HOSTINA BARÁNKA A ODCHOD Z EGYPTA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Mojžišov úspech bol pre neho väčšou skúškou, ako všetky neúspechy predtým a
2. že aj naše úspechy sú skúškami viery.

1. Blížil sa prvý jarný spln mesiaca. Na Mojžišov pokyn skončila deviata ťažká pohroma Egypta – tma. Čo bolo na tme také hrozné? Veď aj keby bolo šlo o úplné zatmenie slnka, čo pred splnom mesiaca bolo nemožné, bolo by to skôr zaujímavé ako hrozné. Ale teraz boli všetci zdesení, i faraón. Zvláštne bolo na nej aj to, že nepostihla kraj Gesen, v ktorom bývali Izraeliti. Niektorí vykladači Sv. písma predpokladajú, že šlo o mimoriadne silný chamsín. Grécky preklad skutočne spomína pri tejto pohrome nielen tmu, ale aj víchricu, silný vietor od púšte. Niesol so sebou také obrovské mračná drobného piesku, že nielen zatienili slnko a nastala tma, ale piesok prenikal všade a vychádzať von by znamenalo zadusiť sa.
Ani toto však celkom nezlomilo faraónov odpor. Keď pohroma prestala, znova odmietol prepustiť Izraelitov. Nato mu Mojžiš oznámil posledný Boží úder, pri ktorom padne všetko prvorodené. Za jedinú noc zomrie každý prvorodený chlapec v Egypte, vrátane faraónovho syna a nádejného nástupcu, synov otrokýň, ba i zvieratá. Mojžiš to povedal s hnevom, lebo faraón veľmi vzdoroval Božej moci, ale aj s úplnou istotou, že teraz jeho odpor prestane. Vôbec nepochyboval, že po tejto rane už faraón i všetci Egypťania nielen prepustia Izraelitov na slobodu, ale ich priam vyženú od seba. Ako kedysi Abraháma a Sáru, ktorí mohli byť pre nich požehnaním, ale oni o to požehnanie nestáli...
Mojžiš mal teraz takú istotu v Pánovi a Izraeliti mu natoľko dôverovali, že vopred vydal podrobné nariadenia, ako prežiť poslednú noc v Egypte, ako si majú pripraviť baránka na poslednú slávnostnú večeru pred posledným Božím zásahom, ako sa majú pripraviť na cestu, ba aj ako si majú vypýtať od svojich susedov zlaté a strieborné predmety a šatstvo.
Zvláštnu pozornosť si tu zasluhuje hostina baránka, ktorú odvtedy volali veľkonočnou večerou. Nazývala sa aj Pascha, alebo v inom znení Pesach, v zmysle „prechod“, v súvislosti s tým, že smrť obíde izraelské domy, keď v túto noc prvého jarného splnu Pán usmrtí všetko prvorodené v Egypte. Len tie domy boli ušetrené, kde boli veraje dverí označené krvou veľkonočného baránka. Niektorí biblisti myslia, že samotná slávnosť Pesach je veľmi stará ako slávnosť pastierov. Pod týmto menom dokonca prof. Hrozný objavil pohanskú svätyňu na krétskych nápisoch (Hrozný, str. 220). Pastieri slávievali náboženskú slávnosť pri prvom jarnom splne už v pohanských časoch nezávisle od neskoršej izraelskej veľkonočnej slávnosti. Vyprosovali si od tých „bohov44, v ktorých verili, ochranu počas nastávajúceho obdobia. Veď život beduínskych, kočovných pastierov bol nepochybne plný nebezpečenstiev a tak aj pohania, ak boli úprimní, obracali sa o pomoc k bôžikom.
Samozrejme však Mojžiš, aj celý izraelský národ, prežívali túto noc teraz v inom duchu. Nešlo o obvyklú pastiersku slávnosť, aj keby pri nej prosili o ochranu pravého Boha. U nich nešlo len o začiatok nového obdobia pasenia. Tento raz šlo o začiatok nového života, o putovanie do novej vlasti, o Božiu ochranu nielen na pasienkoch, ale predovšetkým o ochranu pred smrťou v túto noc splnu, o ochranu pred faraónom, o ochranu pred všetkými nebezpečenstvami a nepriateľmi na ceste do Kanaánu...
Nastala noc splnu. Izraeliti chránení krvou baránka pokojne večerali, pripravení na cestu. Prvorodení Egypťania pomreli. Ostatní nad nimi nariekali a Izraelitov doslova posielali preč. Ochotne im dali zlato, striebro i šatstvo... Samozrejme, že tento hlboký zmysel mali veľkonočné sviatky pre Izraelitov aj pri všetkých ďalších sláveniach v nasledujúcich rokoch. A pre nás ešte hlbší, pretože nás nechráni len krv veľkonočného baránka pred časnou smrťou, ale krv Ježiša Krista pred večnou záhubou.
Čo však vtedy prežíval Mojžiš? Obrovské víťazstvo! Aké ľahké by bolo pripísať ho sebe! Akým veľkým a mocným bol teraz Mojžiš v očiach všetkých Izraelitov i Egypťanov! To bola veľká skúška jeho pokory i povolania. Keby bol uveril vo svoju veľkosť a zanedbal počúvať Boha, bol by stratil povolanie. Nebol by schopný slúžiť a viesť ľud ďalej, pretože to, čo urobil Mojžiš, robil v skutočnosti len Boh. Len Boh je veľký a každý človek je pred ním malý...

2. Pre nás sú príliš silnými skúškami, pokušeniami k pýche aj omnoho menšie úspechy. Len si spomeňme na dobrú známku v škole, na pochvalu od niekoho, na kom nám záležalo..., na dobrý výsledok v športe, alebo hoci len na uznanlivý úsmev kamarátov pri dobrom vtipe! I maličkosť nás pokúša k pýche. Prestaneme počúvať Pána, čo od nás vlastne chce, a potom už nemôže cez nás ďalej pôsobiť. Lebo Boh sa pyšným protiví a len pokorným dáva svoju milosť. A povolanie, aj tie každodenné povolávania k jednotlivým službám, to je milosť, ktorú pyšní nie sú schopní prijímať.

POCHOD NA SLOBODU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. predpisy o cudzincoch sláviacich veľkonočnú večeru,
2. slávenie sviatku nekvasených chlebov,
3. zákon o obetovaní prvorodených a
4. zmysel týchto predpisov pre nás dnes.

1. Ešte pred týmto slávením veľkonočnej večere, alebo hneď po ňom, vydal Mojžiš nariadenie sláviť túto noc jarného splnu každý rok ako slávnosť Veľkej noci. A hneď pridal k nemu aj predpisy ohľadom cudzincov. Načo? V Egypte bolo mnoho takých zotročených ľudí, ktorí privítali túto možnosť zutekať z egyptského otroctva pod Božou ochranou a tak sa oslobodiť. Sv. písmo uvádza, že z Egypta odchádzalo s Mojžišom len mužov asi 600 tisíc. Keď k tomu pripočítame ženy a deti, vychádza z toho vyše dvojmiliónový zástup ľudu. To nemohli byť všetko Izraeliti z Jakubovho pokolenia, veď za 400 rokov – alebo za 430, ako uvádza Ex 12, 37 – sa nemohli natoľko rozmnožiť. Niektorí vysvetľovatelia Sv. písma sa snažia nejako zdôvodniť, že číslo je určite prehnané. Je to možné, keď vieme, že Sv. písmo je náboženská, nie dejepisná kniha a na presných číslach si Božie slovo nikdy nezakladalo.
Ale nemusí ísť o omyl. Veď Božie slovo vôbec netvrdí, že 72 ľudí Jakubovho rodu sa za 400 rokov tak rozmnožilo. Naopak, celkom výslovne píše, že sa k Izraelitom pridalo aj množstvo všelijakého ľudu (Ex 12, 38). Neskôr mali s nimi vážne ťažkosti, lebo šomrali a aj medzi Izraelitmi vyvolávali šomranie (Nm 12, 4). A keby aj tento primiešaný ľud nebol započítaný medzi 600 tisíc mužov, určite sú tam započítaní tí, ktorí síce nepochádzali telesne od Jakuba, ale duchovne áno. Len sám Abrahám mal 318 sluhov, ktorí boli aj obriezkou začlenení do zmluvy s Bohom. Omnoho viac ich musel mať Jakub a jeho dvanásti synovia a ich rodiny! Ich potomkovia sa tiež rozmnožovali a mali rovnaký osud, ako ich bývalí páni, Izraeliti. Ak aj neboli všetci obrezaní – ako aj Mojžiš nedal obrezať svojich dvoch synov! – zrejme ušli spolu s Izraelitmi a chceli k nim patriť. Nariadenie teda znelo: Môžu, ak obriezkou prejavia, že chcú telom i dušou patriť Pánovi, jedinému Bohu. Inak nie. Podmienkou účasti na vykúpení je osobná snaha každého patriť Pánovi.

2. Sviatok nekvasených chlebov bol zdôvodnený tým, že Izraeliti sa museli z Egypta veľmi ponáhľať, takže ani cesto zamiesené na chlieb nemalo kedy vykysnúť. Udalosti poslednej noci dostali taký rýchly spád, že to len Boh predvídal. Mohol ich síce Pán vopred upozorniť, aby si stihli zamiesiť na normálny kvasený chlieb, ale takto im dal Pán hneď spôsob, ktorým si budú každý rok pripomínať túto jedinečnú udalosť – vyslobodenie z Egypta. Sotva šlo len o jednoduchý návrat ku kočovnému spôsobu života, keďže beduíni nepoužívali na chlieb kvasené cesto. Tu šlo výslovne o Boží príkaz a o osobitnú slávnosť nekvasených chlebov. Iste celému náboženskému pozadiu už celkom nerozumieme. Kvasenie sa považovalo za určitý druh skazy. Skutočne sa kvasený chlieb kazí omnoho rýchlejšie, ako nekvasený. Nekvasený má mnohonásobne dlhšiu trvácnosť. V tomto zmysle mohol byť vyhlásený kvasený chlieb akoby za obradne nečistý, preto na slávnosť nepoužiteľný...!

3. Tretím dodatkom, viackrát zdôrazňovaným v Božom slove je zákon o prvorodených. Každý prvorodený syn, ba aj medzi zvieratami, mal byť zasvätený a obetovaný Pánovi. Zvieratá obetovali tak, že ich zabili a aspoň niektoré časti z nich spálili na oltári. Synov zastupoval baránok na pamiatku toho, že namiesto prvorodených synov zabili baránky a ich krvou natreli veraje dverí, takže boli ušetrení pre krv baránka, kým egyptskí prvorodení všetci zomreli v jedinú noc! Zákon o prvorodenstve bol omnoho starší. Prvorodený syn zastupoval otca. V jeho neprítomnosti a po jeho smrti zastupoval celú rodinu, on sprostredkoval celej rodine Božie požehnanie. Teraz sa vyslobodením z Egypta Boh ujíma Izraelitov ako svojho vyvoleného ľudu. Stávajú sa prvorodeným národom, vyvoleným spomedzi všetkých národov, aby raz sprostredkovali milosť celému ľudstvu!

4. Vo svetle týchto troch dodatkov omnoho jasnejšie vidíme aj zmysel Nového zákona s jeho predpismi a obradmi. Ježiš Kristus, Boží Syn, tak často nazývaný prvorodeným, sa ako Boží Baránok obetuje pod spôsobom nekvaseného chleba... Aké hlboké tajomstvo! Keď sa Pán Ježiš nazýva prvorodeným synom Panny Márie, tým sa ani náhodou nehovorí, že by mal súrodencov. Tento titul mu prislúchal omnoho viac v súvise s týmito predpismi o obetovaní prvorodených. On sa ako prvorodený a zároveň Boží Syn, obetuje sám za naše hriechy, aby nás zachránil pred večnou smrťou. Namiesto neho sa neobetuje nijaký baránok. Jeho obeta – vďaka Božej prozreteľnosti prinesená práve na Veľkú noc – bola obetovaná raz navždy za život všetkých prvorodených synov, aj za všetkých, ktorých prvorodení synovia zastupovali, aj za prvorodený izraelský národ, aj za všetky národy, ktoré tento národ zastupoval.
Obetou a vzkriesením dosiahol milosť pre všetkých. Preto jeho obeťou stratili zmysel všetky starozákonné obety baránkov...! Všetky boli prípravou na túto Božskú obetu Božieho Syna, Božieho Baránka, ktorá sa odvtedy sprítomňuje na našich oltároch pod spôsobom nekvaseného chleba a vína! Úžasné tajomstvo Božej milosti a prozreteľnosti sa deje pred našimi očami, keď sme účastní na sv. omši! Keby sme si z toho aspoň maličkú časť uvedomovali pri sv. omšiach, o koľko viac úžitku by sme z nich mohli mať! Boh pripravoval tento spôsob obety vyše tritisíc rokov pred nami, až tak mu na ňom záležalo – a my sme schopní sa pri sv. omši nudiť!!! Kiežby sa nám to už odteraz nikdy nestalo!

PRECHOD CEZ ČERVENÉ MORE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. prechod Izraelitov cez more na slobodu,
2. zemepisné ťažkosti a náboženské skutočnosti a
3. náš prechod z hriechu na slobodu Božích detí.

1. Rodiny, rody a kmene Izraelitov mali svojich starších a tak to nebolo veľmi ťažké, aby sa zorganizovali a zoradili do usporiadanej karavány. Najprv sa po odchode z Ramzesu zišli v Sokote, tam sa usporiadali a prešli do Etamu na okraji púšte. Do Kanaánu nebola dlhá cesta, ale Pán viditeľne prítomný v oblačnom stĺpe ich neviedol zvyčajnou cestou karaván. Kadiaľ šiel oblačný stĺp, tadiaľ šli aj oni vo viere, že Boh ich len dobre povedie. Ale keď mali táboriť v slepej uličke medzi púšťou, horami a morom a videli, že egyptskému vojsku nemôžu uniknúť a bojovať by bolo beznádejné, začali otvorene reptať proti Mojžišovi a Áronovi.
No Pán vedel, čo robí. Rozohnal vlny až tak, že sa ukázalo plytké dno mora, vysušil ho a Izraeliti mohli tadiaľ prejsť na druhú stranu. Keď sa Egypťania pustili za nimi, Pán znovu nariadil Mojžišovi vystrieť ruky, vlny mora sa vrátili späť a egyptské vojsko zostalo vo vodách. Mojžiš v nezadržateľnej radosti hneď zložil pieseň na oslavu vznešeného a mocného Boha, ktorý takto ukázal svoju moc nad bezmocnými bôžikmi Egypta. Predspevoval ju, mužovia sa k nemu pridali a do refrénu s bubienkami tancovali ženy na čele s Mojžišovou sestrou Máriou. Jej meno môže mať viacero významov, ale teraz sa hodilo do tejto situácie veľmi vo svojom egyptskom znení „Meri-jám“, čo znamená „Milovaná od Pána“. Všetci teraz veľmi cítili, ako sú nekonečne milovaní od Pána, – hoci za svoje reptanie by si to vôbec nezaslúžili!

2. V rozprávaní o prechode cez Červené more nešlo Pánovi o to, aby podal zemepisne a dejepisne presný opis – veď načo by nám to aj bolo!? Chcel podať čo najpresnejšie náboženské skutočnosti a možno aj zámerne nechával svätopiscov zemepisne, dejepisne a vôbec vedecky nepresných, aby naznačil, že nie o tie pravdy mu ide. Vedci nepochybujú, že Izraeliti prešli cez more. Hľadajú však čo najpresnejšie trasu ich pochodu, čo je už zemepisná otázka, alebo hľadajú dátum ich odchodu, čo je otázka dejepisná.
O trase prechodu Izraelitov cez more sú dnes tri teórie: severná, južná, alebo východná trasa. Ak by šli severnou trasou, ktorou šiel omnoho neskôr rímsky cisár Titus so svojimi légiami proti jeruzalemským Židom, to by znamenalo, že prechádzali nebezpečným úzkym prechodom medzi Stredozemným morom a jazerom Sirbonia. Toto jazero je často tak vyschnuté, že sa jeho dnom dá prechádzať aj vozmi, ale občas ho zalejú vlny Stredozemného – nie Červeného – mora. Aj takto si niektorí vysvetľujú prechod Izraelitov a záhubu Egypťanov. Ak by šli južnou trasou, tak by nešlo o cestu karaván, ale o neschodné močariská medzi výbežkom Červeného mora a Horkými jazerami, kde je dnes Suezský prieplav. Po prirodzenej stránke by tu mohol pomôcť silný odliv Červeného mora a silný suchý vietor od púšte, ktorý spomína aj Božie slovo (Ex 14, 21). A niektorí myslia aj na tretiu možnosť, že by Izraeliti prešli zo Sokotu nie medzi Suezským zálivom Červeného mora a Horkými jazerami, ale karavánnou cestou ponad Horké jazerá, teda celkom mimo brehov mora, ale potom na juhu cez Akabský záliv, ktorý je východným výbežkom Červeného mora.
Všetky tieto tri možnosti sa uvádzajú v rozličných poznámkach k Svätému písmu, len aby sa nejako prirodzene vysvetlila táto udalosť. A pritom vo Svätom písme ide o pravý opak: nie prirodzene to vysvetliť, ale zaštepiť do sŕdc Izraelitov i nás práve nadprirodzený význam tejto udalosti. Sväté písmo tu neopisuje prechod cez Červené more, alebo cez Trstinové more, ako to niektorí prekladajú, ako udalosť prírodopisnú, ale ako udalosť výslovne náboženskú. Ako náboženskú udalosť ju podáva náboženskými výrazmi a v náboženských súvislostiach vtedajšej doby. Vtedy si mnohí beduíni, pochádzajúci z Mezopotámie, rozprávali náboženské pohanské mýty o chaotickej bohyni mora Tiamat, ktorú najvyšší „boh“ Marduk rozťal na dve polovice, aby z nej urobil svet. Z hornej časti jej tela vraj vytvoril nebo a z dolnej zem. Potom vraj spútali Tiamatinho veľkňaza Kinga, otvorili mu žily a z jeho krvi urobili ľudstvo, aby slúžilo „bohom“...
Ako pôsobivo musela vyznievať náboženská udalosť prechodu cez more v tejto súvislosti pre Izraelitov, ktorí tiež pochádzali z Mezopotámie, keď si rozprávali, ako Mojžiš vystrel ruky, v ktorých mal svoju pastiersku palicu akoby žezlo, symbol Božej moci v jeho rukách, ktorou akoby napoly rozťal Červené more. Verš 21 píše, že Boh poslal silný východný vietor, ktorým rozohnal vlny mora, čo naznačuje skutočný prírodný ráz udalosti – ale verš 22 hneď pokračuje, že vlny stáli po bokoch Izraelskej karavány ako dva múry, čo naznačuje náboženské poňatie a podanie tejto udalosti. Vlny stáli ako múry, ako dve polovice rozťatej živej obludy mora: obludy, chaosu, ktorá v skutočnosti nie je žiadnou bohyňou a je jednoducho v službách jediného Boha: chráni Boží ľud ako ochranný múr a na Boží pokyn zahubí Božích nepriateľov...! Všetky sily a mocnosti, aj všetky prírodné živly ustupujú pred Pánom, ktorého i vietor i more poslúchajú (por. Mt 8, 27).

3. Sv. Pavol z vnuknutia Svätého Ducha dáva tejto náboženskej udalosti, ku ktorej sa ako k základnej vracia Sv. písmo vyše 20 krát, ešte hlbší význam. Nejde len o prechod Izraelitov z egyptského otroctva na slobodu pod Božím vedením. Viac ide o ich a ešte viac o náš prechod z otroctva hriechu na slobodu Božích detí. Vidí v nej obraz krstu (por. 1 Kor 10, 2), ktorým si vďaka Sv. Duchu a krstnej vode (por. Jn 3, 5) očisťujeme dušu od hriechov. Stávame sa Božími deťmi, začleňujeme sa medzi Boží ľud a dávame sa viesť naším Pánom ako Izraeliti. I nám dáva nespočetnekrát zakusovať svoju mocnú ochranu a nekonečnú lásku. A my? Mali by sme otvoriť oči viery, aby sme aj v prirodzene vysvetliteľných udalostiach hľadali nie šťastnú náhodu, osud, zhodu okolností, ale prejavy Božej lásky. Tak zakúsime nezadržateľnú radosť ako Izraeliti a budeme oslavovať nášho Pána a Záchrancu spevom i životom.

BOH SA STARÁ O SVOJ ĽUD

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ťažkosti od začiatku putovania po púšti a
2. zmysel ťažkostí na púšti života, aký im dáva Kristov kríž.

1. Izraeliti zastali na bezpečnom druhom brehu mora a urobili si ďakovnú bohoslužbu. Ale dlho sa tam nezdržovali. Oblačný stĺp sa pohol a museli sa za ním pohnúť aj oni. Viedol ich cez nehostinnú púšť Sur. Pokiaľ ešte natrafili na prameň vody, tak to šlo. Ale tri dni museli putovať púšťou bez vody. Pán ich neviedol po ceste beduínskych karaván. Po tejto už od 3. tisícročia chodili egyptskí otroci do baní vo vrchoch Sinajského pohoria, aby tam ťažili vzácne kamene a medenú rudu. Nebola to vychodená cesta, aj keď ju Ramzes II. novým prílivom otrokov oživil.
Je na nej 70 km úsek bez vody, čo pútnici prekonávali s pomocou zásob vody v kožených mechoch. Horšie bolo stádam dobytka, oviec a kôz. 110 km od Červeného mora sa konečne dostali k prameňu, ale voda v ňom nebola pitná. Oddávna sa volal Márá, Horkosť. Asi je to dnešná malá oáza Ain Hawára. Sklamaní Izraeliti začali reptať proti Mojžišovi, ale on sa zase obrátil k Pánovi. A nie nadarmo. Ukázal mu drevo, ktoré Mojžiš hodil do vody a stala sa pitnou. Nepochybne to bol veľký Boží dar v tejto ťažkej situácii, aj keby si ho niekto chcel vysvetľovať len prirodzene.
Akýsi Angličania vraj robili chemickú analýzu vody z prameňa Ain Hawára a zistili, že je trpká pre vysoké percento síranu vápenatého. Pridaním kyseliny šťaveľovej sa síran vápenatý zráža a klesá na dno ako usadenina. Je možné, že beduíni v Madiánsku, medzi ktorými žil Mojžiš 40 rokov, poznali zo skúsenosti tieto účinky kyseliny v prameni Márá a poznali aj dreviny, ktoré túto kyselinu obsahujú. To však nezmenšuje veľkosť tohto Božieho daru. Podobne ako auto je pre mňa Božím darom, i keď nejde bez benzínu a chodí „len“ presne podľa prírodných zákonov. Pán mi ním uľahčuje služby a ďakujem zaň ako za Boží dar.
Ani Izraeliti nepochybovali, že to Pán im dal z tohto trpkého prameňa dobrú vodu. Dal im ju prostredníctvom uzdravujúceho dreva. Získali tak potrebnú skúsenosť, že s Pánovou pomocou môžu z každej trpkosti a horkosti života vyťažiť nejaký Boží dar. Vo svetle tejto skúsenosti potom mohli inak pozerať aj na všetky trpkosti v Egypte, aj na všetky trpkosti putovania púšťou. Ba aj na všetky trpkosti, ktoré mali prijať poslušnosťou, keď im Pán práve v Márá dal prvé zákony. Zachovávanie Božích zákonov nás musí tiež čosi stáť: ťažkosti, ale vždy s dobrým ovocím.

2. My o tomto ovocí ťažkostí vieme viac. Uzdravujúce drevo, prostredníctvom ktorého dal Pán dobrú vodu aj z prameňa Horkosti, mohlo byť aj nejaké drevo obsahujúce kyselinu šťaveľovú. Ale uzdravujúce drevo, prostredníctvom ktorého nám Pán dáva svoje milosti v našich horkostiach, je drevo Kristovho kríza. Toto drevo je prostriedkom nášho vykúpenia. Všetci putujeme púšťou života a zakusujeme možno denne veľa horkosti. Máme však poruke drevo Kristovho kríža. Najmä pri sv. omšiach, kde J. Kristus sprítomňuje svoju obetu kríža, tam môžeme načerpať silu k uzdraveniu, alebo znášaniu všetkých našich horkostí.
Ako jemnú otcovskú pozornosť potom prijali Izraeliti od Pána skutočnosť, že len 24 km odtiaľ na juh leží veľká oáza Gharandel, niekdajšie Elim. Za dve a pol hodiny tam mohli byť aj so stádami a našli tam hojnosť dobrej vody v dvanástich prameňoch, akoby pre každý kmeň izraelského národa pripravil Pán osobitný prameň! Áno, aj takéto milé otcovské pozornosti môžeme skúsiť, keď nám Pán dáva viac, než sa vôbec odvážime prosiť, ba i len pomyslieť!

CHLIEB Z NEBA A VODA ZO SKALY

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že manna bola skutočne chlebom z neba na púšti,
2. ze podobne aj prepelice boli mäsom z neba a
3. že nám dáva Pán omnoho vzácnejší pokrm z neba.

1. Ako pri trpkých vodách v Márá, tak ani pri dobrých a bohatých prameňoch v Elime, dnešnom Gharandel, sa Izraeliti nezdržali dlho. Občerstvili sa, nabrali si zásob a pod Božím vedením sa vydali znovu do pustej púšte. Život beduínov je vlastne životom pútnika od prameňa k prameňu, takže väčšinou je na pustej púšti. No Izraeliti neputovali len od prameňa k prameňu – oni putovali pod Božím vedením k posvätnej hore Sinaj, kde im Boh chcel dať a aj dal svoje zákony. Oni putovali za poznaním Božej vôle. Oni ako prvorodení medzi národmi, aby všetkým národom sprostredkovali Božie zákony, Božiu vôľu a milosť...
Na takúto púť dostali osobitný Boží pokrm. Škoda, že nevedeli dôverovať bez reptania. Putovali po púšti Sin, teda na Sinajskom poloostrove, pomenovanom podľa babylonského pomenovania mesiaca, „boha“. Pod týmto menom uctievali aj Abramovi rodičia a rodáci mesiac namiesto Boha. Niet dôvodu pochybovať o tom, že púšť Sin je dnešná vrchovina Džebet er Ramlech. Archeológovia tam v meste Absum vykopali svätyňu, zasvätenú mesiacu Sin! Tu im, ušomraným, začal Pán dávať mannu ako chlieb z neba a dával im ju odvtedy každý deň za 40 rokov.
Niekto by chcel povedať, že Biblia má skutočne pravdu a že sa pritom vlastne nedialo nič zvláštneho, veď beduíni dodnes zbierajú na Sinajskom poloostrove mannu! Čo k tomu dodať, aby sme skutočne poznali pravdu? Pravdou je, že tam naozaj beduíni dodnes zbierajú mannu, ba že ju aj predávajú na trhoch. Už r. 1483 píše mohučský dekan Breitenbach o svojej púti na Sinaj takto: „Vo všetkých údoliach okolo celého vrchu Sinaj možno ešte i v týchto časoch nájsť nebeský chlieb, ktorý mnísi a Arabi zbierajú, ponechávajú si i predávajú pútnikom...“ Nemecký botanik G. Ehrenberg uverejnil r. 1823 v Symbolae physicae správu, že manna je výlučok tamariškových stromov a kríkov, keď sú nabodnuté istým druhom vošky. O sto rokov potom sa z Hebrejskej univerzity vybrali na Sinajský poloostrov botanici F. S. Bodenheimer a O. Theodor. Priniesli si späť na univerzitu do Jeruzalema potvrdenie predošlých správ o manne, ktorá chutila ako medový cukor, i jej fotografiu priamo zo stromu tamarišky. Aj dnes si možno overiť, že Tamarix mannifera, nabodnutá voškami Trabutina nannipara a Najacoccu serpentinus vylučuje sladkastú tekutinu, ktorá tuhne na malé sladké zrniečka a že v súčasnosti sa jej vyzbiera na Sinajskom poloostrove asi 300 kg za sezónu, teda na jar.
A čo je ešte pravda o manne? To, že takýmto množstvom takejto stravy by bez Božieho zázraku nebolo možné živiť ani na jar ani omnoho menej ako dva milióny ľudí. Ak sa živili mannou 40 rokov bez ohľadu na ročné obdobie, to je jednoducho zázrak. Možno nie taký zázrak, ako si to snáď niekto predstavoval, že manna padala z oblakov ako bochníky chleba, možno to bol „len“ taký zázrak, ako keď Pán Ježiš rozmnožil päť chlebov na púšti pre tisícové zástupy. Za Mojžiša tamariškovú mannu rozmnožil Pán tak, že padala nielen na jar a padalo jej toľko, že nasýtila milióny a nielen tam, kde rástli tamarišky... Je to snáď menší zázrak? Nie menší ako urobil Pán Ježiš!

2. Podobným zázrakom boli sťahovavé prepelice. Tiahnu cez Malú Áziu, aby sa vyhli nekonečným pláňam Stredozemného mora. Aj prelet ponad Červené more, ktoré nie je také široké, ich veľmi unaví. Na pobreží unavené zosadajú odpočinúť si. Bývajú až natoľko vyčerpané, že ich ľudia chytajú i dnes nielen do sietí, ale niekedy i holými rukami. Veľký kŕdeľ takýchto prepelíc spestril jedálny lístok putujúcich Izraelitov na púšti Sin. Je na tom niečo zvláštne? Áno, je to Boží zázrak. Izraeliti už neboli na pobreží, ale na púšti. Priletelo ich také množstvo, koľko potrebovali pre taký veľký tábor, a to práve do tábora a práve vtedy, keď im ich Mojžiš predpovedal po ich šomraní. Navyše obdobie ich sťahovania je marec a toto bolo až v apríli, ak nie v máji!

3. Keď Pán Ježiš rozmnožil chlieb na púšti, (por. Mt 14, 19n; Jn 6, 1n) vysvetlil im v Kafarnaume v synagóge, čo im týmto chce povedať Boh. Čo im chce povedať nielen týmto rozmnožením chlebov na púšti, ale aj tým niekdajším chlebom z neba, mannou na púšti. Nie Mojžiš, ale Pán Boh im chce dať – a nie mannu, ale pravý chlieb z neba. Nie ten rozmnožený na púšti, ale jeho vlastné telo, ktoré sa obetuje za život sveta. Toto je tá novina, tá radostná zvesť Nového zákona! My tomu hovoríme tajomstvo Najsvätejšej Eucharistie. Pod spôsobom chleba a vína sa za nás obetuje a nám sa za pokrm dáva sám Boží Syn J. Kristus. Jeho telo a krv sú nám pokrmom a nápojom na pozemskej púti!
Ako Izraeliti putovali púšťou a potrebovali na tej púti od Pána pokrm a on im dal chlieb z neba, mannu – tak my putujeme do večnej vlasti a potrebujeme na tejto púti od Pána pokrm. A on nám dáva seba samého ako pravý chlieb z neba (por. Jn 6, 32). Pán im 40 rokov dával nepretržite tento pokrm, hoci oni mu medzitým boli mnohokrát neverní. Nedával im ho a nedáva ho ani nám pre naše zásluhy, ale pre svoju lásku jednoducho preto, že to potrebujeme. A nám nielen 40 rokov, ale stále. A nie je to telesný, hmotný pokrm, ale je to pokrm pre naše duše, pokrm večnej hodnoty, ktorý aj nás uschopňuje žiť naveky s Pánom. Nevieme si ani predstaviť, že by Izraeliti na púšti odmietali chlieb z neba a radšej by zomreli. Ale žiaľ, mnohí kresťania umierajú naveky, lebo odmietajú pravý chlieb z neba, Pána v Eucharistii. Kiežby sme nikdy k nim nepatrili...

BOH BOJUJE ZA SVOJ ĽUD

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Izraeliti bojovali modlitbou, nielen zbraňami a
2. že Cirkev bojom o spásu bojuje i o existenciu.

1. Miesto údolia Rafidim, kde sa utáborili Izraeliti, dnes ťažko presne určiť. Azda je to dnešná oáza Vadi Feiran. Dnes je tam prameň, okolo ktorého je oáza, ale je možné, že vtedy tam ešte nebol. Izraeliti znovu šomrali pre nedostatok vody a Mojžiš na Boží pokyn vyšiel spolu so staršími ku skale, na ktorú udrel a vyšiel z nej prameň dobrej vody. Azda ten istý, ktorý dodnes udržuje pri živote oázu Vadi Feiran. Tu sa zdržali Izraeliti trochu dlhšie, pretože boli už v blízkosti hory Sinaj. Dolina dnes zvaná Er Raha, leží severne od nižšieho štítu pohoria, arabsky nazývaného Ras es Safsafe. Za ním sa tiahne z doliny tiež viditeľný vyšší štít, vypínajúci sa až do výšky 2244 m. Tento sa dnes volá Džbel Musa, čiže Mojžišov vrch. Na ňom podľa tradície Boh odovzdal Mojžišovi desať Božích príkazov, keď tam Mojžiš zotrvával v extatickom pôste podobne ako Pán Ježiš na púšti 40 dní a nocí bez jedla a bez vody.
Čoskoro po utáborení v údolí Rafidim boli nečakane napadnutí ozbrojenými beduínmi. Boli to potomkovia Ezaua, Jakubovho brata, Amalekiti. Títo príbuzní Izrael i to vsa k nim postavili hneď pri prvom stretnutí nepriateľsky. Žili normálne na severe Sinajského poloostrova a na juhu zasľúbenej zeme Kanaán. Boli to však kočovníci a nemusí to byť taká zvláštnosť, že zašli po horských pastvinách až na juh poloostrova a tam napadli Izraelitov. Títo neboli ani patrične vyzbrojení, ani vôbec vycvičení na boj. Nebolo by ťažké poraziť ich, keby bojovali len ľudskými silami a zbraňami. Mojžiš to vedel a zvolil inú taktiku boja. On s Áronom a Hurom, ktorý bol z vyvoleného rodu Júdovho, vyšli na skalnatý vrch nad údolím. Velenie bojaschopných Izraelitov zveril Jozuemu a on sa so svojimi spoločníkmi na vrchu modlil. Tak sa vytvoril dvojitý front: v údolí bojovali mužovia zbraňami a na hore bojovali traja mužovia modlitbami. Božie slovo poukazuje aj na to, ako veľmi bol priebeh boja v údolí závislý na Mojžišových modlitbách...
Nakoniec Izraeliti úspešne odrazili nepriateľský útok a Mojžiš postavil na hore, kde sa modlil, oltár Bohu. Tento oltár nazval: „Pán je mojou zástavou!“ Ak vieme, čo znamenala v tom čase zástava, tak vieme, čo tento názov oltára znamenal. Vtedy sa vlastne ani ešte nehovorilo zástava, ale žrď. My keď dnes vyvesujeme zástavu na žrď, tak za dôležitú považujeme zástavu a nie žrď, na ktorej je zavesená. Vtedy? Dôležitá bola práve žrď. Bojovalo sa vtedy hlavne kopijami. Povel dával veliteľ zdvihnutím svojej kopije. Tá musela byť preto niečím zvláštna, aby bola poznateľná. Bola inak vyzdobená, ako bežné kopije ostatných bojovníkov. Ak bola jasne označená zástavkou s farbami a znakom svojho veliteľa, nikto z bojovníkov si ju nepomýlil, keď ju veliteľ zdvihol do boja. Snáď to bolo niečo podobné, ako zdvihnutý, alebo zakopaný tomahavk u Indiánov.
Názov oltára „Pán je mojou zástavou“ teda znamená, že Izraeliti môžu bojovať len a len pod Božím vedením. Len Boh ako ich veliteľ, môže im dať znamenie do boja i určovať spôsob boja. Pri prechode cez Červené more bojoval za nich sám Pán a oni sa prizerali Božiemu víťazstvu. Tu určil Pán v boji proti Amalekitom iný spôsob boja – mali sa ho zúčastniť aj Izraeliti, ale len pod Božím vedením a s Božou pomocou, ktorú im vyprosovali traja najvybranejší mužovia národa! Nijakú vojnu a nijaký boj Izraeliti nesmú bojovať z vôle ľudu, všetko len z vôle Boha.

2. Ako nás poúča katechizmus, tu na zemi je Cirkev bojujúca, čiže putujúca, v očistci je Cirkev trpiaca a v nebi Cirkev oslávená. Putujúca a bojujúca Cirkev, to je to isté. Každý, kto patrí Cirkvi putujúcej, patrí do Cirkvi bojujúcej, lebo ide len o dve pomenovania tej istej Cirkvi. Nikto nemôže putovať do nebeskej vlasti a pritom nebojovať. Každý pútnik do nebeskej vlasti musí byť aj bojovník. Na to nás osobitne vyzbrojuje Pán darmi Sv. Ducha vo sviatosti birmovania. Stávame sa ňou dospelými, zrelými, zodpovednými bojovníkmi Kristovými. Ako a za čo máme bojovať? Predovšetkým o svoju spásu a o spásu našich bratov a sestier. A to tak, ako Izraeliti: len pod Božím vedením a len Božími prostriedkami. Nie inak.
Ide o dva fronty: prvý, v ktorom je niekoľko vybraných bojovníkov, tých najvybranejších, Bohom vyvolených. Tí majú bojovať modlitbou a Božím slovom (por. Sk 6, 4). Druhý front je všetka ostatná apoštolská práca vrátane každodenného svedectva, Božích postojov proti hriechu v zamestnaniach, v rodinách, v spoločenskom živote i v ekonomike, proti hriechom vo všetkých formách a postoje tiež vyjadrované všemožnými spôsobmi. Aj to je boj, keď nič nepovieš, ale nebudeš v zamestnaní klamať ohľadom odpracovaného času ako ostatní. Aj to je boj, keď žiak v škole nič nepovie, ale nebude podvádzať učiteľov ako ostatní. Niekedy treba aj slovom vysvetliť svoje odlišné správanie a niekedy to treba vyjadriť aj písomne a aj to je boj...
Formy sú mnohé a veľmi rozličné, ale dôležité je, všetko robiť len pod Božím vedením a nič na vlastnú päsť. Radiť sa preto v spovednici i mimo nej, aby sme nebojovali bez Božieho požehnania. Rozdelenie týchto dvoch frontov nie je zďaleka také jasné, ako pri boji proti Amalekitom, keď traja bojovali na hore a ostatní v údolí. V našom živote sa tie fronty miešajú. Každý Boží bojovník sa musí aj modliť aj inak priložiť ruku k dielu. Kto a ako, to sa treba radiť s Cirkvou. Isté je, že svet nás potrebuje ako bojovníkov o svoju i jeho spásu. Cirkev bojuje aj o svoju existenciu nie zabíjaním svojich nepriateľov, ale bojom o svoju a ich spásu...

SVOKROVA NÁVŠTEVA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že aj Madiánci mali možnosť stať sa požehnanými a
2. že Pán môže usmerniť svoj ľud aj cez pohanov.

1. Prof. Bedŕich Hrozný považuje Madiáncov za spoločné pomenovanie rozličných indoeurópskych kmeňov, ktoré kočovali na Blízkom východe a posemičtili sa. Božie slovo hovorí o nich ako o potomkoch Abraháma a jeho druhej manželky Ketury, teda ako o pokrvne príbuzných Izraelitom. Neodvolávajú sa na to, keď prijímajú medzi seba Mojžiša, ale prijali ho, hoci to bolo politicky nebezpečné. Mojžiš vtedy ušiel z Egypta pred trestom smrti a Jetro mu dokonca dal svoju dcéru za ženu. Teraz, keď Mojžiš spolu s vyslobodeným národom putovali po púšti, prišiel ho Jetro navštíviť spolu s Mojžišovou manželkou a synmi. Tí zrejme potom zostali pri Mojžišovi, s ktorým sa museli načas rozlúčiť, kým splnil Božie poslanie v Egypte.
Knieža Jetro nebol zrejme jediným Madiáncom, ktorý býval pri Akkabskom výbežku Červeného mora a ktorý sa dostal do bezprostredného kontaktu s Mojžišom. Určite aj mnohí iní Madiánci tam bývali a dozvedeli sa aj to, ako zázračne cez ich známeho Mojžiša vyslobodil Pán Izraelitov z egyptského otroctva. I keď sa s Madiáncami stretáme aj na severe Kanaánu a na východnom brehu Jordána naproti Jerichu (Nm 22, 1n: Nm 25, 1n: Jz 13, 21), zdá sa, že ich hlavným územím bolo okolie Akkabského zálivu. Teraz dostali jedinečnú možnosť spoznať pravého Boha a zasvätiť sa mu. Do určitej miery ho už poznali, aj uctievali. Ak bol Abrahám ich praotcom, museli aspoň z tradície a z legiend počuť o Abrahámovom Bohu, aj keď sa za pol tisícročia uprostred pohanstva mohla ich viera dosť deformovať. Teraz ho mohli lepšie spoznať podľa jeho veľkých skutkov a mohli sa mu aj zasvätiť. Veď koľko iných „primiešaných“ odišlo spolu s Izraelitmi z Egypta! Kto chcel, mohol sa obriezkou úplne zasvätiť Pánovi. Nepochybne mali túto možnosť aj teraz Madiánci, keď boli dokonca spríbuznení s Mojžišom! Ale nevyužili ju.
Neskôr vidíme Madiáncov bojovať proti Izraelitom po boku Amalekitov, kým ich neporazil Gedeon (por. Sdc 6, 11n). Ba sotva štyridsať rokov uplynulo od tejto chvíle, kedy dostávajú jedinečnú možnosť zasvätenia, už vidíme Madiáncov, ako sa spojili s Moabčanmi, ako spolu s Balámom chceli zlorečiť Izraelitom a prekliať ich a ako práve madiánske ženy zvádzali Izraelitov k modloslužbe. Možné je aj to, že to neboli tí istí Madiánci, ktorí boli Mojžišovými príbuznými. Veď ich bolo zrejme mnoho rozličných kmeňov roztrúsených po Blízkom Východe. Ale keby sa aspoň niektorý madiánsky kmeň pridal k Izraelitom a zasvätil sa Pánovi, boli by aj ostatných zachránili pred mnohými hriechami. No nestalo sa tak. Zaváhal múdry Jetro, Mojžišov svokor? Zaváhali ostatní jeho príbuzní? Nevieme, ako k tejto tragédii, k tomuto odmietnutiu Božej milosti prišlo. Dôležitejšie je však dávať si pozor, aby sme my nejakú Božiu milosť podobne neodmietli.

