Pán nás v tomto prípade vedie do kuchyne, kde žena miesi cesto na koláče alebo na chlieb.
Ak dá doňho hoc len nepatrný kúsok kvasu, cesto začne ožívať, hýbať sa a pretekať cez okraj nádoby, do ktorej ho žena vložila.
Týmto svojím podobenstvom nám chce Pán ukázať, ako by to malo byť vo svete, v ktorom máme byť aj my ako kvas v ceste.
Máme byť...
No dnes už, žiaľbohu, nie sme.
Svet sa stále viac dostáva do nás i medzi nás a my stále menej naň pôsobíme.
Ale prečo je to tak?
Odpoveď je pomerne ľahká: Nie sme dobrým kvasom.
Máme veľa chýb.
Dve základné a veľa vedľajších, ktoré nás robia neúčinnými.
Spomeňme tu aspoň tie dve hlavné.
Buď sme ako kvas prehriati alebo podchladení.
Prehriati vášňou, napríklad podnikateľskou, karieristickou, nezriedka aj telesnou, ktoré zabíjajú v nás Boží život, život milosti, kvôli čomu sa v nás i okolo nás nič nedeje, lebo “živé je len zo živého”.
Alebo sme podchladení výchovnou alebo apoštolskou neplodnosťou. Znakom tohoto druhého stavu je náš nezáujem o Božie slovo a Eucharistiu, o životy svätých a o pracovné metódy tých, ktorí cez stáročia zohrievali Cirkev svojimi mučeníckymi, misionárskymi, kazateľskými alebo charitatívnymi svedectvami.
Keď vychádzame z tohto kuchynského prostredia, do ktorého nás Pán voviedol svojím podobenstvom a túžime byť pre okolitý svet tým, čím je kvas, ktorý žena zamiesila do troch mier múky, zaumieňme si, že sa s Božou pomocou čím skôr vynasnažíme zbaviť sa svojich horúčok alebo svojich schladnutí.