moc.
Verí, že ju neodsúdi ako tí druhí.
Toto presvedčenie o jeho dobrote plodí v nej lásku a tú prejaví tou liturgiou pri jeho nohách, ktorá tak silno pripomína podstatné prvky našej spovede.

Bozkami na nohy vyznáva pokornú vieru a horúcu, ale úctivú lásku voči tomu, ktorého svojimi hriechmi urazila.
Slzy, vody z hĺbky, sú kúpeľom jej duše na odstránenie zlej minulosti.
Drahocenná masť je ochota všetko urobiť a všetkého sa zriecť na odčinenie krivdy, nech by to bolo ako vzácne.
A vlasy, to je zasvätenie, ponúknutie svojej osoby v jej celosti Kristovi do služieb.

Pán tu povedal: Kto veľa miluje, odpúšťa sa mu mnoho.
My si pridajme: Kto málo miluje, tomu sa málo odpúšťa.
A potom poďme v logike ešte ďalej: Kto nemiluje ako Šimon – aj keď sa robí Kristovým priateľom, tomu sa neodpúšťa nič.

Brat, sestra a toto všetko vedie k takémuto záveru: Kto chce odpustenie všetkých hriechov, musí dať Bohu všetko, všetkého sa vzdať, čo sa mu na nás nepáči a všetko radostne obetovať, čo si službou bratom od nás požiada.
Spomeňme si na to, keď pôjdeme najbližšie so svojimi hriechmi do spovednice.

Nechutne si protirečí, kto chodí raz, dva razy do roka na spoveď len preto, aby ukázal, že je lepší, alebo aspoň nie horší ako tí, čo nechodia vôbec.
Brat, sestra, koho do spovednice tlačí len ľudský ohľad, ten nech tam radšej nejde. Sem predsa nechodíme ukazovať svoju čnosť, ale hriech.
Spoveď je verejné vyznanie vlastnej zloby, ale aj vyznanie viery, že Kristus je schopný a ochotný všetko odpustiť; vyznanie nádeje, že mi skutočne aj odpustí a vyznanie lásky, ktorou si toto odpustenie získavam.

Žena z Evanjelia bez slova vošla do domu a tak z neho aj vyšla, ale veľmi mnoho nám pritom povedala, ako musí veriť, dúfať a milovať, kto chce počuť Kristovo omilostenie.
Všimnime si jej správanie po etapách.

Jej hriech, o ktorom Evanjelium hovorí len tak medzi riadkami, má silnú tendenciu skrývať sa...
Tým silnejšiu, čím ho je viac a čím je hnusnejší.
A musela byť v ňom už veľmi ďaleko a veľmi hlboko, keď ju podľa neho pozná celé mesto.
Hriech je preto hriechom, že je to vzdor Bohu, odmietnutie jeho príkazov.
Keď vierou spoznala Ježiša z Nazareta ako Boha, vedela, komu sa spriečila. Ale keď počula aj jeho náuku, pochopila, že jej zloba nedostihla ešte jeho dobrotu. To jej dáva nádej.
A keď sa raz rozhodne ísť k nemu, na nič už nedbá.
Vojde do domu, kde stoluje a bez slova koná – miluje.
Vie, že Bohu sa takto vyznáva láska – skutkami.

A preto, že hriech je odopretie poslušnosti, priek a vzbura, robí opak toho, čo dosiaľ.
Dáva sa mu do služby.
Svoje vnútro symbolicky hojnými slzami a svoj vonkajšok vlasmi.
Alabastrom s drahou masťou mu dáva do služieb svoj majetok.
A bozkami, ktoré boli odjakživa symbolom spojenia, pečaťou vernosti, mu dáva najavo, že chce v tejto jeho službe už natrvalo zostať.

Predstavme si túto ženu, alebo iného takisto hriešneho človeka, ktorý by toto všetko robil bez lásky, čisto len ako formalitu, pod tlakom zvonku, z ľudského ohľadu...
Odpustil by mu Kristus, ktorý hľadí predovšetkým do vnútra?
Odpustil by mu hriechy?
Kto povie nie, ja sa k nemu pridám.

Nuž a kto poprie mnohým spovediam túto formálnosť?
Aj keď je v nich všetko: spytovanie svedomia s priznaním a vyznaním viny, formula ľútosti aj ‘Otčenáše’ ako zadosťučinenie, chýba veľmi často láska a potom zrejme aj odpustenie.
Kristus hovorí jasne: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje.
Bez lásky, ktorá sa vyjadruje smerom do minulosti ľútosťou a smerom do budúcnosti opravdivou snahou o nápravu života, chodíme do spovednice vždy zbytočne.

A na záver pridajme, že Kristovi najviac povieme o svojej láske vtedy, keď nič nehovoríme, len konáme.

Ježiš chodí na svadby a hostiny a rozpráva o nich aj v podobenstvách.
Ale jeho stolovania, či už skutočné a či len vyrozprávané, nie sú pokojné. Bývajú vždy narušené nejakým incidentom: nedostatok vína, človek bez svadobného rúcha.
Vždy sa medzi jedlá zamieša aj nejaký nepredvídaný pikantný chod. Tento raz verejná hriešnica so svojimi slzami a vlasmi, bozkami a masťou.
Tí, čo sedia okolo stola, dostávajú pri pohľade na ňu rozličné chute.
Zastavme sa aspoň pri niektorých.
Bude to taká stručná ilustrácia toho, ako sa bežne ľudia dívajú na ženu s pošramotenou povesťou.

Chlipníci ponáhľajú nasycovať svoj zrak obrysmi jej tela a svoje srdcia smilnými túžbami. Premeriavajú si ju žiadostivými očami zhora nadol a zdola nahor, zabúdajúc pritom na jej dôležitejšiu zložku – na dušu, na to, že je to tiež človek, čiesi dieťa, sestra, priateľka, manželka, možno matka a možno aj na to, že tento objekt mužskej vášne nemusí byť v skutočnosti vôbec hriešny, že je možno taký len pohľad, ktorým sa na základe nepravých informácií ľudia takto naň dívajú.

Hladní po chvále a po prvých miestach v synagógach sú spokojnejší, keď sa môžu podívať na človeka zhora, keď sa môžu pozrieť na niekoho, kto padol a koho môžu preto v mienke ľudí stlačiť pod svoju úroveň a tým vyzdvihnúť seba.
Je to však vždy veľmi biedna výška, ktorá, aby mohla ňou byť, potrebuje vedľa seba priepasti.
Takíto nechcú rásť a meniť sa k lepšiemu, im stačí, že sú o niečo vyššie než druhí. A preto sa vždy potešia, ak nájdu vedľa seba takých, ktorí sa sami v očiach ľudí zamazali a znížili.

Okolo stola sedia aj tí, čo sa stále potrebujú na kohosi hnevať.
Ak im vbehne do cesty napríklad takáto žena, zdá sa im, že im svojou blízkosťou ubližuje, že im kazí dobré meno: preto znervóznejú a zanadávajú si.
A vždy im je dobre na duši, ak môžu svoj hnev nazvať pritom spravodlivým, čo sa im v podobných prípadoch aj darí, lebo je mnoho tých, čo im ochotne prikývnu a nadávajú s nimi.

Pri našom spoločnom stole je však aj ten, ktorého nepoškvrňujú ani bozky poškvrnenej, ktorý radšej zdvíha na svoju úroveň, ako by stláčal, ktorý radšej vyrovnáva mravný rozdiel, než by ho prehlboval a milosrdným povzbudzovaním volá do svojej bezprostrednej blízkosti všetkých, čo pocítili ťarchu svojich vín.

Sme kresťania.
Nosíme jeho meno.
Nezabudnime preto, že k jeho menu patria neodmysliteľne aj jeho postoje voči hriešnikom.

Láska k Bohu – povedal ktosi vtipne – ktorá nie je bláznivá, nie je ešte láskou.
Kto úprimne miluje Pána, usiluje sa dôkladne konať jeho vôľu podľa tohto jeho slova: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ (Jn 14, 15)

Kto však koná jeho vôľu, zjavuje ju a pripomína svojím počínaním všetkým, s ktorými žije. A tým ich súčasne aj vyzýva, provokuje k tomu istému.

Z dennej skúsenosti vieme, že aj keď je Božia vôľa vyjadrená hoci len Desatorom, nie je ľahká.
Priznajme to.
A je len prirodzené, že tí, ktorým sa prieči podľa Pánovho príkazu žiť, neznášajú, ak im ho niekto stále stavia pred oči svojím konaním a tým viac, ak im ho vyjadruje aj slovami.
A preto, že ich to dráždi, hľadajú spôsob, ako sa provokatéra zbaviť.
Najčastejšie to robia tým, že ho nazvú nenormálnym.
Nedivme sa preto, ak sa to aj nám stane.
Kristovi prv nadali do pomätených.
A jeho príbuzní, keď sa o tom dozvedeli, vyšli, aby ho vzali so sebou...
Aj s tým počítajme.
Príbuzenstvo vždy ťažko znáša, ak mu daktorý člen kazí rodovú česť alebo kádrový profil.

Keď sa v päťdesiatych rokoch istá mladá učiteľka s takouto skúsenosťou nemala komu zveriť, napísala si do svojho denníka:
„Že sa modlím v súkromí i verejne v kostole, to viem. Som pokladaná preto za blázna, ktorý škodí sebe a škodí aj svojej rodine... aj to viem. Nie som si však istá, či sa modlím preto, že som naozaj blázon... Alebo som preto blázon, že sa modlím. Akokoľvek, chcem zostať bláznom pre Krista, aby som sa vydržala modliť. A chcem sa modliť, aby som vydržala byť bláznom pre teba, Bože... Veď viem, ak moja láska nebude bláznivá, to nebude láska. A ja ťa predsa milujem... aspoň ťa chcem milovať.“

Ak nás pre plnenie Božej vôle nazvú nenormálnymi, nedivme sa tomu a nedajme sa miasť. Byť v očiach sveta bláznom je kresťanská samozrejmosť.

Nebolo vari hanlivého titulu, ktorý by ľudia neboli dali Kristovi.
Posadnutý diablom – a to diablom nečistoty, Belzebulov spojenec, pijan vína, priateľ hriešnikov, bohorúhač, priestupník Zákona, zneuctievateľ soboty a rušiteľ posvätnej tradície, burič a zvodca.
A ku všetkému tomu: Pomätený, blázon...

Takýto osud má Kristus a taký majú aj tí, čo sú Kristovi, čo sa riadia jeho slovom a príkladom.
Ak sme jeho, čakajme, že aj o nás povedia: Ale neberte ho vážne... On je, viete, taký... a spravia si pritom ukazovákom kružnicu na čelo... On zato nemôže...
A bude to možno tá najjemnejšia nadávka, ktorá bude medzi ostatnými vyznievať ako rana z milosti.

Brat, sestra, a čo my nato?
Nuž, naozaj, ak nieto večnosti, súdu a spravodlivosti, ak nieto konečnej odmeny a trestu, sme všetci, ktorí sa usilujeme iným tak konať dobre, že si nemáme kedy ani zajesť, ani pospať, popletení, pomätení, sme všetci blázni...
Ale ak je večnosť – ako že je! – ak je tu Boh so svojou spravodlivosťou, tak potom je pomätený niekto iný.

Možno, že nám pre vernosť Kristovi pripadne žiť medzi ľuďmi pod týmto hanlivým titulom po celý život...
Nehanbime sa zaň, ak sme si ho vyslúžili svojím kresťanstvom.
Bude to revanš, aj keď len slabý, za to, že sa on stal bláznom kvôli nám.
Nebojme sa tohto spoločenského značkovania.
Sme predsa povolaní napodobniť ho vo všetkom.

Dnes sa hovorí o diablovi obyčajne s úsmevom ako o dedovi Mrázovi, ako o škriatkoch a bosorkách.
Stal sa figúrkou pre detské divadlo a rozprávky.
A toto je vari najdiabolskejší z diabolských trikov, najnebezpečnejší z jeho útokov.
Podarilo sa mu dosiahnuť, že ho už dnes temer nikto neberie vážne, že ľudia v neho neveria, neboja sa ho a nezabezpečujú sa proti jeho aktivite.
Chodí teda pomedzi nás nepovšimnuto a to mu umožňuje nerušene a potom aj úspešne pracovať.
Kto o tom pochybuje, nech sa dobre pozrie do seba a okolo seba.

Diabol nie je výmysel.
To je skutočnosť.
A strašná...!
Keby sme poznali jeho úlisnosť, silu a všetky výsledky jeho pôsobenia čo len na jedného z nás, tŕpli by sme a zmocňovala by sa nás hrôza pri každom vyslovení jeho mena.

On je v pravom zmysle slova Antikrist.
Teda niekto, kto stojí proti Kristovi.
A ak je protikristus, tak je potom aj protikresťan...
Bytosť, ktorá stále podniká čosi proti Kristovi historickému i proti mystickému – proti Cirkvi, proti každej jej živej čiastočke, proti každému z nás.

Ale ak stojí proti Kristovi, tak Kristus stojí proti nemu.
Odhaľuje ho, apostrofuje a vyháňa zovšadiaľ.
A toto je aj naša úloha.
Možno sa nám už vplyvom sveta zdá, že ho niet odkiaľ vyháňať a že takéto praktiky patria do čias minulých.
Nemýľme sa a nedajme sa mýliť.
Je tu.
Žije a pôsobí vo svojom kráľovstve.
A to je aj u nás, nielen kdesi za horami.
Vládne všade tam, kde je hriech.
V mojej krajine, v meste, v rodine, možno i vo mne.
A naše poslanie – ako sme povedali – je to isté, čo Kristovo:
Celoživotný a stále sa opakujúci exorcizmus.
Dajme však pozor, aby sme pri ňom nepodľahli omylu, z ktorého lieči Kristus farizejov – aby sme nechceli vyháňať diabla pomocou diabla.
Tu sa klin nevyráža klinom.
Diabol sa s diablom nikdy tak nepohnevá, žeby z odporu voči svojmu kolegovi šiel slúžiť Kristovi. Veď pre svoj odboj proti Bohu, pre svoje „Non serviam!“ – Nebudem slúžiť! – je tým, čím je.

V praxi by náš omyl mohol vyzerať takto:
Niekto napríklad rád uráža...
Aby sme mu dali pochopiť a pocítiť, čo je to urážka, a tak vyhnali z neho toto diabolstvo, ublížime mu tiež a to podľa normy:
Oko za oko, zub za zub...
Omyl.
Proti zlu je len jeden prostriedok, len jedna zbraň v našich rukách: dobro...
Proti Antikristovi len Kristus.
A ten káže odplácať urážky odpúšťaním, lož naprávať pravdou, krádež vyrovnávať darovaním a bezprávie predchádzať spravodlivosťou.

Ak sme z tohto pochopili diabla ako veľmi blízku skutočnosť a ak sme sa presvedčili, že ho nemožno vyhnať pomocou iného diabla, už tým sme začali proti nemu úspešný boj, v ktorom nech nás, až po konečné víťazstvo, vedie Pán svojím slovom a príkladom a podporuje svojou milosťou.
Amen.

