Prirodzenými dedičmi tu na zemi sú príbuzní. Ale aj iní sa môžu nimi stať.
Keď ide o dedenie nebeského kráľovstva, tam môžu dediť len najbližší príbuzní.
Nikto iný.
No je tu táto závažná otázka: Ak chceme raz dediť nebeské kráľovstvo, ako sa dostať do blízkeho príbuzenstva s Bohom?
Na túto otázku nám odpovedá jeho Syn Ježiš Kristus týmito slovami: “Kto plní Božiu vôľu, je môj brat, moja sestra. Ale potom aj Otcovo dieťa. A keď dieťa, pokračuje apoštol Pavol, tak i dedič a spoludedič Ježiša Krista.
Ale je tu ešte aj ďalšia podmienka dedenia. V tomto príbuzenstve, ktoré sa získava plnením Božej vôle, treba vydržať až do smrti.
Je to zaiste úžasná vec mať takého brata, ako je Ježiš Kristus, a potom aj takú nádej, ako je nádej na nebeské kráľovstvo.
No treba pripomenúť, že ani spĺňanie Božej vôle, ktorým sa toto príbuzenstvo získava, nie je maličkosť.
Cítime to z požiadaviek Evanjelia, kde sa nám napríklad oznamuje, že nám treba aj nepriateľov milovať a denne kráčať za Kristom s krížom sebazapierania na pleciach, že treba ochotne plniť aj tie rozkazy a rady predstavených, ktoré sa nám nezdajú dosť podložené, a keď máme prijať a vypočuť nejakého chorého otrhanca, ktorý nám chce nadlho rozprávať, že potrebuje našu pomoc a my máme tak málo času, sily a trpezlivosti.
No práve v takýchto chvíľach vystiera Kristus svoju ruku, rozhliada sa po našom cirkevnom zhromaždení a hovorí: Hľa, moji bratia...
Keby sa zastavil svojím pohľadom pri nás, mohol by povedať, že sme jeho blízki príbuzní a budeme mať dedičský podiel v nebeskom kráľovstve?
Preskúmajme sa...