DÁVIDOVI DOMÁCI NEPRIATELIA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Ako hľadal Božiu vôľu Dávid a ako vojvodcovia a
2. mlčanie Pánovo dnes.

1. Kto vyvolal v izraelskom národe občiansku vojnu po Šaulovej smrti? Vo všetkých okolitých národoch, ba aj v malých mestských štátoch vládli králi a vláda sa odovzdávala dynastický z otca na syna. V Izraeli bol prvým kráľom Šaul a mohol byť teda zakladateľom prvej dynastie, prvého kráľovského rodu v Izraeli. Aj sa o to usiloval a svojho syna Jonatána vychovával ako budúceho kráľa, následníka trónu. Dávida prenasledoval na smrť len preto, že v ňom videl soka, budúceho možného kráľa. Dávid sa síce neprebíjal k trónu ani vtedy, keď mal na to možnosť, ale napriek tomu sa pridávali k nemu stovky ľudí, ktorých kedysi ako Šaulov vojvodca viedol do bojov a ktorých Šaul nejako ohrozoval a ukrivďoval. Po Šaulovej smrti Júdov kmeň vyhlásil Dávida za kráľa, a preto by si mohol niekto myslieť, že Dávid vyvolal občiansku vojnu, keď nerešpektoval dynastické odovzdanie kráľovského žezla Šaulovmu synovi Isbosetovi. Šaulov vojvodca Abner, silná osobnosť v národe, bol verný Šaulovmu rodu. Ustanovil za kráľa Isboseta, ako pokračovateľa novozaloženej dynastie presne tak, ako to bolo zvykom v okolitých národoch.
Ako Dávid nebojoval o trón pred Šaulovou smrťou, tak oň nebojoval ani po nej. Jeho vojvodca Joab, syn jeho sestry Sarvie, však o trón pre Dávida bojoval a svoju osobnú veľkosť akoby videl v tieni Dávidovej veľkosti. Nemusel zabiť Abnera, keď tento neskôr prešiel na Dávidovu stranu, ale bál sa ho ako soka. Boj o kráľovský vlastne ani nebol bojom medzi dvomi kandidátmi naň, Dávidom a Isbosetom, ale skôr medzi ich vojvodcami. Dávid ho ani nevyvolal, ani mu nemohol zabrániť. Nebol dosť silný na to, aby mohol rozkázať svojim synovcom Joabovi a Abisaimu. A aj preto, že Pán skutočne chcel mať na kráľovskom tróne jeho.
Veď už dávno ho pomazal za kráľa cez proroka Samuela a Dávid musel prijať kráľovstvo, ak sa nechcel priečiť Božej vôli. Nič však nerobil bez hľadania Božej vôle: počúval Pána cez svedomie, ktoré mal natoľko citlivé, že mu „búšilo srdce“ pri pokušení robiť niečo proti Božej vôli. A počúval Boží hlas aj cez prorokov, aj cez posvätný lós urim. Nevieme, akými inými spôsobmi ešte hľadal Božiu vôľu, ale rozhodne nie takými, ako jeho vojvodcovia.

Vo Svätom písme je zachytený zvláštny výrok, ktorým v Gabaone vyzval Abner Joaba k boju: „Nech vstanú mládenci a nech sa hrajú pred nami.“ Joab odpovedal: „Nech vstanú!“ Vybrali dvanástich z každej strany a začal sa boj na život a na smrť, v ktorom vykrvácali všetci dvadsiatištyria a tým sa začala krutá občianska vojna. Asi išlo o podobný ustálený výrok, s akým sa stretáme neskôr v Druhej knihe kroník, keď Amasiáš vyhlásil vojnu Joasovi slovami: „Poď, pozrime si do očí!“ (25, 17).
Výrok, ktorý použil Abner a pod ktorým by sme rozumeli azda nejakú hru, športový zápas, znamenal teda súboj. Jeho výsledok mal byť Božou odpoveďou na spory okolo trónu. Zdá sa, že aj súboj medzi Dávidom a Goliášom chápali podobne. My to možno poznáme viac z indiánskych románov, než zo Svätého písma, pretože Indiáni tiel považovali súboj za jeden zo spôsobov, ako poznať Božiu vôľu. Bol to bežný pohanský spôsob. Všemohúci Boh zaiste môže prejaviť svoju vôľu aj takýmto spôsobom, najmä úprimným pohanom, ktorí nepoznajú Božie spôsoby reči cez Sväté písmo, cez prorokov,... Lenže Abner i Joab predsa mohli jasne poznať Božiu vôľu ohľadom kráľovského trónu, keby boli chceli. Na to nepotrebovali súboj a nemuseli prelievať nevinnú krv a vyvolávať vojnu. Neskôr vysvitlo, že Abner skutočne vedel, čo povedal Pán ohľadom Dávida.

2. Súboj skončil nerozhodne a aj neskorší boj sa skončil podobne. Boh neodpovedal Izraelitom pohanským spôsobom, lebo nebolo treba odpovedať mužom, ktorí poznali Božiu odpoveď, len ju nechceli počuť. Nebýva aj v našom živote toto príčinou Božieho mlčania? Poznáme Božiu odpoveď, ale nechceme ju počuť, lebo sa chceme zachovať inak a potom sa vypytujeme, zdanlivo horlivo hľadáme Božiu vôľu, rozmýšľame, modlíme sa i radíme sa v nádeji, že nám niekto prikývne. Kým nám neprikývne, nie sme spokojní – a keď nám niekto prikývne, zase nie sme spokojní, pretože svedomie a Božiu reč nemožno tak ľahko umlčať, takže vieme, že aj to prikývnutie nie je ono. Aj nijaká odpoveď od Pána je odpoveďou. Aj nerozhodný výsledok súboja bol Božou odpoveďou: Pán im odpovedal, že im neodpovie.
Ak sa nám zdá, že Pán na naše otázky, problémy, neodpovedá, porozmýšľajme, či nám už nedal nejakým spôsobom odpoveď, ktorú sme nechceli počuť...

DÁVIDOVI VONKAJŠÍ NEPRIATELIA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako sa stal Jeruzalem politickým i duchovným centrom národa a
2. že aj dnes platí heslo: „V jednote je sila!“

1. V stredne vysokých horách Júdei okolo osemsto metrov nad morom bolo vo veľmi výhodnej polohe postavené mesto Jeruzalem. Spomína sa už v časoch Abrahámových, dvadsať storočí pred nar. J. Kr., pod názvom Sálem. Už vtedy to bolo zvláštne mesto – mestský štát, lebo v ňom žil záhadný Melchizedech, jeho kráľ a zároveň kňaz Boha Najvyššieho. Nevieme, či okrem „Najvyššieho“ Boha verili aj v iných „nižších bohov“, ale zdá sa, že ho uctievali ako jediného pravého Boha tak, ako Abrahám. V babylonských hlinených tabuľkách sa spomína Jeruzalem pod menom Urusalaim, ako „Mesto pokoja“, o čom hovorí aj skutočnosť, že ho obišli koristníci, ktorí prepadli Sodomu a rad radom všetky mestá v údolí. Tabuľky nájdené v egyptskom meste El Amarna, hovoria o podriadenosti tohto mestského štátu egyptskej zvrchovanosti ešte pred príchodom Izraelitov do Kanaánu.
O pôvode obyvateľov Jeruzalema nemáme podrobnosti a ani vo Sv. písme spomínaní Jebuzejci sa inde nespomínajú. Títo tam bývali v časoch sudcov, kedy podľa nich volali toto mesto „Jebuz“ (Sdc 19, 11-12). Išlo však len o prechodný názov. Možno sa potom názov Jeruzalem zaužíval ako spojenie starých názvov Jebuz-Sálem, pričom sa iba „b“ zmenilo na „r“. Keďže jeho pomenovanie podľa Jebuzejcov bolo len prechodné, aj oni v ňom žili asi len prechodne, neboli jeho pôvodnými obyvateľmi. Mali ho však pevne v rukách počas celej doby sudcov a ešte aj za kráľa Šaula, čiastočne aj za kráľa Dávida. Aj on začal panovať v Hebrone. Izraeliti už vtedy mali prevahu v celej krajine, len Jeruzalem zostával pohanský. Musel byť veľmi dobre opevnený na výhodne položených kopcoch. Dávid sa rozhodol vniesť poklad viery aj do tohto mesta, čo však nešlo inak, len jeho vojenským obsadením.
O bojoch okolo Jeruzalema nevieme nič, hoci jeho obsadenie bez boja by bolo naozaj zvláštnosťou. Božie slovo spomína pri tejto príležitosti jednu zvláštnosť, ktorej sa bez vykopávok nedalo rozumieť: vodné žľaby. Dávid dal za úlohu niekoľkým mužom „dosiahnuť vodné žľaby44. Nešlo samozrejme o nijaké odkvapové rúry, ale o vodovod. V tomto meste v horách totiž netečie nijaká rieka, iba malý potok Cedron, aj ten je v období sucha vyschnutý. V období dažďov v meste zachytávali vodu do cisterien vykopaných v zemi a navyše nad údolím Cedron mali prameň Gihon. Z neho žľabmi odvádzali vodu tunelom vytesaným do skál. Zdá sa, že toto bolo tajomstvo nedobytnosti mesta a aj tajomstvo Dávidovho úspechu pri jeho dobývaní. Po obsadení prameňa sa mu pravdepodobne obyvatelia vzdali a on nad nimi pokojne panoval tak, ako nad ostatnými mestami. Ako Edomčan Doeg, Hetejec Uriáš a iní pohania, ani Jebuzejci neboli vyvraždení, mohli prežiť pod vedením nového kráľa, najmä ak prijali aj vieru v pravého Boha.
Keď mal Dávid Jeruzalem v rukách, ba už vtedy, keď mal v rukách len jednu jeho časť, Sion, presťahoval sa tam, aby tam vykonával svoj kráľovský úrad. Dal si tu postaviť kráľovský palác, nové mestské štvrte, presídlil sem kráľovských úradníkov i svoju vojenskú posádku. Ešte za čias Šaula, ako jeho veliteľ, vytvoril Dávid stálu armádu, ktorú kráľ platil a držal v pohotovosti a v plnej výzbroji aj v čase mieru. Dovtedy Izraeliti nemali armádu a bojovníci sa zišli len pri mobilizácii, keď už bolo treba bojovať. Teraz sa politická moc preniesla do nedobytného Jeruzalema.
A keď sem Dávid dal slávnostne preniesť aj archu zmluvy a zorganizoval pravidelné slávnostné bohoslužby len okolo nej, Jeruzalem sa stal aj duchovným centrom národa. Ešte sa prinášali obety aj na rozličných výšinách, aj Šalamún na začiatku svojho panovania obetoval Pánovi na výšine v Gabaonel. Ale Dávid už mal veľkolepý plán, ktorý potom uskutočnil Šalamún, postaviť Pánovi chrám v Jeruzaleme, a tým úplne centralizovať bohoslužby, aby sa ľahšie kontrolovali a neprešli – ako sa na výšinách ľahko mohlo stať i stávalo – do modloslužby.

2. Bohom osvietený a cez prorokov Bohom vedený Dávid vedel, že národ bude stále veľmi slabý, kým bude roztrieštený na samostatné kmene. Preto veľmi dobre urobil, že zrušil malé mestské štátiky a celú krajinu zjednotil pod vládou jediného kráľa. Tým sa Izrael natoľko posilnil, že okolité národy sa buď pre výhody jednoty, alebo zo strachu sami pridali ako satelitné štáty k Dávidovmu pevnému štátu. Alebo sa skôr či neskôr dostali s ním do sporu a prehrali. V jednote Dávidovho štátu bola sila, ktorá si podriadila všetkých okolitých kráľov najmä preto, že v ňom bola aj duchovná sila v duchovnej jednote okolo Pána, jeho slova, jeho archy, jeho prorokov...
Aj dnes je v jednote sila. V každej jednote je určitá sila, ale nepremožiteľná sila je len v jednote s Pánom...

DÁVIDOV HRIECH A JEHO NÁSLEDKY

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Dávidov hriech proti čistote a
2. nebezpečenstvá, ktoré nám hrozia v tejto oblasti.

1. Ako každý hriech má svoju predohru a neprichádza tak celkom náhle a prekvapivo „ako blesk z jasného neba“, podobne aj Dávidov hriech proti čistote mal svoju predohru. Vzdialenou „prípravou“ naň bolo, že sa v otázkach rodinného a pohlavného života začal prispôsobovať svetu, v ktorom žil, napríklad mnohoženstvom, podobným u iných kráľov, pohanov. Bezprostrednou prípravou Dávidovej duše na hriech bolo to, že duchovne zlenivel a prestal si dávať pozor na svoje oči, ktoré sú bránami do duše. „Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“
Zdá sa, že Dávid v tejto oblasti prestal bedliť a upadol do pokušenia – v podvečer uvidel zo strechy svojho kráľovského domu kúpať sa ženu. Nevieme, či ju videl aj jej vinou, či mala možnosť kúpať sa tak, aby ju nebolo vidieť verejne. Možno by bolo stačilo počkať do zotmenia... Osobnú hygienu potrebuje každý človek, lenže osobná hygiena je intímna osobná záležitosť, preto si ju máme robiť tak, aby sme tým nikoho neprivádzali do pokušenia. Ale bez ohľadu na to, ako mala alebo nemala žena túto otázku vyriešenú vo svedomí, Dávid jej jednoducho nemusel a nemal venovať takú pozornosť, ako venoval. Dopytoval sa sluhov, kto je to, a poslal si po ňu, aby mu ju doviedli. To, že bola pekná – telesne a vari aj duševne – to ešte nemal byť pre Dávida dôvod zhrešiť s ňou. A neospravedlňuje ho ani to, že bol kráľom a okolití pohanskí králi si podobné nemravné výstrelky voči svojim poddaným bežne dovoľovali. Dávid dostal viac Božej milosti a lepšie poznal Božie prikázania ako oni. A okrem toho, to, že hrešia aj iní, ešte nikoho neoprávňuje, že môže hrešiť tiež. Ani keď má kráľovský titul a moc...
Napriek tomu Dávid nielenže zhrešil so ženou, ale rozhodol sa nepekným spôsobom zakryť svoj hriech. Vtedy zrejme ešte nepomýšľal zabiť jej manžela Uriáša, ale aj tak jeho rozhodnutie nebolo čestné. Dal poslať domov z bojiska Uriáša, aby sa ľuďom zdalo, že dieťa, ktoré sa jej má narodiť, má od vlastného manžela. Keď však Uriáš prišiel iba do kráľovského domu a zdržiaval sa celý čas len medzi kráľovským služobníctvom a za svojou ženou nešiel ani keď ho posielali, ba ani keď ho zámerne opili, Dávid neocenil túto až prehnanú vernosť svojho bojovníka. Dal ho zabiť rafinovaným spôsobom. Zase zdanlivo bez hriechu: veď v každom boji treba počítať aj so stratami a veliteľ má právo poslať vojakov aj na také úseky boja, kde sa predpokladajú aj straty na životoch. Nuž, poslal Uriáša na také miesto, kde sa nedalo prežiť. Uriáš naoko padol ako hrdina za vlasť, v skutočnosti však na ňom vykonal Dávid celkom nespravodlivý rozsudok smrti – lebo na tajný Dávidov príkaz mu spolubojovníci k smrti dopomohli tým, že mu nepomáhali! Dávid sa potom zdanlivo iba postaral o úbohú vdovu po hrdinovi vlasti. Lenže Boh videl do celej veci a nenechal tento jeho hriech bez trestu.

2. V každom normálnom zdravom človeku sa vo veku dospievania prebudí aj pohlavná schopnosť. Je to sila, ktorou nás Pán Boh obdaroval, aby sme sa mohli stať jeho spolupracovníkmi pri odovzdávaní života. Pohlavná sila je teda jedným z najväčších prirodzených Božích darov a mali by sme mu za ňu denne ďakovať jej správnym užívaním, nie jej zneužívaním. Táto obrovská sila v nás je ako obor s veľmi ľahkým spánkom. Je veľmi ľahké prebudiť ho, ale je veľmi ťažké ovládať ho, keď sa prebudí! Kto sa chce ubrániť pred hriechmi proti čistote, musí si predovšetkým dávať pozor, aby tohto obra zbytočne nebudil. Nebezpečenstvá a pokušenia v tejto oblasti spočívajú v podstate v tom, že prebúdzajú tohto obra v nás a my potom nie sme schopní rozkázať mu, ani uspať ho. Musíme si dať pozor zvlášť na to, na čo si nedával dosť pozor Dávid – aby sme sa neprispôsobovali svetu v hriechoch, ani v pokušeniach. Zvlášť si treba dávať pozor na oči, ktoré sú bránami do našej duše. Keby si bol Dávid ustrážil oči, nemusel tak hlboko padnúť.
Môže sa nám stať, že aj nechtiac sa nám všeličo objaví pred očami, ako Dávidovi Uriášova žena pri kúpaní – pre hriechy iných, alebo pre našu neopatrnosť, či zvedavosť, alebo jednoducho príde nečakaná situácia, v ktorej nestihneme „zažmúriť oči“, ako skúška od Pána Boha. Ak sa snažíme takéto situácie nevyhľadávať, Pán nám v tých nečakaných dá svoju milosť, aby sme v nich nezhrešili. Aj sami sebe by sme sa niekedy mohli stať pokušením, napríklad – ale nie len – pri osobnej hygiene, ak si nedáme pozor na zbytočnú zvedavosť. Svet nám toho toľko ponúka v časopisoch, televízii, na uliciach i v dopravných prostriedkoch, že máme čo robiť, aby sme „obra neprebudili“. Jeho sila sa má uplatniť v manželstve ako služba novému životu, ale dovtedy ho netreba budiť. Mnohé pohľady a mnohé dotyky môžu byť zdanlivo náhodné, ale úprimnosť voči sebe samým i Pánu Bohu nám napovie, či šlo o skutočné náhody, alebo o zahrávanie sa so spiacim, alebo už aj prebudeným obrom. Nech nás Pán Boh chráni budiť ho predčasne!

ABSOLÓNOVA VZBURA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že následky Dávidových hriechov sa prejavili aj na jeho deťoch a
2. že následky hriechov rodičov sa na ich deťoch nemusia vždy prejaviť, ak si deti dajú pozor na srdce.

1. Len rodičia, ktorí milujú svoje deti opravdivou láskou a teda im záleží na spáse detí, vedia pochopiť bolesti Dávidovho srdca, o ktorých hovorí táto časť Božieho slova. Dávid si uvedomoval, že zhrešil a svoje hriechy úprimne ľutoval. Ale napraviť všetky ich dôsledky už nebolo v jeho silách. To, že zomrel jeho prvý syn od Uriásovej ženy Betsaby, bol len prvý najbezprostrednejší dôsledok jeho hriechov. Ďalší syn, ktorého mu porodila Betsabe, bol Šalamún. Slovo šálom znamená pokoj a tak už samotné jeho meno im pripomínalo, aký pokoj zavládol v ich srdciach, keď v jeho narodení a zdraví videli prejav Božieho odpustenia.
Ale tento pokoj netrval dlho. Dávid mal aj dospelé deti a ako sa vraví: malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti. Nepredstaviteľne veľkú bolesť spôsobil Dávidovi jeho najstarší syn Amnon, prvorodený, ktorý mal byť jeho nástupcom na kráľovskom tróne. Hriešne sa zamiloval do svojej polosestry Tamary, Dávidovej dcéry od inej manželky. Amnonovi šlo len o hriešnu zmyselnú túžbu, čo sa prejavilo hneď po hriechu – znenávidel Tamaru a vyhnal ju preč. Nemiloval ju, miloval len hriech a keď s ňou zhrešil, už viac nemala pre neho cenu. Hrozné, čoho sa Dávid dožil od obľúbeného prvorodeného syna!
O dva roky neskôr ďalší jeho syn Absolón z pomsty zavraždil Amnona. Bola to ďalšia veľká bolesť pre otca Dávida. Naozaj, jeho rodina nebola dobrým príkladom pre ostatné rodiny v národe. A to ešte nebolo od Absolóna všetko! Ako druhý najstarší Dávidov syn sa po Amnonovej smrti stal prvým dedičom kráľovského trónu a chcel sa ho zmocniť ešte za Dávidovho života. Zorganizoval vzburu a aby ukázal národu, že chce natrvalo prevziať po Dávidovi celé dedičstvo, vzal si jeho manželky, ktoré zostali v opustenom Dávidovom paláci a verejne s nimi zhrešil. Takto sa Dávidov tajný hriech veľmi rozšíril a verejne a mnohonásobne sa prejavil na jeho deťoch. Nezriadený život v Dávidovej rodine, ktorý sa prispôsobil vtedajším pohanským kráľovským zvykom v mnohoženstve a v nevere, prinášal na jeho deťoch hrozné ovocie.

2. Je to hrozné, že aj v dnešných kresťanských rodinách sa opakujú prastaré hriechy Dávidových čias, hoci poznáme Božie zákony jasnejšie, ako ich poznal starozákonný Boží ľud. Žiaľ, stáva sa to, ak si rodičia i deti nedávajú dosť záležať na spáse svojich duší. Môže sa dokonca vyskytnúť aj nesprávne, hriešne zamilovanie medzi príbuznými, ako medzi Amnonom a Tamarou, ktoré môže byť dlho utajované, ale nakoniec sa prejaví hriechom. Niekedy sa mladí natoľko zaľúbia, hoci sú príbuzní, že si za každú cenu vymáhajú dišpenz, povolenie zosobášiť sa, hoci vedia, že manželstvo medzi príbuznými až do tretieho stupňa je z prirodzených dôvodov zakázané.
O iných prejavoch hriešnych žiadostí medzi príbuznými je trápne aj hovoriť, ale niečo predsa len treba – aspoň to, ako im predchádzať. Ani v rodinách medzi najbližšími príbuznými by sa nemali zanedbávať základné pravidlá slušnosti. To znamená, že aj rodičia pred deťmi, aj deti pred rodičmi, aj bratia pred sestrami, aj sestry pred bratmi, si musia dať záležať na slušnom oblečení, správaní i vyjadrovaní. Rozhodne nemôže byť mravne zdravé, keď si doma navykáme chodiť len tak v plavkách, alebo vôbec v akomkoľvek nie dosť slušnom oblečení. Každá zdravá ovca si svoj kožuch vládze uniesť nielen v zimných mrazoch, ale aj v letných páľavách. Aj každé mravne zdravé dievča, či chlapec, žena i muž, si vládze uniesť na sebe slušné oblečenie v zime i v lete. Len Pán vie, koľko tajných i verejných hriechov proti čistote má koreň v rodinách, v rodinnej nemravnosti.
Nepochybne si treba dať pozor aj na iné veci, situácie, príležitosti, pokušenia i na masovokomunikačné prostriedky, ale spôsob súkromného rodinného života a jeho čistota, alebo nedostatočná mravná čistota veľmi ovplyvňujú mravnú výchovu nových generácií. A keď už rodičia zhrešili ako Dávid, deti by sa z toho mali aspoň poučiť a dávať si na srdce ešte väčší pozor, aby neupadli do pokušenia...

ABSOLÓNOVA SMRŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako Pán učil Dávida odpúšťať a
2. že aj my odpúšťaním prejavujeme túžbu po Božom odpustení.

1. Už v mladosti za Šaulovej vlády Dávid trpko poznal útrapy vyhnanstva. Teraz, keď už nebol mladý, zase musel utekať. Tentokrát pred vlastným synom Absolónom. V tejto situácii ho Pán viac než inokedy učil odpúšťať. Predovšetkým svojmu synovi Absolónovi. Odpúšťal mu jeho tichú, dlhodobú a cieľavedomú pomstychtivosť proti Amnonovi, ktorú pestoval v sebe celé dva roky po zneužití Tamary. Odpúšťal mu jeho pokrytectvo, keď roky pripravovanú vraždu dlho utajoval pred známymi i neznámymi. Absolónovo pokrytectvo sa však najviac prejavilo vtedy, keď odišiel do Hebronu pod zámienkou bohoslužby, nábožnej ďakovnej obety, a v skutočnosti sa tam šiel vyhlásiť za kráľa. Aký pokrytecký a lišiacky musel byť roky predtým, keď si úlisné získaval srdcia tých, čo chodili ku kráľovi riešiť si sporné otázky!
Pre Dávida muselo byť ťažké odpúšťať Absolónovi, ktorý chcel jeden hriech napraviť druhým hriechom: Amnonov hriech s Tamarou chcel napraviť bratovraždou. Dávid dlho a ťažko zápasil vo svojom srdci, kým konečne vďaka Joabovmu sprostredkovaniu prejavil Absolónovi odpustenie. Po Absolónovej vzbure Dávid prosil vojvodcov, aby ušetrili jeho život. Netúžil po synovej smrti, ale po jeho obrátení, pokání. Preto mu odpúšťal mnohonásobne a vytrvalo a chcel znova riskovať, že ho Absolón znova sklame.
Dávid musel odpustiť nielen svojmu synovi, ale aj svojmu synovcovi, vojvodcovi Joabovi, ktorý proti jeho vôli Absolóna zabil. Keď Joabovi oznámili, že Absolón je zapletený v húštine duba, mohol ho ľahko zajať a doviesť k Dávidovi živého. Alebo, keď už považoval Dávidovo otcovské srdce za nerozvážne zhovievavé, mohol urobiť aspoň to, čo robievali Indiáni: oslobodiť ho a poraziť ho v čestnom boji a nie bezmocného ho prebodnúť tromi kopijami. Aj Dávid vedel, že Absolón si zaslúžil trest smrti. Keď pred smrťou hovoril Šalamúnovi o Joabovej nečestnosti, poukázal na to, že počas mieru zákerne zavraždil Amasa a Abnera, ale nie na situáciu s Absolónom. To nebola nečestná vražda, ale zaslúžený trest smrti. Hoci Dávid ho nechcel vykonať, bol spravodlivý. Nakoniec sa s tým zmieril a namiesto oplakávania syna šiel medzi mužstvo, odpustil aj Joabovi a už sa k tejto udalosti nikdy viac nevracal.
Dávid odpúšťal nielen svojim blízkym i vzdialenejším príbuzným, ale aj cudzím nepriateľom. A to aj takým drzým, ako bol Benjamínec Semei. Bezočivo zlorečil Dávidovi, keď utekal z Jeruzalema, hoci ho mohol za túto urážku jeho kráľovskej autority ihneď zabiť. Stačilo by prikývnuť Abisaimu, synovi Sarvie, a Semei by bol umlčaný naveky. Teraz Semei medzi prvými vyšiel v ústrety Dávidovi, keď sa ako víťaz znovu vracal na kráľovský trón. Aj Semei by bol považoval za spravodlivé, keby ho Dávid prísne potrestal, hoci aj smrťou... On mu však veľkodušne odpustil. Nevieme, ako sa potom Semei správal voči kráľovskému rodu, ale zdá sa, že pokánie nerobil, lebo Dávid pred smrťou odporúčal Šalamúnovi, aby ho podľa uváženia potrestal.

2. Dávid žil v dobe barbarstva, takmer celé tisícročie pred narodením J. Krista. Ešte nepoznal tú modlitbu, ktorú nás naučil Boží Syn: odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame... Dávid však poznal svoje hriechy, neobhajoval sa ani sám pred sebou, nevyhováral sa, ale ľutoval ich a robil pokánie. Tak sa naučil z úprimného poznania svojich hriechov to, čo nás o takmer desať storočí neskôr učil Pán Ježiš: naučil sa odpúšťať iným preto, aby sám dosiahol Božie odpustenie.
Už v mladosti mal Dávid príležitosť ukázať, že vie odpúšťať. Napríklad Šaulovi, keď ho bezdôvodne prenasledoval na smrť. Mal možnosť zabiť ho a nebolo by to nespravodlivé. On mu však znovu a znovu odpúšťal. Vtedy malo jeho odpúšťanie trochu iný motív, aj keď tiež veľmi cenný, nadprirodzený: nesiahnem na pomazaného Pánovho. Vtedy to bol prejav úcty k autorite danej od Boha! V tomto úryvku má však Dávidovo odpúšťanie charakter pokánia, ako to sám vyjadril Semeiovi pri úteku z Jeruzalema: „Azda Pán zhliadne na moju biedu a odplatí mi dobrým za dnešné preklínanie.“
Nech nám kajúcnik Dávid vyprosuje od Pána milosť pravého pokánia, aby sme svoju túžbu po Božom odpustení prejavovali vlastným odpúšťaním. Inak by nám nemohol odpustiť Pán naše viny, lebo on nám ich odpúšťa tak, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. My by sme to mali vedieť omnoho lepšie ako Dávid. Z poznania svojich hriechov ako on, ale tiež z jeho príkladu a hlavne z modlitby, ktorú nás naučil Pán Ježiš.

DÁVIDOVA SMRŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. veľkosť doby, v ktorej žil Dávid,
2. veľkosť Dávidovej osobnosti v tej veľkej dobe a
3. ako sa aj my môžeme stať veľkými.

1. Predstavme si, že by sme mali vyrúbať strom sekerkou, ktorú si sami urobíme, napríklad z kameňa. Také rúbanie stromu by nám asi poriadne dlho trvalo, ba pravdepodobne by sme to vôbec nezvládli. A to ani vtedy, keby sme dokázali urobiť si sekerku z bronzu, ktorý je ťažký a pre krehkosť sa nedá kovať, ani dobre nabrúsiť. Meď, cín, striebro sú na sekerku mäkké, o zlate ani nehovoriac. Z toho sa dajú urobiť pekné šperky, ale nie nástroje dennej potreby. Keby sme mali takýmito sekerkami rúbať libanonské cédre, ktoré dosahovali priemer aj desať metrov, sotva by si na to niekto z nás trúfol. Lenže až do Dávidových čias ľudia nemali železo a všetko museli zvládnuť nástrojmi z dreva, kameňa, kostí, kože, šliach, alebo zo vzácneho bronzu – zliatiny medi a cínu. Sem tam niekto našiel kus železa z vyhasnutého meteoritu, ale to bolo omnoho vzácnejšie, ako zlato. Z takýchto nálezov niektorí ľudia poznali železo, väčšinou iba z počutia, ale ešte ho nikto nevedel vyrábať, opracúvať a využívať.
Až Dávidova doba bola zlomová: životaschopný národ Filištíncov spoznal výrobu železa, jeho spracovanie a využitie! Kto sa im mohol vyrovnať? Nebolo nad nich! Novými zbraňami, bojovými vozmi, ľahšími a ostrejšími mečmi, dokázali rozvrátiť starú Chetitskú ríšu, veľkú, vyspelú, početnú, organizovanú,... Kto mal železo, mal moc a tým mal aj budúcnosť. Asi tak, ako dnes – kto pozná tajomstvo využitia kremíka v elektronike, ten má budúcnosť vedy, techniky, astronómie, kozmonautiky, najmodernejších zbraní...
Za čias Dávida bola zlomová doba medzi bronzovou a železnou. A on sa narodil pod touto „šťastnou hviezdou“: prevzal od Filištíncov tajomstvo železa a správne ho využil pre svoju dobu, pre rozvoj svojho kráľovstva, pre upevnenie moci. Filištínci časom zanikli, ale čo ľudstvu priniesli, malo trvalú hodnotu.
Nie náhodou sa zasľúbená zem volá dodnes Palestína, čiže Pilistea, či Filistea – zem Filištíncov. Dávid vďaka tomuto svojmu úspechu mohol odovzdať synovi Šalamúnovi pevné jednotné kráľovstvo dvanástich kmeňov izraelských, upevnené vnútorne sociálnymi a ekonomickými vzťahmi i navonok voči susedom, ktorí im všetci ročne odovzdávali „dary“, presnejšie asi „vazalské poplatky“.
V dobe sudcov žili Izraeliti ako viac-menej utláčaní cudzinci rozptýlení medzi pohanským domácim obyvateľstvom a zápasili s ním o svoju existenciu hmotnú i duchovnú. Pre duchovné povznesenie národa mnoho urobil prorok Samuel, pre národné a hmotné povznesenie zase Šaul. Až Dávid však dosiahol národné povznesenie s prevahou Izraelitov nad pohanmi, náboženské povznesenie nad pohanstvom a upevnenie kráľovstva po každej stránke.

2. Tajomstvo Dávidovho úspechu však nespočívalo v tom, že sa narodil v zlomovej dobe. Veď mnohí iní sa vtedy narodili a nepodarilo sa im to, čo jemu, ani napriek veľkému úsiliu – napríklad ani Šaulovi pred ním, ktorý nedokázal kráľovstvo vybudovať, ani Šalamúnovi po ňom, ktorý nedokázal vybudované udržať a rozbil ho. Aj oni žili v dobe prelomu vlády železa nad bronzom, Šaul bol takmer Dávidovým súčasníkom. Tajomstvo Dávidovho úspechu je v jeho viere, ktorá sa prejavila veľkým pokáním. Ako sa Mojžišova viera prejavila prijatím poslania viesť Izraelitov od Egypta až po Kanaán, tak sa Dávidova viera prejavila pokáním. V tom je veľkosť jeho osobnosti. Možno mal Šaul nejednu prednosť pred Dávidom, ale nebol takou veľkou osobnosťou, lebo nebol takým úprimným kajúcnikom. Dávid zhrešil, a veľmi. Ale dokázal sa znova a znova obracať k Bohu, znova a znova začínať vo viere. V tomto je jeho veľkosť.
Túto veľkosť je však schopný vidieť len ten, kto pozná cenu pokánia. Kto nevie, akou veľkou hodnotou je pokánie, ten nepochopí, akou veľkou osobnosťou bol Dávid. Jeho veľkosť nebola v tom, že sa narodil v období prelomu medzi dobou bronzovou a železnou, ale v tom, že sa s Božou pomocou dokázal po každom hriechu pokáním znovuzrodiť. Milióny ľudí sa narodilo pod „šťastnou hviezdou“, milióny ľudí zhrešilo ako Dávid. Ale on nad všetkých vynikol pokáním a tak sa stal veľkým. Pán mu dal nakoniec do rúk aj železný meč Filištínca Goliáša, ktorého zrazil kamienkom, a železa toľko, že ho nebolo možné odvážiť a tým mu dal aj hmotnú budúcnosť. Dávid sa stal osobnosťou nie preto, že spoznal cenu železa, ale preto, že spoznal cenu pokánia!

3. My máme to šťastie, že tiež žijeme v prelomovej dobe. Žijeme prelomovú dobu medzi doterajšou a budúcou atómovou, či kremíkovou? Nevieme... Dejiny ju raz nejako nazvú. Isté však je, že naša doba je „doba hrdinov všedného dňa“. Prelomovou je preto, lebo veda a technika dosiahli taký stupeň vývoja, najmä vývoja zbraní, v ktorom sa ľudstvo dostalo na dejinnú križovatku a má na výber už len dve cesty: postaviť vedu a techniku do služieb zla a zničiť sa, alebo do služieb dobra a zachrániť sa. Hrdinom, zachraňujúcim budúcnosť ľudstva, sa stáva každý človek, ktorý prispieva k zveľadeniu mravného dobra. A ničiteľom ľudstva sa stáva každý, kto prispieva k zveľadeniu mravného zla. K tomu si nepotrebujeme vymýšľať veľké románové celosvetové situácie, ale potrebujeme úprimné osobné pokánie z našich každodenných hriechov. Pokáním sa staneme Božími a Boh si nás na záchranu ľudstva použije vo svojom pláne tak, že nám sa o tom ani nesníva – tak, ako to bude najvhodnejšie. Nebojme sa pokánia a neodkladajme s ním. V ňom je i naša veľkosť, nielen Dávidova – a len v ňom!

ŠALAMÚNOVA MODLITBA A MÚDROSŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že múdrosť daroval Šalamúnovi Pán a aj nám ju dáva on a
2. že mu tým nevzal slobodu, ako ani nám ju neberie.

1. Pán nerozdáva svoje dary štandardne podľa nejakej nahodenej šablóny každému rovnako. Ani múdrosť nedáva všetkým ľuďom v rovnakej miere. V Božom slove čítame o Šalamúnovi, že on o tento dar prosil Pána a Pán mu daroval múdrosť v obdivuhodnej miere, väčšej ako komukoľvek pred ním i po ňom. Súčasníci ho porovnávali s niekdajšími „mudrcmi44 – dnes by sme povedali „vedcami44, alebo „filozofmi44 – a videli, že je z nich nesporne najmúdrejší. A určite vtedy nežili len hlúpi a primitívni ľudia, ako sa dnes niektorí mylne domnievajú. Ich doba, dnes už stará, mala svoje vedy i svoju múdrosť, ktorú by sme mali s úprimnou úctou obdivovať!
Napríklad Dávid odovzdal Šalamúnovi hotové plány jeruzalemského chrámu. Pochopiteľne, že taká mohutná stavba sa nemohla zaobísť bez plánov. Lenže aké to boli plány! Na stavenisku sa ani raz nepoužilo kladivo, alebo iný nástroj na opracovanie kameňa! Táto nepatrná poznámka Sv. písma skrýva v sebe určite predovšetkým náboženský zmysel. Poznávame z nej, že v jeruzalemskom chráme už pri jeho stavaní panovalo posvätné ticho, silentium, ako v našich kostoloch. Lenže aj po technickej stránke nám táto poznámka veľa hovorí. Aká to musela byť dokonalosť plánov, aká múdrosť vtedajších architektov, keď dokázali všetko tak premyslieť a zaplánovať, že každý kusisko i každý kúsoček kameňa i dreva sa opracoval mimo staveniska presne podľa plánov a potom sa už len hotový dopravil na určené miesto! A celá tá obrovská stavba, jeden zo siedmich divov sveta, ktorú stavali štyridsať rokov, sa na stavenisku už len skladala ako „detská44 hračka! Našiel by sa v dnešnom modernom dvadsiatom storočí taký architekt? Ani na malé rodinné domčeky sa nerobievajú také dokonalé plány, aby v nich všetko presne sedelo, že by sa už na stavenisku nemuselo nič upravovať. A jeruzalemský chrám nebol nejaký nepatrný domček, ale jedným z divov sveta! A tie plány sa pripravovali pod vedením bývalého pastiera Dávida! Nebol to hlúpy človek, ani jeho spolupracovníci...!
K úrovni ostatných vied nám postačí pripomenúť si, že to, čo my rozumieme pod pojmom veda a čím sa dnes pýšime, je súhrn poznatkov, ktoré vtedy ľudia objavovali a z generácie na generáciu zbierali. My sa ich vlastne už len učíme, nie objavujeme. A neviem, kto z nás by dokázal objaviť čo len jednu matematickú poučku, vzorec, či fyzikálny zákon, čo objavili tí „primitívni“ ľudia v dávnoveku! Nám je ťažko naučiť sa už dávno objavené a nie ešte objavovať nové! O Šalamúnovi píše Božie slovo, že bol najmúdrejší vo svojej dobe. On sám si však uvedomoval nielen svoju múdrosť, ale aj to, že múdrosť nie je len „vysoko organizovaná hmota mozgu“, ako si to my niekedy na svoju hanbu vymýšľame. Vedel, že múdrosť je dar od Pána, preto si ju od neho vyprosoval a jemu za ňu ďakoval...

2. Žiaľ, nemôžeme obísť ani tú smutnú stránku Šalamúnovej múdrosti, totiž, že ju nevyužil len na dobro. Neskôr o ňom v Božom slove čítame, že neuctieval len pravého Boha. Jeho pohanské manželky, ku ktorým bol v otázkach viery viac než tolerantný, ho zviedli na modloslužbu. Iste chcel rešpektovať slobodu ich svedomia, čo by sa dalo hodnotiť pozitívne. Ale aj sám sa dal zviesť k pohanskej modloslužbe popri uctievaní pravého Boha a to bolo určite negatívne. To znamenalo, že napriek svojej múdrosti vždy nerozlišoval dobro a zlo. Nie preto, že by na staré kolená celkom ohlúpol a stratil veľký dar múdrosti, ale preto, že dar ešte nikoho nerobí ani veľkým, ani malým. Pán dáva niekomu väčšie, niekomu menšie dary, alebo dá niekomu jeden dar vo väčšej miere a iný v menšej. Ale veľkými, či malými osobnosťami sa stávame tým, ako tie Božie dary použijeme.
Šalamún bol veľmi obdarovaný, možno omnoho viac, ako jeho otec Dávid. Ale nestal sa takou veľkou osobnosťou, lebo svoje dary použil zle: dal sa naviesť na pohanské modloslužobníctvo a zanechal po sebe vnútorne i navonok rozbité kráľovstvo, ktoré sa už odvtedy až dodnes nezjednotilo ani vnútorne, ani navonok. Ako sa to mohlo stať?
Tak, že Boh nám ku všetkým svojim darom navyše dáva dar slobodnej vôle: sami sa musíme rozhodovať, ako svoje dary použijeme a musíme niesť za svoje rozhodnutia dôsledky. Ak zle pochopíme a použijeme svoju slobodu, tak zle použijeme aj ostatné svoje dary. Preto nám Pán dáva aj normy, ako užívať slobodu. Slobodu rozumu máme ohraničenú pravdou a slobodu vôle máme ohraničenú dobrom. Čiže: ak niekto o bielej veci tvrdí, že je čierna, nie je slobodný, ale hlúpy. Nik nemá právo tvrdiť nepravdu, „lebo je slobodný a môže si myslieť, hovoriť, písať... čo chce“. Nemôže, lebo sloboda rozumu je ohraničená pravdou. A ak niekto v mene slobody tvrdí, že môže robiť aj zle, tak zase nie je slobodný, ale zlý – lebo sloboda vôle je ohraničená dobrom. Byť slobodný znamená byť zodpovedný za svoje rozhodovanie, a podľa neho potom aj odmenený, alebo potrestaný.
Ak slobodu chápeme len ako možnosť beztrestne, bez zodpovednosti robiť zlo, alebo bez zodpovednosti a beztrestne tvrdiť nepravdy, tak nevieme, čo je to dar slobody. A môžeme na to doplatiť tak ako Šalamún – a od toho nech nás Pán Boh chráni!!!

STAVBA CHRÁMU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. poslanie jeruzalemského chrámu pre Izraelitov a
2. poslanie našich chrámov pre nás.

