Pri narodení malého dieťaťa prajeme rodičom aj dieťatku plnosť Božieho požehnania, Božiu ochranu, len to najlepšie. Chceme aby z toho dieťaťa bol raz radostný kresťan, radostné Božie dieťa, dobrý syn/dcéra, vnuk/vnučka, kamarát/ka, vzorný občan štátu. Skrátka prajeme len to najlepšie, obzvlášť pri malých deťoch.
Dnes slávime počatiny Panny Márie, zrod jej života pod srdcom jej mamy Anny. Cirkev nám dáva pred oči tú, ktorá je tá najlepšia dcéra, vnučka, kamarátka celý život a to vďaka tomu, že nebola poškvrnená žiadnym hriechom, ani dedičným. Jej vôľa teda nebola naklonená k zlému, nebolo jej bližšie/ľahšie konať zlo... bola svätá.
V prvom čítaní upierame svoj pohľad do raja. Tam, kde človek žil v tomto neporušenom stave bez toho, aby poznal hriech, tam, kde sa človek rozhodol pre hriech. Kde sa udiala „šťastná vina, cez ktorú k nám prišiel tak vznešený Vykupiteľ.“ Počuli sme protoevanjelium, prisľúbenie, že Ten, ktorý rozšliape hlavu satanovi. Vidíme tu čistotu človeka, stav pred hriechom, bez vplyvu hriechu, pád človeka a hneď tú radostnú správu, že sa zjaví náš Boh. Prv než však príde On, Stvoriteľ a Pán, príde žena, ktorej potomok rozšliape hlavu diablovi. Žena, ktorá bude mať tak výnimočného Syna, že aj ona sama je výnimočná. Je tá najlepšia, je svätá, aby priviedla na svet toho Najsvätejšieho.
O svätosti toho, ktorého privádza na svet nám hovorí druhé čítanie z listu Efezanom. O tom, že máme byť „svätí a nepoškvrnení v láske...“ že sme na to vyvolení, povolaní k svätosti.
O tom nám hovorí aj pápež František v 3. apoštolskej exhortácii Gaudete et exultate, kde povzbudzuje, aby každý odpovedal na osobné pozvanie k svätosti. Boh nevolá anonymne a všeobecne, ale na každého sa obracia osobne. Pápež hovorí o „strednej triede svätosti“ – ľudia, ktorí žijú „medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti“ (Gaudete et exsultate 7). Koncil nás pozýva, aby každý z nás našiel svoju vlastnú cestu svätosti a „nevyčerpávať sa v snahe napodobňovať niečo, čo nebolo zamýšľané preňho“ (Gaudete et exsultate 11).
Istý malý svätec žil dlhé roky šťastne a bohabojne. Až raz vo chvíli, keď sa chystal umývať riad, prišiel k nemu anjel smrti a nesmelo začal rozprávať:
„Boh ma poslal k tebe s príkazom, že už je čas, aby si šiel so mnou.“
Svätec ukázal na kopu špinavého riadu a s pokorou odvetil: „Nebolo by možné ešte s tým počkať?“
Tá istá príhoda sa udiala o rok neskôr, keď náš malý svätec plel veľmi zarastanú kláštornú záhradu. Znovu poukázal na robotu, ktorá ho čakala. Presne o rok sa anjel zjavil znova. Svätec pracoval v nemocnici, ošetroval ťažko chorých. Práve vtedy, keď chcel podať hlt vody umierajúcemu, postavil sa pred neho už známy anjel. Tentoraz nepovedal ani slovo. Ukázal len na posteľ v izbe a zmizol.
V noci sa malý svätec cítil veľmi unavený a starý. Mal už všetkého dosť. Prial si umrieť: keby tak teraz prišiel anjel a odprevadil ma do raja. Ledva si to pomyslel, pri posteli sa zjavil anjel. Hovoril celkom pokojne: „Prečo sa ľakáš, predsa v raji si už veľa, veľa rokov.