Pri tejto príležitosti sa Pán prvý raz pýta Petra, či ho miluje viac ako ostatní...

Predtým totiž Peter tvrdil, že keby sa aj všetci nad ním pohoršili, on sa nepohorší, on mu zostane verný. V tom prípade hovorila z neho pýcha, ktorá brala na seba podobu vernosti. Veď ho predsa sám Pán označil ako prvého, keď ho nazval Skalou, na ktorej mieni postaviť svoju Cirkev, čo Peter vyjadroval ešte aj v Getsemany, kde vytiahol meč na Ježišovu obranu. No keď videl, ako jeho bezmocného Majstra vedú na súd cez Kajfášov dvor, predsa sa len pohoršil, nepriznal sa k nemu, keď nepriateľ namieril naňho prst Kajfášovej slúžky. Tu sa Skala hneď rozsypala, rozdrvila sa na piesok, na ktorom Pán nepokladá za múdre stavať...

Ale teraz tu, pri Genezaretskom jazere, Peter už dozrel.

Odpovedá v pokore, ktorá je pravdou o sebe: Áno, Pane, ty vieš, že ťa milujem.

Keby povedal viac, nebolo by to pokorné. Keby povedal menej, nebolo by to pravdivé. Odpovedá len Áno... Ty vieš, že ťa milujem. A vieš aj to, ako ťa mám rád.

Na to mu Pán odpovie ako Skale, ktorá je pevná a má spevňovať všetkých, ktorých dostane ako Pastier.

Pas moje baránky, pas tých, ktorí chodia v stáde popredu, hneď za Pastierom.

A pas aj moje ovce...

Ovce mu spomenul Ježiš dvakrát.

Možno preto, že oviec je v stáde viac, a možno preto, že potrebujú intenzívnejšiu starostlivosť pastiera, vzhľadom na mladé, ktoré v sebe nosia alebo už povedľa seba vodia. Toto Pánovo slovo nám pripomína všeobecnú hierarchickú cirkev, ale tak trochu aj tú malú domácu.

Z tohto prípadu sa môžeme dozvedieť, že Pán nevyberá za pastiera svojho stáda bezchybnosť, ale lásku k nemu a k tým, ktorí chcú byť jeho.

Ak si uvedomujeme, že sme všetci hriešni, máme v Petrovi príklad, ako sa robí pokánie, a ako si Pán váži všetkých, ktorí ho s jeho pomocou dokážu urobiť.