1. Stavba jeruzalemského chrámu nám môže pripadať ako jedna z geniálnych myšlienok samotného kráľa Dávida. Pravdepodobne to však nebolo celkom tak. Zdá sa, že Izraeliti túžili po chráme už dávno pred Dávidom. Keď putovali po púšti, mali svätostánok s archou zmluvy, ktorý na Boží príkaz urobili ešte pod horou Sinaj. Až dovtedy nemali jednotnú svätyňu. Abrahám, prvý muž a zakladateľ národa, mal viacero miest, na ktorých obetoval pravému Bohu a na ktoré chodieval modliť sa aj so svojím početným služobníctvom. V tomto spôsobe duchovného života rodiny pokračoval aj jeho syn Izák a vnuk Jakub. Aj v Egypte sa Jakubova rodina a celé jeho potomstvo modlili k Bohu, mali určité liturgické pravidlá, pobožnosti, ale rodinného charakteru. V otrockom útlaku sa na pobožnosti schádzali len členovia rodiny, možno rodu, ale nevieme nič o tom, že by mali Izraeliti v Egypte pred Mojžišom nejaké spoločné miesto, kde by postavili oltár svojmu Bohu a spoločne sa tam modlievali a obetovali mu.
Z Egypta odišli s túžbou, že chcú obetovať svojmu Bohu spoločne ako národ a tak to chcel aj Boh. Stalo sa tak prvýkrát pod horou Sinaj a potom už denne na oltári, ktorý patril k prenosnému svätostánku. Svätostánok prenášali so sebou všade. Po usadení v zasľúbenej zemi mal stálejšie miesto a pravidelné bohoslužby v ňom neprestávali, aj keď mali niekedy ďaleko od pravej nábožnosti, napr. za Héliho synov. Leviti a kňazi z Aronovho pokolenia si vykonávali svoje povinnosti vždy tam, kde práve bol svätostánok prenesený. Od príchodu do zasľúbenej zeme až do kráľa Šalamúna nemal svätostánok svoje stále miesto. Možno najdlhšie bol v Šilo, kým ho Filištínci nedobyli a nezrovnali so zemou (por. Joz 18, 1; Joz 19, 51; 1 Sam 3, 21). Potom ho preniesli do mesta Bálovho, nazývaného aj Keriatiarim, odkiaľ Dávid preniesol archu do Jeruzalema. Svätostánok však nebol nutne vždy tam, kde bola archa zmluvy. Ešte aj na začiatku Šalamúnovho panovania, teda na konci Dávidovho panovania, bol stánok zjavenia s oltárom v Gabaone vo svätyni, hoci archa už bola dávno v Jeruzaleme!
Izraeliti boli zvyknutí obetovať Bohu a modliť sa k nemu tak, ako patriarchovia Abrahám, Izák, Jakub... – na oltároch, ktoré si sami stavali. A stavali si si ich podobne ako domáci pohanskí obyvatelia, na výšinách. Takto sa ich bohoslužby stávali súkromnými, či rodinnými bohoslužbami, ktoré sa v rozličnej miere podľa viery v rodine stále viac podobali pohanským modloslužbám. Často sa zvrhli až natoľko, že si urobili vlastné modly a namiesto bohoslužieb vykonávali pohanské modloslužby, dokonca i pohanské nemravnosti na počesť „bohov plodnosti“. Týmto súkromným bohoslužbám, zvrhnutým viac-menej na modloslužby, mohol urobiť koniec iba spoločný chrám, ktorý mal byť jediným svätostánkom aj s archou zmluvy, a teda jediným obetným miestom pre Izraelitov. Čiže pre Izraelitov mal mať chrám v prvom rade to isté poslanie, ako mal svätostánok na púšti – mal ich nábožensky zjednocovať s Bohom i národnostne navzájom medzi sebou.
Možno však ešte dôležitejšie bolo druhé poslanie murovaného chrámu pre izraelský národ. Stály svätostánok v murovanom chráme bol pre Izraelitov akýmsi spečatením Božieho prisľúbenia o zaujatí Kanaánu. Kým neboli usadení, potrebovali prenosný stánok. Po usadení sa v zasľúbenej zemi praotcov mali stále len prechodný a preto prenosný svätostánok, lebo ešte mali prevahu v krajine pohania. Izraeliti boli už v zasľúbenej zemi, ale ešte stále len akýmisi polokočovníkmi v zemi otcov, prenasledovaní a tým aj premiestňovaní pohanmi. Verili však, že v Kanaánskej zemi budú bývať trvalé, ako im to kedysi Pán prisľúbil. Preto aj svätostánok tu už chceli a mali mať trvalý, stály, neprenosný, pevný, murovaný z kameňov... K nemu na sviatky každoročne putovali mužovia zo všetkých dvanástich kmeňov izraelských. O tisíc rokov po Šalamúnovi vidíme v ňom aj samého Božieho Syna, Pána Ježiša, ako sa podrobil týmto tisícročným predpisom a od dvanástich rokov aj on každoročne putoval do Jeruzalema, do chrámu...

2. Kým jeruzalemský chrám mal pre celý národ skôr úlohu pútnického miesta, asi niečo ako naša národná svätyňa v Šaštíne, naše chrámy majú ešte vznešenejšie poslanie. Tiež zjednocujú Boží ľud, aby sa modlil nielen súkromne jednotlivo a v rodinách, ale aj spoločne v chrámoch, ale toto zjednocujúce poslanie nie je jediné. V našich chrámoch ide predovšetkým o zjednocovanie sa s Bohom, ktorého Syn Ježiš Kristus sa v nich obetuje a ponúka sa nám pod spôsobom chleba a vína. Kristovou obetou na Golgote preto stratili zmysel všetky starozákonné obety, ktoré boli len predobrazom obety Kristovej. A tak novozákonná Cirkev už neprináša na obetu zvieratá ani na súkromných oltároch, ani v chrámoch. Obetuje totiž samého Božieho Syna, ktorého obetu iba naznačovali všetky predošlé krvavé obety zvierat. A neobetuje ho len v jednom vybranom pútnickom chráme, jednotnom pre celú Cirkev, ale v každom, aj v tom najskromnejšom kostolíku, či kaplnke.
V novozákonných chrámoch okrem toho nejde o zjednocovanie národné, o aké šlo v chráme jeruzalemskom. Skôr by sa dalo povedať, že nadnárodným budovaním vzťahu k Bohu sa v ňom národnostné rozdiely rušia a stávame sa v nich všetci jedno v Ježišovi Kristovi. Preto aj keď môže byť v chrámoch všeličo historicky, umelecky i materiálne cenné, najväčšou cennosťou je v nich vždy Pán Ježiš v Eucharistii pod spôsobom chleba. Aj keď sa v nich môžu veriaci rozlične zjednocovať, predovšetkým im musí ísť o jednotu s Bohom a o vzájomnú jednotu v Bohu. Ostatné všetky pohnútky na chodenie do chrámu môžu byť len nepodstatné, vedľajšie. Nie je malou chybou, ak tam niekto chodí len zo zvyku, hoci treba mať jasné, že je to dobrý zvyk... Nie je malou chybou ani to, ak sem niekto chodí len preto, aby sa tu stretol s dobrým priateľom, priateľkou, alebo aby si s chuťou zaspievali náboženské piesne... Ak by v našich srdciach šarapatili takéto vedľajšie pohnútky, treba ich dať na to vedľajšie miesto, ktoré im patrí a Pána Boha na prvé...

POSVÄTENIE CHRÁMU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. čím bol posvätený Šalamúnov chrám,
2. čím sú posvätené naše chrámy a
3. čím sme posväcovaní my ako chrámy Svätého Ducha.

1. „Veľkoleposť“ je slabé slovo na vyjadrenie toho, čo sa dialo v Jeruzaleme v jedenástom roku panovania kráľa Šalamúna, v mesiaci etáním. Tento rok ťažko s istotou historicky presne určiť, ale mohol to byť rok 961 pred Ježišom Kristom. Mesiac etáním takto nazývali Kanaánčania a poznáme ho z feničtiny ako „mesiac stále prúdiacich vôd“, čiže mesiac v období dažďov, kedy sú aj inak prázdne riečištia „vádí“ plné vody. Kryje sa so židovským mesiacom tišrí a čiastočne prekrýva naše mesiace september a október. Židia v tomto čase slávievali sviatok stánkov, na ktorý chodieval neskôr i Pán Ježiš.
V roku 961 pred J. Kr. kráľ Šalamún pozval na slávnosť veľmi mnoho ľudí z celej krajiny. Za veľkolepej slávnosti preniesol archu zmluvy do novovystavaného jeruzalemského chrámu a posvätil ho. Archa zmluvy sa tu nazýva stánkom stretnutia, čím sa naznačuje, že chrám v Jeruzaleme sa stáva jediným legitímnym miestom stretania sa Božieho ľudu so svojím Bohom, jediným miestom legitímnej, pravej bohoslužby. Týmto teda boli zrušené doterajšie spôsoby bohoslužieb na rozličných výšinách, kde ustavične hrozila modloslužba, veď naozaj v dobe sudcov i prvých kráľov Boží ľud neraz upadal do modloslužby na výšinách.
Posvätenie chrámu však nespočívalo vo veľkolepej slávnosti a v množstve zhromaždených ľudí. Z ľudského hľadiska spočívalo v tom, že sa zhromaždený Boží ľud modlil a zaviazal sa stále sa tam modlievať a že obetoval Pánu Bohu obety a zaviazal sa stále tam obetovať. Nepochybne v tom všetkom mali hlavné slovo kňazi: aj pri prenášaní archy zmluvy, ktorej sa ani leviti nesmeli ani len dotknúť, aj pri modlitbách, hoci výslovne sa uvádza len modlitba kráľa Šalamúna. Aj pri obetách tisícov kusov dobytka a oviec, z ktorých niektoré časti pálili ako obetu na oltári a ostatné požívali ako účastníci obetnej hostiny.
Z Božej strany, ktorá je pri posviacke samozrejme najdôležitejšia, šlo o prejav zvláštnej Božej prítomnosti. Keď kňazi preniesli archu zmluvy a uložili ju do veľsvätyne, celý chrám bol zahalený akoby dymom. Nešlo však o požiar, ani o kadidlá, ani o skutočný dym, v ktorom by sa prítomní dusili, ale len o dymový, „oblačný“ prejav Božej prítomnosti. Ako na púšti pred niekoľkými storočiami Pán prejavoval svoju prítomnosť ohňovým a dymovým stĺpom nad archou zmluvy, tak teraz svoju osobitnú prítomnosť vyjadril podobným spôsobom.
Oblak bol nielen prejavom Božej prítomnosti, ale aj Božieho „zahalenia“. Pravý Boh je tajomný, nie celkom pochopiteľný a poznateľný a už vôbec nie viditeľný ako pohanské modly. Aj Šalamún v modlitbe na začiatku vyjadril pravdu, že Boh je všade a nie je viazaný na žiadne miesto, veď ani „nebesia nebies“ neobsiahnu Božiu prítomnosť. Len prosil, aby jeruzalemský chrám bol osobitným miestom modlitieb k nemu a aby Boh vyslyšal tých, ktorí sa mu tuná budú modliť.

2. Naše chrámy, kostoly, sú tiež posviacané podobným spôsobom, ale ešte omnoho vznešenejšie. Nie veľkolepými slávnosťami s neprehľadnými zástupmi ľudu a nespočetnými krvavými obetami zvierat, a predsa vznešenejšie. Z ľudskej stránky sú naše kostoly posviacané tiež modlitbami a obetami, avšak neobetujeme obetné zvieratá ako Izraeliti, ale seba samých a hlavne obetu Ježiša Krista, Božieho Syna. Z Božej stránky ide pri posviacaní našich kostolov tiež o osobitný prejav Božej prítomnosti, ale omnoho vznešenejším spôsobom. Boh sa neprejavuje zahalený v oblaku, ale tým, že sa na oltári obetuje namiesto všetkých starozákonných obetí Boží Syn v Eucharistii, zahalený pod spôsobmi chleba a vína. Takto Kristus sprítomňuje svoju obetu. Hodnotu státisícov obetných zvierat pri posvätení Šalamúnovho chrámu nemožno ani len porovnať s touto Kristovou obetou!

3. „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ – pýta sa prvých kresťanov v Korinte i nás, sv. Pavol (1 Kor 3, 16). „A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele!“ (1 Kor 6, 19). Ako? Tak, ako sa posvätil Šalamúnov chrám modlitbami a obetami a ako sa posväcujú aj naše kostoly modlitbami a obetami, tak posväcujeme aj seba svojimi modlitbami a obetovaním seba samých. Naše modlitby a obety však majú byť na novozákonnej výške, skrze Krista zvyšujú svoju hodnotu Božou milosťou ním zaslúženou. Po vykúpení Ježišom Kristom, po ktorom starozákonní ľudia len túžili, máme právo i povinnosť čerpať plnšími dúškami milosť za milosťou.
Dostali sme sedem hojných prameňov Božej milosti – sedem sviatostí, kým starozákonní ľudia mali len modlitbu, Božie slovo a vlastnú obetu, alebo obetu zvierat. Nám Pán ponúka na každodenné posväcovanie aj Svätého Ducha, ktorý sa v nás a za nás stále modlí (por. Rim 8, 26). Dáva nám tiež omnoho bohatší stôl Božieho slova: za čias Šalamúna mali len Mojžišove knihy, Knihu Jozue a Sudcov, čo nie je ani štvrtina z toho, čo máme my tisícročiami doplnené a obohatené. Ani svoje obety neobetujeme len sami, alebo len symbolicky s obetnými zvieratami, ale pripájame ich k obete Božieho Syna!
Pre toto všetko má byť naše posväcovanie seba ako chrámu Sv. Ducha, bohatšie ako za Šalamúnových čias. Kiež nás posvätenie Šalamúnovho chrámu vedie najmä k posväcovaniu seba, a tým aj k posväcovaniu našich kostolov. Keď my pre svoje posvätenie budeme robiť, čo je v našich ľudských možnostiach, nepochybujme, že Boh urobí všetko, čo je v jeho Božských možnostiach!

ŠALAMÚNOVO KRAĽOVANIE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. poslanie štátnej moci v Izraeli a
2. ako v tomto poslaní zlyhal aj múdry Šalamún.

1. Povedomie, že všetci Izraeliti sú z Abrahámovho rodu, bolo medzi Izraelitmi veľmi silné. Výnimiek z tohto pravidla jestvovalo síce veľmi mnoho, ale aj tak pravidlo zostávalo pravidlom. Nepočítali medzi seba všetkých potomkov Abrahámových, ale iba potomkov jeho syna Izáka, kým potomkov ostatných Abrahámových detí vylúčili. Aj z Izákových potomkov nepočítali medzi seba potomkov jeho syna Ezaua, ale iba Jakubových potomkov. Nešlo im teda o pokrvná rodovú príbuznosť s Abrahámom, ale o príbuznosť viery podľa Božieho vyvolenia. To potvrdzuje aj skutočnosť, že robili aj opačné výnimky. Nielen vylučovali mnohých Abrahámových pokrvných potomkov, ale aj prijímali „do príbuzenstva“, do spoločenstva viery, mnohých, ktorí pokrvne nepochádzali od Abraháma, ale prijali pravú vieru. Pravdepodobne sa ich dosť veľa pridalo k nim spomedzi Abrahámových sluhov a ich rodín, najmä pri odchode z Egyptského otroctva. Nevieme, koľko ich zostalo v spoločenstve viery po usídlení v otčine, ale z Božieho slova vieme celkom určite, že prijali do spoločenstva viery krčmárku Rachab a jej rodinu z Jericha, Gabaončanov i Hobabových potomkov Kinejcov. Napriek týmto početným výnimkám však spoločenské zriadenie národa bolo ešte aj za Šalamúna stále veľmi pevne kmeňové a rodové.
Hlasy o založenie štátu na čele s kráľom sa dlho ozývali, ale neúspešne. Za doby sudcov niektorí chceli Gedeona za kráľa, ale on vyslovil zásadu, že kráľom ich národa je a musí zostať Boh. Jeden z jeho synov, Abimelech, sa aj vyhlásil v Sicheme za kráľa, ale zostal len obmedzeným mestským kráľom, aj to iba nakrátko a sami Sichemčania ho napokon zabili. Vtedy im nešlo o zachovanie rodového zriadenia namiesto štátu, kráľovstva, veď aj tak už viedli národ sudcovia, ale stále bolo v nich pomerne silné vedomie, že ich kráľom je Boh. Hoci od neho často odbočovali, hrešili, nakoniec sa k nemu vždy nejako vrátili a považovali ho za svojho kráľa. On viedol ich národ, aj keď cez ľudí – cez Jozefa v Egypte, cez Mojžiša na púšti, cez Jozueho pri návrate do otčiny, cez sudcov... Prorok Samuel im kvôli tomuto nechcel pomazať kráľa ani vtedy, keď uč v nich začínala prevládať túžba po štáte a po kráľovi podľa príkladu okolitých pohanov. Nakoniec mu sám Pán prikázal, aby im pomazal za kráľa Šaula. S pripomienkou, že Pán vie, akí mu budú neverní...
Aj tak však zriadenie štátu a ustanovenie kráľa nemalo narušiť tzv. teokratické zriadenie štátu Izraelitov. Aj naďalej mal byť ich kráľom Boh. Ten istý, ktorý ich viedol cez Mojžiša, Jozueho a sudcov, mal ich teraz viesť cez kráľa. Šaul, Dávid i Šalamún si to uvedomovali. Najvyšším štátnym zákonom bolo Sväté písmo, Boží zákon. A najvyššou povinnosťou kráľa bolo dbať o to, aby ho on i národ zachovávali.
Zdá sa, že Šalamún v tom vydržal len asi polovicu svojho kraľovania. Naznačuje to jeho druhé zjavenie. Prvé mal v Gabaone na začiatku svojej vlády a prosil v ňom o dar múdrosti. Druhé mal niekedy po posvätení chrámu. Pán ho v ňom vystríhal, aby zostal verný Božiemu zákonu a Boh sa postará o to, aby jeho rod, vyvolený už kvôli Dávidovi, trvalé panoval nad Božím ľudom.
Toto varovanie pri druhom zjavení, spojené aj s upozornením na trest za nedodržanie Božieho zákona, nemohlo byť náhodné. Pán vedel, čo hrozí Šalamúnovi. A vedel aj to, že Šalamún zlyhá. Ako však vidno, dával mu možnosť, aby nezlyhal. Šalamún mal všetky predpoklady na to, aby zastupoval Božiu zvrchovanosť v Izraeli. Poslaním štátnej moci v tomto štáte bolo, aby aj cez kráľa viedol svoj ľud sám Boh.

2. My už ako keby sme si zvykli na to, že štát je proti Bohu a Cirkvi. O starých Egypťanoch i iných kultúrach čítame, že tam bolo ustavičné napätie medzi predstaviteľmi štátnej a duchovnej moci Ale nemuselo a nemalo to tak byť! Ani v pohanských štátoch, hoci tam bolo náboženstvo v značnej miere pomýlené. Aj v nich však predsa len bola viera a jediný pravý Boh zjavoval svoju vôľu aj cez pohanských kráľov. Pán Ježiš povedal pohanskému predstaviteľovi pohanského štátu, Pilátovi, že by nemal nijakú moc nad ním, keby mu nebola daná zhora. Aj moc pohanských kráľov bola od Boha a bolo potrebné rešpektovať ju. Nielen izraelský kráľ zastupoval Boha, ale aj ostatní králi! A tak svetskí predstavení všetkých štátov nemajú bojovať proti Bohu a Cirkvi, ale zastupovať Boha a hájiť jeho záujmy. V každom štáte má byť najvyšším zákonom Boží zákon! Nijakému štátu nie je na škodu, ale na veľký osoh, ak jeho predstavení i podriadení poslúchajú Božiu vôľu.
Mnohí obdivujú Šalamúnovo kraľovanie preto, že priviedol štát v pokoji k rozkvetu a blahobytu. No nie je to tak celkom pravda. Len asi polovica jeho kraľovania bola pokojná a šťastná – kým bol verný Bohu. Tým, že sa neskôr dal zviesť k modlárstvu, podkopával nielen istotu svojej spásy, ale aj najhlbšie základy štátu. Šalamúnove stavby, obchody a bohatstvo, sú obdivuhodné. Ale nie je ani trochu obdivuhodné, že to nedokázal vo svojej múdrosti zabezpečiť do budúcnosti upevnením Božieho zákona. Kráľovná zo Sáby, o ktorej vznikali medzi ľuďmi veľmi trápne a nechutné povesti, pochválila Šalamúna, že jeho poddaní môžu byť veľmi šťastní, lebo majú takého múdreho kráľa. Bola to pravda, pokiaľ sa držal Božích zákonov a nevyvolal „napätie medzi Cirkvou a štátom“. Obchodovaním, prepychovými stavbami, skvelou organizáciou práce zabezpečoval blahobyt na zemi sebe i poddaným. Zachovávaním Božieho zákona by si zabezpečil aj večné šťastie v nebi, aj pokračovanie úspechov štátu v budúcnosti. Takto sa však poklady rozkradli, organizácie prestali fungovať a stavby sa zbúrali, lebo občania sa stali nevernými Bohu.
Modlitbami a poslušnosťou pomáhajme predstaviteľom štátnej moci, aby si stále viac uvedomovali, že sú Božími zástupcami pre svojich podriadených – aby sa tak uvoľňovalo napätie medzi svetskými a duchovnými predstaviteľmi, ktoré je na škodu národu, štátu i Cirkvi, lebo je proti Božej vôli.

ŠALAMÚNOV ODPAD A SMRŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. zlý vzťah Šalamúna k ženám a
2. nebezpečenstvá, ktoré hrozia dnes chlapcom a dievčatám vo vzájomných vzťahoch.

1. Napriek múdrosti, o ktorej nikto nepochyboval a ktorú vyzdvihuje aj Božie slovo, múdry panovník Šalamún nedokázal dostatočne panovať nad sebou samým. Prejavilo sa to v jeho zlom vzťahu k ženám. Ale ako pri každom hriechu, aj tu išlo predovšetkým o zlý vzťah k Pánu Bohu. Boh nikdy nedovolil ani Izraelitom, ani iným národom mnohoženstvo. Ono krivdí ženám, lebo žena je človekom s rovnakou dôstojnosťou ako muž, a tak aj ona má v manželstve právo na celé mužovo srdce práve tak, ako on má právo na celé jej srdce. Pritom pravdaže celé naše srdce – mužov i žien – má patriť Pánovi, len mu ho dávame cez blížnych. V manželstve cez toho, s kým manželskou zmluvou vytvoríme „jedno telo“.
V mnohoženstve nemôže zdieľať každá žena všetko, čo muž prežíva vo svojom srdci. On delí svoje srdce medzi hlavnú manželku a ostatné. Pohania podceňovali ženu až na úroveň majetku! Mužovia si kupovali ženy koľko kto chcel a koľko si to vzhľadom na svoj majetok mohol dovoliť. Keď vyvolení Boží mužovia upadli pod vplyvom pohanského okolia do tohto hriechu, vždy mali z neho veľké problémy – Abrahám, Jakub,... i Šalamúnov otec Dávid.
Šalamún vo svojej múdrosti mohol spoznať z Božieho slova, že mnohoženstvo nie je Božia vôľa. Aj keď iní králi mali veľké háremy, on mal vedieť, že jeho manželstvo má byť iné. Treba však k tomuto problému povedať aj to, že dnes sa ženám viac krivdí tzv. emancipáciou a tzv. rovnocennosťou žien s mužmi. Vtedy svet dovoľoval (Boh nie) kúpiť si aj viac žien, ak sa o ne a o ich deti mohol muž aspoň hmotne postarať. Šlo teda o nespravodlivý, ale predsa aspoň pomerne pevný zväzok, v ktorom muž vzal na seba zodpovednosť za ženy a deti – aspoň takú, ako za svoj majetok. Bolo to voči ženám rozhodne spravodlivejšie, ako dnešný spôsob zneužívania žien, keď si mužovia neberú viac žien na zodpovednosť, ale berú si ich len na krátku dobu pre pôžitok bez zodpovednosti, často naozaj len na chvíľku.
Najväčšej krivdy sa dopustil Šalamún voči svojim ženám a ich a svojim deťom tým, že ich nepriviedol k pravej viere. Izraeliti mali od Mojžiša výslovne zakázané brať si za ženy pohanky a týmto bol vo svedomí viazaný aj kráľ. Iba v tom prípade si mohli vziať pohanku, ak prijala vieru v pravého Boha. V tom bola veľká zodpovednosť Izraelitov za svoj národ, za čistotu viery v ňom, ale aj za pohanov. Šalamún sa iste o svoje ženy hmotne postaral a určite bol za ne zodpovednejší, ako bývajú dnešní záletníci. Ale nepostaral sa o spásu ich duší, a to predsa nie je maličkosť.
Božie slovo tu nič nehovorí o Šalamúnových deťoch. Iste ich mal a nie málo. A iste sa snažil aj o ne hmotne postarať, ale ako sa snažil zabezpečiť ich náboženskú výchovu pri pohanských manželkách, o tom Božie slovo tiež nehovorí. Zdá sa, že sa mu to nepodarilo, lebo veď aj sám upadol pod vplyvom svojich manželiek do modlárstva. Najprv azda chcel iba rešpektovať ich slobodu svedomia a náboženstva. Mohol to byť prejav jeho veľkodušnosti a tolerancie, že postavil oltáre aj ich „bohom“. Niektorí sa dokonca domnievajú, že to mohol urobiť z dobrých náboženských pohnútok, keď okolo chrámu pravého Boha postavil aj oltáre nepravých „bohov“, aby tak naznačil, že ako on vládne nad okolitými národmi, tak pravý Boh vládne nad ich vymyslenými „bohmi“. Takáto domnienka je však zrejme iba výmyslom naivnej zhovievavosti voči Šalamúnovi. Žiaľ, faktom podľa Božieho slova je to, že svoje ženy nepriviedol k pravej viere, ba že aj svoj vzťah k Bohu oslabil a zúčastňoval sa na ich pohanských obradoch. Za to Pán potom potrestal tak, ako predpovedal.

2. Dnes mladým chlapcom a dievčatám hrozí, že budú vo vzájomných vzťahoch ešte nezodpovednejší ako Šalamún. Zábavy, diskotéky, školské a prázdninové výlety a tábory, aj internáty a často aj samotní rodičia umožňujú uplatniť nezodpovednosť mladých v takej miere, ako to ešte v dejinách nikdy nebolo! Chlapcov a mladých mužov dnes ani nenapadne, aby si „vzali na krk“, čiže na zodpovednosť viac žien. Naopak, nechcú si vziať na zodpovednosť ani jednu. Percento starých mládencov a dievok hrozivo stúpa... Podľa štatistík vyše deväťdesiat percent chlapcov od začiatku dospievania hreší proti čistote neprirodzene v samote sebaukájaním a neskôr hrešia spolu s dievčatami, ba čo je ešte aj proti prirodzenosti, dakedy aj s chlapcami. Také isté percento 16–17 ročných dievčat má už za sebou prvé vážne hriechy proti čistote. Dá sa to nazvať zodpovednou prípravou na manželstvo? Ani v pohanskom zmysle manželstva nie! To nerobili ani pohania! A už vonkoncom nie v zmysle kresťanskom, ako prípravu na sviatostné manželstvo.
Kto sa chce v týchto okolnostiach, horších ako boli pohanské, zachovať v čistote (resp. ak na nešťastie upadol, tak vrátiť sa k čistote pokáním), veľmi potrebuje Božiu pomoc. Pán nám ju poskytuje vo svojom slove i vo svojej Cirkvi, najmä cez sviatosti. Pri pohľade na múdreho Šalamúna, alebo na svätého Dávida, či na mocného Samsona, by bolo naivnosťou trúfať si bez Božej pomoci odolať pokušeniam. Títo traja všetci zlyhali vo vzťahu k ženám. A my nie sme ani takí múdri ako Šalamún, ani takí svätí ako Dávid, ani takí silní ako Samson. O to viac sa potrebujeme v pokore pevne zachytiť každej opory, ktorú nám Pánova ruka v dnešných časoch ponúka.

ROBOAMOVO ROZHODNUTIE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako národ prepadol otroctvu hriechu a práce a
2. modlitbu ako prostriedok proti otroctvu hriechu i práce.

1. Šalamún zdedil nielen politicky zjednotené kráľovstvo dvanástich kmeňov, ale aj nábožensky zjednotený Boží ľud. Náboženskú jednotu mal ešte posilniť veľkolepým chrámom, do ktorého ako do jedinej centrálnej svätyne mali putovať i putovali všetky izraelské kmene. Lenže o Šalamúnovi sa z Božieho slova dozvedáme žalostnú správu, že síce postavil pravému Bohu plánovaný chrám v Jeruzaleme, ale kvôli svojim pohanským manželkám postavil chrámy aj iným „bohom“ a aj sám v nich prinášal obety.
A nielen kráľ upadol do modlárstva, ale podľa jeho príkladu sa klaňal modlám aj Boží ľud, ktorý k modlárstvu nikdy nemal ďaleko. Veď donedávna obetoval na výšinách a veru nielen pravému Bohu. Iba za Dávidovej vlády sa národ povzniesol nad tieto staré hriechy a obrátil sa viac k pravému Bohu, čo sa prejavilo aj celkovým požehnaním: dosiahli prevahu nad pohanmi a tým postupne úplne zaujali zasľúbenú zem.
Za Šalamúnovej vlády sa ich jednoznačné náboženské presvedčenie rozriedilo a znovu sa vracali k pohanstvu. Šalamún si to isto neuvedomoval dosť jasne, napriek všetkej svojej múdrosti. Práve on uvrhol Boží ľud nielen do otroctva pohanstva a hriechov, ale aj do otroctva práce. Izraeliti nikdy v dejinách nezabudli na to, ako museli otrocký pracovať v Egypte. Vyslobodenie z Egypta, oslobodenie od nútených otrockých prác, bolo základnou skúsenosťou národa so živým a pravým Bohom! Vďaka tomuto vyslobodeniu sa mohli vrátiť do krajiny praotcov, zaujať ju, žiť v nej slobodne a založiť si v nej dokonca vlastné kráľovstvo. Bola to stále otrokárska doba a všetci veľmi dobre vedeli, čo sú to nútené otrocké práce...
Kráľ Dávid dosiahol prevahu nad pohanmi a tým mal aj dostatok pracovných síl na nútené verejnoprospešné práce, ktorých za Dávida nebolo až tak mnoho, ako za Šalamúna. Ustanovil aj osobitný úrad práce na ich organizovanie, vedenie i odmeňovanie, niečo ako ministerstvo práce. Domáce práce na poliach, vo viniciach i sadoch si robili slobodní obyvatelia sami. Ani pohania neboli natoľko zotročení, že by neboli mali aj vlastný majetok, ale oni okrem toho museli ísť aj na verejné práce, bez ktorých sa nijaký štát nezaobíde. Akýmsi ministrom práce bol Aduram, či Adoniram, ktorý zostal v tomto úrade aj za Šalamúna a mal ním zostať aj za jeho syna Roboama, ale severné kmene ho pri vzbure popravili.
Od Roboama žiadali práve úľavu v týchto nútených verejných prácach, do ktorých Šalamún pri svojich rozsiahlych stavbách zapriahal už nielen podrobených pohanov ako otrokov, ale aj Izraelitov. Za Šalamúna začínali cítiť Izraeliti na svojich pleciach podobné otroctvo práce ako v Egypte a toto pochopiteľne nevedeli zniesť. Ale nechceli vidieť, že sa do tohto otroctva dostali pre svoje hriechy. Preto aj východisko z tohto stavu hľadali nie v pokání, ale v poprave ministra práce, vo vzbure proti Šalamúnovmu synovi a v samostatnom severnom kráľovstve.

2. Ľudstvo už dávno nežije v otrokárskom spoločensko-ekonomickom systéme, ale vždy znovu sa dostáva aj do otroctva práce, keď sa dostane do otroctva hriechu. Aj dnes sa každý rád posťažuje na nezvládnuteľné množstvo práce a nech človek rozmýšľa akokoľvek, tej práce je naozaj mnoho. Dospelí pracujú v zamestnaniach aj mimo pracovnej doby, nadrábajú, aby mohli splniť plány, alebo aby ich prekročili a mali väčšie prémie. A potom ich ešte čaká množstvo práce doma, ktorá sa navyše hromadí... Školáci sú poväčšine od rána do neskorého poludnia v škole a keď si majú ešte aj úlohy poctivo urobiť, ledva to do neskorej noci stíhajú, takže bývajú školou doslova zotročení.
Alebo sa naučia odflákať dospelí prácu a žiaci školu a pomáhajú si podvodmi, čo v skutočnosti nepomôže nikomu, lebo tým katastrofálne klesá pracovná morálka, plány sa plnia len na papieri a celé hospodárstvo upadá. Úroveň škôl tiež povážlivo klesá. Kým pred 50-60 rokmi u nás maturita dávala záruku naozaj vysokej intelektuálnej úrovne, dnes maturant nestojí za reč a ak má len maturitu na gymnáziu, oplatí sa mu radšej chytiť sa lopaty ako pomocný robotník bez kvalifikácie, aby sa uživil...
Ak však nevidíme súvislosť medzi naším otroctvom práce a našimi hriechami, ako ju nevideli ani Izraeliti, zatiaľ nenájdeme riešenie z našej katastrofálnej situácie, ako ho nenašli ani Izraeliti. Budeme sa s nádejou obracať raz k jednému politickému vodcovi, inokedy k druhému. Občas niektorého popravíme presne ako Izraeliti, ale nič tým nevyriešime a budeme sa ďalej rútiť do záhuby, ktorá nám vďaka pokroku vedy a techniky hrozí omnoho viac, ako Izraelitom.
V niekoľkých riadkoch nemožno detailne podať riešenie všetkých problémov tejto zložitej situácie, ale v tomto Božom slove sa dá nájsť aspoň základný smer riešenia: modlitbou a pokáním sa musíme vymaniť z otroctva hriechu a následne aj z otroctva práce. Napriek návalu práce a natískaným formám odpočinku musíme si nachádzať dostatok času a pokoja na úprimnú modlitbu – to je životná nutnosť. V modlitbe potom nájdeme aj rozlíšenie naozaj nevyhnutných prác od menej dôležitých a postupne vymaníme seba a možno raz aj blížnych z tohto otroctva. Ale bez dennej modlitby to nepôjde.
Sv. Františka Saleského prosila jedna z jeho duchovných dcér, aby jej dovolil skrátiť si čas denného rozjímania na polovicu, lebo v najbližšom období bude mať mimoriadne veľa práce. Odpísal jej, že nie skrátiť na polovicu, ale zdvojnásobiť potrebuje rozjímanie, lebo ak má viac práce, potrebuje aj viac rozjímavej modlitby. Inak by ju práca zotročila...

ZVODCA JEROBOAM

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Jeroboamov hriech modloslužby a
2. že ani dnes nie je jedno kde, ako a ku komu sa modlíme.

1. Syn akejsi pobehlice menom Jeroboam vyrástol na životaschopného muža, ktorého si Šalamún vážil a ustanovil ho za správcu nad niektorými dôležitými prácami. Ale nespokojnosť národa so Šalamúnovou vládou vzrastala a rozdelenie ríše, rozpad jeho kráľovstva, bol neodvratný. Prorok Ahiáš na Boží príkaz roztrhal pred Jeroboamom svoj nový prorocký plášť na dvanásť kusov, ako bol z dvanástich kmeňov zložený Boží národ, a desať z nich dal Jeroboamovi. Preto by ho bol Šalamún bez váhania zmárnil, ale včas ušiel do Egypta k faraónovi Šešonkovi I. (Sesak), zakladateľovi 22. dynastie. Ten ho prijal už aj preto, že bol vzbúrencom proti Šalamúnovi. Lebo Šalamún bol ženbou spríbuznený s predošlou dynastiou a tak sa automaticky stal faraónovým priateľom nepriateľ jeho nepriateľa.
Po Šalamúnovej smrti ho nespokojenci zavolali späť a keď Roboam v Sicheme nechcel uľaviť z nútených prác, Jeroboam odtrhol od Dávidovej dynastie desať severných izraelských kmeňov a ponechal mu len Júdovcov a Benjamínovcov, ako mu to predpovedal Sílan Ahiáš, Boží prorok. Urobil to zvolaním, ktoré Božie slovo zachovalo vo verši a ktoré sa možno stalo zveršovaným heslom vzbúrencov proti Dávidovskej dynastii:

„Aký podiel máme na Dávidovi?
A nemáme čiastku na synovi Izaiho!
Domov, Izrael,
teraz si hľaď na svoj dom, Dávid!“

Toto isté zvolanie proti Dávidovmu vnukovi bolo heslom vzbury už proti Dávidovi po jeho návrate z Mahanaimu po Absolónovej smrti. Pod týmto heslom vyvolal povstanie akýsi Seba, syn Bochriho (2 Sam 20). Ibaže to zvolanie: „Domov, Izrael!“ je tam preložené: „Do svojho stanú, Izrael!“ V našej reči by to znamenalo vlastne to isté, keby Izraeliti bývali v Stanoch. Ťažko je to však pochopiť preto, lebo Izraeliti už stáročia bývali v domoch a nie pod Stanmi. Možno to bolo bojové heslo a myslel sa tým vojenský staň, prechodné bývanie vzbúrencov?
Niektorí biblisti prinášajú aj iné vysvetlenie. V hebrejčine sa písali iba spoluhlásky, samohlásky nie. Napr. slovo „bohovia“, hebrejsky „elóhím“, sa písalo „lhm“. Slovo „stany“, hebrejsky „óhalím“, sa však tiež písalo „hlm“. Ak pripustíme možný omyl prepisovača, potom pôvodné heslo vzbúrencov by mohlo znieť v inom zmysle: „Každý k svojim bohom, Izrael!“ – a tak by bolo vyjadrením vzbury nielen proti kráľovskej dynastii Dávida, ale aj proti Bohu, ktorému Dávid tak oddane slúžil a ku ktorému chcel od „bohov“ priviesť všetky kmene, i pohanov!
Keď Nábal nechcel dať Dávidovi na úteku pred Šaulom potraviny, vyslúžené žoldnierskou službou, povedal: „Kto je Dávid, kto je syn Izaiho?“ Mohlo to znamenať aj jednoduchú nevôľu lakomého (a zdá sa, že vtedy tiež opitého) Nábala. Alebo nevôľu, ktorá sa neskôr za Šalamúna čoraz viac šírila v severných kmeňoch, až sa spojila do vzbury a vyjadrila heslom: „Nemáme podiel na Dávidovi a nemáme čiastku na synovi Izaiho. Každý k svojim bohom, Izrael!“
Ak pripočítame pohanský vplyv Egypta na Jeroboama, ktorý nemal najlepšiu náboženskú výchovu, je celkom pochopiteľné, že sa pod týmto heslom búrili aj proti pravému Bohu. Ani to nemohlo skončiť inak, iba tak, ako to skončilo. Jeroboam dal zhotoviť zlaté býčky, aké uctievali v Egypte a akého si už raz na púšti Izraeliti urobili. Umiestnil ich na starobylých posvätných miestach praotcov, v Dane a Beteli. Takto úplne rozložil národ aj nábožensky napriek Božím varovaniam, ktoré mu Pán vyslovil už cez neznámeho proroka v Beteli (1 Kr 13). Nedbal, že zosilnením pohanstva podkopáva základy svojho kráľovstva a rodu, hoci bol na svoje chyby upozornený ešte aj smrťou svojho syna! Napriek nízkemu pôvodu bol Jeroboam veľmi obdarený i Bohom vyvolený – preto nemohol byť priemerný: mohol urobiť len veľmi mnoho dobra, alebo veľmi mnoho zla. Žiaľ, rozhodol sa pre zlo. Ako? Nezakazoval ľuďom modliť sa a obetovať, to by si ich bol pobúril proti sebe, nie proti Bohu! Urobil to zákernejšie: naučil ich modliť sa obetovať na zlú adresu a zlým spôsobom.

2. Ak by sme chceli nadviazať na Božie slovo minulého týždňa, tak to môžeme aj takto: je životne dôležité nájsť si čas a pokoj na modlitbu a to denne, ak sa chceme vymaniť z otroctva hriechov a z otrockej práce – ale je rovnako životne dôležité dať sa usmerňovať Cirkvou v spôsobe svojich modlitieb. Nie je to jedno ako, kde a ku komu sa modlíme. Nie každá modlitba je dobrá. Jeroboam nebral ľudu modlitbu, naopak, podporil ich v nej, lenže zle, lebo sa nedal usmerniť prorokmi. Tak nič nevyriešil, ba zahubil svoj rod, ktorý mohol byť Božím vyvoleným rodom (por. 1 Kr 11, 38) a priviedol do nešťastia celý národ.
Napríklad môže byť veľmi požehnaným charizmatickým hnutím úsilie o improvizovanú spontánnu modlitbu na základe Božieho slova v malých cirkevných spoločenstvách. Ale iba vtedy, keď je to úsilie usmerňované Cirkvou. Inak sa môže zvrhnúť napriek všetkým úprimným dobrým snahám, ako sa to už neraz stalo, na zlé, pomýlené vysvetľovanie a aplikovanie Božieho slova – a spontánne modlitby sa pomýlime s hysterickými záchvatmi psychicky chorých ľudí. Len vtedy je modlitba riešením tragickej situácie národa, keď je naozaj modlitbou. A naozajstnou modlitbou je iba vtedy, keď ju Boh usmerňuje danou autoritou. Za Jeroboama to boli proroci, dnes je to Cirkev.

ELIÁŠ OZNAMUJE SUCHO

Otcovia, matky vysvetlite svojim deťom:

1. v akej dobe žil Eliáš,
2. akým spôsobom žil Eliáš a
3. ako sa Eliáš modlil.

1. Čas sa nezastavil, ale čo je horšie, nezastavil sa ani hriech modloslužby, ktorý začal Jeroboam v severnom izraelskom kráľovstve. Králi, ktorí nastúpili na trón po ňom, neboli oveľa lepší ako on a niektorí boli oveľa horší. Ale ani tí najlepší sa neodvážili zrušiť nepravé bohoslužby v Dane a Beteli, ktoré zaviedol Jeroboam. Tento základný hriech sa vliekol v národe celé desaťročia. Tridsaťšesť rokov po Jeroboamovi nastúpil na jeho trón Achab. Medzitým sa vystriedali piati králi, ktorých Božie slovo iba porovnáva s Jeroboamom v bezbožnosti a ktorí sa navzájom vyvražďovali.
O Achabovej vláde sa hovorí v Božom slove ako o dobe mimoriadneho vzrastu bezbožnosti. Za prameň zla sa považuje jeho manželka Jezabel, dcéra týrskeho kráľa a teda pohanka. Ako kedysi Šalamún, tak i Achab dal postaviť chrám „bohu“, ktorého si uctievala jeho kráľovská manželka. Ale bremeno viny nemožno jednoducho položiť na jej plecia. Bola to predsa kráľova vina, že si ju vzal za manželku. Bol to nedostatok jeho viery, že neodmietol politicky výhodné, ale nábožensky nebezpečné manželstvo. A musel mať veľmi slabú vieru, keď nedokázal vôbec ovplyvniť Božou pravdou manželkino presvedčenie.
Za vrchol bezbožnosti za jeho vlády sa podľa Božieho slova považuje znovuvystavanie hradieb Jericha. Bol to skutok nielen staviteľský a nielen vojensko-strategický, ale predovšetkým náboženský, lebo Jericho bolo prekliate. Splnila sa aj kliatba, ktorú nad ním vyslovil Jozue, že na stavbu jeho hradieb doplatí jeho staviteľ životmi svojich synov.
Nešlo však len o výnimočnú hriešnosť dvoch ľudí, kráľa a staviteľa Jericha. Celý národ stále viac upadal vo viere, čoraz viac pochyboval o moci, dobrote a možno už aj o existencii pravého Boha. A čoraz viac veril v moc a existenciu pohanmi uctievaných „bohov“ úrodnosti a plodnosti. Ak sa mal národ zachrániť, nevyhnutne muselo dôjsť k boju ctiteľov pravého Boha s modlármi. Išlo o boj ideologický, ale ten nikdy nie je odtrhnutý od praktického života a nielen v časoch Eliáša a Achaba dostával aj krvavé formy. Jezabel dala povraždiť všetkých prorokov pravého Boha, ktorí sa nestačili ukryť, a neskôr zas Eliáš dal pod horou Karmel popraviť jej falošných prorokov.

