Naša charizma

charizmy hnutia Nazaret je radikálna prevencia vo výchove človeka. Slovo radikálny pochádza z latinského slova radix - koreň, základ. Slovo prevencia má ten istý pôvod a znamená predchádzanie.

Ide tu teda o výchovu človeka, v ktorej radikálna prevencia znamená zamedzovanie chýb vychovávaného prv, než by sa ich dopustil. A to predovšetkým vytváraním pozitívneho výchovného prostredia, aby sa tak viac mohla rozvinúť láska k Bohu a k človeku.
Ktorá je ako cieľ prvá v chcení. Ale dokonale sa naplní až v nebi.

Ako rastlina nemôže vyžiť, rozviť sa a priniesť čakaný úžitok, ak sa z jej bezprostrednej blízkosti neodstráni to, čo ju udúša a ako ani stavba dlho nevydrží, ak sa jej nedá pevný základ, tak neuspeje ani výchova človeka, ak nie je dosť pohotová a dôsledná v požadovaní toho, čo vychovávaný musí dosiahnuť, ak sa má stať užitočným členom spoločnosti, v ktorej má žiť.

Ale poďme k veci a povedzme najprv, že ani výchovná prevencia by veľa neznamenala, keby nebola radikálna. A nebola by radikálna, keby sa s ňou nezačalo zavčasu, už hneď po narodení, čo je pravdaže možné len v zdravej rodine.

V tomto sa hnutie Nazaret opiera o všeobecnú skúsenosť a o slová pápeža Pia XII., o jeho audienčný prejav zo septembra r. 1941, v ktorom radí začať s výchovou človeka už od kolísky. Ale ak je kolíska eminentnou záležitosťou rodiny, nebude ťažko pochopiť ani pápeža sv. Jána Pavla II., ktorý neustále pripomína, že prvými a hlavnými vychovávateľmi sú rodičia, že budúcnosť ľudstva ide cez rodinu a ak sa nám tu nič nepodarí, nepodarí sa nám nič ani v Cirkvi, ani vo svete.

V rodine sa totiž vytvárajú návyky ako podklady pre štyri základné čnosti, bez ktorých je každá výchova človeka a tobôž kresťana problematická. Rodina je aj prvou katechézou, pomocou ktorej, ako upozorňuje Pius XII. v spomínanom prejave, nadobúda dieťa pod vplyvom matkinej úcty voči otcovi prvý pojem o nebeskom Otcovi ako o najvyššej autorite, ktorú si treba ctiť a poslúchať. Okrem toho nikto nemá takú možnosť poznať psychiku vychovávaného ako jeho rodičia, ktorí pozorovaním seba dosť zavčasu môžu na základe dedečnosti poznať aj jeho vlastnosti. A ešte niečo: dieťa nikde nenájde taký záujem o pomoc, o fyzický a morálny rozvoj, ako v rodičovskom pude, ktorý je tak silno akcentovaný aj u zvierat. A o chuti dieťaťa napodobňovať tých, na ktorých je závislé a má ich rado, ani nehovoríme.

Dnes, keď sme svedkami hromadného rozkladu manželstiev a stúpajúceho počtu lákavých ponúk žiť v rodine v nezodpovednom pohodlí, sa manželská jednota a v dôsledku toho aj výchova potomstva podľa Božieho plánu stáva veľmi problematickou.

Starostlivá matka Cirkev neprestáva preto pripomínať, že pre tento zlý stav v rodinách stráca človek postupne nielen svoju kresťanskú, ale i svoju ľudskú tvár a vyzýva nás, aby sme si všimli jej varovný hlas a prijali jej vekmi oskúšaný liek. Tento liek vidí predovšetkým v radikálnom priľnutí ku Kristovej blahozvesti, vo sviatostiach prijímaných často a úprimne bez formalizmu a v praktickom vyjadrovaní svojej poslušnosti voči Petrovmu nástupcovi, prostredníctvom individuálneho duchovného vedenia podmieneného Pavlovou spontánnou úprimnosťou a na koniec v dobrovoľnom zaradení sa do spoločenstva, aké mali prví kresťania, ktorí boli ako jedno srdce a jedna duša a mali všetko spoločné.

