Ježiš Kristus neprišiel volať tých spravodlivých, ktorým už Boh – Hospodin povedal: Poď, sluha verný a dobrý... vojdi do radosti svojho Pána.

A nevolá ani tých, čo si len myslia, že sú spravodliví...

Len tých pozýva, ktorí pod vplyvom jeho milosti prostredníctvom vlastného uvažovania o radostných alebo bolestných príhodách alebo o pripomienkach z cirkevného spoločenstva pochopili, že sa im treba zmeniť.

Zrejmým znakom tohto Pánovho volania je stav, v ktorom sa človek, povzbudený príkladom alebo múdrym a láskavým slovom kohosi, chce zdvihnúť, vzlietnuť k nebu ako vták, no pritom pociťuje, že je ešte silno priviazaný o zem, o majetok, o pohodlie, o kariéru, o istú osobu, alebo o daktorý svoj hriešny návyk...

Takéto spoznanie svojho stavu to je to Božie volanie, ktoré v niekom už možno veľmi dlho čaká na pozitívnu odpoveď.

Možno preto, že sa človek v takomto stave díva okolo seba, porovnáva sa s inými a hovorí si: Ale veď je veľa takých, ktorí sú na tom horšie a odkladá s odpoveďou v perspektíve nejakej vhodnejšej príležitosti.

Nezabúdajme, že hriech sa nedá pomiešať ako čierna farba s bielou a vytvoriť tým čosi sivé, šedé, obyčajné, a povie sa: obstojné.

Hriech zostáva vždy čiernou škvrnou. Nemieša sa so žiadnou inou farbou.

Pán nás dobre pozná, a preto nás volá slovami apoštola Jána takto: Kto si myslí, že nemá hriech, klame sám seba.

Cítiť svoju hriešnosť na akomkoľvek stupni, byť o nej presvedčený, to je už veľká Božia milosť, za ktorú by sme mali byť úprimne vďační.

Ale nesmieme pri tom zostať. Lebo Pán tu pripína k tomuto svojmu volaniu veľmi vážnu výstrahu. Hovorí: Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete.

Ak tu už dnes nepovieme svoje: Áno, zajtra môže byť neskoro... Nevieme predsa ani dňa, ba ani hodiny...