2. Napriek vzácnej svokrovej návšteve a napriek starostiam o svoju rodinu, s ktorou sa znovu stretol, Mojžiš sa venoval Božej službe, ľudu. Jetro videl prichádzať k nemu mnoho ľudí, ktorí si jeho prostredníctvom ujasňovali, čo od nich žiada Boh. Mnohé sporné otázky z ich každodenného života chceli títo ľudia riešiť podľa Božej vôle. A vedeli, čo mnohí z nás nevedia, že Božiu vôľu nie sme vždy schopní nájsť sami. Vedeli, že Mojžiša si Boh zvolil za prostredníka medzi sebou a nimi a tak za ním chodili radiť sa. A Jetro bol natoľko múdry; že vedel, aká je to ťažká služba!
A vedel aj to, že Mojžiš toto priťažké bremeno nemôže uniesť sám. Navrhol mu, aby si vybral zbožných, múdrych a nepodplatiteľných mužov a časť zodpovednosti preniesol na nich. Nech oni riešia ľahšie problémy, aby jemu zostal čas a sila na tie najzávažnejšie a na modlitbu, v čom ho nikto nedokáže zastúpiť a nahradiť. Jetro mu túto radu dal len s podmienkou, aby si to sám zvážil a len ak to bude aj Pán chcieť, aby sa podľa toho zariadil. A Mojžiš videl, že je to múdra rada a je podľa Božej vôle. K nemu síce Boh hovoril aj priamo zjavením. Už sa nie raz takto s ním rozprával a prijal priamo od Pána usmernenia, čo má robiť. Ale videl, že zjavenie nie je jediný spôsob, ako Boh hovorí k človeku. Vedel, že aj keď Jetro nezostane s ním, aj keď sa nepričlení k Božiemu ľudu, aj keď sa takto nezasvätí úplne Pánovi, predsa aj cez neho mu môže Pán hovoriť a hovorí.
I my by sme jasnejšie poznali Božiu vôľu, keby sme vedeli týmto spôsobom počúvať Pána. Je pravda, že mnohí učitelia sú priamo proti Bohu, ale aj to je pravda, že napriek tomu ich treba počúvať a poslúchať – v tých veciach, pre ktoré sú služobne ustanovení a ako predstavení nám zastupujú Pána Boha. Podobne v zamestnaniach, na cestách, v mnohých verejných záležitostiach... Kto chce počúvať Pánov hlas, kto hľadá Božiu vôľu ako Mojžiš, ten ju nájde aj cez neveriacich...

BOH DÁVA IZRAELITOM ZÁKONY

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že sloboda bez zákona nie je slobodou,
2. že ani človeku Pán Boh všetko neprikázal, ale
3. že Boh vždy dával človeku aj príkazy, aby mohol byť slobodný a
4. že čím sme dospelejší a slobodnejší, tým uvedomelejšie máme poslúchať.

1. Človek je slobodný dovtedy, pokiaľ má možnosť rozhodovať sa. Môže byť zbavený slobody dvojakým spôsobom. Alebo je nútený niečo robiť bez možnosti rozhodnúť sa, alebo sa mu nedá nijaký zákon, a teda opäť nemá možnosť rozhodnúť sa. Je mnoho zákonov, ktoré musíme zachovávať bez možnosti inak sa rozhodnúť. Napr. zákon zemskej príťažlivosti poslúchame bez slobody, lebo sa nemôžeme rozhodnúť, či ho chceme, alebo nechceme dodržať. Podobne všetky ostatné prírodné zákony zachovávame bez slobody, bez rozhodovania. Celá príroda ich poslúcha a predsa nehovoríme, že voda je slobodná, či neslobodná, pretože nutne vždy tečie smerom dolu.
Zvieratá majú okrem týchto zákonov ešte inštinkty, pudy, ktoré sú tiež zákonmi a dodržiavajú ich bez rozhodovania, bez slobody.

2. Človeku Pán Boh nedal len pudy, inštinkty. Keby sme mali zachovávať len pudy, keby sme mali robiť všetko len podľa svojich chutí, alebo nechutí, neboli by sme slobodní. Tak to robia zvieratá a tie nie sú slobodné. Okrem prírodných zákonov, nám dal Pán Boh niektoré pudy, ale nie sú nám natoľko nutné, ako zvieratám. Telesné životné potreby, ako jesť, piť a spať riadi Pán v nás pudmi, chuťami a nechuťami, ale nie takými nutnými, ako u zvierat. Človek ich má a musí ovládať, čiže má sa im podriaďovať rozumne a slobodne. Aj keď nám Pán nedal príkaz jesť, keď sme hladní, dodržiavať to musíme. Len si musíme zvážiť čas, množstvo a výber potravín a podľa toho zváženia, nielen podľa pudu, jesť. Aj v týchto veciach sa trochu prejavuje naša sloboda, ale nie výrazne.
Máme aj iné zákony, ktoré sa netýkajú telesného života a dodržiavame ich takmer bez rozhodovania. Napr. sme nedostali príkaz milovať seba samých, lebo je zapísaný do našej prirodzenosti tak, ako u živočíchov. Tie sa o seba starajú bez toho, že by sa museli či mohli v tom slobodne rozhodovať. Podobne nemáme výslovný príkaz, že rodičia sa majú starať o svoje deti, lebo ho zapísal Pán do našej prirodzenosti – aj zvieratá sa starajú o svoje mláďatá. Ale tak, ako pri telesných potrebách, aj v prirodzených zákonoch spoločných so živočíchmi, ako je láska k sebe a starosť rodičov o deti, sa u nás prejavuje slobodná vôľa. Do určitej miery sa aj tu rozhodujeme, aj keď nie najvýraznejšie...

3. Najvýraznejšie sa prejavuje sloboda človeka v zákonoch, ktoré sme nedostali ako prirodzené pudy, lež ako výslovné príkazy. V raji zakázal Pán Boh jesť ovocie jedného stromu, aby človeku umožnil slobodne sa rozhodovať za neho, alebo proti nemu. Nevieme, akým spôsobom dával neskôr Pán Boh zákony, aby im umožnil slobodné rozhodovanie, ale nejako im ich určite dával. Vieme to aj z toho, že napr. Kaina bral na zodpovednosť za vraždu brata, hoci desatoro Božích prikázaní dal Boh ľuďom až oveľa neskôr cez Mojžiša. Prikázanie „Nezabiješ“, ktoré zvieratá nepoznajú, dal Pán ľuďom dávno pred Mojžišom. Najjasnejšie však dal Pán ľuďom príkazy na hore Sinaj cez Mojžiša, ako ich máme zaznačené v knihe Exodus. Sú zahrnuté do troch príkazov lásky k Bohu a siedmich príkazov lásky k blížnemu. Spolu im hovoríme „Desatoro Božích prikázaní“. Nie sú namierené proti ľudskej prirodzenosti, ale nemôžeme povedať, že sú nám také prirodzené ako láska k sebe, alebo k deťom. Prevyšujú našu ľudskú prirodzenosť, teda sú nadprirodzené. Ak ich chceme dodržať, musíme rozumom a vôľou ovládať svoju prirodzenosť. Tak nám Pán umožňuje rozhodovať sa. Bez nich by sme neboli dostatočne slobodní, lebo by sme predsa len vždy robili tak trochu pudovo, inštinktívne ako zvieratá, a teda bez dostatočnej slobody.

4. Z tohto všetkého vyplýva veľmi dôležitý uzáver, podľa ktorého žil aj Pán Ježiš: čím sme dospelejší a slobodnejší, tým uvedomelejšie máme poslúchať. Keď bol Pán Ježiš malý, poslúchal. A môžeme si byť istí, že nijaké dieťa na svete neposlúchalo svojich rodičov tak dôkladne, ako on poslúchal sv. Jozefa a Pannu Máriu. Ale čím bol starší, dospelejší, tým viac si uvedomoval, že je Božím Synom, a tým vedomejšie sa rozhodoval plniť nie svoju vôľu, ale Otcovu. „Nechcem plniť svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal.“ (Jn 5, 30; por. Jn 4, 34 a inde). A to nielen v maličkostiach, ale aj v najťažších chvíľach, keď mu išlo o život, vzdával sa svojej vôle a vedome sa rozhodoval podriadiť sa Otcovej vôli proti svojej ľudskej prirodzenosti, ako to vidíme v Getsemanskej záhrade: „...nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22, 42).
Máme sklon namýšľať si, že len deti majú poslúchať a čím sú staršie a dospelejšie, tým im treba dávať viac slobody, čiže menej príkazov a žiadať menej poslušnosti. Ide o omyl, v ktorom dávame do protirečenia slobodu a poslušnosť. Lenže tieto dve veci si neprotirečia. Naopak. Pán Ježiš bol z nás najslobodnejší, lebo najuvedomelejšie poslúchal. Sloboda bez zákona a bez poslušnosti nie je slobodou.

UZAVRETIE ZMLUVY

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. vzťah Božej zmluvy k ľudským zmluvám,
2. jej vzťah k Noemovej a Abrahámovej zmluve a
3. jej vzťah k Novej a večnej zmluve skrze Ježiša Krista.

1. Ľudia medzi sebou od najstarších čias uzatvárali zmluvy. Možno spočiatku bez zvláštnej vonkajšej formy, ale časom sa ustálili aj vonkajšie formy uzatvárania zmlúv. V Božom slove sa napr. hovorí o akejsi zmluve soli, ktorá sa zrejme uzatvárala požívaním soli, možno tak, ako to majú vo zvyku slovanské národy, keď ponúknu vzácne návštevy chlebom a soľou. Spomína sa tiež spôsob, ktorý použil Abrahám, keď rozťal napoly obetné zvieratá a prešiel pomedzi ne. Dodnes sa zachovalo akési „pretínanie“ pri stávkach. Ľudia uzatvárali obchodné zmluvy, ktoré by sme mohli vyjadriť slovami „niečo za niečo“, ale takúto zmluvu ťažko zrovnávať s Božou zmluvou. Nijaká zmluva s Bohom nie je „niečo za niečo“, iba ak „všetko za všetko“. Lebo Boh nám dáva všetko a preto aj my jemu máme dať všetko, celé svoje srdce, všetok čas i všetky peniaze, i všetky sily i všetky vzťahy, všetky starosti i radosti, slovom všetko. Ale aj tak je to neporovnateľné, čo slovo „všetko“ znamená pre Boha, ktorý nás nekonečne prevyšuje, a čo pre nás, ktorí nie sme proti nemu ani len prášok...!
Snáď by sa Božia zmluva mohla zrovnať skôr s priateľskou zmluvou Dávida a Jonatána, že si budú pomáhať a chrániť sa navzájom. Ale ani to celkom neobstojí, lebo my nemáme ako pomáhať Bohu a už vonkoncom ho nemôžeme chrániť. Najvýstižnejšie by sa dala Božia zmluva s človekom porovnať so zmluvou medzi otrokom a otrokárom. Od otroka znamenala vernú službu až na smrť a od otrokára ochranu. Niekedy sa slobodní ľudia dávali do takejto vazalskej závislosti, keď potrebovali ochranu. Človek veľmi potrebuje Božiu ochranu, preto sa mu vždy oplatí uzavrieť takúto zmluvu s Bohom. Na rozdiel od ľudskej vazalskej zmluvy však s iniciatívou nevychádza človek, ale Boh. Pri ľudských zmluvách človek, ktorý potrebuje ochranu, požiada o ňu a stane sa závislým, ale tu Boh sa zaväzuje zmluvou, hoci človek si ju nijako nezaslúžil a mnohokrát ju nedodržuje. Ide o nezaslúženú nekonečnú Božiu lásku k človeku.

2. Pri zmluve s Noemom vyzval Boh ľudí k vernosti a sám sa zaviazal, že ani v prípade ich nevernosti už nikdy nevyhubí ľudstvo a zvieratá potopou. Pri zmluve s Abrahámom šlo o osobitný výber a požehnanie Abraháma a jeho potomstva s cieľom: „V tebe budú požehnané všetky národy zeme.“ Pri zmluve Mojžišovej šlo o zaviazanie Abrahámov – ho potomstva Bohu, aby mohli sprostredkovať požehnanie celému ľudstvu. Je to akoby rozšírenie zmluvy s Abrahámom na jeho potomstvo, či jej obnovenie s jeho potomstvom.

3. Najdôležitejší je jej súvis s Novou a večnou zmluvou, ktorú Boh z lásky k nám uzavrel v J. Kristovi s celým ľudstvom i osobne s každým človekom, ktorý ju chce. Noe iba zabil obetné zvieratá a Boh k nemu prehovoril. Abrahám sa dostal do vytrženia, extázy po zabití a rozpolení zvierat a on ako zmluvná stránka a Boh v podobe ohňa a dymu prešiel pomedzi polovice. Mojžiš krvou obetných zvierat pokropil oltár, ktorý symbolizoval Božiu prítomnosť, a druhou polovicou pokropil zhromaždený národ ako druhú zmluvnú stránku. Pán Ježiš obetoval sám seba ako Boží Baránok. Neobetoval zvieraciu, ale vlastnú krv, ako Boh i človek zároveň. A nepokropil nás ňou, ale nám ju dáva požívať v spôsobe chleba a vína, aby sa aj z našej strany potvrdzovala nová zmluva s Bohom. Každé sv. prijímanie je spečatením Novej zmluvy o našej vernosti a Božej ochrane.

ZLATÉ TEĽA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. veľkosť previnenia Izraelitov modloslužbou,
2. veľkosť Mojžišovho kňazského srdca a
3. veľkosť Božského Srdca, spravodlivého i milosrdného.

1. Chýba nám mnoho podrobností, ktoré by nás zaujímali o tejto modloslužbe Izraelitov. Z Božieho slova vieme len to, že Mojžiš po uzavretí zmluvy s Bohom vyšiel na horu a zostal tam, zrejme vo vytržení, extáze, podobne ako neskôr Pán Ježiš, štyridsať dní a nocí v modlitbe, bez jedla a vody. Medzitým Izraeliti naliehali na Árona a ten im napriek prvému Božiemu prikázaniu urobil obraz Boha. Chceli uctievať Boha v nejakej viditeľnej podobe. Lenže po tom, čo im z vyzbieraných zlatých šperkov urobil sochu býčka, ktorá mala znázorňovať pravého Boha, Izraeliti sa neklaňali Bohu, ale soche. A možno sa mu klaňali podobne, ako pohania v Egypte, a v Kanaáne, do ktorého šli.
Presnejšie o tom Božie slovo nehovorí. Hovorí len o tom, že Boh sa na nich veľmi nahneval a poslal k nim Mojžiša späť. Ten v hneve rozbil kamenné tabule, na ktoré Boh napísal Desatoro prikázaní, zboril modlársky oltár, spálil sochu – podľa toho môžeme usudzovať, že nebola celá zo zlata, ale zrejme z dreva a len obtiahnutá zlatým plieškom. Popol vylial do vody a dal ju piť Izraelitom. Snáď preto, aby sa ukázalo, kto z nich je vinný. Podobne robili neskôr žiarliví manželia svojim manželkám, keď im dali piť vodu zmiešanú s popolom jalovice pri tzv. obeti žiarlivosti. Previnilej žene uškodila, nevinnej nie (Nm 5, 11-31). Božie slovo pokračuje, že niektorých vinníkov potrestali smrťou, za ostatných šiel Mojžiš znovu prosiť na horu.
Môžeme predpokladať, že sochu zlatého teľaťa si urobili podľa egyptských vzorov posvätného býka Apisa. Veď žili v Egypte štyristo rokov a túto modloslužbu museli dobre poznať. Predpokladať však, že po tých storočiach v Egypte to bol pre Izraelitov normálny kult, tradičné náboženstvo, ku ktorému sa v Mojžišovej neprítomnosti len vrátili, by bolo veľmi prehnané. Veď za útlaku v Egypte sa modlili k Bohu Abrahámovmu, Izákovmu a Jakubovmu, ktorý vypočul ich volanie a nikde v Božom slove niet ani náznaku, že by Izraeliti vyjadrovali Božiu všemohúcnosť obrazom býčieho rohu.
Vieme, že neskôr v Chorzabáde kamenné reliéfy cherubov znázorňovali Božie vlastnosti tak, že cherubíni mali rozličné hlavy – hlavu orla, človeka, leva a býka. Tento symbol sa dokonca zachoval až do dnešných čias. Kresťania takto označujú štyroch evanjelistov, hoci pôvodne šlo o štyri Božie vlastnosti: rohy býka znázorňovali Božiu silu, všemohúcnosť. Ale u Izraelitov sme sa zatiaľ ani s týmto obrazom nestretli. Ak na púšti uctievali zlatú sochu teľaťa, bol to odpad od pravej viery. Možno sklamaní a opustení na púšti nehľadali oporu v pravom Bohu, ale v egyptskom Apisovi. Ich odchod z Egypta bol znakom Božieho víťazstva nad egyptskými „bohmi“. V zdanlivej opustenosti na púšti videli víťazstvo nepriateľského „boha“ nad pravým Bohom? Isté je, že po toľkých prejavoch jeho moci a dobroty voči nim sa za mesiac dokázali odvrátiť od Boha a oslavovať a iste i prosiť o pomoc iného „boha“.

2. Mojžiš sa nielen spravodlivo nahneval, zničil modlu a čiastočne potrestal modloslužobníkov, ale urobil aj omnoho viac: modlil sa za svoj hriešny národ. My možno modlitbu nepovažujeme za veľkú a nanajvýš cennú skutočnosť, skôr len ako nepríjemnú povinnosť, ak ju nevynechávame... Ale v skutočnosti Mojžiš nemohol nič dôležitejšie urobiť pre svoj ľud, ako modliť sa zaň. Možno obdivujeme na Mojžišovi odvahu, s akou zasiahol proti celému národu. Možno obdivujeme silu jeho osobnosti, že sa nik neodvážil proti nemu ani muknúť, hoci rozkázal zabíjať ich! Možno na ňom obdivujeme jeho fantastickú vernosť: zostal verný Bohu, aj keď len sám v celom národe! Všeličo je na ňom obdivuhodné, ale naj obdivuhodnejšia je jeho modlitba.
Iste preto, že je iná, ako bývajú tie naše. On myslel v modlitbe každé slovo úprimne a na smrť vážne. Bol si vedomý veľkosti hriechu ľudu a ponúkol Bohu svoj život za národ. Vedel, že trestom za hriechy je smrť. Boh chcel zahubiť hriešnikov a z neho, jediného verného, chcel urobiť nový národ, naozaj Boží. Aj by to tak bolo spravodlivé, ale Mojžiš ich mal rád, aj keď boli hriešni. Vedel, že aj Boh ich má rád aj vtedy, keď oni nemajú radi jeho. Preto radšej sám chcel zahynúť namiesto nich. V tomto je veľkosť jeho kňazského obetavého srdca. Dokázali by sme úprimne poprosiť Boha, aby nás zabil a odpustil niekomu, kto sa proti nemu i nám veľmi previnil? Ak áno, podobali by sme sa Mojžišovi a jeho kňazskému srdcu.

3. Ešte väčšia je veľkosť Božského Srdca. Veď nie Mojžiša, ale predovšetkým samého Boha urazili tou modloslužbou. Prejavili mu veľkú nevďačnosť, keď oslavovali zlatú sochu a volali, že toto je Boh, ktorý ich vyviedol z Egypta! Taká nevďačnosť, taká urážka! A Boh ich aj napriek tomu mal rád! Áno, Boh je spravodlivý a musel ich potrestať, niektorí boli zabití hneď, iní neskôr, odmietol zjaviť sa im a ísť viditeľne s nimi po púšti a viesť ich. A to bol veľký trest. Ale vinu im odpustil. Viedol ich prostredníctvom Mojžiša a ich potomstvo sa dostalo do zasľúbenej zeme.
Najviac však prejavil Boh svoje milosrdenstvo i svoju spravodlivosť neskôr, ako to i my vidíme a zakusujeme. Neprijal Mojžišovu ponuku zomrieť za svoj ľud, aby zadosťučinil spravodlivosti, ale prijal ponuku vlastného Syna, ktorý sa stal človekom a zomrel za svoj ľud – aj za nás. Bol to prejav Božej spravodlivosti – hriech bol odčinený smrťou. A tiež prejav Božieho milosrdenstva – že nežiadal našu smrť, ale obetoval za nás vlastného Syna...

BOŽÍ DOM IZRAELITOV

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že náboženstvo je život podľa Božej vôle,
2. že k nemu potrebujeme svetlo Božieho Ducha, aby sme ho chceli i vládali zachovať a
3. že k tomu potrebujeme aj modlitby za odpustenie.

1. Veľa sa odborníci narozmýšľali, aký Boží dom to vlastne mali Izraeliti na púšti. Rozmýšľali nad egyptskými vzormi, podľa ktorých zrejme Mojžiš zostavoval plán Božieho domu pre Izraelitov a sú aj také mienky, že Mojžiš neopísal Boží dom, ktorí postavili Izraeliti na púšti, ale že je opisom Šalamúnovho chrámu, len o polovicu zmenšený. Stavajú teda to, čo píše Božie slovo, presne naopak. Akoby Šalamún nestaval podľa Mojžišovho vzoru, ale Mojžiš podľa Šalamúnovho vzoru. Je možné, že v týchto „vedeckých“ dohadoch ide o to, aby sa odviedla pozornosť čitateľov Božieho slova od skutočného zmyslu Sv. písma.
Podľa Božieho slova totiž Mojžiš staval stánok Božieho zjavenia podľa nebeského vzoru, ktorý mu Boh ukázal na hore Sinaj, keď bol vo vytržení 40 dní a nocí. Sv. Ján výslovne píše, že v nebeskom „Jeruzaleme“ ani chrám nebude (Zjv 21, 22), takže určite mu Pán na Sinaji neukázal nijaký hmotný chrám v nebi, podľa ktorého mal urobiť kostol na zemi. Zaiste Mojžišovi poslúžili ako vzor stavbárske vedomosti a už postavené chrámy v Egypte. A bolo by čudné, keby to tak nebolo. Čo je však v Božom slove najdôležitejšie a na čo nesmieme zabudnúť je to, že bohoslužba na zemi je obrazom bohoslužby v nebi. Pravá bohoslužba znamená nielen bohoslužbu v chráme, ako nám to veľmi jasne hovorí Pán Ježiš, ale treba ju spájať s celým praktickým životom podľa Božej vôle. Boh nám zjavil svoju vôľu a máme ju aj zapísanú vo Sv. písme. Izraeliti mali ešte len kamenné tabule desatora a prvé knihy Sv. písma, ale bolo to prvé, čo uložili v Božom dome do svätyne: truhlu a v nej písomne zachytenú Božiu vôľu. Musela byť normou ich každodenného života, ak chceli byť Božím ľudom.

2. Na víťaznom oblúku cisára Tita po páde Jeruzalema v r. 70 po nar. J. Kr. sa v Ríme zachoval sedemramenný svietnik Židov. Vzal ho vojvodca Vespasián z Jeruzalema a uložil ho v chráme mieru v Ríme, odkiaľ sa vraj dostal späť do Jeruzalema, do kresťanského chrámu v r. 533, ale tu miznú o ňom všetky stopy. Z Titovho víťazného oblúka, z jednej židovskej mince z perzskej doby a z opisu Sv. písma zhruba vieme, ako asi vyzeral sedemramenný svietnik. Nebol to už svietnik, ktorý dal urobiť Mojžiš na púšti z hrivny zlata, čo mohlo byť 30,80 kg, alebo aj 49,11 kg.
Jeho vonkajší výzor nie je pre nás dôležitý. Oveľa dôležitejší je zrejme jeho vnútorný zmysel. Aj v Starom zákone už pripodobňovali Izraeliti Boha a jeho pravdu k svetlu. My už vieme, že tretia Božská osoba, Sv. Duch, sa zjavil nad učeníkmi na Turíce v podobe ohňa a svetlom Božej pravdy osvecuje každého človeka. Nie každý sa mu dá rovnako osvecovať, ale to už je otázka ľudskej slobody. Do Božieho domu na púšti dal Mojžiš na Pánov pokyn zhotoviť nielen truhlicu s Božím zákonom, ale aj svietnik. Boh, ktorý nám dal zákon, musí nám dávať aj svetlo milosti, aby sme ho chceli i vládali zachovávať. Zaiste sa musíme predovšetkým my preň rozhodnúť, každý osobne, ale to by nestačilo, keby nám chýbala Božia milosť.
Dodnes sa u veriacich zachoval symbol svetla. Zapaľujeme sviecu už pri krste dieťatka, pri každej bohoslužbe, osobitne pri prvom sv. prijímaní, doma pri modlitbách, najmä pri obnovovaní krstných sľubov, pri sobáši, a nakoniec aj pri pohrebe. A za zomrelých sa modlíme: „Svetlo večné nech im svieti...“ Boží zákon a Božiu milosť treba prijímať spolu. To izraelskému národu i nám hovorí Boží dom so zákonom i so svietnikom vo svätyni.

3. Okrem truhly z akáciového dreva a svietnika zo zlata mali Izraeliti v Božom dome aj oltáre a na truhlici, ktorej hovoríme „archa zmluvy“, bola zľutovnica. Na jednom oltári sa prinášali krvavé obety, pretože bez vyliatia krvi niet odpustenia hriechov. Na druhom oltári sa spaľovalo kadidlo, aby dym z neho vystupoval k oblohe tak, ako vystupujú k Bohu modlitby veriacich. Veko na truhlici nazývame „zľutovnica“. Pre zvláštne poslanie bolo aj zvláštne vyzdobené dvoma cherubínmi, anjelmi. Jeho zvláštne poslanie spočívalo v tom, že pokrývalo a uschovávalo Božie slovo. Židia sa o tajomnej prítomnosti Božej vo Sv. písme len začínali učiť, aby toto tajomstvo odovzdali raz celému ľudstvu. V Božom slove, vo Svätom písme, je tajomne prítomný Boh, druhá Božská osoba nazývaná dnes teológmi „Večné Slovo“ podľa príkladu sv. Jána. Ale vedeli, že celý stánok Zmluvy a osobitne svätyňa so zákonom a zľutovnicou sú miestom stretnutia so skutočným živým Bohom.
Veko nazývali zľutovnicou ešte pre jedno zvláštne poslanie. V deň zmierenia – a jedine vtedy – vchádzal veľkňaz do veľsvätyne s krvou obetného zvieraťa, ktorou pokropil zľutovnicu, kým druhú časť krvi vylial na oltár. Prečo práve zľutovnicu? Lebo hriechy, pre ktoré Boží ľud potreboval zľutovanie boli vlastne previneniami proti Božiemu zákonu. Obetou a modlitbou si Boží ľud vyprosil nielen milosť poznať a zachovať Boží zákon, ale žiaľ, musí si vyprosovať aj milosť odpustenia. Napriek Božej pomoci totiž nikto nedokáže úplne zachovať Božiu vôľu. Preto sa musíme modliť i obetovať a Boží zákon prikrývať „zľutovnicou“.
Aj chrám našej duše bude Bohu milý len vtedy, keď v ňom budeme nosiť Božie slovo, keď sa budeme usilovať žiť vo svetle Sv. Ducha a keď si budeme modlitbami a obetami vyprosovať milosť k jeho zachovaniu, ale aj milosť odpustenia za jeho nedostatočné zachovávanie...

O KŇAZOCH A SVIATKOCH

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že kňaz ako sprostredkovateľ zastupuje ľudí pred Bohom a Boha pred ľuďmi,
2. že je podstatný rozdiel medzi účasťou na Kristovom kňazstve iba krstom a sviatosťou kňazstva a
3. že sviatky majú byť ochutnaním neba na zemi.

1. Len o jednej osobe v celých dejinách možno povedať, že bol a je kňazom v tom pravom zmysle slova: o Ježišovi Kristovi: On, ako Bohočlovek, s dvoma prirodzenosťami v jednej osobe bol jediným kňazom, sprostredkovateľom medzi Bohom a ľuďmi. On zastupoval pred Bohom všetkých ľudí a prijal trest smrti za všetkých. A zastupoval aj Boha pred ľuďmi, lebo v ňom sa nám daroval Boh najúplnejšie. Dal nám svoju božskú pravdu a milosť (por. Jn 1, 17), svoju božskú lásku až do krajnosti (por. Jn 13, 1), dal nám seba. A viac ako seba nám nemôže dať ani Boh.
Ak o niekom platilo a platí, že je kňazom, tak len preto, že mal alebo má nejakú účasť na Kristovom kňazstve – nejako zastupuje ľudí pred Bohom a Boha pred ľuďmi, V knihe Levitikus čítame o veľkňazovi Áronovi, o kňazoch z jeho rodu a o prisluhujúcich levitoch. Aký je rozdiel medzi nimi a novozákonnými kňazmi? Starozákonní kňazi viac predobrazovali Krista – kňaza. Neobetovali seba, ale obetné zvieratá za seba i za ľud. Účinok ich obetí bol možný len tak, že vopred čerpali zo zásluh Kristovej veľkňazskej obety, ktorý neobetoval zvieratá, ale seba samého a nie za svoje hriechy, ale za nás. Starozákonné zástupné obety a starozákonní kňazi teda predobrazovali obetu Kristovu a jeho kňazstvo. Novozákonné kňazstvo už nepredobrazuje, ale sprítomňuje jedinú a trvalú obetu Kristovu.
Kňaz zastupuje Krista, hovorí Kristove slová a sprítomňuje Kristovu obetu. Neobetuje svoju, ani nijakú inú zástupnú obetu, ale Kristovu. A každú svoju obetu len pripája ku Kristovej. A nielen kňazi, ale aj veriaci, ktorí sú pokrstení, dostávajú účasť na Kristovom kňazskom poslaní podľa jeho slov: „Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás...“ Každý má účasťou na sv. omši prinášať Bohu Kristovu obetu a má k nej pripájať svoje obety každodenného života. Každý má svojimi modlitbami a obetami v spojení s obetujúcim Kristom zastupovať aj druhých ľudí pred Bohom a vyprosovať im milosti. Každý má svojím príkladom aj slovom sprostredkovať aj iným Božiu vôľu, a tak zastupovať Boha pred ľuďmi. Ľudia majú v našich skutkoch spoznávať Božie skutky, v našej láske Božiu lásku (por. Mt 5, 16).

2. Načo sa potom niektorí dávajú vysvätiť za kňazov, keď už krstom máme všetci účasť na Kristovom kňazstve? Nemohol by každý pokrstený slúžiť sv. omšu ako kňazi – veď aj kňazi, aj ostatní pokrstení majú účasť na tom istom a jedinom kňazstve Kristovom, Kristus nemá iné kňazstvo pre pokrstených a iné pre vysvätených. Alebo má? Dá sa to do určitej miery pochopiť podľa jedného zaujímavého výstižného sna. Jednému kňazovi sa snívalo, že slúžil sv. omšu. Posluhovali mu miništranti ako zvyčajne. Po bohoslužbe slova začalo ako zvyčajne obetovanie a miništranti priniesli na oltár obetné dary. Ale nepriniesli hostie z nekvaseného chleba, ale doniesli krásnu tortu. Prekvapený sa pýtal chlapcov, kde sú hostie a tí ukazovali na tortu, že hostie sú pod ňou. Kňaz sa presvedčil. Nadvihol tortu a naozaj tam boli hostie. Nato sa prebudil a veľa o tom rozmýšľal. Môže byť torta obetným darom? Pravdaže. Všetko na svete môže byť a aj má byť obetným darom Bohu, všetko mu má byť obetované, zasvätené. Mohol teda slúžiť sv. omšu aj s tortou, bez hostií? Nemohol, lebo Pán Ježiš rozhodol, že svoju obetu chce sprítomňovať pod spôsobom chleba a vína. Ak sú tam aj hostie, môže sa slúžiť sv. omša a torta i čokoľvek iné sa mole k obete pridať – ale nie bez hostií. Prečo Pán vybral práve chlieb a víno, je jeho tajomstvom, ale je to tak.
Podobne je to aj s účasťou na Kristovom kňazstve krstom a sviatosťou kňazstva. Všetci pokrstení majú seba aj iných obetovať Bohu. Môžu i majú. Ale spomedzi pokrstených si niektorých Pán vybral (por. Jn 15, 16) k osobitnej účasti na svojom kňazstve, podobne ako si vybral chlieb a víno. Ich prostredníctvom prežívajú a uskutočňujú svoju účasť na Kristovom kňazstve aj ostatní. Prečo si vybral práve ich, zostáva tajomstvom aj pre nich samých. Vo farnosti môže byť mnoho svätejších veriacich, ako je pán farár, a predsa on musí slúžiť sv. omšu a oni sa môžu len pripojiť k nej, on ich musí spovedať a odpúšťať im hriechy, aj keby sám mal vážnejšie atď. Zostáva tajomstvom, prečo to Pán takto zariadil, ale dosť vieme, ak vieme, že je to takto...

3. Azda všetci ľudia v každej dobe hľadali nejaké príležitosti k sláveniu sviatkov. Psychológovia to vysvetľujú tak, že človek potrebuje vypnúť z každodennej všednosti, oddýchnuť si od každodenných starostí. Sviatky potrebujeme pre svoje psychické zdravie. Je možné, že Pán, ktorý nás takýchto stvoril a určite najlepšie vie, čo potrebujeme, nariadil sviatky aj z dôvodu psychologického. Je to možné a aj dosť pravdepodobné, veď nás má veľmi rád, radšej ako my seba samých. Nariaďuje nám svätiť sviatky, a my ich často nesvätíme, lebo sa nemáme tak radi, ako nás on miluje! Ale keby sme zostali len pri psychologickom pozadí sviatkov, nevyčerpali by sme celú ich hĺbku. Viac než psychologická je naša duchovná potreba sviatku. Cieľom nášho pozemského života je večný život, nebo. A v nebi ustavičné spojenie s Pánom, oslava Pána, bohoslužba. Preto sviatky majú byť nielen odpočinkom a spestrením všedných dní, ale akýmsi ochutnávaním neba. Kvôli tomu sa musíme na sviatky pripravovať a tak ich prežívať, aby sme boli pri ich slávení – nielen trávení! – čo najviac s Pánom, naším Cieľom, naším jediným zmyslom života, naším šťastím...

UŠOMRANÝ BOŽÍ ĽUD

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že život pod Božím vedením nie je bez problémov a
2. že na zodpovednosť berie Boh nás a nie my jeho.

1. Už druhý rok táborili Izraeliti pod horou Sinaj. Boh ich tam doviedol, zázračne živil a napájal vodou zo skaly. Boh ich zachránil pred Amalekitmi, dal im tam zákony a odpustil im aj hroznú modloslužbu. Na Boží pokyn a podľa Božieho plánu si tam postavili prenosný chrám, podľa Božích nariadení tam slávili prvé veľkonočné sviatky na výročie zázračného vyslobodenia z Egypta... Vo všetkom ich viedol Boh. A na Boží pokyn mali opustiť toto miesto a ísť ďalej. Oblačný stĺp nad stánkom zjavenia sa zdvihol, a to bolo znamenie na pochod. Sám Boh, ktorý ich doviedol na toto miesto, chcel ich viesť i ďalej. Už mali mnoho skúseností, že Boh najlepšie vie, ako ich má viesť. Poslúchli a zdalo sa, že dôverujú Bohu, jeho zvláštnej a dennej starostlivosti. A predsa sa až príliš skoro ukázalo, že mu dosť nedôverujú.
Ledva boli deň – dva na púšti, už začali šomrať. Nepáčilo sa im, že Pán ich stále živí len mannou. Zažiadalo sa im mäsa a opäť si začali idealizovať „zlaté staré časy“ v egyptskom otroctve. Spomínali na množstvo mäsa, ktoré tam vraj mávali zadarmo, rýb koľko kto chcel, zeleniny podľa chuti... V otroctve to ani zďaleka nebolo také ideálne, ale ani na púšti nemali všetko. Chýbali im ryby a zelenina. Pravda, dalo sa prežiť aj bez toho, ale nie pohodlne podľa chúťok. Kto si myslí, že keď sa dá viesť Bohom bude žiť bez problémov, ten sa sklame. Lebo aj Boh nás vedie aj do problémov, do životných ťažkostí. Nie preto, že by nás ich nemohol zbaviť, ale možno aj preto, že nie sme dosť zrelí prijať všetky Božie milosti a iste aj z príčin len jemu známych.
Boh ukázal Izraelitom, že aj na púšti ich môže mäsom nielen nasýtiť, ale aj presýtiť. Zopakoval zázrak s prepelicami a dal im ich toľko, že by s nimi vystačili aj na mesiac. Oni však neboli duchovne zrelí na prijatie daru, o ktorý prosili a pre ktorý šomrali. Nevedeli ho užívať s mierou, podľa potreby. V tábore vypukla choroba a mnohí pomreli. Preto toto druhé táborisko po odchode zo Sinaja, vzdialené asi 48 km od Džebel Músa smerom k Arabskému zálivu, pomenovali Kibrot – Hatava, čiže Hroby pažravosti.
Ani potom ešte nebol celkom pokoj, lebo Mojžišovi najbližší, brat Áron a sestra Miriam šomrali proti nemu. Naoko pre jeho manželku Seforu. Nebola totiž Hebrejka, ale Kušiťanka. V skutočnosti žiarlili na neho preto, že Boh si vyvolil jeho a cez neho viedol ľud. Pán za to potrestal Máriu malomocenstvom, ktoré vďaka Mojžišovým modlitbám trvalo iba týždeň. Konečne sa potom tábor utíšil a tiahli ďalej. Mnohí prestali šomrať len zo strachu pred Božím trestom, ale iste viacerí pochopili, že Boh má právo viesť nás a pritom nás neoslobodiť od všetkých problémov.

2. Je možné, že vás, alebo dospievajúcich chlapcov a dievčatá napadla otázka: „Prečo to Pán Boh dopustil?“ Všímame si tento problém v živote a len niekedy si z ľahostajnosti nedáme túto otázku, najmä keď sa nás to priamo netýka. Ale keď my ochorieme, keď sa nám niektorá práca nepodarí tak, ako by sme si predstavovali, keď nám iní ukrivdia, alebo jednoducho „keď máme smolu“, veľmi ľahko nám príde na myseľ táto otázka. Je to otázka veľmi podobná šomraniu Izraelitov. Keď sa ňou zapodievame, znamená to, ze sa búrime na púšti života ako oni.
Možno si myslíme, že problémy, ktoré máme, by si iní zaslúžili viac. Napr. tí, čo nechodia do kostola, alebo tam chodia len formálne... A pýtame sa Pána, prečo ich dopustil na nás... Keby sme si poriadne uvedomili, čo vlastne hovoríme, možno by sme sa na to nikdy nepýtali. Lebo ide vlastne o šomranie, o rúhanie sa Bohu. My ho voláme na zodpovednosť za to, čo robí. Máme na to právo? On je naším stvoriteľom, on má právo volať nás všetkých na zodpovednosť za to, čo robíme. On má právo sa nás opýtať, prečo sme urobili, povedali, alebo mysleli tak a nie inak. Ale my nemáme ani najmenšie právo dávať Bohu otázku: „Prečo...?“ Sme povinní len skúmať, čo od nás chce a ako to od nás chce, aby sme vedeli, čo máme robiť a ako to máme robiť podľa jeho vôle. Ale prečo to tak chce, to máme vo viere a v dôvere ponechať na neho. Nepochopili by sme to, ale môžeme si byť istí, že nik nám nechce lepšie ako on.

VYZVEDAČI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že vyzvedači sa naľakali nepriateľských obrov, ale
2. že sa máme báť len svojej neposlušnosti voči Bohu.

