Sú chvíle, keď sa nám pri takých stretnutiach s Pánom, ako je ranné uvažovanie nad jeho slovom alebo prežívanie určitých udalostí cez deň otvoria oči a odkryje sa nám niektorá jeho črta, ktorú sme si dosiaľ nevšimli.
A to býva radosť...
Veď je to ako vyliečenie z čiastočnej duchovnej slepoty, v ktorej sme sa všetci narodili.
Súčasťou tohto liečenia je zrejme aj rozkaz umyť sa – ísť do Siloe, čo v domácej reči znamená do Poslania, a sprostredkovať tak svojmu okoliu, čo na nás vykonal Syn človeka, Ježiš.
Úloha vyrozprávať nezaujatým takúto radosť zo stretnutia s Kristom, nebýva až taká ťažká...
Náročnejšie je hovoriť o Ňom tam, kde sa usadila ľahostajnosť, ba i nepriateľstvo voči jeho slovu.
Toto druhé poslanie, toto naše ďalšie Siloe, sa končieva aj tak, ako sa končilo to v Jeruzaleme – vyhodením zo spoločenského, kultúrneho, ba aj príbuzenského kruhu.
Ale najťažšie to býva tam, kde niekto z tých, čo sa ozdobujú Kristovým menom, závidí Božie obdarovanie takému, ktorý “sa celý narodil v hriechu” a pritom dostal od Boha svetlo, a potom aj silu s nadšením hovoriť, čo mu urobil Pán.
Takýchto vďačných nadšencov niekedy veľmi bolia studené tváre, meravé pohľady a napäté ticho, ktoré sprevádzajú ich nadšené rozprávania o tom, čo im učinil Pán...
Ale aj napriek tomu zostáva v platnosti Pánovo poslanie, najmä to jeho univerzálne Siloe, ktoré je v týchto jeho slovách: A budete mi svedkami až do končín zeme...