Nie nás, Pane osláv, ale svoje meno.

V roku 1997 na Základnej škole na Polianskej ulici v Košiciach bola súťaž o "Cenu riaditeľky školy za šľachetnosť a stálu snahu konať dobro".

Martin, ktorý je v poradí piaty zo siedmich detí, mal vtedy 10 rokov a chodil do štvrtej triedy tejto školy, ktorá mala vtedy asi 300 žiakov.

Každá trieda si v tejto súťaži zvolila spomedzi seba jedného spolužiaka. (V triednom kole získal prvé miesto z triedy aj brat Miško, prvák.)

V celoškolskom kole učitelia vybrali trojicu spomedzi triednych víťazov. Martin získal prvé miesto.

Prečo ho deti zvolili? Medzi dôvodmi napísali: poslúcha katechétku, vie odpustiť spolužiakom, podelí sa s ovocím...

Akciu prišla spropagovať Slovenská televízia a rozhlas, ktorí položili víťazom zopár otázok. Dialóg s Martinom prebehol asi takto:

"Kto ti pomáhal konať dobro?"
"Môj patrón svätý Martin."
"Bolo to ťažké?"
"Áno, ale s Božou pomocou som to dokázal."
"Si rád, že ťa zvolili?"
"Aj som bol rád, ale nerobil som to preto, že ma chválili, ale že chcem prísť do neba."

K. R. junior