I
Aj táto veta nás stavia pred problém.
Oznamuje sa nám ňou, že Ježiš rástol vo veku a v múdrosti...
Že rástol vo veku, to bolo prirodzené.
Bol predsa človekom.
Ale ako mohol rásť v múdrosti, keď bol Bohom a mal ju v plnej miere od počiatku?
Frisque a Maertens hovoria, že vstúpil do izraelskej náboženskej tradície celkom po ľudsky, teda vedel, čo potreboval vedieť, až vtedy, keď to mohol a mal vedieť.
Ak vplyvom svojho mimoriadneho prorockého daru dosahoval poznanie tak ako nikto iný, nemožno si myslieť, že ho prejavoval hneď po narodení.
Jeho poznanie o sebe, o Bohu a o svete narastalo len postupne.
Objavovalo sa v ňom spolu s duševným vyzrievaním, najmä vplyvom výchovy a vplyvom prostredia, v ktorom žil.
Ak sa zriekol seba samého – ako hovorí Pavol v Liste Filipanom (2, 6 – 11) – a stal sa nám vo všetkom podobným, zbavil sa aj svojej božskej vševedúcnosti.
Keby si ju ponechal absolútne absolútnu – ako hovoria teológovia –, nebol by nám podobný.
Vedel teda všetko, čo potreboval vedieť na splnenie svojho poslania, ale len vtedy, keď to mohol a mal vedieť.
Aj v tomto ohľade bol teda naším ľudským bratom, hoci nás všetkých nedosiahnuteľne prevyšoval.
Ale je tu ešte aj ďalšia otázka.
Ako rásť v milosti u Boha?
Ak chápeme milosť ako účasť na Božej prirodzenosti, musíme povedať, že v tomto zmysle v nej nerástol.
Bol predsa Božím Synom, Bohom z Boha od počiatku.
Ak tu však vezmeme Božiu milosť vo význame Božej obľuby, vec sa nám stáva jasnou.
V Božej obľube mohol rásť.
Tým, že jeho božská prirodzenosť stále viac prežarovala cez vyvíjajúce sa človečenstvo, stával sa milším Bohu i ľuďom.
Isté je však, že rástol.
A rástol všestranne, čo znie ako odkaz pre tých, čo ho majú predstaviť svetu.
Stály vzrast v múdrosti a v milosti, ktorý má ísť súbežne so vzrastom vo veku, je teda pre každého z nás zákonom.

II
Ježiš sa vzmáhal – vo veku, ako všetky ľudské deti, potrebnou starosťou o telo.
A v múdrosti tak, ako sa majú vzmáhať všetky Božie deti – potrebnou starostlivosťou o ducha.
A tento duchovný vzrast je pre Božie deti niečím takým podstatným, že by hneď prestali mať Boha za Otca, keby ho v sebe zmarili, keby sa v tomto raste zastavili.

V milosti (v obľube) u Boha a u ľudí. – Najprv u Boha. Až potom u ľudí. Toto poradie nie je náhodné.
Obľuba u ľudí je len vtedy dostatočne odôvodnená, ak je dôsledkom tej, ktorú máme u Boha.

III
Evanjeliová správa o Ježišovom raste v obľube u Boha i u ľudí, to je pre nás výzva. Ježiš je totiž pre nás vo všetkom zákonom. Naše náboženské zaostávanie a z neho plynúca duchovná krpatosť je teda zrejmým protirečením tomuto Božiemu slovu.
No našťastie má táto správa o Ježišovi ešte aj druhý význam.
Ak sa nám ňou oznamuje, že rástol, znamená to, že ani on nebol hneď od počiatku úplne dokonalý. Z čoho pre nás vyplýva akési právo na našu nedokončenosť.
V tomto Božom slove máme teda dve výzvy.
Výzvu usilovne dosahovať v duchovnej oblasti čím viac a čím lepšie a výzvu byť s tým, čo sme zatiaľ z Božej milosti dosiahli, trpezliví.
Úsilie o viac má byť liekom proti našim nedostatkom a trpezlivosť liekom proti vždy možnej, ale aj vždy nebezpečnej malomyseľnosti.

IV
Bože, vieme, že už tým nie sme dosť múdri, ak sa nesnažíme byť múdrejší.
A už tým nie sme u teba ani dosť obľúbení, ak sa nesnažíme byť obľúbenejší.
Ale aj to vieme, že veľmi potrebujeme pokoru, ku ktorej nám pomáhajú naše zatiaľ neodstránené chyby.
Daj nám, prosíme, dobre pochopiť dvojitú výzvu, ktorá nám zaznieva z tohto tvojho slova. Amen.