Keď čítame alebo počúvame túto evanjeliovú stať, nemôžeme nemyslieť na výchovu našich detí; presnejšie na ich vychovávateľov.

Predstavme si, že stojí pred nami náš chlapec alebo dievča so svojimi diabolstvami, so svojou hluchotou pri ukladaní výchovných usmernení, so svojou nemou uzavretosťou, pre ktorú nikto nevie, čo sa v ňom práve odohráva.

Je tu možno so svojou divokosťou, so svojím ohňom, ktorý v ňom vzplanie, len čo zočí predmet svojich záľub, alebo s vodou svojej vlažnosti, ba až chladu ku všetkému, čo ho niečo stojí, hoci by mu to bolo krajne užitočné.

A možno je tu aj so svojou zúrivosťou, škrípaním zubov a hádzaním sa o zem, ak sa mu nedeje po vôli.

Sú tu zrejme aj zákonníci, predstavitelia izraelskej pospolitosti, správcovia verejných vecí, ktorí dnes bezohľadne diktujú výchovné normy so slovami: Nám patrí mládež.

Sú poruke aj zástupcovia miestnej chradnúcej Cirkvi, ktorí radia, psychologizujú a pedagogizujú natoľko, že niet kedy požiadať Majstra o pomoc, niet kedy modliť sa...

Je pri tom aj bezradný otec, ktorý vie, že treba ísť za Ježišom, ktorého však zastavujú pokusy niektorých jeho “apoštolov”. A on povolí, hoci vie, že výchova dieťaťa patrí najviac jemu, ako aj rozhodovanie, koho požiadať o pomoc a koho nie.

A je tu konečne Ježiš, ktorý dáva učeníkom i rodičom jednoznačný pokyn: Priveďte ho ku mne. Mali ste tak robiť od jeho malička výchovou a výukou.

Otec, ty ho priveď! Predovšetkým cez teba sa má dostať ku mne. S pomocou mojich pravých učeníkov, ktorí ti poradia, kedy, ako a čo s ním robiť, hoci hlavné slovo patrí vždy tebe.

Že sa má dieťa dostať ku mne vierou, to už vari netreba prízvukovať ani rodičom, ani mojim učeníkom, ani tým, ktorí chcú mať na všetkých miestach civilnej spoločnosti len dobre vychovaných pracovníkov.