I
Ježiš vyhnal diabla zo synagógy a horúčku zo Šimonovho domu vo sviatočný deň.
Bol teda ochotný pomáhať chorým kedykoľvek...
Zaiste aj preto, že on vlastne neliečil. Lekár lieči – hovorí príslovie – a Boh uzdravuje.
A on bol v tomto prípade tým, čo uzdravuje – bol Bohom. Ak sa tu ešte takým nezjavil, ak kládol na chorých ruky, akoby liečil, tak len preto, že tu ešte nebol na to čas, že podľa Otcovej vôle mal ešte skrývať toto svoje tajomstvo.

II
Všetci, čo mali chorých, privádzali mu ich. – A všetci, čo majú chorých, by mali takto robiť... A mali by mu privádzať najmä duchovne slabých... Tých, čo sa mysľou a srdcom nevládzu sami dostať do ozdravujúcej Ježišovej blízkosti. Ježiš sa nezmenil.
Stále lieči.
Pred západom slnka i po ňom. V pracovné dni i vo sviatky. A uzdravuje z akýchkoľvek neduhov.
Treba však pripomenúť, že so zvláštnym záujmom tie, ktoré v človeku vyvoláva prítomnosť zlého ducha, ktoré v ňom zapríčiňuje hriech.

III
V okolí Kafarnauma bolo vtedy určite aj viac neduživých, ale náš Pán uzdravil len tých, ktorých mu priviedli...
Niektorí nešli za ním so svojimi chorými preto, že sa o ňom nedozvedeli.
Iní preto, že mu nedôverovali, a mnohí zaiste aj preto, že zostali ľahostajní voči bolestiam svojich blízkych...
A my prečo máme okolo seba ešte toľko duševne i telesne trpiacich, hoci Ježiš je ten istý a máme ho stále na dosah? Odpoveď môže byť len takáto: Alebo pre svoju slabú vieru, alebo pre svoj slabý záujem o druhých...
Ak si musíme priznať čo len jednu z týchto dvoch chýb, aj my sme chorí a potrebujeme najprv samých seba preniesť modlitbou k nohám nášho božského Lekára.

IV
Pane, vždy chceme byť citliví na potreby trpiacich, lebo vieme, že choroby, ktoré nepomáhame odstraňovať, prechádzajú na nás. V každom prípade sa stávajú chorobami našej duše.
Zbav nás, prosíme ťa, sebectva a daj nám vieru, že niet na svete takej biedy, z ktorej by si ty človeku nevedel alebo nechcel pomôcť. Amen.