Keď sa dobre pozrieme okolo seba, nebude nám ťažko uhádnuť, kto je ten silno vyzbrojený, čo stráži svoj dom.
Veď kto má dnes v ruke zbrane, tlač a všetky ovplyvňovacie prostriedky, kto má masy, kúpené za zlato, za chlieb, za kariéru a slávu?
Knieža tohto sveta vo svojej výzbroji a v stálom strehu.
Prichádza Kristus.
Ide vniknúť do jeho domu, odzbrojiť ho a zviazať.
Potrebuje spojencov... Tých, čo sú vnútri. Preto už z diaľky kričí a tak silno, aby ho všetci počuli: „Kto nie je so mnou, je proti mne.“

Ak Kristus vyháňa diablov z ich pozícií, tým dokazuje, že je silnejší – že je Boh.
A kto odporuje takémuto jasnému a častému argumentu a nepridá sa k nemu, odporuje spoznanej pravde a pre toho niet, podľa jeho vlastných slov, záchrany ani v tomto ani v budúcom živote.

A naozaj nemožno nevidieť, ako bezbranný Kristus dobýja ozbrojené ríše, ako robí svojou tichosťou reklamu, porážkou víťazí, smrťou oživuje, chudobou obohacuje, slabosťou posilňuje, službou vládne a o kríž pribitými rukami silne zväzuje ozbrojeného a vykráda mu dom.
Keď si toto uvedomujeme, zistíme, kde my stojíme v tejto veľkej bojovej akcii. Neutrálom, divákom bez zaangažovania tu rozhodne nemožno byť...
Ak nie sme s ním, sme celkom iste proti...

Mnohí pokladajú mlčanie za spoločenský nemrav.
Niekedy právom.
Lebo sú chvíle, keď nemožno mlčať, keď sa rozhodne treba ozvať.
Ale sú aj také, v ktorých je jedinou správnou reakciou na situáciu úplné ticho.
Isté problémy možno riešiť a isté otázky zodpovedať len mlčaním.

Keď už však treba hovoriť, snažme sa len toľko, koľko nutne treba, aby sme nevyčerpali všetku energiu a všetok čas len jazykom, aby zostalo niečo aj pre ruky.
Inak sme v nebezpečenstve narásť v morálne monštrá, ktoré majú jazyk ako ruka a ruku ako jazyk.
A dbajme predovšetkým, aby naše slovo nebolo prázdne, jalové, ale vždy činorodé, aby vždy vyvolávalo radosť, veselosť alebo zamyslenie a vážnosť, dávalo orientáciu alebo povzbudenie.
Slovo má byť u kresťana vždy činom.

Pozrime sa, aké slovo mal Boh.
Poznáme ho... stalo sa Telom a prebývalo medzi nami a neprestáva blahodarne hýbať večnosťou i časom.

Ak sú činy ovocím, tak sú naše slová lístím.
Ale Boh káže poznávať strom po ovocí.
Ak už teda máme hovoriť, nech je každé naše slovo skutkom, nech je dobré, užitočné, nech sa konkretizuje – berie na seba telo.

Za daromné, prázdne slová budeme raz zodpovedať.
A to za každé jedno.
Tak povedal Kristus.

Niektorí tak rozprávajú ako do telefónu. Radi by v krátkom čase povedať čo najviac. Týchto Duch Svätý upozorňuje ktorousi stránkou Písma, že mnoho rečí nebýva bez hriechu.

Múdrejší sú tí, čo hovoria, akoby posielali telegram, ktorí uvažujú nad každým slovom, či ho povedať alebo zamlčať; a ak povedať, ako...
Veď je potrebné, aby slovo nielen išlo, ale aj prišlo, aby dosiahlo svoj cieľ, aby tvorilo alebo búralo...
Aj búrať treba niekedy!
Vieme to z viet, ktorými poveroval Boh svojho proroka (Jeremiáša): „Pozri, postavil som ťa dnes..., aby si vytrhával a rúcal,... aby si budoval a sadil“ (porov. Jer 1, 10).

Tak by nám mali vychádzať slová z úst, ako sa vypúšťajú do vesmíru výskumné sondy, od ktorých čakáme žiadané reakcie, ozveny. Alebo tak, ako sa posielajú rakety, ktoré majú čosi dôležité dopraviť; alebo, konečne, ako delové granáty, ktorými treba čosi rozbiť, čosi, čo je zbytočné, škodlivé, nepriateľské, čo chce znemožniť našu radosť a pokoj v čase a naše šťastie vo večnosti.

V každom jednotlivom prípade by mali byť premyslené, prepočítané.
Kto chce raz blesk zapáliť – hovorieval Nietsche – musí dlho mrakom byť.
Úvodom do každého slova by malo byť zamyslenie.
Naše artikulované zvuky by mali vychádzať z neartikulovaného ticha.
Ak by sa však nejakým nepredvídaným vplyvom vychýlilo naše slovo od svojho zámeru, netrápme sa príliš.
Následky takýchto nepresností sú už vecou Božích rúk, ktoré ich môžu zamieriť k inému vhodnému cieľu.
Buďme teda spokojní.
Boh nebude počítať za daromné slová tie, ktoré nie sú daromné našou vinou.

Ježiš Kristus nám chce týmto obrazom pripomenúť pravdy, na ktoré dosť často a dosť nebezpečne zabúdame. Totiž, že ľudské srdce nemôže zostať prázdne, že o tento príbytok je stále veľký záujem, tak zo strany Boha ako zo strany diabla.
Lenže ani diabol nevychádza z neho dobrovoľne a ani Boh sa nesťahuje doňho násilne.
O tom, kto ho bude obývať, rozhodne vždy naša vôľa.
Hlavne nám chce Kristus zdôrazniť, že diabol nie je z nášho srdca definitívne deložovaný, nie je z neho celkom preč, pokým ho nezaujme Boh.
A aby bol Boh v ňom, na to treba vždy pozitívnu vôľu a pozitívne činy.

A povedzme to kvôli konkrétnejšiemu chápaniu ešte aj takto:
Aby som sviatosťou pokánia zbavil svoje srdce hriechu, stačí mi na to aj menej dokonalá ľútosť.
Aj taká, ktorá sa nezrodila vo mne z lásky k Bohu, ale len z nadprirodzenej lásky k sebe – napríklad zo strachu pred Božím trestom.
Podľa učenia Cirkvi môžem aj touto ľútosťou svoj dom vyprázdniť, vymiesť a vyzdobiť.
Ale preto, že aj srdce má svoj „horror vacui “ – svoju hrôzu z prázdnoty, treba ho po vyhnaní diabla zaplniť.
Kristus upozorňuje, že ak chceme zachrániť srdce pred novým, sedemkrát horším obyvateľom, musíme ho zaplniť chytro a úplne, a to tak, že ho dokonalým pokáním ponúkneme Bohu celé, do posledného miestečka.
Tak ako si to sám znárokoval svojím prvým a hlavným prikázaním: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!“ (Mk 12, 30)
To čisto negatívne pokánie, ktorým sa iba exorcizujeme, je podľa tohto Kristovho podobenstva nedostačujúce a pre každého krajne nebezpečné.
A také isté je aj neúplné pokánie, ktoré nedáva Bohu celé srdce a ktorý preto doňho ani nevchádza.

Môžeme teda skončiť záverom, že patrí dosť diablovi, kto nie je dosť Boží, a nepatrí ešte Bohu, kto ho nemiluje z celého srdca.
Pridajme však, ovplyvnení poznaním Božieho milosrdenstva, že už dosť miluje Boha ten, kto ho opravdivo chce milovať.

Hovorievame: Hneď všetko inak ide, ak má človek hore, na úrade strýka... Inými slovami: Bez protekcie sa nikam nedostaneš.
Dnes pridajme: Ani do neba...
A zvlášť sem nie.

My pokrstení sme na tom dobre.
Máme totiž na nebesiach Otca.
Ježiš Kristus nám získal tento rodinný vzťah, keď nás v Duchu Svätom prijal za svojich bratov.
Škoda však, že si ho hriechom tak často rušíme...
Ako si toto adoptívne synovstvo udržať, ako si zachovať Božiu priazeň a nádej, že nás raz Otec prijme za dedičov svojho kráľovstva, to nám Ježiš povedal vetou, ktorú sme práve čítali:
„... kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka.“
Teda takto.

Rozumie sa, že nemôže plniť Božiu vôľu ten, kto ju nepozná.
A my sa práve nato schádzame, aby sme z počutého slova poznali, čo si od nás praje Boh, a aby sme pristúpili k oltáru a prijali z Kristovho tela a krvi život a silu, ktorá je podmienkou splnenia toho, čo od nás žiada svojím slovom.
Po každom svätom prijímaní sa teda rozbieha po našich žilách Kristova krv, aby utvárala nové pokrvenstvo medzi nami a ním, medzi nami a ostatnými prijímajúcimi a budila v nás nádej, ba istotu, že touto prijatou silou budeme môcť zachovať jeho slovo, stať sa mu bratmi a sestrami a v nebeskom kráľovstve spoludedičmi.

Nie náhodou sa oslovujeme pri podávaní Božieho slova: „Bratia a sestry!“
Jeho počúvaním prejavujeme totiž snahu poznať a zachovať Božie priania. A táto snaha nás robí podľa počutého výroku bratmi Kristovými a bratmi aj navzájom.

A čo je Božia vôľa?
Nuž, ak myslíme na desať Božích príkazov, na tých niekoľko smerníc z evanjelia a z cirkevnej náuky, zdá sa to možno jednoduché, tak jednoduché, že by sa nám chcelo zvolať s Augustínom:
„Ama, et fac quod vis!“ – Miluj, a rob, čo chceš!
Ale ak si pomyslíme na množstvo situácií, na spústu našich chúťok, vzťahov a okolností, tak potom musíme povedať s istým francúzskym cirkevným hodnostárom, že je ľahšie Božiu vôľu plniť, než ju poznať.

Ale aj napriek tejto zložitosti predsa sa len možno dozvedieť, čo chce od nás Boh.
Veď ako by nás aj mohol brať raz na zodpovednosť, keby nám dosť jasne nezjavil, čo od nás chce...
Pri troške dobrej vôle sa to určite aj nám podarí, ak použijeme tieto tri pramene:
Nepísané i písané Božie zjavenie, totiž zákon v nás a Sväté Písmo.
Príkazy a odporúčania cirkevných i svetských predstavených.
A konečne vlastné potreby našich blížnych.

Ak sa vyhneme v prvom prípade nebezpečnému subjektivizmu, v druhom servilnosti a otročeniu a v treťom prehnanej náročnosti, môžeme poznať Božiu vôľu a stať sa s pomocou milosti Ježišovými bratmi a jeho nádejnými spoludedičmi.

V nebeskom kráľovstve sú už všetky miesta zadané.
Rezervované sú Otcovým deťom.
Okrem tejto jednej rodiny sa tam nikto iný nedostane.
Ak stojíme o to, aby sme po smrti aj my mohli patriť do počtu dokonale a večne blažených, musíme, kým žijeme, patriť do Božej rodiny a stať sa hneď teraz Kristovou matkou, bratom alebo sestrou.

A je to možné?
Ak nám to hovorí Kristus, tak zaiste.
Našťastie nám povedal aj ako.
Podľa Lukášovho Evanjelia počúvaním a zachovávaním Božieho slova.

Aj Panna Mária sa tým stala Kristovou matkou, že počula Božie slovo, Božiu vôľu z úst anjela a prijala ju za svoju, že potom nosila prijaté Slovo vo svojom živote, pokým ho nedala svetu vo viditeľnej podobe.
A to je aj naša cesta.
Keď počúvame, prijímame a uskutočňujeme evanjelium, preniká Kristus do nášho okolia ako Božie slovo vtelené do našich skutkov, ktorými hovorí a koná všade, kam prídeme.
Týmto ho rodíme pre svet a stávame sa tak v určitom zmysle jeho matkou.

A keď nás evanjelium natoľko ovplyvní, že myslíme a konáme ako on, utvára sa medzi nami a ním vnútorná podobnosť, aká je medzi bratmi.

A toto nové duchovné príbuzenstvo je oveľa silnejšie a širšie než pokrvné. Ti, čo počúvajú a zachovávajú jeho slová, sú s ním a s ostatnými členmi tejto rodiny v užšom vzťahu ako s vlastnou matkou, otcom, bratom alebo sestrou.
Preto, keď dôjde k sporu záujmov medzi jedným a druhým príbuzenstvom, Kristus má vždy prednosť.

Že je náš zväzok s týmto duchovným spoločenstvom silnejší než s pokrvenstvom, to nám dáva na vedomie aj svojím príkladom.
Keď je na púti v Jeruzaleme, nechá svojich rodičov, neskoršie opustí Matku a zdržuje sa v spoločnosti tých, ktorí ho chcú počúvať. A keď ho pri ohlasovaní evanjelia vyrušia príbuzní, nechá ich čakať a povie, ako sme počuli.
A osobitne zdôrazňuje prednosť duchovného príbuzenstva týmito slovami: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10, 37), „...nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14, 26) – ten nemôže patriť do mojej rodiny.

Brat, sestra, že v Božom kráľovstve vládne rodinkárstvo, to nemožno ani poprieť, ani zmeniť.
Ak máme oň skutočný záujem, dobre si zapamätajme, čo sme počuli.

Kristus je stredom, osou všetkého.
Jedni ho milujú, druhí nenávidia, ale ľahostajný nemôže k nemu zostať nikto.
Jeho kríž, ktorý stojí na chotári, rázcestiach, na vežiach i v domácnostiach, ukazuje svojimi ramenami doprava a doľava, vyjadrujúc jeho: Alebo – alebo! So mnou, alebo proti mne.
Som norma, zákon, jediný pevný bod. Istota!
Žena zo zástupu vytušila túto jeho veľkosť, a preto zvolala: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil a prsia, ktoré si požíval.“

Týmito slovami myslí aj na veľkosť tej, ktorá ho zrodila a chovala a tu sa javí ako typický reprezentant zástupu, do ktorého patrila.
Možno aj my vidíme veľkosť Panny Márie práve v tej telesnej blízkosti, v akej pri ňom stojí.
Počujme však Ježiša.
Podľa neho nie je jej veľkosť v tom, že ho nosila v živote; to by bola robila aj iná žena, keby Mária bola odmietla Božiu ponuku. Ani v tom nie je, že požíval jej prsia; každá matka ich dáva svojmu dieťaťu.
On vidí veľkosť svojej matky v tom, že vypočula Božie slovo a splnila, čo ním žiadal od nej Boh.

To je dôvod k radosti.
A silný!
Veď nám Kristus dáva týmito slovami nádej stať sa jej podobnými vo veľkosti a potom aj v sláve a blaženosti.
Nezabudnime na to, kedykoľvek počúvame Božie slovo.
A všetko vynaložme, aby sme ho pochopili a čo pochopíme, ihneď uskutočnili.

Keď Boh stvoril Adama, uznal za potrebné, aby stvoril aj Evu.
Od samého začiatku stojí teda povedľa muža aj žena.
A je pri ňom v najrozličnejších postojoch, ktoré sa menia podľa toho, ako pochopil jej určenie muž a ako ho pochopila ona.
Raz je tu, po jeho boku, ako ubitá, zahriaknutá slúžka, o ktorej sa občas pochybuje, či je vôbec úplným človekom.
Inokedy ju vidíme v postoji panej, ktorá vládne nad mužom svojimi vnadami, krikom alebo si ho podrobuje svojimi opakovanými nárekmi.
Ale obidva tieto jej postoje sú pre ňu samu, pre muža a pre celú spoločnosť pohromou.