2. Popri žalostne slabom kráľovi, ktorého nazvať osobnosťou by bolo nevkusné, veľmi výrazne vyniká silná osobnosť proroka Eliáša. Na scéne sa zjavuje v kráľovskom paláci, keď oznamuje kráľovi rozhodnutie, že nebude pršať, až kým to on nepovie. Potom žil na pustatine v riedko obývanom kraji v Zajordánsku pri potoku Karit. Žil tam životom veľmi podobným životu Izraelitov na púšti. Božie slovo označuje Eliáša za galaádskeho prisťahovalca do Tesbe, ako človeka bez stáleho domova. Aj týmto sa podobá Izraelitom putujúcim na púšti, i nášmu Pánovi, ktorý tiež nemal kde hlavu skloniť (por. Mt 8, 20). Pán ho pri potoku kŕmil chlebom a mäsom, ktoré k nemu padali, keď sa oň krkavce hašterili v korunách stromov. Grécky preklad Sv. písma zvaný Septuaginta, ktorý je starší, ako naše dnešné hebrejské texty, píše v šiestom verši, že ráno mu nosili chlieb a večer mäso. To by bola zase veľmi výrazná podobnosť s Izraelitmi na púšti, ktorí ráno zbierali mannu a večer im Pán poslal prepelice (por Ex 16, 8).
Je iba domnienkou niektorých komentátorov Sv. písma, že krkavce, ktoré živili Eliáša v pustatine a ktoré sa hebrejsky označujú slovom „oreb“, boli ľudia, ktorí tak označovali svoj kmeň. A možno vo svojich pohanských bájkach dávno pred prijatím viery odvodzovali aj svoj pôvod od týchto vtákov. K tejto domnienke ich vedie Kniha sudcov 7, 25. Podľa nej sa jedno zo zajatých kniežat volalo Oreb a popravili ho na „Havranej skale“. Na tom však nezáleží. Isté je, že pohodlie tam nemal, a podobnosť jeho života pri potoku Karit so životom Izraelitov na púšti nie je v Božom slove náhodná.

3. Či sa už o neho starali ľudia kmeňa zvaného Havrani, či Krkavce, čo zosobnené hebrejčina označuje tým istým slovom „Oreb“, alebo jedol zvyšky po týchto dravých vtákoch, hlavné na tomto pobyte bolo to, ako sa Eliáš modlil. Uvedený úryvok Sv. písma síce nič nehovorí priamo o jeho modlitbe pri potoku Karit, ale hovorí, že dážď príde iba na jeho slovo. A to znamená, že Eliáš sa modlil. Ba vieme to aj priamo z Božieho slova, ale už novozákonného, že sa naliehavo modlil, aby nepršalo (Jak 5, 17). Strašná modlitba, ktorú pochopí len ten, kto vie, že hriech je väčšie zlo, ako utrpenie a smrť miliónov. Skúsme sa tak úprimne pomodliť za seba alebo za iných, aby Pán poslal na nás radšej chorobu a smrť, ako by sme mali zhrešiť... Ak sa nám to podarí ako sv. Dominikovi Saviovi a iným svätcom, budeme vedieť, aká ťažká bola táto Eliášova modlitba.

ELIÁŠ U VDOVY V SAREPTE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako slúžil Eliáš v Sarepte a
2. ako tam slúžil svojimi modlitbami.

1. Z Božieho slova vieme, že Eliáš vyprosil od Pána také sucho, že nepršalo tri roky a šesť mesiacov (Lk 4, 26). Nevieme, ako dlho bol Eliáš pri potoku Karit a koľko času potom u vdovy v Sarepte. Kniha Kráľov nám hovorí len to, že po čase vyschol aj potok Karit a Pán poslal proroka do Sarepty. Toto mestečko bolo asi pätnásť kilometrov južne od Sidonu a patrilo k fénickým mestám presláveným výrobou nachu a purpuru. Je možné, že pre tento obchod s farbami dostalo svoje meno, lebo „farbiť“ sa akkadsky povie „sarapu“. Dnes sú to zrúcaniny Sarafendy s niekoľkými málo obyvateľmi.
Vážnejšou okolnosťou však bolo to, že ako Týrus a Sidon, tak aj Sarepta patrila do toho istého fenického kráľovstva, kde kraľoval otec kráľovnej Jezabel, Achabovej smutne slávnej manželky. Tu viac, než kdekoľvek inde, uctievali pohanského Bála a kráľ Etbál bol nielen kráľom, ale zdá sa, že aj kňazom bohyne Aštarty, ktorú uctievali ako „manželku“ Bála a obaja boli „bohmi“ plodnosti. ísť práve tam ohlasovať vieru v pravého Boha, keď ani Izraeliti nechceli v neho veriť, bolo ľudsky nerozumné a natoľko riskantné, že sa to dá vysvetliť naozaj len Eliášovou poslušnosťou viery.
S vdovou sa stretol hneď pri mestskej bráne a keď vyskúšal jej vieru, či mu i v krajnej chudobe poskytne ako Božiemu prorokovi pohostenie a upečie mu chlebík z poslednej múky a oleja, zostal u nej. Pán urobil zázrak, o ktorý Eliáš pravdepodobne prosil: neubudlo ani z múky, ani z oleja za celý ten čas, čo u nej býval. Sami zo svojich zásob by boli vdova a jej syn zomreli od hladu. Teraz, keď mali o jedného stravníka viac, mali všetkého podľa potreby. Zase to bolo podobné, ako pri putovaní Izraelitov na púšti, keď ich sám Pán zásoboval mannou. Takto Eliáš nebol chudobnej vdove na ťarchu, ale poslúžil jej a ona prežila i so svojím synom obdobie hladu – to obdobie, ktoré Eliáš vyvolal svojimi modlitbami.
Ešte viac však poslúžil chudobnej vdove vtedy, keď jej ochorel a zomrel jediný syn a Eliáš jej ho vzkriesil. Ale najviac jej a jej synovi poslúžil zaiste vtedy, keď vedomými i podvedomými slovami, skutkami a svedectvom života vzkriesil v nich vieru v pravého Boha.

2. Muž, ktorý ustavične stál v službe pravého Boha, sa nepochybne ustavične nejakým spôsobom modlil. Samozrejme, že z jeho modlitieb máme v Božom slove zachytené iba niektoré. Musíme však predpokladať, ak mu nechceme krivdiť, že sa modlil omnoho, omnoho viac. Aj vtedy, keď prijal ťažký Pánov pokyn ísť do Sarepty. Nemáme popísaný spôsob, ako mu to Pán povedal, ale bez modlitbového spojenia s Pánom si to nemožno predstaviť. Ani to nemáme napísané, kde vzal Eliáš istotu, keď povedal vdove, že jej z hrnca neubudne múka, ani z krčahu olej až do dňa, keď dá Pán na zem dážď. Ale povedal jej to s istotou a aj sa to splnilo, a to tiež nemohlo byť bez modlitby.
Priamo sa však píše o Eliášovej modlitbe vtedy, keď zápasí o život vdovinho syna. Ani zázračné sucho, ani zázrak s múkou a olejom nemožno vysvetliť Eliášovými ľudskými schopnosťami, ale iba Božou mocou, ktorá sa prejavila cez proroka. Lenže kto by nevedel o jeho modlitbách, mohol by zázraky pripisovať akejsi jeho čarodejnej sile. Možno preto sa pri vzkriesení chlapca výslovne píše o modlitbe, aby bolo jasné, že to neurobil svojou mocou, ale že sa zase cez neho prejavil ten istý pravý Boh.
Proti suchote a neúrodám nepomohol ani Bál, ani Aštarta, hoci ich uctievali ako božstvá plodivej sily, sily života. Ich domnelá a tak uctievaná životodárnosť zlyhala, kým pravý Boh, ktorého uctieval už len Eliáš, sa ukázal ako skutočný Pán života a smrti. Boh sa aj vdove predstavil ako víťaz nad smrťou a z pohanky sa stala pravá veriaca. Jej vyznaním padli hranice Bálovho panstva. Hoci vďaka Jezabel úcta k Bálovi siahala aj za pohanské hranice, až do kráľovstva Božieho ľudu, pravý Boh prelomil hranice opačným smerom a získava si opravdivých ctiteľov aj v centre Bálovho kultu.
Pán mohol na to Eliáša použiť, lebo Eliáš sa vedel a chcel modliť. Naliehavo prosil Pána o sucho, hoci vedel, akú biedu tým vyvolá. Nešlo mu však o to, aby trápil ľudí i zvieratá. Toto utrpenie malo celkom zreteľne jediný cieľ: oživiť vieru v pravého Boha. Vdova v Sarepte bola zázračným spôsobom uchránená od tejto biedy, lebo v nej našla vieru. Pri nej nemusel Eliáš prosiť o biedu, ale mohol prosiť o výnimku z biedy. Prosil a dosiahol.
Ak sa naučíme úprimne prosiť Pána o ochranu pred hriechom za cenu akéhokoľvek utrpenia, nebude také ťažké naučiť sa prosiť aj o výnimky, kde budú potrebné. Ale kým modlikáme len o zmierňovanie a odstraňovanie telesných bied a problémov a hriech – to najväčšie zlo – nás ešte tak veľmi netrápi, zatiaľ sa ešte nevieme modliť tak, ako Eliáš a máme sa čo od neho učiť!

ELIÁŠ A BÁLOVÍ KŇAZI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako sa vyvinula náboženská situácia počas sucha a
2. ako sa Eliášova modlitba na Karmeli podobala Pánovej modlitbe.

1. S istotou môžeme predpokladať, že v Izraeli a na okolí nebolo človeka, ktorý by nebol Eliáša poznal aspoň z počutia. Po troch rokoch a šiestich mesiacoch sucha museli už vedci myslieť na toho proroka, ktorý sa zapovedal pred kráľom Achabom, že nebude pršať, až kým to on nepovie. Všetci teraz trpeli pre sucho a neúrodu, všetci museli myslieť na Eliáša – a čo je hlavné, všetci museli myslieť na Boha, ktorého si Eliáš uctieval napriek všetkým kráľovským zákazom a hrozbám smrti. Jezabel sa postarala o to, aby zomrel každý, kto by ešte vyznával Pána a aj Eliáš sa musel pred ňou skrývať.
Faktom bolo, že už veľmi dlho nepršalo, ale čo ak je to preto, že sa hnevá Bál, lebo ho ešte všetci neuznávajú? To sucho predsa nemusel vyvolať len Eliáš modlitbou k svojmu Bohu, ale mohol ho spôsobiť aj Bálov hnev, ktorý treba uzmieriť Eliášovou smrťou... Nepochybne sa veľmi mnohí v tom čase úprimne modlili aj k Bálovi a Aštarte. Nateraz teda došlo iba k tomu, že sa ťažisko celej národnej, hospodárskej i politickej problematiky prenieslo do oblasti náboženskej. Konečne už bolo všetkým jasné, že za ich biedou stojí Boh. Všetkým bolo jasné, že treba robiť pokánie, treba sa k Bohu primknúť pevnejšie.
Lenže národ bol už natoľko popletený, že nevedel, ku ktorému Bohu. To bola veľmi zlá náboženská situácia: niektorí sa modlili k pravému Bohu, niektorí sa modlili k Bálovi a Aštarte a možno väčšina sa pre istotu modlila k všetkým „bohom“, o ktorých počuli... Nevedeli, ktorý je pravý a možno ich to ani veľmi nezaujímalo, len nech už prší. Bola to teda zmena náboženskej situácie a nie malá, ale týmto ešte nebola otázka ich viery a pokánia vyriešená. Môže už pršať? Môže sa Eliáš modliť za dážď? Všetci naň čakajú! Kráľ aj osobne ide hľadať pramene vyschnutých riek v nádeji, že azda aspoň tam nájde nejaký pokrm pre dobytok.
Keby teraz začalo pršať, kto uverí, že je to na Eliášovu modlitbu? Tí, čo sa modlili k Bálovi, by si mysleli, že ich vyslyšal Bál. A tomu, kto sa modlil ku všetkým „bohom“, bude aj naďalej jedno, ktorý je ten pravý. Nie. Eliáš sa ešte nemohol modliť za dážď, ešte stále sa musel modliť predovšetkým za pravú vieru ľudu.
Pomohol im v rozhodovaní ešte tým, že sa s rizikom života osobne stretol s kráľom Achabom a prostredníctvom neho dal zvolať celonárodné zhromaždenie na vrch Karmel. Tam kázal osemstopäťdesiatim pohanským Bálovým prorokom, aby obetovali svojim „bohom“ a vyprosili si oheň na obetu priamo z neba od nich. Keď sa im to za celý deň nepodarilo, on položil býčka na oltár, ktorý najprv opravil, aby v ňom bolo podľa predpisov dvanásť neokresaných kameňov za dvanásť izraelských kmeňov, ktoré majú všetky patriť Pánovi aj po rozdelení kráľovstva. Potom krátko a úprimne poprosil Pána, aby poslal oheň z neba – pod týmto výrazom sa vo Sv. písme spravidla rozumie blesk – a zapálil obetu, položenú na kameňoch. Nadšenému zhromaždeniu nebolo treba dvakrát hovoriť, aby pochytali všetkých prítomných pohanských prorokov a aby ich popravili dolu pri potoku Kišon pod vrchom Karmel.
Teraz už mohol Eliáš prosiť Pána o dážď. Zástupy sa rozišli, Eliáš poslal kráľa, aby si šiel zajesť a sám znovu vystúpil na vrch a modlil sa, pokým Pán nedal oblaky od Stredozemného mora a z nich vytúžený, požehnaný dážď.

2. Nebol to malý zázrak, čo sa stal na vrchu Karmel. Aj my nad ním žasneme. Ale nie menším zázrakom bola aj Eliášova modlitba. Ak dobre počítame, tak sa táto udalosť stala na Karmeli asi deväťsto rokov predtým, čo Pán Ježiš učil svojich učeníkov modlitbu, začínajúcu slovami: „Otče náš, ...posväť sa meno tvoje... “ V tejto modlitbe majú apoštoli a všetci veriaci v Krista prosiť najprv o posvätenie, čiže o oslávenie Božieho mena, Božej cti, o šírenie jeho kráľovstva, o uplatňovanie jeho vôle – až potom o každodenný chlieb. Je to zázrak, že už Eliáš takto prosil, hoci ho to nikto priamo neučil. Tiež neprosil najprv o zúrodňujúci dážď, o úrodu a každodenný chlieb, ale najprv prosil o to, aby všetci spoznali, že Pán je jediný pravý Boh, a potom ho uctievali, klaňali sa mu, poslúchali ho. Až keď spoznali pravého Boha a poslúchali ho aj v tom, že sa zbavili falošných prorokov, čo ich odvádzali od pravej viery – zbavili s ich usmrtením, ako to prikázal Pán cez Mojžiša (Dt 13, 6; 18, 20) – až potom znovu vystúpil na vrch a prosil o dážď.
Aké sú naše modlitby? O čo v nich prosíme my na prvom mieste? Nezahanbuje nás tento starozákonný muž viery, ktorý vedel, o čo má prosiť najprv, hoci ho to nik neučil tak, ako nás?

ELIÁŠ NA PÚŠTI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako sa Eliáš modlil na púšti, na Horebe,
2. v čom sa táto jeho modlitba podobala modlitbe Pána Ježiša a
3. že takáto modlitba je zvláštnym Božím darom.

1. Prorok Eliáš sa v poslednom čase zapisoval do povedomia národa oveľa hlbšie, ako kráľ Achab, ktorý bol vlastne len hračkou v rukách svojej pohanskej ženy Jezabel. Zvlášť teraz po Eliášovom mimoriadnom víťazstve na Karmeli – lebo cez Eliáša sa zjavoval pravý Boh. Dalo by sa očakávať, že národ poslúchne Eliáša, prestane pokryvkávať na obe strany, nebude pochybovať o pravom Bohu a uctievať popri ňom aj vymyslených pohanských bôžikov. Ale nebolo to také jednoduché.
Len čo prišiel Achab domov, vyrozprával svojej žene Jezabel všetko, čo zažil on i národ na Karmeli. Určite ju to muselo veľmi zaujímať. Nielen preto, že už konečne pršalo a musela sa zaujímať o to, či prší naozaj na Eliášovo slovo, ako to bol pred tri a pol rokom predpovedal. Ešte viac ju to zaujímalo preto, lebo Eliáš mal pravdu, že jediným pravým Bohom je ten, ktorého uctieva Eliáš a nie ona. Keby Jezabel milovala pravdu, bola by sa pripojila k tým pohanom, ktorí cez Boží ľud spoznali pravého Boha a tak sa svojou vierou pripojili k vyvolenému národu a bola by Eliášovi za to vďačná.
Ona však nie. Mrzelo ju, že jej pohanskí proroci doplatili životom na šírenie nepravdy a prisahala Eliášovi pomstu. On ušiel pred jej pomstou na púšť, lebo ani na chvíľku nepochyboval, že kráľovná je schopná zabiť proroka napriek všetkému, čo teraz už aj ona, aj celý národ vedeli o Bohu. Na pomoc zdanlivo veriaceho národa sa Eliáš spoľahnúť nemohol. Vedel, že nadšenie, ktoré na Karmeli vyvolal, nie je ešte pravá viera, schopná postaviť sa aj proti hrozbám kráľovnej.
Na svojho Boha sa mohol spoľahnúť, ale nechcel ho nútiť k zachraňujúcemu zázraku, keď sa mohol zachrániť útekom. Z toho vidíme, ako sa Eliáš modlieval: on si nevynucoval od Pána Boha, aby plnil jeho vôľu, ale v modlitbách hľadal vôľu Božiu. Určite aj vtedy, keď prosil o sucho, aj keď prosil o dážď, aj keď na Karmeli prosil o oheň, či v Sarepte o vzkriesenie vdovinho syna, o olej a múku. Neprosil preto, že by chcel svojvoľne rozkazovať Bohu, čo má robiť, ale preto, že v tom videl Božiu vôľu. Jeho modlitba bola vždy v štýle Otčenáša: „buď vôľa tvoja...“ a nie v štýle pohanských modlitieb. Inak by nebol utekal na púšť, ale bol by zostal a prosil o zázrak záchrany pred kráľovnou. On však ušiel, zachránil sa – a prosil Boha o smrť!
Protirečenie? Tak to vyzerá. Zdá sa, že Eliáš je v kríze a vidí sa mu, že už nemôže pre svoj národ nič urobiť, že už ako prorok doslúžil a to bezúspešne. Teda už nemá prečo žiť! Ak však stále hľadal Božiu vôľu v modlitbe, iste aj táto prosba o smrť bola hľadaním. Hľadal a Boh mu odpovedal. Najprv ho telesne posilnil, veď po skromnej kuchyni v Sarepte šiel na Karmel, kde celý deň nejedol. A keď ostatní išli jesť, on sa šiel modliť za dážď a potom musel utekať pred Jezabel. Pán ho teda posilnil chlebíkom a vodou a potom šiel Eliáš na vrch Horeb.
Čo všetko asi povedal tento ubolený, ale vždy verný Boží muž svojmu Bohu za tých štyridsať dní a nocí na púšti a na vrchu?! Z jeho modlitby vieme len niekoľko slov, ktoré sa dvakrát opakujú a v ktorých vyznáva svoju vernosť a horlivosť za Pána i svoju osamelosť v boji za pravú vieru. Na vrchu sa mu Pán prihovoril a prezradil mu, že nie je sám, že v národe je sedemtisíc takých, ktorí sa nedali ani pomýliť pohanstvom, ani prinútiť hrozbami čo len navonok sa pokloniť Bálovi a Aštarte.
A prihovoril sa mu aj prírodnými úkazmi – víchrom, zemetrasením, ohňom (bleskom) a vánkom. Vtedy Eliáš pochopil, že Pán odteraz už nechce otriasať celým národom, ako ním otriasol pomocou sucha, ani nechce zvolávať celý národ ako ho zvolal na Karmel. Eliáš bude odteraz pôsobiť tichučko ako lahodný vánok Svätého Ducha a pomáhať národu už nie masovými akciami, ale cez niekoľkých jednotlivcov zapálených za Božie slovo. V kom bude kraľovať Boh poslušnosťou Božiemu slovu, ten sa bude priraďovať k Božiemu ľudu a ostatná časť Božieho národa sa alebo postupne pod ich vplyvom obráti, alebo sa stratí v mori pohanstva. História neskôr ukáže, že väčšina sa potopí, zapadne medzi pohanov, ale svätý zostatok, ako ho neskôr nazýva Izaiáš, splní poslanie celého národa – sprostredkuje Božie slovo i Spasiteľa celému svetu. Odteraz Eliáš začínal budovať tento svätý zostatok.

2. Z krátkej správy sv. Marka (1, 12-13) a dlhšej sv. Matúša (4, 1-11) sa dozvedáme o Pánu Ježišovi, že aj on bol štyridsať dní a nocí na púšti o hlade a smäde, podobne ako Eliáš a predtým Mojžiš, ktorí sa neskôr stretli na vrchu premenenia (Mt 17, 2; Mk 9, 2; Lk 9, 28). Všetci traja boli takto na púšti v extatickej modlitbe, vo vytržení. Mojžiš pred 40 ročným plnením svojho vysloboditeľského poslania bol najprv 40 rokov na púšti pri ovciach. Pán Ježiš bol na púšti 40 dní a nocí pred trojročným verejným vyučovaním, ktoré zavŕšil vykupiteľskou smrťou. Eliáš pred začatím svojho tichého a veľmi účinného pôsobenia v duchovnej obnove národa.
Pán Ježiš šiel na púšť na 40 dní a nocí hneď po tom, ako ho Ján pokrstil v Jordáne. Hľadal vtedy spôsob plnenia svojho poslania, čo sa neobišlo bez vážnych pokušení. Diabol mu nedal pokoj. Nevieme, či takéto pokušenia podstúpil aj Eliáš, ale aj v jeho znechutení a v túžbe po smrti môžeme vidieť skryté diablovo pôsobenie. Zdá sa však, že aj Eliáš iba teraz začal svoju rozsiahlu prorockú činnosť pôstom, modlitbou a zjavením. Až teraz začal účinne, i keď veľmi tichúčko, pôsobiť v národe, duchovne spájať pravdou Božieho slova tzv. prorockých synov a ich rodiny. Na konci Eliášovho života ich vidíme desiatky v jednotlivých mestách. To bolo ovocie tichej, ale ťažkej Eliášovej služby, na ktorú sa podujal pod vplyvom zjavenia na Horebe. Pôsobil tak ticho, že ani Božie slovo nehovorí podrobnejšie o tejto jeho práci. Ukazuje nám len jej ovocie, ale to nie je málo, lebo po ovocí ju dobre poznáme. Ako Pán Ježiš na púšti v modlitbe a zjavení našiel odpoveď na otázku, ako plniť svoje poslanie, tak aj pred ním Eliáš...
3. Nesmieme zabudnúť pripomenúť si, že modlitba, to nie je len naše úsilie, ale aj Boží dar. Hoci modlitba je aj naším úsilím. Kto sa nechce modliť, ten sa modliť nebude. Ale je aj Božím darom. Najmä takáto modlitba. Nemáme dôvod neveriť vysvetľovateľom Sv. písma, že u Mojžiša, u Pána Ježiša i u Eliáša šlo o extatický pôst a modlitbu. Nikto by fyzicky nevydržal štyridsať dní a nocí pri normálnych životných silách bez jedla a vody, iba ak v extáze. Táto extáza, v ktorej sa človek dostane do celkom osobitného kontaktu s Bohom, sa nedá vyvolať nijakou osobnou snahou, ani jogínskymi, ani inými cvičeniami. Takéto spojenie s Bohom je Božím darom – ale nie bez nášho úsilia. Ani Eliášovi, ani iným, by Boh nemohol dať tento dar, keby sa nemodlievali aj inokedy – aj vtedy, keď sa im nechcelo... Veľa sa modlili, lebo sa chceli veľa modliť a takýmto ľuďom modlitby môže dať Pán aj osobitné dary modlitby...

ACHANOV ZLOČIN PROTI NABOTOVI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. v čom bol Nabot predobrazom Pána Ježiša a
2. Nabotovu a našu modlitbu života.

1. Pri čítaní krátkeho príbehu no Nabotovi nám prichádza mimovoľne na um aj smrť nášho Pána Ježiša Krista. Tohoto muža nepoznáme z nijakého iného miesta Svätého písma, takže nevieme o ňom veľa. Nepíše sa o ňom v nijakých iných súvislostiach v Starom zákone, ani sa na tento príbeh a na jeho osobu neodvoláva nijaké miesto v Novom zákone, ani z mimobiblických prameňov nevieme o ňom nič viac. Vieme o ňom len to, čo o ňom čítame v týchto šestnástich veršoch. Ale je to dosť na to, aby sme si všimli jeho podobnosť s Pánom Ježišom v utrpení a smrti.
Z tohto príbehu ho poznávame ako muža, ktorý aj za cenu života zostáva verný Božiemu zákonu. Priamo sa to ňom nehovorí, ale nepriamo je to povedané dosť jasne. Kráľ Achab prišiel za ním so žiadosťou, aby mu predal svoju vinicu, ktorá bola v susedstve jeho kráľovského paláca v Jezraeli. Kráľovské sídlo mal síce v Samarii, ale niekedy býval aj v paláci v Jezraeli a akoby mu ešte stále čosi chýbalo, žiadal si ešte aj Nabotovu vinicu. Z prirodzeného hľadiska by sa zdalo, že jeho žiadosť bola celkom normálna a možno aj pre Nabota z obchodného hľadiska výhodná. Ale šlo tu o viac a to sa dalo chápať len z hľadiska viery – a tá už Achabovi chýbala, preto Nabota nechápal.
Izraeliti prišli z Egypta pod Božím vedením a určité podiely zeme, ktoré dostali ako dedičné losovaním, boli jednoducho Božím darom. Dostali ich ešte za čias Jozueho.
Otcovský dedičný podiel bol Božím darom pre ich rod a nesmel sa predávať. Dokonca aj vtedy, keď niekto nemohol inak zaplatiť svoje dlhy a tak mu veriteľ zhabal, alebo predal tento majetok, najneskôr v milostivom roku, ktorý bol každý päťdesiaty rok, sa mu to muselo vrátiť. Predať tento dedičný podiel by znamenalo nevernosť Bohu, nevďačnosť k Darcovi – a to samozrejme aj vtedy, keď šlo o výhodný predaj. Preto Nabot nepristal na Achabovu ponuku a jasne odôvodňuje svoje odmietnutie náboženským hľadiskom (por. Joz 24, 16; Lv 25, 14-28; Nm 36, 7). Nabot nechce byť neverný a nevďačný Bohu za nijakú cenu! Odporovať takému spohanštenému kráľovi, ako bol Achab, znamenalo riziko života a Nabot na to naozaj doplatil životom, ale on ani napriek tomu nechcel byť neverný Bohu. Ozýva sa nám tu Dominikovo predsavzatie: „Radšej zomrieť, ako zhrešiť!“
Pán Ježiš bol tiež za každú cenu, aj za cenu života, verný nebeskému Otcovi. Podobnosti s Pánom Ježišom sú však aj v podrobnostiach, v okolnostiach okolo Nabotovej a Pánovej smrti. Obaja boli v spore s kráľom, no ani jeden v skutočnom spore pre nejaké previnenie, lež v umelo vyvolanom spore pre svoju vernosť Bohu. Obaja boli súdení a odsúdení zdanlivo verejne. V skutočnosti o oboch bol vynesený rozsudok v ich neprítomnosti už pred zasadaním verejného súdu. Oboch odsúdili na základe falošných svedectiev podplatených falošných svedkov. Oboch obvinili, že sa rúhali Bohu, hoci u oboch bol pravý opak pravdou. A v oboch prípadoch aj sudcovia toto vedeli, a predsa ich odsúdili. Obaja zomreli pre nespravodlivý rozsudok, obaja mučeníckou smrťou tak, že boli vylúčení zo spoločenstva tzv. Božieho ľudu, lebo oboch umučili pod rúškom tzv. spravodlivosti tí, ktorí sa vydávali za plniteľov Božieho zákona a za uskutočňovateľov Božej spravodlivosti. Pri oboch v tom hral rolu taký kráľovský trón, na ktorom sedel cudzí človek, z pohanského národa (Jezabel z Týru, Pilát z Ríma).

2. Nabot nemohol vedieť, že sa svojou smrťou bude tak veľmi podobať smrti najnevinnejšieho „Božieho Baránka“. Ale nemôžeme ho preto podozrievať, že snáď za to ani nemôže. Môže za to a je to jeho zásluha, lebo takúto smrť si „vyslúžil“ svojou vernosťou Bohu, ktorou sa podobal Božiemu Synovi. Keby sa o tú vernosť nebol usiloval po celý život, nebol by zomrel takou tragickou, ale peknou predobraznou smrťou. Veď čo viac a krajšie môže človek v živote dosiahnuť, ako podobať sa Božiemu Synovi?
V tomto zväzku o Eliášovi hovoríme dosť veľa o modlitbe. Pri Nabotovi môžeme rozjímať o životnej skutkovej modlitbe. V celom tomto úryvku Božieho slova nemáme ani jednu priamu zmienku o tom, že by sa bol Nabot modlil. A predsa vieme, že sa modlil a nie málo a nie hocijako. Musel sa mnoho a dobre modliť, keď dokázal takto žiť a takto zomrieť v podobnosti s Ježišom Kristom.
Ani o Jozefovi Egyptskom, Jakubovom synovi, nemáme priamo v Božom slove písané, že sa modlil, a predsa o tom nik nepochybuje, že sa tento Boží muž veľa a dobre modlil. Bez modlitby by totiž nebol vydržal vo vernosti Bohu v egyptskom otroctve. A ešte ťažšie by bol vydržal potom v slávnom povýšení. Ani by nebol mohol vo viere vychovať svojich synov, keby sa nebol veľa a dobre modlil. A určite by nebol dokázal odpustiť svojim bratom a pritom ich priviesť k pokániu. Veď vieme z vlastných skúseností, ako ťažko odpúšťame aj vtedy, keď sa modlíme! A ako ťažko je priviesť niekoho k pokániu, aj keď sa modlíme! Ako by sa to bolo dalo vtedy bez modlitby?
Takto nemôžeme ani o Nabotovi pochybovať, že sa modlil a to veľa a dobre. Máme tu však príležitosť hovoriť o jednom druhu modlitby, ktorý by sa nám azda vždy ani nezdal byť modlitbou: je to skutková modlitba, je to život podľa Božej vôle. K takejto skutkovej modlitbe patrí predovšetkým čin, skutok, ktorý urobíme podľa Božej vôle, ako napr. Nabot, keď odmietol kráľovu žiadosť ohľadom predaja vinice. Skutková modlitba by však nebola modlitbou bez správneho úmyslu robiť to na Božiu slávu – čo je v tomto prípade naznačené tým, že Nabot nemal z tohoto činu nijaký osoh a slávu. Iba ak vieme, že mučeníctvo je tiež sláva a osoh... Dobrý skutok by tiež nebol skutkovou modlitbou vtedy, keby nebol spojený aj s inými druhmi modlitby.
Je dobré modliť sa pred konaním dobra aj slovami, ale treba sa modliť predovšetkým srdcom, zalietať myšlienkami k Bohu pred skutkom, počas neho i po ňom. Asi tak, ako zaľúbený k milovanému... Tomuto zalietavaniu k Bohu modlitbou hovoríme „strelné modlitby“ a predovšetkým nimi možno meniť naše skutky na skutkovú modlitbu. A keď všetko urobíme ako treba, môžeme si ešte zásluhy za dobrý skutok dodatočne pokaziť napr. pýchou, chválením sa, preto nám Pán Ježiš odporúča nerobiť ich navonok pred ľuďmi, ale v tichu pred Pánom (por. Mt 6, 1-4). Aj sami sotva niekedy s istotou dokážeme posúdiť, či sa nám podarilo modliť sa niektorým svojím skutkom, teda premeniť ho na modlitbu. Ale ani nie je potrebné zisťovať to. Stačí, keď sa budeme o skutkovú modlitbu denne usilovať – a posúdenie výsledku našej snahy ponecháme na Pána Boha.

BOŽÍ SÚD PROTI ĽUDSKÉMU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako asi pozerali na Nabotovu smrť ľudia a ako Boh a
2. ako si Achab začal osvojovať Boží pohľad.

1. Mienky ľudí boli určite rozličné aj vtedy, keď šlo o Nabotovu smrť. Lebo mienky ľudí sú a budú vždy rozličné. Kráľovná Jezabel asi najviac urobila preto, aby Nabot zomrel, ale nemôžeme ju tak celkom odsúdiť bez poľahčujúcich okolností. Bola pohankou a bez vlastnej viny mala pomýlené názory na život. Ako dcéra pohanského kráľa, ktorý bol zároveň pohanským kňazom, teda „Božím“ zástupcom, mohla byť presvedčená, že kráľ má právo aj na takéto činy. Pohania si mysleli, že kráľ ako Boží zástupca má všetku Božiu právomoc a teda on rozhoduje, čo je dobré a čo zlé. Podľa takéhoto pohanského zmýšľania sa teda kráľ ani nemohol dopustiť nijakej krivdy a nijakého hriechu. (Bolo to azda niečo ako dnešná poslanecká, či prezidentská imunita?).
To bolo pohanské tušenie tej veľkej a dôležitej pravdy, že v predstavených je svojou autoritou prítomný Boh a že teda, keď poslúchame predstavených, poslúchame Boha. Omyl pohanov bol v tom, že Božiu právomoc pripisovali kráľovi neobmedzene, akoby sám kráľ bol Bohom a nemusel sa podriadiť skutočnému Bohu. Akoby sám rozhodoval bez toho, že by sa musel niekomu za to zodpovedať – ani Bohu nie. V takomto duchu sa králi mohli ľahko a beztrestne dopúšťať aj najhorších násilností bez výčitiek svedomia. Ak Jezabel robila v tomto pohanskom presvedčení, mohla byť vo svojom pomýlenom svedomí celkom spokojná, že sa vôľa „boha“, čiže kráľa, splnila.
Kráľ Achab nebol priamo aktívny pri tejto vražde, ani o nej vlastne nevedel. A predsa jeho bral Pán na zodpovednosť najviac. Teda mal najväčší podiel na Nabotovej smrti. Ako je to možné? On sa nezaujímal, ako mohol Nabot tak rýchlo zomrieť... Vypustil vládu z rúk natoľko, že jeho žena mohla v jeho mene písať kráľovské listy a pečatiť ich kráľovskou pečaťou, ale za to bol kráľ zodpovedný. To bola jeho priama vina na zločine, o ktorom nevedel, lebo mal o ňom vedieť, ba nemal dať vôbec možnosť k takémuto zločinu! Nepriama, vzdialená zodpovednosť Achaba bola v tom, v čom bola kedysi Šalamúnova zodpovednosť. Čo si myslel Achab o Nabotovej smrti? Nevieme. Ale vieme, že sa necítil za ňu zodpovedný, hoci najväčšiu zodpovednosť za ňu mal on.
Čo si o Nabotovej smrti mysleli obyvatelia a predstavení mesta Jezrael? Dostali list z kráľovského paláca a keď odpoveď naň po vražde poslali kráľovnej a nie kráľovi, zaiste vedeli, že nie kráľ, ale ona rozhodla o Nabotovej smrti. Akokoľvek to bolo, oni prijali rozhodnutie a nehľadali pravdu o Nabotovej vine. Možno sa Nabot naozaj nejako previnil a že predvedením falošných svedkov sa len skráti proces, ktorý by aj tak nakoniec viedol len k jeho odsúdeniu – mohli si myslieť, aby uľavili svojmu svedomiu a vyzuli sa zo svojej zodpovednosti... Vieme si predstaviť takýto postoj: „My sme ho neodsúdili! To kráľovná, to nie je na našom svedomí...“ Alebo vykonali rozsudok a neskúmali pravdu preto, lebo poznali spôsoby kráľovnej a nechceli prísť o svoju hlavu? Z Božieho slova nevieme, ako ich Pán bral na zodpovednosť, ale isté je, že bez viny neboli, aj keď určite vo svedomí hľadali rozličné poľahčujúce okolnosti, výhovorky.
A ľudia, ktorí Nabota ukameňovali? Tiež sa nezaujímali o to, či svedkovia sú praví a hodnoverní, alebo falošní. Svedkovia boli, predstavení Nabota odsúdili a oni, hoci zaiste predtým Nabota poznali ako bohabojného človeka, (alebo azda práve preto?) – ho ukameňovali. Tiež nevieme z Božieho slova, ako ich Pán bral na zodpovednosť, ale tiež si vieme predstaviť, ako sa snažili vo svedomí si ospravedlniť tento nezáujem o pravdu, ako sa vo svedomí odvolávali na rozhodnutie „vyšších orgánov“...
Najdôležitejšie však je, čo si o tom všetkom myslel Boh. A on sa zjavil Eliášovi a poslal ho za Achabom, aby kráľovi oznámil, že za Nabotovu smrť je zodpovedný on a že za ňu zaplatí životom. Aj Jezabel zaplatí životom, aj celý jeho rod bude vyvraždený, aby sa zlo nešírilo z tejto zlej kráľovskej rodiny. Boh nebral do úvahy ich výhovorky a súdil spravodlivo, preto v Božích očiach neboli takí nevinní a ospravedlnení, ako vo svojich.

2. Kráľ Achab neprivítal Eliáša ani trochu prívetivo, ale keď si vypočul Boží rozsudok, podriadil sa mu. Rozhodol sa kajúcne prijať to, čo Boh súdi o Nabotovej smrti. Možno šlo viac o strach pred Božím trestom, o ktorom po Eliášovej reči nepochyboval, lebo mal skúsenosť, aké mocné je slovo tohto muža. Možno nešlo o pravú ľútosť z lásky k Bohu, ale iba zo strachu – čiže nešlo o dokonalú ľútosť, ale o nedokonalú. No určité pokánie robil a môžeme veriť, že mal aj akýsi pocit viny, aj snahu odprosiť Pána. Obliekol si drsné kajúce rúcho, postil sa, aj spával na vrecovine a nie na mäkkom kráľovskom lôžku. O kajúcej modlitbe sa tu nehovorí, ale sotva by jeho pokánie bolo takéto, keby nepozdvihol svoje srdce k Bohu aj modlitbou. Svoju snahu o pokánie vyjadril aj tým, že mal na kráľovskom dvore štyristo mužov, prorokov, cez ktorých chcel poznávať Božiu vôľu.
Z textu Svätého písma nevyplýva nutne, že to boli pohanskí proroci – veď ich dal zavolať na žiadosť judejského kráľa Jozafáta, ktorý chcel poznať Pánovu vôľu. Keby šlo o pohanských prorokov, sotva by ich na takúto Jozafátovu žiadosť predviedol. Ale boli to predsa len mužovia, ktorí sa nesnažili sa spoznať, čo chce od kráľa Pán, ale čo chce od Pána kráľ. Snažili sa spoznať, čo bude kráľovi po chuti a to mu prorokovali. V tomto sa prejavovala neúplnosť Achabovho pokánia.
A keby bol úprimnejšie hľadal a plnil Božiu vôľu? Neobklopil by sa štyristo ústami, ktoré mu za kus chleba polichotia, ale bol by počúval proroka Micheáša, Jemlovho syna. Na Achabovi je pekné, že robil pokánie a osvojil si aspoň v otázke Nabotovej vraždy Boží pohľad. Ale trpké je na ňom to, že bol v pokání povrchný a nehľadal Božiu vôľu dosť dôsledne. Také pokánie neslúži ani jemu, ani nám na záchranu, aj keď zaiste čosi v Božích očiach znamená. Pokánie nad jedným skutkom nás však má viesť aj k ďalšiemu poznávaniu Božej vôle a vyvaľovaniu sa aj ďalších hriechov.

BOŽÍ ROZSUDOK NAD ACHABOM

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že si Achab neosvojoval Boží pohľad dosť vytrvalo a doplatil na to životom a
2. že aj na naše pokánie sa vzťahuje Ježišova výzva k vytrvalosti.

