Obetovanie Pána

Drahí bratia a sestry! Smrť je skutočnosť, z ktorej máme všetci strach. A mnohí z ľudí zneužívajú práve smrť na to, aby vládli nad druhými ľuďmi.
Zabijem ťa, ak neurobíš to, čo chcem.
Koľkokrát povedal človek človeku tieto strašné slová. A nielen povedal. Stále ľudia zabíjajú ľudí. Aby smrťou týchto obetí zastrašili tých druhých. Aby sa prípadne zbavili svojich protivníkov.

Čo je človek človekom, od prvotného hriechu žije v strachu pred smrťou. Žiaľ Bohu aj mnohí z nás. Poviete: „To je prirodzené“, veď pud sebazáchovy je ten najzákladnejší pud. Tento pud má každý živočích, má ho každé zviera.

Ale človek predsa je niekto viac ako živočích. Človek bol a je stvorený na Boží obraz. Krásne to povedal Svätý Duch v liste Hebrejom: Ježiš si osvojil naše telo a krv, aby svojou smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou: diabla. Boh totiž smrť nestvoril. Smrť je dôsledkom ľudského hriechu. A Pán Ježiš svojou smrťou oslobodil tých, ktorých strach pred smrťou zotročoval celý život. Pán Ježiš nás prišiel oslobodiť od smrti a tým vlastne aj oslobodiť od strachu pred ňou.

Vieme bratia a sestry, je to veľmi ľudské, keď tak veľmi žialime pri vážnej nemoci alebo smrti svojich blízkych. Vieme, že je to veľmi ľudské, keď my sami sa bojíme utrpenia a smrti. Ale my poznáme aj takých ľudí, ktorí tento prirodzený strach vedia premôcť. Videli sme to aj v dnešnom evanjeliu. Simeon, vedený Svätým Duchom, berie do rúk Pána Ježiša a on vie jedno, zomrie síce a predsa bude žiť. A tak spieva Bohu chválospev, chválospev na svojho Boha, na jeho moc, na jeho vernú lásku. Chválospev na Toho, vďaka ktorému sa on sám nemusí smrti báť a vďaka ktorému sa už ľudia, ktorí prijmú Pán Ježiša ako svetlo svojho života, taktiež oslobodia od tohto základného strachu. Strachu zo smrti. A ešte krajšie to vidíme pri Panne Márii a svätom Jozefovi. Obetovanie ich syna Pánovi bolo prijatie Božieho plánu s Pánom Ježišom. Oni vedeli, že ich dieťa je dieťa, ktoré je odsúdené na smrť. Oni vedeli, že Máriin syn sa narodil preto, aby sa stal výkupnou obetou za všetkých ľudí (t.j. aj za mňa, za každého z nás aj tu prítomných), aby zomrel strašnou a potupnou smrťou a aby predtým bol nevýslovne ponížený a umučený. Veď oni poznali proroka Izaiáša a čo tento prorok hovorí o Služobníkovi Božom. A predsa, obaja prijímajú Boží plán: dávajú Bohu Jeho Syna, aby skrze Neho Boh naplnil svoj plán spásy. Aby cez Pána Ježiša vyslobodil všetkých ľudí.

A predsa, drahí bratia a sestry, tak málo na nás poznať to, že sme vykúpení, vyslobodení.

Prečo? Preto, lebo väčšina z nás žije iba zo svojich prirodzených schopností, žije iba zo seba. Iba z toho, z čoho žije aj svet. Preto potom tak strašne zalamujeme rukami, alebo niekto z našich, preto sa potom s hrôzou dívame na Božiu služobníčku – smrť.

Ale nemá to tak byť a nie je to tak tam, kde človek nezostane iba pri tej svojej prvej reakcii. Nie je to tak tam, kde nasleduje príklad Simeona, príklad toho, ktorý vedel, že zomrie v krátkom čase. Ale keď prijal Pána Ježiša do svojho náručia, pre neho smrť prestala byť hrozná. Tá jeho smrť sa stala službou Božou.

V jednej farnosti doviezli do nemocnice jedného staršieho pána, ktorý upadol do kómy. Podarilo sa priviesť ho k vedomiu, stále však bol jeho stav veľmi vážny. A on hovoril potom kňazovi, ktorý ho prišiel pozrieť a zaopatrovať. – Hovorí mu: „Viete, moja prvá reakcia, keď som vedel, že môžem v každej chvíli umrieť, bol strach. Bál som sa. Ale potom som si začínal spomínať na vaše homílie, na Božie slovo, ktoré som počul v našom chráme. Strach zmizol a naplnil ma pokoj a potom dokonca ma naplnila aj radosť.“ A vravel tomu kňazovi: „Včera ma boli pozrieť moji synovia. Povedal som im: synovia moji, toto je posledná vôľa vášho otca, otca, ktorý s radosťou ide k Bohu. Keby som zomrel, najlepšie moju pamiatku uctíte tým, že pôjdete na svätú spoveď, že pôjdete na sväté prijímanie. A to nielen iba raz, ale že budete chodievať k sviatostiam pravidelne, často.“

Bratia a sestry, každý z nás sa bojí choroby, bolesti a smrti. Ja si myslím, že by klamal ten, kto by povedal, že sa nebojí. To je normálne. Ale potom má túto normálnu reakciu vystriedať to božie, to nadprirodzené.

Veď my prijímame Pána Ježiša a ak Ho prijímame tak (podobne), ako sa modlí jeden náš brat pred sv. prijímaním: „Pane, Ty celkom naplň moje srdce, moju dušu, každú kvapku mojej krvi, každú bunku, premeň ma v seba.“

Ak takto my denne prijímame P. Ježiša, určite sa nemusíme báť. Nech sa bude čokoľvek diať, ak budeme v ohrození zdravia, života, iste už nebudeme mať tie prvé reakcie, veď celé naše ja je otvorené a dané Ježišovi Kristovi. Veď my sme v ňom a on je v nás. A On je predsa večný Boh. Kto s vierou prijíma Jeho Telo aj keď zomrie, bude žiť. A tak naozaj náš Pán nás oslobodzuje od strachu pred smrťou.

Len Ho treba naozaj prijať a prijímať do celého svojho tela, do celej svojej mysle, do celého svojho srdca. Prijímať Ho tak vo Sviatosti Oltárnej, ako prijímať aj v Božom slove. A potom učiť sa tomuto svojmu Pánovi slúžiť v bratoch a sestrách. Vidieť i v nich Krista, a potom isto iste sa nemusíme báť.

Nuž, starý Simeon stratil strach a zažil radosť, lebo cez Ducha Svätého sa pozrel na Božieho Syna a na seba samého.

Aj my budeme strácať svoj strach, keď sa budeme dívať na život, na problémy i na smrť cez Božie Slovo, cez Pána Ježiša a Jeho Svätého Ducha.

Kiež Pán Boh každému z nás dá túto milosť. A kiež každého z nás urobí svojimi svedkami, svedkami, ktorí svedčia o Ňom svojím životom a aj keď k tomu príde, aj svojou bolesťou, svojou chorobou, svojím utrpením a raz aj smrťou. Amen.