Potom...
Kedy?
Potom, keď Ježiš odišiel od Jordána, kde si uvedomil, že už nadišiel čas, aby verejne vystúpil a začal konať svoje dielo na spásu človeka.
Duch ho viedol na púšť...
Duch...
Nie telo.
Telo sa pustatiny bojí...
Bojí sa samoty, hladu, nepohodlia v bývaní a skromnosti v odpočinku.
Ale kto sa vloží do služby Božieho kráľovstva tak celostne ako Ježiš, ten sa uspokojí aj s tým, čo môže človeku ponúknuť púšť.
Aby ho diabol pokúšal...
No prerátal sa...
Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré...
Tým aj pokušenia pomáhajú na ceste k Bohu, a preto sa s úsmevom pozerajú na diabla, keď si z tohto najväčšieho protivníka robia svojho pomocníka.
–
Otec aj preto pustil diabla k svojmu Prvorodenému do púšte, aby sa všetci ostatní jeho synovia naučili, ako treba odolávať zvodom Zlého.
Veď pokušenia nedostávame na to, aby sme im podľahli, ale aby sme ich premohli.
–
Otec vyznal pri Jordáne lásku svojmu milovanému Synovi...
Syn mal na púšti vyznať svoju lásku Otcovi.
Urobil tak sebazapieravým premáhaním pokušení.
Veď ako inak?
Láska je živá len z obety...