1. Božie mlyny melú pomaly, ale melú... Pán Boh nie je náhlivý, ale každého dobehne... Nikto mu neujde... Ani my, ani Achab. Čas bežal a Achab pomaly zabúdal na svoje pokánie. Zabúdal na trest, ktorý mu prisľúbil Pán cez Eliáša. Obklopil sa síce prorokmi a tak mal zdanlivo zaručené, že bude všetko robiť podľa Božej vôle, lenže vybral si takých prorokov, aký bol sám – nedôsledných v hľadaní Božej vôle. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá... Sám nemal dostatočný zmysel pre hľadanie Božej vôle a ani nedokázal rozlíšiť, kto ten zmysel má. A tak v domnení, že vďaka svojim prorokom plní iba Božiu vôľu, robil Achab zase len podľa vôle svojej.
Vidíme to z jeho reakcie na proroka Micheáša. Judejskému kráľovi Jozafátovi hovoril o Micheášovi, že mu stále prorokuje len nešťastie. To znamená, že Achab mal s ním už viac ráz dočinenia a teraz pred bojom o Ramot v Galaáde to nebolo po prvý raz, čo sa reč dvorných prorokov nezhodovala s Micheášovou rečou. Achab z toho mohol vedieť, že s jeho prorokmi nie je všetko v poriadku, ale on nemal zmysel pre Božie veci, a preto to nezbadal. Naďalej veril svojim pochlebovačským prorokom, ba dával im prednosť pred Božím hlasom cez Micheáša.
Po zavraždení Nabota a Eliášovom napomenutí sa dal Achab na pokánie, ale v pokání nevytrval. Vtedy prijal Boží pohľad na situáciu aj do svojho svedomia. Prestal si ospravedlňovať svoje zmýšľanie a konanie a začal cítiť, že je zodpovedný Bohu za svoje skutky. Keby bol v tomto spôsobe života vytrval, Pán by sa iste bol nad ním zľutoval nielen tak nakrátko a bol by dosiahol trvalejšiu milosť. Mal sľúbenú tragickú smrť v boji, ale kým robil pokánie, Boh odkladal vykonanie trestu. No keď už zase hľadal len svoju vôľu, Boh sa rozhodol zakročiť, pričom mu zase dal možnosť pokánia. Štyristo dvorných prorokov kráľa jednomyseľne klamalo: zaručovali mu úspech v boji o staré izraelské mesto Ramot, ktoré ešte Jozue pri zaujatí krajiny určil za mesto útočišťa (Dt 4, 43; Joz 20, 8), kde rozliční prenasledovaní nachádzali azyl. Za Šalamúna bolo strediskom jednej z provincií. Aramejčania sa ho zmocnili a Achab sa rozhodol získať ho späť bojom. Na pomoc si zavolal judejského kráľa Jozafáta, s ktorým sa medzitým tak spriatelil, že svoju dcéru Atáliu dal za ženu jeho synovi Joramovi. Jozafát mu sľúbil pomoc v boji a vari túžil po jednote všetkých izraelských kmeňov, keď sa takto nebezpečne začal rodinkovať s Achabom. Čas ukázal, že Atália bola v Judei podobným prameňom hriechu ako jej smutne preslávená matka Jezabel v severnej ríši.
Jozafát však mal aspoň toľko odhodlania hľadať Božiu vôľu, že skôr ako vytiahli do boja, chcel vedieť cez Pánových prorokov, či Pán tento spôsob znovuzískania Ramotu požehná, alebo nie. Achabovi proroci videli, že Achab ten boj veľmi chce, nuž prorokovali mu úspech. Jozafátovi bola azda tá ich jednohlasnosť podozrivá? Pýtal sa, či tu nie je ešte nejaký iný Pánov prorok. Achab dal priviesť Micheáša a ten zopakoval to, čo hovorili všetci proroci. Toto bolo podozrivé už aj samotnému Achabovi. Či podľa spôsobu Micheášovej reči, či podľa správania, či podľa výrazu tváre, alebo azda aj podľa svojho svedomia zbadal, že to nie je Božia reč. Zaprisahal ho, aby mu povedal čistú Božiu pravdu. A Micheáš mu povedal, že Boží plán naozaj je, aby Achab šiel do boja proti Ramotu. No nie preto, aby svoje mesto opäť získal, ale preto, aby tam padol. Pán chce tento svoj plán dosiahnuť tým, že dopustil, aby ústami jeho dvorných prorokov prehovoril zlý duch lži, diabol.
Keď Achab toto od Micheáša počul, znovu mal možnosť dať sa na pokánie. Nevyužil však ani túto poslednú príležitosť. Do boja šiel a proti Božiemu plánu sa poistil tak po ľudsky – preobliekol sa za obyčajného vojaka a prenechal velenie Jozafátovi. Pán Boh ho však poznal aj v tom preoblečení a našiel si ho. A tak sa stalo, že mimo boja jeden „náhodne“ vystrelený šíp bez mierenia „náhodou“ trafil práve Achaba a „náhodou“ práve na tom mieste, kde bola v šupinách panciera štrbinka – a tak „náhodou“ to bol práve Achab, ktorý bez boja na bojisku do večera vykrvácal a zomrel. Týmto pomalým spôsobom smrti dostal od Pána Boha ešte poslednú príležitosť na pokánie: mal dosť času uvažovať o tom, kto mu hovoril pravdu a kto ho klamal a kajať sa, aspoň ľutovať, že neposlúchal Boží hlas...
Keby bol vytrval v hľadaní Božej vôle, mohol sa ešte zachrániť. Ale on, hoci počul, že ho klamú vlastní proroci, ktorých si sám platí za hovorenie pravdy, nedal si povedať. Možno si tiež myslel to, čo si mylne aj dnes mnohí myslia, že väčšina musí mať pravdu. Jeho život i smrť sú historickým dôkazom toho, že to nie je tak. Pravda Božia je pravdou bez ohľadu na to, či ju uznáva väčšina, alebo nie. Fakt je, že Achab sa mýlil a keďže sa držal toho svojho mylného pohľadu na skutočnosť, doplatil na to životom.

2. Pán Ježiš nám povedal: „Kto vytrvá až do konca, bude spasený“. Táto výzva Pána Ježiša sa štyri razy opakuje v Evanjeliách (por. Mt 10, 22; Mt 24, 13; Mk 13, 13) U sv. Lukáša dokonca v takej forme, že pritom nemôžeme nemyslieť na Achaba: „Ak vytrváte, zachováte si život“ (21, 19). Ježišovi a jeho Svätému Duchu, ktorý nám to dal aj na papieri a viacnásobne, zrejme veľmi záleží na tom, aby sme nezabudli na túto pravdu, ako kráľ Achab... V čom máme vytrvať? Nepochybne v hľadaní a plnení Božej vôle.
Čo všetko je obsiahnuté v týchto krátkych slovách?! Je v nich obsiahnuté celé bohatstvo všetkých ľudských životov. V duchu pokánia, ako to robil Achab po Nabotovej smrti, máme si osvojovať Boží pohľad na naše životné situácie a hľadať, čo od nás chce Boh. Toto je naše každodenné pokánie vo svetle svedomia, Božieho slova a tých prorockých hlasov, cez ktorými sa nám Boh prihovára aj prostredníctvom ľudí. Ako Achabovi prostredníctvom Eliáša, Elizea a teraz aj prostredníctvom Micheáša. Odmietať hlas svedomia, alebo zanedbávať Božie slovo, či neposlúchať Boží hlas cez Cirkev, to je odporovanie Pánovi.
Ale aj poslúchnuť hlas svedomia, Božie slovo a Cirkev, lenže poslúchnuť iba raz, alebo niekoľkokrát a potom prestať, to je nevytrvalosť, za ktorú sa platí aj životom! A keby len tým pozemským životom, to by ešte nebola tá najväčšia strata. Lenže môžeme stratiť aj večný život a to by bola katastrofa. Preto sa nám oplatí premýšľať i radiť sa, či dostatočne vytrvalo počúvame Boží hlas a tak hľadáme Božiu vôľu vo všetkom, čo nám Pán hovorí...

BOŽÍ ROZSUDOK NAD ACHABOVÝM RODOM

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že aj Achabov rod sa mohol ešte zachrániť a
2. že v Kristovi a iba v ňom, sa môžeme zachrániť aj my.

1. Prostredníctvom Eliáša Boh predpovedal Achabovi a jeho rodu záhubu pre bezbožnosť. Bolo to predurčenie? Už mnoho múdrych ľudí sa celé stáročia trápilo s otázkou predurčenia, no ešte aj dnes sa uzatvára tento problém ako nepreniknuteľné Božie tajomstvo. Niekoľko skutočností v tomto Božom tajomstve je však istých a jasných. Napr. že Pán Boh je vševediaci. Teda jednotlivé veci sa nie preto stanú, lebo ich Boh predpovedal, ale predpovedal ich preto, lebo vo svojej vševedúcnosti vedel, že sa stanú.
Čiže vyhubenie Achabovho rodu sa nestalo preto, lebo ho Boh predpovedal, ale predpovedal ho preto, lebo vedel, že k tomu dôjde pre ich bezbožnosť. Neznamená to, že Boh rozhodol o ich vyhubení a preto museli byť vyhubení, aj keby žili akokoľvek kajúcne a sväto, ale Boh to predurčil... To by bol blud kalvinizmu! Naozaj nevidíme do všetkých súvislostí tohto Božieho tajomstva, ale je isté, že podobná domnienka by bola mylná. Keby sa bol Achab dal na opravdivé pokánie a keby boli jeho potomkovia kajúcne hľadali a plnili Božiu vôľu, mohli sa zachrániť – a samozrejme, Pán by nebol cez Eliáša predpovedal ich záhubu.
Pán sa prostredníctvom proroka Micheáša ešte v poslednej chvíli pokúsil zachrániť Achaba, preto mu jasne dal vedieť to, čo takmer nikto nevie – kedy a ako zomrie. Dal mu jasne vedieť aj to, ako je to s jeho falošnými prorokmi. Ale Achab nechcel poznať Božiu vôľu, nechcel počuť Boží hlas, nuž zahynul pri Ramote. Skutočne sa tak splnilo to, čo mal predpovedané, ale nie preto sa to muselo stať, že to mal predpovedané, ale mal to predpovedané preto, lebo Boh vo svojej vševedúcnosti aj toto predpoznal (por. Rim 8, 29).
Niečo podobné vidíme aj na jeho synovi Ochoziášovi. Nastúpil na trón svojho otca Achaba – bolo to v roku 853 pred J. Kr. Panoval iba dva roky. Už v roku 852 pred J. Kr. zomrel. Nijakou hrdinskou smrťou v boji, ani na zákernú chorobu, ale skôr ako malé decko: nedal si pozor, spadol, zranil sa a zomrel. Za ten krátky čas svojho panovania mal dve možnosti: mohol ukázať, že chce hľadať Božiu vôľu a plniť ju dôslednejšie, ako jeho otec, alebo pokračovať v hriechoch svojho otca a pohanskej matky Jezabel. Ochoziáš dal prednosť druhej možnosti. Z kratučkej správy o ňom vidíme, že bol ešte bezbožnejší, ako jeho otec. Kým Achab upadal do bezbožnosti pod silným vplyvom svojej manželky, hoci sám vo svedomí asi nebol až taký zlý a dokonca robil určité pokánie, zatiaľ Ochoziáš bol už tak vychovaný a osobne tak spohanštený, že už nebolo treba na neho zle vplývať, aj tak sám bol proti pravému Bohu. Jeho otec Achab aspoň zdanlivo hľadal Božiu vôľu, keď mal pri sebe Pánových prorokov, hoci sa pomýlil, lebo to boli falošní pochlebovači a nie praví proroci. Ale Ochoziáš už nehľadal Božiu vôľu ani zdanlivo. Ba celkom otvorene vyznával svoju neveru, keď po zranení posielal poslov do filištínskeho mesta Akaron, aby sa tam popýtali Belzebuba, ako skončí jeho choroba, či sa ešte vylieči. Poslom vyšiel v ústrety Eliáš a oznámil kráľovi, že zomrie.
Zaujímavý je dôvod jeho smrti. Pán nehovorí, že zomrie preto, lebo je to o ňom predpovedané. Pán prostredníctvom Eliáša hovorí, že kráľ zomrie preto, lebo poslal poslov k neskutočnému filištínskemu božstvu Belzebubovi. Židovská a kresťanská tradícia takto nazýva nie vymysleného, ale skutočného diabla, zlého ducha. Pán aj týmto svojím slovom potvrdzuje, že jeho predpovede nie sú predurčením v tom zmysle, že by rušili slobodnú vôľu človeka a že by človek nebol potom zodpovedný za svoje skutky. Božie predpovede sú vyjadrením Božej vševedúcnosti, Božieho predpoznania, pretože Boh vopred pozná slobodné ľudské skutky.
Eliáš sa v tomto úryvku Božieho slova správa k vojakom kráľa veľmi tvrdo. Sto vojakov s dvoma veliteľmi pripravil o život. Nie svojvoľne. Bol to Boží zásah, veď Eliáš nerozkazoval Bohu, ale poslúchal ho. Kráľ i jeho vojaci boli spohanštení. Chceli rozkazovať Božiemu mužovi, akoby oni mali moc nad ním – namiesto toho, aby ho počúvali a poslúchali, lebo cez neho hovorí vševediaci a všemohúci Boh. Takto Boh poučil pohanov v Izraeli, ale aj spohanštených Izraelitov, že nie Belzebub, ani kráľ, ale Boh má skutočnú moc. Pre poznanie tejto pravdy nebolo ani sto ľudských životov priveľkou obetou, lebo pre jej nepoznanie hrozí záhuba celému ľudstvu.

2. Nám Boh nepredpovedal cez Eliáša ani cez nikoho iného, čo sa s nami stane, a predsa sa niekedy vyhovárame na „osud“, keď hovoríme: „to sa tak muselo stať...“ Akoby naše skutky neboli slobodné, akoby sme za svoje skutky neboli zodpovední. Akoby naše skutky riadil len Boh a my nemôžeme za to, že sa stane to a ono, alebo – čo je ešte horšie – akoby naše skutky neriadil ani Boh, ale akýsi slepý osud. A to nie je pravda. To je omyl novodobého alebo staronového pohanstva v našich časoch.
Aj my plne zodpovedáme za svoj osud. Slobodne sa môžeme rozhodovať za Pána alebo proti nemu a toto naše rozhodovanie má svoje následky. V nikom inom niet spásy, iba v Bohu (por. Iz 44, 6; 44, 8; 45, 5; 45, 21 atď.). A my už vieme i to, že ten jediný spásny a pravý Boh sa nám zjavil a osobne k nám prišiel a prichádza v Ježišovi Kristovi, a preto niet v nikom inom spásy (por. Sk 4, 12). Každý z nás sa môže zachrániť, ale iba skrze neho.
Samozrejme, že nie pre tento časný život naveky – ako o tom snívajú napr. Jehovisti. Bolo by to predsa naším nešťastím, keby Boh vyslyšal niektoré nerozumné prosby a udržoval by nás pri živote tu na zemi naveky. To by sme sa potom ani do neba nikdy nedostali! A hlavné je predsa práve to, aby sme sa zachránili pre večnosť. A túto možnosť máme, lebo máme možnosť počúvať Boží hlas, ako sme o tom uvažovali minulý týždeň – ba v J. Kristovi máme možnosť osobne sa stretať s naším zachraňujúcim a spásnym Bohom. Ľahostajnosť voči sviatostiam, alebo dokonca ich odmietanie, je tiež naše slobodné rozhodnutie, za ktoré sa raz budeme zodpovedať, za ktoré tiež môžeme byť vyhubení...

ELIÁŠOVA CESTA DO NEBA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Eliášovo nanebovzatie a vrchol jeho spojenia s Bohom a
2. naše spojenie s Bohom ako základ a cieľ každej modlitby.

1. Všemohúci Boh pôvodne plánoval aj na zemi život človeka šťastný, bez bolestí, bez utrpenia a smrti. Bol to jeden z jeho božských plánov, podľa ktorého mal človek aj do večného šťastia v nebi prejsť bez trpkosti a smrti. Človek svojím hriechom zmaril tento Boží plán, preto Boh musel pre našu záchranu začať uskutočňovať iný plán spásy. Ježiš Kristus, Boží Syn, druhá Božská osoba, prijal na seba ľudskú prirodzenosť porušenú hriechom a podrobenú smrti, zomrel a vstal z mŕtvych a tak nám otvoril cestu do neba – aj keď už nie bez smrti. Podľa Božieho slova sa však stali dve výnimky: pre budúce zásluhy Ježiša Krista a pre svedectvo bezúhonného života Pán vzal dvoch ľudí do neba bez smrti: Henocha a Eliáša. Henochov odchod z tohto sveta Božie slovo podrobnejšie nepopisuje.
Eliášov odchod poznáme z Božieho slova trochu podrobnejšie, ale tiež je tajomstvom. Sám Eliáš chcel dokonca, aby to bolo v úplnej skrytosti bez jediného ľudského svedka. Ešte aj Elizea, svojho nástupcu v prorockom úrade, ktorý ho až tvrdohlavo nasledoval, Eliáš posielal od seba preč v každom meste, do ktorého prišli. Bola to jeho rozlúčková cesta, na ktorej ponavštevoval mestá, v ktorých duchovne viedol svojich prorockých synov a ich rodiny. Tichá služba prorockým synom, ktorých mal desiatky vo viacerých mestách, bola pravdepodobne vrcholom jeho prorockej služby. Božie slovo v ich srdciach začalo pôsobiť nenápadne ako tichý vánok, v ktorom sa mu zjavil Pán na Horebe. Tichý vánok Svätého Ducha pôsobil nenápadne v národe a priniesol trvalé ovocie. Bez tohto pôsobenia by sa z národa nezachránili ani zvyšky. Eliáš zrejme nosil hlboko v srdci týchto duchovných synov a dcéry, duchovne zrodených službou Božieho slova, keď ich všetkých ponavštevoval ešte v posledný deň svojho pozemského života.
Ako svedkov svojho slávneho odchodu do neba bez smrti však nechcel mať ani ich, ani Elizea. Celý svoj život slúžil Bohu a bol s ním spojený modlitbou – niekedy len vnútornou, niekedy vyjadrenou aj slovami, niekedy len duchovným spočinutím v Bohu, odovzdanosťou, niekedy takou modlitbou, ako Pán Ježiš na vrchu pred voľbou učeníkov (por. Lk 6, 12-16), v ktorej hľadal Božiu vôľu nie bez ťažkostí a vnútorných zápasov. Teraz je už koniec všetkým jeho zápasom. V nebi už nebude zápasiť ani so svojimi slabosťami ako vtedy pod borievkou na púšti. Ani o pokánie národa ako vtedy za tri a pol ročného sucha. Nebude musieť zápasiť ani o pokánie jednotlivcov, ako vtedy u vdovy v Sarepte. Ani o poznanie svojho ďalšieho poslania ako vtedy na Horebe...
Zápasy sa skončili a zo všetkého jeho životného úsilia zostane už len to jediné dôležité – spojenie so svojím milujúcim a milovaným Bohom. Určité spojenie s ním mal po celý život, ale teraz má mať to najužšie, šťastné a tajomné spojenie naveky v nebi. Sem smerovali všetky jeho úsilia po celý život, aby sa on i jeho národ, alebo aspoň niektorí z jeho národa zachránili pre nebo – pre večné prežívanie Božej prítomnosti. Pre neho sa to teraz stalo skutočnosťou, keď vo víchre, ktorý bol za Mojžiša i neskôr za apoštolov pri zoslaní Sv. Ducha znakom Božej prítomnosti, uchvátený do tajomného neznáma. Iba Elizeus bol svedkom tohto jeho odchodu, tajomného a definitívneho spočinutia vo svojom Bohu.

2. Sotva niekto z nás dostane podobnú milosť, aby bol ako Eliáš bez smrti uchvátený do večnej blaženosti. Nás čaká prechod do večnosti cez bránu smrti, ako od toho nebol ušetrený ani Boží Syn Ježiš Kristus, ani jeho matka Panna Mária, ani iní svätci. Sviatky svätých oslavujeme vždy v deň ich smrti, lebo to je deň ich narodenia pre nebo. Takže smrť je pre tých, čo zomierajú v posväcujúcej milosti narodením pre nebo, nie tragédiou. Tragédiou by bolo len to, keby sme prešli cez bránu smrti do večného zatratenia a nie do večnej radosti pri našom Pánovi. Všetci svätí považovali modlitbu za nevyhnutný prostriedok spásy. Niektorí hovoria so sv. Alfonzom, že ani tí, čo budú zatratení, nemuseli by byť zatratení, keby sa boli modlili.
Ak máme nechuť k modlitbe, to ešte nemusí byť hriech, to môže byť len pokušenie. Ale je to veľmi vážne pokušenie, lebo ak mu podľahneme, ak modlitbu vynecháme, tak vynecháme to, čo je pre našu spásu najdôležitejšie.
Nemusíme sa vždy modliť len slovami. Ba mohlo by to byť pre. našu dušu nebezpečné, keby sme sa chceli modliť stále len slovami a vynechali by sme napr. tiché hľadanie Božej vôle v rozjímaní, v spytovaní svedomia, alebo skutkovú modlitbu. Rozličné situácie života si vyžadujú raz jeden druh modlitby, inokedy zase iný. Ale bez modlitby nemôžeme byť nikdy. A čo majú všetky druhy modlitby spoločné, to je spojenie s Bohom. Či sa modlíme ruženec, alebo rozjímame nad Božím slovom, alebo nad niektorými Božími pravdami, alebo hľadáme Božiu vôľu z prežitých situácií, alebo sa modlíme naučené modlitby spamäti, alebo z knižky, či sú to pravidelné modlitby ráno, napoludnie a večer, alebo príležitostné, či strelné alebo skutkové, či sú to modlitby súkromné alebo spoločné, doma, v kostole, alebo v prírode... vždy je najdôležitejšie práve to spojenie s Bohom. Inak modlitba prestane byť modlitbou, stane sa len formulkou.
A čo máme robiť, keď zistíme, že nám z modlitby zostala naozaj len forma? Máme sa prestať modliť? Rozhodne nie! Veď ak máme doma dobrý, ale prázdny, a preto „zbytočný“ hrniec, tak ho nezahodíme, ale naplníme. Hrniec je len forma. Ak je prázdny, je „zbytočný“. Aj modlitba bez spojenia s Bohom je len „zbytočná“ forma... Ale ako nezahodíme prázdny hrniec, ak sme rozumní, ale ho naplníme dobrotami, tak neprestaneme ani s modlitbou, ale budeme sa vždy znovu pokúšať dať jej pravý obsah – spojenie s Bohom...

ELIZEOVO PÔSOBENIE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako slúžil po Eliášovom odchode Elizeus a
2. zmysel apoštolských povolaní.

1. Na Elizeovi bolo okrem iného veľmi pekné aj to, že sa neusiloval byť za každú cenu originálny a robiť niečo veľké, nové, svetoborné. Uspokojil sa s tým, že verne pokračoval v tom Božom diele, ktoré začal Pán cez Eliáša. Podobne ako dnes pápež Ján Pavol II. nehľadá zmysel svojej služby v niečom novom a originálnom, ale v uživotňovaní Druhého vatikánskeho koncilu. Ten v základe vyriešil potrebné a on sa teraz usiluje pokračovať v Božom diele obrody Cirkvi, začatej Koncilom. A v tomto jeho na prvý pohľad neoriginálnom poslaní má ešte dosť možností uplatniť všetky svoje nevšedné originálne schopnosti. Tak aj Elizeus „iba“ pokračoval v Eliášovom diele a v rámci toho uplatňoval svoje osobné dary.
Aj keď Božie slovo uvádza viacero zázrakov, ktoré Elizeus urobil, dokonca viac ako pri Eliášovi, je isté, že hlavnou náplňou jeho služby neboli zázraky. Veď pri Pánu Ježišovi uvádza Božie slovo ešte viac zázrakov a pritom vieme, že hlavnou náplňou jeho poslania tiež neboli zázraky.
Čo teda bolo hlavné a v čom pokračoval po Eliášovi? Predovšetkým sa venoval tzv. prorockým synom. Vidíme ho raz v Jerichu, inokedy na Karmeli, potom v Samárii, či v Galgale, alebo v Beteli... Nechodil tam z dlhej chvíle na prechádzky, ale chodil tam slúžiť Božím slovom tak, ako tam chodieval slúžiť už s Eliášom. Najviac času a sily venoval duchovnému vedeniu týchto prorockých synov. Kto vie, čo znamená s plnou zodpovednosťou niekomu poradiť, ten vie, akú ťažkú službu konal Eliáš a po ňom Elizeus. A keď si k tomu zvážime okolnosti, napr. že takto slúžil vo viacerých mestách v krajine a že vtedy neboli také dopravné prostriedky ako dnes, tak vieme ešte viac o tom, na akú ťažkú službu vybral Boh Elizea. Veriaci väčšinou nedokážu duchovne viesť ani svoje vlastné dve, tri deti a Elizeus duchovne viedol najmenej niekoľko desiatok, pravdepodobne stovky, prorockých synov aj s ich rodinami. Veď iba v Jerichu ho hneď po Eliášovom odchode do neba čakalo päťdesiat prorockých synov. A koľko ich bolo v iných mestách?! A koľko sa ich potom neskôr pridalo?!
Pritom nešlo len o to, dať niekomu občas nejakú duchovnú radu. Zdá sa, že Elizeovi prorockí synovia mali svoje rodiny, o ktoré sa museli nielen duchovne, ale aj hmotne postarať. A tak Elizeus mal niekedy starosť aj o ich hmotné zabezpečenie. Neraz si vtedy musel, podobne ako neskôr Pán Ježiš, vyprosiť aj zázrak. Vidíme to v prípade rozmnoženia chlebov, uzdravenia vody v Jerichu, alebo otráveného jedla, ktoré si v čase hladu uvarili z nazbieraných bylín jeho prorockí synovia. Starosť o ich hmotné zabezpečenie určite nebola Elizeovou prvoradou starosťou, ale niekedy sa preniesla na neho až za hrob – napríklad vtedy, keď za ním prišla vdova po jednom z prorockých synov a on sa jej len zázrakom mohol postarať o vyplatenie neodkladných dlhov.
Ťažkú, zodpovednú a pritom neoceniteľne dôležitú a krásnu službu prevzal Elizeus po Eliášovi. Ani sa nečudujeme, že nemal vlastnú rodinu, veď bol plne zaujatý a zrejme aj do krajnosti vyčerpaný touto službou. Keď si uvedomíme, že Boh dáva zázraky tam, kde sme do krajnosti využili prirodzené možnosti, a keď si uvedomíme, koľko zázrakov Elizeus urobil, vieme si aspoň trochu predstaviť, ako často do krajnosti vyčerpal všetky svoje prirodzené dary, schopnosti, sily, možnosti – ako často do krajnosti vyčerpaný prosil o pomoc Všemohúceho! Ani Mojžiš nezvládol popri prorockej službe starosť o rodinu. Hoci bol ženatý, po prevzatí duchovného vedenia národa akoby celkom prestal žiť rodinným životom. Podobne apoštoli, ktorí takmer všetci boli ženatí. Keď ich Pán povolal a poveril apoštolskou službou „opustili všetko“ (Mt 19, 27). Ak dnes niektorí rozmýšľajú o zrušení celibátu, čiže dožadujú sa toho, aby sa kňazi ženili, potom nevedia, čo je to prorocká služba duchovného vedenia. „Tí chudáci nevedia, čo chcú“ – povedal mi jeden ženatý kňaz, ktorý sa po smrti manželky a zaopatrení dieťaťa vrátil ku kňazskej službe.

2. Robiť zázraky nebolo zmyslom ani Elizeovho povolania a nie je zmyslom ani dnešných duchovných povolaní. Hoci tí, ktorí takto slúžia, neraz zakúsili mimoriadnu Božiu pomoc, keď do krajnosti vyčerpali svoje sily a možnosti – mohli by napísať aj knihu o zázrakoch. Vedia však, že Božia všemohúcnosť sa oveľa častejšie a väčšmi prejavuje v tých každodenných „normálnych“ službách. Zmyslom ich služby je duchovne viesť Božou pravdou veriacich a duchovne ich posilňovať Božou milosťou. Veriacich, ktorí poväčšine žijú v rodinách, a Božiu pravdu čerpajú zo Sv. písma a Božiu milosť a silu z modlitieb a sviatostí. Ako kňazi, rehoľníci, alebo ako slobodní vo svete žijú uprostred Božieho ľudu a slúžia rodinám tým, že im sprostredkujú Božie slovo a sviatosti. Vedia, že ak týmito duchovnými službami – ku ktorým sa niekedy môžu pridať aj hmotné ako u Elizea – prehlbujú vieru v rodinách, tak budú mať vieru aj budúce generácie. A naopak: ak nebude viera v rodinách, potom sa ich služby v kostole, v škole, v kláštore stanú neúčinnými. Čím viac pociťujeme v dnešných časoch duchovnú biedu, úpadok morálky a následne krízu vo všetkom, tým väčšmi potrebujeme aj veriace rodiny, aj slobodných, ktorí im ticho a nenápadne, ale účinne, duchovne slúžia ako Eliáš a Elizeus v Izraeli... Ako kvas v ceste (Mt 13, 33).

NÁMAN SÝRSKY

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Boh je aj Bohom pohanov a stará sa aj o nich a
2. že Bohu zasvätení sú aj v službe pohanov.

1. Keď Pán Ježiš, Boží Syn, hovorí o svojom poslaní, odvoláva sa na Elizea a jeho dobu. Na jeho príklade vysvetľuje, že prorok môže plniť svoje prorocké poslanie aj voči pohanom, ktorí chcú uveriť. Najmä ak ho nechcú prijať jeho vlastní. Lebo Sýrčan Náman (Lk 4, 27) bol pohan, ktorý uveril Bohu, a tak mu prorok Elizeus mohol a mal pomôcť.
Náman bol vojvodcom sýrskeho vojska a jeho kráľ – bol to pravdepodobne Hazaelov predchodca Benadad II. – si ho veľmi vážil pre víťazstvá, ktoré dosiahol. Asi šlo o víťazstvá nad asýrskym Salmanasarom II. v rokoch 854, 849 a 846 pred J. Kristom. Božie slovo hovorí, že dostal malomocenstvo. Týmto pojmom sa označovali takmer všetky kožné choroby, nielen smrteľné, nevyliečiteľné a nákazlivé. Námanovo malomocenstvo zrejme nebolo nákazlivé, keď fungoval naďalej ako vojvodca a nebol izolovaný od zdravých. Postihnutých nákazlivým malomocenstvom vylučovali zo spoločnosti zdravých a izolovali ich do karantény aj vtedy, keď šlo o najvyšších hodnostárov. Spočiatku Náman uveril, že Boh, ktorého si uctievajú Izraeliti, je živý a skutočný Boh. Podobne, ako veril, že aj ich pohanský „boh“ Remon je skutočný a živý.
Mladá otrokyňa hovorila, že v Izraeli je prorok, ktorý dokáže uzdraviť aj z malomocenstva. A Náman uveril aspoň tomu, že to nie je vylúčené. Táto mladá otrokyňa, ktorej ani meno nevieme, splnila voči pohanom poslanie, ktoré mal celý židovský národ: pomôcť im k viere a cez vieru k spáse. Spĺňala ho tým istým spôsobom, ako ho zanedlho potom spĺňal celý národ v babylonskom zajatí. Sama v národnostnom i politickom otroctve, v mori pohanstva, ale ako zvestovateľka viery. Náman cez ňu spoznal pravého Boha, hoci ešte vtedy veril aj v pohanské modly.
Námanova viera sa prejavila aj skutkami: vyžiadal si od kráľa dovolenie a s jeho odporúčajúcim listom šiel vyhľadať proroka v Izraeli. Domnieval sa, že to bude sám kráľ, čo by vlastne aj malo byť – kráľ by mal byť prvým Božím sluhom i ohlasovateľom. Až od kráľa šiel za Elizeom a po uzdravení pochopil, že na celej zemi niet iného pravého Boha, okrem toho, ktorého uctievajú Izraeliti.

2. Elizeus síce nevyšiel naproti vzácnemu hosťovi zo Sýrie a mohlo sa zdať, že ním pohŕda, ale on vedel, čo robí. Vedel, že tomuto pohanovi má sprostredkovať vieru, preto nesmie vzbudiť ani len zdanie, že ho uzdravuje on, človek. Ani sa na Námana nepozrel, ani ho nevyšetroval, ani ho nevypočul, ba ani sa s ním nestretol, len mu odkázal, aby sa šiel sedem ráz okúpať do Jordána. Jordán nebol liečivý ani predtým, ani potom, a vlastne ani teraz. Liečivá bola poslušnosť, ktorú prejavil sedemnásobným ponorením sa do Jordána, poslušnosť viery. Elizeus nechcel ničím zatieniť Božiu moc, ktorá sa tu mala prejaviť. Keby to bol urobil, nebol by splnil poslanie ohlasovateľa Božej moci tomuto pohanovi.
Boh chce, aby všetci ľudia poznali pravdu a boli spasení (1 Tim 2, 4), preto posiela prorokov aj k pohanom. Ak niekto dnes zasväcuje svoj život Bohu a jeho kráľovstvu, tak tiež nie preto, aby sa venoval výlučne veriacim z niektorej farnosti, mesta, krajiny, národa... Boh má aj medzi neveriacimi úprimné duše, ktoré po ňom túžia a možno viac, ako tí, ktorých pokladáme za dobrých veriacich. Elizeus sa zodieral v službe nad svoje sily, najmä v tichej službe prorockým synom a ich rodinám, keď im nekonečné hodiny súkromne i spoločne vysvetľoval Božie slovo. Ale pritom sledoval nielen to, čo robí Boh v nich, ale aj to, čo robí v pohanoch.
Sám Elizeus sa ponúkol kráľovi, že uzdraví Námana, keď ho pošle k nemu. Bola to jeho prorocká služba, do ktorej sa sám ponúkol, lebo videl, že to chce Boh. Ak dnes kňaz, rehoľník, rehoľná sestra, alebo zasvätený vo svete natrafí na neveriaceho alebo na pomýleného veriaceho, ktorý je ochotný prijať Božiu pravdu, nesmie ho obísť. Ako Boh má otvorené srdce pre každého, tak aj jeho služobník. Takéto elizeovsky, ba božsky otvorené srdce je jednou z požiadaviek vykupiteľského povolania. V tomto zmysle nemôže byť nikto z povolaných taký národovec, aby napr. zanedbal vo svojej službe iné národy, či národnosti, keď ho Boh k nim posiela. Kňaz si nesmie dupnúť, že on je Slovák a odmietnuť duchovnú službu napr. niekomu z maďarskej, ukrajinskej alebo rómskej národnosti... Každý, kto je povolaný pre Božie kráľovstvo vo vykupiteľskom povolaní ako Elizeus, je povolaný aj k tomu, aby si otvoril srdce tak, ako on.

ODKIAĽ IDEŠ, GIEZI?

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Pán zavrhne neverných aj spomedzi vyvolených a
2. že tak konal a koná aj v Novom zákone.

1. Deväť krátkych veršov z piatej kapitoly Druhej knihy kráľov si treba dobre všimnúť, lebo v nich máme objasnenú otázku vyvolenia. Je to pokračovanie krásnej udalosti uzdravenia Námana, ale nie je to krásne pokračovanie. Naopak. Pohan Náman prijal od Pána nielen dar telesného zdravia, ale aj pravú vieru, dar duševného zdravia. Nepatril síce k vyvolenému národu, ako ani kedysi za čias Jozueho Rachab a jej rodina v Jerichu nepatrili k vyvolenému národu. Ale ako ona bola pri zbúraní Jericha ušetrená, lebo uverila v Pána ona i jej rodina a rozhodli sa slúžiť mu, tak aj teraz Náman. Nie rodokmeňom, ale vierou sa pripojil k Božiemu ľudu a mal podiel na jeho milostiach.
Za Jozuových čias sa nielen pohania vierou pripájali k Božiemu ľudu, ale aj naopak, vyvolení boli pre neveru zavrhnutí. A tak aj teraz. Vtedy bol zavrhnutý napr. Achan pre lakomstvo. Ukradol Bohu zasvätené veci, ktoré mali byť spálené, alebo odovzdané do svätostánku, a pre tento hriech musel zomrieť on i jeho rodina. Teraz opäť pre lakomstvo musí byť zavrhnutý najbližší Elizeov spolupracovník Giezi. Mohol mať oveľa väčší podiel na Božích milostiach ako Náman, ba oveľa väčší ako iní Izraeliti, lebo bol denne s Božím prorokom. Ale musel byť zavrhnutý, lebo nevedel ovládať žiadostivosť očí a zažiadalo sa mu z bohatstva, ktoré Náman ponúkal Elizeovi.
Zariadil si to tak, aby na Elizea nepadol tieň podozrenia zo ziskuchtivosti. Bežal za odchádzajúcim Námanom, oklamal ho, že ho posiela prorok Elizeus a že prosí nie pre seba, lež pre nečakaných návštevníkov niečo z ponúkaných darov. Náman bol rád, že môže poslúžiť a odvďačiť sa Pánovi a jeho prorokovi, a dal mu dvakrát toľko, ako pýtal. A ešte aj sluhov poslal, aby to Giezi nemusel niesť domov sám. On si doma bohatstvo šikovne schoval pred očami ľudí, ale pred Božím zrakom ho ukryť nemohol. A za svoje lakomstvo bol potrestaný malomocenstvom a vylúčením z radov Božieho ľudu. Nemôžeme tvrdiť, že bol zatratený, lebo pri malomocenstve mal ešte dosť času na pokánie a možno ho využil. A Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. Chce, aby sa aj pohania obrátili, ako Rachab, Náman a mnohí iní. Chce však aj to, aby sa obrátili členovia Božieho ľudu, ktorí sa pre svoje hriechy stali nehodnými tohto členstva.
Potvrdzuje to aj pravda, že keď si Boh vyvolil jeden národ spomedzi celého ľudstva, neurobil to preto, aby bol iba tento národ spasený v nebi a všetky ostatné zavrhnuté v pekle – ale urobil to preto, aby sa tento národ stal prostredníkom milostí pre všetky národy. Lebo nebol vyvolený sám na spásu, ale na sprostredkovanie spásy ostatným. A pohania neboli zavrhnutí na zatratenie, len nemohli milosť prijímať priamo, ale cez vyvolený ľud.

2. Aj novozákonný Boží ľud má poslanie sprostredkúvať milosti všetkým ostatným ľuďom, takže dogmatická konštitúcia o Cirkvi charakterizuje Cirkev ako sviatosť spásy vo svete (por. LG 1), čiže ako viditeľný znak neviditeľnej milosti. Pritom sa môže stať, že kým jedni členovia Cirkvi sprostredkujú milosť aj iným, zatiaľ iní členovia budú musieť byť z nej pre svoje hriechy vylúčení. Členovia Cirkvi by sa potom mohli rozdeliť do troch symbolických skupín podľa troch krížov na Kalvárii: niektorí neprijmú milosť ani pre seba ako ľavý lotor, iní prijmú milosť iba pre seba ako pravý lotor a tretí sprostredkujú milosť aj iným ako Pán Ježiš. Tragickou iróniou by bola štvrtá skupina, čoho sa hrozí sv. Pavol, totiž keby niekto sprostredkoval milosť iným, ale sebe nie (por. 1 Kor 9, 27).
Prípad Gieziho veľmi pripomína prípad Ananiáša a Zafíry, ktorý máme opísaný v Skutkoch apoštolov (5, 1-11). Títo manželia patrili medzi tých prvých nadšených kresťanov, ktorí dávali do služby Cirkvi prebytočný majetok. Títo kresťania isto potom nezostávali Cirkvi na ťarchu ako žobráci, ale čo potrebovali na živobytie, to si nechali. Ostatné však predávali a peniaze skladali k nohám apoštolov a oni ich odovzdávali núdznym. Manželia Ananiáš a Zafira tiež predali zvyšný majetok, lenže z utŕžených peňazí si odložili. Ani to by ešte nemuselo byť nič zlé, veď ani ten predaj od nich nikto nežiadal. Ale zlé bolo to, že sa pokúsili klamať, keď peniaze priniesli apoštolom akoby všetky. To bolo lakomstvo pod rúškom čnosti, podobné Gieziho lakomstvu. Okrem toho bolo spojené s pokusom klamať apoštolov. A klamať Božích zástupcov, akými boli Elizeus, apoštoli i dnešní predstavení Cirkvi, to je hriech luhania Svätému Duchu. Prvý pápež, apoštol Peter, hneď vyslovil nad nimi rozsudok smrti a Pán ich hneď tam usmrtil.
Keď toto vieme o starozákonnom i novozákonnom Božom ľude, máme veľmi vážny dôvod dávať si pozor na hriech lakomstva. Ale samozrejme aj na všetky ostatné hriechy. A najmä, keď si nás Boh vyvolil pomáhať k viere a k Božej milosti iným, musíme dávať pozor na seba, aby sme sami nestratili Božiu milosť. Pán nás nie bez príčiny vyzýva: „Bedlite, modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia!“ Dostali sme už veľa Božích milostí, možno oveľa viac ako mnohí iní – to znamená, že by sme veľa stratili. Možno oveľa viac, ako mnohí iní...

ARAMEJČANIA A ELIZEUS

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako Elizeus miloval aj svojich nepriateľov a
2. ako tým dal príklad veľkodušnej lásky.

1. Uvedená udalosť je opisovaná ako skutočná historická udalosť, ale nevieme ju historicky zaradiť. Nie sú uvedené mená kráľov, iba meno proroka Elizea. Vidno, že samému Pánovi záležalo na tom, aby sme sa nezameriavali na udalosť z dejepisného hľadiska. Jej opis zakončuje slovami: „Odvtedy už aramejskí koristníci neprišli do izraelskej krajiny.“ Ale hneď v nasledujúcom verši hovorí, že aramejský kráľ zhromaždil svoje vojsko, napadol izraelské kráľovstvo a obliehal Samáriu. Uvedená udalosť je teda zámerne opísaná tak, aby zjavne historicky nesúvisela s predchádzajúcimi ani s nasledujúcimi udalosťami. Jej zmysel a zmysel jej opisu je nie historicky, ale duchovne, nábožensky cenný.
V nej sa prejavil Elizeus na ohromnej duchovnej výške, až novozákonnej, lebo miloval aj svojich nepriateľov! Slúžil svojmu ľudu aj tým, že keď mu Pán zjavil nepriateľské zámery susedného kráľa, pripravil svojho kráľa na chystaný útok. Aramejský kráľ sa preto rozhodol zajať nebezpečného proroka. Nevieme, či by nedostal odvahu aj zabiť ho, keď mu ustavične prekážal v jeho lúpežníctve. Silný oddiel, ktorý mal Elizea doviesť, však skončil trochu podobne ako sluhovia, ktorých poslali veľkňazi a farizeji za Pánom Ježišom, aby ho chytili a zajali: vrátili sa s presvedčením, že cez Elizea sa mimoriadne prejavuje Božia moc a dobrota – podobne ako cez Pána Ježiša (por. Jn 7, 44 n).
Aramejčania obkľúčili Dotain, v ktorom vtedy býval Elizeus. Pravdepodobne aj tu mal skupinku „prorockých synov“, ktorým chodieval poslúžiť Božou pravdou a povzbudením. Dotain je dnešný Tell-Dotán, ležiaci asi dvadsať kilometrov severne od Samárie. Okrem tohoto miesta sa spomína v Božom slove len raz (Gn 37, 17), keď tu Jakubovi synovia zajali vlastného brata Jozefa a predali ho za otroka do Egypta. Aramejčania tu však Elizea nechytili. Nepoužil ani vojsko anjelov, aby ich pobil, iba poprosil Pána, aby ich ranil slepotou.
Nešlo o oslepnutie ako chorobu zraku, ktorému sa hebrejsky hovorí ivveret. Túto slepotu však nazýva Božie slovo hebrejsky sanverím. Presne tak, ako nazýva slepotu mužov v Sodome. Týmto výrazom prevzatým z akkadštiny vyjadruje Božie slovo zaslepenosť, v ktorej človek nedokáže vidieť udalosti a veci v pravom svetle. A keďže Aramejčanov Boh takto zaslepil, Elizeus im mohol vyjsť v ústrety a odviesť ich do nie ďalekej Samárie, rovno pred kráľa a jeho vojsko. Až tam zbadali, že nie oni zajali proroka, ale on ich. Prorok dosiahol víťazstvo bez boja, bez krvi, „bez triumfu a meča“, ako píše sv. Ján Zlatoústy.
Aramejskí zajatci mali byť usmrtení, alebo v lepšom prípade, keby dosiahli milosť, mohli zostať nažive tak, že by boli predaní do otroctva. Tak sa to vtedy robievalo. Elizeus však nariadil, aby im vystrojili hostinu ako čestným hosťom susedného kráľa a prepustili ich na slobodu. Lebo ako Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (por. Ez 33, 11), tak ani Elizeus nechcel ich smrť, ani zisk z predaja, ale chcel ich získať pre Pána.