Šťastie ženy je v jej prvotnom určení a to znie takto: byť mužovou pomocnicou...
To nech si všimne ona.
Ale: pomocnicou jemu podobnou...
To nech si zas všimne on.

V plnosti času prichádza Kristus, aby opravil, čo bolo aj v tomto ohľade pochybené.
A robí to viac svojím počínaním než svojím slovom.
Ako sme čítali, berie do svojich služieb Dvanástich a berie aj ženy.

Prvou pomocnicou pri budovaní Kráľovstva mu bola Matka.
Zrodila ho i chovala a po celý čas verejného pôsobenia mu pomáhala obetou svojho odovzdane prijatého osamotenia.
Pomocnicami mu boli aj manželky apoštolov, ktoré sa zriekli kvôli jeho kráľovstvu svojich mužov.
Aj Magdaléna, ktorá sa vzdala kvôli nemu svojho hriechu, Jana svojho pohodlia, Zuzana, Salome a iné...
Vypomáhali mu – hovorí Písmo – slúžili...

A ako vtedy potreboval Kristus pomoc žien, keď ohlasoval svoje kráľovstvo, tak ju potrebuje i dnes, keď žije a pôsobí vo svojej Cirkvi.
Udržuje ju a šíri pričiňovaním apoštolov, ale aj prispením a službami žien.
Matky sa stávajú prvými ohlasovateľkami jeho kráľovstva pre svoje deti skutkami i rečou, ktorej ony najlepšie rozumejú.
A tie, ktoré si zvolili duchovné materstvo, ho podporujú obetami svojho sebazapieravého života.
A konečne, tie, ktoré zostali vo svete tak „pre nebeské kráľovstvo“, majú len jeden nárok: slúžiť mu bez nárokov.

Tým, že dal Kristus žene vo svojej Cirkvi miesto po boku muža, miesto jemu podobnej pomocnice, tým likvidoval navždy ženu – otrokyňu i ženského despotu.
Tie, čo ho poznajú, cítia, že majú v ňom ochrancu a priateľa, a preto ochotne dávajú do služieb jeho Cirkvi svoje charitatívne sily a možnosti, svoju vychovávateľskú pohotovosť doma i mimo domu a sú i na tomto druhoradom mieste šťastné.

Pričiňme sa modlitbou a prácou, aby čím viaceré pochopili svoju úlohu a dosiahli jej plnením svoju spokojnosť.

Ak príde do dedinskej krčmy pán a dá náhodným hosťom ponalievať, aby ich ľahšie presvedčil o svojom politickom pláne, to bude veľká udalosť.
Ale ak príde na zem Boh z neba, aby nám hovoril o podmienkach šťastia a zaplatí si poslednou kvapkou krvi naše ochotné počúvanie, to prevýši všetko.

Prevýši?
Prevýšilo!...
Boh tak skutočne aj urobil.
Všetko dal: svoj božský majestát, hodnosť človeka i život kvôli tomu, aby nám mohol hovoriť a bol zrozumiteľný.
A tí, čo ho pochopili, vzali poklad jeho slova do svojich rúk a niesli svetom ako osvecujúcu a zapaľujúcu pochodeň.
A mohlo sa všetko stať, len to nie, aby im v rukách zhasla.
Mohli padnúť, stratiť slobodu i život, ale Kristovo slovo sa muselo dostať ďalej.
Počujme Pavla, jedného z nich: „Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde, veľa ráz v pôstoch, v zime a nahote.“ (2 Kor 11, 24-27)
Pavol takto prijal Božie slovo, zachovával a rozdával.

A čo krvi vytieklo v rímskych arénach, čo potu na cisárskych galejach, čo sĺz v katakombách pre Božie Evanjeliá!
Koľko nocí prebdeli stredovekí prepisovači a učení doktori, aby ich odovzdali bez narušenia ďalej.
Koľko mužov a žien v kvete života nechalo otca, matku a rodnú zem, aby sa s misionárskym krížom v ruke dostavili na určenú alebo vybranú stanicu, kde Božie zjavenie ešte nezaznelo.
Koľko hodín v školských laviciach a koľko pri písacom stole strávi kňaz, keď ho chce podať tak, aby sme mu aj rozumeli.

Či to nie je škoda, ak toto semeno, tak ťažko získavané a tak bolestne opatrované, padne na cestu, na skalu alebo do tŕnia, kde nemôže vzklíčiť alebo rásť?
Nie je to hriech, ak padne do duše nie dosť ochotnej osvojiť si ho?
Ak vieme, čo všetko sa už podstúpilo zo strany Boha a Cirkvi, aby sa dostalo až k nám, to nás núti zamyslieť sa v tichu nad sebou.

Brat, sestra, a čím som ja alebo ty podľa podobenstva z evanjelia?
Dobre pripravenou pôdou, alebo cestou, skalou, tŕním?
A čím som práve teraz, keď počúvam Božie slovo o Božom slove?
Chodím ho už, hádam, dlhé roky prijímať pod chrámové klenby i do súkromných domov... no, neklíči, nerastie.
To je veľmi zlé...

No nie natoľko, žeby to nemohlo byť ešte aj dobré.
Aj keby sme boli päťdesiat rokov cestou tvrdou, betónovou so škárami zaliatymi smolou, alebo skálím by sme boli, alebo pichľavým tŕním, nie je všetko stratené, pokiaľ žijeme.
Cesta sa dá rozorať, skypriť, skálie rozdrviť a tŕnie vypáliť...
Každý môže prerobiť svoju dušu na zem, v ktorej Božie slovo vyklíči do skutkov hodných nebeskej odmeny.

Ak máme uši, tak predovšetkým nato, aby sme počúvali Božie slovo.
Končíme teda tým istým zvolaním, ktorým končil svoje podobenstvo sám Kristus: „Kto má uši, nech počúva!“

Povieme: Božie slovo o Božom slove.
Presnejšie: o rozsievačovi, ktorého Boh povolal a Cirkev posiela, aby ho podával ostatným. A ešte presnejšie: o kňazovi.

Všeobecne ho ľudia volajú páter – otec.
Kristus odporúčal apoštolom, aby sa nedali oslovovať ani Učiteľ, ani Vodca, ani Otec, lebo všetci máme len jedného Otca, ktorý je na nebesiach a jedného Vodcu a Učiteľa, ktorým je Kristus.
Či je správne alebo nesprávne takto ho volať, o to sa tu nechceme prieť. Len by sme radi pripomenúť, že on sám si veľmi často pripadá ako matka... Najmä vtedy, keď pripravuje a podáva pokrm Božieho slova – keď káže.
Podobá sa matke v domácnosti, ktorá už začiatkom týždňa rozmýšľa, čo dá na stôl v utorok, čo vo štvrtok a čo mimoriadne pripraví deťom na nedeľu.
A ako v domácnosti je aj tu v tejto širšej duchovnej rodine to, čo sa chystá často celé hodiny, v pár minútach preč.
A obyčajne bez vďačnosti, ale zato s poznámkou, ktorá aj zabolí: to je pripálené, presolené, málo sladké, surové, tvrdé, nepríjemné.
A vidieť aj to, ako sa nejeden od stola odtiahne, napríklad tým, že zazíva nudou alebo zablúdi očami ktovie kam...
A toto bolí asi tak, ako keď povie dieťa tej, ktorá sa kvôli nemu namáhala celé hodiny: Nechutí mi!
Kňaza sa v tej chvíli zmocňuje smútok.
A ak sa poteší, tak len nádejou: Nechutí dnes, bude zajtra... potom, keď deti vyhladnú.

Vieme, že ani matka, ani kňaz nekladú dôraz predovšetkým na to, či chutí alebo nie. Ale na to, či osoží.
Im stačí, ak deti rastú a sú zdravé.
Nuž nezazlievajme preto kňazovi, že nám vždy nedáva cukor.
Chlieb je zdravší.
Nezazlievajme mu, že nie je vždy príjemný a vyberavý v slovách.
Evanjelium, ktoré vysvetľuje, je miestami tvrdé a nedá sa nijako zjemniť. A okrem toho má príkaz podávať ho vhod i nevhod.
To je isté, že nám nebude vždy chutiť, ale ak ho prijmeme, vždy nám bude osožiť.
A o toto ide.

Z našej strany sa žiada, aby sme prijímali tento pokrm patrične pripravení, aby sme nemali myseľ a srdce prepchaté tým, čo sa s Božím slovom nezrovnáva, aby sme boli vždy dobrou, skyprenou pôdou.
Len toto zaručí rozsievačovi radostný úspech.

Kto si nasadí čierne okuliare, všetko mu stmavie...
Kto ružové, všetko bude vidieť ružovo...
A každý z nás má viac-menej čosi, cez čo hľadí ako cez prizmu na svet.
Kto je zmyselník, vidí všade len telo a telesnosť.
Pyšný má len pre to pochopenie, čo mu pomôže dostať sa bližšie do stredu a k vrcholu.
Podvodník vidí vo všetkom trik.
Opilec fľašu, lakomec peniaze.

Kristus začína pri jazere hovoriť o svojom kráľovstve. A pretože každý počúva len to, čo má rád, alebo nepočúva vôbec, je v nebezpečenstve, že jeho reči odznejú v ušiach vznetlivých Galilejcov v tom čase ako výstrel zo štartovacej pištole.
Bol by to pre nich zrejmý povel k vzbure proti Rimanom.
Veď títo ľudia len o tom snívali, ako sa zbaviť ponižujúcej okupácie a obnoviť niekdajšie slávne izraelské kráľovstvo.
Boli však medzi nimi už aj takí, ktorí nečakali svetské, politické, ale duchovné Mesiášovo kráľovstvo.
A tieto dva odlišné postoje jeho poslucháčov nútili ho hovoriť v podobenstvách.
Hovorí preto obrazne, aby tí, čo majú o skutočnom Božom kráľovstve nejakú vedomosť, mali pomocou podobenstva ešte väčšiu, a tí, čo nemali, aby sa im zahmlilo a vzalo z mysle i to, čo sa zdalo, že majú.
Aby – ako hovorí – hľadeli, a nevideli, počúvali, a predsa nepočuli.

Z toho pre nás plynie takýto uzáver:
Len tomu môže Kristus hovoriť o svojom kráľovstve alebo len ten mu môže porozumieť, kto sa vzdá falošných snov a predstáv, len ten ho pochopí a pripúta sa k nemu celým srdcom, kto je učenlivý. Preto, ak máme niečo alebo niekoho príliš radi, sme vždy v nebezpečenstve, že nebudeme Krista počuť, či už bude k nám hovoriť zvnútra vnuknutím alebo ohlasovaným slovom zvonka.
Alebo sa budeme dívať len týmto veľmi zúženým pohľadom svojej záľuby, svojej lásky, ktorá nám ho tak skreslí, že mu nebudeme dosť, alebo vôbec rozumieť.
„Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má,“ – pochopiteľne aj svojich predstáv, názorov, vášní a záľub – „nemôže byť mojím učeníkom.“

Lenže my nie sme povolaní o Božom kráľovstve iba počúvať.
Sme pozvaní o ňom aj hovoriť.
A tu platí ako norma pre náš dialóg, pre náš kontakt s ľuďmi, Kristovo slovo i príklad.
Ním poučení hovorme len tomu, komu dal Boh chuť k pravde a kto sa na ňu už dozvedá. Tak sa nám nemôže stať, že by sme hodili perly pred svine.
Kto chce s nami iba diskutovať, len hovoriť, aby hovoril, presadzovať alebo aspoň obraňovať svoje, ale bez ochoty počúvať, toho zatiaľ nechajme. Modlime sa, aby mu Pán dal najprv to, k čomu by sa mu pridalo.

To nám hovorí Ježiš Kristus prečítanou staťou Evanjelia – tomu nás v nej učí svojím slovom i príkladom.

Už sme veľa ráz počúvali Božie slovo, ale či sme si pritom aj uvedomovali, že iné je počuť ho, iné rozumieť mu a prisvedčiť a celkom iné aj skúsiť – žiť ho.
Podľa Krista Pána sa k Božiemu slovu len ten správne stavia, kto ho pozná ako svoju osobnú skúsenosť.

V podobenstve o rozsievačovi nám chce povedať o tom, ako rozlične ho ľudia prijímajú.
A rozdeľuje ich do štyroch skupín.
Sú ľudia „cesty“ – tí, čo Božie slovo neprijímajú napríklad pre predsudky k človeku, ktorý im ho podáva alebo preto, že sa boja jeho imperatívov.
Sú ľudia „pôda skalnatá“. Títo si ho vypočujú, prijmú; sú dokonca nadšení jeho krásou, pravda, len zatiaľ, kým sa neprihlásia prvé ťažkosti. Len čo sa objavia, nadšený záujem klesá.
Ľudské „tŕnie“ Božie slovo vypočuje, prijme i uskutočňuje. Nie však dlho. Ak začne človeka viesť do škody, ponižovania a bláznovstva, pridrží sa svojho majetku, svojej záľuby, svojho čestného titulu a dá prednosť trnkám pred klasmi. – To sú tí, čo zabúdajú, že náboženstvo, ktoré nás nič nestojí, naozaj za nič nestojí.
„Dobrou zemou“, úrodnou, sú len srdcia, ktoré evanjelium tak prijmú a tak uživotňujú, že sa v nich stále dejú zmeny k lepšiemu.
To je vysvetlenie, ktoré dal Kristus apoštolom i nám.
Podobenstvu teda rozumieme.
Nevieme však, akou sme pôdou.
Ak zatiaľ nevidieť vplyvom Božieho slova v našom živote nápravu, sme cestou, skalou alebo tŕním a je už čas zmeniť sa.
Za stav pôdy pred zasiatím slova i po ňom je každý osobne zodpovedný.

Božský rozsievač aj týmto podobenstvom vložil do nás svoje zrno a bude čakať.
Potešme ho úprimným predsavzatím, že tentoraz naozaj nesial nadarmo, že jeho evanjelium budeme počúvať tak, aby presadené do našich skutkov stalo sa zrozumiteľným aj nášmu okoliu a prinieslo úrodu tridsať, šesťdesiat alebo až stonásobnú.

Je nepríjemné, ak nám pri večeri zhasne svetlo.
Toľko vecí nám odrazu začne chýbať!
Máme nohy a nevieme sa pohnúť. Máme ruky a nemôžeme ich použiť. Máme oči a sme ako bez nich.
Domácnosť zmĺkne; deti dostávajú strach.
Tí najmenší sa aj rozplačú.
A aká radosť, keď sa svetlo znova vráti!
Všetko sa rozprúdi, ožije reč, pohyb i úsmev.

Aj Ježiš Kristus prišiel na svet tak ako svetlo do temnôt.
Predstavuje sa slovami: „Ja som svetlo sveta.“
A preto, že je svetlo, nekladie sa pod mericu alebo pod posteľ, ale na svietnik, aby nám svojou náukou a svojím konaním odhalil skutočnosti skryté dosiaľ nášmu zraku a vyznačil našim nohám cestu k cieľu a rukám umožnil konať s istotou.