Podľa slov pápeža sv. Jána Pavla II. nikto z tých, čo uverili, nemôže sa bez viny nečinne dívať na zlý náboženský a morálny stav, do akého sa dostal svet, ba i Cirkev. Všetci sa majú činne zúčastniť na obrodnom diele ľudstva, ktoré musí začať prácou na vylepšení života v rodine. Vo svojej exhortácii Familiaris consortio (b. 73-75) nám Petrov nástupca zdôrazňuje, že prvou osobou, ktorá sa má starať o pastoráciu rodín v diecéze je biskup. To je bez pochyby prednostný úsek jeho pastoračnej služby, v ktorej mu majú pomáhať najmä kňazi.

Ale zodpovednosť kňazov, hovorí ďalej pápež, sa nemá vzťahovať len na mravné a liturgické otázky, ale aj na osobné a sociálne problémy.

Kňazi majú podporovať rodinu v jej ťažkostiach a utrpeniach. Majú stáť po boku jej členov a pomáhať im, aby hľadeli na svoj život vo svetle Evanjelia. A netreba vari nikoho presviedčať, že z tohto POSLANIA môžu služobníci Cirkvi čerpať nové podnety a novú duchovnú silu aj pre vlastné povolanie a vykonávanie svojej služby.

Aby sa pri tomto apoštoláte správali vždy ako otcovia, bratia, učitelia a pastieri, musí byť ich náuka a ich rady vždy v dokonalom súlade s autentickým učiteľským úradom Cirkvi. Toto však vyžaduje, aby sa na túto prácu začali včas pripravovať...

A tu by som rád pripojil, hovorí ešte najvyšší pastier, nástojčivé povzbudenie pre zodpovedných vedúcich inštitútov zasväteného života, aby totiž pri stálom rešpektovaní svojej vlastnej a pôvodnej charizmy, považovali apoštolát rodiny, a to kvôli dnešným okolnostiam, za jednu z najnaliehavejších a najdôležitejších úloh.

Všetci sa teda majú zúčastniť na posilňovaní a záchrane rodín, biskupi i kňazi. - A treba dodať, že z kňazov najmä tí, čo sa zaradili do hnutia Nazaret, ktoré vzniklo práve na základe tejto charizmy. - Musia sa však na tento apoštolát včas pripraviť, pripomína Pápež v citovanom dokumente.

V hnutí Nazaret sa táto požadovaná príprava začína pre kňazov, ktorí chcú byť jeho členmi už pred ich vstupom do seminára.

Za touto druhou radikálnou prevenciou, ktorú hnutie Nazaret uskutočňuje prípravou kňazov na rodinnú pastoráciu, ktorú potom konajú popri svojej biskupom určenej službe na úkor svojho voľného času, zostávajúcich síl a hmotných prostriedkov, treba ešte spomenúť aj tretiu.

Táto sa v hnutí Nazaret koná prostredníctvom komunikatív, ktoré slúžia rodičom pri výchove detí a kňazom pri evanjelizácii jedných i druhých.

Ich preventívnosť spočíva hlavne v tom, že sa nimi vyraďujú z okruhu rodín tohto hnutia vplyvy takých komunikatívnych prostriedkov, ktoré nepochádzajú z čistých rúk a zaplavujú dnes celý svet omylmi a nemorálnosťami. Okrem toho vytvárajú užšiu vnútornú jednotu v zmýšľaní i v konaní medzi rodinami, ktoré sú často miestne alebo spoločensky dosť vzdialené.

Hnutie Nazaret sa metódou svojej činnosti nelíši od tej, ktorú uživa všeobecná Cirkev. Veď chce byť vo všetkom, a teda i v tomto, jej súčasťou.

Nejde preto za svojimi cieľmi organizačne, ale organicky.

Tu sa riadi príkladom nášho Pána, ktorý pri pokúšaní v púšti nepodľahol chuti mať odrazu zástupy nasledovníkov, ale dal prednosť pomalému organickému rastu svojho budúceho kráľovstva. Neskoršie vyjadril tento svoj postoj vo svojich podobenstvách. Najmä v podobenstve o horčičnom semienku a v podobenstve o klíčení a raste obilného zrna. Apoštol Pavol nazval jeho dielo Tajomným telom, teda niečím živým, organickým. Apoštol Peter ho síce prirovnal k budove, ale nezabudol pripomenúť, že ide o stavbu zo živých kameňov.

