Ani ja som ho nepoznal...
Veľmi vzácne priznanie, ktoré by zaiste viac pristalo nám ako Jánovi. Niekedy totiž mávame, čo sa týka poznania Ježiša Krista, prílišnú istotu.
Položme si tu niekoľko kontrolných otázok. Ide predsa o veľmi vážnu vec.
Ak sa správame k daktorému vychýrenému človeku jemnejšie a úctivejšie ako k Ježišovi Kristovi, prítomnému v Oltárnej sviatosti alebo v tých osobách, i keď vyzerajú len veľmi chatrne, ktoré nám ho z jeho vlastného poverenia zastupujú na zemi, musíme si priznať, že ho ešte nepoznáme.
Ak presnejšie dodržíme, čo sme sľúbili priateľovi, ako to, čo sme Bohu sľúbili, nehovorme, že sme v tomto ohľade v poriadku.
A nehovorme to ani vtedy, keď si niekoľko ráz prečítame list, ktorý nám poslali z banky, zo súdu alebo z mestského úradu a skúmame, či sme všetko dobre porozumeli, a pritom iba letmo prechádzame ponad stránky z Evanjelia, na ktorých dostávame toľko dôležitých upozornení.
No najmä sa nevystatujme, že ho poznáme, ak si z jeho príkazov a zákazov nerobíme ani toľko, čo z pravidiel cestnej premávky, z predpisov na pracovisku alebo zo školského poriadku.
Počujme, čo nám pre takéto prípady hovorí Svätý Duch cez apoštola Jána: „Podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania. Kto hovorí: ‘Poznám ho!’ a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy.” (1 Jn 2, 3)
Na koho uvidíš zostupovať Ducha... to je On...
Tak povedal Krstiteľovi Ten, o ktorom čítame: Nikto nepozná Syna iba Otec a ten, komu ho Otec bude chcieť zjaviť...
Snaha poznať Syna mala by preto začínať prosbou k Otcovi, aby nám dal svojho Ducha, skrze ktorého On veľmi vďačne odhaľuje Syna, lebo mu veľmi záleží na tom, aby ho všetci poznali a boli spasení.
A ja som to videl a vydávam svedectvo, aby ho aj iní poznali, ale tak, že by pocítili chuť, ba priam potrebu svedčiť o ňom ďalej.