Sú aj takí králi, ktorí sa nikdy nenarodili, no pritom žijú; pravdaže, len v rozprávkach našich detí, ktoré, keď o nich počúvajú, zrak im oslepuje zlato deväťdesiatich deviatich komnát, a v ušiach im hučí búchanie padacích mostov, dupot koní, štrnganie zbraní a delových sálv otriasajúcich hradbami.

No sú aj iní králi. Takí, čo sa raz narodili a raz potom aj zomreli. História dáva za ich menami dĺžku ich panovania, ich význačné vojnové víťazstvá, ich zásluhy o vlasť a podobne.

No ešte je aj jeden taký, čo sa narodil, umrel, ale potom vstal z hrobu a podnes žije a bude žiť naveky...

Je to náš kráľ Ježiš Kristus.

Mnohí sa pokúšajú zaradiť ho medzi výplody fantázie, do sveta rozprávok. No nevmestí sa im tam. Je príliš skutočný.

Iní sa snažia zaradiť ho medzi tých kráľov, o ktorých nás informuje história. Ale ani sem sa celý nevmestí. Pre jeho činy a vplyvy nemá kategóriu.

Zostáva teda v nej ako neporovnateľný, všetko prevyšujúci, všetko riadiaci a súdiaci jedinec.

My mu staviame pomníky ako mŕtvemu, ale aj oltáre ako živému.

No sú i dnes takí, čo sa mu posmievajú; niektorí tak hlúpo ako Herodes. Vraj nemá územie a nemá ani groša na žold pre vojakov.

Veď načo by mu to aj bolo? Jemu patrí celá zem so všetkým a so všetkými, čo sú na nej.

Je kráľom pravdy a kráľom mnohých sŕdc...

My sa mu nesmejeme. My patríme medzi tých, čo sa mu klaňajú.

Ako?

Dosť hlboko? A dosť úctivo? Najhlbšie a najúctivejšie by sa mu patrilo pokloniť tam, kde sa mu najviac smejú...

Ale či je to naozaj tak? Ako sa správame v takýchto situáciách?

Prehodnoťme si všetky poklony, ktorými si ho uctievame.

Najmä tie liturgické... Ale aj tie ostatné.

Skúmajme, či nie sú viac posmechom, než úctou.