„Samuel dorastal, Pán bol s ním a ani jednému z jeho slov nedal padnúť na zem, takže sa celý Izrael... dozvedel, že Samuel ako prorok je spoľahlivý.“
(1 Sam 3, 19-20)
Úvod
Žijeme z Božej milosti v Cirkvi.
Tým však neprestávame žiť vo svete, kde sme vystavení najrozličnejším nástrahám.
Od rána do večera, po celý deň.
A každý deň.
Nie náhodou.
Zámerne.
Svet to tak chce.
A Boh to dopúšťa.
Kvôli našej výchove.
Preto ani Ježiš, náš Pán, nežiada Otca, aby vzal jeho učeníkov zo sveta. Len o to ho prosí, aby ich uchránil od takého myslenia,
ktoré sa protiví Božiemu a ktoré sa svet všemožne snaží do nich dostať.
Aby sa svetu tento zámer podaril, hľadá, ako by naplnil naše oči svojimi obrazmi, naše uši svojimi slovami a srdcia svojimi túžbami.
Ale pri tomto obliehaní nás Boh nenecháva samých.
Stále je s nami ako jemný poradca a nevtieravý pomocník.
Učí nás, čo máme robiť, povzbudzuje nás, a kde treba, aj bráni.
No nikdy nie proti našej vôli.
Vždy len natoľko, nakoľko mu to dovolíme, nakoľko to my chceme.
Jedno je však isté, že veľmi túži po tom, aby sme srdcom, svojou mysľou i svojimi skutkami len jemu patrili.
Ale aj svet by nás chcel mať celých pre seba.
A tak sa stávame predmetom trvalého a veľmi tuhého zápasu týchto dvoch mocností.
No nielen predmetom.
Aj dejiskom.
Lebo tento zápas sa odohráva v nás. A v nás sa aj rozhoduje, kto v tomto zápase zvíťazí – Boh alebo svet.
Keď náš Pán Ježiš Kristus hovorí o výsledkoch týchto každodenných a celoživotných bojov, smutne poznamenáva: Veľa je tých,
čo idú širokou cestou, cestou sveta, a málo tých, čo nastupujú na tú úzku a strmú, ktorou sa ide k Bohu.
Čo nasleduje, je náčrtok jednej stratégie, jedného spôsobu, ako čeliť útokom sveta a ako nad ním víťaziť.
Cirkev cez stáročia vyskúšala a odobrila už veľa takýchto spôsobov.
My na základe skúseností podávame a odporúčame ten, ktorý spočíva v častom, pravidelnom, spoločnom a do určitej miery
pripravenom prijímaní Božieho slova.
Prečo hovoríme: v častom?
Na túto otázku odpovedá žalmista slovami: „Blažený človek, čo... o (Pánovom) zákone rozjíma dňom i nocou. Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas...“ (Ž 1, 1 – 3).
A prečo odporúčame pravidelný styk s Božím slovom?
Najprv preto, že Božie slovo je našou základnou duchovnou stravou, ktorej prijímanie sa nemôže bez rizika regulovať našimi chuťami alebo nechuťami.
A potom aj preto, že je pre nás podkladom pre každodennú modlitbu. A slovo „každodenný“ znamená toľko ako „pravidelný“.
Ak hovoríme, že počúvanie Božieho slova má byť i spoločné, tým nechceme povedať, že by sa nemohlo konať aj individuálne. Ako spoločné ho odporúčame v tom význame, že pri jeho prijímaní používame spoločnú predlohu, dôležitú najmä dnes, keď sa kresťania stále viac dostávajú do diaspory.
Spoločnou predlohou sa medzi veriacimi, roztrúsenými pomedzi svet, vytvára vedomie užšej spolupatričnosti a pri náhodných alebo i naplánovaných stretnutiach im dáva príležitosť povedať si, kto ako pochopil tú stať z Písma, ktorá pripadá na ten deň, a tým si ju vzájomne aj objasniť.
Veľmi pomáha, ak sa Božie slovo podáva do určitej miery pripravené. Preto táto predloha ku každému úryvku posvätného textu pripája krátky komentár, niekoľko podnetov na zamyslenie, návod na uživotnenie a záverečnú zhrňujúcu modlitbu.
Osobitný význam tu má, prirodzene, komentár, keďže podľa slov apoštola Petra nikomu nie je dovolené vykladať si Písmo ľubovoľne.
Niektorí sú proti predlohám.
Vravia, že rozjímajúceho spútavajú, že ho zväzujú.
My hovoríme, že ho iba usmerňujú.
Pomáhajú mu asi tak ako matka dieťaťu, ktoré sa učí chodiť.
Ide teda len o niečo prechodné. Hoci treba aj to pripomenúť, že užitočná samostatnosť v tomto ohľade prichádza obyčajne len veľmi pomaly, a preto pomoc tejto príručky môže zostať aktuálnou aj pomerne dlhý čas.