Metóda hnutia Nazaret, ako organická cesta ku kresťanskej zrelosti, bude teda dosť zdĺhavá, najmä dnes, kedy pre infláciu slova stále viac rastie dopyt po svedectvách.

Každý organizmus, ktorý chce žiť a pracovať vo zmysle svojho určenia, potrebuje rozmnožovať sa.

Hnutie Nazaret pri tejto svojej dôležitej starosti o svoj počet nezabúda, že autorom každého prírastku je sám Boh. On povoláva k tomuto spôsobu života. Členovia tohto hnutia preto nepredbiehajú túto jeho iniciatívu ani písanými, ani slovnými agitáciami. Ale ak niekto z ich okolia prejaví pod vplyvom jeho milosti chuť žiť tak ako oni, odvolajú sa na svoje svedectvo slovami apoštola Filipa Natanaelovi: Poď a viď...

Tým, čo prijmú toto pozvanie, vychádzajú v ústrety slobodne zvoleným duchovným vedením u daktorého svojho skúsenejšieho kňaza, ktoré sa tak stáva bránou do hnutia, ktorú si žiadatelia otvárajú kľúčom úprimnosti a učenlivosti, aby sa potom zaradili do niektorého spoločenstva bratov a sestier, kde sa na základe prispôsobenia charizme tohto hnutia stávajú jeho riadnymi členmi.

Najprirodzenejšie sú povolania formované v rodinách tohto hnutia, kde sa deti dostávajú cez príklad svojich rodičov ku všetkému, čo toto zaradenie vyžaduje, aby po dosiahnutí vekovej zrelosti prispeli ku rastu hnutia zvnútra.

No sú prípady, v ktorých hnutie Nazaret, ako každý organizmus, ktorý chce zostať zdravý, musí nielen prijímať nových členov, ale niektorých spomedzi seba aj vylučovať.

Bežnou príčinou tu býva neúprimnosť a neučenlivosť voči duchovnému vedeniu, ktorá potom pokračuje neprispôsobivosťou voči bratom a sestrám zo spoločenstva a končí niekedy aj marením svedectva a dobrého mena celku pred tými, ktorí by mohli v hnutí nájsť aspoň základnú orientáciu na ceste k Bohu.

Stáva sa to povahám psychicky nevyváženým, neprekonateľne uzavretým a nezodpovedne povrchným. Ale môžu sa udiať odchody alebo prepustenia z hnutia aj z iných príčin.

V pozitívnom prípade sa členovia hnutia udržiavajú v dosahovaní radikálnej výchovnej prevencie, tých, s ktorými žijú v hnutí i tých, s ktorými žijú vo svete vzájomnou duchovnou i hmotnou pomocou, nefalšovanou rodinnosťou a osviežujúcou veselosťou.

Každá charizma má okrem svojho cieľa a spôsobu, akým ho dosahuje, aj svoju špiritualitu, t.j. ovzdušie, v ktorom sa realizuje.

Hnutie Nazaret preberá vo všeobecnosti špiritualitu cirkevného učiteľa svätého Františka Saleského.

Jej prvou osobitosťou je univerzalizmus, ktorý spája na ceste za Kristom manželov so slobodnými, žijúcich vo svete osamotene s tými, čo sa združujú v určitých komunitách. Základné črty tejto špirituality uložil František do svojej Filotey - do knižky, ktorá ani po tristo rokoch nestratila svoju aktuálnosť.

Tento svoj praktický návod na solídny duchovný život postavil František na Božom slove, ktoré je preňho nielen duch, ale aj život. Podľa neho má náš ranný dialóg s Bohom, naše rozjímanie, vyústiť do bouquette spirituelle, do praktického predsavzatia, ktorého uskutočnenie je jedinou správnou odpoveďou na každé Božie oslovenie.

