EZECHIEL V ZAJATÍ ĽUDU A BOHA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. čas a miesto pôsobenia proroka Ezechiela
2. a jeho blízkosť s prorokom Jeremiášom.

1. Musíme sa vrátiť o niekoľko rokov späť, keď ešte Jeruzalem nepokorený stojí a jeho obyvatelia sa opovážlivo spoliehajú na Pána Boha v neopodstatnenej domnienke, že Boh predsa nedovolí zbúrať sväté mesto Jeruzalem so svojím chrámom, jediným na svete. Vieme, že tieto ich nádeje boli falošné a museli ich sklamať, lebo Božie milosrdenstvo je podmienené naším pokáním. A Boh nemal dôvod chrániť pred znesvätením pohanmi to mesto a ten chrám, ktorý už dávno znesväcovali Boží vyvolení! Časť obyvateľstva severnej ríše odviedol do zajatia ešte v r. 732 pred J. Kristom asýrsky kráľ Tiglatpilesar.
Dielo skazy nad severnou ríšou dokončil po Salmanasarovi Sargon II. v r. 722 hneď po svojom nástupe na trón. Dobyl hlavné mesto Samáriu a okrem najchudobnejších zvyškov všetko obyvateľstvo presídlil. Južná ríša vtedy pod vedením kráľa Ezechiáša a neskôr Joziáša robila pokánie a tak jej Pán Boh mohol dopriať relatívny pokoj ešte na vyše sto rokov. Ale vždy znovu sa vracali k modlám a tak sa Boží trest nezadržateľne blížil aj k nim. V roku 605 pred J. Kristom sa ujal vlády Nabuchodonozor, babylonský kráľ, podmanil si blízku Asýriu, vzdialenejšiu Sýriu aj s Judeou i vzdialený Egypt. Napriek tomu mu čoskoro Judský kráľ Joakim odmietol poslušnosť. V r. 597 pred J. Kristom teda pritiahol s vojskom k Jeruzalemu a obľahol ho. Hoci ho vtedy ešte nedobyl, kráľa s mnohými vybranými obyvateľmi odviedol do zajatia, aby tak krajinu prinútil k poslušnosti, čiže daniam. Medzi nimi bol aj prorok Ezechiáš. Nevieme, koľko mal rokov, ale vieme, že vtedy ešte prorocky nepôsobil. Pochádzal z kňazského rodu a môžeme predpokladať, že nie bezvýznamného, lebo vtedy šli do zajatia len vybraní z vplyvných kňazských a kniežacích rodov. K prorockej službe ho povolal Pán Boh až o päť rokov tam, v zajatí, kde ich kráľ usadil, v Tell Abib pri ramene Eufratu zvanom Chobar. Šesť rokov musel z Božieho poverenia ohlasovať tvrdošijným zajatcom, aby sa neutešovali falošnými nádejami. Šesť rokov ich presviedčal, že aj Jeruzalem padne, aj chrám. Nechceli mu veriť Jeruzalemčania, ktorých Pán Boh ešte nepostihol zajatím a namýšľali si, že oni sú bezhriešni a nepotrebujú robiť pokánie. A nechceli mu veriť ani zajatci, ktorí si namýšľali, že ide len o krátkodobé presídlenie a čoskoro sa vrátia všetci späť a nepotrebujú sa kvôli tomu kajať. Ezechiáš žil medzi zajatcami pri kanáli Chobar, ale prorocky slúžil nielen zajatcom, ale aj budúcim zajatcom, ktorí boli ešte v Judei. Po šiestich rokoch už nemusel dokazovať, že hovorí Božiu pravdu. V r. 586 pred J. Kristom Nabuchodonozor dobyl Jeruzalem, vypálil chrám, cennosti z neho a obyvateľov, ktorí prežili kruté obliehanie odvliekol do Babylonu a ponechal tam len zvyšok.

2. Ešte pred prvou deportáciou mnohí z Judey ušli do Egypta pod ochranné krídla Psameticha II. Neskôr sa tam uchyľovali ďalší a vieme, že aj posledné zvyšky nakoniec odišli tam. Tam medzi nimi prorocky slúžil staručký prorok Jeremiáš, ktorý bol rovnako nepochopeným prorokom v Jeruzaleme, ako Ezechiáš v Babylonii. Jeremiášovi sa tiež zjavoval Pán Boh, aby presviedčal Izraelitov, medzi ktorými býval v Jeruzaleme i zajatcov, medzi ktorými býval zase Ezechiáš v zajatí, že sa márne spoliehajú na falošné nádeje bez pokánia. Po roku 586 pred J. Kr. po dobytí Jeruzalema mali zase obaja proroci vzbudzovať vo veriacich nádej, že ich situáciu Boh vidí i rieši, len pokánie žiada od nich.
Títo dvaja veľkí proroci si boli teda nielen časove celkom blízki, ale aj duchovne. O Jeremiášovi vieme, že ho nakoniec zavraždili, umučili v Egypte Židia, ktorým slúžil. O Ezechielovi nevieme, ale predpokladáme, že žil dlhšie, že bol mladší a nevieme ani akou smrťou zomrel. Vieme však, že bol tiež nepochopeným prorokom od svojich vlastných, ako to už s prorokmi býva. O Jeremiášovi vieme, že vo svojej starostlivosti o zajatcov poslal im viackrát listy do zajatia, ale nič nevieme o tom, že by ich niekedy adresoval Ezechielovi. Ba tohto veľkého proroka, s ktorým pôsobil niekoľko rokov súčasne, ani nikde nespomína. Akoby ho ani nepoznal – alebo ho naozaj nepoznal. To by nebolo také zvláštne, lebo mladší Ezechiel začal pôsobiť až v zajatí a kým bol vo vlasti, nemusel sa zoznámiť s Jeremiášom, ktorý aj tak strávil mnoho času vo väzeniach. Skôr by sme mohli čakať, že mladší Ezechiel poznal Jeremiáša už vo vlasti a potom jeho listy v zajatí a že sa bude k nemu horlivo hlásiť. Veď obklopený toľkým nepochopením mu muselo byť vzácnosťou, že nie je jediným Božím prorokom a že cez neho vlastne Boh potvrdzuje Jeremiášove slová. Ale ani toto nevidíme. Ezechiel a Jeremiáš nespolupracovali tak ako Eliáš a Elizeus, alebo ako Jeremiáš a Baruch. Isté však je, že si boli blízki. Aspoň tak, ako slnečné lúče: čím sú bližšie k slnku, tým sú si bližšie aj navzájom. Tak aj Ezechiel a Jeremiáš, čím boli bližší Bohu, tým bližší si boli aj navzájom a niet dôvodu myslieť si iné. A ako sa slnečné lúče celkom stretnú vo svojom zdroji, slnku, tak niet dôvodu pochybovať, že aj títo dvaja Boží mužovia sa nakoniec stretli u Pána. Pre nás je dôležité z toho najmä to, aby sme sa tiež čím viac pravdou Božieho slova približovali k Bohu a to nás v potrebnej miere vždy zblíži aj navzájom.

SPRAVODLIVÉ PÁNOVE SÚDY

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako prijímali Židia Boží rozsudok a
2. akú nádej máme my obstáť pred Božím súdom.

1. Veriace srdce by si nikdy nemalo pripustiť vyčítavú otázku Pánu Bohu: „Prečo toto Pán Boh na mňa dopúšťa?“ A veriace pery by ju nikdy nemali vysloviť. Žiaľ, počuť ju neraz aj z úst takých, ktorí chodia do kostola pravidelne a možno aj inak prejavujú svoju vieru. Nevedia pochopiť a bez pochopenia nevedia s vierou prijať, že majú dosť hriechov na to, aby Pán Boh na nich dopustil dokonca aj horšie veci. Isté je, že utrpenie nemusí byť vždy trestom za naše osobné hriechy – ale aj to je isté, že utrpenie môže byť trestom za naše osobné hriechy. Ba z hľadiska večnosti je to len výhoda, keď si za svoje hriechy vytrpíme tu v pozemskom živote, ako keby sme mali trpieť vo večnosti naveky. Židia v babylonskom zajatí za čias Ezechiela si hovorili príslovie: „Otcovia jedli trpké hrozno a deťom stŕpli zuby.“ Toto príslovie bolo pre nich odpoveďou na tú rúhavú otázku: „Prečo...?!“ Nevedeli sa zmieriť s tým, že trpia za svoje hriechy a tak prenášali zodpovednosť za svoje utrpenie na svojich otcov. Ako keby len otcovia hrešili a namiesto nich deti nesú následky ich hriechov. Ezechiel im vysvetľuje osobnú zodpovednosť pred Pánom Bohom za svoje hriechy.
Navyše Ezechiel vysvetľuje, že nielen za minulé hriechy otcov Boh trestá synov, ale aj synom dáva možnosť pokánia. Dokonca ani za svoje vlastné hriechy nemusíme byť potrestaní, ak robíme pokánie. Ale aj naopak: ani za svoje dobré skutky nemusíme byť odmenení, ak sa pokazíme a po dobrých skutkoch nakoniec spáchame hriech. Ani otcovia nemuseli ísť do otroctva, ani iným trestom trpieť tu na zemi, ani vo večnosti, keby robili pokánie; ani oni by nemuseli trpieť v otroctve ani vo večnosti, ak budú robiť pokánie. Cieľom tohto Ezechielovho vysvetľovania je, aby Židia v babylonskom zajatí – a teraz aj my – pochopili, že nenesú zodpovednosť za hriechy predkov, ale za svoje hriechy majú plnú zodpovednosť. Preto ich jedinou záchranou pred Pánom Bohom je pokánie.

2. Mladý lekár, ktorý bol nielen v detstve vychovávaný vo viere, ale aj v období dospievania, aj počas vysokoškolských štúdií sa k viere vždy hlásil a „plnil si náboženské povinnosti“, s neľúbosťou hľadel na to, keď príbuzní volali kňaza k ťažko chorým pacientom. Bol presvedčený, že ani sviatosť pokánia, ani pomazanie chorých im pred smrťou nemôže pomôcť, keď prežili svoj život v hriechoch. Nebolo by predsa spravodlivé od Pána Boha, aby za päť minút, čo vyslúžia tieto sviatosti, jednoducho zmazal všetky hriechy života a prijal ich do neba. A zase, ak tí ľudia dobre žili, nehrešili, tak to zase nepotrebujú. Treba uznať, že toto rozmýšľanie mladého lekára má svoju logiku. Naozaj by to od Pána Boha nebolo spravodlivé. Tomu jeho rozmýšľaniu nechýba logika, ale viera. Nielen pri poslednej sviatosti pokánia, ale kedykoľvek v živote prijímame túto sviatosť, to nikdy nie je od Pána Boha voči nám spravodlivé – to je omnoho viac. Odpustenie, milosť, to ani pri svetských súdoch nie je otázkou spravodlivosti, ale milosti. Nekonečne viac, keď ide o Boží súd. Podľa spravodlivosti by nám na zatratenie stačil aj jeden ťažký hriech v živote, lebo urážame ním nekonečného Boha, preto ho nekonečne urážame. Naším šťastím je, že nechce byť k nám len spravodlivý, ale vo svojej láske chce byť k nám milosrdný. To nie je proti spravodlivosti, to nie je krivda voči nám. Spravodlivosti zadosťučinil Boží Syn Ježiš Kristus, keď zomrel za naše hriechy a vďaka tomu na nás už nemusí Pán Boh uplatňovať len spravodlivosť, ale nám môže dať milosť. A on nám ju aj chce dať, aj dáva – ak robíme pokánie. Podľa tohto Ezechielovho vysvetlenia, teda náš večný osud nie je spravodlivým zrátaním našich dobrých a zlých skutkov, z celého života, aby nás Boh mohol odmeniť alebo potrestať podľa toho, čo preváži. To by sme všetci veľmi žalostne skončili na Božom súde, lebo aj jeden hriech by prevážil všetky ostatné dobré skutky celého nášho života. Náš večný osud je skôr zafixovaním toho stavu našej duše, toho vzťahu duše k Bohu, v akom je v okamihu smrti. Čiže ak niekto žil bez hriechu a robil len dobro, ale pred smrťou sa dopustí ťažkého hriechu a neoľutuje ho, neočistí sa od neho pokáním, nemôže byť spasený. A ak by niekto počas života žil v hriechoch, ale nakoniec robí pokánie, bude spasený. Po smrti už nie je možnosť pokánia, možnosť zmeny večného osudu. Rozhodujúci je okamih smrti – a ten môže byť kedykoľvek, preto sa múdro hovorí: „Pamätaj na smrť a nikdy nezhrešíš!“

ROZMNOŽILA SA BOŽIA MILOSŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. evanjelizáciu vo dvoch fázach a
2. že len to bude požehnané, čo cez nás urobí Svätý Duch

1. Jedným z mnohých veľkolepých videní proroka Ezechiela, ktorým by sa bolo treba venovať v rozjímaní celé roky, je videnie údolia suchých kostí. Pán Boh zaviedol proroka vo videní do údolia, ktoré bolo ako posiate suchými, od slnka vybielenými kosťami. Vyzeralo to ako po hroznom boji, keď na bojisku zostalo nesčíselné množstvo mŕtvych, z ktorých mäso a šaty zhnili a zostali len vyprahnuté kosti, dravcami prevlákané z miesta na miesto. Musel to byť hrozný pohľad, najmä pre veriaceho proroka. V staroveku bolo veľkým pohanením mŕtvoly, keď ju nepochovali. O praotcoch sa hovorí akoby ani nie o smrti, ale „pripojili sa k svojim otcom“. Verili vo večný život a smrť bola len prechodom do večnosti, kde čakal Pán Boh a zomrelí praotcovia, ku ktorým duša zomrelého sa pripojila. Starovek sa hrozil toho, že telo zostane nepochované a duša zostane blúdiť, nebude môcť ani zostúpiť do podsvetia k ostatným čestne zomrelým. Čo bolo však pre veriaceho Ezechiela najťažšie, najhroznejšie, to bola skutočnosť, že toto údolie suchých kostí bolo len obrazom vyvoleného národa. Izraelský národ mal sprostredkovať Boží život celému svetu. A zatiaľ je faktom, že nesprostredkoval ani len prirodzený život sebe samému, aj sám stráca svoju existenciu! Je roztrúsený medzi ostatné národy a to preto, lebo je hriechom odtrhnutý od svojho Boha. Ožijú tieto kosti? – trápilo prorokovu dušu, ale našťastie vedel odpoveď nádeje: „Pane, Bože, ty to vieš!“ Dostal rozkaz prorokovať, čiže ohlasovať tomuto národu, ktorý už ani národom nebol, Božie pravdy. A vo videní vidí zázračný účinok Božieho Ducha, ktorý pôsobil cez jeho slová: Kosti sa pohli a popriraďovali sa každý na svoje miesto, obalili sa mäsom a žilami i kožou, mali už všetko potrebné, len život im chýbal. To už neboli len mŕtve kosti, ale boli stále mŕtvoly. Prorokoval ďalej a mŕtvoly ožili. Stalo sa z nich veľké vojsko. Vojsko starozákonnej bojujúcej Cirkvi. Najprv sa len organizačne stmelili v prvej fáze, ešte stále bez potrebného vnútorného oživenia, ale nakoniec pod mocným vplyvom Božieho Ducha sa naučili aj bojovať o spásu svoju i sveta.
Niekomu sa to možno bude zdať príliš pesimistický pohľad na Cirkev u nás, akoby sme hľadeli len cez čierne okuliare, ale život viery je u nás katastrofálny. Ak náš maličký slovenský národík dosahuje prvenstvá vo svete v spotrebe alkoholu, v potratoch, rozvodoch a v deťoch počatých pred manželstvom, tak si rozhodne nemôžeme s úľubou opakovať slová „o našom zbožnom veriacom ľude“. Aj keby sa takýchto hriechov dopúšťali len neveriaci z nášho národa, aj tak by sa nemohlo bez viny veriaceho to, že tých neveriacich je toľké percento! No pravdou je, že všetky tieto štyri menované hriechy sú úplnou samozrejmosťou, súčasťou života našich veriacich – ak ich chceme nazývať veriacimi! Snáď netreba menovať všetky prejavy našej nevery, aby sme videli, že nie sme bojujúcou Cirkvou, ale údolím suchých kostí! Čo robiť?

2. Podľa videnia proroka Ezechiela, čiže podľa návodu z Božieho slova, ktorému tisícročia dali za pravdu, treba prorokovať, ohlasovať Božie slovo, Božie pravdy. Možno prvým účinkom tohto pôsobenia Božieho Ducha bude len akési znovuzorganizovanie niektorých mŕtvych inštitúcií. Možno len vzrast prijímajúcich sviatostí, čítajúcich Božie slovo, modliacich sa ruženec a podobne. Možno len vzrast ich počtu a vnútorný život im bude stále chybovať, prijímanie sviatostí bude dlho povrchné, čítanie Božieho slova bez potrebného vplyvu na životné postoje, modlitby bez účinku. Ale ak takáto – možno snáď povedať – že viac organizačná fáza evanjelizácie bude tiež výsledkom pôsobenia Božieho Ducha, tak bude požehnaná. Môže za ňou prísť druhá fáza, oživenie tých organizačných štruktúr, aby z nich vznikol živý organizmus Cirkvi, schopný bojovať o spásu svoju i sveta.
Čo robiť, aby Boží Duch začal v našom národe, biskupstve, farnosti, rodine, takto pôsobiť? Ezechiel to naznačil ďalším videním rieky so živou vodou. A Pán Ježiš ho doplnil: „A zvnútra toho, kto verí vo mňa, potečú rieky živej vody, ako hovorí Písmo. – To povedal o Duchu, ktorého mali prijať tí, čo v neho uverili.“ (Jn 7, 38-39). Niekto snáď kývne plecom a povie si: „Veď veríme v Ježiša Krista, ba už ani ateisti nepopierajú, že žil. Tí síce neveria, že bol Božím Synom, ale my aj to veríme...“ Pri pokušeniach k takémuto zmýšľaniu a k takejto viere, ktorá naozaj neznamená nič, neznamená oživenie Svätým Duchom, si potrebujeme uvedomiť, že iné je veriť v existenciu Ježiša Krista a iné je veriť Ježišovi Kristovi. Verí v neho naozaj kde-kto. Ale verí jemu, žijúcemu a pôsobiacemu v Cirkvi, v jej predstavených, i v trpiacich, i vo sviatostiach, málokto. Pokiaľ neuverím, že v tomto mojom blížnom ma potrebuje Kristus a preto viac než on mňa, ja potrebujem poslúžiť mu; že v tomto mojom predstavenom mi hovorí Kristus a ja ho potrebujem poslúchnuť; že vo sviatostiach ma omilosťuje a posilňuje Kristus; atď. zatiaľ to nie je živá viera.
Prosme Pána o živú vieru a dá nám Svätého Ducha. (por. Lk 11, 13).

DANIEL A JEHO PRIATELIA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. v akej dobe žil prorok Daniel a
2. ako bol vychovaný.

1. Viacerí, najmä nekatolícki vykladači Svätého písma sú toho názoru, že podobne ako pri prorokovi Izaiášovi, tak aj pri prorokovi Danielovi je meno viac nadpisom, ako podpisom. Čiže nie sú veľmi presvedčení, že Daniel je autorom tejto prorockej knihy a viac sa prikláňajú k tomu, že meno Daniel, ktoré v preklade znamená „Sudca môj je Boh“ (príp. „Sudca Boží“), je len nadpisom knihy, ktorú napísal iný. Nie je to vylúčené, ale ani dostatočne podložené a tak nemáme vážne dôvody dať im za pravdu. Našťastie to ani nie je dôležité. Na začiatku sa píše o štyroch mládencoch, ktorých vybrali na príkaz Nabuchodonozora spomedzi judských zajatcov. Všetci boli mimoriadne obdarení od Pána Boha, ale ešte aj medzi nimi vynikal Daniel. Nemohli to byť celkom malí chlapci, lebo ich vyberali ako takých, na ktorých niet nijakej chyby, vnímavých i telesne zdatných a vystrojených znalosťami, chápajúcich vedomosti, teda vzdelaných. Mali ich ešte aj naďalej školiť v babylonských školách, ako výber, ako elitu medzi zajatými mládencami. Nemohli však byť ani starými mládencami, ale naozaj mladíkmi, ako ich Sväté písmo nazýva, lebo Daniel sa dožil ešte aj panovania perzského kráľa Kýra nad Babylonom. Do zajatia boli odvedení medzi prvými judskými zajatcami, teda ešte v r. 606 (605?) pred J. Kristom, keď Nabuchodonozor iba začal panovať. A Kýros dobyl Babylon až r. 538 pred J. Kristom, čím sa naplnilo sedemdesiatročné, Jeremiášom predpovedané babylonské zajatie. Vtedy už mohol mať Daniel pred deväťdesiatkou.
Nepochybne má každá doba svoje ťažkosti a sotva možno povedať o niektorej dobe, že bola ľahká. Vyvolený národ a ešte lepšie povedané veriaci v ňom, vždy museli ťažko zápasiť o správne postoje viery, o spásu. Ale babylonské zajatie bolo osobitnou skúškou viery, mimoriadne ťažkou pre každého, kto chcel obstáť. Daniel prežil toto zajatie celé od začiatku až do konca, všetkých sedem desaťročí v kráľovských službách – rečou Evanjelia: stále na svietniku. Po celý jeho dlhý život mal okolo seba mnoho veľmi pozorných ľudí, ktorí striehli na to, či urobí nejakú chybu. Musel byť teda aj sám veľmi bedlivý, aby sa nedopustil ničoho zlého, aby jeho nepriateľom nemalo čo iné vadiť, iba jeho pevná viera.

2. Ako sv. Pavol povedal o sebe: „Milosťou Božou som tým, čím som“, (por. 1 Kor 15, 10), tak to platí o každom človeku a o každom jeho úspechu zvlášť. A o úspechu vo výchove ešte zvlášť. Bez Božej milosti sa celkom určite nikomu nepodarí dobre vychovať svoje deti – najmä nie v takej ťažkej dobe, akou bola doba pred babylonským zajatím v Judei. Joziášova reforma bola reformou nanútenou zhora a veľmi rýchlo sa ľudia vrátili späť k pohanstvu, podporovaní nielen svojimi slabosťami, ale aj novým kráľom, Joziášovým synom Joakimom. Napriek tomu sa našli v Judei rodiny verné Bohu, ktoré aj svoje deti vychovali v tejto vernosti. S Božou pomocou, ale nie bez veľkej námahy. Pán Boh ich dobrú výchovu požehnal, lebo mal čo požehnať. Keby sa boli poddávali svojmu okoliu, boli by podľahli modlárstvu tak, ako veľa izraelských rodín, ktoré poznali a s ktorými žili.
Podľa čoho vieme, že sa im podarilo dobre vychovať svoje deti? Podľa toho, ako vidíme týchto mládencov žiť podľa viery aj v zajatí, uprostred pohanov. Naďalej sa modlievali k svojmu Bohu, ako ich k tomu doma učili, hoci nemali nad sebou už ani rodičovský, ani iný dozor. Koľkí chlapci a dievčatá sa prestanú pravidelne modlievať nielen keď zostanú mimo rodičovského domu, ale už doma, len čo ich rodičia v tom prestanú kontrolovať! Títo chlapci boli však tak vychovaní, že sa vedeli sebavýchovou sami tak kontrolovať, ako potrebovali. Rozum a vôľu používali tak, aby sa v jednotlivých situáciách aj v takom ťažkom prostredí riadili podľa viery. Neboli ľahostajní ani v otázke jedálneho lístka. Nám Cirkev prikazuje jeden deň v týždni zdržovať sa mäsitých pokrmov. Iba jediný deň – ale vidíme, že kresťanskí chlapci a dievčatá v školských jedálňach bez výčitiek svedomia prekračujú toto prikázanie práve tak, ako ich rodičia v závodných jedálňach, alebo ako ich starí rodičia pri posedeniach dôchodcov. Daniel a jeho traja priatelia sa zdržovali pohanských pokrmov, hoci sa nemohli odhlásiť zo spoločného stravovania a najesť sa doma, ako naši mládenci a dievčatá môžu. A nešlo len o jeden deň, ale o všetky dni. A nešlo o školskú jedáleň, ktorá je úplne dobrovoľná, ale o kráľovský dar, ktorého odmietnutie ich mohlo stáť život! A my ich vidíme, že napriek tomu odmietajú kráľovské jedlo, ba dokonca aj kráľovské víno, hoci to by podľa svojho náboženského presvedčenia mohli piť. Odmietajú nielen to, čo im Mojžiš priamo zakázal, ale aj sami si pridali k tomu vlastné sebazaprenie – a to práve v oblasti alkoholu, čo je pre mnohých mladých veľkým problémom.

PRÍBEH ZUZANY

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. životné podmienky Židov v zajatí,
2. starci na duchovnej úrovni puberty a
3. mládenec na duchovnej úrovni starca

1. Príbeh o Zuzane nám dáva nahliadnuť do životných podmienok Židov v babylonskom zajatí. Časovo ho celkom presne nevieme zaradiť. Učenci vedú múdre spory o tom, kam vlastne tento príbeh patrí. V hebrejčine ani aramejčine sa nezachoval, hoci tým sa ešte nevylučuje možnosť, že bol pôvodne napísaný v niektorej z týchto rečí. V gréckom preklade zvanom Septuaginta sa zachoval na začiatku Danielovej knihy. To by mohlo nasvedčovať tomu, že sa odohral ešte predtým, ako bol Daniel a jeho traja priatelia vybraný do kráľovskej školy, teda celkom na začiatku zajatia. Aj podľa samotného príbehu bol Daniel ešte mladíkom. Príbeh sa zachoval aj v latinskom preklade Vulgáta a to v trinástej kapitole tak, ako ho máme aj v našom slovenskom preklade, kam časovo určite nepatrí a je uvedený ako jedna časť tzv. historických dodatkov.
V príbehu sa hovorí o krásnej žene, ktorá sa volala Zuzana, hebrejsky Šóšanna, čiže ľalia. Ak bola ľalia už vtedy svojou belosťou symbolom mravnej čistoty, tak toto jej meno vyjadruje zároveň obsah príbehu. Bola manželkou bohatého Joakima a mali pri dome peknú záhradu. V ich dome sa schádzavali Židia nielen na priateľské návštevy, ale aj na úradné súdy. V tom roku ustanovili za sudcov dvoch starcov – nemusel to byť prvý rok zajatia a zdá sa, že každý rok ustanovovali iných. Toto sa uvádza iba mimochodom na úvod samotného deja, ale veľa nám to hovorí. Židia v babylonskom zajatí teda neboli otrokmi, nijakými väzňami. Nebývali vo väzenských, či zajateckých barakoch, ale mali normálne domy. Možno im ich pridelili po tých obyvateľoch, ktorých odtiaľ kráľ vysťahoval, ako v Palestíne pridelil Samaritánom opustené židovské domy. Možno si ich zakúpili a časom podľa Jeremiášovej rady si zaiste aj stavali domy. Neboli to chudáci ako zotročení vojenskí zajatci, obratí o všetko, ale boli medzi nimi aj boháči ako Joakim. Božie slovo hovorí, že sa u neho schádzavali Židia, lebo bol váženejší ako ostatní – teda nie preto, že bol bohatší než ostatní. Bohatých tam bolo viac. Mali nielen domy a záhrady, ale aj sluhov a slúžky, teda otrokov. A nielen po materiálnej stránke sa tam nemali zle. Zrejme ich kráľ nejako dal sledovať, aby sa nepresídlili rodina za rodinou späť do vlasti, ale inak im nechával samostatnosť. Až takú samostatnosť, akú nemali ani za rímskej nadvlády v časoch Pána Ježiša! Mali vlastných sudcov, ktorí mali právo rozsúdiť spory a vynášať právoplatné rozsudky vrátane rozsudku smrti ako v prípade Zuzany, ktorú chceli ukameňovať – a jej falošných žalobcov, ktorých aj ukameňovali. Pritom ani reči o tom, že by kráľovskí úradníci do toho nejako zasahovali! Podľa toho všetkého, by sa na babylonské zajatie viac hodil výraz babylonské presídlenie, i keď bolo krvavé. Zdá sa, že komu tam nechýbal chrám, modlitby a obety spojené s púťami do Jeruzalema, tomu tam nechýbalo nič.

2. Dvoch starcov, sudcov, opisuje Božie slovo po ich mravnej stránke. Iba zdanlivo spravovali ľud, v skutočnosti zahoreli hriešnou žiadostivosťou voči Zuzane a chodili do Joakimovho domu hlavne preto, aby ju videli. Aby ju videli nielen ako hostiteľku a domácu pani, ale aj kúpať sa v záhrade. Ich vzťah k nej rozhodne nemožno nazvať láskou, keďže nemali vo svedomí zábrany ublížiť jej – hriechom nečistoty, ktorému zabránila ona a falošným obvinením a trestom smrti, ktorému zabránil Boh cez Daniela. Starci neboli hlúpi, nechýbal im rozum. Chýbala im však viera, chýbala im zodpovednosť pred Pánom Bohom, večným Sudcom, preto rozum a vôľu nedávali do služby viery, ale do služby citu. V každom zdravom človekovi je cit, ktorý patrí k tej živočíšnej zložke našej osobnosti, ktorou rozlišujeme príjemno od nepríjemna a všetko príjemné je nám príťažlivé. Druhou zložkou osobnosti zdravého človeka je rozum a vôľa, čím sa pozdvihujeme nad živočíšnu rovinu do roviny ľudskej. Citová, živočíšna zložka má byť podriadená tejto vyššej, ľudskej zložke a má byť rozumom a vôľou usmerňovaná. Prakticky je to však spravidla tak, že kto nemá ešte tretiu zložku, vieru, ktorá ho pozdvihuje do nadprirodzenej roviny medzi Božích synov a dcéry, ten dáva rozum a vôľu do služby citu. Ako títo starci, ako malé deti. Už dieťa citom rozlišuje, čo mu je príjemné a veru sa niekedy veľa našpekuluje a vynaloží veľké úsilie vôle, aby to dosiahlo. Výchovou ho majú rodičia privádzať k tomu, aby rozum a vôľu dávalo do služby viery, do služby Bohu a nie citu. V puberte má prebrať na seba zodpovednosť za toto správne usporiadanie troch zložiek v sebe. Starci to nedokázali ani za celý život. Šli za svojím citom, s úsilím vôle, bez viery.

3. Daniel bol ešte len mladík, ale už duchovne zrelý, dospelý, lebo v ňom boli tie tri zložky správne usporiadané. Nedal sa strhnúť žiadostivosťou. Keď bránil Zuzanu, mohol upadnúť do podozrenia, že on bol tým údajným mladíkom, ale on dal svoj rozum a vôľu do služby viery aj napriek tomu. A Pán Boh mu pomohol. Zvíťazila pravda a Boh bol oslávený...

DANIELOVO POVÝŠENIE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. niečo o veštcoch, čarodejoch a vykladačoch snov v staroveku a dnes a
2. povýšenie mladého Daniela do štátnej služby ako prejav jeho osobnej zrelosti.

1. V súčasnej dobe sa zakladá psychotronika ako vedecký odbor, takže budeme môcť stále jasnejšie rozlišovať prirodzené od nadprirodzeného. Rozlične sa prejavuje ľudská duša a pri všetkej dnešnej pokročilej vede ešte stále nevieme stanoviť hranicu prirodzených možností, čo všetko je schopná ľudská duša prirodzene vnímať i vysielať i spôsobovať. Stále je mnoho rozličných situácií, ktoré nevieme normálne vedecky vysvetliť, hoci hypnóza je dávno známa a bežne užívaná aj na zábavu v cirkusoch... Hypnózu už poznáme ako prirodzený jav, aj niektoré schopnosti duše v hypnotickom spánku tela. Môže to byť výhoda napr. u zubného lekára pre pacienta, ktorý je alergický na utišujúce injekcie, keď ho lekár zhypnotizuje, aby necítil bolesť... Dnes už máme jasnejší pohľad aj na spánok a vieme, že sny sú predovšetkým prejavom nášho podvedomia. Ani toto ani mnoho iných vecí nemali v staroveku ešte také jasné, ako my dnes. Keď si to ešte dáme dohromady so známym heslom: „Šikovnosť – nijaké čary!“, môže nám pri starovekom veštení, čarodejníctve a vykladaní snov zostať menej vysvetleného, ako voľakedy. Navyše Pán Boh naozaj zasahoval a zasahuje do života ľudí aj nadprirodzeným spôsobom, zázračne, takže sa to ani nemôže dať prirodzene vysvetľovať.
Dnes sa nepochybuje o tom, že v staroveku považovali ľudia za zázračné, nadprirodzené zásahy od Pána Boha viac, než bolo skutočne od Pána Boha. Nebolo všetko zázrakom, čo sa považovalo za zázrak. Niektorí na to pozerajú aj tak, že v skutočnosti nebolo nič zázračné a ani dnes nie je, lebo Pán Boh neexistuje. Ale ako by bolo extrémom všetko považovať za nadprirodzené, tak je extrémom nič nepovažovať za nadprirodzené.
Ako to bolo na Nabuchodonozorovom kráľovskom dvore? Zhruba tak, ako aj na iných kráľovských dvoroch. Veda bola veľmi úzko spojená s náboženstvom a náboženstvo pravé veľmi úzko spojené s nepravým. Odvtedy ľudstvo pokročilo o dvetisícpäťsto rokov, ale dodnes sú vrcholní vedci veriacejší, ako iní ľudia, pevnejšie presvedčení o pravdách viery, pretože poznajú nielen veľkosť, ale aj ohraničenosť ľudského poznania. V tom čase, za Nabuchodonozora, však bola veda aj inak spätá s náboženstvom. Mudrci od východu boli nielen vedci, ale zároveň mágovia, čiže čarodeji. Kto študoval astronómiu, nemohol neštudovať a nevykladať ľuďom aj horoskopy z hviezd. A Boh naozaj čosi aj týmto spôsobom hovorí, ako aj mudrcom, kráľom od východu pomocou hviezd ukázal Boh Spasiteľa a šli sa mu pokloniť. Rozhodne však Pán Boh nezjavuje pomocou hviezd všetko to, čo sa vykladá v starovekých i novodobých horoskopoch. Bolo však nepredstaviteľne ťažké rozlíšiť pravdu od nepravdy, najmä pre tých starovekých vedcov a veštcov, ktorí nepoznali pravdu o pravom Bohu.

2. V tomto mal Daniel výhodu oproti všetkým, vrátane Nabuchodonozora. Vedel, že nie všetko je pravdou, čo sa vykladá v snároch, ale aj to vedel, že pravý Boh sa môže človeku aj takto prihovoriť, ako to urobil Abrahámovi, Jakubovi v Betel, Jozefovi Egyptskému atď. Vedel, že aj pohanom sa zjavuje len jediný pravý Boh – ak mal kráľ sen od Boha, tak nie od pohanských modiel, ale len od toho Boha, ktorého kráľ nepozná, ale Daniel áno. Modlil sa k nemu i so svojimi priateľmi a Boh im dal poznať obsah i význam kráľovského sna. Potom ho kráľ povýšil, ako čítame v Božom slove a pre Daniela a jeho priateľov, ktorí tiež dostali vysoké štátne funkcie, to znamenalo starosti i riziko života. Vďaka Božej milosti a dobrej výchove však boli títo štyria mladí mužovia pripravení prevziať na seba aj takúto zodpovednosť a takéto riziko. Nielenže nepodliehali svojim citom, chutiam a nechutiam, ako sa to prejavilo už na začiatku pri jedálnom lístku... Ich správne usporiadané, zdravé osobnosti, ktoré dávali rozum a vôľu do služby viery a nie citu, boli schopné niesť zodpovednosť nielen za seba, ale aj za druhých. Patrí to k dospievaniu, že človek sebavýchovou správne v sebe usporiada tie tri zložky, ktoré sa výchovou snažili udržať v správnom usporiadaní rodičia. Patrí k dospelosti, keď sa to niekomu darí trvalejšie bez výchovných tlakov už len sebavýchovou. Znamená to, že už vie byť za seba zodpovedný sám. Malo by to byť asi do osemnásteho, dvadsiateho roka. Nie že by potom už nepotreboval nijakú pomoc v sebavýchove, ale aj tú pomoc si už musí vedieť vybrať na vlastnú zodpovednosť (duchovné vedenie, spoločenstvo). Potom už prichádza obdobie zrelosti, v ktorom má dospelý človek zodpovednosť už aj za druhých. Daniel a jeho priatelia takto zdravo dozreli na skutočné osobnosti – ako veľmi mnohí nedozrejú do smrti. Dvaja starci – sudcovia, o ktorých bola reč v súvislosti so Zuzanou, mali tiež preberať so sudcovským úradom zodpovednosť za druhých, ale nevedeli byť zodpovední ani sami za seba! Dal by Pán Boh, aby sme s jeho pomocou, na príhovor Daniela a jeho priateľov a podľa ich vzoru správne dozreli aj my na svoj čas. Ako jablko nedozreje zo dňa na deň, tak ani osobnosť. Postupne sa treba učiť v období dospievania preberať na seba zodpovednosť v jednotlivých situáciách, najprv pod vedením rodičov, potom už len s ich kontrolou, postupne so stále zriedkavejšou kontrolou a nakoniec aj bez ich kontroly, „len“ pred Božou tvárou...

TRAJA MLÁDENCI V OHNIVEJ PECI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako traja mládenci stratili priazeň kráľa, lebo im viac záležalo na Božej priazni a
2. čo je podstatou zodpovednosti dospelých za seba samých.

1. V Novom zákone čítame o Pánu Ježišovi, že pri poslednej večeri vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a dával svojim učeníkom... (por. Mt 26, 26-28; Mk 14, 22-24; Lk 22, 19-20; 1 Kor 11, 23-25). Všetci dobre vieme, že šlo o ustanovenie Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej, o prvú obetu svätej omše. Pri každej svätej omši opakujeme tieto ustanovujúce slová Pána Ježiša tak, ako to prikázal: „Toto robte na moju pamiatku.“ Dodnes je v Cirkvi ustanovené a trvá to už dvetisíc rokov, že sväté prijímanie si neberú veriaci sami, ale im ho kňaz podáva. Je v tom hlboká symbolika daru – Pán Ježiš pod spôsobom chleba a vína v Eucharistii je Božím darom, ktorý nám Pán Boh dáva a to celkom nezaslúžene len zo svojej veľkej milosti. My na tento jeho dar nesmieme, nemáme právo, svojvoľne siahnuť, vziať si ho, môže nám byť len daný ako dar.
Niekto rozmýšľajúci by mohol dať otázku, prečo Pán Ježiš pri poslednej večeri prvú Eucharistiu dával, prečo si ju nemohli apoštoli, dospelí mužovia, vziať sami. Čiastočne je to vysvetlené už tým, že Eucharistia je absolútne nezaslúženým Božím darom. Spôsob jej dávania však apoštolom hovoril viac, než nám. Ak chcel hostiteľ niekoho pri stole osobitne pred ostatnými stolujúcimi vyznačiť, prejaviť mu mimoriadnu priazeň, vzal zo svojho jedla kúsok do ruky (príbory sa nepoužívali) a podal ho hosťovi. Pri poslednej večeri boli všetci jedenásti apoštoli takto osobitne vyznačení mimoriadnou priazňou Božieho Syna, keď im v posvätnom ovzduší poslednej večere pred svojou predpovedanou smrťou podal kúsok – nielen zo svojho chleba a vína, ale podal im to premenené Božskými slovami na svoje telo a krv. Vieme si predstaviť, čo vtedy prežívali tí jedenásti, všetci tak Božsky vyznamenaní?!? Vedeli by sme si to predstaviť, keby sme správne prežívali svätú omšu...
Boli tam vtedy už len jedenásti, lebo Judáš odišiel už predtým. Jeho odchod nám opisuje sv. Ján, ktorý ako posledný pisateľ Evanjelia dopĺňal tri synoptické Evanjelia (Mt, Mk, Lk). Aj Judáša Pán Ježiš pri stolovaní osobitne vyznačil. Keď sa ho Ján pýtal, kto ho zradí, pošepol mu, že ten, komu podá kúsok chleba namočený v zeleninovej omáčke zvanej charoset a pripravovanej zvlášť k veľkonočnej večeri. A podal ho Judášovi. (Jn 13, 21-26).
Doslovne sa píše v aramejskom texte o troch mládencoch, keď sa nepoklonili Nabuchodonozorovej zlatej soche, že udavači jedli kúsky Židov. Bežne sa to prekladá, že ich udali, ale doslovný preklad má hlbší význam. Kráľ povýšil Daniela a jeho priateľov, keď mu vyložil prorocký sen. Sedávali pri kráľovom stole, mali kráľovu priazeň v najvyššej miere, takže sa nemuseli obávať dodŕžať „kóšer“ jedlá, čiže dovolené zákonom už aj pri kráľovskom stole. A kráľ ich zrejme aj pred inými stolujúcimi občas vyznačil tým, že im dal na znak priazne kúsok zo svojho jedla, ako Pán Ježiš Judášovi. Teraz však upadli do nemilosti a tie kúsky, ktorými kráľ prejavoval priazeň Židom, dostávali ich udavači. Oni si naklonili jeho priazeň, lebo Židia sa neklaňali jeho soche. Dostali sa zato do ohnivej pece, lebo im viac záležalo na Božej priazni, ako na kráľovej. Tú kráľovu boli ochotní stratiť, ale Božiu nie, ani za cenu života.

2. Celé Sväté písmo, aj Danielova kniha, opisuje všetko predovšetkým z hľadiska boja o milosť. Nič nie je dôležitejšie ako tento boj. Ani v dejinách celého ľudstva, ani udalostiach nášho každodenného života. Jedno je, v akej dobe žijeme, aký stupeň vzdelania dosiahneme, akú prácu konáme, z akého národa pochádzame, všetky dôležité veci i maličkosti v našom živote sú cenné len natoľko, nakoľko nimi získavame Božiu milosť. Toto malé deti nemôžu chápať, ich k tomu možno len výchovou postupne privádzať. Kým sú celkom malé a iba používaním citov rozlišujú príjemné od nepríjemného, nemajú ani poňatia o boji o milosť, o Božiu priazeň. Postupne užívaním rozumu a vôle sa učia rozlišovať aj dobro a zlo, keďže nie všetko príjemné je dobré a nie všetko nepríjemné je zlé. Ale ani vtedy ešte nemusí pochopiť, že čo je zlé, to uráža Pána Boha a preto je to hriech, previnenie proti Bohu a čo je dobré, to oslavuje Pána Boha a získavame tým Božiu milosť. Niektorí inak rozumní a húževnatí ľudia za celý život toto nepochopia a bojujú za dobro, ale nie za milosť, proti zlu, ale nie proti hriechu. Treba mať vieru, aby sme spoznali (i keď nie celkom pochopili) tajomstvo milosti a hriechu. Vyrovnaný človek, správne vnútorne usporiadaný, dáva rozum a vôľu do služby viery, čiže rozumom hľadá a vierou dosahuje nie príjemno, ale milosť, bojuje nielen proti nepríjemnu a zlu, ale proti hriechu. Traja Danielovi priatelia stratili „kúsky z kráľovej ruky“, stratili milosť kráľa a o Božiu milosť bojovali veľmi statočne. Kto bojuje proti hriechu a snaží sa získať Božiu milosť pod vedením rodičov, je dieťaťom. A zostáva duchovne nedozretým, pokiaľ nepreberie na seba zodpovednosť za tento základný boj o milosť proti hriechu. Danielovi priatelia ho správne vybojovali bez pomoci rodičov i bez pomoci Daniela – boli duchovne zrelí. Akí sme my? Nakoľko vieme z vlastnej iniciatívy bojovať o milosť proti hriechom?

NABUCHODONOZOROVO POKORENIE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Nabuchodonozorovu chorobu a
2. že slúžiť Bohu znamená kraľovať.

1. Veriaci, ktorí trochu poznajú Sväté písmo, vedia o Nabuchodonozorovi, že on to bol, ktorý obliehal Jeruzalem a úplne vyhladované obyvateľstvo potom kruto podmanil – mnohí to neprežili, ostatných odvliekol do zajatia. Kto nevie o Nabuchodonozorovi nič viac, môže ho považovať za krutovládcu, surového pohana, akoby na ňom nebolo nič dobrého. Ale nie je to tak. Z babylonských nápisov vieme, že nebol iba slávnym vojvodcom, ktorý dobýjal krajinu za krajinou, ale aj panovníkom milujúcim umenie. Veľmi zveľadil svoju ríšu. Pokoril okolité národy a upevnil svoju vládu nad nimi aj tým, že ich presídľoval, ale po presídlení im doprial potrebnú slobodu, dával im účasť aj na spravovaní ríše ako Danielovi a jeho priateľom a podporoval všestranné pokojné budovanie vlasti. Mnohé mestá povzniesol k nebývalej kráse, nádhernými stavbami povzniesol najmä hlavné mesto Babylon, takže sa stalo najkrajším mestom tej doby. Chcel byť „otcom naveky“, obdarený „životom ďalekých dní a pohodou tela“. V babylonských nápisoch čítame, ako hlavné mesto ľudia prirovnávajú ku košatému stromu, v ktorého tôni sú všetky národy. Keď teda rozmýšľal Nabuchodonozor o sebe ako o úspešnom vládcovi, veľmi ľahko sa ho mohla zmocňovať pýcha. Náčelníkom jeho veštcov, ktorí boli kráľovskými radcami i vedcami i čarodejmi, hádačmi budúcnosti, bol Žid Daniel a od neho už dávno počul o jedinom pravom Bohu, ale Nabuchodonozor sebe pripisoval všetku slávu, nie Bohu. Vedel o Bohu, občas ho aj verejne uctil, napr. keď mu Daniel vysvetlil sen a jeho význam, keď jeho priateľov nezlomila ani ohnivá pec,... ale nemal dosť pokory na to, aby úspechy svojej vlády dal do súvisu s Ním. Nuž snívalo sa mu, že on je tým košatým stromom, ale že bude vyťatý a po čase z koreňa opäť vyrastie, no medzitým bude žiť ako poľná zver. Keď nevyužil na pokánie rok, ktorý mu po Danielovom výklade a upozornení Boh ešte ponechal, postihol ho Boh chorobou, ktorej dnes hovoríme Insania zoantropica. Človek sa v nej tak pomiatne, že si namýšľa, že je nejakým zvieraťom a podľa toho sa správa, aké zviera predstavuje. Nabuchodonozor musel byť veľmi obľúbeným panovníkom, keď ho v tejto chorobe starostlivo opatrovali a nezavraždili. Veď koľkých panovníkov podriadení zabili – a jeho nie, hoci zdá sa, že ho občas v záchvatoch zúrivosti museli aj spútať. Po čase sa spamätal a nevieme si predstaviť, že by to bolo bez Danielových modlitieb a pravdepodobne aj po mnohých rozhovoroch – dnes by sme možno povedali psychoterapeutických. Nakoniec, keď bol zdravý, oslavoval pravého Boha a znovu sa stal slávnym kráľom, ba ešte slávnejším, lebo sa stal pokornejším. Ako prebiehala choroba, liečenie i znovu povýšenie, nevieme podrobnejšie, ale isté je, že keby Daniel chcel kráľa odstrániť – ako to zaiste nejedni chceli – bol by to mohol urobiť. On sa však stal jeho verným služobníkom a ochrancom aj v chorobe.

2. Na tomto vládcovi viac než na komkoľvek vidíme veľmi jasne, že slúžiť Bohu znamená pravú slobodu, že slúžiť Bohu znamená kraľovať. A odmietať službu pravému Bohu, to znamená upadať. Kým Nabuchodonozor vo svojej pýche odmietal slúžiť jedinému pravému Bohu, upadal, strácal vládu nielen nad kráľovstvom, ale aj nad sebou samým. A nemôže vládnuť iným, kto nevie vládnuť nad sebou, nemôže rozkazovať iným, kto nevie rozkázať sebe. Kráľ zrejme zanedbal sebavýchovu, keď v ňom tak vzrastala pýcha. Vždy je to znakom zanedbanej sebavýchovy, keď v nás vzrastá akýkoľvek hriech.
Na stretávke dvadsať rokov po skončení školy, stretla sa skoro celá trieda. Bolo priam zábavné sledovať spolužiakov, ktorí sa nevideli niektorí aj dvadsať rokov, ale správali sa tým istým štýlom, ako pred dvomi desaťročiami. Akoby mal každý človek vrodený akýsi vzorec, do ktorého potom v živote už len dosádza jednotlivé situácie, ale vždy sa v nich správa podľa toho vrodeného vzorca. Tomu vrodenému vzorcu hovoríme povaha. Je veľkým Božím darom, ale treba na nej pracovať. Výchovou na nej pracujú rodičia od malička, sebavýchovou na nej má pracovať potom každý do smrti. Pri nijakom hriechu si nesmieme povedať, „ja som už raz taký“, lebo nikto nemá vrodený hriech, iba sklony k nemu. Každému dáva Boh vo svojej milosti možnosť zbaviť sa dedičného hriechu v krste a potom sa chrániť aj ostatných hriechov sebavýchovou, poznávaním Božieho slova, usmerneniami Cirkvi, užívaním prostriedkov milosti, sebavýchovou. Každému dáva možnosť vládnuť sebe – a potom zodpovedne slúžiť aj iným.

DANIEL A BALTAZÁR

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Okolnosti a cieľ hostiny kráľa Baltazára,
2. Boží zásah do jeho hostiny a života a
3. osudnú chybu kráľa Baltazára.

1. Z okolností, v ktorých sa odohrávala táto hostina, hostina taká významná, že sám Boh sa rozhodol a uznal za potrebné zasiahnuť do nej zázrakom, treba azda spomenúť na prvom mieste to, že kráľom Babylonu bol vtedy Naboníd. Zo Svätého písma nepoznáme tohto kráľa. Z mimobiblickej histórie vieme o ňom z tzv. Hanopisov Nabonída, Nabonídovej kroniky a Nabonídovej modlitby. Sú to texty nepriaznivé tomuto kráľovi, pretože bol ctiteľom „boha“ Mesiaca tak, ako mnohí už oddávna v tých krajinách. My vieme o Abrahámových príbuzných, ktorí žili aspoň poldruha tisícročia pred Nabonídom, že uctievali namiesto pravého Boha mesiac, Sin. Tento kult mesiaca pretrvával ešte aj v kresťanských storočiach, ale už za Nabonída i jeho predchodcov bol vytláčaný kultom „boha“ Marduka. Klinopisné pamiatky o Nabonídovi písali zrejme ctitelia Marduka. V čase, o ktorom je reč – a to bol už zrejme rok 538 pred J. Kr. – bol Naboníd len symbolickým kráľom. Viedol totiž vojsko do boja proti perzskému kráľovi Kýrovi, ktorý v Perzii vládol už dvadsať rokov. Po porážke musel Naboníd do vyhnanstva. Už pred vojenskou výpravou však odovzdal výkonnú kráľovskú moc svojmu synovi Baltazárovi, ktorý bol popri ňom spolukráľom. A keď bol Naboníd ako prvý kráľ vo vyhnanstve, prakticky vládol v Babylonii Baltazár. Kýros sa však neuspokojil s tým, že Nabonída poslal do vyhnanstva, ale vtrhol aj do jeho kráľovstva. Otázka bola, či mu Babylon pod vedením Baltazára odolá.
V tú osudnú noc, keď Baltazár hodoval so svojimi tisíc veľmožmi i so ženami a s tými, ktoré náš preklad Svätého písma nazýva vedľajšími manželkami, boli už Kýrove vojská pred bránami Babylona tak, ako kedysi pred sedemdesiatimi rokmi Nabuchodonozorove vojská pred bránami Jeruzalema. Hostina v takejto situácii nemohla mať za cieľ slávnostné a rozpustilé hodovanie pre zábavu. Bola to skôr bojová porada asi v tom zmysle, ako čítame v knihe Ester, kde kráľ tiež zvolal „hostinu“, lebo zamýšľal napadnúť Grécko. Bojová porada v staroveku a zvlášť v takejto vážnej situácii ohrozenia, mala však bohoslužobný ráz. Preto tam mal Baltazár na hostine aj všetkých veštcov, Chaldejcov a hádačov. Preto pili práve z bohoslužobných nádob prenesených z jeruzalemského chrámu, lebo boli presvedčení, že vtedy ich bohovia porazili „židovského“ Boha v Jeruzaleme. Preto oslavovali na hostine svojich bohov a mali tam aj tzv. vedľajšie ženy, ktoré boli pravdepodobne úradnými zamestnankyňami pohanských chrámov na modloslužobné smilstvo. Preto na takejto hostine – bohoslužobnej, či modloslužobnej bojovej porade – nemusela byť ani kráľovná. Tá prišla až keď si nevedeli rady s tajomným nápisom. A preto tam nesmel byť ani staručký, takmer deväťdesiatročný Daniel, lebo on bol ctiteľom „premoženého“ Boha Židov; pitím vína z jeho posvätných nádob si chceli zaistiť znovu pomoc svojich bohov v tomto ohrození. Daniel tam nesmel byť, hoci Nabuchodonozor ho urobil náčelníkom veštcov (Dn 4, 7). A predsa tam nakoniec práve on musel prísť, lebo zasiahol jeho Boh, jediný pravý Boh.

2. Takáto hostina bola naozaj dejinne významná práve pre svoj vojenskomodloslužobný ráz. Čas dozrel na opätovný Boží zásah. Jeremiášom predpovedaných sedemdesiat rokov zajatia uplynulo a Izaiášom predpovedaný Kýros stál so svojím vojskom pred bránami Babylona. Danielovi bola táto posvätná chvíľa celkom jasná. Kráľovnej, ktorá bola pravdepodobne Baltazárovou matkou, to možno nebolo až také jasné, ale vedela o Danielovi. Vedela o ňom nielen to, že Nabuchodonozor ho ustanovil za náčelníka čarodejov, veštcov, Chaldejcov a hádačov, ale aj to, že Daniel nečaroval, že to nebol nijaký šarlatán, ale aj v tejto funkcii vyznával jediného Boha a mal Božiu múdrosť (Dn 5, 11). Tajomný nápis znamenal zaužívané váhy striebra, čiže platidlá: Mane, mína, 982 gr.; tekel, šekel, šesťdesiatiny míny a fares, polovica míny. Zdá sa, že Daniel to čítal trochu inak. Vtedy sa nepísavali samohlásky, ale len spoluhlásky a tak sa ten istý nápis dal čítať rozlične – ako keby niekto po slovensky napísal iba hvr a iný by to mohol čítať ako hovorí, alebo aj ako havária, lebo napísané samohlásky oboch slov sú rovnaké. Tak Daniel čítal Boží nápis: Mane, znamená spočítal Boh tvoje kráľovstvo, tekel znamená odvážil ťa Boh, ale nezavážil si, preto fares znamená rozdelil Boh tvoje kráľovstvo...

3. Prečo to všetko? Boh si uskutočňuje v dejinách svoje plány a použije k tomu aj vernosť svätých ako Danielovu, aj hriechy zlých, ako použil Baltazárove hriechy. Ktorý hriech sa stal Baltazárovi osudným? Daniel mu ho pripomína: mohol vedieť a vedel o pravom Bohu, ale neklaňal sa mu, nechcel plniť jeho vôľu, ale zveleboval jeho posvätnými nádobami svoje vymyslené modly. A mohol Baltazár konať inak, keď to už bolo takto predpovedané? Nebol jednoducho predurčený k svojim hriechom? Určite nie. Boh nie preto vnukol Izaiášovi a Jeremiášovi tie predpovede, aby sa tak stalo, ale preto, lebo vedel, že sa tak stane. Predpovede sú závislé na skutočnosti, nie skutočnosť na predpovediach. Mohol im vnuknúť iné. Pre nás je však dôležitejšia otázka: čo všetko my vieme o Božej vôli a nerobíme? Ako my budeme zodpovední za to, že sa neučíme od svojich otcov viere...?!

DANIEL V LEVOVEJ JAME

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Danielovu neposlušnosť ako prejav jeho zrelosti a
2. naše neposlušnosti ako prejav našej nezrelosti.

