Keď uveríme Pánovým slovám: Ja a Otec sme jedno... On je vo mne a ja som v ňom... A potom aj týmto ďalším: Filip, kto mňa vidí, vidí aj Otca..., musíme povedať, že ak Boh dal z lásky k svetu svojho Syna, dal tým vlastne samého seba...
Dal teda všetko, čím bol a čo mal.
Hoci je Boh, viac už ani On nemohol pre nás urobiť.
Tak Boh miloval svet.
Taký bol voči človeku...
Ale keď nám jeho Syn v Evanjeliu pripomína, aký je voči nám milosrdný, nezabudne spomenúť ani to, aký je spravodlivý.
Je tak spravodlivý, ako milosrdný.
Nekonečný v obidvoch smeroch.
Kto prijíma jeho Syna a v ňom jeho samého, voči tomu je milosrdný bez hraníc. No kto tak nerobí, tomu prostredníctvom svojho Svätého Ducha oznamuje, že je už teraz odsúdený na nezmeniteľný večný trest.
V prvom prípade mu ide o lásku k človeku vo všeobecnosti, v druhom o lásku k svojmu vlastnému Synovi.
Veľmi uráža Otca, kto neprijíma na svoju záchranu Syna, ktorého nám dal.
A neprijíma ho aj ten, kto prijíma len niektoré čiastky poučení, ktoré nám dal cez jeho príklad a slovo.
Ale ani ten ho neprijíma, kto síce ochotne a hneď prijme celú Synovu Blahozvesť, no potom z nedbalosti nič z nej neuskutoční.
Krista prijíma a v ňom Otca i Svätého Ducha len ten, kto ho prijíma celého a kto ho prijíma celý, totiž celým srdcom, celou mysľou a celou svojou silou.
Tu človek musí povedať svoje veľmi úprimné: Chcem! Tu naozaj nestačí to rozmazané, neurčité “Chcel by som” a už vonkoncom nie to ľahostajné “Chcel by som, keby sa mi chcelo”.