Dajme si niekoľko nepríjemných otázok.
Prečo nie sme v kostole všetci, ktorí tu máme byť vtedy, keď tu máme byť?
Prečo je tu vtedy iba určité percento pokrstených?
A prečo toto percento tak prudko klesne, keď dochádza slávenie eucharistického tajomstva k svojmu vrcholu?
Prečo sa nás málo pohne z miesta, keď príde chvíľa svätého prijímania?
Odpoveď môže byť len táto:
Preto, že máme radšej seba ako Boha.
A nebojme sa pokračovať v otázkach.
Prečo nemáme Boha nadovšetko radi tak, ako by sme mohli a mali mať?
Ako príčinu možno uviesť to, že ho dosť nepoznáme. Je to pre nás pri tomto vážnom sebaobvinení v jednom zmysle poľahčujúca, v druhom priťažujúca okolnosť.
Poľahčujúca natoľko, nakoľko ho môžu poznať len tí, ktorým sa on sám sprístupnil. Veď aj Krstiteľ, ktorý iba po ňom túžil, len preňho žil, pre neho sa ustával, si v prečítanom Evanjeliu dvakrát za sebou priznáva, že ho, veru, nepoznal, kým poznanie nedostal zhora.
Priťažuje nám to, že sa sami málo snažíme o toto poznanie.
On hovorí stále vo svojej Cirkvi a my ho aj počúvame, ale to nestačí. Veď aj apoštoli boli s ním každý deň, a predsa im musel po troch rokoch školenia vyčítať: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?!“ (Jn 14, 9)
Skutočná príčina nášho slabého poznania Ježiša Krista, našej nedostatočnej lásky k nemu a vlažného kresťanstva je v tom, že zanedbávame prosbu o svetlo, o milosť Ducha Svätého.
Veď on práve je tým, v ktorom poznávame Otca i Syna, ktorý osvecuje naše mysle svojím svetlom a rozpaľuje naše srdcia svojím ohňom.
On je ten, čo tak radikálne zmenil v jednom okamihu málo chápavých a málo odvážnych učeníkov.
On je to, ktorého zásluhou poznal aj Ján toho, o ktorom svedčil.
Ak naozaj stojíme o nápravu svoju a tých, s ktorými žijeme a ktorých máme radi, nezabudnime na toto veľké neznáme X.
Začnime modlitbou.
A hneď teraz.
Touto:
Príď, Duchu Svätý, naplniť mysle tých, čo v teba veria, svojím svetlom a ich srdcia svojou láskou. Amen.