1. Niektorí vedeckí a mnohí nevedeckí pracovníci, ktorým záleží na tom, aby Sväté písmo nebolo Božím slovom, poukazujú v súvislosti s vyzvedačmi na tzv. dolmeny. Podľa ich mienky by dolmeny mohli byť historickým základom starých povestí o obroch a tvrdia, že niektoré z nich sú zachytené aj v Biblii. O čo ide? Dolmeny sú obrovské kamene, uložené zvláštnym spôsobom: dva zvislé osadené do zeme a jeden ako stôl položený na nich. Pre ich veľké rozmery a obrovskú váhu nie je dodnes vyjasnená otázka, ako mohli ľudia v kamennej dobe narábať s takými kameňmi. Dohady sú rozličné. Podľa ich usporiadania sa však vedci pokúšajú vyriešiť aspoň otázku, načo asi voľakedy slúžili ľuďom. Podľa niektorých boli tieto megalitické stavby chrámami pre ľudí kamennej doby, niektoré aj ich hrobmi.
Ktosi však vymyslel domnienku, že neskôr neslúžili ani ako chrámy, ani ako hroby, ale že ich ľudia považovali za postele pre obrov, o ktorých si radi vymýšľali a rozprávali povesti. Aj vo Svätom písme sa hovorí o obrovi, ktorý mal mimoriadne veľkú železnú posteľ. A to sa vraj zhoduje s povestami o posteliach obrov. Niektoré dolmeny sú z veľmi tvrdého kameňa, a preto vraj neskôr po vynájdení železa v železnej dobe ich volali aj „železnými posteľami obrov“. U nás síce bola uverejnená aj celkom iná domnienka o vzniku povestí o obroch, ale pri domnienkach nevadí, keď si protirečia. Podľa nej vznikli povesti o obroch tým, že ľudia nachádzali kosti po mamutoch a iných veľkých zvieratách a považovali ich za kosti obrov.
Musíme povedať, že kto čo hľadá, to nájde. A kto veľmi chce, aby Sv. písmo nebolo Božím slovom, ten si nájde rozličné domnienky, len aby nemusel počuť to, čo mu hovorí živý Boh. Kto však chce počúvať cez Sväté písmo živého hovoriaceho Boha, ten sa nepotrebuje zaoberať týmito ani inými rozličnými domnienkami. Nemáme dôvod neveriť Božiemu slovu, že vyzvedači, ktorých poslal Mojžiš na Boží pokyn na štyridsať dní do zasľúbenej zeme, tam skutočne videli mimoriadne silných mužov. Veď aj dnes žijú na svete rozličné národy a jednotlivci od trpazličích pigmejcov až po atleticky urastených svalnáčov. Prečo by sme mali silou-mocou popieraj že by práve v Kanaáne, ktorý bol od pradávna stredom Úrodného polmesiaca a prechádzali ním všemožné národy a kmene, nemohli byť aj „obri“ – mužovia mimoriadneho vzrastu a sily. Veď omnoho neskôr s jedným takým mužom, Goliášom, bojoval Dávid. Bol to človek, pýcha filištínskeho vojska, každý ho považoval za výnimočne veľkého a silného, ale nikto ho nepovažoval za rozprávkového a vymysleného. Skrátka, nemáme dôvod vymýšľať si domnienky namiesto pravdy Božieho slova. Vyzvedači stretli v Kanaáne obrov a naľakali sa ich, čo bol zrejmý prejav ich nevery v Božiu silu.

2. Jozue a Kaleb verili, že s Božou pomocou premôžu aj obrov. S touto vierou neskôr mladý Dávid premohol obra Goliáša. Pre slabú vieru sa naľakali desiati vyzvedači a ich strach prešiel na celý niekoľkomiliónový národ. Vznikla davová psychóza, pri ktorej by bezmála prišlo o život tých niekoľko veriacich medzi ktorých patrili aj vyzvedači Jozue a Kaleb, a vodcovia Mojžiš a Áron. Títo verili nielen v Božiu existenciu, ale aj v Božiu moc a dobrotu. Mnohí v národe boli takí, ktorí nepopierali, že Boh jestvuje. Verili v neho, len v praktickom živote sa nevedeli s dôverou oprieť o jeho moc a dobrotu a dali sa nastrašiť, strhnúť davovou psychózou. Ak však viera nie je živá, tak aká je? Ak Boh nie je mocný a dobrý, tak aký je? Neživá viera, ktorá sa neprejaví dôverou v Boha v situáciách, sa rovná nevere. Aj vtedy, ak by sme chodili do kostola, alebo dokonca na sv. prijímanie. Nepopierať, že Pán Boh je, ale pritom sa nespoľahnúť na jeho lásku a moc, to je praktická nevera.
Tí štyria mužovia vedeli, že keď je s nami Boh, nerozhoduje sila nepriateľa, lebo kde je Boh, tam je vždy presila. „Ja a P. Boh, my sme väčšina.“ (Sv. Terezka). Nezľakli sa ani obrov ďaleko za Jordánom, ani rozvášneného davu, ktorý ich chcel zabiť. Boh zasiahol a svojich verných ochránil. Vtedy sa davová psychóza obrátila iným smerom, ale zase to nebola viera, iba davová psychóza. Zrazu sa rozhodli, že vyrazia hneď do boja proti Kanaánčanom, hoci Boh ich posielal späť na púšť, aby tam zahynuli pre svoju neveru. Boh ich nechal napospas nepriateľom, a tak im ukázal, že silou Božieho ľudu je len poslušnosť Božej vôli a slabosťou Božieho ľudu je len jeho neposlušnosť. Čo robíme na Boží pokyn, sa podarí napriek našej slabosti a sile nepriateľa – ale čo robíme proti Božej vôli, to sa nepodarí.

KORE A JEHO SKUPINA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že povolanie nám vyberá Boh,
2. že neposlušnosť voči predstaveným je neposlušnosťou voči Bohu a
3. že deti nemusia opakovať chyby rodičov.

1. Mnohí Izraeliti boli nespokojní s Božím rozhodnutím, že majú ísť na púšť na štyridsať rokov, kým tam zomrú, aby len ich deti vošli do zasľúbenej zeme. V tejto situácii viedli národ jeho vodcovia k pokániu, k pokornému prijatiu Božej vôle. Bolo to ťažké poslanie, lebo ľudia boli naladení búriť sa. Medzi popredných mužov v národe patril aj Kore a on neprijal toto Pánovo rozhodnutie. Nechcel sa búriť proti Bohu, ale zorganizoval vzburu proti Mojžišovi a Áronovi. Obvinil ich, že sa povyšujú, že vládnu kruto a nesplnili sľub, že vovedú národ do Kanaánu. Tvrdil, že nielen Mojžiš a Áron sú vodcami ľudu, ale že celý národ je svätý.
Keby to aj bola pravda, to by ešte neznamenalo, že nepotrebujú vodcov. Naopak, Boh nás vedie ku svätosti práve cez duchovných vodcov, ktorých nám kvôli tomu on sám vyberá i ustanovuje. Kore sa nemohol sám vyhlásiť za vodcu ľudu namiesto Mojžiša a Árona, lebo týchto ustanovil Boh. Na záver tejto udalosti to potvrdil tým, že zo dňa na deň dal Áronovej palici vypučať, vykvitnúť i priniesť plody, kým palice ostatných jedenástich kmeňov zostali suché, ako boli predtým. Mojžiš mal v národe poslanie, ktoré nechcel, ktoré si nevyberal sám a ktorému sa pred horiacim kríkom vzpieral. Ale vybral mu ho Boh a on ho poslušne plnil.
Aj Áron mal v národe poslanie, na ktoré ho vybral a posvätil Boh a on ho tiež plnil poslušne. Aj Kore mal svoje poslanie v národe, ktoré mu vybral Boh a ktoré mal poslušne plniť, ale on s ním nebol spokojný, popudil k nespokojnosti aj iných a zorganizoval vzburu. Každý z nás má v národe, v Cirkvi, v ľudskej rodine poslanie, ktoré nám vybral Boh. Našou povinnosťou je hľadať ho, rozmýšľať, čo od nás chce Boh, ako nás na to jeho poslanie vystrojil darmi, schopnosťami a ako ho máme poslušne plniť v jednotlivých dňoch. Nejde teda len o to, čo sa nám chce alebo nechce robiť, na čo máme chuť, alebo čo je ľahšie, pohodlnejšie, finančne výhodnejšie, ale k čomu nás Boh povolal.

2. Situáciu bolo treba riešiť. Pre Mojžiša a Árona by bolo asi vítané, keby sa mohli vzdať vodcovstva. Veď to bolo priam neznesiteľné bremeno. Keby ho mali niesť len ľudskými silami, nedokázali by to. Boh im dával silu vytrvať. Možno by sa bol Kore so spoločníkmi ujal vedenia, no Mojžiš a Áron sa ho nesmeli vzdať. Boh im ho dal.
Riešili to teda s ním. Boli presvedčení, že Kore sa nebúri proti nim, ľuďom, ale proti Bohu, Keď Boh takto zariadil vedenie národa, tak neposlušnosť voči ustanoveným predstaveným je neposlušnosťou voči Bohu. Mojžiš a Áron vlastne v celej tej ťažkej situácii neurobili – ľudsky povedané – takmer nič. Pozvali vzbúrencov s kadidelnicami pred Boží stánok, aby Boh rozhodol, koho si na službu vyvolil. Nebolo to veľa, čo urobili, a predsa urobili pre vyriešenie tejto ťažkej situácie viac, než ktokoľvek iný. To sa však dá oceniť len pohľadom viery. Šli totiž aj sami do stánku zjavenia a modlili sa za vzbúrencov. A dobre sa za niekoho modliť, to je najviac, čo človek môže urobiť.
Uprosovali Boha, aby ušetril, koho sa len dá ušetriť. A Pán zahubil tých najtvrdohlavejších, ktorí ani neprišli, nechceli, aby Pán rozhodol. Dopustil zemetrasenie, v zemi sa otvorila puklina a pohltila pôvodcov vzbury. Keď ani to nepomohlo, vyšľahol blesk z oblačného stĺpa Božej veleby a spálil ostatných 250 mužov, ktorí viedli vzburu ľudu. Nato ľud začal volať proti Mojžišovi a Áronovi, že oni zapríčinili toto nešťastie, hoci bolo jasné, že nič nerobili proti svojim odporcom, ba aj sa modlili za nich. Ani ľud teda nevidel, že touto neposlušnosťou sa búria proti Bohu a sám Boh aj za cenu veľkých obetí trvá na tomto svojom rozhodnutí? Nato Boh dopustil na ľud mor. Mojžiš sa modlil a Áron odvážne vyšiel medzi vzbúrencov s kadidlom, symbolom kajúcich modlitieb. Konečne ľudia pochopili, kajúcnici prišli k Áronovi, ten ich okiadzal a tak mor utíchol. Zatiaľ však zomrelo štrnásťtisíc sedemsto ľudí. Aj z tohoto vidíme, ako veľmi záleží Bohu na tom, aby sme vedeli, že keď poslúchame svojich predstavených, poslúchame jeho. Neskôr nám to povedal aj Pán Ježiš (por. Lk 10, 16).

3. Nebola to masová vražda? Rozlišoval Pán skutočných vinníkov od nevinných, najmä keď čítame, že Kore a niektorí iní vodcovia vzbury boli zahubení aj so svojimi rodinami? Je pravda, že Boh dopustil smrť na tisíce ľudí, ale dôkladne rozlišoval vinníkov od nevinných. Ani všetky deti Koreho, ktorý bol prvým pôvodcom vzbury, nezahynuli. Dokonca neskôr vidíme „synov Koreho“ ako vedúcich speváckych zborov pri svätostánku, keď Dávid usporiadal bohoslužby a dal im slávnostný ráz. Niektoré z jeho detí nemali účasť na jeho neposlušnosti, alebo sa dali potom na pokánie a neopakovali chyby rodičov. A Pán ich nielenže nezahubil, ale obdaril ich početným potomstvom, ktorému dal neskôr osobitnú účasť na bohoslužbách. Aké dobré je, keď sa deti snažia vyvarovať chýb rodičov!

MOJŽIŠOV HRIECH

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Mojžišov hriech spočíval v tom, v čom aj naše hriechy a
2. že komu sa viac dostalo, od toho sa viac požaduje.

1. Pravidlom, normou pre náš každodenný život, je viera. Viera rozlične prejavovaná v rozličných konkrétnych situáciách, ale vždy viera. Nemôžeme sa spoľahlivo držať nijakého pravidla, ktoré nie je postavené na viere. Všetky ľudské zákony a pravidlá života sú len natoľko správne, nakoľko sa zhodujú s Božími, danými v Božom slove, alebo danými prirodzeným zákonom, ktorý je tiež Boží. Takto potom platí aj opak, že základom všetkých hriechov je nevera, alebo nesprávna, pomýlená viera. Je hriechom neveriť dosť v Božiu lásku, milosrdenstvo, spravodlivosť, alebo v Božie prikázania, alebo v Božie slovo... Hriech je nevera rozlične prejavovaná v situáciách jednotlivcov. Ako naše hriechy spočívajú v nedostatočnej viere, tak aj Mojžišov.
Národ po záhube Koreho skupiny a po morovej rane, nenadobudol ešte dostatočnú dôveru v Boha. Možno len dostali väčší strach, keď videli, že sa im neoplatí búriť sa proti Bohu a jeho služobníkom. Po čase začali znovu šomrať. Putovali púšťou a pochopiteľne, že nebolo dosť vody pre nich a pre ich stáda. Mali už síce skúsenosť s Bohom, že dokázal uhasiť ich smäd aj vodou zo skaly, ale znovu sa nevedeli spoľahnúť na jeho dobrotu. Najvážnejšie na celej situácii však bolo, to, že teraz sa na ňu nevedel spoľahnúť ani Mojžiš, ani Áron. Zapochybovali, či tomuto ľudu, ktorý vždy znovu vzburou prejavuje neveru, Boh znovu odpustí a napojí ich zo skaly. Na Boží pokyn si mal Mojžiš vziať svoju palicu, vyjsť so staršími na horu ku skale a rozkázať skale, aby vydala vodu. On však nielen rozkázal skale, ale aj udrel na ňu dvakrát a s pochybovačnou otázkou, ktorú dal starším, či bude môcť vyviesť vodu z tejto skaly...
Boh urobil zázrak a dal im vodu zo skaly, ako už predtým v Rafidim. Ale zároveň povedal Mojžišovi a Áronovi, že ho neoslovili pred Izraelitmi, ako ho mali osláviť, a preto ani oni nevojdú do zasľúbenej zeme, kam vedú celý národ. Preto nazvali to miesto Meríba, Zvada. Čoskoro prišli k neďalekému vrchu Hor; Pán nariadil Áronovi vystúpiť naň i so svojím synom Eleazarom a s Mojžišom, aby sa tam vzdal svojej veľkňazskej služby a zomrel. Tak sa aj stalo. Asi mali silnejšiu vieru, ako máme my, a predsa sa aj ich nedostatok viery prejavil hriechom a potom aj trestom. Nám povedal Pán Ježiš, že hriech je v tom, že neveríme v neho (por. Jn 16, 9). Máme možnosť veriť pevnejšie, lebo už máme Pána Ježiša a jeho Cirkev, čo títo mužovia viery ešte nemali.

2. Za túto možnosť pevnejšej, istejšej a konkrétnejšej viery budeme viac zodpovední. Už pri Mojžišovi Pán Boh prejavil to, čo nám neskôr povedal Boží Syn: „Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať...“ (Lk 12, 48). V minulosti Boh ani Mojžiša nebral tak vážne na zodpovednosť. V Egypte zabil človeka a musel za to ujsť do vyhnanstva, ale inak ho Pán nepotrestal za túto vraždu a za nedôveru v jeho moc aj v otroctve, ba ani ho nenapomenul. A keď sa o 40 rokov neskôr vzpieral znovu ísť do Egypta a vyslobodiť ľud, bol to nielen úctyhodný prejav jeho pokory, ale aj prejav nedôvery. Veď Pán mu sľuboval, že bude s ním všade. Ale predsa ho nepotrestal, len ho dôraznejšie poslal, aby už šiel a zázrakmi ho trpezlivo presviedčal, že on bude s ním. A teraz ho tvrdo trestá za omnoho menší prejav nevery. Prečo? Lebo na toho, komu sa viac dostalo, čaká aj prísnejší súd (por. Mt 11, 22). My, obdarení milosťami Ježiša Krista, musíme s tým počítať ešte viac!

BOJE S POHANMI A S POHANSTVOM

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že medený had na púšti neznamená, že Izraeliti uctievali diabla, nazývaného Leviatan, a
2. že medený had bol predobrazom ukrižovaného Spasiteľa, ktorý premohol diabla utrpením na kríži.

1. Nebol to veriaci, kto vyslovil mienku, že medzi Izraelitmi bol ešte z Egypta zakorenený kult Leviatana. Vraj aj jeden kmeň izraelského národa sa menuje podľa tohto modloslužobného kultu. Vraj kmeň Léviho nie je skutočným kmeňom, teda potomstvom Jakubovho syna Léviho, ale je to skôr náboženská vrstva v izraelskom národe, ktorá uctievala vodného hada, zvaného Leviatan. Podľa tejto mienky bol kult Jahveho, ktorý presadzoval Mojžiš, čímsi celkom novým v izraelskom národe, lebo Izraeliti sa vraj v Egypte aj nábožensky celkom pomiešali s pohanmi a uctievali ich pohanské božstvá, napríklad býka Apisa, ako sa to prejavilo vraj pod Sinajom, keď si urobili zlaté teľa a tiež krokodíla, vodného hada, ako sa to vraj prejavilo teraz na púšti. Podľa tejto mienky nie Mojžiš na Boží pokyn urobil medeného hada, ale vraj modloslužobníci Leviti presadili v národe „svoje“ náboženstvo, uctievanie Leviatana.
Isté je, že dnes už jasne nepoznáme všetky okolnosti tých pradávnych udalostí, ale aj to je isté, že táto mienka neverí Božiemu slovu. Vraj sa o Leviatanovi hovorí na viacerých miestach Sv. písma. A tiež, že podľa druhej knihy Kráľov (18, 4) dal kráľ Ezechiáš rozbiť nielen modloslužobné oltáre na výšinách, ale aj Mojžišovho medeného hada, pretože aj tomu pálili synovia Izraelovi tymian. Z tohto však možno uzatvárať len to, že ako si robili Izraeliti modly z rozličných iných vecí, tak si urobili modlu aj z medeného hada. Dnes by sme to mohli prirovnať k poverčivým „veriacim“, ktorí viac veria v účinnosť škapuliara, agnušteka P. Márie, zlatého krížika na retiazke atď., ako v Božiu moc.
Výslovne sa uvádza v knihe Kráľov, že toho medeného hada volali Nohestán a teda nie Leviatan. A už vôbec z toho nemožno uzatvárať, že by leviti boli uctievačmi egyptského „boha“ vodného hada, čiže krokodíla a že by si tento kult udržovali, presadili aj na púšti a potom v ňom zotrvávali až do kráľa Ezechiáša. Menom Leviatan nazýva Božie slovo diabla a aj v raji dáva diablovi telesnú podobu hada. Aj na iných miestach hovorí o diablovi pod menom had, alebo Leviatan. Nikde sa vo Sv. písme nespomína, že by niekto z Izraelitov uctieval diabla, aj keď uctievali pod vplyvom pohanov všelijaké modly. Ani Egypťania neuctievali krokodíla ako diabla, ale považovali ho za božstvo, ako aj mnoho iných zvierat a vtákov. Ani to sa nespomína v Božom slove, že by Izraeliti uctievali Leviatana, nech by už pod týmto slovom rozumeli čokoľvek. A o súvise medzi Leviatanom a kmeňom Léviho, niet vo Sv. písme ani stopy.
Takúto mienku môže vymýšľať a uvádzať len neveriaci, alebo kto Sv. písmo nepozná, alebo kto zámerne chce mýliť tých, čo ho nepoznajú. Ono jasne uvádza, že pre opätovné šomranie ľudu proti Mojžišovi, začali ľud štípať ohnivé hady, čiže do červená sfarbené púštne hady a teda vonkoncom nešlo o krokodílov. Boh na Mojžišove prosby dal zase Izraelitom možnosť zachrániť sa, aj keď si jedovaté hady nevyberali, koho uštipnú a koho nie. Sám Boh určil – a on pritom určite myslel aj na to, čo bude tento obraz v budúcnosti znamenať – aby Mojžiš urobil z medeného, teda červeného plechu hada, prevesil ho na žrď a postavil v tábore. Tento znak bol pre Izraelitov príležitosťou prejaviť svoju vieru. Kto sa dal na pokánie, aj keď ho hady uštipli, ak s vierou pozrel na medeného hada, ako to prikázal Pán, nezomrel. Nie obraz, ale viera ich zachraňovala.

2. My dnes vieme ešte omnoho viac o medenom hadovi, ako vedeli o ňom Izraeliti. Ba viac, než o ňom mohol vedieť sám Mojžiš. Vieme, že sa stal predobrazom Kristovho kríza, na ktorom svojím utrpením a smrťou Boží Syn premohol diabla. Zaslúžil nám všetkým nebo, ktoré nám diabol vzal a tým bol diabol premožený. Diabol premohol človeka kedysi v raji, keď ho olúpil o nebo – Bohočlovek premohol diabla na kríži, keď ľuďom vrátil stratené nebo. Vtedy to diabol urobil v podobe hada na dreve rajského stromu, teraz Pán Ježiš sám hovorí o sebe, že podobne ako bol vyzdvihnutý had na púšti, bude vyzdvihnutý on na drevo kríža, aby premohol diabla. Nie náhodou to bol práve had a nie náhodou bol práve povesený, nie náhodou na drevo a nie náhodou sa tento znak záchrany Izraelitov zachoval cez celé stáročia v úcte. Nebolo dobre, že si z neho urobili modlu, ako si my dnes robíme z krížikov, agnuštekov, škapuliarov, obrázkov, sošiek i ružencov. Ale to bolo dobre, že si ho s úctou uchovávali a z generácie na generáciu si vštepovali do pamäti tento obraz budúceho ukrižovania. Bolo to práve tak dobre, ako je dobre, keď si správny veriaci s úctou uchováva doma krížik, ruženec, náboženský obraz a podobne. Ak ponecháme veciam ich pravý význam, môžu nám dobre poslúžiť, ak si ich zbožštíme, môžu nám byť i na záhubu.

AJ POHANIA MUSIA POSLÚCHAŤ PÁNA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Balám bol pohan, ale múdry a
2. že ho Boh použil na zjavenie svojich právd.

1. Aj prirodzené dary sú Božie a Boh ich neodopiera ani pohanom, ak sa o neusilujú. Pán Ježiš nám dokonca povedal, že synovia tohto sveta sú vo svojich svetských veciach ešte múdrejší, prezieravejší a opatrnejší ako synovia svetla v Božích veciach. Zdá sa, že to platí aj o prorokovi Balámovi. Nevieme o ňom veľa. Vieme však, že nepatril k izraelskému, ale k madiánskemu národu. Aj to nie k tej časti madiánskeho kmeňa, ktorá bývala na juhu a medzi ktorou bol 40 rokov Mojžiš u Jetra, ale býval v Sýrii, v meste Potor na rieke Eufrat. Sám hovorí o sebe (Nm 23, 7), že pochádza z východných hôr Aramu. Vidno, že aj títo Madiánčania, podobne ako Jetro, poznali pravého Boha, čo im zrejme ostalo ešte od Abraháma, od ktorého pochádzali (Gn 25, 2).
Madiánčania sa však zblížili s pohanmi a dosť sa im prispôsobili aj v náboženstve. Inak by sa Balám sotva bol dal do služby proti Izraelitom. Mal povesť múdreho muža a veštca, teda takého, ktorý má spojenie s Bohom. Vedel, že ani svojimi slovami, ani obetami nemôže donútiť skutočného pravého Boha, aby urobil podľa jeho vôle. Vedel, že ako prorok bude môcť prorokovať len to, čo chce urobiť skutočný Boh. Nevieme, ako Balám získal takú povesť o svojej múdrosti, no šírila sa o ňom z krajiny do krajiny. Iste sa o ňom rozprávali príbehy ako neskôr o Šalamúnovi, v ktorých svojou prorockou, vešteckou múdrosťou správne poradil, ale v Božom slove sa nám o tom nič nezachovalo. Podľa proroka Izaiáša (11, 2) patrí múdrosť medzi sedem osobitných darov Sv. Ducha, teda pravá múdrosť je nadprirodzený dar. Ale jestvuje aj prirodzený dar múdrosti, o ktorý sa môžu a majú usilovať aj tí ľudia, ktorí o Sv. Duchu alebo dokonca ani o Bohu ešte nepočuli.
Aj Balám sa určite musel usilovať najprv o prirodzenú múdrosť. Tá spočíva najmä v hľadaní pravdivých súvislostí, príčin a dôsledkov vo veciach a udalostiach. Lebo samotný obraz vecí a udalostí vnímajú aj zvieratá, ale pretože nerozmýšľajú, ony nemôžu pochopiť súvislosti, príčiny a dôsledky. Vo zvieratách môže vzniknúť vypestovaný reflex, napríklad, že dostanú chuť žrať, keď v obvyklom čase vidia prichádzať gazdu s nádobou, v ktorej im zvyčajne nosí krmivo. Ale koľko to dá gazdovi roboty, aby im to krmivo vždy načas zaistil, to ony nedokážu zhodnotiť. Aj kôň vidí napr. strom, ale nedokáže premyslieť, prečo a ako ten strom rastie práve tu a aká zmena by nastala, keby ho vyťali.
Ak o Balámovi hovoríme, že sa musel usilovať o múdrosť, keď mal takú povesť, tak tým hovoríme o ňom to, že sa usiloval vidieť veci a udalosti v súvislostiach, v príčinách a v dôsledkoch. Ak sa mu chceme podobať, ak chceme nadobúdať čnosť múdrosti, tak aj my sa musíme usilovať takto premýšľať o všetkom. Nestačí mať mnoho zážitkov, nestačí veľa vidieť a počuť – každý zážitok a všetko, čo sme videli a počuli treba premyslieť. Nebude nám na škodu, aj keď budeme mať menej zážitkov, keď budeme menej počuť a vidieť, ale budeme o to viac premýšľať. Je tragédiou našej doby, že ľudia klesajú na úroveň zvierat práve tým, že sa kŕmia množstvom zážitkov z turistiky, obrazmi z televízie a časopisov, príbehmi z rozhlasu, novín a rozhovorov, a už si nenájdu, alebo im ani neostane čas na rozmýšľanie.
Náš rozum nás takto pripravuje o rozum – pomocou rozumu si budujeme techniku, pomocou techniky veľa prežívame, veľa vidíme a počujeme a „vďaka“ tomu menej myslíme. Alebo rozmýšľame štandardne – všetci rovnako. Napríklad v jednom meste na svete sú majstrovstvá sveta v hokeji a všetci ľudia, okrem vzácnych výnimiek, len toto pozerajú, len o tomto rozmýšľajú, len o tom rozprávajú doma, na pracoviskách, v autobusoch, vo vlakoch. Miliardy ľudí si dajú spútať a zamerať svoj rozum len na jednu vec a potom nie sú schopní všímať si iné, možno omnoho dôležitejšie udalosti, situácie a rozmýšľať o nich...

2. Je to záhadné, ale je to tak, že Boh aj pohanského veštca použil ako pravého proroka. Boh rád dáva svoje nadprirodzené dary tam, kde je predpoklad, že budú prijaté. A tento predpoklad je tam, kde sa prijímajú a využívajú prirodzené dary. Služba, na ktorú si Boh Baláma vybral, bola nadprirodzenou službou. Objasnil nielen súčasné postavenie Izraelitov, ale z Božieho vnuknutia predpovedal aj ich budúcnosť. Ba aj budúceho Mesiáša im naznačil svojím proroctvom: „Hviezda vychádza z Jakuba...“
Aj nám Boh rád dá svojho Sv. Ducha i s jeho siedmimi darmi, vrátane daru nadprirodzenej múdrosti. Pre tento jeho dar však musíme vytvoriť prirodzený predpoklad tým, že sa úprimnou snahou o pravdivé premýšľanie nad vecami a udalosťami okolo nás i v nás, budeme najprv usilovať o dar prirodzenej múdrosti. Ako Baláma, aj nás si môže Boh vybrať na ohlasovanie tých najvznešenejších Božích právd, ale sotva to urobí, ak sa o to nepričiníme aj my, ak si dáme spútať svoje myslenie športom, spevákmi, filmami, módou, koníčkami, detektívkami..., ak si nevytvoríme potrebný prirodzený predpoklad pre vplyv Sv. Ducha. No ak to dokázal pohanský veštec Balám, určite to môžu dokázať aj kresťania, obdarení už od krstu toľkými milosťami. Ak nám nehrá rádio, neobviňujeme vysielačku, lebo chyba môže byť v prijímači. Neobviňujme Sv. Ducha, že cez nás nepôsobí dosť výrazne, lebo chyba je celkom isto v nás, prijímateľoch.

BALÁM ŽEHNÁ BOŽÍ ĽUD

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že vrcholom Balámovej múdrosti bola poslušnosť Bohu a
2. že v tejto múdrosti predpovedal aj príchod J. Krista.

1. Balám musel byť zaiste múdry muž a nie hocijaký šarlatán, keď povesť o jeho prorockej službe šla z krajiny do krajiny. My by sme však dnes po tisícročiach aj tak o ňom nič nevedeli. Takáto prirodzená múdrosť by mu ešte nebola stačila na to, aby sa natrvalo zapísal do dejín ľudstva. Pravdepodobne ani on na to nemyslel, ani po tom netúžil. A predsa sa natrvalo zapísal do pamäti ľudstva tým, že sa zapísal do Božieho slova. To sa však nestalo pre jeho prirodzené schopnosti a prirodzenú múdrosť. Vrcholom jeho múdrosti bolo to, že poslúchal Pána Boha. Keby nebol poslúchal, dnes by sme o ňom neboli nič vedeli.
Ani pre neho nebola poslušnosť ľahká a lacná. Pre nás by bolo možno turistickým pôžitkom, keby sme mali putovať dvadsať dní v karaváne z Mezopotámie do Moabska a dvadsať dní späť. Ale pre neho to bola jednoducho námaha dlhého nebezpečného cestovania za nepríjemnou povinnosťou, oveľa namáhavejšieho a zdĺhavejšieho, aké my poznáme dnes. A keď už bol pred kráľom Balakom, nebolo mu ľahké hovoriť to, čo mu vnukol Boh, keď kráľ bohatými darmi platil za opačné proroctvo. Kráľ ho pozval a platil za to, aby preklial Izraelitov a on ich na Boží príkaz požehnával. Mohol na to doplatiť životom. A to ešte veľmi dobre obišiel, keď ho Balak iba poslal domov naprázdno. Počúvať Boží hlas v takejto situácii a poslúchať ho aj s nasadením života, vzdať sa bohatej odmeny a hovoriť aj kráľovi pravdu, ktorú nechce počuť, to nebolo ľahké. Ale toto bol vrchol jeho múdrosti, pre ktorý sa stal naveky známym.
Ani my nedosiahneme pravú múdrosť inak, ako počúvaním Božieho hlasu, Božieho slova a samozrejme poslušnosťou voči nemu. Počúvať bez poslušnosti by nemalo význam. To by sme sa len zaťažovali zodpovednosťou, lebo Boh nás raz bude brať na zodpovednosť za to, čo sme počuli a ako sme podľa toho konali. Niektorí sa snažia dosiahnuť slobodu myslenia prehláseniami, deklaráciami, článkami v novinách, alebo masovými podpisovými akciami. Pravú múdrosť a tým aj slobodu myslenia však možno dosiahnuť iba praktickou cestou – totiž slobodným myslením.
Rozmýšľať sa učíme, k určitým pravidlám dospievame a múdrosť dosahujeme jednoducho tým, že rozmýšľame. Prirodzenú múdrosť dosahujeme tým, že rozmýšľame nad prirodzenými vecami. Skutočnú nadprirodzenú múdrosť tým, že rozmýšľame nad Božími vecami. Nikdy nijakú múdrosť nedosiahne ten, kto nevie rozprávať a teda ani rozmýšľať o inom, ako o tom, čo mu servírujú v televízii: o športe, o filmoch, hercoch, o móde,... Ak všetci rozprávajú len o veciach, ktoré ich zaujmú cez televíziu, rozhlas, noviny a časopisy, znamená to, že sa stali neschopnými myslieť, že totiž nie sú schopní všímať si okolo seba skutočný život ľudí a udalosti a dávať si všetko do súvislostí. Znamená to, že ich myslenie nie je slobodné, ale zmanipulované, usmernené, štandardné, ako práca strojov, naprogramované tými, ktorí tvoria a vysielajú programy.
Proti takémuto zotročeniu a ochrnutiu myslenia sa dá bojovať len tým, že jednotlivci sa usilujú rozmýšľať o všetkom, čo vidia a počujú, ale najmä o Božom slove. Preto denné ranné rozjímanie nad Božím slovom a denné večerné hodnotenie prežitého dňa, to sú najlepšie prostriedky na hľadanie múdrosti. Nielen prirodzenej múdrosti, ale aj vrcholnej, Božej. A dať sa ovplyvňovať masovokomunikačnými prostriedkami bez dôkladného kritického rozmýšľania, to je najlepší spôsob, ako ohlúpnuť, ako sa dať zotročiť.
Balám rozmýšľal, stal sa múdry. Potom poslúchal Boží hlas a stal sa takým múdrym, že vošiel do dejín. Vyplatí sa rozmýšľať – najmä nad Božím slovom a poslúchať ho.

2. Len vďaka poslušnosti Božiemu hlasu povedal Balám proroctvo, ktorého obsah a dosah si pravdepodobne ani sám neuvedomoval. V 4. požehnaní (Nm 24, 17) hovorí o budúcom Mesiášovi. Jeho vidím, no nie už teraz, hľadím, no nie z poblízka. Hviezda vychádza z Jakuba, žezlo sa dvíha z Izraela. Ono rozdrví spánky moabské a zahubí všetkých synov vojnového zhonu...
Hviezda je odznakom slávy a žezlo moci (Gn 49, 10; Iz 14, 12; Zjv 1, 16-20...). Proroctvo sa začalo spĺňať v politickom zmysle najmä za veľkých kráľov Dávida a jeho syna Šalamúna, ale splnilo sa predovšetkým v duchovnom zmysle za čias „Dávidovej hviezdy“, za čias J. Krista z Dávidovho potomstva. Aj v iných predpovediach sa Mesiáš nazýva svetlom (Iz 9, 1), zornicou čiže rannou hviezdou (2 Pt 1, 19; Zjv 22, 16) a kráľom (Ž 2). Aj sám Pán Ježiš sa nazval svetlom sveta (Jn 8, 12; 12, 35...).
Pán môže použiť aj oslicu, aby nám povedal, čo treba. Ale radšej hovorí cez ľudí, ktorí ho chcú počúvať. Aj cez Baláma teraz mnoho povedal a bude môcť hovoriť aj cez nás. Ale iba vtedy, keď sa neuzavrieme pred jeho hlasom, keď budeme ochotní poslúchať ho – my už aj denne cez Sv. písmo, čo ľudia pred tisícročiami ešte nemohli. Stojí za to pouvažovať a v rodinách sa o tom aj porozprávať, ako denne počúvame Pána cez Sv. písmo a ako toto počúvanie ovplyvňuje náš praktický život.

MOJŽIŠ SA LÚČI A NASTUPUJE JOZUE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Mojžiš múdro menil zážitky na skúsenosti a
2. že múdro vedel kedy a ako odísť.

1. V prvých dvoch týždňoch rozjímaní tejto časti sme hovorili o múdrosti pohanského proroka Baláma. Jeho múdrosť bola v tom, že hľadal pravdu, viac premýšľal než iní, veci a udalosti si dával do súvislostí, hľadal ich príčiny i dôsledky. Jeho múdrosť vyvrcholila v tom, že počúval Boží hlas. V spôsobe i stupni hľadania čnosti múdrosti ho môžeme a máme nasledovať, aj keď na konci života zlyhal.
Ak by niekto chcel hľadať u Mojžiša spomínanú Balámovu múdrosť, mohol by ju nájsť a mohol by snáď trochu aj časovo vymedziť: prvých 40 rokov Mojžišovho života v Egypte, kde sa učil všetkej múdrosti Egypťanov ako Mojžišovu snahu o prirodzenú múdrosť – a druhých 40 rokov Mojžišovho života, ktoré prežil na púšti a ktoré vyvrcholili Božím zjavením v horiacom kríku a poslaním, by mohol označiť ako druhý stupeň Balámovej múdrosti, ako počúvanie Božieho hlasu v tichu. Pán sotva bude zjavovať nadprirodzené pravdy tomu, kto sa neusiluje pravdivo vidieť ani prirodzené veci a múdro sa v nich zariadiť.
Na Mojžišovej múdrosti zvlášť teraz na konci jeho mimoriadne bohatého života si však môžeme ešte čosi všimnúť. On menil svoje zážitky na skúsenosti. Neuspokojil sa s tým, že má život bohatý na zážitky. On nad nimi rozmýšľal a tým ich menil na skúsenosti. Zážitok je čosi prechodné, nestále. Skúsenosť je však čosi trvalé, čo zostane po zážitku, keď ho dáme do súvisu s inými zážitkami a premyslíme v príčinách i v dôsledkoch. Ak ide o prirodzenú múdrosť, meníme prirodzené zážitky na prirodzené skúsenosti. Ak ide o nadprirodzenú múdrosť, meníme nadprirodzené zážitky s Pánom Bohom na skúsenosti s ním.
Mojžiš pred smrťou na dlhých celonárodných stretnutiach vysvetľuje národu svoje i národné skúsenosti s Bohom. V Božom slove ich máme ako Druho-zákon, po grécky Deutero-nomium. Ide totiž o opakovanie Božích zákonov. Tých, ktoré dal Boh priamo zjavením, aj tých, ktoré dal svojou činnosťou cez skúsenosť národa. Tieto Mojžišove reči pred jeho smrťou boli ovocím jeho mnohého premýšľania a mnohých modlitieb. Bol to muž činu s veľkými zážitkami, opravdivý hrdina v nespočetných nebezpečenstvách, ktorý pri tom obdivuhodne veľa času venoval samote, tichému rozjímaniu v Božej prítomnosti.
40 rokov viesť púšťou niekoľkomiliónový národ, znamenalo obrovskú činnosť, aktivitu. Pritom však dokázal neutopiť sa v aktivite, činnosti, zážitkoch, ale viac než my, ktorí sme oproti nemu vlastne nečinní, dokázal sa uťahovať do samoty s Bohom. Tam aj vo vytrženiach, v úplnom duchovnom spojení s Bohom a v odpútanosti od tela, premyslel a premodlil svoje zážitky s Bohom i ľuďmi. Tam v samote ich menil na skúsenosti. A potom ich ako skutočne vyzretú životnú múdrosť pod vedením Sv. Ducha zapisoval do kníh, ktoré sú začiatkom Sv. písma a voláme ich päť kníh Mojžišových. A vyrozprával ich národu, ako to čítame v piatej Mojžišovej knihe, zvanej Deuteronomium. Ani zďaleka nemáme toľko zodpovednosti a starostí ako on, ale máme asi väčší sklon zháňať sa len za zážitkami a nie za skúsenosťami. Nasycujeme sa vymyslenými, cez televíziu, rozhlas, časopisy a noviny podávanými zážitkami a málo času si nechávame na tiché rozmýšľanie a modlitbu.

2. Pre nás bude smrť pravdepodobne nečakanou, prekvapivou udalosťou života, ale pre Mojžiša takou nebola. On od Pána vopred vedel, kedy zomrie. Pripravoval sa na svoju smrť osobne a pripravoval na ňu aj ostatných. Veľmi mu záležalo na tom, aby Izraeliti po jeho odchode nezostali ako stádo bez pastiera. Vyprosoval im od Pána vodcu, ktorý by ich bezpečne voviedol nielen do zasľúbenej zeme, ale ktorý by ich bezpečne viedol aj cestou Božích prikázaní. Sám Boh vybral na toto poslanie Jozueho. Istotne nie až na konci Mojžišovho života, lebo už predtým ho vidíme po boku Mojžiša. Spoločnou zodpovednosťou a mnohými spoločnými skúsenosťami s Pánom sa Jozue už dávno pripravoval na to, aby bol raz dobrým Mojžišovým nástupcom.
A Mojžiš nežiarlil na neho, ako obyčajne pozemskí vládcovia žiarlia na svojich nástupcov. Ani najmenej sa nepokúsil napríklad o to, aby sa jeho nástupcom stal niektorý z jeho synov. Z Božieho slova ani nevieme, či ešte žili. Boh určil Jozueho, a to Mojžišovi stačilo, aby sa bez najmenšej námietky podriadil. Nemúdrosťou mnohých múdrych ľudí bolo, že nemali dobrých nástupcov, a tak aj vynikajúce diela, ktoré začali a ktoré mali pokračovať aj po ich smrti, museli zaniknúť. Nemal v nich kto pokračovať. K Mojžišovej múdrosti patrí aj to, že pod Božím vedením si pripravoval a potom pred smrťou aj ustanovil svojho nástupcu. Tak mohlo jeho dielo prežiť jeho smrť a pretrvať. Každé Božie dielo má byť takéto. Ak sa zaradíme do Božieho diela Cirkvi, musíme premýšľať aj o tom, od koho a akú štafetu preberáme a komu a ako ju máme odovzdať.

MOJŽIŠOVA PIESEŇ A SMRŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. zmysel piesne podľa Božieho slova a
2. zmysel dnešných piesní.

