Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať... lebo v tejto rodine zachovávali ochotne Pánove predpisy nielen vtedy, keď čakali na jeho požehnanie, ale aj potom, keď ho už mali.
Susedia a príbuzní... chceli uplatniť vžitý obyčaj v neobyčajných okolnostiach. Nástojili, aby chlapec dostal meno po otcovi, čím sa nevhodne zamiešali do kompetencie rodičov, čo nebolo dobré... Výchova dieťaťa patrí rodičom. Oni určujú jej program.
Ale potom aj meno, ktoré je skratkou tohto ich programu.
Bude sa volať Ján, čo znamená „Boh sa zľutoval“.
Tak rozhodla matka počas otcovej nemohúcnosti. Aby sa v nej vždy, keď bude výchovne oslovovať chlapca, ozval cit vďačnej lásky voči Bohu, ktorý jej proti všetkým ľudským nádejam vyplnil túžbu stať sa matkou.
A Zachariáš?
Toho bude pri vyslovovaní tohto mena prenikať ľútosť, že bol veľmi neúctivý voči dobrému Bohu, keď neuveril hneď jeho slovu.
A tak bude v ich rodine vplyvom tohto mena prebiehať výchova dvojsmerne – od rodičov k dieťaťu a od dieťaťa k rodičom.
–
Aká škoda, že mnohí naši kresťanskí rodičia nerozmýšľajú už hneď na začiatku nad výchovným programom a potom ani nad menom svojho dieťaťa.
Namiesto mien svätcov, ktorí majú byť pre novonarodených vzormi, pomocníkmi i ochrancami, prideľujú im mená pohanských bohov a bohýň, mená vybájených hrdinov, mená rastlín, kríkov a stromov a nebodaj aj také, ktoré dávajú niektorým domácim zvieratám.
Dali teda znak otcovi...
Otec tu mal rozhodnúť, aj keď sa tak veľmi previnil...
Kiežby v neistotách a v sporoch mienok platilo aj v našich rodinách toto pravidlo.