1. Presné datovanie tohto Danielovho životného príbehu nie je možné a všetky pokusy sú len pokusmi. Jeden z predpokladov je, že spomínaný Darius Médsky bol jedným zo spoluvládcov kráľa Kýra po dobytí Babylonu. Isté je, že ako iní panovníci, tak ani Kýros nemohol spravovať všetky dobyté krajiny osobne. Ponechával im relatívnu slobodu a vyžadoval viac-menej iba dane, prípadne vojenskú pomoc v niektorých bojoch, alebo poslušnosť v jeho budovateľských plánoch, čo nakoniec nemuselo byť na škodu. Príbeh Daniela v levovej jame by sa potom mohol odohrať aj hneď po dobytí Babylonu – čo je vzhľadom na Danielov vek veľmi pravdepodobné. Perzskí králi boli nábožensky pomerne tolerantní, čo vidno aj z toho, že Kýros hneď po dobytí Babylonu, ešte v prvom roku vlády nad ním, vydal dekrét o tom, že sa Židia môžu vrátiť do vlasti praotcov a znovu vybudovať jeruzalemský chrám, čo podporil aj finančne a vrátil aj bohoslužobné nádoby. Sotva si vieme predstaviť veľkosť Danielovej radosti z tohto Božieho riadenia. Zaiste by bol rád prežil posledné dni svojho ťažkého života opäť v Jeruzaleme, kde vyrastal, ale nedalo sa. Darius, ktorý zastupoval Kýra, správal sa k nemu ešte lepšie, ako Nabuchodonozor k Jeremiášovi (Jer 39, 11-14). No nedal mu pokoj, ale napriek vysokému veku ho znovu uviedol do štátnej služby. Darius mal už šesťdesiatdva rokov a aj Babyloniu rozdelil na stodvadsať! (Herodotos píše, že iba dvadsať) satrapií. Pomýšľal dokonca povýšiť Daniela nad všetkých satrapov, ale tí zo závisti vymysleli zákon, na základe ktorého ho potom odsúdili na smrť. Počas jedného mesiaca mal byť Darius jediným prostredníkom medzi „bohmi“ a ľuďmi, čím sa mala upevniť jeho autorita. To znamenalo tridsať dní sa nemodliť, nanajvýš poprosiť o modlitby kráľa. Keď kráľ toto nariadenie potvrdil, Daniel sa dostal do takého ťažkého položenia, ako kedysi v mladosti jeho traja priatelia: alebo poslúchnuť kráľa a tým zhrešiť, alebo neposlúchnuť a tým riskovať smrť. Daniel vedel, že mesiac sa nemodliť k svojmu Bohu, to je taký ťažký hriech, že sa rozhodol radšej zomrieť. Zrejme si uvedomoval, že toto nariadenie zo závisti vymysleli satrapovia práve proti nemu a budú na tom trvať, aby ho kráľ dodržal, hoci bol Danielovým priateľom. Nevieme, či vždy považovali kráľove príkazy za nezrušiteľné, ale spomína to aj v knihe Ester (1, 19; 8, 8) a tiež grécky historik Diodoros Sicílsky v Bibliothéké historiké (XVII. 30). Pre Daniela to však ani nebol problém. Bez váhania sa rozhodol neposlúchnuť. Nepodceňoval dôležitosť poslušnosti, veď bol v kráľovských službách od mladosti a podporoval kráľovu autoritu dokonca aj vtedy, keď by naozaj nemusel – napr. keď bol Nabuchodonozor pomätený. Ak niekto vtedy vedel, že cez kráľa poddaným rozkazuje sám Boh, tak to bol Daniel. Boh však nikdy neprikazuje hriech, preto Daniel s rovnakou istotou vedel, že v tomto prípade nesmie poslúchnuť. Odmietol teda, modlil sa naďalej ako vždy pred otvoreným oknom obrátený smerom k Jeruzalemu trikrát denne (por. 1 Kr 8, 44-48). Šalamún pri posviacke chrámu vyprosoval takýmto modlitbám účinnosť a Daniel sa toho držal aj teraz. Dostal sa za to do jamy s levmi, ale Boh ho zachránil tak, ako jeho priateľov.

2. Základným prejavom viery a správneho vzťahu k Bohu, je poslušnosť. Celé Sväté písmo o tom svedčí a sám Boží Syn nám v tom dáva príklad: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a tak vykonať jeho dielo.“ (Jn 4, 34) To znamená, že čím bol starší, tým uvedomelejšie sa podriaďoval Otcovi, tým viac poslúchal. Daniela vidíme ako starého, duchovne zrelého muža, ktorý vedel na seba prebrať obrovskú ťarchu zodpovednosti – a tá zodpovednosť sa u neho v prípade Dáriovho nariadenia prejavila aj ako neposlušnosť. Dospelosť však nikdy neznamená samo osebe to isté, čo neposlušnosť. Len naivné deti si myslia, že dospelým je dobre, lebo nemusia nikoho poslúchať, len rozkazujú deťom. Dospelým je ťažšie ako deťom, lebo dospelosť znamená zodpovednosť a tá znamená niekedy až veľmi ťažkú poslušnosť, niekedy veľmi ťažké rozkazovanie a niekedy veľmi ťažké odmietnutie poslušnosti ľuďom, len aby sme poslúchli Boha. Práve vtedy, keď si chlapec, či dievča myslí, že sa vzbúri, že neposlúchne a tým prejaví svoju dospelosť, že už nie je dieťa, práve tým veľmi výrazne prejaví svoju nedospelosť, naivnosť, nezodpovednosť. Lebo poslúchať musí každý človek – Pána Boha. A to niekedy cez rodičov, niekedy cez učiteľov, cez predstavených v zamestnaní, v štáte, v Cirkvi, alebo aj cez potreby blížnych, alebo cez Sväté písmo, ale zásadne a vždy poslúchať Pána Boha. Vždy cez toho, cez koho, alebo cez čo nám hovorí. Niektorý dobrý, priam svätý biskup v Afrike, alebo hoci aj v Poľsku, Maďarsku, Čechách, môže dať nejaké veľmi dobré nariadenie svojim veriacim, ale tým ešte nie sme viazaní poslušnosťou my, na Slovensku. Môže to byť pre nás určitá orientácia, ale nie záväzok poslušnosti, lebo poslušnosťou sme viazaní svojmu biskupovi (alebo ordinárovi), a to aj keby bol menej svätý. Iba v prípade hriechu, ako Daniel, by sme nielen mohli, ale museli odoprieť poslušnosť. Pri poslušnosti však nikdy nie je rozhodujúca naša chuť, alebo nechuť, lebo je to nie otázka citu, ba ani otázka rozumu nie, ale otázka viery.

V BOJI PROTI „BOHOM“

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. niečo o babylonských božstvách,
2. Danielov postoj k nim a
3. v čom bola najväčšia Danielova osobná zrelosť.

1. Ani vedci nemajú dodnes jasné vzťahy v tej veľkej spleti babylonských božstiev. Dobre je, keď vieme o babylonských božstvách aspoň to, že ich bolo mnoho, až neprehľadne mnoho. A nielen dnešným vedcom sa javí ich náboženstvo ako neprehľadná spleť, ale ani vtedajší ľudia sa v tom nevyznali. Odkedy žili ľudia na zemi, odvtedy bolo aj náboženstvo. Nenašiel sa ani jediný národ na svete, čo ako primitívny, alebo akokoľvek rozvinutý, ktorý by stratil pojem o Božskej existencii. Všetky národy a vždy vedeli, že Boh je, aj keď sa nepochybne vždy našli aj jednotlivci, aj skupiny ľudí, ktorí popierali Božiu existenciu, alebo niektoré Božie vlastnosti. Jednotlivé národy uctievali Boha, každý svojím spôsobom a mali o ňom každý nejaké svoje predstavy. Tie predstavy o jedinom Bohu a jeho vlastnostiach boli často veľmi odlišné. Natoľko, že jednotlivé národy potom mali nielen rôzne názvy jedného Boha, ale že majú rôznych bohov. A nielen každý národ mal svojho boha, ale každý mal aj viac bohov. V Mezopotámii, na území Babylonskej ríše, žili ľudia pravdepodobne od stvorenia človeka stále. Premiešavali sa tam rozličné národy, niektoré sa usádzali, zakladali aj trvalejšie sídla a vnášali tam aj svoje predstavy o bohoch. Podľa toho, kedy ktorý mestský štátnik so svojím kráľom premohol okolité mestské štátiky, podľa toho „víťazilo jeho božstvo nad ostatnými božstvami.“ Až po upevnení Chamurapiho vlády (1791-1749 pred J. Kr.?) nad širokým územím, ustálilo sa uctievanie „jeho“ božstva Marduka v celej jeho rozsiahlej ríši. Postupne tomuto „bohu slnka“ pripisovali všetky vlastnosti božstiev podmanených štátov a zmierovali sa s tým, že Marduk je vlastne len babylonské pomenovanie ich bohov. Popri tom uctievali „boha neba“ Ahu a „bohyňu plodnosti“ Ištar, nám zo Svätého písma známu ako Aštartu. Stále sa však podľa striedajúcich panovníkov menili aj hlavné a vedľajšie božstvá, ich pomenovanie a vlastnosti. V našom úryvku Božieho slova ide o božstvo zvané Bél – je to len iné pomenovanie Marduka. Drak, pravdepodobne nejaký veľký had, alebo krokodíl, bol uctievaný asi len ako nejaké miestne božstvo.

2. V porovnaní s prorokom Eliášom sa nám javí Daniel ako veľmi zmierlivý voči pohanom a ich náboženstvu. Takmer celý svoj život prežil ako „náčelník veštcov, čarodejov, Chaldejcov a hádačov“ – povedali by sme že ako ich pohanský veľkňaz. Žasneme nad tým, že napriek tomu nezradil nikdy svoju vieru, ale ohlasoval ju aj týmto pohanom a ich kráľom. Keď chcel kráľ popraviť svojich veštcov ako podvodníkov, Daniel ich správnym výkladom sna zachránil pred Nabuchodonozorovým hnevom, zachránil im život. Mohol sa ich zbaviť a bol by bez konkurencie a mal by voľnejšie ruky pri ohlasovaní pravého zjaveného náboženstva, ale bolo by to len také ľudské zmýšľanie. Nebolo by to požehnané, lebo takáto masová vražda by bola zradou pravého náboženstva. Daniel vedel, že títo ľudia sú pomýlení a nie sú za svoje pomýlenie celkom zodpovední, kým nemajú možnosť poznať pravého Boha. Zachránil ich a myslím, že by to bol urobil aj Eliáš, lebo aj on bol verný Bohu. A ako Eliáš dal popraviť pod Karmelom stovky Bálových kňazov, ktorí predsa mali možnosť poznať pravdu, tak ani Daniel neváhal dať popraviť Bálových kňazov aj s ich rodinami, keď už sedemdesiat rokov medzi nimi svedčil o pravom Bohu a oni boli stále zatvrdilí. To už nebol omyl, to bolo vedomé klamstvo kráľa i ľudu, aby mali z čoho žiť. Ako nepomohli kráľovské nariadenia, aby si všetci ctili Boha Sidracha, Misacha a Abdenaga po ich záchrane v ohnivej peci a kráľovské nariadenia pri iných príležitostiach, tak by nepomohlo ani vyvraždenie pohanských veštcov. Násilie, ani kráľovské výnosy nemajú silu presvedčiť svedomia pomýlených ľudí. Daniel denne bojoval za pravú vieru a môžeme povedať, že úspešne, ale nie násilím, lež osobným svedectvom, ktoré vysvetľoval aj svojím slovom. Nakoniec sa mu podarilo nejedného presvedčiť – a to aj nejedného kráľa. Božia milosť teda cez Daniela pôsobila veľmi účinne. Vo veľkej spleti babylonských božstiev mal celkom jasno aspoň v tom, že všetky ich božstvá sú len prejavom ich túžby po Bohu, ktorého nepoznajú a preto si vymýšľajú modly.

3. Danielove obety, každodenné modlitby tvárou k Jeruzalemu, svedectvo jeho života i jeho slová, prinášali ovocie. Nepochybne sa snažil využívať každú príležitosť na to, aby presviedčal o pravde tých, s ktorými žil – a keď bolo treba, aj smrťou potrestal tých, ktorí vedome zotrvávali v nepravde a klamali aj iných. Keby sme chceli zhrnúť jeho osobné dozrievanie, mohli by sme v ňom rozlíšiť po období výchovy a sebavýchovy obdobie zrelej zodpovednosti za seba. Nepodľahol na kráľovskom dvore ani v otázke stravovania, lebo mal zodpovednosť za svoju spásu. Neskôr sa to prejavilo aj ako spoluzodpovednosť spolu so svojimi tromi priateľmi a potom aj ako zodpovednosť za druhých, ako to vidíme aj v tomto úryvku. Aj my budeme na svoje povolanie pripravení, len ak takto dozrejeme: najprv osobne, snúbenci už aj v spoluzodpovednosti a manželia aj v zodpovednosti za deti. Podobne aj v apoštolských povolaniach.

NÁVRAT ZO ZAJATIA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. koľko a akých Židov sa vrátilo z babylonského zajatia,
2. ich kvantitu a kvalitu oproti tým, čo boli vyslobodení z egyptského otroctva a
3. našu náboženskú slobodu.

1. Už dvadsať rokov panoval kráľ Kýros v Perzskej ríši, keď konečne v roku 538 pred J. Kr., dobyl aj Babyloniu. Židia v babylonskom zajatí mohli na túto chvíľu čakať ako na spásu. Prorok Izaiáš totiž o ňom predpovedal „pastierom“ Božieho ľudu (44, 28), od Pána „pomazaným kráľom“, ktorý plní jeho vôľu (45, 1). Tí, ktorí čakali na vyslobodenie zo zajatia, verili predpovediam prorokov, čakali na toto Kýrovo víťazstvo. Od Jeremiáša vedeli čas vyslobodenia (25, 12; 29, 10) a od Izaiáša meno panovníka. Kýros tu splnil poslanie, ktoré dostal od jediného pravého Boha, hoci nevedno nakoľko v neho naozaj veril. Zdá sa, že vďaka iným Božím mužom a ženám Kýros nezostával celkom v tme pohanstva (por. Dn 13, 65-14, 42). Je však celkom pravdepodobné, že v tom roku, keď zaujal aj babylonský trón, uctieval „bohov“ všetkých podmanených národov zhruba tak úprimne, ako pravého Boha, ktorého poznával cez zajatých Židov. Nielen Izraelitom dovolil návrat do vlasti praotcov, odkiaľ ich presídlili jeho predchodcovia, ale dovolil to aj iným presídleným národom. Dovolil, ale neprikázal. Hoci niektorí historici ho podozrievajú, že si naozaj želal znovuvybudovanie Jeruzalema a iných opevnených miest, aby v nich mal oporu vo vojenských ťaženiach na západe.
Na toto jeho dovolenie však nereagovali mnohí Židia. Poschádzali sa okolo Zorobábela, ktorý organizoval ich návrat do vlasti. Ale zišli sa iba z dvoch kmeňov, nie z dvanástich a aj to iba niektorí. Snáď iba jeden z tisícich, ak to chceme brať veľmi optimisticky. Ak by sme si ich predstavili v kolóniách či mestských štvrtiach s tisíc obyvateľmi, tak zhruba z každej kolónie jeden bol ochotný vrátiť sa. 42 360 je veľmi málo, keď vieme, že pred zajatím to bol mnohomiliónový národ! Nechcelo sa im späť do pohanmi zničenej vlasti. Veď v zajatí boli mnohí veľmi dobre hmotne zabezpečení – napr. v knihe Tobiášovej čítame, že starý Tobiáš poslal svojho syna pre striebro, ktoré on kedysi požičal... A toho požičaného striebra bolo asi 40 kg! A keby nebol starý Tobiáš oslepol, ani by mu to nechýbalo, hoci patril medzi najprenasledovanejších Židov, lebo patril medzi Bohu najvernejších aj v zajatí. Aj tu, na začiatku Ezdrášovej knihy čítame, že s týmto nepatrným zlomkom národa sa vrátilo aj 7337 sluhov. Židia teda nežili v zajatí ako otroci, ale aj tam si mohli dovoliť mať svojich otrokov a žiť si pansky.
Ak sa predsa aspoň niektorí rozhodli vrátiť sa do vlasti, nemohli mať k tomu iný dôvod, iba vieru. Pán Boh ich otcom sľúbil, že zvyšky národa sa vrátia a oni uverili, že cez dekrét pohanského kráľa Kýra hovorí k nim ich jediný pravý Boh. Verili, že nech s tým sleduje kráľ akékoľvek ciele, Pán Boh si s tým sleduje svoj cieľ a pomôže im v spustošenej vlasti. Nevrátilo sa ich teda veľa, ale tých niekoľko, čo sa vrátili, boli veriaci. Veriaci v Božie slovo vyslovené cez Izaiáša – i cez Kýra.

2. Veľmi nápadný je tu rozdiel v porovnaní s tými, ktorí boli vyslobodení z egyptského otroctva. Vtedy to bol niekoľkomiliónový národ, zložený z dvanástich kmeňov, usporiadaný presne podľa rodokmeňov a k nim pridaní mnohí iní, ktorí to využili ako príležitosť ujsť z otroctva. Bolo ich mnoho, Izraelitov i primiešaných, lebo otroctvo bolo ťažké a nebolo treba ani veriť v pravého Boha, aby mali chuť utekať. Utekali aj bez viery. Až na púšti štyridsať rokov Pán Boh upevňoval ich vieru, ba pre neveru museli na púšti všetci pomrieť, takže len ich deti boli vierou pripravené vstúpiť do zasľúbenej zeme. Teraz bola v zajatí opačná situácia. Mali sa tam dobre a nič ich nenútilo utekať. Potrebovali silnú vieru, aby vôbec boli ochotní odísť. Ale práve toto nepatrné percento národa sa stalo v dejinách veľmi dôležitým, lebo oni boli nositeľmi viery a Božích prisľúbení, oni sprostredkovali svetu Mesiáša plného milosti a pravdy.

3. Aký hlboký je rozdiel medzi tou slobodou, po vyslobodení z egyptského otroctva a touto slobodou, po vyslobodení z babylonského zajatia! Vtedy otroctvo pominulo, ale oni zostali ľuďmi s otrockou dušou. Ako otroci neboli schopní bez dozoru, príkazu, donucovania a trestu. Otrocká duša nie je schopná niesť osobnú zodpovednosť, chýba jej „imperatív zvnútra“, nevie sa sama donútiť vôľou k tomu, čo treba. Potrebovali tvrdú Božiu päsť, ktorá sa musela prejavovať tvrdými trestami smrti až po vyhubenie celej starej generácie otrockých duší... Nám hovorí Svätý Duch cez apoštola národov: „Bratia, k slobode ste povolaní!“ (Gal 5, 13). K slobode, ktorá znamená stálu službu lásky (Gal 5, 13). Len ten nepotrebuje spútať slobodu inými putami, kto s vierou prijme putá lásky. Náš rozum, vôľa, cit, všetky schopnosti, to všetko potrebuje usmernenie. Alebo vnútorné vierou a vtedy môžeme byť navonok slobodní od iných donucovacích prostriedkov, ba aj vo väzeniach budeme slobodní pre službu ako Jozef v Egypte; alebo nám Pán bude musieť dať usmernenie vonkajšou neslobodou, donucovacími prostriedkami. Naša náboženská sloboda nie je otázkou politiky, ale otázkou našej viery, nádeje a lásky...

ZNOVUVÝSTAVBA CHRÁMU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ťažkosti Židov pri znovuvýstavbe jeruzalemského chrámu a
2. že sloboda znamená plniť Božiu vôľu aj napriek prekážkam.

1. Slovo Samaritán je nám, v Novom zákone, známe z Evanjelií. Znie nám sympaticky vďaka podobenstvu Pána Ježiša o milosrdnom Samaritánovi. Koho zaujímalo aj trochu podrobnejšie vysvetlenie tohto podobenstva, dočítal sa v poznámkach, že Samaritáni a Židia boli nepriateľmi. Aj to máme v Evanjeliách, že samaritánska žena sa čudovala, keď Pán Ježiš pýtal od nej pohár vody, lebo boli nepriateľmi, ale vtedy to skončilo pekným apoštolským úspechom. Inokedy ho zasa Samaritáni neprijali, keď putoval s apoštolmi do Jeruzalema. Toto nepriateľstvo trvalo už vyše pol storočia. Samaritáni neboli nijakým kmeňovým a národnostným celkom. Aj sa nazývajú podľa mesta Samárie, pretože sú to usadlíci, ktorých tam presídlil z rozličných národov kráľ AsarChadon po dobytí Samárie ako hlavného mesta severnej izraelskej ríše. Ako ľudia z rozličných národov zjednotili sa nábožensky tým, že prijali náboženstvo pôvodných obyvateľov severnej izraelskej ríše, Izraelitov. Vieme, že náboženský život Izraelitov bol vtedy veľmi biedny, veď práve preto šli do zajatia. Nuž aj náboženstvo týchto presídlencov bolo zrejme dosť poznačené pohanstvom. Ako Božie slovo prijali iba Pentateuch, čiže päť Mojžišových kníh, ostatné nie a to im muselo dosť chýbať. V tom čase však ešte ani mnohí Židia nepoznali ostatné posvätné knihy, iba ak Jozue, Sudcov, Rút a Knihy Samuelove. O tom, ktorí proroci boli praví a teda ich slovách treba prijať ako vnuknuté Svätým Duchom, sa presviedčali až v zajatí, kedy sa v okolí bývalej Samárie práve vytváral nový národ Samaritánov. Snažili sa naučiť izraelské náboženstvo (2 Kr 12) a žiť priateľsky s tými Izraelitmi, ktorí tam zostali po presídlení za Sargona, Asarhadona a Ašurbanipala. Nepriateľstvo vzniklo až teraz, po návrate Židov zo zajatia. Sargon dobyl Samáriu r. 722 pred J. Kr. a Zorobábel doviedol späť prvých zajatcov r. 538 pred J. Kr. Bolo to teda po dvestoročnom priateľstve. Medzitým sa zmiešali na nerozoznanie aj rodinnými zväzkami – keď už niektorí kňazi pri návrate zo zajatia nevedeli rodokmeňmi preukázať svoj židovský pôvod, hoci Jeruzalem bol dobytý až r. 586 pred J. Kr., o čo viac medzi Samaritánmi nebolo možné dokázať, kto je vlastne pôvodom Žid a kto pohan! Zorobábel a starší sa rozhodli odmietnuť ich pomoc pri obnove chrámu a nemiešať sa s nimi ani rodinnými zväzkami. Bola to urážka, lebo takto sa k nim správali ako k pohanom. Samaritáni sa potom tiež k nim začali správať ako pohania a robili im všemožné prekážky pri obnove chrámu i neskôr pri obnove mestských hradieb. Asi o sto rokov (409 pred J. Kr.?) si Samaritáni postavili na hore Garizim vzdorochrám. Tam obetovali ešte aj za čias Pána Ježiša, hoci chrám im zbúral Ján Hyrkán r. 128 pred J. Kr.
Pri stavbe chrámu by im Samaritáni poskytli nielen brigádnickú pomoc, ale zaiste aj finančnú, ale Židom po návrate zo zajatia záležalo predovšetkým na čistote viery. Už z odmietnutia pomoci Samaritánov vznikli veľké ťažkosti. Pridali sa prekážky, ktoré priamo, alebo podplácaním nepriamo spôsobovali Samaritáni a po viacnásobných žalobách nakoniec aj úrady prekážali. Ak pritom nezabúdame na ťažkosti, o ktorých sa ani veľmi nehovorí, ale ktoré vyplývali z toho, že domy boli desaťročia neudržiavané, polia neobrábané zarástli nielen burinou, ale aj kroviskami a stromami a zrejme sa v nich rozmnožila aj divá zver, vieme si predstaviť, že viera Židov bola naozaj dobre skúšaná.

2. O slobode sme si hovorili, že je to viac vnútorná zrelosť, než otázka vonkajších vzťahov. Malá, ale zdravá časť židovského národa prejavila sa slobodne po Kýrovom dekréte tým, že sa vrátila zo zajatia do vlasti. Nie pod vonkajšími tlakmi, ako kedysi pri odchode z Egypta ich praotcovia, ale pod vnútorným tlakom viery, zodpovednosti pred Pánom Bohom. Bolo to prejavom ich slobody, že nepotrebovali vonkajší tlak na to, aby splnili Božiu vôľu. Teraz vidíme ďalší prejav ich zrelej slobody v tom, že ten vnútorný tlak ich veriaceho svedomia bol silnejší, ako vonkajší protitlak. Napriek veľkým ťažkostiam zvonka plnili Božiu vôľu a nič ich nemohlo odradiť. A ak ich odradilo, ak práca na obnove chrámu viazla, bolo im jasné, že je to prejavom oslabovania ich viery, ako im to hovoril aj prorok Ageus. Ak boli proroci pred zajatím nepochopení a preto neúspešní a až v zajatí postupne začínali chápať a prijímať ich slová, tak Ageus bol pochopený a prijatý hneď. Židia už mali neporovnateľne lepší vzťah k prorokom, lebo dozrievali vo viere. Akoby im bolo stále jasnejšie, že nejaké ťažkosti v živote stále musíme mať – ak nie ťažkosti vyplývajúce z plnenia Božej vôle, tak ťažkosti vyplývajúce z jej neplnenia. Akoby chápali, že prejavom našej slobody nie je vyhýbanie všetkým ťažkostiam, lebo to sa ani nedá, ale skôr správny výber. A oni sa slobodne rozhodli prijať radšej ťažkosti z dôsledného života podľa viery, ako by si ich mali zdanlivo uľahčovať ústupkami z viery, miešaním sa so Samaritánmi...

VIAC POSLÚCHALI BOHA AKO ĽUDÍ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Zachariášovo videnie letiaceho zvitku a
2. ako nás súdi Božie slovo.

1. V takmer celých prvých šiestich kapitolách svojej prorockej knihy opisuje Zachariáš symbolické videnie. Všimnime si pozornejšie aspoň jedno z nich – videl letieť zvitok. V tom čase ešte neboli vymyslené knihy v takej forme, ako sú dnes. Nemali na to vhodný materiál, ani neboli zvyknutí často a dokonca hocičo písať. Písali sa takmer výlučne právnické záležitosti, zmluvy, zákony, obchody, dohody, kráľovská korešpondencia a kráľovské letopisy. Výnimočne niečo kultúrne, ako básne, piesne, eposy, náhrobné nápisy a bohoslužobné knihy. Iba v Egypte sa miestami už od tretieho tisícročia písalo aj na papyrus, ale aj tam sa ešte dlho zachovávalo písanie na hlinené doštičky. Nevýhodou hlinených doštičiek bolo ich uskladňovanie, výhodou ich trvanlivosť. Papyrus nebol natoľko trvanlivý, ale ľahšie sa používal. Z neho sa pokúšali robiť aj dlhšie pásy, na ktoré sa písalo v stĺpcoch. Čítalo sa z neho potom tak, že sa na jednu polovičku navíjal a z druhej odvíjal. Pergamenové zvitky, čiže pásy vypracovanej ovčej kože na písanie, sa stali známymi už o vyše dve storočia po prorokovi Zachariášovi – nimi sa preslávilo mestečko Pergamos na západnom pobreží Ázie oproti ostrovu Lesbos, keď egyptskí faraóni zakázali vývoz papyrusu. Spravidla sa písalo len na vnútornú stranu papyrusového zvitku. Najväčší dosiaľ nájdený zvitok je dlhý 40 metrov, ale šírka zvitkov bola spravidla okolo tridsať centimetrov. Ak videl Zachariáš letieť zvitok dvadsať lakťov dlhý a desať široký, bolo to zvláštne. Rozvinutý bol ako lietajúci koberec 10 a 5 metrov! A popísaný bol z oboch strán, čo bolo tiež zvláštnosťou. Nebolo zvláštne, že bola na ňom napísaná kliatba tých, čo nezachovávajú Boží zákon, lebo kliatby sa bežne písavali na záver zákonníkov. Aj Mojžiš napísal na záver „svojho“ zákona požehnanie pre tých, ktorí ho zachovávajú a kliatbu pre tých, ktorí ho nezachovávajú. Veľmi zvláštne však bolo to, že ho videl letieť nad celou zemou. Mojžiš dával zákony len vyvolenému Božiemu ľudu, akoby ostatné ľudstvo, ostatné národy boli ponechané v tme nevedomosti, bezzákonnosti. „Oznámil Jakubovi svoje slovo, rozhodnutia a prikázania svoje Izraelovi! Neučinil tak nijakému národu, príkazy svoje nevyjavil im!“ (Ž 147, 19). Prorok Zachariáš však žil už v dobe po babylonskom zajatí a určite nielen Tobiáš pochopil, že tam boli preto, aby pred pohanmi oslavovali pravého Boha a sprostredkovali im vieru v neho.

2. Kliatba, ktorú vyslovuje Pán Boh a ktorú videl Zachariáš letieť celým svetom, nepotrebuje nijakých zvláštnych vykonávateľov spravodlivosti – ani sudcov, ani žalárnikov, žandárov ani vojakov... Ona sama je účinná a to natoľko, že hriešnik ňou postihnutý bude zničený nielen osobne, ale ešte aj jeho majetok! Nemôžeme pritom nemyslieť na slová Pána Ježiša, ktoré povedal v rozhovore s Nikodémom: „V tom je súd, že Svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu, lebo ich skutky boli zlé.“ (Jn 3, 19). Neskôr v rozhovore s farizejmi to ešte rozvinul: „Prišiel som na tento svet ako Svetlo, aby nikto neostal v tme, kto verí vo mňa. Ale ak aj niekto počúva moje slová a nezachováva ich, nesúdim ho, keďže som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, už má svojho sudcu: Slová, ktoré som vám hlásal, budú ho súdiť v deň posledný...“ (Jn 12, 46-48).
Hovorili sme, že naša sloboda sa prejavuje aj tým, že konáme podľa Božej vôle aj bez vonkajších nátlakov, či už organizačných, alebo iných donucovacích prostriedkov. Ba nielen bez nátlaku, ale aj proti vonkajšiemu odporu, ako sa Židia vrátili zo zajatia nielen bez nátlaku, ale aj obnovili chrám proti odporu Samaritánov. Pri videní letiaceho zvitku v súvislosti so slovami Pána Ježiša si však musíme uvedomiť, že slobodne konať, to predsa len neznamená konať celkom voľne, čo sa nám zachce, bez akéhokoľvek nátlaku. Slobodný človek nepotrebuje vonkajší nátlak, ale potrebuje a to nevyhnutne, vnútorný tlak zodpovednosti pred Pánom Bohom.
Kedysi vraj grécky filozof povedal, že koho vnútorne neviaže svedomie, toho navonok možno usmerniť zákonmi iba dočasne. Áno, vnútorná väzba zodpovednosti pred Pánom Bohom vo svedomí, tá je najpevnejšia, oveľa pevnejšia, spoľahlivejšia ako vonkajšia väzba zákonmi, alebo hoci aj putami. Otrocká duša nemá dosť pevnú túto vnútornú väzbu, preto potrebuje nad sebou vždy niekoho, kto má v jednej ruke cukor, v druhej bič... Slobodná duša sa zaobíde bez toho vonkajšieho dozorcu, ale nezaobíde sa bez toho vnútorného dozorcu Božieho. A keby aj niekto chcel uhnúť, Boh nás pred časom predsa len stvoril pre slobodu a aj uhnúť môžeme, ale len navonok. Môžeme vyhnúť človeku, ktorý nám hovorí pravdu, môžeme sa ho zbaviť, aj zabiť ho môžeme, ale pravda zostane a bude nás súdiť. Nik nie je natoľko slobodný, aby mohol vyhnúť tomuto súdu. Obrazne povedané, zvitok letí celým svetom a pred kliatbou, ktorá je na ňom za hriechy, nikto neuhne. Môžeme vyhnúť len hriechom a tak aj kliatbe.

MESIÁŠ SA PRIBLIŽUJE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. akú úlohu má vodca v stáde,
2. pastiersky úrad Mojžiša a
3. pastiersky úrad Mesiáša.

1. Meno Buffalo Bill je dodnes známe. Prischlo mužovi na ďalekom západe, o ktorom sa všeličo zaujímavé popísalo, čo všetko dokázal. Jeho meno znamená „Zabíjač bizónov“, lebo aj týmto smutným umením sa neslávne preslávil. Vyzabíjal nepredstaviteľné množstvo severoamerických bizónov a tak prispel spolu s mnohými inými k tomu, že Indiáni strácali hlavný zdroj obživy. Na zabíjanie bizónov mal vraj svoju metódu. Ukryl sa na bezpečné vyvýšené miesto so zásobou streliva tak, aby mal na prérii ako na dlani celé stádo bizónov. Najprv ich len sledoval. Vyhliadol si vedúceho býka a najprv zastrelil toho. Stádo zostalo znepokojené na mieste a nevedelo sa zorientovať, ani rozutekať. Len čo sa niektorý z mocných býkov spamätal a bol by dal svojím útekom povel stádu skolil aj toho. A tak postupne jediný muž z jedného miesta pri takomto „vhodnom“ výbere terčov vyzabíjal toľko kusov z hocakého veľkého stáda, koľko mal nábojov. Zvieratá, žijúce v čriedach, majú svojich vodcov, ktorých poslúchajú. Nemusí to byť vždy najmocnejší kus. Nevolia si ho a on nerozkazuje slovami a svoje povely nezdôvodňuje, nemôžu s ním diskutovať. Býva to ten kus zo stáda, ktorý najviac prežil, lebo ostatní, ktorí žili spolu s ním a riadili sa inak, neprežili. Spontánne sa pohľady všetkých v nebezpečenstve obrátia na neho a podľa jeho povelu, alebo príkladu sa zariadia. Tak prežijú. Ak urobí vodca chybu, neprežije. Potom s ním zahynú aj ostatní, alebo iný kus zo stáda dá lepší príklad a zachránia sa tí, ktorí ho nasledujú a ten sa stane potom ich vodcom. Neposlušnosť voči vodcovi stáda sa teda spravidla rovná smrti, ale aj vodcova chyba znamená často smrť ďalších. Tak je to v stádach zvierat, ktoré žijú v divej prírode.
V stádach skrotených zvierat to môže byť inak. Ovce majú svojho pastiera ako vodcu. Jeho poslúchajú na každý najmenší povel. Ak ho neposlúchnu, zatúlajú sa, stanú sa obeťou divej zveri. Pastier im síce rozkazuje, vládne nimi, ale je to služba, lebo tým ich chráni.

2. Človek je spoločenský tvor a ľudská spoločnosť je usporiadaná hierarchicky. Čiže ľudia tiež potrebujú mať svojich vodcov, svojich predstavených. Vodcovia im slúžia tým, že v niektorých dôležitých otázkach rozhodujú namiesto nich a vyžadujú poslušnosť. Vodcom izraelského národa pri odchode z egyptského otroctva sa z Božej vôle stal Mojžiš. Jeho pastiersky úrad bol v tom, že viedol vyvolený národ nielen do zasľúbenej zeme, ale hlavne v tom, že ho viedol k Bohu. Cez Mojžiša dostali Božie prikázania, bohostánok a liturgiu, bohoslužby. A keďže to bol národ práve vyvedený z otroctva, nebol ešte schopný žiť na slobode bez jarma. Vyslobodili sa spod biča otrokárov, ale ešte sa len začali učiť bez neho slobodne žiť. Z rúk otrokárov dostávali nielen každodennú bitku, ale aj každodenný chlieb. A keď ich viedol Mojžiš a dostávali každodenný chlieb v podobe manny z neba, nevedeli ho ešte prijímať bez biča. Mnohokrát sa búrili proti Mojžišovi a Bohu a musel ich mnohokrát tvrdo trestať smrťou. Takto ich Mojžiš, Bohom daný pastier, zavracal na cestu Božích príkazov, kým sa nenaučili poslúchať slobodne.

3. Ježiš Kristus, Mesiáš, Spasiteľ nielen vyvoleného národa, ale všetkých národov, je už iným pastierom. Už aj proroci predstavujú ho síce ako vodcu, Pastiera, ale aj ako obetného Baránka. Zachariáš ho tiež približuje Božiemu ľudu niekoľkými predpoveďami, obrazmi. Nie ako mocného vojvodcu na koni, ale ako pokojného na osliatku, ako predaného za tridsať strieborných, ako takého, ktorého prebodli a tým otvorili prameň Božieho milosrdenstva, nie pomsty... Sám Pán Ježiš vzťahuje na seba aj Zachariášove slová: Udriem pastiera a rozpŕchnu sa ovce stáda. (Mt 36, 31; Zach 13, 7). Stalo sa to pri jeho zajatí v Getsemanskej záhrade a umučení. Po jeho vzkriesení sa však apoštoli a ostatní učeníci znovu zjednotili okolo neho, ktorý ako Pastier naďalej viedol svoju Cirkev a obetoval sa za ňu prostredníctvom svojich nástupcov. Celý svet zhrozený sledoval atentát na jeho nástupcu Jána Pavla II., ako úder na hlavného Pastiera Cirkvi. Ale nerozpŕchli sa ovce, naopak, zomkli sa okolo neho ešte viac. Lebo prvým Pastierom je naďalej Ježiš Kristus a toho už nemožno zasiahnuť nijakým ľudským úderom. Vykonáva svoj pastiersky úrad cez svojich nástupcov, na ktorých nepriatelia útočia, ale Kristus si cez nich stále vedie svoju Cirkev už dvetisíc rokov. Nie tak tvrdo, ako cez Mojžiša. Vďaka mnohotisícročnej Božej výchove ľudstvo dozrieva a uschopňuje sa slobodnejšie nasledovať svojho Pastiera.
Nie že by sme vo svojej slobode nepotrebovali Vodcu, Pastiera! Ale slobodne sa na neho vnútorne viažeme poslušnosťou bez tých starozákonných vonkajších pút a okamžitých trestov. Alebo sa na neho vnútorne neviažeme, odopierame poslušnosť, ale tak sa zase dávame spútať diablovi hriechami. Za poslušnosť nás čaká nebo, za neposlušnosť peklo. Naša sloboda je v tom, že si môžeme vybrať a dať sa viesť.

ZNALEC ZÁKONA EZDRÁŠ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Malachiášovo proroctvo o Jánovi Krstiteľovi a Mesiášovi a
2. našu slobodu a zodpovednosť pred Mesiášom.

1. Posledným prorokom Starého zákona bol zrejme Pánov predchodca sv. Ján Krstiteľ, ale on nezanechal nijaký spis vo Svätom písme a bežne sa ani nezaraďuje medzi prorokov. Za posledného proroka sa považuje Malachiáš, ktorého prorocký spis zložený iba z troch kapitol máme ako posledný medzi tzv. dvanástimi malými prorokmi. Pôsobil pravdepodobne po obnove jeruzalemského chrámu zajatcami, ale ešte pred náboženskou reformou, ktorú prevádzal potom Ezdráš a neskôr Nehemiáš. Hovorí totiž o veľmi vážnych hriechoch židovských kňazov, ktoré boli za Ezdráša aspoň čiastočne odstránené. Mohlo to byť teda okolo sedemdesiatych rokov piateho storočia pred J. Kr. Šlo o to, že kňazi si neplnili zodpovedne svoje poslanie ohlasovať národu Boží zákon a vyžadovať jeho zachovávanie. Vyčíta im, že mnohých urobili kolísavými v zachovávaní zákona, čiže tolerovali ľuďom, keď v rozličných situáciách váhali, že aj to je dobré, aj tamto... Zvlášť im vyčíta, že nestanovili jasnú hranicu hriechu ohľadom takej dôležitej otázky, ako je manželstvo. Príliš boli zhovievaví voči tým, ktorí uzatvárali manželstvá s pohanmi. Malachiáš predpovedá za toto prísny súd „synom Léviho“, čiže kňazom a levitom. Hovorí pritom nielen o budúcom Mesiášovi, ale aj o jeho predchodcovi podobne, ako prorok Izaiáš, takže sv. Marek uvádza slová Malachiáša spolu s Izaiášovými ako keby to bol jeden citát z Izaiáša. (por. Mk 1, 2-3). Nepíše o Mesiášovi ako o vojvodcovi židovského národa, ktorý povedie svojich do boja proti pohanom, ale ako o Vládcovi Sudcovi, ktorý príde súdiť najprv svojich a zvlášť synov Léviho, ktorí mali vyvolený národ viesť k zachovávaniu Božieho zákona a nie k váhavosti. A v súvislosti s príchodom Mesiáša – Sudcu hovorí aj o príchode jeho predchodcu, ktorý má pripraviť národ na príchod Sudcu, na súd. Je to celkom iný obraz Mesiáša a jeho predchodcu, než aký si vytvorili Židia neskôr, keď ho očakávali ako politického osloboditeľa, ktorý príde nastoliť vládu vyvoleného národa nad ostatnými národmi!

2. Pamätaj na smrť a nikdy nezhrešíš! Prečo? Lebo ak budeme pamätať na smrť, tak budeme pamätať na súd, ktorý nasleduje hneď po smrti (osobitný súd) a potom na konci sveta (všeobecný súd). A kto by hrešil vo vedomí, že za toto bude súdený, odmenený alebo trestaný? Sv. Jakub apoštol píše svojim veriacim o Pánu Ježišovi tiež ako o Sudcovi: „Hľa, Sudca je predo dvermi!“
Nevieme, čo všetko si uvedomoval prorok Micheáš, keď písal toto proroctvo o Mesiášovi a jeho predchodcovi. Možno my dnes rozumieme jeho slová po ich splnení hlbšie, než im rozumel on sám pred ich splnením. Pripomeňme si pritom, že Mesiáš, Pán Ježiš, je Boží Syn. (Lk 1, 35). U Boha nie je nič vedľajšie, všetko je podstatné. Preto Pán Boh nielen má nejaké vlastnosti, ako my, ľudia, ale aj tie vlastnosti sú súčasťou jeho podstaty. Čiže Pán Boh nielenže je dobrý, on je Dobro; Pán Boh nielenže je múdry, on je Múdrosť; Pán Boh nielenže je krásny, on je Krása; Pán Boh nielenže má pravdu, on je Pravda, atď... Keď sv. Ján píše, že Svetlo prišlo na svet, to píše o Ježišovi Kristovi, že v jeho slove je svetlo životnej pravdy, že je v ňom on sám, plný milosti a pravdy (Jn 1, 14). On nielen povedal slovo pravdy, ale on je Slovo (Jn 1, 1), on je Pravda (Jn 14, 6).
V súvislosti s našou slobodou sme si hovorili, že ak sme slobodní, nepotrebujeme donucovacie prostriedky, ako otroci a aj bez nich konáme čo chce Boh a nielen na čo máme chuť (168. týždeň). Ba aj proti vonkajším prekážkam konáme v sile presvedčenia o Božej vôli (169. týždeň). Slobodný človek si sám slobodne hľadá duchovného pastiera a prijíma Pastiera, Mesiáša a pastierov, ktorých mu Boh posiela, lebo vo svojej slobode túži po tom, aby čo najspoľahlivejšie spoznal Božiu vôľu. (171. týždeň). Je si totiž vedomý kliatby zvitku, že pred Božou pravdou neunikne, aj keby sa azda snažil a aj keby sa mu podarilo uniknúť pred Božími prorokmi, pred pastiermi (170 týždeň). Boh poslal svoje slovo pravdy do celého sveta, všetkým národom a ono zahubí hriešnikov. Toto treba doplniť pravdami Božieho slova tohto týždňa. Aby sme sa nemýlili a nemysleli, že azda každý budeme súdení len svojím svedomím asi tak, ako keď niekoho trápia výčitky svedomia, lebo si je vedomý, že sa previnil proti niektorej pravde a hanbí sa sám pred sebou. Nejde len o súd pred sebou samým, pred svojím svedomím. Súdiť nás bude Pán Boh. On nielen poslal svoje slovo a v ňom pravdu, podľa ktorej by sme mali žiť. On je tým slovom, on je tou pravdou a pred ním sa budeme zodpovedať! Žiť slobodne, to neznamená žiť len podľa svojho svedomia. Žiť slobodne znamená žiť v Božej prítomnosti a Pánu Bohu sa zodpovedať za svoje myšlienky, slová a skutky. Sloboda svedomia neznamená, že sa nebudeme ani pred Pánom Bohom zodpovedať, alebo že sa pred ním môžeme odvolávať na svoje svedomie proti jeho slovu, jeho pravde, jeho osobe! Sloboda svedomia znamená nebyť zviazaný ohľadmi na ľudí, ani sebou samým, byť slobodný aj od svojich citov, aj od svojich plánov, svojich názorov a tak prijímať všetko Božie zodpovedne pred ním...

NEHEMIÁŠOVA POMOC

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. Nehemiášovo poslanie po stránke historickej a
2. Nehemiášovo poslanie po stránke náboženskej.

1. Mýlili by sme sa síce iba v historickej oblasti, ale aj to by bolo na škodu, keby sme si mysleli, že po babylonskom zajatí sa Židia jednoducho vrátili do vlasti a znovu ju vybudovali. Nebolo to také jednoduché. Určite ani v knihe Ezdrášovej a Nehemiášovej – čo bola pôvodne iba jedna kniha – nie je historická stránka najdôležitejšia. Ako v celom Svätom písme, aj v týchto knihách ide predovšetkým o náboženské pravdy. Tie historické pravdy nám však môžu pomôcť pochopiť ich. V súvislosti s Nehemiášom treba mať jasné napríklad to, že sa vrátil zo zajatia až v dvadsiatom roku panovania asýrskeho kráľa Artaxerxa I. Longimana (t.j. Dlhorukého), čiže v roku 445/444 pred J. Kr. Prví zajatci sa vrátili pod vedením Zorobábela v prvom roku panovania Kýra, čiže v r. 538 pred J. Kr. Za tých 93-94 rokov sa všeličo udialo. Je odstup skoro storočie. Medzitým v babylonskom zajatí vyrástli ďalší veriaci, ktorí sa rozhodli vrátiť sa do vlasti otcov. V minulom týždni rozjímaní sme čítali o výprave zajatcov, ktorú dvanásť rokov pred Nehemiášom doviedol do otčiny kňaz Ezdráš. Môžeme predpokladať, že medzitým prešli do vlasti aj iní Židia, jednotlivo a so svojimi rodinami, pri rozličných príležitostiach a snažili sa usádzať vo vlasti. Určite Božie slovo nezachytáva túto historickú stránku návratu tak podrobne, že by zachytávalo každý pohyb. Stále však pritom zostáva pravdou, že sa vracali len takí Židia, ktorých k tomu podnecovala viera a že ich nebolo mnoho. A aj keď robili tento krok viery, neznamená to, že mali vieru vo vrcholnom stupni a že by sa nemali v čom naprávať. Ezdráš a Nehemiáš mali s nimi mnoho práce práve pre ich nedostatočnú vieru, čo sa prejavovalo mnohými miešanými manželstvami, zanedbávaním bohoslužieb i sociálnymi krivdami. Zdá sa však, že ako Ezdráš po náboženskej stránke, tak Nehemiáš po stránke politickej ako veriaci politik, veľmi prispeli k obnove národa po zajatí. Bez nich by sa sotva bol národ tak znovu sformoval duchovne i politicky, že by bol prežil. Až dodnes poznáme židovský národ, ak prežil zajatie a nakoniec predsa priniesol svetu Vykupiteľa ako to bolo v Božom pláne, tak to bolo vo veľkej miere vďaka tomu, čo Boh robil cez nich. Nehemiáš prispel k formovaniu národa najmä znovuvýstavbou jeruzalemských hradieb a tým, že aj od kráľa vymohol poverovacie listiny, aby sa mohol postaviť na čelo vyvoleného národa vo vlasti ako ich politický predstaviteľ. Z tejto pozície potom prispel aj k duchovnej obnove týchto zvyškov národa.

2. Sotva by bol v minulosti i dnes židovský národ taký, aký je, keby neboli Ezdráš a Nehemiáš takí, akí boli... Akí teda boli? Zrelí vo viere. Čítame o Ezdrášovi, že boli zbehlí v zákone Pánovom a bol kňazom z veľkňazského Áronovho rodu. Nečítame, ako vymohol od kráľa Artaxerxa súhlas k ďalšiemu hromadnému presídleniu späť do vlasti, ale dostal ho i s cennými darmi a poverovacími listinami pre správcov v Záriečí. Veľmi za to všetko ďakoval Pánu Bohu. Bol si vedomý toho, že to je Božia vôľa a že nie on si to vybavil, ale Pán Boh mu nariadil a on sa len podriaďuje Božím plánom.
O Nehemiášovi čítame dosť podrobne, ako si to vybavil dvanásť rokov po Ezdrášovi u toho istého kráľa Artaxerxa I. Longimana. Počul od svojho „brata Chananiho“, ktorý bol možno jeho pokrvným bratom, možno len blízkym príbuzným, ale určite duchovným bratom, o Židoch vo vlasti. Hlboko sa ho dotkli tie správy o ťažkom živote Židov vo vlasti. On bol na kráľovskom dvore, kráľovským čašníkom, čiže kráľovským dôverníkom. Ako k čašníkovi musel mať kráľ k nemu absolútnu dôveru, lebo kráľ potrebuje mať absolútnu istotu v človeku, ktorý mu nalieva. Dosť by sa našlo v každom kráľovstve aj takých, čo by chceli len raz naliať kráľovi... A pred čašníkom si páni hovoria aj dôverné veci... Ale jeho trápilo, že kým on tu v zajatí takto žije, jeho bratia z toho istého vyvoleného národa sa doma trápia. Prosil Pána Boha, aby pohol srdce vyvoleného národa, aby im mohol pomôcť. Prosil úpenlivo, slovami i pôstami a dlho, vytrvalo. Potom sám predniesol kráľovi návrh na obnovu jeruzalemských hradieb, čo kráľ nemusel privítať, ale mohol to považovať za prípravu na vzburu. Ale Pán Boh pomohol a tak sa aj Nehemiáš r. 444 pred J. Kr. dostal do Jeruzalema a zorganizoval potrebné práce.
Akí teda boli Ezdráš a Nehemiáš? Boli natoľko zrelí vo viere, že k takejto dôležitej práci nepotrebovali Božie zjavenie ako Mojžiš a mnohí iní. Aj k nim prehovoril Boh, ale nie mimoriadnym zjavením, lež okolnosťami, situáciami, nad ktorými uvažovali. Prehovoril k nim aj cez priazeň kráľa, aj cez nepriazeň Samaritánov a iných. A oni boli tak zrelí vo viere, že zodpovedne pred Pánom vo svojom slobodnom svedomí, nedonucovaní ani okolnosťami (por. egyptské otroctvo), ba ani mimoriadnym zjavením, zodpovedne sa rozhodli a úplne správne podľa Božej vôle. Bolo to ich slobodné rozhodnutie a pritom celkom Božie. Takto potrebujeme dozrievať vo viere; hľadať Božiu vôľu cez Božie slovo, v rozmýšľaní a modlitbe, cez okolnosti, cez svedomie i cez predstavených – a potom sa v úplnej slobode a úplnej zodpovednosti i rozhodnúť.

NEBÁLI SA NIKOHO OKREM PÁNA BOHA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. význam ľudových misií za Joziáša, Ezdráša a Nehemiáša a v dvadsiatom storočí u nás a
2. význam duchovných cvičení dnes.

1. Pomerne stručne opisuje Božie slovo pre nás nepredstaviteľné ťažkosti, ktoré museli prekonávať Židia po návrate z babylonského zajatia. Ako mal Zorobábel od Pána Boha na pomoc proroka Agea a Zachariáša a neskôr zasiahol aj prorok Malachiáš ako posledný zo starozákonných prorokov, tak teraz o storočie neskôr svorne pracovala dvojica Ezdráš a Nehemiáš. Nedali sa zastrašiť ničím, ani vyhrážkami, ani skutočnými nebezpečenstvami, ani rečami falošných prorokov. S Božou pomocou a s vynaložením veľkej námahy sa im podarilo zapojiť navrátených Židov do prác na obnove mestských múrov. Zbúrané časti dostavali, trhliny zaceľovali, ale nestavali nové hradby, nerozširovali mesto. Nebolo pre koho. Obnovovali aj niektoré zbúrané domy a tak vracali mestu jeho pôvodný ráz. Mimoriadny význam mali aj priestory pred bránami mesta, ktoré slúžili v bežnom živote ako miesta odpočinku pre domácich i pre príchodzích hostí, najmä obchodníkov. A príležitostne ako miesta zhromaždení. Nad hlbokým a strmým údolím Cedron sa tiež vypínali hradby. Prerušené boli Strážnou bránou, za ktorou bolo už jedno z chrámových nádvorí a pod chrámom Vodnou bránou, za ktorou bolo široké námestie. Tam, v tesnej blízkosti chrámu, zhromaždil Ezdráš a Nehemiáš desaťtisíce navrátených zajatcov s ich rodinami a poslúžili im akoby ľudovými misiami. Využili na to začiatok siedmeho mesiaca židovského roka, teda tišri, ktorým začínal občiansky rok. Podľa nášho kalendára pätnásty september. Úroda bola pozbieraná, počasie ustálené, ešte teplé. Zhromaždili sa tam nielen Židia z Jeruzalema, ale aj z iných miest, v ktorých sa usadili po návrate zo zajatia. Boli to veriaci ľudia a keď počúvali slová Božie, ako im ich čítal Ezdráš so svojimi pomocníkmi stať za staťou zo Svätého písma a vysvetľovali im, ako by mali podľa toho žiť, všetci sa pustili do veľkého plaču. Ako veriaci chceli už aj v zajatí žiť podľa Božej vôle. Ako veriaci sa vzdali všetkých výhod, ktoré v zajatí získali a prišli späť do vlasti k hrobom svojich otcov, do vlasti spustošenej, ktorú s vierou chceli zveľadiť. A teraz videli, že v porovnaní so skutočnými požiadavkami Božieho slova tak málo žili podľa Božej vôle a svojej viery! Napriek toľkej ochote plniť Božiu vôľu, ešte sa v toľkých veciach mýlili. Ezdráš a Nehemiáš neboli proti pokániu. Tešili sa mu. A aj v týchto veriacich ľudovými misiami viedli nie k slzám, ale nakoniec k radosti z pokánia. Veď je to radosť, že už vieme, v čom sa máme opraviť a že už nemusíme chyby opakovať!
V porovnaní s ľudovými misiami za Joziáša pred dvoma storočiami vidíme u tohto zbytku národa pokrok vo viere. Kráľ Joziáš posielal skupiny kňazov, zákonníkov a sudcov po mestách a dedinách, aby tam kázali a odstraňovali modlárstvo. Ľudia málo veriaci, dnes by sme povedali že prinútení politickou mocou kráľa, vzdávali sa svojich modiel, lebo inak im hrozil trest smrti. Ale v skutočnosti, v srdci, v osobnej zodpovednosti pred Pánom Bohom, sa mnohí modiel nevzdali: ani vlastní Joziášovi synovia nie. A po kráľovej smrti prekvitalo modlárstvo naďalej. Ešte stále to bol národ otrockých duší ako za Mojžiša, i keď už nie celý a celkom tak, ako za Mojžiša. Príliš mnohí však ešte potrebovali nad sebou pevnú ruku, nevedeli sa zaobísť bez donucovacích prostriedkov, nestačilo im poznanie Božej vôle. Babylonské zajatie pri všetkých jeho hrôzach na začiatku, by sme možno výstižnejšie mohli nazvať slovom presídlenie. Pre židovský národ poslúžili ako sito: drvivá väčšina národa cez toto sito prepadla a zostal v zajatí aj po oslobodení – svätý zostatok sa však vrátil vďaka svojej viere. Potrebovali aj oni pokročiť vo viere. Potrebovali lepšie spoznať Božie slovo a cezeň Božiu vôľu. Potrebovali meniť svoj život. Ale už to neboli otrocké duše – tie zostali v zajatí. Boli to ľudia vnútorne slobodnejší a preto vnútorne viac viazaní na Pána Boha. Boli rozhodnutí, i keď ešte nevedeli, čo všetko od nich Boh žiada. Možno povedať, že podpísali Bohu bianko slobodne, v dôvere, že čo Boh naň napíše, to bude to najlepšie.
Aj dvadsaťštyri storočí potom sa ešte robili ľudové misie. Aj v našich mestách a dedinách. Veriaci ľud, ktorý už niekoľko storočí žil v kresťanstve, nežil dosť kresťansky. Pokrstení boli takmer bez výnimky všetci v dedine, všetci sa hrdo hlásili ku kresťanstvu a všetci sa považovali za dosť dobrých kresťanov: „Keby len všetci boli tak dobrí, ako ja...“ A pritom toľko nekresťanského v praktickom živote! Obrazne povedané: nálepka na fľaške bola pravá, len jej obsah nebol pravý. Čo robiť? Strhnúť nálepku? Ľudové misie sa pokúsili ponechať nálepku „kresťan katolík“, ale dosť dať životu veriacich jej zodpovedajúci obsah.

2. Toto je význam aj duchovných cvičení dnes. Nerobia sa už masovou formou ľudových misií, ale dáva sa prednosť malým skupinám, aby sa dala individuálne kresťansky formovať každá duša. Kým púte v našej dobe dostávajú ráz jednorázových akcií, jednorázových povzbudení, pri duchovných cvičeniach ide skôr o to, určiť si program trvalej sebavýchovy, permanentnej formácie.

USTÁLILI NÁBOŽENSKÝ I OBČIANSKY ŽIVOT

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. rozdiel medzi otrockou a slobodnou dušou,
2. slobodu ako základné ľudské právo a
3. rozhodovanie ako základnú ľudskú povinnosť, vyplývajúcu zo slobody.

1. Veľmi často sa mi stávalo, že som chodieval spať po polnoci. Po denných službách som býval večer unavený, ale v únave som sa menej kontroloval a pustil som sa ešte do práce. Nikým nerušený v nočnom tichu sa mi dobre robilo i modlilo, zabudol som na to, že ráno budem vstávať zase unavený, alebo som sa nevedel donútiť prerušiť prácu a ísť si odpočinúť. Myslel som si, že tento problém si nikdy nevyriešim a mrzelo ma to. Nepomohlo mi ani vedomie, že ak prepracovaný predčasne padnem, tak menej poslúžim, ako keby som bol disciplinovaný, ako to Pán Boh chce. Ale keď som sa presťahoval na privát a nechcel som v noci buntošiť dedka a babku, zrazu som konštatoval prekvapený, že ani raz sa mi nestalo, že by som šiel spať po polnoci. Potreboval som tento vonkajší tlak, som teda otrockou dušou aspoň v tomto ohľade (aj v iných). Nedokázal som konať podľa svojej slobodnej vôle bez vonkajšieho tlaku...
Otec mal prísť domov každú chvíľku. Dospievajúci synovia ho vopred napodobňovali, ako sa zatvári a čo povie a akým tónom, na ich rozhádzané a neočistené topánky. Otec prišiel a oni sa so záujmom bavili na tom, že otec reagoval presne tak, ako si to oni naplánovali. Bolo to znakom ich nezodpovednosti a drzosti v puberte. Ale bolo to aj znakom, že otec je otrockou dušou, lebo je spútaný svojím hnevom a podlieha mu tak, že napriek mnohým predsavzatiam proti vôli reaguje s hnevom... Naozaj slobodný človek je slobodný, čiže nespútaný, ani svojimi slabosťami, ani ohľadom na druhých ľudí – ale naozaj slobodný je len vtedy, keď je dôsledne spútaný plnením Božej vôle, ktorú plní bez vonkajších tlakov a proti nim.

