Tri poučenia o modlitbe nám tu dáva Pán.

Dáva nám ich svojím príkladom.

Čítame, že “Vystúpil na vrch...” Toto jeho počínanie zodpovedá známemu Božiemu slovu: Keď sa modlíte, pripravte si srdce, aby ste nepokúšali Boha.

A príprava srdca spočíva predovšetkým v tom, že vystúpime aj my na vrch, že sa povznesieme mysľou nad všetky veci a starosti. Vystúpiť na vrch v tomto duchovnom význame znamená povzniesť sa hore, k Bohu, kde bude okolo nás stále menej toho, čo nás vyrušuje, a kde zostaneme nakoniec len sami so svojím Bohom, prichystaní počúvať ho i hovoriť.

Ďalej čítame, že sa Ježiš modlil celú noc.

Na prvý pohľad sa nám zdá, akoby to neladilo s jeho radou, aby sme pri modlitbe nehovorili mnoho ako pohania, ktorí si myslia, že pre mnohé hovorenie budú vyslyšaní. No nie je to tak. Ak si pripomenieme, že modlitba je dialóg s Bohom, v ktorom nám prislúcha viac počúvať ako hovoriť, vec je jasná.

Ak takto chápeme modlitbu, môžeme niekedy potrebovať na ňu aj veľmi veľa času, možno niekedy toľko ako náš Pán – celú noc...

Overením každej pravej modlitby, každého úprimného dialógu s Bohom, sú naše činy, ktoré sú vonkajším vyjadrením toho, čo sme vo svojom rozhovore s ním spoznali ako jeho vôľu.

Po modlitbe majú teda nasledovať naše činy. Sú jej pokračovaním. Ale až potom, majú nasledovať, keď sa rozodnie, keď už máme jasno, čo Boh chce a ako to chce. Nemôžeme konať v neistote, v pochybnostiach. Musíme mať istotu, že skutok, na ktorý sa chystáme, je dobrý, že ním nezamedzíme iný, ktorý je lepší; že napomenutie alebo pokarhanie, ktoré sa strojíme niekomu dať, bude naozaj užitočné; že pri všetkých, ktorých vychovávame, neužívame tú istú šablónu, lebo veď čo jedného lieči, to druhého zabíja.

Pán si až potom volil apoštolov, keď sa mu po rozhovore s Otcom rozodnilo, keď už mal jasno, ktorých si vybrať a ktorého ako vychovávať.

Ak budeme chcieť skvalitniť svoju modlitbu a ňou svoj duchovný život, nezabudnime na tieto tri poučenia, ktoré nám tu dal Pán svojím príkladom.