Jozef Havran

Horlivý, obetavý pastoračný kňaz a politický väzeň pre vieru, sa narodil 7. marca 1917 v Hronskom Beňadiku.

Po absolvovaní gymnázia a štúdiu na Cyrilometodskej teologickej fakulte v Bratislave, bol vysvätený za kňaza 15.júna 1941. Primície mal v rodnom Hronskom Beňadiku 22. júna 1941. Vtedy si zapísal:

Ďakujem ti Nebeský otče, že si ma ráčil obdariť sviatosťou kňazstva a ustanovil si ma učeníkom Kristovho posolstva. Sľubujem z hĺbky svojej duše, že hriešnikov budem napomínať, nevedomých vyučovať, pochybujúcim dobre radiť, zarmútených tešiť, krivdu trpezlivo znášať, ubližujúcim odpúšťať, za živých a mŕtvych sa modliť.

Tomuto záväzku bol verným počas celého kňazského života.

Kaplánom bol v Čachticiach, v r. 1942 Leopoldove, v r. 1943 Piešťanoch a od roku 1944 v Trnave. V roku 1951 mu odobrali štátny súhlas a potom, až do r. 1958 bol väznený vo viacerých komunistických žalároch. Po prepustení z väzenia v roku 1958, 7 rokov pracoval manuálne, napríklad pri výrobe betónových tvárnic. Väzenie i ťažká práca vo výrobe mu podlomila zdravie. V roku 1965 mu bolo znova umožnené pastoračne pôsobiť, bol kaplánom v Šali a od roku 1966 do roku 1991, teda 25 rokov bol správcom farnosti v Holíči. Za neľahkých normalizačných pomerov zaslúžil sa s pomocou farníkov, o opravu kostolov nielen v Holíči, ale aj vo filiálnych obciach Trnovci, Kátove, Popudinách a Močidlanoch. V roku 1973 bol vymenovaný za čestného dekana a kanonika. V peknej ekumenickej spolupráci s evanjelickým. farárom Pavlom Proksom a Helenou Weinwurmovou v roku 1967 až 1971 viedol Miestnu skupinu Československého Červeného Kríža. Po odchode do dôchodku v roku 1991, žil a naďalej pôsobil ako kňaz na Starej Turej a od r. 1995 v Novom Meste nad Váhom u kňaza Jaroslava Špetka. Zomrel 21. februára 2000 v Novom Meste nad Váhom. Pochovaný je pri Prepozitúre a kostole Narodenia Panny Márie v Novom Meste nad Váhom. Žil osemdesiattri rokov a kňazom bol 59 rokov. Pre svoju vieru a horlivú pastoračnú činnosť bol sedem rokov vo väzení a ďalších 7 rokov mu komunistický režim nedovolil kňazsky pôsobiť.

Bol príkladným a obetavým kňazom v pastoračnej činnosti i na sociálnom poli na všetkých svojich pôsobiskách. Vždy si zodpovedne a horlivo plnil kňazské povinnosti, mnohokrát za ťažkých podmienok. Bol obľúbeným spovedníkom, túto službu vykonával s veľkou láskou. Osobitne v posledných rokoch vo farnosti Nové Mesto nad Váhom keď už telesne nevládal, museli ho podopierať a priviesť do spovednice a on dlhé hodiny spovedal. Patril k blízkym spolupracovníkom biskupa Ambróza Lazíka. Bol veľkým ctiteľom Božského Srdca a Panny Márie. Evanjelium nielen hlásal ale aj sám dôsledne žil. Krista si zamiloval a od jeho lásky ho nič nemohlo odlúčiť, ani prenasledovanie, ani väzenie, ani choroba. Láska k Bohu i ľuďom sa prejavovala v celom jeho živote. Evanjelium ohlasoval nielen slovami, ale celým svojim životom. Vždy kráčal po správnej ceste spásy, verný Bohu i Cirkvi. Bol veľmi láskavý a miloval každého človeka. Keď to bolo potrebné bol aj prísnym otcom, našiel spôsob ako napomenúť, ale predovšetkým vedel každého posmeliť, vypočuť a vždy pomôcť duchovnou ale i hmotnou podporou. Bol si vedomý toho, že Ježiš z lásky k ľuďom vylial na kríži svoju krv. Dvere farského úradu, i jeho srdce, boli otvorené pre každého, kto sa chcel s ním stretnúť. Obetavo sa venoval každému jednému. Viac rokov som v osemdesiatych rokoch 20. storočia k nemu, ako aj viacerí veriaci zo Skalice, pravidelne chodieval na sv. spoveď. Vždy si našiel pre mňa čas. Raz sme spolu kráčali po Holíčskych uliciach a každého s láskou, úsmevom a pozornosťou pozdravil a venoval mu svoju pozornosť, záujem a pár slov. Nerobil kompromisy s nikým. Keď ho menoval biskup dekanom, a „cirkevný tajomník,“ keď mu mal dať tzv. štátny súhlas povedal jasne: "Dobre pán tajomník, ale upozorňujem vás, že s organizáciou "Pacem in terris" nechcem nič mať. Nebudem chodiť na schôdzky a ani svojim kňazom nedovolím, aby na tieto schôdzky chodili." Bol kňazom podľa Ježišovho Srdca, bol verný láske ku Kristovi a k jeho svätej Cirkvi. Viedol intenzívny duchovný život a to mu dávalo silu viesť aj iných. Robil to, čo kňazským srdcom cítil, že treba robiť. Vždy ho sprevádzala láskavosť, úsmev, priateľstvo, záujem o človeka a milý pohľad, ale dokázal, ak to bolo potrebné pre dobro človeka povedať aj niečo nepríjemné. Vyžarovala z neho osobná skromnosť, múdrosť života a láska. Mal prirodzenú autoritu a na jeho fare ho vyhľadávali, osobitne v rokoch totality, aj mnohí kňazi, aby sa s ním poradili. Pre svojich kaplánov na fare vytváral domov, v mal pochopenie pre nich a múdro ich usmerňoval. Mal zmysel pre ekumenickú spoluprácu s veriacimi i duchovným iných kresťanských cirkví. Patril do kňazského spoločenstva, s ktorým sa pravidelne stretali nad sv. Písmom, aby hľadali tie najkrajšie slová pre veriacich. V roku 1944 až 1948 bol výkonným redaktorom dvojtýždenníka „Trnavská rodina“.

Platí to, ako sa pri jeho pohrebe v Novom Meste nad Váhom vyjadril Trnavský arcibiskup Mons. Ján Sokol: "Bol svätým kňazom Kristovým, život jeho Bohu poklona. Nad jeho večným stánkom plášť rozprestiera Madona – ktorej bol veľkým ctiteľom. Nech ho teda ona k Synovi, Otcovi i duchu Svätému privedie."

Dňa 19. júna 2004 mu mestské zastupiteľstvo udelilo čestné občianstvo mesta Holíča im memoriam.


Uverejnené v: VIERA A ŽIVOT 6/2015, Obľúbený spovedník Jozef Havran nerobil kompromisy s režimom, str. 36