2. Rešpektovanie slobodnej vôle človeka patrí k základným ľudským právam. V súčasnosti sa stáva priam módou hovoriť o slobode a odvolávať sa na slobodnú vôľu. A naozaj, človek by nebol človekom, keby stratil slobodnú vôľu. Ani Pán Boh by nebral človeka na zodpovednosť, keby nekonal slobodne, keby nemohol za to, čo robí. Keby pri písaní diktátu učiteľ chytil žiakovi ruku a donútil by ho napísať niečo chybne a potom by mu za to zhoršil známku, bola by to krivda. Ak čokoľvek iné človek nerobí slobodne, ak robí len z donútenia niekým iným, nie je za dôsledky konania zodpovedný. Toto všetko je pravdivé a nebolo by na tom nič zlé, keby sme to nezneužívali. Zlé je to, že pod slobodou rozumieme neraz práve nezodpovednosť, totiž, že sa nechceme zodpovedať za svoje činy. Odvolávame sa na slobodu: môžem robiť, čo chcem, veď som slobodný... A zase sa odvolávame na slobodu: nemôže ma nikto trestať, veď mám právo konať slobodne a čo koho do toho... A niekedy aj celkom naopak: ja za to nemôžem, že som bol tak vychovaný, či nevychovaný, to je vplyv prostredia atď... V skutočnosti sloboda neznamená svojvoľnosť bez následkov. Naopak, práve preto, že máme slobodu, nesieme zodpovednosť.

3. Sloboda je základným ľudským právom i základným ľudským prejavom. Preto človek potrebuje od Pána Boha aj príkazy a zákazy, aby sa mohol zodpovedne rozhodovať. Neslobodným, otrokom, je človek, ktorý sa nesmie rozhodovať. Obmedzený je človek, má otrockú dušu, ktorý sa nevie a nechce rozhodovať a koná len podľa toho, pod akým je vplyvom – hnev, či iné slabosti a naviazanosti... Slobodný je ten človek, ktorý sa aj v okovách stále zodpovedne rozhoduje a ničím sa nedá prinútiť, aby konal proti Božej vôli, ktorú spoznal vo svedomí. Židovský národ bol dlho otrocký, lebo ešte dlho po egyptskom otroctve potreboval „cukor a bič“ k tomu, aby spoznanú Božiu vôľu plnil. Aj ju chcel plniť, ale podliehal vplyvu okolia i svojim slabostiam.
Zhromaždenie za Ezdráša a Nehemiáša sto rokov po babylonskom zajatí bolo prejavom ich väčšej zrelosti. Pod horou Sinaj sa zhromaždil niekoľkomiliónový národ i s primiešanými utečencami a v hromoch, bleskoch sa im prihovoril Boh, aby uzavrel s nimi zmluvu, o ktorú oni neprosili a ktorú porušili hneď o niekoľko dní zlatým teľaťom. Boh im nevzal slobodnú vôľu, a bral ich na zodpovednosť za ich konanie, ale tak tvrdo im dával pocítiť následky ich hriechov, že aspoň ich potomkovia boli veriacejší. Boli otrokmi a inej reči nerozumeli... Pri Vodnej bráne vidíme zhromaždené nepatrné zvyšky toho národa, ale už iné. Nikto ich nenútil prísť, Boh sa im nezjavil, dokonca ani cez proroka k nim nehovoril, ale oni už rozumeli aj Božej reči cez Sväté písmo a cez predstavených. Čítali a vysvetľovali so Svätého písma ako im to umožnili predstavení počnúc asýrskym kráľom až po Nehemiáša, spoznávali pritom svoje hriechy, verejne ich vyznávali a potom prísahou potvrdzovali zmluvu s Bohom. Obsah tejto zmluvy aj napísali a prostredníctvom predstaviteľov jednotlivých rodov aj podpísali. Takto zodpovedne a slobodne sa rozhodli a vznikol z nich nový židovský národ, z ktorého bol Mesiáš i prvá Cirkev. Takých chce mať Boh aj nás. Slobodných a preto zodpovedne rozhodnutých!

PIESEŇ PIESNÍ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že kniha Pieseň piesní patrí do Svätého písma a
2. aký zmysel dáva manželstvu Boh.

1. Podľa nášho počítania času by sa bol vtedy písal rok 90 po J. Kr., ale vtedy ešte príliš mnohí ľudia nevedeli, že narodenie Ježiša Krista rozdelilo ľudské dejiny na dve základné obdobia: pred Kristom a po ňom – neveriaci aj dnes radšej hovoria „náš letopočet“ a „pred naším letopočtom“. Nevedeli to ani vzdelaní a vážení rabíni, židovskí učitelia zákona, ktorí sa v tom nezabudnuteľnom roku schádzali do Jamnie, mestečka na východnom pobreží Stredozemného mora. Bolo to práve dvadsať rokov po tom, čo sa splnili Ježišove slová o zbúraní Jeruzalema i s chrámom. Mnohí Židia prežili túto ich dejinnú katastrofu, lebo väčšina národa žila beztak mimo vlasti, v diaspore po celej Rímskej ríši i za jej hranicami. Teraz stratili už aj svoje politické a náboženské centrum. Už dvadsať rokov neputovali do Jeruzalema a schádzali sa iba po synagógach na čítanie a výklad Svätého písma a modlitbu. Lenže Sväté písmo mali v synagógach poodpisované v hebrejčine, gréčtine, aramejčine i sýrčine, ba už aj v starolatinčine. Odpisované rukou z rozličných predlôh sa navyše miešalo s rozličnými náboženskými spismi, ktoré tiež bolo užitočné čítať, ale nebolo to Božie slovo. Teraz sa tu schádzali, aby s Božou pomocou ustálili, čo vlastne patrí do Svätého písma a ktoré spisy treba vylúčiť z obehu ako také, ktoré nevnukol Svätý Duch. Tým chceli čeliť hroziacej nejednote a sektárstvu. Tým začalo zbieranie, opravovanie a ustaľovanie jednotného typického textu Svätého písma Starého zákona. Nech im Pán Boh odplatí túto ich nesmrteľnú zásluhu, hoci si neboli vedomí toho, že už nie sú kompetentní o tejto otázke rozhodovať. Už tu bola Cirkev, založená Božím Synom, už prežívali novú epochu ľudstva po narodení nimi očakávaného Mesiáša, už tu bol učiteľský úrad Cirkvi. V tom čase však Cirkev ešte nemala potrebné množstvo a kvalitu odborníkov na takúto službu Božiemu ľudu. Cirkev neskôr musela vo svojej kompetencii poopraviť ich rozhodnutie, doplniť niečo z toho, čo oni v Jamnii zo Svätého písma vylúčili. Vďaka Bohu však nebolo tých omylov veľa a tak texty, ktoré po tomto – hoci nie právoplatnom – rozhodnutí zozbierali a opravené ustálili, tvoria väčšinu Svätého písma.
Keď šlo o Pieseň piesní, čiže Veľpieseň Šalamúnovu, boli aj námietky proti jej zaradeniu do Svätého písma. Ešte aj o stáročia neskôr sa v katolíckej Cirkvi našiel biskup Teodor z Mopsuestie, ktorý ju považoval len za súbor svetských svadobných piesní a bol za to Cirkvou odsúdený ako bludár. Slúži však na česť významnému rabbimu Akibovi, že na synode v Jamnii jednoznačne vyhlásil: Ak sú knihy Svätého písma sväté, tak táto je z nich najsvätejšia. A dal do kliatby tých, ktorí sa opovažujú úryvky z nej posvetšťovať tým, že si ich pospevujú po svadbách, ba i v krčmách. Veľmi dobré bolo to, že o nej každý vedel, ale nie to, že ju brali ako ľudské slovo, nie Božie. Ako sa hovorí o Pánu Ježišovi, že je Kráľ kráľov, čiže najvznešenejší Kráľ, alebo ako sa pápež volá sluha sluhov, čiže najponíženejší sluha, tak sa táto kniha Svätého písma volá Pieseň piesní, čiže najvznešenejšia pieseň, akej sa nijaká iná nevyrovná. Ona je totiž vnuknutá Svätým Duchom a to jej dáva nekonečnú hodnotu a krásu i užitočnosť.

2. Ale prečo ju považovať ešte i vo Svätom písme za najsvätejšiu a najviac inšpirovanú Svätým Duchom? Nevieme, ako to rabbi Akiba myslel, ale vďaka Pánu Ježišovi a sv. Pavlovi si o tom môžeme niečo domyslieť. Sv. Ján Krstiteľ nazýva Pána Ježiša ženíchom, z ktorého oslavy sa on teší ako družba. Sám Pán Ježiš sa nazýva ženíchom, keď vysvetľoval, že aj jeho apoštoli sa budú postiť, ale ešte teraz nie, kým je s nimi on, lebo to by bolo ako keby sa družbovia postili na svadbe... Už proroci hovorili o zmluve medzi Bohom a ľuďmi ako o manželskej zmluve (Iz 54, 4n; Jer 2, 2; Oz 2, 4; atď.). Slová Jána Krstiteľa a Pána Ježiša (por. Mt 9, 15; Jn 3, 29) skonkrétňujú slová prorokov, že ženíchom je Kristus. A sv. Pavol so sv. Jánom Evanjelistom to dopĺňajú, koho rozumieť pod nevestou. Ján v Zjavení vidí Cirkev v podobe nového Jeruzalema vystrojeného ako nevestu (21, 2) a tá túžobne volá svojho ženícha: „Príď!“ (22, 17). Cirkev však tvoria jednotlivci, ktorých duše tiež sú nevestou Baránkovou (por. Zjv 19, 7-9) a podľa toho majú žiť, ako to aj na manželskú lásku skonkrétňuje sv. Pavol (2 Kor 11, 2; Ef 5, 25-32). Takto tomu rozumie Cirkev od počiatku – v staroveku prekladateľ Sv. písma sv. Hieronym, sv. Ambróz, sv. Augustín a iní, v stredoveku sv. Bernard a iní a dodnes Učiteľský úrad Cirkvi.
Na toto však rabbi Akiba nemohol myslieť, lebo neveril, že Ježiš Kristus je Mesiáš, Boží Syn. Mohol však myslieť na iné, čo až my môžeme plne doceniť. Pán Boh je Pedagóg, ktorý vychováva národy (por. Ž 94, 10) a tiež postupuje podľa zásady „od známeho k neznámemu“. A aká láska je ľuďom známa, podľa ktorej by mohli spoznať tú veľkú neznámu Božiu lásku? Predovšetkým láska manželská, ba snáď ešte viac snúbenecká, kým nie sú životom sklamaní. Túto ako obraz Božej lásky k Cirkvi i k jednotlivej duši opisuje Pieseň piesní. Sviatostné manželstvo má všetky predpoklady s Božou pomocou zobrazovať i sprítomňovať túto Božiu lásku...

TOBIÁŠ A SÁRA V UTRPENÍ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. život Izraelitov v asýrskom zajatí,
2. prípravu Tobiáša a Sáry na manželstvo.

1. Nám je známejší pojem „babylonské zajatie“, ktoré trvalo sedemdesiat rokov a počas ktorého pôsobili veľkí proroci Ezechiel a Daniel, a už vopred sa naň pripravovali veľkí proroci Izaiáš a Jeremiáš. Poznáme ho aj podľa toho, že skončilo dobytím Babylona a Kýrovým ediktom roku 538 pred J. Kr., kedy sa veriace zbytky národa vrátili pod vedením Zorobábela a neskôr Ezdráša a s pomocou Nehemiáša previedli národnú obnovu. Menej známe nám je asýrske zajatie. Toto začalo dávno pred babylonským zajatím a takmer by sa dalo povedať, že neskončilo dodnes, lebo pri veľkých „úradných“ deportáciach sa z neho Židia nevracali. Asýrska ríša bola pohltená babylonskou a tak zanikla, ale zajatci zostali. Prvú deportáciu zajatcov zo severnej izraelskej ríše do asýrskeho zajatia previedol ešte Tiglatpilesar III. (745-728 pred J. Kr.) a to koncom svojej vlády. Bolo to vtedy, keď ho pozval judský kráľ Achaz (733-718 pred J. Kr.), lebo ho v Jeruzaleme napadol izraelský kráľ Pekach (733-731 pred J. Kr.) spolu s damašským kráľom Razinom. Achaza vyslobodil Tiglatpilesar, ale zo severnej ríše tri a pol kmeňa odvliekol do zajatia. Ďalšia deportácia bola za jeho nástupcu Salmanasara V. (727-722 pred J. Kr.) a konečná hneď v prvom roku vlády jeho nástupcu Sargona II. (722-705 pred J. Kr.), ktorý dobyl Samáriu, a namiesto Izraelitov do spustošenej krajiny deportoval pohanov – z nich vznikli okolo Samárie Samaritáni ako zmiešanina pozostalej bezvýznamnej izraelskej chudoby s nimi. Asýrske zajatie teda začalo asi stopäťdesiat rokov pred zbúraním Jeruzalema. Medzi prvými zajatcami bola aj rodina Tobiášovcov.
Božie slovo vyzdvihuje vieru Tobiáša, ktorá sa prejavovala zachovávaním zákona podobne, ako u Daniela. „Celým svojím srdcom bol pamätlivý Pán“ (1, 13), preto sa ani v zajatí nepoškvrnil pohanskými jedlami. Pripusťme, že nebol jediný, ktorý zostal takto verný Božiemu zákonu, ale Sväté písmo píše, že všetci zajatci sa previňovali, poškvrňovali pohanskými jedlami, iba on nie. Vieme si predstaviť, aký mal medzi nimi ťažký život, lebo bol nielen zajatcom a nepriateľom pohanov, ale aj súkmeňovci mu zaiste robili veľké výčitky v zmysle: robíš sa svätý, odsudzuješ nás, chceš byť lepší, ako my... Takouto výnimkou bol Tobiáš už pred zajatím vo vlasti medzi svojimi, lebo pochádzal z kmeňa Neftali a tí nechodili do Božieho chrámu do Jeruzalema. Dali sa pomýliť zlatými teľcami Jeroboamovými, ale Tobiáš vytrvalo chodil napriek kráľovským zákazom naďalej do jediného právoplatného chrámu. Aj svojho syna viedol dôsledne k tomu, aby poznal a zachovával vo všetkom Božie zákony. Keby však bol odstúpil od tohto dôsledného života podľa viery, mohol sa mať aj on v zajatí veľmi dobre. Podobne ako babylonské zajatie bolo vlastne iba presídlením, tak aj asýrske. Vidíme to aj z toho, že Tobiáš medzi mnohými inými dobrými skutkami urobil aj to, že jednému zo zajatcov požičal desať talentov striebra. Ten zajatec Gabel nebol nijaký chudáčik, nijaký žobrák odkázaný na nutnú Tobiášovu pomoc. Desať talentov je totiž tristošesťdesiat kilogramov a toľko striebra predsa nijaký žobrák nepotrebuje, aby prežil. To mohol potrebovať podnikateľ, keď chcel do niečoho investovať a Tobiáš mu pomohol. Inak Tobiáš tie peniaze pýtal naspäť až keď oslepol a nemal ešte syna zaopatreného a už nemohol zveľaďovať majetok – takže Tobiáš tiež nebol nijaký otrok. Keď mu tristošesťdesiat kilogramov striebra ani nechýbalo, rozhodne si ho nemôžeme predstavovať ako vojnového zajatca, ktorý býva v nejakom zajateckom tábore a vykonáva nútené otrocké práce a spáva v provizórnych zajateckých barakoch. Mal dom, v ktorom mohol s mnohými pozvanými Židmi sláviť sviatky, bohoslužby, pripravovať hostiny... Nie je isté, či ho možno stotožniť s bankárom, ktorého potomstvo sa vrátilo zo zajatia a v časoch Machabejských malo uložené peniaze v chráme. (2 Mach 3, 11). Sára, druhá hlavná postava tohto príbehu, ktorým sa po zajatí Židia posilňovali vo viere, tiež nebola chudobnou zajatkyňou na poľutovanie. Čítame jej modlitbu, ktorú prednášala Pánu Bohu vo svojej hornej izbe, keď ju jej otrokyňa hlboko urazila pre smrť jej doterajších manželov. To znamená, že mali poschodový dom, ona mala vlastnú izbu i vlastnú otrokyňu... Podobne ako Tobiáš, Daniel a jeho priatelia a iní veriaci, mohla mať v zajatí pohodlný bohatý život, keby sa vzdala viery...

2. V súvislosti s povolaním Mojžiša sme si uvedomili, že prvým predpokladom teda základom jeho povolania boli modlitby. Ešte prv, ako sa narodil, Izraeliti sa v ťažkej otrockej porobe modlili k Pánu Bohu, prosili ho o vyslobodenie. A keď sa im otroctvo stále zhoršovalo, modlili sa stále viac. Osemdesiatročného Mojžiša Pán pri horiacom kríku povolal za vysloboditeľa, lebo „počul ich modlitby“. Tento základ malo aj povolanie Tobiáša a Sáry do manželstva. Výslovne sa uvádza modlitba otca Tobiáša, keď oslepol a ešte aj manželka mu zazlievala jeho dôslednosť vo viere. A modlitba Sáry, keď bola nešťastná z nevydarených pokusov o manželstvo. Nemusíme však čakať na bolestivé podnety, môžeme i máme sa zvlášť na sviatostné manželstvo v Novom zákone pripravovať modlitbami. A tiež sviatosťami, na čo oni ešte nemali možnosť – najmä sviatosťou pokánia mesačne a sv. prijímaním denne...

SNÚBENCI PODĽA BOŽIEHO VÝBERU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. bezprostrednú prípravu Tobiáša a Sáry na manželstvo a
2. rozdiel medzi sebaovládaním a pretvárkou.

1. Z počutia sa Tobiáš a Sára trochu poznali, ako to vyplýva z Božieho slova. Možno Sára o Tobiášovi veľa nevedela, lebo vo svojej modlitbe neprosila o manželstvo s ním a bola by mala prosiť. Bola totiž jedinou dcérou a synov jej rodičia tiež nemali a tak bola povinná vydať sa za niekoho zo svojho kmeňa. Anjel hovoril Tobiášovi, že ona mu prislúcha za manželku práve pre toto príbuzenstvo kmeňové. Šlo o povinnosť levirátneho manželstva podobne, ako neskôr v prípade Panny Márie a sv. Jozefa, ktorí sa aj napriek sľubu panenstva museli zosobášiť kvôli kmeňovému majetku. Ak Sára vo svojej bezradnosti neprosila Pána Boha o manželstvo s „príbuzným“ Tobiášom, tak buď o ňom nevedela, alebo – a to je pravdepodobnejšie – nechcela, aby aj on zomrel, ako už pred ním siedmi. Tobiáš o Sáre určite vedel aspoň to, že sa pokúšala vydať už sedemkrát, ale všetci jej mužovia zomreli hneď po svadbe. Bál sa preto požiadať ju o ruku. Naozaj bola k tomu potrebná odvaha viery. Našťastie ju Tobiáš mal, keď jeho vieru anjel posilnil vysvetlením, akí boli tí mužovia pred ním. Ako o jeho otcovi píše Božie slovo, že hoci všetci zajatci sa poškvrňovali pohanskými jedlami, on nie, tak teraz hovorí anjel mravne zachovalému synovi Tobiášovi, že všetci tí Sáriny a teda aj jeho kmeňoví príbuzní, ktorí ju požiadali o ruku, nevedeli ovládať telesnú žiadostivosť a preto zahynuli. Mal ich v moci diabol, lebo sa mu dali. Keby sa boli chceli ovládať a nepodliehať hriechom proti šiestemu prikázaniu, nemuseli byť v moci diabla – záhubcu, zvaného v tejto knihe Asmodej. (Inde nikde sa s takýmto menom diabla nestretáme.)
Bezprostredná príprava Tobiáša a Sáry na manželstvo teda nespočívala v tom, že by sa boli čím dôkladnejšie spoznávali, ale v tom, že aj bezprostredne pred manželstvom s Božou pomocou a zo všetkých svojich síl odolávali hriechu, diablovi. Stretli sa u nej v Ekbatanách, hlavnom letnom sídle kráľa. Obaja si uvedomili, že sú z jedného kmeňa a patria k sebe. Rozhodli sa uzavrieť manželstvo a ani trochu nešpekulovali nad tým, ako veľmi – alebo ako málo – sa ľúbia. Nečakali, kedy budú zaľúbení a naopak, ak sa zaľúbili na prvý pohľad, čo sa tiež stáva, nestavali svoje vzťahy na zaľúbenosti. Tá sa vo Svätom písme ani nespomína. Spomína sa však ich spoločná modlitba. Takíto snúbenci boli aj v tom čase a aj vo vyvolenom národe vzácnou výnimkou, ale Božie slovo ich dáva za príklad.

2. Mládenec hovorí a dievča súhlasí: „Načo sa budeme pretvarovať. Veď keď sa ľúbime, tak sa podľa toho aj správame.“ To znamená, že sebaovládanie, ovládanie svojich vzájomných citových prejavov, považujú za pretvárku. Netýka sa to len snúbencov. Sú hnevliví ľudia, ktorí chcú byť úprimní a tak keď ich niečo nahnevá, neovládajú svoj hnev, ale dajú ho najavo, lebo sa nechcú pretvarovať. Iní sú zase melancholickí, často znechutení, smutní a dajú to aj najavo, lebo sa nechcú nasilu usmievať, to by považovali za pretvárku. Každému sa nám môžu ľahko stať takéto chyby, niekedy veľmi vážne, takže ich musíme v spovednici nazvať ťažkými hriechami, ak správne nerozlišujeme sebaovládanie a pretvárku. Svedomie nám nedovolí po takom neovládaní sa pristupovať ďalej k sv. prijímaniu, lebo tušíme, že je to ťažký hriech, ale pri budúcej príležitosti zase zlyháme, lebo chceme byť úprimní. Kde je pravda?
Vychádzajme zo základného zloženia ľudskej osobnosti. City sú v nás podobne ako celé telo, veľmi podobné zvieratám, spájajú nás so svetom živočíšnej ríše. Rozum a vôľa nás robí ľuďmi, lebo sú darom nesmrteľnej ľudskej duše. Viera nás pozdvihuje až do nadľudskej roviny Božích synov a dcér. Pred dedičným hriechom, ktorého sa dopustil Adam, boli tieto tri zložky v človeku v harmónii, súlade. Vierou človek vedel, čo chce od neho Boh, rozumom si to premyslel, vôľou sa pre to rozhodol a citom prežíval aj prirodzenú radosť z plnenia Božej vôle. Dedičným hriechom človek stratil túto harmóniu, súlad. Ak sa správa podľa citu bez ohľadu na rozum, vôľu a vieru, tak je živočíšne úprimný, ako napr. pes, ktorý sa neovláda, ale šteká, keď sa rozdráždi. Ak sa správa len podľa rozumu a vôle, niekedy je to aj proti citu a robí všeličo, čo sa mu nechce, ale ešte to nemusí byť to, čo chce od neho Boh. Ak robí podľa viery, čo napr. v duchu poslušnosti spoznal cez predstavených, alebo cez Božie slovo, potreby blížnych, či cez svedomie, to môže byť niekedy aj proti rozumu, aj proti citu, ale je to nielen živočíšne úprimné, ani nielen ľudsky úprimné, ale je to úprimnosť Božích detí. Keby sme boli v dokonalom súlade ako pred dedičným hriechom, tak by sebaovládanie mohlo byť neúprimnosťou, ak by sme konali proti citu, rozumu i viere, čo sa nechce ani nám, ani Boh to nechce. Ale keď je v nás nesúlad, vždy musíme v rámci úprimnosti niečo v sebe potlačiť a najlepšie je, keď sa zachováme podľa viery a ostatné ovládneme...

MANŽELSTVO UZAVRETÉ NAJPRV V NEBI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. prvé svadobné noci a dni Tobiáša a Sáry a
2. symboliku srdca a pečene v staroveku.

1. Cestou do mesta Ekbatany, sa rozprával Azariáš, čiže archanjel Rafael s mladým Tobiášom o manželstve so Sárou. Tobiáš sa rozhodol vziať si ju za manželku prv, než ju čo len raz videl. Z okolností, o ktorých hovorili, usúdil, že je to Božia vôľa a tak sa rozhodol. Keď sa potom stretli v dome jej otca, videl ju, ale Božie slovo nehovorí nič o tom, či sa mu páčila a on jej. Ale hovorí, že Tobiáš odmietol zasadnúť si k pohosteniu, kým mu jej otec nesľúbil dať ju za manželku. Môžeme to považovať za zvykmi ustálený rečový zvrat: nesadnem si a nebudem jesť, kým mi nesplníš... Podobne hovoril Abrahámov sluha, keď prišiel do Haranu nájsť nevestu pre jeho syna Izáka. Sotva sa dovtedy Sárin otec a matka rozprávali s hosťami postojačky vo dverách, bez akéhokoľvek pohostenia, kým si vysvetlili, kto sú a čo chcú. Ale keď si to už vysvetlili, rodičia Sáry sa naplašili i zaradovali. Videli v tom tiež Božiu vôľu a vyslyšanie svojich modlitieb a tak neváhali spísať svadobnú zmluvu, čím bolo manželstvo právoplatne uzavreté pred svedkami. Nikde nemáme popísané podrobnejšie, ako prebiehali tieto obrady, ale isté je, že v každom národe boli ustálené nejaké obrady, určitý ceremoniál pri uzatváraní manželskej zmluvy. Nebolo to na Východe nijakou zvláštnosťou, keď svadobná hostina trvala týždeň, dva. Bolo to bežným zvykom. Pre nás pozoruhodné to môže byť snáď len z toho hľadiska, že rodičia Sáry boli tiež vojnovými zajatcami z kmeňa Neftali, podobne ako Tobiášovi, ale zato im nerobilo problém takto nečakane vydať dcéru a vystrojiť jej dvojtýždňovú hostinu. Zabili dve tučné kravy a štvoro baranov a pripravili hostinu pre všetkých susedov a známych a nielenže ich to nepriviedlo na mizinu, ale ani najmenší náznak nečítame vo Sv. písme, že by to finančne pocítili. Boli zajatcami, ale bohatí so sluhami, slúžkami, stádami a majetkom... (por. Tob 10, 10).
Najpozoruhodnejšie na tejto narýchlo vystrojenej svadbe však nie je ani to, že bola neplánovaná, ani to, že bola bohatá, ale to, že bola taká Božia, ako nebývajú ani naše sviatostné manželstvá. „Sme dietkami svätých a naše manželstvo nemôže byť také, ako manželstvá pohanov!“ – hovorili si Tobiáš a Sára, keď zostali spolu v prvú svadobnú noc. Nič nevedeli o tom, že jestvuje tretia Božská osoba, Svätý Duch, ktorý nás posväcuje, ktorý v nás prebýva ako v chrámoch, takže aj naše telá sú chrámami Svätého Ducha, nielen naše duše. Veď žili asi šesťsto rokov predtým, ako nám Pán Ježiš zjavil tajomstvo Najsvätejšej Trojice! Nič nevedeli o sviatostnom manželstve, lebo na tento Boží dar sviatostí muselo ľudstvo čakať ešte šesť storočí! Ale aj tak vedeli, že sú od Pána Boha vyvolení, že Pán Boh si vyvolil ich národ spomedzi ostatných národov a dal mu zjavením svoje pravdy pre celé ľudstvo... Vedeli, že ich dvoch sám Pán Boh určil pre manželstvo, aby dali život deťom, ktoré ponesú štafetu viery ďalším pokoleniam. A toto vedomie im stačilo na to, aby ani pred manželstvom, ani v manželstve nepodľahli zmyslovej telesnej žiadostivosti, ale najprv sa oddali Bohu v modlitbe po tri noci a až potom sa aj manželsky spojili, aby ich spojenie požehnal Boh potomstvom, ktoré ho bude oslavovať.

2. Za čudný, až skoro pohanský obrad by sa niekomu mohlo zdať to, že podľa rady anjela Rafaela spáli Tobiáš na žeravom uhlí kúsok pečene a srdca z ryby, ktorú cestou Tobiáš ulovil. Žeravým dreveným uhlím, ktoré nedymí a vydáva mnoho tepla si kúrili – nebývajú tam také zimy ako u nás a také ohnisko žeravého uhlia úplne stačilo. My keď chceme naznačiť, že má niekto dobrý nápad, alebo vôbec bystrý rozum, ukážeme na hlavu. A keď chceme naznačiť hlboké city lásky k niekomu, nakreslíme srdce. V staroveku to bolo trochu inak: symbolom myšlienok bolo srdce a symbolom citov boli ľadviny. Symbol budúceho osudu my dnes už nemáme. V staroveku považovali zaň pečeň. Pohania dokonca nielen za symbol, ale priamo za predurčenie, takže z pečene veštili, ba na veštenie z pečene zvierat a vtákov bol zvláštny odbor veštenia, na ktorý boli školení špecialisti, harupikovia. Našli sa hlinené modely pečení rozdelené na množstvo políčok, z ktorých každé znamená inú veštbu. Prorok Ezechiel píše o kráľovi Nabuchodonozorovi, že pred dobytím Jeruzalema „prezerá pečeň“ (Ez 21, 26), čiže dáva si veštiť z pečene obetného zvieraťa, či jeho útok na Jeruzalem bude úspešný. Takýto postoj bol nepochybne pohanský. Ale spáliť na žeravom uhlí kúsok srdca (Tob 6, 8), ako symbolu svojich myšlienok a kúsok pečene (Tob 8, 2), ako symbolu budúceho osudu, to nebolo pohanské. Výstižne tým naznačili svoju úplnú oddanosť Bohu. Bez ohľadu na svoje city, či už boli zaľúbení, alebo nie, všetky svoje myšlienky i budúci osud ich rodiny vkladali do Božích rúk; vzdávali sa všetkého svojho, i plánov, akoby to dali na oheň a ponechávali všetko na Pána Boha. Kiežby dával Pán takúto vieru, prejavenú sebazapieraním a úplnou odovzdanosťou Bohu, aj naším manželom!

ZJAVIŤ A OSLÁVIŤ BOŽIE SKUTKY

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. apoštolát Tobiášovej rodiny v zajatí a
2. apoštolát dnešných rodín u nás.

1. Počas takej dlhej svadby stihol ísť Azariáš do mesta Rages po požičané striebro. Vzal si ťavy, sluhov od Raguela, Sárinho otca a šiel. Taká karavána, ktorá vezie tristošesťdesiat kilogramov striebra, potrebuje ťažné zvieratá, ktoré unesú nielen tých vyše tri a pol metráka vzácneho kovu, ale aj obrancov pri prípadnom prepade, aj stravu na niekoľko dní, aj stany a všetky potrebné veci... Všetko dobre dopadlo s Božou pomocou: Azariáš sa vrátil spokojný, dlh bol vyrovnaný; dlžník Gabel vôbec neschudobnel, keď také množstvo striebra vrátil, ani sa neurazil, že mu to bude chýbať pri ďalšom podnikaní, ba pridal sa k Azariášovi a zašiel tiež na svadobnú hostinu. Svadba prebiehala tiež s Božím požehnaním dobre: sluhovia nechýbali pri obsluhe, zrejme ich dosť ešte zostalo doma, stihli okrem prípravy hostiny a obsluhy ešte aj vykopať aj zahrabať hrob pre Tobiáša, ktorého smrť očakávali... Po svadbe sa vrátili k otcovi Tobiášovi, ktorého podľa Azariášovho návodu zázračne uzdravili. Vrcholom všetkého boli modlitby, ktoré prednášali na Božiu oslavu za všetko, keď im Azariáš povedal, že on je vlastne archanjel Rafael a že ho Boh poslal, aby tak prejavil svoju veľkú milosť... Vyzval ich, aby oslavovali Pána Boha a zjavovali Božie skutky, čo oni potom naozaj robili. Ako to robili?
My by sme tomu dnes povedali apoštolát. Nie však nejaká „organizácia“ laického apoštolátu, ale v pravom zmysle slova rodinný apoštolát. Stručne by sme mohli zhrnúť, že šlo o apoštolát svedectva, slova i masovokomunikačnými prostriedkami. V prvom rade a apoštolát svedectva. Už to je pekným svedectvom, že Tobiáš dobre vo viere vychoval sedem synov, ako sa to spomína pri požehnaní otcom Tobiášom na smrteľnej posteli. Aj keby potom už nemal viac synov a ak aj nemal popri nich aj dcéry, aj tak by to bola pekná veriaca rodinka, akých je dnes veľmi málo! V súvislosti s touto rodinou mladého Tobiáša a Sáry sa to nespomína, ale nepochybne to s nimi bolo práve tak, ako s otcom Tobiášom, že bol totiž vzácnou výnimkou aj medzi zajatcami. Nielen dnes je taká rodina výnimkou, ktorá má viac detí a všetky veriace, ale aj vtedy bola výnimkou a to aj vo vyvolenom národe. Čím výnimočnejší boli, tým boli vzácnejším svedectvom. A svedectvo má ohromnú životnú silu, priebojnosť. Apoštolát slova nasleduje potom ako vysvetlenie osobného svedectva. Ako dnes napríklad žiak skôr-neskôr musí aj slovom vysvetliť spolužiakom, prečo on nenašepkáva a nedáva si našepkávať, ani nepoužíva ťaháky, ani v školskej jedálni neje v piatok mäso a aj tam sa pred jedlom a po ňom pomodlí, tak aj Tobiáš a jeho deti museli aj slovom vysvetľovať, prečo žijú inak, ako ostatní. Ako dnes mnohí vyčítajú veriacim: veď aj my sme pokrstení a chodíme do kostola, ale zato sa treba prispôsobiť, neupútavať pyšne na seba pozornosť výnimočnosťou atď., tak aj im zaiste vyčítali Židia, ktorí sa považovali za dobrých Židov, len sa prispôsobili pohanom... A oni museli vysvetľovať, že chcú zostať aj v zajatí verní Bohu, že Boh nielen kedysi zasahoval do života ich praotcov Abraháma, Izáka, Jakuba, Jozefa, Mojžiša, prorokov..., ale že zasahuje aj do ich každodenného života, len to treba vidieť. Určite hovorili o tom veľkom Božom zásahu do ich života, keď dal ich otcovi vytrvať vo vernosti napriek súkmeňovcom, ktorí sa spohanšťovali, napriek oslepnutiu; i o tom, ako im Boh poslal anjela Rafaela, ako s jeho pomocou mladý Tobiáš cestoval, zachránil sa pred rybou, oženil, vyzdvihol striebro, ako ho ochránil i so Sárou pred Asmodejom, ako otca uzdravil... Apoštolát svedectva je teda dopĺňaný apoštolátom slova a ten môže byť na Božiu slávu rozšírený masovokomunikačnými prostriedkami. Vtedy nemali iné, len písmo, nuž použili to. Inak by sme totiž nemali tieto Božie skutky v ich živote dodnes zachované vo Svätom písme – museli ich napísať. A čo napísali, či už formou rodinnej kroniky, alebo formou písomných vysvetlení svojho života viery pre priateľov a príbuzných v zajatí, alebo pre pohanov, to potom niekto vedený Svätým Duchom spracoval ako jednu z kníh Svätého písma Starého zákona.

2. Dnes máme v Cirkvi rozličné druhy apoštolátu. Niektorí apoštolujú takmer výlučne kázňami (niektorí kňazi), alebo vyučovaním náboženstva, niektorí organizovaním ružencových a iných spolkov, dobročinných akcií, pútí, rozširovaním literatúry, atď. Dodnes sa však nevymyslel účinnejší apoštolát, ako je rodinný, podľa vzoru Tobiáša a Sáry: zjavovať Božie skutky vo svojom živote svedectvom, dopĺňať to vysvetľujúcim slovom a prípadne šíriť tieto Božie skutky aj slovom nahovoreným na magnetofónovú pásku, či napísaným v dôvernom liste, prípadne aj v nejakej publikácii – ale najmä odovzdávať takúto živú vieru svojim deťom, ktorú s láskou od Pána prijmú, aj keby ich bolo sedem i viac...

HOLOFERNOVA VÝPRAVA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. historické pozadie knihy Judit a
2. poslanie knihy Judit a všetkých kníh na svete.

1. Pri všetkých starodávnych knihách bývajú ťažkosti s vysvetlením ich historických a zemepisných súvislostí. To preto, lebo kedysi nejestvoval dejepis v našom zmysle slova. Ale dejiny zapísali len niektoré udalosti, spravidla významné činy kráľov. Písali ich tí, ktorí ovládali ťažké pisárske umenie a dali si za to zaplatiť – a samozrejme, písali podľa toho, za čo ich platili. Ak sa písali iné záznamy, nielen kráľovské kroniky, tak zase len pre nejaký dôležitý cieľ, napr. náboženské knihy, a tam zas historicko-zemepisné súvislosti nebolo dôležité. Tak bola písaná aj kniha Judit. Predpokladá sa, ale nedá sa to dokázať, že bola napísaná niekedy v dobe bratov Machabejských. To by znamenalo v druhom storočí pred J. Kr. Knihy Tobiáš a Ester boli tiež napísané v dnešnej forme až dakedy pred Machabejskou dobou, ale možno v nich aspoň približne určiť dobu, kedy sa odohrával dej a miesta, kde sa odohral. Vieme, kde ležalo mesto Ninive, v ktorom býval Tobiáš i Ekbatany, kde býval jeho príbuzný s dcérou Sárou. Vieme, že Ninive bolo zničené v roku 612 pred J. Kr. a pisateľ Tobiášovej knihy píše, že starý Tobiáš predtým zomrel, jeho syn sa odsťahoval a dožil sa zničenia toho mesta, čiže knihu autor písal určite až po jeho zničení. Vieme, kde ležali Súzy a v nich kráľovský palác, v ktorom žil Xerxes I. a Ester, vieme, dobu jeho panovania i výbojov. Ale nič takéto sa nedá určiť o knihe Judit. Už jej nadpis, ktorým je označená kniha a ktorý je zároveň menom hlavnej hrdinky, Judit, znamená po slovensky jednoducho „Judska žena“. Možno sa naozaj niekedy niektorá žena tak volala a oslobodila niekedy nejaké mesto od nepriateľského vojska. Ale sotva to bolo mesto Betulia, lebo nijaké mesto tohto názvu sa nikde nespomína. Tým nie je povedané, že nejestvovalo, ale je možné, že je to len symbolické meno symbolického mesta, lebo po slovensky znamená „Panna“. Alebo opisuje príbeh skutočného mesta pod týmto symbolickým menom? Aj to je možné; napr. Jeruzalem sa spomína vo Sv. písme ako „panenská dcéra Siona“. Isté však je, že ho neobľahol Nabuchodonozor so svojím asýrskym vojskom, lebo Nabuchodonozor nikdy nevládol v Asýrii, nebýval v Ninive a nedisponoval asýrskym vojskom. Buď obľahol mesto svojím babylonským vojskom – okrem iných miest aj Jeruzalem obľahol a aj dobyl. Alebo sa za menom Nabuchodonozora skrýva iný kráľ, alebo ide len symbolicky použité meno nepriateľa Židov. Pokusy o vysvetlenie kedy, kde a kto prežil dej opisovaný v knihe Judit, sú rozličné a mnohé. A už tým samým sú všetky nepresvedčivé.

2. Historické jadro knihy Judit sa teda nedá objasniť, aj keď môžeme predpokladať, že podobný hrdinský skutok sa mohol stať. Ani zemepisne sa nedá určiť, kde sa asi dej odohral, alebo – ak je vymyslený – kde ho autor umiestnil. Tým sa nechce povedať, že je klamstvom, ale že nesie iné posolstvo, nie historicko-zemepisné. Hlavnou myšlienkou knihy Judit je, že Boh neopúšťa tých, ktorí sú mu verní, alebo sa mu aspoň stávajú vernými pokáním. Kto neopúšťa Boha, toho neopúšťa Boh. Aj v iných knihách Sv. písma je táto myšlienka. Ba vo všetkých knihách Sv. písma je rozličnou formou táto myšlienka. V celom Božom slove ide o ten základný dejinný boj milosti Božej proti hriechu, o ten základný boj každého ľudského srdca. V dobe po babylonskom zajatí si veriaci Židia pri obnovovaní občianskeho i národného života vo vlasti museli často oživovať vieru Božím slovom. Už im Pán Boh neposielal prorokov, ktorým by dával priame zjavenia a cez ktorých by ich bol viedol priamo. Hovoril k nim predovšetkým cez Božie slovo napísané vo Sv. písme, cez svedomie, ktoré už mali citlivejšie, ako praotcovia – napr. Jakub bol prekvapený, pri zjavení v Betel: „Boh je tu a ja som to nevedel!“ Po babylonskom zajatí už veľmi dobre všetci vedeli, že Boh je všade a všade sa pred ním za všetko musíme zodpovedať... Potrebovali však stále posilňovať svoju vieru v Božie slovo, aby ním mohli formovať svoje svedomia. Kniha Judit, bez ohľadu na to, kedy a kde sa jej dej odohral, mala v nich posilňovať tú vieru, ktorú mal aj pohan Achior: že ich Boh chráni, pokiaľ sú verní jeho slovu.
Každá kniha na svete je dobrá, ktorá nás približuje k Bohu, upevňuje našu dôveru v neho – a každá je zlá, ktorá nás od Pána Boha odvádza. Či je to učebnica, cez ktorú máme poznávať Božie stvorenia a oslavovať Stvoriteľa, alebo je to o Božej prírode, alebo dobrodružná či rozprávková kniha, v ktorej je zlo porážané dobrom... Pri každej knihe musíme registrovať ten základný boj o našu spásu, milovať všetko, čo nám v tom boji pomáha a odmietať všetko, čo nám prekáža.

MODLIACA SA JUDIT

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. utrpenie obyvateľov v obliehanej Betulii a
2. nový pohľad na utrpenie po návrate zo zajatia.

1. Nech ležalo mesto Betulia kdekoľvek a nech sa opisované udalosti stali kedykoľvek, celkom určite nám podávajú aspoň viac-menej presný obraz o utrpení obliehaných miest nepriateľským vojskom. A tiež obraz o tom, ako vo svojich srdciach veriaci prežívali toto utrpenie. Ak by sa aj bola stala táto udalosť dávnejšie, napríklad za asýrskej nadvlády, ba aj keby bola len umeleckým výtvorom na povzbudenie viery, aj tak nám podáva prinajmenej obraz o tom, aký mali pohľad na utrpenie vtedy, keď si knihu Judit s obľubou čítali – po návrate z babylonského zajatia.
Osady, ktoré nemali hradby, boli úplne vydané napospas nepriateľom. Vojsko tam vtrhlo, spútavali i zabíjali ľudí, ktorých stretli, dobytok a všetko cenné brali ako korisť a čo sa nedalo vziať, zapálili. Preto sa v čase vojenských nájazdov vidiecke obyvateľstvo i s hnuteľným majetkom uchyľovalo do miest. Za hradby sa vojsko nedostalo tak ľahko. Keď nepriateľ chcel mesto dobyť veľmi rýchlo, staval akoby posuvné lešenia ku hradbám, alebo drevené posuvné veže, pomocou ktorých sa dostali na hradby a do mesta. Alebo sa pokúšali vylomiť alebo vypáliť brány, alebo zradou niekoho z obyvateľov nájsť tajné vchody do mesta. Ak chceli dobyť mesto bez strát na životoch vojakov a dali si na to čas, obliehali mesto čo najpevnejšie aj za celé roky a keď sa v meste minuli zásoby potravín a najmä zásoby vody, vysilené obyvateľstvo sa vzdalo. Niekedy zamestnávali velitelia vojakov tým, že im prikázali nosiť hlinu, piesok a kamene a keď vybudovali násyp do výšky hradieb, urobili si vlastne priamu cestu do mesta, akoby ani nemalo hradby. Holofernes volil obliehanie Betulie a podarilo sa mu obsadiť pramene za mestom a odraziť vodu, takže museli vystačiť so zásobami, ktoré mali v cisternách. Tie im nemohli stačiť k normálnemu životu, od smädu slabli, až padali a aj Judit vo svojej modlitbe prosí Pána Boha ako Stvoriteľa vôd – vyprosovali si dážď, aby naplnili cisterny a mohli vydržať obliehanie aj ďalej. Kniha Judit nespomína v Betulii také ukrutnosti, aké sa stávali za obliehania Jeruzalema, že ešte aj matky od hladu strácali rozum i materinský cit, zabíjali vlastné deti a jedli ich. Zdá sa, že Betuliu trápil viac smäd, ako hlad. A možno najviac ich ubíjala beznádejnosť. Strácali nádej na záchranu. Judit ich posilňovala slovami viery, príkladmi zo života praotcov, ako ich poznala zo Sv. písma. Vyzvala tiež starejších mesta, aby v zodpovednosti za im zverených obyvateľov poslúžili im Božím slovom; aby im posilňovali ducha, povzbudzovali ich tým, že majú Boha, ktorý je predsa ten istý, ako bol za Abraháma, Izáka, Jakuba a ostatných Božích ľudí...

2. Otázka utrpenia je veľmi ťažká a zložitá. Zaiste aj preto, že inak na ňu odpovedáme vtedy, keď sa týka iných a radíme im a inak, keď sami znášame utrpenie. V Božom slove máme na mnohých miestach vyjadrované postoje k utrpeniu. Zvlášť kniha Jób rieši tento problém, ale nie úplne. Skutočným riešením problému utrpenia je až Kristov kríž. Judit vysvetľuje starším mesta, že utrpenie býva aj trestom za hriechy, ale že keď budú robiť pokánie, tak tento dôvod na ich utrpenie už nebude. Ona vysvetľuje ich utrpenie ako skúšku od Pána Boha. Takto vysvetľuje aj utrpenie praotcov počnúc Abrahámom, že Boh na nich posielal všelijaké ťažkosti, ale nie aby ich zničil, ale aby sa polepšili. Pomocou skúšok utrpenia ich stále viac pripútaval k sebe. Tobiáš tiež takto vysvetľoval manželke svoje utrpenie, keď oslepol, že dáva svoju milosť tým, ktorí v ťažkostiach nezmenia svoj postoj k nemu.
Pred babylonským zajatím bola u všetkých prorokov a potom aj v národe veľmi živá myšlienka na utrpenie ako na trest. Národ sa nechcel polepšiť, preto ho čakalo zajatie. To bola veľmi živá hrozba, ktorá sa nakoniec splnila. Vojenské vpády Asýrčanov a Babylončanov boli kruté a mnohých pripravili o život. Aj keď sa v zajatí nedostali do krutého otroctva, predsa len to bolo presídlenie, ktoré veriacim ťažko padlo, lebo im chýbal chrám, obety, bohoslužby. V zajatí sa však jasnejšie kryštalizovalo aj ich poslanie: „Ja ho budem oslavovať v kraji, kde som zajatý...“ (Tob 13, 7). Zajatie sa stávalo nielen trestom za hriechy, ale aj skúškou viery verných a službou pohanom. Táto druhá stránka utrpenia potom po zajatí prevládala. Vrcholom služby utrpením je zástupné utrpenie Ježiša Krista, ktorý trpel za iných, čo trpel od iných.
My sme sa krstom stali členmi Kristovho tajomného tela, ktoré má byť s Kristom ukrižované, umŕtvené, aby sme už viac neotročili hriechu (por. Rim 6, 6). Prečo trpíme? Určite sa nepomýlime, keď nás každá ťažkosť bude viesť k pokániu (nie znechuteniu) a keď ju budeme brať ako skúšku viery, aby sme nezmenili svoj vzťah vďačnosti voči Bohu, ale obetovali to aj za blížnych ako Ježiš Kristus.

BOHOM CHRÁNENÁ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. čnosť čistoty u vdovy Judit a
2. čnosť čistoty u dospelých dnes.

1. Môže to byť aj znakom veľmi výrazného záujmu sv. Hieronyma o knihu Judit, keď ju prekladal celú noc, zaiste nie bez veľkého vyčerpania. Hoci možné je, že sa mu v nočnom pokoji dobre pracovalo a nikým nerušený ani nebadal ako plynie čas, predsa niektorí myslia, že ju preložil bez záujmu a povrchne. Tridsaťstránkovú knižočku v šestnástich kapitolách preložiť za jednu noc, to nemusí byť nutne povrchné. Nevieme už dnes, z ktorej predlohy prekladal sv. Hieronym. Pravdepodobne nie z hebrejskej, ale z niektorej aramejskej a určite mu bolo ťažké vyberať, ktorý text z tých, čo kolujú medzi veriacimi, alebo sú používané v chrámoch, je najpôvodnejší a najpravejší. Jeho preklad však sv. Cirkev prijala ako pretlmočenie Božieho slova pre nás a to je smerodajné. A kniha Judit si to naozaj veľmi zaslúži aj pre povzbudenie vo viere v Božiu pomoc v ťažkostiach, ktorými nás skúša, aj pre príkladný čnostný život vdovy Judit. V piatej kapitole svojho listu Timotejovi píše sv. Pavol o vdovách tak, ako keby mal zlé skúsenosti s mladými vdovami v začiatkoch Cirkvi. Ani neodporúča zostať v tomto stave mladším, ako šesťdesiatročným ženám. Myslel tým však pravdepodobne nielen osobné rozhodnutie nevydať sa po smrti manžela, ale aj na začlenenie do akéhosi združenia veriacich vdov. O nezdržanlivosti mladých vdov však píše nie bez trpkosti.
Judit bola mladá vdova, zrejme ešte bezdetná a rozhodla sa zostať vdovou asi hneď po manželovej smrti, nielen po slávnom víťazstve nad Holofernesom, keď sa stala národnou hrdinkou. Jej skutok bol veľmi odvážny. Keby sme nemysleli na jej vieru, museli by sme povedať, že to bol skutok priam proti rozumu. Kto aspoň z počutia vie niečo o vojakoch prechádzajúcich cez vojnu krajinou, vie aj o tom, ako sa pred nimi schovávala každá ako-tak slušná žena, aby im nepadla do oka. Surové nemravnosti neboli nijakou zriedkavosťou ani vo vojne v našom storočí, keď civilizácia pokročila od čias Judity aspoň dva a pol tisícročia. Ísť do nepriateľského vojenského tábora vo dvojici so svojou služobnicou, to by sa jej nedalo tolerovať nijako inak, iba ako Božie poslanie. K splneniu takéhoto poslania však musela mať už predtým v meste veľmi dobrú povesť čnostnej ženy, keď jej predstavení i obyvatelia mesta dôverovali a pustili ju. Dokonca im ani nevysvetlila, čo mieni urobiť, aby sa azda neprezradil jej zámer nepriateľom, a predsa jej verili, že ich nejde zradiť a nájsť si nejaké miestečko v Holofernovom háreme.
Na jej čnosť čistoty, ktorá bola veľmi zrejmá z jej postojov pred manželstvom, počas krátkeho manželstva i po ňom, je obdivuhodné aj to, že svoju čnosť si nepripisovala sebe, ale Božej milosti. Sotva to bolo prvýkrát, čo úpenlivo prosila Pána Boha, aby jej čistotu chránil. A Boh ju chránil aj v tých najťažších okolnostiach, v nepriateľskom vojenskom tábore.

2. Veľmi známy je pojem „mládeži neprístupný film“. Myslí sa pritom spravidla na nemravné scény vo filme, ktoré sa mládeži neodporúčajú vidieť. Jedným faktom je aj to, že nemravnosť nie je jediné zlo, lebo keď mládež vidí scény, kde sa podvádza, klame, vysmieva z dobra, kradne i vraždí, to je tak isto hriechom a netreba to ukazovať vo filmoch. Z hľadiska čnosti čistoty však k tomu pojmu „mládeži neprístupný film“ treba aj to pripomenúť, že nemravnosť nie je ani pre dospelých. Bolo by veľmi pomýlené myslieť si, že dospelý môže počúvať, rozprávať a pozerať všetko, prípadne aj robiť. Čnosť čistoty chráni hlboké hodnoty pohlavného života človeka. To znamená niekedy na vhodných miestach a v potrebnej miere vhodným spôsobom hovoriť aj o týchto hodnotách, ale rozhodne nie zosmiešňovať ich. Ani vtipmi napr. o manželskej nevere, ktoré bývajú v skutočnosti viac bolestné, ako smiešne. Vo sviatosti manželstva Pán Boh cez svoju Cirkev požehnáva aj túto intímnu stránku ľudského rodinného spolužitia a aj ona sa stáva prostriedkom milosti. Nie však prostriedkom vulgárneho spoločenského humoru; o ostatných hriechoch radšej nehovorme.
V rozprávkach sa hovorieva aj o tom, ako princ musí premôcť sedemhlavého draka, ak chce dostať za ženu svoju vyvolenú princeznú. Je v tom výstižný symbol, ak chápeme sedmičku ako príslovku „veľa“ a ak vieme, že Božie slovo hovorí o diablovi ako o drakovi. Mladý muž musí premáhať diabla ako sedemhlavého draka, ktorému vždy narastie nová hlava, keď mu jednu utne. Aj z hľadiska čistoty je boj proti diablovi takým ustavičným bojom, ktorý nekončí uzavretím sobášnej zmluvy. Pokušenia sa vynárajú ako nové a nové hlavy draka aj počas manželského života, alebo vdovského ako u Judit. Sebaovládaním, ku ktorému si vyprosujeme silu od Pána ako ona, však môžeme všetkým nástrahám odolať...

NAJVÄČŠÍM VÍŤAZSTVOM JE UPEVNENÁ VIERA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. jeden zo súvisov medzi poučnými knihami Svätého písma a
2. ich súvis s našimi kresťanskými rodinami.

1. Medzi poučnými knihami vo Svätom písme je veľa súvisov. Napríklad to, že patria medzi posledné napísané knihy Svätého písma spolu s múdroslovnými knihami. Spoločnou črtou je aj to, že Židmi v Palestíne neboli veľmi uznávané a šírili sa viac medzi Židmi žijúcimi v diaspore mimo Palestíny. Preto sa nám ani nezachovali ich hebrejské pôvodiny, prípadne aramejské, ale len grécke a latinské preklady. Pre Židov ustanovili kánon, čiže zoznam posvätných kníh Starého zákona na synode v Jamnii v roku 90 po J. Kr. Kniha Tobiáš a Judit v ňom neboli a z knihy Ester len hebrejské časti, v ktorých sa ani raz nespomína Pán Boh.
Zaujímavé je, že aj Tobiáš bol veľmi bohatý, hoci žil v zajatí, aj Mardochej, ktorý vychoval kráľovnú Ester, aj Tobiášova žena Sára, aj Judit. Sotva z toho vyplýva nutne fakt, že všetci Židia boli a sú bohatí. Vari skôr možno z toho usudzovať, že sa nám nezachovali príbehy zo všetkých rodín, ale len z niektorých významných a to znamená aj bohatých. Možno si to vysvetliť aj tak, že si rodiny nielen ústnym podaním, ale aspoň niektoré aj písomne, zachovávali významné udalosti. Azda mali čosi ako rodinnú kroniku, ktorá na rozdiel od „letopisov kráľovských“, ktoré písali platení pisári na oslavu kráľov, opisovali viac Božie skutky, ako ľudské. Také rodinné záznamy určite zachovávali aspoň najvýznamnejšie postavy z rodokmeňa – na začiatku knihy Judit je tiež jej rodokmeň. A v takom rodokmeni potom zaznamenali nielen mená, ale aj to, čo Pán Boh urobil pre ich otca, starého otca, pradedka, atď. Takýchto rodinných kroník, ktoré boli zároveň duchovnými zápisníkmi a ktoré sa určite ešte dopĺňali ústnym podaním, kolovalo zrejme v mnohých rodinách dosť. Jednotlivé rodiny, ktoré si zachovávali rodinné kroniky a prípadne ako pamäti dopisovali do nich aj ústne podanie, si pripomínali najmä význačnejšie udalosti. A keď to bola rodina významná, po storočiach aj počtom rozšírená a schádzala sa na pamiatku niektorých udalostí i s príbuznými a známymi, tým sa Božie skutky stávali ešte známejšími.
My v našich krajoch poznáme tiež niektoré miestne sviatky, ktoré nie sú celocirkevné, ale v jednotlivých miestach sú dosť významné. Odpust, hody, sú takou miestnou slávnosťou na pamiatku posviacky kostola. V niektorých mestách na pamiatku Božej ochrany pred nákazlivým morom majú aj súsošia, „morové stĺpy“, ktoré im cez stáročia stále pripomínajú tento Boží skutok. Niekde sa aj na pamiatku takýchto udalostí veriaci schádzajú v kostole na poďakovanie (napr. v Trnave). Ak čítame o Achiorovi, ktorý ako pohan vysvetľoval Holofernovi, ako Boh chráni Židov, pokiaľ sú mu verní a ktorý sa po zázračnom víťazstve obrátil, musíme predpokladať, že táto udalosť sa v jeho rodine zachovala v živej pamäti cez celé generácie. Možno práve z rodinnej kroniky Achiorovcov čerpal materiál ten, kto napísal neskôr knihu Judit. A možno vtedy, keď ju písal snáď len na povzbudenie svojich detí, ani netušil, že to robí pod vplyvom a osobitnou ochranou Svätého Ducha a že ten jeho písomný záznam bude zaradený ako Božie slovo do Svätého písma. Podobne musíme predpokladať, že to, čo Pán Boh urobil pre Tobiáša starého i mladého, nezapadlo v ich rodine do zabudnutia, ale naopak: predovšetkým v ich rodine sa to zachovávalo ústne i písomne a zaiste pri niektorých príležitostiach sa to aj pravidelne oslavovalo, o tom sa čítalo z rodinnej kroniky, dopĺňalo ústnym podaním, pri rodinnej modlitbe sa modlili modlitby Tobiáša, Sáry, mladého Tobiáša i Azariáša, ktoré tak časom dostali aj podobu veršov... Sotva to bolo inak v Mardochejovej rodine: keď aj iní Židia v Palestíne i v diaspore slávili sviatok Purim na pamiatku Božej záchrany cez Ester, tak v prvom rade v ich rodinách ho slávili, čítali si Mardochejov list a zaiste najmä jeho a Esterine modlitby...

