Boh nám dáva štyri schopnosti, pomocou ktorých sa mu môžeme priblížiť a raz s ním navždy splynúť. Dáva nám: cit, rozum, vôľu a vieru.

Z citu vychádzajú podnety pre rozum, aby nad niečím rozmýšľal a po rozmyslení sa vôľou za niečím pohol. A vierou ako vrcholným Božím darom, opravil chyby nášho prípadného nesprávneho cítenia, myslenia alebo chcenia.

Možno sme si všimli, že náš Pán začal v synagóge pôsobiť na všetky tieto schopnosti svojich rodákov.

Začínal citom.

A chytilo ich to. “Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst...”

Potom pokračoval rozumom, uloženým v prísloví: “Lekár lieč sám seba” a v starej skúsenosti: “Nikto nie je prorokom vo svojej vlasti.”

Končil poukazom na Elizeovu vieru a na vieru Sýrskeho Námana, ktorá, ako cítil i videl, jeho publiku chýbala.

Keď sa v poslucháčoch nadmieru rozhojnil cit, zatemnil im rozum a strhol vôľu do zlého.

Vieme, ako to potom skončilo. Odmietli ho a vyviedli zo svojho zhromaždenia, aby ho zmárnili.

A tu by vari nebolo od veci zamyslieť sa, ako to býva s nami, ak si v náboženských zhromaždeniach riešime všetko iba spevom, organom, kvetmi a osvetlením, tymiánom a nástennými maľbami, púťami a príležitostnými manifestáciami, a nepohneme vôľu k tomu, čo sa nám na týchto zhromaždeniach podáva na základe rozumu a viery.

Nedivme sa, že sa potom v bežnom živote staviame proti Pánovi.

Ak si veci neriešime vierou v jeho slovo, dôjdeme raz k tomu, že ho vytlačíme zo svojho stredu – zo svojho srdca, z rodiny, z obce i z krajiny a staneme sa podobnými tým z nazaretskej synagógy, ktorých teraz zaiste všetci odsudzujeme.