1. Pre prípad svojej smrti píšu ľudia testament. V ňom vyjadrujú svoju neodvolateľnú vôľu, ako treba rozdeliť ich majetok, predovšetkým to najcennejšie, čo v živote mali. Píšu ho ľudia v ťažkej chorobe alebo pre istotu aj skôr. Mojžiš vedel presne, kedy zomrie. A Boh mu nariadil napísať niečo také, ako testament. Záležalo mu na tom, aby Mojžiš odovzdal jeho ľudu to najcennejšie, čo mal: svoju múdrosť, ktorou nadobúdal skúsenosti s Bohom.
Mojžiš nielenže vnímal všetko, čo videl a počul a nielen poslúchal Pána Boha, ale premýšľaním menil svoje zážitky s Bohom na skúsenosti. Navyše Boh ho naučil múdrosti, ktorá s ním nesmela zapadnúť do hrobu, ale mal ju odovzdávať aj iným. To je vlastnosť aj Božej múdrosti. Veď ani Pán si neponecháva poznanie pravdy sám pre seba, ale stvoril anjelov a ľudí, rozumové bytosti, aby im mohol odovzdať aspoň niektoré pravdy. Celú pravdu pozná iba vševediaci Boh. My ju nedokážeme obsiahnuť, lebo náš rozum je obmedzený – sme iba ľudia, nikdy sa nevyrovnáme Bohu. No niečo sme predsa len schopní pojať aj svojím obmedzeným rozumom a Boh sa snaží sprístupniť nám aspoň to, čo sme schopní prijať. Vlastne preto máme aj Sväté písmo, ktoré je preplnené Božími pravdami, aby sme z neho mohli počas celého života čerpať Božiu múdrosť.
Tejto Božskej múdrosti učil Boh aj Mojžiša, lebo chcel, aby si poznané pravdy ani on nenechal pre seba a nevzal si ich so sebou do hrobu, ale aby ich odovzdal vyvolenému ľudu. Sám Boh určil aj spôsob, ako ich má odovzdať. Preto mu kázal napísať zvitky, čiže knihy, z ktorých máme dnes prvých päť kníh Svätého písma. A pred smrťou mu prikázal využiť ešte jeden spôsob – pieseň. Kniha sa dá aj odložiť, nečítať. Mnoho ľudí nevie ešte ani dnes čítať a mnohí čítať vedia, ale práve Božie slovo čítať nechcú. Ani v Božom ľude nechceli vždy a všade poznať Božie slovo. Pán o tom vedel prv, ako sa to stalo, preto povedal Mojžišovi: „Napíš im pieseň!“ Izraeliti prídu do zeme tečúcej mliekom a medom a keď sa nasýtia, stanú sa neverní svojmu Bohu. Božie slovo nebudú čítať a Boží zákon nebudú zachovávať, ale tejto piesne sa nezbavia. Pieseň sa im zapíše do sŕdc z pokolenia na pokolenie a bude svedkom proti nim. Nikdy nevymizne z ich pamäti.
Boh dal piesni špeciálne vlastnosti, medzi ktoré patrí aj trvácnosť. Slovo sa povie a zanikne. Napísané slovo je trvalejšie a dá sa vždy znovu čítať a tak hlbšie chápať. Slovu piesne však pomáha ešte aj melódia. Je vtieravá, prichádza nám na myseľ i vtedy, keď nechceme. Koľkokrát ste sa pristihli, že ste si v duchu alebo aj nahlas pospevovali nejakú melódiu bez toho, že by ste si to uvedomovali, alebo chceli.
Niektoré piesne sú také trvalé, že sa spievajú aj celé tisícročia, ako napr. žalmy. Túto vlastnosť dal piesni Boh a chce, aby sa pomocou trvácnosti a príťažlivosti piesní prenášali z pokolenia na pokolenie aj trvalé Božie pravdy. Preto máme aj vo Svätom písme veľa piesní, ba jedna celá kniha – kniha žalmov, je zbierkou 150 piesní.

2. Ak sa dnes pieseň používa na iný účel, ako na podávanie Božích právd, tak je v tom zámer Božieho protivníka, diabla. Možno nie všetci ľudia, ktorí dávajú piesňam iný zmysel, vedia o Božom protivníkovi a o jeho zámeroch. Ale isté je, že pomáhajú v ľudských dušiach diablovi proti Bohu, aj keď nie vedome. Ak sa nám núka množstvo piesní s príťažlivými melódiami, ktoré nepodávajú trvalé Božie pravdy, nemusí to byť zámer skladateľov, ani spevákov, ani zamestnancov rozhlasu a televízie, ale určite je to zámer diabla, aby odpútaval od Božích právd a zaujal nás prázdnymi melódiami. Povieme si, že na pobavenie a rozptýlenie je dobré aj to, veď každá pieseň nemusí byť o Pánu Bohu.
Ale je to veľmi lacná výhovorka pre náš sklon obchádzať Božie slovo a všetkému – i piesňam – dávať iný zmysel, ako im dal Boh. Ako všetko stvorenie mlčky rozpráva o svojom Stvoriteľovi, tak aj každá pieseň má nejakým spôsobom hovoriť o Pánu Bohu. Môže byť veľmi mnoho piesní, ktoré nehovoria o Pánu Bohu priamo, ale hovoria o pravej obetavej láske, o odpúšťaní, o spravodlivosti, o správnych ľudských vzťahoch a tak nepriamo sú to piesne o Bohu. Tomuto azda najviac zodpovedajú ľudové piesne, odovzdávané z pokolenia na pokolenie.
Žiaľ, v našej dobe sa už v mnohých ľudových piesňach menia slová a aj s ľudovými melódiami sa šíri zmyselnosť, nepravý pojem o láske. Veľký pozor si treba dávať pri šlágrových piesňach, ktoré strhnú davy a sú populárne len krátky čas a zdá sa, akoby ani ich autorom nezáležalo na tom, aby cez pieseň odovzdali nejakú trvalú pravdu.
Tomuto Božiemu určeniu piesne sa dnes najviac protiví západný „tvrdý beat“. Členovia beatových skupín, najmä tých najpopulárnejších, svojím osobným životným príkladom i svojimi piesňami šíria hriech. Hriech pýchy, nevery, nezodpovednosti, nezmyselnosti života, nezriadeného pohlavného života... Doslova ospevujú diabla, propagujú kráľovstvo satana, snažia sa zakotviť do štátnych ústav a zákonov sodomský hriech homosexuality a svojimi piesňami strhávajú za túto myšlienku celé davy ľudí. To je už vedomý a organizovaný boj proti Bohu, Cirkvi, viere, proti človeku! A to pomocou veľmi príťažlivého druhu piesne – tvrdého beatu.
Napríklad KISS, ktorej skladby s obľubou počúvajú aj u nás mnohí mladí ľudia a ktorej názov si píšu žiaci na lavice a chuligáni na ploty ulíc, má nepochybne tento a len tento cieľ: bojovať proti Bohu. Jej názov je skratkou ich hudobného hesla „Kráľovia v službe satana“.
Pieseň je veľký Boží dar. Taký veľký, že Boh prikázal Mojžišovi napísať svoj „testament“ touto formou. Isté je, že takýto Boží dar musíme využívať na Božiu slávu, nie na iné. Nemusí nám pritom chýbať radosť a pobavenie, len nech je to vždy na Božiu oslavu, a to priamo alebo nepriamo.

PRÍPRAVA NA PRECHOD

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. aké skutky viery žiadal Pán pri prechode cez Jordán a
2. aké nemúdre sú naše pokusy o dobré skutky bez viery.

1. Božie slovo opisuje, čo robili Izraeliti pred prechodom cez Jordán, aby sa naň dobre pripravili. Opisuje, čo Izraeliti robili v tábore pri meste Setim a čo robili dvaja z nich, ktorých Jozue poslal na výzvedy do Jericha. Z týchto dvoch činností jasne vidíme, že šlo o skutok viery a nie o nejaký dobyvateľský prepad, o nejaký nájazd kočovníkov proti usadlíkom. Aj takéto nájazdy bývali v tých časoch a v tých krajoch bežné, lebo kočovníci, pokúšaní svojou prevahou alebo donútení hladom, neraz prepadli usadlíkov a zahnali svoj hlad plodinami, ktoré iní pestovali, alebo zbohatli z majetku, ktorý iní zhromažďovali...
Tento raz však šlo o čosi úplne iné. Vstup Izraelitov do zasľúbenej zeme sa ničím nepodobal vojenskému vpádu. Keby bolo šlo o vojenský prepad, boli by sa naň chystali tak, že by boli cvičili a organizovali čo najsilnejšie vojsko, pripravovali zbrane, tešili sa na rabovanie a zbohatnutie. A my tu vidíme niečo celkom opačné. Ani zmienka o vojsku, o cvičení, organizovaní, o zbraniach. A ako uvidíme neskôr, ani o rabovaní a o zbohatnutí. Pod trestom smrti mali zakázané vziať si čokoľvek z koristi. Čo teda robili? Ako sa pripravovali na prechod? Len a len nábožensky.
Na nepriateľskom území vidíme dvoch vyzvedačov, ako vchádzajú do Jericha a v ňom do domu smilnice. Veľmi by sa však mýlil, kto by to považoval za bežný výstrelok vojakov, keby si myslel, že jednoducho šli za ženami, ako to dodnes mnohí nemravní vojaci robia. Slovo „smilnica“ vyjadrovalo v Božom slove oveľa viac, ako dnes. V hebrejčine, chudobnej na počet výrazov, má každý výraz bohatší význam – obsah. Na čo máme my aj desať slov, to výrazovo chudobnejšia a obsahovo bohatšia hebrejčina vyjadrila vždy tým istým slovom. Tak slovo brat označuje niekedy skutočného brata, niekedy nevlastného brata, niekedy adoptovaného brata, inokedy bratanca. Abrahám takto označil aj Lota, ktorý bol v skutočnosti jeho synovcom. Neraz takto označovali aj vzdialenejšieho príbuzného alebo aj priateľa, ba mohlo to byť aj zdvorilostné oslovenie cudzinca.
Podobne slovo smilnica nemuselo označovať len dievča alebo ženu, ktorá za peniaze alebo aj zadarmo smilnila s hocikým. Napr. aj sv. Jozef a Panna Mária hľadali v Betleheme nocľah v hostinci – a určite nie so zlým úmyslom. Mohla to byť aj celkom čestná a čnostná vlastníčka hostinca, alebo zamestnankyňa, prípadne dcéra hostinského, ktorú takto označovali jednoducho preto, že mnoho hostincov slúžilo smilniciam. Tak to potvrdzuje aj Chamurapiho kódex, paragraf 108-111. Slovo smilnica však mohlo označovať kňažnú v pohanskom chráme, v ktorom smilstvo patrilo k pohanským bohoslužbám. Niektorí myslia, že aj „smilnica Rachab“ bola takouto kňažnou a že strecha domu, kde ich ukryla a kde kráľovskí poslovia nevkročili, slúžila ako posvätné miesto pohanských obradov.
Ak by toto bola o Rachab pravda, tým väčšmi by vynikla jej viera. Celý rozhovor s vyzvedačmi bol rozhovor o viere – nie o vojenskej stratégii a už vôbec nie o smilstve. Povedala im, aké chýry idú medzi pohanmi o nich a o ich mocnom Bohu, vyznala svoju vieru a oni jej sľúbili záchranu, ak označí svoj dom červeným povrazom – podobne ako sa zachránili Izraeliti v Egypte tým, že svoje domy označili krvou baránka... Vyzvedači sa teda dozvedeli, čo potrebovali: náboženskú situáciu v Jerichu.
V tábore sa zasa celý národ nábožensky pripravoval na prechod cez Jordán. Jozue im nariadil očistiť sa, ako to robievali pred veľkými náboženskými slávnosťami. Išlo o tri dni trvajúce očisťovanie vnútorné i vonkajšie. Vnútorné posilňovaním viery a ľútosťou nad hriechami a vonkajšie dôkladným kúpeľom a vypraním šiat. Vstup do zasľúbenej zeme teda mal byť pre národ náboženskou slávnosťou a nie vojenským vpádom. Ako vychádzal z viery Jozue a jeho dôverníci, vyzvedači, tak mal vychádzať z viery celý národ. Nielen z viery v Božie prisľúbenie, že im Boh dá zasľúbenú zem, ako to sľúbil Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi, ale aj z poslušnosti viery. Všetko muselo byť skutkom viery, náboženským obradom, na ktorý sa treba pripraviť vnútorným i vonkajším očisťovaním.

2. Múdrosť z praktického hľadiska nemusí byť to isté ako vzdelanie. Múdrosť je schopnosť robiť to, čo treba a tak, ako treba. V súvislosti s prípravou Izraelitov na prechod cez Jordán si môžeme pripomenúť, aké nemúdre je robiť bez viery. A to aj vtedy, keď robíme dobré skutky. Je pravda, že dobrý skutok je dobrý bez ohľadu na to, či ho urobíme s vierou, alebo nie. Aspoň prirodzene je dobrý.
Lenže pre nás je životne dôležité robiť nadprirodzene dobré skutky. Je to čosi také, ako s peniazmi: koruna je koruna a aj v Amerike je to tá istá koruna so svojou prirodzenou hodnotou, ale tam naša valuta neplatí. Americká vláda by musela korunu povýšiť na tvrdú valutu, aby aj u nich platila tak ako dolár. Svoje dobré skutky vierou povyšujeme do nadprirodzenej roviny a dávame im nadprirodzenú hodnotu. Prirodzene aj bez viery sú dobré, ale prirodzená valuta v nebeskej vlasti neplatí. Ako viera bez skutkov je mŕtva, tak aj skutky bez viery sú nadprirodzene mŕtve – nezískavame nimi zásluhy pre nebo. Aká je to obrovská strata a škoda!
Koľko sme už mohli mať zásluh v nebi, keby boli naše skutky skutkami viery, akým bol prechod Izraelitov cez Jordán. Keby bol pre inžiniera rysovací stôl oltárom, na ktorom slúži Pánu Bohu svoju pracovnú bohoslužbu... Keby bol pre sústružníka jeho stroj oltárom, pre roľníka jeho pole, pre gazdinú kuchynský stôl, pre matku kolíska, atď... Navonok by sa teda možno na našich skutkoch nezmenilo ani toľko, koľko sa zmenilo na skutkoch Izraelitov, keď namiesto vojenského prepadu urobili z toho bohoslužbu... Ale koľko by sa zmenilo vnútorne, toľko „valút“ pre nebo by sme získali...! Rozhodne nie je múdre robiť zlo. Ale ani to nie je múdre, keď bez viery robíme dobré veci, lebo je to vzhľadom na nebo priveľká strata...

VSTUP DO ZASĽÚBENEJ ZEME

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. prečo Jozue urobil v Kanaáne najprv obriezku a
2. význam tejto obriezky, čím sa líšila od iných obriezok.

1. Vieme, že obriezku poznali ľudia už v kamennej dobe a možno, že ešte z tej doby sa zachoval zvyk vykonávať ju kamenným nožom, ako to aj teraz Jozuemu prikázal Pán. Možno ju ľudia v minulosti robili viac z hygienických dôvodov ako z náboženských. Podobne, ako si striháme nechty, či vlasy... Ale Abrahámovi ju Pán nariadil výslovne z dôvodov náboženských, ako spôsob zasvätenia celého života Bohu. Niektorí však myslia, že obriezku nerobili novorodeniatkam na ôsmy deň, ako to prikázal Pán a ako ju urobil Abrahám Izákovi a ako sa to aj neskôr zaužívalo. Usudzujú napr. že sa jej podrobovali až dospelí chlapci na znak svojej telesnej i duchovnej dospelosti. Deti ani na bohoslužby nechodili, to bola výsada dospelých. Aj za čias Pána Ježiša chodili deti do chrámu až od dvanásť rokov. Obriezka znamenala, že sa úplne zasväcujú Bohu, aj so svojím budúcim manželským životom. Začlenenie medzi Boží ľud obriezkou však znamenalo aj začlenenie chlapca medzi mužov – bojovníkov, obrancov Božieho ľudu.
Božie slovo nám výslovne hovorí, že Izraeliti na púšti zanedbali toto Božie nariadenie. Zanedbal ho už Mojžiš u svojich dvoch synov a obriezku na nich previedla až jeho manželka na Boží zásah, keď odchádzal ako osemdesiatročný do Egypta medzi Boží ľud. Veď určite ich chcel začleniť medzi Boží ľud, aj keď sa mu narodili na púšti. Ale keď viedol národ po púšti, zase netrval na tom, aby boli obrezaní tí, čo sa narodili na púšti počas štyridsiatich rokov putovania. Stará generácia zatiaľ vymrela a mladá „generácia púšte“ nebola podrobená tomuto obradu zasvätenia. Opäť zasiahol sám Boh a nariadil, aby Jozue obrezal všetkých. Tak sa mali zasvätiť a zaradiť medzi Boží ľud, mali sa stať aj duchovne zrelými Božími bojovníkmi. Mali byť aj duchovne dospelými a schopnými obrancami Božieho ľudu, Bohom zasľúbenej zeme i Božích práv a právd pred pohanmi. Doteraz nemali veľa dočinenia s pohanmi, ale odteraz potrebovali toto zasvätenie a takúto zrelosť.
Boží ľud môže vždy bojovať len pod Božím velením. Ako sa celý život Božieho človeka musí stať bohoslužbou, tak aj boje Izraelitov o zasľúbenú zem museli byť predovšetkým bohoslužbou. Pri dobývaní Jericha uvidíme, že nešlo o boj zbraňami, ale o bohoslužbu. Na takýto spôsob boja sa museli izraelskí bojovníci pripraviť nie vojenským výcvikom, ale osobným zasvätením. Preto prvé, čo mal Jozue urobiť v novej vlasti, bola obriezka všetkých mužov!

2. Po prechode cez Jordán súvisela obriezka s jednou zvláštnou okolnosťou, preto mala jeden zvláštny zmysel. Boh nenariadil urobiť tento obrad ešte na druhom brehu Jordána, kde im nehrozilo nebezpečenstvo, že ich pohania napadnú. Počas táborenia na Moabských stepiach mohli urobiť potrebnú obriezku a tým aj zasvätenie. Mohli to urobiť na pokračovanie, napr. obrezať iba tretinu, alebo aj menej mužov naraz, aby zatiaľ ostatní boli schopní obranných bojov. Po obriezke, ktorá je predsa chirurgickým zákrokom, aj keď nie veľkým a nebezpečným, dostavuje sa na niekoľko dní vysoká horúčka. Muž, ktorý sa jej podrobí, stáva sa na niekoľko dní bezmocným a neschopným brániť sa. Keby bol Jozue urobil obriezku na Moabských stepiach na pokračovanie, väčšina mužov by bola stále v bojovej pohotovosti.
Nakoniec aj na Jerišských stepiach to mohol urobiť na pokračovanie, najmä keď im tu hrozilo veľmi vážne nebezpečenstvo od pohanov. Obrezať všetkých bojaschopných mužov naraz, to bolo v tejto situácii veľmi odvážnym gestom viery v Božiu ochranu a pomoc. Keby Jozue a všetci mužovia neboli zrelí vo viere, neboli by vôbec ochotní poslúchnuť takýto Boží príkaz. Zvláštnosť obriezky na Jerišských stepiach bola v tom, že to bolo v ťažkom ohrození.
Ak obriezka bola vždy prejavom viery, zasvätenia, úplného odovzdania sa Bohu, tak to bolo zvlášť teraz, pod hradbami Jericha. Ani pri jednej obriezke necítil celý národ svoju závislosť na Bohu tak, ako teraz, keď sa týmto zasvätením vydával do nebezpečenstva smrti i s rodinami.
Podľa listu Kolosanom (2, 11-13) bola pred narodením Pána Ježiša obriezka pre Boží ľud zhruba tým, čím je pre nás sviatosť krstu. Len po krste neprichádza horúčka a nik z nás sa krstom nevydal do takého nebezpečenstva, do akého sa vydali Izraeliti obriezkou pri Jerichu. Ale ako oni tam prejavili svoju vieru a odovzdanosť Pánovi, tak mu máme aj my prejavovať svoju dôveru a odovzdanosť v našich životných situáciách. Nemali by sme sa ničoho báť, ani smrti – jedine hriechu, nevernosti a nedôvery nášmu Pánovi.
A pritom čoho všeličoho sa my dokážeme báť! Hoci nám ani zďaleka nehrozí také nebezpečenstvo, ako vtedy Izraelitom. Keď sa dcérka v reštaurácii opýtala otecka svojím zvučným hláskom: „Ocko a tu sa nepomodlíme pred jedlom?“ – on sa nedal zahanbiť a bez rozpakov jej s úsmevom odpovedal: „Ale pravdaže, ako doma...“ Vstali a pomodlili sa spolu celá rodina. Lenže to je vzácna výnimka. Tisíce iných sa v reštaurácii nemodlia a už vopred slovom i príkladom odúčajú deti modliť sa. Prečo? Siaha im niekto na život? Nie. Iba sme si jednoducho zvykli žiť bez viery, aby sme azda dačo neriskovali... Čo riskujeme? Vari len to, že by si možno niekto z okolostojacich niečo pomyslel. Lenže my nechceme riskovať ani len to!!!
No život viery musí byť aj riskovaním, inak by nebol dôverou v Boha – a niekedy treba riskovať aj veľa, aj všetko.

DOBYTIE JERICHA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Jericho je najstaršie doteraz objavené mesto a
2. že Boží ľud bojuje Božími zbraňami.

1. Okolo Jericha sa sústreďuje veľká pozornosť archeológov. Na mnohých miestach by sa oplatilo kopať, ale nemá kto. Ale Jericho je také vzácne, že archeológovia si to musia zaplatiť, ak tam vôbec chcú vstúpiť! Usilovne skúmajú kopec arabsky zvaný Tell-es-Sultan (Sultánov kopec), ktorý leží asi jeden a pol kilometra od dnešnej chatrnej beduínskej dedinky El Riha. Zrúcaniny Tell-es-Sultan a hlinené domčeky El Riha na juh od nej, to je všetko, čo sa dodnes zachovalo z kedysi tak slávneho mesta. Osem kilometrov vzdialený Jordán mal v období sucha brod, ktorým mohli prechádzať nielen ľudia, ale aj celé stáda. Kočovníci oddávna využívali tento brod, ktorým vyhli Mŕtvemu moru i horám a cez ktorý sa po rovine jerišskej stepi rýchle dostali do „Mesta paliem“. Takto nazývali Jericho (Sdc 3, 13), lebo na rozdiel od ostatnej severnejšej a vyššie položenej Palestíny, tu ešte rástli aj palmy, hojne napájané prameňom Ain-es-Sultan.
Pre túto výhodnú polohu bolo Jericho v dejinách vždy znovu terčom nájazdov, ktoré ho viackrát zničili, ale pre tú istú príčinu ho zase domáci obyvatelia vždy znovu budovali a opevňovali. Vrstva za vrstvou tu skrýva tajomstvá tisícročí. V r. 1953 anglická expedícia vedená Dr. Kenyonovou objavila múry stavieb starých okolo sedemtisíc rokov. To je vek, o ktorom si dovtedy vedci mysleli, že ľudia ešte nebývali v murovaných stavbách a už vôbec nie v mestách, veď tento vek ešte nazývame kamennou dobou!
Aspoň trikrát boli prestavané masívne „nedobytné“ múry Jericha – pred Abrahámom okolo r. 2000 pred J. Kr., za Jozefa Egyptského okolo r. 1700 pred J. Kr. a znovu asi o dvesto rokov. Tieto posledné hradby, postavené okolo r. 1500 pred J. Kr. čakali na Jozueho. Boli naozaj obdivuhodné a vtedajšími zbraňami v podstate nedobytné. Boli z dvojitého múru: okolo mesta sa v odstupe troch-štyroch metrov ako dve rovnobežky tiahli dva metre široké a osem až desať metrov vysoké múry z kameňa a slnkom pálenej tehly. Prof. Ernest Sellin a prof. Karol Watzinger, ktorí tam na čele svojich expedícií kopali v r. 1907-1909 sa zhodli v názore, že tieto „nepremožiteľné“ hradby boli okolo r. 1200 pred J. Kr. zrútené a mesto vypálené. To by teda celkom súhlasilo s tým, čo čítame vo Sv. písme.

2. Naozaj dôkladne si však treba všimnúť skutočnosť, že to, čo nám o Jerichu a jeho páde hovorí archeológia a história sa síce zhoduje s Božím slovom, ale... – Božie slovo o tom hovorí iba v polovičke jedného verša!!! „...mesto však i so všetkým, čo bolo v ňom, spálili ohňom.“ (Joz 6, 24). Sv. písmo totiž nehovorí nič o starobylosti, ani o dôležitosti mesta, ani neopisuje nijaké boje. Sv. Duchu teda nejde o to, aby sme pád Jericha poznali podrobne po stránke historickej. Podobne ako opis prechodu cez Jordán, tak aj opis dobytia Jericha, je náboženský nie historický.
Obe udalosti boli pre Izraelitov predovšetkým zážitky s Bohom! I keď sa pri dobytí Jericha hovorí aj o bojovníkoch, nehovorí sa o boji. Pán sám bojoval. Izraeliti a to aj ženy a deti, nielen bojovníci, po sedem dní pokojne obchádzali s archou zmluvy, ktorú niesli kňazi tak, ako pri prechode cez Jordán. Tu Boh konal svoje dielo a Boží ľud sa na tom len zúčastňoval slávnostnou procesiou okolo mesta, ako na bohoslužbe.
A ešte jedna podobnosť je tu: ako zastavenie vôd Jordána pri Adame dá sa vysvetliť aj prirodzene zosuvom pôdy do riečišťa, tak aj pád hradieb Jericha sa dá vysvetliť aj prirodzene zemetrasením. A Božie slovo ani nezakrýva, že bolo zemestrasenie. Ba akoby dosť priamo o tom hovorilo v žalme 114, že aj vrchy poskakovali ako barance... Možno by sa dalo „vedecky“ predpokladať, že Jozue predvídal zosuv pôdy do Jordána i zemetrasenie – ale vyznieva to dosť naivne. Totiž, aby to cudzinec predvídal s úplnou istotou tak, že sa na celú akciu pripravuje len liturgicky a nie vojenský, kým domáci obyvatelia by to vôbec nepredvídali...
Rozumnejší je postoj viery, keď čítame toto Božie slovo ako oslovenie pre nás. Chce nám povedať zhruba to, čo o 1200 rokov neskôr povedal Pán Ježiš Petrovi v Getsemanskej záhrade: „Schovaj meč do pošvy...“ Boží ľud bojuje proti Božiemu nepriateľovi Božími zbraňami A k tým len málokedy patrí meč, alebo iná zbraň. K Božím zbraniam patrí predovšetkým modlitba, a to aj takáto liturgická, akú vidíme okolo Jericha a taká pevná viera v Božie slovo, že celý národ bez strachu v bohoslužobnom sprievode s archou zmluvy týždeň obchádza opevnené mesto a nebojí sa, že vyjde na posmech, alebo dokonca že by padol za obeť prípadnému výpadu vojska z Jericha. Modlitba s vierou robí divy – aj také, ako bolo zbúranie hradieb mocného Jericha. Keby sme sa s Božou pomocou aj na podnet tohoto Božieho slova naučili viac sa modliť – súkromne i spoločne, stali by sme sa iste viac Cirkvou, a to bojujúcou i víťaznou.
A kto by tu hľadal súvis s múdrosťou, ktorej črty si vykresľujeme na pozadí Božieho slova posledných týždňov rozjímaní, má to veľmi jednoduché: nebolo by múdre za Božiu vec a proti Božím nepriateľom bojovať iba ľudskými zbraňami! A kto by chcel podľa tohoto Božieho slova aj žiť, ten to zase nebude mať také jednoduché v praxi, lebo my radi používame aj hnev, neraz aj klamstvá, aj ohovárky a rozličné iné „zbrane“, ktoré rozhodne nepatria do Božieho arzenálu... Kto sa však nevzdá týchto ľudských alebo dokonca diablových zbraní a nezačne používať Božie, ten nemá nádej na úspech...

ACHANOV ZLOČIN

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že strata môže byť veľkým ziskom a zisk stratou a
2. že Božie dary sa nedajú ukradnúť.

1. Život je plný zmien takže ustavične niečo strácame a niečo získavame. Niekedy viac strácame, ako získavame, napríklad keď roky platíme športku, ale nič nevyhrávame alebo len smiešne málo. Inokedy viac získavame, ako strácame, napr. keď na športke vyhráme väčšiu sumu, než sme do nej dovtedy investovali. Alebo získavame toľko, koľko sme stratili – napr. v obchode, keď kúpime tovar za takú hodnotu, akú sme zaplatili. Znie to jednoducho. Skutočný život je omnoho zložitejší.
Študent môže na brigáde za dva týždne zarobiť toľko, ako jeho otec na fuške zarobí za pol dňa, a nepovie si, že je to strata a ani nie je. Sú to jeho prvé peniaze, ktoré si zarobil vlastnou prácou a začal inak pozerať na prácu i na peniaze. Viac si bude vážiť každodennú drinu rodičov a lepšie si rozmyslí, čo za tie peniaze kúpi a čo nie. Táto jeho skúsenosť s prácou a peniazmi je väčší a cennejší zisk, ako to, čo navyše zarobil otec. To je totiž taká veľká hodnota, že sa peniazmi ani nedá vyjadriť, lebo je to životná skúsenosť.
A nekonečne väčším ziskom je, keď pre stratu niečoho hmotného získame duchovnú životnú skúsenosť s Bohom. Toto sa Izraeliti učili, keď ich Pán vodil 40 rokov po púšti. Nebol to život pohodlný a ľahký, ale mohli sa pri tom naučiť, akú úžasnú cenu má pre nich – pre jednotlivcov i pre národ i pre celé ľudstvo – poslušnosť Božiemu slovu. Aj pri Jerichu mali ukázať, ako chápu poslušnosť. Pán im nedal málo, keď namiesto nich zboril hradby Jericha. Víťazstvo nad touto nepremožiteľnou pevnosťou bolo veľmi veľkou hodnotou a oni sa mali pre toto víťazstvo vzdať akejkoľvek ziskuchtivosti, preto mali zničiť všetku korisť.
Ale jeden z nich, Achan, sa ulakomil na kožušiny, striebro a zlato, a tým ukázal, že si dosť necení to, čo im Pán dal zadarmo – víťazstvo nad Jerichom. A najmä, že si dosť necení poslušnosť Božiemu slovu. Zdanlivo získal viac, ako ostatní Izraeliti a nakrátko zbohatol. Ale v skutočnosti stratil viac ako získať lebo stratil Božiu priazeň. Tento zisk bol teda pre neho veľkou stratou. Nakoniec to jeho i ďalších 36 stálo život. Veľa stratil pre malý zisk. Ostatní stratili korisť, vzdali sa jej, spálili ju, ale zachovali si Božiu milosť, a tak táto strata bola pre nich veľkým ziskom. Naozaj je veľmi potrebné v živote rozmýšľať, čo povedať, alebo urobiť, aby sme tým nestratili viac, ako získame.
Žiak odpisuje v škole na písomke a získa lepšiu známku, ale stráca Božiu pomoc a to je väčšia strata, ako zisk a nakoniec predsa len majú lepšie známky tí žiaci, čo sa poctivo učia a neodpisujú. Bojíš sa k niečomu rodičom priznať a oklameš. Možno si tým na nejaký čas udržíš ich dôveru, ale hriechom klamstva stratíš Božiu milosť, a to je omnoho väčšia strata, ako zisk. A navyše časom sa na klamstvá príde a stráca sa aj dôvera rodičov a to nie je malá strata... Prosme Pána o svetlo jeho pravdy, aby sme vedeli čo, kedy a ako strácať pre získanie jeho milosti. Nám Pán Ježiš povedal, čo Jozue a Izraeliti nemohli ešte počuť: že kto sa nevzdá všetkého, čo má, nemôže byť jeho učeníkom. Kvôli nemu sa máme vzdať aj svojho života, aby sme nestratili všetko, ale získali. Veď kto získa nebo, ten to v živote vyhral, aj keby zaň zaplatil pozemským životom...

2. A tu treba spomenúť Achanovu krádež aj z toho hľadiska, že sa pokúsil ukradnúť Boží dar. Jericho im Pán vydal za korisť, Jericho bolo pre Izraelitov Božím darom, ale Boh ako darca si vyhradil, že veci z Jericha im nepatria. Mali ich buď spáliť alebo odovzdať do svätostánku, aby slúžili bohoslužobným účelom. Achan si napriek tomu zobral z nich. Takémuto hriechu hovoríme svätokrádež. Možno sa dopustiť svätokrádeže aj tak, že zasvätené veci berieme. Nie sú zriedkavosťou ani krádeže v kostoloch. Vo väčšine našich miest a dedín sú kostoly zamknuté, hoci pred niekoľkými rokmi boli ešte celé dni otvorené.
Ale svätokrádežou nie je len to, keď berieme veci z kostola určené na bohoslužbu. Sem patrí aj tzv. svätokupectvo, keď sa zasvätené veci predávajú. Neslobodno predať ani ruženec, knižku alebo obrázok, ak sú požehnané – po požehnaní, „posvätení“, ich možno iba darovať. Ale najvážnejšieho hriechu svätokrádeže sa dopúšťa ten, kto sa chce zmocniť Božej milosti. Napr. ísť na sv. prijímanie a takto sa spojiť s Pánom Ježišom, to je úžasná milosť, ale ísť na sväté prijímanie v ťažkom hriechu, to je veľmi vážny hriech svätokrádeže. Alebo prijať sviatosť pokánia úprimným vyznaním a ľútosťou, to je veľká Božia milosť. No keby sa niekto pokúsil ukradnúť si Božiu milosť zlou spoveďou (neúplné vyznanie alebo neúprimná ľútosť a predsavzatie a pod.), nielenže sa mu hriechy neodpúšťajú, ale dopúšťa sa ďalšieho hriechu – svätokrádeže. Preto deti na náboženstve správne vyrátali „matematický“ príklad takto: Keď sa niekto ide spovedať a má tri ťažké hriechy, ale jeden z nich zatají, koľko ťažkých hriechov mu zostane? Správna odpoveď je – štyri. Lebo sa mu neodpustia ani tie dva, ktoré povie, ani ten tretí zatajený a navyše sa dopustí štvrtého, svätokrádeže. Nech nás Pán chráni od takýchto hriechov a ak by sme nemali istotu, či sme sa v minulosti nedopustili aj niečoho takého, treba sa hneď poradiť so svojím spovedníkom...

DOBYTIE A ROZDELENIE ZEME

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako bojovala bojujúca Cirkev v Starom zákone a
2. ako bojuje bojujúca Cirkev podľa ich príkladu dnes.

1. Ako mohol Pán Boh dopustiť – pýtajú sa mnohí – že Izraeliti jednoducho vtrhli do Kanaánu, prepadali pokojné domorodé obyvateľstvo miest a dedín, všetko vyvraždili a usadili sa tam, akoby sa nič nestalo? A ešte nepochopiteľnejšie sa im vidí to, že Izraeliti to všetko robili na Boží pokyn, ba že im v tom sám Pán účinne pomáhal. Skutočnosť bola však celkom iná. Nie je pravda, že Izraeliti vtrhli ako násilníci do Kanaánu, že prepadali pokojné obyvateľstvo a všetko vyvražďovali. A nerobili to práve preto, že všetko robili iba na Boží príkaz a s Božou pomocou. Nevtrhli do krajiny nečakane a útočne ako bojovníci, ale ako kočovníci po dlhočizných prípravách a táborení na moabských stepiach. Veď prvé, čo urobili na nepriateľskom území bolo, že sa dali obrezať a boli niekoľko dní úplne bezmocní a vydaní napospas pohanom a Božiemu riadeniu. Ale ani potom neútočili a neprepadávali pokojné obyvateľstvo.
Iní kočovníci tak robievali. Buď z túžby ľahko zbohatnúť, alebo jednoducho z núdze, keď sa im na púšti minuli zásoby a chceli sa udržať nažive. Ale Izraeliti neboli v núdzi, veď Boh ich na púšti zázračne živil. A boli aj dosť bohatí, lebo Egypťania im dali veľa zlata a striebra na cestu. Ak bojovali, tak iba preto, že museli odrážať útoky domorodcov. V tých časoch neboli presné pozemkové knihy, kde by boli zaznačené vlastnícke práva na všetky nížiny a už vôbec nie na vrchy. Kto kde prišiel, tam bol. Iba ak tam našiel už iného, ten mal právo prvého. Len niektoré trvalejšie osídlené pozemky boli vlastníctvom a predávali a kupovali sa ako dnes.
Teda kočovníci mali také isté právo byť v krajine ako usadlíci. A nebolo vôbec protiprávne, že Izraeliti prešli ako kočovníci cez Jordán a chceli vojsť do Kanaánu, kde žili už ich otcovia a mali tam po nich aj zakúpené pozemky! Keď Jericho zatvorilo brány a pripravovalo sa proti kočovníkom vojensky, nemohli ho jednoducho obísť. A sám Boh zariadil, že prišlo zemetrasenie, porušilo mestské hradby a spôsobilo zmätok jerišských obyvateľov. A keď ich Izraeliti potom pobili, urobili iba to, čo by bol urobil hocikto iný. Lenže iný by to bol urobil bez výnimky a pre korisť, kým Izraeliti aj korisť zničili, veriacu rodinu Rachaby však zachránili a neveriacu rodinu Achana z vlastných radov vylúčili a pobili tiež. Ani pohania nehovorili o tom ako o krutosti Izraelitov, ale ako o prejave Božej moci.
Podobne to bolo s Hai a ešte výraznejšie pri ostatných mestách. Jozue neútočil. To pohania sa spolčovali a útočili proti Izraelitom, do čoho víťazne zasiahol Boh. Tak porazili spolok piatich kráľov a s nimi potom zrejme aj iných, ktorí sa k nim pridali a stavali sa nepriateľsky k Izraelitom. A tak porazili aj ďalší spolok mestských kráľov s ich spojencami. Tým výboje v podstate skončili. Teda celé ich tzv. výboje spočívali v sebaobrane. Uvádza sa aj zoznam porazených mestských kráľov: bolo ich 31. Aké malé percento to bolo, môžeme vidieť aj z toho, že pri rozdelení krajiny, po ktorej sa Izraeliti ako kočovníci rozptýlili, len v dedičnom údele Júdovho kmeňa bolo stopäť mestských štátov, čiže miest s vlastným kráľom a s priľahlými dedinami. Na celom území Kanaánu ich muselo byť mnohonásobne viac a Izraeliti z nich porazili len 31. Aj to porazili iba kráľov a ich vojsko, ostatné obyvateľstvo nechali na pokoji, čo iní kočovníci nerobili. Tí, ak nepozabíjali obyvateľstvo, tak ich zajali a podržali si alebo predávali ako otrokov (por. zajatie Lóta, žien a detí v Sikelegu atď.).
Potom sa rozptýlili po celom kraji, každý podľa vylosovania, a žili tam uprostred pohanov, čo nebola nijaká krivda. Ani to nemožno nazvať krivdou, že žili medzi nimi vo vedomí, ktoré mal aj Abrahám: že celú túto krajinu dá raz sám Boh do vlastníctva im a ich potomkom. A ani to nie je krivda, že to Boh postupne naozaj urobil. Ani neskôr nečítame o nijakých útočných bojoch Izraelitov proti domácemu obyvateľstvu a už vonkoncom nie o vyvražďovaní pokojného obyvateľstva. Izraeliti bojovali v sebaobrane a bola to vždy Božia vec, že vyhrávali a stále pevnejšie sa usádzali a rozmnožovali v Kanaáne. Tu šlo o Božie súdy nad pohanmi, ale aj nad Izraelitmi. Boží ľud pred Pánom Ježišom, čiže starozákonná Cirkev nebojovala útočne proti pohanom a aj súd a trest za hriechy nechávala na Pána.

2. A ako inak má bojovať bojujúca Cirkev Nového zákona? Zmena v boji je len v tom, že my máme viac duchovných zbraní a viac svetla Božej pravdy. Ani my nie sme tu na to, aby sme neveriacich odsudzovali a trestali – a dobre je, keď na to nemáme ani možnosť, ale ani chuť, lebo na to nemáme ani právo! Vzťah Božieho ľudu k svetu musí byť predovšetkým služba. Nepripodobňovať sa tomuto svetu (por. Rim 12, 2), ale slúžiť mu. Slúžiť mu, najmä tým, že mu svojím slovom a príkladom podávame pravdu. Nie všelijaké polopravdy, tých má svet aj sám po krk a topí sa v nich, ale Božiu pravdu. Jedine ona vyslobodí Boží ľud i svet z jeho biedy (por. Jn 8, 32). Preto nám Pán rukou sv. Pavla napísal, aby sme si vzali Božiu výzbroj: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja,... štít viery,... prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo (por. Ef 6, 13-17)! Takto sa máme brániť proti útokom pohanov, uprostred ktorých aj my žijeme. Na nikoho neútočiť a brániť sa iba zbraňami Ducha, ktorých máme vďaka Bohu hojnejšie ako Izraeliti.

JOZUE SA LÚČI A ZOMIERA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Izraeliti by všetko stratili nesprávnym rozhodnutím a
2. že aj rozhodnosť v pravej chvíli patrí k múdrosti.