2. V našich kresťanských rodinách sa tiež všeličo deje. Ak máme oči viery, všímame si nielen to, čo robíme my, ale najmä to, čo pre nás robí Pán Boh. Nemusia byť všetky udalosti také výrazné, ako v rodine spravodlivého Jóba, alebo Mardocheja, Tobiáša, či Achiora, ale určite Pán Boh zasahuje aj do nášho života. Ak v staroveku, kedy bolo písanie ešte problémom, dali si záležať na písomnom zachytení niektorých rodinných udalostí, dnes by to nemalo byť problémom, lebo písať vie u nás každý od detstva. Len si treba dať na tom záležať. Je to žalostné, keď deti nevedia o svojich pradedkoch a prababkách celkom nič, alebo len nejaké vtipné príbehy, alebo niečo, čo vo svete dosiahli, akoby bez Pána Boha. Mali by sme sa naučiť ústne i písomne obohacovať duchovný život svojich rodín práve udalosťami, ktoré v našich rodinách robí Pán Boh. Ak je niečo v našom živote významné, tak je to práve to, čo je v ňom Božie a to môže i má poslúžiť aj budúcim generáciám.

ĽUDSKÉ DEJINY V KNIHE ESTER

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. poslanie knihy Ester pre Židov a
2. pre nás.

1. Výšky predpokladajú hĺbky. Kto vysoko vystúpi, riskuje, že hlboko padne. To platí aj o horolezcoch, ale ešte viac o vysokých štátnych hodnostároch všetkých čias. Jozef v Egypte bol prvým v Putifarovom dome, ale odtiaľ sa dostal do väzenia a z väzenia rovno na faraónov dvor za prvého správcu Egypta, ale potom zas jeho potomstvo do ťažkého otroctva za ďalšieho faraóna. Na Eliáša vydal Achab zatykač, ale na Karmeli bol Eliáš bezpochyby prvým mužom v krajine, na druhý deň by však bol odvisol na rozkaz Jezabel, keby neušiel, a predsa potom jeho nástupca pomazával ďalších kráľov... O Danielovi čítame, že bol niekoľkokrát povýšený na babylonskom kráľovskom dvore, ale aj vo väzení bol viackrát, kde ho len Pán Boh zázrakom zachránil pred smrťou. Babylonskú ríšu vystriedala Perzská ríša na tom istom území „od Indie až po Etiópiu“, ale táto zásada platila naďalej. Na kráľovskom dvore bol Mardochej, ktorý vychoval príbuznú, sirotu, Ester. Boli zajatcami, ale Ester sa stala kráľovnou. Nie bez rizika: len Božím zázrakom sa zachránila a Božím zázrakom zachránila aj národ. Kráľa Kýra, ktorý dovolil Židom návrat do vlasti, vystriedal na tróne v roku 529 pred J. Kr. Kambyses a toho v roku 521 pred J. Kr. Darius I. Medzitým Židia, ktorí sa vrátili zo zajatia so Zorobábelom obnovili chrám i svoje domy v Palestíne. V roku 515 pred J. Kr. bol konečne chrám dokončený za nepredstaviteľných ťažkostí a po tridsiatich rokoch nastúpil po Dariovi I. kráľ Xerxes I. (485-465 pred J. Kr.).
Za jeho vlády mal možnosť židovský národ – nie naposledy v dejinách – prežiť to, čo prežívajú jednotlivci na vysokých miestach. Tento národ si Pán Boh vyvolil, aby všetkým národom sprostredkoval Spasiteľa. Bolo to veľké povýšenie, ale bol aj ustavične v nebezpečenstve zahynutia. Faraón v Egypte ich chcel vyvraždiť, ale cez Mojžiša ich Boh zachránil. Po príchode do zasľúbenej zeme ich chceli vyvraždiť domáci obyvatelia a niekoľkokrát ich napadli, ale Boh ich ochránil. A pri mnohých vojenských vpádoch potom. Teraz by ich vyvraždil Xerxes, známy svojimi výbuchmi krutého hnevu. Napríklad to, že dal popraviť staviteľov, ktorí postavili most nad morom v prieplave Dardanely, keď ho búrka strhla, to sa dá vysvetliť. Ale že dal bičovať more, lebo to urobilo, to sa dá vysvetliť len jeho výbuchom krutého hnevu. Nebolo by pre neho problémom dať popraviť Ester, ktorá prišla za ním k trónu bez zavolania, za čo bol okamžitý trest smrti bez akéhokoľvek súdu. A nebolo by pre neho problémom ani vyvraždiť židovský národ a zhabať ich majetky. Najmä po neúspešnej výprave do Grécka! Pán Boh však zasiahol a Židov zachránil – mohli nielen vo vlasti ďalej zveľaďovať obydlia i polia, ale aj vieru a to aj tí, čo zostali v zajatí. Za jeho nástupcu Artaxerxa I. Dlhorukého (465-424 pred J. Kr.) sa vrátili do Jeruzalema ďalší veriaci Židia zo zajatia, pod vedením Ezdráša prehlbovali svoj duchovný život a pod vedením Nehemiáša obnovili aj hradby mesta, aj národnostný a politický život. Židia, ktorí sa takto vzmáhali vo vlasti i tí, ktorí nechceli zanedbať svoju vieru, hoci zostali v diaspore (v Mezopotámii, Egypte, Grécku...), veľmi potrebovali príklady živej viery a Božieho pôsobenia. Potrebovali aj sviatok Purim, ktorý im každoročne pripomínal ten veľký Boží zásah za kráľa Xerxexa I.

2. Bez dôvery v Boha, by boli mnohokrát v dejinách zahynuli nielen jednotlivci, ale aj celý židovský národ. A musíme vedieť, najmä v našom dvadsiatom storočí, na sklonku druhého tisícročia, že celé ľudstvo je dnes na tom práve tak nebezpečné. Ľudstvu hrozí samovražda. Nielen stále viacerí jednotlivci strácajú zmysel života a končia samovraždou (najviac v Maďarsku a Japonsku), ale ľudstvo ako celok bez Pána Boha stráca zmysel jestvovania a hrozí mu masová samovražda. Ako Damoklov meč stále nad nami visí hrozba tretej svetovej vojny. A čo je ešte hroznejšie, to je konštatovanie básnika: „Vojny sa, ľudia, nebojte... nám robí problém dožiť ju – vyvraždíme sa ešte skôr.“ Myslel na potraty. Nimi odborne pod chirurgickým nožom lekárov, ktorí prisahali chrániť ľudský život, končí ľudský život omnoho viac nevinných detí, ako vo vojne vojakov! Znečistené nielen rieky, ale už aj moria, vzduch, pôdy, hrozia ekologickou katastrofou. Vrcholnú nemravnosť šíriaca duchovná smrť miliárd ľudí spolu s nákazou neliečiteľných pohlavných chorôb hrozí nám hádam ešte viac, ako všetko spomínané spolu. Kto pomôže? Kto predíde záhube ľudstva? Už ani neveriaci neveria, že niekto okrem Pána Boha môže pomôcť. Horšie je, keď ani veriaci neveria, že Pán Boh naozaj môže pomôcť, keď strácajú dôveru v neho.
Aké poslanie má kniha Ester pre nás dnes? To isté, čo pre Židov voľakedy: posilňovať našu dôveru v Boha, že nás neopustí, keď mu budeme dôverovať, ako mu dôveroval Mardochej a Ester a „celý“ národ. Toto poslanie rozhodne nemôže plniť kniha Ester oklieštená, aká sa zachovala v hebrejčine, z ktorej sú vyňaté práve tie state, v ktorých prejavovali svoju dôveru v Boha, ale len kniha úplná, akú máme vďaka Cirkvi.

BOŽIE DEJINY V KNIHE ESTER

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. historické pozadie knihy Ester a
2. nebezpečné spájanie slávností so sviatosťami.

1. Juhoslovanský kňaz sv. Hieronym sa z poverenia pápeža podujal v rokoch 390-405 na dielo nehynúcej hodnoty – preložil Sväté písmo do latinčiny, aby takto zozbierané a preložené do reči ľudu mohlo v Cirkvi čím viac rozšíriť. Keď dnes povieme, že je niečo vulgárne, rozumieme pod tým niečo hrubé, neslušné, ale slovo vulgas znamená ľud a podľa ľudovej reči sa tento jeho preklad nazval Vulgáta a bol všeobecne prijatý v Cirkvi – vtedy toto slovo nemalo dnešný podtón. Knihu Ester prekladal sv. Hieronym podľa hebrejskej predlohy, pričom sledoval aj jej grécky preklad, dovtedy všeobecne rozšírený, zvaný Septuaginta (podľa latinskej číslovky 70, lebo ho údajne pre alexandrijskú knižnicu kedysi preložili sedemdesiati rabíni za 70 dní). Hebrejská reč bola v knihe Ester pôvodná a tak sv. Hieronym, bezpochyby nie bez židovského vplyvu, považoval za dodatok všetko to, čo našiel v gréckom preklade navyše. A keďže to považoval za pridané, nie pôvodné, preložil to do latinčiny len ako dodatky, ktoré vyňal z textu a pridal len na koniec knihy. Grécky preklad Septuaginty však zhotovili Židia v Egypte za Ptolemea II. Filadelfa (285-247 pred J. Kr.) a odborníci dnes konštatujú, že viaceré neisté miesta v hebrejských odpisoch pôvodiny sú presnejšie zachované práve v gréckom preklade. Nie je isté, prečo tieto časti Židia v Palestíne (inde nie) vynechali z originálu, ale zdá sa, že to urobili pre svetský, až rozpustilý ráz slávnosti Purim.
Počas piatich sviatkov v roku čítavali Židia päť kníh Svätého písma, ktoré tvorili akýsi osobitný celok, tzv. Megilóth. Patrili tam: Rút, Pieseň piesní, Kazateľ, Plač Jeremiášov a Ester. V Starom zákone nemali také množstvo prostriedkov milostí, ako my, mali len modlitbu, pôst a almužnu (dobré skutky). Sviatok Purim neslávili v Jeruzalemskom chráme, ale všade po svete a to nie bohoslužbou s Božím slovom, obetami a modlitbou, ale dvoma dňami, z ktorých jeden venovali pôstu a druhý almužne tým, že si posielali dary a vzájomne sa hostili. Veľmi skoro však to ich hostenie prestalo byť prostriedkom milosti, almužnou a stalo sa rozpustilou zábavou, pri ktorej aj z čítania knihy Ester vynechávali tie časti, v ktorých je spomínaný vzťah k Bohu. V hebrejskom texte nie je Boh spomenutý ani jediný raz! Nečudo, že Kumránci, ktorí tak horlili za Božie slovo, že kvôli nemu žili v pustatine pri Mŕtvom mori, a ktorí odpisovaním zachovávali hebrejské Sväté písmo z jeho náboženskými výkladmi, knihu Ester nezachovali. Aspoň zatiaľ sa v bohatých nálezoch z Kumránu nenašiel ani jeden zlomok z tejto knihy, z ostatných všetkých áno.
Kniha Ester patrí medzi najmladšie napísané knihy Svätého písma. Isté je, že do gréčtiny bola preložená najneskôr v roku 178 pred J. Kr., ako sa to priamo v nej uvádza (11, 1). Zostavená bola neznámym autorom na základe Mardochejovho listu, ktorý opisuje, aké nebezpečenstvo hrozilo Židom za perzského kráľa Xerxesa I. (485-465 pred J. Kr.). Pred vojnou s Gréckom, ktorú prehral a z ktorej sa jeho ríša vlastne už nikdy nespamätala, mal polročnú poradu spojenú s hostinami hodnými kráľa. Vyhnal kráľovnú Vasti v hneve za to, že sa na jeho žiadosť nechcela prísť ukázať hodovníkom a asi po štyroch rokoch, keď sa Xerxes vrátil z Grécka porazený, stala sa kráľovnou Ester. Aman nevedel, že je Židovka a nahovoril kráľa, aby podpísal nariadenie: vyhubiť všetkých Židov v jeho ríši. Po modlitbách a pôstoch sa Ester podarilo zmeniť kráľovský výnos, dosiahla záchranu Židov a smrť ich nepriateľov počnúc Amanom. Na pamiatku tejto Božej milosti voči svojmu národu každý rok slávili sviatok Purim: jeden deň sa postili ako keď im hrozila smrť a druhý deň si posielali dary a hodovali ako vtedy, keď ich Pán zachránil. Ale keď postupom času viac hodovali a menej si pripomínali Božiu milosť, začali vynechávať aj pri čítaní z knihy Ester tie časti, ktoré z nej robili Božie slovo a ponechali ju len vo svetskom štýle. Slávnosť zostala, len všetko Božie z nej vypadlo.

2. Keď toto hovoríme, akoby sme ani nehovorili o dávnych udalostiach, ale o našich hodoch. Hody boli ustanovené ako slávnosti posvätenia kostola vo farnosti, ale postupom času farníci viac hodovali a menej mysleli na kostol a Pána Boha a zostali len hody. Mnohí pravidelne každý rok hodujú, pričom nejdú ani na sv. prijímanie, ba mnohí ani do kostola. To isté nám hrozí, keď sme pospájali sviatosti so slávnosťami. Narodí sa v rodine dieťatko a rodičia ho zoberú aj do kostola, aby prijalo sviatosť krstu. Pritom však majú často toľko starostí s prípravou slávnostného posedenia, krstín, že niekedy ani rodičia a veľmi často viacerí z rodiny nejdú v tú nedeľu na sv. omšu. Podobne je to s prvou sv. spoveďou a prvým sv. prijímaním, s birmovkou i sobášom. Priveľký dôraz sa kladie na slávnosť a primalý na sviatosť. To hlavné, to Božie, strácame, ako Židia pri knihe Ester, pri slávnosti Purim. U nás je to o to nebezpečnejšie, že štátny aparát je na to pripravený, aby celkom odviedol ľudí od Pána Boha. Zbor pre občianske záležitosti bol preto založený, aby organizoval slávnosti, samozrejme bez sviatostí. A veriaci neraz nemajú ani natoľko jasný postoj k Bohu, aby to odmietli!

JÓB V ŠŤASTÍ I BOLESTI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. pôvod a dobu knihy o Jóbovi,
2. nezávislosť knihy o Jóbovi na iných básňach a
3. ako rieši Božie slovo problém utrpenia.

1. Knihe o Jóbovi sa nemôžeme venovať viac ako dva týždne, hoci má 42 kapitol s veľmi bohatými myšlienkami na rozjímanie, aj keď ju Z. Kosidowski zaraďuje jednoducho medzi povesti prevzaté od Sumerov. Vraj prostredná časť – čiže hlavná, 3.-41. kapitola! – je iba neskorším dodatkom, ktorú k sumerskej predlohe z 2.-3. tisícročia pred J. Kr. pridali až v 3. stor. pred J. Kr.! Kto sa zahĺbi rozjímaním do textov tejto knihy a bude úprimne počúvať Pána, nebude pochybovať o tom, že aj táto kniha je Božím oslovením pre nás. Nezaškodí však vedieť čosi aj o jej pôvode. Je prastará. Až tak prastará, že by sme ju historicky zaradili až k prvej Mojžišovej knihe, ba až do doby patriarchov, do konca tretieho a začiatku druhého tisícročia pred J. Kristom.
Zvláštne miesto má v Božom slove Jóbova kniha aj preto – a podľa toho by patrila ešte do predhistórie pred dobu Abraháma – lebo rozoberá všeľudský náboženský problém utrpenia spravodlivých. A nerozoberá ho na osobe vyvoleného patriarchu, alebo národa, alebo Abrahámovho potomka, ako všetky ostatné knihy Starého zákona. Jób nie je z Abrahámovho potomstva, ani sa nespomína vyvolený národ, ani nežije v zasľúbenej zemi – ani jeho priatelia, ba v celej knihe sa Pán Boh ani raz nenazýva tradičným zjaveným menom Jahve! Jób žije juhovýchodne od zasľúbenej zeme – ktorú vôbec nespomína – na okraji arabskej púšte v zemi Hus pri Edomsku. Žil azda ešte v čase, keď dejiny spásy boli dejinami celého ľudstva, keď ľudstvo nebolo ešte rozdelené na pohanov a Abrahámovo vyvolené potomstvo, keď ešte Božie pravdy boli bohatstvom celého ľudstva, nielen vyvoleného národa. Nič nenasvedčuje, že by Jób nebol skutočne žijúcou historickou osobou, a že by ho neboli postihli spomínané utrpenia i šťastie, že by o tom nebol hovoril s priateľmi. Jób žil polokočovným, polousadlým životom so svojou rodinou: obrábali polia, ale aj sa sťahovali po okolí so stádami... Jeho skutočný a zaujímavý životný príbeh rozprával zrejme on sám i jeho priatelia a známi, neskôr i neznámi. Sotva ho sám napísal, hoci vtedy už ľudia písmo poznali. Štýlom opisu sa zaraďuje k patriarchom a prorok Ezechiel na prelome VI. a V. stor. pred J. Kr. ho priraďuje k Noemovi ako druhého z troch najspravodlivejších mužov na svete! (Ez 14, 14). Jóbov životný príbeh napísal štýlom podobným patriarchálnemu azda neznámy Izraelita v Egypte. Z pokolenia na pokolenie ústne odovzdávaný príbeh dostal najneskôr v V. storočí pred J. Kr. dnešnú definitívnu stavbu.

2. Stavba tejto prozaicko-básnickej drámy je jedinečná: Prozaický úvod (Jób 1-2), poetické reči, striedavé básnické monológy Jóba a jeho troch priateľov (Jób 3-31), poetické reči mladého Elihua a samého Boha (Jób 32-41) a prozaický záver (Jób 42). Touto knihou rieši Božie slovo otázku, prečo trpia spravodliví a nevinní ľudia. Je to otázka taká častá a taká pálčivá, že aj Božie slovo sa jej dotýka viackrát z rôznych strán. (por. žalm 72). Aj mimo Svätého písma sa ňou spisovatelia, básnici i filozofi i jednoduchí ľudia často zaoberajú. Nečudo, že sa našla báseň s podobnou problematikou aj na klinopisnej sumerskej tabuľke z hliny, aj na egyptskom papyruse uloženom teraz v Berlíne, aj v indických povestiach, atď.
Nemožno rozumne predpokladať, že by Jób so svojimi priateľmi v tom veľkom utrpení rozprával vo veršoch, a že by jeho životný príbeh mal skutočne presne tú básnicko-prozaicko-dramatickú podobu. V tejto stavbe sa ľahšie rozprával i pamätal a odovzdával novým generáciám. Najmä vybrúsený básnický štýl zrejme dostal až pri definitívnom spracovaní. Ale rovnako nerozumné by bolo predpokladať, že Jób je len vymyslená postava a celá kniha je len prepracovaním sumerskej, egyptskej, alebo indickej alebo akejkoľvek inej predlohy.

3. O čo hlavne ide v knihe o Jóbovi, aby sme v množstve myšlienok nestratili to hlavné? V prvom rade, že utrpenie spôsobuje diabol, zlý duch, závistník nášho šťastia, nie Boh. A predsa si diabol nerobí len tak, čo chce, lež len to, čo mu Boh dovolí. Pán Boh dopúšťa utrpenie aj na spravodlivých. Toto Božie slovo odporuje celej vtedajšej náboženskej filozofii, podľa ktorej utrpenie je len trestom za hriech (por. aj Jn 9, 2). Takáto filozofia sa mohla po potope u veriacich zahniezdiť, ale nie je odpoveďou na utrpenie spravodlivých. Knihou o Jóbovi nám Pán odpovedá jednak to, že nikto nie je tak spravodlivý, že by nemal prečo trpieť, a že by mal právo volať Boha na zodpovednosť... ale aj, že nie každé utrpenie je nutné len trestom za hriechy – môžu byť aj skúškou čnosti ako u Jóba (por. 1 Pt 1, 6n) aj očisťovaním duše od naviazaností na tento svet (keby sme tu mali raj, ani do neba by sa nám nechcelo...). Navyše, človek nemusí vždy „vidieť Pánu Bohu do kariet“, človek nemusí vždy pochopiť, na čo je práve toto utrpenie práve teraz dobré. Aj tak má Boh aj s utrpením svoj cieľ a človek najlepšie urobí, keď sa pokorne Bohu podrobí, či už chápe zmysel utrpenia alebo nie.
Pravdu o utrpení, ako aj iné pravdy, nám v celej hĺbke Boh nezjavil naraz, ale postupne. Najprv raj bez utrpenia, potom utrpenie za osobný hriech Adama a Evy, neskôr potopa za hriechy; v Jóbovi už utrpenie aj ako skúška čností, babylonské zajatie nevinného Daniela a najmä Machabejci zjavujú utrpenie aj ako vnútorné očisťovanie, až nakoniec nám Ježiš Kristus na kríži zjavil aj zmysel utrpenia najnevinnejšieho – trpieť za hriechy a pre spásu blížnych... čiže zástupné utrpenie.

BOŽIE PANSTVO NAD ČLOVEKOM

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že utrpenie je tajomstvom,
2. nesprávny obraz o Božej dobrote a
3. správny obraz o Bohu ako Pánovi.

1. Od správneho pochopenia knihy o Jóbovi môže závisieť viera alebo nevera človeka. Ale tým aj jeho spása. Mnohí stroskotávajú vo viere preto, lebo si nevyriešia správne otázku utrpenia a mnohí preto, lebo majú nesprávny obraz o Bohu, čo s otázkou utrpenia veľmi úzko súvisí.
Knihou o Jóbovi hovorí nám Boh o utrpení ako o skúške (Jób 1). Zostáva pritom pravdou aj to, že utrpenie býva aj trestom za hriech osobný, alebo v zástupnom zmysle prijatie utrpenia ako trestu za hriechy iných. Tento posledný zmysel utrpenia nám jasne ukázal až Pán Ježiš na kríži, hoci tento istý zmysel bolesti a smrti ukazovali už všetky obety Starého zákona: zvieratá boli zabíjané a obetované za hriechy človeka, čím bolo naznačované, že vážnosť hriechu si vyžaduje aj vážne následky. Aspoň takto v zastúpení zvieratami človek mal poznať, že „bez vyliatia krvi niet odpustenia hriechov.“ (Hebr 9, 22). Aj Jób obetoval, teda aspoň v náznakoch tušil túto pravdu, jasne zjavenú až na kríži. Jóbovo utrpenie však malo viac zmysel skúšky. A predsa nechápal, prečo práve jeho a práve takto Pán skúša. Týmto je v knihe o Jóbovi vyjadrená azda najhlbšia pravda o utrpení – pravda, že utrpenie je tajomstvom, „mystérium crucis“, tajomstvo kríža. Tajomstvo čiastočne objasnené naším osobným hriechom, čiastočne cudzími hriechmi, čiastočne nebezpečenstvom hriechu (skúška), ale všetko len čiastočne. Prečo práve ja, práve takto, práve teraz trpím, to môže byť navždy zahalené v hĺbkach Božej prozreteľnosti, múdrosti a lásky. Z našej strany nie je najdôležitejšie úplne pochopiť Božiu prozreteľnosť v našom utrpení, ale najdôležitejšie je prijať ju. Aj vtedy, keby sme ju vôbec nechápali. Bez toho postoja k tajomstvu utrpenia je naša viera vždy v nebezpečenstve.

2. Druhé nebezpečenstvo je v nesprávnom obraze o Bohu, o jeho dobrote a láske. Mnohí veriaci rodičia celkom priamo vychovávajú zo svojich detí neveriacich, a ani si to neuvedomujú. Vštepujú do detí nepravdivý obraz o Bohu a keď deti počas dospievania zistia, že Boh nie je taký, ľahko uveria, že nie je nijaký. Ako k tomu prichádza? Rodičia sa snažia deťom vo všetkom vyhovieť. Sú k nim „dobrí“, a preto im čistia topánky, prestierajú raňajky, obed i večeru, upratujú veci, vybavujú protekčne známky v škole i v mimoškolskej činnosti, kupujú, čo si zažiadajú, atď... V dieťati sa vypestuje asi takýto obraz o dobrote: dobrý je ten, kto je nenáročný, ústupčivý, povoľný voči nám, kto všetko rád dáva a nič nežiada... Lebo takíto boli k nemu rodičia „dobrí“. A toto je potom pevný základ ich nevery, lebo ak Boh nie je dobrý, tak nie je nijaký. Stačí potom, aby poprosili Pána Boha o nejakú hlúposť a nedostali to, už sú presvedčení, že Boh nie je dobrý a teda nie je vôbec. Že by bol Boh skutočne dobrý, ale inak, ako „dobrí“ rodičia, to ťažko pochopia. Že by Boh od nich aj žiadal a veľa žiadal, ba všetko: že by na nich mohol dopustiť aj utrpenia, aj smrť najbližších, aj ich vlastnú smrť, to im nejde dokopy s Božou dobrotou.

3. Pomocou knihy o Jóbovi by mali deti i rodičia jednoznačne prijať tajomstvo utrpenia za svoje a jasnejšie spoznať pravú tvár Boha dobrého, najlepšieho, milovania najhodnejšieho, ale predsa Pána Boha. My veľmi často, hádam vždy hovoríme „Pán Boh“, ale málokedy berieme vážne to slovo „Pán“ a to jeho panovanie nad nami. V knihe o Jóbovi sa nám dáva poznať Boh ako skutočný pán, suverén. Má právo aj na spravodlivého poslať utrpenie a nie je povinný nikomu sa za to zodpovedať. Má právo nechať ho zomrieť, má právo nechať ho žiť v šťastí a má právo nechať ho žiť v utrpení a tak vyskúšať jeho čnosť. On je Pán..., Pán Boh..., nie „pánbožko“ ako detská hračka, ako panáčik.
Kiež by nám dal milosť, On – náš Pán a Boh (Jn 20, 28), aby sme ho počas týchto dvoch týždňov rozjímaní z jeho slova o Jóbovi správnejšie spoznali a oddanejšie sa k nemu privinuli, aj keby na nás poslal akékoľvek utrpenia. On nás aj v utrpení miluje a bohato požehná ako Jóba. (Jób 42, 10n).

ŽALMY

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. žalmy ako modlitby vnuknuté Svätým Duchom,
2. ako dostávali knihu žalmov naši otcovia,
3. vonkajšiu formu a vnútornú náplň žalmov a
4. vzťah žalmov k Novému zákonu a k nám.

1. Pán nám hovorí, že človek nežije len z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. (Dt 8, 3; Mt 4, 4). Preto sa svätá Cirkev usiluje prestierať veriacim čo najbohatší stôl Božieho slova aj v liturgii. A všetkým veriacim odporúča denne rozjímať nad Božím slovom doma (Familiaris consortio)! Cieľom tejto predlohy nie je to, aby sme dôkladne prerozjímali celé Sväté písmo Starého zákona, ale aby sme aspoň ochutnali z toho prebohatého stola. Dlho som stál bezradne nad knihou žalmov, lebo som nevedel, čo vybrať. Rozjímať nad žalmami iba týždeň je tak strašne málo...! Veď Boží mužovia a ženy troch tisícročí (od Dávida až podnes) duchovne žijú zo žalmov! Neviem veľmi o vás, rodičia, aký máte osobný vzťah k žalmom, ale mal by byť veľmi živý. Prečo? Lebo žalmy boli a sú modlitebnou knižkou celého Božieho ľudu starozákonného i novozákonného. Žalmy sa spievali pri liturgii v jeruzalemskom chráme i vo všetkých chrámoch Cirkvi. Žalmy si spievali a nimi sa modlili aj najjednoduchší veriaci, aj tí, čo nevedeli písať a čítať... (Sv. Ján Zlatoústy) Žalmami sa modlil aj náš Pán, Ježiš Kristus i jeho a naša Matka Panna Mária... V žalmoch žije duša, modliaca sa duša veriacich tisícročí... Žalmovými modlitbami udržiavali veriaci ustavičné spojenie s Bohom nielen počas bohoslužieb, ale aj uprostred všedného života a prác... (Sv. Hieronym) V nich je s Bohom prežívaná bolesť a radosť, žiaľ i šťastie, láska, ba i nenávisť... všetko... Túto modlitebnú knižku písali nielen veriaci – túto modlitebnú knižku nám napísal sám Svätý Duch! Žalmami „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi...“ (por. Rim 8, 26). Žalmy sú modlitby, ktoré nám vkladá do úst Svätý Duch! Cirkev ich takto berie, keď sa pri každej sv. omši medzi čítaniami spieva žalm, keď sa kňazi denne v rámci breviára modlia prevažne žalmy! Pod vplyvom Svätého Ducha písal žalmy kráľ Dávid, jeho syn Šalamún, jeho speváci z rodu Koreho a Asafa, ba už tisíc rokov pred nimi Mojžiš. Ostatných ľudských autorov žalmov podľa mena nepoznáme – okrem jedného žalmu od Henana a od Etana. Iba to vieme, že aspoň polovicu napísal Dávid a ostatné sa písali postupne počas storočí podľa potreby až do roku asi 350 pred J. Kr. Isté je, že neboli napísané naraz, ani sa z pokolenia na pokolenie neodovzdávali v jednej knihe ako dnes, ale vo viacerých zbierkach v rôznom usporiadaní. Ale v r. 130 pred J. Kr., keď si v egyptskom meste Alexandria Židia preložili Starý zákon z hebrejčiny do gréčtiny, bola kniha žalmov usporiadaná presne tak, ako ju máme dnes. Zaiste kolovalo medzi ľuďmi aj viac rozličných náboženských piesní a modlitieb od rôznych autorov, ale o týchto stopäťdesiatich vieme to najhlavnejšie, že ich vnukol Svätý Duch, nech to už bolo kdekoľvek a komukoľvek. Pre tohto svojho prvoradého autora sú Cirkvi také drahé a majú byť drahé aj nášmu srdcu!

2. Nášmu slovenskému ľudu položili tento krajec chleba Božieho slova na stôl ako prví sv. Cyril a Metod (Panónsky životopis sv. Metoda, kap. V.) Až 900 rokov po nich sa o to pokúsil Romuald Hadbávny, kartuzián v Červenom Kláštore r. 1750, skoro sto rokov po ňom r. 1829 Juraj Palkovič a o polstoročie r. 1888 Sasinek a Radlinský. Dnes máme slovenských prekladateľov žalmov viac. Tu budú citované podľa prekladu Dr. Antona Boteka (Rím 1978). Počas tohto týždňa sa však nemôžeme ani len dotknúť všetkých žalmov. Z 32 oslavných žalmov sa dotkneme iba dvoch (8, 150), z 15 mesiášskych iba jedného (21), z 58 žalmov dôvery a osobných či verejných nárekov k Pánovi si všimneme len päťdesiaty kajúci žalm od Dávida. Z 20 poučných iba Ž 72, ktorý rieši Jóbov problém a zastavíme sa pri Ž 132 o bratskej láske a 118 o Božom slove. Z 10 ďakovných iba Ž 137 a z ostatných prosebných Ž 141. Keď nám Pán počnúc sv. Cyrilom a Metodom, cez liturgiu Cirkvi, až po tieto „odrobinky“ v predlohe toľkonásobne ponúka túto modlitebnú knižku Božieho ľudu, prijmime ju za svoju s veľkou láskou. Celé Sväté písmo sa má stať pre nás jedinečnou modlitebnou knižkou, ale žalmy v ňom osobitne!

3. Svojou vonkajšou literárnou formou sa žalmy od seba tiež líšia, ale všetky už piesňami, spievanými básňami, modlitbami. Aj ich spoločné pomenovanie „žalmy“, latinsky „psalmos“ je gréckeho slovesa „psallein“, čo znamená „brnkať na strunách“. Žalmy sa ako spoločné modlitby spievali za sprievodu harfy a citary pri bohoslužbách, alebo ako pútnické spievané modlitby na cestách, alebo ako osobné modlitby kdekoľvek doma i pri práci (por. sv. Hieronym). Sú perlami nielen biblického, ale vôbec svetového starovekého básnictva. Básne v staroveku mali iný štýl než dnes. Nepoznali rým, ale ich základom bol rytmus a tzv. myšlienkový paralelizmus. Stretli sme sa s ním už v knihe o Jóbovi (vyznačený pri 27. kapit.)! verš má spravidla dva riadky, ktoré bez ohľadu na dĺžku a rým vyjadrujú inými slovami tú istú myšlienku akoby stereo. Podobný štýl majú aj iné staroveké básne, náboženské i profánne. V čom sa však žalmy odlišujú od všetkých ostatných básní, aj od pohanských náboženských básní, je vnútorná náplň. Žalmami sa prihovára človek len jedinému pravému Bohu a tento jediný Boh človeku. A nie je to len akýsi národný alebo miestny Boh Izraelitov, ale Boh a Pán celého vesmíru. Nie je to Boh ako „bôžikovia“ pohanov z kovu, dreva, hliny, alebo z mäsa a krvi... ale nehmotný, všadeprítomný a vševediaci Boh! Je odlišný od všetkých pohanských náboženských predstáv, takže podobnosť žalmov s mimobiblickými básňami je len formálna. Týka sa štýlu, prípadne obrazov, výrazov, prirovnaní, ale nie podstaty náuky o Bohu a o človeku...

4. Novozákonnú výšku však predsa nedosahujú ani svojím obsahom. Boh sa zjavoval ľuďom postupne a ani všetky náboženské pravdy nemali ľudia hneď zjavené a jasné. Aj žalmy odzrkadľujú len ten stupeň Božieho zjavenia, v ktorom nám ich Boh dal. Nie je v nich ešte dosť jasná náuka ani o troch Božských osobách, ani o posmrtnom živote, ani o vykúpení, ani o odpúšťaní. Vidno to najmä na tzv. zaklínajúcich žalmoch, kde veriaci praje a vyprosuje zlo a pomstu pre nepriateľov. Akokoľvek je pekné to, že veriaci sa nepomstí sám, ale ponecháva to na Boha, predsa tieto žalmy treba ešte silno prežiariť svetlom novozákonných právd: „Náš boj nie je proti ľuďom z mäsa a krvi, ale proti... zlým duchom pod nebesami.“ Starozákonný človek ešte nevedel, čo my vieme vo svetle Kristovho kríža, že ľudí treba milovať všetkých, iba hriech nenávidieť. Keď sa modlíme žalmy, musíme si teda niektoré myšlienky v nich dopĺňať Kristovou láskou, odpúšťaním, aj našou osobnou vďačnosťou za vykúpenie. Nám sa už dostalo viac milostí...!
Sotva hneď počas tohto týždňa vypestujeme v sebe dostatočne hlboký a živý vzťah ku Knihe žalmov. Budeme sa však so žalmami stretávať pri každej sv. omši a dobre by bolo, keby sme sa pri nich naučili aj žalmy spievať a počúvať ako Božie oslovenie. Azda budeme mať možnosť niekedy sa pridať aj k niektorému kňazovi a modliť sa z breviára žalmy v rámci spoločnej modlitby celej Cirkvi... Možno by nám poslúžilo niektorý žalm alebo aspoň niektoré verše, sa aj naspamäť naučiť. Veď denne opakujeme „Zdravas Mária“ ako pozdrav anjela Gabriela a Alžbety našej Matke. Patrilo by sa vedieť aj nejakú modlitbu, ktorú nás naučil Svätý Duch! A žalmy sú také modlitby! Nie poznanie celej knihy žalmov, ale nový vzťah k týmto modlitbám a zopár skúseností s Bohom na základe rozjímaní, má byť ovocím tohto týždňa. Nech nám v tom Pán žehná!

PRÍSLOVIA A KAZATEĽ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. myšlienkovú pestrosť kníh Príslovia a Kazateľ,
2. autorov týchto kníh,
3. múdroslovnú literatúru mimo Svätého písma a
4. hľadanie zmyslu života v knihe Kazateľ.

1. Kniha Prísloví a kniha Kazateľ tiež patria k poučným múdroslovným knihám, ale nestihneme si z nich urobiť ani len letmý pohľad, taký prierez ako z knihy Žalmov, alebo iných. Zastavíme sa iba pri niektorých myšlienkach, ktoré sa v nich opakujú bez akéhokoľvek poriadku. Aj citáty uvádzané na začiatku sú preto rozlične poprehadzované.
Kniha Prísloví a Kazateľ nie sú ani svojou formou tak pekne uhladene usporiadané ako napr. Žalmy, takže by sa dali vybrať myšlienky v určitom postupe. Ani dôslednou básnickou formou, veršami, ani myšlienkový paralelizmom nevynikajú. Ani myšlienkovo nie sú nijako jednotne usporiadané a nasmerované k jednému problému, ako bola napr. kniha Jób celá vo forme dialógov nasmerovaná k riešeniu zmyslu utrpenia. Bez akéhokoľvek jednotného kľúča obsahuje Kniha prísloví dve veľké zbierky Šalamúnových alebo „šalamúnskych“ prísloví, s dodatkami prísloví od mudrcov a s dodatočne pridaným úvodom o múdrosti a záverom o múdrej žene. Kniha Kazateľ je len o to ucelenejšia, že je celá akýmsi dlhým monológom o zmysle života.

2. Ani jednu z týchto kníh by sme nemohli rozdeliť na nejaké myšlienkové celky. Kniha Prísloví nebola napísaná naraz, ale vznikla postupne od desiateho storočia počnúc Šalamúnom, až po neznámych autorov v piatom – štvrtom storočí pred J. Kr. Isté je až to, že okolo r. 200 pred J. Kr. mala aj formu tú, ako dnes. To vieme od autora knihy Sirachovej. Ako dodnes je každý múdry aj mudrácky výrok „šalamúnsky“, tak ešte viac vo vyvolenom národe pred Pánom Ježišom bol symbol všetkej múdrosti Šalamún. Vieme z Božieho slova (1 Kr 5, 12), že Šalamún povedal „tritisíc“ prísloví a piesní „tisíc a päť“, ale ani to nie je dôkazom, že všetky príslovia vo dvoch Šalamúnových zbierkach (375 a 128 výrokov) on napísal, alebo vôbec povedal. Príslovia, ktoré máme vo Svätom písme a teda s pečaťou Svätého Ducha sa zbierali počas storočí v rozličných zbierkach. Priamo v Písme máme, že druhú zbierku Šalamúnových prísloví zozbierali ľudia kráľa Ezechiáša, ktorý panoval dvesto rokov po Šalamúnovi (721-693 pred J. Kr.). Dodnes sú zbierky prísloví inak usporiadané v gréckom preklade, ako v hebrejských vydaniach, čiže poradie výrokov nebolo už ani v dávnoveku dôležité. Okrem toho pod slovom „príslovie“, hebrejsky „mashal“, sa rozumie akýkoľvek vtipný výrok, múdra myšlienka i prirovnanie. Prvoradým autorom prísloví, zachovaných vo Svätom písme je Svätý Duch. Druhoradými autormi sú rozliční ľudia a ani nemuseli byť všetci nábožnými Židmi – ako ani Jób nebol z pokolenia Abrahámovho. Svätý Duch mohol vnuknúť rozličné životné pravdy rozličným autorom a rozličným zberateľom prísloví bez ohľadu na ich národnosť, ba aj bez ohľadu na ich nábožnosť. Mnoho životných právd, vyslovených v knihe Prísloví, patrí do spoločnej pokladnice celého ľudstva.

3. Vzhľadom na toto je dobre vedieť, že múdroslovná literatúra nie je výlučne vo Svätom písme. Bola obľúbená v celom starovekom Východe, aj v Egypte a v Babylonii. Tobiáš spomína „Achikarovu múdrosť“ v Asýrii; Kniha Prísloví uvádza výroky Agura a Lamuela; v Babylonii rieši problém utrpenia nevinného poučná báseň „Ludlulbalnimeki“ (začiatočné slová: „Bude, chváliť Pána múdrosti“, čiže „boha“ Marduka). Z Egypta poznáme „Múdrosť Kagemmi“ (asi 2900 pred J. Kr.), tiež „Merinkaré“ (asi 2300 pred J. Kr.), „Múdrosť Ptahotepa“ (asi 2600 pred J. Kr.) „Múdrosť Amen-om-opé“. Túto poslednú si hodno viac povšimnúť, lebo myšlienky tohto egyptského zvitku sú veľmi podobné myšlienkam v knihe Prísloví v kap. 22-25. Najmä 22, 17-23 o láske k múdrosti, k Bohu a k chudobným. Amen-om-opé môže byť z 22. dynastie (945-745 pred J. Kr.). Bol teda buď súčasníkom Šalamúna alebo mladší. Alebo svätopisec čerpal od neho, alebo on od svätopisca, alebo obaja od nejakého nám už neznámeho autora. Dokázať už nemožno ani jednu z týchto možností. Ak by však svätopisec pod vplyvom Svätého Ducha bol zaradil výroky Amen-om-opé-ho do Svätého písma, znamenalo by to, že sa mu dostalo tej cti, ako praotcovi Jóbovi, alebo Nabuchodonozorovi (por. Dan 3, 98-4,34). Vážnosť Svätého písma by však tým nijako neutrpela.

4. Kým Príslovia výstižnými výrokmi uvádzajú najrozličnejšie životné pravdy, zatiaľ Kazateľ v dlhom monológu rozoberá zmysel života. Slovo „kazateľ“ by chcelo vystihnúť obsah málo známeho hebrejského slova „gohelet“. Inak ide skôr o otcovský príhovor k synovi než o nejakú kázeň na zhromaždení. Viac však než o zmysle všetkého v živote hovorí Kazateľ o nezmyselnosti a márnosti všetkého. Na rozdiel od gréckych filozofov – v ich dobe okolo r. 300-200 pred J. Kr. totiž bola napísaná – nedáva teoreticky žiadnu odpoveď na zmysel života. Svätopisec sa nehrá na múdreho, ktorý všetkému bez problémov rozumie. Podáva nám ten stupeň Božieho zjavenia, v ktorom žil a písal. Neupadá však, ako niektorí filozofi, ani do znechutenia, pesimizmu, bezvýchodiskového nihilizmu, ani do epikurejského pôžitkárstva. Múdrejšie je priznať si, že všetkému nerozumieme, ako sa so sebavedomou „istotou“ mýliť. Kazateľ konštatuje, že veci tu na zemi nemajú samy v sebe zmysel, sú len márnosťou – aj práce, aj vzdelanie, aj radosti, aj úspechy, ale aj bolesti... Podľa sv. Augustína nás takto kniha Kazateľ najlepšie pripravuje na novozákonné zjavenie o večnej odmene i treste. Grécki filozofi logickou cestou zo stvorených vecí prichádzali k filozofickému poznaniu Boha Stvoriteľa a prvého Hýbateľa vo svetle, Kazateľ na rozdiel od nich hľadá nie filozofický, ale praktický prístup k Bohu. Riešenie nezmyselnosti všetkého vo svete vidí v tom, že človek sa raz bude musieť postaviť pred Boha ako Sudca a zodpovedať sa mu – a Boh bude vedieť dať zmysel všetkému, aj čomu my nerozumieme. Dôležité je len poznávať jeho vôľu a plniť ju.
Z knihy Kazateľ si tiež nemôžeme vybrať na rozjímanie jednotlivé úseky, ale skôr určité myšlienky roztrúsené a v obmenách vyjadrované na rozličných miestach v knihe. Predsa však treba hľadieť aj na súvisy každej myšlienky s celkovým obsahom. Niekoho napr. by mohli pomýliť výroky o pominuteľnosti človeka v tretej kapitole verše 16-20: „Čo sa týka synov Adamových, Boh ich tak skúša, aby sa videlo, že sami osebe sú ako zvieratá... Jednaký dych života majú všetci, človek ničím nevyniká nad zvieratá...“ Tu nejde o popieranie večného života, aj keď vidno, že celkom jasno v tejto otázke ešte Kazateľ nemá, ešte bude treba svetlo novozákonných právd. Tu mu ide o vyjadrenie pominuteľnosti pozemského života, vieru v posmrtný život, aj keď len nejasný v podsvetí, vyjadruje Kazateľ potom v kap. 9, v 10. Celkom jasne v kap. 12 v. 7: „A navráti sa prach do zeme, čím aj bol, a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal.“
Pod vplyvom Svätého Ducha celé generácie hľadali, objasňovali, zaznamenávali a ďalej odovzdávali životné pravdy. Ak z nich my niečo chceme počas jedného týždňa rozjímaní zachytiť, celkom určite sa nám to môže podariť len s pomocou toho istého Svätého Ducha. Otcovia, matky, je možné, že ani jednu z uvedených poznámok a vysvetlení od vás vaše dieťa nebude potrebovať. Ale celkom určite potrebuje, aby ste mu pomohli ku správnemu pochopeniu aspoň tým, že mu tiež budete vyprosovať pomoc Svätého Ducha, Ducha pravdy a milosti...

KNIHA SIRACHOVHO SYNA A KNIHA MÚDROSTI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. odkiaľ máme Knihu Sirachovu a Knihu Múdrosti,
2. svetský a duchovný ráz týchto kníh a
3. Knihu Múdrosti tiež ako vnuknutú Svätým Duchom.

1. V tridsiatom ôsmom roku panovania Ptolemaia Evergeta v Egypte, teda v 132. pred J. Kristom, prišiel tam medzi egyptských Židov z Jeruzalema hrdý vnuk Jezusa, syna Sirachovho. Azda do Alexandrie, kde dve z piatich štvrtí mesta patrili Židom. Inak to bolo grécke mesto založené Alexandrom Veľkým, vyznačujúce sa veľkou gréckou kultúrou, životným štýlom i vzdelanosťou. Mal byť na čo hrdý, lebo z Jeruzalema priniesol so sebou vzácny zvitok. Napísal ho po hebrejsky jeho starý otec Jezus, syn Sirachov. Veľmi vzácny bol preto, lebo patril k posvätným židovským knihám, vnuknutým od Svätého Ducha. A vzácny aj preto, že v Egypte tento zvitok v gréčtine ešte nemali, hoci od čias Ptolemaia II. Filadelfa (250 pred J. Kr.) asi do r. 150 si egyptskí Židia poprekladali do gréčtiny celé Sväté písmo. Bol to jeden z pokladov preslávnej alexandrijskej knižnice, ale tento zvitok ešte k tomu pokladu chýbal. Čoskoro sa Jezusov vnuk pustil do ťažkej práce a posvätný text preložil do gréčtiny. A dobre urobil, lebo dlhé tisícročia sa tieto myšlienky od Svätého Ducha šírili predovšetkým v gréčtine.
Aj Židia ho mali vo veľkej vážnosti a aj v hebrejčine ho užívali najmenej do 11. storočia po J. Kr. V Egypte totiž, ako aj inde v synagógach predčítavali pri bohoslužbách Sväté písmo najprv v pôvodnej hebrejskej reči, až potom v zrozumiteľnej užívanej reči ľudu. Keď sa pergamen s posvätným textom opotreboval a nedal sa už používať, Židia ani takúto posvätnú knihu nezničili, ani nechceli ponechať v nijakom súkromnom vlastníctve zo strachu pred prípadným zneuctením. V synagógach mali preto zvláštne miesto, tzv. genízu, kde odložili opotrebované zvitky. Vďaka tejto ich úcte k Božiemu slovu sa r. 1896 v Káhirskej geníze našli až štyri pätiny Knihy Jezusa, syna Sirachovho, v hebrejčine z 11. storočia. Nejaké zvyšky sa našli aj v Kumráne pri Mŕtvom mori z 1. storočia pred J. Kr., iné v pevnosti Masada a iné až po rozlúštení v múzeu v New Yorku. Možno viac než Židia si vážili túto knihu kresťania. Prví kresťania ju dávali čítať dospelým, ktorí sa pripravovali na sviatosť krstu. Celá táto kniha je vlastne akoby hotovou učebnicou občianskej a mravnej výchovy. Jezus, syn Sirachov, ju napísal z vnuknutia Svätého Ducha a jeho vnuk, hodný svojho starého otca, ju preložil do gréčtiny preto, aby veriaci Židia nepodľahli prostrediu, v ktorom žili. Boli vtedy obklopení pohanskou, novou, gréckou kultúrou. Helenizmus vtedy a potom ešte storočia letel svetom so svojou filozofiou i životným štýlom a mnohí boli v pokušení prispôsobiť sa. Kresťania prvých storočí v tom istom obkľúčení, navyše zošróbovaní skvelým aparátom rímskej štátnej moci, tiež sa bránili Božím slovom. A my, kresťania dvadsiateho storočia? Sme vari menej obkľúčení duchom, kultúrou, mocou a životným štýlom sveta?!

2. Drahí kresťanskí otcovia, matky! Azda nikdy nepotrebovala mládež učebnicu občianskej a mravnej výchovy z Božích úst viac ako dnes. Podľa „Biblického slovníka“ Adolfa Novotného kniha Sirachova nie je napísaná z vnuknutia Svätého Ducha a nepatrí medzi knihy Svätého písma preto, lebo má príliš svetský ráz. Dnešní Židia a preto ani kresťanskí oddelení bratia ju nepovažujú za súčasť Svätého písma. Katolíci áno. Je to kniha rozjímavá tak, ako Kniha Múdrosti a spolu patria medzi poučné a básnické knihy Svätého písma. Ako nám knihou Žalmov sám Svätý Duch vkladá do úst najrozličnejšie modlitby, tak podobne týmito dvoma knihami nám do mysle tiež sám Svätý Duch vkladá nábožné rozjímania nad najrozličnejšími životnými situáciami a vzťahmi. Nie sú to svetské knihy. Základná myšlienka oboch je: „Blažený, kto sa môže radovať z dietok... kto našiel pravého priateľa..., ale niet nad toho, kto sa bojí Pána. Bázeň Božia prevyšuje všetko iné...“ (Sir 25, 9n – číselná báseň, kde chváli 9 skvelých vecí na svete, ale nad všetko Božiu bázeň!). Pravdou je, že tieto knihy veľa hovoria o rozličných „svetských“ veciach. Je to však veľmi dobre, presne tak, ako to má byť: hovoria o chápaní a prežívaní Božieho zákona v praktickom živote. Ide vlastne o uživotnenie starého pokladu viery v nových životných okolnostiach. Veď bolo práve preto napísané, aby sa veriaci práve v nových podmienkach helenizmu dokázali správne zorientovať a žiť podľa viery otcov! Koniec koncov nikto ani z veriacich Židov, ani z oddelených bratov nikdy nepochyboval o Mojžišových knihách, že sú napísané z vnuknutia Svätého Ducha, hoci okrem prvej všetky sú preplnené až detailnými nariadeniami ohľadom praktického života: od hygieny, umývania sa, obliekania, dokonca chodenia na záchod (5 Mojž. 23, 9n) cez všemožné hriechy až po organizáciu vzťahov v národe na púšti, v mestách, k cudzincom, otrokom, atď. Za čias Mojžiša na púšti boli iné životné okolnosti ako potom v zasľúbenej zemi, iné zasa za čias kráľov, iné v zajatí a zasa iné za helenizmu v časoch Sirachovcov. Iné sú zase dnes – ale vždy ide o tú istú vieru, o tú istú snahu žiť podľa tých istých zjavených Božích právd v akejkoľvek dobe a v akýchkoľvek životných okolnostiach.

3. Kniha Múdrosti pôvodne nebola napísaná v hebrejčine, v tej posvätnej reči Božieho slova. Preto ju Židia nikdy neprijali medzi knihy Svätého písma – a po nich ani protestanti. Ako to však aj naši otcovia viery – solúnski bratia sv. Cyril a Metod – povedali proti tzv. trojjazyčníkom, ktorí v Cirkvi považovali len hebrejčinu, latinčinu a gréčtinu za dôstojnú na oslavovanie Boha: Boh chce, aby mu spievala celá zem a to pieseň novú (por. Žalm 33; 96; 149;). Ako v IX. stor. slovienska reč a dnes všetky reči sveta nie sú dôkazom nepravosti bohoslužby, tak ani grécka reč v II. stor. pred J. Kr. nie je dôkazom nepravostí Knihy Múdrosti. Podobne je to s Machabejskými knihami, ktorým budeme ako posledným venovať niekoľko rozjímaní od budúceho týždňa.
Knihu Múdrosti napísal z vnuknutia Svätého Ducha niektorý zbožný, v gréckych školách vzdelaný Žid. Napísal ju ako poslednú knihu Starého zákona niekedy v rokoch 100-50 pred J. Kr. tiež rozjímavým spôsobom. Ako hebrejčina má menej výrazov a preto každý výraz má bohatší obsah napr. „ben“ je syn i vnuk i pravnuk i vzdialený potomok, ba i sluha v dome narodený i prisvojený i duchovne blízky..., tak gréčtina je bohatšia na slová, aj zložené slová, súvetia, synonymá... Napr. spomínaný grécky preklad Svätého písma, tzv. Septuaginta (zn. LXX) používa asi 2000 gréckych výrazov, ale z toho vyše 200, čiže 10% sa nepoužíva nikde inde iba v Knihe Múdrosti. Ľudským autorom bol teda moderne vzdelaný grécky Žid, predpokladá sa, že žil v Alexandrii. Slová „Šalamúnove múdrosti“, ktoré sú uvedené v nadpise knihy, treba chápať skutočne ako nadpis, nie ako podpis. Podobne slová v kapitolách 6-9 sú akoby vložené do úst Šalamúna, lebo hĺbkou myšlienok sú hodné Šalamúnovej múdrosti, ale nie že by pochádzali od neho osobne.
Ako posledná kniha Starého zákona je aj svojou náukou najbližšia Novému zákonu. Odráža sa v nej už najvyšší – hoci ešte nie vo všetkom novozákonný – stupeň Božieho zjavenia. Kniha Múdrosti (13, 4n; 14, 22n) píše o poznaní Boha zo stvorených diel podobne ako sv. Pavol (Rim 1, 20) tiež o úpadku pohanov, o obraze neviditeľného Boha (Kristovi), o odmene a treste, o nesmrteľnosti duší, atď. Múd 8, 20 by chceli niektorí vykladať ako pomýlenú náuku o preexistencii duší, akoby duše stvoril Pán Boh dávno vopred a potom ich len prideľoval ľuďom... Ale z celej súvislosti veršov 19-21 to nevyplýva. Skôr v nich ide o to, že ani krásne telo, ani krásna duša mu nedali múdrosť, tú si musel vyprosiť od Boha ako dar. Múd 11, 17 by zase niektorí chceli obviniť, že hlása blud o nestvorenej prahmote. Božie slovo tu hovorí o Božej múdrosti, ktorá vytvorila krásny svet, usporiadaný z beztvárnej hmoty – ale vôbec netvrdí, že tú beztvárnu hmotu nestvoril Boh.
Ak prijmeme knihy Sir a Múd ako ukážkové rozjímania vnuknuté Svätým Duchom, naučia nás správne uvažovať nad Božím zákonom v našom živote a žiť ho vo všetkých okolnostiach.

POČIATKY HELENIZÁCIE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. dejinné pozadie od babylonského zajatia po Machabejcov a
2. život podľa Božieho slova uprostred všetkých tých zmätkov...

1. Väčšina z dvanástich izraelských kmeňov zostala neverná vlasti i viere, zapáčilo sa im v novej vlasti a zo zajatia sa nevrátili. Roku 538 pred J. Kr. vydal kráľ Kýros nariadenie, aby sa Židia vrátili do starej vlasti a vybudovali si v nej znovu domy, mestá i chrám, ale v skutočnosti sa ich namiesto niekoľkých miliónov vrátilo len niečo vyše 42 tisíc. Do r. 515 pred J. Kr. síce obnovili chrám pod vedením Zorobábela, prorokov Aggea a Zachariáša, aj urobili hlbokú duchovnú obnovu pod vedením Ezdráša, Nehemiáša a proroka Malachiáša, ale to sa týkalo len malých zvyškov veľkého národa. Nepomerne väčšia časť národa zostala v Babylonii teraz už slobodná a prežívala nie duchovný, ale hmotný rozkvet. V jednom zo starých babylonských domov sa našiel na hlinených tabuľkách archív rodiny Murašu, ktorí sa stali akýmisi starovekými bankármi, aj na vtedajšiu dobu veľmi bohatými, ktorí mali klientov po celej rozsiahlej ríši. Takéto možnosti teda mali Židia v zajatí! Tí, ktorí sa vrátili, vrátili sa naozaj len z lásky k Bohu, viere, vlasti, chrámu. Politicky, sociálne i finančne boli na tom neporovnateľne horšie ako tí neverní. Znovu stavali chrám i svoje domy, obrábali dlho neobrábané polia a hlavne zozbierali všetky knihy Sv. písma a učili sa podľa nich žiť. Čoskoro to veľmi potrebovali, lebo prorokov im už Pán až po Jána Krstiteľa nedával, a tak život podľa písaného Božieho slova sa stal pre nich otázkou života a smrti.
Medzitým sa mocná ríša pomaly a iste rozpadla. Dárius I. (521-486 pred J. Kr.) ju síce zreorganizoval, upevnil, ale už on sám sa dožil r. 490 pred J. Kr. hanebnej porážky – svojich vojsk od Aténčanov pri Maratóne, ktorú si ľudstvo dodnes pripomína maratónskym behom. O desať rokov na to, v časoch Ezdráša, r. 480 pred J. Kr., utrpel rovnako hanebnú porážku pri Salamíne v Grécku jeho nástupca Xerxes I. (486-465 pred J. Kr.). Z týchto porážok sa Peržania vlastne už nikdy nespamätali. Okolo r. 400 pred J. Kr. nielen Egypt získal nezávislosť, ale dokonca aj malý „svätý zostatok“ izraelského národa v Palestíne dostal samosprávu, vlastný štát, v ktorom bolo Sv. písmo štátnym zákonom! Stále slabnúca veľríša Peržanov však postupne dohasínala, až ju nakoniec celkom dobyl mladučký dvadsaťročný Grék... Tento mladík sa však zapísal do dejín tak ako nikto iný a aj Božiemu ľudu pripravil ťažké skúšky. On totiž rozniesol do sveta helenizmus so všetkými jeho hodnotami i slabosťami. V ohni helenizmu musel znovu bojovať a kryštalizovať život viery „svätého zostatku“ a tento boj máme zachytený v knihách Machabejských. Ten mladík bol Alexander Veľký. Keď mal trinásť rokov, dostal za vychovávateľa dodnes slávneho gréckeho filozofa Aristotela. Keď mal šestnásť, zastupoval na tróne svojho otca Filipa II., ktorého vtipným poznámkam sa hovorilo „filipiky“ a dodnes sa bystrým ľuďom hovorí, že majú „filipa“! Keď ho mladý Alexander zastupoval, vzbúrilo sa Trácko, ale macedónska armáda ho pod vedením šestnásťročného princa potlačila! Ani dvadsať rokov nemal Alexander, keď zasadol na trón po svojom zomrelom otcovi Filipovi. A ako tridsaťtriročný zomrel na maláriu v Babylone – oslabený nielen útrapami vojen, ale hlavne tým, že sa opájal nielen slávou, ale aj vínom... Za trinásť rokov vlády, napriek svojej mladosti a slabostiam, dokázal dobyť nielen Perzskú ríšu, ale aj všetky štáty od Grécka a Egypta až za rieku Indus. Za trinásť rokov prešiel víťazne so svojimi vojskami 25 tisíc míľ, čo sa rovná obvodu zemegule! Všade so sebou prinášal nielen vojská, ale aj grécku kultúru, o ktorej budeme hovoriť podrobnejšie ďalej. V súvise s vydrancovaním chrámu Heliodorom len toľko stačí vedieť, že sila tejto gréckej kultúry na dlhé stáročia prežila svojho šíriteľa Alexandra. Roku 323 pred J. Kr. zomrel Alexander, jeho ríša sa rozdelila, postupne rozdrobila a r. 146 pred J. Kr. pádom Korinta do rúk Rimanov celkom zanikla, ale grécka kultúra premohla aj svojich premožiteľov Rimanov. V nej vyrástol sv. Pavol v Tarze! A ňou skúšal Pán aj vieru Machabejcov posledné storočia pred J. Kristom!

