Žena a farizej z tohto evanjeliového úryvku nám predstavujú dva rozdielne postoje voči Bohu.

Pre ženu je Boh niekto, koho človek potrebuje, chce sa s ním stretnúť, vyznať mu svoju vinu a dosiahnuť jeho odpustenie.

Pre farizeja je len hosť, ktorého prítomnosť má iných presviedčať, že má aj takýchto priateľov.

Na iné ho farizej nepotrebuje, nič od neho nečaká ani nežiada, tobôž nie odpustenie. On je predsa spravodlivý. On hriechy nemá... Ježiš je tu teda iba “číslo”, jeden z hostí, taký obyčajný, najobyčajnejší, ktorému netreba ani nohy umyť a, ako sa patrí na privítanie, ani bozk dať...

Žena hriešnica cíti svoju vinu, svoju zadĺženosť voči Bohu. Je nespokojná, nešťastná. Preto hľadá príležitosť stretnúť sa s ním. A keď ho konečne stretne v osobe jeho Syna, nepozerá na svoje okolie. Napráva svoje dlhy voči Bohu, ako sa patrí. Pokorným sklonením sa do služby k jeho nohám a darovaním toho, čo pokladá za najvzácnejšie. Teda službou a darom.

Farizej sa tu cíti nad všetkým a v Učiteľovi z Nazareta vidí iba nepodareného proroka, ktorý nevie ani to uhádnuť, aká je to žena, ktorá sa ho dotýka.

Dva typy, dva rozdielne ľudské profily.

Žena ako vzor pre nás v úsilí o Božiu priazeň, ktorý nás vedie, ak sme v hriechu, do pokory, k Pánovým nohám, konkrétne do služby trpiacim údom jeho Tajomného tela.

Kým farizej vo svojej namyslenej spravodlivosti zlomyseľne odsudzuje všetkých a zanedbáva aj tie najbežnejšie pozornosti voči svojim ľudským bratom.

Dva rozdielne typy.

Máme na výber.

Alebo pokornú službu Kristovi v jeho trpiacich bratoch, alebo povýšenecký hrdý pohľad ponad hlavy, bez záujmu pomôcť kde treba.