1. Nepochybne to bola veľká a odôvodnená radosť, keď sa mohlo všetkých dvanásť izraelských kmeňov pokojne usadiť vo svojich dedičných podieloch alebo po nich so svojimi stádami kočovať. Veľká a odôvodnená preto, lebo tým Pán splnil stáročný sľub, ktorý dal kedysi ich praotcom Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi. A keď vidíme tak jasne splnenie Božích prísľubov, nemôže nás neovládnuť veľká radosť Božích detí. Aj po hmotnej stránke boli na tom teraz omnoho lepšie ako doteraz na púšti. Už nemali núdzu o pastviny ani o vodu, nemuseli znášať neznesiteľné horúčavy a pieskové búrky... Ale všetko toto dostali len ako Boží dar a Boh im ho mohol hocikedy vziať, lebo im to dal iba podmienečne – ako dáva takmer všetky svoje dary.
Už cez Mojžiša im povedal, že im dá zem tečúcu mliekom a medom, ale len ak mu budú verní. Ba prisľúbil im mnohé súženia a vyhnanie z tejto krásnej krajiny, ak sa mu stanú nevernými. Boh vedel, že aj k tomu raz príde, ale slobodnú vôľu im nevzal. Mohli a mali sa rozhodnúť sami, či chcú byť verní Bohu, a tým aj požívať jeho priazeň a jeho dary, alebo mu budú neverní a stratia jeho priazeň i dary. Doteraz ich Pán viedol k rozumu a teda k vernosti aj veľmi tvrdými trestami na púšti. Teraz im však dal odmenu za vernosť ako dar, prv než mu ju mali možnosť preukazovať. Teraz teda prišla chvíľa, keď mohli Božie dary pevne chytiť do rúk a vlastniť krásnu zem alebo všetky tieto dary stratiť.
Jozue si uvedomil vážnosť tejto chvíle a postavil celý národ pred vážne rozhodnutie. Zvolal do Sichemu všetkých starších, náčelníkov, sudcov a pisárov – dnes by sme povedali: „všetkých verejných činiteľov“ – a tam v rámci bohoslužby pripomenul národu, čo všetko pre nich urobil Boh za posledné stáročia, že len Bohu môžu ďakovať za to, že vôbec žijú. Potom sa osvedčil on osobne i v mene svojej rodiny, že on chce slúžiť iba Pánovi, hoci je na okolí bohatý výber rozličných bôžikov a modiel. Aj ostatných sa spýtal na ich rozhodnutie, ale keď všetci tak jednotne uisťovali, že chcú Bohu slúžiť, nemohol im veriť. Chcel, aby táto reč nebola len prejavom nadšenia, davovou psychózou, ale osobným rozhodnutím každého z nich. Pripomenul im Pánove hrozby za nevernosť i Boží zákon, ktorému majú byť verní, ak chcú byť verní Bohu. Potom s nimi uzavrel zmluvu, aby si aj oni, hoci neboli osobne prítomní pri uzavretí zmluvy pod vrchom Sinaj, uvedomovali záväznosť tohoto svojho rozhodnutia. Nakoniec v samote a tichu napísal knihu, ktorá nemusí byť presne do písmenka tou knihou, ktorú my máme v Božom slove ako „knihu Jozue“, ale aspoň podkladom pre túto dnešnú určite bola.

2. Kto bez prerušenia rozjímal z tejto predlohy, tak v posledných vyše dvoch mesiacoch rozjímal o tom, ako Izraeliti prestali putovať púšťou, ako sa na Moabských a Jerišských stepiach pripravili na zaujatie zasľúbenej zeme a ako ju potom aj zaujali. My sme si všímali čnosť múdrosti z niekoľkých hľadísk. K múdrosti patrí rozmýšľanie o všetkom, čo vidíme a počujeme, ako iste robil aj pohan Balám, ale k múdrosti patrí najmä rozmýšľanie o tom, čo počujeme od Boha a to už Balám celkom nedokázal. Dokázal to však Mojžiš, preto Baláma veľmi prevýšil v múdrosti. Rozmýšľal o všetkom a rozmýšľaním menil zážitky na skúsenosti. Aj zážitky s Bohom menil na skúsenosti s Bohom a tým veľmi pokročil v múdrosti. Navyše bol múdry aj v tom, že si pravdy nenechával pre seba, ale vedel vhodným spôsobom – aj piesňou – odovzdávať svoju múdrosť iným...
Tejto múdrosti sa učil aj Jozue, aj celý národ, keď z prechodu cez Jordán urobili skutok viery. Na rozdiel od prechodu cez Červené more, teraz už nelamentovali, nestrachovali sa, ale verili Pánovi. A to je vrchol múdrosti: vedieť, že musíme veriť! Túto čnosť prejavili potom aj obriezkou a nepovažovali to za hlúposť, keď riskovali život obriezkou všetkých bojovníkov. Nebola to hlúposť, lebo poslušnosť Bohu je vždy múdrosťou, aj keď je ľudsky proti rozumu. Pri dobytí Jericha sme videli čnosť múdrosti v tom, že použili tie najúčinnejšie zbrane: modlitbu. Hlúpy je, kto bojuje menej účinnými zbraňami, keď má účinnejšie. A Izraeliti boli takí múdri, že vedeli, že najmocnejšie zbrane sú duchovné, a nie hmotné. Pri Achanovej krádeži sme si pripomenuli jeho nemúdrosť, keď pre malý zisk stratil všetko – a múdrosť ostatných, keď poslušnosťou stratili síce bohatstvo Jericha, ale získali Božiu priazeň a tým celú krajinu. Pri dobývaní zeme sa múdrosť viery prejavila v tom, že bojovali iba obranné boje a aj to vždy len na Boží pokyn a s jeho pomocou, nie podľa chuti, ani podľa ľudských úsudkov.
Jozue ozdobený šedinami a skúsenosťami 110 rokov, múdro vybadal vážnosť chvíle a postavil celý národ pred zodpovedné rozhodnutie: s Bohom, alebo s pohanskými bôžikmi! Poznáme ľudí s bystrým rozumom, čo vedia vymyslieť tisíc argumentov pre a proti, no nevedia sa rozhodnúť. Možno by niekedy stačilo aj menej argumentov a viac rozhodnosti a prejavili by tým viac múdrosti ako takto. Lebo k pravej Božej múdrosti patrí aj rozhodnosť v pravej chvíli. Aj my žijeme v čase vážnych rozhodnutí, keď mnohí konajú nemúdro. Vďaka Bohu, môžeme byť iní...!!!

ZAČIATOK DVESTOROČNEJ SKÚŠKY

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. kto boli “sudcovia“ a
2. o čo a ako bojovali.

1. Hoci Jozue rozdelil zasľúbenú zem jednotlivým kmeňom, predsa vieme, že Izraeliti ešte ani v čase jeho smrti nevládli v zasľúbenej zemi. Boli iba rozptýlení ako kočovníci pomedzi domáce usadlé obyvateľstvo. Ani sa neusilovali vojensky dobyť celú krajinu a vyvraždiť pôvodných obyvateľov, aby sa mohli usadiť na ich mieste. Viac-menej sa iba bránili, ak boli napadnutí, a inak žili pokojne, aj to väčšinou iba na vrchoch, nie v husto obývaných nížinách. Len postupne získavali určitú prevahu tým, že s Božou pomocou víťazili v obranných bojoch. Až koncom jedenásteho storočia, vari okolo r. 1025 pred J. Kr. (Biblický slovník A. Novotného), pomazal prorok Samuel prvého kráľa nad izraelským ľudom, Šaula. Podľa židovskej i kresťanskej tradície ten istý prorok Samuel opísal aj dobu od Jozueho smrti až po Šaula (por. poznámky k Sdc SSV str. 650). Knihu, v ktorej toto skoro dvestoročné obdobie (por. Za svetlom str. 224) opisuje, nazývame „Kniha sudcov“, alebo jednoducho „Sudcovia“, po hebrejsky „šófetím“.
Opisuje šesť veľkých a šesť menších sudcov, ktorí pôsobili v tomto období, dohromady teda dvanásť – možno tiež podľa počtu izraelských kmeňov. Nepôsobili v celom národe. Ich činnosť bola obmedzená na jeden alebo niekoľko kmeňov. Niekedy ich pôsobilo aj viacero súčasne. Ich hebrejské pomenovanie je dobre vedieť preto, lebo nám trochu objasní ich úlohu v národe. Šófetím bol semitský titul pre vysokých administratívnych úradníkov. Vo fenických mestách ich nazývali „suffetes“ a volili každý rok nových. Nebola to politická funkcia, skôr obchodná, alebo proste úradnícka. Iba v mimoriadnych prípadoch bezvládia sa v mestských štátoch „suffetes“ ujali aj politického vedenia štátu. Ani sudcovia u Izraelitov neboli politicky činní. Iba vedenie niektorých obranných bojov by bolo možno považovať za politickú činnosť, ale aj táto činnosť bola len celkom okrajová popri ich mnohoročnej obetavej službe národu. Iba pri Samsonovi sa píše celý čas o bojoch.
Je pravda, že pozornosť národa väčšinou upriamili na seba až oslobodzovacím činom pod Božím vedením, ale potom roky a desaťročia, niektorí aj štyridsať, ba aj 80 rokov „súdili“ národ v pokoji, A jeden boj za 40 i viac rokov, to v tých časoch ustavičného sťahovania nomádov i celých národov a roztrieštenia mestských štátov a najmä v Kanaáne, ktorý bol mostom medzi Mezopotámiou a Egyptom, ba medzi Euroáziou a Afrikou, to vonkoncom nebola vojenská služba. A keď chceli Gedeona zvoliť aj za politického vodcu národa, za kráľa, odmietol to, lebo veď kráľom izraelského národa bol Boh. Podobnosť izraelských sudcov s ostatnými soffetes tých čias bola v tom, že nemali politické úlohy, hoci to boli služby verejné. Na rozdiel od nich však izraelským sudcom šlo o duchovné vedenie národa, alebo aspoň časti národa. Veď izraelský národ žil uprostred pohanov, ktorí sa ako domáci páni ustavične usilovali podmaniť si, zotročiť cudzincov. Zotročiť nielen daňami a prácou, ale aj duchovne. Izraelitom ustavične hrozilo nebezpečenstvo, že sa manželstvami a verejným životom zmiešajú s pohanmi. Tak by ich rodinný i verejný život preniklo pohanstvo.

2. Čo robili sudcovia, izraelskí suffetes, šófetím? Bojovali? Áno, bojovali celý život a niektorí veľmi hrdinsky – duchovné boje. Ani si nevieme predstaviť, čo všetko sa skrýva za takými jednoduchými slovami, ako máme v Božom slove o živote sudcov: „Zostúpil na neho Duch Pánov a súdil Izraela... A zem mala pokoj štyridsať rokov!“ To pri Otonielovi. Po Aodovom víťazstve mala zem pokoj osem-desiat rokov. Barak a Debora slúžili Božiemu ľudu takto v pokoji tiež štyridsať rokov, aj Gedeon. Tola dvadsaťtri rokov, iní menej, o niektorých nevieme. Ale koľko bojov proti hriechu a pohanskému zmýšľaniu museli vybojovať títo ľudia vo vlastných srdciach! Koľko bojov proti pohanským hriechom museli vybojovať v srdciach mužov a žien, ktorí sa chodili za nimi radiť! Museli vypočuť a posúdiť milióny prípadov a situácií a vždy hľadať to Božie proti tomu pohanskému a hriešnemu. Bola to ťažká a preto hrdinská doba bojov – predovšetkým nespočítateľných bojov na kolenách pred Pánom a potom v rozhovoroch s ľuďmi.
Pritom nešlo o svätcov ako Mojžiš a Jozue! Oni sami museli veľmi zápasiť o svetlo zhora! Gedeon vyrastal v polopohanskej rodine, ktorá ho chcela zabiť, keď zrušil pohanskému Bálovi oltár! Jefte bol zbojník (Sdc 11, 3), Samsonovi boli ženy slabosťou, viacerí sudcovia mali háremy... Veľmi tvrdo zápasili o Božie svetlo viery pre seba i pre národ, ale zápasili, ako vedeli, a napriek všetkým ich ľudským slabostiam sa stali Božími nástrojmi na udržanie pravej viery v ich národe – a cez ich národ v ľudstve. Veď izraelský národ bola jediná svietiaca fakľa. Ale tma pohanstva ju mohla udusiť a len-len že sa to aj nestalo. Pre Boží ľud nebola ani jedna doba časom krvilačných bojov, ale každá doba – aj dnešná – musí byť časom bojov proti hriechu.

POVOLANIE GEDEONA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. duchovnú biedu národa za čias Gedeona,
2. že prvý boj musel vybojovať so sebou – pokáním a
3. že aj my môžeme niečo naprávať len pokáním.

1. Trochu sme sledovali duchovný boj sudkyne Debory, ktorá slúžila svetlom Božej pravdy na efraimskom území, a tak po porážke Sisaru udržovala vieru a tým aj pokoj 40 rokov. Súčasne s ňou na severe v kmeni Neftali takto slúžil sudca Barak a na juhozápadných hraniciach s Filištíncami sudca Samgar. Prevažne v Benjamínovom kmeni na západ od jordánskych brodov slúžil pred nimi sudca Aod a vďaka jeho prevzácnej duchovnej službe malo celé územie Kanaánu, na ktorom boli Izraeliti roztrúsení medzi pohanmi, pokoj až 80 rokov. Pred ním, alebo čiastočne s ním podobne duchovne slúžil 40 rokov prvý sudca, Otoniel.
Pán ešte ústami Mojžiša prikazoval Izraelitom, aby sa v zasľúbenej zemi izolovali od pohanov, aby s nimi neuzatvárali nijaké zmluvy, najmä nie zmluvy manželské. Pán chcel dať túto krajinu Izraelitom, nie ich polopohanským potomkom z miešaných rodín. Pán vedel, že keď sa budú miešať s pohanmi pokrvne, budú sa s nimi miešať aj nábožensky. Preto druhou dôležitou zásadou bolo: zbúrať pohanské oltáre. Ani jeden sudca však nedokázal natrvalo dosiahnuť, aby Izraeliti tieto dve vážne Božie požiadavky dodržali. Aj po smrti Debory, Baraka a Samgara začal národ upadať do strašnej biedy pohanstva. Vidíme to z toho, ako Pán povoláva po kajúcich modlitbách národa nového sudcu, mládenca Gedeona. Jeho otec mal postavený oltár pre pohanských „bohov plodnosti“ Bála a Aštartu. Pod vplyvom pohanských spoluobčanov uverili, že nestačí modliť sa k Bohu, ktorého uctievali ich otcovia, ale že sa majú modliť aj k ich domácim bôžikom.
V očiach tých Izraelitov, ktorí mali slabú vieru, mohol byť veľmi závažný napríklad takýto argument pohanov: „My sme vášho Boha nikdy neuctievali a zato sme mali úrodu, lebo nám ju zabezpečovali naši bohovia, ktorí majú moc nad touto krajinou. Ak chcete mať úspech v tejto krajine, musíte si týchto bohov uctievať aj vy...“ A takých Izraelitov, ktorí mali slabú vieru, bolo veru veľmi mnoho. Patril medzi nich aj Gedeonov otec a postavil oltár Bálovi a Aštarte, modlil sa k nim a obetoval im. A nielen on, ale celá jeho rodina, aj sluhovia. Celý „jeho dom“ bol polopohanský. Nezabudli celkom na pravého Boha, ale pre istotu uctievali, a veľmi horlivo, aj pohanských „bohov“. Tak horlivo, že keď Gedeon zbúral pohanský oltár a postavil oltár pravému Bohu, odvážil sa urobiť to len potajomky v noci. Ľudia z mestá mohli byť pohania a chápali by sme, že sa ich Gedeon mohol obávať, najmä keď vieme, že Izraeliti boli vo veľkej menšine oproti domácim pohanským obyvateľom. Ale že sa musel báť aj domu svojho otca, to je znak veľkej duchovnej biedy izraelského národa, v ktorom viera strašne upadala. Nečudo, že Pán na nich poslal kočovných Madiánčanov, ktorí vpadli do krajiny nie tak pokojne, ako pred rokmi Izraeliti. Vpadli bojovne a ničili všetko, na čo natrafili: polia, sady i stáda dobytka. Ľudia živorili len s najnutnejšími zásobami v jaskyniach.

2. V biede si však národ spomínal čoraz viac na pravého Boha, ktorý im už toľkokrát pomohol. Modlili sa k nemu a on ich vypočul: poslal anjela k mládencovi Gedeonovi, aby mu zveril poslanie viesť Izraelitov do boja proti pohanským útočníkom, ktorí nivočili krajinu a potom proti pohanstvu, ktoré nivočilo vieru v Izraelitoch. Mal sa pustiť do boja s kočovnými Madiánčanmi a k tomu potreboval posilu. Akú posilu si mal Gedeon zabezpečiť? Predovšetkým posilu zhora, od Pána, jediného Boha. „Keď som ja s tebou, porazíš Madiánčanov ako jediného muža!“ Týmto výrokom Pán nepovedal, že si Gedeon nesmie vziať ako posilu aj nejaké vojsko, ale povedal, že nie vojsko je rozhodujúce, ale posila od Pána. Práve tak ako vždy v minulosti, aj teraz bude víťazstvo závisieť od ich viery. A v prvom rade od viery vodcu, Gedeona. Preto prv, ako šiel bojovať s Madiánčanmi, ba prv, ako zvolal vojsko, musel Gedeon bojovať so sebou o pravú vieru. Na pozemku jeho otca bol pohanský oltár... Na Pánov príkaz ho Gedeon s rizikom života zbúral, postavil tam oltár Pánovi a s desiatimi vernými spoločníkmi obetoval za noci pravému Bohu sedemročného býka. Až teraz, po vnútornom obrátení, po pokání, po tomto skutkovom prejave viery, mohol začať boj aj s pohanmi.
3. Bolí nás, keď okolo seba vidíme biedu, keď vidíme upadať národ po každej stránke, aj hospodársky. Možno vidíme aj všelijakých nepriateľov, ktorým by sme radi pripísali vinu za tento náš stav, v ktorom sme. V škole nespravodlivosť pri známkovaní, deti strávia v škole viac času, ako rodičia na pracovisku, v zamestnaní nespravodlivosti pri zadeľovaní a odmeňovaní práce, v obchode nedostaneš, čo by si potreboval, na úradoch bez protekcie sotva čo vybavíš... Úroveň kultúry a morálky škoda spomínať... Čo robiť? V prvom rade to, čo Gedeon: osobné pokánie. Obrátiť sa k Bohu, zbúrať „oltáre bôžikov“ nech by ich uctievali hoci aj všetci v okolí i v našom dome. Či niekto zbožňuje módu, spevákov, alebo považuje za všemohúce len peniaze a známosti..., treba zbúrať každý oltár nepravému „bohu“, posilniť si pravú vieru, a potom nám Pán ukáže, čo ďalej.

GEDEON OSLOBODITEĽ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Gedeonovo víťazstvo nad Madiánčanmi a
2. že k našej viere nevyhnutne patrí aj odvaha.

1. Boj, ktorý bojovali sudcovia a teda aj Gedeon, musel byť bojom viery tak, ako boje Jozueho a vôbec Božieho ľudu. Musel to byť teda v prvom rade boj o vieru v srdciach ľudí. Preto ho musel aj Gedeon vybojovať najprv sám v sebe, ako sme to videli v úryvku z Božieho slova minulý týždeň. A bojoval aj o vieru tých, ktorých si pribral ako dobrovoľných spoločníkov do boja proti Madiánčanom. Preto urobil tú skúšku s vlneným rúnom. Pán však povedal, že bojovníkov je ešte vždy mnoho a že by si potom mohli myslieť, že ten boj vybojovali vlastnými silami. A Pánovi veľmi záležalo na tom, aby to bol naozaj boj viery a teda aby mali celkom jasné, že aj výsledok boja s Madiánčanmi je výsledkom Božej sily a ich viery.
Kvôli tomu Gedeon na Pánov príkaz vyhlásil v tábore, aby sa všetci bojazliví a nesmelí vrátili domov. Na počudovanie vidíme, že odišlo viac, ako dve tretiny zhromaždených dobrovoľníkov. Zostalo ich len desaťtisíc, ale Pánovi sa aj to videlo mnoho. Preto ich Gedeon zaviedol k prameňu Harad pod vrchom Gelboe a pozoroval ich, ako pijú vodu. Väčšinou pili tak, že si prikľakli k vode a načierali rukou. Iba tristo z desaťtisíc lízalo vodu bez prikľaknutia priamo z hladiny. Pán prikázal vziať iba tých tristo do boja a ostatných poslať domov.
Na prvý pohľad to nebola skúška viery. Skôr by sa nám zdalo, že to bola skúška zmäkčilosti a pohodlnosti. Je však pravda, že aj to súvisí s vierou, lebo do Božieho kráľovstva sa nedostaneme len tak pohodlne. Ale niektorí v tom vidia ešte aj inú skúšku viery. Prameň Harad po hebrejsky Charód znamená „Trasenie“. Usudzujú, že pohania tu uctievali nejaké božstvo, ktoré „chránilo“ vzácnu vodu prameňa, a triasli sa pred ním. V pokľaknutí vidia nielen pohodlnejší spôsob pitia, ale obradné pokľaknutie zo strachu pred božstvom prameňa. Kto lízal vodu priamo a nepokľakol si, naznačil tým svoju pevnú vieru bez strachu pred akýmkoľvek pohanským božstvom. Ak je táto domnienka správna, potom aj pri prameni šlo priamo o skúšku viery bojovníkov. Zostalo ich veľmi málo – len 300 z 32 000, teda ani jedno percento – ale veriacich.
A Pán dal ešte jeden znak viery Gedeonovi: poslal ho na výzvedy k Madiánčanom a tam mu dal počuť sen, ktorý mal nepriateľský veliteľ a ktorý si sami nepriatelia vysvetľovali ako znamenie porážky. V noci potom Gedeon s 300 veriacimi obkľúčili ich tábor a bez boja pozorovali zmätok, ktorý vyvolal sám Pán a ktorý bol aj porážkou nepriateľov.

2. V Knihe zjavenia sa opisuje to, čo v celom Sv. písme: boj dobra a zla. Opisuje sa tu víťazstvo Pána Boha nad všetkým zlom i nad samotným diablom. A tiež odmena pre ľudí, ktorí vo svojich srdciach zvíťazia. Sám Boh bude v nebi ich odmenou. Ale vymenúva aj zavrhnutých: „zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a luhári“ (Zjav 21, 8). Bojazlivých uvádza na prvom mieste. Nebyť bojazlivý, to je otázka viery, teda i spásy. Preto odvaha nutne patrí k nášmu duchovnému životu.
To neznamená drzosť voči mocným tohto sveta, alebo vôbec voči predstaveným, detí voči rodičom. Odvaha viery neznamená ani bezhlavé a nepremyslené konanie, ku ktorému môžu mať mladí ľudia blízko, keď túžia dokázať, že sa ničoho neboja. Sme Cirkvou bojujúcou, a preto potrebujeme odvahu. Ale tá bojujúca je Cirkev, preto tu nejde o hocijaký boj a hocijakú odvahu. Ide o boj proti diablovi a hriechu a o odvahu v tomto boji. Chlapec, ktorý má odvahu celkom drzo provokovať učiteľa, nemá odvahu odmietnuť cigaretu, ktorú mu ponúkne kamarát. To je odvaha na nepravom mieste. Voči učiteľovi mal byť úctivý a voči kamarátovi jednoznačne rázny, odvážny, lebo tam šlo o boj s hriechom. A keby s Božou pomocou dosiahol svojím postojom i slovom, aby ani ten druhý nefajčil, to by bol dôsledne vybojovaný boj proti hriechu, pravá odvaha viery.
Tá sa môže niekedy prejaviť aj v škole voči učiteľovi, ale len úctivo a iba vtedy, keď ide o boj s hriechom: napríklad keď treba odmietnuť výlet, alebo letný tábor preto, lebo tí, čo budú na výlete nebudú mať možnosť ísť v nedeľu na sv. omšu. Tisíce veriacich chlapcov a dievčat chodí na nedeľné školské výlety a do prázdninových táborov a zostávajú bez sv. omše, lebo nemajú odvahu viery odmietnuť to – ale pritom majú dosť „odvahy“ drzo sa správať voči učiteľom i rodičom... Nech nám Pán pomáha stávať sa pravou bojujúcou Cirkvou, aby sme s odvahou a silou viery odmietali každý prejav nepravej odvahy, aby sme nemuseli byť zavrhnutí ako zbabelci.

BRATOVRAH ABIMELECH

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako národ znovu upadal do modlárstva,
2. že prejavom pohanského zmýšľania boli aj snahy o ustanovenie kráľa a
3. že k viere patrí aj vytrvalosť.

1. Boj proti spolku pohanských kráľov skončil tým, že chytili a zabili dvoch z nich a zem mala potom 40 rokov pokoj. Mnohí chodili za Gedeonom radiť sa so svojimi problémami a riešiť si vzájomné spory a on sa usiloval riešiť ich z hľadiska viery. Ľudia si ho vážili a už po víťazstve nad Madiánčanmi si ho chceli zvoliť za kráľa. A to vtedy znamenalo oveľa viac, ako sa nám zdá dnes. Gedeon pozeral na veci z Božieho hľadiska, preto odmietol kráľovské žezlo a vyhlásil, že kráľom nad Božím ľudom má byť Boh. Lenže tak, ako kedysi Áron na púšti, tak teraz Gedeon: vyzval ľudí, aby mu dali niečo z ukoristených amuletov a šperkov a urobil z toho „efód“. Bola to akási socha, skvostne oblečená a keďže bola uliata zo zlata pohanských amuletov, mohla Izraelitom pripomínať aj víťazstvo pravej viery nad pohanstvom. Lenže po čase akoby Izraeliti viac verili efódu, ako pravému Bohu, a tak sa im stal vlastne modlou.
Gedeon nemal z vlastnej rodiny najlepšie náboženské základy, ich rodina verejne uctievala Bála. Zápasil síce o vieru svoju i v rodine, o vieru bojovníkov i národa, ale nakoniec sám priviedol národ späť k určitému druhu modlárstva. Božie slovo prirovnáva zmluvu s Bohom k manželskej zmluve, vernosť Bohu k manželskej vernosti a potom aj modlárstvo nazýva jednoducho smilstvom. Efód, ktorý si dal zhotoviť Gedeon a ktorý zrejme spočiatku používal pri službe pravému Bohu, slúžil neskôr Izraelitom „ku smilstvu“, čiže k modloslužbe.
Ešte výraznejšie sa pohanstvo prejavilo v jeho potomstve. Gedeon viedol nezriadený rodinný život. Podľa vzoru pohanov si založil hárem. Mal veľa manželiek a detí. Číslo 70 môže byť zaokrúhlené, alebo použité namiesto slova „mnoho“, lebo sedmička a sedemdesiatka sa aj takto používala. Nie je to však dôležité, lebo jeho syn Abimelech zavraždil všetkých, okrem Joatama. Jeho matka bola Sichemčanka, pohanka. Sichemčania vzali z chrámu „Bála zmluvy“, ktorého si zrejme uctieval aj Abimelech, 70 strieborných šeklov. Pomocou týchto peňazí a vrahov sa ujal vlády.
Nerobil ako úprimne veriaci a pomýlený pohan, ale ako bezbožník, lebo neskôr vraždil aj v priestoroch Bálovho chrámu, ktoré boli pre veriacich pohanov posvätné. Ba aj Bálov chrám zbúral. Nie pre vieru a oddanosť pravému Bohu, ale z nenávisti voči Sichemčanom. Jemu nebolo nič posvätné. Tak sa zvrhol neporiadny veriaci na bezohľadného bezbožníka, ktorého nakoniec tiež zavraždili...

2. Bolo to prvý raz v dejinách vyvoleného národa, čo sa takto výrazne prejavila snaha národa mať svojho kráľa podobne, ako ho mali okolití pohania. Gedeon v tom správne videl prejav pohanského zmýšľania a odmietol kráľovskú hodnosť s odôvodnením, že ich kráľom je predsa Boh. Boli to ešte časy sudcov, keď vyvolený národ žil rozptýlený medzi domácim pohanským obyvateľstvom a nemal nad pohanmi prevahu ani počtom, ani hospodársky, a už vôbec nie vojensky. Aj nábožensky často podliehal pohanským vplyvom a táto snaha o kráľovstvo bola tiež pohanská.
Po Gedeonovej smrti to boli nie Izraeliti, ale pohania, ktorí ustanovili jedného z Gedeonových synov za kráľa. Aj keď nakoniec táto snaha skončila tým, že sa Abimelech stal iba obyčajným mestským kráľom nad Sichemom, podľa typu starých mestských kráľov, aj to iba na tri roky, predsa len išlo o iné. On nechcel byť kráľom nad Sichemskými pohanmi, ale chcel byť kráľom nad celým národom, nad pohanmi aj nad Izraelitmi. Zachránený Joatam bájkou vysvetľuje, že poriadne stromy majú vznešený cieľ prinášať dobré ovocie a nie panovať nad inými. Celá bájka je výsmechom snáh o ustanovenie kráľa, proroctvom o ich stroskotaní.

3. Pokus o zvolenie Gedeona za kráľa, Gedeonova 40 ročná sudcovská služba s efódom a celá Abimelechova činnosť, to všetko je svedectvom opätovného úpadku národa a zväčšovania pohanského vplyvu. Ani to celé nemohlo skončiť inak, ako rastúcimi rozbrojmi, vraždením a bratovražedným krviprelievaním. Konečný výsledok bol taký, aký plánoval pravý Boh: pohania sa vraždili navzájom, Abimelech Sichemčanov a oni Abimelecha a jeho prívržencov, takže Boží ľud sa nemusel brániť mečom. Ale Boh nechce ani vraždenie pohanov a celú túto dobu označuje, ako dobu úpadku. Aj Boh by bol radšej, keby Izraeliti iba zbúrali pohanské oltáre a pohanov priviedli k viere. Lenže na to by museli mať vytrvalejšiu vieru. Viera môže byť víťazná len vtedy, keď je vytrvalá. V úvode k sudcom sme už hovorili, že viera sa prejavuje duchovnými zápasmi proti hriechu, predovšetkým osobným pokáním, odvahou v tomto boji – a dnes musíme pridať, že aj vytrvalosťou. Lebo len kto vytrvá do konca, bude spasený (Mt 10, 22).

JEFTE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. zvláštnosti Jejteho doby,
2. zvláštnosti Jejteho osobnosti a
3. čo môžeme robiť podľa Jejteho vzoru, ak sa chceme stať osobnosťami.

1. Ak by sme brali časové údaje presne tak, ako sa uvádzajú v tomto Božom slove, hoci vieme, že Sv. Duchu nešlo o historické údaje, potom by obdobie od Gedeonovej smrti po Samsona trvalo asi sto rokov. Celé toto obdobie sa zdá byť veľmi pokojné, až je to na tie časy a na kočovnícke krajiny zvláštne. Toto obdobie by bolo kratšie, keby sme prijali predpoklad, že niektorí sudcovia účinkovali v rozličných kmeňoch súčasne. Ale aj tak sa opisujú šiesti sudcovia, z ktorých iba jeden bojoval a to bol Jefte. Ba ani on nechcel bojovať a najprv vyjednával s okupantmi, aby odišli dobrovoľne.
V tomto storočí sa teda sudcovia z Božej milosti zamerali takmer výlučne „iba“ na boj o pravú vieru proti hriechu. Je isté, že tento boj bol ťažší, ako boj so zbraňou v ruke. So zbraňou vedeli bojovať aj pohania, aj vo viere celkom spohanštení Izraeliti. To nebol nijaký mimoriadny výkon, hoci nám padnú do očí. skôr takéto boje, ako boje o vieru. Aj dnes sa vie hocikto pobiť i zvíťaziť a možno tým upúta pozornosť i obdiv mnohých. A pritom možno nevie o pravom Bohu ani to najzákladnejšie. Aj dnes sú však dôležitejšie tie tiché boje o pravú vieru, ktoré vedieme vo svojich srdciach tichým rozmýšľaním, modlitbou, čítaním Božieho slova, prijímaním sviatostí, tichými rozhovormi o Božej vôli...
Napriek tomuto tichému pôsobeniu Božích mužov, sudcov, čoraz viac pokračoval duchovný úpadok Božieho ľudu v tomto storočí. Božie slovo vidí znak úpadku aj v tom Abimelechovom pokuse o zriadenie kráľovstva ako štátneho útvaru, lebo to bol znak verejného odmietnutia Boha, ako vládcu nad nimi. Aj keď bol tento pokus dielom pohanov a polopohanov, alebo spohanštených Izraelitov, predsa len to bol znak, že Izraeliti neupevňovali svoju vieru a nešírili ju medzi pohanov, ktorým mali zbúrať ich pohanské oltáre.
Znakom veľkej náboženskej pomýlenosti bolo aj to, že Jefte obetoval, čiže zabil a na oltári spálil svoju jedinú dcéru z vďačnosti Bohu za víťazstvo. A pri vyjednávaní s amonským kráľom hovorí Jefte o ich „bohu“ Kamošovi takým tónom, akoby aj sám veril v jeho existenciu. Akoby Pán bol len Bohom Izraelitov a pritom Kamoš bol skutočným Bohom Amončanov. Akoby teda šlo o to, ktorý z „bohov“ je silnejší, alebo ako bohovia podelia územie – a nie o to, ktorý Boh je pravý a ktorý len vymyslený.
Z prehlbujúceho sa duchovného úpadku Božieho ľudu vyplynul aj nedostatok veľkých osobností. Zdá sa, že všetci šiesti sudcovia tohoto obdobia boli síce sudcami, ale neboli osobnosťami. Ani nepôsobili dlho, najviac 23 rokov sudca Tola, 22 rokov Jair, iba 6 rokov Jefte, sedem Abesan, desať Ahialon, osem Abdon. Naozaj veľkou osobnosťou môže byť len človek naozaj veľkej viery a tá v národe upadala. Bol to začarovaný kruh: nebolo osobností, lebo nebola viera a nebolo viery, lebo neboli osobnosti. Ľudskými prostriedkami sa nedalo z tohto vymotať, len dúfať v Božiu pomoc.
O veľkom úpadku viery svedčí aj žiarlivosť Efraimcov na víťazné kmene, čo riešili bratovražedným krviprelievaním...

2. Aj Jefte, ktorého Božie slovo opisuje najobšírnejšie, je zvláštnym človekom. Možno bol najsilnejšou osobnosťou v tej úpadkovej dobe. A to je hrozné. Nebolo väčšej osobnosti v národe, ako polopohan Jejte, nemanželské dieťa neznámeho Galaádčana so smilnicou, ktorého súrodenci vyhnali kvôli dedičstvu, a preto sa dal na zboj. Tento zbojník bol najväčším hrdinom a ukázalo sa, že to bolo preto, lebo napriek všetkému mal zrejme najpevnejšiu vieru, hoci pomýlenú. Toto krvavé živobytie mu neslúži na česť, hoci vzhľadom na jeho ostatné skutky nemusíme pod slovom zboj rozumieť len to najhoršie. Mohol to byť celkom statočný človek, ktorý podobne ako neskôr Dávid, dával sa najímať akoby za žoldniera na ochranu karaván. Keď ich bolo treba brániť, bojoval so skutočnými zbojníkmi a tak si statočne zarábal na každodenný chlieb.
Je celkom isté, že Jefte nebol zbojník, ktorého by bol boj bavil a ktorý rád bojoval, ale práve naopak: bol to pokojamilovný muž, ktorý nebojoval ani za takých okolností, za akých by iný bol bojoval. Napr. sa vopred zjednával so staršími, že ho po víťazstve nad pohanmi uznajú za sudcu a nebude si musieť moc vydobíjať. Ani nevlastným bratom, ktorí ho bez dedičstva vyhnali, sa nepomstil ani najmenej, ale odpustil im. Ba ani s Amončanmi a Moabčanmi nechcel bojovať a najprv s nimi pokojne vyjednával – čo bolo vlastne v dejinách Izraela prvým vyjednávaním o mieri bez boja. Po víťazstve obetoval na oltári vlastnú dcéru, čo svedčí nielen o jeho veľkej pomýlenosti, za ktorú ako nemanželské dieťa nemohol, ale svedčí to aj o jeho veľkej úprimnosti a oddanosti Bohu.

3. Nepomýlime sa, ak predpokladáme, že Jefte sa stal väčšou osobnosťou ako všetci ostatní sudcovia jeho doby, práve tou úprimnosťou a oddanosťou voči Bohu. Ak sa sudcovia stávali osobnosťami vedúcimi národ tým, že bojovali duchovné boje viery, Gedeon napr. pokáním a odvahou viery, tak Jefte úprimnosťou viery, oddanosťou Bohu. Hoci pomýlenou. Ak budeme úprimní, Pán i nás môže spasiť i použiť pre službu, aj keby sme bez vlastnej viny zostali v niečom pomýlení. Urobí z nás osobnosti, ktoré poslúžia aj iným, ak sa mu celkom oddáme ako Jefte.

SAMSONOVA MLADOSŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že dejiny Izraelitov nie sú dejinami svätých ľudí, ale svätého Boha a
2. Božiu svätosť a ľudskú slabosť na Samsonovi.

1. Ani jeden dejepis neopisuje všetko. História je učiteľkou života a tí, čo píšu históriu sú teda učiteľmi života. Vyberajú z dejín tie skutočnosti a podávajú ich v takom svetle, aby dosiahli to, čomu chcú ľudí naučiť. Poznáme marxistické dejiny, ktoré nie sú opisom Marxa a komunizmu, ale sú opisom celých dejín z hľadiska marxistického, komunistického. Poznáme aj cirkevné dejiny, ktoré opisujú viac-menej tie isté udalosti, ale z hľadiska náboženského. Čítal som dejiny Cirkvi, ktoré boli pomerne stručné a boli písané osobitne z hľadiska cirkevných koncilov, snemov. Ale čítal som aj dejiny Cirkvi písané osobitne z hľadiska svätosti Cirkvi. Sú to vlastne životopisy svätých, ktorých mala Cirkev v každej dobe dosť. Nie všetkých postavila na oltár pre verejnú úctu, a tak ani nie sú všetci známi, ale aj tých známych je dosť na to, aby sa dali napísať krásne, zaujímavé a veľmi poučné i povzbudivé dejiny svätej Cirkvi.
Spomínam to preto, lebo dejiny novozákonnej Cirkvi sa naozaj dajú písať ako životopisy svätých. V srdciach ľudí sa v novozákonných časoch tak rozliala plnosť Kristovej milosti, že milióny ľudí majú na nej účasť a niektorí tak spolupracovali s Božou milosťou, že sú príkladnými svätcami. V Starom zákone to ešte nebolo tak. Starý zákon, to sú dejiny Božieho ľudu Izraelitov, písané z hľadiska viery, ale nie sú to životopisy svätých. Aj keď niektorých uctievame ako svätcov, napríklad Adama a Evu, o ktorých predpokladáme, že robili pokánie a zomreli v posväcujúcej milosti, tiež Abraháma, ktorého pokrok vo viere Božie slovo priamo potvrdzuje, Dávida ako príklad kajúcnika. Ale ani ich životy sa neopisujú ako životy svätých, skôr ako životy ľudí zápasiacich o vieru a svätosť. My si ich v niečom môžeme vziať za príklad, ale ani zďaleka nie vo všetkom.
Aj v Starom zákone však vždy vyniká Božia svätosť popri všetkých ľudských slabostiach a hriechoch. Vždy ide o to, ako Boh vychádza v ústrety hriešnemu človeku, aby ho vytrhol z hriechov a zachránil. Preto dejiny Izraelitov nazývame skôr dejinami spásy, než dejinami svätcov. Dejiny spásy, to je ten Boží plán, ako spasiť padlé ľudstvo postupne cez Krista a jeho Cirkev.
Božie slovo pozná človeka len ako hriešnika. Aj v Novom zákone. Pán Ježiš pri istej príležitosti povedal ako samozrejmosť: „Keď teda vy, hoci ste zlí,...“ Naša hriešnosť je teda samozrejmá. Pán Ježiš z nej vychádza a počíta s ňou u každého a z tejto hriešnosti a zloby nás prišiel zachrániť. Svätcami v Novom zákone sú tí, ktorí sa mu dali zachrániť. Aj v Starom zákone sú takí a nemusíme ani o Samsonovi pochybovať, či je v nebi pripočítaný k svätým (por. Hebr. 11, 32). Ale aj tak vidíme, že Božie slovo výraznejšie zaznamenáva jeho slabosti a Božiu svätosť.

2. Už tým, že Samsonovi rodičia boli dlho neplodní, hoci boli nábožní, patrí Samson medzi Božích mužov, ako bol Abrahámov syn Izák, jeho syn Jakub, jeho a Ráchelin syn Jozef Egyptský, neskôr Samuel, ba aj Ján Krstiteľ. Jeho počatie a narodenie i poslanie ohlásil vopred anjel podobne ako narodenie Izáka, Jána Krstiteľa a aj samého Božieho Syna! Od počatia bol nazirejec, čiže osobitne zasvätený Pánovi ako Ján Krstiteľ a Pán Ježiš. A tiež na celý život ako oni, kým iní nazirejci po ňom boli spravidla zasvätení iba na istý čas v rámci určitého poslania. Pred Samsonom ani nepoznáme v Božom slove tento pojem.
Bol jediný spomedzi sudcov, ktorý bojoval celý život a to sám bez vojska, opustený a zradený vlastným národom, vydaný na smrf vlastnými bratmi ako Pán Ježiš. Všetci ostatní sudcovia bojovali na čele izraelských vôjsk proti nepriateľom a potom celé roky bojovali premnohé duchovné boje proti hriechu tým, že súdili Boží ľud, ktorý sa dal na pokánie. Toto všetko sú – pravda – podobnosti s Pánom Ježišom, za ktoré Samson nemohol. Nemal na nich nijakú zásluhu a vo všetkých týchto jeho črtách vidno svätosť Božiu nie jeho. To všetko robil Boh, aby zachránil nielen Samsona, ale všetok svoj ľud. Veď Boží ľud izraelský čoraz viac prepadal pohanstvu, ktoré ho obklopovalo.
Boží ľud žil nielen v obkľúčení okolitých pohanských národov, ale aj v ich vlastnej Kanaánskej krajine žil ešte stále rozptýlený medzi domácim pohanským obyvateľstvom. Boli v menšine asi aj svojím počtom, aj svojimi prirodzenými silami a schopnosťami, lebo domáce obyvateľstvo, ktoré tam bolo usadené dávnejšie, vedelo lepšie hospodáriť, ako v Egypte zotročený a potom na púšti skúšaný Boží ľud. Čoraz viac hrozilo, že sa zmiešajú s pohanmi, prijmú aj ich vieru a stratia pravdy o Bohu i o svete, ktoré mali zachovať a odovzdať celému svetu. Boh sa ich však nevzdáva a neplodným rodičom dáva nazirejca Samsona – Boh dáva, čo ľudia dať nemôžu: záchranu od pohanstva, od hriechov. V plnosti im to dá až cez Ježiša Krista, Až po Ježiša Krista sa dejiny Božieho ľudu nebudú môcť nazývať dejinami svätých. Ale z Kristovej plnosti majú čerpať vopred už aj starozákonní Boží ľudia, ako to vidíme aj na Samsonovi.

