Ako veľmi by sa tešili tí, ktorým by sa otec alebo brat stal členom štátneho aparátu alebo nejakej významnej svetovej organizácie.
A akú radosť by mali tí, ktorým by ich bohatí príbuzní testamentárne poručili značnú časť svojho majetku.
Koľko hrdosti by sa našlo v srdciach ľudí, ktorí by sa dozvedeli z úradného spravodajstva, že sa niekto z ich rodiny dostal na stupeň víťazov vo svete vedy alebo techniky a stal sa tak dobrodincom celého ľudstva...
Ľudia sa vždy horlivo tlačia do blízkosti toho, koho zvelebujú zástupy, a zápasia o kúsok jeho pozornosti, aby sa aj o nich mohlo povedať: Oni sa s ním poznajú...
A my? Keby sme trošku viac uvažovali, tešili by sme sa od rána do večera, každý deň... Veď či má niekto väčšiu moc a širšiu paletu možností pomôcť nám, ako náš brat, Ježiš Kristus? Jeho náuka o správnom živote podáva sa už dve tisícročia ako vrchol všetkých náuk ako taká, ktorou je možné správne riešiť všetky problémy – Solutio omnium problematum Christus est.
Prečo sa teda netlačíme aj my pomedzi zástupy bližšie k nemu, aby nás ľudia registrovali ako jeho blízkych príbuzných? Prečo sa radšej schovávame, akoby sme sa za túto príbuznosť s ním hanbili?
Odpoveď na túto otázku máme v slovách, ktoré on sám povedal žene zo zástupu: Blahoslavení sú tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.
Áno, len títo sú jeho bratmi a sestrami, a potom aj jeho spoludedičmi v otcovom kráľovstve.
Ak bývame často nespokojní a smutní, hľadajme príčinu týchto nepríjemných stavov v tom vedomí, že nie sme ešte dosť Ježišovými príbuznými, jeho bratmi a sestrami, lebo nepočúvame pozorne Božie slovo, alebo, ak ho počúvame, nezachovávame ho tak, ako by sa žiadalo.