2. Nebolo ľahké počúvať Boží hlas v tom zmätku novej epochy, ktorá nastúpila so šíriacim sa helenizmom. Po babylonskom zajatí zomrel posledný prorok, a ak chceli Židia okrem svedomia aj inak počúvať Boží hlas, pretože svoje svedomie dokážeme až príliš deformovať, museli sa naučiť počúvať ho z písaného Božieho slova. Židia v Palestíne patrili pod vládu Seleukovcov, ktorí zdedili najväčšiu časť Alexandrovej ríše, a tým aj najväčšie problémy. Veľmi mnoho Židov však žilo aj v Egypte, kam utekali ešte pred hrozbou babylonského zajatia a neskôr za obchodom. Alexandria, založená Alexandrom Veľkým, bola nimi tiež zaplavená. Egyptskí Židia si preložili na podnet kráľa Ptolemea II. (285-246 pred J. Kr.) Sv. písmo do gréčtiny – zaujímavé, že nie do egyptčiny! – a tiež sa snažili podľa neho žiť, aj keď r. 200 sa Seleukovci ujali vlády nad Palestínou, a tým boli egyptskí Židia pod vládou Ptolemeovcov odtrhnutí od vlasti. Ptolemeus III. a IV. dokonca prinášali víťazné obety v jeruzalemskom chráme, ale aj tak – alebo práve preto?! – zavádzali silnú helenizáciu medzi Židmi. Sýrski Seleukovci po r. 200 stav len zhoršili, aj keď Antiochus III. listinou zaručuje nábožensko-štátnu samosprávu Židov v Palestíne. Jeho nástupca Seleukos I. si dovolil asi po r. 180 pred J. Kr. poslať svojho správcu Heliodora do jeruzalemského chrámu vyrabovať pokladnicu. O tom čítame v Božom slove. Čoskoro nato ho ten istý Heliodor zavraždil, o čom už Božie slovo nepíše... V týchto zmätkoch krvilačných vojen, politických intríg a vrážd a pri tlaku pohanskej kultúry sa ťažko počúval Boží hlas a ťažko sa podľa neho žilo...! Ale dalo sa to, ako nám to dosvedčuje život Machabejcov – a dá sa to aj dnes. V Novom zákone vidíme tiež nielen Pána Ježiša, ktorý nám zjavil Božie pravdy o Bohu, o nás i o svete, ale vidíme aj listy a skutky apoštolov, v ktorých máme príklad života podľa Ježišovho zjavenia. Podobne v Starom zákone máme nielen Mojžišov zákon a prorokov, ale aj život Machabejcov, ktorí podľa nimi napísaného Zákona žili. Prosme Machabejských hrdinov viery, aby nám pomáhali žiť podľa písaného Božieho slova v dnešných zmätkoch našej novej doby...

VRCHOL HELENIZÁCIE

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. že helenizmus bol najväčšou duchovnou výškou pohanov, len o stupienok nižšie ako kresťanstvo,
2. že tiene helenizmu boli veľmi vážne a spôsobili jeho zánik,
3. že aj dnes si musíme brániť pravdy Božieho zjavenia a
4. niečo o Epifanesovi, proti ktorému museli Machabejci veľa bojovať.

1. Historici dodnes presne nedefinovali, čo všetko treba rozumieť pod pojmom „helenizmus“. Na jeho vysvetlenie preto nebudeme rozmýšľať nad rozličnými definíciami, ale prečítajme si obsah modlitby Alexandra Veľkého, ktorú predniesol r. 324 pred J. Kr. Aj keď bol Alexander Macedónec a o jeho skutočnom pôvode odborníci dodnes pochybujú pre nezriadený život jeho matky, fakt je, že on rozniesol grécky helenizmus po takmer celom vtedy známom svete. Po jeho kratučkej, sotva trinásťročnej vláde nenastala žiadna kultúrna protireakcia proti helenizmu. Jeho obrovská ríša sa síce rozpadla na tri veľké ríše, ale všetky tri zostali helenistické! Alexander vlastne ani nemusel tak veľa bojovať, lebo mnohé mestá mu otvárali brány a vítali ho. A to nie zo strachu, ani nie z taktických dôvodov. Helenizmus sa nešíril jeho mečom, ale vlastnou silou príťažlivosti. Tento nový štýl politického, sociálneho a kultúrneho života sa ľuďom zapáčil. Bola to prvá univerzálna kultúra, takže z nej mali úžitok nielen víťazi, ale aj podmanení. V tom slávnom roku 324 si Alexander mohol dovoliť niečo, čo si nemohol dovoliť nijaký dobyvateľ pred ním ani po ňom: rozpustil svoju armádu a zostal sám v okupovanom území, podporovaný iba svojimi porazenými! Bolo to asi takto: Alexandra sa pridŕžali aj mnohí starí mužovia, neschopní boja. Chcel ich s bohatou odmenou poslať domov, preto v macedónskej posádke v Opise na rieke Tigris vypukla vzbura. Hoci tam Alexander prišiel hneď a buričov dal popraviť, vojsko neustúpilo. Pohrozili mu, že ak týchto najzaslúžilejších vojakov pošle domov, odídu s nimi všetci a zostane tam sám. Bledý od hnevu vyskočil na rečnícku tribúnu, a keď im pripomenul, ako z nich, pastierov, urobil pánom Ázie, prepustil ich všetkých zo služieb! Zavolal porazených Peržanov, aby s nimi prerokoval novú organizáciu vojska, a s vlastným vojskom viac nerátal. Myslel to celkom vážne a tento fakt svedčí nielen o sile jeho osobnosti, ale aj o sile helenizmu, ktorý Peržanom priniesol. Inak by ho nepriatelia boli museli opusteného od vlastného vojska obesiť na prvý strom. V čom bola táto sila, vidno aj z jeho modlitby, ktorú potom predniesol na veľkolepej slávnosti. Macedónci totiž poslali k nemu delegáciu s prosbou, aby im odpustil a neprepúšťal ich, a Alexander im skutočne odpustil bez strachu z ich prípadnej ďalšej neposlušnosti. Na slávnostnej hostine veľkého zmierenia sa zúčastnilo „iba“ deväťtisíc vybraných mužov: Macedóncov, Peržanov a ostatných národov od Nílu až po Indus! Uprostred gréckych kňazov a perzských mágov na tejto „ekumenickej“ slávnostnej bohoslužbe predniesol svoju modlitbu. V nej prosil všetkých bohov o svornosť a súdržnosť svojej ríše, aby v nej žili všetky národy ako rovnoprávni spoločníci, aby medzi všetkými ľuďmi jeho ríše vládla tzv. homonoia, „jednota ducha i srdca“ (por. Sk 4, 32). My dnes po dvetisíc rokoch bežne hovoríme o Spojených štátoch amerických, alebo Zväze sovietskych socialistických republík. Alexander však sníval o takom zväze, o takom spojení, v ktorom by boli všetky národy sveta zjednotené a pritom rovnoprávne. Za dve tisícročia sa to ľudstvu nepodarilo – spojilo sa skôr do dvoch proti sebe postavených táborov, ale nie do jednoty ducha a srdca. Táto zmýšľaná jednota je skutočne reálne možná! Pre Alexandra to bol iba sen, ale sen novozákonnej duchovnej výšky, krásy, hodnoty! Sen, ktorý stál za to! A keď aj nepriatelia videli, že Alexander nielen sníva, ale pomocou helenizmu svoj sen aj uskutočňuje, právom sa im páčil!
Helenizmus si podmaňoval národy, keď s Alexandrovým vojskom postupoval od dobytého Grécka cez Malú Áziu, Blízky východ, Egypt a Mezopotámiu až do Indie. Ale aj po rozpade Macedónskej ríše mal helenizmus svojich nadšených zástupcov a šíriteľov vo všetkých národoch. Ba ako povedal Horácius, helenizmus si podmanil aj Rimanov. Rimania zvíťazili nad Grékmi zbraňami, ale Gréci si podmanili svojich pánov svojou kultúrou, helenizmom. V politike to znamenalo demokraciu, v kultúre rozvoj všetkých odvetví umenia, literatúry, sochárstva, maliarstva, staviteľstva, vo vede rozvoj astronómie, matematiky, fyziky, biológie, zoológie, medicíny a celkom osobitne filozofie. Grécke športy priťahovali aj široké vrstvy obyvateľstva, a tak sa helenizmus stával všetkým prístupný. Pritom bol podložený Alexandrovou myšlienkou celosvetovej jednoty ducha a srdca! Jednoty, po ktorej ľudstvo vždy túžilo oprávnene, lebo pre takúto jednotu sme stvorení. Jednoty, ktorú mali ľudia čoskoro dosiahnuť v Kristovi, v Cirkvi (Sk 4, 32).

2. Bez Krista však takúto jednotu nemožno dosiahnuť. Ani pomocou helenizmu, aj keď to bola možno najväčšia výška, do akej sa ľudský duch vyšvihol bez osobitného Božieho zjavenia a pomoci. Na helenizme je čo obdivovať! Mal však aj svoje vážne tiene, ktoré ho stáli existenciu...! V nich bolo to nebezpečenstvo pre Židov, pre ktoré museli proti nemu bojovať. Vážnym problémom bola napr. morálka, ktorá bola neprijateľná pre tých, ktorí sa pridŕžali Božieho zákona. Na ilustráciu stačí uviesť svadbu, ktorú v Babylone usporiadal ten istý Alexander Veľký v tom istom roku 324 pred J. Kr., tesne pred onou slávnou modlitbou. V kráľovskom paláci v Súzach usporiadal veľkolepú hostinu na oslavu šťastného návratu z indickej výpravy. Na uzmierenie Macedóncov a Grékov s Peržanmi navrhol svojim vojakom, aby si vzali za manželky ázijské ženy. Ako odmenu za takéto manželstvá im sľúbil, že zaplatí všetky ich dlhy. Sám si vtedy vzal za ženu Dáriovu dcéru Stateiru a Artaxerxovu dcéru Parisatidu, hoci už dovtedy mal za manželku Roxanu, s ktorou aj naďalej žil. Všetci jeho velitelia a desaťtisíc vojakov urobilo podľa jeho príkladu. Takáto kolektívna svadba nemala v dejinách páru, ale manželské nevery a trojuholníky podľa helenizmu neboli žiadnym alebo takmer žiadnym priestupkom. Mravnému citu Židov sa priečili aj grécke gymnáziá. My takto dnes nazývame stredné školy pre dospievajúcu mládež, ale vtedy toto slovo znamenalo niečo iné. Gymnáziá boli telocvične, v ktorých sa stretali a cvičili helénsky zmýšľajúci mladíci. Ich názov je zo slova gymnós, nahý, pretože mladíci cvičili celkom nahí. S našimi gymnáziami to má spoločné azda to, že tieto telocvične boli zároveň akýmisi prvými školami pre dospievajúcu mládež. Kto chcel, zašiel si do telocvične, čiže gymnázia a tam v náhodných alebo aj pravidelných rozhovoroch vysvetľoval, čo vedel a čo mladých zaujímalo. Prvé grécke školy sa nazývali peripatetické čiže prechádzkové, lebo sa „vyučovalo“ jednoducho tým, že sa prechádzali so svojim učiteľom a rozprávali sa... Prvá kniha Machabejcov hovorí aj o tom, že chlapci, ktorí chodili do telocvične (dievčatá tam vôbec nesmeli chodiť), si operatívnymi zákrokmi nahrádzali predkožky na pohlavnom úde, aby sa nemuseli pred pohanskými chlapcami hanbiť za obriezku. Lenže obriezka podľa židovského zákona od čias Abraháma mala význam celostného zasvätenia Bohu – celý človek, aj s pohlavným životom, úplne patrí Bohu; ako vo všetkom, tak aj v pohlavnom živote sa musí riadiť Božími zákonmi. V tomto zmysle zasvätenie sa Bohu a príslušnosti k Božiemu národu mala obriezka asi taký význam pre Židov ako pre nás krst. Kto sa teda natoľko pogréčťoval, helenizoval, že sa hanbil za obriezku a dokonca si ju odstraňoval, ten vlastne zapieral svoju vieru. Zapieral, že patrí Bohu, a prejavoval, že mu nechce patriť.

3. Je nesmierne dôležité, čo považuje človek vo svojom živote za dôležité, čo má v jeho očiach hodnotu, pre čo sa mu oplatí žiť a pracovať. Psychológia to nazýva hodnotový rebríček alebo stupnica hodnôt. Každý človek ju môže mať trochu inú, ale pre rozličné skupiny ľudí i doby môže byť dosť podobná. Tak helenizmus zmenil všade, kde sa šíril, aj hodnotový rebríček. Ovplyvňoval ľudí v ich názoroch takmer na všetko: prestali si ceniť niečo, pre čo boli ochotní predtým veľa pracovať a naopak, začali sa usilovať o veci, ktoré boli prv pre nich bezcenné. Podľa sovietskeho historika Sergejeva sa v helenizme uznávalo za meradlo hodnoty bohatstvo, postavenie v štátnej službe a grécke vzdelanie... Národné tradície, vrátane náboženských zásad, nemali veľkú cenu. Tak sa napr. Alexander Veľký na spomínanej slávnosti spokojne modlil ku všetkým „bohom“. Nezáležalo veľmi na tom, či ich prv poznal, či ich aj teraz uznáva a či vôbec jestvujú. Dôležité bolo, že takáto modlitba bola veľkolepým gestom pred celým svetom, najväčšia možná tolerancia. Takúto zmenu stupnice hodnôt si Židia nemohli dovoliť, lebo tým by vlastne boli prestali ako náboženstvo i ako národ jestvovať. Nanajvýš mohli ľutovať a so súcitom tolerovať pohanské predstavy o „bohoch“. Ale im sa zjavil jediný pravý Boh, a preto nemohli ani „z priateľstva“ voči pohanom uctievať ich „bohov“, ani „pre istotu“, ak by predsa len jestvovali...
Nemorálnosť a zlý hodnotový systém okrem iných príčin, medzi ktoré môže patriť aj vysťahovalectvo a vojny, zapríčinili v druhom storočí v Grécku katastrofálny pokles pôrodnosti. Ako píše V. Zamarovský: národ sa vie spamätať aj z prírodných katastrof, aj z vojenských porážok, aj z ťažkých občianskych vojen, ale kde matky prestanú rodiť deti, tam už národ nič nezmôže. Preto druhým storočím pred J. Kr. sa končia aj dejiny starého Grécka. Ak prestanú byť hodnotou deti od Boha prijímané a k Bohu pre večný život vedené, darmo je hodnotou zlato alebo štátna medaila. Takýmto prehodnotením sa národ zničí sám. Pomyslime si pritom na zákon o antikoncepcii a potratoch u nás a vieme, čo nás čaká... Za veľkú hodnotu gréckeho politického zriadenia mestských štátov, predovšetkým Atén, sa považuje demokracia, ktorá bola jednou z hlavných čŕt helenizmu. V poriadku, určitá forma slobody musí byť. Ale ľudská spoločnosť je stvorená od počiatku ako hierarchická, nie demokratická. Počnúc najmenšou bunkou spoločnosti, ktorou je rodina, až po štáty a spojené štáty, v každej ľudskej spoločnosti musí byť autorita. Zladiť formy demokracie s primeranými formami autority nie je práve najjednoduchšie. Do určitej miery sa to dosahuje slobodnými voľbami, keď sa pred voľbami uplatňuje viac sloboda a po nich viac poslušnosť. Ani Hellada (Grécko) nevyriešila tento problém uspokojivo. Heléni boli rozhádzaní a dokázali sa spojiť iba proti spoločnému nepriateľovi – ako kohúti na jednom dvore. Najvyššou autoritou u Židov bol Boh a túto zásadu nesmeli pustiť za žiadnu cenu a nemohli ju nahradiť žiadnou demokraciou. Podľa helenistického zmýšľania sa mohlo o všetkom pochybovať, diskutovať a hlasovať. Ale Židia mali zjavené Božie pravdy, ktoré boli Bohom dané, a nie odhlasované mienkou väčšiny. Boli to pravdy o Bohu, o človeku i o svete, ktoré sa mali nie stratiť, ale celému ľudstvu sprostredkovať. Aj tu museli byť voči helenizmu veľmi múdro opatrní...
Otcovia, matky, takáto stručná informácia o helenizme bude na pochopenie Božieho slova vami a vašimi deťmi azda stačiť. Helenizmus bolo čosi moderné, krásne, hodnotné, a preto aj príťažlivé. Ale aj hlboko poznačené ľudskými slabosťami, a preto nebezpečné pre Boží ľud. Dnes sú politické a sociálne vzťahy oveľa zložitejšie, ako boli v časoch Alexandra a dve storočia po ňom. Veda odvtedy urobila a robí stále väčší pokrok. Kultúra je zdá sa, v kríze, a je o to nebezpečnejšia, že sa novými masovokomunikačnými prostriedkami sprístupňuje takmer bez obmedzenia najširším masám ľudstva. Sprístupňuje sa vďaka vymoženostiam vedy, ale aj bez ohľadu na svoju úroveň, najmä keď máme na mysli úroveň mravnú, ktorá je hlavná. Skutočnej vedy sa báť nemusíme a ten, komu Pán dal potrebný dar chápavosti, môže študovať bez strachu, že by veda ohrozila jeho vieru. Na kultúru, alebo na to, čo sa nám pod týmto rúškom podáva, však musíme byť veľmi opatrní aj dnes. A nielen keď ide o filmy, knihy a časopisy, ale aj keď ide o športy. Ešte bedlivejší musíme byť na správne chápanie slobody, demokracie a autority. V súčasnej všeobecnej kríze autority, ktorá zasahuje rodiny, školy, organizácie, štáty i medzinárodné vzťahy, musíme v sebe i okolo seba vybojovať mnoho bojov za správny postoj k autorite. Najmä preto, že takmer každý je v istých vzťahoch podriadeným a v iných vzťahoch autoritou: napr. muž je spravidla v zamestnaní podriadeným a v rodine autoritou. A tiež preto, že kríza autority je nielen krízou podriadených, ale aj krízou nadriadených: nielen podriadení nevedia poslúchať, ale ani nadriadení nevedia zodpovedne a premyslene rozhodovať...! Toľko na pochopenie helenizmu, s ktorým budeme mať do činenia pri rozjímaniach ešte sedemnásť týždňov.

4. Na pochopenie historického pozadia úryvku na tento týždeň ešte poznámka o Antiochovi IV. Epifanesovi. Nastúpil na trón Seleukovcov r. 175 pred J. Kr. po svojom bratovi Seleukovi IV., ktorého zavraždil Heliodor. Obaja boli synmi Antiocha III. Veľkého. Antiochus IV. by na trón nebol mohol zasadnúť skôr, aj keby nebol mal brata, lebo bol ako rukojemník v Ríme „vychovávaný“. Keď totiž Rím nezištne pomohol Grécku v boji proti rozpínavému Filipovi V. Macedónskemu, Antiochus III. sa cez Bospor preplavil ku gréckym brehom a napadol Helladu r. 192. Tým sa dostal do sporu s Rímom a r. 189 sa nešťastne pomeral s rímskymi légiami pri Magnézii. Medzi dvadsiatimi rukojemníkmi musel poslať vtedy do Ríma aj svojho asi trinásťročného syna Antiocha IV. Až r. 176 sa odtiaľ vrátil a ako 26ročný už rok po návrate sa ujal vlády. Celkovo boli Seleukovci veľmi horlivými podporovateľmi helenizmu a už v treťom storočí spôsobili silný prúd prisťahovalcov z Grécka na Blízky východ. Založili viac miest než všetci diadochovia dokopy a povolili im samosprávu podľa gréckych tradícií. Jedným z nich bola Antiochia v Sýrii na Oronte. V Božom slove sa stretneme s tým, ako si helenisticky zmýšľajúci veľkňaz Jason vyžiadal od kráľa právo udeľovať antiochijské občianstvo aj obyvateľom Jeruzalema. Toto im zaručovalo ochranu štátu: ani pri prestupovaní Božích prikázaní im veľkňaz ani nikto nemohol potom brániť! V Ríme helenisticky vychovaný Antiochus IV. Epifanes bol jedným z najhorlivejších helenizátorov spomedzi Seleukovcov. Mnoho bojov museli Machabejci zviesť práve proti jeho vojskám.
Zradca Šimon spomínaný v minulom týždni má svoje pokračovanie vo svojom synovi Menelaovi, rovnako nešľachetne, ktorému sa však vďaka štátnej moci podarilo dostať dokonca na veľkňazský úrad, hoci ani nebol z Léviho rodu, ale z Benjamínovho. On dal r. 170 pred J. Kristom, teda v piatom roku vlády Epifanesa, zavraždiť Oniáša III., proti ktorému brojil už jeho otec, zradca Šimon.
A teraz sa už z týchto povrchových kultúrnopolitických vôd môžeme ponoriť hlbšie do Božích dejín v týchto dejinách ľudí. Tieto povrchové vody sú dosť nechutné, príliš presiaknuté ľudskými hriechami, ale či naše dejiny tiež nie sú také? A predsa aj v hĺbkach dejín súčasného ľudstva i každého z nás tajomne pôsobí milostivá Božia ruka. Pokúsme sa ju teraz v rozjímaniach objaviť, nahmatať a pevne sa jej zachytiť...!

ZNEUCTENIE CHRÁMU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. postup Rimanov podľa zásady: kde sa dvaja bijú, tam tretí víťazí,
2. ten istý postup Epifanesa proti Židom a
3. ten istý postup nášho Pána proti hriešnikom.

1. V druhom storočí pred J. Kristom už vážne miešali karty politickej situácie Rimania a to aj na východ od brehov Stredozemného mora. Silnou stránkou ich politiky bolo to, že vedeli skutočnou i zdanlivou pomocou, diplomaciou i podplácaním likvidovať sily svojich nepriateľov nepriamo – tým, že ich stavali proti sebe navzájom. Vo vzájomných bojoch sa oslabovali, až takmer vykrvácali, obaja za „pomoci“ Rimanov. Tak napríklad pomohli Grékom proti Macedónii a potom aj proti Seleukovcom. V bitke pri Magnézii r. 189 pred J. Kr. porazili Antiocha III. Veľkého, ale nenechali ho vykrvácať. Naopak, pomohli aj jemu. Podľa Polybia (22,26,12) mu síce medzi podmienkami mieru uložili aj to, že nesmie zbrojiť, čiže nesmie mať vojnových slonov a viac než desať menších lodí. Vojnový slon bol najsilnejšou zbraňou vtedajšieho vojska, účinnejší ako tanky v XX. storočí. A bez vojnového loďstva by bolo bezmocné každé kráľovstvo na pobreží Stredozemného mora pri obrane a na nejaký útok by nemohlo ani len pomyslieť. Na túto podmienku mieru však Rimania veľmi nedbali, takže Antiochus ďalej zbrojil. Natoľko výdatne, že už o dvadsať rokov jeho syn Antiochus IV. Epifanes zaútočil na Egypt a vyhral. O tom čítame aj v našom úryvku Božieho slova. Keď si však v Alexandrii zvolili Egypťania nového kráľa, asi o rok po prvej výprave tiahol Epifanes s mocným vojskom do Egypta znovu, aj so slonmi a loďami! Na pokyn Rimanov sa však musel stiahnuť. Rimania nechceli, aby Seleukovci vykrvácali, ale ani aby zosilneli, a zároveň nechceli, aby Egypt vykrvácal, lebo Seleukovcov by nemal kto oslabovať. Takto mali príležitosť stále zasahovať ako pomocníci a priatelia oboch strán, zdanlivo nezainteresovaní. Zasahovali však stále viac, až si postupne mohli podmaniť jedno kráľovstvo za druhým a posúvať svoje hranice: r. 147 sa stala rímskou provinciou Macedónia, r. 146 Grécko, r. 133 Pergamón, po r. 125 „oslobodili“ Masalliu, r. 64 Bitýniu a Pont, r. 30 aj Egypt...

2. Na menšom šachovom políčku, ale rovnakým spôsobom postupovali Seleukovci proti Židom. Dovolili im duchovnú i politickú samosprávu pod vedením veľkňaza, ale veľkňazov menoval kráľ. Epifanes, vychovaný v Ríme a poznačený touto rímskou taktikou, odstránil zbožného Oniáša III. a r. 175/4 pred J. Kr. dosadil na jeho miesto Jasona, ktorý mu sľúbil chrámové peniaze. Už o tri roky však dosadil na to isté miesto jeho nepriateľa Menelaa, ktorý Jasona vyhnal do Amonska, kde akoby čakal v rezerve. Epifanes vedel, že kým budú títo dvaja žiť a číhať na seba, je bezpečný, lebo budú obaja súťažiť o jeho priazeň. Po falošnej správe o Epifanesovej smrti v Egypte napadol Jason Menelaa a Epifanes zasiahol vojensky, aby „pomohol“. Bez ťažkostí zmasakroval Jeruzalem a stal sa jeho pánom.

3. Na väčšom šachovom poli, ale podobne postupuje i náš Pán. On nemusí porážať svojich nepriateľov, ľudí, ktorí sa búria proti Božej vôli. Len ich nechá búriť sa, ľudia sa sami postavia proti sebe. Tak Pán poráža jedných svojich nepriateľov zbraňami druhých. V júni r. 169 pred J. Kr., teda niekoľko mesiacov pred dobytím Jeruzalema Epifanesovými vojskami, zjavovali sa vo vzduchu nad Jeruzalemom tajomní bojovníci na koňoch. Tieto zjavenia uisťovali veriacich, že Boh je tu a že osudy Božieho ľudu nezávisia len od diplomacie a vojska Rimanov alebo Seleukovcov, ale hlavne od Neho. Keď je tu Boh, tak jeho národ, pokiaľ mu zostane verný, sa neutopí v tých kalných vodách politiky o ktorých sa nám bude aj rozjímať trochu ťažšie, ale v ktorých musíme plávať aj dnes. Náš Boh je bojovník (por. Ex 15, 3), s ktorým politici pri svojich obranách a útokoch nepočítajú. A predsa On riadi aj ich rozhodnutia a boje tak, aby milujúcim Boha raz všetko slúžilo na dobré (Rim 8, 28). Dávno padli Seleukovci i Rímska ríša i všetky ľudské kráľovstvá, len Boží ľud je stále tu – a bude, pokiaľ bude Boží!

VRAŽDENIE V JERUZALEME

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. splnenie Danielovho proroctva o Epifanesovi,
2. tri fázy šírenia helenizmu,
3. postoj pohanov, Židov a kresťanov k Svätému písmu.

1. Aj pri knihách Machabejcov, hoci sú najpodobnejšie moderným historickým knihám, treba mať na pamäti, že Sväté písmo nie je učebnica dejepisu. Nie je to učebnica o minulom živote, ale je to učebnica nášho života. Ak by sme si už chceli nejaký ten dátum zapamätať, tak z kníh Machabejcov by to mal byť rok 167 pred J. Kristom. Stretneme sa s ním v tomto týždni rozjímaní. Vo Svätom písme sa uvádza celkom presne ako 145. rok vlády Seleukovcov. V tomto roku pätnásteho kisleva, t.j. 10.-17. decembra (presnejšie sa deň určiť nedá), postavili v jeruzalemskom chráme namiesto oltára zápalných obiet oltár pohanským bohom. Pravdepodobne gréckemu „bohu“ Apolóniovi. O desať dní potom, 25. kisleva, na ňom obetovali. O niečo neskôr ho zasvätili Diovi Olympskému. V tomto roku sa začalo kruté prenasledovanie a vyvražďovanie Židov – a v tomto roku vystupujú na javisko dejín Machabejci. V tomto roku sa začína aj ich sebaobrana so zbraňou v ruke. Antiochus IV. Epifanes ich totiž postavil len pred tri možnosti: alebo stratiť vieru, alebo stratiť život, alebo si s Božou pomocou so zbraňou v ruke ubrániť aj život, aj vieru. Na túto tretiu možnosť Antiochus nemyslel, tú vynašla živá viera Machabejcov, ktorá napokon Antiocha prežila. Prežila aj ďalších svojich nepriateľov a my z Božej milosti tiež sme účastníci na dare tej istej živej viery.
Určité historické pozadie je k tomuto Božiemu slovu asi predsa len potrebné, lebo aj Pán pripravoval svoj ľud na toto obdobie už vopred slovami proroka Daniela, ktoré mu Pán zjavil o Antiochovi (Dn 11, 21). Píše o ňom, že ako opovrhovaný sa úkladne zmocní kráľovstva (verš 21), čo Antiochus ako rímsky rukojemník a bez práva na trón po zákernej smrti svojho brata Seleuka urobil s pomocou pergamského kráľa. Ďalej píše Daniel o jeho ukrutnom plienení, koristení, pyšných plánoch proti opevneným mestám, aj o jeho vojne proti kráľovi juhu čiže proti Egyptu. „Potom sa vráti s veľkým bohatstvom do svojej krajiny, srdce si obráti proti svätej zmluve, bude konať proti nej a vráti sa do svojej krajiny.“ (Dn 11m 28; 1 Mach 1, 17-25; 2 Mach 5, 11n). „Potom sa vráti a obráti svoju pozornosť na tých, čo opustili svätú zmluvu... znesvätia svätyňu, odstránia ustavičnú obetu, spôsobia pustošiacu ohavnosť. Tých, čo hrešia proti zmluve pochlebovaním, privedie k odpadu, ale ľud tých, čo poznajú svojho Boha, ostane pevný a bude konať... Mnohí sa pokrytecky pridajú k nim“ (Dn 11, 31n). To je Danielov opis prenasledovania, ktoré predchádzalo vzburu Machabejcov. Už prorok Daniel aj teologicky vysvetľuje toto historické pozadie, prečo také prenasledovanie nastane: „...aby sa zbavili trosky, očistili...“ (Dn 11, 35). Druhá kniha Machabejcov hovorí o bezmedznej nadutosti Antiochovej (5, 16). Tiež Daniel ho takto štyri storočia vopred charakterizuje: „Kráľ bude konať podľa svojej ľubovôle a bude sa vyvyšovať a nadúvať sa nad každého boha a proti Bohu bohov bude hovoriť veci zvláštne. Bude sa mu dariť, kým sa neukončí hnev, lebo čo je určené, splní sa“ (Dn 11, 36n). Zvlášť po návrate Antiocha Epifanesa z prvej egyptskej výpravy s bohatou korisťou skutočne veľmi vzrástla jeho pýcha a vtedy si trúfol vydrancovať chrám a vraždiť obyvateľov Jeruzalema. „Posilnenie pevnosti prevedie s bohom cudzím; kto ho uzná, tomu preukáže veľkú česť...“ (Dn 11, 39; 1 Mach 1, 43n). Úspech Antiocha aj podľa prorockých slov Daniela nezávisel tak od jeho zbraní, ale od viery či nevery Izraelitov. Boh ich očisťoval utrpením a Antiochus bol len nástrojom Božieho hnevu. On však podnikal s ”cudzím bohom”, ktorým bol spočiatku Apolón, ktorého zdedil po Grékoch. Neskoršie dáva raziť na svoje mince namiesto Apolóna boha Jupitera, azda pre priazeň Rimanov. Podľa postoja ľudí k Jupiterovi, gréckemu Diovi, prejavuje potom Antiochus svoju kráľovskú priazeň voči svojim podriadeným.

2. Antiochus si totiž zaumienil uskutočniť vo svojom kráľovstve sny Alexandra Veľkého a zjednotiť celé ľudstvo. Robil to však inak než Alexander. Myšlienka jednoty celého ľudstva bola vznešená a príťažlivá, ale jej uskutočnenie bolo ľudskými prostriedkami nemožné. Alexander ju uskutočňoval tým, že vo svojej armáde vovádzal do obsadených krajín aj filozofov, spisovateľov, staviteľov, umelcov, teda šíril kultúru, pre ktorú ho mnohí doslova vítali. Až tak, že v tom pamätnom roku 324 pred J. Kristom sa proti nemu vlastní vzbúrili len preto, že ich chcel poslať od seba preč domov, hoci aj s bohatou odmenou. A mohol si dovoliť riešiť vzburu tým, že všetkých svojich vojakov prepustil a za spolubojovníkov si vzal Peržanov čiže „nepriateľov“. Keby ich nebol premohol kultúrou, ale iba mečom, to by si nebol mohol dovoliť. Rozhodne by si to teraz o 157 rokov nemohol dovoliť Antiochus. On musel svojich premáhať len mečom, podvodnou diplomaciou, hromadnými vraždami...
Azda by sa dali rozlíšiť tri fázy šírenia helenistickej kultúry. V prvej fáze ju rozniesol Alexander Veľký na hrotoch svojich kopijí a šírila sa aj vlastnou podmanivou silou, aj zbraňami. V druhej fáze po smrti Alexandra napodiv všetko zostalo helenistické. Je pravda, že vo všetkých kráľovstvách, na ktoré sa rozpadla Alexandrova ríša, si noví vládcovia, diadochovia, vydobyli svoju moc mečom. Ale je dôkazom vlastnej vnútornej sily helenizmu, že si nikto iný tú moc nevydobyl a neudržal, iba helenisti. Na čelá národov sa nepostavili vlastní, v helenistickom ponímaní „barbarskí“ panovníci, ale helenistickí – s výnimkou Izraela. V Izraeli si aj v tejto dobe udržali vlastnú samosprávu a výnimky zo všeobecných kráľovských výnosov (por. 2 Mach 4, 11) a mali zbožných správcov – veľkňazov až po Šimona II. Spravodlivého a jeho syna Oniáša III., ktorý sa stal mučeníkom. V tejto fáze si helenistická myšlienka jednoty duše a srdce celého ľudstva (Alexandrova homonoia v modlitbe r. 324 pred J. Kr.) viac-menej získavala všetkých. Napriek tomu, že ju postupne rozlične chápali a panovníci rozlične presadzovali. V tretej fáze zvlášť Antiochus Epifanes a zvlášť Izraeliti presadzovali jednotu hrubým násilím. Náš úryvok Sv. písma na rozjímania tohto týždňa spadá do tejto tretej fázy. Alexander sa ešte modlil ku všetkým bohom, čo bol znak ohromnej tolerancie a „širokého srdca“. Antiochus zakázal všetkých národných bohov, všetky tradičné náboženské obrady, všetky ľudové zvyky a tradície. Nariadil a potom dokonca dekrétom, komisármi a vojskom donucoval úctu len ku gréckym bohom. V úryvku Božieho slova na tento týždeň máme začiatok tohto donucovania vrátane dekrétu a komisárov, v ďalších dvoch týždňoch sa zastavíme nad niektorými obeťami donucovania a v 198. týždni nad prvou vzburou Židov pod vedením Matatiáša. Až dovtedy aj Židia rešpektovali jednotu štátu a jednotu politického vedenia, zvlášť zbožní veľkňazi a veriaci ľud. Ani Židia sa nestavali proti jednote, ale museli sa postaviť proti zrušeniu zjaveného náboženstva. Skoro by sme mohli povedať, že sa prispôsobili helenizmu „vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4, 15). Ešte viac to potom urobil sv. Pavol aj celá Cirkev v zmysle hesla: „Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých“ (1 Kor 9, 22).

3. Ani v Božom národe však neboli všetci Boží. Na nariadenia kráľa mnohí odpadli. Prestali uctievať jediného pravého Boha, prestali mu zasväcovať svoje deti obriezkou a začali požívať kráľom predpísané tzv. nečisté pokrmy. Pod týmto pojmom sa nemyslí v Božom slove len mäso z tzv. nečistých zvierat, ako ich vymenúva Mojžišov zákon, ale aj každé mäso, ktoré najprv obetovali pohanským „bohom“ a potom rozdávali na obetnej hostine, alebo aj jednoducho predávali v obchodoch. Tiež bolo zakázané požívať krv a mäso, ktoré nestieklo z krvi, napr. zo zadlávených zvierat, hoci inak „čistých“. Židia, ktorí si poškvrnili svedomie takýmito hriechmi, teda praktickým odpadom od Pána, stávali sa potom aj pomáhačmi pohanov a zradcami vlastných. Spomeňme tu ešte knihy, ktoré Antiochovi ľudia trhali a pálili, len čo ich objavili. O čo tu išlo? Išlo o knihy Sv. písma, predovšetkým o knihy Mojžišove a prorokov. Prečo ich pohania natoľko nenávideli? Veď heléni v duchu Alexandra Veľkého by mali tieto knihy rešpektovať ako národné tradičné náboženstvo! Antiochus však tradičné náboženstvá nerešpektoval a v tomto prípade Mojžišovho zákona šlo ešte o viac. Od čias Nehemiáša bol Mojžišov zákon nielen náboženským zákonom, ale bol uznaný aj ako štátny zákon! To znamenalo nielen nerozlučnú jednotu národného a náboženského života čiže tzv. nacionálne náboženstvo, ale znamenalo to aj spojitosť náboženského života s politikou národa. Seleukovci videli teda vo Sv. písme nielen liturgické knihy, či knihy pre nejakú formu praktického náboženského života, alebo len určitý druh nacionalizmu, ktorý by napokon mohli rešpektovať – oni videli vo Sv. písme aj politický program Židov, ktorý nechceli a nemohli zniesť. Pravdu povediac, aj Židia neraz takto chápali Sv. písmo a priviedlo ich to nakoniec až k pojmu politického Mesiáša (por. Sk 1, 7; postoj apoštolov; tiež postoj Piláta Mt 27, 37; vodcov ľudu Mk 15, 32, postoj ľudu Jn 6, 19; ba aj postoj pohanov Mt 2, 2!) Vlastne preto mnohí neprijali J. Krista ako Mesiáša!
Čo je tu potrebné aj nám rozlíšiť? Je pravda, že Sv. písmo nie je len nejakou liturgickou náboženskou knižkou. Nebolo takou pre Židov, nebolo takou ani v očiach pohanov Seleukovcov a nemôže byť takou ani pre nás. Sv. písmo je oveľa viac. Ono je Božím slovom, ktoré musí zasiahnuť nielen náboženský – liturgický život, ale aj každú oblasť praktického života, vrátane života verejného, spoločného, národného, kultúrneho, sociálneho aj politického. Ale takýto život bez Božieho slova v celej jeho plnosti nie je nutne spojený so židovským nacionalizmom a politickými cieľmi – ako sa to mylne domnievali Seleukovci i mnohí Židia. Po príklad nemusíme chodiť ďaleko. Náš slovenský národ sa ako národ začal formovať a budovať si vlastné písomníctvo a kultúru Božím slovom. Sv. písmo bolo to prvé, čo bolo v našej reči našimi novovynájdenými písmenami napísané... A predsa sa náš národ nestal židovským, nestratil národný svojráz, nebudoval po prijatí Božieho slova židovskú kultúru, ale svoju vlastnú. Sv. písmo je Božím oslovením pre každý národ, pre všetky doby, pre každého jedného človeka a pre každú oblasť života. Prijatím Božieho slova žiadny národ nič nestratí, iba sa obohatí o Boží prehľad na celý svoj praktický život – súkromný jednotlivcov i verejný všetkých...

STATOČNÝ ELEAZAR

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. kto boli starší v židovskom národe,
2. vzťah Židov a Samaritánov v dobe Machabejcov,
3. dôležitosť Eleazarovu ako zákonníka a
4. rozdiel medzi mučeníctvom a samovraždou.

1. Pri tejto a pri ďalších kapitolách zvlášť vidno, ako je Božie slovo od začiatku do konca verné svojej metóde výberu. Oddelení bratia protestanti totiž uvádzajú ako jeden z dôkazov, že knihy Machabejcov nepatria do Sv. písma, aj to, že majú odlišný štýl než ostatné Sv. písmo. Nepochybne sú tu aj odlišnosti. Napríklad to, že sa svojím štýlom najviac podobajú modernému ponímaniu dejepisu a je v nich pomerne veľa presných udalostí, osôb známych aj z mimobiblických prameňov, presné roky i zemepisné údaje... Aj oné odlišnosti by sa dali uviesť. Ale keď ide o štýl, dali by sa uvádzať rôzne odlišnosti aj medzi inými knihami Sv. písma. Nie každá odlišnosť je dôležitá. Tu si hodno povšimnúť nie odlišnosť, ale zhodu kníh Machabejcov s ostatnými knihami Sv. písma, a to v metóde výberu. Hoci z tejto doby by bolo možné uvádzať omnoho viac udalostí i osôb, a zvlášť pisateľ druhej knihy ich mal naozaj naporúdzi – veď robil iba výťah z päťzväzkového diela, predsa mu nejde o popísanie všetkých udalostí, ale len o výber z náboženského hľadiska. Z hľadiska vernosti Božiemu slovu vyberá tu z obdobia krutého prenasledovania iba niekoľko detailných záberov, ktoré môžu aj nám poslúžiť ako poučenie a povzbudenie. V úryvku, ktorý máme ako podklad na rozjímanie v tomto týždni, ide o obdobie prenasledovania v rokoch 167-164 pred J. Kr. Epifanes poslal do Jeruzalema jedného starca, pôvodom z Atén, aby chrám zasvätil Diovi namiesto pravého Boha a ľudí aby donútil k odpadu. Starý latinský preklad, zvaný Vulgáta, prekladá namiesto „aténskeho“ starca „antiochijského“. Slovo starec by potom bolo vhodnejšie preložiť ako starší v zmysle nielen jeho veku, ale skôr jeho úradu. Členovia rady – mestskej rady, ale aj veľrady a iných zoskupení – sa nazývali starší. Pán Ježiš o dve storočia neskôr tiež hovorí o tejto vrstve ľudí v národe, keď poúčal apoštolov, že mu treba ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov... (Mt 16, 21). A skutočne to boli starší ľudu, ktorí sa stavali proti P. Ježišovi, schádzali sa, aby ho súdili a odsúdili (Mt 26, 3; 27, 12; Lk 22, 66), a tiež poburovali pospolitý ľud proti Ježišovi (Mt 27, 20). Tu spomínaný starec z Atén by potom bol starší z neďalekej Antiochie, jeden z odpadlých Židov, nie Grék. Zdá sa, že starší ako vodcovia ľudu, ktorí sa aj tak nemohli celkom vyhnúť určitým politickým kontaktom, zlyhávali práve v tom, že sa snažili pomáhať ľudu viac svojou politikou, než hľadaním opory v Bohu. Tak prišlo k tragédii. Starší boli skvelou ustanovizňou vo vyvolenom národe, ktorá vznikla spontánne spolu s národom. Ešte v Egypte, keď sa z Jakubovej – Izraelovej rodiny formoval v Egypte národ, formovala sa v ňom aj táto hierarchická zložka. Národ bez politických vodcov, ktorý sa ako národ formoval pod otrokárskym bičom dávno vyspelej egyptskej spoločnosti, zároveň vyreagoval sám v sebe túto formu autority. Starší boli vodcami národa už v Egypte, keď národ politicky nijako nevystupoval. Starší boli nie politickou zložkou, ale boli v rodine národa čosi ako otcovia v jednotlivých rodinách. Táto vynikajúca forma autority fungovala už v Egypte (por. Ex 3, 16; 12, 21n). Ďalej plnila svoju funkciu na púšti (Lv 4, 15; Nm 11, 16a; Dt 31, 28) a potom aj po usadení v zasľúbenej zemi (2 Sam 12, 17). Neprestala fungovať ani potom, keď mal národ riadnych politických vodcov – kráľov (1 Sam 8, 1). S nimi museli počítať aj proroci (Jer 19, 1n; 26, 17a; Ez 8, 11n), ktorí ich napomínali pre ich pomýlené postoje. Aj tak to však bola taká pevná ustanovizeň, že s veľkou autoritou v očiach ľudu pracovala dokonca aj v babylonskom zajatí a mala právo, alebo si ho aspoň prisvojovala, odsudzovať aj na smrť (por. príbeh Zuzany Dn 13, 1nn). Hoci sa v zajatí asi viac spolitizovala, než zduchovnela, a vďaka spolitizovaniu potom v Babylonii uhynula, mala svoje pokračovanie medzi hŕstkou verných, ktorí sa zo zajatia vrátili (Ezd 6, 7nn). Stretáme sa s ňou tu, pri Machabejcoch, aj neskôr pri J. Kristovi. Tragédiou bolo, že takáto skvelá a životaschopná zložka v Božom ľude mala taký veľký podiel na odvrátení Božieho ľudu od Boha. Aj v dobe Machabejcov, aj potom pri odsúdení a poprave Božieho Syna!

2. Starec z Atén či starší z Antiochie, nech to bol ktokoľvek, svoje poslanie v Jeruzaleme splnil. V Božom chráme, kde už pred jeho príchodom postavili oltár pohanským „bohom“, dal postaviť veľkú sochu Dia Olympského. Na jeho počesť usporiadal slávnostné „bohoslužby“ s výstrednými nemravnosťami. Podobnú úlohu mali v národe samaritánskom a v ich chráme na hore Garizim. Podľa Jozefa Flavia si Samaritáni osobitným posolstvom žiadali od Antiocha IV. Epifanesa, aby Zeus v ich chráme nebol taký istý, ako v chráme židovskom. Výslovne žiadali, aby sa na rozdiel od Dia Olympského volal Zeus Hellenies čiže helénsky Zeus. Z formálnej stránky išlo o taký rozdiel, ako keby sa Slováci pohádali ohľadom úcty k Panne Márii „šaštínskej“ alebo „levočskej“. Z obsahovej stránky však išlo o viac. Z tohto sporu vidno, že Samaritáni, ktorí sa oddelili od Židov zdanlivo pre náboženské odlišnosti, v skutočnosti boli oddelení predovšetkým pre národnostnú nenávisť. Prinajmenšom v dobe Machabejcov. Ale politické intrigy, podplácania, falošné udávania i vojenské výpady proti Židom pri obnovovaní jeruzalemského chrámu po zajatí (por. Ezd 4 a inde) nesvedčia o tom, že by sa Samaritáni snažili úprimne hľadať a plniť Božiu vôľu, aj keď odlišným prístupom k Bohu. A toto posolstvo k Epifanesovi tiež nesvedčí o ich náboženskej horlivosti. Naopak, dokazujú ním iba nenávisť voči Židom, a to aj pri verejnom národnom odpade od pravého Boha. Prijať nepravého „boha“ Dia im nerobí problémy, ale nazvať ho rovnako, ako je nazvaný v jeruzalemskom chráme, to nedopustia. Na veci nič nemení ani ten fakt, že podľa Božieho slova im Epifanes zrejme celkom nevyhovel. Nenazval „ich“ „boha“ Zeus Hellenios, ako si žiadali, ale Zeus Xenios čiže „Pohostinný“. Sv. písmo pripomína, že to urobil vzhľadom na povahu tamojších obyvateľov. Tým nie je povedané to, že Samaritáni by boli mimoriadne pohostinní. Ani že by boli pohostinní voči kráľovi. Ani že by ich snáď mal kráľ vo zvláštnej láske. Sotva si ich cenil viac než ostatné podrobené národy. Keď dáme do súvisu toto Božie slovo so staťou o nepohostinných Samaritánoch v Novom zákone (Lk 9, 51a), zdá sa, že poznal Samaritánov ako nepohostinných a vysmial sa im tým, že keď z nenávisti voči Židom chceli mať Dia inak nazvaného, nazval ho „Pohostinný“, Xenios, namiesto Hellenios. Vo svetle tohto Božieho slova sa nám ukazuje celá hrôza tej stáročnej sršiacej nenávisti medzi Židmi a Samaritánmi. Nenávisti, ktorá bola silnejšia než celé ich náboženstvo... Vo svetle tohto Božieho slova potom hlbšie chápeme, akým revolucionárom lásky bol Pán Ježiš, keď sa rozprával so Samaritánkou (Jn 4, 7-26), keď aj Samaritánom ohlasoval Evanjelium (Jn 4, 39 a), keď uzdravil aj Samaritána (Lk 17, 16). Ba práve Samaritána si dovolil postaviť ako vzor lásky k blížnemu (por. podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi Lk 10, 29nn). A to všetko v ovzduší tej istej stáročnej nenávisti, ktorá sa za dvesto rokov od čias Machabejcov neutišovala, iba stupňovala. Natoľko, že Židia nepoužívali slovo Samaritán inak, iba ako najhoršiu nadávku (Jn 8, 48). Do tohto tisícročného ľadu nenávisti si mohol trúfnuť vniesť lásku iba Boží Syn, Láska sama...

3. Hrdinom nášho úryvku je Eleazar, jeden z popredných zákonníkov. Byť jedným z popredných zákonníkov, to znamenalo zvlášť v dobe Machabejcov nevýslovne mnoho. Azda ani sami zákonníci si plne neuvedomovali celú svoju dôležitosť. Písať, čítať a vysvetľovať Boží zákon, to nevedel a ani nemohol vedieť každý. Na túto službu sa bolo treba náležite pripraviť štúdiami. V našich ušiach má toto slovo skôr zlý zvuk, ale Židia v časoch Machabejcov aj v časoch Pána Ježiša vyslovovali toto slovo s veľkou úctou. V tých časoch zákonník, učiteľ Zákona, rabbi, bol dôležitým a váženým človekom. A nie bez dôvodu. Táto skupina ľudí sa v Židovskom národe vykryštalizovala vlastne až po babylonskom zajatí. Dovtedy síce tiež užívali toto slovo, ale v inom význame. Zákonník prv znamenalo čosi ako pisár. Baruch bol Jeremiášovým zákonníkom, po hebrejsky sôfér, lebo mu robil pisára. Aj to bola dôležitá úloha – dokonca egyptskí „bohovia“ mali svojho božského pisára, ktorý sa volal Tbot a babylonský sa volal Nabu. V babylonskom zajatí však slovo sôfér dostávalo špeciálny význam a začínalo stále viac znamenať mužov, ktorí opisovali Sv. písmo a tiež ho ako znalci vysvetľovali a aplikovali na jednotlivé životné situácie. Vieme, že Ezdráš bol takýmto zákonníkom už v tomto špeciálnom význame. Pred Ezdrášom plnili túto službu Božieho slova viac proroci, prorocké školy a azda aj kňazi. Po babylonskom zajatí vystúpili poslední proroci Ageus a Zachariáš za obnovu chrámu a národa, ale potom už ponechal Pán svoj vyvolený národ, aby žil z napísaného Božieho slova. Preto v tomto čase po zajatí sa zákonníci stali mimoriadne dôležitými. Stali sa dnešnými výrazmi povedané teológmi i právnikmi, duchovnými vodcami celého Božieho ľudu. Nie malá úloha a nie malá zodpovednosť! Niektorí z nich si postupne získali väčšiu dôveru, takže mali aj svojich žiakov, potom pomocníkov, a pozakladali tak akési školy. Tak sa vytvorili rozličné, dnes by sme povedali teologické smery, podľa rozličného chápania a aplikovania Božieho slova. Nám je z Nového zákona známe najmä smer saducejský a farizejský. V druhom storočí pred J. Kr. za čias Machabejcov toto rozdelenie ešte nebolo. Zákonník bol v očiach ľudu odborník na vysvetľovanie a aplikovanie Božieho slova, bez ktorého Židia zvlášť v tejto dobe jednoducho nemohli žiť. Mohli byť politicky i kultúrne potláčaní, mohli byť rozptýlení po ríšach Peržanov, potom Ptolemeovcov a Seleukovcov, to neohrozilo ich národnú existenciu. Ale bez napísaného Božieho slova a jeho správneho výkladu v tejto dobe prežiť nemohli – pretože len na to boli bez prorokov odkázaní!
Eleazar si bol asi dosť vedomý toho, aký je dôležitý. Pán Ježiš neskôr vyčítal zákonníkom, že síce hlásajú Božie slovo, ale sami podľa neho nežijú. Vyslovil dokonca nad nimi svoje hrozné „Beda vám!“ (Mt 23, 13). Eleazar však bol iný. Jemu veľmi záležalo na tom, aby učil ostatných nielen slovom, ale aj príkladom. Bol v službe Slova tak, ako treba – v prvom rade sám slúžil Božiemu slovu, slúžil ľuďom príkladom svojho života podriadeného Božiemu slovu, a tak ho potom sprístupňoval aj ostatným. Je potrebné, aby sme toto pochopili v tejto poslednej fáze našich rozjímaní zo Starého zákona – aby sme sa naučili podriaďovať sa Bohu podriaďovaním sa jeho Slovu ako zákonníci v tom pravom, kladnom zmysle slova. Aj náš Pán Ježiš Kristus bol zákonník, rabbi („Vy ma oslovujete: ,Učiteľˇ a: ,Pane´ a dobre hovoríte, lebo to som.“ Jn 13, 13) Podľa jeho vzoru bol skvelým rabbim aj apoštol národov, sv. Pavol, pôvodne farizejského smeru. („...som farizej, syn farizejov.“ Sk 23, 6) My všetci sme odkázaní na život podľa Božieho slova a aj povinní aspoň svojím príkladom sprístupňovať žité Božie slovo aj ostatným ľuďom hľadajúcim pravdu.

4. Niekomu môže ešte poslúžiť poznámka o mučeníctve. Statočný Eleazar zomrel ako mučeník. Nebránil sa smrti, ochotne podstúpil smrť za svoju vieru. Nebola to samovražda? Mohol sa vyhnúť smrti, keby bol zdanlivo porušil Mojžišov príkaz, ktorý aj tak nebol trvalý a dnes už dávno neplatí. Má vôbec človek právo voliť si smrť? Ak áno, potom prečo je samovražda ťažkým hriechom?
Nie sú to ľahké otázky a mladí ľudia si ich dávajú. Okolo sedemnástich rokov sa pomerne ľahko zomiera. Aj na choroby v nemocniciach zomierajú mladí ľahšie ako starí. Aj samovraždy sa dopúšťajú skôr mladí. Sám som sa s týmito otázkami i s pokusom spolužiačky o samovraždu stretol na strednej škole. Vtedy som mal už túto otázku s Božou pomocou vyriešenú, ale musím priznať, že predtým som si ju aj ja vážne položil. Otázka samovraždy a povinnosti žiť je veľmi blízka otázke o zmysle života: „Načo žiť?“ A tú si rieši každý normálny mladý človek. Základná odpoveď je odpoveď viery, že život máme ako dar daný od Boha, preto nemáme právo vziať ho ani iným, ani sebe, a to za žiadnych životných okolností. Ani v prípadoch nevyliečiteľných a ťažkých bolestí, ani vtedy, keď zmysel života, bolesti a problémov sami nevidíme. Zostáva jedine viera, že Boh, darca života, najlepšie vie, prečo nám život aj so všetkými problémami a bolesťami dáva. Preto si veľmi ťažko môžu riešiť túto otázku neveriaci. Niektorí starší vidia zmysel života v práci, iní v deťoch, ale mladí ešte nie, a preto bez viery vlastne nenájdu odpoveď na zmysel života. Hľadajú ju v užívaní rozličných životných radostí, ale po sklamaniach zo seba, z priateľov a zo spoločnosti si veľmi rýchle dajú otázku práva na samovraždu. Hlavný rozdiel je azda v tom, že mučeník má rád život, vidí jeho hlavnú hodnotu, vie, prečo sa oplatí žiť. Mučeník si neberie život. Mučeník obetuje telesný život, lebo pozná nielen cenu pozemského života, ale viac cenu večného života. Vzdáva sa telesného života len preto, lebo nemá iné východisko, ak nechce uraziť Boha hriechom, a vie, že hriech je večná smrť. Kto pozná iba cenu života, ale neuvedomuje si vážnosť zloby hriechu, ten sa nestane mučeníkom. Taký človek dá vždy prednosť telesnému životu bez ohľadu na život večný a na urážanie Boha. Len ten, kto má úprimne rád aj pozemský, aj večný život ako Eleazar (v. 20), sa môže dostať do okolností, keď bude musieť voliť alebo hriech, alebo smrť. Len ten sa môže stať mučeníkom. Samovrah, ktorý nevidí zmysel svojho života, práce a utrpenia, ktorý neverí, že Boh je Pánom jeho života, a je schopný uraziť Boha hriechom samovraždy, ten nie je mučeníkom.
Mučitelia odsúdili Eleazara na „tympanismos“, čiže trest smrti ubitím. Priviazali ho na drevený rám, ktorému hovorili „tympanon“ (Rimania „fustuarium“), a bili ho, kým nezomrel. Urobili to preto, lebo Eleazara považovali za náboženského fanatika. Dobre je preto rozlíšiť si aj náboženstvo od fanatizmu. Náboženský človek sa snaží – bez ohľadu na to, akého je vyznania – hľadať Božiu vôľu a jej plnením šťastie svoje i blízkych. Fanatik je charakterizovaný negatívnym postojom k niečomu, nie pozitívnym ako nábožný. Môže to byť negatívny postoj k inému náboženstvu, alebo aj k politike. Prejavuje sa nenávisťou, zaslepenosťou, až natoľko zaslepenou, že nie je schopný vidieť nič dobré na „nepriateľovi“ a je schopný položiť aj život za to, aby ublížil druhému! Koľko bolo náboženstva a koľko fanatizmu vo výbojoch islamu alebo v križiackych výpravach, nech súdi sám Pán. My to sotva rozlíšime. Pre nás je dôležité, aby sme sa nestávali fanatikmi, ale milovali úprimne Pána i blížnych a aj nepriateľov. Eleazar nám zanechal príklad viery, nekompromisnej a jasnej vernosti Bohu a jeho Zákonu. On vtedy myslel, že nesmie pohoršiť mladíkov, ktorí ho poznajú, ale dať im príklad. Nechcel ich učiť tajnej viere, skrývanej, kompromisnej... Vďaka Sv. Duchu dal príklad nielen im, ale aj mnohým iným súčasníkom i celým generáciám po nich. Aj nám. Vďaka Bohu!