SAMSONOVE BOJE A SMRŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. veľkosť Samsonovho poslania i osobnosti a
2. veľkosť nášho poslania a malosť našej osobnosti.

1. Pred Samsonovým počatím sa zjavil Pánov anjel jeho matke a povedal jej o budúcom poslaní chlapca, ktorého má počať: „On začne vyslobodzovať Izraela z ruky Filištíncov“ (Sdc 13, 5). Ešte nikdy netrvala nadvláda pohanov nad Božím ľudom tak dlho. Iba v egyptskom otroctve štyristo rokov a teraz nadvláda Filištíncov štyridsať rokov. Hoci Izraeliti po príchode do Kanaánu žili ako rozptýlený a dosť nejednotný národ uprostred pohanov, Boh ich chránil. Chránil ich tak, že ich nechal utláčať pohanmi, aby ich „prinútil“ modliť sa k nemu, jedinému pravému Bohu.
A chránil ich aj tak, že keď sa k nemu obrátili pokáním a modlitbou, vždy im vzbudil nejakého Božieho muža alebo ženu, sudcu, ktorý ich oslobodil od pohanského útlaku, a potom duchovne viedol, aby neupadli tak ľahko znovu. Doba sudcov bola dobou striedavého útlaku pohanov, ale 40 rokov trval tento útlak len teraz. Je to znak úpadku Božieho ľudu, že mu tak dlho trvalo, kým sa začal spamätávať a obracať k Bohu pokáním a modlitbou.
Ako pokánie ľudu nebolo otázkou jedného dňa a tak ani koniec útlaku. Naopak, v týchto kapitolách vidíme, ako bol už Boží ľud hlboko v hriechoch a aj keď sa začal modliť, aj keď mu Boh poslal vysloboditeľa, Samson ich nemohol jednoducho vyslobodiť, ako iní sudcovia. Boží ľud bol natoľko skazený, že svojho osloboditeľa, ktorého poslal Boh, ktorý bol Bohu zasvätený už pred počatím a ktorý bol ochotný bojovať za svoj národ aj sám, jediný, tohoto svojho osloboditeľa oni ochotne zviazali a sami ho vydali pohanom. Nebojovali po jeho boku, aby sa potom po víťazstve dali ním duchovne viesť, ako to bolo za Jefteho.
Prečo anjel povedal jeho matke, že on iba začne vyslobodzovať Izraelitov spod nadvlády Filištíncov? Jeho poslaním nebolo vyslobodiť ich. Jeho poslaním bolo začať tento veľký boj, ktorý mal trvať ešte aj za ďalšieho sudcu a proroka, Samuela, aj za vlády prvých dvoch kráľov Šaula a Dávida. Mal to byť dlhý, dejinný boj nie proti Filištíncom ako národu, ale proti pohanstvu, ktoré prinášali a vnucovali podrobeným národom. Izraelský národ mal vykupiteľské poslanie pre celé ľudstvo, preto nesmel pohanstvu podľahnúť.
Z toho, ako ľahko a ochotne vydali Izraeliti Samsona Filištíncom vidíme, ako ľahko a ochotne by podľahli aj filištínskemu pohanskému vplyvu. „Nevieš, že Filištínci sú našimi pánmi?“ Samson to vedel. A najmä Boh, ktorý Samsona práve preto povolal, ba na to ho stvoril, aby uchránil Boží ľud pred ich vplyvom. Pokánie ľudu však trvalo veľmi dlho, preto musel trvať veľmi dlho aj tento boj a Samson ho mohol iba začať. Bol na to z celého národa už len sám, ale začal ho, a tak svoje poslanie splnil.
V čom spočíval Samsonov boj a poslanie? Teda v čom bola veľkosť jeho osobnosti? Veľmi by sme sa mýlili, keby sme o Samsonovi vedeli iba to, čo o ňom píšu a kreslia naivné detské obrázkové Biblie: totiž ako zmlátil tisícky Filištíncov. To by sme ho potom mohli považovať len za niečo také, ako bol obor Herkules v Grécku, alebo iní hrdinovia a hrdinkovia, na ktorých sú zaujímavé len ich bitky.
Nie, Samsonova veľkosť rozhodne nie je v bitkách. Pri každom prejave jeho sily sa výslovne pripomína, že na neho zostúpil Pánov Duch, a preto zvíťazil. Ani sa nikde v Božom slove nepíše, že by bol Samson nejaký obor. Vôbec nie. Možno bol na pohľad celkom obyčajný muž a vôbec nie taký, ako ho kreslia naivní maliari, ktorým nezáleží na pravde Božieho slova. On iba z času na čas prekvapil svojou veľkou silou, ktorú dostal osobitne práve na tú príležitosť ako dar Sv. Ducha. Veľkosť jeho poslania bola v i nom. Ako sa diabol v raji tváril voči Eve priateľsky, tak aj Filištínci voči Izraelitom. Izraeliti boli spokojní s ich panstvom a Filištíncom záležalo na dobrých vzťahoch s Izraelitmi. Napr. sami upálili ženu, ktorá mala byť Samsonovou manželkou a stala sa mu neverná. A sami upálili aj jej otca, ktorý ju po svadbe so Samsonom dal za ženu jednému z družbov. Ani oni si to so svojimi poddanými nechceli pokaziť. A keď s veľkým vojskom prenasledovali Samsona, odtiahli späť a nenapadli Izraelitov ani vtedy, keď im vydali Samsona ako záškodníka, hoci mohli to využiť aj na skutočný útok.
Pre Izraelitov boli o to nebezpečnejší, že to bol hospodársky a kultúrne vyspelý národ a priateľský voči Izraelitom, a tak sa Izraeliti mohli s nimi ľahko zblížil i pomiešať. Samson asi nebol jediným Izraelitom, ktorý si bral za ženu Filištínku. Keby bolo bývalo toto zmiešavanie Izraelitov s pohanmi pokračovalo, Izraeliti by boli ľahko stratili vieru a neboli by ako národ splnili svoje dejinné poslanie. Poslaním Samsona bolo vykopať priepasť medzi Filištíncami a Izraelitmi, zrušiť to nebezpečné zbližovanie. Aj keď bojoval proti nim len sám, s Božou silou im dokázal toľko toho vyviesť, že nastal boj namiesto priateľstva, izolovanie namiesto ovplyvňovania. Toto poslanie splnil napriek tomu, že sám nebol dosť Boží. Podliehal hnevu i ženám, ale splnil, čo mal splniť. Nakoniec sa v otroctve dal na pokánie a Pán mu znovu dal potrebnú silu. Stal sa tak aj príkladom v pokání a predobrazom kajúcej časti národa. A v tom je jeho veľkosť.

2. Rozhodne ani my nedosiahneme svoju veľkosť hašterivosťou a bitkami, ale iba tak ako Samson, plnením poslania, ktoré nám zveril Pán. My už nemusíme prehlbovať priepasť medzi Božím ľudom a pohanmi. My máme iné, väčšie poslanie: zvestovať Božiu milosť tým, čo ešte nemajú na nej dostatočnú účasť. My už žijeme Kristove časy milosti, kedy sa dejiny píšu ako životopisy svätých. Medzi týchto svätých máme patriť aj my a máme aj blížnym pomáhať v posväcovaní. Je to vznešené poslanie a jedine v ňom dosiahneme aj svoju osobnú veľkosť. Ak ju hľadáme inde, v popularite medzi ľuďmi, v kariére, peniazoch, osobnom pokoji, alebo v čomkoľvek inom, určite sme ešte veľmi malí.

DUCHOVNÝ ÚPADOK NÁRODA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Obraz hrozne skazeného Božieho ľudu a
2. že Boží ľud môže povstať aj z najhoršieho úpadku, lebo v ňom pôsobí Božia sila, nielen ľudská.

1. Úryvky z Božieho slova, ktoré teraz čítame, sú azda tým najčiernejším obrazom Božieho ľudu vôbec v dejinách. Pravdepodobne sa tu opisuje obdobie po Samsonovej smrti, hoci nie je vylúčené, že niektoré z udalostí sa odohrali už za jeho života, len nemal na ne nijaký sudcovský vplyv. Zdá sa, že v tomto období po Samsonovej smrti nebol v Izraeli nijaký sudca, nijaký duchovný vodca, Filištínci možno ešte tvrdšie vtláčali svoju kultúrnu a náboženskú pečať do srdca vyvoleného národa. A on už nemal nikoho, kto by mu povedal ako sa zachrániť.
Čítame, že akýsi Micha si urobil modlu, ku ktorej sa modlieval a zrejme nie sám. Vyzerá to tak, že sa stala akýmsi strediskom modloslužby. Nie je isté, či od začiatku chcel slúžiť modle proti pravému Bohu. Možno, že chcel takto uctievať pravého Boha, ale nevedel, že takýto spôsob bohoslužby je pre Boží ľud zakázaný, že si ho Boh nepraje. Je veľmi žalostné čítať, ako mu potom presťahovalci z kmeňa Dan túto jeho modlu ukradli a on za ňou plakal: „Môjho boha, ktorého som si urobil, mi vzali...“
Danovci, ktorí takto zbavili Michu jeho modly i levitu, ktorý mu pri modle robil bohoslužby, to tiež neurobili s dobrým úmyslom. Nešlo im o odstránenie modloslužby. Naopak. Oni sa stali modloslužobníkmi. Vzali modlu i levitu a tiahli ďalej v domnení, že teraz im ešte aj Pán bude musieť pomáhať. Hrozné bolo aj to, v čom chceli Božiu pomoc. Sťahovali sa do mesta Lais, lebo mali pridelené malé územie a Danovcov bolo čoraz viac. Urobili to však hrozným spôsobom. Najprv vyzvedači zistili, v ktorom meste žijú pokojní obyvatelia, potom tam vytiahli ozbrojenci, mesto vyvraždili a usadili sa v ňom. Potom tam bývali až kým Filištínci nedobyli aj ich mesto, aj svätyňu pravého Boha v Šilo. Slúžili tam nie pravému Bohu, ale ukradnutej modle.
Nielen krutosť bola sprievodným znakom spohanšťovania národa, ale aj nemravnosť. To je ďalšia ukážka úpadku národa. Levita nechcel prenocovať v Jeruzaleme, lebo ten bol v rukách pohanov. Radšej šiel na noc do Gabay. Tam sa však zachovali k nemu Izraeliti tak, ako kedysi Sodomčania k Božím poslom. Sodomský hriech nečistoty sa strašne rozmohol práve medzi Božím ľudom a to bol hrozný stav.
I to bolo kruté, ako potom zneužívali jeho ženu až na smrť, i to, ako ju potom on rozsekal na dvanásť kusov a rozposlal po všetkých izraelských kmeňoch, aby ich zvolal na súd nad hriešnym mestom. Keby bol vtedy žil nejaký sudca, zrejme by bol viedol túto hroznú situáciu k riešeniu pokáním. Ale sudcu nebolo a situáciu riešili pohansky: krutosťou proti krutosti. Benjamínovcov, ktorí sa Gabaončanov ujali, ostatné izraelské kmene takmer vyvraždili. Zostalo z nich len pár stoviek bojovníkov. Vraždením potom pre nich zaobstarali manželky, aby národ zostal celý, aby z neho nechýbal jeden kmeň. Modlárstvo, krutosť, násilie, nemravnosť zavládli v Božom ľude natoľko, že by sa ani nemohol nazývať Božím, keby... Keby sa ho nebol ujal sám Boh. Lebo Boh ho aj teraz považoval za svoj a viedol ho k pokániu.

2. Nepochopiteľné je tajomstvo Božej milosti. Túto najťažšiu situáciu v dobe sudcov neriešil Boh tak, že by im vzbudil sudcu, ale riešil ju tak, ako ju obyčajne rieši aj v našom živote, a ako ju riešil aj v živote posledného sudcu Samsona. Nechal ich hrešiť, trestal ich následkami ich hriechov. Až tak sa spamätali. Pokánie národa v tejto hroznej dobe bolo pravdepodobne ovocím utrpenia, modlitieb a príkladu Samsona. Keď vychádzame z listu Hebrejom, kde sa Samson uvádza spolu s inými Božími mužmi viery (11, 32), musíme aj Samsona považovať za kajúcnika, ktorý zápasil o Božiu milosť pre seba, aj pre svoj národ.
Že Božiu milosť naozaj dosiahol, vidíme jasne z toho, že Boží Duch v ňom pôsobil aj na konci jeho života. Boh sa mu nezjavoval, nechal ho hrešiť, ale navštívil ho trestami za jeho hriechy: v otroctve u Filištíncov, oslepený, v ťažkej robote sa tento nazirejec musel nesčíselne veľa ráz s kajúcim srdcom obracať k Bohu. Za odpustenie svojich hriechov i hriechov národa. Pred jeho smrťou vidíme ovocie jeho pokánia na jeho živote i ovocie jeho modlitieb, utrpenia a príkladu na Božom ľude v tej najsmutnejšej dobe.
Veď ako inak si vysvetliť, že vyvolený národ nebol nikdy taký jednotný, ako práve v tejto dobe? Je pravda, že boli modlárski, krutí i nemravní, ale pre následky týchto hriechov sa potom zišli v Masfe, modlili sa k Bohu, robili pokánie, zjednotili sa v boji proti hriešnikom, trestali hriech, zápasili o záchranu Benjamínovcov... To sú ich krásne črty, jasné svetlá na veľmi temnom pozadí. V tejto dobe nepôsobil v Izraeli iný sudca, „iba“ Boh. Ale veď všetci ostatní sudcovia boli len jeho slabými a krehkými nástrojmi.
Ani naša situácia nie je nikdy beznádejná a aj v najhoršom čase – z hľadiska osobného i spoločenského i politického – môžeme robiť úprimné pokánie a zachrániť sa. My k tomu máme viac ako modlitby, príklad a utrpenie Samsona. My sa môžeme oprieť o modlitby, utrpenie a príklad svätého života Najsvätejšieho, Pána Ježiša. Zdá sa nám, že sa z niektorých hriechov nevieme vymaniť? Obráťme sa svojimi modlitbami k nemu, pridajme k jeho utrpeniu to naše, i to ktoré je následkom našich hriechov. Spoznávajme jeho príklad a ak vytrváme, on nám dá silu k pokániu.

RÚT I.

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. vznik, používanie a vyznaní knihy Rút a
2. životaschopnosť a podnikavosť ako prejav čnosti sily.

1. Ešte stále rozjímame o Božom slove, ktoré sa týka doby sudcov. Kniha sudcov, ako už jej názov hovorí, podáva z náboženského hľadiska obdobie sudcov a opisuje pôsobenie dvanástich sudcov. Opis je doplnený: na úvod informáciou o politickej a náboženskej situácii v Kanaáne po Jozuovej smrti a na záver je duchovný úpadok Izraelitov dokreslený žalostnými príkladmi modlárskych Danovcov a nemravných Gabaončanov. K tomuto záveru pravdepodobne ako súčasť Knihy sudcov pôvodne patril aj príbeh o Rút, ktorým povzbudivo uzatvára dobu sudcov a nábožensko-historicky ju spája s dobou kráľov, keďže Rút bola starou matkou Dávidovmu otcovi.
Knihu sudcov i Rút napísal z vnuknutia Svätého Ducha ten istý autor, najpravdepodobnejšie prorok Samuel. On bol očitým svedkom posledných desaťročí doby sudcov a prvých desaťročí doby kráľov. On z vnuknutia Svätého Ducha pomazal prvých kráľov – najprv Šaula a potom Dávida. Osobne poznal Dávidovu rodinu, určite Dávidovho otca Izaiho, ako váženého občana mesta Betlehem, a pravdepodobne aj Dávidovho starého otca Obeda, ktorý bol synom Moabčianky Rút a Bóza.
Oddelenie Knihy Rút od Knihy sudcov nastalo pravdepodobne postupne a asi nie zámerne a vedome. Došlo k nemu praktickým používaním Knihy Rút pri bohoslužbách. Kráľ Dávid si dal veľmi záležať na bohoslužbách, aj keď chrám v Jeruzaleme, spoločný pre celý národ, postavil až jeho syn Šalamún. Už Dávid však zorganizoval slávnostné bohoslužby okolo archy zmluvy vo svätostánku, na ktoré sa zhromažďovali veriaci z celého národa. Aj pohania mali slávnostné bohoslužobné zhromaždenia, ale medzi modloslužbou a bohoslužbou bol veľký rozdiel. Na konci žatvy sa každý rok slávili letné sviatky, čiže letnice. Niečo podobné, ako dožinky, ale nebola to svetská, lež náboženská slávnosť. Pohania pri tejto príležitosti oslavovali nielen plodnosť zeme, ale pod rúškom náboženskej slávnosti zavádzali kult plodnosti s výstrednými nemravnosťami. Izraeliti slávili tento sviatok ako poďakovanie za úrodu. Od čias Dávida, kedy bola napísaná Kniha sudcov, čítala sa jej posledná časť o Rút pri dožinkových bohoslužbách. Z týchto praktických liturgických dôvodov sa neskôr Kiha Rút oddelila od Knihy sudcov a je samostatnou knihou Sv. písma.
O jej význame svedčí aj to, že ju každoročne čítali pri slávnosti letníc. Plnila dôležité poslanie – bránila Izraelitom, aby sa ich letnice nezvrhli do hýrenia a nemravností tak ako u pohanov. Bola dôležitou súčasťou duchovného boja izraelského národa proti pohanstvu. Moabčania ako národ často bojovali s Izraelitmi. Na moabských stepiach ich zvádzali Moabčianky podľa Balámovej rady na hriechy modloslužby a modloslužobného smilstva. Ani v dobe sudcov, ani v dobe kráľov sa Moabčania nesprávali k Izraelitom priateľsky. Alebo boli poplatníkmi a poddanými Izraelitov, alebo ich utláčali.
Napriek tomu Moabčianka Rút bola vzorom viery v pravého Boha, ktorého spoznala v Elimelechovej rodine. Pripojila sa i izraelskému Božiemu národu a stala sa pramatkou kráľa Dávida – a my už dnes vieme, že aj pramatkou Spasiteľa. Čítanie Knihy Rút pri dožinkoch teda vyznievalo ako boj proti pohanstvu bez pohŕdania pohanmi. To, čo urobila Moabčianka, pohanka Rút, majú urobiť všetci pohania: prijať vieru v pravého Boha, prijať jeho pravdy do svojho života, a tak sa zachrániť pre nebo. Aj na pohanov sa vzťahuje Božia pravda, že Boh nechce smrť hriešnika, ale chce, aby sa obrátil a žil. Vzťahuje sa to aj na pohanské národy v dobe sudcov, teda po usadení Izraelitov v Kanaáne. Ako predtým Rachab, tak i Rút je svedectvom, že aj v dobe sudcov mali pohania možnosť obrátiť sa a žiť.

2. Kto by chcel na pozadí záverečnej doby sudcov rozjímať o čnosti sily, mohol by prvú časť Knihy Rút použiť na rozjímanie o podnikavosti a životaschopnosti. Aj toto sú prejavy čnosti sily a dosť výrazne sa prejavili v Elimelechovej rodine. Už tým, že Elimelech v časoch neúrody nezostal doma na obtiaž bohatším príbuzným. Veď Bóz a jeho rodičia zrejme nezbohatli len za tých niekoľko rokov, čo bola Elimelechova rodina v Moabsku. Zaiste mali veľké majetky a zásoby, keď neúrodou neschudobneli. Ale Elimelech sa rozhodol sám si zarobiť v cudzine na každodenný chlieb.
Ešte väčším prejavom životaschopnosti jeho rodiny bolo, že nepodľahli pohanskému prostrediu po náboženskej stránke. Neprestali dúfať v Pána, aj keď im nepožehnal úrodu, a neopustili Pána, aj keď museli kvôli chlebu opustiť vlasť a národ. Synovia sa oženili s pohankami, pretože v Moabsku nemali na výber, no priviedli ich k pravej viere.
Všetko živé sa v niečom prispôsobí prostrediu a v inom zase ono formuje prostredie a prispôsobuje ho sebe. Rastlinka si prispôsobí korienky pôde, ale čerpá z nej živiny a prispôsobuje ich sebe, podriaďuje ich svojmu životnému princípu a buduje z nich svoje telo. Tak aj Elimelechova rodina sa v niektorých veciach prispôsobila moabskému prostrediu – rečou, poľnohospodárstvom... Ale nie nábožensky. Prijala síce pohanky, ale obdarila ich vierou, aby sa podriadili novému životnému princípu Božieho života v tejto rodine.
Veľkou skúškou bola pre nich Elimelechova smrť a smrť oboch jeho synov. Ani vtedy však nestratila vieru ani Noemi, ani jej nevesta Rút. A to je naozaj veľké svedectvo sily ich charakteru a viery.
Ak strácame vieru v nových životných okolnostiach, sme vo viere slabí a potrebujeme si vyprosovať od Pána čnosť sily, ktorou dokázali Elimelechovci odolať pohanskému prostrediu aj v najťažších životných okolnostiach.

RÚT II.

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako goel Bóz zachránil Elimelechovu rodinu a
2. že sila sa dokonale prejavuje v slabosti.

1. Najprv treba porozumieť výrazu „goel“. Židia ním označovali ochrancu, zástancu a pomstiteľa. Bol to príbuzný, ktorý na základe pokrvenstva bol povinný zastať sa toho zo svojho príbuzenstva, ktorému hrozila krivda. Najviac potrebovali takýchto zástancov opustení, siroty a vdovy, o ktorých sa nemohol postarať manžel, alebo rodičia. Niečo podobné vidia niektorí dnes v úlohe krstných rodičov. Pokiaľ žijú rodičia, krstní rodičia nemajú okrem svedectva viery nijakú vážnejšiu povinnosť voči svojmu krstniatku. Ale ak by sa s rodičmi niečo stalo, krstní rodičia sa stávajú zástancami sirôt po každej stránke. Majú ich prijať za svojich, starať sa o ich bývanie, oblečenie, jedlo, vzdelanie i výchovu a predovšetkým o ich povolanie, ženbu a vydaj. V tomto by sa význam hebrejského slova goel zhodoval s naším výrazom „krstní rodičia“.
Goel bol právnym obhajcom zverencov, ktorých sa ujal a ako to naznačuje aj Kniha Rút (3, 20), mal byť aj ich pomstiteľom, keby im niekto ukrivdil. V Starom zákone mal však výraz goel ešte jeden význam súvisiaci s tzv. levirátnym manželstvom. My tento výraz trochu poznáme z vysvetlenia rodokmeňa Pána Ježiša. V rodokmeni Pána Ježiša sv. Matúš uvádza Jakuba ako Jozefovho otca, kým sv. Lukáš Héliho. Kto bol teda Jozefovým otcom? Mal dvoch otcov. Jedného mŕtveho, ktorý bol jeho prirodzeným otcom, a druhého živého, ktorý bol jeho zákonným otcom. Šlo o Mojžišovo nariadenie (Lv 25, 24n: Dt 19,13....), na ktoré sa odvolávali aj saduceji v spore s P. Ježišom o vzkriesení (por. Mt 22): ak niekto zomrel, brat bol povinný vziať si bezdetnú vdovu po ňom a mať s ňou deti, ktoré sa podľa zákona pokladali za deti jeho zomrelého brata. Povinnosť uzavrieť levirátne manželstvo s vdovou po bratovi sa vzťahovala aj na goela, zástancu. Len takto sa dá pochopiť, že zmýšľanie Noemi a konanie Rút voči Bózovi nebolo nemravné, ale podľa vtedajších zákonov viac než dovolené. Bóz nebol povinný uzavrieť s Rút levirátne manželstvo, pretože Elimelech nebol jeho bratom a okrem toho Rút bola cudzinkou, takže aj keby bol jeho bratom, nemusel vzťahovať na seba toto nariadenie. Bolo však dovolené uplatniť tento zákon aj voči vdovám cudzinkám. Mali právo aspoň o to žiadať, aj keď mohli byť odmietnuté.
Len na okraj snáď stojí za zmienku upozornenie, aby sme pod výrazom goel nerozumeli to, čo sa dnes vo svete rozumie pod výrazom „mafia“. Je možné, že dnešná mafia má svoje korene v pradávnom goelovi. Goel bol aj pomstiteľ a kto chcel, využíval právo goela aj v tom zmysle, že pomstil svojho príbuzného podľa zásady „oko za oko, zub za zub“. To znamenalo odplácať sa za vraždu vraždou. Je možné, že v tom potom rodinné klany pokračovali aj po prijatí kresťanstva. Krstný otec si považoval za povinnosť zavraždiť z pomsty vrahov svojho krstniatka, čo sa rozmohlo až do dnešnej hroznej mafie. Aj v mafii sa šéfovia nazývajú „krstný otec“, hoci to s krstami nemá nič spoločné.
Čo urobila Noemi a Rút a ako ich Bóz zachránil? Vzal si Rút za manželku po dohode s príbuzným, ktorý mal toto právo ako prvý goel – voči cudzinke len právo, nie povinnosť. Tým sa postaral aj o bývanie a celkové hmotné a duchovné zabezpečenie vdovy i jej potomstva.

2. Duchovný význam tejto udalosti je veľmi hlboký. Mestečko, kde bývali bolo starobylé a malo dva názvy s podobným významom: starší názov Efrata, (Gn 35, 16) znamená Krajina plodov. Novší názov Betlehem znamená Dom chleba. Mesto patrilo Kalebovi, ktorého druhá manželka sa volala Efrata. Zvláštne bolo, že práve z Krajiny plodov, Domu chleba musela Elimelechova rodina odísť pre hlad.
Ak prijmeme domnienku, že Efrata-Betlehem bol aj pohanským náboženským centrom nejakého božstva úrodnosti a plodnosti, čo je dosť možné, potom je táto okolnosť veľmi výrečná: svedčí o tom, že božstvo úrodnosti a plodnosti zlyhalo. A v tomto svetle jasnejšie vidíme aj význam poznámky v knihe Genezis, podľa ktorej milovaná Jakubova manželka Ráchel zomrela pri pôrode práve neďaleko Efraty! Božstvo plodnosti a úrodnosti zlyhalo, lebo nebolo nijakým božstvom, iba vymysleným. Ale skutočný, jediný pravý Boh aj v Moabsku nezlyhal a aj odtiaľ si dokázal doviesť pramatku svojho Syna. Šlo o boj viery. Sám Boh bojoval o vieru svojho ľudu, aby cez neho mohol dať milosť celému ľudstvu. A Boh tento boj vyhral aj v Elimelechovej rodine, ktorá bola síce vystavená mnohým pokušeniam vo viere, ale vďaka Božej milosti v nich obstála.
Sv. Pavol píše o svojom boji viery, o svojich slabostiach, ako prosil Pána o oslobodenie od nich. Ale Pán mu povedal, že mu ich nevezme, ale dá mu v nich milosť, aby sa v jeho slabosti prejavovala Božia sila (por. 2 Kor 12). Keď zlyhá všetko prirodzené, vtedy sa viac opierame vierou a dôverou o Pána Boha a on môže v našej slabosti prejaviť svoju silu, ako ju prejavil v slabosti Elimelechovej rodiny... V našom prípade však už nepomáha cez goela, zástancu Bóza, ale cez jeho potomka, nášho Zástancu Ježiša Krista (por, 1 Jn 2, 1). Aj v našich slabostiach a pokušeniach sa môže a má prejavovať Božia sila, ktorá prevyšuje našu čnosť sily, lebo to nie je len výkon našej pevnej vôle, ale Boží dar, výkon viery, ktorá nás uschopňuje prijať ho. Mávame pokušenia k zlým myšlienkam, možno pomstivým, urážlivým, nečistým,... Alebo pokušenia k zlým slovám i skutkom. A veľa pokušení zanedbať dobro, ktoré by sme pri väčšej ochote a usilovnosti mohli urobiť. Dolieha na nás veľa pokušenia a slabostí. Dajú sa však premáhať. Nie bez našej vôle, ale ani bez nášho nebeského „goela“...

ANNA A SAMUEL

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. pohľad na dobu sudcov cez svätyňu v Silo,
2. podobnosť malého Samuela s Mojžišom,
3. trojitý pohľad na dobu sudcov v Božom slove a
4. modlitbu ako prejav i zdroj čnosti sily.

1. Prvá Samuelova kniha začína tým, že istý Elkána z Efraimského pohoria putoval do svätyne v Šilo, Putoval tam každý rok obetovať Pánovi, pretože tam bol svätostánok zhotovený ešte Mojžišom na púšti. Nepochybne by bolo veľkým omylom domnievať sa, že Elkána a jeho rodina boli v dobe sudcov jedinými pútnikmi do tejto svätyne. Zaiste viaceré veriace rodiny, celé zástupy putovali do tejto svätyne, v ktorej sa udržovala pravá bohoslužba, zatiaľ čo počas dvoch stáročí viera národa postupne upadala.
Rodičia sudcu Gedeona sa klaňali Bálovi a Aštarte a na svojom pozemku zriadili oltár týmto vymysleným pohanským „božstvám“, kým ho Gedeon na Boží príkaz nezbúral. Bola z toho v meste vzbura a príbuzní chceli Gedeona zabiť, až tak boli spohanštení a náchylní uctievať modly namiesto pravého Boha. V Šilo to tak nebolo. Bol tu svätostánok pravému Bohu, len jemu sa tam klaňali a obetovali. Rok čo rok sem prichádzali veriaci pútnici, lebo sa tam udržovala pravá viera. Veriacim tu slúžil sudca a veľkňaz Héli a jeho dvaja synovia Ofni a Finés. Neslúžili Pánovi tak oddane ako prvý veľkňaz Áron, ktorého pomazal Mojžiš. Budeme to neskôr s bolesťou vidieť na ďalších stránkach Prvej Samuelovej knihy. Ale predsa len slúžili pravému Bohu a úprimní veriaci sa mohli dostávať aj týmito bohoslužbami do živého spojenia s Pánom. Tak ako Samuelova matka Anna ktorá si tam pri jednej púti vyprosila počatie Samuela. Jej duša trpela pre bezdetnosť, ktorú jej druhá Elkánova manželka bezcitne pripomínala. V úprimnej modlitbe Anna otvorila Pánovi svoje srdce a prosila ho, aby jej požehnal syna. A hneď aj sľúbila, že ho obetuje Pánovi.
Nemyslela na pohanské obety, pri ktorých pohania spaľovali na oltároch modiel svoje deti, ako to mal urobiť Abrahám s Izákom. Chcela ho zasvätiť Bohu ako nazirejca. Podobne bol zasvätený sudca Samson, možno ich súčasník. Boh ju vyslyšal, počala a porodila syna Samuela a po odkojení ho zanechala v Šilo, aby od malička slúžil vo svätyni.

2. Do očí bijúca je podobnosť medzi malým Samuelom a malým Mojžišom. Obaja sa narodili preto, aby splnili v Božom národe veľké poslanie. Mojžiš sa stal vodcom Božieho ľudu, čím sa začala celkom nová epocha v dejinách izraelského národa. Oslobodili sa spod egyptského jarma, ako národ zakúsili Božiu starostlivosť podobne, ako ju predtým zakúsili ako rod, rodina i ako jednotlivci ich praotcovia počnúc Abrahámom. Stali sa vyvoleným národom. Samuelom začína izraelský Boží národ vstupovať do novej epochy – kráľovskej. Samuel pomazal prvých kráľov.
Mojžiš sa narodil pre toto poslanie, keď sa potomkovia Jakuba-Izraela v otroctve úpenlivo modlili k Pánovi. Samuel sa narodil pre svoje poslanie, keď sa jeho matka v trpkosti za neho vrúcne modlila. A iste sa modlili aj mnohí veriaci, ktorí videli upadať vieru národa v dobe sudcov. Nepochybne sa modlil aj sudca Samson, ktorý možno práve v čase Samuelovho počatia ako otrok ťahal mlyn u Filištíncov. Ako žil Mojžiš u rodičov len kým ho matka odkojila, potom ho dala na vzdelanie a výchovu na faraónov dvor – tak aj Samuel žil u rodičov len do odkojenia, potom ho dali na výchovu a vzdelanie k Hélimu do Šilo.
Podľa odborníkov napísal Knihu sudcov, Knihu Rút a pravdepodobne aj Prvú Samuelovu knihu sudca Samuel. Dosť pravdepodobne pripravil aj podklady pre začiatky kníh Kráľov a Kroník, pokiaľ ide o začiatky doby kráľovskej. Aj v službe písaného Božieho slova sa Samuel podobá Mojžišovi, prvému autorovi Sv. písma.

3. Mnohých pri čítaní Knihy Rút ani nenapadne, že pochádza z doby sudcov. Sudcovia, ani svätostánok v Silo sa v nej nespomínajú. Len z historického hľadiska je jasné, že dej sa musel odohrať v tejto dobe, veď Rút bola starou matkou Dávidovho otca. Opisuje vlastne pôvod kráľa Dávida. Keď čítame Knihu sudcov, máme dojem, akoby svätostánok vôbec nejestvoval. Kniha opisuje sudcov, ako súdili izraelský ľud, poväčšine len v jednotlivých kmeňoch a pravdepodobne ani neopisuje všetkých sudcov pôsobiacich v tejto dobe, lež iba symbolických 12. Ich služba bola predovšetkým prorocká: prostredníctvom nich hľadali veriaci Božiu vôľu. Iba Prvá kniha Samuelova nás oboznamuje aj so svätyňou v Šilo, kde sa konali bohoslužby pravému Bohu a kde sa zachovala aj služba kňazská.
Dobu sudcov opisujú tri knihy. V jednej ide o pôvod kráľovského rodu, v druhej o prorockú službu a v tretej o kňazskú službu. Oddelene v troch knihách opisuje tri služby v dobe sudcov: službu prorockú, kráľovskú a kňazskú. V skutočnosti sa toto rozdelenie vyjasnilo až v dobe kráľov. Kráľovskú službu vykonával pomazaný kráľ, kňazskú v novopostavenom chráme Áronovi kňazi podľa rodov a prorockú proroci počnúc Nátanom a Gadom za kráľa Dávida. Sudcovia viedli národ aj do oslobodzovacích bojov a Samuel, ktorý konal aj kňazskú službu, aj prorockú ako sudca, bol tiež najistejšou hradbou proti Filištíncom! Mojžiš tiež viedol ľud aj politicky a tiež pomazal prvých kňazov. Kristus bol prorokom, kňazom i kráľom zároveň. Doba sudcov je opisovaná z hľadiska týchto služieb...

4. Aká je súvislosť medzi veľkým Samuelovým poslaním a modlitbou jeho matky a národa? Modlitba je veľký zdroj sily. Modlitba preráža nebo a dá porodiť aj neplodným. Ani ten najslabší a nej neschopnejší sa nemusí cítiť v Cirkvi slabým, ak sa modlí. Má v rukách zbraň, ktorou premôže aj peklo a otvorí aj brány neba Všemohúceho Boha. Nič veľké na svete nezačalo, ani nepokračovalo bez veľkých modlitebníkov. Chlapci, dievčatá, chcete niečo veľké v živote dokázať? Modlite sa. Vrúcne ako Samuelova matka...

HÉLI A JEHO SYNOVIA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako zle uplatňovali silu Héliho synovia.
2. v čom bol koreň ich hriechov a
3. že i naše schopnosti potrebujú usmernenie od iných.

1. Kňazský rod Mojžišovho brata Árona sa mal starať o obety a bohoslužby vrátane vyučovania Božieho zákona. Mali sa teda nielen sami posväcovať, ale starať sa aj o posväcovanie celého národa. Héli pochádzal z tohto kňazského rodu a ako veľkňaz slúžil pri svätostánku, ktorý dal urobiť ešte Mojžiš na púšti. Jeho synovia slúžili ako kňazi. Viedli bohoslužby, vyučovali národ, ale hlavne obetovali pred archou zmluvy vo svätostánku obety, ktoré prinášali pútnici. Hoci doba sudcov nebola dobou rozkvetu viery, skôr naopak, predsa viera v národe nevyhasla natoľko, že by sa prestali prinášať obety. Stále sa našlo v národe ešte dosť takých, ako bol Elkána, ktorí chodili každoročne do chrámu obetovať a prinášať prvotiny z úrody i zo stád.
Pri obetách sa spálila na oltári určitá časť obetovaného, ďalšia časť sa obetovala tým, že sa odovzdala kňazovi, aby mal z čoho žiť a ostatné konzumovali účastníci obety pri obetnej hostine (por. Lv 3; Lv 10). Tak to predpísal Pán a veriaci to chceli dodržiavať. Ale Héliho synovia tieto predpisy porušovali. Brali si ziskuchtivo, čo sa im zachcelo, bez ohľadu na Božie predpisy. Takto pohoršovali pútnikov, pretože svojím počínaním pohŕdali samým Bohom. Oni, ktorí mali dávať príklad v zachovávaní Božieho zákona, ho porušovali. A zrejme sa to netýkalo len vzťahu k Bohu a siedmeho Božieho prikázania „Nepokradneš!“, ale aj ostatných prikázaní, aj šiesteho. Héliho synovia hrešili so ženami, ktoré slúžili v chráme – zrejme mali na starosti bohoslužobné rúcha a nádoby. Niektorí sa dokonca domnievajú, že hrešili i tzv. modloslužobným smilstvom, ktorého sa dopúšťali pri modloslužbe pohania.

2. Či už bol Héli pre starobu nevládny, alebo nevedel, alebo ani nechcel mať prehľad o svojich synoch, nevieme. Od ľudí sa dozvedel, čo všetko páchajú. Mal ich veľmi rád a mrzelo ho to. Natoľko ich poznal, aby vedel, čoho všetkého sú schopní. Bál sa, že Pán ich za to potrestá a preto ich napomenul, aby sa báli Božieho trestu. Ale nepomohlo im to. A Héli nebol schopný, alebo ochotný nič iné podniknúť na ich záchranu. Nevedel ich ani len potrestať, ba vo Sv. písme nečítame ani len to, či sa za nich modlil.
Pán potom poslal istého nemenovaného proroka, Božieho muža, ktorý mu oznámil, že jeho rod bude potrestaný. Ale ako príčinu trestu neuviedol hriechy Héliho synov, ale hriech Héliho: totiž, že miloval svojich synov viac ako Pána. Nedopúšťal sa krádeží, ani smilstva, ale nemiloval dosť Pána Boha, viac ako svoje deti. A tak aj jeho synovia sa to naučili. U Héliho sa to prejavilo len povoľnosťou voči svojim synom, nenáročnosťou na nich – u nich aj nedbalosťou pri bohoslužbách, neúctou k obetám, porušovaním bohoslužobných predpisov, krádežami pri obetách a smilstvom. Koreň ich hriechov bol v hriechu Héliho.

3. Bolestné je, čo sa píše v Božom slove o Héliho synoch. Neboli to hlúpi ľudia, ale schopní a sebavedomí Vidno to z toho, ako si počínali voči pútnikom pri obetách, ako drzo a bezočivo pred očami veriacich porušovali Božie predpisy. Keby dali svoje sily a schopnosti do služby Bohu, mohli urobiť veľmi mnoho dobra. Ale neurobili, lebo neusmernili svoje schopnosti na dobro, lež na zlo. Schopnosti sú Boží dar. Ak prijmeme Božie dary, tým ešte nie sme dobrí. Dobrými alebo zlými sa stávame až podľa toho, čo urobíme s Božími darmi. Šťastné sú deti, ktoré vedia, že rodičia ich majú radi. Ale naozaj šťastné sú len tie deti ktorých rodičia majú Pána ešte radšej. Prejaví sa to aj tým, že sú na nich nároční a ich schopnosti nenechajú bez usmernenia.
Deti vždy netúžia po tom, aby ich rodičia usmerňovali. Neraz sa proti tomu búria a chcú svoje schopnosti uplatňovať podľa svojich chutí a nechutí. To by však skončilo tak, ako s Héliho synmi. Nepomohlo im ani napomínanie otca, ani reč Božieho muža. Ak uvažujeme o čnosti sily – v súvislosti s Rút ako o životaschopnom podnikaní a v súvise s počatím Samuela o sile v slabosti a o sile modlitby – tak pri tomto Božom slove môžeme uvažovať o sile ako o Božom dare, ktorý nutne treba usmerňovať.
Je povinnosťou rodičov, za ktorú sa budú vážne zodpovedať pred Pánom, aby svoje deti včas a v dostatočnej miere usmerňovali – aj napomínaním, aj modlitbami, aj trestami. Ale je to aj zodpovednosť detí, a čím sú dospelejšie, tým väčšia, aby sa dali usmerňovať aj rodičmi, aj Cirkvou. Najmä ak majú odôvodnenú istotu, že rodičia majú Pána úprimne radi, že ho majú radšej ako ich.

POVOLANIE SAMUELA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. silu hriechu, pre ktorú sa Héliho synovia stali neschopnými pokánia,
2. silu milosti, pre ktorú sa Samuel aj v skazenom prostredí stal schopným prijať Božie zjavenie a
3. že od nás závisí, ktorá z týchto síl sa v nás uplatní.

