Drahí bratia a sestry,
kňaz Jozef spomína zážitok: Pri púti do Svätej zeme som navštívil dedinku Betánia, ktorá sa nachádza neďaleko Jeruzalema. Tu bývali súrodenci Mária, Marta a Lazár. Prišiel som k hrobu Lazára. Tento hrob je temnou a hlbokou jaskyňou. Po tom, čo som zostúpil dole strmými schodmi, prišlo nám veľmi úzko. V prítmí a vlhku, naviac s vedomím, že nado mnou stoja moslimovia ktorí držia túto uzurpovanú kresťanskú pamiatku. Nabehli mi zimomriavky a hoci som pôvodne veľmi túžil navštíviť toto miesto, teraz sa mi pýtalo čo najskôr von. Prežíval som vlastne strach zo smrti.
Každý sa bojíme smrti a každý z nás by najradšej odvrátil tento údel človeka, často spojený s bolestným utrpením. Človek sa vlastnými silami nevie uspokojivo vysporiadať s faktom smrti. Potrebujeme Ježiša - Božieho Syna, ktorý ukončil vládu smrti.
Hoci Pán Ježiš vzkriesil Lazára iba k pozemskému životu, tento Lazár o niekoľko rokov či desaťročí akiste znovu zomrel. Predsa však on sám vstal z mŕtvych pre večnosť, s telom, ktoré bolo už pretvorené, povieme oslávené. Vzkriesenie Lazára, Jairovej dcéry a Naimského mládenca predznačovalo toto vzkriesenie. Dal nám prísľub, že na konci časov aj my budeme takto vzkriesení. Vstaneme podobní jemu a teda tak, že viac nezomrieme – v oslávenom tele – pre večnú slávu v nebi.
V krajinách Východného bloku, za bezbožného komunizmu keď sa budoval raj na zemi, hoci sa to tam napokon podobalo skôr na peklo, patrilo k spoločenskej etike nehovoriť o smrti v spoločnosti. Deti a mládež mali byť vychovávaní tak, že by sa so smrťou stretli čo najmenej a čo najneskôr. Ujal sa taký zlozvyk, že mladí spravidla na pohreb nechodili. Vidíte, bez Boha sa smrť skutočne nedá zmysluplne začleniť do nášho života. Ako dôsledok ateizmu, pri takzvanom civilnom pohrebe smútiaci často počuli nasledovné želanie: "Nech vám je aspoň čiastočnou útechou to, že smrť je majestát, ktorému v konečnom dôsledku všetko podlieha." Sú to skutočne pohanské pohreby. Akoby ten rečník povedal, že sa máme utešovať tým, že smrť je obluda, ktorá všetko zničí a naviac pojmom majestát akoby bola smrť povýšená na miesto, ktoré patrí Bohu. Naopak naša útecha je dokonalá: "Ježiš Kristus je vzkriesenie a život."
Lekára zavolali neskoro v noci k pacientovi, ktorý zomieral. Lekára sprevádzal jeho pes, ako vždy, keď išiel v noci za pacientmi. Keď došli k pacientovmu domu, lekár vošiel dnu, a ako obyčajne, psa nechal vonku.
Ako náhle pacient uvidel lekára, trošku ožil. Ale cítil, že zomiera. Obrátil sa na lekára s otázkou: "Doktor, viete mi povedať čo je večný život?" Práve v tom momente lekárov pes začal škriabať labkami na dvere. Lekára hneď napadla myšlienka. "Počujete to škriabanie na dvere?" spýtal sa pacienta. "To je môj pes. On ešte nikdy nebol v tomto dome. Nikdy nevidel túto izbu ani nič, čo je v nej. Nevie o tom nič. Všetko, čo vie, je, že som tu ja.
"Nevieme veľa o večnom živote," povedal lekár. "Všetci však vieme, že náš Spasiteľ je tam. A to nám stačí, aby sme tam chceli byť aj my."
Skutočne, bratia a sestry, čo vieme o večnom živote? Nič! Jedinou vecou, ktorú s určitosťou vieme je, že tam bude náš Spasiteľ. On sám hovorí: "Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte."
Po smrti nás nečaká nejaká pustina. Je tam On, ktorý nás čaká a chce nás privítať doma. On, ktorý povie svojim verným: "Správne, dobrý sluha, bol si verný nad málom, ustanovujem ťa nad mnohými: vojdi do radosti svojho pána."