Svätý František dobre vedel a to i z vlastnej skúsenosti, ako ľahko sa do snahy o kresťanskú dokonalosť môže votrieť namiesto Svätého Ducha ten, ktorý bol vrahom od počiatku a nikdy nestál v pravde. Radí preto v spomínanom návode nájsť si niekoho, kto má charizmu rozoznávania duchov (discretio spirituum), kto rozozná vznešené túžby ducha od nízkych chutí tela. Z tohto dôvodu kladie veľký dôraz na individuálne duchovné vedenie, o čom jasne svedčí päťtisíc listov duchovného vedenia, ktorými odpovedal osobám z okolitých krajín na ich neistoty v oblasti ducha; k čomu samozrejme patrí ešte aj veľký počet duchovných rozhovorov s osobami žijúcimi v jeho blízkom okolí.

Hnutie Nazaret, ktoré postavilo svoju duchovnosť na Františkovom činorodom vzťahu k Božiemu slovu a na individuálnom duchovnom vedení, osvojilo si aj jeho voluntarizmus, ktorý sväté Božie evanjelium vyjadruje aj takýmito slovami:

Ak chceš...
Kto chce za mnou ísť...

Duchovní vodcovia v hnutí Nazaret preto neprestávajú zdôrazňovať, či ide o nich samých alebo o tých, ktorých vedú, slová svätého Augustína:

Ten, čo ťa stvoril bez teba nespasí ťa bez teba...

Toto svoje úsilie vychovávať vôľu zameriavajú najprv do oblasti štyroch základných čností, do oblasti sily, múdrosti, umiernenosti a spravodlivosti a potom aj do oblasti troch Božských čností, ktorých vrcholom je láska.

Okrem toho preberá hnutie od Františka aj jeho múdru predvídavosť, ktorá, ak chce zabrániť zlu, ktorého je dnes vo svete toľko, mení sa na vytrvalú pracovitosť, ktorú jeho duchovný žiak svätý Ján Bosco veľmi často odporúčal svojim chovancom slovami:

Cielo non è fatto pei poltroni
Nebo nie je pre darebákov.

A členom svojej rehole, ktorú označil Františkovým menom, šepkal ešte tesne pred svojou smrťou:

Lavoro, lavoro, lavoro
práca, práca, práca...

Je isté, že pracovitosť namnoží v živote človeka veľa bolesti, ale ak je správne zameraná, stáva sa vo spojení s Božím požehnaním aj zdrojom mnohých radostí, ktoré nezriedka prekročia svoj prah a prejdú až do veselosti. Ako rád mal svätý František veselosť, prezrádzajú jeho slová:

Svätý smutný je smutný svätý.

Členovia hnutia Nazaret nechcú zabúdať ani na tento dôležitý súvis: Preventívnosť vedie k práci, práca k spolupráci, spolupráca k rodinnosti, ktorá sa nezaobíde bez vzájomného zdieľania sa a ktorá sa končí tým, čo sa v Písme hovorí o prvých kresťanoch:

A boli ako jedno srdce a jedna duša a mali všetko spoločné.

A ešte niečo si osvojujeme vo Františkovej škole: to, čo obsahuje jeho známa pastoračná poučka:

Non multa sed multum
Nie mnoho, ale dôkladne.

Veď - ako hovorieval - aj jedna duša je dosť veľká diecéza pre biskupa. Správnosť tejto jeho zásady potvrdzuje sedemdesiattisíc zatvrdlivých kalvínov, ktorých ňou priviedol späť do Cirkvi. Nechcel robiť všetko sám Nechal, aby Boh pôsobil na jeho pastoračnom poli aj cez tých, ktorých naučil svojím príkladom a slovom milovať ho.

Zdá sa, že slovo NAZARET vo svojom biblickom význame najlepšie vystihuje ciele, prostriedky, metódu i špiritualitu tohto hnutia.

Eminentným spôsobom predstavuje kresťanskú rodinu, ktorá chce žiť v jednote vyplývajúcej z Božieho poriadku a vychovávať svoje deti ako spoločné diela Boha i človeka pre zem i pre nebo a učiť ich až do dospelosti žiť v tom, čo je Nebeského Otca.

Hlavou nazaretskej rodiny bol muž, Jozef, hoci ho Mária svojou vyvolenosťou veľmi prevyšovala a Ježiš, ktorý sa ako dvanásťročný po púti v Jeruzaleme vrátil do ich závislosti v Nazarete, bol Božím synom...

