Výraz “sviatočný deň” znie dnes už aj pre mnohých pokrstených ako nepríjemný dvojitý imperatív, dvojité osobné obmedzenie.
Odlišuje sa neraz od ostatných dní už len tým, že niečo v ňom nesmieme a niečo musíme.
Staviam dom, ale je nedeľa, nesmiem pracovať.
Chcem cestovať, ale je sviatok a ja musím do liturgického zhromaždenia. A to presne na hodinu, ba na minútu a byť po celý čas sústredený na to, čo sa tam deje; inak nesplním svoju povinnosť.
Povinnosť?! To nie je dobré slovo kde ide o náboženskú potrebu.
Ale je to dnes už tak.
Na tento omyl v chápaní “sviatočného dňa” nás Ježiš Kristus upozorňuje výrokom: Sobota bola ustanovená pre človeka, nie človek pre sobotu...
Tento deň sme nedostali nato, aby obmedzoval našu slobodu príkazmi: Nesmieš a musíš... Naopak. Dostávame ho preto – a to aj príkazom – že ho potrebujeme.
Celý týždeň sa zháňame za tým, čo je potrebné na udržanie a spríjemnenie života. Pachtíme sa za chlebom od rána do večera, každý deň. Ale Kristus nám pripomína: Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst (Mt 4). Veď nie sme len telo. Sme aj duša, ktorá sa sýti pravdou a pravda istotou. A tú dostávame práve vo sviatočnom zhromaždení, kde si upravujeme mienky a názory, ktoré je dosť ľahko pokriviť si v zhone za hmotou.
V tento deň sa nám predkladajú aj normy pre vzťah k ľuďom a k Bohu. Čerpáme v ňom odvahu a optimizmus, keď sa nám niečo nevydarí, a skromnosť, keď nám úspechy privysoko dvíhajú hlavu a prijímame chlieb, bez ktorého nie je možné žiť tak, ako si prajeme – večne. Veď tak hovorí náš Boh a Pán: “Kto nebude jesť moje telo, nebude mať v sebe život.”
Do sviatočného zhromaždenia sa chodíme vyznávať individuálne i spoločne kvôli odpusteniu toho, čo sa medzi nami vyskytlo ako nedobré, tu sa rozhodujeme byť viac rodičmi pre svoje deti a viac deťmi pre Otca, ktorého máme na nebesiach.
Všetci živelne túžime po takom živote, ktorý by nemal konca. A Boh vychádza v ústrety tejto našej túžbe ustanovením sviatočného dňa, čo nám potvrdzuje jeho Syn slovami: Sobota bola ustanovená pre človeka, nie človek pre sobotu.
Pochopme teda, že tu nejde o povinnosť, ale o potrebu.