Mária hovorila...
Ale tak, že spievala...
Áno, v duchovných vzťahoch, aké boli aj medzi Máriou a Alžbetou, sú niekedy momenty, v ktorých slová dostávajú svoj rytmus i svoju melódiu.
Stáva sa to vo chvíľach, keď si slabí ľudia uvedomujú, aké veľké veci začína cez nich robiť Pán.
Velebí moja duša Pána...
A celá ho velebí: môj rozum, vôľa i cit.
Rozum pokorným obdivom jeho plánu, podľa ktorého prichádza medzi nás ako človek cez človeka – tak ako sme my prišli.
Vôľa ho zvelebuje ochotou vykonať všetko o čo nás požiada.
A môj cit mu spieva hymnus vďačnosti za všetko, čo dal v tomto prípade mne, cezo mňa môjmu národu a cez tento národ celému ľudskému pokoleniu.
Tu je vhodné opýtať sa, čím ja prispievam ľuďom k radosti...
Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný...
Mocný silou i dobrotou...
Vždy schopný obdarovať tých, čo stoja o jeho pomoc a posmeliť tých, čo sa ho boja.
Rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.
Tých, čo sa spoliehajú na svoje množstvo, na svoje vysoké postavenia a na svoje rozsiahle majetky.
Nie zo zlosti, ale z milosti.
Z lásky...
Chcel ich urobiť pokornými, aby raz mohol aj ich požehnať.
On totiž dáva len pokorným svoju milosť.
Mária sa potom vrátila domov...
Potom... po troch mesiacoch, keď nielen slovami, ale aj skutkami vyspievala pred duchovne príbuznými svoju vďaku Pánovi a keď sa nad všetky vyvýšená Pánova služobnica dokázala aj ako služobnica ľudí.