Ak ho nepočúvame len ušami, ale aj úprimným srdcom, stávame sa postupne tiež svetlom. Lebo nič nie je natoľko skryté, žeby sa nevyjavilo. Nič, čo prijme človek ako vnútorné presvedčenie, nemôže v sebe utajiť.
A ak bol Kristus slnečným svetlom, tak nám prichodí zohrať úlohu mesiaca, aby sme prijatým jasom osvecovali tú čiastku zeme, ktorá po jeho odchode zostáva ešte v tieni.

„Vy ste svetlo sveta“ – pripomína nám.
Apoštolát je preto pre každého z nás zákonom.
Nemôžeme sa ukryť, uzatvoriť sa dverami, ohradiť sa plotom, obmedziť sa na úzky okruh vybraných a sektársky ladených duší.
Akou mierou budeme my merať, takou aj nám odmerajú.
Akou mierou budeme produkovať svetlo zo Svetla, v takej miere dostaneme svetlo večného života.
Čim viac prijmeme zo Zdroja, tým viac budeme mať.
Čím viac budeme mať, tým viac môžeme rozdať.
Čím viac rozdáme, tým viac dostaneme.
Tu dávať vždy znamená získavať.
A skromnosť sa v tomto prípade trestá.
Kto by nechcel, nesnažil sa prijímať stále viac, tomu sa vezme aj to, čo má.

Skončime preto výzvou, ktorú sme počuli: „Dávajte pozor na to, čo počúvate!“

Tým zasiatym semenom je najprv Otcovo Slovo, vložené do života Panny, do betlehemskej jaskyne, do tridsaťročnej nazaretskej samoty, kde vyklíči, vystúpi verejne na povrch ako bohatý, plný klas a rozsieva svoje zrnká, svoje slová okolo seba po palestínskej pôde.
My ich už roky počúvame z evanjelia v kostole alebo čítame večer pod lampou.
Mrzí nás, že sme už toto semeno toľkokrát siali do svojej duše, ale zatiaľ, ako sa zdá, bez výsledku.
Stále sme málo ľuďmi a ešte menej kresťanmi.
Možno strácame trpezlivosť a rezignovane opakujeme: Zo mňa nič nebude.
Brat, sestra, semeno Božieho slova má niekedy dlhú inkubačnú dobu.
Niekedy čaká roky na vhodné podmienky.
Našou úlohou je siať dostatočne hlboko a prosiť pritom o vzrast, ktorý dá Boh vtedy, keď to bude podľa jeho plánu najvhodnejšie.

A keď z nás vyrastie klas a naplní sa novým semenom, dostane ho najbližšia pôda: naša domácnosť.
A ak sa nám i tu bude zdať, že semeno neklíči, netraťme nádej.
Kde sa niečo robí, tam sa vždy niečo urobí.
Dostane sa na povrch možno o desať, možno až o šestnásť rokov, ako to bolo u Augustína.

Tak verí a tak si počína aj rodina našich rodín – Cirkev.
Zasieva úrodné Božie slovo, podľa Majstrovho priania, do celého sveta, aj keď vie, že seje do tvrdej, neprajnej pôdy.
A niekto by možno chcel povedať, že tiež márne.
Mučeníci vylievajú krv, spisovatelia atrament, vierozvestci pot a slzy.
Už dvetisíc rokov je tu s celým svojím vybavením a s robotou, často nadľudskou, gigantickou, a človek sa nezmenil. Je divoch, ako bol.
Vraždí sa na všetkých kontinentoch, štve, smilní a kradne vo veľkom i v malom, ohovára a klame; a ako rafinovane!

Keď si toto uvedomujeme, možno dostávame aj my, aspoň občas, dojem, akoby to semeno v tvrdej pôde sveta bolo už zomrelo.
Brat, sestra, ani tu neprikývni, ani tu neuver.
Objektívnejšie sa pozri okolo seba.
Sú tu predsa aj potešiteľné skutočnosti.
Desaťtisíce rehoľníkov protestujú i dnes proti pýche pokorou, proti vzburám poslušnosťou, proti neviazanosti čistotou, proti mamonárstvu svojou chudobou.
Sú tu rodiny, v ktorých súladná láska medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi dáva človeku pocit pozemského raja. A sú tu jednotlivci, duchovne takí zdatní a krásni, že to až udivuje.
A toto všetko sú predsa prejavy toho zasiateho semena, ktoré „klíči a rastie a on (človek) ani o tom nevie.“

Ak si budeme všímať v sebe, vo svojej rodine a v celej spoločnosti iba nedostatky, ak budeme registrovať len neúspechy, ľahko podľahneme hlúpej rezignácii.
Keď dostaneme tento dojem, nezabudnime na optimistické slovo Písma, podľa ktorého semeno Božieho slova klíči a vzrastá a človek často ani nevie ako.

Prvé podobenstvo o Božom kráľovstve hovorí len o jednom rozsievačovi. Toto druhé o dvoch.
Boh zasieva do pôdy ľudských sŕdc dobro. Ale pretože ľudia nie sú dosť obozretní, pretože radi pohodlne spia alebo sa bezstarostne zabávajú, môže sa diabol priblížiť a prisiať medzi Božiu pšenicu svoj kúkoľ. A potom je svet taký, ako nám ho predstavilo evanjelium. Obilie pomiešané s plevelom.

Tieto dve semená zápasia v ľudskom srdci – a v dôsledku toho v celom svete, o životný priestor. A darí sa viac samozrejme tomu, k čomu je človek viac pripravený.

Kúkoľ z podobenstva, semitsky ‘zunin’, je tráva, ktorú zo začiatku veľmi ťažko rozoznať od pšenice. Rozdiel sa ukazuje až keď oboje ženie do klasu.
A tým akoby nás chcelo podobenstvo upozorniť na skutočnosť, že zlo sa vplieta medzi dobro a snaží sa mu podobať, a že diabol, ‘simia Dei’ – Božia opica, zručne napodobňuje, a preto treba vždy dosť opatrnosti a bystrosti.
A každé zlo sa ponúka ako dobro, dokonca ako väčšie dobro.
A práve v tom je aj jeho nebezpečnosť.

‘Zunin’ je čierny a opojný.
Možno Pán myslel aj na túto vlastnosť zla, keď ho prirovnával ku kúkoľu.
Zlo opája chvíľkovým preludom šťastia, za ktorým však nasleduje trpké vytriezvovanie zo začiatočnej dobrej chuti.

Keď Ježiš Kristus hovorí o žatve, o čase, keď sa bude plevel zbierať, viazať a hádzať do ohňa, núti nás pozastaviť sa nad tým, v akom stave sme teraz, keď toto počúvame. Núti nás zamyslieť sa a položiť si otázky:
Som Boží, a či diablov?
Som v nebeskej priazni?
Čo mi hovorí svedomie?
Akú úlohu zohrávam vo svete, hoci len v tom malom, v ktorom žijem? Úlohu pšenice, ktorá zabraňuje rásť plevelu, alebo som kúkoľ, ktorý kazí pšenicu?
Ba či nie som priamo aj ten „inimicus “ – nepriateľ, ktorý svojím slovom alebo aj zlým príkladom ničí Božiu roľu?

Kým žijeme, máme možnosť vymeniť si úlohy a ešte vždy sa stať Božou pšenicou.
Či túto možnosť budeme mať aj zajtra, nevieme...
Preto, ak je potrebné urobiť zmenu, urobme ju ešte dnes...

Keď apoštoli počúvali toto podobenstvo, hľadeli očami viery do budúcnosti a videli tam kdesi v hmle storočí strom Božieho kráľovstva – Božiu Cirkev rozkonárenú ponad svet.
Keď ho my dnes počúvame, dívame sa do minulosti, k jeho začiatku, kde vidíme ako nepatrné, zo všetkých najmenšie horčičné zrniečko – Krista Pána a tých jeho dvanásť rybárov.
Ak sledujeme toto drobné semienko, zvlažované krvou a vložené do zeme, ako rastie a stáva sa postupne stromom a ak porovnávame ten jeho nepatrný začiatok s veľkým výsledkom, začudujeme sa...
A tento údiv budí Božie kráľovstvo vždy a všade.
Od samého začiatku platí v ňom divný zákon, podľa ktorého to najmenšie stáva sa najväčším.
Ježiš začína budovať svoje kráľovstvo v malej krajinke, v zemi rybárov a pastierov, s ľuďmi, ktorí ak vynikajú, tak jedine malosťou a bezvýznamnosťou, ktorú od nich priamo aj požaduje v zmýšľaní: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti...“ (Mt 18, 3) i v konaní: „Ale kto sa bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom.“ (Mk 10, 43)
S nepatrnými prostriedkami aj začína a pokračuje, lepšie povedať: bez nich. „Líšky majú svoje skrýše...“ (Mt 8, 20), ale on nemá so svojou kočovnou školou kam hlavu skloniť.
Od svojich stúpencov žiada, aby si okrem presvedčenia, že toto kráľovstvo porastie ako strom, nebrali so sebou nič, ani kapsu, ani dva obleky.
Aj výsledky, s ktorými začína a pokračuje, sú skromné, pomalé.
Jeho spoločenstvo rastie nebadane, tak ako rastú stromy.
Keď po troch rokoch odchádza, nemá ich okolo seba veľa.
Ale i napriek tejto malosti a pomalosti semienko predsa len púšťa korene, ktoré rozložia aj tvrdú farizejskú skalu a vyháňa klík, ktorý sa neraz skrvaví o železnú prikrývku rímskych prenasledovaní, ale predsa ju len raz prerazí a prerastie.
Božou silou, ktorá je v ňom, premáha všetko, čo je ľudské.

Kristus týmto svojím podobenstvom očividne protirečí všetkým, čo chcú pri apoštoláte, pri budovaní jeho kráľovstva vidieť hneď okolo seba veľa ľudí, mať v rukách veľa prostriedkov, ohromovať okolie rýchlymi a do očí bijúcimi úspechmi, čo ich potom zvádza k tomu, že hromadia, organizujú, triedia a hrmotia tak, aby ich bolo aj dosť dobre vidieť, aj dosť silno počuť.
Božie kráľovstvo je organizmus, nie organizácia.
Rastie vnútornou silou Božou, nie vonkajšou, ľudskou.

Aj to Božie kráľovstvo, ktoré je v nás, má tieto zákonitosti.
Z malosti smeruje k veľkosti.
Buduje sa z drobných skutkov: z pokorného zmýšľania o sebe a z dobročinného stretania tých najmenších bratov.
Túto zákonitosť Božieho kráľovstva si nám treba dnes dobre uvedomiť, lebo je napísané, že aj v jeho budúcej eschatologickej etape budú prvými tí najmenší, ti poslední.

Keď Ježiš Kristus hovorí o kvase, hovorí o nás – o kresťanoch.
A keď hovorí o troch mierach múky, vtedy myslí na tých, ktorých my, kresťania, máme ovplyvniť svojím príkladom a svojím slovom.

Kúsok kvasu na štyridsať litrov múky!
Dvanásť Galilejčanov na celý svet!
To je nepomer...
A predsa povie Tertulián už v druhom storočí pohanským Rimanom:
„Hesterni sumus et omnia vestra implevimus.“ – Len odvčerajška sme, a máte nás všade, v armáde, v úradoch i na kráľovských dvoroch.

Aj týmto podobenstvom sa nám chce pripomenúť, že sila kresťanov nie je v počte, ale v kvalite.
A kvalita v ich pružnosti a pevnosti.
V tom, že sa neľakáme masy a že sa pri zamiešaní nedáme ňou pohltiť.
Naša pevnosť bude vyzerať ako neprispôsobivosť, výnimočnosť, niekedy ako čudáctvo, ktoré Pavol nazve bláznovstvom kríža.
Naša pružnosť sa bude javiť ako snaha priblížiť sa k mase sveta, ohľaduplne, jemne, ale bez takého prispôsobenia, v ktorom by sme postupne tratili svoje a preberali jeho zmýšľanie i konanie.

Dve nebezpečenstvá vyplývajú z úlohy kresťanského kvasu. Jedno je v prílišnom strachu o svoju vnútornú silu, ktorý vedie kresťana k izolovaniu sa od sveta, do jalového a neužitočného geta.
A druhé je v nezdravom taktizovaní, ktoré vedie ku kompromisom a k splývaniu s masou.
Toto druhé nebezpečenstvo je častejšie, ale obidve sú rovnako veľké. A ak sa im nebudeme snažiť vyhnúť, Ján Chryzostom (Zlatoústy) bude musieť povedať aj nám, čo povedal svojim súčasníkom: „Ak dvanásť ľudí prekvasilo zem, akí musíme byť nanič, keď nás je toľko a nevládzeme obrátiť ani tých, s ktorými žijeme, hoci taký počet, koľko nás je, by mal ako kvas postačiť na tisícky svetov.“ (Hom. in Math. XLVI, 2-3.)

Brat, sestra, nech nám poslúži toto slovo ako impulz k vážnemu spytovaniu svedomia.

Ježiš Kristus nás pri vysvetľovaní svojho podobenstva uisťuje, že Boh nie je príčinou zla vo svete.
On seje len dobré zrno.
Kúkoľ, to je diablova robota.
Prečo však neničí, ak má moc, toto zlo, ktorého je vo svete už toľko...?
Keby jestvoval – počujeme neraz – rozhodne by sa nemohol na to všetko dívať... A ak jestvuje, tak sa o svojich nestará.
A poukazuje sa napríklad na to, ako chlapec zviedol dievča, ako pokazil otec svojím príkladom deti, ako jediná žena zničila pokoj a šťastie viacerých rodín a niekto, kto sa dostal k moci terorom a lákaním, privádza mnohých k odpadu od Boha a mravnosti.
Kúkoľ sa množí, pšenice ubúda...
Pane, veď máš hromy, blesky... Máš nevyliečiteľné choroby... A konečne aj nás máš... a dosť – miestami... Chceš, aby sme šli a vyzbierali tú plevel?
Nechajte, nech oboje rastie až do žatvy...
Taký je príkaz. A kto neposlúchne, stáva sa tiež plevelou, podporuje zlo v počte i vo vzraste a protirečí tak sebe samému.

Prečo Boh trvá na tom, aby rástli dobrí spolu so zlými?
Prečo včas nezasiahne proti nositeľom a šíriteľom nákazy?
Ak mu dobre rozumieme, tak najprv preto, že je v jednotlivcoch i v spoločnosti zlo s dobrom tak pomiešané a niekedy tak zrastené, že by sa trhaním kúkoľa vytrhla aj pšenica.
A potom, zlo má pri množení dobra tiež svoju funkciu. Podmieňuje ho vo vzraste i v kvalite.
A keby stíhal Boh každé zlo ihneď, ľudia by mu slúžili len zo strachu. On však nechce takú pšenicu vo svojej stodole, ktorá sa stala pšenicou z prinútenia.
A konečne, nezasahuje preto, že je milosrdný, že čaká na zmenu hriešnika, na jeho obrátenie, až do posledného výdychu.
Veď má nervy v poriadku a trpezlivosť bezpríkladnú.
A on sám najlepšie vie, koľkí sa práve touto jeho vyčkávacou taktikou stali už dobrými.

