Zástupy, ktoré mal Ježiš z Nazareta pri tejto príležitosti pred sebou, boli podľa evanjelistu Lukáša nielen z Judska a Jeruzalema, ale aj z Týru a Sidonu.

Podľa Matúša sa toto veľké zhromaždenie rozložilo na pahorku pri Genezaretskom jazere v určitom poriadku: Ježiš v kruhu svojich učeníkov, okolo veriaci Židia a potom pohania.

Toto usporiadanie naznačovalo okrem iného aj chronologický poriadok, v akom sa mala šíriť Ježišova Blahozvesť.

Výraz “otvoril ústa a učil ich” použil evanjelista na to, aby nám oznámil, že Ježiš tu vystúpil ako verejný učiteľ.

Keď vezmeme do úvahy celok tejto jeho takzvanej horskej reči, musíme priznať, že toto jeho vystúpenie ako Učiteľa bolo celkom zvláštne. Hovoril ako taký, ktorého poslal Boh, aby doplnil jeho Zákon.

Pritom nerobil rozdiel vzhľadom na morálnu vyspelosť svojho poslucháčstva. Ohlasoval všetkým – učeníkom, veriacim Židom i pohanom – to isté a kládol pritom na nich také požiadavky, aké zatiaľ nikto v mene Boha nepoložil na človeka. Vytýčil métu, ukázal cieľ, kam by sa až človek v záujme svojej večnej spásy mal dostať.

Nápadne smelo zneli najmä tieto jeho slová: Starým bolo povedané... Ja vám však hovorím...

Z týchto jeho výrokov mali poslucháči pochopiť, že v ňom vystupuje na scénu niekto, kto je viac, ako bol Abrahám, ako bol Mojžiš alebo Šalamún. A bolo to aj veľmi treba, lebo staval latku duchovných nárokov tak vysoko, že jeho poslucháč mal zdolať svoju vlastnú výšku, aby sa dostal do neba. Aspoň sa mal o to snažiť v pevnej viere, že je to síce nad jeho sily, nad jeho prirodzené schopnosti, ale je to s Božou pomocou vždy možné.

Tento cieľ má mať jeho učeník stále pred očami, i keď zostáva v platnosti: Finis primus in intentione ultimus autem in executione – Cieľ je v úmysle prvý, no v uskutočnení posledný.