A vráťme sa ešte raz k uvažovaniu o “sviatočnom dni”, ktorý je veľkým prejavom Božej lásky k nám.

Pretože je človek zloženina, má podľa Božieho rozhodnutia slúžiť sviatočný deň obidvom jeho zložkám: duši i telu. No nakoľko človek veľmi často zabúda na to, na čo by mal stále pamätať – v tomto prípade na svoju dušu, ktorá je omnoho viac, ako telo – dáva nám Boh tento dar s určitým príkazom, ktorý ak človek nezachová, dopúšťa sa voči nemu veľkej krivdy.

Uráža ho nevďačnosťou a neúctou.

No Boh nechce, aby sme pri starosti o dušu zabúdali na svoje telo. Tento svoj dôležitý príkaz vyvažuje asi takto: Aj telu dať, čo mu patrí, keď sa venujeme duši.

Je predsa v jej službách ako nástroj, ktorým sa naša duša prejavuje navonok.

Keď je zdravé, duša sa prejavuje zdravo.

Keď je slabé, choré, prejavuje sa choro.

Keď odumrie, nemôže sa už duša záslužne prejaviť ani voči Bohu, ani voči ľuďom.

Boh je naším zvrchovaným pánom. Pánom našej duše i tela, ktoré môže kedykoľvek rozpojiť. A je pánom aj soboty, pánom sviatočného dňa, ktorý nariaďuje tak užívať, aby slúžil obidvom naším zložkám.

Liturgia nazýva sviatočný deň dies dominica – Pánov deň.

Áno, je to jeho deň, ktorý nám však dáva ako dar.

Prejavuje ním svoju láskavú starostlivosť, ktorou bráni dobro našej duše i dobro nášho tela proti nám samým. A my, ako nám pripomína v treťom príkaze Desatora, ho vždy vážne urazíme, ak ho ako Pána nad nami i nad sviatočným dňom neposlúchneme.