SEDEM BRATOV – MUČENÍKOV

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. odkiaľ poznáme machabejských mučeníkov,
2. že ich Svätý Duch vybral ako príklad viery vo večný život,
3. vzťah jednoduchých veriacich k Božiemu slovu,
4. ich prispôsobivosť svetu vo všetkom okrem hriechu.

1. Prvého augusta si Cirkev pripomína pamiatku na siedmich bratov a ich matku, ktorí zomreli mučeníckou smrťou niekedy v rokoch 167-165 pred J. Kr. Aj Židia ich oslavujú ako svojich mučeníkov od najstarších čias, ale aj kresťania ich považujú za svojich, pretože boli mučeníkmi za tú istú vieru, ktorej pokračovaním a zavŕšením je kresťanstvo. Zo Sv. písma nepriamo vyplýva, že boli umučení v kráľovskom meste Antiochii, keďže kráľ Antiochus IV. Epifanes, ktorý mal tam svoje kráľovské sídlo, bol osobne účastný na ich poprave. Ale miesto ich popravy potvrdzuje aj historik Malalas, aj židovská a kresťanská tradícia ich uctievania, aj rímske a sýrske martyrológium (martyr = mučeník, logos = slovo, martyrológium kniha o sv. mučeníkoch)! V Antiochii boli od najstarších čias uctievané ich kosti. Vieme to z oslavných rečí sv. Jána Zlatoústeho, sv. Ambróza, sv. Augustína a sv. Hilára. Koncom IV. storočia po J. Kr., v dobe sv. Hieronyma, ktorý v r. 390-405 v Betleheme preložil do latinčiny Starý zákon, boli kosti týchto ôsmich mučeníkov v Antiochii verejne uctievané. Vo IV. a V. storočí boli čiastočne prenesené do Ríma, do chrámu „sv. Petra v okovách“, čo tiež svedčí o ich mimoriadnej úcte v Cirkvi. Aj keby sme si však až doteraz ich pamiatku v liturgii Cirkvi nevšimli, o to viac si ich uctime týmito rozjímaniami a potom ich nasledovaním. Sú to mučeníci, ktorých by sme mali prosiť o orodovanie tak, ako prosíme o orodovanie P. Máriu a ostatných svätých.
Cirkev ich nazýva „Sedem bratov Machabejských“. Nie neprávom, hoci sotva boli nejakými príbuznými Machabejcov. Vlastne aj samotní Machabejci, ako ich Sv. písmo predstaví v ďalšej kapitole a potom o nich hovorí, neboli Pôvodne „Machabejci“, ale Hasmoneovci, podľa inak neznámeho praotca Hasmonea. Iba Júda, jeden z piatich synov Matatiáša, si pre svoju udatnosť vyslúžil prezývku Makkábí, azda od slova „kladivo“, po hebrejsky „makkébel“, po aramejsky „makkábá“. (Aj inak sa vysvetľuje toto slovo, ale pre naše potreby stačí tento zmysel). Podľa Júdu Machabejca začali potom nazývať takto aj jeho bratov, celú rodinu, príbuzných, neskôr všetkých, ktorí s ním bojovali, ba všetkých, ktorí v tej „dobe Machabejcov“ zostali verní pravému Bohu. Takto sa ich úctyhodná prezývka dostala aj našim siedmim bratom a ich matke.

2. Sv. Duch nie náhodou vybral spomedzi mučeníkov machabejskej doby práve Eleazara, ktorého sme spoznali minulý týždeň, a siedmich bratov s matkou, o ktorých budeme rozjímať teraz. Obaja sú veľmi významným svedectvom viery starozákonného Božieho ľudu. Eleazar preto, lebo bol učiteľom národa, popredným zákonníkom. Títo bratia zasa preto, lebo boli jednou z mnohých jednoduchých rodín. Keby sme mali zachytené iba svedectvo Eleazara, mohol by sa azda niekto nazdávať, že vo večný život verili len niektorí odborníci, ale že to nebola v skutočnosti viera Božieho ľudu. Siedmi bratia i so svojou matkou sú však doslova historickým dôkazom, že viera vo večný život i v posmrtný Boží súd bola spoločným pokladom všetkých Božích synov a dcér, tak učiteľov, ako i jednoduchých ľudí.
Títo jednoduchí ľudia mali jasnú tiež teológiu prenasledovania, náboženský zmysel prenasledovania. Pred babylonským zajatím proroci darmo vysvetľovali ľudu, že ak sa nepolepšia, Boh ich bude musieť očisťovať ťažkým utrpením. Neverili im a považovali ich za falošných prorokov, ba ich za to aj zabíjali! Počas babylonského zajatia, ako vidno z knihy Daniela, to už mali stále jasnejšie. Teraz za Epifanovho prenasledovania, ktoré ani netrvalo dlho, veľmi rýchlo to pochopili ani nie proroci, tých vtedy nemali, ale z Božieho slova žijúci zákonníci i jednoduchí veriaci! Pochopili jasne, že utrpenie im má poslúžiť na očistenie od hriechov, aj to, že utrpenie je takto tiež jedným z prejavov Božej lásky.
Tiež z hľadiska ich prenasledovateľov, že ich iba Pán používa na nápravu svojho ľudu, ako otec palicu, ale keďže oni to nerobia z poslušnosti voči Bohu, ale z nenávisti voči Židom a ich Bohu, týmto prenasledovaním škodia vlastne viac sebe, než veriacim. Pre zaujímavosť i pre ujasnenie i pre krásu tu uvediem modernú báseň o zmysle prenasledovania:

Nie, vy nám neškodíte!
Nevieme, čieho ducha sme,
keď zvolávame tresty na osady Samárie...
Vy nám neškodíte. Škodíme si sami...
Trpíme podvýživou – a ústa plné chleba...
Nie, vy nám neškodíte! Nemôžete ani!
Vaše plány sú len použité pre ich plány:
Augustus cisár nevedel, že nariadením
tvrdým udal smer Nazaret – Betlehem...
Nie, vy nám neškodíte!
Vieš, zvonka nás chráni prísľub pretrvania...
Tak teda vytni!
Len provokuješ ku svätosti...!
Zvonka sme nedobytní!

Podobne ako pri niektorých žalmoch, aj tu by sa azda mohlo niekomu zdať, že títo trpiaci veriaci sú pomstychtiví... To by už pravda neboli mučeníci – svätci, hodní úcty! Ale tu je to ešte jasnejšie, ako v niektorých žalmoch, že veriaci naozaj ponechávajú pomstu na Pána. Ale tak ako pri všetkých smrteľných mukách vyznávajú svoju vieru v pravého Boha, vieru vo večný život, vieru vo večnú odmenu, tak hovoria aj o svojej viere vo večný trest, ktorý hrozí ich prenasledovateľom. Je to zhoda okolností, v ktorej nemôžeme nevidieť riadenie Svätého Ducha, že títo machabejskí mučeníci sa vo svojich smrteľných mukách opierajú práve o to Božie slovo, kde hovorí Boh: „Mne patrí pomsta!“ (Dt 32, 35; ten istý Duch potom v Novom zákone Rim 12, 19; Hebr 10, 30).

3. Spomienka na toto Božie slovo je ešte v niečom mimoriadne dôležitým svedectvom. Nečudovali by sme sa, keby učiteľ Božieho zákona citoval Sväté písmo, hoci aj v smrteľných bolestiach. Ale keď pri umieraní, pri najstrašnejšom mučení citujú Božie slovo jednoduchí veriaci, to je znak, že tento národ v dobe Machabejcov naozaj žil z Božieho slova. Sv. písmo bolo životom ich duše, poznávali ho nielen odborníci, kňazi a zákonníci, ale poznali ho dobre aj jednoduchí ľudia. Tak dobre, že ešte aj v bolestiach pred smrťou, ani nie po nejakom namáhavom rozmýšľaní a hľadaní citátov, ale jednoducho až podvedome, spontánne hovoria, čo je vo Sv. písme, čo je dušou ich duše! To je ohromne príkladné i zahanbujúce pre nás. My by sme po viactisícročných skúsenostiach Božieho ľudu mali vedieť, aké je Sv. písmo pre nás dôležité. Nielen pre kňazov, ale pre každého, aj najjednoduchšieho veriaceho. A nielen Nový zákon, ale aj starý. Machabejskí mučeníci ešte Nový zákon nemali, ale zo starého žili tak dôsledne, že sa máme za čo pred nimi hanbiť! Tu šlo o citát z dlhej Mojžišovej piesne, ktorú Mojžiš napísal na Boží príkaz na konci svojho života. Nájdeme si ju a môžeme celú prečítať v piatej knihe Mojžišovej.

4. Stojí za povšimnutie aj to, že kráľ nerozumel materinskej reči týchto veriacich, ale rozprával sa s nimi grécky. To totiž znamená, že títo jednoduchí ľudia vedeli nielen svoju rodnú aramejskú reč, ktorou sa vtedy v Palestíne hovorilo, ale aj gréčtinu, ktorú rozniesol do sveta Alexander Veľký a potom jeho nástupcovia a obdivovatelia helenizmu. (Skôr je čudné, že kráľ nevedel aramejsky, keďže aramejčina bola dlhé storočia pred gréčtinou spoločnou diplomatickou i kultúrnou i jednoduchou rečou celého Úrodného Polmesiaca).
Znalosť gréčtiny v jednoduchej židovskej rodine nie je len jednoducho vysvetliteľná tým, že žili v helenisticky založenom kráľovskom meste Antiochii, možno ako obchodníci a teda v dennom kontakte s grécky hovoriacimi pohanmi. Je to znak, vrátane spôsobu ich života v pohanskom meste, že Židia sa nebránili zdravej kultúrnej helenizácii, ale že sa jej obdivuhodne pružne prispôsobili. No popri tomto prispôsobení sa „tomuto svetu“, dnes by sme moderne použili výraz Jána XXIII., popri tomto „aggiornamente“, vedeli presnú hranicu prispôsobenia sa. Ako neskôr Pán Ježiš sa nám stal podobný vo všetkom okrem hriechu, tak Židia zdravo veriaci sa prispôsobili helenizmu tiež vo všetkom okrem hriechu, takže okrem viery nemal kráľ žiadny dôvod prenasledovať ich. Takúto prispôsobivosť potrebuje aj novozákonná Cirkev, tajomné Telo Kristovo – v hriechu sa neprispôsobovať za žiadnu cenu, ani za cenu života, ale aj naopak, nedať okrem viery žiadnu zámienku tomuto svetu, aby nás prenasledoval. Kresťania tiež sú a aj budú prenasledovaní, ale nemali by byť prenasledovaní nikdy pre nič iné, iba pre svoju vernosť Bohu!

Pre rodičov nech osobitne poslúži ešte táto poznámka:

Keď mladíci zomierali pri hroznom mučení, zomierali – ako to sami hovorili – za otcovské príkazy a zákony. Je to nie málo zaujímavé. Prečo nie za Božie príkazy, prečo za otcovské? Isteže, tie otcovské príkazy boli Božie, celkom postavené na Božom slove, dané od samého Boha, ale prečo potom ich nazývajú otcovskými? Je to len jednoduchý ustálený výraz, „terminus technicus“, v ich náboženskom vyjadrovaní, nad ktorým sa netreba pozastavovať? Myslím, že nie. Za týmto výrazom sa skrýva hlboko do dejín siahajúca a stále pevná rodinná tradícia. Odovzdávanie viery v rodinách. Nie v školách. Aj odborníkov mali, aj Eleazar bol jeden z nich, ale tí boli na ujasňovanie viery v rodinách, nie na vyučovanie detí bez rodičov. Vieru, Božie zákony, Božie slovo, musia odovzdávať deťom ich rodičia. Príkladom i slovom. Slovom spontánnym pri každodennom živote i slovom pripraveným. Pripraveným pre určité situácie, ktoré život prinesie i pripraveným pre systematickú rodinnú katechézu.
Otcovia, matky!
Ak Božie príkazy nebudú vašimi príkazmi, ak Božie zákony nebudú pre vaše deti „otcovskými“ zákonmi, tak ste nesplnili svoje poslanie! Otca týchto siedmich mužov nepoznáme, ale vidíme ich zomierať s Božím slovom na perách i v srdci ako s otcovským zákonom. Z toho vieme, že aj keď azda zomrel mladý, svoje poslanie splnil.

MATATIÁŠ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako bojoval za vieru Matatiáš,
2. prečo Matatiáš musel zabiť odpadlíka,
3. kto boli Asidejci a akí boli horliví,
4. prečo musel zomrieť Pán Ježiš podľa zákona a
5. žehnanie pri Matatiášovej a našej smrti.

1. Konečne sa dostávame k vlastným hrdinom kníh Machabejcov, podľa ktorých majú názov knihy i doba. Podľa tejto rodiny dostali názov, pretože táto rodina najviac poznačila celú túto dobu až po J. Krista svojou pečaťou. Druhá kapitola prvej knihy nám celú rodinu pekne predstaví: statočný otec a rovnako statoční a pevní vo viere piati synovia. Je to prastará kňazská rodina z kmeňa Léviho a z rodu Áronovho. Volali sa Jojaribovci. Na túto úctyhodnú rodinu padol prvý žreb, keď Dávid určoval služby kňazom (1 Krn 24, 7). Ešte raz ju spomína Božie slovo vo výpočte tých kňazov, ktorí sa vrátili z babylonského zajatia, aby sa ujali zbúraného Jeruzalema, najmä chrámu a obnovili obety. (Neh 12, 6). Z tejto rodiny pochádza Matatiáš a jeho piati synovia. V hebrejčine sa jeho meno čítalo Mattihjá a znamenalo „Dar Jahveho“. Netušili jeho rodičia, keď mu toto meno dávali, akým nesmierne veľkým Božím darom bude tento ich syn nielen pre nich, ale aj celý národ! V bojoch síce toho sám osobne veľa neurobil, iba boje začal a zomrel... Ale stihol dobre vo viere vychovať piatich synov, ktorí boli hodní svojich praotcov. Mať päť synov bolo u Židov hrdosťou, ale nie zvláštnosťou. U nich bolo každé dieťa požehnaním, Božím darom a považovali zasa za potrestaného od Boha toho, kto nemal deti, alebo ich mal málo. (por. Alžbetinu poznámku, že ju Boh zbavil hanby, keď konečne počala dieťa – Lk 1, 25) Zvláštnosťou bolo azda len to, že aj v tej mimoriadne ťažkej dobe helenizmu sa podarilo Matatiášovi všetkých piatich synov dobre vychovať vo viere. V poradí, ako ich uvádza Božie slovo, a možno je to aj podľa veku, tretí z nich bol Júda, ktorého prezývali Machabejec. Táto jeho prezývka, ako sme už spomínali, sa stala slávnou, keď tak začali prezývať aj jeho bratov, rodinu, známych a nakoniec s úctou aj všetkých, ktorí po ich boku bojovali, ba nakoniec aj celú túto dobu bojov za vieru. Môže znamenať „kladivo“, čo by vyjadrovalo ich statočnosť, s akou za vieru bojovali. Matatiáš nebojoval za vieru menej, ako jeho synovia, len inak. Bojoval nie mečom, ale výchovou svojich synov, a to je účinnejšie ako meč.
Aj keď táto kňazská rodina z Jojaribovcov bývala v Jeruzaleme, mali nejaký majetok aj v Modeine, vzdialenom od Jeruzalema asi tridsať kilometrov. Dnes je to dedinka El Midje, ale pôvodne stará osada nebola celkom na mieste dnešnej dedinky, ale na vedľajšom pahorku, nazývanom dnes Ras Medije a porastenom krásnymi olivami. Jojaribovci, a medzi nimi určite aj Matatiášova rodina, veľmi milovali Jeruzalem, veď tam konali svoju kňazskú službu z pokolenia na pokolenie už osem storočí! Ale r. 168 pred J. Kr. Antiochus Epifanes vtrhol do Jeruzalema, vraždil obyvateľov a chrám znesvätil. Jeho vojvodca Apolonius čoskoro nato vraždil ešte zákernejšie v deň sobotného odpočinku a založil v meste trvalú vojenskú posádku, ktorá prepadávala tých ľudí, čo sa ešte odvážili chodiť do chrámu. To však netrvalo dlho, lebo čoskoro nato celkom zakázali obety a modlitby pravému Bohu a v chráme zaviedli obety gréckemu „bohu“ Diovi Olympskému To už kňazi v Jeruzaleme vonkoncom nemali čo robiť. V tomto čase odišiel aj Matatiáš so svojimi synmi z Jeruzalema na svoj majetok do Modeinu, kde mali aj svoju rodinnú hrobku. Ani tam však nemohli slúžiť pravému Bohu v pokoji. Kráľovskí poslovia prišli aj do Modeinu, aby obyvateľov donucovali obetovať pohanským „bohom“. Pri podobných donucovaniach zomrel v Jeruzaleme zákonník Eleazar, v Antiochii sedem bratov i s matkou. Keď prišli poslovia do Modeinu, nebolo pochýb, že ide do tuhého. Že Matatiáš kráľovského posla zabil, to nebola nijaká krvilačnosť, ani útočnosť, ani chuť bojovať. To bola nutná sebaobrana. Alebo by boli zabili jeho a jeho synov, alebo zabil on ich. Tam šlo v každom prípade o život!

2. Možno bude treba skôr vysvetliť to, prečo Matatiáš zabil toho Žida, ktorý sa chcel podriadiť kráľovmu rozkazu a zaprieť svoju vieru obetou pohanskému „bohu“. A Sv. písmo dokonca osobitne chváli a vyzdvihuje tento jeho čin ako niečo, čo urobil podľa Božieho rozkazu. Mojžiš vo svojej druhej veľkej reči, ktorú predniesol zhromaždeným Izraelitom táboriacim na moabských stepiach pred svojou smrťou, nariaďuje aj takýto trest smrti. On aj sám osobne pred štyridsiatimi rokmi, keď ešte len začali putovať po púšti a urobili si zlaté teľa, podobne postupoval. Keď zišiel z hory Sinaj s kamennými tabuľami desiatich Božích príkazov videl, ako sa klaňajú zlatému teľaťu, strašne rozhorčený ich roztrieskal, zlaté teľa rozmlátil na prach, oltár zbúral, prach zo zlatého teľaťa nasypal do vody a tú vodu dal Izraelitom piť, aby nikdy nezabudli, akého „boha“ to uctievali. Potom zvolal pri vchode do táboriska: „Kto je za Pána, ku mne sa!“ A keď sa zhromaždili niekoľkí verní, poslal ich zabiť svojich bratov, priateľov a príbuzných pre odpad od viery. Takto padlo v jeden deň pre odpad od viery asi tritisíc mužov! (por. Ex kap. 32). V tomto istom zmysle dal Mojžiš Božie nariadenie aj vo svojej piatej knihe (Dt 13, 6n). Bola to vlastne jeho druhá rozlúčková reč pred smrťou, kde zhrnul všetky Božie nariadenia a zákony. Mojžiš príliš dobre vedel, že vernosť Bohu je pre Izraelitov životne dôležitá.
Prečítajme a osvetlime si podrobnejšie toto nariadenie: “Ak by tvoj brat, syn matky tvojej, alebo tvoj syn, alebo tvoja dcéra, alebo tvoja žena najmilšia, alebo tvoj priateľ, ktorého miluješ ako seba samého, chceli ťa presvedčiť, tajne ti hovoriac: „Nože poďme a slúžme cudzím bohom“, ktorých nepoznáš ani ty, ani tvoji otcovia, bohom okolo vás, nech sú už blízko, či ďaleko, z jedného konca zeme až na druhý koniec zeme: neposlúchaj ho, nepočúvaj ho, a nech mu neodpustí tvoje oko, že by si mal s ním zľutovanie a že by si ho ukryl, lež poponáhľaj sa ho zničiť; nech ruka tvoja je prvá proti nemu, a potom nech siahne rukou naň všetok ľud! Ukameňuj ho, lebo chcel ťa odviesť od Pána, Boha tvojho, ktorý ťa vyviedol zo zeme egyptskej, z otrockého domu. A celý Izrael nech o tom počuje, nech sa obáva a nech nik nikdy znova neurobí niečo tak zlého v tvojom strede!” (Dt 13, 6-11). Cirkev dnes podľa tohto zákona nepostupuje a nezabíja tých svojich členov, ktorí poblúdia a na poblúdenie zvádzajú aj iných. Snaží sa ich presvedčiť o ich omyle, ak sa presvedčiť nedajú, tak ich vyhlási za vylúčených z Cirkvi, ale neukameňuje ich, ani inak ich nezabíja. V Starom zákone to bolo a muselo byť prísnejšie. Dnes sa už po celom svete ohlasuje pravda o Bohu, o človeku i o svete podľa Božieho slova. Ale vtedy to bolo inak. Vtedy iba jediný národ Izraelitov poznal pravého Boha a celé ostatné ľudstvo blúdilo. Tento jediný národ mal sprostredkovať toto poznanie celému ľudstvu, ale to aj urobil napriek mnohým slabostiam svojich príslušníkov v dejinách. Vrátane tej najväčšej, že očakávaného Mesiáša neprijali a ukrižovali. Boh však vtedy musel dať cez Mojžiša toto tvrdé nariadenie, aby sa aspoň vo zvyškoch národa zachovala pravá viera, nutná pre národ i pre celé ľudstvo, a to aj za cenu života niektorých svojich príslušníkov, ktorí museli byť za svoje poblúdenie potrestaní až smrťou.
Jeden z predkov Jojaribovcov, a teda aj Matatiášovej rodiny, tiež postupoval v duchu tohto zákona ešte za Mojžišovho života tam na moabských stepiach, keď kopijou zabil jedného Izraelitu a jednu Madiánčanku. Tá ho totiž zviedla na pohanské obety vrátane nemravností, ktoré patrili k ich pohanským obetám. A keď si ju ešte pred očami verejnosti doviedol do izraelského tábora, Áronov vnuk Finés vzal kopiju a oboch ich zabil. Týmto rozsudkom smrti hneď prestala nákaza v izraelskom tábore, lebo pre odpad a slabosť viery trestal Boh Izraelitov nákazlivou chorobou. Zdá sa to možno kruté, ale bolo to nevyhnutné, ak Boh nechcel nechať celé ľudstvo v hriechoch, napospas časnej i večnej smrti. V skutočnosti to bol prejav milosrdenstva, lebo na nákazu za hriechy s pohanmi zomrelo už dvadsaťštyritisíc ľudí, a keď trestom smrti potrestal dvoch, zachránil od nákazy hriechu a choroby tisíce ďalších! A keby aj nešlo o chorobu, ale „len“ o hriech, aj tak je jeden hriech horším zlom ako telesná smrť hoci aj celého ľudstva... (por. potopu Gn 6, 1-9, 17). Ak toto nechápeme, tak nevieme, kto je Boh, kto sme my a čo je hriech. Pri pohľade na kríž s umučeným Božím Synom by sme to však chápať mali...! Ak mali Židia sprostredkovať svetu Spasiteľa a spásu, museli si uchrániť vieru za každú cenu! Preto ten Mojžišov rozhodný zákrok pod horou Sinaj s tritisíc mŕtvymi, preto ten rozhodný zákrok Finésa na Moabských stepiach s dvoma mŕtvymi (nepočítajúc 24 tisíc zomrelých na následky ich hriechu), preto to prísne nariadenie v Božom zákone, ako ho máme v rozlúčkovej reči Mojžiša, preto aj ten rozhodný zákrok Matatiášov, o ktorom budeme v tomto týždni rozjímať.

3. Okrem Matatiáša a jeho rodiny sa v tomto úryvku Božieho slova stretneme aj s Asidejcami (1 Mach 2, 42). Za povšimnutie stoja najmä preto, že táto skupina Židov sa práve teraz začínala organizovať a zanechala pre nás najvzácnejšie spisy Starého zákona. Najvzácnejšie preto, lebo sú najstaršie – pochádzajú až z doby Machabejskej! Ide o skupinu ľudí nazývaných Asidejci, po grécky Asidaio, z hebrejského slova Chasidim, čo znamená „zbožný“.
V jaskyniach nad Mŕtvym morom sa našli po nich mnohé neoceniteľné písomné pamiatky. Medzi nimi i tzv. Damašský spis, v ktorom sa spomína aj ich vznik. Nabuchodonozor odviedol zajatcov do Babylonu v r. 586 a 582 pred J. Kr. 390 rokov potom sa rozhodli niektorí mužovia pre opravdivú zbožnosť a vernosť Božiemu zákonu. Asi dvadsať rokov hľadali nejakú konkrétnejšiu formu svojho života i svojich vzájomných vzťahov a potom im Boh poslal „Učiteľa spravodlivosti“. To by sa mohlo vzťahovať na roky približne 190 až 170 pred J. Kr., ak nepočítame s možnými nepresnosťami vo vtedajšom chápaní histórie. A už r. 167 pred J. Kr. sa pridali k povstaniu Machabejcov. Bola to teda skupina zbožných mužov, „Chasídium“ – Asidejcov, ako hovorí Božie slovo – „všetci boli zo srdca oddaní Zákonu“. Avšak vtedy boli ešte len v počiatkoch svojho vývoja. Z tejto skupiny zbožných mužov sa v priebehu ďalších rokov a desaťročí veľmi pravdepodobne vykryštalizovala aj skupina farizejov, známych zo sporov s P. Ježišom. Z nich vznikla aj skupina Esénov, ktorá sa uchýlila do ústrania, dnes by sme povedali „kláštorného“, nad Mŕtvym morom a medzi nimi pravdepodobne vyrastal aj sv. Ján Krstiteľ. Z tohto obydlia Esénov, a najmä v okolitých jaskyniach, sa našli pamiatky, ktoré sa podľa mincí dajú datovať do obdobia Jána Hyrkána, Matatiášovho vnuka. Ten panoval v r. 134-103 pred J. Kr. Mnohé exempláre Sv. písma Starého zákona sú pre túto starobylosť doslova neoceniteľné. Ich cena sa zvyšuje aj tým, že doba ich napísania, vlastne opísania, je u niektorých aj o storočie staršia ako mince. Máme teda v rukách (v múzeách) tie isté exempláre Sv. písma, ktoré písali, čítali a podľa ktorých žili veriaci Machabejci!!! Na tejto skutočnosti nemení nič ani to, že z Matatiášovej rodiny sa neskôr stali svetskí panovníci a pravdepodobne súvisia s neskoršou kňazskou skupinou Židov zvanou saduceji, ktorá bola v rozpore s P. Ježišom. Ani to, že z Esénov sa snáď vyvinuli aj neskorší „herodiáni“, pred ktorých náukou ako „kvasom Herodesovým“ varoval apoštolov Pán Ježiš.

4. Keď poznáme tieto duchovné prúdy v židovskom národe, ktoré ho držali pri živote popri všetkých prenasledovaniach a popri toľkých odpadlíkoch, lepšie rozumieme aj Novému zákonu. Všetkým týmto skupinám, v pamätnom roku 167 pred J. Kr. spojeným v boji proti Antiochovi, svojím spôsobom zo srdca záležalo na plnení Zákona. V tomto nám ich Božie slovo dáva za vzor. Božie slovo Nového zákona potom osvetľuje, akú veľkú chybu v plnení Zákona urobili, keď sa viac pridŕžali napísanej litery ako Ducha. Doviedlo ich to až k umučeniu očakávaného Mesiáša a krvavému prenasledovaniu Kristovej Cirkvi. Vieme si predstaviť, akou horlivosťou horeli Židia za Zákon – za zle pochopený Zákon, keď ukrižovali Pána Ježiša, alebo ukameňovali sv. Štefana?! Ako bolo povinnosťou Mojžiša, Finésa či Matatiáša zabiť toho, kto sa opovážil odvádzať veriacich od jediného, pravého Boha, tak si Židia považovali za svätú povinnosť zabiť Ježiša, ktorý o sebe tvrdil, že je Boží Syn, alebo Štefana, ktorý sa klaňal Ježišovi ako Bohu! Keď Ježiš pred veľradou vyhlásil o sebe, že je Boží Syn, veľkňaz si roztrhol rúcho nad takým rúhaním, prepustili svedkov, ktorí aj tak nevedeli dosvedčiť nič trestuhodného, a celá veľrada uznala, že za takéto rúhanie je Ježiš hoden smrti... (por. Mt 26, 63nn a inde). Ak berieme do úvahy len horlivosť za Zákon, ktorá bola vo všetkých týchto skupinách, tak Ježiša museli zabiť podľa toho istého zákona, podľa ktorého Matatiáš zabil odpadlíka! (Dt 13, 7n). „My máme Zákon a podľa Zákona musí umrieť, lebo sa vydával za Božieho Syna“ (Jn 19, 7). Vydávať sa za Božieho Syna a nebyť ním, to bolo nové náboženstvo, to bol taký odklon od pravej viery, že každý pravoverný Žid bol podľa svojho svedomia povinný zabiť ho! Omyl Židov bol v tom, že Ježiš bol naozaj Božím Synom, nielen sa za neho vydával. Mali to spoznať zo súvislosti medzi jeho životom a predpoveďami prorokov. Z mnohých tu stačí uviesť Izaiáša, ktorého vždy všetci pravoverní Židia uznávali za proroka o Mesiášovi. Izaiáš jasne píše aj o tom, že Mesiáš bude Bohočlovekom. Píše o jeho narodení z Panny (7, 14), teda o jeho ľudskej prirodzenosti. A píše aj o tom, že tento človek je zároveň Bohom: “Lebo chlapček narodil sa nám a syn daný je nám a bude kniežatstvo na pleci jeho a bude nazvaný „Zázračný radca, Boh mocný, Otec večný, Knieža pokoja“ (9, 5). Až takéto hlboké súvisy s Novým zákonom a s našou kresťanskou vierou má ten úryvok prvej knihy Machabejcov, ktorý máme na tento týždeň prerozjímať. Možno by o tom bolo treba napísať celé knihy, aby sme to pochopili a prerozjímali vo všetkých potrebných súvislostiach. Len o nájdených zvitkoch Sv. písma po Esenoch vyšla u nás celá kniha „Synové světla a synové tmy“ a inde aj omnoho viac kníh... Ale pre náš týždeň rozjímaní nech postačia tieto niekoľké súvislosti. Mali by sme z nich pochopiť, že naša viera bez horlivosti za Boží zákon neprežije a sme v nebezpečenstve zatratenia. Ale aj to by sme mali pochopiť, že nesmie ísť o slepú horlivosť bez potrebného pochopenia Božieho zákona – že horlivosť za Boží zákon spočíva tak v horlivej snahe o jeho pochopenie, ako aj v horlivej snahe o jeho uskutočnenie. Nestačí len chápať ho a neplniť – rovnako nebezpečné je plniť ho, ale bez potrebného pochopenia.

5. O tomto všetkom možno bude dobre hovoriť s vaším dieťaťom, možno nie. Pre rodičov však z tohto Božieho slova vyplýva ešte jedno poučenie, ktoré si nemôžu nevšimnúť. Je to poučenie z Matatiášovej smrti. Matatiáš odchádzal z tohto sveta pred Boží trón požehnávajúc svojich ako Jakub (Gn 49), Mojžiš (Dt 33), Jozue (Jz 23)... Zomieral uprostred svojich detí pokojný, že im odovzdal svoje duchovné dedičstvo, svoju vieru, nádej a lásku. A bol pripravený predstúpiť pred Pána vesmíru... Zomieral inak, ako zomierajú dnes mnohí v nemocniciach, klamaní lekármi, sestričkami i svojimi najbližšími... Alebo pod kolesami áut – bez rozlúčky, bez požehnania a bez prípravy... A čo je azda ešte horšie, že rodičia ani pred smrťou nežehnajú svoje deti jednoducho preto, lebo nevedia žehnať – nikdy v živote to nerobili. Sotva dokážeme urobiť pred smrťou niečo, čo sme sa v živote neučili a nenaučili. Matatiáš by sotva takto žehnal pred smrťou svojich synov, keby ich nebol žehnával aj počas svojho požehnaného života...
Jeho požehnanie má dve časti: v prvej, úplne presiaknutej Božím slovom, hovorí o vernosti Abraháma, Jozefa, Finésa, Jozueho a o Božej vernosti. V druhej časti vyzýva svojich synov k takejto vernosti voči Bohu a uisťuje ich o Božej vernosti aj voči nim. A každému hovorí aj konkrétne, v akom poslaní sa má jeho vernosť prejaviť. Vtedy ustanovil Šimona ako najstaršieho a najrozvážnejšieho za hlavu rodiny namiesto seba a Júdu Machabejca, známeho od mladosti svojou udatnosťou, za vodcu povstania za vieru!
Otcovia, matky, aj naše požehnania budú požehnaniami až vtedy, keď budú nielen dojímavými alebo dokonca iba divadelnými a nepochopenými krížikmi na čelo, ale budú presýtené poznaním Božieho slova a Božej vernosti a poznaním svojich detí a ich poslania. Pokiaľ rodičia nepoznajú Božie slovo, Božiu vernosť a poslanie svojich detí, aj ich požehnania ostávajú len prázdnymi, bez života – najmä bez toho Božieho života, ktorý sa má vyprosovať aj požehnaniami. Nie je preto dobrou vizitkou rodičov, ba môže to byť prekážkou k plneniu ich základného poslania, keď deti poznajú Božie slovo lepšie ako oni sami... Napríklad aj pomocou denných rozjímaní, ktoré si deti robia denne, ale rodičia nie, alebo len povrchne, alebo len kvôli deťom... Naučme sa poznávať Božie slovo a Boha samého denným životom podľa neho, aby sme sa naučili s Božím požehnaním žiť i zomierať, a tak splniť svoje poslanie...

VÍŤAZSTVO NAD HELENIZÁTORMI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. historickú stránku diaspóry,
2. teologickú stránku diaspóry,
3. našu diaspóru dnes a
4. ako dnes žijú kresťania v diaspóre.

1. Keďže ani odborníci sa nevedia zhodnúť na tom, ako ďalej prebiehali Júdove boje, nebudeme o tom špekulovať ani my. Niektoré stretnutia vojsk sú opisované dvakrát – raz v prvej a druhýkrát v druhej knihe Makabejskej. Ťažko určiť, čo z jednej knihy je to isté, len inými slovami opísané v druhej a čo je celkom iný boj. Napr. niektorí odborníci myslia, že Lyziáš bojoval proti Židom len raz, iní myslia, že dvakrát a iní, že až trikrát. Z textu Sv. písma to nie je jasné a vlastne toto nepotrebujeme mať jasné ani my. Preto teraz ani nebudeme kombinovať správy z prvej a druhej knihy. Iba správy o smrti Antiocha IV. Epifana skombinujeme, lebo tie sú jasne uvedené. Inak sa budeme snažiť čerpať duchovné poučenia z jednotlivých správ oddelene. Ak sa tá istá udalosť z rozličných strán opisuje rozlične v jednej a druhej knihe, my nepotrebujeme vedieť, či išlo o jednu udalosť, alebo o dve – my si z nich potrebujeme vziať poučenie, čo týmto svojím slovom hovorí Pán nám pre náš dnešný život.
Božie slovo tohoto týždňa nám dáva príležitosť objasniť si trochu otázku diaspóry. Ide o otázku života židovskej menšiny uprostred pohanskej väčšiny. Ide teda aj o otázku života veriacej menšiny dnes, uprostred neveriacej väčšiny. Táto otázka sa dotýka dnes už asi každého veriaceho, aj vás, rodičov, aj vašich detí. Objasnime si ju trochu na základe tohoto Božieho slova, pretože v tomto týždni budeme čítať o tom, ako Júda so svojím vojskom pomáhal veriacim Židom, ktorí žili v pohanských mestách na okolí v diaspóre, čiže v menšine. Keď’ sa pohania dozvedeli, že Júda má veľké vojenské úspechy, ba že už aj chrám znovu očistili, posvätili a znovu ho užívajú ako svoje náboženské centrum, podráždilo ich to. Nevieme o tom, ako sa zachovali Židia, keď sa to dozvedeli, ale vieme si celkom dobre predstaviť, ako to posilnilo váhavých. Aj takí, ktorí by už boli podľahli nátlaku pohanskej väčšiny, možno sa aj zúčastnili v minulých rokoch na „Dionýzových sprievodoch“, na obetách „bohu“ Apolóniovi, či Zeusovi, teraz sa upevnili vo viere. Pohania videli, že v Palestíne strácajú svoje helenistické pozície a báli sa, že aj Židom v ich mestách stúpne sebavedomie, vlastná identita sa posilní... To by azda ani nebolo také zlé, ale pohania možno pre strach o seba, ale snáď viac pre chuť zalíškať sa kráľovi a jeho ministrom, rozhodli sa vyvraždiť aspoň tých Židov, ktorí boli v ich mestách v menšine, keď sa už nepodarilo kráľovským vojskám vyvraždiť ich v samotnej Palestíne, ba ani v Jeruzaleme. Kráľov rozkaz bol jasný a chceli ho dodržať aspoň tam, kde nesiahala moc Júdu a jeho vojska. Vtedy Židia z týchto pohanských alebo spohanštených miest poslali naliehavé prosby Júdovi, aby ich prišiel zachrániť. V ďalších kapitolách oboch kníh Makabejcov sa teda opisujú neprehľadné boje proti pohanom na okolí, kde žili Židia v diaspóre.
Povedzme si najprv, ako vlastne vznikla židovská diaspóra a potom aký význam to má dnes pre nás, kresťanov.
Pre tých, ktorí majú radi historické dáta: za začiatok židovskej diaspóry sa považuje rok 733 p.n. J. Kr., kedy asýrsky kráľ Tiglatpilesar III. (754 - 727 p.n. J. Kr.) odvliekol do asýrskeho zajatia tri a pol z dvanástich kmeňov Izraela. Za panovania tohoto veľkého kráľa sa stalo presídľovanie módou: podmanené národy, nielen Židov, sa snažil udržiavať v poslušnosti aj tým, že ich presídľoval. Židia tomu hovorili jednoznačne „zajatie“, ale Tiglatpilesar prenechával presídlencom relatívnu slobodu. Iba z politických dôvodov ich roztrúsil po skupinách v iných národoch a do Palestíny zasa presídlil príslušníkov iného národa. Roztrúsený národ sa nemohol politicky zorganizovať a vzbúriť proti vládnucemu národu a rodu, ale inak to mohla byť i bola pre ríšu ako celok výmena kultúrnych i hmotných hodnôt... V roku 722 p.n. J. Kr. potom padla Samária, hlavné mesto severnej ríše a kráľ Salmanasar V. (726 - 722 p.n. J. Kr.) odviedol z nej zbytok Židov a presídlil na ich územie Samaritánov. Roku 597 p.n. J. Kr. Nabuchodonozor II. (605 - 562 p.n. J. Kr.) odvliekol časť obyvateľov južnej ríše do babylonského zajatia. Medzitým sa vytvorila silná židovská kolónia na egyptskom ostrove Elefantína zo Židov, ktorí v Egypte hľadali útočište v strachu pred vzrastajúcou mocou Asýrie a Babylona. Roku 586 p.n. J. Kr. sa podarilo Nabuchodonozorovi dobyť aj Jeruzalem a nasledovali ďalšie deportácie Židov do babylonského zajatia. Súčasne deportácie ďalších pohanov do Palestíny Zbytky Židov, ktorí ešte aj po týchto deportáciách zostali v Palestíne, ušli potom do Egypta. Roku 538 p.n. J. Kr. sa 42000 Židov na podnet ediktu kráľa Kýra vrátilo domov z babylonského zajatia a neskôr ešte asi 1800, ale neporovnateľná väčšina Židov zostala roztrúsená v kolóniách v Asýrii. Babylónii a v Egypte. Tak potom aj tí, čo sa vrátili do vlasti, boli vlastne aj doma obklopení pohanskou väčšinou. Počas ďalších slobodnejších storočí sa však neprestali vytvárať nové a nové židovské kolónie. Nešlo už o židovských zajatcov, ale o schopných obchodníkov i bankárov, či lekárov. Po založení mesta Alexandria v Egypte kráľom Alexandrom Veľkým, sa aj tam nasťahovali mnohí dosť kozmopoliticky vychovaní Žiďia... Seleukovci zase pritiahli mnohých Židov do svojich miest, aj do novozaloženej Antiochie. Bolo to kráľovské mesto rodu Seleukovcov a my si ho aj zapamätáme podľa toho, že aj sedem bratov – mučeníkov patrilo k židovskej diaspóre v tomto meste. A tu, v Antiochii, nás prvýkrát nazvali kresťanmi. Tu prvýkrát zapustilo kresťanstvo silné korene najprv v tamojšej židovskej diaspóre a potom aj medzi pohanmi, ktorých bola v meste samozrejme väčšina. Medzitým vznikla ďalšia silná židovská kolónia v egyptskom meste Leontopolis. Tak silná, že Oniáš IV., syn zavraždeného Oniáša III. práve tam v makabejských časoch Antiocha IV. Epifanesa postavil dokonca nový židovský chrám, pretože jeruzalemský chrám bol v rukách pohanov!!! Podobne, ako predtým si židovská kolónia v Elefantine postavila chrám r. 586, keď Nabuchodonozor zničil Jeruzalem i s chrámom. Prejavuje sa v tom ohromná životaschopnosť židovského národa, a to aj v diaspóre!

2. Toľko nech nám stačí o židovskej diaspóre po stránke historickej. Zaujímavejšia je židovská diaspóra po stránke teologickej, náboženskej. Židia boli vždy vo svojich dejinách v menšine, ale pokiaľ boli aspoň pokope, považovali to za prejav Božieho požehnania. Abrahám bol jediný Bohom vyvolený a jeho syn Izák tak isto, takže samozrejme žili ako výnimky medzi pohanmi. Jeho vnuk Jakub tiež a Jakubovi synovia ako základ celého vyvoleného národa boli len jedinou kvapkou v mori pohanstva. V Egypte sa z nich rozrástol „veľký“ národ, ale stále boli len utláčanou otrockou menšinou v prekvitajúcom Egypte. Ale aspoň sa držali pospolu. Ťažké vyslobodenie z Egypta a štyridsaťročné putovanie po púšti pod vedením Mojžiša ich ako národ nábožensky zjednotilo. Po usadení v zasľúbenej zemi nutne museli držať pospolu, pretože boli novousadeným malým národom uprostred väčšiny domorodých pohanov. Od usadenia okolo roku 1250 p.n. J. Kr. do kráľa Dávida okolo r. 1000 p.n. J. Kr., teda v dobe sudcov, sa nutne zjednocovali v sebaobrane proti pohanom. Viac národnostne, politicky, vojensky, než nábožensky. Náboženské zjednotenie bolo výrazné za kráľa Dávida, ktorý usporiadal jednotné slávnostné bohoslužby. A najmä potom za kraľovania jeho syna Šalamúna, ktorý postavil chrám v Jeruzaleme ako prvé v dejinách a jediné náboženské centrum pre celý národ, takáto jednota národa bola ideálom Židov a znakom Božieho požehnania. Rozptýlenie bolo znakom Božieho hnevu, trestu za ich hriechy. Už Mojžiš hovoril, že ak nebudú poslúchať a prestúpia Božie príkazy, Boh ich potrestá: „Vašu zem spustoším, že vaši nepriatelia sa nad tým zhrozia, keď sa v nej budú usádzať! Vás však rozoženiem medzi národy a za vami vytasím meč...“ (Lv 26,14nn) Podobne hovoril potom aj v rozlúčkovej reči pred svojou smrťou: „Pán vás rozpráši medzi všetky národy a len málo vás ostane medzi národmi, ku ktorým vás Pán zavedie!“ (Dt 4,27) Neskôr v tom istom zmysle píše Ezechiel: „Rozhádžem ťa medzi národy, rozprášim ťa po krajinách a vyhubím z teba tvoju nečistotu!“ (Ez 22, 15) Až neskôr, po babylonskom zajatí, si začínajú Židia viacej všímať aj svoje univerzálne misionárske poslanie medzi ostatnými národmi. Vedomie zvláštneho poslania sprostredkovať celému ľudstvu spásu, zachránilo Židov od toho, aby sa zmiešali s pohanmi, medzi ktorými žili v menšine, v diaspóre. Týmto vedomím sa zmenil aj ich pohľad na svoje roztrúsenie. Už v ňom nevideli len Boží trest, ale aj Božie poslanie. Tým neprestáva platiť Božie slovo dané cez Mojžiša. Aj naďalej je rozptýlenie trestom za hriechy – ešte aj Panna Mária vo svojom chválospeve oslavuje Pána, ktorý „...rozptýlil pyšných...“ Aj naďalej je jednota požehnaním: „Vrátim vás zo zajatia a zhromaždím vás zo všetkých národov a zo všetkých miest, kde som vás bol roztrúsil...“ (Jer 29, 14) Ale k tomuto základu sa pridala nová črta – poslanie sprostredkovať spásu národom. V zmysle Tobiášovej piesne: „Zvelebujte Pána, synovia Izraelovi, pred očami všetkých národov ho chváľte! Lebo preto vás rozmetal medzi pohanov, ktorí ho nepoznajú, aby ste vy hovorili o jeho podivných skutkoch a učili ich, že niet iného všemohúceho Boha, okrem Neho. Lebo ako nás šľahal pre naše neprávosti, tak nás zachránil pre svoje milosrdenstvo... Ja ho budem oslavovať v kraji, kde som zajatý, lebo velebnosť svoju zjavil ľudu, čo páchal hriech“ (Tob 13, 3n). Podľa Božieho slova teda ich rozptýlenie bolo aj trestom, ale zároveň bolo pre nich aj liekom a pre pohanské národy požehnaním. Božia láska je totiž nekonečná. „Ak s ním znášame utrpenia, budeme s ním aj kraľovať. Ak ho zaprieme, aj on zaprie nás. Ak neuveríme, on ostane verný, lebo seba samého nemôže zaprieť.“ (2 Tim 2,12) Boh nás musí liečiť aj trestami, ale pretože On je Láska nekonečná, aj židovské tresty, aj židovská diaspóra, rozptýlenie – slúžia k nášmu dobru, lebo seba samého, svoju lásku. Boh zaprieť nemôže.

3. A ako je to s nami a s našou kresťanskou diaspórou v súčasnom svete? My už nemusíme chápať svoje rozptýlenie po celom svete ako trest. Ba naopak. Sám Pán Ježiš rozposlal apoštolov nie za trest, aby šli do celého sveta a ohlasovali jeho „Radostné posolstvo“, čiže Evanjelium (por. Mt 28,19). Vedel, že ich je málo a že aj my budeme vo svete v menšine. Aj pre nás povedal to familiárne, dôverné povzbudenie: „Neboj sa, maličké stádečko, lebo vášmu Otcovi sa zaľúbilo dať vám Kráľovstvo...“ (Lk 12, 32) Opravdiví veriaci sú v menšine, v diaspóre, vždy a všade. V školách, na pracoviskách, v mestských sídliskách i v dedinách a neraz veru aj v katolíckych školách, aj v kostoloch... Rodičia, možno máte v zamestnaní len jedného, dvoch, veriacich spolupracovníkov... Vaše deti majú v školách len jedného, dvoch, veriacich spolužiakov... A možno ani to nie. Možno ste jedinou rodinou z celého paneláku, možno z celého sídliska, čo hľadáte Božiu vôľu denne aj rozjímaním Božieho slova, aj sa k jej plneniu posilňujete sviatosťami... Pán Ježiš nám to nedáva ako trest, ale ako milosť, že práve nás chce mať vo svete ako kvas v ceste (por. Mt 13, 33). Nie aby sme sa prispôsobili tomuto svetu (por. Rim 12, 2) a splynuli s ním, ale aby sme svet v sebe a cez seba premáhali, prekvasili ho... To je zmysel našej diaspóry, tej kresťanskej. Schématicky by sa to snáď dalo načrtnúť aj takto: spočiatku bola diaspóra trestom, postupne sa stávala nielen trestom, ale aj poslaním a pre nás je dnes predovšetkým poslaním. Trestom by bola snáď len v tom zmysle, že sme apoštolský nečinní a potom aj neúčinní, ak sme celé roky, možno desaťročia len sami a nikomu sme nesprostredkovali Božiu milosť. My si svoje poslanie vo svete musíme uvedomiť viac, ako Židia pred vyše dvetisíc rokmi. Máme väčšiu zodpovednosť, lebo komu sa viac dostalo, od toho sa bude aj viac vyžadovať (Lk 12,48).

4. Čo máme podľa Božieho slova robiť, aby sme správne žili a slúžili v tej našej diaspóre? Lebo o židovskej diaspóre nám Pán teraz len preto hovorí, aby sme sa naučiť správne žiť a slúžiť v tej našej. Musíme udržiavať kontakt s Bohom a kontakt s bratmi a sestrami. Júda Makabejský išiel s vojskom na pomoc tým Židom, ktorí mali zomrieť vo svojich mestách rukami svojich pohanských spoluobčanov pre svoju vernosť Bohu. Keby stratili svoju vieru, keby sa boli viery vzdali, keby boli vo viere ľahostajní, nikto by ich nechcel zabiť a nikto by ich nemusel zachraňovať. Čo by však potom z nich bolo? Už by to neboli veriaci, už by neboli synmi a dcérami Božieho ľudu a dedičmi Božieho požehnania! Prvé teda, čo Židia v diaspóre museli mať na starosti, bol pevný kontakt s Bohom, vernosť Božiemu zákonu. A toto musíme mať ako prvoradé na starosti aj my, kresťania. Ak stratíme svoju vieru, ak „soľ stratí svoju chuť“ (Mt 5, 13), ak sa kvas v ceste stane cestom, potom stráca seba samého, svoju identitu, svoje bytie i poslanie. Kresťan v prvom rade aj vo svete musí zostať kresťanom, verným Bohu vo všetkom. Len vtedy má hodnotu aj v Božích očiach, len vtedy môže aj svetu poslúžiť. Druhou požiadavkou je kontakt s bratmi a sestrami. Nešlo len o Júdovu vojenskú pomoc, ale aj pomoc modlitbami, aj o usmernenia a povzbudenia vo viere... Bez tejto vzájomnej pomoci, ktorú si poskytovali zaiste nielen teraz v ohrození života, ale aj v pokojných časoch, by sa v diaspóre neboli mohli udržať. Ako ani my sa bez tohoto kontaktu s veriacimi bratmi a sestrami neudržíme v živote viery. Potrebujeme sa s nimi stretať, potrebujeme informovať ich o sebe i seba o nich. Potrebujeme sa za seba navzájom modliť, potrebujeme sa usmerňovať i povzbudzovať pri hľadaní a plnení Božej vôle. A ak by sme chceli nejako vyjadriť aj vzájomný vzťah týchto dvoch požiadaviek, nevyhnutných pre život viery v diaspóre, tak v skratke asi takto: minimum organizácie vo vzájomných vzťahoch a maximum vernosti v živote s Bohom. Aj neveriaci si dokážu zorganizovať stretnutia, ale nedokážu poznávať a plniť Božiu vôľu. Bez tejto zásady sa aj našimi stretnutiami bude upevňovať len náš vzájomný ľudský vzťah, ale nie vzťah k Bohu. Budeme sa stále viac aj my stávať svetom, a tak sa nakoniec rozpadnú aj tie naše medziľudské vzťahy bez Boha...
Dal by Pán Boh, aby dospelí čím hlbšie prerozjímali túto myšlienku o diaspóre z Božieho slova na tento týždeň. Prehlbovaním svojej viery a praktickým životom podľa Božej vôle potom budú v tom svojím svedectvom pomáhať aj svojim deťom...

BOŽÍ JAZDCI

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. potrebu všimnúť si aj politické pomery v časoch Machabejcov,
2. vládnuce rody v Palestíne v časoch Machabejcov,
3. ich spleť a vplyvy v roku 162 pred J. Kristom
4. ťažisko boja bojujúcej Cirkvi.

1. Neviem, ako komu chutia tieto úvodné poznámky, ktoré sú adresované vašim deťom cez vás. Možno ich niektorí ani nečítate, možno niektorí len s nechuťou. A už vôbec neviem, ako prijmete úvodnú poznámku k tomuto týždňu rozjímaní. Je príliš politické, teda príliš svetské a zdanlivo málo môže súvisieť so samotnými rozjímaniami nad Božím slovom. Ale to by bol len povrchný pohľad, v skutočnosti je súvis veľmi hlboký. Samotné Božie slovo hovorí na úvod tejto state, že „pri samotných vojnových útrapách sa obmedzíme len na najpotrebnejšie.“ (2 Mach 10, 10). Tým je však zároveň povedané, že to, čo sa o bojoch a politike v Božom slove hovorí, to je potrebné. A nielen čítať, ale aj chápať. Z tohto hľadiska sa usilujeme aj túto úvodnú poznámku prijať a pochopiť. A pokúsme sa aj svojim synom a dcéram ju vysvetliť v nejakom príležitostnom rozhovore tak, ako ostatné. Nebude to také jednoduché. Bez papiera sa to nezaobíde už aj preto, že panovnícke rody by sme si len ťažko a zbytočne pamätali. A keby sme sa to aj my vopred z lásky k deťom a k Božiemu slovu naučili, určite by si to pri našom ústnom vysvetľovaní deti nezapamätali. A keby si to aj zapamätali, to by im nebolo potrebné na nič.
Predsa je však potrebné nejako si priblížiť aj to politické ovzdušie, v ktorom starozákonná Cirkev trpela a bojovala. Lebo aj my sme bojujúcou Cirkvou, aj keď žijeme o dvadsaťjeden a pol storočia neskôr. V minulom týždni sme trochu priblížili otázku diaspory, čím sme aspoň čiastočne mohli vniknúť do zložitých náboženských a s tým súvisiacich aj národnostných problémov. Ku zložitosti náboženských a národnostných vzťahov sa tu pridáva aj zložitosť vzťahov politických. Či to Cirkev chce, alebo nechce, musí žiť a trpieť i bojovať o svoju existenciu v celej tejto zložitosti. Tak Cirkev starozákonná v časoch Machabejcov, ako aj Cirkev novozákonná dnes. Netreba azda ani pripomínať, že rokmi a storočiami sa tieto vzťahy nie zjednodušujú, ale stále viac komplikujú. A Cirkev v nich musí žiť, ak chce prežiť. Nemôže len trpne čakať na zmenu politických pomerov, na vytúženú a oprávnenú náboženskú slobodu, prípadne na priazeň mocných tohto sveta. Abrahám, Izák, Jakub... to po tejto stránke mali jednoduchšie. Ale Cirkev v dobe Machabejcov, ten bojujúci Boží ľud, bojujúci v zložitých, ťažko prehľadných politických vzťahoch, ktoré by sme z Božieho slova radšej vynechali, to je verný predobraz aj bojujúcej Cirkvi našich čias.
Aký recept na prežitie nám dáva Pán týmto svojím slovom? „Prežiť“ znamená pre Cirkev „zvíťaziť“. Cirkev nepotrebuje slávne a krvavé víťazstvá, Cirkev víťazí nad svojimi nepriateľmi tým, že ich buď prežije, alebo aj im sprostredkuje milosť pokánia ako Nabuchodonozorovi (Dn 3, 98n). Tiež vyhlásenie Heliodora (2 Mach 3, 36n), Epifanesa (2 Mach 9, 12n) a Nikanora (2 Mach 8, 36), svedčí, že trochu spoznali pravého Pána. Aj náš Pán Ježiš Kristus premohol svojich nepriateľov nie bojom, ale jednoducho tým, že ich prežil, že ešte aj zabiť sa im dal, a predsa vstal zmŕtvych a prežil ich. Starozákonná Cirkev bola aj zemepisne a národnostne obmedzená, a preto si musela aj mečom brániť určité práva ako podmienku prežitia. Ale Pán im dával jasne najavo, že nie ich meč ich obráni. Dokonca aj keď im poslal anjelov s mečom na pomoc v boji, predsa ich nechal nakoniec tak napospas nepriateľom, že sa zachránili nie bojom, ale zachránil ich vzájomný boj ich nepriateľov. Keď boli obkľúčení a už z časti rozutekaní a z časti vyhladovaní v Jeruzaleme, kráľ s vojskom odtiahol, lebo Filip mu siahol na trón. Ale najprv si priblížime aspoň vládnuce kráľovské rody.

