Dvakrát dva vždy bolo a vždy bude len štyri, aj keby niekto veľmi silný a veľmi vplyvný naliehal, aby to bolo päť alebo len tri.

Takú istú platnosť má aj skúsenosť, že raz umrieme, a s takou istou rozhodnosťou treba tvrdiť aj to, že existuje Boh, ktorý nás bude po smrti súdiť, a to dokonca za každé zbytočné slovo – aj keby sme to neradi počuli a na znak nesúhlasu krútili záporne hlavou od rána do večera.

V Matúšovom evanjeliu (24) nám Pán prezrádza, že pri poslednom súde sa bude zameriavať predovšetkým na to, ako sme sa správali voči tým, ktorí sú tak ľuďmi, ako my, aj keď sú spoločensky hlboko pod nami.

Všetky Božie pravdy sú nehybné a neohybné. A taká je aj táto o poslednom súde... Je neodvolateľne pevná, a preto pre mnohých veľmi nepríjemná. A takými sa zákonite stávajú všetci, ktorí boli povolaní ohlasovať ju. Stávajú sa nepríjemní iným, ale aj sebe samým. Zasýpaní sú pre svoje poslanie protirečeniami, výsmechom i kamením. Voláme ich prorokmi.
Býva to tragické, keď to daktorý z nich nevydrží a sám sa likviduje ako prorok, ako ohlasovateľ Božej pravdy zo strachu pred ďalšími útokmi, alebo z nedbajstva, keď sa uchýli od pravdy k lži, alebo sa úplne odmlčí.

Tragické to býva najmä v rodine, kde treba denne pravdu mať a denne ju odovzdávať, aby, ako je o nej napísané, zostávala v teórii i v praxi z pokolenia na pokolenie, in aeternum – naveky, sama i vo svojich dôsledkoch – to jest vo večnej odmene alebo treste.

Keby sme niekedy dostali chuť zamlčať pravdu tam, kde ju treba povedať, alebo by sme si ju nejako prispôsobili, prekrútili, spomeňme si na Pánov postoj a na jeho dôsledky medzi svojimi v Nazarete a spomeňme si aj na ten postoj k pravde, ktorý ho priviedol až na kríž.