Chráňme sa však nazvať ho preto slabým.
Toto jeho trpezlivé zhovievanie je obrovská sila.
Sila vo forme slabosti.
Silu vo forme sily ukáže tiež – ale až v posledný deň, keď pošle anjelov zožať, poviazať a spáliť plevel, pšenicu však uložiť do stodoly.
Ale potom bude taký silný, že ho nedojme aj keby sa v bolestnom škrípaní lámali miliardy ľudských chrupov, hoci ho teraz vie k milosrdnému odpúšťaniu pohnúť aj jediná úprimná slza.

A pre každého z nás je časom žatvy naša smrť.
A tá môže prísť ešte dnes.
Preto si ešte raz všimnime výkričník, to výstražné znamenie, ktoré položil Kristus za týmto svojím podobenstvom vetou:
„Kto má uši, nech počúva!“

Týmito dvoma podobenstvami nám Kristus Pán chce povedať, ako sa kráľovstvo Božie získava.
Ale najprv, čo je to, o čom to vlastne stále hovoríme.
Nuž, je to v prvom rade Božia hegemónia, Božia nadvláda v nás.
Boh nám prejavuje svoje priania, svoju vôľu a my sa ňou riadime. Ak podľa jeho príkazu myslíme najčastejšie naňho, ak je on prvý v našom cítení, chcení i konaní, ak je v nás na čestnom mieste, akoby na tróne, hovoríme, že jeho kráľovstvo je v nás.
A ak sa stretne viac takých, čo sú riadení Božou centrálou – ale stačia, podľa jeho slova, aj dvaja – utvára sa duchovná rodina, príbuzenstvo svätých, Cirkev – Božie kráľovstvo na zemi.
Tí, čo vytrvajú v tejto láske k Bohu a vo vzájomnom bratskom spojení až do konca, rozmnožia po svojej smrti nebeské kráľovstvo, spoločnosť dokonale a trvalo blažených.

Vedomie, že konám správne, že patrím do tejto rodiny, že milujem a som milovaný a že ma po všetkom tom čaká radosť, ktorá je večná, to je veľké šťastie už aj tu na zemi – to je poklad, ktorý však, žiaľbohu, len máloktorí nachádzajú a poznajú.

Kristus nám dal tieto dve kratučké podobenstvá, aby nám ukázal, ako sa získava toto šťastie Božieho kráľovstva.
Človek ho môže, podľa jeho slov, poznať buď odrazu, akoby náhodou, nájsť ho bez toho, aby ho hľadal, tak asi ako skrinku s dukátmi na poli.
Alebo tak, že hľadá stále čosi lepšie, vyššie, prechádzajúc od jednej filozofie k druhej, od jedného človeka k ďalšiemu, až natrafí na najvzácnejšiu perlu Kristovho posolstva.

Lenže od poznania, nájdenia, k získaniu Krista je ešte ďaleko.
Zadarmo sa kráľovstvo Božie nikomu nedáva... A ukradnúť si ho tiež nemožno.
Pole i perlu treba poctivo kúpiť. A preto, že je to najvyššia hodnota, treba sa kvôli nemu všetkého zriecť...
Len ten ho môže získať, kto si ho ocení všetkým tým, čo má...

Týmto krátkym podobenstvom nám Kristus Pán hovorí, že sme všetci v rybárskej sieti, odkiaľ nemožno uniknúť, že sme tu dokonale pomiešaní a že príde deň, keď nás všetkých vytiahne v tejto sieti na breh času a sám si nás roztriedi.
Nie na rody a národy, nie na učených a jednoduchých, na mladých a starých, na mimoriadnych a obyčajných... ale, ako to sám povedal, na dobrých a zlých.
Nie však podľa toho, akými sa cítime my.
To by zlých vôbec nebolo.
Ale podľa toho, za akých nás uzná on.

Dobrých si vyberie pre seba... a to bude vyznamenanie!
Zlých odhodí.
A to bude mizerný pocit. Asi taký, ako keď stojíme a už dlho čakáme v rade na nejaký krásny program a tu príde niekto, chytí nás za rukáv a povie: Ty nie... Ani ty!
V ten deň sa navždy rozlúči manžel s manželkou, matka s dieťaťom, brat so sestrou, priateľ s priateľkou. Jeden vstúpi s radosťou, druhý odíde s hanbou.
A prosby tých šťastných vystanú.
Výber sa bude diať bez ovplyvňovania, protekcie a podplácania.
V tej chvíli bude Matka milosrdenstva Zrkadlom spravodlivosti.
Až toto budú skutočné rozlúčky.
Pri pohrebných nám zostáva ešte aspoň nádej na stretnutie.
Pri týchto nezostane z nádeje nič.

A toto odhodenie človeka bude veľmi bolestné. Veď kam môže ísť vyhnanec od najvyššieho Dobra, ak nie do najväčšieho zla, do maximálnej bolesti?
Kristus Pán spomína v tomto podobenstve aj dve telesné muky: oheň a plač so škrípaním zubov. Ale na iných miestach sa zmieňuje aj o zápachu, smäde a tme. Ani jeden z piatich zmyslov nedostane teda to, k čomu je zameraný.
Bude to vylúčenie zo spoločnosti spojených do spoločnosti osamelých, ktorí budú stále túžiť po Bohu, ale stále aj cítiť jeho zavrhnutie.

No nepokračujme radšej.
Veď všetky bolesti sveta nie sú schopné dať ani matný obraz toho, čo je v pekle.
Nič viac sme nechceli povedať, len to, čo nám Pán pripomenul v tomto podobenstve.
A to ani nie je dôležité, ako peklo vyzerá.
Dôležité je vedieť, ako mu vyhnúť.
A Evanjelium o tom hovorí každou stránkou, riadkom, každým písmenom.
Tolle et lege! – Vezmi a čítaj, aby si pri konečnom triedení rýb obstál a bol medzi tými, ktoré si Pán ponechá.

Keď chceme niečo dosiahnuť od vrchností, vezmeme pero, papier a píšeme žiadosť... Hore do ľavého rohu naznačíme vec, o ktorú nám ide, do pravého dátum, atď. Žiadosti majú totiž svoju ustálenú formu.
Ale sú aj také bez formy. Je napríklad s niekým zle, zakričí on alebo niekto miesto neho lekárovi, susedovi alebo hasičovi do okna: „Zachráňte! Pomoc!“
Keď sa obraciame na najvrchnejšiu Vrchnosť, vtedy je takou usporiadanou žiadosťou napríklad Otčenáš. Na začiatku titul, oslovenie a potom všetky veci v patričnom poriadku za sebou.
Ale sú aj modlitby pre kritické situácie, ktorými plní úzkosti voláme na toho, ktorý nám je najbližšie a je vždy a všade s nami.

Cítiš možno, hoci nie je ešte ani mesiac, ani týždeň, ba možno ani deň, a hriech sa ti znova ponúka, bojíš sa, že zas skazíš svoje priateľstvo s Bohom a v prípade smrti aj svoj večný osud... Pane, zachráň!
Možno hľadíš na dieťa alebo na niekoho, koho máš rád, ako sa postupne spúšťa a kazí si život... Pane, zachráň!
Možno cítiš, ako celá tá spoločnosť okolo teba nezadržateľne prepadá mravnému rozkladu, neporiadku a depresiám...
Pane, zachráň!
Ak sa nás zmocní strach, nehľadajme pekné, usporiadané slová...
Pán hľadí viac na vieru a naliehavosť našich prosieb než na ich formu.

Noviny a televízia nás denne informujú o vojnách, zemetraseniach a politických bezpráviach, o tom, ako sa na jednom kontinente prejedajú a na druhom zomierajú od hladu milióny ľudí.
Niektorí reagujú na podobné správy rúhaním: Keby bol Boh, to by nestrpel, to by sa nemohlo diať... Teda: Niet ho!
Miernejší vravia: Možno, že je, ale sa nezaujíma o nás... Spí. Nuž nestojíme oňho ani my.
Kresťania, ktorí pravidelne navštevujú sviatočné zhromaždenia, kde modlitbou i spevom vyjadrujú svoje krédo, hovoria takto: Boh je a je pri nás stále, aj vtedy, keď sa nám zdá, že ho niet.
A stále na nás myslí, aj keď máme dojem, že o nás nedbá, že spí.
Evanjelium o búrke na mori nám predovšetkým toto chcelo povedať.

A potom aj to, že loďka, zmietaná vlnami Genezareta, s ustrašenou posádkou, veľmi výstižne zobrazuje nás – Kristovu Cirkev, ktorej sa okolité more stálymi údermi do jej bokov vyhráža, že ju rozbije a pohltí.
Niekedy sa nám vidí, akoby sa už napĺňala tým, čo je okolo a akoby každý pokus o jej záchranu bol márny.
Brat, sestra, toto je útok zvnútra, omnoho nebezpečnejší ako ten z mora.
Nie, nikdy sa nebojme sily zvonka.
Vnútornej slabosti sa bojme.
Rímsky cisár dal vo svojej hlúpej nedočkavosti zvečniť svoj zdanlivý úspech mincami s nápisom: „Deleto nomine Christiano.“ – Na pamiatku vyhladenia kresťanského mena.
Francúzski voltairovci brechali zúrivo do celej Európy: „Écrasez l´infâme!“ – Zničte tú nehanebnicu! a mysleli tým Cirkev.
A mnohí prevzali ich úsilie i nádeje, ale Kristova loď nesadla ešte na dno.
Ani nesadne.
Nebojme sa. Vonkajší nepriatelia, aj keď boli odvážni a silní, mali zatiaľ všetci do jedného cirkevný pohreb. Cirkev ich všetkých prežila. A určite bude raz stáť aj nad hrobom tých súčasných, v jednom oku so slzou radosti, že sa ich zbavila, a v druhom so smútkom, že ich nemohla získať.

Loďka v búrke je aj obrazom nášho osobného, individuálneho života, nakoľko na každého z nás doliehajú ustavične vlny bolesti a nepochopenia, a to možno aj zo strany tých najbližších – z nepriateľstva v susedstve, z nežičlivosti v zamestnaní, k čomu sa pridávajú aj búrky zvnútra, ktoré odoberajú chuť, deprimujú.
Raz nás zhodí vlna telesnosti, raz vietor hnevu, pýcha alebo lakomstvo.
Zdá sa nám občas, akoby sa Boh so svojou pomocou a záujmom bol načisto vysťahoval z nášho života.
„Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ – tak by sa nám chcelo niekedy vykríknuť.
Svätá Katarína Sienská sa raz po takomto vnútornom vlnobití pýtala dôverne svojho nebeského Ženícha: „Kde si bol cez tú búrku?“ „V strede, v tvojom srdci“ – počula zreteľnú odpoveď.
Neplašme sa.
Aj v našej loďke je Kristus, ako bol v tej prvej a ako je v tej všeobecnej.
Bdie aj vtedy, keď spí. A utíši všetko zlé v nás i vôkol nás, keď ho o to s vierou prosíme.

A ak nás nechá niekedy zápasiť či už ako celok alebo ako jednotlivca dlho a namáhavo, robí to vždy preto, aby dal vo vhodnej chvíli pocítiť nepriateľom svoju prevahu a silu, priateľom však svoju dobrotu.

Sú rozličné stupne posadnutosti, aj druhy diabolstiev sú rozličné. V Evanjeliu sa napríklad spomína hluché alebo hluchonemé.
To, o ktorom sme čítali, bolo nečisté. Lukáš píše, že sa posadnutý už dlhý čas neobliekal (8, 27) a tak zúril, že ho ničím nebolo možné spútať.
Zdá sa, akoby nám evanjelium touto udalosťou pri Geraze chcelo pripomenúť tú strašne rozšírenú posadnutosť, to diabolstvo nečistoty, ktorým dnes trpia starí i mladí.
Vyzliekajú sa módou, hygienou i umením a zúria, ak im to niekto vyčíta alebo bráni.
Vtedy sú schopní roztrhať všetky zväzky s priateľmi, s rodinou i s Cirkvou.

Kto žije v hriechu, je ovládaný diablom.
Kto v milosti, tým hýbe Boh.
A je preto len prirodzené, že sa opakuje, čo pri Geraze, keď sa stretnú dvaja s opačným riadením, z ktorých je v jednom Boh, v druhom diabol. Zlý začína ihneď kričať: „Čo ťa do mňa, ...syn najvyššieho Boha?! ...nemuč ma!“

Žijeme vo svete pomiešaní a preto nemôžeme vyhnúť vzájomnému mučeniu.
Ak sme v milosti, stávame sa pre tých, čo sú v hriechu, nepríjemnou výčitkou bez toho, žeby sme čo len slovo povedali.
Naše cudné kresťanské správanie im znepokojuje svedomie a vyháňa z nich diabolstvo.
Aby zrušili to, čo ich ruší a mohli si i naďalej ponechať hriech, ktorý im tak chutí, pousilujú sa získať nás na svoju stranu, priviesť nás tiež do tohto hriechu.
Ak sa im to nepodarí, použijú posmech, biľag nenormálnosti, zatláčanie, prenasledovanie, niekedy i krvavé.
My sa však neznepokojujme, ak ich trápime.
To je jediný dovolený spôsob, ktorým môže kresťan mučiť svojich blížnych.
Ale ani vtedy sa nehnevajme, keď na revanš oni trápia nás.
Je to spasiteľné trápenie v obidvoch prípadoch.

Čo sme čítali, je história jednej bitky, ktorá sa odohrala, ako prvá, na pohanskej pôde v Geraze medzi Ježišom Kristom a jeho zaprisahaným nepriateľom. Len čo vystúpil na toto územie, vybehol proti nemu celý pluk diablov, skrytý v jedinom človeku, so zúrivým protestom: „Čo ťa do mňa..?!“

Vtedajší pluk, rímska légia, počítal asi šesťtisíc vycvičených a zoradených bojovníkov...
Uvádzame to len preto, aby sme videli, aká je Ježišova sila, keď jedným slovom víťazí nad takým množstvom a dá ho na štvornohých svinských bojových vozidlách odviezť ohromnou rýchlosťou až na dno mora.
Ak bolo tých zvierat, ako píše evanjelista, dvetisíc, tak sa v každom z nich odviezli do morských hlbočín traja.
Bolo to smiešne i hrozné zároveň.

Ježiš vyhnal z kraja diablov, ale ľudia vyhnali za to jeho.
Tak sme silní silou slobody, že jediný náš hriech môže vyhnať aj zázračného víťaza nad celou légiou diablov.
A stáva sa to.
A z tej istej príčiny, čo v Geraze.
Zo strachu, že nám jeho prítomnosť prinesie škodu.
Áno, kvôli Kristovej prítomnosti v nás sa vždy treba o čosi báť.
Stále sa treba kvôli nej čohosi zriekať.
Kto si ho chce udržať, musí sa zbavovať svojich svíň – svojich hriechov, ktoré sú niekedy príjemné alebo aspoň užitočné.

Nevyháňame ho obyčajne násilne.
Robíme to dosť jemne, prosením, ako Gerazania. Chceme mať razom jedno i druhé. Kristovu priazeň i svoj hriech. Hoci vieme, že to nejde.
Len jedno si možno ponechať.
Jeho alebo svoje prasiatka.