2. Po smrti Alexandra Veľkého r. 323 pred J. Kr. sa dostal Boží ľud v Palestíne pod nadvládu Egypta, kráľovského rodu Ptolemeovcov. Kráľovské žezlo prebrali synovia od otcov, všetci s rovnakými menami a líšili sa len prímeniami, číslami a rokmi panovania: Ptolemeus I. Soter 323-285, Ptolemeus II. Filadelfos 285-246, Ptolemeus III. Euerget 246-221, Ptolemeus IV. Filopator 221-204, Ptolemeus V. Epifanes 204-180, Ptolemeus VI. Filometor 180-155, Ptolemeus VII. Fiskon 145-116 pred J. Kr. V tom istom čase vládli v Sýrii Seleukovci, pod ktorých patril Boží národ od roku dvesto. V ich rode sú mená i vzťahy trochu zložitejšie: Seleukos I. Nikator 305-281, Antiochus I. Soter 281-261, Antiochus II. Teos 261-246, Seleukos II. Calinikos 246-226. Seleukos III. Keraunos 226-223. Po ňom nastúpili nám už známy Antiochus III. Veľký 223-187, ktorý porazil Ptolemea V., vzal mu Palestínu a dal mu za ženu svoju dcéru Kleopatru, aby azda proti vlastnému svokrovi raz nebojoval... Keď ho r. 187 zavraždili, nastúpil na trón jeho syn Seleukos IV. Filopator (187-176), ktorý poslal Heliodora vykradnúť jeruzalemský chrám. Heliodor ho r. 176 zavraždil a na trón nastúpil jeho brat Antiochus IV. Epifanes (176-164), ktorý bol dovtedy rukojemníkom v Ríme. Zatiaľ Demetrius I. Soter, syn Seleuka IV., ktorý mal zrejme nastúpiť na trón po zavraždenom otcovi, nastúpil ako rukojemník do Ríma namiesto Antiocha IV. Epifanesa. Po smrti Antiocha Epifanesa nastúpil na trón jeho syn Antiochus V. Eupator (164-162 a po jeho zavraždení zase jeho brat Alexander Balas (162-145). Ale ten už zápasil o trón s Demetriom I. Soterom (162-160) a jeho synom Demetriom II. Nikátorom (145-140). Boj prevzal Antiochus VI. Dionýsos (145-141), syn Alexandra Balasa, potom s ním spríbuznený Antiochus VII. Sidetes (139-129), syn Demetria I. a brat Demetria II., ale po ňom sa zase podarilo dostať na trón Demetriovi II. Nikátorovi (129-125). Okrem týchto bojujúcich kráľovských rodov vládli s akoutakou právomocou v Judei veľkňazi Oniáš II., jeho syn Šimon II. Spravodlivý, ktorého chváli aj Božie slovo (Sir 50, 1n), jeho rovnako chválený syn Oniáš III., mučeník za vieru. Po nich Jason a Menelaus vlastne nevládli, ale len prisluhovali Seleukovcom a tak sa bez volieb vytvorila akási osobná autorita Machabejcov. Ich kňazský rod Jojaribovcov bol síce známy, ale nie v politike. Známy musel byť najmä Simeon, čiže Hasmoneus, podľa ktorého sa potom ich rod volal Hasmoneovský. Jeho syn Ján nebol tak známy, ale vnuk Matatiáš sa na konci života preslávil, ako sme o tom rozjímali. Zomrel r. 166 pred J. Kr. a vlády sa ujímali postupne jeho synovia: Júda Machabejec (166-160), Ján (160), Jonatán (160-142), Šimon (142-134) a ich piaty brat – Eleazar padol v boji r. 142, ako to máme práve v úryvku na tento týždeň. Potom sa ujímali vlády Šimonovi synovia: Júda (134), Matatiáš (134) a Ján Hyrkán (134-103). Jeho vnuka Hyrkána II. dal s celým Hasmoneovským rodom vyvraždiť Herodes r. 35 pred J. Kr. Bol to ten istý Herodes, za vlády ktorého sa narodil Pán Ježiš a ktorý v strachu o svoj trón dal vyvraždiť v Betleheme všetkých chlapcov do dvoch rokov. Okrem egyptských Ptolemeovcov, sýrskych Seleukovcov a židovských Hasmoneovcov stále viac presadzovali v Judsku svoj vplyv v časoch Machabejcov aj Rimania.

3. A aby sme v tejto neprehľadnej spleti vzťahov mali aspoň natoľko jasno, nakoľko to potrebujeme pre pochopenie Božieho slova v tomto týždni, všimnime si iba rok 162 pred J. Kr. Okolo tohto roku sa odohrávali boje, ktoré opisuje Sv. písmo a v nich, v celej ich zložitosti, zápasil o svoj vplyv predovšetkým nepremožiteľný Pán. Židov ešte viedol do boja Júda Machabejec, zo Seleukovcov vládol pätnásťročný Antiochus V. Eupator. V skutočnosti vládol Lyziáš, ktorého Eupator vymenoval za ríšskeho správcu, ale dobíjal sa k moci aj Filip, ktorého za ríšskeho správcu vymenoval tesne pred smrťou ešte Eupatorov otec Antiochus Epifanes. Okrem Antiocha V. Eupatora, Lyziáša a Filipa celkom vážne chcel nastúpiť a čoskoro aj nastúpil na trón Demetrius I. Soter, ktorý bol doteraz rukojemníkom v Ríme, ale bol zákonitým dedičom trónu po svojom otcovi Seleukovi IV. Z úzadia číhali Ptolemeus VI., Ptolemeus VII. a ich sestra Kleopatra II., ktorá bola zároveň manželkou Ptolemea VI., svojho brata a spoluvládkyňou obidvoch. A nepochybne číhali z úzadia aj Rimania na vhodnú príležitosť zasiahnuť a „pomôcť“ usporiadať zauzlené pomery. Ich zauzlenie si najprv sami pripravili, keď do tejto komplikovanej situácie pätnásťročného Eupatora pustili svojho rukojemníka Demetria. A skutočne, ako čítame v jedenástej kapitole druhej knihy, aj do vyjednávania so Židmi zasiahli rímski poslovia...

4. Čo má však robiť Cirkev v týchto zložitých náboženských, národnostných a politických vzťahoch? Čo má robiť Cirkev v dnešných ešte zložitejších vzťahoch? Odpoveď asi nie je taká ťažká. Jednoducho sa o všetky tieto vzťahy príliš nezaujímať, považovať ich len za čosi vedľajšie a celú svoju pozornosť zamerať na stály styk s Bohom v modlitbe, na hľadanie jeho vôle poslušnosťou Božiemu slovu a predstaveným, osobným i spoločným pokáním a vďačnosťou Bohu za každú jeho duchovnú a hmotnú pomoc... Túto cestu nám ukazuje Pán cez Machabejcov. Tak čo je potom také ťažké a načo bolo treba spomínať všetku tú spleť kráľovských rodov a ich boje?
Odpoveď na túto otázku je v celom úvode k tomuto Božiemu slovu to najhlavnejšie, čo by sme si mali zapamätať: náboženstvo bolo zdanlivo vedľajšou otázkou. Išlo o boje a diplomaciu, o politiku a silu, akoby to s Pánom Bohom nemalo nič spoločné. Diabol rád budí dojem aj dnes u členov Cirkvi, že dôležitá je politika, diplomacia, mať známosti a mať moc, mať prinajmenej kultúrny vplyv a slobodu... Akoby bolo všetko možné veľmi dôležité, len nie náš osobný vzťah k Bohu, naše pokánie, naše modlitby, naše rozjímania nad Božím slovom, naša poslušnosť... Pritom v skutočnosti všetko to zdanlivo veľmi dôležité sú len kulisy, len pozadie toho skutočne dôležitého, len stále sa meniaci doprovod toho najvážnejšieho boja za Boha, alebo proti nemu. Hlavné bojové pole vždy bolo, je a bude pole náboženské. Od náboženstva, od vzťahov ľudí k Bohu a k jeho pravdám závisí potom aj kult, aj kultúra vzťahov, tým aj politika, aj sociológia... všetko!
Wilhelm Busch opisuje jeden svoj rozhovor s gestapákom koncom druhej svetovej vojny. Bol zavolaný na gestapo práve keď mu po bombardovaní horel dom. Hlavné, čo si v tomto rozhovore vyjasnili, bola naša otázka: to, že horí dom, je vedľajšie; aj to, že veľká nemecká ríša padá, je vedľajšie; výsledok vojny, všetko je vedľajšie... Hlavné je, že Busch sa so svojimi veriacimi napriek všetkému ďalej stretal a že gestapo mu v tom aj ďalej bude brániť! S Kristom, alebo proti nemu – a všetko ostatné je len ako hudobný doprovod, len ako kulisy v divadle! Len preto spomíname aj pri Machabejcoch všetko to ostatné, aby sme sa aj my naučili pozerať na všetko okolo seba len ako na doprovod, ako na kulisy toho najhlavnejšieho boja – boja o svoju vieru, o svoju spásu! A aby sme sa naučili dávať vo všetkých zložitých vzťahoch v školách, v zamestnaniach, v záujmových i spoločenských organizáciách, vo všetkých svojich povinnostiach i záujmoch na prvé miesto svoj vzťah k Bohu a budovanie tohto vzťahu pomocou modlitby, pokánia, Božieho slova, poslušnosti... Čokoľvek by nám v týchto základných podmienkach duchovného boja prekážalo, to všetko musí ustúpiť! Zamestnanie, bývanie, peniaze, priatelia, kultúra.... všetko, všetko je vedľajšie...

MODLITBY ZA MŔTVYCH

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. dôležitosť prípravy na smrť,
2. vedecký životný svetonázor,
3. pripravenosť Židov a pohanov na smrť,
4. vieru Machabejcov a Cirkvi v očistec a
5. modlitby a odpustky za duše v očistci.

1. Možno máte otázku smrti dávno správne vyriešenú podľa viery... A možno ste to dávno vysvetlili aj svojim deťom. Ale možno by bolo treba k tejto otázke trocha svetla viery pridať, aby sme pri stretnutiach so smrťou „nesmútili, ako tí, čo nemajú nijakej nádeje.“ (por. 1 Sol 4, 13). Nielen medzi neveriacimi, ale aj medzi veriacimi je dosť takých, ktorí vyhýbajú otázke smrti, radšej na smrť nemyslia, hoci celý náš pozemský život je vlastne len prípravou na život po smrti. Nielen deti, ale aj mnohí dospelí sa skutočne boja mŕtvych, ešte i cintorín radšej obchádzajú... Pred niekoľkými týždňami nám tu zomrel jeden veriaci starší muž. Každý ho poznal ako takého chudáčika. Nemyslelo mu to celkom tak, ako ostatným, vyjadroval sa ťažko a dosť nezrozumiteľne aj pre zlú výslovnosť aj pre nesúvislosť myšlienok. Mnohému v živote nerozumel, celý život prežil na dedine ako pastier husí. Hoci už dávno bol podľa štátnych zákonov celkom slobodný, on až do smrti žil ako sluha svojich bývalých pánov a ako dedinský pastier husí. Ale každý mesiac išiel na sv. spoveď s jednoduchým odôvodnením: „... aby bol človek pripravený...“ Veľmi som si vážil tohto „chudáčka“, lebo tomu najhlavnejšiemu v živote predsa len rozumel. Celý svoj život sa pokojne pripravovať na smrť bez strachu a s dôverou v Boha – tomu nerozumejú veľmi mnohí z tých „normálnych“ a možno aj pyšných ľudí. Pyšných na to, že rozumejú všeličomu... Brat, sestra, všetkému na svete aj tak nebudeme nikdy rozumieť. Ale budeme dosť múdri, ak budeme rozumieť tomuto hlavnému a keď sa budeme ako ten chudáčik, po celý život pripravovať na smrť.
V tomto týždni sa stretneme zase s mnohými prípadmi smrti, ale aj s rozličnou pripravenosťou na smrť. Vyše dvesto Židov – mužov, žien a detí – azda pri nejakej slávnosti, kedy smrť vôbec nečakali – pohania v Jope utopili v mori! Mnohí pohania padli v bojoch s Júdom Machabejcom. Zomreli v boji aj niektorí Židia, ktorí ktovie prečo nosili na krku amulety pohanských bôžikov... A zomrel aj zradca viery a národa Menelaus... Dobre by teda bolo pohovoriť si pri tejto príležitosti o postoji k smrti a o príprave na smrť. Je to otázka veľmi dôležitá, veľmi praktická a mnohými zatiaľ nevyriešená. Úplne sa nevyrieši ani jedným rozhovorom, ani mnohými. Ako kňaz som si ju vyriešil teoreticky na prednáškach a pri štúdiách teológie a neskôr v službe, keď som pochovával mŕtvych a slovami viery utešoval pozostalých. Ale veru iné to nebolo, keď som prežil haváriu a sám som bol v nebezpečenstve smrti... A zasa trošku iné, keď mi na rukách náhle zomrel spolubrat kňaz pri sv. omši, ktorú sme spolu slúžili... Vyriešiť si postoj k smrti teoreticky je jednoduchšie, ako riešiť si ho prakticky, keď nám zomrie niekto drahý, blízky, alebo keď sme sami v nebezpečenstve smrti. V tej praktickej oblasti si otázku smrti budeme riešiť až do našej smrti. Ale aspoň nakoľko sa ju dá riešiť teoreticky, treba si ju vyriešiť už teraz.

2. Život po smrti je vraj neistý, ešte nikto sa odtiaľ nevrátil... Istý je vraj len život na zemi. Preto sa snažíme tento život si čím lepšie a príjemnejšie zariadiť, postarať sa o spokojnosť pre seba a pre rodinu, aby nám v tomto živote nič nechýbalo. A čo bude potom, to predsa nikto nevie, na to je najlepšie nemyslieť... Aj takto niektorí ľudia zmýšľajú. To je ich „životný svetonázor“. Hovoria tomu aj svetonázor materialistický, pretože je zameraný len na matériu, na hmotné hodnoty. Alebo tiež svetonázor „vedecký“. Treba vedieť, že takýto „svetonázor“ nie je svetonázorom, nie je životný, ani vedecký. Neberie totiž do úvahy celý svet, ale iba jeho hmotnú časť preto nie je svetonázorom. Nie je životný, lebo nerieši všetky otázky života – práve tie najdôležitejšie obchádza a medzi nimi aj otázku posmrtného života. Veď ak sa spoza brány smrti nik nevrátil (čo tiež nie je pravda, lebo Ježiš Kristus sa vrátil), ako vedia, že tam už nič nejestvuje... A čo ak skutočný život začína až tam, ako to veríme my? S touto možnosťou materialistický „svetonázor“ jednoducho nepočíta. Ale potom to nemôže byť svetonázor „životný“, ale iba čiastočný, keď nepočíta so všetkými možnosťami života. Za vedecký by sa nemohol považovať ani tak, keby sme za vedecké považovali to, čo sa dá v laboratóriu opakovane overovať ako pokusy v prírodných vedách. Ale ak považujeme za vedu aj filozofiu, ktorá vlastne už len určité uzávery robí z vrcholkov ostatných vied (preto sa volá kráľovnou medzi vedami), tak materialistický názor nie je vôbec vedecký, lebo počíta len s materiálnym svetom. A veda, najmä kráľovná vied, má poznať všetky pravdy, nielen ohľadom materiálneho života.

3. Boje, spomínané v týchto dvoch kapitolách, by možno pre niekoho boli aj zemepisne zaujímavé, lebo k nim prichádzalo na celom území Palestíny, ba i za jej hranicami. Časovo sa azda niektoré boje prelínajú s bojmi, ktoré boli pred dohodou Židov s kráľom. Alebo šlo o dve dohody? Prakticky dosah nemali veľký. Kráľ síce oficiálne dal Židom pokoj, tí sa aj začali konečne venovať intenzívnejšie poľnohospodárstvu, ale kráľovskí úradníci a vojenskí velitelia, ba i samotný pohanský ľud dohody veľmi nerešpektoval . Azda by bolo mohlo mať trvalejší dosah to, že kráľ vymenoval Júdu Machabejca za miestodržiteľa namiesto Menelaa, ktorého dal popraviť. Ale čoskoro nato bol aj kráľ Antiochus V. Eupator, aj Lyziáš zavraždený a tak menovanie prakticky hneď stratilo platnosť. O toto však v Božom slove veľmi nejde.
Ťažisko tejto state môžeme vidieť v postojoch k smrti a v prípravách na smrť. Dvesto Židov, ktorí našli smrť vo vlnách mora, zomrelo nečakane, ale nie bez prípravy. Svojou každodennou vernosťou Božiemu zákonu i momentálne prejavenou láskou k nepriateľom, ochotou odpúšťať, mohli byť vlastne na smrť pripravení. Pohania, ktorí zomreli v bojoch, mohli byť na smrť pripravenejší, pretože v boji to nie je zákonitosť. V bojoch to môže byť aj tak, ako dnes na cestách: stovky a tisícky ľudí havaruje, a predsa sotva niektorí šofér počíta s haváriou, keď sadá za volant. Havárie, akokoľvek sú časté, považuje predsa len za výnimku a prečo by sa to malo práve jemu a práve teraz stať. Aj na smrť na bojisku sa dá aj takto pozerať: prečo by som mal práve ja zomrieť... Môžeme pripustiť, že spravidla jednoduchí vojaci ani nevidia do hry tým, ktorí ich do boja posielajú a ich krvou chcú dosiahnuť svoje ciele. Môžeme pripustiť, že cez front, keď tisícky spolubojovníkov vykrvácalo, pripravujú sa na smrť aj ostatní. Ale tu šlo aj o inú vec. Títo pohania nebojovali len za nejakú kráľovu záležitosť, postavenú napr. ako dosiahnutie spravodlivosti pre štátnu autoritu... Oni bojovali proti národu a špeciálne proti jeho náboženstvu. Bojovali, hoci mohol vedieť, kto to vedieť chcel, že bojuje proti jedinému pravému Bohu. Mohli to vedieť z vyhlásenia Eupatorovho otca Antiocha IV. Epifanesa. A mohli to vedieť aj z priebehu bojov, keď zjavne videli čudnú neporaziteľnosť Židov, napriek toľkým presilám. Z niektorých bojov mohli dokonca vedieť aj o priamej zázračnej pomoci anjelov. Keď títo pohania napriek tomu všetkému nehľadali pravdu a naďalej sa dali najímať za žoldnierov do boja proti Židom a židovskému náboženstvu, to znamená, že na smrť neboli pripravení. Lebo ako sa Židia v Jope pripravovali na smrť jednoducho každodenným životom viery, hľadaním Božích právd a ich uskutočňovaním, tak títo pohania sa pripravovali na smrť a na Boží súd obchádzaním Božej pravdy, ktorú mohli a nechceli poznať. Netúžiť po pravde je strašne zlá príprava na smrť, lebo P. Ježiš je pravda – kto sa vzďaľuje od pravdy a nehľadá ju, ten sa vzďaľuje od Krista a nehľadá ho.

4. Osobitne dôležitý je tento úryvok pre pravdu viery o osobitnom súde, očistci a spoločenstve svätých (tzv. communicatio sanctorum). Najmä 2 Mach 12, 43n, kde sa hovorí o tom že Machabejci sa modlili za mŕtvych a urobili zbierku, ktorú poslali do Jeruzalema, aby tam priniesli za nich obety. Na týchto veršoch je postavená dogma (jasne formulovaná a slávnostne vyhlásená pravda viery) o očistci. Židia mali väčší zmysel pre dejiny, pamätali si dlhé rodostromy a poznávali svojich predkov. Tiež mali väčší zmysel pre spolupatričnosť, lebo bez ustavičnej vzájomnej pomoci by jednoducho neboli ako národ vôbec prežili. Prejavilo sa to aj modlitbami za zomrelých. Treba si všimnúť, že tu nejde o zbožňovanie mŕtvych, o kult predkov, ako ho poznáme ešte snáď aj dnes z Číny a z dejín niektorých primitívnych národov. Ktorýsi rímsky cisár, ktorý ešte ani pred smrťou nestrácal zmysel pre humor, vraj povedal: „Beda, tuším sa stávam bohom“ – lebo Rimania uctievali cisárov ako bohov a ich smrť, či už skutočne úprimne, alebo len formálne, považovali za zbožštenie, za prechod k „bohom“ a premenu v „boha“. U Židov nejde o nič podobné.
Ich Boh sa im zjavil ako skutočný a jediný. On ich viedol aj k poznaniu veľkej hodnoty človeka, ale aj k poznaniu jeho obmedzenosti a slabosti, vrátane najväčšej slabosti, ktorou je hriech. Aj vo vzťahu k mŕtvym sa prejavila táto Božia výchova a Židia si zachovali aj túto zjavenú pravdu. Nezbožňovali mŕtvych, ale modlili sa za odpustenie ich hriechov, presnejšie povedané trestov za hriechy.

5. Musím priznať, že som sám dlho nemal nijaký osobný vzťah k modlitbám za duše v očistci. Považoval som také modlitby za zbytočné. Myslel som si, že za tých, ktorí sú v nebi, sa netreba modliť; za tých, ktorí sú v pekle, je zbytočné sa modliť, pretože tým už aj tak niet pomoci; a za tých, ktorí sú v očistci, je to tiež zbytočné, pretože z očistca sa už do pekla nedostanú, iba do neba. Považoval som teda za rentabilnejšie modliť sa len za živých, aby sa dostali aspoň do očistca... Zdá sa to byť logické, ale je to zlá filozofia a nebol by som rád, keby sa po mojej smrti nemal kto za moju dušu modliť, pretože by považovali za rentabilnejšie modliť sa len za živých. Už preto by som bol nerád, lebo očistec je „miesto“ utrpenia, akési „dočasné“ peklo. (Viem, že hovoriť o čase a priestore, o „mieste“ pre nehmotnú dušu, znamená hovoriť len v našich obmedzených pozemských pojmoch a na vystihnutie skutočnosti by sme potrebovali iné pojmy, aj keby tieto skutočnosti neboli tajomstvami. O to viac, keď sú tajomstvami a poznáme ich len natoľko, nakoľko nám ich Boh zjavil, nakoľko ich potrebujeme poznať pre praktický život.) Keďže očistec je utrpenie, veľké utrpenie, treba lásku k dušiam, trpiacim v očistci, prejaviť aj modlitbami za nich, prosbami, aby ich Pán z toho utrpenia čím prv vyslobodil. Veď utrpenie duše je aj tu na zemi ťažšie, než utrpenie telesné. Nemôžeme si vedieť ani len predstaviť, ako asi trpia duše v očistci. Nepomáhať im ani len modlitbami by nebol prejav lásky k nim. Machabejci nám tu dávajú pekný príklad. Okrem tých možností, ktoré mali oni v starozákonnej dobe pred Ježišom Kristom, my máme ešte väčšie možnosti pomáhať im. Nemusíme prinášať na oltári v Jeruzaleme, jedinom vtedy pravom chráme na svete obety obetných zvierat. Môžeme a máme prinášať za nich obetu Božieho Baránka, Ježiša Krista. A navyše nám jeho Cirkev ponúka možnosti získavať pre duše v očistci tzv. odpustky. Sú to milosti, ktoré nenadobúdame ako zásluhy pre svoje skutky a modlitby, ale Cirkev nám ich za určitých podmienok dáva pre zásluhy Pána Ježiša a svätých. Z našej strany treba, aby sme boli v stave posväcujúcej milosti, urobili skutok alebo modlitbu obdarenú zvláštnymi odpustkami, pomodlili sa na úmysel Sv. Otca a k plnomocným odpustkom je tiež potrebné vyhýbať aj náklonnosti k hriechu. Plnomocné odpustky získať, to znamená získať pre seba alebo pre dušu v očistci odpustenie všetkých trestov za hriechy. Prakticky v našom pozemskom spôsobe vyjadrovania to znamená, že duša, pre ktorú získame plnomocné odpustky sa hneď vtedy dostane z očistca do neba. To potom ale znamená, že modliť sa za duše v očistci je aj oveľa „rentabilnejšie“, ako sa modliť za živých. Lebo keď niekomu pomôžeme skôr do neba, on potom môže svojimi orodovaniami aj nám na zemi pomôcť „aspoň do očistca“ viacerým a skôr a istejšie, než ako keby sme sa len my tu na zemi za nás živých modlili.
Toto spojenie veriacich na zemi, v očistci a v nebi, toto modlitbové spoločenstvo sa nazýva v apoštolskom vyznaní viery „spoločenstvo svätých“, latinsky „communicatio sanctorum“, (starším výrazom „obcovanie svätých“).
Obsahom rozhovorov rodičov s deťmi v tomto týždni rozjímaní by teda mohla byť osobná príprava na smrť, upevnenie skutočne životného svetonázoru, ktorý počíta aj s posmrtným životom a osobný vzťah k dušiam v očistci vyjadrovaný aj snahou získavať odpustky.

BOJUJÚCA CIRKEV BEZ BOJA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. vzťahy medzi Machabejcami a Seleukovcami,
2. ako rešpektuje slobodu jednotlivcov Cirkev a ako štát,
3. charty ľudských a rodinných práv ako pole spolupráce, alebo boja Cirkvi a štátu a
4. udavačstvo ako zdanlivú formu spolupráce Cirkvi a štátu.

1. Ak to uznáte pre svoje deti za potrebné, môžete si s nimi na základe Božieho slova v tomto týždni pohovoriť o niektorých zásadách a postojoch v základnom vzťahu „Cirkev a štát“. Veľmi veľa sa o tejto téme hovorí a píše nielen dnes, ale už dlhé tisícročia... V týchto úvodných poznámkach sa nedá ani len pripomenúť všetko, ale ani len všetko potrebné. Ale niečo k tomu predsa len povedať treba, lebo sa tu stretávame napr. so zmenou kráľa. Nie s takou, ako po smrti Antiocha IV. Epifanesa, keď na jeho trón nastúpil jeho syn, ktorého určil za kráľa on sám ešte pred smrťou a to dokonca písomne. Tohto jeho syna Antiocha V. Eupatora dáva zabiť Demetrius I. Soter a zmocňuje sa vlády on. Doteraz bol ako rukojemník v Ríme, kam sa dostal za výmenu namiesto Eupatrovho otca Epifanesa. Teraz im to vracia s úrokmi a ide o to, či a ako ho uznať za právoplatného kráľa. Rím ho uznal až o dva roky. Machabejci ho uznali hneď azda aj preto, že vlastne nemali ani veľmi inú voľbu. O politickú samostatnosť celkom mimo Sýrskej ríše sa ani nepokúšali bojovať. Im stačilo, aby im kráľ, nech to bol hocikto, umožnil pokojne žiť podľa viery. Dokonca vidíme v tomto úryvku Božieho slova, ako prinášajú obety za kráľa! Nie na rozkaz kráľa, ani nie na počesť kráľa, ani nie ako zbožňovanie kráľa ako to kedysi žiadal Nabuchodonozor od Židov... Jednoducho to bol prejav viery vo vzťahu k štátnej vrchnosti, že sa za neho modlili a prinášali obety. V celom úryvku sa však stretáme aj so zlým vzťahom k svetskej vrchnosti u „nepravej cirkvi“. Alkimus sa dostal s pomocou kráľa a jeho vojska na veľkňazský úrad, zlomyseľnými žalobami si získaval priazeň kráľa a rozdúchaval nenávisť kráľa proti pravej Cirkvi, predstavovanej vtedy Machabejcami. Aj dnes sa striedajú vrchnosti, aj dnes denne potrebujú aj oni naše modlitby a aj dnes ešte žije v pravej Cirkvi aj nepravá, ktorá v nesprávnom vzťahu k Bohu má aj nesprávny vzťah k štátu, prejavovaný veru aj udavačstvom.
V Božom slove, o ktorom ideme teraz rozjímať, bol štát reprezentovaný Seleukovcami. Vnukovia Antiocha III. Veľkého sa nevedeli dohodnúť na tróne. Roku 187 pred J. Kr. v Elymaide Antiocha III. zabili a na trón nastúpil jeho syn Seleukos IV. Filopator. Vládol do r. 175, kedy ho zavraždil Heliodor. Na jeho trón nastúpil jeho brat, teda druhý syn Antiocha III. pod menom Antiochus IV. Epifanes. Takto vládli dvaja bratia po sebe, ale ich synovia sa vedeli dohodnúť už len mečom. Seleukos IV. mal syna Demetria I. Sotera a Antiochus IV. mal syna Antiocha V. Eupatora. Demetrius bol starší, ale bol rukojemníkom v Ríme, Eupator bol štrnásťročný, čo vyhovovalo najmä Lyziášovi, ktorý vlastne vládol miesto neho. Keď sa Demetriovi podarilo r. 165 pred J. Kr. dostať z Ríma, dal Antiocha V. aj Lyziáša zavraždiť, aby mu neprekážali svojimi nárokmi na trón. Bol to zákon džungle, zákon silnejšieho – v politike.

2. Čo je štát a čo je Cirkev, aby sme si mohli ujasniť ich kompetenciu a pole pôsobnosti? Štát je určitá forma spolužitia všetkých ľudí na určitom území, bez ohľadu na ich presvedčenie v náboženskej oblasti. Cirkev je užší kruh, lebo do nej sa združujú len veriaci kresťania katolíci, snažiaci sa žiť podľa Božích zákonov, teda podľa Božej vôle. V širšom zmysle by sme azda mohli hovoriť o veriacich vôbec, ale aj tak je to výber, kým štát nie je takýto výber. Nijaký štát si nemôže robiť nároky, aby v ňom žili všetci ľudia len ako neveriaci, alebo len ako katolíci, alebo len ako moslimovia... Ak si všetky arabské štáty do oficiálneho názvu dávajú ako vyznanie viery „islamská republika“, je to vyznanie viery väčšiny obyvateľov, možno aj všetkých obyvateľov, ak sú takéhoto presvedčenia, ale musia umožňovať život aj ľuďom, ktorí majú iné náboženské presvedčenie. To jednoducho patrí k podstate štátu, pretože to patrí k náboženskej slobode, ktorú štát má rešpektovať a chrániť. Cirkev a iné náboženské spoločenstvá rešpektujú náboženskú slobodu tým, že umožňujú bez nanucovania komukoľvek podľa jeho presvedčenia zo svojho stredu odísť, alebo sa k nim pridať. Nanajvýš oficiálne vyhlásia niekoho za vylúčeného z Cirkvi, ak by sa do nej hlásil a chcel by sa aj naďalej hlásiť a predsa si ponechával odlišné životné postoje. Ale štát naopak, rešpektuje náboženskú slobodu nie vylúčením zo svojho stredu, ale tým, že umožňuje normálne žiť vo svojom strede ľuďom s akýmkoľvek náboženským presvedčením. Ak Cirkev alebo iné náboženstvá v „Božom mene“ nielen umožňovali zmenu náboženského presvedčenia podľa slobodného rozhodnutia, ale aj fyzicky trestali a likvidovali ľudí s odlišným názorom, bola to nie malá chyba. Tak isto štát, ak vylučuje zo svojho stredu, alebo neumožňuje plnoprávny život veriacim i neveriacim, dopúšťa sa nie malej chyby.
Cez Rímske impérium sa do moderných čias dostala iná forma obsadzovania vedúcich politických funkcií voľbami. Ak sú voľby skutočne voľbami, ak sú slobodné, umožňujú všetkým ľuďom v štáte uplatniť svoju slobodu. Totiž je nutné, aby všetci v štáte rešpektovali zákonitú autoritu. Pri rozkazoch verejnej moci, štátnej autority, už sa nemá veľmi uplatňovať slobodné rozhodovanie jednotlivcov. Iba ak by šlo o rozkazy hriešne, tam treba viac poslúchať Boha ako ľudí. Ale okrem hriechu treba aj svetskú autoritu jednoducho poslúchať. Žiadny robotník nemôže povedať, že on je slobodný a preto pôjde bez ohľadu na zákony pracovať dnes tam a zajtra inde, kde sa mu práve chce, alebo že bude robiť, alebo nerobiť, čo sa mu nechce, pretože je slobodný. Poriadok a tým aj spravodlivosť, aj pokoj a šťastie, je možné len vtedy, ak sa rešpektuje zákonitá autorita a sloboda sa umožňuje všetkým slobodnými voľbami autority. Ak poslúcham, tým je obmedzená moja sloboda – ale ak poslúcham toho, koho som si sám vybral, aby za mňa rozhodoval v určitých veciach, tak poslušnosťou moja sloboda nie je obmedzená... Bola by takouto poslušnosťou obmedzená moja sloboda vtedy, keby autorita, hoci aj zákonite zvolená, prekračovala svoju právomoc. Napr. tým, že sa prihlásim do učňovskej školy, aby som sa vyučil za automechanika, tým sa zaväzujem aj poslúchať tam svojich učiteľov a vedúcich. Ak ich poslúcham, tým nie je moja sloboda obmedzená, pretože som si ich slobodne vybral. Ale bola by moja sloboda obmedzená, keby ma nič neučili, alebo ma miesto učenia viedli len ku všelijakým záujmom. Keby ma naučili šach a futbal, alebo hoci aj atómovú fyziku, tým by prekračovali svoju moc a obmedzovali moju slobodu, pretože ja som si ich zvolil, aby ma vyučili za automechanika. Tiež prekračujú svoju právomoc, ak sa zaujímajú o moje náboženské presvedčenie, ak evidujú, kto je veriaci a kto nie, ak uprednostňujú jedných a potláčajú druhých, alebo ak sa považujú za kompetentných presviedčať ma o tom, či je Boh, alebo nie je... alebo či ho treba poslúchať a v čom... Celé Machabejské povstanie vzniklo na základe toho, že štátna autorita Seleukovcov prekračovala svoju právomoc a miešala sa do otázok svedomia a náboženstva svojich podriadených. Aj keby nastúpili na trón voľbami a nie vraždami, aj tak by túto právomoc nemali.

3. Je veľmi zložité stanoviť všeobecné normy pre štátnu autoritu, v čom všeličom je kompetentná a v čom nie, aby sme mohli vo všetkých prípadoch hneď vedieť, či neprekračuje svoju právomoc a teda či ju máme poslúchať. Keby učiteľ na zdravotnej škole vysvetľoval žiakom to, čo sa majú učiť na elektrotechnike, tak je to jasné. Ale nie vždy je to také jednoduché. Po tisícročiach rozličných foriem štátnej autority sa konečne v našom storočí ustálila, verejne odhlasovala a mnohými štátmi podpísala „charta ľudských práv“, ktorá je v podstate formulovaním práv jednotlivca a vymedzením, čiže obmedzením verejnej štátnej moci. Vďaka Sv. Otcovi Jánovi Pavlovi II. a ním zvolanej a vedenej biskupskej synode o rodine, je už vypracovaná aj charta práv rodiny. V oboch týchto chartách sú formulované práva jednotlivcov a rodín, ktoré má verejná štátna autorita nielen rešpektovať, ale aj chrániť, zabezpečovať proti ich porušovaniu.
Práva jednotlivcov a rodín – to je ohromne široké pole, na ktorom sa od vekov stretá Cirkev a štát. Často sú tie stretnutia zaostrené, často bolestné, mnohokrát v dejinách pri nich tiekla najvzácnejšia tekutina na tejto zemi, ľudská krv! Nielen za čias Machabejcov a vinou Seleukovcov. Často to bolo aj vinou veriacich. Bolestnou ukážkou sú nielen vpády Tatárov, Turkov, alebo arabských moslimov v „mene Alaha“, ale aj križiacke výpravy kresťanov... Nielen tisíce kresťanských mučeníkov v arénach rímskej ríše, kde dodnes slávne rímske právo nerozlišovalo právo štátnej moci a práva jednotlivcov na náboženskú slobodu... Ale aj tisíce zabíjaných Indiánov v Amerike, Židov v Európe, černochov v Afrike... keď pod rúškom kresťanstva si mocní tohto sveta privlastňovali práva nad ľudskými životmi! Práva jednotlivcov a rodín – to je ohromne široké pole, na ktorom sa miliónkrát v dejinách krvavo stretala Cirkev a štát, môže však a má byť širokým poľom ich spolupráce! Kde inde bude Cirkev a štát spolupracovať, ak nie na poli ľudských a rodinných práv! Vďaka Bohu, zdá sa, že aspoň v našom storočí, v jeho druhej polovici, sa čím ďalej, tým hlbšie vyjasňuje toto pole. Možno aj „vďaka“ hroznému pošliapaniu týchto práv v druhej svetovej vojne a „vďaka“ strachu z ešte hroznejšieho pošliapania týchto práv v hroziacej tretej svetovej vojne... Jednotliví ľudia, i celky i štáty si stále viac uvedomujú nevyhnutnosť rešpektovania týchto práv. Už prešli doby, kedy sa Cirkev a štát mohli na tomto poli stretávať aj v bojových šíkoch ako Machabejci so Seleukovcami. Prišla doba, kedy stojíme všetci pred jedinou voľbou: alebo sa ľudstvo vykynoží a neprežije možno ani najbližšie desaťročie, alebo konečne začne na tomto poli miesto boja spolupracovať.

4. Spolupráca Cirkvi a štátu, skupiny a celku, rodiny veriacich s rodinou ľudstva, musí mať však tiež svoje pravidlá. Nemožno považovať za správnu a normálnu formu spolupráce to, čo robil Alkimus podľa Božieho slova uvedeného na tento týždeň. Podlizovať sa štátnej moci udávaním, len aby sa pomocou štátnej moci dostal na popredné miesto v chráme, to nie je spolupráca Cirkvi a štátu! Správna a užitočná spolupráca má byť z oboch strán vyplnená snahou o rešpektovanie ľudských a rodinných práv. Udavačstvom sa spolupráca nie rozvíja, ale rozbíja. Ani Machabejcom nešlo o zrušenie štátnej moci, o zvrhnutie nadvlády Seleukovcov, aj keď sa dostávali na trón nie slobodnými voľbami, ale vzájomným bojom a vyvražďovaním. Machabejci chceli a radi prijali pokojné riešenie situácie. Radšej uznali Demetria za kráľa a podriadili sa aj jeho nástupcovi Nikanorovi v Jeruzaleme. Ba aj zradného Alkima, ktorý dal popraviť bez príčiny šesťdesiat Assidejcov, predsa prijali za veľkňaza. Od Nikanora žiadali len to, aby ich nechal žiť pokojne podľa svojho náboženského presvedčenia. A od veľkňaza Alkima, aby aspoň ako veľkňaz plnil riadne svoje povinnosti voči Bohu a veriacim v chráme. Machabejci boli za spoluprácu, nie za boj. A určite prejavili svojimi modlitbami a obetami viac úcty ku kráľovi ako Alkimus svojimi žalobami.
Kompetencia štátnej moci a práva jednotlivcov a rodín neboli v časoch Machabejcov ešte také jasné, ako dnes. Aj stredoveká zásada „cuius regio, eius religio“ (čie je kráľovstvo, toho je aj náboženstvo), je už dnes vďaka Bohu prekonaná. Aspoň teoreticky. Pre nás je dôležité predovšetkým to, aby sme si vo svojich životných situáciách uvedomovali svoje práva i kompetenciu štátu... Aby sme svoje práva uplatňovali, prípadne bránili, krivdy s vierou trpeli a prekonávali a aby sme pri tom všetkom nestratili úctu a lásku k predstaviteľom štátnej moci. Tento vzťah viery aby sme prejavovali aj rešpektovaním ich autority, dôslednejším rešpektovaním ako neveriaci, ale aj modlitbami a obetami za nich.

POSLEDNÝ BOJ A SMRŤ NIKANORA

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. právo na život a povinnosť žiť,
2. a to aj v prípade potratu a samovraždy,
3. aj v prípade eutanázie a
4. modlitby svätých za nás.

1. Ak túto predlohu dávate svojim deťom tak, ako sa im aj vzhľadom na ich vek má dávať, tak majú okolo šestnásť rokov. Je to vek, v ktorom si riešia aj základnú otázku o zmysle života: prečo a ako žiť. Oplatí sa vôbec žiť? Nebolo by jednoduchšie vôbec nežiť? Zvlášť, ak bývajú na internátoch, stretávajú sa tam s touto otázkou aj celkom konkrétne. Napr. aj vzhľadom na potraty, ktoré si dávajú robiť niektoré staršie, alebo i mladšie spolužiačky. Nie je tým deťom lepšie nenarodiť sa? Z tohto dôvodu aj lekári, aj väčšinou rodičia vlastne miesto svojich ešte slobodných detí, rozhodnú o smrti svojich ešte nenarodených vnúčat... V tomto úryvku Božieho slova sa stretneme so samovraždou jedného židovského kňaza, čo by mohlo byť pre vás príležitosťou pohovoriť si s deťmi aj o otázke práva na život a povinnosti života.

2. Život je Boží dar, a preto Boh je zvrchovaným Pánom života a smrti. Človek preto nemá právo inak narábať so životom, iba podľa vôle Darcu, Boha. Právo na život a povinnosť života vzal Pán života a smrti pod svoju ochranu piatym prikázaním desatora: „Nezabiješ!“ Tento príkaz sa plne vzťahuje aj na prípady, ktoré by sme azda nazvali špeciálnymi, a na ktoré ho ľudia nie vždy vzťahujú. K týmto prípadom patrí aj už spomínaný potrat, ktorý Boh zakazuje a ľudia dovoľujú – lebo Boh chráni aj život nenarodených a to od prvej chvíle počatia, čo ľudia nechcú pripustiť. Odôvodňujú si to nízkym vekom matky a otca dieťaťa, ktorí ešte nie sú schopní vytvoriť rodinu; alebo finančnými, bytovými, či zdravotnými, alebo inými problémami. Akokoľvek je však potrat ľuďmi odôvodnený, predsa podľa Božieho zákona vždy je a zostane ťažkým hriechom: vraždou. Druhou sériou špeciálnych prípadov v otázke života a smrti sú prípady samovraždy. Väčšinou sa hovorí i lekársky potvrdzuje, že šlo o psychicky nie celkom normálny prípad. Z listov po samovrahoch by sa dali zostaviť celé zoznamy o motívoch, ktoré k samovražde vedú. Neriešiteľné, alebo aspoň zdanlivo neriešiteľné osobné, rodinné, niekedy aj spoločenské prípadne pracovné problémy, hriechy alkoholizmu, nevery, atď. O normálnosti, alebo nenormálnosti samovrahov nechajme rozhodovať lekárov – psychológov. Ale normu by sme aspoň my, veriaci, mali mať všetci úplne jasnú: Príkaz „nezabiješ“ sa vzťahuje aj na náš vlastný život. Za žiadnych okolností nemáme právo odmietnuť tento Boží dar, pokiaľ nám ho Pán života dáva. Príkazom „nezabiješ!“ ochráni Boh náš život aj pred nami samými! Nech by už išlo o slávne harakiri, ktorému sa podobá aj samovražda kráľa Šaula, aj samovražda v našom úryvku spomínaného židovského kňaza Razisa, alebo o akýkoľvek iný druh „čestnej“ smrti, alebo o únik pred problémami.

3. K tejto špeciálnej skupine postojov k smrti patrí ešte jedna špeciálnejšia skupina vrážd a samovrážd, ktoré sa odborne nazývajú eutanázie. Ide o vraždy, alebo samovraždy, alebo o vraždy na požiadanie nevyliečiteľne a ťažko trpiacich ľudí. Pred niekoľkými rokmi v Anglicku dokonca úradne žiadali niektorí ľudia uzákoniť povolenie eutanázie, podobne ako viaceré vlády uzákonili povolenie potratu. Tým by sa tomuto druhu vrážd dal pred ľudskou verejnosťou zákonitý podklad tak, ako potratom. Aj na prípady nevyliečiteľných chorôb sa však Boží príkaz „nezabiješ!“ vzťahuje rovnako ako na prípady neriešiteľných problémov. Len Boh má právo rozhodovať o tom, kto má ešte žiť a trpieť a koho si už povolá k sebe na súd a na večnosť. Od prípadu k prípadu môžu byť a istotne aj sú rozličné špeciálne okolnosti, s ktorými sa treba v jednotlivých prípadoch zaoberať, nikdy však nie preto, aby sme život vzali, alebo skrátili. Iba preto sa nimi možno a treba zaoberať, aby sme si pomohli niesť bremeno života vtedy, keď sa už život stane naozaj len bremenom. Je pravda, že zlou životosprávou, otravovaním vzduchu výfukovými plynmi a továrenskými komínmi, otravovaním vôd odpadkami z domov i z tovární, otravovaním ovocia postrekmi a potravín herbicídmi a jedmi proti potkanom, atď., si ľudia tiež skracujú život. A možno aj ohrozujú vôbec život na tejto planéte! Aj za to určite budú zodpovední tí, ktorí na to majú vplyv: za životosprávu bude zodpovedný aj každý jednotlivec, za znečistenú vodu vedúci závodu, ktorí majú zabezpečiť čistiace zariadenia atď. Ale ani toto nie je dôvodom, aby sme niektorému trpiacemu „pomohli do neba“ smrtiacou injekciou, predávkovaním, alebo odopieraním liekov.
Niekedy môžeme mať pokušenie považovať život nie za dar, ale za bremeno, či už svoj život, alebo život nenarodených, alebo život chorých, či starých. V takýchto prípadoch musíme pamätať na to, že Boh nám dáva a chráni nielen právo na život, ale nám ukladá aj povinnosť žiť, keď nám už život raz dal, kým nám ho on sám raz vezme. Ako to pochopia neveriaci? Zdá sa, že nijako inak, iba cez v každých okolnostiach pevný postoj k životu, ktorý budú vidieť u nás, veriacich.

4. Tento úryvok Božieho slova nám dáva príležitosť doplniť si aj myšlienku o „spoločenstve svätých“, ktorú sme si už pri postoji k posmrtnému životu spomenuli pred dvoma týždňami (por. úvod 202. týždňa). Júda Machabejský mal zvláštny sen, ktorý bol Božím zjavením pre neho, pre jeho spoluveriacich i pre nás. Videl vo sne bývalého veľkňaza Oniáša III. a dávneho proroka Jeremiáša, ako sa modlia za svoj národ. Mužovia mŕtvi, prorok dokonca dávno mŕtvy, ale stále sa modlia za svoj národ. Týmto svojím slovom nám teda Pán hovorí o modlitbách svätých v nebi za živých na zemi. Nielen my sa máme modliť a prinášať obety, najmä obetu sv. omše za zomrelých v očistci. Aj zomrelí ľudia sa modlia za nás, ktorí ešte putujeme „v tomto slzavom údolí“ do večnej vlasti. Každý pokrstený má už od krstu svojho osobitného modlitebníka v nebi, ktorý svojimi modlitbami drží patronát nad ním. Mali by sme svojich nebeských patrónov, po ktorých nosíme aj meno, nielen poznať a nasledovať, ale aj prosiť o modlitby za nás. Veď keď už my tu na zemi sa môžeme a máme jeden za druhého modliť a tak si vyprosovať milosti, o koľko viac nám môžu vyprosovať tí, ktorí sú už v nebi!

POSLEDNÝ BOJ A SMRŤ JÚDU

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. mesiášske túžby v časoch Machabejcov,
2. obraz Mesiáša – vojvodcu podľa osobnosti Júdu,
3. obraz mesiášskeho zjednotenia podľa Júdu Machabejského a
4. ako prispel Júda k falošným predstavám o Mesiášovi.

1. Tu si v úvode povieme myšlienku, ktorá bude snáď na pochopenie a na vysvetľovanie deťom trochu ťažšia, ale potrebná. Potreba predovšetkým pre správne chápanie Nového zákona, najmä osoby a poslania Ježiša Krista. Spomínali sme už, že táto doba, o ktorej teraz rozjímame, je dobou bezprostredne pred Ježišom Kristom. Túto dobu nazývame dobou Machabejskou, lebo bratia Machabejskí najviac poznačili a tvorili túto dobu bojov za vieru. Najmä prvý vojvodca medzi nimi, Júda Machabejský. Bola to už doba veľmi intenzívneho očakávania Mesiáša, silnej túžby po Mesiášovi. V tejto dobe bolo ľudí úplne zasvätených Bohu, tzv. nazirejcov viac než kedykoľvek predtým. Keď po očistení jeruzalemského chrámu Júdovým vojskom r. 164 pred J. Kr. zbúrali oltár znesvätený pohanskými obetami Dionýzovi, jeho kamene odložili na nečisté miesto, „kým nevystúpil prorok a nerozhodne o nich inak.“ Od čias posledného proroka Malachiáša (asi 480 pred J. Kr.) uplynulo už 320 rokov! Pri Damašku na púšti v jaskyniach nad Mŕtvym morom v Kumráne sa formovali skupiny zbožných a horlivých mužov Asidejcov, ktorí sa síce rozlične trieštili a nadobúdali rozličné formy spoločného života, niekde i s rodinami, inde v prísnej klauzúre podobnej reholiam, vznikali z nich rozličné náboženské a čiastočne aj národné a politické hnutia, ale všetky boli poznačené Božím slovom a očakávaním Mesiáša. S posvätnou úctou hovorili o svojom zakladateľovi „Učiteľovi spravodlivosti“, hľadali na ňom i na iných mesiášske črty a hľadali tak už pred vystúpením Mesiáša jeho čo najspoľahlivejší obraz. Ako by mal Mesiáš vyzerať, podľa čoho ho máme spoznať, keď sa objaví? Vieme, že keď na púšti vystúpil Ján Krstiteľ s krstom pokánia, národ bol ochotný prijať ho ako Mesiáša. „Ľud žil v očakávaní a všetci si v srdci mysleli o Jánovi, že azda on je Mesiáš...“ (Lk 3, 15). Národ si teda v očakávaní Mesiáša vytváral o ňom obraz. A pretože najvýraznejšou osobnosťou v dobe pred jeho narodením bol Júda Machabejský, vytvárali si ľudia obraz o Mesiášovi aj podľa neho.

2. Spomeňme si tu niektoré črty Júdu Machabejského, ako ich spomína chválospev na Júdu v 1 Mach; kap. 3., ako sa prejavili aj v našom úryvku na tento týždeň... A hlavne aký obraz o Mesiášovi si urobil národ podľa Júdovej osobnosti i aký si mal urobiť. Aj tu sú totiž korene toho, prečo v Ježišovi z Nazareta nespoznali Mesiáša, neprijali ho a prečo „podľa Zákona musel zomrieť.“ (por. Jn 19, 7). Keby si boli podľa Júdovej osobnosti o Mesiášovi vytvorili správnejší obraz, boli by v Ježišovi spoznali Mesiáša a nebol by musel „podľa Zákona zomrieť.“ V čom bol teda ich omyl? Júda Machabejský bol v ich očiach predovšetkým vojvodca, bojový hrdina, víťaz nad politickými, nielen náboženskými nepriateľmi. Bol to podľa chválospevu 1 Mach 3, 4 „lev Júdu“, predobraz toho mocného a nepremožiteľného „leva“ z Júdovho rodu, ktorým mal byť podľa prorockého požehnania praotca Jakuba Mesiáš (por. Gn 49, 9). Ako Júda mečom porážal sýrskych kráľov, ich vojská a tým aj ich helenizátorské osudy, tak mal neskôr Mesiáš mečom porážať vojská rímskych cisárov a oslobodzovať národ od ich vplyvu v Judsku – od vplyvu politického a tým aj kultúrneho, aj náboženského. K takémuto obrazu o Mesiášovi prispel Júda najmä záverom svojho života o ktorom rozjímame v tomto týždni. Takýto obraz bol však v skutočnosti veľmi vzdialený od toho obrazu, ktorý vykresľoval sám Boh už po storočia v Božom slove – od obrazu trpiaceho Mesiáša, Sluhu Pánovho (Iz 42, 1), ukrižovaného (Ž 22), pre naše hriechy vedeného ako baránka na zabitie (Iz 53, 7; Jer 11, 19...), hoci baránok bol v celom Sv. písme a v každodenných obetách v chráme symbolom Božieho Baránka, Mesiáša, ktorého ranami sme my uzdravení (Iz 53, 1n). Obraz Božieho Baránka a Leva z Júdovho rodu akosi nešiel Izraelitom po celé storočia dohromady. Čím teda bude Mesiáš? Zabitým Baránkom, alebo víťazným Levom? Niektorí mysleli na viacerých Mesiášov, niektorí dávali prednosť jednému, iní druhému obrazu. Skutočnosť ukázala, že Mesiáš bol predobrazovaný aj obrazom leva, aj obrazom baránka. Božie slovo sa nemýlilo. Ako lev neúprosne a víťazne bojoval proti hriechu, proti diablovi (por. Mk 5, 1n; a inde, „po celej Galiley... vyháňal zlých duchov“, Mk 1, 39). Ale voči ľuďom bol ako Baránok, so všetkou krotkosťou, ochotný dať sa od nich aj zabiť. Od nich a za nich. Od nás a za nás, aby sme boli presnejší. To je pravý obraz Mesiáša. Júda Machabejský ho pripomínal len čiastočne. Nie Júda s mečom v ruke, ale Júda úplne zasvätený Bohu, spoliehajúci sa na Boha, modliaci sa, Júda so Sv. písmom v ruke, v srdci, na perách i v skutkoch...

3. Spomeňme si aj druhý omyl v obraze Mesiáša, ktorý tiež má svoje korene aj v Machabejcoch. V úvode k rozjímaniam 295-302 sme hovorili o diaspore. Aj o teologickom, náboženskom význame diaspory, aj o pohľade Židov na diasporu. Rozptýlenie sa považovalo najprv za Boží trest, potom aj za poslanie od Boha. A pre nás je predovšetkým poslaním. Sme a máme byť za poslanie od Boha. A pre nás je predovšetkým poslaním. Sme a máme byť rozptýlení vo svete ako kvas v ceste (por. Mt 13, 33), lebo sám Pán nás poslal: „Iďte do celého sveta a ohlasujte Evanjelium!“ (Mk 16, 15) Ale nám to povedal až Pán Ježiš. V dobe Machabejcov boli ešte aj iné normy. Aj keď už vedeli, že rozptýlenie po svete je spojené aj s poslaním, predsa bolo predovšetkým trestom. Ak sa o Júdovi Machabejskom v chválospeve spieva že „zhromaždil rozptýlených“, (1 Mach 3, 9), je to jedna z jeho mesiášskych čŕt. Mnohí proroci predpovedali túto milosť: „zhromaždím vás zo zemí...“ (por. ez 20, 34 a inde, Mich 3, 12; Ž 147, 2; Dt 30, 3n atď.). Sám Pán Ježiš mal tiež v srdci túto túžbu: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo sú ti poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako si sliepka zhromažďuje kuriatka pod krídla a nechceli ste! Uvidíte, váš dom spustne...“ Nechcieť sa dať zhromaždiť Mesiášom znamenalo neprijať spásu a tým sa dostať do beznádejnej situácie bez možnosti záchrany. (por. Lk 13, 34n; Mt 23, 37n). Veľký rozdiel medzi Júdom Machabejským a Ježišom bol v tom, že Júdovi sa pripisovalo len zhromažďovanie rozptýlených veriacich silou meča, kým Ježiš chcel zhromaždiť všetkých verných, nielen Židov, ale nie zbraňami, lež mečom Božieho slova. A nielen chcel, lež aj zhromaždil. Nezjednotil len Židov národnostne a v postavení proti ostatným národom, ale splnil proroctvá oveľa úplnejšie. Ako v skutočnom Mesiášovi sa v Ježišovi splnilo prisľúbenie, ktoré dal Boh Abrahámovi: „V tebe budú požehnané všetky národy zeme“ (por. Gn 17, 4; 18, 18; 22, 18; 26, 4). Izaiáš dokonca hovorí v tzv. druhej piesni o Božom Služobníkovi, ktorá sa vždy vysvetľovala jednoznačne mesiášsky: „Izrael sa však nezhromaždí. I slávený som v očiach Pána a Boh môj stal sa mi silou. Riekol teda: Primálo je, keď služobníkom si mi, aby si zbudoval kmene Jakubove a späť priviedol zachránených Izraela, lež ustanovím ťa za svetlo pohanom, nechže si mojou spásou až do končín zeme!“ (49, 1n). Sv. Duch tiež ústami sv. Pavla potvrdil, že v Ježišovi ako Mesiášovi sa splnilo to prisľúbenie dané Abrahámovi (por. Gal 3, 9). Zhromaždil nielen Židov, ako Júda, ale všetky národy. A nielen mečom, ale Božím Duchom. (por. zoslanie Sv. Ducha Sk 2, 5n). Prvé rozptýlenie ľudstva sa ako trest spomína po stavbe babylonskej veže, keď ľudia prestali rozumieť jeden druhému. A prvé zjednotenie ako opak babylonského zmätku je po zoslaní Sv. Ducha, keď si ľudia z rozličných národov zrazu rozumeli, dokonca aj rečovo. Keď si Židia vytvorili obraz o budúcom Mesiášovi podľa toho, ako Júda mečom zjednotil národ politicky, tak to bol nepravý obraz o Mesiášovi. Takí Židia potom ani nemohli prijať Ježiša, ktorého označil Ján Krstiteľ ako Božieho Baránka. (por. Jn 1, 29 a 36). Ani nečudo, že hoci za Jánom chodili celé zástupy, po takomto označení Mesiáša sa len dvaja z jeho učeníkov pohli za Ježišom.

