Drahí bratia a sestry, v živote sa niekedy lúčime s osobou, ktorá pre nás v živote veľa znamenala. V takejto chvíli dôsledne počúvame jej odkazy alebo posledné slová ako spomienku na ňu. Alebo aj samotná osoba nám chce niečo dôležité odovzdať, preto nám hovorí posledné odkazy či slová povzbudenia i uistenia.
V dnešnom Božom slove takto počujeme prísľub Ježiša Krista, ktorý je tesne pred svojím nanebovstúpením a zanecháva apoštolom prísľub: „poprosím Otca a dá vám iného Tešiteľa... Ducha pravdy“. Ježiš Kristus sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavuje svojim učeníkom a posilňuje ich, aby sa nebáli ohlasovať radostnú zvesť vychádzajúcu z Ježišovho zmŕtvychvstania. Ježiš vie, že učeníci potrebujú niekoho, kto ich v tom posilní. Vie, že potrebujú pomoc zhora, lebo ľudská pomoc nestačí. Tak im prisľubuje Tešiteľa, Ducha slobody a pravdy. Duch, ktorý dáva život, ten autentický, pravý Boží život v človeku. Ten je v apoštoloch obnovený Ježišom Kristom, ktorý nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním oslobodil od otroctva hriechu a dáva nám možnosť žiť v Otcovej láske a slobode. V slobode k tomuto svetu a jeho požiadavkám, k osobám a k hmotným veciam. Lebo Duch pravdy je Duch Syna, ktorý povedal Tomášovi pri jeho prvom stretnutí po zmŕtvychvstaní: „ja som Cesta, Pravda a Život“ (Jn 14, 6). Tento Duch pravdy v nás prebýva spolu s Ježišom, ktorý prebýva v našom srdci. Sv. apoštol Ján hovorí, že prostredníctvom Ježiša sme „poznali a uverili láske, ktorú má Boh k nám“ (1 Jn 4, 16a). A táto láska sa u kresťana má prejaviť vo vzťahu k Bohu, k blížnemu a k hmotným veciam. Pán nám dáva prikázania, aby sme sa pomocou nich orientovali a rástli v tejto slobode a láske. Preto Kristus povzbudzuje učeníkov, nech si zachovajú Ducha pravdy, aby neostali sami ako siroty. Človek ako sirota je zbavený toho, na čom mu záleží z jeho prirodzenosti. Je ako dieťa, ktoré prišlo o svojho otca, manželka o svojho manžela, snúbenica o svojho snúbenca a naopak. Je to skúsenosť opustenosti a neistoty. Je to zmätok, strata identity, vymazanie toho, čo človeka robí tým, čím je.
Spisovateľ Klostermann vo svojom románe „V šumavskom raji“ opisuje osudy sedliaka Podhamera. Je to pyšný a bezohľadný človek. Jeho životnou filozofiou je rozmnožovanie majetku, peňazí a sláva rodu. „Podhamerský je len jeden na svete...“ V tomto duchu vychováva i svoje deti. S obľubou im hovorieva: „Najväčšou múdrosťou je starať sa sám o seba.“ No príde chvíľa, keď to sám spozná na vlastnej koži. Dostane sa v hospodárení do tiesni a zať je mu ochotný odpredať niekoľko fúr sena. Najstaršia dcéra o tom nechce ani počuť. „Nech sa každý stará sám o seba!“ - povie otcovi rovno do očí. Prostredná dcéra sa z vypočítavosti vydá za starého, bohatého vdovca. Bez hanby ho podvádza a keď si našetrí dostatok peňazí, manžela opúšťa.
V jednom článku v novinách bola i táto veta: „Priznajme si, že z našich rodín sa vytratila láska spojená so slobodou a zavládol len rozum. A rozum, to je orgán až chorobne egoistický.“
Drahí veľkonoční priatelia, nechajme si v živote poradiť tými, ktorí nám majú čo zanechať. Otvorme si svoje srdcia pre „Ducha pravdy, slobody a lásky“, ktorý nám pomáha ostať pred Božou i ľudskou tvárou slobodne naplnenými v láske a v pravde. Amen.