Dnes slávime sviatok Kristovho Najsvätejšieho Tela a Krvi teda: ustanovenie Sviatosti Oltárnej a skutočnú Kristovu prítomnosť v nej.
Stretávame sa v chráme vo štvrtok po sviatku Najsvätejšej Trojice. Prečo vo štvrtok a prečo po sviatku Najsvätejšej Trojice? Vo štvrtok preto, lebo v tento deň pred svojím umučením Ježiš premenil chlieb na svoje telo a víno na svoju krv. Po sviatku Najsvätejšej Trojice preto, lebo vo Veľkom týždni, keď sme rozjímali o Pánovom utrpení, nemohol sa tento sviatok sláviť s vonkajšími prejavmi vďačnosti Bohu za dar. V mnohých krajinách, v mestách i v dedinách, najmä v strednej Európe, bývajú totiž v tento deň slávnostné verejné procesie s Prevelebnou Sviatosťou Oltárnou. V nej Pán Ježiš zostal s nami, nenechal nás sirotami a bude s nami po všetky dni až do skončenia sveta. Do 13. storočia pamiatka ustanovenia Sviatosti oltárnej v liturgii Cirkvi sa slávila len vo štvrtok Svätého týždňa. Sviatok, ktorý dnes slávime, bol ustanovený pre celú Cirkev pápežom Urbanom IV., v roku 1264. Má nám pripomenúť, že ten istý Kristus, ktorý sa narodil z Panny Márie, ten istý, ktorý zomrel na kríži za nás, ten istý, ktorý vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia prebýva s nami, pod spôsobom chleba a vína.
V Južnom Francúzku (centrum v meste Albi) v 12. storočí vzniklo kresťanské hnutie Albigencov, ktoré odmietlo niektoré pravdy viery, okrem iného aj o sviatosti Eucharistie. Toto pochybovanie o skutočnej prítomnosti Pána Ježiša v Eucharistii, od nich prebral neskoršie i Luther a Wicleff. Cirkev učí, že Eucharistia je sám Kristus, náš veľkonočný Baránok. Je živým chlebom, ktorý prostredníctvom svojho tela oživovaného Svätým Duchom - Oživovateľom, dáva ľuďom život. Pohľad Cirkvi sa neustále upiera na nášho Pána v Oltárnej sviatosti, v ktorej objavuje dar jeho nesmernej lásky. Spomeňme tri oblasti, v ktorých sa nám dáva“ 1. Jeho prítomnosť v kostoloch nám nedovoľuje na neho zabudnúť. 2. Svätá omša, na ktorej sme prítomní každú nedeľu a sviatok, sprítomňuje jeho obetu a 3., keď ho aj prijmeme do svojich sŕdc, je naším pokrmom. Ak si tieto oblasti jeho prítomnosti bližšie všimneme, zbadáme, že v nich máme uzdravujúce lieky pre náš život.
1. Nezabúdajme na Spasiteľa.
Starý zákon v Knihe prísloví vyjadruje túžbu človeka byť s Bohom a ponuku zo strany Múdrosti: „Poďte a jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešala (Prís 9,5). Boh predvída spásonosnú hostinu, s prevzácnym pokrmom – telom a krvou. Ponúka nám ju vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Práve ňou nás chce chrániť a zachrániť. V živote pracujeme za nebezpečných okolností. Sme pyšní na to, čo sme dosiahli. Stačí sa pozrieť na situáciu vo svete, aby sme pochopili do akých nebezpečných príležitostí sme sa dostali. „Skazení sú a ohavnosti páchajú,“ hovorí Múdrosť (Ž 14,1). „Počiatkom ľudskej pýchy býva odpad od Boha“ (Sir 10,14). Pán Ježiš, ktorého Boh poslal na svet prichádza s liekom: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo“ (Mt 26, 26). Nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí v tomto svete, je odvrátenie mysle a všetkých zmyslov od Boha, spolu so zlými myšlienkami a žiadosťami. Už starozákonný ľud dostáva od Boha pred odchodom do zasľúbenej zeme výstrahu, keď sa mu bude dariť a bude mať hojnosť, nemá na neho zabudnúť: „Dávaj pozor, aby si potom nezabudol na Pána, svojho Boha“ (Dt 8, 11). O to skôr to platí pre našu dobu. Neexistuje taký okamih v živote človeka, v ktorom by sme neboli závislí na Bohu, mali by sme preto na neho stále pamätať.
