Ako pokúšal diabol Krista Pána, to sme čítali vo Svätom písme.
Ako pokúša nás, to nám povie istá súčasná nesvätá romanca, z ktorej citujeme:
„Keď profesor Antoine prechádzal so svojím mladým priateľom Joem pustým námestím, vyšla práve z kostola žena v čiernom, za ruku viedla dievčatko, asi osemročné...
Bola už staršia, alebo veľmi unavená...
Do tváre jej Antoine nevidel.
Akokoľvek, kráčala veľmi namáhavo, trochu prihrbená, zabalená do rannej hmly. Dievčatko šlo za ňou.
Nerozprávali sa.
Antoine sa na chvíľu zastavil a všimol si ešte raz tie dva miznúce ľudské tvary.
Potom sa obrátil k svojmu mladému priateľovi a mierne stlmeným hlasom povedal: Dobre sa pozri, Joe! Tak vyzerá kresťanstvo...
Náboženstvo starých žien a detí!
Je pošmúrne a napreduje pomaly, tak pomaly, že je za súčasným svetom dobrých sto rokov pozadu.
A to je aj jeho záujmom: zachovať minulosť a držať svojich adeptov hodne ďaleko od skutočného života.
Jeho služobníci opakujú stále to isté: Vyhýbajte sa hriechu!
A vidia ho vo všetkom: v objatí muža a ženy, v nárokoch robotníka, vo veselej drsnosti mladých, ba ešte aj v mäse, ktoré zješ v piatok...
Krátko a trpko sa usmial.
Potom sa pohol a končil o niečo vyšším tónom: Ver mi, kresťanstvo zdegenerovalo človeka.
Kresťania sú národ strachu a nudy.
Peklo a slzavé údolie...
Ufňukanci!
Joe, ak chceš žiť, vynachádzať, smiať sa a pomáhať svetu dostať sa o krok ďalej, nikdy sa nedaj očariť touto sladkastou pesničkou.“
Ak si preložíme poslednú vetu trochu voľnejšie: Joe... ak chceš žiť... smiať sa a získať si meno..., zistíme s podivením, že tými istými pojmami narábal diabol, keď pokúšal Krista v púšti...
A ak sa chceme my tohto trojitého pokúšania: chlebom, rozkošou a slávou zbaviť, tak máme na to len jeden spôsob. Ten istý, čo použil Kristus. Nekompromisné odmietnutie: Apage, satane! Odíď, satan!
A ak to urobíme, môžeme dúfať v tú istú odmenu.
Pristúpia anjeli a budú nám posluhovať.
Nech je tak.
Amen.