Krst v Jordáne bol obradným umývaním, ktorým vyjadrovali tí, čo ho prijímali, túžbu napraviť svoj život, a umyť tak svoju dušu od hriechov.
Načo však bol krst pokánia Pánu Ježišovi, ktorý nepotreboval vo svojom živote nič meniť, nič naprávať?
Bol predsa svätý, dokonale bezhriešny...
Ak vieme, že každý Kristov čin je pre nás zároveň aj slovom, hľadajme, čo nám chcel týmto svojím konaním povedať.
A ak by sme aj nepostrehli všetky jeho významy, určite chce byť aspoň ukážkou toho, čo sa deje v nás a okolo nás pri našom krste.
Krst, ten Jánov – i ten, ktorým nás krstili, je vždy pokorenie sa pred Bohom, ochotné a radostné podriadenie sa jeho vôli, ktoré keď Boh vidí, otvára nám nebo, tak asi ako otec dvere svojho domu a svoje náručie na privítanie dieťaťa, ktoré vydedil. A aby malo odvahu vstúpiť, posiela mu v ústrety svoju Lásku, svoje Odpustenie a svoj Pokoj v podobe holubice, ktorá je znakom zmierenia už od čias potopy, a súčasne hovorí tak, aby to aj iní počuli: Ty si moje milé dieťa, ktoré mám rád.
Toto všetko, čo sa dialo pri Ježišovom krste nad Jordánom, sa presne tak zopakovalo aj vtedy, keď krstili nás.
Ak sme si vtedy všetko toto neuvedomili, niet sa čo diviť.
Boli sme ešte malí a celkom hlúpučkí.
Smutné by však bolo, keby sme si to neuvedomili ešte ani teraz. Keby sme napríklad nevedeli, že nám tu Otec otvoril nebo, poslal v ústrety svojho Ducha, svoju Lásku, urobil nás druhými Kristami, a tak navzájom bratmi a sestrami – jednou svojou veľkou rodinou vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.
Bola by to osudná chyba, keby sme si to neuvedomovali a často nepripomínali.
A zdá sa, že ju aj robíme.
Radi a dosť pravidelne oslavujeme napríklad svoje narodeniny, päťročné a desaťročné maturitné stretnutia, promócie a ktovie ešte čo...
Ale vieme vôbec dátum dňa, v ktorom sme dostali ten druhý, vzácnejší život, život Boží...?
No väčšia chyba by bola, keby sme svoj krst a všetko, čo s ním súvisí, zahodili – zničili hriechom...
Je to strašná skutočnosť, keď po každej pýche, nenávisti, nečistote a neposlušnosti, po každom ťažkom hriechu sa nebo pred nami znovu zatvára, miesto Ducha Svätého, miesto holubice sa nad nami objaví duch temnôt a miesto hlasu: Toto je môj milý syn... sa nad nami rozloží ako mrak ťažké a smutné mlčanie.
Kto by sa na nešťastie v takom stave cítil, nech sa ihneď nanovo pokrstí...
Vodou?
Nie.
Slzami.
Kajúcimi slzami svojich vlastných očí.
A ak by sme sa báli alebo hanbili zaradiť sa medzi kajúcnikov, pozrime sa na Krista.
Posmeľuje nás svojím vlastným príkladom.