1. Nikdy nesmieme stratiť istotu viery, že Pán Boh dáva každému človeku dostatočnú milosť na to, aby mohol byť spasený. Pán nezatratí nikoho, kto chce prijímať jeho milosti. Túto istotu viery nesmieme stratiť ani pri čítaní tohto Božieho slova: „Vinu Héliho domu nikdy nemožno napraviť ani obetami, ani darmi.“ Týmto, pravda, ešte nie je povedané, že Héliho synovia musia byť zatratení v pekle. Veď aj toto zjavenie im mohlo poslúžiť k pokániu, záchrane.
Táto veta však predsa patrí k tým najhroznejším v celom Svätom písme a takmer by sme ju mohli priradiť ku kapitolám o Šalamúnovom závere života, kde je reč o jeho odpade, ale ani náznak o jeho pokání. A to je hrozné. Alebo k dvom vetám v liste Hebrejom: „ Veď nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého, zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku a potom odpadli, aby sa znova obnovili pokáním,...' (6, 4-6); „Lebo ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, potom už niet obety za hriechy, ale iba hrozné očakávanie súdu...“ (10, 26-27).
Pán však dal zapísať do Sv. písma aj tieto hrozné slová preto, lebo sú pravdivé a potrebujeme ich poznať. Aj to patrí k Božej spravodlivosti, že keď sa niekto vzpiera Božej milosti, raz môže Pán povedať dosť a viac mu nedá milosť pokánia. Nevieme presnejšie povedať, koľko rozličných milostí dostali Héliho synovia. Určite bolo veľkou milosťou už to, že patrili do kňazského Áronovho rodu a dokonca k tej jeho vetve, ktorá spravovala úrad veľkňaza. Nikto nemal bližšie k Božiemu slovu, k Božej pravde i k obetám za hriechy a teda k milostiam ako oni. Nikto v celom národe.
A keď už napriek takému prístupu k Božím milostiam toľko hrešili, Božie slovo nám hovorí, že boli ešte varovaní a napomínaní k pokániu. Najprv ich napomínal sám otec Héli. Potom ich napomínal nebeský Otec cez proroka. A napokon cez Božie zjavenie mladučkému Samuelovi, pretože ani Héli, ani jeho synovia nemali srdce otvorené pre Božiu reč. Sila hriechu je hrozná. Diabol dokáže tak spútať človeka, že ho urobí neschopným pokánia, a to je strašné!

2. Je však veľmi potešiteľné, aká veľká je sila milosti. Samuel nevyrastal v dobrom prostredí. Viedol ho veľkňaz Héli, ktorý nedokázal vychovať vo viere ani svojich vlastných synov. Ako mohol dobre vychovať cudzieho chlapca? A vyrastal nielen pod vplyvom Héliho, ktorý sa zaiste snažil dobre ho vychovať, veď ho boleli hriechy jeho dvoch synov a nechcel, aby do nich upadol aj Samuel. Jednako však vyrastal aj pod vplyvom jeho skazených synov. A ktovie koľko ešte takých skazených mládencov bolo vtedy v tomto „seminári budúcich kňazov“.
Božie slovo len mimochodom uvádza, že Héliho synovia posielali sluhov, aby vzali obetujúcim aj tie čiastky mäsa, ktoré im nepatrili. Teda vo svätyni neslúžil len Héli, jeho dvaja synovia a Samuel, ale viacerí mohli Samuela zle ovplyvňovať. V takomto „seminári“, kde mládenci neposlúchali Héliho, ale jeho synov, zaiste prišlo aj k mnohým napätým situáciám medzi nimi a Samuelom. Možno aj Samuela posielali, aby im priniesol mäso, ktoré im nepatrilo. Ako sa asi zachoval? Keby s tým súhlasil, vyrástol by z neho taký kňaz ako Ofni a Finés, alebo prinajlepšom ako tí nemenovaní a teda bezvýznamní mládenci, čo ich poslúchali. Nebol by sa však stal Božím mužom, prorokom, najväčším zo sudcov, pisateľom Božieho slova.
V tomto vidíme silu Božej milosti a Samuelovej čnosti, ktorá dokáže odolávať aj tomu najhoršiemu prostrediu. Je to väčšia sila ako sila hriechu, aj keď jeho sila je hrozne veľká. Vieme, že dobro zvíťazí nad zlom, pretože Boží Syn na kríži premohol diabla, premohol hriech, premohol svet. Ježiš Kristus je víťaz, preto sila milosti víťazí.

3. Niet pochýb o tom, že v celodejinnom boji dobra proti zlu, milosti proti hriechu, Boha proti diablovi, zvíťazí dobro, milosť, Boh a porážku utrpí zlo, hriech, diabol. Ale nemusí to tak byť v živote každého jednotlivca. Od každého z nás – v tom je naša slobodná vôľa – závisí, či v nás zvíťazí sila hriechu, alebo sila milosti. Nikto z nás nie je natoľko slobodný, aby bol nezávislý od týchto dvoch síl. Slobodní sme len v tom, ktorej sile dáme možnosť uplatniť sa v našom srdci. Či veľkej sile hriechu ako Héliho synovia, alebo ešte väčšej sile milosti ako Samuel.
Nám ponúka Boh ešte viac milostí ako Hélimu, jeho synom, Samuelovi a ostatným vo svätostánku. Máme ešte väčšie možnosti nechať v sebe pôsobiť Boha. Ale i väčšiu zodpovednosť za prijímanie, alebo zanedbávanie Božích milostí. Len sa pozrime na množstvo zanedbaných možností získať Božiu milosť a musí nám prejsť mráz po chrbte! Koľkokrát sme mohli byť na sv. prijímaní a neboli sme, lebo sa nám nechcelo ísť na sv. omšu, alebo na sv. spoveď, alebo sme si jednoducho povedali, že nejdeme. Denne sme mohli získať plnomocné odpustky piatimi desiatkami sv. ruženca, alebo polhodinovým rozjímaním nad Sv. písmom, ale my sme ich nezískali, lebo sme si napríklad nevzbudili úmysel, nezaujímali sme sa o tieto možnosti, skrátili rozjímanie o pár minút a podobne... Čo podnikneme, aby sme čím menej milostí odteraz zanedbávali a čím viac získavali?

VOJNA S FILIŠTÍNCAMI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako chceli Izraeliti zvíťaziť pomocou archy zmluvy a
2. ako sa toto pohanstvo prejavuje dnes.

1. Ešte stále sme v dobe sudcov, ktorá predchádzala dobu kráľov. Z Knihy sudcov vieme, ako upadla v tejto dobe pravá viera. Až natoľko, že sudca Samson už len sám bojoval proti Filištíncom a vlastní ho vydali do rúk nepriateľa. Podľa Prvej knihy Samuelovej upadala pravá viera aj v kňazskom rode a v náboženskom stredisku v Šilo. Filištínci sa chystali do boja. Boj, ktorý s nimi začal sudca Samson, pokračoval a dostával stále väčšie rozmery. Samsonovi sa teda podarilo postaviť múr medzi mocný filištínsky národ a Izraelitov. Tentokrát Izraeliti nezostali nečinnými a bezmocnými podriadenými Filištíncov, ale postavili sa im na odpor. Z historického hľadiska nešlo o maličkosť.
Filištínci boli mimoriadne schopný národ. Mali v rukách železo, čo iné národy nemali a len im ho ticho závideli, pretože bronz sa nedal používať tak, ako železo. U Filištíncov začala železná doba skôr ako u iných národov. Tento životaschopný národík sa presťahoval na územie Kanaánu, rozvrátil mocnú a prastarú ríšu Chetitov a ohrozoval aj Egypt. Do Kanaánu prišiel zhruba vtedy, keď sem prišli Izraeliti – okolo roku 1 200 pred J. Kr. Vo vzduchu visela otázka, komu bude patriť zasľúbená zem! Udržia si ju domáci obyvatelia, alebo podľahnú Filištíncom, či Izraelitom?
Z náboženského hľadiska znela táto otázka v srdciach pohanov takto: „Ktorý »boh« je najsilnejší? »Boh« domácich národov, »boh« Filištíncov, alebo Boh Izraelitov?“ Aj Izraeliti si dávali túto otázku, hoci mohli vedieť, že ich Boh je jediným Bohom a všetci ostatní »bohovia« sú len ľuďmi vyrobené sochy, alebo Božie stvorenia. Lenže oni akoby to nevedeli. Héliho synovia slúžili vo svätostánku, ale nie Bohu. Neslúžili, ale vládli si tam a robili, čo sa im zachcelo bez bázne pred Bohom, akoby v neho neverili. A keď šli do boja proti Filištíncom, vzali so sebou archu zmluvy, akoby ňou bolo zabezpečené ich víťazstvo.
Filištínci boli presvedčení, že „Boh Izraelitov“ prišiel do vojenského tábora – a čo je najhoršie, aj Izraeliti boli o tom presvedčení. Akoby archa bola božstvom a nie len symbolom prítomnosti pravého, jediného a svätého Boha. Izraeliti nerobili pokánie, neprosili pokorne Boha o pomoc, ale chceli disponovať s Božou silou a rozkazovať Bohu, že musí pomôcť tam, kde je schránka zmluvy. Išlo čisté o pohanské zmýšľanie, pretože Boh sa ničím a nikým nedá donútiť, aby robil podľa vôle človeka. Naopak. Človek má pokorne hľadať Božiu vôľu. Nakoniec Boh ukázal Filištíncom aj Izraelitom, že je schopný poraziť svojich nepriateľov – Filištíncov i spohanštených Izraelitov. A nepotrebuje k tomu ani jedného bojovníka. Bez vojska, ba aj bez archy môže prejaviť svoju Božskú moc. Ale nedovolí, aby jeho Božskú moc niekto chcel svojvoľne a bez viery používať, ako sa mu zachce.

2. Ten istý Boh, jediný pravý Boh, vládne svojou Božskou mocou aj dnes, u nás. Už tu na zemi môžeme byť veľmi šťastní, že mu môžeme slúžiť. Ale nesmieme mu rozkazovať. Nesmieme ho donucovať, aby on slúžil nám. Aj keď nosíme krížik, alebo škapuliar na krku celé roky, to neznamená, že on „musí“ splniť našu vôľu. Bolo by to rúhanie, keby sme sa dopúšťali hriechov a bez pokánia jednoducho krížikom, škapuliarom, ružencom, svätenou vodou, alebo čímkoľvek iným chceli Pána Boha donútiť, aby robil podľa našej vôle ako Héliho synovia archou. Bolo by to presne také rúhanie, akého sa dopustili Izraeliti a na ktoré tak draho doplatili. Bolo by to to isté prastaré pohanstvo, len oblečené do modernejších šiat.
Celkom na nerozoznanie sa podobajú Héliho synom športovci, ktorí si berú na súťaž ako talizman macíka, alebo dačo iné – ktorí napríklad nerobia pokánie, ale prežehnajú sa pred televíznou kamerou a myslia si, že tým donútia Boha, aby im dal vyhrať... Alebo ak si žiak myslí, že nemôže dostať zlú známku, hoci sa zle učil, pretože bol v kostole a prípadne dal do zvončeka, alebo bol na sv. prijímaní... Alebo keď si rodičia myslia, že sa im výchova detí musí podariť, lebo sú v treťom ráde sv. Františka alebo v inom náboženskom spoločenstve, a pritom sa vôbec neusilujú v duchu pokánia plniť Božiu vôľu vo všetkom...
Je toho veľa, v čom všetkom sa v našej dobe prejavuje staré pohanstvo. Pri rozhovore v rodine možno spomenúť to, čo sa tej-ktorej rodiny najviac týka. Základným znakom tohoto pohanského zmýšľania je snaha nedonucovať seba pokáním pínií Božiu vôľu, ale donucovať Boha rozličnými prostriedkami, aby on plnil našu vôľu...

ŠAUL SA STÁVA KRÁĽOM

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako dal Pán Izraelitom kráľa a
2. že aj v štátnej jednote je sila, ak nie je proti Bohu.

1. V dobe sudcov sa objavovali medzi Izraelitmi snahy niektorých skupín a hnutí o založenie kráľovstva. Pán im dal kráľa a tým sa končí doba sudcov. Zvlášť treba zdôrazniť to, že im ho dal sám Pán. Kráľ nebol zvolený hlasovaním ľudu, ani sám sa nesnažil o kráľovský titul a moc. Sám Pán si ho vybral a kázal Samuelovi pomazať ho. Samuel ho pomazal proti svojej vôli, len na Boží príkaz, ale slávnostne a s takou ochotou, s akou sa patrí plniť Božie priania. Touto slávnosťou sa skončila doba sudcov a začala doba kráľov.
Prvýkrát sa pokúsil založiť kráľovstvo Abimelech, syn sudcu Gedeona. Ale Abimelecha si nevybral za kráľa Pán. On chcel proti Božej vôli založiť kráľovstvo a chcel sa stať kráľom aj za cenu mnohej nevinnej krvi. Povraždil svojich bratov okrem Joatama a s armádou lumpov si chcel zabezpečiť kráľovskú moc a titul. Podarilo sa mu to len v Sicheme, takže získal nanajvýš titul akéhosi mestského kráľa v rámci mestského štátika, aj to len na niekoľko rokov a za stálych sporov, na škodu jeho i mesta.
To nebol dobrý pokus o založenie kráľovstva. Bolo znakom úpadku duchovného života národa, že k nemu vôbec došlo. Abimelech nechcel uznať Pána Boha za kráľa nad sebou a nad národom. Uchopil moc do svojich rúk a chcel si ju udržať. Jeho brat Joatam to potom vysvetľoval obyvateľom bájkou, že nad ich národom má kraľovať jediný večný kráľ, Boh. V národe sa však šírili dve myšlienky, dve hnutia: mať kráľa tak, ako ho majú pohania, a nemať kráľa, lebo im kraľuje Boh. Abimelech a jeho prívrženci patrili k prvému hnutiu, ostatný národ k druhému. Pokus stroskotal.
O Saulovi však nemožno povedať, že by patril k abimelechovskému pohanskému hnutiu, že by ho ovládalo pohanské zmýšľanie a že by túžil po kráľovskom titule a moci. Naopak. On sa tomu bránil. Nechcel byť kráľom. A keby to nechcel sám Boh, ani by kráľovský titul nebol prijal. Keď ho Samuel na Boží príkaz pomazal za kráľa, keď sa splnili všetky Samuelove predpovede, ešte aj potom sa skrýval, aby mal istotu, že je to Božia vôľa. A keď ho losovaním pred zhromaždeným národom sám Boh znovu vybral za kráľa a keď ho Samuel slávnostne pomazal a všetok ľud sa tomu tešil, on sa pokojne vrátil do otcovského domu a ďalej oral, sial a pracoval, ako dovtedy. Ľud si žiadal kráľa, čo bol znak úpadku viery. Ale nezvolili si ho. Na Samuelov pokyn sa rozišli domov vo viere, že Pán to zariadi. V národe teda prevládla snaha o založenie kráľovstva proti snahe o Božie kraľovanie. Ale tí, čo na Šaulovo pomazanie šomrali, boli v menšine a Božie slovo hovorí, že to neboli Boží ľudia. Postavili sa proti Božej vôli, a tak ich sotva môžeme považovať za zástupcov hnutia za Božie kraľovanie.

2. Snaha o založenie kráľovstva bola pohanská, nepáčila sa ani sudcovi Samuelovi. V tejto dobe však sám Boh rozhodol inak a našiel medzi dvoma protichodnými snahami riešenie: aby Izraeliti neodmietli Boha ako svojho zvrchovaného Kráľa, ale aby Boh medzi nimi kraľoval cez pozemského kráľa. Navonok toto rozhodnutie ľudu urýchlilo nebezpečenstvo, ktoré hrozilo zo strany pohanov. Teraz od Amončanov, s ktorými ako prvými nový kráľ bojoval v Božom mene. Strach z nepriateľa spojil celý národ, ale nielen v pokání, ale aj v túžbe po kráľovi.
Nebolo v nej odmietanie Božej zvrchovanosti a Božieho kraľovania ako za Abimelecha. A keď im nešlo o odmietanie Boha, potom už ani Bohu nešlo o odmietanie kráľovstva. Chceli dosiahnuť jednotu okolo kráľa a v jednote silu proti nepriateľom. Nebolo to také zlé a Pán Boh im vyhovel. V jednote je sila, najmä v tej jednote s Bohom. Ale aj v štátnej jednote je sila, ak neodmieta Boha.
V takej jednote štátu, ktorá je namierená proti Pánu Bohu, však nie je sila, ale rozklad. Kríza za krízou vo všetkých oblastiach života – v hospodárstve, technike, kultúre i v politike... Ak svoju jednotu chcú ľudia využiť proti Bohu, nebude v nej ani taká sila, aby ich udržala pokope, a rozpadnú sa. A už vôbec nemôže byť v takejto jednote sila schopná odolať sile nepriateľov. Tieto myšlienky by nás mohli viesť aj k modlitbám za štátnych predstaviteľov, aby viedli národy k jednote, ale nie proti Bohu.
Pri Rút sme uvažovali o sile, ktorá sa prejavuje životaschopnosťou, a o Božej sile, ktorá sa prejavuje v ľudskej slabosti. Pri Samuelovej matke Anne o sile modlitby, pri Héliho synoch o zle uplatňovanej sile a pri Samuelovom povolaní o dvoch silách: sile odolávať prostrediu a o sile hriechu. Pri boji s Filištíncami o Božej sile, ktorá sa uplatní len pri našom pokání. A teraz o sile, ktorá spočíva v jednote, aj v jednote štátnej, ale len ak nie je proti P. Bohu...

ŠAUL OSLOBODZUJE JÁBES

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Saulov boj o mesto Jábes a
2. ako sa pritom prejavila jeho pokora.

1. Z historického hľadiska si nevieme celkom dobre predstaviť boj o mestečko Jábes v Galaáde. Nie preto, že by to bolo neznáme mesto, ale možno práve preto, že patrí medzi tie známejšie. Spomína sa už v Knihe sudcov. Bolo akýmsi centrálnym mestom Galaádu, aj keď nie jeho hlavným mestom. Každý kmeň mal totiž svoje územie a pod menom Galaád sa rozumie polovica územia kmeňa Manaseho a územie kmeňov Ruben a Gad. Podľa Knihy sudcov neprišli zástupcovia Jábesa do Masfy po porážke Benjamínovcov a zrejme nemali účasť ani na trestnej výprave proti nim za sodomské hriechy. Preto sa v Masfe uzhodli na tom, že nezúčastnených potrestajú smrťou, zrejme ako spoluvinníkov. Pritom sa prísahou zaviazali, že pozostalým Benjamíncom nedajú za manželku žiadnu zo svojich dcér.
Tak by ale Benjamínov kmeň vyhynul, preto Izraeliti vypálili mesto Jábes a ukoristili z neho na tejto trestnej výprave štyristo panenských dievčat pre Benjamíncov. Ak bolo v Jábese štyristo slobodných na vydaj súcich dievčat, tak mesto s okolím mohlo mať aj päťdesiattisíc obyvateľov. Ak bolo mesto vyvraždené, ako píše Kniha sudcov (21, 1-14), Amončania ho veľmi ľahko obkľúčili a zlomili jeho odpor. Príbeh o vyvraždení a vypálení mesta je síce celkom na konci Knihy sudcov, ale je možné, ba veľmi pravdepodobné, že sa nestal celkom na konci doby sudcov. Veď to by tam Amončania ani nemali koho obkľúčiť a poraziť.
Na začiatku panovania prvého kráľa Šaula ešte nebolo kvitnúcim centrálnym mestom Galaádu, ale už bolo znovu osídlené, malo svojich predstaviteľov i mestské obranné múry a podarilo sa v ňom obnoviť život vtedajšieho mestského štýlu. Ak bolo schopné odolávať zrejmej amonskej presile, muselo byť už dobre organizovaným mestom, a nie len miestom náhodných novoosídlencov.
Ani z Prvej knihy Samuelovej sa nedozvedáme, či poslovia z obliehaného Jábesu išli ku všetkým izraelským kmeňom. Amonský kráľ – jeho meno Nachas znamená „had“ a Izraelitom mohol pripomínať hada z raja – im to síce dovolil, ale čítame len o tom, že poslovia prišli do Gabay Šaulovej, kde rozpovedali o situácii Jábesanov. Gabaa patrila tiež medzi mestá, ktoré pre sodomský hriech Benjamíncov boli zničené. V tom čase však už bola tiež znovu vystavaná a osídlená Benjamíncami, z ktorých Šaul sa stal kráľom. Aj z toho možno usudzovať, že hriech Benjamíncov a následný trest ich vyhubenia nemohol byť na konci doby sudcov, ale aj to, že Jábesania boli s Benjamíncami spriatelení. A zrejme aj spríbuznení, veď manželky Benjamíncov pochádzali z Jábesu. V dobe sudcov boli teda Benjamínci a Jábesania proti ostatným izraelským kmeňom. Na začiatku doby kráľov ich vidíme zase v jednote, ale vidíme, ze aj ostatné kmene nezostávajú ľahostajné a všetky majú účasť už nie na trestných vyhladzovacích výpravách, ale na spoločnom boji proti pohanom. To je už zrejmý a veľmi výrazný pokrok oproti dobe sudcov. Hriech ich kedysi rozdelil, ale dali sa na pokánie najmä vďaka poslednému sudcovi Samuelovi, ktorý možno ako jediný zo sudcov súdil nielen jeden-dva kmene, ale všetky kmene izraelské.

2. Na pozadí tohto príbehu a tejto situácie národa si môžeme hlbšie všimnúť čnosť pokory a hriech pýchy. U prvého kráľa Šaula si môžeme všimnúť pokoru zvlášť na dvoch miestach: Poslovia z Jábesa našli kráľa Šaula za záprahom volov, keď sa vracal z poľa. Nenašli ho sedieť na kráľovskom tróne so zlatou korunou na hlave, ale pri práci. Po zvolení a pomazaní za kráľa si Šaul nezriaďuje kráľovský palác a prepychový pohodlný život, ale naďalej pokorne dorába každodenný chlebík. Neskôr musel iste aj on ako iní králi vyberať dane, poplatky i naturálie a zriadiť si žoldnierske vojsko i aparát úradníkov. Ale nerobil to nasilu z titulu moci, ale pokiaľ mohol, zarábal si na chlieb vlastnými rukami. To nebola malá pokora.
Druhá situácia, v ktorej sa prejavila Šaulova pokora, odohrala sa po víťazstve nad Amončanmi. Jeho priaznivci mu pripomenuli, že sú ochotní povešať tých, ktorí ho nechceli uznať za kráľa. On však svojim nepriateľom veľkodušne odpustil. Možno v tejto situácii vidieť aj jeho povahovú povrchnosť a možno aj nezodpovednosť. Najmä v porovnaní s jeho nástupcom Dávidom, ktorý síce tiež nepotrestal svojich nepriateľov hneď, ale synovi Šalamúnovi to prikázal. Kráľ totiž nie je už súkromnou osobou a vzbura proti nemu je vzburou aj proti Bohu a nemusí byť vždy zodpovedným počínaním, ak sa veľkodušne odpúšťa. Ale u prvého kráľa to možno oceniť aj ako veľký prejav pokory, ktorý by sme my, čo nie sme kráľmi, mali nasledovať. Pán pokorným dáva milosť. Iste aj pokorne pracujúcim a odpúšťajúcim...

ŠAULOVA NEPOSLUŠNOSŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. prejavy Saulovej pýchy – neposlušnosťou,
2. problém vyhubenia Amalekitov,
3. problém posvätnej kliatby a
4. prejavy našej pýchy neposlušnosťou.

1. Celkové hodnotenie prvého izraelského kráľa Šaula podľa Božieho slova nie je priaznivé. Napriek tomu, že v prvých dňoch panovania prejavil pokoru, zlyhal práve pre nedostatok pokory, pre pýchu. Prejavila sa veľmi výrazne už v druhom roku jeho panovania pred bojom proti Filištíncom. Vytiahli s veľkým vojskom proti Izraelitom a Šaul sa ich bál. So Samuelom sa dohodli na týždňovej lehote, Šaul však videl, že za týždeň sa mu bojovníci nielen schádzajú, ale sa aj znechutene rozchádzajú. Posledný deň už nevydržal čakať. Usporiadal vojsko a začal boj spoločnou obetou, ktorú mal obetovať Samuel. Bál sa, že sa mu rozídu všetci mužovia, a preto sám pristúpil k oltáru a obetoval, hoci ani ako kráľ nemal právo vykonávať kňazské funkcie.
Asi o 270 rokov neskôr bol za podobnú opovážlivosť kráľ Oziáš potrestaný malomocenstvom. Ani Šaula neminul Boží trest za jeho pýchu: kráľovstvo bude jemu a jeho rodu odňaté. Nakoniec boj s Filištíncami vyhrali, hoci Šaulovi zostalo len šesťsto bojovníkov a aj z nich stačili na víťazstvo len dvaja. Pán mu ukázal, že sa nemusel báť odchodu bojovníkov, ale mal sa báť straty Božej priazne. Zdanlivo si ju síce chcel obetou zaistiť, lenže obeta nie je čarodejnícky úkon, ktorým donútime Boha, aby nám pomáhal.
To je pohanské, modlárske chápanie náboženstva. Božiu priazeň si nezaistíme nijakým čarodejným úkonom, ale poslušnosťou. Ešte raz mu to Samuel pripomenul po boji s Amalekitmi, keď Šaul opäť neposlúchal a nabral si korisť – vraj, aby to obetoval, hoci potom priznal, že ustúpil chamtivosti ľudu, lebo sa bál postaviť proti verejnej mienke.

2. V príbehu o Amalekitoch sa neveriaci čitatelia Sv. písma pozastavujú nad Samuelovou, resp. Božou krutosťou a porovnávajú ju so Šaulovou zhovievavosťou a milosrdenstvom. Vychádzajú z toho, že cez Samuela Boh nariadil Izraelitom nielen brániť sa proti Amalekitom, ale ich vyhubiť, pozabíjať nielen ich bojovníkov, ale aj ženy, deti a dobytok a všetok majetok spáliť. Šaul ušetril život ich kráľovi Agagovi a Samuel mu to nielen zazlieval, ale vlastnoručne pred ním Agaga zabil. Takto podané to vyzerá veľmi kruto a bezcitne, ale problém nie je taký jednoduchý.
V prvom rade si z hľadiska viery musíme byť vedomí, že Boh je Pánom nášho života. On nám ho daroval a má plné právo kedykoľvek a akýmkoľvek spôsobom nám ho vziať – a to aj vtedy, keby sme boli skutočne úplne nevinní. Veď smrť je len prechodom do večnosti a pre nevinného je milosťou, keď bude skôr v nebi. Pre hriešnika môže byť tiež milosťou, keď mu Boh smrťou zabráni hrešiť a zväčšovať tak svoju vinu a večný trest. Preto Boh mal právo aj o Amalekitoch rozhodnúť, že majú zomrieť.
Pritom však by bolo pomýlené tvrdiť o Amalekitoch, že boli nevinní. Stali sa nepriateľmi Izraelitov ešte pri ich putovaní z Egypta pod vedením Mojžiša. Amalekiti, bojovní pastieri, žijúci ako kočovníci a čiastočne ako zbojníci. Žili na území medzi Sýro-Palestínou a Egyptom a neraz im padli za obeť karavány s bohatou korisťou. Izraeliti po vyslobodení z Egypta boli nevyzbrojení a nevycvičení, takže len vďaka Božej pomoci sa ubránili koristníckym útokom Amalekitov (por. Nm 13). Slovo Agag znamenalo v reči Amalekitov to, čo v Egypte slovo faraón, u Filištíncov slovo abimelech a u nás slovo kráľ. Ale Balám pri žehnaní Izraelitov pod slovom Agag (Nm 24, 7) rozumie zrejme predstaviteľa všetkých nepriateľov Izraela a pravého Boha. Zaiste nie náhodou. Amalekiti sa vždy stavali k Bohu a jeho ľudu nepriateľsky, a to nezmieriteľné – porovnaj Nm 13, 29n; Nm 14, 39n; Sdc 6, 1n; Sdc 3, 13; 1 Sam 14, 48.
Tiež by bolo pomýlené tvrdiť, že Boh nebol k nim milosrdný a že im nedal dosť času na pokánie. Aj keď nemáme poruke presné dáta, mali na pokánie najmenej dvesto rokov odvtedy, čo prvýkrát napadli Izraelitov. A ktovie koľko storočí predtým! Prišiel čas, aby aj voči nim prejavil Boh nielen milosrdenstvo, ale aj spravodlivosť – hoci aj vyhubením národa, ktorý nivočil ostatné národy (por. 1 Sam 15, 33).
Okrem toho treba vedieť, že u Samuela šlo o poslušnosť voči Bohu, a nie o krutosť, kým u Šaula nešlo o milosrdenstvo, ale o pýchu prejavenú neposlušnosťou voči Bohu. Veď keby mal súcit s Amalekitmi, bol by ušetril životy žien a detí, a nie život kráľa, ktorý viedol nevinných do vojny! Ale Šaul dal pozabíjať ženy a deti a kráľa si pyšne viedol v okovách ako poľovník svoju trofej. Okrem toho o Šaulovej krutosti nemožno pochybovať: dal napr. vyvraždiť a vypáliť mesto Nobe len preto, že v ňom jeden muž nevedomky poslúžil Dávidovi na úteku (por. 1 Sam 22, 19)!
Nezabúdajme tiež, že v boji proti Amalekitom nešlo o vyhubenie národa ako celku, hoci Boh by mal aj na to právo. Bol to kočovný národ, roztrúsený od Palestíny až po Egypt a stále meniaci svoje obydlia. Ak Šaul napadol ich „mesto“, ktoré nie je ani pomenované, zrejme to nebolo mesto v zmysle usadlého spôsobu života, ale skôr jeden z ich kočovných táborov. Tak ako Abrahám, keď kočoval, kopal studne pre stáda a staval pri nich oltáre svojmu Bohu, pri ktorých sa potom zastavoval, aj kočovní Amalekiti mali svoje stanovištia, ktoré im slúžili za prechodné obydlia a zároveň ako pútnické náboženské centrá. V Šaulovom boji šlo viac o zničenie ich náboženstva – pohanstva než o vyvraždenie národa. Šlo o zbúranie ich oltárov (por. Sdc 2, 2). V skutočnosti teda Saul nevyhubil celý ich národ, ale len niektorý z táborov, ktorý bol ich modlárskym centrom.
Veľmi jasné je to už z toho, že národ Amalekitov skutočne žil aj naďalej, ešte aj Šaulov nástupca Dávid sa musel proti nim brániť, keď zákerne napadli mesto Sikeleg práve vtedy, keď bol s bojovníkmi mimo neho. Ani Dávid ich však nevyvraždil, ešte aj jeho nástupcom strpčovali život svojimi lúpežnými výpravami. Vymierali ako národ postupne tým viac, čím viac sa šíril spôsob usadlého života na úkor kočovného. Nevymierali vyvražďovaním, ale tým, že sa postupne aj oni usadili a miešali s obyvateľstvom národov s usadlým spôsobom života. Pritom si ešte po mnohé generácie niektorí zachovali vedomie príslušnosti k svojmu už rozptýlenému a prakticky nejestvujúcemu národu Amalekitov. Dokonca ešte kráľ Ezechiáš bojoval proti zvyškom tohto národa tristo rokov po Dávidovi (1 Krn 4, 43). Neskôr sa už nespomínajú ako národnostný celok, hoci ešte po stáročia sa niektorí pokladali za Amalekitov, ba aj za potomkov Agaga, ako napr. Aman v knihe Ester (3, 1).

3. K problému kliatby, ktorá bola vyhlásená nad Amalekitmi, si pripomeňme Božie právo na život každého človeka. Boh má právo nielen dať život, ale aj ho vziať. Kliatba sa vyhlasovala nielen nad pohanmi, ale nad nepolepšiteľnými hriešnikmi vôbec. Bol to vlastne trest smrti, zo špeciálneho hľadiska. Tak bola vykonaná kliatba nad mestom Gabaa v kmeni Benjamínovom, pretože nechcelo vydať smilníkov a vrahov. Hoci šlo o Izraelitov, nie o pohanov, vykonali nad mestom kliatbu, keď vyzabíjali všetkých ľudí i zvieratá a všetko spálili (por. Sdc 20, 48). Podobný osud stihol aj zajordánske izraelské mesto Jábes (por. Sdc 21,8-13).
Tieto mestá boli čoskoro znovu osídlené – z Gabay pochádzal kráľ Šaul a jeho prvým kráľovským činom bola záchrana Jábesa pred Amončanmi. Zrejme teda aj pred trestom kliatby boli uchránení tí obyvatelia, ktorí sa dali na pokánie – podobne ako boli ušetrení kajúci pohania z miest kliatby, napríklad Rachab a jej rodina v Jerichu. Trest kliatby bol náboženský, nie vojenský. Preto aj zničenie hriešneho mesta, či národa treba rozumieť z tohto špeciálneho hľadiska: náboženského, nie národnostného, ani vojenského.

4. K našej poslušnosti: nemyslime si, že sme pokorní, ak nie sme dosť poslušní. Je to základná čnosť všetkých veriacich, bez ohľadu na vek, vzdelanie, či postavenie...

DÁVID POMAZANÝ ZA KRÁĽA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Dávid dosiahol novozákonnú veľkosť,
2. že ani našu veľkosť nemožno merať inak,
3. podobný vplyv Sv. Ducha na Dávida a na P. Ježiša,
4. Dávidovu pokoru vplyvom Sv. Ducha,
5. pôsobenie zlého ducha od Pána na Šaula a
6. pôsobenie Sv. Ducha na nás po birmovke.

1. V Božom slove máme tri texty, ktoré charakterizujú Dávida ako muža podľa Božieho srdca. Zatiaľ sme sa ešte s Dávidom menovite nestretli vo Sv. písme, ale Samuel už z vnuknutia Sv. Ducha vie, že Boh si vyhliadol namiesto Šaula iného kráľa. A aj to vie, že to bude muž podľa Božieho srdca. Nevie však, kto to bude. Dokonca ani vtedy, keď ho Pán posielal do Betlehema, aby ho vyhľadal a pomazal za kráľa. Samuel nepoznal Dávida a chcel pomazať najprv niektorého z jeho bratov. Voľba Dávida za kráľa teda nebola Samuelova, ale Božia. Boh si ho našiel, muža podľa svojho srdca a Samuel ho pomazal len na Boží príkaz.
Táto istá charakteristika Dávida je už aj menovite zachytená v žalme 89, vo verši 21. V neveriacich by mohlo vzniknúť podozrenie, že tento žalm o sebe napísal sám Dávid, pretože napísal viaceré žalmy. Pre veriacich to však nie je problém. Ak by ho aj bol napísal sám Dávid, to ešte neznamená, že to nie je pravda. Celé Sv. písmo a teda aj žalmy sú predovšetkým Božie slová, písané z vnuknutia Sv. Ducha a či ich napísal sám Dávid o sebe, alebo niekto iný o ňom, to je rovnako Božsky pravdivé.
Zrejme ako citát žalmu a Prvej knihy Samuelovej sa uvádzajú tieto isté slová v Skutkoch apoštolských. Hovoril ich sv. Pavol, a to rovnako z vnuknutia Sv. Ducha. Je to pravdivá Dávidova charakteristika, ale čo pod týmito slovami rozumieť? Samuel ešte nemohol celkom rozumieť tomu, čo mu o budúcom kráľovi vnukol Sv. Duch. Ani žalmista to nemohol ešte jasne vedieť. Sv. Pavol už áno.
Aké je Božské Srdce a aký má byť človek podľa Božieho srdca, vidíme na J. Kristovi, On mal Božské a zároveň ľudské srdce. Ak bol niekto niekedy človekom podľa Božieho srdca, tak to bol v prvom rade on. Ostatní, vrátane Dávida, len natoľko, nakoľko sa podobali Ježišovmu Božsko-ľudskému srdcu. Pritom pod slovom srdce nerozumieme len sval v tele, ktorý v pravidelnom rytme poháňa krv do všetkých buniek tela. Skôr pod ním rozumieme duchovné centrum človeka, niečo, čo ho charakterizuje, čo je jeho vnútorným motorom, podnetom k jeho konaniu, hovoreniu, mysleniu i cíteniu. Je to to najvnútornejšie vnútro človeka, do určitej miery podvedomé, lebo len do určitej miery si ho uvedomujeme – preto sme neraz sami zo seba prekvapení, čo sme to urobili, povedali, aká hlúposť nás to napadla, aké city sa to v nás objavujú aj proti našej vôli.
Aké je Božské srdce, to Božské centrum, to nám ukázal i povedal Boží Syn: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ Ak bol Dávid mužom podľa Božieho srdca, tak bol predovšetkým tichý a pokorný. Takéhoto ho poznal Boh, ktorý jediný človeka naozaj pozná. Dávid ako každý človek, nebol bez hriechu a aj Božie slovo píše o jeho hriechoch. Ale pritom bol tichý a pokorný, preto aj schopný pokánia. Tichosťou a pokorou bol predobrazom Božieho Syna, a preto sa mohol stať aj jeho praotcom (Mt 1,1).
Iste by sa dalo hovoriť o Dávidovej veľkosti aj inak. O tom, že upevnil hranice svojho kráľovstva, že ustálil politické pomery s okolitými národmi, s ktorými Šaul iba bojoval, že usporiadal vnútornú správu kráľovstva, že pod vplyvom Sv. Ducha písal Božie slovo v žalmoch, že usporiadal bohoslužby a pripravil stavbu chrámu v Jeruzaleme, a tak centralizoval náboženstvo a mnoho iného. Toto všetko však bolo podmienené tým hlavným: bol mužom podľa Božieho srdca – tichým a pokorným. Keby ním nebol, nič z uvedeného by nebol urobil. Pretože Boh sa pyšným protiví, a pokorným dáva svoju milosť (por. 1 Pt 5, 5).

2. Chceme byť veľkí? To je dobre. Aj Boh to chce. Len podľa akej mierky merať veľkosť ľudí? Na chvíľku je veľkým hocikto. Skutočne a natrvalo veľký je však len ten, kto je veľký v Božích očiach. A veľký v Božích očiach je len ten, koho srdce sa podobá srdcu Božieho Syna. Zvlášť o nás, ľuďoch Nového zákona platí, že skutočne veľkými môžeme byť iba podobnosťou s Božím Synom Ježišom Kristom. Konkrétne v tichosti a pokore. Táto sa prejavovala u Dávida tak ako u P. Ježiša, poslušnosťou. On bol poslušný až na smrť a aj Dávid sa o to usiloval – a beda by nám bolo, keby sme sa o to neusilovali aj my. Nestali by sme sa naozaj veľkými. Čím starší bol P. Ježiš, tým vedomejšie poslúchal Otca. V detstve cez Jozefa a P. Máriu, neskôr cez svedomie, zjavenie, udalosti i Sv. písmo. Ak sa poslušnosť nestane aj naším každodenným chlebom (por. Jn 4, 34), nestaneme sa dosť veľkí na to, aby sme „vyrástli až do neba“.
3. Poznávacím znakom Pána Ježiša ako Mesiáša bolo, že Sv. Duch na neho nielen zostúpil, ale aj spočinul na ňom. Čiže bol pod trvalým vplyvom Sv. Ducha a nielen občas jednorázovo niečo urobil pod jeho vplyvom. Sv. Ján Krstiteľ priznáva, že ten, ktorý ho poslal krstiť, mu povedal o tomto poznávacom znaku: „Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Sv.“ (Jn 1, 33). Pri jeho krste v Jordáne naň zostúpil Sv. Duch ako holubica. Ako Ján spoznal v holubici Sv. Ducha a odkiaľ vedel o trvalom spočinutí Ducha na Pánu Ježišovi? To si vieme vysvetliť len vnútorným zjavením.
Mesiášovi prorokuje 7 darov Sv. Ducha Izaiáš: „spočinie na ňom Duch Pánov, Duch múdrosti, atď...“ (11, 2). Rovnakými slovami ako Izaiáš hovorí o svojom „pomazaní Sv. Duchom“, hovorí Pán Ježiš v nazaretskej synagóge o sebe: „Duch Pánov je nado mnou, pretože ma pomazal...“ (Iz 61, 1; Lk 4, 18). Nevieme si inak predstaviť P. Ježiša, len pod stálym vplyvom Sv. Ducha, veď sa z neho počal. Ale trvalé pôsobenie Sv. Ducha na niekoho a cez niekoho nebolo v Starom zákone pravidlom, ale výnimkou. O sudcoch sa píše, že na nich zostúpil Pánov Duch a urobili to a to, napr. Samson premohol Filištíncov, hoci bol zasvätený Bohu od počatia, až kým si nedal ostrihať vlasy, znak zasvätenia.
Iba v prípade jedného človeka je v Starom zákone naznačené trvalejšie pôsobenie Sv. Ducha, a tou výnimkou je kráľ Dávid. Keď ho Samuel pomazal, pravdepodobne mu pred všetkými ani nepovedal, na aké poslanie ho pomazal, ale Božie slovo hovorí, že odvtedy na neho pôsobil Sv. Duch okrem hriechov vždy. Ale aj tak možno povedať, že tento mesiášsky znak je na Dávidovi najjasnejší.