4. Za tento nesprávny obraz o Mesiášovi určite nie je zodpovedný Júda Machabejský. Aspoň nie len on a ani nie v prvom rade on. Ak ho on niečím zavinil, tak snáď len záverom svojho života. Inak bol Júda pekným predobrazom Ježiša, Mesiáša. Nie “mečom, s ktorým aj tak narábal iba šesť rokov, ale „mečom Ducha“ – Božím slovom. Júda predobrazoval Mesiáša prv, než sa stal slávnym; tým, že sám sa usiloval hľadať Božiu vôľu a veľmi dôsledne ju plnil. V tomto bol obrazom Ježiša, ktorého pokrmom bolo plniť Božiu vôľu. (Jn 4, 34). Aj vo veľmi rušnej dobe bojov so zbraňou v ruke sa snažil všetko robiť podľa Sv. písma, ešte aj organizovať armádu, nielen svätiť sviatky, obetovať v chráme, modliť sa, kajať atď. Životom podľa Sv. písma je teda Júda tiež verným obrazom Ježiša, ktorý tiež všetko robil, aby sa splnilo Písmo. (por. Mt 26, 54; Mk 14, 49; Lk 4, 21; Lk 24, 27n; Jn 2, 22; 5, 39n; 19, 28). Svojím životom modlitby bol tiež obrazom modliaceho sa Ježiša. A keď si už niekto vytváral podľa Júdu obraz o Mesiášovi, mal toto všetko vidieť. A v tomto všetkom mal vidieť predovšetkým to, že Júda, či už bojoval s mečom, alebo slovami, bojoval predovšetkým proti hriechu. Aj sa vzdal bojov, ak mohol bez nich dosiahnuť zmierenie a možnosť žiť bez hriechu, aj keď naďalej pod sýrskou nadvládou (2 Mach 14, 19n).
V závere svojho života však akoby Júda zaváhal a už nebol takým verným obrazom Mesiáša. Aj predtým mohol ľudí mýliť jeho meč, keď na neho pozerali len s povrchným obdivom, ale zdá sa, že ku koncu života sám tomuto podľahol. Sv. Pavol, ktorý o dvesto rokov neskôr tiež veľmi horlil za zákon, tiež začal obraňovať Boží zákon s mečom v ruke a prenasledoval kresťanov. Ale potom odložil násilie, keď uveril v Pána Ježiša a bojoval duchovný boj proti hriechom len duchovnými zbraňami. Na konci života mohol potom o sebe povedať: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokonal, vieru som zachoval...“ (Tim 4, 7).
Júda by to snáď o sebe nemohol tak povedať, lebo začal veľmi politizovať. Akoby sa prestal spoliehať na Božiu pomoc, hľadal oporu u Rimanov. Nadviazal s nimi zmluvu o spojenectve, na základe ktorej sa Rimania stále viac miešali do politiky sýrskych Seleukovcov i egyptských Ptolemeovcov, až kým neurobili „poriadky“ vojenským zákrokom. Nakoniec na to aj Palestína doplatila, keď v r. 63 pred J. Kr. do Júdey vtiahli rímske légie s takým istým pustošením ako ktorékoľvek iné pohanské légie. Bolo prinajmenej naivné myslieť si, že pohanskí Rimania budú Židom nezištne pomáhať proti pohanským Seleukovcom. Medzi pohanmi vždy vládlo len právo meča, právo silnejšieho, právo džungle. Židia boli práve v tomto vždy v dejinách výnimkou. Aj Júda neraz zakúsil, že nie sila meča rozhoduje o víťazstve... A predsa začal takto politizovať, začal sa spoliehať na pohanov v boji proti pohanom a nie na Boha. Pán ukázal tento omyl aj tým, že keď sa Rím stal ich spojencom a pohrozil Demetriovi vojenským zásahom, napriek tomu Demetrius hneď nato poslal svoje vojsko. Židia mohli zbadať, čo to znamená spoliehať sa na pomoc pohanov a nie na pomoc Božiu, keď hneď v prvom boji sám Júda Machabejský padol. Padol preto, lebo nechcel nechať škvrnu na svojej sláve, nie na Božej. Akoby mu na tej Božej sláve prestalo záležať. Pred bojom dúfal, že aj teraz premôžu pohanov, ale nemodlil sa pritom, ani sa nespoliehal, že ich premôže Boh. To bol veľmi neslávny koniec tak slávneho Júdovho života viery. Pán Ježiš vydržal až do konca bojovať proti hriechu a nie pre svoju slávu. Zomrel potupnou neslávnou smrťou na kríži, lebo mu nezáležalo na jeho, ale na Božej sláve. A vydržal sa aj modliť až do konca, ešte aj na kríži. A jeho vzkriesením Boh ukázal, že len toto je cesta k pravej sláve.
Nevieme, kedy Júda zozbieral všetky knihy Sv. písma, ale z listu, poslaného neskôr do Egypta tamojším Židom, vieme, že to urobil (2 Mach 2, 14). Možno to bolo po očistení chrámu r. 164 pred J. Kr. Možno trochu neskôr. Ale podľa posledných udalostí z jeho života sa zdá, že už nekládol taký dôraz na Božie slovo, ako prv. Je to pre nás veľmi varovný Boží hlas: „Kto vytrvá do konca, ten bude spasený.“ (Mt 10, 22; Mk 13, 13). Nemusíme na základe tohto Ježišovho výroku pochybovať o Júdovej spáse. Ale o svojej áno, ak nemáme potrebnú vytrvalosť. Možno posledné roky, kedy sme rozjímali denne – ak to bolo naozaj denne a ak to bolo naozaj rozjímanie – svedčia o našom zlepšenom vzťahu k Božiemu slovu. Možno. Ale aj o tom by bolo treba porozmýšľať a hádam sa aj poradiť. A to sme ešte len na začiatku života – aj na začiatku života podľa Božieho slova. Naša vytrvalosť sa v tomto smere ešte len ukáže...

SVET POTREBUJE BOŽÍCH SYNOV

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. politické zmätky po Júdovej smrti,
2. duchovné zmätky po Júdovej smrti,
3. ako Alkimus predbiehal Božie plány,
4. ako Jonatán splnil Božie plány a
5. že Ježiš Kristus je pravým veľkňazom a riešením všetkých problémov.

1. Možno sa nám podarí pomocou Božieho slova predkladaného na tento týždeň trochu prehĺbiť svoj vzťah k Ježišovi Kristovi ako Veľkňazovi „Novej a večnej zmluvy“. Pokúsme sa o to na pozadí Machabejskej doby za vlády Júdovho brata Jonatána. Bola to doba plná zmätkov politických i duchovných a len ťažko sa v nej hľadala Božia vôľa. Ide o roky po smrti Júdu Machabejského, ktorý zomrel r. 160 pred J. Kr. V tomto úryvku opisované udalosti zapadajú do rokov 160-146 pred J. Kr., teda nie do celého obdobia vlády Júdovho brata Jonatána. Aj čo sa týka svetských vrchností boli tieto roky takmer neprehľadné. Najprv vládol v Sýrii Demetrius I. Soter, ktorý sa dostal k vláde po úteku z Ríma vraždou bratranca Antiocha V. Eupatora a jeho poručníka Lyziáša. Nevládol o nič pokojnejšie, ako maloletý Eupator s Lyziášom. Zároveň miešal karty politického života na Východe stále silnejší Rím. Atalus II., kráľ maloázijského mesta a kráľovstva Pergamu (oni vynašli pergamen na písanie, keď im Egypt prestal dodávať papyrus!), „našiel“ Eupatorovho brata. V skutočnosti ho nie našiel, ale vymyslel. Našiel schopného mládenca, ktorý sa na Antiochovho syna Eupatora podobal a tak ho r. 153 pred J. Kr. spolu s jeho domnelou sestrou a skutočnou dcérou Antiocha IV. Epifanesa Laodikou predstavil rímskemu senátu. Rímsky senát bol asi celkom rád zmätkom a bojom na Východe a tak tohto domnelého Epifanesovho syna uznal za nástupcu na sýrskom kráľovskom tróne. Pod menom Alexander Balas vtiahol do mesta Ptolemaix, ktoré mu podľa historika Jozefa Flavia zradou miestnej vojenskej posádky otvorilo brány. Tam sa vyhlásil za sýrskeho kráľa r. 152 pred J. Kr., teda asi rok po tom, čo ho už vopred Rím uznal za kráľa. Zorganizoval si armádu a po dvojročných bojoch zabil Demetria I. Sotera a stal sa kráľom Sýrie aj fakticky. Medzitým si na sýrsku kráľovskú korunu brúsil zuby egyptský kráľ Ptolemeus VI. Filometor. Svoju dcéru Kleopatru dal za manželku Alexandrovi Balasovi a ako jeho svokor sa potom pohyboval aj s vojskami po Sýrii celkom voľne. Potom sa však otvorene postavil proti Alexandrovi, bojoval s ním a svoju dcéru Kleopatru mu vzal, aby ju dal za ženu Demetriovi II. Nikatorovi. To bol zase syn Demetria I. Sotera, ktorý sa tiež postavil proti Alexandrovi Balasovi, bojoval s ním a nakoniec sa aj zmocnil vlády, ako sa to dočítame v budúcom týždni. Uprostred týchto zmätkov vo vláde svojím spôsobom vládne v Palestíne Jonatán, zvolený povstalcami, nikým nemenovaný, ale všeobecne uznávaný. Pravoverní Židia ho uznávali pre jeho pravovernosť, ostatní zo strachu a vládnúci, či o vládu sa pokúšajúci králi sa snažili získavať si ho na svoju stranu, lebo potrebovali každého, kto mal trochu vplyvu a moci. Tak si postupne získava aj oficiálne uznanie ako kráľovský dôverník, vojenský veliteľ, nakoniec ako miestodržiteľ, veľkňaz a generál kráľovského vojska. Počas týchto niekoľkých rokov teda zápasili o kráľovskú korunu Seleukovci z pokolenia Seleuka IV. a to Demetrius I. a po ňom Demetrius II., z pokolenia Antiocha IV. Epifanesa jeho domnelý syn Alexander Balas, Ptolemeovci a účinne do týchto sporov zasahovali Rimania, Egypťania, pergamonský kráľ a nie v poslednom rade vojenskí velitelia... Koho a ako mal uznávať a poslúchať Boží ľud v týchto zmätkoch?

2. Okrem týchto politických zmätkov boli aj duchovné. Židia už neboli a nemohli byť jednoducho oddelení od pohanov. Nemali svoj štát, v ktorom by boli Božie zákony zo Sv. písma zároveň štátnym zákonom, ako to bolo po babylonskom zajatí. Ani keby boli mohli a chceli všetci žiť v Palestíne, aj tam by boli pomiešaní s pohanmi. Navyše, už príliš mnoho ich žilo usadených mimo Palestíny. Jednoducho museli nejako riešiť svoj vzťah k pohanom a to nebolo jednoduché. Počas pätnástich rokov (160-141 pred J. Kr.), ktoré sú opísané v Božom slove na tento týždeň, vyzerali duchovné zmätky vo vzťahu k pohanom asi takto: určité riešenie našiel Oniáš IV., trochu iné Jonatán Machabejský a celkom iné veľkňaz Alkimus. Oniáš IV. bol synom zavraždeného veľkňaza Oniáša III. a teda právoplatným nástupcom svojho otca vo veľkňazskom úrade. Tento úrad si však od kráľa zakúpil Jason, potom Menelaos a potom Alkimus a keby sa Oniáš opovážil zostať v Jeruzaleme, bol by hneď synom smrti. Odišiel teda do Egypta, kde už od čias Ptolemea I. žilo mnoho Židov a to nielen v novozaloženej Alexandrii. Ptolemeovci vo všeobecnosti dosť priali Židom. Aj keď zakúsili prenasledovanie aj v Egypte, predsa tam mali celé mestské štvrte a žili si svojím životom relatívne slobodne. Ptolemeus II. Filadelfos (284-246 pred J. Kr.) dal pre Alexandrijskú knižnicu dokonca preložiť z hebrejčiny do gréčtiny celé Sv. písmo! Známy židovský peripatetický filozof Aristobulos bol dokonca učiteľom egyptských kráľov Ptolemea VI. Filometora a Ptolemea VII. Fiskona (spoluvládcovia bratia i so sestrou Kleopatrou v rokoch 180-145 pred J. Kr.). Židia sa v Egypte veľmi pevne usadili a keď teraz bol v Egypte u nich aj právoplatný veľkňaz, dostali stále viacej smelosti. V ich vlasti boli pomery neisté, načas bol aj jeruzalemský chrám v rukách pohanov... Ktovie, dokedy to tam Machabejci udržia. Rozhodli sa zariadiť si celý svoj nielen spoločenský a čiastočne aj politický život, ale aj celý náboženský život mimo vlasti, uprostred pohanov, medzi ktorými žili oddelení vo svojich getách. V meste Leontopolis vďaka Oniášovi IV. vybudovali nový židovský chrám a Oniáš v ňom od r. 150 slúžil ako právoplatný veľkňaz. Vyzeralo to, ako keby si Cirkev vybudovala Rím mimo Ríma a mala dvoch pápežov. Kto bol naozaj právoplatným veľkňazom? Alkimus v Jeruzaleme, v jedinom doteraz pravom židovskom chráme, ktorý tam prinášal obety viedol bohoslužby podľa Božieho zákona, alebo Oniáš IV. v Egypte, mimo vlasti Židov, mimo Bohom zasľúbenej zeme, v chráme nepostavenom na základe Božieho príkazu, ale len na základe časovej potreby? Alkimus bol zradca, ktorý si veľkňazský úrad zakúpil zradou národa i viery. Oniáš bol synom veľkňaza z dávneho veľkňazského rodu a patril mu tento úrad dedične... Nebolo ľahké v tejto situácii sa orientovať a Boh len podľa ovocia v neskoršej histórii ukázal ďalej jasný smer cez Ježiša Krista: „Ani tu, ani v Jeruzaleme, ale na každom mieste sa treba klaňať Bohu v Duchu a pravde.“ (por. Jn 4, 21n) Doba Machabejcov však ešte nebola zrelá na toto riešenie. Oniáš vlastne preniesol vyvolený židovský národ do Egypta a tam v nových okolnostiach, v živšom kontakte s pohanmi chcel ďalej udržiavať život národa i viery. Presídlený národ, nový chrám, Božie slovo v gréčtine, vplyvný židovský filozof vychováva kráľov... Čosi moderné a skutočne so zdravým jadrom: do gréčtiny preložené Sv. písmo, dopĺňané aj o nové, Sv. Duchom vnuknuté knihy, vrátane kníh Machabejských, bolo užívanejšie dokonca aj v Palestíne. Asv. Cirkev cez Pána Ježiša toto Sv. písmo prijala a dodnes užíva. A nie je to pre nás nijaká okrajová otázka o pradávnom spore dvoch veľkňazov, ktorá by sa nás netýkala. Týka sa nás dennodenne, pretože Židia a podľa nich aj súčasní protestanti uznávajú za Sv. Duchom vnuknuté len tie knihy, ktoré sa nám zachovali v hebrejčine. To je omyl, ktorý prežil už vyše dve tisícročia a ktovie, kedy sa odstráni. Je možné, že máte susedov alebo priateľov, dobrých a úprimných veriacich, ktorí ako nekatolíci nemajú doteraz úplné Sv. písmo práve pre tento dvetisícdvesto rokov starý omyl!
Ale aj keď Boh dal za pravdu v otázke Božieho slova egyptským Židom, v otázke hierarchie nie. Alkimus bol síce zradca, ale prinášal právoplatné obety z titulu svojho veľkňazského úradu, aj keď si tento úrad vôbec nezaslúžil. Veľkňazstvo a teda „cirkevná hierarchia“ naďalej zostávali v Jeruzaleme. Tam chodil o dvesto rokov neskôr aj Pán Ježiš na sviatky a na právoplatné obety, aj keď si to ani veľkňazi jeho čias nezaslúžili.

3. Alkimus bol tiež za prispôsobenie sa novým okolnostiam. Bol presvedčený, že ak národ chce prežiť, musí sa prispôsobiť. Jeho zradný čin, ktorý Božie slovo odsudzuje a za ktorý zaplatil životom, svedčí o jeho presvedčení. Dal totiž zbúrať v chráme jeden múr: medzi dvoma chrámovými nádvoriami. Nám sa to možno nevidí také zlé, ale o čo tu išlo? Do chrámu mali právo vstúpiť iba Židia, ktorí boli obriezkou začlenení medzi vyvolený Boží ľud. Ak si predsa niektorí pohania chceli niečo vypočuť z výkladov Božieho slova, mali možnosť ísť do nádvoria pohanov, ktoré bolo oddelené od chrámových priestorov ochranným múrom. Pri tomto múre ich zastavil nápis vo viacerých rečiach. Ak by sa niektorý pohan opovážil vstúpiť aj ďalej, prvý Žid, ktorý to zbadal, ho musel zabiť. Len si spomeňme, aké pobúrenie bolo medzi Židmi o dvesto rokov neskôr, keď sa začalo povrávať o sv. Pavlovi, že sa opovážil voviesť do chrámu pohana! (Por. Sk 21, 27n) Videli s ním totiž v meste Trofima z Efezu, ktorý bol síce dobrým kresťanom, ale predtým nebol Židom, nebol obrezaný, preto ho Židia považovali stále za pohana. A keď ich videli pekne svorne v meste, nazdávali sa, že aj do chrámu ho voviedol. Nebola to síce pravda – zaujímavé, že ani sv. Pavol sa to neopovážil urobiť! – ale takáto „správa“ preletela zástupom Židov ako iskra cez trstinu. Hneď vzplanuli strašným hnevom, schytili Pavla a keby nebola bleskovo zasiahla rímska vojenská posádka, boli by ho tam hneď zabili! Ale Alkimus bol iného zmýšľania, povedali by sme, že „modernejšieho“. Nariadil, aby zbúrali múr, ktorý zabraňoval vstup pohanom do chrámu. To bola myšlienka! Veľkolepá! Veď či nepredpovedal Boh Abrahámovi, že bude otcom mnohých národov? Tak prečo im teda brániť, keď chcú ísť do chrámu?! Len nech idú, nech sa len poučia o Božích zákonoch! Veď aj to sú ľudia, aj tých má zaiste Boh rád a chce ich zachrániť... Tak prečo im my máme brániť? Len preto, že ešte nepoznajú celý zákon? Len preto, že ešte obriezkou nepatria do nášho národa? Veď keď budú chodiť medzi nás, možno sa presvedčia o pravdách viery... Toto zmýšľanie nebolo ani trochu hlúpe! Ak si Alkimus zaslúžil za všeličo odsúdenie, predsa o ňom musíme vedieť aj to, že bol obdivuhodne múdry. Veď či aj v našich kresťanských kostoloch nezmýšľame podobne? Či z nich vyženieme, alebo dokonca zabijeme niekoho len preto, že nie je veriaci, že nie je prípadne ani pokrstený? Keď sa tam normálne slušne správa a so záujmom chodí počúvať Božie pravdy a najmä ak o nich úprimne uvažuje a chce sa časom prípadne aj stať veriacim, veru ho nepošleme preč...! A predsa Boh za tento skutok Alkima zabil. Keď vydal rozkaz zbúrať múr, oddelenie od pohanov, dostal porážku, nebol schopný hovoriť ani písať, teda ani o dedičstvo sa postarať a po čase zomrel. Alkimovi totiž nechýbal rozum, ale chýbala mu viera. A to je potrebnejší Boží dar, ako rozum. V tom čase, keď žil Alkimus, ešte ten múr oddelenia Židov od pohanov bol potrebný. Alkimus nemal nijaké právo predbiehať Božie plány a rušiť, čo ustanovil Boh. Naozaj mal Boh v pláne tento múr zbúrať a neskôr to Pán Ježiš aj urobil (Ef 2, 11), ale Alkimus na to nemal právo. Alkimus mal vierou pochopiť, alebo aspoň s vierou prijať zákon o oddelení Židov od pohanov a rešpektovať ho. „Spasenie totiž príde od židovského národa.“ (Jn 4, 23). Pokiaľ neprišlo spasenie v Mesiášovi Ježišovi Kristovi, zatiaľ mal a musel židovský národ zostať židovským. Musel zostať vyvoleným, oddeleným Božím ľudom, aby mohol celému ľudstvu priniesť Mesiáša, spásu. Už sa síce miešal s pohanmi, už žil viac v diaspore, ako v jednotnom štátnom a národnostnom celku, ale aj v diaspore musel žiť v oddelených getách, oddelene od pohanov. Nesmel sa s pohanmi zmiešať, lebo by im potom nemohol priniesť spásu! Toto Alkimus nepochopil, ani neprijal, pretože to sa dalo pochopiť a prijať len vo viere. Alkimus bol moderný kňaz, veľkňaz, ktorému záležalo na tom, aby národ prežil a aby sa viera dostala aj pohanom. Preto bol ochotný prispôsobiť aj vieru proti Božím zákonom. Možno by ho niekto mohol obdivovať a chváliť pre jeho múdrosť, že predbehol svoju dobu a vopred urobil to, čo až o dvesto rokov mal urobiť Mesiáš. Ale Boh nechce od nás takúto modernosť. Chce predovšetkým našu poslušnosť a on si svoje plány potom na svoj čas splní. Nateraz cez nás chce urobiť predovšetkým to, čo od nás žiada poslušnosťou. Poslušnosťou viery sa stal Abrahám Božím vyvoleným a len poslušnosťou viery sa aj pohania môžu stať jeho spoludedičmi, „Abrahámovými synmi“.

4. A čo robil Jonatán, ktorý bol Alkimovým a Oziášovým súčasníkom a neskôr sa stal vo veľkňazskom úrade Alkimovým nástupcom? Čo robil v tomto duchovnom zmätku, ktorý bol spôsobený Alkimovým modernizmom a Oniášovým presídlením a pôsobením v novom chráme? Budoval síce aj národnú a politickú samostatnosť Židov v Palestíne, ale predovšetkým potláčal vierolomníkov a snažil sa o oživenie viery na základe Božieho slova. Už jeho brat Júda dal pozbierať všetky dovtedy napísané knihy Sv. písma, a pravdepodobne aj iné náboženské knihy do chrámovej knižnice. Jonatán ich nenechal zapadnúť prachom, ale snažil sa o ich poznávanie a o život podľa nich. Z čoho to vieme? V tomto úryvku Sv. písma sa to síce o ňom nehovorí, ale hovorí sa to nepriamo o ňom v druhej knihe Machabejcov hneď na začiatku. Aj on a po ňom jeho nástupcovia tiež, poslali listy Židom do Egypta ohľadom jednotného slávenia sviatkov a ohľadom „posvätných kníh“, ktoré zozbieral Júda Machabejský. Snažil sa teda nielen o politické, ale predovšetkým o náboženské zjednotenie národa. A nielen na území svojho kráľovstva, ale bez nabúrania politických vzťahov a bez zrušenia diaspory, chcel pomáhať k jednote viery všetkým Židom kdekoľvek na svete boli. Pochopil, že v týchto chvíľach dejín je už diaspora z Božej vôle nutná, aby bol raz národ pripravený odovzdať pohanom spásu, ktorú im mal priniesť prostredníctvom Mesiáša? Pochopil vo viere, že zatiaľ je potrebné aj určité oddelenie od pohanov, dokonca aj určitá národnostná a politická samostatnosť a popri tom aj určité zamiešanie sa medzi pohanov pomocou diaspory? Pochopil, že prvou podmienkou správneho oddelenia a zároveň správneho pomiešania sa medzi pohanov je pevná viera, poslušnosť Bohu? Možno to tak celkom všetko nechápal, možno iba uhádol, ale podarilo sa mu to vo viere. Keď si zachováme vieru, keď základom našej viery nebude len náš rozum, akokoľvek by bol bystrý, tak Boh svojou milosťou spôsobí, že včas pochopíme, alebo aspoň správne vystihneme, čo máme robiť.
Poukázali sme na politické zmätky, ktoré v r. 160-146 vznikali bojom o kráľovský trón. Aj na duchovné zmätky, ktoré vznikali postavením druhého chrámu v Leontopolise popri chráme v Jeruzaleme a fungovaním dvoch veľkňazov súčasne. Život Židov v egyptskej diaspore bol potrebný, ale účinkovanie Oniáša, ako veľkňaza nie. Účinkovanie Alkima ako veľkňaza v Jeruzaleme bolo potrebné, ale jeho modernizmus nie. Jonatánove snahy o jednotu národa na základe viery a Božieho slova v Palestíne i v diaspore bolo najpotrebnejšie.

5. Pre nás je potrebné z toho všetkého pochopiť predovšetkým to, že vo všetkých zmätkoch politických i duchovných, spôsobovaných voľbami i bez volieb, aj modernizmom kňazov, je správnym východiskom poslušnosť viery na základe Božieho slova. Buďme vďační Bohu, že nám napriek všetkým omylom, pretrvávajúcim tisícročia zachoval celé Sv. písmo a dáva nám ho denne ako pokrm pre naše duše. Ale ešte viac ďakujme Bohu za to, že nám obetou svojho Syna otvoril vstup do chrámu, keď zbúral „múr rozdelenia“ (Ef 2, 11). Ba nielen do židovského chrámu rukami postaveného, ktorý bol zbúraný r. 70 po J. Kr. nám otvoril prístup (chrám v Leontopolise o tri roky neskôr), ale aj do chrámu nie rukou postaveného... Dal nám v Ježišovi Kristovi prístup do skutočnej svätyne svätých, do neba, medzi svätých a k samému Bohu, Najsvätejšiemu! Viditeľne a hmatateľne to naznačil Boh, keď sa pri smrti Pána Ježiša opona v chráme roztrhla na dve polovice od hora až do spodku! (por. Mt 27, 51; Mk 15, 38). Len si prečítajme list Efezanom, druhú kapitolu od jedenásteho verša. Tam sv. Pavol z vnuknutia Sv. Ducha vysvetľuje, že hoci v dejinách bol židovský národ oddelený od pohanov, čoho symbolom bol deliaci múr v chráme medzi nádvorím pohanov a ostatnými nádvoriami, predsa v Ježišovi Kristovi bol tento múr zbúraný. Všetci sme v Kristovi jedno. „Už niet rozdielu medzi Židom a Grékom, pretože ten istý je Pán všetkých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú.“ (Rim 10, 12). „Už niet medzi vami ani Žida, ani Gréka, ani otroka ani slobodného, ani muža, ani ženy, lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi. A keďže ste v Kristovi, ste aj potomkami Abrahámovými a dedičmi podľa prisľúbenia.“ (Gal 3, 28n). Naši praotcovia neboli Židia, čiže boli pohania a iba v Kristovi Ježišovi sme dostali podiel na tom istom dedičstve, ktoré Boh prisľúbil Abrahámovi a jeho potomstvu naveky. Dokonalým veľkňazom nebol ani Oniáš, ani Alkimus, ani Jonatán, ale až Ježiš Kristus. Prečítajme si deviatu a desiatu kapitolu z listu Hebrejom. Ježiš raz navždy vošiel do veľsvätyne, kam len raz do roka vchádzal veľkňaz a všetkým nám otvoril prístup do nej. Všetkým, ktorí máme účasť na jeho krvi za nás vyliatej. Nie Alkimus otvoril pohanom prístup k Bohu lacným zbúraním múru rozdelenia, ale Ježiš drahým vyliatím svojej Krvi za naše hriechy. To nebolo také jednoduché, ako si to Alkimus predstavoval – o to viac musíme za to Pánu Ježišovi ďakovať.

VRCHOL A KONIEC JONATÁNOVEJ VLÁDY

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. obraz politického Mesiáša za Jonatána,
2. obraz politického a sociálneho Mesiáša dnes a
3. nebezpečenstvo teológie oslobodenia.

1. Už sme spomenuli pred dvoma týždňami, že podľa života Júdu Machabejského, ktorý bol populárnym a ospevovaným hrdinom doby, si mohli ľudia vytvoriť aj správny obraz o Mesiášovi. Aj Júda bol kňaz a bolo to na jeho živote veľmi vidno. Veľa sa modlieval a viedol k modlitbe aj iných. Tiež v otázke pokánia mal hlboký a úprimný vzťah k Bohu. Božie slovo bolo základom jeho životných postojov a vedel sa nielen silou vôle donútiť nejako žiť podľa neho, ale s nadšenou až nákazlivou radosťou žil podľa Božieho slova. Aj iných ním vedel nadchýnať. Jeho viera vo večný život a vzkriesenie bola už vtedy živšia a silnejšia, ako viera mnohých z nás dnes, dvetisíc rokov po Pánovom vzkriesení. Nespočívala natoľko v nejakých navyknutých modlitbách a zvykových pobožnostiach, ale spočívala v dôvere v Boha v praktických životných situáciách... ale bolo mnoho takých, ktorí nemali oči pre túto duchovnú stránku jeho osobnosti a videli v ňom len mocného a smelého hrdinu s mečom v ruke ako poráža svojich nepriateľov, oslobodzuje svoj národ a tak spĺňa dávne mesiášske proroctvá, ako predobraz pravého Mesiáša, ktorý raz podľa ich predstáv tiež s mečom v ruke vyslobodí svoj národ a postaví ho nad všetky národy, aby im vládol.
Podľa Júdovho brata Jonatána sa mohol utvrdiť v národe obraz politického Mesiáša ešte viac. Kým Júda vládol iba šesť rokov (166-160 pred J. Kr.) a aj to vlastne nevládol, iba bojoval, zatiaľ Jonatán skutočne vládol a to trikrát dlhšie (160-142 pred J. Kr.). Postupne získaval aj úradné schválenie svojej vlády v jednotlivých úradoch. Roku 150 pred J. Kr. na slávnej kráľovskej politickej svadbe v Ptolemaide získal oficiálne uznanie najvyššej možnej moci. Aj nový kráľ Alexander Balas, ktorý sa práve ženil, aj egyptský kráľ Ptolemeus VI. Filometor, ktorý mu dával za ženu svoju dcéru Kleopatru, uznali Jonatána v štyroch najvyšších úradoch. Jonatán sa stal kráľovým dôverníkom prvého stupňa, takže patril do kruhu jeho najbližších radcov, tiež potvrdil jeho veľkňazský úrad, ktorý mu dal Alexander už pred dvoma rokmi písomne a tiež ho menoval za miestodržiteľa v Judei a vojenského generála, čiže hlavného veliteľa vojsk nielen židovských, ale podľa potreby aj kráľovských. Takto Jonatán v jednej osobe spájal najvyššiu moc politickú, duchovnú, aj vojenskú. Pritom naozaj prejavil nevšedné schopnosti, bystrosť ducha, rozhodnosť, odvahu, aj zbožnosť... Napr. keď po nástupe Demetria Nikatora nariadil obliehať jeruzalemský hrad a aj po udaní prikázal v obliehaní pokračovať a s darmi sa vybral osobne za kráľom, kde vymohol výsady pre Židov (1 Mach 11, 21n). Alebo v boji proti Demetriovi Nikatorovi za novonastúpeného Antiocha VI. Dionýza, keď ho aj vlastné vojsko uprostred boja opustilo a rozutekalo sa, Jonatán si roztrhol šaty na znak žiaľu a pokánia, posypal si hlavu prachom a pomodlil sa – a potom sa tak vyrúbal z obkľúčenia, že aj rozutekané vojsko sa k nemu začalo vracať a nakoniec v boji zvíťazil. Taký nejaký by snáď mohol byť aj očakávaný osloboditeľ, Mesiáš: mimoriadne schopný, oddaný Bohu i národu, s najvyššou politickou, duchovnou i vojenskou mocou v krajine. Taký by už čosi mohol dokázať. Bystrý, odvážny a rozvážny politik, diplomat, hrdina v bojoch i horliteľ za Boží zákon... Je možné, že napriek Jonatánovej zbožnosti predsa dosť aj vďaka nemu sa upevnil v židovskom národe obraz Mesiáša ako politického a svetského vládcu, nie iba duchovného.

2. Vo veľkej miere pre tieto predstavy o Mesiášovi potom mnohí Židia nedokázali prijať Ježiša z Nazareta za svojho Mesiáša. Nevedeli napriek toľkým dôkazom uveriť, že by mohol byť poslaným a vteleným Božím Synom, keď bol a chcel byť len spasiteľom od hriechov a nechcel prijať kráľovský úrad (Jn 6, 15). Nedokázali pochopiť, ani s vierou prijať, že ak sa ľudia vďaka jeho vykúpeniu a ustavičnej pomoci milosťou zbavia svojich hriechov, že sa tým vyriešia aj všetky politické, sociálne a národnostné problémy...
Lenže to nebol len problém Židov pred dvetisíc rokmi a nie je to len problém Židov dnes. Je to aj problém kresťanov, ktorí síce veria v Ježiša Krista ako Spasiteľa, ako Božieho Syna, chodievajú do kostola, pristupujú ku sviatostiam a predsa ho neprijali ako Spasiteľa zo svojich hriechov. Židia neprijali Krista pre nesprávny obraz o ňom, kresťania ho prijali, ale dodatočne si o ňom robia tú istú predstavu. Čakajú od neho len sociálnu pomoc, sociálne a politické reformy, zázračné uzdravenia, pomoc v konfliktoch s ľuďmi... nie v prvom rade riešenie svojich vlastných hriechov a vyslobodenie z nich. Je to otázka nášho každodenného kresťanského života, v akého Krista vlastne veríme... Čo od neho očakávame? Nie len to, čo Židia od politicky a vojensky silného Jonatána? A potom sa to prejaví aj v našich každodenných úsiliach, v ktorých dosť nezameriavame pozornosť na boj proti hriechom, ale len na to, čo aj neveriaci na nás oceňujú a prípadne obdivujú: len sociálnu, či kultúrnu činnosť. Je to snáď taký stredoveký pohľad na Cirkev, ktorá zakladala školy v mestách a na dedinách od najjednoduchších až po univerzity so vzácnymi knižnicami a laboratóriami, pestovala vedy a umenia, zakladala nemocnice a sociálne ústavy, obetavo sa starala o chorých a opustených, aj o výchovu zanedbaných... Áno, aj toto všetko Cirkev robila a aj teraz všetkými prostriedkami, ktoré má, chce podporovať aj politickú a sociálnu spravodlivosť, aj pomáhať v najrozličnejších ľudských biedach... Len Cirkev ako celok i veriaci ako jednotlivci, si musia uvedomovať, že prvoradým poslaním J. Krista i jeho tajomného tela, Cirkvi, je pomáhať ľuďom z ich najväčšej biedy, z hriechu. Všetko ostatné je len súčasťou toho jedine prvoradého poslania.

3. V súčasnosti dokonca tento skreslený obraz o Ježišovi Kristovi a Cirkvi a o ich poslaní dostal aj v samotnej Cirkvi miesto ako osobitný teologický smer – ako tzv. teológia oslobodenia. Nejde v nej o oslobodenie od hriechu, ale o politické oslobodenie a sociálnu rovnoprávnosť. Nielen v Južnej Amerike, ale aj inde po svete sa stretajú tisíce malých skupiniek veriacich. Je to dnes moderné. Hovoria si „spoločenstvá“, malé cirkevné spoločenstvá, hoci veľmi mnohokrát si toto označenie nezaslúžia. Čítajú si aj Božie slovo, hovoria aj o Kristovi, hovoria aj o svojej viere, ale všetko len zo zorného uhla oslobodenia sociálneho, politického, národnostného, alebo iného – nie zo zorného uhla oslobodenia od toho najväčšieho zotročenia – od hriechu. V Južnej Amerike je predmetom ich náboženského života revolúcia, u nás možno diskriminácia veriacich v rozličných odvetviach a rozličnými spôsobmi. Vždy je na koho nadávať, vždy je dosť druhých ľudí, o ktorých hriechoch sa dá dlho a zaujímavo rozprávať, ak nechceme rozprávať o svojich. Vždy bude proti komu bojovať, ak nechceme bojovať proti svojim vlastným zlým sklonom a hriechom. Vždy budú mať čo kňazi stavať, alebo opravovať na farách a v kostoloch, vždy budú mať o čom politizovať, ak nechcú ohlasovať Božie slovo a podávať Božie Telo „na odpustenie hriechov“. (por. Mt 26, 29). Skreslené predstavy o Mesiášovi a potom aj skreslené predstavy o spáse, aj o svojom zameraní duchovného života, neboli len v časoch Machabejcov, ani len medzi Židmi. Tieto predstavy sa prenášajú zo storočia na storočie, z tisícročia na tisícročie a mýlia aj dnes nás v našich náboženských životných postojoch k Bohu, k svetu, k sebe, k bolesti, k sociálnym, zdravotným i politickým problémom.

ŠIMON – POSLEDNÝ MACHABEJEC

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom:

1. ako Matatiášovi potomkovia presúvali ťažisko služieb z duchovných na politické,
2. aké dôsledky to malo v ich dobe,
3. ako to bolo a je u nás a
4. aká je naša zodpovednosť v týchto zmätkoch.

1. Poslúži snáď vašim synom a dcéram ešte aj tento posledný pohľad na Matatiášovu rodinu cez jeho posledného syna Šimona. Starý kňaz Matatiáš z dobrej kňazskej rodiny Jojaribovcov mal päť synov. Kňazstvo bolo u Židov záležitosťou rodu. Teda aj jeho synovia boli kňazmi. Vďaka starému Matatiášovi pravdepodobne odišli z Jeruzalema do Modeinu a vďaka nemu potom v Modeine začalo povstanie Židov za náboženskú, potom aj národnú a politickú slobodu. Boli kňazmi a z horlivosti za Boží zákon odišli z Jeruzalema a neskôr začali povstanie. Z horlivosti, ktorú Božie slovo chváli, a ktorú zrovnáva s horlivosťou kňaza Finesa ešte za života Mojžišovho. Matatiáš iba začal povstanie a hneď nato zomrel r. 166 pred J. Kr. Vedenia sa ujal jeho syn Júda Machabejský až do svojej smrti r. 160 pred J. Kr. Medzitým r. 162 pred J. Kr. v boji padol jeho druhý syn Eleazar. A ešte v roku Júdovej smrti zomrel rukou Jambrijcov aj tretí syn Ján. Za vodcu povstania si Židia zvolili štvrtého Matatiášovho syna Jonatána. Ten za svojej vlády v rokoch 160-142 pred J. Kr. dosiahol aj politickú samosprávu Judey. Po jeho zavraždení sa ponúkol posledný Matatiášov syn Šimon a viedol ďalej boj v rokoch 142-134 pred J. Kr. Júdovi sa podarilo očistiť jeruzalemský chrám a obnoviť v ňom obety. Zozbieral tiež knihy Sv. písma, aby v tomto čase, keď Boh neposielal nijakého proroka, mohli žiť dôsledne aspoň podľa písaného Božieho slova. Politicky Júda nedosiahol slobodu, iba mečom udržiaval nepriateľov v strachu a odstupe. Júda bol ešte aj pri bojoch viac kňazom. Eleazar padol ako bojovník, nie ako kňaz a Ján podobne, aj keď v bojoch za náboženskú slobodu. Jonatán sa síce stal dokonca veľkňazom, ale stal sa ním už kráľovským menovaním, nie dedične, pretože dedične by tento úrad patril Oniášovi IV., ktorý bol v Egypte. Jonatán bol teda veľkňazom, ale nie bez politického podfarbenia. Navyše popri veľkňazstve bol aj miestodržiteľom a vojenským veliteľom kráľovských vojsk, takže tie nie kňazské funkcie mu nutne zaberali veľa času a síl a nakoniec ho stáli život. Zomrel rukou vraha, politického konkurenta a z politických dôvodov, nie pre vernosť Zákonu, aspoň nie priamo. Tryfon mal v ňom nepriateľa nie pre jeho veľkňazskú službu, ale pre vojenské velenie, ktoré mal v rukách. Šimon už aj popri Jonatánovi bol vojenským veliteľom kráľovských vojsk vo Filištínsku a po bratovej smrti prebral nielen veľkňazstvo, ale aj politické funkcie. A ako sa dočítame o týždeň, tiež zomrel násilnou smrťou a nie pre kňazskú alebo veľkňazskú službu, ale zabil ho spolu s jeho dvoma synmi vládybažný vlastný zať, veliteľ. Dokonca na hostine, keď si Šimon a jeho synovia vypili viac, než mali. Vlády sa potom ujal jeho tretí syn Ján, zvaný Hyrkán a panoval dosť dlho: od r. 134 do r. 103 pred J. Kr. Hyrkána spoznáme už v úryvku na tento týždeň ako vojenského guvernátora s vlastným sídlom v Gazare. Teda nie ako kňaza, alebo veľkňaza. Po smrti svojho otca Šimona sa síce Ján Hyrkán stal aj veľkňazom, ale pokúsil sa tiež ako prvý z Hasmoneovcov získať aj kráľovský titul. Hoci kráľom sa stal až jeho syn Aristobul I. ako svedčí Jozef Flavius (Starožitnosti 20, 10, 1), alebo dokonca až jeho druhý syn Alexander Janaj, ako píše Strabón (XVI, 762). Ich vlády a vláda ďalších ich potomkov však bola tak poznačená vnútornými rozbrojmi, že Božie slovo už o tom ani nepíše. To už neboli kňazské a veľkňazské služby potomkov dávnej a vernej kňazskej rodiny Jojaribovcov, ale politické nesváry a boje.
Musíme vidieť toto presúvanie ťažiska ich záujmov a bojov z náboženského poľa na pole politické, ak chceme pochopiť ďalšiu dobu. Za spojenia veľkňazskej moci zároveň do jedného úradu so svetskou mocou, ako to bolo v teokratickom Židovskom štáte už za „starých čias“ Oniášovcov, vyplývalo stále toto nebezpečenstvo. Keď jeden človek mal na starosti kňazské i svetské záležitosti, bolo tu stále nebezpečenstvo, že dostatočne nerozlíši tieto dve služby a položí dôraz viac na politiku, než na vieru. Knihy Machabejské ukazujú, ako sa u Matatiášových synov – kňazov, stále viac stávala politika hlavnejšia, než kňazstvo. Tí, ktorí mali tú česť, že svojím životom písali posledné stránky Božieho slova, ich dopísali neslávne – všetci zomreli politickou smrťou, nie kňazskou. Slávna kňazská rodina Matatiáša za niekoľko desaťročí skončila vo svojich potomkoch vnútornými politickými spormi, ktoré sa ďalšími desaťročiami stále stupňovali. Nadviazali politické priateľstvá s pohanmi, ktoré nakoniec viedli k tomu, že ich vzájomné spory riešili pohania – Rimania. Riešili ich svojím spôsobom, na škodu celého národa – prišiel Pompeius so svojimi légiami, znivočil celú krajinu a židovský národ mal od r. 63 pred J. Kr. znovu na rukách nenávidené putá pohanov. Tentokrát Rimanov. A keď bola bieda najväčšia, Boh poslal svojho Syna Ježiša Krista, ako Mesiáša, ako Vykupiteľa – ale národ ho nevedel prijať, lebo on chcel vykúpenie z hriechov a národ od neho očakával oslobodenie od Rimanov.

2. Šimon, ktorý sa v našom úryvku Božieho slova ujíma duchovného i politického vedenia národa po Jonatánovi, vládol osem rokov (142-134 pred J. Kr.). Budeme sa mať čo naučiť aj z tohto Božieho slova v denných rozjímaniach, a keď budeme chcieť, tak budeme aj cez toto slovo počuť Boží hlas. Ale z tohto všeobecného pohľadu – a možno ani nie zaujímavého – na Matatiášovu rodinu, by mohli chlapci a dievčatá pochopiť trošku kňazskú službu ako čosi odlišné, než sú všetky politické, alebo kultúrne akcie a služby kňazov. Mohli by prehĺbiť svoj pohľad na kňazstvo, ako na službu slova a sviatostí. Prehĺbiť svoj pohľad na kňazov ako na správcov Božích tajomstiev (1 Kor 4, 1) a nie ako na politických, národnostných a kultúrnych pracovníkov.
Aké dôsledky mali nekňazské služby Matatiášovej rodiny na svoju dobu? Okrem toho skresleného obrazu a očakávanom Mesiášovi, ako sme to spomenuli už v minulých úvodoch, malo to aj iné dôsledky. Jedným z nich bola náboženská nejednota, doslova roztrieštenosť na rozličné náboženské skupiny, duchovné smery, až sekty. Okrem základného rozdelenia Židov na tých, čo žili v Palestíne a boli združení okolo jeruzalemského chrámu a na druhej strane tých, ktorí žili v diaspore, najmä v Egypte a za čias Jonatána a Šimona už boli združení aj okolo svojho chrámu v Leontopolise, bolo aj ďalšie trieštenie. Aj v samotnej Judey vznikali rozličné skupiny zbožných, „chasídim“. Z nich práve v tejto dobe, aj v dobe Šimona Machabejského, kryštalizovali sekty farizejov, saducejov, v Kumráne Esénov... Napriek chválospevu, ktorý máme o Šimonovi aj v Božom slove, predsa ani Šimon už nebol takou silnou osobnosťou a duchovným vodcom, aby mal dostatočnú dôveru a dokázal s Božou pomocou zjednotiť tieto duchovné prúdy. Zbožní v krajine sa porozdeľovali na rozličné hnutia, skupiny a sekty a žili všetci síce podľa Božieho slova, ale každý akosi svojim spôsobom. A tie spôsoby boli natoľko rozdielne, že o trochu neskôr sa sv. Pavol vo veľrade zachránil tým, že využil spory medzi farizejmi a saducejmi. (por. Sk 23, 6nn).

3. V našich dejinách máme typické vzory nekňazských služieb u kňazov – národovcov, ktorí boli viac národovcami ako kňazi, viac pomáhali ľuďom v poľnohospodárstve, ovocinárstve, včelárstve a kultúre ako v prijímaní Božieho slova a v živote podľa neho. Juraj Fándly a jeho generácia sa tak dostal aj do učebníc literatúry, dejepisu a záhradkárstva, ale nevieme, ako sú zapísaní v knihe života u Pána. Tým pravda, nemôžeme súdiť o ich spáse, ale ich zameranie v službe Božiemu ľudu bolo podobne pomýlené, ako sa postupne stávalo pomýleným u postupne vládnucich bratov Machabejských. A dodnes koľkí kňazi sú viac opravármi kostolov, staviteľmi fár, záhradkármi, alebo aj politikmi, alebo hudobníkmi, športovcami, šachistami a neviem čím všetkým... a nie sú pritom dosť kňazmi. Nie náhodou musel Sv. Otec Ján Pavol II. vydať osobitnú inštrukciu (r. 1982) o účasti kňazov v rozličných politických a záujmových organizáciách. Hovorí v nej o kňazskej identite a poslaní; jednoduchou rečou: aby sa kňaz venoval službe slova a modlitbe (por. Sk 6, 5) a politiku nech nechá politikom, prípadne ovocinárstvo ovocinárom a pod. A koľkí kňazi to dodnes nemajú jasné, ba nie sú ochotní poslúchať ani pápeža?!

4. Môžeme ďakovať Pánu Bohu za to, že napriek dodnes pretrvávajúcim zmätkom v tejto oblasti služieb kňazov, predsa len je v tomto už dnes oveľa jasnejšie, než bolo za čias Machabejských. Vtedy sa Matatiášovi synovia mohli pomýliť aj pri všetkej dobrej vôli a nemýli sa Sv. písmo, ak ich chváli. Je ich za čo chváliť, aj keď vo svojich kňazských službách mali aj veľa svetských služieb, ba aj vojenských, aj prelievania krvi... Dnes sa už kňaz nemusí pomýliť ak sa nechce; môže to mať jasné prinajmenej po vyhlásení Sv. Otca o kňazskej identite a službe. Okrem toho, že máme za toto vyjasnenie ďakovať Pánu Bohu, máme v tejto situácii aj my všetci svoju zodpovednosť. Okrem modlitby možno nemáme nijaký vplyv na to, akého pápeža, biskupa a kňaza vo farnosti budeme mať. Je to síce nie bezvýznamný vplyv, ale máme aj inú zodpovednosť. Vnútorne nás totiž formuje nie ten kňaz, ktorého máme posledného vo farnosti, ale ten, ktorému vnútorne dôverujeme. Podľa jeho služby slova a podľa jeho životných postojov si formujeme aj my svoje svedomie a životné postoje. Teda podľa toho kňaza, ktorého si slobodne zvolíme za svoje vnútorné duchovné vedenie, chodíme k nemu na sv. spoveď, prípadne aj mimo spovede sa s ním radíme. Voľba tohto vnútorného vedenia na základe dôvery, to je naša veľká zodpovednosť. Nemal by to byť kňaz volený podľa popularity, politickej angažovanosti a vplyvu, ktorý má mnoho známych a protekcií... možno aj mnoho osobných schopností, ale predovšetkým „správca Božích tajomstiev“: teda kňaz, ktorý sa modlí, vie o nutnosti pokánia vo svojom živote i v živote sebe zverených a preto je v poznávaní Božej vôle náročný na seba aj na druhých. Zvoliť si za dôverníka správneho kňaza, ktorý je predovšetkým kňazom a nie všeličím iným, to je jedna zo základných zodpovedností každého jednotlivého veriaceho. O to dôležitejšia, o čo väčší zmätok v oblasti služieb kňazov je aj v dnešnej dobe.
Toto by mali chlapci a dievčatá pochopiť bez toho, aby Machabejskí bratia strácali v ich očiach cenu. Komu sa viac dostalo, od toho sa bude aj požadovať viac. Nám sa dostalo oveľa viac, než im. Keby sa im bolo dostalo všetko, nebol by už potrebný Spasiteľ so svojimi milosťami. Oni vo svojej dobe splnili svoje poslanie. Kiež by sme aj my aspoň tak splnili naše poslanie v našej dobe.

ŠIMONOVA SMRŤ

Otcovia, matky, vysvetlite svojim deťom

1. historický koniec doby Machabejskej,
2. smutnú smrť Šimona Machabejského,
3. Šimonov a náš vzťah k Božiemu slovu,
4. ako sme využili rozjímania v tejto predlohe a
5. čo ďalej.

1. Máme pred sebou posledný týždeň rozjímaní z Božieho slova Starého zákona. Týmto úryvkom po historickej stránke končí éra Seleukovskej sýrskej svetovlády smrťou Antiocha VII. Sidetesa (r. 129 pred J. Kr.), ktorá je len nepriamo naznačená v posledných veršoch prvej knihy Machabejskej. Šimonov syn Ján Hyrkán, prvý z Hasmoneovcov na kráľovskom tróne, totiž až po jeho smrti mohol opraviť jeruzalemské hradby, ktoré dal Antiochus búrať. Týmto úryvkom tiež končí doba Machabejcov, bojovníkov za slobodu viery. Ich jediný potomok Ján Hyrkán sa chytil nielen veľkňazského úradu, ale hlavne kráľovstva, politiky. Isteže si aj v jeho dobe Pán časov ďalej konal svoje dielo, ale jeho nastúpením končí Božie slovo opisovať to Božie v dejinách Hasmoneovcov. Z historickej stránky by sa dalo ešte pripomenúť, že v tomto úryvku sa opisujú boje Šimona Machabejského za vlády Antiocha VII. Sidetesa, ktorý bol bratom Demetria II. a teda synom Demetria I., nie Antiocha VI. Dionýza, ako by azda meno k tomu výkladu zvádzalo.

2. Viac by azda bolo na úžitok poukázať na smrť posledného z Machabejských bratov, posledného Matatiášovho syna, Šimona. Vládol už vo svojich starých rokoch (142-134 pred J. Kr.) ako najstarší z nich, keď ostatní, mladší bratia už všetci položili život v boji. O ňom ešte jeho otec starý Matatiáš pred smrťou vyhlásil, že je to muž rozvážny – a to bolo ešte pred 34 rokmi! Aj pri svojej vláde akoby trochu viac kládol dôraz na vieru, než jeho brat a predchodca Jonatán. Jeho vláda bola pokojná, takmer nemal proti komu bojovať v porovnaní s panovaním svojich bratov. Čakali by sme, že zomrie pokojne požehnajúc svojich troch synov ako kedysi zomieral statočný otec Matatiáš požehnávajúc jeho a bratov. Alebo že padne snáď v nejakom boji hrdinsky, ak aj nie s takou vierou, ale aspoň hrdinsky – ako Júda. Je to však na pováženie, že takýto rozvážny muž viery zomrel rukou vraha na hostine, keď nedal pozor na mieru v pití alkoholu... „Pokiaľ len žijeme, učme sa žiť!“ (Seneca). Aj keby sme mali koľkokoľvek rokov, aj keby naše minulé roky boli akokoľvek statočným bojom za vieru, aj keby boli len ustavičnými víťazstvami nad diablom, nad vlastnými slabosťami i nad pokušeniami od blížnych... Aj tak si až do posledného vydýchnutia nebudeme môcť povedať: „Dosť bolo boja, už teraz to mám vyhraté.“

3. Ešte viac je potrebné poukázať teraz na záver na náš osobný vzťah k Bohu a k jeho slovu. Týmto týždňom končí nielen éra Seleukovcov, nielen boje Machabejcov, ale končia aj naše štyri roky rozjímania nad Sv. písmom Starého zákona. Možno máme pocit hrdosti, že sme to taký dlhý čas vytrvalo robili. Možno aj pocit povýšenectva nad tých, ktorí začali a nevytrvali, alebo aj nad tých, ktorí vôbec nezačali. Možno aj dojem, že my už poznáme Sv. písmo, pretože z týchto rozjímaní ho poznáme azda lepšie, než napr. naši súrodenci, alebo aj rodičia, ktorí túto možnosť vo svojej mladosti nemali. Ale porovnajme sa so Šimonom – on celý svoj dlhý život zasvätil doslova boju za Boží zákon. Nový zákon ani nemal, snažil sa poznávať a žiť ten istý Starý zákon, ako my teraz. Snažil sa o to s vypätím všetkých síl, snažil sa o to s nasadením vlastného života, snažil sa o to nie štyri roky, ale hádam dvakrát štyridsať rokov...!!! Kde sme my ešte za jeho snahou! A predsa akou smrťou zomrel! Naozaj odložme čím skôr a čím pokornejšie so všetkou úprimnosťou každý pocit hrdosti, pýchy, nadradenosti, aj vedomosti... Aj keby sme naozaj poctivo denne celé tie štyri roky rozjímali a úprimne zo všetkých síl žili z tohto Božieho slova, aj tak sme ešte ďaleko za Šimonom. A keby sme aj neboli ďaleko za ním, aj tak ešte nemáme nič vyhraté. Stojí to však teraz na koniec za zamyslenie, ako sme si vlastne tieto rozjímania robili... Naozaj sme ich robili denne, alebo s väčšími, menšími prestávkami? Naozaj poctivo, alebo niekedy aj povrchne, narýchlo, bez dostatočnej modlitby, bez pokory pred Božím hlasom, bez ochoty a chutí ponamáhať sa v rozmýšľaní? Alebo sme si to aj dosť často iba takto zľahčili? Alebo až tak, že sme niekedy len navrhnuté predsavzatie bez rozmýšľania prijali a netrápili sa nad tým, čo je na dnes podľa tohto Božieho slova pre nás Božia vôľa? Alebo sme to brali dokonca len ako jednu z kníh a nie zodpovedne ako Boží hlas pre nás osobne?

4. Prehodnoťme trošku a s pomocou rodičov, súrodencov, duchovných bratov, sestier, duchovného otca, tieto otázky a prípadne aj ďalšie... Možno len prvá fáza bola povrchnejšia, keď sme ešte nevedeli poriadne o čo ide. Alebo sme to práve spočiatku zobrali s nadšením a dôsledne a potom sme sa stali povrchnejšími? Možno jednotlivé obdobia počas týchto rokov boli menej ovplyvňované týmito rozjímaniami a rozjímania boli viac ovplyvňované našimi striedajúcimi sa kamarátmi. Počas týchto rokov sme prešli zrejme aj zmenou školy zo základnej na strednú, možno aj na internát. V rozličných prostrediach sme mali počúvať Boží hlas z jeho slova a žiť podľa neho. Možno spočiatku viac pod vplyvom rodičov, neskôr viac z vlastnej iniciatívy... Čo všetko sme si mohli v týchto rokoch vyriešiť s pomocou Božieho slova, podľa Božej vôle! A čo sme si v skutočnosti vyriešili? Všetko, čo sa dalo? Vo vzťahu k sebe, k svojej dospievajúcej osobnosti, vo vzťahu k blížnym, k priateľom, k dievčatám i k chlapcom, k autorite rodičov, učiteľov, spovedníka, duchovného otca, vo vzťahu k povinnostiam, k budúcemu povolaniu, atď.? Skrátka: aké ovocie toto Božie slovo v nás malo a mohlo priniesť a aké v skutočnosti prinieslo? Rozmýšľajme o tom dôkladne, poraďme sa o tom, modlime sa za správne prehodnotenie tohto ovocia... Aby sme vedeli, čo robiť ďalej.

5. Naozaj, čo robiť ďalej? Ak sme sa naučili počúvať Boží hlas z jeho slova počas denných rozjímaní, určite si nájdeme ďalšiu pomôcku k denným rozjímaniam a nebudeme mať v rozjímaniach ani deň prestávky. Ak ledva čakáme, kedy už skončí, aby sme mali už pokoj a nemuseli o pol hodinu skôr vstávať, to je znak, že sme sa nenaučili počúvať Boží hlas... Ďalšiu pomôcku, predlohu na rozjímanie by sme nemali vyberať bez predbežnej rady rodičov, spovedníka... Možno budeš ľutovať, že si túto predlohu nebral od začiatku tak vážne ako teraz a budeš mať pokušenie začať znovu. Možno by to ani nebolo zlé, ak inú predlohu nemáš poruke. Ale snaž sa nájsť inú. Táto je aj svojím podaním určená pre vek, ktorý máš už za sebou. Určite bude potrebné, aby sme sa k Božiemu slovu Starého zákona nejakých formách – a možno aj formou denných rozjímaní – vracali po celý život. Ale nemusí to byť práve návrat k tejto istej predlohe. Bolo by potrebné podrobnejšie prerozjímať jednotlivé časti, ktoré sme počas týchto štyroch rokov stihli iba narýchlo prebehnúť. Všetky časti, ale zvlášť prorokov a rozjímavé knihy a celkom osobitne žalmy. Na začiatku pred štyrmi rokmi, sme si hovorili, že pôjde vo všetkých rozjímaniach o náš boj s hriechom. Ktovie, ako sme to vtedy chápali. Teraz by nám už malo byť celkom jasné, že ide o celoživotný boj, ba o ten celodejinný boj, ktorý začal v raji, pokračoval v dejinách spásy, cez Golgotu s Kristovým krížom a pokračuje aj v našom každodennom živote... Skončením týchto rozjímaní nekončí boj dobra a zla, milosti a hriechu, Boha a diabla o dušu. Tento boj pokračuje, preto aj naše rozjímania musia pokračovať. Cez celé ďalšie roky a desaťročia nášho života... Ak sme o tom tak jednoznačne presvedčení, ak sme rozhodnutí pokračovať a to lepšie, než doteraz, tak táto predloha azda splnila svoj cieľ – naučili sme sa počúvať Boží hlas. Vďaka Bohu!