2. Elizeus podľa vzoru svojho učiteľa Eliáša zasvätil celý svoj život službe Božiemu kráľovstvu. V Božom slove niet ani náznaku o tom, že by mal vlastnú rodinu, a môžeme predpokladať, že slúžil Pánovi ako slobodný. Vlastne by sme si ťažko vedeli predstaviť, ako by bol mohol tými tichými duchovnými službami na toľkých miestach slúžiť desiatkam, ba so spolupracovníkmi stovkám, ak nie tisícom prorockých synov a ich rodinám, keby sa pritom musel starať aj o vlastnú rodinu... Už to, že sa nedal zajať a odvliecť do Sýrie, bol znak jeho vernosti nielen izraelskému národu, ale aj svojmu povolaniu v ňom. Navyše pomohol spoznať pravého Boha aj tým pohanským vojakom, ktorých zajal, a ktorých pohostil namiesto trestu otroctva a smrti. Oslobodil ich tak nielen od zaslúženého trestu, ale aj od pohanskej povery. Aspoň tí, ktorí boli úprimní a uvažovali nad tým, museli sa po tejto udalosti obrátiť od modiel k pravému Bohu.
Touto udalosťou Elizeus veľmi poslúžil. Najväčšiu službu však preukázal nie pohanom, ale Izraelitom. Bola to služba svedectva. Služba, ktorá sa v modernom apoštoláte azda pričasto zanedbáva, hoci aj v modernej dobe je táto služba tou najdôležitejšou. „Budete mi svedkami...!“ Tento prorokov skutok ukázal Božiemu ľudu lepšie než akákoľvek vynikajúco zostavená kázeň, čo je to láska k nepriateľom. Už Mojžiš síce dal príkaz o láske k blížnemu, ale pod slovom „blížny“ Izraeliti rozumeli zvyčajne iba svojich priateľov, prípadne súkmeňovcov. Milovať aj svojich nepriateľov bolo pre Bolí ľud nepochopiteľné ešte aj za čias Pána Ježiša. A musíme priznať, že mnohým z nás to nie je samozrejmé ešte ani dnes. Elizeus vo svojom duchovnom živote dozrel tak ďaleko, že miloval aj svojich nepriateľov a svojím svedectvom sa odvážil ohlasovať až takúto formu a takýto stupeň lásky.
Každý, koho Pán povolal, aby mu slúžil ako slobodný na sírení jeho kráľovstva, má mať a síriť takúto lásku. Má predovšetkým ticho slúžiť Božím slovom, ako ním slúžil Eliáš a Elizeus prorockým synom a láskou si má rozšíriť srdce a prijať do neho aj nepriateľov schopných a ochotných prijať pravdu ako Náman zo Sýrie. Pritom má mať takú lásku k pravde a k Bohu, že je ochotný a schopný vzdať sa aj najbližších, ak nechcú byť dosť Boží, ako Giezi. Ale má milovať aj takých nepriateľov, ako boli tí, čo číhali Elizeovi na slobodu a na život. A všetku tú Božiu pravdu a lásku má šíriť nielen slovom, ale predovšetkým osobným svedectvom ako Elizeus.
Ako Pánovi nezáležalo na tom, aby sa zachovali historické dáta tejto udalosti, tak mu určite veľmi záležalo na tom, aby sa zachoval tento jej duchovný význam. Otcovia, matky, možno zatiaľ len Pán vie, či sa mu niektoré z vašich detí zasvätí v duchovnom povolaní ako Eliáš a Elizeus. Ale určite dobre urobíte, ak ich budete viesť k tomu, aby sa tejto Božej láske učili v rodine, medzi priateľmi i nepriateľmi a aby ju šírili okolo seba najmä svojím svedectvom.

JOEL, ČIŽE „PÁN JE BOH“

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. prorocké poslanie Joela a Abdiáša a
2. užívanie masovokomunikačných prostriedkov dnes.

1. Každý, kto plní Božiu vôľu, je veľký pred Pánom. Vzhľadom na rozličné životné okolnosti môže Pán chcieť od každého z nás niečo iné, ale každý dosiahne najväčšiu možnú veľkosť svojej osobnosti dôkladným plnením Božej vôle. Doteraz sme už na viacerých miestach Sv. písma čítali o prorokoch. Ich prorocké poslanie nespočívalo vždy v predpovedaní budúcich udalostí, to sa stávalo len niekedy. Ale vždy spočívalo v ohlasovaní Božej pravdy. V tomto dosahovali všetci proroci svoju osobnú veľkosť v Božích očiach.
Abrahám bol veľký, lebo uveril, na Pánov príkaz opustil všetko a stal sa praotcom viery i praotcom vyvoleného izraelského národa. Izák bol veľký, lebo uveril, prevzal a budúcim pokoleniam odovzdal štafetu „Abrahámovej viery“ neporušenú, ba zveľadenú. Jakub bol veľký, lebo uveril a vo viere zápasil o Božie požehnanie, až sa stal Izraelom, čiže Božím bojovníkom a vyprosil požehnanie pre všetkých svojich dvanásť synov. Medzi nimi bol veľký najmä Jozef, lebo uveril a vo viere priviedol seba k odpusteniu a všetkých bratov k pokániu. Tak ich zachoval ako základ vyvoleného izraelského národa v Egypte.
Mojžiš bol veľký, lebo uveril a iba vo viere prijal ťažké poslanie vyslobodiť národ z egyptského otroctva. Jozue bol veľký, lebo uveril a pokračoval v tom veľkom poslaní. Vierou, nie mečom voviedol izraelský národ do zasľúbenej zeme. Sudcovia boli veľkí, lebo bez patričnej prípravy, niektorí aj bez potrebnej náboženskej výchovy, sa vo viere podrobovali Božiemu vedeniu a duchovne viedli národ dvesto rokov až do doby kráľov. Šaul bol veľký, lebo proti svojej vôli prijal vo viere kráľovský titul ako prvý v dejinách izraelského národa. Dávid bol veľký, lebo jeho viera sa prejavila veľkým pokáním. Šalamún bol záhadne veľký svojou múdrosťou a vzdelanosťou.
Eliáš bol veľký, lebo vo viere prijal na Horebe nové poslanie: prestal beznádejne zápasiť o záchranu viery v celom národe a začal úspešný zápas o záchranu viery v skupinkách prorockých synov uprostred stále spohanštenejšieho izraelského ľudu. Elizeus bol veľký, lebo v tom ťažkom poslaní pokorne a verne pokračoval. Často do krajnosti vyčerpaný, ako o tom svedčí množstvo zázrakov, ale doviedol tento boj tak ďaleko, že ho museli brať vážne aj králi. Zatiaľ šlo o zápas osobný a spôsob zápasu bol osobný kontakt s prorockými synmi. Už bolo vtedy napísaných päť kníh Mojžišových, Kniha Jozue od proroka Samuela Kniha sudcov, Rút a dve Samuelove knihy.
Po Elizeovej smrti začali proroci nahrádzať osobný kontakt písomným – zrejme pre veľké, až osobne nezvládnuteľné množstvo tých, ktorí potrebovali a chceli Božie usmernenie. Dovtedy napísané Božie slovo bolo skôr históriou, zachytenou z náboženského hľadiska, a nie ešte predĺžením osobného kontaktu proroka s duchovnými deťmi. Preto dovtedy napísané knihy spolu s neskoršími Knihami kráľov a kroník, Ezdráša a Nehemiáša, zaraďujeme medzi knihy historické, dejepisné. Aj ony ohlasujú Božie pravdy, o Abrahámovi sám Sv. Duch hovorí, že bol prorokom (Gn 20,7), ale ako prorocké spisy sa označujú až tie, ktoré napísali proroci, prípadne ich pisári, alebo žiaci, a ktoré plnili poslanie aj v zmysle masovokomunikačných prostriedkov ako náhrada za osobný kontakt. Už bolo jasné, že národ ako celok neobstojí, ale zvyšok národa, neskôr označovaný lzaiášom ako „svätý zostatok“, splní to poslanie, ktoré mal splniť vyvolený národ – sprostredkovať celému svetu Spasiteľa a spásu.
Aj keď v tomto zväzku rozjímaní hovoríme o severnom izraelskom kráľovstve, musíme si tu uviesť prorokov Joela a Abdiáša. Nepatria medzi štyroch tzv. „veľkých“ prorokov, ale medzi dvanástich tzv. „malých“ prorokov. Pochádzali z južnej judejskej ríše a tam aj pôsobili. Ich význam je však obrovský aj pre severnú ríšu, aj pre celý svet. Nimi sa totiž začala nová éra prorokov. Oni prví začali používať písmo ako náhradu za osobné stretnutia s tými, ktorí mali záujem o Božie oslovenie. Napísali len krátke proroctvá o spravodlivosti a milosrdenstve Božom. O spravodlivom treste voči tým, ktorí nechcú uveriť, a o milosrdenstve voči tým, ktorí robia pokánie a dúfajú v Pána. Svojimi krátkymi spismi však začali novú éru v spôsobe prorockej služby – a v tom je ich veľkosť.

2. Osem a pol storočia pred narodením Pána Ježiša, niekedy po smrti Elizea, začali proroci používať písmo nielen na zachytenie Božieho slova z minulosti, ale aj ako masovokomunikačný prostriedok. Tušili, že tento spôsob služby bude po tisícročiach taký dôležitý? My žijeme časy, keď sú ľudia doslova v zajatí masovokomunikačných prostriedkov. Nedolieha na nás len množstvo napísaných slov cez noviny, časopisy a knihy, ale aj slovo sprostredkované rozhlasom a obraz sprostredkovaný filmom a televíziou. Za čias Joela a Abdiáša väčšina ľudí nevedela čítať a písať, takže kto chcel vtedy využiť tento prostriedok pre svoju dušu, musel si dať na tom veľmi záležať. Dnes si tiež na tom musíme dať veľmi záležať, ale z opačného dôvodu. Už nie pre nedostatok a nedostupnosť napísaných slov, ale pre ich prebytok.
Oproti rozhlasu a filmu má napísané slovo tú výhodu, že dáva možnosť zastavovať sa a zamýšľať sa. Prípadne vrátiť sa k prečítanému, hľadať súvislosti, porovnávať. Preto v službe dušiam dávame prednosť písanému slovu pred rozhlasom, magnetofónom, televíziou i filmom. Obrazové masovokomunikačné prostriedky nás ľahšie zaujmú, zajmú (čiže dostanú do zajatia), ale ťažšie nás privedú k osobnému rozmýšľaniu a zodpovednosti pred Pánom.
Kto dnes zostáva slobodný pre Božie kráľovstvo, musí považovať masovokomunikačné prostriedky za jeden z významných prostriedkov ohlasovania Božieho slova. Musí sa naučiť správne ich používať pre svoju dušu i pre duše blížnych. Nedať sa nimi zajať, aby mohol seba aj iných viesť k čoraz zrelšej zodpovednosti pred Bohom.

AMOS – PASTIER OVIEC A BOŽIEHO ĽUDU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. lásku k pravde u proroka Amosa a
2. povinnosť milovať Pravdu u slobodných pre Božie kráľovstvo.

1. V niečom bol prvý aj prorok Amos. Bol prvým prorokom, ktorý dostal od Pána videnie o budúcom osude národa, že totiž pôjde do zajatia. Síce už Mojžiš o tom hovoril a po ňom viacerí opakovali, že ak národ nebude poslúchať Pána, stihnú ho tresty, medzi nimi aj zajatie, ale to bola len hrozba ako jedna z možností. Pritom Izraeliti stále verili, že to s nimi predsa nie je také zlé, aby Pán naozaj poslal na nich takú pohromu. Amos ju však videl už v bezprostrednej blízkosti ako skutočné a vážne nebezpečenstvo, ktoré určite národ postihne, lebo jeho hriechy už dozrievajú na takýto Boží trest. Nevieme presne povedať, akým spôsobom to Boh Amosovi zjavil. Bol pastierom v judejských horách ako storočia pred ním Dávid. Amos určite nebol jediný, čo videl hriechy bohatých i chudobných. Mnohí to videli, ale väčšinou v tom nevideli až taký vážny odklon od Božej vôle. Alebo sa v osobnom živote usilovali lepšie sa pridŕžať Božích prikázaní, ale nemali až takú lásku k pravde, aby dačo podnikli na záchranu národa. Možno ani Amos by ju nebol mal, keby mu ju Boh nebol vložil do srdca.
Amosova láska k pravde bola veľkým Božím darom, a nie iba výsledkom jeho úsilia a vôle. No nemohol by prijať takýto dar bez svojho pričinenia. Boh rád dáva svoje dary, kde ich ľudia chcú prijať a správne použiť. Amos už nedokázal pásť ovce na nivách okolo Tekuy tak spokojne, ako iní pastieri. Trápili ho hriechy celého národa, aj tej severnej časti, ktorá sa odklonila od vyvoleného Dávidovho rodu. Videl ich modlárstvo, ktorého sa dopúšťali na rozličných výšinách, najmä pri zlatých býčkoch, ktoré dal kedysi urobiť Jeroboam. Tiež na iných pútnických miestach, ako v Galgale a Bersabe. Trápil sa pre tieto hriechy pred Pánom. A on sa mu zjavil. Prikázal mu ísť do Betela a pred zhromaždením hovoriť o budúcnosti národa. Láska k pravde ho viedla k jej hlbšiemu pochopeniu. A Pán, ktorý sa stotožňuje s pravdou („Ja som pravda...“), ho poslal ohlásiť túto ťažkú pravdu ústne i písomne.
Keď si jednoduchý pastier Amos uvedomil, že má vystúpiť pred celé zhromaždenie, a to v susednom kráľovstve, vo svätyni, ktorú zriadil a udržiaval kráľ práve proti južnému kráľovstvu, musel si byť vedomý rizika, ktoré tým podstupuje. Ťažké pravdy sa nielen ťažko hovoria, ale aj ťažko počúvajú. A musel počítať s tým, že mnohí to nebudú ochotní počúvať. Prečo by sa mali dať na pokánie aj takí páni, ako je kráľ izraelskej ríše? Len preto, že to hovorí nejaký pastier, navyše spoza hraníc, z južnej ríše?! Pre kráľa nebolo nič ľahšie, ako tento nežiadúci hlas umlčať. Amos riskoval život, a ak bol ženatý, ohrozil tým aj bezpečnosť, pokoj a šťastie svojej rodiny. Ak nebol ženatý, musel uvažovať o tom, či by nesplnil Božie poslanie lepšie, keby napríklad opatrne a hádam aj anonymne svoje zjavenia a poznané pravdy napísal. Tak by bol mohol dlhšie plniť prorocké poslanie. Ale Amos nešpekuloval. Celou silou svojej jednoduchej pastierskej osobnosti sa zasadil za Božie pravdy, ktoré ohlasoval bez ohľadu na riziko. Mal takú lásku k pravde, že bol ochotný povedať, napísať i podpísať aj tú najťažšiu pravdu, ktorú národ ešte nepočul a nikdy počuť nechcel. Lebo nemalo uplynúť viac ako štvrť storočia, jedna generácia, a národ bude postihnutý pohromou zajatia. Bolo ho treba na to pripraviť, ako chcel Pán. A Amos nemlčal.

2. Kto je povolaný ako slobodný pre Božie kráľovstvo, ten je osobitne povolaný milovať pravdu. Každé vykupiteľské povolanie je odpoveďou človeka na Ježišovu otázku: „Miluješ ma? Miluješ ma viac ako títo ostatní?“ V súvislosti s prorokom Amosom si môžeme tieto otázky skonkrétniť aj na pravdu. Pán Ježiš o sebe hovorí, že on je Pravda. Ak sa pýta, či ho milujeme, tak sa tým samým zároveň pýta, či ho milujeme ako pravdu, viac než iní. Či ako pravdu o Bohu i o človeku, o jeho pôvode i cieli, o jeho minulosti i budúcnosti milujeme natoľko, že sme ochotní uvažovať o nej viac ako iní. Či sme ochotní vyprosovať si pravdivé poznanie skutočností, v ktorých žijeme, najmä pravdivé poznanie hriechov svojich i cudzích. Či sa vieme trápiť pre hriechy svoje i cudzie, ako sa trápil Amos... A či sme ochotní aj ťažké pravdy hovoriť, napísať i podpísať bez ohľadu na to, či je to nepríjemné nám i tým, ktorí nás počúvajú.
Dnes sa toho toľko rozpráva i píše, že by bol veľmi naivný ten, kto by chcel veriť všetkému, čo počuje, či už v osobných rozhovoroch, alebo v rozhlase a televízii. Bol by veľmi naivný ten, kto by chcel veriť všetkému, čo je napísané v rozličných novinách a časopisoch. Možno preto si ľudia navykli všetko možné počúvať, pozerať i čítať, aby nemuseli zaujať stanovisko k pravde. Alebo len také neosobné, aby sa tým náhodou niekoho nepríjemne nedotkli. Ľudia strácajú záujem o poznanie pravdy a ešte viac ochotu hovoriť pravdu s rizikom, že ju niekto neprijme, nepochopí, alebo jej ohlasovateľa odsúdi. Preto sú v dnešnej dobe viac než inokedy potrební ľudia, ktorí majú veľkú lásku k tej Pravde, ktorou je Pán Ježiš. Táto láska sa nemusí prejavovať sladkými citmi... O Amosovi ani nevieme, či dajako citovo príjemne prežíval kontakt s Pánom, ktorý mal pri zjavení. Ale vieme, že pravdu chápal, prežíval i odvážne ohlasoval. Ani u nás sa nemusí láska k pravde prejaviť citovo, ale predovšetkým tým, že ju budeme hľadať, poznávať, podľa nej žiť a ohlasovať ju. Potom bude môcť Pán dať aj nám väčšie poznanie pravdy ako iným, väčšiu lásku k pravde i povolať nás za jej ohlasovateľov ako Amosa – a možno aj ako slobodných pre Božie kráľovstvo.

OZEÁŠ, ČIŽE „SPÁSA“

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. novú vlnu pohanstva i Božej milosti za Jeroboama II. a
2. novú vlnu pohanstva a Božej milosti dnes.

1. Do určitej miery nám možno pomôže pochopiť túto myšlienku prirovnanie s váhami. Máme váhy s dvoma miskami: na jednej miske sú ľudské hriechy, na druhej Božia milosť a pravda. Čo preváži? Misky váh počas ľudských dejín striedavo kolíšu až do konečného víťazstva Božej milosti, ktoré je absolútne isté podľa neomylných slov Pána Ježiša: „Dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33). Áno, on svojou láskou prejavenou v obete na kríži premohol hriech vo svete. Boh sa pokúšal od samého začiatku zachraňovať ľudstvo pred mocou diabla, pred hriechom. Hneď po prvom hriechu Adama a Evy prisľúbil Vykupiteľa a už vopred im pre budúce zásluhy Pána Ježiša dal milosť – napr. milosť pokánia. Ale vlna hriechu sa zas prevalila Kainovým hriechom, miska s hriechmi prevážila... Boh však prvých ľudí neopustil, dal im ďalšie deti a medzi nimi nábožného Seta, atď.
V Kanaáne vládlo okolo roku dvetisíc pohanstvo tak, ako všade inde vo svete, ale Boh nenechal misku milosti prázdnu. Prišiel Abrahám a jeho prostredníctvom sa tam aj pohania stretli so živým Bohom. Videli, že je medzi nimi Božie knieža a Boh pri ňom požehnáva aj ich. To bola vlna milosti za čias praotcov, ktorá zaplavila Kanaán. Po nej sa opäť prevalila vlna hriechu, ktorá zaplavila aj Božích vyvolených a to hriechmi Izraelových synov, až zmietla Jozefa do otroctva v Egypte. Tam ich neskôr zaplavila vlna milosti po Jozefovom odpustení a ich pokání. Netrvala však celých štyristo rokov, aj keď sa vďaka nej Izraeliti veľmi rozmnožili a stal sa z nich národ. Nebol to však národ Boží, boli aj brat proti bratovi. Vlna hriechu ich zaplavovala tak, že Mojžiš sa nemohol ani pokúsiť oslobodiť ich, lebo zrádzali aj brat brata. No keď ešte ďalšie desaťročia otrocký gniavení volali k Pánovi, vlna milosti ich vyviedla z otroctva. Misky váh sa zase vymenili. Noví Izraeliti, očistení putovaním po púšti, na ktorej vymrelo celé reptajúce pokolenie, vošli do zeme otcov. Prišla doba sudcov, v ktorej napriek ich obetavej službe Boží ľud stále viac klesal pod hladinu, až bol zaplavený zase vlnou hriechu. Boží ľud stále viac spohanštieval.
Účinkovaním proroka Samuela i kajúceho kráľa Dávida, poslušných Božiemu slovu, znovu začala prevažovať miska s Božou milosťou. Boží ľud na začiatku doby kráľov nadobudol prevahu nad pôvodnými pohanmi. Izraeliti si založili a upevnili vlastný štát, za Šalamúna centralizovali aj bohoslužby v jeruzalemskom chráme, aby už neobetovali na výšinách a nespohanšteli znovu. Túto vlnu milosti tiež blahodarne pocítili aj pohania. Ale medzitým už sám Šalamún na konci svojej vlády podľahol vplyvu svojich pohanských žien a aj on obetoval modlám, aj národ upadal do pohanstva. Neskôr v rozdelenom kráľovstve miska s hriechmi znova prevažovala, vlna hriechu zaplavovala nielen kráľovský dvor, ale aj národ. Až tak, že Boží zásah tvrdým trestom zajatia bol už v časoch Ozeáša neodvratný.
Vtedy sa však už znovu začala dvíhať nová vlna milosti, ktorá sa prejavila pôsobením prorokov pred zajatím. Eliáš začal upevňovať vieru prorockých synov a ich rodín. Elizeus túto tichú a účinnú prácu ešte rozšíril. Ostatní proroci v tom pokračovali, Joel, Abdiáš, Ozeáš, Izaiáš i Jeremiáš aj písomne pripravovali Boží ľud, topiaci sa v hriechoch, aby správne pochopili zajatie a využili ho na pokánie. Bez tohto požehnaného pôsobenia prorokov pred zajatím by národ nebol prežil ani duchovne, ani historicky ako národ. Všetci by sa boli rozptýlili medzi pohanmi tak, ako sa rozptýlila medzi pohanmi väčšina národa. Ale tá kajúca časť národa, ktorá počúvala prorokov, sa v zajatí prebudila k pokániu a vznikol tzv. „svätý zostatok“. Tak sa zajatie stalo veľkým Božím záchranným a očisťujúcim činom, veľkou vlnou milosti, ktorá povzniesla Izraelitov nad všetky národy, aby im sprostredkovali spásu a Spasiteľa.
Táto vlna milosti sa začala dvíhať už pred zajatím, za kráľa Jeroboama II., a prorok Ozeáš má na nej svoj významný podiel.

2. V takýchto vlnách prijímali Božiu milosť cez Cirkev aj pohanské národy. Aj u nich striedavo kolísali misky váh s hriechami a s Božou milosťou. Aj ich zaplavovala raz vlna milosti, inokedy vlna hriechu. Po prvej milosti znovu zdvihlo hlavu pohanstvo a prví misionári napriek svojim misijným úspechom často končievali mučeníckou smrťou. Náš národ prijal prvé kresťanské pravdy cez nemeckých misionárov, ale to bolo ešte pohanstvo u nás veľmi silné. Druhou vlnou milosti bolo pôsobenie sv. Cyrila a Metoda, ale po ich smrti museli ich žiaci prenasledovaní ujsť. Pán nás však neopustil, národ sa v postupných vlnách milosti čoraz viac upevňoval vo viere. Aj my sme prijímali (ale aj odmietali) milosť za milosťou... Iné národy podobne. Stredovek s rozkvetom reholí priniesol aj rozmach misijnej činnosti Cirkvi. Dnes môžeme povedať, že sa už vo všetkých národoch sveta ohlasuje Evanjelium. Vlna Božej milosti už požehnane zavlažuje celý svet. Božia milosť a Božia pravda prevážili hriech aspoň natoľko, že dnes už niet národa, ktorý by neokúsil lahodné jarmo Kristovo.
Dnes sme však svedkami aj dvíhajúcej sa vlny hriechu. To, čo sme hovorili o jednotlivých národoch, o striedavom kolísaní misiek na váhach, to môžeme povedať aj o ľudstve ako celku. Znovu sa valí vlna hriechu a hrozí záplavou celému svetu. Prejavy tejto skutočnosti netreba jednotlivo vymenúvať – všetci, rodičia i deti, ktorí majú otvorené oči a myseľ pre Božie veci, ich vidia každodenne a na každom kroku. Čo robiť? Obrátiť sa na Pána ako za čias prorokov, ako k tomu vyzýva aj prorok Ozeáš. Žijeme v podobnej dobe: v záplave hriechu, v ktorej však Boh ponúka svoju milosť. Nielen vlna hriechu sa šíri tak, že Európa pomaly prestáva byť strediskom misií a stáva sa misijným územím, ale pôsobí aj Božia milosť, túžba ľudí po Božom slove i po sviatostiach. Musíme sa tejto vlny milosti zachytiť, dať sa ňou unášať k pokániu a viesť k nemu aj svojich blížnych. To je cesta k záchrane – k záchrane každého osobne, k záchrane národov i celého ľudstva.

ZÁNIK IZRAELSKEJ RÍŠE A SAMARITÁNI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. bezmocnosť kráľa i prorokov proti blížiacej sa pohrome a
2. bezmocnosť Pána Ježiša na kríži i bezmocnosť jeho nasledovníkov.

1. Plamenné výzvy prorokov, všetko ich varovanie, výstrahy a hrozby vyznievali naprázdno, lebo národ už nemal uši na počúvanie. Namiesto pokánia umlčoval prorocké hlasy a spolu s kráľmi namiesto pravému Bohu slúžil rozličným modlám, pohanským bôžikom. Niektorí boli až natoľko pomýlení, že vykonávali modloslužbu celkom úprimne a aj za cenu veľkých obetí. Modloslužba totiž nie je lacná, iba zdanlivo je ľahšia ako služba pravému Bohu. Jednotlivcov stála mnoho peňazí, naturálnych dávok a aj národ ako celok privádzala do záhuby. Nielen do záhuby večnej, duchovnej, ktorú mnohí už ani neboli schopní vnímať a nemysleli na ňu – ale aj do záhuby hmotnej a telesnej, ktorú vnímali všetci, aj pohania, aj spohanštení Izraeliti. Aj scitliveli na slová prorokov o tejto záhube, ale len natoľko, že umlčovali prorokov, a nie natoľko, aby sa zmenili. To, že niektorí obetovali na oltároch namiesto obetných zvierat aj vlastné deti, bola len malé ukážka toho, ako pre modlárstvo zahynie celý národ: bude odvlečený do zajatia podľa predpovedí prorokov, čiže podľa Božej spravodlivosti.
Národ sa dostal do takého zlého stavu, že v tomto úryvku Božieho slova nečítame nič o prorokoch, ktorí vtedy žili. A určite v tom čase pôsobili viacerí proroci – aj Izaiáš, ktorý napísal najrozsiahlejší prorocký spis, aj jeho súčasník Micheáš. Lenže národ bol už natoľko hluchý pre Božie varovania, že vôbec nebolo vidno vplyv prorokov na národ ako celok. Nedá sa to dostatočne vysvetliť ani tým, že títo proroci pôsobili v južnej Judejskej ríši. Veď neboli tak ďaleko, že by ich neboli mohli počuť, keby boli čo len trošku chceli. Aj keď bol izraelský národ dvanástich kmeňov rozdelený na dve kráľovstvá, bol jedným národom a jedným Božím ľudom. Toto mlčanie prorokov sa dá vysvetliť len nezáujmom kedysi Božieho ľudu o Božie slová. Keby boli chceli počúvať, všemohúci Boh by im bol vzbudil prorokov aj v severnej ríši, veď dovtedy im ich vzbudzoval dokonca aj napriek ich nezáujmu. Ak im teraz neposlal na severe nijakých prorokov a oni sa vôbec nezaujímali o slová tých, ktorí žili len niekoľko kilometrov na juh, to je znak ich hlbokej duchovnej biedy. Takej hlbokej, že im z nej už ani niet pomoci bez bolesti. Ešte bolesť by ich mohla vyliečiť, priviesť k pokániu.
A tak čítame, že pritiahol asýrsky kráľ a odvliekol ich do zajatia. Posledný kráľ severnej ríše bol Osé a nepatril medzi najhorších kráľov. Božie slovo ho neobviňuje za to, že neodvrátil od národa túto pohromu. Ba akoby za to vôbec nebol vinný, hoci keby bol býval národ i seba priviedol k pokániu bez tejto bolesti, Pán mal dosť možností zajatiu zabrániť. No zdá sa, že šlo o takú hlbokú duchovnú biedu, v ktorej bolo pokánie bez bolesti nemožné, a preto sa bolesť národa nekladie za vinu ani kráľovi, ani prorokom. Už boli bezmocní.
Z historického hľadiska prebehlo všetko veľmi rýchlo. Už v roku 734 pred J. Kr. za kráľa Pekaha judejský kráľ zavolal Tiglatpilesara z Asýrska porobiť poriadky, lebo Pekah spolu s pohanom Rasinom zo Sýrie obliehali Jeruzalem. Vtedy Tiglatpilesar nielenže rád pomohol judejskému Achazovi za veľmi drahé výkupné, ale si podmanil aj Sýriu a jej obyvateľov i časť severných izraelských kmeňov presídlil, odviedol do zajatia. V roku 732 pred J. Kr. nastúpil na izraelský trón Osé, ktorý v roku 727 pred J. Kr. prestal platiť Asýrsku vazalský poplatok, lebo Tiglatpilesar zomrel. Nový kráľ Salmanasar V. však nechcel o tieto poplatky prísť, odhalil sprisahanie palestínskych kráľov s Egyptom a čoskoro obliehal Samáriu. Tri roky odolávala až do Salmanasarovej predčasnej smrti, ale jeho nástupca Sargon II. ju ešte v roku svojho nástupu na trón, t. j. v roku 722 pred J. Kr. dobyl.
Podľa jeho análov odvliekol zo severnej ríše 27 290 obyvateľov. Ak správne rozumieme jeho kráľovskému záznamu, tak šlo o bojaschopných mužov, s ktorými vzal aj ženy a deti, čím by sa toto číslo znásobilo azda päťkrát. A to už boli len zvyšky po predchádzajúcej deportácii, takže touto porážkou severná ríša natrvalo zmizla z mapy sveta. Nemuselo sa to stať, keby boli lepšie počúvali Boží hlas, kým sa im ešte ozýval...

2. Bezmocnosť prorokov a kráľov izraelskej ríše nebola dobrovoľne zvolená. Podriadili sa jej z nutnosti, neostávalo im nič iné. Bezmocnosť Pána Ježiša na kríži bola celkom iná v tom, že on si ju dobrovoľne zvolil ako optimálny prostriedok na našu spásu. On mohol proti vojakom použiť aj celé pluky anjelov, ba ako Boží Syn by si bol aj bez nich poradil, hoci aj s celým ľudstvom. Mohol sa dať zvoliť za kráľa a použiť aj všetky mocenské prostriedky na ohlasovanie Evanjelia. Nemusel odvisnúť na kríži ako tridsaťtri ročný, ale ohlasovať Evanjelium ešte aspoň niekoľko desaťročí, prípadne aj stáročí. On však poznal cenu utrpenia, cenu kríža. Vyvolil si ho v najlepších rokoch ako optimálny prostriedok na záchranu nielen židovského národa, ale na záchranu všetkých národov sveta.
Tí, ktorí sa rozhodli zostať slobodní pre Božie kráľovstvo, musia z lásky k ukrižovanému Spasiteľovi tiež spoznať cenu tejto bezmocnosti. Pán Ježiš sa nevyhýbal práci pre Božie kráľovstvo, ale nevyhýbal sa ani modlitbe, ani obeti. A jeho nasledovníci tiež musia vedieť, že pre šírenie Božieho kráľovstva treba používať všetky tieto tri Božie prostriedky. A to v takom poradí, ako o nich často hovoril otec kardinál Tomášek: Kto pracuje pre Božie kráľovstvo, ten veľa robí. Kto sa modlí, ten robí viac. A kto trpí s Kristom, ten robí pre Božie kráľovstvo najviac.
Kňaz, rehoľník i slobodný vo svete sa neraz aj proti svojej vôli dostanú do situácií, keď sú nedobrovoľne bezmocní ako proroci a králi pred asýrskym zajatím, alebo dobrovoľne ako Pán Ježiš na kríži. Ale to nie je úplná bezmocnosť, to je ponuka – robiť pre Božie kráľovstvo to najviac. Takto ju museli pod vplyvom prorokov prijímať aj niektorí z národa, lebo inak by im zajatie nebolo pomohlo k záchrane. A možno Boží synovia a dcéry dospejú až k tomu, že si občas namiesto horúčkovitej práce, alebo popri nej, sami zvolia nielen intenzívnejšiu modlitbu, ale aj dobrovoľné obety ako prostriedok milosti.

JONÁŠ NECHCE POSLÚCHAŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako Pánu Bohu záležalo na Jonášovom povolaní a
2. že Boh aj dnes dáva dostatok vykupiteľských povolaní.

1. Celý Jonášov príbeh je záhadný a zázračný a stretávame sa v ňom aj s vážnym problémom ľudskej slobody a Božieho volania, ktorý nemôžeme riešiť v krátkej úvahe aj pre jeho rozsiahlosť, aj pre jeho neriešiteľnosť.
Spomeňme však aspoň niektoré nespochybniteľné skutočnosti tohto príbehu. Najprv to, že tento príbeh považoval aj Pán Ježiš za skutočný, keď svoje znamenie zmŕtvychvstania pripodobňuje Jonášovmu znameniu v Ninive (Lk 11, 30-31). Napriek niektorým neistým skutočnostiam máme teda istotu, že Jonášov príbeh je historickou udalosťou a nie vymysleným poučným rozprávaním, podobenstvom.
Jonášovo prorocké vystúpenie nevieme presnejšie datovať. O Ninive sa však v ňom hovorí ako o kráľovskom sídelnom meste a takým sa stalo až za Senacheriba (705-681 pred J. Kr.). Tiež sa v ňom hovorí, že Boh ušetril toto mesto, lebo sa dalo na pokánie – ale r. 612 pred J. Kr. bolo Ninive zničené. To znamená, že Jonáš v ňom mohol vykonávať svoje prorocké poslanie len niekedy medzi rokmi 705 a 612 pred J. Kr. a zrejme nie bezprostredne po r. 705 a nie bezprostredne pred r. 612. V každom prípade to však bolo už vtedy, keď desať severných izraelských kmeňov bolo v asýrskom zajatí. Pohania ich tam odvliekli a izraelskú krajinu osídlili pohanmi.
Ďalšou istou skutočnosťou tohto príbehu je to, že Jonáš nechcel ísť do Ninive ohlasovať Božie tresty, ktoré Ninivčanov čakali. Žili tam pohania, ktorí porazili jeho národ a presídlením mu veľmi ukrivdili. Z nasledujúceho pokračovania príbehu vyplýva aj príčina, pre ktorú Jonáš nechcel ísť do Ninive. Obával sa, že ho pohania poslúchnu, uveria v pravého Boha, napravia sa a Boh ich ušetrí – ako sa nakoniec aj stalo. Jonáš vedel, že Boh cez prorokov ohlasoval potrebu pokánia aj tým, ktorí sú teraz v zajatí. Aj Izraeliti sa mohli kajať, uveriť pravému Bohu a on by ich bol zachránil. Lenže Izraeliti, Bolí vyvolený národ, nepočúvali Boží hlas, nekajali sa, nenapravili sa, a preto sa ani nezachránili – a teraz by mali počuť Boží hlas práve títo pohania a zachrániť sa?! Tí, ktorí neboli vyvolení?! Toto nešlo Jonášovi do hlavy a nechcel urobiť pohanom takúto spasiteľnú službu a riskovať, že by ju využili lepšie než Izraeliti. Keď bez pokánia zahynul Boží ľud, môžu bez neho zahynúť aj pohania – uvažoval Jonáš a nechcel dať pohanom rovnakú šancu, akú mal Boží ľud. Boh to však chcel...
Okrem historického pozadia a Jonášovej nevôle je istá ešte jedna skutočnosť – Božia vôľa. Bohu veľmi záležalo na tom, aby Jonáš svoje poslanie voči pohanom splnil. A hoci Jonáš to nechcel, Boh to chcel. Boh si ho vyvolil za nástroj a chcel ho použiť na spásu pohanov. Jonáš sa však rozhodol ujsť na more, ale kam sa dá ujsť pred Bohom? Boh poslal veľkú búrku, ktorá nedovolila lodi zájsť priďaleko. A Boh riadil nielen búrku, ale aj pohanských námorníkov, aby hľadali pravého vinníka. Riadil aj ich losovanie tak, aby lós padol na Jonáša práve tak, ako kedysi na Achana po jeho krádeži. Boh riadil všetko tak, aby Jonáš splnil svoje poslanie aj proti svojej vôli. Tu si môžeme pripomenúť slová Pána Ježiša: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás, aby ste šli a prinášali ovocie...“ (Jn 15, 16). Jonáš si nevyvolil svoje poslanie, ale Boh si vyvolil jeho.
Najčudnejšia, ale pritom tiež istá skutočnosť v celom príbehu je, že Boh napriek svojmu vyvoleniu nevzal Jonášovi slobodnú vôľu. Jonáš sa mohol stále slobodne rozhodovať a naozaj sa rozhodoval aj proti Božej vôli. Mohol sa slobodne rozhodnúť, že bude plniť Božiu vôľu a bolo by to bývalo nádherné, ale on svoju slobodu využíval tak, že sa búril. Boh mu však nebránil slobodne sa rozhodnúť, ani mu nevzal peniaze, takže ich mal dosť aj na ďalekú cestu do Taršišu – bolo to pravdepodobne mesto v južnom Španielsku, teda až na druhej strane Stredozemného mora. Búrka na mori umožnila Jonášovi spamätať sa, najmä keď ho ešte aj pohania vyzývali, aby sa modlil a rozmýšľal o svojej vine, ale tým mu Boh nevzal slobodu. A nevzal mu ju ani vtedy, keď ho zachránil v pažeráku veľryby. Bol to síce mimoriadny Boží zásah, ale slobodu Jonášovi nevzal a on sa mohol búriť aj ďalej. A smutné je, že to naozaj aj urobil. Čítame (3, 1), že po zachránení sa zase nevybral poslušne do Ninive, hoci musel vedieť, že nato ho Boh zázračne zachránil. On si počkal, kým sa mu Boh znovu zjaví a znovu ho tam pošle.
Ďalšia istá skutočnosť je, že tá zmiešanina slobodného Božieho rozhodnutia a slobodného ľudského rozhodovania sa nedá rozlúštiť. Zostane pre nás navždy tajomstvom, ako Boh – i keď je vševediaci a všemohúci – dokáže túto zmiešaninu vytvoriť a pritom nenarušiť ani jedno, ani druhé. Keď som raz hral šach s majstrom, po každom mojom ťahu sa usmial a povedal: „Výborne, to mi vyhovuje!“ A vyhral. Ba dovolil mi aj opravovať sa, keď ma dodatočne napadol nejaký „lepší“ ťah. On sa aj potom len usmial, aj to mu vyhovovalo. Mohol som slobodne bez obmedzenia ťahať vždy tak, ako som chcel, aj tak vždy vyhral on! Lebo bol majster... Boh si sleduje svoje ciele, pričom nechá ľudí, aby si slobodne robili, čo chcú. A my robíme často aj vedome a zámerne proti Božej vôli. No nakoniec pre nás nepochopiteľne, ale bez narušenia našej slobody Boh „s úsmevom“ predsa dosiahne, čo chce. Lebo je Majster...

2. Dnes sa všeobecne vie, aký veľký je nedostatok kňazských povolaní. Menej sa vie o tom, aký veľký je nedostatok rehoľných povolaní a povolaní do slobodného stavu vo svete. Niektorí si myslia, že to Pán Boh tak málo povoláva a že my za to nemôžeme. Ale asi to nebude tak celkom pravda. Ak by Pán naozaj povolával za kňazov, rehoľníkov a slobodných tak málo, to by mohlo znamenať, že nemá koho povolať, že sa mu nikto nechce dať k dispozícii a to nie je bez našej viny. Alebo by to mohlo znamenať, že nemá pre koho povolávať, lebo o službu povolaných nikto nestojí – veriaci vo farnostiach už aj tak nemajú záujem o Božie pravdy a aj keby mali kňaza, nepočúvali by ho. A to tiež nie je bez našej viny.
Ale najskôr bude pravda to, že Boh aj povoláva, len nik nechce jeho volanie počuť. Boh predsa vždy má koho povolať. Jednoducho preto, lebo on je schopný povolávať aj aj takých neochotných a tvrdohlavých, ako bol Jonáš. A vždy aj má pre koho povolávať. Veď Jonáša povolal na službu pohanom, podobne ako tisíce misionárov. Zaiste by Boh vedel i chcel povolať aj na službu spohanšteným kresťanom. Dnešný nedostatok kňazských a rehoľných povolaní bude teda najpravdepodobnejšie spôsobený tým, že nechceme Božie volanie počuť, ako ho nechcel počuť Jonáš a utekal pred Pánom. Toto môže byť naša najväčšia vina ohľadom vykupiteľských povolaní. Myslíme si, že dostatočne vykonáme svoje náboženské povinnosti, ak chodíme do kostola, pristupujeme ku sviatostiam, ale že by sme mali zostať slobodní pre Božie kráľovstvo, to nie. Ani slobodní vo svete, ani slobodní v kňazskej či rehoľnej službe, lebo to vnímame ako čosi, čo by bolo navyše, čosi nad naše predstavy o našich náboženských povinnostiach. Chápali by sme to ako chybu, ako nejakú nevhodnú prílišnosť. Zároveň však rešpektujeme a nepovažujeme za chybu, ak niekto zostane slobodný „len tak“, alebo dokonca pre alkoholizmus či pre iný trvalý hriech – „lebo to je jeho vec“. Kiež nám Pán dá pochopiť, že našou povinnosťou je dať jemu celé svoje srdce, či už v manželstve, alebo vo vykupiteľskom povolaní. Lebo Bohu nikdy nedáme dosť, kým mu nedáme všetko!

JONÁŠ SA NAUČIL POSLÚCHAŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako Jonáš plnil Božie poslanie, aj keď nechcel,
2. ako izraelský národ plnil Božie poslanie, aj keď nechcel a
3. ako plníme Božie poslanie my.

