Mať niekoho rád nie je to isté ako niekoho milovať.
V prvom prípade ide o lásku záľuby – amor, o takú lásku, ktorá sa z niekoho raduje, dobre sa pri ňom cíti, a preto ho vyhľadáva a pri ňom sa zdržuje.
No niekoho milovať, to je niečo celkom iné.
To znamená odopierať sebe a dávať blížnemu, pričom stretnutie s ním môže byť neradostné, nepríjemné, ba i bolestné. V tomto druhom prípade slovo ‘láska’ dostáva meno ‘charis’
Jej vrchol je tam, kde sa toto dvoje spojí, kde sa radosť zmieša s bolesťou, kde milujúci síce trpí, ale zároveň sa aj raduje z dobra toho, ktorého miluje, hoci za cenu vlastnej bolesti.
Manželstvo začína bežne vyznaním: Mám ťa rád.... Lebo mi je s tebou dobre. Bolo by však tragické, keby sa toto nepremenilo na vyznanie: Milujem ťa, a preto ťa vyhľadávam a s tebou zostávam, že chcem dobre nie sebe, ale tebe.
To, čo sa stalo v Galilejskej Káne, keď Pán na príhovor svojej matky premenil obyčajnú vodu na dobré víno, naznačuje, čo by malo byť v každom manželstve. Malo by v ňom byť na základe Kristovej moci a na príhovor jeho matky vzájomné vyhľadávanie sa nie kvôli vzájomnému užívaniu, ale kvôli vzájomnému obdarúvaniu.
V manželstve sú teda dve lásky: prvá pochádza z tela a krvi; druhá je z ducha, ako ono víno v Káne na svadbe. To prvé bolo produktom človeka, výsledkom jeho prirodzených síl. To druhé bolo produktom Kristovej moci – tej nadprirodzenej, zázračnej.
Ak sa v niektorých manželstvách stretáme s opravdivou láskou, to nie je menší zázrak, ako bol ten v Káne.
Ale ak je tam, je vždy za cenu poslušnosti slovám, ktoré počujeme z úst matky Márie ako jej posledné slovo v Evanjeliu, ako testament: Urobte všetko, čo vám povie. – Usilujte sa zachovať každé jeho slovo.