Tri poučenia nám dáva Evanjelium touto udalosťou od Gerazy:
1. Keď treba voliť medzi jedným a druhým, tak vedzme, že je viac hodné jedno oslobodenie od diabla, od hriechu, než dvetisíc úžitkových zvierat.
2. Že sviňa je užitočná až vtedy, keď sa zabije... Obrazne povedané, že hriech je dobrý len na to, aby sme sa ho zbavili.
3. A že zakiaľ sme milosťou spojení s Ježišom, diabol je proti nám slabý, aj keby útočil na nás razom celý pluk.

Evanjelium opisuje tri vzkriesenia z mŕtvych.
Vzkriesenie Jairovej dcéry, naimského mládenca a Lazára.
Dievča vzkriesil Kristus v dome, mládenca na ceste z domu, Lazára v hrobe.
Tieto prípady nám pripomínajú tri rozličné stavy, do ktorých sa môžu dostať naše duše hriechom.

Ak je hriech opovrhnutie Otcom a odchod z jeho domu, ako nám to znázornil Pán v podobenstve o márnotratnom synovi, tak potom Jairova dcéra predstavuje stav duše, ktorá žije v mnohých drobných dobrovoľných hriechoch.
Je síce ešte doma, u Otca, ale chýba jej úprimné spojenie, plná účasť na živote rodiny. Je to nebezpečný duchovný spánok, ktorý vedie postupne k smrti. – „Dievča neumrelo, ale spí.“

Prípad naimského mládenca vystihuje človeka, ktorý opustil Otcov dom, mesto Božie a je na ceste do ríše mŕtvych, vystihuje dušu, ktorá upadla do ťažkého hriechu.
Najhorší prípad duchovnej smrti symbolizuje Lazár, štyri dni ležiaci v hrobe, ktorý už zapácha a otravuje svojím rozkladom aj okolie. Lazár je ukážkou tých duchovných mŕtvol, ktoré šíria nákazu, ktoré strhujú do hriechu aj iných.
A evanjelium nám tu zároveň ukazuje, že pre Ježiša Krista, kriesiteľa mŕtvych tiel a mŕtvych duší niet neriešiteľného prípadu.
Ani rozkladajúci sa Lazár nie je preňho problémom.

Brat, sestra, možno nie je medzi nami mnoho podobných v duchovnom ohľade tomu poslednému...
Ale tých umierajúcich Jairových dcér a naimských mládencov môže byť dosť.

Keď ochorie telo a hrozí nám smrť, koľko starostí...! Aj keď je noc, ihneď voláme a čakáme zdravotnú pohotovosť a napäto sledujeme výsledky lekárskeho šetrenia...
Nemohlo by to aspoň tak vyzerať aj vtedy, keď ide o dušu?
Hovoríme: aspoň...
Veď čo môže dať človek na výmenu za svoju dušu? Čo je viac, ako táto naša jediná a ťažko chorá Jairova dcéra?

A malo by to tak byť aj vtedy, keď ide o duše iných – zvlášť tých najbližších.
Možno som ja duchovnou mŕtvolou, možno je ňou moja žena, manžel, možno dieťa... Možno duchovne ovdovelí, osirelí a duchovne bezdetní...
Čudné je, ak na týchto pohreboch nikto neplače... a ak sa nikto neobracia s vierou na Majstra, ktorý tak ako kedysi, kriesi i dnes.
Jair, to je výčitka...
Ešte je dievča len choré a už volá Majstra.
A naimská vdova, to je povzbudenie.
Aj dodatočný plač môže ešte pomôcť...

Keď Ježiš prebral dievča zo smrteľného spánku, rozkázal, aby jej dali jesť.
To je upozornenie!
Brat, sestra, ak nás Božia milosť zobudí pokáním znova k životu, nezabudnime, že je len jeden liek proti novému upadnutiu do smrtného rozkladu: pokrm života – Božie slovo a Eucharistia.

Pre vzájomné dorozumievanie používame pohľady, posunky, slová a dotyky.
Keď ide o dotyky, mnohé sú chladné, indiferentné.
Ale sú aj také, ktorými sa prenáša z jedného na druhého určitý vplyv.
Sami sa napríklad presviedčame, aké veľké rozdiely sú medzi podaním rúk.
Pri niektorých nepocítime nič, iné však spôsobia v nás čosi, vyvolajú náladu, určité vnútorné chvenie.
Dotyk ženy, ktorú spomína Evanjelium, bol plný jej zúfalstva z dvanásťročného drahého a pritom neúspešného liečenia, ale bol aj plný viery, že Ježiš, okolo ktorého sa tlačil zástup, jej určite pomôže.

Brat, sestra, všetci sme poznačení nedostatkami, navštívení trápeniami a bolesťou.
Možno chodíme po lekároch, aby vyliečili telo, možno po susedoch a priateľoch, aby svojou účasťou a pochopením pomáhali hojiť dušu.
No zbytočne, márne.
Zakaždým sa to iba zhorší.
Konečne sa vo svojej biede dostávame do Kristovej blízkosti.
Nadväzujeme s ním kontakt cez evanjelium, aby sme odstránili svoje mučivé pochybnosti a ponižujúce charakterové chyby. Ale tie sa nám ďalej opakujú, ba množia.
Spájame sa s ním modlitbou, aby sme mu pripomenuli svoje potreby, svoje bolesti. Ale ani tak sa nič nedeje.
Vo svätom prijímaní sa mu dotýkame nie rúcha, ale priamo tela...
A to ešte ako dôverne.
A predsa nosíme svoje neduhy ďalej.
A chyba?
Či nám Kristus Pán nechce alebo nemôže pomôcť?
Chce aj môže...
Veď nás sám vyzýva a uisťuje, že dostaneme, o čokoľvek budeme prosiť v jeho mene..
Alebo potom to, čo sme spomenuli, nie sú dotyky...
Ale áno, sú...
Aj v evanjeliu je skutočne Kristus, aj modlitba je skutočný dotyk Boha, aj Eucharistia je opravdivé Kristovo telo.

V nás bude chyba.
Určite.
Tlačíme sa síce okolo neho ako zástup, ale nedotýkame sa ho ako žena...
Chýba nám pritom viera.
To je to.
Len rúcha sa mu dotkla, a hneď to zbadal.

Ak počúvame Božie slovo bez viery, nepočujeme ho.
Ak ju nemáme pri modlitbe, on nás nepočuje.
A ak ho bez nej prijímame, jeho sila a milosť do nás neprechádza.
To je jediné vysvetlenie, prečo nám ani bezprostredná Kristova blízkosť nepomáha.

Tých dvoch slepcov má každý z nás v sebe.
Sme totiž dvojako slepí.
Nevidíme dosť seba a nevidíme dosť ani Ježiša Krista.
Nepoznáme svoje chyby a jeho čnosť, svoj hriech a jeho svätosť, svoju slabosť a jeho všemohúcnosť.
Keby sme seba lepšie poznali, nemohli by sme tak neskromne dvíhať hlavu.
A keby sme jeho poznali, nemohli by sme ju skláňať tak nízko k zemi, k hmote, k oblastiam, ktoré predstavujú náš hriech.
Bolo by v nás viac lásky k nemu a v dôsledku toho menej hriechov.

Prosme preto my dvojako slepí s tými dvoma slepými: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“
Alebo s Augustínom prosme: „Noverim te, noverim me!“ – Kiežby som, Bože, poznal teba a poznal aj seba!

Čakajme však od neho tú istú otázku: Veríš, že ti to môžem urobiť?
Ak mu budeme môcť na ňu odpovedať úprimným „Áno!“, uvidíme aj jeho aj seba.
Seba vo svojich chybách a slabostiach, jeho v čnostiach a neporovnateľnej moci, kráse a dobrote a náš život sa po tomto zázraku určite zmení v jednu veľkú oslavu Boha.
Amen.

Ešte nikdy nebolo na svete toľko bolesti! – nariekajú podaktorí.
A nejednému kresťanovi, ktorý to počuje, príde možno chuť povedať: Nech sa len ľudia nakarhajú, nech sa povaria vo vlastnej šťave, aby sa na svojej koži presvedčili, kam to vedie bez Boha...
Nezaškodí im to.
Nech skúsia na sebe, čo je to nenávisť, ak nerešpektujú Kristov príkaz o láske.
Nech sa moria nervóznou starosťou o zajtrajšok, ak nedôverujú v Otca, ktorý kŕmi vtáctvo a odieva ľalie.
Nech vedia, čo je to psychopatia a hystéria, ak nechcú ani počuť o Bohom prikázanej mravnej čistote.
Nie, brat, sestra. To nie je Kristov postoj!
V Evanjeliu čítame: Keď videl zástupy zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera, zľutoval sa nad nimi.
A koncilový dekrét Gaudium et spes verejne vyznáva: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami aj Kristových učeníkov.“

Že si mnohí skazili život a kazia ho potom aj iným, to je pravda.
Ale nerobia to vždy zo zlej vôle.
Často sú zmorení a unavení blúdením a omylmi ako stádo, ktoré nemal kto včas upozorniť a zavrátiť od nebezpečenstva.
Že je dnešný svet plný nešťastných, chorých a sklamaných, to je aj naša vina, aj vina nás radových veriacich, ktorí žijeme s ľuďmi, ale neukážeme im dosť jasne svojím vlastným príkladom a vhodným slovom, ako si počínať, aby si neskazili život.
V najväčšej miere je to však vina kňazov. Je to prísny následok nedostatku kňazskej kvality a kňazskej kvantity. Málo nás je aj tam, kde nás je mnoho.
A málo nás je hlavne preto, že sme nekvalitní, slabí.
Preto, keď hľadí Kristus na zmorené a skleslé zástupy, povie svojim učeníkom, tým niekdajším i dnešným: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“

Keď začujeme o omyloch a z nich pochádzajúcich nešťastí vo svete, naučme sa vždy najprv zopnúť ruky a prosiť Pána tak, ako nám káže...
Táto modlitba je začiatkom každej solídnej nápravy vo svete.

Ježiš poslal dvanástich vyháňať zlých duchov a zvestovať Kráľovstvo.
Ak si zjednodušíme túto reč, aby sme jej lepšie rozumeli, povieme, že ich poslal láskou k Bohu vyháňať z ľudských sŕdc hriech.

Apoštoli zverili toto svoje poslanie biskupom, biskupi kňazom, ktorí ho plnia neraz s veľkými obetami. Chodia z mesta do mesta, z domu do domu, od človeka k človeku.
Kde ich prijmú, tam utvoria duchovnú rodinu, riadenú Božími prianiami – Cirkev.
Kde ich odmietnu, tam si strasú podľa Kristovho odporúčania z nôh prach na dôkaz, že splnili svoje poslanie a zodpovednosť za slovo o Božom kráľovstve presúvajú na tých, ktorým ho chceli zvestovať.
V niektorých prípadoch sa vyháňané diabolstvo tak zúrivo bráni, že zápas končí nie odchodom, ale smrťou vierozvestca.
Tak pomreli dvanásti, a po nich veľa biskupov a kňazov.
Keď čítame o takýchto stretnutiach dvoch svetov, o takýchto zrážkach, vždy nám je ľúto, keď niekto z našich neuspeje a tešíme sa, keď sa niekomu darí.
Cítime sa pritom ako diváci na veľkom zápase, ako diváci na tribúne... odkiaľ pískame v duchu každú zlobu a každé bezprávie a tlieskame každej výhre, ktorú dosahujú dresy Božích bojovníkov.

Ako vieme, pri športových stretnutiach je neprípustné vtrhnúť do ihriska.
V zápasoch o Božiu nadvládu je však neprípustné zostávať na tribúne a prizerať sa nečinne na tých, čo bojujú. Veď zápas dobra so zlom, ten ustavičný boj o Božie kraľovanie v srdci človeka, nie je len vecou pápeža, biskupov a kňazov. To je výslovná úloha všetkých pokrstených.

Biskupov do tohto boja pozvali apoštoli, kňazov biskupi a kňazi volajú všetkých veriacich.
Ak sme toto volanie ešte nepočuli, uvedomme si, že ho počúvame práve teraz.
Všetci máme vyháňať diabla, t.j. zlo, hriech.
Najprv, rozumie sa, pokáním zo svojho vlastného srdca, zo svojho domu, z pracovného a spoločenského prostredia a z každého človeka, s ktorým prídeme do trvalejšieho osobného kontaktu.
Nie peniazmi, podplácaním a nie palicou.
Osobným príkladom predovšetkým, svojou vyrovnanosťou a úsmevom aj v trápeniach, a kde treba aj vhodným slovom.

Keď po druhej svetovej vojne pomáhali americkí vojaci odstraňovať v istej rozbúranej nemeckej dedine trosky zváľaných domov, neobišli ani kostol.
A keď ho konečne dali do poriadku, poskladali aj kusy rozbitej Kristovej sochy a postavili na oltár. Bola ako nová.
Nemala však ruky... Nemohli ich v ruinách nájsť.
Vtedy ktosi položil k nohám bezrukého Spasiteľa tabuľku s nápisom: „Nemám iné ruky, okrem tých vašich.“ (Chicago: Daily News).

Brat, sestra, Boh sa rozhodol šíriť svoje kráľovstvo lásky a spravodlivosti, radosti a pokoja pomocou nás.
Našimi rukami, nohami, ústami i srdcami.
Dáme mu ich odteraz veľkodušne, alebo len tak opatrne, vypočítavo, ako dosiaľ?
Nezabudnime, že sa mu to podarí len pomocou takých apoštolov, ktorí ho milujú z celého srdca a zo všetkej sily.

Prečítaným Božím slovom sa dostáva pred nás pomerne tvrdý chlebík. Pokúsme sa ho dobre rozhrýzť a stráviť. Bude nám to veľmi osožiť.
Dôkladne premyslime každú vetu.
A nahlas myslime.
Bude to vyzerať tak trošku ako spytovanie svedomia nám, kňazom, ale aj ostatným veriacim.

Ježiš vysiela svojich učeníkov, ktorí prijímali, aby dávali; počúvali, aby hovorili; boli mrakmi, zbierali vodu, aby pršali.
Posiela ich hlásať Božie kráľovstvo... Nie pozemské.
A toto podčiarkujeme, lebo sa ešte neprestali pripisovať Kristovi a jeho Cirkvi politické alebo i finančné ciele.
Ak ich Cirkev povedľa iných niekedy v minulosti mala, bol to alebo dobovo potrebný prostriedok alebo dobový omyl.
Že Kristovi nešlo o pozemské kráľovstvo vidno aj z toho, že nevyberá na jeho šírenie a upevňovanie politikov, vedcov, ekonómov a vojakov, ale rybárov. A týchto si nevyzbrojuje silou diplomacie, rakiet a iných zbraní, ale silou nad duchmi.
O svet ducha mu ide. Nie o zem.
Prikazuje im úplnú chudobu.
Touto majú apoštoli získavať dôveru jeho slovu.
Jeho príkaz je aktuálny najmä dnes, keď už málokto verí slovám, lebo už skoro nikto nehovorí zdarma – platí sa za každý prejav v rozhlase, za každý riadok v novinách.
Ježišovi učeníci si preto majú platiť svoje apoštolské slovo sami. A to všetkým, celým svojím majetkom, ba aj svojou krvou.