1. Ohlasovať Božiu spravodlivosť a milosrdenstvo pohanom, čiže privádzať ich k pokániu, Jonáš nechcel. Pohania boli pohanmi a keď už mal byť prorokom, tak prečo nie izraelskému vyvolenému národu, ako ostatní proroci...?! Veď aj Boží ľud veľmi potreboval pokánie a teda aj prorockú službu. Podľa vtedajších predstáv svet končil Španielskom. Tam sa končilo Stredozemné more bralami pevniny na oboch stranách, „Herkulovými stĺpmi“, ale za úžinou i pevninou bolo len more a more, ktoré nik nemohol preplávať... Jonáš sa rozhodol radšej ujsť pred Bohom až sem, „až na kraj sveta“, ako by mal ísť k pohanom. A čo sa stalo?
Nasadol na loď, na ktorej boli samozrejme pohania, takže bol vlastne medzi pohanmi, medzi ktorých nechcel ísť. A keď sa strhla búrka, pohania sa modlili – každý k svojmu „bohu“, lenže to boli vymyslené modly a tak sa modlili zbytočne. Vtedy prišlo k paradoxnej situácii. Vyzvali aj Jonáša, aby sa modlil k svojmu Bohu. Lenže on od svojho Boha utekal, ako sa mohol k nemu modliť? A tak Jonáš, ktorý nechcel poslúchnuť Boha, aby poslúžil pohanom, musel teraz poslúchnuť pohanov, aby sa modlil k Bohu! Ešte ani toto ho nepriviedlo k priznaniu, preto pohania navrhli losovať. Žrebom sa dozvedeli, že príčinou búrky je Jonáš a on im chtiac-nechtiac musel povedať, že je to preto, lebo nechcel ísť prorocky poslúžiť do Ninive. Nevieme presne, čo všetko im povedal, ale musel im aspoň niečo povedať o sebe, o svojom Bohu i o poslaní, ktoré nechcel plniť. Jonáš, ktorý sa nebál Boha, nechtiac takto priviedol pohanských námorníkov k tomu, že sa začali báť pravého Boha, ktorý stvoril nebo i zem, ktorý bol schopný rozbúriť i utíšiť more a ktorý nedovolil Jonášovi utekať donekonečna. Začali sa k nemu modliť, obetovali mu a skladali mu sľuby. Takto Jonáš, ktorý nechcel ohlasovať pravú vieru pohanom, priviedol k nej nechtiac všetkých pohanov na lodi. A azda nakoniec aj seba! Stalo sa práve to, čo nechcel, lebo Boh to chcel. Takto už na lodi plnil svoje prorocké poslanie voči pohanom.
Nevieme ani to, čo potom Jonáš ohlasoval v Ninive. Ale aj keby nebol povedal nič iné, len to, ako utekal pred Bohom, ako ho Pán na mori zastavil, žrebom usvedčil, pohanov priviedol k viere, ako ho potom dal hodiť do mora a veľrybou zachránil... – už aj to by určite stačilo na to, aby každý človek úprimného srdca spoznal pravého Boha.
S Jonášom to bolo tak, ako je to s každým synom. Každý syn už svojou existenciou svedčí o tom, že má otca. Či ho poslúcha, alebo od neho uteká, či ho otec môže s hrdosťou chváliť, alebo ho musí trestať, jeho okolie v každom prípade vie, že má otca. J. O. Markuš používa výstižné prirovnanie o chlapcoch, ktorí čosi vyvádzajú na ulici. Všelikto ide okolo a pohoršuje sa nad nimi. Ale ak niekto z okoloidúcich podíde k nim, jedného z nich chytí a zbije ho, všetci vedia, že to je jeho otec. Nie je to najpríjemnejšie svedectvo o otcovstve, lebo aj otec by bol radšej, keby bol mohol chlapca pohladiť, pochváliť a tak sa k nemu priznať a bol by tomu radšej aj chlapec, ale fakt je, že aj takáto bitka je svedectvom otcovstva. Kým sa nás otec nevzdá, vždy o ňom nejako svedčíme...

2. Nielen Jonáš, ale celý izraelský národ sa stal takýmto svedectvom o Bohu, o jeho spravodlivosti a láske. Boh si tento národ vyvolil, aby sprostredkoval ľudstvu pravdy o Bohu i Božiu milosť cez Mesiáša. A napriek tomu, že tento národ nebol verný svojmu Bohu a milióny z neho zlyhávali, svoje dejinné poslanie splnil. Už za Jonášových čias sa dostal do zajatia, bol roztrúsený medzi pohanov a tak sa pohania od neho – podobne ako od Jonáša – dozvedeli o pravom Bohu, ktorý ho takto potrestal. Keby bol národ chcel, mohol aj krajším a príjemnejším spôsobom podať svedectvo o pravom Bohu. Keby bol poslúchal a pridŕžal sa Božích príkazov, mohli ísť Izraeliti medzi pohanov ako misionári. Aj to by bolo hodnoverné svedectvo o Bohu, keby ich mohol požehnávať viac, ako iné národy. Ale oni spohanšteli, naučili sa popri pravom Bohu uctievať vymyslené modly, alebo na pravého Boha celkom zabudli, nuž musel sa k nim priznať tak, ako správny otec k neposlušnému synovi – bitkou. Dnes vidíme, že splnili poslanie sprostredkovať všetkým národom pravdy o Bohu i Vykupiteľa. Lenže to bolo spojené s mnohými bolesťami, ktorým sa mohli vyhnúť.
Kým o mocnej Asýrskej ríši a iných kráľovstvách starých čias dnes mnohí nevedia celkom nič, ani len to, že existovali, zatiaľ o izraelskom národe vedia všetky národy aj dnes a všade sa ohlasujú tie pravdy o Bohu, ktoré oni odovzdávali svetu. Každý aspoň z počutia pozná Bibliu, Sv. písmo ako zbierku Božích právd, ktoré dal Boh všetkým národom cez izraelský národ. Takmer celé Sv. písmo napísal Svätý Duch cez pisateľov z tohto národa, nielen Starý Zákon, ale aj Nový. A kto by nepočul o Ježišovi Kristovi, Božom Synovi, ktorý sa stal človekom uprostred tohoto národa? Niektorí o ňom počuli len na protináboženských prednáškach, alebo pri zahrešení, ale pozná ho každý. On sa v izraelskom národe narodil, vyrástol, slúžil i zomrel na kríži. Žiaľ, zomrel na kríži aj pre zradcov z vlastného národa, ale v konečnom dôsledku ho aj tak tento národ dal svetu – živého, mŕtveho i vzkrieseného. Židia sú za jeho neprijatie potrestaní aj roztrúsenosťou po celom svete, ale aj napriek tomu splnili Bohom dané poslanie.

3. Je pre nás dôvodom k veľkej radosti, že my nie sme ani schopní veľmi narušiť Božie plány. Len Boží plán, ktorý sa týka našej vlastnej spásy môžeme narušiť celkom a dostať sa do pekla. Ale ak nás Pán chce použiť na nejaké poslanie, on si svoje dosiahne aj bez nás, alebo aj cez nás proti našej vôli. To je dôvod k radosti. Ale aj dôvod zamyslieť sa i hovoriť v rodine o tom, aké poslanie nám na dnes dáva Pán a ako ho plníme. Možno nás Pán bude musieť trestať za našu nevšímavosť voči jeho vôli, alebo aj za naše úteky od spoznanej Božej vôle ako Jonáša... On to urobí tak, aby napriek tomu dosiahol, čo treba, lenže pre nás to môže mať katastrofálne následky pre časnosť i pre večnosť. A nemusíme pritom rozmýšľať len o svojom celoživotnom poslaní. Stačí, keď budeme denne ráno pri rozjímaní dôkladne rozmýšľať, kam nás Pán posiela práve v ten deň. Denné predsavzatie, ktoré si ráno dávame, je naším denným poslaním. A jeho splnenie, alebo nesplnenie večer svedčí o našej vernosti alebo nevernosti Božiemu poslaniu... Čím pozornejšie hľadáme Božiu vôľu a čím presnejšie ju plníme, tým bezpečnejšie kráčame k spáse. Tak, ako to povedal páter Damián o svojej službe malomocným. „Páter, vy musíte mať veľmi rád týchto chorých, keď sa z lásky k nim až takto obetujete!“ – On však odpovedal: „Z lásky k nim? Ani nie... Kvôli svojej spáse to musím robiť...“

POKRAČOVANIE DÁVIDOVHO RODU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že v južnom kráľovstve bol iný vývoj duchovného života ako v severnom,
2. duchovnú obnovu za Jozafáta v troch oblastiach a
3. naše podmienky duchovnej obnovy v tých troch oblastiach.

1. Podobne ako severné kráľovstvo, aj južné malo svojich prorokov i svojho kráľa. V oboch kráľovstvách žili Izraeliti s rovnakou bohatou náboženskou skúsenosťou i tradíciou... Ale aj s rovnako veľkými sklonmi k modloslužbe! Najvýraznejší rozdiel, aj navonok najľahšie postrehnuteľný, aj vnútorne asi najdôležitejší bol v tom, že v južnom kráľovstve mali v Jeruzaleme chrám. Jediný židovský chrám na celom svete! V ňom bola archa zmluvy i knihy Božieho zákona, čiže Sväté písmo. Okolo archy sa zhromažďovali pravoverní kňazi, konali pravovernú bohoslužbu, čiže liturgiu pravému Bohu, čo nebola bezvýznamná okolnosť.
Vďaka tomu, že jediný židovský chrám bol práve na území južnej ríše, mali jej obyvatelia celkom odlišné podmienky duchovného života, ako ostatné kmene. Po rozdelení jednotného kráľovstva Dávidovho to zohralo od začiatku podstatnú úlohu. V novovzniknutom severnom kráľovstve hneď prvý kráľ Jeroboam už na začiatku vlády chcel zabrániť, aby jeho poddaní putovali do Jeruzalema, hlavného mesta južného kráľovstva, na bohoslužby, na ktorých mal významnú účasť aj kráľ južnej ríše a aby tam odovzdávali desiatky, čo nebol bezvýznamný príjem financií i naturálií, veď z neho žila dvanástina národa, celý levitský kmeň!
Kňazi a leviti, ktorí dovtedy žili roztratení medzi všetkými kmeňmi, keď po rozdelení ríše chceli zostať verní Bohu, sa presťahovali do Judei, do blízkosti chrámu, aby tam mohli vykonávať právoplatnú bohoslužbu. A to zasa nebola malá duchovná strata pre severné kmene a malý duchovný zisk pre južné. Preto napriek sklonom k hmotárstvu a modlárstvu mali lepšie podmienky na pokánie. Tí, ktorí chceli ostať verní Bohu, mali na to tiež lepšie podmienky. Kým v severnom kráľovstve jedinou duchovnou obnovou bolo pôsobenie Eliáša a Elizea, pôsobenie tiché a veľmi náročné, zatiaľ v južnom kráľovstve sa viackrát uskutočnila duchovná obnova národa, pod vedením kráľov, kňazov i prorokov.

2. Pokus o veľkolepú duchovnú obnovu sa spomína hneď v prvých úryvkoch rozjímaní tohto týždňa. Krajina upadala do modlárstva už ku koncu Šalamúnovej vlády. Jeho syn Roboam bol spočiatku verný Bohu, ale neskôr slúžil modlám. Vláda jeho syna Abiáša bola poznačená najmä veľkou skúsenosťou všetkých obyvateľov s Pánom v boji na vrchu Semeron. Podobne vláda jeho syna Asu skúsenosťou s Pánom v boji pri Marese. Asa slávnostne obnovil zmluvu národa s Pánom odstránením modlárskych oltárov a sôch v krajine a slávnostnou prísahou. Ale ku koncu vlády sa ani v boji, ani v chorobe nespoliehal na Pána, a tak aj zomrel. Vychoval však vo viere syna Jozafáta, ktorý sa pokúsil o duchovnú obnovu národa v troch smeroch.
a) Rozoslal po krajine skupinu mužov, ktorí zhruba formou ľudových misií ohlasovali v národe Božie slovo. Oboznamovali národ so Sv. písmom a s Božími požiadavkami. Takto dostali obyvatelia celého južného kráľovstva možnosť poznať Božiu pravdu.
b) Druhá oblasť duchovnej obnovy bola spätá s Jeruzalemským chrámom. Šlo o obnovu obetí za hriechy národa. Pred bojom s Moabčanmi, Amončanmi a Meunejcami najprv sa zhromaždili zástupcovia ľudu v chráme pred Pánom a prosili o pomoc modlitbami, postami a obetami. Po boji zasa ich prvá cesta viedla do chrámu. Táto obnova však nebola dôsledná, ľud si nepripútal srdce k Pánovi a mnoho obetoval aj na rozličných výšinách mimo chrámu.
c) Škvrnou na Jozafátovej vláde bolo spojenectvo s Achabom, kráľom severnej ríše. Pritom Jozafát dostal dvojnásobné napomenutie od Pána: cez proroka Hananiho a cez udalosť Achabovej smrti. Potom znovu cestoval po krajine a všade ustanovoval sudcov, aby hľadali spravodlivosť podľa Božieho slova, aby vynášali rozsudky a aby ťažko riešiteľné prípady posielali na najvyšší súd do Jeruzalema. To preto, aby sa medzi ľuďmi nerozmáhali nevyriešené spory, ale aby sa hľadalo správne riešenie a zmierenie.

3. Tri oblasti, v ktorých sa Jozafát pokúsil o obnovu, by sme mohli stručne zhrnúť do troch oblastí našej obnovy: obnoviť vzťah k Božiemu slovu, k bohoslužbám a k sviatostiam, najmä k sviatosti pokánia, lebo v nej sa najdôslednejšie riešia všetky problémy a spory a vysluhuje sa tá najvyššia spravodlivosť – Božia. Počúvaním Božieho slova spoznávame pravdu, podľa ktorej máme žiť. Obetami, najmä obetou sv. omše môžeme odprosiť Pána za to, že sme ho v minulosti dostatočne nepočúvali a nežili podľa jeho pravdy. Vo sviatosti pokánia nám sám Pán odpustí hriechy a dá pomáhajúcu milosť, aby sme budúcim predišli. Duchovná obnova nemôže byť skutočnou obnovou, ak sa nezameria na tieto tri oblasti. A my v Novom zákone máme na ňu omnoho lepšie podmienky, ako mali za Jozafáta. Vďaka Bohu...

JOAS – ZBOŽNÝ CHLAPEC, BEZBOŽNÝ KRÁĽ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. vnútornú príbuznosť kráľa Jozafáta so Šalamúnom,
2. duchovnú obnovu za kráľa Joasa a
3. že duch liturgie je Boží Duch, ktorý nás má viesť.

1. V dejinách národa i v povedomí ľudí je Šalamún veľmi známym kráľom. Má neoceniteľnú zásluhu na tom, že južné kráľovstvo malo na duchovnú obnovu lepšie podmienky ako severné, lebo dal postaviť v Jeruzaleme jediný židovský chrám. Bolo to veľkým duchovným zjednotením národa, keď zo všetkých kmeňov a zo všetkých končín kráľovstva putovali do chrámu na veľkolepé slávnostné bohoslužby. Ale sám Šalamún zasial semienko rozkladu do duchovného života národa tým, že sa oženil s pohankami. Ony potom zviedli jeho i národ k pohanstvu a rozkladu.
Podobne kráľ Jozafát, Šalamúnov pravnuk, mal veľké zásluhy na duchovnej obnove národa, aspoň pokiaľ ide o južné kmene. Ale tiež zasial semienko rozkladu do kráľovského rodu a do národa tým, že svojho syna oženil s Achabovou a Jezabelinou dcérou Atáliou, pohankou. Pod vplyvom pohanky Jezabel spohanštil sa Achab a celé severné kráľovstvo. A pod vplyvom jej dcéry Atálie malo niekoľko generácií problémy s pohanstvom aj na juhu. Ona naviedla na pohanstvo svojho muža, Jozafátovho syna Jorama. Pod jej vplyvom vyvraždil svojich bratov. Pre jeho modlárstvo zahynuli aj jeho synovia, okrem Ochoziáša. Ten po ňom nastúpil na trón, ale pod matkiným vplyvom sa spriahol so severoizraelským kráľom a s ním aj zahynul. Atália dala potom vyvraždiť celý Dávidov rod, okrem ukrytého jednoročného Joasa. Boli to všetko ukrutné následky nerozvážneho Jozafátovho rozhodnutia o synovom manželstve...

2. Za kráľa Joasa bola duchovná obnova zameraná predovšetkým na obnovu obetí v chráme. Malo to dve príčiny: vonkajšiu a vnútornú.
Vonkajšou príčinou bola okolnosť, že na celej obnove mal najväčšiu zásluhu kňaz – zrejme veľkňaz – Jojada. Jeho manželka ukryla jednoročného vnuka kráľovnej Atálie, ktorá chcela vyvraždiť celý Dávidov rod. Spolu so svojím manželom Jojadom ho ukrývala, chovala i vychovávala. Jojada potom zorganizoval štátny prevrat, pri ktorom Atáliu zvrhli i popravili. Na trón dosadili Dávidovho potomka, maličkého Joasa. Pod múdrym vedením Jojadu sa uskutočnila nielen obnova Dávidovej dynastie na kráľovskom tróne, ale aj obnova chrámu a bohoslužieb.
Za tých šesť rokov panovania Atálie nemohol chrám až natoľko spustnúť, že by potreboval rozsiahlu opravu. Chrám však bol zanedbávaný už za vlády jej syna i muža. Pravdepodobne od Jozafátovej smrti roku 846 pred J. Kr. až do Joasovho nástupu na trón roku 835 pred J. Kr., to znamená jedenásť rokov, sa v chráme nekonali bohoslužby, iba ak modloslužby. Za Jozafátovej vlády sa spomínajú bohoslužby, ale opravy chrámu nie a za vlády jeho otcov tiež nie. Ak bol chrám postavený za Šalamúna okolo roku 960 pred J. Kr. a ak ho za vlády Roboama, asi v roku 925 pred J. Kr. vykradol faraón Šešonk, je jasné, prečo za Joasa už nutne museli robiť rozsiahle zbierky, aby mohli renovovať chrám. Veď po stoštyridsiatich rokoch by potreboval dôkladnú opravu aj vtedy, keby bol riadne udržiavaný a keby Atália nebola robila v ňom nežiadúce zásahy. Najlepšie podmienky boli na to teraz, keď vládol mladučký Joas pod vedením kňaza Jojadu.
Za vnútornú príčinu obnovy chrámu a bohoslužieb môžeme považovať to, že táto stránka obnovy nebola dostatočne prevedená už ani za Jozafáta. Ak veríme, že dejiny riadi Boh, tak aj vo vonkajšej príčine, totiž v Jojadovi, vidíme Boží zásah. Bez Božej pomoci by sa mu určite nepodarilo zachrániť posledného Dávidovho potomka. Pán ho síce mohol zachrániť aj iným spôsobom, ale práve v tom vidno ten Boží zámer, že ho zachránil prostredníctvom Jojadu a jeho manželky. Týmto dosiahol Pán aj to, že sa doplnila tá tretia stránka duchovnej obnovy národa, ktorá bola Jozafátom uskutočnená povrchnejšie. Pravda, národ by znovu potreboval celkovú obnovu a Pán ju už aj pripravoval, ale zatiaľ iba doplnil obnovu Jozafátovu.

3. Zarážajúce je to, že po Jojadovej smrti sa dal Joas ovplyvniť lichotníkmi a zrejme aj svojimi zlými sklonmi a aj on upadol do modlárstva, hoci sám na vlastnej koži skusoval jeho zlé následky. Ak jestvuje tragický súvis medzi Jozafátom a Šalamúnom, pretože obaja napriek vonkajšiemu obnoveniu vnútorne pripravili duchovný rozklad národa, tak ešte trpkejšie súvisí so Šalamúnom Joas. Obaja skončili mimoriadne zle, hoci obaja začínali mimoriadne nádejne. Jeden pod múdrym vedením proroka Nátana, druhý pod vedením kňaza Jojadu. Obaja sa spohanštili napriek všetkým milostiam. Ba Božie slovo nehovorí ani o jednom z nich, či aspoň pred smrťou robili pokánie. Koľkých bohoslužieb sa zúčastnil Joas pod vedením Jojadu, čo všetko mohol vedieť o Pánovi! No on sa dal viesť len Jojadom, nie Bohom! Pre neho samotného vyznela duchovná obnova naprázdno, lebo obnovil liturgiu len navonok, ale sám sa nedal preniknúť jej duchom, čiže Božím Duchom.
Cez liturgiu nás vedie Boh – cez Božie pravdy v modlitbách, cez symboly v obradoch,... Ak sa nesnažíme porozumieť obradom, ich symbolike a mať na nich vnútornú účasť, ak si z modlitieb a z kázní nič nezapamätáme, ak nás v nich nič nezachytí, neosloví, ak sme na bohoslužbách účastní len telom, alebo spevom, či inak, hoci aj miništrovaním, môžeme rovnako ľahko a tragicky poblúdiť ako Joas...

UPADANIE VIERY V JÚDEI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako si pýchou pokazil bohoslužbu Oziáš,
2. ako si nepravou obetou pokazil bohoslužbu Achaz a
3. ako môžeme my prinášať obety milé Bohu.

1. Život Joasovho syna a nástupcu Amasiáša opisuje Božie slovo v rámci trochu iných udalostí, ale dosádza ich zhruba do toho istého vzorca ako Joasov život. Najprv slúžil Pánovi, potom sa dal zviesť na modlárstvo a nakoniec ho zavraždili, čím ho Boh potrestal smrťou za odpad. Trochu odlišne sa opisuje život jeho syna Oziáša. Tiež nastúpil na trón celkom mladý, iba šestnásťročný. Slúžil Pánovi verne a on ho požehnával po každej stránke. Keď sa mu však vo všetkom darilo, spyšnel. Nie že by nebol vedel, komu má ďakovať za úspechy vo svojom živote. To vedel a ďakoval Pánovi. Jeho pýcha sa však prejavila práve pri bohoslužbe zdanlivou horlivosťou.
Dovolil si vojsť do Pánovho chrámu nie ako kráľ, ale tak, ako keby bol kňazom. Dopustil sa tým podobného hriechu, ako prvý kráľ Šaul. A ako Šaul bol potrestaný za tento prejav pýchy, tak bol zaň potrestaný aj Oziáš. Namiesto Šaula dal Pán pomazať za kráľa Dávida, hoci Šaul ešte žil a nechcel prísť o moc. Podobne Oziáš nezomrel hneď, ale i keď ešte žil, namiesto neho panoval už jeho syn, lebo Oziáš dostal malomocenstvo a ako nevyliečiteľne a infekčne chorý musel žiť v karanténe, v izolácii. Súvislosť medzi jeho pýchou a malomocenstvom tu bola nielen vnútorná, že ho potrestal Pán za pýchu – ale aj vonkajšia: malomocenstvo dostal práve vtedy, keď napriek varovaniu kňazov vstúpil do chrámu, aby tam namiesto kňazov obetoval tymian na kadidlovom oltári.
Navonok, najmä v očiach neveriacich, môže byť maličkosťou to, čo urobil Oziáš, a trest za to by sa im mohol zdať neprimerane tvrdý. Ale pýcha nie je maličkosť a najmä, keď sa prejaví pri bohoslužbách. Nik totiž nie je hoden slúžiť Bohu ako kňaz. Ani kňazi nie... Aj pre nich je to len nezaslúžená milosť. Aj vtedy, keď Izraeliti na púšti zazlievali Áronovmu rodu túto milosť a závideli im ju, Pán mnohých potrestal smrťou. K Bohu môže človek pristupovať iba s pokorným srdcom: „Pane, nie som hoden...!“ (Mt 8, 8). Len čo sa niekto začne považovať za hodného tejto služby, už je s ním zle. Všetci kresťania sú pokrstení a krstom dostávajú účasť na Kristovom kňazstve, ale nie preto, že sú toho hodní, ale preto, že ich Pán urobil hodnými.

2. V tomto krátkom úryvku Božieho slova sa stretávame ešte s jednou pokazenou bohoslužbou. Išlo vlastne o modloslužbu, aj keď ju pravdepodobne mysleli veľmi vážne. Oziášov syn Joatam vládol pokojne a bol verný Pánovi. Ale jeho syn Achaz, ktorého lepšie poznáme v súvislosti s proroctvami Izaiáša o Mesiášovi, bol modlár. A nielenže staval oltáre modlám a pálil na nich kadidlo, ale dopustil sa hrozného modlárstva aj tým, že na oltári spálil svoje deti. Pri takomto hriechu sa sotva dá pochybovať o úprimnosti, aj keď to znie čudne. Spáliť vlastné dieťa, to nikto neurobí len tak pre nič za nič. V tom musí byť úprimná viera. Hrozné je, že je to viera v modlu, nie v Boha.
Pri všetkej svojej úprimnosti sa človek dokáže až takto hrozne pomýliť, ak sa nedá viesť Bohom cez Cirkev. Boh i Cirkev pozná obety a ich cenu. Ale takéto obety nikdy nežiadal ani Boh, ani Cirkev, ani tá starozákonná. Aj u sudcu Jefteho bola obeta jeho dcéry tragickým omylom, hoci ju obetoval pravému Bohu a nie modle. Našu službu Bohu nemôžeme stavať len na úprimnosti – ani liturgickú bohoslužbu, ani službu Bohu životom. Musíme ju stavať na poslušnosti cez zákonitých predstavených.

3. Pri Jozafátovej obnove sme mohli uvažovať o bohoslužbe slova, o bohoslužbe obety a o sviatosti zmierenia. Na základe Jozafátovho príkladu sme sa mohli usilovať o svoju duchovnú obnovu v týchto troch oblastiach. Pri Joasovi sme sa mohli zamerať na úprimnosť liturgie, aby sme sa dali cez liturgiu viesť samým Bohom. Teraz pri Oziášovi sa môžeme zamerať na dve veci, ktorými si nemáme kaziť ani bohoslužby v kostole, ani liturgiu života. Nemáme si ich kaziť pýchou.
Musíme si uvedomovať, že nie Pán Boh má ďakovať nám za to, že sa nám ráčilo chcieť prísť do kostola a odstáť si tam (a možno len mimo kostola) trpezlivo alebo i netrpezlivo, celú alebo ani nie celú svätú omšu... Naopak: my musíme byť vďační jemu za to, že vôbec ustanovil liturgiu svätej omše a že nám dáva vo svojej dobrou možnosť zúčastniť sa na nej. Kto to takto pochopí, ten napr. bez problémov vstane o hodinu skôr, ide do školy s hodinovým predstihom, aby mohol byť najprv na svätej omši a to každý deň... Nikdy si nepovie, že má veľa roboty, alebo že je unavený, alebo že sa mu jednoducho nechce... Skôr si povie tak, ako mladá vdova so šiestimi deťmi: „Možno iní to tak nepotrebujú, ale ja musím byť každý deň na svätej omši, veď ako inak by som to všetko bez manžela zvládla...?!“ Taký sa bude úprimne usilovať o účasť na všetkých bohoslužbách, dá sa spovedníkom a liturgickými predpismi upravovať tak, aby neprinášal Bohu iné obety, ako tie, ktoré Boh naozaj chce.

VERIACI KRÁĽ EZECHIÁŠ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Ezechiášovu bezvýhradnú dôveru v Boha, vyjadrenú osobnou modlitbou v chráme a
2. že aj my potrebujeme osobné modlitby v chráme.

1. Medzičasom sa udiali veci, ktoré tiež iste prispeli k tomu, že aj Achazov syn Ezechiáš začal uskutočňovať úprimnú obnovu národa. Nestali sa tie udalosti v jeho kráľovstve, ale v severnom izraelskom kráľovstve, ale nešlo o nijaké maličkosti. Kráľovstvo zaniklo, prestalo jestvovať. Asýrsko si najprv podmanilo Sýriu s hlavným mestom Damask. V rokoch 734-733 pred J. Kr. pod vedením Salmanasara Asýrčania obsadili aj časť izraelského kráľovstva. On síce Samáriu nedobyl a zomrel, ale jeho nástupca Sargon II. ju dobyl hneď v prvom roku svojej vlády. Obyvateľov kráľovstva, ktorí neušli k susedom a predsa vojnu prežili, odvliekol do asýrskeho zajatia v roku 722 pred J. Kr.
Pravdepodobne v tom čase zomrel kráľ Achaz a nastúpil na trón jeho syn Ezechiáš. Tiež mal ťažkosti s Asýrčanmi, ktorí tiahli proti Egyptu a „právom silnejšieho“ si podmaňovali všetky krajiny, ktorými prechádzali a to cestou tam i späť. Z nich mal nejednu horúcu chvíľu aj judejský kráľ Ezechiáš. Sargonov nástupca Senacherib sa rúhal Bohu a vysmieval sa Ezechiášovi, že Bohu tak slepo dôveruje. Išlo skutočne o slepú dôveru, lebo každý jasne videl, že všetky kráľovstvá podľahli Asýrii. Bolo detsky naivné myslieť si, že maličká Judea sa jej ubráni! Lenže Pánovi sa páči práve takáto detská dôvera. Pán Ježiš povedal, že máme byť ako deti, keď chceme vojsť do Božieho kráľovstva. Senacheribov list, plný rúhavej sebadôvery, vzal Ezechiáš do chrámu pred Pána. Tam sa modlil a odovzdal Pánovi v detinsky dôvernej modlitbe seba i celý národ. Bola to úprimná osobná modlitba v núdzi, modlitba nie napísaná a naučená... Modlil sa vlastnými slovami, ktoré mu prichádzali na jazyk tak, ako mu ich diktoval strach z Asýrie i dôvera v Boha.
Pán vypočul jeho modlitbu a zachránil ich. Tak, ako to Ezechiášovi oznámil jeho priateľ, prorok Izaiáš. Senacherib už na druhý deň odtiahol so svojím značne preriedeným vojskom a keď prišiel do svojho kráľovského mesta, zabili ho tam vlastní synovia. Medzitým si ešte stihol dať urobiť z kameňa pamätník na svoju slávu. V ňom spomína svoje hrdinstvá a víťazstvá. Aj to, že obkľúčil Jeruzalem ako vtáča v hniezde, ale nespomína, že by ho bol aj dobyl. A to by pri tých chválospevoch o sebe sotva bol zabudol spomenúť. Nedobyl ho, lebo Jeruzalem chránil Pán aj vďaka Ezechiášovej úprimnej modlitbe.
2. Keďže bol Ezechiáš veriaci, chodil do chrámu na bohoslužby. V jeruzalemskom chráme mu šlo predovšetkým o liturgické modlitby a obety. Zorganizoval očistenie chrámu od modiel, ktoré tam pred ním dal porobiť Achaz a zorganizoval aj veľkolepé slávenie Veľkej noci, na ktoré pozval nielen svoje kráľovstvo, ale aj zvyšky obyvateľov severného kráľovstva. Ezechiáš sa teda modlieval aj spoločne s inými v chráme pri bohoslužbách. Aj my potrebujeme chodiť aj na bohoslužby a pri nich sa modliť – čiže rozprávať sa s Bohom, nie s kamarátmi...
Ale Ezechiáš sa modlieval aj doma. V nasledujúcom týždni rozjímaní si vypočujeme jeho modlitbu v chorobe. Ani náš duchovný život by nebol dosť osobný, keby sme sa nemodlievali aj doma, v škole, na pracovisku, na ulici, v obchode, v dopravných prostriedkoch, v prírode, všade... Všetko sa môže stať a má sa stať našou modlitebňou, naším chrámom. Ale to neznamená, že okrem bohoslužieb nemáme chodiť do chrámu. Keď sa máme modliť všade, tak predovšetkým v chráme, a nielen počas bohoslužieb.
Ezechiáš chodil na bohoslužby, ale aj doma sa modlil. Okrem toho chodil do chrámu aj súkromne, osobne sa modlieval vlastnými slovami, podľa momentálnej potreby ako to kedy cítil v srdci. Nie je to dobre, ak nikdy necítime v srdci potrebu zájsť do chrámu a úprimne sa v tichu pomodliť ako Ezechiáš, alebo ako Samuelova matka Anna...
A ešte si pripomeňme rozdiel medzi židovským chrámom a našimi katolíckymi kostolmi. V židovskom chráme bol Boh prítomný tak, ako všade na svete, ale v našich chrámoch je prítomný osobitným spôsobom v Eucharistii. Ak sa Ezechiáš chodil do chrámu modliť, tak len preto, že to bolo miesto, kde bola archa zmluvy, miesto posvätené modlitbami a obetami mnohých ľudí. Bolo to prostredie, v ktorom sa mu dobre modlilo. Ak sa ideme do chrámu súkromne pomodliť my, tak okrem tohto všetkého sa tam ideme aj pokloniť Kristovi prítomnému v Eucharistii pod spôsobom chleba. My nechodíme súkromne do kostola iba na modlitby, ale aj na poklonu.
Hrozné by bolo chodiť do kostolov len preto, aby sme si pozreli ich výzdobu, alebo aby sme ich poznali ako historickú pamiatku. Za týmto účelom chodia do kostolov aj neveriaci. Veriaci využije napr. aj čas čakania na autobus, alebo cestu do obchodu, do zamestnania, do školy na to, aby sa zastavil v kostole, pomodlil sa a poklonil sa Pánovi. Alebo aj zámerne zájde kvôli tomu do kostola z domu, ako Ezechiáš.
Veľmi cennou pravdou je, čo bolo napísané v jednom kostole na konci historického poučenia o ňom. Po vymenovaní všetkého umelecky a historicky cenného bolo napísané: „Ale najcennejšie, čo v tomto chráme máme, je Ježiš Kristus v Eucharistii! – Poďme, pokloňme sa mu!”

EZECHIÁŠ A MANASES POKORENÍ PRED PÁNOM

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. počúvajúcu modlitbu Izaiáša a Manasesa a
2. ako sa máme učiť počúvať Pána v modlitbe.

1. Najprv sa pokúsme trochu sa vžiť do situácie proroka Izaiáša vo chvíli, keď odchádzal od kráľa Ezechiáša s ťažkým poznaním v srdci: kráľ Ezechiáš zomrie, Pán tak rozhodol. Ťažko s istotou tvrdiť, kedy sa to presne odohralo, lebo udalosti opisované v Božom slove nemusia vždy časovo nasledovať po sebe presne tak, ako nasledujú za sebou ich opisy vo Svätom písme. Ak sa však držíme postupnosti, v akej tieto udalosti opisuje Božie slovo, tak to bolo po tom, čo od Jeruzalema odtiahlo asýrske vojsko. A keby to aj nebol presný časový sled udalostí, dobre je držať sa tohto sledu, lebo Svätý Duch nám ich nie náhodou a bez dôvodu dal takto napísať.
Ezechiáš i celý Jeruzalem teda zakúsili úžasnú Božiu pomoc. Dôverovali Bohu, k čomu ich povzbudzoval prorok Izaiáš a vyplatilo sa im to. Pán života i smrti sám premohol nepriateľské vojsko a ich vyslobodil. Tento Pán života a smrti však potom poslal na kráľa smrteľnú chorobu a prorok Izaiáš mu s priateľskou súcitnou bolesťou zvestoval Božie rozhodnutie – smrť. Ezechiáš nezazlieval Pánu Bohu, že tak rozhodol. Veď on je Pán života a má právo kedykoľvek nám vziať ten život, ktorý nám on daroval. Predsa sa však modlil k Bohu za nový prejav jeho milosrdenstva, za uzdravenie. To už bol vtedy Izaiáš na ceste od jeho smrteľného lôžka. Isté je, že sa modlil aj Izaiáš cestou, nielen kráľ na posteli. Jasne to vidno z toho, že zachytil nové Božie zjavenie, čo by nebolo možné, keby nebol cestou od kráľa nadviazal v modlitbe spojenie s Bohom.
Sotva sa modlil nejakú naučenú modlitbu. Zrejme však rozmýšľal o tom, aké zvláštne sú Božie rozhodnutia, keď najprv kráľa zázračne vyslobodí, a vzápätí žiada jeho smrť. Muselo to byť zvláštne duchovné rozpoloženie proroka: oznámiť priateľovi takýto nepochopiteľný Boží rozsudok smrti. Koľkí z nás by sa búrili proti Bohu otázkou: „Prečo? Prečo práve ja...?“ Ale ani kráľ ani prorok sa nebúrili proti Bohu a jeho rozhodnutiu. Nepochybne však stále hľadali Božiu vôľu v modlitbe. Namiesto naučených modlitieb bol vtedy Izaiáš v takom spojení s Bohom, že uvažoval o jeho vôli a hľadal ju – a Boh mu zjavil nové rozhodnutie. Skôr, ako opustil nádvorie kráľovského paláca, zachytil v srdci Boží hlas, ktorý mu oznamoval, že kráľ sa tiež pokorne a úprimne modlí a Boh sa preto rozhodol predĺžiť mu pozemský život ešte o pätnásť rokov.
Izaiáš nedbal na to, že môže stratiť autoritu, že ho môžu považovať za falošného proroka, keď hovorí v Božom mene raz tak a o chvíľu zas naopak. Hneď sa vrátil ku kráľovi a zvestoval mu, že Boh sa rozhodol ušetriť ho. Ako vernému prorokovi mu záležalo predovšetkým na tom, aby pozorne počúval Pána a presne tlmočil jeho vôľu – a nie na tom, ako on vyznie...
Manases bol Ezechiášovým synom, ale sklamal podobne ako Mojžišovi synovia, Samuelovi synovia, Héliho synovia, Dávidovi synovia,... Dal sa na modlárstvo, akoby nevedel o úžasnej Božej pomoci, ktorú zakúsil jeho otec i celý jeho národ. Ak bol Manases dvadsaťročný, keď nastúpil na trón a nie je isté, aký bol časový sled opisovaných udalostí, môže byť, že bol napr. v čase Senacheribovho obliehania ešte primladý. Ale prinajmenej z počutia a čiastočne aj z detskej pamäti musel o tých veľkých udalostiach vedieť.
Napriek tomu začal uctievať modly a zvádzal k tomu aj národ, až kým ho Pán tvrdo nenapomenul. Nevieme, či je pravdou, čo hovorí židovská tradícia, podľa ktorej dal kráľ Manases otcovho priateľa Izaiáša prepíliť v dutom strome. Z Božieho slova je však istou pravdou to, že staval sochy a oltáre modlám a obetoval im a nehľadal Božiu vôľu. Preto Pán dopustil, aby ho asýrsky kráľ dal chytiť a odviesť do zajatia do Babylonu.
Vo väzení mal dosť času na rozmýšľanie a modlitby – a on tento čas a túto situáciu využil najlepšie, ako sa dalo, na pokánie. Nevieme, či sa modlil aj naučené modlitby, ale môžeme to predpokladať. Hoci bol predtým modlár, určite si nejaké modlitby, možno niektoré žalmy, z detskej náboženskej výchovy ešte pamätal a mal sa k čomu teraz vrátiť. Na bohoslužby chodiť nemal kde a tak na spoločné modlitby, určite aspoň na tie liturgické, nemal príležitosť. Ale hlavné je, že vo väzení sa naučil hľadať vôľu pravého Boha. Manases v modlitbách počúval Boží hlas. A keď sa z väzenia vrátil do Judei a vrátil sa aj na kráľovský trón, dokázal aj svojimi skutkami, že s pokáním to naozaj myslí vážne, že chce plniť Božiu vôľu a seba i ľud odvrátiť od modiel.

2. Predstava, že pri modlitbe len my hovoríme Bohu a nie aj on nám, je pomýlená. Sú rozličné druhy modlitieb a pri niektorých dosť hovoríme Bohu aj my. No k najkrajším a najužitočnejším modlitbám patrí rozjímavá modlitba, pri ktorej sme celkom osobitným spôsobom zameraní na počúvanie, čo hovorí Boh nám. Každodenné ranné čítanie z Božieho slova má byť takou rozjímavou modlitbou, pri ktorej vnútorným počúvaním hľadáme Božiu vôľu, ktorú máme plniť. Podobne je takou rozjímavou modlitbou aj večerné spytovanie svedomia, keď takisto vnútorným počúvaním hľadáme Božiu vôľu, ibaže vzhľadom na minulosť, teda ktorú sme mali plniť. Zvláštnymi rozjímavými modlitbami sú svätý ruženec a krížová cesta. Ale aj pri všetkých ostatných druhoch modlitby je potrebné nielen hovoriť Bohu, ale aj počúvať jeho oslovenie ako Izaiáš, Manases a všetci, čo chcú byť Božími synmi a dcérami. Či sa modlíme sami, alebo spoločne, či naučené modlitby, alebo vlastnými slovami, či súkromne, alebo pri liturgii v kostole, pri každej modlitbe nielen my hovoríme Pánu Bohu, ale tiež si otvárame srdce, aby sme „počuli“, čo on hovorí nám.

JOZIÁŠ, MLADÝ KRÁĽ A REFORMÁTOR

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. nedostatočný vnútorný účinok veľkolepej duchovnej obnovy za Joziáša a
2. že ani nám nemôžu duchovnú obnovu nanútiť druhí.

1. Sám Pán sa v Judei staral o to, aby tam vládol vždy niekto z Dávidovho rodu. A tak sa dvakrát v dejinách vyvoleného národa stalo, že keď nebolo iného Dávidovho potomka, zvolili za kráľa posledné dieťa, ktoré zostalo nažive z Dávidovho rodu. Prvýkrát to bolo v roku 835 pred J. Kr., keď namiesto Atálie zvolili za kráľa pod Jojadovým vedením sedemročného Joasa. Druhýkrát teraz v roku 640 pred J. Kr., keď zvolili za kráľa osemročného Joziáša. Manases sa síce dal na pokánie, ale jeho syn a nástupca Amon bol horší, ako Manases pred obrátením. Pán ho nechal panovať iba dva roky, keď ho ako dvadsaťročného zavraždili sprisahanci. Tých zasa pobili vzbúrení vidiečania a zvolili za kráľa Joziáša.
Pán mu pomohol tým, že v tom čase poslal jemu a národu prorokov Sofoniáša, Nahuma, prorokyňu Holdu a v tom čase začal pôsobiť aj veľký prorok Jeremiáš. Zaiste nie bez ich vplyvu začal Joziáš veľkolepú očistu a obnovu národa. Osobne chodil po krajine a odstraňoval modlárstvo. V osemnástom roku svojho panovania, teda v roku 622 pred J. Kr., dal očistiť od modiel jeruzalemský chrám. Ak ho naposledy opravovali pod Jojadovým vedením za čias mladučkého Joasa, tak chátral už dve storočia. A za takú dlhú dobu spustne i to najlepšie ľudské dielo.
Dvadsaťšesťročnému kráľovi Joziášovi, ktorý bol nadšeným horlivcom za Pána, však nešlo len o vonkajšiu obnovu chrámu, ale aj o vnútornú obnovu viery v národe. A nešlo mu len o tú časť národa, ktorej vládol, ale aj o desať oddelených kmeňov severného kráľovstva. Väčšinu z nich odvliekli do asýrskeho zajatia, ale Joziáš sa zaujímal aj o zvyšky, čo zostali. Všetkých sa usiloval očistiť od modlárstva a osobne chodil aj po krajoch bývalej severnej ríše a pred jeho očami museli rúcať pohanské oltáre a sochy. Aj na veľkolepú oslavu Veľkej noci pozval všetkých. A bola to taká slávnosť, aká sa neslávila už od čias proroka Samuela. Znovu zaviedol služby kňazov a levitov podľa rodov tak, ako ich pred štyristo rokmi zriadil Dávid. Zakázal schovávať archu zmluvy na rôznych miestach, ako to bolo za modlárskych kráľov a nariadil natrvalo ju dať do veľsvätyne chrámu.
Zvláštnosťou tejto duchovnej obnovy bolo to, že sa našla Kniha zmluvy, čiže Sväté písmo. Vlastne už to bolo zvláštne, že ju museli nájsť, že totiž bola stratená! Naozaj sa nespomína od obnovy za Jozafáta – a to už prešlo vyše dva a pol storočia! Môžeme predpokladať, že proroci poznali a uchovávali si Sväté písmo. Ale v dobe, keď ľudia len výnimočne vedeli čítať a písať, boli knihy veľmi vzácne. Židia nepísali na hlinené tabuľky ako to bolo zvykom v Mezopotámii, ale na kožené zvitky. Nevieme, či Sväté písmo uložil v chráme na nenápadné miesto pred modlárskym kráľom Manasesom ešte Izaiáš, ale pravdou je, že jediný národ, vyvolený spomedzi celého ľudstva, ktorý mal sprostredkovať spásu celému svetu, stratil Sväté písmo!
Keď sa pri obnove chrámu našlo, Joziáš ho prijal s radosťou a zodpovednosťou ako Božie slovo, ako oslovenie Božie pre seba i pre národ. Oboznámil s ním seba i všetok ľud. Nariadil čítať ho a vysvetľovať na pokračovanie v chráme. Zdalo by sa, že za panovania takéhoto kráľa sa naozaj musí obnoviť duchovný život národa. Joziáš nestrpel nijaké prejavy modlárstva a trestal ich smrťou! Niet pochybností o tom, že to malo veľký význam, no k celkovej duchovnej obnove predsa len nedošlo. Dokonca jeho vlastní synovia, a to obaja, boli silnými modlármi a to hneď po jeho smrti. Nepotrebovali nijaký čas na to, aby sa skazili. To znamená, že duchovná obnova za Joziáša nebola celková, hlboká, vnútorná. A národ zasa rýchle odpadol od Pána.

