Tento divný dialóg nad Jordánom a tá ešte divnejšia scéna, čo nasledovala po ňom, nás privádza na jednu stále aktuálnu myšlienku.
Kedykoľvek sa stretáme v spoločenstve, v Cirkvi, máme spĺňať dve rozdielne, ba protichodné funkcie – Jánovu a Ježišovu, udeľovať krst – pokánie a prijímať ho, podrobovať sa mu.
A hovorme jasnejšie.
Z Písma vieme, že kde sú aspoň dvaja v Ježišovom mene, tam je on.
A jeden z tých dvoch bude Ján a druhý Kristus.
Jeden bude do spoločenstva prichádzať nato, aby sa napravil, druhý nato, aby naprával. Jeden aby nútil k pokániu, druhý aby sa dal prinútiť.
To však neznamená, že by pri tom istom stretnutí nemohli zohrať jeden i druhý obe úlohy súčasne a vyslúžiť si krst navzájom. A ten, kto napomína, nemusí to robiť slovami.
Aj svojím odlišným postojom, svojím kresťanskejším správaním alebo aj vhodným mlčaním možno účinne viesť iného k náprave.
Sme spoločenstvo viery, nádeje a lásky – sme Kristus. A len preto sa schádzame, aby sme si pomáhali vzájomne k ešte väčšej podobnosti s ním, aby sme sa dali povzbudiť k pokániu. Inak by naše stretnutia boli bez zmyslu.
Kristus zostupuje do vôd Jordána ako prvý.
My máme zostúpiť za ním.
Dal nám príklad.
Ján stojí nad ním.
Jeho úloha nie je ľahká a príjemná. Je naozaj ťažké udeľovať krst pokánia Kristovi.
Ale Kristova úloha – dať sa krstiť – je rozhodne ťažšia.
Preto nám ten, ktorý bol väčší, dáva príklad, ako sa stať menším.
Ak budeme mať dosť odvahy k napomínaniu, keď treba aj slovami, a odvahu dať sa napomenúť, zopakujeme pri každom stretnutí sa nᚬho kresťanského spoločenstva scénu nad Jordánom a splníme tak aj my všetko, čo je spravodlivé.