I
Vo svojej láske nám Boh dal svojho Syna ako svetlo do tmy, ako svoje orientujúce Slovo do nášho bezradného tápania. Akým spôsobom nám ho dal, o tom nám hovoria najmä jasle a kríž.
A po Synovom odchode do slávy nám ešte poslal svojho Svätého Ducha, ktorý nám má sprístupňovať Kristovo svetlo po celý čas, až do konca.
A čo urobil človek s týmito darmi? Ako odpovedal Bohu na jeho lásku?
Trochu smutne znie, čo tu hovorí Ježiš... Ľudia radšej milovali tmu ako Svetlo, viac sa poddávali svojej prirodzenosti ako Božej milosti, viac šli za tým, čo je príjemné, ako za tým, čo bolo pre nich osožné. A žiaľ, robia tak podnes. Nevedia, ale vo veľmi mnohých prípadoch ani nechcú vedieť, že týmto svojím únikom pred Svetlom, ktoré im poslal Boh na záchranu, sa sami odsudzujú do tmy, ktorá sa raz stane večnou.

II
A práve v tom je súd, že svetlo prišlo na svet – že prišiel na svet Kristus ako stelesnená Pravda, aby sa každý mohol k nej prirovnať, dozvedieť sa, aký je a kam patrí a ako sa musí upraviť, ak sa chce zachrániť.

Ale ľudia väčšmi milovali tmu – v ktorej sú si väčšmi podobní, v ktorej nikto nikoho nevyrušuje, nenúti meniť sa, prispôsobovať sa a naprávať.

Kto zle robí, nejde na svetlo. – Pre toho je tma príjemnejšia. Svetlo usvedčuje. Prirodzené svetlo len niekedy a len niektorých. Svetlo Kristovej pravdy vždy a všetkých.

III
Boží Syn odišiel k Otcovi do slávy, ale jeho svetlo zostalo medzi nami.
Zostalo v jeho Cirkvi, ktorá ho pod vedením Svätého Ducha, prostredníctvom evanjelia a životov tých, čo sa usilujú podľa evanjelia myslieť, hovoriť a konať, šíri ďalej.
Kto chce robiť dobro a kto chce robiť dobre, vychádza na toto svetlo, aby sa v ňom pozoroval a dal sa pozorovať, aby sa v ňom upravoval a dal sa upravovať.
Mohlo by sa to pravdivo povedať aj o nás?
Čo hovoria o našom vzťahu ku Kristovmu svetlu naše stretnutia s evanjeliom? A čo o ňom hovoria naše stretnutia s bratmi a sestrami z cirkevného spoločenstva?
Ak sa bojíme vystaviť svetlu, ktoré vyžaruje Cirkev, svoje myšlienky, plány i svoje skutky, nie sme v poriadku... A máme naozaj čo naprávať...

IV
Pane, daj nám odvahu denne otvárať knihu tvojho slo va a zdržať sa pri nej dostatočne dlho i vtedy, keď nás usvedčuje, že naše skutky sú zlé, naše myšlienky nesprávne a naše slová nepravdivé...
A ďalej ťa prosíme, aby sme vedeli aj seba otvárať pred bratmi a sestrami a mohli sa s ich pomocou čím prv zbaviť všetkého, čo nás vedie od svetla do tmy, od pravdy ku lži, od teba, ktorý si naša spása, k odsúdeniu.
Pane, prosíme ťa, daj nám túto dvojitú odvahu a zachovaj nám ju až do konca. Amen.