A preto, že idú vzbudiť v ľuďoch dôveru voči Kráľovi, do služieb ktorého ich volajú, vzdávajú sa kapsy i palice, aby presvedčili tých, čo ich pozorujú, že kto hľadá Božie kráľovstvo, má o všetko, čo potrebuje, postarané.

A nakoľko sa ohlasované Kráľovstvo neviaže k územiu, ale k srdciam jednotlivcov, vyžaduje od svojich propagátorov veľkú pohyblivosť, stálu pohotovosť, a preto aj dokonalú odpútanosť od všetkého, od miest i osôb – slovom chudobu.

Starokresťanský spis Didaché (Učenie dvanástich apoštolov) hovorí o apoštolskej chudobe a pohyblivosti takto: „Apoštol nech u vás zostane len jeden deň; dva dni iba v prípade nutnosti. Kto zostane tri, je falošný prorok. Pri odchode nech nič neprijíma.“
Kristus povedal: „Na cestu si neberte nič: ...ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze,...“ Didaché poznamenáva: „Ak žiada peniaze, je falošný prorok“ (11, 4).

A apoštol má byť aj v inom význame chudobný, totiž prichystaný na nepochopenie a neúspech alebo aspoň na nepoznanie svojich výsledkov.
Jeho úlohou je klopať prstom na dvere a slovom na srdcia a odísť odtiaľ, kde mu neotvoria, bez vymáhania uspokojujúceho výsledku, bez naliehania a demagogizovania.
Ani my preto nečakajme od kňaza, že nás bude do Božieho kráľovstva tlačiť, ani mu nezazlievajme, ak nás po neúspechu nechá a otrasie si z nôh prach ako kedysi Židia po návrate zo zeme pohanov. Nehnevajme sa, ak nás týmto svojím odchodom vyhlási za pohanov a prejde tam, kde je ochota počúvať ho.
To nie je jeho chyba.
Má taký príkaz.

Počuli sme z Kristových úst o postoji, aký má zaujať jeho apoštol k nám.
Aký máme zaujať my k nemu, dá sa zhrnúť do týchto nasledujúcich viet.
Najprv je potrebné rozlíšiť podľa znakov, ktoré dáva Kristus, pravého učeníka od falošného proroka.
Poznať ho predovšetkým podľa toho, že sa v tejto službe nechce obohacovať ani peniazmi, ani chválou, ani sympatiami a že vie povedať pravdu, hoci je nepríjemná jemu i nám.
Ďalej, aby sme učeníka, ktorého ako pravého spoznáme, aj prijali, a to tak, „ako samého Pána“ (Didaché 11) a pohostinstvom ho odbremeňovali od starosti o bývanie a stravovanie.
Konečne a hlavne, aby sme ho pozorne počúvali, lebo zodpovednosť za osudy a účinky Božieho slova prechádzajú tým, že nám ho povie, aj na nás.

Pane, daj nám spolu s apoštolmi aj silu prijímať ich a prijímať s pokornou vierou aj ich slovo. Vieme totiž, že obidvoje je niekedy veľmi ťažké.
Amen.

Kristus tu ukazuje svojim učeníkom horizont Božieho kráľovstva.
Je krvavo červený; celý dookola.
Posiela ich ako bezbranných k vyzbrojeným, ako tichých k zúrivým, ako ovce k vlkom.

Aby splnili poslanie, majú sa ku každému približovať s pokojom a dôverou holubice, ale aj chrániť sa pred nebezpečenstvom haďou opatrnosťou.
A ako v každej inej kresťanskej čnosti, musia sa aj v horlivosti za Božie kráľovstvo cítiť vždy tieto dva póly.
Jednoduchosť bez opatrnosti by bola hriešnou naivnosťou a opatrnosť bez jednoduchosti by bola deformujúcim strachom.
Sme preto hadmi, aby sme mohli byť holubicami, a preto sme holubicami, aby sme mohli byť hadmi.

Mnohí z nás sa podľa predpovede dostanú pred súd, aby aj tu vydali svedectvo. Majú zostať v takejto situácii pokojní, pretože vtedy už osud Božieho kráľovstva prestáva byť ich vecou.
V takomto prípade, ako nás uisťuje, sa bude brániť on sám – on prvý prenasledovaný. Bude sa brániť slovami, ktoré povie jeho Duch cez nás.

Možné je, že nás Pán dovolí niektorých aj roztrhať.
Lebo počet vlkov možno len tak zmenšiť, ak sa dajú ovce zožrať.
Len na ovčom mäse sa lámu vlčie zuby, len svedectvom tejto krvi sa mení ‘nátura’ šeliem.
Aj Kristus nás tým zbožštil, že nám dal svoje telo a krv.
Nebojme sa.
Svojou mučeníckou krvou nám dáva príklad i silu stať sa, keď bude treba, potravou vlkov, aby sme ich takto zmenili v ovce.

Kristovmu apoštolovi pripadá svet neraz ako obrovská spálňa, kde ľudia nasycujú svoju túžbu po pohodlí a hriešnej rozkoši.
Ak ich začne, vedomý si svojho poslania, vyrušovať, budiť zo sna, nech počíta s tým, že sa naňho už po prvých pokusoch rozkričia.
A ak bude mať odvahu a neprestane, môže čakať, že sa kruh odporu a nepriateľstva začne okolo neho postupne zužovať, aby ho umlčal.
Tým zvierajúcim kruhom sa môže stať aj jeho vlastná domácnosť, ktorá mu dá pocítiť jeho osamelosť, výnimočnosť, čudáctvo, trúfalé stavanie sa proti väčšine a bude ho presviedčať, že by bolo rozumnejšie stíchnuť, prestať.
To je veľmi časté a veľmi nebezpečné pokušenie, ktoré nám všeobecná mentalita dnešných kresťanov iba zosilňuje.
Keď šli tí prví v ústrety ťažkým chvíľam, dodávali si vzájomne odvahu.
My sa, úprimne povedané, v takýchto prípadoch jeden druhého ešte strašíme. Nepoukazujeme na možnosť a potrebu víťazstva, ale skoro vždy na možnosť prehry... A práve toto je nebezpečné.
Kristus káže vytrvať.
A sľubuje odmenu len tým, čo vydržia.

Brat, sestra, skutočný kresťan sa nebojí nijakej prevahy, nijakej väčšiny, nijakej sily. Bojí sa len slabosti...
Tej svojej.
A svojho strachu najviac.

Treba pripomenúť, že Kristus nežiada od nás výdrž na mieste, ale vo funkcii. Ak teda jeho apoštol vidí, že ho niekde znemožnia, má prejsť inam. Tým si Kristus jednak chráni svojich, jednak napomáha rozširovanie Kráľovstva. Pavol, napríklad, rozniesol zvesť o Jeho kráľovstve po celom Stredomorí preto, že stále musel utekať pred Židmi. Prenasledovanie je ako vietor, ktorý neraz poroznáša semeno Božieho slova do ohromných diaľok.

Najväčším nebezpečenstvom pre Božie kráľovstvo je strach, ktorý núti apoštola vyčkávať v zákopoch, trčať za dverami, v pasivite, pod nálepkou prijateľnej opatrnosti. Preto sa naučme takto prosiť: Od bojazlivosti a nechlapského strachu vysloboď nás, Pane!

Čo je dobré a čo nie, čo máme konať a čomu vyhýbať, dal Boh najavo dvoma zákonmi.
Prirodzeným, ktorý – ako hovorí Pavol – nosíme vpísaný vo svojich srdciach (Rim 2, 14-16) a nadprirodzeným, pozitívnym, ktorý nám podáva na stránkach Svätého písma.
Niektorí majú v sebe len jeden, niektorí z Božej milosti oba. Tí druhí, čo majú aj pozitívne Božie zjavenie, citlivejšie rozoznávajú, čo sa patrí a prudšie reagujú proti každej nesprávnosti. Preto sa častejšie stávajú výčitkou pre tých, čo nerešpektujú ani jeden ani druhý a riadia sa len svojou žiadostivosťou.

Ak si hriešnik zamiluje svoj hriech, neznáša nikoho, kto mu búri svedomie odlišným konaním alebo mu Boží zákon pripomína aj slovom.
A tu je vysvetlenie, prečo prenasledovali Krista a prečo prenasledujú a budú prenasledovať aj nás.

A keď hovoríme o prenasledovaní, nemyslime hneď na doživotný žalár, na čestnú guľku alebo potupný povraz. Sú aj menej nápadné formy.
Odtlačia nás napríklad z vyššieho miesta na také, z ktorého náš príklad nemôže tak rušivo zasahovať ich skorumpované a zdeformované svedomia.
Alebo nás vyhlásia za nenormálnych, aby sa nemuseli nami, ako normou, vôbec zapodievať.
Alebo vytiahnu zbraň premožených – iróniu a posmech. A keď nás odstavia, budú si uspávať svoje rozrušené vnútro zákonom väčšiny: ‘Veď všetci tak robia...’ alebo spoločenskou požiadavkou: ‘Nebuďme predsa čudákmi!’... estetikou, hygienou alebo kadejakou povymýšľanou a pokrútenou spravodlivosťou.

Brat, sestra, kto chce žiť podľa Kristovej normy, podľa jeho náuky, ktorá je najjasnejšou interpretáciou Božej vôle, nezaobíde sa bez utrpenia.
Nie je žiak nad učiteľa.
Kto sa odhodlá tak konať a hovoriť ako on, dostane sa určite aj pred Kajfáša aj pred Piláta ako burič – chvála Bohu, burič svedomí. Nech počíta, že ho vysmejú tŕňovou korunou, lebo si vraj nárokuje zlatú a budú naňho pľuvať, aby si nahovorili, že stoja nad ním a zavesia ho medzi lotrov kvôli dojmu, že len oni sú spravodliví.
Kto sa úprimne vydal za Kristom, nevyhne sa ani Kalvárii, ani krížu.
Kríž je v kresťanovom živote zákonom.
To je normál.
Keď zacítime na sebe jeho tieň, nezľaknime sa.
Naopak, potešme sa.
Žiak sa začína podobať Učiteľovi v bolestiach, aby sa mu raz stal podobným aj v sláve.

***

Čítanie z Knihy múdrosti (2, 6 – 3, 4):

„Požívajme dobrá skutočné!
Užime si sveta rýchle, ako za mladi.
Zasýťme sa drahocenným vínom a myrhou rovnako,
nech nám neunikne ani jeden jarný kvet!
Ovenčme sa pukmi ruží prv, než odkvitnú!
Nikto z nás nech nie je bez účasti našej samopašnosti!
Zanecháme všade známky rozkoše!
Veď to je náš údel a to je náš lós!

Znásilnime spravodlivca biedneho...
Sila nech je mierou našej spravodlivosti,
lebo slabé preukazuje sa neužitočným.
Striehnime na spravodlivého, lebo je nám na ťarchu,
protiví sa našim výčinom,
vyčíta nám prestúpenia zákona,
vytýka nám chyby proti výchove.
Honosí sa, že má znalosť o Bohu,
nazýva sa synom Pánovým.
Žalobou je proti nášmu zmýšľaniu,
už aj pohľad naňho je nám na ťarchu.
Veď je život jeho nepodobný ostatným,
odlišné sú jeho chodníky.
Pokladá nás za spotvorených,
bočí od ciest našich ako od nečistoty,...
Odsúďme ho na smrť najpotupnejšiu,...

Takto uvažujú, lenže blúdia,
lebo ich zaslepila ich neprávosť...

Duše spravodlivých sú však v Božích rukách,
muka sa ich nedotkne.
Nemúdri sa nazdávali, že je po nich;
za nešťastie posudzoval sa ich odchod,
za skazu ich poberanie od nás. –
Oni sú však na pokoji!
Lebo keď aj, podľa mienky ľudí, pretrpeli muky,
jednako ich nádej bola plná nesmrteľnosti.“

Boh poslal na svet svoje Slovo. A slovo tohto Slova – je také silné, také hlasné, že sa už nijako nedá umlčať – utajiť. „Ale Božie slovo nie je spútané!“ – potešuje sa Pavol, keď hľadí v rímskom väzení na svoje do želiez zakuté ruky.

Ak nám niekto chce zavrieť ústa, ak nás prenasleduje, keď ohlasujeme Ježiša Krista, robí nám tým vlastne výbornú službu...
Veď tým práve najviac upozorňuje okolitý svet na evanjelium.
Ak by nás nikto neprenasledoval, práve to by šíreniu Božieho slova neosožilo a nás by to nectilo.
Pán Florian zo Starej Ríše na Morave by sa nás opýtal: „Či vám to nie je nápadné, že vás nechce nikto zabiť?“

Niektorí sa domnievajú, že umlčia Božie slovo, ak povraždia jeho ohlasovateľov...
Omyl, omyl, trikrát omyl!
Dejiny ho už veľmi často zopakovali i priznali.
Smrť kresťana ohlasujúceho evanjelium je práve to najsilnejšie, najvýraznejšie jeho slovo o novom živote, o večnosti, kvôli ktorej je hodno stratiť svoju časnosť.
Apoštolské ústa začínajú práve vtedy najvýrečnejšie hovoriť, keď ich prenasledovanie definitívne zatvorilo.
Mlčanie zabitých pre evanjelium je silný a dlhotrvajúci výkrik...
Nebojme sa teda, že sa zlým podarí umlčať slovo.

Boh ho raz povedal a tak silno, že ho nemôže nič vo svete prehlušiť.
Nemožno ho nikdy tak skryť, aby nevyšlo najavo.
Vždy bude mať svojich apoštolov...
Apoštoli svoju silu.
A sila svoju účinnosť.
Amen.

Byť kresťanom bolo, je a vždy bude riskantné.
Ak sme krstom poslaní získavať vo svete pozície Božiemu kráľovstvu, tak sme vlastne piatou Božou kolónou, ktorá má bojovať proti svetu vo svete. A ten tiež chce mať z nás svojich spojencov v Božom kráľovstve, do ktorého patríme – získať nás pre spoluprácu v ňom proti nemu.

Dvojnásobne nebezpečná situácia...
Lebo vo vojne – a tá je stále medzi týmito dvoma kráľovstvami – platia prísne zákony. Za zradu záujmov sú v stave bojovej pohotovosti najvyššie tresty.

Ježiš Kristus nás posiela s takýmto posmelením: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo... To je všetko, čo vám svet môže urobiť zlého, ak budete pracovať proti nemu budovaním môjho kráľovstva.
Keby k tomu došlo, vyplatí sa to.
Veď na kresťanskom nebi nepadajú hviezdy ako za augustových teplých nocí, smutným kĺzavým letom nadol... Nie, tu vždy padajú smerom nahor; zo zeme na nebo, aby žiarili a vlievali nádej, silu, odvahu a radosť a nikdy už nezhasli.
Skôr sa toho bojte, pripomína, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle.
A myslí tým seba.
To môže len on sám.
Trestá zapretie, spreneveru a zradu svojich záujmov vždy dvojitou smrťou, smrťou tela i duše večne trvajúcim zomieraním.

