Náboženské ovzdušie udržiavané tradíciou otcov býva veľkou pomocou pre zachovanie a rast viery v rodine. Ale veľmi často býva aj veľkým nebezpečenstvom pre tých jej členov, ktorých Pán zavolá nasledovať ho zbližša.

Náboženstvo, z pokolenia na pokolenie, ktoré predstavuje otec, matka, brat, sestra, sused alebo priateľ povie povolanému: U nás, v našej rodine, v obci i v krajine by to malo byť takto... Prečo ideš inak?

Ten, ktorý rýchlejšie dozrel v poznaní Krista, sa samozrejme bráni. Najčastejšie takto: Ja sa už nemôžem obzerať späť, nemôžem sa vracať, odkiaľ som vyšiel. Musím rýchlo vykročiť za Pánom, aby som ho nestratil z dohľadu a potom aj zo srdca.

Obhajcovia rodinnej náboženskej tradície sa samozrejme takejto odpovedi nevedia potešiť. Obyčajne sa pri nej napnú i urazia.

A príčiny?

Ich je predsa viac. Sú vo väčšine a tu im nejaký jedinec búra pohodlný náboženský strop postavený z otcovských tradícií, berie im istotu z vedomia náboženskej dostatočnosti.

A keď vidia, že ich takýto brat alebo sestra, snažiaci sa dôslednejšie žiť podľa evanjelia, nadobúda na svojej ceste za Pánom stále väčší pokoj, spoločenskú užitočnosť a potom aj úctu okolia, rodí sa v nich závisť, ktorá im ruší spánok a berie chuť do jedla.

A konečne sa im odchodom takéhoto člena umenšuje aj rodinný kolektív, v ktorom sa pozostalí cítia ako podcenení.

Veľa svätých iniciatív už zhaslo, zatopilo sa v pokrvnom spoločenstve, veľa odvážnych krokov zamierených za Kristom sa už rozpačito zastavilo, veľa jasných ciest sa zahmlilo a splietlo pod vplyvom tradície otcov.

Krista nazvalo jeho pokrvné príbuzenstvo pre kroky v smere Otcovej vôle nenormálnym.

Ak by sa to stalo aj niekomu z nás, nech sa nebojí tejto nadávky. Je to čestný titul pre všetkých, čo sa rozhodli ísť zbližša za Kristom.