S deťmi sme si kreslili na ceste pred domom. Rúčky farebné od kried a usmiate tváričky ešte viac rozjasňovali krásny slnečný deň. A asfaltová cesta dostala nový vzhľad – pribúdali domčeky, kvietky, kuriatka a "škôlky" na skákanie.
Susedka upravovala živý plot a dcérka Lilianka sa pridala k našej hre. Chvíľami odbehla za mamkou a potom sa znova vrátila. Keď si priniesla aj svoje kriedy, vystrašene oznamovala:
"Mamku poštípala osa...!"
Deti prestali kresliť a pozerali na dievčatko.
"Nech si dá na "štipanec" ocot alebo cibuľu", snažila som sa povedať nejakú malú radu.
Najstarší z detí, 6-ročný chlapček, sa ujal slova.
"Lili, povedz mamke, že ak jej začne opuchať krk, nech hneď volá sanitku. Môže sa stať, že nebude môcť dýchať a zadusí sa. V nemocnici jej urobia malú ranku do prsta a hadičkou jej pustia liek, od ktorého prestane opuchať. Neboj sa, doktori sú dobrí, oni jej pomôžu!" povzbudzoval Jurko malú Lilianku z vlastnej skúsenosti.
Ja som však videla, že dievčatko sa bojí ešte viac. Chcela som ju upokojiť a aj ostatné mladšie deti. Nevedela som, ako. V tom mi Duch Svätý vnukol riešenie.
"Deti, pomodlime sa!"
Čupli sme si, zopäli kriedové rúčky.
"Nebeský Otec, prosíme ťa za Liliankinu maminku, aby neopuchla, aby sa jej nič zlé nestalo a nemusela ísť do nemocnice! Amen."
Deti to brali vážne a Nebeský Otec tiež. Lili bola spokojnejšia. Predsa však chcela povedať mamke radu od skúseného kamaráta. A mamka s úsmevom odpovedala:
"Lilianka, všetko je v poriadku. To nič nebolo. Idem pokračovať v práci."
Dievčatko si vydýchlo. Vďaka dôvere v Nebeského Otca a maminkinmu úsmevu sme mohli spokojne pokračovať v zábave.