A aby podporil našu odvahu, uisťuje nás, že je neviditeľne stále prítomný a len vtedy dovolí skriviť nám vlas na hlave, ak to poslúži záujmom jeho kráľovstva – ak to bude on chcieť a potrebovať. A ak by kvôli jeho záujmom malo dôjsť až k našej telesnej smrti či už rýchlo a násilne, alebo pomaly, postupným vyčerpávaním síl, boli by sme zaiste nemúdri, keby sme nedali prednosť tejto smrti pred tou dvojitou a večnou v pekle.

Ak vezmeme svoj apoštolát – rozširovanie a upevňovanie Božieho kráľovstva v sebe a okolo seba – naozaj vážne, môže nás to, podľa Pánovho slova, stáť kus života alebo aj celý.
Ale máme aj uistenie, že starosť o naše dobro preberá v takom prípade ten, ktorý má v evidencii aj každého bezvýznamného vrabca...

Ak nás sú už vo svete tri miliardy (r. 1973), môžeme mať dojem, že sa nám ujde pri tej ťažkej a nebezpečnej apoštolskej práci iba jedna trimiliardtina jeho otcovskej starostlivosti, čo by bolo, rozumie sa, strašne málo...
Nemajme strach.
Boh venuje každému z nás stále celú svoju pozornosť.
A tak sa mi venuje, akoby som bol na svete len sám.
A jeho starostlivosť je detailná.
Má napríklad spočítaný na mojej hlave každý vlas.

My sme však už raz takí... každému dôverujeme, len Bohu nie.
Zubnému lekárovi otvárame pohotovo ústa bez strachu o susedný zdravý zub. Slovom, dôverujeme mu.
Dávame sa odviezť na chirurgiu, vyzliecť donaha, uspať, rezať a zošívať v presvedčení, že nám tým všetkým nechcú zle.
Vstupujeme do autobusu alebo lietadla a dôverujeme schopnosti i zámeru šoféra či pilota.
Len do Božích rúk sa zverujeme s akousi obavou, hoci je naozaj nevkusné a hlúpe pochybovať o jeho schopnosti a o jeho nekonečnej dobrote.

Pane, ak sme sa zatiaľ neodvážili plne sa oddať záujmom tvojho kráľovstva zo strachu pred neznesiteľnými situáciami, prosíme ťa, prepáč nám túto slabú dôveru, ktorá ťa zaiste veľmi uráža.

Ak by sa niektoré z našich detí predčasne začlenilo do cudzej rodiny, cítili by sme sa obídení, urazilo by nás to.
A keby otec nechal svojich kvôli cudzím, aj to by sa v rodine ťažko nieslo.
A predstavme si, Kristus presne toto žiada.
Hovorí: Priniesol som na svet meč odlúčenia... od rodiny. Prišiel som vziať rodičom dieťa a dieťaťu rodiča, aby som ho uviedol do svojho príbuzenstva a dal mu prácu pre svoje záujmy.

A či Kristus naozaj nerešpektuje ani také sväté zväzky, ako sú tie rodinné?
Jeho reč je jasná.
Žiada odlúčenie syna od otca a dcéry od matky, pretože rodina, do ktorej ich ťahá, je im viac rodinou a jej záujem vyšší než záujem ktoréhokoľvek nášho pokrvenstva.
‘Nemo tam pater ut Deus.’ – Nikto nám nie je natoľko otcom ako Boh; veď od neho pochádza každá rodina.
A potom nikto tak bratom ako Kristus.
Záujmom tohto nového pokrvenstva, ktoré sa začína krstom a udržuje sa častou eucharistickou transfúziou, je dostať všetkých do neba – do spoločenstva večne blažených.
A pretože niet väčšieho záujmu, ako je tento, musí ustúpiť každý iný, ktorý by mu ako tak konkuroval.
Ak zasiahne Kristus do tej alebo onej rodiny, aby si niekoho z nej pripútal k sebe, vzniká obyčajne medzi pokrvenstvom a touto novou duchovnou rodinou zápas. Najprv v pozvanom a potom, keď sa tento rozhodol ísť za Kristom, aj medzi ním a tými, ku ktorým patril.
Vtedy sa spĺňa Pánovo slovo: „A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi.“

Pane, daj nám pre chvíle takýchto bolestných sporov milosť pochopiť a precítiť, že nikto nám nie je natoľko otcom, bratom i priateľom ako ty.
Amen.

Pre ľahšie pochopenie tejto naoko protirečivej Kristovej vety použime obraz.
Predstavme si veľký kruh.
Napríklad veľký hodinový číselník, na ktorom budú aspoň tieto štyri čísla: 3, 6, 9, 12.
My sa v mysli postavme na to miesto, na ktorom je šestka.
Blížneho umiestime na trojku. A Ježiša Krista – ako najväčšie číslo – na dvanástku.
A potom si znovu prečítajme jeho výrok: „...kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“
A dodajme toto vysvetlenie:
Kvôli Bohu možno službou blížnemu strácať svoj život postupne, pomaly, po kvapkách, alebo prudko, naraz.
Ak dávame niečo inému, ukracujeme seba, oberáme sa touto službou o silu, pohodlie a čas.
Ale všetko, čo dáme človeku, dostane sám Ježiš Kristus, podľa týchto slov: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili...“ (Mt 25, 40)
Náš Pán však, ako Boh, nič nepotrebuje od nás k svojmu šťastiu, bohatstvu a sláve. Preto nám všetky časné hodnoty, ktoré strácame z lásky k nemu v službe blížneho, konzervuje a premieňa na také, ktoré ani hrdza nežerie, ani moľ nekazí a posúva ich v tom istom smere – teda cez deviatku zasa k šestke – k nám.
Kto takto stráca svoj život, či už postupne alebo naraz, zachová si ho a nájde raz ako život večný.

Kto si však chce svoj život, svoje zdravie, silu, svoj čas, majetok a pohodlie zachovať, kto neposúva všetko, čo má, od seba k Bohu cez blížneho v kladnom smere, ten raz o všetko príde, všetko raz natrvalo a nenahraditeľne stratí.

Mnohí by radi dali svoj život Ježišovi Kristovi priamo – chceli by mu ho posunúť v zápornom smere, v smere hodinových ručičiek – teda od šestky, cez deviatku k dvanástke.
Brat, sestra, nemožno, nedá sa... Počujme jeho slovo: „Odíďte odo mňa,... Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ (Mt 25, 41; 45)

Nosíme pri sebe hodinky a veľa ráz cez deň na ne hľadíme...
Nech nám oddnes pripomínajú, že sa nám čas míňa a večnosť približuje, a že nám treba v tom čase, ktorý ukazujú, tak strácať svoj život, aby sme si ho raz našli.

Táto tvrdá a drastická scénka je obrazom toho, ako sa od nepamäti spája ľudská zloba so slabosťou a hlúposťou proti čnosti.

Najprv si všimnime zlobu.
Prestavuje nám ju Herodias.
Nechá svojho muža Filipa a odíde s Herodesom. To je jej prvý zločin.
Potom privedie Herodesa k tomu, aby zahnal svoju zákonitú manželku, dcéru nabatského kráľa Aréta. A preto, aby ju Krstiteľ nepripravil svojím vplyvom o nečestné miesto po kráľovom boku, rafinovaným spôsobom sa postará o jeho odstránenie. Tým vženie Herodesa do veľmi vážnej situácie a postrieka Prorokovou mučeníckou krvou aj svoju vlastnú dcéru.
I tu vidno, že zločin sa vyskytuje v jednotnom čísle len v slovníku... Ak dá človek súhlas k jednému, môže počítať, že urobí za ním iných desať.

V Herodesovi si všimnime ľudskú slabosť.
Najprv je to známa slabosť mužov – žena, s ktorou sa spoznal na návšteve u svojho príbuzného.
Keď táto žiada od neho uväznenie Jána Krstiteľa, znova je slabý.
A hoci sa Proroka bojí, táto slabosť je silnejšia.
Potom podľahne obyčajnému triku a sľúbi tancujúcemu ženskému telu polovicu kráľovstva.
A slabý je aj vtedy, keď nevie zrušiť hriešnu prísahu. A tak potom spácha zo slabosti to, čo Herodias zo zloby. Pošle kata a dá zabiť Proroka.

A všimnime si aj stelesnenú ľudskú hlúposť – dcéru Herodiady.
Ukazuje sa pred mužmi opitými vínom a vášňou, zabáva ich tancom bez pomyslenia na následky.
Nebolo zvykom, aby kráľovské dcéry zabávali hostí.
To bola služba otrokýň...
Ona to nevie.
Ani to nevie, čo pýta za odmenu.
Ani aký je to dar, ktorý už drží na mise a z ktorého ešte kvapká teplá ľudská krv.
Pekná, šikovná, ale hlúpa...
Dá sa naviesť, a potom koná zlo bez toho, aby si ho uvedomila.
Zloba a slabosť potrebovala do partie proti dobru aj naivnosť. Tu je... V osobe mladej Salome.

Ján je v tejto scéne predstaviteľom a oznamovateľom Božej vôle; čistý bez úhony, silný a odvážny, bez strachu; ten, ktorý nazve čnosť čnosťou a hriech hriechom aj pred kráľom a platí za odvahu hlavou.

Brat, sestra, táto história sa v nás a okolo nás opakuje už tisícročia..., a to denne.
Ľudská zloba, slabosť a hlúposť sa bez ustania spájajú v dramatických uzloch proti každej čnosti, ktorá sa vo svete objaví. A taký je zákon: Kto si ju chce udržať, bude za ňu určite platiť daň z luxusu – možno aj takú ako Ján.

A to, čo sa odohráva okolo kresťana, odohráva sa aj v ňom samom. Jeho vlastná zloba, slabosť a hlúposť sa stále stavia proti jeho svätým snahám.

My však našťastie vieme, kde brať odvahu pre zápasy so sebou i s okolím. Tam ju máme, kde ju čerpal Ján – v Kristovi, ktorého ohlasoval a ktorému slúžil.
Tu ju hľadali aj nachádzali všetci svätí, v mene ktorých Pavol vyhlasuje: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“

Písmo nám spomína štyroch Herodesov.
Prvý z nich, Herodes Veľký, bol politik a diplomat, ale bez citu a svedomia. Vystaval mestá a obnovil jeruzalemský chrám, ale postriekal ich krvou niekoľkých svojich manželiek, synov a množstva politických rivalov.
Do príšernej farby, ktorou maľoval pre dejiny svoj portrét, namiešal aj krv betlehemských neviniatok.
Zomrel na veľkú radosť mnohých počas pobytu Svätej rodiny v Egypte.

Jeho syn Herodes Antipas, honosne nazývaný kráľom, bol v skutočnosti iba správca jednej štvrtiny rozdelenej Palestíny. Odviedol svojmu príbuznému Filipovi manželku, dal sťať Jána a poslal naspäť k Pilátovi nášho Pána posmešne oblečeného do rúcha politických kandidátov.

Tretí, Herodes Agripa, bol synom druhého. Dal sťať apoštola Jakuba staršieho a uväzniť Petra.
Zomrel ako živá potrava červov.

Štvrtý a posledný bol synom tretieho. Pred jeho súdom v Cézarei sa hájil apoštol Pavol.
A všetci štyria stáli proti Kristovi alebo jeho Cirkvi, a preto nám meno Herodes vždy pripomína Božieho oponenta.

Priamo poznal Pána len ten druhý, ktorého spomína prečítané evanjelium. Mnoho mimoriadneho a zázračného o ňom počul, ale na otázku: ‘Kto je to?’ sa uspokojil iba odpoveďou, ktorá kolovala medzi prostým ľudom: ‘Vzkriesený Ján, vracajúci sa Eliáš alebo niektorý z prorokov.’
Teda nie Mesiáš, nie Boh. Ponajviac zaujímavý exemplár človeka, ktorého by bolo hodno vidieť.

Priznať o Kristovi pravdu, povedať o ňom, že je Boh, vždy zaväzuje. Povedať o ňom, že je iba človek, z tejto záväznosti uvoľňuje. Ale to je zároveň aj povel k jeho prenasledovaniu.
Komu je Kristus len človek, ten bude robiť čo Herodes: kradnúť, vraždiť, dopúšťať sa manželských neverností, súdiť nevinných, zabíjať prorokov, prisahať na hlúposti a vysmiať sa mu ako takému, ktorý čosi chcel, ktorý čosi aj vedel, ale preto, že nebol diplomat a taktik, že nevedel ťažiť zo situácie, možno ním pohrdnúť, vystrojiť mu maškarádu a poslať k Pilátovi, aby ho odstránil.

Lenže, ak je Ježiš Kristus Boh, tak potom treba povedať, že tá herodesovská šikovnosť, ktorá uchvacuje politickú moc, je veľmi nešikovná; to bezohľadne nadobudnuté bohatstvo veľmi chudobné a smiech nad Kristom a jeho stúpencami veľmi smutný.

Brat, sestra, my sa už nepýtame na Ježiša Krista ako Herodes. „Kto teda je ten,...?“
Pre nás je nad všetku pochybnosť Boh.
Túto pravdu hlasno vyznávame vo svojom nedeľnom Kréde.
Prosme si silu, aby sme to vedeli povedať aj Krédom všedného dňa – každým svojím skutkom vždy a všade, hoci aj Herodesovi priamo do očí.

Herodesa vždy možno nájsť v Kristovej blízkosti.
Pri narodení, počas jeho verejného pôsobenia i pri mučení.
Ba ešte aj dnes, keď Kristus zmenil meno a ukryl sa do svojej Cirkvi.
Je tu.
Žije povedľa neho ďalej.

Ten prvý ho chce v strachu o svoj trón zmárniť mečom.
Ten druhý sa ho zo začiatku tiež obáva, ale keď mu ho dovedú od Piláta v putách, dostane odvahu vysmiať sa mu.
Prvý je teda krvavý, druhý posmievačný a úlisný ako líška. Ten tretí Herodes, ktorý žije vedľa tajomného Krista dnes vo svete, je kombináciou obidvoch.
Je krvavý a posmievačný zároveň.
Prenasleduje Krista v jeho Cirkvi zo strachu o svoju nadvládu a moc vo svete.
Neboj sa, Herodes... Nemaj strach!
Non eripit mortalia qui regna dat caelestia. – Nesiaha po pominuteľných kráľovstvách ten, ktorý prideľuje večné.
V strachu o seba nám pripisuješ politické ciele, hoci my len to tvrdíme, že všetka moc je od Boha, že ho teda musia poslúchať aj tí, ktorých my máme poslúchať.
Bojíš sa nás, a preto nás biješ.
A kde nás nebiješ, tam sa nám posmievaš, že nás je toľko a nevieme si v spoločnosti nájsť nášmu počtu zodpovedajúce miesto, že sme slabí, že sa nepomestíme, že sme baby...
Nevieš však, koľko duševnej sily vyžaduje každý deň táto naša „slabosť“.

Brat, sestra, Herodes ďalej hrá svoju úlohu.
Zabíja a posmieva sa.
Čo robiť?
Ak sme Kristus, tak len to, čo robil on.
Keď nás chce Herodes zničiť, uniknime do Egypta.
Keď sa začína posmievať, mlčme, aj keď nám netreba radiť, čo máme hovoriť...
Zostaňme teda vždy pokojní...
Dobre sa smeje len ten, kto sa smeje napokon.
A napokon sa rozhodne nesmeje Herodes.