Aj jedna duša je dosť veľká diecéza pre biskupa – hovorieval svätý František Saleský, verný tlmočník pastoračných metód nášho Pána, ktorý popri tom, že kázal zástupom a formoval skupinu učeníkov, mával aj rozhovory medzi štyrmi očami.

Jeho styk s človekom stával sa počas jeho účinkovania čoraz osobnejším, takým, ako bol jeho rozhovor so Samaritánkou, ktorý nám dosť jasne pripomína dnešnú prax osobného duchovného vedenia, pri ktorom táto žena prijala od Pána osviežujúcu vodu vyššieho, duchovného života a stala sa príkladom pre všetkých duchovne vedených.
Ale všimnime si ju dôkladnejšie.

Je pokorná, úprimná a konkrétna. Je učenlivá. Miluje pravdu i opravdivosť. Nie je sebecká, veď hneď uteká podeliť sa s tým, čo získala. Pritom je odvážna, výrečná a obetavá. Necháva i naďalej slobodným toho, ktorého našla. Neviaže sa naňho citovo. A nebojí sa ani pohŕdania, ani posmechu tých, medzi ktorými žije a ktorí dobre poznajú jej manželské omyly. Džbán, ktorý necháva pri studni, je symbolom jej múdrosti, ktorou navždy potláča smäd tela a zabúda na to, za čím doteraz túžila.

Ale porovnajme sa tu aj s Pánom.

Veď každý z nás je v určitom zmysle povolaný aj na úlohu duchovného vodcu – i keď len v rámci výchovy vo svojej rodine.

Podobáme sa mu aspoň trošku?

Nehľadíme len na množstvo a v ňom na vonkajší úspech, na osobnú dôležitosť a slávu?

Vieme pritom dostatočne oceniť každého, kto sa nejako namáha dostať sa zo svojich chýb, ktorých sa dopúšťa z prílišnosti alebo z nedostatočnosti?

Nech nám trvalo zostane v pamäti žiarivý príklad tejto dvojice od Jakubovej studne, keď nie ako povzbudenie, tak aspoň ako znepokojujúca výčitka.