2. Skutočná duchovná obnova sa musí prejaviť aj vonkajšími prejavmi, navonok. Preto aj podľa vonkajšieho správania možno do istej miery spoznať, či sa niekto obrátil k Pánovi, alebo nie. Ale skutočný duchovný život sa nedá nariadiť zvonka, zákonom, ani pod trestom smrti. Izraeliti za Joziáša vedeli, že by bolo zle s nimi, keby zotrvali v modlárstve. Nuž sa navonok obrátili k Pánovi, keď to kráľ tak prísne nariadil. Nebolo to však z ich vnútornej potreby a len čo nastúpil na trón nový kráľ, modlár, boli modlármi aj mnohí jeho poddaní.
Chlapcom a dievčatám, deťom, dospievajúcim i dospelým sa dá nariadiť, aby chodili do kostola, prípadne aj ku sviatostiam, ale nijakým nariadením nemožno dosiahnuť, aby sa úprimne obrátili k Bohu a hľadali jeho vôľu. To neznamená, že sa máme búriť a prestať chodiť do kostola, lebo nám to nemá nikto prikazovať. Naopak, znamená to, že sami od seba sa máme nútiť ovládať svoje zlé sklony a nútiť sa nielen chodiť do kostola, ale z celého srdca úprimne hľadať, čo od nás chce Boh, náš Pán. Iný nás k tomu nedonúti, aj keby mal kráľovskú moc, ale sami seba môžeme i máme donútiť, hoci sme len obyčajní ľudia.

IZAIÁŠOVO POVOLANIE A KÁZNE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. nebeskú liturgiu pri povolaní Izaiáša za proroka a
2. vedomie Božej svätosti a našej hriešnosti ako základ každého povolania i celého náboženského života.

1. Dejinné pozadie Izaiášovho povolanie je pomerne jasné. Vo Svätom písme sa totiž píše, že Boh si ho povolal videním, ktoré mal v tom roku, v ktorom zomrel kráľ Oziáš. Podľa dnešných výpočtov to bol rok 740 pred J. Kr. Z Kníh kráľov a Kroník vieme, že Oziáš prestal panovať asi desať rokov pred svojou smrťou. Odvtedy namiesto neho vládol jeho syn Joatam, lebo kráľ bol malomocný, v karanténe celkom izolovaný od spoločenského života. Vedel, že chorobu nedostal náhodou, ale múdrym Božím riadením. Príčinou jeho malomocenstva bolo, že sa opovážil vojsť do chrámu vo funkcii kňaza a chcel obetovať na kadidlovom oltári, čiže dať zrnká voňavého tymiánu na žeravé uhlíky na oltári. Inak veriaci Oziáš takto urobil vážny priestupok, na ktorý ho kňazi hneď v chráme upozornili. Vzápätí sa na ňom objavili škvrny malomocenstva, z ktorého sa už nikdy nevyliečil.
Veríme, že pred smrťou po desiatich rokoch pokánia bol už dostatočne vyliečený zo svojej pýchy, aby si plne uvedomoval Božiu svätosť a svoju hriešnosť. Keby si ju bol uvedomoval už počas svojej vlády, nebol by upadol do takej pýchy, v ktorej sa opovážil prisvojiť si kňazskú právomoc a pristúpiť k oltáru. Celý život sa usiloval slúžiť Pánu Bohu, ale nemal pri tom potrebnú pokoru. Tejto ho Pán učil v posledných desiatich rokoch života, ktoré prežil v tichej samote s Bohom, ako malomocný. Možno už aj túžil po smrti, ktorá bola pre neho vyslobodením.
V tom istom roku 740 pred J. Kr., keď si Pán života povolal k sebe Oziáša, povolal si do služby proroka Izaiáša. Stalo sa tak vo videní. Izaiáš videl v zjavení Pána v ľudskej podobe ako najvznešenejšieho kráľa. Natoľko vznešeného, že vlečky jeho rúcha napĺňali celý chrám.
Izaiáš sa vo videní tiež ocitol v chráme, v ktorom kraľoval sám Boh. Okolo neho boli serafíni – anjelské bytosti, ktoré sa nikde inde vo Svätom písme nespomínajú. Ich pomenovanie, odvodené od slovesa saraf, t. j. plápolať, horieť, ich charakterizuje ako akési plápolajúce, horiace bytosti. V našom jazyku by sme snáď povedali horlivé, zapálené nadšením za Pána. Lietali okolo vznešeného Pánovho zjavu a nadšene volali, čo my po nich opakujeme pri svätých omšiach: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, plná je celá zem jeho slávy!“ Ich prevolávanie Božej svätosti bolo také nadšené a mocné, až sa otriasali základy chrámu.
Keď Izaiáš videl Božiu svätosť a vznešenosť – ktorú Oziáš nechcel vidieť – považoval sa za strateného, lebo si uvedomil svoju hriešnosť – ktorú Oziáš tiež nechcel vidieť. Výrazom „veď som mužom nečistých perí a medzi ľudom nečistých perí bývam“, vyjadril vedomie svojej nehodnosti, hriešnosti. V podobnom význame použil tento výraz Mojžiš pred horiacim kríkom, keď sa nepovažoval za súceho ísť do Egypta vyslobodiť Boží ľud. Izaiáš si bol vedomý, že nie je hoden ani len perami osloviť Pána, ktorý je nadovšetko svätý... Vtedy jeden zo serafov prišiel k oltáru – k tomu, na ktorom chcel sebavedomý Oziáš obetovať! – teda Izaiáš sa neodvážil k nemu ani priblížiť, a to ani vo videní, ale jeden zo serafov prišiel k oltáru, vzal z neho žeravý uhlík a dotkol sa ním Izaiášových perí. Tým symbolicky naznačil, že spálil jeho vinu, zničil jeho hriech a urobil ho hodným prorockej služby! Až potom mohol Izaiáš odpovedať na Pánovu otázku, koho má poslať: „Hľa, tu som, pošli mňa!“

2. Náboženský život neznamená odbaviť si nejaké tie „povinnosti“ voči Pánu Bohu, „aby sa ,Pánbožkoʻ nenahnevali“ (nech nám Pán odpustí tento hrozný výraz!) – ale „aby z nás mali radosť“... Náboženský život neznamená ani to, že Pána Boha chceme donucovať svojimi modlitbami a obetami, aby nám slúžil podľa našej vôle. Naopak. Náboženský život znamená hľadať a plniť Božiu vôľu s vedomím, že Boh je nekonečne vznešený a svätý oproti nám a my sme nekonečne malicherní, hriešni a nehodní čo i len mu slúžiť – ako mu nebol hodný slúžiť ani kráľ Oziáš. Ba ani Izaiáš, kým ho Pán neočistil, neuschopnil. Až očistených nás môže pripustiť do svojej služby.
Chráňme sa pred zmalicherňovaním Božej svätosti, chráňme sa opovážlivosti vo vzťahu k Bohu. Na západe sa rozmáhajúci štýl „katolíckeho“ života – chodiť na sväté prijímanie celé mesiace i roky bez svätej spovede, alebo bez potrebného svätenia vykonávať pri oltári liturgické úkony namiesto kňaza – sa veľmi podobá Oziášovej opovážlivosti a nie Izaiášovej pokore. Tiež premieňanie kostolov na spoločenské miestnosti, kde si robíme kultúrne programy (napr. nácvik spevov so živými debatami, vtipnými poznámkami i výbuchmi smiechu, bez povedomia Božej prítomnosti v Eucharistii, debaty v kostoloch pošepky i nahlas namiesto kázní, demokratické výmeny názorov namiesto jasného ohlasovania Božej pravdy, potlesk počas bohoslužieb napr. namiesto tichého zamyslenia po kázni, divadielka i filmy bez posvätného bohoslužobného charakteru, ba dokonca i politicko-agitačné stretnutia a možno ešte všeličo inšie svedčí o tom, že i v našich kostoloch by sme sa mali učiť od Izaiáša viac vnímať Božiu svätosť a našu hriešnosť, aby sme neskončili ako Oziáš.

EMANUEL – S NAMI JE PÁN BOH

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že centrom Izaiášových proroctiev i celého Starého zákona je Ježiš Kristus a
2. že Ježiš Kristus je centrom i nášho života i celého sveta.

1. Ktorýsi oddelený brat, nekatolík, sa pýtal spolubrata, ako by našiel vo Svätom písme proroctvá o Pánu Ježišovi. Ukázal mu to takto: otvoríš si Sväté písmo v strede a máš to. Lebo uprostred sa nachádza prorok Izaiáš, ktorý má najviac proroctiev o budúcom Mesiášovi. Takýto jednoduchý spôsob možno použiť vtedy, keď je celé Sväté písmo viazané v jednom zväzku.
Ale nielen v tomto zmysle je Mesiáš v strede Svätého písma. Oveľa dôležitejšie je to, že Pán Ježiš, Mesiáš, Spasiteľ celého sveta, je hlavnou postavou celého Božieho slova. Je centrom, stredom, okolo ktorého sa všetko točí, bez ktorého by všetko stratilo zmysel. V Novom zákone to považujeme za samozrejmé, lebo opisuje jeho myšlienky, slová a skutky, ako aj tých, ktorí v prvej Cirkvi žili a zomierali pre neho. Ale aj v Starom zákone sa všetko vzťahuje na Ježiša Krista. Niet jediného slova, jedinej čiarky, ktorá by sa nejakým spôsobom na neho nevzťahovala.
Nie náhodou všetky predlohy na rozjímanie z Božieho slova Starého zákona začínajú „nadpisom“ vybraným z Nového zákona, ktorý úzko súvisí s myšlienkou Starého zákona, o ktorej rozjímame. Tým chceme počas štyroch rokov dosiahnuť aj to, aby sme nestratili zo zreteľa súvis medzi Pánom Ježišom a Starým zákonom. Bez Pána Ježiša by sme ani Starému zákonu nerozumeli. On je centrom celého Božieho slova...
Vo Svätom písme Starého zákona sú miesta, ktoré sa mimoriadne jasne vyjadrujú o budúcom Mesiášovi. U proroka Izaiáša sú to najmä proroctvá o Emanuelovi, o budúcom kráľovstve Mesiáša, o „Ratolesti z Jesseho pňa“, zvlášť však tzv. „Piesne o Sluhovi Jahveho“, o ktorých budeme rozjímať o dva týždne. V tomto úryvku máme proroctvo o Emanuelovi. Toto „meno“ budúceho Mesiáša je hebrejský preklad slov „S nami je Boh“. Ním sa teda predpovedá už aj to, že Mesiáš, ktorý sa narodí ako človek, ale bez pozemského otca, z panny, bude zároveň Bohom. V Starom zákone nemohli pochopiť, že to bude Boží Syn, lebo tajomstvo Najsvätejšej Trojice ešte nepoznali. Odhalenie tohoto vznešeného tajomstva si Pán ponechal až na Nový zákon. Dalo by sa a bolo by treba veľa rozjímať o týchto proroctvách z mnohých hľadísk, aj o Najsvätejšej Trojici a o náznakoch tohoto tajomstva v Izaiášových proroctvách, aj o Mesiášovi, o jeho Matke, Panne Márii, o jeho kráľovstve. To všetko síce nie je možné v jednej predlohe, ale všimnime si aspoň to, že ako je Pán Ježiš centrom celého Svätého písma, tak osobitne je centrom Izaiášových proroctiev.
2. Toto si všímame hlavne preto, že on má byť aj centrom, stredobodom nášho života. Celý náš život má byť zameraný na Pána Boha – veď on nám dal život a raz nám ho aj vezme, aby ho vymenil za život večný. A jediným prostredníkom medzi nami a Bohom je on, Ježiš Kristus. On je pravý Boh a pravý človek a tým, že spojil v sebe obe prirodzenosti, božskú a ľudskú, spojil Boha s človekom. A to nielen v sebe ako Bohočlovek, ale i cez seba spojil Boha s ľudstvom. On zaslúžil svojím životom a smrťou milosť odpustenia hriechov a večného šťastia pre celé ľudstvo, pre každého človeka, aj pre mňa, aj pre teba...
Izaiáš to predpovedal preto, že mu to tak zjavil Svätý Duch a pravdepodobne si ani sám plne neuvedomoval, čo všetko povedal svojím proroctvom o Emanuelovi. Židia síce nikdy nepochybovali, že sú to proroctva o Mesiášovi, ale až po ich splnení plnšie chápeme, aké vznešené pravdy obsahujú. Potrebujeme si to uvedomovať preto, aby sme aj my všetku svoju pozornosť zamerali na svojho Spasiteľa, Ježiša Krista. Nakoľko to od nás závisí, mali by sa aj všetky naše myšlienky, slová a skutky točiť okolo neho. Stretanie s ním v Božom slove a v Eucharistii potom budeme považovať za hlavné body každého dňa, pretože v nich sa stretáme s tým istým Ježišom, s ktorým chceme a túžime žiť večne!

SVEDECTVO DVOCH

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. spoločné pôsobenie Izaiáša a Micheáša a
2. význam spoločného svedectva.

1. Za čias kráľov Joatama, Achaza a Ezechiáša pôsobil aj jeden z dvanástich tzv. „malých“ prorokov. O niektorých z nich sme si už hovorili v súvislosti s dejinami severného kráľovstva. Hoci máme v Božom slove prorokov rozdelených, či spojených akoby do zväzku štyroch veľkých prorokov a dvanástich malých, v skutočnosti ich pôsobilo medzi starozákonným Božím ľudom omnoho viac. Štyrmi veľkými prorokmi nazývame Izaiáša, Jeremiáša, Ezechiela a Daniela. Dvanástimi malými prorokmi Ozeáša, Joela, Amosa, Abdiáša, Jonáša, Micheáša, Nahuma, Habakuka, Sofoniáša, Agea, Zachariáša a Malachiáša. Od týchto prorokov sa nám zachovali písomné proroctvá. Od prvých štyroch dosť rozsiahle, preto ich nazývame veľkými, od dvanástich menej rozsiahle, preto ich nazývame malými. Medzi nich však nie sú započítaní ani takí veľkí proroci, ako bol Samuel, ba ani Mojžiš, ani neskorší Eliáš, Elizeus, Nátan, Gad a mnoho iných. Ani o jednom z prorokov by sme nemohli povedať, že je malý preto, lebo mal v dejinách viery malý význam. To by mohol posúdiť naozaj len Pán.
Preto ani Izaiáša a Micheáša neposudzujme a neporovnávajme ako malého a veľkého, kto z nich je väčší podľa ľudských kritérií. Pôsobili súčasne a obaja splnili svoju prorockú úlohu pred Pánom, preto obaja mali veľký význam pre Boží ľud a obaja boli veľkí v Božích očiach. Zrejme sa aj poznali – majú dokonca znenie niektorých proroctiev doslovne rovnaké. O ich osobných kontaktoch však nevieme nič bližšie. O Izaiášovi vieme, že mal bežne prístup na kráľovský dvor ako kráľov priateľ – o Micheášovi to nevieme. Je možné, že jeden pôsobil viac medzi vládnucou vrstvou a druhý viac medzi pospolitým ľudom. Izaiáš dokonca písal čosi ako kráľovskú kroniku a bol osobným priateľom Ezechiáša. Jemu kráľ poslal odkaz, keď bol v úzkosti pre Senacheribov výhražný list. Či odkázal niečo aj Micheášovi, nevieme. Ale niet pochybností, že v pohľade na situáciu národa sa obaja úplne zhodovali a Boží hlas v nej obaja pozorne počúvali a verne ohlasovali ľudu.

2. Z vlastnej skúsenosti vieme, aké ťažké je vytrvať, keď je niekto so svojou pravdou sám. O koľko menej ústupkov svetu a diablovi by sme urobili, keby sme boli mali aspoň jediného priateľa, ktorý zmýšľa rovnako ako my a rovnako úprimne hľadá Božiu vôľu. Aj keby sme sa len zriedkavo stretávali, ako sa možno zriedkavo stretali Izaiáš a Micheáš, ale mali by sme istotu, že nie sme sami so svojím presvedčením. Pán Ježiš obdaroval apoštolov veľkou nadprirodzenou mocou, keď ich posielal do dedín a miest, kam sa sám chystal ísť. A predsa sa nespoľahol len na darovanú moc, ale posielal ich po dvojiciach. Tak sa mohli aj navzájom podržať, podopierať, podporovať vo vernosti Bohu v slovách i skutkoch. Ako na ohnisku musia byť aspoň dve horiace polienka spolu, lebo jedno by vyhaslo, tak aj v apoštoláte, aj v osobnom duchovnom živote je veľmi dobre, ak človek nezostane sám a navzájom sa aspoň dvaja „zohrievajú“.
Pán Boh síce môže dať aj jednotlivcovi silu vytrvalosti ako Eliášovi, ale spravidla ju dáva tak, ako Pán Ježiš učeníkom, dvojiciam. Osobitne dvojiciam spojeným vo sviatosti manželstva, preto majú byť obaja manželia veriaci a sú rovnako zodpovední za život viery v rodine. Vo dvojici je svedectvo viery presvedčivejšie a jasnejšie. Presvedčivejšie preto, lebo ak len jeden človek zmýšľa inak ako ostatní, ľahko ho všetci považujú za blázna. Ale ak už dvaja, alebo viacerí zmýšľajú inak, vtedy si už aj tá väčšina dáva otázku, kto je vlastne blázon... Jasnejšie je ich svedectvo preto, lebo nielen svojimi osobnými slovami a skutkami ohlasujú Božie pravdy, ale dosvedčujú ich a vysvetľujú aj vzájomným vzťahom. Dá sa síce pekne povedať, čo je to láska, ale ak sú spolu dvaja veriaci, vidno ju aj na ich vzájomnom vzťahu, ktorým hovoria o nej hlasnejšie ako slovami. A jasnejšie aj preto, že to, čo povie jeden, druhý môže dokresliť, objasniť.
Aj Izaiáš a Micheáš sa dopĺňali. Izaiáš veľmi mnoho povedal o budúcom Mesiášovi, ale Micheáš ho doplnil. Micheáš ako jediný z prorokov predpovedal aj to, že Mesiáš sa narodí v Betleheme. Bohu vďaka za ich spoločné svedectvo viery i za dopĺňajúce sa proroctvá o Mesiášovi.
Dobre by bolo, keby sa nám podarilo podľa vzoru Jozafáta obnoviť svoj duchovný život hlbším prežívaním bohoslužby slova, bohoslužby obety a sviatosti pokánia. Dobre by bolo dať sa viesť k obnove nielen kňazmi ako Joas Jojadom, ale samým Bohom cez kňaza. Dobre by bolo nedať sa pomýliť sebavedomím ako Oziáš, ani nijakým modlárstvom ako Achaz, ale dôverovať vo všetkom Pánovi ako Ezechiáš a vyjadrovať to aj osobnými modlitbami. A to aj vtedy, keď nás Pán bude skúšať ako Ezechiáša a Manasesa. Takto obnovení ako Joziáš, nielen navonok ako jeho synovia, pochopíme Božiu svätosť a svoju hriešnosť ako Izaiáš a bude s nami Boh, Emanuel. A najlepšie bude, ak sa takto Kristus stane centrom života viacerých kresťanov, ktorí budú o ňom svedčiť spoločne ako Izaiáš s Micheášom, či už v manželských dvojiciach, alebo v apoštolských spoločenstvách.

VÝZVY K POKÁNIU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. situáciu izraelského národa za čias Izaiáša a
2. pokánie ako podmienku ich i našej nádeje.

1. Mnoho národov kedysi žilo prekvitajúcim životom a neskôr zmizli z mapy sveta akoby vôbec neboli jestvovali. Sotva sa čosi o niektorých z nich dozvedáme zo skúpych vykopávok, ktoré sa podarí archeológom vyrvať z matičky zeme. Izraelský národ nepatril medzi veľké národy a ešte sa aj vnútorne rozdelil. Veľmi bolestné bolo už aj politické rozdelenie na dve kráľovstvá, ale ešte bolestnejšie bolo rozdelenie náboženské na tých, ktorí chceli zostať verní Bohu a na tých, ktorí postupne stále viac upadali do pohanstva. Pán Boh by mal dosť dôvodov na to, aby tento maličký, rozdelením oslabený a slabo vyzbrojený národ navždy zmizol zo sveta. Ale mal aj jeden dôvod, aby ho ponechal: mal sprostredkovať spásu všetkým národom. Pre toto špeciálne poslanie sa Izraeliti nesmeli utopiť v mori ostatných národov. Boh z lásky k nim i ku všetkým národom zachraňoval svoj vyvolený národ. Musel ich mnoho trestať a trestami naprávať, ale vyhladiť ich zo zeme nechcel.
Za čias prorokov Izaiáša a Jeremiáša stál národ pred veľkým očisťovacím utrpením. Čakalo ich asýrske a babylonské zajatie – bezohľadné presídlenie takmer celého národa a presídlenie iných národov na ich územie. V tých, časoch a v tých krajoch, keď bol ešte kočovný spôsob života celkom bežný, to nebolo až také ukrutné, ako by sa to azda videlo dnes nám. No aj tak šlo o veľkú krutosť. Už aj preto, že šlo o násilné presídlenie, ktorému predchádzal krutý boj a tvrdá obrana. Mnohí to neprežili, mnohí prišli o majetky, všetci stratili rodnú vlasť a najmä: všetkým hrozilo odpadnutie od Boha – pohanstvo. Izaiášovi a ostatným prorokom Pán Boh zveril teda poslanie, pripraviť vyvolený národ na toto utrpenie a nebezpečenstvo. Už bolo jasné, že národ nevyhne pohrome, ale ešte bolo možné, aby ju prežil, očistený sa vrátil späť do vlasti a napriek svojim hriechom predsa splnil v ľudstve poslanie, ktoré mu dal Boh ešte kedysi cez Abraháma.

2. Situácia izraelského národa za čias Izaiáša teda nebola radostná: čakalo ich zajatie a severnú časť národa už za Izaiášovho života odvliekli do asýrskeho zajatia. Pán im cez prorokov hovoril, že napriek všetkému ich situácia nie je beznádejná. Svojimi silami si síce nepomôžu, a vyhnúť sa utrpeniu im už ani Pán nepomôže. V Pánovi však predsa majú nádej, lebo im ponúkol možnosť prežitia a to pod jednou podmienkou: ak budú robiť pokánie. Inej nádeje niet, no takáto nádej, to nie je málo! V južnej ríši dobyl Senacherib štyridsať opevnených miest a odvliekol z Judei do zajatia dvestotisíc stopäťdesiat zajatcov, ale Izaiáš predsa stále posmeľoval kráľa a obyvateľov hlavného mesta, že situácia nie je beznádejná. A skutočne. Senacherib odtiahol od Jeruzalema bez úspechu a potom ho doma zabili vlastní synovia...
Aká to však bola nádej a vyhliadka? Pritiahol nový kráľ a tak či onak si odpykajú svoje hriechy. Boh im ukázal svoju spravodlivosť – a na nich aj nám. Spravodlivosť, podľa ktorej by nikto z nás nemal po hriechu nádej na prežitie, keby Boh vo svojom milosrdenstve nebol ochotný urobiť výnimku zo spravodlivosti a ušetriť nás. Ako cez prorokov podmieňoval Boh túto výnimku pokáním Izraelitov, tak aj výnimky v našom živote urobí pod tou istou podmienkou: „Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete!“ (Lk 13, 3). Božie milosrdenstvo je výnimkou zo spravodlivosti, kým spravodlivý trest je pravidlom.
Pán Boh je veľmi rád, keď môže urobiť v našom živote výnimku zo svojej spravodlivosti, keď môže na nás uplatniť svoje milosrdenstvo a odpustiť nám. „Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil!“ On veľa urobil nielen pre Izraelitov, ale aj pre nás, aby mohol urobiť túto výnimku: poslal nám svojho vlastného Syna, ktorý sa za nás obetoval až na smrť!
Po našej smrti už Boh nebude môcť s nami takto jednať. Bez akejkoľvek našej zásluhy a teda bez spravodlivosti z čistého milosrdenstva nás Boh stvoril a poslal nám svojho Syna. Čiže pred naším pozemským životom uplatnil na nás len a len milosrdenstvo. Po našom pozemskom živote uplatní len spravodlivosť. Avšak počas nášho pozemského života uplatňuje spravodlivosť, ktorú môže naše pokánie zmeniť na výnimku, na milosrdenstvo. Preto sú u prorokov i u Pána Ježiša a jeho Cirkvi (i v zjaveniach Panny Márie!) také časté výzvy k pokániu, lebo ono je našou jedinou nádejou. Bez pokánia by sme nemohli mať ani nádej.

EVANJELIUM STARÉHO ZÁKONA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. zvláštnosť Izaiášových piesní o Sluhovi Pánovom a
2. akú nádej vlievali do sŕdc Božieho ľudu tieto piesne.

1. Hebrejské slovo písané ako „bd JHVH“ a čítané ako „ebed Jahve“ označuje každého človeka, ktorý si uctieva pravého Boha, čiže Jahveho a slúži mu. Takto sa označovali ctitelia Jahveho na rozlíšenie od ctiteľov pohanských „bohov“: Abrahám, Izák, Jakub, Mojžiš, Jozue a iní. Podobne sa označovali ctitelia pohanských „bohov“, napríklad Ebedmelech bol ctiteľom a služobníkom „boha“ Melecha, či Molocha. Alebo Ebedmelkart bol služobníkom „boha“ Melkarta.
Izaiáš má štyri piesne o Sluhovi Pánovom, a to: 42, 1-7; 49, 1-9; 50, 4-11; 52, 13-53. Keby Izaiáš pod pojmom „ebed Jahve“ rozumel iba hociktorého služobníka Pánovho, ako je to uvedené vyššie, mohol by tým myslieť aj seba, alebo niekoho iného, alebo by mohol takto personifikovane označiť celý izraelský národ. Sú aj takí, ktorí chcú Izaiášovmu Sluhovi Pánovmu dať tento význam. Lenže potom by sme si nevedeli vysvetliť, prečo Izaiášove piesne Židia v Starom zákone chápali jednoznačne vo význame mesiášskom, čiže vzťahovali ich na budúceho Mesiáša.
Až z novozákonných čias sú židovské vysvetlenia, ktoré vysvetľujú aj tieto prorocké piesne nemesiášky, aby nemuseli priznať mesiášstvo a Božie synovstvo Ježišovi Kristovi, na ktorom sa tak očividne splnili. Povedzme, že by sa mohli mýliť tí starozákonní vysvetľovatelia Svätého písma, ktorí pod slovami „Sluha Pánov“ rozumeli Mesiáša. Ale už aj tým, že sa niektorí Židia v novozákonnom čase usilujú vysvetliť ich inak a opraviť starozákonných vysvetľovateľov, potvrdzujú práve pravdivosť toho starozákonného vysvetľovania. Keby sa totiž na Kristovi neboli splnili Izaiášove proroctvá, mali v nich dôkaz, že Pán Ježiš nie je Mesiáš
a nemali by dôvod vymýšľať týmto proroctvám iný zmysel. Tieto pokusy totiž robia práve preto, lebo proroctvá v piesňach o Sluhovi Pánovom sa až neočakávane presne splnili na Pánu Ježišovi. To je dôkazom pravdivosti pôvodného vysvetľovania i dôkazom, že Ježiš Kristus je tým očakávaným Mesiášom...
Izaiáš ho vidí ako Božieho sluhu i Božieho Syna zároveň, ba zdá sa, že aj ako Božieho Baránka, ako ho neskôr označil Ján Krstiteľ. Hebrejským slovom ebed sa neoznačuje len sluha, ale tiež syn, alebo aj sluha vo význame otrok. Toto slovo je teda obsahovo veľmi bohaté. Navyše sa do hovorovej aramejčiny, v ktorej boli písané komentáre k Svätému písmu, prekladá slovom „taljá, ktoré má ešte ďalší význam: baránok.
Starozákonní vysvetľovatelia si nemali ako uvedomovať všetky tieto súvislosti, že Mesiáš, ktorého Izaiáš predpovedal ako narodeného z Panny, ako Božieho Syna, počatého Svätým Duchom a obdareného všetkými darmi Svätého Ducha, poslaného nielen k židovskému národu, ale ku všetkým národom sveta, ešte aj na ostrovy, splní svoje poslanie aj napriek nepochopeniu a smrti na kríži. Nemohli si uvedomovať, že bude skutočne obetovaný na oltári kríža ako Baránok Boží, ktorý sníma nie svoje hriechy, ale hriechy celého sveta. Ale vďaka Božej prozreteľnosti nám povedali rečou síce na počet slov chudobnejšou, ale tým na obsah bohatšou, o Mesiášovi viac, než sami chceli a vedeli. Izaiášove piesne o Sluhovi Pánovom považovali jednoznačne za proroctvá o Mesiášovi, dokonca ich aj odpisovali osobitne vyňaté z ostatných Izaiášových spisov...

2. V celom rozsiahlom diele proroka Izaiáša je napriek ohlasovaným ťažkým Božím trestom veľa nádeje. Zvlášť v mesiášskych prorockých piesňach o Pánovom Služobníkovi. V babylonskom zajatí Izraeliti cítili na vlastnej koži, ako sa splnili jeho proroctvá o Božích trestoch. Získali tým tvrdú, ale cennú skúsenosť, vďaka ktorej mohli ľahšie uveriť, že sa splnia aj jeho proroctvá o budúcej záchrane. A nielen o záchrane izraelského národa, ale aj o záchrane všetkých národov zjednotených pod vládou Mesiáša, ktorého dá ľudstvu Boh cez zachránený izraelský národ. Mesiáš má priniesť spásu všetkým národom.
A keď vieme, čo vtedy ešte Izraeliti nemohli vedieť, že tým Pánovým Sluhom je sám Boží Syn, ktorý sa pre nás stal Božím Baránkom, že je to Ježiš Kristus, môžeme byť naozaj plní nádeje. Veď keď nás Boh pre obetu svojho Syna ospravedlňuje, kto by nás mohol ešte odsúdiť? Niet väčšej nádeje pre ľudstvo, ako je Ježiš Kristus! Už do sŕdc Izraelitov vlievali Izaiášove piesne veľkú nádej, lebo z nich vedeli, že trest od Pána je len prechodný, že je síce trpkým, ale predsa len liekom na ich oľutované hriechy. Vedeli, že Boh ich zachráni pre zásluhy vyvoleného služobníka, ktorý ako nevinný vezme na seba ich viny a za nich zomrie. A kým si oni toto všetko len s ťažkosťami uvedomovali, pretože mali pred sebou len obraz budúceho Mesiáša, my si to môžeme a máme plne uvedomovať, pretože Mesiáš je už na našej zemi dvetisíc rokov.

PRAMEŇ IZAIÁŠOVÝCH NÁDEJÍ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. beznádejnosť prázdnych formálnych obradov a
2. nádej v skutočnom spojení s Bohom.

1. Pretože tento prehľad Svätým písmom Starého zákona chceme prebrať len za štyri roky, nemôžeme sa podrobne venovať každému úryvku Božieho slova ani zďaleka tak, ako by to bolo potrebné. Mnohé state sú vynechané, a to aj také krásne a chytajúce za srdce, ako je napríklad Izaiášova otázka: Môže matka zabudnúť na svoje dieťa, či sa nezľutuje nad plodom svojho lona? – ak nej odpoveď s Božím uistením: Aj keby ona zabudla, ja na teba nezabudnem, hovorí Pán. Nie náhodou sa tento dlhý spis 66 kapitol nazýva menom Izaiáš. Toto meno znamená „Jahve je spása” a niektorí myslia, že nejde o meno proroka, ale o nadpis celého spisu.
Dokonca myslia, že knihu písali aspoň traja proroci, možno rovnakého mena, a aj delia knihu na Prvo-Izaiáša, Druho-Izaiáša a Treťo-Izaiáša. V mene Izaiáš teda nevidia natoľko podpis autora, ale skôr nadpis knihy. Akokoľvek je to s autorom, či autormi týchto 66 kapitol, s miestom a časom ich napísania, isté je, že si tento nadpis, ak aj nie podpis, zaslúžia. Vo všetkých kapitolách je ten istý Boží Duch, duch boja proti hriechom národa a duch nádeje v pokání národa a v Bohu, ktorý mu pošle svojho Služobníka, Vykupiteľa.
Z posledných kapitol knihy sa zastavíme pri tých veršoch, ktoré nám ešte raz pripomenú ducha celej knihy. Ide najmä o čítanie Božieho slova, bohoslužby v chráme a pôsty. V Izaiášových časoch bola už napísaná väčšia časť Božieho slova. Možno nebolo napísané všetko presne v tej forme, ako ho máme dnes – sú odborníci, ktorí si myslia, že aj Mojžišove knihy dostali svoju dnešnú formu až počas babylonského zajatia. Ale že by boli až vtedy napísané, to sa neodváži nikto ani predpokladať – ani neveriaci. Veď z nich čítavali pravidelne v chráme pri bohoslužbách a aj nepravidelne mimo bohoslužieb.
Stálym nebezpečenstvom pri Božom slove je, že ho čitatelia nevezmú dosť vážne a potom neprinesie v ich srdciach a v ich živote potrebné ovocie. Zrejme aj v Izaiášových časoch bolo mnoho takých, ktorí síce čítali, alebo na bohoslužbách počúvali Božie slovo, ale len formálne. Možno tak, ako my, keď už chvíľu po svätej omši nevieme, o čom sme čítali, alebo počúvali Božie slovo. Ešte tak na príklady z kázne si možno spomenieme, ale na Božie slovo nie. Izaiáš povzbudzuje svojich súčasníkov, aby hľadali Pána, kým sa dá nájsť a uisťuje ich, že Božie slovo je účinné ako zúrodňujúci dážď. Sám Boh sa dokonca zaručuje za to, že ono vykoná svoju úlohu, zúrodní ľudské srdcia, ale musia sa mu poddávať. Božie slovo je teda nepochybne živé a účinné, ale či bude takým aj v našom srdci, to závisí predovšetkým od nás.
Ohľadom bohoslužieb v chráme cituje proroka Izaiáša aj sám Boží Syn, Pán Ježiš, keď vyháňal z chrámu predavačov a kupcov, lebo Boží dom má byť domom modlitby a nie tržnicou. V časoch Izaiášových možno nešlo o kupčenie v chráme namiesto modlitieb ako za čias Pána Ježiša, ale zrejme tiež šlo o nepravé bohoslužby. Navonok, formou hádam aj celkom v poriadku, ale ak modlitby veriacich dosť nesúviseli s ich každodenným životom, nemohli sa páčiť Bohu. Preto aj chrámu hrozilo zbúranie – len formálne modlitby a obety Boh nechce. Ale Izaiáš plný Božej nádeje predpovedá aj to, že Boží dom bude raz domom modlitby, a to dokonca nielen pre vyvolený národ, ale pre všetky národy zeme. Tým naznačil zvestovanie Božieho slova všetkým národom a ich obrátenie k pravému Bohu.
Podobne hovorí o pôste. V časoch Izaiáša, ale vlastne už od Mojžišových čias, mali Židia predpísané pôstne dni, aj spôsob pôstov. Okrem predpísaných pôstov v rozličných dobách vznikali rozličné formy pôstu na základe osobnej zbožnosti jednotlivcov a skupín. No Izaiáš vidí veľkú formálnosť aj v pôstoch, pretože nemali obnovujúci vplyv na zbožnosť veriacich. Ako si predsavzali, tak sa postili, nejedli, ale pritom naďalej pokračovali v hnevoch, svároch i vo vydieraní chudobných, vdov a sirôt. A toto predsa nemohlo byť milé Bohu.

2. Izaiáš, prorok ohlasujúci Božiu spásu, však nie je pesimista. Posledné kapitoly knihy písal možno pred koncom života a ak vieme, že zomrel mučeníckou smrťou, musel mať už v časoch písania dosť vážnych nepriateľov. Napriek tomu končí svoje proroctvá radostne. Píše o cudzích kráľoch, ktorí sa prídu klaňať Mesiášovi, ako jeho slová cituje Svätý Duch cez Matúša. Sám Boží Syn čítal a na seba vzťahoval Izaiášove proroctvá o tom, ako plní svoje poslanie pod stálym vplyvom Svätého Ducha, ktorý ho pomazal... Preto Izaiáš v optimistickej nádeji vyzýva všetkých, aby sa tešili s Jeruzalemom a plesali.
Tí, čo uverili Izaiášovi, sa mohli tešiť len do určitej miery. Ale my, ktorí vieme, ako sa jeho slová splnili na Božom Synovi, sa môžeme v plnej miere radovať, napriek všetkým osobným i vonkajším problémom. Smútok a beznádej nesvedčia kresťanovi, ktorý pozná Krista, pred vekmi predpovedaného a nám daného.

JEREMIÁŠ, PROROK NÁDEJE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. v akej dobe bol Jeremiáš povolaný za proroka a
2. prečo sa stal práve on nádejou národa.

1. Dobu Jeremiášovho prorockého pôsobenia vieme určiť pomerne presne, pretože on sám nám k tomu dáva údaje vo svojej knihe. Za proroka bol povolaný v trinástom roku panovania judejského kráľa Joziáša, teda v roku 626 pred J. Kr., a vedci nepredpokladajú možnosť väčšieho omylu v počítaní ako rok. Ak to však bol trinásty rok panovania Joziáša, znamená to, že Pán povolal Jeremiáša za proroka rok po tom, čo kráľ previedol rozsiahlu náboženskú obnovu národa. Doba bola na obnovu priaznivá.
Z histórie vieme, že Ninive, hlavné mesto Asýrska, padlo v roku 612 pred J. Kr. Pätnásť rokov pred jeho definitívnym pádom už nebola Asýrska ríša veľmi pevná. Vidno to aj z toho, že Asýrčania nechávali Joziášovi pomerne voľné ruky aj v politike. Jeho starého otca Manasesa kedysi pre neposlušnosť zajali a odvliekli do zajatia. Ale keď Joziášov otec Amon po dvoch rokoch vlády zomrel rukou vrahov, Asýrčania to nechali bez povšimnutia a nezasiahli. A nezasiahli sni vtedy, keď Amonov syn Joziáš posunul hranice južnej ríše na sever až po starodávne Megiddo. Bolo to územie bývalej severnej ríše, ktorú dobyli Asýrčania, obyvateľov z nej odvliekli do zajatia a namiesto nich tam usadili Samaritánov. Išlo teda o Asýrske vazalské územie, a nevadilo im, keď im ho Joziáš obsadil! Ak si teda Joziáš mohol dovoliť takéto smelé politické zmeny, určite mu Asýrčania neprekážali previesť dôkladné náboženské zmeny, dôkladnú náboženskú obnovu. Problém bol však inde. A vážny...
Problém bol v tom, že náboženskú obnovu nemôže previesť štát nijakými mocenskými prostriedkami. Ani vtedy nie, keď stojí na jeho čele taký veriaci kráľ, ako bol Joziáš. Nemôže ju previesť jednoducho preto, že náboženstvo je otázkou vnútorného presvedčenia, čo sa nedá zvonka ani prikázať, ani zakázať. Joziáš urobil všetko, čo sa len dalo. Nariadil zrušiť všetky výšiny, oltáre i svätyne po celej krajine a to bez ohľadu na to, či si na nich uctievali pravého Boha, modlili sa k nemu a obetovali – alebo modlám. Jediným uznávaným centrom náboženstva sa stal jeruzalemský chrám. Osobne dohliadol na to, aby sa tento jeho rozkaz dôsledne plnil. Nijakým nariedením však nemohol dosiahnuť, aby ľudia vo svojich srdciach naozaj uznali pravého Boha za jediného Boha a nemodlili sa v srdci „pre istotu“ aj k modlám. To nemohol nariadiť nikomu, ani vlastným synom! Tí hneď po Joziášovej smrti opustili pravého Boha a prešli k modlám.
Dobu Jeremiášovho povolania za proroka teda charakterizovalo oslobodenie od Asýrskej ríše, kráľom prevedená náboženská obnova národa a pritom stále pretrvávajúce modlárstvo v srdciach vyvoleného Božieho ľudu!

2. Nemáme dôvod pochybovať o tom, že Joziáš to s náboženskou obnovou myslel vážne. A ani o tom, že ako kráľ urobil všetko, čo urobiť mohol. Dnes však už veľmi jasne vidíme, že to nestačilo a nemohlo stačiť. Možno Joziáš čakal od obnovy viac. Možno aj jeho spolupracovníci a možno aj mladý horlivý prorok Jeremiáš čakal od obnovy viac. Možno do nej dokonca vkladali veľké nádeje. Možno očakávali trvalejšie ovocie. Ako všade, kde štát nerešpektuje náboženskú slobodu, ľudia snívajú o tom, aký rozkvet nastane, keď štát začne podporovať, alebo aspoň rešpektovať slobodu vyznania. Vkladajú nádeje do paragrafov, do možností náboženskej literatúry, do náboženských programov v rozhlase a televízii, do veľkolepých pútí. Lenže stále zostáva faktom a ani za tisícročia to nie je inak, že skutočná duchovná obnova národa nezávisí od štátu, ale od vernosti veriacich Bohu a jeho slovu.
Je možné, že mnohí z modlárov, ale aj z veriacich nevkladali vôbec nijakú nádej do mladého proroka Jeremiáša. Vieme, že narazil na odpor hneď doma, vo svojej kňazskej rodine, tiež u rodákov vo svojom rodnom kňazskom meste Anatote, u kráľov, u jeruzalemských kňazov i u veriacich. Na zvlášť silný odpor narazil u jeruzalemských i ostatných prorokov v krajine, o čom budeme hovoriť podrobnejšie o dva týždne.
Jeremiášovo povolanie za proroka sa formou dosť podobalo povolaniu Služobníka Jahveho, ako ho opisuje Izaiáš. Oboch povolal Pán, ale obaja museli pre povolanie veľa trpieť nepochopením a prenasledovaním, vrátane mučeníckej smrti. Ich podobnosť ja aj v tom, že napriek tomu boli v skutočnosti práve oni jedinou skutočnou nádejou veriacich. Nie Joziášovo kráľovské pôsobenie, ktoré tiež nemožno podceňovať, ale Jeremiášovo prorocké pôsobenie bolo pravou nádejou na duchovnú obnovu a záchranu národa. Joziášom prevedené vonkajšie zmeny mohli vnútorné zmeny uľahčiť, ale nie previesť ich. K vnútornej zmene mohlo prísť naozaj len počúvaním prorockého hlasu Jeremiáša a tých ostatných niekoľkých prorokov, cez ktorých skutočne hovoril Boh.

