Kde sa zjavil Ježiš Kristus ako Boží Syn, tam sa hneď prihlásil aj jeho protivník Satan, aby mu prekážal v diele, ktoré mu zveril Otec.

Len čo po krste v Jordáne doznel nad ním Boží výrok: “Toto je môj milovaný Syn...”, už aj vkĺzol za ním do púšte, aby ho tam odvádzal od cesty, ktorú mu naznačil Otec cez prorokov, a ponúkol mu rýchlejšiu a ľahšiu.

Je isté, že kríž, ktorý stál na konci Otcom naznačenej cesty, nebol príjemný ani Kristovej ľudskej prirodzenosti.

A potom, komu viac záležalo na tom, aby v krátkom čase získal čím viacerých pre kráľovstvo, ktoré prišiel založiť...

Keď ho potom zázrak rozmnoženia chlebov vyniesol vo vedomí tisícových zástupov na hodnosť kráľa, hneď bol diabol aj tam... Vliezol do zástupu, ktorý pod jeho vplyvom začal nútiť Ježiša, aby predsa len prijal túto jeho ponuku.

My vieme, ako sa skončili obidve pokúšania.

Pri prvom zahnal diabla od seba, v druhom pred ním ušiel on sám, k čomu potom prinútil aj svojich učeníkov.

No treba pripomenúť, že diabol je veľmi húževnatý a vynaliezavý...

Po týchto dvoch svojich neúspechoch vošiel do preferovaného učeníka, a to hneď potom, ako povedal Ježišovi: Ty si Boží Syn... Aj z Petra si teda urobil spojenca Kristovej ľudskej prirodzenosti, ktorej sa kríž tiež veľmi protivil.

A Pánova reakcia?

Tá istá, ako v púšti: Iď mi z očí, satan – povedal Petrovi. – Na pohoršenie si mi...

Brat, sestra, miesto toho, aby sme sa divili Petrovej slabosti, radšej rozmýšľajme nad svojou vlastnou, ktorá sa uplatňuje, keď sa pokúšame urobiť nejaký ten krok za Kristom kráčajúcim pred nami so svojím krížom.

A modlime sa, aby nás v takýchto chvíľach nervozity, zmyselnosti, lenivosti, chamtivosti a závisti posilňoval proti diablovi jeho príklad, jeho slovo a jeho všemohúca milosť.