4. Čo všetko videl svätopisec, alebo sám Pán na Dávidovi, keď toto dal o ňom napísať v Božom slove, nevieme. Keďže si v rozjímaniach o Saulovi a Dávidovi viac všímame čnosť pokory, všimnime si ju ako jeden z vplyvov Sv. Ducha na Dávida. Mohlo a nemuselo byť prejavom jeho pokory aj to, že kým ostatní bratia pracovali pri otcovi, on pásol ovce mimo rodiny. No nemusel to byť prejav pokory, ale vnútená okolnosť. Nevieme, aké mal postavenie v rodine, ale keď Samuel pozval Izaiho a jeho synov k obetnej hostine, ani ich nenapadlo pozvať aj Dávida. Toto tiež nemusela byť Dávidova čnosť, ale vnútená okolnosť. Bolo však určite prejavom jeho pokory, že po pomazaní za kráľa robil na kráľovskom dvore muzikanta, čo robievali otroci. Možno išlo o službu dvorného šaška – rozveseľoval kráľa, keď mal zlú náladu... Na to bolo treba veľa pokory.
5. Dávida zavolali na kráľovský dvor vtedy, keď od Šaula odstúpil Pánov Duch a trápil ho zlý duch. Zlý duch je diabol a môže nám byť čudné, že Božie slovo hovorí o ňom na viacerých miestach výrazom: „zlý duch od Pána.“ Ako môže byť od Pána zlý duch? Čo tým chce Pán povedať? Zrejme to, že zlý duch nepôsobí svojvoľne kedy, ako a na koho chce, ale jeho moc obmedzuje sám Pán. Zlý duch je v Božej moci a ak pôsobil na Šaula a trápil ho, tak preto, že to Pán dopustil, ale rozhodne to nebolo bez Pána, lež od Pána. Pre nás je veľmi potešiteľné, že nesmie zlý duch na nás pôsobiť svojvoľne a neobmedzene. Môžeme brať úprimnejšie poslednú prosbu z modlitby Otče náš: „...ale zbav nás zlého...“
6. Pán Ježiš, ktorý je od večnosti spolu s Otcom a Sv. Duchom jeden Boh, ustanovil osobitnú sviatosť, ktorou nás chce dostať pod stály vplyv Sv. Ducha. Vo sviatosti birmovania sme pomazaní ako Dávid a máme sa stať zrelými kresťanmi, ktorí nielen občas čosi urobia pod vplyvom Sv. Ducha, ale ktorí sú pod jeho vplyvom stále. Čím všetkým sa má prejaviť Sv. Duch v nás? Zaiste všetkými darmi, ale v tejto súvislosti si môžeme viac všímať svoju pokoru. Ak sa táto v nás neprejaví tichou službou a poslušnosťou, ak nás hnevá, že nedoceňujú našu veľkosť, naše schopnosti a našu dobrú vôľu, že nedajú na naše slová..., ešte nie sme pokorní a pod stálym vplyvom Sv. Ducha ako Dávid.

DÁVID A GOLIÁŠ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Dávidovo víťazstvo z historického hľadiska a
2. čo znamenalo toto víťazstvo z duchovného hľadiska.

1. Asi desať storočí a dve desaťročia pred narodením Pána Ježiša odohral sa rozhodujúci boj medzi Filištíncami a Izraelitmi. Približne naraz pritiahli tieto dva národy do Kanaánu: národ Filištíncov ako nositeľ najväčšieho hmotného pokroku ľudstva, pretože ako jediný už poznal tajomstvo výroby a spracovania železa, a národ Izraelitov ako nositeľ najväčšieho duchovného pokroku ľudstva, pretože ako jediný mal vtedy pravé Božie zjavenie, pravú vieru, pravdu o Bohu i o svete – aj keď samozrejme ešte tiež neúplnú. Tieto dva národy v Kanaáne zápasili o nadvládu, ale bol to zápas nielen o moc, ale predovšetkým zápas o život: ktorý z týchto národov zvíťazí, ten prežije, porazený zanikne.
Božie pravdy však nesmeli zaniknúť, pretože boli jedinou šancou pre celé ľudstvo. Preto hoci bol Boží národ veľmi ubiedený a spohanštený, našiel si Boh aspoň Samsona, ktorý rozpútal boj medzi prevládajúcimi a víťaziacimi Filištíncami a poddanými Izraelitmi – por. Sdc 15, 11: „Nevieš, že Filištínci sú našimi pánmi?...“ Tento boj sa po Samsonovej smrti vyostroval. Za Samuela sa Filištínci veľmi neodvažovali zasahovať do záležitostí Izraelitov, takže si zvolili aj svojho kráľa a na čele s ním bojovali proti Filištíncom.
Títo sa však nechceli len tak ľahko vzdať svojho panstva nad Izraelitmi a chceli si ich znovu zotročiť. Z Goliášovej reči je jasné, že im išlo o zotročenie Izraelitov, aby slúžili. Lenže Dávid porazil Goliáša a to znamenalo, že Filištínci mali ako otroci slúžiť Izraelitom, Dobrovoľne sa nepoddali, ale fakt je, že sa z tejto porážky už nikdy celkom nespamätali. Bol to prelomom z nadvlády Filištíncov do nadvlády Izraelitov po 200-ročnom meraní síl. Čoskoro Dávid ako kráľ posunul hranice svojho kráľovstva aj na územie Filištíncov, ktorí ako národ postupne zanikli tým, že sa zmiešali s Izraelitmi a s pôvodným obyvateľstvom.

2. Zaujímavejšia je však táto udalosť z duchovného hľadiska. Keď Filištínci ešte za Samuelovej mladosti zajali archu, uložili ju do chrámu svojho „boha“ Dagona, pretože porážka Izraelitov bola podľa ich mienky porážkou „izraelského boha“. Čoskoro zbadali svoj omyl, ale za Šaula opäť cítili prevahu nad Izraelitmi, aj nad ich Bohom. Goliáš preklínal Dávida svojimi bohmi. Šlo tu teda o duchovný boj. Porazení Izraeliti by slúžili nielen Filištíncom, ale aj ich „bohom“. Kto má silnejšieho Boha? Presnejšie, ktorý Boh je vlastne pravý, skutočný?
Šaul mal viesť do boja Boží ľud a mal vedieť o tejto duchovnej stránke boja, ale nevedel. Bál sa a Izraeliti s ním. Ešte aj Dávida chcel obliecť do svojho brnenia a ozbrojiť svojím mečom a štítom. Ale Dávid mal vieru: „Aj leva, aj medveďa zrazil tvoj sluha a tento neobrezaný Filištínec bude ako jeden z nich, pretože hanobil šíky živého Boha... Pán, ktorý ma vytrhol z moci leva a z moci medveďa, ten ma vyslobodí z moci tohto Filištínca.“ Dávid teda nepochyboval o Goliášovej prevahe práve tak, ako nepochyboval o prevahe leva a medveďa. Ale hlavne nepochyboval o prevahe Boha nad každou prirodzenou silou. Veď Filištínec bol neobrezaný, nepatril Bohu, teda nemohol zvíťaziť. Jednoduchá logika viery. S ňou Dávid zvíťazil.
Neveriaci sa pozastavujú nad Šaulovou otázkou, keď sa pýtal svojich sluhov, kto je Dávid. Vyzerá to tak, ako keby ho nepoznal, hoci Dávid bol na jeho dvore a kráľ ho dokonca urobil svojím zbrojnošom. Vysvetľujú to tým, že pisatelia Biblie, ktorých nazývajú „falšovateľmi pôvodných prameňov“, spojili celkom nekriticky dva pramene, ktoré odlišne hovoria o Šaulovom stretnutí s Dávidom. Podľa jedného prameňa sa zoznámili až po boji s Goliášom a podľa druhého už skôr. Aj niektorí veriaci si osvojujú túto teóriu o dvoch prameňoch a netreba ju popierať.
Treba však hlbšie uvažovať o zmysle tejto otázky, ktorá nie je ojedinelá v Božom slove, ani v bežnom živote. „Kto je to?“ – pýtame sa, keď niekoho nepoznáme a zaujíma nás. Alebo sa takto pýtame, keď niekoho poznáme, ale zrazu sa nám ukáže v inom svetle. Či nepovedia dokonca aj rodičia o vlastnom dieťati, ktoré poznajú od narodenia, že ho „nepoznávajú“? Keď sa zrazu nečakane prejaví jeho výnimočný talent, alebo nejaká chyba, povedia: „Ja ho nepoznávam, kde sa to v ňom berie?“ Dávid bol dlho v Šaulových očiach iba obyčajným pastierom, hudobníkom, kráľovským šašom... Zrazu ho prekvapil tým, že sa cez neho nečakane prejavila Božie moc! A Šaul sa pýta sám seba i okolostojacich: „Kto je to? Kto je tento Dávid, tento Izaiho syn?“
Dávid by mu bol dal jasnú odpoveď, keby povedal: „Som Pánov pomazaný, preto sa cezomňa prejavila Božia sila, premáhajúca filištínske vojská i filištínskych „bohov“. Som pomazaný za kráľa namiesto teba, lebo ja som mužom podľa Božieho srdca a ty nie. Ty si chcel bojovať a zvíťaziť len zbraňami, hoci Boh ti už raz v boji proti Filištíncom ukázal, že sa zaobíde bez tvojich zbraní, ty sa však nezaobídeš bez jeho sily...“ Ale Dávid to zatiaľ nechal pre Šaula i pre celý kráľovský dvor ako tajomstvo, lebo ešte neprišiel jeho čas. Odvtedy sa Šaul ešte často pýtal, kto je to, tento Dávid a neskôr aj prišiel na to: „Požehnaný si, syn môj, Dávid! Vo svojom konaní istotne budeš mať úspech!“ (1 Sam 26, 25). „Ja viem určite, že budeš kráľom...!“ (1 Sam 24, 21).
Podobne sa pýtali apoštoli ohľadom P. Ježiša, keď utíšil búrku na mori, hoci ho už predtým poznali: „Ktože je to, že ho vietor i more poslúchajú?“ (Mt 8, 27). V celej krajine už poznali Ježiša z Nazareta, ale pýtali sa: „Kto je to?“ Pýtal sa Herodes a považoval ho za vzkrieseného Jána Krstiteľa. Iní ho považovali za Eliáša, atď. Až neskôr spoznali, že on je ten dlho očakávaný potomok Dávidov, Pomazaný Pánov, po hebrejsky Maší-Jáh, čiže Mesiáš. On premohol nielen Goliáša, ale celý svet (por. Jn 16, 33), aj diabla, knieža tohto sveta (por. Jn 12, 31: Lk 10, 18). Kristova moc premáhajúca diabla a svet, by sa mala prejavovať aj cez nás natoľko, aby sa tí, čo nás poznajú, s údivom pýtali, ako Šaul: „Kto je tento človek, víťaziaci nad svetom zla a hriechu?“

ŠAUL PRENASLEDUJE DÁVIDA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako Pán skúšal Dávidovu pokoru a
2. ako Pán skúša našu pokoru.

1. Kto rád sníva o hrdinských činoch, možno by si vedel aj seba predstaviť na Dávidovom mieste v boji s Goliášom a páčilo by sa mu nad ním hrdinsky zvíťaziť. Aj Dávid sa radoval z víťazstva, aj národ vrátane kráľa Šaula sa radoval spolu s ním. Bolo zvykom vítať v mestách a dedinách víťazných vojakov vracajúcich sa s korisťou z boja. Vítali ich ženy a deti spevom, hudbou i tancom, ako kedysi Jefteho jeho dcéra. Pri vítaní spievali bojovníkom piesne – aj jednu, ktorú práve zložili a dlho nevymizla z ich pamäti: „Porazil Šaul svojich tisíc a Dávid svojich desaťtisíc!“ Pieseň oslavovala Dávida a vzbudila Šaulovu žiarlivosť. Ani Šaul, ani Filištínci na túto pieseň nikdy nezabudli.
Mohol na ňu zabudnúť oslavovaný Dávid? Zaiste nie. Predstavme si seba na jeho mieste a potom si budeme vedieť predstaviť, akým veľkým pokušením k pýche bola pre Dávida táto pieseň! Celkom určite sa mu vynárala v mysli aj vtedy, keď to vôbec nechcel. Diabol je majster! Už samotné víťazstvo nad Goliášom bolo veľkou skúškou Dávidovej pokory. Ešte viac oslava víťazstva.
Nielen bezprostredne po víťazstve nad Goliášom spevom žien Pán skúšal jeho pokoru, ale aj neskôr. Šaul ustavične na neho žiarlil a chcel ho zabiť. Najskôr rukami Filištíncov, preto ho povýšil, zveril mu tisíc bojovníkov. Ďalšia skúška Dávidovej pokory. Prvýkrát v dejinách mali Izraeliti nielen kráľa, ale v Dávidovi aj vodcu so stálym vojenským oddielom. Síce len tisíc vojakov, ale ako organizovaná a vycvičená jednotka, ozbrojená nie vidlami a inými napochytro uchytenými „zbraňami“. Mohol Dávid nespyšnieť? Zdá sa, že to dokázal.
Okrem tohoto stáleho pokušenia k pýche, mal Dávid ešte veľa iných pokušení k pýche – vždy, keď sa vracal z boja, pretože vďaka Pánu Bohu, vždy sa vracal víťazne. Kráľ Šaul mu povýšením nechtiac pomohol ešte k väčšej popularite a sláve. Po každom víťazstve a pri každom návrate z boja ho čakala vždy nová a ťažká skúška pokory. A keď videl, že Šaul na neho už aj priamo útočí, ale Pán mu stále pomáha uniknúť smrti hoci len o vlások, boli to nové dôkazy Božej priazne – v očiach ľudí nové dôkazy jeho šikovnosti, a preto aj stále nové skúšky jeho pokory.
A čo na to Dávid, muž podľa Božieho srdca, tichý a pokorný? Krivdili by sme mu, keby sme si mysleli, že pokušeniam podľahol. Nikde v Božom slove niet ani náznaku, že by si zakladal na oslave ľudí. Naopak, s istotou vieme, že vytrval v tom postoji, v ktorom ho vidíme pred bojom s Goliášom: „...dozvie sa celá zem, že Izrael má Boha. A dozvie sa celý tento zástup, že Pán nevyslobodzuje pomocou meča a kopije. Veď vojna patrí Pánovi a vydá vás do našich rúk.“ Po boji sa teda všetok ľud dozvedel nielen to, že Dávid zvíťazil nad Filištíncami, ale aj to, že Izrael má Boha, ktorého zanedbáva a málo oslavuje. Dávid nechcel oslavovať seba, ale Boha, preto aj Boh mohol osláviť jeho.

2. Nejaké víťazstvá dáva Boh každému a nám veru často stačia aj omnoho menšie víťazstvá na to, aby sme zlyhali v pokore. Nemusia sa triasť pred nami okolité národy a oslavovať nás celý národ ako Dávida, stačí nám aj jemný pochvalný úsmev kamaráta a už spyšnieme. Alebo nie? Isté je, že aj maličkosti sú skúškami našej pokory a aj nimi sme povinní oslavovať Boha, nie seba. Možno aj preto nám Pán nemôže dať väčšie úspechy, že by nás pokazili! Dá nám viac? Iste, keď sa naučíme písať na ne správnu adresu – Božiu. Totiž, keď ich nebudeme pripisovať sebe, ale Bohu. A oslavu, uznanie, pochvalu, nebudeme prijímať my, ale v pokornej modlitbe ju pošleme tam, kam patrí, k Pánovi...

DÁVID A JONATÁN

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. novozákonnú veľkosť Jonatánovej lásky k blížnemu a
2. našu lásku k blížnemu podľa „ Dávidovho Syna“.

1. Úryvky z Božieho slova k rozjímaniam tohto týždňa nie sú jednoduchým pokračovaním predchádzajúcich úryvkov, ale sú výberom tých častí, kde sa hovorí o vzájomnom vzťahu Dávida a Šaulovho syna Jonatána, aby sme na pozadí tohoto až hrdinského vzťahu rozjímali o našej láske k blížnemu, v ktorej musí byť veľa pokory, ak má byť pravá.
V Božom slove sa viackrát opakuje, že Jonatán mal tak rád Dávida ako seba samého. Teda doprial mu všetko, čo by doprial sebe samému. Aj kráľovský trón, hoci bol prvorodeným Šaulovým synom a mal naň nastúpiť on. Keď Dávid porazil Goliáša, Jonatán s ním uzavrel zmluvu o priateľstve spôsobom, ktorý je dodnes známy u beduínov v Arábii: dal mu svoj plášť a výzbroj. Ak výzbroj chráni život bojovníka, tak jej odovzdanie priateľovi znamená, že do jeho rúk zveruje aj svoj život. Čiže ide o priateľstvo na život a na smrť. Ba viac!
Priateľstvo medzi Jonatánom a Dávidom sa výrazne prejavilo po boji s Goliášom. Keby nemal Dávida rád ako seba, závidel by mu slávu. Veď keď Pán zachránil Izraelitov pred Filištíncami prostredníctvom Jonatána a jeho zbrojnoša, nikto ho neoslavoval, ba takmer ho dal vlastný otec popraviť za to, že zjedol trochu medu nevediac o pôste, ktorý Saul vyhlásil. Božia pomoc bola v oboch prípadoch veľmi jasná, výsledok boja rovnaký, ale oslava od ľudí veľmi rozdielna. Jonatán však nežiarlil, nezávidel.
Novozákonnú veľkosť jeho lásky k Dávidovi viac pochopíme, ak si do dôsledkov uvedomíme skutočnosť, že Jonatán ako Šaulov syn bol nádejným nástupcom na trón, ale Dávid, pôvodne pastier, bol pomazaný za kráľa. Dávid a Jonatán by boli nepriateľmi, keby súperili o kráľovský trón. Tak to bývalo medzi pohanmi a žiaľ, často aj v Božom národe Izraelitov. Kandidáti na trón, často vlastní pokrvní bratia, boli nepriateľmi, nenávideli sa i vraždili. Dokonca už aj Dávidove deti sa vraždili v súperení o kráľovský trón. Ale Dávid a Jonatán boli priateľmi na život a na smrť.
Aj v Starom zákone Boh prikazoval milovať svojho blížneho ako seba samého. Ale zahrnúť pod pojem „blížny“ aj svojho nepriateľa, to bola už novozákonná výška! Až Pán Ježiš nás tomu učil podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, v ktorom odpovedal na otázku: „Kto je môj blížny?“ (Lk 10, 25-37). Kto však chce, môže sa to učiť už od Dávida, ktorý nebojoval s Jonatánom o trón, ale túto otázku nechával na Pána a s Jonatánom sa priatelil. A môžeme sa to učiť aj od Jonatána, ktorý nevidel v Dávidovi súpera, hoci vedel, že nastúpi na trón, ale s vierou sa podriadil tomuto Božiemu rozhodnutiu a Dávida považoval za priateľa. Koľko silnej, mužnej viery a pokory museli mať títo Boží bojovníci, aby medzi nimi vznikol takýto vzťah!

2. Z Dávidovho potomstva sa o 2000 rokov narodil Boží Syn, Ježiš Kristus, ktorý sa rád dal oslovovať „Syn Dávidov“. On nás všetkých mohol považovať za svojich nepriateľov, veď si len dajme ruku na srdce a odpovedzme: Koľkokrát sme sa hriechom stali jeho nepriateľmi? Preto musel za každého z nás zomrieť! To nie je maličkosť. Ale hoci sme boli neraz a ešte aj teraz bývame jeho nepriateľmi, on nás stále miluje svojou Božskou láskou. Učil nás milovať aj svojich nepriateľov krásnym podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi – ale najmä svojím príkladom. Zomrel za nás, keď sme boli jeho nepriateľmi (por. Rim 5, 10). Ako veľmi a osudne sa od neho líšime, keď sa hneváme a nedokážeme sa priateliť za všelijaké maličkosti! Určite sú to menšie veci ako kráľovský trón, alebo ako smrť Božieho Syna. Keď Dávidovi a Jonatánovi neprekážal v priateľstve ani kráľovský trón a Pánu Ježišovi ani smrť, ako nám môže prekážať súperenie v športe, v škole, v zamestnaní, alebo zopár nepravdivých slov, či dokonca len krivý úsmev...?!

DÁVID NA ÚTEKU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Dávidova pokora sa prejavila priznaním si viny a
2. že aj naša pokora sa prejavuje priznávaním si vín.

1. Hneď prvé príležitosti ukázali, že Dávid privádza do vážneho nebezpečenstva všetkých, s ktorými sa stretne. Ani u Samuela v Ráme, ani v prorockom dome Najot v Ráme nebol bezpečný a len zázrakom sa zachránil pred Šaulom a jeho trojnásobnou posádkou. Ušiel do kňazského mesta Nobe, ktoré ležalo podľa sv. Hieronyma neďaleko pobrežnej Lydy. Z toho, že Dávid hľadal ochranu u prorokov, kňazov a vo svätostánku, vidieť jeho vzťah k Bohu a Božím ľuďom. Vidieť však aj Saulov vzťah k Bohu a Božím ľuďom. – Ani prorocký dom Najot v Ráme nerešpektoval ako azyl a ešte horšie sa zachoval ku kňazskému mestu Nobe: dal povraždiť nevinných kňazov, ktorí nič nevedeli o Šaulovom nepriateľstve k Dávidovi, a dokonca vykonal kliatbu na celom meste. Podobne ako svätostánok v Šilo i s celým mestom zničili Filištínci, tak Nobe vypálil a vyhubil prvý izraelský kráľ Šaul.
Hrozne sa zapísal do dejín Božieho ľudu ten, ktorý mal byť Božím zástupcom na zemi, ako kedysi Mojžiš, Jozue a sudcovia. Postavil sa úplne proti Bohu, stal sa Božím nepriateľom. A keď pochopil, že Boh chce, aby jeho nástupcom bol Dávid, nepodriadil sa Božej vôli, ale snažil sa všetkými silami a možnosťami zmárniť ho. Dávid sa zase zo všetkých síl usiloval pridŕžať sa Pána. Vyhľadával prorokov a kňazov a jediného pozostalého z kňazského rodu Héliho, ktorého sa Šaulovi nepodarilo zavraždiť, prijal pod svoje ochranné krídla. Proti vôli vlastných bojovníkov, ktorí sa k nemu dobrovoľne pridali a mohli kedykoľvek odísť, rozhodol sa oslobodiť Keilu od Filištíncov, lebo mu tak povedal Pán prostredníctvom kňaza Abiatara.
Dokonca podľa žalmu 34, 3 ešte aj medzi Filištíncami chválil Pána a zdá sa, že aj jeho posadnutosť a šialenstvo u filištínskeho kráľa Gétu bolo vlastne vyznaním viery medzi Božími protivníkmi. Celý Dávidov výstup na dvore pohanského kráľa sa dá rozumieť aj tak, že bol takým ohlasovateľom Pána, že ho považovali za blázna podobne ako neskôr Pána Ježiša. K tomuto vedie niektorých vysvetľovateľov Svätého písma to, že sa držia hebrejského textu, podľa ktorého nebúchal na bránu, ale „písal značky“ a aj ostatné jeho prejavy vysvetľujú extázou, vytržením.
Najistejším dôkazom pokory bolo vyznanie viny, keď mu Abiatar oznámil, že Šaul dal pozabíjať celý Héliho rod i celé mesto. Nik nemohol vedieť, že Dávid si v Nobe všimol Edomčana Doega a že si uvedomil riziko zrady. Nemusel sa k tomu priznať a obviniť seba za ich nevinnú smrť. Veď v skutočnosti bol vinný Šaul. Ale Dávida trápilo svedomie za to, že azda mohol nešťastiu predísť, keby si bol uvedomil veľkosť nebezpečenstva Doegovej prítomnosti. Trápili ho tieto výčitky svedomia a povedal ich aj nahlas, hoci mnohí ho mohli za to odsúdiť, opustiť, vyzradiť, alebo aj brať na zodpovednosť. Vedel, že pokáním, priznaním a vyznaním svojej viny si najskôr môže nakloniť priazeň milosrdného Boha a vtedy sú všetci jeho nepriatelia bezmocní: „Keď je Boh s nami, kto proti nám?!“

2. Kto sa chce počas rozjímaní z tohto zväzku zameriavať predovšetkým na pokoru, mohol si v prvom týždni brať za vzor Šaula, ktorý aj po zvolení a pomazaní za kráľa ďalej pokorne slúžil doma na poliach a nebál sa odpúšťať aj svojim odporcom. Ako výstrahu by sme mali pochopiť tragédiu Šaulovho života, keď spyšnel a začal upadať v očiach Božích i v očiach ľudu. Potom nám Božie slovo postavilo pred oči Dávida, muža podľa Božieho srdca, tichého a pokorného. Jeho pokora sa prejavila v tom, že pod vplyvom Sv. Ducha slúžil Šaulovi, lebo odkedy ho pomazali za kráľa, pôsobil v ňom Sv. Duch. Až natoľko, že sám Šaul si po porážke Goliáša kládol otázku: Kto to je, tento Dávid...? On však nespyšnel ani keď ho ospevoval celý národ, lebo si uvedomoval, že víťazil nie on, ale Boží Duch v ňom. Skvelý príklad pokory vidíme na vzťahu Jonatána a Dávida, zbaveného závisti a žiarlivosti. A nakoniec sa Dávidova príkladná pokora prejavuje v jeho priznaní a vyznaní svojej viny.
Veľmi nebezpečné pre duchovný život je navykať si na vytáčky, výhovorky, keď si nechceme priznať vinu ani sami pred sebou, že to sme nechceli urobiť tak, ako to dopadlo... A vysvetľujeme to aj iným namiesto toho, aby sme si s Dávidom priznali: Áno, mám na tom svoju vinu – a nepoukazovali na to, že iný ju má možno väčšiu...

DÁVID SA ODPLÁCA ŠAULOVI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako sa Saulovo vyznanie viny podobalo Judášovi a
2. kedy im je podobné naše pokánie.

1. Blížime sa k tragickému záveru života prvého izraelského kráľa. V tomto týždni rozjímaní prežívame s ním ešte posledné situácie, v ktorých mu Pán Boh dáva príležitosť k obráteniu, k pokániu. Boh nechce smrť hriešnika, ale chce, aby sa obrátil a žil. Nechcel ani nekajúcu smrť Šaula a dáva mu k pokániu jednu príležitosť za druhou.
Milosťou bolo pre neho už to, že mu Pán zabránil zavraždiť Dávida, pomazaného Pánovho. Tým ho uchránil od veľmi ťažkého hriechu vraždy nevinného a navyše pomazaného Pánovho. Akú bázeň mal Dávid pred týmto hriechom! Ako však odpovedal Šaul na túto Božiu milosť? Dal vyzabíjať celé mesto Nobe, lebo jeden človek z neho pomohol Dávidovi pri úteku, aj to nechtiac, nevedomky.
Veľmi výrazné ponuky milosti dostal Saul od Pána prostredníctvom Dávida vtedy, keď mal Dávid dvakrát možnosť bez rizika zabiť Šaula, ale neurobil to. Iní ho k tomu pobádali, považovali to dokonca za Božiu vôľu. Aj to chceli urobiť namiesto neho. V jaskyni Odolám chceli Šaula zabiť Dávidovi spoločníci. Podobne v Šaulovom tábore chcel Dávidov synovec Abisai spiaceho Šaula priklincovať k zemi jeho vlastnou kopijou. Tou, ktorú používal namiesto kráľovského žezla a ktorú viackrát hodil po Dávidovi a raz kvôli Dávidovi aj po vlastnom synovi Jonatánovi.
Stojí za povšimnutie, že viackrát sa pritom v Božom slove hovorí, že Dávid hral rukou na harfe. Ako keby to nebolo samozrejmé, že hral práve rukou. Ale musí to mať nejaký skrytý zmysel, pripomínať túto samozrejmosť: že kým Saul trápený zlým duchom držal v ruke kopiju, zatiaľ Dávid stále ovplyvňovaný Sv. Duchom hral rukou na harfe a utišoval kráľovu zúrivosť. Dávid nikdy nepodľahol pokušeniu zdvihnúť kopiju proti Šaulovi, hoci mal na to príležitosti i silné pokušenia. Srdce sa mu však rozbúšilo a on počúval hlas svedomia. Keď ušetril Šaulov život, Šaul si v oboch prípadoch uvedomil svoju vinu. Aj ju vyznal. A nie pošepky do ucha svojmu spovedníkovi, ale na veľkú diaľku kričal Dávidovi, že si je vedomý svojej viny a ľutuje ju.
To, že si Šaul pokorne priznal svoju vinu by bolo krásne, keby to s ľútosťou myslel vážne a napravil sa. No jeho priznanie, vyznanie a ľútosť sa tragický podobajú Judášovmu. Šaul dostal milosť, príležitosť k pokániu, ale nevyužil ju. Aj Judáš si uvedomil, že zradil nevinnú krv, aj to vyznal, aj peniaze vrátil, ale neobrátil sa s prosbou o odpustenie na Pána. Obesil sa... Šaul zrádzal Dávida, uvedomil si to, vyznal, ale nakoniec napriek tomu, že bol vyvolený, pomazaný a mnohými milosťami obdarený, skončil tiež samovraždou. Judáš zradil „Syna Dávidovho“, hoci tiež bol vyvolený od Pána, tiež veľmi obdarený milosťami a tiež skončil samovraždou. Hrozná zhoda!

2. Hrozné je vidieť túto zhodu medzi Šaulom a Judášom, ale hroznejšie je vidieť ju medzi sebou a nimi! No najhroznejšie je žiť v tejto zhode a nevidieť ju!!! Že by nám to mohlo hroziť? Nepovedzme hneď, že nie, radšej sa v tejto dôležitej otázke dobre preskúmajme.
Určité zhody tu sú. Sme tiež vyvolení od Pána a veľmi omilostení! Aj pomazaní sme už od narodenia pri sviatosti krstu, možno už aj osobitne pri sviatosti birmovania. Zrejme si spytujeme svedomie a uvedomujeme si hriechy, aspoň tie najvýraznejšie. Vyznávame ich, aj keď nie verejne. Toto by ešte neboli zlé zhody so Šaulom a Judášom. Rozhodujúce však je, či sa nezhodujeme popri tomto s nimi aj v zlom. To zbadáme podľa toho, ako si dávame, kontrolujeme a plníme spovedné predsavzatia. Nestačí uvedomiť si hriechy a s ľútosťou ich vyznať, ale treba mať aj úprimnú snahu o ich nápravu. Isté je, že sa nám ani do smrti nepodarí odstrániť všetky svoje hriechy. Do smrti nejaké budeme mať – ale snaha o ich odstránenie, nie o ich pestovanie, musí byť úprimná, viditeľná a kontrolovateľná.
Ak sme videli na Šaulovom oraní, že k pokore patrí nedať sa obsluhovať, ale slúžiť; na Šaulovom zlyhaní pred bojom s Filištíncami a po boji s Amalekitmi, že k pokore patrí poslušnosť; na podobnosti Dávidovho a Božieho srdca veľkosť a dôležitosť pokory; na službe pomazaného Dávida u zavrhnutého Šaula, že túžba vládnuť nepatrí k pokore; pri boji s Goliášom prejav Božej moci, ktorý si Dávid neprisvojuje, ale pokorne sa považuje len za Izaiho syna; že nestojí o ľudskú oslavu, ktorou Boh skúšal jeho pokoru; na Jonatánovi, že pokora mužne búra všetky prekážky v láske k blížnemu – tak teraz vidíme, že k pokore patrí priznanie viny a ľútosť, ale bez predsavzatia a snahy o nápravu by to ešte stále nebola tá pravá pokora...!

DÁVID A FILIŠTÍNCI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. bezpečnosť Dávidovho pobytu u Filištíncov,
2. nebezpečenstvo Dávidovho pobytu u Filištíncov a
3. výhody a nevýhody nášho spolubývania s neveriacimi.

1. Už dve storočia trvalo súperenie Izraelitov s Filištíncami o nadvládu nad krajinou Kanaán. Zatiaľ bol tento zápas stále nerozhodný. Nešlo však o nič menej, ako o boj o život. V dobe sudcov prevládali Filištínci, Izraeliti im slúžili. Šlo o relatívne pokojné spolunažívanie popri znesiteľnom vykorisťovaní. Až sudca Samson vyvolával väčšie napätie medzi týmito dvomi národmi, ktoré však žili ešte stále dosť pomiešané. Až ku koncu doby sudcov sa viac vyhraňovalo ich územné rozdelenie. Začiatkom doby kráľov za Šaula, sa upresňovali hranice ešte výraznejšie. Bojov bolo stále viac, aj keď nie vždy krutých. Bojovalo sa napr. iba v jednom ročnom období, na jar, keď už neboli rieky rozvodnené ako v období dažďov, a kým ešte neboli priveľké horúčavy obdobia sucha. Napr. boj, v ktorom Dávid porazil Goliáša, vyzeral tak, že na jednom návrší sa utáborili Filištínci a oproti nim Izraeliti. Údolie medzi nimi slúžilo ako bojové pole, na ktoré sa nedostali jeden a pol mesiaca! 40 dní vystupoval iba Goliáš, aby sa posmieval Izraelitom a ich Bohu (1 Sam 17, 16). V boji nešlo o to, koľkí sa pobijú a zabijú, ale akú korisť si kto odnesie. V bojoch sa však stále viac vyostrovali ich vzťahy a upresňovali hranice. Preto Dávid vedel, že ho Šaul nebude prenasledovať s vojskom na území Filištíncov, lebo tí by už z vlastného záujmu vytiahli proti nemu, i keby nechceli brániť Dávida.
Najväčšou výhodou pre Dávida však bolo to, že sa u Filištíncov ľahšie uživili. Prisali sa k nemu nielen jeho pokrvní príbuzní, ale aj mnohí iní, ktorých ukrivdil Šaul a jeho prívrženci. Keď len bojovníkov bolo s Dávidom šesťsto, tak všetkých aj s rodinami muselo byť aspoň tritisíc. K tomu stáda ako hlavný zdroj živobytia pri tomto prechodne kočovnom spôsobe života. Je jasné, že takáto veľká skupina ľudí a stád sa nemohla utajiť, ani donekonečna unikať pred vojskom. U Filištíncov sa mohli ľahšie živiť, keď sa okrem pastierstva zaoberali aj poľnohospodárstvom, obchodom i žoldnierskymi službami s istejším príjmom ako u Nábala.
A možno ešte väčšou výhodou bolo to, že sa kráľovstvo nerozdelilo na dve polovice, na Dávidovskú a Šaulovskú. Keby Dávid zostal v Izraeli, nemohol by zabrániť tomu, aby sa k nemu pridával rastúci počet nespokojencov a vytvoril by tak kráľovstvo v kráľovstve. A to Dávid nechcel.

2. Dávid zabil Goliáša, ktorý pochádzal práve z Gétu, kde sa teraz usadil a kde žili Goliášovi príbuzní. Tí si mohli považovať za povinnosť krvnej pomsty zabiť Dávida. V tomto smere ho však dostatočne chránil kráľ Achis a iste aj okolnosť, že Goliáša porazil v čestnom boji, ku ktorému ho vyzýval Goliáš. V čase mieru mu dali pokoj, najmä keď bol v ich službách ako žoldnier. Hrozilo im tam omnoho vážnejšie nebezpečenstvo – nebezpečenstvo rozptýlenia a zániku. Zániku nie vyvraždením, ale zmiešaním. Aj po vytvorení hraníc žili oba národy značne pomiešané: nie všetci Filištínci sa odsťahovali z územia Izraelitov a nie všetci Izraeliti sa stiahli z územia Filištíncov. Mnohí žili aj v miešaných manželstvách, ba ako to vidno z Božieho slova, niektorí Izraeliti tiahli aj do boja s Filištíncami proti Izraelitom (1 Sam 14, 21). Nakoniec aj Dávida uchránil pred bojom proti Šaulovi len sám Boh. Pomiešaniu však predišiel Dávid tým, že si od Achisa vyprosil miesto, kde by sa mohol so spoločníkmi a ich rodinami usadiť a obývať izolované mestečko, alebo aspoň štvrť. Tak dostal Sikeleg. Tam vytvorili „židovské geto“ uprostred cudzieho národa. Možno prvé v dejinách, hoci neskôr väčšina židovského národa žila v getách, po svete roztrúsení, ale so svetom nezmiešaní. Dávid takto vynašiel nový spôsob prežitia národa!

3. Boh roztrúsil židovský národ po celom svete, ale ešte viac je po svete roztrúsený novozákonný Boží ľud, Cirkev. Pán Ježiš, Dávidov potomok, nám priamo prikázal, aby sme boli zamiešaní vo svete ako kvas v ceste. Nie preto, aby sme sa stali cestom, aby sme stratili svoju vieru, ale aby sme svet prekvasili Božími pravdami. Spolubývanie s neveriacimi má tú výhodu, že máme možnosť prekvasenia, apoštolátu. Ak sa však s nimi zmiešame na nerozoznanie a stratíme Božie zásady, neposlúžime potom nikomu. Ešte aj svoju spásu tým môžeme ohroziť!

ŠAULOVA SMRŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. dôležitosť poznávania Božej vôle,
2. spôsoby poznávania Božej vôle v Starom zákone a
3. spôsoby poznávania Božej vôle v Novom zákone.

1. Šaul bol pokorný, keď sa nechcel dať zvoliť za kráľa, ale sa skrýval. Aj po zvolení sa venoval práci a nežiadal, aby iní pracovali za neho. Pokorný bol aj vtedy, keď odpúšťal. Ešte viac vidno pokoru na jeho nástupcovi Dávidovi vo vzťahu k Šaulovi, ktorému odpúšťal nenávisť, nepomstil sa mu za jeho zlobu ani vtedy, keď mal na to veľké príležitosti a veľké pokušenia. Pokorou vynikal aj Šaulov syn Jonatán, čo sa veľmi odzrkadlilo na jeho vzťahu k Dávidovi. Aj naša pokora sa prejavuje najmä vo vzťahu k ľuďom, ak im nerozkazujeme, ale slúžime. Najrozličnejšími službami, ale možno na prvom mieste ustupovaním a odpúšťaním.
A keď sa už voči ľuďom prejavuje pokora ustupovaním od svojej vôle a uprednostňovaním ich vôle, tým skôr sa takto prejavuje voči Bohu. Jemu nemáme čo odpúšťať, tým sa naša pokora nemôže voči Bohu prejaviť. Ale ustupovaním od svojej vôle, hľadaním a plnením jeho vôle, sa môže a má prejaviť. Inak by sme mali dôvod pochybovať o svojej viere. K náboženskému životu patria modlitby, bohoslužby, aj rozličné obety a dobré skutky – ale toto všetko je len natoľko náboženské, nakoľko sa tým usilujeme poznávať a plniť Božiu vôľu. Aj modlitby, aj bohoslužby, ba aj dobré skutky by prestali byť náboženským prejavom a stali by sa pre našu večnosť zbytočnými, keby sme nimi nehľadali Božiu vôľu, ale svoju. Veď sme si nestvorili Boha, aby plnil našu vôľu, ale Boh stvoril nás, aby sme my plnili jeho vôľu.

2. Alexander Veľký dva roky po nástupe na trón, v roku 331 pred J. Kr. bol už pánom nielen Grécka, ale aj Malej Ázie a Egypta. Chystal sa dobyť Perzskú ríšu, ale perzský kráľ Darius sa mu nemienil poddať. Zreorganizoval svoje vojsko a tiahol proti Alexandrovi. Napriek tomuto veľkému nebezpečenstvu si Alexander dovolil, vlastne považoval za nutnosť, nechať všetko na svojich pobočníkov a sám s hŕstkou sprievodcov putoval do oázy Siwa v líbyjskej púšti, do veštiarne. Cesta trvala šesť týždňov a bola životu nebezpečná. No kým opustil Egypt a vydal sa proti Dariovi a dobyť západ, navštívil veštiareň celkom súkromne ešte raz!!! Potreboval vedieť, čo na jeho plány hovorí „boh“ Amon. Prečo uctieval egyptského Amona viac než gréckych „bohov“, čo vo veštiarni počul a aké to malo dôsledky, by bolo zaujímavé vedieť. Ale nám stačí vedieť to, že sa dávny svet púšťal do akcií vždy len po vypočutí mienky „zhora“.
Aj Šaul chcel poznať, čo na jeho boj s Filištíncami hovorí Boh, čo má robiť podľa Božej vôle. V Starom zákone bolo dovolené poznávať Božiu vôľu v niektorých prípadoch aj zo sna, spravidla však zo Sv. písma a najkonkrétnejšie z toho, čo povie prorok. Od čias Mojžiša mali Izraeliti ešte špeciálny spôsob losovania podľa posvätných kameňov urim a tumim, ktoré mal veľkňaz. Veštenie a vyvolávanie duchov bolo zakázané, lebo sa veľmi podobalo pohanskej praxi. Šaul ako veriaci kráľ, Boží zástupca, zakázal tento spôsob vo svojom kráľovstve. Sám sa však k nemu v núdzi uchýlil. Boh si však nedá so sebou zahrávať a keď to Šaul až tak veľmi chcel počuť, vypočul si rozsudok smrti takto.

3. Na Učiteľský úrad sa vzťahujú slová božskej autority: „Kto vás počúva, mňa počúva!“ Cirkev je v Novom zákone hlavným zdrojom poznávania Božej vôle. Poznávame ju aj cez svedomie, ale formované pravdami, ktoré nám Boh dáva cez Cirkev. Dáva nám ich aj cez Sv. písmo, ale vysvetľované Cirkvou, aby sme mu správne rozumeli. Losovanie azda naposledy použil prvý pápež sv. Peter pri voľbe apoštola Mateja na Judášovo miesto. Dnes sa nepoužíva, rovnako ako sny a vyvolávanie mŕtvych, čo je zakázané, nakoľko ide o otázku stále veľmi málo preskúmanú, záhadnú, ľahko podliehajúcu omylom i klamstvám. Máme spoľahlivý prameň poznávania Božej vôle, ktorý nám dal on sám, preto by bolo opovážlivosťou uchyľovať sa k iným, menej spoľahlivým prameňom. Pre kresťana to znamená pozorne sledovať usmernenia pápeža, biskupov, miestneho duchovného, spovedníka a takto si overovať svoje chápanie Sv. písma a vnuknutí svedomia.