Chudobní duchom sú tí, čo žijú v totálnej závislosti na Bohu a preto nepokladajú za formalitu, keď denne prosia nebeského Otca o ďalší deň života, o kúsok zdravia, o trochu pokoja, o nejaký, aj keď len malý úspech pri zdokonaľovaní seba a pri výchove zverených.

No chudobní duchom vedia nielen prosiť, ale aj ďakovať.

Vedia si oceniť každú pozornosť z Božej strany, každý, i ten najmenší Boží dar, osobitným spôsobom dar viery a nádeje na sľúbený večný život.

Pre nich je niečím veľmi prirodzeným a samozrejmým, keď si občas sami alebo v spoločnosti iných zaspievajú:

Vďaka za toto krásne ráno,
vďaka za každý nový deň!
Vďaka za to, čo už je za mnou
ako ťažký sen.

Vďaka za všetkých verných druhov,
vďaka, ó, Pane, za tvoj ľud!
Vďaka že radi odpúšťame
urážky aj blud.

Vďaka za moje pracovisko,
vďaka za každý drobný zdar!
Vďaka za hudby krásu čistú
aj za piesne dar.

Vďaka za to, čo zarmútilo,
vďaka za to, čo poteší!
Vďaka, že vedieš božskou silou
Priateľ najlepší.

Vďaka, že môžem teba chváliť,
vďaka, že Ducha dáš mi tiež!
Vďaka, že na blízku i v diaľke
ľudí miluješ.

Vďaka, že ty nám dávaš spásu.
Vďaka! Toho sa pridržím!
Vďaka, že verím tvojmu hlasu,
že ti náležím.

A chudobní duchom vedia, pravdaže, aj odprosovať a kajať sa.

Cítia, že sú Bohu i ľuďom stále niečo dlžní. V nich niet tej farizejskej samospasiteľnosti, preto ich slovo: Odpusť! nie je fráza. Je vždy alebo uslzené, alebo spotené, niekedy i skrvavené. A veľmi im je blízky Dávidov žalm: Zmiluj sa, Bože nado mnou!