2. Svätá omša - Oltárna obeta.
Ježišovo telo obetované na kríži splatilo dlh dedičnej viny. Na oltári, pri svätých omšiach sa neustále sprítomňuje jeho obeta za naše každodenné previnenia. Naši prví rodičia za urážku Stvoriteľa urobili nami nesplatiteľný dlh voči Bohu, že na zmierenie s ním nestačili nielen obety Zákona, ale ani hodnota celého stvoreného sveta. Kristus, ktorý prichádza na svet hovorí: „Nechcel si obetu ani dar; ale dal si mi telo“ (Hebr 10.5). Kristovo telo je však nad všetky obety, pretože je utvorené bez hriechu a je schopné vykonať obetu na vykúpenie celého stvorenia. Svätá omša svojou vznešenou hodnotou v Božích očiach a svojou účinnou silou prináša zmierenie. Boh ju prijíma pre poníženosť Syna, lebo v najvyššom stupni prejavil poslušnosť Otcovi (až na smrť). Vykúpil ľudské pokolenie od diabla, ktorý nad ním vládol. Niet väčšieho daru na obetu, ako Telo a Krv Krista, lebo jeho Telo je spojené s božstvom v jednej osobe.
3. Eucharistia je pre človeka pokrmom.
Eucharistia je pokrm, ktorý uzdravuje od skazy smrtonosného ovocia, ktorým bolo nakazené ľudské pokolenie prvými rodičmi. Svätý Ambróz učí: „Kristovo telo je duchovný liek, ktorý tých, čo ho s úctou prijímajú, očisťuje a zbavuje smrti.“„Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57). „Toto je príčina nášho života, ktorú máme v sebe prítomnú skrze Kristovo telo,“ učí svätý Hilár. Eucharistická obeta je svojou povahou zameraná na hlboké spojenie s Kristom prostredníctvom svätého prijímania. Kristus s darom svojho tela a krvi, rozmnožuje i dar svojho Ducha, ktorý bol na nás vyliaty už krstom a ktorého sme prijali ako pečať vo sviatosti birmovania. Vo svätom prijímaní je skrytá aj istota vzkriesenia nášho tela na konci sveta. Eschatologické smerovanie, ktoré vychádza z Eucharistie, vyjadruje a posilňuje aj naše spoločenstvo s oslávenou Cirkvou. Najsvätejšia Eucharistia je teda darom, ktorý Ježiš Kristus vytvára zo seba samého a tak nám zjavuje nekonečnú lásku Boha.
Ako najlepšie môžeme zužitkovať milosť, ktorú nám Pán ponúka? Často prijímajme Krista prítomného v Oltárnej sviatosti, posilňujme v sebe Boží život. Mladý svätec Carlo Acutis nazval Eucharistiu: „moja diaľnica do neba.“ Trápilo ho, že mnohí ľudia si túto skutočnosť neuvedomujú. „Asi to nepochopili. Ježiš je medzi nami skutočne prítomný. Ak si to hlboko uvedomíme, nenecháme ho osamoteného vo svätostánkoch, kým on nás očakáva s láskou, aby nám pomohol a bol nám oporou na nebeskej púti... Keby si všetci uvedomili, aké veľké šťastie nám daroval Ježiš tým, že sa nám dal za pokrm v Eucharistii, chodili by do kostola každý deň, aby mali účasť na ovocí obety, ktorá tam je prinášaná a nezaoberali sa toľkými nepotrebnými vecami.