Aby sme pochopili svet ako odvekého Pánovho a nášho nepriateľa, treba sa nám preniesť až na samý začiatok dejín spásy, až do raja, a to presne do toho okamihu, v ktorom pod vplyvom diabla po prvý raz zapracovali v človeku jeho vášne a postavili ho proti Bohu.
Všimnime si trochu dôkladnejšie udalosť, ktorú nám Božie slovo predstavuje v knihe Genezis takto: A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol.” (Gn 3, 6)
Najprv príjemno v ústach, potom v bruchu a následne aj nižšie...
Potom príjemno v zraku, cez ktorý, ako cez štrbinu na privretých dverách, lákal diabol človeka na to, čo mu nebolo dovolené...
A na koniec túžba vyniknúť poznaním nad iných a byť pre nich ako Boh.
A nad to ešte jedna chuť: nebyť pri tom sám, mať spoločníka, nejakého toho Adama...
Takto vyzeralo v tomto prípade to postavenie sa proti Bohu, ktoré náš Pán označil termínom: Svet, a ktoré jeho učeník Ján vyjadril slovami: žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života...
Mňa svet nenávidí – povedal Pán svojim príbuzným. Vám sa to však nemôže stať, vás nemôže nenávidieť. Vy ho predsa v sebe nosíte, živíte a propagujete. Ja však svedčím o ňom, že jeho skutky sú zlé. Vzpieram sa mu a vediem k tomu všetkých, ktorí mi uverili...
Možno by tu bolo vhodné vážne sa zamyslieť nad svojím postojom voči svetu. Preskúmať sa, či dosť odporujeme jeho trom spomínaným túžbam a či máme aj nejaký konkrétny dôkaz, že nás svet práve preto napáda a prenasleduje...
Alebo máme od sveta pokoj?
Ak áno, to by sa nás prorockým duchom inšpirovaný Jozef Florián zo Starej Ríše na Morave určite opýtal: A nie je vám to divné, že vás nechce nikto ukrižovať?