Hnutie Nazaret sa opiera o tento príklad a o cirkevnú náuku, ako je podáva pápež Lev XIII. vo svojej encyklike Arcanum divinae sapientiae z februára 1880, pápež Pius XI. vo svojej encyklike Casti connubii z 31. decembra 1930 o dva audienčné prejavy pia XII. zo septembra r. 1941 a vysvetlenie listu sv. Pavla Efezanom od sv. Jána Pavla II.

Okrem toho sa opiera o listy apoštolov Petra a Pavla, pričom poukazuje aj na smutné dôsledky názorov tých, čo stále hlasnejšie protirečia tomu, čo hovorí Písmo a čo nás tu učí matka Cirkev.

Meno Nazaret pripomína aj to, ako sa vo zmysle radikálnej výchovnej prevencie treba uťahovať do prostredí menej vystavených útokov krvavých Herodesov a im podobných Archelaov, ktorí sa dnes veľmi rozmnožili a veľmi rozzúrili proti Božím plánom.

Pre hnutie Nazaret je aj odchod Jozefa a Márie na galilejský vidiek jemnou výzvou chrániť deti počas ich výchovy pred nástrahami mesta.

A konečne je biblický Nazaret pre našich rodičov aj ukážkou, ako treba dieťa s bolesťou hľadať a s radosťou nachádzať, ak sa im daktoré, i napriek ich všestrannej starostlivosti, predsa len stratí.

Prvým adresátom tejto charizmy sa stal z Božieho rozhodnutia v druhej polovici 20. storočia člen spoločnosti saleziánov svätého Jána Bosca, kňaz Ján Augustín Beňo.

Tento Boží dar a patričnú zodpovednosť si však uvedomil až neskoršie, až vtedy, keď sa okolo neho zoskupilo niekoľko diecéznych kňazov, ktorí sa pod vplyvom II. vatikánskeho koncilu a stálych povzbudzovaní pápeža svätého Jána Pavla II. začali jeho spôsobom starať o kresťanské rodiny.

Keď ani známe útoky ateistického komunizmu proti Cirkvi na Slovensku nedokázali zlikvidovať toto nové spoločenstvo, hoci bolo medzi jeho postihmi aj niekoľkoročné väzenie zakladateľa, a viaceré odňatia štátneho súhlasu pre výkon kňazskej služby, pridala sa k nemu aj skupina slobodných dievčat odhodlaných a pripravených pomáhať kňazom v individuálnej pastorácii medzi mládežou a v začínajúcich manželstvách.

Začiatkom roka 1990 dostal náhle zakladateľ pozvanie na Štátny sekretariát vo Vatikáne, kde mal podať o rozvíjajúcom sa diele písomnú správu. Zvážnel on a zvážnel aj jeho kolektív, keď bolo treba o niekoľko dní na žiadosť Svätej Stolice predstaviť zatiaľ nepomenované hnutie aj na Kongregácii pre zasvätených a potom aj na Pápežskej rade pre rodiny.

Keď sa zakladateľ so súhlasom svojho generálneho predstaveného dostal v sprievode dvoch členov saleziánskej hlavnej rady na Kongregáciu pre zasvätených, vypočul si takéto jej prianie: "To, čo predstavujete spolu s kňazmi, slobodnými dievčatami a manželmi vo vašej vlasti, treba pokladať za dar Svätého Ducha, ktorý nie je darom len pre vás. Je ním pre celú Cirkev. My vám chceme pomôcť ochrániť ho pred nebezpečenstvami zvonka i zvnútra.

Napíšte štatúty, ktoré by predstavovali spôsob vašej práce i vášho života a dajte to svojmu biskupovi. On nám to pošle; my to preskúmame a po prípadných úpravách doporučíme, aby vec vyhlásil za cirkevne schválenú."

Týmto sa stalo jasné, že ide nielen o charizmu, ale aj o to, kto je jej adresátom.

Stal sa ním v prvom rade zakladateľ a potom všetci tí, ktorých si Boh akýmkoľvek spôsobom povolal do tohto hnutia.