RECHABOVCI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. kto boli Rechabovci a
2. akou nádejou pre budúcnosť je každá veriaca rodina.

1. Veľký prorok Eliáš bol nezlomnou oporou viery za vlády kráľa Achaba, ktorý sa stal pod vplyvom svojej pohanskej manželky Jezabel oporou pohanstva. Pri rozjímaní o nich sme okrem iného zámerne vynechali aj jednu zdanlivú maličkosť, aby sme sa jej teraz dôkladnejšie venovali: stretnutie kráľa Jehua s Jonadabom a jeho rodinou. Jehu bol pomazaný za kráľa na Boží príkaz daný Eliášovi ešte v jeho kríze na vrchu Horeb. Pán mu ukázal, ako má pracovať na obnove viery v národe, presnejšie už len v časti národa, ktorá o obnovu mala záujem: Pán nebol v búrke, ani vo víchrici, ani v ohni, ale v tichom vánku. Ani burácajúce a celým národom otriasajúce udalosti sucha, či obety na Karmeli neprebudili vieru v národe, a Eliáš musel ujsť. Ale Pán ho tým učil tichej apoštolskej práci.
K nej patrilo aj to, že po čase poslal jeho nástupca Elizeus jedného zo svojich prorockých žiakov na vojenskú poradu, aby tam jej najvyššieho veliteľa Jehua pomazal za kráľa namiesto Achabovho syna Jorama. Vojsko hneď slávnostne vyhlásilo za kráľa svojho čerstvo pomazaného veliteľa. Ten načas zanechal obliehanie mesta a uháňal na svojom bojovom voze za doterajším kráľom Joramom, aby ho zabil a vyvraždil celý Achabov rod. Cestou sa stretol s Jonadabom a jeho rodinou. Nový kráľ Jehu sa ho bez okolkov spýtal, či je jeho srdce k nemu také priame, ako jeho k nemu. Jonadab odpovedal kladne, kráľ mu podal ruku a vzal ho do svojho bojového voza a uháňal ďalej. Je to maličkosť, ktorú Božie slovo zaznamenáva veľmi stručne. Ale vidíme z nej, že Jonadab sa aktívne zúčastnil na boji proti modlárom a modlárstvu, aj keď sa to ďalej výslovne neuvádza.
Podľa 1 Krn 2, 55 boli Rechabovci len duchovnými potomkami Abraháma, lebo pochádzali z kmeňa Kinejcov, čiže z kmeňa Mojžišovho švagra Hobaba. Kinejci sa pridali k Izraelitom pri ich putovaní na púšti, prijali vieru v pravého Boha a pridŕžali sa jej veľmi verne. O Jonadabovi, ktorý bojoval spolu s Jehuom za očistu viery, hovorili Rechabovci ako o svojom praotcovi, pretože on seba a svojich potomkov zaviazal sľubmi. Tým previedol vo svojej rodine opravdivú duchovnú obnovu, hoci to bolo práve v čase najväčšieho duchovného úpadku národa, za kráľa Achaba. Nepochybne sa tak stalo s pomocou tichej, ale intenzívnej duchovnej starostlivosti proroka Eliáša a neskôr Elizea. Ak správne počítame, tak Achabov syn Joram, ktorého Jehu zabil, panoval v rokoch 853-842 pred J. Kr., Achab už dvadsaťdva rokov predtým.
Jonadab a jeho rodina sa nikdy nikde neusadili, stále žili kočovným spôsobom života, nestavali ani nekupovali si domy a neobrábali polia. Tým si stále pripomínali ako Abrahám, že na tejto zemi sme len pútnikmi a očakávame nebeskú vlasť. Usadené Kanaánske obyvateľstvo uctievalo Bála – „boha“ úrody a tak kočovný spôsob života bol zároveň ostrým protestom proti tomuto modlárstvu. Jonadab a jeho potomkovia ďalej nepili víno, čím pripomínali zasvätených nazirejcov, ku ktorým patril už v dobe sudcov Samson. Toto všetko dodržiavali od polovice deviateho storočia pred J. Kr. po celé stáročia z pokolenia na pokolenie, takže Jeremiáš ich mohol uviesť ako živé svedectvo vernosti ešte aj v obliehanom Jeruzaleme za kráľa Sedekiáša v roku 588 pred J. Kr. Takmer tri storočia bola táto rodina, kedysi prijatá do duchovného spoločenstva izraelského národa, jeho požehnaným svedectvom. Pribúdajúcimi rokmi a pribúdajúcim potomstvom sa svedectvo tejto rodiny neoslabovalo, ale zosilňovalo sa z pokolenia na pokolenie.
Tu vidíme, aký veľký rozdiel bol medzi kráľovskou vonkajšou duchovnou obnovou, ktorú previedol Joziáš a tichou vnútornou duchovnou obnovou, ktorú previedol Jonadab vo svojej rodine za pomoci Eliáša. Ak sa usilujeme o duchovnú obnovu v našich časoch, pri pohľade na Rechabovcov vieme, čo máme robiť.

2. Cnosť nádeje je veľmi konkrétnou čnosťou, ak ju žijeme. Znamená to robiť všetko v nádeji na večný život, robiť všetko to, čo má nádej na Božie požehnanie. A nerobiť to, čo má nádej na úspech len vďaka nejakým ľudským špekuláciám. Bez podceňovania Joziášovej duchovnej obnovy musíme objektívne povedať, že nepriniesla trvalé ovocie. Trvalé ovocie by bola priniesla vtedy, keby sa upevnila vo viere napríklad aspoň kráľovská rodina. No Joziášovi synovia a nástupcovia sa hneď po otcovej tragickej smrti stali modlármi!
K čnosti nádeje v našich časoch nepatrí vonkajšia obnova, uskutočnená revolučnou cestou, ale duchovná obnova rodín prevedená s pomocou prorockej služby Cirkvi. Nejde o navonok hlučnú službu vyjadrenú manifestáciami a rozličnými akciami (napr. podpisovými), aby svet vedel, že sme tu aj my, veriaci! Je to skôr eliášovsky tichá prorocká služba Cirkvi uskutočňovaná tichými radami rodinám, ako sa upevňovať natrvalo vo vernosti Bohu a jeho slovu. Upevňovanie viery v rodinách tichou prorockou službou je cesta duchovnej obnovy národa, ktorú nám ukazuje Božie slovo cez Rechabovcov. V rodinách, a nie len v rozličných krúžkoch, náboženských organizáciách a skupinách... Najpevnejšou a preto najperspektívnejšou náboženskou organizáciou a skupinou je rodina. Nijaké iné spoločenstvo ju plne nenahradí. Pracovať v tomto smere je prejavom čnosti nádeje aj v dnešných časoch.

JEREMIÁŠOV BOJ S FALOŠNÝMI PROROKMI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. poslanie pohanských a izraelských prorokov,
2. Jeremiášov boj s falošnými prorokmi a
3. naše prorocké poslanie.

1. Pod slovom prorok máme sklon rozumieť niekoho, kto predpovedá budúcnosť. Slovo „proroctvo“ sa akosi prisilno zaužívalo len v tomto zúženom zmysle. V skutočnosti však neznamená len výrok o budúcnosti a prorok nie je len človek, ktorý predpovedá budúcnosť, hoci aj predpovedanie budúcnosti môže niekedy výnimočne patriť do prorokovho poslania. Hoci dnes prorokov poznáme predovšetkým zo Svätého písma, čiže prorokov, ktorí prorocky účinkovali v židovskom národe, nejde o nijakú zvláštnosť vyvoleného národa. Prorokov mali aj pohania. Slovo prorok sa významovo zhoduje skôr s našimi slovami „tlmočník“ a „posol“, či „sprostredkovateľ“. Prorok bol jednoducho človek, ktorý hovoril v mene niekoho iného. A to aj v celkom profánnom, svetskom význame. Bol to akýsi prostredník, poslanec, tlmočník vôle niekoho druhého.
Aj u pohanských náboženstiev sa však ustaľoval význam slova prorok viac v zmysle tlmočníka Božej vôle, poslanca Božieho, prostredníka medzi Bohom a ľuďmi. Pohania mali svoje veštiarne, kde chodili aj veľmi významní ľudia a aj z veľmi veľkých diaľok poradiť sa, čo by mali urobiť podľa vôle „bohov“, alebo podľa vôle „boha“, ktorému veštiareň patrila. V majetkových záležitostiach, v rodinných problémoch, vrátane výberu životného partnera, ale aj v politických a vojenských otázkach. Azda možno pohanské veštiarne, veštcov, vidcov, prorokov považovať za túžbu ľudského srdca po plnení Božej vôle. Túžbu, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka a hoci sa jej mnohí ľudia bránili a bránia, ona vychádza na povrch i keď v pohanskej podobe.
Túžba po plnení Božej vôle sa prejavoval pod vedením pravého Boha vo vyvolenom národe tým, že počúvali prorokov ako tlmočníkov Božej vôle. V prvom rade Mojžiša. Vieme, koľko sa ja proti nemu búrili, ale koniec koncov cez neho predsa len hľadali a plnili Božiu vôľu a tak dozrievali vo viere. Ako Mojžiš, tak aj ostatní proroci stúpli na vážnosti a mali väčšiu autoritu až po smrti. Ľudia si pripomínali ich slová a skutky, čítali ich spisy a podľa toho sa snažili hľadať Božiu vôľu. Ak mal Samuel, Eliáš, či Elizeus aj prorockých synov, či celé prorocké školy, tak preto, lebo chceli aj iných naučiť hľadať a plniť Božiu vôľu vo svojom živote a oznamovať ju aj iným. Napriek všetkému ich úsiliu však prorocké školy neodolali vždy formalizmu. Mnohí sa stali žiakmi prorockých škôl, ale sa nenaučili hľadať Božiu vôľu. Tak ako Eliáš musel bojovať s Bálovými prorokmi, tak aj iní proroci museli bojovať proti falošným prorokom.

2. Falošným prorokom sa stával ten, kto prorokoval, čiže oznamoval Božiu vôľu nie v mene pravého Boha, lež v mene falošných „bohov“, modiel. Alebo sa ním stal ten, kto v mene pravého Boha neoznamoval Božiu vôľu, ale svoju. Eliáš bojoval na hore Karmel proti Bálovým prorokom a dal ich popraviť, ako to predpisoval Boží zákon daný Mojžišom. Takýchto falošných prorokov Izraeliti ľahko rozlíšili od pravých – ťažšie ich bolo rozoznať vtedy, keď prorokovali v mene pravého Boha. Proti takým sa postavil na kráľovskom dvore Achaza prorok Micheáš, keď jediný proti všetkým hovoril, že Achaz zomrie v tom boji, na ktorý sa chystal. Proti takýmto prorokom bojovali aj iní proroci, ale azda najviac Jeremiáš. Proroci z povolania, pre ktorých prorocká služba znamenala živobytie niekedy aj na kráľovskom dvore, sa neraz usilovali viac poznať kráľovu vôľu, alebo vôľu ľudu a tú oznamovali namiesto Božej. Jednotliví proroci i celé prorocké školy sa stavali proti Jeremiášovi a ohlasovali ľudu opak toho, čo hovoril Jeremiáš.
Falošnosť, nepravosť týchto prorokov spočívala v tom, že budili v národe nepravé, falošné nádeje na záchranu pred Božím trestom bez pokánia. Časť národa už bola v zajatí, a mal podľahnúť aj Jeruzalem, aj chrám mal ľahnúť popolom a „svätý zostatok“ sa mal vykryštalizovať až za tri generácie v pokání, v zajatí. Falošní proroci však dávali nádej na skorý návrat zajatcov bez veľkého a dlhodobého pokánia a sľubovali nedobytnosť Jeruzalema a Božieho chrámu. A to boli falošné nádeje. Aj Jeremiáš – a vlastne len on – bol prorokom nádeje. Práve preto dával skutočnú nádej, lebo vyžadoval pokánie. Aj on videl, že Boh nemá záľubu v trestaní ľudí, ale videl aj to, že Boh chce nápravu, aj keď nás k tomu privedie trestami. Azda keby sa napravili na Jeremiášovo napomínanie, nemusel by ich viesť k pokániu babylonským zajatím.

3. Falošní proroci ani dnes nepôsobia mimo Cirkvi, ale šarapatia priamo v nej. Ako? Podobne ako za Jeremiáša: budia v ľuďoch falošné nádeje na Božie milosrdenstvo bez pokánia. Zdôrazňujúc len Božiu zhovievavosť uspávajú svedomie veriacich, že je s nimi všetko v poriadku, veď vlastne ani nie sú takí zlí... A nezdôrazňujú dosť Božiu spravodlivosť a náročnosť a potrebu našej snahy o nápravu hriechov. Chcú byť radšej príjemní, aby sa cítili úspešní a nevedia, že by boli užitočnejší (aj keď nie obľúbenejší a populárnejší), keby boli náročnejší na pokánie. Okrem iných znakov aj podľa tohto dosť spoľahlivo možno rozoznať falošného proroka od pravého. A podľa tohto sa tiež varujme, aby sme sa sami nestali pre niekoho falošnými prorokmi!

ĎALŠIE HVIEZDY NA TMAVOM NEBI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že proroci boli nádejou vyvoleného ľudu,
2. že vyvolený národ bol nádejou pre ostatné národy a
3. ako sa my dnes máme stať nádejou sveta.

1. Proroci sú takou neodmysliteľnou súčasťou vyvoleného izraelského národa, že bez nich si tento národ ani nevieme predstaviť. Mali v ňom veľké poslanie. Bez nich by nebolo možné zachovať pravá vieru v jediného Boha uprostred pohanského mnohobožstva v tom mori pohanstva. Aj tak sa veľmi mnohým a veľmi často stávalo, že ich viera v jedného Boha oslabla a upadli do modlárstva. A čo by bolo bývalo s týmto národom bez prorokov? Bol by sa utopil v mori pohanstva. Zanikol by. Lebo ak by aj bol prežil ako národ, nebola by bez prorokov prežila ich viera. Pomocou prorokov v nich udržiaval Boh pravú vieru. Tak už Abraháma nazýva Božie slovo prorokom. Cez Mojžiša dostali pravdy viery aj „čierne na bielom“ a k veľkosti Mojžišovho prorockého poslania prirovnáva Boh už len veľkosť Mesiáša, keď hovorí, že raz vzbudí svojmu ľudu proroka, ako je on... Najviac prorokov dával Boh národu v čase kráľov, pred babylonským zajatím. Počnúc Samuelom, ktorý pomazal prvých kráľov, cez Gada, Nátana a zaiste aj viacerých nemenovaných až po veľkých prorokov, ktorí nám zanechali obsiahle spisy, ako Izaiás, Jeremiás, Ezechiel a Daniel.
Už Mojžiš nebol vo svojej dobe v národe jediným prorokom, ale spolu s ním slúžili aj Áron a ich sestra Mária, neskôr čerpali z jeho prorockého ducha aj sedemdesiati pomocníci. Na konci kráľovskej doby pôsobilo tiež viacero prorokov naraz, súčasne, alebo tesne za sebou. Popri Jeremiášovi poznáme menovite jeho pisára a spoluproroka Barucha, Sofoniáša, Uriáša, Habakuka, Nahuma i prorokyňu Holdu. Národ musel byť pripravený na babylonské zajatie, lebo ním bol hodený priamo do rozbúreného mora pohanstva – a Boh nechcel, aby sa v ňom celý stratil, ale aby sa očistil pokáním.

2. Okrem očistného procesu mali Izraeliti v zajatí ešte jedno veľmi vážne poslanie. Nielen oni mali svojich prorokov, ale národ ako celok mal byt prorokom pre ostatné národy. Židovský národ mal sprostredkovať a aj sprostredkoval všetkým ostatným národom Božie pravdy – to bolo jeho veľké a dôležité prorocké poslanie. Mohol to urobiť aj iným spôsobom, ale Boh mu určil ako pokánie za hriechy zmiešať sa v zajatí s pohanskými národmi a tak im zvestovať Božie pravdy. Pravdy o Božej spravodlivosti v rámci ktorej trpia, aj pravdy o Božom milosrdenstve, v rámci ktorého ich utrpenie môže byť očisťujúce a záchranné pre nich aj pre pohanov. Taký je pravý Boh. Veľmi spravodlivý, najspravodlivejší, nekonečne spravodlivý – a zároveň veľmi, až nekonečne milosrdný. Uplatnenie oboch nekonečných Božích vlastností sa dá čiastočne vysvetliť pokáním, ale aj tak zostáva tajomstvom. Takýto pravdivý obraz o Bohu mali Izraeliti podať pohanom v babylonskom zajatí. Veľké prorocké poslanie bolo ich vyznačením. To, že ho mali splniť v zajatí, bolo ich trestom.

3. Každý pokrstený má účasť na Kristovom prorockom poslaní. Starozákonní proroci boli predobrazom Ježiša Krista, Božieho proroka – my sme jeho nasledovníkmi, jeho tlmočníkmi v našej dobe. Svojimi slovami i celým svojím životom sa máme stať tlmočníkmi Božej vôle, podávateľmi pravého obrazu pravého Boha všetkým tým, ktorí žijú okolo nás a nepoznajú ho. Ako Židom pred zajatím i počas neho posielal Boh mnoho a veľkých prorokov, tak nám poslal ešte viac: svojho vlastného Syna. Dnes nám tiež posiela do cesty verných mužov a ženy vo svojej Cirkvi, s pomocou ktorých môžeme a máme vykonať pokánie a stávať sa účastníkmi Kristovho prorockého poslania medzi neveriacimi i zle veriacimi.
Ako budeme plniť svoje prorocké poslanie? Budeme počúvať hlas tých, ktorých nám Boh posiela, aby nás usmernil v pokání, aby nám hovorili v čom a ako sa máme meniť? Alebo ich nebudeme počúvať, ako Izraeliti nechceli počúvať Jeremiáša a ostatných prorokov? Ako cez nich napriek ich neposlušnosti pán zjavil svoju pravú tvár a slávu, tak aj v dnešných časoch vykoná svoje dielo aj napriek našej neposlušnosti. Len sa to nebude môcť zaobísť bez našej bolesti. Bude nás musieť viesť k pokániu trestami a utrpeniami, keď nás k nemu neprivedie svojím slovom a svojou Cirkvou.
A čo potom? Potom sa alebo dáme na pokánie ako niektorí Židia, „svätý zostatok“, alebo sa utopíme v mori pohanstva na svoju záhubu, ale aj na dôkaz Božej spravodlivosti. Bude pre nás lepšie, keď si dáme povedať a budeme ohlasovať Božiu spravodlivosť i Božie milosrdenstvo ako kajúci a vykúpení ľudia...

UKRYTÍ V BOŽOM NÁRUČÍ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že Boh je spravodlivý sudca a
2. Boh je aj Otec s otvoreným náručím.

1. Proroci Sofoniáš a Habakuk patria medzi dvanástich tzv. malých prorokov. Obaja žili v dobe pred babylonským zajatím, teda v južnej ríši a v čase, keď už severná vlastne nejestvovala. Pravdepodobne pôsobili nie súčasne, ale jeden za druhým. Sofoniáš pravdepodobne súčasne s Jeremiášom, ešte začiatkom Joziášovej vlády, keď sa pokúšali o celonárodnú duchovnú obnovu. Tri nie dlhé kapitolky Sofoniášovho spisu boli zaiste cenným príspevkom k tejto duchovnej obnove, ale určite nie jediným. V tom čase, keď bolo na svete ešte tak málo písaného slova, sa zrejme Sofoniáš snažil málo slovami zaznamenať jadro toho všetkého, čo určite ústne rozprával, kázal, prednášal, vysvetľoval nespočetne krát.
Skutočnosť, že proroctvá Habakuka a Sofoniáša sú vo veršoch, svedčí o tom, že tieto proroctvá boli mnohokrát opakované ústne a to ľuďom, ktorí sotva vedeli písať a čítať, ale ktorí sa to učili naspamäť. Zveršované proroctvo sa učilo naspamäť rýchlejšie a ľahšie, preto sa vo veršoch dostalo do viacerých sŕdc v tej dobe, keď len výnimočne vedel niekto písať a čítať. Sotva ukladali svoje myšlienky do veršov len sami kvôli sebe, aby si ich sami rýchlejšie zapamätali, alebo jednoducho pre tú literárnu krásu. Ale obaja ohlasovali Boží súd a to nielen nad nekajúcim izraelským národom, ale aj nad pohanmi. Boh je aj Bohom pohanov, on bude súdiť všetkých ľudí a to spravodlivo. A toto bola a je taká dôležitá životná pravda, že títo proroci si dali tú námahu a svoje proroctvá, Božie slová, sformovali do veršov. Na konci Habakukovho proroctva je poznámka: „Zbormajstrovi. Na strunový nástroj.“ Je možné, že pre zborový prednes veršov za zvukov strún, alebo dokonca pre zhudobnený prednes veršov spevom, bola iba posledná kapitola proroctva. No nie je vylúčené, že aj prvé dve kapitoly zhudobnili a šírili vo forme piesní, alebo aspoň recitovali za sprievodu strunového nástroja.
Štvrtá zo šiestich hlavných právd znie: Boh je spravodlivý sudca, dobrých odmeňuje a zlých trestá. Počas svojej kňazskej služby som nemal, myslím, ani jednu hodinu náboženstva, pri ktorej by sme si s deťmi tieto pravdy nezopakovali. Je normálne, že sa pritom deti spočiatku mýlia a sem tam sa pomýlia aj nespočetných opakovaniach. Najčastejšie sa pomýlia práve pri tejto štvrtej pravde. Akoby nám ešte aj dnes bola práve táto pravda akosi najviac cudzia, neosvojená – nielen v časoch Sofoniáša okolo r. 621 pred J. Kr. a Habakuka okolo r. 600 pred J. Kr... Podľa rodokmeňa uvedeného na začiatku proroctva bol Sofoniáš pravnukom kráľa Ezechiáša (716-687 pred J. Kr.). Keďže hrdo uvádza svoj rodokmeň až po kráľa Ezechiáša, kde akoby rodokmeň končil, zrejme si v rode výchovne pripomínali udalosti, ktoré konal Boh v živote tohto veriaceho kráľa. Jeho priateľ Izaiáš písal kráľovskú kroniku, ktorá mohla v tomto smere pri výchove veľmi dobre slúžiť. A tak prorok Sofoniáš už z detstva, z výchovy mohol mať dobre osvojenú túto dôležitú pravdu o Božej spravodlivosti, na ktorú my tak ľahko a často zabúdame.

2. Dôverovať vo vlastnú spravodlivosť a preto sa nebáť Božieho súdu, alebo sa dokonca naň tešiť, „veď vyjde najavo moja spravodlivosť!“, to by bola veľmi nebezpečná trúfalosť. Pýcha. Habakuk a Sofoniáš nie sú pyšní, trúfalí. Z ich proroctiev je veľmi zrejmé, že diagnóza chorého národa je im celkom jasná. Oni hovoria, píšu, aj o Božom súde nad vyvoleným národom. Dokonca zhrození nad tým, že svoj vyvolený ľud chce Boh privádzať k pokániu pomocou ešte hriešnejšieho pohanského národa Chaldejcov! Ich nádej nie je v domnelej spravodlivosti národa, v ktorej by smelo obstál pred Božím súdom. Ba ani o svojej osobnej spravodlivosti títo proroci nehovoria, veď tú nakoniec tiež môže len Boh posúdiť, my sa iba musíme denne snažiť...
Ich nádej však nie je ani v tom, že Boh bude spravodlivo súdiť aj pohanov. V ich spisoch Boží súd nad pohanmi nevyznieva škodoradostne, v zmysle: „Veď Pán Boh vám ukáže!“ Nie je to pre nich nijaká útecha, že Boh ako spravodlivý sudca potrestá aj pohanov. Nádej a útechu pre nich, aj pre celý národ vyjadruje stručne Sofoniášovo meno. Sefanjáh znamená v hebrejskej reči: „Jahve skryl, uchránil“. Nádej prorokov i nádej celého národa, ktorý tiež má byť prorocký voči svetu, je v Bohu, v jeho otcovskom ochrannom náručí. „Spokojný budem v deň úzkosti..., budem jasať v Bohu mojej spásy...“ Sofoniáš hovorí o Božom súde, že je to „Deň Jahveho“, a to je ich nádej.
Na návštevu do rodiny prišli nejakí hostia. Dieťa vôbec nevedelo, kto to je, akí sú, čo chcú... Ale otec si ho vzal na ruky, pritúlilo sa k nemu a bolo spokojné. Nerozumelo, o čom s otcom hovoria, nechápalo, čo sa bude diať, či to bude niečo radostné, alebo ťažké, ale bolo spokojné v otcovom náručí... Proroci pred babylonským zajatím už vedeli, že Chaldejci, ktorí prídu, budú krutí. Vedeli, že obkľúčia a vypália mesto a v ňom i posledné miesto útočišťa, Boží chrám. Vedeli, že obyvatelia, ktorí to prežijú, pôjdu do zajatia... Vedeli však aj to, že sú stále v Božom náručí a nech by sa dialo čokoľvek, všetko im poslúži k dobru, kým sa oni z tohto náručia nevytrhnú!
Vtedy ešte nepoznali „Otče náš“, nevedeli o tajomstve Najsvätejšej Trojice a mnoho ďalších Božích právd, ktoré by sme my už mali vedieť so samozrejmosťou. Nám je omnoho ľahšie ako im schúliť sa do bezpečného náručia nebeského Otca.

PÁD JERUZALEMA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. stručný opis obliehania a pádu Jeruzalema a
2. ako to Jeremiáš prežil bez krízy viery.

1. Božie slovo opisuje ľudí a udalosti tak Božsky, ako to môže len Božie slovo. Vie nielen presne vyjadrovať pravdy, ale aj citovo naladiť čitateľa, vie dokonale vystihnúť citové stavy i vzťahy ľudí... Ale nerobí to vždy. Robí to len vtedy, keď to treba. O mnohých situáciách, ktoré opisuje Sväté písmo veľmi stručne, by sa dali popísať hrubé knihy. Celkom isto k nim patrí aj dobytie Jeruzalema. Táto udalosť patrí k takým závažným udalostiam v dejinách Božieho ľudu, ako napríklad kraľovanie Dávida, za ktorého kráľovstvo dosiahlo najväčší rozmach. V rodokmeni Pána Ježiša čítame, že Abrahámovo potomstvo je rozdelené na tri dejinné celky: od Abraháma po Dávida, od Dávida po babylonské zajatie a od babylonského zajatia po Ježiša Krista.
Takáto záväzná udalosť v dejinách je však v Božom slove opísaná prekvapujúco stručne. Pritom je zaznačené všetko potrebné: aj stav obyvateľstva až po také hrôzy, ako bolo zabíjanie a pojedanie vlastných detí rodičmi, aj váhavosť kráľa, aj falošnosť pochlebovačov, vrátane falošných prorokov, aj nezlomná pevnosť viery Jeremiáša. Koľko srdcervúcich scén by sa dalo opísať, keby Božie slovo chcelo vyvolávať naše city! Ale Pánu Bohu nejde o to, aby sme sa rozcítili nad ich utrpením, ale aby sme ho správne pochopili z hľadiska viery.
Sú ľudia, ktorí za úprimnosť považujú to, keď sa neovládajú a správajú sa len podľa svojho citu. Napr. ich niečo poteší a vyobjímali by celý svet a ani ich nenapadne vnímať, či ich blížnych dačo netrápi. Alebo sa na niečo nahnevajú a potom kričia, hrešia, nadávajú, lebo ovládanie svojich citov by považovali za neúprimnosť. Keď ich niečo bolí, alebo majú nejaký úspech, tak o tom musia vedieť čím viacerí...
Dobre je uvedomiť si pri takýchto pokušeniach, že nás citový život je čosi živočíšne v nás. Máme hlavu, trup a končatiny ako živočíchy a podobne musíme prijímať potravu, vylučovať nestrávené zvyšky z nej, dýchať, odpočívať, atď. a podobne máme aj citový život ako živočíchy. Aj psík sa vie tešiť, a vie sa aj hnevať, zúriť. Ale od neho sa nevyžaduje, aby ovládal svoje city, pudy. My sa od zvierat odlišujeme svojou nesmrteľnou dušou, ktorá má rozum a slobodnú vôľu. Rozumom a vôľou sa teda dvíhame nad svoju telesnú, živočíšnu prirodzenosť do prirodzenosti ľudskej. Keď je cit v rozpore s rozumom a vôľou, nemá ustupovať rozum a zvíťaziť cit, pretože tým by v nás zvíťazilo to živočíšne, nie ľudské. Ľudské je ovládnuť cit a riadiť sa rozumom a vôľou.
My, Boží synovia a dcéry, máme možnosť dvíhať sa vierou aj nad prirodzenú ľudskú rovinu do roviny nadprirodzeného života. Môžeme spoznávať Božiu vôľu a svoj rozum a vôľu podriadiť pravdám viery. Zo skúsenosti vie každý úprimný človek, že rozum a vôľa spravidla nie sú triezve a samostatné schopnosti človeka, ale vždy sú v službe. Na nás je, aby neboli v službách citu, ale v službách viery. Alkoholik napr. nestráca celkom ani rozum, ani vôľu, ale obdivuhodne veľa špekuluje a veľa námahy vynaloží na to, aby si vypil vždy, keď má chuť...
Jeremiáš mal dosť rozumu na to, aby vedel popísať celé knihy o obliehaní Jeruzalema, aby poopisoval citovo silné a vzrušujúce situácie, ale neurobil to, lebo jeho rozum neslúžil citu, ale viere. Jeho viera bola našťastie dosť pevná aj v takýchto ťažkých a zložitých situáciách.

2. Všetky hrôzy – biedu, hlad až na smrť, choroby, zrady, ktoré prežívali ľudia, prežíval aj Jeremiáš. Ak sv. Pavol písal o sebe, že keď ktokoľvek trpí, aj jeho to páli, rovnako to platilo aj o Jeremiášovi. Okrem toho mu pre Božie slovo hrozila smrť od vlastných rodákov. Vďaka Božej pomoci ho nezabili, ale väzenie, palicovanie a mučenie ho neminulo. A keď bol Jeruzalem dobytý, chrám vykradnutý, vypálený a rozbúraný, koho to mohlo bolieť viac než Božieho muža Jeremiáša?! Ale on bol natoľko Boží, že ešte aj plakal len z vnuknutia Svätého Ducha a jeho plač máme zachovaný vo Svätom písme ako Náreky proroka Jeremiáša. V Božom slove niet ani náznaku, že by bol Jeremiáš, podľa všetkého melancholik, upadol po tomto všetkom do znechutenia, alebo do krízy viery, ako my upadáme pri rozličných problémoch.
Ako mohol Jeremiáš vyhnúť kríze viery napriek svojej povahe a napriek toľkým osobným i spoločným utrpeniam? Len tak, že bol celkom Boží, hlboko veriaci, všetko prežíval s Bohom a tak jeho rozum neslúžil citu, ale viere. My sa často znechucujeme, lebo nemáme dosť pevnú vieru a potom aj náš rozum slúži citu, a nie viere. Strácame nádej, vzdávame sa svojich aj Božích plánov, strácame chuť bojovať a niekedy aj chuť žiť. Čnosť nádeje z nás môže tak ako z Jeremiáša urobiť ľudí viery, ak sa budeme s Božou pomocou usilovať byť vyrovnanými osobnosťami, v ktorých sú správne usporiadané spomínané tri zložky: prirodzená živočíšna, prirodzená ľudská a nadprirodzená.

ĎALŠIE OSUDY JEREMIÁŠA A NÁRODA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. predposlednú skúšku Jeremiášovej čnosti nádeje a
2. našu nádej spočívajúcu v Bohu a v jeho slove.

1. Všetky doterajšie skúšky Jeremiášovej čnosti nádeje boli veľké a ťažké a ktovie, ako by sme v nich obstáli, keď aj v menších zlyhávame. Ale to najťažšie mal Jeremiáš ešte len pred sebou. Víťazné vojsko spútavalo zajatcov. Medzi nimi aj Jeremiáša. Až veliteľ Nabuzardan na rozkaz kráľa Nabuchodonozora ho dal v Ráme vyhľadať medzi zajatcami a oslobodiť. Mohol sa slobodne rozhodnúť, či chce zostať vo svojej krajine so zbytkami najchudobnejších, ktorých tam ponechajú, alebo či chce ísť slobodne bez pút spolu so zajatcami do Babylonu, alebo kdekoľvek inde. Väčšina národa, vlastne väčšina z tých, čo prežili, šli do zajatia a mnohí tam boli už dávnejšie. Jeremiáš sa však rozhodol zostať, prečo? Sotva preto, že bol už starý a zrejme aj slabý. Takých, čo by nevládali prekonať cestu, Chaldejci nespútavali a nechali ich umrieť doma. Načo by sa s nimi trápili cestou, ak by z nich nemohli mať výkonných otrokov v zajatí?
Núka sa vysvetlenie, ktoré nie je v Božom slove povedané priamo, iba nepriamo. Jeremiáš sa pridŕžal Božieho slova, v ktorom u viacerých prorokov čítal a aj sám ako prorok zaiste vedel, že zvyšky národa sa zachránia. Asi pred storočím ich Izaiáš nazýva „svätý zostatok“. Sofoniáš píše o „chudobných Izraela“ (anavím – por. blahoslavení chudobní...). Budú počúvať Pána a bude z nich národ, ktorý splní Bohom dané poslanie a sprostredkuje všetkým národom spásu a samotného Spasiteľa. Núka sa teda vysvetlenie, že Jeremiáš preto zostal doma so zvyškami národa, lebo mal nádej, že z nich bude ten nádejný, Bohom a prorokmi predpovedaný svätý zostatok a on ako prorok teda bude potrebný práve tu, doma. Nečítame, že by bol dostal k tomu nejaké priame Božie zjavenie. Ale zostal so zostatkom!!!
Už po dvoch mesiacoch ho tu však čakala veľká skúška jeho nádeje. Ukázalo sa, že zostatok národa vonkoncom nie je taký svätý, ako by mal byť. Boli to nielen chudáci, ktorých Chaldejci ušetrili zo súcitu, ale aj chytráci, zdraví a bohatí, ktorí včas ušli do susedných krajín. Alebo takí, ktorí sa skrývali na poliach a v lesoch, vyhli sa boju, kým ostatní bojovali o Jeruzalem, trpeli a zomierali, alebo sa dobrovoľne vydávali za zajatcov... Títo všetci teraz prišli ku Godoliášovi, Sedekiášovmu nástupcovi a k Jeremiášovi, ktorý bol s ním. Nie však úprimne. Niekoľkí z nich zákerne zabili Chaldejcami dosadeného kráľa Godoliáša a spolu s ním aj nejedného nevinného a ušli. Tí, čo zostali, sa síce pýtali Jeremiáša, aká je Božia vôľa, aj sa zaprisahávali, že ho poslúchnu, ale nakoniec predsa len nedúfali v Pána a ušli do Egypta, lebo dúfali v jeho ochranu. Ako keby egyptské zbrane boli bezpečnejšie, než Božia moc.
Aké sklamanie musel Jeremiáš prežiť s tým zostatkom, ktorý sa nakoniec ukázal tak veľmi nesvätý! Ani vtedy však nezaváhal. Veril Božiemu slovu viac než vlastným očiam. Zostal s nimi a keď ušli do Egypta, šiel aj tam s nimi a ďalej im slúžil ako prorok. Načo v takej beznádejnej situácii? Pre neho nebola beznádejnou, lebo sa opieral o Božie slovo. Pre toho, kto verí Bohu a jeho slovu, neexistuje beznádejná situácia. Ani vtedy nie, keď je melancholickej povahy, ako bol Jeremiáš.

2. Môžeme mať omnoho veselšiu a optimistickejšiu povahu, ako mal Jeremiáš, a predsa zlyháme, znechutíme sa, rezignujeme, nakoniec sa vzdáme. Lebo Božská čnosť nádeje nezávisí od našej povahy, ale od našej viery. Božie slovo a slová tých, ktorí nám cez svoj prorocký úrad slúžia radami, sotva ovplyvní jednu situáciu nášho dňa cez predsavzatie, a často ani to nie. Spravidla len vtedy, keď si navykneme denne čítať Božie slovo. A väčšina veriacich si Sväté písmo ako celok neprečíta ani jediný raz za celý život. Potom nemôžu podľa neho žiť v nádeji ako Jeremiáš, veď ho z povrchného a čiastkového čítania ani len nepoznajú! To, že strácame nádej a upadáme do znechutení, alebo do nich neupadáme a veríme len svojim rukám, svojim silám, či svojim vplyvným priateľom – a tí veru časom aj tak všetci zlyhajú, ak nie pre iné, tak pre smrť – to všetko môžu byť následky nášho nedostatočného vzťahu k Božiemu slovu. Ak chceme v menších i väčších skúškach skúškach nádeje obstáť ako Jeremiáš, potrebujeme sa opierať o Božie slovo ta, ako sa oň opieral Jeremiáš...

SKROMNÝ BARUCH V TIENI VELIKÁNA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. povahu a učenlivosť proroka Barucha a
2. že čnosť nádeje nezávisí od povahy, ale od viery.

1. Nielen Jeremiáš bol mužom nádeje, ale aj jeho sluha Baruch sa mu stal podobným. Nečítame o ňom v Božom slove mnoho, ale môžeme usudzovať, že mal inú povahu ako Jeremiáš. Zdá sa, že bol viac cholerik, ako melancholik. Vidno to z toho, že bez akýchkoľvek výhovoriek ochotne šiel do chrámu s nasadením života namiesto Jeremiáša prečítať jeho spis. Jeho cholerickú povahu nám naznačuje aj skutočnosť, že keď sa zvyšky národa vzbúrili proti Božej vôli ohlasovanej Jeremiášom, neobviňovali Jeremiáša, ale hovorili, že to ten Baruch ho podpichuje proti nim... Ak je pravda, že mal takúto povahu, o to obdivuhodnejšie je, že bol taký pokorný a stal sa prorokovým sluhom.
Našťastie sa stal nielen jeho sluhom, ale aj jeho dobrým žiakom. Pozorne počúval Boží hlas nielen cez Jeremiáša, ale naučil sa počúvať ho aj priamo, takže ho Pán mohol použiť nielen na napísanie Jeremiášových slov... Sväté písmo hovorí jednoznačne, že Baruch písal to, čo mu Jeremiáš nadiktoval – ale máme vo Svätom písme aj osobitný spis, ktorý napísal z vnuknutia Svätého Ducha sám Baruch. Je to prejav Božej moci, ale aj prejav Baruchovej pozornej učenlivosti.
Učenlivosť sluhu a žiaka Barucha sa prejavila aj v tom, že sa od proroka Jeremiáša naučil, nedať sa ničím znechutiť a nikdy nestratiť čnosť nádeje. Neopustil proroka ani v najťažších situáciách, keď im išlo o život. S nasadením života prorocky slúžil namiesto neho, keď ho dali do väzenia a nemohol ísť do chrámu osobne – i vtedy, keď odišiel s proroctvom do Babylonie za zajatcami. Čnosť nádeje u Barucha vyniká v tom, že hoci všetci protirečili Jeremiášovým slovám a nedávali nijakú nádej na ich splnenie, Baruch veril, že sú to slová Božie a že sa splnia. Nevkladal nádej do obranyschopnosti mesta, ani do ničoho ľudského, ale jeho jedinou nádejou bolo Božie slovo tak, ako aj pre jeho učiteľa Jeremiáša.

2. Z Jeremiášových a Baruchových spisov vidno aj to, že ich čnosť nádeje bola silnejšia ako smrť. Nielen preto, že až do smrti zostali verní Božiemu slovu a modlili sa za svoj národ, trestaný a rozptýlený v zajatí. Ešte viac sa to prejavilo v tom, že Bohom vnuknuté slovo napísali. Vedeli, že sa nedožijú vyslobodenia národa zo zajatia. V jednom z listov, ktorý poslal Jeremiáš zajatcom do Babylonu, ich varuje pred falošnými prorokmi a pred falošnými nádejami, že zajatie bude trvať len krátko. Napísal im, že budú v zajatí tri generácie, sedemdesiat rokov, a preto sa majú starať o blaho mesta, kde žijú – stavať i kupovať domy, polia, sady, ženiť sa a vydávať, aby sa v zajatí ich počet nezmenšil, ale zväčšil. Jeremiáš s Baruchom teda vedeli, že sa konca zajatia nedožijú, veď už pri jeho začiatku boli obaja starí. Napriek tomu napísali Božie slová pre budúce generácie. Vtedy ich síce nikto nechcel počúvať, ale oni nestrácali nádej, že po ich smrti sa nájdu veriaci, ktorí ich spisy vyhľadajú, zachovajú, budú ich čítať a podľa nich hľadať a plniť Božiu vôľu.
Zostatok národa, ktorý zanechali Chaldejci v Júdei, sa ukázal ako neveriaci. Najmä keď odišli proti Božej vôli do Egypta a na Jeremiášovo napomínanie otvorene odpovedali, že si nebudú uctievať Pána, a budú sa klaňať Aštarte a iným „bohom“. Bolo jasné, že tento zostatok národa nie je tým svätým zostatkom, o ktorom písal Izaiáš a iní proroci. Jeremiáša ukameňovali na smrť. Zrejme s tým počítal, lebo skôr, ako ho ukameňovali, postaral sa o to, aby sa nielen jeho spisy, ale všetky dovtedy napísané knihy Svätého písma zachovali pre ďalšie pokolenia. On, ani Baruch sa toho nedožili, ale viera v národe predsa musela žiť aj po ich smrti! Verili, že Boh sa o to postará, aj keď oni nevedeli, ako to urobí. Takáto nádej, mocnejšia ako smrť, nebola výsledkom Jeremiášovej melancholickej a Baruchovej cholerickej povahy. Bola výsledkom ich viery, o ktorú prosili a o ktorú sa usilovali po celý svoj požehnaný život. Ani u nás nezáleží na tom, akú máme povahu, ale akú máme vieru – alebo aspoň o akú vieru sa namáhame...