Spomínaný komentár, ktorý tvorí prvú časť tejto pomôcky, nezaraďuje sa medzi suché vedecké výklady, ale medzi takzvané commenti spirituali, viažuce sa najmä na tie čiastky predloženého textu, ktoré môžu byť najvhodnejším podkladom pre rozjímavú modlitbu a pre konanie, čo má z nej vyplynúť.
Komentár uvádza niektoré rasové, národnostné a náboženské osobitosti, ako aj krátke zemepisné a dejepisné údaje, ktoré niekedy môžu veľmi sprístupniť zmysel evanjeliového úryvku. Zároveň vykresľuje niektoré vonkajšie i vnútorné rozpoloženia, ktoré ovplyvňovali konanie a slová účinkujúcich osôb.
Aby sa čo najviac spresnil zmysel predloženého evanjeliového textu, komentár ho dáva do súvisu s inými obdobnými miestami Písma, ako aj s analógiou viery, čiže s celkom Božieho zjavenia, ktoré Boh odovzdal svojej Cirkvi ústne i písomne.
Ale komentár má ešte jeden cieľ.
Chce pred naším duchovným zrakom postupne vykresliť obraz Ježiša Krista, Otcovho Syna, ktorého nemôže nemilovať ten, kto sa naňho dôkladnejšie zadíva.
Osožnosť spomínaného komentára závisí, pravdaže, aj od spôsobu, akým sa užíva. Má sa čítať pomaly, s veľkým pokojom a s určitou dávkou obrazivosti, ktorou sa oživujú a dokresľujú v texte uvedené vonkajšie i vnútorné situácie.
Užitočné bude niekedy ho aj prerušiť a vrátiť sa k predloženému evanjeliovému textu alebo aj k jeho paralelným miestam, ktoré predloha takisto uvádza.
Pri používaní komentára sa má predovšetkým uplatniť rozum, pamäť a veľká disciplína vonkajších zmyslov. Tak ako pri každom vážnom štúdiu.
Ďalšia časť predlohy, ktorá nasleduje po komentári, je tu predovšetkým nato, aby pomohla rozjímajúcemu pochopiť počuté alebo prečítané Božie slovo ako Božie oslovenie a aby ho upozornila na tie jeho slová alebo vety, nad ktorými sa treba zvlášť zamyslieť.
Svojou aforistickou povahou vnáša táto časť predlohy do rozjímania určitú zmenu, po ktorej človek prirodzene zatúži všade, kde sa má mysľou dlhšie zdržať pri tom istom náukovom celku. Túto druhú časť treba čítať trochu voľnejšie ako prvú, nie však natoľko, aby sa pritom nepostrehli pointy jednotlivých jej odsekov. Tie treba nájsť a dovtedy sa pri nich zdržať, pokiaľ sú schopné ovplyvňovať náš rozum a cit.
Tretia časť predlohy má byť prípravou osobnej odpovede na Pánovo oslovenie.
Má viesť rozjímajúceho najprv k spytovaniu svedomia, ďalej k rozhodnutiu urobiť alebo zanechať, čo si praje Boh, a konečne k hľadaniu pohnútok, ktoré by mu pomohli premeniť rozhodnutie na činy.
Silnou a vždy pôsobivou pohnútkou je skutočnosť, že Božie slovo sa len preto dostáva k nám, aby ovplyvnilo naše myslenie, naše slová i konanie.
Nikto teda nemôže po jeho vypočutí zostať takým, akým bol predtým.
Aj tu platí, čo o Pánovi povedal Simeon: Prišiel jedným na pád, druhým na pozdvihnutie.
Treba však dodať, že rozhodnutia, ktoré si robíme v tejto tretej časti pod vplyvom Božieho slova, nemajú byť nad naše sily a možnosti. Pánovi ide predovšetkým o našu vernosť.
Aj sám hovorí: Kto bude nad málom verný, tomu časom zveria i viac.
Jedným z prejavov snahy o vernosť je aj písomný záznam toho, čo nám Pán vo svojom slove povedal, ako aj toho, čo sme mu my sľúbili.
Štvrtú časť predlohy tvorí tichá prestávka, v ktorej si rozjímajúci zhodnotí celé svoje stretnutie s Bohom, pripomenie si poznanie, ktoré v ňom získal, vráti sa k citom, ktoré sa v ňom vzbudili, predloží Bohu svoje rozhodnutia a poprosí ho, aby mu ich pomohol uskutočniť. Uvedená krátka modlitba má byť pritom pomôckou.
Takto vyzerá v skratke predloha, ktorú tu podávame a odporúčame na základe niekoľkoročnej skúsenosti. Veríme, že Pán požehná úsilie tých, ktorí ju tvorili, a vypočuje ich prosby, aby tí, ktorí ju budú užívať, mali z nej čo najviac duchovného osohu.